Isidorova XI. kniha Etymológií a antická medicína

Transkript

1 Isidorova XI. kniha Etymológií a antická medicína Známy, pôvodom chorvátsky historik medicíny, M. Grmek rozlišoval tri druhy historiografie medicíny, vedeckú (iatrocentristickú), historickú (sociologickú alebo filologickú) a filozofickú. 1 Pri dnešnom poklese znalostí klasických jazykov je len pochopiteľné, že veľká časť súčasných historikov antickej medicíny patrí skôr do filologického smeru. 2 Napriek tomu o Isidorovi zo Sevilly ( ), autorovi diela, ktoré je založené na filologickom výklade odborných termínov, sa v najnovších dejinách antickej medicíny od V. Nuttona, iného známeho súčasného historika medicíny, nachádza len veľmi stručná zmienka. 3 Etymologiae sú široko koncipovaným súhrnom vtedajších znalostí, ktorý bol vytvorený excerpovaním z mnohých diel, hoci často len sprostredkovane. 4 Isidor je teda kompilátor, ktorý cudzie výroky mieša so svojimi (Conpilator, qui aliena dicta suis praemiscet), ako sám trefne definuje kompilátora (Etym. X,44). Keď Isidor pri ich písaní čerpal vo veľkom množstve z predchodcov, tak potom neskôr sa sám stal zdrojom pre nasledovníkov. Vzhľadom na rozsah diela, ktoré predstavuje množstvo systematicky spracovaných informácií a spôsob spracovania, ktoré má podobu stromu a teda formu databázy, získal Isidor novú úlohu v súčasnosti, stal sa patrónom počítačov, programátorov a používateľov internetu a internetu vôbec. 5 Dve knihy Etymológií sa venujú lekárskej tematike, IV. 6 a XI. Vzťah Isidora a medicíny sa väčšinou posudzuje práve na základe jeho IV. knihy, ktorá sa zaoberá chorobami, teda vyslovene medicínou. Keď IV. kniha nestála za dlhšiu zmienku v dejinách medicíny, o to viac to platí o XI. knihe, ktorá s vlastnou medicínou, resp. s liečením a chorobami, súvisí len málo. 1 Por. Grmek, M. D.: Einführung. In: Die Geschichte des medizinischen Denkens Antike und Mittelalter. M. D. Grmek (vyd.). München 1996, str D. Gourevitch dokonca napísala, že dejiny medicíny buď budú filologické alebo nebudú vôbec, pretože filológia je štúdium textov, či už antických, moderných alebo súčasných, pretože filológia učí čítať správne, s porozumením, chápať všetko, čo bolo napísané a taktiež všetko, čo hovorí pacient lekárovi. Por. Le nozze del medico e di filologia. Medicina nei Secoli, 10, 1998, str , citácia str Por. Nutton, V.: Ancient medicine, London New York 2004, str O Isidorovi a jeho Etymológiách pozri úvodné štúdie prekladov Etymológii, hlavne k prvému zväzku J. Kalivoda: Isidor ze Sevilly a jeho pravda slov. Pokorná služba svobodných umění. In: Isidor ze Sevilly Etymologiae I-III. Praha 2000, str Por. Portál S. Isidora 6 Isidor ze Sevilly: Etymologie IV. Praha 2003.

2 Z hľadiska obsahu, t.j. lekárskych poznatkov, hrá teda Isidor v dejinách medicíny malú rolu, keď však opúšťame obsah a venujeme sa literárnej forme, získava na význame. 7 Isidor zhrnul vtedy známe poznatky z rôznych oblastí vedy a života na základe jazykového pôvodu ich termínov a pokračoval tak v antickej tradícii, jednak encyklopedickej a jednak etymologickej. Obe mali zastúpenie aj v oblasti medicíny. V prvej je pokračovateľom diela De medicina (O lekárstve) rímskeho autora Celsa (1. st. po Kr.) 8, ktoré tvorilo pôvodne časť veľkého encyklopedického diela Artes (Vedy) a Rufa z Efesu (okolo 100 po Kr.), ktorý je autorom spisu De corporis humani partium apellationibus (O pomenovaniach častí tela). 9 Rufus predstavuje prvú učebnicu anatómie v antike, spis je však zoznamom pomenovaní, ktorý neobsahuje ich jazykový pôvod. Spomenúť treba ešte, že pri opise sa riadil systémom a capite ad calcem, teda od hlavy po pätu, tento systém sa stal bežným v antike a použil ho aj Isidor v XI. knihe pri opise tela ako aj v IV. knihe pri vymenúvaní chorôb. Etymologická tradícia v medicíne je prítomná u Galéna ( po Kr.), ktorý v svojom obsiahlom diele 10 niekedy uvádza aj etymológiu termínu, pokračuje v nej Caelius Aurelianus (okolo r. 400 po Kr.), ktorý v svojom diele De morbis acutis et chronicis (O akútnych a chronických chorobách) tak činí pred názvom väčšiny chorôb. 11 V Isidorovom spise Etymologiae etymologická tradícia vrcholí a stáva sa základným princípom celého diela, formou myslenia, ako sa vyjadril E. Curtius. 12 Dôležité postavenie v medicíne má Isidor z hľadiska transferu poznatkov, t.j. nového trendu v historiografii medicíny, ktorý si všíma preberanie, kreatívnu transformáciu a rozširovanie lekárskych poznatkov z predošlých etáp vývoja. V medicíne smeroval tento proces v skratke z Alexandrie do Salerna 13 alebo ináč povedané z Atén cez Alexandriu do Bagdadu a Toleda 14 a sevillský biskup Isidor stojaci na rozhraní dvoch vekov, staroveku a stredoveku, zachytil vtedy známe poznatky, ktoré boli potom v stredoveku rozšírené 7 Napr. jeho dielo sa označuje za nejrozsáhlejší enyklopedický počin antiky (Šubrt, J.: Římska literatura, Praha 2005, str. 451, za ústrojný (a funkční, jak prokáže jeho osud ve středovéku) návrh uspořádání kultury (Conte, G.B.: Dějiny římské literatury, Praha 2003, str. 634). 8 Celsus. Quae supersunt. vyd. F. Marx, CML I, Leipzig Berlin Rufus z Efesu: Oeuvres de Rufus d Ephese, vyd. a prel. Ch. Daremberg Ch. E. Ruelle, Paris 1879, Por. tiež Robert von Töply: Anatomische Werke des Rhuphos und Galenos. Anatomische Hefte I. Abteilung, 76. Heft, Wiesbaden Galenos: Opera omnia, vyd. C.G. Kühn, Leipzig (reprint Hildesheim ). 11 Por. Šimon, F.: Terminologia medicinae antiquae. Košice 2003, str Por. Curtius, E. R.: Evropská literatura a latinský středověk, Praha 1998, str Por. Jacquart, D.: Die scholastische Medizin. In: : Die Geschichte des medizinischen Denkens Antike und Mittelalter. M. D. Grmek (vyd.). München 1996, str Por. Steger, F., Jankrift, K.P.: Einleitung. In: Gesundheit Krankheit Kulturtransfer medizinischen Wissens von der Spätantike bis in die Frühe Neuzeit, vyd. F. Steger, F., K. P. Jankrift. Köln Weimar Wien 2004, str. 6.

3 a používané. Isidor je označovaný aj za posledného cirkevného otca západu a prvého encyklopedistu temného veku, t.j. stredoveku. 15 Pri transfere lekárskych poznatkov antiky do stredoveku hralo významnú rolu aj kresťanstvo. Existuje viac dôvodov, prečo sa medicína etablovala v kresťanstve: - niektorí cirkevní otcovia študovali medicínu, napr. Bazil Veľký ( ), 16 - niektorí z nich pôsobili aj ako lekári, napr. biskup Paulus z Meridy ( 612) 17, - cirkevní otcovia, napr. Tertullianus ( ) a Augustinus ( ), reflektovali lekárstvo a vo svojich dielach používali mnoho prirovnaní, metafor z lekárstva 18, - v evanjeliách sa spomínajú príbehy o uzdravení, - v kresťanstve sa aplikovalo platónske porovnanie filozofia = liek, filozof = lekár 19 ako aj téza, že lekár duší je dôležitejší ako lekár tela a Kristus sa pri tom stal lekárom (Christus medicus), - úlohou človeka bolo udržiavať telo ako dielo boha a aj medicína, ktorá mala túto úlohu plniť, pochádza od boha, ako napokon aj ostatné vedy, - znaky obľúbeného Asklepiovho kultu sa preniesli do kresťanstva, pričom vlastnosti zázračného božského lekára Asklepia získal Kristus, - v období rímskeho cisárstva získal lekár pozitívny obraz, - priaznivo pôsobila aj skutočnosť, že kresťanstva bolo otvorené voči gréckorímskemu vzdelávaciemu systému, tzv. septem artes liberales (sedem slobodných umení), kde síce medicína pôvodne nepatrila, ale mala k nim veľmi blízko. 20 Výsledkom toho všetkého bolo, že v neskorej antike pôsobilo relatívne veľa lekárov, ktorí sa hlásili ku kresťanstvu Por. Verburg. P. A.: Discipline versus philosophy. In: Linguistic studies offered to Berthe Siertsema., D. J. van Alkemade, A. Feitsma, W. J. Meys, P. van Reenen, J. J. Spa (vyd.) Amsterdam, 1980, str , citát Por. Antike Medizin, s.v. 17 Bol to vraj do Meridy prisťahovaný grécky lekár, ktorý sa pre svoj zbožný život stal meridským biskupom, Por. Schäferdiek, K.: Die Kirche in den Reichen der Westgoten und Suewen bis zur Errichtung der westgotischen katholischen Staatskirche. Berlin New York 2002, str. 97, Schütz, H.-A.: Die Schrift De medicina des Isidor von Sevilla. Ein Beitrag zur Medizin im Spätantiken Spanien, Giessen 1984, str Por. Antike Medizin, s.v. Tertullianus, Augustinus. 19 Por. aj slávne Isidorovo zakončenie IV. knihy, podľa ktorého sa lekárstvo nazýva aj druhá filozofia (medicina secunda philosophia dicitur) a lekárstvo je filozofia tela a filozofia je lekárstvo duše (Etym. IV,13,5). 20 Por. Schulze, Ch.: Medizin und Christentum in Spätantike und frühem Mittelalter. Tübingen 2005, str , Dörnemann, M.: Krankheit und Heilung in der Theologie der frühen Kirchenväter. Tübingen 2003, passim, Antike Medizin, s.v. Christentum. 21 Ch. Schulze na základe epigrafického a papyrologického materiálu konštatuje, že z tohto obdobia máme správu o 150 kresťanských lekároch, tento počet porovnal s takým bežným povolaním ako pekár a zistil, že počet kresťanských pekárov je menší než počet kresťanských lekárov, Por. Schulze, Medizin und Christentum, str

4 Keď nerátame nesúrodú X. knihu obsahujúcu abecedný zoznam rôznych slov, tak XI. knihou, opisom človeka ako vrcholom tvorstva, začína biologicko-fyzikálna časť Etymológií. Prvé dve časti XI. knihy sa venujú duševnej a telesnej stránke človeka a jeho životu, témou tretej časti je polo-človek alebo ne-človek, t.j. netvor a tvorí tak prechod medzi človekom a zvieratami, opis ktorých sa nachádza v XII. knihe. Podstatnú časť XI. knihy tvoria poznatky a termíny z anatómie. Antická medicína a jej pokračovateľka, stredoveká medicína, rozlišovala teóriu a prax, teória pozostávala z fyziológie, etiológie a semiológie, 22 prax podľa Celsa (1. st. po Kr.) sa delila na 3 časti, dietetiku, chirurgiu a farmaceutiku (De med. Prooem. 9). Anatómia ako súčasť medicíny sa v tomto delení vyslovene nespomína. Nie je obsiahnutá napokon ani v Isidorovej štvrtej knihe, ktorá sa venuje medicíne a ktorá nasleduje hneď po siedmich slobodných umeniach. Napriek tomu sa anatómia automaticky považovala za samozrejmú súčasť medicíny, za clavus et clavis medicinae (kľúč a kormidlo medicíny), ako sa hovorilo od čias novoveku. Potvrdzuje to aj Augustinus ako jeden z Isidorových prameňov, keď napísal, že disciplina medicinalis (lekárska veda) zahŕňa artem anatomicam vel empiricam (anatomické a empirické schopnosti) (De anim. 4,6,7). Tak ako Celsus v svojom úvode, kde sa nachádza spomínané delenie medicíny, píše na inom mieste, že pitvou možno zistiť positum, calorem, figuram, magnitudinem, ordinem, duritiem, mollitiem (polohu, farbu, tvar, veľkosť, usporiadanie tvrdosť, mäkkosť) častí tela (De med. Prooem. 9), tak sa anatomické poznatky vyskytujú v XI. knihe Etymológií, t.j. oddelene od knihy o medicíne. Antická anatomická tradícia začína hippokratovským korpusom, zbierkou spisov, ktorá obsahuje relatívne málo vyslovene anatomických spisov. Poznatky boli založené na pozorovaní ľudského tela pri niektorých príležitostiach (náhodné a vojnové úrazy, obetovanie zvierat a pitva zvierat a na jej základe analógia s ľudským telom). Krátku dobu začiatkom 3. st. pr. Kr. sa v Alexandrii konali aj pitvy ľudského tela, ale potom opäť anatomické poznatky vnútra tela boli odkázané na analógie a dohady. 23 Platí to aj pre Galéna, systemizátora antickej medicíny a autora mnohých anatomických spisov, ktoré dostali do pozdnoantického kánonu. 24 Preto sa aj antická anatómia označuje za vonkajšiu. Okrem toho sa miešala aj so znalosťami, ktoré dnes patria do fyziológie, napr. poznatky o dýchaní, trávení, pulze, funkciách častí tela, o štyroch prvkoch (oheň, voda, zem, vzduch) ako aj štyroch šťavách (krv, žlč, čierna žlč, flegma), z ktorých sa telo skladá. Preto sa zase označuje dnes aj za funkčnú a klinickú anatómiu. 22 Por. Jacquart, D.: Die scholastische Methode. In: Die Geschichte des medizinischen Denkens, str K dejinám antickej anatómie Por. Antike Medizin, s.v. Anatomie. 24 Por. Nutton, Ancient medicine, str. 298, pozn. 28.

5 Na prvý pohľad je XI. kniha súpis anatomických termínov, ale je rozdiel medzi súčasnými anatomickými termínmi a Isidorovými pomenovaniami. Dnes anatomické termíny majú v latinskej podobe jasný terminologický charakter, v Isidorovej dobe bola latinčina dorozumievacím jazykom a v podstate neexistoval ani samotný pojem terminus technicus, takže niekedy uvádzané slová nemuseli mať terminologickú platnosť, veď sa tu vyskytujú aj také časti tela ako napr. barba (brada), caesaries (štica), pugnus (päsť), latus (bok). Celé dielo je síce založené na etymológii, ale často nejde o etymológiu v pravom slova zmysle. Niekedy to skôr pripomína sémantickú motiváciu termínu a podobá sa to na rozbor termínov na základe teórie terminológie. Z dnešného hľadiska možno celkovo povedať, že je to skôr terminologický slovník, pretože podáva viac informácií než len samotnú etymológiu, ide o výklad, objasnenie nejakej dôležitej myšlienky, ktorá súvisí s daným termínom. 25 Isidor je ako dnešný terminológ, ktorý má za úlohu spísať súbor termínov, postupuje onomaziologicky, t.j. od pojmu k termínu a o odbore má toľko vedomostí, aby ho mohol jazykovo vysvetliť. Preto je pochopiteľné, že v XX. storočí Isidor vzbudil záujem nemeckých historikov medicíny, ktorí v Nemecku zabezpečujú aj výučbu latinskej lekárskej terminológie. Táto sa totiž chápe ako propedeutika do medicíny a tak H. Schipperges považuje Isidorovo dielo za podivuhodné, 26 lebo podľa neho úvod do medicíny môže byť založený na odbore, dejinách medicíny, ale najelegantnejšia cesta do medicíny vedie cez jazyk. 27 Obsah XI. knihy sa môže dnes označiť aj za antropologický. Ako vedný odbor antropológia síce v antike neexistovala, ale už v antike sa podstate človeka ako aj jeho postaveniu v spoločnosti a podobným témam venovali viacerí autori. Dnes sa rozlišuje niekoľko smerov v antropológii, Isidor sa venuje tomu, čo by sme mohli nazvať biologická antropológia. Biologický obraz človeka u Isidora je kombináciou kresťanskej náuky a antickej medicíny. Podobne ako v IV. knihe, kde sa začína výkladom toho, čo je medicína, tak aj tu vzhľadom na samotný princíp diela, sa na začiatku nachádza definícia hlavného predmetu knihy, známa definícia človeka. Človek sa podľa nej volá tak preto, lebo pochádza zo zeme (homo dictus, quia ex humo est factus) (XI,1,4). Pôvod gréckeho slova anthrópos, človek, ako keby dopĺňal latinský výklad, pretože keď v latinčine človek pochádza zo zeme, tak v gréčtine sa tak volá preto, lebo má vztýčený hľadieť na nebo a hľadať boha (tamt.). Je to 25 Por. Schütz, Die Schrift De medicina, Giessen 1984, str. 77., Por. tiež Šimon, F.: Isidors Etymologien der Krankheitsbezeichnungen. In: Graecolatina et Orientalia XXIII-XXIV, 1995, str Por. Schipperges, H.: Die Sprache des Arztes, Stuttgart 1976, str Por. Schipperges, H.: Die Sprache der Medizin, Heidelberg 1988, str. 11. Nebolo to však vždy tak, v roku 1915 označil iný nemecký historik medicíny samotnú myšlienku zachovať vedomosti antickej medicíny vo forme etymológií za niečo bizarné, Por. O. Probst. Isidors Schrift de medicina., Archiv für Geschichte der Medizin I, 1915, str

6 typický príklad Isidorovho miešania pohansko-antických stanovísk, ktoré nevedomky vychádzali z gréckeho materializmu a na druhej strane biblicko-kresťanských stanovísk. 28 Pre Isidora, kresťanského biskupa, je človek jednoznačne božie stvorenie (Etym. XI,1,4), na rozdiel od neho Rufus z Efezu, jeho pohanský predchodca v anatomickej terminológii, potrebuje za vhodné uviesť, že sa človek veľmi podobá na jedno zviera, t.j. opicu (De corp. hum. part. apell. 9). Podľa Isidora človek má dvojakú podstatu, duševnú a telesnú ( duplex est autem homo, interior et exterior, interior homo anima [et] exterior corpus) (Etym. XI,1,6.), na inom mieste rozdiel medzi telom a dušou rozvádza detailnejšie, duša je netelesná a nesmrteľná substancia (substantia incorporea... immortalis) a telo pozostáva zo štyroch hmotných prvkov, ohňa, vzduchu, vody a zeme (Differentiae II, 27,92, PL 83 B-C.). Po tejto definícii sa v paragrafoch bližšie venuje najprv spomínanej netelesnej stránke, t.j. termínom duša ( anima), duch (spiritus, animus), myseľ (mens) a napokon pamäť (memoria). Antická predstava o človeku ako o rozumnom tvorovi (animal rationale) je vyjadrená v dvoch termínoch, myseľ (mens) je myslenie a rozum (ratio) je posudzovanie správnosti. Aj keď duševná stránka má z hľadiska kresťanskej náuky prednosť pred telesnou, venuje sa jej oveľa menej miesta než telu. V paragrafoch sa spomína telesná stránka všeobecne, termíny telo (corpus) a mäso (caro), paragrafy sa venujú fyziológii, konkrétne piatim zmyslom. Až potom začína vlastná anatomická časť diela, v ktorej od hlavy po pätu sa menujú časti tela. Taký postup vyhovoval aj laickému chápaniu tela. 29 Isidorov opis nie je ani konzistentný anatomický výklad, uvádzajú sa v prvom rade kosti, potom niektoré vnútorné orgány ako žalúdok, pľúca, z cievneho systému len heslá žily, tepny a srdce, do opisu patria aj tekutiny tela ako krv, žlč, mlieko a výlučky tela ako moč. Opis je tiež popretkávaný fyziologickými pojmami. Isidorove anatomické poznatky tak odrážajú stav anatómie na konci staroveku. Ťažko však môžeme dnes vyčítať Isidorovi, že v jeho opise sa niektoré anatomické útvary nenachádzajú, veď jeho cieľ nebol odborný anatomický opis ľudského tela. Napriek tomu konštatujeme, že niektoré dnes očakávané anatomické termíny pri opise chýbajú, ide zvlášť o pomenovania vnútorných orgánov. Zo známych termínov je to mozog (cerebrum), pohrudnica (pleura), hrudník (thorax), hrubé črevo (colon), podžalúdková žľaza (pancreas), z výlučkov tela sa neuvádza etymológia slov slina (sputum) a pot (sudor), hoci sa ako také spomínajú v inej súvislosti (Etym. XI,1,42 a 49). Menované chýbajúce anatomické termíny sa však väčšinou predsa nachádzajú v Etymológiách, ale v IV. knihe, kde sa napríklad menujú choroby ako ustrnutie mozku (oppressio cerebri) (IV,6,5), pichanie v boku (pleurisis), 28 Por. Diesner, H.-J.: Isidor von Sevilla und das westgotische Spanien, Berlin 1977, str Por. Antike Medizin, vyd. K.H. Leven. München 2005, s.v. a capite ad calcem.

7 termín odvodený od pleura (bok) (IV,6,8), kolika (colica passio), termín odvodený od názvu colon (hrubé črevo) (IV,7,38). Po častiach tela sa v paragrafoch vysvetľujú ešte termíny sperma, menštruácia, zárodok a posledné dva paragrafy prvej, anatomickej časti, , sa oblúkom vracajú k antropologickej téme a to k teleologickému výkladu vzhľadu človeka. Stabilná súčasť koncepcií človeka až do 18. st. bolo učenie o štyroch prvkoch, z ktorých sa skladá človek a o štyroch kvalitách, ktoré sú im prisudzované (suché, vlhké, teplé, studené). Táto teória sa svojím významom pre európsku spoločnosť porovnáva s konštantami židovského a kresťanského náboženstva. 30 Aj Isidor ich uvádza ako terra (zem), aer (vzduch), humor (tekutina, t,j, voda) a ignis (oheň) (XI,1,17), ale nespomína ich kvality. Zem (terra) ako prvok antického učenia o prvkoch pritom nemá nič spoločné so zemou, z ktorej pochádza človek (homo ex humo). V tejto knihe sa nenachádza ani zmienka o humorálnej teórii rozlišujúcej štyri základné šťavy tela (krv, žlč, čierna žlč a flegma, t.j. sliz), ktoré sa tiež prirovnali k spomínaným prvkom a kvalitám. Autor síce menuje krv a žlč, ale nie ako súčasť tejto teórie. Zato v IV. knihe píše Isidor doslova, že tak ako existujú štyri elementy, tak existujú štyri šťavy v ľudskom tele a menuje ich (IV,5,3). V súvislosti s tými šťavami sa v antickej medicíne považovali srdce, mozog, pečeň a slezina za štyri základné orgány tela, slezina napr. sa považovala za vlhkú a za zdroj čiernej žlče, pečeň za orgán, kde sa tvorila krv. Týmto orgánom sa pripisovali aj rôzne funkcie a afekty tela, a tak aj podľa Isidora sa slezinou smejeme, srdcom chápeme, pečeňou milujeme. Keďže v XI. knihe sa mozog nespomína, miesto toho je žlč, ktorou sa hneváme (XI,1,127). Štandardnou témou antropologických úvah sú aj rozdiely medzi mužom a ženou a nachádzajú sa aj v tejto Isidorovej knihe. Autor nemá zábrany hovoriť ani o sexuálnych témach. Muži a ženy majú rozdielne pohlavné orgány, ženy maaternicu (uterus), muži úd (penis), k ženským veciam (muliebria) patrí aj lono (vulva), hoci expressis verbis to nie je uvedené, ale možno to tak chápať, pretože lono prijíma semeno a vychádza z neho plod, muži majú spermie, ženy menštruačnú krv. Rozdiel je aj v sídle sexuálnej túžby, u muža je v bedrách, u ženy v pupku. Mliečne žľazy majú obe pohlavia, ale s rozdielnou funkciou, lebo u muža sú na okrasu. Ženy majú dokonca aj rozdielny počet zubov. Pre niektoré časti tela sa používajú rozdielne názvy vzhľadom na pohlavie, tak názov crines (vlasy) sa používa len v súvislosti so ženami, rozdiel je aj v pomenovaní pier, labra sú mužské a labia ženské. Fúzy (barbae) sa síce nepripisujú len mužom, ale na inom mieste autor uvádza ako znaky 30 Por. Böhme, H.: Die vier Elemente: Feuer Wasser Erde Luft. In: Vom Menschen. Handbuch der Historischen Anthropologie, München 1996, str. 19.

8 pohlavného odlíšenia skutočnosť, že muži majú dlhé fúzy a ženy hebkú tvár. Ďalšie také znaky sú mohutný hrudník u mužov a u žien čnejúcu hruď a širšie boky, aby mohli lepšie rodiť. Z týchto anatomických rozdielov vyplýva, že muž má viac sily ako žena (XI,2,17). V tradičnej antickej medicíne sa pohlavia líšovali aj podľa prevahy štiav a ich kvalít v tele, muž mal viac sucha a tepla (ako oheň), žena bola viac vlhká a studená (ako voda), ale tento rozdiel sa u Isidora nevyskytuje. Priamo s anatómiou nesúvisí konštatovanie, že sa patrí, aby muži boli ostrihaní a ženy nie (XI,1,30). Iné rozdiely medzi ľuďmi (napr. vzhľadom na farbu pleti) sa neuvádzajú. Existuje len veľmi málo styčných bodov medzi patologickou IV. a anatomickou XI. knihou. Ako je v IV. knihe jediná zmienka o anatómii pri bedrovom kĺbe (IV,7,29), 31 tak sa v XI. knihe nachádza jedna patologická poznámka, že moč je indikátor zdravia a choroby (XI,1,138). IV. kniha nebola určená lekárom, všeobecne sa konštatuje, že to bol úvod do medicíny pre kňazov, mníchov a vzdelaných laikov 32 a to isté platí aj pre XI. knihu. O to viac, že táto časť Etymológií s anatomickými poznatkami je menej odborná než diskusia o vlastných medicínskych témach a odráža len trochu viac než pojmy bežné medzi vzdelanými laikmi tej doby 33 Táto skutočnosť súvisí aj s prameňmi, ktoré Isidor použil v IV. a XI. knihe. Pre IV. knihu sa najčastejšie uvádzajú lekári, napr. Quaestiones medicinales Pseudo-Sorana (5.-6. st. po Kr.), Caelia Aureliana (okolo r. 400 po Kr.) so spismi De acutis et chronicis morbis a Medicinales responsiones, Cassia Felixa jeho spis De medicina (5. st. po Kr.) 34. V XI. knihe sa však najčastejšie uvádzajú teologickí autori: Lactantius ( po Kr.) so spisom De opificio Dei, Augustinus, Tertullianus, Cassiodorus ( po Kr.), ale aj pohanskí autori, Varro ( pr. Kr.) a Serviov komentár k Vergiliovi (okolo r. 400). 35 Keď nerátame Plinia St. ( po Kr.), tak ako prameň neslúžil Isidorovi žiadny lekár a preto aj, ako sa výstižne vyjadril W. D. Sharpe, rozdiel medzi tými dvoma knihami je vlastne rozdiel medzi všeobecným a lekárskym slovníkom Por. Florianová, H.: Isidorova štvrtá kniha Etymologií. In: Isidor ze Sevilly, Etymologiae IV, str Por. Schütz, Die Schrift De medicina, str Por. Sharpe, W. D.: Isidore of Sevilla. The medical writings, in: Transactions of the American philosophical society New series 54, Part 2, 1964, str Rôzni autori udávajú rôzne ďalšie pramene, Por. Schütz, Die Schrift De medicina str , Sharpe, Isidore of Sevilla, str Tamt. a Por. tiež poznámky prekladateľky k prekladu tejto XI. knihy. 36 Por. Sharpe, Isidore of Sevilla,, str. 28.

9 Literatúra Antike Medizin, vyd. K.H. Leven. München Celsus. Quae supersunt. vyd. F. Marx, CML I, Leipzig Berlin Conte, G.B.: Dějiny římské literatury, Praha Curtius, E. R.: Evropská literatura a latinský středověk, Praha Die Geschichte des medizinischen Denkens Antike und Mittelalter, M. D. Grmek (vyd.), München Diesner, H.-J.: Isidor von Sevilla und das westgotische Spanien, Berlin 1977Dörnemann, M.: Krankheit und Heilung in der Theologie der frühen Kirchenväter. Tübingen Galenos: Opera omnia, vyd. C.G. Kühn, Leipzig (reprint Hildesheim ). Gesundheit Krankheit Kulturtransfer medizinischen Wissens von der Spätantike bis in die Frühe Neuzeit, vyd. F. Steger, F., K. P. Jankrift. Köln Weimar Wien Gourevitch. D.: Le nozze del medico e di filologia. Medicina nei Secoli, 10, 1998, str Isidor ze Sevilly Etymologiae I-III. Praha 2000, str Isidor ze Sevilly: Etymologiae IV. Praha Kalivoda, J.: Isidor ze Sevilly a jeho pravda slov. Pokorná služba svobodných umění. In: Nutton, V.: Ancient medicine, London New York Rufus z Efesu: Oeuvres de Rufus d Ephese, vyd. a prel. Ch. Daremberg Ch. E. Ruelle, Paris Schäferdiek, K.: Die Kirche in den Reichen der Westgoten und Suewen bis zur Errichtung der westgotischen katholischen Staatskirche. Berlin New York Schipperges, H.: Die Sprache des Arztes, Stuttgart Schipperges, H.: Die Sprache der Medizin, Heidelberg Schulze, Ch.: Medizin und Christentum in Spätantike und frühem Mittelalter. Tübingen Schütz, H.-A.:Die Schrift De medicina des Isidor von Sevilla. Ein Beitrag zur Medizin im Spätantiken Spanien, Giessen Sharpe, W. D.: Isidore of Sevilla. The medical writings, in: Transactions of the American philosophical society New series 54, Part 2, 1964, str Šimon, F.: Terminologia medicinae antiquae. Košice Šimon, F.: Isidors Etymologien der Krankheitsbezeichnungen. In: Graecolatina et Orientalia XXIII-XXIV, 1995, str Šubrt, J.: Římska literatura, Praha 2005.

10 Töply, R. von: Anatomische Werke des Rhuphos und Galenos. Anatomische Hefte I. Abteilung, 76. Heft, Wiesbaden Verburg. P. A.: Discipline versus philosophy. In: Linguistic studies offered to Berthe Siertsema., D. J. van Alkemade, A. Feitsma, W. J. Meys, P. van Reenen, J. J. Spa (vyd.) Amsterdam, 1980, str