OZNÁMENIE KOMISIE Usmernenie vysielania pracovníkov v rámci poskytovania služieb

Transkript

1 SK SK SK

2 2

3 OZNÁMENIE KOMISIE Usmernenie vysielania pracovníkov v rámci poskytovania služieb 3

4 1. ÚČEL TOHTO OZNÁMENIA Článok 49 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva stanovuje zásadu že členské štáty by mali v rámci Spoločenstva zaistiť slobodu poskytovania služieb. Táto základná sloboda zahrňuje právo poskytovateľa služieb etablovaného v členskom štáte za účelom poskytnutia služby dočasne vyslať pracovníkov do iného členského štátu. Podľa precedentného práva, slobodné poskytovanie služieb ako základná zásada Zmluvy smie byť obmedzené pravidlami odôvodnenými na základe jedného z dôvodov uvedených v článku 46 Zmluvy o založení ES a na základe nadriadených dôvodov založených na všeobecnom záujme v súlade so zásadami nediskriminácie a proporcionality. Smernica číslo 96/71/ES (ďalej uvádzaná ako Smernica ) určuje povinné pravidlá, ktoré sú účinné v hostiteľskej krajine a ktoré sa uplatňujú na vyslaných pracovníkov zavedením základných ustanovení ( tvrdé jadro ) a podmienok práce a zamestnania, tieto určuje za záväzné pre podniky vysielajúce pracovníkov do členského štátu iného ako je štát na ktorého území pracovníci obvykle pracujú. Smernica má jasne sociálny cieľ: v tom že vyslaní pracovníci po dobu ich vyslania majú záruku od ich zamestnávateľa na niektoré ochranné pravidlá členského štátu do ktorého sú vyslaní. Tieto pravidlá zahrňujú najmä: maximálnu dĺžku pracovného času a minimálnu dobu odpočinku, minimálnu ročnú dĺžku platenej dovolenky, minimálne mzdové tarify, podmienky prenájmu pracovníkov, najmä dodanie pracovníkov podnikmi pre dočasné zamestnávanie, zdravie, bezpečnosť a hygiena pri práci, ochranné opatrenia týkajúce sa podmienok zamestnávania tehotných žien alebo žien, ktoré nedávno porodili a detí a mladistvých. Členské štáty majú právnu povinnosť prijať pravidlá potrebné na zosúladenie so smernicou, musia vykonať potrebné opatrenia v prípade nesúladu s týmito pravidlami a zaistiť že pracovníci a/alebo ich zástupcovia majú dostupné primerané prostriedky na vymáhanie záväzkov uvedených v smernici, ako aj povinnosť vytvoriť predpoklady pre spoluprácu medzi verejnými orgánmi. Cieľom smernice je dať do súladu na jednej strane právo spoločností poskytovať cezhraničné služby v zmysle článku 49 Zmluvy o založení ES a na druhej strane práva pracovníkov dočasne vyslaných do zahraničia na ich vykonávanie. Následne po prijatí legislatívnej rezolúcie Európskym parlamentom 16. februára 2006 k návrhu smernice o službách na vnútornom trhu, predstavila Komisia pozmenený návrh v ktorom sú vypustené články 24 a 25 z pôvodného návrhu, ktoré ustanovovali osobitné podmienky pre vyslaných pracovníkov. V týchto článkoch Komisia navrhovala vyradiť určité administratívne ustanovenia vo vzťahu k vysielaniu pracovníkov a pripojiť opatrenia na posilnenie administratívnej spolupráce medzi členskými štátmi. Komisia sa podujala pripraviť usmernenia na vyjasnenie platného práva Spoločenstva k administratívnym postupom obsiahnutým v článkoch 24 a 25 pôvodného návrhu. Toto Oznámenie vysvetľuje členským štátom ako dodržiavať acquis Spoločenstva v zmysle výkladu Európskeho súdneho dvora vo vzťahu k článku 49 Zmluvy o založení ES a ako dosiahnuť 4

5 výsledky požadované smernicou efektívnejším spôsobom. Fakty zozbierané v správe Komisie SEC (2006) 439 1, ktorá je priložená k tomuto Oznámeniu, ukazujú že existuje značný priestor pre zlepšenie prístupu k informáciám, v administratívnej spolupráci a v monitorovaní súladu, okrem iného identifikovaním a šírením najlepších postupov. Toto Oznámenie neovplyvňuje ani výsadu Komisie danú Zmluvou o založení ES zaistiť súlad členských štátov s právom Spoločenstva, ani neovplyvňuje všeobecné pravidlá o vízových požiadavkách. 2. USMERNENIE: KONTROLNÉ OPATRENIA V precedentnom práve 2 Európsky súdny dvor akceptoval, že členské štáty môžu overovať či nedošlo pri uplatňovaní slobody poskytovania služieb k zneužitiu, napríklad využitím pracovníkov z tretích krajín na trhu práce v hostiteľskom štáte. Uznal tiež oprávnenie na inšpekčné opatrenia potrebné na monitorovanie dodržiavania oprávnených povinností v zmysle všeobecného záujmu. Avšak Komisia chce zdôrazniť, že pri výkone inšpekcií ako časti implementácie smernice, členské štáty sa musia držať článku 49 Zmluvy o založení ES a zdržať sa od neoprávneného zvyšovania reštrikcií a neproporcionálnych podmienok pre slobodné poskytovanie služieb v rámci Spoločenstva. Súd niekoľkokrát zdôraznil, že tieto inšpekcie musia byť primerané pre dosiahnutie požadovaných úloh, v súlade so zásadou proporcionality a bez obmedzovania tejto slobody viac než je nutné Všeobecné aplikačné opatrenia Opatrenia, ktoré zaviedli i niektoré členské štáty, si nutne vyžadujú vyjasnenia na základe precedentného práva Európskeho súdneho dvora v zmysle článku 49 Zmluvy o založení ES: 4 : požiadavka mať zastúpenie na území hostiteľského členského štátu; požiadavka získať oprávnenie od príslušných orgánov hostiteľského členského štátu, byť u nich zaregistrovaný, alebo akákoľvek iná podobná povinnosť; požiadavka vykonať oznámenie; požiadavka sociálne dokumenty mať a udržiavať na území hostiteľskej krajiny a/alebo podľa podmienok užívaných v hostiteľskej krajine. a) Požiadavka mať zriadené zastúpenie na území hostiteľského členského štátu 1 Táto správa je výsledkom požiadavky Európskeho parlamentu voči Komisii uvedenej v rezolúcii z 15. januára 2004, P5_TA(2004) Súdny spor C-113/89 (Rush Portuguesa Ldª verzus Office national d'immigration), rozsudok z 27. marca 1990, odsek 17 a spoločné súdne spory C-369/96 a 376/96 (verejný žalobca verzus Jean-Claude Arblade a ďalší), rozsudok z 23. novembra 1999, odsek Pozri v tejto súvislosti rozsudky Komisia verzus Luxembursko, súdny spor C-445/03, rozsudok z 21. októbra 2004, odsek 40 a Komisia verzus Nemecko, C-224/04, rozsudok z 19. januára 2006, odsek Tieto opatrenia sú identifikované v Správe Komisii pre Radu a Európsky parlament o situácii na vnútornom trhu pre služby COM(2002) 441 z 30. júla

6 Európsky súdny dvor 5 sa vyjadril k požiadavke mať zastúpenie na národnom území ako k požiadavke vytvárajúcej "veľkú negáciu slobodnému poskytovaniu služieb". Povinnosť poskytovateľa služby určiť svojho zástupcu usídleného v určitom členskom štáte za účelom poskytnutia služieb, by sa mohla javiť ako v nesúlade s článkom 49 Zmluvy o založení ES, čo je rovnaké stanovisko ako k požiadavke ustanoviť tu trvalé bydlisko pre už oprávneného agenta, čo už aj bolo vyhlásené súdom ako nezákonné. 6 V rozsudku Arblade a ďalší, 7 súd rozhodol že povinnosť mať k dispozícii a držať niektoré dokumenty na adrese fyzickej osoby s trvalým bydliskom v hostiteľskom členskom štáte, ktorý by ich spravoval ako zástupca alebo splnomocnenec určený zamestnávateľom, ešte po tom ako zamestnávateľ ukončil zamestnávanie pracovníkov v tomto štáte, môže byť prípustné iba ak by národné orgány v prípade absencie takejto povinnosti neboli schopné efektívne vykonávať ich kontrolné povinnosti. Toto precedentné právo musí byť interpretované na základe konkrétnych prípadov, ale môže byť uznané že na splnenie tejto úlohy by malo byť dostatočné určenie osoby spomedzi vyslaných pracovníkov, ktorá by pôsobila ako kontakt medzi zahraničnou spoločnosťou a inšpektorátom práce, napríklad predáka. Záver: Podľa súčasného precedentného práva musí byť vyvodený záver, že požiadavka daná členským štátom, že spoločnosti vysielajúce pracovníkov na ich územie musia mať zástupcu s trvalým bydliskom v tomto hostiteľskom členskom štáte, je neprimeraná pre monitorovanie pracovných podmienok týchto pracovníkov. Určenie osoby spomedzi vyslaných pracovníkov, napríklad predáka, aby pôsobil ako kontakt medzi zahraničnou spoločnosťou a inšpektorátom práce by malo byť postačujúce. b) Požiadavka na získanie oprávnenia od kompetentných orgánov hostiteľského členského štátu a to byť u nich zaregistrovaný, alebo akákoľvek iná ekvivalentná povinnosť Podľa vzniknutého precedentného práva Európskeho súdneho dvora, národné pravidlá ktoré určujú že poskytovanie služieb na národnom území spoločnosťou etablovanou v inom členskom štáte je podmienené vo všeobecnosti a pre všetky formy aktivity, získaním predchádzajúceho administratívneho oprávnenia, toto predstavuje reštrikciu pre slobodné poskytovanie služieb v zmysle článku 49 Zmluvy o založení ES (pozri osobitne rozsudky Vander Elst 8 ). Existuje niekoľko činností, ktorých výkon je v členských štátoch regulovaný právnymi a regulačnými ustanoveniami, vrátane autorizačného systému, ktorý je samostatný pre každú aktivitu. Napríklad, mnoho členských štátov trvá na tom že sprostredkovatelia dočasného zamestnania musia mať riadnu autorizáciu, tak aby sa zaistilo že majú dostatok záruk na výkon ich práce. Hostiteľský členský štát je oprávnený vyžadovať vopred autorizáciu iba na výkon istých činností, bez ohľadu o akú situáciu vyslania ide, zabezpečiac že toto môže byť zdôvodnené vyššími dôvodmi založenými na všeobecnom záujme, ako to, že požiadavka je proporčná a je v súlade 5 Súdny spor C-279/00 (Komisia verzus Talianska republika), rozsudok zo 7. februára 2002, odsek Pozri v tejto súvislosti, napr. rozsudok súdu zo 6. marca v súdnom spore C-478/01, odsek Pozri poznámku pod čiarou 3, odsek Súdny spor C-43/93 (Raymond Vander Elst verzus Office des migrations internationales), rozsudok z 9. augusta

7 s príslušnými ustanoveniami Zmluvy k slobodnému poskytovaniu služieb. Táto požiadavka musí zohľadniť kontroly a monitoring už vykonaný v pôvodnom členskom štáte. Záver: Podľa súčasného precedentného práva, musí byť vyvodené, že každé pravidlá ktoré podraďujú vysielanie pracovníkov systematickej predchádzajúcej kontrole, vrátane predchádzajúcej povinnej a systematickej autorizácie, sú neprimerané. c) Požiadavka robiť oznámenie Takmer polovica členských štátov vyžaduje od poskytovateľov služieb, ktorí vysielajú pracovníkov na ich územie predkladať oznámenie ich orgánom. 9 Účelom takýchto vyhlásení je, na jednej strane umožniť národným orgánom overiť informáciu o vysielaní pracovníkov získanú počas kontrol na mieste a na druhej strane pomôcť inšpektorátom práce vykonávať hodnotenie rizika za účelom zamerania ich kontrol situácií alebo spoločností, ktoré sú vysoko rizikové. V tejto fáze, súd neposkytol žiadny rozsudok osobitne vo vzťahu k prípustnosti povinnosti vykonať oznámenie k vyslaniu pracovníkov. V súdnom spore Komisia verzus Luxembursko, 10 v ktorom od vyslaného pracovníka ktorý bol občan tretej krajiny, bolo vyžadované mať pracovné povolenie za účelom poskytovania služieb, súd deklaroval že opatrenie ktoré by bolo rovnako efektívne a pritom menej reštriktívne než tu posudzované opatrenia, by bolo uloženie povinnosti pre podnik poskytujúcemu služby oznamovať vopred miestnym orgánom prítomnosť jedného alebo viacerých premiestnených pracovníkov, očakávanú dĺžku ich prítomnosti a poskytnutie služby alebo služieb oprávňujúce ich umiestnenie. To by mohlo umožniť týmto orgánom monitorovať súlad s luxemburskou legislatívou sociálneho zabezpečenia počas ich premiestnenia a zároveň v tom istom čase vziať v úvahu povinnosti, ktorými je už podnik viazaný podľa legislatívy sociálneho zabezpečenia uplatniteľného v členskom štáte pôvodu. Pokiaľ ide o vysielanie pracovníkov, ktorí sú občanmi tretej krajiny, poskytovateľom služieb v Spoločenstve, súd prišiel k názoru v rozsudku v súdnom spore Komisia verzus Spolková republika Nemecko, 11 že ako generálny advokát poznamenal v bode 27 jeho Postoja, požiadavka aby poskytovateľ služby poskytol vopred jednoduché oznámenie potvrdzujúce, že situácia dotknutých pracovníkov je v súlade so zákonom ( ) v členskom štáte kde ich poskytovateľ zamestnáva, by dala národným orgánom, menej reštriktívny ale účinný spôsob ako kontrolovať pred vysielaním záruku, že situácia týchto pracovníkov je v súlade so zákonom a že oni vykonávajú svoju hlavnú činnosť v členskom štáte kde je etablovaný poskytovateľ služby. Takáto požiadavka by mala umožniť národným orgánom skontrolovať následne informáciu a vykonať potrebné opatrenia ak situácia týchto pracovníkov nebola v poriadku". Podľa tohto precedentného práva súdu, oznámenie je pokladané za opatrenie, ktoré je rovnako efektívne a menej reštriktívne než predchádzajúca autorizácia pokiaľ ide o zaistenie, aby členské štáty boli informované celý čas o prítomnosti vyslaných pracovníkov z tretích krajín na ich území. 9 Členské štáty, ktorých sa to týka sú: Rakúsko, Belgicko, Nemecko, Španielsko, Francúzsko, Grécko, Luxembursko, Maďarsko, Lotyšsko, Malta, Holandsko a Portugalsko. Slovinsko a Česká republika uložili podobnú povinnosť prijímateľom služieb. 10 Pozri poznámku pod čiarou 3, odsek Pozri poznámku pod čiarou 3, odsek 41. 7

8 Členské štáty sa musia vyvarovať od použitia oznámení pre iné účely než pre poskytnutie informácií, ktorými sú informácie pre overovanie alebo registrovanie spoločností ktoré poskytujú služby, čo by mohlo predstavovať systém autorizácie. Záver: Na základe existujúceho precedentného práva, Komisia prijala názor že hostiteľský členský štát, za účelom aby bol schopný monitorovať súlad s podmienkami zamestnania stanovenými v smernici by mal byť spôsobilý požadovať, v súlade so zásadou proporcionality, že poskytovateľ služby predloží oznámenie, najneskôr pred začatím prác, ktoré obsahuje informáciu o pracovníkoch, ktorí boli vyslaní, druh služby ktorú budú poskytovať, ako dlho bude trvať práca a miesto na ktorom bude vykonaná. Oznámenie by mohlo spomenúť, že vyslaní pracovníci z tretích krajín sú v zmysle zákona prítomní v krajine v ktorej je etablovaný poskytovateľ služby, vrátane vízových požiadaviek a že sú legálne zamestnaní v tejto krajine. d) Požiadavka mať a udržiavať sociálne dokumenty na území hostiteľskej krajiny a/alebo podľa podmienok aplikovaných v hostiteľskej krajine Európsky súdny dvor sa vyjadril vo svojom stanovisku k povinnosti mať a udržiavať sociálne dokumenty vyslaných pracovníkov v hostiteľskom členskom štáte. Vo svojom rozsudku v súdnom spore k Arblade a ďalší, 12 súd poukázal že účinná ochrana pracovníkov, osobitne pokiaľ ide o záležitosti ochrany a bezpečnosti pri práci a pracovnú dobu, by si mohla vyžadovať že určité dokumenty sú držané na dostupnom a jasne identifikovanom mieste na území hostiteľského členského štátu, aby boli k dispozícii orgánom tohto štátu zodpovedným za výkon kontrol, zvlášť tam kde neexistuje organizovaný systém pre spoluprácu alebo výmenu informácií medzi členskými štátmi ako je stanovené v článku. 4 Smernice číslo 96/71. Avšak v tom istom rozsudku súd vysvetlil, že, pred uložením povinnosti tohto druhu poskytovateľovi služby, príslušné orgány v hostiteľskej krajine by mali overiť, v primeranom čase, či sociálna ochrana dotknutých pracovníkov nebola dostatočne zabezpečená dokumentmi vytvorenými v členskom štáte etablovania. 13 V súdnych sporoch Finalarte, 14 súd uznal že od podnikov etablovaných mimo hostiteľského členského štátu by mohlo byť požadované poskytnúť viac informácií než od podnikov etablovaných v tomto štáte v takom rozsahu, že tento rozdiel v prístupe môže byť odvodený od objektívnych rozdielov medzi týmito podnikmi a podnikmi etablovanými v hostiteľskom členskom štáte. Avšak súd tiež povedal že je potrebné si overiť či poskytnutá informácia v dokumentoch v zmysle legislatívy členského štátu kde je podnik etablovaný nie je dostatočná ako celok na uskutočnenie kontrol potrebných v hostiteľskom členskom štáte Pozri poznámku pod čiarou 2, odsek Pozri poznámku pod čiarou 2, odsek Spoločné súdne spory C-49/98, 50/98, 52/98, 54/98, 68/98 ad 71/98 (Finalarte Sociedade de Construção Civil Lda verzus Bauwirtschaft a iní), rozsudok z 25. októbra 2001, odseky Urlaubs- und Lohnausgleichskasse der 15 Pozri poznámku pod čiarou 2, odsek

9 Keďže doba potrebná na transponovanie smernice sa ukončila v roku 1999 a bol postupne zavádzaný systém spolupráce pri informovaní sa v zmysle článku 4, členské štáty mali menej priestoru požadovať aby sociálne dokumenty boli udržiavané v štáte do ktorého boli pracovníci vyslaní. Avšak Komisia prijala názor, že hostiteľský členský štát môže stále požadovať že určité dokumenty, ktoré by sa mali vytvárať a držať na mieste na pracovisku, také dokumenty ako záznamy o skutočne odpracovanej dobe alebo dokumenty o podmienkach ochrany a bezpečnosti na pracovisku. Za účelom aby orgány hostiteľského členského štátu mohli monitorovať podmienky zamestnania v súlade so smernicou, sú oprávnené vyžadovať od poskytovateľa služieb vytvárať dokumenty, ktoré pokladajú za potrebné pre výkon týchto kontrol, v rámci primeranej doby. Avšak nie je prijateľné aby hostiteľský členský štát požadoval druhú sadu dokumentov, ktoré budú v súlade s jeho legislatívou, iba z dôvodu že dokumenty ktoré sú v súlade s legislatívou členského štátu etablovania majú isté rozdiely v zmysle formy a obsahu. Tiež nie je prijateľné aby hostiteľský členský štát vyžadoval aby dokumenty sociálneho zabezpečenia boli podrobené osobitným postupom v krajine pôvodu podľa Nariadenia (EHS) číslo 1408/71. Avšak Európsky súdny dvor uznal v súdnych sporoch Arblade a ďalší 16 že "položky informácií požadované pravidlami členského štátu etablovania a pravidlami hostiteľského štátu ( ) sa smú líšiť do toho rozsahu, že monitorovanie vyžadované podľa pravidiel hostiteľského štátu nemôže byť vykonané na základe dokumentov držaných v súlade s pravidlami členského štátu etablovania. Záver: Na základe uvedeného precedentného práva, musí byť vyvodené, že za účelom byť schopný monitorovať súlad s podmienkami zamestnania danými v smernici, hostiteľský členský štát musí byť oprávnený vyžadovať, v súlade so zásadou proporcionality, že dokumenty musia byť držané na pracovisku a to tie ktoré tu boli z príčiny svojej povahy vytvorené, ako sú výkazy práce alebo dokumenty o podmienkach ochrany a bezpečnosti na pracovisku. Hostiteľský členský štát nemôže požadovať druhú sadu dokumentov, pokiaľ informácie poskytnuté dokumentmi podľa legislatívy členského štátu etablovania sú dostačujúce a zároveň umožnia kontroly, ktoré sú v hostiteľskom členskom štáte vyžadované Opatrenia ktoré sa uplatňujú na vyslaných pracovníkov, ktorí sú občanmi tretích krajín V existujúcom precedentnom práve k slobode poskytovania služieb v súlade s článkom 49 (pozri napríklad, rozsudky v súdnych sporoch Vander Elst 17 a Komisia verzus Luxembursko 18 ), súd prijal názor, že pracovníci ktorí sú pravidelne a obvykle zamestnaní poskytovateľom služieb etablovaným v členskom štáte (krajina pôvodu) môžu byť vyslaní do iného členského štátu (hostiteľská krajina) bez toho aby boli podriadení v tomto druhom štáte administratívnym formalitám, ako je povinnosť získať pracovné povolenie. Súd uviedol že množstvo ďalších podmienok, ktoré niektoré členské štáty zaviedli k vyslaným pracovníkom bolo neúmerných. V súdnom spore Komisia verzus Nemecko, 19 súd uviedol že 16 Pozri poznámku pod čiarou 2, odsek Pozri poznámku pod čiarou Pozri poznámku pod čiarou Pozri poznámku pod čiarou 11. 9

10 nemecká legislatíva je v protiklade s článkom 49 Zmluvy o založení ES tým že požaduje od občanov z tretích krajín vyslaných do Nemecka spoločnosťou etablovanou v inom členskom štáte byť zamestnaní touto spoločnosťou aspoň jeden rok za účelom byť oprávnenými na pobytové víza. V tomto súdnom spore súd potvrdil svoj rozsudok zo súdneho sporu Komisia verzus Luxembursko, 20 v ktorom uzavrel že legislatíva ktorá požaduje od vyslaných pracovníkov byť zamestnaní aspoň šesť mesiacov pred vyslaním je nad rámec toho čo je vyžadované z dôvodu ochrany sociálneho zabezpečenia pracovníkov ktorí sú občanmi tretej krajiny a preto je neoprávnená. V neskoršom rozsudku, súd tiež nesúhlasil s požiadavkou na pracovné zmluvy na dobu neurčitú. Záver: Na základe existujúceho precedentného práva musí byť vyvodené, že hostiteľský členský štát nesmie uložiť administratívne formality alebo dodatočné podmienky na vyslaných pracovníkov z tretích krajín, keď sú právoplatne zamestnaní poskytovateľom služieb etablovaným v inom členskom štáte, bez obmedzenia práva hostiteľského členského štátu kontrolovať že tieto podmienky sú splnené v členskom štáte v ktorom je poskytovateľ služieb etablovaný. 3. INFORMAČNÁ SPOLUPRÁCA a) Prístup k informáciám Článok 4(3) smernice určuje jasnú povinnosť členským štátom uskutočniť vhodné opatrenia, aby všeobecne sprístupnil informácie o pracovných podmienkach cudzím poskytovateľom služieb a pracovníkom. Tu je hlavná oblasť na zlepšenie pokiaľ ide o nástroje na poskytnutie informácií o pracovných podmienkach počas vyslania a o povinnostiach, ktoré treba spĺňať. Je potrebné dodatočné úsilie za účelom viditeľného zlepšenia v týchto aspektoch: 1 zatiaľ čo podstatne narástol počet národných internetových stránok venovaných špeciálne vysielaniu, stále je potreba aby členské štáty zlepšili využitie internetových možností a zvýšili dostupnosť a jasnosť informácií poskytovaných na národných webových stránkach; 21 2 členské štáty musia jasne uviesť ktorá časť národnej legislatívy sa musí uplatňovať zahraničnými poskytovateľmi služieb a vyvarovať sa mať iba informácie o pracovnom práve všeobecne, bez špecifikovania ktoré podmienky musia byť aplikované vyslanými pracovníkmi; 3 informácie by mali byť dostupné v iných jazykoch než národný jazyk (jazyky) hostiteľskej krajiny; 4 styčné úrady by mali byť obsadené primeraným personálom a inými zdrojmi na plnenie ich informačných povinností; 20 Pozri poznámku pod čiarou Národné webové stránky majú linky na webovú stránku Komisie o vysielaní pracovníkov: 10

11 5 členské štáty by mali určiť kontaktnú osobu zodpovednú za požiadavky na informácie, pretože toto lepšie funguje ako rozsiahla anonymná štruktúra; 6 styčné úrady tiež potrebujú mať k dispozícii účinnú organizačnú štruktúru. Musia byť schopné plniť funkciu sprostredkovateľa medzi osobou žiadajúcou informáciu a inými príslušnými národnými orgánmi. Za účelom plnenia svojich povinností, sú členské štáty požiadané zdvojnásobiť svoje úsilie na posilnenie a zlepšenie prístupu k informáciám o podmienkach zamestnania, ktoré musia byť uplatnené poskytovateľmi služieb a zaistiť že styčné úrady sú naozaj schopné plniť svoje úlohy. Komisia bude ďalej podporovať členské štáty v tejto oblasti, zvlášť pomocou expertnej skupiny a bude monitorovať ich úsilie za účelom istoty, že prispievajú k pokroku smerom k najlepším praktikám. b) Spolupráca medzi členskými krajinami Článok 4(1) a (2) smernice jasne ukladá povinnosti pokiaľ ide o spoluprácu medzi národnými administratívami a určuje zodpovednosť členských štátov vytvoriť potrebné podmienky pre takúto spoluprácu. Táto povinnosť zahrňuje vznik orgánu na monitorovanie, ktorý môže odpovedať na dôvodnú žiadosť, napríklad či spoločnosť poskytujúca zahraničné služby je skutočne etablovaná v členskom štáte pôvodu alebo na žiadosť o dokumentačný dôkaz na zistenie či pracovník je pokladaný za pracovníka podľa legislatívy hostiteľského štátu. Žiadosť o poskytnutie informácií môže byť potrebná aj v opačnom smere. Napríklad, keď je vyslanie ukončené a vyslaný pracovník chce vedieť, či dostal to na čo bol oprávnený počas doby vyslania. Za účelom súladu s článkom 4 smernice, členské štáty musia zaistiť že styčné úrady a monitorujúce orgány sú organizované a zabezpečené takým spôsobom, aby mohli účinne fungovať a boli schopné promptne odpovedať na žiadosti. To môže vyžadovať od styčných úradov a/alebo od monitorujúcich orgánov vykonať šetrenia alebo získať informácie z iných zdrojov alebo orgánov (ako sú inštitúcie sociálneho zabezpečenia), budú to musieť robiť rovnako ako v domácich prípadoch a v súlade s národnou legislatívou. Cezhraničná spolupráca môže byť zlepšená pomocou iniciatív podniknutých Komisiou pomocou expertnej skupiny, osobitne navrhnutím pravidiel dobrej spolupráce a prijatím viacjazyčného formulára pre výmenu informácií medzi orgánmi. Za účelom uľahčenia výmeny informácií, sa môže využiť vo vhodnom čase elektronický systém, ktorý bude vytvorený Komisiou na podporu Smernice o službách. 11

12 Za účelom plnenia svojich povinností sú členské štáty žiadané uskutočniť potrebné opatrenia na zaistenie, že ich styčné úrady a/alebo monitorujúce orgány majú potrebné vybavenie a zdroje na efektívne odpovedanie žiadostí o informácie a o cezhraničnej spolupráci od príslušných orgánov z iných členských štátov. Komisia bude pokračovať podporovať členské štáty v tejto oblasti, osobitne poskytnutím vhodnejšieho elektronického systému a bude ostro sledovať ich pokrok. 4. MONITOROVANIE SÚLADU SO SMERNICOU A OPATRENIA V PRÍPADE ZLYHANIA SÚLADU Členské štáty majú povinnosť zaručiť isté podmienky pre pracovníkov vyslaných na ich územie podľa článku 3 smernice a vykonať kroky na prevenciu a na bojovanie s každým nelegálnym konaním poskytovateľov služieb, vrátane obzvlášť odmietnutia poskytnutia týchto podmienok. Toto je základnou podmienkou pre vytvorenie spravodlivých podmienok súťaže, ktorá zaručuje dôveryhodnosť vyslaných pracovníkov ako súčasti podmienok poskytovania nadnárodných služieb. Členské štáty sú preto povinné vytvoriť potrebný mechanizmus pre zaistenie súladu s implementovanou legislatívou vysielania pracovníkov. Vyslaní pracovníci a/alebo organizácie, ktoré ich zastupujú by mali mať možnosť priamo sa sťažovať monitorujúcemu orgánu hostiteľského členského štátu a vymáhanie práva by malo byť možné pomocou sťažností pracovníkov alebo konkurujúcich si podnikov. Zatiaľ čo toto môže prispieť k lepšiemu monitorovaniu a uplatňovaniu, znamená to tiež že monitorujúce orgány musia mať potrebné zdroje a právomoci na sledovanie takýchto sťažností. Členské štáty musia stále vyhodnocovať účinnosť inšpektorátov práce a iných systémov, posudzovať systémy a zhodnocovať spôsoby ich zlepšenia, majúc stále na zreteli dodržiavanie povinností podľa smernice. Tieto úsilia musia byť podporené posilnením spolupráce medzi národnými orgánmi (vrátane inšpektorátov práce) zodpovednými za monitorovanie záležitosti pokrytých touto smernicou. Aspoň raz ročne by sa mali stretnúť zástupcovia inšpektorátov práce alebo iných orgánov zodpovedných za monitorovanie uplatnenia smernice v rámci expertnej skupiny pre vysielanie pracovníkov. V prípade zlyhania plnenia si povinností danými v smernici, členské štáty sú povinné podľa článku 5 smernice vykonať vhodné opatrenia. Zatiaľ čo je ponechaný výber zavedenia vhodných nástrojov na členské štáty, tieto nástroje musia byť schopné zabezpečiť patričnú ochranu práv dotknutých osôb a byť podobné tým, ktoré sú aplikovateľné v prípadoch porušenia národného práva v čisto vnútroštátnych situáciách. Kde sú zistené nezrovnalosti, členské štáty musia zabezpečiť opatrenia, vrátane sankcií a pokút, ktoré sú prirodzené, proporcionálne a varovné vo svojej povahe. Môžu tiež zaviesť primerané postupy pre pracovníkov a/alebo ich predstaviteľov na vymáhanie ich práv. Ľahký prístup k súdom a tribunálom pre vyslaných pracovníkov, vrátane arbitrážnych alebo sprostredkovateľských postupov na rovnakom základe ako majú národní pracovníci, je predpoklad v tejto súvislosti. 12

13 V predbežnom rozhodnutí, 22 Európsky súdny dvor vyjadril názor k systému spoločnej a viacerej zodpovednosti všeobecných alebo hlavných dodávateľov. Súd uviedol, že článok 5 smernice, interpretovaný v zmysle článku 49 Zmluvy o založení ES, nevylúčil použitie takéhoto systému ako primeraného prostriedku v prípade nesúladu so smernicou. Súd uviedol, že takéto opatrenie nesmie ísť nad rámec toho čo je potrebné na dosiahnutie sledovaného cieľa a odkázal národnému súdu uplatniť tento rozsudok v danom súdnom spore. Členské štáty sú vyzvané na posúdenie dopadu zavedenia takéhoto proporčného a nediskriminačného opatrenia do národnej legislatívy. Členské štáty ktoré už majú zavedený takýto systém sú vyzvané posúdiť jeho účinnosť ako proporčného a nediskriminačného opatrenia v prípade nesúladu so smernicou. Za účelom plnenia si svojich povinností členské štáty sú žiadané prehodnotiť svoj systém monitorovania a implementovania smernice. Sú osobitne žiadané, zaviesť vhodné mechanizmy na odstránenie porušení a zabezpečiť že existujú vhodné a proporčné opatrenia na monitorovanie, tak aby mohli byť uložené zákonné tresty porušujúcim poskytovateľom služieb. Komisia vykoná spolu s členskými štátmi prácu za účelom zlepšiť nadnárodnú spoluprácu inšpektorátov práce v predmetnej oblasti pokrytej touto Smernicou o vysielaní pracovníkov. 5. ZÁVERY Existuje nutná potreba objasniť kontrolné opatrenia, ktoré členské štáty môžu použiť s ohľadom na článok 49 Zmluvy o založení ES tak ako je interpretované v rozsudkoch súdu a zlepšiť prístup k informáciám a administratívnu spoluprácu. Členské štáty by mali vykonať kroky na zaistenie že usmernenie poskytnuté v tomto Oznámení má skutočne vplyv tak skoro ako je to možné. Za účelom na posúdenie pokroku, Komisia prijme do 12 mesiacov správu, ktorá preskúma situáciu vo všetkých členských štátoch s ohľadom na všetky aspekty, ktoré sú zahrnuté do tohto Oznámenia. Za účelom monitorovania rozvoja v členských štátoch mať schopnosti vykonať objektívne hodnotenie na základe vyššie uvedeného usmernenia, Komisia: 1 zašle detailný dotazník, tak skoro ako to bude možné, národným orgánom a sociálnym partnerom, s výzvou posúdiť nielen ich vlastné opatrenia ale tiež ako vnímajú a hodnotia opatrenia alebo činnosti uskutočnené inými orgánmi alebo sociálnymi partnermi; 2 vytvorí formulár dostupný na webovej stránke Komisie, ktorý umožní užívateľom vysvetliť ich kladné a záporné skúsenosti so získavaním informácií, z medzinárodnej spolupráce a s monitorovaním a vymáhaním uplatňovania; 3 bude ostro sledovať a vyhodnocovať úsilie vykonané členskými štátmi na uľahčenie prístupu k informáciám a zavedie pravidlá postupovania a štandardný formulár pre výmenu informácií. 22 Súdny spor C-60/03 (Wolff & Müller GmbH & Co. KG verzus José Felipe Pereira Félix), rozsudok z 12. októbra 2004, odsek

14 Ak ako výsledok tohto monitorovacieho výkonu, Komisia príde k záveru že súlad s príslušnými ustanoveniami komunitárneho práva a/alebo spolupráca medzi členskými štátmi podľa článkov 4 a 5 smernice sa podstatne nezlepšil, vykoná potrebné kroky na nápravu tejto situácie. 7 14