Gráfová Jarmila: Z rukopisnej pozostalosti Jána Martáka v ALU SNK

Transkript

1 Gráfová Jarmila: Z rukopisnej pozostalosti Jána Martáka v ALU SNK Dr. Ján Marták zasvätil celý svoj život výskumu slovenskej literatúry, organizácii osvetovej a výskumnej práce v Matici slovenskej a rozvoju ochotníckeho divadla. Svedectvá o svojom účinkovaní nám zanechal vo svojej písomnej pozostalosti, ktorá je uložená v Archíve literatúry a umenia Slovenskej národnej knižnice. Svojím rozsahom je neveľká, archív ju získal darom od pani Lýdie Martákovej v rokoch 1988 a 1994 a obsahuje 537 jd. archívnych dokumentov. V roku 1990 odovzdal vtedajší predseda MS Vladimír Mináč do archívu 48 pozdravných listov z roku 1969 adresovaných Jánovi Martákovi, staronovému správcovi MS. K osobnému fondu J. Martáka patria aj písomnosti z rokov , z obdobia prvého účinkovania v MS vo funkcii správcu, ktoré sa do archívu dostali v roku 1969 presunom zo správy MS (údaj v akvizičnej knihe pod akv. č. 44/66). Písomná pozostalosť je zatiaľ spracovaná len prvostupňovo, t.j. vyhotovené sú podrobné akvizičné súpisy, pripravená je na odborné analytické spracovanie. S informáciou o obsahu písomnej pozostalosti začneme tam, kde svoju činnosť v národnom kultúrnom živote začínal aj mladý študent Ján Marták na literárnom poli. Zo slovenskej literatúry ho zaujal literárny romantizmus, a predovšetkým osobnosť a básnické dielo Jána Bottu. Už v roku 1929 ako študent slovenčiny na FF UK v Bratislave skúmal pramene k jeho životu a dielu. 17. decembra 1929 píše správcovi MS Jozefovi Škultétymu: Slovutný pán profesor, chystám monografiu o J. Bottovi, ktorú chcem na fakulte podať napred ako štátnu písomnú prácu. Robota mi postúpila k takému štádiu, že bez prameňov, uložených v Muzeálnom archíve mi nemožno v nej pokračovať. Prácu s názvom Mladý Ján Botto ukončil 14. decembra V doslove k práci hneď v prvej vete naznačuje, že predkladaná rigorózna práca s podnázvom rozprava literárno dejepisná je len začiatkom k výskumu osobnosti J. Bottu. Prácu nepovažujem za ukončenú, ani materiál v nej použitý za definitívne spracovaný... Išlo mi hlavne o to, abych vysvetlil mladého Bottu z levočského ideového prostredia a abych podľa svojich schopností naznačil Bottov látkový okruh ako sa nám javí v jeho publikovanej tvorbe. Prácou sa habilitoval na doktora filozofie v roku K získaným pramenným materiálom k životu a dielu J. Bottu rokmi pribúdali ďalšie nové poznatky a výsledkom systematickej práce je niekoľko hlbokých sond do Bottovho diela i do prostredia, v ktorom Botto začal rásť teda do literárnej Levoče. Literárna Levoča sa stala predmetom Martákovej kandidátskej dizertačnej práce, ktorú pod názvom Jednota mládeže slovenskej v Levoči ukončil v roku 1961 a obhájil ňou hodnosť kandidáta vied. V Tézach kandidátskej dizertačnej práce uvádza, že predložená práca je prvou časťou monografie o Jednote mládeže slovenskej v Levoči od roku 1845 do roku 1848 a zaoberá sa prevažne ideovou náplňou Jednoty. Avizovaná druhá časť sa bude zaoberať literárnym odkazom. Na prácu, ktorá je výsledkom výskumu archívnych materiálov, napísal priaznivý posudok univerzitný profesor Milan Pišút. Vzhľadom na to, že sa slovenská literárna veda dosiaľ náležite vyčerpávajúcim spôsobom nezaoberala organizačnou a literárnou činnosťou levočskej skupiny, má, podľa M. Pišúta, práca J.Martáka prvoradý význam a považuje ju za prínos do slovenskej literárnej vedy. Ján Marták priblížil dielo Jána Bottu formou prednášok, článkov a štúdií, a najmä vydaním súborného diela J. Bottu s rozsiahlou štúdiou. V písomnej pozostalosti sa okrem ucelených prác nachádza množstvo podkladových materiálov odpisy básní J. Bottu a levočských študentov, odpisy listov a množstvo excerpčného materiálu, ktoré sú dokladom mravčej výskumnej práce Jána Martáka. Druhým, nemenej dôležitým okruhom písomností, je korešpondencia, práce a dokumentárny materiál vzťahujúce sa na činnosť Jána Martáka v Matici slovenskej. Do MS nastúpil v roku

2 1933 plný energie, ktorá ho priam strhávala zapájať sa do všetkých činností, ktoré sa v Matici rozbiehali. V Matici sa stále niečo zakladalo, nové vedecké odbory, nové časopisy, nové edície, nová tlačiareň... spomína J. Marták v roku 1973 v rozhovore pre Večerník. Ján Marták sa od začiatku zapájal do všetkých činností, prešiel viacerými funkciami od referenta až po funkciu správcu MS. Na toto obdobie sa vzťahuje najviac materiálov v písomnej pozostalosti, t. j. z rokov , keď bolo treba riešiť problematiku súvisiacu so znárodnením Neografie, zlúčením Slovenskej Ligy s MS a poštátnením Matice v roku Tieto zmeny so sebou priniesli množstvo internej práce v MS od prípravy nových stanov po novú organizačnú štruktúru spojenú s personálnymi zmenami. Svedectvo o tejto hektickej dobe nám zanechali listy Jána Martáka písané Alexandrovi Hirnerovi do Paríža, kde v rokoch študoval na Sorbone faktorovú analýzu. V liste z 21. decembra 1948 okrem iného píše: Mimoriadne valné zhromaždenie sme už odbavili, Ligu sme už zhltli a teraz ju trávime...ligu zlikvidoval Okáli jediným výmerom Povereníctva vnútra a padla nám za krk nepripraveným. A tak bolo a je s tým oštary dosť! Dedičstvo nie na závidenie. Informuje o príprave nového zákona o Matici. Udalosti sa sypú jedna za druhou a hoci zákon ešte len ide do pripomienkového pokračovania, Informácie (myslí Povereníctvo informácií a osvety) nás už berú ako by bol vonku a sypú na nás robotu. Štátna osveta za temer štyri roky neurobila u nás temer nič a teraz to všetko má dohoniť Matica slovenská, hoci aj hneď píše v liste z O tom, že práce bolo neúrekom svedčí aj tento list, ktorý musel náhle ukončiť uprostred vety. V liste pokračoval až ďalšími informáciami a list končí povzdychom: Šaňo môj, niekedy mi je úzko, kto to tu všetko zdolá. Ja odchádzam na liečenie, vypovedúva mi srdce. Už toho napätia bolo priveľa. Ako si odišiel vari nebolo pokojného dňa. Je isté, že sa J. Martákovi veľmi uľavilo, keď sa Hirner vrátil z Paríža a zapojil sa opäť do práce v MS. Keď v roku 1953 odchádzal A. Hirner z Matice do Vydavateľstva Osveta, napísal mu Ján Marták list, v ktorom sa s ním lúčil aj týmito slovami: Myslím, že nás spájalo najmä dobro Matice slovenskej, spoločné úsilie pri jej budovaní a v posledných rokoch a mesiacoch urputná snaha o jej dôstojné pokračovanie. To bola pôda, z ktorej sa živilo i naše osobné priateľstvo. Tešieval som sa z toho, keď si preberal iniciatívu v ťažkom zápase o MS za mňa, vytrhával ma neraz z nerozhodnosti i slabosti. (23. sept. 1953). A po rokoch, pri príležitosti Hirnerovej 70-ky, sa Marták v liste z priznáva...k čomu sa ľudia priznávajú hádam až vo veku, keď sa už pre nich všetko končí. Mával som pri Tebe niekedy pocit menejcennosti. Snažil som sa ho premáhať tým, že som podporoval Tvoje plány a podujatia, ktoré vychodili z Tvojej iniciatívy. Ty si sa prácou pretekal s časom, kým ja som toľko času premárnil, až mi je teraz z toho nanič. Je pravda, že človek neprekročí svoj vlastný tieň. A ten môj bol ešte k tomu aj pridlhý. Za najdôležitejšie však považuje to, že nikdy medzi nimi nevznikli vážne nedorozumenia a spory, vždy sa našli pri spoločnej práci. Ján Marták prežil v Matici slovenskej mnoho radosti a nadšenia i mnoho trpkosti a smútku. V rozhovore pre Večerník (august 1973) povedal: Mohol by som napísať mnoho strán na tému Matica a ja, pravda, tak pre seba, aby som si aspoň v posledných rokoch života ujasnil, čo to vlastne bolo, čo ma k nej tak kruto a osudovo pripútalo, že som sa odvážil ešte i vrátiť sa k nej. Do Matice sa vrátil ako jej staronový správca v roku Gabriel Rapoš reaguje na túto udalosť v liste z 20. mája 1968 slovami: Ver mi, úprimne som sa potešil správe, že si sa predsa rozhodol v týchto vážnych časoch vziať do ruky kormidlo Matice slovenskej. Aj keď som uznal všetky Tvoje argumenty proti tomuto rozhodnutiu, si dnes jediným zo slovenských vedeckých pracovníkov, ktorý môže pomôcť vrátiť Matici to miesto v národnom živote, ktoré jej patrí.

3 Tretí okruh písomností tvorí korešpondencia a práce vzťahujúce sa na činnosť Jána Martáka v oblasti divadelníctva. V pozostalosti sa nachádza poznámkový materiál k organizátorskej práci v ÚSODe, no najmä články venované ochotníckemu divadlu prevažne spomienkového charakteru. Vyvrcholením Martákových snáh o rozvoj slovenského divadelníctva bolo založenie Slovenského komorného divadla v Martine v roku Na ťažké začiatky profesionálneho divadla spomína v článku Tak sme začínali, ktorý napísal k 30. výročiu vzniku Slovenského komorného divadla pre Matičné čítanie ( ). Činoherný súbor vtedy pozostával z piatich členov. Bola medzi nimi aj Naďa Hejná Pietrová, ktorej ľudské, spoločenské a morálne pôsobenie v súbore znamenalo aj pre Jána Martáka v krízových obdobiach prvej sezóny SKD neoceniteľnú pomoc. Takto spomína Ján Marták na prvé stretnutie s Naďou Hejnou v liste z 12. októbra 1981 pri príležitosti jej životného jubilea: Rozpomínal som sa, ako som Ťa prvý raz videl v auguste roku 1926 počas národných slávností v Martine v Slovane v temperamentnej zábave. Vtedy si mala dvadsať a ja dvadsaťtri. Netušil som ešte, že svoje najkrajšie roky prežijem v Martine a že vznikne medzi nami trvalé priateľstvo. Záujem o divadlo ho neopustil ani po odchode z Martina, naopak ako vedecký pracovník SAV sa intenzívne venoval výskumu dejín ochotníckeho divadla a výsledkom boli dejiny ochotníckej činohry v rokoch Ivan Kusý v liste z 9. augusta 1963 blahoželá Martákovi k šesťdesiatym narodeninám a zároveň píše: Dva dni pred svojou šesťdesiatkou ste odovzdali rukopis svojho nového diela o ďalšej svojej láske, o ochotníckom divadle. Vydavateľstvo Slovenský spisovateľ v Bratislave požiadalo Jána Martáka, aby napísal knižku rozpomienok, v ktorej by zachytil najmä kultúrne pomery na Slovensku. Marták na spomienkach začal pracovať, v pozostalosti sa zachoval list, v ktorom Marták prosí riaditeľa trenčianskeho gymnázia, aby mu zo školského archívu požičal výročné správy za školské roky a píše: Veľmi sa potrebujem oprieť o presné dáta, pretože pamäť je bez nich nespoľahlivá. Po úmornom hľadaní po knižniciach a antikvariátoch, našiel som iba Prvú správu za školský rok 1918/19 v Univerzitnej knižnici. Pamäti však už nedokončil, Jozef Telgársky uverejnil tri kapitoly v Slovenských pohľadoch v roku Aby informácia o písomnej pozostalosti Dr. Jána Martáka bola úplná, nesmieme zabudnúť na fotografický archív, ktorý je z väčšej časti spracovaný a obsahuje okolo 150 fotografií. Ide o podobizne Jána Martáka z rôznych časových období, rodinné fotografie, rodný dom v Dolnom Srní, fotografie z osláv životných jubileí, z činnosti v MS (so spolupracovníkmi, z rôznych podujatí; veľa fotografií je z 20. mája 1968 z privítania staronového správcu v budove MS). Fotografická dokumentácia je neúplná, chýbajú fotografie z ďalších pôsobísk J. Martáka a rodinné fotografie vzťahujúce sa na jeho druhé manželstvo s Lýdiou Martákovou, rodenou Manicovou. Písomná pozostalosť Dr. Jána Martáka nie je rozsiahla, preto vítame každú príležitosť na doplnenie tak rukopisnej, ako aj fotografickej časti.

4 Kováč Mišo - Adamov: Ján Marták a slovenské divadlo Veľactená rodina i rodáci pána správcu Matice slovenskej Jána Martáka, literárneho vedca, teatrológa, organizátora kultúry a vtom i divadelného života na Slovensku; - vážení pamätníci jeho pôsobenia v prostredí Martina, dediči v jubilujúcom Slovenskom komornom divadle, Matici slovenskej i Slovenskej národnej knižnici; - milí priatelia, tvorcovia i obdivovatelia divadelného umenia! Už trojvrsteveným oslovením naznačujem rozložitosť príspevku o osobnosti vám nie neznámej, ktorá vyvoláva i stretné pohľady, čo je tak vlastné divadlu, ale aj dobovým podmienkam, s ktorými zápasil až v dvoch totalitách. Nachádzame ho v nich priam v polarite medzi nimi a demokraciou, naoko v istých uslužnostiach moci ale v zámere i dôsledkoch k záchrane veci národných i verejných. V zápasoch, ktoré sú, vieme, podstatou dramatických umení. Ján Marták sa narodil na počiatku 20. storočia a jeho dvojka akoby naznačila hru tohto čísla v jeho životnej hre, odborníka i organizátora, literárneho vedca i divadelníka. V životných a pracovných osudoch mal rodisko dvojmenné, dve prostredia stredoškolského štúdia a dve stále pracovné pôsobiská, do Matice slovenskej ako jej odborný a vedúci pracovník vstupoval dva razy (1933 a 1968). Pôsobil v nej v dvoch čelných postaveniach (ako tajomník i správca) zachraňoval aspoň jej meno po zrušení členskej základne a vedeckých odborov, najprv ako osvetové ústredie a potom prevzatím národnej knižnice. Dva razy bol z nej posielaný preč (1959 a 1972), v SAV viedol dve oddelenia - divadelnej i staršej literatúry, mal dve manželky, ktorými vstúpil do dvoch významných rodov Rázusovcov a Manicových, mal dva pohreby, v Bratislave (1982) a v rodisku Dolné Sŕnie (2002), dokonca mal i dve mená, jedno úradné a druhé, ktoré mu dala manželka Mária Rázusová-Martáková pri stvárňovaní jeho mladosti vlastnou prózou: Janko Benko. Takáto dvojdomosť ho poznamenávala ale nerobila dvojakým, lež otvoreným, ľudským k národným a kultúrnym hodnotám. Sám zaujatý prácou usiloval sa vytvoriť priestor aj vhodné podmienky pre svojich spolupracovníkov. Aj preto ustavične tá druhá strana komunistickej totality naňho útočila, že je povahou demokrat. A ním naozaj aj bol. Pramene príhlasu k divadlu. Aj divadelné činy Jána Martáka pramenia zo stretnutia dvoch činiteľov: mladíckeho zaujatia účinkovať ako herec, s túžbou venovať sa tomu aj z povolania a pôsobenia Matice slovenskej i jej blízkeho USODu, čiže aj na základe pracovných príležitostí. Priznáva sa k týmto spojeným žriedlam v príspevku do príležitostného vydania k 25. ročnici založenia profesionálneho divadla v Martine : Kedysi (a je to už veľmi dávno) cítil som sa predurčený, ba v svojej mládeneckej neskromnosti i všestranne uspôsobený, stať sa divadelnou hviezdou. Okolnosti a podmienky vytvárajú sa, pravda, ináč ako by si želal zapálený mládenec. S javiskom sa bolo treba rozlúčiť na dlhé roky... Pravda, aj jedna z činností a či funkcií, akých som v živote nejaký tucet prežil.veci, do ktorých sa zainteresovávala Matica slovenská... Ale mladosť v akejsi forme jednako len človeku ostane, jej záľuby a vzruchy pretrvávajú a obnovujú sa vo vedení, len čo sa dostaneme do blízkosti objektu, s ktorým boli spojené. Mladosť sa nám vracia v zaujatosti oň. Svet divadla nestratil pre mňa na pôvabe nikdy. (Dvadsať rokov založenia profesionálneho divadla v Martine. Martin 1969, s. 5.) Zážitky, túžby, predstavy a hry mladosti, živili i odborné pôsobenie Jána Martáka a takisto sa k nim priraďuje aj redigovanie detských kníh, Slniečka i edície Čítanie študujúcej mládeže

5 Matice slovenskej, ako i jeho priekopnícke úvahy i výstižné hodnotenia detských kníh, teda opäť matičné pracovné príležitosti. Nemôžem nepripomenúť túto vrstvu Martákovho rozložitého a iste preto i značne fragmentálneho diela, nielen preto že sa sústredenie na jeho juvenálne akcenty v našom rokovaní nenachodí. Hoci má priekopnícky zástoj aj v myslení o intencionálnej tvorbe u nás, lež najmä, že práve divadlo mu bolo žriedlom obnovy síl v dramatických zápasoch, ktoré zvádzal o tvarovanie i uchovanie existencie MS. Vieme, divadlo sa koná premenov herca v postavu iného pred prítomnými divákmi, osobne sa uskutočňuje aj ako výklad literárnej predlohy (či ináč pripraveného plánu) hrou na skutočnosť predstavením, ktoré vzbĺka i zaniká ako plameň v istom čase i priestore. Nuž práve preto má tak významný zástoj obnovovanie pamäti na dôsledky v kultivácii zážitkov divákov. Oživovať vedomie súvislostí. Viazať vývinom. Marták i v živote musel prijímať rozličné role a konať v istom čase i priestore ako sa dalo presadiť, to čo dostal prijatím úlohy stáť na čele čelnej ustanovizne slovenských dejín i v jej prezentáciách v daných podmienkach, spoločne priamo s ňou spríbuznenými pracoviskami (ÚSOD, SNK, NEOGRAFIA, SKD). Ísť za snom a plniť ciele čo vždy odznova oživoval práve pramenením v mladosti a jej hravosti. Tak sme ho poznali, hoci neraz priam obťažkaného ohrozením, aj ako na hravý žart otvoreného predstaveného i kolegu odrazu. Tak sa mi do vecného sledovania divadelných príspevkov Jána Martáka prirodzene mieša osobné s odborným, tým viac, že som ho poznal najprv ako mládežnícky ochotník na ústredných i oblastných súťažiach ÚSODu, (od r. 1947) a aj prvý osobný rozhovor, už ako pracovník MS, mal som s ním keď ma pozval po premiere Zvonovho Tanca nad plačom v r. 1956, do svojej správcovskej pracovne a rozobral naše výkony. Následne sme sa denne stretávali nielen v druhej budove MS, ale aj ako obyvatelia matičného domu. Keď ho vyháňali po prvý raz z MS v r stál som za ním a označili ma "martákovcom". Na jar 1968 spolu s Petrom Libom sme mali česť zastupovať pracovníkov MS s výzvou aby prijal opäť správcovský údel. Na jeseň, po našaich protiokupačných vystúpeniach, sme sa už, istým spôsobom i preli. Netajím ani, že som od neho prijímal v máji r pri jubileu ocenenia a vo februári o rok na to odvolanie z riaditeľstva Pamätníka slovenskej literatúry, ako v Matici prvý postihnutý normalizáciou. (Zástupca správcu a tajomník šli von po mne a ostatní riaditelia ústavov až o rok). No način mi dodať dnes už verejne, že po osobnej dohode, aby som si mohol vybrať sám nástupcu. Totalitníci ho využili a vyhnali z MS do penzie po druhý raz (1972). Ako by sa mi nevplietalo do hodnotenia divadelníka Jána Martáka osobné, keď ide o osobnosť, ktorá sa nezaoberala len juvenálnou literárnou tvorbou štúrovcov, či intencionálnou z medzivojnového mnohoslohového obdobia, lež z mladosti prameniaca a konfliktnosťou doby predznačená sa dráme i divadlu vydala venovať v osobnom zaujatí, už sme zistili, i z pracovných povinností, v jednote a v dvoch rovinách: ako tvorivý divadelník, od herca počnúť, cez dramaturgiu, réžiu až po priekopnícku organizačnú prácu, lež i teatrológ a hodnotiteľ dejín slovenského divadla. Prvú základnú vrstvu divadelných príspevkov Jána Martáka tvorí bohato zmnožená, aktívna literárno-dramatická, či dramaturgická činnosť, ako aj priamo divadelno-výkonná tvorba, nielen v oblasti ochotníctva lež i vo vyústení do profesionálneho divadla. Hodnotiteľ divadelnej tvorby ochotníkov Tak ako Ján Marták sa návratne a cieľavedome viazal so svojou mladosťou, nemôžeme nevnímať v akých okoľnostiach sa zoznamuje s divadlom a následne mu to potom prichodí hodnotiť. V rodisku - Dolnom Srní bolo v časoch jeho detstva ešte živé ľudové divadlo, tvorilo súčasť výročitého kolobehu dediny a bolo účinným ústrojenstvom nielen uchovávajúcim dedičstvo ale tvarujúcim celé dedinské spoločenstvo. Doma, ako desaťročný

6 po prvý raz vidí divadlo a veľa o ňom počúva aj v súvise s účinkovaním pána farára Jozefa Hollého, do ktorého pôsobnosti patrila aj fília Sŕnie. V čase stredoškolského vzdelávania, už po prevrate, v Trenčíne i v Novom Meste, v ňom zvlášť, sa rozvíjala bohatá činnosť Divadelného súboru Jozefa Hollého, v ktorom pôsobí i manželka Anna Hollá a vedenia sa ujíma Ferdinand Navara, uvádzajúci nielen českú dramaturgiu ale aj hry Jozefa Hollého, Tajovského a Mrštíkovcov. V týchto príspevkoch nachádza svoj vzťah k divadlu i mladý Ján Marták, cítiaci, ako to sám priznáva, aj krásu hereckého zázemia, vôňu maskovania a podobne. Cieľavedomejší rozvin to však ešte nebol, nielen v Trenčíne a v Novom Meste, pre viacero dôvodov. Neskôr ich poznáva i pomenúva ako hodnotiteľ vývinu ochotníckeho divadla po prevrate "... charakteristickým znakom tohto divadla je jeho nepriebojnosť, spoločenská ustrnutosť. Nemá ambíciu boriť sa o nové myslenie, pôsobiť v spoločnosti ako kvas. Naopak, v drvivej väčšine je to útek od súčasných pálčivých ideologických a spoločenských otázok k sladkastej sentimentalite, k bezobsakžnej zábave a k neplodnému smiechu".(ján Marták: Ochotnícka činohra, Bratislava 1965 s. 46.) Ani Bratislava, v ktorej sa ocitá ako vysokoškolák na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského študujúci slovenčinu, francúzštinu a filozofiu, mu veľa podnetov v divadle ešte nemôže poskynúť,ale práve preto ho priťahuje,keďže v Slovenskom národnom divadle sa vtedy ešte prevažne hralo komerčné divadlo a po česky. Pravda po r prichádzajú do SND aj prví zakladatelia generácie slovenského profesionáleho herectva i prvý profesionálny režisér J. Borodáč, so snahou sústavnejšie uvádzať i pôvodný repertoár. Vzrast týchto úsilí nemohli nepoznamenať mladého Jána Martáka, a hoci sprostredkovane poznávajúceho ako študent francúzštiny aj širšie myšlienkové spektrum náhľadov na estetiku divadla, ktorá pre nedostatok neatrologických odborníkov v našich podmienkach vtedy chýbala. To všetko vyústilo, ba čo "prepuklo" v ponuke i potrebe Divadelných závodov ÚSODu, do ktorých sa zapojil ako porodca i lektor, ihneď po vstupe do Matice slovenskej v r ako pracovník Literárneho odboru a redaktor Pedagogického zborníka MS. Ešte sa stihol spoznať a spoluporotovať s kliesniteľom náročnejšej divadlnej tvorby J.K. Blahníkom i Š. Krčmérym, pripojil sa ku rovnako zaujatým podnecovateľom úrovne slovenského ochotníctva J. Cincíkovi, A. Mlázovi, J.C. Hronskému, J. Borodáčovi a neskoršie J. Jamníckemu i A. Bagarovi. Bol od toho času osou kontinuity poroty až do rozrušenia úsodarských prehliadok po r Pravda, v 30. rokoch 20. storočia hodnotenia nezverejňoval. (Paradoxne však autopsiu účasti využil už ako teatrológ v SAV, po odstupe času i zmene pracovného zadelenia). O otázkach slovenského ochotníctva sa rozpísal v Našom divadle, Slovenských pohľadoch, Živene a Národných novinách až v 40. rokoch. Zvlášť sa venoval dramaturgickým rozborom, javiskovej reči (nielen zo správnosti Slovenčiny lež jej scénického uplatnenia) a interpretačnej úrovni hodnotených inscenácií a súťažných prehliadok. V duchu toho čo vytrvale hodnotil pri účinkovaní súborov v rámci lektorských vystúpení a na prednáškach presadzoval, aby ochotníci sa nespoliehali len na náturizmus, vlastné herecké nadanie, bez kultivácie jeho úrovne. Aby režiséri ich viedli k výkladu a sami hľadali svoj kľúč k odomykaniu predlôh, nevyberali si len ľahšie uspokojovania vkusu, ale spolu so scénografmi sa inšpirovali aj interpretačnými a inscenačnými prúdmi hýbucími svetové divadlo, aby tak zasiahlo aj slovenského diváka. Pomáhal odklínať ustrnutosť domácej tradície, príliš sa viažúcej na dedičstvo z 19. storočia, pričom však, netajíme, nielen on v hodnoteniach podcenil zástoj, autentického slovenského ľudového divadla, pre moderné umenie, keďže sa vtedy zdalo, že brzdí pomkýnanie vývinu. Prispievateľ k divadelnej tvorbe Účasť v porotách, nielen v Martine ale aj práve vznikajúcich základniach oblastných prehliadok, od počiatku 30. rokov, po celom Slovensku i na vzdelávacích kurzoch ochotníkov počas nich, ba i pomimo, usporadúvané USODom, akoby zatlačilo do úradia pôvodnú podstatu zaujatia mladého Martáka divadlom, byť hercom, ba možno i režisérom. Dokonca mu kritická angažovaťnosť zahatala možnosť byť členom

7 spoločenstva pôsobiaceho u nás najtrvácnejšie (od polovice 19. storočia a v tom čase i najpodnetnejšie) - v činohre Slovenského spevokolu, aby nevznikal medzi ostatnými súťažiacimi dojem o jeho súnaležitosti len s martinčanmi. Keďže každá súťaž je taká, vyvoláva i podozrenia zo zaujatia. Výnimkou z takéhoto odlúčenia od blízkeho divadelného zázemia, ( byť akoby v odstupe), sú roky , keď sa zapája do prípravy i uvedenia inscenácie V. Huga, Hernani, nielen ako tichý, či zamlčaný prekladateľ predlohy Márie Rázusovej-Martákovej, lež i predstaviteľ Dona Carlosa v réžii F. Kudláča, na scéne J. Cincíka. Inscenácia patrila k najvýraznejším predstaveniam nielen Slovenského spevokolu a toho času lež aj v širších súvislostiach. Ňou sa súbor vpisuje po prvý raz do Venca víťazov USOD-u. V tých istých rokoch prijíma aj účasť pracovať vo výbore Slovenského spevokolu, ku ktorej sa vracia v rokoch , aby pomáhal tomuto spoločenstvu v kontinuite aj po vzniku Slovenského komorného divadla, akoby v kompenzácii za vytvorenie takéhoto opozita martinským ochotníkom. Ako dramaturgický poradca a spolupracovník režiséra F. Hoffmanna, neskôr i F. Kudláča a scénografa J. Cincíka, však pomáhal ticho a nežištne činohre Slovenského spevokolu už celý čas pôsobenia v Martine od druhej polovice 30. rokov minulého storočia, až po postupné rozpustenie Slovenského spevokolu Rovnako prekladal pre súbor už skôr, spolu s manželkou E. Rostanda Cyrano z Berceracu (1934). Hernaniho i Cyrana a neskôr aj Werharenovho Filipa II. (1944) aj redigoval vo vydania MS a ÚSODu. Redigoval a poznámkami opatril aj matičné vydania I. Stodolu Kráľ Svätopluk a Tajovského Hriech (obe v roku 1944). Pre ochotníkov i profesionálov priam vrátil (po predchádzajúcich rozlične sprevracujúcich úpravách iných reštaurátorov, v nepravej podobe) ako účinný kreovateľ na jednej strane pôvodnej podoby, ale vo výstižnej kontenzácii jadra Kocúrkova Jána Chalúpku (1951). (Matica ho vydala, mimochodom, medzi poslednými príspevkami tohto druhu, po odňatí edičnej činnosti v tejto oblasti). Mal nemalý podiel aj na výslednom tvare veršovanej hry Jánošík Márie Rázusovej-Martákovej (priznal to aj osobne vo viacerých rozhovoroch). Spoluzakladateľ slovenského komorného divadla Všetky spomínané dramaturgické, spoluprekladateľské i redakčné činy Jána Martáka boli súčasťou osobnej spolupráce s činovníkmi činohry Slovenského spevokolu ale aj inštitučných väzieb, v ktorých sa angažoval. Od r ako úradujúci predseda ÚSODu, člen Jednateľstva Zboru slovenského rozhlasu za MS i vedenia Družstva SND. Čím nielen kooperoval súčinnosť Matice slovenskej a ÚSODu s tymito celonárodnými ustanovizňami, keďže MS mala v nich finančný podiel, ale nadobúdal i poznatky a možnosti ako presadzovať ďalší kultúrny rozvin Martina. Na tomto základe sa zrodilo v r Rozhlasové vysielanie z Martina, v ktorom sa divadelníci angažovali zvlášť výrazne. Touto cestou sa vybral pripravovať i zrod Slovenského komorného divadla od 11. marca 1943, kedy sa stretli spoluzakladatelia Slovenského komorného divadla na čele s J. C. Hronským a priamo oslovili "aby Spevokol so svojim súborom vypomohol pri organizovaní Komorného divadla ÚSODu" (I. Thurzo Maják v tme 1974 s. 115). Sám charakterizoval súboru úlohy a ciele ale aj pramene už v prvom Programe SKD k hre Filip II.: "Zakladatelia určili Slovenskému komornému divadlu dve hlavné úlohy: slúžiť divadelným ochotníkom ako inštruktážna scéna ÚSOD-u tak, že im bude poskytovať možnosť vidieť čo najčastejšie dobrú činohru a bude im tak vzorom umeleckého výkonu a ukazovateľom nových ciest divadelného umenia..." Za SKD stála i mravná sila Matice slovenskej a jej štedrá ruka, ktorá napokon vypeľhala i ÚSOD a bola zárukou jeho činnosti, tak ako to píše dr. Ján Marták, že "...divadelná tradícia Slovenského spevokolu s prispením Matice slovenskej umožnila vznik Ústredia slovenských ochotníckych divadiel a na základoch, položených týmti osvedčenými inštitúciami, robí sa teraz nová stavba, tvorí sa v

8 Turčianskom svätom Martine stále divadlo... Slovenské komorné divadlo pri svojom prvom kroku do života naplno si teda uvedomuje, že vykračuje na cestu, ktorú mu v Martine vyšliapala bohatá divadelná činnosť Slovenského spevokolu. Preto chce s ním na historickom martinskom javisku pracovať ruka v ruke. Bez práce Slovenského spevokolu sotva by sme sa boli dožili v Martine tejto chvíle. Nielen, že sme mu zaviazaní náležitou vďakou, ale s úctou skláňame sa pred jeho divadelnou prácou, vykonávanou vyše sedemdesiat rokov." Ján Marták však nebol iba formulovateľ programu SKD, ale aj všestranný činovník, prvý riaditeľ i prvý dramaturg, čo pripomínajú aj spomienky jeho najbližšieho spolupracovníka Ivana Turzu: "Žiada sa mi zopár slov povedať o práci Dr. Jána Martáka, tajomníka MS a úradujúceho podpredsedu ÚSODu, okolo založenia martinského divadla, lebo tak sa mi vidí, že sa naň zabúda. Andrej Bagar niesol totiž svoju kožu na trh ako režisér hry a predstaviteľ Filipa II., ale Marták ako zodpovedný funkcionár spomínaných inštitúcií priamo zodpovedal za založenie divadla a za osudy ľudí prijatých do súboru. Bol prvý medzi tými, čo prišli na myšlienku založiť profesionálnu scénu v Martine na sklonku roka 1942, keď sa otvorene hovorilo o nespokojnosti viacerých členov činoherného súboru SND, ba o ich vôli i ochote prejsť do Martina."(Z môjho života, Bratislava 1989 s. 34.) Prvý celkový hodnotiteľ divadelných aktivít Jána Martáka, aj ako ich osobný svedok v druhej časti jeho životného pôsobenia Zoltán Rampák, v spomienkovom zborníku napísal o ňom: "Marták však nebol iba jedným z inšpirátorov týchto akcií. Prejavil sa i ako všestranný vedúci praktický činiteľ, čo býva u ľudí od pera veľmi zriedkavé. Mal vopred dobrý prehľad nielen o umeleckom zložení divadla, ale aj o jeho finančno-organizačnej štruktúre, navštevníckom zázemí v jednotlivých oblastiach našej krajiny a pod. Iste si to nevymyslel všetko sám, v mnohom sa mohol spoľahnúť na viacerých schopných spolupracovníkov na čele s Andrejom Bagarom. Jednako vašak bol jediný, ktorý ovládal všetky mnohostranné zložky v existenčnej problematike novej divadelnej inštitúcie, vrátane umeleckej a hospodárskej. Ani priamej umeleckej práce na javisku sa neľakal. Keď bolo treba dokončiť naštudovanie Barčovho Neznámeho, vzal si z Matice neplatenú dovolenku a hru doštudoval - hoci s viacerými hercami nováčikmi. (K. Rosenbaun: J. Marták Martin 1974 In. Z. Rampák Ján Marták a slovenské divadlo s. 112.) V hodnotení príspevku Jána Martáka do rozvinu ochotníckeho divadla na Slovensku nemôže teda chýbať i vyústenie zápasu amatérov o moderné divadlo, cez úsilia MS, ÚSOD-u i Slovenského spevokolu. Vzor Slovenského komorného divadla pretrváva a následne, už i jeho podnecovanie úrovne amatérskej tvorby, prostredníctvom tvorivého hľadačstva ale aj zapájaním sa členov súboru - profesionálnych divadelníkov - do spolupráce s ochotníkmi ako režiséri súborov i tvorcovia ich scén. V súčinnosti ustanovizní dostala ešte užšiu prepojenosť, zvlášť v oblasti dramaturgie, keď sa Ján Marták stáva po r správcom MS a predsedom ÚSOD-u. Po skončení II. svetovej vojny Jána Martáka čakal teda ešte väčší údel v zápasoch o uspôsobenie MS i inšpirovanie slovenských ochotníkov novými podnetmi. Dom umenia spolu s obdobne zaujatými chce vybudovať v Martine. Nezabúda na ochotníctvo nielen ako predseda ÚSOD-u, ale ani na slovenské profesionálne divadlo, keď spolu s A. Bagarom a I. Turzom vypracovali návrh na poštátnenie jestvujúcich slovenských profesionálnych divadiel (SND, SKD a Slovenské divadlo v Prešove, potom i v Košiciach). Divadelné skúsenosti ho vedú pod vonkajším tlakom hľadať aj novú náplň Matice slovenskej v rokoch , keď sa zlikvidovala matičná členská základňa, zrušili vedecké odbory a preniesli do SAV jej odborné časopisy. V rámci tejto premeny, keď sa načas stala osvetovým ústavom, včleňuje sa do organizmu Matice i ÚSOD a popri ďalších hudobných a tanečných ústrediach, vzniká i Ústredie bábkarských ochotníckych súborov (ÚBOS). Toto spojenie by sa nemuselo považovať za útlm ochotníctva, keby po ňom nebolo nasledovalo aj zrušenie úsodárskych

9 divadelných pretekov. "Mohutná vlna schématizmu zachvátila celú organizáciu jej časopisu. Prestávajú pracovať a písať tí, ktorí úroveň vytvárali".(vladimír Štefko Matičný ÚSOD In. Kmetianum I. Martin 1968 s. 103). Po pár rokoch hľadania tvaru i zmyslu takejto úrovne, sa opäť jej náplň mení. Pre pracovné úlohy pridelené MS vznikajú nové dve pracoviská v Bratislave, pre ĽUT a osvetovú prácu. Martákovi prichodí zápasiť o nové úlohy súvisiace s prevzaním náplne Slovenskej národnej knižnice, pod záhlavím Matice. Ján Marták zostáva však naďalej pozorným sledovateľom vyvinu slovenského divadelníctva. Už nielen ako jeho výskumník v SAV ale aj osobným záujmom. V 70. rokoch, keď sa venoval výskumu staršej slovenskej literatúry je predsedom Štátnej skúšobnej komisie na VŠMU a členom výboru Slovenskej literárnej a divadelnej agentúry (Diliza), ktorá tiež prevzala isté úlohy z ÚSOD-u i z MS (vydávanie dramtickej literatúry a agendáž). Ba aktívne sa zapája aj do obnovy Martinských divadelných festivalov, účasťou na prvých ročníkoch i prednáškou na seminári o ÚSOD-e počas Martinského festivalu o memoriál ÚDOS-u v r Považoval za česť keď ho Združenie divadelných ochotníkov Slovenska vpísalo do pamätnej knihy s príhlasom k jeho priekopníckej divadelnej činnosti. Teatrologický hodnotiteľ divadla Druhú rovinu divadelného pôsobenia Jána Martáka sme pomenovali teatrologickou, keď sa profesionálne začal venovať v SAV výskumu medzivojnového ochotníckeho divadla, ale svojim spôsobom do nej patrí aj už spomínaná porotcovsko-lektorská činnosť a divadelné kritiky, ktoré zverejňoval najmä v súvise s ochotníckymi prehliadkami a v rámci programovania Slovenského komorného divadla. Podstatou však je jeho sústavnejšie prispenie do dejín slovenského divadla, ktoré však predchádzali aj isté väzby s divadlom už v literárnych štúdiach. Ako vysokoškolák publikoval prácu o Samovi Ormisovi, pedagógovi a prvému dramatizátorovi slovenskej rozprávky Mataj. Dizertačná práca o mladom Jánovi Bottovi sa tiež vzťahovala aj na jeho divadelné pôsobenie či dramatičkosť epiky. Do plna tieto zretele rozvíja ako pracovník Ústavu slovenskej literatúry SAV po r. 1959, keď sa načas stáva i vedúcim divadelného oddelenia tohto ústavu a má v úlohe zostaviť dejiny slovenského divadla. Prvá časť vyšla ako kolektívne dielo v r. 1967, v jeho hlavnej redakcii. Druhú časť však pre autorské dôvody spolupracovníkov tvorí len vydanie jeho Ochotnícka činohra , Bratislava Okrem tohto kľúčového diela napísal príspevky do Slovenského divadla: Niekoľko poznámok k XXIX. Jiráskovmu Hronovu augusta 1959 (7/1959) č, 6 s , Divadelná činnosť Jednoty mládeže v Levoči ( ) Slovenské divadlo (IX) 1961 č, 2 s , Zborník o A. Bagarovi (SD 9/1961 č, 2 s ), 20 rokov martinského divadla ( č. 1 s ), Dejiny ÚSOD-u, Zborník z konferencie k storočnici Matice slovenskej. (1963) Všetky čiastkové práce sa vzťahujú na trvalý literárny i divadelný výskum autora. Aj neskôr sa k divadlu hlási zvlášť pri výročiach martinského divadla: Reč dr. Jána Martáka na zakladajúcom valnom zhromaždení SKD dňa 31. marca In: 5 rokov Slovenského komorného divadla 1949, s , Prvé kroky In. Slovenského komorného divadla, 1949, s K založeniu divadla v Martine. In. 10 rokov profesionálneho divadla v Martine, 1954, s. 5-12; niekoľko slov osobného vyznania In. Dvadsaťpäť rokov založenia profesionálneho divadla v Martin 1969 s Už sme zistili Ján Marták sa teatrologickým zreteľom venoval popri literárno-historickom výskume a tento prístup uplatňoval i pri oživujúcom výklade predlôch predstaveniami. Bol to kľúč jeho metódy i pri výskume divadla, nie však bez estetických nárokov na inscenačný tvar a výslednú interpretáciu. Naopak v čase presadzovania marxistickej vedy anticitoval vlastne aspekty intersemioniky a literárnej komunikácie. Nečudo, veď Martin bol v 40. rokoch aj centrom štrukturálnych výskumov, zvlášť folklóru a divadla (Melicherčík, Karvaš, Rampák a

10 i.). Bol a zostáva priekopníkom nielen v sústredení a analyzovaní autentických údajov o bohato rozvitej ochotníckej činnosti na Slovensku vo zvolenom období ale aj spôsobu ich výkladu. Významná je už cieľavedomosť voľby aké obdobie spracuje pre chystaný a nevydaný diel z dejín slovenského divadla , v ktorom ochotníctvo prešlo prudkými zmenami a tie vyvrcholili vo vzniku až dvoch profesionálnych divadiel, ako sme už zistili,v Martine a Prešove. Osobne sa tohto vývinu zúčastnil, ale aj vtedy mu bolo ochotnícke divadlo predmetom hodnotenia (okrem už spomínaných osobných vstupov v ňom). Mohol zostať naďalej objektívnym a nemusel sa zároveň zaoberať tým obdobím, ktoré naopak vyústilo do ruptúrnej likvidácie nielen ÚSOD-u a divadelných prehliadok ale aj zmysluplnej ochotníckej práce, vtláčaním do nej ideologické zretele, schématické zjednodušenia, kontrolu a cenzúru. Svojou metódou i vyčlenením úseku sa zaoberá v úvode,pričom sa priznáva, že pri sledovaní vývinu "išlo predovšetkým o spoločenský význam, o spoločenskú účinnsoť divadla".(cd s. 7).V ďalších častiach sa práca člení do troch kapitol stav ochotníckeho divadlo v r , vychádza v nej zo všeobecnej spoločenskej situácie po oslobodení, sleduje kvantitatívne rozvoj súborov a poznania sa domáha cez rozbor hraného repertoáru v troch skupinách slovenský, český a zahraničný. V závere ho zovšeobecňuje aj s istými teoreticko-kritickými zdôvodneniami, keďže toto obdobie nemá ešte vlastných bádateľov. Druhú časť tvorí kapitola o Ústredí slovenských ochotníckych divadiel od založenia a jeho vývin, mimoriadne podnetná je časť. O otázkach teórie a praxe. Má i prvý ucelený pohľad na Divadelné závody a režisérske kurzy. Obdobne sa člení aj rozpracovanie rokov , v závere sa prirodzene dotýka aj vyústenia tohto vývinu do zrodu Slovenského komorného divadla. Na samom konci skúmaného obdobia, v sezóne 1934/1944 zaznamenáva vznik dvoch profesionálnych činoherných scén, Slovenského komorného divadla v Martine a Slovenského divadla v Prešove. Obe sú výsledkom ochotníckych úsilí. Nejde iba o premenu ochotníckych telies na profesionálne, ale aj o ovzdušie, o zakotvenie divadla vo vedomí obyvateľstva oboch miest, teda o pôdu a zázemie pripravené intenzívnou činnosťou ochotníkov. Okrem vecného doloženia vývinu sa Ján Marták sústredil na komparatívne zovšeobecnenia z literárno-dramaturgických a divadelno-estetických stránok v jednote, na základe "učenia teórie na praxi",ktorú preberá od Blahníka, presných a výstižných formuláciach vrství príspevky ako sa nielen autori ale s nimi i režiséri sprvu nerealizujú hľadačsky ale skôr pripôsobivo k predchádzajúcemu vkusu, malo ho meniac pokusmi o experiment. Ani vo vlasteneckej tématike nevidí nič zmenené od Palárika. V kritike spoločnosti zasa od Chalúpku. Prísny meter mu napĺňajú najmä Peter Zvon s Tancom nad Plačom a Veľrieka Štefana Králika. Pravda nemohol celkom otupiť tlaky vtedajšej dominácie triedneho boja. Bol na jednej strane kritériom hodnotenia Urbánka, bez uvedomenia si jeho zástoja v uchovávaní práve prvkov ľudového divadla a trochu smiešnym precenením v tej súvislosti hry Jána Poničana Dva svety (1924 a Iskry bez ohňa 1935, Vzbura na rozkaz 1936, ktoré "vychádzajú z triedneho hľadiska (CD s. 321),ale zostali nehrané, bez účinku a aj v dnešnom čítaní sú podenkou. Sú to drôbnostky, ktoré zaraďujú prácu do obdobia vzniku ale jej celkové vyznenie zvlášť nepoznamenávajú.preto aj spomienky na zrod a prvé pôsobenia Slovenského komorného divadla, ku ktorým sa v každom výročí vracal, sú tiež potvrdením jednoty tvorivého divadelníka a kritického teatrológa, ktorá sa napĺňala aj v jeho spolu s dielom Jána Bottu najbližšou oblasťou a to Literárna Levoča, ktorá je tiež nie bez divadelnej tradície. Stopy divadelného pôsobenia Jána Martáka zostávajú zreteľné a majú aj dôsledky. Aký je ich odkaz? Nadviazal na dejinný vývin a navodzoval význam trvalej spolupráce ochotníkov i profesionálov a toto posolstvo ním v praxi uskutočnené je výzvou naďalej. Osvetlil dôsledky i potreby objasňovania vedomia súvislostí, dejiny divadelného druhu a význam divadelného zázemia,keďže každé divadlo sa rodí nielen v istom čase a priestore, lež aj pôsobí na isté spoločenstvo, ktorého vedomie a vkus má tiež spätný dosah na divadelné dianie a tvorivé výsledky. To pripomínajú dielo Jána Martáka ako aj účinkovanie poltucta desaťročí

11 Slovenského komorného divadla, ktoré sa vždy vracalo k svojim počiatkom a hľadalo v púti dejinami i výhľad na ceste do ďalšieho tvorivého rozvinu.

12 Kubenková Viera -Kusá: Ján Marták a Slovenské komorné divadlo mojimi očami Pripadla mi veľmi milá a vzácna úloha, pohovoriť o prvom riaditeľovi Slovenského komorného divadla - o Dr. Jánovi Martákovi. Robím tak veľmi rada, veď som o ňom už dosť popísala v mojich spomienkach. Preto, pravdaže, musím najskôr spomenúť Maticu slovenskú v Turčianskom Svätom Martine, v ktorej Dr. Ján Marták pracoval ako tajomník. Matica slovenská koncom 30. a začiatkom 40. rokov veľmi veľa znamenala pre slovenský národ. Matičné knihy a časopisy, jej edície, ale aj predsedovia, správcovia, tajomníci, referenti všetkých vedeckých odborov, ako aj Miestne odbory MS vyvíjali nevšednú kultúrnu činnosť, prebúdzali lásku k rodnej vlasti, k už slobodnému jazyku, ale aj ku krásam Slovenska -prírodným i kultúrnym. Matica bola prepotrebnou, ako taká sa stala aj liahňou, úrodnou pôdou pre vznik Slovenského komorného divadla. Ďalšou dôležitou ustanovizňou z hľadiska divadla, bol ÚSOD (Ústredie slovenských ochotníckych divadiel), ktorého predsedom bol Dr. Ján Marták, podpredsedom Jozef C. Hronský a tajomníkom Ivan Turzo. Hronský a Marták, Marták a Hronský tvorili nerozlučiteľnú dvojicu, podnikavú, nápaditú, výkonnú a veľmi úspešnú. Úspešnú v Matici medzi úradníkmi, medzi matičnými členmi doma i v zahraničí. Ako vtedajšia najmladšia úradníčka MS s veľkým záujmom a obdivom som sledovala ich všestrannú činnosť. Boli nastupujúcou dvojicou, pokračovateľmi predsavzatí a ideí vtedy už čestného správcu MS baťka Dr. Jozefa Škultétyho. Tak ako jeho, aj jeho nasledovníkov malo úradníctvo vo veľkej úcte, veď nás nielen učili pracovať, ale aj žiť v láske bez nenávisti, bez závidenia, ako v rodine. Pri všetkej úcte a obdive k obom - Jozef C. Hronský bol viac živší, trochu uponáhľaný, Ján Marták zas pomalší a rozvážnejší. Obaja mali v sebe neúnavnú pracovitosť, ktorú prejavovali aj v oblasti slovenského ochotníckeho divadla. Jeho úroveň počiatkom 40. rokov vrcholila. Platilo to aj pre martinských ochotníkov: "Spevokol" získal titul Čestný veniec víťazov na Divadelných závodoch v roku Udelila mu ho porota, v ktorej boli Jozef C. Hronský, Dr. Ján Marták, Dr. Ján Jamnický, Dr. Andrej Mráz, Andrej Bagar, Dr. Zoltán Rampák, Zora Jesenská a ďalší. Náročný repertoár, vycibrení režiséri vychovávali kvalitných hercov. Zora Jesenská mohla po premiére Barčovej Matky smelo napísať:"... a herci boli takí dobrí, že chvíľami sme zabudli, že máme pred sebou ochotníkov." Akoby napriek fašistickým ukrutnostiam vo vtedajších vojnových časoch divadelné krúžky v ÚSOD-e pribúdali na Slovensku i v tých najzapadlejších dedinkách. Stretalo sa v nich čoraz viac ľudí, hrali sa hry často s čitateľne protifašistickou tematikou, rodili sa herci i režiséri... Predseda ÚSOD-u Marták, podpredseda Hronský i tajomník Turzo videli na vlastné oči každoročne na Divadelných závodoch, že ich namáhavá práca - pozdvihnúť ochotníctvo - ktorú pred rokmi začal Dr. Štefan Krčméry, nebola márna. Po zisku titulu Čestný veniec víťazov sa začalo v Martine veľa debatovať - čo s vyspelými hercami. "Potrebovali by sme nové divadlo...", v Martine sa už o tom hovorilo hádam všade, na skúškach, pred predstaveniami, po nich, v Matici, v ÚSOD-e, v Národnej knižnici, v kníhkupectvách, v Slovane, u tety Brtáňky. No keď sme si niečo dôležitého tichučko chceli povedať, volala nás domov Nadinka, do domu Pietrovcov. Malo to tú veľkú výhodu, že bývali blízko. Sem často chodili manželia Martákovci, Turzovci, Barč-Ivan, Fero Kudláč, Zora Štetková, Andrej Bagar, Gabo Rapoš, Zoltán Rampák, Peter Karvaš a mladí. Tam sa často preberali najnovšie správy o vojne, koho zas zatvorili, koho vzali do Nemecka, do lágrov, ako vystačíme s lístkami... Ale najmä herci vždy čakali kritiku za poslednú premiéru. Kritici nás teda pokritizovali, pochválili a radili ako ďalej. Tu Dr. Ján Marták vyriekol závažné rozhodné slová: "Budeme v Martine stavať profesionálnu scénu," začal len tichučko, ale ďalej už vravel nahlas

13 "...do ktorej budeme prijímať vyspelých hercov z mestských ochotníckych krúžkov. A mladým sa zaraz duše rozihrali, oči zažiarili spokojnosťou, ale ešte viac nedočkavosťou, lebo všetci sme sa tam už videli. Nastal ruch a haravara, lebo sa zrazu v mysliach i na perách objavilo množstvo prekážok. "Nebojte sa," pokračoval Marták, "veď také ustanovizne ako Matica a ÚSOD si tiež zastanú svoje". "Uspokojení" už sme divadlu aj začali vymýšľať meno. Vymýšľalo sa, formulovalo a hľadalo priliehavé pomenovanie. Naraz pani Marienka Rázusová Martáková vyriekla "Slovenské komorné divadlo" a hneď sme ešte neexistujúce divadlo začali tak volať. Bolo viac ako zrejmé, že Martákovci, títo oduševnení milovníci divadla, ktorí vždy viac konali ako hovorili, museli doma neraz preberať túto tému a spolu uvažovať o zrode nášho martinského divadla. Pomaly sme si začínali uvedomovať, že Martákovci budú jeho najlepšími rodičmi, ktorí ho budú vychovávať a vystroja ho do života na ďalekú neznámu cestu. Nikdy nevynechali nijakú spevokolskú premiéru: keď hral J. Marták v Hugovej hre Hernani Dona Carlosa, často chodievali aj na skúšky obaja. Veď pani Marienka hru preložila. Chodila aj ona, s boľavými nôžkami, o paličke, ale prišla. Prišla, posedela s nami, podebatovala, pripomenula, na čo máme v hre dbať, upozornila na dôrazy v prednese, láskavo si uťahovala z muža ako z herca.ale aj ona akoby chcela okúsiť hereckého umenia, a tak si zahrala v Gogoľovej Ženbe Irinu Pantelejmonovnu. Síce len v našich rozhlasových vysielaniach, ale až prekvapujúco oduševnene. Veľmi sme si ju vážili ako spisovateľku a prekladateľku, veď tak nádherne preložila Hernaniho a zveršovala Jánošíka, povyberala z klenotnice slovenského jazyka hádam tie najbohatšie dary a nechala ich v slovenskom verši zaznieť v ich najkrajšej podobe. Tak isto milo a starostlivo zneli z jej úst všetky poznámky a pripomienky - ako od materi. Jej muž, popri všetkej robote v ÚSOD- e musel hodnotiť každý krúžok, každého režiséra, herca, prednášal režisérom na kurzoch; popri organizačnej a vedeckej práci v Matici sa nielen staral o svoju chorú manželku, ale práve spolu všetok svoj voľný čas trávili s nami, v Slovenskom spevokole, na skúškach či predstaveniach. Presvedčili sme sa aj, že nie je "mručo", ako sa o ňom niekedy hovorilo, že sa nesmeje... Veď koľko nám ten pri spevokolskej peci narozprával vtipov... Obaja Martákovci sa pre nás stávali vzorom a zároveň ľuďmi čoraz bližšími, ba veru pristalo im "byť rodičmi" rodiaceho s malého divadielka, svoje nadšenie a duševnú silu rozdávali všetkým okolo seba. Roku 1941 Marták s Turzom začali do Martina sústreďovať najlepších hercov z miestnych ochotníckych krúžkov. Zamestnali ich zatiaľ v ÚSOD-e. Našich najlepších hercov Hejnú a Medka nám veru chceli prebrať do prešovského divadla, úspešná dvojica Hronský, Marták však aj v tomto prípade zasiahla, vyplatila im v Matici plat, a tak ich existenčne zaistila. Repertoár sa tvoril celkom profesionálne, ako pre skúsených hercov. Marták myslel hádam na všetko, aj na celkom mladú generáciu. Napríklad neskoršia zakladajúca členka Novej scény v Bratislave Hanka Kováčikova dostala zamestnanie v bratislavskom matičnom odbore s platom 300 korún mesačne, čo jej umožnilo absolvovať v hlavnom nieste herecké štúdiá. Martinský Spevokol ochotne prepustil Komornému divadlu javisko a všetko, čo k nemu patrilo. Rozhlasová trojica z Bratislavy Bagar, Rapoš a Vrabec prichádzala do Martina odvysielať naše inscenácie, Hronský s Martákom im na to v Matici uvoľnili miestnosti. Na nový ochotnícky dom začíname predávať v Martine tehličky. Za redaktora časopisu Naše divadlo prijímajú Petra Karvaša, ktorý zostavoval aj hodnotné bulletiny a neskôr sa stal aj naším dramaturgom. Dvojica Marták - Hronský prehovorila aj z Národného divadla vyhosteného majstra A.Bagara, aby prijal miesto režiséra a herca v SKD. Majster Bagar priviedol z Bratislavy dvoch mladých hercov - Blanku Valáškovú a Karia Hynka-Dragu a začal s nimi skúšať prvú hru, Verhaerenovho Filipa II. Peter Karvaš mi prezradil, že aj so mnou počítajú do martinského divadla. Marták si ma dal v Matici zavolať a spýtal sa ma, či sa chcem stať členkou SKD. Od radosti, od veľkého šťastia som mu nedala odpoveď hneď, ale počúvala som ho, ako v hmlách: "No, rozmyslite si to, a

14 potom mi dáte odpoveď." Ani som mu vari nepoďakovala, ale od prvého februára 1944 nás s Ctiborom Filčíkom z Bratislavy prijali za členov SKD. Do Matice som sa už nevrátila, chodila som pozerať ako skúša majster Bagar. S Nadinkou, Filčíkom a Medkom sme začali skúšať Moliérove Smiešne preciózky a Nanútený sobáš. Konečne bolo Slovenské komorné divadlo hrou Filip II. 22. januára 1944 slávnostne otvorené. Vtedy sme si mysleli, že sa v Martine zrodil malý zázrak v neprajnom ovzduší vtedajšieho štátu, že sa to udialo len tak akoby nič, len zo samej ochotníckej lásky... Že vo finančných veciach pomáhala Matica, ÚSOD, Neografia, o to sme sa my, herci veľmi nestarali, to sme nechávali na starosť starostlivému otcovi Jánovi Martákovi. Mocipánom sa tento martinský "zázrak" neveľmi pozdával. Pre nich, pre vtedajší štát bola prvá premiéra SKD provokatívna. Nepáčila sa hra, nepáčilo sa, že hru režíruje a hrá v nej vyhostený člen SND Andrej Bagar. Inscenáciu nám po druhej repríze zakázali, čo všetkých veľmi bolelo. Všetci sme mali malú dušičku, že divadlo zatvoria. A keď nás okresný úrad postavil pod prísnu cenzúru, mali čo robiť Marták i Turzo, aby vyriešili existenciu divadla. Ministerstvo školstva nebolo ochotné poskytnúť podporu, ťažkosti a útrapy sa ešte len teraz stali Dr. Martákovi srdečnou záležitosťou. Stáva sa prvým riaditeľom SKD, bráni svoje novonarodené dieťa a zakladá Družstvo Slovenského komorného divadla. Družstvo, zložené z väčšiny martinských "pánov" upísalo podiely a divadlu v zlom čase dosť pomohlo. Zakázané boli aj rozhlasové vysielania z Martina, preto sme sa veľmi ponáhľali s premiérou Moliera, pán riaditeľ s dramaturgom Karvašom zaradili do repertoáru zo Spevokolu nacvičené Barčovu Matku a Gogoľovu Ženbu a začali sme skúšať rozprávku Márie Rázusovej-Martákovej Gajdoš Filúz, ktorú pani Marienka napísala pre nás. Martáka situácia potešila, lebo bolo s čím ísť na zájazdy. Chodievali sme vlastne hrávať k "svojim", k ochotníkom do divadelných krúžkov, ktorí nás srdečne vítali i vyprevádzali. Našli sa aj jednotlivci i väčšie podniky Baťa v Baťovanoch, Taušrova továreň na Myjave, ktoré nás aj priamo finančne štedro obdarili. Do repertoáru sme veľmi skoro zaradili aj Ukážky z klasikov (z Namieta, Cyrana, Fausta, Villiama Tella), ako aj hru A. Coubiera Aimée. Všetko bolo režírované A. Bagarom. Najskôr sme tajomníka v divadle nemali, mnohé veci sme si ako herci vybavovali sami. Jeho potrebu sme si uvedomovali predovšetkým na zájazdoch, aj keď sa prvý riaditeľ až otcovsky o nás staral a chodil aj na niektoré zájazdy. V podstate na nich plnili funkcie tajomníka striedavo s majstrom Bagarom. Sem-tam sme sa totiž stretli aj s pre nás nepochopiteľnými reakciami - na plagátoch v meste sme našli popísané: "Dolu s Čechoslovákmi a zradcami!" Aj takto nás teda niektorí videli. Vtedy sme boli naozaj veľmi radi, keď za nami pricestoval Marták aj s Karvašom, tým sme sa mohli posťažovať, na málo obecenstva na večernom predstavení i na zimu v šatniach... Usilovali sa vždy riešiť problémy, ktoré vznikli. Horšie bolo, keď v polovici predstavenia odtrúbili poplach a všetci sme museli utekať do krytov. Pravda, predstavenia sme už nedohrali. Obecenstvo sa rozpŕchlo domov, vojna stále nekončila... Vo všeličom však malo naše mladučké divadlo šťastie: mali sme, okrem iného, aj svojho výborného dramatika Júliusa Barča-Ivana. Napísal pre nás vynikajúcu hru Mastný hrniec, drámu Matka i Neznámeho. Zasa len osvedčená dvojica Hronský Marták mala na tom zásluhu, že prijali osvedčeného dramatika do svojich radov a zamestnali ho ako tajomníka Slovenskej národnej knižnice. Barč-Ivan pracoval, písal pre nás hry a veru hádam sme ho výkonmi v martinských predstaveniach k tomu trošičku aj inšpirovali. Na 22. mája sme mali pripraviť premiéru Barčovho Neznámeho v hlavnej úlohe s Bagarom. Z rozštudovanej hry Bagara odvolali a zakázali mu vstup do Martina. Prenasledovanie a intrigy stále pokračovali. Dr. Marták si tak musel v Matici vybrať mesačnú dovolenku, aby sa mohol ujať réžie, preobsadiť hercov, dokončiť pripravovanú inscenáciu, aby zachránil divadlo od katastrofy. Viem, že sme i my ženy vtedy dochádzali na skúšky povzbudiť ich, pomáhali