FORUM URBES MEDII AEVI VI. SUROVINOVÁ ZÁKLADNA A JEJÍ VYUŽITÍ VE STŘEDOVĚKÉM MĚSTĚ THE RESOURCE BASE AND ITS UTILISATION IN THE MEDIEVAL TOWN

Transkript

1 FORUM URBES MEDII AEVI VI. Příspěvky ze 7. ročníku mezinárodní konference FORUM URBES MEDII AEVI konané v kongresovém sále Mendelovy univerzity května 2008 ve Křtinách Proceedings of the 7 th year of the FORUM URBES MEDII AEVI international conference held in the congress hall of Mendel University, Křtiny in 13 th 16 th May 2008 SUROVINOVÁ ZÁKLADNA A JEJÍ VYUŽITÍ VE STŘEDOVĚKÉM MĚSTĚ THE RESOURCE BASE AND ITS UTILISATION IN THE MEDIEVAL TOWN Vydává obecně prospěšná společnost Archaia Brno o. p. s. Vydáno s podporou Grantové agentury AVČR (projekt č. 404/09/1966) / Published with the support of the Czech Foundation of Sciences (project No. 404/09/1966) Brno 2011 ARCHAIA BRNO o. p. s.

2 ARCHAIA BRNO o. p. s. FORUM URBES MEDII AEVI VI. Recenzované periodikum/reviewed periodical Vydavatel/Published by: Archaia Brno o. p. s. Adresa redakce/address: Bezručova 15, Brno Tel./Fax: Předseda redakční rady/editor in-chief: Prof. PhDr. Zdeněk Měřínský, CSc. Výkonný redaktor/executive editor: PhDr. Rudolf Procházka, CSc. Členové redakční rady/editorial board: PhDr. Peter Baxa, PhDr. Jiří Doležel, PhDr. Viktor Ferus, Mgr. Petr Hrubý, PhD., Mgr. Vojtěch Kašpar, David Merta, Mgr. Marek Peška, Mgr. Jaroslav Podliska, PhD., PhDr. Rudolf Procházka, CSc. Technická redakce/technical board: Mgr. Soňa Mertová Recenzenti/Reviewers: Mgr. Jan Havrda, Mgr. Petr Kočár, prof. RNDr. František Krahulec, CSc., PhDr. Jiří Merta, prof. PhDr. Josef Unger, CSc. Překlady/Translations: Mgr. Irma Charvátová, PhDr. Jitka Seitlová Jazyková korektura/language editing: PhDr. Jitka Skorkovská, PhDr. Sonja Schürmann Sazba a grafická úprava/typesetting and graphic design: Archaia Brno o. p. s. Obálka/Cover: Černá a fialová s. r. o. Tisk/Print: Tiskárna Didot, spol. s. r. o. Náklad/Print run: 500 ks Brno 2011 ISBN: ISSN:

3 ČURNÝ JAVORSKÝ 2011 Marián Čurný František Javorský: Tehelne v slovenských mestách v stredoveku a novoveku. FORUM URBES MEDII AEVI VI, Brno 2011, s ISBN:

4 Obsah Slovo úvodem str. 3 Introduction Einleitung Rudolf Procházka Úvod do problematiky středověkých technologických postupů opracování str. 4 stavebního kamene Introduction to Mediaeval Technological Procedures in the Working of Building Stone Einführung in die Problematik mittelalterlicher technologischer Verfahren bei der Bausteinbearbeitung Michal Cihla Michal Panáček Tehelne v slovenských mestách v stredoveku a novoveku str. 26 Brickyards in Slovak Towns in the Middle Ages and the Modern Age Ziegeleien in slowakischen Städten im Mittelalter und in der Neuzeit Marián Čurný František Javorský Surovinová základna Pohanska u Břeclavi str. 46 Resource Base of the Pohansko Settlement, near Břeclav Die Rohstoffbasis von Pohansko bei Břeclav/Lundenburg Petr Dresler Reste eines mittelalterlichen Wasserhebewerkes str. 62 und eines aus der türkischen Zeit in Buda Remains of a Mediaeval Water Pump, Traces of Another, from Ottoman Buda Pozůstatky středověkého čerpadla a dalšího z tureckého období v Budě Gabriella Fényes Hutnictví kovů v podhradí Pražského hradu str. 68 Metallurgy Below Prague Castle Das Hüttenwesen im Suburbium der Prager Burg Jan Havrda Jaroslav Podliska K výrobě a variabilitě stavební keramiky ve středověkém a novověkém Brně str. 98 The Manufacture and Variability of Building Ceramics in the Mediaeval and Modern-Age Brno Die Produktion und Variabilität der Baukeramik im mittelalterlichen und neuzeitlichen Brünn Petr Holub Ťažba a použitie baraneckých pieskovcov v stredoveku str. 122 The Mining and Use of the Baranec Sandstones in the Middle Ages Abbau und Verwendung der Baranec-Sandsteine im Mittelalter Alžbeta Hornáčková Hornické a úpravnické areály na českomoravské vrchovině a jejich str. 128 vztah k soudobým městským centrům ve 13. století Mining and Metal-Processing Areas in the Czech-Moravian Highlands and Their Connection with Contemporaneous Towns in the 13 th Century Beziehungen zwischen den Bergbau- und Aufbereitungsarealen und den Städten in der Montanlandschaft Českomoravská vrchovina (Böhmisch-Mährisches Bergland) während des 13. Jahrhunderts Petr Hrubý Petr Hejhal Vápenka před branou svatého Benedikta str. 176 A Lime Kiln Outside the St. Benedict Gate, Prague Kalkofen vor dem St.- Benedikt-Tor in Prag Petr Juřina Jan Zavřel Zásobování města Brna železem v období středověku str. 184 Supplying Brno with Iron in the Middle Ages Eisenversorgung der Stadt Brünn im Mittelalter Jiří Merta Mineralogicko-petrografická charakteristika pálenej strešnej krytiny z Bratislavského hradu str. 194 The Mineralogical and Petrographic Characteristics of Bratislava Castle Fired Roofing Tiles Mineralogiosch-petrographische Charakteristik der Dachziegel Peter Nagy Miloš Gregor Historický kameňolom litavských vápencov v Devíne pri Bratislave str. 204 A Historical Quarry of Leitha Limestone in Devín, near Bratislava Historischer Steinbruch Litauer Kalksteine in Devín bei Bratislava Daniel Pivko 1

5 Obsah Archeologické doklady výroby z /14. století v jihovýchodní části Brna str. 212 ve vztahu k vývoji zástavby Archaeological evidence of production in the 12 th 13 th /14 th centuries in the south-west part of Brno with relation to the development of the built-up area Archäologische Produktionsbelege aus dem /14. Jahrhundert im Südostteil der Stadt Brno/Brünn im Bezug auf die Bebauungsentwicklung Rudolf Procházka Wann es zw 7 jarn chumpt Medieval and early modern woodland management in Moravia str. 252 Středověké a raně novověké lesní hospodaření na Moravě Péter Szabó Archeologický výzkum pozůstatků zahloubeného pravoúhlého objektu se vstupní šíjí str. 260 na náměstí Jana Žižky z Trocnova v Čáslavi Archaeological Research into the Remains of a Sunken Perpendicular Building with an Entrance Spine in náměstí Jana Žižky z Trocnova Square, Čáslav Archäologische Untersuchung der Restbestände einer rechteckigen Grube mit einem rampenartigen Eingang vom Platz Jana Žižky z Trocnova in Čáslav Martin Tomášek Jolana Šanderová Rostlinné zbytky jedním z pramenů pro interpretaci čáslavského středověkého objektu str. 276 Vegetal remains as one of the sources for interpretation of the Čáslav Medieval object Věra Čulíková Pylová analýza vzorků z archeologického objektu 1502 v Čáslavi str. 304 Pollen Analysis of Samples from Archaeological Site 1502, Čáslav Pollenanalyse der Proben aus dem archäologischen Objekt 1502 in Čáslav Vlasta Jankovská Zvonařská dílna na náměstí Republiky v Praze str. 308 Bell Workshop in the Republiky Square in Praha (Prague) Glockengiesserei auf dem Republiky Platz in Praha (Prag) Martin Vyšohlíd Seznam autorů str. 324 List of Authors 2

6 Tehelne v slovenských mestách v stredoveku a novoveku Marián Čurný František Javorský Brickyards in Slovak Towns in the Middle Ages and the Modern Age The contribution discusses historical and archaeological sources concerning brickyards in Slovak towns in the Middle Ages and the modern age. The oldest records mentioning brickmakers and places of brick production in Slovakia come from the late 14 th century, the majority from the first half of the 15 th century. Toponyms indicating brickmaking are recorded from the mid-13 th century onwards, chiefly in the 15 th century. However, more detailed sources providing an insight into the technology and extent of the period brick production, as well as trade, only appeared in the 17 th century. The contribution explores these issues on the example of three Slovak towns: Modra, Pezinok and Skalica. The second part of the contribution is devoted to archaeological finds of brick manufacture in towns, on the example of a municipal brickyard in Levoča-Červená chyžka (1550 late 17 th century). About 60,500 60,700 bricks could be fired in a kiln at once. The kilns had four heating channels and an arched chamber with a chimney; the type is known from the European environment in the 16 th 17 th centuries. Úvod Hlavnou myšlienkou predkladaného príspevku je podať ucelenejší pohľad na problematiku mestských tehelní na Slovensku v stredoveku a novoveku. Túto problematiku možno na základe doterajšieho štúdia dostupných prameňov sledovať tak po stránke historickej ako aj archeologickej. Tomu zodpovedá aj samotné rozdelenie príspevku na dve časti. Kým v prvej časti sú predstavené výsledky excerpcie historických prameňov zmieňujúcich sa o tehelniach a tehliarskej výrobe v niektorých slovenských mestách (Bardejov, Bratislava, Košice, Levoča, Modra, Pezinok, Skalica a ďalšie), v druhej časti ide o publikovanie doposiaľ podrobnejšie nezhodnoteného nálezu tehliarskej pece z Levoče (Javorský 1984a; 1984b). Výsledkom doterajšej heuristiky prameňov k tehliarstvu v slovenských mestách v stredoveku a novoveku je konštatovanie skutočnosti, že týchto prameňov je žalostne málo, čo súvisí s dobovým okrajovým postavením tehliarstva v hierarchii remesiel (Čurný 2008, 118). Z územia Slovenska sú archeologické nálezy tehliarskych pecí známe z piatich lokalít Bratislavy, Chotína, Iže, Kamienky a Levoče, ku ktorým je zrejme možné priradiť aj keramikársku pec na vypaľovanie dlaždíc z Poltára. Mimoriadne dobrý stav zachovania pece z Levoče Červenej chyžky umožňuje vyjadriť sa k jej konštrukcii a prevádzke, pričom príspevok sleduje aj historické pozadie tehliarstva v Levoči. Historické pramene k mestským tehelniam na Slovensku Stredovek Najväčší rozmach tehliarstva od doby rímskej na Slovensku nastal v 14. a 15. storočí, kedy sa v mestách a aj vo väčších obciach začala širšia výstavba i nesakrálnych tehlových budov. Najviac rozšírená bola výroba tehiel v okolí Bratislavy, Trnavy, Nitry, Lučenca a Košíc. Najstaršie písomné zmienky indikujúce tehliarsku výrobu nachádzame v Bardejove, Bratislave a Košiciach. Medzi záznamami v Aktoch súdu mesta Košice z rokov nachádzame spolu dvadsať šesť zmienok o tehliaroch, ktorí sú rečou tohto dokumentu nazvaní czigelstreicher, czigeler, czigiler alebo czigler (Halaga 1992, 289, tab. na str. 300). V daňovom registri mesta Bardejov z roku 1437 sa uvádzajú dvaja tehliari (č. 1967, 165, 173). Oveľa podrobnejšie údaje o tehliarskej výrobe sa nachádzajú v komorných knihách mesta Bratislavy, kde sa v 15. storočí nachádzalo viacero hlinísk, napr. na konci Schöndorfskej, dnešnej Obchodnej ulice (1980, 27). Na dnešnom Hurbanovom námestí bola v rokoch pec na vypaľovanie tehiel, odkiaľ bola preložená pred Špitálsku bránu. Druhá tehliarska pec sa spomína v mestských účtoch z roku 1498 na predmestí Donau-Neusiedel, t. j. dnešná Dunajská ul. (Ortvay 1895, 348). V daňovej knihe mesta Bratislava je k roku 1434 uvedený tehliar Valentin von Vischdorf. Iný tehliar, Hanns Ziegler, ktorý vlastnil dom v Donau Neusiedel, sa spomína v mestskej pozemkovej knihe z roku 1439 (Ortvay 1903, 185, pozn. 5). Viac vedomostí o tehliarskej výrobe v Bardejove máme zo 16. storočí, kedy sa v tomto meste ročne vyrábalo od do tehiel, no niekedy sa výroba priblížila takmer k kusom. K tomu však patrilo i primerané množstvo škridiel. Odmena tehliarskemu majstrovi bola niečo vyššia ako 1 zlatý (ďalej zl.) za kusov. Väčšina tehliarskeho materiálu bola určená na mestské stavby, najviac na opevňovacie práce, avšak mesto v drobnom predávalo tak tehly ako aj škridly a vápno (Jankovič 1967, 194, 196, pozn. 54). K lokalitám so starou produkciou tehiel nás privádzajú aj toponymá s príznačným významom. Najstaršie z nich nachádzame v Košiciach a Tehle. V Košiciach sa v roku 1400 uvádza predmestská osada Tehelná Ves Zichelsdorf a v roku 1480 Tehlová ulica Zigelgass (Slivka 1980, 27). Na tomto mieste je však potrebné poznamenať, že pri oboch zmienkach ide o dobovú dialektickú zmenu zápisov zo s na z, ktorá viedla k príklonu k slovanskej ľudovej etymológii cíhel (cehla), čo pisári už v roku 1480 zapísali v preklade Zigelgass. Z toho neskôr vzniklo maďarské pomenovanie Teghla ucza, ktorá sa v roku 1552 uvádza ako Tehlová ulica (Halaga 1992, 128, pozn. 69). V okrese Levice sa nachádza obec Tehla, ktorá sa v písomných prameňoch po prvý raz objavuje v roku 1251 (SPS 1969, 273). Etymológia jej názvu odráža skutočnosť, že v obci sa spracúvala hlina a formovali výrobky pre stavebníctvo (Obec Tehla 2001, 32). Podobných prípadov je na území Slovenska viacero. V archíve mesta Trnavy sa v listovom oddelení nachádza list zo 7. októbra 1592, v ktorom smolenický richtár Valentín Gašparovič oznamuje trnavskému richtárovi, že ich kostolník Jakub Krejči kúpil v Trnave za kostolné peniaze u Benedikta Cihlara tehiel na zasklepenie zvonice. Všetky tie tehly sú však nanič, rozsypali sa a Benedikt Cihlar urobil ešte o tehlu ruznicu, ako by mu ju boli furmani ukradli. Z textu je zrejmé, že Benedikt Cihlar vyvolal spor, že mu tehly ukradli furmani, aby obhájil dôvod pokazených vyhotovených tehál (Šimončič 1975, 72). 26

7 Marián Čurný František Javorský Tehelne v slovenských mestách v stredoveku a novoveku Novovek Tehliarska výroba sa od počiatku novoveku sústreďovala na väčších panstvách a v mestách. Orientovaná bola v prvom rade na pokrytie vlastných potrieb výstavby a iba jej prebytky boli určené na voľný odpredaj. Na Slovensku tehliarska výroba v období novoveku aj naďalej zostávala výlučne manuálnym procesom. V závislosti od poveternostných podmienok bola sezónnou výrobou, ktorá bola pomerne krátka. Údaje z Maďarska hovoria, že trvala spravidla od dňa sv. Juraja (24. apríl) do dňa sv. Michala (29. september). No napríklad z mesta Győr pochádzajú zmienky o začiatku vypaľovania tehiel až v máji, resp. v júni. Ak sa začalo neskôr, tak sezóna niekedy končila až v decembri (Lövei 2002, 232). Niekoľko málo písomných prameňov nás informuje o lokálnych tehliarskych prevádzkach, ktoré sa v prevažnej miere viažu na hospodárske aktivity miest. Práve hospodárske účty mest sú najmeritórnejším prameňom pri rekonštrukcii podmienok tehliarskej výroby v tomto období. V doterajšom historickom bádaní boli najlepšie spracované hospodárske údaje k tehliarstvu v niekoľkých západoslovenských mestách (Modra, Pezinok, Skalica). Pre účel predstavenej problematiky sa môžu stať akýmsi zrkadlom podmienok prevádzky mestských tehelní v staršom novoveku. Od obdobia novoveku sa už stretávame s praxou, kedy je možné sledovať vývoj charakteristického pomenovania územia s intenzívnou tehliarskou výrobou až takmer po súčasnosť. Svedčia o tom toponymá napr. na dnešných Pasienkoch v Bratislave: 1613 Ziegelstadel, 1768 Ziegel Auel, 1775 Ziegel Ofen Auel, 1795 Ziegel Ofen Auerl, 1825 Ziel Auel, 1831 Ziegeläugel, 1918 Téglakemence, 1921 Tehelné údolie/tehelný, resp. Pöllnský záhon; a Tehelné pole: 1654 Ziegel Offen, 1658 Ziegelofen, 1766 Ziegel Auel, 1778 Ziegelofen Auel, 19. storočí Ziegelfeld, 1921 Tehlové pole, 1930 Tehelné pole (Horváth 1990, 218, 290). Modra Najstaršie písomné zmienky potvrdzujúce existenciu a činnosť tehliarskej pece v Modre pochádzajú zo začiatku 17. storočia a predstavujú ich tri tehliarske registre z rokov 1610, 1611 a Z registra za rok 1610 sa dozvedáme, že v tomto roku fungovala v meste jedna pec a v prenájme ju mali Pavol Richter a Andrej Goldrer (Golderer) starší. Po odrátaní všetkých Obr. 1 Mapa Levoče s vyznačenou polohou nálezu tehliarskej pece (krúžok). 27

8 Tehelne v slovenských mestách v stredoveku a novoveku Marián Čurný František Javorský výdavkov bol čistý výnos z prevádzky pece 7 zl. a 51 denárov (ďalej d.). V roku 1611 fungujú v Modre už dve pece a spravujú ich naďalej Pavol Richter a Andrej Golderer. Produkcia oboch pecí do apríla 1612 bola kusov, pričom v prvej peci sa vypálilo tehiel a v druhej tehiel. V roku 1612 už obsluhujú dve tehliarske pece Valentín Scheüblwar a Martin (S)Pilgraus. Tí uvádzajú aj zoznam vecí, ktoré prijali od svojich predchodcov. Išlo o dve vzorkovnice, tri široké kopáče a dve kade. Jednu drevenú motyku (Haltzhacker) museli kúpiť. V tomto roku bola funkčná iba jedna pec, z ktorej sa predalo Martinovi Schreibrovi tehiel za 5 zl. a Valentínovi Weberovi mladšiemu tehiel za 4 zl. 5 d. (Hrubala 2011, pozn. 9, 11 13). Na základe toho, že časť produkcie z tehliarskych pecí sa bezplatne odovzdávala na stavebné zámery mesta, môžeme uvažovať, že išlo o mestskú tehelňu. Ďalšia existencia a činnosť tehelne v Modre je opäť písomne doložená až v druhej polovici 18. storočia. Dňa 23. januára 1775 bola uzavretá zmluva medzi mestom Modra a novoprijatým tehliarom Jánom Hlavkom. Zmluva stanovovala odmenu pre tehliara tak, že za každých vypálených tehiel mal dostať od mesta 1 zl. 25 d., za každých vypálených škridlíc 3 zl. a okrem toho od každého vypálenia celej pece získal dva okovy piva. K dispozícii mal mať taktiež dvoch pomocníkov a potrebné palivové drevo. Ján Hlavka zostal mestským tehliarom v Modre do roku 1779, po ňom nastúpil nový tehliar Tomáš Navrátil. V zmluve medzi mestom Modra a novým tehliarom z roku 1789 sa uvádzajú nasledovné ceny za tehliarske výrobky: za každých tehiel (mauernzigl) 1 zl. 25 d., za škridiel (dach ziegl) 3 zl., za oblúkových tehiel (hohlziegl) 16 d., za každých kusov dlaždíc (pflaster ziegl) 4 zl. 50 d. Za každé vypálenie pece mal tehliar dostať 3 zl. a dva okovy piva a pomocníci tiež po dva okovy piva (Hrubala 2011, pozn. 19, 20). Zmluva z roku 1789 okrem iného prináša cenné informácie o vypaľovaní aj keramických dlaždíc. Obr. 2 Levoča-Červená chyžka. Pôdorys tehliarskej pece. A: kameň; b: tehly; c: neskúmaná plocha; d: plot; e: kábel vysokého napätia. Obr. 3 Levoča-Červená chyžka. Profil deštrukcie tehliarskej pece. A: kamenný múr; b: tehly; 1: podložie, íl; 2: štrková vrstva; 3: ornica; 4: zásyp základu; 5: drobné kamene, tehly, hlina; 6: planírka; 7: kamene a tehly; 8: čiastočne prepálená hlina; 9: hlina, tehly; 10: drobné zlomky tehiel, kamene, hlina; 11: ohnisko; 12: tehlová drvina; 13: malta, omietka(?); 14: popol. 28

9 Marián Čurný František Javorský Tehelne v slovenských mestách v stredoveku a novoveku Obr. 4 Levoča-Červená chyžka. Tehliarska pec. 1: rekonštrukcia zaklenutia vykurovacích kanálov; 2, 3: očistený východný obvodový múr; 4, 5: tehlová obmurovka vnútornej steny východného obvodového múru. Foto F. Javorský. Pezinok Prvé písomné zmienky o výrobe pálenej tehly v Pezinku pochádzajú z roku Vo vyúčtovaní mestskej tehelne za tento rok sa uvádza predaj tehiel na kostol v neďalekom Limbachu (Dubovský Žudel 1982, 223, pozn. 38). V tomto vyúčtovaní tehly Tibalda Reinischera sa ďalej dozvedáme, že v Pezinku boli v prevádzke až tri tehliarske pece. Ich celková ročná produkcia bola tehiel: prvá vyrobila tehiel, druhá a tretia tehiel. Dokonca sú známe aj mená dvoch majstrov, ktorí pece obsluhovali, Matej Ján a Ján Hager (Hrubala Wittgrúber 2006, 11). Z 31. marca 1615 pochádza tzv. malé privilégium kráľa Mateja II. pre mesto Pezinok. V bode osem privilégia sa uvádza údaj: ďalšie pole, patriace hradu, ktoré sa dáva spolu s tam stojacou pecou na pálenie tehiel a ďalšou vhodnou zemou na výrobu tehiel s právom jej používania obyvateľmi mesta (Hrubala Wittgrúber 2006, 11; Wittgrúber 1999, 1). Ďalšie vyúčtovania tehiel sa zachovali z rokov 1616, 1636, 1638 a V roku 1616 sa podľa vyúčtovania Jakuba Ammona v troch tehliarskych peciach vypálilo spolu tehiel (Hrubala 2005, 1, pozn. 13). V roku 1636 sa v Pezinku spomínajú už len dve tehliarske pece, ktoré vyprodukovali tehiel v hodnote 183 zl. 53 d. O dva roky na to sa už uvádzajú opäť tri pece, v ktorých sa vypálilo tehiel v hodnote 286 zl. 50 d. Vo vyúčtovaní tehly Petra Crättinu z roku 1644 sa spomínajú znova iba dve pece (Hrubala 2005, 1). Nedlho po pridelení mestských výsad Matejom II. a po povýšení na slobodné kráľovské mesto v roku 1647 sa v Pezinku začalo s dostavbou mestského opevnenia. O tom, že okrem kameňa sa používala aj tehla, svedčia pravidelné účty staviteľov mestských hradieb za roky Podľa nich sa za uvedené obdobie nakúpilo tehiel, z toho rímsových (Hrubala Wittgrúber 2006, 12). V roku 1648 sa pri príležitosti nového vymedzenia chotárnych hraníc v spore o drevo z lesov spomína aj tehelňa ako sporné miesto. 29

10 Tehelne v slovenských mestách v stredoveku a novoveku Marián Čurný František Javorský Zo 17. februára 1650 pochádza list Jána Kleina, v ktorom sa uvádza, že bol pezinským mešťanom a tehliarom (bürger und ziegler). Súčasťou listu bola aj jeho pečať, ktorá v pečatnom poli obsahovala formu na výrobu tehiel a nad ňou jeho iniciály HK, medzi ktorými je murársky meter (Hrubala 2004, 212, 213). V roku 1665 bolo kúpených ďalších tehiel na výstavbu cimburia. Môžeme sa oprávnene domnievať, že väčšina a možno aj všetky tehly pochádzali z miestnych zdrojov (Wittgrúber 1999, 1), pretože prevažná časť z nich bola opatrená značkou StB, resp. SB, čiže skratkou nemeckého pomenovania mesta Pezinok, Stadt Bösing. V roku 1711 sa medzi majetkom mesta Pezinok spomína aj tehelňa, ktorú dávalo mesto do prenájmu. Tehliar mal povolené páliť desaťkrát do roka, pričom z každého pálenia odovzdával mestu tehiel (Wittgrúber 1999, 1). V mestských účtoch z rokov 1737 a 1738 sa opäť spomínajú dve tehliarske pece patriace mestu. V polovici 18. storočia bola vykonaná revízia hospodárstva slobodných kráľovských miest, odkiaľ sa dozvedáme, že mestská tehelňa nebola funkčná z dôvodu nedostatku dreva. V súčte obyvateľstva z roku 1780 sa zase uvádza existencia samoty pri tehelni (Hrubala Wittgrúber 2006, 14). Z uvedeného je zrejmé, že v druhej polovici 18. storočia sa tehliarska výroba v Pezinku dostala do regresu, pravdepodobne bola aj dočasne zastavená. Skalica Na sneme v roku 1514 uhorské stavy vyhlásili, že kráľovské mestá nemajú byť v zálohu, no nový kráľ Ferdinand I. Habsburský ( ) toto vyhlásenie nerešpektoval a v roku 1527 založil medzi inými mestami aj Skalicu. Záložnými pánmi Skalice sa stali strážnickí páni zo Žerotína. Záloh trval až do roku 1568, kedy sa Skalica stala natrvalo slobodným kráľovským mestom. V meste sa znovu vo zvýšenej miere rozprúdil hospodársky život, prisťahovalo sa doňho mnoho nových obyvateľov. Medzi jednotlivými prevádzkami, ktoré vlastnilo mesto po roku 1568, sa spomína okrem kameňolomu aj mestská tehelňa, ktorej produkty, tehly, škridlice a vápno išli dobre na odbyt (Šátek 1968, 82, 85, 87). Obr. 5 Levoča-Červená chyžka. Tehliarska pec. 1, 2: očistený východný obvodový múr; 3: vnútorná úprava tehlovej obmurovky východného obvodového múru; 4: pracovný záber; 5: severná preskúmaná časť pece, celkový pohľad; 6: profil deštrukcie nad pecou. Foto F. Javorský. Zaujímavé údaje nám poskytuje archívny materiál Pocžet Obeczny miesta Skalice za účtovný rok od 1. mája 1632 do 1. mája V tomto období v Skalici zaznamenávame zvýšený stavebný ruch na stavbe Dolnej brány, dobudovaní mosta Hornej brány a oprave radnice, ktorú v roku 1631 postihol požiar. V roku 1632 bolo na stavbu Dolnej brány použitých pálených tehiel z mestskej tehelne a ďalších tehiel bolo vyplatených Ištvánovi Kerestúrimu za fošne na padací most (Zajíčková 2007b, 5, 6). Pri oprave radnice v rokoch bolo na stavbu štítov spotrebovaných tehiel rovnako z mestskej tehelne (Zajíčková 2007b, 7). Mestskú tehelňu, situovanú v blízkosti mestského Hájika, viedol v tomto čase Ferenc Tihlár. Keď v roku 1632 zomrel, na čas prevzala vedenie vdova dobrej pamety pozústalá a neskôr nový tehliar Matyáš Tehlár. V sortimente tehelne nachádzame 30

11 Marián Čurný František Javorský Tehelne v slovenských mestách v stredoveku a novoveku Obr. 6 Levoča-Červená chyžka. Tehliarska pec. 1, 2: profil deštrukcie nad pecou; 3: prostredný vnútorný múrik; 4: západný vnútorný múrik; 5: západná časť obvodového múru; 6: profil deštrukcie nad pecou. Foto F. Javorský. špeciálne tehly k stavení, dlážkové, na komíny a na sklepenie (Zajíčková 2007a). Okrem toho vyrábal tehliar aj tehly surové, ktoré si mohol odpredať. V spomínanom účtovnom roku dodala tehelňa mestu z piatich pecí pálených tehiel. Časť použil magistrát na stavebné aktivity mesta, časť odpredali mešťanom, ale aj okolitým mestám a obciam (napr. na vydláždenie holíčskeho kostola tehiel, na vežu kostola v Mokrom Háji tehiel). V sledovanom účtovnom roku dalo mesto vykopať Jánovi Černému v tehelni novú studňu, za čo dostal tri merice raže. Inventár tehelne doplnili o dve nové formy na tehly sklepené a dve formy na tehly k zdení, ktoré zhotovil Krištof Stolár, každú za 25 denárov. Všetky štyri nové a dve staré formy okoval zámočník Nekrstenec (novokrstenec). Mesto kúpilo pre potreby tehelne aj štyri nové taligy za 1 zl. 20 d. a nové koliesko za 15 d. na staré taligy, lebo sa bolo polámalo. Osem dosiek z mestských zásob dreva sa použilo na zhotovenie šikmej plošiny, po ktorej sa vozili tehly do pece. V roku 1632 sa začalo aj s výstavbou novej vápenky ( vápenice ), na ktorú mesto kúpilo od Ferenca Tihlára surových tehiel za 9 zl. 35 d. (Zajíčková 2007b, 8). Ďalšie tehly z mestskej tehelne boli vydané na stavbu pecí pod panvice v mestskom pivovare v počte 510 kusov (Zajíčková 2007b, 8), nevyčíslené množstvo tehiel na opravu špitálu po jeho požiari a tehiel na opravu školy (Zajíčková 2007b, 10). V roku 1636 sa uzniesol senát mesta, aby si tehliar, ktorý pracoval na stavbe chrámu, pribral takého tovariša, ktorý by vedel robiť tehly aj pre kostol (Mruškovič 1975, 60, pozn. 115). V roku 1648 prevzal paulínsky kláštor od mesta Skalice tehiel, v roku 1652 tehly aj vápno v bližšie neurčenom množstve, v roku 1653 ďalších tehiel, v roku 1655 zase tehiel a v roku 1656 až tehiel (Mruškovič 1975, 60, 61, pozn. 116). V rokoch postihlo Skalicu najmenej sedem obrovských požiarov, ktorým podľahla väčšina domov. V súvislosti s protipožiarnou ochranou v Skalici už do 17. storočia spadá aj vznik nehorľavej krytiny. Prvý záznam o jej použití v Skalici, a na Záhorí vôbec, poznáme z roku 1699 v súvise s dostavbou Kostola sv. Michala (Mruškovič 1975, 64, pozn. 127). Po katastrofálnom požiari Skalice v roku 1729 stúpali požiadavky na tehly, preto sa magistrát mesta snažil zvýšiť produktivitu mestskej tehelne. Svedčia o tom aj napr. záznamy o prevzatí viacerých množstiev tehiel náboženskými rádmi, ktoré sídlili v meste: v roku tehiel pre paulínov, v roku 1730 ešte a v roku 1731 ďalších kusov. V roku 1754 dostali paulíni príspevok 100 zl. v tehlách na postavenie novej budovy. Ďalší príspevok v tehlách dostali aj v roku V rokoch dostali z mestskej tehelne v Skalici spolu tehiel aj karmeliti. V roku 1733 im mesto darovalo tehiel a o tri roky neskôr ešte tehiel. V roku 1714 povolil magistrát mesta predstavenstvu karmelitského kláštora lámať kameň a páliť tehly na vlastné trovy (Mruškovič 1975, 61, pozn ). V roku 1751 nariadilo predstavenstvo mesta Skalice všetkým občanom mesta pokryť svoje domy nehorľavou škridlou (Mruškovič 1975, 64). Priezviská Dôležitou informáciou indikujúcou existenciu tehliarskej výroby sú aj priezviská. Pre 17. storočie ich v prevedení Téglasz, Téglyás, resp. Tehlár poznáme iba z urbára tematínskeho panstva z roku 1636 (Žbirková 2001, 145), zo Šale z cechových artikúl vydaných mlynárom v roku 1646 (Nováková 2004, 72, 73) a z Horných Lefantoviec zo súpisu obcí podriadených Turkom z rokov (Hunka 1998a, 64). Najstaršia zmienka identifikujúca tehliara medzi menami pochádza z roku 1566 zo Sabinova (Halaga 1962, 77). 31

12 Tehelne v slovenských mestách v stredoveku a novoveku Marián Čurný František Javorský Ceny Obr. 7 Levoča-Červená chyžka. Tehliarska pec. 1: odkrývanie severnej časti pece; 2: severovýchodné nárožie obvodového múru; 3, 4: základná vrstva tehiel vo východnom vnútornom múriku; 5: profil deštrukcie pri západnom obvodovom múre pecev; 6: západný obvodový múr, detail. Foto F. Javorský. Na vytvorenie si plastickejšej predstavy o používaní tehiel v barokovej architektúre máme k dispozícii prameň výnimočnej kvality. Ide o stavebný denník stavbyvedúceho Hyacinta Hangkeho vedený od roku 1709 do roku 1758 pri príležitosti realizácie prestavby a rozšírenia piaristického kostola v Prievidzi. Denník vyslovene hospodárskeho charakteru presne zaznamenával všetky výdavky za vykonané práce. Dozvedáme sa z neho, že hlinu na výrobu tehiel získal od Pálffyovcov, príp. od iných majiteľov, na ktorých pozemkoch sa tento materiál získaval. Zo záznamov o väčších dodávkach možno odhadnúť, že jeden zlatý sa platil za 250 tehiel, v čom bola zahrnutá asi aj doprava (23. december 1748: Pro tegularum pro fornice zl. 236 ). Korýtka boli podstatne drahšie ako tehly, t. j. jeden zlatý za korýtok, čo však súviselo s ich obťažnejšou výrobou (Šášky 1977, ). Bratislava v 18. storočí žila čulým stavebným životom. Pomerne nerovnaký príjem malo mesto zo svojich dvoch tehelní. Roku 1730 to bolo len 402 zl., ale roku 1731 už 1115 zl. a roku 1732 až 1547 zl. (Špiesz 1987, 216). V súvislosti s činnosťou rádov na území mesta sa dozvedáme niektoré podrobnosti aj v spojitosti s výrobou tehiel. Napríklad trinitári, ktorí sa po príchode do Bratislavy rozhodli stavať kostol na mieste bývalého Cintorína sv. Michala, žiadali v decembri roku 1730 mesto o povolenie vypáliť tehál pre svoje potreby v Bartolomejovej peci (Šeregiová 1982, 45, pozn. 12). V roku 1739 mesto predalo rádu alžbetíniek na stavbu svojho kostola a kláštora tehiel za úradnú cenu (Šeregiová 1982, 45, pozn. 13). Iný postoj mesta môžeme sledovať v jeho vzťahu k farnostiam. Právo patronátu a dozoru sa odzrkadľuje v priamej materiálnej pomoci, ktorú poskytlo mesto farnostiam pri ich stavebných akciách. Keď roku 1730 lamačskí farníci opravovali Kaplnku sv. Rozálie a postavili si zároveň zvonicu, mešťanosta im vydal tehál z mestskej tehelne zdarma. Podobne zdarma dostali tehál na opravu kostola a sakristie aj obyvatelia Vajnor (Šeregiová 1982, 45). Mestské tehelne Existenciu tehelní možno predpokladať v rámci vlastného hospodárstva takmer každého mesta na Slovensku. Avšak z dôvodu doposiaľ nespracovaných archívnych materiálov ich poznáme iba pri niekoľkých. O nakoľko stručné zmienky ide, je možné presvedčiť sa pri nasledovnom krátkom prehľade. Z roku 1729 pochádza zmienka o existencii tehelne v Košiciach (Gregor Gregorová Kráľová 2004, 52). Z účtov mesta Nitra v roku 1795 sa dozvedáme, že do mestskej tehelne, ktorú má v prenájme Florián Kasseta, boli zakúpené dve motyky na kopanie hliny na tehly za 3 zl. Tehelňa však už dávno predtým jestvovala (Boháč 1928, 39). Medzi regálne práva mesta Nová Baňa v polovici 18. storočia patrila aj tehelňa, kde vyrobili ročne až tehál. Tisíc kusov predávali po 3 3,5 zl. (Zrebný 1977, 105). V daňovom súpise Zlatých Moraviec z roku 1720 sa spomína menšia tehelňa (Hunka 1998b, 187). Na základe nálezov tehiel s letopočtami 1743 a 1746 vieme, že v tomto období pracovala v Trnave tehelňa Juraja Paxyho. Okrem letopočtov a štylizovaného mestského znaku Trnavy sa na tehlách vyskytuje nápis PAXI, resp. G. PAXY (Urminský 2011). 32

13 Marián Čurný František Javorský Tehelne v slovenských mestách v stredoveku a novoveku Archeologické pramene k mestským tehelniam na Slovensku Levoča Červená chyžka Okrem hodnotenej tehliarskej pece z Levoče-Červenej chyžky sú z územia Slovenska doposiaľ známe ďalšie štyri archeologické lokality s nálezmi tehliarskych pecí Bratislava s neúplne preskúmanou pecou z prvej polovice 14. storočia (Baxa 1978, 33), Chotín s dvomi pecami z 15. storočia (Čurný Romsauer 2009), Iža s pecou z storočia (Čurný Hanuliak Kuzma 2008) a Kamienka s miliermi z 19. storočia (Čurný 2008, ), ku ktorým je možné priradiť aj keramikársku pec na vypaľovanie dlaždíc z Poltára (Ožďáni 2002, 49). Nakoľko bol predmetný nález z Levoče uvedený do literatúry iba informatívne (Javorský 1984a, 100), je ho potrebné aj keď s pomerne dlhým časovým odstupom od doby jeho objavu a archeologického výskumu podrobnejšie vyhodnotiť. Jeho význam pre poznanie finálnej fázy tehliarskej výroby vo včasnom novoveku je nesporný. Na základe dokumentovanej archeologickej situácie a zvyškov konštrukcie pece je čitateľovi predložená reálna predstava o vzhľade, prevádzke a zániku tejto tehliarskej pece. Poloha Lokalita sa nachádza na juho juhovýchodnom okraji intravilánu mesta Levoča, v mieste, kde bol v období rokov postavený niekdajší Poľnohospodársky a zásobovací závod a výrobné družstvo Obzor (obr. 1). Miestny názov polohy je Červená chyžka. Lokalita sa nachádzala na miernej vyvýšenine medzi údolím pri železničnej stanici a korytom potoka Vinica. Polohou prechádzala poľná cesta, ktorá bola súčasťou komunikačnej siete v okolí stredovekej Levoče. Geológia a pedológia lokality Lokalita sa nachádza na okraji Levočského pohoria, a teda aj tu podložie vytvára pieskovec. Na svahu zvažujúcom sa k potoku Vinica je až tri metre hrubá ílovitá vrstva ornice. Nálezové okolnosti Samotnému výskumu predchádzali opakované nálezy črepov a zvieracích a ľudských kostí, na ktoré sa prichádzalo počas výstavby budov bývalého Poľnohospodárskeho nákupného a zásobovacieho závodu. V máji 1983 sa začala pokládka novej mestskej kanalizácie, kvôli ktorej sa rozširovala komunikácia, poľná cesta medzi hospodárskymi budovami Poľnohospodárskeho závodu a družstva Obzor. Pri prehlbovaní boli narušené viaceré kostrové hroby, zahĺbené objekty a základy murovaného objektu (Javorský 1984a, 100). Obr. 8 Levoča-Červená chyžka. Tehliarska pec. 1, 2: vnútorné múriky v severnej časti pece; 3, 4: prostredný vnútorný múrik; 5: celkový pohľad na severnú časť pece; 6: severozápadné nárožie obvodového múru pece. Foto F. Javorský. Archeologický výskum Po skonštatovaní tohto nálezu boli zemné práce zastavené a započal záchranný archeologický výskum pod vedením F. Javorského, ktorý trval od do Výskum sa musel zamerať iba na miesta zasiahnuté stavbou, čomu bol prispôsobený jeho rozsah. V prvom rade bol začistený a zdokumentovaný profil v záreze cesty. Výskum sa sústredil na štyri plochy zasiahnuté stavbou: 1. pokračovanie základov tehliarskej pece vo dvore Poľnohospodárskeho závodu (plocha A), 2. plocha v blízkosti porušených hrobov pri sklade chemikálií (plocha B), 3. časť základov zaniknutého Kostola sv. Jána pri prístupovej ceste k násypníku obilia (plocha C) a 4. ryha pre položenie kábla elektrického vedenia juhovýchodne od základov tehliarskej pece (plocha D). Nevýhodou výskumu bolo, že vedúci výskumu F. Javorský musel 33

14 Tehelne v slovenských mestách v stredoveku a novoveku Marián Čurný František Javorský Obr. 9 Levoča-Červená chyžka. Tehliarska pec. 1: severná časť obvodového múru pece; 2 5: preskúmaná severná časť pece; 6: odkrývanie východného obvodového múru pece v južnej časti. Foto F. Javorský. zabezpečovať zároveň aj ďalšie výskumy na iných lokalitách na Spiši a že robotníci, pridelení investorom na archeologický výskum, pracovali aj na iných stavbách, čím výskum strácal na intenzite. Ako prvý bol počas výskumu začistený a zdokumentovaný južný profil zárezu cesty vrátane profilu nad základmi tehliarskej pece. Profil dosahoval výšku cm a bolo ním obnažené okrem časti podložia aj stredoveké a novoveké súvrstvie so zahĺbenými objektmi a hrobmi. Identifikované boli štyri stredoveké hroby a päť stavebných jám (Javorský 1984a, 100). Vo východnej časti profilu zárezu cesty v metroch bola zistená deštrukcia murovanej stavby. Po očistení profilu sa zistilo, že múry pokračujú do prostriedku cesty. To bol dôvod pre plošný výskum o rozmeroch 10,5 4 m. Na profile bolo postavené oplotenie, preto tam bol ponechaný kontrolný blok o šírke cm. Múr bol kamenný a do hĺbky 1 m od úrovne terénu bol zničený a pri deštrukcii bol aj vychýlený zo základovej ryhy v smere do vnútra pece. Narušená bola časť múru od 1 do 1,6 m a od tejto úrovne až po spodok základu, t. j. do hĺbky 2,45 m od úrovne terénu, bol múr neporušený. Šírka múru bola 90 cm. Múr bol postavený z pieskovcového kameňa spájaného hlinou (obr. 4:2, 3) a z vnútornej strany bol obmurovaný tehlami (obr. 4:4, 5). Od oplotenia meral múr 4,5 m, kde sa následne otáčal v pravom uhle východným smerom a pokračoval v nezmenenej šírke 0,9 0,95 m, pričom v prostriedku bol rozšírený až na 1,2 m. Severný múr mal dĺžku 9,9 m (obr. 5:4, 5). Východný múr sa v profile cesty zachoval vo výške 1,7 m, t. j. 20 cm pod úrovňou terénu. Na severnom múre bola tehlová obmurovka zachytená len vo východnej časti. Po odstránení zásypu nad vnútrajškom pece v úrovni cesty boli zistené štyri zachované tehlové múriky. Prvý múrik, v západnej časti pece, bol široký 1,15 m a od západného obvodového múru bol vzdialený 0,95 m. V múriku boli neporušené dve spodné vrstvy tehiel: spodná vrstva tehiel v múriku bola ukladaná naplocho v štyroch radoch a druhá vrstva zase na hranu. Táto technika previazania tehiel bola zdokumentovaná vo všetkých štyroch múrikoch (obr. 7:3, 4; 8:1 6). Vo vzdialenosti 0,85 m od tohto múrika sa nachádzal druhý, prostredný, široký 1,23 m, ktorý bol najzachovalejší, a to až do výšky 0,8 m od spodku. Nad dvomi spodnými vrstvami tehiel bol múrik zúžený na šírku 0,6 m (obr. 6:3). Tretí múrik bol od prostredného vzdialený 0,85 m a bol široký 1,08 m. Zachovala sa z neho iba najspodnejšia vrstva tehiel. Od vnútornej steny východného obvodového múru pece bol vzdialený 0,9 m. Zistené múriky tvorili piliere pod klenby ohnísk, resp. vykurovacích kanálov tehliarskej pece (obr. 9:2 5). Zaklenutie ohnísk začínalo nad úrovňou druhej vrstvy tehiel v múrikoch, čo potvrdzuje situácia dokumentovaná na druhom, prostrednom múriku. Priestory medzi múrikmi predstavovali vlastné podlahy ohnísk. Spodok ohnísk bol silno prepálený a nad ním sa nachádzala vrstva popola o hrúbke 5 10 cm. V mieste rozšírenia severného obvodového múru pece z 0,9 na 1,02 m možno predpokladať v nadstavbe komín pece. V južnej časti plochy A bola preskúmaná plocha 3,8 10,5 m. Analogicky so severnou časťou tu boli zistené zvyšky troch stredových múrikov (obr. 10:6). Navyše tu bolo zistené čelo pece, čelná tehlová stena s otvormi do pôvodne tunelovitých otvorov ohnísk (obr. 11:1, 2). 34

15 Marián Čurný František Javorský Tehelne v slovenských mestách v stredoveku a novoveku Obr. 10 Levoča-Červená chyžka. Tehliarska pec. 1 3: odkrývanie východného obvodového múru pece v južnej časti; 4: juhovýchodné vnútorné nárožie obvodového múru pece; 5: odkrývanie deštrukcie nad južnou časťou pece; 6: preskúmaná južná časť pece, pohľad od východu. Foto F. Javorský. Profil nad zásypom pece bol veľmi členitý a predstavoval jednotlivé zánikové fázy objektu (obr. 3; 11:3, 4). Rozoberanie klenieb ohnísk, stredových múrikov a obvodového múru bolo postupné. Výrazný časový predel v ňom predstavovalo veľké ohnisko, najzachovalejšie vo východnej časti zásypu, z ktorého okrem zvieracích kostí pochádzajú aj črepy keramiky zo 17. storočia a minca, denár cisára Leopolda I. z roku Juhovýchodne od plochy A, na ktorej bola skúmaná tehliarska pec, bola vytýčená plocha D. Tá sa obmedzovala iba na zdokumentovanie ryhy pre pokladaný kábel elektrického vedenia. Asi 6,5 m od juhovýchodného rohu tehliarskej pece bol v profile ryhy zistený rozptýlený stavebný materiál, v ktorom prevládali tehly a silne prepálené kamene, teda išlo o materiál podobný materiálu zo zásypu tehliarskej pece. Ďalších 3 6,4 m južným smerom boli zistené dva narušené múry pivnice zaniknutého objektu. Priestor medzi nimi bol zasypaný stavebným materiálom. Funkcia tejto stavby sa archeologickým výskumom nedala určiť, nakoľko výskum a plošný odkryv znemožňovala prítomnosť podzemnej nádrže pohonných hmôt. Iba na základe konštrukcie múrov a stavebného materiálu sa možno domnievať, že tento objekt bol súčasný s tehliarskou pecou, resp. že bol postavený po jej zániku za využitia stavebného materiálu z pece. Konštrukcia pece Dokumentovaná tehliarska pec bola výnimočne dobre zachovaná. Obvodový múr bol vymurovaný z pieskovcového kameňa spájaného hlinou. Jeho šírka bola 0,9 m. Jeho severná stena bola v prostriedku rozšírená na 1,2 m, zrejme ako podstava komína, a južná čelná stena bola na štyroch miestach prelomená pôvodne oblúkovitými otvormi, ústiami vykurovacích kanálov. Západná a východná vnútorná stena obvodového múra boli obmurované tehlami. Tehly mali rozmery 26 26, ,8 5,8 6,2 cm (obr. 12). Obvodový múr pece sa zachoval miestami až do výšky 1,7 m. Vnútorné múriky mali šírku 1,08 1,23 m a pozostávali z dvoch vrstiev najprv na dĺžku a potom na hranu kladených tehiel. Následne sa ich šírka zužovala na 0,6 m. Na takto široký múrik zrejme nasadalo zaklenutie vykurovacích kanálov, ktoré boli široké 0,85 0,9 m (obr. 4:1). Rozmery pece boli vonkajší obvod 9,9 10,4 8,3 8,5 m a vnútorný obvod 7 7,1 6 6,1 m (obr. 2). Tehliarska pec z Levoče-Červenej chyžky sa zaraďuje k typu žiarovkových pecí so zaklenutými vykurovacími kanálmi (Krajíc 2008, 33), pričom bola čiastočne zahĺbená do terénu. Čo sa týka jej vrchného ukončenia, do úvahy prichádzajú dve možnosti išlo buď o tzv. otvorenú pec, ktorá sa zakončovala postupným zakleňovaním vlastnými vypaľovanými tehlami na spôsob miliera, alebo o tzv. nemeckú pec, ktorej komora bola zaklenutá. Za túto možnosť sa v prípade pece z Levoče prihovára konštrukcia vnútorných múrikov ohraničujúcich pôvodne zaklenuté vykurovacie kanály a existencia rozšírenej základne na komín, ktorý odvádzal splodiny z horenia. Pri peci z Levoče možno ešte predpokladať, že jej obvodový múr bol zrejme na jednej alebo oboch bočných stranách prelomený otvormi na závoz a vývoz tehiel (obr. 13). Ak to dovoľoval terén, jeden z otvorov bol vyššie a druhý nižšie, čím sa nakladanie a vykladanie tehiel z pece a do nej zjednodušilo. Dolné vrstvy vsádzky bolo možné zavážať spodným otvorom a horné vrstvy otvorom horným (Fiala nedat., 23). Ďalšou neoddeliteľnou časťou pece bola predpecná jama obslužný priestor pece, potrebný hlavne na obsluhu ohňa. Nakoľko sa výskum tehliarskej pece vzťahoval iba na odokrytie jej vlastného telesa, musíme ho iba predpokladať. Čo sa týka rozmerov, jeho šírka sa zhodovala so šírkou samotnej pece, t. j. asi 10 m, a dlhý bol zrejme 35

16 Tehelne v slovenských mestách v stredoveku a novoveku Marián Čurný František Javorský natoľko, aby bola umožnená bezproblémová manipulácia s palivom pri prikladaní do ohňa, a prípadnú priestorovú rezervu si iste vyžadovala aj skládka prichystaného dreva. V peci sa pálilo drevom, pričom na základe národopisných údajov sa možno domnievať, že mohlo ísť o asi 1,5 2 m dlhé štiepanice. Tehliarska pec zrejme určitý čas slúžila aj na vypaľovanie vápna, na čo poukazuje F. Javorským identifikovaná omietka na vnútornej stene obvodového múru, zachytená v úrovni nad rekonštruovateľným zaklenutím vykurovacích kanálov. Omietka vo vnútri vypaľovacej komory nemá opodstatnenie, preto sa domnievam, že ide skôr o stopy po výpale vápna, pričom nie je vylúčené, že tehly aj vápno sa mohli vypaľovať spoločne. Obr. 11 Levoča-Červená chyžka. Tehliarska pec. 1, 2: vnútorné múriky v južnej časti pece; 3, 4: profil deštrukcie nad južnou časťou pece; 5, 6: juhozápadné nárožie obvodového múru pece. Foto F. Javorský. Datovanie a historický kontext Na datovanie pece z Levoče-Červenej chyžky máme k dispozícii jej samotnú konštrukciu a archeologický materiál, ktorý súvisí s obdobím po zániku funkčnosti pece. Tehliarske pece s vnútornou dispozíciou zloženou zo štvorice zaklenutých vykurovacích kanálov sa využívali v európskom tehliarstve už v 16. storočí (obr. 13) a mohli sa používať s miernymi modifikáciami až do 20. storočia (napr. z autopsie známa tehliarska pec zo Šaštína Stráží na Záhorí z prvej polovice 20. storočia; Čurný 2008, tab. 238: 2, 239: 6, 7; Čurný Jelínek 2009, 85, 90). Pre datovanie pece sú podstatné nálezy z ohniska, ktoré vzniklo v severnej časti pece po rozobraní klenieb a stredových múrikov. Pochádzajú z neho črepy z nádob a dvoch-troch kachlíc, železné klince, zvieracie kosti, medená troska a minca. Súbor klincov pozostáva z dvadsiatich dvoch kovaných kusov s dĺžkou 5 10 cm a veľkosťou hlavičky 1 3 cm. V súbore keramiky bol identifikovaný črepový materiál z trinástich nádob. Nakoľko predstavujú rovnocenný materiál (obr ), možno ich charakteristiku podať v celku (Čurný, v tlači). Črepy pochádzajú z džbánov, resp. hrncov na bočný ohrev, ktoré, až na jednu výnimku, boli vyrobené z neželezitej hliny okrovo žltej farby. Boli vytočené na rýchlo rotujúcom hrnčiarskom kruhu, o čom svedčia výrobné stopy z vnútornej strany nádob a relatívna tenkosť črepu okolo 0,5 cm. Výzdobu predstavovala kombinácia obežných horizontálnych rýh posadených na hrdlo a plecia nádob a maľovanie horizontálnych čiar a vlnoviek červeným farbítkom. V jednom prípade je doložená výzdoba aplikovaná kukučkou na podkladovú engobu pod glazúrou (obr. 14:9; 16:3). Vnútorná strana okraja až po úroveň pliec bola pokrytá transparentnou žltou, resp. zelenou glazúrou. Okraje sú jednoduché zaoblené, vyhnuté a na vonkajšej strane raz alebo dvakrát prežliabnuté, príp. hranené (obr. 14: 1 6). V piatich prípadoch boli merateľné priemery okrajov 10, 12, 15, 17 a 18 cm a v troch prípadoch aj priemery dien 6 6,5 a 8 cm. Dná sú rovné, bez odsadenia, spodná tretina nádob jednoduchá, kónická (obr. 14:8, 10, 11). V jednom prípade sa zachoval zlomok komorovej riadkovej kachlice s výzdobným motívom na čelnej vyhrievacej ploche (obr. 16:14). Predstavuje ho opakujúci sa rastlinný motív. Kachlica je vyrobená zo železitej hliny červenej farby a na čelnej vyhrievacej ploche je pokrytá bielou engobou bez glazúry. Opísaný druh nádob s maľovaním je typický pre 16. a 17. storočí, v ľudovom prostredí vyznieva aj dlhšie. S týmto datovaním by korešpondovalo aj určenie mince, ktorá pochádza tiež z ohniska. Ide o strieborný denár Leopolda I. z roku 1694 (Kolníková Hunka 1984, 126). Tvarovo i výzdobou analogickú nádobu nachádzame napr. aj v hromadnom náleze mincí uloženom okolo roku 1665 v Rakviciach na Morave (Grossmannová 2005, 73, 75, obr. 1, 2). Z ohniska pochádza aj viac ako stovka porcovaných zvieracích kostí, na ktorých sa v mnohých prípadoch zachovali stopy po rezaní a sekaní. Druhovo je tu zastúpený hovädzí dobytok, ošípaná, ovca a kura domáca (určila Mgr. Z. Miklíková z Archeologického ústavu SAV v Nitre, za čo jej patrí srdečné poďakovanie). 36

17 Marián Čurný František Javorský Tehelne v slovenských mestách v stredoveku a novoveku Obr. 12 Levoča Červená chyžka. Tehly z tehliarskej pece. Foto M. Čurný. 37

18 Tehelne v slovenských mestách v stredoveku a novoveku Marián Čurný František Javorský Obr. 13 Kresba tehliarskej pece zo storočia. Reprodukcia z Meyers Konversations Lexikon. Vznik a produkciu tehliarskej pece na polohe Červená chyžka môžeme dať do priamej súvislosti so záznamom v kronike levočského richtára Daniela Türka, ktorý vznikol po zničujúcom požiari mesta v roku Okrem 118 domov vtedy ľahlo popolom celé mesto. Podľa neho doviedol Peter Faygel do Levoče kráľovského kamenára a murára Jakuba, ktorý požiadal mestskú radu, aby mu pridelila miesto na postavenie tehelne a drevo, že bude vyrábať tehly podlhovasté a štvorcové, kusov pod 1 zl. 50 d. Jeho žiadosti sa vyhovelo, takže treba predpokladať, že tehelňu založil (Slivka 1980, 27, pozn. 13). Z prvej polovice 16. storočia sa pre Levoču zachoval iba jeden daňový register, ktorý podľa základného zdaňovacieho princípu dostal názov Register šesťdesiatku. Bol vyhotovený v roku 1542 a sú v ňom zapísaní jednotliví daňovníci vlastnými priezviskami, iní zase tak, že vo funkcii priezviska vystupuje označenie profesie, ktorú vykonávali. Uvádzajú sa medzi nimi aj dvaja murári, dvaja tehliari, dvaja vápenníci a šiesti uhliari (Suchý 1974, 231, pozn. 2). V knihe novoprijatých mešťanov mesta Levoča, vedenej za obdobie od roku 1551 do roku 1676, sa uvádza, že do meštianskeho stavu bol v 17. storočí prijatý aj jeden tehliar (Suchý 1974, 234, 235, pozn. 6). Podmienkou získania meštianstva bolo vlastníctvo domu v meste. Tehliar sa uvádza v rámci väčšej skupiny stavebníckych remesiel a remesiel vyrábajúcich keramiku, kam patrili hrnčiari, kamenári, maliari, murári a sochári. Medzi cechmi, ktoré v 16. a 17. storočí existovali v Levoči, by sme tehliarov hľadali márne, no je potrebné povšimnúť si kamenársko murársky cech, ktorému boli vydané cechové artikuly v roku 1573 (Suchý 1974, 233). Azda tu by sme mohli hľadať združujúcich sa tehliarov. Ďalšie archívne pramene k levočským remeslám pochádzajú až zo 17. storočia. V roku 1667 si Gašpar Hein poznamenal do svojho diára, ktorý sa zachoval, zoznam daňovníkov majiteľov nehnuteľností v Levoči. Zoznam vychádzal z pozemkovej knihy mesta z roku Medzi stavebnými remeslami sa tu opäť objavuje jeden tehliar. Podľa analýzy M. Suchého (1974, 236, 237), v ktorej porovnal záznamy z daňovej knihy Levoče z roku 1670 so záznamami z existujúcich cechových kníh a registrov, sa aj v tomto roku uvádza jeden tehliar. Podľa konskripcie z roku 1696, ktorá predstavuje prvý úradný súpis daňovníkov v meste, bol v tomto roku v Levoči zdanený jeden tehliar (Suchý 1974, 238). Potom nadlho strácame pramene spomínajúce tehliarov. V súpise levočských remeselníkov z roku 1763 sa už tehliar neuvádza (Suchý 1974, 300, 301). Podobne je tak tomu aj v súpisoch z roku 1810 a Z remesiel spracujúcich hlinu sa spomínajú iba hrnčiari (Suchý 1974, 307). Mesto však už v polovici 19. storočí vlastnilo tehelňu. Dozvedáme sa to z inventáru pri príležitosti jej prenájmu v apríli Obsahoval: dvadsať drevených okovaných foriem na tehly, jednu železnú formu na oblúkovitú krytinu, tri železné formy na krytinu, sedem pracovných stolov, tzv. štokov, päť pracovných stoličiek, šestnásť tragačov, krompáče, motyky, naberačky na vodu (Herman 1980, 163, pozn. 1). Podľa počtu pracovných pomôcok zrejme išlo o väčšiu ručnú výrobu (Čurný 2009, 129). Skúmaná tehliarska pec z Červenej chyžky zrejme patrila tehelni, ktorá tu na podnet kamenára Jakuba vznikla po požiari mesta v roku Produkovala tehly pre potreby mesta. Tomu by nasvedčovala aj jej kapacita. Pri vypaľovacej komore je potrebné predpokladať, že jej výška bola aspoň 2 m, t. j. výška dospelého muža umožňujúca bezbariérový závoz a vývoz tehiel. Ako už bolo uvedené na inom mieste pri opise prevádzok pecí z Chotína (Čurný Romsauer 2009, 529) a Iže (Čurný Hanuliak Kuzma 2008, 85), najmä z doposiaľ stojacich žiarových tehliarskych pecí (napr. Hnojnice pri Prosmykách, okr. Louny, Česká republika; Volf Blažek 2006, pozn. 6), sme informovaní o tom, že výška ich vypaľovacích komôr mohla byť aj vyššia ako 3 m. Na základe zdokumentovaných rozmerov vnútorného priestoru komory pece a odhadnutej výške 3 m by objem predstavoval 128 m 3. Priemerné rozmery tehiel z pece činili 26,2 13,4 6 cm (2107 cm 3 ). Na základe toho možno odhadnúť, že v tehliarskej peci z Levoče sa mohlo vypáliť naraz okolo až tehiel. Poslednú písomnú zmienku o tehliarovi v daňových súpisoch máme z roku Je pravdepodobné, že niekedy po tomto roku bola výroba v peci natrvalo prerušená. A ako o tom svedčí nález mince z roku 1694 v deštrukcii pece, niekedy okolo roku jej vydania sa funkcia pece zmenila. V tradícii sa táto lokalita spájala s miestom, kde spaľovali choré zvieratá z mesta. Tomu by zodpovedali nálezy zvieracích kostí z ohniska v zdeštruovanej peci. 38