Aplikovaná sociálna patológia v sociálnej práci

Transkript

1 VYSOKÁ ŠKOLA ZDRAVOTNÍCTVA A SOCIÁLNEJ PRÁCE SV. ALŢBETY BRATISLAVA Aplikovaná sociálna patológia v sociálnej práci Andrej Mátel, Milan Schavel a kol. Bratislava 2011

2 MÁTEL, A. SCHAVEL, M. et al Aplikovaná sociálna patológia v sociálnej práci. Bratislava : VŠ ZaSP sv. Alţbety, s. ISBN Autori doc. PhDr. ThDr. Andrej Mátel, PhD. (kapitoly 1, 2, 5, 7, 10) prof. PaedDr. Milan Schavel, PhD. (kapitola 2) doc. PaedDr. Peter Jusko, PhD. (kapitola 8) PhDr. Andrea Vasilescu, PhD. (kapitola 3) PhDr. Tibor Roman, PhD. (kapitola 4) PhDr. Ladislav Roman, PhD. (kapitola 4) PhDr. Lenka Látalová, PhD. (kapitola 7) Mgr. Jaroslava Poloňová, PhD. (kapitola 10) PhDr. Eva Romanová, PhD. (kapitola 10) Mgr. Barbora Kuchárová (kapitola 6) Mgr. Alena Vozáb Gabrielová (kapitola 9) Recenzenti prof. PhDr. Pavel Mühlpachr, PhD. Institut mezioborových studií Brno doc. PhDr. Ľuba Pavelová, PhD. Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre doc. PhDr. Markéta Rusnáková, PhD. Katolícka univerzita v Ruţomberku Jazyková úprava: Mgr. Mária Mišovičová Návrh obálky: Mgr. Lucia Janechová Vydavateľ Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alţbety Bratislava 2011 Vydanie prvé Publikácia vyšla s finančnou podporou Inštitútu ďalšieho vzdelávania sociálnych pracovníkov. Tlač: BEKI Design s. r. o. Náklad: 1000 ks ISBN

3 OBSAH PREDHOVOR... 8 I. VŠEOBECNÁ SOCIÁLNA PATOLÓGIA V SOCIÁLNEJ PRÁCI SOCIÁLNA PATOLÓGIA A DEVIÁCIA SOCIÁLNA PATOLÓGIA POJEM A DEFINOVANIE SOCIÁLNA PATOLÓGIA ALEBO DEVIÁCIA? NORMA, NORMALITA, SOCIÁLNA KONTROLA A ĎALŠIE POJMY STRUČNÝ PREHĽAD VYBRANÝCH TEÓRIÍ DEVIÁCIE Biologické teórie Psychologické a sociálno-psychologické teórie Teória sociálnej dezorganizácie Teórie anómie Teórie subkultúry a kontrakultúry Teórie sociálnej kontroly Teórie labellingu (etiketizačné teórie) Etnometodologické teórie Radikálne teórie SOCIÁLNA PRÁCA V MULTIDISCIPLINÁRNOM PRÍSTUPE K SOCIÁLNEJ PATOLÓGII MULTIDISCIPLINÁRNY PRÍSTUP K SOCIÁLNEJ PATOLÓGII Sociálna práca Metódy a techniky sociálnej práce Sociálne služby a SPODaSK Sociálna prevencia IDENTIFIKÁCIA SOCIÁLNO-PATOLOGICKÝCH JAVOV KLASIFIKÁCIA SOCIÁLNO-PATOLOGICKÝCH JAVOV II. APLIKOVANÁ SOCIÁLNA PATOLÓGIA V SOCIÁLNEJ PRÁCI ZÁVISLOSTI ZÁVISLOSTI TERMINOLOGICKÉ UVEDENIE Drogová závislosť Alkoholová závislosť Nelátkové závislosti Príčiny vzniku a rizikové faktory SOCIÁLNA PATOLÓGIA RODINY V RÁMCI ZÁVISLOSTÍ

4 3.2.1 Spoluzávislosť Dospelé deti alkoholikov IDENTIFIKOVATEĽNÉ ZNAKY SOCIÁLNEJ PATOLÓGIE ZÁVISLOSTÍ MULTIDISCIPLINÁRNY TÍM V PROBLEMATIKE ZÁVISLOSTÍ LIEČBA ZÁVISLOSTÍ A MIESTO SOCIÁLNEHO PRACOVNÍKA V NICH Ambulantná starostlivosť Ústavná starostlivosť Nariadená ochranná liečba METÓDY SOCIÁLNEJ PRÁCE SO ZÁVISLÝMI A SPOLUZÁVISLÝMI Streetwork a harm reduction Krízová intervencia pri závislostiach Sociálna práca s rodinou závislého klienta Sociálne poradenstvo pre závislých a spoluzávislých Terapeutické komunity a socioterapeutické skupiny Resocializácia Spiritualita a rituály v procese uzdravovania Svojpomocné skupiny Sociálna práca a psychoterapia s DDA KRIMINALITA TERMINOLOGICKÉ UVEDENIE PREDMET KRIMINOLÓGIE A JEDNOTLIVÉ OBLASTI ŠTRUKTÚRA KRIMINALITY, JEJ DYNAMIKA A AKTUÁLNY STAV Násilná kriminalita Mravnostná kriminalita Majetková kriminalita Ekonomická kriminalita Extrémizmus Terorizmus Korupcia Drogová kriminalita Organizovaná kriminalita Verejný poriadok a uličná kriminalita PENITENCIÁRNA STAROSTLIVOSŤ Špecifiká výkonu väzby Špecifiká výkonu trestu odňatia slobody Penitenciárna sociálna práca DOMÁCE NÁSILIE

5 5.1 SOCIÁLNA PATOLÓGIA RODINY DOMÁCE NÁSILIE TERMINOLOGICKÉ UVEDENIE Týranie, zneužívanie a zanedbávanie dieťaťa Domáce násilie v partnerských vzťahoch Týranie, zneužívanie a zlé zaobchádzanie so seniormi IDENTIFIKOVATEĽNÉ ZNAKY SOCIÁLNEJ PATOLÓGIE STATUS QUESTIONIS MULTIDISCIPLINÁRNY PRÍSTUP K DOMÁCEMU NÁSILIU METÓDY SOCIÁLNEJ PRÁCE Krízová intervencia obetiam domáceho násilia Sociálno-právna ochrana detí a kuratívna sociálna práca Sociálne poradenstvo obetiam domáceho násilia Komplexná pomoc a rezidenciálne zariadenia SOCIÁLNA PREVENCIA DOMÁCEHO NÁSILIA Prevencia násilia páchaného na deťoch Prevencia násilia páchaného na ženách Prevencia zlého zaobchádzania so seniormi POMOC PÁCHATEĽOM DOMÁCEHO NÁSILIA PROSTITÚCIA A OBCHODOVANIE S ĽUĎMI ZÁKLADNÉ TEORETICKÉ VYMEDZENIE PROSTITÚCIE Druhy a formy prostitúcie PROSTITÚCIA AKO SOCIÁLNO-PATOLOGICKÝ JAV Historický pohľad na prostitúciu Prístupy k prostitúcia v súčasnosti a jej výskyt v SR Negatívne dôsledky prostitúcie PRÍČINY PROSTITÚCIE A STAV BÁDANIA SOCIÁLNA PRÁCA V PROBLEMATIKE PROSTITÚCIE Streetwork Harm reduction a prostitúcia PREVENCIA PROSTITÚCIE A OBCHODOVANIA S ĽUĎMI NÁRODNÝ PROGRAM BOJA PROTI OBCHODOVANIU S ĽUĎMI SEKTY A DEŠTRUKTÍVNE KULTY TERMINOLOGICKÉ UVEDENIE TYPOLÓGIA SIEKT A DEŠTRUKTÍVNYCH KULTOV Typy organizačných štruktúr Satanizmus DÔVODY VSTUPU, NÁBOR, ČLENSTVO V SEKTE A JEJ OPUSTENIE

6 7.3.1 Správanie agitátora pri nábore Vznik závislosti od deštruktívnych siekt a kultov Nová identita členov sekty Opustenie sekty SOCIÁLNA PATOLÓGIA SIEKT Negatívne vplyvy siekt Negatívne vplyvy satanizmu PREVENCIA A POMOC OSOBÁM S KULTOVOU ZÁVISLOSŤOU Prevencia sociálnej patológie siekt Deprogramovanie Výstupové poradenstvo Strategický interakčný prístup Inštitúcie pomoci a prevencie FUTBALOVÉ CHULIGÁNSTVO FUTBALOVÉ CHULIGÁNSTVO A FUTBALOVÍ CHULIGÁNI SOCIÁLNO-PATOLOGICKÉ SÚVISLOSTI FUTBALOVÉHO CHULIGÁNSTVA TEORETICKÉ PRÍSTUPY K FUTBALOVÉMU CHULIGÁNSTVU Inštitucionálne a legislatívne možnosti pomoci SOCIÁLNA PRÁCA A PREVENCIA FUTBALOVÉHO CHULIGÁNSTVA Fanprojekty ako forma sociálnej práce s mládežou Streetwork s futbalovými fanúšikmi Ambasády pre fanúšikov PROBAČNÉ A RESOCIALIZAČNÉ PROGRAMY SEBEVRAŽEDNÉ JEDNÁNÍ SEBEVRAŽEDNÉ JEDNÁNÍ ZÁKLADNÍ POJMY TEORIE SEBEVRAŽEDNÉHO JEDNÁNÍ Sociologický přístup Medicínský přístup Psychologický přístup Náboženský přístup IDENTIFIKOVATELNÉ ZNAKY SEBEVRAŽEDNÉHO JEDNÁNÍ RIZIKOVÉ FAKTORY MOŽNOSTI POMOCI PREVENCE SEBEVRAŽEDNÉHO JEDNÁNÍ SPOLEČENSKÉ POSTOJE A REAKCE NA SEBEVRAŽEDNÉ JEDNÁNÍ CHUDOBA A BEZDOMOVESTVO

7 10.1 CHUDOBA BEZDOMOVECTVO PATRIA BEZDOMOVECTVO A CHUDOBA DO SOCIÁLNEJ PATOLÓGIE? STATUS QUESTIONIS Chudoba Bezdomovectvo ODSTRAŇOVANIE CHUDOBY SOCIÁLNA PRÁCA S OSOBAMI BEZ DOMOVA Systémový prístup Streetwork Sociálne služby poskytované ľuďom bez domova Kuratívna sociálna práca Sociálne poradenstvo ZHRNUTIE O AUTOROCH MENNÝ REGISTER

8 PREDHOVOR Publikácia Aplikovaná sociálna patológia v sociálnej práci, ktorú máte v rukách, je jednou z mnohých, ako napríklad Úvod do štúdia a dejín sociálnej práce, Základy sociálnej práce, Sociálna prevencia, Sociálne poradenstvo a komunikácia, Základy supervízie a supervízia v praktickej výučbe v sociálnej práci, Sociálnoprávna ochrana detí a sociálna kuratela, Etika v sociálnej práci, Aplikovaná etika v sociálnej práci, ktoré vznikajú prostredníctvom autorských kolektívov pedagógov aj praktikov na pôde Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alţbety v Bratislave. Cieľom všetkých je priblíţiť študentom, ale aj odborníkom z praxe a kolegom z iných profesií, odbor sociálna práca, pomôcť tak aj jeho identifikácii a potvrdeniu jeho autonómnosti medzi ďalšími profesiami, ktoré sa orientujú na riešenie sociálnych, zdravotných a iných problémov človeka. V oblasti sociálno-patologických javov sme sa dosiaľ stretli s publikáciami, ktoré mali teoretický charakter. Našou snahou bolo nájsť prepojenie medzi sociálnou patológiou a sociálnou prácou tak, aby najmä študenti sociálnej práce mohli postupne v praxi konkrétne identifikovať svoje kompetencie pre prácu s cieľovými skupinami klientov u ktorých sa sociálno-patologické javy prezentujú. Práve aplikačná prax, teda hľadanie prepojenia medzi teóriu a praxou, môţe pomôcť hlbšiemu vymedzeniu sociálnej práce ako spoločensko-vednej disciplíny. V Slovenskej republike sa práve v tomto období vytvára platforma pre vzájomnú diskusiu medzi odborníkmi na teóriu, vzdelávateľmi a praktikmi sociálnej práce. Výsledkom by malo byť skvalitnenie odboru sociálna práca a posilnenie jeho opodstatnenosti pre sociálnu prax. Je samozrejmé, ţe sociálni pracovníci v súčasnej dobe, ako aj v budúcnosti, budú pracovať s cieľovými skupinami, v ktorých sa prezentujú sociálno-patologické javy. Ich eliminácia si vyţaduje spoluprácu v tíme odborníkov, najmä pri riešení tých problémov, ktoré prezentujeme v tejto publikácii. Nevyhnutná bude koordinácia tímu, v ktorom by mal mať výnimočné postavenie práve sociálny pracovník. Informácie, ktoré sú sústredné práve v tejto publikácii, by mali absolventi sociálnej práce pretaviť do vedomostí a zručností, ktoré by im toto výnimočné postavenie v praxi zabezpečilo. Nejde len o nejaké súperenie v praktickom profesionálnom dianí, ide aj o posilnenie - 8 -

9 kompetencií sociálnych pracovníkov, ktorí ešte stále aj vplyvom právnych predpisov nemajú na niektorých pozíciách systematizované a náleţité miesta. Autori jednotlivých kapitol sú vysokoškolskí pedagógovia, spolupracovníci vysokej školy alebo praktici v oblasti riešenia sociálnopatologických javov. Publikácia má v úvodnej časti teoretický charakter a v ďalších častiach sa pribliţujú sprostredkované informácie práve aplikačnej praxe. Výber prezentovaných sociálno-patologických javov nie je absolútne vyčerpávajúci, niektoré problémy sú samostatne spracované inými odborníkmi, z iných profesií. Poznatky a skúsenosti predstavené v aplikovanej časti majú za cieľ pomôcť porozumieť jednotlivým sociálno-patologickým javov z hľadiska sociálnej práce natoľko, aby sociálni pracovníci a študenti sociálnej práce vedeli rozpoznávať, rozlišovať a charakterizovať jednotlivé sociálnopatologické javy vzhľadom na dôleţitú terminológiu, identifikovateľné znaky sociálnej patológie a stav bádania. Ďalej im majú pomáhať zvoliť primeranú sociálnu intervenciu, resp. prevenciu poznajúc vhodné metódy sociálnej práce, ako aj súčasnú legislatívu a skúsenosti z dobrej praxe. Cieľom takto spracovanej publikácie bolo posilniť myšlienku praktického výkonu sociálnej práce, z administratívno-byrokratického rámca k intenzívnejšej práce s klientom pri rešpektovaní základných teoretických východísk jednotlivých popísaných problémov. Z pohľadu autorov je to cesta ako posunúť vzdelávanie a praktickú činnosť sociálnej práce na vyšší stupeň spoločenskej akceptácie a profesionálnej kompetencie. Našu snahu a vklad povaţujeme za súčasť procesu, na ktorom sa zúčastňujú vzdelávatelia, odborníci z praxe a študenti v odbore sociálna práca, ktorým je táto publikácia určená. Autori V Bratislave 15. augusta

10 I. VŠEOBECNÁ SOCIÁLNA PATOLÓGIA V SOCIÁLNEJ PRÁCI

11 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. 1 SOCIÁLNA PATOLÓGIA A DEVIÁCIA Andrej Mátel Úvodná kapitola predstavuje terminologické uvedenie do relevantných pojmov, akými sú sociálna patológia, deviácia, normy, normalita, sociálna kontrola a pod. V súčasnosti moţno konštatovať, ţe v protiklade k opusteniu výrazu a konceptu sociálnej patológie v druhej polovici 20. storočia v sociológii, sociálnej práci a ďalších disciplínach Západu, sa na Slovensku a v iných krajinách východnej Európy výraz sociálna patológia a s ním spojený koncept plne domestifikoval, a to najmä v sociálnej práci. Je vhodné, aby sa z hľadiska sociálnej práce výrazy sociálna patológia a deviácia rozlišovali, pričom práve sociálna patológia zdôrazňuje negatívne dôsledky odchýlky (deviácie) pre jednotlivca, rodinu, skupinu alebo spoločnosť, ktoré sa stávajú predmetom sociálnej práce ako pomáhajúcej profesie (Mátel, 2011, s. 250). Dôleţitou súčasť propedeutickej kapitoly bude aj stručný prehľad vybraných teórií deviácie. 1.1 Sociálna patológia pojem a definovanie Z etymologického hľadiska je slovenský výraz sociálna patológia zloţený z dvoch pojmov, prvý je latinského pôvodu (societas) a druhý gréckeho (pathos a logos). Obdobným spôsobom sa v češtine pouţíva sociální patologie, angličtine Social Pathology, nemčine Sozialpathologie (aj Soziale Pathologie), francúzštine La Pathologie Sociale, taliančine Patologia sociale, španielčine patología social, poľštine patologia społeczna. Adjektívum sociálna je odvodené z latinského výrazu socialis spoločenský, druţný. Toto je úzko spojené so substantívom societas, ktoré označuje malé i veľké spoločenstvo rôzneho typu, vrátane zdruţení, spolkov, zväzkov i širšej spoločnosti. Substantívum patológia pochádza z gréckych slov pathos a logos. Slovo pathos označovalo v klasickej gréčtine najmä negatívnu skúsenosť utrpenia, nešťastia, choroby alebo pohromu (Aeschylos, Platón). Podľa iného významu vyjadrovalo aj silné emócie alebo vášeň, či uţ v pozitívnom alebo negatívnom zmysle, napr. nekontrolovanú sexuálnu vášeň, nenávisť, bolesť, ale aj lásku (Thukydides, Platón, Aristoteles, v Novom zákone List Kolosanom 3:5; List Rimanom 1:26). Výraz logos od dôb Homéra

12 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i označoval slovo, reč, ale aj všetko, čo bolo vypovedané, čiţe náuku. V spojení patho-logos vznikol grécky výraz pouţívaný v medicíne na označenie učenia zameraného na štúdium a diagnostiku konkrétneho nešťastia pre človeka, akými sú choroba a abnormálne reakcie organizmu. V medicíne sa patológiou stala náuka o chorobe biologického organizmu. Z tohto významu sa neskôr utvorila aj veterinárna patológia zaoberajúca sa chorobami zvierat, či fytopatológia študujúca ochorenia rastlín. V rámci hraničných disciplín psychiatrie a psychológie sa sformoval subodbor psychopatológia zaoberajúca sa chorobnými abnormalitami ľudskej psychiky. Otázkou zostáva ako sa patológia dostala do spojitosti so spoločnosťou. Výhradne z etymologického hľadiska by sociálna patológia mala označovať utrpenie, nešťastie či choroby v spoločnosti. Aký význam bol v skutočnosti spojený s týmto výrazom? Z medicínskej terminológie vychádzal významný britský filozof a sociológ Herbert SPENCER ( ), ktorý ako prvý pouţil výraz sociálna patológia. Spencer ako predstaviteľ naturalizmu a evolucionizmu v sociológii a zakladateľ systematického sociologického organicizmu poukazoval na úzku súvislosť spoločenského ţivota so ţivotom prírody. Spoločnosť je podľa neho podobou biologického organizmu (Pruţinec, In Bednárik et al., 2009, s. 150). Spencer pouţíval výraz sociálna patológia ako biologicko-medicínsku metaforu na opísanie a výklad sociálnych problémov. Práve jeho biologizmus bol neskôr jednou z ústredných príčin opúšťania tohto výrazu v americkej sociológii a jeho nahrádzania inými pojmami (najmä sociálna deviácia, sociálna dezorganizácia, pozri 1.2; 1.4). V roku 1896 publikoval ruský sociológ a predstaviteľ krajnej podoby sociologického organicizmu a biologizmu Paul von LILIENFELD ( ) knihu vo francúzštine La pathologie sociale. V nej definoval sociálnu patológiu ako vedu ktorá študuje sociálne odchýlky (abnormality) induktívnym spôsobom a chápal ju skôr v jej pôvodnom medicínskom význame. Francúzsky sociológ Émile DURKHEIM ( ) ako hlavný reprezentant sociologizmu sa snaţil dôsledne uplatňovať pozitivistické metodologické princípy, ktoré sformuloval roku 1895 v diele Pravidlá sociologickej metódy (česky v roku 1926). Durkheim sa snaţil postaviť sociológiu na rovnaký základ, aký mala biológia, ale s odlišným vlastným predmetom skúmania. Definoval sociológiu ako štúdium

13 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. sociálnych faktov. V Pravidlách sa Durkheim pokúsil zaceliť medzeru medzi normálnymi a patologickými stránkami sociálneho ţivota (Palumbo Scott, In Harrington et al., 2006, s ). Sociálnu patológiu povaţoval za vedu o chorobných a nepriaznivých skutočnostiach, činoch, spôsoboch správania, ktoré sa odchyľujú od stanovených noriem, ale súčasne sú organickým komponentom ţivota sociálnych celkov. Preto poukazoval aj na niektoré pozitívne funkcie sociálnopatologických javov (Petrusek et al., 1996, s. 758). On sám sa zaoberal najmä problematikou samovraţednosti a napísal známu knihu o samovraţde Le Suicide (1897). Samovraţdu zaraďoval do kategórie patologických javov. Hlavnou príčinou samovráţd nie je podľa neho túţba jedincov po sebazničení, ale tlak sociálneho prostredia, v ktorom samovrahovia ţijú (Komenda, 1999, s ). Niektorí sociológovia povaţujú práve Durkheima za zakladateľa sociológie deviácie (por. Sumner, 1994, In Munková, 2001, s. 18). Bol to on, kto zaviedol do sociológie pojem anómie ako zdroja deviantného správania (Munková, 2001, s. 31). Z ďalších európskych autorov, ktorí sa zaoberali touto problematikou hoci primárne zo zorného uhla medicíny môţeme uviesť nemeckého lekára Alfreda GROTJAHNa ( ) známeho teóriou sociálnej hygieny, ktorú aplikoval aj v svojom dôleţitom diele Soziale Pathologie (1912, 1915, 1923). Túto v podnadpise autor charakterizoval ako pokus o náuku sociálnych vzťahoch ľudských chorôb ako základu sociálnej medicíny a sociálnej hygieny. Grotjahn je jedným z predstaviteľov pre ktorých bola sociálna patológia súčasťou sociálnej medicíny. Táto bola veľmi úzko spätá s prevenciou chorôb, ktorých príčiny sú úzko spojené so sociálnym faktormi (napr. tuberkulóza). Ďalší rozvoj sociálnej patológie nenastal v Európe, ale v Amerike, kde viedol k štúdiu sociálnych problémov, akými sú kriminálne správanie, delikvencia, samovraţdy, rozvody a podobne. Medzi rokmi 1925 a 1951 bolo v USA publikovaných najmenej sedem kníh pod rovnakým názvom Social Pathology. Medzi amerických sociálnych patológov (social pathologists) patrili J. Smith (1925); S. A. Quenn D. Mann (1925); Mangold (1932, 1934); J. L. Gillin (1933, 1939); S. A. Queen J. R. Gruener (1940); Brown (1942); E. M. Lemert (1951). Napríklad John L. GILLIN povaţoval sociálnu patológiu za jednu zo štyroch primárnych polí záujmu sociológie. Podľa neho rozoberá neprispôsobilosti v sociálnych vzťahoch. Edwin M. LEMERT ( ) označenie sociálna patológia alebo sociopatické fenomény

14 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i pouţíval pre veľmi diferencované druhy správania, ktoré v danom čase a na danom mieste sú povaţované za sociálne neschvaľované. Popri týchto pojmoch Lemert častejšie pouţíval výrazy deviácia a deviant. Podľa neho sa deviácia vyvíja cez sociálny proces, ktorý sa v zásade môţe dotýkať kaţdého (teda kaţdý môţe byť deviantom). V Lemertovej terminológii v roku 1951 vidieť ako bol postupne v americkom prostredí v 50. rokoch pojem sociálna patológia nahrádzaný inými výrazmi, ako (sociálna) deviácia a sociálna dezorganizácia. Dôvodom bola najmä etymologická súvislosť konceptu sociálnej patológie s prekonanou teóriou sociálneho organizmu, pojmová nejednoznačnosť a slabá teoretická základňa. Práve Lemertovo dielo býva chápané ako ukončenie starších sociologických koncepcií sociálnej patológie a definitívny prechod k novej terminológii, prinajmenšom v anglosaskom prostredí sociológie a neskôr aj sociálnej práce. Z hľadiska americkej sociálnej práce by sme v súčasnosti márne hľadali pojem sociálna patológia napríklad v renomovanom Barkerovom The Social Work Dictionary (2003) vydanom Národnou asociáciou sociálnych pracovníkov (NASW). V tomto duchu aj Matoušek v Slovníku sociálnej práce (2008) uvádza, ţe v súčasnosti sa opúšťa termín sociálna patológia pre medicínsku konotanciu a prevládajúci funkčný prístup, ktorý nedefinuje klienta ako chorého alebo deviantného, ale ako osobu vyţadujúcu určitý druh sluţby. Na rozdiel od anglosaských oblastí sa v druhej polovici 20. storočia vo východnej (vtedy komunistickej) Európe zachovala terminológia a označenie sociálna patológia. V Československu sa sociálnej patológii venoval jeden z najvýznamnejších nemarxistických sociológov Arnošt I. BLÁHA ( ). Syntézou jeho celoţivotného diela, na ktorom pracoval od roku 1950 aţ do svojej smrti, bola Sociologie vydaná aţ v roku Sociálnej patológii v nej venoval celú kapitolu (20. kapitola, s ). Do sociálnej patológie zaraďuje úchylné jevy sociálního ţivota (s. 374) ako dôsledok chybného usporiadania sociálnych pomerov, určitých porúch v sociálnych zriadeniach. Sociálna patológia podľa neho potom rozoberá poruchy sociálnych procesov a sociálnych zriadení, ktorými sú determinované poruchy často aj hromadné v individuálnych ţivotoch. Sociálnou patológiou sa zaoberal poľský sociológ Adam PODGÓRECKI ( ), jeden z ústredných predstaviteľov

15 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. sociológie zákona. V roku 1969 vyšlo vo Varšave jeho dielo. V nej chápe sociálnu patológiu ako taký druh správania, typ inštitúcie alebo fungovania sociálneho systému nachádzajúci sa v základnom protiklade k svetonázorovým hodnotám, ktoré sú v danej spoločnosti uznávané (1969, s. 24). V neskoršom období svojho skúmania ju povaţoval skôr za eklektický súbor problémov rôznych deviácií, ich determinánt a funkcií (In Petrusek et al., 1996, s. 758). Na Podgóreckeho prácu nadväzujú aj súčasní poľskí autori. U nás sú známe najmä diela pedagóga Adama STANKOWSKEHO (nar. 1948) v slovenskom preklade (Náčrt sociálnej patológie a pedagogiky psychosociálne narušených, 2006) alebo českom (Sociální patologie, 2001; Nástin problematiky etopedie a sociální patologie, 2004). Po roku 1989, keď sa zmenou politického systému viaceré vedy nutne odideologizovávali a niektoré mladé vedné disciplíny de novo formovali vrátane sociálnej práce bolo nutné zaviesť alebo ustáliť deficitnú terminológiu. V ČSFR, ako aj po osamostatnení oboch republík, zahrnuli vtedajší (často mladí) vedeckí a pedagogickí pracovníci pojem sociálna patológia do odbornej vedeckej terminológie. V súčasnosti moţno konštatovať, ţe v protiklade k vyššie zmienenému opusteniu tohto pojmu v sociológii, sociálnej práci a ďalších disciplínach, sa u nás pojem sociálna patológia plne domestifikoval. Pedagóg a pionier sociálnej práce na Slovensku Štefan STRIEŢENEC ( ) zaradil výraz sociálna patológia do svojho Slovníka sociálneho pracovníka (1996, s. 146). Charakterizuje ju ako odvetvie sociológie, ktoré sa zaoberá negatívnymi javmi v spoločnosti prejavujúce sa v neadekvátnych sociálnych reakciách, v sociálnych deviáciách. K prvým porevolučným dielam v tejto oblasti na Slovensku patrí Sociálna patológia od Jiřiny VAŇKOVEJ, vydaná ako študijný text vo Vojenskej akadémii v Liptovskom Mikuláši v roku Vaňková v nej pouţíva pomerne širokú definíciu sociálnej patológie: Pod pojmom sociálna patológia chápeme javy vznikajúce alebo zachovávajúce sa v spoločnosti v dôsledku neuspokojivého alebo nedostatočne efektívneho pôsobenia sociotechnických prostriedkov a opatrení, predmetom ktorých je cieľavedomé a v danom období požadované formovanie spoločnosti. Tak nazývame správanie človeka, typ inštitúcie, fungovanie systému alebo typ štruktúry, ktoré sú

16 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i v principiálnom rozpore so svetonázorovými hodnotami danej spoločnosti (Vaňková, 1997, s. 5). Na Slovensku k rozšíreniu tohto pojmu prispel najmä Peter ONDREJKOVIČ (nar. 1940). V roku 1999 bol editorom dvoch publikácií: Sociálna patológia ako predmet pozornosti sociálnej práce, sociálnej pedagogiky a vychovávateľstva, ktorú vydala Pedagogická fakulta Univerzity Komenského a Sociálna patológia, vydaná vo vydavateľstve Veda (v roku 2001 vyšlo jej 2. vydanie a v roku 2009 doplnené a rozšírené 3. vydanie). Dnes všeobecne chápeme pod sociálnou patológiou ako vednou disciplínou odvetvovú sociologickú disciplínu, ktorá skúma negatívne javy, vyskytujúce sa v spoločnosti a ktoré sú v prevažnej miere predmetom pozornosti sociálnej práce. (Ondrejkovič, 2009, s. 27) Z hľadiska pojmológie a teoretických konceptov sociálnej patológie, aj ďalší slovenskí autori zaoberajúci sa touto témou, zvyčajne úzko nadväzujú na Ondrejkovičove diela. Z propedeutických vysokoškolských učebníc moţno uviesť Beatu BALOGOVÚ et al. Vybrané kapitoly zo sociálnej patológie (2003), vydala Pravoslávna bohoslovecká fakulta Prešovskej univerzity; Jolanu HRONCOVÚ et al. Sociálna patológia (2004), Sociálna patológia a jej prevencia (2004), Sociálna patológia pre sociálnych pracovníkov a pedagógov (2006), ktoré vyšli na Pedagogickej fakulte Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, rovnako aj Emmerová (2007), Niklová Kamarášová (2007), Jusko (2009) a Kamarášová (2009). Z českých predstaviteľov sa sociálnej patológii venujú najmä autori z oblasti sociálnej pedagogiky. Pavel MÜHLPACHR vydal Sociální patologie (2001) a Sociopatologie pro sociální pracovníky (2008) a spolu s Bargelem Inkluze versus exkluze dilemata sociální patologie (2010). Titul Sociální patologie nesú aj publikácie, ktorých autormi sú pedagógovia Blahoslav KRAUS et al. (2007); Slavomil FISCHER Jiří ŠKODA (2009). Ako budeme rozumieť sociálnej patológii v predloţenej publikácii? Pri definovaní treba rozlišovať sociálnu patológiu ako spoločenský jav a vedný subodbor. Vzhľadom na toto rozlišovanie a s prihliadaním na etymológiu navrhujem nasledovné definovanie: Sociálna patológia označuje abnormálne, deviantné, nezdravé, všeobecne nežiaduce spoločenské javy. Sociálna patológia ako subodbor viacerých vedných disciplín, najmä sociológie, sociálnej práce, kriminológie a sociálnej pedagogiky, je

17 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. systematická náuka (logos) zaoberajúca sa tými deviantnými spoločenskými (socialis) javmi, ktoré spoločnosť rozpoznáva a označuje za nežiaduce, negatívne a škodlivé (pathos) pre jednotlivcov, rodiny, skupiny, komunity i celú spoločnosť (societas). Vzhľadom na sociálnu prácu ako praktickú činnosť a pomáhajúcu profesiu môţeme identifikovať predmet sociálnej patológie ako jednej z oblastí jej činností nasledovne (Mátel, 2011, s. 249): Predmetom sociálnej patológie v sociálnej práci ako pomáhajúcej profesie sú jednotlivec, rodina, skupina alebo komunita, ktorí vykazujú abnormálne, deviantné, nezdravé a nežiaduce spoločenské správanie, ale aj jednotlivci, rodina, skupina, komunita a spoločnosť, ktorých život, dôstojnosť alebo integrita sú dôsledkami takéhoto správania postihnuté. 1.2 Sociálna patológia alebo deviácia? V americkej sociológii pojem (sociálna) deviácia v päťdesiatych rokov 20. storočia postupne vytlačil výraz sociálna patológia. Terminologický posun úzko súvisel s vývojom a zmenami sociologických konceptov a teórií (pozri podkap. 1.4). V súčasnej sociologickej a kriminologickej terminológii je pojem deviácia prevládajúcim a dominantným. Z hľadiska sociálnej práce je však priorita jeho pouţívania pred pojmom sociálna patológia otázna. Z etymologického hľadiska ide o slovo pochádzajúce z latinčiny. Môţe ísť o spojenie de via v zmysle odbočenia, resp. odchýlky z cesty. Toto je odvodené od slovesa dēviō odbočiť, odchýliť sa, vybočiť (z pravej cesty), ale aj prehrešiť sa v zmysle mravnej odchýlky, pomýliť niekoho. Podobne ako slovenčina, aj iné jazyky si k latinskej pôvodine vytvorili vlastný tvar, napr. čeština deviace, angličtina deviance, francúzština la déviance, taliančina devianza, španielčina desviación, ruština девиaция. Nemčina pozná Devianz, ale častejšie pouţíva opisný výraz abweichendes Verhalten (odchýlené správanie). Deviácia je vo všeobecnom ponímaní akákoľvek odchýlka od normálnej štruktúry či funkcie, ktorá sa môže vyskytovať pri akomkoľvek jave v prírode alebo v spoločnosti. Sociálne deviácie sú potom tie, ktoré majú význam v sociálnych interakciách a vzťahoch (Hrčka, 2001). Z hľadiska sociológie Ondrejkovič (2009, s. 32) definuje deviáciu nasledovne:

18 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i Deviácia je podtrieda sociálneho správania a súčasne termín na označenie odchýlky od očakávaného štandardizovaného a inštitucionalizovaného správania, ktoré predpisuje sociálna norma, platná v určitej spoločnosti, skupine, sociálnom útvare. Kapr a Petrusek uvádzajú niekoľko predností uţívania tohto pojmu (In Kapr et al., 1994, s. 15): Je dosť široký, pretoţe neuvádza konkrétnu normu od ktorej sa odchyľuje; je dosť neutrálny, pretoţe nevypovedá ani o tom, či je tento smer odchýlky pozitívny alebo negatívny; je emocionálne indiferentný, pretoţe nehovorí, či dané konkrétne deviatné správanie je dobré alebo zlé. Pre potreby tejto publikácie by autori navrhli nasledovné definovanie: Sociálna deviácia je akákoľvek odchýlka od normálnej štruktúry alebo funkcie spoločnosti, ako aj každé správanie jednotlivca, rodiny alebo skupiny, ktoré porušuje dáku sociálnu normu. Spravidla je určitou časťou spoločnosti odmietané a sankcionované. Viacerí sociológovia (napr. Kapr, Petrusek, Ondrejkovič) upozorňujú, ţe pojem deviatné správanie nemá jednoznačne hodnotiaci charakter, čiţe má hodnotovú neutralitu. Dokonca sa dá hovoriť nielen o negatívnej, ale aj o pozitívnej deviácii. Českí autori Fischer a Škoda (2009) preto nabádajú na dôslednejšie rozlišovanie pojmov sociálna patológia a sociálna deviácia. Otázkou však je, či takéto subtílne rozlišovanie je vhodné aj pre sociálnu prácu vzhľadom na úzky vzťah medzi vedou a odbornou činnosťou. S najväčšou pravdepodobnosťou by sme v slovenskej spoločnosti okrem niekoľkých odborníkov našli len málo ľudí, pre ktorých by pojem deviácia predstavoval hodnotovo a emocionálne indiferentný pojem a uţ vonkoncom nie pojem pozitívny. Predporozumenie a pouţívanie pojmov deviant, deviantný je úzko spojené s morálne negatívnym hodnotením (dokonca môţe ísť aj o nadávku). Osoba označená za devianta je spojená zvyčajne s asociálnym alebo antisociálnym správaním, najčastejšie vo väzbe so sexuálnou deviáciou a povaţovaná za úchylného človeka. O hodnotovej a emocionálnej neutralite pojmu deviácia sa vzhľadom na jeho praktické pouţívanie nedá reálne hovoriť. To, ţe ani v sociológii nie je jednotný názor na ambivalentný hodnotiaci charakter tohto pojmu

19 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. svedčia aj názory Kudrjavceva (1988), Hrčka (2001, s. 14), či definovanie francúzskeho sociológa Besnarda, ktorý pod deviáciou rozumie prestúpenie, ako také identifikované a teda sankcionované, noriem platných v danom sociálnom systéme (In Boudon et al., 2004, s. 33). Do istej miery s ním korešponduje aj definovanie v americkom Slovníku sociálnej práce : Deviácia je konanie, ktoré sa výrazne (sharply) odlišuje od normálneho správania, udržiavaných štandardov správania alebo noriem a hodnôt, ktoré sú zreteľne v protiklade (in marked contrakt) k akceptovaným štandardom (Barker, 2003, s. 118). Výrazné negatívne predporozumenie a pouţívanie pojmu deviácia v slovenskej spoločnosti nás vedie k tomu, aby sme z hľadiska sociálnej práce pojmy sociálna patológia a deviácia rozlišovali s prihliadaním na osobité akcenty oboch z nich. Pojem deviácia akcentuje odchýlenie od spoločenskej normy, pojem sociálna patológia zdôrazňuje negatívne dôsledky tejto odchýlky pre jednotlivca, rodinu, skupinu, komunitu alebo spoločnosť. Predmetom sociálnej práce ako pomáhajúcej profesie a vedeckej činnosti nie sú pozitívne formy deviácie, ale tie deviácie, ktoré súčasne spadajú do kategórie sociálno-patologických javov (na rozdiel od sociológie). Práve z tohto dôvodu je výraz aj koncept sociálnej patológie pre sociálnu prácu zásadný a prioritný. Za pouţívanie pojmu deviácia namiesto sociálna patológia sa v teórii i praxi prikláňa väčšina českých i slovenských sociológov a ďalších odborníkov. V období socializmu sa v ČSSR a ďalších krajinách sovietskeho bloku pojmy deviácia ani sociálna patológia oficiálne nepouţívali, pretoţe nepatrili k všeobecne uznanej pojmovej výbave oficiálnej marxistickej sociológie (podobne ani pojmy sociálna patológia, či sociálna práca). Kapr a Petrusek uvádzajú (In Kapr et al., 1994, s. 15), ţe zmena nastala aţ v 80. rokoch 20. storočia, keď pojem aj u nás rehabilitovali sovietski autori na čele s akademikom, právnikom a kriminológom Vladimírom N. KUDRJAVCEVOM ( ). V roku 1988 bol vydaný český preklad jeho diela pod titulom Sociální deviace: Úvod do obecné teorie (hoci pôvodný ruský názov z roku 1984 bol Социальные отклонения, čiţe sociálne odchýlky ). V roku 1992 vyšla v Moskve jeho ďalšia kniha s titulom Sociálne deformácie (Социальные деформации). V nej sa venuje príčinám sociálnych deformácií, mechanizmom ich

20 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i pôsobenia a rastu, a to primárne z kriminologického hľadiska. V 90. rokoch bolo vydaných v Čechách niekoľko raných príspevkov k tejto téme od domácich autorov (Kapr et al., 1991; Komenda Keller, 1993). Publikácia s titulom Sociální deviace od Antonína KOMENDU bola vydaná na Univerzite Palackého v Olomouci v roku Išlo o učebnicu pre poslucháčov právnickej fakulty s podtitulom Historické východiská a základné teoretické prístupy. Primárnymi hľadiskami skúmania jednotlivých teórií boli kriminologické a sociologické, ale autor predstavuje aj biologické a psychologické teórie deviácií. S rovnakým titulom vyšli v Čechách ďalšie dve publikácie v roku 2001, ktoré sa špecificky venovali sociálnym teóriám deviácie. V rámci kniţničného projektu Základy sociologie tento titul nieslo posmrtne vydané dielo českého lekára, psychiatra a odborníka na medicínsku sociológiu Michala HRČKA ( ). Publikácia sa zaoberá teoretickými otázkami sociálnych deviácií. Ponúka prehľad základných pojmov, dôleţitých teórií sociálnych deviácií, ich funkciami a ďalšími konceptuálnymi otázkami. Na Karlovej univerzite v Prahe podobnú prácu s výstiţným podtitulom Prehľad sociologických teórií spracovala Gabriela MUNKOVÁ. V roku 2008 titul Sociální deviace niesla publikácia, ktorú spracovali sociológovia Lukáš URBAN a Josef DUBSKÝ. Medzi významné súborné diela iných autorov z oblasti sociológie deviácie a jej histórie môţeme uviesť kontroverzné dielo britského sociológa Colina SUMNERA Sociology of deviance: An obituary (1994). Prezentuje v nej dejiny a sociológiu deviácie v období od jej zrodenia v roku 1985 Durkheimovým dielom aţ po jej zánik v roku Cieľom knihy je preskúmať jednotlivé teoretické koncepty deviácie, ako sa postupne objavili v dejinách, vrátane vysvetľovania čo sa snaţila sociológia deviácii dosiahnuť a prečo napokon zlyhala. V roku 2007 vyšlo uţ 5. vydanie populárnej vedeckej publikácie Understanding Deviance (1. vydanie bolo v roku 1982). Britskí autori David M. DOWNES a Paul E. ROCK v nej uprednostňujú kriminologicko-sociologický prístup k tematike o čom svedčí aj podnadpis Sprievodca sociológiou zločinu a porušovania noriem. Ďalších autorov uvedieme pri jednotlivých teóriách deviácie

21 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. 1.3 Norma, normalita, sociálna kontrola a ďalšie pojmy Hoci primárnym cieľom predloţenej publikácie je rozoberanie sociálnej patológie, resp. deviácie z hľadiska sociálnej práce, nemôţeme sa zaobísť bez stručného predstavenie dôleţitých pojmov, ktoré priamo súvisia s touto témou. Väčšinu z nich sociálna práca prevzala zo sociológie, pričom ich význam mohol byť vzhľadom na odlišný vedný odbor do istej miery upravený či inak akcentovaný. Ak chápeme sociálnu patológiu ako abnormálne správania a sociálnu deviáciu ako odchýlku od sociálnych noriem, treba objasniť, čo rozumieme pod NORMOU a NORMALITOU. Latinský výraz norma pôvodne označoval pravouhlý trojuholník ako meradlo (uholnicu), vo všeobecnosti potom akékoľvek pravidlo alebo (záväzný) predpis, poţiadavku (správania), či predloha (pri posudzovaní). Normy môţu byť rôznej povahy, ako napr. matematické, štatistické, jazykové, mravné, náboţenské, občianske, právne, politické, ekonomické, kultúrne, estetické atď. Z nich bliţšie uvedieme mravné, sociálne a právne, ktoré veľmi úzko súvisia. Podľa Mátela (2010, s. 9) sa mravom zvyčajne rozumie ustálený spôsob alebo zvyklosť spoločenského správania. Morálka je systémom pravidiel a noriem, ktoré určujú správanie a konanie ľudí. Etika ako filozofická disciplína skúma podstatu a pôvod týchto pravidiel a hľadá zdôvodnenie, prečo je určité konanie dobré a vyţaduje sa od jednotlivých členov spoločnosti. Bez minima sociálne prijímaných mravných noriem nie je moţná existencia ţiadnej spoločnosti ani iného sociálneho útvaru. Komenda (por. 1999, s. 19) uvádza, ţe na rozdiel od práva, nie sú mravné normy zvyčajne vyjadrené formálne, t.j. písomne publikované, sú spravidla menej určité na ich zachovanie štát nepouţíva mocenské donucovanie. Zo sociologického hľadiska hovoríme o sociálnej norme, ktorú nie je ľahké jednoznačne definovať. Pritom kaţdé ľudské spoločenstvo je zaloţené na určitom normatívnom poriadku. Uţ Durkheim sa v svojich Pravidlách sociologickej metódy zamýšľal nad rozdielom medzi normálnym a patologickým. Pri identifikovaní normality upozorňuje na potrebu prihliadania nielen na konkrétnu spoločnosť zo štatistického hľadiska, ale aj časového, resp. historického: Spoločenský jav je normálnym pre určitý spoločenský typ, skúmaný v určitej fázy svojho vývoja, keď prebieha v priemernej časti spoločnosti

22 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i toho druhu, skúmaných v príslušnej fáze svojho vývoja (Durkheim, 1926, s. 95). Geist v svojom Sociologickom slovníku (1992, s. 248) uvádza: Sociálna norma je súborný termín, pod ktorý sa zahŕňajú všeobecné, spoločensky prijaté, uznávané a tým záväzné pravidlá, vymedzujúce viac či menej očakávané štandardizované spôsoby správania príslušníkov určitého sociálneho útvaru, prípadne kultúry. Ich nedodržiavanie je spoločensky trestané a utlmované, dodržiavanie preferované a odmeňované. Z uvedeného vyplýva, ţe sociálne normy môţu mať rozličnú povahu, formu, a mieru záväznosti. Rozdiely sú aj vzhľadom na rozličné kultúry, etniká, špecifické skupiny, organizácie a pod. Normy sa dynamicky môţu meniť v čase i priestore, a to spontánnym vývinom, či spoločenskou, kultúrnou, politickou zmenou. Matoušek preto v Slovníku sociálnej práce (2008, s. 118) výstiţne definuje normalitu ako stav v súlade s normami, ktoré platia v určitej dobe, v určitej spoločnosti a v určitej kultúre. V kaţdej spoločnosti zvyčajne jestvuje komplex čiastočných normatívnych systémov, ktoré za pomoci sociálnych noriem budú regulovať rôzne sféry sociálneho ţivota (por. Komenda, 1999, s. 16). V spoločenskej praxi je rešpektovanie noriem zaistené tromi základnými spôsobmi (por. Strmiska, In Petrusek, 1996, s. 692): 1. Ich interiorizáciou, v ktorej ľudia prijmú normy za svoje a integrujú ich do svojich činností, pričom úplné zvnútornenie predpokladá aj uznanie ich legitimity. 2. Systémom sankcií, a to negatívnych (trestov) i pozitívnych (odmien); práve oni zaisťujú fungovanie normatívneho systému. 3. Sociabilitou ľudí, vedomým sociálneho puta, tendenciou rešpektovať poţiadavky skupiny ku ktorej konajúci prináleţí a na ktorej mu záleţí, identifikáciou s tými alebo aspoň ohľadom na tých, ktorí normu uznávajú, prípadne vyţadujú jej plnenie. Ak spoločnosť identifikuje formálne (napr. v legislatíve) alebo neformálne (napr. zvyky, obyčaje) istú normu, jedinci nachádzajúci sa v danej spoločnosti sa vzhľadom na ňu môţu správať rozličným spôsobom. Ako príklad odlišnosti normatívneho systému môţeme uviesť uţívanie alkoholu na Slovensku a v niektorej z náboţenských islamských krajín. V krajinách ako sú Saudská Arábia, Irán, Líbya, Sudán platí úplný zákaz dovozu, predaja a poţívania alkoholu (s istými

23 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. výnimkami pre cudzincov a nemoslimov). Spôsob správania, resp. reakcia jedinca alebo skupiny na príslušnú spoločenskú normu môţe byť nasledovná (por. aj Ondrejkovič, 2009, s. 35): 1. Konformne správanie v súlade s normou, jedinec alebo skupina budú normu rešpektovať a zachovávať, nezáleţí pritom, či na základe vnútorného presvedčenia alebo pre sankcie pozitívne alebo z obavy pred negatívnymi. Slovensko (Sk): Súčasťou prípustnej nepísanej normy je príležitostné požívanie alkoholu dospelými, vrátane príležitostného opilstva keď dotyčný nikomu neubližuj. Islam (I): Jedinou prípustnou normou je úplná prohibícia. 2. Provokujúco nápadné prejavy jedinca alebo skupiny, ktoré sú na hranici normy. Sk: 18-roční mladí dospelí ako znak dospelosti manifestujú víkendové posedenia v krčmách, kde v zvýšenej miere požívajú alkohol. I: Jedinec bude v danej krajine a spoločnosti abstinovať, ale počas pobytu v inej (neislamskej) krajine bude alkohol požívať. 3. Nonkonformne nie v súlade so spoločenskou normou, a to: a. disociálne spoločensky neprimerané či neprispôsobivé správanie vzhľadom na menej závaţné normy (napr. klamanie) a bez výrazne negatívneho postoja k spoločnosti. Podľa Ondrejkoviča (2009, s. 35) ide o rozkladné správanie a termín obsahuje axiologický aspekt. Z hľadiska psychológie môţe ísť aj o vývojovú disociálnu poruchu osobnosti. Sk: Adolescent z času na čas nepozorovane odpije z fľaše alkoholu uloženej v bare. Pri komunikácii s rodičmi klame, že on to istotne nebol. b. asociálne ľahostajne vzhľadom na spoločenskú normu, pričom jeho intenzita nedosahuje úroveň ničenia spoločenských hodnôt (napr. záškoláctvo). Jedinec zvyčajne poškodzuje sám seba (nadmerné poţívanie alkoholu, suicidálne správanie). Sk: Časté nadmerné požívanie alkoholu spojené s bezdomovectvom alebo suicidálnymi sklonmi. I: Jedinec bude alkohol nelegálne kupovať a v tajnosti užívať

24 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i c. antisociálne protispoločenské správanie, proti sociálnym normám. Toto môţe byť s porušením legislatívy) alebo bez jej porušenia v istom tolerančnom limite. Z hľadiska psychológie môţe ísť o poruchu sociálneho cítenia, s prejavmi egoizmu a ľahostajnosti k potrebám druhých. Sk: Časté nadmerné požívanie alkoholu spojené s hlučným správaním, vykrikovaním, nadávkami na členov rodiny. I: Jedinec bude nielen alkohol užívať, ale rozličnými prostriedkami (cez internet, utváraním spolkov) aj bojovať proti zákazu užívania alkoholu v krajine. d. delikventné protispoločenské a protizákonné počínanie, jedinec alebo skupina vedome porušujú sociálnu normu i zákon, ale ich správanie vzhľadom na závaţnosť nedosahuje stupeň spoločenskej nebezpečnosti trestného činu (skôr ide o priestupky), prípadne vzhľadom na nízky vek nie je osoba trestne zodpovedná (na Sk, ak osoba nedovŕšila 14. rok svojho veku), resp. ide o mladistvého (14 18 ročný). Sk: Požívanie alkoholu mladistvými spojené s výtržníctvom. I: Jednorazové požite alkoholu mladistvými v zóne pre cudzincov. e. kriminálne dospelý jedinec alebo skupina vedome porušujú sociálnu normu i zákon vymedzený trestným právom (na Slovensku zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov) a jeho konanie dosahuje stupeň nebezpečnosti trestného činu. Sk: Trestná činnosť pod vplyvom alkoholu, napr. týranie blízkej osoby ( domáce násilie ). I: Obchodovať s alkoholom, v niektorých krajinách (Saudská Arábia) aj samotné požívanie alkoholu na verejnosti. V súvislosti s nejasnými alebo nejednoznačnými normami treba brať do úvahy skutočnosť, ţe niektorí jedinci alebo skupiny môţu vykazovať deviantné správanie spôsobené neznalosťou obsahu, významu alebo spôsobu aplikácie sociálnych noriem v konkrétnych situáciách. Pretoţe ţiadna norma nie je nikdy dodrţiavaná úplne presne a všetkými ľuďmi rovnako, jestvuje v kaţdej spoločnosti TOLERANČNÝ LIMIT, ktorý je variabilný v čase i spoločenskom priestore. Podľa Munkovej (2001, s. 10) tento vypovedá o tom, akú mieru

25 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. nepresnosti pri dodrţiavaní určitej normy je daná spoločnosť ochotná v danom čase tolerovať. Napríklad tolerančný limit vzhľadom na domáce násilie bol pred tridsiatimi rokmi na Slovensku veľmi vysoký (išlo o súkromnú záleţitosť ţivotných aktérov, nešlo o trestný čin). V súčasnosti smeruje v rámci medzinárodných spoločenstiev (OSN, RE a EÚ) k tzv. nulovej tolerancii. Mnohé z jeho foriem sú legislatívou označené ako trestné činy. Opačným smerom vzhľadom na tolerančný limit išlo napríklad chápanie rozvodu. Tento bol v prvej polovici 20. storočia v krajinách so silnou náboţensko-kultúrnou kresťanskou tradíciou (vrátane ČSR) chápaný ako negatívny sociálno-patologický jav. V súčasnosti je nielenţe legitímnym a spoločensky akceptovateľným správaním, ale v niektorých prípadoch dokonca pozitívne hodnoteným (napr. práve v prípadoch domáceho násilia). V spoločnosti sa môţu vyskytnúť formy správania, ktoré nie sú ani naplno normatívne prijateľné, ani neprijateľné. Tieto sa označujú ako SEMIDEVIÁCIE ( polodeviácia, z lat. semi polo). Semideviantný charakter môţe mať správanie (Hrčka, 2001, s ): spadajúce do oblasti pôsobenia viacerých rôznych noriem (napr. emigrácia z komunistických krajín z hľadiska medzinárodného práva a vnútorných zákonov krajiny); také, ktoré je podľa niektorých hodnotené ako prijateľné, ale podľa iných ako neprijateľné (napr. homosexuálne správanie); prijateľné, resp. neprijateľné za určitých podmienok a situácií (napr. uţívanie alkoholu vzhľadom na vek); v rozpore so sociálnymi normami danej spoločnosti, ale vyhovuje záujmom veľkého počtu jej členov alebo jej mocenských skupín (napr. korupcia). Aby bolo v spoločnosti zaistené zachovávanie a dodrţiavanie sociálnych noriem a tým aj stabilita sociálneho systému, je potrebná SOCIÁLNA KONTROLA (angl. social control, nem. soziale Kontrolle). Tento pojem zaviedol americký ekonóm a sociológ Edward A. ROSS ( ) v svojich príspevkoch v The American Journal of Sociology medzi rokmi 1896 a 1900, ktoré sa stali základom klasického diela Social Control: A Survey of the Foundations of Order (1901). Matoušek (2008, s. 197) sociálnu kontrolu stručne definuje ako súbor formálnych i neformálnych postupov, ktorými spoločnosť vyvíja na jedinca tlak, aby sa správal v súlade s jej normami. Americký slovník

26 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i sociálnej práce ňou nerozumie len organizované úsilie spoločnosti alebo niektorých jej členov o udrţanie stabilného sociálneho poriadku, ale aj riadenie procesu sociálnej zmeny (Barker, 2003, s. 402). Prostriedkami sociálnej kontroly môţu byť rozličné subsystémy spoločnosti, akými sú rodina, škola, spolky, cirkev atď. Z hľadiska sociálnej politiky ju na najvyššej úrovni štátu realizujú tri zloţky štátnej moci moc súdna, výkonná a zákonodarná, ktoré sa navzájom kontrolujú (Matoušek, 2008). Inštitúcie, ktoré vykonávajú formálnu sociálnu kontrolu v danom štáte, môţu byť súdy, polícia, finančné úrady, sociálne úrady (u nás ÚPSVaR) a podobne. K metódam sociálnej kontroly patria odmeňovanie, postihy, sankcie, prostriedky a ďalšie formy pôsobenia na jednotlivca (Strieţenec, 1996, s. 102). SANKCIAMI sa v sociologickej terminológii nechápu len negatívne tresty za porušenie normy. Uţ latinský výraz sanctio znamená skôr potvrdiť, schváliť, slávnostne ustanoviť, aţ posvätiť, urobiť nedotknuteľným a z toho vychádza aj negatívny ochranný význam (pod trestom) zakázať. V sociológii sú (pozitívnymi) sankciami mienené aj také postupy, ktoré vedú k posilneniu sociálnej normy a sú motivované rôznymi formami odmien (napr. pochvaly, vyznamenanie, zvýšenie platu). Zmyslom sankcií je teda sociálne upevňovanie, čiţe posilňovanie platnosti normatívneho vzorca skupiny, kolektívu alebo spoločnosti (Mucha, In Petrusek 1996, s. 966). Sociálne deviácie sú zvyčajne postihované negatívnymi sankciami, konformita a dodrţiavanie sociálnych noriem je valorizovaná pozitívnymi sankciami (Geist, 1992, s. 373). Z hľadiska psychologickej motivácie môţu mať práve pozitívne sankcie, resp. motivácie, účinnejší vplyv na správanie neţ hrozba trestu. Sankcie môţu byť formálne alebo neformálne podľa toho, či (ne)majú presne vymedzený postup a inštitúcie, ktoré ich udeľujú (napr. súdy, prokuratúra, polícia, OSPODaSK ÚPSVaR a pod.). S negatívnymi sankciami súvisí aj rozlišovanie spôsobu ich vykonávania na (Komenda, 1999, s. 16): psychické verbálneho alebo neverbálneho charakteru, ktorých základom je psychický nátlak vykonaný na jedincovi (napr. formou napomenutia, výčitky, výsmechu, irónie a pod.); fyzické spočívajúce v primárnom fyzickom donútení (napr. bitka) alebo v obmedzení osobnej slobody (väzba);

27 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. ekonomické a politické vyuţívajúce hospodárske a mocenské prostriedky nátlaku na jedinca (zníţenie platu odobraním odmien). Za jeden z najvýznamnejších problémov je povaţované dosiahnutie optimálnej miery sociálnej kontroly v spoločnosti. Ak je sociálna kontrola príliš silná, zvyčajne síce klesá miera sociálnej deviácie, ale spoločnosť má rysy totalitarizmu a stagnuje. Ak táto chýba, stúpa počet deviácií, čo môţe viesť v extrémnom prípade k rozpadu sociálneho konsenzu (por. Munková, 2001, s ). Pre spoločnosť dôleţitou formou sociálnych noriem sú PRÁVNE NORMY. Nimi rozumieme normy správania, ktoré sú v štáte uznané za právne záväzné, čiţe sú obsiahnuté v prameňoch práva a ich zachovávanie je vynútiteľné verejnou mocou (Boguszak et al., 2004, s. 29). Ich účelom je podľa Komendu (1999, s. 21) usporiadať spoločenské vzťahy, a preto ako také sa primárne zameriavajú na vypracovanie postupov a modelov správania v určitých sociálnych situáciách a na stanovení procedúr riešenia konfliktov vznikajúcich pri realizácii tohto správania. Rovnako ako iné sociálne normy plnia najmä funkciu sociálnej kontroly. Redukujú pluralitu moţného správania tím, ţe z mnoţstva alternatív správania stanovia ţiaduce formy a zároveň aj záväzné spôsoby ich hodnotenia. Podobne ako aj niektoré sociálne normy, majú právne normy všeobecne záväzný charakter, čiţe vzťahujú sa na všetkých príslušníkov daného sociálneho útvaru. Základným diferenciačným znakom práva je moţnosť vynútenia poţadovaného správania, a to aj proti vôli subjektu, pričom táto moţnosť (fyzického alebo psychického) vynútenia je zverená výlučne mocenskej autorite. Ňou je v zvyčajne štát so svojimi orgánmi. 1.4 Stručný prehľad vybraných teórií deviácie V súčasnosti jestvuje nesmierne mnoţstvo teórií, ktoré sa pokúšajú o vysvetlenie vzniku a udrţiavania deviácie v spoločnosti. Môţeme sa nimi zaoberať z rozličného hľadiska, najmä vzhľadom na: disciplinárny prístup z ktorého vychádzajú (najmä biologický, psychologický, sociologický a kriminologický); obdobie a kultúrno-spoločenské prostredie, v ktorom vznikli a rozvíjali sa

28 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i Otázkou je, prečo je potrebné ich uvedenie v tejto publikácii vzhľadom na odbor sociálna práca. Ţiadna systematická a koncepčná sociálna práca nemôţe byť orientované výhradne na elimináciu negatívnych dôsledkov sociálno-patologického správania, ktoré sa uţ vyskytlo. Okrem pomoci, podpore, sprevádzaní, posilňovaní a zmocňovaní sociálnych klientov, u ktorých bol diagnostikovaný aspoň jeden prejav sociálnej patológie, je nevyhnutné zamerať sa aj na prevenciu a systémovú elimináciu deviácií na všetkých úrovniach sociálnej politiky. Na to je nevyhnutné spoznávanie príčin vzniku deviantného správania a mechanizmy jeho udrţiavania v spoločnosti. Preto na tomto mieste ponúkame stručný prehľad niektorých vybraných teórií deviácie, ktoré sa rozvíjali v rámci rozličných vedeckých disciplín v určitom období a kultúrno-spoločenskom priestore. Záujemcov o podrobnejší náhľad do jednotlivých teórií odporúčame na citovanú literatúru Biologické teórie Pre biologické teórie vysvetľujúce pôvod a vznik deviantného správania je dôleţitá biologická podstata človeka, ktorá určuje jeho ďalší vývoj. Zásadná otázka pri nich znie: Kde je v človeku chyba? Odpoveď na ňu ponúkajú jednotlivé biologické teórie rôzne (por. Komenda, 1999, s ): Rozhodujúci faktor vedúci k deviácii je v jednej alebo viacerých biologických abnormalitách (napr. v poškodení mozgu, telesnej konštitúcii, chýbajúcom chromozóme). Táto je zvyčajne vrodená, ale môţe byť aj získaná. Sem môţeme zaradiť aj klasickú Lombrosovu teóriu vrodeného zločinca. Taliansky psychiater, antropológ a otec modernej kriminológie Cesare LOMBROSO ( ) tvrdil, ţe zločinci sa odlišujú od ostatných normálnych ľudí určitými fyzickými a psychickými anomáliami (napr. silnou čeľusťou, vysokými lícnymi kosťami, veľkou bradou, dlhými ušami, emocionálnou plytkosťou, zníţením prahom bolesti, predčasnou sexuálnou aktivitou atď.). Podľa Lombrosa sa zločinnosť dedí. Okrem vrodených zločincov uznával aj príleţitostných zločincov z vášne, kriminálnych epileptikov a morálnopatologických delikventov (Neuman, In Novotný et al., 2008, s. 84). Jeho ţiak

29 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. a spolupracovník Enrico FERRI ( ) vysvetľoval zločin ako následok viacerých faktorov, ktoré rozdelil do troch základných skupín: 1. antropologické vek páchateľa, pohlavie, zamestnanie, výchova, organická a duševná stavba tela atď.; 2. fyzickej povahy etnikum, podnebie, úrodnosť pôdy atď.; 3. sociálne migrácia, zvyky, náboţenstvo, ekonomické podmienky, politické a právne normy atď. Konštitučné školy hľadali príčinu deviantného správania vo väzbe medzi stavbou tela a charakterovými vlastnosťami podstatnými pre kariéru zločinca (Tomášek, 2010, s. 131). Známe sú klasifikácie ľudských typov od nemeckého psychiatra Ernsta KRETSCHERA ( ) a amerického psychiatra Williama H. SHELTONA ( ). V triedení vyuţili koreláciu rozličných fyzických a psychických vlastností, pričom Kretscher vychádzal z antropometrických meraní a Shelton sa opieral o fotografovanie ľudských tiel (por. Komenda, 1999, s. 86). Endokrinologické teórie sa pokúsili etiologicky spojiť deviantné správanie s poruchou činnosti ţliaz s vnútornou sekréciou. Neurofyziologické teórie sa zamerali na výskum mozgových nádorov a ďalších neurologických porúch. Osobitne bola skúmaná porucha pozornosti s hyperaktivitou (ADHD), ktorá je charakteristická okrem iného aj náladovosťou, agresivitou, hyperaktivitou atď. Dedičné teórie majú v rámci biologických teórií rozličnú podobu. Ich výskum prebiehal vo viacerých líniách, pričom väčšina z nich vychádzala z evolučnej teórie Charlesa Darwina. Okrem vyššie zmienenej Lombrosovej teórie, môţeme uviesť štúdie kriminálnych rodín (R. Dugdale), dvojčiat (J. Lange, K. Christiansen) a genealogické štúdie, ktoré skúmali vlastnosti a osudy niekoľkých generácií jedincov pochádzajúcich z rovnakých predkov (H. Goddard). V dvadsiatych rokoch 20. stor. tieto výskumy ovplyvňovali v Amerike nielen postoje k delikventným rodinám, ale aj politiku. Vzniklo niekoľko zákonov o sterilizácii, ktoré umoţňovali kontrolovať pôrodnosť s vysokým počtom delikventov alebo duševne chorých. Je lepšie pre celý svet, aby spoločnosť namiesto toho, aby popravovala degenerovaných potomkov za zločiny alebo ich nechala trpieť pre ich imbecilitu, zabránila počatiu tým, ktorí sú celkom nevhodní pre

30 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i pokračovanie svojho rodu... Tri generácie imbecilov stačia (O.L. Holmes, sudca Najvyššieho súdu USA v kauze Buck vs. Bell, 1927, cit. in Komenda, 1999, s. 92). Do tejto skupiny môţeme zaradiť aj adopčné štúdie zamerané na kriminalitu adoptovaných detí, ktoré mali aspoň jedného biologického rodiča s kriminálnou minulosťou (B. Hutchings, S. Mednick). Rozvojom genetiky v šesťdesiatych rokoch 20. stor. sa dedičné teórie zamerali na chromozómové abnormality (P. Jacobs, M. Brunton). Rasové teórie sa venovali vplyvu rasy na deviantné správanie. Ţiaľ, práve tieto boli zneuţité počas 2. svetovej vojny na likvidáciu rasovo nečistých jedincov a komunít. Okrem biológie čerpajú jednotlivé teórie z poznatkov antropológie, medicíny (zvlášť psychiatrie) a genetiky. Aplikované boli najmä v kriminológii a psychiatrii. Sociálni pracovníci by mali v rámci holistického prístupu ku klientom s diagnostikovanou sociálnou patológiou dôsledne prihliadať na ich zdravotný stav. Biologické faktory môţu ovplyvňovať výskyt a eskaláciu deviantného správania. V mnohých prípadoch je potrebná aktívna interdisciplinárna spolupráca odborníkov z medicínskych a sociálnych odborov. V procese sociálnej anamnézy je vhodné s klientmi komunikovať o výskyte deviantného správania v jeho biologickej rodine (napr. v sociálnej práci s klientmi závislými od alkoholu alebo drog). Poznanie genealógie kriminálneho alebo delikventného správania môţe byť dôleţitou súčasťou penitenciárnej a postpenitenciárnej starostlivosti. Pri niektorých sociálno-patologických javoch (napr. suicidalita, bezdomovectvo, závislosti) môţe výskyt daného neţiaduceho správania v rodine klienta ovplyvniť výber metód intervencie (napr. uprednostnením metód sociálnej práce s rodinou pred prípadovou sociálnou prácou) Psychologické a sociálno-psychologické teórie Psychologické teórie za rozhodujúci faktor, ktorý vyvoláva deviantné správanie, povaţujú ľudskú psychiku a duševné pochody človeka. Psychológovia veľmi úzko nadväzujú na poznatky biológie a psychiatrie. Zo psychiatrie prijali rozlišovanie duševných porúch na:

31 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. organické ich príčinu je moţné zistiť v centrálnom nervovom systéme; funkčné poznáme narušené správanie, čiţe defekt funkcie, ale nie jeho fyziologickú príčinu (najmä neurózy). Podobne ako pri biologickom prístupe, je pozornosť psychológie obrátená najmä na osobu vykazujúcu deviantné správanie. Na rozdiel od biológie pôvod abnormality nehľadajú psychologické teórie výlučne v biologických determinantoch, ale najmä v oblasti psychiky. Ich príčiny nachádzajú jednotlivé teórie rozdielne: Teórie poruchy osobnosti sú pri skúmaní deviácie zamerané na osobnosť deviantov, vrátane jej zloţiek. Dôleţitým pojmom v prvej pol. 20. storočia sa stala psychopatia. Ňou boli v minulosti označené nevyváţené, neharmonické (abnormálne) osobnosti, u ktorých sa často prejavovalo antisociálne správanie, mravnostná a iná kriminalita. Z novších teórií môţeme uviesť multidimenzionálnu teóriu osobnosti, ktorú vypracoval americký psychiater a genetik Claude R. CLONINGER (nar. 1944). Tento predpokladá špecifické reakcie, ktoré vychádzajú z osobnostných rysov jedinca (por. Personality and psychopathology, 1999). Delikventný jedinec je natoľko egocentrický, ţe je mu ľahostajná reakcia okolia. Taký jedinec má zvýšenú potrebu záţitkov, v menšej miere pociťuje strach, nie je schopný odhaľovať rizikové vlastnosti konania (In Fischer Škoda, 2009, s ). Inú typológiu osobnosti vypracoval britský psychológ nemeckého pôvodu Hans J. EYSENCK ( ). Na základe jeho vlastnej diagnostickej metódy EPI bolo potvrdené, ţe prítomnosť vyšších faktorov extraverzie, neurotizmu či psychotizmu je významným predispozičným činiteľom kriminálneho správania dospelých a mladistvých (In Komenda, 1999, s. 133). Po rozšírení testov merania kvocientu inteligencie (IQ testy) na počiatku 20. storočia, realizovali sa výskumy zamerané na skúmanie IQ zločincov a delikventov. Hodnoty väčšiny z prvých meraní boli pod všeobecným priemerom. To viedlo k teóriám, ţe práve slabšia inteligencia môţe brániť, aby jedinec naplno domýšľal následky svojich skutkov, prípadne porozumel zákonom a normám, ktoré je nutné dodrţiavať (Tomášek, 2010, s. 138). Slabomyselnosť (oligofreniu) povaţoval za príčinu delikvencie vyššie zmienený americký psychológ Henry H. GODDARD ( ), ktorý realizoval genealogické štúdie

32 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i Podľa neho je slabomyseľnosť dôleţitým kriminálnym faktorom, ktorý sa dedí. V sedemdesiatych rokoch 20. stor. americkí kriminológovia Travis HIRSCHI a Michael HINDELANG zistili pri výskume delikventnej mládeţe, ţe IQ je vo významom vzťahu k výkonom v škole. Niţšie IQ je ďaleko viac spojené so slabším štúdiom, záškoláctvom a delikvenciou. Väčšina prístupov sa v súčasnosti zhoduje na tom, ţe IQ testy môţu indikovať delikvenciu, pretoţe u mladistvých s nízkym IQ je pravdepodobnosť jej výskytu vyššia (por. Komenda, 1999, s ). Českí autori Fischer a Škoda (2009, s. 30) uvádzajú vlastný výskum, ktorý realizovali v rokoch v rozličných väzniciach v ČR. Osoby s mentálnou úrovňou, ktorú moţno označiť ako nedostatočnú, tvorili 40 % z celkovej vzorky (čiţe dvaja z piatich väzňov). Psychoanalytické teórie boli veľmi populárne na počiatku 20. storočia. Zakladateľ psychoanalýzy rakúsky neurológ a psychiater Sigmund FREUD ( ) zameral svoju pozornosť predovšetkým na vývoj osobnosti detí a na ich sexualitu, pretoţe v tejto kategórii je stupeň prispôsobovania sa sociálnym normám najmenší. Aplikáciu psychoanalytickej teórie na štúdium deviantného správania rozvinuli aţ jeho ţiaci a nasledovníci. Americký detský psychiater Richard L. JENKINS ( ) vyuţil Freudovu štruktúru id, ego, superego pri výskume štruktúry psychiky mladistvých delikventov. Identifikoval pritom tri základné typy chybne usporiadanej štruktúry psychiky jedinca: 1. nesocializované agresívne indivíduum (jeho resocializácia je veľmi ťaţká); 2. socializovaný agresívny jedinec (typický pre subkultúry gangu, v sociálnych inštitúciách sa dá formovať); 3. príliš plachý, úzkostný, do seba ponorený dysforik (napr. typický záškolák). K nim neskôr pridal americký psychológ Herbert C. QUAY (nar. 1927) aj 4. typ nezrelý, pre ktorý je charakteristický nedostatok pozornosti (por. Komenda, 1999, s. 117). Do oblasti sociálno-psychologických teórií patrí teória učenia. Podľa nej je protispoločenské konanie osvojené a naučené v určitých sociálnych podmienkach na základe skúsenosti. Ak má byť trvalé, musí byť v sociálnom prostredí (napr. prostredníctvom kriminálnej subkultúry, médií) posilňované a upevňované (por. Neuman, In Novotný et al., 2008, s. 96). Behavioristi, v čele s americkým psychológom a sociálnym filozofom B. F. SKINNEROM ( ), predpokladali

33 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. pritom väčšiu aktivitu samotného jedinca. Svoj model inštrumentálneho podmieňovania zaloţili na hypotéze, ţe človek si osvojí také správanie, ktoré vedie k získaniu odmeny. Na druhej strane sa vyhýba takému správaniu, ktoré v minulosti vyvolalo neţiaduce následky. V sedemdesiatych rokoch 20. stor. americký psychológ kanadského pôvodu Albert BANDURA (nar. 1925) rozvinul ďalej teóriu observačného učenia, čiţe učenia na základe pozorovania či modelu (Nakonečný, 2004, s. 29). Ľudské správanie nie je podľa neho posilňované len odmenami a trestami, ale veľmi často vzniká priamym modelovaním, čiţe napodobovaním ostatných, ktorí slúţia ako sociálne modely. Prostredníctvom napodobovania alebo identifikácie si moţno osvojiť deviantné správanie (por. Tomášek, 2010, s. 136). Na hranici psychológie a sociológie sa nachádza typologická koncepcia autoritárskej osobnosti, ktorú vypracoval nemecký filozof, sociológom a muzikológ Theodor W. G. ADORNO ( ) so svojimi spolupracovníkmi. Vo výskume autoritárskych osobností a antisemitských predsudkov začal v Nemecku a po emigrácii do USA pokračoval skúmaním rasových predsudkov. Adorno v spolupráci s kolegami na univerzite v Berkeley, psychológmi N. Sanfordom, D. Levinsonom a E. Frenkel-Brunswikovou rozvinuli psychometrické testovanie rozsahu autoritárskych vlastností u jedincov na deväť osobnostných typov na základe F-škály, čo bola skratka pre-fašistickej osobnosti (The Authoritarian Personality, 1950). Predsudky ako aj iné extrémne postoje sú podľa nich výrazom hlboko leţiacich rysov osobnosti. Vo svojom výskume poukázali aj na to, ţe politické postoje korelujú s určitými rysmi osobnosti a vo svojich extrémnych hodnotách zohrávajú významnú psychologickú rolu v sebahodnotení a integrite osobnosti. Autoritárstvom sa v súčasnej psychológii rozumie rys osobnosti charakterizovaný rigidným prístupom k disciplíne, mimoriadnym nepriateľstvom voči spoločenských odchýlkam (deviáciam) a netolerantným čierno-bielym ponímaním dobra a zla (Hartl Hartlová, 2009, s. 66). Medzi ďalšie sociálno-psychologické faktory ovplyvňujúce vznik deviatného správania boli označené napríklad poruchy socializácie v ranom detstve, poruchy komunikácie medzi deťmi a rodičmi, patologická štruktúra rodiny atď. Z hľadiska holistického prístupu ku klientom je dôleţité, aby sociálni pracovníci venovali dostatočnú

34 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i pozornosť psychike klientov, ich osobnosti, inteligencii a mentálnym schopnostiam. V rámci terapie viacerých sociálno-patologických javov je dôleţitá interdisciplinárna spolupráca sociálnych pracovníkov so psychológmi. Vzhľadom na psychické teórie príčin deviantného správania je vhodné v rámci anamnézy venovať zvýšenú pozornosť informáciám o osobách a skupinách, ktoré mohli byť pre klientovo správanie modelom a vzorom k napodobovaniu. Identifikácia a spoznávanie mechanizmov naučeného deviantného správania môţe byť nápomocná pre liečbu terapiou a modelovanie nových nedeviantných vzorcov správania. Kým biologické a psychologické teórie vychádzajú z analýzy jedincov, u ktorých sa prejavuje deviantné správanie, sociologický prístup zdôrazňuje vplyv spoločnosti na tento druh správania. V súčasnosti prevláda pri skúmaní a štúdiu deviácií práve sociologické hľadisko, a to nielen v sociológii, ale aj kriminológii, v sociálnej práci a sociálnej pedagogike. Sumner (1994) rozlišuje z historického hľadiska tri etapy sociologických teórií deviácie: 1. obdobie rokov , od jej vzniku dielom Durkheima, ide o obdobie, keď vznikajú otázky o sociálnej kontrole a konformite, ktoré utvárajú základné témy tejto disciplíny; 2. obdobie rokov , ktoré označuje ako čas jej rastu; 3. obdobie rokov , keď nastáva úpadok a zánik, najmä dôsledkom európskych teórií triedy a štátu. Paradoxom je, ţe jeho vyhlásenie smrti sociologických teórií deviácie vyvolalo nesúhlas u mnohých súčasných sociológov a najmä kriminológov. Počet odborných článkov venujúcich sa deviáciám prudko vzrástol. Nasledujúci selektívny prehľad významných sociologických teórií deviácie je preto treba vnímať ako otvorený Teória sociálnej dezorganizácie V špecifickom význame pojem sociálna dezorganizácia (social disorganization) označuje oslabenie, narušenie alebo rozklad konkrétneho normatívneho poriadku a vzorov správania v danej spoločnosti alebo väčšej sociálnej skupine (Petrusek, 1996, s. 202). Býva často spájaná so zníţeným vplyvom sociálnej kontroly. Osobitú koncepciu sociálnej dezorganizácie vypracovala chicagská škola (nazvaná podľa University of Chicago na ktorej od roku 1892 pôsobila aj známa katedra

35 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. sociológie). Chicagská škola ako prvá na svete detailne zmapovala výskyt sociálnych deviácií v určitých teritóriách. Výskumy prepojila s formulovaním teórií, akými sú teória sociálnej ekológie, teória sociálnej dezorganizácie a teória diferencovanej asociácie (por. Munková, 2001). Robert E. PARK ( ), Ernest W. BURGESS ( ) a ďalší jej predstavitelia skúmali v dvadsiatych rokoch 20. storočia zvyky, vieru, sociálne praktiky a spôsob ţivota v meste Chicago ( The City, 1925). V niektorých prisťahovaleckých štvrtiach ( zónach prechodu ), kde ţili imigranti z rôznych krajín, sa vo veľmi nápadnej miere vyskytovali sociálne problémy ako kriminalita, delikvencia mládeţe, prostitúcia, samovraţednosť, alkoholizmus, duševné poruchy, vysoká detská úmrtnosť, chorobnosť a chudoba. Podľa predstaviteľov chicagskej školy zločin a deviantné správanie nie sú len nejakou patológiou jednotlivca a sociálny problémom, ale vyznačujú sa aj osobitou sociálnou organizáciou (Por. Downes Rock, 2007, s. 55). Zločinci z chudobných a etnicky pestrých minorít a vrstiev teda nie sú ani degenerovaní (ako tvrdí biologický determinizmus), ani menejcenní (ako tvrdia rasovo-antropologické teórie), ale sú produktom zlého prostredia, v ktorom sú nútení ţiť (Komenda, 1999, s. 172). Sociálna dezorganizácia vyjadruje určité štádium procesu organizácie a reorganizácie mesta, kde sa stráca sociálny konsenzus. K jej indikátorom patria nízky príjem rodiny, vysoká hustota populácie, zlé bytové, zdravotné a hygienické podmienky, nízke vzdelanie (Hrčka, 2001, s. 180). Dezorganizácia je výrazom mravného úpadku, sociálne vzťahy sú v mestskom prostredí fragmentárne, nestabilné a anonymné. Vytráca sa súdrţnosť ľudí, pocit susedstva, heterogénne skupiny sú premiešané, staré zvyky strácajú platnosť, ţivot je nevyspytateľný, ľudia cítia silný pocit deprivácie, keďţe sú nútení ţiť v plytkých, krátkodobých a neosobných vzťahov (Por. Downes Rock, 2007, s. 55-6). Integrálnou súčasťou sociálnej dezorganizácie je oslabená sociálna kontrola, čo vyvoláva deviantné správanie. Normatívny rád, nutný pre normatívne správanie, neprestupuje všetkými úrovňami spoločnosti, najmä nevstupuje do jej najniţších úrovní (Petrusek, 1996, s. 202). Pritom dochádza k posunu chápania toho, čo deviantné správanie je. To, čo všeobecne poskytuje osobitú dôležitosť segregácie chudobných, zhýralých, kriminálnych a úchylných osôb, čo je charakteristickou črtou života v meste, je skutočnosť, že sociálne škodlivé tendencie stimulujú v rozdielnych typoch spoločne vrtkavé odlišnosti a potláčajú vlastnosti,

36 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i ktoré by ich spájali s normálnymi typmi. Spojenia s inými rovnakého typu neposkytuje len stimuly, ale aj morálnu podporu pre črty, ktoré majú spoločné a nenájdeme ich vo zvyšku vybranej spoločnosti (Park, The City, 1925, s. 45). Napríklad delikvencia môţe slúţiť ako základ kariéry, ktorú je moţné v danom prostredí dosiahnuť. Členovia gangu môţu byť vo svojom okolí oceňovaní a ich správanie interpretované ako ochrana a pomoc (Por. Munková, 2001, s. 27). Dezorganizované prostredie susedských vzťahov pomáha produkovať a zachovávať kriminálne tradície, ktoré súperia s konvenčnými hodnotami a ktoré môţu byť prenesené na druhých prostredníctvom úspešnej generácie chlapcov, a to väčšinou tým istým spôsobom ako sa prenáša jazyk, alebo vytvárajú iné sociálne modely (Shaw McKay, 1942, In Komenda, 1999, s. 176). Zvlášť Edwin H. SUTHERLAND ( ) poukazoval na skutočnosť, ţe deviantné správanie sa môţe prenášať z generácie na generáciu. Vo svojej teórii diferenciálnej asociácie (1924) sa pokúsil utvoriť systematickú teóriu, ţe zločin a deviácia sú kultúrne prenášané v sociálnych skupinách. Kriminálne správanie je naučené v interakcii s inými ľuďmi, zvlášť v intímnych vzťahoch, v procese komunikácie (Por. Downes Rock, 2007, s. 61). V 30. rokoch 20. storočia iniciovali chicagskí sociológovia Clifford R. SHAW ( ) a Henry D. McKAY ( ) projekt programu prevencie delikventného správania v chudobných štvrtiach nazvaný Chicago Area Project (CAP), ktorý sa realizuje aj v súčasnosti. Teória sociálnej dezorganizácie naráţa na základný problém, ktorým je skutočnosť, ţe nie všetci jedinci ţijúci v dezorganizovaných oblastiach miest vykazujú deviantné správanie a ţe toto správanie sa vyskytuje aj u obyvateľov v oblastiach organizovaných (Hrčka, 2001, s. 184) Teórie anómie Etymologicky výraz anómia pochádza z gréčtiny, kde nomos označuje zákon, normu, pravidlo či poriadok a predpona a má význam negácie, resp. označenia deficitu. Anómia potom v teologickom a neskôr sociologickom význame označuje taký stav spoločnosti, kde prestávajú platiť zákony (nielen právne, ale aj mravné) a dosiaľ

37 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. uznávané pravidlá správania. Vyššie sme uviedli, ţe pojem anómie ako zdroja deviantného správania ako prvý priniesol do sociológie Émile DURKHEIM. Týmto pojmom označoval sociálnu dezintegráciu a sociálne odchýlené správanie v zmysle nedostatočnej sociálnej regulácie v určitom sociálnom systéme (Geist, 1992, s ). Podľa Ondrejkoviča (2011, s. 280) má anómia menej spoločného s porušovaním zákonnosti a nedodrţiavania zákonov, ako s pravidlami a sociálnymi normami, teda v zásade s hodnotovým systémom príslušnej kultúry, spoločnosti alebo society, ktorými by sa jednotlivec i sociálne skupiny mali a vedeli orientovať. V situáciách, keď hodnoty a normy nie sú jednoznačne stanovené, alebo keď tradičné normy sú nahrádzané novými, môţe nastať v spoločnosti stav bezzákonnosti, čiţe anómie. Ľudia majú pocit, ţe ich správanie nie je regulované zo strany spoločnosti, a to ich vedie k tomu, ţe dávajú prednosť vlastným sebeckým cieľom. Durkheim bol presvedčený, ţe tendencie k anómii sú vlastné moderným spoločnostiam v súvislosti so sociálnou zmenou, ktorá v nich prebieha (Munková, 2001, s. 31). Podstatné je, ţe Durkheim povaţoval anómiu za osobitný stav spoločnosti. Treba zdôrazniť, ţe podľa neho je to stav na jednej strane reálny, objektívny a súčasne patologický a na druhej strane stav výnimočný a prechodný (Schenk, 2004). Ako opatrenie proti anómii navrhuje vytvoriť inštitúcie, ktoré by dokázali posilniť komunikačné kanály medzi jedincami a koordinovať sociálne funkcie, čím by vytvorili spoločné ciele a identitu. Moţné riešenie vidí najmä v úlohe zamestnaneckých skupín, korporatívneho štátu a systému sekulárnej morálnej výchovy (Palumbo Scott, In Harrington et al., 2006, s. 92). K rozšíreniu pojmu anómie a preformulovaniu jej obsahu prispel najmä americký sociológ a predstaviteľ funkcionalizmu Robert MERTON ( ). Jeho článok Social Structure and Anomie z roku 1938 je povaţovaný za jeden z najcitovanejších článkov v sociológii 20. storočia. Medzi prvkami sociálnej a kultúrnej štruktúry zdôraznil dva, ktoré sú dôleţité pri koncepcii anómie (1938, s ): 1. kultúrne definované ciele, zámery alebo záujmy; 2. usmerňovanie (regulácia) a kontrola akceptovateľných spôsobov dosahovania týchto cieľov. Merton sa snaţí pojem anómie identifikovať so situáciou, keď jednotlivec nenachádza moţnosť dosiahnuť kultúrne definovaný a predpísaný cieľ. Tento protiklad medzi cieľom a absenciou

38 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i prípustných prostriedkov môţe viesť k deviantému správaniu s pouţitím neprípustných prostriedkov (Besnard, In Boudon et al., 2004, s ). Zdrojom anómie je podľa Mertona nedostatok symetrie medzi kultúrnou a sociálnou štruktúrou spoločnosti (Munková, 2001, s. 39). Mertonova teória anómie operuje s typmi prispôsobovania podľa prijatia alebo odmietnutia kultúrne definovaných cieľov a inštitucionalizovaných prostriedkov na ich dosiahnutie. Napríklad kriminálne správanie či prostitúcia boli vysvetľované akceptovaním cieľov a súčasne odmietnutím legitímnych spôsobov ich dosiahnutia. Alkoholizmus a toxikománia boli vysvetľované odmietaním cieľov i prostriedkov. Výhrady k teórie anómie boli smerované k jednostrannej orientácii na kultúrne a sociálne faktory a zloţitej aplikovateľnosti vo výskumoch (Freiová, In Petrusek et al., 1996, s. 758). Americký antropológ, psychiater a sociológ Leo SROLE ( ) sa snaţil sociologický koncept anómie doplniť o psychologickú dimenziu. Vo vzťahu k jedincovi ju chápe ako psychický stav jedinca, nachádzajúcu sa na kontinuu, kde jeden krajný pól znamená pocit odcudzenia seba samotného a druhý pocit spolupatričnosti s ostatnými. Srole (1956) sa pokúsil o meranie anómie tzv. indexom anómie, v ktorom sa zisťuje nedostatok jasnosti cieľov a noriem, prípadne nedostatok sociálnych vzťahov. Sroleho škála sa stala jedným z hlavných nástrojov zisťovania a merania anómie v sociologických výskumoch. V Čechách ju pouţili brnianski sociológovia Ladislav RABUŠIC (nar. 1954) a Petr MAREŠ (nar. 1947) na skúmanie anómie v českej premieňajúcej sa spoločnosti po prudkej sociálnej zmene, ktorým bol spoločenskopolitický prevrat v roku 1989 (Je česká společnost anomická?, 1996). Sroleho index sa skladá z piatich komponentov, ku ktorým sa opýtaní majú súhlasne alebo nesúhlasne vyjadriť. Sú nimi (Por. Rabušic Mareš, 1996, s. 177; Munková, 2001, s. 43): 1. Jedinec má pocit, že verejné autority (politickí vodcovia) sa o potreby obyčajného človeka nezaujímajú. V českom výskume (ČV) výpoveď znela: Nemá cenu obracať sa na úrady, pretože tie sa o problémy obyčajného človeka príliš nezaujímajú. 2. Spoločenský poriadok je bez pravidiel a nepredvídateľný, takže človek nemôže uskutočniť svoje plány a ciele. ČV: Človek dnes musí žiť len pre prítomnosť, budúcnosť sa o seba bude musieť postarať sama. 3. Obyčajný človek sa má skôr horšie ako lepšie. ČV: Nech si hovorí kto čo chce, ale priemerný človek sa má stále horšie

39 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. 4. Život nemá význam. ČV: Nie je príliš poctivé privádzať deti na svet, keď budúcnosť je taká neistá. 5. Osobné vzťahy k iným ľuďom nie sú vôbec uspokojivé. ČV: Dnes človek vskutku nevie na koho sa môže spoľahnúť. Výsledkom skúmania anómie Sroleho testom v ČR bolo zistenie, ţe podiel osôb indikovaných ako anomickí, tvoril v polovici roku 1995 viac ako jednu tretinu (37 %). Stupeň anómie bol vyšší u starších vekových skupín a u ľudí ekonomicky neaktívnych (Rabušic Mareš, 1989, s ). Na Slovensku sa anómiou zaoberajú sociológovia Peter ONDREJKOVIČ (2000; 2009; 2011) a Juraj SCHENK (2004). Druhý menovaný sa pokúsil o empirické merania anómie na Slovensku. Pritom nechcel mechanicky prevziať jestvujúci model, ale pouţil skonštruovanú škálu a nový model. Dotazník zohľadňoval jazykový úzus a kontextuálne osobitosti Slovenska. Index merania anómie na Slovensku v roku 2001 vykazoval hodnotu 68 % z moţného maxima. Táto vysoká hodnota naznačila, ţe stav spoločnosti v období merania sa výrazne odchyľoval od stavu, ktorý respondenti povaţujú za normálny. V roku 2008 bol realizovaný opätovný výskum, pričom hodnota anómie bola 58,61 % z moţného maxima. Aj táto úroveň bola pomerne vysoká, no v porovnaní s rokom 2001 štatisticky významne klesla takmer o 10 %. Najvýraznejšie sa zvýšila (o viac neţ 12 %) funkčnosť inštitúcií, ale významne sa zníţila aj nefunkčnosť normatívneho systému a neefektívnosť sankčnej exekutívy. Okrem týchto výskumov katedra sociológie FFU UKF v Nitre realizovala v rokoch výskumný projekt Prejavy anómie v súčasnej slovenskej rodine, ktorého koordinátorom bol Peter Ondrejkovič. Niektoré výstupy moţno nájsť v publikovanom zborníku (Kolesárová et al., 2009) alebo v Záverečnej správa z výskumu (VEGA 1/0687/08) z roku Teórie subkultúry a kontrakultúry V polovici 20. storočia vznikli teórie, ktoré sa snaţili vysvetliť odlišnosť v ľudskom správaní na základe prijímania odlišných vzorcov správania v rôznych vrstvách spoločnosti (Munková, 2001, s. 46). Subkultúrou rozumieme v sociológii súbor špecifických noriem, hodnôt a vzorcov správania určitej skupiny v rámci širšieho spoločenstva dominantnej či hlavnej kultúry, v ktorej je táto skupina konštitutívnou

40 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i súčasťou. Základom utváranie subkultúry môţe byť etnická príslušnosť, väčšinou však vzniká na základe kombinácie viacerých činiteľov. Subkultúra, ktorá vytvára a reprodukuje normy a hodnoty, ktoré ostro kontrastujú s normami a hodnotami dominantnej kultúry sa nazýva kontrakultúrou (Petrusek, 1996, s. 1248). V rámci štúdia subkultúr vznikla špeciálna škola, ktorá deviantné správanie vysvetľuje predovšetkým ako učenie vnútri špecifickej subkultúry (napr. subkultúra prostitúcie, organizovaného zločinu, mládeţníckych gangov, siekt a pod.). V deviantných subkultúrach sa jedinec učí deviantným normám, hodnotám, postojom, znalostiam a technickým zručnostiam, neutralizačným technikám a deviantným vzorcom správania v kontaktoch a interakciách s inými členmi subkultúry, ktorí pre neho fungujú ako modely a poskytujú mu za takéto správanie odmeny. Zároveň mu deviantná subkultúra poskytuje príleţitosti k deviantnému správaniu a potrebné prostriedky, napr. drogy, či alkohol (Hrčka, 2001, s. 195). Veľký význam pre vznik deviantných subkultúr sa prisudzoval kultúrnym konfliktom, čiţe konfliktom medzi dominantnou kultúrou strednej triedy a kultúrou niţšej triedy, teda kultúrou imigrantov, rasových či etnických menšín atď. (Hrčka, 2001, s. 196). Americký kriminológ, sociológ Albert K. COHEN (nar. 1918) vo svojej známej knihe Delinquent Boys: Culture of the Gang (1955) tvrdí, ţe kultúra strednej vrstvy pracujúcich belochov je reálne odlišná od niţšej robotníckej vrstvy. Podľa Cohena deviantná subkultúra vzniká vtedy, keď určitá skupina osôb trpí spoločným statusovým problémom. Napríklad chlapci z niţšej spoločenskej triedy sa zdruţujú do delikventných skupín a gangov, pretoţe sa nedokáţu adaptovať v prostredí, kde sú hodnotení podľa štandardov strednej triedy, ku ktorej nie sú socializovaní. Cohen rozoznáva v americkej spoločnosti šesť typov delikventných subkultúr (In Ondrejkovič, 2009, s. 76): 1. Bázová subkultúra mládeţe muţského pohlavia. 2. Konfliktne orientovaná subkultúra veľkých organizovaných bánd. 3. Subkultúra drogovo závislých. 4. Subkultúra poloprofesionálnych zlodejov, väčšinou vo veku rokov. 5. Delikventná subkultúra strednej spoločenskej vrstvy, ktorá sa opiera najmä o zlyhanie v škole. 6. Ţenská subkultúra opierajúca sa najmä o sexuálne správanie

41 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. Cohen sa venoval najmä štúdiu subkultúry gangov. Jej charakteristické vlastnosti sú podľa neho neutilitárne správanie, zlomyseľnosť, negativizmus, hedonizmus, premenlivosť a skupinová autonómia. Podľa Cohena má delikvencia dve funkcie (In Munková, 2001, s. 50): 1. Umoţňuje dosiahnutie alternatívneho statusu 2. Umoţňuje pomstiť sa systému, ktorý jedincov raz navţdy označil za neúspešných. K ďalším predstaviteľom tohto konceptu patril americký sociológ David MATZA (1930), ktorý sa venuje skúmaniu delikventnej mládeţe. Vo svojom diele Becoming Deviant (1969) upozorňuje na slobodnú vôľu jedinca v procese rozhodovania medzi konformitou a devianciou. Delikvencia nie je nutné, ale chcené konanie. V diele Deliquency and Drift (1964) upozornil na problém driftu u mladých ľudí, čím myslí deficit ukotvenia, zakorenenosti, ktorý sa prejavuje bezcieľnym potulovaním a ktorý predchádza rozhodnutiu pre delikvenciu. Podobne aj vyššie zmienení britskí sociológovia Downes a Rock upozorňujú na britské výskumy, ktoré ukázali, ţe jedným z významných motívov pre delikvenciu (v anglickej spoločnosti) je nuda. Delikvencia môţe byť potom prostriedkom k vzrušeniu (In Munková, 2001, s ). Z ďalších autorov môţeme uviesť právničku a sociologičku Kelly WEISBERG, ktorá sa venovala prostitúcii mladistvých dievčat (Children of the Night: A Study of Adolescent Protitution, 1984); britského sociológa Johna WILLIAMSA, ktorý sa zaoberá výskumom futbalových chuligánov (najmä v Liverpoole) a ďalších. Subkultúrne teórie sa zaoberajú prevaţne delikvenciou mládeţníckych skupín, nedokáţu však vysvetliť deviantné správanie osôb, ktoré sú súčasťou dominantnej kultúry Teórie sociálnej kontroly Teórie sociálnej kontroly sa začali rozvíjať a presadzovať v šesťdesiatych rokoch 20. storočia. Ich zástancovia si nekládli otázku Prečo sa ľudia odchyľujú od normy?, ale Prečo sú ľudia konformní? Odpoveď potom znie: Pretoţe jestvuje sociálna kontrola (Kapr et al., 1994, s. 16). V procese, ktorý môţe viesť k deviácii, je dôraz kladený na vplyv dvoch typov sociálnej kontroly (Por. Komenda, 1999, s ): vnútorná kontrola spoločenské pravidlá a normy, ktoré jedinec v procese zvnútorňovania prijal za svoje. Tieto potom spätne

42 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i kontrolujú jeho správanie (napr. prostredníctvom svedomia, sebareflexiou); vonkajšia kontrola prostredníctvom nej sú udeľované pozitívne odmeny za konformné správanie, ale aj sankcie a tresty za porušovanie sociálnych noriem. Podľa teórií sociálnej kontroly sa ľudia správajú konformne pre jestvovanie vnútornej a vonkajšej sociálnej kontroly. Deviantné správanie nastáva oslabením, nedostatočnosťou alebo absenciou tejto kontroly v rámci komunity alebo spoločnosti. Uţ vyššie zmienený americký kriminológ a sociológ Travis W. HIRSCHI (nar. 1935) sa zaoberal delikvenciou mládeţe. Vo svojom diele o príčinách delikvencie (1969, s. 16) uvádza, ţe spoločným znakom teórií kontroly je tvrdenie, ţe k delikventnému správaniu dochádza vtedy, keď je jedincovo puto k spoločnosti oslabené a prerušené. V jeho koncepte sú dôleţité štyri faktory sociálnej väzby (Hirschi, 2009; por. Komenda, 1999, s ; Munková, 2001, s. 60): 1. Pripútanie (attachment) k spoločnosti, napr. cez rodičov, školu, cirkev, v rámci stavu (najmä šľachtického). Pripútanie je spojené s názormi a reakciami ostatných ľudí. Dôleţité je, aby sa jedinec zaujímal o mienku a priania ostatných, čo je nevyhnutnou podmienkou pre zvnútornenie noriem. Ak je však necitlivý k názorom druhých, necíti sa byť pripútaný ani k normám spoločnosti, čo je podhubím pre vznik deviácie. 2. Záväzok, resp. väzba (commitment) na spoločnosť odkazuje na rozsah, v ktorom sú ľudia odmeňovaní, ţe konajú v zhode s konformnými pravidlami. Jedinec investuje čas i svoju osobnosť do určitých aktivít tak, aby na ich základe dosiahol isté postavenie. Kedykoľvek by začal uvaţovať o deviantnom správaní, musel by zvaţovať jeho cenu a riziká s ním spojené. 3. Začlenenie, resp. zaangaţovanosť (involvement) v spoločnosti v zmysle pociťovania istej zodpovednosti. Čím vyššie je miera jeho angaţovanosti v rozsahu konvenčných aktivít, tým menej času mu zostáva v rámci deviantného správania (tento koncept je jadrom mnohých resocializačných programov). 4. Vnútorné presvedčenie, resp. dôvera (belief), ţe normy spoločnosti je treba dodrţiavať. Čím viac sú normy zvnútornené, tým je väčšie toto presvedčenie a naopak

43 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. Konformný človek je taký, ktorý je silne angaţovaný vo vzťahu k ostatným. Vyznačuje sa silnou potrebou zachovávať normy spoločnosti. Deviant je naopak človek, ktorému pocit puta s ostatnými chýba, necíti sa byť zviazaný sociálnou kontrolou. Najvýznamnejšími premenami ovplyvňujúcimi delikvenciu sú podľa Hirschiho dohľad rodičov, intimita komunikácie s rodičmi a citová identifikácia s rodičmi (Munková, 2001, s. 61). Konvenčné inštitúcie, akými sú konvenčná rodina, škola, manţelstvo, ako aj konvenčné zamestnania a inštitúcie, sú schopné riadiť pripútanie, záväzok a začlenenie jedinca od jeho detstva aţ po dospelosť s minimom delikventného konania (Hirschi, 2009, s. 110). Medzi ďalších predstaviteľov teórie sociálnej kontroly patria ďalší americký kriminológ Michael R. GOTTFREDSON (spolu s Hirschim publikovali A General Theory od Crime, 1990); americký sociológ rodiny Ivan NYE, ktorý sa venoval deviácii práve v spojitosti s rodinou (Family Relationships and Delinquent Behavior, 1958); podobne aj Britka Harriet WILSON, ktorá skúmala deprimované rodiny v Birmingham Teórie labellingu (etiketizačné teórie) Zásadné práce tejto teórie boli publikované v polovici 60. rokov 20. storočia. Vo všeobecnosti nimi rozumieme teórie, ktoré chápu deviáciu ako výsledok efektívneho označovania niektorých ľudí za deviantov inými sociálne významnými ľuďmi. V tejto koncepcii sa rozlišuje porušenie normy, ktoré je objektívnym faktom, od deviácie, ktorá je aktom interpretačným, aktom prisúdenia, pripísania a hodnotenia určitej formy správania ako deviantné (por. Kapr et al., 1994, s. 16, 21). Vyššie spomenutý Edwin M. LEMERT vnímal sociálnu deviáciu vo vzťahu k činnostiam inštitúcií sociálnej kontroly (Munková, 2001). Práve ich nesúhlasné sociálne reakcie môţu dať istému konaniu nálepku (label), resp. etiketu čo boli úvahy, ktoré viedli neskôr práve k vytvoreniu tzv. etiketizačnej teórie (labeling theory). Najznámejším Lemertovým prínosom je koncept sekundárnej deviácie: Keď osoba začne používať svoje deviantné správanie alebo rolu, ktorá je na ňom založená, ako prostriedok obrany, útoku alebo prispôsobovania k zjavným alebo skrytým problémom utvoreným spoločenskými reakciami (societal reaction) na neho, jeho deviácia je sekundárna. Objektívne znaky tejto zmeny možno nájsť v symbolických príslušnostiach novej roly, v obliekaní, reči, držaní tela a strojenosti, ktorá v niektorých prípadoch

44 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i zosilňuje jeho sociálnu viditeľnosť a v niektorých prípadoch slúži ako symbolická narážka k profesionalizácii (Lemert, 1951, s. 76). Pod výrazom spoločenské reakcie rozumie Lemert celý proces neformálnych alebo formálnych odpovedí spoločnosti cez oficiálne inštitúcie sociálnej kontroly (napr. polícia, súdy). Za primárnu deviáciu povaţuje Lemert porušenie normy na základe pôvodného zdroja situačného, psychologického alebo fyziologického (napr. pitie alkoholu ako reakcia na smrť blízkej osoby). Lemert okrem vyššie zmieneného pojmu sekundárnej deviácie zaviedol do štúdia deviácie aj pojem stigmatizácie. Ak sa teória anómie orientuje na činy a správanie označované za deviantné, teória stigmatizácie sa orientuje na nositeľov týchto činov a správania. Dôleţitá potom nie je ani tak skutočnosť, ţe ide o odchýlku od normy, ale označenie konania za deviantné. Teória sociálnej stigmatizácie sa v tejto súvislosti orientuje na: štúdium situácie, v ktorej došlo k označeniu jedinca za odlišného, patologického, deviantného, čiţe k jeho stigmatizácii; na reakcie stigmatizovaného jedinca; na zmenu správania skupiny, ktorá stigmatizovala, k stigmatizovanému. Za významného predstaviteľa teórie labellingu je povaţovaný americký sociológ a dţezový klavirista Howard BECKER (nar. 1928), ktorý ju prezentoval v knihe Outsiders (1973) odborno-populárnym spôsobom. Ide o detailnú sociologickú sondu do ţivota dţezových hudobníkov a fajčiarov marihuany. Označenie outsider a proces jeho etiketovania vysvetľuje nasledovne: Všetky sociálne skupiny vytvárajú pravidlá a z času na čas pri niektorých príležitostiach, vymáhajú ich dodržiavanie. Sociálne pravidlá definujú situácie a spôsoby správania, ktoré sú vzhľadom na ne primerané. Keď je dodržiavanie pravidiel vymáhané, osoba o ktorej sa predpokladá, že ich porušila, môže byť považovaná za špeciálny druh osoby, ktorej sa nedá dôverovať, že bude žiť podľa pravidiel dohodnutých skupinou. Je považovaná za outsidera (Becker, 1973, s. 1)....sociálne skupiny tvoria deviáciu tým, že vytvárajú normy, ktorých prestupovanie napĺňa predstavu o deviácii. Tieto normy potom aplikujú na správanie jednotlivých ľudí, ktorých potom označujú za outsiderov... Deviantom je potom ten, na koho bola táto nálepka (label) úspešne aplikovaná. Deviantné správanie je také, ktoré tak ľudia označili (Becker, 1973, s. 9)

45 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. Proces etiketizácie sa skladá z dvoch krokov. Prvý zahŕňa príslušné konanie, ktoré je označené nálepkou deviantné. Druhý krok zahŕňa jedinca, ktorému je nálepka deviácie prisúdená (Komenda, 1999, s. 212). Medzi ďalších predstaviteľov tejto teórie patria americký sociológ japonského pôvodu John KITSUSE ( ); americký sociológ Kai ERICKSON (nar. 1931), ktorý napísal štúdiu o náboţenskej skupine puritán (Wayward Puritans: A Study in the Sociology of Deviance, 1966) a britský sociológ Kenneth PLUMMER (nar. 1946), ktorý sa venuje skúmaniu homosexuality a iných sexuálnych minorít (Sexual Stigma: An Interactionist Account, 1975; Modern Homosexualities: Fragments of Lesbian and Gay Experience, 1992). Hlavnou námietkou voči tejto teórii je, ţe venuje malú pozornosť príčinám stigmatizovania jedinca. Nedostatkom etiketizačnej teórie v jej rozličných prúdoch je, ţe nie dostatočne vykladá mechanizmy pripisovania deviácie a nie sú špecifikovaní aktéri, ktorí nálepkovanie vykonávajú. Niektorí akcentujú pritom mocenské štruktúry, iní rolu neformálnych skupín (por. Kapr et al., 1994, s. 21) Etnometodologické teórie Etnometodológia je významný prúd v súčasnej sociológii, ktorý sa sústreďuje na analýzu kaţdodennej sociálnej interakcie (Petrusek, 1996, s. 283) ako sociológia všedného dňa. K jej predstaviteľom, ktorí zameriavali pozornosť na problematikou delikvencie mládeţe, praktiky policajtov a vyšetrovacích orgánov patrili americkí sociológovia Aaron V. CICOUREL (nar. 1928) a David SUDNOW ( ). Podľa všeobecnej etnometodologickej tézy podstatu práva nemoţno vôbec pochopiť z právnych noriem, ale len z toho, ako sa s nimi narába, ako sú interpretované, vyţadované a aplikované v kaţdodennom ţivote (Kapr et al., 1994, s ). Jej zástancovia upozornili na to, ţe v určitých lokalitách sa deviácia a priori očakáva (u nás napr. v rómskych osadách), kým v iných a priori nepredpokladá (napr. tzv. milionárske štvrte). Cicourel (1968) na výskume policajnej činnosti v dvoch amerických mestách poukázal, ţe mladiství stredných vrstiev sa správajú často rovnako deviantne ako obyvatelia slumov, ale napriek tomu im polícia nevenuje pozornosť, pretoţe tá hľadá a zasahuje len tam, kde má nádej na úspešnú intervenciu

46 1.4.9 Radikálne teórie Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i Skupina radikálnych teórií označovaná aj ako radikálna kriminológia prišla na sociologickú scénu v 70. rokoch 20. storočia. Tieto sú inšpirované extrémisticky interpretovaným marxizmom. V najrozličnejších podobách sa redukujú na tvrdenia, ţe právny a normatívny poriadok spoločnosti je vecou len a len mocných, ţe reči o práve a spravodlivosti sú len politickou rétorikou a ţe teórie hodnotového konsenzu sú výmysel a mýtus akademickej sociológie (In Kapr et al., 1994, s. 23). V roku 1973 vzbudila pozornosť práca The New Criminology: For A Social Theory of Deviance, ktorej autormi boli britskí sociológovia Ian TAYLOR, Paul WATSON a Jock YOUNG. Kritizujúc predošlé teórie deviácie zdôrazňujú títo autori, ţe zločiny majú prevaţne charakter úmyselného a vedomého konania, ktoré je motivované politicky. Devianti podľa nich nie sú len pasívnymi obeťami kapitalizmu, ale aj aktívnymi tvorcami novej spoločnosti. Ich víziou je spoločnosť, v ktorej by skupiny, ktoré sú všeobecne povaţované za deviantné, boli tolerované. V takom systéme by hippies, etnické minority, homosexuáli a moţno aj narkomani boli akceptovaní bez toho, aby boli zatváraní ako zločinci alebo duševne chorí (Komenda, 1999, s ). Young sa v ďalších svojich dielach venuje problematike morálneho relativizmu v spoločnosti a špecifickej role masmédií v procese šírenia deviácií (In Munková, 2001, s. 112). Ďalší jej predstaviteľ, americký sociológ Richard QUINNEY (nar. 1934) tvrdil, ţe teórie deviácie slúţili jednoduchému cieľu, a to ospravedlniť jestvujúci sociálny poriadok. Podľa neho je aj právo politickým nástrojom vládnucej vrstvy, ktorý pouţíva na ovládanie. Kriminalita nie je podľa neho individuálnou patológiou určitých aktérov, ale je to úsudok, ktorý robia určití jedinci a skupiny o správaní iných jedincov a skupín (In Hrčka, 2001, s. 207). Radikálne teórie často zanedbávali mnohé elementárne skutočnosti, akými sú jestvovanie základných noriem ľudského spoluţitia, nadtriednosť niektorých mravných noriem a pod. Mnohé z predstavených teórií deviácie vznikli ako jednofaktorové, čiţe orientovali sa na jednu príčinu, ktorú povaţovali za ústrednú a zásadnú. V súčasnosti prevláda skôr multifaktorový a multidisciplinárny prístup. Sociálne deviácie nemajú len jednu, ale

47 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. viacero príčin. Tieto sa navzájom kombinujú a ovplyvňujú. Preto môţu byť skúmané z pozície rozličných vedných disciplín. Tieto sa môţu navzájom dopĺňať a obohacovať. Sociálna práca ako aplikovaná a praktická veda bola od svojho počiatku orientovaná transdisciplinárne, čo vo veľkej miere potvrdzuje aj sociálna patológia (resp. deviácia). Zoznam bibliografických odkazov [1] BALOGOVÁ, B. MATULAY, S. MATULAYOVÁ, T. ŢUPINA, M Vybrané kapitoly zo sociálnej patológie. Prešov : PBF PU, s. ISBN X. [2] BARGEL, M. MÜHLPACHR, P. et al Inkluze versus exkluze dilemata sociální patologie. Brno : MSD, s. ISBN [3] BARKER, R. L The Social Work Dictionary. 5 th Ed. Washington, DC : NASW, s. ISBN X. [4] BECKER, H. S Outsiders: Studies in the Sociology of Deviance. New York : The Free Press, s. Doplnené vydanie: s. ISBN [5] BEDNÁRIK, R. et al Stručný prehľad sociológie. Nitra : Enigma, s. ISBN [6] BLÁHA, A. I Sociologie. Praha : Academia, s. [7] BOGUSZAK, J. ČAPEK, J. GERLOCH, A Teorie práva. 2. vyd. Praha : ASPI, s. ISBN [8] BOUDON, R. et al Sociologický slovník. Olomouc : Univerzita Palackého, s. ISBN [9] CICOUREL, A. V. The social Organization of Juvenile Justice. New York : John Wiley, s. ISBN [10] COHEN, A. K Delinquent Boys: Culture of the Gang. New York : The Free Press, s. ISBN [11] DOWNES, D. ROCK, P Understanding Deviance. 5 th Ed. Oxford : Oxford University Press, s. ISBN [12] DURKHEIM, É Pravidla sociologické metody. Praha : Orbis s. [13] EDWARDS, R. L. et al Encyclopedia of Social Work. 19 th Ed. Washington, DC : NASW, s. ISBN [14] FISCHER, S. ŠKODA, J. Sociální patologie. Praha : Grada, s. ISBN [15] GEIST, B Sociologický slovník. Praha : Victoria Publishing, a. s., s. ISBN [16] GILLIN, J. L Social pathology. New York : The Century co., s

48 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i [17] GROTJAHN, A Soziale Pathologie. 3. Aufl. Berlin : Verlag, s. [18] HARRINGTON, A. et al Moderní sociální teorie. Praha : Portál, s. ISBN [19] HARTL, P. HARTLOVÁ, H. Psychologický slovník. 2. vyd. Praha : Portál, s. ISBN [20] HIRSCHI, T. W Cause of Delinquency. Berkeley : University of California Press. 309 s. Cause of Delinquency. With a new introduction by the author. 9 th Ed. Piscataway, New Jersey : Transaction Publishers, s. ISBN [21] HRČKA, M Sociální deviace. Praha : Sociologické nakladatelství, s. ISBN [22] HRONCOVÁ, J. et al. 2004a. Sociálna patológia. Banská Bystrica : PF UMB, s. ISBN [23] HRONCOVÁ, J. et al. 2004b. Sociálna patológia a jej prevencia. Banská Bystrica : PF UMB, s. ISBN [24] HRONCOVÁ, J. KRAUS, B Sociálna patológia pre sociálnych pracovníkov a pedagógov. Banská Bystrica : PF UMB, s. ISBN [25] JUSKO, P Sociálna práca s mládeţou a sociálnopatologické javy. Banská Bystrica : PF UMB, s. ISBN [26] KAPR, J. LINHART, J. FISCHEROVÁ, V. VODÁKOVÁ, A Sociální deviace, sociologie nemoci a medicíny. Praha : Sociologické nakladatelství, s. ISBN vyd., 1994, 116 s. ISBN [27] KOMENDA, A Sociální deviace. Historická východiska a základní teoretické přístupy. Olomouc : UPOL, s. ISBN [28] KRAUS, B. HRONCOVÁ J. et al Sociální patologie. Hradec Králové : Gaudeamus, s. ISBN [29] KUDRJAVCEV, V. N. KUDRJAVCEV, J. V. NĚRSESJANC, N. S Sociální deviace. Úvod do obecné teorie. Praha : Svoboda, s. Originál: Кудрявцев, В. Н., Кудрявцев, Ю. В., Нерсесянц. В. С Социальные отклонения : Введение в общую теорию. Москва : Юридическая литература s. [30] LEMERT, E. M Human deviance, social problems, and social control. 2 nd Ed. Englewood Cliffs, NJ : Prentice-Hall, s. ISBN [31] LEMERT, E. M Social pathology: Systematic approaches to the study of sociopathic behavior. New York : McGraw-Hill, s. [32] LILIENFELD, P La Pathologie sociale. Paris : Giard & Brière,

49 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. [33] MÁTEL, A Etika sociálnej práce. Bratislava : VŠ ZaSP sv. Alţbety, s. ISBN [34] MÁTEL, A Sociálna patológia alebo deviácia? Primeranosť uţívania výrazu a konceptu sociálnej patológie v sociálnej práci. In HARDY, M. et al. Sociálna patológia rodiny. Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie. Bratislava : VŠ ZaSP sv. Alţbety, s ISBN [35] MATOUŠEK, O Slovník sociální práce. 2. vyd. Praha : Portál, s. ISBN [36] MERTON, T Social Structure and Anomie. In American Sociological Review, 1938, Vol. 3, No. 5, pp [37] MUNKOVÁ, G Sociální deviace (Přehled sociologických teorií). Praha : Karolinum, s. ISBN [38] MÜHLPACHR, P Sociální patologie. Brno : MU, s. ISBN [39] MÜHLPACHR, P Sociopatologie pro sociální pracovníky. Brno : MSD, s. ISBN [40] NAKONEČNY, M Sociální psychologie. Praha : Academia, s. ISBN [41] NOVOTNÝ, O. ZAPLETAL, J. et al. Kriminologie. 3. vyd. Praha : ASPI, s ISBN [42] ONDREJKOVIČ, P. BREZÁK, J. VLČKOVÁ, M Sociálna patológia ako predmet pozornosti sociálnej práce, sociálnej pedagogiky a vychovávateľstva. Bratislava : PFUK, s. ISBN [43] ONDREJKOVIČ, P Modernizácia a anómia. Je teória anómie aktuálna i v súčasnej slovenskej spoločnosti? In Sociológia. ISSN , 2000, roč. 32, č. 4, s [44] ONDREJKOVIČ, P. et al Sociálna patológia. 3. vyd. Bratislava : Veda, s. ISBN [45] ONDREJKOVIČ, P Prejavy anómie v súčasnej slovenskej rodine. In HARDY, M. et al. Sociálna patológia rodiny. Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie. Bratislava : VŠ ZaSP sv. Alţbety, s ISBN [46] PETRUSEK, M. et al Velký sociologický slovník. Praha : Karolinum, s. ISBN [47] PETRUSEK, M., MILTOVÁ, A., VODÁKOVÁ, A Sociologické školy, směry, paradigmata. Praha : Sociologické nakladatelství a Sociologický ústav AV ČR, s. ISBN [48] PODGÓRECKI, A Warszawa : stwowe Wydawn. Naukowe, s. [49] PORTER, D Social Medicine and Medical Sociology in the Twentieth Century. Amsterdam Atlanta : GA, Rodopi B.V., s

50 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i [50] RABUŠIC, L. MAREŠ, P Je česká společnost anomická? In Sociologický časopis. ISSN , 1996, Vol. 32, No. 2, s [51] ROSS, E. A Social Control: A Survey of the Foundations of Order. New York : Macmillan. 463 s. [52] SCHENK, J Anómia na Slovensku: pokus o meranie. In Sociológia. ISSN , 2004, roč. 36, č. 2, s [53] SROLE, L Social Integration and Certain Corollaries: An Exploration Study. In American Sociological Review. Vol. 21, No. 6, (December, 1956), s [54] STANKOWSKI, A Náčrt sociálnej patológie a pedagogiky psychosociálne narušených. Ruţomberok : PFKU, s. ISBN [55] STANKOWSKI, A Nástin problematiky etopedie a sociální patologie. Ostrava : PF OU, s. ISBN [56] STANKOWSKI, A Sociálni Patologie. Ostrava : PF OU, ISBN [57] STANKOWSKI, A., STANKOWSKA, N Wybrane problemy patologii społecznej: Szkice pedagogiczne. Ţiar nad Hronom : Aprint, s. ISBN X. [58] STRIEŢENEC, Š Slovník sociálneho pracovníka. Trnava : Vydavateľstvo AD. 255 s. ISBN X. [59] SUMNER, C The Sociology of Deviance: An Obituary. Buckingham : Open University Press, s [60] TOMÁŠEK, J Úvod do kriminologie. Jak studovat zločin. Praha : Grada, s. ISBN [61] URBAN, L. DUBSKÝ, J Sociální deviace. Plzeň : Aleš Čeněk, s. ISBN [62] VÁGNEROVÁ, M Psychopatologie pro pomáhající profese. 3. vyd. Praha : Portál, s. ISBN [63] VAŇKOVÁ, J Sociálna patológia. Liptovský Mikuláš : Vojenská akadémia, s. ISBN

51 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. 2 SOCIÁLNA PRÁCA V MULTIDISCIPLINÁRNOM PRÍSTUPE K SOCIÁLNEJ PATOLÓGII Milan Schavel, Andrej Mátel V tejto kapitole predstavíme multidisciplinárny prístup k sociálnej patológii s akcentom na sociálnu prácu. V rámci nej uvedieme najčastejšie metódy sociálnej práce, ktoré sociálni pracovníci vyuţívajú na odstraňovanie alebo zmierňovanie dôsledkov sociálno-patologického správania. Veľmi dôleţitou otázkou, na ktorú sa pokúsime nájsť odpoveď je spôsob identifikácie a označenia javu za sociálnopatologický. Na záver kapitoly predstavíme pokusy o klasifikáciu sociálno-patologických javov z pohľadu sociálnej práce. 2.1 Multidisciplinárny prístup k sociálnej patológii Pri štúdiu sociálno-patologických, resp. deviantných javov môţe byť pozornosť upriamená rozličným smerom, pričom vzniknú rôznorodé otázky: Na osoby, ktoré porušujú sociálne normy: Kto sa deviantne správa a prečo? ; na deviáciu ako spoločenský jav: Čo je deviácia? ; na spoločnosť: Prečo deviantné správanie v spoločnosti vzniklo, aké sú mechanizmy jeho pretrvávanie v nej a ktoré rizikové faktory ho podporujú? ; na inštitúcie a orgány, ktoré tvoria normy a narábajú s nimi: Ktoré sú kompetentné normotvorné orgány? Kto označuje isté správanie za deviantné? ; na procesy a inštitúcie sociálnej kontroly dodrţiavania sociálnych noriem, vrátane uplatňovania účinných sankcií: Kto a ako má právomoc udeľovať sankcie? ; na osoby, ktoré sa stávajú obeťami deviantného správania iných osôb: Kto a ako trpí dôsledkami sociálno-patologického správania? Ako im účinne pomôcť odstrániť alebo zmierniť dôsledky takéhoto škodlivého správania? ; na spôsoby predchádzania spoločensky neţiaducim javov: Ako realizovať účinnú prevenciu? ;

52 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i na pomoc osobám s deviantným správaním: Ako môţeme eliminovať alebo zmierniť negatívne dôsledky sociálnej patológie z bio-psycho-spirituálno-sociálnych hľadísk?. Týmto rozličným smerom a odlišne poloţeným otázkam z ktorých sme uviedli len niekoľko zodpovedajú aj rôznorodé dôrazy jednotlivých vedných disciplín a pomáhajúcich profesií. V predchádzajúcej kapitole sme uviedli viacero vedných disciplín v súvislosti so vznikom teórií pokúšajúcich sa o vysvetľovanie príčin vzniku, mechanizmov a rozvoja deviantného správania v ţivote jednotlivcov alebo spoločnosti. V tejto kapitole sa budeme bliţšie venovať sociálnej patológii z pohľadu praktickej činnosti pomáhajúcich profesií vyuţívajúc pritom vedecké poznatky. Pôjde najmä o pedagogiku (zvlášť sociálnu pedagogiku), psychiatriu, psychológiu (najmä patopsychológiu a forenznú psychológiu), psychoterapiu, kriminológiu, sociálnu politiku a primárne sociálnu prácu. Na hranici s pomáhajúcimi profesiami stojí sociológia, ktorú nemôţeme obísť ani v tejto časti, nakoľko z jej poznatkov a štúdií čerpajú všetky zmienené pomáhajúce profesie. Prístupy jednotlivých disciplín a pomáhajúcich profesií treba rozlišovať, najmä vzhľadom na osobité ciele a vedeckú metodológiu. Na druhej strane vzhľadom na elimináciu sociálnopatologických javov je nevyhnutná ich aktívna kooperácia. Podľa Durkheimovho chápania SOCIOLÓGIE nestačí v nej len konštatovať, ale v sociológii treba vysvetľovať. Sociológovia nie sú vedci, ktorí sa uspokoja s konštatovaním ţe, ale hľadajú odpovede na otázky prečo a ako (Pruţinec, In Bednárik a kol., 2009, s. 163). Sociológia sa preto nezuţuje na popis deviácií, resp. sociálno-patologických javov, ale skúma príčiny a faktory, ktoré viedli k ich vzniku, udrţaniu existencie a dopadov na spoločnosť. Pre sociológiu je príznačná priorita skúmania z hľadiska spoločnosti (teda nie z pozície jednotlivca) a zameranie na faktory sociálne. Skúmanie sociálno-patologických, resp. deviantých javov sa však nezúţilo na tento vedný odbor, a teda nejde len o odvetvovú sociologickú disciplínu (v tomto nesúhlasíme so Strieţencom ani Ondrejkovičom, pozri kap. 1.1). Predmetom klasickej PEDAGOGIKY je zisťovať, za akých podmienok a akými prostriedkami sa dosahuje výchovný cieľ, a to v súlade so spoločenskými a individuálnymi potrebami a telesným a duševným vývojom jedinca. Pedagogika pri svojom skúmaní vychádza

53 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. z pozorovania vnútorných a vonkajších podmienok výchovy v kaţdom prostredí, ktoré spôsobuje v niektorých prípadoch odchýlky správania, ktoré ak sú negatívneho, škodlivého charakteru, nazývajú sa sociálnopatologickými javmi. SOCIÁLNA PEDAGOGIKA sa ako pedagogická disciplína podľa Krausa (2008) zameriava predovšetkým na výchovný proces a výchovné oblasti s dominantným vplyvom prostredia, teda mimo vyučovania, vo voľnom čase, v rozličných mimoškolských výchovných, resp. prevýchovných inštitúciách. Podľa Bakošovej (2005, s. 19) je jedným z cieľov sociálnej pedagogiky ako vedného odboru zaoberať sa odchýlkami správania (ďalšími cieľmi sú potom objasňovať vzťahy výchovy a prostredia; zaoberať sa výchovou a právnymi nárokmi na výchovu; chápať výchovu a pomoc pre všetky vekové kategórie, čiţe detí aj dospelých). Sociálna pedagogika sa usiluje o vytvorenie optimálnych výchovných podmienok v školskom, rodinnom a mimo vyučovacom prostredí, aby výskyt sociálno-patologických javov eliminovali. Medzi jej dôleţité funkcie patrí aj profylaktická (preventívna), do ktorej náleţia činnosti a programy prispievajúce k prevencii rôznych sociálnopatologických javov a korekčná, kde patria činnosti týkajúce sa osôb umiestnených vo väzniciach, ústavoch či domovoch (por. Huppertz Schinzler, 1995, In Kraus, 2008, s. 47). Z hľadiska sociálnej pedagogiky nás zaujíma nielen príčina deviantného správania alebo spoločenské sankcie, ktorú sú reakciou naň, ale predovšetkým moţnosti intervencie do problémového správania jedinca (Levická, 2004, s. 87). Vzhľadom na interdisciplinárnu spoluprácu sociálnej pedagogiky a sociálnej práce v prevencii sociálno-patologických javov výstiţne poznamenáva Bakošová (2009, s. 489), ţe obe disciplíny sa môţu lepšie etablovať, keď ponúknu účinné preventívne programy, ktoré budú systematické, plánované, dlhodobé a budú viesť nielen k nácvikom nového správania, ale tieţ k ich interiorizácii, čiţe zvnútorneniu. PSYCHOLÓGIA je vedou o psychickej regulácii správania a konania človeka a o jeho psychických vlastnostiach (Nociar, 2007, s. 8). Jej základným cieľom je popísať rozmanité prejavy správania (vrátane deviantného) a duševného diania. Psychológovia sa snaţia zistiť ako ľudia myslia, cítia a správajú sa v najrôznejších situáciách. Na to pouţívajú širokú škálu metód, akými sú pozorovanie, rozhovor, experiment či štandardizované diagnostické testy (por. Plháková, 2005)

54 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i V rámci psychológie, resp. interdisciplinárne so psychiatriou, sa vytvorili odbory, ktoré sa špecificky venujú aj deviáciám. SOCIÁLNA PSYCHOLÓGIA je veda o interakciách medzi indivíduami (Herkner, 1991), resp. veda o správaní jedinca v spoločnosti (Kreche, Crutchfield, Ballacheye, 1962, In Nakonečný, 2004, s. 10 a 14), pričom môţe mať za predmet svojho štúdia aj správanie deviantné. Podľa Heretika (2004, s. 25) svojimi metódami prispieva k analýze podielu spoločenských vplyvov (napr. skupinovej dynamiky a skupinových noriem), k vzniku delikvencie. Rieši aj konkrétne psychologické úlohy organizácie a štruktúry väzenských zariadení, analyzuje skupinovú atmosféru v skupinách delikventnej subkultúry a kriminogénne faktory skupinovej trestnej činnosti. FORENZNÁ PSYCHOLÓGIA (súdna, právna) je orientovaná na páchateľov kriminálneho alebo delikventného správania. Podľa Čirtkovej (1998, s. 9) je aplikovanou psychologickou disciplínou, ktorá sa zaoberá správaním a preţívaním ľudí v situáciách regulovaných právom, predovšetkým právom trestným. Heretik (2004, s. 23) uvádza na základe analýzy jej definícií, ţe sa zaoberá psychikou jednotlivých účastníkov právneho procesu, psychickými a sociálno-psychologickými zvláštnosťami jednotlivých etáp jeho realizácie i psychologickými problémami jednotlivých právnych odvetví. Okrem toho sa zameriava na osobnosť človeka v zloţitej interakcii so svetom vrátane prispôsobenia sa právnym a sociálnym normám. PATOPSYCHOLÓGIA je psychológiou duševne chorých. Podľa Kondáša (1986, In Hartl - Hartlová, 2009, s. 401) sa zaoberá duševným ţivotom psychicky chorého človeka a psychologickými činiteľmi, ktoré ovplyvňujú priebeh a liečenie choroby. PSYCHIATRIA je vedný odbor, ktorý sa venuje štúdiu, diferenciácii, prevencii a liečbe duševných chorôb a duševných porúch. Psychiater je viac zameraný na psychopatológiu neţ na normu, na rozdiel od psychológa, od ktorého sa odlišuje niekedy viac (napr. psychiater môţe ako lekár vystaviť recept na lieky, psychológ však nie), inokedy menej, napr. psychiater aj psychológ pouţívajú podobný terminologický slovník (Kašparŧ, 2002, s. 8). PSYCHOPATOLÓGIA je orientovaná na príznaky psychických chorôb a porúch, ako aj ich klasifikáciu. Z hľadiska psychopatológie je

55 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. deviácia povaţovaná za chorobu, ktorú treba liečiť a podrobovať kontrole lekára (Komenda, 1999, s. 145). PSYCHOTERAPIA je v Psychologickom slovníku definovaná ako liečenie duševných chorôb a hraničných stavov psychologickými prostriedkami. Je jedným z účinných spôsobov psychickej pomoci, plánovanej, premyslenej a vykonávanej odborníkmi (Hartl Hartlová, 2009, s. 488). Kašparŧ (2002, s. 8) pri nej zdôrazňuje, ţe ide o liečebnú metódu, ktorá nespočíva v podávaní liekov. Psychoterapeutom je odborník, ktorý absolvoval psychoterapeutický výcvik a má kvalifikáciu pre niektorú zo psychoterapeutických metód. Z hľadiska sociálnej práce ide podľa Barkera (por. 2003, s. 349) o špecializovanú formu interakcie medzi sociálnym pracovníkom, ďalšími odborníkmi na duševné zdravie a klientom. Utvorený terapeutický vzťah pomáha pri liečení duševných chorôb, odstraňovaní psychosociálneho stresu, problémov vo vzťahoch a ťaţkostí v sociálnom prostredí. Kredátus (In Ţiaková et al., 2005, s. 106) uvádza, ţe psychoterapia je špecializovaná liečebná činnosť, zámerné ovplyvňovanie, proces sociálnej interakcie. Pôsobí na poruchu, chorobu, anomáliu, maladjustáciu, hľadá príčinu jej vzniku a spôsoby ich odstránenia. KRIMINOLÓGIA je podľa tzv. legálnej definície chápaná ako štúdium procesov, ako sú vytvárané zákony, ako porušované a ako spoločnosť na toto porušovanie reaguje (por. In Tomášek, 2010, s. 13). Sociologické definície kriminológie sú širšie a obsahujú v sebe aj štúdium iných deviácií, resp. sociálno-patologických javov, akými sú alkoholizmus, iné látkové a nelátkové závislosti, prostitúcia, samovraţednosť a iné javy, ktoré nezriedka predstavujú akési predpolia kriminality alebo jej sprievodné javy. Kriminológia ako empirická veda skúma kriminalitu (zločinnosť), jej páchateľov, obete a ich kontrolu ako spoločenskú realitu a skutočne jestvujúci fenomén (Novotný Zapletal, 2008, s. 18). Podľa týchto autorov kriminologické výskumy nie sú zamerané len na popis kriminality, ale aj na vysvetlenie jej genézy (kriminálna etiológia), pričom pozornosť zameriava aj na ďalšie sociálno-patologické javy, ktoré s ňou explicitne alebo implicitne súvisia. Aplikovaná (praktická) kriminológia je zameraná na praktické vyuţívanie teoretických poznatkov o zločinnosti a riešenie konkrétnych problémov, akými sú prevencia kriminality (kriminálna profylaxia), prognóza, sankcie, implementácia, evaluácia, reforma atď. (Novotný

56 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i Zapletal, 2008, s ). Súčasťou kriminológie je aj VIKTIMOLÓGIA náuka o obetiach trestných činov a PENOLÓGIA náuka skúmajúca tresty, ich výkon a účinky. Medzi kriminológiou a TRESTNOPRÁVNOU VEDOU jestvuje veľmi úzky vzťah. Trestné právo bez kriminológie je slepé, kriminológia bez trestného práva bezbrehá (Jescheck Weingend, 1996, In Novotný Zapletal, 2008, s. 27). Trestné právo je odbor práva, ktorý chráni spoločenské vzťahy významné pre spoločnosť tým, ţe hrozí trestami za činy, ktoré ohrozujú alebo porušujú významné záujmy, upravujú uloţenia trestov, prípadne aj ich výkon. Úlohou trestného práva nie je len represia, ujma ako následok trestného činu, ale hrozbou, uloţením a výkonom tejto ujmy má pôsobiť preventívne, teda predchádzať páchaniu ďalších trestných činov (Fenyk, In Cisářová et al., 2008, s. 11). SOCIÁLNA POLITIKA jej cieľom je reagovať na sociálne udalosti (napríklad staroba, choroba, invalidita), resp. ich moţné negatívne dôsledky a eliminovať sociálne riziká, ktoré sprevádzajú fungovanie trhového mechanizmu (napr. nezamestnanosť, chudoba, ako aj sociálno-patologické javy). V tej najvšeobecnejšej podobe preto môţeme sociálnu politiku vymedziť ako súhrn opatrení príslušných inštitúcií (štátu, odborov a pod.) smerujúcich k zlepšeniu ekonomických a sociálnych ţivotných podmienok, ktoré sa v zahraničnej odbornej literatúre zvyknú označovať anglickým pojmom welfare, označujúcim blahobyt v zmysle naplnenia určitých sociálnych potrieb a elementárnej sociálnej ochrany (por. Botek, 2009, s. 9, 14-15). Sociálna politika vytvára fundamentálne parametre celého systému sociálnej ochrany, ktorý moţno napĺňať rôznymi formami a nástrojmi. Dá sa povedať, ţe sociálna politika vymedzuje základný rámec, v akom sa pohybuje tak sociálna práca, ako aj konkrétne formy sociálneho zabezpečenia obyvateľov. Tento rámec môţe byť zameraný výlučne na vytvorenie tzv. záchrannej sociálnej siete bez ambície aktívnejšie vstupovať do trhového mechanizmu (liberálny model); môţe byť ovplyvnený snahou garantovať občanom základné sociálne istoty na báze systému sociálneho poistenia (konzervatívny model); alebo môţe byť orientovaný na zniţovanie sociálnych nerovností, prehlbovanie solidarity a posilňovanie verejného sektora (sociálnodemokratický model). Od základných nastavení sociálnej politiky závisí celý systém

57 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. sociálneho zabezpečenia, ako aj konkrétne smerovanie sociálnej práce (Blaha, 2010a). Čo je dôleţité, moderná sociálna politika sa zaoberá ţivotnou úrovňou celej spoločnosti, a teda kaţdého občana demokratického štátu. Blahobyt jednej skupiny nie je moţné obetovať v prospech inej skupiny; sociálne práva jednotlivca nie je moţné obetovať v prospech väčšiny. Moderná sociálna politika je silno ovplyvnená konceptom ľudských práv, konkrétnejšie sociálnych práv, ktoré nikomu nemoţno uprieť. Aj preto sú v centre sociálnej politiky kaţdého moderného demokratického štátu hodnoty solidarity a sociálnej spravodlivosti (Blaha, 2006). Z toho vyplýva aj dôraz, aký je v rámci sociálnej politiky kladený na mechanizmy redistribúcie. Ako píše dánsky sociálny teoretik Gosta Esping-Andersen, nie je moţné predstaviť si sociálny štát, ktorý by tým či iným spôsobom neprerozdeľoval príjmy a zdroje (Esping- Andersen, 1997, s. 261). V tejto súvislosti moţno skonštatovať, ţe sociálna politika je inštitucionalizovaným spôsobom, akým sa prerozdeľujú zdroje v súlade s morálnymi a politickými hodnotami, aké v danom čase prevládajú v spoločnosti. Základné parametre, mieru a hranice redistribúcie určuje sociálna politika, hoci konkrétna realizácia v teréne uţ závisí skôr od sociálnej práce. Ako uţ bolo naznačené, sociálna politika je vţdy určitou reakciou na trhovú distribúciu, ktorá síce môţe prinášať ekonomicky efektívnu alokáciu zdrojov, no zároveň prináša mnohokrát aj sociálne dôsledky, ktoré znemoţňujú saturáciu základných ľudských potrieb, resp. udrţanie elementárnej ľudskej dôstojnosti (Blaha, 2010b). To môţe mať nielen dramatické sociálne následky, ale aj váţne politické a ekonomické konzekvencie. Práve v tomto kontexte treba rozumieť tomu, ţe Esping- Andersen povaţuje za kľúčový prvok definície sociálneho štátu fenomén tzv. dekomodifikácie, ktorá označuje mieru oslobodenia sa jednotlivca od trhových síl. Inými slovami, pokiaľ je ţivot jednotlivca riadený iba trhovými vzťahmi, o jeho ţivote môţeme hovoriť ako o komodifikovanom, pretoţe jednotlivec je v danom prípade degradovaný iba na špecifickú komoditou na trhu práce. Ak ho však dokáţeme aspoň čiastočne oslobodiť od diktátu trhu, potom môţeme hovoriť o dekomodifikácii (Blaha, 2009, s ). Ako moţno dekomodifikáciu realizovať? Sociálna politika na to vyuţíva predovšetkým tri základné piliere. Medzi základné piliere systému sociálneho zabezpečenia patrí systém sociálneho poistenia

58 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i (napr. dôchodkové poistenie), sociálnej podpory (napr. rodinné prídavky) a sociálnej pomoci (napr. sociálne sluţby). Popri týchto základných pilieroch však do sociálnej politiky radíme aj ďalšie príbuzné politiky, napr. zdravotnícku politiku, politiku zamestnanosti, rodinnú politiku, bytovú politiku, systém vzdelávania a pod. (Krebs, 2005, s. 25). Ani tieto jednotlivé politiky však sféru sociálnej politiky nevyčerpávajú. Britský teoretik Richard Titmuss napríklad hovoril o troch základných úrovniach sociálnej politiky. Prvá sa týka sociálneho zabezpečenia (social welfare), druhá fiškálnej a daňovej politiky (fiscal welfare) a tretia pracovno-právnych vzťahov (occupational welfare). Sociálny štát si teda všíma nielen saturáciu potrieb pre znevýhodnených, ale aj redistribúciu bohatstva prostredníctvom daní, pracovné podmienky zamestnancov a čo je dôleţité, čoraz viac aj saturáciu tzv. postmateriálnych potrieb, ako sú otázky ţenských práv, environmentálnych či ochrany etnických, národnostných či sexuálnych menšín (por. Titmuss, 1969, s ). Nie je náhodou, ţe oblasť sociálnej politiky je veľmi ťaţké presne a staticky vymedziť. Z hľadiska definície ide o pohyblivú oblasť, ktorej spoločným menovateľom je úsilie o zvýšenie kvality ţivota celej spoločnosti zväčša inými ako trhovými prostriedkami a zväčša podľa iných ako trhových kritérií (Elasticitu pojmu sociálna politika zdôrazňuje aj Michael Hill, por. Hill, 2006, s. 6-10). Vo vzťahu k sociálnej práci však moţno s určitou dávkou zjednodušenia skonštatovať, ţe ide o systém, ktorý v tej najvšeobecnejšej podobe vytvára základné filozofické, politické, ekonomické a legislatívne nastavenia pre činnosť sociálnych pracovníkov Sociálna práca Sociálna práca je v súčasnosti samostatnou pomáhajúcou profesiou, vedeckou činnosťou, ako aj študijným odborom v rámci vysokoškolského štúdia v mnohých krajinách, vrátane Slovenska. Sociálna práca sa ako pomáhajúca PROFESIA zameriava na pomoc, podporu, sprevádzan ie, posilnenie a zmocnenie sociálnych klientov, ktorými môţu byť jednotlivec, rodina, skupina, komunita i inštitúcia, a to prostredníctvom profesionálnej činnosti kvalifikovaných sociálnych pracovníkov. Cieľom ich činností je zlepšenie alebo obnovenie psychosociálneho fungovania sociálnych klientov a utváranie priaznivých

59 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. ţivotných podmienok na dosiahnutie tohto cieľa. Podľa Medzinárodnej federácie sociálnych pracovníkov (IFSW, 2000) profesia sociálna práca presadzuje sociálnu zmenu, riešenie problémov v ľudských vzťahoch, ako aj zmocnenie a oslobodenie ľudí k zlepšeniu ich prosperity. V súčasnosti je sociálna práca chápaná aj ako profesia zaloţená na hodnotách, medzi ktoré patria najmä rešpektovanie dôstojnosti človeka a ľudských práv, sociálna spravodlivosť, kompetencia, integrita, sluţba, dôleţitosť ľudských vzťahov a pod. Profesia a povolanie sociálneho pracovníka vyţaduje náleţitú odbornú prípravu. Práve jej bola v posledných dvoch desaťročiach venovaná na Slovensku zvýšená pozornosť, zvlášť jej kreovaniu ako samostatného ODBORU VZDELÁVANIA. Jej štúdium na vysokých školách sa v samostatnej SR datuje od roku 1991 (na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave sa otvorila prvá Katedra sociálnej práce v SR). Na základe kritéria vzdelania môţeme definovať sociálneho pracovníka ako fyzickú osoba, ktorá získala vysokoškolské vzdelanie v študijnom odbore sociálna práca v prvom, druhom alebo treťom stupni. Od 1. januára 2009 je na Slovensku v platnosti zákon o sociálnych sluţbách č. 448/2008 Z. z., podľa ktorého je sociálny pracovník definovaný práve na základe kritéria vzdelania (tu však len prvého alebo druhého stupňa). Vzhľadom na študijný odbor sociálna práca, ktorý patrí do Sústavy študijných odborov vydanej rozhodnutím Ministerstva školstva SR č. 2090/2002, patria znalosti sociálnej patológie do základného korpusu kaţdého študijného programu v tomto študijnom odbore v 1. stupni vysokoškolského štúdia. Vzhľadom na klasifikáciu vied je sociálna práca na Slovensku zaradená medzi spoločenské a behaviorálne vedy. Podľa Barkera (2003, s. 408) je sociálna práca APLIKOVANÁ VEDA zaoberajúca sa pomocou ľuďom s cieľom dosiahnutia dostatočnej úrovne ich psychosociálneho fungovania a uskutočňovaním spoločenských zmien, ktoré vedú k zlepšeniu prosperity všetkých ľudí. Špecifikum sociálnej práce spočíva v aplikácii vedeckých poznatkov do praktickej činnosti. Najvýstiţnejšie ju môţeme vnímať ako empiricko-teoretickú disciplínu. Podľa Mühlpachra (por. 2008b, s. 29) je sociálna práca ako veda zameraná na skúmanie príčin, ktoré vedú k sociálnym problémom u jedincov, rodín, skupín, komunít v konkrétnych sociálnych podmienkach. Skúma moţnosti resocializácie i prevencie sociálnych problémov. Zaoberá sa aj hodnotením dosiahnutých zmien a výsledkov sociálnej práce v časovom

60 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i odstupe. Podľa Strieţenca (2006, s. 76) VÝSKUM v sociálnej práci je systematická tvorivá vedecká činnosť, ktorej cieľom je poznať príčiny a podmienky existencie konkrétnych sociálnych javov (vrátane deviantných a sociálno-patologických). Keď je pre sociologický prístup (vo vede aj vo výskume) príznačná opisnosť sociálnych problémov, sociálna práca ako aplikovaná a praktická vedná disciplína hľadá riešenia odstránenia dôsledkov sociálno-patologických javov v ţivote jednotlivcov, rodín, skupín, komunít i spoločnosti prostredníctvom sociálnej politiky, metód sociálnej práce, sociálnych sluţieb a prevencie. Špecifikom TEÓRIE sociálnej práce je jej veľmi úzky vzťah k praxi, preto sa jednotlivé teórie zvyknú nazývať aj praktické teórie (por. Payne, 2005, s. 5). Beckett (2006, s. 33, In Howe, 2009, s. 2) definuje teóriu v sociálnej práci ako súbor myšlienok alebo princípov, ktoré sprevádzajú prax. Obrazným spôsobom vyjadril Susser (1968, In Howe, 2009, s. 3) vzťah medzi teóriou a praxou nasledovne:...prax bez teórie je ako plavba po nezmapovanom (nepreskúmanom) mori, teória bez praxe znamená vôbec sa nezúčastniť plavby. Sociálni pracovníci potrebujú mať idey, ktoré sa snaţia vysvetliť prečo a ako majú konať svoje praktické rozhodnutia (Payne, 2005, s. 5). Profesionálny výkon sociálneho pracovníka moţno chápať ako vyuţitie vedomostí a aplikovanie teórie pri dosahovaní poţadovaných zmien. Je veľmi rozdielne, či sa jeho intervencia uskutočňuje na základe domnienok, pocitov, či dákej intuície, alebo na základe kompaktného teoretického rámca. Snaha pomáhať ľuďom, bez presného porozumenia ich ťaţkostí a bez znalosti metodických postupov, môţe byť nebezpečná. Môţe ohrozovať klientov, v prípade dlhotrvajúcich projektov i celú spoločnosť (Navrátil, 2001, s. 25). Teoretické poznatky sociálnej práce sa aplikujú do praxe prostredníctvom metód sociálnej práce (Oláh et al., 2009, s. 102) Metódy a techniky sociálnej práce V centre pozornosti sociálnej práce stoja jej klienti, resp. uţívatelia sluţieb. Nimi môţe byť v súčasnosti jednotlivec, rodina, skupina, komunita alebo inštitúcia. Prostredníctvom metód a techník sociálnej práce dávame odpoveď na otázku: Ako systematicky a konkrétne postupovať v práci so sociálnym klientom? Z etymologického hľadiska slovenský výraz METÓDA vychádza z gréckeho substantíva methoda, ktorý vo všeobecnosti označoval cestu

61 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. za niečím. V najširšom význame slova potom metóda označuje spôsob, postup, pravidlá akéhokoľvek konania, od čiastkových aktov, operácií aţ po celkové ponímanie ţivota a sveta (Vodáková, In Petrusek et al., 1996, s. 612). V latinčine sa ustálil výraz methodus na špecifické označenie vedeckej cesty, vedeckého postupu. Podľa Barkera (2003, s. 272) metódy v sociálnej práci sú špecifické typy intervencií a ďalších aktivít, ktoré pouţívajú sociálni pracovníci vo svojej profesionálnej praxi. V tejto publikácii nimi rozumieme spôsoby ako dosiahnuť vopred stanovený cieľ prostredníctvom cieľavedomej činnosti sociálneho pracovníka pri práci s jednotlivcom, rodinou, skupinou, komunitou alebo inštitúciou. V porovnaní s metódami sú TECHNIKY vymedzené uţšie a konkrétnejšie. Slovenský výraz technika (angl. technique) pochádza z etymologického hľadiska z gréckeho pojmu technée označujúceho zručnosti, znalosti, remeslo alebo aj umenie. Metaforicky moţno povedať, ţe kým metóda je cesta vedúca k cieľu, technika predstavuje určitý dopravný prostriedok, ktorým sa moţno k cieľu dostať (Hartl Hartlová, 2009, s. 598). Techniky v sociálnej práci sú detailne popísané a v praxi osvedčené postupy a zručnosti sociálnych pracovníkov. Tieto sú pouţívané v súlade s metódami, v rámci ktorých sú aplikované na dosiahnutie vopred stanovených cieľov. Pre porozumenie metódam a technikám sociálnej práce je veľmi dôleţité vymedzenie CIEĽOV sociálnej práce. Medzi jej všeobecné ciele patria v súčasnosti: zlepšovanie kvality ţivota občanov v spoločnosti; obmedzenie sociálneho vylúčenia, resp. zmiernenie jeho dôsledkov (por. Dočkal, 2008); presadzovanie sociálnej zmeny na zlepšenie prosperity všetkých ľudí (por. IFSW, 2000; Barker, 2003, s. 48); pomoc jednotlivcom a rodinám, skupinám alebo komunitám v zlepšovaní alebo obnovovaní ich sociálneho fungovania; pomoc, podpora, sprevádzanie, posilňovanie a zmocňovanie klientov sociálnej práce a rozvoj ich potenciálu; pomoc pri riešení problémov v ľudských vzťahoch (por. IFSW, 2000; Barker, 2003, s. 48). Vzhľadom na sociálnu patológiu je špecifickým cieľom sociálnej práce úplná eliminácia sociálno-patologických javov v spoločnosti, ako

62 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i aj odstránenie alebo zmiernenie ich negatívnych dôsledkov v ţivote jednotlivcov, rodín a celej spoločnosti. Cieľom sociálnej patológie v sociálnej práci preto nie je zamerať sa na patologické, ale odstránenie alebo zmiernenie prejavov a dôsledkov patológie v ţivote jednotlivca, rodiny, skupiny alebo komunity. Voľba metód a techník sociálnej práce má byť daná problémom, nie poţadovať, aby problém vyhovoval metóde. Mnohé metódy a postupy môţu byť vzájomne kombinované, čo platí aj v prípadoch sociálnopatologických javov. V nasledujúcich riadkoch stručne predstavíme vybrané metódy sociálnej práce, ktoré sociálni pracovníci najčastejšie vyuţívajú vzhľadom na sociálnu patológiu. SOCIÁLNA PRÁCA S JEDNOTLIVCOM (PRÍPADOVÁ PRÁCA) V roku 1922 publikovala Mary Richmondová ( ) dielo What is Social Case Work ( Čo je sociálna prípadová práca? ). Richmondová je právom povaţovaná za zakladateľku prípadovej sociálnej práce (case work), ktorá je prvou systematickou a vedeckou metódou sociálnej práce. Ďalší systematický rozvoj prípadovej sociálnej práce je spojený s tzv. Milford Conference v rokoch Išlo o študijnú skupinu utvorenú zo sociálnych pracovníkov, vedúcich sociálnych úradov a členov asociácií, ktorí sa snažili určiť, či je sociálna práca rôznorodá skupina špecialistov alebo jednotná profesia s integrovanými poznatkami a zručnosťami. Svoje závery publikovali v knihe Social Case Work. Generic nad Specific ( Prípadová sociálna práca: všeobecne a jej špecifiká ), kde zdôraznili, že prípadová sociálna práca vo všetkých svojich podobách používa v zásade rovnaké zručnosti a poznatky, čiže je jednotnou profesiou (por. Barker, 2003, s. 273). V záverečnej správe zvanej Milford report bolo identifikovaných osem všeobecných znakov prípadovej sociálnej práce (NASW, 1929, s. 15): 1. znalosť typických deviácií (odchýlok) od akceptovaných štandardov sociálneho ţivota; 2. vyuţívanie noriem ľudského ţivota a ľudských vzťahov; 3. dôleţitosť sociálnej histórie ako základu pre špecifikovanie ľudí v núdzi; 4. vytvorenie metód pre štúdium a pomoc ľuďom v núdzi; 5. vytvorenie a vyuţívanie komunitných zdrojov v sociálnej terapii; 6. adaptácia vedeckých poznatkov a formulovanie skúseností pre potreby prípadovej sociálnej práce;

63 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. 7. vyuţitie filozofických myšlienok, ktoré určujú ciele, etiku a povinnosti prípadovej sociálnej práce; 8. spájanie vyššie uvedených bodov do sociálnej terapie. Sociálna práca je profesia zaloţená na hodnotách. V súčasnosti môţeme preto rozpoznávať viaceré relevantné princípy, ktoré sa v prípadovej sociálnej práci dodrţiavajú a môţeme ich nazvať jej typickými znakmi: Dôstojnosť a ľudské práva Princípy dodrţiavania ľudských práv a rešpektovanie dôstojnosti kaţdej osoby bez rozdielu patria medzi zásadné poţiadavky sociálnej práce (por. IFSW, 2000). Hodnota jedinca je nadradená všetkému ostatnému. Osoba je postavená vyššie neţ sú záujmy inštitúcie alebo akejkoľvek hmotnej hodnoty (Havránková, In Matoušek, 2008a, s. 68). Individualizácia Kaţdý klient je jedinečný a jeho problémy sú špecifické t. j. iný človek s rovnakým problémom ho bude vnímať inak (Oláh et al., 2009, s. 103). Sociálny pracovník by mal odloţiť všetky stereotypy a predsudky. Kaţdý klient má svoje jedinečné skúsenosti... (Nie všetci Rómovia sú dobrí hudobníci a zlodeji). Prípadový sociálny pracovník sa musí naučiť prijímať odlišnosti svojho klienta. Uznanie a porozumenie právam a potrebám kaţdého klienta, aby s ním bolo zachádzané ako s jedincom, ktorý má svoje jedinečné kvality (Novotná Schimmerlingová, 1992, s. 64). Právo na sebaurčenie a rešpektovanie Právo na sebaurčenie uznáva potreby uţívateľov sociálnych sluţieb slobodne robiť vlastné rozhodnutia a voľby (por. Barker, 2003, s. 387). Jeho súčasťou je aj autonómia, čím sa rozumie spôsobilosť zaistiť svoje vlastné potreby, vykonávať nezávislé konania bez kontrolovania inými (por. Barker, 2003, s. 34). Nie je to však absolútne právo, pretoţe sloboda jedinca končí tam, kde začína sloboda iného. Klient má právo robiť vlastné rozhodnutia, ale je aj zodpovedný za svoje činy. Jestvujú prípady, keď je limitované klientovou zníţenou schopnosťou robiť racionálne rozhodnutia (napr. u drogovo závislých osôb), v prípadoch porušovania práv

64 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i iných alebo zákonných nariadení (kriminalita, delikvencia), ďalej pri sebapoškodzovaní, v prípadoch pozbavenia osôb spôsobilosti na právne úkony, u maloletých detí a podobne. Sebaurčenie musí byť akcentované a diskutované v priebehu celého procesu prípadovej práce s klientom. Princíp sebaurčenia znamená aj to, ţe je len na klientovi, či sa bude v procese prípadovej práce angaţovať, alebo nie. Sociálny pracovník riadi intervenciu, nie však klienta (Havránková, 2008). Nehodnotiaci postoj a akceptácia Úlohou sociálneho pracovníka nie je posudzovať mravnú úroveň klienta (sociálny pracovník kňaz ani kazateľ), čo sa obzvlášť dotýka sociálno-patologických javov. Nie je profesionálne obviňovať klienta ţe si za to môţe sám a pod. Akceptácia je schopnosť sociálneho pracovníka zachovať ku klientovi rešpekt, hoci sa v jeho správaní prejavujú negatívne (sociálnopatologické) rysy. Prejavuje sa láskavosťou a empatiou. Permisívnosť znamená postoj vyhýbajúci sa kritizovaniu iných osôb a je zaloţený na rešpektovaní a akceptovaní druhých, aj keď jeho správanie vybočuje z normy. Správať sa permisívne znamená, ţe sa sociálny pracovník vyhýba potláčaniu takéhoto správania predpismi a zákazmi preto, aby sa objavilo, mohlo sa o ňom komunikovať a korigovať ho (por. Hartl, 1997, s. 184). V prípade agresívnych a násilných klientov však treba zhodnotiť mieru rizika deviantného správania klienta pre iné osoby (napr. v prípadoch domáceho násilia). Participácia Řezníček (1994, s. 47) zdôrazňoval, ţe kľúčom k úspešnej intervencii je motivácia klienta k spolupráci. Medzinárodný etický kódex IFSW/IASSW (2004) uvádza: Sociálni pracovníci majú podporovať plné zapojenie a účasť ľudí, ktorí vyuţívajú ich sluţby, takým spôsobom, aby mohli dosiahnuť zmocnenie vo všetkých aspektoch rozhodovania a konania, ktoré zasahujú ich ţivot (č ). Strieţenec (1996, s. 146) výstiţne uviedol, ţe spoluúčasť klientov na vlastnom sociálnom zabezpečení, v čase nepriaznivých ţivotných situácií, si vyţaduje dostatočnú informovanosť o moţnostiach

65 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. takéhoto zabezpečenia, poznanie povinností, právnych postupov a inštitúcií, kde sa moţno uchádzať o pomoc. Práve to je úlohou aj sociálnych pracovníkov. Títo by nemali riešenie problémov uţívateľov sociálnych sluţieb vykonávať nikdy za nich. Mátel (2010a, s. 109) preto upozorňuje, ţe skôr by sa mali usilovať hľadať spôsoby zapojenia uţívateľov sluţieb do riešenia vlastných problémov. Vhodnejšie by preto bolo hovoriť o spoluúčasti sociálnych pracovníkov na riešení sociálnych problémov klientov neţ opačne (o spoluúčasti klientov na riešení ich problémov sociálnymi pracovníkmi). U nedobrovoľných klientov je potrebné informovať ich o obmedzeniach vyplývajúcich z ukončenia poskytovania sluţieb ako aj o ďalších alternatívnych moţnostiach poskytovania iných foriem a druhov sluţieb. Holistický prístup Zaobchádzať s kaţdým človekom ako s celostnou bytosťou sociálni pracovníci sa majú zaujímať o celého človeka vo vnútri rodiny, komunity, spoločenského a prirodzeného prostredia a majú sa usilovať o porozumenie všetkým aspektov ţivota človeka (IFSW / IASSW 2004). Holistický pohľad znamená vnímanie osoby nielen ako klienta sociálnej práce so sociálnym (sociálno-patologickým) problémom, ale ako bio-psycho-sprituálno-sociálnu bytosť. Sociálny ţivot z pozície celku je priesečníkom ekonomických, politických, kultúrnych, právnych, psychologických, sociologických, pedagogických, náboţenských, etických, národnostných, etnických prvkov, ktoré majú charakter častí (Strieţenec, 2006, s. 53). Zmocňovanie Barker (2003, s. 142) definuje empowerment (slov. posilnenie a zmocnenie klienta) ako proces pomoci jednotlivcom, rodinám, skupinám a komunitám vedúci k zvyšovaniu ich osobných, medziľudských, sociálno-ekonomických a politických síl a rozvíjaniu vplyvu na skvalitnenie ich prostredia. Na Slovensku sa tento koncept v minulosti uvádzal ako pomoc k svojpomoci. Kompetentný prípadový sociálny pracovník pomáha klientovi orientovať sa v danej situácii a vyhodnocovať alternatívy riešenia. Dôleţité je podporiť a zvýrazniť to zdravé a pevné, čo v človeku je

66 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i Byť v kontakte s jeho silou a schopnosťou, nie s bezradnosťou (Havránková. 2008, s. 68). Jadrom prípadovej sociálnej práce je sociálna intervencia, resp. sociálna terapia. TERAPIU pouţívame vtedy, ak potrebujeme liečiť ochorenie, čo znamená v sociálnej práci najmä sociálnu patológiu. Podľa Matouška (2008b, s. 227) je jej cieľom zmiernenie alebo odstránenie neţiaduceho stavu jednotlivca alebo rodiny. V pomáhajúcich profesiách má terapia zvyčajne tri znaky: 1. terapeutický vzťah medzi klientom a pomáhajúcim; 2. pouţívanie psychologických alebo sociálnoterapeutických metód na ovplyvňovanie klienta; 3. zvláštne oprávnenie, ktoré musí mať ten, kto ju vykonáva (napr. licencia, akreditácia alebo doklad o absolvovaná výcviku). SOCIÁLNA TERAPIA podľa ponímania Milnea je profesionálna intervencia zameraná na podporu klientových významných blízkych osôb. Rozhodujúce činitele vidí v sociálnej podpore. Jej významnými prvkami sú emocionálna podpora, poskytovanie informácií a praktická priama pomoc (Matoušek, 2008b, s. 205). SOCIÁLNA INTERVENCIA označuje cieľavedomé odborné zasahovanie sociálnych pracovníkov do psychosociálneho fungovania klientov. Ide o činnosť v prospech sociálnych klientov vzhľadom na ich správanie, konanie, vzťahy, ţivotné a pracovné podmienky a pod. BEŢNÁ SOCIÁLNA INTERVENCIA je určená klientovi, ktorého problém umoţňuje postupné, pokojné riešenie na základe vopred vypracovaného plánu. KRÍZOVÁ INTERVENCIA Ňou sa vo všeobecnosti rozumie časovo obmedzená špecializovaná pomoc osobám, ktoré sa ocitli v akútnej kríze. Eaton a Roberts (2009, s. 207, In Teater, 2010) uvádzajú, ţe kríza môţe byť vyvolaná akoukoľvek intenzívnou stresujúcou alebo traumatickou udalosťou, v ktorej jednotlivec nemá dostatok vlastných síl a schopností na jej zvládanie a efektívne vyrovnanie sa s prebiehajúcimi problémami. Krízová intervencia je podľa Teaterovej (2010, s. 196) krátkodobá intervencia, ktorá sa zameriava na mobilizáciu klientových síl a zdrojov na prekonanie krízovej situácie, ako aj zlepšovanie spôsobov jej

67 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. zvládania, posilnenie sebadôvery a riešenie problémov. Vhodná je pre prácu s jednotlivcami, rodinami alebo komunitami bezprostredne po krízovej situácii, má krátkodobú povahu a končí sa zvyčajne medzi 1 6 týţdňami. V rámci nej rozlišujeme dve základné formy krízovej pomoci: 1. prezenčnú (face to face) prostredníctvom krízového poradcu priamo v teréne, krízových poradniach alebo vybraných zariadeniach SPODaSK či zariadeniach sociálnych sluţieb; 2. distančnú telefónne linky pomoci a internetové sluţby. Medzi tri základné princípy krízovej intervencie patria: rýchla dostupnosť, aby nedochádzalo k jej odďaľovaniu; ľahká dosiahnuteľnosť vybudovaná funkčná sieť krízových liniek a centier; kontinuálna starostlivosť, ktorú u nás zabezpečujú rezidenciálne zariadenia: krízové strediská a zariadenia núdzového bývania s 24 hod. prevádzkou, s moţnosťou krízového ubytovania, sociálnej pomoci, poradenstva. STREETWORK Streetwork znamená v doslovnom preklade z angličtiny prácu na ulici. Ide o prácu s rizikovými klientmi, zvyčajne s diagnostikovanými sociálno-patologickými javmi, v ich prirodzenom prostredí alebo v teréne, ktorí sa zvyčajne vyhýbajú beţnej pomoci v inštitúciách alebo zariadeniach sociálnych sluţieb. Levická (2008, s. 230) uvádza streetwork ako jednu z metód terénnej sociálnej práce, ktorá namiesto pasívnych modelov sociálnej práce v inštitúciách ponúka aktívnu vyhľadávaciu formu pomoci pre tých jedincov a skupiny, ktorí by inak pomoc sami nevyhľadali. Osoby ohrozené sociálno-patologickými javmi často odmietajú akúkoľvek pomoc len preto, ţe musia prejsť byrokratickým procesom v štátnych a neštátnych inštitúciách a musia komunikovať s ľuďmi, ktorí sa na nich pozerajú zhora a neakceptujú ich ţivotný štýl. Streetworker preto aktívne vyhľadáva prostredia, kde nie je doma. V tomto prostredí má daná osoba navrch, lebo je to jej prirodzené prostredie a cíti sa tu v bezpečí. To je jeden z dôvodov, prečo tieto osoby ţiadajú o sluţby ponúkané streetworkermi. Podľa Bednářovej a Pelecha (2003) ide o aktívnu vyhľadávaciu, sprievodnú a mobilnú sociálnu prácu, ktorá zahŕňa nízkoprahovú

68 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i ponuku sociálnej pomoci, určenú nositeľom sociálno-patologického správania a osobám ţijúcim rizikovým spôsobom, u ktorých je predpoklad, ţe sociálnu pomoc potrebujú a vyhľadávajú ju. Tieto osoby alebo prijímatelia sociálnych sluţieb sú kontaktované v čase a na miestach, kde sa obvykle zdrţujú, spontánne stretávajú a trávia svoj voľný čas na uţ zmienenej ulici, v reštauráciách, herniach, rockových kluboch, v opustených domoch, pivniciach, parkoch, priestoroch diskoték a podobne. Najčastejšie sa streetwork orientuje na špecifické cieľové skupiny členené podľa znakov, ktoré sú spoločné pre ich ţivotný štýl. Ide o nasledujúce skupiny (Bednářová, Pelech, 2003): pouličné prostitútky a homoprostitúti; uţívateľov drog; deti na ulici, deti ulice; bezdomovci; mladí somerpankeri; skupiny jednostranne špecificky orientovanej mládeţe hnutie skinhed a iné; mládeţ z alternatívnych skupín ako sú pankeri, grafitisti. PORADENSTVO Poradenstvo (counseling) parí k novším metódam sociálnej práce. Je to predovšetkým informačná pomoc a pomoc pri rozhodovaní, ako aj formulovaní opatrení do budúcnosti. Podľa Barkera (2003, s. 100) sa ním rozumie postup často vyuţívaný v klinickej sociálnej práci a ďalších profesiách, ktorým je sprevádzanie jednotlivcov, rodín, skupín alebo komunít takými aktivitami, akými sú poskytovanie rád, načrtnutie alternatív, pomáhaním formulovať ciele a poskytovaním potrebných informácií. Podľa štandardov kvality sociálneho poradenstva vypracovaných Mydlíkovou a ASSP (2004) je sociálne poradenstvo proces, ktorý prebieha prostredníctvom rozvoja vzťahu medzi sociálnym klientom a sociálnym poradcom, vyuţívajúc pri tom rôzne poradenské formy a metódy práce, a ktorého cieľom je zvýšiť kvalitu ţivota klienta za pomoci mobilizácie vnútorných a vonkajších zdrojov jeho prirodzeného prostredia. Podľa Schavela (2010, s ) sa sociálne poradenstvo zameriava na aktiváciu klienta pri riešení sociálnej kolízie. Ako celok je nutné chápať ho ako formu riešenia núdze občana, ktorá

69 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. mu pomôţe získať informácie o svojich nárokoch, vyplývajúcich zo systému sociálneho zabezpečenia alebo zo systému zamestnanosti. Sociálne poradenstvo charakterizujú najmä princíp pomoci, podpory, rozvoja a princíp lepšej orientácie v ţivote. Podľa zákona č. 448/2008 Z. z. je sociálne poradenstvo odborná činnosť zameraná na pomoc fyzickej osobe v nepriaznivej sociálnej situácii. Sociálne poradenstvo sa vykonáva na úrovni základného sociálneho poradenstva a špecializovaného sociálneho poradenstva ( 19 ods. 1). Základné sociálne poradenstvo je posúdenie povahy problému fyzickej osoby, rodiny alebo komunity, poskytnutie základných informácií o možnostiach riešenia problému a podľa potreby aj odporúčanie a sprostredkovanie ďalšej odbornej pomoci ( 19 ods. 2). Špecializované sociálne poradenstvo je zistenie príčin vzniku, charakteru a rozsahu problémov fyzickej osoby, rodiny alebo komunity a poskytnutie im konkrétnej odbornej pomoci ( 19 ods. 3). Základné pravidlo súčasného poradenstva znie: Pomáhať znamená pomôcť ľuďom, aby si dokázali pomôcť sami (čo je opäť koncept empowerment). V rámci nedirektívneho prístupu Carla R. Rogersa (ktorý ešte nerozlišoval medzi poradenstvom a terapiou) je to klient, resp. klientka, kto je povaţovaný/á za odborníka vo svojom ţivote a poradca sa snaţí iba o vytvorenie takého druhu vzťahu, kde by táto odbornosť mala priestor. V súčasnosti sa okrem tradičných foriem poradenstva čoraz viac vyuţíva internet, konkrétne , webové stránky, chat, VOIP (telefonovanie cez internet, napr. skype), videokonferencie a pod. (por. Horská et al., 2010). SOCIÁLNA PRÁCA S RODINOU Levická výstiţne napísala, ţe prevaţná väčšina klientov sociálnej práce je súčasťou nejakej rodiny a spolu s ňou preţíva všetky záťaţové ţivotné situácie. Ak teda riešime problém jedného člena rodiny, riešime ho vţdy v kontexte celku (Levická et al., 2007, s. 81). Toto zvlášť platí pri sociálno-patologických javoch. Konkrétna realizácie sociálnej práce potom závisí od mnohých faktorov. Medzi ne patrí napríklad samotná osoba sociálnej pracovníčky, resp. pracovníka, inštitúcie, v ktorej sa intervencie uskutočňujú, druh a forma sociálnych sluţieb, voľba metód a podobne. Zvyčajne sa v klinickej sociálnej práci uprednostňuje

70 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i prípadová sociálna práca, a teda mikroúroveň riešenia sociálnej núdze. Vzhľadom na metódy sa najčastejšie pracuje s jednotlivcom (case work), pričom rodina ako celok je braná do úvahy vzhľadom na jednotlivca len sekundárne. V súčasnosti stále viac odborníkov upozorňujú na mezoúroveň a potrebu častejšieho pouţívania metód sociálnej práce s rodinou. Mydlíková (2008, s. 69) v tejto súvislosti pripomína, ţe je vecou tréningu naučiť sa pracovať s rodinou ako celkom, a nielen s jej jednotlivými členmi. Paradoxné je, ţe vzhľadom na rodinu, najčastejšie vyhľadávajú (sociálnu) pomoc tí členovia, ktorí to najmenej potrebujú. Iniciatívny vzhľadom na vyhľadanie odbornej pomoci je zvyčajne člen rodiny, ktorý pociťuje najvyššiu mieru zodpovednosti za jej fungovanie a ochranu (najčastejšie ţeny a matky) alebo najintenzívnejšie znáša negatívne dôsledky škodlivých sociálnopatologických javov (napr. obete domáceho násilia, či matky s deťmi poberajúce len rodičovský príspevok). V takomto prípade majú sociálni pracovníci tendenciu prijať za klienta práve toho iniciatívneho člena rodiny, a nie rodinu ako celok (Mydlíková, 2008). Preto je veľmi dôleţité posúdiť, kto všetko sa môţe v rámci rodiny a v akej miere zúčastniť na procese terapie. V závislosti od problému a situácie, môţeme pracovať s nukleárnou rodinou (resp. niektorými jej členmi), so širšou rodinou vzhľadom na ďalších príbuzných alebo s viacerými rodinami. Dôleţité môţe byť aj zapojenie do terapie ďalších profesionálov alebo členov prirodzeného prostredia klientov (Prector et al., In Edwards, 2004, s. 945). Na druhej strane v prípadoch domáceho násilia je zásadou priorita zastavenie násilia, preto zapojenie násilného člena rodiny do terapie bez toho, aby si uvedomil, priznal a s profesionálnou pomocou ukončil násilný spôsob správanie, nie je vhodné. Sociálni pracovníci by preto mali vedieť rozlišovať vhodnosť pouţitých intervencií, metód a techník sociálnej práce. Netreba zabúdať, ţe v sociálnej práci s rodinou je vhodné pracovať v jej sociálnom prostredí a pokiaľ je to moţné, vyuţívať terénnu sociálnu prácu. SKUPINOVÁ SOCIÁLNA PRÁCA Skupinou sa rozumie v najširšom zmysle akékoľvek zoskupenie osôb v priestore alebo na základe určitého znaku (pohlavie, príbuzenstvo, spoločné záujmy, problémy a pod.). Lewin (1959) chápe skupinu ako neredukovateľnú na jednotlivcov, z ktorých sa skladá, ako systém vzájomnej závislosti, ktorý tvorí so svojím okolím dynamické sociálne

71 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. pole. Toto pole zahŕňa členov skupiny, podskupiny, komunikačné prostriedky, rozdelenie rolí, ciele, normy a pod. (Besnard In Boudon et al., 2004, s. 185). Sociálna práca so skupinou (social group work) nebola do 30. rokoch 20. storočia spojená s prípadovou sociálnou prácou, teda nebola ani súčasťou praktickej sociálnej práce a vzdelávania. Mnohí prípadoví sociálni pracovníci povaţovali skupinových pracovníkov za ľudí, ktorí sa hrajú s deťmi, vyučujú tanec, chodia kempovať alebo vyučujú umenie a remeslá (Brieland, In Edwards et al., 2004, s. 2252). V porovnaní s prípadovými sociálnymi pracovníkmi boli skupinoví pracovníci oveľa viac rozmanití vo svojich náhľadoch, samých seba identifikovali s rozličnými oblasťami činností, akými sú vzdelávanie, rekreácia, kempovanie, duševná hygiena a pod. Vplyv na skupinových sociálnych pracovníkov mal výskum Lewina a jeho kolegov (1939). Skupinové aktivity začali viac zdôrazňovať interakcie jednotlivých členov neţ direktívne vedenie a zamerali sa viac na projekty spolupráce neţ konkurenciu (Brieland, 2004). Podľa Barkera (2003, s. 404) je sociálna skupinová práca metódou sociálnej práce, v ktorej sa malé mnoţstvo ľudí zdieľajúcich podobné záujmy alebo problémy, pravidelne stretáva a venuje aktivitám zameraným na dosiahnutie zvolených cieľov. Cieľom skupinovej práce je podľa Matouška (2003b, s. 190) zlepšenie kvality ţivota celej skupiny alebo podpora individuálnych potrieb členov skupiny (navodzovanie zmeny správania, rozvoj sociálnych zručností, posilnenie sebavedomia a pod.). K očakávanej zmene má dôjsť v sociálnom fungovaní skupiny alebo v beţnom ţivote kaţdého účastníka. V súčasnosti jestvuje pomerne široká škála rozličných typov skupín, ktoré sa snaţia o tri základné prístupy (Hargašová et al., 2009, s. 29): evokatívny podpora spontánnosti, vyjadrenie citov v atmosfére dôvery a porozumenia; direktívny kontrolované osvojovanie si vhodných postojov a ţiaducich vzorcov správania; didaktické učenie sa prostredníctvom skupinových aktivít

72 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i Svojpomocné skupiny Barker (2003, s. 388) definuje svojpomocné skupiny (self-help groups) ako dobrovoľnícke zdruţenia neprofesionálov, ktorí zdieľajú spoločné potreby alebo problémy a pravidelne sa stretávajú za účelom vzájomnej podpory a výmeny informácií o aktivitách a zdrojoch, ktoré im môţu byť uţitočné pre riešenie ich problémov. Tieto skupiny sa zvyčajne stretávajú bez riadenia profesionálnym pracovníkom. Moderné svojpomocné anonymné skupiny začali svoju históriu 10. júna 1935, keď Bill W. a doktor Bob pomohli jeden druhému zostať triezvy. Založili hnutie Anonymných alkoholikov (AA). V súčasnosti sa odhaduje, že počet AA na svete presiahol jeden a pol milióna, čo z tohto hnutia robí najväčšiu svojpomocnú skupinu na svete (Hartl, 1997, s. 165). Podľa Sagarina (1969, In Hartl, 1997, s. 166) jestvujú hlavné dva druhy svojpomocných skupín: 1. druh usiluje o zmiernenie vlastného nevhodného (deviantného) správania (napr. AA); 2. druh usiluje o zmenu definície deviantného správania a o zmenu postojov okolia k nemu (napr. hnutia za občianske práva). Všetky skupiny spája svojpomocný étos, čo znamená získavanie pomoci z toho, ţe si pomáhajú navzájom. V skupine nikto nemusí skrývať, napr. ţe je toxikoman, podelí sa o to s ostatnými a kaţdý pomáha kaţdému. Hlavným kľúčom ich úspešnosti je schopnosť kaţdého prijať, vtiahnuť ho do vnútra diania a mať hlboké pochopenie pre to, čo predtým bolo skrývaným problémom kaţdého z členov skupiny. Zdieľanie, rovnosť a súdrţnosť členov skupiny je to, čo dáva skupinám silu. Rola sociálnych pracovníkov spočíva vzhľadom na svojpomocné skupiny v poskytovaní nástrojov a konzultácií za účelom pomoci začať alebo opätovne sa vzchopiť, keď narazia na problémy, ktoré nedokáţu sami vyriešiť (Hartl, 1997, s. 166, ). KOMUNITNÁ SOCIÁLNA PRÁCA Podľa Barkera (2003) je komunita skupinou jednotlivcov alebo rodín, ktorá zdieľa isté hodnoty, sluţby, inštitúcie, záujmy alebo geografickú blízkosť. Podobne definuje komunitu na Slovensku aj zákon o sociálnych sluţbách č. 448/2008 Z. z., pričom prioritným je geografické hľadisko

73 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. Podľa tohto zákona je komunita skupina osôb, ktorá žije v určitom zoskupení určenom najmä ulicou, mestskou časťou, obcou, mestom a ktorú spájajú spoločné záujmy, hodnoty a ciele ( 4, ods. 3). Komunitnú prácu (community work) definuje Matoušek (2008b, s. 87) ako proces pomáhajúci ľuďom, aby spoločnou aktivitou vyriešili problém miestnej komunity, prípadne zlepšili podmienky svojho ţivota v komunite. Podľa Hartla (1997, s ) je kaţdá komunitná práca zaloţená na predpoklade, ţe ľudská pospolitosť má pre človeka zásadný význam. Jej zmyslom je zvyšovať toleranciu, dobré susedské vzťahy, sociálnu zodpovednosť, ale aj zniţovať intoleranciu, predsudky a strach. Medzi ciele komunitnej práce podľa Navrátila (2001, s. 132) patria: ovplyvňovanie sociálnych zmien prostredníctvom analýzy sociálnych situácií a formovanie vzťahov medzi rozličnými skupinami daného celku tak, aby tento celok dospel k realizácii ţiaducich cieľov; štúdium sociálnych potrieb a problémov lokality; spracovanie návrhov riešenia potrieb a problémov; zaistenie podpory pre navrhovanie riešení; zapojiť do komunitného ţivota všetky kategórie obyvateľov; integrácia všetkých dostupných prostriedkov komunity na realizáciu projektu. Podľa Payneho (por. 2005, s. 215) dva aspekty sociálnej práce v súčasnosti zdôrazňujú významnú úlohu komunitnej práce: 1. Sociálna práca v nemocniciach a ďalších inštitúciách pracuje na hranici inštitúcie so širšou komunitou. Sociálni pracovníci sa tu nutne zaujímajú o faktory komunity alebo nedostatok sluţieb, ktoré prehlbujú klientove zdravotné problémy. 2. Mnohé krajiny (vrátane Slovenska) decentralizovali sociálne zabezpečenie na miestne komunity (samosprávu) a poskytovanie sociálnych sluţieb spadá pod ich kompetencie (u nás VÚC a obce). V komunitnej sociálnej práci jestvuje viacero modelov. Britskí odborníci na komunitnú sociálnu prácu Paul Stepney a David Evans predstavili šesť-fázový model procesu komunitnej práce nasledovne (Stepnay Evans, 2000, s. 113, In Stepnay Popple, 2008, s. 126): 1. počiatočný kontakt bliţšie zoznámenie sa s komunitou a zhromaţďovanie informácií;

74 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i 2. sociálny audit komunity zaangaţovanie sa a holistické zhodnocovanie (assessment) potrieb a zdrojov komunity; 3. organizovanie, plánovanie a partnerstvá: Utvorenie partnerstiev s členmi komunity a profesionálmi v danej oblasti, formovanie pracovných skupín, na základe zhromaţdených údajov od poskytovateľov sociálnych sluţieb utváranie komunitného akčného plánu, vytvorenie projektu; 4. intervencia v spolupráci s členmi komunity; 5. mobilizovanie tímových zdrojov pre posilňovanie (empowerment) uţívateľov sluţieb aj zamestnancov dôleţitá je efektívna spolupráca, mentoring poskytujúci individuálnu podporu, podporovanie antiopresívnych stratégií; 6. výskum a evaluácia monitorovanie, publikovanie, získavanie spätných väzieb od uţívateľov sluţieb a členov komunity. Z hľadiska typológie komunít sa vzhľadom na sociálnu patológiu v sociálnej práci stretávame okrem územnej (lokálnej, miestnej) komunity najmä s TERAPEUTICKOU KOMUNITOU. Ňou sa rozumie organizácia liečby, v ktorej personál i klienti (pacienti) vedomým úsilím vytvárajú otvorenými informáciami prepojenú a koordinovanú skupinu so spoločným terapeutickým cieľom. V nej klienti nie sú pasívnymi objektmi liečby, ale rozhodujúcou mierou sa aktívne spolupodieľajú na vlastnej liečbe a úprave jej prostredia. Rozhodujúcu úlohu tu zohráva systémové nastavenie sociálneho prostredia komunity. Jones (1938, por. In Hartl, 1997, s. 180) rozdelil sociálnu štruktúru terapeutickej komunity (v jeho prípade ústavu pre duševne chorých) na tri zloţky: 1. komunikácia treba vytvoriť obojstrannú komunikáciu medzi personálom, klientmi (pacientmi) a skupinou externých spolupracovníkov; 2. proces rozhodovania umoţniť rozhodovanie na všetkých úrovniach. Namiesto tradičného prikazovania zhora sa klienti podieľajú na riadení komunity; 3. terapeutická kultúra skladá sa zo vzájomných ústretových postojov a rolí, ktoré pacienti aj personál v spoločnosti zastávajú. Jej podstatou je úsilie členov komunity zisťovať, prečo robia to, čo robia a naučiť sa zaobchádzať so svojimi problémami terapeuticky. Dôleţitá v nej je spätná väzba, čiţe dávanie

75 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. a prijímanie informácií o tom, ako dané správanie jednotlivca pôsobí na druhých Sociálne sluţby a SPODaSK Sociálne sluţby sú veľmi dôleţitou súčasťou sociálnej pomoci občanom v kaţdej forme sociálneho štátu. Tomeš (2010, s. 342) nimi rozumie systematickú činnosť v prospech osôb neschopných pomôcť si sami. Poskytované sluţby sú v detailoch rozmanité, lebo reagujú na celkom bezprostredné konkrétne potreby odlišné v jednotlivých krajinách a regiónoch. V kaţdej európskej krajine sa sluţby prispôsobujú tradícii, potrebám a moţnostiam. Od roku 1989 prešli sociálne sluţby na Slovensku rozsiahlym procesom transformácie. Zmeny v ich ponímaní vychádzajú najmä z dôrazov na práva a povinnosti kaţdého občana, individuálneho prístupu ku kaţdému klientovi, aktivácie prijímateľov sluţieb, ich profesionalizácie a smerujú čoraz viac k skvalitňovaniu. V súčasnosti ich legislatívne upravuje zákon č. 448/2008 Z. z. v znení neskorších predpisov. Podľa tohto zákona ( 2 ods. 1) je sociálna služba odborná činnosť, obslužná činnosť alebo ďalšia činnosť alebo súbor týchto činností, ktoré sú zamerané na a) prevenciu vzniku nepriaznivej sociálnej situácie, riešenie nepriaznivej sociálnej situácie alebo zmiernenie nepriaznivej sociálnej situácie fyzickej osoby, rodiny alebo komunity, b) zachovanie, obnovu alebo rozvoj schopnosti fyzickej osoby viesť samostatný život a na podporu jej začlenenia do spoločnosti, c) zabezpečenie nevyhnutných podmienok na uspokojovanie základných životných potrieb fyzickej osoby, d) riešenie krízovej sociálnej situácie fyzickej osoby a rodiny, e) prevenciu sociálneho vylúčenia fyzickej osoby a rodiny. Vzhľadom na sociálnu patológiu sú spomedzi jednotlivých druhov sociálnych sluţieb najviac vyuţívané útulky a nocľahárne (napr. bezdomovectvo); zariadenia núdzového bývania (domáce násilie); domov na pol ceste (závislí po ukončení pobytu v resocializačnom stredisku alebo postpenitenciárna starostlivosť)

76 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i Samostatnú právnu úpravu má na Slovensku od roku 2005 sociálnoprávna ochrana detí a sociálna kuratela, a to zákonom č. 305/2005 v z. n. p. Sociálnoprávna ochrana detí je podľa tohto zákona ( 1 ods. 2) súbor opatrení na zabezpečenie a) ochrany dieťaťa, ktorá je nevyhnutná pre jeho blaho a ktorá rešpektuje jeho najlepší záujem podľa Dohovoru o právach dieťaťa, b) výchovy a všestranného vývinu dieťaťa v jeho prirodzenom rodinnom prostredí, c) náhradného prostredia dieťaťu, ktoré nemôže byť vychovávané vo vlastnej rodine. Sociálna kuratela ( 1 ods. 3) je súbor opatrení na odstránenie, zmiernenie a zamedzenie prehlbovania alebo opakovania porúch psychického vývinu, fyzického vývinu a sociálneho vývinu dieťaťa a plnoletej fyzickej osoby a poskytovanie pomoci v závislosti od závažnosti poruchy a situácie, v ktorej sa nachádza dieťa alebo plnoletá fyzická osoba. Vzhľadom na sociálnu patológiu sa vykonávanie opatrení sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately uskutočňuje aj v rezidenciálnych zariadeniach, ktorými môţe byť detský domov (napr. CAN syndróm), krízové stredisko (napr. domáce násilie) a resocializačné stredisko (pre drogovo závislých) Sociálna prevencia Oblasť preventívneho pôsobenia je aktuálna v kaţdej spoločnosti a v ktoromkoľvek čase. Treba zdôrazniť, ţe najmä v posledných rokoch, keď sa omnoho viac ako predtým prezentujú rôzne sociálne problémy a najmä sociálno-patologické javy, je potrebná zvýšená pozornosť kompetentných vo vzťahu k preventívnemu pôsobeniu. Medzi odborníkmi prevláda názor, ţe keby spoločnosť venovala väčšiu pozornosť prevencii (čo sa netýka len otázky drogových závislostí), dokázala by predchádzať niektorým negatívnym javom. Dokonca finančné prostriedky vynakladané na prevenciu sú zmysluplnejšie, ako samotné riešenie uţ vzniknutých problémov alebo javov. Napriek tomu sa spoločnosť mobilizuje pomerne málo pri hľadaní moţností ako predchádzať niektorým negatívnym javom, alebo ako zabrániť ich prehlbovaniu. Teoretické rozpracovanie pojmu prevencia býva

77 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. v odbornej literatúre pomerne ojedinelé, pokúsime sa bliţšie tento pojem charakterizovať a prispieť tak k lepšiemu poznaniu vyuţitia prevencie v praxi. Vymedzenie pojmu prevencia Pojem prevencia je všeobecne známy, základnú informáciu o tom, čo je prevencia, môţe sprostredkovať aj nezainteresovaný jedinec. Najjednoduchšie vysvetlenie pre pojem prevencia je, ţe ide o predchádzanie vzniku alebo moţného vzniku zdravotných, sociálnych alebo iných problémov. V slovníku cudzích slov sa prevencia definuje ako predchádzanie neţiaducim javom, napr. chorobám, úrazom a pod., alebo ako ochranné opatrenie. Definícia prevencie, moţno aj v rámci svojej jednoznačnosti pojmu alebo všeobecne zauţívanému slovnému spojeniu k predchádzaniu niečoho, nie je predmetom diskusií alebo precíznych analýz odborníkov z oblasti lekárstva, sociálnej práce, prípadne iných odborných úrovní. Napriek tomu si treba uvedomiť, ţe prevencia je moţná všade okolo nás a v akejkoľvek oblasti. Najčastejšie hovoríme o prevencii v rámci zdravotných problémov, v praxi je dokonca zauţívaný pojem preventívne lekárstvo, ktoré sa zameriava na predchádzanie rôznych typov ochorení. Inou oblasťou je napríklad dodrţiavanie bezpečnostných zásad a predpisov, v súvislosti s moţnou úrazovosťou na niektorých rizikových pracoviskách. V poradenskej praxi a v profesiách pri práci s človekom sa často hovorí aj o prevencii syndrómu vyhorenia. Známa je aj oblasť prevencie nehodovosti a ohrozenia ţivota v doprave. V súčasnosti sa pojem prevencia najčastejšie spája s prevenciou v rámci sociálno-patologických javov a preventívnych opatrení, ktoré by mohli predchádzať ich prezentácii, alebo môţu viesť k obmedzeniu pri prehlbovaní alebo opakovaní daného sociálno-patologického javu. Známe sú najmä aktivity v oblasti prevencie drogových závislostí, AIDS alebo prevencie kriminality. Všeobecne by sa dalo konštatovať, ţe čím vyspelejšia, ekonomicky prosperujúcejšia a sociálne stabilnejšia je spoločnosť, tým masívnejšia je aj zaangaţovanosť spoločnosti a politiky štátu pri uplatňovaní preventívnych programov a rôznych aktivít. Pri analýze definícií prevencie niektorých autorov je charakteristické, ţe pojem prevencia spájajú s konkrétnou oblasťou ako napr. zdravie, zamestnanosť, drogová závislosť a pod

78 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i Pojem prevencia, a neskôr, popri postupnom kreovaní sociálnej práce pojem sociálna prevencia, sa začal pouţívať aj v sociálnej práci a to najmä v súvislosti s prevenciou drogových závislostí. Komplexnú definíciu prevencie pre oblasť sociálnej práce vymedzila Levická (2001), ktorá charakterizovala prevenciu ako činnosť na zabránenie niečomu v pozitívnom zmysle, ako činnosť nasmerovanú na minimalizovanie antisociálnych problémov, ktoré sa vyskytujú v ţivote jednotlivcov, rodín, skupín, prípadne aj komunít. Prevenciu nazýva konaním, ktoré bráni vzniku týchto problémov. Podobne charakterizuje prevenciu aj významný sociálny pedagóg Schilling (1999), ktorý ju vníma ako súhrn všetkého úsilia spoločnosti pôsobiaceho proti vzniku sociálnych prípadov alebo abnormálnych ţivotných osudov. Strieţenec (1996) v Slovníku sociálneho pracovníka o prevencii píše: Prevencia je praktická činnosť, zaloţená na vedecky uplatňovaných opatreniach, ktoré smerujú k posilňovaniu a ochrane komplexnej sociálnej vyváţenosti a je ju nutné uskutočňovať vo všetkých etapách ţivota človeka. Řezníček (1996) hovorí o prevencii ako o riešení skutočnosti (daného problému) z hľadiska podstaty (príčin a podmienok), etnológie, prítomnosti, a to v úplne konkrétnych situáciách a podmienkach. V prípade, ţe hovoríme o prevencii sociálno-patologických javov, je nutné uviesť, ţe prevenciou sociálno-patologických javov sa v rámci svojej pôsobnosti vo všeobecnosti zaoberá aj v našej spoločnosti niekoľko zainteresovaných subjektov. Existuje viacero chápaní pojmu prevencia, čo je moţné vysvetliť rozmanitosťou prístupov na riešenie danej problematiky vyplývajúcou z rozdielnych cieľov, zamerania, obsahov činností a pôsobností jednotlivých zúčastnených subjektov. Z trestnoprávneho hľadiska je prevencia definovaná i v zákone č. 583/2008 Z. z. o prevencii kriminality a inej protispoločenskej činnosti. Pre oblasť sociálnej práce je dôleţité rozpoznať najmä jej úlohy, teda čo sleduje, čo jej cieľom, čím sa zaoberá a taktieţ jej jednotlivé funkcie, to znamená, čo sa od prevencie očakáva, prípadne akú funkciu plní v samotnom procese prevencie. Úrovne prevencie Pôsobenie sociálneho pracovníka sa môţe v oblasti prevencie uskutočňovať na troch úrovniach. Rozlišovanie úrovní preventívneho pôsobenia je ovplyvnené napríklad hĺbkou alebo rozsahom problému,

79 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. podobne aj metódami, ktoré je vhodné pri preventívnom pôsobení vyuţiť. Všeobecne sú známe tri základné úrovne prevencie, a to prevencia na úrovni univerzálnej (primárnej), ktorá je zameraná na celú populáciu všeobecne ako aj na špecifické podskupiny, selektívnej (sekundárnej) zameranej na podskupiny v podmienkach vysokého rizika vzniku problému, indikovanej (terciárnej) zameranej na jednotlivcov, ktorí prejavujú špeciálne znaky a symptómy problémov. Pod UNIVERZÁLNOU PREVENCIOU rozumieme intervenciu ešte pred tým, neţ sa objaví nejaký problém (napr. sociálny alebo zdravotný problém), teda pôsobenie skôr, ako sa narušia vonkajšie vzťahy alebo vnútorná rovnováha duševného alebo somatického zdravia. V univerzálnej prevencii ide o elimináciu jedného alebo viacerých článkov potenciálnych príčin spúšťajúcich komplex sociálnych, kriminogénnych faktorov. Pri univerzálnej prevencii kriminality to môţe byť napr. nainštalovanie kamerového systému v kritických miestach či mestských oblastiach. V univerzálnej prevencii ide o ovplyvňovanie správania cieľových skupín, je určená bez rozdielu deťom, mladým ľuďom, seniorom, bezprostredne neohrozeným účastníkom prevencie. Základným princípom je rozvíjanie vedomostí a pestovanie zdravého ţivotného štýlu. Ide najmä o motivovanie indivídua na adaptovanie jeho správania, na preferovanie hodnôt, postojov a princípov akceptovaných väčšinou spoločnosti. Univerzálna prevencia je často zahrnutá do programov sociálnej, školskej, zdravotnej, populačnej a rodinnej politiky štátu, profesionálnej prípravy na budúce povolanie, vyuţívanie voľného času a pod. Dalo by sa povedať, ţe sem patria všetky aktivity zamerané na to, aby problém nevznikol. Za základ univerzálnej prevencie sa povaţuje pôsobenie na výchovu a usmerňovanie v rodine, čo je do značnej miery podmienené vzormi a štýlom výchovy v rodine. Dôleţitými z hľadiska metód sú najmä pôsobenie prostredníctvom osvety, vzdelávania a výchovy. Vyuţívajú sa formy ako sú besedy, prednášky, voľno-časové aktivity, pôsobenie prostredníctvom masmédií, sprievodné aktivity v kultúrnej, športovej, zdravotnej a inej oblasti. Charakteristické je oslovovanie širokej skupiny obyvateľstva, väčších cieľových skupín, pričom dôleţitú úlohu zohráva spôsob sprostredkovania informácií. SELEKTÍVNA PREVENCIA súvisí s uplatnením a včasnej intervencie. Zameriava sa na identifikovanie problémov jednotlivcov

80 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i alebo skupín. Selektívna prevencia je teda určená priamo ohrozeným jednotlivcom alebo rizikovým skupinám obyvateľstva, pričom vytvára priestor pre aktivity špecialistov z radov zamestnancov v sociálnej oblasti, zdravotníctve a školstve, najmä sociálnych pracovníkov, psychológov, lekárov, pedagógov, ale aj kňazov alebo policajtov. Selektívna prevencia má zabrániť vzniku alebo prehlbovaniu porúch sociálneho a psychického vývinu, či zdravotných problémov. Dôleţité je zachytenie uţ vzniknutých a prezentovaných porúch alebo problémov, ako aj ich eliminovanie uţ v počiatočnom štádiu prostredníctvom opatrení (metód a odborných postupov prevencie), ktoré by zamedzili ich ďalšiemu prehlbovaniu a šíreniu. Do riešenia uţ vzniknutých porúch alebo problémov sa zapájajú aj špecializované odborné terapeutické alebo poradenské subjekty. Dôleţité je, ţe včasnou intervenciou sa môţe zabezpečiť priaznivá prognóza negatívneho javu. Príkladom uplatnenia selektívnej prevencie môţe byť práca s rodinou v nepriaznivých sociálno-ekonomických situáciách, práca s mladými dospelými napr. po odchode z detského domova, alebo s mladými ľuďmi, ktorých ţivotný štýl sa orientuje na pravidelnú konzumáciu alkoholu a prejavy agresívneho správania. Mohli by sme povedať, ţe ide o minimalizáciu prejavov predelikventného správania mladých ľudí. INDIKOVANÁ PREVENCIA má predchádzať zhoršovaniu stavu uţ vzniknutých problémov alebo porúch, má zabrániť ich recidívam. Ide o prevenciu v rámci ohraničenia dôsledkov, príčin a prejavov prezentovanej poruchy, javu alebo problému. Terciárna prevencia sa realizuje v úzkom vzťahu s liečebnou činnosťou alebo výchovným a terapeutickým pôsobením. Terciárna prevencia nastupuje po zlyhaní primárnej a sekundárnej prevencie, cieľovou skupinou sú ľudia s jasne pomenovanými a existujúcimi problémami, ktorí okrem toho, ţe ohrozujú seba, predstavujú váţne riziko aj pre svoju rodinu a najbliţšie okolie (drogovo závislí, recidivisti v trestnej činnosti, dlhodobo dobrovoľne nezamestnaní a pod.). Prostredníctvom tejto úrovne prevencie moţno zamedziť zhoršovaniu stavu, recidívam a zniţovaniu dôsledkov porúch v sociálnom, psychickom alebo telesnom vývine. Cieľom indikovanej prevencie je resocializácia a integrácia jedincov do spoločnosti. Indikovaná prevencia býva spravidla realizovaná sociálnymi, zdravotnými ale aj školskými (napr. reedukačné domovy) inštitúciami

81 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. Prevencia sa uskutočňuje na rôznych úrovniach. Pre názorné porozumenie uvádzame niekoľko príkladov z oblasti sociálnej práce, ktoré determináciu úrovní prevencie ovplyvňujú, je to: samotný problém, znamená to, ţe jednotlivé úrovne sú determinované konkrétnym obsahom riešeného problému ako napr. voľnočasové aktivity, sociálna práca s mladými nezamestnanými, integrácia osôb s ťaţkým zdravotným postihnutím, intervencie zamerané na abstinujúcich drogovo závislých alebo na osoby prepustené z výkonu trestu odňatia slobody; charakter subjektu, ktorý sociálnu prevenciu vykonáva mohli by sme na tomto mieste vymenovať rôzne typy subjektov v sociálnej oblasti, pričom je zrejmé, ţe samotné poslanie a činnosti v jednotlivých subjektoch sa odvodzujú napr. od právnych predpisov a charakteru inštitúcie v rámci subjektov štátnej správy, samosprávy alebo neziskových organizácií. Nie je moţné napríklad očakávať od sociálnych pracovníkov odborov sociálnych vecí úradov práce, sociálnych vecí a rodiny dlhodobé sprevádzanie a poradenstvo pre osoby, ktoré sú objektom domáceho násilia alebo pre osoby prepustené z výkonu trestu odňatia slobody a pod.; úroveň vedomostí a zručností nositeľa preventívnych aktivít tie sú aktuálne pri kaţdej úrovni prevencie, ale napr. od sociálnych pracovníkov pracujúcich s klientom v rámci terciárnej prevencie sa očakávajú odborné kompetencie v oblasti sociálneho poradenstva, sociálnej terapie, terénnej sociálnej práce ale aj právnych predpisov a pod.; sociálne prostredie malo by byť primerané z hľadiska práce s konkrétnou cieľovou skupinou a aktuálnymi problémami, ktoré sú u sociálneho klienta momentálne prítomné (napr. práca s rómskou komunitou v rámci rómskych osád alebo aktivity v univerzálnej prevencii v školskom prostredí a pod.); cieľová skupina spolu s definovaným sociálnym problémom nám priamo determinuje úrovne prevencie; prostriedky, formy, metódy, ktorými preventívne aktivity realizujeme tie sú rôzne, ale je úplne prirodzené, ţe sociálna terapia, sociálne poradenstvo, dlhodobé sprevádzanie klientov si vyţadujú špecifické metódy sociálnej práce, kvalitatívne rozdielne napríklad od besied, prednášok alebo organizovania voľnočasových aktivít;

82 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i cieľ čo chceme dosiahnuť prostredníctvom preventívneho pôsobenia. Na tomto mieste by bol aktuálny príklad integrácie detí so zdravotným znevýhodnením do školského prostredia, aktivity smerujúce k zmenám postojov adolescentov k fajčeniu a konzumácie alkoholu, alebo celý proces resocializácie drogovo závislých, bezdomovcov a ďalších marginalizovaných skupín. Úlohy a funkcie prevencie Precíznejšie poznanie problematiky prevencie si teda vyţaduje poznanie základných determinantov, ktoré ovplyvňujú naplnenie cieľov, jednotlivých úloh a naplnenie samotnej funkcie prevencie. Jednotlivé ciele prevencie sú formulované v závislosti od problému, poruchy alebo javu, ktorým sa prevencia zaoberá, od úrovne, v ktorej sa prevencia realizuje (primárna, sekundárna, terciárna), od samotných nositeľov preventívnych aktivít a prípadne aj subjektov, ktoré sa na realizácii aktivít taktieţ podieľajú. Základným cieľom, a to je spoločné pre všetky úrovne prevencie, je predchádzať, zamedziť alebo minimalizovať prezentované problémy, poruchy alebo javy. Všeobecne by sme mohli tvrdiť, ţe z hľadiska spoločenského ide prostredníctvom preventívneho pôsobenia o snahu zlepšiť verejné a duševné zdravie jednotlivcov, rodín ale aj celej spoločnosti. Z hľadiska uplatňovania preventívnych programov ide o cieľ orientovaný na zmenu postojov, hodnotovej orientácie, alebo angaţovanie sa v procese zmien ovplyvňujúcich kvalitu ţivota jednotlivcov. Prax aj v oblasti sociálnej práce nám potvrdzuje, ţe naplnenie cieľov prevencie ovplyvňuje niekoľko determinantov: legislatívny rámec uplatňovania prevencie v sociálnej oblasti evidujeme niekoľko právnych predpisov (hovorí sa aj o sociálnej legislatíve ), ktoré vytvárajú predpoklad pre úspešné preventívne pôsobenie v oblasti sociálnych sluţieb, zamestnanosti, poistenia, sociálno-právnej ochrany, ekonomických problémov. Legislatívny rámec a jeho uplatňovanie umoţňuje buď samotnému predchádzaniu vzniku problému, jeho prehlbovaniu, alebo samotnej recidíve opakovaniu, obnoveniu uţ prezentovaného sociálneho problému; formulovanie obsahu preventívnych aktivít je dôleţitým prvkom pri efektívnom preventívnom pôsobení. Nevyhnutné je, aby sociálny pracovník jasne definoval čím sa bude zaoberať a jasne pomenoval samotný obsah (napríklad zamedziť konzumácii drog,

83 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. umiestniť klientov po výkone trestu odňatia slobody na trh práce, minimalizovať ohrozenie rodiny v prípade nepriaznivej ekonomickej situácie, informovať deti mladšieho školského veku o škodlivosti fajčenia, organizovať voľno-časové aktivity ako alternatívu nedostatku primeranej aktivity mladých ľudí v období dospievania a pod.; inštitucionálne zázemie vytvára rámec pre realizáciu preventívnych aktivít a preventívne pôsobenie, mohli by sme vymenovať niekoľko subjektov, napr. úrady práce sociálnych vecí a rodiny, reedukačné domovy, resocializačné strediská zariadenia sociálnych sluţieb alebo sociálnoprávnej ochrane, ale aj mimovládne organizácie pôsobiace v sociálnej sfére; zapojenie médií, vyuţitie informačných technológií sila médií je nespochybniteľná v oblasti prevencie, uţ samotné besedy, diskusné relácie, negatívne príklady zo ţivota v audiovizuálnych prostriedkoch prinášajú mnoţstvo podnetov pre preventívne pôsobenie na rôznych úrovniach, najnovšie majú významné miesto aj sociálne siete prostredníctvom bezprostrednej a často anonymnej komunikácie; medzisektorová spolupráca pri uplatňovaní preventívnych aktivít posilňuje ich efektivitu medzisektorová spolupráca v oblasti sociálno-patologických javov, napríklad spolupráca rezortu práce, sociálnych vecí a rodiny, rezortu spravodlivosti a rezortu vnútra. V iných oblastiach by si vyţadovalo premyslenú a koncepčnú spoluprácu prepojenie aktivít vedúcich k spoločnému cieľu, napr. zdravotníctva a rezortu práce sociálnych vecí rodiny pri uplatňovaní sociálnej práce v zdravotníckych zariadeniach alebo rezortu školstva a rezortu práce, sociálnych vecí a rodiny pri etablovaní sociálnych pracovníkov priamo v školách (ich pôsobenie je veľmi výrazne opodstatnené); odborný potenciál, vedomosti a zručnosti nositeľov preventívnych aktivít sú podobne dôleţitým prvkom pri uskutočňovaní prevencie. Je nevyhnutné, aby sociálny pracovník v rámci svojej činnosti disponoval aj na úrovni primárnej prevencie aspoň základnými vedomosti o danom probléme, aby disponoval komunikačnými zručnosťami a bol pripravený zabezpečovať činnosti aj na úrovni primárnej prevencie. Vyuţitie metód sociálnej práce ako napr. sociálne poradenstvo, terénna sociálna práca, sociálna terapia, sociálna rehabilitácia si vyţadujú penzum vedomostí a zručností, ktoré

84 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i podporujú kompetenciu sociálneho pracovníka pri práci s klientom aj na úrovni sekundárnej alebo primárnej prevencie. sieťovanie miestnych, regionálnych a národných, prípadne medzinárodných inštitúcií, vyuţitie ich odborného potenciálu a vlastných skúseností predpokladá spoluprácu zainteresovaných subjektov, ako príklad môţeme uviesť spoluprácu medzi subjektmi samosprávy, štátnej správy a mimovládnych organizácií, alebo spolupráca napríklad pri závaţnej trestnej činnosti obchodovania s ľuďmi a medzinárodná spolupráca rôznych subjektov na nadnárodnej úrovni. Uvedené determinanty ovplyvňujú aj samotné funkcie, mohli by sme hovoriť aj o poslaní prevencie, ktoré by mali byť deklarované prostredníctvom politiky štátu. Funkcie prevencie by mali byť podporované zhora, ale zároveň vychádzať z potrieb, ktoré signalizujú odborníci alebo subjekty, ktoré vedia pomenovať obsah preventívnej činnosti v konkrétnej oblasti. Medzi základné funkcie prevencie patrí najmä: depistáţ (zisťovanie daného stavu, overovanie prezentovaného javu, jeho rozsahu), plánovanie, projektovanie a samotná realizácia v rámci preventívnych aktivít, ich evaluácia (čo v praxi môţeme vnímať ako overovanie si účinnosti preventívnych intervencií alebo aj vyhodnotenie uţ realizovaných postupov); príprava a vzdelávanie nositeľov prevencie prostredníctvom špecializovaných programov formou tréningov a výcvikov, ale aj prostredníctvom poskytovania informačných materiálov (funkciou prevencie je teda aj vzdelávanie aktérov preventívneho pôsobenia, ide najmä o ďalšie vzdelávanie napr. pre oblasť terénnej sociálnej práce alebo komunitnej sociálnej práce); podpora, pomoc a poradenstvo pre inštitúcie, ktoré sa podieľajú na realizácii preventívnych aktivít účinná prevencia si vyţaduje aj dobrú prípravu napr. projektov, ktoré sa podieľajú na preventívnom pôsobení, problémom je neochota a nezáujem donorov pri definovaní poţiadaviek na samotnú realizáciu a najmä finančné vyhodnotenie činností v oblasti prevencie, poţiadavky sú často nejasné, menia sa počas realizácie aktivít. Názorným príkladom je čerpanie finančných prostriedkov z Európskeho sociálneho fondu; definovanie priorít, identifikovanie základných okruhov problémov je dôleţitou podmienkou pre spracovanie projektov alebo ideových

85 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. zámerov pri príprave preventívnych aktivít. Od realizátorov si vyţaduje dostatočnú orientáciu v probléme, ktorý je predmetom preventívneho pôsobenia; dokumentovanie aktivít v oblasti prevencie, prehľad o realizácii aktivít na miestnej, regionálnej ale aj národnej úrovni je často podceňovanou funkciou prevencie, svoj osobitný význam má pri častých zmenách lídrov, subjektov, najmä na verejnej úrovni. Pre uskutočňovanie prevencie v sociálnej oblasti, teda pri riešení sociálnych problémov klientov sú charakteristické niektoré kritériá, ktoré vymedzujú prevenciu konkrétnejšie v rámci niektorých špecifík ako je napr. cieľová skupina klientov, prezentované sociálnopatologické javy, sociálne problémy ako chudoba, finančná nestabilita rodín, zamestnávanie osôb so zdravotným znevýhodnením, problémy detí v oblasti sociálno-právnej ochrany a pod. Ďalej sú to napríklad metódy a postupy, ktoré sú charakteristické len pre sociálnu prácu a činnosti sociálneho pracovníka. Tieto špecifiká nás viedli k definovaniu sociálnej prevencie v širšom kontexte ako dosiaľ, diferenciácia nám zároveň pomohla identifikovať aj niektoré činnosti, ktoré by mali byť výhradne v kompetencii sociálneho pracovníka. Sociálna prevencia Sociálna prevencia bola po prvýkrát vymedzená v zákone o sociálnej pomoci, ako integrálna súčasť všetkých nástrojov a foriem sociálnej pomoci. Z tohto dôvodu sa pojem sociálna prevencia častejšie prezentoval v niektorých štúdiách aţ prijatím zákona NR SR č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci, formulácia pojmu bola definovaná pre účely uvedeného zákona, ktorý bol zrušený a nahradený zákonom č. 448/2008 Z. z. o sociálnych sluţbách. Význam legislatívneho zakotvenia sociálnej prevencie spočíval predovšetkým v tom, ţe sociálna prevencia sa stala neoddeliteľnou súčasťou sociálnej práce, prezentoval sa tak významný posun najmä v aplikačnom rámci, nakoľko sociálna prevencia prestala byť len proklamatívnou a obsahovo relatívne vágnou disciplínou s tým, ţe boli vymedzené povinnosti a moţnosti orgánov miestnej štátnej správy a samosprávy, ako i neziskových organizácií pri realizácii preventívnych opatrení a to najmä na úrovni sekundárnej a terciárnej (Galáš, 2006)

86 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i Väčšina autorov (Ondrejkovič, Bubelíni, Matula) z rôznych oblastí svojho pôsobenia sa prikláňajú k názoru, ţe sociálna prevencia je všeobecnou prevenciou predovšetkým sociálno-patologických javov, čo znamená, ţe všeobecným a základným cieľom sociálnej prevencie je: predchádzať stavom nepriaznivej situácie a nepriaznivým sociálnym udalostiam; eliminovať a zabraňovať vzniku a šíreniu sociálno-patologických javov; poskytovať účinnú pomoc pri výskyte porúch psychického, fyzického a sociálneho vývinu; zabraňovať zhoršovaniu týchto porúch, ich recidívam, resp. odstraňovať dôsledky sociálno-patologického vývinu; špecifickým cieľom sociálnej prevencie je poradenské, výchovné a nápravné resocializačné pôsobenie na sociálne skupiny a jednotlivcov, ktorí sú latentne či rizikovo ohrození sociálnopatologickými javmi, s osobitným zreteľom na deti a mládeţ s poruchami správania. Sociálna prevencia sa ďalej zameriava na vytváranie priaznivých spoločenských podmienok v oblasti ekonomickej, sociálnej, kultúrnej, výchovno-vzdelávacej, v oblasti zamestnanosti, podmienok pre vyuţitie voľného času, rastu ţivotnej úrovne, duchovného rozvoja, humanizácie a skvalitňovania spôsobu ţivota spoločnosti ako celku, sociálnych skupín, ako aj na socializáciu a sociálnu integráciu kaţdého jednotlivca (Bubelíni, 1998). Takto zúţený pohľad nie je moţné akceptovať, a preto okrem všeobecne deklarovaných tvrdení pridávame do celého konceptu cieľov sociálnej prevencie aj nasledovné ciele: poskytovanie účinnej pomoci pre občanov so zdravotným znevýhodnením; preventívne činnosti zamerané na občanov so sociálnoekonomickými problémami; preventívne pôsobenie pre občanov v nepriaznivých sociálnych situáciách (prepustení z výkonu trestu odňatia slobody); preventívne pôsobenie pre seniorov alebo osoby vyššieho veku. Sociálna prevencia v pôsobnosti subjektov spadajúcich svojimi činnosťami pod rezort práce, sociálnych vecí a rodiny je zameraná prevaţne na oblasť sekundárnej a terciárnej prevencie. V súvislosti s definovaním pojmu sociálna prevencia tak, ako bol v paragrafovanom

87 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. znení uvádzaný v zákone o sociálnej pomoci, môţeme v intenciách tohto zákona súhlasiť s tým, ţe sociálna prevencia je predovšetkým sociálna pomoc, ktorá sa uskutočňuje prostredníctvom sociálnej práce, ktorá má za cieľ získavať informácie o príčinách vzniku alebo moţného vzniku sociálnej núdze a o potrebe poskytovania pomoci a sledovania účinnosti ich poskytovania. Zameranie sociálnej prevencie je však omnoho širšie, preto charakteristickým znakom koncepčných riešení sociálnej prevencie je ich previazanosť na systémové opatrenia a riešenia v oblasti sociálnopatologických javov na medzirezortnej úrovni. Sociálnu prevenciu preto treba vnímať i v širších súvislostiach a zohľadňovať prepojenie na koncepčné opatrenia a koncepčné zámery, najmä rezortov Ministerstva spravodlivosti SR, Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR, Ministerstva vnútra SR a Ministerstva zdravotníctva SR. Pre túto komplexnosť ponímania sociálnej prevencie odporúčame zamyslieť sa nad definíciou, ktorá ponúka širší pohľad pri jej uplatňovaní: Sociálna prevencia je odborná činnosť, ktorú vykonáva erudovaný graduovaný sociálny pracovník prostredníctvom špecifických metód a postupov sociálnej práce v záujme zvyšovania kvality sociálneho života (ekonomická stabilita, sociálne väzby, integrácia, zamestnanosť, voľný čas, resocializácia, optimálna socializácia, humanizácia, duchovný rozvoj...) jednotlivca, rodiny, skupiny alebo komunity. Na výkon sociálnej prevencie boli podľa zákona o sociálnej pomoci vecne príslušné orgány miestnej štátnej správy ÚPSVaR, orgány územnej samosprávy a neštátne subjekty. Napriek tomu, ţe uvedený zákon nie je v platnosti a je nahradený v niektorých častiach zákonom o sociálnych sluţbách, uplatňovanie sociálnej prevencie povaţujeme za prirodzenú súčasť činností sociálnej práce. 2.2 Identifikácia sociálno-patologických javov Prv neţ sa budeme zaoberať aplikovanou sociálnou patológiou v sociálnej práci, je nevyhnuté ujasniť si, ktoré javy môţeme identifikovať ako sociálno-patologické. Podľa akých kritérií a z akých hľadísk sa hodnotenie javu za sociálno-patologický uskutočňuje? Kto je na to kompetentný? V prvom rade treba pripomenúť, ţe nie je moţné nájsť univerzálnu ani absolútnu odpoveď na otázku Ktoré javy sú sociálno-patologické?,

88 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i bez časového, spoločensko-kultúrneho, resp. aj náboţenského a politického podmienenia. Inú odpoveď by sme dostali v islamskom náboţenskom štáte, inú v USA, inú na komunistickej Kube, inú v liberálnom Holandsku atď. V Izraeli by nám rozdielne odpovede ponúkli ţidovskí obyvatelia, palestínski moslimovia, či arabskí kresťania. Rôzne pohľady nájdeme aj v diachrónnom skúmaní. Iné javy boli povaţované za spoločensky škodlivé a neţiaduce v antickom Ríme, iné v kresťanskom stredoveku, iné na konci 18. storočia v revolučnom Francúzsku (Mátel, 2011). Na prelome 19. a 20. storočia boli povaţované za sociálne patologické javy predovšetkým kriminalita, samovraţednosť, alkoholizmus, homosexualita a iné sexuálne odchýlky, prostitúcia, rozvodovosť, prípadne aj nezamestnanosť a vojna. Vyššie zmienení Stuart A. Quenn a Delbert Mann v roku 1925 popisovali v svojej Social pathology mnoţstvo sociálnych javov, ktoré označili za sociálnopatologické. Medzi inými išlo o slepotu, hluchotu, uţívanie drog, alkoholizmus, samovraţednosť, rozvod, prostitúciu, vysoký vek, bezdomovectvo a psychické poruchy. John L. Gillin (1930) mimo kriminality, chudoby, alkoholizmu, nemorálneho konania (sexuálneho zneuţívania, prostitúcie) a ďalších javov, rozlišoval aj patológiu v priemysle (napr. detskú prácu, nahrádzanie ľudí strojmi, ktoré spôsobovalo nezamestnanosť) a ekonomickú patológiu (veľká ekonomická kríza). Neskôr sa k vyššie zmieneným pridali aj narkománia (drogové závislosti) a chuligánstvo (Freiová, In Petrusek et al., 1996, s. 758). Pritom niektoré z predchádzajúcich javov boli postupne depatologizované (napr. rozvodovosť, homosexualita). V našich podmienkach český sociológ Arnošt Bláha (1968, s. 374) v 50. rokoch 20. stor. písal, ţe sa medzi ne zaraďujú javy ako zločinnosť, bieda, prostitúcia, alkoholizmus, tuberkulóza. Na základe obsahovej analýzy monografií slovenských, českých a poľských autorov (uvedených v bibliografii 1. kapitoly), ktorí sa venovali predstaveniu jednotlivých sociálno-patologických javov po roku 1989, môţeme určiť pribliţné poradie ich zastúpenia v rámci piatich kategórií. Prvú kategóriu tvoria tie, ktoré sú zastúpené u všetkých autorov, poslednú tie, ktoré boli uvedené len u jedného autora (Mátel, 2011): 1. kriminalita a delikvencia, závislosti (všeobecne a ich vybrané prejavy), samovraţednosť (suicidalita); 2. násilie (všeobecne a jeho vybrané prejavy); prostitúcia;

89 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. 3. závislosti nelátkové (najmä gamblerstvo); sexuálne deviácie; patológia rodiny (rozličné formy); CAN; sekty a kulty; drogy; alkohol; 4. chudoba; xenofóbia a rasizmus; násilie v školách (šikanovanie); 5. nezamestnanosť; rozvodovosť; bossing (násilie na pracovisku); nové formy závislostí, grafity, futbalové chuligánstvo. Z tohto stručného historického exkurzu je zrejmé, ţe musíme otázku identifikovania sociálno-patologických javov poloţiť odlišne. Presnejšie poloţená otázka by znela: KTORÉ javy môţeme V SÚČASNOSTI (rok 2011) identifikovať NA SLOVENSKU (prípadne aj v Čechách) ako sociálno-patologické? K javom, ktoré slovenskí, českí a poľskí odborníci predstavujú ako sociálno-patologické, je treba uviesť, ţe ţiaden z vybraných autorov neuvádza, prečo zvolil a označil za sociálno-patologické práve tie javy, ktoré uvádza a nie iné. Predpokladáme, ţe zvyčajne ide o istú formu predporozumenia v zmysle vieme, resp. tušíme, ktoré javy sú sociálnopatologické, ale nezaoberáme sa tým, prečo sú to práve tieto, a nie iné. Veď je to (všetkým) jasné... Keďţe táto skutočnosť nie je znakom vedeckého a odborného prístupu k problematike, povaţujeme za nevyhnutné predloţiť kritériá, podľa ktorých budeme postupovať pri identifikovaní a označení akéhokoľvek javu za sociálno-patologický (Mátel, 2011). V rámci hľadania adekvátnych kritérií je treba pripomenúť, ţe nám pôjde primárne o prístup z hľadiska sociálnej práce. Predtým neţ predstavíme jeho osobitnosť a špecifiká, stručne pripomenieme iné prístupy, z ktorých čerpá aj sociálna práca (por. Komenda, 1999, s ). Z ETICKÉHO hľadiska môţe byť určité správanie hodnotené ako deviantné vo všetkých situáciách a spoločnostiach, pretoţe ide o porušenie všeobecne platných mravných noriem (napr. zabitie človeka, resp. kriminalita všeobecne a samovraţednosť). Tomuto ponímaniu je blízky absolutistický pohľad, zvlášť typický pre náboţenské kultúry, cirkevné spoločenstvá a totalitné reţimy. Napríklad pre katolícke cirkevné spoločenstvo sú homosexualita či prostitúcia neţiaducim spoločensky škodlivým správaním vo všetkých kultúrach. Vnútri katolíckych komunít sem patria aj manţelské rozvody. Na druhej strane napríklad v radikálnom islame došlo

90 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i v posledných desaťročiach k depatologizácii samovraţdy, ak táto je vykonaná v rámci svätej vojny. MEDICÍNSKE hľadisko patrilo k prvým prístupom, ktoré bolo reflektované aj z hľadiska sociológie (Spencer, Lilienfeld, Grotjahn). Za sociálno-patologické boli označované aj choroby ako tuberkulóza, slepota, hluchota, či psychické poruchy. Tieto sú v súčasnosti predmetom iných vedných disciplín, resp. subdisciplín, akými sú psychopatológia, psychiatria, sociálna medicína. Z PRÁVNEHO hľadiska je deviantom kaţdý, kto koná v rozpore so zákonom. Trestným sa pritom stáva konanie len vtedy, ak naplní skutkovú podstatu porušenia príslušnej právnej normy (Komenta, 1999, s. 35). Právne normy sa však menia, niekedy aj veľmi zásadne. Napríklad v komunistickej ČSSR boli za spoločensky škodlivé osoby označení všetci, ktorí sa pokúsili nelegálne emigrovať z krajiny do Západnej Európy (podľa trestného zákona z roku 1961 sa dopustili trestného činu opustenia republiky). Zo ŠTATISTICKÉHO hľadiska je deviácia chápaná ako určité konanie, ktoré sa vymyká zo štatistickej normy, je atypické, vzácne, neobvyklé. Tento spôsob je pouţívaný najmä vtedy, ak je moţné hodnotenie kvantifikovať, čiţe zmerať a číselne vyjadriť. Môţe ísť pritom o početnosť určitého prejavu alebo jeho intenzitu. Za týchto okolností sme schopní rozlíšiť hodnoty priemerné, priemerne vzdialené, resp. celkom extrémne. Tento prístup však môţe viesť k dezorientácii v hodnotní, pretoţe mnohé prejavy, napr. agresívne správanie, nemoţno zaradiť do kategórie normálnych prejavov len preto, ţe ich početnosť v spoločnosti vzrástla (Vágnerová, 2004, s ). Munková (2001, s ) z hľadiska SOCIOLÓGIE hovorí o dvoch základných sociologických koncepciách: Normatívny prístup snaţí sa o identifikáciu tých, ktorí porušujú normy, teda skúma KTO vykazuje deviantné správanie a popisuje ich charakteristiky. Okrem toho sa snaţí o analýzu príčin deviantného správania, teda vysvetliť PREČO sa takto správajú, z akého dôvodu. Normatívny prístup stavia na sociálnych normách a sociálnom konsenze ohľadom týchto noriem. Za deviantné správanie moţno potom označiť: správanie, ktoré fakticky teda objektívne porušuje normy; deje sa opakovane (z hľadiska času a územia);

91 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. deje sa hromadne (z hľadiska výskytu v populácii); je sociálne závaţné pre spoločnosť či danú kultúru; má podobné príčiny (umoţňuje analyzovať etiológiu javu). Relativistický prístup vidí osoby alebo ich správanie ako deviantné len vo vzťahu k spôsobu, ako na ne reagujú ostatní (napr. verejnosť), a teda či ho za deviantné označia. Rôznorodé odpovede na otázku čo je deviantné závisia od toho, koho sa pýtame. Centrálnym faktom v týchto koncepciách je pritom diverzita sociálneho ţivota v spoločnostiach. Výskum sociálnych deviácií z tejto perspektívy je postavený na analýze sociálnych procesov, v rámci ktorých verejnosť definuje deviácie a analyzuje reakcie osôb, ktoré boli takto označené. Pri rôznorodosti definovania sociálnej patológie, resp. jej rozlišovania od sociálnej deviácie, potrebujeme identifikovať kritériá, podľa ktorých isté správanie môţeme označiť za patologické z hľadiska sociálnej práce prihliadajúc na ostatné vyššie uvedené prístupy. Mátel (por. 2010b, 2011) rozlišuje nasledovné kritériá: 1. Kritérium DEVIANTNOSTI: Nekonformnosť správania, resp. odchýlky od aktuálnych spoločenských (sociálnych) noriem. Keďţe normy sa dynamicky vyvíjajú, menia v čase a kultúrach, je treba poznať aktuálne normy na Slovensku a v medzinárodných inštitúciách, ktorých je Slovenská republika súčasťou a sú pre ňu záväzné (Európska únia, Organizácia spojených národov a Rada Európy). Okrem legislatívnych noriem je nutné identifikovať aj ustálené zvyky a tradície, ktoré tvoria neformálny normatívny systém. Pre identifikáciu tohto kritéria sú nápomocné právne, kriminologické, antropologické, a najmä sociologické výskumy a štúdie. Vzhľadom na toto kritérium boli v posledných desaťročiach depatologizované javy ako rozvodovosť a homosexualita (napr. v rokoch v ČSSR trestný zákon č. 86/1950 Zb. povaţoval za trestný čin pohlavný styk s osobou toho istého pohlavia a trestal sa odňatím slobody na 1 aţ 5 rokov). V roku 2010 sa v súvislosti s parlamentnými voľbami v SR viedla celospoločenská diskusia o dekriminalizácii mäkkých drog. 2. Kritérium NEGATÍVNYCH DÔSLEDKOV: Rozpoznané závaţné negatívne vplyvy tohto správania na jednotlivca, rodinu, komunitu a spoločnosť. Toto kritérium je nutné pre sociálnu patológiu, ale nie deviáciu (aspoň v jej sociologickom význame). K identifikácii

92 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i tohto kritéria napomáhajú klinické poznatky a výskumy medicíny, psychiatrie, psychológie, kriminológie, pedagogiky, sociálnej práce a sociálnej politiky. 3. ŠTATISTICKÉ kritérium: Hromadnosť a opakovanosť porušovania spoločenských noriem viacerými jedincami alebo skupinami v čase a priestore. Patologickým nie je existencia jednotlivých deviantných prípadov, ale ich nadmerný počet. Vhodným nástrojom pre meranie tohto kritéria sú štatistické údaje a reprezentatívne výskumy. Vzhľadom na toto kritérium sú niektoré javy skúmané ako deviantné a patologické v niektorých krajinách, ale na Slovensku sa im nevenuje náleţitá pozornosť (napr. terorizmus, futbalové chuligánstvo, grafity). Niektoré deviantné javy (napr. pedofília) sú všeobecne prijímané za spoločensky neţiaduce, ale zvyčajne netvoria vzhľadom na kritérium hromadnosti samostatnú kategóriu (zvyčajne sú súčasťou sexuálnych deviácií ). 4. Kritérium NUTNOSTI PROFESIONÁLNEJ INTERVENCIE: Nutnosť intervencie spoločnosti, resp. jej profesionálnych inštitúcií a kompetentných zástupcov, s cieľom odstránenia neţiaduceho správania, prevencie alebo zmiernenia negatívnych dôsledkov spoločensky škodlivých javov. Intervencia sa zameriava na: a) Obete sociálno-patologických javov, teda osoby, ktoré sa deviantne nesprávajú, ale znášajú dôsledky takéhoto správania inej osoby (napr. obete domáceho násilia, týrané, zneuţívané a zanedbávané deti, spoluzávislí členovia rodiny a pod.). b) Osoby s deviantným správaním, ktoré sa rozhodli pre dané správanie zvyčajne dobrovoľne a slobodne. Ukončiť, či prerušiť takéto správanie však sami nedokáţu, stávajú sa dobrovoľnými alebo nedobrovoľnými klientmi pomáhajúcich profesií, najmä polície, psychológie, psychiatrie, sociálnej pedagogiky a sociálnej práce. 5. ETICKÉ kritérium: Deviantné a spoločensky negatívne správanie je ľudským činom, čiţe slobodnou voľbou daných jedincov, skupín alebo komunít. Ide o ďalšie kritérium pre sociálnu patológiu. Napríklad chudobu a niektoré formy bezdomovectva vzhľadom na toto kritérium moţno povaţovať skôr za sociálno-ekonomické problémy neţ za sociálnu patológiu (por. Schavel, 2004, In Oláh, Schavel et al., 2009, s )

93 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. Okrem identifikovania deviácie a sociálnej patológie treba v sociálnej práci identifikovať aj mieru intenzity negatívneho správania pre zvolenie čo najúčinnejšej intervencie. 2.3 Klasifikácia sociálno-patologických javov V súčasnosti nejestvuje jednotný, všeobecne prijatý klasifikačný prístup, ktorý by bol schopný integrovať všetky dimenzie abnormálnych, nezdravých, všeobecne neţiaducich spoločenských javov. Medzi hľadiská, podľa ktorých moţno klasifikovať sociálnopatologické javy, moţno uviesť nasledovné (Mátel, 2011): podľa veku osôb, ktoré sa deviantne správajú (deti, mládeţ, dospelí, seniori); podľa oblastí sociálneho ţivota, v ktorých takéto správanie vzniká (napr. ekonomická, politická, právna, mravná atď.); podľa priamych aktérov deviantného správania (jednotlivec, rodina, skupina, komunita), ktorí môţu byť potenciálnymi klientmi pomáhajúcich profesií; podľa miesta, kde sa deviácia realizuje (napr. mobbing násilie na pracovisku; šikanovanie v školách; násilie v domácom prostredí); podľa sociálnych skupín, v ktorých je najfrekventovanejšie (napr. kriminalita bielych golierov, delikvencia mladistvých atď.); podľa vzťahu s dominantnou kultúrou (rozlišujú sa jednotlivé subkultúry, napr. grafitisti, futbaloví chuligáni); podľa formy, povahy a miesta násilia, ktoré dané správanie spôsobuje: voči sebe (suicidalita, závislosti); násilie v rodine (domáce násilie, CAN); násilie na pracovisku (mobbing, bossing); násilie v školách; násilie na verejnosti (kriminalita, delikvencia); násilie v skupinách (chuligánstvo, grafit, sekty a kulty); násilie v spoločnosti (xenofóbia, rasizmus, bezdomovectvo); podľa povahy sankcie, teda ako je porušenie normy v spoločnosti postihované (kriminalita, delikvencia atď.); podľa stupňa rozšírenia a iné. Z hľadiska sociálnej práce Mátel (2011) navrhuje pri klasifikácii pouţívanie kombinácie kritérií podľa priamych aktérov, veku a miesta

94 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i Pôjde pritom o relatívnu klasifikáciu, nakoľko v istých prípadoch môţu jednotlivé sociálno-patologické javy prenikať do inej skupiny (čo je uvedené v zátvorke): 1. SOCIÁLNA PATOLÓGIA JEDNOTLIVCOV samovraţednosť (s dôsledkami na všetkých členov rodiny); kriminalita (táto môţe byť aj skupinová, ale zodpovednosť nesie v spoločnosti kaţdý jedinec osobitne); závislosti látkové a nelátkové (vzhľadom na spoluzávislých preniká aj do rodiny a môţe byť súčasťou aj skupiny). 2. SOCIÁLNA PATOLÓGIA RODINY domáce násilie (aktérmi sú konkrétni jedinci); týranie, zneuţívanie a zanedbávanie detí; domáce násilie voči dospelej osobe; bezdomovectvo a chudoba (moţné ich zaradiť do akejkoľvek skupiny, ale strata domova často súvisí so stratou rodiny). 3. SOCIÁLNA PATOLÓGIA SKUPÍN A KOMUNÍT delikvencia mládeţe alebo iných skupín (podobne ako pri kriminalite zodpovednosť nesie kaţdý jedinec osobitne, ale rola skupiny je tá zvyčajne výraznejšia); násilie v školách šikanovanie; násilie na pracovisku mobbing a bossing; sekty a kulty; xenofóbia a rasizmus; chuligánstvo športových fanúšikov; grafity. Relatívnosť uvedenej klasifikácie je priestorom na akademickú diskusiu v tejto oblasti. Uprednostnenie primárneho kritéria podľa aktérov má v sociálnej práci význam vzhľadom na diagnostický proces a voľbu primeraných metód a techník v rámci intervencie. To znamená, ţe sociálni pracovníci by mali byť citliví na to, či sa dané sociálno-patologické správanie dotýka výhradne jednotlivca, celej rodiny, skupiny alebo celej komunity kvôli voľbe primeranej intervencie. Treba dodať, ţe v praktickom ţivote nie sú jednotlivé deviácie oddelené jedna od druhej, ale často dochádza k ich kumulovaniu a vzájomnej kombinácii. Od dialógu sociálneho pracovníka s klientom potom závisí voľba priorít pri ich odstraňovaní

95 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. Hoci moţno identifikovať spoločnú etiológiu jednotlivých sociálnopatologických javov, sociálni pracovníci nesú zodpovednosť za to, ţe ku kaţdému sociálnemu prípadu budú pristupovať zároveň ako k jedinečnému a neopakovateľnému. Poznatky a skúsenosti predstavené v aplikovanej časti predloţenej publikácie majú za cieľ pomôcť porozumieť jednotlivým sociálnopatologickým javov z hľadiska sociálnej práce natoľko, aby sociálni pracovníci vedeli: 1. Rozpoznávať, rozlišovať a charakterizovať jednotlivé sociálnopatologické javy vzhľadom na: a) dôleţitú terminológiu; b) identifikovateľné znaky sociálnej patológie (teda vedieť argumentovať, prečo moţno daný jav identifikovať ako sociálnopatologický); c) stav bádania (status questionis) vo svete a na Slovensku vzhľadom na daný jav. 2. Zvoliť primeranú sociálnu intervenciu, k čomu treba: a) poznať vhodné metódy a techniky sociálnej práce vzhľadom na konkrétny sociálno-patologický jav; b) poznať preventívne aktivity; c) poznať náleţitú legislatívu v danej oblasti a inštitúcie pomoci, ktoré v danom prípade môţu pomôcť; d) poznať moţnosti interdisciplinárnej spolupráce s inými profesiami v procese jeho eliminácie a zmiernenia dôsledkov; e) spoznávať príklady dobrej praxe. 3. Rozpoznávať vzájomné pôsobenie viacerých sociálno-patologických javov a v dialogickom procese s klientom voliť primerané stratégie pomoci. 4. Rozpoznávať jedinečnosť a neopakovateľnosť kaţdého prípadu, hoci klienti navonok prejavujú viaceré spoločné znaky vzhľadom na sociálno-patologické správanie. Pre mnoţstvo sociálno-patologických javov v našej spoločnosti sa nám nepodarilo vyčerpávajúco venovať pozornosť kaţdému z nich jednotlivo a dostatočne. Výber bol zúţený predovšetkým vzhľadom na profesiu sociálna práca a odborníkov, ktorí sa jednotlivými javmi

96 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i u nás zaoberajú. Poradie jednotlivých sociálno-patologických javov bolo zvolené zväčša vzhľadom na ich početnosť v činnostiach sociálnych pracovníkov. Chudoba a bezdomovectvo boli zaradené do záverečnej kapitoly kvôli spornému zaradeniu do sociálnej patológie. Zoznam bibliografických odkazov [1] BAKOŠOVÁ, Z Sociálna pedagogika ako ţivotná pomoc. Bratislava : FF UK, s. ISBN [2] BAKOŠOVÁ, Z Pohľad na súčasný stav rozvoja sociálnej pedagogiky a sociálnej práce pri riešení sociálno-patologických javov. In ONDREJKOVIČ, P. et al. Sociálna patológia. 3. vyd. Bratislava : Veda, 2009, s ISBN [3] BARKER, R. L The Social Work Dictionary. 5 th Ed. Washington, DC : NASW, s. ISBN X. [4] BEDNÁRIK, R. et al Stručný prehľad sociológie. Nitra : Enigma, s. ISBN [5] BEDNÁŘOVÁ, Z. - PELECH, Ľ Slabikář sociální práce na ulici. Brno : Akcent, s. ISBN [6] BLAHA, Ľ Sociálna spravodlivosť a identita. Bratislava : Veda, s. ISBN [7] BLAHA, Ľ Späť k Marxovi? (sociálny štát, ekonomická demokracia a teórie spravodlivosti). Bratislava : Veda, s. ISBN [8] BLAHA, Ľ. 2010a. Paradoxy prosperity. Hlavné línie sociálnej kritiky v ére globalizácie I. Sládkovičovo : VŠS, s. ISBN [9] BLAHA, Ľ. 2010b. Paradoxy pokroku. Hlavné línie sociálnej kritiky v ére globalizácie II. Sládkovičovo : VŠS, s. ISBN [10] BLÁHA, A. I Sociologie. Praha : Academia, s. [11] BOTEK, O Sociálna politika pre sociálnych pracovníkov. Piešťany : PN print, s. ISBN [12] BOUDON, R. et al Sociologický slovník. Olomouc : Univerzita Palackého, s. ISBN [13] BUBELÍNI, J Prevencia kriminality a inej protispoločenskej činnosti na miestnej úrovni. Bratislava : Policajný inštitút AFG, ISBN X. [14] CISÁŘOVÁ, D. et al Trestní právo procesní. Praha : ASPI, s. ISBN [15] ČÍRTKOVÁ, L Kriminální psychologie. Praha : Eurounion, s. ISBN

97 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. [16] DOČKAL, J Člověk v současném světě. Středokluky : Zdeněk Susa, s. ISBN [17] EDWARDS, R. L. et al Encyclopedia of Social Work. 19 th Ed. Washington, DC : NASW, s. ISBN [18] ESPING-ANDERSEN, G. (ed.) Welfare State in Transition. London, Thousand Oaks, New Delhi : SAGE Publications, s. ISBN [19] GALÁŠ, J Činnosť Protidrogového fondu a projekty kultúrnych inštitúcií. Kultúra a primárna prevencia závislostí, 6. časť. Bratislava : Národné osvetové centrum, [20] HARGAŠOVÁ, M. a kol Skupinové poradenství. Praha : Grada, s. ISBN [21] HARTL, P Komunita občanská a komunita terapeutická. Praha : Sociologické nakladatelství, s. ISBN [22] HARTL, P. HARTLOVÁ, H Psychologický slovník. 2. vyd. Praha : Portál, s. ISBN [23] HAVRÁNKOVÁ, O. Případová práce. In MATOUŠEK, O. a kol Metody a řízení sociální práce. 2. vyd. Praha : Portál, 2008, s ISBN [24] HERETIK, A Forenzná psychológia. Bratislava : SPN, s. ISBN [25] HILL, M Social Policy in the Modern World. Malden, Oxford : Blackwell Publishing s. ISBN [26] HORSKÁ, B. LÁSKOVÁ, A. PTÁČEK, L Internet jako cesta pomoci. Praha : Slon, s. ISBN [27] HOWE, D A Brief Introduction to Social Work Theory. Basingstoke : Palgrav Maccmillan, s. ISBN [28] JÍREŠOVÁ, K. JAVORKOVÁ, S Harm reduction v problematike injekčného uţívania drog. Zohor : Kníhtlač Gerthofer, s. ISBN [29] KOMENDA, A Sociální deviace. Historická východiska a základní teoretické přístupy. Olomouc : UPOL, s. ISBN [30] KAŠPARŦ, M Základy pastorálné psychiatrie pro zpovědníky. Brno : Cesta, s. ISBN [31] KRAUS, B Základy sociální pedagogiky. Praha : Portál, s. ISBN [32] KREBS, V. et al Sociální politika. 3. vyd. Praha : ASPI, s. ISBN [33] LEVICKÁ, J Metódy sociálnej práce. Trnava : SAP, s. ISBN [34] LEVICKÁ, J Sociálna pedagogika pre sociálnych pracovníkov. Trnava : FZaSP TU, s. ISBN

98 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i [35] LEVICKÁ, J. et al Sociálna práca I. Trnava : Oliva, s. ISBN [36] LEVICKÁ, J Na ceste za klientom. Trnava : Oliva, s. ISBN [37] MÁTEL, A. 2010a. Etika sociálnej práce. Bratislava : VŠ ZaSP sv. Alţbety, s. ISBN [38] MÁTEL, A. 2010b. Sociálna patológia rodiny. In NEČAS, O. ONDŘEJ, J. HÁLA, M. (eds.) Sociální, ekonomické, právní a bezpečnostní otázky současnosti. Sborník příspěvkŧ z 2. mezinárodní slovensko-české konference. Praha : SVŠES, 2010, s ISBN [39] MÁTEL, A Sociálna patológia alebo deviácia? Primeranosť uţívania výrazu a konceptu sociálnej patológie v sociálnej práci. In HARDY, M. et al. Sociálna patológia rodiny. Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie. Bratislava : VŠ ZaSP sv. Alţbety, s ISBN [40] MATOUŠEK, O. a kol. 2008a. Metody a řízení sociální práce. 2. vyd. Praha : Portál, s. ISBN [41] MATOUŠEK, O. 2008b. Slovník sociální práce. 2. vyd. Praha : Portál, s. ISBN [42] MUNKOVÁ, G Sociální deviace (Přehled sociologických teorií). Praha : Karolinum, s. ISBN [43] MÜHLPACHR, P. 2008b. Úvod do sociální práce. Brno : VŠ ZaSP sv. Alţbety v Bratislave IMS, s. ISBN [44] MYDLÍKOVÁ, E. GABURA, J. SCHAVEL, M Sociálne poradenstvo. Bratislava : ASSP, s. ISBN [45] MYDLÍKOVÁ, E Dysfunkčná rodina ako klient sociálnej práce. In ŠARKAN, M. CSONTOS, L. et al. Rodina v súčasnom svete : Mnohodetná rodina bremeno, alebo zdroj sily?. Bratislava : TF TU v Trnave, 2008, s ISBN [46] NAKONEČNY, M Sociální psychologie. Praha : Academia, s. ISBN [47] NASW, Social case work, generic and specific. An Outline: A report of the Milford Conference. NASW, s. [48] NAVRÁTIL, P Teorie a metody sociální práce. Brno : Marek Zeman, s. ISBN [49] NOCIAR, A Základy psychológie. Bratislava : VŠ ZaSP sv. Alţbety, s. ISBN [50] NOVOTNÁ, V. SCHIMMERLINGOVÁ, V Sociální práce, její vývoj a metodické postupy. Praha : Karolinum, ISBN [51] NOVOTNÝ, O. ZAPLETAL, J. et al. Kriminologie. 3. vyd. Praha : ASPI, s ISBN

99 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. [52] OLÁH, M. SCHAVEL, M. ONDRUŠOVÁ, Z. NAVRÁTIL, P Sociálna práca vybrané kapitoly z dejín, teórie a metód sociálnej práce. Bratislava : VŠ ZaSP sv. Alţbety, 2009, 228 s. ISBN [53] ONDREJKOVIČ, P. et al Sociálna patológia. 3. vyd. Bratislava : Veda, s. ISBN [54] PAYNE, M Modern Social Work Theory. 3 rd Ed. Basingstoke : Palgrav Maccmillan, s. ISBN [55] PETRUSEK, M. et al Velký sociologický slovník. Praha : Karolinum, s. ISBN [56] PLHÁKOVÁ, A Učebnice obecné psychologie. Praha : Academia, s. ISBN [57] RICHMOND, M. E What is Social Case Work? New York : Russell Sage Foundation, [58] ŘEZNÍČEK, I Metody sociální práce. Praha : Sociologické nakladatelství, s. ISBN [59] RĚZNÍČEK, M Sociální prevence a prevence kriminality v hlavním městě Praze. Praha : SSP, [60] SCHAVEL, M. OLÁH, M Sociálne poradenstvo a komunikácia. Bratislava : VŠ ZaSP sv. Alţbety, s. ISBN [61] SCHILLING, J Sociálna práca. Trnava : SAP, s. ISBN X. [62] STEPNEY, P. POPPLE, K Social work and the Community: A critical context for Practice. New York : Palgrave Macmillan, s. ISBN [63] STRIEŢENEC, Š Slovník sociálneho pracovníka. Trnava : Vydavateľstvo AD. 255 s. ISBN X. [64] STRIEŢENEC, Š Teória a metodológia sociálnej práce. Trnava : Tripsoft. 296 s. ISBN [65] TEATER, B An introduction to applying social work theories and methods. Berkshire : Open University Press, s. ISBN [66] TITMUSS, R Essays on the Welfare State. Boston : Beacon Press, s. [67] TOMÁŠEK, J Úvod do kriminologie. Jak studovat zločin. Praha : Grada, s. ISBN [68] TOMEŠ, I Úvod do teorie a metodologie sociální politiky. Praha : Portál, s. ISBN [69] URBAN, L. DUBSKÝ, J Sociální deviace. Plzeň : Aleš Čeněk, s. ISBN [70] VÁGNEROVÁ, M Psychopatologie pro pomáhající profese. 3. vyd. Praha : Portál, s. ISBN

100 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i [71] ŢIAKOVÁ, E. a kol Psychosociálne aspekty sociálnej práce. 2. vyd. Prešov : Akcent print, s. ISBN ZÁKONY [72] Zákon č. 86/1950 Zb. Trestný zákon [73] Zákon NR SR č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci [74] Zákon NR SR č. 305/2005Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele v z.n.p. [75] Zákon NR SR č. 448/2008 Z. z. o sociálnych sluţbách a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o ţivnostenskom podnikaní (ţivnostenský zákon) v z.n.p. [76] Zákon NR SR č. 583/2008 Z. z. o prevencii kriminality a inej protispoločenskej činnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov

101 II. APLIKOVANÁ SOCIÁLNA PATOLÓGIA V SOCIÁLNEJ PRÁCI

102 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i 3 ZÁVISLOSTI Andrea Vasilescu Autorka sa vo svojej podkapitole venuje závislostiam od drog, alkoholu a nelátkovej závislosti. Okrem uvedenia do terminológie a klasifikácie závislostí popisuje moţnosti liečby a metódy sociálnej práce pre oblasť závislostí. Mimo samotnej liečby poukazuje na dôleţitosť doliečovania v procese uzdravovania závislých formou svojpomocných a socioterapeutických skupín. Neodmysliteľnou súčasťou kapitoly je podkapitola Sociálna patológia rodiny v rámci závislostí, kde je definovaná základná terminológia ako spoluzávislosť (codependency) a Dospelé deti alkoholikov (DDA). Autorka sa rozhodla pre bliţšiu špecifikáciu spoluzávislosti, ktorej sa nevenuje príliš veľa pozornosti. Potreby rodinných príslušníkov (spoluzávislých) v ţivote so závislým sú odsunuté, sociálne poradenstvo je väčšinou zamerané len na podporu a liečbu závislého jedinca. Autorka poukazuje na aspekt dôleţitosti práce s blízkymi, na ktorých sa v procese uzdravovania často zabúda. Rodinní príslušníci sa väčšinou zameriavajú viac na závislého, ako na seba samých. V sociálnej práci je preto dôleţité poskytovať poradenstvo spoluzávislým zamerané na vyrovnanie sa s existujúcim problémom, získanie nadhľadu a uvoľňovanie napätia. 3.1 Závislosti terminologické uvedenie Medzinárodná klasifikácia ochorení (MKCH - 10) definuje syndróm závislosti ako skupinu fyziologických, behaviorálnych a kognitívnych fenoménov (Nešpor, 2007, s. 9), ktorých uţívanie nejakej látky alebo skupiny látok má u jednotlivca väčšiu prednosť, neţ akékoľvek iné správanie, ktoré si v minulosti cenil viac. Hlavnou charakteristikou syndrómu závislosti pri látkových závislostiach je túţba uţiť psychoaktívnu látku (Nešpor, 2007). Ponímanie problematiky závislostí, nie je zúţené iba na oblasť ilegálnych návykových látok, ale aj na vysoký návykový potenciál legálnych návykových látok ako je napríklad alkohol (Okruhlica, 1998). Mnoţstvo vymoţeností súčasnej doby technológie so sebou prinieslo v priebehu niekoľkých rokov ďalšiu problematiku novodobých nelátkových závislostí. Podľa MKCH 10 zatiaľ neexistuje jasne

103 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. stanovená definícia novodobých závislostí, moţno len konštatovať, ţe ide o maladaptívne správanie, kde osoba opakovane zlyháva a nedokáţe odolať impulzom, pričom preţíva úvodné napätie a pocit uvoľnenia v čase činu (Benkovič, 2007). Definovanie znakov závislosti (Nešpor, 2007) sa obvykle stanovuje, ak v priebehu jedného roka došlo k trom z nasledovných javov: silná túţba (craving) po uţití návykovej látky je vnímaná telesne (pri doznievaní účinku drogy, alebo bezprostredne po jej uţití) a psychicky (objavuje sa aj počas dlhšej abstinencie), zniţuje kognitívne funkcie a tieţ schopnosť rozhodovať sa správne, craving zvyšuje riziko recidívy; zhoršené sebaovládanie, túţba po droge zhoršuje sebaovládanie, závislý si neuvedomuje svoje ochorenie; somatický odvykací stav nastupuje po vysadení alebo zníţení návykovej látky, ide o abstinenčné príznaky, napr. pri vysadení alkoholu sú to bolesti hlavy, potenie, zrýchlený tep; pri vysadení opioidov (heroín) je to slzenie, zívanie, bolesti svalov a kŕče; rast tolerancie spôsobuje, ţe na dosiahnutie rovnakého účinku drogy je potrebná vyššia dávka, tie isté mnoţstvá návykovej látky majú niţší účinok (pri dlhodobejšej abstinencii, ak prichádza k recidíve, sa často závislý predávkuje dôsledkom zníţenej tolerancie, hoci uţije rovnaké mnoţstvo drogy ako pred abstinenciou); postupné zanedbávanie záujmov mnoţstvo času je venované získavaniu alebo uţívaniu návykových látok, taktieţ zotavovaniu sa zo somatických alebo psychických komplikácií (klienti závislí od drog s ktorými pracujeme v ambulancii Otvoreného srdca, potvrdili, ţe všetok čas venovali len droge); pokračovanie v uţívaní aj cez jasný dôkaz škodlivosti následkov ak závislý klient pokračuje v uţívaní návykovej látky aj po informáciách o jeho zdravotnom stave, ide o znak závislosti. Napríklad klient má hepatitídu typu C, je informovaný o svojom zdravotnom stave, ale užitie drogy ho neodradilo, skôr ním zaháňa nepríjemné myšlienky (závislý klient od pervitínu, 28 rokov). Pre diagnózu závislosti (Nešpor, 2007) podľa Diagnostického a štatistického manuálu Americkej psychiatrickej asociácie (DSM-IV)

104 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i by mal klient vykazovať aspoň tri nasledovné príznaky počas obdobia jedného roka: rast tolerancie; abstinenčné príznaky po vysadení látky; uţívanie látky vo väčšom mnoţstve alebo dlhšiu dobu; dlhodobá snaha, pokusy o obmedzenie a ovládanie prijímania látky; trávenie voľného času uţívaním alebo obstarávaním látky, zotavovanie sa z jej účinkov; zanedbávanie sociálnych, pracovných a rekreačných aktivít v dôsledku uţívania látky; pokračovanie v uţití látky aj napriek dlhodobým psychickým, sociálnym a telesným problémom. V nasledujúcich podkapitolách sa budeme jednotlivo zaoberať drogovou závislosťou, alkoholovou závislosťou a nelátkovými novodobými formami závislosti. Na základe našich doterajších skúseností z praxe vychádzame z faktu, ţe závislosť má rovnaký princíp, či uţ ide o závislosť od liekov, drog, alkoholu alebo hracích automatov, prístup v sociálnom poradenstve a sociálnej terapii je identický aj pri odlišných typoch závislosti. Závislí klienti sa učia spoznávať sami seba, zvládať záťaţové situácie, brať zodpovednosť za svoj ţivot a resocializovať sa do spoločnosti Drogová závislosť Pod návykovou látkou Okruhlica (1998, s. 41) rozumie iba takú psychoaktívnu látku, od ktorej je u človeka pri opakovanom uţívaní moţnosť vzniku závislosti. Podľa definície Svetovej zdravotníckej organizácie, ktorú uvádza Novomestský (1996, s. 23) droga je akákoľvek látka, ktorá je po vstupe do organizmu schopná pozmeniť jednu alebo viac jeho funkcií, pôsobí priamo alebo nepriamo na nervový systém a môţe mať priaznivé postavenie lieku. Návykové látky môţu byť prírodné, syntetické, legálne a nelegálne. Akútna intoxikácia je prechodným stavom, ktorý vzniká po uţití návykovej látky (drogy), vyúsťujúci do porúch vedomia, vnímania, myslenia, konania a afektivity (Okruhlica, 1998)

105 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. Drogová závislosť sa povaţuje za duševnú poruchu a poruchy správania v dôsledku jej uţívania. Podľa poslednej revízie MKCH-10 (Nešpor, 2007) uvádzame kompletný zoznam: F 10.2 závislosť od alkoholu; F 11.2 závislosť od opioidov (heroín); F 12.2 závislosť od kanabinoidov (marihuana, hašiš); F 13.2 závislosť od sedatív a hypnotík (tlmivé lieky); F 14.2 závislosť od kokaínu; F 15.2 závislosť od stimulantov (pervitín); F 16.2 závislosť od halucinogénov (LSD, lysohlávky); F 17.2 závislosť od tabaku; F 18.2 závislosť od organických rozpúšťadiel (toluén, benzín, acetón); F 19.2 závislosť od mnohonásobného uţívania rôznych psychoaktívnych látok. Pre lepšiu prehľadnosť sme sa rozhodli bliţšie špecifikovať návykové látky jednotlivo. Informácie sme čerpali aj z publikácie Okruhlicu (1998), ale aj na základe našich odborných skúseností z klinickej praxe so závislými klientmi v ambulancii Otvoreného srdca, kde pôsobíme v oblasti sociálneho poradenstva pre závislých a rodinných príslušníkov, ţijúcich so závislými: Závislosť od opioidov (11.2) je závislosť od skupiny návykových látok pochádzajúcich z prírodnej látky, z maku. V našich podmienkach je najznámejší heroín. Spôsob, ktorým sa uţíva je fajčenie cigariet a fajky, šnupanie, inhalovanie a injekčnou aplikáciou. Fajčenie ópia je typické najmä pre ázijské krajiny. Závislosť od heroínu v našich podmienkach výrazne nastala po roku 1989, teda po revolúcii. Tradícia opiátovej závislosti bola aj pred revolúciou vo forme tabletiek. Zo zdravotného hľadiska, podstata závislosti od opiátov, či uţ vo forme tabletiek alebo injekčnou aplikáciou, je rovnaká. Rozdiel je len v moţnom prenose sekundárnych ochorení (hepatitída C, HIV). Opiáty majú tlmivé účinky a bolesť utlmujúce účinky. Z výraznejších príznakov uţitia tejto návykovej látky sú silné zúţenie zreníc, svrbenie koţe (uvoľnenie histamínu) a nosa, zaspávanie, spomalenie pohybov a reči, zníţená frekvencia dýchania, zápcha, strata chuti do jedla, strata libida

106 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i Závislosť od kanabinoidov (F 12.2) má najčastejšie formy závislosti od marihuany a hašišu. Ide o psychoaktívne látky prírodného pôvodu z konope. Marihuna (tráva) sa najčastejšie šúľa do marihuanových cigariet (jointov). Dym má typicky korenistú vôňu. Marihuanu uţívatelia pouţívajú ako prísadu do nápojov a jedál, jej účinky sú vtedy menšie. Marihuana dosiahla zvýšenú obľubu v čase hnutia hippies, v druhej polovici šesťdesiatych rokov. Často je nazývaná rekreačnou drogou. V ţiadnej krajine Európy nebola dodnes legalizovaná, existujú len krajiny, kde je jej uţívanie tolerované a nie je kriminalizované. Po vyfajčení marihuany sa dostaví účinok do pár minút. Pretrváva asi 2-3 hodiny, ale tieţ je podmienený kvalitou uţitej látky. Zvyčajne prichádza k pocitom uvoľnenia, pocitu eufórie a ospalosti. Taktieţ jej uţívatelia strácajú pojem o čase, vyskytujú sa u nich problémy s krátkodobou pamäťou. Býva u nich zníţená aj spoločenská komunikácia a zvyšuje sa pocit hladu. Pri sociálnom poradenstve sme zaznamenali, ţe sa u klientov uţívajúcich marihuanu objavuje strach, neodôvodnené pocity prenasledovania. Pri vyšších dávkach nastávajú halucinácie, panika a dezorientácia. Typickým príznakom po uţití marihuany je začervenanie očných spojiviek, sucho v ústach, neistá chôdza, jemný tras rúk, poruchy koordinácie. Závislosť od sedatív a hypnotík (F 13.2) je závislosťou od umelo vytvorených látok syntézou v laboratóriách. V podkapitole venovanej definovaniu terminológií drogovej závislosti spomíname, ţe droga môţe mať priaznivé postavenie lieku. Z daného vyplýva, ţe ide o látky účinné v liečebnom procese, teda povolené a legálne vyrábané lieky. Pri uţívaní liekov bez lekárskej kontroly (receptu) nejde o priaznivé postavenie lieku, ale o závislosť. Nebudeme venovať pozornosť jednotlivému rozdeleniu liekov, zameriame sa skôr len na všeobecné zásady. Lieky môţu mať silný analgetický účinok, ale pôsobia aj ako sedatíva a hypnotiká. Niektoré lieky pôsobia tlmivo a nebezpečne v kombinácií s alkoholom alebo inými návykovými látkami. Účelom uţitia je vyvolať pocit duševného pokoja a uvoľnenia. Často prichádza k predávkovaniu a otrave. V prípade predávkovania dochádza k unavenosti, potácaniu, nejasnej výslovnosti, k poruche koordinácie pohybov. Najtypickejším znakom pri chronickom uţívaní liekov je výrazná náladovosť (afektívna labilita), hlavne pri abstinenčnom syndróme

107 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. Závislosť od kokaínu (F 14.2) je hlavne závislosťou psychickou. Kokaín je prírodná látka, na organizmus má prevaţne aktivizujúce, stimulujúce účinky. Ide o finančne drahú drogu, prevaţne nazývanú drogou umelcov a vyšších vrstiev. Aplikuje sa injekčne, fajčením, šnupaním, ţuvaním a inhaláciou. Po uţití vyvoláva pocity väčšej energie, eufórie a vzrušenia. Klienti ju často pouţívajú na zvýšenie výkonu v práci, pri športe alebo sexuálnej aktivite. Taktieţ spôsobuje nespavosť, impotenciu, perforáciu nosnej priehrady Chronické uţívanie vedie k halucináciám, úzkosti, depresiám, agresivite, paranoidným myšlienkam. Závislosť od stimulantov (F15.2), patrí sem viacero látok, ako napríklad amfetamíny, methanphetamíny, ktoré sú vyrábané a spracovávané v laboratóriách. Pôvodne sa pouţívali pri liečbe obezity, tieţ pri odstránení únavy (napr. u vojakov). Tieţ ich pouţívali športovci ako doping. Najčastejší spôsob uţitia je prostredníctvom tabliet, intravenózne, ale aj šnupaním a fajčením. Injekčná aplikácia a iné uţitie vyvoláva elektrizujúci pocit, sťahy svalov, epileptické kŕče, vibrujúce pocity, zvýšenú čulosť, nespavosť, energiu, zhovorčivosť, hypersexualitu, zvýšenú vnímavosť sluchové, čuchové a optické podnety. Pri vyššej dávke vzniká podráţdenosť, stereotypné a neúčelné pohyby. Pri dlhodobejšom uţívaní vzniká poškodenie mozgu v dôsledku drobných krvácaní a amfetamínové psychózy (prenasledovanie, strach, halucinácie). Závislosť od halucinogénov (F 16.2) nie je novodobou závislosťou, uţ pred vyše 2000 rokmi ich uţívali Indiáni v Amerike. Ide o prírodné drogy, ako napríklad huby (psyilocybín) a kaktusy (meskalín). Medzi mladými ľuďmi je najrozšírenejšie LSD (diethylamid kyseliny lysergovej) a extáza, najmä v spojitosti s hudobnými subkultúrami ako je napríklad rave, techno, house a iné. Vytvárajú zmenu vedomia a skresleného vnímania, nadmernú citlivosť zmyslov, zvukové a vizuálne halucinácie. Zvyčajne sa reč a myslenie stávajú nesúvislými. V spojitosti s halucinogénmi sa hovorí o intoxikačnej psychóze, podobnej schizofrénii. Pri uţití drogy prichádza k začervenaniu tváre, zvýšeniu krvného tlaku, rozšíreniu zreníc. Závislosť od tabaku (F 17.2), tabak je legálnou psychoaktívnou látkou. Pri fajčení vzniká nechutenstvo, vyšší výskyt rakoviny, poruchy srdcovo-cievneho systému, zápal priedušiek a ţalúdočné vredy

108 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i Pri vysadení nikotínu sa závislí klienti sťaţujú na chuť (craving) na cigaretu, zvýšenú potrebu jesť, nervozitu, úzkosť, nespavosť. V ambulancii Otvoreného srdca sa špeciálne nevenujeme len samotnej závislosti od nikotínu. Závislosť od organických rozpúšťadiel (F18.2), najčastejšími zneuţívanými látkami sú toluén, benzín a acetón. Spôsob uţívania je formou vdychovania. Prchavé látky sú legálne a ľahko dostupné, preto sú zneuţívané klientelou, ktorá nemá dostatok finančných prostriedkov. Ohrozenou skupinou sú deti ulice, väčšinou chlapci vo veku okolo 8 13 rokov, ďalšou skupinou sú bezdomovci. Prchavé látky vyvolávajú rýchly nástup účinku, ktorý sa prejavuje zmenou vedomia a skresleným vnímaním reality. Typickým znakom je začervenanie očných spojiviek, tváre a tieţ okolia nosa a úst. Najčastejšie úmrtia nastávajú zadusením sa pri inhalácií z igelitového vrecka alebo handričky. Častou poruchou býva toxické poškodenie mozgu dezorientácia, nesúvislá reč, výpadky pamäte, halucinácie a bludy. Okrem toho často prichádza k popáleninám, toxickému poškodeniu obličiek, srdca, pečene a pľúc Alkoholová závislosť Alkohol v našej spoločnosti je najznámejšou návykovou látkou. Je prírodného pôvodu, patrí medzi legálne drogy a verejnosťou je vysoko akceptovaný. Alkohol na verejných podujatiach je silno zakomponovaný v rôznych spoločenských rituáloch. Nálada po uţití alkoholu býva veselá, niekedy agresívna a občas depresívna. Pri pití alkoholu prichádza k uvoľňovaniu zábran a menej kontrolovanému správaniu. Alkoholizmus (F10.2) býva často príčinou problémov v práci, v rodinách a spoločenských vzťahoch. Abstinenčný stav môţe mať rôzne formy, čo závisí od miery závislosti jedinca (Okruhlica, 1998). Alkoholová závislosť, tak ako všetky ostatné, má svoje vývojové štádiá (Hornáčková, 2007), ktoré popísal kanadský profesor Jellinek ako počiatočné, varovné, rozhodné a konečné. Počiatočné (iniciálne) štádium jedinec necíti, ţe by sa nejakým spôsobom líšil od svojho okolia, zároveň alkohol mu prináša úľavu. Alkohol uţíva, aby potlačil nepríjemné psychické stavy a priblíţil sa spoločnosti, s ktorou sa stretol. Pod vplyvom alkoholu dokáţe riešiť pre neho doteraz neriešiteľné problémy

109 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. Varovné (prodromálne) štádium rastúca tolerancia spôsobuje, ţe na vyvolanie príjemného stavu je treba vyššiu dávku alkoholu. Jedinec sa cíti vo forme, preto vyhľadáva príleţitosť na pitie. Začína si uvedomovať, ţe jeho pitie môţe byť nápadné a je citlivý na akékoľvek zmienky okolia o alkohole. Svoje pitie skrýva, teda okolie zatiaľ nič nepozoruje. Rozhodné (kruciálne) štádium jedinec sa stáva závislým od alkoholu, naďalej znesie vysoké dávky alkoholu, cíti sa príjemne a dostáva sa do stavu opitosti. Dlho pôsobí triezvym dojmom a náhle sa počas jedného pohára opije. Nedokáţe ovplyvňovať svoje pitie a nepitie, pretoţe prišlo k zmene kontroly v pití. Rastúca frekvencia opitostí vedie k nárastu konfliktu s okolím, jedinec racionalizuje systém zdôvodnení sebe a iným a ospravedlňuje svoje pitie, prechádza do alkoholického myslenia. Konečné (terminálne) štádium je charakteristické ranným pitím a viacdennými alkoholickými ťahmi. Pre vyčerpanie organizmu klesá tolerancia, jedinec sa opije menšou dávkou alkoholu ako predtým. Tieţ sa objavuje poškodenie pečene, nervového systému a duševné poruchy. Nastupuje celková degradácia osobnosti Nelátkové závislosti Nelátkové závislosti patria medzi novodobú formu závislostí. Nové technológie so sebou priniesli nielen rôzne vymoţenosti, ktoré pomáhajú dnešnému modernému človeku, ale aj ďalší rozmer, produkujúci problémy dnešnej doby (Benkovič, 2007). Medzinárodná klasifikácia zaraďuje tieto poruchy vrátane patologického hráčstva do iných skupín ako závislosti. Nelátkové návykové choroby majú však veľa spoločného so závislosťou od psychoaktívnych látok (Nešpor, 2009). Podľa Benkoviča (2007, s. 250) zatiaľ neexistuje definícia ani diagnostické kritérium tzv. novodobých nelátkových závislostí podľa MKCH-10. Najbliţšie sa k nej pribliţuje charakteristika diagnostických kritérií F Pod diagnózou F 63.8 (Benkovič, 2007, s. 250) sa uvádza ţe ide o iné druhy maladaptívneho správania, ktoré nie sú sekundárne k rozpoznanému psychiatrickému syndrómu a kde osoba opakovane

110 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i zlyháva v snahe odolať impulzom a takto sa správať, s prodromálnym (úvodným) obdobím napätia a pocitom uvoľnenia v čase činu. Pre zaujímavosť uvádzame spoločné znaky medzi závislosťou od psychoaktívnych látok a nelátkových návykových chorôb (Nešpor, 2009): chorobné vzrušenie pri hazardných hrách je spojené s pôsobením dopamínu, ktorý hrá dôleţitú úlohu aj pri rozvoji závislosti od návykových látok a alkoholu; spoločné prejavy pri oboch diagnózach sú zhoršené sebaovládanie a pokračovanie v chorobnom správaní aj napriek nepriaznivým následkom, ktoré človek eviduje (ale nechce si uvedomovať); prechod z jednej návykovej choroby do druhej je veľmi ľahký, ako príklad uvádzame, klientov, ktorí sú pravidelnými uţívateľmi amfetamínov (pervitínu) a prechádzajú aj do gamblerstva, taktieţ hazardné hry zvyšujú riziko problémov s alkoholom; telesné škody vznikajú pri oboch ochoreniach, prichádza k rôznym zdravotným komplikáciám, či uţ somatickým alebo psychickým (obezita, zlyhávanie orgánov, poškodenie mozgu, epileptické záchvaty, psychiatrické diagnózy, strata sociálnych zručností, sociálna izolácia, suicidium). Podľa Benkoviča (2007) základná charakteristika novodobých nelátkových závislostí je veľmi podobná poruche návykov a impulzov patologickému hráčstvu F K typickým prejavom patologického hráčstva patrí: a) silná túţba po príjemných záţitkoch (to isté sa deje pri nelátkových závislostiach, napríklad pri hre, nakupovaní, pri mobilnom telefonovaní a surfovaní na internete...); b) problémy s kontrolou (pri nelátkových závislostiach problém s kontrolou pri nakupovaní, pri posielaní textových správ, pri vorkoholizme...); c) preferovanie týchto činností pred inými povinnosťami a aktivitami, predchádzajúce záujmy sú zanedbané (pri nelátkových závislostiach všetok čas je sústredený len na hru, nakupovanie, internet, vzťah s partnerom...); d) pokračovanie v činnosti aj napriek finančným dlhom, vzťahovým a rodinným problémom, pracovným a spoločenským komplikáciám

111 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. V našej klinickej praxi sme sa stretli s nasledujúcimi nelátkovými závislosťami: gamblerstvo (hracie automaty, počítačové hry, stávkovanie, hazardné hry na burzách); závislosť od internetu (chat, , pornografománia, stávkovanie prostredníctvom internetu); závislosť od televízie; mobilománia; vorkoholizmus; shopoholizmus (oniománia); poruchy stravovania (anorexia, bulímia, chorobné prejedanie sa); závislosť od siekt a kultov (pozri kapitola 7); závislosť od sexu; závislosť od vzťahov. Gamblerstvo (patologické hráčstvo) Americká psychiatrická asociácia patologické hráčstvo zaradila medzi duševné poruchy uţ v roku 1980 (Nešpor, 2007). U nás diagnózu patologického hráčstva oficiálne pouţívame od roku Ako sme uţ vyššie spomenuli, zaraďujeme ho medzi návykové a impulzívne poruchy. Ide o poruchu, ktorá sa opakuje epizodicky. Ľudia, trpiaci touto poruchou, riskujú stratu zamestnania, rodiny a postavenia v spoločnosti. Patologickí hráči popisujú, ţe ich problémy začínajú krátko po nejakej výhre, ktorá v nich vyvoláva túţbu hrať ďalej. Patologický hráč nie je schopný prestať hrať. Peniaze, ktoré vyhral, pouţije ďalej a verí, ţe ich získa naspäť. Aj keď nehrá, plánuje a premýšľa ako by financie mohol dostať späť. Medzi najčastejšie sociálne dôsledky hazardných hráčov patria sociálna izolácia, vyšší výskyt domáceho násilia, vyššie riziko rozvodovosti, zneuţívanie, sociálne problémy, zadlţenosť rodín, úzkosti, depresie a iné (Hupková, 2009). Závislosť od internetu (internet addiction) počiatky vzniku internetu sa datujú od roku Na komerčné vyuţitie sa internet začal pouţívať v roku Ľudia sa prostredníctvom internetu dostávajú do virtuálneho sveta a strácajú obavy z vlastného sebaodhalenia. Majú pocit anonymity a vstupujú do virtuálneho sveta bez zábran. Experimentujú so svojou vlastnou identitou. Anonymita taktieţ môţe

112 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i viesť k polopravdám a vytváraniu si skreslenej identity, čo často vedie k zvýšenej agresivite. Taktieţ je pre niektorých ľudí jednoduchšie nadväzovať virtuálne vzťahy prostredníctvom internetu (Benkovič, 2007). Závislé správanie od internetu sa môţe rozdeliť nasledovne (Vondráčková Vacek, 2009): a) závislosť od virtuálnej sexuality (pornonarkománia); b) závislosť od virtuálnych vzťahov (online vzťahy); c) internetové kompulzie (počítačové hry a online nakupovanie); d) preťaţenie informáciami (nadmerné hľadanie informácií); e) závislosť od počítača (nadmerné hranie počítačových hier). Závislé správanie pri pouţívaní internetu so sebou prináša psychologické, sociálne, pracovné, rodinné a školské komplikácie. V našej klinickej praxi zisťujeme, ţe mnohí klienti sú sociálne izolovaní a, okrem iného, majú zdravotné komplikácie (bolesti ramien, chrbta, hlavy, rúk), ako aj narušený spánkový cyklus (Nešpor, 2007). Neodmysliteľnou súčasťou dnešnej doby v rámci internetu sú medzi mladými ľuďmi obľúbené sociálne siete. Medzi najznámejšie sociálne siete, ktoré registrujeme, patria Twitter, LinedIn, Myspace, Buzz a Facebook. Na stránkach sociálnych sietí ľudia poskytujú svoje osobné údaje a fotografie, ktoré ostávajú na internete a sú ďalej zverejňované. Vo verejnosti chýba osveta a povedomie o otázkach ochrany súkromia a údajov. Mnohí ľudia si neuvedomujú nebezpečenstvo poskytovania informácií o svojej osobe a rodine. Mobilománia (bezdrôtový svet) prináša mnoho výhod a nevýhod dnešného uponáhľaného sveta. Tak ako iné technológie, aj mobil sa stáva neosobnou komunikačnou hrozbou dnešnej spoločnosti. Podobne ako pri internete, tak aj pri bezdrôtovom telefonickom kontakte sa jedinec izoluje do vlastného virtuálneho sveta. Prostredníctvom mobilu ľudia nadobúdajú pozornosť a pocit, ţe nie sú sami, stáva sa pre nich reálnou bytosťou (Nešpor, 2007). Vorkoholizmus (závislosť od práce) je reálnym problémom, ktorý dokáţe ľuďom komplikovať ţivot. Ten, kto najčastejšie vyhľadáva pomoc, nie je ten, kto má problém, ale väčšinou partner, vzhľadom na to, ţe prichádza k zanedbávaniu rodiny (Nešpor, 2007). Vorkoholizmus nemá nič spoločné so zdravou prácou. Podľa Killingerovej (1998, s. 14) vorkoholik nie je človek, ktorý ťaţko pracuje a má zo svojej práce potešenie. Pre vorkoholika je práca závislosťou,

113 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. priestorom, kde hľadá potvrdenie svojej osobnosti. Pre vorkoholika je typickým znakom, ţe pracuje aj v čase odpočinku. Vorkoholizmus býva často hlavnou príčinou rozpadu manţelstiev. Shopoholizmus (oniománia) ide o nutkavé nakupovanie (compulsive shopping), neovládateľnú túţbu (craving) nakupovať. Jedinec nakupuje viac neţ si môţe dovoliť a nakúpené veci skladuje. Oniománia patrí medzi impulzívno-kompulzívne poruchy, podľa MKCH-10 ešte nie je zaradená. V USA trpí chorobným nakupovaním asi 2 8 % populácie a zhruba 80 % tvoria ţeny. Muţi väčšinou nakupujú elektroniku, pracovné náradie, počítače, značkový tovar. Pred nakupovaním, tak ako pred iným typom závislosti pociťujú jedinci silné napätie a pocit vec vlastniť. V čase nákupu sa dostavuje pocit vzrušenia a eufórie, neskôr nastupujú pocity výčitiek svedomia (Benkovič, 2007). Dalo by sa predpokladať, ţe v čase nákupu hmotné predmety majú slúţiť, aby posilňovali nízke sebavedomie. Na rozdiel od muţov, ţeny viac nakupujú predmety, ktoré súvisia s ich sebaobrazom ako je kozmetika, oblečenie a šperky. Uspokojovanie potreby nakupovať vedie najprv k upokojeniu sa, potom nasledujú pocity viny a výčitiek. Pri nutkavom nakupovaní dochádza k zadlţovaniu a k finančným problémom (Nešpor, 2007). Poruchy príjmu potravy (skr. PPP, napr. anorexia, bulímia, chorobné prejedanie sa) predstavujú chorobu, ktorá má najvyššiu úmrtnosť v psychiatrickej praxi. Ide o vedomú formu sebapoškodzovania človeka v primárnej potrebe. Tak ako aj pri iných závislostiach, v priebehu ţivota dochádza k niekoľkonásobným opakujúcim sa recidívam a relapsom. Vo výskyte ochorenia sú genderové rozdiely, predovšetkým touto chorobou trpia dievčatá a ţeny (Hupková, 2009). Psychologický slovník (Hartl Hartlová, 2009, s. 432) v zmysle medzinárodnej klasifikácie chorôb MKCH-10 vymedzuje poruchy príjmu potravy tak, ţe o poruchy príjmu potravy, presnejšie poruchy príjmu jedla alebo tieţ závislosti od jedla hovoríme vtedy, ak jedlo pouţívame na riešenie emocionálnych problémov, myšlienky spojené s jedlom, poprípade diétou a telesnou hmotnosťou sa stávajú dôleţitejšími neţ všetko ostatné, ide o pravé návykové správanie sprevádzané chorobnými vlastnosťami, ktoré vyţadujú liečbu

114 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i Závislosť od sexu do určitej miery môţe slúţiť ako únik pred neriešenými problémami v oblastiach ţivota, kde nahradzuje uspokojovanie iných potrieb (napr. citových a psychologických). Hypersexualita (F.52.7) je charakterizovaná podľa medzinárodnej klasifikácie ochorením MKCH-10 nasledovne (Nešpor, 2007, s. 34). Muţi a ţeny sa môţu príleţitostne sťaţovať na nadmerný sexuálny pud ako problém sám o sebe. Od hypersexuality je treba odlišovať poruchy sexuálnej identity. Tak ako aj pri iných závislostiach prichádza k vtieravým myšlienkam uţiť návykovú látku (alebo hrať hru), aj pri tejto závislosti prichádza k nutkavým sexuálne orientovaným myšlienkam (Nešpor, 2007). Podľa našich zistení, vo svete existujú organizácie Sexalholics Anonymous, u nás zatiaľ tieto svojpomocné skupiny nepôsobia. Závislosť od vzťahov je zvláštna forma nesamostatnosti vo vzťahu k partnerovi, manţelovi, manţelke, ale aj k deťom. Človek si svoju vlastnú hodnotu utvára na základe toho, ako sa mu darí napĺňať očakávania iných ľudí. Robí to z vnútorného presvedčenia, nezávisle od toho, či si to prostredie ţelá alebo nie. Mnohí závislí ľudia od vzťahov hľadajú vo vzťahoch pocit bezpečia, istotu, vedenie (Štermenská, 2009). Závislí od vzťahov veľakrát pociťujú menejcennosť, neschopnosť a hľadajú uisťovanie a stabilitu v druhých. Liečba závislej poruchy osobnosti (ZPO) môţe byť farmakologická a psychoterapeutická Príčiny vzniku a rizikové faktory Príčinám a vznikom závislostí sa v minulosti venovalo mnoţstvo výskumov, presné príčiny a mechanizmy ich vzniku však nie sú dosiaľ známe. Je mnoho faktorov, ktoré zohrávajú dôleţitú úlohu ako napríklad dedičnosť, prostredie v ktorom človek ţije a tieţ náhodné faktory. Vedci dospeli k názoru, ţe časť závislých od návykových látok, napríklad zhruba polovica u alkoholikov, má dedičnú vlohu. Na základe tohto aspektu uľahčene prišlo k závislosti. Podľa Okruhlicu (1998, s. 25) systematický vplyv prostredia na človeka zohráva oveľa menšiu rolu ako sa pôvodne myslelo a pomerne veľa sa na vzniku závislosti podieľajú náhodné činitele v ţivote jedinca. V modernej spoločnosti podľa psychologického hľadiska je zvedavosť najčastejším dôvodom skúšania návykovej látky, predovšetkým u mladých ľudí. Zvedavosť sa taktieţ opakovane objavovala v prieskumoch a na prvých miestach

115 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. nielen u nás, ale aj v krajinách západnej Európy a Severnej Ameriky. Pravdepodobnosť k vzniku závislosti môţe byť podmienená genetickou informáciou (silnou dedičnou vlohou), prichádza rýchlo k vytvoreniu závislosti alebo pravidelnému uţívaniu návykovej látky, čím po dlhom čase vytvorí závislosť (Okruhlica, 1998). Na základe našich doterajších skúseností medzi rizikové faktory a činitele, ktoré zvyšujú pravdepodobnosť vzniku závislosti, patria závislosť u jedného z rodičov, dospievanie, chudoba aj prepych, muţské pohlavie, nezamestnanosť, zlý školský prospech. Mühlpachr (2008, s. 65) zdôrazňuje, ţe závislosť je multifaktoriálny jav. Medzi základné faktory vzniku závislostí patria (Štablová, 1994, In Mühlpachr, 2008, s ): farmakologické faktory najmä dostupnosť drog a ich široké spektrum; somatické faktory snaha odstrániť fyzické ťaţkosti, udrţať si kondíciu, stimulovať zmysly a pod.; psychické faktory najmä osobnosť, snaha o posilnenie sebavedomia a pod.; sociálne faktory a vplyv prostredie osobnosť dieťaťa je utváraná predovšetkým rodinou, výrazný vplyv na dieťa má úroveň výchovno-vzdelávacieho procesu a spolupráca medzi rodinou a školou, zanedbateľný nie je ani spôsob trávenia voľného času; ďalej je to snaha identifikovať sa s určitou subkultúrou, uniknúť z prostredia a pod.; socioekonomické faktory vzrastajúca ţivotná úroveň spojená s dostatočnými finančnými prostriedkami; neobmedzené cestovanie s moţnosťou intenzívnych kontaktov s patologickou subkultúrou a pod.; podnet túţba po euforických pocitoch, snaha uniknúť nepríjemným pocitom a zloţitým ţivotným situáciám. Podľa Mühlpachra (2008, s. 58) multidisciplinárnosť problému závislostí podmieňuje aj mnohorozmernosť vzniku závislostí. V súčasnosti sú formulované teórie vzniku závislostí a sú triedené podľa hľadiska, ktoré dominuje (Mühlpachr, 2008, s ): Biologické teórie vychádzajú zo zistených alebo predpokladaných, vrodených a získaných odchýlok v metabolizme drog. V rámci nich je najviac citovaná endorfinová teória, ktorá predpokladá insuficienciu autonómneho endorfínového systému jedinca. Exogénne je

116 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i potom tento systém saturovaný drogami. Genetické teórie vychádzajú z predpokladu, ţe dispozícia k závislosti spočíva priamo v dedičnej informácii. Enzýmové teórie spájajú vznik a rozvoj alkoholových závislostí so zmenami v pôsobení základných enzýmov odbúravajúcich alkohol. Sociologické teórie hodnotia vznik závislostí s ohľadom na sociálnu štruktúru, klímu a moţnosti spoločnosti. Vychádzajú pritom z makrospoločenských vzťahov a zákonitostí. Ich ťaţisko záujmu sa presúva od jedinca k spoločnosti ako celku. Klasické štúdie sa zamerali na všeobecné vývojové charakteristiky meniacej sa spoločnosti, v ktorej narastá komplexnosť. Sem patrí napr. migrácia ľudí do veľkých miest, rozvoj masovokomunikačných prostriedkov, vzrastajúce tlaky na bazálnu sociálnu konformnosť a pod. Význam postojov pre návykové správanie zdôrazňuje model systémovej dynamiky od White a kol. Prostredníctvom tohto modelu je popísaný mechanizmus tvorby postojov k alkoholu, interakcia celospoločenských postojov a postojov individuálnych. Psychologické teórie vzniku závislostí abúzus predstavuje podľa niektorých teórií hlbinnej psychológie emocionálnu obranu, spojenú so snahou navodiť rovnováhu organizmu. Drogy sú uţívané na emocionálne zvládanie interakcie s okolitým svetom. Vedomé uţívanie drog nie je hľadaním vzrušenia, ale farmakologickou redukciou emocionálneho utrpenia a stresu. Psychoanalytické teórie vychádzajú zasa z názoru, ţe závislosť je súčasťou narušeného ja s prejavmi omnipotencie, sklonom k agresii, potrebou uspokojovania. Neobehaviorálna psychológia odmieta závislosť ako chorobu a prezentuje ju ako naučené správanie. Sociálna psychológia vníma závislosť v rodine skôr ako dôsledok vnútorných napätí a konfliktov, resp. konfliktov rodiny s vonkajším prostredím spolu s neistotou vnútorného ţivota rodiny vo vzťahu k vonkajšiemu svetu. Kultúrno-antropologické teórie výber a uţívanie konkrétnych typov návykových látok sú spolu podmienené mnohými činiteľmi, osobnostnými, vekovými, sociálnymi, ale aj faktormi historickými, kultúrnymi, geografickými. Kultúrno-antropologické ponímanie závislostí čerpá z etnografických štúdií, ktoré porovnávajú kultúrne, historické a iné odlišnosti konzumácie látok, ich účinkov na preţívanie a správanie, väzby na pohlavie a pod

117 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. 3.2 Sociálna patológia rodiny v rámci závislostí Závislí, ktorí sú sami obeťami, majú nepriaznivý vplyv na ľudí, s ktorými prichádzajú do styku. Zamestnávatelia, príbuzní, priatelia a rodiny závislých trpia ich správaním. Tí, ktorí sú závislému najbliţšie, sa trápia najviac. Postihnutá je celá rodina so závislým členom, ktorá sa postupne zamotá do dôsledkov choroby a sama je sekundárne závislá (por. Pavelová, 2006). Potreby rodinných príslušníkov v ţivote so závislými sú však zvyčajne odsunuté. Nástupom závislých na liečbu, by mali aj rodinní príslušníci začať riešiť ozdravovací proces spoluzávislosti. Rodina so závislým členom prechádza rôznymi komplikáciami, ako napríklad dysfunkčné vzťahy v rodine, rozvod, násilie páchané pod vplyvom alkoholu a drog, zanedbávanie výchovy a iné. Práca s blízkymi má väčšinou informatívny charakter o moţnostiach liečby a o závislosti ako o chorobe. Sociálne poradenstvo a psychoterapia s rodinnými príslušníkmi by sa mali tieţ sústrediť na vyrovnanie s jestvujúcim problémom, získanie nadhľadu a uvoľnenie napätia. Rodinní príslušníci sa v procese uzdravovania zameriavajú viac na závislého, ako na seba samého. V sociálnej práci je preto dôleţité poskytovať poradenstvo spoluzávislým, aby sa zameriavali na ošetrovanie seba samého. Ideálne je, ak spoluzávislý klient kombinuje individuálne poradenstvo so skupinovou terapiou, kde sa zdruţujú ľudia s rovnakým problémom (Hornáčková, 2007). Tomuto problému sa hlbšie venujú Rusnáková a Šavrnochová (2007). V Ambulantnom krízovom centre Otvorené srdce poskytujeme sociálne poradenstvo, psychoterapiu a skupinové sedenia pre partnerov, rodičov, príbuzných závislých a taktieţ poradenstvo pre Dospelé deti alkoholikov (DDA) Spoluzávislosť Beattievová (2006) vo svoje publikácií Codependency charakterizuje spoluzávislosť ako partnerstvo v závislosti. Zároveň cituje definíciu Roberta Subby, kde je spoluzávislosť charakterizovaná ako emočný, psychologický a behavioristický stav u človeka vznikajúci v dôsledku dlhodobého vystavenia a dodrţiavania obmedzujúcich pravidiel, ktoré bránia úprimnému vyjadreniu pocitov a tieţ priamej diskusii o osobných a medziľudských problémoch (In Beattievová, 2006, s. 42). Spoluzávislosť

118 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i by sme mohli tieţ charakterizovať ako deštrukčné správanie, ktoré zniţuje schopnosť preţívať láskyplné vzťahy. Kodependentný (spoluzávislý) partner sa hlavne zameriava na uspokojovanie potrieb druhých, zatiaľ čo zanedbáva svoje vlastné potreby. Tento symptóm je častý v rodinách so závislým členom. Za kodependentné sú viac označované ţeny (Nešpor, 2007). Okruhlica (1998) tieţ chápe spoluzávislosť ako zaujatosť a vtiahnutie do problému príbuzných vo vzťahu k závislému, čo vedie k zmene správania a duševného stavu. V tomto stave dochádza často k neschopnosti racionálne riešiť situácie, ktoré súvisia so závislým rodinným príslušníkom. Spravidla prichádza pri spoluzávislosti k poškodeniu duševného zdravia spoluzávislého. Okrem neustáleho zvaţovania príčin vzniku závislosti sa spoluzávislí obviňujú z chýb v starostlivosti o rodinného príslušníka, ktorý je závislý. Často prichádza k poruchám nálad, depresii, plaču a k rôznym strachom. Pri spoluzávislosti sa rodičia závislého často vyhýbajú komunikácií a tráveniu spoločného času. Charakteristickým znakom je, ţe vzniká koalícia jedného z rodičov. Ako príklad uvádzame, ţe závislý syn je v koalícií s matkou, otec neschvaľuje synovo správanie, ale syn má podporu matky. Otec sa rozhodne tráviť viac čas radšej vo svojom zamestnaní. Na základe obmedzenej komunikácie rastú ďalšie problémy v rodine (Nešpor, 2007). Spoluzávislosť z historického uhla pohľadu sa po prvýkrát v terapeutickej oblasti objavuje koncom sedemdesiatych rokov. Samotné označenie sa začalo pouţívať vo viacerých liečebných centrách v Minnesote súčasne. Pôvodne slovo označovalo človeka, ktorého ţivot bol ovplyvnený spoluţitím s človekom chemicky závislým. Človek, ţijúci so závislým, si vytvoril nezdravé spôsoby zvládania ţivota. V mnohých výskumoch, zaoberajúcich sa ľuďmi ţijúcimi so závislými, sa objavujú telesné, duševné, emocionálne stavy, podobné alkoholizmu. Po vzniku organizácií Anonymných Alkoholikov (1935), v roku 1970 začínajú vznikať podporné skupiny Al-Anon vytvorené z manţeliek alkoholikov. Cieľom skupín je porozumieť a zvládať situácie, súvisiace s pitím ich partnerov. Podporný program skupiny pre manţelky/manţelov (Al-Anon) vychádza z dvanásť-krokového programu Anonymných alkoholikov. V minulosti sa spoluzávislosť viazala k alkoholizmu, neskôr do tejto skupiny boli identifikované ďalšie problémy, ako napríklad prejedanie sa, hazardné hráčstvo a iné

119 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. závislosti. Ak by sme mali presnejšie charakterizovať kodependenciu, vychádzame z faktu, ţe spoluzávislí ľudia celý svoj ţivot podriadili spoluţitiu so závislým rodinným príslušníkom. Typickým znakom spoluzávislých rodín sú zakázaná diskusia o problémoch, zákaz otvorených prejavov emócií, neúprimná komunikácia (Beattievová, 2006). Beattievová (2006, s. 47) definuje spoluzávislého človeka ako toho, kto sa dáva ovplyvňovať správaním druhého človeka a cíti nutkanie kontrolovať jeho správanie. Spoluzávislý jedinec môţe byť dieťa, dospelý, partnerka, manţelka, súrodenec, starý rodič alebo kamarát. Podstatou kodependného správania je naliehavá potreba pomáhať a kontrolovať. V prvom rade ide o nízke sebahodnotenie a sebavedomie spojené s pocitom viny. Vďaka potrebe pomáhať iným jedinec zabúda na svoje vlastné potreby. Spoluzávislé správanie je sebazničujúca forma správania, ktorá sa stáva návykom. Návyky sa opakujú bez premýšľania, čím sa klienti môţu dostať do deštruktívnych vzťahov, ktoré sú nefungujúce a prinášajú vyčerpanie a nepokoj. Medzi najčastejšie charakteristické znaky spoluzávislosti podľa Beattievovej (2006) patria nasledovné: starostlivosť o druhých spoluzávislí klienti cítia zodpovednosť za druhých. Často majú pocity úzkosti a sú nahnevaní, ak ich pomoc nie je účinná. Nedokáţu byť asertívni a jasní vo svojich postojoch. Vţdy sa snaţia vyhovieť druhým namiesto toho, aby vyhoveli sami sebe; nízka sebaúcta u spoluzávislých klientov súvisí s tým, ţe pochádzajú z dysfunkčnej rodiny. Nie sú schopní prijať pochvalu a pozitívnu spätnú väzbu na svoju osobu. Tieţ pociťujú silný strach z odmietnutia a majú tendenciu obviňovať sa zo všetkého; potlačenie je typickým znakom spoluzávislých klientov, ktorí sa boja byť sami sebou, nedokáţu sa uvoľniť a väčšinu času pôsobia strnulo; obsesie nadmerne sa strachujú o druhých ľudí, robia si starosti z nepodstatných vecí. Nenachádzajú odpovede na svoje otázky; kontrola vzhľadom na to, ţe preţili nepríjemné pocity so závislými, ktorí boli mimo kontroly, nedávajú veciam voľný priebeh. Snaţia sa kontrolovať udalosti a ľudí okolo seba, domnievajú sa, ţe najlepšie vedia ako by sa mali veci riešiť

120 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i Taktika ich pôsobenia je obviňovanie, nátlak, zastrašovanie, manipulácia a panovačnosť; popieranie spoluzávislí majú tendenciu popierať a ignorovať existujúce problémy alebo predstierať, ţe neexistujú. Pokúšajú sa stále niečo robiť, aby nemuseli rozmýšľať. Mnohí z nich majú tendenciu stať sa vorkoholikmi; závislosť kodependentní klienti svoj ţivot sústreďujú okolo druhých, od vzťahov očakávajú, ţe im poskytnú šťastie a dobré pocity. Strácajú záujem o svoj vlastný ţivot, keď niekoho milujú, pociťujú strach, ţe milovaná osoba ich opustí; zlá komunikácia spoluzávislí sa často obviňujú, vnucujú, prosia a podplácajú. Snaţia sa radiť, ale zároveň sa vyhráţajú a zastrašujú. Veľakrát nehovoria, čo si myslia a neberú sa váţne. Svoje ţiadosti a prosby vyjadrujú nepriamo, napríklad vzdychaním. Pri rozhovoroch sa ťaţko dostávajú k podstate veci aj preto, ţe slová opatrne vyberajú, aby dosiahli svoj ţiaduci výsledok; slabé hranice spoluzávislí klienti postupne zvyšujú svoju toleranciu voči správaniu iných ľudí. Ľuďom dovoľujú, aby ich svojím správaním zraňovali; nedostatok dôvery okrem toho, ţe spoluzávislí jednotlivci nedôverujú sami sebe a svojim pocitom, nedôverujú taktieţ svojim rozhodnutiam a druhým ľuďom; hnev boja sa svojho vlastného hnevu, ale aj hnevu iných ľudí. Majú obavy, ţe ak prejavia svoj vlastný hnev, ostatní ich opustia. Často plačú, mávajú depresie, prejedajú sa, robia podlé veci, aby sa pomstili. Občas majú záchvaty hnevu, trestajú iných za to, ţe ich nahnevali; sexuálne sklony aj v spálni sa správajú ako opatrovatelia, často majú sexuálny styk aj keď nechcú. Citovo sa uzatvárajú; rôzne iné medzi ďalšie spoluzávislé charakteristické znaky patria extrémna zodpovednosť alebo nezodpovednosť, strata spontánnosti, striedanie pasívnych a aktívnych reakcií. Kolísavosť v citoch a rozhodovaní, neriešenie problémov, ktoré bagatelizujú; pokročilé štádium v neskorších štádiách spoluzávislosti klienti bývajú apatickí, depresívni, uzavretí, aţ sa zvyknú izolovať

121 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. Strácajú zmysel pre dennú rutinu, zanedbávajú svoje povinnosti. Uvaţujú o samovraţdách, začínajú trpieť duševnými alebo telesnými ochoreniami, poruchami stravovania a stávajú sa aj závislými. Na základe našich doterajších skúseností z klinickej praxe so spoluzávislými klientmi môţeme konštatovať, ţe vyššie uvedené charakteristiky spoluzávislého správania zďaleka neobsahujú všetky príznaky spoluzávislosti. Neexistuje špecifický počet vlastností, na základe, ktorých by sa presne dalo identifikovať, či niekto je, alebo nie je spoluzávislý. V prvom rade je dôleţité, aby sme pri práci s klientmi vedeli identifikovať oblasť, v ktorej má daný klient problém. Našou skúsenosťou je, ţe mnohí prichádzajúci klienti nás navštívia v ambulancii pre úplne iný problém, napríklad úzkosť, strach, konflikty v zamestnaní a v partnerskom ţivote. Počas kontinuálneho sociálneho poradenstva často v pozadí identifikujeme spoluzávislé správanie Dospelé deti alkoholikov V minulosti prevaţovali názory, ţe ak sa uzdraví závislý člen v rodine, uzdravuje sa aj celá rodina. Prostredníctvom tohto názoru sa pozornosť upriamovala len na samotných závislých. Sme presvedčení na základe našich poznatkov, ţe ţivot so závislým sa rovnako dotýka aj ţivotov ostatných členov v rodine, a preto je treba, aby prešli taktieţ procesom uzdravovania. V inej podkapitole sa venujeme svojpomocným skupinám Al-Anon (organizácie pre ľudí ţijúcimi s alkoholikmi), ktoré sa zameriavajú hlavne na rodinných príslušníkov. Dospelé deti alkoholikov (DDA) počas podporných skupín pre rodinných príslušníkov nedostávali toľko priestoru na sebapoznávanie ako by potrebovali pre svoj rast. Preto vznikla potreba založiť svoju vlastnú skupinu, ktorej program je vytvorený tak, že vypĺňa nedostatok, ktorý je v Al Anon. Prvé sympózium o problematike DDA sa uskutočnilo v roku 1979 vo Washingtone, D.C. Po prvýkrát sa v roku 1980 v USA pripravoval kurz o poradenstve pre deti alkoholikov. Popisovanie syndrómu DDA sa netýka len problematiky detí, ţijúcich v alkoholických rodinách. Rovnako sa dotýka problematiky aj iných návykových látok, gamblerstva, prejedania sa a iné. Taktieţ aj rodín, o ktorých môţeme konštatovať, ţe sú dysfunkčné. Dospelé deti

122 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i alkoholikov sa počas dospievania neučia to, čo sa učia deti v priebehu ich veku počas svojho dospievania (Woititzová, 1998). Woititzová (1998) uvádza nasledovné pozorovania týkajúce sa dospelých detí alkoholikov: Nie sú si isté aké správanie je normálne ide o najzákladnejšiu charakteristiku DDA. Deti, ktoré preţili ţivot v patologickom prostredí, nemajú skúsenosť, čo je normálne a čo nie je. Veľakrát sa pozerajú na veci, ktoré sa im zdajú normálne a kopírujú ich, lebo nemajú zdravý základ z rodiny. Majú ťaţkosti doťahovať úlohy do konca nie sú schopné určiť si časový plán. V alkoholických rodinách, v ktorých preţili detstvo, sa riešenie situácií a vecí odkladali na neskoršiu dobu a v konečnom dôsledku sa ani nerealizovali. Vo funkčných rodinách dieťa dostáva priestor na učenie prostredníctvom rodičovských vzorov. Klamú v situáciách, v ktorých by bolo jednoduchšie povedať pravdu klamstvo má svoje opodstatnenie v rodinách zasiahnutých alkoholom, klamanie patrí k jej základným rysom. Prostredníctvom klamstva sa maskuje odpor k nepríjemnej realite a jej zastieranie. Prvým klamstvom vôbec je, ţe rodina popiera existujúci alkoholový problém. Pre okolie vystupuje tak ako keby ţiaden problém neexistoval a o tom, čo sa deje doma, sa nerozprávajú ani jednotliví členovia v rodine. Taktieţ rodič nealkoholik kryje rodiča alkoholika, ospravedlňuje a vysvetľuje jeho správanie. Rodič alkoholik sľubuje, ale skutky, ktoré prisľúbil, nerealizuje. Posudzujú sami seba bez zľutovania dospelé deti alkoholikov sa domnievajú, ţe sú príčinou všetkých problémov. Majú negatívne vnímanie seba samých, lebo počas detstva neexistovali ţiadne spôsoby, ako by sa mohli zavďačiť svojmu okoliu, neustále ich kritizovali za veci, ktoré nedávali ţiaden význam. Kritiku vnútorne prijali ako svoje vnútorné pocity, ktoré v nich zostali, aj keď ich uţ nikto nekritizuje. Nejde o pocity pokory, ale o deformované videnie reality. Majú problém zabávať sa a berú sami seba dosť váţne tieto dve charakteristiky sú spolu veľmi úzko prepojené. Dospelé deti alkoholikov si v detstve veľa radosti neuţili. Ţivot vnímali veľmi váţne, detstvo bolo pre nich traumou. Detských hier sa zúčastňovali, ale nedokázali sa pri nich uvoľniť. Spontánne dieťa, ktoré v nich ţilo bolo umlčané a potlačené. Čo sa prejavuje aj v dospelosti. Rovnako

123 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. vzniká problém oddeliť svoju vlastnú prácu a samého seba. Práca zohráva v ich ţivote dôleţitú úlohu a berú ju váţne, pričom sami pre seba nie sú dôleţití. Majú problémy s dôvernými vzťahmi Dospelé deti alkoholikov túţia po dôverných vzťahoch, čo je pre nich veľmi náročné aj preto, ţe nemajú ţiadne meradlo pre zdravý dôverný vzťah. V detstve sa nestretli so zdravým vzťahom, jediný model, ktorý poznali, bol rozporuplný vzťah (neistota) s rodičom. Strach z opustenia sa stáva pre nich prekáţkou pri vytváraní blízkych vzťahov. Často podliehajú pocitu naliehavosti (to je moja posledná šanca; keď teraz nie, tak uţ nikdy), čo u iných môţe vyvolávať tlak. Tým, ţe si nedôverujú, neustále potrebujú súhlas okolia pre všetko, čo robia. Reagujú neprimerane na zmeny, ktoré nemôţu ovplyvniť čo vyplýva z toho, ţe uţ ani ako malé deti alkoholikov nemali na nič vplyv, ale za okolie preberali zodpovednosť. Dospelé deti alkoholikov sa učia veriť sami sebe, lebo sa môţu spoľahnúť len na svoj úsudok. Neustále vyhľadávajú a vyţadujú pochvalu a uisťovanie faktom je, ţe dieťa si vytvára predstavu o sebe samom na základe zdieľania, ktoré mu sprostredkúvajú jeho rodičia. Z toho vyplýva, ţe okolie, v ktorom ţije, mu do určitej miery predurčuje to, ako sa bude v dospelosti vnímať samo. U dospelých detí alkoholikov formulácie rodičov neboli jasné a jednoznačné, lebo vyrastali v zmätku a nedostávali uistenia. Z čoho vyplýva, ţe v dospelosti sú uistenia pre nich veľmi dôleţité, ale zároveň ich nevedia prijímať. Obvykle pociťujú, ţe sú iní, neţ ostatní ľudia dospelé deti alkoholikov majú pocit, ţe sa od ostatných ľudí líšia. Tento pocit v sebe nosili celé detstvo, čo v nich pretrváva aj v dospelosti. Predpokladajú, ţe v akejkoľvek skupine sa ostatní cítia dobre okrem nich. Taktieţ počas detských hier sa v myšlienkach vţdy nachádzali inde. Na základe toho sa stali osamelými, a tak začleňovanie do skupín býva pre nich náročné aj tým, ţe si nevybudovali sociálne zručnosti. Svoju priazeň si často získavajú kupovaním ľudí, čím si ich pripútavajú. Pre dospelé deti alkoholikov je veľmi náročné uveriť, ţe niekto ich akceptuje a nemusia sa o to snaţiť, aby si to zaslúţili. Sú mimoriadne zodpovední alebo mimoriadne nezodpovední čo má tieţ svoj základ v detstve. Snaţili sa všetko zabezpečiť, čo časom vzdali, lebo vnímali, ţe členovia v rodine vzájomne nespolupracujú

124 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i Ako deti nezaţili význam spoluúčasti na plnení úloh a nenaučili sa spolupracovať s ostatnými. Taktieţ im absentuje vedomie vlastných moţností a obmedzení a neschopnosť povedať nie. Bývajú extrémne lojálni a to aj v situáciách, keď vidia, ţe ich lojalita je nezaslúţená čo je tieţ dôsledkom toho, ţe alkoholický domov je lojálnym miestom. Členovia rodiny sa preto stále nemali k odchodu, aj keď uţ bolo mnoho dôvodov na to, aby dávno odišli. Lojalita je výsledkom strachu a neistôt. Radšej zotrvávajú v nefunkčných vzťahoch, pretoţe je pre nich ťaţké a komplikované nejaký vzťah vybudovať. Vybudovaný vzťah (hoci je nefungujúci) im poskytuje isté bezpečie, pričom urobiť zmenu je pre nich mimoriadne náročné. Tieţ sú impulzívni a majú sklon nechať sa vtiahnuť do priebehu nejakej udalosti, pričom by uvaţovali o iných moţných alternatívach správania alebo moţných dôsledkoch impulzivita a netrpezlivosť majú taktieţ svoju podstatu v detstve, keď veci, ktoré sa neurobili ihneď, tak neboli vykonané vôbec. Ich impulzívne správanie je úmyselné a vykalkulované. Dospelé deti alkoholikov majú sklon vyhľadávať okamţitú odmenu. Nedostatok trpezlivosti je ďalšou charakteristikou a tieţ ţivnou pôdou pre ďalšie problémy v ţivote. Odkladanie vecí na neskôr im robí starosti, pretoţe keď vyrastali a nedostali hneď, to čo v danom okamţiku ţiadali, tak viac to nedostali, sľuby smerované do budúcna sa nikdy neuskutočnili. Dospelé deti alkoholikov sú netrpezlivé aj vtedy, keď sa rozhodnú so svojou trpezlivosťou pracovať. Pri spoluzávislosti sa často opakuje rovnaká voľba nevhodného partnera alebo partnerky. V mnohých prípadoch sa ţena alebo muţ rozvedú so svojím partnerom, ale nový partner, ktorého si nájdu, má tieţ problém s alkoholom alebo závislosťou. Nevhodných partnerov si deti často volia práve z rodín, kde sa vyskytovala závislosť (Nešpor, 2007). Pre zaujímavosť uvádzame od Nešpora (2007) členenie (podľa Wegscheider-Cruse, 1989) štyroch typov reakcií detí na závislosť jedného alebo druhého z rodičov: Rodinný hrdina najčastejšie ide o najstaršieho súrodenca, ktorý na seba preberá nároky za problémového rodiča, čo, samozrejme, presahuje jeho moţnosti. V dospelosti tento typ detí trpí pocitmi menejcennosti, aj keď navonok pôsobia celkom úspešne. Často

125 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. bývajú ohrozené nezdrţanlivým vzťahom k práci. Deti treba viesť, aby riešili situácie, ktoré sa dotýkajú ich veku. Stratené dieťa býva uzavreté a utiahnuté do seba, veľmi málo a ťaţko komunikuje, často uniká do fantázie svojho vnútorného sveta. Deti sa preto musia naučiť ţiť v realite. Klaun sa snaţí vyvolávať veselenie, a tak odvádzať pozornosť od problémov, ktoré ohrozujú rodinu. Jeho heslom často býva smiech je lepší ako konflikty. Smiech taktieţ zniţuje riziko fyzickej agresivity, takţe môţe tieţ slúţiť ako obrana. Pri práci s dieťaťom treba posilňovať jeho zdravé sebavedomie. Čierna ovca upozorňuje na seba tým, ţe robí zle a delikventne, tak sa snaţí odvádzať pozornosť od problémov dospelých, teda rodiny, v ktorej ţije. Tak ako aj vo vyššie uvedených rolí detí aj v tomto prípade je nevyhnutné prekonávať hlavne problém so závislosťou v rodinách, u detí treba posilňovať sebavedomie, stanoviť hranice. 3.3 Identifikovateľné znaky sociálnej patológie závislostí Pre lepšiu identifikáciu znakov sociálnej patológie závislostí sme sa rozhodli najprv venovať charakteristike rôznych hľadísk (Komenda, 1999) z pohľadu závislostí (Nešpor, 2007): etické hľadisko pri závislostiach prichádza k porušovaniu všeobecne platných mravných noriem. Závislé osoby sa dopúšťajú kriminality, delikvencie a prostitúcie. medicínske hľadisko závislosť je charakterizovaná podľa Medzinárodnej klasifikácie chorôb (MKCH -10) ako ochorenie. Ide o sociálno-patologický jav z medicínskeho pohľadu patriaci do oblasti psychiatrie. Okrem iného mnohí intravenózni uţívatelia trpia ochoreniami ako je Hepatitída C a HIV. Pri závislostiach vznikajú psychiatrické a duálne diagnózy. právne hľadisko závislí jedinci porušujú zákon a ich správanie je v rozpore s príslušnými právnymi normami spoločnosti. Drţanie návykovej látky nie je legálne ani pre vlastnú potrebu. sociologické hľadisko závislosť sa týka všetkých, nielen priamych uţívateľov, ale aj rodinných príslušníkov (spoluzávislých). Dôsledkom trestných činností závislých je ohrozená celá spoločnosť

126 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i Mátel (2010) rozlišuje nasledovné kritériá, podľa ktorých isté správanie môţeme označiť za patologické z hľadiska sociálnej práce: 1. Nekonformnosť správania, resp. odchýlka od aktuálnych spoločenských noriem pre identifikáciu tohto kritéria sú nápomocné ako uvádza, právne, kriminologické, antropologické a najmä sociologické výskumy a štúdie. V prvom rade je dôleţité poznanie súčasnej legislatívy v SR, konkrétne ustanovenia trestného zákona (zákona č. 300/2005 Z. z. v z. n. p): 171 Trestného zákona (ods. 1): Kto neoprávnene prechováva pre vlastnú potrebu omamnú látku, psychotropnú látku, jed alebo prekurzor, potrestá sa odňatím slobody až na tri roky. 172 Trestného zákona, ktorý sa vo svojich štyroch odsekoch zaoberá výrobou, predajom, sprostredkovaním, prevozom a organizovanou činnosťou s omamnými a psychotropnými látkami, udeľuje trestné sadzby od pätnástich až po dvadsať rokov odňatia slobody, podľa závažnosti konkrétneho prípadu a následkov, ktoré boli ním spôsobené. 173 Trestného zákona, ktorý trestá toho, kto sebe, alebo inému vyrobí, zadováži alebo prechováva predmet určený na nedovolenú výrobu omamnej látky, psychotropnej látky, jedu alebo prekurzora. Pričom predmetmi určenými na výrobu uvedených látok sú nielen prístroje, iné zariadenia a ich súčasti, ale aj suroviny, ktoré sú určené a spôsobilé k tejto veci. 174 Trestného zákona (šírenie toxikománie): je v ňom zakotvená ochrana proti navádzaniu iného na zneužívanie inej návykovej látky než alkoholu, alebo takej podpory a podnecovanie iného k takému navádzaniu. Naše poznatky z klinickej praxe: uţívanie návykových látok patrí medzi odchýlku v spoločnosti. Väčšinou po drogách siahnu ľudia, ktorí sa nevedia zaradiť do spoločnosti, hľadajú únik od reality, alebo hľadajú vzrušenie. 2. Závaţné negatívne vplyvy (na jedinca, rodinu, komunitu, spoločnosť) toto kritérium je nutné pri identifikácii sociálnej patológie. K identifikácii vyššie uvedeného kritéria napomáhajú klinické poznatky a výskumy medicíny, psychiatrie, psychológie, kriminológie, pedagogiky, sociálnej práce a sociálnej politiky. Okrem psychických a fyzických problémov nastupujú u závislých klientov aj osobné, pracovné, sociálne a rodinné komplikácie. Ďalej sem

127 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. môţeme zaradiť aj stratu slobody a moţnosti voľby. Zaujatosť a vtiahnutie do problému môţe hlavne u najbliţších príbuzných viesť k spoluzávislosti, čo znamená, ţe prichádza aj k ich zmene správania a duševného stavu. Nemení sa len osobnosť závislého jedinca, ale mení sa správanie celej rodiny. V genéze rodinného prostredia sa len veľmi zriedka stáva, ţe závislý ostáva iba jeden jej člen. Negatívne dopady závislosti sa prejavujú vo viacerých oblastiach: psychickej, zdravotnej, vzťahovej, sociálnej, finančnej, právnej. Klienti závislí od alkoholu sa uzatvárajú do svojho vlastného sveta, zostávajú vzťahovační a ich konflikty s okolitým svetom sa stupňujú. Taktieţ prichádza k zanedbaniu výţivy a k zhoršenému zdravotnému stavu. Dôsledky alkoholovej závislosti majú vplyv nielen na telesné ochorenia, ale aj na duševné ochorenia, kriminalitu, ekonomické straty a v neposlednom rade sociálno-patologický vplyv na rodinu. Naše poznatky z klinickej praxe: závislosti negatívne vplývajú nielen na jednotlivca, ktorý trpí ochorením, ale aj na rodinných príslušníkov, ktorí sú spoluzávislí. Závislý jedinec ohrozuje spoločnosť trestnou činnosťou, kriminalitou, ale aj šírením a prenosom chorôb. 3. Hromadnosť a opakovanosť (porušovanie spoločenských noriem) viacerými jedincami alebo skupinami v čase a priestore. Patologickým nie je existencia jednotlivých deviantných prípadov, ale ich nadmerný počet. Nástrojom pre merania kritéria hromadnosti a opakovanosti sú štatistické údaje a reprezentatívne výskumy. Naše poznatky z klinickej praxe: závislí klienti páchajú trestnú činnosť, pretoţe potrebujú finančné prostriedky na získanie drogy. Opakovane porušujú spoločenské normy a pravidlá. Ak sa klienti nedoliečujú (v ambulantných podmienkach alebo na posilňovacích pobytoch), prichádza k opakovaným recidívam a relapsom, alebo prechodu z jednej závislosti do druhej. Spoločnosť sa čoraz častejšie stáva konzumnou, čím prichádza k ďalším typom závislostí internet, vorkoholizmus, shopoholizmus...). Tieţ klesá veková úroveň uţívania návykových látok. 4. Nutnosť intervencie spoločnosti. Cieľom je odstránenie neţiaduceho správania, prevencia alebo zmiernenie negatívnych dôsledkov. Jednotlivci s deviantným správaním si zvyčajne nedokáţu

128 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i pomôcť sami. Stávajú sa dobrovoľnými alebo nedobrovoľnými klientmi pomáhajúcich profesií. Medzi inštitúcie, ktoré zmierňujú negatívne dôsledky alebo pôsobia v prevencii patria polícia, krízové a poradenské centrá (psychológovia), ambulancie (psychiatri, psychoterapeuti, sociálni pracovníci, sociálni pedagógovia). Nutnosť intervencie rozpoznáva sociálna politika. Sociálna pomoc a poradenstvo závislým sa dotýka viacerých aspektov ţivota jednotlivca, s cieľom ich resocializácie (Nešpor, 2007). Naše poznatky z klinickej praxe: je mnoho inštitúcií pôsobiacich v rámci prevencie relapsu závislostí. Klienti hľadajú pomoc najprv v nízkoprahových zariadeniach, potom v ambulantných podmienkach (psychiater, psychoterapeut) a neskôr v rezidenciálnych podmienkach (strednodobé ústavné a resocializačné strediská, domy na pol ceste). Neodmysliteľnou súčasťou liečby sú aj svojpomocné skupiny. 3.4 Multidisciplinárny tím v problematike závislostí Terénni sociálni pracovníci v rámci zniţovania rizík (harm reduction) pracujú s aktívnymi uţívateľmi drog v ich prirodzenom prostredí. Sociálna práca okrem toho poskytuje sociálne poradenstvo o moţnostiach liečby pre závislých a resocializáciu. Tieţ pomáha zorientovať sa spoluzávislým klientom v oblasti závislostí. Závislí klienti majú moţnosť nácviku sociálnych zručností na zvládanie rôznych ţivotných situácií, pozitívnych a negatívnych emócií a schopnosti byť asertívni (Rotgers, 1999). Medicína a lekári poskytujú liečbu závislým klientom prostredníctvom farmakoterapie. Najčastejšie ide odborných lekárov z oblasti psychiatrie, ktorí okrem medikamentov odporúčajú závislých klientov do strednodobej ústavnej liečby. Mnohí spoluzávislí taktieţ vyhľadávajú lekársku pomoc pri psychických komplikáciách (úzkostiach, depresiách), ktoré preţívajú v ţivote s aktívne závislým členom rodiny. Medikamentózna liečba pre oblasť závislostí nie je podporovaná psychoterapiou, často nie je povaţovaná za abstinenciu. Farmakoterapia zohráva dôleţitú úlohu pri detoxikácii, stabilizácií alebo liečbe súčasne sa vyskytujúcich porúch. Psychoterapia a farmakoterapia by mali byť skombinované, pretoţe sa v mnohých smeroch ovplyvňujú (Rotgers, 1999)

129 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. Psychoterapia nie je určená len pre samotného závislého, ale aj pre ostatných rodinných príslušníkov (spoluzávislých). Individuálna a skupinová psychoterapia smeruje k uzdravovaniu rodinných vzťahov a väzieb v rodine. Závislí klienti si prostredníctvom psychoterapie začínajú uvedomovať vysoko rizikové situácie, z ktorých môţe byť najpravdepodobnejšie, ţe siahnu opäť po drogách. Prostredníctvom sedení si vytvárajú nové modely správania a vyrovnáva sa so svojím ochorením (Rotgers, 1999). Tak ako rodinní príslušníci sú dôleţitou súčasťou v ţivote závislého, tak aj závislý ovplyvňuje ţivoty blízkych a príbuzných. Psychoterapia pre spoluzávislých nie je zameraná na závislého člena, ale na spoluzávislého klienta. Cieľom je skompenzovanie a vyrovnanie sa s existujúcim stavom a situáciou. Psychoterapeut spoluzávislým odporúča utlmiť podporu závislého, ktorá je spravidla kontraproduktívna a málo efektívna (Okruhlica, 1998). Profesionálne poradenstvo pre oblasť závislostí od návykových látok prináleţí v USA a v mnohých ďalších krajinách do kompetencií školených poradcov s ukončeným stredoškolským vzdelaním, ktorí dodatočne absolvovali kvalifikačný kurz s výcvikom pre oblasť závislostí. V zahraničných podmienkach pracujú títo poradcovia v prvokontaktných centrách, v teréne ale aj v ambulantných a rezidenciálnych podmienkach. Mnohí sa stávajú administrátormi pre túto oblasť. V zahraničí poradenskí pracovníci patria k najmobilnejším, v budúcnosti sa dá podobná situácia očakávať aj v našich podmienkach na Slovensku (Okruhlica, 1998). U nás v oblasti závislostí pôsobia hlavne špecializovaní lekári z oblasti psychiatrie. Ďalej sú to psychoterapeuti (s ukončeným psychoterapeutickým výcvikom) a sociálni pracovníci s vysokoškolským vzdelaním. Študenti sa podieľajú na programoch zniţovania rizík (harm reduction) v rámci streetworku. V Českej republike na Karlovej Univerzite vzniklo štúdium adiktológie, ktoré je špecializované práve na oblasť závislostí. V krízových centrách podľa Špatenkovej (2004) pôsobia v multidisciplinárnom tíme psychológovia, sociálni pracovníci, lekári a zdravotné sestry. Tieţ vníma dôleţitú spoluprácu medzi ďalšími odborníkmi, ako sú právnici, duchovní. Súčasťou tímov by mali byť aj dobrovoľníci, školení laickí terapeuti, školení laici alebo študenti odborov zameraných na oblasť pomáhajúcich profesií. Krízová intervencia sa líši od iných spôsobov práce s klientmi, preto je vhodné,

130 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i aby profesionáli v pomáhajúcich profesiách absolvovali výcviky zamerané práve na krízovú intervenciu Terapeutické komunity zaoberajúce sa oblasťou drogových závislostí v rámci zloţenia tímu sú taktieţ výrazne multidisciplinárne. Pracovníci majú rôzne vzdelanie (sociálna práca, psychológia, špeciálna pedagogika, medicína psychiatria). Dôleţitým špecifikom je, ţe komunity sú zmiešané z profesionálov a neprofesionálov, teda bývalých uţívateľov drog. Myslíme si, ţe je vhodné ak tím je vyváţený nielen v zastúpení profesionálov a neprofesionálov, ale aj v rámci veku a genderového zastúpenia muţov aj ţien (Kalina, 2008). V terapeutických komunitách v zahraničí nepracujú len s odborníci z danej oblasti, ale aj s právnici a duchovní poradcovia. Rôznorodosť vzdelania doplňujú aj špecializované psychoterapeutické výcviky, napríklad rodinná terapia, arteterapia, individuálna a skupinová psychoterapia. Drogová závislosť je vţdy problémom multifaktorovým, v poskytovaní starostlivosti a poradenstva v oblasti závislostí nestačí vyuţívať odbornosť jednej profesie. Výhoda je pokiaľ zloţenie tímu je rôznorodé (Kalina, 2008). Ex-useri sú bývalí absolventi terapeutickej komunity alebo laickí terapeuti (abstinujúci alkoholici s ukončenou strednodobou liečbou), ktorí môţu pôsobiť v terapeutických komunitách, najmä ergoterapeuti. V mnohých prípadoch, nemajú vyššie vzdelanie (ktoré odstupom času absolvujú), no do komunít prinášajú vzor a moţnosť postupu na vrchol hierarchie. Názory na pôsobenie bývalých uţívateľov a ich pôsobenie v terapeutických komunitách sa však stále vyvíjajú a stále sú divergentné (Kalina, 2008). 3.5 Liečba závislostí a miesto sociálneho pracovníka v nich Liečbou závislostí sa zaoberajú špecializované centrá pre liečbu drogových závislostí, psychiatrické oddelenia a protialkoholické ambulancie. Liečba môţe byť dobrovoľná, nedobrovoľná (nariadená súdnou cestou alebo pri maloletých rozhodnutím zákonného zástupcu) (Kolibáš Novotný, 1996). Formy liečby rozoznávame ambulantnú a ústavnú, kaţdá má svoje výhody a nevýhody. V oboch prípadoch je však nevyhnutná spolupráca a participácia klienta. Liečba má svoju postupnosť, ktorá začína detoxikáciou, ďalším krokom je ústavná liečba a resocializácia. V doliečovacom procese dôleţitú úlohu zohrávajú socioterapeutické

131 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. skupiny pod dohľadom terapeuta a svojpomocné skupiny bez účasti terapeuta Ambulantná starostlivosť Ambulantná liečba má dva prístupy: individuálne poradenstvo alebo psychoterapiu a skupinové sedenia. Najvhodnejšia forma je, ak sa oba varianty prelínajú a závislý klient participuje na oboch. Zo začiatku sa klienti zúčastňujú najmä individuálnych sedení kým sa osmelia prísť do skupiny (Okruhlica, 1998). V ambulanciách v porovnaní s rezidenciálnymi zariadeniami sa nachádzajú klienti v rôznej fáze abstinencie. Ambulancie v rámci svojej pôsobnosti pomáhajú všetkým abstinujúcim súčasne. Podmienkou skupinových sedení a sociálneho poradenstva je, aby klienti neprichádzali do zariadenia pod vplyvom návykovej látky. Ambulantná liečba nemá stanovenú dĺţku trvania, závisí od dohody klienta a sociálneho pracovníka (Okruhlica, 1998). Ambulantné krízové centrum Otvorené srdce ( poskytuje poradenské, psychoterapeutické a sociálne sluţby dospelým klientom, ktorí sa ocitli v krízovej ţivotnej situácii a najmä tým, do ţivotov ktorých vstúpila priamo, či nepriamo, droga. V našich ambulantných podmienkach pracujeme s klientmi, ktorí rozmýšľajú nad ústavnou liečbou, alebo prichádzajú práve z nej. Ponúkame individuálne sociálne poradenstvo a skupinové sedenia. Skupinová práca s klientmi centra je rozdelená podľa typov závislostí (alkohol, drogy, nelátkové závislosti a spoluzávislosť). Myslíme si, ţe efektívnejšia práca je so špecifikovanými skupinami podľa typu závislosti. Sociálny pracovník v ambulantnej forme liečby v rámci nášho ambulantného krízového centra Otvorené srdce poskytuje sociálne poradenstvo a moţnosti liečby ako pre závislých, tak aj pre spoluzávislých klientov. Tieţ poskytuje vzdelávanie zamerané na asertivitu a výcvik v oblasti sociálnych zručností Ústavná starostlivosť Ústavná starostlivosť sa poskytuje prostredníctvom zdravotníckych zariadení na psychiatrickom oddelení. Liečba je lôţková so stanovenou hranicou 3 mesiace, pri nelátkových závislostiach 7 týţdňov (Okruhlica, 1998)

132 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i Oproti ambulantnej klienti ústavnej liečby sú v bezpečnejšom prostredí a odborná starostlivosť sa im poskytuje nepretrţite. Program v ústavnej liečbe je intenzívnejší, klienti sa viac zaoberajú svojimi emóciami a majú moţnosť spoznať sa prostredníctvom skupiny, ktorá ich konfrontuje pod dohľadom terapeuta. Nevýhodou môţe byť, ţe klient stráca svoju anonymitu a ţe je dlhodobejšie práceneschopný. Včas a dobre indikovaná ústavná liečba môţe predchádzať rozbitiu sociálnej siete, zdravotným poškodeniam a recidívam (Nešpor, Csémy, 1996). Detoxikácia a detoxifikácia Detoxikácia znamená zbavovanie organizmu človeka toxickej látky po tom, čo dochádzalo jej pôsobením k narúšaniu telesných funkcií. Ide o proces liečby akútnej otravy, napríklad alkoholom alebo heroínom, keď jedným z varovných prejavov je porušené vedomie, bezvedomie aţ predávkovanie. Cieľom detoxikácie je vykonať oţivovanie, ak je zástava vitálnych funkcií, kontrola tlaku, pulzu a iné. Medzi zariadenia, ktoré sa venujú detoxikácií, patria hlavne nemocnice (Okruhlica, 1998). Detoxifikácia podľa Okruhlicu (1998, s. 64) je naopak liečebný proces, ktorý sa uplatňuje pri zbavovaní organizmu návykovej látky, na mnoţstvo ktorej je človek adaptovaný a pri tejto liečbe mu pomáhame zvládať po odňatí jej nedostatok. Podľa terminologického slovníka z oblasti alkoholu a drog (2000), detoxifikácia je proces, pri ktorom je jedincovi odňatá psychoaktívna látka, tak, aby odvykacie príznaky boli minimalizované. Medzi zariadenia, ktoré poskytujú detoxifikáciu, patria detoxifikačné krízové centrá, lôţkové oddelenia centra pre liečbu drogových závislostí alebo psychiatrie (Okruhlica, 1998) Nariadená ochranná liečba Liečba od alkoholu a iných drogových i nedrogových závislostí sa vykonáva aj v zariadeniach, ktoré nie sú primárne určené na liečbu závislostí, ale ide o také, kde sa vykonáva trest odňatia slobody. V určených ústavoch na výkon trestu odňatia slobody sa vykonáva súdom stanovená liečba závislostí, ako ochranné liečenie. Tento druh sankcie sa môţe uloţiť súčasne s trestom odňatia slobody a vykonáva sa v ústavoch na výkon trestu odňatia slobody, kde sú zriadené zariadenia na výkon ochrannej liečby. Ochranná liečba sa ukladá väčšinou páchateľom, ktorí v čase spáchania trestného činu boli pod vplyvom

133 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. návykovej látky, alebo inej závislosti, ktorá mohla mať vplyv na spáchaný trestný čin. Ochranná liečba je povinná, pretoţe bola uloţená súdom v zmysle Trestného zákona. Spôsob liečby v takýchto zariadeniach sa riadi rovnakými metódami, ako psychiatrické liečebne určené na liečbu závislostí. Špecifikum tejto liečby je, ţe sa pacienti i personál musia riadiť i osobitnými zákonmi a predpismi, ktoré súvisia s výkonom trestu odňatia slobody. Špecifickým druhom liečby závislostí je dobrovoľná liečba počas výkonu trestu odňatia slobody. Rovnako sa vykonáva na psychiatrickom oddelení, ale dobrovoľná liečba je oddelená od ochrannej. Tento špecifický druh liečby, keďţe ja zaloţený na dobrovoľnosti má veľmi prísne kritériá dodrţiavania pravidiel ako súčasť terapeutického procesu. V tejto činnosti je veľmi dôleţitá odbornosť personálu a veľmi dobrú tímovú spoluprácu. Okrem odborného personálu psychiatrického oddelenia, je v tíme i pedagóg oddielu, ktorý vykonáva odbornú činnosť súvisiacu s výkonom trestu. V tomto procese je pre moţné zaradenie sa odsúdených do občianskeho ţivota svojimi činnosťami a kompetenciami najdôleţitejším pomocníkom, sprievodcom a poskytovateľom podpory pre odsúdeného, pretoţe svojou činnosťou zodpovedá za realizáciu práv a povinností odsúdených zverených mu do starostlivosti (por. Roman, Roman, 2010, s. 131). Personál, ktorý vykonáva dobrovoľnú liečbu drogových závislostí sa riadi v liečbe rovnako pravidlami a terapeutickými metódami ako iné resocializačné zariadenia na liečbu závislostí. Na zvýšenie účinku terapeutického pôsobenia dobrovoľnej liečby, boli odsúdení v ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou zapojení do projektu na vykonávanie primárnej prevencie na základných a stredných školách, ktoré boli za aktívnej účasti liečených odsúdených zamerané na preukázanie schopností zefektívniť menej účinné formy primárnej prevencie doteraz realizovanej na základných a stredných školách. Úlohou liečiacich sa odsúdených bolo preukázať schopnosť prezentovať svoju životnú cestu s drogami k nástupu do výkonu trestu odňatia slobody pred publikom. Tam pravdivo a otvorene informovať o svojich zážitkoch a pocitoch. Cieľom takto vykonávanej prevencie bolo urobiť stretnutia so žiakmi atraktívnym, zaujímavým a hodným prehodnotenia postojov žiakov k drogám. Tento realizovaný a v histórii slovenského väzenstva výnimočný projekt Drogy v plnej nahote bol spoločensky ocenený mimoriadnou

134 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i cenou Rady mládeže Slovenska,,Most za podporu práce s deťmi a mládežou (por. Roman, 2010). 3.6 Metódy sociálnej práce so závislými a spoluzávislými Klientela, ktorej sa venujeme v našej podkapitole závislosti, je úzko špecifická, často s vysokým podielom manipulatívneho typu klientov. Mnohé metódy a prístupy sú direktívnejšie ako pri práci s iným typom klientov Streetwork a harm reduction Barbora Kuchárová, Andrej Mátel Streetworkeri pracujú s aktívnymi uţívateľmi drog v ich prirodzenom prostredí, čiţe vykonávajú terénnu sociálnu prácu. Podľa Pavelovej (2008, s. 117) sú úspechy tejto práce sú priamo závislé od osobnostného i odborného vybavenia streetworkera. Práve pre náročnosť tejto práce potrebuje pravidelnú supervíziu. Streetwork delíme na (Klenovský, 2006): 1. Peší streetwork pracovníci chodia pešo za klientmi na vopred dohodnuté miesta, nosia potrebný zdravotnícky materiál, injekčné striekačky a zbierajú pouţité injekčné striekačky. Väčšinou ho vykonávajú dvaja streetworkeri. Nevýhodou pešieho streetworku je, ţe peši sa dá obsiahnuť len malé územie a nemajú zo sebou technické vybavenie, ako má mobilný streetworker v dodávke. 2. Mobilný streetwork na konkrétne miesta chodia pracovníci v aute alebo v upravenej dodávke. Výhodou je, ţe v aute sa vozí väčšia zásoba materiálu a môţe sa takisto obsiahnuť väčšia lokalita, prípadne viac lokalít s výskytom klientov. Ďalšou výhodou je, ţe v aute môţu pracovníci vykonávať ošetrovanie klientov v diskrétnom prostredí. 3. Stacionárny streetwork ide o poskytovanie sluţieb na pevnom mieste, väčšinou v budove. Streetwork je prácou na ulici, ale postupne sa väčšina organizácií, zaoberajúcich sa touto prácou, čiastočne inštitucionalizuje, lebo pociťuje potrebu rozšíriť svoje sluţby a mať aj svoje zázemie pre nízkoprahové sluţby a administratívnu činnosť. Prechádzajú tak do nízkoprahových centier alebo kontaktných centier (Matoušek, 2003). Na tento druh streetworku sú najvhodnejšie nízkoprahové kontaktné centrá. Výhodou je, ţe klient tu môţe dostať

135 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. väčšiu ponuku sluţieb, napr. potravinový servis, hygienický servis a môţe sa mu poskytnúť aj lepšie ošetrenie. Klient si môţe v centre aj oddýchnuť a porozprávať sa o svojich problémoch, prípadne mu môţe byť poskytnuté špecializované sociálne poradenstvo. Kontaktné centrá (K-centrá) sú najčastejšie nízkoprahové zariadenia, kde pracovníci poskytujú klientom, ktorí sa ešte nerozhodli skoncovať so svojím rizikovým správaním, kompletný servis sluţieb, ktoré takéto centrum ponúka, a zároveň ho podporujú v jeho prípadnom rozhodnutí skoncovať so svojím rizikovým správaním. Ak klient nechce s takýmto správaním prestať, tak sa pracovníci centra snaţia jeho situáciu aspoň stabilizovať a minimalizovať škody v zmysle harm reduction, ktoré súvisia s aplikáciou drog a rizikovým správaním. Výhodou takéhoto kontaktného centra je moţnosť nadviazať kontakt s takou časťou populácie, ktorá je do značnej miery anonymná a neprístupná pre akýkoľvek iný terapeutický kontakt. Cieľom pracovníkov kontaktného centra je pomôcť takémuto klientovi (Jírešová - Javorková, 2003). Kontaktné centrá majú najčastejšie charakter stacionárnej stavby, ale môţu byť aj mobilné. Výhodou mobilných centier je, ţe sa môţe podľa potreby presúvať z miesta na miesto (Matoušek, 2003). Kontaktné centrá poskytujú klientom najčastejšie tieto sluţby: výmenu striekačiek a zdravotníckeho materiálu, základnú hygienickú očistu, bývanie, stravu, nápoje, lekárske, právne, sociálne a psychologické poradenstvo a krízovú intervenciu. Ďalej klientom poskytujú edukačné materiály, rozdávajú broţúrky o hepatitíde, o tom ako správne pouţívať jednotlivý materiál, ktorý klientom poskytujú, kam všade sa dá ísť liečiť a poskytujú ošetrenie a sprostredkovanie odborného ošetrenia lekárom, distribúciu do liečební, vykonávanie testov na prítomnosť chorôb ako HIV, hepatitída, pohlavných chorôb v krvi klientov a ďalšiu potrebnú pomoc (Jírešová Javorková, 2003). Jednou z dôleţitých úloh streetworku je ZNIŢOVANIE RIZÍK (harm reduction) spojených najmä s prenosom infekčných a pohlavných chorôb. Podľa Barkera (2003, s. 190) stratégia harm reduction je pragmatický prístup, orientovaný skôr na ochranu verejného zdravia redukciou negatívnych dôsledkov niektorých foriem škodlivého správania, neţ samotné odstránenie deviantného správania. Podľa Šiňanskej (Por. In Ţiaková, 2011, s. 277) hlavnou myšlienkou harm reduction je, ţe klienta nepresviedčame, ţe musí radikálne riešiť svoj sociálny problém tak, ako je definovaný spoločnosťou, ale cieľom je,

136 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i aby zniţoval riziká, ktoré pre neho, pre jeho blízkych a spoločnosť pramenia z jeho spôsobu ţivota. Samotný anglický výraz harm reduction sa používa od osemdesiatych rokov 20. storočia. V roku 1990 sa konala v Liverpoole Konferencia o redukcii škôd spojených s drogami. S cieľom presadzovať politiku harm reduction na celom svete následne vznikla Medzinárodná asociácia pre znižovanie škôd spojených s užívaním drog (International Harm Reduction Association). Od konca deväťdesiatych rokov 20. storočia je koncept harm reduction uvádzaný ako jeden zo štyroch pilierov európskej drogovej politiky (Šiňanská, In Žiaková, 2011, s ). Terénni sociálni pracovníci pôsobia najmä v oblasti prevencie pri šírení vírusu HIV a hepatitídy typu B a C. Samotná terénna sociálna práca zameraná na zniţovanie rizík je zameraná na kontaktovanie drogovo závislej klientely, poskytovanie materiálu (napr. striekačiek) a informácií. Podľa Matouška (2008, s. 256) je závislým osobám v nízkoprahových zariadeniach síce ponúkané prijatie do intenzívnej odvykacej liečby, ak však nechcú ponuku vyuţiť, môţu dostať zdarma sterilné injekčné striekačky a ihly, prezervatívy, môţu sa poradiť, dostanú osvetové materiály, môţu sa umyť, zúčastniť ponúkaných programov a pod. Niektoré zariadenia majú aj zvláštne miestnosti pre aplikáciu návykových látok. V niektorých krajinách je v rámci tejto stratégie poskytovaná aj substitučná liečba spočívajúca v kontrolovanom podávaní látky, ktorá drogu nahradí Krízová intervencia pri závislostiach Krízová intervencia, ktorú poskytujeme v Ambulantnom krízovom centre Otvorené srdce závislým klientom a rodinným príslušníkom ţijúcim so závislými, je najčastejšie zameraná na nasledovné aktivity: podpora a ventilácia emócií klientov závislých a spoluzávislých pre obe skupiny klientov je potrebné ventilovať emócie a prijať svoje ochorenie ; klienti sa v spoločnosti cítia nálepkovaní (labelling) a ţijú v polopravdách pred okolitým svetom; poskytovanie pocitu bezpečia hlavne pre rodinných príslušníkov, ktorí nevedia, ako sa chrániť pred členom v rodine, ktorý odmieta ich pomoc a pouţíva voči nim emocionálnu

137 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. manipuláciu a násilie (poskytujeme pravdivé informácie o závislosti a o moţnostiach dočasného krízového ubytovania); identifikovanie problémov, ktoré treba riešiť ako prvoradé mnohí klienti, ktorí majú problém so závislosťou si nevedia určiť priority (napr. uprednostňujú prácu pred svojím vlastným ochorením), klientov motivujeme na riešenie ich primárneho problému, dostávajú informácie o moţnostiach liečby; mobilizácia zdrojov pomoci klienti, ktorí prichádzajú do ambulancie, kde pôsobíme, dostávajú informácie o rozdieloch medzi ambulantnou a ústavnou liečbou, spoluzávislým klientom poskytujeme informácie o spoluzávislosti a moţnosti uzdraviť sa; vytvorenie plánu pomoci s klientmi vytvárame plán moţností riešenia ţivotnej situácie, v ktorej sa nachádzajú; konfrontácia s realitou klienti nie sú schopní vidieť realitu, v ktorej sa nachádzajú; jeden zo symptómov závislosti je sebaklam. Formy krízovej intervencie, ktorú poskytujeme v Ambulantnom krízovom centre Otvorené srdce, sú ambulantná krízová pomoc a telefonická pomoc. Klienti prichádzajúci do ambulantného krízového centra, vyhľadajú pomoc na základe vlastného rozhodnutia, alebo sú distribuovaní do centra inými inštitúciami. Krízové centrum predstavuje pre klienta v ţivotnej kríze poradenstvo a podporu, ktoré absentujú v jeho ţivote. Telefonické poradenstvo ponúkame v ambulantnom krízovom centre klientom, ktorí sú v kríze a potrebujú podporu prostredníctvom telefonického rozhovoru. Mnohí klienti sa informujú o moţnostiach liečby pre seba alebo rodinného príslušníka. Telefonická krízová intervencia má svoje výhody (bezpečie pre klienta, anonymita, okamţité poradenstvo), aj nevýhody (neosobný kontakt, časový stres) Sociálna práca s rodinou závislého klienta Ako sme uţ vyššie spomenuli, predmetom činnosti sociálneho poradenstva v ambulancii, kde pôsobíme, nie sú len závislí klienti, ale aj spoluzávislá klientela. Myslíme si, ţe je nevyhnutné podporovať celú rodinu v procese uzdravovania. Rodinní príslušníci sú dôleţitou súčasťou v ţivote závislého klienta

138 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i Spolupráca s nimi je významná pre poradenskú a terapeutickú činnosť závislých. Nielen pre závislých je dôleţité sociálne poradenstvo, ale aj pre spoluzávislých, na ktorých sa v minulosti vôbec nekládol dôraz v rámci uzdravovania celej rodiny. Sociálne poradenstvo pre spoluzávislých (rodinní príslušníci) sa môţe uskutočňovať individuálne (poradenstvo, psychoterapia), ale aj formou skupinového poradenstva alebo individuálnej psychoterapie (Okruhlica, 1998). Hlavnou myšlienkou, na ktorej sú zaloţené metódy rodinnej terapie liečby pre závislých, ako uvádza J. R. McKay (In Rotgers, 1999), je zapojiť do celého procesu diania aj blízke osoby. Existujú dva typy intervencií zameraných na rodinu: párová a rodinná. Párového poradenstva sa zúčastňuje drogovo závislá osoba a ďalší člen (manţel/ka, partner/ka). Do rodinnej terapie sú zapojení ostaní členovia rodiny (súrodenci, rodičia, starí rodičia). V sociálnom poradenstve so spoluzávislými klientmi registrujeme, ţe zanedbávajú svoju vlastnú osobu, nedokáţu zabojovať za svoje vlastné práva a nevedia byť asertívni. V Ambulantom krízovom centre, kde pôsobíme, sme vytvorili program vzdelávania, zameraný na komunikáciu, získavanie sociálnych zručností a asertivitu. Taktieţ poskytujeme sociálne poradenstvo pre spoluzávislých, zamerané na ošetrovanie a čelenie manipulácii závislého. Skupinové poradenstvo vytvára záchytnú sieť pre spoluzávislých, kde sa pravidelne stretávajú Sociálne poradenstvo pre závislých a spoluzávislých Poradenstvo v oblasti závislostí od návykových látok môţe poskytovať špecializovaný zdravotnícky personál, odborní lekári (psychiatri), psychológovia, sociálni pracovníci, špeciálni pedagógovia. Poradenstvo moţno poskytovať v krízových ambulanciách, poradniach, prvokontaktných centrách (na Slovensku zatiaľ absentujú), rezidenciálnych liečebných zariadeniach a taktieţ aj v teréne (Okruhlica, 1998). Pre úspešné poradenstvo má veľký význam informovanosť klientov o predmete poradenstva. Dôleţité je, aby poradca vedel poskytnúť informácie o moţnostiach liečby, typoch liečby, výhodách a nevýhodách ambulantnej a ústavnej liečby. Poradenstvo by malo byť poskytované nielen klientom, ktorých sa priamo dotýka závislosť, ale aj rodinným príslušníkom, ktorí so závislými ţijú, alebo prichádzajú do

139 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. uţšieho kontaktu. V minulosti sa kládol dôraz len na uzdravovanie závislého, čím sa predpokladalo, ţe sa uzdravuje celá rodina. Na základe našich doterajších skúseností musíme vyvrátiť túto informáciu. Spoluzávislí klienti sú často v úzadí a nevedia, ţe ich správanie je podmienené všetkým, čo preţili v patologickom prostredí, aj keď sa v ňom v súčasnosti nenachádzajú, svoju spoluzávislosť si prenášajú aj do iných sfér ţivota (vzťahy, zamestnanie, priateľstvá a iné). Podľa Okruhlicu (1998) v poradenstve platí niekoľko principiálnych zásad: poskytovať klientom informácie jasne, stručne a podrobne; ak poradca nevie odpovedať na kladené otázky, mal by poskytnúť kontakt na inú inštitúciu; poradca by mal klientovi predostrieť všetky moţné riešenia aj so všetkými moţnosťami pravdepodobností; neprimerane nestrašiť klienta, pokúsiť sa ho upokojiť. U závislých klientov od návykových látok si musíme uvedomiť, ţe prichádza k moţnostiam manipulácie zo strany klientov. Podľa Gaburu a Pruţinskej (1995, s. 85) manipulácia slúţi ako ochrana krehkého ega, klient ňou reaguje na strach z odkrytia nebezpečných tém, do ktorých by sa nerád púšťal, pričom cíti, ţe tieto témy sú pre neho dôleţité. Klient môţe pouţívať manipuláciu aj ako obranu pred vonkajším svetom, ktorý môţe vnímať, ţe je pre neho nebezpečný a ohrozujúci. V poradenskej práci so závislými klientmi (tak ako aj v inom poradenstve) platí, ţe s mnoţstvom skúseností rastie efektívnosť práce poradcu a profesionalita v jeho prístupe (Okruhlica, 1998). Vo svete a ani u nás nie je známa ţiadna všeobecne účinná technika a ani metóda, ktorá by v plnej miere viedla mladých ľudí k tomu, aby nepodľahli závislosti od návykových látok. Preventívne programy majú charakter informačný (poradenský), kde mladí ľudia dostávajú skutočné informácie o nebezpečenstve uţívania návykových látok. Ďalšou preventívnou aktivitou sú rovesnícke programy, zamerané na skupinové sedenia v uţšom kruhu (Okruhlica, 1998). Sociálne poradenstvo pre spoluzávislých Pri spoluzávislosti často dochádza aj k poškodeniu duševného zdravia jednotlivca. Mnohí spoluzávislí si neuvedomujú, ţe potrebujú pracovať so svojou vlastnou osobnosťou. Veľakrát nás kontaktujú

140 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i v ambulantnom krízovom centre práve kvôli závislému rodinnému príslušníkovi a hľadajú formu pomoci, ktorú by mu mohli poskytnúť. V ambulancii okrem poradenstva pre závislých poskytujeme poradenstvo aj pre spoluzávislých, kde dostávajú základné informácie o spoluzávislosti a moţnosti práce so svojimi postojmi. Spoluzávislí zvaţujú príčiny prečo ich dieťa alebo partner siahol po návykovej látke. Obviňujú sa z chýb pri vzniku a v starostlivosti o závislého. Psychický stav sa u nich prejavuje poruchami nálady, depresiou, plačom a strachom. Taktieţ prichádza k somatickým komplikáciám ako nechutenstvo, bolesti ţalúdka, kŕče, chudnutie a iné. Poradenstvo pre spoluzávislých môţe byť zamerané na rady a pomoc pre tých, ktorí nie sú výrazne spoluzávislí a poradenstvo venované pre tých, ktorí sú výrazne spoluzávislí (Okruhlica, 1998): Rady a pomoc pre tých, ktorí nie sú výrazne spoluzávislí poradenstvo je zameraná na poskytovanie praktických informácií o problematike návykových látok a moţnostiach liečby závislosti. Hlavnou témou informácií sú: o základné poznatky o závislostiach; o predchádzanie manipulácie zo strany závislého; o zásady pravidiel v domácnosti, ak sa v nej nachádza závislý; o ako podporiť závislého člena rodiny pri abstinencii; o na čo byť vopred pripravený; o ako zvládať stresové situácie. Poradenstvo pre tých, ktorí sú spoluzávislí cieľom poradenstva je skompenzovanie spoluzávislých a vyrovnanie sa s existujúcim stavom. Taktieţ utlmiť dočasné aktivity, zamerané na podporu závislého, pretoţe v takomto prípade bývajú kontraproduktívne. Poradenstvo je zamerané na to, ako zvládať samých seba. Mnohí spoluzávislí klienti v ťaţších stavoch potrebujú krátkodobú podpornú pomoc v rámci psychiatrickej liečby, prostredníctvom medikamentov. Za vhodné povaţujeme, ak spoluzávislí klienti chodia súčasne s blízkym k spoločnému sociálnemu pracovníkovi alebo psychoterapeutovi. Okruhlica (1998, s. 178) odporúča dochádzať často do svojpomocných podporných skupín, kde sa stretávajú ľudia, prevaţne príbuzní s rovnakým osudom a na modeloch druhých hľadajú zdroj poučenia ako by oni sami mohli zvládnuť seba. Cielená spätná väzba ako forma sociálneho poradenstva

141 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. Rietmayerová a Broumová (2007, s. 9) spätnú väzbu definujú ako informáciu upozorňujúcu na to, či správanie nejakého systému je, alebo nie je na ţiaducej ceste. Pod systémom, rozumieme v tomto kontexte jednotlivca alebo skupinu ľudí a sociálne prostredie vo vzájomnom pôsobení. Spätná väzba poskytuje informáciu a náhľad na vonkajšie správanie a prejavy. V procese sociálneho poradenstva a sociálnej terapie ide väčšinou o spätnú väzbu (feedback) na správanie klienta voči sebe samému a okoliu, v ktorom sa nachádza. Poskytovanie spätnej väzby slúţi na ďalší vývoj a posun osobnosti. Informácie od okolia, sociálneho pracovníka, svojpomocnej skupiny alebo socioterapeutickej skupiny pomáhajú pochopiť klientom ţivotnú situáciu, v ktorej sa nachádzajú a poučiť sa z chýb do budúcnosti. Cielená spätná väzba je zameraná na cielenú charakteristiku, týka sa konkrétnej situácie alebo osôb. Je poskytovaná v skupinách, ktoré sa zaoberajú učením a sebapoznávaním prostredníctvom záţitku. Taktieţ je súčasťou výchovy nielen jednotlivca, ale aj iných ľudí (Rietmayerová, Broumová, 2007) Terapeutické komunity a socioterapeutické skupiny Terapeutické komunity pre závislých od návykových látok začali vznikať po druhej svetovej vojne v USA. Základom pre nich boli skúsenosti z hnutí Anonymných alkoholikov. Prístup k rodine v terapeutických komunitách pre drogovo závislých je ovplyvnený hlavne tým, ţe mnohí závislí klienti rodinné zázemie nemali, alebo vzťahy v rodine boli negatívne. Terapeutická komunita tak vytvára náhradnú rodinu, ktorá dočasne klientom poskytuje emočnú a sociálnu podporu. Pri vzniku závislosti od psychoaktívnych látok, rodina nepochybne trpí. Ale aj napriek tomu, pre rodinu to môţe mať pozitívny význam, ak jej závislý člen, svoje symptomatické správanie začne meniť, teda abstinovať. Zapojenie rodiny do liečby okrem iného zvyšuje schopnosť klienta liečbu dokončiť. Rodinní príslušníci (spoluzávislí) často trpia pocitmi zlyhania, sebaobviňovania, preberania zodpovednosti za iných. Prínosom v práci s rodinou v terapeutických komunitách, ale aj ambulantných podmienkach, je podpora pri normalizácií rodinných vzťahov. Veľakrát sú rodiny vyčerpané práve závislým členom, ktorému sa venuje príliš veľa pozornosti. Preto poradenstvo by malo byť zamerané práve na podporu

142 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i pravidiel v rodine, tak, aby aj jej ostatní členovia mali moţnosť venovať sa sami sebe navzájom (Kalina, 2008). V komunitách pre závislých klientov sú zdôrazňované pravidlá a ich porušovanie je sankcionované. Komunity pre závislých majú charakter strednodobej liečby s dĺţkou trvania zvyčajne 12 mesiacov. Liečba sa delí do nasledujúcich fáz: úvodné štádium, štádium primárnej liečby, štádium návratu do spoločnosti (re-entry). Komunity sú predovšetkým určené pre tých, u ktorých uţ závislosť dosiahla stupeň závaţnosti. Terapeutické komunity majú určité typické znaky (Nešpor, 2007): aktívny podiel klienta v procese uzdravovania sa, vytváranie komunikácie (sieť sociálnych vzťahov), podiel na rozhodovaní, kolektívnosť, vyuţívanie sociálneho učenia. poskytovanie spätnej väzby od ostatných členov spoločenstva. Liečba v komunitnom zariadení má aj svoje limity, nie je určená pre tých, ktorí majú duševné a telesné komplikácie zvládnuť pobyt. Ďalej nie je určená pre klientov, ktorí sa pre abstinenciu nerozhodli z vlastného presvedčenia (mladiství, nariadená ústavná liečba, klienti, ktorí nastúpili do zariadenia pod tlakom rodinných príslušníkov). Socioterapeutické skupiny Najstarší socioterapeutický klub v strednej Európe vznikol v roku 1948 pod vedením docenta Skály u Apolináře (prvé špecializované lôţkové oddelenie pre štúdium a liečbu alkoholizmu). Docent Skála uţ v tej dobe poznal organizáciu Anonymných Alkoholikov, ktorá je svojpomocná a nekonfrontačná skupina. Podľa Apolináře začali vznikať ďalšie podobné kluby pri ambulanciách alebo ústavných zariadeniach. Socioterapeutické kluby dočasne nahrádzajú klientom nedostatočnú sieť sociálnych vzťahov, ktoré museli prerušiť s bývalými známymi. Mnohé socioterapeutické kluby pri ambulanciách poskytujú liečeným klientom pozitívne modely ľudí, ktorí závislosť prekonávajú, čo zvyšuje motiváciu k ich vlastnej abstinencii (Nešpor, 2007). V Ambulantnom krízovom centre Otvorené srdce sme vytvorili viaceré skupiny (alkoholová, drogová, nelátkových závislostí a rodinných príslušníkov závislých klientov). Skupinové sedenie sa uskutočňuje raz za týţdeň pod vedením terapeuta alebo sociálneho pracovníka. Podmienkou návštevy skupinovej psychoterapie je byť

143 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. triezvy. Klienti sa počas skupinového sedenia venujú emóciám, ktoré preţívajú, popisujú situácie, ktoré zvládli alebo nevedeli vyriešiť. Skupina je potrebná v procese uzdravovania a tieţ slúţi ako záchytná sieť v prípade potreby. Doliečovací proces je dôleţitou formou terciárnej prevencia k predchádzaniu recidívy. Našou skúsenosťou je, ţe ak klienti nepracujú sami so sebou v rámci skupín alebo skupín sa nezúčastňujú často, prichádza k relapsom a k návratu do aktívnej závislosti. Do programu terapeutických komunít (rezidenciálneho typu) pre drogovo závislých sú taktieţ zaradené skupinové sedenia, ktorých sa zúčastňujú všetci prítomní členovia komunity. Skupinové sedenia môţu viesť terapeuti alebo skupiny môţu byť aj samoriadiace. Skupiny môţu byť rôzneho typu: psychoterapeutické, genderové, hodnotiace, nácvikové a vzdelávacie (Kalina, 2008). Skupiny a ďalšie formy sociálnej práce s rodinnými príslušníkmi Skupiny pre rodičov a blízkych majú informačný a motivačný charakter. Zaoberajú sa úpravou vzťahov a komunikáciou v rodine, pomáhajú pri stanovovaní pravidiel fungovania v rodine. V rámci skupín je poradenstvo zamerané na to, ako sa klientova závislosť premietla do rodiny v minulosti a súčasnosti. Skupina má pomáhať otváraniu sa nových moţností rastu rodičov (Kalina, 2008). Našou skúsenosťou je, ţe skupín pre rodinných príslušníkov sa vo väčšej miere zúčastňujú ţeny v porovnaní s muţmi. Mnohí spoluzávislí klienti počas sedení by chceli riešiť správanie svojich rodinných príslušníkov, ktorých sa závislosť priamo týka. Preto sa počas sedení snaţíme identifikovať, čo všetko patrí k spoluzávislému správaniu a kam všade sa môţe premietať v iných sférach ţivota. Začiatočníkom sociálnym pracovníkom sa môţe stať, ţe sa nechajú vtiahnuť do zavádzajúcich tém spoluzávislých klientov. Medzi ďalšie prístupy v práci s rodinnými príslušníkmi zaraďujeme aj informačné semináre (o spoluzávislosti), komunikačné výcviky, asertívne vzdelávania, relaxačné techniky a v neposlednom rade terénne terapie, venované spoločne závislým klientom a ich príbuzným (Kalina, 2008)

144 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i Resocializácia Podľa Matouška (2008) sa resocializáciou rozumie návrat k spoločensky prijateľnému spôsobu správania u ľudí, ktorí sa od neho odchýlili. Neobíde sa bez zmien postojov a hodnotovej orientácie. Na Slovensku sú vhodnými rezidenciálnymi zariadeniami pre resocializáciu závislých osôb resocializačné strediská podľa zákona č. 305/2005 z. z. Resocializačné stredisko podľa tohto zákona sa zriaďuje na účel aktivizovania vnútorných schopností detí a plnoletých fyzických osôb na prekonanie psychických dôsledkov, fyzických dôsledkov a sociálnych dôsledkov drogových závislostí alebo iných závislostí a na zapojenie sa do života v prirodzenom prostredí ( 63 ods. 1). V resocializačnom stredisku sa poskytuje odborná pomoc dieťaťu so skončenou povinnou školskou dochádzkou a plnoletej fyzickej osobe po skončení liečby na základe odporúčania poskytovateľa zdravotnej starostlivosti ( 63 ods. 2a). V resocializačnom stredisku sa resocializácia drogových závislostí a iných závislostí vykonáva pobytovou formou najmenej osem mesiacov ( 63 ods. 6). Ideálom je, keď sú aj resocializačné strediská istým typom terapeutickej komunity. Na rezidenciálnu starostlivosť by mala nadväzovať postrezidenciálna starostlivosť. Pre plynulý prechod z ústavných podmienok na samostatnú adaptáciu v prirodzenom prostredí. V problematike drogových závislostí domy na pol ceste (half-way house) zohrávajú dôleţitú úlohu pri návrate do reality (Labáth, 2004). Domy na pol ceste sú určené predovšetkým pre abstinujúcich, ktorí absolvovali rezidenčnú liečbu v resocializačnej komunite. Umoţňujú pre závislých pobyt v atmosfére bez drog. V prvom rade sú určené hlavne pre klientov, ktorí sa nemajú kam vrátiť, alebo ich návrat nazad do patologickej rodiny by mohol byť pre nich rizikový. Pravidlá a systém fungovania v domoch na pol ceste je veľmi podobný terapeutickým komunitám. Terapia sa zvyčajne v programe zariadení nenachádza. Cieľom inštitúcie nie je terapia, ale moţnosť osamostatnenia sa (Okruhlica, 1998). Na Slovensku sú domovy na pol ceste súčasťou zákona č. 448/2008 Z. z. o sociálnych sluţbách a definované sú na pomerne širokej úrovni

145 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. V domove na pol ceste sa poskytuje sociálna služba na určitý čas fyzickej osobe, ktorá nemá zabezpečené nevyhnutné podmienky na uspokojovanie základných životných potrieb a ktorá nemá zabezpečené ubytovanie po skončení poskytovania sociálnej služby v zariadení, alebo po skončení pobytu v zariadení podľa osobitného predpisu25) alebo po skončení starostlivosti v zariadení sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, alebo po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody alebo z väzby ( 27 ods. 1). V domove na pol ceste sa poskytuje ubytovanie na určitý čas, sociálne poradenstvo, pomoc pri uplatňovaní práv a právom chránených záujmov, pracovná terapia. Utvárajú sa v ňom podmienky na prípravu stravy, výdaj stravy alebo výdaj potravín, vykonávanie základnej osobnej hygieny, pranie, žehlenie a údržbu bielizne a šatstva, záujmovú činnosť (por. 27 ods. 2). Domov na pol ceste má vytvárať pre klienta jednoduchší návrat nazad do spoločnosti. Pomáha mu pri osamostatnení sa po liečbe. Na Slovensku domy na pol ceste vznikajú pri resocializačných centrách. Na rozdiel od resocializácie klienti neprechádzajú počas pobytu v zariadení terapiou. Dodrţiavajú reţim a pravidlá v danom zariadení. Pobyt v zariadení býva zvyčajne limitovaný obdobím jedného roka Spiritualita a rituály v procese uzdravovania Rituály sprevádzajú ľudí od dávnych dôb, charakteristickým rysom je symbolický význam prepojený s identitou určitého spoločenstva. Rituály v terapeutických komunitách pre závislých sú prítomné skoro všade. Rituály upevňujú spoločenstvo, pomáhajú prekonať ťaţké ţivotné situácie a umoţňujú jednotlivcovi začleniť sa do spoločnosti a stotoţniť sa s ňou (Kalina, 2008). Pre terapeutické komunity sú rituály neodmysliteľnou súčasťou terapie. V týchto spoločenstvách prevaţujú rituály vzájomnej spolupatričnosti a organizačnej misie. V pomáhajúcich inštitúciách sú rozhodujúce rituály s prijímaním klientov do spoločenstva, so spolunaţívaním a odchodom klienta von z komunitného ţivota. Rituály vytvárajú neodmysliteľnú atmosféru, vťahujú klientov do skupinového diania, uľahčujú im adaptáciu v komunite a stávajú sa pre nich barličkou aj po príchode naspäť do reality. Tradície

146 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i v rezidenciálnych zariadeniach majú silný emočný a identifikačný potenciál (Labáth, 2004). Popísať nasledovné rituály sme sa rozhodli na základe nášho šesťročného pôsobenia v terapeutickej komunite pre drogovo závislých, ale aj z odbornej literatúry (por. Kalina, 2008): Komunitné symboly sú komunitný kruh, komunitný oheň, komunitný stôl. Kruh predstavuje symbol jednoty a harmónie, pri komunitných sedeniach závislých všetci členovia (rovnosť) sedia v kruhu. Oheň (zdroj svetla) je povaţovaný za posvätný, očisťujúci, obnovujúci, poskytujúci novú energiu a predstavuje mocné sily v duši. Tieţ symbolizuje domov, teplo a bezpečie, ktoré závislým klientom v ţivote absentuje. Stôl je ďalším symbolom spoločenstva a prináleţitostí hlavne pri jedle, pochádza z kresťanskej symboliky. Prijímacie rituály v terapeutických komunitách pre závislých predstavujú privítanie nového klienta do spoločenstva. Tieţ môţe ísť o boj nového člena dostať sa do kruhu utvoreného starými členmi v stoji so zakliesnenými rukami. Táto technika tieţ ukazuje silu motivácie nového člena, ale aj spôsob vyrovnania sa s prekáţkou. Etapové rituály pre závislých klientov sú dôleţité pri dlhodobých pobytoch. Klienti sú rozčlenení do fáz v rezidenciálnych podmienkach, teda ide prestup z jednej fázy do druhej na základe určených rituálov a zdôvodňovaním svojej ţiadosti o prestup. O prechode z fáz rozhodujú ostatní členovia komunity. Ukončovacie rituály sú symbolom vyvrcholenia pobytu klienta v terapeutických komunitách. Poukazujú na symboliku smrti a znovuzrodenia za podpory spoločenstva, teda v tomto prípade terapeutickej komunity pre závislých. Rituály očistenia a zmierenia sa najčastejšie pouţívajú vtedy, keď sa spoločenstvo vyrovnáva s ťaţkou situáciou. V tomto prípade rituál umoţňuje symbolickým spôsobom prekonať situáciu, vzájomnú dôveru a pocit bezpečia Svojpomocné skupiny Štruktúra svojpomocných programov je zaloţená na skupinovom stretávaní v prirodzenom, domácom prostredí klienta. Teda nejde

147 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. o ústavnú liečbu, ale o typ ambulantnej formy liečby za pomoci skupiny s rovnakým problémom. V mnohých prípadoch ide o svojpomocné skupiny bez účasti terapeuta, napríklad Anonymní alkoholici (AA). Členovia AA priznávajú svoju bezmocnosť voči droge a vykonávajú morálnu inventúru samých seba. Riadia sa 12-krokovým programom, vďaka, ktorému sa snaţia dosahovať abstinenciu (Okruhlica, 1998). História AA hnutia sa začala v roku 1935 v Arkone, v štáte Ohio, kde sa stretli dvaja alkoholici (lekár, burzový maklér), ktorí sa viackrát pokúšali prestať piť. Tým, že sa stretávali a otvorene rozprávali o svojich pocitoch a emóciách, zostávali triezvi. Po dlhšom období abstinencie sa rozhodli šíriť svoje poslanie ďalej, šírili myšlienky prostredníctvom ľudí, ktorí sa sťahovali z jedného miesta na druhé a zakladali skupiny AA. V roku 1938 sa začali práce na knihe Alcoholic Anonymous, neskôr sa začal formulovať program 12 krokov a 12 tradícií (Anonymní alkoholici, 2007). Dvanásť krokov prevzalo za svoj program viacero svojpomocných skupín. Cieľom programu je, aby kaţdý, koho sa problém závislostí týka, vzal plnú zodpovednosť za svoj ţivot, nevinil ostatných za svoje nešťastie, aby si stanovil hranice vlastnej zodpovednosti a nadobudol druh zdravého sebavedomia (Anonymní alkoholici, 2007). Dvanásť krokov Anonymných alkoholikov Tu sú kroky, ktoré sme urobili a ktoré sú navrhnuté ako program uzdravenia (AA, 2007): 1. Priznali sme svoju bezmocnosť nad alkoholom naše životy sa stali neovládateľnými. 2. Dospeli sme k viere, že len Sila, väčšia ako naša, obnoví naše duševné zdravie. 3. Rozhodli sme sa, že odovzdáme svoju vôľu a svoj život do opatery Boha, tak ako ho my chápeme. 4. Urobili sme dôkladnú a nebojácnu morálnu inventúru samých seba. 5. Priznali sme Bohu, samým sebe a inej ľudskej bytosti presnú povahu svojich chýb. 6. Boli sme úplne pripravení nechať Boha odstrániť všetky naše charakterové chyby. 7. Pokorne sme ho požiadali, aby odstránil naše nedostatky. 8. Spísali sme zoznam ľudí, ktorým sme ublížili, a boli sme ochotní to napraviť. 9. Urobili sme nápravu vo všetkých prípadoch, kedy to bolo možné, okrem prípadov, kedy by im alebo iným naše konanie uškodilo

148 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i 10. Pokračovali sme v našej osobnej inventúre a keď sme urobili chybu, ihneď sme to priznali. 11. Pomocou modlitby a meditácie sme zdokonalili svoj vedomý styk s Bohom, tak ako Ho my chápeme, a prosili sme ho len o to, aby sme spoznali jeho vôľu a mali silu ju uskutočniť. 12. Výsledkom týchto krokov bolo, že sme sa duchovne prebudili a usilovali sme sa odovzdávať toto posolstvo ostatným alkoholikom a uplatňovať tieto princípy v každej našej činnosti. Pre širší prehľad uvádzame aj ďalšie svojpomocné skupiny patriace k doliečovaniu závislých a spoluzávislých klientov (Nešpor, 2007): Al-Anon skupina pre manţelky a partnerky závislých od alkoholu. Stretnutie sa zvyčajne uskutočňujú v tom istom čase ako stretnutia Anonymných alkoholikov, čo má svoje opodstatnenie. Cieľom skupín je smerovať manţelku (partnerku) závislého partnera k sebe samej a k vlastnému preţívaniu, čím je menej závislá a tieţ prestáva preberať zodpovednosť za partnera (na Slovensku nie je ešte veľmi rozšírené). Alateen skupiny pre dospievajúce deti z rodín, kde sa vyskytuje závislosť od alkoholu (na Slovensku nie je ešte veľmi rozšírené). Alatot spoločenstvo pre najmenšie deti z alkoholických rodín, kde sa učia, ţe alkoholizmus je choroba (na Slovensku nie je ešte veľmi rozšírené). Dospelé deti alkoholikov (Adult children of alcoholics) ţeny a muţi, ktorí si zo svojej biologickej rodiny odniesli pocity viny, strach, hanbu, zmätok, perfekcionizmus a sklony ku kontrolovaniu iných. Na základe skupín sa učia odpustiť rodičom. Snaţia sa pracovať so svojou osobnosťou, aby si nezdravý spôsob ţivota neprenášali na svoje okolie a ďalšiu rodinu. Anonymní rodičia (Parents Anonymous) organizácie pre rodičov, ktorých deti sú závislé od drog alebo alkoholu. Anonymní narkomani (Narcotics Anonymous) skupina pre drogovo závislých. Anonymní fajčiari (Smokers Anonymous) svojpomocná organizácia zaoberajúca sa abstinenciou od cigariet

149 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. Anonymní hazardní hráči (Gamblers Anonymous) skupina pre ľudí závislých od hazardných hier ako je napríklad stávkovanie, PC hry a iné. Anonymní prejedači (Overeaters Anonymous) svojpomocná skupina pre ľudí, ktorí majú problémy so stravovaním. Anonymní vorkoholici pre závislých od práce (Workholics Anonymous) organizácia, kde sa zdruţujú ľudia s problémom závislosti od práce (v ambulantných podmienkach Otvoreného srdca sa stretávame, ţe veľakrát touto formou závislosti trpia spoluzávislí klienti, ktorí o svojej spoluzávislosti nevedia) Sociálna práca a psychoterapia s DDA V dnešnej spoločnosti sa pozornosť sústreďuje hlavne na uzdravovanie závislých. Spoluzávislí alebo Dospelé deti alkoholikov (DDA) zostávajú bokom a v úzadí. Mnohí z nich netušia, ţe majú nejaký problém, lebo vţdy sa sústredili len na pomoc závislým a preberali na seba zodpovednosť dospelých. Jednou z hlavných čŕt DDA je kontrola, perfekcionizmus a nedostatok sebavedomia, čo vyplýva práve z nejasne definovaných hraníc alkoholických rodín. Rodičia sa automaticky stávajú vzorom, ktorý si deti so sebou berú do ţivota. Pri uzdravovaní DDA je dôleţitá spolupráca s odborníkmi sociálnym pracovníkom, psychológom, psychoterapeutom, ktorí sú špecializovaní na problematiku závislostí, spoluzávislostí a DDA. Odborník by mal rozumieť problematike uţívania drog a spoluzávislosti. Terapeut spoluzávislým pomáha pozrieť sa na ich ţivot, zameriava sa na to, aby DDA svojej minulosti porozumeli a dokázali sa na ňu pozrieť z iného uhla. Dospelé deti alkoholikov sa potrebujú naučiť princípom emocionálneho odpútania aj keď uţ neţijú so závislým v spoločnej domácnosti. Často vyhľadávajú jeho súhlas a sú silno ovplyvnení jeho názormi a postojmi. Ďalším krokom pre DDA je vyhľadanie podpornej skupiny DDA, cieľom je vzájomne sa podieľať so skúsenosťami, silou a nádejou (Woititzová, 1998). Zoznam bibliografických odkazov [1] BARKER, R. L The Social Work Dictionary. 5 th Ed. Washington, DC : NASW, s. ISBN X

150 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i [2] BEATTIEVOVÁ, M Koniec spoluzávislosti. Trnava : Spolok svätého Vojtecha, s. ISBN [3] BENKOVIČ, J Novodobé nelátkové závislosti. In Psychiatrie pro praxi, 2007, 8 (6), s [4] GABURA, J. PRUŢINSKÁ J., Poradenský proces. Praha : Sociologické nakladatelství, Praha, s. ISBN [5] HARTL, P. HARTLOVÁ, H Psychologický slovník. 2. vyd. Praha : Portál, s. ISBN [6] HORNÁČKOVÁ, Ľ Minididaktoterapia závislostí (edukatívna príručka pre závislých). Trnava : Ambulantné krízové centrum Otvorené srdce, n.o s. [7] HORNÁČKOVÁ, Ľ Drogy týkajú sa aj nás. (príručka pre rodinných príslušníkov závislých). Trnava : Ambulantné krízové centrum Otvorené srdce, n.o s. [8] HUPKOVÁ, I Úvod k prevencii nelátkových návykových chorôb. In Sociálna prevencia. ISSN , 2009, č. 2, s. 3. [9] JÍREŠOVÁ, K. JAVORKOVÁ, S Harm reduction v problematike injekčného uţívania drog. Zohor : Kníhtlač Gerthofer, s. ISBN [10] KALINA, K Terapeutická komunita. Obecný model a jeho aplikace v léčbe závislostí. Praha : Grada, s. ISBN [11] KILLINGEROVÁ, B Workoholizmus. Brno : Alman, s. ISBN [12] KLENOVSKÝ, L Terénna sociálna práca. Bratislava : Občianske zdruţenie sociálna práca, s. ISBN [13] KOLIBÁŠ, E. NOVOTNÝ, V Alkoholizmus a drogové závislosti.bratislava : Univerzita Komenského Bratislava, s. ISBN [14] KOMENDA, A Sociální deviace. Historická východiska a základní teoretické přístupy. Olomouc : UPOL, s. ISBN [15] LABÁTH, V Rezidenciálna starostlivosť. Bratislava : Občianske zdruţenie Sociálna práca s. ISBN [16] MATOUŠEK, O Slovník sociální práce. Praha : Portál, s. ISBN Slovník sociální práce. 2. vyd. Praha : Portál, s. ISBN [17] MÁTEL, A. 2010d. Sociálna patológia rodiny. In NEČAS, O. ONDŘEJ, J. HÁLA, M. (eds.) Sociální, ekonomické, právní a bezpečnostní otázky současnosti. Sborník příspěvkŧ z 2. mezinárodní slovensko české konference. Praha : SVŠES, 2010, s ISBN [18] MÜHLPACHR, P Sociopatologie pro sociální pracovníky. Brno : MSD, s. ISBN

151 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. [19] NEŠPOR, K Návykové chování a závislost. Praha : Portál, s. ISBN [20] NEŠPOR, K Dvadsaťjeden krokov ako zvíťaziť nad internetovou pornografiou svojpomocný materiál. In Sociálna prevencia, ISSN , 2009, č. 2, s [21] NEŠPOR, K. CSÉMY, L Léčba a prevence závislostí. Praha : Psychiatrické centrum, s. ISBN [22] NOVOMESTSKÝ, F História-Medicína-Právo. Martin : Advent Orion, ISBN [23] OKRUHLICA, Ľ. a kol Ako sa prakticky orientovať v závislostiach. Príručka pre poradenskú činnosť. Bratislava : Centrum pre liečbu drogových závislostí, s. ISBN [24] PAVELOVÁ, Ľ Základné funkcie rodiny v kontexte závislosti od alkoholu. In Čistý deň 2, 2006, roč. IV., s [25] PAVELOVÁ, Ľ Sociálny pracovník v prevencii závislostí na školách. In Školská sociálna práca. Zborník z konferencie. Trnava : FZaSP TU v Trnave, 2008, s ISBN [26] REITMAYEROVÁ, E. BROUMOVÁ, V Cílená spětná vazba. Praha : Portál, s. ISBN [27] ROMAN, T Špecifické formy prevencií s drogovo závislými odsúdenými vo výkone trestu odňatia slobody. In NEČAS, O. ONDŘEJ, J. HÁLA, M. (eds.) Sociální, ekonomické, právní a bezpečnostní otázky současnosti. Sborník příspěvkŧ z 2. mezinárodní slovensko-české konference. Praha : SVŠES, 2010, s ISBN [28] ROMAN, T. ROMAN, L Etika penitenciárnej starostlivosti. In MÁTEL, A. et al Aplikovaná etika v sociální práci. Brno : Institut mezioborových studií Brno, 2010, s ISBN [29] ROTGERS, F Léčba drogových závislostí. Havlíčkuv Brod : Grada, s. ISBN [30] RUSNÁKOVÁ, M. ŠAVRNOCHOVÁ, M Návrh na optimálne fungovanie socioterapeutického klubu. In Sociální práce/ Sociální práca. ISSN , č. 3. [31] SVETOVÁ ZDRAVOTNÍCKA ORGANIZÁCIE ŢENEVA A PSYCHIATRICKÉ CENTRUM PRAHA, Terminologický slovník z oblasti alkoholu a drog. Praha: s. ISBN [32] ŠPATENKOVÁ, N. a kol Krízová intervence pro praxi. Havlíčkuv Brod : Grada, s. ISBN [33] ŠTERMENSKÁ, J Závislosť na vzťahoch. In Sociálna prevencia, ISSN , 2009, č. 2, s [34] VONDRÁČKOVÁ, P. VACEK, J Závislostné správanie na internete. In Sociálna prevencia, ISSN , 2009, č. 2, s

152 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i [35] WOITITZOVÁ J. G Dospelé deti alkoholikov.praha: Columbus, s. ISBN [36] Zákon NR SR č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v z.n.p. [37] Zákon NR SR č. 305/2005Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele v z.n.p. [38] Zákon NR SR č. 448/2008 Z. z. o sociálnych sluţbách a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o ţivnostenskom podnikaní (ţivnostenský zákon) v z.n.p. [39] ZDRUŢENIE PRE SLUŢBY AA NA SLOVENSKU, Anonymní alkoholici. Nitra : Vydavateľ P M, s. ISBN [40] ŢIAKOVÁ, E. a kol Psychosociálne aspekty sociálnej práce. 2. vyd. Prešov : Akcent print, s. ISBN Webové stránky [41] [42] [43]

153 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. 4 KRIMINALITA Tibor Roman, Ladislav Roman Autori predstavujú jeden z najzávaţnejších sociálno-patologických javov pre spoločnosť, ktorým je kriminalita. Cez vysvetlenie pojmov potrebných pre poznanie špecifík kriminality sú podrobne, pre potreby sociálnej práce, identifikované jednotlivé druhy kriminality, ich dynamika a aktuálny stav. Ďalej pozornosť venujeme i problematike ukladania trestu; predstavujeme špecifiká výkonu väzby a výkonu trestu odňatia slobody spôsobom, ktorý je verejnosti i odboru sociálna práca menej známy. Pre penitenciárnu a postpenitenciárnu sociálnu prácu ponúka mnoţstvo otvorených tém na budúce bádanie a potrebu zmien v spôsobe ukladania trestu spoločnosťou. 4.1 Terminologické uvedenie Kriminalita ako jeden zo sociálno-patologických javov je zrejme sprievodcom človeka od jeho počiatkov, pretrváva dodnes a nie je vízia, ţe by sa v budúcnosti úplne vytratila. Dá sa skôr konštatovať, ţe naberá neustále na intenzite a prispôsobuje sa veľmi dobre aktuálnej ţivotnej úrovni. Napriek veľmi dlhej histórii jestvuje viacero chápaní pojmu kriminalita a dokonca býva často zamieňaná, alebo sa prelína s pojmom delikvencia. Jej definície vychádzajú z viacerých pohľadov, čo môţe viesť k nejednoznačnosti chápania tohto pojmu. Z etymologického hľadiska výraz kriminalita vychádza z latinského substantíva crimen, ktorý má viacero významov: obvinenie, obţaloba, príčina, zámienka, chyba, výčitka, vina, previnenie, priestupok, prečin, zločin. Fischer a Škoda (2009, s. 156) definujú kriminalitu ako výskyt správania, ktoré je v danej spoločnosti trestné. Ide o súhrn trestných činov, ktoré sa v konkrétnej spoločnosti vyskytli a vyskytujú. Ide o činy a správania sankcionovateľné podľa trestného zákona, a to ako zjavné, tak aj latentné. Matoušek (2003, s. 97) vysvetľuje kriminalitu (angl. criminality) ako akúkoľvek trestnú činnosť, teda aj tú, ktorú spáchali osoby bez trestnej zodpovednosti. Túto kriminalitu označuje ako skutočnú. V otázke pojmu kriminalita sa väčšina kriminológov zhoduje v tom, ţe patrí medzi sociálno-patologické javy, inak však medzi nimi existuje

154 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i značná pluralita názorov. Pokiaľ kriminológia rozumie kriminalitou súhrn konaní, ktoré trestné právo posudzuje ako trestné činy, ide o tzv. legálne (juristické) chápanie kriminality. Kriminologický pojem kriminality sa tu kryje s trestnoprávnym pojmom kriminality (por. Novotný, Zapletal, 2008, s. 21). Nejednoznačnosť pojmu potvrdzuje i Chromý (2010, s. 17), ktorý rozoznáva legálne ponímanie kriminality a sociologizujúce ponímanie kriminality. Prvý prístup rozumie kriminalitou iba trestnú činnosť, druhý prístup sem radí i tie konania, ktoré síce nie sú trestnoprávne pouţiteľné, ale sú spoločensky patologické a trestnej činnosti predchádzajú alebo ju výrazne podmieňujú (napr. alkoholizmus, extrémizmus). Nakoniec sa ale vo svojej publikácii prikláňa k legálnemu ponímaniu kriminality. To znamená, ţe kriminalitou rozumie súhrn všetkých trestných činov spáchaných v určitom čase na určitom území, ktoré úmyselne alebo z nedbanlivosti spáchali trestne zodpovední páchatelia. Podobne Remišová a Kokavec (In Heretik, 2004, s. 53), definujú kriminalitu ako súhrn trestných činov, ktoré spáchali, či uţ úmyselne alebo z nedbanlivosti, trestnoprávne zodpovední jedinci na istom mieste a za isté obdobie (v štáte spravidla za rok). Kriminalita je relatívne hromadný spoločenský jav, ktorý je podmienený tak spoločenskoekonomicky, ako aj subjektívne. Doteraz prezentované definície ukazujú na nejednoznačnosť i v chápaní trestnej zodpovednosti. Nemyslíme si, ţe spáchaný trestný čin trestne nezodpovedným páchateľom nie je kriminálne konanie. Podľa nás nie je dôleţité, či je, alebo nie je páchateľ trestne zodpovedný. Omnoho dôleţitejšie je posudzovanie konania, nekonania alebo správania, ktoré preukazuje všetky znaky kriminálneho konania. To znamená, ţe najskôr identifikujeme druh konania a po zistení, ţe ide o kriminálne konanie, riešime alebo zisťujeme, kto je aktérom konania a aký je jeho aktuálny, v čase konania trestne zodpovedný stav. Ak by sme totiţ povaţovali za kriminalitu iba trestné činy, ktoré spáchali trestne zodpovední jedinci, vynechali by sme tých, ktorí trestným činom utrpeli ujmu, teda obete trestných činov, ktorým by sa nedalo vysvetliť, ţe ak sa stali obeťou trestne nezodpovedného páchateľa, nejde o trestný čin. Do kategórie kriminálneho správania moţno zaradiť aktivity, ktoré porušujú právne normy. V tomto prípade uţ nejde len o priestupky proti

155 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. nepísaným pravidlám spoločenského spoluţitia, ale o závaţnejšie činy, ktoré sú presne vymedzené trestným zákonom. Kriminálne správanie je hodnotené ako neprijateľné, pretoţe vedie k ujme, alebo k škode ľudí, ktorí sa stali jeho obeťou a je presne stanoveným spôsobom sankcionované (por. Vágnerová, 2008, s. 805). Psychologický slovník definuje kriminalitu ako negatívny spoločensko-historicky podmienený jav, tvorený súhrnom konania, ktorého dôsledkom je trestná činnosť (Hartl - Hartlová, 2009, s. 278). Ako sa dá analyzovať z obsahov jednotlivých definícií, základným determinantom posudzovania kriminality je opora v trestnom zákone a v štatistike. To znamená, ţe súhrn je počet zistených konaní, teda štatisticky vyhodnotený, ktoré trestný zákon kategorizuje ako trestné činy; podľa niektorých autorov všetky, bez hodnotenia trestnej zodpovednosti, alebo iba tie, ktoré sú konané trestne zodpovedným jedincom. Podmienkou je čas a miesto, pretoţe trestný zákon sa v čase a v mieste môţe zásadným spôsobom odlišovať v tom, čo trestným činom je, a čo nie. Pre lepšie pochopenie zloţitého vysvetlenia, čo je povaţované za kriminalitu, treba v tomto kontexte povedať, ţe trestný zákon je norma, ktorú spoločnosť akceptuje, ale nie je, alebo nemusí byť vôľou väčšiny. Tvorcovia zákonov často nebývajú experti na právo a uţ vôbec nie na trestné právo, čo môţe vyvolať dojem, ţe niektoré trestné činy sú skôr politicky determinované bez toho, či ich spoločnosť prijme ako potrebné, alebo nie. Skôr, neţ zákonom kategorizujeme dajaké konanie ako trestný čin, je dôleţité zistiť, či takéto konanie spoločnosť ohrozuje takým spôsobom, ţe nie je moţné eliminovať ho inak. Podobne uvádza uvaţuje aj Tomášek (por. 2010, s ) a pýta sa, či by nebolo vhodné nejakým spôsobom univerzálne pomenovať určitú skupinu javov, ktoré boli historicky a sú i v súčasnosti povaţované vo všetkých kultúrach za zločin, aj keď podľa neho sa o to snaţili niektorí autori, ktorí ale prišli k zisteniu, ţe je to v podstate nemoţné. Často v tejto súvislosti bol citovaný taliansky kriminológ R. GAROFALO. Napriek tomu prišlo k označeniu niektorých zločinov za zločiny prirodzené, ktoré by sme mali všeobecne chápať ako skutky, ktoré sú charakterizované trestným postihom v kaţdom štáte, v kaţdej zemi alebo v historickom období, pretoţe sú zločinné uţ svojou podstatou. Medzi ne sa zaradili vraţda, krádeţ a lúpeţ. Ostatné zločiny sú v zásade povaţované za trestné len na základe vôle zákonodarcov. Faktom ale

156 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i zostáva, ţe ani táto snaha o vymedzenie nie je preukázateľná, pretoţe sa dajú nájsť okolnosti, čas a miesto, keď ani tieto univerzálne skutky nepodliehajú trestnej postihnuteľnosti. Ide hlavne o sebaobranu, vojnový stav, popravu, prípadne i eutanáziu. Ako ďalej veľmi trefne uvádza zmienený autor, legálna definícia kriminality je zväzujúca pre kriminológov z viacerých dôvodov. Ak by totiţ kriminalita bola vo svojej podstate len činom, ktorý ako trestný určuje trestný zákon, potom by sa dalo povedať, ţe páchateľom, alebo zločincom je iba ten, kto bol podľa toho zákona riadne stíhaný, bola mu vina preukázaná a bol uznaný za vinného. Vzhľadom na mnoţstvo nedostatkov legálnej definície kriminality sa mnohí autori snaţia neustále hľadať moţnosti vymedzenia zločinu vhodnejším spôsobom. Medzi najznámejšie sa zaraďuje práca Thorstena SELLINA z konca 30. rokov 20. storočia, ktorý zastával názor, ţe kriminológia by sa nemala obmedzovať na trestné zákony a ich prekračovanie, ale omnoho viac by sa mala venovať vo všeobecnejšej rovine na porušovaniu morálnych či sociálnych noriem (por. Tomášek, 2010, s. 14). Ako ďalej uvádza, autori drţiaci sa tejto línie uvaţovania o kriminalite hovoria skôr o termínoch sociálnej deviácie, alebo sociálno-patologických javoch, asociálneho správania, alebo nonkonformného či rizikového konania. Tým by sa kriminológia akoby oslobodila od jasnej závislosti od zákonodarcov a zákonov a zároveň by sa mohla venovať takým prejavom ľudského správania, ktoré síce trestný zákon nepovaţuje za trestné, alebo na ne nepamätá, ale spoločnosť ich vníma ako neţiaduce, ohrozujúce, deviantné, či chybné. Príkladom by mohla byť prostitúcia, ktorá v mnohých krajinách nie je sama o seba povaţovaná za trestný čin. Napriek tomu sa na osoby, ktoré ju vykonávajú pozerá ako na jedincov vymykajúcich sa spoločenským normám. Poskytovanie sexu za úplatu navyše predstavuje akési predpole kriminality, pretoţe mnohé trestné činy, ktoré pozornosti zákonodarcov neunikli, s ňou veľmi úzko súvisia (okrem iných kupliarstvo, či obchodovanie s ľuďmi). Zdá sa preto celkom prirodzené, ţe mnohí kriminológovia sa zaoberajú vo svojich výskumoch prostitúciou, napriek tomu, ţe v tradícii legálnej definície o kriminalitu nejde (Tomášek, 2010, s. 15). Riešenie tejto problematiky a ďalších, ktoré súvisia s kriminalitou, je v kompetencii kriminológie a mnohých ďalších vedných disciplín

157 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. Kriminológia je veda o kriminalite (zločinnosti), o jej páchateľoch a obetiach a o jej kontrole (Novotný, Zapletal, 2008). Slovo kriminológia znamená doslova veda o kriminalite. Etymologický pôvod latinského crimen sme uviedli vyššie, grécke slovo logos označuje slovo, reč, výrok, zákon, myslenie, pojem, rozum, ale aj (systematickú) náuku. Ako prvý tento výraz zrejme pouţil francúzsky antropológ Paul TOPINARD v roku O šesť rokov sa objavil v Taliansku v názve Garofalovej knihy Criminologia. Tak pre kriminalitu, ako aj pre kriminológiu jestvuje viacero definícií, preto na porovnanie a lepšie pochopenie kriminality ponúkame jedno z aktuálnych definovaní: Kriminológia je samostatná, interdisciplinárna veda, ktorá využitím teoretických postupov a empirických metód skúma kriminalitu, jej príčiny, prejavy a latenciu, páchateľa, obeť a ich vzájomný vzťah, sankčné systémy a ich účinnosť, formálnu sociálnu kontrolu kriminality uskutočňovanú prostredníctvom trestnej justície, neformálnu sociálnu kontrolu, spoločenské procesy kriminalizácie a viktimizácie, prevenciu a verejnú mienku o kriminalite (Lubelcová, 2009, s. 21 ). Z uvedenej definície kriminológie je evidentná interdisciplinárnosť a jasné prepojenia nezastupiteľnej účasti mnohých vedných disciplín v riešení problematiky kriminality. Spomenieme napríklad psychológiu a jej oblasti (forezná psychológia, sociálna psychológia, vývinová psychológia, klinická psychológia, aplikovaná psychológia, patopsychológia), sociológiu, právo (hlavne trestné právo, hmotné a procesné), medicínu (hlavne psychiatria), penológiu, penitenciárnu a postpenitenciárnu sociálnu prácu, špeciálnu pedagogiku, penitenciárnu pedagogiku, ale i technické vedy ako architektúru, alebo elektrotechniku, chémiu a ďalšie. V záujme čo najefektívnejšej a najúčinnejšej ochrany spoločnosti pred kriminalitou, ktorá je nesmierne rôznorodá a neustále sa mení v pretechnizovanom svete, treba zabezpečiť také podmienky pre všetkých, ktorí na eliminácii kriminality pracujú, aby boli minimálne rovnocenným protivníkom proti zločinu, hlavne niektorým druhom, alebo niektorým typom páchateľov, aby neplatilo často spomínané pravidlo, ţe zločin je vţdy krok pred zákonom. Preto povaţujeme i chápanie kriminality iba pod vplyvom trestného zákona pre dnešnú dobu za príliš úzke a prikláňame sa k autorom, ktorí vnímajú kriminalitu v širšom kontexte záujmu. Dôvodov pre toto vnímanie je viac ako dosť. Za dôleţitý dôvod

158 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i povaţujeme napríklad potrebu zásadného odpolitizovania odborníkov na kriminalitu, pretoţe cieľom je eliminácia kriminality v jej všetkých podobách, ktoré spoločnosť suţuje a znepokojuje a nie len tvorba zákonov, ktoré sú často cieľom politikov pre posilnenie vlastnej moci, alebo zlepšenia svojho statusu. To znamená, ţe trestný zákon treba meniť podľa skutočných potrieb spoločnosti s prihliadnutím na seriózne výskumy, ktoré by jednoznačne potvrdili, ţe zmena je spoločensky potrebná, ale hlavne efektívnejšia ako iné formy eliminácie javu, ktorý by sa zmenou zákona povaţoval za trestný. V tomto kontexte chápeme i potreby poznania kriminality pre odbor sociálna práca a na tomto základe ponúkame vlastný návrh definície kriminality: Kriminalita ako jeden zo sociálno-patologických javov je akékoľvek úmyselné, alebo neúmyselné konanie, alebo nekonanie kýmkoľvek, ktoré môže spôsobiť, alebo spôsobuje obeti fyzickú, psychickú, spoločenskú alebo majetkovú ujmu, pričom obeťou rozumieme jednotlivca, rodinu, skupinu, komunitu či spoločnosť. Spôsob konania, alebo nekonania nie je nutné determinovať iba trestným zákonom, rozhodujúce je, či obeť toto konanie, alebo nekonanie vníma v určitom čase a na určitom mieste ako kriminálne z hľadiska morálnych či sociálnych noriem, teda či je pre obeť neakceptovateľné. Vychádzame pritom z poznania, ţe pre obeť nie je v zásade dôleţité, či takéto konanie bolo, alebo nebolo trestným právom, prípadne sankciou zaň uloţenou identifikované ako kriminálne. Dôleţité je, ako ho vníma a identifikuje obeť a teda sa dá konštatovať, ţe ţiadny zákon ani norma, iba vlastné vnútorné hodnotenia obete označia konanie ako kriminálne. Dovolíme si to, aj keď len hypoteticky, aplikovať u všetkých obetí uvedených v našej definícii, ktorými môţu byť jednotlivcovi, rodiny, skupiny, komunity či spoločnosti. I spoločnosť by v prípade, ţe by došlo ku konaniu, ktoré by nebolo pre spoločnosť prijateľné a doteraz nebolo poznané, a teda neošetrené trestným zákonom, okamţite reagovala legislatívnou zmenou, prípadne pre okamţitý zásah i výnimočným stavom, aby takémuto konaniu zabránila

159 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. 4.2 Predmet kriminológie a jednotlivé oblasti V predchádzajúcej časti sme zadefinovali kriminalitu a kriminológiu. V súvislosti so skúmaním zločinnosti však treba bliţšie, nielen na úrovni definície, predstaviť, čím sa kriminológia zaoberá a vysvetliť ďalšie dôleţité pojmy, ktoré s kriminalitou súvisia. Kriminológia sa zaoberá mnohými činnosťami, ktoré analyzujú príčiny kriminality, hodnotia jej aktuálny stav a prognózy kriminality. V kriminologických tímoch pracujú odborníci i z iných vedných disciplín, napríklad forenzní psychológovia ako samostatní špecialisti riešia psychologické a sociálno-psychologické determinanty kriminality (por. Heretik, 2004, s. 55). Uţ na základe definície ide o komplexné riešenie kriminality, ktorá má aspekty spoločenské, sociologické, psychiatrické, trestnoprávne, psychologické, pedagogické a iné, preto je náukou na pomedzí niekoľkých vedných disciplín a niektorí autori, na rozdiel od nami uvedenej definície, ju povaţujú za náuku multidisciplinárnu. V ţiadnom prípade však nie je kriminológia zhlukom (konglomerátom) častí jednotlivých vedných odborov. Potvrdzuje skôr skutočnosť, ţe poznatky z iných vedných disciplín preberá, dokumentuje, porovnáva, harmonizuje, čím kriminológii otvára viac moţností poznania. Potom by sa mali tímy skladať nie zo sociológov, právnikov, psychológov a ďalších profesií, ale z kriminológov sociologického, právnického, psychologického či iného odborného pôvodu (por. Novotný, Zapletal, 2008, s ). Upozorňujú na tieto postoje práve preto, ţe kriminalita je veľmi špecifický jav, ktorý na niektorých úrovniach skúmania, prevencie a intervencie riešia odborníci iných vedných disciplín. Bez praxe v tejto problematike a bez štúdia kriminológie však je len veľmi zloţité komplexne kriminalitu riešiť na efektívnej úrovni. V tejto súvislosti Novotný a Zapletal (2008, s. 17) uvádzajú, ţe časť kriminológov poţaduje v týchto spojitostiach od kriminológie interdisciplinárny prístup, prípadne metadisciplinárny prístup. Majú na mysli práve skutočnosť, ţe na popísanie a vysvetlenie fenoménu kriminality vo svojej osobitosti a komplexnosti nestačí multidisciplinárne úsilie participujúcich disciplín, ale tento cieľ je moţné dosiahnuť len prostredníctvom zvláštnej interdisciplinárnej vedy. Podľa tohto ponímania má kriminológia vykonávať interdisciplinárnu syntézu multidisciplinárne získaných poznatkov

160 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i Všetky uvedené myšlienky vedú k jednému cieľu v kriminológii a to je komplexnosť skúmania kriminality, zistení, čo ju podmieňuje, a samozrejme, i spoločenských stratégií reakcie na kriminalitu. Vzhľadom na to sa kriminológia často štrukturalizuje do základných oblastí, podľa predmetného zamerania. Najčastejšie sa uvádzajú tieto oblasti (por. Lubelcová, 2009, s. 21): kriminálna fenomenológia zameraná je na zisťovanie a opis javových podôb kriminality a jej hlavných aktérov; kriminálna etiológia - zameraná je na výskum príčin kriminality ako celku, ako aj jednotlivých druhov kriminality; klinická kriminológia zameraná je na osobnosť páchateľa, jeho charakteristiky a typológie; viktimológia je zameraná na skúmanie obete, jej charakteristík a vzťahu k páchateľovi, ako aj jej pozície v širších sociálnych súvislostiach; penológia zameraná je na výskum trestných sankcií vrátane ich sociálnej účinnosti; kontrola kriminality formálna a neformálna sociálna kontrola kriminality, jej formy a nástroje). Neoddeliteľnou súčasťou kriminológie, ale i spoločenského prístupu k riešeniu kriminality, je kriminálna politika. Tá je súčasťou politiky štátu, ktorá prostredníctvom vytvárania legislatívneho zázemia a praktického uplatňovania trestného práva vykonáva ochranu spoločnosti tým, ţe určuje, čo je a čo nie je trestný čin, určuje spôsob výkonu spoločenskej kontroly konkrétnych druhov zločinnosti a jasne stanovuje rozsah sankcií i spôsob, ako sa sankcie budú uplatňovať. Kriminálna politika štátu je determinovaná ekonomickými moţnosťami štátu, sociálno-etickými a hodnotovými princípmi štátu a princípmi funkčnosti a dostatočnosti (por. Heretik, 2004, s. 55). V širšom zmysle slova kriminálna politika je orientovaná na systém sociálnej kontroly kriminality v celej šírke, to znamená, ţe zasahuje i do oblastí trestnej politiky. V určitej miere zasahuje aj do právnej politiky, dokonca i školskej, hospodárskej, mediálnej a sociálnej politiky, pokiaľ ide o preventívnu úroveň riešenia kriminality (Novotný, Zapletal, 2008, s. 30). Tvorba kriminálnej politiky a jej opatrenia majú svojimi zásahmi pre sociálnu politiku pomerne veľký vplyv, napriek tomu, ţe je len málo informovanosti o tom, do akej miery dokáţe nesprávna kriminálna politika spôsobiť problémy sociálnej politike a jej

161 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. aplikácii aj prostredníctvom sociálnej práce. V tejto časti je treba hovoriť o oblastiach, ktoré kriminálna politika vo svojej pôsobnosti rieši a ktoré sociálna politika a sociálna práca majú v kompetencii. Máme na mysli hlavne oblasti drogovej problematiky, migračnú oblasť, riešenia nezamestnanosti, straty domova a s ňou súvisiace zmeny spoločenského statusu odsúdených a obvinených, ktorí sa vrátili z výkonu väzby, alebo výkonu trestu odňatia slobody, postavenia rómskej minority v školstve a ďalšie. Zásadný problém kriminálnej politiky a sociálnej politiky vidíme v trendoch tvorby trestného práva, ktoré sú často pod vplyvom populistických cieľov vedené k zvyšovaniu trestných sadzieb za niektoré trestné činy. Aktuálny stav ukladania trestov má neustále tendenciu sprísňovania v ukladaní trestu odňatia slobody, čo pre sociálnu politiku znamená nesmierne mnoţstvo problémov súvisiacich s penitenciárnou a postpenitenciárnou sociálnou prácou, s riešením straty domova, rozpadu rodiny, so zvyšovanéím počtu odkázaných na dávky v hmotnej núdzi, zvyšovaním počtu nezamestnaných a ďalšie problémy, ktoré musí sociálna práca ako následok tohto stavu riešiť na všetkých úrovniach. Tento trend okrem iného vedie k aktuálnej preplnenosti ústavov na výkon väzby i na výkon trestu odňatia slobody. Spoločnosť stojí trest odňatia slobody veľmi veľké finančné prostriedky. Tieto neustále rastú a aktuálne by sa v prípade ich zníţenia dali vyuţiť i v iných častiach sociálnej oblasti. Pokračovanie tohto stavu bude viesť k výstavbám nových ústavov na výkon trestu, pretoţe súčasné kapacity nepostačujú. Ministerstvo spravodlivosti uţ deklarovalo a pripravuje projekty na nové ústavy. Kriminalizácia je pojem málo pouţívaný v oblasti sociálnej práce napriek tomu, ţe sa zásadným spôsobom podieľa na tom, čo je v spoločnosti trestné a čo nie. V právnom štáte sa prostredníctvom zákona určuje, ktoré konanie je trestne sankcionované, pričom dôvodom sankcie by mal byť záujem ochrany spoločnosti pred závaţnosťou takéhoto činu. Skôr však ako príde ku kriminalizácii nejakého konania, treba, aby tomu predchádzala veľmi hlboká analýza tohto konania a aţ po vyhodnotení tejto analýzy je vhodné navrhovať a vykonať legislatívnu úpravu zákona. Dôleţité pri tom je, aby sa analýza tohto konania odpútala od normatívnych prístupov a skúmala komplexne, aké sú príčiny konania, aké sú dôsledky trestnej represie tohto konania a aké sú očakávané výsledky v časti regulácie konania, ktoré má byť

162 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i vystavené trestnému postihu (por. Novotný, Zapletal, 2008, s. 219). Okrem tejto formálnej kriminalizácie musíme rozpoznávať i kriminalizáciu neformálnu, teda vnímanie jednotlivcov alebo spoločnosti, ktorí kriminalizujú toho, kto podľa nich konal v rozpore s trestným zákonom, ale i v rozpore s individuálnymi a sociálnymi normami, teda ho môţu povaţovať za kriminálnika na základe dlhodobých spoločenských alebo individuálnych predsudkov. Táto forma kriminalizácie spôsobuje sociálnej práci nemálo problémov pri práci s klientom, zvlášť ak bol odsúdený, alebo väznený. Novotný (In Novotný, Zapletal, 2008, s. 221) odporúča pristupovať ku kriminalizácii určitých činov zásadne aţ vtedy, keď na ochranu pred nimi nestačia prostriedky práva občianskeho, obchodného, správneho, alebo iných právnych odvetví, alebo mimoprávne preventívne prostriedky. Trestnoprávne riešenie teda predstavuje ultima ratio. Legitimitu trestnoprávnych sankcií môţe odôvodniť iba nutnosť ochrany elementárnych právnych hodnôt pred činmi zvlášť spoločensky škodlivými. Trestná represia sa musí opierať o podporu majority spoločnosti. Pri nadmernej kriminalizácii ďalších a ďalších konaní by trestné právo postupne stratilo svoju účinnosť. Ako príklad môžeme uviesť aktuálne zmeny v súvislosti s požitím alkoholu za volantom. Považujeme za efektívnejšie snažiť sa preventívnymi opatreniami znižovať konzumáciu alkoholu, napríklad zvyšovaním ceny, alebo spotrebnej dane, prípadne znížením dostupnosti alkoholu, alebo obmedzením času predaja ako ukladať trest odňatia slobody, ktorý zaťaží štátny rozpočet a ešte i kriminalizuje toho, komu sa trest uloží. Opakom kriminalizácie je dekriminalizácia. Pod týmto pojmom z hľadiska trestného práva rozumieme zánik trestnosti dovtedy trestného konania. K takémuto javu prichádza najmä pri zásadných spoločenských zmenách. Napríklad po zmene totalitného reţimu a nástupe systému demokratických princípov bolo treba rekodifikovať Trestný zákon práve v tých trestných činoch, ktoré stratili zmenou reţimu svoju opodstatnenosť i trestnosť napríklad trestný čin príţivníctva, rozkrádania majetku v socialistickom vlastníctve, nedovoleného opustenia republiky a ďalšie. Omnoho zloţitejšia je neformálna dekriminalizácia, ktorá nie je determinovaná právom, ale potrebou vlastnej vnútornej zmeny jedinca, aby na predtým kriminalizovaného pozeral inak, teda aby ho sám dekriminalizoval

163 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. Delikvencia (z lat. delinquere = previniť sa) je z hľadiska spoločensky neprijateľného správania širším pojmom ako kriminalita. Ide o správanie, ktoré sa dotýka nie len kriminality, ale zahrňuje i činy, ktoré nie sú inak trestné, teda i priestupky, trestnú činnosť osôb, ktoré sú mladšie ako 14 alebo 15 rokov, kedy z hľadiska trestného zákona nie je moţné trest uloţiť. Veľmi často sa pojem delikvencia spája s neprijateľným správaním detí a mládeţe. V prípade mladistvých sa poţíva i pojem juvenilná delikvencia (por. Fischer, Škoda, 2009, s. 156). Matoušek a Matoušková (2011, s. 311) označujú delikvenciou všetky typy konania, ktoré porušuje sociálne normy chránené právnymi predpismi, vrátane priestupkov, pričom rovnako chápu i pojem delikventné správanie. Hartl a Hartlová (2009, s. 100) vysvetľujú delikvenciu (delinquency) ako antisociálne konanie, ale rozlišujú i delikvenciu juvenilnú (juvenile delinquency), teda termín často pouţívaný v súdnictve pre trestné konania mladistvých alebo páchanie trestnej činnosti neplnoletými a mladistvými. Delikvent podľa rovnakých autorov je potom previnilec (páchateľ trestného činu obvykle mladistvý vo veku rokov, podľa aktuálne platného trestného zákona rokov), ale i mladý dospelý vo veku rokov (por. Hartl - Hartlová, 2009, s. 100). Pojem delikvent však je spoločnosťou často vnímaný a interpretovaný ako ktokoľvek, kto je trestaný odňatím slobody, prípadne má prejavy antisociálneho správania, bez toho, ţe by sa rozlišoval vek, právna zodpovednosť, alebo príčetnosť v čase, keď konal. Veľmi často sa beţne pouţíva výraz kriminálnik, alebo delikvent bez toho, ţe by sa videl v hovorovej reči dáky rozdiel. Trestným činom je podľa zákona č. 300/2005 Z. z. protiprávny čin, ktorého znaky sú uvedené v tomto zákone, ak trestný zákon neustanovuje inak. Pre trestnosť činu sa vyţaduje úmyselné zavinenie, ak zákon výslovne neustanovuje, ţe postačí zavinenie z nedbanlivosti. Aby skutočne išlo o trestný čin, musia byť naplnené všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu a protiprávnosť činu. Druhy trestných činov posudzovaných podľa tohto zákona sú nasledovné: podľa chráneného záujmu (Hlava I. XII. Trestného zákona); podľa závaţnosti (prečin, zločin); podľa formy zavinenia (úmyselné, nedbanlivostné); podľa formy konania (spáchané konaním, alebo opomenutím);

164 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i podľa druhu následku (poruchové, ohrozovacie); podľa časového priebehu (pokračovacie, hromadné, trvacie). Subjektom trestného činu je osoba páchateľa, ktorá je: fyzická osoba; v čase činu staršia ako 14 rokov (s výnimkou podľa 201 Trestného zákona); v čase činu príčetná. Páchateľom môţe byť aj osoba, ktorá spáchala trestný čin, pričom nie je trestne zodpovedná, teda osoba mladšia ako 14 rokov a osoba nepríčetná. Avšak trestne zodpovedným páchateľom je fyzická osoba, ktorá v čase spáchania trestného činu dovŕšila 14 rokov svojho veku a je príčetná. V niektorých prípadoch sa i osoby mladšie ako 14 rokov dopúšťajú činov inak trestných, a preto je ich treba riešiť. Riešenie spočíva v obligatórnom, alebo fakultatívnom uloţení ochrannej výchovy v občianskoprávnom konaní, za podmienok stanovených v 105 Trestného zákona. Fyzickou osobou je kaţdý človek od svojho narodenia aţ do smrti (Strémy, 2010, s. 40). Páchateľom však môţe byť i osoba, ktorá na spáchanie trestného činu vyuţije inú osobu, ktorá koná nezavinene, alebo nepríčetnú osobu, alebo osobu ktorá nie je trestne zodpovedná, alebo ktorá koná v omyle (vyuţívanie takýchto osôb býva za posledné obdobie typické pre organizovaný zločin). Páchateľ musí vykonať činnosť (konanie alebo opomenutie), ktorá je uvedená v skutkovej podstate trestného činu. Pokiaľ však Trestný zákon poţaduje pre spáchanie niektorých trestných činov osobitnú vlastnosť, spôsobilosť, alebo postavenie, páchateľom môţe byť len osoba, ktorá poţadované vlastnosti má. Inak môţe byť len účastníkom na tomto trestnom čine. Nepriamy páchateľ je ten, kto na spáchanie trestného činu pouţije inú osobu, ktorá sa takto stáva v rukách páchateľa ţivým nástrojom na vykonanie trestného činu. Ak sa páchateľ na tom istom trestnom čine podieľal ako účastník, pouţije sa len ustanovenie o páchateľstve. Účastníctvo sa v tomto prípade môţe hodnotiť ako všeobecne priťaţujúca okolnosť a ako okolnosť podmieňujúca pouţitie vyššej trestnej sadzby (por. Strémy, 2010, s. 40). Pre pochopenie postavenia páchateľa, ktorý má počas vyšetrovania spáchania trestného činu rôzne postavenie, povaţujeme za dôleţité vysvetliť rozdiely, ktoré verejnosti nebývajú jasné a na základe nevedomosti ho hodnotia, prípadne etiketujú často podľa predsudkov, ako delikventa, prípadne kriminálnika, pričom z pohľadu povinnosti

165 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. rešpektovania prezumpcie neviny to tak nemusí byť. Ako sme uţ spomenuli, takáto forma etiketizácie spôsobuje problémy dotknutej osobe, ale i sociálnym pracovníkom, ktorí s takto osobou pracujú. Postavenie páchateľa podľa trestného poriadku je nasledovné: a) Podozrivým je osoba, ktorá môţe byť, alebo ktorá bola zadrţaná ako osoba podozrivá zo spáchania trestného činu, pričom musia byť splnené podmienky uvedené v ustanovení 85 Trestného poriadku ods. 1 a 2. To, ţe je osoba podozrivá však ešte neznamená, ţe skutočne trestný čin spáchala a teda treba na ňu pozerať ako na nevinnú, teda bez etikety delikventa, kriminálnika. b) Obvineným je osoba, voči ktorej bolo vydané uznesenie o vznesení obvinenia podľa 33 a 206 Trestného poriadku. Ani toto postavenie ešte neznamená a nemusí znamenať, ţe obvinený je skutočne vinný, ţe mu bola vina preukázaná, teda ţe by bol skutočne páchateľom trestného činu, čím opäť prichádza k povinnosti spoločnosti i jednotlivcov rešpektovania prezumpcie neviny. c) Obţalovaným je obvinený po nariadení hlavného pojednávania samosudcom, ale predsedom senátu podľa 10 ods. 13 Trestného poriadku. Toto postavenie v zásade znamená, ţe sa vina, alebo nevina obţalovaného bude preukazovať pred súdom, čo ale neznamená, ţe obţalovaný je skutočne vinný zo spáchania trestného činu, z ktorého je obţalovaný, teda opäť platí pravidlo povinnosti spoločnosti i jednotlivcov, aby na takúto osobu pozerali ako na nevinnú. d) Odsúdeným je ten, proti ktorému bol vydaný odsudzujúci rozsudok, ktorý uţ nadobudol právoplatnosť podľa 10 ods. 11 Trestného poriadku. Uvedené postavenie páchateľa je z hľadiska trestného práva neodvolateľným dôkazom, ţe trestný čin skutočne spáchal, ţe mu bola vina preukázaná a ţe voči tomuto rozsudku uţ nie sú prípustné ţiadne riadne opravné prostriedky, teda ţe páchateľ trestného činu tento podľa rozhodnutia súdu spácha. Povaţujeme za veľmi dôleţité, aby spoločnosť jasne dokázala uvedené postavenie rozpoznávať a podľa toho sa i správala k ľuďom v tomto postavení, pretoţe predčasná a moţno iba na predsudkoch a neznalosti zákonných postavení zaloţená etiketizácia v zásade môţe napĺňať Lemertov koncept sekundárnej deviácie, ktorý je podrobne rozpracovaný v prvej kapitole

166 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i V tejto súvislosti hovorí i Matoušek a Matoušková (2011, s. 51) o predsudkoch ohľadom typickej osobnosti kriminálne sa správajúcej mládeţe, ktorými trpí ako široká verejnosť, tak aj masmédiá. Podľa nich tieto predsudky pravdepodobne súvisia s inými spoločenskými postojmi, s celkovou frustráciou spoločnosti, ktorá vôbec vo všeobecnosti nie je spokojná s aktuálnym stavom o predstavách o kvalite ţivota. Môţeme teda hovoriť o predsudkoch i v súvislosti s pocitom ţivotnej spokojnosti ľudí. Za významnejšie však povaţujú skutočnosť, ţe v zariadeniach, ktoré sa zaoberajú rizikovou mládeţou, má personál rovnako vytvorenú ustálenú predstavu o typickej osobnosti klienta. Toto však platí i v zariadeniach pre dospelých, kde sa priamo vykonáva trest odňatia slobody a, bohuţiaľ, aj v ústavoch na výkon väzby, kde sú mnohí obvinení, ktorí môţu byť oslobodení a z hľadiska práva nevinní. Výsledok takéhoto postoja ku klientom zrejme pramení z dlhodobých negatívnych skúseností personálu, ktorý svoje poznatky o klientoch, zabudnúc na etické zásady svojej profesie, veľmi rád ako atrakciu šíri medzi svojich blízkych i známych. Tým môţe vyvolať na základe nedostatočnej informovanosti verejnosti o týchto klientoch generalizáciu toho, čo im je na verenie predkladané a môţe prísť i k vnútornej identifikácii s týmto názorom. Povaţujeme za dôleţitú úlohu spoločnosti, aby čo najviac informovala širokú verejnosť všetkými dostupnými prostriedkami o kriminalite a kriminálnikoch tak, aby sme sa vyhli generalizácii v chápaní a hodnotení. Ako vyplynulo z doterajších predloţených pojmov o kriminalite a kriminológii, je zrejmé, ţe táto problematika je zloţitá a vyţaduje komplexný prístup v riešení i v prístupoch. Úspešnosť spočíva na odbornej a vedeckej úrovni v prepojení vedeckých tímov kriminológie a ostatných spomenutých vedných odborov vo výmene svojich výskumných zistení a praktických poznatkov, vzájomnej spolupráci na výskumných i preventívnych projektoch. Tieto ponúknuť na poznanie širokej verejnosti, aby táto poznala skutočný stav kriminality, osobnosti páchateľov a ich špecifiká, čím by sa zásadným spôsobom mohli zmeniť vedomosti verejnosti a teda i postoje k problematike kriminality. Ak sme hovorili o personáli, ktorý pracuje v zariadeniach a ich postojoch, musíme spomenúť v tejto súvislosti i postoje a moţné predsudky sociálnych pracovníkov, ktoré môţu a často sú veľmi podobné, alebo identické. Ak sociálny pracovník trpí predsudkom voči svojmu klientovi pre jeho postavenie, nemôţe

167 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. prácu s ním z etického hľadiska vykonávať. Z pohľadu úspešnosti moţno hovoriť na základe predsudkov o zníţení moţnosti byť v práci s klientom úspešný v záujme klienta. Zastávame názor, ţe je potrebné otvoriť inštitúcie, ktoré sa na všetkých úrovniach kriminalitou zaoberajú v čo najväčšej moţnej miere verejnosti, aby si ona sama mohla vytvoriť názor, ako sa naozaj táto činnosť vykonáva. Okrem toho si myslíme, ţe by sa mohol zvýšiť lepšou informovanosťou i záujem verejnosti nie len participovať na eliminácii kriminality, ale ţe by verejnosť ponúkla odborníkom v tejto oblasti nestranný a nezaujatý, moţno nový pohľad na to, čo by sa dalo zlepšiť. Čo sa očakáva od kriminológie zostavil jeden z jej najvýznamnejších svetových predstaviteľov J. Braithwaite (1989). Podľa neho by sa mala pokúsiť uspokojivo vysvetliť minimálne trinásť nasledujúcich pravdivých zistení o zločine, ktoré vyplývajú ako z oficiálnych kriminálnych štatistík, tak z niektorých výskumov (Tomášek, 2010, s ): 1. Zločiny páchajú disproporcionálne viac muži ako ženy. 2. Zločinov sa zďaleka najviac dopúšťajú osoby vo veku rokov. 3. Zločiny páchajú skôr ľudia, ktorí nežijú v partnerskom zväzku, ako zosobášení. 4. Zločin je predovšetkým záležitosť obyvateľov veľkých miest. 5. Zločinu sa viac dopúšťajú ľudia, ktorí často menia svoje bydlisko, a ktorí žijú v lokalitách, kde ku zmene obyvateľov dochádza. 6. Mladí ľudia so silnou väzbou na školu sa menej dopúšťajú zločinov. 7. Mladí ľudia, ktorí si kladú vyššie ciele v oblasti vzdelávania a zamestnania, sú menej často páchateľmi trestných činov. 8. Mladí ľudia, ktorí v škole dosahujú slabý prospech, sa častejšie dopúšťajú zločinov. 9. U mladých ľudí so silnou väzbou na rodičov je menšia pravdepodobnosť, že spáchajú zločin. 10. Mladí ľudia, ktorí sa stretávajú s kriminálne narušenými vrstovníkmi, sa sami často stanú zločincami. 11. Ľudia, ktorí sú vnútorne pevne presvedčení o potrebe dodržiavať zákony, ich skôr neprekračujú

168 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i 12. Pre mužov i ženy platí, že pokiaľ patria na samé dno spoločenskej štruktúry (nie je dôležité, či hovoríme o takejto situácii v súvislosti s osobným sociálno-ekonomickým statusom, zlými podmienkami v mieste bydliska, nezamestnanosťou, či príslušnosťou k znevýhodnenej etnickej minorite), je u nich typická vyššia miera kriminality pre všetky typy zločinov, s výnimkou tých, kde sa chudobným pre ich spáchanie neponúkajú vhodné podmienky. 13. Kriminalita vzrástla po druhej svetovej vojne vo väčšine krajín, vyspelých aj rozvojových. Jediným štátom, kde to neplatilo a kde v rovnakom období zločinnosť zreteľne klesla, je Japonsko. 4.3 Štruktúra kriminality, jej dynamika a aktuálny stav Na to, aby sme poznali, aké sú kriminogénne faktory, potrebujeme ich prostredníctvom kriminologických výskumov zistiť. Tieto zistenia nám budú slúţiť na to, aby sme dostali kriminalitu pod kontrolu práve na základe záverov výskumných zistení. Najskôr však potrebujeme kriminalitu popísať, načo nám slúţi kriminálna štatistika. Ak však chceme zisťovať zákonitosti nejakého spoločenského javu, pátrať po jeho príčinách, musíme nesporne najskôr tento jav dlhodobo pozorovať a dokázať ho popísať. Ak však hovoríme o kriminálnej štatistike, musíme sa posunúť na úroveň legálnej definície kriminality, pretoţe širšie, sociálne ponímanie, by sa na kvantitatívnej úrovni sotva dalo pouţiť (por. Novotný, Zapletal, 2008, s ). Pri pouţívaní kriminálnych štatistík sa dozvedáme o kriminalite zjavnej, teda takej, ktorá je registrovaná, teda vyšla najavo a tým je moţné ju evidovať v oficiálnych štatistikách. Ide teda o jasne preukázané, ţe k spáchaniu trestného činu došlo. Popri zjavnej kriminalite treba veľmi váţne vnímať kriminalitu skrytú (latentnú). Ide o kriminalitu, ktorá sa stala, ale nebola registrovaná, zistená, nahlásená, teda orgány činné v trestnom konaní sa o nej nedozvedia, teda nemôţe byť nimi riešená. Niektorí autori rozlišujú v latentnej kriminalite takzvané čierne a šedé čísla. Čiernymi číslami sa rozumie trestná činnosť, o ktorej sa orgány činné v trestnom konaní nedozvedeli, za šedé čísla sa potom považujú trestné činy, o ktorých sa síce dozvedeli, ale nepodarilo sa im vypátrať páchateľa. Niekedy sa od čierneho čísla charakterizovaného ako prirodzená latencia odlišuje takzvaná umelá latencia, chápaná ako trestné činy, o ktorých sa

169 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. orgány činné v trestnom konaní dozvedia, ale z nejakého dôvodu ho neregistrujú, resp. zataja (Novotný, Zapletal, 2008 s. 47). Do tejto kriminality sa rátajú i trestné činy, ktoré sú len veľmi ťaţko odhaliteľné, alebo ktoré sú verejnosťou často povaţované za normálne, alebo pre túto dobu nevyhnutné, napriek tomu, ţe verejnosť si je vedomá, ţe ide o trestnú činnosť. Máme na mysli korupciu a úplatkárstvo. Tieto trestné činy sú historicky zakorenené ako normálne, pretoţe často zvyšujú moţnosť získania nejakej výhody, preferencie, alebo často len pocit, ţe sa podplatený bude viac snaţiť, alebo starať o toho, kto mu úplatok dá. Korupcia je podľa Viktoryovej et al. (2001, s. 235) závaţným javom, ktorý negatívne ovplyvňuje politické, ekonomické, sociálne a kultúrne vzťahy v demokratickej a právnej spoločnosti. Vychádza pri tom zo štatistických údajov, ktoré vzhľadom na počet prípadov sú páchané podľa poradia v zdravotníctve, v školstve, na súdoch, pri privatizácii, v podnikaní, v polícii, v štátnej správe, na úradoch práce sociálnych vecí a rodiny, v bankách, na daňových úradoch, colných úradoch a ţivnostenských úradoch. Odborníci na kriminalitu sa zhodujú v názoroch, ktoré verejne prezentovali v médiách, ţe miera skrytej kriminality oproti zjavnej môţe byť aţ o tristo percent vyššia. Samozrejme, ide len o odhad. Tento fakt však zásadným spôsobom relativizuje skutočnú dynamiku kriminality. Miera latencie kolíše podľa viacerých faktorov, ktoré ju môţu ovplyvňovať, teda podľa (por. Lubelcová, 2009, s. 121): druhu kriminality, pričom sa predpokladá, ţe miera latencie je vyššia najmä u tých trestných činov, ktorých odhalenie môţe byť spojené s moţnou stigmatizáciou obete, napríklad znásilnenie, pohlavné zneuţívanie, vnútro-rodinné konflikty, domáce násilie a podobne), alebo nových druhov trestných činov, s ktorými polícia nemá skúsenosti v odhaľovaní, alebo nedisponuje primeranými prostriedkami na ich odhaľovanie (napríklad nové formy ekonomickej kriminality, podvody, kyberšikana, kyberkriminalita a podobne); dynamiky nárastu kriminality a schopnosti polície účinne odhaľovať trestnú činnosť; dôvery verejnosti k polícii, ako aj k ďalším inštitúciám trestnej spravodlivosti, ktoré sa prejavujú ochotou alebo neochotou, záujmom alebo nezáujmom, prípadne strachom a obavami ohlásiť trestný čin

170 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i Dynamika kriminality je určovaná zmenami v rozsahu a štruktúre trestnej činnosti v časovom období (Heretik, 2004, s. 54). Ide o sledovanie smeru vývoja kriminality, či vývojová krivka celkovej kriminality, alebo niektorej sledovanej časti, má vzostupnú alebo zostupnú tendenciu, prípadne, či je nemenná. Spôsoby merania a zisťovania kriminality sú však omnoho zloţitejšie, pretoţe jednotlivé štatistické údaje o rovnakom jave sa môţu zásadne odlišovať uţ len napríklad podľa jednotlivých delení druhu kriminality, prípadne podľa skutkových podstát trestných činov a podobne. My sa pokúsime vzhľadom na zloţitosť predstaviť tie druhy kriminality, ktoré podľa delenia sú i vo svojej aktuálnosti beţne dostupné verejnosti na internetových stránkach Ministerstva vnútra SR. Aktuálne sa vykazujú mesačné štatistické údaje, ktoré sú podrobne podľa stanovených kritérií rozpracované. Musíme mať však pri ich sledovaní na mysli, ţe ich na základe stručne uvedených nástrah v presnosti máme brať s rezervou. Napriek tomu sú tieto štatistiky jediným východiskom, podľa ktorého sa vypracúvajú aj stratégie prevencie kriminality a prognózy ďalšieho vývoja kriminality Násilná kriminalita Násilná kriminalita je v kaţdej spoločnosti spájaná s násilím a súvisiacimi pojmami akými sú agresia a agresivita. Agresivita je rysom osobnosti, ktorý sa prejavuje určitou mierou energie a určitými spôsobmi prejavu. V rôznych kultúrach sú potom tieto prejavy rôznym spôsobom usmerňované. Agresivita je viac či menej utlmovaná, alebo podporovaná. Agresia sa stáva i zloţkou najrôznejších činností, čo býva vyjadrované slovnými spojeniami ako napríklad boj za mier, pobiť sa s problémami, útočiť na súpera v diskusii a podobne (por. Nakonečný, 1997, s. 11). Podľa Dobrotku (1992), ktorý je zakladateľom slovenskej forenznej psychológie a uznávaným súdnym znalcom, patrí agresivita medzi takzvané popudivé fenomény, ktoré sú podľa neho staršie ako pudy. Agresivita teda podlieha sociálnemu učeniu, prostredníctvom ktorého si nachádza svoj cieľ a tieţ podobu v priamom správaní toho-ktorého jedinca. Ako jeden z moţných variantov spomína postupnosť šport profesia kriminalita vraţda (por. Snopko, 1995 s. 17). Ako ilustráciu tohto variantu na slovenské podmienky ponúkame

171 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. príklady z knihy Gustáva Murína Mafia v Bratislave, kde opisuje dekádu zločinu a trestu nasledovne: Pochybnú kombináciu znalosti silových športov a kriminality začali na Slovensku pôvodne karatisti. Podľa webstránky mapujúcej dlhodobo slovenské podsvetie, boli karatisti prvou organizovanou skupinou, ktorá istý čas ovládala Banskú Bystricu. Od roku 1993 ich začala vytláčať konkurenčná skupina, na čele ktorej boli Hazy s Lábošom, sem patrili i bratia Černákovci. Peter Križanovič, prezývaný Duran, spoločník a neskôr súper na život a na smrť s Miroslavom Sýkorom, bol bývalý majster Slovenska v zápasení. Kysucký boss Milan Holáň alias Gorila sa venoval amatérskemu boxu. Milan Reichel, údajný boss popradského podsvetia, začínal ako kulturista. Bol majstrom Slovenska a neskorším šampiónom v pretláčaní rukou. Aj dosiaľ najväčšia mafiánska poprava u nás sa týka športovcov. Sú medzi obeťami aj medzi útočníkmi. Koncom marca 1999 traja maskovaní muži postrieľali v dunajskostredskom bare Fontána desiatich mužov miestnej skupiny pápayovcov. Dve z obetí patrili k popredným slovenským zápasníkom. Ostatní boli väčšinou bývalí zápasníci alebo kulturisti (Murín, 2008, s ). Násilnú kriminalitu povaţujeme za jednu z najzávaţnejších kriminalít. Násilie, agresia, agresivita nás sprevádzajú celou históriou ľudstva, boli predmetom zaobstarania si primárnych potrieb na preţitie, prostriedkom na získanie majetku, alebo zotročovania ľudí. Tieto javy sú teda historicky povaţované i za pozitívne aj negatívne. Ak hovoríme o násilnej kriminalite ide, samozrejme, o jav negatívny. Je zameraná v prvom rade voči iným osobám alebo veciam, spôsobuje škody na ţivote, zdraví, majetku, môţe byť však za určitých okolností zameraná i voči vlastnej osobe vo forme sebatrýznenia alebo samovraţdy. Okrem toho býva i spoločným menovateľom v iných druhoch kriminality. Ako príklad sme uviedli organizovaný zločin, ale patrí sem i rasizmus, extrémizmus, sexuálne orientované trestné činy a ďalšie. Psychológovia vo svojich teóriách spájajú agresiu i s frustráciou jedinca, ktorý reaguje špecifickými spôsobmi. Tu môţe byť agresia zameraná voči zdroju frustrácie, pričom zdrojom môţe byť nejaká osoba, alebo vec v okolí subjektu, alebo subjekt sám. Reakciou môţe byť i kompenzácia, to znamená snaha stanoviť si dosiahnutie náhradného cieľa, fantázia, ktorá prenáša dosiahnutie cieľa do imaginárneho sveta predstáv. Môţe ísť i o racionalizáciu, teda nemoţnosť dosiahnutia cieľa je ospravedlnená

172 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i racionálnou konštrukciou, alebo bagatelizáciou, čím sa frustrovaný cieľ zľahčuje, regresom, čo znamená, ţe dospelý človek sa začne správať ako dieťa, alebo únikovou reakciou, ktorá môţe nadobudnúť rôzne formy od alkoholizmu aţ po sexuálnu promiskuitu (por. Marek OP, 1992, s. 426). Agresivita je premenná osobnosti, relatívne trvalá dispozícia správať sa agresívne. Je podmienená vrodenými biologickými faktormi (konštitúcia, temperament, biochemické faktory, osobitosti CNS) a učením (najmä sociálnym, imitačným učením). Fromm (1997) diferencuje dva typy agresivity benígnu, ktorá má pudový základ, slúţi na preţitie a je spoločná s niţším druhom i ľuďom a má skôr reaktívno-obranný charakter, a malígnu, ktorá patrí medzi ľudské vášne a je skôr proaktívno-deštruktívna. Z forenznopsychologického hľadiska je zvlášť významné rozlíšenie inštrumentálnej (predátorskej) agresie, ktorá býva následkom konfliktov. Napríklad v partnerskom vzťahu je agresia prostriedkom vybitia afektu a zároveň cieľom v zmysle potrestania partnera (por. Heretik, 1999, s. 21). Násilných trestných činov v období rokov 2006 bolo zistených celkom , čo bolo o 2010 menej ako v roku V roku 2010 to bolo 7532 násilných trestných činov, z ktorých bolo 5485 objasnených. V porovnaní s rokom 2009 došlo k zníţeniu nápadu násilnej trestnej činnosti o 805 trestných činov. Z dlhodobého hľadiska bol zaznamenávaný pokles násilnej kriminality. V roku 2006 bolo spáchaných 89 vráţd, čo bolo o 17 menej ako v roku V roku 2010 bolo zistených, rovnako ako v roku 2006, 89 prípadov vráţd, z toho bolo 64 objasnených a ďalších 6 vráţd bolo objasnených dodatočne z predchádzajúceho obdobia. V roku 2006 išlo v jednom prípade o vraţdu na objednávku, v dvoch prípadoch o vraţdu motivovanú podnikateľskými vzťahmi a v dvoch prípadoch o vraţdu novonarodeného dieťaťa matkou. V deviatich prípadoch išlo o úkladnú vraţdu a v ďalších deviatich prípadoch o lúpeţnú vraţdu. Taktieţ boli zistené dva trestné činy sexuálnej vraţdy. V prevaţnej miere však zostávajú motívom vraţdy vyhrotené konflikty medzi blízkymi osobami a domáce násilie. Z objasnených trestných činov vyplýva, ţe najväčší podiel na spáchaní vráţd majú muţi, minimálny podiel majú ţeny a ako poslední sú mladiství. Pomerne vysoký počet vráţd spáchali nezamestnaní (30), jednotlivci (44), vo dvojiciach (4), a v skupinách (9)

173 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. vráţd. V 19 prípadoch objasnených vráţd v roku 2006 boli páchatelia pod vplyvom alkoholu. Lúpeţí bolo v roku 2006 spáchaných celkom 1594, čo je o 325 menej ako v roku V roku 2010 bolo zaznamenaných celkom 1188 lúpeţí, z ktorých bolo 652 objasnených a 56 lúpeţí z predchádzajúceho obdobia bolo objasnených dodatočne. V porovnaní s rokom 2009 došlo k poklesu trestnej činnosti o 170 prípadov. V roku 2006 bolo lúpeţných prepadnutí osôb 1373, čo bolo o 350 menej ako v roku V bytoch bolo spáchaných lúpeţí 118, na verejnosti 1255, z toho na ulici 961. Pre túto činnosť je príznačné, ţe býva najčastejšie páchaná vo väčších mestách, ktoré poskytujú páchateľovi vysokú anonymitu a menšie riziko odhalenia. Najviac lúpeţí bolo spáchaných v poradí v Bratislavskom kraji, Košickom kraji a Banskobystrickom kraji. Najväčší úbytok bol zaznamenaný v Košickom kraji, ktorý pretrváva. Najväčší podiel si dlhodobo udrţuje Bratislavský kraj. Najviac útokov smerovalo proti osobám ţenského pohlavia, potom proti osobám vo veku nad 60 rokov, následne proti deťom a mladistvým. V 99 skutkoch útok smeroval proti podnapitej osobe. Najväčší podiel na lúpeţiach majú tradične muţi, potom mladiství, v ďalšom poradí sú maloletí a ţeny. Jednotlivci sú v počte lúpeţí na prvom mieste, potom nasledujú dvojice a nakoniec skupina páchateľov. 360 lúpeţí bolo spáchaných s podielom nezamestnaných, 201 lúpeţí bolo spáchaných s pouţitím zbrane, z toho 53 so strelnou zbraňou, v 119 skutkoch zbraň bodná, alebo sečná. Ďalšie lúpeţe boli identifikované ako lúpeţné prepadnutia objektov, ktoré majú vzostupnú tendenciu. Najviac lúpeţí objektov bolo v Bratislavskom kraji, potom nasledujú Banskobystrický kraj a Košický kraj, najmenej Prešovský kraj. Najčastejším predmetom záujmu lúpeţí sú peniaze a valuty. Medzi najčastejšie prepadnuté objekty patrili rôzne predajne, čerpacie stanice pohonných látok, stávkové kancelárie, herne a kasína. Zvýšil sa i počet lúpeţných prepadnutí finančných inštitúcií ako sú sporiteľne, banky, poštové úrady, zmenárne. Aktuálne je maximálna pozornosť venovaná i násilným prípadom útokov na bankomaty. Najväčší podiel na prepadnutí objektov majú páchatelia muţského pohlavia, potom mladiství a nakoniec ţeny. Najviac lúpeţí objektov spáchali jednotlivci, potom nasledujú rovnakým podielom dvojice

174 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i a skupiny. Opäť pomerne veľký počet bol spáchaný nezamestnanými. I pri prepadnutí objektov boli pouţité zbrane, najviac strelné. K násilnej kriminalite patria i vydierania, hrubé nátlaky a vymáhania, ale i vydieračské únosy. Vo viacerých prípadoch ide o vymáhanie pohľadávok, dlţných finančných čiastok, alebo vyberanie výpalného. Táto veľmi závaţná trestná činnosť má veľmi často latentný charakter, pretoţe svedkovia i poškodení väčšinou zo strachu nemajú záujem spolupracovať s políciou a radšej páchanie tejto trestnej činnosti neoznamujú. K štatistickým údajom násilnej kriminality sú zaradené i poţiare a výbuchy, ktoré sa kvalifikujú ako trestné činy poškodzovania cudzej veci. V páchaní tejto trestnej činnosti majú pomerne veľký podiel i maloletí a mladiství. Predmetom útokov sú motorové vozidlá, rôzne budovy, ktoré páchatelia najčastejšie polejú horľavou kvapalinou a podpália. Motívom bolo napríklad zastrašovanie, vymáhanie pohľadávok, prípadne išlo o osobnú pomstu, alebo zakrytie inej trestnej činnosti. I v tejto časti sa vykazuje veľmi nízka objasnenosť trestnej činnosti, podľa názorov polície pre veľmi nízku ochotu svedkov spolupracovať. Poslednou sledovanou časťou násilnej kriminality sú trestné činy šírenia poplašnej správy, pričom útoky sú najviac zamerané na nemocnice, rôzne obchodné centrá, školy, ale tieţ i objekty ţelezníc. Najčastejšie ide o telefonické oznámenie hrozby pouţitia bomby, alebo nástraţného výbušného systému. Veľmi často takéto trestné činy páchajú školáci a študenti, ktorí sa snaţia buď vyhnúť vyučovaniu, alebo ťaţkej skúške, prípadne len tak z recesie. V niektorých prípadoch však išlo i pomstu. Tento druh trestnej činnosti sa za posledné obdobie nepotvrdil; bomba ani nástraţný výbušný systém neboli objavené. Zaistiť ochranu spoločnosti pri takejto hrozbe znamená pomerne náročný a rýchly systém zabezpečenia objektu, aby v prípade potvrdenia nedošlo k stratám na ţivotoch. To znamená, ţe sú spôsobené vysoké finančné škody nie len napadnutým subjektom, ale i spoločnosti (por. Halcin, Šinka, Stábová, 2007, s. 7 8 a Správu o bezpečnosti Slovenskej republiky za rok 2010)

175 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l Mravnostná kriminalita Mravnostná kriminalita je osobitným druhom trestnej činnosti, pri ktorej je osobitným druhovým objektom ľudská dôstojnosť. Individuálnym objektom je mravný a telesný vývoj mládeţe, ako aj sloboda rozhodovania v pohlavných vzťahoch (por. Viktoryová a kol. 2001, s. 217). Príčiny tohto konania môţeme nájsť v mnohých faktoroch, napríklad v nekontrolovanom vyuţívaní voľného času detí a mládeţe, zlom rodinnom prostredí, ale často aj vo vyzývavých podnetoch v správaní, alebo oblečení niektorých dievčat i ţien. Napriek tomu, ţe pri týchto trestných činoch menej prichádza k závaţnejšiemu fyzickému poraneniu, treba mať na mysli veľmi často dlhodobé, či dokonca trvalé následky obete, ktoré sa môţu prejavovať strachom, úzkosťou, depresiami, pocitom bezmocnosti. Pomerne často môţe dôjsť k zásadným problémom vo fungovaní vlastných sexuálnych vzťahov, ktoré môţu trvať doţivotne (por. Novotný, Zapletal, 2008, s. 311). Tieto trestné činy sú vzhľadom na následky veľmi často predmetom dlhodobej starostlivosti psychológov, psychiatrov a sociálnych pracovníkov. Bývajú mnohokrát sprievodným javom ďalších sociálno-patologických javov, ktoré sú pre odbor sociálna práca neustálym záujmom výskumov, starostlivosti a sú ťaţko odhaliteľné. Často sa na ne príde aţ vtedy, keď sú uţ na hranici únosnosti obete, prípadne keď intenzita útočníka narastá. Ide hlavne o problematiku domáceho násilia, alebo zneuţívania detí (pozri kapitolu 5). Riziko vidíme v dĺţke trvania tohto stavu, ktorá môţe zásadným spôsobom umocňovať následky. Štatistické údaje sledujú za posledné obdobia mierny pokles tejto trestnej činnosti. Poškodenými boli najčastejšie osoby ţenského pohlavia, v ďalšom poradí sú deti do 15 rokov, osoby muţského pohlavia, nasledujú mladiství a deti do 6 rokov. Najviac páchateľov týchto trestných činov je muţov, nasledujú mladiství, maloletí páchatelia, nakoniec sú v poradí ţeny. Jednotlivci spáchali najviac sledovaných trestných činov, takmer na rovnakej úrovni sú dvojice a skupiny. Opakovaný pokles je zaznamenávaný i v trestných činoch znásilnenia, kde najčastejšími obeťami sú osoby ţenského pohlavia, nasledujú mladiství, deti do 15 rokov, osoby nad 60 rokov,

176 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i na poslednom mieste sú deti do 6 rokov. Zaznamenávajú sa prípady znásilnenia pod vplyvom alkoholu. Najpočetnejšou skupinou mravnostnej kriminality sú trestné činy sexuálneho násilia, sexuálneho zneuţívania, pri ktorých prichádza i k sexuálnemu zneuţívaniu v závislosti. Poškodenými v roku 2006 boli najviac deti do 15 rokov, nasledujú mladiství a deti do 6 rokov. Alarmujúci je podiel na páchaní tejto trestnej činnosti mladistvých a maloletých. Medzi mravnostnú kriminalitu patrí i trestný čin kupliarstva, ktorý je hodnotený štatisticky vo veľmi malom rozsahu, pokiaľ ide o zistenie. V prípade kupliarstva ide veľmi často o latentnú kriminalitu. Odhaľovanie a dokazovanie týchto trestných činov je veľmi problematické. Často sa spája s veľmi dobre organizovaným zločinom s nadnárodnou pôsobnosťou, čo zisťovanie a dokazovanie zásadným spôsobom sťaţuje. V súčasnosti ide aj na Slovensku o pomerne rozšírenú takzvanú uličnú prostitúciu, ktorá je charakteristická pre väčšie mestá, ale i pre frekventované odpočívadlá pri diaľniciach alebo iných frekventovaných komunikáciách, kde je predpoklad väčšieho počtu náhodných zákazníkov. Nemôţeme pritom zabudnúť ani na skrytú prostitúciu, ktorá naberá na vysokej intenzite v rôznych erotických a masáţnych salónoch, privátnych kluboch, hoteloch a podobne (bliţšie pozri kapitolu 6). Aktuálne ide o neustále sa rozširujúcu ponuku internetom. Keďţe prostitúcia je veľmi zaujímavým zárobkom pre organizovaný zločin, ktorý sa snaţí kontrolovať tento jav, v poslednom období vzniklo mnoţstvo súkromných bytov, v ktorých sa prostitúcia vykonávaná prostredníctvom malých skupín. Tieto sa snaţia zarobiť si na tejto činnosti na vlastnú päsť, prípadne ide o jednotlivé prostitútky, ktoré nechcú byť kontrolované a vykorisťované. Ako uvádza Správa o bezpečnosti Slovenskej republiky za rok 2010, trestná činnosť obchodovania s ľuďmi bola pribliţne na rovnakej úrovni ako v roku V niektorých prípadoch išlo o kombináciu sexuálneho a pracovného vykorisťovania. Cieľovou krajinou obetí boli najmä Veľká Británia, Nemecko, Maďarsko a Slovinsko. Slovenská republika zostala najmä krajinou pôvodu obetí, v menšej miere krajinou tranzitnou. Organizované skupiny navádzali obete na fiktívnu prácu v zahraničí a stúpajúcu tendenciu malo i zneuţívanie sociálneho systému najmä vo Veľkej Británii (por. Halcin, Šinka, Stábová, 2007, s. 9 a Správa o bezpečnosti Slovenskej republiky za rok 2010)

177 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l Majetková kriminalita Majetková kriminalita je dlhodobo štatisticky vykazovaná ako kriminalita s najväčším počtom spáchaných trestných činov. Rovnako v prevaţnej miere zastupuje prvé miesto v kriminalite v iných vyspelých krajinách. Pre majetkovú kriminalitu je typické, ţe ide o útok proti cudziemu majetku. Majetková kriminalita na Slovensku výrazne začala expandovať od roku 1989 a doteraz je stále na prvom mieste v kriminalite. Tento stav zapríčinili dlhodobo trvajúce stavy prechodu foriem vlastníctva aţ do ustanovenia rovnakej ochrany všetkých ich foriem. Ďalším problémom je takzvané zbláznenie sa zo slobody, ktoré sa nevyhnutne premietlo do väčšej odvahy páchať trestné činy pre získanie majetku. Zmeny spoločenských a ekonomických pomerov spoločnosti sa premietli i do nárastu sociálnych a ekonomických rozdielov, ktoré rovnako môţu viesť k nárastu majetkovej trestnej činnosti, často pre zadováţenie si základných ţivotných potrieb, na ktoré čoraz väčší počet obyvateľov Slovenska nemá vytvorené podmienky na uspokojenie. Ekonomická kríza a sociálna nestabilita, neustále sa meniaci sociálny systém, ktorý vedie neustále k redukciám, môţe byť ďalším determinantom pre majetkovú trestnú činnosť. Majetkové trestné činy majú vykazovanú, podobne ako i ostatné druhy kriminality, klesajúcu tendenciu. Na druhej strane sa však konštatuje, ţe za závaţný prvok majetkovej kriminality sa povaţuje vysoká organizovanosť a pripravenosť páchateľov. Títo sa často spájajú do veľmi dobre organizovaných väčších skupín na miestnej, regionálnej, národnej i nadnárodnej úrovni, čo zásadným spôsobom sťaţuje moţnosti odhalenia a preukázania tejto činnosti. Preto sa len s veľkým nadhľadom pozeráme na vykazovanú klesajúcu tendenciu majetkovej kriminality, pretoţe zastávame názor veľmi vysokého pomeru latencie. Medzi najváţnejšie majetkové trestné činy patria krádeţe vlámaním do rôznych objektov. Najčastejšie sú to dlhodobo byty, rodinné domy, rekreačné chaty, obchody a reštaurácie. Nasledujú krádeţe vlámaním do kultúrnych objektov, objektov so staroţitnosťami, umeleckými predmetmi, trezory a sejfy. Registrované boli i krádeţe vlámaním do obchodných centier. Pokiaľ ide o objasnené trestné činy, podiel mladistvých a maloletých je pomerne vysoký, rovnako ako podiel nezamestnaných. Najviac

178 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i krádeţí spáchali jednotlivci, nasledujú dvojice a s minimálnym rozdielom od nich skupiny. Samostatnou kapitolou majetkovej kriminality sú krádeţe motorových vozidiel všetkých druhov. Táto časť majetkovej kriminality má veľmi nízku objasnenosť. Dôvodom môţe byť, ţe páchatelia disponujú najmodernejšími technickými prostriedkami, ktoré im umoţňujú vo veľmi krátkom čase motorové vozidlo odomknúť, paralyzovať takmer akýkoľvek ochranný systém vozidla proti odcudzeniu a odísť z miesta činu. Nie je nič výnimočné, ţe vozidlo naloţia na odťahové vozidlo. Kradnú sa i nákladné motorové vozidlá, alebo špeciálne motorové vozidlá, pomerne často sa kradnú ťahače i s návesmi, mnohokrát i s tovarom. Predmetom záujmu sú aj veľmi drahé motorové vozidlá, ktoré vytvárajú páchateľom vysoké zisky. Krádeţe týchto vozidiel sú vzhľadom na veľmi vysokú odbornosť a pripravenosť páchateľov závaţným problémom nielen na Slovensku, ale i v zahraničí. Polícia Slovenskej republiky pri odhaľovaní týchto činov aktívne spolupracuje na medzinárodnej úrovni v rámci OECD (Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj) a pracovných skupín WG14 (dopravná problematika) a CENT278 (terorizmus a bezpečnosť v doprave). Najviac motorových vozidiel bolo odcudzených v Bratislavskom kraji. Paradoxom pre nás zostáva, ţe Správa o bezpečnosti Slovenskej republiky za rok 2010 venovala majetkovej a ekonomickej kriminalite minimálnu pozornosť (Halcin, Šinka, Stábová, 2007, s. 11) Ekonomická kriminalita Ekonomická kriminalita je druh kriminality, ktorý môţe spôsobiť v jednotlivých trestných činoch omnoho väčšiu škodu čo do rozsahu, neţ kriminalita majetková. Prvé zmienky o trestnej činnosti v oblasti ekonomiky boli zaznamenané v 19. storočí na Medzinárodnom kongrese o prevencii a boji proti zločinnosti, ktorý sa konal v roku 1872 v Londýne. Páchateľov ekonomickej trestnej činnosti tam nazvali takzvanými kriminálnymi kapitalistami. Sociológ Sutherland si toto tvrdenie vysvetlil tak, ţe bohatí a mocní páchajú trestné činy, kde zahrňuje i pracovníkov bielych golierov, ktorí sú pracovne vyššie zaradení, vo vyššej pracovnej triede ako ich podriadení modré goliere. Podľa Sutherlanda je kriminalita bielych golierov definovaná ako trestný čin spáchaný váţenou osobou s vyšším spoločenským

179 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. statusom pri jeho zamestnaní (por. Strémy, 2010, s. 21). Mühlpachr (2008, s. 133) označuje tento druh kriminality ako protiprávne konanie tých, ktorí pracujú v takých sférach spoločenského ţivota, hlavne v štátnej a verejnej správe, kde existuje prístup k takým informáciám a takým príleţitostiam, ku ktorým sa beţný občan nedostane (ide teda podľa neho o kriminalitu byrokratov a predstaviteľov štátnych a podnikateľských inštitúcií). Keďţe ide o páchateľov, ktorí majú pomerne vysoký spoločenský status a disponujú mocou, dokáţu veľmi precízne svoju moc a postavenie zneuţiť vo svoj prospech tak, aby boli len veľmi ťaţko odhaliteľní pri páchaní trestnej činnosti, ktorá sa povaţuje za omnoho nebezpečnejšiu, ako beţná kriminalita. Ich latentnosť a charakter páchania trestnej činnosti ponúka širokej verejnosti dojem, že sa nič nedeje, alebo nestalo v porovnaní s inými trestnými činmi, ktoré sú zamerané proti konkrétnym obetiam. Verejnosť ak počuje, že niekto tuneluje, si povie, že už sa o tunelovaní hovorí desaťročia od privatizácií, ale ešte nikoho, až na pár páchateľov, ktorí vytunelovali peniaze dôverčivých občanov, napríklad v nebankových subjektoch, nechytili, ani mu vinu nepreukázali a už vôbec, že by ho i odsúdili. Teda ak nejde o majetok, alebo peniaze niekoho konkrétneho, nepodarilo sa nikomu preukázať, že by spáchal trestný čin. Možno preto si v médiách jednotlivé politické strany bez problémov vykrikujú, kto koľko nakradol, alebo nezákonne získal, lebo vedia, že je takmer nemožné, aby sa takýto čin preukázal, pretože bol predsa pri akejkoľvek činnosti politikov dodržaný zákon. Otázkou však zostáva, že ak si to vzájomne vyčítajú, odkiaľ o tom majú vedomosť. Možno preto jestvuje množstvo extrémne bohatých politikov a podnikateľov, ktorí, ako tvrdia, poctivou prácou od roku 1989 nadobudli do svojich vlastných súkromných rúk celé podniky, ktoré sprivatizovali, alebo kúpili (mnohokrát za jednu korunu za zákonom stanovených podmienok), a tak sa v postkomunistických krajinách stratil za dodržania zákona majetok mnohých generácií v súkromných rukách v záujme lepšieho fungovania. Samozrejme, do týchto sa nepočítajú tie, ktoré neboli na trhu konkurencieschopné, na čo sa väčšinou prišlo až po privatizácii alebo kúpe, preto bolo treba tieto okamžite rozpredať, zamestnancov prepustiť a z mnohých predtým prosperujúcich podnikov sa razom stali objekty so skladovými priestormi na prenájom (bezprácny a bezstarostný pravidelný príjem i pre vlastné budúce generácie). Keďže v tom čase nejestvoval dostatočný mechanizmus, ktorý by dokázal opodstatnenie takýchto činov (a logicky

180 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i ani nechcel jestvovať), je nemožné preukázať, či bol, alebo nebol spáchaný trestný čin. Výsledkom toho krátkeho exkurzu je moţnosť pochopenia, ţe takéto trestné činy sa nikdy do kriminálnych štatistík nedostanú. V tých sa uvádzajú opäť jednotlivci alebo organizované skupiny, ktoré dokázali nájsť priestor v ekonomickej kriminalite pre vlastné obohatenie, ale uţ preukázateľnými trestnými činmi. Štatistika konštatuje, ţe za posledné obdobie najviac ekonomických trestných činov bolo úverových podvodov a podvodov. Najčastejšie išlo o nedodrţanie zmluvných podmienok klientmi bánk a sporiteľní. Medzi podvodmi sú i podvodné nákupy, prípadne sluţby. Zistené boli i subvenčné podvody, v ktorých išlo o vylákanie dotácie zo štátneho rozpočtu, od verejnoprávnej inštitúcie štátneho fondu, alebo obce. Ďalej išlo o trestné činy sprenevery, najčastejšie spáchané v peňaţných ústavoch a obchodoch. Pretrvávajú trestné činy skrátenia, neodvedenia alebo nezaplatenia dane, poistného a príspevkov. I táto trestná činnosť vykazuje vysokú latenciu a prináša páchateľom vysoké zisky, ktoré sú vo svojich častiach niekedy pouţité na korupciu a úplatkárstvo, aby sa znemoţnilo odhalenie. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, ţe dokazovanie takýchto trestných činov vyţaduje expertov v podnikateľskej, daňovej a účtovnej problematike, ktorými polícia nedisponuje v takom mnoţstve, aby mohli zvýšiť počet odhalení. Pretrvávajú trestné činy proti predpisom o hospodárskej súťaţi, pričom išlo o trestné činy proti ochrannej známke, neoprávnenej výroby a rozširovaniu pirátskych audiokaziet, CD, alebo počítačového softvéru. Na úseku ochrany meny boli zistené trestné činy týkajúce sa výroby a distribúcie falzifikátov bankoviek. Z týchto objasnených trestných činov vyplýva, ţe i tu majú podiel maloletí a mladiství, ktorí za pouţitia počítačovej techniky vyrobili falošné bankovky a tie pouţili na platenie. K nárastu trestných činov dochádza pri neoprávnenom zaobstaraní platobnej karty. Tu sa konštatuje, ţe hlavným dôvodom sú neustále sa rozširujúce moţnosti pouţitia platobných kariet a tieţ neopatrnosť majiteľov originálnych kariet, ktorí majú s platobnou kartou uloţený i bezpečnostný PIN kód. Boli tieţ zaznamenané viaceré prípady zneuţitia elektronického bankovníctva, ktoré boli zachytené na Slovensku i v spojení so zahraničím. Z objasnených trestných činov vyplýva, ţe najväčší podiel majú osoby muţského pohlavia, nasledujú v poradí podľa miery podielu

181 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. osoby ţenského pohlavia, mladiství, maloletí. Najviac skutkov spáchali jednotlivci, potom dvojice a skupiny. V týchto údajoch sa objavujú vysokým podielom nezamestnaní a podnikatelia. Viac ako 50 % trestných činov bolo spáchaných nevyšetrovanými a netrestanými osobami (por. Halcin, Šinka, Stábová, 2007, s ). Správa o Bezpečnosti Slovenskej republiky v plnom znení konštatuje, ţe na úseku ekonomickej kriminality bolo v priebehu roku 2010 celkovo spáchaných trestných činov ekonomického charakteru, pričom bolo objasnených 7338 prípadov. Oproti roku 2009 bol zaznamenaný nárast najmä internetových podvodov, alebo takzvaného phishingu, to znamená podvodného vylákania rôznych hesiel, napríklad k bankovému účtu, alebo elektronickej pošte Extrémizmus Extrémizmus vychádza z intolerantných nálad v spoločnosti, alebo ich vyuţíva zámerne na ideologické alebo mocenské ciele. Pod intoleranciou máme na mysli neznášanlivý postoj, neschopnosť alebo neochotu rešpektovať iné názory, správanie, náboţenstvo, morálne normy, kultúru, alebo aj fyzickú odlišnosť. Intolerancia môţe mať charakter pasívneho postoja, ktorý je sám o sebe škodlivý, alebo prechádza do aktívnych prejavov a potom sa väčšinou hovorí o extrémizme (por. Kraus, Hroncová, 2007, s. 273). Rasovo motivovaná trestná činnosť je spoločensky nebezpečné trestné konanie, ktorým páchateľ verbálne, graficky alebo násilím útočí na osoby alebo ich majetok, pričom potláča ich garantované práva a slobody pre ich rasovú, etnickú, národnostnú alebo náboţenskú príslušnosť, alebo preto, ţe sú bez vyznania (Viktoryová, 2001, s. 225). Extrémizmus sprevádza veľmi často násilie v rôznych podobách, ako sú priame útoky na jednotlivcov, alebo skupiny s cieľom spôsobiť im fyzickú ujmu, verbálne útoky vo forme hrubých uráţok, ktoré poniţujú ľudskú dôstojnosť, vandalizmus a rôzne iné formy násilia. Hrozbou pre spoločnosť je, ţe extrémizmus býva spravidla skupinovou záleţitosťou, pričom najväčší podiel členov skupín tvoria mladí ľudia, teda mladiství, mladí dospelí, výnimočné uţ nie je ani členstvo maloletých. Za posledné sledované obdobia boli zistené trestné činy rasovo motivované, s prejavom národnostným, alebo inou neznášanlivosťou. Najviac takýchto činov bolo na území Bratislavského kraja, najmenej

182 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i v Prešovskom a Košickom kraji. Pomerne vysoký počet týchto činov bolo spáchaných pod vplyvom alkoholu. Podiel maloletých a mladistvých na tejto činnosti je dosť vysoký. Polícia veľmi pozorne monitoruje tieto prejavy na rizikových koncertoch, akciách mimovládnych organizácií, ktoré v daných oblastiach pracujú, samozrejmosťou pre Slovensko je neustály monitoring akcií Slovenskej pospolitosti. V roku 2010 neboli podľa Správy o bezpečnosti Slovenskej republiky za rok 2010 zaznamenané aktivity extrémistických skupín, ktoré by ohrozovali bezpečnosť štátu alebo demokracie. Taktieţ neboli zistené aktivity týchto skupín smerujúce k terorizmu. Za najmarkantnejší problém sa povaţuje pravicovo orientovaná extrémistická scéna, ktorá prejavuje svoje názory a postoje organizovaním White power koncertov, pochodov, spomienkových a pietnych akcií, ktoré sú organizované zoskupeniami s právnou subjektivitou občianskych zdruţení (por. Halcin, Šinka, Stábová, 2007 s a Správa o bezpečnosti Slovenskej republiky za rok 2010). V súvislosti s rasovo motivovanými trestnými činmi je dôleţité vedieť, vzhľadom na veľmi mladé zloţenie členov skupín, ţe títo na šírenie svojich prejavov veľmi intenzívne vyuţívajú internetové zdroje, prostredníctvom ktorých sa dokáţu vo veľmi krátkom čase zaktivizovať k činnosti, často omnoho skôr, neţ to polícia dokáţe zachytiť Terorizmus Podstatou teroristického konania sú politicky motivované formy násilia v najrôznejších formách, ktoré často spôsobujú svojou agresivitou a nesmiernou brutalitou mnohé straty na ţivotoch, spravidla absolútne nevinných obetí. Teroristické skupiny a rôzne povstalecké hnutia majú internacionálny charakter a ich útoky smerujú k odporu voči nejakému zriadeniu, teda sú opozíciou politických smerov, alebo majú náboţenský charakter. Slovenská republika má napriek členstvu v mnohých organizáciách, ktorých členovia sú vystavený teroristickým útokom zatiaľ pokojnú situáciu, bez zjavných náznakov hrozby teroristických útokov. Za posledné hodnotené obdobie nedošlo k ţiadnym udalostiam, ktoré by boli vyhodnotené ako klasický teroristický útok. Napriek tomu však zaznamenané viaceré aktivity rizikových subjektov, ktoré majú kontakty na teroristické organizácie ako aj výskyt alebo existencia

183 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. a radikalizovanie niektorých extrémistických skupín, ukazujú, ţe netreba situáciu podceňovať a byť pripravený i na potenciálnu teroristickú hrozbu, s ktorou môţeme byť kedykoľvek vzhľadom na vysokú kreativitu a disponovanie s najmodernejšími prostriedkami a zbraňami teroristov konfrontovaní. Slovenská republika aktívne participuje na plnení úloh vyplývajúcich zo Stratégie EÚ na boj proti terorizmu, ktorá stanovila tri piliere. Prvým pilierom je prevencia, druhým ochrana a tretím pilierom je stíhanie a reakcia. Rovnako postupuje i na základe OSN, ktorá prijala Valným zhromaţdením dňa 8. septembra 2006 Celosvetovú stratégiu boja proti terorizmu. Národným akčným plánom boja proti terorizmu prispôsobuje úlohy na národné podmienky Korupcia Korupcia na Slovensku je vnímaná ako aktuálny celospoločenský problém, nie len problém kriminality. Váţne ohrozuje a ovplyvňuje demokratické princípy v krajine, pričom zasahuje aj do ekonomickej a sociálnej oblasti. Je povaţovaná za patologický fenomén dnešnej doby. Existuje viacero definícií korupcie na úrovni trestnoprávnej i sociálnej. Vo všeobecnosti je povaţovaná za správanie, ktoré vedie k prospechu niekoho za účelom dosiahnutia neoprávneného zisku. Tento zisk pritom môţe byť priamy alebo nepriamy. Korupčné praktiky sa zväčša vyskytujú vo verejných inštitúciách, konkrétne prostredníctvom výkonu činností verejných osôb, ktoré disponujú verejnou mocou, alebo prostredníctvom nej môţu ovplyvniť iných. Výsledkom zneuţitia svojej moci a postavenia je prospech na súkromné účely. Korupcia je povaţovaná za konzervatívnu silu, keďţe konzervuje nerovnosť príleţitostí. Udrţiava si zároveň status quo tým, ţe ľudom bola poskytnutá nejaká pomoc alebo výhoda, alebo prednosť, čo ich robí vďačnými za poskytnutie tejto pomoci napriek tomu, ţe za ňu zaplatili. Ten, kto pomáha je vnímaný ako dobrý človek, čo posilňuje jeho status a ten, komu sa pomohlo šíri o pomáhajúcom dobré referencie. Výsledkom je extrémna latencia páchania trestnej činnosti korupcie. Okrem toho treba jasne povedať, ţe bez viny nie je ani ten, čo korumpuje (por. Geleta, Zajonc, Tkačik, 2010, s. 86). Policajný zbor plnil na úseku boja proti korupcii úlohy a ciele, ktoré boli stanovené pri odhaľovaní, zisťovaní a usvedčovaní páchateľov

184 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i trestnej činnosti korupcie a najzávaţnejších foriem hospodárskej trestnej činnosti. Prostredníctvom zverejňovania zrealizovaných prípadov sa snaţí o posilnenie postavenia policajného zboru v povedomí verejnosti, čo dokazuje i mnoţstvo podnetov a oznámení. Rastie i záujem o riešenie korupcie zo strany štátnych a mimovládnych inštitúcií. V boji proti korupcii spolupracuje s mnohými štátnymi i medzinárodnými organizáciami, ktoré sa bojom proti korupcii zaoberajú (por. Halcin, Šinka, Stábová, 2007, s. 14) Drogová kriminalita Drogová kriminalita nie je novým pojmom v kriminalite. Od roku 1989 sa však stala vysoko nebezpečným typom kriminality. Dôvodom je predtým nebývalý nárast uţívateľov drog, zníţenie moţností sociálnej kontroly nad týmto javom. Proces globalizácie otvoril trh s drogami a zjednodušil dostupnosť drog. Počet drogovo závislých neustále stúpa a obchod s drogami sa teší na Slovensku veľmi dobrým ziskom. Drogová kriminalita je všeobecne povaţovaná za závaţnú trestnú činnosť, ktorá je súčasťou širšieho javu takzvanej trestnej činnosti súvisiacej s drogami (Trávničková, Zeman, 2010, s. 15). Spoločnosť vníma veľmi citlivo problematiku nárastu drogovej kriminality a je presvedčená, ţe aktuálne má na úroveň kriminality najväčší negatívny vplyv. Pre porovnanie s názormi občanov v Českej republike rovnako bolo na základe výskumu zistené, ţe najväčší negatívny vplyv na úroveň kriminality má zneuţívanie drog. Nebezpečenstvo tohto javu bolo označené ako veľmi veľké a potvrdila ho väčšia polovica opýtaných, pričom ďalších 35 % opýtaných označilo nebezpečenstvo ako veľké, čo bolo vyhodnotené tak, ţe štyria z piatich respondentov sa drogového nebezpečenstva vo vzťahu ku kriminalite významne obávajú (por. Večerka et al., 2007, s. 11). Organizovaný zločin kontroluje a vykonáva obchod s drogami, čo zásadným spôsobom sťaţuje moţnosti odhaľovania trestnej činnosti v oblasti nedovoleného obchodovania s drogami. Veľmi precízne prepracovaný sieťový systém v organizácii obchodu minimalizuje zachytiť vedenie skupiny alebo väčšiu zásielku. Často sa zdá, ţe i odhaľovanie tejto činnosti prebieha pod taktovkou organizovaného zločinu, teda akoby sa odhalilo len to, čo organizovaný zločin chcel aby sa odhalilo v záujme spokojnosti spoločnosti, aby nevyvíjala viac aktivít

185 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. v boji proti drogovej kriminalite. Výsledkom je, ţe sa v súvislosti s drogovou kriminalitou najčastejšie odhaľujú samotní uţívatelia drog, ktorí sú odhalení pre nedovolené drţanie drogy. Môţu byť odhalení i za trestnú činnosť iného druhu, spravidla najčastejšie majetkovú trestnú činnosť v záujme získania drog v čase, keď nedisponujú dostatočnými prostriedkami na ich zaobstaranie. Ďalšími odhaľovanými páchateľmi sú drobní pokútni, alebo obetovaní výrobcovia syntetických drog, a pestovateľov marihuany. Tieto dve drogy sa aktuálne tešia najväčšej popularite medzi uţívateľmi, či uţ pre rýchli účinok, alebo pre niţšiu cenu ako je heroín alebo kokaín. Marihuana je v súčasnosti z pohľadu konzumentov ale i širokej verejnosti drogou, o ktorej sa neustále komunikuje na úrovni moţnosti legalizácie, a je módnou záleţitosťou mladých. Títo majú za to, ţe nebezpečnosť závislosti je nízka a pocity z uţívania sú veľmi pozitívne, hlavne na miestach, kde sa mladí ľudia zabávajú. Odborníci na drogové závislosti však jednoznačne upozorňujú na marihuanu ako na vstupnú bránu k iným druhom drog so silnejším účinkom, a teda i omnoho skorším nástupom psychickej i fyzickej závislosti. Keďţe obchodníci s drogami veľmi dobre poznajú účinky jednotlivých drog aj poradie popularity medzi uţívateľmi, tak sa flexibilne prispôsobujú svojim zákazníkom, pre ktorých jeden z hlavných determinantov spokojnosti je čo najľahšia dostupnosť kvalitnej drogy za rozumnú cenu. Činnosť drogových mafií sa neustále rozširuje a medzinárodné drogové kartely pouţívajú stále viac agresívnu expanzívnu taktiku, snaţia sa stále otvorenejšie vstúpiť do ekonomiky krajín, a tak získať i politický vplyv. Celosvetová situácia vo výrobe a predaji drog je charakteristická nebývalým násilím a vysokou mierou korupcie (por. Novotný, Zapletal, 2008, s. 438). Činnosť polície na Slovensku bola za posledné sledované obdobia na úseku drogovej kriminality zameraná na monitorovanie, rozpracovanie a následné realizovanie organizovaných a zločineckých skupín, ktoré boli riadené osobami z albánskej komunity a osobami z krajín bývalej Juhoslávie. Títo disponujú kontaktmi na balkánske štáty, hlavne Turecko, Bulharsko a ďalšie krajiny pôvodu drog. Ide o vzájomné prepojenie týchto osôb s osobami slovenskej národnosti. Prvá skupina má v predmete záujmu predovšetkým obchodovanie s heroínom a kokaínom, druhá sa venuje výrobe a distribúcii syntetických drog. Samotný predaj syntetických drog sa vykonáva priamo v bytoch, kde sa

186 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i droga vyrába, alebo v bytoch dílera, ktorý je niţším článkom skupiny. V poslednom období sa začali venovať dovozu omamných látok syntetického pôvodu, hlavne extázy, osoby albánskeho etnika. Tento trend nastal po zvýšenom dopyte syntetických látok na Slovensku ako logická snaha obchodníkov na zvýšenie obratu a zisku. Rovnako sa eviduje nárast výroby a uţívania týchto látok, ktoré však sú omnoho nebezpečnejšie v následkoch na osobnosť uţívateľa ako heroín a kokaín. Najviac uţívanými drogami boli heroín, pervitín a marihuana, ale podiel pervitínu neustále rastie. Z celkového počtu zistených spáchaných trestných činov išlo najčastejšie o prechovávanie omamnej a psychotropnej látky pre vlastnú potrebu, omnoho menej bolo zistených skutkov spojených s nedovolenou výrobou a drţbou omamnej a psychotropnej látky. Najväčší podiel majú osoby muţského pohlavia, nasledujú osoby ţenského pohlavia, potom mladiství a maloletí. Pomerne veľký podiel na tejto činnosti majú nezamestnaní (por. Holcin, Šinka, Stábová, 2007, s. 14). Správa o bezpečnosti Slovenskej republiky za rok 2010 konštatuje, ţe najrozšírenejšou drogou je marihuana. Pokračoval trend v pestovaní marihuany osobami vietnamského etnika, zastrešované oficiálnymi firmami, ktoré vykazovali aktivity hlavne pre zahraničný trh. Druhou najfrekventovanejšou drogou je pervitín. Zdrojom prekurzora na jeho výrobu, ako aj výrobu pseudoefedrínu a efedrínu boli voľne predajné lieky. V súvislosti s touto skutočnosťou bola zistená vedomá spolupráca lekárnikov. Obchodovanie s heroínom a kokaínom naďalej kontrolujú najmä organizované skupiny balkánskeho etnika s väzbami na Juţnú Ameriku a Karibik. Distribúcia sa uskutočňovala i prostredníctvom takzvaných mŕtvych schránok s vyuţitím psov na sťaţenie vyhľadania drogy sluţobnými psami. Hlavnými oblasťami predaja heroínu zostáva v Slovenskej republike Bratislava a Sereď. Sereď je malé mesto, ktoré je dlhodobo známe ako centrum obchodu s drogami a organizovaným zločinom. Napriek tomu, že orgány polície o tom dlhodobo vedia, sa situácia nijak nezmenila. Po nástupe nového policajného prezidenta sa prostredníctvom médií deklarovalo, že sa pošlú policajti do Serede a vykonajú nápravu tohto stavu. Ako však hovorí štatistika, nič sa v tomto poprednom postavení Serede nezmenilo. Možno preto, že profesionáli prostredníctvom médií upozornili výrobcov a distribútorov, čo sa chystá

187 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l Organizovaná kriminalita Organizovaná kriminalita je špecifický druh kriminality, ktorý v súčasnej globalizácii nadobúda neustále na intenzite a má nadnárodný charakter. V snahe vytvoriť si čo najlepšie podmienky pre zločiny, cieľom ktorých je vytváranie veľkých ziskov z nelegálnej činnosti a dispozíciou s veľkými finančnými prostriedkami a vysoko profesionálnym technickým zabezpečením, ako i prítomnosťou veľmi skúsených a často vzdelaných členov, sa snaţí svojou činnosťou preniknúť do všetkých spoločenských, ekonomických i politických kruhov. Podľa Novotného a Zapletala (2008, s. 395) je definícia organizovanej kriminality nasledovná: Organizovaná kriminalita je sústavná a plánovaná trestná činnosť páchaná hierarchicky štruktúrovanou skupinou osôb, medzi ktorými existuje deľba činnosti. Jej primárnym cieľom je dosiahnutie vysokého zisku. V záujme dosiahnutia svojich cieľov sa nezastaví pred páchaním akejkoľvek formy kriminality, čoho dôkazom sú i vyššie uvedené údaje v jednotlivých formách kriminality. Hlavnými znakmi organizovanej kriminality sú skupinovosť, sústavnosť, plánovitosť, deľba práce, hierarchická štruktúra skupiny a úsilie o maximálny zisk. Typickými sprievodnými znakmi sú prijímanie ochranných opatrení proti odhaleniu a postihu (inscenácie, ničenie, podhadzovanie falošných stôp, zastrašovanie a likvidácia svedkov, úteky do cudziny, výroba falošných dokladov, zloţité machinácie pri takzvanom praní špinavých peňazí, korupcia policajných a justičných orgánov), násilie alebo vyhráţky proti osobám i veciam, ktoré sú často veľmi brutálne (proti konkurencii, proti osobám, ktoré stoja v ceste, proti členom vlastnej skupiny za zradu, proti osobám, ktoré odmietajú platiť, proti osobám spolupracujúcim s políciou a súdmi, proti verejne činným osobám ako sú politici, policajti, justícia, médiá a ďalšie), internacionalizácia, pretoţe vnútroštátny rámec je pre ňu príliš tesný, vyuţívanie prvkov modernej infraštruktúry (najmodernejšia výpočtová, telekomunikačná technika, dopravné prostriedky, zbrane a iné moderné zariadenia), ktoré sú na takej vysokej úrovni, ţe prevyšujú vysoko moţnosti polície a justície (por. Novotný, Zapletal, 2008, s ). Na Slovensku podľa Správy o bezpečnosti Slovenskej republiky je charakteristická pre organizovaný zločin regionálna pôsobnosť na úrovni obce, mesta, alebo kraja. Medzinárodný prvok bol vyuţívaný

188 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i pri páchaní najmä ekonomickej trestnej činnosti. Zločinecké organizované skupiny sa zameriavali na ovplyvňovanie rozhodnutí a korupciu na všetkých úrovniach štátnej správy. Ich cieľom bolo získavať podiely v obchodných spoločnostiach a vymáhať pohľadávky, ktoré boli často fiktívne. Polícia monitorovala za rok 2010 aţ 32 organizovaných skupín, ktoré sa zaoberali hlavne drogovou, ekonomickou trestnou činnosťou, obchodovaním s ľuďmi a obchodom so zbraňami. Rozloţených bolo 16 skupín a jedna podskupina bola čiastočne eliminovaná. Organizovaný zločin bol zameraný aj na vyplácanie neoprávnene uplatňovaného odpočtu dane z pridanej hodnoty, čomu za sledované obdobie bolo zabránené v spolupráci s daňovými orgánmi vo výške ,52 eur. Dalo by sa konštatovať, ţe v štatistikách jednotlivých foriem kriminality sa nachádzajú údaje o organizovanosti na všetkých úrovniach kriminality, s podielom akýchkoľvek osôb podľa veku a pohlavia alebo statusu, okrem detí do 6 rokov. Keďţe organizovaný zločin veľmi dobre ovláda i zákonné normy, ktoré by mohli ohroziť úspešnosť páchania trestnej činnosti, alebo zvýšiť moţnosti odhalenia, teda potenciálneho zníţenia zisku, vyuţíva akékoľvek nedostatky zákona na zníţenie rizika. Máme na mysli napríklad i vyuţitie maloletých na páchanie trestnej činnosti, ktorí nie sú trestne zodpovední. Pre spoločnosť je teda organizovaný zločin kriminalitou na úrovni vysokej závaţnosti Verejný poriadok a uličná kriminalita Verejný poriadok a pouličná kriminalita je tá časť kriminality, ktorá môţe zásadným spôsobom ovplyvniť verejnú mienku voči ochrancom zákona na všetkých úrovniach. Členovia spoločnosti, ktorí si sústavne na základe svojho morálneho presvedčenia a hodnotového systému plnia svoje spoločenské úlohy, potrebujú na toto plnenie mať pocit spokojnosti a bezpečia. Cítiť sa dobre i vo verejných priestoroch, na ulici, znamená, aby prostredie ulice bolo čisté a bezpečné. Bezpečné znamená, aby sa nikto nebál chodiť po uliciach v očakávaní, čo zlé sa mu môţe stať, kto ho môţe okradnúť, napadnúť akoukoľvek formou a tým mu spôsobiť zníţenie, alebo i zabránenie schopností plniť si svoje občianske i osobné povinnosti. Práve situácia na uliciach teda môţe

189 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. rozhodovať ako sa verejnosť cíti, ako vníma, ţe je chránená pred kriminalitou. Polícia ako by si bola vedomá tejto skutočnosti, v prvých vetách o aktuálnych informáciách z prevencie kriminality začína tým, ţe ochranu verejného poriadku vykonávajú najmä policajti sluţby poriadkovej polície a to výkonom hliadkovej sluţby v územných častiach sluţobných obvodov. Výkon obchádzkovej sluţby bol do určitej miery limitovaný vykonávaním skráteného vyšetrovania poverenými policajtmi v prípadoch, v ktorých nie je známy páchateľ, vrátane vykonávania neodkladných a neopakovateľných úkonov (Halcin, Šinka, Stábová, 2007, s. 20). Pre verejnosť to znamená, ţe policajti nemajú čas vykonávať preventívnu obchádzkovú činnosť na uliciach a svojou prítomnosťou udrţiavať verejný poriadok, redukovať uličnú kriminalitu v kaţdodennej činnosti, ale na ulicu idú aţ vtedy, keď sa niečo stane. Výsledkom je všeobecná nespokojnosť s verejným poriadkom a s neuspokojivým stavom uličnej kriminality. Zastávame názor, ţe tento druh kriminality je moţné eliminovať výlučne stabilizáciou policajtov v územných častiach, aby mali dokonalú miestnu znalosť prostredia. Ich prítomnosť priamo v teréne je potrebná aj pre priblíţenie polície verejnosti v zmysle nového hesla polície pomáhať a chrániť, čo predpokladá, ţe i verejnosť pozná policajtov nielen ako človeka v uniforme, ale aj kto v tej uniforme je, aký je človek, ako pristupuje k problémom verejnosti, aký je jeho záujem o udrţiavanie verejného poriadku a jeho osobná zainteresovanosť. V období roku 2010 dochádzalo k opakovaným prípadom hromadného narušenia verejného poriadku prívržencami futbalových klubov počas zápasov Corgoň ligy a Ligy majstrov (pozri kap. 8). Za najzávažnejšie narušenie verejného poriadku v histórii Slovenska môžeme považovať skutok, ktorý sa stal v Devínskej Novej Vsi. Strelec ozbrojený útočným samopalom strieľal na civilné obyvateľstvo i na príslušníkov polície. Streľbou usmrtil 8 ľudí, zranil 12 náhodných účastníkov, pričom v počte usmrtených je i samovražda strelca. Podiel na uličnej kriminalite má i násilná, mravnostná, a majetková kriminalita. Uličná kriminalita má pomerne veľmi nízku objasnenosť. Z násilnej kriminality spáchanej na ulici môţeme uviesť ako najčastejšie lúpeţe, ublíţenia na zdraví. Z majetkovej trestnej činnosti na ulici sú to podľa poradia zisteného počtu krádeţe vecí a súčiastok z motorových

190 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i vozidiel, nasledujú vreckové krádeţe a krádeţe vlámaním. Najčastejšie podľa štatistík bola trestná činnosť dlhodobo páchaná v piatok, najmenej v nedeľu. Z objasnených trestných činov vyplýva, ţe najväčší podiel na uličnej kriminalite majú jednotlivci, nasledujú dvojice a nakoniec skupiny. Podiel mladistvých a maloletých je k celkovému počtu pomerne vysoký. Negatívnu úlohu v páchaní tejto trestnej činnosti v pomerne vysokom počte má poţívanie alkoholu. Je moţné predpokladať, ţe uličná kriminalita a ochrana verejného poriadku sa veľkou časťou podieľajú na verejnej mienke verejnosti, ktorá nie len na Slovensku, ale i v iných vyspelých krajinách Európy a obdobne i v USA, Kanade či Austrálii má na vývoj kriminality skôr pesimistický pohľad. Kriminálne štatistiky však, ako sme ich predstavili a vysvetlili po jednotlivých druhoch kriminality, hovoria, ţe dochádza k evidentnému poklesu trestnej činnosti. Sumarizácia štruktúry kriminality, jej dynamiky a aktuálneho stavu Predstavili sme aktuálnu štruktúru kriminality podľa toho, ako ich sledujú a pravidelne vyhodnocujú poverené orgány vedením štatistických údajov o kriminalite v aktuálnom čase. Delenie jednotlivých druhov kriminality má však ešte svoje kategórie, ktoré sa vyhodnocujú a opisujú na rôznych odborných úrovniach a rôznymi uţ spomínanými vednými disciplínami. Ide napríklad o kriminalitu mládeţe, ktorá si vo svojej špecifickosti a dôleţitosti zaslúţi samostatnú pozornosť a je predmetom publikácií úzko špecializovaných na problematiku delikvencie a kriminality mládeţe. Podobne treba samostatne rozpracovávať kriminalitu páchanú na mládeţi, ktorá sa prekrýva s mnohými sociálno-patologickými javmi i niektorými druhmi kriminality. Rovnako samostatne by bolo vhodné predstavovať nové formy kriminality, ktoré sa veľmi rýchlo do štruktúry kriminality etablovali a majú na počte spáchaných trestných činov nemalý podiel. Uvedieme aspoň niektoré, hoci sa uţ objavujú i v kriminálnych štatistikách. Sú to hlavne buď úplne originálne, predtým neznáme druhy, alebo tie, ktoré naberajú nové a nebezpečné vlastnosti. Ide napríklad o rozmach organizovanej kriminality, nadnárodnú ekologickú kriminalitu, počítačovú kriminalitu, hospodársku kriminalitu, finančnú a daňovú kriminalitu. Veľa týchto foriem sa spája s ekonomickými

191 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. trendmi takzvanej globalizácie, napríklad kriminálne útoky získavajúce prospech zo subvenčnej (podpora z verejných prostriedkov) a dotačnej politiky Európskej únie a ďalších nadnárodných organizácií, nelegálne cezhraničné toky kapitálu, tovaru a pracovných síl ako sú daňové úniky do daňových rajov, obchodovanie so zakázanými komoditami, nelegálna migrácia spojená s modernými formami obchodovania s ľuďmi, nelegálne aktivity v oblasti prostitúcie, pornografického priemyslu a mnohé ďalšie (por. Scheinost, et.al., 2010, s. 220). Povaţujeme za dôleţité aspoň spomenúť aj takzvanú kybernetickú kriminalitu. Verejnosť dostatočne neovláda druhy kybernetickej kriminality a nevie ani čo je kybernetický priestor a čo doňho patrí. Ponúkame jednu z definícií kybernetického priestoru: Konsenzuálne halucinácie každý deň vyskúšané miliardami oprávnených operátorov všetkých národov, deťmi, ktoré sa učia základy matematiky... Grafická reprezentácia dát abstrahovaných z bánk všetkých počítačov ľudského systému. Neodmysliteľná komplexnosť. Línie svetla zoradené v mysli, zhluky a súhvezdia dát. Ako svetlá mesta... (Jirovský, 2010, s. 17). Spomenieme niektoré druhy kybernetickej kriminality na zlepšenie informovanosti, ktoré v prípade hlbšieho záujmu treba odborne naštudovať (por. Jirovský, 2010, s ): hacking preniknutie do počítačového, alebo riadiaceho systému; kybernetické výpalné nový druh trestnej činnosti zaloţený na strachu z prezentovanej hrozby prieniku do spravovaného alebo vlastného systému s následným zneuţitím, alebo zničením dát; šírenie materiálov s chybným obsahom šírenie extrémizmu, pornografie; zneuţívanie internetových stránok ohováranie, fotomontáţe, obscénne fotografie, rôzne formy psychického nátlaku a podobne; spamming zasielanie nevyţiadanej elektronickej pošty obvykle s reklamným obsahom a rôznych ponúk pochybného charakteru; warez moderné počítačové pirátstvo, ide o prelamovanie ochranných prvkov programových produktov a následné šírenie pomocou webových serverov a získavaní financií za ich prevádzkovanie; cracking prelamovanie alebo obchádzanie ochranných prvkov elektronických alebo programových produktov s cieľom ich neoprávneného pouţívania;

192 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i sniffing neoprávnené odpočúvanie komunikácie na sieti; cybersquatting blokovanie internetových domén. Za posledných tridsať rokov zaţili všetky priemyselné krajiny, okrem Japonska a Švajčiarska, významný nárast kriminality a násilia, ako aj úrovne ohrozenia vo veľkých mestských centrách. Občania začali vyjadrovať nespokojnosť so spôsobom riešenia, najmä s trestom odňatia slobody a mnohí sa prikláňajú k preventívnym opatreniam. Straty v dôsledku kriminality sú pre obete a zraniteľné skupiny obyvateľstva obrovské, či uţ z ľudského alebo ekonomického hľadiska (Prevencia kriminality, Výber II, 2004, s. 17). Je evidentné, ţe problematika kriminality je naozaj veľmi zloţitá a vyţaduje zapojenie všetkých občanov do jej riešenia na všetkých úrovniach. Preto sme sa snaţili pre potreby sociálnej práce ponúknuť základné informácie, ktoré v súvislosti s kriminalitou podľa našich vlastných skúseností nie sú celkom jasné, pretrváva pomerne nízka informovanosť o skutočnom stave kriminality a jednotlivých, najčastejšie sa vyskytujúcich trestných činov súčasnosti, aby sme vedeli o tejto problematike základné vedomosti, ktoré môţeme aplikovať vo svojej praxi, prípadne poskytovať o nich informácie klientom. Za logickú postupnosť informovanosti povaţujeme riešenie na rôznych preventívnych úrovniach na základe získaného prehľadu o stave a dynamike kriminality. Slovenská republika ako jedna z mála krajín prijala zákon č. 583/2008 Z. z. o prevencii kriminality a inej spoločenskej činnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Z tohto zákona a z rôznych medzinárodných dohovorov, ktoré v záujme efektívnej prevencie kriminality ratifikovala, sa tvorí i stratégia prevencie kriminality na určité obdobia, kde sa stanovujú a pravidelne vyhodnocujú úlohy všetkých rezortov štátnej a verejnej správy, ktoré sú zapracované v tejto stratégii. Problematika prevencie kriminality je záujmom i mimovládnych organizácií. Odbor sociálna práca prostredníctvom výskumov i aplikovanej sociálne práce intenzívne hľadá nové moţnosti riešenia preventívnych aktivít nielen prevencie kriminality, ale aj sprievodných sociálno-patologických javov, ktoré preukazne majú vplyv na páchateľov trestných činov. Preto metódy a formy preventívnych aktivít potrebujú široký priestor na ich spracovanie, či uţ na úrovni aktuálneho stavu počtu preventívnych aktivít podľa zamerania na cieľové skupiny, zloţky osobnosti, na ktoré má vplývať preventívna aktivita, pravidelné vyhodnocovania efektivity

193 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. preventívnych aktivít a mnoho ďalších premenných, ktoré môţu preventívnu aktivitu spraviť efektívnou, alebo neefektívnou. Tém na výkon preventívnych aktivít a dostupnosť informácií o nich je mnoho, napriek tomu máme často pocit, ţe výsledok preventívnych aktivít nemá očakávaný efekt. Zahraničné skúsenosti napríklad hovoria, ţe tak ako presun kompetencií štátnej správy na samosprávu, by bolo vhodné aktivizovať i výkon preventívnych aktivít samosprávou. Výsledkom by mohla byť zvýšená aktivita a participácia verejnosti v regiónoch na problematike kriminality podľa regionálnej dynamiky, teda podľa skutočných problémov, ktoré sú výsledkom kriminality. Tým by, samozrejme, nezanikli preventívne aktivity doterajších vykonávateľov preventívnych aktivít. Na základe analýzy efektívnosti preventívnych aktivít, ktorá bola predstavená v Bratislave na medzinárodnej konferencii v roku 2010 pod názvom Prevencia kriminality výzva spoločnosti, boli prezentované nasledovné zistenia: 1. Nespokojnosť s úrovňou kriminality sa pohybovala okolo 35 %. 2. Obyvatelia, ktorí sa stali obeťou alebo poškodeným v priemere okolo 58 % nenahlásili podozrenie zo spáchania trestného činu. Dôvodom bola väčšinou nedôvera v orgány činné v trestnom konaní, nedôvera v činnosti súdov, strach o svoje zdravie, život a majetok a blízkych osôb, nedostatok času. 3. Preventívne aktivity sa v posledných rokoch zlepšili. Nižšiu úroveň má ich realizácia a hlavne vyhodnotenie účinnosti. 4. Nedostatočné sú preventívne aktivity zamerané na kriminogénne činitele a potenciálnych páchateľov, mužov stredného veku. 5. Subjektmi vykonávajúcimi preventívne aktivity sú prevažne Policajný zbor a Mestská polícia. Nedostatočne sú zapájané najmä obecné zastupiteľstvá, takmer vôbec súkromný sektor a občania formou občianskych združení, alebo iných cielených aktivitách. Takmer absentuje účasť rodičov na preventívnych aktivitách. 6. Jednotlivé ukazovatele štatistík páchania delikvencie maloletými a trestnej činnosti mladistvými sú neuspokojivé a vedú k zamysleniu sa nad tým, kam naša spoločnosť, kraj, mesto, obec smeruje pri výchove mladej generácie, ktorá je tvorivým potenciálom našej spoločnosti. Majú značný podiel na majetkovej kriminalite. Napríklad okolo 62 % mladistvých uviedlo, že prišlo do styku s drogou, z toho asi 14 % ako

194 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i pozorovateľ, až 77 % uviedlo, že sa pohybuje v prostredí súvisiacom s drogami. Veková hranica sa pohybuje okolo 14,9 roka. Až 60 % mládeže drogu akceptuje v určitej, presne nedefinovanej forme. Pozitívna je zistenie, že až 70 % respondentov má k drogám negatívny vzťah (Gašpierik, Müllerová, Jangl, Boc, 2010, s. 134). Ako z uvedených zistení vidieť, tém pre prevenciu kriminality je také mnoţstvo, ţe môţu odboru sociálna práca a ostatným odborom a odborníkom, ktorí sa venujú preventívnym aktivitám ponúknuť veľký priestor na výber kvalitne spracovať na vedeckej úrovni jednotlivé témy a aplikovať ich do praxe. Za logickú postupnosť, ktorá by mala nasledovať po kriminalite, teda po zistení o stave páchanej trestnej činnosti, je predstavenie inštitútov, ktoré v procese trvania trestného konania vykonávajú zabezpečenie úspešného priebehu trestného konania, výkonu väzby, ak sú počas trestného konania potrebné pre zákonom stanovené dôvody uplatnenia. Ďalším inštitútom po preukázaní viny páchateľovi a právoplatnom uloţení trestu, ktorý bol páchateľovi uloţený, je trest odňatia slobody (ak nie je uloţená iná sankcia a podľa posúdenia závaţnosti trestného činu je potrebné, aby bol uloţený), teda hovoríme o zariadeniach, kde sa vykonáva výkon väzby a výkon trestu odňatia slobody. Odňatie slobody je v záujme ochrany spoločnosti represívnou i preventívnou zloţkou, ktoré je povinný páchateľ trestného činu strpieť. Strpieť hovoríme preto, lebo sú mu zásadným spôsobom obmedzené práva, ktoré má inak občan Slovenskej republiky neodňateľné a nepopierateľné. Ide o odňatie slobody a s jeho výkonom súvisiace obmedzenia. Uloţením odňatia slobody ako sankcie sa však status obvineného, obţalovaného, alebo odsúdeného zásadným spôsobom mení. Prichádza hlavne k zmene jeho sociálnej situácie (odchod z rodiny, zamestnania a ďalšie), preto povaţujeme za dôleţité ako súčasť kriminality predstavenie niektorých zásadných častí výkonu väzby a výkonu trestu odňatia slobody. Tieto inštitúty patria k systému ochrany spoločnosti pred ohrozením trestnou činnosťou. Trestná a trestnoprávna ochrana nie je predmetom sociálnej politiky, ale penitenciárnej a postpenitenciárnej starostlivosti (Tomeš, 2010, s. 200)

195 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. 4.4 Penitenciárna starostlivosť V tejto kapitole predstavíme základné pojmy, poznatky a špecifiká penitenciárnej starostlivosti, s dôrazom na penitenciárnu sociálnu prácu, ktorá býva často úzko špecifikovaná nesprávne iba na jedinú funkciu v penitenciárnej praxi. Vysvetlíme dôleţité negatívne javy a problémy obvineného vo výkone väzby a odsúdeného vo výkone trestu odňatia slobody tak, aby bolo zrejmé, aké mnoţstvo sociálnych, psychických a niekedy i fyzických problémov sa počas odňatia slobody môţe vyskytnúť. Tento dlhodobo pretrvávajúci stav na Slovensku vedie často k ešte väčšej kriminalizácii a sťaţuje moţnosť rehabilitácie a resocializácie obvineného a odsúdeného späť do spoločnosti tak, aby mohol plniť spoločnosťou očakávané úlohy občana produktívneho veku Špecifiká výkonu väzby Jedným z najzávaţnejších zásahov do obmedzenia osobnej slobody je väzba. Ide o inštitút, ktorý má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchaním ďalšej trestnej činnosti, v jej pokračovaní, prípadne zabrániť moţnosti úspešného a nerušeného procesu trestného konania. Do väzby však moţno však vziať iba obvineného, u ktorého sú splnené podmienky dôvodu väzby. O väzbe rozhoduje zásadne súd na návrh prokurátora, pričom musí byť naplnená minimálne jedna z podmienok na väzbu, ktoré sú zakotvené v Trestnom poriadku. Pritom je dôleţité, aby zistené skutočnosti nasvedčovali tomu, ţe skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu a sú dôvody na podozrenie, ţe tento skutok spáchal obvinený. Z jeho konania, alebo ďalších konkrétnych skutočností, vyplýva obava, ţe obvinený ujde, alebo sa bude skrývať, ţe bude pôsobiť na svedkov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie, alebo ţe obvinený bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin na ktorý sa pripravoval, alebo ktorým hrozil (por. 71 zákona č. 301/2005 Z. z.). Po naplnení zákonných podmienok je obvinený vzatý do väzby predvedením a odovzdaním príslušníkom Zboru väzenskej a justičnej stráţe orgánom činným v trestnom konaní. Ide o stav, keď sa obvinený dostane odrazu do veľkého šoku, často napriek tomu, ţe vzatie do väzby očakával. Musí sa v novom prostredí adaptovať, orientovať sa v ňom, čo je pre neskúseného jedinca veľmi veľká záťaţ

196 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i Podľa výskumu, ktorý bol zameraný na určenie poradia náročných ţivotných situácií, je väzenie (odňatie slobody, väzba), na treťom mieste hneď po smrti ţivotného partnera a smrti blízkeho príbuzného (por. Špatenková a kol. 2004, s. 20). Táto ţivotná kríza je umocnená mnohými premennými, ktoré sa vo väzbe vyskytujú. Obvinený má veľmi veľa času na rozmýšľanie, teda sa môţe na základe analyzovania svojho stavu dostať ešte do väčšej psychickej krízy. Ako konštatuje Froggatt (2005, s. 16), príčinou pocitov a správania sú myšlienky alebo presnejšie, udalosti a okolnosti vyvolávajú myšlienky, ktoré následne vyvolávajú reakcie. Tieto procesy sú posplietané. Prichádza k zásadnej zmene v ţivotných stereotypoch, prerušia sa alebo obmedzia sociálne vzťahy, citové väzby, ktoré sú niekedy ako výsledok obáv z výčitiek, alebo pomyselného dostania svojich blízkych do hanby, pretoţe je väznený. Tento, často veľmi dlho trvajúci stav, ktorý trvá mesiace alebo roky, ak je to v súlade so zákonnými ustanoveniami, alebo ak trestné konanie trvá neprimerane dlho, čo je dnes beţnou súdnou praxou, sa prehlbuje, čo môţe viesť k váţnym i trvalým následkom. Reakciou na väzbu, z ktorej vyplýva i extrémna záťaţ, môţu byť sklony k agresii s rôznymi únikovými prejavmi (por. Vágnerová, 2008, s. 816). Ide o dlhodobý stres, preto je pochopiteľné, ţe u predisponovaných jedincov je zvýšené riziko duševnej poruchy či ochorenia. Uvedieme niektoré charakteristické skupiny psychických porúch, ktoré vznikajú ako reakcie nielen na väzbu, ale i na výkon trestu odňatia slobody (por. Heretik, 2004, s ): abnormné reakcie, niekedy označované i ako väzobné psychózy, sú účelové, nevedomé reakcie, ktorých cieľom je získanie nejakej výhody, napr. zastavenie trestného stíhania, zmena postoja orgánov činných v trestnom konaní a podobne; Ganserov syndróm vyšetrovaný odpovedá absurdne, nesprávne aj na tie najjednoduchšie otázky; puerilizmus infantilné správanie; pseudodemencia vyšetrovaný sa správa podľa svojej zjednodušenej predstavy o obraze duševnej choroby. Veľmi častým javom vo väzbe bývajú rôzne formy agresie a agresivity, ktoré môţu mať rôzne dôvody a podnety. Častým javom býva afektívna agresia, ktorá sa niekedy označuje i ako hostilná

197 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. (hostilita = nepriateľský, negatívny postoj voči ľuďom), zlostná, impulzívna, emocionálna alebo expresívna. Afektívne agresívny jedinec zo svojho hľadiska len reaguje na určitý podnet, ktorý v ňom vyvoláva odpor, hostilitu, silný negatívny emocionálny stav, zlosť a impulzívnu reakciu vo forme verbálnej alebo fyzickej. Afektívna reakcia nebýva plánovaná (por. Výrost, Slaměník, 2009, s. 269). Väčšinou sa tieto reakcie zakladajú na banálnych podnetoch, ktoré nemajú racionálny základ. Agresivita býva často zameraná i na veci, kedy dochádza v afekte k rozbíjaniu čohokoľvek, čo je v blízkosti aţ po demoláciu zariadenia. Automutilácia je agresivita zameraná proti sebe a prejavuje sa sebapoškodzovaním, ktoré má vo väzenskej subkultúre dlhoročné tradície. Väčšinou býva veľmi dobre premyslené pre získanie výhod, alebo prevezenia do nemocnice, jednoducho pretrhnutie stereotypu za akúkoľvek cenu. Sebapoškodenia majú veľmi široký repertoár: od jedenia predmetov (klince, ihly, lyţice, vyrobené takzvané kotvičky, ktoré sú upravené tak, aby nepoškodili prechod do ţalúdka a aţ v ňom sa otvoria, čím môţu spôsobiť váţne vnútorné poranenie), cez pitie nebezpečných tekutín (rôzne čistidlá, napríklad Fixinela), popálenín (najčastejšie cigaretou) rôznej intenzity, aţ po rôzne rezné rany na rukách, nohách alebo krku. Vo výkone väzby i výkone trestu nie sú výnimkou homosexuálne prejavy správania. Ako príklad z praxe spomenieme recidivistu, ktorý sa veľmi často poškodzoval pichaním si vlastného moču alebo výkalov pod kožu, najčastejšie na rukách a nohách, čím si spôsoboval rozsiahle flegmóny (plošne postupujúci neohraničený hnisavý zápal podkožného tkaniva). Niekoľkokrát si takto vážne ohrozil život a musel byť hospitalizovaný a dlhodobo ošetrovaný vo väzenskej nemocnici. Väzenský personál toho recidivistu evidoval ako chronického sebapoškodzovateľa. Autoagresia vedie niekedy i k samovraždám rôznych druhov. Najčastejšie ide o samovraždy demonštratívne, pričom sa snaží sebapoškodzovateľ dosiahnuť nejaké výhody, ale často to býva takzvané volanie o pomoc pre neúnosný stav či už z nenaplnenia potrieb alebo nevšímavosti, prípadne formálneho alebo extrémne direktívneho prístupu personálu. V stave pocitu neriešiteľnosti aktuálneho stavu však dochádza aj k samovraždám bilančným. Riešenie týchto problémov, ktoré sme nevyčerpali v plnej miere, je v kompetencii väzenského personálu. Metódy, ktoré môţe a musí v penitenciárnej praxi pouţívať, sú presne determinované vo výkone

198 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i väzby zákonom o výkone väzby a bliţšie upravené vo vyhláške ministerstva spravodlivosti, ktorou sa vydáva poriadok výkonu väzby. Z nesmierneho odpočtu práv obvinených by sa dalo predpokladať, ţe čas môţe mať vyplnený tak, aby mohol odbúrať uvádzané záťaţové situácie a ţe má vytvorené podmienky, ktoré sú znesiteľné. Uvedené problémy spojené s väzbou však hovoria inak. Za zásadný problém výkonu väzby považujeme prostredie, ktoré je dlhodobo v stave, aký nevytvára príjemné pocity. V záujme zachovania účelu výkonu väzby sú cely zariadené veľmi stroho, všade sú mreže a mrežované dvere, vychádzkové dvorce sú pomerne stiesňujúce. Pohyb obvinených sa riadi veľmi striktnými pravidlami, aby sa minimalizovalo riziko ohrozenia účelu väzby. Takže už prostredie môže vyvolať pocit úzkosti, strachu a frustrácie. Aktuálne je veľkým problémom i preplnenosť ústavov, kde sa väzba vykonáva, čo zásadne obmedzuje možnosti pohybu obvinených, pretože s počtom obvinených nerastie i počet personálu, práve naopak, je neustála snaha o znižovanie ich počtov. Výsledkom aktuálnej situácie preplnenosti väzenských zariadení je evidovaný nárast samovrážd, sebapoškodení, alebo zvýšených počtov prejavov rôznych foriem násilia. Na predchádzanie tomuto konaniu sú za posledné obdobie prijaté mimoriadne bezpečnostné opatrenia zamerané na vytypovanie rizikových osôb a monitorovanie prejavov správania. To znamená, že sa opätovne neriešia príčiny vzniku, ale ide iba o snahu zníženia počtu týchto negatívnych prejavov konania. Výkon väzby a atmosféru môţe ovplyvniť väzenský personál, ktorý by ako prvý mal dodrţiavať pravidlo prezumpcie neviny. To znamená, ţe spôsob výkonu sluţobných povinností sa môţe vykonávať v zmysle zákona a stanovených poţiadaviek i takou formou, ktorá môţe u obvineného zmierniť negatívne vplyvy väzenského prostredia. Pre obvineného je veľmi dôleţitý pocit, ţe je povaţovaný za normálneho človeka, ktorý je síce podozrivý, ţe spáchal trestný čin, ale ţe nie je posudzovaný ako kriminálnik. Personál svojím profesionálnym prístupom môţe zásadným spôsobom ovplyvniť preţívanie obvineného v pozitívnom i negatívnom význame (Roman, Roman, In Mátel et al., 2010, s. 130). Odbor sociálna práca má svoje nezastupiteľné miesto v penitenciárnej praxi penitenciárnou sociálnou prácou. Pri tejto sa vykonávajú na základe rozkazu generálneho riaditeľa Zboru väzenskej a justičnej stráţe č. 60/2008 o sociálnej práci s obvinenými a

199 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. odsúdenými presne stanovené činnosti, ktoré korešpondujú odpočtom s metódami a formami sociálnej práce. Problém aplikácie sociálnej práce vo väzbe je v alternatívnom riešení, ktoré hovorí, ţe vo výkone väzby sociálnu prácu vykonáva sociálny pracovník, alebo pedagóg poverený výkonom sociálnej práce. V praxi to znamená, že sociálnych pracovníkov je dlhodobo nedostatok. Pedagóg, ktorý je poverený aj výkonom sociálnej práce, má kumulovanú funkciu a jeho vyťaženosť vzhľadom na množstvo povinností a veľký počet jemu zverených obvinených mu nevytvára priestor pre efektívnu prácu s klientom. Napriek tomu, že odborníci na sociálnu prácu sa vo väzenstve na mnohých fórach snažia o zmenu, nedarí sa vytvoriť systemizované miesta sociálnych pracovníkov vo väzbe v takom počte, ktorý by zodpovedal požiadavkám úspešného plnenia potrieb klientov. Tento fakt môže spôsobovať vznik sociálnych problémov obvinených v poskytovaní sociálnych služieb a sociálneho poradenstva, ako i problém pri spolupráci s kurátormi úradov práce sociálnych vecí a rodiny, ktorí majú v náplni práce i starostlivosť o obvinených a odsúdených, rovnako ako i navrátencov z výkonu väzby, alebo výkonu trestu odňatia slobody. Problém môže spôsobovať i skutočnosť, že poskytovať sociálne poradenstvo obvinenému je možné iba so súhlasom riaditeľa ústavu. Nakoľko sa na obvineného vzťahuje prezumpcia neviny, a teda z výkonu väzby môže byť kedykoľvek prepustený, sociálna práca s obvineným je istým spôsobom limitovaná a sústredená na riešenie aktuálnych, resp. akútnych sociálnych problémov obvinených. Za penitenciárnu sociálnu prácu nepovaţujeme iba výkon činností, ktorý je upravený v rozkaze generálneho riaditeľa o sociálnej práci, pretoţe sa v ňom uvedené metódy a formy sociálnej práce prekrývajú s metódami a formami, ktoré sú uvedené v rozkaze generálneho riaditeľa Zboru väzenskej a justičnej stráţe č. 86 z roku 2009 o zaobchádzaní s obvinenými a odsúdenými. To znamená, ţe metódy a formy sociálnej práce vyuţíva podľa svojej náplne práce i pedagóg. Okrem neho v procese zaobchádzania môţe a vyuţíva metódy a formy sociálnej práce i ostatný personál, často bez toho, ţe by si to uvedomoval. Napríklad pri poskytovaní poradenstva sa vyuţívajú metódy a techniky ako informácia, distribúcia, klarifikácia, ventilácia, povzbudenie, krízová intervencia, nácvik sociálnych zručností, osveta a vzdelávanie

200 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i Špecifiká výkonu trestu odňatia slobody Základnými zásadami vo výkone trestu je, ţe podľa zákona o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov, sa vo výkone trestu rešpektuje ľudská dôstojnosť odsúdeného a nesmú byť pouţité kruté, neľudské alebo poniţujúce spôsoby zaobchádzania, alebo trestania. Uvedený zákon je základnou normou pre všetky práva a povinnosti odsúdených a normatívne určuje všetky metódy a formy v procese výkonu trestu odňatia slobody. Výkon trestu sa zásadným spôsobom líši od výkonu väzby tým, ţe sa v ňom mení status obvineného na právoplatne odsúdeného na trest odňatia slobody. Okrem toho sa mení zásadne i prostredie, v ktorom sa trest vykonáva. Rovnako ako väzba, má výkon trestu svoje špecifiká. Tradičný trest odňatia slobody síce chráni spoločnosť pred priamym pôsobením páchateľa v čase, keď je mu odňatá sloboda, zároveň však páchateľa tlačí hlbšie do kriminogénnej subkultúry a môţe ho ďalej odpájať od spoločnosti (Matoušek a kol., 2007, s.103). Zloţitosť ukladania trestu odňatia slobody potvrdzuje i fakt, ţe uţ v 19. storočí vznikla vedná disciplína, ktorá sa zaoberala výkonom trestu odňatia slobody a bola nazvaná vedou o väzenstve alebo penitenciárnou náukou. Pojem penitenciár pochádza z latinčiny a v cirkevnom význame znamená spovedník, v právnickom význame je ponímané ako nápravné zariadenie, väznica, trestnica. Pojem penitenciárny potom môţeme chápať ako väzenský, trestanecký. Vedu o treste ako prvý nazval penológiou nemecko-americký odborník na väzenstvo Francis Lieber v roku Penológia je charakterizovaná ako veda o výkone trestu a jeho metódach a účinkoch, najmä o treste odňatia slobody v podmienkach väzenstva, ktorá sa zaoberá trestom zo sociologického hľadiska, ako napríklad najvhodnejšie zaobchádzať s odsúdenými ako aj organizáciou väzenstva, ako aj výkonom iných trestov, vrátane ochranného liečenia vykonávaného počas výkonu trestu odňatia slobody (por. Mamojková, Novák, 2006, s. 8). V súvislosti s výkonom trestu odňatia slobody sa často vyuţívajú i poznatky iných vedných aplikovaných disciplín ako je penitenciárna pedagogika, penitenciárna psychológia, penitenciárna a postpenitenciárna sociálna práca. V peniteciárnej praxi sa však často vo svojich činnostiach vzájomne prelínajú a odborníci jednotlivých

201 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. disciplín veľmi úzko spolupracujú na komplexnom procese, ktorým je penitenciárne zaobchádzanie. Zaobchádzanie s odsúdeným je súhrn aktivít, ktorých účelom je diferencovaným spôsobom zabezpečiť výkon práv a povinností podľa tohto zákona, podporovať a rozvíjať zmysel pre zodpovednosť, dodrţiavanie zákonov a spoločenských noriem, pozitívne osobnostné vlastnosti, úctu k iným, sebaúctu a pozitívny vzťah k rodine. Pri zaobchádzaní s odsúdeným sa dbá aj na obmedzovanie nepriaznivých vplyvov väzenského prostredia (zákon č. 475/2005 Z. z., 11). Konkrétnejšie výkon trestu upravuje vyhláška č. 368 Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky z 3. septembra 2008, ktorou sa vydáva Poriadok výkonu trestu odňatia slobody. Podrobnejšie jednotlivé špecifické metódy a formy zaobchádzania s odsúdenými upravujú jednotlivé rozkazy generálneho riaditeľa Zboru väzenskej a justičnej stráţe a niektoré špecifické činnosti sa podľa potreby za dodrţania zákonných ustanovení riadia metodickými pokynmi a rozkazmi niţších článkov riadenia, ktoré majú na vydávanie interných noriem kompetencie. V zmysle zákonných ustanovení sa určujú presne stanovené práva a povinnosti odsúdených ako i obmedzenia, ktoré z neho vyplývajú v záujme naplnenia účelu výkonu trestu. Výkon trestu je zloţitý mechanizmus a vykonáva sa diferencovane podľa vonkajšej diferenciácie, o ktorej rozhoduje súd. To znamená, ţe odsúdený je zaradený do ústavu podľa jednotlivých stupňov stráţenia do ústavu s minimálnym, stredným alebo maximálnym stupňom stráţenia alebo do ústavu na výkon trestu odňatia slobody pre mladistvých, a do oddelenia zriadenom pre výkon trestu odňatia slobody v ústavoch na výkon väzby, či do väzenskej nemocnice pre obvinených a odsúdených. Platí pravidlo, ţe čím vyšší stupeň stráţenia, tým väčší rozsah obmedzení. Okrem vonkajšej diferenciácie sa trest vykonáva podľa zásad vnútornej diferenciácie jednotlivých stupňov stráţenia na zvýšenie účinnosti zaobchádzania s odsúdenými. Tento zloţitý mechanizmus je podrobne rozpracovaný v uvedených normách. Odsúdený v tomto zloţitom mechanizme má pri nástupe do výkonu trestu podobné adaptačné problémy, ktoré sme spomínali v časti špecifík väzby. Okrem nich však v tomto pre neho často novom prostredí je ţivot zloţitejší, pretoţe tu musí ţiť, pokiaľ mu trest neskončí a čaká ho adaptácia na nových ľudí, nové podmienky, nové zvyky, predpisy, nový personál, nové neformálne prostredie

202 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i Adaptácia na ţivot v tomto prostredí sa označuje ako proces prizonizácie, alebo jednoducho prizonizácia. Zámerne hovoríme o procese, pretoţe v delení prizonizácie hovoríme o inštitucionalizácii, ktorá je vysvetlená ako adaptácia na vysoko organizovaný spôsob ţivota, ktorý sa musí riadiť presne stanovenými pravidlami a v presne stanovený čas a presne stanoveným spôsobom. Odpoveď na tento stav je strata samostatnosti a vlastnej iniciatívy. Prichádza k zmene postojov a vzorcov správania, ale i obranných mechanizmov. Postupne prichádza k strate aktivity, záujmu o pracovné a záujmové aktivity, ktoré sú v ponuke, a k úpadku kompetencií. Odsúdený sa odnaučí samostatne rozhodovať a dostáva sa do pozície takzvaného dobrého väzňa, ktorý robí iba to, čo sa od neho chce a iba vtedy, keď sa to chce. Čím dlhšie alebo častejšie je odsúdený v ústave, tým viac sa inštitucionalizácia prehlbuje. Môţe prísť aţ k návyku na toto prostredie a po prepustení sa snaţí čo najskôr sa doň vrátiť, lebo nie je schopný samostatného ţivota na slobode (por. Vágnerová, 2008, s. 820). Dobre inštitucionalizovaný väzeň je obľúbencom personálu, pretože ten s ním nemáva žiadne problémy. Keďže on sám nemá tendencie k aktivite, netreba s ním ani veľa pracovať a viesť ho k resocializácii, pretože budí dojem, že pri plnení svojich povinností podľa predstáv personálu sa stotožnil s účelom výkonu trestu a snaží sa ho svojím správaním naplniť. Opak je však pravdou. Odborný personál, ktorý má v kompetencii proces zaobchádzania, je aktuálne taký preťažený množstvom klientov, ktorých má v kolektíve čoraz viac, že je postavený viac do pozície administrátora a mechanického vykonávateľa bežných činností, ktoré musí vybavovať (každodenná pošta, jej kontrola, formuláre, žiadosti, hodnotenia, programy zaobchádzania, prehodnotenia programov zaobchádzania a mnohé iné), že je spokojný, keď v jeho kolektíve nikto nič nechce. Tým podporuje stratu schopnosti dobre adaptovaných, inštitucionalizovaných väzňov, aby sa dokázali pripravovať na reálny život mimo ústav. Ideologizácia je prispôsobenie sa normám a pravidlám väzenského prostredia. Ide o zaradenie sa do väzenskej subkultúry, ktorá má dlhodobú tradíciu, ktorú musia všetci jej členovia bezvýhradne dodrţiavať. Typická je neformálna hierarchia, ktorá sa buduje bez vedomia personálu, ktorý je povaţovaný za nepriateľa a potenciálne nebezpečenstvo narušenia ich druhého ţivota. Symbolikou pre nich je i rozdielnosť oblečenia personálu a zakorenená nenávisť voči uniformám, ako predstaviteľom štátnej moci, teda tých, ktorí zapríčinili,

203 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. ţe sa dostal do väzenia. V prípade, ţe ho skupina prijme a priradí mu status akceptovaného člena, veľmi rýchlo sa skupine prispôsobuje a preberá ich zvyky, techniky, spôsob komunikácie, ktorý ich svojím argotom jasne nálepkuje. Dobre ideologizovaný väzeň je charakteristický tým, že nesmie na spoluväzňa personálu podávať žiadne informácie, ani v prípade, že by išlo o porušenie zákona, ktoré by bolo namierené proti nemu. V boji o pozície často preferujú násilie a chlapské ruvačky zvyšujú ich postavenie. Ak by pri nich došlo k ublíženiu na zdraví, poškodený zväčša neprizná, že by ho niekto napadol. Bežne padajú zo schodov, potknú sa, alebo narazia do dverí a podobne. V prípade, že by označil poškodený aktéra, je vystavený vážnej hrozbe, že by ho skupina označila za udavača, čo sa v tejto komunite považuje za najzávažnejší priestupok. Takýto väzeň je predmetom mnohých verbálnych a fyzických útokov a často nepomáha ani jeho preradenie do iného kolektívu, dokonca ani do iného ústavu. Všetko, čo je zákonom zakázané, sa musí porušovať. V záujme zlepšenia životnej situácie a hľadania rôznych aktivít a pôžitkov, ktoré sú výkonom trestu obmedzované, vykonáva sa rozsiahla nepovolená činnosť, často trestná činnosť. Ide o krádeže, nedovolené obchodovanie, zneužívanie rôznych drog, najviac liečiv, ktoré sú dostupné i prostredníctvom ústavného lekára, vyrábanie nedovolených nástrojov, prístrojov a zariadení, prípadne zaobstaranie mobilných telefónov a množstvo iných vecí, ktoré sú v ústave zakázané. Ako príklad môžeme uviesť obchodníka s liečivami, ktoré mu do ústavu počas návštev dodávala družka. Za jeden mesiac bol predajom rohypnolu schopný zarobiť viac ako korún, ktoré opäť počas návštevy dával družke, pričom si časť nechával, aby použil v svoj prospech najdrahšie platidlo zakázanú hotovosť. Ďalším dôležitým platidlom a predmetom podnikania sú cigarety, káva, čaj. Na elimináciu nedovolenej činnosti je v ústavoch špecializované oddelenie, ktorého personál odhaľuje trestnú a nedovolenú činnosť odsúdených, prípadnú spoluprácu s personálom, ktorá je v súčasnosti veľmi rozšírená, prípadne operatívne monitorovanie závadových osôb, nebezpečných osôb alebo osôb, ktoré pripravujú akékoľvek nezákonné konanie. Proces ideologizácie býva veľmi často akceptovaný personálom, ktorý sa rád zbaví organizácie a odovzdá niektoré druhy činností do kompetencie vyššie postavených členov subkultúry, čím hrubo porušuje svoje služobné povinnosti. Uvedený stručný odpočet špecifík výkonu trestu stojí oproti účelu výkonu trestu, ktorý na princípe zásluhovosti a participácie by mal viesť k úspešnej príprave resocializovaného väzňa na opätovné zaradenie

204 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i do spoločnosti. Na tento účel sa kaţdému odsúdenému, okrem tých, ktorí majú krátky trest, vypracuje v spolupráci s odborníkmi z odboru psychológia, pedagogika a sociálna práca program zaobchádzania, ktorý sa v pravidelných intervaloch kontroluje a prehodnocuje. Pri plnení programu zaobchádzania sa vychádza z mnohých poznatkov o odsúdenom, jeho sociálnej situácii a aktuálnom stave, aby program bol zameraný na tie časti, ktoré sú povaţované za efektívne na jeho resocializáciu, sebareflexiu, uvedomenie si svojej viny a na zmenu jeho postojov o budúcom ţivote a jeho zmysle. O dosiahnutie účelu výkonu trestu sa veľkou časťou podieľa penitenciárna a postpenitenciárna sociálna práca, ktorá venuje neustálu pozornosť kaţdému odsúdenému v časti udrţiavania rodinných a sociálnych kontaktov, spolupracuje s mnohými inštitúciami orgánov štátnej správy a samosprávy i s mimovládnymi organizáciami, aby odsúdený počas výkonu trestu bol motivovaný, aby nestratil často prerušené citové väzby, aby sa počas výkonu trestu nestal človekom bez domova a tak sa nezaradil medzi komunitu, ktorá je odkázaná na rôzne formy sociálnej pomoci. K tomuto javu prichádza pomerne často, pretoţe odsúdený dostáva nielen spoločnosťou, ale často i svojimi blízkymi a známymi nálepku kriminálnika, alebo delikventa, s ktorou sa môţe stotoţniť a nenachádza bez pomoci iných ţiadne moţnosti riešenia. Dlhodobo sa práve preto stáva kariérnym kriminálnikom, alebo recidivistom. Tým sa môţe stať i preto, lebo absolvoval vysokú školu kriminality, disponuje novými kontaktmi, ktoré ho nenálepkujú, ale akceptujú. Počas výkonu trestu dochádza i k výmene skúseností v páchaní trestnej činnosti, alebo k novým nápadom, ktoré sľubujú moţno zníţenie pravdepodobnosti odhalenia a podobne. Musíme akceptovať i skutočnosť, ţe organizovaný zločin má svojich členov i v ústavoch. Títo si počas výkonu trestu vytvárajú podmienky na pokračovanie trestnej činnosti výberom nových, spoľahlivých členov, ktorých majú v takom ťaţkom prostredí, akým sú väzenské zariadenia, overených. Veľmi zloţitú problematiku výkonu trestu aktuálne sťaţujú nové formy kriminality uvedené v prvej kapitole, ale i aktuálny stav názorov verejnosti, ktorá má tendenciu aplikácie takzvanej tvrdej ruky. To vedie k akceptácii uplatňovania výkonu trestu odňatia slobody ako k jedinému efektívnemu potrestaniu. Štatistiky z iných krajín však hovoria, ţe verejnosť si uvedomuje, aký je výkon trestu veľmi drahý

205 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. a jeho cena stále rastie, preto volajú po nových alternatívach uplatňovania trestu, prípadne po zvýšení počtu udeľovania alternatívnych trestov. Veľký priestor vidíme i v prehodnotení efektivity udeľovania krátkych trestov odňatia slobody, ktoré podľa mnohých odborníkov nemajú pozitívny význam na nápravu, skôr zvyšujú počet kriminalizovaných. Aktuálny stav vnútornej diferenciácie nezodpovedá potrebám spoločnosti, ani odsúdených. Ide o slabú schopnosť vnútornej diferenciácie oddeliť tých, ktorí majú i na základe vyšetrení a krátkej kriminálnej kariéry väčší predpoklad na úspešnú resocializáciu. Zmenou vnútornej diferenciácie, ale i zmenou organizácie vo výkone väzby by sa dalo dosiahnuť, aby veľa negatívnych javov sprevádzajúcich väzenské prostredie bolo eliminovaných. Oddelením skúsených a dobre ideologizovaných väzňov od prvotrestaných tak, aby nemali moţnosť vzájomných spoločných aktivít a komunikácie, by sa mohla situácia zlepšiť. Hovoríme o veľmi zloţitom procese, ktorý nie je aktuálne pre preplnenosť zariadení ani celkom dobre realizovateľný, ale ak by verejnosť trvala na zmene spôsobu uplatňovania sankcií s dôrazom na vyuţitie alternatívnych trestov a efektívnejším vyuţitím zákona o mediačnej a probačnej sluţbe, mohol by sa počet odsúdených v ústavoch zníţiť. Verejnosť však musí vlastnou aktivitou zamietnuť snahy aktuálnych zákonodarcov o väčšiu kriminalizáciu a zvyšovanie trestov, ktoré síce pôsobia na základe spôsobu interpretácie a niekedy i dobrého načasovania veľmi populárne, v skutočnosti nevedú k odstrašeniu páchateľov, ale k nárastu sociálne odkázaných a k zvyšovaniu nákladov z verejných prostriedkov na zabezpečenie výkonu trestu a výkonu väzby. Pre tých, ktorí majú skutočný záujem o štúdium o bliţšie poznanie problematiky penitenciárnej a postpenitenciárnej sociálnej práce odporúčame štúdium uvedených zákonov a noriem, ktoré podrobne popisujú spôsob zabezpečenia výkonu trestu a výkonu väzby, ako aj metódy a formy sociálnej práce, spoluprácu s organizáciami, ktoré participujú vo veľkom počte na zlepšení ţivotných podmienok v časti sociálnej, duchovnej, kultúrnej, vzdelávacej, ale i umeleckej, športovej a podobne. V súvislosti s dohľadom nad dodrţiavaním práv odsúdených obvinených dávame do pozornosti ustanovenia jednotlivých zákonov a noriem, ktoré vymenúvajú mnoţstvo orgánov a organizácií, ktoré majú právo na regionálnej, národnej alebo nadnárodnej monitorovať dodrţiavanie zákona a ľudskej dôstojnosti. Existuje nesmierne

206 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i mnoţstvo moţností, ktoré by v prípade zvýšenej aktivity verejnosti mohli zníţiť počet dôsledkov z výkonu trestu odňatia slobody. Tento trend by sme posilnili i slovami Stevena Pinkera z Harvardskej univerzity, ktorý tvrdí, ţe ľudia nie sú stále násilnejší. Podľa neho krutosť pre zábavu, ľudské obete, mučenie ako rutinný trest, vraţda ako mechanizmus spoločenskej zmeny, zabíjanie ako beţná forma riešenia konfliktov a podobne takmer vymizli alebo sú menej časté a sú odsudzované. Od stredoveku aţ dodnes globálne násilie klesá i podľa vedeckých odhadov z doby, keď evidencia ešte nebola k dispozícii. Ľudia si ale myslia opak. Otázkou zostáva dôvod, prečo sa mýlia. Z časti je to vraj kognitívna ilúzia, podľa ktorej pravdepodobnosť udalosti odhadujeme tak, ako ľahko si spomenieme na príklady. Častejšie vidíme scény masakru a tieţ intelektuálna elita nerada pripúšťa, ţe je na inštitúciách civilizácie niečo dobré. Z časti úbytok násilia sprevádza úbytok postojov, ktoré násilie tolerujú či oslavujú. Pritom ľudia majú stále z násilia pôţitok, čo ukazujú najrôznejšie filmy, videohry, ale i niektoré druhy športu. Zmenila sa však ochota priznávať sa k násilným chúťkam. Civilizačný proces sprevádza zvýšená sebakontrola a citlivosť k myšlienkam a pocitom druhých ľudí. Empatia sa rozširuje na stále širšie okruhy osôb i iné druhy ţivota. Čím viac má človek interakcií, tým ľahšie sa vciťuje (por. Gjuričová, Kubička, 2009, s. 235). Potreba mnoţstva interakcií pre účel poznania doteraz viac tabuizovaného väzenského prostredia verejnosťou je v súčasnosti potrebou spoločnosti na vcítenie sa do problematiky ukladania trestu a jeho následkov voči trestaným Penitenciárna sociálna práca V záujme naplnia účelu výkonu trestu odňatia slobody, s dôrazom na elimináciu špecifík výkonu väzby i výkonu trestu, sú zákonmi a normami stanovené metódy a formy, ktoré špecializovaný personál v procese zaobchádzania v tejto špecifickej forme rezidenciálnej sociálnej starostlivosti aplikuje na obvinených a odsúdených. Ide hlavne o zmiernenie adaptačných problémov v prvej fáze nástupu trestu. V druhej fáze je proces zaobchádzania zameraný na dosiahnutie schopnosti odsúdeného reintegrovať sa po prepustení na slobodu a pripraviť na to, aby viedol ţivot riadneho občana. Na dosiahnutie tohto účelu má v penitenciárnej praxi nezastupiteľné miesto sociálna práca

207 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. V penitenciárnej praxi sa sociálnou prácou rozumie odborná činnosť, ktorá sa zameriava na sociálnu diagnostiku, stanovenie a realizáciu postupov a metód sociálnej práce osobám so sociálnymi problémami. Cieľom sociálnej práce je zmiernenie a odstránenie sociálnych problémov, alebo odstránenie moţných príčin vzniku nových sociálnych problémov obvinených a odsúdených (por. rozkaz č. 60/2008). V práci sociálneho pracovníka okrem predpisov, ktoré upravujú výkon trestu a výkon väzby, je často vyuţívaný i zákon č. 305/2005 Z. z. o sociálno-právnej ochrane detí a sociálnej kuratele, zákon č. 36/2005 Z. z. o rodine, zákon č. 201/2008 Z. z. o náhradnom výţivnom, zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, zákon č. 599/2003 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi, zákon č. 5/2004 Z. z. o sluţbách zamestnanosti a ďalšie právne normy, ktoré sa v systéme sociálneho zabezpečenia a poskytovania sociálnej pomoci aplikujú v spoločnosti. Sociálny pracovník prichádza do prvého kontaktu s odsúdeným uţ pri jeho príchode. V nástupnom oddiele vykonáva s ním vstupný pohovor, v ktorom sa zameriava na jeho komplexnú sociálnu situáciu. Snaţí sa zistiť, aká je aktuálnosť i perspektíva moţného vzniku sociálneho problému. Táto činnosť je vykonávaná počas pobytu v nástupnom oddiele pedagógom, sociálnym pracovníkom, psychológom a ďalšími poverenými pracovníkmi. Ide hlavne o zoznámenie sa s novým prostredím, kde je potrebné, aby bol odsúdený poučený o svojich právach a povinnostiach, aby absolvoval prednášky a školenia, ktoré sú nevyhnutné pre výkon trestu. V tejto fáze sa vykonávajú i úkony, ktoré vedú k optimalizácii prognózovania a príprav na čo najefektívnejší program zaobchádzania, ktorý vychádza z individuality odsúdeného s prihliadnutím na špecifiká jeho trestnej činnosti, aktuálneho psychického stavu a jeho sociálnej situácie. Na diagnostickej úrovni sa riadi penitenciárna sociálna práca i penitenciárne zaobchádzanie tromi základnými etapami. Vstupná diagnostika (východisková) je prvá etapa, ktorá sa realizuje po premiestnení do ústavu v nástupnom oddiele a po premiestnení odsúdeného do kolektívu odsúdených s príslušnou diferenciačnou skupinou. Priebeţná diagnostika ako druhá etapa spočíva v sústavnom zhromaţďovaní poznatkov o odsúdenom personálom ústavu, ktorý dochádzal do kontaktu s odsúdeným. Tieto poznatky sa odovzdávajú písomnou formou pedagógovi oddielu, ktorý na ich základe, v určených

208 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i intervaloch, prehodnocuje stanovený program zaobchádzania a môţe korigovať zvolenie ďalších postupov. Záverečná diagnostika je spojená s vyhodnotením celého procesu zaobchádzania s naznačením opatrení, ktoré bude potrebné realizovať v rámci postpenitenciárnej starostlivosti. Spracovanie komplexnej diagnostiky realizuje príslušný pedagóg. Hlavným zámerom práce s odsúdeným je odstraňovať negatívne formy správania, utvárať a pretvárať osobnosť v zmysle potrieb poţadovaných spoločenských cieľov a noriem. Činnosť s odsúdeným je zameraná i na prekonanie protispoločenských tendencií, odstránení neţiaducich ţivotných návykov a postojov, ktoré sú potrebné na sebareflexívne uvedomenie si nesprávnosti svojho konania, ktoré viedlo k výkonu trestu a uvedomenie si následkov nielen pre seba, ale i pre rodinu a spoločnosť. Na dosiahnutie tejto veľmi zloţitej úlohy vyuţíva personál zákonom stanoveným spôsobom rôzne metódy a formy pedagogickej, psychologickej činnosti a metódy a formy sociálnej práce. Ako sme už uviedli, tieto činnosti sa vzájomne prelínajú a dopĺňajú. Podľa nášho názoru okrem činnosti psychológa, psychiatra a špeciálneho pedagóga, pedagóg a sociálny pracovník pracujú väčšinou metódami a formami sociálnej práce. Funkcia pedagóg je skôr akýmsi udržaním statusu s pôvodných názvov, ktoré boli v histórii väzenstva zaužívané. Išlo o nápravnovýchovnú činnosť, preto sa i v minulosti súčasná funkcia pedagóg volala vychovávateľ. Keďže bolo potrebné ustúpiť od bývalých názvov, zmenil sa vychovávateľ na pedagóga. Pedagóg v minulosti bol špecialista na uplatňovanie metód penitenciárnej pedagogiky, prípadne išlo o kombináciu špeciálnych pedagogických činností. Ako dôkaz nášho tvrdenia slúžia i požiadavky na vzdelanie súčasného pedagóga, ktoré nie je fixované na pedagogické vzdelanie, ale vzdelanie humanitného smeru. V ostatnom období má veľká väčšina pedagógov vzdelanie v oblasti sociálnej práce. Individuálne formy zaobchádzania tvoria systémový prístup k výchove ako i komplex postupov, ktoré sa stanovujú individuálne s cieľom úspešnej resocializácie odsúdeného. Medzi tieto formy patria najmä (por. Rozkaz č. 86/2009): a) penitenciárna diagnostika; b) intervencia; c) poradenstvo; d) iné metódy a postupy zaobchádzania

209 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. V rámci uplatňovania individuálnych foriem zaobchádzania sa realizuje (por. Rozkaz č. 86/2009): a) vstupný pohovor v nástupnom oddiele a po umiestnení odsúdeného do kolektívu alebo skupiny; b) individuálny rozhovor zameraný na plnenie stanovených cieľov v programe zaobchádzania; c) riešenie rodinných a osobných problémov; d) riešenie problémov súvisiacich s pracovným zaradením. Základným prostriedkom na realizáciu individuálnych foriem zaobchádzania je program zaobchádzania. Tento sa do troch mesiacov od umiestnenia odsúdeného do výchovného kolektívu vyhotoví pedagógom, v spolupráci so psychológom, a sociálnym pracovníkom, na základe štúdia dostupnej dokumentácie, psychologického vyšetrenia, pozorovaní, osobných pohovorov, informácií o schopnostiach odsúdeného, jeho mentálnej úrovne, socio-kultúrneho postavenia a ostatných dôleţitých poznatkov, ktoré by mohli pomôcť optimálnemu programu zaobchádzania. U odsúdených s kratším trestom ako deväť mesiacov sa určujú krátkodobé ciele zaobchádzania, ktoré sa viac zameriavajú na ich prípravu na ţivot po prepustení. V penitenciárnej praxi je najčastejšou formou individuálnych foriem zaobchádzania rozhovor. Tento sa zameriava väčšinou na zistenie informácií a potrieb odsúdeného. Rôzne druhy poradenských rozhovorov sa vykonávajú v rámci informačného poradenstva, odbúravanie aktuálnych tenzných stavov, najčastejšie však v rámci beţnej a krízovej intervencie, ktorá máva vo výkone trestu pomerne vysokú frekvenciu. Poradcom v prvom rade je pedagóg a sociálny pracovník. V prípade potreby obaja distribúciou posúvajú intervenciu iným odborníkom, podľa druhu problému. Sociálny pracovník sa v rámci individuálnej formy zaobchádzania zameriava po vykonaní vstupnej diagnostiky na informačné poradenstvo podľa aktuálnych sociálnych problémov odsúdeného, pričom dôraz kladie na informácie o moţnostiach sociálneho pracovníka v riešení sociálnych problémov. Medzi najčastejšie činnosti sociálneho pracovníka patrí: 1. Vydanie ţiadostí pre odsúdených, ktorí majú vyţivovaciu povinnosť a poskytnutie informácií v súvislosti s plnením si vyţivovacej povinnosti (sociálny pracovník sa snaţí v rámci moţností iniciovať

210 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i zaradenie odsúdeného do práce, aby mohol plniť vyţivovaciu povinnosť i počas výkonu trestu). 2. Sociálne poradenstvo na základe prejaveného záujmu, teda na základe podanej ţiadanky o rozhovor, prípadne na základe odporúčania personálu, prípadne členov rodiny. 3. Riešenie otázok otcovstva (zapieranie otcovstva, určovanie otcovstva zo strany odsúdených). 4. Informácie o moţnostiach uzavretia manţelstva počas výkonu trestu, prípadne otázky riešenia rozvodu, alebo zmenu výšky vyţivovacej povinnosti. 5. Riešenie finančných problémov vzniknutých výkonom trestu (exekúcie, dlhy, splátkové kalendáre a iné). 6. Pomoc pri preverovaní situácie v rodine, najmä získavanie informácií o maloletých deťoch. 7. Pomoc pri nadväzovaní a obnovovaní sociálnych kontaktov s príbuznými (starých, chorých rodičov, manţelkách, druţkách). 8. Zisťovanie a sledovanie pri plnení vyţivovacej povinnosti odsúdených, kompletizácia ţiadostí (rodné listy, potvrdenia o návšteve školy, uznesenia alebo rozsudky a ďalšie). 9. Pomoc pri vybavovaní invalidných dôchodkov, predčasných starobných dôchodkov kompletná administrácia vrátane potrebných hlásení o zmene sociálnej situácie odsúdeného. 10. Zabezpečenie kontaktov a pomoci v oblasti sociálneho zabezpečenia, zdravotného poistenia. 11. Kontaktovanie a pomoc v komunikácii so zástupcami štátnych a neštátnych inštitúcií a organizácií. 12. Návštevy sociálnych kurátorov z Úradov práce sociálnych vecí a rodiny podľa miesta bydliska, ktorí zabezpečujú sociálnu kuratelu. 13. Spolupráca s notárskymi úradmi pri potrebe overovania dokladov. 14. Telefonické preverovanie úmrtí rodinných príslušníkov. V rámci prípravy odsúdeného na ukončenie trestu sociálny pracovník výstupným pohovorom vykonáva najčastejšie tieto činnosti: a) poučí odsúdeného o právach a povinnostiach uchádzača o zamestnanie; b) oboznamuje odsúdeného o nárokoch na sociálne dávky, podľa jeho aktuálnej sociálnej situácie; c) motivuje odsúdeného k aktívnej činnosti v hľadaní zamestnania;

211 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. d) vybavuje ubytovanie po ukončení trestu, ak sa odsúdený nemá kam vrátiť (útulky, zariadenia pre seniorov, domovy sociálnych sluţieb, nocľahárne a podobne); e) zabezpečuje v prípade potreby civilné oblečenie v spolupráci s charitou; f) sprostredkuje kontakty s rôznymi inštitúciami za účelom pomoci po prepustení; g) poučí odsúdeného, ţe je potrebné vo vlastnom záujme dostaviť sa k sociálnemu kurátorovi na ÚPSVaR, ktorý poskytuje sociálnoprávnu ochranu a poradenstvo osobám po výkone trestu a môţe mu poskytnúť resocializačný príspevok; h) poskytne v prípade potreby príspevok na cestovné a stravné odsúdenému, ktorý nemá finančné prostriedky; i) informuje písomne v spolupráci s pedagógom oznámenie pre sociálneho kurátora v mieste bydliska odsúdeného o nadchádzajúcom prepustení. Práca sociálneho pracovníka sa v týchto činnostiach riadi po vykonaní vstupného pohovoru a diagnostiky vypracovaním plánu sociálnej pomoci, ktorý si individuálne pripravuje podľa potrieb a aktuálneho stavu jednotlivca tak, aby boli rešpektované jeho ţelania, ambície, s prihliadnutím na reálne moţnosti. O pláne sociálnej pomoci je kaţdý odsúdený informovaný a motivovaný k aktívnej spolupráci. Sociálna pomoc ako jedna zo stanovených metód v penitenciárnej sociálnej práci musí byť individuálna s ohľadom na jedinečnosť a resocializačné potreby odsúdeného. Okrem toho pomáha riešiť konkrétnu situáciu, a to voľbou foriem, metód, rozsahu a dĺţky poskytovania sociálnej pomoci. Pri poskytovaní sociálnej pomoci vychádza sociálny pracovník zo znalosti rôznorodosti klientov, pričom pozornosť venuje skutočnosti, ţe klientmi sú často osoby psychosociálne narušené, ţe v súvislosti ich ţivotnými udalosťami, ktoré boli veľmi náročné na vyrovnanie sa s nimi je potrebné vnímať rôzne druhy ochranných mechanizmov, ktoré si klient osvojil na ich zvládanie. Spôsob ich reakcie býva často neprimeraný situácii, miera uvedomenia si alebo priznania neadekvátnosti konania však býva pomerne zníţená. Špecifiká výkonu väzby a výkonu trestu a ich vplyv mohol spôsobiť zmeny v ich správaní, čo sa často prejavuje neúprimnosťou, nedôverčivosťou, zastieraním skutočností, popieraním, bagatelizáciou, racionalizáciou, ale i prejavmi agresívneho správania

212 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i Napriek týmto úskaliam je sociálny pracovník povinný preukázať odsúdenému, ţe aj keď prejaví svoje negatívne stránky osobnosti, bude k nemu pristupovať s porozumením a rešpektovaním jeho zloţitej situácie (por. rozkaz č. 60/2008). Na dosiahnutie tohto cieľa v rámci sociálnej pomoci má stanovené viaceré formy práce. Individuálna sociálna práca, ktorá zahŕňa konkrétnu sociálnu prácu, pričom jej základom je poradenstvo. Skupinová sociálna práca sa orientuje na prácu so skupinou, pričom sa vyuţíva skupinová dynamika, skupinové vzťahy, vzájomné ovplyvňovanie jednotlivých členov skupiny. Jej účelom je zefektívniť individuálnu formu sociálnej práce, pretoţe v skupine sa odsúdený prejaví často inak, ako pri individuálnej sociálnej práci. Práve skupinová sociálna práca má pre poznanie fungovania prizonizácie veľký význam. Dokáže odhaliť mnohé skutočnosti, ktoré ostávajú personálu často nepoznané. Viesť skupinu je však veľmi náročné na schopnosti vedúceho skupiny, pretože prekonať bariéry, ktoré z výkonu trestu a jeho prostredia a spôsobu fungovania vyplývajú, je nesmierne zložité. Poradenstvo ako najčastejšie vyuţívaná činnosť personálu sa zameriava na poskytovanie informácií o moţnostiach riešenia rôznych sociálnych situácií. Odsúdený sa usmerňuje, ako čo najlepšie vyriešiť jeho aktuálny stav, pričom podľa druhu problému sociálny pracovník má určené formy, ako je: informácia základná metóda práce s odsúdeným; distribúcia v prípade, ţe odsúdený ţiada riešiť problém, ktorý nie je v kompetencii sociálneho pracovníka; klarifikácia objasnenie na základe racionálnej analýzy, s cieľom vlastného uvedomenia si situácie a oddelenia nepodstatného, hľadanie príčin čo sa stalo a vedenie k aktívnemu podieľaniu sa na riešení; ventilácia ventilačná konzultácia, ktorá by mala viesť k odbúraniu tenzie zo vzniknutej situácie, najčastejšie nahromadené problémy súvisiace s adaptáciou, alebo dlhodobým trestom;

213 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. povzbudenie zaloţené na vysokej dávke pochopenia a uistenia skutočného záujmu o klienta s dôrazom na dôvernosť a súkromie. Krízová intervencia ako včasný a účinný zásah v akútnej kríze, ktorá má zabrániť pokračovaniu, prehlbovaniu, prípadne dlhodobým následkom krízy. Nácvik sociálnych zručností zameraný na znovunadobudnutie, alebo získanie sociálnych zručností v sociálnom styku, ktoré mu môţe pomôcť lepšie zvládať náročnosť výkonu trestu, ale i adaptáciu a zvládanie nových sociálnych situácii po jeho ukončení (napríklad modelovanie, nácvik efektívnej komunikácie, asertivity, sebapoznávania, poznávania iných). Osveta a vzdelávanie sa vykonáva formou prednášok, ktoré sú zamerané na podávanie informácií v rôznych sociálnych oblastiach (napr. právne informácie v oblasti rodinného práva, práva sociálneho zabezpečenia a podobne). Besedy na rôzne témy, ktoré pomáhajú rozširovať vedomosti odsúdenému v danej téme. Názorná agitácia prostredníctvom násteniek, plagátov, oznamov a podobne. Realizované postupy a metódy si sociálny pracovník overuje, aká je miera ich účinnosti. Overovanie môţe vykonávať počas výkonu väzby a výkonu trestu, po jeho ukončení prostredníctvom získavania informácií od kurátorov, mediačných a probačných úradníkov, alebo iných, ktorí s odsúdeným pokračujú v resocializačnej činnosti (por. Rozkaz č. 60/2008). Skupinové formy zaobchádzania sú stretnutia odsúdených, ktoré sa organizujú s cieľom aktívnej účasti a participácie na procese zaobchádzania. Zamerané sú na získanie rozvoja pozitívnych vlastností, zlepšovanie medziľudských vzťahov, schopnosti riešenia emocionálnych a sociálnych konfliktov a podobne. Za základnú skupinovú formu práce je určená komunita (pravidelné stretnutia kolektívu odsúdených s pedagógom, v prípade potreby i iným personálom, kde sa riešia na základe princípov otvorenosti, úprimnosti a kolektívnosti kaţdodenné udalosti, ktoré je potrebné v kolektíve riešiť, hodnotenie niektorých činností, pochvala aktívnych členov, prípadná negatívna spätná väzba pre menej aktívnych, alebo neaktívnych členov kolektívu. Je zameraná najmä na kultúrno-osvetovú činnosť, zamestnávanie a dodrţiavanie poriadku a disciplíny (por. Rozkaz č. 86/2009)

214 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i Sociálno-výcvikové skupiny vychádzajú rovnako z aktívnej účasti odsúdených, pričom sa zameriavajú na špecifické potreby odsúdených, s cieľom získavania zručností v riešení, alebo naplnení týchto potrieb. Pod sociálno-výcvikovými skupinami sa rozumie sociálnopsychologický výcvik, sociálno-komunikačný tréning, diskusné skupiny a skupinové poradenstvo. Iné metódy a postupy zaobchádzania, sú činnosti, ktoré sa zameriavajú na odstránenie subjektívnych príčin trestnej činnosti v súvislosti s postojmi, hodnotami a emocionality osobnosti. Tieto metódy realizuje personál, alebo iný odborník, ktorý je kvalifikovaný. Uplatňujú sa formou psychoterapie, reedukácie, špeciálnopedagogických postupov a liečebno-pedagogických postupov. V procese zaobchádzania má nezastupiteľné miesto a vplyv na úroveň zaobchádzania i plnenie účelu trestu pre spoločnosť i pre odsúdeného napríklad reţimová činnosť, zaraďovanie do práce, vzdelávanie vo výkone trestu (od kurzu negramotných, alebo pologramotných, rekvalifikačných kurzov aţ po ukončenie, alebo absolvovanie stredoškolského vzdelania, výnimočne i vysokoškolského), kultúrno-osvetová činnosť (zameraná hlavne na zmysluplné vyuţitie voľného času a naplnenie kultúrnych potrieb), záujmová a športová činnosť (dôleţitá súčasť rehabilitácie a resocializácie, ako výborný pozorovací prostriedok na získanie informácií o odsúdenom, terapeutický prostriedok na odbúranie tenzie a podobne), väzenské kniţnice, moţnosť sledovania televízneho a rozhlasového vysielania, odoberanie tlače a časopisov, organizovanie rôznych kultúrnych podujatí, často i v spolupráci s inými organizáciami a v neposlednom rade dôleţitá duchovná činnosť, ktorá je v prípade záujmu poskytovaná viacerými cirkvami. Zoznam bibliografických odkazov [1] FISCHER, S. ŠKODA, J Sociální patologie. Praha : Grada, s. ISBN [2] FROGGATT, W Šťastie je vaša voľba. Bratislava : Ikar, s. ISBN [3] GAŠPIERIK, L. MÜLLEROVÁ, J. JANGL, Š. BOC, K Efektívnosť preventívnych aktivít. In Zborník z medzinárodnej konferencie, Prevencia kriminality výzva spoločnosti. Bratislava : Akadémia policajného zboru v Bratislave, Katedra kriminológie a rada vlády

215 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. Slovenskej republiky pre prevenciu kriminality, Odbor komunikácie a prevencie Prezídia policajného zboru, s [4] GELETA, M. ZAJONC, A. TKAČIK, M Vyuţitie preventívnych opatrení pri kontrole korupcie v súčasnosti. In Zborník z medzinárodnej konferencie, Prevencia kriminality výzva spoločnosti. Bratislava : Akadémia policajného zboru v Bratislave, Katedra kriminológie a rada vlády Slovenskej republiky pre prevenciu kriminality, Odbor komunikácie a prevencie Prezídia policajného zboru, 2010, s [5] GJURIČOVÁ, Š. KUBIČKA, J Rodinná terapie systemické a narativní přístupy. 2. doplněné a přepracované vydání. Praha : Grada Publishing, 2009, 288 s. ISBN [6] HALCIN, J. ŠINKA, F. STÁBOVÁ, D Aktuálne informácie z prevencie kriminality VIII. ročník. Bratislava : Ministerstvo vnútra SR, Kancelária ministra vnútra, sekretariát Rady vlády SR pre prevenciu kriminality, s. [7] HARTL, P. HARTLOVÁ, H Psychologický slovník. 2. vyd. Praha : Portál, s. ISBN [8] HERETIK, A Extrémna agresia I., forenzná psychológia vraţdy. Nové Zámky : Psychoprof, 1999, 280 s. ISBN [9] HERETIK, A Forenzná psychológia. Bratislava : SPN, s. ISBN [10] CHROMÝ, J Kriminalita páchaná na mládeţi. Aktuální jevy a nová právní úprava v české republice. Praha : Linde, s. ISBN [11] JIROVSKÝ, V Kybernetická kriminalita nejen o hackingu, crackingu, virech a trojských koních bez tajemství. Praha : Grada Publishing, s. ISBN [12] LUBELCOVÁ, G Kriminalita ako spoločenský fenomén. Úvod do sociologicky orientovanej kriminológie. Bratislava : Veda, 2009, 212 s. ISBN [13] MAREK, OP, A. M., Psychologie. Olomouc : MCM, s. [14] MAMOJKOVÁ, E. NOVÁK, I Základy penológie. Bratislava : Akadémia policajného zboru v Bratislave, 2006, 194 s. ISBN [15] MÁTEL, A. SCHAVEL, M. MÜHLPACHR, P. ROMAN, T Aplikovaná etika v sociální práci. Brno : Institut mezioborových studií Brno, 2010, 236 s. ISBN [16] MATOUŠEK, O Slovník sociální práce. Praha : Portál 2003, 288 s. ISBN [17] MATOUŠEK, O. et al Sociální sluţby: legislativa, ekonomika,, plánovaní, hodnocení. Praha : Portál, s. ISBN

216 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i [18] MATOUŠEK, O. MATOUŠKOVÁ, A Mládeţ a delikvence. Moţné príčiny, struktura, programy prevence kriminality mládeţe. Aktualizované vydání. Praha : Portál, s. ISBN [19] MEDZINÁRODNÉ CENTRUM PRE PREVENCIU KRIMINALITY Prevencia kriminality, Výber II, Bezpečnosť komunity, komparatívna analýza efektívnych postupov. Bratislava : Ministerstvo vnútra SR sekretariát vlády SR pre prevenciu kriminality kancelárie ministra vnútra SR, s. [20] MÜHLPACHR, P Sociopatologie pro sociální pracovníky. Brno : MSD, s. ISBN [21] NAKONEČNÝ, M Encyklopedie obecné psychologie. Praha : Akademia, s. ISBN [22] NOVOTNÝ, O. ZAPLETAL, J. et al. Kriminologie. 3. vyd. Praha : ASPI, s. ISBN [23] SCHEINOST, M. et al Kriminalita očima kriminologú. Praha : Institut pro kriminologii a sociální prevenci, s. ISBN [24] SNOPKO, M Vrahovia. Nové Zámky : Psychoprof, s. ISBN [25] STRÉMY, T Majetková a ekonomická kriminalita a ich sociálne riziká. Trnava : TYPI UNIVERSITATIS TYRNAVIENSIS, s. ISBN [26] ŠPATENKOVÁ, N Krize psychologický a sociologický fenomén. Praha : Grada Publishing, 2004, 132 s. ISBN [27] TOMÁŠEK, J Úvod do kriminologie. Jak studovat zločin. Praha : Grada, s. ISBN [28] TOMEŠ, I Úvod do teorie a metodologie sociální politiky. Praha : Portál, s. ISBN [29] TRÁVNIČKOVÁ, I. ZEMAN, P Kriminální kariéra pachatelú drogové kriminality. Praha : Institut pro kriminologii a sociální prevenci, s. ISBN [30] VÁGNEROVÁ, M Psychopatologie pro pomáhající profese. 3. vyd. Praha : Portál, s. ISBN [31] VEČERKA, K. HOLAS, J. TOMÁŠEK, J. PŘESLIČKOVÁ, H. BLATNÍKOVÁ, Š Občané o kriminalite a prevenci, závěrečná správa z výskumu veřejného mínění. Praha : Institut pro kriminologii a sociální prevenci, s. ISBN [32] VIKTORYOVÁ, J. a kol Teória a prax dokazovania vo vyšetrovaní. Bratislava : Akadémia Policajného zboru v Bratislave, s. ISBN

217 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. [33] VÝROST, J. SLAMĚNÍK, I. (Eds.) Sociální psychologie. 2. vyd. Praha : Grada Publishing, 2009, 408 s. ISBN DOKUMENTY a ZÁKONY [34] Rozkaz generálnej riaditeľky Zboru väzenskej a justičnej stráţe č. 60/2008 o sociálnej práci v Zbore väzenskej a justičnej stráţe. [35] Rozkaz generálneho riaditeľa Zboru väzenskej a justičnej stráţe č. 86 z roku 2009 o zaobchádzaní s obvinenými a odsúdenými. [36] Uznesie vlády Slovenskej republiky SR číslo 367/2011, ktorým bola prijatá Správa o bezpečnosti Slovenskej republiky za rok [37] Vyhláška ministerstva spravodlivosti SR č. 437 z roku 2006, ktorou sa vydáva poriadok výkonu väzby v znení vyhlášky ministerstva spravodlivosti SR č. 361/2008 Z. z. [38] Vyhláška ministerstva spravodlivosti SR č. 368/2008, ktorou sa vydáva poriadok výkonu trestu odňatia slobody. [39] Zákon č. 461/2003 Z. z. Zákon o sociálnom poistení v z. n. p. [40] Zákon č. 599/2003 Z. z. Zákon o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov v z. n. p. [41] Zákon č. 5/2004 Z. z. Zákon o sluţbách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v z. n. p. [42] Zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v z. n. p. [43] Zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v z. n. p. [44] Zákon č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele v z. n. p. [45] Zákon č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody v znení zákona č. 93/2008 Z. z. [46] Zákon č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby v znení zákona č.127/2008 Z. z. [47] Zákon č. 201/2008 Z. z. Zákon o náhradnom výţivnom a o zmene a doplnení zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 615/2006 Z. z

218 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i 5 DOMÁCE NÁSILIE Andrej Mátel Kapitola obsahuje stručný úvod do sociálnej patológie rodiny. Špecificky sa venuje domácemu násiliu v jeho rozličných podobách, najmä CAN syndrómu, násiliu v partnerských vzťahoch a zlému zaobchádzaniu so seniormi. Identifikujú sa v nej sociálno-patologické znaky domáceho násilia a stav bádania v danej oblasti. Jadrom kapitoly sú metódy sociálnej práce s obeťami domáceho násilia, najmä krízová intervencia, kuratívna sociálna práca a sociálne poradenstvo. Pozornosť je venovaná aj rezidenciálnej starostlivosti, prevencii a práci s páchateľmi domáceho násilia. 5.1 Sociálna patológia rodiny Z hľadiska sociálnej práce bola v americkej Národnej asociácii sociálnych pracovníkov (1982) rodina definovaná ako zoskupenie dvoch alebo viacerých ľudí samých seba povaţujúcich za rodinu, ktorí zoberú na seba záväzky, funkcie a zodpovednosti nevyhnutné pre zdravý rodinný ţivot (Barker, 2003, s. 155). Táto široká definícia necháva priestor pre súčasnú rôznorodosť typov rodín. Okrem tradičnej rodiny sem môţu patriť aj zväzky, ktoré nie sú zaloţené na pokrvnom pute, adopcii alebo manţelstve (teda vrátane homosexuálnych partnerstiev), ďalej slobodné matky s deťmi a široké typy rodín. Rodinu je moţné chápať aj ako špecifický systém tvorený členmi, ktorí sú navzájom spojený v zloţitých vzťahoch (Por. Mlčák 2000, s. 8). Ona je však viac ako obyčajný súhrn týchto vzťahov. Ţiadna rodina preto nemôţe byť dôkladne pochopená z pohľadu jej jedného člena a súčasne ţiadny člen rodiny nemôţe byť pochopený bez znalosti fungovania celého rodinného systému, v ktorom ţije. V zásade moţno veľmi všeobecne konštatovať, ţe procesy spoločenských zmien majú vplyv na rodiny a sociálne zmeny v rodinách majú svoj vplyv na spoločnosť. Individuálne formy správania sa upevňujú a etablujú v spoločenských štruktúrach a spätne pôsobia na individuálne správanie jednotlivcov. Súčasnú situáciu rodín moţno teda interpretovať ako výsledok takéhoto vzájomného pôsobenia (Rusnáková, 2007)

219 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. Rodina má mnoţstvo dôleţitých funkcií. Všeobecne je povaţovaná za základnú bunku spoločnosti. S tým súvisí aj biologická, resp. reprodukčná funkcia. Zo sociologického hľadiska je rodina prvou a základnou sociálnou skupinou, jednotkou sociálneho ţivota zabezpečujúca socializáciu detí. Z aspektu pedagogiky a psychológie jej základné funkcie sú dlhodobá starostlivosť o deti a ich výchova, a to v rámci bazálneho personálneho vzťahu vzťahového rámca ja ty. Práve v tomto vzťahovom rámci sa najlepšie napĺňa jej emocionálna funkcia, poskytovanie prostredia lásky, citovej opory, prijatia, istoty a stability. Rodina je základným modelom rozličných rolí v ţivote (napr. role otca, matky, manţela, manţelky). Z hľadiska sociálnej práce a starostlivosti patria k jej dôleţitým funkciám poskytovanie sociálnej opory, osobnej sociálnej siete, finančné a hmotné zabezpečovanie. V rodine sa zdieľajú a odovzdávajú základné hodnoty, kultúrne návyky a je priestorom pre záţitok viery či náboţenskej formácie. Pri jej pozitívnych vplyvoch dáva moţnosť vzniku mocného pocitu ţivotného uspokojenia (eudaimonizačná funkcia) a istoty bezpečia (ochranná funkcia). Funkčná rodina má najlepšie predpoklady byť vhodným prostredím pre formovanie zdravej osobnosti a byť prevenciou deviantného správania v spoločnosti (por. Kovačič 1999, s. 40). V posledných desaťročiach rodina prechádzala mnohými zmenami. Pritom dochádza k rozličným poruchám vo vzťahoch v rodine, a tým aj v celkovom fungovaní rodiny. Základný personálny vzťahový rámec ja ty býva nahradzovaný alebo vytláčaný neosobnými vzťahmi ja ono. Oným ono môţe byť nielen práca, financie, kariéra, televízia, počítače, ale aj alkohol, drogy, automaty a podobne. Ak rodina vykazuje isté poruchy základných funkcií, ktoré však neohrozujú jej existenciu ani zdravie jednotlivých členov (najmä detí), hovoríme o problémovej rodine. V prípadoch, keď intenzita porúch základných funkcií rodiny vedie k jej poškodeniu a narušené je zdravie a ţivot jej členov, hovoríme o dysfunkčnej aţ afunkčnej rodine. Viaceré problémové, dysfunkčné alebo afunkčné rodiny sú z právneho hľadiska ukončené rozvodom. Práve rozvod sa v minulosti povaţoval za sociálno-patologický jav. Podľa psychológov rozvodom je výrazne ohrozený zdravý vývoj osobnosti dieťaťa, ktorý pre neho predstavuje psychologickú záťaţ (Matějček Dytrych, 1994). Rozvod môţe byť jednou z príčin antisociálneho konania alebo suicidálnych sklonov

220 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i V súčasnosti je však rozvod akceptovaným správaním v spoločnosti. Dokonca je moţné poukázať aj na jeho pozitívne aspekty, napr. v prípadoch domáceho násilia, sexuálneho zneuţívania detí, gamblerstva a pod. Ktoré sociálno-patologické javy moţno klasifikovať ako sociálnu patológiu rodiny? Aké kritériá je vhodné pouţiť? Vo všeobecnosti moţno konštatovať, ţe všetky sociálno-patologické javy sa priamo alebo nepriamo dotýkajú rodiny, či uţ z pohľadu aktérov alebo poškodených. Aktérmi deviantného správania sú jednotlivci, ktorí zvyčajne patria do nejakej rodiny. Napríklad delikventné správanie mladistvého jednotlivca hoci by bolo konané na verejnosti sa bude veľmi úzko dotýkať aj jeho rodičov, súrodencov a širšej rodiny. Podobne je to s alkoholizmom dospelého, ktorého konanie môţe mať širokospektrálny negatívny dopad na ţivotného partnera a ich deti. Sem patrí aj suicidálne správanie, ktoré by sa mohlo javiť ako typicky individuálne sebapoškodzovanie. Jedinci, ktorí sa usilujú spáchať samovraţdu, však prinášajú mnoho bolestí práve tým najbliţším členom vlastnej rodiny. Takéto formy sociálnej patológie moţno označiť za deviantné správanie jednotlivca s výrazným vplyvom na celú rodinu. Ak by sme sledovali dôsledky deviantného správania na poškodených jednotlivcov, ani títo nie sú zvyčajne izolovaní od svojich rodín. Spolu s obeťami trpia celé ich rodiny. Odborníci, ktorí skúmajú príčiny deviantného správania, objavujú mnoţstvo ovplyvňujúcich faktorov práve v dysfunkčných rodinách. Jestvuje teória aj o tzv. transgeneračnom prenose násilia, podľa ktorej sa násilné vzorce správania opakujú v ďalších pokoleniach. Ak sa teda takmer kaţdé sociálno-patologické správanie implicitne dotýka rodiny, kedy moţno priamo a explicitne hovoriť o sociálnej patológii rodiny? Domnievame sa, ţe ide o takú deviáciu alebo nekonformné správanie, ktoré sa priamo a dlhodobo negatívne dotýka všetkých členov rodiny, pričom spôsobuje narušenie jej základných funkcií (Mátel, 2010d). Typickým príkladom sociálnej patológie rodiny je domáce násilie

221 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. 5.2 Domáce násilie terminologické uvedenie Domáce násilie je pomerne krátko skúmaný fenomén, preto panuje značná nejednotnosť v terminológii, definíciách, prístupoch k jeho identifikovaniu a účinnému odstraňovaniu. Vo všeobecnosti sa rozlišuje najmä pomenovanie násilia: podľa miesta činu: násilie v rodine (angl. Violence in Family), resp. domáce násilie (Domestic Violence); podľa subjektu obetí s prihliadnutím na rodinný status a iné špecifické charakteristiky: týranie detí (Child abuse), partnerské násilie (Partner abuse), týranie starších ľudí (Elder abuse), týranie telesne a/alebo psychicky postihnutých osôb; špecifikovanie subjektu obetí podľa rodu: najmä násilie voči ţenám (Violence against Woman), ale aj násilie voči muţom (Violence against Men). Násilie páchané na deťoch, ţenách, muţoch, senioroch a zdravotne postihnutých osobách sa nemusí a priori uskutočňovať v rodinnom prostredí. Pojem domáce násilie však akcentuje rodinné prostredie nielen ako miesto činu (z hľadiska kriminológie), ale aj veľmi úzku príbuzenskú, vzťahovú, emocionálnu a sociálnu prepojenosť aktérov tohto neţiaduceho konania. V 90. rokoch 20. stor. bol pojem domáce násilie veľmi často medializovaný, čo napomohlo v to, aby sa stal ústredným pojmom komplexnej problematiky násilia odohrávajúce sa za zatvorenými dverami domácností. Rakúski autori Olaf Kapella a Brigitta Cizek (2001, s ) rozlišujú šesť základných typov definície domáceho násilia: normatívny, klinický, výskumný, feministický, spoločenský a vývojový, resp. vývojovopsychologický. Podľa Čirtkovej (2006) v súčasnosti vedľa seba koexistujú dva hlavné pohľady na domáce násilie: kriminologický a feministický. Obidva zhodne predpokladajú, ţe domáce násilie sa zásadne odlišuje od iných podôb násilia a kriminality. Feministický prístup otvorene deklaruje svoju zaujatosť pre ţenskú, respektíve genderovú perspektívu. Kriminologický prístup definuje domáce násilie bez ohľadu na pohlavie páchateľa a obete. Na tomto mieste ponúkame pracovnú definíciu, ktorá by zahŕňala čo najširší rádius násilia v rodine (Mátel, 2010b):

222 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i Domáce násilie je dlhodobé zneužívanie moci, ktoré sa odohráva v rámci rodinných, či partnerských vzťahov, ale aj po ich rozpade, zvyčajne v rámci spoločného obydlia. Domáce násilie zahŕňa nielen fyzické a sexuálne formy násilia, ale aj psychické poškodzovanie, sociálne a ekonomické strádanie. Poškodenými bývajú najmä deti, ženy, seniori, alebo iné osoby, ktoré sa zneužívaniu moci nedokážu svojpomocne a náležite brániť. Znaky, podľa ktorých moţno domáce násilie (najmä v partnerských vzťahoch) identifikovať, a ktoré sú preň príznačné z hľadiska faktorov vzťahu a povahy násilia, sú nasledovné: Blízke vzťahy rodinného či intímneho charakteru. Násilie sa odohráva medzi osobami, ktoré sú v úzkom vzťahu: rodinnom (manţel a manţelka, rodičia a dcéra, brat a sestra), príbuzenskom (svokra a nevesta) alebo intímnom (druh a druţka, ţena a otec jej dieťaťa). Teda nejde o ľudí, ktorí sú voči sebe ľahostajní bez súčasných alebo minulých väzieb; Spoločné bývanie a vzájomná prepojenosť. Obeť aj páchateľ nielenţe spolu bývajú v jednom dome alebo byte, ktorý spolu vlastnia alebo majú v spoločnom prenájme, ale sú aj sociálne a ekonomicky veľmi úzko prepojení. Ani pre dospelé osoby nie je jednoduché z takéhoto vzťahu jednoducho odísť. Skrytosť. Zvyčajne sa domáce násilie odohráva za zatvorenými dverami domova, v uzatvorenom prostredí muţa, ţeny (resp. detí), bez ďalších svedkov. Súkromie rodiny je dosiaľ povaţované v spoločnosti za nedotknuteľné, čo vytvára vhodné podmienky nerušeného násilia. Asymetria vo vzťahu, uplatňovanie moci a kontroly. Postavenie obete a páchateľa je nerovné. Prejavuje sa väčšou mocou agresora a bezmocnosťou obete. Táto je dlhodobo udrţiavaná v závislom, nerovnomernom postavení v kaţdodennom ţivote. Obeť je pod silným psychickým tlakom. Často jej chýba akákoľvek sebadôvera, je veľmi oslabená. Dlhodobo jej je podsúvané, ţe za všetko môţe ona. Hanbí sa za zverejnenie, obviňuje samu seba z provokácií, neschopnosti vzdorovať páchateľovi, čo na to povedia iní... Opakujúce sa útoky špirála (cyklus) násilia. V prípadoch domáceho násilia nejde o jednorazové incidenty so závaţnými dôsledkami, ale násilie má svoju históriu. Skôr ide o nepretrţitý kolobeh atakov, prerušovaný fázami uzmierovania, prosieb o odpustenie, sľubov a obdobím relatívneho pokoja (obdobia pokoja sa však postupne

223 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. skracujú a obdobia vytvárania napätia a útokov sa predlţujú). Kaţdou ďalšou viktimizáciou klesá u obete ochota oznámiť udalosť a zniţuje sa jej dôvera v pomoc zvonku. Dlhodobé trvanie. Domáce násilie zvyčajne eskaluje niekoľko rokov. Podľa 2. reprezentatívneho výskumu násilia páchaného na ţenách na Slovensku (2008) priemerná doba trvania násilného vzťahu bola aţ 13,7 roka. Osoby, ktoré zaţívajú násilie, sa veľmi dlho pokúšajú vyrovnať so situáciou samy, zvyčajne však bez úspechu; Stupňujúca agresia a vzrastajúca intenzita. Domáce násilie začína opakujúcimi sa útokmi voči ľudskej dôstojnosti, k nim sa pridávajú útoky proti zdraviu (napr. facky) a v konečnom štádiu prejde do útokov proti ľudskému ţivotu. U páchateľov sa stupňuje kriminalizácia, u obetí traumatizácia. Pokračovanie násilia aj po rozchode. Skúsenosť a výskumy ukazujú, ţe domáce násilie má tendenciu pretrvávať aj po rozvode, resp. odchode partnerov, zvlášť v tých prípadoch, keď zostávajú bývať v spoločnej domácnosti alebo majú spoločné deti. Dokonca práve v takomto období násilie často eskaluje Týranie, zneuţívanie a zanedbávanie dieťaťa Z historického hľadiska bola osobitná pozornosť venovaná zvlášť deťom, ktoré sa stali obeťami násilia, zneuţívania alebo zanedbávania svojimi rodičmi. Deti sú najzraniteľnejšie obete, pretoţe sa nedokáţu svojpomocne dostatočne brániť a kladú najmenší odpor. Rozhodujúcim výrazom sa v tejto súvislosti stal syndróm CAN (Syndrome of Child Abuse and Neglect), čiţe syndróm týraného, zneuţívaného a zanedbávaného dieťaťa. Zdravotnícka komisia Rady Európy ho v roku 1992 definovala ako poškodenie fyzického, psychického alebo sociálneho stavu a vývoja dieťaťa, ktoré vzniklo dôsledkom nie náhodného konania rodičov alebo inej dospelej osoby hodnotené v danej spoločnosti ako neprijateľné (Patočka, 2009, s. 170). Zahŕňa pritom viacero diagnostických kategórií, akými sú fyzické týranie, psychické týranie, sexuálne zneuţívanie, šikanovanie, systémové (inštitucionalizované) týranie, sekundárnu viktimizáciu a Münchhausenov syndróm by proxy. Syndróm CAN nahradil predtým pouţívaný pojem syndróm bitého dieťaťa (The Battered Child Syndrome), ktorý v roku 1962 pouţil Američan Dr. Henry Kempe so svojimi kolegami. Syndróm CAN je

224 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i súbor nepriaznivých príznakov v najrôznejších oblastiach stavu vývoja dieťaťa a jeho postavenia v spoločnosti, predovšetkým v rodine (Oláh, Roháček, 2008, s. 19). V rámci skúmania sociálnej patológie sa syndrómu CAN venuje zvyčajne osobitá pozornosť (por. Ondrejkovič, 2009, Mühlpachr, 2008; Fischer Škoda, 2008). Anglosaská literatúra rozlišuje aj syndróm CSA (Syndrome of Child Sexual Abuse), čiţe syndróm sexuálne zneuţitého dieťaťa. V roku 1986 bol zavedený do Americkej psychiatrickej diagnostiky ako diagnóza (Špeciánová, 2003, s. 27) Domáce násilie v partnerských vzťahoch Pred štyridsiatimi rokmi sa pozornosť vzhľadom na násilie za zatvorenými dvermi domácnosti obrátila aj na ďalšiu veľkú skupinu obetí, ktorým sú ţeny. Od roku 1970, keď boli zaloţené prvé azylové domy pre bité ţeny v USA, nadobudlo hnutie na zakladanie ochranných domov medzinárodný charakter. Vo Veľkej Británii zaloţila v Londýne roku 1971 Erin Pizzey Chiswick Women s Aid, prvé útočisko pre týrané ţeny v krajine. Táto udalosť bola začiatkom kampane, ktorej cieľom bolo šírenie posolstva, ţe domáce násilie je neprijateľné a musí prestať (Conway, 2007, s. 10). Prvý ţenský dom v Rakúsku vznikol v roku 1978 vo Viedni. Od neskorších 70. rokov 20. storočia sa problematika násilia voči ţenám dostala v medzinárodnom kontexte do povedomia verejnosti a postupne sa stala predmetom záujmu Organizácie spojených národov, Rady Európy a Európskej únie. Historickým prelomom na medzinárodnej úrovni v oblasti rozpoznania, pomenovania a boja proti týraniu ţien bola Deklarácia OSN o odstránení násilia páchaného na ţenách ( Viedenská deklarácia ) z roku Na nej bola zverejnená genderovo orientovaná definícia násilia voči ţenám, ktorá je na medzinárodnom poli dosiaľ najrozšírenejšou. Násilie páchané na ženách je akýkoľvek čin rodovo podmieneného násilia, ktorého dôsledkom je, alebo môže byť fyzická, sexuálna alebo duševná ujma alebo utrpenie žien, vrátane vyhrážania sa takýmito činmi, nátlaku alebo akéhokoľvek obmedzovania slobody, či už vo verejnom alebo súkromnom živote. (OSN, 1993, čl. 1) Problémom pouţívania pojmu násilie voči ţenám je jeho široký význam, pretoţe toto sa môţe odohrávať kdekoľvek, nielen v domácom prostredí. Prioritným prístupom k problematike násilia za zatvorenými dverami domácnosti sa stal genderový prístup. Ústredným pojmom sa

225 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. stalo násilie voči ţenám (Violence against Woman). Tento pojem nahradil v minulosti pouţívané výrazy ako zneuţívaná ţena (abused Woman), bitá ţena (battered Woman), intímne násilie (Intimate Violence), zneuţívanie partnera (Partner Abuse). Pomerne dlhé obdobie bolo domáce násilie chápané výlučne ako násilie páchané na deťoch a ţenách. Lewisová a Sarantakos (2001) v tejto súvislosti hovoria o feminizácii domáceho násilia a zamieňaní domáceho násilia s týraním ţien. Násilie na muţoch za zatvorenými dverami domácností akoby nebolo jestvovalo. Mnoho autoriek, ktoré píšu o domácom násilí, zvyčajne uvedú krátku pasáţ, ţe obeťami domáceho násilia môţu byť aj muţi, ale vzhľadom na vysokú prevahu výskytu násilia páchaného na ţenách, sa budú venovať len jemu... Aţ koncom 90. rokov 20. stor. sa niektorí výskumníci začali zaoberať aj problémom domáceho násilia páchaného na muţoch. Hamel a Nichollsonová (2007, s. 308, In Ďurčeková, 2011, s. 21) výstiţne poznamenali, ţe ak sa muţi stanú obeťami domáceho násilia, stanú sa zároveň skrytými obeťami domáceho násilia Týranie, zneuţívanie a zlé zaobchádzanie so seniormi Vzhľadom na špecifikáciu obetí na osoby vyššieho veku (čím sa zvyčajne myslia osoby staršie ako 60 rokov) sa v anglickom jazyku najčastejšie pouţíva výraz elder abuse, čo sa dá do slovenčiny preloţiť viacerými výrazmi ako týranie, zneuţívanie a zlé zaobchádzanie so starými ľuďmi. Týranie, zneuţívanie a zlé zaobchádzanie so starými ľuďmi sa v 70. rokoch 20. storočia spočiatku nazývalo bitie babičiek (granny battering), na ktoré upozorňovali britskí lekári. Týranie starých ľudí bolo prvý raz odborne popísané v roku 1975 v British scientific journals (Baker, 1975, Burston, 1977). Následne bola zvýšená pozornosť tomuto problému venovaná v USA. V roku 1980 prebehlo v Snemovne reprezentantov pojednávanie s názvom Elder Abuse: An Examination of a Hidden Problem. V Spojených štátoch sa problematika elder abuse dostala do stredu sociálno-politického záujmu a pomerne rýchlo podnietila aj legislatívne úpravy. Vo Veľkej Británii trvalo ešte takmer 15 rokov, kým ďalšie výskumy a vedecké príspevky prispeli k politickému záujmu o riešenie tejto problematiky (WHO, 2002, s. 2). V Európe sa adekvátny politický záujem o týranie, zneuţívanie a zlé

226 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i zaobchádzanie so seniormi datuje aţ do 90. rokov 20. storočia, pričom prístup k nemu sa v jednotlivých krajinách odlišuje vzhľadom na špecifické kultúrne faktory. Svetová zdravotnícka organizácia prevzala definovanie elder abuse od britskej organizácie Action on Elder Abuse (AEA), ktorá sa týmto špecifickým sociálno-patologickým javom zaoberá od roku Ním sa rozumie kaţdé jednotlivé alebo opakované konanie, alebo zanedbanie primeraného konania spôsobujúce poškodenie, alebo ohrozenie staršej osoby vyskytujúce sa v akomkoľvek vzťahu, v ktorom sa predpokladá dôvera. Osoba vyššieho veku namiesto v dôvere očakávanej pomoci zaţíva nedôstojné alebo násilné správanie. Môţe ísť pritom o zneuţitie moci alebo opomenutie povinností v druhom prípade sa uţíva zvyčajne anglický výraz neglect (zanedbávanie). V niektorých krajinách (napr. JAR) sa výraznejšie rozlišuje pojem mistreatment (zlé zaobchádzanie, myslia sa ním verbálne ataky, zanedbávanie, finančné zneuţívanie a pod.) od abuse (týranie, čím sa myslí fyzické, psychické a sexuálne násilie a okrádanie). 5.3 Identifikovateľné znaky sociálnej patológie Kritérium deviantnosti To, ţe domáce násilie začalo byť rozpoznávané ako deviantné len pomerne nedávno, úzko súvisí s tým, ţe dlhodobo bolo tolerované spoločnosťou. Podľa tzv. patriarchálnych teórií išlo o správanie, ktoré jestvovalo po stáročia ako akceptované, a teda bolo ţiaducou zloţkou rodinného systému vnútri patriarchálnej spoločnosti (Dobash Dobash, 1978). Ešte v roku 1910 rozhodol najvyšší súd USA, ţe ţena nemá právo na právny proces v ktorom chcela ţalovať svojho manţela za hrubé fyzické násilie (In Marvánová-Vargová et al., 2008, s. 34). Sociologička Jarmila Filadelfiová pravdivo konštatovala, ţe na Slovensku bola problematika násilia páchaného na ţenách dlho tabuizovanou témou. I keď v období reálneho socializmu politickí predstavitelia oficiálne prijali mnohé medzinárodné ľudsko-právne dokumenty, k ich skutočnej implementácii neprišlo (Bútorová, Filadelfiová, 2005, s. 49). Ani po roku 1989 sa situácia ihneď nezlepšila. Oprávnene moţno povedať, ţe na národnej rovine prišlo k riešeniu problematiky násilia páchaného voči ţenám a v rodinách na Slovensku aţ v roku 2004, a to schválením Národnej stratégie na prevenciu a elimináciu násilia páchaného na ţenách

227 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. a v rodinách (Mátel, 2009a, s. 49). Aţ v prvom desaťročí 21. storočia je u nás domáce násilie všeobecne hodnotené ako správanie nekonformné. Podobne ako u iných foriem (domáceho) násilia, je zlé zaobchádzanie so seniormi porušovaním základných ľudských práv deklarovaných vo viacerých medzinárodných dokumentoch počnúc Všeobecnou deklaráciou ľudských práv (OSN, 1948). Ich rešpektovanie nemôţe byť ničím podmienené, vrátane veku jednotlivých osôb a skupín populácie. Ak však v niektorej skupine v praxi dochádza k porušovaniu základných ľudských práv, tieto sú zvyčajne medzinárodnými organizáciami explicitne zdôrazňované a pripomínané. Podľa Zásad OSN pre seniorov (1991) osoby vyššieho veku majú ţiť v dôstojnosti a bezpečí a nesmú byť zneuţívané fyzickým alebo duševným násilím (čl. 17). Ich dôstojnosť musí byť rešpektovaná, čo sa vyjadruje aj dobrým zaobchádzaním s nimi bez ohľadu na vek, pohlavie, rasovú alebo etnickú príslušnosť, postihnutie a ďalší stav a mali by byť posudzovaní nezávisle od ich ekonomického prínosu (por. čl. 18). Európska sociálna charta (RE, 1996) deklaruje v článku 23 právo starších osôb na sociálnu ochranu. Podľa nej by malo byť starším osobám umoţnené slobodne si zvoliť spôsob ţivota a viesť nezávislý ţivot v svojom zvyčajnom rodinnom prostredí tak dlho, ako si to ţelajú a ako je to moţné, a to aj prostredníctvom náleţitej zdravotnej starostlivosti a sluţieb, ktoré vyţaduje ich stav. Ak staršie osoby ţijú v inštitúciách, tu má byť rešpektované ich súkromie a zaručená účasť na určovaní ţivotných podmienok v danej inštitúcii. Podobne aj Charta základných práv Európskej únie (2000) preto uznáva a rešpektuje právo starých osôb na dôstojný a nezávislý ţivot a na účasť na spoločenskom a kultúrnom ţivote (čl. 25). Z právneho hľadiska nemá Slovenská republika ţiadnu komplexnú právnu úpravu chrániacu pred domácim násilím (na rozdiel od Rakúska, kde bol uţ v roku 1997 zavedený Zákon na ochranu pred násilím v rodine alebo od Českej republiky, kde bol podľa rakúskeho vzoru prijatý zákon č. 135/2006 Sb., ktorým sa menia niektoré zákony v oblasti ochrany pred domácim násilím). V kaţdom prípade aj na Slovensku bola postupne upravovaná legislatíva v oblasti trestného a občianskeho práva smerom k účinnejšej ochrane obetí domáceho násilia a postihu páchateľov tejto trestnej činnosti. Dôleţité novelizácie z roku 2002 boli zahrnuté aj do Trestného zákona (zákona č. 300/2005 Z. z.) a Trestného poriadku (zákona č. 301/2005 Z. z.) s platnosťou od 1. januára V nich bola upravená definícia blízkej osoby, podľa ktorej je

228 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i moţno postihnúť veľký okruh činov násilia páchaného v rodinách, a tak ochrániť obete tohto násilia a odsúdiť páchateľov. Boli sprísnené tresty za páchanie násilia na osobách blízkych a zverených pri trestných činoch týrania blízkej osoby a zverenej osoby, znásilnenia, sexuálneho násilia, sexuálneho zneuţívania. Okrem toho trestný zákon zadefinoval právny pojem chránenej osoby ( 139), kde patrí aj dieťa, tehotná ţena, blízka osoba, odkázaná osoba, osoba vyššieho veku, chorá osoba. Tresty za jednotlivé trestné činy sú v prípade chránenej osoby vyššie. Ide o novú filozofiu trestného práva, pre ktorú domáce násilie nielenţe nie je súkromnou vecou v rodine, ale povaţuje sa za oveľa zákernejšiu a zvrátenejšiu formu násilia ako násilie páchané na verejnosti, resp. cudzím osobám. 208 Týranie blízkej osoby a zverenej osoby zákona č. 300/2005 Z. z. (1) Kto týra blízku osobu alebo osobu, ktorá je v jeho starostlivosti alebo výchove, spôsobujúc jej fyzické utrpenie alebo psychické utrpenie a) bitím, kopaním, údermi, spôsobením rán a popálenín rôzneho druhu, ponižovaním, pohŕdavým zaobchádzaním, neustálym sledovaním, vyhrážaním, vyvolávaním strachu alebo stresu, násilnou izoláciou, citovým vydieraním alebo iným správaním, ktoré ohrozuje jej fyzické alebo psychické zdravie alebo obmedzuje jej bezpečnosť, b) bezdôvodným odopieraním stravy, oddychu alebo spánku alebo odopieraním nevyhnutnej osobnej starostlivosti, ošatenia, hygieny, zdravotnej starostlivosti, bývania, výchovy alebo vzdelávania, c) nútením k žobrote alebo k opakovanému vykonávaniu činnosti vyžadujúcej jej neúmernú fyzickú záťaž alebo psychickú záťaž vzhľadom na jej vek alebo zdravotný stav alebo spôsobilej poškodiť jej zdravie, d) vystavovaním vplyvu látok spôsobilých poškodiť jej zdravie, alebo e) neodôvodneným obmedzovaním v prístupe k majetku, ktorý má právo užívať, potrestá sa odňatím slobody na tri roky až osem rokov. Kritérium negatívnych dôsledkov CAN sydróm má váţne dôsledky na ţivot, zdravie a integritu postihnutých detí. Okrem fyzických zranení mnohé ţijú v dlhodobej psychickej záťaţi, atmosfére ustavičnej hrozby, nepredvídateľnosti ďalšieho vyhrotenia situácie, preţívajú bezmocnosť, pocit izolácie pre príkaz mlčať pred ostatnými. Týrané deti majú poruchy správania: psychosomatické symptómy, psychické poruchy zníţenú sebaúctu,

229 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. nepokoj, poruchy spánku, ťaţkosti v škole, pocity strachu, agresívne správanie aţ myšlienky na samovraţdu. Môţe sa stať, ţe deti prevezmú problematické vzorce správania dospelých. Naučia sa povaţovať násilie za prijateľný spôsob správania, chlapci prijmú neúctu voči dievčatám za normálnu a spojenie lásky s násilím za prijateľné. Hrozí nebezpečenstvo, ţe chlapci si osvoja rolu páchateľa a dievčatá rolu obete. Neskôr, ako dospelí, sa sami môţu stať páchateľmi a obeťami domáceho násilia. Odborníci v tejto súvislosti hovoria o generačnom prenose násilia (por. Mátel, 2009b). Podobne aj syndróm CSA sa vyznačuje takými symptómami, ako sú nízka sebaúcta, poruchy spánku, strach, depresia, delikvencia, sexuálne dysfunkcie a zneuţívanie iných (Dunovský et al., 1995). Vzhľadom na osobu obetí domáceho násilia jestvuje mnoţstvo klinických štúdií z odborov psychiatrie, psychológie a medicíny. Dôsledkom preţitých tráum sa u ţeny objavujú neurotické prejavy, akými sú fóbie, úzkostné stavy, poruchy spánku a ďalšie ťaţkosti. Ak sa vyskytujú vo väčšej miere, sú liečené na psychiatrii. V minulosti boli najčastejšie diagnostikované reaktívna depresia alebo hystéria. Psychologička Lenore WALKER opisujúca ţeny, ktoré utiekli do ţenského zaisteného útočiska, ako prvá definovala syndróm týranej ţeny (1979). Roku 1980 Americká psychiatrická asociácia popísala a zaradila do svojej príručky duševných chorôb posttraumatickú stresovú poruchu (Posttraumatic stress disorder, skr. PTSD), a to v súvislosti s psychickými poruchami vojnových veteránov. V 80. rokoch 20. storočia sa postupne stávalo čoraz zrejmejším, ţe psychický syndróm pozorovaný u ţien, ktoré zaţili znásilnenie, incest alebo domáce násilie, je v podstate rovnaký ako syndróm pozorovaný u vojakov, ktorí preţili vojnu. Medzi sociálne dôsledky násilia potom patrí sociálna izolácia, asociálne správanie, práceneschopnosť dôsledkom napadnutia a dlhodobá nezamestnanosť. Špecifické podoby fyzického násilia na senioroch sú napríklad obmedzovanie slobody pohybu, odopieranie zdravotníckych pomôcok, neoprávnené podávanie liekov (napr. na upokojenie). Z psychických foriem sa okrem zvyčajných foriem nadávok, poniţovania (zvlášť rečami o ich nepotrebnosti a neschopnosti), pomerne často vyskytuje vyhráţanie opustením, či umiestnením do ústavu alebo domova dôchodcov. Ak sa sexuálne násilie voči osobám vyššieho veku vyskytuje menej často, ekonomické násilie vykazuje zvýšenú mieru

230 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i Patrí sem odoberanie alebo neoprávnené uţívanie financií zo starobného dôchodku, nútenie k fyzickým darom, zmien závetu v prospech danej osoby, či prevod majetku pod nátlakom. Do sociálneho násilia patrí najmä obmedzovanie pohybu a sociálnych kontaktov. Zanedbávaním sa rozumie napríklad neposkytovanie potrebnej pomoci v beţnom ţivote, akými sú nedostatočná hygienická starostlivosť, či odopieranie jedla a nápojov. U osôb pripútaných na lôţko sa pri nedostatočnej starostlivosti objavuje výskyt dekubitov. Štatistické kritérium Domáce násilie je vo svete celospoločenským a hromadným problémom. Dosvedčuje to mnoţstvo výskumov. Podľa 1. svetovej správy o násilí páchanom na deťoch je kaţdoročne desať miliónov detí týraných alebo zanedbávaných. Podľa odhadov WHO zaţilo v roku 2002 pribliţne 150 miliónov dievčat a 73 miliónov chlapcov mladších ako 18 rokov nútený sexuálny styk alebo iné formy sexuálneho násilia (In Pinheiro, 2006). Správa o sociálnej situácii obyvateľstva Slovenskej republiky za rok 2008 uvádza, ţe úrady práce sociálnych vecí a rodiny na základe dôvodného podozrenia vykonávali opatrenia sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately v 609 prípadoch, kde boli zahrnuté aj prípady šikanovania a vyuţívanie detí na komerčné účely pornografia, prostitúcia. Z toho fyzicky, psychicky týraným a sexuálne zneuţívaným deťom v 561 prípadoch. V 100 prípadoch bolo začaté trestné stíhanie v trestných veciach týrania a sexuálneho zneuţívania maloletých detí (MPSVR SR, 2009). V roku 2009 boli opatrenia SPODaSK vykonané pre 408 detí, z nich 360 tvorili deti týrané a sexuálne zneuţívané. V 73 prípadoch bolo začaté trestné stíhanie (MPSVR SR, 2010). V rámci kampane Bez modrín, ktorá prebiehala na Slovensku v novembri 2007 a ktorej cieľom bolo upozorniť verejnosť na problém týrania detí, boli prezentované zaráţajúce štatistické údaje o 10-12% týraných deťoch u nás (Fuchsová, 2009, s. 10). Najväčšia pozornosť výskumných aktivít je zvyčajne venovaná domácemu násiliu páchanému na ţenách. Podľa 2. reprezentatívneho výskumu o násilí páchanom na ţenách v Slovenskej republike (2008) zaţila násilné správanie kaţdá piata dospelá ţena, ktorá má v súčasnosti partnera presnejšie 21,2% dospelých ţien SR vo veku rokov. Výskyt násilného správania od bývalých partnerov je ešte vyšší

231 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. (27,9%). V Českej republike podľa výskumu STEM v roku 2006 sa k osobnej skúsenosti s násilím vo vlastnom partnerskom vzťahu priznalo 14% populácie staršej neţ 15 rokov (v roku 2001 to bolo 16%). Európsky parlament v roku 2004 zverejnil uznesenie, v ktorom sa uvádzajú výsledky štúdií zo Švédska, Nemecka a Fínska, podľa ktorých sa aspoň 30-35% ţien vo veku rokov stalo obeťou fyzického alebo sexuálneho násilia, a keďţe sa berie do úvahy aj psychické násilie, mnoţstvo postihnutých ţien stúplo na 45-50%. Podľa stanoviska Európskeho a sociálneho výboru na tému Deti ako nepriame obete domáceho násilia (1996) v mnohých krajinách EÚ sú minimálne v polovici všetkých prípadov domáceho násilia prítomné aj deti a pribliţne tri štvrtiny ţien, ktoré hľadajú útočisko v azylových domoch, majú so sebou aj deti. Ďalšie stanovisko Európskeho hospodárskeho a sociálneho výboru na tému Zlé zaobchádzanie so starými ľuďmi (2006) uvádza reprezentatívny výskum uskutočnený v roku 2006 v Anglicku, Škótsku, Walese a Severnom Írsku medzi viac neţ osobami vo veku 66 rokov a staršími, ktoré ţijú v súkromných domácnostiach. Celkovo 2,6% opýtaných uvádzalo zlé zaobchádzanie zo strany člena rodiny, priateľa alebo opatrovateľa v posledných dvanástich mesiacoch. Domáce násilie sa vo všetkých svojich podobách vyznačuje opakovanosťou, dlhodobým trvaním a postupnou eskaláciou a vysokou latenciou. V prípadoch násilia v rodine voči deťom, ţenám alebo iným ohrozeným osobám nejde o jednorazové incidenty so závaţnými dôsledkami. Násilné správanie má svoju históriu. Skôr ide o nepretrţitý kolobeh atakov prerušovaný fázami uzmierovania, prosieb o odpustenie, sľubov a obdobím relatívneho pokoja. Paradoxne, kaţdou ďalšou viktimizáciou klesá u obetí ochota oznámiť udalosť a zniţuje sa dôvera v pomoc zvonku. Domáce násilie zvyčajne eskaluje niekoľko rokov. Podľa skúseností z rozprávania ţien zverejnených WHO (2002), mnohé vyhľadajú pomoc aţ po šiestich a viac rokoch. Vyššie sme uviedli, ţe podľa 2. reprezentatívneho výskumu na Slovensku (2008) priemerná doba trvania násilného vzťahu bola aţ 13,7 roka. Kritérium nutnosti profesionálnej intervencie Do násilia v rodine je nevyhnutné vmiešať sa, pretoţe obeť býva paralyzovaná a bezmocná, nevie, čo má robiť a násilník nechce nič meniť, lebo svoje správanie subjektívne nevníma ako zlé. Kompetenciu

232 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i zasiahnuť majú príbuzní, susedia, odborníci v rozličných profesiách aj štát. Domáce násilie nie je nikdy súkromnou záleţitosťou. Politický záujem o koordinované, inštitucionalizované a prioritné riešenie problematiky domáceho násilia na Slovensku priniesol aţ tlak medzinárodných inštitúcií (RE, OSN, EÚ). Veľmi pozitívny vplyv na Slovensko v oblasti celospoločenského boja proti domácemu násiliu mala Rada Európy. Pod jej vplyvom sa Slovensko zapojilo do celoeurópskej kampane Stop domácemu násiliu na ţenách ( ). Druhým silným stimulom z vnútra našej krajiny bola neúnavná činnosť niekoľkých mimovládnych organizácií, ktoré aktívne pracovali na poli pomoci obetiam domáceho násilia (najmä ţenám a deťom), prevencie a medializovania danej témy. Vzhľadom na celospoločenský a národný prístup v boji proti domácemu násiliu, je v SR dôleţitým medzníkom rámcový dokument Národná stratégia na prevenciu a elimináciu násilia páchaného na ţenách a v rodinách (2004). Vzhľadom na systémovú pomoc dospelým ţenám, ktoré preţili alebo preţívajú domáce násilie, sú relevantnými dokumentmi dva akčné plány: Národný akčný plán na prevenciu a elimináciu násilia páchaného na ţenách na roky a na roky Vzhľadom na deti je ochrana ich práv obsiahnutá v Národných akčných plánoch pre deti z roku 2002 a aktuálnom na roky V roku 2008 bol novelizovaný zákon č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov. Dôleţitú zmenu prináša najmä 27a o oprávnení polície vykázať páchateľa domáceho násilia zo spoločného obydlia na 48 hodín. Zmenou zákona zákonodarné orgány dali najavo, ţe uprednostňujú právo na ochranu ţivota, zdravia a ľudskej dôstojnosti obetí domáceho násilia pred ochranou vlastníckych a uţívateľských práv. Uvedomovanie si a formulovanie práv seniorov viedlo v medzinárodnom meradle aj k pozornosti na špecifický problém ich týrania, zneuţívania a zlého zaobchádzania. V rámci Európskej únie vypracoval v roku 2007 Európsky hospodársky a sociálny výbor (EESC) Stanovisko na tému Zlé zaobchádzanie (elder abuse) so starými ľuďmi. Ide o oficiálny dokument EÚ určený predsedníctvu, Európskej komisii a vládam členských štátov, teda vrátane Slovenskej republiky, ktorý má charakter odporúčania. Úsilím EESC je utvorenie celoeurópskej stratégie na zamedzenie tohto škodlivého správania

233 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. a podpora národných aktivít v tejto oblasti (napr. vypracovanie národných správ, tvorba národného akčného programu). Etické kritérium Ak platí, ţe sociálno-patologické správanie je ľudským činom a slobodnou voľbou daných jedincov, pri domácom násilí to platí výhradne z hľadiska agresorov. V tejto súvislosti sú rozšírené mýty, ţe násilia sa dopúšťajú len psychicky choré osoby; ľudia, ktorí sami zaţili násilie v detstve; osoby závislé od alkoholu a pod. Pravdou však je, ţe násilie je vţdy vecou voľby, nikdy nie nutnosťou. Ten, kto sa násilne správa, robí to preto, ţe môţe, čiţe zneuţíva svoju moc a postavenie v rodine. Domáce násilie nie je hádkou, pri ktorej vedú spor dve rovnocenné strany vo forme dialógu. Ide v ňom o asymetrický vzťah, kde je jasné delenie rolí na kontrolujúcu osobu a osobu závislú ohrozenú. Silnejšia strana pritom zneuţíva svoju prevahu na presadenie vlastných záujmov. Na druhej strane byť obeťou nie je slobodným rozhodnutím ţiadnej osoby. V rámci domáceho násilia (tu najmä voči ţenám) však jestvuje aj niekoľko mýtov, ktoré presúvajú zodpovednosť aj na obeť (hlavne v násilí páchanom na ţenách). Výpovede typu Za to si ţeny môţu sami... Určite ho provokovala... svedčia o mýtuse o typickej obeti. Podľa neho sa obeťou môţu stať výhradne pasívne, závislé, nesamostatné domáce puťky, ktoré si všetko nechajú páčiť. Tento mýtus hľadá vinu primárne alebo výhradne na strane ţeny (čiţe obete). Za provokáciu býva pritom označované akékoľvek správanie, s ktorým muţ nesúhlasí (návšteva priateľky, zakúpenie niečoho...). Mnohí ľudia, ktorí pozorujú násilie z diaľky, tvrdia chce byť týraná, inak by partnera opustila... Dôvody, prečo ţeny násilníckeho manţela/partnera neopustia, sú rozličné. Ţena pozná muţa nielen ako násilníka, ale aj jeho pozitívne vlastnosti a cítila sa ním byť milovaná. Násilie je pre ňu šokujúce a spočiatku ţije v nádeji, ţe sa jeho správanie zmení (išlo len o jednorazový incident). Postupne sa hanbí a obviňuje, ţe do takéhoto vzťahu nemala vôbec vstupovať (ale uţ je neskoro). Iné ţeny sa boja existenčných problémov, dôsledkov úplnej finančnej závislosti od partnera. Ţena má často strach o svoju bezpečnosť a bezpečnosť svojich blízkych, bojí sa jeho odplaty. Muţ nezriedka ţenu sleduje a vyhráţa sa, ţe ublíţi jej alebo deťom. Medzi obeťou a násilníkom sa

234 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i vytvára zvláštny vzťah pripútania z lojálnosti (čo je prirovnávané k tzv. štokholmskému syndrómu ). V roku 1973 boli v Štokholme držaní štyria ľudia ako rukojemníci po nepodarenej bankovej lúpeži. Po šiestich dňoch zajatia sa aktívne bránili vyslobodeniu, odmietli svedčiť proti tým, ktorí im ubližovali... Tento fenomén bol popísaný ako Štokholmský syndróm emocionálny vzťah, zväzok vzájomnej závislosti medzi zajatcom a únoscom, ktorý vzniká, keď obeť vníma situáciu ako ohrozenie svojho života Odchod od násilného partnera mimo toho nezaručuje zastavenie násilných výpadov. Práve naopak ide o jedno z najkritickejších období, keď násilie môţe eskalovať. 5.4 Status questionis V súvislosti s problematikou domáceho násilia sa často objavujú otázky o príčinách násilného správania. Vplyvom feministických organizácií zostáva forsírovaný dôraz na rodovú nerovnosť ako kľúčovú príčinu, čo sa však dá aplikovať len na násilie páchané muţmi na ţenách v heterosexuálnych partnerských vzťahoch. V súčasnosti sa opúšťajú teórie akcentujúce len jednu ústrednú príčinu na úkor iných. Prehľad teórií pokúšajúcich sa o vysvetlenie domáceho násilia v partnerských vzťahoch poskytuje napríklad Conwayová (1998) či u nás Marvánová- Vargová (2008, s ). V súčasnosti sa však opúšťajú tzv. jednofaktorové teórie, ktoré neúmerne akcentujú výhradne jednu príčinu vzniku násilia (napr. poruchu osobnosti, tradičné genderové normy a pod.). Conwayová preto píše o modely, ktorý kombinuje viaceré teórie (a causation model Combinnig the Theories). Za veľmi dôleţité povaţujeme výskumy a práce, ktoré prihliadajú na viaceré faktory ovplyvňujúce domáce násilie. Svetová zdravotnícka organizácia (2002, s. 98) zverejnila veľmi podnetnú a prehľadnú tabuľku rozličných faktorov zvyšujúcich riziko násilia voči ţenám: Individuálne faktory mladý vek nadmerné pitie alkoholu depresie poruchy Faktory vzťahu manţelský konflikt labilita manţelstva muţská Faktory komunity slabé postihy komunity voči domácemu násiliu chudoba Spoločenské faktory tradičné genderové normy spoločenské normy

235 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. osobnosti nízke vzdelanie nízky príjem svedok alebo obeť násilia v detstve dominancia v rodine ekonomický stres rodina ţijúca v chudobe malý spoločenský kapitál podporujúce násilie Tabuľka č. 1 Faktory zvyšovania rizika násilia voči ţenám (Krug et al., 2002) Osoby, inštitúcie a organizácie poskytujúce pomoc obetiam domáceho násilia vychádzajú z rôznorodých motívov, hodnôt, teórií a prístupov. Vyššie sme uviedli, ţe podľa Čirtkovej (2006) dnes vedľa seba koexistujú dva hlavné pohľady na domáce násilie: kriminologický a feministický. Obidva zhodne predpokladajú, ţe domáce násilie sa zásadne odlišuje od iných podôb násilia a kriminality. Feministický prístup otvorene deklaruje svoju zaujatosť pre ţenskú, respektíve genderovú perspektívu. Kriminologický prístup definuje domáce násilie bez ohľadu na pohlavie páchateľa a obete. Autori tohto príspevku pozorujú na Slovensku tri základné prístupy: feministický zameraný takmer výhradne na násilie páchané muţmi na ţenách, chápané primárne (resp. aţ výlučne) ako rodovo podmienené. Aktivity voči nemu sú súčasťou širšieho genderového kontextu s cieľom dosiahnutia úplnej rodovej rovnosti medzi ţenami a muţmi, vrátane presadzovania práv ţien na ukončenie tehotenstva. ľudsko-právny domáce násilie je chápané ako porušovanie ľudských práv občanov bez ohľadu na rod či vek. Boj proti nemu je súčasťou ochrany ľudských práv kaţdého človeka bez rozdielu; kresťanský motiváciou na angaţovanosť voči osobám, ktoré preţili domáce násilie, je viera, ktorá sa prakticky vyjadruje láskou k blíţnym, zvlášť tým, ktorí si nedokáţu sami pomôcť. Kontextom pomoci je sluţba lásky, teda charita alebo diakonia. Jej súčasťou je ochrana ľudského ţivota od jeho počatia. Keďţe jednotlivé prístupy vychádzajú z odlišných hodnotových orientácií, prinášajú aj do procesu pomoci rôznorodé akcenty a vzájomné konfrontácie (napr. právo ţeny na prerušenie tehotenstva u feministiek vs. právo nenarodeného dieťaťa na ţivot u kresťanov; princíp ţeny pomáhajú ţenám u feministiek vs. genderové nerozlišovanie pomáhajúcich pracovníkov u ostatných).

236 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i K najnovším prístupom k násiliu v partnerských vzťahoch patrí rodovo inkluzívny prístup. Jeho zakladateľom je americký sociálny pracovník John Hamel, ktorý sa špecializuje na prácu s rodinami a pármi. Tento rodovo neutrálny prístup vychádza z výskumu podľa ktorého (Hamel, Nichollsová, 2007, In Ďurčeková, 2011, s. 24): Muži aj ženy môžu byť obeťami aj páchateľmi/páchateľkami. Väčšina násilia medzi intímnymi partnermi je vzájomná. Obidve pohlavia sú fyzicky aj emocionálne postihnuté násilím. Muži sa vo vyššej miere dopúšťajú sexuálneho násilia a môžu ľahšie fyzicky ohroziť partnerky, avšak muži aj ženy sa celkovo dopúšťajú porovnateľného množstva zraňujúceho a kontrolujúceho správania. Príčiny násilia medzi partnermi sú rôznorodé a výlučne patriarchálne vysvetlenie je nepostačujúce. Muži aj ženy majú podobné motívy pre páchanie násilia. Bez ohľadu na pohlavie agresora, dieťa ako svedok partnerského násilia je nepriaznivo ovplyvnené a hrozí, že v dospelosti bude páchať alebo zažívať násilie v partnerstve. Existuje silný vzťah medzi páchaním partnerského násilia a zneužívaním/týraním dieťaťa rovnako pre mužov aj pre ženy. Násilie v rodine je komplexný fenomén sprostredkovaný stresom, so vzájomnými interakciami medzi jednotlivými členmi. Obeť násilia môže byť páchateľom/páchateľkou násilia voči inému členovi v tej istej rodine. A obeť, ktorá odíde, sa môže stať páchateľom/páchateľkou v nasledujúcich vzťahoch. Zo starších amerických výskumov vyplýva, ţe asi v 70 % prípadov násilia voči ţene boli aj deti vystavené fyzickému násiliu (por. Bowker, Arbitell, McFerron, 1998). Hoci je táto hranica asi maximom, aj novšie štúdie potvrdzujú, ţe % detí, ktorých matky sa stali subjektmi domáceho násilia, bolo takisto týraných (por. Edleson, 2001). Americká psychologická asociácia (1996) odhaduje, ţe kaţdý rok 3,3 milióna detí je vystavených násiliu voči svojim matkám. Ţiaľ, na Slovensku špecializované výskumy zamerané na deti priame alebo nepriame obete domáceho násilia chýbajú. V rokoch 2002 a 2008 boli realizované dva reprezentatívne výskumy zamerané prevaţne na výskyt a skúsenosti s násilím páchanom na ţenách. V druhom z týchto výskumov bolo zistené, ţe takmer 70 % ţien, ktoré zaţívajú od svojho

237 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. súčasného partnera násilie, býva v domácnosti s deťmi alebo dieťaťom (Bodnárová, Filadelfiová, Holubová, 2008). Mátel v roku 2009 realizoval špecializovaný výskum v zariadeniach sociálnych sluţieb (útulkoch pre týrané ţeny), kde bolo spolu so 113 ţenami ubytovaných 184 detí. Spomedzi ohrozených ţien 23 % uviedlo, ţe fyzické násilie bolo priamo namierené aj proti deťom. Pri ţenách s aspoň jedným dieťaťom stúpol percentuálny podiel na 28 %. Pomer medzi násilím páchanom na ţenách a priamym násilím na deťoch bol 4:1, čiţe štyrom týraným ţenám zodpovedá aspoň jeden prípad priameho násilia voči deťom (Mátel, 2009b). Vzhľadom na skúmanie príčin vzniku týrania, zneuţívanie a zanedbávanie detí je podobne ako u dospelých obetí v súčasnosti forsírovaný multifaktorový prístup, resp. Fuchsová (2009) píše o integrovanom modely. Pri jeho vzniku zohráva rolu mnoţstvo externých a interných rizikových faktorov na strane rodiča, rodiny, dieťaťa, prostredia i spoločnosti, ktoré vymedzujú kontext pôsobenia v nasledujúcej podobe: ontogenetický vývoj charakteristika rodiča, dieťaťa a ich interakcia; mikrosystém sociálnoekonomický status rodiny, štruktúra rodiny, výchovné štýly; exosystém príbuzní, susedstvo, škola, obec, komunita; makrosystém kultúrne a duchovné tradície, legislatíva, médiá. Uvedený model je v súlade s názorom, ţe sociálne deviácie nie sú nikdy spôsobené jedným faktorom, ale radom navzájom sa ovplyvňujúcich a podmieňujúcich kauzálnych, predispozičných a determinujúcich faktorov. Týranie, zneuţívanie a zlé zaobchádzanie so seniormi je komplexná a citlivá výskumná téma, podobne ako to bolo pri zneuţívaní detí a domácom násilí voči ţenám. Dôvodom je napríklad to, ţe stanoviť porovnávacie a vývojové štandardy pre staršie osoby je omnoho zloţitejšie neţ pre zneuţívané deti. Vytvorenie náleţitej teoretickej bázy je spojené s viacerými problémami, akými sú napr. nedostatočný konsenzus v definíciách, voľba primeranej metodológie a pod. (por. Penhale, 2006). V 80. rokoch 20. storočia sa objavili prvé národné výskumy týrania, zneuţívania a zlého zaobchádzania so starými ľuďmi v Austrálii, Kanade, Číne, Nórsku, Švédsku a USA. V ďalšom desaťročí v Argentíne, Brazílii, Čile, Indii, Izraeli, Japonsku, Juţnej Afrike,

238 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i Veľkej Británii a ďalších európskych krajinách. Istá nejednotnosť jestvuje v národných špecifikách stanovenia hranice od koľkých rokov sa meria vyšší vek (zvyčajne 60 alebo 65 rokov). Definovanie samotného násilia obvykle vychádza z vyššie zmienenej definície AEA. V Nórsku výskumníci vychádzajú z trojuholníka násilia, ktoré zahŕňa obete, násilníkov a ostatných, ktorí priamo alebo nepriamo pozorujú priamych účastníkov. V niektorých ázijských krajinách (napr. v Číne) sa zdôrazňuje harmónia, rešpekt v spoločnosti a synovská úcta k rodičom, pričom uţ zanedbávanie starostlivosti o starých ľudí je povaţované za násilný skutok na senioroch (por. Krug et al., 2002, s. 127). Podľa reprezentatívneho výskumu v USA v roku 1988 bola zistená prevalencia domáceho násilia páchaného na senioroch 3,2 %. Na základe štatistických dát z 30 výskumov v USA Tatara (1993) uvádza, že približne 1,57 miliónov starších ľudí sa stalo obeťami rôznych foriem domáceho násilia počas roku Z toho zanedbávanie tvorilo 45,2 %, fyzické násilie 19,1 %, finančné a materiálne zneužívanie 17,1 %, psychické a emocionálne násilie 13,8 %, sexuálne zneužívanie 0,6 % a ostatné formy 4 %. Najčastejšími páchateľmi boli dospelé deti obetí (32,5 %), nasledovali partneri (14,4 %) a ďalší príbuzní (12,5 %). Kanadský výskum z roku 2000 zaznamenal, že 7 % starších ľudí má skúseností s niektorou formou emocionálneho násilia, 1 % s ekonomickým zneužívaním a 1 % s fyzickým násilím alebo sexuálnym napadnutím od svojich detí, opatrovateľov alebo partnerov v priebehu posledných piatich rokov. V Českej republike v roku 2003 robila agentúra STEM prieskum venovaný problematike násilia páchaného na senioroch. 10 % respondentov uviedlo, že sa s týmto problémom stretlo v rámci širšieho príbuzenstva a 4 % vo vlastnej rodine. Zaujímavé sú údaje vzhľadom na vek respondentov. Za zásadný alebo pomerne veľký považuje tento problém 67 % občanov nad 60 rokov, ale len 50 % ľudí medzi 18 a 29 rokmi. Pilotný regionálny výskum realizovala Juhočeská univerzita v roku 2004 na vzorke seniorov starších ako 60 rokov. Vzhľadom na zisťovanie skúsenosti vlastného fyzické násilia kladne odpovedalo 13 % respondentov (por. Zimmelová, Švestková, In Buriánek et al. 2006, s ). V súčasnosti jestvuje niekoľko významných národných i medzikulturálnych štúdií, ktoré skúmali problém týrania, zneužívania a zlého zaobchádzania so starými ľuďmi. Najznámejším medzinárodným projektom je pravdepodobne spoločné dielo WHO a Medzinárodnej siete pre prevenciu zlého

239 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. zaobchádzania so starými ľuďmi (INPEA) Missing voices: views of older persons on elder abuse (2002). Akákoľvek forma týrania, zneuţívania, zlého zaobchádzania a zanedbávania starostlivosti o starých ľudí veľmi úzko súvisí so stratou rešpektu a úcty k nim v spoločnosti. Vyššie sme upozornili na veľmi dôleţité riziko, ktorým je vysoká fyzická i psychosociálna záťaţ na rodinných príslušníkov starajúcich sa o osoby vyššieho veku v istých štádiách choroby. K ďalším rizikovým faktorom patria podľa EESC (2002, čl ) kvalita vzťahu pred začatím opatrovania, závislosť od návykových látok, psychické poruchy pomáhajúceho pracovníka, ale aj agresívne správanie samotných opatrovaných osôb. Svetová zdravotnícka organizácia na základe mnohých výskumov uvádza viacero rizikových faktorov leţiacich v štyroch základných oblastiach, ktoré vzájomne spolupôsobia a môţu mať kumulatívny efekt: Individuálne faktory poruchy osobnosti agresora nadmerné pitie alkoholu a iné látkové závislosti agresora finančné problémy kognitívne a psychické poškodenia seniora slabomyseľnosť seniora veľmi vysoký vek seniora Faktory vzťahu nadmerná záťaţ a stres osôb poskytujúcich starostlivosť závislosť seniora od inej osoby a naopak násilné správanie seniora môţe byť spúšťačom pre opatrovateľov dlhodobé nezhody a narušené vzťahy spoločné bývanie Faktory komunity sociálna izolácia seniorov narušenie aţ rozklad rodinných medzigeneračn ých pút strata tradičných rolí seniorov v rodinách strata úcty a rešpektu voči starým ľuďom Tabuľka č. 2 Rizikové faktory násilia voči seniorom (Krug et al., 2002) Spoločenské faktory marginalizácia seniorov v spoločnosti kultúrne normy: ageizmus, sexizmus, kultúra násilia slabá intervencia spoločnosti v prospech seniorov

240 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i 5.5 Multidisciplinárny prístup k domácemu násiliu Keďţe domáce násilie predstavuje diverzifikovaný, širokospektrálny, mnohovrstvový jav, na zaistenie bezpečia osôb preţivších domáce násilie je nevyhnutné, aby spolu kľúčové inštitúcie, profesie a disciplíny komunikovali a spolupracovali, prípadne vytvárali multidisciplinárne tímy zloţené z odborníkov rozličných inštitúcií a pomáhajúcich profesií. Len tak je moţné zvýšiť dôveru obetí v systém pomoci a zastaviť opakujúci sa cyklus násilia v rodine. Aktívna multidisciplinárna a interprofesijná spolupráca (multi-agency work) s ďalšími pomáhajúcimi profesiami je pre klinickú sociálnu prácu s preţivšími domáce násilie conditio sine qua non. Jednotlivé profesie, disciplíny a inštitúcie môţu byť dôleţitými časťami mozaiky komplexnej pomoci, ale len vtedy, ak sú pevne pospájané pospolu. Medzi relevantné disciplíny patria sociálna práca, sociálna politika, psychológia, sociálna pedagogika, právo, polícia, zdravotníctvo i sociológia. Sociológia je dôleţitá vzhľadom na exaktné popisovanie tohto sociálno-patologického javu, vrátane príčin jeho vzniku, tolerancie a latentnosti v spoločnosti. Sociologické výskumy sú dôleţité pre zisťovanie rozsahu jeho výskytu a účinnosti, resp. neúčinnosti pouţitých prostriedkov na jeho prevenciu a elimináciu. Na rozdiel od sociológie sa sociálna práca snaţí predovšetkým o odstránenie, resp. zmiernenie dôsledkov domáceho násilia na jednotlivcov, rodinu a spoločnosť. Vzhľadom na celospoločenský rozmer je potrebná efektívna sociálna politika nulovej tolerancie, ktorá bude obsahovať systematické a koordinované postupy prevencie a eliminácie všetkých foriem násilia v rodine. Skutočnosť, ţe všetky formy domáceho násilia sú škodlivým sociálno-patologickým javom, dáva štát explicitne najavo najmä vhodnou legislatívou, ktorá dostatočne chráni obete a postihuje páchateľov. Násilie, ktoré sa koná v rodine, je treba primárne povaţovať za kriminálny čin. Obetiam domáceho násilia treba pomôcť predovšetkým efektívnymi právnymi prostriedkami, čo je primárnou úlohou tvorcov legislatívy, právnikov a sudcov. Legislatíva musí byť nielen utvorená, ale aj uskutočňovaná a jej dodrţiavanie pravidelne monitorované a kontrolované. Musí jestvovať zákonom chránená istota, ţe všetky oznámenia budú citlivo a účinne preskúmané a riešené

241 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. Úlohou polície je rýchlo, účinne zasiahnuť a poskytnúť obetiam náleţitú ochranu. Primárna zdravotná starostlivosť zohráva zvlášť dôleţitú rolu pri identifikovaní násilia, hoci často v nej zlyháva. Lekári, zdravotné sestry a ošetrovatelia majú veľa moţností na včasné rozpoznanie násilia a na iniciovanie ďalších foriem pomoci. Oni sú nezriedka prvými odborníkmi, u ktorých obete domáceho násilia hľadajú pomoc. Dokonca aj tie obete, ktoré nevyhľadali políciu, ani ţiadnu inú pomoc, zvyčajne priznajú násilie, ak sa ich na to lekár alebo zdravotná sestra priamo opýta v súkromí ambulancie. Špecializované školenia a tréningy zdravotníckych pracovníkov môţu pomôcť k včasnému rozpoznaniu znakov a symptómov zlého zaobchádzania so staršími ľuďmi a poskytnutiu náleţitej pomoci, vrátane distribúcie k ďalším odborníkom zo sociálnej práce, psychológie, prípadne aj polície. Sociálna pedagogika sa ako vedecká disciplína zaoberá aj odchýlkami sociálneho správania, kde patria sociálno-patologické javy, vrátane násilia páchaného na deťoch a domáceho násilia. Vychovávatelia a pedagógovia majú dôleţitú rolu nielen v prevencii a včasnom identifikovaní násilia v rodine, ale aj v terapeutickom (prevýchovnom) procese. V rámci psychologickej intervencie v prípadoch dlhodobého násilia s príznakmi PTSD je dôleţitá dlhodobejšia terapia. V prípadoch psychologickej krízovej intervencie je moţné rozlíšiť psychologickú prvú pomoc a terapiu akútnej traumy. Vzhľadom na terciárnu prevenciu je dôleţité, aby boli realizované terapeutické programy pre páchateľov domáceho násilia. Tieto sú určené na to, aby nabádali páchateľov násilia na prijatie nenásilného vzorca správania tým, ţe im pomôţu uvedomiť si svoje skutky a uznať svoju zodpovednosť (Mátel, 2009a.e). Multidisciplinárna, interprofesijná a interinštitucionálna spolupráca by mala byť pre pracovníkov venujúcich sa pomoci obetiam domáceho násilia bezpodmienečnou súčasťou všetkých činností. Na zaistenie bezpečia obetí, ktoré preţili domáce násilie, je nevyhnutné, aby spolu kľúčové inštitúcie, profesie a disciplíny komunikovali, spolupracovali a vytvorili pevnú záchrannú sieť. Len tak moţno zvýšiť dôveru obetí v systém pomoci a zastaviť opakujúci sa cyklus násilia v rodine (Mátel, 2009a)

242 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i 5.6 Metódy sociálnej práce Špecifikom sociálnej práce je, ţe jej intervencia je zameraná na všetkých aktérov domáceho násilia v prvom rade na jednotlivé osoby, ktoré sa nedobrovoľne stali obeťami, ďalej na rodinu ako celok, ale aj na páchateľov domáceho násilia, pretoţe práca s nimi je integrálnou súčasťou celospoločenského procesu eliminácie domáceho násilia zo spoločnosti. Činnosť sociálnych pracovníčok, pracovníkov, poradcov a poradkýň je v rámci procesu komplexnej sociálnej pomoci osobám preţivším (survivors) domáce násilie široko spektrálna, ale aj úzko špecializovaná. Veľmi vhodné by bolo, aby všetky sociálne pracovníčky a pracovníci, ktorí sa zameriavajú na túto cieľovú skupinu, absolvovali špeciálne školenia a tréningy. Základné vedomosti a zručnosti v sociálnej práci s obeťami násilia by mali tvoriť integrálnu súčasť pregraduálneho vysokoškolského vzdelávania sociálnych pracovníkov Krízová intervencia obetiam domáceho násilia Podobne ako v kaţdej ţivotnej krízy, aj v prípadoch domáceho násilia, sa obeť stretne s prekáţkou, ktorú nie je schopná svojimi silami, vlastnými vyrovnávajúcimi stratégiami a za pomoci blízkych ľudí zvládnuť. Vo zvýšenej miere to platí o deťoch, ktoré nemajú vytvorené stratégie a tyranmi sú ich vlastní rodičia, resp. jeden z nich. Ţeny, ktoré preţili domáce násilie, sa dlhší čas nachádzali v chronickej kríze s vysokou psychosociálnou záťaţou, v situácii ohrozenia, stresu, nerovnováhy a oslabenia. Vyhľadať pomoc zvonku sa však mnoho ţien rozhodne aţ vtedy, keď násilie neúnosne eskaluje a nastáva akútna kríza (napr. útokom aj na deti, váţnym zdravotným poranením, ohrozením ţivota). V takýchto prípadoch je dôleţité, aby mala ţena aspoň minimálne informácie, kde sa môţe obrátiť, aby jej následne mohla byť poskytnutá krízová intervencia. Ňou sa vo všeobecnosti rozumie časovo obmedzená špecializovaná pomoc osobám, ktoré sa ocitli v kríze. V prípadoch domáceho násilia treba mať neustále na zreteli, ţe kríza nebola vyvolaná len jednorazovou udalosťou a zvyčajne nastalo kumulovanie viacerých príčin. Okrem samotného ohrozenia rozličnými formami násilia, môţe byť kríza prehĺbená ohrozením detí, stratou bývania (dôsledkom odchodu od partnera), dlhodobou nezamestnanosťou, stratou dôvery biologickej

243 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. rodiny a podobne. Myslím, ţe je na mieste hovoriť o špecializovanom krízovom poradenstve a špecializovanej krízovej intervencii obetiam domáceho násilia. Medzi tri základné princípy krízovej intervencie patria: rýchla dostupnosť, aby nedochádzalo k odďaľovaniu (linky dôvery pre obete domáceho násilia, krízové centrá s 24 hod. prevádzkou); ľahká dosiahnuteľnosť, čiţe vybudovaná funkčná sieť krízových liniek a centier (pre obyvateľku na oravskej dedine nestačí krízová linka v Bratislave; kontinuálna starostlivosť, ktorú vhodne zabezpečujú krízové centrá alebo zariadenia núdzového bývania s 24 hodinovou prevádzkou, moţnosťou krízového ubytovania, sociálnej pomoci, poradenstva. Zvyčajne sa krízová intervencia rozlišuje na prezenčnú a distančnú. Pre prezenčnú formu je nevyhnutný kontakt klientky a krízovej poradkyne bezprostredne face to face. Podľa miesta, kde sa realizuje táto krízová intervencia, môţeme rozlišovať v prípadoch domáceho násilia: 1. pobyt klientky v zaistenom útočisku, čiţe rezidenciálnom zariadení (na Slovensku zvyčajne v krízovom stredisku alebo zariadení núdzového bývania); 2. ambulantná forma pomoci (krízové poradne); 3. terénna forma pomoci (priamo v bydlisku klientky). Medzi distančné formy krízovej pomoci patria najmä telefónne linky pomoci (ich zoznam je dostupný na a internetové sluţby. Jednotlivé poradenské sluţby špecializovanej krízovej intervencie v prípadoch domáceho násilia by mali zahŕňať okrem poskytnutia informácií aj priamu pomoc. Sem patria najmä: núdzové odporučenia; lekárska (zdravotná) pomoc; psychologická prvá pomoc (zameraná na akútnu traumu); zaistené útočisko (poskytnutie zaisteného útočiska mimo vlastného domova); poskytnutie stravy, oblečenia a ďalších základných potrieb; finančná pomoc; sprevádzanie na úrady (políciu, ÚPSVR, prokuratúru atď.);

244 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i pomoc pri zostavení bezpečnostného plánu v prípadoch, keď sa ţena rozhodne zotrvať v domácnosti spolu s partnerom, ktorý jej ubliţoval. Špatenková a Chytilová upozorňujú, ţe pri výbere jednotlivých foriem krízovej pomoci treba v prípadoch násilia páchaného na ţenách rozlišovať určité fázy a okolnosti, v ktorých sa klientka práve nachádza (In Špatenková et al., 2005, s. 112): 1. aktuálne prebiehajúca alebo hroziaca násilná fáza; 2. fáza prípravy odchodu od partnera; 3. fáza opustenia partnera. Výber jednotlivých spôsobov intervencie bude do istej miery závisieť od jednotlivých fáz a okolností. Vo všeobecnosti však platí, ţe prvoradou starosťou krízovej poradkyne alebo poradcu má byť fyzická ochrana obete a zaistenie bezpečného prostredia, aby sa zamedzilo pokračovaniu násilia. Preto je veľmi dôleţitá spolupráca s políciou. Je vhodné, aby krízový poradca pracoval v multidisciplinárnom tíme. Ak ide o sociálneho pracovníka, okrem polície je dôleţitá spolupráca s lekármi alebo zdravotným personálom, psychológom a rodinnými príslušníkmi (biologickej rodiny). Dôleţitou úlohou krízovej intervencie je stabilizácia duševného stavu a upokojenie. Treba zvoliť také techniky vedenia klientky, ktoré by navodili atmosféru empatie, nedirektívnosti a citovej opory. Je dôleţité, aby si krízový poradca dával pozor, aby sa nestal záchrancom, od ktorého bude obeť závislá. Primárnym cieľom krízovej intervencie je pomôcť ţene, aby získala kontrolu nad svojím ţivotom. To sa však v prípadoch dlhodobého domáceho násilia nedá zvyčajne uskutočniť v krátkom časovom období. Lucká (In Matoušek et al., 2008a, s. 134) píše, ţe krízová intervencia je v cieli, keď je klient schopný cítiť a vyjadrovať emócie, je zorientovaný v realite, chápe svoju situáciu a začína viac či menej uvaţovať o moţnostiach v blízkej budúcnosti. V prípadoch dlhodobého domáceho násilia je hranica medzi krízovou pomocou a následnou post-krízovou intervenciou veľmi úzka, nakoľko ţena dlhodobo zaţívala chronickú krízu s naakumulovanými príčinami (Mátel, 2009c)

245 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l Sociálno-právna ochrana detí a kuratívna sociálna práca Od 1. septembra 2005 je na Slovensku účinná prvá samostatná úprava sociálnoprávnej ochrany detí po viac ako štyridsiatich rokoch a prvá právna úprava sociálnej kurately vôbec zákon č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (Oláh et al., 2011). Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny ako orgán SPODaSK plní úlohu koordinátora, ak treba pri vykonávaní opatrení sociálnej kurately pre deti alebo pomoci deťom, ktoré sú týrané, pohlavne zneuţívané, zanedbávané, alebo u ktorých je dôvodné podozrenie z týrania, pohlavného zneuţívania alebo zanedbávania, alebo ktoré boli obeťou obchodovania. V rámci svojich právomocí najprv upozorní rodičov alebo osobu, ktorá sa osobne stará o dieťa, ţe svojím správaním môţu ohroziť alebo narušiť priaznivý psychický vývin, fyzický vývin a sociálny vývin dieťaťa. V závaţnejších prípadoch môţe zasiahnuť do rodičovských práv a povinností, ak je to v záujme maloletého dieťaťa. Podľa zákona o rodine sa takéto opatrenia môţu realizovať, ak rodič zneuţíva svoje rodičovské práva a povinnosti najmä týraním, zneuţívaním, zanedbávaním maloletého dieťaťa alebo iným zlým zaobchádzaním s maloletým dieťaťom, alebo výkon rodičovských práv a povinností napriek predchádzajúcim upozorneniam závaţným spôsobom zanedbáva, súd pozbaví rodiča výkonu rodičovských práv ( 38 zákona č. 36/2005 Z. z.). Ďalej môţe plniť funkciu kolízneho opatrovníka (podľa 31 zákona o rodine), pričom môţe ísť o zastupovanie maloletého dieťaťa, ak ide o právne úkony, pri ktorých by mohlo dôjsť k rozporu záujmov medzi rodičmi a maloletým dieťaťom. Orgán SPODaSK zabezpečuje sústavnú ochranu ţivota a zdravia dieťaťa (napr. aj formou dosaţiteľnosti na mobilný telefón) a psychologickú pomoc. Podáva návrhy na súd na vydanie predbeţného opatrenia, ktorý môţe následne rozhodnúť, aby bolo maloleté dieťa dočasne zverené do starostlivosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ktorú v uznesení určí (por. 75a zákona č. 99/1963 Zb. v z.n.p). Vo veľmi závaţných prípadoch, ak je dieťa týrané, zneuţívané alebo zanedbávané oboma rodičmi, môţe orgán SPODaSK navrhnúť a (na základe rozhodnutia súdu) zabezpečiť jeho

246 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i ústavnú starostlivosť, najmä v špecializovanej samostatnej skupine ( 53 ods. 4c zákona č. 305/2005 Z. z.) Sociálne poradenstvo obetiam domáceho násilia Ţena, resp. iná dospelá osoba, ktorá preţila domáce násilie, potrebuje podporu zameranú na obnovenie alebo znovu vybudovanie vnútornej sily. Ak chce poradkyňa obeti domáceho násilia skutočne účinne pomôcť, mala by poznať všetky dôleţité znaky, ktoré vykazuje tento fenomén a rešpektovať preţívanie obete, i keď ho nemusí chápať a stotoţniť sa s ním, zdôrazňuje Zdena Bednářová (2006). Poradkyňa nemôţe na ţenu naliehať. Hranice, ktoré si vymedzila, je treba bezpodmienečne rešpektovať. Základné pravidlo súčasného poradenstva znie: Pomáhať znamená pomôcť ľuďom, aby si dokázali pomôcť sami (Hartl, In Matoušek et al., 2008a, s. 84). Podľa americkej psychoterapeutky Judith L. Herman (2001, s. 186) práve ţena má byť autorkou, ale aj arbitrom svojho vlastného procesu uzdravovania. Ostatní môţu poskytnúť radu, pomoc, náklonnosť a starostlivosť, ale nemôţu vyliečiť. Táto skutočnosť platí aj pre poradenstvo. V rámci nedirektívneho prístupu Carla R. Rogersa ktorý ešte nerozlišoval medzi poradenstvom a terapiou je to klientka, ktorá je povaţovaná za odborníčku vo svojom ţivote. Poradkyňa sa snaţí iba o vytvorenie takého druhu vzťahu, kde by táto odbornosť mala priestor (por. Sollárová, 2005, s. 29). V prvých štádiách poradenského procesu je pre ţenu najdôleţitejšie, aby cítila, ţe ju poradkyňa akceptuje a dôveruje rozprávaniu jej vlastného príbehu. Poradkyňa alebo poradca vytvára so ţenou vzťah. Tento jej umoţňuje hľadať a nachádzať vlastné odpovede na problémy. Práve pozitívny vzťah poradkyne ku klientke má dôleţitý význam v priebehu celého poradenského procesu. Stredobodom pozornosti nemá byť problém (násilie), ale osoba klientky. Autor sa stotoţňuje s názorom, ţe poradenstvo ţenám, ktoré zaţili domáce násilie, by malo byť poradenstvom zameraným na človeka v duchu rogersovského prístupu terapie zameranej na klienta (Mátel, 2009a.c.f). Pomenovanie násilia je jedným zo základných krokov jeho odstránenia a liečenia dôsledkov. Uţ samotným rozprávaním v rámci poradenského rozhovoru získava ţena určitý odstup od svojej situácie a vytvára si jasnejší obraz. Pri vedení poradenského rozhovoru s obeťou

247 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. domáceho násilia je vhodné dodrţiavať nasledujúce zásady (por. Čirtková Vitoušová et al., 2007; Mátel, 2009a.c.f): poradca alebo poradkyňa by sa mali na začiatku predstaviť menom a svojou špecializáciou; citlivý, trpezlivý prístup neponáhľať sa, neprerušovať výpoveď, ţena potrebuje čas na formulovanie problému, hanbí sa; empatický prístup vcítiť sa do preţívania klientky, opustiť svoj vzťaţný systém; potvrdzovať emócie nechať ju vyplakať sa, uisťovať, ţe má nárok na plač; dať najavo porozumenie; ide o normálne reakcie na nenormálnu situáciu ; prejaviť záujem a solidaritu verbálne aj neverbálne (očným kontaktom, výrazom tváre, správnou gestikuláciou, natočením tela); podporovať ju v rozprávaní, pýtať sa, parafrázovať, zhŕňať vypočuté; klientka potrebuje cítiť ľudský záujem; prejaviť dôveru k tomu, čo hovorí niekedy je rozprávanie obete ťaţko uveriteľné, často však býva situácia ďaleko horšia neţ popisuje; klientka potrebuje cítiť prijatie a bezpečie; oceniť, ţe vyhľadala pomoc a chce zmeniť situáciu; vyzdvihnúť jej silné stránky; pomenovať domáce násilie a jeho neakceptovateľnosť uistiť ju, ţe za násilie nesie zodpovednosť páchateľ, ona ho v ţiadnom prípade nezavinila, hoci páchateľ tvrdil inak; uistiť, ţe situácia má riešenie (myslí si, ţe uţ jej nič a nikto nepomôţe); poradca by mal balansovať medzi vedením a akceptovaním, do komunikácie má vnášať pevné body, zreteľnú štruktúru a usmerňovať klientku; nedávať rady (nedirektívny prístup), skôr aktivovať k nachádzaniu vlastnej cesty, ponúknuť pomoc s riešením, ale nenútiť k rýchlemu riešeniu; rešpektovať rozhodnutie ţeny aj keď s ním poradca nesúhlasí (napr. ak odmieta opustiť násilníka); úprimnosť, teda pravdivo informovať o zloţitosti situácie nedávať plané nádeje, nesľubovať nesplniteľné, nezamlčovať; udrţiavať a rozvíjať dialóg, aby sa poradkyňa/poradca dozvedeli, čo klientka preţíva, je treba sa jej opýtať;

248 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i otázky formulovať jasne a zreteľne nedávať jej veľa otázok naraz; zisťovať mieru ohrozenia obete (nebezpečenstvo agresora); signálmi zvýšeného rizika sú keď je agresor drţiteľom strelnej zbrane, konzumuje alkohol alebo drogy, vyhráţa sa zabitím, napáda aj deti, má sklony k sledovaniu ţeny atď.; orientovať na budúcnosť (bude sa neustále vracať do minulosti); navrhovať malé ciele vedúce k zmene (nie celú generálnu zmenu naraz). Medzi jednoduché otázky, ktoré sa odporúčajú pri vedení rozhovoru, môţu patriť podľa Čirtkovej a Vitoušovej (In Matoušek et al., 2005, s ) nasledovné: Ako sa teraz cítite? Čo vás priviedlo k vyhľadaniu pomoci? Ako sa k vám partner choval? Čo robil? Čo ste vy cítili? Ako ste reagovali? Kedy to začalo? Ako to začalo? Ako sa správal pri prvom napadnutí? Čo ste vtedy cítili? Čo vás dnes najviac trápi? Cítite sa doma bezpečne? Sú vaše deti tiež ohrozené? Ako reagujú, keď na vás muž útočí? Ako teraz vidíte svoj vzťah? Čo ďalej? Vie ešte niekto o tom, čo sa u vás doma deje? Vyhľadali ste už nejakú pomoc (lekára, políciu, linku dôvery, azylový dom)? S akým výsledkom? Ako vám môžeme pomôcť? Čo očakávate od nás? Aké máme spoločné možnosti riešiť váš problém? Bednářová (2006) uvádza aj niektoré chyby pri vedení rozhovoru so ţenou: Vyčítanie, odsudzovanie a obviňovanie ( Prečo ste si to nechala páčiť? Uţ ste mohla dávno odísť! Neprovokovala ste ho náhodou?) prehlbuje to u ţeny pocit viny za situáciu, uzatvára sa alebo bráni, vzniká nedôvera; patologizovanie prejavov obete ( To som ešte nevidel. To nie je normálne takto sa správať! ) prehlbuje pocity viny a zvyšuje jej nízke sebahodnotenie; podozrievanie z klamania ( Takto sa to určite nemohlo stať... ); utešovanie a pouţívanie otrepaných fráz ( To sa spraví. Nie je to také hrozné. ) vyvoláva pocit nepochopenia; ľutovanie ( Je mi vás ľúto, čo ste musela zaţiť. ) zniţuje jej sebavedomie a pocit vlastnej hodnoty; pseudodiagnostický komentár ( To vyzerá hrozne. ) môţe vyvolať panický strach;

249 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. milosrdné klamstvá (napr. uisťovanie, ţe dieťa je v poriadku v situácii, keď bolo po napadnutí v nemocnici); plané sľuby (polícia istotne zasiahne, násilníka skoro potrestajú...); nepokoj, ponáhľanie sa, hektickosť poradcu vyvoláva pocit, ţe nikto na nič nemá čas, ani to nie je také závaţné; pouţívanie cudzích slov, odborných slov a ţargónu ( Aby ste neboli viktimizovaná. Mali ste anamnézu. ) prehlbuje pocit zmätku, nepochopenia, slabej profesionality poradcu; selektívne počúvanie poradca si vyberá iba tie informácie, ktoré sú podľa jeho názoru dôleţité; direktívny prístup príkazy, zákazy...; nútenie k aktivite ( To dieťa tam nemôţete nechať! Musíte odísť! ) vyvoláva pocit neporozumenia, strachu, zamedzuje ďalšiu spoluprácu. Osoby preţívajúce domáce násilie neustále čelia riziku, ţe dôjde k opakovanému násiliu. Nevyhnutnou súčasťou poskytovania sluţieb musí byť pomoc pri vyhodnocovaní nebezpečenstva a bezpečnostný plán. Tento by mal vychádzať z aktuálnej situácie ţeny mal by byť pravidelne vyhodnocovaný Komplexná pomoc a rezidenciálne zariadenia Medzi štandardy sociálnej pomoci v prípadoch domáceho násilia, keď sa ohrozené osoby nemajú na koho obrátiť, patria aj zaistené útočiská. Nimi môţu byť v medzinárodnom kontexte útulky (shelters), azylové domy (refuge), intervenčné centrá, ţenské domy (women s house/ refuge), krízové centrá a podobne (Mátel, 2009a). Na Slovensku sú to v súčasnosti najmä krízové strediská ( 31 zákona č. 305/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov) a zariadenia núdzového bývania ( 29 zákona č. 448/2008 Z. z.). Vzhľadom na ohrozené osoby vyššieho veku alebo osoby ťaţko zdravotne postihnuté môţu byť zaistenými útočiskami aj zariadenia pre seniorov ( 35 zákona č. 448/2008 Z. z.) a domovy sociálnych sluţieb ( 38 zákona č. 448/2008 Z. z.). V tejto podkapitole budem pouţívať medzinárodné označenie azylový dom, pod ktorým budeme rozumieť akékoľvek rezidenčné zariadenie sociálnych sluţieb alebo sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately poskytujúce sociálne sluţby, vrátane ubytovania osobám preţivšími domáce násilie bez ohľadu na to,

250 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i či táto cieľová skupina je jedinou alebo ústrednou cieľovou skupinou, s výnimkou takých zariadení, ktoré sú svojou povahou výlučne zamerané na inú cieľovú skupinu. Na úrovni národných a medzinárodných organizácií pomoci obetiam domáceho násilia sa vytvárajú isté štandardy kvality poskytovania sluţieb v azylových domoch. Najaktívnejšie a s najväčším politickým vplyvom sú v tejto oblasti feministické organizácie a ich filozofia ţenských domov. Tieto sú najviac rozvinuté najmä v Rakúsku a Nemecku. Informačný list o viedenskom Centre proti násiliu voči ženám uvádza, že všetky ženské domy sú v Rakúsku prevádzkované mimovládnymi organizáciami a financované takmer výlučne z verejných prostriedkov. Štatistiky z júla 2006 informujú, že v Rakúsku s vyše 8 miliónov obyvateľov jestvovalo 28 domov pre ženy, v ktorých je 705 miest pre týrané ženy a ich deti. V roku 2004 jestvovalo v celej Európe pribliţne ţenských domov (Appelt et al., 2004). Okrem silného akcentu na bezpečie, utajenie adresy, posilnenia ţeny a bezplatnosť, ako aj rešpektovanie práva na sebaurčenie ţeny, uplatňujú ţenské domy aj princíp ţeny pomáhajú ţenám (Woman supporting Woman). Filozofickým východiskom je silný akcent na genderovú podmienenosť násilia voči ţenám. Domy sú zriadené feministickými mimovládnymi organizáciami a výlučne ţenami aj riadené (por. Appelt Kaselitz 2002). Muţi majú do domu zakázaný vstup. Z tohto dôvodu odmietajú ubytovať aj chlapcov klientok od istého veku. Niektoré prvky ich filozofie sú vnášané aj do azylových domov, ktoré nevychádzajú z genderových konceptov. V tejto časti sa pokúsime predstaviť tie princípy, ktoré moţno povaţovať za spoločné pre všetky vyššie zmienené orientácie a ktoré patria k zásadným princípom klinickej sociálnej práce s obeťami domáceho násilia (por. Mátel Roman, L. Štepanovská, 2011): Priorita ochrany a bezpečia Prioritou pri výskyte domáceho násilia je pre sociálnych pracovníkov zabezpečenie ochrany a bezpečia (safety) ohrozenej osoby, resp. viacerých ohrozených osôb (napr. matky s deťmi, resp. viacerých detí). Vzhľadom na diagnostický proces je preto dôleţité rozpoznať mieru ohrozenia dotknutých osôb a poznať všetky dôleţité rizikové faktory

251 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. Vzhľadom na zabezpečenie ochrany a bezpečia osôb preţívajúcich domáce násilie, zohráva rozhodujúcu úlohu polícia ako prvá kontaktná inštitúcia. Na Slovensku, podobne ako v iných krajinách, odborníci na domáce násilie dlhodobo usilovali o rozšírenie právomoci polície o inštitút vykázania násilnej osoby (pozri vyššie). Tento je nielen varovným signálom pre osobu správajúcu sa násilne, ale ním zákonodarné orgány dávajú najavo, ţe uprednostňujú právo na ochranu ţivota, zdravia a ľudskej dôstojnosti obetí domáceho násilia pred ochranou vlastníckych a uţívateľských práv. Zároveň sa mení stratégia, ţe unikať z domu nemusia obete v praxi často bez dokladov, peňazí a osobných vecí, ale príbytok by mala opustiť násilná osoba na základe rozhodnutia polície, resp. po uplynutí stanovenej lehoty rozhodnutím súdu. Otázkou pri zabezpečovaní ochrany obetí cez inštitút vykázania je (ne)primeranosť zákonom stanovenej lehoty (na Slovensku má polícia právomoc vykázania maximálne 48 hodín), ako aj samotná realizácia vykázania, resp. jeho neuplatňovanie v praxi. Alternatívnym miestom ochrany a bezpečia obetí domáceho násilia sú zaistené bezpečné útočiská azylové domy. Práve špecializované pobytové zariadenia sociálnych sluţieb a zariadenia sociálno-právnej ochrany detí zabezpečujú 24 hodinovú dostupnosť pre ohrozené osoby. Tieto by mali spĺňať aj základné štandardy bezpečia, v prípade potreby aj utajenia pobytu ohrozenej osoby, resp. utajenia adresy zariadenia. Rešpektovanie utajenia pobytu je dôleţité ţiadať aj od samotných uţívateľov sluţieb, nakoľko sa v praxi stáva, ţe práve oni prezrádzajú adresu zariadenia násilným osobám. Osoby preţívajúce domáce násilie zvyčajne čelia riziku, ţe dôjde k opakovanému násiliu. Nevyhnutnou súčasťou poskytovania poradenstva má byť pomoc pri vyhodnocovaní nebezpečenstva a bezpečnostného plánu. Tento by mal vychádzať z aktuálnej situácie ohrozených osôb a mal by byť pravidelne vyhodnocovaný. Právo na sebaurčenie Právo na sebaurčenie (right to self-determination) je jeden zo základných princípov sociálnej práce, ktorý uznáva práva a potreby uţívateľov sociálnych sluţieb slobodne robiť vlastné rozhodnutia bez kontrolovania inými. Dôsledné rešpektovanie práva na sebaurčenie a autonómiu platí aj u dospelých klietok a klientov, ktorí preţili domáce násilie. Súčasťou násilia bývajú zvyčajne aj psychické formy týrania,

252 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i keď násilná osoba rozhodovala namiesto ohrozenej osoby a dôsledne kontrolovala kaţdé jej rozhodnutie. Sociálni pracovníci by mali rešpektovať všetky rozhodnutia dospelých osôb uţívajúcich ich sluţby, hoci s nimi vnútorne nesúhlasia (napr. návrat ţeny k násilnému partnerovi, odmietnutie podať na neho trestné oznámenie a pod.). Je výhradne na klientke, či vôbec a do akej miery sa bude vo svojom prípade angaţovať a správať podľa odporučení sociálnej pracovníčky. Vyvíjaním tlaku na klientku sa nielenţe porušujú jej práva na sebaurčenie a autonómiu, ale do istej miery sa takýmto spôsobom správania pribliţuje sociálny pracovník k násiliu, z ktorého chce ohrozená osoba vyjsť. Zaujímavé sú v tejto súvislosti skúsenosti Marhánkovej (2006) z rozhovorov s klientkami ţijúcimi vo vybraných azylových domoch. Zistila v nich, ţe ţivot v azylovom dome prináša niektoré rysy, ktoré sprevádzali spoluţitie ţeny v bývalom (násilníckom) vzťahu. Podobne ako v predošlom vzťahu boli nútené hlásiť svoje odchody a vracať sa do domu v predpísanú hodinu. Ţeny často vnímali usporiadanie prevádzky domu ako príliš autoritatívne a obmedzujúce. Traumatizujúce boli pre ne aj procedúry vedenia, ktoré kaţdý mesiac rozhodovali o ich pobyte. Preto jedným z cieľov takýchto zariadení by malo byť zabránenie tomu, aby sa ţena po príchode do neho neocitla v podobnom deštruktívnom vzťahu. Kontrolujúci partner by nemal byť nahradený inou autoritou. Rešpektovanie práva na sebaurčenie na druhej strane nie je absolútnym právom. Jestvujú prípady, keď je limitované klientkinou zníţenou schopnosťou robiť racionálne rozhodnutia (napr. v prípadoch niektorých duševných chorôb), v prípadoch porušovania práv iných alebo zákonných nariadení, ďalej pri sebapoškodzovaní, v prípadoch pozbavenia osôb spôsobilosti na právne úkony, u maloletých detí a podobne. Zvlášť v prípadoch, keď obeťou je spolu s dospelou osobou aj dieťa, je dôleţité, aby sociálni pracovníci prihliadali popri práve dospelej osoby na sebaurčenie aj na ochranu práv a záujmov dieťaťa, ktoré sa samo nedokáţe brániť. Dôvernosť a mlčanlivosť V medzinárodnom etickom kódexe IFSW/IASSW (2004) sa explicitne uvádza, ţe sociálni pracovníci majú zachovávať dôvernosť informácií o ľuďoch, ktorí uţívajú ich sluţby (na Slovensku v súlade so zákonmi č. 428/2002 Z. z. a 448/2008 Z. z). Výnimky môţu byť odôvodnené

253 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. len na základe vyššej etickej poţiadavky (akou je napr. ochrana ţivota). V klinickej sociálnej práci s obeťami domáceho násilia je táto poţiadavka naliehavejšia z troch dôvodov kvôli zabezpečeniu ochrany, vzhľadom na budovanie dôvery v profesionálnom vzťahu a sebadôvery klientky, resp. klienta. Informovaný súhlas môţe byť nástrojom na zvyšovanie sebavedomia osoby, ktorej sa v minulosti nikto na nič nepýtal, pretoţe všetko dostávala príkazom a zásadné rozhodnutia za ňu robil niekto iný. Posilnenie a zmocnenie V súčasnej sociálnej práci je jedným z najdôleţitejších princípov tzv. empowerment. Do slovenčiny sa prekladá dvomi výrazmi, ktoré funkčne veľmi úzko súvisia posilnenie a zmocnenie. Na Slovensku sa často pouţíva výraz pomoc k svojpomoci. Celkové posilnenie osoby preţivšej domáce násilie spočíva v pouţívaní rôznorodých techník na posilňovanie jej sebadôvery, viery vo vlastné schopnosti a v zameraní na jej silné stránky. Sociálna pracovníčka či pracovník si musia dávať pozor, aby sa nestali pre klientku záchrancom od ktorého sa stane závislá. Dôleţité je podporiť a zvýrazniť to zdravé a pevné, čo v človeku je. Cieľom zmocnenia je, aby osoba prevzala kontrolu nad svojím ţivotom a nebola závislá od násilnej osoby, ale ani od profesionálneho pracovníka alebo inštitúcie. Preto súčasťou pobytu osôb preţivších domáce násilie v zariadeniach sociálnych sluţieb je aj ich podpora v osamostatňovaní sa, pomoc v procese zamestnávania sa a pri hľadaní ďalšieho bývania. Tu by autori radi upozornili na problematickosť pouţívania výrazu obeť (domáceho násilia) v sociálnej práci. Popri oprávnenom pouţívaní v kriminológii, tento pojem nezriedka evokuje slabosť, nemohúcnosť, pasivitu, či poškodenie... V anglickej literatúre sa hovorí o tom, ţe osoba je preţivšia (survivor). Osoby, ktoré zaţili domáce násilie, neboli len pasívnymi obeťami, ale často prijali aktívne stratégie, aby maximalizovali svoju bezpečnosť a ochranu svojich blízkych voči násilnej osoby podľa svojich moţností a schopností (Mátel, 2009, s. 27). Pomoc hľadajú u svojich príbuzných, priateľov, ale aj v mnohých inštitúciách a u profesionálnych odborníkov. V niektorých krajinách (Kanada, USA, Nemecko, Japonsko, Fínsko) boli zriadené špecializované zariadenia, resp. centrá zamerané na prevenciu a pomoc týraným seniorom. Napríklad v Japonsku od roku

254 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i 1993 pracuje Society for the Study of Elder Abuse (SSEA), ktorá okrem výskumných aktivít poskytuje aj poradenstvo cez telefón, právne sluţby a komplexné sociálne sluţby v útulkoch. Rodovo inkluzívny prístup Vyššie zmienený rodovo inkluzívny prístup (Hamel, Nichollsová, 2007, In Ďurčeková, 2011, s. 25) je postavený na základoch spravodlivého feminizmu (equity feminism), snaţí sa chrániť všetkých členov rodinného systému a povaţuje páchateľov oboch pohlaví zodpovedných za svoje správanie. Prístup spočíva v štyroch základných modeloch: 1. program prevencie; 2. práca s pármi; 3. práca s rodinami; 4. multikultúrne aspekty násilia medzi intímnymi partnermi. Špecifická pozornosť je venovaná práci s obeťami (por. Hamel, 2008, In Ďurčeková, 2011, s. 26): získavanie informácií sociálni pracovníci zisťujú trvanie násilia, rozsah podpory a vonkajších zdrojov a riziká ohrozenia; poskytnutie podpory, vytvorenie aliancie a spolupráce; návrh bezpečnostného plánu, zaobstaranie externých zdrojov; vzdelávanie obete najmä porozumenie kolobehu násilia, závislosti od násilníka; na základe úzkej spolupráce sociálnej pracovníčky/ pracovníka s klientkami/ klientmi sa spoločne formuluje uzdravovací program ; podpora rastu a samostatnosti prejavovaním záujmu, účasti, empatie a rešpektu poskytujú sociálni pracovníci priestor klientkam a klientom pre samostatné rozhodovanie. Hneď ako pracovníci pomohli klientkam/ klientom porozumieť ich dôvodu správania a poučili ich o dynamike násilia, zaväzujú sa rešpektovať akékoľvek rozhodnutia, ktoré osoba preţivšia domáce násilie, vykoná. 5.7 Sociálna prevencia domáceho násilia Pod sociálnou prevenciou v tejto kapitole rozumieme cielené a systematické konanie zamerané na eliminovanie, resp. minimalizovanie sociálnych podmienok, ktoré spôsobujú alebo prispievajú k vzniku domáceho násilia. Prevencia je na jednej strane

255 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. integrálnou súčasťou sociálnej práce, na strane druhej je špecifickou činnosťou, ktorá má svoje osobité ciele, priority, metódy a techniky (Mátel, 2010e, s. 75) Prevencia násilia páchaného na deťoch Podľa 1. svetovej správy o násilí páchanom na deťoch, vypracovanej pod záštitou OSN, je prevencia kľúčom k zastaveniu a odstráneniu násilia páchaného na deťoch. Všetkým formám násilia moţno predchádzať (Pinheiro, 2006, s. 6). Preto majú jednotlivé štáty povinnosť nielen reagovať na vyskytujúce sa prejavy násilia voči deťom, ale aj konať preventívne opatrenia predtým, neţ sa vyskytnú (Unicef, 2007). Viaceré krajiny majú vytvorené špeciálne preventívne programy pre deti a mládeţ vzhľadom na domáce násilie. Cieľom takýchto programov je, aby sa títo naučili rešpektovať svoje partnerky/partnerov a osvojili si nenásilné spôsoby zvládania ťaţkostí vo vzťahoch. Príkladom dobrej praxe sú Australian Prevention Programmes for Young People. V rámci nich sa rozlišujú tri preventívne stratégie: 1. primárna prevencia zameraná na komunitu, ktorej všeobecným cieľom je vytváranie zdravých vzťahov; 2. sekundárna prevencia sústredená na rizikových jedincov, zvlášť mladých ľudí, ktorí mali skúsenosť s násilím vo svojom domove; 3. terciárna prevencia zahŕňa tých, ktorí už mali skúsenosť s násilím, či už ako obete alebo útočníci. Samotné programy majú viaceré ciele a obsahujú rozličné techniky a metódy. Medzi ne patrí hlbšie poznávanie problematiky formou hier, videa, informačných broţúr, výchovných stretnutí; ďalej rozvíjanie zručností prostredníctvom rolových hier, učenie sa asertívnej komunikácii, riešenie problémov a konfliktov, dialógy o uplatňovaní moci a genderových roliach (por. Mulroney, 2003). Mnoţstvo preventívnych programov prináša v Rakúsku Männerberatung formou workshopov alebo tzv. Gewaltpräventionsprojekte v školách, mládeţníckych centrách, či iných stretnutiach mládeţe. Bolo by vhodné, aby boli aj na Slovensku vypracované a uskutočňované podobné systematické programy prevencie pre mládeţ. Cieľom primárnej prevencie násilia páchaného na deťoch je zvyšovanie citlivosti celej spoločnosti voči tomuto negatívnemu javu

256 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i Dôleţitou súčasťou primárnej prevencie domáceho násilia páchaného na deťoch je organizovanie a finančná podpora dlhodobých informačných kampaní zameraných na prevenciu a pomoc deťom priamo alebo nepriamo ohrozeným domácim násilím, pričom tieto pôsobia na celú verejnosť. Medzi principiálne ciele vzdelávacích kampaní v oblasti domáceho násilia patria: zvyšovanie informovanosti verejnosti o existencii a výskyte domáceho násilia; poskytovanie špecifických informácií o zdrojoch pomoci; pôsobenie na postoje verejnosti k problematike; propagácia aktívneho riešenia problému; informovanie obetí a páchateľov o roli systému trestnej justície. Doterajšie informačné kampane boli na Slovensku takmer výlučne venované ţenám. Pozitívnym krokom bolo zhotovenie informačných letákov pre deti a mládeţ v rámci prvej národnej kampane Zastavme domáce násilie na ţenách (november 2007 marec 2008). Tieto obsahujú deťom prístupným spôsobom vysvetlenie základných pojmov, ako rozoznať násilie a ako pomôcť sebe aj druhým. Vo februári 2008 sa uskutočnil X. ročník olympiády ľudských práv zameraný na netolerovanie násilia. Svetový deň prevencie týrania detí vyhlásila Svetová ţenská organizácia WWS (The World Women Summit) v roku 2000 a je ním 19. november. V niektorých krajinách v tento deň rozdávajú, alebo za symbolickú cenu predávajú modré stuţky s nápisom Stop násiliu na deťoch. Z aktivít, ktoré sa v tomto čase uskutočnili aj na Slovensku, možno spomenúť výtvarnú súťaž detí na témy dodržiavania detských práv. Z vybratých výkresov postavili deti vo vstupných halách verejných budov po celom Slovensku pyramídy a v presne stanovený čas zapálili na oboch stranách pyramídy sviečky za detské obete domáceho násilia. Cieľom týchto iniciatív je, aby dňom prevencie násilia páchaného na deťoch nebol len tento konkrétny jeden deň, ale kaţdý deň. Do oblasti primárnej prevencie patrí aj organizovanie a financovanie výchovných a školiacich programov, aby si dievčatá a chlapci uvedomili, ţe násilie páchané v rodine, komunite a spoločnosti má negatívne dôsledky. Vhodné je, aby sa deti a mládeţ učili komunikovať bez násilia (Mátel, 2009b). Súčasťou takýchto programov by mali byť nácviky komunikačných

257 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. zručností, asertivity, zaobchádzanie s emóciami a násilím, rešpekt a zodpovednosť za seba a druhých, kooperačné spôsoby riešenia konfliktov, upozornenie na rodové stereotypy. Na ich tvorbe a realizácii zvyčajne spolupracujú učitelia, sociálni pracovníci, psychológovia a iní odborníci. V Amerike sú rozšírené GTBT programy (Good-Touch/Bad- Touch, čiţe dobré dotyky/zlé dotyky ). Vyškolení pracovníci poskytujú deťom a mládeţi v školách informácie a diskutujú okrem iného o týraní detí, sexuálnom zneuţívaní a všetkých typoch šikanovania. Vhodné sú aj programy a tréningy, v ktorých sa deti a mládeţ učia účinne brániť. V Británii sú napríklad rozšírené ZAP tréningy asertivity pre mládeţ vo veku 9 15 rokov, ktoré od roku 1985 začala viesť detská psychologička Michelle Elliott. Do oblasti sekundárnej prevencie môţeme zaradiť odbornú prípravu a vzdelávanie pomáhajúcich profesií, aby tieto dokázali rozpoznať ohrozenie detí násilím. Zvlášť pedagogickí pracovníci a vychovávatelia by mali rozpoznať symptómy naznačujúce, ţe dieťa preţíva násilie. Nimi sú napríklad veľká nervozita a úzkostlivosť, pomočovanie, problémy s adaptáciou v skupine, nerozvinuté záujmy, málo sociálnych kontaktov; zlé alebo veľmi premenlivé školské výsledky; zvýšené psychosomatické ochorenia astma, bolesti hlavy, ţalúdočné a črevné ťaţkosti, zajakanie, difúzne ťaţkosti; extrémne agresívny verbálny a neverbálny prejav; krutosť voči zvieratám; úteky z domu; prehnane prispôsobivé, extrémne poslušné správanie (Konať proti násiliu na ţenách, 2000). Pri výskyte viacerých symptómov by mala škola upozorniť aj oddelenia sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately na príslušnom ÚPSVaR (Mátel, 2009c). Veľmi účinným nástrojom sekundárnej prevencie násilia páchaného na deťoch v ich domove sú v niektorých krajinách (Austrália, Kanada, Dánsko, Izrael atď.) tzv. rodinné návštevy. Rodiny bývajú navštevované týţdenne alebo dva razy do mesiaca a sú im poskytované rôznorodé sluţby v období od 6 mesiacov do 2 rokov (Krug et al., 2002, s. 71). V našich podmienkach nimi môţe byť dôsledná terénna sociálna práca v rodinách. Túto môţu realizovať najmä z pozície štátnej správy pracovníci sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately ÚPSVaR, ale v spolupráci s nimi aj sociálni pracovníci mestských a obecných úradov a mimovládnych organizácií, ktorí sa špecializujú na pomoc detským obetiam domáceho násilia. Hoci primárnym dôvodom návštevy rodiny

258 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i môţe byť iný sociálny problém (napríklad záškoláctvo), môţu sociálni pracovníci pôsobiť preventívne vzhľadom na riziká ohrozenia detí násilím. Opatrenia terciárnej prevencie domáceho násilia páchaného na deťoch sú zamerané na dlhodobú starostlivosť v prípadoch, keď sa uţ násilie vyskytlo. Patria sem rôzne formy rehabilitácie, reintegrácie, snahy o zníţenie dôsledkov traumy a ďalších postihnutí, ktoré vznikli dôsledkom násilia (Krug et al., 2002, s. 15). Zaraďujeme sem aj programy, ktoré sa venujú pomoci agresorom. Tieto uvedieme niţšie. Zásadnou podmienkou pre ne je úplné zastavenie všetkých foriem násilia voči deťom a zásada priority ich bezpečia. Na to pomáha dôsledný monitoring a inštitucionálna kontrola, najmä zo strany pracovníkov SPODaSK (pozri vyššie) Prevencia násilia páchaného na ţenách Cieľom primárnej prevencie je dosiahnutie nulovej tolerancie voči násiliu páchanému na ţenách. Tento princíp zdôrazňuje Rada Európy uţ od roku V rokoch Rada Európy zorganizovala prvú celoeurópsku kampaň Stop domácemu násiliu na ţenách. Slovensko sa do nej zapojilo od novembra 2007 do mája 2008 pod gesciou MPSVR SR. Jej súčasťou bolo aj vytvorenie webovej stránky kde o kampani moţné nájsť ďalšie informácie. Ako cieľové skupiny boli uvedené: široká verejnosť, mladí ľudia, politická reprezentácia a najmä samotné ţeny, ktoré boli, alebo sú obeťami akejkoľvek formy domáceho násilia. Práve im by sa mali prioritne poskytnúť a sprístupniť informácie, odborné rady a dostupné sluţby špecializovaných organizácií v regiónoch. Do kampane boli zaangaţované aj masmédiá. Tie rozhodujúcou mierou formujú verejnú mienku a môţu byť jedným z najvplyvnejších nástrojov zvýšenia citlivosti verejnosti na problematiku domáceho násilia. Z dobrých skúseností v SR možno spomenúť aktivity Národného centra pre rovnosť príležitostí (NCR), ktoré v rokoch realizovalo dlhodobý projekt Prevencia a eliminácia rodinného násilia. V rámci neho v priebehu roka 2001 prebiehal subprojekt Médiá v prevencii a eliminácii rodinného násilia. NCR zorganizovalo deväť okrúhlych stolov pre novinárov a novinárky. Každé stretnutie bolo zamerané na špecifickú tému z oblasti násilia v rodine a na každom sa zúčastnili ako hostia zahraničné

259 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. odborníčky a odborníci. Cieľom tohto programu bolo poskytnúť novinárom a novinárkam informácie o prejavoch a dopadoch násilia na život a zdravie obetí, o spôsoboch prístupu a riešenia tejto problematiky v zahraničí. Dôležité bolo diskutovať o úlohe a význame médií v prevencii a znižovaní tolerancie rodinného násilia v spoločnosti. Podľa aktuálneho Národného akčného plánu prevencie a eliminácia násilia páchaného na ţenách na roky patrí aj naďalej k aktuálnym úlohám prevencie medializovať problematiku násilia páchaného na ţenách a zvyšovať povedomie spoločnosti o tejto problematike prostredníctvom parciálnych mediálnych kampaní a prezentáciou problematiky v dostupných printových a elektronických médiách, rezortných periodikách, v regionálnych médiách a pod. V roku 1999 bol pod záštitou OSN ustanovený 25. november za Medzinárodný deň odstránenia násilia páchaného na ţenách. V mnohých krajinách sa v tento deň začínajú intenzívne 16-dňové verejné kampane proti násiliu na ţenách trvajúce zvyčajne do 10. decembra Medzinárodného dňa ľudských práv. Jeho história pochádza z Latinskej Ameriky a zvolený bol podľa dňa smrti troch sestier Mirabalových, ktoré boli násilne zavraždené v Dominikánskej republike počas vlády diktátora Trujilla v roku Tieto ženy sa stali symbolom odporu proti predsudkom a rodovým stereotypom. Súčasťou sekundárnej prevencie je vytvorenie a distribuovanie informačných materiálov pre ţeny ohrozené domácim násilím ako aj pre pracovníkov pomáhajúcich profesií. Z dôleţitých pomáhajúcich profesií môţeme uviesť zdravotníckych pracovníkov, ktorí sú prvými odborníkmi u ktorých zranené obete hľadajú pomoc. Práve lekári a zdravotný personál majú veľa moţností na včasné rozpoznanie násilia a následné zabránenie jeho ďalšej eskalácii. Príkladom aktívneho prístupu z dobrej praxe sú materiály pre lekárov a zdravotné sestry v Českej republike. Tieto vypracoval Bílý kruh bezpečí s finančnou podporou Ministerstva zdravotnictví ČR v roku Konkrétne to boli: Karta pre lekárov ; Karta pre sestry v primárnej starostlivosti ; Karta pre sestry v klinickej ošetrovateľskej praxi. Vypracované karty vytlačilo a distribuovalo ministerstvo. Mimo iného sú v nich uvedené určité symptómy naznačujúce podozrenie, že by mohlo ísť o zranenie dôsledkom násilia, informácie o možnom správaní páchateľa v čase hospitalizácie, signály zvýšeného rizika, uvedenie potreby priamych otázok. Ich súčasťou boli aj kontakty na špecializované poradne

260 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i V rámci vyššie spomenutej národnej kampane boli aj na Slovensku vypracované letáky Informácie pre zdravotnícke povolania, tieto však boli takmer nedostupné. Základné informácie a rady sú pre ohrozené ţeny dôleţitým prostriedkom sekundárnej prevencie pre včasnú identifikáciu a ranú intervenciu. Podľa Manuálu OSN o stratégiách eliminácie násilia voči ţenám (2000) potreby informovanosti obetí spadajú vo všeobecnosti do troch základných kategórií: všeobecné informácie o justičnom systéme a právach ţien; informácie, čo sa deje vo vlastnom prípade obete; informácie o podporných a iných sluţbách (krízové ubytovanie, sociálna pomoc, poradenstvo atď.). Je dôleţité, aby informácie boli k dispozícii na rôznych verejných miestach, keďţe mnohé ţeny nie sú schopné kontaktovať krízové centrá, zariadenia núdzového bývania alebo iné miesta pomoci. Medzi základné spôsoby podávania informácií patria: telefónne linky pomoci; miestne poradenské a informačné centrá; informačné letáky zamerané na individuálne obete násilia a informačné balíky pre organizácie, s ktorými môţe prísť do kontaktu; internet webové stránky (napr. online diskusné fóra a ová korešpondencia. Podnetným materiálom z dobrej praxe je brožúra rakúskeho Wiener Interventionstelle gegen Gewalt zostavená formou otázok a odpovedí s názvom Informácie pre obete násilia v rodine. Čo sa týka koordinovaného a systematického informovania verejnosti, príkladom z dobrej praxe je opäť Rakúsko. Tunajšie ženské domy založili v roku 1988 Sieť autonómnych rakúskych ženských domov. V roku 1989 získala Cenu Dr. Karla Rennera za svoje služby Rakúskej republike. Z peňazí za túto cenu bolo v roku 1991 založené Informačné centrum proti násiliu. Veľkým prínosom tohto centra je systematická preventívna činnosť zameraná nielen na samotné obete násilia a páchateľov, ale aj na širokú verejnosť. Centrum je zodpovedné za tvorbu informačných materiálov, mnohé z nich sú publikované v masmédiách, aby systematicky vzdelávali verejnosť, pôsobili na scitlivenie občanov na neprípustnosť násilia voči ženám a deťom

261 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. V rámci sekundárnej a terciárnej prevencie môţeme uviesť aj programy, ktoré sú zamerané na učenie ţien sebaobranným technikám (napr. WenDO - Women's Self Defence alebo Wenlido). Sem je moţné zaradiť aj preventívne poradenské aktivity pre ţeny, ktoré sa po krízovej intervencii, špecializovanom poradenstve alebo dočasnom pobyte v krízovom stredisku či zariadení núdzového bývania rozhodnú vrátiť k svojmu partnerovi. Viaceré ţeny túţia po ukončení násilia, ale nie vzťahu. Rešpektujúc rozhodnutie ţeny, môţu sociálne pracovníčky alebo pracovníci pomôcť ţenám s nácvikom asertívneho a sebaobranného správania, posilňovaním sebadôvery, rozvojom vnímavosti na signály zvýšeného rizika, spoznávaním miery dopadu násilia na deti a zostavením krízového plánu. Do terciárnej prevencie násilia páchaného na ţenách sa zaraďuje aj pomoc agresívnym osobám vzhľadom na odstránenie násilného správania (pozri niţšie) Prevencia zlého zaobchádzania so seniormi Tzv. Torontská deklarácia (2002) sa zaoberá globálnou prevenciou týrania, zneuţívania a zlého zaobchádzania so starými ľuďmi. Jej signatármi sú okrem dvoch kanadských univerzít aj WHO a INPEA. Podľa nej je prevencia zlého zaobchádzania so starými ľuďmi v súčasnej starnúcej populácii poslaním kaţdého. Na základe Torontskej deklarácie a ďalších medzinárodných dokumentov (por. Krug et al., 2002; WHO, 2002; EESC 2008) autor zahŕňa moţnosti prevencie a intervencie týrania, zneuţívania a zlého zaobchádzania so seniormi do nasledujúcich bodov: 1. Vzdelávanie a výchova. Cieľom je, aby boli starí ľudia priaznivejšie prijímaní ako významní členovia spoločnosti. Výzvou by malo byť integrovanie starších ľudí do spoločnosti a starostlivosť o nich chápať ako spoločenskú úlohu. Vzdelávanie môţe byť nasmerované aj na utváranie lepších medzigeneračných vzťahov so seniormi a špecificky aj na odstránenie všetkých foriem ich diskriminácie. Zvýšená pozornosť by mala byť venovaná aj problému tzv. ageizmu, ktorým sú označované stereotypné a generalizujúce názory na starých ľudí. Títo sú podceňovaní, braní ako neuţitoční, prirovnávaní k deťom a pod. Vzdelávanie a výchova môţu byť realizované smerom k širšej verejnosti, ale aj k profesionálom v pomáhajúcich profesiách

262 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i a) Výchova a zmena verejnej mienky musí začať čím skôr, z inštitucionálneho hľadiska by mala byť súčasťou vzdelávania na základných školách. Dôleţitú rolu môţu zohrávať masmédiá, ak bude ich potenciál vyuţitý pri odstraňovaní stereotypov o starých ľuďoch a prekonávaní rôznych tabu, vrátane týrania, zneuţívania a zlého zaobchádzania. b) Treba zabezpečiť dostatočné školenie a tréningy pre profesionálnych pracovníkov v pomáhajúcich profesiách, najmä pracovníkov v zdravotníctve, ošetrovateľstve, opatrovateľských sluţbách a zariadeniach sociálnych sluţieb pre seniorov, vrátane pracovníkov polície o tom, ako rozpoznať zlé zaobchádzanie a ako sa s ním vyrovnať. c) Treba zabezpečiť, aby rodinní príslušníci vykonávajúci opateru starého a chorého človeka mali dostatok informácií o symptómoch a vývoji choroby, ako je demencia, aby bolo zabezpečené porozumenie rozsahu potrebnej starostlivosti a bola im poskytnutá primeraná podpora, vrátane školení. 2. Zlepšenie informovanosti o výskyte, škodlivosti a nepriaznivých dôsledkoch zlého zaobchádzania so starými ľuďmi zacielené na potenciálne obete a ich príbuzných. Dôleţité je odtabuizovanie tejto témy s jednoznačným signálom, ţe takéto správanie je neakceptovateľné porušovanie ľudských práv i zákona. Vhodné je za týmto účelom organizovanie dlhodobejších informačných a osvetových kampaní. 3. Zmocňovanie (empowerment) seniorov. Jeho cieľom je pomôcť osobám vyššieho veku konať vo svoj vlastný prospech v čo najväčšej miere, pokiaľ je to moţné. Pre profesionálnych pracovníkov i členov rodiny to znamená neriešiť problémy a nepreberať zodpovednosti za seniorov, ale akcentovať ich vlastné práva, moţnosti a zodpovednosti, aby primárne oni konali vo svoj vlastný prospech. Zvlášť vo Švédsku tento princíp aplikujú mnohé inštitúcie a organizácie pracujúce so seniormi. 7. Prihliadanie na kultúrny a genderový kontext. Úspešná prevencia zlého zaobchádzania so starými ľuďmi bude v konečnom dôsledku moţná len v kultúre, kde sa bude pestovať medzigeneračná solidarita a odmietať akékoľvek objavujúce sa násilie. Z genderovej perspektívy je dôleţité identifikovať, kto koho zneuţíva

263 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. 8. Citlivosť na zraniteľnejšie podskupiny seniorov. V kaţdej spoločnosti jestvujú isté podskupiny starých ľudí, ktorí sú zraniteľnejší vzhľadom na zlé zaobchádzanie. Zvyčajne sú nimi veľmi starí ľudia (nad 80 rokov), osoby s obmedzenou funkčnou kapacitou, ţeny a chudobní. 9. Odbremenenie a podpora rodinných príslušníkov zabezpečujúcich opateru, teda aby títo mali prístup k primeranej dennej starostlivosti, oddychu a lekárskej pomoci, aby sa zmiernil stres z prípadnej 24 hodinovej opatery. Treba zabezpečiť, aby sa rodinní príslušníci mohli uvoľniť zo zamestnania z dôvodu poskytnutia starostlivosti bez toho, aby utrpeli ich vyhliadky v zamestnaní a aby sa to uplatňovalo rovnako pre muţov aj ţeny. 10. Vytváranie sociálnych sietí starých ľudí v obciach či susedstvách. Pobádanie a výcvik starších osôb pomáhať iným starým ľuďom, ktorí ţijú v izolácii. Utváranie podporných a svojpomocných skupín pre seniorov, ktorí zaţili týranie, zneuţívanie a zlé zaobchádzanie. Tieto opatrenia sa môţu podporiť na úrovni komunity uţ pri tvorbe a aktualizácii komunitného plánu senzibilného na potreby občanom vyššieho veku. 12. Vysoký štandard kvality sluţieb seniorom. Okrem nastavených vysokých štandardov kvality sociálnych sluţieb je dôleţité, aby boli v jednotlivých krajinách utvorené účinné monitorovacie a inšpekčné sluţby s právomocou prijímať nápravné opatrenia. 5.8 Pomoc páchateľom domáceho násilia Rada Európy v Odporúčaní č. R (90)2 o sociálnych opatreniach voči násiliu v rodine (1990) navrhuje podporu svojpomocných skupín páchateľov, psychoterapiu vo väzení alebo mimo neho. Tento dokument vidí úlohu sociálnych pracovníkov nielen v pomoci obetiam násilia, ale aj páchateľom. Podobne aj Odporúčanie č. 1582(2002) Domáce násilie voči ţenám nabáda členské štáty RE vypracovať špeciálne tréningové programy pre páchateľov násilia voči ţenám. Hoci práca s páchateľmi násilia bola na Slovensku zaradená aj do Národného akčného plánu prevencie a eliminácie násilia páchaného na ţenách na roky ako jedna z 27 úloh (č. 14), venovala sa jej len minimálna pozornosť. V konečnom dôsledku bola odsunutá na okraj. Zmeniť to má súčasný Národný akčný plán na roky

264 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i Podľa Mátela (2009e) intervencia voči páchateľom domáceho násilia môţe byť akékoľvek konanie, ktorého cieľom je zmena násilného správania agresora, ktorý fyzicky, sexuálne, psychicky alebo verbálne atakoval svoju obeť, aby ju ovládal alebo kontroloval. Intervenčné alebo terapeutické programy sú určené na to, aby nabádali páchateľov násilia na prijatie nenásilného vzorca správania tým, ţe im pomôţu uvedomiť si negatívne dôsledky svojho správania a uznať zaň vlastnú zodpovednosť. Jestvuje nejednotnosť v názore, či účasť na nich by mala byť výhradne na základe dobrovoľnosti alebo nariadená súdom (ako doplnok trestu). V kaţdom prípade absolvovanie terapeutických programov pre páchateľov domáceho násilia prispieva k prevencii ďalšieho násilia. Prvé intervenčné programy pre páchateľov domáceho násilia vznikli v neskorých 70. rokoch 20. storočia v USA (EMERGE v Bostone, AMEND v Denveri a RAVEN v St. Louis), trochu neskôr aj známy DAIP v Duluth (štát Minnesota). Všetky terapeutické programy v USA trvajú týţdňov, zvyčajne 2 hodiny týţdenne. Skupinové terapie sú zamerané na násilie, ktoré násilníci vykonali, vyučovanie o nenásilnom riešení konfliktov, štúdiu o vplyve sociálnych noriem a rodových rolí na správanie atď. Postupne sa v 80. rokoch 20. storočia v USA a Kanade vytvorili štandardy intervenčných programov pre páchateľov domáceho násilia (por. Austin, Dankworth, s ). Podľa štúdie WHO z roku 2003 jestvovalo vo svete pribliţne 56 programov pre muţov páchajúcich domáce násilie, z ktorých 20 prebieha v Európe (por. Rothman et al., s. 48). Najdlhšie beţiacim programom (od roku 1983) je nemecký Männer gegen Männer-Gewalt ( Muţi proti muţskému násiliu ). Tento je od roku 1995 podporovaný aj spolkovou vládou. V roku 1985 sa začal aj v Rakúsku Männerberatung ( Pomoc muţom ). Intervencia a terapeutické programy pre páchateľov násilia môţu byť individuálne alebo skupinové. Podľa Monitoringu organizácií poskytujúcich pomoc obetiam domáceho násilia (Holubová, 2006, s. 22) poskytovalo v roku 2006 na Slovensku psychologické poradenstvo pre agresorov iba sedem z monitorovaných organizácií. Šesť z nich však boli Referáty poradensko-psychologických sluţieb ÚPSVR. Otázkou však je kvalita a systematickosť uvedeného poradenstva. Príkladom z dobrej praxe pre Slovensko je angaţovanosť Ministerstva zdravotnictví Českej republiky, ktoré v rokoch zadalo a finančne krylo vytvorenie programu terapie agresorov partnerského násilia (por. Netíková, 2007, s ). Realizátori projektu sa opierali

265 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. o logoterapiu a niektoré princípy behaviorálnej terapie. Vlastný program je koncipovaný na 12 sedení, ktoré sa môţu realizovať v skupinovej alebo individuálnej psychoterapii. Tematicky sú sedenia zamerané na spoluprácu, oporu, vzťah k sebe samému, hranice a asertivita, sloboda a zodpovednosť, alkohol a drogy, ţivot v páre, riešenie problémových situácií... Aby bol program realizovateľný, jeho súčasťou bol aj výcvik terapeutov. Diskutabilnou je otázka napojenia terapeutických programov na azylové domy, resp. poradenské centrá pre ţeny. Podľa skúseností mnohých intervenčných programov pre páchateľov násilia, je pri terapii dôleţitý kontakt so ţenami, ktoré zaţili domáce násilie. Ak sa pracuje v terapii len s muţmi, je nebezpečenstvo, ţe budú neustále rozprávať len svoju verziu príbehu. Realizátori jednotlivých programov spolupracujú s organizáciami pomáhajúcimi ţenám, ktoré preţili domáce násilie. Medzi novšie trendy intervencie patrí prispôsobenie programov na špecifický druh násilia, ktoré páchateľ konal. Podľa výskumov L. W. Shermana a R. A. Berka (1984, s ) v štáte Minneapolis (tzv. Minneapolský experiment) je uväznenie páchateľov domáceho násilia najefektívnejším policajným opatrením na redukciu rizika opakovaného útoku. Sherman hovorí v tejto súvislosti o teórii odstrašovania. Reakcie v USA na toto zistenie boli veľmi rýchle. V priebehu niekoľkých mesiacov niekoľko štátov USA predpísalo zadrţanie páchateľa ako povinné policajné opatrenie voči páchateľom domáceho násilia (tzv. mandatory arrest laws ). Hoci výsledky v Minneapolis boli spochybnené, zadrţanie páchateľa sa dosiaľ povaţuje za veľmi účinnú formu eliminácie domáceho násilia. Samotné zadrţanie páchateľa však samo osebe nestačí na jeho nápravu. Ba práve naopak, podľa tzv. teórie vzdoru môţe spôsobiť zvýšenie budúcich incidentov v predošlom vzťahu alebo v ďalších nových vzťahoch. V tejto súvislosti sú potrebné terapeutické programy pre páchateľov násilia, ktoré by mali byť integrálnou súčasťou celkovej koncepcie odstránenia domáceho násilia. Páchatelia domáceho násilia sa podľa výskumov menej často dopúšťajú opakovaných násilných činov v prípadoch, keď im bolo poskytnuté psychologické poradenstvo. Súčasným trendom v rámci medzinárodného práva je nariaďovanie terapeutických programov pre páchateľov ako doplnok a nie ako alternatíva k trestu (por. Rada Európy, Odporúčanie Rec(2002)5, č. 51)

266 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i Na Slovensku môţe súd na základe Trestného zákona uloţiť páchateľovi ochranné liečenie, ak spáchal trestný čin násilnej povahy voči blízkej osobe alebo zverenej osobe a vzhľadom na jeho osobu moţno dôvodne predpokladať, ţe bude v násilnom konaní pokračovať (por. 73 ods. 2 písm. b). Súd môţe toto ochranné liečenie uloţiť aj popri treste alebo pri upustení od potrestania. V súčasnosti sa s odsúdenými vykonávajú psychodiagnostické vyšetrenia zamerané na zistenie psychických pohnútok páchania trestnej činnosti. Na základe výsledku týchto vyšetrení sú odsúdení zaradení do príslušných kolektívov, ktoré majú svojich vychovávateľov. V tejto súvislosti sa však nedá hovoriť o systematických terapeutických programoch. Nevyhnutným predpokladom, aby mohla byť takáto liečba ukladaná a účinná je jej dostupnosť. Aj podmienečné prepustenie odsúdeného páchateľa by bolo vhodné podmieňovať návštevou kurzov pre páchateľov domáceho násilia. Následne je potrebný monitoring v priebehu terapie. Jej bojkotovanie alebo porušovanie pravidiel by malo byť riešené súdom ako priestupok. Napríklad v americkom štáte Minnesota je v kompetencii sudcu odsúdiť páchateľa na účasť na kurzoch sociálneho tréningu. Tieto kurzy vypracované v spolupráci s Domestic Abuse Intervention Project (DAIP) trvajú 26 týţdňov. Páchateľ sa na nich učí zmeniť svoje zabehnuté správanie a prijať zodpovednosť za spáchané násilné činy. Prvým európskym terapeutickým centrom pre mužov, ktorí voči svojim ženám/partnerkám používali násilie, je nórske ATV (Alternativ til Volds, čiže Alternatívy k násiliu ). Nachádza sa v Oslo a v ďalších troch nórskych mestách. Podobné centrá sa nachádzajú aj vo Fínsku a Dánsku. ATV je mimovládna organizácia, ktorá má tri hlavné ciele: liečenie, vzdelávanie a výskum, najmä na poli násilia v rodine a rodovej rovnosti. Projekty sú financované prevažne vládou a miestnou samosprávou. V roku 1987 rozšírilo ATV svoj základný program aj na násilných mužov. Každý rok sa v ňom podrobí terapii asi 300 klientov, pričom 90 % z nich prichádza bez súdneho príkazu. Viac ako 90% klientov po terapii prestalo používať násilie (Silvera, 2006, s ). V susednom Rakúsku sa nachádza Männerberatung Graz, ktoré ponúka poradenstvo, špeciálne programy a terapie pre násilných muţov. Okrem toho sa zamestnanci venujú práci s mladými muţmi v školách a mládeţníckych centrách, ktorým ponúkajú vzdelávanie a skupinové programy zamerané na prevenciu fyzického a sexuálneho násilia

267 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. a budovanie rodovej rovnosti. Nemalá pozornosť sa venuje aj verejným diskusiám. U muţov poţívajúcich alkohol je väčšia miera násilia voči intímnym partnerkám. Alkohol je všeobecne uznávaný za kriminogénny činiteľ, zvlášť v mravnostnej a násilnej delikvencii. Túto skutočnosť potvrdili viaceré výskumy na Slovensku, vrátane výskumu autora tohto príspevku. Alkohol býval v minulosti často pouţívaný ako pohodlná výhovorka. On však nemôţe byť povaţovaný za poľahčujúcu okolnosť alebo príčinu násilia. Alkohol je len jeho stimulátorom a katalyzátorom, ktorý násiliu uvoľňuje priechod, nie je však jeho prvotnou a primárnou príčinou. Nebezpečenstvo alkoholizmu spočíva najmä v tom, ţe keď závislý jedinec bude pokračovať v pití alkoholu, budú sa rýchlejšie strácať posledné zvyšky sebakontroly a regulovaného správania. Následne moţno očakávať prejavy agresívneho konania aj bez priameho vplyvu alkoholu, prípadne drog. Britská advokátka Helen L. Conway (2007, č. 48) uvádza, ţe podľa odborného periodika British Medical Journal má 74 agresorov zo 100 problém s alkoholom. Iné štúdie, zvlášť americké, naznačujú, ţe % muţov, ktorí bijú ţeny, zároveň pije. Alkohol však pôsobí aj pri jednorazovom poţití. Aj z mnohých výpovedí ţien je zrejmé, ţe k mnohým incidentom násilia došlo pri a po muţovom nadmernom poţití alkoholu. Protialkoholické programy by preto mali venovať zvýšenú pozornosť problematike násilného správania a jeho dôsledkom. Vzhľadom na výskumné zistenia, ţe nezamestnanosť je relevantným faktorom potenciálne podporujúcim násilné správanie v rodine, patrí do prevencie podpora zamestnanosti. Odborné poradenstvo (dlhodobo) nezamestnaným by mohlo byť vedené aj smerom k zvládnutiu stresu a finančnej krízy bez násilných prejavov správania. Zoznam bibliografických odkazov [1] APPELT, B. KASELITZ, V More than a roof over your head. A Survey of Quality Standards in European Women s Refuges, Vienna : Wave, s. [2] APPELT, B. KASELITZ, V. LOGAR, R Away from Violence. Guidelines for setting up and running women s refuge. Vienna : Wave, Slovenský preklad Cesta z násilia. Príručka na zakladanie a prevádzkovanie bezpečných ţenských domov. Viedeň : Wave,

268 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i [3] AUSTIN, J. B. DANKWORT, J Standards for Batterer Programs: Review and Analysis. In Journal of Interpersonal Violence, 1999, 14, 2. s [4] BAKER, A Granny Battering. In Modern Geriatrics, 1975, August, s [5] BARKER, R. L The Social Work Dictionary. 5 th Ed. Washington, DC : NASW, s. ISBN X. [6] BEDNÁŘOVÁ, Z Specifika práce s oběťmi domácího násilí. In Policista č. 1, 2006 (příloha), Ministerstvo vnitra České republiky. [7] BODNÁROVÁ, B. FILADELFIOVÁ, J Domáce násilie a násilie páchané na ţenách v SR. Bratislava : SŠPR, s. ISBN [8] BODNÁROVÁ, B. FILADELFIOVÁ, J. HOLUBOVÁ, B Reprezentatívny výskum výskytu a skúsenosti ţien s násilím páchanom na ţenách (VAW) na Slovensku. Bratislava : IVPR, s. [9] BURIÁNEK, J., KOVAŘÍK, J. a kol Domácí násilí násilí na muţích a seniorech. Praha : Triton, s. ISBN [10] BURSTON, G Do your elderly patients live in fear of being battered? In Modern Geriatrics 1977, 7, s [11] BÚTOROVÁ, Z. FILADELFIOVÁ, J. et al Násilie páchané na ţenách ako problém verejnej politiky. Bratislava : IVO, s. ISBN [12] Canadian Centre for Justice Statistics Family violence in Canada: a statistical profile Ottawa : Health Canada, [13] CONWAY, H. L Domestic Violence and the Church. Carlisle: Paternoster, s. ISBN [14] CONWAY, H. L Domácí násilí. Praha : Albatros, s. ISBN [15] ČIRTKOVÁ, L Domácí násilí. In Kriminalista, 2006, č. 3, příloha. [16] ČIRTKOVÁ, L. VITOUŠOVÁ, P. et al Pomoc obětem (a svědkům) trestných činů. Praha : Grada, s. ISBN [17] DOBASH, R. E. DOBASH, R. P Wives: the appropriate victims of domestic violence. In Victimology 1978, 2 (314), s [18] ĎURČEKOVÁ, Z Agresívne správanie manţelov z aspektu prístupu zameraného na človeka a dĺţky trvania vzťahu. Dizertačná práca. Nitra : FSVaZ UKF, s. [19] EDWARDS, R. L. et al Encyclopedia of Social Work. 19 th Ed. Washington, DC : NASW, s. ISBN [20] FISCHER, S. ŠKODA, J Sociální patologie. Praha : Grada, s. ISBN

269 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. [21] FUCHSOVÁ, K. Týrané dieťa Bratislava : Iris, s. ISBN [22] HAMEL, J. NICHOLLS, T. L Family interventions in domestic violence: a handbook of gender-inclusive theory and treatment. New York : Springer, s. ISBN X. [23] HARTL, P. HARTLOVÁ, H Psychologický slovník. 2. vyd. Praha : Portál, s. ISBN [24] HERMAN, J. L Trauma a uzdravenie. Bratislava : Aspekt, s. ISBN [25] HOLUBOVÁ, B Monitoring organizácií poskytujúcich pomoc obetiam domáceho násilia. Bratislava : IVPR, [26] HOWE, D A Brief Introduction to Social Work Theory. Basingstoke : Palgrave Macmillan, s. ISBN [27] KAPELLA, O. CIZEK, B Definition von Gewalt. In Grundlagen zu Gewalt in der Familie. Wien : Gewaltbericht, [28] KOVAČIČ, V Ignaciánsky model rodiny a formovania osobnosti. Trnava : Ústav pre rodinu FZaSP TU, s. ISBN [29] KRUG, E. G., DAHLBERG, L. L. et al World report on Violence and Health. Geneva : WHO, s. ISBN [30] LEWIS, A. SARANTAKOS, S Domestic Violence nad the Male Victim. In Nuance, 2001, No. 3, December. [31] MARHÁNKOVÁ, J Domácí násilí výpovědi ţen ţijících v Azylovém domě. In Gender, rovné příleţitosti, výzkum. ISSN , 2006, č. 2, s [32] MARVÁNOVÁ-VARGOVÁ, B. POKORNÁ, D. TOUFAROVÁ, M Partnerské násilí. Praha : Linde, s. ISBN [33] MÁTEL, A Nenarodené deti ohrozené domácim násilím. In Slúţiť ţivotu: médiá o ţivote a pre ţivot. Zborník z konferencie Ochrana ţivota IX. Trnava : Trnavská univerzita, 2008, s ISBN [34] MÁTEL, A. 2009a. Naše moţnosti pomoci ţenám obetiam domáceho násilia. Skalica : Alija, s. ISBN [35] MÁTEL, A. 2009b. Deti nepriame obete domáceho násilia voči ţenám. In ŠVRČINOVÁ, L. HOFERKOVÁ, S. PAPŠO, P. Problémy současné rodiny a náhradní rodinná péče. Sborník příspěvkŧ z konference. Brno : Tribun EU, 2009, s ISBN [36] MÁTEL, A. 2009c. Krízová intervencia a vedenie poradenského rozhovoru so ţenami, ktoré preţili domáce násilie. In Pomoc obetiam domáceho násilia: vzdelávanie pomáhajúcich profesií. Zborník zo seminára. Skalica : Alija, 2009, s ISBN [37] MÁTEL, A. 2009d. Náboţenstvo, cirkev, viera a domáce násilie voči ţenám. In Acta Missiologica. ISSN , 2009, roč. 3, č. 1, s

270 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i [38] MÁTEL, A. 2009e. Páchatelia domáceho násilia. In Prevence úrazŧ, otrav a násilí. ISSN , roč. 5, č. 2, s [39] MÁTEL, A. 2009f. Sociálne poradenstvo a pomoc ţenám, ktoré preţili domáce násilie. In HEJDIŠ, M. KOZOŇ, A. Sociálna a ekonomická núdza bezpečnosť jedinca a spoločnosti. Zborník príspevkov, Bratislava : VŠ ZaSP sv. Alţbety, 2009, s ISBN [40] MÁTEL, A. 2009g. Zdravotnícke profesie a pomoc ţenám, ktoré preţili domáce násilie. In Výchova a vzdelávanie v ošetrovateľstve zamerané na klinickú prax II. Zborník z vedeckej konferencie. Skalica : DP VŠ ZaSP sv. Alţbety v Bratislave, 2009, s ISBN [41] MÁTEL, A. 2010a. Etika sociálnej práce. Bratislava : VŠ ZaSP sv. Alţbety, s. ISBN [42] MÁTEL, A. 2010b. Domáce násilie ako sociálno-patologický jav. In BARGEL, M. MÜHLPACHR, P. et al. Inkluze versus exkluze dilemata sociální patologie. Brno: MSD, 2010, s ISBN [43] MÁTEL, A. 2010c. Migrácia v Európskej únii a riziká eskalácie domáceho násilia. In Migrácia, príleţitosť, výzva a hrozba. Zborník príspevkov z konferencií a seminárov Národného konventu o Európskej únii Bratislava : Úrad vlády SR, MZV SR, FPVaMV UMB v Banskej Bystrici, 2010, s ISBN [44] MÁTEL, A. 2010d. Sociálna patológia rodiny. In NEČAS, O. ONDŘEJ, J. HÁLA, M. (eds.) Sociální, ekonomické, právní a bezpečnostní otázky současnosti. Sborník příspěvkŧ z 2. mezinárodní slovensko české konference. Praha : SVŠES, 2010, s ISBN [45] MÁTEL, A. 2010e. Etika a etický prístup v sociálnej prevencii. In SCHAVEL et al. Sociálna prevencia. 3. vyd. Bratislava : VŠ ZaSP sv. Alţbety, 2010, s ISBN [46] MÁTEL, A. 2010f. Prevencia domáceho násilia. In SCHAVEL et al. Sociálna prevencia. 3. vyd. Bratislava : VŠ ZaSP sv. Alţbety, 2010, s ISBN [47] MÁTEL, A. ROMAN, L. ŠTEPANOVSKÁ, M Zásadné princípy pomoci osobám preţivším domáce násilie. In Politiky a paradigmata sociální práce. Co jsme zdědili a co s tím uděláme? Sborník z konference. Zlín : Univerzita Tomáše Bati, 2011, s ISBN [48] MÁTEL, A The active involvement of family and friends in the process of helping survivors of domestic violence. In Clinical social work ISSN , 2011, no. 3, pp [49] MATOUŠEK, O. et al. 2008a. Metody a řízení sociální práce. 2. vyd. Praha : Portál, s. ISBN

271 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. [50] MATOUŠEK, O. 2008b. Slovník sociální práce. 2. vyd. Praha : Portál, s. ISBN [51] MATOUŠEK O. KOLÁČKOVÁ, J. KODYMOVÁ, P. et al Sociální práce v praxi. Praha : Portál, s. ISBN X. [52] MLČÁK, Z Funkční a dysfunkční rodina v systémovém pojetí. In ZÁŠKODNÁ, H. et al. Společenské minority a sociální práce. České Budějovice : ZSF JU v Českých Budějovicích, 2000, s ISBN [53] MULRONEY, J Australian Prevention Programmes for Young People. In Australian Domestic and Family Violence Clearinghouse [54] MÜHLPACHR, P Gerontopedagogika. Brno : Pedagogická fakulta Masarykova univerzita v Brně, s. ISBN [55] MÜHLPACHR, P Sociopatologie pro sociální pracovníky. Brno : MSD, s. ISBN [56] NETÍKOVÁ, D Program terapie partnerských agresorŧ. In ZÁHORA, J. (ed.) Domáce násilie nová prax a nová legislatíva v Európe. Zborník z medzinárodnej konferencie. Bratislava : Eurokódex, 2008, s ISBN [57] OLÁH, M. RÓHÁČ, M Sociálnoprávna ochrana detí a sociálna kuratela. Bratislava : VŠ ZaSP sv. Alţbety, s. ISBN [58] OLÁH, M. MRÁZKOVÁ, I. BOŢIK, J Sociálnoprávna ochrana a sociálna prevencia rizikových detí v Slovenskej republike. In Politiky a paradigmata sociální práce. Co jsme zdědili a co s tím uděláme? Sborník z konference. Zlín : Univerzita Tomáše Bati, 2001, s ISBN [59] ONDREJKOVIČ, P. et al Sociálna patológia. 3. vyd. Bratislava : Veda, s. ISBN [60] PATOČKA, J. Proč jsou zneuţívané děti v dospělém věku více nemocné. In Prevence úrazŧ, otrav a násilí. ISSN , roč. 5, č. 2, s [61] PENHALE, B Koncept zneuţívání seniorŧ (elder abuse) konec mlčení. In Postavení a diskriminace seniorů v České republice. Sborník z mezinárodní konference. Praha : MPSV ČR, 2006, s ISBN X. [62] PINHEIRO, P. S World Report on Violence against children. Geneva : United Nations, s. [63] ROTHMAN, E. BUTCHART, A. CERDÁ, M Intervening with Perpetrators of Intimate Partner Violence: A Global Perspective. Geneva : WHO, ISBN

272 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i [64] RUSNÁKOVÁ, M Rodina v slovenskej spoločnosti v kontexte sociálnej práce. Ruţomberok : Pedagogická fakulta, Katolícka univerzita v Ruţomberku, ISBN [65] SHERMAN, L. BERK, R. A The specific deterrent effects of arrest for domestic assault. In American Sociological Review, 1984, 49, s [66] SILVERA, R Príručka dobrých skúseností v oblasti rodovej rovnosti na Slovensku. Bratislava : MPSVR SR, [67] SOLLÁROVÁ, E Aplikácie prístupu zameraného na človeka (PCA) vo vzťahoch. Bratislava : Ikar, s. ISBN [68] STEM. Násilí na starých lidech. Reprezentativní sociologický průzkum. Praha : STEM, [69] ŠPATENKOVÁ, N. a kol Krizová intervence pro praxi. Praha : Grada, s. ISBN [70] ŠPECIÁNOVÁ, Š Ochrana týraného a zneuţívaného dítěte. Praha : Linde, s. ISBN [71] TATARA, T. Summaries of the statistical data on elder abuse in domestic settings for FY 90 and FY 91. Washington, DC : National Aging Resource Center on Elder Abuse, [72] UNICEF Eliminating Violence against children. Bellegarde-sur- Valserine, France : UNICEF IPU, s. ISBN [73] VÁGNEROVÁ, M Psychopatologie pro pomáhající profese. 3. vyd. Praha : Portál, s. ISBN DOKUMENTY a ZÁKONY [74] International Federation of Social Workers. Ethics in Social Work: Statement of Principles. Geneva: IFSW, [75] COUNCIL OF EUROPE Recommendation No. R (90) 2 on Social Measures concerning Violence within the Family (COE.C.1.1; 1990). [76] COUNCIL OF EUROPE. 2002a. Recommendation 1582 (2002) Domestic violence against woman ( ). [77] COUNCIL OF EUROPE. 2002b. Recommendation Rec(2002)5 of the Committee of Ministers to Member States on the protection of women against violence ( ). [78] Európsky parlament Uznesenie Európskeho parlamentu o aktuálnej situácii v oblasti boja proti násiliu páchanom na ţenách a budúce kroky (2004/2220(INI), , Ú. v. 2006/C 287E. s [79] MPSVaR SR Národný akčný plán na prevenciu a elimináciu násilia páchaného na ţenách na roky Bratislava : MPSVaR, [80] MPSVaR SR Národný akčný plán na prevenciu a elimináciu násilia páchaného na ţenách na roky Bratislava : MPSVaR,

273 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. [81] MPSVR SR Národná stratégia na prevenciu a elimináciu násilia páchaného na ţenách a v rodinách, Bratislava : MPSVR, [82] Oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 273/2009 Z. z. Európska sociálna charta (revidovaná). [83] UNITED NATIONS Declaration on the Elimination of Violence against Women. (A/RES/48/104), [84] UNITED NATIONS Implementation of the International Plan of Action on Ageing and related activities. A/RES/46/ December [85] WORLD HEALTH ORGATIZATION. 2002a. The Toronto Declaration on the Global Prevention of Elder Abuse. Geneva : WHO, s. [86] WORLD HEALTH ORGATIZATION. 2002b. World Report on Violence and Health. Geneva : WHO, s. ISBN [87] WORLD HEALTH ORGATIZATION / INPEA. Missing voices: Views of older persons on elder abuse. Geneva : WHO, s. [88] Zákon NR SR č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov. [89] Zákon NR SR č. 36/2005 Z. z o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v z.n.p. [90] Zákon NR SR č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v z. n. p. [91] Zákon NR SR č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v z. n. p. [92] Zákon NR SR č. 305/2005Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele v z. n. p. [93] Zákon NR SR č. 448/2008 Z. z. o sociálnych sluţbách a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o ţivnostenskom podnikaní (ţivnostenský zákon) v z. n. p. [94] Zákon NR SR č. 491/2008, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady SR č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov

274 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i 6 PROSTITÚCIA A OBCHODOVANIE S ĽUĎMI Barbora Kuchárová Vţdy budú totiţ existovať ľudia, ktorí ju budú vykonávať, ľudia, ktorí budú vyuţívať sexuálne sluţby, ale predovšetkým tí, ktorí si nenechajú ujsť príleţitosť, aby profitovali z prostitúcie na úkor iných (Národné referenčné mechanizmy, 2009, s. 12). 6.1 Základné teoretické vymedzenie prostitúcie Slovo prostitúcia pochádza z latinského slovesa prostituo, ktoré znamená verejne sa vystavovať, oddávať sa (ľahostajnému ţivotu) alebo zapredať. Je mnoho definícií tohto pojmu, a preto pre názornosť uvádzam niektoré z nich. V Slovníku sociálneho pracovníka sa uvádza, ţe prostitúcia je verejné ponúkanie, poskytovanie súloţe alebo iného sexuálneho styku za úplatu osobe iného alebo toho istého pohlavia (Strieţenec, 1996, s. 176). Prostitúcia ako uvádza Borneman (In Madliak, Baňacký, 2003) je finančne motivovaný predaj vlastného tela pre sexuálne účely. Z kriminologického hľadiska Madliak a Baňacký (2003, s. 38) tvrdia, ţe prostitúcie sa dopustí ten, kto za odplatu alebo za účelom dosiahnutia určitej výhody alebo záujmu súloţí alebo vykonáva činnosť za účelom sexuálneho ukojenia partnera bez citového vzťahu a bez ohľadu na výber partnera. Za klasickú prostitúciu moţno podľa Ondrejkoviča (2000, s. 155) povaţovať: Poskytovanie sexuálnych služieb z ekonomických dôvodov, pričom ani tu nemusí byť dôvodom výlučne sociálna núdza, chudoba alebo nedostatok. Prostitúcia môže mať i charakter prostriedku dosahovania spoločenskej alebo profesijnej kariéry a úspechu. V súčasnom právnom poriadku SR je prostitúcia definovaná v 132 zákona č. 300/2005 Z. z. nasledovne: Prostitúciou sa na účely tohto zákona rozumie uspokojovanie sexuálnych potrieb iného súložou, iným spôsobom pohlavného styku alebo iným obdobným sexuálnym stykom za odmenu. Z uvedených definícií môţeme konštatovať, ţe väčšina autorov sa zhoduje v tom, ţe prostitúcia je prepoţičiavanie sa k sexuálnemu styku za úplatu alebo inú protihodnotu

275 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. O prostituujúcej osobe hovoríme ako o osobe predávajúcej svoje telo za odmenu. Môţe to byť ţena, muţ, ale aj dieťa. Osoby poskytujúce platené sexuálne sluţby je moţné nájsť prakticky vo všetkých vrstvách spoločnosti (Matoušek et al., 2005). K predchádzajúcim pojmom treba definovať aj pojem klient prostitúcie. Bez klienta niet prostitúcie (Kolenčík, 2000, s. 94). Klient je v štruktúre prostitúcie ten, kto nie je nikde registrovaný, málo kde je stíhaný. Švédsky sociológ Mansson rozdelil na základe svojich štúdií klientov ţenskej prostitúcie do troch kategórií podľa motívov vyhľadávania sexuálnych sluţieb (In Kolenčík, 2000): 1. Muži, ktorí uvádzali problémy v partnerskom živote, vyplývajúce z nechuti a žiadnej predstavivosti svojich manželiek, družiek. 2. Muži, slabo milovaní, hanbliví, nepekní, najčastejšie slobodní. Mnohí z nich sú do prostitútok zamilovaní, chodia sa s nimi len porozprávať a dokážu pre ne urobiť všetko. 3. Táto kategória je komplexnejšia. Zahŕňa množstvo príležitostných klientov, ktorých základnou pohnútkou je vyhľadávanie kuriózností a sexuálny apetít. Treba zdôrazniť, ţe klient prostitúcie, či uţ je to ţena alebo muţ, je osoba, ktorá platí za poskytnuté sexuálne sluţby a bez ktorého by prostitúcia nemohla existovať. Vo väčšine prípadov sú klienti muţi, aj keď dnes sa uţ rozrastá muţská prostitúcia so ţenskou klientelou a prostitúcia homosexuálna. Ak vychádzame z definície Eernstman Mongardovej, tak kupliar alebo pasák je osoba, vo väčšine prípadov muţ, ktorá ţije zo zárobku prostitútok (Kolenčík, 2000, s. 94). Pasák nemusí byť len milencom ţeny alebo jej ochrancom a ich kontakt nemusí byť vţdy náhodný. Pasáci prostredníctvom inzerátov na brigády, kastingov na modelky a v disko kluboch vyhľadávajú nové dievčatá a lákajú ich alebo nútia do prostitúcie. Pasáci vyuţívajú naivitu ţien a takýmto spôsobom si získavajú peniaze pre seba (Kolenčík, 2000)

276 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i Druhy a formy prostitúcie Druhy prostitúcie alebo prostituujúce osoby môţeme deliť podľa viacerých kritérií. Najviac hovoríme o prostitúcii: ţenskej, ktorá má svoje korene vo veľmi ďalekej minulosti a je najbeţnejšou formou, po ktorej je najväčší dopyt (Kolenčík, 2000, s. 104); muţskej, ktorá v súčasnej dobe neustále narastá. Ide o homosexuálov, transvestitov, transsexuálov a drogovo závislých chlapcov, ktorí potrebujú svoju dennú dávku. Väčšina z nich začína vo veľmi nízkom veku. Na Slovensku neexistuje zdruţenie, ktoré by sa zameriavalo jednoznačne na muţskú prostitúciu, ale v Českej republike sa jej venuje Občianske zdruţenie Projekt Šance. Uţ roky hľadajú cestu, ako zmeniť zúfalú situáciu praţských chlapcov, ktorí predávajú svoje telo. Práca s týmito ľuďmi spočíva v sprostredkovaní kontaktu s venerológom, psychológom, psychiatrom, ale aj zubárom. Dôraz v práci kladú na prevenciu (Zubová, 2003); detskej, ktorá v posledných rokoch prudko narastá. Zahrňuje celý rad foriem ako sú úmyselný únos dieťaťa do zahraničia, sexuálna turistika, ubliţovanie dieťaťu, obmedzovanie jeho slobody, týranie a iné. Uskutočňuje sa v podobe klasickej prostitúcie, od jej pouličnej formy zabezpečovanej pasákmi aţ k prostitúcii prevádzanej v špeciálnych salónoch. Uskutočňuje sa aj v podobe homosexuálnej, najčastejšie sexuálnej turistiky za mladistvými chlapcami z výchovných ústavou. Do štruktúry prostitúcie patrí tieţ obchodovanie s deťmi a detská pornografia (Weiss, 2005). Kaţdá prostitúcia má dve formy, a to heterosexuálnu, ktorej sa v súčasnosti venuje určite väčšia pozornosť a homosexuálnu prostitúciu, ktorá je zatiaľ pre našu spoločnosť tabu. Taktieţ má dve podoby a to verejnú, legálnu, ktorá je prevaţne organizovaná v erotických a masáţnych salónoch. Druhá je neverejná, skrytá, najčastejšie nelegálna, ktorú zastupujú v prevaţnej miere tzv. pouličné prostitútky (Hroncová, 2004, s. 143). V súčasnom období, predovšetkým v rozvinutých západných krajinách, prostitúcia vykazuje najčastejšie nasledujúce formy (Madliak - Baňacký, 2003, s. 38):

277 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. 1. prostitúcia vykonávaná pod ochranou pracovného pomeru, ktorý je uzatvorený, obyčajne so zábavným podnikom, hotelom a inými zariadeniami; 2. prostitúcia vykonávaná osobami len občas, na dosiahnutie takých výhod, ktoré z pravidla nemôţu dosiahnuť z príjmov pochádzajúcich z pracovného pomeru; 3. prostitúcia vykonávaná ţenami aj keď v posledných rokoch sa stretávame aj s muţskými sluţbami, ktoré si týmto pravidelne doplňujú svoj legálny mesačný príjem; 4. organizovaná prostitúcia sem patria sluţby aţ do domu zákazníka na telefonickú objednávku. Druhy prostitútok podľa Chaleila (In Kolenčík, 2000, s. 100): profesionálky, ktoré vykonávajú svoju prácu pravidelne, ide o ich jediné zamestnanie buď legálne, alebo ilegálne; poloprofesionálky, ktoré sú tanečnicami alebo striptérkami a z času na čas si nájdu aj klienta medzi divákmi, pre sexuálny vzťah, aby si zlepšili svoju finančnú situáciu; príleţitostné, sem patria ţeny, ktoré pochádzajú z rôznych sociálnych vrstiev, majú rôzne problémy a rôzne zámery, na základe ktorých sa púšťajú do prostitúcie; hostesky alebo barové tanečnice a tieţ sú to masérky, ktoré pracujú v masáţnych salónoch. Ďalej poznáme rozdelenie prostitúcie podľa prostredia, v ktorom sa vykonáva. Podľa Chmelíka (2003) orientačne sa dá vymedziť šesť základných foriem: Ide o privátnu prostitúciu, hotelovú prostitúciu, bytovú prostitúciu, barovú prostitúciu, pouličnú a diaľničnú prostitúciu (Kolenčík, 2000, s. 101). V súčasnej dobe je veľa informácií o sexuálnych sluţbách prostredníctvom médií či internetu, ktoré ponúkajú rôzne erotické sluţby a masáţe. Internet umoţňuje rýchle a presné získanie informácií, v dennej tlači, televíznych programoch nájdeme rôzne formy erotických inzerátov, ktoré ponúkajú sexuálne sluţby, ale aj také, ktoré sa snaţia nalákať mladé ţeny a chlapcov na sexbiznis. Často neskúsené a naivné sa nechajú zviesť vidinou veľkých peňazí. Známe sú aj prípady obchodovania so ţenami alebo muţmi, ktorí sú zlákaní do zahraničia s prísľubom atraktívnych pracovných miest a vysokého zárobku

278 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i 6.2 Prostitúcia ako sociálno-patologický jav Prostitúcia ako jeden z najviac akcelerujúcich sociálnopatologických javov má i svoju historickú genézu. Spoločenstvá ľudí sprevádza od nepamäti, ako neoddeliteľná súčasť širšej patologickej produkcie spoločnosti Historický pohľad na prostitúciu Podľa Čermáka (1992) môţeme nájsť prvé zmienky o prostitúcii v súdnom poriadku cisára Karola V., platného od roku Na základe tohto poriadku bolo kupliarstvo a pomáhanie k cudzoloţstvu trestané vyhostením z krajiny, pranierovaním, odrezávaním uší a bitím trstenicou. Veľkou odporkyňou prostitúcie bola u nás Mária Terézia ( ), bojovala taktieţ proti kupliarstvu. Prostitútky a kupliarky boli posielaná na nútené práce do Temešváru. Bola im oholená hlava a tá im bola potom natrená sadzami alebo dechtom. Jej syn Jozef II. ( ) túto právnu úpravu zmiernil a zameral sa skôr na zdravotné opatrenia a registráciu prostitútok. Po roku 1848 bola prostitúcia zakázaná a trestná, ale trestanie bolo ponechané v právomoci miestnej polície. Dozor nad prostitútkami prislúchal obecnej zdravotnej polícii, ktorá na základe rozhodnutia č z roku 1894 mohla nariadiť prostitútkam lekársku prehliadku a lekár bol povinný prostitútku bezplatne vyšetriť. Pre zaujímavosť Čermák (1992, s. 75) uvádza, ţe v roku 1920 bolo na území Československa celkom 406 bordelov, v ktorých bolo 1306 prostitútok, z toho na Slovensku 44 bordelov. V roku 1922 zaniká kontrolovaná prostitúcia, keď boli zrušené verejné domy, avšak rovnako ako vo svete, tak aj u nás dôsledkom zrušenia narastá ilegálna prostitúcia. Po roku 1945 bola prostitúcia trestaná v zmysle dekrétu prezidenta republiky pod č. 88/1945 Z. z. o všeobecnej pracovnej povinnosti. Dekrét dával moţnosť národným výborom stíhať osoby, ktoré sa vyhýbajú práci, teda aj prostitútky. Osoby prichytené pri prostitúcii boli zaraďované do nápravných pracovných táborov. Ako uvádza Čermák (1992), ďalšiu právnu úpravu priniesol zákon z roku 1950, ktorý znovu netrestal samotnú prostitúciu, ale spôsob získavania prostriedkov na obţivu. Podobne ani novela tohto zákona v roku 1956 nepriniesla nič nové. Aţ trestný zákon z roku 1961,

279 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. zákon č. 140/1961 Z. z. priniesol zmeny. S výrazom prostitúcia sa v ňom stretávame v dvoch prípadoch: 203 príživníctvo: kto sa sústavne vyhýba poctivej práci a zaopatruje si prostriedky na obživu prostitúciou, hazardnou hrou alebo inými nekalými spôsobmi 204 kupliarstvo. Na Slovensku sa prostitúcia právne povaţovala za formu príţivníctva a bola trestaná na základe 203 do roku 1989 (Madliak, 1991). Trestný zákon bol v roku 1990 zmenený novelou č. 175/1990 Z. z., na základe ktorej bolo ustanovenie o príţivníctve ( 203) zrušené. Rovnako bol zrušený aj zákon o prečinoch, a tak samotné prostituovanie od tohto momentu aţ po dnes nie je postihované. Trestne stíhané sú len osoby, ktoré realizujú kupliarstvo (pasáci) a tie, ktoré uskutočňujú obchod s ľudskými bytosťami (Kolenčík, 2000). Prostitúcia je významný spoločenský problém, ktorý bol na Slovensku v minulosti a je aj v súčasnosti a napriek tomu sa mu nevenuje dostatočná pozornosť. Príkladom je aj naša legislatíva, kde môţeme zaznamenať absenciu konkrétnej úpravy reguláciu prostitúcie. Je to tieţ jeden z dôvodov, ktorého vinou sa tento negatívny jav rozširuje v našej spoločnosti. Napriek uvedenému, s účinnosťou od 1. januáru 2006 došlo k utvorenou nového Trestného zákona (č. 300/2005 Z. z.), kde uţ je prostitúcia explicitne uvedená. Podľa tohto zákona sú trestne stíhané osoby, ktoré realizujú kupliarstvo ( 367) a tie, ktoré uskutočňujú obchod s ľudskými bytosťami ( 179). Kto iného zjedná, pohne, zvedie, využije, získa alebo ponúkne na vykonávanie prostitúcie, alebo kto koristí z prostitúcie vykonávanej iným, alebo umožní jej vykonávanie, potrestá sa odňatím slobody až na tri roky. ( 367 ods. 1 zákona č. 305/2005 Z. z.) Kto s použitím podvodného konania, ľsti, obmedzovania osobnej slobody, násilia, hrozby násilia, hrozby inej ťažkej ujmy alebo iných foriem donucovania, prijatia alebo poskytnutia peňažného plnenia či iných výhod na dosiahnutie súhlasu osoby, na ktorú je iná osoba odkázaná, alebo zneužitia svojho postavenia, alebo zneužitia bezbrannosti alebo inak zraniteľného postavenia zláka, prepraví, prechováva, odovzdá alebo prevezme iného, hoci aj s jeho súhlasom, na účel jeho prostitúcie alebo inej formy sexuálneho vykorisťovania vrátane pornografie, nútenej práce či nútenej služby, otroctva alebo praktík podobných otroctvu, nevoľníctva,

280 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i odoberania orgánov, tkanív či bunky alebo iných foriem vykorisťovania, potrestá sa odňatím slobody na štyri roky až desať rokov. ( 179 ods. 1 zákona č. 305/2005 Z. z.) Prístupy k prostitúcia v súčasnosti a jej výskyt v SR V súčasnosti môţeme v ľudskej spoločnosti pozorovať tri prístupy systémy, ktoré sa k problematike prostitúcie stavajú rôznym spôsobom. Jedno však majú spoločné, a to fakt, ţe prostitúcia predstavuje nebezpečenstvo pre morálku a verejný poriadok (Kolenčík, 2000, s. 57). Jedným z prístupov k prostitúcii v spoločnosti je abolicionistický prístup. Keď sa štát o prostitúciu nestará, zakročuje proti nej len v prípadoch, ak dôjde k narušeniu verejnej mravnosti (Schellberger, 1995, s. 9). Podľa Ondrejkoviča (2001, s. 157) sa v tomto prístupe zdrţiavame zásahov proti prostitúcii, ale všímame si predovšetkým negatívne javy, ktoré sa najčastejšie s prostitúciou spájajú. Ide najmä o zneuţívanie ţien, zneuţívanie detí, obchodovanie s nimi, kupliarstvo, úmyselné uvádzanie do omylu za účelom získania neoprávneného zisku, obchodovanie na medzinárodnom trhu s ľudskými bytosťami a podobne. Podľa Kolenčíka (2000) systém abolície alebo abolicionizmu reprezentuje Medzinárodná abolicionistická federácia, ktorej sídlo je v Paríţi. Abolicionizmus ako hnutie zaloţila Jozefína Butler v druhej polovici 19. storočia v Anglicku. Presadzuje záujmy rovnosti, ľudskej dôstojnosti a tolerancie uţ od jej vzniku aţ dodnes. Hlavným cieľom federácie je zrušenie abolícia (Rybová, 2002): obchodu s osobami; profitovania z prostitúcie iných osôb; reglementácie prostitúcie štátmi; degradácie, poniţovania a marginalizácie ţien a detí; všetkých foriem diskriminácie zaloţených na pohlaví; všetkých súčasných foriem otroctva; realizácia pomoci obetiam prostitúcie ako aj uskutočňovanie osvety a prevencie. Tento systém je uplatňovaný v Španielsku, Taliansku, Belgicku, Portugalsku, Fínsku, Veľkej Británii, Nórsku, Rumunsku, Brazílii, Kanade, v Čechách, ale aj na Slovensku (Kolenčík, 2000)

281 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. Okrem uvedeného prístupu poznáme aj systém reglementácie reglementarizmus, v ktorom štát prostitúciu ako nutné zlo pripúšťa, pričom ju upravuje tým spôsobom, aby nepoškodzovala spoločnosť. (Schellberger, 1995 s. 9). Administratívnu formu zaviedlo ako prvé Francúzsko, a preto sa mu hovorí francúzsky systém. Základným cieľom reglementácie je obmedzovať ilegálnu prostitúciu, potlačiť medzinárodný trh, a ochraňovať verejný poriadok, morálku a zdravie formou povolenia prevádzkovania prostitúcie v registrovaných verejných domoch a erotických centrách. Povinná je registrácia a prehliadky prostitútok na polícii. V tomto systéme vyplývajú sankcie z obchodovania s ľudskými bytosťami a z ilegálnej prostitúcie. Pre klienta tu neplatia ţiadne formy represie, podobne ako pri abolicionizme. Reglementácia sa uplatňuje v Nemecku, Rakúsku, Holandsku, v krajinách Juţnej Ameriky, Grécku, Turecku, Maroku a v mnohých iných (Kolenčík, 2000). Ďalším prístupom je systém prohibície prohibicionizmus, v ktorom štát prostitúciu v plnom rozsahu zakazuje a trestá (Schellberger, 1995, s. 9). Prohibicionizmus je proti prostitúcii a kupliarstvu. Miesta prostitúcie a organizácie prostitúcie sú prísne zakázané. Prostitúcia je trestným činom. Kaţdý, kto prostitúciu realizuje prostitútka, kto z nej profituje pasák, kupliar, ako aj ten, kto ju vyhľadáva, respektíve vyuţíva sexuálne sluţby je sankciovaný (Rybová, 2002). Uvedený systém prevláda v krajinách ako USA, Írsko, Malta, Čína (Kolenčík, 2000). Jednoznačne môţeme tvrdiť, ţe prostitúcia bola, aj je prítomná v kaţdej spoločnosti, a teda aj tam, kde je striktne zakázaná. Na základe odhadov občianskeho zdruţenia Odyseus, ktoré ako partnerská organizácia celoeurópskeho projektu TAMPEP mapovala v rokoch sex-biznis na Slovensku, v súčasnosti v oblasti poskytovania sexuálnych sluţieb pracuje na Slovensku asi ľudí. Z mapovania na Slovensku vyplynulo, ţe drvivá väčšina osôb pracujúcich v sex - biznise pochádza zo Slovenska, a to aţ 98 percent, uviedla Ľubica Tornóczyová z občianskeho zdruţenia Odyseus. Zvyšné dve percentá predstavujú podľa jej slov migrantky, výlučne ţeny (V sexbiznise, 2010)

282 6.2.3 Negatívne dôsledky prostitúcie Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i V dnešnej dobe v reklame, hudbe, móde, na internete, v literatúre, vo filmoch a vo všetkých masmédiách sa ţeny pouţívajú ako sexuálny objekt. Extrémne prejavy násilia, ktorému sú ţeny zo strany pasákov, kupcov a obchodníkov vystavené, sa podceňujú. Takéto prejavy by sa však v inom prípade pokladali za sexuálne zneuţívanie či znásilnenie. Ţeny, muţi a deti v prostitúcii sú vystavené vyhráţaniu, znásilňovaniu, nechcenej ťarchavosti a následnej neplodnosti, mučeniu, bitkám, poraneniu kostí, pohlavných orgánov a konečníka, poniţovaniu a hrubému zaobchádzaniu. Pri kontakte s pasákmi a kupcami ich okrem toho ohrozujú aj choroby, šíriace sa pri sexuálnom styku, a to vrátane HIV a AIDS. Takéto zaobchádzanie spôsobuje ţenám ťaţké následky. To, ţe sa násilie pácha za finančnú úhradu, nijakým činom nezniţuje extrémne fyzické a psychické ublíţenie na tele i na duši. Medzinárodné výskumy ukázali, ţe prostitútky trpia takým istým emocionálnym postihom, ako vojnoví veteráni či obete mučenia. Prejavuje sa to stavom úzkosti, depresie, poruchami spánku a stresom. Prostitúti/tky siahajú po drogách, alkohole, beţným javom sú samovraţdy a pokusy o samovraţdy (Kolenčík, 2000). Je veľmi dôleţité uvedomiť si, ţe prostitúcia má negatívny dopad nielen na jednotlivca, ale aj na spoločnosť. S prostitúciu súvisia aj krádeţe, obchodovanie s ľuďmi, obchodovanie s drogami, nelegálna migrácia, pornopriemysel, vydieranie, vraţdy, daňové úniky a má negatívny dopad aj na duševný a mravný vývoj mladej generácie. 6.3 Príčiny prostitúcie a stav bádania Prostitúcia svojím obsahom a formou patrí medzi najzloţitejšie spoločenské javy. Podľa jedného názoru, kaţdý prostitút alebo prostitútka je vlastne zločincom. Iný názor povaţuje prostitútku alebo prostitúta za tuláka, ktorý patrí k určitej spoločenskej vrstve, ktorá sa vyhýba práci. Vzhľadom na to, ţe nemoţno takto zovšeobecňovať, kaţdý prípad je vo svojej podstate jedinečný a kaţdý má iné príčiny a motívy. Preto treba tento jav objektívne podrobiť podrobnému výskumu, hlavne v našich nových spoločensko-ekonomických podmienkach, a aţ potom by sa dal vytvoriť určitý rámcový obraz

283 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. o príčinách prostitúcie. Legardinierová (In Kolenčík, 2000) rozdeľuje príčiny prostitúcie na dve skupiny: 1. Osobné nimi rozumie citové nedostatky, ako sú rodinné násilie, rodičovská demisia, pocity odmietnutia, opustenia, nespravodlivosti preţitej v detstve, potreba pomsty, sexuálne zneuţívanie (incest alebo znásilnenie), drogy, stretnutie iniciátora (osoby, ktorá vstupuje alebo uţ funguje v prostitúcii). 2. Globálne Legardinierová pod nimi rozumie mentalitu, kultúrne prostredie (rôzne koncepcie vzťahujúce sa na telo ľudskej bytosti, archaické názory na vzťahy medzi muţom a ţenou, kultúrna ideológia); peniaze (v chudobných krajinách ako základný prostriedok pre ţivot, v prosperujúcich krajinách ako potreba rozvoja konzumného ţivota); zaostalosť, anonymita, nerovnakosť šancí, rozpad rodín, zvyšovanie biedy a nezamestnanosti, nárast mladých ľudí na ulici, ekonomické a politické krízy, sexturizmus. Z historických faktov jednoznačne vyplýva, ţe základným motívom, ktorý vedie ľudí k prostitúcii, sú v prvom rade peniaze a osobné krízy rôzneho charakteru. Odborníci pracujúci so ţenami, ktoré sú alebo boli prostitútkami, jednoznačne poukazujú na nevhodné podmienky v čase dospievania, na diskrimináciu, zneuţívanie a nedostatočná vzdelanie, čo sa prejavilo ako súčasť sociálneho zázemia týchto ţien. Prieskumy tieţ ukázali, ţe aţ 65 90% prostitútok bolo vystavených sexuálnemu násiliu zo strany muţských príbuzných či priateľov uţ v detstve. Podľa medzinárodných výskumov sa ukazuje, ţe priemerný vek dievčat, ktoré sa dostávajú na trh s ľuďmi, je asi 14 rokov (Kolenčík, 2000). Na Slovensku sa výskumy v oblasti prostitúcie realizujú najmä v súvislosti s prepojením na iné sociálno-zdravotnícke dopady tohto javu, a to najmä v súvislosti s obchodovaním s ľuďmi, či sexom prenosnými infekčnými ochoreniami, so špecifickým dôrazom na HIV/AIDS. Napríklad Lukšík (2004) vo svojej publikácii uvádza výsledky dotazníkového výskumu, v ktorom sa zisťovali vedomosti, sexuálne správanie, postoje, vnímanie ohrozenia a zdroje informácií o HIV/AIDS. Po ukončení vzdelávacej kampane sa zistilo zvýšenie pouţívania prezervatívov pri náhodnom sexuálnom styku, ako aj pocitu lepšej informovanosti o nákaze medzi ţenami, a taktieţ vedomie rizika prenosu HIV pri promiskuitnom správaní u muţov. Autor podotýka, ţe

284 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i zmeny tu nastali skôr v postojovej rovine, ako v konkrétnych zmenách v správaní. Vyzdvihuje však účinok dlhodobých vzdelávacích programov a prikláňa sa k tým liberálnejším, ktorých výsledky sú najbliţšie k ideálom globálneho programu prevencie HIV/AIDS, podporovaného WHO. Aggleton (In Lukšík, 2004) povaţuje za základné podmienky úspechu prevencie epidémie politickú vôľu riešiť problém, zapojenie ľudí ţijúcich s HIV, multidisciplinárnosť a vyhodnocovanie aktivít. Za marenie preventívnych programov povaţuje vytesňovanie a obviňovanie niektorých sociálnych skupín, pouţívanie dehonestujúceho jazyka a nerealistické očakávania. 6.4 Sociálna práca v problematike prostitúcie Terénna sociálna práca je práca s klientom v situácii vyhľadávanie, pričom v pomáhajúcom vzťahu je zníţený vplyv aţ úplná absencia inštitucionálnej moci (Klenovský, 2006, s. 16). Ak definujeme streetwork, tak hovoríme o vyhľadávacej, sprievodnej a mobilnej sociálnej práci s nízkoprahovou ponukou sociálnej pomoci zameranou na rizikových jednotlivcov a neformálne skupiny, ktoré kontaktujeme v dobe a na miestach, kedy a kde sa obvykle zdrţiavajú, spontánne schádzajú a trávia svoj voľný čas (Bednářová, Pelech, 2000, s. 7) Streetwork Streetwork na Slovensku sa datuje od roku 1997, keď Open society Fund v septembri 1997 organizovala sériu workshopov o harm reduction. Nasledovalo zaloţenie dvoch bratislavských projektov Odyseus a Prima, ktoré sa zameriavajú hlavne na prácu s uţívateľmi drog a osobami pracujúcimi v pouličnom sexbiznise. Od tohto roku sa tieto dve občianske zdruţenia značne vyprofilovali a sprofesionalizovali svoju činnosť (TAMPEP, 2003). Osoby pracujúce v pouličnom sexbiznise, čiţe prostitútky a homoprostitúti sú jednou z osobitých cieľových skupín streetworku, pri ktorej sa často prelínajú aj ďalšie sociálnopatologické javy. Pouličné prostitútky a homoprostitúti túto prácu veľmi často vykonávajú pre svoju závislosť od drog, aby získali potrebné financie a ak takto fungujú dlhší čas, tak sa z nich niekedy stávajú aj bezdomovci. Pouličné prostitútky a homoprostitúti, podobne ako aj uţívatelia drog, sú často nakazení niektorou z infekčných chorôb. Ale

285 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. prostitútky a homoprostitúti sú v tomto smere rizikovejší klienti, pretoţe poskytujú sex komukoľvek, kto im zaplatí a často sa za vyššiu ponúknutú sumu dajú nahovoriť aj na nechránený pohlavný styk, čo zvyšuje riziko prenášania týchto chorôb. Pracovníci streetworku pracujú s osobami poskytujúcimi sexuálne sluţby väčšinou na ulici. Zo strany streetworkerov by bol záujem aj o prácu s osobami poskytujúcimi sexuálne sluţby v masáţnych salónoch, ale majitelia salónov sa tomu bránia. Homoprostitúti sú väčšinou mladí chlapci vo veku rokov a veľmi často sa medzi nimi vyskytujú aj deti z ulice. Poskytujú sexuálne sluţby homosexuálneho charakteru. Takýmto spôsobom si mladí chlapci zarábajú preto, ţe nemajú domov a potrebujú si zarobiť na ţivobytie, alebo pre svoju závislosť od drog a chronického nedostatku peňazí na ne. Často sa pohybujú v okolí dopravných uzlov ako sú ţelezničné a vlakové stanice, gay kluby a v centrách väčších miest, kde majú zaručenú väčšia anonymitu. Pri tejto cieľovej skupine streetworku býva hlavným dôvodom, prečo končia na ulici, rozvrat v rodine, vyrastanie v detskom domove, sexuálne zneuţívanie dieťaťa, nenávisť k rodičom a iné negatívne dôsledky v rodine (Sumegh, In Bednářová, Pelech, 2003). Streetworker je pracovník, ktorý pracuje v prirodzenom prostredí klienta na ulici, v parku, herni, kluboch, teda tam, kde sa potencionálni klienti nachádzajú a snaţí sa zastaviť ich totálny spoločenský a sociálny úpadok. Streetworker sa snaţí o zmenu v správaní klienta dvoma spôsobmi: 1. Priamo, čiţe prostredníctvom vzdelávania, osvety a prevencie priamo v komunite. 2. Nepriamo spočíva v odporúčaní klienta na iné uţ existujúce sluţby či uţ inštitucionálne alebo rezidenciálne. Nazýva sa to distribúcia klienta a streetworker k nej pristupuje vtedy, ak rámec sluţieb a starostlivosti, ktorú jeho klient potrebuje, presahujú jeho moţnosti, vzdelanie alebo zameranie jeho práce (Rhodes, 1996). Týmto spôsobom sa skvalitňujú a rozširujú sluţby, ktoré sú klientovi poskytované v záujme čo najlepšej starostlivosti o neho. Klient aj napriek tomu, ţe streetworker mu nie je schopný poskytnúť poţadované sluţby, ostáva v procese riešenia jeho problému, len vymení inštitúciu, ktorá potrebnú sluţbu poskytne

286 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i Streetworker pri svojej práci spolupracuje so sociálnou sieťou v lokalite, v ktorej pracuje. Spolupracuje aj s miestnymi inštitúciami štátnej správy, samosprávy a s organizáciami mimovládneho sektora. Pred začatím streetworku v konkrétnej lokalite je dôleţité preskúmať a vybudovať si sociálnu sieť, lebo pri neskoršej práci s klientom je pre streetworkera veľmi dôleţitá a nápomocná (Bednářová - Pelech, 2000). Vzhľadom na to, ţe veľa sociálnych pracovníkov pracujúcich v streetwork organizáciách zastávajú mnohokrát aj pozíciu streetworkera, je ťaţké tieto dve pozície od seba odlíšiť, prípadne rozdeliť. Formy práce sociálneho pracovníka v rámci streetworku delíme na tri základné skupiny: priama práca, nepriama práca a nadradená presahujúca práca (Matoušek, 2005, s. 174): 1. Priama práca zahŕňa všetky typy činností, vykonávaných v interakcii s jednotlivými klientmi alebo cieľovými skupinami. Jej súčasťou je monitoring, depistáţ, kontaktovanie, individuálna práca a skupinová práca. Súčasťou individuálnej a skupinovej práce je sociálna intervencia, vrátane aktuálnej krízovej intervencie, špecializované sociálne poradenstvo, socioterapia, harm reduction (zniţovanie rizík zdravotných alebo sociálnych), sociálny výcvik, rôzne formy práce vychádzajúce zo záţitkovej pedagogiky. 2. Nepriama práca obsahuje typy činností nutných pre prácu s cieľovými skupinami, ako je vypracovanie koncepcie a projektov, nevyhnutná administratíva, rokovanie s inštitúciami, prezentácia a medializácia práce na verejnosti. 3. Nadradená presahujúca práca alebo zmiešaná v sebe nesie prvky z oboch predchádzajúcich foriem. Prostredníctvom nepriamej práce pomáha riešiť konkrétne problémy sociálneho pracovníka súvisiace s priamou prácou s cieľovými skupinami. Táto forma obsahuje metodické vedenie, profesijné vzdelávanie, intervízne sedenia a supervíziu. Konkrétne uvádzame príklad náplne práce streetworkera v OZ PRIMA (2008): PRÁCA PRED SLUŽBOU: Služba sa mení len v závažných prípadoch (zdravotné, školské, rodinné alebo pracovné komplikácie) prostredníctvom u v elektronickom rozpise služieb, ktorý sa rozposiela v rámci

287 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. internetovej skupinky. Pracovník si hľadá náhradu za seba sám (elektronicky, telefonicky alebo sám). V extrémne závažnom prípade z hľadiska času a miesta, keď sa pracovník nemôže dostaviť na službu v krátkom čase pred začatím služby, hlási to koordinátorovi terénu alebo kontaktného centra a povie mu, kto za neho službu prevezme, sám si hľadá náhradu za seba. Až v prípade, keď ani koordinátor nenájde náhradu, sa služba ruší. Ak nepríde kolega na službu, tak to pracovník hlási koordinátorovi a ten hľadá náhradu. Pracovník, ktorý sa na službu dostavil, ju má zaplatenú. Služba sa začína načas, v prípade mobilného streetu 15 minút pred skutočným začiatkom služby a odchod z parkoviska je minimálne 10 minút pred začiatkom služby v teréne. Pracovník zaznamenáva svoj príchod do záznamového hárku. Ak pracovník neskorým príchodom znemožní externú službu (napr. lekára), služba mu nebude zaplatená. V prípade, že pracovník mešká na službu, príslušný koordinátor zráta minúty omeškania za celý kalendárny mesiac a podľa nasledovného kľúča budú pri výplate odmeny pracovníkovi strhnuté peniaze. Meškanie do 15 minút - 0 Sk Meškanie 16 až 30 minút - 50 Sk (1,66 eur) Meškanie 31 až 60 minút Sk (3,32 eur) Tieto strhnuté peniaze budú použité na rozvoj OZ Prima. V prípade, že pracovník mešká na službu viac ako 20 % pracovného času v jednom mesiaci, OZ Prima s ním ukončí pracovnoprávny vzťah. Nevykonanie administratívneho úkonu (zapísanie príchodu na službu, napísanie správy a pod.) sa bude sankcionovať strhnutím polhodinovej mzdy, čiže 50 Sk (1,66 eur). Tieto strhnuté peniaze budú použité na rozvoj OZ Prima. Pracovník je povinný počas služby mať pri sebe preukaz streetworkera, občiansky, resp. vodičský preukaz a kartičku poistenca. Pred začatím služby je dvojica zamestnancov povinná skontrolovať a doplniť stav materiálu, hárky na zapisovanie klientov, kartičky pre klientov, bandasku na odpad, či je primerane prázdna, a či je označená listom ILND. V prípade mobilného streetu je pracovník

288 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i poverený riadením motorového vozidla povinný skontrolovať jeho stav a schopnosť prevádzky na cestnej komunikácii. Cennosti a finančný obnos si berie pracovník do služby len na vlastnú zodpovednosť. Pracovník je povinný prečítať si záznam z predchádzajúcej služby. Pracovník vykonáva službu len s kolegom, nikdy nie sám. PRÁCA V SLUŽBE: Pracovník precízne dodržuje stanovenú trasu a stanovený čas služby. V prípade, že sa počas služby stane niečo extrémne, resp. nepredvídané (policajný zásah, agresia zo strany klientov, úraz pracovníka, okradnutie pracovníka, porucha vozidla, havarijná situácia v kontaktom centre (voda, plyn, elektrika) v teréne alebo v kontaktnom centre, služba musí byť prerušená a pracovník danú situáciu okamžite nahlási príslušnému koordinátorovi. Pracovník realizuje službu vždy vo dvojici, nikdy neodchádza sám s klientom bokom mimo dohodnuté miesta. Dohodnuté miesta sú napríklad testovacia miestnosť, priestor pre ošetrenie klienta pri aute a iné. Pracovník počas služby priebežne kontroluje a dopĺňa stav materiálu a pomôcok pre výkon služby týka sa materiálu, ktorý je v aute (hárky, lekárnička, benzín a iné). Pracovník včas telefonicky informuje príslušného koordinátora o chýbajúcich zásobách a poruchách. V prípade mobilného streetu pracovník neodchádza zo služby autom do skladu po materiál, zásobovanie auta materiálom má na starosti koordinátor mobilného streetu. Pracovník počas služby dbá o svoje zdravie, bezpečnosť a hygienické pravidlá, a to nielen svoje, ale aj priestoru, v ktorom sa práve nachádza. Pokiaľ je služba dlhšia ako 4 hodiny, pracovníkovi je povolená jedna 20- minútová pauza na občerstvenie. V K-centre si pracovníci obstarávajú občerstvenie pred alebo počas pracovnej služby bez prerušenia chodu K-centra. Pracovník v kontakte s klientom dodržuje pravidlá výmeny, tak, ako to stanovujú vnútorné pravidlá OZ Prima. Pracovník si uvedomuje jednotnosť prístupu ku klientom. Pracovník dodržuje etický kódex pri práci s klientom

289 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. Pracovník precízne eviduje klientov a všetky úkony v rámci sociálnej asistencie a práce v službe (predaj šatstva, balenie materiálu, upratovanie). Pracovník končí službu načas, ak ju ukončí bez udania závažného zdravotného dôvodu z vlastnej strany a neinformuje o tom príslušného koordinátora, OZ Prima s ním ukončí pracovnoprávny vzťah. Pracovník taktiež zbytočne nepredlžuje službu na nátlak klientov. PRÁCA PO SLUŽBE: Pracovník po ukončení služby napíše správu, informáciu o tom, čo sa udialo na službe do príslušného záznamového hárku. Záznam musí obsahovať dátum, kto sa služby zúčastnil (vrátane návštev), čo nového sa pracovník dozvedel v teréne od klientov, či si niečo nové všimol, či sa zastavil niekto iný ako naši klienti na službe (ak áno, tak prečo uviesť dôvod). V prípade potreby pracovník nechá odkaz pre ďalšiu službu, resp. sociálnu asistenciu. Pracovník skontroluje stav materiálu a pomôcok pre výkon služby (hárky, lekárnička, benzín a iné). Pracovník včas telefonicky informuje príslušného koordinátora o chýbajúcich zásobách a poruchách. Balenie materiálu sa zabezpečuje a eviduje počas služby v K-centre. Pracovník pri odchode po sebe skontroluje a uprace a zabezpečí vozidlo (upratanie, benzín, uzamknutie vozidla) alebo kontaktné centrum (upratanie, vypnutie elektrospotrebičov napr. PC, radiátory, varná kanvica, skontrolovanie vody WC a vodovod, uzamknutie K-centra). Pracovníci sú povinní priniesť všetky záznamové hárky o klientoch a prepísať všetky správy z mobilného streetu do počítača v kancelárii čo najskôr po skončení služby, avšak najneskôr do konca mesiaca, v ktorom bola služba vykonaná. V prípade, že nebudú v čase spracovávania výplat hárky v kancelárii, nebude pracovníkom daná služba vyplatená v daný mesiac, ale až po predložení konkrétneho hárku koordinátorovi mobilného streetu. Najskôr však v nasledujúcom mesiaci. POVINNOSTI A PRAVIDLÁ MIMO SLUŽBY : Pracovník je povinný byť zaočkovaný proti hepatitíde B (aspoň dve vakcíny) predtým, ako začne robiť riadneho streetworkera

290 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i Pracovník predtým, ako začne pracovať v teréne, musí absolvovať 6 bezplatných náčuvov (3 v teréne a 3 v kontaktnom centre). Pracovník je povinný minimálne raz do roka dať sa otestovať na hepatitídu B a C a na HIV (akceptujú sa i skríningové testy). Pracovník je povinný zúčastňovať sa porád a supervízií. Ak pracovník vynechá 3 stretnutia (porada alebo supervízia) bez udania závažných dôvodov (zdravotné alebo pracovné komplikácie), OZ Prima s ním ukončí pracovno-právny vzťah Vynechanie troch supervízií je automatické vylúčenie z pracovného tímu. Pracovník musí mať mesačne 3 až 4 služby v teréne, pokiaľ nie je iná situácia v organizácií, o čom je informovaný včas na porade. Pracovník je povinný zúčastňovať sa interného vzdelávania OZ Prima. Pracovník môže čerpať voľno maximálne mesiac vcelku počas jedného kalendárneho roku, ak je doba dlhšia, OZ Prima s ním ukončí pracovnoprávny vzťah, pokiaľ vedenie OZ Prima (koordinátori a riaditeľ) nerozhodnú inak. Ak pracovník nebol dlhšiu dobu v teréne (napr. v prípade zdravotných dôvodov), musí ísť na službu ako pozorovateľ (bez nároku na finančnú odmenu), aby sa dostal späť do terénu. Pracovník musí absolvovať 3 náčuvy. Každý pracovník, ktorý je poverený špecifickou úlohou (napr. napísanie projektu, príprava časopisu a iné), je povinný ju dodržiavať a plniť Harm reduction a prostitúcia Z historického hľadiska bolo hlavným stimulom na vytvorenie politiky a programov harm reduction zistenie, akú úlohu zohráva pri prenose HIV/AIDS injekčné uţívanie drog a spoločné pouţívanie striekačiek a ihiel. Zistilo sa, ţe hrozba pre zdravie jednotlivca a verejnosti, ktorú predstavuje HIV a AIDS je omnoho väčšia ako hrozba, ktorú predstavuje zneuţívanie drog (Hunt, 2003). Termín minimalizácie škôd sa začal po prvý raz pouţívať v 80. rokoch 20. storočia, keď vo Veľkej Británii vznikla prvá z definícií tohto princípu ako politiky verejného zdravia. Z toho vyplýva, ţe na represívne riešenie je kladený menší dôraz, zatiaľ čo väčší dôraz sa kladie na pragmatické, nemoralizujúce programy výmeny ihiel a udrţiavacie projekty distribúcie metadónu

291 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. Prístup harm reduction sa zameriava na nasledujúce skupiny: uţívatelia drog (injekčne aj neinjekčne); väzni; osoby pracujúce v sexbiznise a pouliční prostitúti a homoprostitúti; ľudia bez domova; ľudia ţijúci v partnersky a sexuálne v násilných vzťahoch; tehotné ţeny. Častým javom je, ţe jednotlivé skupiny klientov sa prelínajú. Napríklad uţívateľ drog je často zároveň aj osobou pracujúcou v sexbiznise, ktorá v prípade, ţe ide o klientku ţenského pohlavia, môţe byť ešte aj tehotná. Takţe cieľové skupiny často nie sú úplne jednoznačne rozdelené a prelínajú sa. 6.5 Prevencia prostitúcie a obchodovania s ľuďmi Slovenská katolícka charita v rámci projektu realizovaného z prostriedkov poskytnutých Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky realizovala preventívne prednášky a osvetu s cieľom informovanosti a identifikácie, ktoré boli spojené s rozdávaním preventívnych broţúr, komiksov a čísla na Linku pomoci obetiam obchodovania s ľuďmi (MV SR, 2011). Prevencia v rómskych komunitách V roku 2008 bol z grantového systému Ministerstva kultúry Slovenskej republiky podporený sumou Sk (6 639 eur) projekt RÓMSKA MISIA, ktorého cieľom je prispievať k tvorbe hodnotového systému detí a mládeţe ţijúcich v marginalizovaných rómskych osadách a tým aj k zmene ţivotných podmienok smerom k dôstojnému preţívaniu ľudského ţivota. Kladie si za cieľ aj ochranu mladých ľudí pred všetkými formami násilia, ale tieţ zniţovanie rizík sociálneho vylúčenia, ako aj posilnenie mechanizmov vedúcich k odstráneniu bariér a posilneniu procesu sociálnej inklúzie v Slovenskej republike. Projekt prebieha ako kultúrna, duchovná a ľudová misia pre najchudobnejších rómskych obyvateľov obce Lomnička (MV SR, 2011). Na prevenciu obchodovania s ľuďmi sa vo svojej činnosti zamerali najmä mimovládne organizácie: Kultúrne zdruţenie Rómov Slovenska plnilo úlohy prevencie v rámci projektu Prevencia obchodovania s ľuďmi v rómskych komunitách. V rámci uvedeného projektu bol vymedzený základný cieľ skvalitniť

292 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i adresnosť a účinnosť prevenčných opatrení a opatrení určených na zvyšovanie povedomia a sociálnych intervencií v problematike obchodovania s ľuďmi v sociálne vylúčených rómskych komunitách na lokálnej úrovni v rámci Banskobystrického kraja. Špecifické ciele projektu: zvýšenie odbornosti rozšírením poznatkov a vedomostí komunitných a občianskych aktivistov a aktivistiek, komunitných sociálnych pracovníčok/pracovníčok v oblasti obchodovania s ľuďmi; zvýšenie úrovne informovanosti cieľových skupín s akcentom na rómske ženy a dievčatá z identifikovaných lokalít v predmetnej téme; zefektívnenie viacsektorálnej spolupráce zainteresovaných subjektov, organizácií a jednotlivcov (MV SR, 2011). V roku 2009 Úrad splnomocnenca vlády Slovenskej republiky pre rómske komunity schválil v rámci svojej grantovej schémy dva projektové návrhy zamerané na prevenciu obchodovania s ľuďmi v rómskych komunitách. V prvom prípade Asociácia komunitných centier prostredníctvom ôsmych vytipovaných komunitných centier z regiónu stredného a východného Slovenska vykonávala preventívne aktivity s cieľom varovať potenciálne obete obchodovania s ľuďmi. Ďalším podporeným subjektom bolo občianske zdruţenie Nová cesta, ktoré sa taktieţ zameralo na preventívne aktivity v rómskych komunitách na území východného Slovenska (MV SR, 2011). 6.6 Národný program boja proti obchodovaniu s ľuďmi Prvým krokom v boji proti obchodovaniu s ľuďmi v Slovenskej republike bolo z hľadiska jeho inštitucionálneho zabezpečenia schválenie uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 668 zo 7. septembra 2005, ktoré bolo prijaté k správe o aktivitách vlády Slovenskej republiky v roku 2008 zameraných na prevenciu a potláčanie obchodovania s ľuďmi. Týmto uznesením boli poloţené základy pre vytvorenie národného koordinačného mechanizmu pre boj proti obchodovaniu s ľuďmi. Na základe úlohy uloţenej v Národnom akčnom pláne boja proti obchodovaniu s ľuďmi na roky , ktorý bol schválený uznesením vlády Slovenskej republiky č. 3 z 11. januára 2006 bola vytvorená Expertná skupina pre oblasť boja proti obchodovaniu s ľuďmi. Expertnej skupine predsedá národný koordinátor pre oblasť

293 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. boja proti obchodovaniu s ľuďmi, ktorým je v súčasnosti 2. štátny tajomník Ministerstva vnútra SR. Expertná skupina je poradným, iniciatívnym a koordinačným orgánom národného koordinátora a vytvára zároveň aj stratégiu boja proti obchodovaniu s ľuďmi. Ide o medzirezortnú skupinu, v ktorej sú zastúpené nasledovné ministerstvá a úrady: Ministerstvo vnútra SR, Ministerstvo financií SR, Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR, Ministerstvo zdravotníctva SR, Ministerstvo spravodlivosti SR, Ministerstvo školstva SR, Ministerstvo zahraničných vecí SR, Úrad vlády SR, Generálna prokuratúra SR, mimovládne organizácie a Medzinárodná organizácia pre migráciu (IOM) Bratislava a taktieţ samospráva. Na základe skúseností z pilotnej fázy Programu podpory a ochrany obetí obchodovania s ľuďmi z roku 2007 a na základe odporúčaní obsiahnutých v Hodnotiacej správe o Programe podpory a ochrany obetí obchodovania s ľuďmi na Slovensku vypracovanej nezávislým expertom v rámci spoločného projektu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky a Úradu Organizácie Spojených národov pre drogy a kriminalitu pod názvom Reakcia trestno-právneho systému na obchodovanie s ľuďmi v Slovenskej republike, rešpektujúc pritom ustanovenia Dohovoru Rady Európy o boji proti obchodovaniu s ľuďmi, ktorý ratifikoval prezident Slovenskej republiky 27. marca 2007, bol vypracovaný Národný program boja proti obchodovaniu s ľuďmi na roky , ktorý prijala vláda Slovenskej republiky uznesením č. 251 zo dňa 23. apríla 2008 (MV SR, 2011). Cieľom Národného programu boja proti obchodovaniu s ľuďmi na roky (ďalej len národný program ) bolo zabezpečiť komplexnú a účinnú národnú stratégiu boja proti obchodovaniu s ľuďmi (ďalej len národná stratégia ), ktorá podporuje rozvoj vzájomného porozumenia a koordinovanej činnosti všetkých zainteresovaných subjektov v rámci eliminácie rizík a predchádzania spáchaniu trestného činu obchodovania s ľuďmi, ako aj pri vytváraní podmienok pre poskytovanie podpory a pomoci obetiam obchodovania s ľuďmi a zabezpečenia ochrany ich ľudských práv a dôstojnosti. Národná stratégia je realizovaná za politickej a finančnej podpory vlády Slovenskej republiky, ktorá preberá zodpovednosť za definovanie cieľov, implementáciu opatrení a dosiahnutie cieľov národného programu - princíp aktívnej účasti vlády. Na národnom programe sa tieţ aktívne podieľa občianska spoločnosť, ktorá zohráva aktívnu úlohu

294 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i nielen pri rozhodovaní, ale jej pohľady a názory sú odzrkadlené v návrhoch a implementácii národného programu - princíp občianskej spoločnosti. Národný program vychádza z medzinárodných štandardov ochrany ľudských práv a smeruje k podporovaniu ochrany ľudských práv obetí za súčasného rešpektovania princípu rovnosti pohlaví princíp rešpektovania ľudských práv. Keďţe obchodovanie s ľuďmi je komplexný a mnohostranný fenomén, prístup k jeho riešeniu si vyţaduje medzirezortnú spoluprácu na interdisciplinárnej úrovni princíp medzirezortnej spolupráce. Národný program by mal slúţiť obetiam obchodovania s ľuďmi a všeobecne celej spoločnosti nielen v krátkom časovom intervale. Zároveň sa kreatívne prispôsobuje podmienkam meniacim sa v čase princíp udrţateľnosti (Národné referenčné mechanizmy, 2009). Starostlivosť o obete Rozsah a kvalita sluţieb poskytovaných vnútroštátnym i nadnárodným obetiam obchodovania s ľuďmi sú stanovené Nariadením Ministerstva vnútra SR č. 47/2008 o zabezpečení programu podpory a ochrany obetí obchodovania s ľuďmi upravujúcom fungovanie Programu podpory a ochrany obetí obchodovania s ľuďmi. Obom kategóriám obetí v zmysle princípu rovnosti a nediskriminácie sú poskytované sluţby podľa ich individuálnych potrieb na rovnakej úrovni, s tým, ţe starostlivosť o zahraničnú obeť počíta s viacerými opatreniami vo vzťahu k jazykovej bariére, legalizácii pobytu cudzinca a k dobrovoľnému návratu do krajiny pôvodu. (MV SR, 2011). KOMPLEXNÁ STAROSTLIVOSŤ je obetiam obchodovania s ľuďmi občanom Slovenskej republiky i cudzincom poskytovaná počas obdobia krízovej starostlivosti, resp. obdobia na zotavenie v trvaní 90 dní. Po uplynutí tohto obdobia je v prípade rozhodnutia obete o spolupráci s orgánmi činnými v trestnom konaní poskytovaná komplexná starostlivosť počas celej doby trestného konania. Po ukončení trestného konania je podľa potreby starostlivosť poskytovaná počas celého obdobia reintegrácie v trvaní 90 dní. V prípade, ţe obeť sa nerozhodne spolupracovať s orgánmi činnými v trestnom konaní, je poskytovaná komplexná starostlivosť obeti, ktorá je občanom Slovenskej republiky, počas obdobia na jej reintegráciu v trvaní 90 dní a obeti obchodovania s ľuďmi cudzincovi poskytovaná počas obdobia jej prípravy na návrat do krajiny pôvodu

295 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. Komplexná starostlivosť o obeť obchodovania s ľuďmi poskytovaná v rámci Programu podpory a ochrany obetí obchodovania s ľuďmi pre obeť občana Slovenskej republiky zahŕňa: izoláciu z kriminálneho prostredia; pomoc pri dobrovoľnom návrate do Slovenskej republiky; moţnosť anonymného ubytovania, ak o to obeť poţiada, sem v súčasnosti patria podľa zákona č. 448/2008 Z. z. zariadenia núdzového bývania ( 29), resp. podľa zákona č. 305/2005 Z. z. krízové strediská ( 62); 90-dňovú obdobie krízovej starostlivosti a v prípade, ţe sa obeť rozhodne spolupracovať s orgánmi činnými v trestnom konaní aj komplexnú starostlivosť počas celého obdobia trvania trestného konania; finančnú podporu, sociálnu pomoc, psychosociálne poradenstvo, psychoterapeutické sluţby, právne poradenstvo, zdravotnú starostlivosť; rekvalifikačné kurzy; 90-dňové obdobie reintegrácie; moţnosť zaradenia do programu ochrany svedka podľa zákona č. 256/1998 Z. z. o ochrane svedka v znení neskorších predpisov; moţnosť finančného odškodnenia podľa zákona č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi v znení zákona č. 79/2008 Z. z. PROGRAM PRE OBEŤ CUDZINCA okrem vyššie spomenutých sluţieb zahŕňa legalizáciu pobytu na území Slovenskej republiky, tlmočenie, komplexnú starostlivosť poskytovanú počas obdobia prípravy obete na návrat do krajiny pôvodu, ak obeť prejaví záujem o dobrovoľný návrat, ako aj moţnosť získania trvalého pobytu. Medzinárodná organizácia pre migráciu (IOM) Bratislava, Slovenské krízové centrum DOTYK, Slovenská katolícka charita, Občianske zdruţenie Prima a Kultúrne Zdruţenie Rómov Slovenska sú mimovládne organizácie, ktoré túto pomoc poskytujú

296 Zoznam bibliografických odkazov Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i [1] BEDNÁŘOVÁ, Z. PELECH, Ľ Sociální práce na ulici. Brno : Streetwork Akcent, s. ISBN [2] BEDNÁŘOVÁ, Z. PELECH, Ľ Slabikář sociální práce na ulici. Brno : Akcent, s. ISBN [3] ČERMÁK, M Povolání : Děvka. Praha : Rozmluvy, s. ISBN X. [4] HARM REDUCTION COALITION [online, citované ]. Dostupné na internete: < [5] HRONCOVÁ, J Sociálna patológia. Banská Bystrica : Pedagogická fakulta, s. ISBN [6] HUNT, N Pokrokové zmýšľanie o drogách: Prehľad prístupov harm reduction k uţívaniu drog zaloţený na dôkazoch. Nadácia otvorenej spoločnosti Open society foundation. Bratislava : Dolis, s. [7] CHMELÍK, J. a kol Mravnost, pornografie a mravnostní kriminalita. Praha : Portál, s. ISBN [8] JÍREŠOVÁ, K. JAVORKOVÁ, S Harm reduction v problematike injekčného uţívania drog. Zohor : Kníhtlač Gerthofer, s. ISBN [9] JÍREŠOVÁ, K. SARANG, A. VAVRINČÍKOVÁ, L. McVINNEY, D Úvod do harm reduction: príručka pre učiteľa. Bratislava : Dolis, s. ISBN [10] JUNAS, J Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Národné referenčné mechanizmy Predajná láska, In Zdravie. Roč. 55, č. 9. [11] KLENOVSKÝ, L Terénna sociálna práca. 1. vyd. Bratislava : Občianske zdruţenie sociálna práca, s. ISBN [12] KOLENČÍK, M Svet nepoznanej reality: história a súčasnosť prostitúcie. Ţilina : L.A.X. Médiá, s. ISBN [13] LEVICKÁ, J Na ceste za klientom. Trnava : Oliva, s. ISBN [14] LUKŠÍK, I. MAYER, V. Sociokultúrne otázky AIDS. Bratislava : OZ Sociálna práca, ISBN [15] MADLIAK, J Trestnoprávne a kriminologické aspekty prostitúcie. In Právny obzor Roč. 74, č. 7. [16] MADLIAK, J. BAŇACKÝ, M Prostitúcia v minulosti a dnes. In Sexuológia Roč. 3, č. 2. [17] MATOUŠEK, O Slovník sociální práce. Praha : Portál, s. ISBN [18] MATOUŠEK, O Sociální práce v praxi: Specifika různých cílových skupin a práce s nimi. Praha : Portál, s. ISBN X

297 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. [19] MATOUŠEK, O. KODYMOVÁ, P. KOLÁČKOVÁ, J Sociální práce v praxi. Praha : Portál, s. ISBN X. [20] Ministerstvo vnútra SR Dokumenty na stiahnutie. [online, citované ]. Dostupné na internete: < [21] Na ulici: streetwork v ČR, SR, SRN a Maďarsku. Plzeň : Tandem, s. [22] OLÁH, M. SCHAVEL, M Úvod do štúdia a dejín sociálnej práce. Bratislava : VŠ ZaSP sv. Alţbety, s. ISBN [23] ONDREJKOVIČ, P. a kol Sociálna patológia. Bratislava : Veda, s. ISBN [24] OZ PRIMA Náplň práce streetworkera. Bratislava : OZ Prima, [25] RHODES, T Terénna práca s uţívateľmi drog: princípy a prax. Bratislava : Tlačiareň MV SR, s. ISBN [26] RYBOVÁ, K Prostitúcia ako etický a sociálny problém. In Etika a sociálna práca. Zborník z konferencie. Trnava : TU, [27] SCHELLBERGER, T Prastará ţivnosť v právnom vákuu. In Pravda Roč. 5, č [28] STRIEŢENEC, Š Slovník sociálneho pracovníka. Trnava : AD, s. ISBN X. [29] STRIEŢENEC, Š Úvod do sociálnej práce. 2. vyd. Trnava : Tripsoft, s. ISBN [30] TAMPEP International Foundation, Sex work migration health. [31] TAMPEP International Foundation, Work safe in sex work. [32] TOKÁROVÁ, A. a kol Sociálna práca. Kapitoly z dejín, teórie a metodiky sociálnej práce. 2. vyd. Prešov : Akcent print, s. ISBN [33] V sex-biznise u nás pracujú najmä Slovenky In TV NOVINY [online, citované ]. Dostupné na internete: < [34] Zákon NR SR č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon, v z n. p. [35] ZUBOVÁ, D Prostitúcia ako sociálno patologický jav. Banská Bystrica : UMB PF Katedra pedagogiky a sociálnej práce, s. [36] WEISS, P. a kol Sexuální zneuţívání dětí. Praha : Grada, s. ISBN

298 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i 7 SEKTY A DEŠTRUKTÍVNE KULTY Lenka Látalová, Andrej Mátel Sekty a nové náboţenské hnutia sú výrazom protestu proti súčasným náboţenským, rodinným, spoločenským pomerom a svojou existenciou sú pre majoritnú spoločnosť čoraz aktuálnejšou výzvou. Úlohou pomáhajúcich profesií, vrátane sociálnej práce, je minimalizovať riziko vstupu do siekt a kultov, ktoré môţu byť v dôsledku svojej ideológie škodlivé, či nebezpečné pre jednotlivcov, rodiny i celú spoločnosť. Pre osoby, ktoré uţ negatívne skúsenosti so sektami alebo deštruktívnymi kultmi mali, je nevyhnutné ponúknuť komplexnú pomoc a poradenstvo. 7.1 Terminologické uvedenie V problematike deštruktívnych siekt a kultov treba pre lepšiu prehľadnosť vymedziť všetky typy náboţenských organizácií. Tieto delíme podľa ich významnosti na náboţenské spoločnosti, cirkvi, denominácie, sekty a kulty. Náboženské spoločnosti sú zoskupenia ľudí, ktorí sa hlásia k niektorému náboţenstvu (Profant Štampach, 2000, s. 5). V rámci nich sa rozlišuje cirkev ako kresťanská náboţenská spoločnosť. Podľa Csámpaia (2007, s. 93) je cirkev mnohopočetná, sociálna organizácia. Jej členovia sa zvyčaje narodia do organizácie, má odlúčené, kvalifikované kňazstvo. Cirkev zvýrazňuje intelektuálne prvky náboţenského učenia. K cirkvi patria veľké časti populácie danej spoločnosti, čo môţe spôsobiť jej prepojenie so štátom. Na druhej strane predstavitelia cirkví zdôrazňujú, ţe cirkev nie je len sociologický útvar, ktorý vznikol z vôle a spojenia rovnako zmýšľajúcich ľudí a ktorý ustanovil sám seba. Cirkev odvodzuje svoj pôvod od večného trojjediného Boha (Keller, 1995, s. 17). Charakter cirkvi, vrátane jej vzťahu k štátu, závisí od povahy príslušnej vierouky. Väčšina cirkví odvodzuje svoj pôvod od tzv. prvotnej cirkvi. Osobne ju mal zaloţiť Jeţiš Kristus a kontinuálne na ňu nadviazali apoštoli. Veriaci sa spoľahli na Kristovu osobu, ktorú vyznávajú ako nádej všetkých ľudí (Küng, 2005). Denominácia je charakterizovaná ako inštitucionalizovaný náboţenský útvar, respektíve samostatne organizovaná kresťanská

299 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. cirkev, predovšetkým protestantského charakteru. Vzniká buď tak, ţe pôvodne malé organizačne jednoduché skupiny, ktoré sa rozrastali a stávali sa štruktúrovanejšími, prechádzali procesom posunu od neformálnej k formálnej, inštitucionalizovanej podobe, alebo vznikali obráteným spôsobom, teda diferenciáciou širších cirkevných štruktúr. Zdôrazňuje selektívny výber členstva a otázky duchovnej obrody. Termín sekta (angl. sect, cult, nem. die Sekte) nie je pouţívaný všade jednotným spôsobom, dokonca sa uţíva aj v iných oblastiach ţivota, neţ je oblasť náboţenská (napr. v politike, sociológii). Tento pojem pôvodne patril do náboţensko-cirkevnej oblasti. Etymologicky slovo sekta pochádza buď z latinského slova seco, secare sekať, rezať, krájať, oddeľovať, odštiepiť (čo však je lingvisticky nesprávne), alebo sequor, sequi nasledovať (nového vodcu, nové hnutie). Do európskych jazykov preniklo z latinských prekladov Biblie ako preklad gréckeho slova hairesis. Zaujímavé je, ţe podľa novozákonných Skutkov apoštolov (28:22) boli označení za sektu kresťania. V neskoršom období kresťania tento pojem začali pouţívať na skupiny oddelené od cirkvi kvôli nesprávnemu učeniu (heréze), neoprávnenému nakladaniu so sviatosťami či podliehaniu cirkevne neschválenej autorite (por. Vojtíšek, 2004ab, Profant Štampach, 2000). Pod výrazom náboţenská sekta sa podľa Profanta a Štampacha (2000, s. 5-6) najčastejšie rozumejú štyri typy zoskupení: 1. Náboženská spoločnosť alebo cirkev, ktorá vznikla v snahe reformovať náuku a/alebo praktiky väčších a starších náboženstiev alebo cirkví (napr. adventisti, lefébristi atď.). Zvyčajne prijíma náuku pôvodnej skupiny, ale má aj nové, odlišné idey. Pre takúto (nedávno) odštiepenú skupinu možno používať vhodnejšie pojmy ako nové náboženstvo, nové náboženské hnutie alebo nová religiozita. 2. Podľa niektorých kresťanov sú nimi označované relatívne nové, skôr menšie atypické náboženské spoločnosti, buď výslovne mimo kresťanské, alebo odmietajúce pojatie nimi preferovaného kresťanstva (mormóni, kvakeri, moonisti atď.). V takomto prípade navrhujú označenie alternatívne náboženstvo/religiozita, alternatívne náboženské hnutia. 3. Náboženské spoločnosti, v ktorých prevláda tendencia autoritárska, uzavretosti, fanatizmu, neznášanlivosti, selektovanie informácií atď. Takáto skupina by mala byť konkrétne označovaná ako autoritárska,

300 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i uzatvorená neznášanlivá náboženská skupina (spoločnosť, organizácia, či cirkev). 4. Náboženská spoločnosť, ktorá svojim stúpencom škodí, zvyčajne vymývaním mozgov (angl. brainwashing ), násilím až vražednými alebo samovražednými tendenciami. V tomto prípade ide o deštruktívne, škodlivé, nebezpečné, zločinné náboženské skupiny (spoločnosti, organizácie) alebo deštruktívny kult. Dôsledkom rozdielov medzi pôvodným (často väčšinovým) náboţenským spoločenstvom (napr. cirkvou) a od neho oddelenou menšinou (sektou), sa na začiatku 20. storočia stal výraz sekta sociologickým pojmom. Do sociológie náboţenstva ho vniesol Max Weber ( ). Intenzívne sa zaoberal problémom diferenciácie náboţenských organizácií. Ako hlavný rozdiel medzi cirkvou a sektou vnímal v zdôraznení aktu vlastnej vôle spojenej s účasťou v sekte na rozdiel od príslušnosti k cirkvi, vznikajúcou väčšinou po narodení, bez vlastnej vôle (Weber, 1998). Protiklad medzi cirkevnou a sektárskou orientáciou náboţenskej skupiny podrobne rozpracoval jeho ţiak, nemecký protestantský teológ Ernst Troelsch ( ). Vo svojom diele o sociálnych náukách kresťanských cirkví (Die Soziallehren der christlichen Kirchen und Gruppen, 1912) pouţil sociologické metódy a rozvrstvuje celú plochu kresťanského zdruţovania do troch hlavných typov, ktoré sa vyskytujú v celých kresťanských dejinách (In Filipi, 2000, s ): 1. typ cirkevný ústav milosti a spásy, ktorý môţe do svojho stredu prijímať masy a ľahko sa prispôsobuje svetu; 2. typ sektový slobodné zdruţenie prísnych a uvedomelých kresťanov obmedzené na malý okruh tých, ktorí v odvrátenosti od sveta usilujú vo svojom strede o radikalizmus poriadku lásky a svätosti; 3. typ mystický zvnútornenie kresťanských ideí, ich presun do roviny osobného myslenia, takţe k utváraniu skupín dochádza prísne personálne. Troelsch svojou sociologickou analýzou do istej miery pojem sekty rehabilitoval (aspoň v odborných kruhoch). Na druhej strane v poslednom období, zvlášť vplyvom masmédií, nadobudlo slovo sekta výrazne negatívne konotácie ako pejoratívne slovo, ktoré vyjadruje nesúhlas, odmietanie a podozrenie z náboţenskej či spoločenskej deviácie, resp. sa pouţíva ako nadávka. Aj z hľadiska

301 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. sociálnej psychológie býva sekta najčastejšie označovaná ako totalitná náboţenská skupina. Zo psychologického hľadiska Hassan (1994) hovorí o sekte vtedy, ak ide o skupinu, ktorá vyuţíva prvky psychickej manipulácie, ovplyvňuje správanie, preţívanie a myslenie jednotlivca a tým rozkladá ľudskú identitu a nahrádza ju identitou novou. Protestantský teológ Pavel Filip (2000, s. 20) upozorňuje, ţe hranica medzi sektou a cirkvou je málo zreteľná preto, ţe kaţdá cirkev vo svojom strede nesie sektárske tendencie, pocity výlučnosti, nároky na absolútnu pravdu, fanatizmy najrôznejšieho druhu a kaţdá sekta má zvlášť počnúc druhou generáciou tendenciu stať sa cirkvou, oslabiť svoj radikalizmus, relativizovať prvotné parametre, a tým dosiahnuť väčšiu mieru prijateľnosti so strany svojho okolia. Bez cirkvi by nebolo sekty a cirkev je matkou sekty. Podľa nemeckého teológa Reinharta Humella (1998, s. 39) patrí sekta medzi pojmy, ktoré definujú vzťah terajšieho väčšinového náboţenstva, respektíve väčšinovej kultúry, k odštepenej organizovanej menšine, ale ešte stojí v hlavnom náboţenskom a kultúrnom prúde spoločnosti. Na rozdiel od nej sa kult nachádza mimo tohto hlavného prúdu, buď je importovaný zvonku (napr. Indické hnutia guru, nové východoázijské náboţenstvá), alebo predstavuje náboţenské inovácie (napr. scientológia, kulty ufo). Z etymologického hľadiska latinský termín cultus pôvodne znamenal uctievanie, náboţenské uctievanie, zboţňovanie alebo bohosluţbu. Mohlo ísť o uctievanie dajakej osobnosti, myšlienky, veci či práce. Podľa Reháka (2007) deštruktívne kulty často vystupujú so svojím spásonosným programom, schopným zachrániť ľudstvo pred katastrofou. Ich proklamované a skutočné ciele sa fakticky odlišujú. Vytvárajú predstavy svätého majstra, neomylnej autority vodcu, Bohom osvieteného zakladateľa, ktorého vôli a učeniu sa stúpenci kultu musia bezpodmienečne podrobiť. Na Slovensku sa slovom sekta označujú vysoko autoritárske skupiny náboţenského charakteru, ktoré vyţadujú absolútnu poslušnosť a podriadenosť vodcovi. V deštruktívnom kulte sa naopak uctievajú viac vonkajšie rituály. Typicky deštruktívne je ničivé pôsobenie danej skupiny na psychickú aj fyzickú integritu človeka. Termín sekta a deštruktívny kult sa obsahovo síce líšia, ale pojmovým rozsahom sú takmer totoţné (Škodová, 1996)

302 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i 7.2 Typológia siekt a deštruktívnych kultov V nových náboţenských hnutiach a sektách rozlišuje Edward Antony McCarty, arcibiskup z Miami (1997, s ) nasledovné prúdy: formy blízke kresťanstvu a polokresťanské formy ako sú Svedkovia Jehovovi a Mormoni. Kaţdé z týchto hnutí má svoju vlastnú podobu, ale ich spoločnými znakmi sú získavanie nových členov, milenarizmus a podnikateľské organizačné rysy; ezoterické formy, ktoré vyhľadávajú zvláštne vnuknutia a spoločne zdieľajú tajné poznanie a náboţenský okultizmus (spiritizmus, rozekruciáni, gnosticizmus, New Age); filozofické a kultové prúdy východnej povahy, ktoré sa však rýchlo prispôsobujú podmienkam nášho kontinentu. Patrí k nim Hare Krišna, Boţské svetlo a iné skupiny prinášajúce mysticizmus a skúsenosti v komunite; skupiny, ktoré vychádzajú z veľkých ázijských náboţenstiev z budhizmu (Seicho no ié), hinduizmu (jóga) či z islamu (Bahai); sociologicko-náboţenské prúdy, napr. Moonova sekta alebo Nová Akropola, ktoré spoločne s náboţenským záţitkom predkladajú i presne vymedzené ideologické a politické ciele Typy organizačných štruktúr Abgrall (2000) ako aj väčšina ďalších odborníkov na danú problematiku rozdeľuje sekty a deštruktívne kulty do týchto troch štruktúr: 1. Pyramídová štruktúra Organizačné usporiadanie v tvare pyramídy zabezpečuje hierarchizáciu vedenia, moci aj rôznych výhod a zásad. Čím je člen vyššie v štruktúre, tým má viac výhod, čím je niţšie, tým väčšie mnoţstvo rôznych vodcov má nad sebou a tým viac sa musí podriaďovať. Takto sa z manipulátorov na niţšom stupni stávajú obete manipulátorov stupňa vyššieho. Postupovať vyššie moţno v štruktúre iba pomaly, stupeň po stupni, podľa zásluh a poslušnosti. Jednotlivec sa dostáva k informáciám len cez priameho nadriadeného, preto sú všetci od seba veľmi závislí, čo udrţuje členov pod neustálym tlakom. Príkladmi tejto štruktúry sú Náboţenská spoločnosť Svedkovia Jehovovi, Cirkev Jeţiša Krista svätých neskorších dní Mormoni, Amway

303 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. 2. Pavučinová štruktúra Niektoré sekty fungujú v štruktúrach pripomínajúcich pavučinu. Prepletá sa v nich niekoľko pyramídových štruktúr, ktoré majú rôzne funkcie. Takto kaţdý útok vedený proti časti sekty pravdepodobne stroskotá. Pokiaľ sa podarí zničiť nejakú štruktúru, bude môcť byť okamţite rekonštruovaná. Príkladom takejto pavučiny je Scientológia, v ktorej sa prepletajú organizačné schémy zaloţené na pseudoreligiozite. 3. Štruktúra v tvare hviezdy Stredom takejto organizácie je guru a jeho stúpenci tvoria obvod útvaru. Informácie idú z centra priamo do periférie a naopak. Takto často fungujú sekty, ktoré začínajú, alebo tie, ktoré sa rozvíjajú pomaly, ako napríklad špiritistické, modlitebné a ozdravovacie. V nich je kontakt s vodcom a jeho priamy vplyv na kaţdého člena zaistený práve on rozdeľuje energiu kaţdému členovi. Barrett (1998) rozšíril tieto tri základné podoby o 4. sférickú štruktúru, ktorá je charakteristickejšia pre očistné skupiny ako pre skutočné donucovacie systémy. V tejto štruktúre emočné a vzťahové výmeny zaberajú priestor, v ktorom kaţdý účastník zastáva podobnú úlohu bez skutočnej hierarchizácie Satanizmus Spomedzi obzvlášť negatívnych deštruktívnych kultov vyberáme na tomto mieste satanizmus. Jeho isté formy predstavujú váţne sociálnopatologické dôsledky pre jednotlivcov, rodinu i spoločnosť zvlášť tým, ţe sú spojené s inými spoločensky škodlivými javmi, ktoré zvyčajne patria do oblasti juvenilnej kriminality (pozri kap. 4). Na otázku, či je satanizmus sektou, sa dá odpovedať skôr negatívne. Z hľadiska náboţenskej sociológie a religionistiky ide o nenáboţenský fenomén, ktorý patrí medzi deštruktívne pseudonáboţenské kulty s ezoterickým pozadím o ktorom však je moţné povedať, ţe má určité prvky sektárskeho správania (v negatívnom zmysle slova), akými je ezoterimus (utajovanie), odmietanie spoločnosti a ešte radikálnejšie odmietanie cirkvi (obzvlášť Katolíckej cirkvi), dôraz na záţitok (do určitej miery aj duchovný ), elitárstvo, dualizmus. Satanizmus nemá kresťanský pôvod, ale vychádza aj z kresťanskej (katolíckej)

304 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i vierouky, symboliky, liturgie a morálky, aby ju negoval, parodoval a prevracal. Podľa viacerých odborníkov venujúcich sa problémom siekt, okultizmu a satanizmu, ako aj samotných satanistov, fenomén satanizmu je širokospektrálnym nekonzistentným hnutím. Český psychiater a pastoračný terapeut Prokop Remeš (1998) píše, ţe satanizmus nie je sekta ani organizácia s jednotnou štruktúrou. Satanizmus je hnutie, ktorého jednotlivé skupiny vznikajú a zanikajú bez akýchkoľvek väzieb na predošlé. Podstatou tohto hnutia je vzbura. Tomu zodpovedá aj známy thelemický zákon mága Aleistera Crowleyho: Rob, čo chceš, to nech je tvoj celý zákon. Napriek tomu sa v rámci svetového satanizmu dajú rozlišovať určité smery. Remeš (1998) veľmi výstiţne rozlišuje tri základné podoby satanizmu (In Mátel, 2008): 1. Satanizmus ako antináboţenstvo ide o náboţenský satanizmus, kde prichádza k uctievaniu Satana ako reálnej bytosti. Jeho korene vychádzajú z pohanstva a v priebehu stredoveku sa prejavil ako jeden z inšpiračných zdrojov ľudovej zboţnosti. V tomto smere ide často o tvrdý satanizmus (angl. hard satanism), ktorý bol v minulosti zvlášť charakterizovaný vykonávaním krvavých rituálov. Za najväčšieho satanistu 20. stor. je povaţovaný Angličan Aleister Crowley ( ), ktorý sám seba vyhlasoval za Antikrista, mága a beštiu 666, ale v skutočnosti bol skôr mágom a okultistom neţ satanistom. 2. Satanizmus ako antimorálka ide o pomerne organizované skupiny, ktoré sami seba ironicky nazývajú cirkvi. Jej hlavnú skupinu predstavuje kalifornská Church of Satan (Cirkev satanova). Za jej zakladateľa a uznávaného vodcu novodobého satanizmu je povaţovaný Anton Szandor LaVey ( ), autor Satanskej biblie (1969). Jeho ţivotnou filozofiou bol egoteizmus, ktorý sa vyjadruje oslobodením od akýchkoľvek pút konvencie, slabošskej morálky, zboţstvením seba samého. Ide teda o akýsi mäkký satanizmus (soft satanism), ktorý okrem prejavov antikresťanstva pouţíva prvky mágie, okultizmu, čarodejníctva a spiritizmu. Satan nie je chápaný ako reálna osoba. V centre tohto smeru satanizmu nie je ani tak samotná osoba satana, ale človek ako miera všetkých vecí. La Veyovský smer satanizmu sa stal výnosným obchodom a jeho knihy sa stali bestsellermi. 3. Satanizmus ako antikultúra predstavuje jedincov a skupiny, ktorí často o Satanovi nič nevedia. Vyznávajú svoju vlastnú verziu satanizmu na základe počutia a čítania satanistickej literatúry, filmov alebo

305 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. z hudby. Ide o akýsi mládeţnícky satanizmus, pretoţe sa mu venujú zvyčajne mladí ľudia, či uţ skupiny alebo osamelí jedinci ţijúci na okraji spoločnosti. Viacerí z nich sú fanatickí poslucháči metalovej hudby a výstredne nosia symboly satanizmu (pentagramy, obrátené kríţe). U mnohých ide len o krátkodobú vzburu. Bruce G. Frederickson (1993) hovorí o satanizme v podaní samoukov. V porovnaní s predošlými dvomi skupinami sú nezávislí samoukovia často nebezpečnejší a ich správanie prechádza do kriminálnych činov. 7.3 Dôvody vstupu, nábor, členstvo v sekte a jej opustenie Aby spoločnosť náleţite reagovala na nebezpečenstvo siekt a satanizmu, treba, aby sa skúmali aj dôvody ich šírenia. Jednou z hlavných príčin je nenaplnená základná ľudská túţba po spoločenstve a príslušnosti. Všeobecne v sektách ide o to, ţe hľadajúci (zvyčajne mladý) človek sa dostáva do spoločenstva, čo mu ponúka pocit spolupatričnosti a základné hodnoty, o ktoré bol v rodine alebo v spoločnosti ochudobnený a ktoré potrebuje na svoj prirodzený vývoj. Dostáva sa mu toho, čo mu v ţivote chýbalo. Pocit príslušnosti k druhým, vedomie, ţe niekam patrí, ţe má svoju hodnotu, ţe o jeho prítomnosť medzi ostatnými niekto stojí. A práve v tom je sekta nebezpečná, ţe utvára ilúziu rodiny a sugeruje dojem spoločenstva, ktoré prichádzajúceho prijme lepšie ako v rodine. Max Kašparŧ (2006, s. 74) ako jeden z dôvodov vstupu do sekty uvádza, ţe človek má okrem svojej telesnej a duševnej stránky aj stránku spirituálnu. A tento náboţenský rozmer človeka nemoţno potlačiť. Stať sa členom sekty je dobrodruţnejšie a zaujímavejšie ako sa stať kresťanom v tradičnej cirkvi. Navyše, niektoré nekresťanské smery nemajú na svojich členov nijaké väčšie morálne ani etické nároky. V plnej miere to platí o satanizme. Nebezpečenstvo a príťaţlivosť siekt spočíva potom v ponuke rýchleho a jednoduchého vyriešenia ţivotných problémov a zodpovedania ťaţkých otázok. Sekta príde a ponúka riešenie, ktoré v beţnom ţivote nikto rozumný neponúka. Preto sekta cielene vyhľadáva ľudí ţivotne nezakotvených, lavírujúcich v názoroch alebo v inom zmysle problémových. Ale sekty môţu pôsobiť aj v rôznych zariadeniach sociálnych sluţieb a tieţ cez opatrovateľskú sluţbu. Zdeněk Vojtíšek v rozhovore s Tomášem Novotným (1994, s. 46) výstiţne uviedol, ţe rozum pri pripojení sa k sekte nehrá veľkú úlohu

306 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i Základné role hrajú skôr psycho-sociálne dôvody. Medzi psychologické príčiny, ktoré vovádzajú vstúpiť do siekt či nových náboţenských hnutí, treba uviesť neistotu, úzkosť a strach človeka v dnešnom svete, spôsobené hodnotovou krízou a rýchlymi a závaţnými zmenami, ktoré vyvstávajú v súčasnej spoločnosti, ďalej húţevnatý a tvrdý boj o ţivot. Medzi spoločenskými faktormi, ktoré spôsobujú či podmieňujú tento fenomén, treba zdôrazniť krízu rodiny. Prázdnota a samota, do ktorej upadajú členovia rodiny v dôsledku rozpadu a ochladnutí rodinného ţivota, poskytujú týmto skupinám výnimočné vnímavé prostredie pre priamu a účinnú akciu na poli rodiny, ktorú dnes niektorí opúšťajú a iní znevaţujú. V rámci stratégie šírenia sa sekty zameriavajú na zvláštne kategórie osôb. Nie všetci podliehajú rovnakou mierou príťaţlivosti týchto skupín. Všeobecne moţno povedať, ţe najpravdepodobnejšími kandidátmi sú ľudia, u ktorých nachádzame nedostatky rôzneho typu, akými sú napríklad ľahko psychicky zraniteľní ľudia, osoby nachádzajúce sa v zloţitých morálnych či rodinných situáciách, mladí ľudia bez silných rodinných väzieb a tradícií alebo ľudia, ktorý z rôznych dôvodov majú problémy s cirkvou. Michal Baláţ (1998, s. 106) upozorňuje, ţe predovšetkým mladí ľudia patria medzi tých, u ktorých sekty nájdu svoje pôsobenie. Nesmie nás ale prekvapiť, keď narazíme tieţ na príslušníkov bohatých vrstiev. Jestvujú univerzitné, mládeţnícke a profesionálne skupiny, ktoré vyvíjajú vytrvalú činnosť v odpovedajúcich prostrediach. Určité skupiny hľadajú prívrţencov v stredných a vyšších vrstvách a medzi podnikateľmi. Skupiny, inšpirujúce sa východnými náboţenstvami a určitými filozofickými prúdmi, vyhľadávajú osoby na istej kultúrnej úrovni a so záľubou v ezoterizme. Úspech nových náboţenských hnutí a siekt nezávisí len od sociologicko-kultúrnych príčin či od duchovných túţob. Veľkú mieru musíme pripísať tieţ vyuţitiu komunikačných procesov a stratégií šírenia. Pouţívajú rafinované, často neetické metódy manipulácie fyzické, psychické aj materiálne, čo vedie k tomu, ţe sa jedinec stáva závislým od skupiny. Získavanie členov a šírenie učenia patria k hlavným záujmom siekt a deštruktívnych kultov. Náborári musia sami vedieť konať presvedčivo a lákavo. Uţ to, ţe sa nováčik stretáva s radom úprimných a oddaných členov pôsobí pravdepodobne väčším dojmom ako náuka alebo

307 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. organizácia. Vybudovanie si dôvery je základným predpokladom získavania nových ľudí. Členovia sekty sú zväčša úprimní ľudia a hlavne sú presvedčení, ţe rozširovaním členstva sa angaţujú za záchranu ľudstva. Pretoţe sú zmanipulovaní, veria bezvýhradne všetkému, čo pri nábore tvrdia. Ten, kto je zmanipulovaný, to sám na sebe nepozná, pokiaľ mu to niekto iný nepomôţe prehliadnuť, a preto majú pocit, ţe konajú slobodne. Náborári sú špeciálne školení na výber a nadviazanie kontaktu s rôznymi typmi ľudí (Keden, 1990) Správanie agitátora pri nábore Dôleţitý je samotný postup agitátora, teda osoby, ktorá privádza ľudí do skupiny. Pri prvom kontakte s cudzím, nezainteresovaným človekom sa snaţí agitátor vybudovať dôverný a stabilný vzťah slušným a priateľským postojom, vystupovaním, prejavením porozumenia, úsmevom, nevtieravosťou a láskavosťou. Agitátor pôsobí ako priateľ, a preto sa mu ľudia často zdôveria a porozprávajú mu o svojom súkromí, pričom netušia, ţe tieto informácie budú časom pouţité proti nim. Agitátor kladie otázky zamerané na univerzálne platné hodnoty, napr. Chcete pomôcť nastoliť mier na svete? Chcete pomôcť hľadajúcim? Chcete byť šťastný? Chcete, aby vám Boh pomohol? Na otázky takéhoto typu ľudia odpovedajú často kladne, aby nevyzerali amorálne, čoho sa chytia a vyuţijú to. Ponúka riešenie na všetky celosvetové problémy, cesty šťastia, záchranu budúcich generácií, pričom vyuţíva slová ako vedecký, skutočne kresťanský, vzdelávací, terapeutický, liečebný, a odvoláva sa na svoju skupinu a skutočného zakladateľa, ktorý vie, ako spasiť svet. Nápadne často opakuje meno svojho vodcu a jeho poslanie, čo robil, čo si myslí a reprodukuje jeho názory. Je viditeľne jeho vzorom, aţ idolom. Počas rozhovoru cieľavedome pátra po nedostatkoch a ťaţkostiach partnera, čo vyuţije na to, aby mu ponúkol aj vyriešenie konkrétnych osobných problémov a sebazdokonaľovanie. O sebe a skupine pritom ţiadne konkrétne informácie nedáva, na otázky odpovedá vyhýbavo a všeobecne. Tvrdí, ţe všetko sa dozvie na spoločnom podujatí, na ktoré je srdečne pozvaný. Môţe to byť spoločné modlenie za svetový mier a spásu ľudstva v nejakom byte alebo na verejnom mieste, spoločný

308 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i spev, vzdelávací program, prednáška, koncert s exotickou hudbou, ochutnávka vegetariánskych jedál, kurzy komunikácie a iné terapeutické a liečebné skupinové stretnutia. Na podobné podujatia sa často pozýva aj plagátmi a inými formami. Ako organizátor sa často uvádza bliţšie neurčovaná medzinárodná študentská organizácia, terapeutické centrum, vzdelávacia inštitúcia a pod. (Škodová, 2000). V náborovom procese sú známe tri druhy metód, ktoré agitátor vo svojej činnosti vyuţíva (Nowakowski, 2006): 1. Metóda emocionálneho vplyvu ide o tzv. bombardovanie láskou. Pokiaľ človek podľahne zvedavosti alebo nátlaku a navštívi takéto skupinové podujatie zhubného kultu, zaţije na prvých stretnutiach ako moţný budúci člen tzv. love bombing teda bombardovanie láskou. Táto spočíva v prijatí so srdečnosťou, otvorenosťou a priateľskosťou. Ide o hrejivú atmosféru, úsmevy, pochopenie, ústretovosť, uvoľnenie, bezvýhradné prijatie a lásku ostatných členov. Je nesporné, ţe človek preţije subjektívne pocity skutočného šťastia, keď ho iní ľudia zahrnú bezvýhradnou láskou. Výsledkom teda je, ţe vzniká emocionálna pupočná šnúra s členmi skupiny. Treba si však uvedomiť, ţe love bombing nie je láska skutočná. Okrem toho trvá len niekoľko dní. Uţ tento záţitok je v prostredí deštruktívneho kultu začiatkom a súčasťou cielenej psychickej manipulácie, ktorej človek môţe veľmi ľahko podľahnúť aj v priebehu niekoľkých hodín. 2. Metóda kamufláţe ide o aktivity, produkované samotnou skupinou, ktoré sa nejavia ako jej vlastné. Sú to organizácie na pohľad zdanlivo nezávislé, ale v skutočnosti sú skupinou udrţiavané a kontrolované. Propagujú heslá ako veda, kultúra, ekológia, humanitárna pomoc, charitatívna činnosť, svetový mier a pod. V pozadí ide o aktivity na podporu spoločenstva. Kamufláţ je vyuţívaná i pri snahe preniknúť do škôl, či rôznych mládeţníckych skupín. Nedávno sa na Slovensku objavili informácie o prednáškach o drogách na základných školách, ktoré intenzívne ponúka predstaviteľ neziskovej organizácie Slovensko bez drog. Podobnosť s oficiálnou protidrogovou kampaňou scientológov je do očí bijúca. Nechýba ani časté citovanie publikácií L. R. Hubbarta, zakladateľa Scientologickej cirkvi (por. Ďurajková, In Rozmer, 1/2001, s ) 3. Metóda autority ide o zneuţívanie prestíţe populárnych osobností a autorít (politikov, vedcov, hercov) ako i hodnoverných inštitúcií na podporu skupiny

309 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. Nevedomosť o agitačnej činnosti siekt je príčinou mnohých zbytočných rozčarovaní, niekedy dokonca osobných drám. Ţiadna sekta nepouţíva rovnaké metódy na lákanie členov, preto najsilnejšou zbraňou proti manipulácii členov siekt vykonávajúcich nábor je sebapoznanie a zdravá dávka sebaistoty. Pokiaľ človek vie, kto je a v čo verí, je menej prístupný tomu, aby menil svoje hodnoty Vznik závislosti od deštruktívnych siekt a kultov Ak človek vstúpi do zhubného kultu, prvých niekoľko týţdňov, či mesiacov je pre neho radostných. Kaţdý sa na neho pozerá s veľkou úctou ako na niekoho veľmi výnimočného a mimoriadneho. Nový člen však netuší, čo ho o chvíľu čaká. Postupne sa stáva závislým od určitej skupiny. Psychický stav obete sekty a obete drogovej závislosti je takmer totoţný. Rozdiel medzi drogovou závislosťou a závislosťou od deštruktívnej sekty spočíva v tom, ţe človek závislí od heroínu má slabé chvíľky, keď si uvedomí, ţe má problém a svoju závislosť vyhodnocuje ako negatívnu, napr. v dôsledku nepriaznivého zdravotného stavu. Obeť sekty sa nevníma ako zlá alebo konajúca zlo. V obidvoch prípadoch však závislosť začína fantastickým a báječným záţitkom zvláštneho, dosiaľ nepoznaného druhu. Na prvý pohľad by mohla vzniknúť námietka, ţe ide o dva celkom odlišné javy, pretoţe drogová závislosť je vyvolaná poţívaním konkrétnej chemickej látky, čo nie je porovnateľné s vnímaním určitej náboţenskej doktríny. Omyl spočíva v tom, ţe aj psychické vnímanie je podmienené a aj nasledované tvorbou chemických látok na nervových zakončeniach, čím sa náklonnosť zafixuje ako príjemná alebo nepríjemná. Je to tzv. funkcia odmeny mozgovej kôry podmienená tým, ţe sa do mozgu vylúčia endogénne drogy a obete sa zmocní pocit šťastia, spokojnosti, blaţenosti a niekedy aţ extázy. Narkoman teda dostáva drogy zvonka a obeť sekty si ich vyprodukuje vo vlastnom tele (Rehák, 2007). Aj podľa Abgrala (2000, s. 15) jestvujú medzi toxikomanom a sektárom do očí bijúce podobnosti. Podobne ako toxikoman podlieha povolenej či nepovolenej droge, podlieha stúpenec sekty systému myslenia od ktorého sa stáva závislým. Medzi symptómy závislosti u obete zaraďujeme (Rehák, 2007): Všetky problémy a vzťahy sú jedincovi zrazu ľahostajné, konzument prvej dávky z kuchyne sekty sa cíti ako v siedmom nebi. Prejavuje sa

310 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i to neschopnosťou samostatne myslieť, zapochybovať alebo klásť si otázky o náboženských informáciách, či autoritách, ktoré ich vyslovujú. Osvietenie často prebieha pri slávnostných príležitostiach, kde sa dajú využiť prostriedky davovej psychózy (strhujúca hudba, meditácie, roztlieskavači, vonné tyčinky atd.), ktoré v ľuďoch vyvolávajú buď hystériu a silnú emotívnu atmosféru alebo tajuplné ponorenie sa do seba. Presvedčenie o nadradenosti a spravodlivosti myšlienok, ktorými je obeť ovládaná. V porovnaní s ostatným svetom až odmietanie svojej ľudskej podstaty, ktoré vrcholí do pocitu božskosti. Obeť má tiež vnucujúcu predstavu, že iba jeho spôsob priblíženia sa k Bohu je ten správny a jedine prijateľný aj pre všetkých ostatných. Podstatou tejto návykovej závislosti je pocit istoty, že jeho viera je jediná záruka spokojného žitia. Magické presvedčenie, že Boh napraví všetky chyby i osobnosť obete. Nekompromisná náchylnosť na úsudky, že okolitý svet je chybný a hriešny. Obeť je fascinovaná pocitom úžasného šťastia až náboženskej extázy. Po okamžikoch dokonalého šťastia prichádzajú ťažké chvíle. Namiesto očakávania sa dostavuje nezáživná a namáhavá práca pre skupinu. Obeť počúva len to, aká je zlá a hriešna. Preto sa zvýšenou usilovnosťou, disciplínou a oddanosťou snaží dosiahnuť, aby bola znovu hodná účasti na vytúženom zážitku. Postupne dochádza k psychosomatickým ťažkostiam a ochoreniam akými sú bolesti chrbta, nespavosť, migrény, zvýšený krvný tlak. Obeť sa môže stať postupom času dezorientovaná, pochybovačná, až na pokraji duševného a telesného zrútenia. Táto metóda cukru a biča vyvoláva v obeti pocit podobný ako pri drogovej závislosti. Jedinec sa v duchu neustále zaoberá len tým, ako sa dostať k ďalšej dávke a je pre to ochotný urobiť alebo zniesť skoro všetko. Ak sa uţ adept úspešne stane členom deštruktívnej sekty alebo kultu, je schopný po krátkom čase osvojiť si absurdné predstavy o konci sveta alebo o záchrane a večnom ţivote. Kaţdý detail v dennom ţivote podobného spoločenstva mení hodnotový systém nového

311 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. prichádzajúceho o 180 stupňov. Keď sa viera upevňuje a člen sekty je lapený v kaţdodennej neutíchajúcej drine, hodnoty a správanie sa menia, pričom staré sú potláčané. Členovia sa stanú takí oddaní svojmu vodcovi, ţe urobia takmer čokoľvek pre to, aby sa dostali do jeho uţšieho okruhu Nová identita členov sekty Je nesmierne dôleţité pochopiť ako sekty dávajú novú identitu svojim členom. Edgar Schein vo svojej knihe Násilné presviedčanie (In Hassan, 2007, s. 72) opisuje proces psychickej manipulácie pomocou modelu pretvárania myslenia Kurta Lewina: 1. Rozmrazovanie dezorientácia, zmätenie; zbavenie zmyslov alebo presýtenie zmyslov; fyziologická manipulácia (spánková deprivácia, deprivácia súkromia, zmena stravy); hypnóza (veková regresia, predstavy, vizualizácie, rozprávanie rozprávok a metafory, lingvistické dvojité väzby, vyuţívanie sugescie, meditácia, chválospevy, modlenie, spievanie); spôsobiť, aby jednotlivec pochyboval o sebaidentite; predefinovať minulosť jednotlivca (implantovať falošné spomienky, zabudnúť na pozitívne spomienky minulosti). 2. Zmena vytvorenie a uvalenie novej identity krok za krokom (formálne v rámci indoktrinačných sedení a neformálne členmi, nahrávkami, knihami a pod.); pouţívanie techník na zmenu správania; mystická manipulácia; pouţívanie hypnózy a iných techník na zmenu myslenia. 3. Opätovné zmrazenie posilnenie novej identity odloţí sa stará identita (oddelenie od minulosti, obmedzený kontakt alebo prerušenie od priateľov a rodiny); vzdanie sa významného vlastníctva a darovanie majetku; začiatok vykonávania aktivít spojených so sektou (verbovanie, vyberanie peňazí, presťahovanie sa spolu s členmi);

312 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i nové meno, nové šaty, účes, nový jazyk a tzv. nová rodina pokračovanie indokrinácie prostredníctvom workshopov, duchovnej opory, seminárov a pod Opustenie sekty Ľudia opúšťajú sekty a zhubné kulty najčastejšie tromi spôsobmi (Hassan, 1994): 1. dobrovoľné odídenie predstavuje najjednoduchší spôsob odchodu, ktorý si členovia zvolia sami na základe vlastného rozhodnutia. Títo členovia sa dokázali fyzicky dištancovať od kultu bez pomoci. Z takéhoto človeka sa stáva tzv. odpadlík. Väčšina členov obvykle odchádza po troch aţ štyroch rokoch pôsobenia v sekte. Niektorí však ţijú v sektách aj dlhé desaťročia. Odchod je dlhodobý proces, ktorý začína po väčších sklamaniach, ktoré sa dostavia po pominutí eufórie. Ak pochybnosti neprestanú, nastane kritická fáza vnútorných bojov so sebou samým. Dôvody k odchodu zo sekty sú rôzne. Môţe to byť rozhodnutie oţeniť sa alebo vydať a zaloţiť si rodinu s človekom, ktorý nie je členom. 2. vyhodenie v prípade, ţe člen uţ fyzicky alebo psychicky vyhasol. Vyhodenia sa doţijú niektorí členovia, ktorí jej spôsobujú problémy, napríklad preto, ţe nie sú schopní postarať sa sami o seba v dôsledku choroby, iní kladú príliš veľa otázok, neriadia sa všetkými príkazmi či podrývajú autoritu. A tak najjednoduchší spôsob pre vodcu alebo vedenie sekty ako sa ich zbaviť je vylúčiť ich. Vylúčenie je často prezentované pred ostatnými členmi negatívne, čím sa v skupine vyvoláva strach, ţe by takto mohol dopadnúť aj niekto ďalší. Potom sa ostatní o to viac snaţia dodrţiavať pravidlá sekty. Ľudia, ktorí boli z deštruktívnych siekt vyhodení, sú na tom zo všetkých bývalých členov najhoršie. Cítia, ţe ich odmietla nielen ich skupina, ale aj samotný Boh. Väčšina venovala sekte celý svoj ţivot, čas, energiu a nepochybne aj majetok. Bolo im povedané, ţe sekta je ich rodina, ktorá sa o nich postará do konca ţivota. A tak títo ľudia, posadnutí strachom z vonkajšieho sveta, boli vyhnaní tam, kde panuje podľa ich názoru zlo a temnota. Pre mnohých vyhodených členov sa samovraţda stáva jedinou alternatívou ich trápenia. 3. odchod, resp. výstup za pomoci výstupového poradcu výstup zo skupiny prebieha na základe vypracovanej stratégie za pomoci

313 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. výstupového poradcu alebo kvalifikovaného tímu pozostávajúceho zo psychológa, sociálneho pracovníka, právnika, či teológa spolupracujúceho s rodinou. Dôvodom na výstup môţe byť situácia, keď člen stratí dôveru vo vedení sekty a zmocnia sa ho pocity úzkosti a viny nad činmi, ku ktorým ho skupina donútila a ktoré nezodpovedajú jeho hodnotovému systému. I keď je niekto mimo sekty uţ niekoľko rokov, neznamená to, ţe je uţ bez problémov. Vhodný spôsob, ako identifikovať a riešiť problémy je stretnutie s bývalými členmi sekty. Po odchode zo sekty sa bývalý člen potrebuje zaradiť naspäť do beţného ţivota. Prvé tri mesiace sú zvyčajne pre kaţdého najťaţšie. V tomto čase je člen sekty závislejší od rodičoch viac, ako by sa od adolescenta očakávalo. Rodičia a ostatní členovia rodiny potrebujú byť pripravení na trávenie svojho voľného času s bývalým členom, keď sa púšťa do nových vecí, ktoré sú pre rodičov úplne samozrejmé. V ďalšej fáze dochádza k integrácii pre-kultovej a post-kultovej identity a bývalý člen by mal byť schopný vrátiť sa do školy alebo práce. Niektorí začnú upozorňovať iných na nebezpečenstvo deštruktívnych siekt a kultov, prípadne začnú spoluprácu s tímom výstupových poradcov ako jeden zo spôsobov vyjadrenia svojho hnevu proti tomu, ţe boli manipulovaní skupinou alebo vodcom sekty, či kultu. Strach rodičov z toho, ţe by sa ich dieťa mohlo vrátiť do sekty je reálny, najmä ak rodičia pozorujú frustráciu pri zápase svojho dieťaťa o obnovenie ţivota mimo skupiny. Rodičia môţu prehnanou starostlivosťou skutočne predĺţiť závislosť člena rodiny. V niektorých prípadoch mu rodičia platia drahé nájomné a podporujú ho v nezamestnanosti. Neočakávajú, ţe si ich dieťa pohľadá prácu a postará sa samé o seba (Škodová, 2000). 7.4 Sociálna patológia siekt Na území Slovenskej republiky po roku 1989 nastal prirodzený kvalitatívny posun vo vzťahu štátu a cirkví, ktorý sa následne prejavil v legislatívnej úprave ich postavenia. V súčasnosti sú v právnom poriadku Slovenskej republiky zadefinované a štátom akceptované tie cirkvi a náboţenské spoločnosti, ktoré sú registrované podľa zákona č. 308/1991 Z. z. o slobode náboţenskej viery a postavení cirkví a náboţenských spoločností v znení neskorších predpisov (najmä zákona č. 201/2007 Z. z., ktorý upravuje registráciu cirkví)

314 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i Cirkvou alebo náboženskou spoločnosťou sa podľa tohto zákona rozumie dobrovoľné združenie osôb rovnakej náboženskej viery v organizácii utvorenej podľa príslušnosti k náboženskej viere na základe vnútorných predpisov príslušnej cirkvi alebo náboženskej spoločnosti. Cirkvi a náboženské spoločnosti podľa tohto zákona sú právnické osoby. Môžu sa vzájomne združovať, utvárať komunity, rehole, spoločnosti a obdobné spoločenstvá. Štát uznáva len tie cirkvi a náboženské spoločnosti, ktoré sú registrované. (Zákon č. 308/1991 Z. z. v z. n. p., 4, ods. 1, 3, 4) Registrujúcim orgánom je Ministerstvo kultúry SR. Cirkev alebo náboţenská spoločnosť sa môţe uchádzať o registráciu, ak preukáţe, ţe sa k nej hlási plnoletých členov s trvalým pobytom na území SR a musia byť občanmi SR. V súčasnosti je u nás registrovaných 18 cirkví a náboţenských spoločností: Apoštolská cirkev Bahájske spoločenstvo v Slovenskej republike Bratská jednota baptistov Cirkev adventistov siedmeho dňa Cirkev bratská Cirkev československá husitská Cirkev Ježiša Krista Svätých neskorších dní Evanjelická cirkev augsburského vyznania Evanjelická cirkev metodistická Gréckokatolícka cirkev Kresťanské zbory Náboženská spoločnosť Jehovovi svedkovia Novoapoštolská cirkev Pravoslávna cirkev Reformovaná kresťanská cirkev Rímskokatolícka cirkev Starokatolícka cirkev Ústredný zväz židovských náboženských obcí Pokiaľ niektorá náboţenská skupina nie je registrovaná podľa vyššie zmieneného zákona, respektíve nesplnila atribút kladený na registráciu,

315 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. môţe sa zaregistrovať ako občianske zdruţenie alebo nie je registrovaná vôbec. Štátna registrácia prináša náboţenským skupinám nesporné výhody. Preto o ňu väčšina skupín tak usiluje. V našej spoločnosti panuje nesporné povedomie, ţe kto je registrovaný, je dobrý. Tak sa stáva získanie registrácie v očiach mnohých ľudí odporučením a zárukou neškodnosti. Tu však treba zdôrazniť, ţe registrácia sama o sebe ešte nie je zárukou, ţe nejde o sektu alebo náboţenský kult s negatívnymi dôsledkami pre jednotlivcov, rodiny, skupiny alebo spoločnosť. Sekty sa, podobne ako deštruktívne kulty, odlišujú od normálneho náboţenského spoločenstva niektorými typickými znakmi, ktoré sa nemusia vyskytovať vo všetkých kultoch a sektách súčasne. Medzi tie najzákladnejšie radíme (Škodová, 1996): 1. Autoritárske vedenie vodca má absolútny vplyv na učenie členov, vyţaduje sa úplná vernosť, oddanosť a podriadenosť vodcovi. Niektoré spoločenstvá môţu mať aj skupinu vodcov, ktorí sú hierarchicky rozdelení. Sú povaţovaní za neomylnú autoritu, pričom členovia sú vedení k prejavom bezvýhradnej závislosti od tohto proroka, ktorého učenie a vôľa sú vydávané za hlas boţí alebo absolútny zákon. 2. Skupina je väčšinou postavená na fundamentalizme. 3. Opozícia postavenia štýlu a podstaty vyznanie, prax a hodnoty sú v protiklade k vyznaniu, praxi a hodnotám prevládajúcej kultúry, často sa stavia do pozície súpera hlavných spoločenských inštitúcií. 4. Elitárstvo a výlučnosť učenie sekty je jedinou správnou ideológiou. Členovia sekty sú jediní schopní zachrániť ľudstvo od všetkého zlého a vyriešiť všetky krízy. 4. Šírenie dogmy členovia rozširujú učenie sekty, ktoré povaţujú za jedinú, výlučnú a neomylnú pravdu, ktorej treba veriť a o ktorej nikto nesmie pochybovať. Keď ju člen opustí, je ohrozený a zlyhal pri záchrane ľudstva. Skupina sa domnieva, ţe jedine ona je tá správna, zatiaľ čo všetci ostatní ţijú v klamstve a nevedomosti. Existuje prísny zákaz akejkoľvek kritiky a pochybnosti o učení sekty. Skupina potlačuje a znevaţuje ţivotne dôleţité potreby človeka, napríklad bráni rozvoju jeho osobnosti a vytváraniu vlastných názorov. 5. Presné pravidlá a zásady všetci členovia ich musia bez výhrad dodrţiavať, vodcovia si robia absolútny nárok na ţivot a konanie svojich členov aţ po kontrolu myšlienok a citového ţivota. Členovia sekty sú

316 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i cielenými technikami zbavovaní svojprávnosti a musia sa úplne podrobiť pravidlám skupiny. 6. Sankcie a tresty člen, ktorý sa bezvýhradne neprispôsobí sekte alebo deštruktívnemu kultu, je k tomu donucovaný rôznymi postihmi, trestami a obviňovaním zo zlyhania. Skupina vyţaduje slepú a bezpodmienečnú poslušnosť. 7. Viera je povýšená nad rozum dôraz sa kladie na pocity a emócie. Učeniu sekty treba veriť a nie o ňom premýšľať. 8. Ţivot jedinca sa pred vstupom do kultu povaţuje za celkom neúspešný. 9. Skupina rozdeľuje ľudí na priateľov a nepriateľov osoby ţijúce mimo skupiny sú povaţované za morálne a duševne zaostalé a primitívne, neosvietené a neschopné vyššieho poznania. 10. Prenasledovanie príslušníci kultu sú úplné izolovaní od okolitého sveta. Niektoré skupiny ţijú v komunitách alebo sa uchyľujú do odľahlých končín. Súkromný ţivot členov je do najmenších detailov naprogramovaný. Prísnym pravidlám podliehajú najmä stravovanie, sexualita a odpočinok. Niektoré sekty majú striktné nariadenia týkajúce sa oblečenia, účesu, ozdôb. Vyţaduje sa určité poznávacie znamenie medzi členmi. 11. Na prvom mieste v ţivote členov stojí práca a zhromaţďovanie finančných prostriedkov pre skupinu členovia sú vyuţívaní, aby jej všetok svoj majetok venovali. Sekty vyberajú neúmerné poplatky za semináre, kurzy a podobné aktivity skupiny. 12. Utajovanie informácií pred verejnosťou a pred menej pokročilými členmi mnohé organizácie udrţujú svoje skutočné učenie v tajnosti, a preto noví členovia sa dozvedajú do čoho sa pustili aţ pri zasvätení, keď uţ býva spravidla neskoro. 13. Členovia skupiny medzi sebou hovoria jazykom, ktorý je pre ostatných ľudí nezrozumiteľný, pretoţe pozostáva z veľkého mnoţstva nových slov a pojmov. Časté je aj výhradné vyuţívanie biblických argumentov, čo úplné vylučuje akúkoľvek voľnú komunikáciu. Pouţívajú sa aj rôzne deklasujúce frázy. 14. Väčšina skupín sa vyhráţa, ţe to bude mat pre člena nedozierne následky ak do skupiny nevstúpi alebo z nej naopak vystúpi člen, ktorý sa rozhodne sektu opustiť, býva často vystavovaný obrovskému psychickému nátlaku. Sekta tvrdí, ţe musí počítať so strašnými trestami, nakoľko odpadlíci bývajú často prenasledovaní. Niekedy to hraničí

317 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. s psychickým terorom, z čoho vyplýva aj mnoţstvo spáchaných samovráţd Negatívne vplyvy siekt Sekty a náboţenské kulty majú závaţné negatívne vplyvy na jednotlivca, rodinu, komunitu a spoločnosť. Všeobecne sa odborníci zhodujú na tom, ţe vplyv siekt na osobnosť človeka je negatívny. Medzi problémy v oblasti závislosti od deštruktívnych siekt a kultov zaraďujeme problémy v oblasti fyzického, psychického zdravia, v oblasti medziľudských vzťahov a spirituálneho preţívania. Psychické problémy Pre dosiahnutie oddanosti pouţívajú sekty tzv. techniky psychickej manipulácie, v minulosti veľmi často stotoţňované s termínom vymývanie mozgu (tento bol prvý raz pouţitý v roku 1951 novinárom Edwardom Hunterom, ktorý ho povaţoval za synonymum psychickej manipulácie). Rossová a Langone (1988, s. 84) psychickou manipuláciou označujú neetické, podvodnícke, násilné presvedčovacie taktiky, ktoré sekty pouţívajú na svojich členov, potenciálnych konvertitov alebo na celej spoločnosti, ktoré zahŕňajú okrem iného falošné sľuby, skreslenie, potlačenie pochybností, skupinový nátlak, techniky, ktoré potláčajú rozum, izoláciu od vplyvu mimo siekt a riadenie denných aktivít. V sektách je psychická manipulácia aj sociálny proces, ktorý podporuje podriadenie sa, závislosť a prispôsobenie. Odrádza od autonómie a individuality tým, ţe vnára naverbovaných do prostredia, ktoré potláča slobodnú voľbu. Dogma skupiny sa stáva jediným záujmom indivídua. Čokoľvek alebo ktokoľvek, kto nezapadne do jeho pretvarovanej reality, je irelevantný (Hassan, 2007). Psychická manipulácia deštruktívnych kultov je spoločenský proces a dochádza k nej tak, ţe človek je ponorený do určitého spoločenského prostredia a keď chce preţiť, musí odloţiť starú identitu a prijať novú podľa poţiadaviek okolia. Táto prebieha súbeţne v štyroch zloţkách označovaných akronymom BITE (z angl. Behavior, Information, Thoughts, Emotions, čiţe správanie, informácie, myšlienky a emócie). Bývalí členovia mávajú najrôznejšie psychické problémy. Hassan (1994) tvrdí, ţe nie je ľahké popísať pocity, ktoré má človek, keď si uvedomí, ţe bol oklamaný a stal sa zmanipulovaným otrokom sekty. Veľa ľudí, s ktorými sa stretol, popisovalo tento stav, ako keď sa človek

318 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i hlboko zamiluje, plne sa angaţuje a venuje svojej láske všetok cit a dôveru. Neskôr však zistí, ţe to bol klam, v rámci ktorého ho daná osoba iba vyuţívala. Sklamanie, bolesť a pocit zrady sú obrovské. Škodová (2000) popisuje niektoré psychické problémy, medzi ktoré radí: Medziľudské vzťahy mnoho bývalých členov má problémy znova začať s normálnymi vzťahmi. Noví známi a starí priatelia môţu tieţ zraniť bývalého člena tým, ţe sa čudujú, prečo sa práve on pripojil k takejto skupine. Smútok, hnev, depresia bývalí členovia taktieţ trpia silnými pocitmi osamelosti. Pokiaľ je smútok skombinovaný s anxietou, hnevom a pocitmi hanby, môţe vyvolať depresívne stavy. Strach zo ţivota mimo skupinu, strach zo zlyhania, z posmechu a násilia, to sú pocity, ktoré vodcovia zámerne vyvolávajú u svojich členov. Pokiaľ člen odíde, úsilie získať ho späť môţe mať podobu mierneho obťaţovania aţ po násilné incidenty. Pocity viny zásadou siekt je obviňovanie členov za všetko zlé, čo urobili, ale aj za všetko zlé, čo neurobili. Pokiaľ bývalý člen nezaţije pomoc výstupového poradcu, má tendenciu obviňovať seba aj po odchode zo sekty. Bývalý člen často preţíva pocity viny z toho, ţe zranil rodinu, priviedol do sekty priateľov a známych, z toho, ţe sa zúčastňoval na vedení kultových aktivít, ktoré boli proti ich etickým hodnotám, napr. aktivity spojené s klamstvami, ţobraním, prostitúciou, pornografiou, násilím, drogami a pod. Pasivitu ľudia, ktorí strávili dlhší čas v sekte, bývajú pasívni, pretoţe sú zvyknutí, ţe za nich rozhoduje niekto iný. Sekty väčšinou predpisujú prakticky kaţdú aktivitu: čo a kedy jesť, obliecť si, reţim dňa, hygienické návyky, miesta na spanie a pod. Sú zaskočení, keď si majú vybrať šaty, ktoré si oblečú alebo si majú sami objednať jedlo v reštaurácii, takţe svojou neschopnosťou pripomínajú malé deti. Singerová (In Portefieldová, 1997, s.119) toto obdobie nazýva štádiom nekritickej pasivity. Zmenené stavy vedomia a pseudo-identita ex-členovia siekt, od ktorých sa vyţadovali dlhé meditácie, odriekavanie mantier, vizualizácie alebo iné hypnotické techniky, majú problémy s koncentráciou a inými kognitívnymi funkciami. Často trpia pocitmi úzkosti, ţe upadnú nedobrovoľne do zmeneného stavu vedomia. Pod pojmom zmenený alebo vyšší stav vedomia

319 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. sa v sektách a kultoch označujú stavy tranzu, teda stavy disociácie, depersonalizácie a derealizácie. Dlhodobý stres alebo neobvyklé ţivotné situácie môţu narušiť celistvé fungovanie osobnosti. Jednotlivci sa tak môţu adaptovať na danú situáciu tým, ţe sa u nich vytvorí zmenená osobnosť alebo pseudo-identita (tzv. kultové ja ). Táto je v prostredí siekt posilňovaná. Stáva sa postupne dominantná, pričom potlačí pôvodnú identitu. Človek, ktorý opustí deštruktívne prostredie, môţe sa vrátiť späť k svojej pôvodnej identite, ale tento proces sa nezaobíde bez psychických problémov. Fyzické problémy Bývalí členovia často trpia chorobami zapríčinenými stresom ako sú vredová choroba ţalúdka a dvanástnika, bolesti hlavy a vysoký krvný tlak. Podvýţivou a nedostatkom spánku je veľmi oslabený aj ich imunitný systém, takţe oveľa skôr podľahnú beţným chorobám ako je chrípka. V niektorých prípadoch môţe dôjsť aj k zmenám telesnej váhy, koţným ochoreniam, u ţien k nepravidelnostiam v menštruačnom cykle (Škodová, 1996, 2000). Zdravie vo väčšine siekt je tou poslednou vecou, o ktorú sa treba starať. Mnoho bývalých členov odchádza zo sekty bez zdravotnej starostlivosti a poistenia. Podľa Langoneho (1993, s. 314) najmä ak trpia chronickým ochorením ako cukrovkou, epilepsiou a pod., alebo boli vystavení infekčným chorobám ako sú pohlavné alebo tropické ochorenia. Samozrejme, ţe všetky deti musia absolvovať očkovania proti detským chorobám osýpky, čierny kašeľ atď. Spirituálne problémy Bývalí členovia často opisujú záţitky v sekte ako duchovné znásilnenie. Preţívajú strach z večného zatratenia, apokalypsy, démonizujú realitu a cítia sa nehodní a vinní. Veľa bývalých členov siekt trpí silnými pocitmi osamelosti a izolácie. Niektorí sa vrátia ku viere, v ktorej boli vychovávaní, ale často sa stáva, ţe sa vrátia do svojich siekt alebo sa pripoja k inej sekte, aby vyplnili prázdnotu vytvorenú opustením intenzívnych kultových záţitkov. Iní sú veľmi opatrní a organizované náboţenstvo nie je moţnosťou, o ktorej by v tomto čase uvaţovali. Mnohí preto ostávajú dočasne bez vyznania

320 7.4.2 Negatívne vplyvy satanizmu Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i So satanizmom bývajú spájané násilné trestné činy. Z času na čas preniknú na verejnosť informácie, keď sa odohrá niečo nezvyčajné, napríklad rituálna vraţda, samovraţda alebo verejný satanský obrad (Mátel, 2008). V novších dejinách Slovenska sú známe tri zabitia v súvislosti so satanizmom. V prvom z nich išlo o vraždu a v ostatných o samovraždy. V júni roku 1998 muž vo Vrútkach na Orave nožom zabil svoju 78-ročnú matku. Podľa jeho slov to vykonal na priamy pokyn Satana. Následne prebodol seba a zavolal políciu. Vo februári 2000 sa mladý 22-ročný muž upálil v sude. Udalosť sa odohrala v Križovanoch nad Váhom (Trnavský región) a v jeho blízkosti bolo nájdených niekoľko kníh z okruhu mágie a satanizmu. V máji 2002 spáchal 16-ročný mladík z Trenčína samovraždu okultným spôsobom. Jeho telo našli na detskom pieskovisku. Okolo seba nakreslil satanskú hviezdu, do piesku napísal Satan a strelil sa do hlavy zbraňou, ktorú ukradol svojmu otcovi. Jeho spolužiaci zo strednej školy potvrdili, že pol roka pred touto samovraždou si mladík začal kresliť na ruku satanistické symboly. V takýchto prípadoch ide zvyčajne o psychopatológiu jedincov, ktorí sú fascinovaní okultným svetom satanizmu a skúmajú ho zvyčajne ako samoukovia. Satanská biblia, filozofia, myšlienky, rituály a hudba satanizmu sa pre nich stávajú podporným mechanizmom deštruktívneho konania. Vnútornú agresiu nasmerujú k iným alebo sebe samým. Samotný satanizmus nie je primárnym zdrojom ich kriminálneho konania, ale skôr katalyzátorom a podporným prostriedkom. Bez neho by mohli vyhľadať inú formu podpory, s ním svoje nutkavé násilné alebo seba zničujúce sklony ţiaľ dokonajú aj zabitím. Inú forma satanizmu úzko súvisí s juvenilnou delikvenciou. Malacky, okresné mesto na Záhorí, boli počiatkom 90. rokov jedným z najväčších centier satanistov na Slovensku. Informácie o ich činnosti sa dostali na verejnosť až v roku 1992 dôsledkom požiaru v kryptách pod Kláštorným kostolom. Miestni satanisti si v týchto kryptách našli brloh pre svoje stretnutia a rituály. Niekoľko týždňov nepozorovane v noci vchádzali cez vchodové dvere nasmerované do mestského parku. Mladiství satanisti v kryptách napáchali mnoho škôd. Poodkrývali mnohé hrobky, porozhadzovali kosti, vyberali z nich lebky, šperky a oblečenie. Lebky chceli použiť pre svoje rituály. Pri jednom zo svojich stretnutí v kryptách

321 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. zapálili (vraj nechcene) kňazské rúcha, až začal horieť kostol. To ich prezradilo a vzápätí prišlo k šokujúcim odhaleniam. Takéto prípady svedčia o jestvovaní mládežníckych skupín, ktoré sa venujú satanizmu a pokúšajú sa vykonávať aj určité rituály (podľa Satanistickej biblie). V posledných rokoch sa módni satanisti stretávajú aj na koncertoch metalových skupín. V Čechách sú legendami najmä Tör, Master s Hammer a predovšetkým kapely Root a Eguirhodont na čele s Jiří Big Bossom Valterom. Z novších kapiel potom Enochian, Maniac Butcher, Sorath, Unclean, Isacaarum a ďalšie. Podľa Petra Korála (1998) priemerná návštevnosť týchto akcií je ľudí (často aj menej). Blackmetalové skupiny na pódiu nepredvádzajú ţiadne krvavé rituáli. Hlbokým omylom je, ţe na týchto koncertoch frčia vo veľkom aj drogy. Metalisti sa uspokoja zvyčajne len s alkoholom. 7.5 Prevencia a pomoc osobám s kultovou závislosťou Vytvoriť pravú, komplexnú a účinnú koncepciu práce s kultovo závislou klientelou je úloha, ktorú riešia odborníci dodnes. V tomto náročnom procese je isté iba to, ţe by mala vychádzať z komplexného pohľadu na osobnosť s ohľadom na jej jednotlivé úrovne: fyziologickú, psychologickú, sociálnu a duchovnú, rešpektujúc tak osobitosti a potreby kaţdej z nich. Steven Hassan, expert na problematiku siekt, vo svojej knihe Ako čeliť manipulácii zhubných kultov (1994) objasňuje dve formy pomoci pre závislých členov, a to deprogramovanie a výstupové poradenstvo. Pri jeho dlhoročnej práci však obohatil pomoc členom postihnutých kultovou závislosťou o účinnejšiu metódu tzv. strategický interakčný prístup, ktorý opisuje v knihe Uvoľniť putá, dať ľuďom silu myslieť za seba (2007) Prevencia sociálnej patológie siekt Pokiaľ chceme z mladej generácie vychovať zdravo sebavedomé osobnosti, je treba, aby sme ich v danej oblasti teda patrične usmernili. Práve tu sa otvára priestor pre moţnosti opatrení z pozície sociálnej práce, ktorej úlohou je minimalizovať riziko vstupu do takýchto náboţenských skupín, ktoré môţu byť v dôsledku ich ideológie pre jedinca škodlivé, či nebezpečné. Dôleţitú úlohu tak zohráva primárna sociálna prevencia, ktorej cieľom je prostredníctvom sociálneho

322 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i pracovníka poskytovať uţitočné informácie o týchto alternatívnych náboţenských skupinách bez zosmiešňovania, podceňovania, či démonizovania. Aby prevencia bola naozaj efektívna, musí byť včasná, cielená, systematická, dlhodobá a odborná, čo si vyţaduje aj odbornú prípravu sociálneho pracovníka v danej problematike. Schopnosť rozpoznať nebezpečnú skupinu môţe mladý človek rozvinúť tým, ţe bude mať kľúčové poznatky o najvýznamnejších náboţenských systémoch a naučí sa tak samostatne premýšľať a diskutovať o ich posolstvách. Schopnosť rozlišovať medzi obsahom presvedčení jednotlivých náboţenských skupín sa môţe stať odrazovým mostíkom pre schopnosť rozlišovať ich prínos, či nebezpečenstvo. Je pravda, ţe neexistuje ţiadny univerzálny recept, ako dosiahnuť úplnú imunitu voči psychickej manipulácii náboţenských skupín. No existujú prístupy, ktorými tieto riziká môţeme minimalizovať. Ţivot v chápajúcom, otvorenom a tolerantnom prostredí je jedným veľmi dôleţitým prvkom správnej a účinnej sociálnej prevencii voči sektám. Preventívne postupy pred náborovou činnosťou Voči technikám náborovej činnosti deštruktívnych siekt a kultov nie je nikto sto percentne imúnny. Skutočnosťou zostáva iba fakt, ţe niektorí ľudia sú viac náchylní na vstup do sekty ako iní. Preto ako najúčinnejšia forma obrany proti sektám slúţi prevencia. Prevencia, ktorá spočíva v dostatočnej informovanosti o tom, ako takéto spoločenstvá spoznať a ako sa pred ich vplyvom chrániť. V rámci prevencie náborovej činnosti deštruktívnych siekt a kultov je dôleţité vedieť, ako s členmi vykonávajúcimi nábor komunikovať. Pokiaľ je človek oslovený osobou, ktorá pozýva na nejaké stretnutie, je lepšie brániť sa otázkami, ktorými sa väčšiny náborárov zbavíme, pretoţe iba seriózne spoločenstvo znesie akúkoľvek kritiku a porovnávanie. Porterfieldová (1997) uvádza, ţe ubrániť sa presvedčovaniu agitátora sa človek môţe prostredníctvom nasledovných zásad: 1. uvedomenie si vlastnej zraniteľnosti, ktorá pomáha na udrţanie citových ochranných mechanizmov a kritického myslenia; 2. rozhodovanie sa, ktoré je na mieste aţ po dostatočných informáciách o spoločenstve; 3. získanie prehľadu o rôznych náboţenstvách a ich základných pojmoch;

323 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. 4. rozpoznávanie automatických mechanizmov (prípadne vlastných slabých miest), ktorým človek prepadá; 5. odolávanie sociálnemu tlaku a schopnosť odmietnuť v prípade potreby; 6. postihovanie rozdielov medzi konštatovaním ľudí a skutočnosťou; 7. tréning kritického myslenia v hľadaní nepresností vo vyjadreniach; 8. nerobiť ţivotné rozhodnutia v krízových situáciách, prípadne v zlej psychickej či fyzickej kondícii; 9. aj keď je ponuka lákavá treba najskôr zistiť, kto určité podujatie sponzoruje; 10. neprehliadnuť pocit zamlčovania informácií; 11. pýtať sa a nenechať sa uspokojiť všeobecnými alebo nepriamymi odpoveďami; 12. rozlišovať medzi lichotením a falošnou intimitou a neposkytovať osobné informácie (napr. meno, adresu, telefón), ale i čokoľvek čo je zneuţiteľné. Škodová (2009) povaţuje za dôleţité pýtať sa najmä na nasledovné otázky: 1. Usilujú sa členovia o posilnenie rodinných a priateľských vzťahov mimo skupiny? Nežiadajú opustiť rodinu, presťahovať sa mimo rodiny do nejakého spoločného bytu, domu, či chrámu? Neobmedzuje skupina súkromie človeka? Umožní navštíviť členovi koho chce, kedy chce? 2. Podporujú samostatné rozmýšľanie, vlastné názory a individualitu človeka? Čo sa stane, keď povie svoj názor? 3. Môžu členovia klásť nepríjemné otázky týkajúce sa ich učenia bez rizika, že sa vystavia prenasledovaniu, zosmiešneniu alebo potrestaniu? 4. Pestuje skupina vzťahy so širšou spoločnosťou iných cirkví, organizácií? 5. Čo sa očakáva od toho, kto do spoločenstva vstupuje? Nemusí odovzdať svoj majetok, prípadne časť zárobku pravidelne skupine? Nežiadajú zmeniť zamestnanie? Nenútia člena predávať výrobky a utŕžené peniaze odovzdať? Nemusí presviedčať ďalších ľudí, svojich známych, rodinných príslušníkov, aby do skupiny vstúpili tiež? Nežiadajú zmeniť odev, účes, stravovacie návyky, obmedziť spánok? 6. Aký má táto skupina vzťah k svojim bývalým členom? Neobmedzuje s nimi kontakt? Neodvrhla ich ako najväčších nepriateľov? Pokúste sa stretnúť s bývalým členom a získať informácie priamo od neho

324 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i 7. Požiadajte človeka, ktorý vás pozýva na stretnutie, aby vám vymenoval aspoň tri veci, ktoré sa mu na vedúcom a na skupine nepáčia. Pokiaľ vám bude tvrdiť, že všetko je vynikajúce a dobré, pravdepodobne máte dočinenia so zmanipulovaným človekom, neschopným kritického objektívneho pohľadu, a teda skupina, do ktorej vás pozýva, ľudí manipuluje. 8. Je učenie skupiny voľne prístupné verejnosti, aby si ho mohla preštudovať? Odpovedá náborár na všetky vaše otázky priamo a otvorene? Znesie vaše námietky a opačné názory? Deprogramovanie Jednou z metód zameraných na pomoc obetiam deštruktívnych kultov bola na začiatku 70. rokov metóda deprogramovania. Táto metóda bola zameraná na nekompromisnú izoláciu člena od sekty, pri ktorej dochádzalo k násilnému a drastickému vyňatiu člena zo skupiny. Vo svojej podstate išlo o presviedčací prístup zahŕňajúci únos a násilné zdrţanie. Deprogramovanie bolo obyčajne riskantné a z emocionálneho hľadiska často traumatické, nakoľko bolo nevyhnutné člena kultu vystopovať a potom násilne uniesť. Často bol zavedený na odľahlé miesto, kde ho 24 hodín stráţila jedna skupina, zatiaľ čo druhá skupina bývalí členovia a príbuzní mu v prijateľných intervaloch poskytovali informácie a debatovali s ním. V niektorých prípadoch bolo nevyhnutné s ním chodiť i napr. do kúpeľne a na toaletu, aby nespáchal samovraţdu. Celý proces tak trval aj niekoľko týţdňov, aţ kým sa zachraňovaný nevymanil z psychického vplyvu sekty alebo v tých horších prípadoch nezačal predstierať, ţe sa tak stalo. Tento proces spúšťal tie najhlbšie obavy členov siekt, čo malo za následok hnev, nenávisť a pocit nedôverčivosti voči rodine, príbuzným a priateľom. Deprogramovanie malo mnoho nedostatkov a predstavovalo riziko pre postihnutú osobu, nakoľko v mnohých prípadoch táto neúspešná intervencia končila suicídom. Aj keď bývalí členovia boli prostredníctvom deprogramovania vymanení z rúk sekty, napriek tomu dodnes zaţívajú psychickú traumu v dôsledku tejto metódy (Hassan, 1994). Z uvedeného je teda zrejmé, ţe depragramovacie akcie neboli tými najvhodnejšími intervenciami, čo postupne viedlo k prehodnoteniu tohto spôsobu pomoci a nahradenia ho niečím efektívnejším

325 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l Výstupové poradenstvo Výstupové poradenstvo ako samotná metóda pomoci členom deštruktívnych siekt a kultov sa dostala do popredia v 80. rokoch 20. storočia. Formovaniu sa tohto prístupu pomohol psychológ Michael D. Langone (In Vojtíšek, 2005, s. 25), ktorý výstupové poradenstvo chápe ako dobrovoľný, intenzívny, časovo obmedzený a zmluvne podloţený učebný proces, ktorý zdôrazňuje citlivé odovzdávanie informácií členom vykorisťujúcich, manipulatívnych skupín, beţne nazývaných sekty. Samotný proces výstupového poradenstva je podľa Langoneho (In Vojtíšek, 2005) zaloţený na poskytovaní informácií, ktoré postihnutému pomôţu vyrovnať sa s okolitým svetom. Tento druh výstupového poradenstva sa nazýva výstupové poradenstvo zamerané na informácie. Jeho cieľom je obnovenie schopnosti individuálneho úsudku príslušníka sekty a povzbudenie ho k samostatnému informovanému rozhodovaniu. Steven Hassan (1994) prišiel s odlišnou formou poradenstva, a to výstupovým poradenstvom zameraným na zmenu, pričom je aj jeho hlavným reprezentantom. Väčšina rodín členov siekt podľa neho nechce porušiť zákon núteným únosom a zadrţiavaním svojho dospelého syna alebo dcéry. Nechcú riskovať odcudzenie svojho blízkeho. Na rozdiel od deprogramovania výstupové poradenstvo je legálne a ak sa robí dobre, vyuţíva dôvtip namiesto sily (Hassan, 2007). Výstupové poradenstvo predstavuje teda nenásilnú metódu, ktorou sa poradca snaţí dosiahnuť to, čo sa v deprogramovaní realizuje mocou. Očakáva sa, ţe rodina a príbuzní postihnutého budú spolupracovať na určitej stratégii, aby pozitívne ovplyvnili člena kultu. Jeho prístup je zaloţený na budovaní vzťahu s členom sekty s cieľom pomôcť mu na základe informácií prehodnotiť jeho zapojenie sa do skupiny. Výstupového poradcu väčšinou poţiada o pomoc rodič či partner člena sekty. Tento spôsob práce s členmi sekty je menej drastický, ale vyţaduje špecifické znalosti, metódy, techniky a vysoký stupeň psychologickej obratnosti a spoločenského taktu. V procese pomoci sa nemôţu aplikovať beţné psychologické a psychiatrické metódy, pretoţe sa pracuje s ľuďmi, ktorí nie sú postihnutí beţnou psychickou poruchou. Výstupové poradenstvo sa cielenými technikami snaţí získať člena pre odchod zo sekty, pričom rešpektuje slobodnú vôľu osoby. Výstupový poradca je voči členovi sekty úprimný a je ochotný mu

326 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i načúvať. Aktívne sa zapája do diskusií či sporov, pričom by s členom sekty nemal hovoriť povýšeneckým či priam pokorujúcim spôsobom. Naproti tomu by sa poradca nemal nechať vyprovokovať k uráţajúcim konfrontáciám, ktoré by mohli narušiť priebeh intervencie. Neznamená to však, ţe počas nej nemôţe ku konfrontácii dôjsť. Zainteresovaných má však utvrdiť v presvedčení, ţe poradcova odpoveď členovi sekty, ktorý na rodinu útočí alebo odpovedá spôsobmi, akým ho naučili v sekte, bude pochopená správne. Hlavnou úlohou výstupového poradenstva je poskytovanie informácií o kultoch a psychickej manipulácii. V tomto poňatí však nejde o terapiu, pretoţe cieľom stretnutia nie je zmena konania postihnutého, ale poskytnutie informácií a ich prediskutovanie, čím poradca umoţní prehodnotenie názorov. Prvou podmienkou úspešného poradenstva je, ţe poradca musí pomôcť najskôr príbuzným, aby mohli neskôr pomáhať svojim blízkym. Príbuzní totiţ často zabúdajú na seba. Sústredia sa iba na závislú obeť, sektu, jej vodcu, aktivity, pravidlá, rituály, denný reţim obete, okruh priateľov, okolnosti vstupu do sekty, no svoje kaţdodenné ťaţkosti takmer nespomenú. Psychická a fyzická nerovnováha či nevhodné alebo nedostatočné komunikačné spôsobilosti príbuzných obetí siekt pracujú v ich neprospech, ako aj v neprospech spolupráce s človekom zaangaţovaným v sekte. Bez poznania a stabilizovania seba samých nie sú schopní čeliť náročným situáciám, ktoré prináša fenomén sektárstva (Rusnáková, 2006). Druhým krokom je správna orientácia v nastolenom probléme a správne určenie diagnózy. Skôr neţ začne poradca podnikať konkrétne kroky za spolupráce príbuzných, potrebuje získať dva druhy informácií týkajúcich sa prostredia dotknutého: 1. aké faktory pôsobili v jeho predchádzajúcom prostredí; 2. aké sú špecifiká organizácie prostredia sekty. Poradca musí brať do úvahy nasledujúce činitele, ktoré zásadným spôsobom vplývajú na priebeh intervencie (Clark, 2007): 1. Ako dlho sa osoba kontaktuje so sektou: či ide o mladých a neskúsených členov (fáza tzv. medových týždňov) alebo o dlhoročných členov sekty (dlhodobé začlenenie do kultu);

327 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. 2. Aké informácie o skupine a jej vodcoch rodina má: či ide o dostatočne známu sektu (informácia je dostupná ihneď) alebo je to len malá, nová či neznáma skupina (treba intenzívne skúmať, akého typu sekta je); 3. Ako bola osoba zverbovaná, za akých okolností a aké metódy boli použité: Tieto informácie rozhodujú o úspechu celej intervencie, lebo treba zmapovať priebeh kontroly mysle, ktorej bol adept podrobený; 4. Aký je skutočný charakter zmeny osobnosti, ktorú členovia rodiny postrehli a aké konkrétne okolnosti k nej viedli. Zmeny vyvolané skupinou sú pre sektu typické a manifestujú sa ako dynamika klonovania, ktorá sa rodine v priebehu konzultácie objasní. Informácie sa musia členovi sekty podávať s úctou. Po zvládnutí prípravných sedení sa v situácii in vivo naţivo priamo členovi sekty predstaví poradca, ktorého si rodina prizvala, aby pomohol vyriešiť závislosť od sekty. Ak je obeť sekty ochotná aspoň svojou pasívnou účasťou participovať na sedení, poradca môţe stráviť i niekoľko dní prezeraním materiálov a videonahrávok, diskutovaním o psychickej manipulácii, post-kultových problémoch a o formách pomoci. Snahou je poskytnúť práve tie informácie, ktoré mu skupina pri nábore zámerne zatajila, prípadne k nim neumoţnila prístup. V počiatočných fázach treba rátať s odporom, čo má poradca jednoznačne rešpektovať a nevytvárať tlak. K prediskutovanému sa dá kedykoľvek vrátiť, kým sa pocit ohrozenia nevytratí. Úspechom moţno nazvať fázu, keď člen sekty sám začne klásť otázky, hoci sú sprevádzané prejavmi nesúhlasu. Aktivita znamená, ţe má záujem konfrontovať nadobudnuté informácie a hľadať pravdu. Poradca musí byť obozretný v prístupe, aby klienta nemanipuloval a nevnucoval mu svoj názor. Cieľom je objektivizovať doterajšie informácie člena sekty, nie samotný výstup zo skupiny. Člen, ktorý nebol zasiahnutý indoktrináciou zo strany sekty, si nie vţdy uvedomuje emocionálny a psychologický rozmer deštruktívnych následkov totalitného ideologického vplyvu. Rozhodnutie, či ostane alebo odíde, musí zaangaţovaný urobiť sám. Výstupové poradenstvo predstavuje akýsi výchovno-vzdelávací proces zaloţený na úctivom zdieľaní poznatkov členom deštruktívnych a vykorisťovateľsko-manipulačných kultov. Úspešný výsledok sa môţe očakávať vtedy, keď sú pre túto akciu k dispozícii plné tri dni. Hneď ako sa zvládnu fóbie z výstupu zo sekty a člen dosiahne kontakt s pravou identitou a pravým ja, tieţ pochopí, ako s ním manipulovali a

328 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i takmer vţdy sa rozhodne pre slobodu. Je dôleţité, aby bývalí členovia a ich rodiny neodcudzovali všetko, čo sa v sekte dialo. Odchod zo sekty dáva členovi jedinečnú príleţitosť vidieť seba nahého a analyzovať všetko, čo o sebe vedel a čomu veril. Cieľom výstupového poradenstva nie je hodnotiť správnu alebo nesprávnu vieru, či svetonázor. Ide tu o podporu, pomoc a sprevádzanie ľudí, ktorí sú v núdzi (Hassan, 2007) Strategický interakčný prístup Strategický interakčný prístup (SIA) môţeme povaţovať za prepracovanú metódu pomoci, pričom sa od výstupového poradenstva líši predovšetkým dôrazom na proces zmeny, neţ na samotný obsah a prístup k informáciám. Model výstupového poradenstva predpokladá skutočnosť, ţe výstupový poradca bude mať informácie, ktoré sa ťaţko získavajú. V súčasnej dobe kritici siekt a bývalí členovia rôznych siekt dôverne rozprávajú o spôsoboch manipulácie v daných spoločenstvách a zverejňujú informácie o sektách na internetových stránkach. S príchodom internetu si kaţdý môţe vyhľadávať informácie a spojiť sa s odborníkmi pre získanie adekvátnej pomoci a to spôsobom, ktorý bol v minulosti takmer nemoţný. Nakoľko informácie o sektách sa stali prístupnými, môţeme stráviť viac času prípravou dôkladného pochopenia člena sekty a skupiny, do ktorej člen patrí. V tomto prístupe sa taktieţ dozvedáme ako identifikovať faktory, ktoré robia ľudí zraniteľnejšími voči psychickej manipulácii (poruchy učenia, nevyriešené sexuálne problémy) alebo predtým existujúce fóbie, ktoré sekty môţu vyuţívať. SIA sa zameriava na rast celej rodiny a celej podpornej siete. Členovia rodiny a priatelia spolupracujú ako strategický interakčný tím. Sú vyzvaní, aby sa zúčastnili na kaţdom kroku procesu, pričom si zlepšujú komunikačné zručnosti a zvyšujú sebavedomie. Členom tímu sa poskytujú nástroje ako sa starať o vlastné emočné potreby a prekonávať problémy spojené s fóbiami, nízkou sebaúctou, či narkomániou. Keď kaţdý člen rodiny prevezme zodpovednosť za rast a zmenu, preberá veľa tlaku z člena na seba. Jeho perspektíva sa mení z prístupu: Som obeť a kaţdý mi tu pomáha na Sme rodina a kaţdý rastie a učí sa. Týmto spôsobom sú rodiny schopné modelovať zdravé správanie, ktoré bude inšpirovať člena sekty, aby sa zmenil (Hassan, 2007)

329 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. SIA v prvom rade pomáha rodine a priateľom prejsť z emočne zaloţenej formy komunikácie na cieľovo orientovaný štýl. Cieľom je nechať rásť, meniť sa a rozvíjať lepšie komunikačné stratégie, ktoré budujú vzťah a dôveru. Tieto postupy v sebe zhŕňajú kľúče k otvoreniu zmanipulovanej mysli. Tými kľúčmi, ktorými má poradca moţnosť doviesť intervenciu k úspešnému zakončeniu, sú: 1. Vytvorenie vzťahu a vybudovanie dôvery Tento kľúč predstavuje vytvorenie optimálneho vzťahu, ku ktorému sa vyuţíva niekoľko metód. Ako prvú metódu predstavuje tzv. body language osoby, s ktorou sa komunikuje. Rovnako účinný je aj neagresívny tón hlasu, séria otázok a oznamovacie vety, v ktorých sa poradca zdrţuje akejkoľvek kritiky. Poradca musí rátať s tým, ţe člen sekty môţe v počiatočnom štádiu prejavovať určité nepriateľstvo, popieranie či disociáciu, a to aj v ďalších etapách tohto procesu. Napriek poradcovej najúprimnejšej snahe musí byť úctiví a otvorení. Aj naďalej by mal čeliť takémuto popieraniu člena sekty a jednoducho mu aj naďalej podávať informácie. V istom momente rozhovoru člen sekty začne pripúšťať určité fakty, čo umoţní konzultantovi, aby sa mohol vrátiť k predtým popretému bodu a znova ho prehodnotiť. Ak člen sekty prejavuje odpor voči informáciám, ktoré konzultant predkladá, je to veľmi pozitívny signál, pretoţe tento postoj má slabší charakter ako popieranie a osoba tým dáva najavo, ţe túţi skôr uniknúť z danej situácie, neţ ju odmietnuť. Typickými príznakmi odporu sú zmena predmetu rozhovoru alebo hádanie sa o detaily. V okamihu, keď člen sekty začína dávať otázky týkajúce sa prezentovaných informácií a ţiada si ďalšie prejavuje záujem, čo je nepochybne znakom ďalšieho pokroku. Medzi ďalšie symptómy radíme (Hassan, 2007, s. 86): zmenu v kvalite vzťahov (napr. utlmená nevraţivosť sa mení na srdečné uznanie či priateľský postoj), ponorenie sa do literatúry z vlastnej vôle a čítanie materiálov po tom, ako poradca ukončil prvú etapu. 2. Cielená komunikácia Ide o najúčinnejší spôsob, ako zámerne ovplyvňovať ľudí. Metódou cielenej komunikácie je stanovenie si cieľa pomôcť niekomu z kultu prostredníctvom akčného plánu. Ďalším krokom je zistiť, koho bude poradca ovplyvňovať. Dôleţitou podmienkou je poznať vnútorný svet

330 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i daného človeka. Poradca podrobne študuje osobnostné charakteristiky člena kultu. Jeho osobnosť musí dôkladne preskúmať po všetkých stránkach, aby sa s ňou dokázal stotoţniť. Následne si vytvára vo svojej mysli model tejto postavy a vstupuje do nej. Ide o funkčnú metódu v procese cielenej komunikácie s obeťou. Základným pravidlom je vţdy robiť to, čo je pôsobivé. Ak sa to nedarí, treba skúsiť niečo iné. Hlavným cieľom je úspech, pre ktorý je potrebné (Hassan, 2007, s. 87): stanoviť si reálne ciele; identifikovať kľúčové problémy a záujmy; zhodnotiť presvedčenia a hodnoty; objasňovať motiváciu a ciele; počúvať a hovoriť efektívne; pozorovať a vyuţívať neverbálne správanie; vyuţívať stratégie budujúce vzťah a dôveru. 3. Modely identity Na základe získaných informácií je moţné vytvoriť si obraz o človeku, ktorého chce poradca ovplyvniť. Aby sa docielili tie najlepšie výsledky, je nevyhnutné poznať tri modely osobnosti. Prvý model kým osoba bola pred tým, ako vstúpila do kultu - ako zmýšľala o sebe, o svete, aké mala vzťahy, aké prednosti a aké slabosti. Tieto informácie je moţné získať od člena, jeho rodiny a priateľov. V tejto fáze sa poradca zameriava na prístup k tzv. predkultovej identite postihnutého. Dôleţité je získať čo najviac informácií o období, v ktorom u postihnutého kultová identita a z nej vyplývajúca psychická manipulácia ešte neexistovala. Dôleţitým momentov v tomto období je obeť prinútiť k tomu, aby si spomenula, ako premýšľala a cítila sa v jednotlivých fázach náborového procesu. Druhý model zahŕňa typického člena príslušnej kultovej skupiny. Kaţdý bývalý člen dokáţe popísať, ako sa člen sekty alebo kultu pozerá na skutočnosti. Títo ľudia sa dokáţu vţiť do takej roly, ako herec do svojej postavy. Dôleţitá je charakteristika, i keď improvizuje. Bývalí členovia môţu prevziať úlohu inštruktorov a poučiť i rodinných príslušníkov ako taký člen kultu zmýšľa (Hassan, 2007). Tretí model zahŕňa skutočnú osobu angaţovanú v kulte. V rôznych fázach členstva sa tento model mení. Poradca musí mať na mysli, ţe kaţdý člen kultu sa pohybuje medzi svojou kultovou a pravou identitou. Veľa postihnutých sa snaţí zúfalo zbaviť svojej kultovej identity vţdy,

331 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. keď majú vhodnú príleţitosť. Existujú napr. skupiny, ktorých členovia sú vegetariánmi, nefajčia a nepijú alkohol. Takíto ľudia sú ochotní utiecť na chvíľu z kolektívu skupiny, aby si dali pivo a mäso. To znamená, ţe člen kultu strieda svoju vlastnú a kultovú identitu kaţdú chvíľu. Tieto modely je nevyhnutné pochopiť pri práci s obeťou. SIA sa snaţí oslobodiť a potom integrovať časti predkultovej identity, ktoré kooptovala sektová identita. Okrem toho poradca prebúdza autentické alebo vyššie ja jednotlivca a získava ho, aby pomáhal vytvárať nové asociácie so sektovým ja. Poradca rozpoznáva, ţe idealizmus je súčasťou autentickej identity člena. Poukázaním na nedostatky a doktríny sekty alebo kultu má za ciel povzbudiť proces spochybňovania. Člen sekty je nakoniec rozčarovaný zo skupiny a cíti sa motivovaný odísť alebo poţiadať o pomoc (Hassan, 2007). Strategický interakčný prístup poskytuje hĺbkové poradenstvo, ktoré podporuje vyzdravenie. Má preto vynikajúcu povesť pri pomáhaní ľuďom opustiť zhubné kulty. Intervencia zameraná na postkultový proces v strategickom interakčnom prístupe Hlavným zameraním strategického interakčného prístupu je posilniť rodinu postihnutého a ostatných členov tímu, aby vykonávali mini interakcie, ktoré budú motivačné pre člena sekty vo vyhľadávaní si informácií. Dôleţité je, aby hovoril s bývalými členmi, aby prehľadával internet alebo aby navštívili svoju rodinu a tým prehodnotil celú situáciu. Intervencia v tomto poňatí predstavuje v určitom zmysle rituál, ktorý má začiatok, prostriedok a koniec. Členovia tímu rodina, priatelia, bývalí členovia, sociálny pracovník, moţno duchovný sa predstavujú osobne a to nie vţdy naraz, ale postupne podľa vypracovaného plánu, ktorý sa často mení tak, aby vyhovoval bezprostrednej potrebe. Podobne ako náboţenský rituál, je intervencia okamih posvätného času. Počas intervencie si kaţdý nájde svoje miesto, na určitý čas odloţí svoj ţivot a dá členovi sekty najavo, ţe je pre neho dôleţitý. Intervencia v SIA sa môţe prirovnať pomoci alkoholikovi, v ktorej zainteresovaní členovia rodiny konfrontujú svojho blízkeho s daným problémom. Avšak cieľom intervencie nie je donútiť člena, aby odišiel zo skupiny, ale poskytnúť mu informácie a perspektívy, ktoré predtým

332 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i člen sekty nemal k dispozícii a tým podporiť jeho voľbu na získanie informovanosti a umoţniť mu prehodnotiť záväzok a prijať vlastné rozhodnutie. 1. Plánovanie intervencie Plánovanie intervencie je v postkutlovom procese nesmierne dôleţité. Ide o spôsob udávania tempa a prijať malé, resp. čiastkové kroky. Pri kaţdom kroku je dôleţité, aby sa zváţili pozitívne a negatívne následky rozhodnutí a naplánovala sa tak činnosť kto, kedy a za akých okolností čo vykoná. Treba počítať s najlepším aj s najhorším scenárom, ktorý môţe intervenciu uľahčiť, resp. sťaţiť. Medzi hlavné kroky pri plánovaní intervencie patria (Hassan, 2007): výber intervenčného tímu pozostáva z ľudí, ktorí sú najdôleţitejší pre člena sekty a ktorý budú najefektívnejší pri komunikácii. Zvyčajne intervenciu vedie jeden člen tímu, ktorý sa stanoví vedúcim. Ten preberá vedenie a nariaďuje špecifiká intervencie; dohodnutie času a miesta je dôleţité nájsť vhodné miesta, ktoré člena sekty fyzicky dostanú preč zo skupiny na dlhší čas (napr. oslava narodenín jedného z rodičov, súrodenca a pod.). Treba zabrániť vykonaniu intervencie počas prvej návštevy, aby člen sekty nemal pocit, ţe sme sa ho snaţili vylákať zo sekty. Ak oslavu bude sprevádzať pozoruhodný záţitok, potom je väčšia šanca, ţe člen sa rozhodne prísť domov na inú podobnú akciu. Určiť, kde intervenciu urobiť, je ďalšie dôleţité rozhodnutie. S týmto miestom by mali byť spojené pozitívne alebo prinajmenšom neutrálne asociácie. 2. Nadviazanie kontaktu s blízkym Najčastejším a najpriamejším prístupom je nechať členov rodiny prediskutovať svoje túţby s členom sekty. Osoba s najväčšou dôverou, rešpektom a emočným vplyvom by sa mala člena čo najviac pýtať. Tým, ţe v tomto procese je optimálna otvorenosť, zdôrazní sa dôvera a prehĺbi vzťah. 3. Vyuţitie rodinného poradenstva Na rozdiel od výstupového poradenstva strategický interakčný prístup vyuţíva rodinné poradenstvo na to, aby poradca pomohol dostať člena sekty bliţšie k ostatným členom. Zameraním na ozdravovanie a zlepšovanie komunikácie v rámci celej rodiny odstraňuje tlak z člena

333 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. sekty a je moţné identifikovať základné problémy. Tradičné sedenie sa koná v pracovni terapeuta a realizuje sa najviac do dvoch hodín. Rodinní príslušníci a blízki, ktorí sa zúčastňujú rozsiahlych workshopov siekt, sú zvyčajne otvorení terapeutickému pôsobeniu. Účasť je pre nich motivujúca, ak sa im intervencia prezentuje ako čas na prácu s rodinnými problémami. Napríklad môţe ísť o riešenie problémov spôsobom: Ideme sa poradiť, aby sme sa pokúsili vysporiadať s niektorými problémami v rodine. Chceme hovoriť o všetkých problémoch, vrátane tých, ktoré vznikli z tvojho angaţovania sa v sekte. Počas sedenia rodinného poradenstva v SIA sú dôleţité odpovede na otázky: Čo sa ti páčilo, keď si vyrastal vo svojej rodine? Čo si myslíš o otcovi? Čo si myslíš o matke? Ak člen sekty uvedie špecifický rodinný problém, je vyťahovaný zo sektovej mentality a vťahovaný do rodinného systému. Ďalší problém, ktorý môţe vyjsť na povrch v rodinnom poradenstve je konflikt so spiritualitou. Napríklad člen politickej sekty sa môţe sťaţovať, ţe jeho katolícki rodičia sú príliš nekompromisní vo viere. Ak je rodina agnostická, člen náboţenskej sekty môţe povedať, ţe by mali mať viac viery. Prediskutovanie v rodine, ako skupina vyuţíva spôsoby sociálneho vplyvu na podporu viery, môţe povzbudiť člena sekty, aby otestoval realitu (Hassan, 2007) Inštitúcie pomoci a prevencie Na území Českej republiky od roku 1993 aktívne pracovala Společnosť pro studium sekt a nových náboţenských směrů, ktorá sa transformovala z organizácie Exodus (Ekumenická společnost pro studium sekt a nových náboţenských směrŧ). Jej práca bola spätá a prezentovaná v časopise Dingir. Medzi jej aktívnych členov patria napr. Zděnek Vojtíšek, Tomáš Novotný, Prokop Remeš. Pozitívnym príkladom z Katolíckej cirkvi v Čechách je činnosť Pastoračního střediska při Arcibiskupství praţském pod vedením P. Aleše Opatrného. Popri iným pastoračných aktivitách sa zvýšenou mierou venuje nielen fenoménu siekt, ale aj satanizmu. Súčasťou prevencie a informovania širokej verejnosti je viacero publikácií, ktoré sa venujú týmto pálčivým témam. Na Slovensku je veľkým prínosom v oblasti informovanosti a prevencie pred sektami činnosť Ekumenickej spoločnosti pre štúdium

334 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i siekt. Ide o občianske zdruţenie zaloţené v roku Jej zakladateľom a hlavným iniciátorom je Boris Rakovský. Od roku 1998 vydáva časopis Rozmer. V roku 2001 zdruţenie oficiálne zaţalo pracovať pri Ekumenickej rade cirkví (ERC) v SR. Vzniklo špecializované odborné pracovisko pri ERC Centrum pre štúdium siekt (skr. CŠS) s vlastnou webovou stránkou ( Na úrovni štátnej správy jestvuje od 1. januára 1997 Ústav pre vzťahy štátu a cirkví, ktorý sa venuje interdisciplinárnemu výskumu vzťahov a cirkví. V rámci svojej činnosti sa jeho zamestnanci venujú aj informovanosti a poradenskej činnosti pre obete siekt, kultov a ich rodinných príslušníkov. Poradenskej činnosti a prevencii v oblasti siekt sa venuje aj občianske zdruţenie INTEGRA Centrum prevencie v oblasti siekt, ktoré vzniklo v roku 2000 v Banskej Bystrici. Jeho cieľom je venovať dostatočnú pozornosť sociálno-patologickým javom v spoločnosti a prevencii vzniku rôznych závislostí na základe poznatkov psychologických, pedagogických, medicínskych, právnych a sociologických vied. Zameriava sa na komplexnú primárnu, sekundárnu a terciárnu prevenciu v oblasti zhubných siekt a kultov a pôsobenia psychickej manipulácie. V danej oblasti toto občianske zdruţenie zohráva nezastupiteľné miesto. Svojou činnosťou sa zameriava na informačné poradenstvo, ové poradenstvo, klub dobrovoľníkov, poţičiavanie literatúry, preventívne workshopy pre pedagógov, študentov aj rodičov. Záver Vo všeobecnosti môţeme zhodnotiť, ţe spletitosť rôznych náboţenských systémov, hnutí, siekt a kultov je rozmanitá. Preţívame obdobie, v ktorom si akosi viac uvedomujeme multikulturalitu našej planéty a zároveň aj potrebu pochopenia. Pre pochopenie iných i seba samého je potrebná skutočná múdrosť, rozum a srdce. K tomuto stavu môţeme dôjsť aj prostredníctvom náboţenstva, ktoré je jedným z faktorov, ktoré na jednej strane ľudí spája, formuje skupiny a spoločenstvá, no zároveň aj rozdeľuje od iných vyznávaním odlišných hodnôt a hlásením sa k inému učeniu. Zároveň títo prívrţenci zakladajú isté etické poţiadavky, ktorými ovplyvňujú ľudské správanie a konanie. I keď v poslednom čase médiá prezentujú najmä náboţenské nepokoje alebo škandály v určitých náboţenských hnutiach, pre mnohé

335 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. náboţenské systémy je skôr charakteristická túţba po mieri a porozumení. Nervozitu a škody spôsobuje najmä unáhlené škatuľkovanie a zjednodušovanie v rámci charakteristík jednotlivých náboţenských systémov. Pravoslávny teológ Vladimír Lossky (In Moravčíková, 2002) hovorí o rozdieloch medzi ľuďmi, ktoré závisia od toho, v akej dogmatickej koncepcii sa človek utváral. Ďalej hovorí o rozdieloch, ktoré sú mnohokrát prezentované ako nepodstatné a v dogmatickej oblasti dávajú učeniu iný smer, ktorý ich stavia do iného svetla a tým sa podieľajú na rodení odlišného duchovného ţivota. Negatívom zostáva, ţe títo ľudia sa ocitajú na okraji spoločnosti, čím sú znevýhodnení, ba dokonca vystavení útokom zo strany skupiny. Sekty a deštruktívne kulty sú majstrami manipulácie, ktorá je skrytá, zamaskovaná a dômyselne rafinovaná, čím vystavuje ľudí neschopnosti jej včasného odhalenia a rozpoznania. Práve odbor sociálna práca v spolupráci s inými inštitúciami by sa mala orientovať na dôslednú prevenciu v danej problematike, ktorú radíme do systému sociálnopatologických javov. Štúdiom náboţenských hnutí, siekt a kultov, ktoré majú deštruktívny vplyv na samotného člena, sa do centra pozornosti dostáva sociálny pracovník a jeho záujem o potenciálneho klienta. Zoznam bibliografických odkazov [1] ABGRAL, J. M Mechanizmus sekt. Praha : Karolinum, s. ISBN [2] BALÁŢ, M Sekty problém dnešnej pastorácie. In STANČEK, Ľ. (edt.) Aktuálne otázky pastorácie. Spišské Podhradie Spišská Kapitula : Kňazský seminár biskupa Jána Vojtaššáka, 1998, s [3] BARRETT, D. V Sekty-kulty, alternativní náboţenství. Praha : Ivo Ţelezný, ISBN [4] CLARK, D Intervencia v oblasti siekt. In Rozmer. ISSN , č. 3, s [5] CSÁMPAI, O Sociológia pre nesociológov. Trnava : Oliva, s. ISBN [6] FILIPI, P Církev a církve. Praha : CDK, s. ISBN [7] FREDERIKSON, B. G Ako odpovedať na satanizmus. Liptovský Mikuláš : Tranoscius, s. [8] HASSAN, S Jak čelit psychické manipulaci zhoubných kultů. Brno : Nakladatelství T. Janečka, s. ISBN

336 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i [9] HASSAN, S Uvoľniť putá Dať ľuďom silu myslieť za seba. Nový prístup pomoci obetiam siekt. Liptovský Mikuláš : Tranoscius, s. ISBN [10] HUMMEL, R Sekty, nové náboţenská hnutí? K objasnění pojmŧ a obsahŧ. In Kol. aut. Sekty z pohledu církví v Evropě. Sborník přednášek. Praha : Pastorační středisko, [11] KAŠPARŦ, M V plášti aj dalmatike. Bratislava : Karmelitánske nakladateľstvo, s. ISBN [12] KEDEN, J Takzvané mládeţnícke sekty a okultná vlna. Bratislava : Lúč, s. ISBN [13] KELLER, E Velké tajemství církve. Kostelní Vydří : Karmelitánské nakladatelství, s. ISBN [14] KÜNG, H Malé dějiny katolické církve. Brno : Barrister&Principal, s. ISBN X. [15] LANGONE, M. (Ed.) The recovery from cults: Help for victims of psychological and spiritual abuse. New York : WW Norton and Company, p. ISBN [1] MÁTEL, A Súčasný smer česko-slovenského satanizmu. [online]. In Rozmer [cit ]. Dostupné na internete: < [16] McCARTY, E.A The New Age Mowement. Pastoral Instruction. In Sekty a nová náboţenská hnutí. Praha : Zvon, 1997, s [17] MORAVČÍKOVÁ, M. (Ed.) Nová religiozita. Bratislava: Ústav pre vzťahy štátu a cirkví, s. ISBN [18] NEŠPOR, Z. LUŢNÝ, D. Sociologie náboţenství. Praha : Portál, s. ISBN [19] NOVOTNÝ, T. VOJTÍŠEK, Z Základní orientace v nových náboţenských směrech. Praha : Oliva, s. [20] NOWAKOWSKI, P. T Sekty a závislosť. In Rozmer. ISSN , č. 1, s [21] PORTERFIELDOVÁ, K. M O sektách. Praha : Lidové noviny, s. ISBN [22] PROFANT, V. ŠTAMPACH, I. O Co je a co není sekta. In Dingir. ISSN , 2000, č. 3, s [23] REHÁK, A Lovci duší. Bratislava : Eko-konzult, s. ISBN [24] REMEŠ, P Historie a současné podoby satanizmu. In Dingir. ISSN , 1998, č. 3, s [25] ROSS, J. C. LANGONE, M. D Cults: What Parents Should Know New York : Lyle Stuart, p. ISBN [26] RUSNÁKOVÁ, T Umenie návratu. In Rozmer. ISSN , č. 2, s

337 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. [27] ŠKODOVÁ, Z Zhubné kulty a sekty. [online] 1996 [cit ]. Dostupné na internete: < [28] ŠKODOVÁ, Z Psychické problémy ex-členov siekt. In Rozmer. ISSN , 2000, č. 1, s [29] ŠKODOVÁ, I. ŠKODOVÁ, Z Všetko, čo ste chceli vedieť o sektách, ale nemali ste sa koho spýtať. [online] [cit ]. Dostupné na internete: < [30] VOJTÍŠEK, Z. 2004a. Encyklopedie náboţenských směrů a hnutí v České republice. Praha : Portál, s. ISBN [31] VOJTÍŠEK, Z. 2004b. Co se slovem sekta? In Dingir, ISSN , 2004, č. 4, s [32] WEBER, M Sociologie náboţenství. Praha : Vyšehrad, s. ISBN [33] Zákon č. 308/1991 Z. z. o slobode náboţenskej viery a postavení cirkví a náboţenských spoločností v znení neskorších predpisov

338 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i 8 FUTBALOVÉ CHULIGÁNSTVO Peter Jusko Jednou z nových oblastí ofenzívnej sociálnej prevencie sociálnopatologických javov je sociálne prostredie rizikových futbalových fanúšikov, ktorých nazývame futbaloví chuligáni. Rozvoj sociálnej práce v tejto oblasti vidíme predovšetkým v prevencii diváckeho násilia. S futbalovým chuligánstvom sú spájané viaceré sociálno-patologické javy, napr. výtrţnosti a vandalizmus, konflikty s vyuţitím verbálneho i brachiálneho násilia, či rasistické a extrémistické prejavy. Futbalovému chuligánstvu a sociálno-patologickým javom s ním spojených sa venujú odborníci viacerých sociálnych vied, napr. sociológie, psychológie, sociálnej práce, sociálnej pedagogiky, politológie, kriminológie a iných. Na riešení sociálnych konzekvencií futbalového chuligánstva sa podieľa mnoţstvo inštitúcií a organizácií s rôznym odborno-profesijným zameraním i spoločenským významom. Sociálna práca s rizikovými futbalovými fanúšikmi sa realizuje najmä vo forme fanprojektov, terénnej sociálnej práce a probačných a resocializačných programov. 8.1 Futbalové chuligánstvo a futbaloví chuligáni Jednou z nových oblastí ofenzívnej sociálnej prevencie sociálnopatologických javov je sociálne prostredie rizikových futbalových fanúšikov, ktorých nazývame hooligans (chuligáni). Rozvoj sociálnej práce v tejto oblasti vidíme predovšetkým v prevencii diváckeho násilia. Sociálna a sociálno-pedagogická práca s rizikovými futbalovými fanúšikmi je podľa Čechlovského (2007, s. 428) v zahraničí rešpektovanou a vysoko etablovanou oblasťou, ktorá sa však u nás (takmer) vôbec nerozvíja. Významnou súčasťou moderných športových podujatí je divácka komunita. Divácka komunita nie je homogénna, v podstate ju môţeme rozčleniť do štyroch podskupín divákov, fanúšikov, ultras a chuligánov. Prejavy diváckeho násilia na futbalových štadiónoch, ale čoraz častejšie aj mimo nich, sú predovšetkým produktom chuligánskych subkultúr

339 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. Vznik futbalového chuligánstva ako sociálneho javu sa spája s anglickými rowdies na prelome 60. a 70. rokov 20. storočia, keď násilnosti spojené s futbalom dostali organizovanú podobu. Negatívnym vrcholom futbalového chuligánstva bola polovica 80. rokov. Treba upozorniť na to, ţe pokiaľ pred niekoľkými desaťročiami bolo futbalové chuligánstvo doménou Anglicka, Holandska, Talianska, či Nemecka, v súčasnosti je tento problém najaktuálnejší v Poľsku, na Ukrajine, v Srbsku, či Bulharsku, pričom závaţnosť prípadov futbalového výtrţníctva je vysoká aj na Slovensku. Futbalové chuligánstvo, jeho príčiny, prejavy ako aj moţnosti prevencie sú predmetom akademického záujmu odborníkov z oblasti viacerých sociálnych vied. Jedným z prvých sociálnych vedcov, ktorý sa venoval futbalovému chuligánstvu, bol britský psychiater John Harrington (Smolík, 2008, s. 51). Sústredil sa najmä na sledovanie individuálnych patologických reakcií fanúšikov počas zápasov. Predmetom akademického záujmu o športové fandenie sú teda predovšetkým negatívne, resp. extrémne formy v správaní príslušníkov diváckej komunity, najmä futbalových chuligánov. Problematike metodologických prístupov k výskumu futbalového chuligánstva sa venuje Smolík (2008, s ), ktorý uvádza, ţe pre potreby futbalového chuligánstva je uţitočné rozlíšiť štyri základné úrovne cieľov: 1. exploračné (orientačné, diagnostické), ide o zistenie stavu, podoby a rozsahu daného javu; 2. deskriptívne čiţe systematický popis daného javu; 3. explanačné testovanie náročnejších hypotéz kauzálneho typu; 4. sociotechnické (prakticko-aplikačné), ide o formuláciu praktických opatrení. Divácke násilie pri futbalových stretnutiach môţeme charakterizovať ako plánované a manifestačné pouţitie sily, rasistické a extrémistické prejavy, vandalizmus a výtrţnosti uskutočňované organizovanou skupinou osôb futbalových chuligánov. Povaţujeme za dôleţité upozorniť na to, ţe existujú dva druhy diváckeho násilia spojeného so športom (In Lovaš, 2010, s. 167). Prvý sa viaţe na bezprostredné sledovanie diania na ihrisku, teda na divákov športového stretnutia a môţeme ho označovať ako divácke poruchy správania. Druhým prípadom je futbalové výtrţníctvo, resp. futbalové chuligánstvo, kam patrí vandalizmus a systematické agresívne správanie skupín chuligánov

340 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i s cieľom vyvolať incident a spôsobiť škodu podobným skupinám chuligánov v priestoroch štadiónov alebo mimo nich. Futbalových chuligánov povaţujeme za rizikovú subkultúru, resp. aţ kontrakultúru súčasnej mládeţe. Jedným z typických subkultúrnych aspektov fandenia je ritualizácia správania (neškodným diváckym rituálom sú napr. známe mexické vlny ). Futbaloví chuligáni (Leška, 2005, s. 183) sa prispôsobujú zmeneným podmienkam a vyuţívajú najnovšie komunikačné technológie, vrátane internetu. Majú vytvorené vlastné webové stránky, na ktorých prezentujú svoje názory a postoje, vymieňajú si názory s fanúšikmi súperov. Dokonca aj negatívne javy spojené s futbalovým chuligánstvom sa globalizujú, a to najmä prostredníctvom najmodernejších technických a virtuálnych foriem medziľudskej komunikácie. Vzhľadom na nivelizujúce globalizačné vplyvy je moţné vyšpecifikovať isté charakteristiky, ktoré sú podobné pre správanie chuligánov v rôznych socio-kultúrnych kontextoch. Spaaija (2008) uvádza, ţe je moţné identifikovať šesť základných charakteristík identity futbalového chuligána: vzrušenie a potešenie z emocionálneho vzrušenia; tvrdá maskulinita; teritoriálne identifikácia; individuálna a kolektívna prestíţ; zmysel pre solidaritu a príslušnosť ku skupine; reprezentovanie suverenity a autonómie. 8.2 Sociálno-patologické súvislosti futbalového chuligánstva Futbalové chuligánstvo je povaţované za špecifickú formu kriminality mládeţe. K najčastejším formám futbalového chuligánstva zaraďujeme (Mareš Smolík Suchánek, 2004, s. 15): vniknutie na hraciu plochu; hádzanie predmetov na hraciu plochu a na aktérov hry (hráčov, rozhodcov); výtrţnosti a vandalizmus; konflikty s vyuţitím verbálneho i brachiálneho násilia; rasistické a xenofóbne prejavy. Rizikové správanie časti futbalových fanúšikov ich často dostáva do rozporu so zákonom. Hooligans sa najčastejšie dostávajú do konfliktu so zákonom (Harsayi, 2005, s. 7) v prípade útoku na verejného

341 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. činiteľa, pri páchaní násilia voči skupine obyvateľov a jednotlivcovi, výtrţníctva, podnecovania k národnostnej a rasovej neznášanlivosti, hanobenia národa, rasy a presvedčenia, ublíţenia na zdraví, poškodzovania cudzej veci, podpory a propagácie hnutí smerujúcich k potláčaniu práv a slobôd občanov, či špecificky verejných prejavov sympatií k fašizmu. Jednou z kriminogénnych charakteristík chuligánov je extrémizmus. Rozumieme ním aktivity rôzneho charakteru, ktoré vyvíjajú jednotlivci alebo skupiny osôb s názormi výrazne vybočujúcimi zo všeobecne uznávaných spoločenských noriem so zreteľnými prvkami netolerancie, najmä rasovej, národnostnej, náboţenskej alebo inej neznášanlivosti, ktoré útočia proti demokratickým princípom, spoločenskému usporiadaniu, ţivotu, zdraviu, majetku alebo verejnému poriadku. Extrémistami označujeme jednotlivcov, resp. skupiny ľudí s protispoločenským, resp. aţ protiprávnym konaním s prvkami agresivity aţ brutality, ktoré je namierené proti ideologicky, národnostne, či inak odlišným ľuďom. Policajný zbor SR sa v rámci monitoringu extrémistickej scény na Slovensku zameriava aj na páchateľov diváckeho násilia. Hooligans sú v týchto štatistikách zaradení spolu s neonacistickými skinhedmi a rasistickými extrémistami medzi tzv. pravicových extrémistov. Odhadovaný počet aktívnych pravicových extrémistov a ich sympatizantov v SR je pribliţne osôb. Náš odhad o počte aktívnych futbalových chuligánov na Slovensku je asi 700 osôb. Signifikantným znakom rizikovým futbalových fanúšikov je ich sociálna neprispôsobivosť. Agresívne prejavy na štadiónoch, ale aj mimo nich povaţujeme za prejav sociálnej patológie. Agresivitu v tomto kontexte pouţívame na označenie útočenia, úsilia dosiahnuť niečo prostredníctvom skrytého alebo zjavného násilia. Etiológia agresívneho správania nie je úplne jednoznačná, zo sociálnych príčinných súvislostí by sme spomenuli krízové situácie v ţivote, nezamestnanosť, chudobu, sociálnu dezintegráciu, oslabenie sociálnej kontroly, či nevhodnú liberalizáciu rodinného i spoločenského ţivota. Problém agresívneho správania futbalových chuligánov sa objavuje predovšetkým pri ich organizovaných výjazdoch na stretnutia vonku. Agresiu medzi futbalovými chuligánmi môţeme rozdeliť na tri druhy (Mühlpachr, 2004, s. 11): obranná agresia, napr. pri napadnutí inou skupinou chuligánov;

342 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i inštrumentálna agresia, pri ktorej sa realizujú rasistické, extrémistické, či iné ideologické ciele chuligánskej skupiny; konkurenčná agresia, keď sa útočí na inú skupinu fanúšikov. K špecifickým podnetom k agresívnemu správaniu divákov na štadiónoch by sme zaradili (Bednářová, 2004, s. 29) prílišnú fixácia na víťazstvo svojho muţstva, potlačovaný pocit ţivotnej nespokojnosti, stratu ţivotných perspektív, atmosféru davu, prítomnosť špecializovaných policajných zloţiek a v neposlednom rade aj alkohol. V laickej i v časti zainteresovanej odbornej verejnosti sa divácke násilie často spája s konzumáciou alkoholu. Práve preto bol v podstate prvým opatrením proti násiliu na štadiónoch zákaz predaja a konzumácie alkoholických nápojov na športoviskách. Podporným argumentom pri zavedení tohto opatrenia boli políciou zadrţaní páchatelia diváckeho násilia, ktorí boli vo veľkej väčšine pod vplyvom alkoholu a takisto experimentálnym výskumom potvrdená progresívna súvislosť medzi agresívnym správaním a konzumáciou alkoholu. Jestvujú však aj názory spochybňujúce toto opatrenie. Patria k nim predovšetkým prípady priaznivcov (napr. z Dánska alebo Írska), ktorí počas futbalového turnaja konzumujú mnoţstvo alkoholu (najmä piva), do násilností sa však nezapájajú. Na zaujímavý trend vo vzťahu futbalového chuligánstva a uţívania drog upozorňuje Smolík (2010, s. 159), ktorý uvádza, ţe uţívaním tanečných drog na tzv. rave parties sa na začiatku 90. rokov v Anglicku odohrávalo menej násilných stretov pri futbalových zápasoch. Od tanečných drog sa futbaloví chuligáni po niekoľkých rokoch opäť vrátili k alkoholu a kokaínu. Zastávame názor, ţe uţívanie alkoholu či iných drog je rizikovým faktorom diváckeho násilia, podstatnou je však primárna orientácia hooligans na páchanie násilia, či uţ pod vplyvom alkoholu, drog, alebo nie. Vedľajším efektom zákazu konzumácie alkoholu priamo na štadiónoch je pochopiteľná tendencia fanúšikov konzumovať alkohol pred a predovšetkým po zápase. Vzhľadom na to, ako aj pre iné opatrenia na štadiónoch (bezpečnostné kamery, bariéry, prítomnosť ozbrojených zloţiek, prísne kontroly pri vstupe na štadión apod.) sa jav futbalového chuligánstva dostáva čoraz viac mimo prostredia štadiónov a stáva sa tak celospoločenským problémom

343 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. 8.3 Teoretické prístupy k futbalovému chuligánstvu Futbalovému chuligánstvu a ďalším sociálno-patologickým javom s ním spojenými sa venujú odborníci viacerých sociálnych vied, napr. sociológie, psychológie, sociálnej práce, sociálnej pedagogiky, politológie, kriminológie a iných. V kontexte s viacerými monografickými prameňmi (Carnibella 1996, Wann 2001, Mareš Smolík Suchánek, 2004, Smolík 2008, Slepička, 2010) môţeme pre vysvetlenie futbalového chuligánstva pouţiť nasledovné teoretické prístupy: teória sociálneho učenia poskytuje teoretický rámec pre pochopenie agresívneho správania futbalových chuligánov. Podľa teórie sociálneho učenia sa jednotlivci často naučia konať agresívne prostredníctvom sledovania násilných prejavov druhých ľudí. teória nákazy vysvetľuje šírenie pozitívnych i negatívnych sociálnych javov v diváckej komunite prostredníctvom ich emocionálne eskalovaného nekritického prijímania a rýchleho šírenia na ďalšie osoby. teória amplifikačnej špirály je výrazom toho, ako nadmerné a nepresné informovanie o probléme môţe samotný problém futbalového chuligánstva zhoršovať. Spoločnosť tak dospeje k domnienke, ţe určitý fenomén je hrozivý a narastajúci, čo môţe vzbudzovať tzv. morálnu paniku. teória kritických noriem zahŕňa proces, prostredníctvom ktorého členovia diváckej komunity ovplyvňujú ostatných členov tak, aby sa prispôsobili (aj) negatívnym formám správania, čím sa zvýši pravdepodobnosť chuligánskej agresie. teória frustrácia agresia vychádza z toho, ţe pokiaľ majú ľudia nejakým spôsobom zmarenú či zablokovanú snahu dosiahnuť svoj cieľ, nevyhnutne sa dostaví agresia. teória udrţovania sebaúcty určuje mieru spolupatričnosti s tímom, resp. so svojou (chuligánskou) skupinou. Nepriateľstvo silne identifikovaných fanúšikov sa tak môţe zamerať na fanúšikov súperovho týmu. Z prezentovaných teórií je zrejmé, ţe pre komplexné vysvetlenie fenoménu futbalového chuligánstva je potrebný interdisciplinárny prístup viacerých sociálnych vied, v ktorých rámci má významné miesto aj sociálna práca

344 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i Inštitucionálne a legislatívne moţnosti pomoci Na riešení sociálnych konzekvencií futbalového chuligánstva sa podieľa mnoţstvo inštitúcií a organizácií s rôznym odborno-profesijným zameraním i spoločenským významom. Výsledkom europeizácie futbalového chuligánstva ako sociálnopatologického javu je zvýšený záujem o túto problematiku zo strany najvýznamnejších európskych organizácií, z ktorých spomenieme najmä aktivity Rady Európy. Najvýznamnejším dokumentom Rady Európy vo vzťahu k riešeniu diváckeho násilia je Európsky dohovor o diváckom násilí a nevhodnom správaní pri športových zápasoch, obzvlášť pri futbalových stretnutiach, ktorý bol prijatý v roku 1985 ako reakcia na udalosti sprevádzajúce finálový zápas PEM medzi FC Liverpool a Juventusom Turín, ktorý sa odohral 29. mája 1985 v Bruseli. V dôsledku konfliktov vyprovokovaných najmä anglickými rowdies a následných panických reakcií zahynulo vyše 40 ľudí a vyše 250 bolo zranených. Táto tragédia sa na dlhé obdobie stala symbolom futbalového chuligánstva. Spomínaný Európsky dohovor sa venuje predovšetkým bezpečnosti na štadiónoch a v ich okolí, zvládaniu diváckeho davu, úlohám usporiadateľskej sluţby, predaju vstupeniek, identifikácii a potrestaniu výtrţníkov, či prevencii rasizmu a neznášanlivosti. Dohovor ďalej rozpracúvajú jednotlivé odporúčania Rady Európy, z ktorých má z hľadiska sociálnej práce zásadný význam Odporúčanie č. 1/2003 o úlohe sociálnych a výchovných opatrení v prevencii násilia pri športových stretnutiach. Na základe tohto dokumentu je signátorom Európskeho dohovoru odporúčané (Bureš, 2005): prijať preventívne sociálne a výchovné opatrenia pre zlepšenie práce s fanúšikmi; vytvoriť zásady sociálnej práce s fanúšikmi; zaloţiť informačné strediská pre fanúšikov; motivovať športové kluby aby nadväzovali uţšie vzťahy so svojimi fanúšikmi a podporovali zakladanie oficiálnych fanklubov; zvýšiť povedomie klubov o úlohe, ktorú môţu zohrávať vo svojom sociálnom prostredí. Na riešení problémov spojených s futbalovým chuligánstvom sa podieľajú aj ďalšie medzinárodné organizácie, napr. inštitúcie Európskej

345 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. únie, Medzinárodná futbalová asociácia (FIFA), Európska futbalová asociácia (UEFA), či najväčšia európska protichuligánska a protirasistická fanúšikovská sieť FARE. Táto organizácia je známa napr. tým, ţe v spolupráci s UEFA vydala Desaťbodový plán na podporu boja proti rasizmu. V podmienkach Slovenskej republiky sú aktérmi protichuligánskych opatrení v rámci svojich kompetencií Slovenský futbalový zväz, ako aj jednotlivé futbalové kluby, viaceré orgány činné v trestnom konaní (štátna, ţelezničná i mestská polícia, súdy, probačná a mediačná sluţba), ako aj mediálna sféra. K legislatívnym dokumentom, ktoré majú priamy represívny dosah na páchateľov diváckeho násilia, by sme spomenuli predovšetkým Zákon NR SR č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon a Zákon NR SR č. 550/2003 Z. z. o probačných a mediačných úradníkoch. Preventívny rozmer protichuligánskej legislatívy predstavujú v našich podmienkach predovšetkým Zákon NR SR č. 583/2008 Z. z. o prevencii kriminality a inej protispoločenskej činnosti a Zákon NR SR č. 479/2008 Z. z. o organizovaní verejných telovýchovných, športových a turistických podujatí. Treba však uviesť, ţe komplexná protichuligánska politika v SR zatiaľ neexistuje, preto sa budeme inšpirovať najvýznamnejšími moţnosťami sociálnej prevencie futbalového chuligánstva, ktoré sa úspešne aplikujú vo viacerých európskych krajinách. 8.4 Sociálna práca a prevencia futbalového chuligánstva Cielená práca s fanúšikmi si vyţaduje angaţovanie kvalifikovaných profesionálov, ktorí vyšli z miestneho prostredia a sú kontinuálne vzdelávaní (Bureš, 2005). Sociálnu prácu s rizikovými futbalovými fanúšikmi nazývame fan couching. Couching je jeden z prudko sa rozvíjajúcich modelov sociálnej práce, zameraný na dlhodobé a efektívne vedenie ľudí v rôznych oblastiach spoločenského ţivota. K základným cieľom práce s rizikovými fanúšikmi v rámci fan couchingu patrí (Bednářová, 2004, s. 32): riešenie konfliktov bez násilia; odbúranie extrémistických prejavov; sociálna izolácia iniciátorov násilia; redukcia spôsobov správania podporujúcich delikvenciu; kultivácia mladých priaznivcov futbalu;

346 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i podnietenie spoločenských inštitúcií k väčšiemu nasadeniu pre mládeţ. Podstatou efektívneho výkonu sociálnej prevencie futbalového chuligánstva je pozitívny prístup sociálneho pracovníka k subkultúre hooligans a podpora sebaregulačných mechanizmov vo vnútri jednotlivých fanúšikovských skupín. Špecifikovaná preventívna sociálna práca ako profesijne modifikovaná forma sociálneho inţinierstva sa v rámci fan couchingu realizuje najmä v podobe fanprojektov, terénnej sociálnej práce, ambasád pre fanúšikov a probačných a resocializačných programov Fanprojekty ako forma sociálnej práce s mládeţou Významným nástrojom sociálnej prevencie futbalového chuligánstva je fanprojekt. Prvý projekt sociálnej práce s mládeţou priamo zameraný na futbalových fanúšikov bol realizovaný v Nemecku v roku V súčasnosti sa v Nemecku realizuje vyše tridsať projektov sociálnej práce s futbalovými fanúšikmi (Šveřepa, 2002, s. 10). Podobné projekty sa realizujú aj v Holandsku, Belgicku, Švédsku ako aj v iných európskych krajinách. Fanprojekt môţeme označiť za sociálno-preventívnu prácu s mládeţou. K základným cieľom projektov pre fanúšikov by sme mohli zaradiť: prevenciu násilia a iných sociálnych deviácií (delikvencie a kriminality, šírenia alkoholizmu a drog, vandalizmu a pod.); boj proti extrémizmu, kde by sme zaradili odstraňovanie predsudkov, nenávistných prejavov voči cudzincom, rasizmu a xenofóbie; posilňovanie sociálne prijateľného správania futbalových fanúšikov, kde napr. patrí zvyšovanie sebavedomia mladých futbalových fanúšikov, stabilizácia ich vrstovníckych skupín a komunikácia medzi futbalovými klubmi a ich fanúšikmi. Cieľovou skupinou fanprojektov sú mladí futbaloví fanúšikovia (muţi, ale aj ţeny) so sklonom k násilnému správaniu. Patria sem najmä hooligans a časť ultras fanúšikov. Existuje mnoţstvo prostriedkov, ktorými je moţné naplňovať ciele fanprojektov. Podstatou je predovšetkým účasť sociálneho pracovníka na futbalovom i širšom sociálnom ţivote fanúšikov, napr

347 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. prostredníctvom ich sprevádzania na zápasy vonku, či koordinovaním ich kontaktov s materským klubom. Ďalším prostriedkom je sociálnovýchovná práca s futbalovými fanúšikmi, kam patrí napr. starostlivosť o adekvátnu ponuku mimofutbalových voľnočasových a záujmových aktivít, či príprava a realizácia špecifických výchovno-vzdelávacích podujatí, seminárov a workshopov. Významným prostriedkom dlhodobého naplňovania cieľov fanprojektov je sociálna práca s (príslušnou) komunitou. Zaraďujeme sem napr. identifikáciu lokálnych subkultúr mládeţe, spoluprácu so školami, poradenskými inštitúciami a políciou a public relations. Komplexná sieť aktivít uskutočňovaných sociálnymi pracovníkmi v rámci projektov pre futbalových fanúšikov teda zahrňuje (In Šveřepa, 2002, s. 10): a) individuálne sprevádzanie; b) krízovú intervenciu; c) sociálne poradenstvo; d) vyuţívanie voľného času. Fanprojekty v zahraničí vedú profesionálni pracovníci (sociálni pracovníci, resp. sociálni pedagógovia) a majú morálnu a často i finančnú podporu futbalových klubov, samosprávnych orgánov, tretieho sektora i štátu Streetwork s futbalovými fanúšikmi Kľúčovou formou sociálnej práce so subkultúrou futbalových chuligánov je terénna sociálna práca. Terénna sociálna práca je spolu s rezidenciálnou, semirezidenciálnou, poradenskou a administratívnou prácou jednou z organizačných foriem sociálnej práce. Metódou terénnej sociálnej práce s futbalovými chuligánmi je streetwork, resp. v tomto prípade clubwork. Streetwork povaţujeme za metódu terénnej sociálnej práce, ktorá sa uskutočňuje najmä na verejných priestranstvách a v nízkoprahových zariadeniach. Cieľovou skupinou streetworku je podľa Klenovského (2006, s. 38) najmä neorganizovaná a ohrozená mládeţ, kam patria rôzne subkultúry mládeţe (v našom prípade subkultúry hooligans a ultras fanúšikov), ktoré vyhľadávajú neformálne voľnočasové aktivity (športové fandenie) na verejných priestranstvách (futbalových štadiónoch)

348 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i Terénny sociálny pracovník sa pri práci s futbalovými chuligánmi zameriava na: monitoring situácie na fanúšikovskej scéne, ktorý napr. zahrňuje zhromaţďovanie informácií o počte, štruktúre a aktivitách hooligans spojených s futbalom; analýzu spôsobov trávenia voľného času futbalových fanúšikov, kam okrem samotného fandenia patrí aj stávkovanie v stávkových kanceláriách, zberateľstvo súvisiace s futbalom, cestovanie na futbalové zápasy, návšteva pohostinských zariadení a diskusie o futbale, rekreačný šport a pod.; priamu účasť na ţivote komunity futbalových ultras a hooligans, čiţe skutočná práca v teréne, t.j. pobyt s fanúšikmi v hľadisku, spoločné cesty na zápasy a pod.; prípravu atraktívnej ponuky voľnočasových aktivít a podporných sociálnych sluţieb, ktoré by rizikových futbalových fanúšikov oslovili. Predpokladom úspechu sociálnej práce v teréne je odborná pripravenosť streetworkerov na prácu s konkrétnou cieľovou skupinou. V Českej republike sme zaznamenali ponuku komplexného vzdelávacieho programu pre terénnych sociálnych pracovníkov (streetworkerov), pracovníkov futbalových klubov, fanúšikov a ultras. Tento vzdelávací program zabezpečuje občianske zdruţenie ProFotbalFans (PFF) v spolupráci s nemeckými kolegami, ktorí majú bohaté skúsenosti so sociálnou prácou s fanúšikmi. Frekventanti tejto vzdelávacej aktivity získajú zručnosti v oblasti kontaktnej a sociálnej práce s futbalovými fanúšikmi, v oblasti prípravy, tvorby a fundraisingu na projekty pre fanúšikov a v oblasti realizácie konkrétnych aktivít s futbalovými fanúšikmi Ambasády pre fanúšikov Ambasáda pre fanúšikov, alebo tieţ fan-ambasáda (Fans Embassy) je komplexný systém informačných, poradenských a podporných sociálnych sluţieb pre futbalových fanúšikov. Cieľovú skupinu fanambasád tvoria predovšetkým tí fanúšikovia, ktorí za futbalom cestujú, a to najmä na veľké turnaje do zahraničia. Počiatky existencie ambasád pre fanúšikov nachádzame na MS vo futbale v roku 1990 v Taliansku (Miles, 2002), kde sa takéto služby už poskytovali

349 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. pre fanúšikov Anglicka a Nemecka. Podobné kontaktné miesta pre fanúšikov sa postupne vytvárali a rozrastali aj na ďalších veľkých futbalových podujatiach (MS i ME) vo Švédsku, Anglicku, Francúzsku, Belgicku, Holandsku, Nemecku, Rakúsku, Švajčiarsku a JAR. Ambasády pre fanúšikov môţu byť organizované dvoma spôsobmi: 1. Organizátorom fan-ambasád sú asociácie futbalových fanúšikov (napr. v Anglicku), ktoré sa pred veľkým futbalovým podujatím podieľajú na príprave podporných a sociálnych sluţieb pre fanúšikov. Organizácie futbalových fanúšikov vyvíjajú celoročné svojpomocné iniciatívy pre svojich členov a snaţia sa byť nezávislými od futbalových i mimofutbalových organizácií pôsobiacich vo verejnej správe. 2. Organizáciu ambasád pre fanúšikov majú na starosti skúsení sociálni pracovníci (napr. v Nemecku), ktorí majú dlhodobú prax v tejto oblasti. Ich pozornosť je zameraná najmä na problémové skupiny fanúšikov (hooligans), u ktorých je riziko, ţe sa budú dopúšťať násilia a iných sociálno-patologických javov. Pracovníkov fan-ambasád (či uţ samotných fanúšikov, alebo sociálnych pracovníkov) voláme fan-koordinátori, ktorých úlohou je predovšetkým kontaktná práca s fanúšikmi, ďalej sprostredkovanie riešenia konfliktov prostredníctvom mediácie a spolupráca s usporiadateľmi podujatia a ďalšími miestnymi autoritami. Fan-ambasády by mali mať detailné informácie predovšetkým o (Miles, 2002): miestopise miesta konania podujatia plán mesta, poloha futbalových štadiónov, adresy dôleţitých inštitúcií a pod.; detailoch daného športového podujatia ceny a dostupnosť vstupeniek, organizácia podujatia, časový program zápasov atď.; aktuálnych moţnostiach ubytovania pre fanúšikov v mieste konania podujatia; vlakovom, autobusovom príp. inom dopravnom spojení medzi miestom ubytovania futbalových fanúšikov a miestom konania futbalových zápasov; stravovacích sluţbách s ohľadom na rôznosť poţiadaviek špecifických skupín fanúšikov; moţnostiach zábavy v príslušnej lokalite aj s upozornením na rizikové zóny;

350 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i tzv. núdzových sluţbách, t.j. najmä o zdravotníckej a policajnej sluţbe, príp. poţiarnej ochrane, právnych sluţbách, konzulárnych sluţbách a pod. Pri veľkých podujatiach pôsobia (aj) tzv. mobilné fan-ambasády, ktoré sa sťahujú súbeţne so svojím tímom, teda do miest s predpokladom najväčšieho výskytu svojich fanúšikov. 8.5 Probačné a resocializačné programy Špecifickým druhom kuratívnej sociálnej práce s futbalovými chuligánmi sú probačné a resocializačné programy. Ide o typ sociálneho programu zameraný najmä na (odhalených) páchateľov futbalového diváckeho násilia z radov mládeţe. Aplikáciu probácie v tejto oblasti chápeme ako organizáciu a samotný výkon odborného dohľadu sociálneho pracovníka nad páchateľmi futbalového násilia, vykonávaný počas realizácie probačného a resocializačného programu. Resocializáciu v tomto kontexte môţeme charakterizovať ako odborný sociálno-integratívny zásah do subkultúry futbalových hooligans s cieľom ich postupného opätovného začlenenia do sociálne akceptovateľnej diváckej komunity. Probačný a resocializačný program je jednou z foriem resocializačnej činnosti napríklad spolu so sociálnym poradenstvom, nácvikom sociálnych zručností, či pracovnou terapiou. Cieľom probačných a resocializačných programov pre futbalových chuligánov je (Šveřepa, 2002, s. 10) zamedziť recidíve a zároveň minimalizovať negatívne vplyvy kriminalizácie mladistvých. Najčastejším represívnym opatrením voči páchateľom diváckeho násilia je zákaz vstupu na štadión. V prípade, ţe odhalenému páchateľovi diváckeho násilia je jeho trest podmienečne odloţený, môţe byť priebeţná kontrola zákazu vstupu na štadión súčasťou probačného dohľadu podmienečného výkonu trestu. V prípade úspešného výsledku mediácie medzi páchateľom diváckeho násilia a zástupcom príslušného futbalového klubu môţe probačný a mediačný úradník navrhnúť účasť odsúdeného páchateľa na probačnom a resocializačnom programe ako moţnú poľahčujúcu okolnosť, resp. po úspešnom absolvovaní programu aj dôvod na zrušenie zákazu vstupu na štadión. Počas realizácie probačného a mediačného programu by sa problémoví futbaloví fanúšikovia mali naučiť zvládať vznikajúce konflikty nenásilnou formou, tolerancii a zodpovednosti za svoje

351 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. správanie a schopnosti aktívnej rezistencie voči nepriaznivým dôsledkom dynamiky davu v diváckej komunite. Vzhľadom na často teenagerský vek hooligans a ich predpokladanú sociálnu neprispôsobivosť sa jednou z najúčinnejších ciest javí podpora pozitívnych osobnostných vlastností, postojov a spôsobov správania klientov programu. Výsledkom realizácie probačného a resocializačného programu by malo byť povolenie účasti na futbalových zápasoch zo strany organizátora a sociálne akceptovateľné fandenie ako ukazovateľ úspešnosti účasti problémových fanúšikov na programe. Zoznam bibliografických odkazov [1] BEDNÁŘOVÁ, A Trestná činnost a prevence spojená s diváckým násilím. In Éthum, 2004, roč.12, č. 43, s [2] BUREŠ, R Role Rady Evropy při prevenci diváckého násilí na sportovních stadionech. Praha : MV ČR, [3] CARNIBELLA, G. et al Football violence in Europe. Oxford : Social Issues Research Centre, [4] ČECHLOVSKÝ, J Práce s fotbalovými fanoušky. In Socialia Sborník příspěvkŧ z X. ročníku konference s mezinárodní účastí. Hradec Králové : Gaudeamus, 2007, s [5] GABLER, H Aggressive Handlungen im Sport. Ein Beitrag zur theoretischen und empirischen Aggresionforschung. Schorndorf : Verlag Karl Hofmann, [6] HARSAYI, L Chuligáni. Správa o stave chuliganizmu, rasizmu, antisemitizmu a intolerancie v slovenskom futbale. Bratislava : Ľudia proti rasizmu, s. [7] JUSKO, P Sociálna práca s mládeţou a sociálnopatologické javy. Banská Bystrica : PF UMB, s. ISBN [8] KLENOVSKÝ, L Terénna sociálna práca. Bratislava : Občianske zdruţenie sociálna práca, s. ISBN [9] LEŠKA, D Sociológia športu. Bratislava : ICM Agency, s. ISBN [10] LOVAŠ, L Agresia a násilie. Psychológia ľudskej agresie a jej podoby v domácom prostredí, v škole, v práci, vo väzniciach a v športe. Bratislava : Ikar, s. ISBN [11] MAREŠ, M. SMOLÍK, J. SUCHÁNEK, M Fotbaloví chuligáni. Brno : Centrum strategických studií, s. ISBN [12] MILES, K Ambasády pro fanoušky. Historie, pozadí, souvislosti, základní struktura. In Éthum, 2004, roč. 12, č. 43, s

352 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i [13] MÜHLPACHR, P Fotbalové chuligánství několik poznámek k zamyšlení. In Éthum, 2004, roč. 12, č.43, s [14] SEKOT, A Sociologické problémy sportu. Praha : Grada, s. ISBN [15] SCHNEIDER, T. GABRIEL, M Přehled příkladů dobré praxe v sociálně-integrativní práci s fotbalovými fanoušky. In Éthum, 2004, roč.12, č. 43, s [16] SLEPIČKA, P. a kol Divácká reflexe sportu. Praha : Karolinum, s. ISBN [17] SMOLÍK, J Fotbalové chuligánství. Historie, teorie a politizace fenoménu. Karlovy Vary : Zdeněk Plachý, s. ISBN [18] SMOLÍK, J Subkultury mládeţe. Praha : Grada, s. ISBN [19] SPAAIJ, R Aspects of hooligan violence. A reappraisal of sociological research into football hooliganism. ASSR Working paper 2/2006. [cit ] Dostupné na internete: < [20] ŠVEŘEPA, M Hooligans a sociální prevence. In Sociální politika, 2002, roč. 28, č. 6, s [21] WANN, D. L. et al Sport fans: the psychology and social impact of spectators. London : Routledge, [22] Zákon NR SR č. 550/2003 Z.z. o probačných a mediačných úradníkoch v z. n. p. [23] Zákon NR SR č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v z. n. p. [24] Zákon NR SR č. 479/2008 Z. z. o organizovaní telovýchovných podujatí, športových podujatí a turistických podujatí v z. n. p. [25] Zákon NR SR č. 583/2008 Z. z. o prevencii kriminality a inej protispoločenskej činnosti v z. n. p. [26]

353 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. 9 SEBEVRAŢEDNÉ JEDNÁNÍ Alena Vozáb Gabrielová Sebevraţedné jednání je právem povaţováno za velmi závaţný a celosvětový problém, který se vyskytuje téměř v kaţdém věku člověka. Proto tato kapitola tvoří srozumitelný přehled o problematice sebevraţedného jednání. Snaţí se zachytit podstatu a zmapovat dŧvody, které člověka k tomuto jednání vedou. Mapuje podobnosti a odlišnosti, které se vyskytují z pohledu věku, pohlaví a socioprofesní příslušnosti. Také se zaměřuje na prevenci a pomoc v těchto nelehkých ţivotních situacích. 9.1 Sebevraţedné jednání základní pojmy Téměř kaţdý člověk zná někoho, kdo spáchal sebevraţdu, případně se o ni pokusil nebo kdo se v nějakém období svého ţivota sebevraţednými myšlenkami váţně zabýval. Podle Frankela (1998) kaţdý den o sebevraţdě uvaţuje nespočetné mnoţství lidí. Ta je jedním z moţných, leč evidentně nejdrastičtějším východiskem z nezvládnuté ţivotní krize. Vymezením pojmu sebevraţda (slov. samovraţda, lat. suicidium vzniklo ze spojení se caedere = sebe zabít) se zabývá mnoho odborníkŧ nejen z řad lékařŧ, ale i z řad psychologŧ, sociologŧ nebo filosofŧ. Podle Masaryka (2002, s. 16) je sebevrahem ten, kdo učiní svému ţivotu konec úmyslně a vědomě, kdo si smrt jako takové přeje a je si jist, ţe si svým jednáním nebo opomenutím smrt přivodí. Kerecman (1999, s. 16) samovraţdu chápe ako zabitie samého seba, pričom zdôrazňuje, ţe je to vedomé, dobrovoľné, násilné konanie, ktorým si človek bezprostredne ničí vlastný ţivot vlastnou rukou a prostriedkami, od ktorých očakáva smrť v zámerne zvolenej situácii. Obsahově podobně, ale srozumitelněji popisuje sebevraţedné (suicidální, slov. samovraţdené) jednání Vágnerová (2008, s. 489), která říká, ţe jde o násilné jednání charakteristické úmyslem dobrovolně zničit vlastní ţivot, nebo např. Viewegh (1996, s. 19), který označuje sebevraţdu za zpŧsob autodestruktivního jednání, který zřetelně vyjadřuje úmysl jedince dobrovolně ukončit vlastní ţivot a cílevědomou

354 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i snahu zvolit k tomuto účelu prostředky, u nichţ moţno předpokládat, ţe k zániku ţivota povedou. Mezi suicidální jednání patří dle Kerecmana (1999) nedokonaná sebevraţda jinak také sebevraţedný pokus (Tentamen suicidii), při kterém bylo usmrcení připravováno, ale nebyl zvolen účinný zpŧsob nebo byl sebevrah zachráněn. A dokonaná sebevraţda (Suicidium), která končí smrtí a je vyvrcholením suicidálního vývoje. Sebezabití, sebeobětování, sebepoškozování Od sebevraţdy je nutné oddělit sebezabití, ve kterém chyběl-li úmysl zemřít, a přesto k ukončení ţivota došlo. Postiţený jedná buď pod vlivem okamţitého impulzu nepříčetnosti, nebo pod vlivem halucinací či bludŧ. Například u drogové intoxikace mohou halucinace vyvolat u trpící osoby představy, ţe jsou pronásledováni a prchají před domnělým pronásledovatelem skokem pod jedoucí vozidlo či pádem z okna. K sebezabití mŧţe dojít i u jinak zdravých osob. A to v případě nešťastné shody okolností u demonstrativního pokusu, kde pŧvodním cílem vŧbec nebylo zemřít, ale vystrašit či vydírat nejbliţší okolí. Ale situace se nakonec mŧţe vyvinout zcela jinak, neţ si jedinec zaranţoval, neboť hra na sebevraţdu se mu vymkne kontrole a skončí tragicky. Za specifickou formu sebezabití mŧţeme povaţovat euthanasii. Doslova pojem euthanasie znamená v překladu dobrou smrt, přeneseně usmrcení z milosti. Jak popisuje Urban a Dubský (2008) eutanazie se v dnešní době obvykle vztahuje k problematice usmrcení těţce nemocných osob za situace, kdy nemoc znemoţňuje snesitelný a dŧstojný ţivot. S touto problematikou souvisí i sebeobětování. Voráček (1967, s. 227) definuje sebeobětování jako dobrovolné a svobodné obětování ţivota ve prospěch druhých v zájmu lidstva. Příkladem může být upálení mistra Jana Husa v Kostnici r. 1415, který raději podstoupil trest smrti upálením, než aby odvolal své učení. Z bližší historie např. Jan Palach, který se na Václavském náměstí v roce 1969 upálil na protest proti okupaci armádou Sovětského svazu. Je zajímavé, ţe v naší společnosti je sebeobětování hodnoceno kladně, na rozdíl od sebevraţdy, která je často morálně odsuzovaná, míní Urban a Dubský (2008). Dále s touto problematikou souvisí i sebepoškozování, které dle Koutka a Kocourkové (2007) lze popsat jako chování bez vědomého a cíleného záměru zemřít, jehoţ dŧsledkem je poškození tělesné integrity

355 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. Podle Eberlyové (In Platznerová 2009, s. 17) lze sebepoškozování definovat jako kaţdé společensky neakceptovatelné chování, jehoţ obsahem je okamţité, svévolné, přímé a většinou repetetivní fyzikální poškození vlastního těla, ústící do lehké nebo středně závaţné újmy na zdraví, většinou bez suicidálního záměru a bez organické psychiatrické příčiny. Smyslem sebepoškození bývá zmírnění úzkosti nebo hledání cest, jak se vyhnout či alespoň dočasně vzdálit ze stresujícího prostředí nebo situace. Velmi často mívá charakter manipulativního jednání. Podle Hawtona a Heeringena (2002) platí, ţe aţ polovině sebevraţedných pokusŧ předcházelo sebepoškozování. Nejčastěji jde o řezná poranění kŧţe ostrými předměty (např. ţiletka, sklo) a popálení (např. cigaretou, zapalovačem). Bilanční, demonstrativní, rozšířené sebevraždy V praxi lze rozlišit několik základních alternativ sebevraţedného jednání. BILANČNÍ sebevraţdy jsou výsledkem dlouhodobého pŧsobení subjektivně závaţných motivŧ, které vyplývají z rozumové úvahy. Člověk si skutečně přeje zemřít a prostředky k dosaţení tohoto cíle si obvykle pečlivě promyslí a připraví. Tyto sebevraţdy bývají častěji dokonané. Příkladem je sebevraţda člověka trpícího nevyléčitelnou chorobou, starého a nemocného, který ţije osamocen a od ţivota nic pozitivního nečeká, jak popisuje Vágnerová (2002). Specifickým druhem bilanční sebevraţdy jsou podle Urbana a Dubského (2008) i úmyslné sebevraţdy drogově závislých v nejvyšším stádiu závislosti. V takových případech často po opakovaných neúspěšných pokusech léčby, volí někteří drogově závislí dobrovolnou smrt zlatá střela. Někteří autoři se dokonce domnívají, ţe samo uţívání drog má autodestruktivní charakter. DEMONSTRATIVNÍ sebevraţdy (Parasuicidium nebo impulzivní či účelové sebevraţedné jednání). Je stimulováno afektivně, náhlým rozhodnutím bez velkých příprav. Obyčejně nejde o váţný úmysl zemřít. Jejich cílem je nátlak, vydírání, manipulace či zastrašování nejbliţšího sociálního okolí (rodičŧ, učitelŧ, manţelských či milostných partnerŧ atd.). Vágnerová (2002) popisuje, ţe mŧţe také jít o jakési volání o pomoc, kdy člověk toto jednání zvolí, jako krajní prostředek k dosaţení osobně významného cíle. Poměrně často se s tímto druhem sebevraţedného jednání setkáváme u mladistvých a psychosociálně

356 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i nezralých individuí, kteří ho uţívají k získávání moci, k dokazování si svého významu a nadvlády nad druhými. Podle Jedličky a Koťi (1998) mŧţeme takové jednání charakterizovat těmito typickými rysy: snahou jedince je profitovat z inscenované situace; jsou voleny takové prostředky a místo činu, které jsou příhodné k záchraně; jiţ při přípravě se kalkuluje s něčí pomocí a intervencí okolí; většinou se objevují i prvky okázalosti a teatrálnosti. Je dŧleţité, abychom toto volání o pomoc nikdy nepodceňovali, protoţe za tímto jednáním se mohou skrývat těţké obtíţe, které vyţadují odbornou pomoc. Tyto demonstrativní sebevraţedné pokusy, které jsou jen nápodobou sebevraţdy, mohou skončit tragicky, neboť hra na sebevraţdu se vymkne kontrole a mŧţe se vyvinout zcela jinak, neţ si jedinec zaranţoval. ROZŠÍŘENÉ sebevraţdy představují specifickou variantu. Jde o tzv. sebevraţedné jednání více lidí. V tomto případě je dŧleţité odlišení člověka, který byl iniciátorem a ostatní, kteří byli primárně pasivními a teprve pod vlivem iniciátora dospějí k rozhodnutí dobrovolně zemřít a to společně. Viewegh (1996) dále rozděluje tyto sebevraţdy podle počtu osob, které ji podstoupí. Dvojitá sebevraţda jde o společné suicidální jednání dvou osob. Jde o tzv. suicidální dohodu, kdy se dva lidé domluví na společném spáchání sebevraţdy. Skupinová sebevraţda jde o suicidální jednání více osob, ale v poměrně malém počtu. Příkladem mohou být rodinné sebevraţdy, které byly poměrně časté v nacistickém Německu. Masová sebevraţda jde o sebevraţedné jednání zasahující početnější skupinu lidí. Příkladem mohou být sebevraţdy členŧ rŧzných sekt, kteří se společně pod vlivem svého vŧdce rozhodnou ukončit ţivot. Egoistická, altruistická, fatalistická, anomická sebevražda Francouzský sociolog Émil Durkheim ( ) definoval čtyři typy společensky motivovaných sebevraţd (1979): 1) EGOISTICKÁ sebevraţda, která má svŧj pŧvod v nedostatečné integraci jedince ve skupině, k níţ náleţí. Jsou zde nedostatečné sociální vazby, těmto lidem chybí sociální podpora a cítí se odcizeni. Příkladem

357 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. mohou být svobodné osoby, které mají k sebevraţdě větší sklon neţli jedinci ţijící v manţelství. 2) ALTRUISTICKÁ sebevraţda představuje obětování se pro hodnoty skupiny či celé společnosti, které pramení z přílišné fixace popř. integrace do společnosti a s tím spojené potlačování individuality. Příkladem mohou být hinduistické vdovy, které se nechávají upálit s tělem svého muţe, japonské harakiri nebo kapitáni lodí, kteří se svou lodí umírají. 3) FATALISTICKÁ sebevraţda představuje skutečnost, ţe člověk spáchá sebevraţdu z pocitu bezmocnosti nad prŧběhem ţivota. Příkladem mohou být vězni, kteří rezignují a nechtějí dál ţít. 4) ANOMICKÁ sebevraţda, k níţ dochází v dŧsledku porušení sociální rovnováhy, tedy prudkého otřesu ţivotního standardu v okamţiku, kdy přestávají platit závazné normy chování a soudrţnost skupiny či většího společenství se rozpadá. 9.2 Teorie sebevraţedného jednání Sebevraţedné jednání bývá obvykle posuzováno z několika hledisek: medicínského, sociologického, psychologického a náboţenského Sociologický přístup Pro sociologii je sebevraţda sociální fenomén. Podle Bartlové (1998) se sociologie jako celek nezabývá otázkou, proč konkrétní jedinec spáchal sebevraţdu, ale proč v jistém prostředí je vyšší nebo niţší procento sebevraţd. Sociologický přístup je zaměřen na vymezení sociálních faktorŧ, které mohou zvyšovat riziko sebevraţedného jednání. Miller, Rathus a Linehan (2007) mezi tyto faktory řadí: gender, věk, etnicita, socioekonomický status a sexuální orientace. GENDER je pojem, který označuje nikoli biologické, ale sociální aspekty pohlaví. Pohlaví člověka je dáno biologicky, ale pokud jde o sociální chování, lidé se nerodí jako muži a ženy, ale musí se naučit jako muži a ženy jednat. Existuje řada vzorců chování, které jsou ve společnosti považovány za typicky mužské nebo ženské. Jaké chování je biologicky podmíněno a co je výsledkem kulturního vývoje společnosti, je předmětem studií v oblasti gender studies a feminismu (Jandourek, 2001, s. 90)

358 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i VĚK je základní biologická charakteristika a životní proměnná jedince. Sociální věk je dán sociálně určenými kategoriemi stáří - dětství, mládí, dospělost, stáří (Jandourek, 2001, s. 270). ETNICITA je souhrn faktorů kulturních, rasových, teritoriálních a jazykových, kterými se skupina odlišuje od jiných skupin. Dále se odlišuje svou historií, sebepojetím, vědomím společného původu a také tím, že jsou jako etnicky odlišní vnímáni druhými (Jandourek, 2001, s. 76). SOCIOEKONOMICKÝ STATUS je výraz, používaný pro zařazení jedince v hierarchické struktuře nějakého sociálního útvaru z hlediska zejména ekonomických kritérií (příjmy, majetek, pozice v zaměstnání, vzdělání apod.), případně s tím spojená prestiž a pod. (Geist, 1993, s. 450). Mezi moţné příčiny, které z pohledu sociologŧ zvyšují výskyt sebevraţedného jednání, a které popisuje Vágnerová (2002), mŧţeme zařadit: Neuspokojivé vztahy kam mŧţeme zařadit např. osamělost, nedostatek spolehlivého vztahu a sociální podpory. Ohroţeni jsou lidé, kteří ztratili partnera, ale i lidé, jejichţ rodinné vztahy jsou konfliktní a problematické. V hodnocení uvedených situací existují rozdíly mezi lidmi opačného pohlaví. Ţeny si na osamělost více stěţují, ale muţi ji více podléhají. Ztráta vazeb, sociální otřesy rizikovým faktorem, který posiluje sklon k sebevraţednému jednání mŧţe být migrace (ztráta dřívějších sociálních vazeb k určitému prostředí) či emigrace (radikální vytrţení z většiny sociálních vazeb). Dále sem mŧţeme zařadit ztrátu zaměstnání či společenského postavení. Socioekonomické faktory hospodářské krize a nezaměstnanost vţdy zvyšovaly četnost sebevraţd. Negativně mŧţe v této souvislosti pŧsobit ztráta ţivotní perspektivy, nedostatek optimismu a víry v budoucnost, selhání ţivotních plánŧ a dosavadního smyslu ţivota. Za těchto okolností jde o komplexnější deprivaci v oblasti potřeby jistoty a bezpečí, potřeby seberealizace a potřeby pozitivní budoucnosti, tj. naděje. Dalšími faktory, které mohou ovlivnit sebevraţedné jednání, jsou rodinné vazby

359 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l Medicínský přístup Medicínský, resp. psychiatrický přístup je dle Fischera (2006) zaměřen především na hledání patologických příčin sebevraţedného jednání. Duševní nemoci a poruchy jsou příčinou jen části dokonaných sebevraţd, avšak obecně zvyšují riziko sebevraţedného jednání. Mezi moţné příčiny patří: Duševní onemocnění depresivní nemocní mívají opakované suicidální myšlenky, představy a často se o sebevraţdu i pokusí. Zvýšené riziko sebevraţedného jednání existuje i u schizofrenikŧ. Riziko sebevraţdy u těchto pacientŧ posiluje např. pocit selhání, opuštěnosti, beznaděje, zavrţení rodinou apod. Dle Klimpla (1998) ročně asi 15 % nemocných s váţnou depresí ukončí ţivot sebevraţdou. Závislost na alkoholu a drogách alkohol je ve vztahu k sebevraţdě povaţován za významný rizikový faktor. Ročně je aţ 15% závislých na alkoholu ohroţeno sebevraţdou jak popisuje Klimpl (1998). Alkohol a drogy však nemusí být jen primární příčinou, ale i následkem rŧzných potíţí např. partnerské či finanční problémy, nezaměstnanost a pod. Poruchy osobnostního vývoje nevyrovnaný osobnostní vývoj zvyšuje tendenci k rŧznému abnormálnímu chování, obvykle v souvislosti s celkově neuspokojivým zpŧsobem ţivota. Existence dědičné zátěţe ve smyslu sklonu k sebevraţdě, nesouvisející s duševní poruchou či nemocí, nebyla prokázána. Do určité míry mŧţe takové selhání pudu sebezáchovy souviset s těţkým somatickým onemocněním nebo trvalou invalidizací, která ohroţuje, nebo znehodnocuje ţivot člověka. Zvýšená četnost sebevraţd byla zaznamenána i u lidí trpících AIDS. Toto onemocnění se však od jiných chorob s letální diagnózou liší vysokou mírou sociální stigmatizace, která mŧţe přispět k rozhodnutí spáchat sebevraţdu Psychologický přístup Psychologické teorie hledají vysvětlení sebevraţedných tendencí pomocí psychických faktorŧ. Subjektivně významná zátěţ, která mŧţe představovat ztrátu nějaké osobně dŧleţité hodnoty nebo její ohroţení, vede obyčejně dočasně, k pocitu ztráty smyslu ţivota. V některých případech mŧţe vést k takovému oslabení pudu sebezáchovy, který vyústí aţ v sebevraţedné jednání. Pokud, podle Vágnerové (2002), suicidálním chováním reaguje člověk, který byl předtím duševně

360 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i zdravý, lze mluvit o závaţné posttraumatické stresové poruše. Jestliţe je stresor dostatečně silný, mŧţe taková porucha vzniknout i u dosud vyrovnaného a odolného jedince. Přestoţe nelze většinu sebevraţd hodnotit jako projev duševní poruchy, dochází v souvislosti s autodestruktivním jednáním pravděpodobně často k akutním výkyvŧm psychických reakcí mimo oblast normy. Musí tomu tak být, má-li člověk potlačit pud sebezáchovy a zničit vlastní ţivot, míní Viewegh (1996). Suicidální jedinci bývají při řešení problémŧ rigidní, málo flexibilní a hŧře adaptabilní. Nejsou schopni hledat alternativní řešení čehokoliv, ani vlastního ţivota. Sebevraţda je z tohoto hlediska výsledkem rigidity uvaţování. Je však třeba připomenout, ţe myšlení není nikdy zcela oproštěné od emočních vlivŧ, a tím spíše tomu tak nebude v zátěţových situacích. Emoční proţívání lidí, kteří se pokusili o sebevraţdu, bývá charakteristické depresemi a zoufalstvím. Mívají pocity viny, deprese, pocity nepřátelství okolí, cítí se sociálně izolováni. Ukázalo se však, ţe nejvýznamnější emocí není z hlediska rizika sebevraţedného jednání deprese (pokud nejde o patologickou depresi), ale pocit beznaděje. Obyčejně zahrnuje pesimistický pohled na svět včetně negativního sebehodnocení a nedostatečné sebeúcty. Vágnerová (2002, s. 245) tedy dochází k tomu, ţe alternativa sebevraţdy se pro takového člověka stává součástí sebepojetí Náboţenský přístup Náboţenský přístup vychází z ideje Stvoření, podle které Všemohoucí Bůh stvořil ţivot, patří jemu. Proto s ním člověk nemŧţe nakládat libovolně, neboť by tím zasahoval do práva, které náleţí pouze Bohu. Sebevraţda je podle Hillmana (1997) chápána jako druh vraţdy a podle šestého přikázání Nezabiješ je povaţována za porušení Boţího zákona. Sebevraţda je tedy z teologického hlediska vzpourou a odpadnutím od víry, neboť popírá samotné základy teologie. Všechny tyto přístupy představují zdŧvodnění jen některých příčin sebevraţd. Kraus a Hroncová (2007) se domnívají, ţe sebevraţdu musíme chápat jako jev, který je vyvolán více faktory, které se vzájemně podmiňují. Tento přístup se nazývá polyetiologický a mŧţeme ho pokládat za nejpřijatelnější. Příčiny sebevraţd hledá v bio-psychospirituálně-sociálních faktorech vývinu člověka

361 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. 9.3 Identifikovatelné znaky sebevraţedného jednání Viewegh (1996) vysvětluje rozdíl mezi příčinami a motivy suicidálního jednání takto: PŘÍČINY jsou všechny vnější a vnitřní nepříznivé vlivy, které mohou navodit suicidální jednání (např. nepříznivé vlivy sociálního prostředí, choroby somatického nebo psychického rázu apod.). Příčiny nemusí být sebevrahem uvědomovány, kladeny vědomě do vzájemné souvislosti s jeho suicidálními tendencemi nebo přímo s jeho suicidálním činem. MOTIVY jsou vědomým podkladem pro pohnutky k činu. Suicidální motivace vyjadřuje aktivní a z hlediska subjektu svobodnou volbu mezi ţivotem a smrtí. Jde o vědomý postoj sebevraha k vlastnímu bytí a nebytí. Z hlediska závaţnosti motivace a úmyslu skutečně zemřít, který se projeví i ve volbě prostředkŧ, jak takového cíle dosáhnout, lze dle Vágnerové (2002) rozlišit dvě varianty: 1) Sebevraţda jako cíl ţivot je z nějakého dŧvodu nesnesitelný, člověk se této zátěţe potřebuje zbavit. Mŧţe k tomu mít rŧzné motivy. Buď je to únik před něčím (např. před zdlouhavým umíráním, hanbou, vězením apod.) nebo úsilí něco získat (např. věčné spasení). Podstatné je, ţe člověk chce zemřít. 2) Sebevraţedné jednání jako prostředek člověk zemřít nechce, ale pouţívá demonstrativní sebevraţdy jako prostředek k manipulaci s jinými lidmi, k jejich potrestání, pomstě a pod. Špatenková (2004) popisuje čtyři základní psychologické motivy suicidálního jednání: 1) Agrese suicidální jedinci mají obvykle problémy s tím, aby ventilovali svoji agresi. 2) Autoagrese někdy lidé tak dlouho zadrţují nebo potlačují agresivitu, aţ jí obrátí proti sobě. Příčinou autoagrese mohou být např. pocity viny. 3) Apel (výzva) sebevraţda představuje formu volání o pomoc, zoufalou šanci obrátit pozornost sociálního okolí k osobě sebevraha. To se někdy podaří, obvykle však aţ po jeho smrti. Suicidální jedinci v 80 % ohlašují svŧj záměr dopředu, sdělují, ţe chtějí spáchat sebevraţdu, u 50 % z nich ale není tomuto apelu věnována ţádná pozornost

362 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i 4) Útěk, únik sebevraţda má mnoho společného s útěkem ze ţivota. Souhrnně lze říci, ţe příčiny a motivy, které člověka k sebevraţdě vedou, mohou být velmi rŧzné, individuálně a specifické. Prostředky, způsoby a četnost Míra negativních následkŧ suicidálního jednání závisí na volbě prostředkŧ, které mají slouţit k uskutečnění suicidálního záměru a k dosaţení předpokládaného výsledku. Výběr těchto prostředkŧ a zpŧsobŧ provedení závisí na několika faktorech. Velkou roli dle Krause a Hroncové (2007) hraje věk, mentální vyspělost jedince a dostupnost daných prostředkŧ. Dále mŧţe spolupŧsobit i určitý vzor provedení podobného činu v blízkém okolí nebo zprostředkovaný čin ve sdělovacích prostředcích. Zpŧsobŧm provedení bývá věnována poměrně značná pozornost, neboť jde o jev snadno zachytitelný. Volba prostředku pouţitého k suicidiu podléhá také rŧzným vlivŧm. Podle Chaloupka (1986, s. 57) zde určitou roli hraje módnost, ale i otázka přístupnosti těchto prostředkŧ. Dále pak jiţ uvedené faktory, jako je mentální vyspělost jedince, moţnost nápodoby jiţ provedeného činu v blízkém okolí apod. Rozdíly v pouţitých prostředcích je moţné nalézt především mezi oběma pohlavími. Kerecman (1999) rozdělil zpŧsoby sebevraţd na ty, které jsou spáchány tradičním způsobem (otrava, oběšení, skok z výšky apod.) a na ty, které jsou spáchány netradičním způsobem (poráţecí pistole, vypití sádry, cirkulárka apod.). Sochŧrek (2009) zase na měkké způsoby (intoxikace léky, povrchní pořezání, skok z nízké výšky) a tvrdé způsoby (strangulace, skok z velké výšky, pouţití zbraně). Četnost sebevraţd ve vztahu k jednotlivým ročním obdobím je téměř pravidelně rozloţena do celého kalendářního roku. Chaloupek (1986) popisuje, ţe nejvyšší výskyt sebevraţd je přisuzován dubnu a nejniţší výskyt zase prosinci. Četnost sebevraţd ve vztahu k denní době je poměrně podobná u obou pohlaví. Zvláštnosti sebevražedného jednání mladistvých Jedlička a Koťa (1998) poukazují na fakt, ţe sebevraţedné jednání dětí a mládeţe má některé zvláštnosti, které jsou dány celkově nezralou osobností, nedostatkem ţivotních zkušeností, neschopností uţít alternativní sociální strategie, nevyhraněností postojŧ, neujasněností

363 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. hodnotových vztahŧ, zvýšenou zranitelností, sníţenou odolností vŧči zátěţi, citovou instabilitou a snadnějším sklonem ke zkratovému jednání. Výzkumy mladistvých pokoušejících se o sebevraţdu poukazují na některé tzv. predilekční vlastnosti, jejichţ výskyt je u této části populace poměrně výrazný. U chlapcŧ, pokoušejících se o sebevraţdu, v rozmezí let, Jedlička a Koťa (1998) popisují, ţe často pocházejí z rodinného prostředí se zvýšenou sociální zátěţí, objevuje se u nich zvýšená neurotičnost, dráţdivost a nejistota, náchylnost k iracionálním obavám a pocitŧm viny, příznačná je i sníţená sebekritičnost či nekritičnost k vlastnímu jednání, objevuje se malá vytrvalost, submisivita a sníţená dynamogenie, velká uzavřenost je provázena nízkou sociabilitou, sexualita je buď předčasná a provázená častou promiskuitou nebo naopak chybí zcela zájem o osoby druhého pohlaví a časté pocity méněcennosti. U dívek, pokoušejících se o sebevraţdu, v rozmezí let Jedlička a Koťa (1998) popisují uzavřenost, nesdílnost, zahleděnost do sebe, mlčenlivost, váţnost a smutek, citovou labilitu projevující se v podobě neuspokojené emocionality, citovosti, nestálosti a nezralosti, nedostatek frustrační tolerance, nejistotu, plachost, váhavost, citlivost k hrozbám, sklon k sebeobviňování, nepříznivou individuální historií, nepříznivou rodinnou atmosféru či traumatizující postavení v rodině. Pfeffer (1986) ve své knize také tvrdí, ţe děti s výrazně depresivními rodiči mají pravděpodobnost, ţe budou mít permanentní psychopatologickou nálepku spojenou s problémy ve škole, deviací nebo somatickými potíţemi. Zvláštnosti sebevražedného jednání ve stáří Ve většině publikací je konstatováno, ţe dokonaných sebevraţd je ve vyšším věku 5-10 krát více neţ ve věku středním. Baštecký a kol. (1994, s. 219) poukazují na to, ţe rizikovou skupinou jsou především muţi, vdovci, rozvedení a osaměle ţijící. V jejich anamnéze zjišťujeme recidivující deprese, někdy i sebevraţedné pokusy, často sklon k zneuţívání alkoholu či drog nebo závaţnou tělesnou chorobu a protrahovanou poruchu nálady. Mezi hlavními motivy sebevraţd bývají uváděny závaţné nemoci, smrt partnera, osamění, ztráta smyslu ţivota při odchodu ze zaměstnání a nečinnost. Baštecký a kol. (1994) také upozorňují na to, ţe typickým rysem ve stáří je cílevědomost a dlouhá

364 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i příprava na vlastní akt. Zamýšlejí se také nad tím, ţe v mládí a ve středním věku připadá na jednu dokonanou sebevraţdu 5-10 nedokonaných, zatím co ve stáří se poměr obrací. Také spouštěcí mechanismus je jiný. V mládí jde především o gesto, pozérství nebo impulzivní reakci, ve stáří nacházíme dŧvody trvalejší hodnoty. Především ztráta ţivotních jistot, zoufalství ţivotní situace nebo beznaděj při řešení vlastních těţkostí. Zmiňují se také o tom, ţe velice častá je úmyslná intoxikace u osob starších 70 let. Jde o druhou nejčastější příčinu dokonaného suicidia. Obvykle jde o současné poţití rŧzných druhŧ léku a výjimkou není ani jejich kombinace s alkoholem. Dochází tak k řadě interakcí mezi jednotlivými látkami, které vyvolávají často netypické klinické obrazy, ať jiţ tělesné nebo psychické. Prŧběh mŧţe být protrahovaný, přerušovaný přechodnými stavy zlepšení. Mŧţeme se setkat se stavy excitace aţ agitovanosti nebo naopak s projevy zpomalení psychomotorického tempa a změnami vědomí. Výjimkou nejsou ani akutní stavy zmatenosti. Kaţdá intoxikace znamená celkovou zátěţ pro starý organismus. Mŧţe se manifestovat do té doby latentní nebo subklinická duševní porucha, popřípadě se mŧţe i zhoršit nezávisle na intoxikace, jeţ probíhající duševní onemocnění. Právní aspekty suicidálního jednání Suicidální jednání ve všech formách mŧţe přinášet situace, v nichţ je nutné vyuţít právní vědy. Na jedné straně musí být někdy zasahováno do práv klienta, který se pokusí o sebevraţdu, na druhé straně jde o řešení případŧ, kdy někdo mohl být druhou osobou souvislosti se suicidálním jednáním poškozen. V prvním případě jde dle Koutka a Kocourkové (2007) o problematiku převzetí a drţení občana v ústavu zdravotnické péče bez jeho souhlasu, v druhém o eventuální trestní odpovědnost jiné osoby v souvislosti se sebevraţedným jednáním. Hospitalizaci bez souhlasu nemocného v České republice upravuje zákon č. 20/1966 Sb., o péči o zdraví lidu ve znění jeho pozdějších změn a doplňků v 23, odst. 4. Suicidální jednání jako takové není trestným činem. V úvahu však přichází trestněprávní odpovědnost další osoby, která se na sebevraţdě nějakým zpŧsobem podílí. V této souvislosti je nutné podotknout, ţe v České republice je občan trestně odpovědný, podle zákona č. 40/2009 Sb., trestní zákoník a podle

365 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. 25 tohoto zákona, aţ po dovršení 15 let věku. Podle 109 trestní odpovědnost mladistvých a sankce jím ukládané upravuje zákon o soudnictví ve věcech mládeţe. Pokud zákon č. 218/2003 Sb., o soudnictví ve věcech mládeţe nestanoví jinak, postupuje se podle trestního zákona. Podle 144 trestního zákona je konkrétně vymezena účast na sebevraţdě. Kdo jiného k sebevraždě navádí nebo jinému k sebevraždě pomáhá, bude potrestán, došlo-li alespoň k pokusu sebevraždy, odnětím svobody až na tři léta. Přísněji je pachatel potrestán, spáchal-li tento trestný čin na dítěti nebo těhotné ženě a to odnětím svobody na dvě léta až osm let. A ještě přísněji bude pachatel potrestán, pokud spáchal tento čin na dítěti mladším patnácti let nebo na osobě stižené duševní poruchou a to odnětím svobody na pět až dvanáct let. Dalším trestným činem je podle 150 trestního zákona jednání spočívající v neposkytnutí pomoci. Ten, kdo osobě, která je v nebezpečí smrti nebo jeví vážné poruchy zdraví nebo jiného vážného onemocnění, neposkytne potřebnou pomoc, ač tak může učinit bez nebezpečí pro sebe nebo jiného, bude potrestán odnětím svobody až na dvě léta. Přísněji bude potrestána osoba, která osobě, která je v nebezpečí smrti nebo jeví vážné poruchy zdraví nebo jiného vážného onemocnění, neposkytne potřebnou pomoc, ač je podle povahy svého zaměstnání povinen takovou pomoc poskytnout, bude potrestán odnětím svobody až na tři léta nebo zákazem činnosti. Blízko za hranicí suicidálního jednání je eutanázie. To je dle 140 trestního zákona úmyslné usmrcení a jde o trestný čin vraţdy. O upuštění od potrestání a o nařízení ochranné léčby rozhoduje výhradně soud a je to definováno 99 trestního zákona. Ochranné léčení je moţno nařídit pouze v případě, pokud byl spáchán trestný čin. Pokud by uvedený čin nebyl proveden pod vlivem duševní poruchy, pak by i z hlediska psychiatrie šlo o trestný čin vraţdy a dotyčný by pravděpodobně byl trestně odpovědný, upozorňuje Koutek a Kocourková (2007). I ve Slovenské republice suicidální jednání jako takové není trestným činem. V úvahu však přichází trestněprávní odpovědnost další osoby,

366 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i která se na sebevraţdě nějakým zpŧsobem podílí. To upravuje zákon č. 300/2005 Z z. Trestný zákon. Ve Slovenské republice je občan trestně odpovědný, podle 22, odst. 1. trestného zákona jiţ po dovršení 14 let věku. Mezi trestné činy proti ţivotu patří 154 trestného zákona, který konkrétně vymezena účast na sebevraţdě. (1) Kto iného pohne k samovražde alebo inému k samovražde pomáha, ak došlo aspoň k pokusu o samovraždu, potrestá sa odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky. (2) Odňatím slobody na tri roky až osem rokov sa páchateľ potrestá, ak čin uvedený v odseku 1 a) spácha závažnejším spôsobom konania, b) na chránenej osobe, alebo c) z osobitného motívu. Dalším trestným činem je podle 177 trestního zákona jednání spočívající v neposkytnutí pomoci. (1) Kto osobe, ktorá je v nebezpečenstve smrti alebo javí príznaky ťažkej ujmy na zdraví, neposkytne potrebnú pomoc, hoci tak môže urobiť bez nebezpečenstva pre seba alebo iného, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky. (2) Kto osobe, ktorá je v nebezpečenstve smrti alebo javí príznaky ťažkej ujmy na zdraví, neposkytne potrebnú pomoc, hoci je podľa povahy svojho zamestnania povinný takú pomoc poskytnúť, potrestá sa odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky. Stejně jako v České republice i na Slovensku je eutanazie povaţována za trestný čin proti ţivotu a to konkrétně jako úkladná vraţda nebo vraţda podle 144 a 145 trestného zákona. 9.4 Rizikové faktory Dynamika vývoje sebevraţedných tendencí je individuálně specifická. Vágnerová (2002) uvádí, ţe je do značné míry určena osobnostními rysy, ţivotním příběhem kaţdého jedince. Motivy či zpŧsoby sebevraţedného chování mohou být ovlivněny vývojově podmíněnými problémy, odlišností věku a pohlaví, profesí či kulturou

367 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. Faktor věku Sebevraţedné jednání ovlivňuje věk člověka. V rŧzných obdobích jeho ţivota přináší specifické vývojové krize a potřeby. Sebevraţda dětí o sebevraţdě mŧţeme hovořit teprve tehdy, začneli si dítě uvědomovat, co smrt znamená. To nastane přibliţně mezi sedmým aţ desátým rokem ţivota. Do této doby děti plný význam smrti nechápou a to ani tehdy, stanou-li se svědky lidského úmrtí. Proto v tomto období mluvíme spíše o sebezabití neţ o sebevraţdě, míní Jedlička a Koťa (1998). V dětském věku jsou sebevraţdy poměrně vzácné. Jde většinou o zkratovou reakci, která je výrazem strachu a pokusem uniknout nějakému ohroţení, např. trestu. Nejvýznamnějšími rizikovými faktory v tomto věku jsou podle Vágnerové (2008) problémy ve škole a potíţe v rodinných vztazích. Sebevraţdy mladistvých v tomto období jsou četné suicidální pokusy, které lze interpretovat spíše jako emočně vypjatý zpŧsob volání o pomoc. Mohou být rovněţ výrazem potřeby vymáhat uspokojení za kaţdou cenu i vydíráním. Sochŧrek (2009) popisuje, ţe četnost sebevraţedných pokusŧ se v období mezi rokem ţivota zvyšuje a to zejména u chlapcŧ. Jde o dŧsledek komplexní zátěţe spojené s nejistotou a nedostatkem sociální podpory i s ekonomickými potíţemi. Vágnerová (2008) mezi základní rizikové faktory řadí potíţe v mezilidských vztazích, ať uţ s vrstevníky nebo s rodinou, pocit nedostatku opory, pocit osamělosti, ale i potíţe s vlastní identitou, nízké sebevědomí apod. Sebevraţdy ve středním věku v tomto období nebývají sebevraţedné pokusy impulzivní jako v mládí, člověk uţ více zvaţuje a bilancuje svoje reálné moţnosti, a také více slevuje. Ví, ţe nelze dosáhnout všeho, co si kdy přál. Vágnerová (2002) uvádí, ţe hlavním faktorem sebevraţedného jednání v tomto věku je ztráta partnera, problémy v zaměstnání, deprese a závislost na alkoholu. Sebevraţdy ve stáří počet dokonaných sebevraţd je ve stáří pětkrát aţ desetkrát vyšší neţ ve středním věku. Starý člověk je ve větší míře ohroţen somatickými chorobami, odchod do dŧchodu vede ke ztrátě mnoha dŧleţitých rolí, někdy se zhroutí ţivotní hodnoty právě v době, kdy uţ není moţné jiné řešení. Zvyšuje se riziko opuštěnosti a ztráty partnera či známého prostředí, které představovalo určité zázemí. K tomu přispívá i vědomí omezených kompetencí zvládat současné i

368 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i budoucí zátěţe. Za těchto okolností se snadno ztrácí smysl ţivota. Vágnerová (2008) tvrdí, ţe rizikovou skupinou jsou především muţi, vdovci, rozvedení a osaměle ţijící. Ve stáří bývají četnější bilanční sebevraţdy, které jsou výsledkem hodnocení vlastní ţivotní situace a ztráty naděje na budoucnost. Faktor pohlaví a socioprofesní příslušnost Sebevraţedné jednání ovlivňuje rovněţ faktor pohlaví (gender) pro muţe a ţeny má sebevraţda jiný význam a k sebevraţdě mívají i jiné motivy. Jak Stankowski (2004) popisuje, u ţen jsou to častěji potíţe v citových vztazích a v osobním ţivotě. U muţŧ převaţují spíše problémy seberealizace, nezaměstnanost, ztráta společenského statusu apod. Ţeny a muţi si volí i jiný zpŧsob sebevraţdy. To se projeví převahou sebevraţedných pokusŧ u ţen, zatímco sebevraţdy muţŧ jsou zhruba dvakrát častěji dokonané neţ sebevraţdy ţen. Muţi také mají tendence k pouţití agresivnějších a tvrdších metod, zatímco ţeny pouţívají spíše metody méně drastické. Vágnerová (2002) se zmiňuje o tom, ţe sebevraţednost ţen je ve větší míře neţ u muţŧ ovlivněna biologickými a sociálně podmíněnými rolemi. Tendence reagovat sebevraţedným jednáním u ţen v rané dospělosti klesá. Příčinou mŧţe být specifičnost ţenské role spojené s mateřstvím, které představuje jakousi ochranu. Dítě se stává hodnotou a smyslem ţivota. Role matky přináší zodpovědnost za jinou lidskou bytost a na druhé straně nabízí určitou ţivotní náplň a osobní zhodnocení. Rozdíl v sociokulturním pojetí muţské a ţenské role se projeví i ve zpŧsobu vyrovnání se zátěţemi. Dle Vágnerové (2002) ţeny reagují emotivněji, spíše hledají pomoc. Pro muţe je hledání pomoci sociálně nepřijatelné. Potvrzovalo by to jeho selhání, neschopnost zvládat problémy, a proto by jej degradovalo z jeho muţské role. Z tohoto dŧvodu vyuţívají muţi méně často linek dŧvěry a preferují jiná řešení, ne vţdy účelná (např. abusus alkoholu). Riziko sebevraţedného jednání závisí i na profesi. Dostupnost prostředkŧ pouţitelných k sebevraţdě zvyšuje toto riziko např. u lékárníkŧ, zdravotníkŧ, veterinářŧ apod. Bartlová (1998) popisuje, ţe sebevraţda mezi lékaři je rozšířenější neţ u ostatních povolání

369 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. Transkulturální rozdíly Ve výskytu suicidálního jednání mezi jednotlivými národy a kulturami existují značné rozdíly. Podle Koutka a Kocourkové (2007) tradičně nejvyšší sebevraţednost má Evropa, zvláště část Evropy západní a severní. Z evropských státŧ je tradičně vysoká suicidalita v Maďarsku. Niţší sebevraţednost je v jiţní Evropě. V rámci ostatních částí světa je nízká sebevraţednost v Africe a Jiţní Americe, naopak vyšší je v Severní Americe a Asii. Sebevraţedné jednání je povaţováno celosvětově za závaţný zdravotní problém, kterému věnuje pozornost i Světová zdravotnická organizace. 9.5 Moţnosti pomoci Lidé všech věkových skupin s rŧznými problémy často zjišťují, ţe některé druhy terapie nebo poradenství jsou uţitečné. Vzdělaný terapeut, podle Frankela a Kranzové (1998) mŧţe pomoci proţít a přijmout všechny pocity, které člověk má a mŧţe rozpoznat, které z těchto pocitŧ jsou zaloţené na skutečnosti a které na zkreslených, případně nepravdivých představách. Školený terapeut mŧţe být sociální pracovník, psycholog, psychiatrická sestra nebo psychiatr. Člověk se sebevraţednými sklony bude pravděpodobně povaţovat za uţitečné promluvit si s někým, kdo je v této oblasti odborně proškolen. Ačkoliv terapie mŧţe být drahá, často jí nabízejí rŧzné státem nebo městem podporované instituce zdarma nebo za minimální poplatek. Mezi moţné druhy pomoci, které mŧţeme uplatnit, patří v České republice např. Skupinová psychoterapie a podpůrné skupiny tyto skupiny mohou být uţitečné jak v ambulantní, tak i lŧţkové péči o klienta. Cílem těchto skupin je zlepšení komunikace, korektivní rekapitulace záţitkŧ, korektivní sociální zkušenost a jsou vedeny školeným profesionálem. Psychoterapeutická skupina mŧţe být sestavena podle věku, podle pohlaví a podle převládající problematiky. Rodinná terapie někdy je nejúčinnější zapojit do terapie celou rodinu. Někteří rodinní terapeuti se setkávají se členy rodiny zvlášť i s celou rodinou dohromady. Někteří se více zaměří na rodiče, jiní do terapie zapojí i sourozence. Cílem rodinné terapie je změnit rodinné vztahy tak, aby se staly pro všechny více uspokojivé. Rodinná terapie

370 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i dává kaţdému moţnost se otevřít a umoţňuje ukázat, jakým zpŧsobem lze v rodině přistupovat k problémŧm a vztahŧm. Linka důvěry mŧţe být dobrým prvním krokem pro někoho, kdo se cítí být přitahován sebevraţednými myšlenkami nebo sebepoškozujícím jednáním. Linka dŧvěry je pracoviště, které je moţné kontaktovat prostřednictvím telefonu. Bývá buď součástí krizového centra nebo psychoterapeutického centra či poradny, nebo je to samostatné pracoviště. Pracují zde psychologové, lékaři, sociální pracovnice, zdravotní sestry, ale i laici, kteří prošli dŧkladnou prŧpravou a školením. Na linku dŧvěry se člověk mŧţe obrátit s jakýmkoliv problémem, aniţ by uváděl své jméno či adresu. Většina linek dŧvěry má nepřetrţitou sluţbu nebo má provoz do pozdních večerních hodin. Krizové centrum (v SR krízové strediská a zariadenia núdzového bývania) je pracoviště zaměřené na pomoc lidem v naléhavých ţivotních situacích. Jeho provoz bývá často nepřetrţitý. Do krizového centra je moţné přijít dle vlastního uváţení. Pracovníky krizového centra bývají zkušení psychologové, psychiatři, sociální pracovnice nebo zdravotní sestry, kteří jsou zároveň psychoterapeuty a jsou dobře vyškoleni pro práci s klienty, kteří se ocitli v krizi. Pedagogicko-psychologická poradna je určena dětem nebo mladým lidem, kteří mají potíţe se školou. Takové potíţe se mohou někdy týkat osvojování učiva nebo pracovního tempa, volby povolání či střední školy. Ale mŧţe jít také o celou řadu situací, v nichţ těţiště potíţí mŧţe souviset s rodinou či skupinou vrstevníkŧ. Klientem pedagogicko-psychologické poradny se mŧţe stát člověk od 3 do 15 let. Poradna pro rodinu, manželství a mezilidské vztahy klientem se mŧţe stát člověk v kaţdém věku, pokud má problémy s nějakým typem vztahu. Mŧţe jít o rodinné vztahy (dítě s rodiči, rodiče s dítětem), o vztahy mezi generacemi (dítě, rodiče, prarodiče). Mŧţe jít o vztahy milenecké, partnerské, manţelské. Do tohoto typu poradny mŧţe jít člověk sám nebo s partnerem či členem rodiny, kterého se to týká. Také mŧţe přijít celá rodina. Protialkoholní a protidrogové poradny člověk, který hledá pomoc kvŧli nadměrnému pití nebo braní drog či kouření má moţnost si vybrat mezi větším mnoţstvím nabídek. Pokud se pro takový krok rozhoduje a nechce zatím vyjít z anonymity, mŧţe vyuţít sluţeb speciální linky

371 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. dŧvěry. Jestliţe se rozhodne vyhledat odborníka osobně, mŧţe navštívit tzv. AT poradnu (alkohol a jiné toxikomanie). Jsou tu také kontaktní centra. Pokud se klient rozhodne léčit, terapeuti těchto ambulantních zařízení pravděpodobně doporučí odpovídající formu léčby. V léčebně, nebo formou denního docházení do léčebného zařízení (stacionář) nebo ambulantně, tj. docházet za terapeutem podle dohodnutých termínŧ. V současné době nabízejí některá pracoviště svým klientŧm také léčebné pobyty mimo město, třeba na farmě, kde je moţné v kontaktu s přírodou a s prací v přírodě hledat jiný pohled na svět a hodnoty v něm. Psychoterapeutická centra jsou zpravidla určena klientŧm určité věkové skupiny, např. dětem, dospívajícím nebo dospělým. Do takového centra je moţné přijít třeba na doporučení pracovníka linky dŧvěry nebo krizového centra, ale je moţné přijít dle vlastní úvahy. Dŧvodem k návštěvě mŧţe být takový osobní nebo rodinný problém, s kterým si klient neví rady, a který přesahuje jeho moţnosti k řešení a je doprovázen nepříjemnými pocity úzkosti, strachem, depresemi, sebevraţednými pocity apod. Pracovník tohoto centra, zpravidla psycholog nebo psychiatr, pomŧţe zmapovat situaci, vyptá se na vše, co souvisí s daným problémem a nabídne určitou formu kontaktu, např. sérii individuálních návštěv v psychoterapeutickém centru nebo psychoterapeutickou skupinu. 9.6 Prevence sebevraţedného jednání Prevence je dŧleţitou součástí psychologie a psychiatrie. Preventivní přístup představuje moderní pohled na vývoj osobnosti, moţnost podpora duševního zdraví a předcházení patologickým projevŧm. Cílem prevence je, podle Koutka a Kocourkové (2007) snaha sníţit výskyt suicidálního jednání v populaci, oslabit rizikové faktory a posílit ochranné faktory, na straně jedince, rodiny a prostředí, v němţ člověk vyrŧstá. Pokud se suicidální jednání objeví, pak se snaţíme oslabit negativní dopad jak na jedince, tak na jeho okolí a pochopitelně se snaţíme o to, aby jedinec suicidální jednání neopakoval. Preventivní programy mohou být zaměřeny na děti a adolescenty nebo na dospělé osoby. Za významný lze povaţovat také rozvoj sluţeb, které mají preventivní funkci, např. krizová centra, linky dŧvěry, a pod

372 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i Prevence primární (univerzální) Koutek a Kocourková (2007) uvádějí, ţe univerzální preventivní intervence je zaměřena na celkovou populaci, bez ohledu na specifická rizika. Hlavním cílem je předcházení nepříznivému osobnostnímu vývoji. Je zaměřena na eliminaci příčinných a rizikových faktorŧ, které spolu podmiňují vznik suicidálního jednání. Měla by mimo jiné spočívat i v odhalování autodestruktivních tendencí a nepříznivého potenciálu v osobnostním rŧstu. Dŧleţitou součástí primární prevence je podpora duševního zdraví a posílení protektivních faktorŧ (pozitivní temperament, dobrá inteligence, sociální zdatnost, harmonické rodinné uspořádání, podpora dítěte, dostupnost kvalitních mimoškolních aktivit, dobré školy apod.). Za univerzální preventivní intervenci mŧţeme povaţovat například typ preventivních programŧ pro školní děti, které jsou zaměřeny na zlepšení zpŧsobŧ, jak mohou děti řešit problémy nebo zátěţové situace a jakým zpŧsobem by měli reagovat, kdyby se dostaly do váţných problémŧ. Efektivnost této prevence je otázkou týmové spolupráce lékařŧ, psychologŧ, pedagogŧ, sociálních pracovníkŧ, sociologŧ i organizátorŧ společenského ţivota. Prevence sekundární (selektivní) Sekundární prevence je orientovaná na včasné zachycení a léčbu klinických projevŧ. Za součást sekundární prevence bývá povaţována krizová intervence. Koutek a Kocourková (2007) uvádějí, ţe selektivní preventivní intervence je zaměřena na jedince nebo skupiny populace, u nichţ je riziko poruchových projevŧ významně větší. Rizikové skupiny mohou být identifikovány na základě biologických, psychologických nebo sociálních rizikových faktorŧ, o kterých víme, ţe souvisejí se vznikem duševní poruchy. V případě suicidálního jednání představují takovou rizikovou skupinu například dospívající, kteří mají potíţe v adaptaci, jsou závislí na uţívání návykových látek, mají konflikty v rodině. Tito autoři jsou přesvědčeni, ţe sekundární prevence musí být zaměřena na pečlivé zhodnocení a krizovou intervenci u osob se suicidálními projevy nebo na ty, které mŧţeme z hlediska suicidia za zvýšeně rizikové povaţovat (deprese, závislosti, závadné prostředí apod.)

373 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. Prevence terciární (indikovaná) Terciární prevence je zaměřena na jedince po suicidálním pokusu. Tedy toho, kdo sebevraţdu přeţil. Péče je především v rukou specialistŧ, psychiatrŧ a psychoterapeutŧ (Jedlička Koťa, 1998). Nejdŧleţitější je podle Koutka a Kocourkové (2007) zaměřit se na vytvoření a zajištění motivace k další léčbě, na zmírnění následkŧ klinické poruchy a na předcházení dalšího opakování suicidálního jednání. Indikovaná preventivní intervence je potom zaměřena na vysoce rizikové jedince, u nichţ identifikujeme subklinické znaky nebo symptomy, které ale dosud nesplňují znaky pro úplnou klasifikaci poruchy. Příkladem mŧţe být dítě v tíţivé ţivotní situaci, s depresivními projevy spojenými s poruchami nálady, sníţeným sebehodnocením a pocity bezmoci a beznaděje. 9.7 Společenské postoje a reakce na sebevraţedné jednání Vágnerová (2008, s. 506) říká, ţe sebevraţda jako akt zaměřený na zničení vlastního ţivota demonstruje odmítnutí obecně vysoce uznávané hodnoty, a proto u okolí vyvolává ambivalentní reakce. Lidé jsou sice přesvědčeni, ţe by člověk měl mít i v této oblasti určitou svobodu a právo o sobě rozhodovat, avšak souhlas nebo alespoň tolerance k sebevraţednému činu závisí na míře obecně přijatelné závaţnosti jeho motivu. Přitom většina finálních motivŧ, tj. spouštěčŧ sebevraţedného jednání, není veřejností hodnocena jako natolik závaţná, aby opravňovala sebevraţdu. Lidé zpravidla nejsou ochotni přijmout skutečnost, ţe motivy mají subjektivně rozdílnou hodnotu a ţe je nelze objektivně posuzovat. Sebevrah, kterého se podařilo zachránit, je jistým zpŧsobem sociálně stigmatizován. Bývá povaţován za podivného, ne-li duševně chorého člověka, protoţe jeho dŧvody nejsou z pravidla povaţovány za dostatečně závaţné. Sebevraţda je akceptována jako oprávněné řešení potíţí tehdy, jestliţe je její příčinou závaţná zátěţ, např. neléčitelná choroba. Lidé na současné civilizační úrovni odmítají tělesné utrpení a preferují rychlou smrt před pomalým umíráním. Hodnocení suicidálního jednání veřejností dle Fischera (2006) osciluje mezi názorem, ţe jde o projev zbabělosti, slabosti a mezi obdivem k odvaze vzchopit se k tak zásadnímu řešení

374 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i Suicidální jednání, ať uţ skončí jakkoli, není většinou jenom záleţitostí jednotlivce, ale zasáhne i další lidi. Příbuzní a přátelé mohou proţívat pocity viny, ale i pocity křivdy, protoţe se domnívají, ţe na ně sebevrah nebral ţádný ohled. I oni mají problémy a neřeší je takovým zpŧsobem. Sebevraţdu lze chápat nejenom jako odmítnutí vlastního ţivota, je moţné jí rozumět i jako odmítnutí všech dosavadních vztahŧ s lidmi. Pokud sebevrah zemře, jeho čin vyvolá u blízkých lidí celou řadu negativních emocí: pocity viny, výčitky, ţe jej bylo moţné zachránit, pocity zbytečnosti jeho smrti, které zpravidla dobře nerozumí. Často se jejich napětí obrátí proti domnělému viníkovi (např. proti partnerovi, proti zaměstnavateli apod.). Vágnerová (2002) zmiňuje, ţe smrt sebevraţdou není přirozené úmrtí, a proto na ně lidé i jinak reagují. Seznam bibliografických odkazů [1] BARTLOVÁ, S Sociální patologie, Brno : Institut pro další vzdělávání pracovníkŧ ve zdravotnictví, ISBN [2] BAŠTECKÝ, J. KÜMPEL, Q. VOJTĚCHOVSKÝ, M Gerontopsychiatrie. Praha : Grada, s. ISBN [3] DURKHEIM, E Suicide: a study in sociology. New York : Free Press, s. ISBN [4] FISCHER, S Sociální patologie: propedeutika. Ústí nad Labem : Univerzita J. E. Purkyně, ISBN [5] FRANKEL, B. KRANZOVÁ, R O sebevraţdách. Praha : Lidové noviny, s. ISBN [6] GEIST, B Sociologický slovník. Praha : Victoria Publishing, a. s., s. ISBN [7] HAWTON, K. HEERINGEN, K. V The international handbook of suicide and attempted suicide. Chichester : Wiley, s. ISBN [8] HILLMAN, J Duše a sebevraţda. Praha : Sagittarius, s. ISBN [9] CHALOUPKA, L Úvod do sociální patologie VI. Sebevraţednost dětí a mládeţe. 2. vyd. Praha : Státní pedagogické nakladatelství, [10] JANDOUREK, J Sociologický slovník. Praha : Portál, s. ISBN [11] JEDLIČKA, R. KOŤA, J Analýza a prevence sociálně patologických jevů. Praha : Karolinum, s. ISBN [12] KERECMAN, P Eutanázia asistovaná samovraţda právne aspekty. Bratislava : Euronion, ISBN

375 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. [13] KLIMPL, P Psychická krize a intervence v lékařské ordinaci. Praha : Grada, s. ISBN [14] KOUTEK, J. KOCOURKOVÁ, J Sebevraţedné chování. 2. vyd. Praha : Portál, s. ISBN [15] KRAUS, B. HRONCOVÁ, J. a kol Sociální patologie. Hradec Králové : Gaudeamus, s. ISBN [16] MASARYK, T. G Sebevraţda hromadným jevem společenským moderní osvěty. 5. vyd. Praha : Masarykŧv ústav AV ČR, s. ISBN [17] MILLER, A. L. RATHUS, J. H. LINEHAN, M. M Dialectical Behavior Therapy with Suicidal Adolescents. New York : The Guilford Press, s. ISBN [18] PFEFFER, C. R The Suicidal Child. New York : Guilford Press, p. ISBN [19] PLATZNEROVÁ, A Sebepoškozování: aktuální pohled, diagnostiky, prevence a léčby. Praha : Galén, s. ISBN [20] SOCHŦREK, J Úvod do sociální patologie. Liberec : Technická univerzita v Liberci, s. ISBN [21] STANKOWSKI, A Nástin problematiky etopedie a sociální patologie. Ostrava : Ostravská univerzita, Pedagogická fakulta, s. ISBN [22] ŠPATENKOVÁ, N Krizová intervence pro praxi. Praha : Grada, s. ISBN [23] URBAN, L. DUBSKÝ, J Sociální deviace. Plzeň : Aleš Čeněk, s. ISBN [24] VÁGNEROVÁ, M Psychopatologie pro pomáhající profese. 4. vyd. Praha : Portál, s. ISBN [25] VIEWEGH, J Sebevraţda a literatura. Brno : Nakladatelství Tomáše Janečka, s. ISBN [26] VORÁČEK, F Moţnost ţivota: otázky kolem sebevraţd. Praha : Naše vojsko, s. [27] Zákon č. 20/1966 Sb. o péči o zdraví lidu ve znění jeho pozdějších změn. [28] Zákon č. 218/2003 Sb. o soudnictví ve věcech mládeţe. [29] Zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov. [30] Zákon č. 40/2009 Sb. Trestní zákoník

376 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i 10 CHUDOBA A BEZDOMOVESTVO Jaroslava Poloňová, Andrej Mátel, Eva Romanová V záverečnej kapitole predstavíme chudobu a bezdomovectvo ako sociálne javy, ktoré bývajú označované ako deviácie, ale ich klasifikovanie medzi sociálno-patologické javy v sociálnej práci je diskutabilné. Nakoľko obom javom je v sociálnej práci venovaná osobitá pozornosť vzhľadom na početnú klientelu, ich zaradenie do publikácie je istým typom dialógu a hľadania odpovede na otázku, či patria do sociálnej patológie. Najmä z etického hľadiska v prípadoch chudoby a bezdomovectva zvyčajne nejde o vedomé a slobodné konanie jedincov, rodín alebo komunít. Vzhľadom na sociálnu prácu môţe byť vhodnejšie ich klasifikovanie medzi sociálno-ekonomické problémy spoločnosti, resp. medzi problémy porušovania základných ľudských práv. Na ich odstraňovaní v spoločnosti sú preto nevyhnutné systémové prístupy. Vzhľadom na sociálnu prácu s osobami bez domova je okrem toho pozornosť venovaná streetworku, sociálnym sluţbám, kuratívnej práci a poradenstvu Chudoba Chudoba predstavuje globálny celosvetový problém, s ktorým zápasia aj najbohatšie krajiny sveta. Pritom nejestvuje ţiadna jej všeobecne prijatá, vyčerpávajúca a súhrnná definícia. Podľa Boteka (2009, s. 91) je chudobu moţné zadefinovať ako nedostatok materiálnych prostriedkov na uspokojovanie potrieb. Na druhej strane z globálneho, politického a sociologického hľadiska ju chápeme skôr ako spoločenský problém, nie čisto ekonomický jav. Chudoba plodí sociálne napätie, ktoré je nebezpečné pre politickú a hospodársku stabilitu spoločnosti. Tomeš (2010) preto uvádza, ţe v modernom svete sa chudoba vníma ako nedostatok zdrojov a sluţieb, predmetom sociálnej politiky je potom ich sprístupnenie. Vedci v spoločenských disciplínach, ako aj tvorcovia sociálnej politiky, si uvedomujú multidimenzionálnosť chudoby a vnímajú jej procesuálnu stránku (por. Dţambazovič, In Gerbery et al., 2007, s. 41)

377 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. Deklarácia Svetového summitu o sociálnom rozvoji v Kodani (OSN, 1995, 19) prehlasuje, že chudoba má rôzne prejavy zahrňujúce neexistenciu príjmu a produktívnych zdrojov postačujúcich na zaistenie udržateľného živobytia, hlad a podvýživu, zlý zdravotný stav, obmedzený alebo nejestvujúci prístup k vzdelávaniu a ďalším základným službám, zvýšenú chorobnosť a úmrtnosť z ochorení, bezdomovectvo a nevhodné bývanie, škodlivé prostredie, a tiež sociálnu diskrimináciu a vylúčenie. Chudoba je tiež charakterizovaná neúčasťou na prijímaní rozhodnutí a na občianskom, spoločenskom a kultúrnom živote. Vyskytuje sa vo všetkých krajinách... Absolútna chudoba je stav vážneho nedostatku (deprivation) základných ľudských potrieb akými sú jedlo, pitná voda, hygienické zariadenia, zdravotné služby, prístrešie, vzdelanie a informácie. Nezávisí len od príjmu, ale aj od prístupu k sociálnym službám. Chudobu teda môţeme rozlišovať absolútnu a relatívnu. ABSOLÚTNA chudoba je stav, kedy jednotlivec (alebo skupina) pre nedostatok prostriedkov nie je schopný zabezpečiť si ani základné ţivotné potreby, je teda priamo ohrozený na ţivote (Botek, 2009, s. 92). Vzhľadom na tento typ chudoby môţeme pouţívať aj pojem bieda. Na Slovensku je definovanie základných ľudských (ţivotných) potrieb legislatívne spresnené v zákone o sociálnych sluţbách. Zabezpečenie nevyhnutných podmienok na uspokojovanie základných životných potrieb fyzickej osoby je zabezpečenie ubytovania, stravy, nevyhnutného ošatenia, obuvi a nevyhnutnej základnej osobnej hygieny ( 2 ods. 3 Zákona č. 448/2008 Z. z.) Prvý Rozvojový cieľ milénia prijatý na Summite milénia (OSN, 2000) navrhoval vykoreniť vo svete krajnú chudobu a hlad a v tejto súvislosti bol absolútny prah chudoby definovaný príjmom, podobne ako to predtým urobila Svetová banka podľa parity kúpnej sily v roku Jednotlivec je povaţovaný za chudobného, pokiaľ ţije za menej neţ jeden americký dolár denne (In Social Watch, 2010, s. 19, 60). RELATÍVNA chudoba je zaloţená na porovnávaní štandardu chudobných a tých, ktorí chudobní nie sú (Mareš, 1999, s. 111). Na rozdiel od absolútnej chudoby sa nedefinuje normatívne, ale vţdy v súvislosti s mierou ţivotnej úrovne v danej krajine (pouţíva sa najmä v EÚ a krajinách OECD). Ide o stav, kedy jednotlivec (alebo skupina) uspokojuje svoje potreby na výrazne niţšej úrovni, ako je priemer

378 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i v danej spoločnosti (Tomeš, 2001, In Botek, 2009, s. 93). Z tohto vyplýva, ţe v kaţdej spoločnosti sú relatívne chudobní ľudia. Výbor OSN pre hospodárske, sociálne a kultúrne práva vydal deklaráciu Chudoba a ICESCR (OSN, 2001, čl. 8), v ktorej definuje chudobu ako stav človeka charakterizovaný trvalou alebo chronickou depriváciou týkajúcou sa zdrojov, schopností, možností voľby a bezpečia a moci, ktoré sú nutné pre to, aby sa človek mohol tešiť slušnej životnej úrovni a ostatným občianskym, kultúrnym, hospodárskym, politickým a sociálnym právam (In Social Watch, 2010, s. 17, 32). V Európe sa chudoba skúma od konca 19. storočia, pričom sa jej chápanie historicky menilo. Spočiatku sa za chudobného pokladal ten, kto ţil zreteľne v zlých ţivotných podmienkach a mal problémy s fyzickým preţitím. V súčasnosti prevláda v európskych krajinách vymedzenie chudoby podľa Rady Európy (1984, ale aj 1976), podľa ktorého chudoba označuje osoby, rodiny alebo skupiny osôb, ktorých zdroje (materiálne, kultúrne a sociálne) sú natoľko limitované, že ich vylučujú (exkludujú) z minimálne akceptovaného životného štýlu štátov, v ktorých žijú (In Národná správa o ľudskom rozvoji SR, 2000). Moţno povedať, ţe ťaţiskom tejto európskej definície chudoby je predovšetkým zdôraznenie dôsledku chudoby, ktorým je sociálna exklúzia (vylúčenie) chudobných. Podľa Kellera (2010, s. 168) pojem sociálna exklúzia začal byť ojedinele používaný od polovici 60. rokov 20. storočia. Pioniersku rolu pri odkrývaní existencie sociálne vylúčených priamo v jadre ekonomických rozvinutých krajín zohrávala kniha Michaela HARRINGTONA ( ) The Other America: Poverty in the United States (1962; Iná Amerika: Chudoba v Spojených štátoch). Najväčší vplyv malo však francúzske dielo od René LENOIRE (nar. 1927) Les exclus - Un Français sur dix (1974, Exkludovaní: Jeden Francúz z desiatich). Sociálna exklúzia podľa amerického Slovníka sociálnej práce (Barker, 2003, s. 403) označuje marginalizáciu ľudí alebo štvrtí a využívanie bariér, ktoré im obmedzujú plné začlenenie do väčšinovej spoločnosti. Najzraniteľnejší sú pritom ľudia chudobní, nedostatočne vzdelaní, fyzicky alebo duševne hendikepovaní, bývalí delikventi a odsúdení, príslušníci národnostných a etnických skupín a pod

379 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. Označenie skupiny chudobných občanov ako sociálne vylúčení sa uţíva najmä vo Francúzsku, Belgicku, Španielsku a niektorých škandinávskych krajinách. V Nemecku, Holandsku a severnom Taliansku sa hovorí o obetiach novej chudoby. Švédsky ekonóm a politik Gunnar MYRDAL ( ) pouţil v roku 1962 termín underclass (doslova podtrieda, resp. deklasovaní) na označenie chronicky nezamestnaných a podzamestnaných. V USA má tento výraz v súčasnosti výrazne negatívnu hanlivú konotáciu. Francúzsky sociológ Loïc WACQUANT (nar. 1940) navrhol označenie prekariát pre skupinu ľudí sociálne deprimovaných, ţijúcich v materiálnej núdzi s chýbajúcim skupinovým vedomím (In Keller, 2010, s ). Na Slovensku sa fenomén chudoby začal dostávať do povedomia verejnosti nesmelo po novembri Pokiaľ ide o slovenskú spoločnosť, je treba zdôrazniť, ţe samotný výraz chudoba nie je legislatívne ukotvený. Na Slovensku sa pouţívajú skôr synonymá chudoby ako sociálne slabí obyvatelia, nízkopríjmové domácnosti a predovšetkým pojem hmotná núdza, ktorý je aj legislatívne vymedzený a je vlastne označením pre relatívnu chudobu. Hmotná núdza je stav, keď príjem občana a fyzických osôb, ktoré sa s občanom spoločne posudzujú, nedosahuje životné minimum a občan a fyzické osoby, ktoré sa s občanom spoločne posudzujú, si príjem nemôžu zabezpečiť alebo zvýšiť vlastným pričinením ( 2 zákona č. 599/2003 Z. z.) Životné minimum je zákonom stanovená spoločensky uznaná minimálna hranica príjmov fyzickej osoby, pod ktorou nastáva stav jej hmotnej núdze (por. 1 zákona č. 601/2003 Z. z.) K 1. júlu 2011 sa za životné minimum považuje suma 189,83 mesačne, ak ide o jednu plnoletú fyzickú osobu; 132,42 mesačne, ak ide o ďalšiu spoločne posudzovanú plnoletú fyzickú osobu; 86,65 mesačne, ak ide o nezaopatrené dieťa alebo zaopatrené neplnoleté dieťa. Podľa Ţilovej (por. 2005, s ) má chudoba na Slovensku hlavne tri podoby: 1. chudoba určitých sociálnych skupín spojená s demografickým alebo sociálnym statusom (matky s deťmi bez ţivotného partnera /jednorodičovské rodiny, mnohodetné rodiny, osamelí dôchodcovia/ gerontologická chudoba, osoby bez domova a pod.);

380 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i 2. etnická chudoba, ktorá sa u nás viaţe najmä na marginalizované rómske komunity; 3. nová chudoba spojená s dlhodobou nezamestnanosťou, marginalizáciou a sociálnym vylúčením určitých sociálnych skupín. Tieto sú v súčasnosti dopĺňané, podobne ako v iných krajinách, o chudobných pracujúcich a otázkou krátkeho času je väčšie zviditeľnenie generačnej chudoby. V súvislosti s novými sociálnymi rizikami v posledných dvadsiatich aţ tridsiatich rokoch je výstiţná koncepcia troch typov chudoby francúzskeho sociológa Serge PAUGAMa (nar. 1960), ktorú predstavil v diele Les formes élémentaires de la pauvreté (2005, In Keller, 2010, s ): Chudoba integrujúca prevládala v celom 19. storočí, v Európe prakticky do 2. svetovej vojny a dosiaľ je rozšírená v chudobných krajinách tretieho sveta. Ide o situáciu, keď je chudobných veľa a predstavujú po celé generácie reprodukovaný spôsob ţivota. Generačná chudoba sa pritom definuje ako chudoba aspoň dvoch po sebe idúcich generácií. Jedinec v nej zvyčajne zastáva názor, ţe spoločnosť mu je vţdy niečo dlţná (Payne, 2010, s. 55). Pretoţe chudobná je prakticky celá spoločnosť, ich vlastná situácia nie je nijak výnimočná a oni nie sú stigmatizovaní. Ich situácia je uľahčovaná silnými rodinnými, príbuzenskými, komunitnými a inými väzbami a náboţenskou vierou. Chudoba marginálna nastúpila v dobách prudkého hospodárskeho rastu sprevádzaného sociálnym vzostupom väčšiny populácie. V tejto fáze sa chudoba menila spravidla na výnimku. Chudobných je len málo a sú takmer neviditeľní. Vo vzťahu k nim sa prejavuje silná stigmatizácia. Sú braní ako ľudia neschopní adaptovať sa na nové podmienky a vina je pričítaná ich osobným hendikepom. Sociálna práca má v tejto fáze silné rysy pedagogického pôsobenia. Jej cieľom je, aby si tí, ktorí zaostávajú za všetkými ostatnými, osvojili základné zručnosti nutné k sociálnej integrácii. Chudoba diskvalifikujúca dochádza k nej pri prechode od priemyselnej k postpriemyselnej spoločnosti. Cesta do chudoby vedie pre časť z nich cez dlhodobú nezamestnanosť, pre väčšinu však

381 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. cez neistú prácu. Práve okolo ich práce sa kumulujú ďalšie hendikepy ako je nízky príjem, zlá kvalita bývania, váţne zdravotné ťaţkosti, nestabilná rodina, slabo vyvinutá sociálna sieť. Pre sociálnu prácu sa vynára zásadná otázka: Ak sa jej vţdy darilo integrovať klientov do stabilných sociálnych štruktúr, ako ich chce teraz integrovať do pomerov krajne nestabilných? (Castel, 2009, In Keller, 2010, s. 151). K skupinám najviac ohrozeným chudobou patria v súčasnosti: nezamestnaní, najmä dlhodobo nezamestnaní (vyše jedného roka); ľudia s neistou, neplnohodnotnou prekérnou prácou (slabo platená, nekvalifikovaná práca, bez trvalého pracovného pomeru, u nás často len na dohodu o vykonaní práce a pod.); starí ľudia tvoria prakticky vo všetkých európskych krajinách najpočetnejšiu kategóriu chudobných a patria k najzraniteľnejším; chudoba seniorov je hlavne produktom ich vylúčenia z trhu práce (Mareš, 1999, s. 50); na druhej strane sa neustále zvyšujú náklady na zdravotnú starostlivosť, lieky a pod.; rodiny s väčším počtom detí väčší počet detí ohrozuje finančné zabezpečenie rodiny; deti znamenajú aj bariéru pre účasť ţeny na trhu práce (Ţilová, 2005, s. 47); neúplné rodiny najmä matky samoţiviteľky, ktoré riešia problém ako zlúčiť materstvo so zamestnaním. Často sú odkázané na flexibilnú formu práce s obmedzeným pracovným časom a nízkym príjmom (Keller, 2009, s. 67). V EÚ je zaznamenaný nárast počtu osamelých rodičov ako jeden z najvýraznejších demografických a sociálnych trendov (Ţilová, 2005, s. 41). Jestvuje všeobecný konsenzus, ţe rodiny s jedným rodičom sú vystavené vyššiemu riziku ohrozenia chudobou a sociálnym vylúčením neţ je to v prípade rodín s oboma rodičmi. V roku 2005 dosiahla miera chudoby v SR hodnotu 13,8 % a v sledovanej skupine jednorodičovských rodín 30,2 % (Bodnárová, 2006, s. 12); deti a mladiství ich chudoba je odvodená od chudoby rodičov; špecifickou skupinou sú deti ulice ; fyzicky a duševne postihnutí občania akékoľvek znevýhodňovanie osoby na trhu práce znevýhodňuje danú osobu aj vo vzťahu k chudobe; okrem toho ţivot s hendikepom prináša zvláštne náklady, ktoré nesú postihnuté osoby alebo ich rodiny (por. Mareš, 1999, s ; Ţilová, 2005, s );

382 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i spoločensky neprispôsobivé osoby sem patria osoby so sociálnopatologickým správaním, akými je kriminalita, delikvencia, závislosti, prostitúcia a pod.; etnické minority na Slovensku sem patria najmä Rómovia; títo majú všeobecne nízku úroveň kvalifikácie a povesť nespoľahlivých pracovníkov, čo ich výrazne diskvalifikuje na trhu práce (por. Mareš, 1999, s. 55), hoci v individuálnych prípadoch to vôbec nemusí byť pravdou. Rómska menšina je síce vnútorne heterogénna skupina, veľká časť Rómov však patrí medzi najchudobnejšie vrstvy obyvateľstva SR (Tvrdoň Kasanová, 2004); osoby, ktoré sa presťahovali z vidieckeho prostredia do mesta; osoby, ktoré boli dlhodobo v inštitucionálnej starostlivosti (detských domovoch, reedukačných zariadeniach, ale ja vo väzení a pod.); ľudia s niţším vzdelaním s čím je spojený zhoršený prístup na trh práce; ţeny v celosvetovom meradle ţije viac ţien ako muţov v absolútnej chudobe a táto nerovnosť neustále rastie, čo má váţne následky pre ţeny a ich deti; v tejto súvislosti sa hovorí aj o feminizácii chudoby; migranti; ľudia bez domova Bezdomovectvo Bezdomovectvo patrí k extrémnym formám chudoby, resp. biedy a je prejavom sociálneho vylúčenia. V najuţšom význame je chápané ako úplná absencia bývania, v širšom kontexte ako absencia primeraného a dôstojného bývania. Bezdomovectvo sa však neobmedzuje na fyzický a statický problém s bývaním, ale ide o proces. Z tohto aspektu Mareš (1999, s ) vymedzuje bezdomovectvo ako spoločenský jav, ktorému predchádza správanie a procesy vedúce k strate zázemia, ţivotných istôt a k spoločenskému vylúčeniu. Bezdomovectvo je súčasťou širšieho procesu marginalizácie, zaloţeného na neschopnosti ľudí bez domova participovať na spôsobe ţivota, ktorý je štandardný pre väčšinu populácie. Z etymologického hľadiska slovenské výrazy bezdomovec, bezdomovkyňa jednoducho označujú osoby, ktoré nemajú domov. Bezdomovectvo je označením sociálneho javu, keď sa v spoločnosti

383 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. nachádzajú osoby, ktoré nemajú vlastný alebo ľudskej dôstojnosti primeraný domov. Slovenčina tak uţíva spojenie beţné aj v iných cudzích jazykoch, napr. v anglickom jazyku homeless a homelessness, nemčina Obdachlose a obdachlosichkeit, francúzština sans-abri, resp. sans domicile fixe a sans-abrisme, češtine bezdomovec a bezdomovectví. Pre porozumenie pojmu bezdomovectvo je preto dôleţité ujasniť si, čo znamená DOMOV, resp. mať domov. Tento nemoţno chápať len v materiálno-technickom význame ako strechu nad hlavou. Zo sociologického hľadiska môţeme domovom rozumieť ucelený obraz okruhu blízkych, známych ľudí spojených s hmotným prostredím, v ktorom človek dlhšiu dobu prebýval (s bytom, domom, krajom), naplnený pocitom spolupatričnosti, zázemia a bezpečia (Masnerová, In Petrusek et al., 1996, s. 219). Byť bez domova je niečo hlbšie a bolestnejšie neţ byť bez strechy nad hlavou. Znamená to nemať kam ísť, nemať sa komu zveriť so svojimi starosťami, trápeniami, bolesťami, protestom, či frustráciou, znamená to aj samotu, ťaţobu izolácie, bolesť vylúčenia vedúca aţ k zúfalstvu a sebadeštrukcii (Hradečtí, 2006, s. 36). Tomeš (2010, s. 269) zdôrazňuje, ţe bývanie je dôleţitou podmienkou pre zapojenie sa do práce. Podľa Ţilovej (2005, s. 19) je bývanie také dôleţité pre kvalitu ţivota, ţe by malo byť postavené ako zásadný bod ekonomických a politických debát na všetkých úrovniach, od miestnej po európsku. V súčasnosti má najväčší vplyv na terminológiu a typológiu bezdomovectva v Európe organizácia Feantsa. FEANTSA (z franc. la Fédération Européenne des Associations Nationales Travaillant avec les Sans-Abri) je Európska federácia národných organizácií pracujúcich s osobami bez domova so sídlom v Bruseli. Vznikla v roku 1989 ako európska mimovládna organizácia. Jej cieľom bolo predchádzanie a zmiernenie chudoby a sociálneho vylúčenia ľudí žijúcich bez domova alebo v ohrození straty domova. V súčasnosti má viac než 100 členských organizácií v 30 európskych krajinách. Feantsa je jedinou veľkou európskou sieťou, ktorá zameriava svoju činnosť výlučne na bezdomovectvo na európskej úrovni. Úzko spolupracuje s inštitúciami Európskej únie, má poradný status v Rade Európy a Organizácii spojených národov (Feantsa, 2011). Zo Slovenska sú jej členmi Občianske združenia Proti prúdu a Právo na bývanie. Podľa typológie Feantsy (Ethos, 2007) mať domov znamená mať adekvátny príbytok (priestor), kde si jednotlivec so svojou rodinou môţe

384 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i uplatňovať výlučné vlastníctvo (fyzická oblasť), kde má zabezpečené súkromie a môţe tu udrţiavať svoje vzťahy (sociálna oblasť) a má zákonné právo na jeho uţívanie (legálna oblasť). Feantsa utvorila Európsku typológiu bezdomovectva a vylúčenia z bývania nazvanú ETHOS (European Typology of Homelessness and Housing Exclusion). V nej sa rozlišujú štyri základné kategórie širšie chápaného bezdomovectva (por. Ethos, 2007): 1. Osoby bez prístrešia (roofless), zjavné bezdomovectvo, kde patria: a) ľudia ţijúci priamo na ulici, prespávajúci vonku (v prírode, pod mostom, v kanáloch a pod.) alebo na verejných priestranstvách (lavičky, zástavky hromadnej dopravy, čakárne a pod.); b) osoby, ktoré vyuţívajú núdzové ubytovanie na prespanie (nocľahárne, nízkoprahové zariadenia). 2. Osoby bez obydlia, resp. bytu/ domu (houseless). Sem sa zaraďuje 5 subkategórií: a) osoby dočasne ubytované v útulkoch pre bezdomovcov; b) ţeny, ktoré preţili domáce násilie, dočasne ubytované v ţenských domoch (u nás zariadeniach núdzového bývania či krízových strediskách); c) migranti dočasne ubytovaní v azylových zariadeniach; d) osoby po ukončení inštitucionálnej starostlivosti (vo väzniciach, zdravotníckych zariadeniach, detských domovoch); e) osoby potrebujúce dlhodobú pomoc (v seniorskom veku alebo zdravotne postihnuté osoby dlhodobo ubytované v útulkoch). 3. Osoby s bývaním neistým (insecure): a) neisté dočasné bývanie u rodiny, priateľov, resp. bývanie bez legálnej nájomnej zmluvy (ak osoba nemá dostatočný príjem, ubytovanie viazané na prácu a pod.); b) neisté uţívacie právo, napr. bývanie pod hrozbou súdneho vysťahovania; výpoveď z nájomného bytu; c) bývanie spojené s ohrozením násilia vzhľadom na obete alebo páchateľov násilia u nich jestvuje hrozba vykázania políciou alebo súdom. 4. Osoby s bývaním neprimeraním (inadequate):

385 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. a) dočasné nekonvenčné, provizórne, resp. neprimerané bývanie (mobilné príbytky, unimobunky, maringotky, záhradné domy, chatky, hausbóty); b) nevyhovujúce, nedostatočne vybavené bývanie (bez elektriny, plynu, vody a pod.); c) extrémne veľa obyvateľov v jednom príbytku. Akú terminológiu budeme pouţívať v predloţenej publikácii? Pojem bezdomovectvo môţe byť sociologickou kategóriou, pretoţe označuje sociálny jav. Označenie bezdomovec (resp. bezdomovkyňa ) je na verejnosti pomerne rozšírený, ale zvyčajne je spojený s negatívnym predporozumením, vzbudzuje negatívne emócie, je pejoratívny a stigmatizujúci. Pod týmto označením si ľudia predstavia človeka v špinavých páchnucich šatách, zvyčajne pod vplyvom alkoholu, ktorý obťaţuje okoloidúcich normálnych ľudí na verejnom mieste, pri hypermarkete alebo na stanici, ţobraním a vulgarizmami. Označenie bezdomovec je istou formou depersonalizácie, kedy prioritným hľadiskom je hodnotenie sociálneho deficitu. Bezdomovec do istej miery prestáva byť pre verejnosť človekom. Vzhľadom na prístup sociálnej práce je preto veľmi dôleţité zdôrazniť, ţe ide o osobu a človeka. Z hľadiska sociálnej diagnostiky preto uprednostňujeme uţívanie výrazov človek bez domova, osoba bez domova, osoba bez prístrešia, človek bez obydlia a pod. Nevýhodou je, ţe ide o viacslovné vyjadrenie, čo by však v odbornej terminológii nemalo byť váţnym problémom. Z hľadiska právnej terminológie sa výraz bezdomovec ani spojenie osoba bez domova v slovenskom právnom poriadku nepouţívajú. Zákon č. 195/1998 Z. z o sociálnej pomoci uţíval spojenie osoba, ktorá je bez prístrešia. Aktuálne platný zákon č. 448/2008 Z. z. s platnosťou od 1. januára 2009 uţíva pomerne zloţité spojenie fyzická osoba, ktorá nemá zabezpečené nevyhnutné podmienky na uspokojovanie základných ţivotných potrieb a ktorá nemá zabezpečené ubytovanie alebo nemôţe doterajšie bývanie uţívať ( 25, 26; por. aj 27-28). Okrem toho zákon č. 599/2003 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi uţíva výraz občan v hmotnej núdzi. Podľa Vereša (2010, s. 543) najbliţšie opisné vyjadrenie statusu bezdomovectva nachádzame práve v 19 uvedeného zákona pri definovaní foriem poskytovania dávky v hmotnej núdzi a príspevkov k dávke. Tento hovorí o moţnosti poskytovania dávky a príspevkov v peňaţnej, vecnej alebo kombinovanej forme. A práve definovanie

386 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i vecnej formy v podobe poskytnutia jedného teplého jedla denne, nevyhnutného ošatenia a prístrešia je najcharakteristickejším opisom sociálneho statusu bezdomovectva. Podľa Vlastimily a Ilju Hradeckých (2007, s ) moţno bezdomoveckú populáciu rozdeliť do troch skupín: 1. zjavné bezdomovectvo najviditeľnejšia časť bezdomoveckej populácie. Sem patri osoby ţijúce na ulici či verejnom priestranstve, ďalej tí, ktorí vyhľadávajú ubytovanie v nocľahárňach a útulkoch; 2. skryté bezdomovectvo ľudia bez prístrešia, ktorí sa z nejakého, im známeho dôvodu, neobracajú na verejné alebo charitatívne sluţby. Prespávajú často v squatoch, domoch určených na demoláciu, odstavených vagónoch, či vrakoch, stanoch a pod. Ich počet môţe byť značný najmä v regiónoch, kde ponuka sluţieb je nedostačujúca. Zaraďujeme sem aj časť populácie bez trvalého bydliska, ktorá putuje z miesta na miesto a rýchlo mení svoje pôsobisko; 3. potenciálne bezdomovectvo sem patria osoby a rodiny, ktorých potreby sú úradom neznáme alebo známe len čiastočne (zvyčajne sa inštitucionálnej pomoci bránia). Ţijú v rozličných zloţitých ţivotných situáciách spojených s ťaţkosťou udrţať si byt. Podľa štatistík z krajín EÚ, takáto situáciu postihuje aţ 10 % populácie. Do tejto skupiny zaraďujeme aj tých, ktorí čakajú na prepustenie z rozličných ústavov, väzenia, detských domovov, ale aj veľkú skupinu migrantov. Bez domova sa nemusia ocitnúť len jednotlivci, ale aj celé rodiny a komunity Patria bezdomovectvo a chudoba do sociálnej patológie? Z hľadiska klasifikácie sociálnych klientov alebo sociálnych udalostí sa v sociálnej práci chudoba zvyčajne zaraďuje do sociálnoekonomických problémov, ktoré sú úzko spojené s nezamestnanosťou, rozličnými sociálno-patologickými javmi, či zdravotnými problémami a postihnutiami (Mátel, 2010, s. 314). Z hľadiska sociológie patria chudoba a bezdomovectvo medzi deviácie (prinajmenšom v západných krajinách Európy). Je však moţné povaţovať ich aj za sociálno-patologické javy?

387 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. Kritérium deviácie Z hľadiska ľudských práv predstavuje chudoba (vrátane bezdomovectva ako jej krajnej podoby) mnohonásobné porušenie základných ľudských práv, ako sú zakotvené v medzinárodných dokumentoch. Tieto práva sú nedeliteľné a neodňateľné. Sú nedeliteľné, pretoţe plná sebarealizácia osobnosti závisí od vyuţívania všetkých ľudských práv a pretoţe odňatie jedného z práva ovplyvňuje priamo alebo nepriamo vyuţívanie všetkých práv; sú neodňateľné, pretoţe ich nemoţno odňať ani vtedy, keď nie sú uplatňované (Dede, In Social Watch, 2010, s. 11). Podľa Všeobecnej deklarácie ľudských práv (OSN, 1948) každý má právo na takú životnú úroveň, ktorá môže zaistiť jeho zdravie a blahobyt a zdravie jeho rodiny, počítajúc v to menovite výživu, ošatenie, bývanie a lekárske ošetrovanie, ako aj potrebné sociálne opatrenia: má právo na zabezpečenie v nezamestnanosti, v nemoci, pri neschopnosti k práci, pri ovdovení, v starobe alebo v iných prípadoch straty zárobkových možností, ktoré nastanú za okolností nezávislých od jeho vôle (č. 25 ods. 1). Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (OSN, 1966) uvádza, že štáty, zmluvné strany paktu, uznávajú právo každého jednotlivca na primeranú životnú úroveň pre neho a jeho rodinu, zahrňujúce dostatočnú výživu, šatstvo, byt, a na neustále zlepšovanie životných podmienok. Zmluvné štáty podniknú zodpovedajúce kroky, aby zabezpečili uskutočnenie tohto práva, uznávajúc pre dosiahnutie tohto cieľa zásadnú dôležitosť medzinárodnej spolupráce, založenej na slobodnom súhlase (č. 11 ods. 1). Európska sociálna charta (RE, 1999) uvádza: Každý má právo na ochranu pred chudobou a sociálnym vylúčením (č. 30). Na zabezpečenie účinného výkonu práva na ochranu pred chudobou a sociálnym vylúčením sa zmluvné strany zaväzujú prijať opatrenia v rámci celkového a koordinovaného nárastu postupov na podporu účinného prístupu k osobám, ktoré žijú v situácii sociálneho vylúčenia alebo chudoby, alebo k osobám vystaveným riziku vzniku takejto situácie, ako aj k ich rodinám, predovšetkým k zamestnaniu, bývaniu, odbornému vzdelávaniu a príprave, k výchove, kultúre a k sociálnej a lekárskej pomoci, Každý má právo na bývanie (č. 31). Na zabezpečenie účinného výkonu práva na bývanie sa zmluvné strany zaväzujú prijať opatrenia určené na:

388 1. podporu prístupu k bývaniu na primeranej úrovni, Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i 2. predchádzanie bezdomovstvu a jeho zníženie s cieľom jeho postupného odstránenia, 3. sprístupnenie ceny bývania tým, ktorí sú bez dostatočných zdrojov. Charta základných práv Európskej únie (EÚ, 2010) uvádza: S cieľom bojovať proti sociálnemu vylúčeniu a chudobe Únia uznáva a rešpektuje právo na sociálnu pomoc a pomoc pri bývaní s cieľom zabezpečiť dôstojnú existenciu všetkých osôb, ktoré nemajú dostatok prostriedkov, v súlade s právom Únie a vnútroštátnymi právnymi predpismi a praxou (č. 34 ods. 3). Lisabonská zmluva (EÚ, 2007) potvrdzuje, že Európska únia bojuje proti sociálnemu vylúčeniu a diskriminácii a podporuje sociálnu spravodlivosť a ochranu... (č. 2, ods. 3). Podľa osobitného spravodajcu OSN pre právo na primerané bývanie Miloon Kothari je bezdomovectvo asi najviditeľnejší a najzávaţnejší príznak nedostatku rešpektovania práva na primerané bývanie (2005, In 61. zasadnutie Komisie OSN pre ľudské práva, E/CN.4/2005/48). Skutočnosť, ţe pod základným ľudským právom na bývanie sa nemyslí v úzkom význame len akákoľvek strecha nad hlavou, svedčí aj komentár Výboru OSN pre hospodárske, sociálne a kultúrne práva, ktorý vysvetľuje toto právo ako ţiť niekde v bezpečí, mieri a dôstojnosti (In Social Watch, 2010, s. 99). Vyššie sme uvádzali, ţe bezdomovectvo je zaloţené na neschopnosti ľudí bez domova participovať na spôsobe ţivota, ktorý je štandardný pre väčšinu populácie (Mareš, 1999, s. 58). Barták (2004, In Prŧdková Novotný, 2008) uvádza, ţe bezdomovectvo je moţné definovať ako sociálnu deviáciu, kde odchýlkou od normy je celý ţivotný štýl človeka bez domova (bývanie, hygiena a pod.). Podľa Mátela (2010, s. 314) je bezdomovectvo klasifikované ako deviácia v kaţdej spoločnosti, kde patrí do spoločenskej normy bývanie s jeho minimálnymi štandardmi. Kritérium negatívnych dôsledkov Ţivot v chudobe býva popisovaný ako permanentná, mnohonásobná (multidimenzionálna) a hlboká deprivácia. Etymologicky pojem deprivácia pochádza z latinčiny: de (záporná predpona) a privatio znamená nedostatok, pozbavenie niečoho (napr. potrieb). V sociológii sociálna deprivácia označuje situácie, v ktorých dochádza k trvalému neuspokojovaniu tých základných potrieb, ktoré za normálnych okolností vedú k utváraniu a zachovávaniu osobnostnej

389 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. identity (Markusová In Petrusek et al. 1996, s. 194). Towsend (1987 In Mareš, 1999, s. 70) depriváciu definuje ako stav pozorovateľného a preukázateľného znevýhodňovania vo vzťahu k lokálnej komunite alebo širšej spoločnosti alebo národu, ku ktorej jednotlivec, skupina alebo komunita náleží. Chudoba nepredstavuje jednoduchú depriváciu, ale celý súbor čiastkových deprivácií. Baratz a Grigsby (1971, In Mareš, 1999, s. 75) vymedzujú celý rad faktorov spojených s chudobou: 1. silný nedostatok fyzického komfortu hlad, neadekvátne bývanie, neadekvátne ošatenie; nepríjemné susedstvá, nepríjemné prostredie v práci a pod.; 2. nedostatok zdravia vysoká pravdepodobnosť krátkej dĺţky ţivota, vysoká frekvencia ochorení, chronické choroby, trvalá fyzická alebo mentálna neschopnosť; 3. nedostatok bezpečia a istoty neisté bývanie, nedostatočná ochrana pred stratou majetku, nezdravé prostredie či nepitná voda, nedostatok ochrany pred poklesom reálneho príjmu; 4. nedostatok welfare values stigmatizujúca forma finančnej závislosti, nedostatok kvalitného vzdelania, neschopnosť udrţať si sociálne oceňované funkcie (platenú prácu a pod.), nízke sebahodnotenie a nízka sebadôvera, nízka ašpirácia na socioekonomickú mobilitu, určité formy nestability rodiny; 5. nedostatok úcty obmedzenie ekonomických a sociálnych príleţitostí a aktivít, vylúčenie z participácie na politickom procese, šikanovanie a krivdy, nedostatok sociálne cenených zručností, nedostatok kvalitného vzdelávania, nevlastnenie symbolov strednej vrstvy a pod. Absolútna chudoba je problémom najmä rozvojových krajín v Afrike a juhovýchodnej Ázii. Vysoký výskyt absolútnej chudoby v týchto krajinách spôsobuje problémy ako sú nízka priemerná dĺţka ţivota, vysoká chorobnosť, nízky prístup k hygienickým a sanitárnym zariadeniam, častý výskyt infekčných ochorení, vysoká detská úmrtnosť, zneuţívanie ľudí, nízka vzdelanostná úroveň, vysoká kriminalita a mnohé ďalšie (Botek, 2009, s. 93). Bezdomovectvo je svojou podstatou poruchou sociálneho fungovania, čiţe poruchou rovnováhy medzi kapacitou zvládania jedinca a poţiadavkami prostredia (Barták, 2004, In Prŧdková Novotný,

390 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i 2008). Ľudia bez domova sú tí, ktorí zlyhali (neprispôsobiví), sú marginalizovaní (vytláčaní na okraj spoločnosti) a často aj sociálne vylúčení, pretoţe majú obmedzený alebo ţiadny prístup k piatim základným zdrojom spoločnosti bývaniu, zamestnaniu, vzdelanie, zdravotnej alebo sociálnej starostlivosť a sociálnej ochrane. Bezdomovecto je pomerne často spojené s mnoţstvom ďalších sociálno-patologických javov akými sú kriminalita, delikvencia, závislosti, domáce násilie, prostitúcia. Z hľadiska kriminality a delikvencie sú ľudia bez domova predovšetkým páchateľmi drobných krádeţí a je zrejmé, ţe je to dôsledok, nie príčina spoločenského úpadku. V poslednom období sa bezdomovci podieľajú na krádeţiach farebných kovov (meď, hliník) a často tým spôsobujú značné majetkové škody (In Prŧdková Novotný, 2008, s. 22). Etiketizačný pohľad na bezdomovca ako kriminálnika je často fiktívnym výplodom masmédií a chronickým predsudkom majoritnej spoločnosti. Praktická skúsenosť potvrdzuje, ţe v porovnaní s kriminalitou mladistvých, ľudí pod vplyvom omamných látok či s organizovaným zločinom (v oblasti drog), sú časté drobné krádeţe bezdomovcov iba vrchnou časťou ľadovca. V niektorých prípadoch býva závislosť od alkoholu, drog či patologické hráčstvo prvotnou príčinou bezdomovetcva. Mnoho uţívateľov drog ţije v chudobe a niektorí aj na ulici, pretoţe pohár trpezlivosti ich príbuzných uţ pretiekol. Často sa ale závislosť prejaví aţ dôsledkom ţivota na ulici. Stres spojený s nocovaním na ulici rieši mnoho osôb bez domova uţívaním alkoholu alebo iných drog. Ak sa ľudia pýtajú: Prečo bezdomovci toľko pijú? títo môţu odpovedať protiotázkou: Je moţné preţiť na ulici bez alkoholu? Mnohí bezdomovci, a medzi nimi aj ţeny, tvrdia, ţe nie. Pitie ich síce ničí, ale oni predsa potrebujú preţiť len dnešný deň (por. Haasová, 2005; s ; Prŧdková Novotný, 2008, s. 20). V minulosti sa ocitlo pomerne mnoho ţien, resp. matiek s deťmi bez domova dôsledkom dlhodobého domáceho násilia a následného úteku z domu. Legislatívne zmeny na Slovensku, podobne ako v iných krajinách EÚ, snaţia sa o zmenu stratégie smerom k vykázaniu násilníka z bytu, ale realita sa mení pomerne pomaly. Úbytok obetí domáceho násilia spomedzi osôb, ktoré sa ocitli bez domova, môţe potenciálne nahradiť nárast násilníkov, ktorí boli z obydlia vykázaný políciou alebo súdom

391 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. Osoby bez prístrešia, ktoré prespávajú na ulici, uţívajú verejne prístupné priestory s absenciou vlastného osobného priestoru, sú vystavené mnohým vonkajším a vnútorným rizikám (In Hradecký, 2007, s. 34): hlad a zlá výţiva; obmedzený prístup k pitnej vode; obmedzený prístup k osobnej hygiene; nedostatok odpočinku a spánku; sebazničujúca ţivotospráva; obmedzený prístup k zdravotnej starostlivosti; obmedzený prístup k zamestnaniu; drobná neorganizovaná kriminalita z núdze; nepriaznivé počasie; odpor verejnosti; znepokojovanie v spánku zo strany polície, stráţnikov a bezpečnostných agentúr; verbálna a fyzická agresia okolia; osoby spiace vonku sa ľahko stávajú obeťami kriminality. Štatistické kritérium Podľa správy Fondu OSN pre otázky populácie (UNFPA) na začiatku 90. rokov ţilo v absolútnej chudobe 1,156 miliardy ľudí, o 212 miliónov viac ako v roku 1970 (In Ţilová, 2005, s. 7). Podobný bol aj odhad Svetovej banky, podľa ktorej ţilo v roku 1990 v biede asi 1,13 miliardy obyvateľov zeme (In Mareš, 1999, s. 11). V západných krajinách, vrátane USA (ale aj Maďarska), je východiskom určenia hranice chudoby priemerný príjem určitej krajiny a hranicu chudoby zvyčajne predstavuje 50 % aritmetického priemeru čistého príjmu danej krajiny, v niektorých krajinách je to 40 % alebo 60 %. Domácnosť s príjmom niţším ako je daná hranica chudoby je definovaná ako chudobná. Hoci nízky príjem sám osebe nereflektuje kultúrne a sociálne aspekty, všeobecne zmysluplne vyjadruje chudobu (Národná správa o ľudskom rozvoji SR, 2000). Počet obyvateľov ohrozených chudobou je v niektorých členských štátoch EÚ stále relatívne vysoký. V roku 2006 dosiahol podiel ľudí, ktorých príjem je pod hranicou chudoby, pribliţne 23 % v Lotyšsku, 21 % v Grécku a 20 % v Litve, ale iba 10 % v Holandsku, Českej republike a 12 % vo Švédsku (Vojtková, 2008)

392 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i V krajinách tretieho sveta je situácia horšia. Napríklad Etiópia je jednou z najchudobnejších krajín sveta. Krajina zažíva suchá, hladomory a v minulosti dlhé občianske konflikty s Eritreou. Je krajinou, v ktorej sa opakuje hladomor. Na následky hladomoru tu v roku 1984 zomrelo 1 milión ľudí. Podľa odhadov žilo v krajine v roku 2006 až 38,7 % populácie pod hranicou absolútnej chudoby. Zo štatistického zisťovania EU SILC 2010 vyplýva, ţe podiel ľudí ohrozených rizikom chudoby je 12 % z obyvateľov Slovenska (podľa EU SILC 2009, 2008, 2007 to bolo o percento niţšie, teda 11 %; podľa EU SILC 2006 to bolo 11,6 % a EU SILC 2005 aţ 13,3 %). Zisťovanie o príjmoch a životných podmienkach domácností (EU SILC) sa realizuje v Slovenskej republike v rámci projektu európskych štatistických zisťovaní. Realizáciou projektu sa získava každý rok významný zdroj údajov o príjmoch, úrovni a štruktúre chudoby a o sociálnom vylúčení domácností nielen na Slovensku, ale aj v ostatných krajinách Európskej únie. To umožňuje medzinárodné porovnávanie Slovenska v rámci Európskej únie, ale i analyzovanie sociálnej situácie domácností na Slovensku. U nás sa realizuje každoročne od roku 2005 (Štatistický úrad SR, 2011). Štatistické zisťovanie EU SILC 2010 sa týkalo kalendárneho roka Uskutočnilo sa pribliţne v vybraných domácnostiach vo viac ako 300 obciach. Z hľadiska pohlavia boli v sledovanom období na Slovensku viac ohrozené rizikom chudoby ţeny (12,2 %) ako muţi (11,7 %). V súvislosti s ekonomickou aktivitou najvyššia miera rizika chudoby bola u osôb, ktoré boli nezamestnané (41,1 %). Podľa typu domácností sú na Slovensku chudobou ohrozené najmä domácnosti s tromi a viac závislými deťmi (29,8 %), osamelí rodičia s najmenej jedným dieťaťom, čiţe neúplné domácnosti (25 %) a jednotlivci vo veku menej ako 65 rokov (23,4 %). Typické znaky chudoby na Slovensku sú nízke vzdelanie, vysoká nezamestnanosť, závislosť od sociálnej pomoci štátu tieto sa najvýraznejšie prejavujú u rómskeho obyvateľstva, ktorého veľká časť ţije v biede. V Európe jestvujú tri základné prístupy k sčítaniu osôb bez domova (Beňová In ŠU SR, 2010b): 1. počet získaný na základe odhadu (Grécko, Írsko, Portugalsko, ale aj SR a ČR);

393 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. 2. počet získaný na základe údajov zo systému sociálnych sluţieb pre bezdomovcov v tej-ktorej krajine (register vo Veľkej Británii, údaje z azylových domov v Dánsku alebo údaje z obcí v Nemecku); 3. počet získaný pri sčítaní ľudu na základe sčítania osôb bez trvalého pobytu doplnený o dotazník (Francúzsko, Taliansko). Štatistické zisťovania o počte a stave ľudí bez domova sú pomerne zloţité a na Slovenskú presné štatistiky chýbajú (nahrádzajú ich odhady ). Okrem iného bola absencia údajov o ľuďoch bez domova uvedená aj v základnom strategickom a plánovacom dokumente Slovenskej republiky na napĺňanie Lisabonskej stratégie v oblasti sociálnej inklúzie v Národnej správe o stratégiách sociálnej ochrany a sociálnej inklúzie pre roky V nej je uvedené, ţe v súčasnosti nemáme k dispozícii oficiálne odhady celkového počtu bezdomovcov na území SR. Oficiálne sledovanie vývoja počtu bezdomovcov na území SR je priamo závislé od zadefinovania pojmu bezdomovec bezdomovectvo, ktoré u nás chýba. Situáciu sťaţuje aj fakt, ţe tieto pojmy neupravuje ţiaden všeobecne záväzný právny predpis (Mrázek, In ŠU SR, 2010b, s. 33). Kaňka (In ŠU SR, 2010b) v tejto súvislosti navrhuje na účely tvorby systému evidencie a zberu štatistických údajov definovať bezdomovectvo nasledovne: Bezdomovectvo je stav, keď fyzická osoba, ktorá je v hmotnej núdzi stratí právo vlastniť alebo užívať byt, vlastnícke právo alebo užívacie právo k bytu nemôže (dlhodobo) vykonávať alebo nenadobudne právny nárok na vlastníctvo bytu alebo užívacie právo bytu. Podľa Babiara (In ŠU SR, 2010b) sa v Bratislave zdrţuje odhadom asi 600 aţ ľudí bez domova. Niektoré odhady predpokladajú 2000 aţ bezdomovcov. Sčítanie bezdomovcov uskutočnila samospráva v decembri 2003 spoločne so štátnou aj mestskou políciou. Kontrolou sa zistilo, ţe počet bezdomovcov v Bratislave bol v danom roku okolo osôb. Znepokojujúcim faktom, ktorý nám potvrdzujú poznatky z praxe, je vzrastajúci fenomén bezdomovectva rodín na Slovensku. Zaujímavé sú zistenia Eurobarometra 2010 v oblasti názorov občanov Európskej únie o chudobe a sociálnom vylúčení. Na otázku: Povedali by ste vo všeobecnosti, ţe za posledné 3 roky sa počet bezdomovcov výrazne zvýšil, trochu zvýšil, trochu zníţil alebo výrazne zníţil vo vašej krajine, odpovedalo aţ 83 % Slovákov, ţe ich počet sa

394 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i celkovo zvýšil. Celkovo v EÚ 27 malo 73 % občanov EÚ takúto odpoveď (Eurobarometer 74.1, 2010). Niektoré zahraničné štúdie ukazujú pokles bezdomovectva. Ide zvyčajne o krajiny, kde sa s občanmi bez domova, resp. s občanmi ohrozenými stratou domova, pracuje dlhodobo a systematicky. Podľa výskumov o bezdomovectve rodín vo Veľkej Británii je v súčasnosti počet nových rodín bez domova niţší o dve tretiny oproti roku Miestne autority uvádzajú, ţe v roku 2003 bolo viac ako rodín/ domácností, ktoré sa náhle ocitli bez domova. Z toho takmer rodín bolo s nezaopatrenými deťmi. Tento počet postupne klesá. V roku 2010 bolo v Anglicku pribliţne rodín bez domova, z toho 50 % s nezaopatrenými deťmi. Ďalším poznatkom britského výskumu je, ţe najčastejšou príčinou bezdomovectva je strata ubytovania, poskytovaného rodinou alebo priateľmi aţ u 33 % bezdomovcov. Zaujímavosťou je taktieţ etnický pôvod ľudí bez domova: 28 % tých, ktorí sú v naliehavej núdzi a potrebujú naliehavú pomoc miestnych úradov, pochádza z iných etnických minorít (Afričania, Indovia, Pakistanci, Bangladéţania a iné) a aţ 72 % tvoria príslušníci majority (ľudia bielej farby pleti ). Zlepšila sa aj dĺţka pobytu rodiny v dočasnom ubytovaní 61 % všetkých rodín bez domova ţije v dočasnom bývaní menej ako 6 mesiacov (Štatistika bezdomovectva v Anglicku DCLG Oddelenie pre spoločenstvo a miestne samosprávy, 2011). Etické kritérium a nutnosť intervencie Chudoba je sociálny jav, nie vnútorný atribút jednotlivcov. Vyššie sme spomínali, ţe ide o porušovanie neodňateľných základných ľudských práv. V súčasnej dobe s nárastom ľudí ohrozených chudobou a novými sociálnymi rizikami (pozri niţšie) môţe patologizovanie chudoby byť formou prenosu viny a zodpovednosti na tých, ktorí sú sociálnymi rizikami najviac postihnutí. Chudobní sú vo veľkej miere skôr obeťami neţ aktérmi, ktorí by sa slobodne a vedome rozhodli stať sa chudobnými. Často je ich jedinou vinou a hendikepom to, ţe sa nedokáţu orientovať v trhovej neistote, nezriedka aj napriek tomu, ţe nemálo investovali do vzdelania (por. Keller, 2010). Preto nemôţeme obviňovať obete chudoby z toho, ţe sú chudobní (Payne, 2010, s. 14). Túto skutočnosť nevyvracia ani fakt, ţe medzi chudobnými nájdeme aj osoby s vyššou mierou subjektívneho zapríčinenia svojej situácie, najmä

395 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. v spojitosti s inými sociálno-patologickými javmi (najmä látkovými závislosťami, gamblerstvom či kriminalitou). Podobne ako chudoba, aj ţivot bez trvalého domova môţe nastať v istých prípadoch individuálnym dobrovoľným rozhodnutím občana. Tých ľudí, ktorí sa vedome, bez akéhokoľvek spoločenského a sociálneho tlaku pre takýto spôsob rozhodli (napr. ako výraz akejsi spoločenskej vzbury, ako tulácky ţivotný štýl alebo náboţenský radikalizmus) je v spoločnosti zo štatistického hľadiska pomerne málo. Hradeckí (2006 s. 26) preto správne zdôrazňujú, ţe bezdomovectvo nie je záleţitosťou individuálneho výberu. Sociológovia vedia, ţe fenomén bezdomovectva je časťou sociálneho procesu, dôsledok kontinuálnych sociálnych a ekonomických síl, vedúcich aţ k sociálnym štruktúram (trh práce, trh s bytmi, sociálne zabezpečenie, vzdelanie a výchova, rodinné štruktúry). Chudoba aj bezdomovectvo sú deviáciami (odchýlkami od spoločnosti), majú negatívne dôsledky na ţivot jednotlivcov, rodín, komunít i spoločnosti. Oba javy sú štatisticky významná a nie je ich moţné odstrániť svojpomocne bez aktívneho úsilia spoločnosti. Zo všetkých týchto aspektov je moţné označiť ich ako sociálno-patologické javy. Z hľadiska etického kritéria je však situácia odlišná. Keďţe zvyčajne v prípadoch chudoby a bezdomovectva nejde o vedomé a slobodné konanie jedincov, rodín alebo komunít, sociálno-patologická je skôr spoločnosť, kde sa vyskytujú. Chudobu a bezdomovectvo môţeme vnímať ako dôsledky štrukturálnej patológie samotnej spoločnosti a štátov, kde sa vyskytujú. Oba javy sú znakom porušovania základných ľudských práv občanov v danej spoločnosti. Vzhľadom na sociálnu prácu je preto vhodnejšie ich klasifikovanie medzi sociálnoekonomické problémy spoločnosti (ako to robí Schavel, 2004, In Oláh Schavel et al., 2009, s. 99), resp. medzi problémy porušovania základných ľudských práv. Na ich odstraňovanie zo spoločnosti musí preto zohrávať ústrednú rolu štrukturálne nastavená sociálna politika. Sociálna práca môţe pritom (s vedomím nutnosti zásadných sociálnych zmien) pomôcť k zmierneniu negatívnych dôsledkov chudoby a bezdomovectva v ţivote príslušných sociálnych klientov. V tomto duchu niţšie predstavíme aj sociálnu prácu s ľuďmi bez domova

396 Chudoba Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i 10.4 Status questionis Vďaka prácam indického ekonóma a filozofa Amartya SENA (nar. 1933) sa začalo na chudobu nazerať ako na absenciu, nedostatok alebo odopieranie základných navzájom súvisiacich schopností viesť ţivot, ktorý si človek môţe ceniť (por. Sen, Development as Freedom, 1999). Sen (1983, In Mareš, 1999, s ) bol jedným z tých, ktorý napadol koncept relatívnej chudoby. Vytýkal mu predpoklad, ţe úroveň chudoby mení tak, ako spoločnosť bohatne (napr. vo veľmi bohatých spoločnostiach môţu byť ľudia označení za chudobných len preto, ţe nemôţu kaţdý rok meniť auto). Podľa Sena musia jestvovať absolútne miery, voči ktorým sú relatívne miery vztiahnuté. Jeho koncepcie mali veľký vplyv na vyššie zmienenú deklaráciu Výboru OSN pre hospodárske, sociálne a kultúrne práva Chudoba a ICESCR (OSN, 2001) ako aj na mnohé ďalšie medzinárodné organizácie. Vo svojej knihe Poverty and Famines: An Essay on Entitlement and Deprivation (1981) poukazuje na to, ţe hladomor sa nevyskytuje len z nedostatku jedla, ale aj z mechanizmov jeho nerovnomerného rozdelenia. Jeho práce mali veľký vplyv na formulovanie prvej Správy o svetovom rozvoji (1990, angl. Human Development Report, skr. HDR). Social Watch (2010, s. 14) berie chudobu ako komplexný mnohorozmerný jav, ku ktorému treba pristupovať holisticky. Chudoba je povaţovaná za situačný syndróm zahrňujúci nedostatočnú spotrebu, podvýţivu, neisté bývanie, nízku úroveň vzdelania, zlé hygienické pomery, nestabilné začlenenie do systému výroby, diskrimináciu, anómiu, malú účasť na mechanizmoch sociálnej integrácie a poprípade aj sklon k zvláštnemu súboru hodnôt, ktoré sa do určitej miery líšia od hodnôt ostatnej spoločnosti. Chudoba má aj kvalitatívne dimenzie, ktoré volajú po širšom pohľade, a to ţe pocit vlastnej chudoby je relatívny pojem, ktorý má čo robiť s prístupom k zdrojom potrebným na udrţanie ţivotnej úrovne, na ktorú si človek zvykol, alebo ktorá je povaţovaná za patričnú v spoločnosti, ku ktorej človek patrí. Teórie príčin chudoby Jestvujú tri základné teoretické prístupy vzhľadom na príčiny chudoby:

397 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. 1. Chudoba ako dôsledok usporiadania ekonomického a sociálneho systému spoločnosti. Tieto teórie hovoria, ţe chudoba je výsledkom sociálnej nespravodlivosti spoločnosti (existencie nerovnosti) nízkych miezd, nedostatku pracovných príleţitostí, diskriminácie. Chudobní bývajú často na dne profesijnej štruktúry. Majú nízku kvalifikáciu a vzhľadom na to, ţe o zamestnanie, ktoré môţu vykonávať, ich na trhu práce súťaţí mnoho, nemajú veľkú šancu získať lepšie platené a stabilné zamestnanie (por. Strieţenec, 1999; Mareš 1999, s ; Ţilová, 2005, s. 35). 2. Chudoba ako následok lenivosti, nedostatku pevnej vôle, nepredvídanosti a zlých morálnych vlastností chudobných. Sem môţeme zaradiť rad názorov od genetických vysvetlení, cez vysvetlenie psychologické, vzťahujúce sa k ich vrodeným či osvojeným osobnostným rysom, aţ po sociálne, ktoré pôvod chudoby odvodzujú z charakteru procesu socializácie chudobných. Za príčinu chudoby býva povaţovaná aj neochota chudobných pracovať, podávať zodpovedajúci výkon, ako aj ich rozmarnosť a neschopnosť šetrnosti či nízka morálka spojená so sociálno-patologickými javmi, akými sú alkoholizmus a iné látkové závislosti, gamblerstvo a iné nelátkové závislosti, delikventné správanie a pod. (por. Mareš 1999, s ; Ţilová, 2005, s. 36). 3. Chudoba ako výsledok situačných faktorov chudoba môţe byť ţivotnou nehodou ako následok nešťastia, ale môţeme rozlišovať aj cyklus deprimovanosti a kultúru biedy. Chudobní ľudia majú tendenciu sústreďovať sa na určitom území a vytvárať subkultúru, ktorá ich spätne uzatvára do chudoby a bráni im vymaniť sa z nej. Chudoba je daná situáciou, v ktorej sa chudobní pohybujú, sociálne sa dedí a prenáša z generácie na generáciu (por. Mareš, 1999, s ; Ţilová 2005, s. 36). Nové sociálne riziká Sociálna riziká predstavujú udalosti, ktoré výrazne zniţujú schopnosť jednotlivcov zaistiť si vlastnými silami svoju sociálnu nezávislosť. Pokiaľ človek nie je proti týmto udalostiam zaistený, ţije v trvalej neistote, nemá moc zvládať prítomnosť ani pozitívne anticipovať budúcnosť (Castel, 2003, In Keller, 2009, s. 61). Podľa Kellera (2010, s. 146) sa o nových sociálnych rizikách hovorí stále častejšie od 80. rokov 20. storočia. Patria sem napríklad: nová pracujúca chudoba situácie, keď človek síce má prácu, ale jej charakter a odmena za ňu mu však neumoţňuje vymaniť sa

398 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i z chudoby, a dokonca mu ani neumoţňuje hradiť náklady na bývanie bez príslušných sociálnych dávok (Keller, 2010, s. 146); napr. v USA bolo v roku 1999 medzi chudobnými asi 42 % chudobných pracujúcich, ktorí aj napriek tomu, ţe pracovali, ţili naďalej v chudobe (Payne, 2010, s. 10); hrozba zostarnutia v chudobe, napriek tomu, ţe človek pracoval celý ţivot a riadne odvádzal dane a poistné (Keller, 2010, s. 146). Zaistenie v starobe sa stalo najkritickejším miestom systému solidárneho sociálneho poistenia. Ide o dopady rastúceho veku populácie, úbytku detí v rodine, nárastu počtu neúplných domácností, ale aj vzrastajúcej nezamestnanosti (Keller, 2009, s. 68); s predošlým súvisí aj vznik malých nukleárnych rodín, s ktorými vzrástlo riziko zaistenia nielen v starobe, ale aj v chorobe. Rodina uţ neplní opatrovateľskú úlohu pre viac generácií, ako to bolo v prípade rozvetvenej a viacgeneračnej rodiny. Enormný nárast ceny liekov a zdravotnej starostlivosti vytvára tlak na zvyšovanie spoluúčasti pacientov, čo je nemoţné pre občanov s nízkym príjmom, dôsledkom čoho hrozí prechod na tzv. dvojtriednu medicínu (Keller, 2009, s. 62, 68); hrozba, ţe človek nezíska kvalifikované (alebo ţiadne) zamestnanie napriek tomu, ţe investoval svoj čas, úsilie a energiu do vzdelávania (Keller, 2010, s. 146). Táto hrozba sa začína dotýkať aj vysokoškolsky vzdelaných ľudí. Meranie chudoby Metódy prístupu k chudobe nie sú jednoznačné. Takmer všetky zahŕňajú premennú príjem ako nástroj na uspokojovanie najnutnejších potrieb, ktoré sú podstatné pre minimálnu úroveň ţivota. Osoba je klasifikovaná ako chudobná vtedy, ak je jej príjem pod hranicou povaţovanou za minimálnu z hľadiska spôsobilosti uspokojovať špecifické potreby (por. Social Watch, 2010, s ). Podľa OECD (2006, In Gerbery, 2009, s. 6) všetky prístupy k meraniu chudoby spočívajú na špecifikácii dvoch krokov, ktorými sú stanovenie hranice oddeľujúcej chudobných a ne-chudobných členov spoločnosti a vytvorenie indexu ukazujúceho ako ďaleko sa chudobní nachádzajú od určenej hranice chudoby. Kým priame prístupy sú zamerané na identifikáciu zdrojov potrebných na dosiahnutie určitého ţivotného štandardu alebo kvality ţivota, nepriame spôsoby merania chudoby sa koncentrujú na samotné konečné podmienky ţivota ľudí a nie na zdroje, ktoré sú potrebné na ich dosiahnutie. V monetárnej forme nepriamych

399 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. meraní ide o zisťovanie podielu domácností, ktorých výdavky sa nachádzajú pod určitou minimálnou hranicou. Nemonetárne formy sú zaloţené na výsledkoch znamenajú meranie materiálnej deprivácie. Podľa Halleröda (1995, In Mareš 1999, s ) je priamy prístup zaloţený na meraní chudoby aţ po transformácii príjmu do spotreby. Samotné príjmy sú nedostačujúce pre meranie chudoby, lebo sa do nich nepremietajú rôzne okolnosti sprevádzajúce ich transformáciu do spotreby. Nepriame metódy sú zaloţené na meraní príjmov pred spotrebou. Ide teda o nominálne príjmy, do ktorých sa nepremietajú korekcie ich kúpnej sily ani štruktúra výdajov. Social Watch (2010, s ) k obom systémom merania chudoby pridáva aj kombinovaný, viacrozmerný prístup, ktorým rozumie holistickú metódu, kde je kaţdý rozmer chudoby spojený s niektorým základným ľudským právom. Existujú aj prístupy, ktorých cieľom je explicitne stanoviť subjektívnu hranicu chudoby. Medzi najrozšírenejšie patria predovšetkým tri spôsoby stanovenia hranice chudoby Subjective Poverty Line, CSP Poverty Line a Leyden Poverty Line. Zakladajú sa na odpovediach na otázky týkajúce sa výšky minimálneho príjmu potrebného pre vlastnú domácnosť. Subjektívne indikátory sú ţiaducim doplňujúcim zdrojom objektívnych informácií v oblasti chudoby, deprivácie a sociálneho vylúčenia. Poskytujú plastický obraz o ţivotných podmienkach domácností, často problematizujú na prvý pohľad neproblematické oblasti ich ţivota, spotreby a dostatočnosti ich príjmu (Gerbery, 2009, s. 63). Medzi indikátory relatívnej chudoby sa najčastejšie pouţívajú (Tomeš, 2010, s. 256): potreba sociálnej pomoci, sociálnych sluţieb a ich dynamika; nezamestnanosť a nestabilita v zamestnaní (dĺţka zotrvania v jednom zamestnaní) a ich dynamika; nezaplatené účty a nesplatené pôţičky, dlhodobé finančné záväzky a ich dynamika; počet osamelých starých rodičov v komunite a ich dynamika; počet bezdomovcov a ich dynamika; rastúca koncentrácia chudobných ľudí v určitej časti miest a ich dynamika; ekonomická migrácia

400 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i Nesporne zaujímavú konceptualizáciu chudoby u nás priniesol reprezentatívny výskum chudoby na Slovensku, realizovaný v roku 1995 Štatistickým úradom SR, v spolupráci s francúzskym INSEE pod názvom Sociálna situácia domácností v SR. V tomto výskume sa rozlišovali tri východiská určovania, a tým aj podôb chudoby (Národná správa o ľudskom rozvoji SR, 2000): 1. Chudoba monetárna finančná, ktorá sa pouţíva aj v zahraničných výskumoch a ako uţ bolo uvedené, jej hranica je zvyčajne daná 50 % priemerného príjmu danej krajiny, kým vo výskume bolo pouţitých 60 % z dôvodu nízkej príjmovej diferenciácie slovenskej populácie. Z hľadiska tohto prístupu bolo na Slovensku 12,1 % domácností monetárne chudobných. 2. Druhý prístup vychádzal zo ţivotných podmienok domácností, ktoré boli vymedzené prostredníctvom podmienok bývania, stravovania, funkčných predmetov domácností (televízor, práčka, chladnička atď.). Na základe tohto prístupu, t. j. chudobní z hľadiska ţivotných podmienok, predstavovali 13,4 % domácností. 3. Tretí prístup bol subjektívny, z hľadiska samotných chudobných, ktorých reprezentovali nízkopríjmové domácnosti. Na základe tohto prístupu, bolo chudobných na Slovensku 7,7 % domácností, t.j. tieto domácnosti sa subjektívne identifikovali ako chudobné Bezdomovectvo Bezdomovectvo je zloţitý spoločenský problém, na jeho vzniku a vývoji sa podieľa mnoho faktorov. Jedným z najzávaţnejších je bezpochy chudoba. FEANTSA vytvorila v roku 1991 Európske observatóriu bezdomovectva, čiţe sieť národných korešpondentov, ktorí monitorujú vývoj bezdomovectva v členských krajinách Európskej únie. Tá publikuje kaţdý rok správy z členských krajín o fenoméne bezdomovectva, vykonáva a zverejňuje analýzy v kontexte Európskej únie (Hradecký, 2007, s. 9). Koordinátor výskumu Európskeho observatória bezdomovectva Bill Edgar uvádza nasledovné faktory vedúce k bezdomovectvu (Edgar, In Hradecký et al., 2007, s. 19):

401 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. PRÍČINY FAKTORY SPUŠŤAČE CIELE PODPORY Štrukturálne Inštitucionálne Vzťahové Osobné Chudoba Nezamestnanosť Bývanie Bývanie v inštitúcii Náhradná starostlivosť Väzenie Ozbrojené sily Násilie v detstve Partnerské násilie Rozpad rodiny (smrť, rozvod) Mentálna choroba Ťaţkosti s učením Závislosti (drogová, alkoholová) Dlhy Finančná kríza Vysťahovanie (nedoplatky, správanie) Ukončenie a opustenie inštitucionálnej starostlivosti; Opustenie väzenia Ukončenie sluţby Opustenie rodiny Útek z násilného vzťahu Vyrovnávanie sa s osamelým ţivotom Zhoršenie stavu Zlyhanie podpory Zneuţívanie látok PREVENCIA PODPORA BÝVANIA SOCIÁLNA PODPORA REINTEGRÁ - CIA Vlastimila a Ilja Hradeckí (2006, s. 33) rozlišujú objektívne a subjektívne faktory vyvolávajúce fenomén bezdomovectva. Objektívne sú ovplyvňované sociálnou politikou štátu, sociálnym zákonodarstvom a pod. Tieto môţu pôsobiť na: oblasť dodrţiavania ľudských práv; zachovanie integrity práva a rešpektovanie zásad rovných príleţitostí pre všetkých občanov; vzdelanosť a kvalifikáciu občanov; boj s nezamestnanosťou, sociálnym vylúčením; sociálnu ochranu; zabezpečenie v starobe;

402 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i začleňovanie mládeţe na trh práce; uľahčovanie mobility pracujúcich; zmeny vo výrobe; posilňovanie vzdelanosti a pod. Faktory subjektívne sú ovplyvňované jednotlivcami, rodinami, spoločenskými skupinami, ich schopnosťami, rysmi, temperamentom, charakterom, vekom a pod. Moţno ich usporiadať do štyroch kategórií: 1. materiálne faktory strata bývania, neisté bývanie, strata zamestnania, dlhodobá nezamestnanosť, nedostatočné príjmy, zadlţenosť, neschopnosť obhospodarovať vlastný rozpočet, tragická udalosť vo forme straty ţiviteľa, majetku a pod.; 2. vzťahové faktory zmeny štruktúry rodiny, rodinné alebo manţelské problémy; diskriminácia ţien, porušené vzťahy medzi partnermi, medzi rodičmi a deťmi, medzi deťmi a rodičmi, rozchod partnerov ţijúcich v konkubináte, rozdelenie alebo rozpad rodiny, násilie v rodine, sexuálne zneuţívanie a znásilnenie, osamelosť a pod.; 3. osobné faktory duševná alebo telesná choroba, mentálna retardácia, nesamostatnosť, osamelosť, invalidita, alkoholizmus a ďalšie látkové závislosti, gamblerstvo a iné nelátkové závislosti, sociálna nezrelosť a pod. 4. inštitucionálne faktory prepustenie z ústavu, väzby, opustenie detského domova a pod. Objektívne aj subjektívne faktory svojím pôsobením ovplyvňujú bezdomovecký fenomén v rôznych kombináciách a obmenách, odlišnou silou a zákonitosťami. Ich pôsobenie sa odlišuje v jednotlivých krajinách a oblastiach. Čo však zostáva konštantné vo všetkých oblastiach sveta, vo vyspelých aj rozvojových krajinách, je skutočnosť, ţe ţeny, muţi aj deti, všetci tí, ktorí ţijú svoj bezdomovecký ţivot, ţijú vo výraznej chudobe, odlišnej od ostatnej populácie. V správe zo 61. zasadnutia Komisie OSN pre ľudské práva (2005) sa uvádzajú príčiny bezdomovectva, ktoré môţu byť rôzne a mnohotvárne vrátane nedostatku dostupného bývania, špekulácie v oblasti bývania a pozemkov pre investičné účely, privatizácie občianskych sluţieb a neplánované sťahovanie v rámci miest. Taktieţ je k nim moţné priradiť zničenie a vysídlenie v dôsledku konfliktov či prírodných katastrof. Jedným z objektívnych rizikových faktorov bezdomovectva je aj gentrifikácia, t. j. zušľachťovanie nevyuţitých oblastí. Osobitný

403 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. spravodajca so znepokojením konštatoval, ţe procesy mestskej gentrifikácie sú sprevádzané rastom hodnoty nehnuteľností a cien nájomného, čo následne tlačí rodiny s nízkymi príjmami do neistej aţ zúfalej situácie, vrátane bezdomovectva. Právny expert tieţ povedal, ţe nedostatok zákonných ustanovení umoţňujúcim komunitám obývať alebo vlastniť pozemok a produktívne vyuţiť prírodné zdroje vytvára prekáţku k plnej realizácii práva na primerané bývanie (Preloţené a upravené zo správy Kanaga Raja, 2005). U českých bezdomovcov je najčastejšou príčinou straty domova rozpad rodiny a druhou najčastejšou strata zamestnania (Vacínová, 2007 In Prŧdková Novotný, 2008, s. 16). Dlhodobá nezamestnanosť vedie k strate pracovných návykov, v niektorých prípadoch aj kvalifikácie a predovšetkým sebadôvery. Človek, ktorý niekoľko rokov nepracoval, neverí, ţe ešte niečo dokáţe, nechce teda pracovať v svojom odbore, napriek tomu, ţe má príleţitosť (Prŧdková Novotný, 2008, s. 16). Francúzsky sociológ Patrick Gaboriau, ktorý sa zaoberá mestskou okrajovou populáciou, nazýva bezdomovecký štýl ţivota kultúrou verejného priestranstva. Osoby bez domova popisuje ako jedincov, ktorí napriek tomu, ţe boli nútení prerušiť zväzky so sociálnymi modelmi, hľadajú svoje funkčné miesto v súčasnej spoločnosti v túţbe preţiť svoj ţivot hodnotne ako iné sociálne skupiny. Ich ţivot je zoskupený okolo pevných orientačných bodov. Vylúčený vie, ţe je znevýhodnený a poškodzovaný bez peňazí, napriek tomu hľadá neustálu šancu a jeho veľkou starosťou je udrţať pozíciu normality, konať ako všetci ostatní. Vo svojej analýze kultúry ulice sa Gaboriau snaţí odpovedať na otázku, prečo sa ľudia bez domova často stávajú alkoholikmi. Človek bez domova ţije kultúrou vína či piva, ktorá sa organizuje okolo fľaše, spoločníčke jeho nešťastia, trápenia a biedy. Opilstvo ho síce spoločensky obmedzuje a zmenšuje moţnosti jeho opätovného prijatia, ale na druhej strane mu otvára mentálny svet. Kaţdodenné ţivorenie môţe stráviť v malej, časovo obmedzenej veselosti opilca. Pitie síce ničí ţivot, ale uľahčuje preţitie práve tohto dňa (Gaboriau, 1993, In Hradečtí, 2006, s. 51)

404 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i 10.5 Odstraňovanie chudoby Prístup k chudobe zaloţený na ľudských právach uznáva jednotlivca ako drţiteľa práv, z čoho plynie, ţe ostatní sú nositelia povinností (Dede, In Social Watch, 2010, s. 16). Ľudia ţijúci v chudobe majú nárok na dôstojný a slušný ţivot. Ţivot v chudobe je porušovaním ich ľudských práv a opresiou, ktorú treba systematicky odstraňovať. Ústrednou povinnosťou štátu je rešpektovať, chrániť a napĺňať základné ľudské práva svojich občanov. Pri prístupe k chudobe z hľadiska ľudských práv je preto dôleţité nepozerať sa na chudobných len ako príjemcov alebo objekty politík a programov (Terán, In Social Watch, 2010, s. 27). Prioritnou úlohou sociálnej politiky a sociálnej práce je zmocňovanie (empowerment) ľudí ţijúcich v chudobe k uvedomeniu si svojich práv a ku konaniu smerom k ich uplatňovaniu. Riešenie problému chudoby vyţaduje dôraz na odstraňovanie príčin vedúcich k jej vzniku a šíreniu. V sociálnej politike sa podľa Tomeša (2010, s. 259) chudoba väčšinou rieši sprístupňovaním zdrojov. Preto sa v EÚ za hlavný nástroj sociálneho začleňovania povaţuje politika zamestnanosti. Nedostupnosť sluţieb zahŕňa nedostupnosť verejného zdravia a zdravotnej starostlivosti, nedostupnosť vzdelania a bývania. Štátne orgány vyuţívajú v boji proti chudobe a jej prevencii rôzne opatrenia, kde patria: politika zamestnanosti opatrenia v oblasti zamestnanosti sú veľmi dôleţité vzhľadom na to, ţe dlhodobá nezamestnanosť je jednou z hlavných príčin vzniku novej skupiny chudobných; bytová politika; zdravotná politika opatrenia na zaistenie základnej zdravotnej starostlivosti; sociálne zabezpečenie zabezpečenie v nezamestnanosti, dôchodkové a nemocenské zabezpečenie, sociálne sluţby a pod.; vzdelávanie rozširuje moţnosti uplatnenia na trhu práce a je predpokladom vyšších príjmov; fungujúca sociálna sieť pre chudobou ohrozené skupiny obyvateľstva. Boj proti chudobe a sociálnemu vylúčeniu patrí v súčasnosti medzi prioritné agendy Európskej únie. V jej histórii vzniklo viacero akčných programov boja proti chudobe (Dţambazovič et al., 2004, s )

405 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. Kľúčovým zlomom v oblasti boja proti chudobe a sociálnemu vylúčeniu (podobne ako pre niektoré ďalšie oblasti uţ európskej sociálnej politiky) bol Lisabonský summit v marci Lisabonský summit urobil z boja proti sociálnemu vylúčeniu a chudobe jeden z centrálnych elementov v rámci modernizácie Európskeho sociálneho modelu. Na Lisabonskom summite a nasledovne na summite v Nice bolo dohodnuté, ţe politiky boja proti sociálnemu vylúčeniu a chudobe by mali byť zaloţené na Otvorenej metóde koordinácie, kombinujúc národné akčné plány a program prezentovaný Európskou komisiou, ktorý by mal podporiť kooperáciu v tejto oblasti. Zjednodušene môţeme povedať, ţe uplatnenie Otvorenej metódy koordinácie na oblasť boja proti sociálnemu vylúčeniu pozostáva z dvoch hlavných častí: z vypracovania národných akčných plánov inklúzie a z ich hodnotenia Európskou komisiou (Dţambazovič, 2004, s. 32). Pre posilnenie záväzku EÚ dosiahnuť rozhodujúci vplyv na zníţenie chudoby Európska komisia vyhlásila rok 2010 Európskym rokom boja proti chudobe a sociálnemu vylúčeniu. Aktivity, ktoré sa uskutočnili, boli najmä inovatívne programy na podporu sociálneho začlenenia a konferencie zamerané na problematiku Európskeho roka boja proti chudobe a sociálnemu vylúčeniu. Jednou z takýchto aktivít bol aj Deň bez predsudkov, ktorý zorganizovalo Informačné centrum Europe Direct Senica. Tri zážitkové stany boli rozložené v centre mesta, v ktorých boli umiestnené rôzne pomôcky a predmety, ktoré sú súčasťou života zrakovo a sluchovo postihnutých a tiež ľudí, trpiacich chudobou v rozvojových krajinách i na Slovensku. (Na tomto projekte spolupracovala aj Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety) Dôleţitou medzinárodnou európskou podpornou organizáciou boja proti chudobe a sociálnemu vylúčeniu je EAPN (European anti-poverty Network). V Európe sa prijalo mnoţstvo rozmanitých programov na riešenie sociálneho vylúčenia a stratégie riešenia tohto problému uţ vznikajú aj v Slovenskej republike. Spomenúť môţeme Akčný plán opatrení predchádzania a zmierňovania chudoby a sociálneho vylúčenia v podmienkach SR z gescie MPSVR SR na roky ; Národný akčný plán sociálnej inklúzie (NAPSI) , , Špecifiká pozornosť býva na Slovensku venovaná marginalizovaným komunitám. Príkladom je Dlhodobá koncepcia bývania

406 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i pre marginalizované skupiny obyvateľstva a model jej financovania (2005), ale aj dlhodobý Komplexný rozvojový program rómskych osád. Najväčším problémom pri vytváraní a napĺňaní miestnych rozvojových stratégií je pretrvávajúca rozdrobenosť obcí (Valentovič, 2007, In Gerbery et al., 2007, s. 59). Predovšetkým malé obce, ktoré na Slovensku prevládajú, majú obmedzené finančné, ale aj ľudské zdroje na tvorbu a realizáciu vlastnej rozvojovej stratégie. Jedným z riešení je preto spolupráca viacerých obcí napríklad vo forme mikroregionálnych zdruţení (Dţambazovič In Gerbery et al., 2007, s. 59). K tomu treba však dodať, ţe aj keď je nutné venovať osobitú pozornosť znevýhodneným a marginalizovaným jednotlivcom, skupinám a komunitám, neznamená to, ţe by politiky jednotlivých štátov mali byť zamerané len na niektoré sektory obyvateľstva, pretoţe všetci ľudia majú hospodárske, sociálne, kultúrne a ekologické práva, ktoré je nutné presadzovať v rámci celej spoločnosti (por. Terán, In Social Watch, 2010, s. 38). Smerovanie sociálnej pomoci Mareš (1999, s ) rozlišuje päť základných prístupov smerovania sociálnej pomoci vzhľadom na sociálny problém chudoby: 1. Prístup smerovaný k určitému symptómu (symptom-centered approach) identifikovanie deprivácie spojenej s chudobou a prijatie opatrení, ktoré ich priamo odstránia; ide o priamu formu podpory chudobných, napr. ľuďom bez domova poskytnúť bývanie alebo prostriedky na jeho získanie. 2. Individualistický prístup treba úspešne identifikovať konkrétnych chudobných, vrátane preskúmavania situácie príjemcov podpory. 3. Prístup odpovedajúci na všeobecné okolnosti, v ktorých sú ľudia vystavení deprivácii smeruje skôr k okolnostiam, kedy sa ľudia stávajú chudobnými, ako k chudobe samotnej, napr. strata zárobku z dôvodov nezamestnanosti či choroby, ale aj vylúčenie z trhu práce dôsledkom materstva, odchodu do dôchodku a pod. 4. Prístup zaloţený ako odozva na potreby tých, ktorí sú identifikovaní ako chudobní, ale aj na problémy s chudobou spojené (indicator targeting) smeruje zdroje do oblastí spojených s chudobou, neţ na samotných chudobných. Jeho kontroverznosť spočíva v tom, ţe ľudia nachádzajúci sa

407 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. v okolnostiach s väčším rizikom chudoby, chudobnými vôbec nemusia byť. 5. Preventívny prístup politika zacielená na preventívny boj proti vzniku chudoby zameraná na jej predpokladané príčiny alebo na jej dôsledky, chápané ako faktory, ktoré ju predlţujú. Úlohy sociálnej práce V oblasti sociálnej práce sa presadilo chápanie chudoby prostredníctvom dôsledkov, ktoré tento jav prináša, predovšetkým v spojitosti so sociálnou exklúziou. Sociálna práca upriamuje svoju pozornosť na skúmanie vplyvov chudoby a sociálnej exklúzie na jedinca a spoločnosť, ako ja na odhaľovanie podmienok a procesov, ktoré prispievajú k opätovnej sociálnej inklúzii (Bánovčínová, 2010). Z historického kontextu boli sociálni pracovníci rozhodujúcimi profesionálmi pomoci chudobným ľuďom. Nové koncepcie sociálnej práce okrem individuálnej pomoci zdôrazňujú komplexnosť problému chudoby, jej narastajúce pretrvávanie v spoločnosti a geografickú koncentráciu. Pozornosť americkej sociálnej práce v oblasti chudoby je čoraz viac venovaná najmä na komunitné plánovanie a komunitnú prácu. Zameraná je skôr na sprístupnenie zdrojov a príleţitostí, ktoré by chudobní mohli viac vyuţívať vzhľadom na vlastné osobné schopnosti (por. Coulton Chow, In Edwards et al., 2004, s. 1876). Z hľadiska sociálnej práce jestvuje podľa Ruby Payneovej (2010) niekoľko krokov, na ceste k prekonaniu chudoby smerom k strednej triede, ktoré je vhodné poznať a v rámci nich chudobným pomáhať. Hoci ide o skúsenosti najmä z americkej sociálnej práce, tieto môţu byť do istej miery inšpiratívne aj pre nás: potreba motivácie pohnúť sa zo svojho prostredia do strednej triedy mnoho jedincov ostáva naďalej chudobnými, lebo nevedia, ţe majú aj inú moţnosť. Bariérou môţe byť sebahodnotenie klienta, ktoré treba zmeniť; aby sa jedinec posunul z chudoby, musí sa často vzdať mnohých osobných vzťahov; chudobní ľudia sa musia naučiť nepísané pravidlá strednej triedy nie preto, aby zabudli na svoje vlastné pravidlá, ale aby mali k dispozícii ešte jeden súbor zásad, ktoré môţu pouţiť v prípade potreby;

408 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i je dobré, ak majú niekoho (mentora), kto ich naučí ako to v strednej triede funguje. Mentoring sa realizuje prostredníctvom vzťahu mentor chránenec. Mentori sú tí, ktorí pomáhajú iným zorientovať sa v zabehnutých procesoch. Vďaka mentorom je moţné naučiť sa prekonávať jazykové bariéry, nepísané pravidlá etnickej a sociálno-ekonomickej kultúry omnoho rýchlejšie; sprostredkovanie je potrebné na vysvetlenie podnetov, významom a stratégií vecí, ktoré sa stali v minulosti alebo sa odohrávajú dosiaľ; chudobní sa musia mnohému naučiť, musia si osvojiť nový spôsob komunikácie a pod.; chudobní si cenia vzťahy, zábavu a zmysel pre humor; treba rešpektovať rozhodnutia chudobných ľudí, či uţ sa rozhodnú prepracovať z chudoby alebo nie; chudobní musia prekonať všeobecnú nedôveru voči organizáciám; niektorí chudobní si musia vybudovať kognitívne štruktúry; poruchy pamäte a sebahodnotenia komplikujú proces zmeny väčšine chudobných ľudí. Metafory pomáhajú jednotlivcom poznávať samých seba a vyberať si nové typy správania; u niektorých treba zmeniť genderové roly, ktoré prispievajú k utuţovaniu problému (napr. muţský vzor bojovníka/milenca a ţenský vzor záchrankyne/mučenice). Kľúčom k úspechu pri práci s chudobnými je budovanie osobných vzťahov. V chudobe ide predovšetkým o vzťahy medzi ľuďmi a o zábavu. Vzťah s pracovníkom môţe byť najdôleţitejším motivačným faktorom pre klientov (Payne, 2010, s. 149). I keď je pravda, ţe podobná ţivotná skúsenosť zblíţi ľudí viacej, sociálni pracovníci, ktorí nepochádzajú z chudobného prostredia, môţu taktieţ pomôcť, ak majú na to potrebné vlohy a schopnosti. Príklady z praxe pri znižovaní chudoby v rozvojových krajinách Rozvojový projekt Mukuru je zameraný na pomoc obyvateľom na zniţovanie chudoby a na zmeny deštruktívneho správania. Projekt zahŕňa poradenstvo a rehabilitáciu mladých ľudí, ktorým sa prostredníctvom nich pomáha odstrániť závislosť od drog Mladým sa tu umoţňuje dokončiť základné alebo stredoškolské vzdelanie. Poskytujú sa tu tieţ remeselné zručnosti v odboroch kuchár/čašník, kaderník, výtvarné umenie, keramika a vedomosti o podnikaní. Do projektu je

409 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. zahrnutá aj sociálna a ekonomická podpora HIV pozitívnych ţien zo slumov Mukuru. World Food Programme (Svetový potravinový program WFP) je zameraný na podporu činnosti kenskej vlády na dosiahnutie Miléniových rozvojových cieľov na odstránenie chudoby, dostupnosť vzdelania a na zabránenie rozširovania HIV/AIDS. WFP napríklad nakupuje jedlo od malých obchodníkov a farmárov s nízkym príjmom v rozvojových krajinách. Tým, ţe malým farmárom dajú férovú cenu, zabezpečia ţivobytie pre ľudí na vidieku a dajú viac peňazí do rúk farmárov. Kasigau Wild Life je projekt zameraný na rozvoj jednej z najchudobnejších oblastí Kene. Spolu s miestnou spoločnosťou Finch Travel sa rozhodla investovať do rozvoja ekoturizmu, ktorý vytvorí nové pracovné príleţitosti pre miestnych obyvateľov, zabezpečí ekonomický rozvoj regiónu a prispeje k zachovaniu pôvodnej fauny a flóry Sociálna práca s osobami bez domova Problém chudoby a bezdomovectva je v prvom rade dôleţité riešiť systémovo a komplexne z hľadiska sociálnej politiky. Ţiaden európsky štát dosiaľ nevyriešil problém bezdomovectva, preto je nevyhnutná medzinárodná spolupráca. Túto podporuje a uľahčuje v Európe organizácia Feantsa. Popri systémovom prístupe medzinárodnej a národnej sociálnej politiky ponúka sociálna práca sociálnu pomoc a podporu tým osobám, rodinám a komunitám, ktorých ľudské práva dosiaľ nie sú v dostatočnej miere naplnené. Ak chceme v rámci sociálnej práce profesionálne pracovať s ľuďmi bez domova, čo znamená okrem základnej pomoci najmä snahu o ich sociálnu inklúziu, je nevyhnutné poznať charakteristiky a zákonitosti ich subkultúry so zachovaním individuálneho prístupu: prirodzené prostredie; mentalita; ţivotný príbeh kaţdého jednotlivca a jeho subjektívne príčiny vzniku bezdomovectva. Podmienkou je pracovať s klientom dlhší čas za predpokladu, ţe máme s ním vytvorený vzťah zaloţený na dôvere;

410 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i všeobecné pozadie tohto neţiaduceho javu históriu bezdomovectva na Slovensku, rizikové faktory, následky na nich samotných ako aj na ich rodiny; postoje verejnosti; moţnosti sociálnej intervencie na Slovensku, príp. v konkrétnej obci, kde pracujeme poskytovanie pomoci a sociálnych sluţieb s vyuţitím platnej sociálnej legislatívy. Tvrdoň a Kasanová (por. 2004) uvádzajú nasledujúce štandardné pravidlá zaobchádzania s ľuďmi bez domova: posilňovanie sebaúcty a vedomia osobnej dôstojnosti (self image); pomoc k svojpomoci; výchova k rešpektovaniu zákonov a k uspokojovaniu vlastných potrieb v medziach zákona; všeobecná a osobná hygiena; rozvoj osobného ţivota; rozvoj sociálnych kontaktov; individualizácia a diferenciácia foriem zaobchádzania. Profesionálny tím sociálnych pracovníkov v nízkoprahových zariadeniach v Írsku vytvoril nasledujúce zásady pre nízkoprahovú prácu (Crampton, 2010): etický kódex organizácie/ zariadenia tu sú uvedené špecifické správania a hodnoty očakávané od personálu; dodrţiavanie profesionálnych hraníc kvôli ochrane sociálnych pracovníkov; zásady prijímania a výberu zamestnancov uprednostňujú sa ľudia, ktorí tomuto druhu práce rozumejú a stotoţňujú sa s ňou; pravidlá podávania sťaţností ide o moţnosť uţívateľov slobodne vyjadriť svoj názor, zásady supervízie za účelom zvládania pracovného tlaku pre personál; CCTV (snímanie klientov cez kamerové systémy) nenásilná metóda na riešenie sporných otázok Systémový prístup ÍRSKO je známe dobre fungujúcim systémom nízkoprahových sluţieb. Ako uvádza riaditeľka skupiny Depaul Ireland Kerry Anthony

411 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. (2010) vo svojom odbornom príspevku, zákon o bývaní z roku 1988 priniesol nové právomoci pre miestne autority, ktoré mohli následne riešiť bytové problémy ľudí bez domova. Štát zriadil špeciálne oddelenie, na ktoré sa mohli ľudia bez prístrešia obrátiť. Toto bolo povinné im zabezpečiť dočasné ubytovanie a základné ţivotné potreby. Avšak v praxi to často vyzeralo inak. Mnoho írskych ľudí bez domova bolo (a je) uţívateľmi drog a alkoholu, a preto nemohli byť prijatí do týchto ubytovní. Preto tam začala svoje aktivity vyvíjať nezisková organizácia (zvykne sa nazývať aj skupina či registrovaná charita) Depaul Ireland, patriaca pod skupinu charít Depaul International. Podľa štatistických údajov ţije v Írsku pribliţne ľudí bez domova, z toho asi 2300 iba v Dubline. V tomto hlavnom meste pracuje viac ako 20 mimovládnych organizácií s ľuďmi bez domova. Na riešenie problematiky bezdomovectva vynakladá Írska vláda pribliţne 62 miliónov eur ročne (vláda sa na financovaní aktivít pre Depaul Ireland podieľa čiastkou pribliţne 90 %). Tým je uľahčená motivácia uţívateľov a náročná práca sociálnych pracovníkov v nízkoprahových zariadeniach. Práca skupiny Depaul Írsko je založená na filozofii či odbornom prístupe, charakteristickom pre nízkoprahovosť a filozofiu harm reduction. Svoje aktivity začal Depaul realizovať najskôr s cieľovou skupinou mladých ľudí závislých od drog a vylúčených zo spoločnosti, neskôr s ostatnými ľuďmi žijúcimi na ulici, ktorí mali problém s alkoholom. Prvým nízkoprahovým zariadením bola nocľaháreň Clancy (pre drogovo závislých), neskôr sa k nemu pridalo nízkoprahové zariadenie Aungier Street (pre ľudí žijúcich na ulici, závislých od alkoholu). Dnes prevádzkuje 12 projektov po celom Írsku (Anthony, 2010). Zaujímavým riešením bezdomovectva v jednej z najprosperujúcejších krajín sveta, v JAPONSKU, sú tzv. Capsules Hotel špeciálne boxy/kapsule ako riešenie núdzového ubytovania. Pôvodne bol tento model zameraný pre cestujúcich, ktorí zmeškali vlak. Hotel ponúka minimálny ţivotný priestor, TV, posteľnú bielizeň, ale čo je najdôleţitejšie, strechu nad hlavou. Japonská vláda povolila uţívateľom tohto druhu ubytovacej sluţby nahlasovať si v Capsules hoteloch trvalý pobyt. Podľa japonskej vlády ţije v Japonsku aţ 24-tisíc ľudí bez domova. Ďalšou moţnosťou riešenia bezdomovectva je Japonská stanová spoločnosť, ktorú tvorí komunita ľudí bez domova ţijúca v stanoch. Svojpomocne si hospodária a delia sa o svoj ţivotný

412 Apl i k o v a n á s o c i á l n a p a t o l ó g i a v s o c i á l n e j p r á c i priestor. V komunite ţijú ľudia bez domova na relatívne vysokej ţivotnej úrovni v porovnaní so štandardami ţivota priemerného bezdomovca (Banašová Kadlečík, 2010). Model riešenia bezdomovectva v Bratislave V roku 2006 bol skupinou desiatich organizácií (mimovládnych, neziskových a cirkevných), ktoré systematicky pracujú ľuďmi bez domova v Bratislave, vytvorený model riešenia bezdomovectva v Bratislave, ktorý sa stal inšpirujúcim pre celé Slovensko (Nota Bene, 2006a). Model ponúka prehľad oblastí, v ktorých je potrebná odborná pomoc ľuďom bez domova a tieţ zariadenia, v ktorých je táto pomoc poskytovaná (obr. č. 1). Obrázok č. 1 Model riešenia bezdomovectva (zdroj: Iniciatíva 10, 2006, In Depaul Slovensko, 2010). Tento model bol inovovaný tohto roku (2011), a bol predstavený na odbornej konferencii o bezdomovectve, ktorá sa konala v Ţakovciach. Konferenciu pod názvom Ľudia bez domova organizovalo v dňoch júna 2011 občianske združenie Proti prúdu v spolupráci so sociálnou subkomisiou KBS, Depaul Slovensko, n. o. a Inštitútom Krista Veľkňaza v Žakovciach. Konferencia o bezdomovectve sa konala už po štvrtý rok za

413 M á t e l, A. S c h a v e l, M. a k o l. účasti vyše 100 delegátov z celého Slovenska zastupujúcich mimovládnych poskytovateľov služieb pre ľudí bez domova, mestá a obce, VÚC ako aj MPSVaR SR spolu hľadali možnosti spolupráce na vytváraní systému služieb pre ľudí bez domova (Nota Bene, 2011). Výstupom z konferencie je pracovná skupina, ktorá sa na základe dohody so zástupkyňami MPSVaR bude aktívne podieľať na pripravovaných legislatívnych zmenách v zákone o sociálnych sluţbách. Inovovaný model prezentoval Juraj Barát, riaditeľ Depaul Slovensko, ktorý je prepracovaným modelom riešenia bezdomovectva na Slovensku (pozri obrázok č. 2). Obrázok č. 2 Koncepcia poskytovania podporných sociálnych sluţieb pre ľudí bez domova v hl. meste SR Bratislava prepracovaný model riešenia bezdomovectva (Zdroj: Barát, 2011). Model ponúka ucelený prehľad uţ poskytovaných ako aj navrhovaných sociálnych sluţieb v zariadeniach určených pre ľudí bez domova. Model je vypracovaný na základe platnej sociálnej legislatívy. Na jednotlivé základné zariadenia a sluţby pre ľudí bez domova nadväzujú ostatné