JAZYK A KOMUNIKÁCIA. Príprava učiteľa cudzích jazykov v 21. storočí

Transkript

1 JAZYK A KOMUNIKÁCIA Príprava učiteľa cudzích jazykov v 21. storočí Bratislava 2005

2 Univerzita Komenského v Bratislave Pedagogická fakulta Katedra anglického jazyka a literatúry Katedra nemeckého jazyka a literatúry LinGos vzdelávacie centrum v Bratislave JAZYK A KOMUNIKÁCIA Príprava učiteľa cudzích jazykov v 21. storočí Zborník príspevkov z II. Konferencie s medzinárodnou účasťou máj 2005 Bratislava Bratislava 2005

3 JAZYK A KOMUNIKÁCIA Príprava učiteľa cudzích jazykov v 21. storočí Zborník príspevkov z II. Konferencie s medzinárodnou účasťou Zostavovatelia Executive Editors Prof. PhDr. Richard Repka, CSc. doc. PhDr. Lívia Adamcová, PhD. Recenzenti Reviewers PhDr. Daniel Lančarič, PhD. PhDr. Milan Žitný, CSc. Vydal: RETAAS, s.r.o. Bratislava Technická redakcia: Lingos D.M. Bratislava Nakladateľ: LINGOS, D.M. Bratislava Prvé vydanie, náklad 100 ks Bratislava 2005 Za odbornú a jazykovú stránku príspevkov zodpovedajú jednotliví ISBN:

4 Obsah ÚVOD...7 I. PREDNÁŠKY V PLÉNE...8 Eva Tkáčiková K PREHISTÓRII VYUČOVANIA CUDZÍCH JAZYKOV NA SLOVENSKU (SLOVO NA ÚVOD)...9 Ivan Cvrkal NOVÉ POHĽADY NA PRÍTOMNOSŤ A MINULOSŤ V SÚČASNEJ NEMECKEJ LITERATÚRE Richard Repka SYSTÉMOVO-FUNKČNÁ JAZYKOVEDA A JEJ VPLYV NA VZNIK A ROZVOJ KOMUNIKATÍVNEHO PRÍSTUPU Lívia Adamcová ASPEKTY SÚČASNEJ NEMECKEJ VÝSLOVNOSTI Nina Vietorová MINULOSŤ V PRÍTOMNOSTI II. PREDNÁŠKY V SEKCIÁCH ANGLICKÁ SEKCIA Alexandra Bagiova RAISING A MATERIAL AWARENESS IN TEACHING ADULT LEARNERS Sylvia Brychová REFLECTIONS ON INTERCULTURALITY Pavol Burcl THE PERSPECTIVES AND FUTURE OF TEACHING GENERAL ENGLISH AT UNIVERSITIES IN SLOVAKIA Zdenka Gadušová - Jana Harťanská TRAINING A PROFESSIONAL: NEW SKILLS FOR THE 21ST CENTURY TEACHER Adriana Halušková SOME ASPECTS OF PRAGMATICS AND THEIR RELATION TO ENGLISH LANGUAGE TEACHING Jana Hromníková POČÍTAČOM SPROSTREDKOVANÁ KOMUNIKÁCIA (CMC) A KOMUNIKATÍVNY PRÍSTUP K V VYUČOVANIU ANGLICKÉHO JAZYKA Jela Kehoe CULTURAL ASPECTS OF LANGUAGE TEACHING: IRISH STUDIES Mária Kostelníková HYPERTEXT IN FOREIGN LANGUAGE TEACHING AND LEARNING... 80

5 Gabriela Lojová VRODENÉ DISPOZÍCIE A UČENIE SA JAZYKOV Gabriela Miššíková ASPECTS OF NONVERBAL COMMUNICATION AND LANGUAGE COMPETENCE Žaneta Pavlíková INTEGRATING COMMUNICATIVE SKILLS Zuzana Sedláčková GAMES IN ESP TEACHING AT SECONDARY SCHOOLS Katarína Stanová TEACHER A GUIDE THROUGH COMMUNICATION IN FOREIGN LANGUAGE TEACHING. A TEACHER S ROLES IN FOREIGN LANGUAGE TEACHING Lenka Štullerová PROBLEMS CONNECTED WITH THE EXPLANATION OF GRAMMATICAL STRUCTURES AND THEIR PRESENTATION WITHIN THE FOREIGN LANGUAGE CLASSROOM Viola Tamášová CUDZIE JAZYKY V MATERSKEJ ŠKOLE Eva Tandlichová LOOKING AT TRAINER S ROLE(S), THE ROLE OF MEDIUM OF COMMUNICATION AND TRAINEE S ROLES IN TEACHER TRAINING Eva Vehnerová MULTICULTURAL ENVIRONMENT REQUIRES POLYCULTURALLY COMPETENT TEACHERS Zuzana Vépyová INTERNACIONÁLNE SLOVÁ ANGLICKÉHO PÔVODU LEXIKÁLNE JEDNOTKY S PRÍZNAKOM NOVOSTI Zlata Zelenská PRACTICAL TIPS FOR TEACHING CONDITIONAL SENTENCES NEMECKÁ SEKCIA Lívia Adamcová EINIGE BEMERKUNGEN ZUM GEBRAUCH DER R-LAUTE IM DEUTSCHEN Silvia Baraňayová NARRATIVE STRUKTUR IN DER ANZEIGENWERBUNG Pavla Benešová EMOTIONALE ASPEKTE IM FREMDSPRACHENUNTERRICHT AM BEISPIEL DES KREATIVEN SCHREIBENS Hana Borsuková PROFESSIONELLE KOMPETENZEN DES FREMDSPRACHENLEHRERS Mária Daňová STELLUNGSFELDERMODELL EIN HILFSMITTEL ZUR BESCHREIBUNG DES DEUTSCHEN SATZES

6 Věra Höppnerová NEUE WEGE ZUR MÜNDLICHEN KOMMUNIKATION Melinda Huszárová PRÄSENTATIONSLEITFADEN ZUM ÖSTERREICH SPIEGEL ZEITUNG FÜR DEN DEUTSCHUNTERRICHT Mária Kavcová DER ANTEIL DER PHONETIK IN DEN LEHRWERKEN FÜR DEUTSCH ALS FREMDSPRACHE UND VORGEHENSWEISEN IN DER SEGMENTALEN EBENE Jana Korčáková BERUFSLAUFBAHN: DEUTSCHLEHRER Jana Lišková EVALUATION DER BENUTZUNG VON ELEKTRONISCHEN LERNMATERIALIEN FÜR DEN FREMDSPRACHENUNTERRICHT AN DER PÄDAGOGISCHEN FAKULTÄT DER MASARYK-UNIVERSITÄT Katarína Lukácsová PLURIZENTRIK IM DEUTSCHUNTERRICHT ANALYSE EINIGER GRUNDSTUFENLEHRWERKE Andrea Mikulášová KRIEGSKINDHEIT IM SPIEGEL DER SLOWAKISCHEN UND ÖSTERREICHISCHEN LITERATUR Petra Milošovičová PRÁCA S VIDEOM NA VYUČOVANÍ NEMČINY AKO CUDZIEHO JAZYKA S MOŽNOSŤOU VYUŽITIA RÔZNYCH TYPOV CVIČENÍ Katarína Motyková DIE ALTERNATIVEN SYNTAKTISCHEN KONSTRUKTIONEN IM UNTERRICHT Mária Mrázová - Ingrid Kunovská ROLLE DER SPRACHE IN DER INTERKULTURELLEN KOMPETENZ PRÄSENTATION DER PROJEKTE Jürgen Neckam MUSIKER SCHREIBEN BÜCHER: HANS PLATZGUMERS EXPEDITION, ROCKO SCHAMONIS DORFPUNKS UND SVEN REGENERS HERR LEHMANN. 224 Darina Pallová FUNKTIONSDEUTUNG DER GESINNUNG ZUR TOTALITÄT IN DEN PROSAWERKEN MIT DEM EXPRESSIONISTISCHEN MOTIV DES DOPPELGÄNGERS Attila Péteri SATZMODUS UNTER KONTRASTIVEM ASPEKT UND SEINE RELEVANZ IM FREMDSPRACHUNTERRICHT AM BEISPIEL DES DEUTSCHEN UND DES UNGARISCHEN INTERROGATIVSATZES Eva Podhajská ZUM EINFLUSS DER INTERFERENZ AUF DIE FREMDSPRACHENANEIGNUNG ERGEBNISSE EINER SPRACHDIDAKTISCHENFORSCHUNG IN KURZFASSUNG Gabriela Slobodová ROLLE DER MUTTERSPRACHE IM FSU

7 Monika Šajánková DIDAKTISCHE ÜBERLEGUNGEN ZUR VERMITTLUNG DER PHRASEOLOGISMEN Jana Štefaňáková DER COMPUTER - EIN AKTUELLES MEDIUM UND KOMMUNIKATIONSMITTEL IM DAF-UNTERRICHT AN SLOWAKISCHEN SCHULEN? Nataša Ukropcová VERSTÄNDIGUNGSPROBLEME ZWISCHEN EXPERTEN UND LAIEN AM BEISPIEL DER JURISTISCHEN GESETZESSPRACHE Mária Vajičková GEBRAUCHSPRÄFERENZEN UND GEBRAUCHSRESTRIKTIONEN DER WORTBILDUNG Anikó Vargová PROBLEME DER AUSSPRACHESCHULUNG SLOWAKISCHER DEUTSCHLERNER (KONTRASTIVE GEGENÜBERSTELLUNG DER SEGMENTALENEBENE DEUTSCH-SLOWAKISCH) III. RECENZIE - CITÁCIE - OHLASY Mária Kostelníková L.RIES E. KOLLÁROVÁ (EDS.) M. HANZLÍKOVÁ, R. CHUDĚRA, J. MOTHEJZÍKOVÁ, M. ŠIGUTOVÁ, E. TANDLICHOVÁ, P. ZAJÍCOVÁ: SVĚT CIZÍCH JAZYKŮ DNES - SVET CUDZÍCH JAZYKOV DNES INOVAČNÍ TRENDY V CIZOJAZYČNÉ VÝUCE - INOVAČNÉ TRENDY V CUDZOJAZYČNEJ VÝUČBE Mária Kostelníková LÍVIA ADAMCOVÁ: GESCHICHTE DER DEUTSCHEN SPRACHE Gabriela Lojová KVETOSLAVA VAČKOVÁ, LENKA ZAŤKOVÁ: VYUČOVANIE ANGLICKÉHO JAZYKA U DETÍ SO ŠPECIÁLNYMI POTREBAMI Gabriela Lojová M. P. BREEN:LEARNER CONTRIBUTIONS TO LANGUAGE LEARNING: NEW DIRECTIONS IN RESEARCH Mária Vajičková JUAN JOSÉ HERNÁNDEZ MEDINA: ARBEITSVORSCHLÄGE ZUR DIDAKTISCHEN AUFBEREITUNG VON TEXTEN IM BERUFS- UND FACHSPRACHENUNTERRICHT DEUTSCH IM TOURISMUSBEREICH Mária Vajičková JUAN JOSÉ HERNÁNDEZ MEDINA: GERMANISCHE SPUREN IN ANDALUSIEN. EIN ANDALUSISCH DEUTSCHER REISEFÜHRER IM FACH- UND BERUFSSPRACHENUNTERRICHT DEUTSCH IM TOURISMUSBEREICH Mária Vajičková SILVIA BARAŇAYOVÁ: ÜBUNG MACHT DEN MEISTER ZOZNAM KONTAKTNÝCH ADRIES AUTOROV PRÍSPEVKOV...303

8 Úvod V dňoch 19. a 20. mája 2005 organizovala Katedra anglického jazyka a literatúry a Katedra nemeckého jazyka a literatúry Pedagogickej fakulty UK za podpory Občianskeho združenia Lingos medzinárodnú konferenciu v bratislavskom Doprastave pod názvom Jazyk a komunikácia - príprava učiteľa cudzích jazykov v 21. storočí. Táto konferencia (v poradí už druhá s medzinárodnou účasťou., ktorú spoluorganizovali obe najväčšie jazykové katedry na Pedagogickej fakulte) bola zameraná na aktuálne lingvistické a literárne aspekty osvojovania si cudzích jazykov, ako aj na vzdelávanie učiteľov cudzích jazykov v kontexte súčasnej Európy. Pri jej koncipovaní sme vychádzali z predpokladu, že s 21. storočím sa otvára komunikácia vyššej úrovne, ktorej ústrednou súčasťou zostáva jazyková komunikácia. Komunikácia medzi rôznymi jazykovými spoločenstvami predpokladá znalosť a štúdium rôznych jazykov, z ktorých je každý pre niekoho materinský, pre iného cudzí. Viacjazyková kompetencia je spoločenskou požiadavkou budúcej Európy. Predpokladá to, že občania všetkých európskych krajín dostanú zodpovedajúce jazykové vzdelávanie. Podmienkou úspechu je vzdelaný, invenčný, zaujatý učiteľ. Cieľom, ktorý si konferencia zvolila, bolo pokúsiť sa urobiť krok vpred v racionalizácii smerovania budúcej teórie a praxe vyučovania cudzích jazykov. K témam, na ktoré sa zameriavali prednášky v pléne i v rokovacích sekciách, patrili najmä súčasné problémy v príprave budúcich učiteľov vo vzťahu k lingvistickým, literárnovedným, didaktickým a sociokultúrnym disciplínam. Záujem o účasť na konferenciu príjemne prekvapil organizátorov. Nakoniec sa prezentovalo 49 účastníkov a hostí (medzi zahraničnými účastníkmi boli kolegovia z Čiech a Maďarska). Regionálne boli zastúpené takmer všetky slovenské univerzity, ktoré na svojich univerzitách pripravujú učiteľov cudzích jazykov. Príspevky predniesli tiež mladí doktorandi, ktorí mali možnosť prezentovať na konferencii dielčie výsledky svojej vedecko-výskumnej činnosti. Cenné je, že sa rokovania zúčastnili aj učitelia cudzích jazykov z praxe naši absolventi. Konferencia dokázala, že lingvistika, literatúra a didaktika cudzích jazykov sú oblasti, ktoré disponujú intelektuálnym a realizačným zázemím. Zdá sa, že učitelia cudzích jazykov si na všetkých úrovniach uvedomujú aktuálnosť poslania svojich disciplín a k ich rozvoju chcú a dokážu prispieť. Richard Repka Lívia Adamcová 7

9 I. PREDNÁŠKY V PLÉNE I. PREDNÁŠKY V PLÉNE 8

10 PREDNÁŠKY V PLÉNE K PREHISTÓRII VYUČOVANIA CUDZÍCH JAZYKOV NA SLOVENSKU (Slovo na úvod) Eva Tkáčiková Univerzita Komenského v Bratislave, Pedagogická fakulta Kľúčové slová: latinčina, nemčina, humanizmus, renesancia, barok, uhorský kultúrny kontext, Ján Bayer, H. Gavlovič, M. Bel, B. Tablic Dovoľte mi, aby som Vás všetkých privítala na tejto dnešnej konferencii v mene dekana i celého vedenia fakulty. S radosťou možno konštatovať, že sa na fakulte vytvorila tradícia takýchto vedeckých stretnutí jazykárov, a že tieto stretnutia popri nepochybne významnom vedeckom rozmere, majú v sebe zakomponovaný aj ľudský rozmer, sú to stretnutia priateľov a kolegov. Dnešný i zajtrajší deň budú venované vedeckým rozpravám týkajúcich sa tak filologických problémov, ako aj spôsobov hľadania ciest k čo najefektívnejšiemu odovzdávaniu vedomostí alebo ak by som sa mala vrátiť k starým tradíciám nášho školstva, bude to aj uvažovanie o tom, aby sa škola stala dielňou ľudskosti, aby práve škola potvrdila chápanie človeka ako imago Dei oproti aristotelovskému homo rationale, pretože iba tak zaručuje možnosť permanetnej emancipácie a sebazdokonaľovania v humanizačnom procese. Tak o tom hovorí barokový filozof, profesor na mestskej latinskej škole v Prešove Ján Bayer vo svojich Regulae scholasticae z r Zároveň Bayer zdôrazňuje potrebu filologického štúdia ako súčasti získavania informácií z rozličných vied zdôrazňuje aj jeho utilitárnu funkciu teda cestu na získavanie širšie poňatého vzdelania. Ak by som sa mala dotknúť trochu okrajovo tradície filologického teda jazykového vzdelávania môžem konštatovať, že v našom prostredí nemožno nepracovať so zložito zauzlenými duchovnými i vzdelanostnými kontextami, ktoré boli jednak dotované európskymi zdrojmi, ale sa zároveň pretínali v multikultúrnom a polyglotnom uhorskom prostredí. Mnohé sa odohrávalo v kontexte vzťahov národných jazykov k univerzalistickej latinčine. Ako príklad môžem uviesť rukopisné dielko slovenského humanistu Jeremiáša Paralgia De litteratura Slavorum germanissima z prelomu 16. a 17. stor., v ktorom autor na pozadí pravidiel správnej latinskej výslovnosti a jej porušovania vo viacerých európskych jazykoch (napr. v nemčine) sa zaoberá vlastnosťami slovenských hlások. Ide teda akoby o prvý pokus o spracovanie fonetického inštrumentária slovenčiny, ale i iných jazykov. Gramatiky jazykov používaných na našom území sa cielene začínajú písať predovšetkým v 18. storočí. V súčasnosti toľko proklamovaná reforma výučby materinského jazyka i cudzích jazykov by si nepochybne našla viacero podnetov u známeho polyhistora Mateja Bela. V predhovore k učebnici rétoriky a poetiky, ktorú vydal v roku 1717, hneď na začiatku vyjadruje jednu zo svojich ústredných myšlienok odsudzuje príliš detailné štúdium gramatických príručiek, ktoré podľa neho nevedie k osvojeniu si skutočne správnej, čistej latinčiny. Tej sa možno naučiť jedine dôsledným čítaním klasikov. Podobne sa proti preťažovaniu žiakov gramatickými poučkami vyslovuje aj v predhovore k druhému vydaniu Cellariovej učebnice latinčiny. V mladšom veku má byť lektúra zameraná na jednotlivé gramatické javy, pričom podľa Bela treba začínať dialógmi, ktoré sa týkajú praktického života, a tým sú pre žiakov príťažlivé. Na základe tejto zásady odporúča ako alternatívu i čítanie ezopských bájok. Navrhuje pritom tento didaktický postup: výklad, slovíčka, frazeológia, rozbor (analýza), preklad, napodobňovanie, opakovanie. Výklad prečítaného textu sa má diať sčasti i v domácom jazyku, preto by mal učiteľ v Uhorsku ovládať všetky tri jazyky - nemčinu, maďarčinu i češtinu. Belov známy úvod k Doležalovej gramatike češtiny (teda aj literárnej a cirkevnej slovenčiny) nielen chváli jazyk, ale súvisí aj so vtedajšími 9

11 PREDNÁŠKY V PLÉNE snahami časti uhorskej inteligencie budovať uhorské vlastenectvo postavené na princípe spolunažívania rovnoprávnych národov. Matej Bel bol totiž už autorom gramatiky nemčiny, latinčiny a maďarčiny a Doležalova gramatika češtiny (resp. slovenčiny) znamenala, že všetky tri rovnoprávne národy v Uhorsku už majú svoje základné jazykové príručky, ktoré im napomôžu vzdelávať a kultivovať svoj národ. Nemenej zaujímavá a pre dnešnú dobu podnetná je Belova úvaha o jazykovej príprave tých, čo sa rozhodli pôsobiť vo verejnej a štátnej správe. Hovorí, že práve tí, ktorí sa chcú venovať verejnej činnosti, by sa mali vyznačovať bezchybnosťou latinskej reči. V súvislosti s verejným pôsobením zdôrazňuje význam vzdelávania sa v elokvencii: menom politik by sa vôbec nemal označovať ten, čo nedokáže štátne záležitosti podať kultivovaným ústnym či písomným prejavom. Dôkazom rozmýšľania o čo najlepšej koncepcii vyučovania cudzieho jazyka, (v prípade minulosti to bola predovšetkým latinčina) je Sama učící abeceda od spomínaného Pavla Doležala, ktorá poskytuje spôsob podľa ktorého i nejmenší žaček k čtení písma snadno přiveden býti múže, a to tím spíše, čím méně ku koncy hnán bude. V duchu pietistickej pedagogiky Doležal navrhuje pri vyučovaní používať rôzne učebné pomôcky - obrázky a najmä veršíky. Učiteľ pri učení abecedy má podľa neho najskôr ukázať dieťaťu obrázok, potom zodpovedajúce písmeno a napokon pomenovať zobrazovanú vec aj meno písmena. Používa mnohé veršíky, ktoré majú aj mravoučný charakter. Zároveň tu hovorí Doležal aj o vyučovaní latinčiny. Trvá na tom, že sa najskôr treba naučiť materinský jazyk a až potom a iba prostredníctvom materinského jazyka možno pristúpiť k vyučovaniu latinčiny. V tomto zmysle zostavil aj akúsi pomôcku latinsko - slovenský slovník, ktorý bol veršovaný a predpokladám, že pre dieťa aj príťažlivý: černý niger-lenivý piger, člověk homo - pluce pulmo, hruda gerba - zelina herba, hrebík clavus - Slovák Slavus. Slovenské slová boli lexikálne často skôr nárečovými výrazmi, čím Doležal uvoľňoval priestor na prenikanie slovakizmov a ľudových výrazov jazykovej normy. Nemenej zaujímavým príkladom úsilia o hľadaní ciest v jazykovom vyučovaní je donedávna temer neznáme dielko od barokového básnika Hugolína Gavloviča z r Peťsto naučení o dobrých mravoch. O štruktúre tohto rukopisu a Gavlovičových metodických postupoch informovala na nedávnom odbornom seminári o Gavlovičovi dr. Dekanová. Toto dielo je totiž zostavené v modernej podobe paralelného prekladu na pravej strane sú latinské originály slávnych výrokov a na ľavej strane sú prebásnené slovenské ekvivalenty. Svoju prekladateľskú metódu Gavlovič vysvetľuje v úvodnom príhovore a možno povedať, že ide azda ukážku prvého umeleckého prekladu, resp. parafrázy, ktorý rešpektuje prozodické vlastnosti jazyka i literárnosť celého textu. Ako príklad možno uviesť latinskú sentenciu Stomachus et multorum capax et paucorum (Do žalúdka sa zmestí veľa aj málo): Žaludek je v človekovi jak nejake vrecko, Do neho malo i mnoho pomesti se všecko. A jak doňho tolko kladeš, čo se muže vložiť, Naučiš ho pažravosti, nestačiš naň robiť. Žaludek s malym pokrmem spokojeny byva, Když privykne ku skromnosti, lepši zdravi miva. Prudentia suus homini murus, et arma, et praesidium est. (Múdrosť je človeku jeho hradbou, zbraňou i útočiskom): Zajac v nohach a vul v rohach a ptak na skrytem miste. Človek ma ve svem rozume mur, zbroj, utočiste. V tomto zmysle si treba uvedomiť, že Gavlovičovo pretlmočenie latinských sentencií je určené školskej mládeži, takáto forma pretlmočenia mohla rozšíriť rady potenciálnych čitateľov a bola veľmi inštruktívna pre deti, ktoré sa učili po latinsky. Aj ďalší dodnes celkom neznámy Gavlovičov spis Qualis vita, mors est ita (Aký život, taká smrť), na ktorý upozornila na spomínanom seminári dr. E. Brtáňová je venovaný výučbe latinčiny ako cudzieho jazyka. 10

12 PREDNÁŠKY V PLÉNE Je to vlastne zbierka príkladov základnej latinskej syntaxe (napr. pasívnych väzieb, gerundia, supina), pričom však obsah textov je jednoznačne didaktický a vieroučný, vysvetľuje základné kresťanské zásady dobrého života s poukázaním na eschatologickú dimenziu pričom sa venuje napr. téme samovraždy, resp. dobrovoľnej smrti, prehnanej starostlivosti o pohodlie tela po smrti, nezmyselnosti pompéznych pohrebov, osobitne analyzuje strach pred smrťou a pod. Na začiatku svojho príhovoru som spomenula multikultúrne a polyglotné prostredie starého Slovenska. Na záver mi dovoľte odcitovať niekoľko veršov básnika rokokového idylizmu B. Tablica, ktorý v básni Svobodné volení nám predstavuje vzorovú knižnicu i čitateľskú a predpokladajme i jazykovú kompetenciu človeka na začiatku 19. storočia: Knihovnu bych žádal znamenitou vlásti, na výbor by do ní musily se klásti knihy nejvzácnější v celém světě vyšlé, z anglické a franské, z vlaské země přišlé, denního jenž světla v Němcích docházejí, i ty jenž se z Polska, z Čech, Rus dovážejí. Voltér, Šekspír, Pop, Jung, Výland, Lessing, Rusov, Géte, Šiler, Kant a Lomonosov Velké okrasy by knihovny mé byly s Řeky, Latiníky, ježto všickni ctili. Bohuslav Tablic je jedným z prvých prekladateľov z anglickej i nemeckej literatúry (Shakespeare, Pope, Goethe, Schiller). Prijmime ho teda ako nášho akéhosi duchovného mecéna dnešného podujatia a nasledujúcimi hodinami splácajme svoj záväzok voči úsiliam mnohých generácií vzdelancov, ktorí nasycovali región starého Slovenska silou a kultúrnosťou ducha. Resumé Vyučovanie cudzích jazykov má svoju prehistóriu v rámci uhorského školstva. Známe sú gramatiky a učebnice latinčiny koncipované vždy vo vzťahu k materinskému jazyku. Osobitá pozornosť sa venuje prekladu latinských sentencií (H. Gavlovič), ktorý možno považovať za zaujímavý umelecký preklad a zároveň za ukážku osobitého didaktického prístupu k textu. 11

13 PREDNÁŠKY V PLÉNE NOVÉ POHĽADY NA PRÍTOMNOSŤ A MINULOSŤ V SÚČASNEJ NEMECKEJ LITERATÚRE Ivan Cvrkal Univerzita Komenského v Bratislave, Pedagogická fakulta Kľúčové slová: kritika spoločnosti v literatúre NDR, vyrovnávanie sa s fašizmom v západonemeckej literatúre, opoziční autori v NDR, situácia po zjednotení Nemecka, nové aspekty literárnej tvorby po roku 1989 Po spoločenskom prelome konca 80. a začiatku 90. rokov minulého storočia dochádza v tvorbe nemeckých autorov postupne k umeleckej reflexii kľúčových spoločenských a politických udalostí. Napätie medzi kolektivizmom a individuálnym nárokom na vlastný osobný život občanov bývalej NDR reflektovali už v 70. a neskorších rokoch viacerí autori, známi aj v slovenskej prekladovej tvorbe. Za všetkých spomeniem Christopha Heina, ktorého romány Cudzí priateľ, Hornov koniec vyvolali aj u nás zaslúženú pozornosť. K nim nesporne patria aj romány Günthera de Bruyna (Buridanov osol, Odovzdávanie ceny, Výskumy v braniborskej marke, Nová nádhera), Ulricha Plenzdorfa Nové utrpenia mladého W. Poukazovali na obrátenú, neoficiálnu temnú stránku života, v ktorej sa ocitlo ľudské indivíduum s problémami, o ktorých sa v oficiálnej publicistike, masmédiách, no i v prevažnej časti umeleckej tvorby mlčalo alebo sa k nej tvorcovia vyslovovali len okrajovo. Narastajúca kritika spoločenských neduhov bola vtedy zaiste odvážnym umeleckým počinom, ale aj statočným postojom spisovateľov k dobovej realite. Niektoré tieto diela nemohli u nás v tom čase vyjsť (mám na mysli najmä prvé obdobie tzv. normalizácie po r. 1968). Za všetky nevydané diela spomeniem román Christy Wolfovej Zamyslenie sa nad Christou T., prózu o osudoch ženy, ktorá si nárokovala prežiť svoj život v dobrovoľnej samote a izolácii, tak vzdialenej od hlučného a plytkého kolektivizmu, či St. Heymov politický román Správa o kráľovi Dávidovi, len priezračne zahalený do biblického rúcha, v skutočnosti však pranierujúci politické praktiky zdanlivo demokratického štátu, kde lož a kriminalizovanie jednotlivca je v popredí politických záujmov a mocenských ambícií. Alebo politickú prózu W. Brauna Hinze-Kunze Roman, čo by sme mohli voľne preložiť Od Petra k Pavlovi, zobrazujúci nešváry spoločnosti v NDR, napätie medzi popredným straníckym filozofom a jeho šoférom. (Poznamenávam, že príbeh mal svoju odozvu v praktickom živote skončil sa samovraždou profilového filozofa.) Čo spájalo tieto diela? Na prvom mieste by sme mohli vyzdvihnúť odklon od pozitívneho hrdinu tzv. reálneho socializmu. Po spoločenskom zvrate v roku 1989 sa na čas dostáva k slovu politicky motivovaná literárna kritika, ktorej hlavným cieľom je nielen naprávať politické chyby minulosti v živote a umení, vyrovnávať sa s temnými a negatívnymi stránkami štyridsaťročnej histórie NDR, ale znevážiť ľudský profil, osobnosť niektorých autorov bývalej NDR. Spomeniem tu len diskusie a polemiky typu Prípad Christy Wolfovej, za ktorými sa ukrývala, nazdávam sa, nielen kritická reflexia, zámer naprávať chyby minulosti, ale v prvom rade vytĺkanie politického kapitálu i svojský spôsob budovania si vlastnej kariéry niektorých literátov. či profesionálne orientovaných germanistov. V priebehu 90. rokov 20. storočia tieto vlny postupne opadli a dnes stojí v popredí najmä objektívne zhodnocovanie prínosu autorov bývalej NDR do klenotnice spoločnej nemeckej literatúry, hoci dodnes jestvujú negatívne príklady (problémové hodnotenie G. de Bruyna a i.). Napokon samotná Wolfová, toľko kritizovaná za spoluprácu s verchuškou NDR, vystavila diagnózu východonemeckému štátu 12

14 PREDNÁŠKY V PLÉNE v próze Čo zostane (Was bleibt, 1990), napísanom ešte koncom 70. Rokov, so všetkou biedou morálky v štáte plnom udavačov. Súbežne zo spolitizovaním umenia sa vyskytli medzi niektorými západonemeckými spisovateľmi obavy o osud literatúry v dnešnom svete (B. Strauss). Z autorov bývalej NDR sa vyčleňuje skupina spisovateľov, ktorí sa od samého začiatku úprimne vzopreli politickému systému východného Nemecka. Sú to najmä Walter Kempowski, Erich Loest, Uwe Johnson, Wolf Biermann, Rainer Kunze, Sarah Kirschová, Joachim Schädlich a ďalší. Všetci prešli buď na Západ alebo boli odsúdení do väzenia. (K odsúdeným patril napr. aj známy prekladateľ slovenskej a českej literatúry Gustav Just.) Zo širokej tematickej, žánrovej povahy súčasnej nemeckej literatúry sa budem prioritne orientovať na problémy súčasnosti v jej vzťahoch k minulosti na vyrovnávanie sa autorov a ich diel so situáciou v bývalej NDR a ešte v dávnejšej minulosti, s dôsledkami fašizmu, ktoré, ako sa zdá, ešte stále v niektorých extrémne pravicových vrstvách živnou pôdou ich agresívneho správania. V literatúre pritom nejde len o zobrazovanie dôsledkov fašizmu, ale aj o príbehy ľudí, ktorí sa stali obeťou spoločenských zmien po druhej svetovej vojne alebo o zobrazenie udalostí, ktoré boli do nedávnej minulosti istým tabu. Wolfgang Hilbig, ktorý nezastáva jednoznačné ideologické postoje, sa stal známy svojím románom Ja (Ich, 1993). Vytvoril postavu M.W., kuriča v továrni, ktorý je aj básnik a súčasne aj policajný špiceľ. Román je príbeh o rozpade osobnosti, dielo o schizofrénnej mysli osoby, kolísajúcej medzi potrebou spisovateľa objavovať a odhaľovať pravdu a medzi lžou každodenného života, príznačnou pre správanie sa policajného donášača. Hilbigov román sa odohráva v konečnej fáze existencie NDR, vo východnom Berlíne, takisto ako román nositeľa Nobelovej ceny Güntera Grassa Šíre pole (Ein weites Feld, 1995). Na hrdinu príbehu je nasadený agent Stasi (tajnej polície) Hoftaller. Osudy Hoftallera sledoval aj Joachim Schädlich v románe Tallhofer, 1986). Autor vytvoril typológiu nadčasového agenta a donášača, ktorý je ustavične verným sluhom každej vrchnosti proti subverzívnym živlom spoločnosti. Jeho osudy autor časovo zasadil do rozpätia medzi prvou polovicou 19. storočia až do začiatkov NDR (koniec 40. rokov 20. storočia). Pre protagonistu nejestvovali nijaké spoločenské zmeny a zlomy, len plynulý prechod od jedného systému k ďalšiemu. Rád hovoril o sebe v množnom čísle: Práve sa chystáme nanovo sa zorientovať. Na začiatku nového tisícročia frekventujú v časti literatúry otázky viny, kolektívnej a individuálnej, vyrovnávanie sa z minulosťou, fašizmom (Vergangenheitsbewältigung). Táto téma pravda nie je nová. Tiahne sa už od roku 1947 celou literatúrou, v ktorej dominovala západonemecká skupina 47 (Böll, Lenz a ďalší). Martin Walser, ktorý takisto vyšiel zo skupiny 47, predstavil spôsob svojho osobného vyrovnávania sa s fašizmom v autobiografickom románe Fontána (Ein springender Brunnen, 1998). Autor kladie paralely medzi snovými obrazmi detstva a dnešnou realitou, ktorej súčasťou je aj istý proces výchovy a poznania. Trak ako sa sny vymykajú možnosti jazykového výkladu, tak sa aj minulosť vymyká súčasnému zobrazeniu., výkladu a hodnoteniu, pretože dnešný človek je iný, ako ten, ktorý žil v danom čase minulosti. Aj historiografia je pre rozprávača a hrdinu číra fikcia. Iný prístup k histórii dokumentuje bestseller Bernharda Schlinka ( občianskym povolaním člena krajinského ústavného súdu). Ide o román Predčítač (Der Vorleser, 1995). Hrdina a rozprávač Michael sa dostáva do erotického vzťahu s Hannou, o dvadsať rokov staršou ženou, ktorá je zamestnaná ako sprievodkyňa v električke. Po pravidelnom ľúbostnom opojení mladý hrdina predčítava Hanne úryvky z diel nemeckých a svetových klasikov. Hanna napokon jedného dňa zmizne bez stopy. Ako študent práv sa Michael po rokoch zúčastní na procese s bývalými dozorkyňami koncentračného tábora. Medzi nimi je aj Hanna. Keďže ona nevie čítať ani písať, nedokáže sa obhájiť, nerozumie obžalobnému spisu, je odsúdená na doživotie. Michael sa dištancuje od minulosti zapojením sa do študentského 13

15 PREDNÁŠKY V PLÉNE hnutia. Naďalej však Hanne posiela do väzenia nahrávky s úryvkov svetovej literatúry. Po dlhých rokoch sa opäť stretnú. Michaelovým problémom je konflikt medzi pochopením a odsúdením bývalej milenky. Hanna však vie, že dnešná spoločnosť ju nepochopí (to skôr jej bývalé obete) a v deň svojho prepustenia sa obesí v cele. Isté vecné dôsledky vojny predstavujú diela W. Kempowského, napr. román Echolot, kolektívmny denník (1993). Oveľa účinnejší, oslovujúci najmä mladšie generácie, je román Dietera Wellershoffa Vážny prípad (Der Enstfall. Innenansichten eines Krieges, 1995). Život a umieranie na fronte nie je mimoriadny jav všedného dňa, uvádza autor, ale bezvýchodisková situácia, ktorá neumožňuje dokonca ani dezerciu. Spomínaný Günter Grass stvárnil fašizmus najmä v svojom slávnom románe Plechový bubienok (Die Blechtrommel, 1959), prvej časti Gdanskej trilógie. V novele Račím tempom (Im Krebsgang, 2002) zobrazil opačnú stranu vojny, tentoraz z pohľadu porazených a utrpenia nevinných. Koncom januára 1945 torpédovala a potopila ruská ponorka v Baltskom mori loď s nemeckými utečencami, väčšinou ženami a deťmi. Zahynulo asi 9000 pasažierov, šesťkrát viac ako pri zániku Titaniku. (Len pre zaujímavosť dodávam, že túto katastrofu nezaznamenali ani nemecké ani sovietske vojenské pramene, dokonca ju neuvádzajú ani novšie nemecké encyklopédie.) Grass známymi svojimi kritickými a nesúhlasnými postojmi k priebehu zjednocovania Nemecka po roku 1990, neprenechal v spomínanej novele pole revanšistickým náladám. V próze vystupuje sám ako starec, ktorý je však unavený životom a prenecháva čestnú povinnosť rozpamätávania sa mladšiemu partnerovi.: rozprávač Pavol je novinár a príslušník študentského hnutia z roku Je teda príslušníkom generácie, ktorá sa zaujímala viac o Osvienčim a vinu rodičov ako o obete vojny na strane Nemcov. Jeho matka Tulla (postava známa z novely Mačka a myš z druhej časti Gdanskej trilógie) ho presviedča, aby o zániku lode s utečencami napísal. Grass porušil doterajšie tabu, opisom otrasných scén ľudského utrpenia. Ale napokon (do novely sú začlenené aj problémy revanšizmu, antisemitizmu) sa vracia k tradičnej politickej korektnosti. Vyrovnávanie sa s minulosťou charakterizuje relativizácia a diferenciácia pohľadov na históriu. Uwe Timm (ročník 1940) v dávnejšie vydanom románe Na príklade môjho brata (Am Beispiel meines Bruders) predstavil hrdinu, ktorý si spomína na svojho brata, hoci sa s ním nikdy nestretol a kladie si otázku, prečo vstúpil do vojnových jednotiek, známych ako Waffen SS. Podobne aj Christoph Meckel v próze Hľadáčik. Moja mama (Das Suchbild. Meine Mutter, 2002) si všíma otázky spätosti staršej generácie s fašizmom. Už spomínaný Bernhard Schlink v sérii kriminálnych románov Selbs Justiz, Selbs Betrug a ď. vytvoril napínavé, čitateľsky pútavé príbehy. Napr. v románe Selbov podvod (Selbs Betrug, 2003) zobrazil 68 ročného súkromného detektíva, ktorý má nájsť zmiznutú študentku. Napokon nájde jej stopy v psychiatrickej liečebni, dozvie sa, že nezomrela, ale žije a navyše je teroristka. Selb ju zachráni a umožní jej útek za hranice. Napokon ju nehľadá otec, ako sa Selb spočiatku nazdával, ale Spolkový kriminálny úrad. Autor prekročil hranice bežného kriminálneho žánru. Jeho hrdina nesie so sebou ťarchu minulosti. Selb bol počas fašizmu prokurátor. Je to teda opäť vyrovnávanie sa s minulosťou. Aj v ďalších týchto románoch rezonuje fašistická minulosť postáv, otázka viny súbežcov vtedajšieho režimu. Po historickom prelome v roku 1990 nastupuje v literatúre aj ďalšia téma vyrovnávanie sa s minulosťou a históriou NDR. Monika Maronová (roč. 1941) známa prvým románom v literatúre na tému o problémoch znečisťovania ovzdušia a prírody s názvom Popolček (Flugasche) uviedla v diele Morény (Endmorenen, 2002) problémy so získavaním novej identity. Hrdinovia, manželia Johanna a Achim sú bývalí obyvatelia NDR, povolaním germanisti. Po rozpade NDR im nový začiatok nevyšiel, cítia sa starí a zbytoční. Podobné problémy ľudí, ktorí sa ocitli na rázcestí a bez perspektív riešia diferencovane aj iní autori, napr. Ingo Schulze v próze Simple Storys (1998), Günther de Buyn Štyridsať rokov (Vierzig Jahre, 1996), Christoph 14

16 PREDNÁŠKY V PLÉNE Hein, Od samého začiatku (Von allem Anfang an 1997), Erich Loest Dobrí súdruhovia (Gute Genossen, 1999), Christa Wolfová Naživo (Leibhaftig, 2002) a ď. Aj spomínaný Wolfgang Hilbig, ktorý v próze Ja (Ich) poukázal na deštrukciu a rozpad myslenia indivídua, na schizofréniu subjektu medzi hľadaním pravdy a klamstva, napísal román o problémoch človeka vytrhnutého z Východu a presadeného do Západu. V románe Provizórium (Das Provisorium, 2003) sa dostáva hrdina pred prevratom do západného Nemecka. Obklopený starostlivými priateľkami, žije so štipendií Ako bývalý spisovateľ žije v novom prostredí v provizóriu, stratil schopnosť tvorivého písania, prepadá alkoholu, bezútešnosti, rozkladu mysle. Z tejto línie si dovolím malé odbočenie. Literárny život v SRN, vkus čitateľov a verejnú mienku vo vzťahu k literatúre formovalo vyše 14 rokov tzv. Literárne kvarteto, na čele s profilovým kritikom Marcelom Reichom Ranitzkým. Popri brilantných úvahách o literárnych novinkách, išlo v podstate o televízne divadlo. Jednotlivé diela boli buď vynášané do neba alebo kladené pod čiernu zem. Ranitzky ešte pred vydaním Grassovho románu Šíre pole, ( v ktorom autor Grass popri vzťahu k domácim literárnym tradíciám, situácii v NDR na konci jej existencie, prejavil expressis verbis nesúhlas so spôsobom znovuzjednocovania Nemecka ) vyslovil o tomto diele zdrvujúcu kritiku. Výsledok a reakcie čitateľov boli ohromujúce, román sa stal na dlhý čas bestsellerom. Vydavateľstvo vydalo hrubý bachant, v ktorom vyslovili čitatelia svoje názory na román. Martin Walser, o ktorom bola reč vyššie, si myslím neprávom vyslúžil v časti verejnosti najmä po vydaní niektorých jeho publikovaných prejavov, povesť akéhosi povojnového prívrženca antisemitizmu. V románe Smrť kritika (Der Tod eines Kritikers, 2002) si parodickým spôsobom vzal na mušku M.R.-Ranitzkého. (Ranitzky si to rozhádzal s viacerými významnými autormi (Peter Rühmkorf, Peter Handke, G. Grass, H. Heissenbüttel, Christa Reinigová a ď.). Román Smrť kritika má tri časti. V prvých dvoch je rozprávačom Michael Landolf, ktorý vedecky skúma otázky mysticizmu, v tretej časti sa prekvapujúco mení na akési alter ego ďalšieho hrdinu Hansa Lacha (identickým so skutočnou postavou M. Walsera). Ten sa dostane do konfliktu s kritikom Ehrl-Königom a keďže on sám napísal knihu Túžba stať sa zločincom, polícia ho obviní s údajnej vraždy Ehrla-Königa, ktorý je židovského pôvodu. K vražde sa napokon prizná Ehrl-Königova manželka. Zdanlivo mŕtvy Ehrl-König sa však opäť objaví živý, prednesie reč nad hrobom známeho vydavateľa. Lach medzitým ujde s jeho peknou vdovou a naďalej sa venuje výskumom mysticizmu. Walserova próza je kolportážny román s brilantnou karikatúrou M. Reicha-Ranitzkého. Literárna polemika prerástla do podozrení autora Walsera z rasovej nevraživosti. Diskusia o diele, do ktorej sa zapojili aj renomované denníky, prerástla do politických koľají. Neprávom a navyše v čase, keď román ešte ani nevyšiel. Keď kniha napokon vyšla, mnohých čitateľov zaujímali už len otázky, či ide o satirický obraz kritika, alebo hádam dokonca o znevažovanie židovského spoluobčana? A napokon, kto sa skrýva za postavami tohto kľúčového románu? Vlastná literárna pozícia Martina Walsera nebola až taká zaujímavá. Walser si však vzal na mušku prioritne povrchnosť a plytkosť sveta médií. Na okraj poznamenávam, že diel o médiách a paródiách na ne vyšlo viacero. Napokon by som sa chcel zastaviť pri dvoch dielach, ktoré v istom zmysle reflektujú fašizmus a jeho dôsledky pre dnešok, pričom je zaujímavé, že v prvom i druhom prípade ide o odchod a únik pred ruskými vojskami, resp. o dôsledky politických zmien, straty vlasti po vojne. Už spomínaný Christoph Hein, dnes prezident celonemeckého PEN-klubu, napísal román Presídlenie (Landnahme, 2004). Hrdina Bernhard Haber sa dostáva do malej saskej dedinky na sklonku vojny ako presídlenec zo Sliezska. V dedine Guldenburg prežíva svoj život ako outsider, nenávidený a prenasledovaný nežičlivými dedinčanmi. No tvrdohlavý Haber túži po svojom malom šťastí, po integrácii. Napriek nevraživosti okolia sa stáva najúspešnejším občanom dediny. Aj po prevrate v roku 1989 si pestuje svoje súkromie 15

17 PREDNÁŠKY V PLÉNE a buduje si svoje malé šťastie. Povstanie zo 17. Júna 1953 je pre dedinu len dobrodružstvo, výstavba berlínskeho múru znamená koniec prevádzačskej činnosti a zárobkov z nej, kolektivizácia je len epizódou, ktorú všetci v zdraví prečkali, spoločenský zvrat (ako mnohí dúfajú ) prinesie len bohatstvo a zisk. 5 osôb rozpráva osud protagonistu. Táto metóda, autorom viac ráz vyskúšaná, umožňuje podať plastický obraz hrdinu a cez neho i históriu malomeštiackeho sveta od roku 1950 až do konca tisícročia. Hans Ulrich Treichel napísal román Stratený (Der Verlorene, 1998), ktorý nedávno vyšiel aj v slovenčine. Je to pohľad mladej generácie na traumatizujúce zážitky rodičov, s akými nové pokolenie už nechce mať nič spoločné. Rodina stratila koncom vojny, na úteku pred ruskou armádou druhého syna. Protagonista sa po rokoch dozvie, že zdanlivo stratený brat žije a k tomuto neznámemu členovi rodiny si vytvára osobný citový vzťah. Napokon sa rodine podarí zistiť miesto pobytu syna a brata i jeho terajšiu identitu. Matka napokon rezignuje pred konečným krokom odmietne vyhľadať ho a prihlásiť sa k nemu. Tento melancholický príbeh je podobou malej i veľkej histórie, no súčasne i jej morálnym korektívom z pohľadu dnešnej mládeže, ktorú trápia iné problémy a skutočnosti ako rodičovskú generáciu. Súčasná nemecká literatúra, (z ktorej som vedome vynechal obraz rakúskej a švajčiarskej spisby) má svoj rozmanitý profil a nesporné umelecké hodnoty, ktoré žiaľ toho času slovenské vydavateľstvá len nedostatočne vnímajú. Jej umelecký a ľudský prínos i apel prehlušuje v slovenskom prostredí záplava braku z periférie literárnej tvorby. Zusammenfassung In dem Beitrag wird der Literatur Aufmerksamkeit geschenkt, die wir als politisch-engagierte Kunst charakterisieren können. Nach der Wende im Jahre 1989 kommt es in der Literatur auf dem Gebiet Deutschlands zur Erneuerung der traditionellen Themenkreise. Autoren, die in der DDR kritische Werke geschrieben haben, setzen ihre Bemühungen unter den neuen gesellschaftlichen Verhältnissen fort. In den 90er Jahren werden neue Themen und Impulse erwogen, die die Beziehung zum Faschismus und zur Geschichte des realen Sozialismus darstellen sollen. Es sind dies die Autoren, die in der damaligen DDR politisch verfolgt, verhaftet wurden oder das Land verlassen mussten oder wollten. Aber auch Autoren, die ihre Werke veröffentlichen durften, schreiben kritisch über die vergangene Epoche. In der jetzigen Situation melden sich junge Autoren zu Wort, welche die alten Probleme unter neuen Gesichtspunkten sehen und darstellen. Die Gegenwartsliteratur verfolgt neue und alte Themen, wobei der Schwerpunkt in der Verbindung zwischen der Gegenwart und Vergangenheitsbewältigung liegt. 16

18 PREDNÁŠKY V PLÉNE SYSTÉMOVO-FUNKČNÁ JAZYKOVEDA A JEJ VPLYV NA VZNIK A ROZVOJ KOMUNIKATÍVNEHO PRÍSTUPU Richard Repka Univerzita Komenského v Bratislave, Pedagogická fakulta Kľúčové slová: pragmatika jazykovej pedagogiky, funkcie jazyka, významový potenciál, komunikatívne situácie, komunikatívna udalosť,tematicko-interaktívny prístup, procesový model jazyka, sociálne diskurzy a praktiky, interakčný proses, interakčná sekvencia, vyjednávanie významov Je nepochybný fakt, že proces výučby cudzích jazykov je neustále ovplyvňovaný poznatkami, ktoré sú výsledkom skúmaní v takých vedných disciplínach ako jazykoveda, sociológia, filozofia a pedagogika, nehovoriac o ďalších hraničných disciplínach, ako napríklad sociolingvistika, psycholingvistika, etnolingvistika, atď. Každá koncepcia výučby má svoj špecifický teoretický základ, čiže proces výučby by mal rezultovať zo vzťahu teóriaprax. Stračár (1975) pomenoval tento vzťah ako vedný systém versus didaktický systém. Widdowson(1991: 30) v tejto súvislosti hovorí o pragmatike jazykovej pedagogiky. Pod týmto pojmom treba rozumieť the working out of a reflexive, interdependent relationship between theory and practice, between abstract ideas deriving from various areas of enquiry and their actualization in the achievement of practical outcomes. Pragmatizmus je podľa Widdowsona funkciou pedagogického sprostredkovania, t.j., vzťah medi teóriou a praxou, ideami a ich aktualizáciou, sa realizuje výlučne v procese aplikácie ako bezprostredné vyučovacie aktivity. A Widdowson aj navrhuje model pedagogického sprostredkovania. Vo vzťahu k pedagogickej mediácií (vyučovanie ako pragmatická aktivita) rozlišuje dva navzájom späté procesy. Prvý sa týka všeobecného hodnotenia (appraisal), ktoré sa skladá z teoretickej interpretácie ideí v rámci ich poľa pôsobenia a evaluácie ich relevancie vo vzťahu ku kontextu ich aplikácie. Hodnotenie je teda podľa Widdowsona špecifikáciá transferovej hodnoty nových myšlienok. Druhý pragmatický proces sa nazýva aplikácia (application) a Widdowson ho opäť chápe ako dvoj-štadiálny proces. Prvé štádium sa vzťahuje na konkrétne vyučovanie (operation) a v rámci druhého štádia sa zisťuje efektívnosť vyučovacieho procesu( empirical evaluation) samotným učiteľom. Skúmania v oblasti jazykovedy mali a vždy budú mať podstatný vplyv na výučbu jazykov. Tak napríklad tradičná lingvistika bola základom gramaticko-prekladovej metódy, americká deskriptívna jazykoveda bola základom audiolingvizmu, univerzálna gramatika a kognitívna gramatika sa stali základom tzv.cognitive code learning theory, funkčná lingvistika a pragmatika sa stali základom tzv. functional and notional approach D.Wilkinsa. Chcem sa však sústrediť predovšetkým na systémovo-funkčnú jazykovedu, ktorá vyrástla z kontextovej lingvistiky J.R.Firtha a ktorá podľa nášho názoru stala pri zrode komunikatívneho prístupu. Tento prístup sa vo všeobecnosti vo svete akceptuje, avšak jeho implementácia sa líši v rozličných edukačných kontextoch. Tu však chcem ihneď pripomenúť, že zrod komunikatívneho prístupu nemožno chápať absolútne ale relatívne, pretože v predchádzajúcich prístupoch a metódach výučby cudzích jazykov sa pravidelne či nepravidelne objavovali komunikatívne aktivity, úlohy a procedúry, nehovoriac o všade prítomných komunikatívnych cieľoch. Spôsoby realizácie komunikatívnych cieľov boli však odlišné. Systémovo-funkčná jazykoveda je predovšetkým spätá s menom M.A.K. Hallidaya (pozri napr.1978,1985). Hallidayova teória je na kraji funkčných koncepcií jazyka. Od neho 17

19 PREDNÁŠKY V PLÉNE napravo je funkčný štrukturalizmus Pražskej školy a ešte ďalej je kognitívna gramatika (pozri napr. Langacker 1987, Taylor 2002). Všetko toto poukazuje na fakt, že funkčné teórie vidíme ako kontinuum, na začiatku ktorého je systémové-funkčná gramatika a na konci kognitívna jazykoveda R.W. Langackera. V opozícií voči funkčnej jazykovede stojí syntaktickocentristická koncepcia jazyka N.Chomskeho a jeho nasledovníkov. Halliday (1978:21) považuje jazyk za významový potenciál (meaning potential), t.j. as a means of expressing what the human organism can do, in interaction with other human organisms, by turning it into what he can mean What he can mean (the semantic system) is, in turn, encoded into what he can say (the lexicogrammatical system, or grammar and vocabulary);.. Jazyk sa vyvinul, aby uspokojoval ľudské potreby a spôsob, akým je štrukturovaný je funkčný vo vzťahu k týmto potrebám. Nie je teda arbitrárny. Jazyk ako taký musí plniť určité funkcie vo všetkých ľudských kultúrach. Halliday vychádza z tých najvšeobecnejších funkcií, ktoré jazyk musí plniť bez ohľadu na fyzické prostredie. Konkrétne ide o to, že: 1. Language has to interprete the whole of our experience, reducing the indefinitely varied phenomena of the world around us, and also of the world inside us,the processes of our own consciousness, to a manageable number of classes of phenomena: types of processes, events and actions, classes of objects, people and institutions, and the like. 2. Language has to express certain elementary logical relations, like and and or and if, as well as those created by language itself such as namely, says and means. 3. Language has to express our participation, as speakers, in the speech situation; the roles we take on ourselves and impose on others; our wishes, feelings, attitudes and judgements. 4. Language has to do all these things simultaneously, in a way which relates what is being said to the context in which it is being said, both to what has been said before and the context of situation ; in other words, it has to be capable of being organized as relevant discourse, not just as words and sentences in a grammar-book or dictionary. (1978:21-22) Tieto najvšeobecnejšie funkcie jazyka potom Halliday sústreďuje do známej triády metafunkcií, ktoré sú zapustené v semantickom systéme jazyka a ktoré súčasne tvoria základ gramatického systému: interpersonálne, ideačné a textové. V interpersonélnej metafunkcii sa odráža proces interakcie medzi hovoriacim a počúvajúcim. Týka sa predovšetkým sociálnych úloh, do ktorých neustále vstupujeme, ako aj nadväzovania, zmeny a udržiavania sociálnych vzťahov v dialogickej interakcii. Hlavným gramatickým systémom je tu pochopiteľne spôsob (módus), ktorý vystupuje do popredia na úrovni vety a ktorý treba chápať rovnako ako každý gramatický systém, t.j. ako opcie v paradigmatickom zmysle. Ideačná funkcia determinuje jazykové prostriedky, pomocou ktorých interpretujeme našu skúsenosť týkajúcu sa sveta okolo nás a v nás. Ľudská skúsenosť sa vykladá ako neustále plynutie (flux of goings-on ), chápané ako procesy, do ktorých sú zaangažovaní participanti a ktoré sa realizujú v určitých sprievodnych okolnostiach. Hlavným gramatickým systémom je v tejto súvislosti tranzitívny systém. Tranzitivita je východiskovým bodom semantickej organizácie našej skúsenosti, pretože subsumuje všetky funkcie, ktoré sú relevantné pre syntax vety, V nej sa vyvažujú významy s gramatickými kategóriami. Tretia metafunkcia, textová metafunkcia, má v porovnaní s prvými dvoma iný charakter. Táto funkcia zabezpečuje, aby sa z jazyka stal text vo vzťahu k sebe (text ako relevantná štruktúra) i vo vzťahu ku kontextu jeho použitia, a to predchádzajúcemu a nasledujúcemu. Text sa vytvára prezentovaním interpersonálnych a ideačných významov ako informácie, o ktorú sa delia hovoriaci a počúvajúci v danom kontexte. Úlohou tejto metafunkcie je potom poskytnúť hovoriacemu stratégie na usmerňovanie počúvajúceho pri interpretácii textu. 18

20 PREDNÁŠKY V PLÉNE V rámci textovej metafunkcie fungujú dve základné štruktúry. Halliday na prvom mieste uvádza informačnú jednotku (information unit), ktorú chápe ako štruktúru, ktorá sa skladá z daného( nie nového) komponentu a nového komponentu (given-new information). Informačná štruktúra je veľmi tesne semanticky spätá s tematickou štruktúrou, v ktorej sa vyskytujú dva základné elementy: Theme-Rheme. Uvedené metafunkcie sú integrované v rámci kultúrneho kontextu, ktorý popisuje a vyjadruje žáner, a situačného kontextu, ktorý je reprezentovaný situačnými typmi. Situačné typy sú potom vyjadrované špecifickými registrami. Registre v podstate zodpovedajú funkčným štýlom, ktoré patria do bežného pojmového aparátu Pražskej školy. Samotný pojem situačný kontext, resp. komunikatívna situácia, sa dosť ťažko definuje. Halliday ho definuje ako ekologickú štruktúru, ktorá sa skladá z troch dimenzii: pole(field), zámer (tenor) a spôsob(mode). Field sa vzťahuje na prebiehajúce sociálne procesy a tematický obsah vyjadrovaný jazykom pri realizácii týchto procesov. V tejto zložke situácie sa prelínajú ideačné významy(ideačná metafunkcia). Tenor informuje o participantoch sociálneho procesu, ich sociálnych rolach a vzťahoch. Tu sa manifestuje interpersonálna metafunkcia. Mode sa týka komunikačných médií (písaný jazyk, ústny jazyk a rozličné iné komplexné kategórie), komunikačného kanálu (napr. face-to-face) a retorickej organizácie textu. Je to prirodzene pole pôsobnosti textovej metafunkcie. Okrem uvedených metafunkcii Halliday (1978:19-20) rozlišuje sedem tzv. počiatočných(initial) funkcii (alebo makrofunkcii): 1 Instrumental ( I want ): satisfying material needs 2 Regulatory ( do as I tell you ): controlling the behaviour of others 3 Interactional ( me and you ): getting along with other people 4 Personal ( here I come ): identifying and expressing the self 5 Heuristic ( tell me why ): exploring the world around and inside one 6 Imaginative ( let s pretend ): creating a world of one s own 7 Informative ( I ve got something to tell you ): communicating new information. Tieto funkcie, ktoré Halliay vydedukoval z vlastného pozorovania jazykového vývoja dieťaťa, sú takmer identické s funkciami, s ktorými sa operovalo na pôde Pražskej školy. Mám na mysli Jakobsonovu schému funkcii, v ktorej sú jednotlivé funkcie orientované na základné komponenty procesu komunikácie: Context (referential) Message (poetic) Addresser Addressee (emotive) (connative) Contact (phatic) Code (metalinguistic) 19

21 PREDNÁŠKY V PLÉNE Systémovo-funkčná jazykoveda svojou paletou funkcií precíznejšie vymedzuje definíciu jazyka ako významového potenciálu a súčasne naznačuje i smery jej praktickej aplikácie vo sfére výučby jazykov. Jazyk je forma interakcie, a preto sa učí prostredníctvom interakcie. Toto poznanie má dosah predovšetkým pre plánovanie procesu výučby. Prvým krokom plánovania je pochopiteľne špecifikácia cieľov. Už v roku 1964 sa v známej publikácii od autorov Halliday-McIntosh-Strevens ciele špecifikujú a definujú ako základné komunikatívne zručnosti, t.j. počúvanie s porozumením, hovorenie, čítanie s porozumením a písanie. Tieto zručnosti sa spravidla osvojujú...by experiencing them: by encountering them in use in real situations and coming to associate certain activities, persons or topics with the foreign language. (Halliday-McIntosh-Strevens 1964:252) Naznačenie cieľových zručnosti a spôsobu ich rozvoja sa stalo spoločne s neskorším vymedzením pojmu komunikatívna kompetencia východiskovým momentom pre vznik komunikatívneho vyučovania. Systémovo-funkčná jazykoveda však prispela i ďalšími pojmami. V jej rámci sa špecifikoval pojem situačný typ, resp.komunikatívna situácia, ktorý v procese komunikatívneho vyučovania zohráva významnú úlohu. Každá komunikatívna situácia vytvára bázu pre nácvik špecifických zručností a používanie relevantných jazykových prostriedkov. Hoci Halliday nepoužíva termín jazykové prostriedky, jeho chápanie lexiky a gramatiky je rovnaké, t.j. pomocou lexiko-gramatiky( lexicogrammar) sa artikulujú komunikatívne situácie. Jazykové prostriedky majú v tomto zmysle vyslovene funkčnú orientáciu. Ešte väčší vplyv mala Hallidayova koncepcia jazyka na tvorbu učebníc. Halliday jednak presne definoval rozdiel ústny jazyk - písaný jazyk ako kontinuum módov( spoken-written), a jednak presne stanovil textovú koherenciu a kohéziu( pozri Halliday-Hasan 1976). Tvorcovia učebníc majú takto k dispozícií teoretický rámec, ktorý spolu s generickou štruktúrou textov môžu systematicky uplatňovať pri tvorbe modelových textov učebníc. Taktiež učitelia sa môžu oprieť o užitočný pojmový rámec, ktorý im umožňuje hodnotiť učebnice a vyberať texty pre vyučovací proces. Systémovo-funkčná jazykoveda postupne ovplyvňovala viaceré aspekty plánovania a realizácie komunikatívneho vyučovania, t.j. samotné princípy a z nich vyplyvajúce techniky a úlohy. To napokon vyústilo do tzv. tematicko-interakčnej koncepcie( topical-interactional approach) cudzojazyčného vyučovania, ktorú teoreticky rozpracoval Melrose (1991). Vychádzajúc z Hallidayovej funkčnej gramatiky, Melrose najskôr prezentoval tzv. procesový model jazyka (a process model of language). Model vyvárajú tri navzájom späté komponenty, ak odrátame sústavu lexikálno-gramatických prostriedkov a paralingvistické javy.. Prvý komponent sa vzťahuje na celkový kultúrny context (ideológiu). V ňom sú imanentné sociálne diskurzy, tematické systémy a semiotika sociálneho správania (social action semiotic). Celkový kultúrny kontext generuje rozličné situačné typy, čiže množiny komunikatívnych situácií, ktoré predstavujú druhý komponent procesovej koncepcie jazyka. Ďalší komponent sú interakčné procesy a v nich sa vo forme interakčných sekvencií a pomocou jazykových prostriedkov a paralingvistickej symboliky artikulujú komunikatívne situácie. Z tohto vyplýva, že sociálny kontext predikuje text. Procesový model jazyka prezentovaný Melroseom, podľa nášho názoru, adekvátne zachytáva vznik komunikatívnej udalosti a jej dynamiku odrážajúcu fluiditu komunikatívnych situácií a tým aj významov. Treba však súčasne povedať, že model môže byť pre učiteľa pomerne komplikovaný, pretože v ňom vystupuje značný počet premenných. Nič nemení na tom fakt, že Melrose ho precízne demonštroval na vybranom texte zo známej série učebníc Strategies (Building Strategies). Je to do určitej miery paradox, pretože zmyslom modelu je pomôcť žiakovi prekonávať prekážky na ceste ku komunikatívnemu osvojovaniu cudzieho jazyka. 20