Ľudovít Štúr a štúrovci zvolenského a krupinského regiónu. Krajská knižnica Ľudovíta Štúra

Transkript

1 Krajská knižnica Ľudovíta Štúra Ľudovít Štúr a štúrovci zvolenského a krupinského regiónu Juraj Bánik, Karol Braxatoris, Benjamín Pravoslav Červenák, Mikuláš Štefan Ferienčík, Samuel Ferjenčík, Adam Kardoss, Jozef Kozáček, Ján Kučera, Karol Kuzmány, Daniel Maróthy, Samuel Medvecký, Mikuláš Ostrolúcky, Ján Alexander Rotarides, Andrej Sládkovič, Samuel Dobroslav Štefanovič

2 Banskobystrický samosprávny kraj Krajská knižnica Ľudovíta Štúra Ľudovít Štúr a štúrovci zvolenského a krupinského regiónu Elena Matisková 2015

3 Realizované s finančnou podporou Mesta Zvolen Krajská knižnica Ľ. Štúra, Zvolen Mgr. Elena Matisková ISBN EAN Všetky práva vyhradené. Nijaká časť textu ani ilustrácie nemôžu byť použité na ďalšie šírenie akoukoľvek formou bez predchádzajúceho súhlasu autorov alebo vydavateľa.

4 1. Úvod Rok 2015 je Rokom Ľudovíta Štúra a nesie sa v znamení osláv 200. výročia jeho narodenia. Ľudovít Štúr, ako najvýraznejšia osobnosť slovenského národného hnutia v prvej polovici 19. storočia, zasiahol do všetkých oblastí spoločenského a kultúrneho života slovenského národa. Do našich regionálnych dejín sa zapísal ako poslanec za mesto Zvolen na uhorskom sneme. Krajská knižnica Ľudovíta Štúra vo Zvolene, nesúca jeho meno od roku 1993, si osobnosť Ľudovíta Štúra pripomína formou publikácie, ktorú vydáva pod názvom Ľudovít Štúr a štúrovci zvolenského a krupinského regiónu. Predstavuje v nej život a dielo Ľudovíta Štúra, udalosti v regióne s ním spojené, spolupracovníkov, zástancov jeho myšlienok, podporovateľov spisovnej slovenčiny a účastníkov Slovenského povstania v rokoch zvolenského a krupinského regiónu. Každý jeden z nich sa rôznym spôsobom zapájal do boja za práva slovenského národa. Niektorí sa stali známymi vďaka literárnej tvorbe, no viacerí takmer upadli do zabudnutia. Našou snahou bolo sprostredkovať o nich čo najviac informácií a prostredníctvom nich o regionálnych dejinách v prvej polovici 19. storočia. Do publikácie sme zaradili osobnosti, ktoré sa na území terajších okresov Zvolen a Krupina narodili, tu žili a pôsobili alebo umreli. Publikácia je rozdelená do piatich kapitol. Po prvej, úvodnej kapitole, nasleduje kapitola o živote a diele Ľudovíta Štúra. Ďalšia kapitola opisuje udalosti spojené so zvolením Štúra za poslanca mesta Zvolen na uhorský snem. Najrozsiahlejšia kapitola predstavuje formou profilov osobnosti: Juraja Bánika, Karola Braxatorisa, Benjamína Pravoslava Červenáka, Mikuláša Štefana Ferienčíka, Samuela Ferjenčíka, Adama Kardossa, Jozefa Kozáčka, Jána Kučeru, Karola Kuzmányho, Daniela Maróthyho, 3

5 Samuela Medveckého, Mikuláša Ostrolúckeho, Jána Alexandra Rotaridesa, Andreja Sládkoviča a Samuela Dobroslava Štefanoviča. Každý profil obsahuje stručnú charakteristiku osobnosti, život a dielo, pričom sú zdôraznené národnobuditeľské snahy a aktivity. Samotný profil je zvyčajne zakončený citátom, ktorý dotvára charakter osobnosti. Nasleduje výber literatúry o osobnosti zahŕňajúci monografie, state zo zborníkov a články väčšieho rozsahu, pričom boli uprednostnené literárne diela nachádzajúce sa vo fonde Krajskej knižnice Ľudovíta Štúra. Posledná kapitola obsahuje menný register. Pri spracovaní publikácie sme použili primárne a sekundárne informačné pramene Krajskej knižnice Ľudovíta Štúra a Slovenskej národnej knižnice v Martine. V prípade rozdielnosti životopisných údajov sme vychádzali zo Slovenského biografického slovníka a Biografického lexikónu Slovenska, ktoré vydala Slovenská národná knižnica. Cenné rady a pripomienky nám poskytol doc. PhDr. Augustín Maťovčík, DrSc., zo Slovenskej národnej knižnice v Martine, za čo mu vyjadrujeme úprimné poďakovanie. Našou snahou bolo čo najpodrobnejšie zmapovať osobnosti štúrovského obdobia vo zvolenskom a krupinskom regióne. Napriek tomuto úsiliu zostáva téma štúrovcov našich regiónov otvorená. Do publikácie sme nezaradili osobnosti, ktoré len veľmi krátko pôsobili v našich regiónoch, alebo sa nám z dostupných informačných prameňov nepodarilo zostaviť ich ucelené profily. Publikácia je určená kultúrnym pracovníkom, pedagógom, študentom, ale aj širokej čitateľskej verejnosti a všetkým záujemcom o regionálnu históriu v období národného obrodenia. Elena Matisková 4

6 2. Ľudovít ŠTÚR ( ) Najvýraznejšia osobnosť slovenských dejín 19. storočia, národný buditeľ, politik, filozof, historik, jazykovedec, spisovateľ, básnik, publicista, redaktor, pedagóg. Kodifikoval spisovnú slovenčinu. Vydával prvé slovenské politické noviny. Získal poslanecký mandát na uhorský snem, aby otvorene bojoval za slobodu slovenského národa. Narodil sa 28. októbra 1815 v Uhrovci. Pokrstený bol na druhý deň, 29. októbra Tento dátum sa často uvádza ako deň jeho narodenia. Predkovia Ľudovíta Štúra boli remeselníci, no jeho otec Samuel sa stal učiteľom. Po štúdiách učil na evanjelickej škole v Trenčíne, kde bol aj organistom. Oženil sa s Annou Michalcovou a rok po svadbe sa im narodil najstarší syn Karol. Koncom roka 1812 sa presťahovali do Uhrovca, kde Samuel Štúr prijal ponuku evanjelickej cirkvi na miesto učiteľa a rektora školy. Rodný dom Ľudovíta Štúra bol postavený ako škola a zároveň bydlisko učiteľa. Uhrovec v tom čase patril šľachtickému rodu Zayovcov. Rodina Imricha Zaya nažívala so Štúrovcami v priateľskej zhode. Tu sa Štúrovcom narodilo ďalších päť detí, štyria synovia a jedna dcéra. Ľudovít bol druhorodený syn. Štvrté z detí zomrelo na šarlach. Rodičia sa snažili poskytnúť synom čo najvyššie vzdelanie, hoci sa museli často uskromniť a mnohé si odriecť. Otec bol prísny, mal vypestovaný zmysel pre presné plnenie povinností. Vštepil Ľudovítovi túžbu po vzdelaní a zmysel pre pravdu a česť, a matka lásku k ľuďom a nezlomnú vôľu. K otcovi a staršiemu bratovi pociťoval po celý život hlbokú úctu a obdiv, k matke vrúcnu lásku a silný citový vzťah. 5

7 Ľudovú školu navštevoval doma u otca, ktorý ho naučil všetky základné vedomosti a podučil aj latinčinu. Po ukončení školy v roku 1827 ho otec ako dvanásťročného poslal na nižšie gymnázium do maďarského mesta Raab (dnes Györ). Musel sa rýchlo naučiť po maďarsky, aby sa dorozumel. Veľký vplyv mal na neho profesor Leopold Petz. Vedel študentov nadchnúť, vštepoval im teórie o budúcnosti Slovanov a upozorňoval ich na diela Jána Kollára, Pavla Jozefa Šafárika, Jozefa Dobrovského a iných. Koncom augusta 1829 prešiel Ľudovít Štúr na evanjelické lýceum do Bratislavy, ktoré malo v tom čase veľmi dobrú povesť. Nasledoval staršieho brata Karola, ktorý mu bol zároveň oporou. Usilovne sa učil a stal sa jedným z najaktívnejších študentov. Študoval rétoriku a poetiku, zemepis a dejepis, ale aj matematiku, fyziku a astronómiu. Pre národne zmýšľajúcich študentov bola na lýceu veľkou výhodou Katedra reči a literatúry československej, na ktorej sa prednášali dejiny a literatúra Slovanov. Študenti Katedry založili na podporu slovenskej kultúry a jazyka Spoločnosť česko- -slovanskú. Ľudovít Štúr vynikal aj v aktivitách študentských spoločností. V priebehu niekoľkých mesiacov roku 1829 sa stal vedúcou osobnosťou medzi študentmi. Vstúpil do Spoločnosti česko-slovanskej, na zasadnutiach ktorej spočiatku vystupoval ako recitátor, no čoskoro sa prihlásil s prvými básňami. V januári 1834 bol Ľudovít Štúr z finančných dôvodov nútený štúdiá v Bratislave prerušiť a vrátiť sa domov. Rodičia poslali na štúdiá dvoch mladších súrodencov, Samuela a Jána, ktorých bolo potrebné finančne podporovať. Otec našiel Ľudovítovi miesto hospodárskeho úradníka na panstve Zayovcov. Jeho povinnosťou bolo okrem pisárskych prác dozerať na prácu robotníkov a vykonávať dozor nad panskými pálenicami, čo nevyhovovalo jeho naturelu. Napriek finančným problémom sa rozhodol v štúdiu pokračovať a vrátiť sa do Bratislavy. Podnetom k tomu bol aj list od Sama Chalupku, aby sa za každú cenu vrátil na ďalšie štúdiá, 6

8 lebo osobnosť jeho typu mladí slovenskí študenti veľmi potrebujú. Ďalej študoval teológiu, jazyky, prednášal a dával súkromné hodiny, aby získal financie na prežitie. Učil tiež žiakov nižších tried lýcea. Jeho aktivity mu otvárali cestu na Katedru reči a literatúry československej, ktorú viedol chorľavý profesor Juraj Palkovič. Ľudovít ho na vyučovaní často zastupoval, a tým sa ešte viac upevnila jeho prirodzená autorita medzi študentmi. Veľa času venoval Štúr Spoločnosti česko-slovanskej, kde sa stal zapisovateľom a neskôr tajomníkom. Všemožne pomáhal chudobným študentom a udržiaval náročnú korešpondenciu Spoločnosti. Staral sa o knižnicu. Písal básne. Najlepšie básnické pokusy bratislavských študentov vydal spolu so Ctibohom Zochom tlačou pod názvom Plody zboru učenců řeči českoslovanské prešporského. Predstavitelia Spoločnosti česko-slovanskej na bratislavskom lýceu zdôrazňovali slávnu minulosť Slovákov. Pokúšali sa o nej dozvedieť čo najviac a využívali na to spoločenské stretnutia a vychádzky. Prvá slávnosť, ktorá sa zapísala do pamäti zúčastnených, sa odohrala na Devíne Stretnutie muselo zostať utajené, preto študenti vychádzali z mesta po skupinách v rôznych smeroch a stretli sa až za Bratislavou. Program zostavil Štúr, ostatní ho poznali len čiastočne. Každý z prítomných predniesol báseň, alebo mal prejav a spoločne spievali národné piesne. Na záver zložili prísahu vernosti národu a ku krstným menám si pridali slovanské mená. Štúr prijal meno Velislav už predtým. Po devínskej slávnosti ho používal len zriedkavo. Po skončení lyceálnych štúdií zostal Ľudovít Štúr v Bratislave a plne sa venoval činnosti v Spoločnosti česko-slovanskej. Nadväzoval styky so študujúcimi Srbmi, Poliakmi a Čechmi, a tak šíril myšlienku slovanskej vzájomnosti. Kontakty rozvíjali a zúročili všetci Štúrovi žiaci, vďaka nim prebiehala medzi Slovanmi výmena kníh, učebníc a časopisov. Cez prázdniny Štúr podnikol cestu po Nitrianskej stolici. Všade ho nadšene vítali a jeho národnobuditeľským snahám 7

9 vyjadrovali podporu. Navštívil aj Jána Hollého v Maduniciach. Vďaka účinnej agitácii po vtedajšom Slovensku sa v septembri 1836 prihlásilo na štúdiá do Bratislavy mnoho slovenských študentov. Medzi žiakmi jednotlivých národností vznikalo napätie, ktoré vyústilo do rebélie. Študentské nepokoje sa skončili vyšetrovaním a trestami. Niekoľko dní boli školy zatvorené a vláda zakázala všetky samovzdelávacie spolky a spoločnosti. Ľudovít Štúr však previedol činnosť Spoločnosti do Slovanského ústavu, ktorý založil v roku V tom istom roku sa stal vychovávateľom u významného vyslanca Jána Prónaya v Novohradskej stolici a založil cestovateľský spolok. Štúrovi priatelia na čele s Alexandrom Vrchovským založili tajný spolok Vzájomnosť. V roku 1838 sa rozhodol doplniť si štúdia v Nemecku. Jeho cieľom bol Berlín, kde študoval brat Karol, no pre nedostatok financií sa nakoniec rozhodol študovať v Halle. Cestou sa zastavil v Prahe, kde pobudol niekoľko týždňov. Býval u Pavla Jozefa Šafárika, ktorý mal výrazný vplyv na jeho profesionálne smerovanie. Vypozoroval jeho jazykové i politické nadanie a upriamil ho na tieto študijné odbory, čo bolo neskôr veľmi dôležité pre uzákonenie spisovnej slovenčiny. Šafárik mal dobré kontakty na univerzite v Halle, napísal odporúčanie a Štúr bol na univerzitu prijatý. Študoval u Fridricha Potta, popredného jazykovedca tej doby. Podarilo sa mu získať financie zo špeciálneho študijného fondu určeného pre študentov z Uhorska. Týmto bol finančne zabezpečený počas celého štúdia. Štúr často navštevoval knižnicu a stal sa dozorcom časti jej fondu, ktorá bola vyčlenená ako uhorská knižnica. Sporadicky cestoval po okolí, navštívil Lipsko a Lužice. Zážitky podrobne opísal v cestopise Cesta do Lužíc vykonaná z jara Nadviazal kontakty s predstaviteľmi lužických Srbov, ktorí sa v tom čase usilovali kodifikovať spisovný jazyk. Počas pobytu v Halle sa osobne zoznámil s ukrajinským slavistom Izmailom Ivanovičom Sreznevským, s ktorým sa neskôr stretával aj doma. Cestou zo štúdií sa najprv zastavil v Prahe. Stretol sa so vtedajšími českými vlastencami. Na stretnutiach s nimi sa utvr- 8

10 dzoval v predsavzatiach uchádzať sa o miesto profesora na Katedre reči a literatúry československej, vymôcť si povolenie na vydávanie slovenských politických novín a perspektívne sa uchádzať aj o politickú funkciu poslanca do uhorského snemu. Z Prahy sa vydal do Hradca Králové, aby v rodine Jana Hostivína Pospíšila odovzdal balíček od syna Jaroslava z Prahy. Pospíšilovci vzácnu návštevu zdržali a pripravili bohatý program. Štúr sa ponáhľal domov, ale zapáčila sa mu dcéra Pospíšilovcov, Marie, ktorá bola nielen pekná, ale aj vzdelaná, umelecky nadaná a vychovávaná pre praktický život. Písala básne, prejavovala vlastenecké nadšenie a zápalisto rozprávala o témach, ktoré Štúr dovtedy rozoberal iba v mužskej spoločnosti. Láska k Marii Pospíšilovej ho zaskočila a bránila mu odísť. V jedno ráno sa chvatne vybral na dostavník, spadol zo schodov a zlomil si ruku. Marie ho ošetrovala. Jeho pobyt sa opäť predĺžil. Po návrate do Bratislavy rozmýšľal, že sa s Mariou ožení, ale po niekoľkých ľúbostných básňach jej venoval báseň na rozlúčku. Zvíťazila u neho túžba venovať sa veciam národným. Po návrate zo štúdií spojil Štúr svoju existenciu s Katedrou reči a literatúry československej a s Ústavom reči a literatúry československej. Na Katedre sa snažil získať post zástupcu profesora Palkoviča. Prekážky mu začal robiť gróf Karol Zay, generálny inšpektor evanjelickej cirkvi a škôl v Uhorsku, ktorý vystúpil s myšlienkou spojiť slovenských evanjelikov a maďarských kalvínov, a tak pomaďarčiť všetkých protestantov v Uhorsku. Nemal v úmysle podporovať vzdelávanie v slovanských jazykoch. Proti týmto zjednocovacím snahám sa Štúr postavil jednoznačne a ostro vystupoval proti maďarizácii. Gróf Zay ho vystríhal, aby sa vzdal angažovanosti v slovenských záležitostiach. To ho však neodradilo. V snahe získať post profesora sa zriekol platu a na živobytie si zarábal učením žiakov zo šľachtických rodín. Po dlhých prerokovávaniach na zhromaždeniach evanjelickej cirkvi ho vymenovali za zástupcu profesora Palkoviča. Začal prednášať slovenské dejiny a gramatiku. Gróf Zay sa za jeho politické aktivity pomstil tak, že začal prenasledovať 9

11 Štúrovu rodinu v Uhrovci. Proti Zayovi prichystal Štúr obranný spis Starý i nový věk Slováků, ale kvôli cenzúre ho nemohol vydať. Popri pedagogickej činnosti rozvíjal Štúr redaktorskú činnosť. Prispieval do rôznych periodík. Písal obranné a politické spisy. Publicistická prax v ňom podporovala myšlienku založiť vlastné noviny. Rozmýšľal nad ich názvom, obsahom a hľadal spolupracovníkov. Tri roky potom posielal žiadosti o povolenie vydávať vlastné noviny. V prvej polovici 40-tych rokov maďarskí politici stupňovali nacionálny tlak, pretože vo vznikajúcom národnom hnutí uhorských Slovanov videli ohrozenie svojej mocenskej dominancie. Na jednej strane strach z panslavizmu a na druhej strane úsilie o jazykovú a kultúrnu unifikáciu Uhorska motivovali maďarských radikálov k potláčaniu národnej emancipácie uhorských Slovanov. V tejto situácii hľadali Slováci východisko u cisára. Ľudovít Štúr s Jánom Kollárom a Pavlom Jozeffym pripravili Slovenský prestolný prosbopis, aby zastavili prenasledovanie slovenských národovcov i národný útlak. Na čele s Jozeffym podali Slováci prosbopis na viedenský dvor v júni Kancelár Metternich neriešil skromné požiadavky Slovákov, ale dokument poslal uhorskému palatínovi a ten ho úplne zamietol. Už začiatkom roka 1843 malo evanjelické lýceum a najmä Ústav reči a literatúry československej povesť panslavistického hniezda a Štúr bol považovaný za nenapraviteľného pansláva. Po preskúmaní obsahu prosbopisu generálny konvent evanjelickej cirkvi zakázal Štúrovi prednášať na lýceu a pozbavil ho funkcie námestníka Katedry. Na protest proti tomuto rozhodnutiu odišla časť študentov evanjelického lýcea študovať z Bratislavy do Levoče. Aj po týchto búrlivých udalostiach Štúr zostal v Bratislave, pretože čakal na povolenie vydávať slovenské noviny. Ako nesmierne predvídavý človek tušil príchod revolučných udalostí a noviny považoval za dôležitý zdroj informácii v období zrýchľujúceho sa politického a spoločenského diania. Začiatkom roka 1845 povolenie konečne dostal. 10

12 Slovenskje národňje novini s literárnou prílohou Orol tatránski začali v slovenčine vychádzať 1. augusta Okrem politických aktivít rozvíjal Štúr neustále i ďalšie činnosti. Po ťažkých rozlúčkach s češtinou opustil Kollárovu teóriu všeslovanskej vzájomnosti a už 15. januára 1843 v liste Stankovi Vrazovi do Záhrebu vyhlásil Slovákov za samostatný národ a slovenčinu za spisovný jazyk. V júli 1843 sa na fare u Jozefa Miloslava Hurbana v Hlbokom stretli Štúr, Hodža a Hurban a rozhodli sa uzákoniť spisovnú slovenčinu. Slovenčina na báze stredoslovenského nárečia bola verejne prezentovaná a oficiálne prijatá na zasadnutí spolku Tatrín. Tatrín bol prvý celonárodný kultúrny spolok Slovákov založený z iniciatívy Ľudovíta Štúra v auguste 1844 v Liptovskom Mikuláši. Novinami i dielami Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí a Náuka reči slovenskej pomohol Štúr zvíťaziť novému spisovnému jazyku. Tak sa mu podarilo do revolúcie za Hodžovej pomoci zjednotiť Slovákov v jednom spisovnom jazyku, ku ktorému pritiahol v Čachticiach aj bernolákovcov. Ťažké boje o slovenčinu zviedol s Kollárom a prívržencami češtiny po vydaní Kollárovho spisu Hlasové o potřebe jednoty spisovného jazyka pro Čechy, Moravany a Slováky. Slovenčina v dielach básnikov Janka Kráľa, Andreja Sládkoviča, Sama Chalupku, Jána Bottu a iných zvíťazila už natrvalo. V predrevolučných rokoch sa mu podarilo získať poslanecký mandát na uhorský snem. V októbri 1847 bol zvolený za poslanca uhorského snemu za mesto Zvolen. Stalo sa tak pričinením šľachtica Mikuláša Ostrolúckeho. Rodina Ostrolúckych sa so Štúrom zoznámila v Zemianskom Podhradí u brata Gejzu. Veľkú náklonnosť prejavil Ľudovít Štúr dcére Mikuláša Ostrolúckeho, Adele, ktorá jeho priateľstvo opätovala. Štúr sa poslaneckej úlohy zmocnil vynikajúcim spôsobom. Jeho vystúpenia v perfektnej maďarčine na zasadnutiach uhorského snemu od novembra 1847 do marca 1848 boli nielen revolučnou výzvou za národnú slobodu Slovákov, za uznanie slovenčiny na školách, súdoch a vo verejnom živote, ale 11

13 boli namierené aj proti feudálnemu spoločenskému poriadku, za úplné zrušenie poddanstva, občiansku rovnoprávnosť a demokratické riadenie spoločnosti. Revolučné udalosti na jar roku 1848 sa javili ako prísľub nových národných a sociálnych možností. V uhorskom sneme revolučne naladení poslanci žiadali panovníka o rozšírenie občianskych práv a slobôd. Viedenský dvor ustúpil len maďarským politikom. Bola vytvorená uhorská vláda, čo posilnilo maďarskú nacionálnu politiku. Predstavitelia habsburských Slovanov sa pokúšali vytvoriť plán pre spoločné smerovanie v nových podmienkach. Už v apríli 1848 sa Štúr zúčastnil na rokovaniach o budúcnosti Slovanov, ktoré sa konali vo Viedni a v Prahe. Štúrovci vypracovali a 11. mája 1848 vyhlásili v Liptovskom Mikuláši Žiadosti slovenského národa, v ktorých navrhovali riešenie rovnoprávnosti Slovákov s Maďarmi. Výsledkom politických akcií Slovákov bolo vyhlásenie výnimočného stavu. Cestou z Liptovského Mikuláša sa Ľudovít Štúr dozvedel, že maďarské štátne orgány vydali na neho, Hurbana a Hodžu, zatykač a že mu ide o život. Ešte sa na skok zastavil u staršieho brata Karola v Modre, no pred policajnou eskortou utiekol na poslednú chvíľu. Katolícky farár Ján Galbavý z Jabloňového ho potom pod falošným menom previedol na moravskú stranu, odkiaľ už mal voľnú cestu do Prahy, kde vrcholili prípravy na Slovanský zjazd, ktorý začal v júni 1848 za účasti 350-tich slovanských osobností. Rokovanie zjazdu bolo prerušené pražským povstaním. Štúr sa spolu s ostatnými slovenskými delegátmi zúčastnil v bojoch na barikádach. Po vypuknutí revolúcie odcestoval z Prahy do Záhrebu, kde sa stretol so srbským kniežaťom Michalom Obrenovičom a žiadal ho o materiálnu pomoc pre formujúce sa vojenské jednotky slovenských dobrovoľníkov. Potom sa vrátil do Viedne, kde sa už vyzbrojovali slovenskí dobrovoľníci. S týmto prvým organizovaným slovenským vojskom prešiel v septembri 1848 na Slovensko, aby sa v nastávajúcich mesiacoch zúčastnil na všetkých troch výpravách slovenských dobrovoľníkov. 12

14 Po revolúcii sa Štúr vrátil do rodného Uhrovca, kde sa spamätával zo sklamania, ktoré slovenskému revolučnému pohybu, a najmä jeho vodcom, pripravila cisárska Viedeň. Mal v sebe toľko hrdosti a cti, že odmietol viaceré podradné úradnícke miesta, ktoré mu práve z Viedne ponúkali. Viedeň a cisár ho postavili pod policajný dozor. Márne sa v roku 1850 pokúšal obnoviť vydávanie Slovenských národných novín. Dopadali na neho rodinné údery. V januári roku 1851 zomrel brat Karol, v júli toho istého roku otec. Matka sa presťahovala do Trenčína, kde umrela v roku 1853 a v tom istom roku zomrela na týfus i jeho priateľka Adela Ostrolúcka. Natrvalo prešiel žiť do Modry, kde sa staral o sedem detí svojho brata. Dva dni pred Vianocami v roku 1855 sa vybral na poľovačku do modranského chotára. Pri preskakovaní zasneženej priekopy sa pošmykol a pri páde nešťastne postrelil. Tri týždne sa trápil na posteli a skonal na otravu krvi. Vtedajší lekári mu nedokázali dobre vyčistiť strelnú ranu. Stalo sa tak 12. januára Pochovali ho o štyri dni neskôr na miestnom cintoríne. Takého slávneho pohrebu odvtedy v Modre nebolo. Literárna tvorba Ľudovíta Štúra bola spojená so všetkými jeho aktivitami. Už ako bratislavský študent, v roku 1836 začal písať prvé príležitostné verše. Boli uverejnené v zborníku Plody zboru učenců a v Kuzmányho časopise Hronka. V českom časopise Květy mu uverejnili cyklus básní Dumky večerní. Počas štúdií navštívil kraje lužických Srbov a svoje zážitky opísal v cestopise Cesta do Lužíc vykonaná z jara Cestopis vyšiel v Časopise českého musea v roku Po návrate zo štúdií venoval niekoľko básní rozvíjajúcej sa láske (Vzpomenutí, Rozloučení, Rožehnání), ale jeho verše už ustúpili do úzadia a neskôr sa len sporadicky objavovali v časopisoch. Začal písať polemiky do maďarských novín a časopisov. Pomáhal Palkovičovi redigovať časopis Tatranka, písal do Hurbanovej Nitry. Po návrate z Nemecka musel čeliť maďarizačným útokom. V roku 1841 napísal v staročeštine dielo Starý a nový věk Slováků. Dielo zostalo v rukopise. Odsúdil v ňom maďarský šovi- 13

15 nizmus a hlásil sa k myšlienke štátneho zväzku uhorských národov. Z týchto obranných akcií vzniklo aj po nemecky napísané dielo Die Beschwerden und Klagen der Slaven in Ungarn über die gesetzwidrigen Uebergriffe der Magyaren (Ponosy a žaloby Slovákov v Uhorsku na protiprávne zásahy Maďarov). Dielo bolo vydané anonymne v Lipsku. Jeho cieľom bolo oboznámiť domácu i zahraničnú verejnosť s národnostným útlakom Slovákov. V podobnom duchu bolo vydané dielo Das neunzehnte Jahrhundert und der Magyarismus (Devätnáste storočie a maďarizmus). Po uzákonení spisovnej slovenčiny v roku 1843 začal pracovať na dielach Nárečja slovenskou alebo potreba písaňja v tomto nárečí a Náuka reči slovenskej. V prvom spise zdôvodnil myšlienku zaviesť slovenčinu ako spisovný jazyk a v druhom vypracoval na požiadanie spolku Tatrín jej odbornú sústavu. Obidve diela vyšli v roku Kodifikáciou spisovnej slovenčiny, ako samostatného slovanského jazyka, otvoril široké perspektívy pre kultúrny i politický rozvoj slovenského národa a jeho jazykovedné práce sa stali cenným prínosom do slovenskej jazykovedy. Zavádzanie slovenčiny do života narážalo na odpor u zástancov češtiny a bernolákovčiny. Veľké polemiky vznikli aj vo vlastných radoch najmä o tom, či je vhodný fonetický pravopis. Po dlhých bojoch sa potom zásluhou Michala Miloslava Hodžu a Martina Hattalu ustálil spisovný jazyk, ktorý je v podstate používaný až dodnes. Od augusta 1845 vydával Štúr Slovenskje národňje novini s prílohou Orol tatránski. Do novín napísal desiatky významných úvodníkov, článkov, kritík a polemík. Medzi najznámejšie patrili úvodníky Hlas k rodákom, Čo chceme s novinami našimi, Život národov, Život domáci a pospolitý, Hlas oproti hlasom, Neopúšťajme sa a mnohé ďalšie. V Slovenských národných novinách bola uverejnená aj reč zo snemu. V novinách sa často objavovali články na obranu spisovnej slovenčiny. Po revolúcii písal Ľudovít Štúr do Hurbanových Slovenských pohľadov recenzie o Vozárovi, o Hattalovej gramatike, 14

16 o Obrenovičovcoch, o Puchmajerovom rusko-českom pravopise, o Václavovi Hankovi a iné. V Pohľadoch uverejnil svoj posledný poetický fragment z básne Svatoboj Pieseň Svatobojova na Zobore. O rok neskôr dokončil štúdiu O národních písních a pověstech plemen slovanských. Dielo vyšlo v roku 1853 v Prahe. V tom istom roku vydal knižne zbierku básní Spevy a piesne. Boli to posledné diela vydané za jeho života. My chytili sme sa do služby ducha, a preto prejsť musíme cestu života tŕnistú. Napísal Ľudovít Štúr v liste J. M. Hurbanovi a tieto jeho slová sa vrchovato naplnili. Literatúra: Brtáň, Rudo: Postavy slovenskej literatúry. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, S Encyklopédia slovenských spisovateľov. Zv. 2. Bratislava : Obzor, S Horváth, Pavel: Rodokmeň a osudy rodiny Štúrovcov. Bratislava : Tatran, s. Hučko, Ján: Život a dielo Ľudovíta Štúra. Martin : Osveta, s. Hurban, Jozef Miloslav: Ľudovít Štúr : rozpomienky. Bratislava : Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, s. Juríček, Ján: Ľudovít Štúr. Bratislava : Tatran, s. Listy Ľudovíta Štúra I III. / edit. J. Ambruš. Bratislava : SAV, Listy Ľudovíta Štúra IV. /edit. V. Matula. Bratislava : Národné literárne centrum, s. Ľudovít Štúr 170. výročie narodenia : výberová personálna bibliografia. Zvolen : Okresná knižnica, Vlastivedné múzeum, s. 15

17 Matisková, Elena: Ľudovít Štúr a Zvolen : výberová personálna bibliografia. Zvolen : Krajská knižnica Ľ. Štúra, s. Maťovčík, Augustín: Ľudovít Štúr : kalendárium života a diela Námestovo: Informačné centrum, Martin : Slovenská národná knižnica, s. Maťovčík, Augustín Šimková, Ľudmila: Ľudovít Štúr : biografické kalendárium a personálna bibliografia. Martin : Slovenská národná knižnica, s. Mihalkovičová, Beáta: Ľudovít Štúr : život a pamätné miesta. Bratislava : Dajama, s. Ormis, Ján V.: Bibliografia Ľudovíta Štúra. Martin : Matica slovenská, s. Pavúková, Oľga: Pamätnica Roka Ľudovíta Štúra : 12. januára januára Modra : Múzeum Ľudovíta Štúra, s. Ruttkay, Fraňo: Ľudovít Štúr ako novinár. Praha : Novinář, s. Slovenský biografický slovník. Zv. 5. R Š. Martin : Matica slovenská, S Sojková, Zdenka: Skvitne ešte život : kniha o Ľudovítovi Štúrovi. Bratislava : Obzor, s. Štúr, Ľudovít: Reči a state. Bratislava : Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, s. Válek, Igor Pavúková, Oľga: Pamätnica Roka Ľudovíta Štúra Martin : Matica slovenská, s. 16

18 3. Ľudovít Štúr a Zvolen Zvolen patrí k mestám, ktoré sú natrvalo spojené s menom Ľudovíta Štúra. Pričinila sa o to zvolenská mestská rada v revolučných rokoch prvej polovice 19. storočia, keď zvolila Štúra za poslanca mesta Zvolen na uhorský snem. Získať poslanecký mandát a vystúpiť na uhorskom sneme bolo jedno z predsavzatí Štúrovho celkového cieľavedomého programu pozdvihnúť slovenský národ. Svoje politické ciele verejne načrtol už v roku 1840 na rokovaniach s českými a slovenskými vlastencami, keď sa zo štúdií v Halle zastavil v Prahe. Jeho snahou v nasledujúcich rokoch bolo: 1. získať profesúru na evanjelickom lýceu v Bratislave, aby mohol vplývať na mládež; 2. vydávať slovenské politické noviny, aby mohol vplývať na verejnosť; 3. získať poslanecký mandát, aby mohol hájiť záujmy slovenského ľudu. Tieto predsavzatia sa mu podarilo postupne realizovať. V septembri 1840 sa opäť stal zástupcom profesora Palkoviča na Katedre reči a literatúry československej. Pre panslavizmus mu v októbri 1843 zakázali prednášať. Viac sa venoval publicistickej práci. Vyvrcholením jeho snáh bolo vydávanie Slovenských národných novín. Povolenie dostal v roku O získanie poslaneckého mandátu sa usiloval od roku Vyplýva to z listov českému vlastencovi J. V. Staňkovi z roku 1842, kde medzi iným píše: Naši vlastenci na tom silne pracujú, aby som bol vyslaný na snem. Nie sú známe mená vlastencov ani spôsob, akým by sa to malo dosiahnuť. Dlhoročná snaha bola korunovaná úspechom až v roku 1847, keď sa Štúrovi podarilo získať poslanecký mandát. V tom období už bol na funkciu poslanca dobre pripravený. Od začiatku roku 1847 sa vo svojich úvodníkoch Nárady na zlepšenie stavu našej krajiny, Kde 17

19 leží naša bieda alebo Naše nádeje a žiadosti k nastávajúcemu snemu v Slovenských národných novinách zaoberal aktuálnou vnútropolitickou problematikou, pričom brojil proti feudálnym vzťahom zemepán poddaný, volal po zrušení urbára, aby sa ľud stal slobodným a žiadal, aby sa mestám poskytlo na sneme patričné miesto. 21. septembra 1847 v Bratislave napísal Ľudovít Štúr oficiálnu žiadosť adresovanú zvolenskej mestskej rade, ktorou sa uchádzal o miesto poslanca. Urodzená a vysoko ctená mestská rada, milostiví páni... Teda uchádzam sa k ušľachtilej rade slobodného mesta Zvolena s tou poníženou prosbou, aby ste ma týmto krásnym pozvaním a súčasne vašou vysoko váženou dôverou poctili a za svojho vyslanca na budúci krajinský snem milostive vymenovať ráčili. Slovo môjho sebavedomia mi nahovára, že budem schopný vyhovieť tejto významnej úlohe, súčasne zadosť učiniť dôvere vo mne skladanej... Zo všetkých síl o to sa budem snažiť, aby som si zaslúžil dôveru slobodného kráľovského mesta Zvolena... Týmto ponižujúc sa do milostivej priazne slobodného kráľovského mesta ostávam s úctou... BEŇOVSKÝ, Jozef. História. In: Viera VANÍKOVÁ, ed. Zvolen. Martin: Granus, 1993, s Žiadosť bola napísaná úhľadným rukopisom v maďarčine s podpisom Lajos Stur, redaktor Slovenských politických novín. Štúr sa pri písaní žiadosti jednoznačne chcel vyhnúť akémukoľvek riziku, ktoré by mohlo znamenať jeho nezvolenie. Maďarčina bola úradným jazykom a slovíčko národné v názve novín úmyselne nahradil diplomatickým politické. Žiadosť napísal Štúr zrejme po konzultáciách s Mikulášom Ostrolúckym. Mikuláš Ostrolúcky bol šľachtic, majiteľ panstva Ostrá Lúka, sudca kráľovskej tabule v Pešti, bývalý podžupan s titulom zaslúžilý vyslanec Zvolenskej stolice. Z jeho titulov a funkcií vyplýva, že mal vysoké postavenie, veľký vplyv a dôležité slovo pri riešení mnohých otázok týkajúcich sa župy. Poznal slobodné kráľovské mesto Zvolen a jeho predstaviteľov. Pravdepodobne 18

20 dokázal ovplyvniť zvolenských mešťanov a dosiahnuť zvolenie Štúra za poslanca na uhorský snem. Konkrétna voľba vyslanca sa konala 30. októbra Zasadnutie rady a voľby riadil zvolenský richtár a hlavný radca Samuel Strešenický. Predsedajúcemu bol známy fakt, že sa predstavitelia mestskej rady nedohodli na osobe zástupcu na snem, preto vystúpil s návrhom, aby Zvolenčania na snem vyslali dvoch zástupcov. Jeden by zastával Slovákov, druhý stanoviská v meste žijúcich Maďarov a maďarónov. Po vystúpení mestského pokladníka Rotha, ktorý tento návrh nepodporil s odôvodnením, že stav mestskej pokladnice volenie a vypravenie dvoch vyslancov na krajinský snem nedovoľuje, sa rozhodlo, že bude v tajných voľbách zvolený len jediný zástupca. Skôr však, ako sa začali voľby, na návrh farára Jozefa Kozáčka prečítali list Ľudovíta Štúra. Hoci sa o Štúrovi vedelo, že je pansláv, slovensky cítiaca väčšina mestskej rady ho tajným hlasovaním zvolila za vyslanca na krajinský snem v Bratislave. Ľudovít Štúr dostal takto možnosť a príležitosť bojovať za národné a sociálne práva slovenského národa v najvyššom zákonodarnom orgáne Uhorska. Výsledok voľby privítalo na zvolenskom námestí zhromaždené občianstvo hlasným prejavom súhlasu a radosti. Tu prečítali aj toto rozhodnutie zvolenskej mestskej rady: Poverujúca listina, ktorá bola vydaná pánovi Ľudovítovi Štúrovi slobodným kráľovským mestom Zvolenom... Berúc do ohľadu vernosť urodzeného pána Ľudovíta Štúra oproti vysokému panovníckemu rodu, ako aj jeho horlivosť v napomáhaní všeobecného blaha, dôverujúc jeho vernej a užitočnej pracovitosti spojenej s osvedčenou obratnosťou, zvolili sme ho, vyslali ako svojho poslanca na vyše označené zasadanie, a to jednako hlasovacím vplyvom, vôľou členov vnútornej i vonkajšej rady. Dávajúc a dovoliac mu, ako takto zvolenému nášmu krajinskému poslancovi, úplnú moc, aby tam skutočne bral účasť na poradách konajúcich sa s cieľom zvyšovania blahobytu vlasti. Dané 30. októbra 1847 z nášho vo Zvolene vydržiavaného zasadania! 19

21 BEŇOVSKÝ, Jozef. História. In: Viera VANÍKOVÁ, ed. Zvolen. Martin: Granus, 1993, s. 65. Štúrovu kandidatúru podporili už spomínaný Mikuláš Ostrolúcky, zvolenský katolícky kňaz Jozef Kozáček, prívrženec národného zjednocovacieho pohybu, neskorší spolupracovník štúrovcov a národne orientovaní Zvolenčania Juraj Bánik a Ľudovít Lange. Jozef Miloslav Hurban vo svojich spomienkach o Bánikovi a Langem hovorí ako o národne cítiacich a uvedomelých meštianskych synoch. Ľudovít Štúr sa poslaneckej úlohy zmocnil vynikajúcim spôsobom. Jeho päť vystúpení na zasadnutiach uhorského snemu od 17. novembra 1847 do 13. marca 1848 sa stalo plamennou revolučnou výzvou za národnú slobodu Slovákov, za uznanie slovenčiny na školách, súdoch a vo verejnom živote. Vo svojich rečiach sa húževnato dožadoval zrušenia poddanstva, mieril proti feudálnemu spoločenskému poriadku, za občiansku rovnoprávnosť, dožadoval sa revolučných premien v oblasti výroby a zasadzoval sa za nové demokratické práva slovenského národa. Jeho snemové reči boli predzvesťou blížiaceho sa revolučného pohybu. Prvá reč Ľudovíta Štúra na uhorskom sneme 17. novembra 1847: My chceme slobodu; to je náš cieľ a naša svätá túžba. Keď ale slobodu chceme, dajme slobodu tomu, kto ju vždy zastával, usaďme slobodu tam, kde bolo jej miesto a prítulok, keď ju v krajine utisli a zo všetkých kútov vyhnali. Pozrimeže len do stredného veku: kde sa tam rozvíjala a kde sa zachovala sloboda, keď nie v mestách? Ak teda ju chceme napomôcť, dajme mestám politické práva tým viac, že ich oni mali a len po nepravde o ne prišli. Ale sa hovorí, že u nás slobody dosť, na to ale odpovedám, že áno, bolo jej dosť, a až mnoho zemianskej, ale opravdivej ľudskej veľmi málo. Všetko naše usporiadanie o tom svedčí. Keby mestá boli väčšie slobody a politické práva ubezpečené mali, nikdy by sa ani ľud nebol tak utlačil, nikdy 20

22 by do takého rabského jarma nebol upadol; zemianstvo si ale všetko privlastnilo a pritiahlo a nebolo nikoho, kto by prevahu, premoc a prestupky zemianstva bol obmedzoval a v slušných hraniciach držal. Politické práva miest ja i z tej pohnútky ďalej zastávam, že s politickými právami sú i meštianske práva a prisluhovania spravodlivosti v tuhom spojení. Kto tamtie má, má i znamenitejšie meštianske práva a inakšie sa mu ako druhému spravodlivosť prisluhuje. Dokazuje to celý beh nášho pravdovstva a prisluhovania spravodlivosti. I z tohto teda ohľadu žiadam, aby sa politické práva rozšírili a tým, ktorí ich už mali, navrátili. ŠTÚR, Ľudovít. Reči a state. Bratislava: SVKL, 1953, s Uprostred námestia vo Zvolene sa dodnes nachádza meštiansky dom, v ktorom zasadala mestská rada a kde zvolili Ľudovíta Štúra za svojho vyslanca na uhorský snem. Udalosť pripomína i pamätná tabuľa s portrétom Ľudovíta Štúra a s textom: Z tohto mestského domu roku 1847 mestom Zvolenom vyslaný bol na uhorský snem Ľudovít Štúr, národný buditeľ, vychovávateľ, novinár, ktorý tam do revolúcie 1848 demokraticky hájil práva mešťanov, neohrozene sa boril za oslobodenie poddaného ľudu slovenského. Naspäť cesta nemožná napred sa ísť musí. (Príloha s. 89). V priľahlom parku námestia sa nachádza dôstojný pomník Ľudovítovi Štúrovi s jeho bustou v nadživotnej veľkosti. Busta je dielom akademického sochára Jána Kulicha. Mesto Zvolen je právom hrdé na štúrovské tradície. Jeho meno nesie knižnica, gymnázium a vysokoškolský domov mládeže. V meste sa pravidelne usporadúvajú celoslovenské súťaže Štúrov Zvolen súťaž v rétorike a Štúrovo pero novinárska súťaž stredoškolákov a vysokoškolákov. 21

23 Literatúra: Beňovský, Jozef: História. In: Vaníková, Viera: Zvolen : monografia k 750. výročiu obnovenia mestských práv. Martin : Granus, S Bob, Jozef: Poslanecký mandát. In: Bob, Jozef: Štúrovci. Bratislava : Atrakt, S Dubnický, Jaroslav: K problematike verejnej a politickej činnosti Ľudovíta Štúra v rokoch In: Ľudovít Štúr : život a dielo Bratislava : SAV, S Gajdoš, Milan: K 140. výročiu zvolenia Ľ. Štúra za poslanca Zvolena. In: Vpred. Roč. 28, č. 44 ( ), s. 6. Gajdoš, Milan: Poslanec na uhorský snem. In: Osvetová práca. Roč. 37, č. 23 (1987), s Hučko, Ján: Poslancom na uhorskom sneme. In: Hučko, Ján: Život a dielo Ľudovíta Štúra. Martin: Osveta, S Katina, Ľudovít: Slnečné ráno. Zvolen : Knižnica Štúrovho hlasu, s. Kokavcová, Margita: Cesta Ľudovíta Štúra k poslaneckému mandátu. In: Zborník príspevkov zo seminára k 170. výročiu narodenia Ľudovíta Štúra. Zvolen : Vlastivedné múzeum, S Miľanová, Ľubica: Ľudovít Štúr a Zvolen. In: Matisková, Elena: Ľudovít Štúr a Zvolen. Zvolen : Krajská knižnica Ľ. Štúra, S Petrovský Karol: Ľudovít Štúr v uhorskom sneme. In: Historická revue. Roč. 15, č. 1 (2004), s Štúr, Ľudovít: Dielo II. Bratislava : Tatran, s. Štúr, Ľudovít: Reči a state. Bratislava : Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, s. Zborník príspevkov zo seminára k 170. výročiu narodenia Ľudovíta Štúra. Zvolen : Vlastivedné múzeum, s. 22

24 4. Štúrovci zvolenského a krupinského regiónu Štúrovci tvorili hlavný prúd slovenského národného hnutia v prvej polovici 19. storočia, nazvaný podľa jeho najvýznamnejšej osobnosti, Ľudovíta Štúra. Formoval sa v 30-tych a 40- tych rokoch na evanjelickom lýceu v Bratislave. Študovali tu príslušníci slovenskej, nemeckej, maďarskej, ale aj českej, srbskej a chorvátskej národnosti. Pri lýceu, ktoré vychovávalo budúcich kňazov, vznikla v roku 1803 Katedra reči a literatúry československej. V 20-tych rokoch sa na pôde lýcea rozvíjalo spolkové hnutie, ktorého cieľom bolo vzdelávanie v národnej reči a literatúre. Tak vznikla Spoločnosť česko-slovanská, v ktorej sa združovali slovenskí študenti. V 30-tych rokoch získal Štúr vedúce postavenie v spoločnosti. Študenti organizovali slávnosti na počesť významných historických udalostí. Pamätnou sa stala utajovaná vychádzka na Devín v roku Spoločnosť sa predstavila širšej verejnosti literárnymi prácami svojich členov pod názvom Plody zboru učenců řeči československé prešpurského. V tom istom roku vláda zakázala všetky študentské spoločnosti. Ďalšiu činnosť štúrovcov označila maďarská tlač za protištátnu a na základe vykonštruovaných obvinení prebiehalo vyšetrovanie. Štúr bol koncom roku 1843 zosadený z funkcie námestníka Katedry. Na protest proti tomuto rozhodnutiu odišli najhorlivejší prívrženci Štúra do Levoče. Štúrovci sa nenechali zlomiť a už v roku 1844 si založili celonárodný spolok Tatrín, ktorého cieľom bolo rozširovať duchovný život Slovákov. Vznikali ďalšie kultúrne ustanovizne, ochotnícke divadlá, čitateľské krúžky, nedeľné školy, spolky miernosti a iné. Postupnými zmenami chceli štúrovci zlepšovať sociálne a kultúrne pomery, posilňovať pocit ľudskej dôstojnosti a sebavedomie neprivilegovaných vrstiev, vzbudzovať ich záujem o veci verejné, a tak klásť základy občianskej spoločnosti. Zá- 23

25 roveň tým posilňovali národnú spolupatričnosť a hrdosť. Podporovali všetky snahy Ľudovíta Štúra. Iniciovali Slovenský prestolný prosbopis, ktorý môžeme považovať za prvé reprezentatívne politické vystúpenie Slovákov. Podobne ako maďarské reformné hnutie, na čele s Lajossom Kossuthom, požadovali zrušenie poddanstva, šľachtických privilégií a súdov, zaistenie občianskej rovnosti. Na rozdiel od neho však žiadali zastaviť maďarizáciu, uznať Slovákov za národ, uplatniť slovenčinu v nižšom školstve, úradoch a v cirkvi. V 40-tych rokoch na čele so Štúrom kodifikovali spisovnú slovenčinu a uprednostnili trpezlivú každodennú prácu a osvetu pred radikálnymi postojmi. Zaslúžili sa o vznik slovenskej hymny, vlajky a znaku. Založením Slovenských národných novín vyvolali nevídanú verejnú výmenu názorov. Počas revolúcie v rokoch iniciovali všetky významné slovenské politické aktivity. Záruku literárneho rozvoja videli v zdravom jadre slovenského ľudu. Opierali sa o ľudovú slovesnosť. Medzi predstaviteľov národného hnutia vo zvolenskom a krupinskom regióne, ktorí spolupracovali so Štúrom, podporovali a šírili jeho myšlienky a zaslúžili sa o jeho zvolenie za poslanca na uhorský snem patrili: Juraj Bánik, Karol Braxatoris, Benjamín Pravoslav Červenák, Mikuláš Štefan Ferienčík, Samuel Ferjenčík, Adam Kardoss, Jozef Kozáček, Ján Kučera, Karol Kuzmány, Daniel Maróthy, Samuel Medvecký, Mikuláš Ostrolúcky, Ján Alexander Rotarides, Andrej Sládkovič a Samuel Dobroslav Štefanovič. 24

26 Juraj BÁNIK notár, historik, publicista ( ) Aktívne zasahoval do národného, spoločenského a kultúrneho života vo Zvolene. Jeho národné cítenie sa výrazne prejavilo v roku 1847, kedy sa pričinil o zvolenie Ľudovíta Štúra za poslanca na uhorský snem za slobodné kráľovské mesto Zvolen. Narodil sa 15. mája 1818 vo Zvolene. Pochádzal zo zemianskeho rodu. Jeho otec Pavel Bánik, mäsiarsky majster z Turieho Poľa, sa priženil do Zvolena. Matka Zuzana, rodená Gráffová, bola Zvolenčanka. Juraj mal dvoch súrodencov, staršieho brata Jána a mladšiu sestru Zuzanu. Ľudovú školu navštevoval v rodisku. Od roku 1828 študoval na Evanjelickom a. v. dištriktuálnom gymnáziu v Banskej Štiavnici. Právnické vzdelanie nadobudol na evanjelickom kolégiu v Prešove. Tu sa stal členom výboru a zapisovateľom Slovanského spolku. Už počas štúdií sa stal uvedomelým a národne cítiacim, čo ovplyvnilo celý jeho nasledujúci život. Po štúdiách pôsobil ako advokát v Banskej Štiavnici a vo Zvolene. Bol členom mestskej rady vo Zvolene a 30. októbra 1847 sa zúčastnil historického zasadania voľby poslanca na uhorský snem za mesto Zvolen. V niektorých prameňoch sa mu pripisuje autorstvo zápisnice zo zasadania. Spolu s katolíckym kňazom Jozefom Kozáčkom a mešťanom Ľudovítom Langem sa jednoznačne postavili za zvolenie Ľudovíta Štúra za poslanca na uhorský snem. Po revolúcii 1848 sa natrvalo usadil vo Zvolene a tu našiel aj stále zamestnanie. Pôsobil ako advokát, mestský hlavný notár a mešťanosta. Vo veku 33 rokov sa oženil s Emíliou Kellnerovou, dcérou klobučníckeho majstra Samuela Kellnera 25

27 z Banskej Bystrice. Narodilo sa im päť detí. Dospelosti sa dožili len tri. Ako hlavný notár mesta si získal všeobecné uznanie. Jeho stopy notára nachádzame v archíve mesta, no doteraz neboli podrobne zmapované. V rokoch bol Juraj Bánik dozorcom Evanjelického a. v. cirkevného zboru vo Zvolene. Túto funkciu vždy zastávali vplyvní a uznávaní mešťania. Medzi jeho blízkych známych a priateľov patrili Karol Kuzmány, Jozef Kozáček a mnohí iní národovci. Juraj Bánik bol v úzkom priateľskom styku s Andrejom Sládkovičom. Patril k osobnostiam mesta, ktoré po niekoľko desaťročí priamo i nepriamo ovplyvňovali hospodársky, kultúrny a národný život vo Zvolene. Bánikovo slovenské národné uvedomenie a kultúrna aktivita boli dobre známe širokej verejnosti. Takmer vždy hovoril po slovensky, hoci vedel veľmi dobre maďarsky a nemecky. Privítal memorandové a matičné snaženie, podporoval slovenskú vedu, noviny i kníhtlač. Angažoval sa aj neskôr pri zakladaní továrne na výrobu plechu a železa Union vo Zvolene. Zomrel v pokročilom veku ako 83-ročný. Pochovaný bol vo Zvolene na starom cintoríne za hradbami mesta. Na náhrobnom kameni, ktorý je v zbierke Lesníckeho a drevárskeho múzea vo Zvolene, bolo vyryté: Tu spočíva Juraj Bánik, advokát, hlavný notár slobodného a kráľovského mesta Zvolen 17-eho mája septembra Rodisku slúžil cez štyridsaťpäť liet. Vždy snažne zbožne žil to bol jeho svet. Text je napísaný po slovensky, čo v čase maďarizácie bolo zriedkavé. Dátumy narodenia a úmrtia nie sú uvedené správne. Podľa zápisov z matrík zvolenskej evanjelickej a. v. cirkvi sa Juraj Bánik narodil 15. mája 1818 a zomrel 4. septembra Jeho rodiskom i miestom posledného odpočinku je mesto Zvolen. Celý život sa venoval histórii. Ako notár mal možnosť nahliadnuť do vzácnych archívnych tlačí (napr. do privilégií z pr- 26

28 vej polovice 13. storočia). Osvojil si mnohé fakty, ktoré postupne spracovával do rôznych článkov. Svoje práce uverejňoval v slovenských časopisoch v Národnom kalendári a v Obzore. Jeho Dopisy zo Zvolena sa medzi čitateľmi stali veľmi obľúbenými. V Národnom kalendári uverejnil v r obsiahlu štúdiu o dejinách Zvolena Slobodné a kráľovské mesto Zvolen (opis historicko-topografický). Je to prvá po slovensky napísaná štúdia o meste. Štúdia mala veľmi dobrý ohlas. Prácu potom rozšíril do samostatnej monografie, ktorá vyšla pod rovnakým názvom Slobodné a kráľovské mesto Zvolen v Martine v r V tom čase patrila medzi ojedinelé a vzácne monografické diela. Materiál, ktorý zozbieral, bol podkladom Terézii Vansovej pre napísanie historického románu Kliatba. Prispieval článkami do slovenských novín a časopisov. Ešte aj po jeho smrti vyšli v Časopise muzeálnej slovenskej spoločnosti ním zozbierané príslovia, porekadlá a výrazy. Zo spomienok Jozefa Miloslava Hurbana: V časoch štúrových boli dvaja mladoni vyšších letov medzi mnohými meštianskymi synkami, ktorí cítili v hrudi šľachetnej tiaž a bremä, čo tlačili celý národ, vypuklé to postavy silných dvoch charakterov i menujem ich, neznajúc, či im neuškodím v očiach malicherných, lacných patriotov, vediac však, že ich mená o toľko viacej ctené budú od prítomného i budúceho pokolenia národa nášho, boli to mladí šuhaji Ďorď Bánik a Lange. Títo horeli túžbou po pozdvihnutí hlasu menom národa utláčaného pred krajinou. HURBAN, Jozef Miloslav. Ľudovít Štúr. Rozpomienky. Bratislava : SVKL, 1959, s Literatúra: Biografický lexikón Slovenska. Zv. 1. A B. Martin : Slovenská národná knižnica, S

29 Encyklopédia Slovenska. Zv. 1. A D. Bratislava : Veda, S Gajdoš, Milan: Dejepisné čriepky zvolenské. Zvolen : Technická univerzita, S Gajdoš, Milan: Juraj Bánik autor prvej monografie o Zvolene. In: Zvolen v regionálnej historiografii : zborník zo seminára. Zvolen : Lesnícke a drevárske múzeum, S Gajdoš, Milan: Juraj Bánik. In: Kultúrny mesačník. Roč. 10, č. 2 (1986), s G. K.: Ľudovít Štúr ako poslanec za Zvolen. In: Kultúrny mesačník Zvolen. Roč. 9, č. 10, (1985), s. 16. Matisková, Elena: Literárne osobnosti mesta a okresu Zvolen. Zvolen : Krajská knižnica Ľ. Štúra, 2008 S Žilák, Ján: Genealógia rodu zvolenského mestského notára Juraja Bánika. In: Zvolen : zborník príspevkov z vedeckých konferencií. Zvolen : Mesto Zvolen, S

30 Karol BRAXATORIS evanjelický kňaz, básnik, náboženský spisovateľ ( ) Zástanca štúrovskej spisovnej slovenčiny Karol Braxatoris patril k rozvetvenému rodu Braxatorisovcov, z ktorého sa viacerí zapísali do našej histórie. Najznámejší z nich bol mladší Karolov brat, básnik Andrej Sládkovič. Karol Braxatoris sa narodil 18. októbra 1806 v Krupine. Otec Ondrej (v niektorých literárnych prameňoch uvádzaný ako Andrej) bol krupinským učiteľom a organistom a venoval sa aj literárnej tvorbe. Matka Terézia, rodená Bartolomeidesová, pochádzala zo vzdelanej učiteľskej a zemianskej rodiny. Mali spolu štrnásť detí. Karol bol najstarší. Matka v roku 1832 zomrela a otec sa druhýkrát oženil. Vzal si za manželku Alžbetu Kellnerovú, s ktorou mal ešte tri deti. Do školy chodil Karol Braxatoris v Ladzanoch a v Krupine, kde začal študovať na katolíckom piaristickom gymnáziu. K rodnému mestu i k rodnému domu mal silný citový vzťah. V roku 1824 im vyhorel dom. Chránil ho s nasadením vlastného života. Zo štipendia dal potom otcovi 50 zlatých na jeho opravu. V gymnaziálnych štúdiách pokračoval v Lučenci a v Banskej Štiavnici. Teológiu študoval v Bratislave a v Jene v Nemecku. Po štúdiách sa stal evanjelickým farárom na nemeckej fare v Beržéni (Borzsony) v dnešnom Maďarsku. V cudzom neslovanskom prostredí pôsobil sedem rokov. V máji 1836 sa presťahoval do Hontianskych Tesár, kde pôsobil až do svojej smrti. Tu spolu s manželkou Emíliou, rodenou Dobákovou, vychovávali svoje potomstvo a tridsaťtri rokov usmerňoval kultúrny, náboženský i spoločenský život malej hontianskej obce. Revolúcie v rokoch sa nezúčastnil, ale stretával sa s jej účast- 29

31 níkmi a podľa svojich možnosti pomáhal uväzneným revolucionárom, najmä Jankovi Kráľovi a Jánovi Rotaridesovi, ktorých navštívil vo väzení. Po revolúcii venoval všetky sily literárnej tvorbe. V posledných rokoch života sa napriek ubúdajúcim silám snažil dokončiť svoje diela. Dňa 12. mája 1869 v Hontianskych Tesároch ukončil svoj pracovitý a plodný život. Pochovali ho na miestnom cintoríne. Začiatky jeho literárnej tvorby spadajú do študentských čias. Prvá väčšia zachovaná práca je veršovaný cestopis Východ z Púchova aneb vypsání pravdivého vyjití a cesty Ondřeja Furdíka mazalanského mistra. Báseň sa zachovala v rukopise. V Kuzmányho Hronke uverejnil veršovanú epickú skladbu Osud, aneb Oleg vévoda ruský (1838), inšpirovanú Puškinom. Túto skladbu pokladá slovenská literárna história za prechod od klasicizmu Jána Hollého k štúrovskému romantizmu. Báseň pripomínala slávne časy Ruska a posilňovala slovanskú vzájomnosť i slovenské národné povedomie. Slovanská myšlienka ešte výraznejšie vystúpila v básni Chvála Slovanů. Po óde Chvála Slovanů (1842) a niekoľkých cirkevných piesňach v Zpěvníku evanjelickom (1842) sa básnicky odmlčal. Vydával náboženské príručky, ktoré vychádzali vo viacerých vydaniach a uverejňoval správy a články, týkajúce sa väčšinou Hontu. Po revolúcii sa venoval náboženskej spisbe. Jeho najrozsiahlejším dielom je Nová evanjelická postilla na všetky epištolské texty. Je to zbierka kázní, ktorá má 640 strán. Vydanie knihy ho finančne takmer zruinovalo a podlomilo mu zdravie. Okrem literárnych a náboženských prác napísal aj učebnicu dejín pre evanjelické školy Všeobecná história Uher pre školy. Karol Braxatoris bol zástancom Ľudovíta Štúra a jednoznačne sa priklonil k štúrovskej slovenčine. Znepokojovala ho postupujúca maďarizácia a národný útlak Slovákov. Pozorne sledoval jazykové boje na Slovensku a po vydaní polemického spisu proti štúrovskej slovenčine Hlasové o potřebe jednoty spisovného jazyka pro Čechy Moravany a Slováky (Praha 1846), ktorý zostavil Ján Kollár, napísal článok Slovenský ohlas 30