Moderné dejiny Slovenska

Transkript

1 1

2 2

3 Moderné dejiny Slovenska I. Zborník odborných príspevkov k histórii Slovenska v rokoch Ruţomberok

4 4

5 Moderné dejiny Slovenska I. Zborník odborných príspevkov k histórii Slovenska v rokoch Vydalo občianske zdruţenie Historia nostra v roku 2008 ako svoju 1. publikáciu v rámci edície Rozhľady. Recenzenti: Prof. PhDr. Karol Fremal, CsC. PhDr. Tomáš Klubert, PhD. Zostavil: Anton Hruboň Jazyková redaktorka: Mgr. Anna Hruboňová Preklady do nemeckého jazyka: Mgr. Martin Spišiak Návrh obálky a grafická úprava: František Stanko, Anton Hruboň 2008 Miloslav Gona, Anton Hruboň, Dušan Klačko, Miroslav Nemec, Martin Spišiak, Pavol Steiner, Marian Uhrin 2008 Historia nostra, o. z Za obsahovú stránku príspevkov zodpovedajú jednotliví autori. Foto na obálke: Prezident Slovenskej republiky Jozef Tiso a generálny sekretár HSĽS Jozef M. Kirschbaum pri prehliadke vojska. Zdroj: BOHÚŇ, E., BEŢO, G.: Hlinkova garda a slovenská revolúcia. Bratislava Telefón: 0421 (0) 44 / mds@historianostra.info Tlač: DALI-BB, s. r. o., Banská Bystrica ISBN

6 6

7 Obsah Predhovor I. Štúdie Anton Hruboň Náčrt politickej činnosti Alexandra Macha od októbra 1938 do júla Pavol Šteiner Liptovský Svätý Mikuláš Pyrrhovo víťazstvo 1. čs. armádneho zboru II. Dokumenty a materiály Marian Uhrin Partizánske zápisnice s nemeckými vojakmi z archívu Múzea SNP Miloslav Gona Nálezy ručných granátov z obdobia 2. svetovej vojny na území Slovenska Dušan Klačko Vojenské vyznamenania 1. Slovenskej republiky III. Spomienky Rudolf Nemec Spomienky vojenského kuchára a partizána na roky Jozef Puskailer Ţivot v troch reţimoch Autori príspevkov

8 Inhalt Vorwort I. Studien Anton Hruboň Der Aufriss der politischen Aktivität Alexander Machs von Oktober 1938 bis Juli Pavol Šteiner St. Niklas Der Pyrrhussieg des 1. tschechoslowakischen Armeekorps 38 II. Dokumente und Materialen Marian Uhrin Die Vernehmungsprotokolle der von Partisanen gefangenen deutschen Soldaten aus dem Archiv des Museums des Slowakischen Nationalaufstandes 58 Miloslav Gona Die archäologische Funde der Handgranaten aus dem zweiten Weltkrieg in der Slowakei.. 86 Dušan Klačko Die Militärorden der 1. Slowakischen Republik III. Memoiren Rudolf Nemec Memoiren des Militärkochs und des Partisanen an die Jahren Jozef Puskailer Das Leben in drei Regimen

9 Autoren

10 Predhovor Váţení čitatelia! Drţíte v rukách historicky prvé vydanie ročenky Moderné dejiny Slovenska. Idea intenzívnejšej prezentácie spletitého obdobia rokov rezonovala v mysliach hlavných iniciátorov tohto projektu uţ dlhšiu dobu. Reálne kontúry však najmä z ekonomicko-technických dôvodov nabrala aţ po zaloţení občianskeho zdruţenia Historia nostra. Pod egidou jeho vydavateľskej sekcie uzrel svetlo sveta i tento zborník. V ţivote platí, ţe začiatky bývajú vţdy ťaţké. Omnoho náročnejšie je však v započatej práci úspešne pokračovať i v budúcnosti. Celý pracovný kolektív, ktorý sa podieľal na vzniku prvého ročníka zborníka pevne verí, ţe nezostane len pri ňom, ale jeho existencia bude postupom času písať mnohoročnú tradíciu. Základnou premisou tvorcov Moderných dejín Slovenska bolo vytvoriť publikačný priestor čo najširšiemu spektru prispievateľov tak profesionálnym historikom, ako aj univerzitným poslucháčom histórie či amatérskym bádateľom, ktorí majú s výskumom dlhodobé skúsenosti. Výsledkom tohto autorského synkretizmu je súbor príspevkov dotýkajúcich sa politických, no najmä vojenských dejín Slovenska v spomínanom časovom období. Takmer rovnocenný priestor dostali samostatné štúdie, dokumenty, materiály a spomienky pamätníkov udalostí prvej polovice 20. storočia. Nakoľko prvé alebo lepšie povedané pilotné vydanie Moderných dejín Slovenska vyšlo (ţiaľ, ako nemálo historiografických diel v súčasnosti) bez akejkoľvek finančnej pomoci od štátnych inštitúcií, je vlastne svojím spôsobom akýmsi zázračným samizdatom. O to viac treba srdečne poďakovať všetkým osobám, ktoré sa nezištne zaslúţili o jeho vznik. Okrem autorov a všetkých odborných redaktorov patrí osobitná vďaka recenzentom prof. Karolovi Fremalovi a Dr. Tomášovi Klubertovi za posúdenie textov a sponzorom, darcom a podporovateľom, bez pričinenia 10

11 ktorých by sa nám tento projekt podarilo len veľmi ťaţko zrealizovať. Záverečné goliášovské vízie nie sú na mieste. Pri momentálnom celospoločenskom záujme či skôr nezáujme o históriu, budeme radi, ak si Moderné dejiny Slovenska nájdu aspoň hŕstku čitateľov, ktorých svojím obsahom zaujmú a moţno podnietia k priloţeniu ruky do tvorby ďalšieho ročníka. V tomto ohľade bude náš zborník vţdy otvorený. Zároveň privítame akékoľvek Vaše postrehy, námety alebo pripomienky. Prajeme Vám príjemné čítanie! Anton Hruboň, zostavovateľ 11

12 12

13 I. Štúdie 13

14 Anton Hruboň Náčrt politickej činnosti Alexandra Macha od októbra 1938 do júla 1940 Známou achillovou pätou slovenskej historiografie je absencia ţivotopisných portrétov predstaviteľov reţimu 1. Slovenskej republiky. Hoci téma Alexandra Macha uţ bola monograficky spracovaná v diele exilového historika Františka Vnuka 1, z viacerých objektívnych, resp. subjektívnych príčin ani zďaleka nepodáva uspokojujúci profil tejto osobnosti. Štúdia priamo nadväzuje na novšie publikované práce, dopĺňa ich o niektoré neznáme fakty a pokúša sa ich syntetizovať v podobe krátkeho príspevku, ktorého obsah náčrt základnej línie Machovej politickej činnosti od októbra 1938 do júla 1940 snáď dopomôţe k neskoršiemu komplexnému spracovaniu pertraktovanej problematiky. *** Vyhlásenie autonómie Slovenskej krajiny 6. októbra 1938 predstavovalo pre chod a ďalšie smerovanie česko-slovenského štátu zásadný zlom. Dôsledky ţilinských porád zmenili v mnohom tvár spoločenského ţivota a taktieţ citeľne zasiahli i do osudov jednotlivcov. Autoritatívna vláda Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS) v spojitosti s medzinárodnopolitickou situáciou ponúkala viacerým dovtedy latentným politickým silám moţnosť nebývalého kariérneho vzrastu. Pod vplyvom rozmachu tzv. dynamických reţimov v európskych krajinách sa do aktívnej politiky opätovne dostali ambiciózne osoby s nenaplnenými mocenskými túţbami a neraz i veľmi pochybnou, miestami aţ tienistou politickou minulosťou. Toto spoločenské ovzdušie, ktoré sa na Slovensku aklimatizovalo po 6. októbri, vytvorilo ţivnú pôdu aj pre vzostup dlhoročného ľudáckeho politika Alexandra Macha. 1 Pozri VNUK, F.: Mať svoj štát znamená život (Politická biografia Alexandra Macha). Bratislava 1991, 394 s. 14

15 A. Mach, i napriek svojmu pomerne nízkemu veku, nebol na politickom korze ţiadnym nováčikom. V štruktúrach HSĽS sa angaţoval uţ od roku 1922 najskôr ako rečník a redaktor, neskôr aj ako ţupný tajomník strany v Trenčíne a ústredný sekretár v Bratislave. V 20. rokoch sa zoznámil s Vojtechom Tukom, ktorý sa stal jeho ochrannou rukou a duchovným mentorom. Spoločne s ním a ďalšími významnými činiteľmi ľudovej strany 2 sa podieľal na formovaní Rodobrany, organizácie pôvodne zriadenej pre výkon poriadkovej sluţby a osobnej stráţe ľudáckych predstaviteľov a rečníkov na verejných straníckych zhromaţdeniach. 3 Aktivizácia v týchto uniformovaných zboroch HSĽS však Machovej povesti v nastávajúcom období značne poškodila. Rodobrana svojím formátom a rétorikou aţ príliš nápadne inklinovala k spolkom fašistického typu, čo v očiach niektorých členov klerikálno-konzervatívneho krídla HSĽS evokovalo skôr rezervované postoje. Sám Mach patril k prívrţencom radikálnej línie a svoje sympatie k Mussoliniho reţimu v Taliansku otvorene prezentoval vo viacerých článkoch tlačového orgánu Rodobrany s rovnomenným názvom. 4 Úzke styky s V. Tukom zatiahli A. Macha do jednej z najväčších politických afér medzivojnového Československa (ČSR). V procese z roku 1929 bol spoločne s V. Tukom a A. Snaczkým obţalovaný z protištátnej činnosti. Súd A. Macha na rozdiel od jeho spoločníkov síce oslobodil, no jeho politický kre- 2 Menovite s Jozefom Joštiakom, Viktorom Ravaszom, Karolom Körperom, Floriánom Tománekom, Michalom Samuhelom, Jánom Farkašom, Karolom Danihelom, Martinom Sokolom, Karolom Sidorom, Augustínom Načinom, Štefanom Onderčom, Gejzom Fritzom a ďalšími. ČAPLOVIČ, M.: Branné organizácie v Československu (So zreteľom na Slovensko). Bratislava 2001, s KÁRPÁTY, V.: Obnovenie Rodobrany a vývoj jej organizačnej štruktúry v rokoch In: ŠMIGEĽ, M., MIČKO, P. (zost.): Slovenská republika očami mladých historikov IV. Banská Bystrica 2005, s MACH, A.: Zkadiaľ pošla, čo je a čo chce Rodobrana. In: Rodobrana, ; MACH, A.: Umom alebo päsťou. In: Rodobrana,

16 dit zostal napriek tomu značne poškvrnený. 5 Bumerangový efekt dozvukov procesu sa naplno prejavil uţ začiatkom 30. rokov, keď si A. Mach zásluhou svojej kontroverznej minulosti naštrbil dôveru samotného predsedu strany Andreja Hlinku 6 a mal váţne existenčné problémy 7. Vďaka intervencii svojich priateľov nakoniec obsadil v roku 1931 post redaktora ľudáckeho časopisu Slovák a po transformácii týţdenníka Slovenská pravda na denník sa od 1. marca 1936 stal jeho šéfredaktorom. Hoci ţurnalistická práca v sluţbách HSĽS hrala v 30. rokoch v Machovom profesijnom ţivote prím, nevyhýbal sa ani priamej politickej činnosti. Svoje uplatnenie čoskoro našiel v rámci Sidorovej tzv. mladoľudáckej skupiny, v ktorej sa rýchlo etabloval do popredných pozícií. Jej silnejúci vplyv spečatili výsledky piešťanského VII. zjazdu HSĽS zo septembra 1936, kde bol A. Mach zvolený za člena širšieho predsedníctva strany. Zo štátnopolitického hľadiska zastával ešte v tom čase, podobne ako absolútna väčšina ľudákov, ideu autonómneho postavenia Slovenska v rámci ČSR. Medzinárodná situácia koncom 30. rokov v konexii s ďalšími vnútornými faktormi však všetko zmenila. Udalosti hektickej jesene roku 1938 zanechali stopu na kaţdom radovom obyvateľovi Republiky. U viacerých exponovaných osôb boli zároveň hlavným impulzom k ideovému obratu a zmene ich politickej orientácie. Mníchovský diktát, ale predovšetkým následná prvá Viedenská arbitráţ primárne determinovali aj metamorfózy Machovej koncepcie, stratégie a jeho postojov v turbulentnom období slovenskej autonómie. Machovo postavenie na domácom fóre po 6. októbri prudko stúplo. Od druhej polovice mesiaca zasadol do kresla šéfa 5 A. Mach svoj ţivot vo väznici pred začiatkom procesu od marca do mája 1929 opísal v samostatne publikovanom denníku. Bliţšie pozri MACH, A.: Vo väzení. Bratislava 1930, 198 s. 6 A. Mach v súkromnom liste Antonovi Mederlymu píše: Osvietený pán predseda je akosi proti mne. (Dôverne mi to povedal i Váš p. brat i p. red. Sidor.) Zaiste preto ma nerád, lebo mal čo uznám pre mňa už veru dosť galíb. Štátny archív Bytča (ďalej ŠA Bytča), pobočka Liptovský Mikuláš (pob. LM), f. Anton Mederly, List Alexandra Macha Antonovi Mederlymu z Tamţe; Tieţ ŠA Bytča, pob. LM, f. Anton Mederly, List Alexandra Macha Antonovi Mederlymu z ; Archív literatúry a umenia SNK Martin, sign. S 132 J 31, List Alexandra Macha Antonovi A. Baníkovi z

17 novovytvoreného Úradu propagandy, čím sa pod jeho kontrolu dostala Slovenská tlačová kancelária, Slovenský rozhlas a všetky printové médiá na Slovensku. Do kompetencie Úradu propagandy rovnako spadala organizácia rôznych prednášok, kurzov, manifestácií a v neposlednom rade i dôsledný dohľad nad cenzúrou tlače. 8 Ďalšie významné posty zaujal v dotvárajúcej sa Hlinkovej garde (HG). Po schválení novej organizačnej štruktúry HG predsedom autonómnej vlády J. Tisom z 28. októbra 1938 obsadil miesto náčelníka jej politickej sekcie a zároveň vykonával funkciu zástupcu hlavného veliteľa Karola Sidora. 9 Popri tom naďalej aktívne pôsobil i v ţurnalistickej oblasti ako šéfredaktor štyroch spoločenských periodík (Slovák, Slovenská pravda, Slovenské ľudové noviny, Slovenský týždenník). 10 A. Mach patril v tomto období k najvyťaţenejším slovenským verejným činiteľom vôbec. Okrem spomínaných funkcií bol ako zástupca autonómnej vlády involvovaný aj v predarbitráţnej loby. Jeho cieľ nakloniť taliansku diplomaciu pre slovenské poţiadavky prostredníctvom kontaktov v Chorvátsku sa mu však nepodarilo naplniť. 11 Dôsledky vyplývajúce zo známeho verdiktu talianskonemeckej arbitráţnej komisie z 2. novembra 1938 znamenali preňho osobnú traumu, s ktorou sa nikdy nedokázal vnútorne vyrovnať. 12 Vo svojom rozhlasovom prejave na margo tohto rozhodnutia poznamenal:... S celým srdcom a s vierou vo víťazstvo prav- 8 Smernice pre výkon tlačovej cenzúry vydávalo Prezídium Ministerstva vnútra vo forme tlačových pokynov. V nespoľahlivých tlačových podnikoch a redakciách dohliadali na prevádzku dosadení vládni komisári. BAKA, I.: Mechanizmus, ciele a metódy pôsobenia ľudáckej propagandy v rokoch In: Historický časopis, roč. 51, 2003, č. 2, s Archív Múzea Slovenského národného povstania Banská Bystrica (AM SNP), f. VIII, k. 3, pr. č. 3/ KÁRPÁTY, V.: Vývoj organizačnej štruktúry Hlinkovej gardy v rokoch In: Pamäť národa, roč. 2, 2005, č. 4, s VNUK, F.: Mať svoj štát..., s Arbitráţne rozhodnutie doľahlo na A. Macha o to viac, ţe spolu s km 2 územia juţného Slovenska bola k Maďarsku pričlenená aj jeho rodná obec Slovenský Meder (dnes Palárikovo). Vo svojich článkoch a prejavoch v období 1. Slovenskej republiky sa k nemu neustále vracal a vyvíjal intenzívne aktivity za jeho revíziu. 17

18 dy ozbrojení maďarskými i nemeckými štatistikami a podopretí dlhotýždňovou úmornou prácou našich najlepších odborníkov, zubami-nechtami bránili sme každú piaď zeme slovenskej. Maďarskú zem, maďarské duše sme nechceli... Nezvíťazil dnes ľud, nezvíťazila dnes zásada ľudová, princíp etnický, ale stala sa znovu krivda. My však nezúfame. Tak, ako sme zubami-nechtami bránili, čo bolo stratené, ideme so zaťatými zubami vydobýjať, čo nám patrí. 13 Hlboké sklamanie z Viedenskej arbitráţe, ktorú Mach označil za produkt 20-ročného nešťastného režimu československého a židomarxistického 14, determinovalo definitívnu zmenu jeho predstavy o budúcom právnom postavení Slovenska. 15 Pribliţne od novembra 1938 pod zdaním jasného vykryštalizovania mocenských siločiar v strednej Európe sa A. Mach pragmaticky začal upínať na politiku reprezentovanú zástupkyňou nemeckej národnostnej menšiny na Slovensku Deutsche Partei (DP) a na pronemecký prúd vedený vtedajším ministrom autonómnej vlády Ferdinandom Ďurčanským. S F. Ďurčanským, vodcom DP Franzom Karmasinom a nacistickým miestodrţiteľom v anektovanom Rakúsku Arthurom Seyss-Inquartom absolvoval A. Mach ešte 11. októbra 1938 pracovnú návštevu u Hermanna Göringa v Berlíne. V dobe, keď nemecká zahraničná politika uţ jednoznačne smerovala k úplnému rozbitiu oklieštenej republiky, urobili slová poľného maršala o moţnej hospodárskej podpore samostatného Slovenska na A. Macha značný dojem. Ďalším silným momentom, ktorý významne prispel k zavrhnutiu Machovej pôvodnej idey autonomizmu, bol návrat V. Tuku z dlhoročného väzenia a neskoršej internácie v Plzni. V. 13 Slovák týždenník, Tamţe. 15 A. Mach v pamätiach na margo svojich predstáv o štátoprávnom postavení Slovenska a niekoľkomesačného balansovania HSĽS medzi autonómiou a samostatnosťou poznamenáva:... Išlo o život. Boli sme tak pevne presvedčení o tom, že jedinou odpoveďou na všetky obavy, na všetky neriešiteľné problémy, na všetky zúfalé otázky tých dní bola perspektíva samostatného štátu i proti plánom maďarským, i proti praktikám českých centralistov... Tak sme verili, že sme svoju vieru hlásali ako hotovú vec, ako skutočnosť. MACH, A.: Z ďalekých ciest. Martin 2008, s

19 Tuka po príchode z krátkeho zotavovacieho pobytu v piešťanských kúpeľoch uţ na svojej prvej, uvítacej manifestácii pred bratislavským Carltonom 6. decembra 1938 predniesol prejav, ktorého obsah sa stal hlavnou direktívou Machovej činnosti v ďalších štyroch mesiacoch: Mať svoj štát, to nie je právo, ale povinnosť každého národa, a to pod trestom zahynutia! Musíme dobudovať slovenskú samostatnosť. Ale nie tak pohodlne, že sa budeme dívať, čo slovenská vláda a slovenský snem urobí. Musíme im všetci pomáhať! 16 V analogickom duchu sa niesla aj bardejovská manifestácia z 12. decembra, ktorá tvorila súčasť šnúry mítingov pred voľbami do Snemu Slovenskej krajiny. Reprodukovanú reč A. Macha priniesla na svojich stránkach aj dobová ľudácka tlač: Slovenský národ nemá nijakej obavy o svoju budúcnosť. Národ slovenský nechce nič inšieho, ako svoj lepší život a budúcnosť a ustavičnú prácu za slobodný slovenský národ. Nie je možné, aby Slovák nechcel by Slovákom, aby nechcel mať svoj slobodný štát, aby nechcel mať svoje slovenské školy, armádu, slovom, aby nechcel byť pánom vo svojom dome. Tisíc a dvadsať rokov bili sa Slováci za to, aby mali svoj zákonodarný snem, ktorý je základom a bude základom slovenského štátu... Teraz sme sa spojili, aby už nikdy cudzí nad nami vládnuť nemohol. To je zmysel 6. októbra a najmä 18. decembra, keď pôjdeme k urnám, aby sme povedali hlasovacím lístkom, či chceme nové, slobodné Slovensko, alebo nie. 17 Túto myšlienku A. Mach znásobil v predvolebnej úvahe s príznačným názvom Slovenský štát!, kde kaţdého, kto sa postaví proti jednotnej kandidátke, označil za nepriateľa a rovnako otvorene načrtol i očakávané protiţidovské opatrenia autonómnych orgánov: Nepriateľom národa i Slovenska je nielen ten, kto by nechcel hlasovať za tento program, ale i ten, kto by nerozvážnosťou alebo spodnými pudmi hnaný šiel dnes ničiť, rúcať to, čo zákonitou cestou máme zajtra ( , t. j. po voľbách do autonómneho snemu pozn. A. H.) prevziať do našich rúk. Kto vyháňa kapitál zo Slovenska, kto rabuje alebo podpaľuje, je dnes nepriateľom národa a s tým urobíme krátky proces. Máme 16 Slovák týždenník, Slovák týždenník,

20 v programe radikálne riešiť židovskú otázku v duchu kresťanskom... Vláda je dosť silná a má v programe odstrániť všetko, čo na Slovensko nepatrí... urobiť poriadok s finančníkmi, obchodníkmi, ktorí ľud okrádali, ale na to všetko potrebuje zákonodarný snem, aby riešila tieto otázky jednotne a spravodlivo. 18 Na kandidačnej listine A. Mach figuroval na 11. mieste a po jednoznačnom výsledku plebiscitárneho hlasovania bol zvolený za poslanca Snemu Slovenskej krajiny. Takto sa okrem zisku ďalšej dôleţitej funkcie stal zároveň aktívnym spolutvorcom legislatívnej zloţky štátneho systému, ktorá spomínané diskriminačné opatrenia uviedla v priebehu nadchádzajúcich rokov do praxe v rôznej forme. 19 Z politického hľadiska mala séria decembrových udalostí pre budúci vývoj na domácom fóre nemalý dopad. Reaktivizácia radikálneho krídla HSĽS prehĺbila polarizáciu ľudáckej elity a súčasne vzbudila váţnu vlnu nedôvery u praţskej vlády, ktorá začala mať o osud spoločného štátu oprávnené obavy. Ako však vo vyjadrení k svojim Poznámkam konštatuje Karol Murgaš, v skutočnosti vtedy ešte len Tuka, Mach a Ďurčanský používali vo svojich rečiach slovo,slovenská samostatnosť,,slovenská štátnosť. 20 Zvyšná časť vedenia HSĽS počítala s evolučným prechodom k slovenskej štátnosti, resp. so zachovaním statu quo Tamţe. 19 V období slovenskej autonómie sa A. Mach zúčastňoval na zasadnutiach tzv. Sidorovho komitétu, ktorý bol zriadený vládou ako pomocný orgán pre riešenie ţidovskej otázky. Ţiadne konkrétne kroky však nestihol podniknúť, nakoľko po vzniku slovenského štátu zanikol. KAMENEC, I.: Po stopách tragédie. Bratislava 1991, s. 32. Podľa výpovede Jozefa Falátha sa však ešte 3. novembra (tzn. deň po Viedenskej arbitráţi) údajne A. Mach zúčastnil na porade v hoteli Carlton s Adolfom Eichmannom, Jozefom M. Kirschbaumom, Franzom Karmasinom a spol., kde sa prítomní dohodli na vyvezení časti Ţidov na územie odstúpené Maďarsku. Toto diskriminačné opatrenie bolo čoskoro aj prakticky prevedené. AM SNP, f. VIII, k. 8, pr. č. 36/64. Neskôr, po 14. marci bola pre účel ľahkého nadobudnutia majetku nespoľahlivých ţivlov zriadená Komisia pre politických zbohatlíkov, na čele ktorej A. Mach stál. V tomto prípade však netvorili postihnutú skupinu Ţidia, ale odporcovia ľudáckeho reţimu predovšetkým čechoslováci a kapitalisti. 20 AM SNP, f. VIII, k. 1, pr. č. 90/70, neg. č. 433/ Ako uvádza napríklad politik a poslanec Snemu Slovenskej republiky Ján Balko, A. Mach na manifestáciách vytváral nálady za slovenskú samostatnosť, 20

21 Akékoľvek pokusy o pacifikáciu radikálov boli však vopred odsúdené na neúspech, resp. boli značne limitované a neefektívne. Významnú rolu tu zohrali najmä ich kontakty s nemeckými činiteľmi, ktorí tieto aktivity podporovali a akcie radikálov zneuţívali na roznecovanie vnútorných nepokojov v Česko-Slovensku. Odstredivé tendencie v Machovom verejnom vystupovaní nezadrţateľne pokračovali i v prvých mesiacoch roku Azda najokázalejšia a neskôr najväčšmi vyzdvihovaná manifestácia za slovenskú samostatnosť sa uskutočnila dňa 5. februára 1939 v obci Rišňovce pri Hlohovci. Na Machov prejav pred početným auditóriom s vyše nastúpenými príslušníkmi HG denník Gardista s odstupom piatich rokov retrospektívne spomína: I pred Rišňovcami boli prejavy za samostatný štát, ale tieto bývali zaobalené a nevyzneli tak jasne, presne, ako otvorený prejav rišňovský, ktorý preto sa stal historickým, lebo tu slovenskí sedliaci a robotníci osvedčili sa za samostatný slovenský štát takými slovami a takým spôsobom, ktorý nezanechal nijakých pochybností. Keď vtedajší šéf propagandy, terajší podpredseda vlády A. Mach vyhlásil:,mať svoj štát, znamená život, nemať svoj štát znamená smrť slovenského národa a keď potom dokážeme nielen právo, ale i povinnosť národa vydobyť si samostatný štát, povedal, že autonómia nestačí, že chceme viac, chceme všetko, chceme samostatný slovenský štát; sedliaci, robotníci, inteligencia a nastúpených gardistov prepukli v nadšenie, ktoré prítomných zahraničných novinárov utvrdilo v presvedčení, že Slovensko na ceste k samostatnému štátu už nijaká sila nezastaví a tomuto svojmu presvedčeniu dali výraz v článkoch, ktoré sa o Rišňovciach zjavili vo väčšine zahraničných novín. 22 A. Mach tu okrem obligátnych formuliek o nutnosti samostatného štátu opätovne ostro zaútočil aj proti Ţidom a Čechom: Radikálne sa započne riešiť i otázka česká i otázka židovská... Zjednotili sa u nás všetky strany, ale vidíme, že niekde sa to robilo z vypočítavosti a že sa očakáva vhodná chvíľa na prekazenie tohto zjednotenia. Koho sa nám nepodarilo zjednotiť, toho zjednotia zatiaľ čo vláda a väčšina ľudákov sa jej za daných okolností bála. BALKO, J.: Desať rokov v slovenskej politike. Prešov 2005, s Gardista,

22 dozorcovia koncentrákov, dozorcovia väzňov... So židmi, ktorí majú zlato, šperky, bohatstvo, urobili všade poriadok a urobíme ho s nimi aj my... Kto čo nakradol, to sa mu vezme! To je praktické riešenie celej židovskej otázky. 23 Machovo rišňovské vystúpenie sa však na vedúcich miestach HSĽS nestretlo s porozumením a K. Sidor ho dokonca odmietajúco nazval machovskou extratúrou februára 1939 (paralelne s konaním ďalšej veľkej manifestácie v Piešťanoch, kde vystúpil opäť aj A. Mach 25 ) navštívil V. Tuka ako súkromná osoba v Berlíne Adolfa Hitlera, aby ho podrobne informoval o slovenskom probléme v Č-SR. Vyslovil sa, ţe slovenský národ bude rád bojovať pod Führerovým vedením za udržanie európskej civilizácie... (a)... on a jeho kolegovia (príslušníci radikálneho krídla pozn. A. H.) sú rozhodnutí podrobiť sa volaniu slovenského ľudu a uskutočniť samostatnosť Slovenska. 26 Takisto ako V. Tuka, aj A. Mach vykonával občasné cesty do Nemecka, kde nadväzoval kontakty s Ľudovítom Mutňanským a Rudolfom Vávrom, predstaviteľmi ríšskeho vysielača Viedeň. Štvavá protičeskoslovenská propaganda z tohto rozhlasu od konca februára čiastočne prispievala k destabilizácii uţ i tak nepokojnej situácie na Slovensku. Začiatkom marca 1939 začala napätá atmosféra v Česko- Slovensku kulminovať. A. Mach nezostával ani v týchto chvíľach pasívny. Naopak, vytýčenú métu úplnú štátnu samostatnosť Slovenska, ktorej venoval v posledných mesiacoch kvantum úsilia, sa pokúšal dosiahnuť urýchlene revolučnou cestou. Tieto momenty vo svojich spomienkach podrobne zachytil K. Sidor: marca ma vyhľadal Murgaš a oznámil mi, že odhalil tajné sprisahanie, ktoré robí: Tuka, Mach a Farkaš. Oni sa schádzajú v dome slobodných murárov a vraj tam kujú pikle... Predpolud- 23 Slovák, AM SNP, f. VIII, k. 1, pr. č. 90/70, neg. č. 433/ Pozri LACKO, M.: Piešťany na prelome autonómie a samostatnosti (1938/1939). In: Historické rozhľady, roč. 3, 2006, s AM SNP, f. VIII, k. 18, pr. č. S 52/2004, Kniha O (Prepadnutie Československa vo svetle dokumentov predložených medzinárodnému vojenskému súdu v Norimbergu), s

23 ním zhováral som sa s podplukovníkom Čatlošom. Oznámil mi, že ho Tuka pozval na jeden večer k sebe, upozornil ho, aby prišiel v civili a zúčastnil sa tam rozhovoru s Tukom, Šanom Machom a Joštiakom. Čatloš mal dojem, že sa tieto rozhovory vedú v úplnom dorozumení s predsedom vlády dr. J. Tisom a ministrom Sidorom. Na porade ho žiadali o vysvetlenie, či v prípade vyhlásenia neodvislosti slovenského štátu vedel by situáciu vojensky na Slovensku udržať. Čatloš im odpovedal, že zato garantovať nevie. Hneď nato vyhľadal som ministerského predsedu dr. Tisu, aby som sa ho opýtal, čo je vlastne v zákulisí a čo sa chystá? Dr. Tiso bol spočiatku nedôverčivý, mal som dojem, že si myslí, že ja viem o všetkých schôdzkach v bývalom dome slobodných murárov. Po dlhšom rozhovore vytiahol dr. Tiso úradné hlásenie polície. Letmo som si prečítal a našiel som ten istý myšlienkový pochod v tejto policajnej zápisnici, podľa akého mi referoval ráno Karol Murgaš. Bola tam reč o tom, že 12. marca Šaňo Mach vyhlási v rádiu neodvislosť slovenského štátu a nová vláda na čele s dr. Tisom alebo so mnou preberie úplnú moc nad Slovenskom. Odišiel som od dr. Tisu s dojmom, že on vec veľmi vážne neberie a tak som ju ani ja vážne nebral. Zhováral som sa popoludní so Š. Machom, u ktorého som zisťoval niektoré podrobnosti, vybrané z rozhovoru s Karolom Murgašom a z policajného hlásenia. Šaňo Mach mi potvrdil skoro všetko, čo mi už bolo známe, a udal, že sa o samostatnom štáte slovenskom a,o jeho vyhlásení cez bratislavské rádio, hovorí v každej slovenskej kaviarenskej spoločnosti a o tom on včera večer o 5. hodine hovoril v kaviarni Metropol aj s Murgašom. 27 Takéto zákulisné ťahy radikálov prirodzene iba väčšmi prehlbovali nedôveru autonómnej i centrálnej vlády voči Machovej osobe a do značnej miery prispievali k ďalšiemu rozčerovaniu česko-slovenských vzťahov. Bratislavská vláda však aj počas marcovej krízy zachovávala k jeho aktivitám nedviţný postoj. Benevolentnosť Tisovho kabinetu k stúpajúcim separatistickým náladám napokon vyústila do akcie českého armádneho velenia známej ako tzv. Homolov puč. Počas tohto vojenského zákroku, ktorého cieľom bolo potlačiť rozbúrenú situáciu na Slovensku, 27 SIDOR, K.: Takto vznikol Slovenský štát. Bratislava 1991, s

24 bol A. Mach ako čelný predstaviteľ HG spolu s jej ďalšími pribliţne 250 funkcionármi zatknutý a krátkodobo internovaný v Bratislave a na Morave. Vo fragmente zo svojich memoárov na tieto chvíle spomína nasledovne: V izbe nás bolo asi dvadsať internovaných slovenských politikov, pracovníkov kultúry z Matice, redaktorov Slováka a Pravdy... Mňa vzali z môjho bytu na Malej ulici nad Lafranconim. Urobili to až tak nešikovne, že o pár minút všetci akademici vedeli podrobnosti o zatýkaní... Len čo ma previezli do vojenskej väznice na Krížnej ulici, už tam boli akademici z Lafranconi a Svoradova. Robotníci vyrukovali z tovární, úradníci z kancelárií a my za mrežami sme počúvali skandovanie z ulice o Tukovi a Machovi... Napnutie bolo úžasné a pomaly až neznesiteľné... Veliteľ divíznej väznice ma informoval, že niektorých z nás majú odviesť. Netajil sa tým, že to bude posledná cesta... Popoludní nás posadili do nákladného voza, asi desať nás bolo... Z Cejlu nás museli previesť do Blanska, odtiaľ do,kamenného mlýna Na základe poţiadavky nového ministerského predsedu autonómnej vlády K. Sidora bol však A. Mach 13. marca 1939 prepustený na slobodu. 29 Keď na druhý deň Snem Slovenskej krajiny pod dojmom Tisovho referátu o rozhovore s Hitlerom a pod tlakom situácie aklamačne odhlasoval vznik samostatného Slovenského štátu, z objektu Machovho politického zápasu v predošlých mesiacoch sa razom stala realita. S týmto historickým rozhodnutím Snemu ako vôbec prvý oboznámil verejnosť prostredníctvom mimoriadneho rozhlasového prejavu. Pre A. Macha, ktorý tento deň označil za najšťastnejší vo svojom ţivote 30, obnášali udalosti spojené s deklaráciou nezávislosti aj dimenziu perspektívy kariérneho vzostupu za preukázané zásluhy. Po tom, ako sa K. Sidor v dôsledku svojho negatívneho obrazu v očiach nacistických predákov dobrovoľne stiahol z domáceho politického diania, prevzal A. Mach ako jeho zástup- 28 LETZ, R., BYSTRICKÝ, V., PODOLEC, O. (zost.): Vznik Slovenského štátu. 14. marec Bratislava 2007, s Slovenský národný archív Bratislava (SNA), f. Alexander Mach, S (nespracované). 30 MACH, A.: Z ďalekých ciest. Fragmenty z memoárov. Rukopis, s

25 ca funkciu hlavného veliteľa HG. 31 Pri rozdeľovaní ministerských kresiel prvej vlády však zostal vcelku prekvapujúco obídený. Z toho dôvodu vyuţil práve zverenú HG ako platformu na presadzovanie svojich záujmov. Vedúca pozícia v garde, ktorá zoskupovala najradikálnejšie elementy politického spektra a slovenskej spoločnosti, priniesla A. Machovi na jednej strane prestíţ, no na strane druhej i viacero konfliktov s blízkymi straníckymi spolupracovníkmi a vedúcimi osobnosťami ľudáckeho reţimu. Prvý z váţnejších sporov vo vnútri radikálneho krídla sa prejavil uţ počas porád hlavného velenia HG so ţupnými veliteľmi a predstaviteľmi brannej moci v Tatranskej Lomnici zo augusta Aj keď sa rozpory o vodcovstvo HG medzi K. Murgašom a A. Machom dočasne vyriešili, ich dovtedajší vzťah do značnej miery poznačili v negatívnom zmysle slova. 32 Podobná nevraţivosť panovala i vo vzťahu HG a slovenskej armády. Hlavným dôvodom tohto permanentného sporu bola skutočnosť, ţe sa gardisti pokúšali ako samozvaná elita národa intenzívne ovplyvňovať nielen vnútropolitické dianie, ale taktieţ nezriedka vstupovali do kompetencie brannej moci. 33 Tieto poku- 31 Slovák, HRNKO, A.: Fašizácia slovenského štátu do leta roku In: Historický časopis, roč. 33, 1985, č. 4, s A. Mach túto nezhodu utajoval a pre Slovák uviedol, ţe porady sa skončili tak, že ešte nikdy sme nemohli hovoriť... o jednote v HG tak, ako dnes. Slovák, A. Mach sa však ako hlavný veliteľ HG pokúšal túto nevraţivosť vyvaţovať viacerými svojimi vystúpeniami, ktoré vyzneli v tom zmysle, ţe gardista ako vzor pre príslušníka Strany má vystupovať voči vojakovi v najhlbšej úcte, ba aţ pokore. Na margo spomínaného problému v jednej zo svojich prednášok poznamenáva: V každom čase, ale najmä za vojny, v národe má prvé miesto patriť a všade patrí vojakovi... V uskutočňovaní tohto príkazu má byť gardista vzorom. Na vojaka, dôstojníka, pozerá sa gardista ako na nositeľa a reprezentanta slobody a suverenity slovenskej, ktorej vojak je nositeľom a obrancom. V každom uniformovanou príslušníkovi slovenskej armády treba vidieť nie osobu známu alebo neznámu, ku ktorej mám taký alebo onaký osobný pomer, ale vždy treba vidieť v uniformovanom príslušníkovi armády vojaka, ku ktorému vždy a všade za každých okolností gardista má pomer najlepší. Vojakovi má dať gardista všade prednosť, aj vo svojom povolaní. Má k tomu vychovávať tiež svojich podriadených a túto samozrejmosť šíriť aj vo vojom rodinnom kruhu, ako aj medzi priateľmi... AM SNP, f. VIII, k. 6, pr. č. 322/64. 25

26 sy boli však ešte na prelome apríla a mája 1939 čiastočne paralyzované, keď vláda A. Macha donútila, aby vydal rozkazy o prísnom zákaze nosenia a prechovávania zbraní gardistami. 34 V období konsolidácie reţimu Slovenského štátu A. Mach popri organizačných aktivitách neobmedzil ani donedávny úzky styk s verejnosťou. Naopak, početné rečnícke výstupy na rozličných manifestáciách patrili k jednej z hlavných náplní jeho pracovného času. V porovnaní s minulosťou sa nezmenil ich energický štýl, iba obsah: A. Mach uţ vo svojich rečiach nemusel agitovať za samostatnosť Slovenska, ale orientoval sa na témy spojené s aktuálnym spoločenským dianím, pričom jednou z neodmysliteľných dominánt jeho prejavov sa stala téza o večnom slovensko-nemeckom priateľstve. Svoj postoj k tejto otázke pregnantne vyjadril na manifestácii vo Zvolene v máji 1939:... S veľkým naším susedom nemeckým... nás viaže ideové priateľstvo, ktoré sa nezrodilo len teraz, ale ktoré má už dávnu minulosť a ktoré sme prehlásili už pred niekoľkými rokmi, keď otvorene a jasne sme sa postavili my Slováci proti židoboľševickej orientácii vtedajšej československej zahraničnej politiky... Nemci chcú s nami spolupracovať a my nemôžeme nič múdrejšieho za daných okolností urobiť, ako bok po boku spolupracovať s nimi. Nemci nám pomohli za našich najkritickejších dní a títo Nemci za toto všetko od nás nežiadajú nič iného, len aby bol na Slovensku poriadok... Kto na Slovensku by sa za akýkoľvek odznak schovaný pokúsil o neporiadok, proti tomu naša vláda bude tvrdá a bezohľadná. 35 Z A. Macha sa vyprofiloval kategorický stúpenec pronemeckej línie, čo potvrdzuje i jeho angaţovanie sa vo veci psychologických príprav protipoľského ťaţenia v auguste augusta (v predvečer podpísania paktu Ribbentrop Molotov) sa aktívne zúčastnil na provokatívnej manifestácii HG a FS na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave a otvorene podporil ne- 34 MICHELA, M.: Miesto a úloha Karola Murgaša v radikálnom prúde slovenskej politiky v období rokov In: LACKO, M. (zost.): Slovenská republika očami mladých historikov I. Trnava 2002, s Slovák,

27 mecko-poľské napätie. 36 Krátko pred vypuknutím konfliktu si ako šéf Úradu propagandy nechal zvolať všetkých tlačových šéfredaktorov a nadiktoval im presné pokyny, ako o ňom informovať verejnosť. Okrem toho dokonca svojvoľne vydával tzv. odporúčania pre členov vlády a koncipoval prednášky so štvavým protipoľským obsahom. 37 Machov aktivizmus nezostal zo strany Nemcov nepovšimnutý. Vďaka podpore DP a ríšskych spravodajských kruhov si na najvyšších miestach v Berlíne vyárendoval povesť lojálneho a konformného politika. A. Mach dokázal z tohto svojho postavenia dokonale ťaţiť počas vládnej krízy na jar 1940, ktorej základným impulzom boli dôsledky VIII. straníckeho zjazdu HSĽS v Trenčíne z 30. septembra 1. októbra Na tomto zjazde došlo k prvým váţnym rozbrojom v Slovenskej republike medzi umierneným a radikálnym krídlom. Predmet sporu tvorila otázka personálneho obsadenia vrcholových postov v strane, a teda aj problém odlišných predstáv o charaktere reţimu. Zatiaľ čo pri voľbe predsedu a širšieho predsedníctva došlo k zhode, resp. ku kompromisu, voľba uţšieho predsedníctva uţ bola komplikovanejšia. Návrh A. Macha, podľa ktorého mali funkciu podpredsedov obsadiť on, V. Tuka, F. Čatloš a F. Ďurčanský neprešiel o jediný hlas (pomer 11:12) na úkor kandidátky J. Tisu (V. Tuka, F. Ďurčanský, M. Sokol, J. Buday). 38 Zjavná snaha umierneného krídla HSĽS o ostrakizáciu vplyvu radikálov na domácu politiku sa prejavila vo forme niekoľkých vyčítavých výstupov na pôde Snemu. Napríklad 17. novembra 1939 na zasadnutí Ústavnoprávneho výboru spochybnili 36 Na tejto manifestácii podľa svojich slov prečítal zoznam slovenských obcí, za navrátenie ktorých Slovensko je odhodlané na všetko. SNA, f. Alexander Mach, S (nespracované). Machove protipoľské postoje boli v tomto období determinované práve snahou o revíziu slovenského územia zabratého Poľskom v rokoch 1920 a BAKA, I.: Slovensko vo vojne proti Poľsku. In: Vojenská história, roč. 9, 2005, č. 3, s LETZ, R.: Hlinkova slovenská ľudová strana (Pokus o syntetický pohľad). In: LETZ, R., MULÍK, P., BARTLOVÁ, A. (zost.): Slovenská ľudová strana v dejinách Martin 2006, s

28 viacerí členovia ústavnosť zákona č. 220/39 Sl. z. o povinnom členstve v HG 39, čo u Tukovej radikálnej skupiny vyvolalo búrku nevôle. Poslednou kvapkou medzi dvoma bojujúcimi krídlami sa stalo vládne vyhlásenie nového premiéra V. Tuku, ktoré deklarovalo snahu o odbúranie právomocí Snemu. Radikáli boli z toho dôvodu následne vystavení vehementným verbálnym útokom poslancov F. Mondoka, V. Moravčíka a P. Čarnogurského. Posledný menovaný dokonca vyslovil pochybnosti o schopnosti A. Macha zastávať vysoké funkcie. 40 Radikáli prešli do protiútoku po prijatí vládneho nariadenia č. 310/39 Sl. z. z 21. decembra 1939, ktoré negovalo predošlú právnu normu o povinnom členstve v HG a obnovilo pôvodné prijímanie do gardy na dobrovoľnej báze. Pokusy o odstavenie A. Macha na vedľajšiu koľaj vyvolali z jeho strany prirodzenú reakciu. V úvodníku novoročného čísla Gardistu vyhlásil medzi riadkami umiernenému krídlu pokračovanie vnútrostraníckej vojny: Rok 1940 bude, musí byť rokom gardistickým, rokom pokračovania slovenskej revolúcie. Slovenský štát ešte nie je taký a v ňom veci národa ešte nie sú tak usporiadané, ako to kážu zásady, z ktorých vyšla revolúcia a ktoré sú základom budúcnosti nášho národa... Niektoré zjavy verejného života prezrádzajú, že by sa chceli vrátiť metódy, ktoré by znamenali i návrat zlorádov čechoslováckeho režimu, aj keď nehrozí návrat režimu samého... Rozhodujúce slovo i v roku 1940 bude patriť Hlinkovej garde. 41 Nespokojnosť radikálov s aktuálnou politickou klímou v štáte zvýraznila porada okresných a ţupných veliteľov HG v Trenčianskych Tepliciach zo januára 1940, kde sa A. Mach jednoznačne vyslovil za striktné dobudovanie autoritatív- 39 Podľa zákona č. 220/39 Sl. z. sa do HG musel prihlásiť povinne kaţdý Slovák kresťan vo veku od 6 do 60 rokov (HM v tom čase ešte organizačne spadala ako autonómny zbor pod HG). V prípade jeho neuposlúchnutia hrozila vinníkovi finančná pokuta Ks, resp. dvojtýţdňové väzenie. Niektorí gardistickí velitelia hlásili hladký priebeh akcie, iní určité problémy a ďalší, ţe na istých miestach je priamo odpor proti prihlasovacej povinnosti, niekde dokonca organizovaný. Voči najaktívnejším organizátorom sabotérstva bolo vedené trestné stíhanie. AM SNP, f. VIII, k. 6, pr. č. 7/2003, Rozkaz župným, okresným a miestnym veliteľstvám HG č. 26 z HRNKO, A.: Fašizácia..., s Gardista,

29 neho reţimu a elimináciu jeho dovtedajších liberálnych prvkov. Na verejnosti sa začali šíriť šuškané informácie o chystanom pochode na Bratislavu, čo ale tlačový orgán HG Gardista dementoval. 42 Spor zašiel aţ tak ďaleko, ţe po reči M. Sokola z 30. januára 1940 A. Mach, podobne ako pred ním V. Tuka, napadol oprávnenosť Snemu rozhodovať o politických otázkach. 43 Hlinkova garda a A. Mach si čoraz hlasitejšie nárokovali na výsadné postavenie v rámci riadenia vnútorných záleţitostí štátu a vo svojich aktivitách často zachádzali za hranicu zákonom stanovených kompetencií. Na začiatku roka 1940 sa A. Mach dostal do konfliktu s ďalším predstaviteľom ľudáckeho reţimu ministrom vnútra a zahraničných vecí F. Ďurčanským. HG totiţ samovoľne označila niektoré kaviarne v Bratislave ako Ţidom neprístupné, no polícia spadajúca pod Ďurčanského rezort tieto zákazy zrušila. 44 Radikáli však stále nedisponovali dostatočne silnými pozíciami nato, aby mohli týmto protiopatreniam účelne čeliť. Keďţe nemali výraznejšiu podporu ani v strane, ani u širokej verejnosti, najschodnejšou cestou, ktorá mohla nakloniť misky váh v ich prospech, bolo umelé vyvolanie vládnej krízy. Jej začiatok inicioval sám A. Mach, keď 21. februára 1940 demonštratívne podal do rúk prezidenta demisiu na funkciu hlavného veliteľa HG a šéfa Úradu propagandy. J. Tiso ju hneď z taktických dôvodov neprijal, čím však riešenie krízy v podobe naoktrojovanej personálnej rekonštrukcie vlády zo strany ríše iba oddialil o niekoľko mesiacov. 45 Umiernené krídlo si svoje pozície udrţalo aj v nasledujúcich týţdňoch. Kurz vývoja reţimu mal i naďalej ďaleko od Machových predstáv v štátnom aparáte podľa radikálov vládol stále spiatočnícky duch a preţitky plutokracie, veľmi pomaly pokračovalo tzv. riešenie ţidovskej otázky a prechod 42 Gardista, HRNKO, A.: Fašizácia..., s KAMENEC, I.: Po stopách..., s Z Tisovej strany išlo o prezieravý manéver vzhľadom na Machovu plánovanú cestu do Nemecka, počas ktorej absolvoval rozhovory s ríšskymi ministrami Joachimom von Ribbentropom a Josephom Goebbelsom. 29

30 k politickým metódam v intenciách Novej Európy prakticky úplne viazol. A. Mach preto znova prešiel do protiofenzívy. Do ruţomberského kultúrneho domu zvolal na 19. mája 1940 poradu veliteľov HG, na ktorej sa za prítomnosti ministra národnej obrany F. Čatloša pôvodne malo rokovať o okamţitom prevzatí moci na Slovensku radikálmi za pomoci armády a HG. Ústredňa štátnej bezpečnosti (ÚŠB) však tieto plány včas odhalila, prijala potrebné bezpečnostné opatrenia a stretnutie napokon vyznelo v relatívne pokojnej atmosfére. 46 Keď sa J. Tiso dozvedel od Eugena Guzikiewicza o zámeroch tohto zhromaţdenia, Machovu odloţenú demisiu dňa 21. mája 1940 bez váhania prijal. Do funkcie hlavného veliteľa HG bol vzápätí menovaný dovtedajší ústredný tajomník HSĽS František Galan. Pozadie náhleho prezidentovho kroku však zostalo pred verejnosťou starostlivo utajené, o čom svedčí tlačový pokyn ÚŠB z nasledujúceho dňa: Zmenu vo funkcii hlavného veliteľa HG možno uverejniť len v oficiálnom znení STK /Slovenská tlačová kancelária/. Akékoľvek komentáre súvisiace s touto formou sú zakázané. Najviac možno v uverejnení pripustiť len suché dáta životopisné bývalého hlavného veliteľa HG Š. Macha alebo aj terajšieho Františka Galana teda nijaké vychvaľovanie, alebo chválospevy jedného alebo druhého nech sú pozastavené Hoci sa od pôsobenia F. Galana vo funkcii hlavného veliteľa HG očakávalo zmiernenie prenasledovania Ţidov a opozičných elementov, 49 v dôsledku vonkajších tlakov zohral na slovenskej politickej scéne napokon iba epizodiálnu rolu. Machovo dezavovanie povaţovali nemecké kruhy za škandál a za čin namierený proti nim samotným. V záujme zachovania stability a ţelaných pomerov v karpatskom regióne zahájili prakticky okamţite rozsiahlu kampaň smerujúcu 46 AM SNP, f. VIII, k. 1, pr. č. A 50/75, Zápisnica z vypočúvania svedka E. Malinovského v trestnej veci O. Kubalu. 47 Štátny archív Nitra (ŠA NR), f. Nitrianska ţupa III , k. 4, 945/40 prez. 48 ŠA NR, f. Nitrianska ţupa III , k. 4, 954/40 prez. 49 Štátny archív Banská Bystrica, f. Okresný ľudový súd , k. 3, Tn ľud 11/45-15, Trestný spis J. Antola zápisnica z pojednávania z

31 k reštaurovaniu, resp. posilneniu jeho dovtedajšieho vplyvu. Pritom im prirodzene nešlo o Machovu osobu ako takú, ale svojou stratégiou sledovali predovšetkým zištné ciele. Podstatnú úlohu v procese Machovho politického znovuzrodenia zastal nemecký Volksgruppenführer F. Karmasin a redaktor denníka Grenzbote Fritz Fiala, ktorý v prospech A. Macha agitoval nielen na stránkach spomínaného periodika, ale o vzniknutej situácii na Slovensku promptne informoval aj šéfa straníckej kancelárie NSDAP Martina Bormanna a Hlavný ríšsky úrad bezpečnosti (RSHA). 50 Do Machovho neľahkého rozpoloţenia po Tisovom neočakávanom kroku zasiahlo kuriózne intermezzo. Napriek tomu, ţe charakterovo vybočuje zo sféry riešenia vládnej krízy, je ho potrebné aspoň v krátkosti spomenúť. Karierista K. Murgaš, pravdepodobne v očakávaní skorého nemeckého zásahu v prospech radikálneho krídla, ku ktorému sa sám programovo hlásil, adresoval dňa 23. mája 1940 A. Machovi súkromný list. Z jeho obsahu je badateľné, ţe z predpokladaných násilných zmien na vrcholových postoch slovenskej politiky chcel na základe dohody starých osvedčených bojovníkov z minulosti pre seba vyťaţiť hneď niekoľko vysokých funkcií hlavné veliteľstvo HG, vedenie Úradu propagandy, menovanie za štátneho tajomníka s rangom ministra splnomocnenca a členstvo v Štátnej rade. A. Mach mal podľa jeho návrhu obsadiť kreslo ministra vnútra. 51 A. Mach sa v odpovedi vyjadril, ţe ho list nesmierne prekvapil a K. Murgaša v ňom nespoznáva. 52 K celej veci vyslovil nasledovné stanovisko:... Drahý Karol, takéto veci nikto nebude brať vážne. Ja vec samostatnosti nášho štátu a statočného 50 SCHVARC, M.: Pozícia Karmasinovej Deutsche Partei vo vnútropolitickej kríze na jar a v lete In: PEKÁR, M., PAVLOVIČ, R. (zost.): Slovensko medzi 14. marcom a salzburskými rokovaniami (Slovenská republika očami mladých historikov VI.). Prešov 2007, s AM SNP, f. VIII, k. 1, pr. č. 90/70, neg. č. 442/ Pred povojnovým súdom A. Mach spochybnil autentickosť tohto Murgašovho listu a za jeho moţného autora označil Laurenza Karbusa: Považoval som za vylúčené, že by Slovák nadhodil takéto veci, aké boli v liste, a v tej dobe už podobné nástrahy na mňa boli robené zo strany Nemcov, a to Carbusa a spol. MICHELA, M.: Miesto a úloha..., s

32 pomeru nemecko-slovenského beriem vážne, chápem poctivo a i v týchto dňoch práve o to sa usilujem, aby sa tu viac nehazardovalo s existenciou nášho štátu a jeho samostatnosti. Nijaké osobné záujmy a najmä nijaké zmluvy medzi dvoma osobami nemôžu tu mať miesta. Mám plné ruky práce a každá chvíľa je mi drahá, lebo veď vieš, čo prežívam aj osobne a preto ma bolí, keď Ty, starý kamarát volíš postup, ktorý medzi kamarátmi jednej linaje je veru neobvyklý, nemysliteľný a bojím sa, že všetko by sa takýmito kúskami mohlo znevážiť a preto ja nechcem mať s takýmito kúskami nič spoločného. Treba sa chovať vážne, treba mať dôveru a vedomie zodpovednosti Konflikt vládnu krízu síce nijako reálne neovplyvnil, avšak je hmatateľným dôkazom váţnych rozkolov vo vnútri rozleptávajúceho sa pôvodného jadra radikálneho krídla. Pre riešenie krízy boli primárne podstatné postoje a aktivity vyššie spomínaných nemeckých kruhov. Tie neodvratne smerovali k odstráneniu nepohodlného F. Ďurčanského z domácej politiky, ktorý bol obviňovaný zo snahy o neutralitu slovenskej zahraničnej politiky a z pokusov o nadväzovanie kontaktov s Veľkou Britániou. Nemci zatiaľ vytvárali pôdu pre nástup radikálov, čím sa malo podriadené postavenie Slovenska voči ríši ešte väčšmi prehĺbiť. Po viacerých zákulisných machináciách zo strany DP, schôdzkach a intervenciách v prospech germanofilského krídla HSĽS, situácia vygradovala v júli Dôleţité miesto v jej konečnom riešení zohrala návšteva F. Karmasina u predsedu vlády V. Tuku na Sliači, kde okrem hodnotenia pomerov bola na stole aj otázka personálnej rekonštrukcie vlády a zmien v predsedníctve HSĽS. Podľa pôvodného maximalistického návrhu si V. Tuka nárokoval na rezorty zahraničia a národnej obrany, A. Mach mal obsadiť funkciu ministra vnútra. Zmena mala taktieţ nastať vo funkcii generálneho tajomníka strany J. M. Kirschbauma mal nahradiť radikálnejší J. Joštiak, resp. J. Farkaš. Karmasin nemal s výnimkou výmeny vo vedení sekretariátu k premiérovým plánom pripomienky. Zároveň 53 AM SNP, f. VIII, k. 1, pr. č. 90/70, neg. č. 443/67. 32

33 však nesúhlasil, aby sa riešenie krízy odkladalo aţ na september, ako to pôvodne navrhoval V. Tuka. 54 Nemecký diktát vo veci slovenskej vnútornej politiky dostal reálnu podobu počas známych salzburských rokovaní z júla Hoci poţiadavky radikálov neboli bezvýhradne splnené, podarilo sa im vcelku uspokojujúco dosiahnuť naplnenie svojich mocenských ambícií. A. Mach vzišiel z vládnej krízy podľa očakávania víťazne okrem ministra vnútra sa stal i podpredsedom vlády a opätovne bol vymenovaný do funkcie hlavného veliteľa HG. Svoju politickú rehabilitáciu a personálne čistky v čelných štátnych inštitúciách v súlade s duchom tzv. éry slovenského národného socializmu odôvodnil v rozkaze zo 6. augusta 1940 nasledovne: Zmenené pomery vyžadujú, aby osvedčení a starí bojovníci boli znovu postavení na miesta, na ktoré patria, lebo práve oni pripravovali pôdu pre nový svet, ktorý začíname uskutočňovať. 55 Ako však ukázal vývoj v ďalšom období, budovanie Slovenska v duchu Hlinkovom, ale metódami hitlerovskými 56 nemalo perspektívu ani dlhé trvanie. Zusammenfassung: Der Autor erfasst die Hauptlinie der Aktivitäten des slowakischen Politikers Alexander Machs von Oktober 1938 bis Juli Im breiteren Kontext befasst er sich mit der Etappe des laufbähnischen Aufstiegs, analysiert seine Position auf der innenpolitischen Szene, analysiert Beziehungen und Konflikten mit anderen Prominenten des Regimes und die Umstände, die zur sogenannten Verhandlungen in Salzburg im Jahr 1940 führten, welchen nach ist Alexander Mach nach direktem Druck Hitlers zum Innenminister der Slowakischen Republik ernannt worden. Die Studie geht aus neuerlich publizierten Arbeiten von, ergänzt sie mit weniger bekannten oder sogar noch unbekannten Fakten aus Archivquellen, syntetisiert sie in diesem Artikel, welcher den Ziel hat zur späterer Aufarbeitung der Persönlichkeit Machs zu verhelfen. 54 SCHVARC, M.: Pozícia Karmasinovej Deutsche Partei..., s ŠA NR, f. Nitrianska ţupa III , k. 4, 1446/40 prez. 56 TUKA, V.: Slovenský národný socializmus. Bratislava 1940, s

34 Prílohy Obr. 1 a 2: Reportáţe ľudáckej tlače z decembrových manifestácií za samostatný slovenský štát v Bratislave a Bardejove. Zdroj: Slovák týždenník, 11. a

35 Obr. 3: Typická póza Alexandra Macha. V rovnošate hlavného veliteľa HG reční na zhromaţdení v Hlohovci (leto 1939). Zdroj: AM SNP. 35

36 Obr. 4: Minister národnej obrany gen. Ferdinand Čatloš a Alexander Mach pri obhliadke zničeného mostu v Nowom Targu (jeseň 1939). Mach v snahe o prinavrátenie slovenského územia zabratého Poľskom v rokoch 1920 a 1938 protipoľské ťaţenie otvorene podporoval. Zdroj: BOHÚŇ, E., BEŢO, G.: Hlinkova garda a slovenská revolúcia. Bratislava Obr. 5: Alexander Mach a Ferdinand Ďurčanský pri skladaní prísahy Akademickej HG v Bratislave 23. októbra Osobný spor týchto dvoch politikov bol jednou z príčin neslávne známych salzburských rokovaní. Zdroj: AM SNP. 36

37 Obr. 6: Salzburská trojica. Na nátlak nacistického Nemecka musel Jozef Tiso odstúpiť ministerské posty Ferdinanda Ďurčanského (v strede) Alexandrovi Machovi (vľavo) a Vojtechovi Tukovi (vpravo). Zdroj: AM SNP. 37

38 Pavol Šteiner Liptovský Svätý Mikuláš Pyrrhovo víťazstvo 1. čs. armádneho zboru Keď sa v roku 1942 na území Sovietskeho zväzu začal formovať 1. čs. samostatný poľný prápor (neskôr brigáda), málokto z jeho príslušníkov tušil, čo túto jednotku čaká. Svoj krst ohňom preţili československí vojaci v bitke o Sokolovo, neskôr sa vyznamenali pri oslobodzovaní Kyjeva. V tom čase do početných stavov brigády pribudli slovenskí vojaci, ktorí sa vo veľkom počte dostali na druhú stranu frontovej línie pri ukrajinskom Melitopoli 1 a volynskí Česi, sčasti ako odvedenci, sčasti ako dobrovoľníci. Tento nárast muţstva umoţnil čs. orgánom prebudovať brigádu na 1. čs. armádny zbor (ďalej 1. ČSAZ) pod velením brig. gen. J. Kratochvíla. Zbor pozostával z dvoch peších brigád (1. a 3.), jednej paradesantnej (2.), tankovej brigády, delostreleckého pluku, stíhacieho pluku, ktorý sa neskôr rozrástol na zmiešanú leteckú divíziu a ďalších jednotiek. Ako súčasť 38. armády 4. ukrajinského frontu sa na jeseň 1944 zúčastnil karpatskoduklianskej operácie, pričom 2. paradesantná brigáda a stíhací pluk boli presunuté na Slovensko za účelom poskytnutia pomoci povstaleckej armáde. 2 Ako je známe, stíhači sa koncom októbra vrátili späť, kým časť príslušníkov paradesantnej brigády zostala v horách, kde prešla na partizánsky spôsob boja a aţ v zime 1944/45 sa jej príslušníci postupne vracali ku zboru. Na Dukle utrpelo československé vojsko ťaţké straty, ktoré však nebol čas nahradiť. Prvoradou úlohou sa stalo prenasledovanie nemeckých jednotiek, snaţiacich sa zachytiť v hornatých oblastiach východného a stredného Slovenska. Veliteľom zboru sa v tom čase stal gen. L. Svoboda. Po prekonaní sporadických odporov na rieke Ondave a v masíve Braniska sa zbor koncom januára 1945 prebojoval zo Šariša cez Spiš aţ na Liptov. 3 Vtedy sovietske velenie preradilo 1 KLIMENT, CH. K., NAKLÁDAL, B.: Slovenská armáda Praha 2003, s Dejiny Slovenského národného povstania. Bratislava 1984, s SVOBODA, L.: Z Buzuluku do Prahy. Praha 1974, s

39 československé vojsko do stavu 18. armády (genpor. A. I. Gastilovič) 4. ukrajinského frontu arm. gen. I. J. Petrova. 4 Gastilovičova armáda dostala za úlohu útočiť karpatskými údoliami smerom na západ, čo bolo iba pomocným, klamným manévrom, ktorý mal nemecké velenie odlákať od pripravovaného masívneho útoku 1. ukrajinského frontu v priestore Moravskej brány. Práve príprava moravsko-ostravskej operácie si vyţiadala mimoriadne posilnenie útočiacich jednotiek zo všetkých moţných zdrojov. 1. ČSAZ musel chtiac-nechtiac odovzdať svoju tankovú brigádu aj s leteckou divíziou a spoliehať sa len na pechotu a delostrelectvo. 29. januára po relatívne slabom nemeckom odpore v priestore Štrby uskutočnila 1. brigáda zboru pokus o obsadenie liptovskej obce Vaţec s podporou niekoľkých samohybných diel. Zaskočila ju tu však silná obrana. 3. prápor brigády v noci zaútočil znova. Jeho samopalná rota prenikla do tyla brániacich sa nemeckých jednotiek a prinútila ich obec opustiť. Prápor však v boji stratil svojho veliteľa kpt. Engla 5. Nemecké velenie v prípade straty Vaţca počítalo s vytvorením novej obrannej línie v priestore Liptovského Hrádku, Liptovskej Porúbky a Podturne, ktorá sa mala opierať o tok Váhu a vyuţívať dôleţité komunikácie (hlavná cesta, ţelezničná trať). Hlavné ohniská odporu vybudovali na výšinách východne od Porúbky, na východnom a severnom okraji Liptovského Hrádku a na juţnom okraji lesa pri rázcestí do Hýb a Kráľovej Lehoty. 6 V masíve Nízkych Tatier juţne od Liptovského Hrádku v tom čase pôsobila asi štyristočlenná partizánska brigáda Stalin. Vznikla ešte v decembri 1944 spojením partizánskeho oddielu kpt. G. M. Lošakova a partizánskej brigády škpt. Kučeru, pozostávajúcej prevaţne z príslušníkov II. taktickej skupiny povstaleckej 1. čs. armády na Slovensku. Išlo teda o pomerne silnú jednot- 4 GRYLEV, A. N., GURKIN, V. V., MOROZOV, V. P., RYŢAKOV, A. F.: Oslobodenie Československa. Praha, s SVOBODA, L.: Z Buzuluku..., s ŠTEFANSKÝ, V.: Armáda v Slovenskom národnom povstaní. Bratislava 1984, s

40 ku zloţenú z ostrieľaných bojovníkov. Brigáda Stalin zaútočila 29. januára na Liptovskú Porúbku. Obranu obce tvorila oslabená nemecká pešia rota, posilnená ťaţkými guľometmi a zdecimovaný peší prápor maďarskej armády, tvorený v značnej miere slovenskými, rumunskými a srbskými odvedencami, ktorí sa spolu s mnohými Maďarmi rozhodli neklásť partizánom odpor. Nemecká rota bola z Porúbky vytlačená a hoci sa oddiely Wehrmachtu pokúsili nasledujúci deň o protiútok, boli odrazené. 7 Rovnako 29. januára prenikla do Liptovského Hrádku partizánska brigáda pod velením npor. P. A. Velička, ktorá sa dovtedy sústreďovala v oblasti severne od Liptovského Sv. Mikuláša a hoci s problémami, mestečko udrţala do 31. januára, kedy tam z Porúbky dorazila spomínaná brigáda Stalin a vzápätí 1. brigáda 1. ČSAZ a 2. februára strávili oddiely 1. brigády (plk. Satorie) likvidáciou ohnísk odporu na čiare Podtureň Liptovský Sv. Ján, kým 3. brigáda (brig. gen. K. Klapálek) otvoreným terénom liptovských holí prenikla do obcí Veterná Poruba a Ţiar. Jej ďalší postup na osadu Jalovec zastavila presne riadená paľba nemeckého delostrelectva a pechotných zbraní. 9 (mapa 1) Pred 1. ČSAZ stála náročná úloha: Dobyť Liptovský Sv. Mikuláš a postúpiť smerom na Ruţomberok. Keďţe sa zbor zdrţal niekoľkodňovými bojmi na prístupoch k mestu, nemecké jednotky mali dosť času zaujať obranné postavenie na čiare Jalovec Okoličné Závaţná Poruba a prehradiť asi 10 km široké údolie Váhu. Úsek bol zverený 320. divízii ľudových granátnikov (Volksgrenadier Division), vytvorenej iba pár mesiacov predtým. Patrila do XXIX. horského zboru 1. tankovej armády skupiny armád Stred 10 a velil jej genmjr. R. Scherenberg, veterán bojov na východnom fronte, nositeľ rytierskeho kríţa a zlatého nemeckého kríţa. 11 Napriek nedostatku muţstva a výzbroje boli dôstojníci tejto divízie schopní zorganizovať vynikajúco ţenijne pripravenú 7 Tamţe, s Tamţe, s RESSEL, A.: Šestnástimi krajinami za slobodu. Bratislava 1978, s LUCAS, J.: Poslední rok německé armády. Plzeň 1995, s Dostupné na 40

41 a do hĺbky členenú obranu, ktorá sa opierala o dominujúce výšiny na hôľnom chrbáte, prebiehajúcom v severojuţnom smere medzi údoliami Jalovského potoka a Smrečianky. Spolu s dokonale fungujúcim systémom delostreleckých pozorovateľní (na juţných svahoch Západných Tatier alebo napr. na veţi bobrovského kostola) to bola pre československých vojakov a pridruţené sovietske oddiely doslova vraţedná pasca. Nemeckú divíziu doplňovala aj menšia obrnená jednotka, pozostávajúca z bliţšie nezisteného mnoţstva samohybných diel 12 a tri maďarské pluky, ktoré ale len zriedka nasadzovali do prvej línie februára sa pokúšali vojaci 1. ČSAZ dvakrát prelomiť nemeckú obranu. Hoci samopalná rota 3. brigády dobyla obec Smrečany juţne od Ţiaru a 1. brigáda obsadila Okoličné, výraznejší úspech sa nepodarilo dosiahnuť. V boji o Smrečany bol navyše váţne zranený gen. Klapálek, veliteľ 3. brigády. 14 V spolupráci s oddielmi 8. streleckej divízie Červenej armády útočila 1. brigáda aj na dôleţité výšiny severne od Liptovského Sv. Mikuláša (kóty 746 Háje a 727 Nikovo) tieţ bez úspechu. 15 Ďalšie pokusy o prelomenie nemeckej obrany uskutočnil zbor 6. a 13. februára aj za asistencie sovietskeho delostrelectva a gardových mínometov (raketometov M 13, známych kaťuší), opäť však neúspešne. Počas nasledujúcich takmer troch týţdňov zotrvali čs. jednotky v obrane. V tomto období sa zameriavali na prieskum, pozorovanie, nácvik bojových činností a doplňovanie stavov. Od Dukly zbor stratil okolo muţov. Do februára po krátkom výcviku v doplňovacom pluku prišlo však asi nových príslušníkov. Kvalita týchto nových kádrov bola prirodzene niţšia ako u sluţobne starších vojakov, čo sa prejavilo v zníţenej bojaschopnosti útvarov. 16 Nedostatok bojových skúseností u posíl bol badateľný aj u špecializovaných jednotiek. Delostreleckí pozorovatelia mali problémy s identifikovaním cieľov a ani akcie prieskumníkov v tyle protivníka nepriniesli ţiadaný výsledok 12 RICHTER, V.: Osvobození domova. Praha 2006, s SVOBODA, L.: Z Buzuluku..., s Tamţe, s RESSEL, A.: Šestnástimi krajinami..., s Tamţe, s

42 patrične informovaných zajatcov. Ďalšími dôvodmi neúspechu februárových ofenzív bol aj nedostatok ťaţkej mobilnej techniky, náročnosť terénu znásobená hrubou snehovou pokrývkou (miestami aţ tri metre) a v neposlednom rade absencia leteckej podpory. (mapa 2) Medzitým v masíve Nízkych Tatier na Magurke, kde bola základňa 4. partizánskej brigády (pplk. gšt. A. Cyprich), zachytili správu o pripravovanom útoku 1. ČSAZ. 4. partizánska brigáda pozostávala väčšinou zo skúsených dôstojníckych kádrov a muţstva 6. taktickej skupiny povstaleckej armády, ktorá úspešne po dva mesiace bránila Biely Potok a legendárnu výšinu Ostrô. Jej velenie sa rozhodlo podporiť útok čs. vojsk vpádom do nemeckého tyla. 14. februára napadla zaisťovacie jednotky Wehrmachtu v priestore obcí Kľačany, Lazisko a Nemecká Ľupča (dnes Partizánska Ľupča). Nemci sa domnievali, ţe ide o regulárne jednotky, ktorým sa podarilo preniknúť po nízkotatranskom hrebeni do ich tyla a nasadili proti nim pomerne silné oddiely. 4. partizánska brigáda, vyzbrojená iba ľahkými pechotnými zbraňami sa musela stiahnuť. 17 Nemecká obrana vyuţívala všetky výhody, ktoré ponúkal terén. Delostrelectvo 1. ČSAZ (122 a 152 mm húfnice a 120 mm mínomety) nebolo schopné pred začiatkom kaţdého z útokov spoľahlivo umlčať palebné zruby a guľometné hniezda. Tie potom spolu s presnou a dobre organizovanou artilériou decimovali útočné rojnice československých vojakov. 18 V období relatívneho pokoja vo februári prišlo aj k zmene veliteľa nemeckej divízie. Gen. Scherenberga preloţili k 344. divízii ľudových granátnikov a na jeho miesto bol povolaný genmjr. E. von Kiliani, ktorý sa podobne ako jeho predchodca mohol pochváliť bohatými frontovými skúsenosťami u delostrelectva a taktieţ nemeckým kríţom v zlate ŠTEFANSKÝ, V.: Armáda..., s RESSEL, A.: Šestnástimi krajinami..., s Dostupné na 42

43 Na druhej strane bol 1. čs. armádny zbor posilnený o 24. streleckú divíziu Červenej armády (genmjr. F. A. Prochorov). 20 Štáb 18. armády jej pridelil úsek frontu, pretínajúci tok Váhu a hlavné komunikácie. 21 Nový pokus o prelomenie nemeckej obrany bol naplánovaný na 3. marca. Sovietsky armádny štáb mal v úmysle zaútočiť 24. streleckou divíziou čelne na Liptovský Sv. Mikuláš, kým prápory 1. a 3. čs. brigády mali za úlohu preniknúť pásmom hôľnatých výšin medzi Smrečanmi a Bobrovcom a potom sa stočiť na juh do váţskeho údolia, a tak odrezať Nemcom ústupovú cestu z mesta. Na príslušných úsekoch bola sústredená patričná prevaha pechoty a artilérie. Delostrelecká príprava začala o šiestej ráno a trvala pol hodiny. Po nej vyrazili do útoku pešie jednotky. 1. brigáda prekonala prvú líniu obrany protivníka v údolí Smrečinaky, takisto aj kruhovú obranu kóty 696 Dubovec a prebojovala sa do Trsteného a Bobrovca. Jej ďalší postup však zastavil rozhodný odpor Nemcov na tretej obrannej čiare v údolí Jalovského potoka a nakoniec musela obce opustiť. Podobne sa darilo aj 3. brigáde, ktorá najprv zdolala dôleţitú kótu 768 Trstenský diel, potom však neuspela pri dobývaní obce Jalovec. Jediný, ale zato výrazný úspech dosiahla 24. strelecká divízia, ktorej sa podarilo prebiť do Liptovského Sv. Mikuláša a mesto ovládnuť. Kľúčom k tomuto úspechu bolo dobytie kót Háje a Nikovo severne od mesta, z ktorých je ideálny výhľad a streľbou z nich bolo moţné ovládať priestor metropoly horného Liptova. 22 (mapa 3) V tom istom čase sa opäť zaktivizovala 4. partizánska brigáda, keď obomi svojimi plukmi prenikla aţ k Váhu do priestoru obcí Bešeňová, Vlachy a Krmeš. Tam bol jej útok zastavený, ale uvedenú oblasť drţala aţ do 6. marca. Dnes môţeme uţ len predpokladať, ţe ak by sa útok 24. streleckej divízie a 1. čs. arm. zboru nezastavil, vďaka zaisteniu mostov cez Váh 4. parti- 20 GRYLEV, A. N., GURKIN, V. V., MOROZOV, V. P., RYŢAKOV, A. F.: Oslobodenie..., s RESSEL, A.: Šestnástimi krajinami..., s Tamţe, s

44 zánskou brigádou mohli čs. a sovietske jednotky veľmi rýchlo postúpiť aţ k Ruţomberku. 23 Nemecký štáb sa ale nemienil so stratou Liptovského Sv. Mikuláša a významných kót zmieriť. Od 3. do 11. marca podnikli jednotky 320. divízie ľudových granátnikov celkom šesťdesiatštyri protiútokov na výšiny, dobyté československými a sovietskymi vojakmi. 24 O sile a zúrivosti týchto sečí hovorí aj skutočnosť, ţe uţ na druhý deň po strate kóty 768 Trstenský diel Nemci podnikli v priebehu dvoch hodín aţ štyri pokusy o jej znovuzískanie. Výšinu bránil druhý prápor 1. brigády, ktorý kótu počas piatich dní päťkrát získal aj stratil. 25 Podobné krvavé boje zvádzali nemeckí, sovietski a československí vojaci aj o výšiny 746 Háj a 727 Nikovo. Od momentu, kedy 24. strelecká divízia obe kóty obsadila, Nemci podnikali časté protiútoky, aby ich získali späť. Stratégia bola jasná: kto drţí Háje a Nikovo, drţí aj Liptovský Sv. Mikuláš. Uţ 4. marca nemecké jednotky zaútočili na Nikovo, výšinu dobyli, ale krasnoarmejcom sa podarilo udrţať aspoň na Háji. Nasledujúceho dňa však po šiestich opakovaných prudkých útokoch stratili aj ten. 26 Situácia 24. streleckej divízie v meste sa tým veľmi skomplikovala. Nemci kontrolovali vstup do Liptovského Sv. Mikuláša od východu. 7., 8. a aj 9. marca sa všetky tri prápory 1. čs. brigády pokúšali za podpory 37 mm protilietadlových kanónov so ţenskou obsluhou (nasadených ako protipechotné zbrane) dobyť dôleţité výšiny späť, no neúspešne. 27 Zároveň prišiel rozkaz, aby 1. brigáda vystriedala preriedené a vyčerpané jednotky 24. streleckej divízie v Liptovskom Sv. Mikuláši. Malo sa tak urobiť do 10. marca a obranu mesta mal posilniť aj sovietsky 108. pluk samohybného delostrelectva. 28 Striedanie ale prebiehalo v napätej atmosfére za častého ostreľovania delostrelectvom a pechotnými zbraňami z okolitých výšin. Situáciu navyše sťaţovala skutočnosť, ţe Liptovský Sv. Mikuláš 23 ŠTEFANSKÝ, V.: Armáda..., s SVOBODA, L.: Z Buzuluku..., s RESSEL, A.: Šestnástimi krajinami..., s Tamţe, s Tamţe, s RICHTER, V.: Osvobození..., s

45 bol takmer obkľúčený. Spojenie bolo moţné len cez pribliţne jeden kilometer široký koridor medzi okoličianskym cintorínom a kótou 746 Háje, ktorú od 5. marca drţal opäť protivník. Niet sa teda čomu čudovať, ţe striedanie jednotiek prebehlo chaoticky. 29 V tom čase zaujali miesto v obrane aj prvé jednotky novosformovanej 4. čs. pešej brigády (plk. P. Kuna). Jej bojovú silu tvorili tri pešie prápory, jeden samopalný prápor, delostrelecký pluk, protitankový pluk a protiletecký oddiel. 30 Takáto jednotka mohla predstavovať vítanú posilu pre zbor, keby však väčšinu jej členov netvorili predovšetkým mobilizovaní záloţníci z východného Slovenska. Chýbal im dôkladný výcvik a ani morálka nebola na vysokej úrovni. Ich rodné obce a mestá uţ boli oslobodené. Mnohí preto nemali motiváciu ani chuť bojovať. Nadránom 10. marca sa práporu mladých príslušníkov Hitlerjugend podarilo prekročiť Váh juţne od Liptovského Sv. Mikuláša a zmocniť sa predmestia Vrbica. 31 Cez deň potom Nemci útočili na mesto z troch strán, kým oddiely 1. brigády, ktoré ešte nestihli vybudovať svoju obranu, zachytávali útoky, vyuţívajúc stavby ako ohniská odporu. Zvlášť ťaţké boje prebiehali v priestore ţelezničnej stanice a o predmestie Palúdzka, kde spolu s pechotou 320. divízie ľudových granátnikov útočili aj samohybné delá. 76,2 mm kanónom sa tieto útoky podarilo na čas zastaviť. 32 V dopoludňajších hodinách 11. marca nemecké jednotky zaútočili aj z priestoru výšiny Háje a zovreli čs. jednotky do klieští, z ktorých museli rýchlo uniknúť, aby neboli obkľúčené a zničené. Večer toho dňa uţ boli Nemci opäť pánmi Liptovského Sv. Mikuláša. 33 (mapa 4) Genpor. Gastilovič, veliteľ 18. armády sa nechcel zmieriť so stratou mesta a zboru prikázal spolu s časťou 24. streleckej divízie ho opäť dobyť. Rozkaz bol však zakrátko odvolaný a nový znel: prejsť na aktuálnych pozíciách do obrany Tamţe, s D-SNP, s RICHTER, V.: Osvobození..., s RESSEL, A.: Šestnástimi krajinami..., s RICHTER, V.: Osvobození..., s Tamţe, s

46 Za oponou zdanlivej nečinnosti 1. ČSAZ sa skrývala horúčkovitá aktivita. Celú druhú polovicu marca zastupujúci veliteľ gen. Boček (gen. Svoboda odišiel do Moskvy, kde spolupracoval na zostavení novej vlády) venoval preskupovaniu jednotiek a dodatočnému výcviku. Išlo predovšetkým o jednotky novej 4. brigády, ktoré potrebovali získať bojové skúsenosti. Všetko bolo podriadené príprave novej ofenzívy. Stratégia sa podstatne líšila od predchádzajúcich pokusov v tom, ţe tentokrát sa nemalo útočiť priamo na Liptovský Sv. Mikuláš, ale obchvatom cez údolie Jalovského potoka preniknúť do tyla 320. divízie ľudových granátnikov a mesto obkľúčiť. Okrem toho bol útok naplánovaný na noc a bez delostreleckej prípravy, čo malo zaistiť moment prekvapenia marca nastal náhly odmäk a terén liptovských hôľ sa premenil na sieť bahnitých ciest, nepriechodných pre ťaţšiu techniku. Velenie zboru preto urýchlene zabezpečilo náhradu za delostrelecké ťahače v podobe volských záprahov marca začala 1. gardová armáda ofenzívu v priestore severne od slovenskopoľských hraníc, aby odčerpala nemecké jednotky, ktoré stáli proti 38. armáde. 37 Samotný útok 1. čs. armádneho zboru začal na Veľký piatok 30. marca o Zámer velenia vyšiel: protivník bol zaskočený a v hlavnom pásme obrany, na hôľnom chrbáte, oddeľujúcom údolia Smrečianky a Jalovského potoka, sa nezmohol na váţnejší odpor. Za necelé dve hodiny dosiahli oddiely 1. a 4. brigády obce Trstené a Bobrovec a obsadili aj zalesnenú kótu 788 severne od Bobrovca. 3. brigáda postúpila ešte ďalej. Prelomila všetky nemecké obranné postavenia okolo Jalovca, pokračovala ďalej k Bobrovčeku a uchytila sa aj na výšinách 828 a 915 severozápadne od obce. 38 Partia bola skvelo rozohraná, takmer vyhraná, keď znovu nastali komplikácie. V tesnom závese za útočiacimi pešiakmi 35 RESSEL, A.: Šestnástimi krajinami..., s Tamţe. 37 GRYLEV, A. N., GURKIN, V. V., MOROZOV, V. P., RYŢAKOV, A. F.: Oslobodenie..., s RESSEL, A.: Šestnástimi krajinami..., s

47 postupovali protitankové oddiely so svojimi kanónmi kalibru 76 mm. Ich úlohou bolo zaistiť dobyté postavenia a odraziť prípadný protiútok nepriateľa. Rozbahnený terén však vyţadoval improvizáciu v spôsobe dopravy diel. Zbor získal na tento účel mnoţstvo volských záprahov s civilnými pohoničmi, ktoré dokázali postupovať aj v hlbokom blate na rozdiel od ťaţkých nákladných áut a ťahačov. Veliteľ delostrelectva 1. brigády, mjr. Veit však nepochopiteľne nevymenil mototrakciu svojich protitankových kanónov za ťaţné zvieratá a tak sa stalo, ţe jeho delostrelci uviazli medzi kótami 696 Dubovec a 768 Trstenský diel. Pechota prekonala chrbát, dostala sa do Bobrovca a Trsteného, ale zostala bez podpory ťaţkých zbraní, prakticky bezbranná proti prípadnému nemeckému útoku. 39 Ten na seba nenechal dlho čakať. Z juhu od Liptovskej Ondrašovej vyrazil do útoku proti 1. brigáde v Bobrovci a 4. brigáde v Trstenom peší prápor 320. divízie, podporovaný samohybnými delami. 40 Československá pechota bez protitankových zbraní nemala najmenšiu šancu odolať tomuto náporu. Obe obce opustila a za pomoci palebnej priehrady delostrelectva 3. brigády sa zachytila na juhozápadných svahoch kóty 768 Trstenský diel a na juţnom okraji Jalovca. Oddiely Wehrmachtu vytlačili čs. vojakov aj z lesa na kóte 788. Potom pokračovali v protiútoku smerom na sever. Predmetom ich záujmu sa stal Jalovec, dobytý krátko predtým 3. brigádou. Prípadná strata tejto obce by znamenala pre zbor katastrofu: 3. brigáda uţ zaujímala postavenia na výšinách 828 Slatvina a 915 Trnovské háje asi 7 km na západ od východiskových pozícií nočného útoku. Keby sa Nemcom podarilo Jalovec obsadiť, odrezali by ju od ostatných čs. jednotiek a prípadne aj zničili. 41 (mapa 5) Nemci ešte v ten istý deň podnikli sériu útokov na Jalovec a zo smeru od Pavlovej Vsi aj na obe kóty nad Bobrovčekom, avšak neúspešne. Zvlášť zúrivé boli pokusy o dobytie týchto dôleţitých oporných bodov nasledujúci deň, 31. marca. To uţ ale obrana 1. ČSAZ bola skoncentrovaná a preskupená: 3. brigáda 39 Tamţe, s RICHTER, V.: Osvobození..., s RESSEL, A.: Šestnástimi krajinami..., s

48 bránila kóty 828 a 915, postavenia 1. brigády siahali od kóty 828 po Jalovec a 4. brigáda sa zakopala na západných svahoch výšin 696 Dubovec a 768 Trstenský diel. 42 Okrem toho sa konečne podarilo zorganizovať delostreleckú podporu. Popri protitankových 76 mm kanónoch pomáhali odráţať nemecký nápor priamou paľbou aj 122 mm húfnice apríla samopalný prápor prekvapujúcim útokom dobyl obec Matiašovce. 44 Intenzita nemeckých útokov postupne slabla a velenie 1. ČSAZ sa mohlo pripraviť na dokončenie svojej operácie. Sporadické útoky protivníka to nedovoľovali. Náhly zvrat prišiel v noci z 3. na 4. apríla, keď československé jednotky zaregistrovali sériu silných detonácií z juhu. 45 Nasledujúceho dňa vysvitlo, ţe 320. divízia ľudových granátnikov pod rúškom tmy opustila Liptovský Sv. Mikuláš a stiahla sa k Ruţomberku. Dôvodom bol rýchly postup 17. gardového streleckého zboru (genpor. N. V. Medvedev) údolím Oravy na juh, ktorý hrozil odrezaním nemeckých jednotiek na Liptove od zázemia. Gen. von Kiliani teda radšej zvolil stiahnutie sa na výhodnejšie pozície. 4. apríla 1. ČSAZ vstúpil do vyľudneného Liptovského Sv. Mikuláša. 46 (mapa 6) Dobýjaním mesta strávil 1. čs. armádny zbor celé dva mesiace a prišiel pri ňom o vojakov (mŕtvych, zranených, nezvestných). 47 Príčin, prečo bolo oslobodenie Liptovského Sv. Mikuláša vykúpené takým neprimeraným mnoţstvom obetí, je niekoľko. Horný Liptov predstavuje v zime veľmi náročný terén pre akékoľvek vojenské operácie, pričom je veľmi vhodný na obranu. Pôsobenie 320. divízie ľudových granátnikov v tomto priestore okrem iného naznačuje, ako sa asi mohli vyvíjať akcie povstaleckej armády počas SNP, keby vtedy situáciu neskomplikovalo váhanie veliteľa miestnej posádky a nízka morálka vojakov. 1. ČSAZ bez tankov a leteckej podpory nemohol z chodu prekonať 42 RICHTER, V.: Osvobození..., s RESSEL, A.: Šestnástimi krajinami..., s RICHTER, V.: Osvobození..., s SVOBODA, L.: Z Buzuluku..., s RICHTER, V.: Osvobození..., s Tamţe. 48

49 ţenijne vynikajúco pripravenú obranu v pomerne úzkom údolí Váhu. Velenie zboru sa tak chtiac-nechtiac muselo uchýliť k taktike takmer ako z prvej svetovej vojny: pokúšať sa masívnou delostreleckou prípravou vytvoriť v obrane protivníka trhliny a do nich nasadiť pechotu v nádeji, ţe nasledujúci útok uspeje Svoju úlohu v týchto jatkách zohrali aj politické intrigy medzi londýnskou a moskovskou emigráciou. Benešova exilová vláda sa úzkostlivo snaţila vytvoriť silné armádne zloţky na oboch frontoch, ktoré sa potom mali stať základom novej čs. armády a zároveň silovým argumentom predmníchovských politických štruktúr. Preto nebolo v záujme Londýna, aby boli Svobodov zbor či tanková brigáda na západe vystavené nebezpečenstvu zdecimovania či dokonca zničenia. O získanie kontroly nad československým vojskom sa v podstate usilovali aj komunisti v Moskve. Tým ale išlo aj o to, aby bol zbor nasadený za kaţdú cenu do ťaţkých operácií, čím by si u Stalina vylepšili reputáciu. Výsledkom bolo obetovanie zbytočného mnoţstva slovenských a českých vojakov v samom závere vojny. Pamiatku padlých príslušníkov 1. čs. armádneho zboru a Červenej armády pri dobýjaní Liptovského Mikuláša dnes pripomína len nemý svedok pamätník a cintorín na kóte 746 Háj, na východnom okraji mesta. Zusammenfassung: Der Stoff dieses Artikels umfasst die Kämpfe beim St. Niklas, die sich im Februar bis April 1945 zwischen dem 1. Tschechoslowakischen Armeekorps und der 320. Volksgrenadier Division abgespielt haben. Ungenügende Bewaffnung und Ausbildung der tschechoslowakischen Truppen, sowie knifflige und gebirgige Landschaft bewirkten, das sich die Kämpfen unterm tschechoslowakischen Soldaten hohe Verluste fordeten und die Befreiung der nördlichen Teilen der Slowakei fast zwei lange Monaten andauerte. Neben den regulären Truppen schließen sich der Schlacht um die Metropole des oberen Liptaus auch Mitglieder dreier partisanen Brigaden an. Dessenungeachtet das die Kämpfe um St. Niklas unstreitig zur interresantensten Episoden der Befreiung der Slowakei sind, waren diesem Kämpfen bisher in fachmännischen Schriften nur sehr geringere Beachtung gewidmet. 49

50 Prílohy Zoznam príloh: s. 51: Mapa 1. Presuny 1. a 3. brigády 1. ČSAZ na hornom Liptove na prelome januára a februára Zdroj: Archív autora. s. 52: Mapa 2. Februárová ofenzíva a pokusy o prielom nemeckej defenzívy. Zdroj: Archív autora. s. 53: Mapa 3. Úspešné dobytie Liptovského Sv. Mikuláša 24. streleckou divíziou v marci Zdroj: Archív autora. s. 54: Mapa 4. Dočasný zvrat situácie v prospech nemeckých vojsk. Zdroj: Archív autora. s. 55: Mapa 5. Boje v okolí obcí severne od Liptovského Sv. Mikuláša. Zdroj: Archív autora. s. 56: Mapa 6. Definitívny ústup 320. divízie ľudových granátnikov. Zdroj: Archív autora. 50

51 51

52 52

53 53

54 54

55 55

56 56

57 II. Dokumenty a materiály 57

58 Marian Uhrin Partizánske zápisnice s nemeckými vojakmi z archívu Múzea SNP Rok 1944 priniesol aj na Slovensko fenomén partizánskej vojny. Postupne vznikajúce partizánske jednotky nutne potrebovali centrálne velenie, nakoľko ich činnosť v prvých dňoch Povstania nebola z pohľadu povstaleckej armády ideálna. Oficiálnym riadiacim orgánom pre partizánske jednotky na Slovensku počas Povstania a po jeho skončení bol Hlavný štáb partizánskych oddielov (HŠPO). Toto veliteľstvo vzniklo 15. septembra 1944 v Banskej Bystrici ako snaha o centrálne riadenie partizánskych jednotiek na území Slovenska, čo sa kvôli rôznym ťaţkostiam nepodarilo v plnej miere. 1 Dosah tohto veliteľstva obmedzovalo hlavne podriadenie jednotlivých partizánskych brigád veliteľstvám v Sovietskom zväze, a tieţ neochota menších partizánskych jednotiek podriadiť sa komukoľvek. Armádne veliteľstvo si sľubovalo lepšie zabezpečenie komunikácie a koordinácie medzi partizánskymi a vojenskými jednotkami. V tejto spolupráci okrem iného išlo aj o spravodajskú činnosť. Do tohto rámca spadajú i vyšetrovania nemeckých vojakov, ktorí sa dostali rôznymi spôsobmi do povstaleckých rúk. Po zajatí nemeckých vojakov partizánmi bol ich osud rôzny. Poväčšine ani neboli odovzdaní HŠPO, pretoţe na to nebola ochota a hlavne ani podmienky nasadenia partizánskych jednotiek neumoţňovali pravidelne zajatcov presúvať do Banskej Bystrice. Preto bola časť nemeckých vojakov po spravodajskom vyťaţení zastrelená ešte u partizánskej jednotky. Väčšia časť zajatcov bola v priebehu Povstania po vypočutí odovzdaná armáde, resp. jej spravodajskému oddeleniu 2, odkiaľ ich obyčajne presunuli do zajateckého tábora v Ľubietovej. 1 K činnosti HŠPO pozri: KUCHTA, C.: Vznik a činnosť Hlavného štábu partizánskych oddielov na Slovensku. In: PAŢÚR, Š. (zost.): Zborník Múzea Slovenského národného povstania, č. 11, Banská Bystrica 1986, s Napríklad 20. októbra 1944 takto HŠPO odovzdal II. spravodajskému oddeleniu armády SS-Unterscharführera Konrada Basela, veliteľa 1/13. čaty ľahkých pechotných kanónov SS-Panzer Grenadier Regiment 39, 18. SS-Freiwilligen 58

59 Zajatecký tábor v Ľubietovej vznikol 15. septembra 1944 a o tri dni neskôr bol jeho veliteľom menovaný npor. pech. Pavel Šipka. Jemu bola podriadená stráţna jednotka, hospodárska správa a zajatci. Prvými boli maďarskí letci zostrelení pri Banskej Bystrici 31. augusta 1944 a dôstojníci slovenskej armády verní reţimu v Bratislave. 3 Postupne sa do tábora v priebehu bojov dostalo do polovice októbra 1944 asi 200 príslušníkov Wehrmachtu a Waffen-SS. Tábor s krycím menom Hruška mal celoarmádnu pôsobnosť, do 14. októbra 1944 však podliehal veliteľstvu 1. taktickej skupiny. Následne prešiel do veliteľskej podriadenosti 5. taktickej skupiny. Zajatecký tábor fungoval do posledných dní októbra 1944, kedy boli zajatci veliteľom rozpustení. 4 Omnoho zloţitejší osud mali zajatci u partizánskych jednotiek, zvlášť keď neoperovali priamo na povstaleckom území, alebo po poráţke Povstania v priebehu zimy Ako príklad môţeme uviesť II. slovenskú partizánsku brigádu gen. M. R. Štefánika (veliteľ škpt. Viliam Ţingor), ktorá v priebehu janu- Panzer Grenadier Division Horst Wessel (39. pluk tankových granátnikov, 18. SS dobrovoľníckej divízie tankových granátnikov). Koncom septembra 1944 prevzalo II. oddelenie Unterofficiera Schneegotzkeho z 3. čaty Infanterie- Bataillon der Luftwaffe 37 (37. peší prápor Luftwaffe). Naopak HŠPO prevzalo 14. októbra 1944 od II. odd. VČSA ako spoľahlivého, nemeckého dezertéra Maxima Krupku. Archív Múzea Slovenského národného povstania Banská Bystrica (AM SNP), f. 112 UŠPH, pr. č. 12/67, a. j. 14., a. j. 17., a. j. 28., a. j Ich presný počet nie je známy, bol medzi nimi napríklad propagačný dôstojník por. let. V. Varinský a ďalší. Šesť z nich zastrelili Išlo o plk. gšt. V. Kanáka, plk. pech. O. Zverina, pplk. Kulicha, npor. Schmidta, npor. Fetzera a por. Kurtha. AM SNP, f. XIII, pr. č. 267/59, Matrika obce Ľubietová. Podľa všetkého pplk. Kulich je v skutočnosti pplk. del. F. Klúčik a npor. Fetzer zrejme npor. pech. Fretzer. Niekedy sa medzi zastrelenými udáva aj npor. let. L. Schindler, čo však matrika nezaznamenáva. Okolnosti ich zastrelenia sú nejasné. Podľa matriky obce boli zastrelení pri úteku, podľa spomienok povstaleckého prokurátora pplk. just. S. Korbeľa ich zastrelili na príkaz spravodajských dôstojníkov. AM SNP, f. XII, pr. č. S1/98; JABLONICKÝ, J.: Samizdat o odboji. Bratislava 2004, s. 389.; JABLONICKÝ, J.: Povstanie bez legiend. Bratislava 1990, s. 200.; STANISLAV, J., KLABNÍK, V.: Slovenské letectvo 3. Bratislava 2003, s AM SNP, f. XIII, pr. č. 103/74, Kronika obce Ľubietová; AM SNP, f. XII, pr. č. 350/64; BOSÁK, P.: Z bojových operácií na fronte SNP. Bratislava 1979, s

60 ára aţ apríla 1945 zajala postupne štyroch príslušníkov Waffen- SS. Dvoch vojakov, zrejme príslušníkov 14. Waffen Grenadier Division der SS Galizien Nr. 1 zajatých v priebehu mesiaca január 1945, po vypočutí na štábe brigády odovzdali na spravodajské účely sovietskej skupine Pogudin pod velením Valentina Pogudina, kde boli zastrelení. 5 Dvoch SS-mannov V. Husáka a F. Lického, zrejme od Sonderkommanda 7a, SS-Kompanie Billerbeck zajatých 8. februára 1945 v Bystrickej doline, príslušníci brigády po vypočutí zastrelili. 6 Ďalších dvoch príslušníkov Wehrmachtu zajal oddiel brigády Samo 5. apríla Išlo o Obergefreitera Wilhelma Fegelle a Obergefreitera Smreka, pravdepodobne od 101. Jäger Division. Ich ďalší osud nie je známy. Partizáni brigády pri podmienkach, v akých operovali, nemali moţnosť stráţiť a hlavne ţiviť zajatcov. Situácia v ďalších partizánskych brigádach bola podobná, ibaţe častokrát drastickejšia. V archíve Múzea Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici sa vo fonde f. 112 UŠPH nachádzajú uloţené dokumenty Hlavného štábu partizánskych oddielov na Slovensku. V spomínanom fonde Archívu Múzea SNP sa dodnes zachovalo niekoľko výpovedí partizánmi zajatých, respektíve dezertovaných príslušníkov nemeckej brannej moci. 7 V štyroch prípadoch ide o príslušníkov Waffen-SS a v troch prípadoch o príslušníkov Wehrmachtu. O to zaujímavejším je fakt, ţe jeden zo zajatých sa hlásil k slovenskej a jeden k českej národnosti. Jedna z výpovedí nie je kompletná, chýba jej prvá časť, no napriek tomu je dokument zaujímavý a prináša nové informácie o Panzer-Division Tatra. Podobne ostatné dokumenty prinášajú nové a zaujímavé 5 Organizátorskú skupinu (vel. V. Pogudin, NŠ Bezzubov, komisár A. Larkin) v počte 13 muţov vyslanú UŠPH v Kyjeve vysadili v Nízkych Tatrách na základňu partizánskeho oddielu Kirov v sile 20 muţov. Po doplnení mala skupina asi 40 príslušníkov. Presúvala sa na Moravu s úlohou organizovať partizánske skupiny v Sliezsku. Presun sa jej nepodaril a ostala v priestore Malej Fatry sa spojila so sovietskymi jednotkami a prešla do Poľska. 6 V. Husák a F. Lický podľa svojich výpovedí pochádzali od Ľvova. 7 V ďalších materiáloch, či uţ Múzea SNP B. Bystrica alebo VHA Bratislava, sú tieţ viaceré výpovede zajatých nemeckých vojakov. Pre účely tejto práce však bol vybraný len tento uzavretý celok výpovedí zachovaných v materiáloch HŠPO, fond 112, HŠPO. 60

61 informácie o SS-Sonderregiment Dirlewanger a o jednotkách Landesschützen domobrany, nasadených proti povstaleckej armáde. Kaţdá zápisnica začína všeobecnou časťou týkajúcou sa osobných údajov zajatca. Spravodajskí dôstojníci sa predovšetkým zaujímali v zásade vţdy o ten istý druh informácií z okruhov: zloţenie jednotky, jej velitelia, výzbroj, výstroj, nálada morálka, bojová úloha jednotky, údaje o iných jednotkách v priestore či znalosti o nemeckej armáde. Záver zápisnice tvoria poznámky vyšetrovateľa k osobe vypočúvaného a poznámky všeobecné. Pod väčšinou zápisníc je podpísaný kpt. Anton Rašla, prednosta spravodajského oddelenia HŠPO. Aj v prípadoch, kedy sa podpis vyšetrovateľa v originálnom dokumente nedá prečítať, ide s najväčšou pravdepodobnosťou o kpt. A. Rašlu. Informácie získané vypočúvaním zajatcov sa pravidelne objavovali v dokumentoch Veliteľstva 1. československej armády na Slovensku v tzv. Celkových prehľadoch nemeckých jednotiek. V závislosti od kvality výpovedí a tieţ od kvality spravodajských informácií od informátorov tieto prehľady dosahovali či častejšie nedosahovali úroveň, potrebnú na efektívne vedenie bojových akcií. Dokumenty sú prepísané bez akýchkoľvek úprav, s výnimkou doplnenia evidentne chýbajúcich písmen v pôvodnom texte. Rukou písané časti dokumentov sú písané kurzívou v hranatých zátvorkách. Poznámky sú umiestnené len tam, kde to bolo nevyhnutné pre pochopenie, alebo vysvetlenie textu výpovede. 61

62 Dokument č. 1, Zápisnica s Hptm. Brunom Rosem - Pokračovanie. 8 P O K R A Č O V A N I E Vo výsluchu zajatého zraneného kpt. nemeckej armády Bruno Rose 9 v Banskej Bystrici dňa 12. októbra Vypočúvaný je uţ pri vedomí a na kladené otázky odpovedá súvisle. Trvá na svojich predošlých výpovediach a keď som mu dôrazne prehlásil, ţe neverím v jeho údaje, čo sa týka počtu motorových vozidiel a tankov, odpovedal, ţe on udáva veci len podľa svojho odhadu a o presných stavoch nie je informovaný. O počte 600 motorových vozidiel hovorí, ţe to je len jeho dojem a na tento počet usudzuje z toho, ţe pancierová divízia Tatra nie je poľná divízia, ale do Ţiliny bola vraj poslaná len za účelom ďalšieho výcviku, behom ktorého mala za 14 dní zlikvidovať na Slovensku povstanie partizánov, a za 14 dní mala byť odsunutá nazad do Nemecka k pokračovaniu vo výcviku. 10 Najmä preto nemôţe podať presnejšie údaje, čo sa týka motorových vozidiel a tankov, lebo starosť o prideľovanie benzínu a pohonných hmôt patrí do kompetencie Ib a Vb. On, ako intendant mal na starosti len zásobovanie šatstvom, dozor nad stravovaním a dozor nad poľnou pokladnicou. Na otázku, kde sú umiestnené jednotlivé oddiely pancierovej divízie Tatra, odpovedal vypočúvaný ţe nevie. Keď bol 8 AM SNP, f. 112, UŠPH, pr. č. 12/67, a. j Bruna Roseho zajali partizáni z 1. partizánskej brigády J. V. Stalina. Jeho osobný automobil bol poškodený streľbou, spolucestujúci zastrelení, B. Rose ranený a aj s autom odvezený do Blatnickej doliny. Následne ho vypočúval A. S. Jegorov a v Banskej Bystrici A. N. Asmolov a kpt. A. Rašla. Podrobnejšie pozri: KNIEŢA, F. E.: Strely svišťali zovšadiaľ. In: ŠOLC, J. (zost.): Cesty k slobode. Praha 1964, s , tieţ: Nemecký kapitán v našom zajatí. In: Pravda, Panzer-Division Tatra skutočne nebola na plných stavoch. Aj čo sa týka dopravných prostriedkov pomáhala si korisťou a rekviráciou civilných vozidiel. V ţilinskom okrese takto zabavila desiatky osobných a nákladných automobilov. Štátny archív Bytča, pobočka Ţilina, f. Okresný úrad Ţilina , 1944 prez., D

63 vyzvaný aby dokázal pravdivosť svojho tvrdenia, odpovedal ţe preto nevie o rozmiestnení jednotiek, nakoľko celých 5 týţdňov bol v Ţiline, kde okrem intendancie /IVa oddiel/ bolo ešte oddelenie Ib, Vk, lekár, ktorého meno nepozná, ale mal nejaké francúzske meno a potom tzv. Gerichtsofiezier, t. j. poľný auditor JUDr. Elter. Iba v nedeľu 8. okt. boly tieto oddelenia na presune na troch osobných automobiloch do Štub. Teplíc a pri tejto jazde bolo jeho auto zajaté. Sám nemá ţiadnu mapu a pozná iba mená Ţilina, Vrútky, Turč. Sv. Martin a Štub. Teplice. 11 Tieţ nevedel pomenovať meno obce kde sa malo presunúť oddelenie Führungsstafel, ktorá je vraj 3 km za Štub. Teplicami. Vypočúvanému boly ďalej dané otázky o organizácii PAK a FLAK. 12 Vypočúvaný trvá na predošlých svojich výpovediach a hovorí, ţe je moţné, ţe u divízie je viac tankov, ale presný počet udať nevie, lebo tanky boly aj dodatočne dodané pre divíziu aţ v Turč. Sv. Martine. 13 Svoje predošlé údaje o počte hovoril len preto, ţe on sám u divízie skoro ţiadon tank nevidel. Do Turč. Sv. Martina bolo dodané tieţ PAK t. j. protipancierové kanóny a to divízie SS zo Ţiliny. 14 Nevie však koľko. PAK sú ráţe 2 cm. Obsluha je vraj je tieţ len polovycvičená, a toto svoje tvrdenie odôvodňuje tým, ţe aj u SS-divízie v Ţiline je muţstvo polovycvičené a práve odtiaľ boli tieto zbrane dodané. FLAK boli dodané aţ po 15. septembri do Vrútok a to tri kusy. Tieto kanóny 11 Turčiansky Svätý Martin (dnes Martin), Štubnianske Teplice (dnes Turčianske Teplice). 12 PAK Panzerabwehrkanone protitankový kanón, FLAK Fliegerabwehrkanone protilietadlový kanón. 13 Spočiatku mala Panzer-Division Tatra len okolo 10 kusov stredných tankov PzKpfw III Ausf. L/M, a 10 kusov útočných diel Sturmgeschütz III Ausf. G. V priebehu bojov dostala posilu sedem stredných tankov PzKpfw IV od SS- Kampfgruppe Schill. 15. septembra 1944 dostala z Viedne dodávku ďalších 10 kusov ľahkých tankov PzKpfw 38(t). KLUBERT, T.: Obrnené jednotky v Slovenskom národnom povstaní. Nové Mesto nad Váhom s. 14 Ide o 14. Waffen-Grenadier-Division der SS Galizein No.1, veliteľ SS- Brigadeführer Fritz Freitag, zloţenú poväčšine z muţstva ukrajinskej národnosti. Kpt. Bruno Rose si pletie protitankové PAK a protilietadlové FLAK kanóny. Kaliber 2 cm mali protilietadlové kanóny FLAK 30 a FLAK 38, ktoré boli zároveň najrozšírenejšie zbrane svojho druhu v nemeckej armáde. Nemoţno však vylúčiť, ţe má na mysli protitankové kanóny 3.7 cm PAK 36, alebo 3.7 cm PAK 37(t). 63

64 prišli bez obsluhy a asi za 2 3 dni prišla aj obsluha. Odkiaľ boly tieto zbrane aj s obsluhou dodané, udať nevie. Tieto Flaky neprišly vôbec do činnosti, ale nevie prečo, či preto ţe naše letectvo nepodniklo útok, alebo preto, ţe bola nejaká závada. Nálada: Nálada u muţstva a u dôstojníkov divízie je dobrá a to preto, ţe na Slovensku dostali všetko kúpiť a mali dobré stravovanie. Muţstvo aj dôstojníci veria vo víťazstvo a to najmä preto, ţe im bolo povedané, ţe Rusi nemôţu nikdy preniknúť na územie nemeckej ríše a preto, ţe zanedlho budú v činnosti nové tajné zbrane a to V2, V3 a V4. V divízii sú len ríšsky Nemci a pomer medzi muţstvom je vraj dobrý. Úkolom divízie, ako uţ bolo povedané bolo len pokračovanie vo výcviku a behom 14 dní zlomiť povstanie partizánov a potom na Slovensku mali ostať len jednotky SS a tzv. Sicherheistdienst /Gestapo/. Muţstvu aj dôstojníkom bolo povedané, ţe ide len o povstanie partizánov a aţ neskoršie zistili, ţe bojujú proti riadnej československej armáde. Vypočúvaný na otázku čo robia Nemci so zajatými partizánmi a vojakmi čs. armády, odpovedal obvyklou nemeckou frázou: Vy viete, ţe my Nemci sme humánný národ a so zajatcami nakladáme podľa práva. Vypočúvaný kpt. Rose narukoval dňa 25. augusta 1939 pri poľnom ťaţení proti Poľsku k pešiemu pluku 629 a s týmto plukom vtiahol do mesta Poznaň. V Poznani bol asi 6 mesiacov a v marci 1940 sa so svojou jednotkou vrátil do mesta Wiederstaiz pri Švajčiar. hraniciach, kde bol aţ do začiatku mája V poľnom ťaţení proti Francii šiel so svojou jednotkou cez Mühlhausen a dostal sa aţ k francúzskemu mestu Belfort do osady Harieseur. Jeden mesiac po skončení poľného ťaţenia proti Francii vrátil sa svojou jednotkou do nemeckého mesta Meinz. Odtiaľ bol preloţený k pešiemu pluku 360 do Brţek u Breslau. V októbri 1940 prešiel k pešiemu pluku 417 do poľského mesta Kielce, kde ostal posádkou aţ do poľného ťaţenia proti SSSR. S týmto peším plukom, ktorý nebol motorizovaný, pochodoval cez Lublin, Kovel, Proskurov, Bardišev, Fastov aţ do Ţitomíru. Tento pluk sa 64

65 zdrţiaval v okolí Kijeva. Ostatné údaje o nasadení ma napísané v ţoldovej kniţke Prednosta II. oddelenia HŠP: [Kpt. Rašla] Poznámka: Vypočúvaný robí dojem, obmedzeného nemeckého civilistu, ktorý sa okrem svojho vymedzeného sluţobného úseku /intendantúra/ o nič nezaujíma. Z dopisov, ktoré boly u neho zabavené vysvitá, ţe Rose bol sukničkár. Z toho predpokladám, ţe Rose vypovedal len podľa svojho vedenia a ak vo svojich údajoch hovorí nepravdy, vyplýva to z jeho neinformovanosti. Na to posudzujem najmä z toho, ţe keď som sa ho pýtal na pramene určitej správy /Napríklad údaj o Flakoch a obsluhe/ odpovedal, ţe tieto veci sa dozvedel len s rozhovoroch dôstojníkov, ktoré vypočul pri stole v jedálni. Banská Bystrica, dňa 12. októbra [Kpt. Rašla] 15 Bruno Rose bol postupne príslušníkom nasledovných peších divízií: 556. Infanterie-Division, 221. Infanterie-Division a 168. Infanterie-Division. 65

66 Dokument č. 2, Zápisnica so Štefanom Baráthom. 16 Z á p i s n i c a Spísaná 23. X na HŠP s prebehlíkom Štefanom Baráthom, SS-Rottenführerom degradovaným na strelca. Štefan Baráth sa narodil v Bratislave, slobodný, obchodník, naposledy bytom Bratislava, Petöfyho č. 5. Otec Martin Baráth, zomrel r. 1939, matka Mária, rod. Szabó, sestra Mária, vydatá, meno neviem, brat Ján, od r vo Francúzsku, robotník. Ţ i v o t o p i s Bol som vţdy národnosti slovenskej, riadne som sa dostavil k odvodu do slovenskej armády, ale nebol som odvedený. V 1940 som podal ţiadosť o štátne občianstvo, ktorá mi doteraz nebola vybavená. 10,- Ks som zaplatil na kolok na štát. obč. dňa 6. IV lebo som chcel mať št. občianstvo v poriadku. Toho dňa poobede som išiel piť s mojimi kamarátmi nemeckej národnosti /Mereschütz, ostatných som nepoznal/. Opili sme sa a oni ma vtedy zaviedli na Ventúrsku č. 3, kde sme sa prihlásili k SS- Waffen. 17 Bol som tak opitý, ţe som si neuvedomil čo robím, aţ 7. IV. na druhý deň, kedy som dostal predvolanie k odvodu. Chcel som sa odhlásiť, ale i notársky úrad mi povedal, ţe sa nedá nič robiť. 7. IV. som bol odvedený, a hneď 8. IV. som uţ riadne narukoval. Potom sme odišli na výcvik do Chorvátska, kde sme boli 6 mesiacov aţ do novembra Potom sme šli do Dalmacie, kde 16 AM SNP, f. 112, UŠPH, pr. č. 12/67, a. j Do Waffen-SS narukovalo do septembra 1944 zo Slovenska muţov nemeckej národnosti. Medzi nimi sa vyskytlo aj niekoľko Slovákov, ktorí narukovali k SS, s tým ţe sa prihlásili k nemeckej národnosti. Pozri: MELZER, R.: Vojenská sluţba karpatských Nemcov v zbraniach SS v rokoch In: Acta Historica Neosoliensia, roč. 5, 2002, s V tomto období bol Štefan Baráth pravdepodobne príslušníkom 7. SS- Freiwilligen-Gebirgs-Division Prinz Eugen (veliteľ SS-Gruppenführer Arthur Phleps, od SS-Brigadeführer Reichstritter von Oberkamp), ktorá 66

67 sme boli v zálohe v Junine do januára Z Juniny sme odišli do Sarajeva na odpočinok, kde som vo februári 1944 dostal dovolenku. Celý mesiac som bol na ceste domov aţ 1. IV som sa dostal do Bratislavy. Vrátiť uţ som sa k vojsku SS nechcel, začal som pracovať ako pomocník v obchode u fy. Edison, Gröslingova ulica č. 10 a 11. Tam som bol zamestnaný aţ do 28. júla 1944, potom ma chytili členovia ÚŠB, sopísali so mnou protokol na Špitálskej ulici. Keď som prehlásil, ţe nechcem narukovať k SS, sľúbili mi, ţe ma nevydajú, ale asi o 5 dní ma vydali SS manom, ktorí ma odviedli do Petrţalky, a s Petrţalky ma transportovali do Viedne. Súdený som bol u SS súdu, a bol som odsúdený na jeden rok väzenia. Zavretý som bol vo Viedni na Seegasse 9,66,12. Tam som bol dva mesiace. Potom ma previezli do Gdansku, kde som bol asi do polovičky septembra. Vtedy ovliekli celý náš koncentračný tábor do SS uniforiem, ale to uţ som stratil hodnosť pri súde hodnosť SS-Rottenführera. Týţdeň sme boli vo Varšave, kde sme vôbec nebojovali, len sme spali v škole, fasovali zbrane a cvičili októbra sme odcestovali z Varšavy vlakom, cestovali sme v zavretých vagónoch, takţe som nevidel smer ktorým ideme. Na Slovensko sme prišli priamo do Mošovice X. 1944, kde sme mali školy o zbraniach. Medzi tým sme sa dohovorili s Balogom, ţe prejdeme na stranu Slobodného Slovenska. Príleţitosť sme mali 10. X., keď sme spolu mali stráţ, u cigánskeho domu. Nakoľko sme mali druhého dňa cestovať ďalej, fasovali sme poľnú výsbroj, ale to uţ sme o 2 hodine v noci odišli len v uniforme, s tým ţe ideme na stranu. Hneď v pondelok 7. X. som sa dohovoril so sl. Hedou Rubínovou, ktorá uţ mi sľúbila zadováţiť civilné šaty. Keď sme k nej v noci prišli, mala uţ pre mňa pripravené civilné šaty. Ţivila nás Heda Rubínová a jej sused Ondrej Ţiske, obuvník v Mošovciach, ktorý nás soznámil počas svojej existencie operovala na území okupovanej Juhoslávie proti Titovým partizánom. 19 Okolo 1500 väzňov koncentračného tábora pre príslušníkov Waffen-SS v Danzig Mützkau bolo pridelených SS-Sonderregiment Dirlewanger počas bojov vo Varšave. Bliţšie k formácii Dirlewanger: MICHAELIS, R.: Dirlewanger. Varšava s., tieţ: SCHVARC, M.: Formácia Dirlewanger jednotka trestancov. In: Vojenská história, roč. 7, 2003, č. 4, s Mošovce, okr. Martin. 67

68 s bratom Františka Miseru, ktorý nás spojil s Františkom Miserom partizánom. Svoju výpoveď opravujem v tom smysle, ţe sme do Mošovice prišli dňa 16. X a nie 7. X Miserov brat nás odviedol 18. X vo večernom čase asi 5 km za Mošovce, kde bola utáborená partizánska skupina. Svoje nemecké rovnošaty sme nechali u Hedy Rubínovej v Mošovciach. Boli sme odovzdaní Františkovi Miserovi a prenocovali sme u tejto skupiny 2 noci, odkiaľ sme boli eskortovaní Františkom Miserom do Ban. Bystrice. Ú t v a r Štefan Baráth je príslušníkom 3. pluku 9. roty, SS sbrane, pomenovanie, alebo kryciu značku divizie a jej sídlo, ani meno veliteľa udať nevie. Náš pluk peší pozostával s 12 rôt, kaţdá o 56 chlapov, okrem toho boli vysadené jednotky wehrmachtu v sile asi 11 rôt, kaţdá asi vyše 200 muţov. 21 Tieto jednotky aţ do nášho úteku z Mošovice ostály na mieste. V ý s b r o j: Naša rota bola vyzbrojená 1 ľahkým guľometom, kaţdý muţ mal pušku, náboje k puške a r. (ďalej nečitateľné, pravdepodobne ručné granáty pozn. M. U.). Ďalej mali 4 automat. pistole amerického typu. 22 U celého pluku bolo asi 40 mínometov, delá tam neboly, špeciálne jednotky či tam boly neviem. V ý s t r o j: Kaţdý muţ mal baťoh, reservné prádlo, a po jednej konzerve. 21 Údaj o príslušnosti k 3. pluku 9. rote spadá zrejme k dobe sluţby Štefana Barátha u 7. SS-Freiwilligen-Gebirgs-Division Prinz Eugen kde zrejme pôjde o SS-Freiwilligen-Gebirgs-Jäger-Regiment 13 Artur Phleps. SS-Sonder- Regiment Dirlewanger v čase pôsobenia na Slovensku disponoval len dvoma plukmi. V novembri 1944 bola jednotka povýšená na brigádu, napriek tomu, ţe organizáciou a početným stavom tomuto pomenovaniu zodpovedala jednotka uţ skôr. V prípade jednotky Wehrmachtu ide pravdepodobne o Landesschützen- Ersatz-Bataillon Najpravdepodobnejšie ide o americké samopaly UD M42 kalibru 9 mm Luger, ktoré mohli pouţívať aj nemecké strelivo. Samopaly Thompson kalibru.45 sú vzhľadom na problém zásobovania muníciou menej pravdepodobné. Pozri tieţ dokument č

69 N á l a d a: Medzi našou jednotkou nachádza sa asi 2% ríšskych Nemcov, ktorí veria na víťazstvo führera. Ostatní len hľadajú príleţitosť k úteku na našu stranu. Väčšina sú cudzej nenemeckej národnosti /násilím zmobilizovaní/ do nemeckej armády. O úkolu, styku, spojení jednotiek nevie udať nič. 23. X , 18 hod 20 min. [podpis nečitateľný pozn. M. U.] [Štefan Baráth] Soznam vecí odobratých: 2 strieborné tasky na cigarety, náprsná tobolka s rôznymi papiermi, 230 Ks, 15 RM, 2 notesy s ľúbostnou korešpondenciou, zrkadlo vreckové, mechúrik so striebornou kabelkou s troma drobnosťami, plniace pero, 4 ceruzky, potreby na manikúru, baterku, zapaľovač, cigaršpička, hrebeň, 1 ponoţky, 1 rukavice, balíček tabaku, 100 Detva. [podpis nečitateľný pozn. M. U.] [Štefan Baráth]

70 Dokument č. 3, Zápisnica so Štefanom Baloghom. 23 Z á p i s n i c a Spísaná dňa 23. októbra 1944 na Hlavnom štábe partizánov na Slovensku v Ban. Bystrici o výsluchu Štefana Balogha. Štefan Balogh, nar. 15. októbra 1922 v Buče, okres Szekhalom Maďarsko bytom tamtieţ, slobodný, po napomenutí aby vypovedal pravdu vypovedal: V roku 1943 pracoval som vo Weis Manfriedových továrňach v Čepeľu 24, kde sa vyrábaly lietadlá. Keďţe môj plat bol veľmi nízky, vystúpil som v polovici augusta 1943 z roboty a prihlásil som sa dobrovoľne u maďarskej armády. Maďarská armáda mňa však odoprela prijať a preto prihlásil som sa dobrovoľne na nemeckom armádnom veliteľstve v Budapešti, kde som bol ihneď prijatý a oblečený do armádno-policajnej uniformy. Dňa 7. septembra 1943 bol som vlakom dopravený do Dráţďan, kde som bol vycvičený. Po výcviku skončenom 31. decembra 1943, mal som obdrţať pred odchodom na front 14 dennú dovolenú. Keďţe mi ale túto dovolenú neudelili, vzdialil som sa z môjho sluţobného miesta v úmysle ísť domov, ale uţ na nadraţí v Dráţďanoch som bol dopadnutý a postavený pred súd a to pred SS policaj und Feldgericht v Dráţďanoch a odsúdený k jednoročnému ţaláru. Po 5 a pol mesiačnom väzení dopravili ma do Danzigu do SS lágru. Tam som obdrţal ďalší výcvik v trvaní troch týţdňov a potom bol som zaradený do útvaru, ktorý mal za úkol v prístave nakladať na lode vojenský materiál, ako kanony, muníciu, pumy, granáty a rôzne iné zbrane. Asi pred mesiacom vyobliekali nás do uniforiem SS a to asi muţov a odtransportovali nás do Varšavy, kde sme boli asi 5 dní a odtiaľ nás zaviezli niekam do Poľska a ztadiaľ do Mošoviec. Mali sme za úkol v lesoch a horách stopovať a zneškodniť slovenských a ruských partizánov. Do Mošoviec sme došli v počte SS manov pred týţdňom. Okrem nás došli spoločne s nami do Mošo- 23 AM SNP, f. 112, UŠPH, pr. č. 12/67, a. j Zrejme továreň Manfred Weiss Czepel. 70

71 viec členovia vermachtu v počte mne neznámom a delostrelecká poľná policia v počte asi muţov. Náš oddiel bol ozbrojený vojenskými puškami s nábojmi. Členovia vermachtu boli tieţ vojenskými puškami práve tak ako aj náš oddiel ozbrojení a všetci boli pred tým vo vojenských väzniciach. Delostrelecká policia bola zo 7.5 cm delami ozbrojená. Také delá mali úhrnom 4. Okrem týchto mali vojenské pušky, asi 8 strojné pušky a asi automatické zbrane. Tanky som nevidel. Naša strava bola veľmi zlá, následkom čoho viacerý utiekli, jedného tam sa nachádzajúceho Srba, ktorý chcel tieţ utiecť zastrelili. Nálada medzi nemeckými vojakmi bola skleslá. Keď som sa dozvedel o tom ţe Maďarsko pod vedením Horthyho bojujú tieţ proti keďţe uţ predtým som sa rozhodol, ţe pri najbliţšej hodnej prileţitosti zdezertujem od mojej nemeckej jednotky hovoril som s mojim kamarátom Štefanom Barátom, s ktorým som spoločne slúţil, ţe v najbliţších dňoch prejdeme k slovenským partizánom. Minulý týţdeň, vo štvrtok večer mal som spoločne so Štefanom Barátom a ďalšími 18 SS manmi nočnú sluţbu na okraji lesa, vo vzdialenosti asi 4 5 km od obce a vtedy prišiel za nami jeden vyslaný nemecký vojak s odkazom aby sme sa vrátili, ţe celý oddiel odíde. Nelen môj útvar, ale aj vermacht a policia mali odisť. Vrátili sme sa do dediny a všetko sme zabalili a veci ktoré sme my dvaja totiţ ja a Štefan Barát naše pre svoju vlastnú potrebu potrebovali a odišli sme k jednej ţene, ktorú uţ pred tým poznal Štefan Barát. Táto ţena nám zadováţila civilné šaty. Zdrţiavali sme sa u tej ţeny do soboty odpoludnia a potom keď uţ Nemci medzi časom z Mošoviec odtiahli a to podľa môjho názoru do Viedne, lebo hovorilo sa o tom, ţe máme ísť do Viedne jeden mošovský roľník zaviedol nás k partizánom. Mali sme zo sebou iba granáty, lebo pušky sme nechali vo škole, ktorej sme boli ubytovaní, nakoľko s puškami sme neboli v stave nenapadne utiecť. Podotykam ešte, ţe si prajem aby som bol začlenený do bojovej jednotky bojujúcej proti nemcom a to tým viac lebo nemci zle zachadzali so mnou a nakoľko viem, ţe Horthy na čele maďarského vojska bojuje tieţ proti nim. Uvádzam, ţe po odchode našej bývalej jednotky prišlo 71

72 do Mošoviec asi 150 nemeckých vojakov ozbrojených puškami a 3 guľometmi. Štefan Balogh v. r. [Stefán Balogh.] 72

73 Dokument č. 4, Zápisnica s Hansom Jungom a Wernerom Hessom. 25 Z á p i s n i c a s Hans Jungom, voj. pech. nar. 9. januára 1924 v Berlíne, príslušný do Konstanz am Bodensee. Menovaný 18. júla t. r. zbehol z Normandie, bol zavretý najprv v Paríţi, potom v Torgau pri Leipsig /Lipsku/. 2. Werner Hess, nar. 28. I v Darmstadt, bytom tamtieţ, udáva. Z Bordeaux mal byť preloţený do St. Germain. Keďţe vedel ţe Američania sú silnejší a lepšie vyzbrojení a pretoţe chcel ako mladý človek ţiť, obliekol si v Paríţi civil a chcel utiecť. Bol však poľným ţandárstvom zadrţaný a uväznený najprv v Paríţi, potom v Torgau pri Lipsku. Obaja 18. októbra t. r. boli prepustení a zaradení do jednotky, ktorá mala odísť do Varšavy. Prišli síce na západné nádraţie Varšavy a ich transport odišiel potom na Slovensko do Turč. Sv. Martina. Jednotka v sile 400 ľudí prišla do obce Rakša, okr. Turč. Sv. Martin. Sloţenie jednotky: Sú to ľudia mladí roční, ktorí boli vybraní s väzenia za tým účelom, aby sa mohli rehabilitovať. Na kaţdých 50 ľudí je pridelený veliteľ SS vyzbrojený americkou automatickou pištoľou. Vojaci sú vyzbrojení iba puškami s 30 nábojami. Ťaţkých zbraní nemajú. Majú jeden pásový traktor a 1 nákladné auto pre kuchyňu. Po príchode do obce Rakša pred 8 dňami im bolo povedané, ţe prídu tanky a ťaţké zbrane, ale doposiaľ oni nič nevideli. Bolo im tieţ povedané ţe v blízkosti je nemecké vojsko /Landesschütze/, pozostávajúce zo starších ľudí a z ranených. 26 Sami ich ale nevideli. Veliteľom jednotky je Oberst Tirlewan- 25 AM SNP, f. 112, UŠPH, pr. č. 12/67, a. j. 28, 26 Jednotka Domobrany (Landesschützen), pravdepodobne Landesschützen- Ersatz-Batailon

74 ger. 27 Ostatných veliteľov nepoznajú. Velitelia sú označení bielymi páskami na rukávoch. Ďalej udávajú, ţe do podobných jednotiek tzv. polepšovacích berú všetkých väzňov okrem najťaţších prípadov. Máloktorí Nemec verí, ţe Nemecko vojnu vyhrá, ale Gestapo udrţuje všetko pod terorom a kaţdého kto by toto svoje smýšľanie prejavil odstrelí. Ľudia v obci Rakša ich prijali s nepriateľským pohľadom. Úkol jednotky: Chrániť obec pred partizánmi. V noci stavia sa stráţ v sile 40 ľudí okolo obce. Je prísny zákaz opustiť obec. Do lesa sa boja ísť hliadkovať. Menovaní boli zajatí partizánmi pri vyberaní zemiakov, lebo nemali ţiadnych potravín. Uţ tri dni nemali chleba, lebo vlaky aj s potravinami rozbili im ruské lietadlá. Predstavení im povedali, ţe dostanú jesť ak donesú zemiaky. Nálada v nemeckom vojsku: 50% muţstva je ešte pre Hitlera, ale 50% je proti. Mnohý by aj prešli, ale boja sa, ţe by ich tu postrieľali, lebo im takéto veci rozprávajú predstavení. Z Varšavy s našim transportom išlo asi 200 kozákov, ktorí v Bohumíne odpojili smerom na Maďarsko. 28 Zápisnica a prečítaná a skončená o 14. hod. Z rozkazu: Prednostu II. oddelenia Hlavného štábu partizánov. [kpt. Rašla] 27 Ide o veliteľa SS-Sonderregiment Dirlewanger, SS-Oberführera Oskara Dirlewangera. 28 Pravdepodobne išlo o príslušníkov Waffen-Sturm-Brigade RONA, neskôr 29. Waffen-Grenadier-Division der SS Rusische No. 1 (veliteľ Waffen- Brigadeführer Bronislav Kaminsky, od SS-Brigadeführer Christoph Diehm), ktorí boli nasadení proti varšavským povstalcom a presúvali sa späť k svojej jednotke. 74

75 Dokument č. 5, Zápisnica s Josefom Novým. 29 Z á p i s n i c a, spísaná so zajatcom českej národnosti Josefom Novým, Landesschütze, Batalion 14, IV. rota, II. čata. Narodený 10. X v Erveniciach, Sudety, príslušný do Záluţí u Mostu. Osobné: Bol som zamestnaný ako baník, v bani Herkules od roku 1916 do roku 1939, vtedy som bol z trestu preloţený do Gelsekirchenu v Nemecku, kde som robil ako baník v tamojších uholných baniach. Toto preloţenie bolo následok mojej činnosti za ČSR. kedy som bol predsedom závodného výboru a členom kom. strany. Do októbra 1940 som bol drţaný v Gelsekirchenu odkiaľ som bol prepustený a vrátil som sa do svojho starého pôsobišťa v Záluţi a tam som naďalej pracoval v uholnej bani aţ do roku 1944, kedy som bol 31. júna povolaný svolávacím lístkom k vojenskej sluţbe ku ktorej som bol povinný nastúpiť ako sudetský príslušník. Vojenskú sluţbu som nastúpil v Miloviciach u Prahy a bol som zadelený k Batalionu 14, kde som prodelal 8 týţdenný peší výcvik. 30 Po výcviku sme všetci dostali 14 dennú dovolenku s ktorej nás ale po 7 dňoch telegr. povolali späť k útvaru a poslali tento útvar na Slovensko do Turč. Sv. Martina. Tam sme prišli dňa 10. októbra a boli sme zadelení po okolitých obciach ako stráţe proti partizánom. Ja s 11-nastými inými vojakmi som bol pod velením poddôstojníka, ktorého meno neviem, poslaný do Záborie, kde sme sa ubytovali v hasičskej zbrojnici, drţali sme stráţe a hliadkovali okolité obce. Tam som bol do 20. októbra a za celú dobu môjho pobytu sa v tejto obci neudalo nič pozoruhodného. Jediné čo som tam zaţil bolo, ţe sme boli ako pomoc 6 muţi poslaný do Dolnej Jasiny 31, kde sa hliadka tamojšej posádky dostala do palebného styku s partizánmi ktorí mali obsadení Horný Jasin 32. Tejto prestrelke som sa zúčastnil od 10. hod. doobeda do pol 2 poobede, straty sme nemali ţiadne, nakoľ- 29 AM SNP, f. 112, UŠPH, pr. č. 12/67, a. j Ide o Landesschützen-Ersatz-Bataillon 14, ktorého štyri roty boli dislokované v Miloviciach (Milowitz) a Mladej Boleslavi (Jung-Bunzlau). Od bol prápor nasadený do bojových akcií na Slovensku. 31 Dolné Jaseno, okr. Turčianske Teplice. 32 Horné Jaseno, okr. Turčianske Teplice. 75

76 ko partizáni boli vzdialení od nás vyše 400 mtr. a my sme boli dobre krytí hrbolatom teréne. Úkolom našej skupiny, ktorá sostávala z 34 muţov posádky Dolnej Jasiny a nás 6-tých pod velením Feldwebla, nemec. národnosti, bolo udrţať obec pred útokom partizánov do príchodu posily: Bolo nám hovorené aby sme šetrili náboje a strieľali iba na istý cieľ, ja sám som nevystrelil ani jeden náboj. O pol 2 nás vymenila skupina zostávajúca asi zo 40 SSákov a tieţ toľko Gardistov v uniformách slovenskej armády. 33 Tento útvar zaútočil na partizánmi obsadenú obec, týchto odtiaľ vytiskol, sám sa vrátil do Martina a partizáni znovu ihneď obsadili obec Horné Jasiny. Po svojom návratu z tejto akcie, som si injekciu otok kolena, lekár ma uznal schopného iba na ľahké sluţby tieto som po 6 dní vykonával v Záborí, načo som bol poslaný 20. okt. ako sprievodca z jedným gardistom do obce Dolnej Jasiny túto príleţitosť som vyuţil k tomu, aby som utiekol k partizánom, lebo som na takúto príleţitosť uţ dávnejšie čakal. Môj útek sa odohral takto: Keď sme prichádzali do obci Dolnej Jasiny, gardista spatril dvoch partizánov stáť na návršie. Upozornil ma na nich načo som ho poslal samého do dediny s tým ţe uţ trafí a ja robiac akoby sa vracal, namieril som k tomu miestu, kde sme videli naposledy stáť partizánov. títo však tam uţ neboli a tak blúdil po dobu 5 hodín po hore aţ som narasil na partizánsku stráţ ktorá ma zastavila s volaním Stoj! zastavil som sa a zavolal som na partizána nestrieľaj, ja jsem Váš! načo ma partizán odviedol k ich štábu. Doniesol som zo sebou svoju pušku a 40 nábojov, ktoré som odovzdal veliteľovi partizánskej skupiny. tomu samému veliteľovi som tieţ aj ohlásil mne známy zámer nemeckého veliteľstva ţe chcú tam sa nachádzajúcich partizánov obkľúčiť a pobiť. Počul som, ţe sa tamojší veliteľ podľa toho zariadil a ţe útok Nemcov bol skutočne prevedený z akým výsledkom to neviem. U skupiny ktorej som sa prihlásil, som bol vypočutý odoslaný do tureckej a odtiaľ na HŠP. K tejto výpovedi pripojujem prosbu, aby som bol zadelený ako bojovník do hoc 33 Išlo o príslušníkov SS-Sonderregiment Dirlewanger (veliteľ SS-Oberführer Oskar Dirlewanger) a poľného práporu Hlinkovej gardy (veliteľ kpt. Štefan Rabina). 76

77 ktorej part. skupiny, lebo sa chcem zúčastniť bojov za oslobodenie svojej vlasti t. j. ČSR. Vojenské: Po svojom narukovaní do Milovíc, som zistil tieto voj. závaţné veci: V Miloviciach u Prahy sa nachádzal v tej dobe výcvikový tábor, kde bolo vycvičovaných asi tisíc vojakov, národ. ríšsko nemeckej, menšia časť Sudeťákov, medzi ktorými som poznal iba dvoch Čechov. Bol tam tieţ väčší počet Ukrajincov, ktorí však všetci robili sluţbu bez zbrane. Vojaci nemeckej národnosti boli preváţne vo stári medzi 40 aţ 60 rokov. cvičení sme boli v ustrojovaní, zaobchádzaní s puškou, ostrej streľbe s ňou, zaobchádzaní s protipancierovou zbraňou zv. Panzerfaust, a vo vrhu granátom ostrým. Celý výcvik bol veľmi urýchlený a väčšinu sme pochopili iba nabíjani a streľby z pušky. Teraz sa v Miloviciach nachádza výcvikový tábor útočnej vozby, čo som zistil tak, ţe po návratu z dovolenej, sme boli uţ v iných kasárňach a v kasárňach kde sme boli pred tým, bola ubytovaná útočná vozba. Nálada medzi muţstvom je taká, ţe sa všeobecne hovorí o tom, všetko to poloţiť a ísť do civilu, lebo na víťaztvo nemeckej armády uţ medzi vojskom uţ nikto neverí. Proti boľševická nálada vo všetkých tých čiastkach vojska, ktoré som ja poznal neni ţiadna naopak sa vypráva všelijaké anekdoty, o Stalinovi a pod. ktorých smysel je pre Stalina sympatický. Vojenská strava po dobu pobytu v Čechách bola veľmi zlá, väčšínu iba kapustu a zemiaky, fajčenia bolo tieţ nedostatok, iba 3 cigariet denne, túto dávku ku konci ešte zníţili na 2 kusy denne, tento stav vyvoláva všeobecnú nespokojnosť, ktorá sa ale spontánne nemôţe prejaviť, nakoľko vojaci jeden druhého dobre nepoznajú a tým sa jeden pred druhým bojí prejaviť svoje názory. Dezercií sa vojaci neodhodlávajú preto, lebo po úteku Generála Obersta Seidlitza 34 do Ruska bol nám prečítaný Führerov rozkaz, ţe kaţdý dezertér bude odsúdený 34 Generál Walter von Seydlitz - Kurzbach Počas bojov v Stalingrade sa dostal do sovietskeho zajatia. Následne vytvoril Bund deutscher Offiziere BDO (Spolok nemeckých dôstojníkov) a tieţ sa pripojil k národnému výboru Nationalkomitee Freies Deutschland NKFD (Slobodné Nemecko). V auguste 1944 bol W. Seydlitz - Kurzbach v Nemecku v neprítomnosti odsúdený na trest smrti. Zo sovietskeho zajatia sa vrátil začiatkom októbra 1955 do západného Nemecka, kde v roku 1976 zomrel. 77

78 k smrti, nech je to vojak, lebo dôstojník a jeho rodina. Keď je ţenatý, ţena a deti, keď nie, rodičia a iní príbusní s ktorými ţijú budú ihneď zastrelení. Toto prehlásenie pôsobilo na vojakov veľmi zdrcujúco, nakoľko to boli väčšínou otcovia rodín o osud ktorých sa obávajú. Ţe sú toho schopní kaţdý vedel, lebo je známe čo robili s rodinami ľudí ktorých pristihli pri protištátnej činnosti. 78

79 Dokument č. 6, Zápisnica s Gefreitrom Albertom Gerberom. 35 Z á p i s n i c a So zajatým slobodníkom nemeckej armády Albertom Gerberom nar. 19. septembra 1900 v Penningen okres Meningen u Mníchova. Býva v Mníchove Aventinestrasse 2 t. č. vybombardovanej, manţelka býva v Emeling bei Erding, - majer, ţenatý manţelka Martina rod. Klaus, má dve deti, syna Alberta a dcérku Rozu. Maliar majiteľ menšej maliarskej dielne, náboţenstva rím.- kat. Do vojenskej sluţby nastúpil vôbec 18. X a to k 7. domobraneckému práporu, kde konal základný výcvik aţ do 4. januára 1941 v Berchtesgaden. Potom v tejto vojne narukoval 10. marca 1941 opäť k 7. domobraneckému práporu v Berchtesgaden, kde slúţil aţ do 24. mája 1941, kedy bol pridelený do Prahy k domobraneckému práporu 504, ktorý prápor patril k pešej divízii 339 zo sídlom v Prahe. 36 Prápor bol v Prahe ubytovaný v kasárňach pod hradom na Kanovníckej ulici č. 5. Na začiatku mali v Prahe číslo pošty poľnej E/4. Úkolom práporu v Prahe bola len stráţna sluţba a tieţ hliadková sluţba pri vojenských transportoch. Vlakovú hliadkovú sluţbu robieval niekedy aţ do Varšavy. V Prahe bol stále u svojho práporu aţ do dňa 2. októbra 1944, čiţe vyše tri roky. Česky sa za tú dobu nenaučil, iba niektoré výrazy. V dobe zavraţdenia Heidricha ich prápor konal v Prahe len zosilnenie stráţnej sluţby na cestách. Ináč v Prahe vysielal ich prápor stráţe do vojenskej väznice, na poštu a v kasárňach vo Vršoviciach, kde bol sklad intendančného materiálu. Aké útvary boly okrem ich práporu udať nevie, vie len toľko, ţe je tam ešte 35 AM SNP, f.112, UŠPH, pr. č. 12/67 a. j. 32, tieţ: a. j Landesschützen-Ersatz-Batailon 7 bol podriadený Wehrkreis VII v Mníchove. Landesschützen-Batailon 504 bol súčasťou vo výpovedi spomínanej 339. divízie v skutočnosti Division z. b. V (veliteľ Generalleutnant Dr. R. Speich), ktorá bola rozmiestnená ako okupačná na území Protektorátu Čechy a Morava. Dostupné na ( ), tieţ: MAREK, J.: Barikáda z kaštanů. Cheb 2005, s

80 SS-divízia Adolf Hitler, SS-delostrelecký pluk, SS-polícia a Gestapo. V Prahe bol v poslednom čase ich veliteľom /339. divízie/ generál pechoty Friederitzi, ktorý bol zároveň vojenským splnomocnencom pre protektorát Čechy a Morava. Pred dvoma mesiacmi bol asi 14 veliteľom najmä gen. pancierových zbraní ktorého podľa mena nepozná, nakoľko bol veliteľom iba 14 dní. Predtým bol veliteľom divízie gen. Speich. V Prahe malo muţstvo veľmi zlú náladu, podľa slov vypočúvaného pod psa nakoľko dostávalo stravu III. triedy. Strava pre vojakov sa totiţ rozdeľuje na 3 triedy. I. trieda - vojaci na fronte, II. trieda vojaci na oslobodených územiach a III. trieda vojaci v zázemí. Strava III. trieda pozostávala väčšinou so zeleniny a zemiakov, päťkrát týţdenne bolo mäso o váhe 25 gr denne na osobu. Nálada muţstva sa zhoršila najmä teraz, keď im bolo oznámené, ţe pôjdu na Slovensko a ţe nakoľko si mysleli ţe koniec vojny ich uţ zastihne v Prahe a ţe tam by boli odzbrojení. S Prahy odišli vlakovým transportom aţ do Lipt. Sv. Mikuláša dňa 2. októbra 1944 a tam prišli 14. októbra Na ceste boli tedy celých 12 dní, lebo viackrát boli vykladaní a prekladaní z transportov a viackrát museli čakať. Do Lipt. Sv. Mikuláša prišli v sobotu 14. X ráno a to celý prápor č V Mikuláši dostali pridelené číslo poľnej pošty /E. Muţstvu bolo povedané, ţe na Slovensko sú poslaní za účelom zaistenia ţelezničných tratí a ciest na dráhe Poprad Ţilina. Zajatý Gerber je rotným trubačom a preto bol vţdy velený do stráţe ako závodčí. V Lipt. Sv. Mikuláši boli ubytovaný v kasárňach neďaleko nádraţia /Pozn. kasárne leţia medzi Lipt. Sv. Mikulášom a obcou Paludzka./ Čata v ktorej bol Gerber, bola velená od 12. hod. 14. októbra 1944 aţ do druhého dňa 12. hod. do kasárnej stráţe. Avšak na druhý deň v nedeľu o pol 12. hod. dostala stráţ rozkaz, aby sa vystriedala, sbalila svoje veci, ţe odpoludnia odídu peším pochodom do dediny ktorej meno si Gerber nepamätá. Odpoludnia hod. vypochodovali z Mikuláša smerom do Vaţca. Večer toho istého dňa prišli do dediny, ktorej meno si zajatec nepamätá, kde boli ubytovaný v jednom majeri. Ráno dňa 16. X o 5. hod. bol budíček a o pol 6. bol odchod. V pochodovom prúde pochodovala ako prvá I. mínomet- 80

81 ná čata zo 4. roty a zajatý Gerber aj s des. Michalom Weigartom /ktorý je tieţ zajatý/ išli ako prieskumná hliadka asi 100 m pred čatou. Asi o pol 8. hod. boli pred dedinou ktorej meno si nepamätá, prekvapený partizánskou hliadkou a Gerber aj s Weigartom sa bes odporu vzdali. Sloţenie bataliónu: Prápor 504, číslo poľnej pošty /B má asi muţov a skladá sa zo 4 rôt. Nakoľko je muţstva málo, kaţdá rota má len 2 čaty. Prvá rota je cyklistická a počíta muţov. Druhá rota je technická. Sú v nej telefonisti a pionieri, Ide o pioniersku stavebnú rotu. Deštrukčný materiál nemajú. Tretia rota pešia, pomocná počíta najviac 100 muţov. Štvrtá rota sú ťaţké zbrane, počíta asi 75 muţov a skladá sa z dvoch čiat. I. čata je mínometná a II. čata guľometná /ťaţké guľomety/. Velitelia: Veliteľom práporu 504 je major Mick, aktívny dôstojník asi 42 ročný. Pochádza z Protektorátu, niekde od Brna. Vie perfektne česky. Nedávno, asi pred mesiacom bol povýšený na majora a je bezohľadný, u muţstva neobľúbený, najmä ho nemajú radi Bavoráci. Jeho štáb sa skladá zo zástupcu, adjutanta, podlekára, Zaklmeistra a Oberzahlmeistra. Zástupcom majora Micka je kpt. Graf, záloţný dôstojník. Pobočník je npor., ktorého meno zajatec nevie, lebo bol iba pred odchodom z Prahy k bataliónu pridelený. Tak isto nevie podlekára, Zaklmeistra a Oberzahlmeistra, lebo títo taktieţ boli dodaní k bataliónu pred odchodom z Prahy. Veliteľom I. roty je kpt., ktorého podľa mena nepozná. Bol malej postavičky. Pred odchodom z Prahy bol veliteľom roty kpt. Rusch. Veliteľom II. roty je kpt. Dr. Graf, záloţný dôstojník asi 50 ročný. Bliţšie podrobnosti o ňom Gerber nevie. Zástupcom kpt. Grafa je poručík, ktorého meno nepozná. Meno veliteľa III. roty udať nevie. Veliteľom IV. ťaţkej roty je kpt. Georg, pochádza z Východ. Pruska, má ţelezný kríţ ešte zo svetovej vojny. Zástupcom kpt. Georgiho je Oberfeldwebel Fogel, záloţník pochádzajúci z Mníchova. Táto ťaţká rota má dve čaty. Veliteľom prvej mínometnej čaty je Feldwebel Ort, 47 ročný, pochádzajúci 81

82 z Mníchova. Veliteľom druhej guľometnej čaty je Feldwebel Kiesenvetter, pochádzajúci z protektorátu, 51 ročný, vie perfektne česky. Zbroj: Prápor 504 má 6 8 mínometov kalibru 8 cm. I. rota má 6 8 ľahkých guľometov ešte československej výroby Zbrojovka. IV. ťaţká rota má 5 ťaţkých guľometov, systém Schwarzlose s československej koristi a 5 mínometov. /Poznámka: zbývajúce 3 mínomety sú u práporu rezervné/. II. technická rota má výzbroj pešiu t. j. kaţdý muţ má pušku a kaţdý najviacej 2 granáty ručné. III. rota má asi 6 ľahkých guľometov Zbrojovka. Ináč celé muţstvo má pušky z československej koristi a kaţdý muţ má najviac 2 ručné granáty. 37 Výstroj: U Práporu sú 3 nákladné automobily a jeden osobný na ktorom sa vozí veliteľ. Všetky tieto vozidlá sú na generátorový plyn. Prápor má okrem toho 5 vojenských konských vozov a 10 ľahkých ťaţných koní. Zajatec nevie s určitosťou povedať, či je u druhej roty aj rádiostanica, pripúšťa však moţnosť. Nálada: Nálada je u muţstva zlá, lebo čakali, ţe v Prahe ich zastihne koniec vojny a teraz ich zasadili do boja. Úkol: Podľa vedomosti Gerbera prápor mal za úkol straţou zaistiť komunikácie a ţeleznice Poprad Ţilina. Situácia u iných jednotiek: Zajatec nevedel udať situáciu iných jednotiek a situáciu vlastnej jednotky udal ihneď pri zajatí v teréne a terajšiu situáciu 37 Čo sa týka výzbroje práporu, mal československé ľahké guľomety vz. 26, pouţívané vo väčšom mnoţstve aj nemeckou armádou pod označením LMG- 26(t), ťaţké guľomety vz.7/24, označované ako MG-24(t) a pušky vz.24 označované ako Gewehr 24(t). 82

83 t. j. pochodový smer, zaistenie pochodového útvaru udať nevie, lebo nepamätá si mená dedín. Po ceste vlakom videl vojenské transporty oboma smermi, nevie však udať ani počet vojska, ani číslo a pomenovanie útvarov. V Lipt. Sv. Mikuláši je nemecká posádka v sile cca 120 ľudí, všetko starších, avšak číslo a pomenovanie útvaru nevie. K osobe vypočúvaného: Gerber je zboţný Bavorák, bol u neho nájdený kríţik fotografie rodinných príslušníkov a hudobné noty. Sám je hudobník. Udáva, ţe pred rokom 1933 bol členom komunistickej organizácie Rotte Hilfe. Členom nacistickej strany, ani Arbeitsfrontu nebol. Na otázku, ako je moţné ţe ani u Arbeitsfrontu nebol, udáva ţe bol samostatným ţivnostníkom a ako taký bol členom len cechovej organizácie maliarov a natieračov. Sám bol presvedčený o tom ţe Nemecko vojnu prehralo. Zajatec bez odporu sa dal zajať, pretoţe si myslel, ţe si tým zachráni ţivot, ináč mu vraj nič nezbývalo, lebo je mu jedno či dostane guľku odzadu alebo odpredu. Ináč sa vyjadril o partizánoch: Predsa partizáni nemôţu byť horší ako naši. Poznámka: Zároveň bol vypočutý aj veliteľ rozviedky ktorá Gerbera zajala. Je to partizán Miroslav Mach z II. part. brigády a jeho veliteľom oddielu je por. Vetincov. Partizán Mach udáva, ţe oba Nemci Gerber i Weigert sa dali bez odporu a celkom ochotne zajať, ačkoľvek mali moţnosť brániť sa ručnými granátmi. Ihneď vypovedali ochotne o sile a situácii pochodového práporu. Veliteľ Vetincov však tieto údaje z nepochopiteľných dôvodov nevyuţil, ačkoľvek partizánska 40 členná hliadka mohla rozprášiť a z čiastky zajať aj celý prápor. [Nečitateľný podpis] Záver 83

84 Ďalšie osudy týchto vypočúvaných vojakov sú neznáme. Mohli byť rovnako tragické, ako šťastné. Zatiaľ čo časť zajatcov bola zastrelená, väčšina nemeckých vojakov zo zajateckého tábora v Ľubietovej bola v posledných októbrových dňoch prepustená na slobodu a pravdepodobne sa dostala späť k svojim jednotkám. 38 Jednotlivci z radov zajatcov sa pridali k partizánskym jednotkám. Za všetkých moţno takto spomenúť napríklad SS- Sturmanna Leopolda Schwandtnera, príslušníka 4. SS-Polizei- Grenadier-Division, ktorý sa po svojej dezercii ukrýval a v roku 1945 sa stal členom II. slovenskej partizánskej brigády gen. M. R. Štefánika (veliteľ št. kpt. Viliam Ţingor), kde v rámci oddielu Záthurecký pôsobil ako strelec z guľometu. 39 Zusammenfassung: Der Partisanenkampf ist ein Phänomen, der die letzten Zehnjahren die slowakische Geschichte bewegte. Trotzdem sind viele Seiten dieses Kampfes noch unerkannt. Vor allem gehören zwischen diese Seiten manchmal allgemeine Information über die Tätigkeit jener Abteilungen, über die Bewaffnung, Verpflegung oder über die Verhältnisse genuber den Gefangenen. Genau dieses Thema ist diese Zeilen gewidmet. Die Protokollen aus der Befragung der deutschen Gefangenen, Wehrmachst-angehörigen, Waffen-SS-angehörigen, sind sehr schätzbar, nicht nur zur Geschichte des Führungsstaabes der Partisanenabteilungen und der konkreten Partisanentruppenteilen sondern geben nützliche und wahre Informationen über die deutschen Truppenteile, welche im Einsatz gegen die Partisanen eingesetzt waren. Die Aussagen aus dem Museum des slowakischen Nationalaufstandes in Neusohl 38 BOSÁK, P.: Z bojových operácií na fronte SNP. Bratislava 1979, s Štátny archív Banská Bystrica, f. Okresný ľudový súd , Tn ľud. 89/48. SS-Sturmann Leopold Schwandtner sa narodil vo Viedni, býval v Banskej Bystrici. Ako svoju národnosť udáva nemeckú, no materinskú reč maďarskú. V roku 1943 narukoval ako Volksdeutche k Waffen-SS, kde pôsobil ako šofér u spomínanej divízie. V decembri 1944 počas presunu na Slovensku dezertoval, istý čas sa ukrýval v Turčianskom Sv. Martine a následne sa vďaka kontaktom na odbojárov dostal k partizánom. Po vojne bol za svoju sluţbu v SS trestne stíhaný ľudovým súdom v Banskej Bystrici a bol len verejne pokarhaný, k čomu iste pomohla aj jeho činnosť ako partizána. 84

85 können so viele neue noch unerdekte Informationen und persönliche Geschichte ans Licht bringen. 85

86 Miloslav Gona Nálezy ručných granátov z obdobia 2. svetovej vojny na území Slovenska Na území Slovenska sa môţeme stretnúť s mnohými zaujímavými nálezmi munície z obdobia 2. svetovej vojny. Najviac sa tu nachádza munícia, pochádzajúca z výzbroje dvoch hlavných armád, bojujúcich na našom území sovietskej a nemeckej. Vzhľadom na to, ţe nemecká armáda preberala prvky výzbroje armád obsadených krajín, stretávame sa tu aj s muníciou, ktorá pôvodne pochádza z výzbroje československej, poľskej a juhoslovanskej armády. Vo výzbroji sovietskej armády sa nachádzala americká munícia, dodaná do ZSSR v rámci programu Lend- Lease. Na území Slovenska bojovali aj jednotky maďarskej a rumunskej armády, pouţívajúce vlastné zbrane a muníciu. Z obdobia SNP pochádzajú nálezy výzbroje slovenskej armády (ide prevaţne o muníciu z výzbroje predvojnového Československa). V rámci pomoci SNP boli na Slovensko realizované aj dodávky zbraní a munície, pôvodom z výzbroje americkej armády. Na juţnom Slovensku, odstúpenom v rámci Viedenskej arbitráţe Maďarsku, sú veľmi časté nálezy munície z výzbroje maďarskej armády. Okrem munície z obdobia 2. sv. vojny sa na Slovensku môţeme stretnúť aj s muníciou z obdobia 1. sv. vojny. Pochádza z 2 hlavných zdrojov: munícia v oblasti severovýchodného Slovenska pochádza z obdobia bojov medzi ruskou a rakúsko-uhorskou armádou počas Brusilovovej ofenzívy v roku 1916, kedy sa ruské vojská dostali aţ k východoslovenským mestám Humenné, Svidník a Bardejov; munícia v oblasti juţného a juhovýchodného Slovenska pochádza z obdobia bojov čs. légií proti maďarským vojskám pri obsadzovaní územia Slovenska a následnej maďarskej intervencii v roku Ako zaujímavosť moţno uviesť nálezy munície, ktorá je zo skúšobných strelieb plzenskej Škodovky. Tá si zriadila v roku 1929 skúšobnú delostreleckú strelnicu v Hlbokom na Záhorí. Ide hlavne o delostrelecké strelivo kalibrov nad 200 mm. Sporadicky sa severozápadnej časti Bratislavy moţno ešte stretnúť s muníciou 86

87 pochádzajúcou z bitky pri Lamači, ktorá bola poslednou bitkou prusko-rakúskej vojny v roku V tejto práci sa pre veľmi široký obsah tejto problematiky obmedzím na nálezy ručných granátov z obdobia 2. svetovej vojny na území Slovenska s obsiahlejším popisom granátov československej a sovietskej výroby. Československo RG vz. 21 (obr. 1) Dĺţka: 110 mm Priemer/Šírka: 50 mm Hmotnosť: 447 g Smrtiaci účinok: 10 m Zraňujúci účinok: 200 m Trhavina: trinitrotoluén Farba: bez náteru Prvým granátom, ktorý bol zavedený do výzbroje čs. armády, bol útočný granát akčného typu vz. 21. Konštrukčne vychádzal z granátu typu Janeček, ktorého pôvodný tvar bol zmenený za vajcovitý, čo umoţňovalo tento granát okrem hádzania aj vystreľovať z puškového granátometu. Telo granátu bolo vyrobené z tenkého oceľového plechu valcového prierezu o priemere 50 mm. V spodnej časti tela granátu bol výstupok, ktorý zabezpečoval rotáciu granátu okolo priečnej osi pri vystrelení z puškového granátometu. Vo vrchnej časti vyčnievalo valcové puzdro priemeru asi 30 mm, ktoré obsahovalo iniciačný mechanizmus a bolo ukončené otočnou poistkou poistným kľúčom. Toto puzdro bolo zalisované v tele granátu. Iniciačný mechanizmus granátu RG vz. 21 obsahoval dve základné časti: úderníkovú (obsahovala pruţinu s nápichovou ihlou) a rozbuškovú. Úderníková časť bola posuvná, pričom bola stále tlačená oproti rozbuškovej časti pruţinou. Nápichu ihly na rozbušku bránil aretačný kolík. Na konci úderníkovej časti sa nachádzal poistný kľúč, ktorým sa granát odisťoval takým spôsobom, ţe sa poistný kľúč otočil o 360 stupňov, čím sa oddelil od granátu 87

88 a vojak ho mohol odhodiť. Nasledovalo vlastné hodenie granátu, ktorý sa musel otáčať okolo priečnej osi. Následkom odstredivej sily pri rotácii došlo k oddialeniu úderníkovej časti od rozbuškovej časti a stlačeniu úderníkovej pruţiny, vypadol aretačný kolík. Do tejto doby oddeľoval obe časti od seba a bránil nápichu ihly na zápalku. Pri dopade granátu došlo k ukončeniu jeho rotácie a prostredníctvom pruţiny k stlačeniu obidvoch častí proti sebe, pričom ihla napichla zápalku a následne došlo k iniciácii rozbušky i výbuchu výbušnej náplne, tvorenej trhavinou trinitrotoluénom. Výhodou granátu vz. 21 bola moţnosť znovu ho zaistiť (po odskrutkovaní poistného kľúča, a teda po vlastnom odistení, znova ho zaskrutkovať). Nevýhodou granátu vz. 21 bola potreba prudkej rotácie počas hodu, aby došlo k dostatočnému vzdialeniu rozbuškovej a úderníkovej časti a k vypadnutiu poistného kolíka, ktorý bránil k napichnutiu zápalky ihlou. Zlyhané granáty boli veľmi nebezpečné na manipuláciu. Ďalšou nevýhodou bola moţnosť takej deformácie tenkého plášťa granátu, ţe pri dopade na veľmi tvrdý terén nedošlo k nápichu ihly na zápalku. Na účel výcviku bol vyrobený cvičný typ granátu vz. 21, ktorý sa od útočného typu odlišoval konštrukciou tela a tým, ţe neobsahoval ţiadne výbušné časti. Telo bolo vyrobené ako odliatok z liatiny. V spodnej časti tela boli do výšky asi 25 mm vytvorené 3 rady kociek o veľkosti 7x7 mm. Vo vrchnej časti tela boli rovnakým spôsobom vytvorené kocky v dvoch radoch v šírke asi 18 mm. Stred tela granátu bol hladký. Granáty vz. 21 sa vyrábali do roku 1926, pretoţe ich výroba bola drahá a taktieţ bol potrebný dlhší čas na výcvik v hode RG. Ako zaujímavosť moţno uviesť hromadný výbuch granátov tohto typu v centrálnej časti Prahy počas ich prevozu v roku Zrejme aj táto udalosť mala vplyv na ukončenie ich výroby. RG vz. 34 (obr. 2) Dĺţka: 76,4 mm Priemer/Šírka: 30,8 mm Hmotnosť: 392 g Smrtiaci účinok: 10 m Zraňujúci účinok: 200 m 88

89 Trhavina: trinitrotoluén Hmotnosť trhaviny: 99,5 g Farba: čierna Šablónovanie: červenou farbou na veku granátu Na základe klesajúcej obľuby granátov vz. 21 hľadalo vedenie čs. armády jeho plnohodnotnú náhradu. Takouto náhradou sa stal granát, ktorému bolo priradené vzorové číslo 34. Jednalo sa o granát vyvinutý konštrukčnou kanceláriou firmy Škoda. Ručný granát vz. 34 bol typ útočného reakčného granátu, ktorý sa inicioval pri dopade. Telo granátu tvorili dva výlisky z tenkého oceľového plechu valcového prierezu, ktoré boli do seba zaskrutkované v strede granátu. Granát bol lakovaný načierno a mal valcový tvar. Na vrchnom viečku bolo šablónovanie červenou farbou, pričom na vrchu bol druh pouţitej trhaviny trinitrotoluén. Pod ním bola uvedená séria, rok výroby a značka výrobného závodu. Konštrukčne bol tento granát riešený ako reakčný nárazový typ, pri dopade na bok vyuţíval posun ihlovej a rozbuškovej úderky po šikmej stene. Na vrchnej polovici granátu sa nachádzala dopravná a vrhová poistka. Dopravná poistka bola tvorená oceľovým krúţkom o priemere 34 mm a hrúbke 2 mm. Tento bol pevne spojený s vidličkou, ktorá prechádzala celým granátom a bránila pohybu jednotlivým úderkám, čím nemohlo dôjsť k nápichu rozbušky ihlou. Zároveň dopravná poistka pritláčala pásku a drţala ju v predopnutom stave. Ku granátu bola prichytená poistným drôtom, na ktorom bola plomba. Po pretrhnutí plomby a odstránení dopravnej poistky sa pri hodení granátu prúdením vzduchu odmotala páska. Na jej konci sa nachádzala poistka z pozinkovaného plechu, ktorá bola vsunutá v tele granátu a bránila ihle v nápichu rozbušky. Táto vypadla z tela granátu, a tým ho aj odistila vo vzdialenosti asi 5 15 metrov od miesta hádzania. Páska bola z pozinkovaného tenkého plechu dlhá 750 mm a široká 13 mm. Tým, ţe sa odmotala a vytiahla z granátu poistku, bol granát odistený a pri dopade došlo následkom zotrvačnej energie k posunu ihlovej a rozbuškovej úderky proti sebe, pričom ihla napichla rozbušku a došlo k výbuchu. Vzhľadom na pouţitý materiál sa granát pri výbuchu roztrhol na veľké mnoţstvo malých 89

90 ľahkých črepín, ktoré mali smrtiaci účinok do okruhu 5 8 metrov a moţnosť zranenia do vzdialenosti metrov. Po odistení bol granát pomerne citlivý na vonkajší podnet a bol schopný výbuchu aj pri dopade na vodnú hladinu alebo do snehu. Nevýhodou granátu bolo jeho problematické pouţitie pri vhodení do objektov a na krátku vzdialenosť, nakoľko poistná páska sa nestačila odmotať a odistiť granát. Tieţ pri vhodení do objektu cez zatvorené okno dochádzalo k explózii uţ pri dopade na sklenenú výplň. Problematické bolo aj pouţitie tohto typu granátu v granátových sklzoch objektov čs. pohraničného opevnenia. Vyrábala sa aj cvičná verzia tohto typu granátu, lakovaná červenou farbou, ktorá neobsahovala ţiadne výbušné časti. Granát sa vyrábal nepretrţite aj po okupácii Československa, kedy bol pouţívaný nemeckým wehrmachtom. V nemeckej armáde bol jedným z najmodernejších a konštrukčne najzaujímavejších granátov. Jeho výroba pre nemeckú armádu prebiehala prakticky aţ do oslobodenia Československa, o čom svedčí aj nález granátu vz.34 v Myjave. Podľa šablónovania bol vyrobený v roku Po skončení vojny bola konštrukcia granátu vyuţitá pri vývoji československého granátu RG 4, ktorý je zavedený vo výzbroji armád Českej a Slovenskej republiky do súčasnej doby. Zväz sovietskych socialistických republík RG F1 (obr. 3) Dĺţka: 124 mm Priemer/Šírka: 65 mm Hmotnosť: 650 g Smrtiaci účinok: 100 m Zraňujúci účinok: 200 m Trhavina: trinitrotoluén Hmotnosť trhaviny: 60 g Farba: šedo-čierna, čierna, khaki Časový účinok zapaľovača: 3,5 4,5 s. Šablónovanie: čiernou farbou na dne granátu 90

91 Ručný obranný časový granát F 1 sa vyrábal v Rusku v období od konca 1. svetovej vojny a jeho výroba pokračovala nepretrţite prakticky aţ do konca 20. storočia ako na území ZSSR, tak aj na území štátov bývalej Varšavskej zmluvy a bol vyváţaný do všetkých štátov podporovaných ZSSR i jeho spojencami. Vyrábali ho aj v Číne a KĽDR. Tvarovo sa podobal na francúzsky granát F 1, ktorý pouţívala francúzska armáda počas 1. svetovej vojny. Telo granátu bolo podobné. Odlišoval sa druhom zapaľovača a ruské granáty mali zo začiatku okrem otvoru na naskrutkovanie zapaľovača vo vrchnej časti aj otvor na dnovej časti o priemere asi 20 mm, ktorý slúţil na plnenie granátu trhavinou. Po zdokonalení technológie plnenia granátov trhavinou sa táto plnila cez otvor na naskrutkovanie zapaľovača, tým odpadla výroba plniaceho otvoru v dnovej časti. Jedná sa o trieštivý obranný granát s časovým účinkom, ktorý sa hádţe z krytu alebo zákopu. Telo granátu je vajcovitého tvaru vyrobené z liatiny, ktoré je pre ľahšiu tvorbu črepín z vonkajšej strany priečne aj pozdĺţne dráţkované. Vo vrchnej časti je otvor na naskrutkovanie zapaľovača. Zo začiatku sa pouţíval zapaľovač typu Kovešnikov, ktorý bol postupne v priebehu 2. svetovej vojny nahradený zapaľovačom UZRG (unifikovaný zapaľovač ručných granátov). Po 2. sv. vojne bol tento zapaľovač modernizovaný a niesol označenie UZRGM. Pod týmto názvom sa pouţíva do súčasnej doby. Zapaľovač Kovešnikov sa skladal z mechanickej a pyrotechnickej časti a do činnosti sa uvádzal hodením po odistení dopravnej poistky. Obe časti boli spolu zoskrutkované. Na mechanickej časti, presahujúcej z granátu, bola nasunutá zinková kukla, pevne spojená s kovovou pákou s dvoma výstupkami. Kopírovala telo granátu asi do polovice výšky granátu a celé to tvorilo vrhovú poistku. Po vytiahnutí dopravnej poistky a hodení granátu, stlačená pruţina vo vrchnej časti zapaľovača vytlačila dopravnú poistku v smere pozdĺţnej osi zapaľovača. Tým došlo k uvoľneniu a vypadnutiu poistnej guľôčky v mechanickej časti zapaľovača. Uvoľnila sa nápichová ihla, ktorá bola z vrchnej časti vystrelená druhou stlačenou pruţinou proti nápichovej zápalke v pyrotechnickej časti zapaľovača. Po jej iniciácii došlo k prehore- 91

92 niu pyrotechnického oneskorovača, k iniciácii rozbušky a k výbuchu granátu. Nakoľko bola výroba tohto druhu zapaľovača náročná na technológiu výroby a pouţité materiály (farebné kovy, ktorých bolo počas vojny nedostatok), bol postupne nahradený zapaľovačom UZRG. Nevýhodou bola aj manipulácia po vytiahnutí dopravnej poistky, nakoľko pruţina mala snahu vytlačiť vrhovú poistku a jej udrţanie do hodenia granátu pri zablatených, mastných alebo mokrých rukách, prípadne pri pouţívaní rukavíc mohlo spôsobovať problémy. Zapaľovač UZRG sa vyrábal z oceľového plechu. Do činnosti sa uvádzal po vytiahnutí závlačky s krúţkom z mechanickej časti zapaľovača o hodením granátu. Závlačka bránila ihle v nápichu a súčastne zaisťovala vrhovú poistku, ktorá vrchnou časťou vo vidličke zaisťovala tieţ nápichovu ihlu. Vytiahnutím závlačky a vypustením granátu z ruky došlo vplyvom stlačenej pruţiny k pohybu ihly smerom k nápichovej zápalke, vytočeniu a následnému vypadnutiu vrhovej poistky. Vrhová poistka je páka tvarovaná z oceľového plechu. V hornej časti má vidlicu, ktorá je osadená do valcového vybrania úderníka a v strednej časti má dve očká pre závlačku dopravnej poistky. Úderník napichne zápalku, zapáli oneskorovač, ten s oneskorením asi 3,5 4,5 sekundy iniciuje rozbušku a následne granát. Tento zapaľovač sa pouţíval aj v granáte RG 42. Po čase prešiel modernizáciou a bol ďalej označovaný ako UZRGM. V takejto podobe sa vyskytuje do súčasnej doby. RG vz. 42 (obr. 4) Dĺţka: 80 mm Priemer: 55 mm Hmotnosť: 420 g Náplň: TNT o hmotnosti 121 g Farba: zelená, šedá Ide o časový RG s oneskorením cca 4 s. Po obvode vnútorného plášťa sa nachádza skrútený pás plechu s predtvarovanými črepinami. Ako zapaľovač sa pouţíva UZRG. Vyskytujú sa rôzne varianty tela granátu. Je to dané tým, ţe telá granátov vyrá- 92

93 bali továrne, vyrábajúce pôvodne rybacie konzervy. Tvarom obalu konzervy bol daný tvar tela granátu. RG vz. 33 (Djakonov) (obr. 5) Dĺţka: 190 mm Dĺţka hlavice: 85 mm Priemer: 54 mm Hmotnosť: 500 g bez zosilneného puzdra, 750 g s ním Náplň: TNT Farba: zelená Ide o časový RG s oneskorením cca 4 s. Na granát sa môţe nasadiť zosilneného puzdro. Pouţíva sa v ňom kombinovaná rozbuška, ktorá sa vkladá pred hodením. Otvor na vloţenie rozbušky sa nachádza na vrchnej časti hlavice granátu. Pred hodením sa granát musí natiahnuť. Zápalka sa zapáli pri hode granátu. Nemecko RG vz. 24 (obr. 6) Dĺţka: 360 mm Dĺţka hlavice: 75 mm Priemer: 70 mm Hmotnosť: 480 g Náplň: TNT o hmotnosti 165 g Farba: zelená, šedá Ide o časový RG s oneskorením cca 4,5 s. Na granát sa môţe nasadiť zosilovacie puzdro. V granáte sa pouţíva záţihová rozbuška. V dutej násade sa nachádza trecí zapaľovač. Hlavica granátu je vyrobená z tenkého plechu. 93

94 RG vz. 43 (obr. 7) Dĺţka: 342 mm Dĺţka hlavice: 75 mm Priemer: 70 mm Hmotnosť: 480 g Náplň: TNT o hmotnosti 160 g Farba: zelená Ide o časový RG s oneskorením cca 4,5 s. Na granát sa môţe nasadiť zosilnené puzdro. V granáte sa pouţíva záţihová rozbuška. Hlavica granátu je vyrobená z tenkého plechu. Ide o vylepšenú variantu granátu vz. 24. Trecí zapaľovač vz. 39 sa nachádza v hlavici granátu. Z tohto dôvodu sa tento granát môţe pouţívať aj bez násady (pri hádzaní do komínov, strieľní a pod.). RG vz. 39 (obr. 8) Dĺţka: 77 mm Priemer: 51 mm Hmotnosť: g Náplň: šupinkový TNT Farba: čierna Ide o časový RG s oneskorením cca 4,5 s. V granáte sa pouţíva záţihová rozbuška. V tele je naskrutkovaný trecí zapaľovač vz. 39. Granát je vyrobený z tenkého plechu. Na rozdiel od všeobecne zaţitých predstáv bol tento typ granátu v nemeckej armáde najviac rozšírený. Dymový RG vz. 39 (obr. 9) Dĺţka: 77 mm Priemer: 51 mm Hmotnosť: g Náplň: TNT Farba: čierna 94

95 Rozmery a iniciácia granátu sú rovnaké ako u RG vz. 24. V dutej násade sa nachádza trecí zapaľovač. Ako účinná náplň sa pouţíva zmes hexachlóetánu a zinkového prachu. Hlavica granátu je vyrobená z tenkého plechu. Na rozdiel od RG vz. 24 sú v spodnej časti hlavice výfukové otvory, na násade sú identifikačné ryhy a biely pás. Nipolitový RG (obr. 10) Dĺţka: 98 mm Priemer: 55 mm Hmotnosť: 308 g Náplň: Nipolit o hmotnosti 285 g Tento granát vznikol ako snaha o ušetrenie kovových materiálov. Ide o časový RG s oneskorením cca 4,5 s. V granáte sa pouţíva záţihová rozbuška. V tele je naskrutkovaný trecí zapaľovač vz.39. Trhavina Nipolit je zmes 25 % pentritu, 25% diglykolu a 50% nitrocelulózy. Tento granát patrí medzi rarity, v múzeách sa nevystavuje, pretoţe ide o ostrú trhavinu. Volkshandgranate (obr. 11) Ide o raritný nález. Z dôvodu nedostatku kovov sa v Nemecku na konci vojny začali vyrábať granáty z betónu, do ktorého bol primiešaný ţelezný šrot. Tieto granáty mali rôznu podobu. Ich nálezy sú veľmi zriedkavé, pretoţe málokto vie, o čo sa v skutočnosti jedná. Juhoslávia RG vz. 12/25 (obr. 12) Dĺţka: 110 mm Priemer: 55 mm Hmotnosť: 650 g 95

96 Ide o časový RG, aktivovaný nárazovou roznetkou. Tento princíp sa pouţíva do súčasnosti v ručných granátoch M50P1 a M52P1. RG vz. 35 (obr. 13) Dĺţka: 105 mm Dĺţka hlavice: 60 mm Priemer: 70 mm Hmotnosť: 600 g Ide o časový RG s oneskorením cca 5-6 s., aktivovaný nárazovou roznetkou. Maďarsko RG M 42 (obr. 14) Dĺţka: 194 mm Priemer: 48 mm Hmotnosť: 310 g Náplň: TNT o hmotnosti 134 g Ide o časový RG, iniciovaný pri hodení. Na granát sa môţe naskrutkovať ďalšia náplň dĺţky 118 mm. RG M 36 Vécsey (obr. 15) Dĺţka: 105 mm Dĺţka hlavice: 60 mm Priemer: 70 mm Hmotnosť: 600 g Náplň: TNT o hmotnosti 82 g Ide o nárazový RG. Vrhová poistka je tvorená skrutkovicou. Po jej vypadnutí z tela granátu a po jeho hodení, je granát odistený a vybuchuje po náraze na prekáţku. 96

97 Anglicko RG No. 36 (Mills) (obr. 16) Dĺţka: 100 mm Priemer: 68 mm Hmotnosť: 650 g Náplň: amatol, amonal alebo TNT o hmotnosti g Ide o časový ručný granát s oneskorením 5-7 s. Oneskorenie je tvorené horiacou zápalnicou. Konštrukčne pochádza granát ešte z obdobia 1. svetovej vojny. Zoznam pouţitých skratiek: vz. vzor (spravidla rok, v ktorom bola zbraň zavedená do výzbroje) TNT trinitrotoluén (trhavina) RG ručný granát UZRG unifikovaný zapaľovač ručných granátov ZSSR Zväz sovietskych socialistických republík KĽDR Kórejská ľudovodemokratická republika Zusammenfassung: In diesem Artikel sind die am meisten vorgefundene Fundstücke der Munition aus historischer Sicht allgemein beschrieben, sowie aus der Sicht der Lokalisation. Der Artikel konzentriert sich an die Funde der Munition aus dem zweiten Weltkrieg. Gründlicht sind vor allem die Handgranaten der tschechoslowakischen Abstammung beschrieben. Alle abgebildete Handgranaten stammen aus den Funden vom Territorium der Slowakei und befinden sich zur Zeit in der Sammlung der pyrötechnischen Abteilung des Kriminalistischen und Rechtsgutachterischen Institut der Polizei in Pressburg. 97

98 Prílohy Obr. 1: RG vz. 21 Obr. 4: RG vz. 42 Obr. 2: RG vz. 34 Obr. 5: RG vz. 33 Djakonov Obr. 3: RG F1 Obr. 6: RG vz

99 Obr. 7: RG vz. 43 Obr. 10: Nipolitový RG Obr. 8: RG vz. 39 Obr. 11: Volkshandgranate Obr. 9: Dymový RG vz. 39 Obr. 12: RG vz. 12/25 99

100 Obr. 13: RG vz. 35 Obr. 15: RG M 36 Vécsey Obr. 14: RG M 42 Obr. 16: RG No. 36 (Mills) Zdroj: Zbierka oddelenia pyrotechniky Kriminalistického a expertízneho ústavu PZ v Bratislave. 100

101 Dušan Klačko Vojenské vyznamenania 1. Slovenskej republiky Oceňovanie občianskych a vojenských zásluh od dávnych čias bolo a dodnes zostáva jedným z tradičných prejavov kultúrnej vyspelosti štátu voči tvorcom a nositeľom hodnôt spoločnosti. Zvyk dekorovania najstatočnejších vojakov, najzaslúţilejších vojvodcov a veliteľov je známy uţ odpradávna z dôb staroveku kedy okrem povyšovania do vyšších hodností a majetkového zisku, boli najlepší velitelia a bojovníci odmeňovaní zlatými vencami a reťazami, náhrdelníkmi, náramkami a prsteňmi z drahých kovov. Počiatky vyznamenaní V stredovekej Európe sa stal najčastejším stvárnením odznakov, dekorácií a vojenských symbolov kresťanský kríţ vo viacerých podobách klasického kríţa, maltézskeho, gréckeho a rôznych iných variant. Od 18. storočia sa postupne v jednotlivých európskych krajinách vytváral celý systém radov a vyznamenaní, rozdelený do stupňov a tried podľa svojej hodnoty. Jednou z najbohatších a najtrblietavejších mocností bola v tomto smere Habsburská monarchia, známa veľkým počtom radov, medailí, odznakov a kríţov, pomerne zloţito a komplikovane udeľovaných. Československé vojenské vyznamenania Po vzniku Československej republiky boli jedným z prvých zákonov Revolučného Národného zhromaţdenia zrušené staré habsburské vyznamenania a rady. 1 Dňa 7. novembra 1918 bol zriadený Československý vojnový kríţ, ktorý sa stal jedným z najvýznamnejších a najčastejšie udeľovaných vyznamenaní počas doby trvania prvej, druhej i tretej Československej republiky. 1 SVOBODA, Z.: Československá státní a vojenská symbolika. Praha 1991, s

102 Následne 1. decembra 1918 bola zriadená Československá revolučná medaila, v roku 1922 Československý rad Bieleho leva a v neskorších rokoch niekoľko ďalších vyznamenaní, medailí a odznakov, oceňujúcich výnimočné zásluhy drţiteľa o Československú republiku. Z podnetu československej exilovej vlády bol dňa 20. decembra 1940 zriadený Československý vojnový kríţ 1939 ako modifikácia pôvodného vyznamenania z roku Bol udeľovaný za výnimočné činy s nasadením vlastného ţivota, opakované udelenie sa znázorňovalo lipovou ratolesťou na stuhe. V ten istý deň bola zaloţená aj Československá medaila Za chrabrosť. Obidve tieto vyznamenania mohli dostať jednotlivci i celé jednotky. V roku 1943 bola zaloţená dvojstupňová československá vojenská medaila Za zásluhy a vojenská Pamätná medaila a dňa 9. februára 1945 prvý ucelený československý vojenský rad, Rad Bieleho leva Za víťazstvo s piatimi triedami. 2 V obnovenej Československej republike vzniklo v nasledujúcich rokoch niekoľko ďalších radov, ktoré spätne oceňovali zásluhy v boji za oslobodenie Československa, napríklad Rad Slovenského národného povstania, vojenský rad Za slobodu a Pamätné medaily Zborovská, Sokolovská, Dukelská, SNP, Za oslobodenie Československa a iné. V päťdesiatych rokoch boli zriadené medaily Za sluţbu vlasti, Za zásluhy o obranu vlasti a celý rad ďalších vyznamenaní, medailí a pamätných odznakov. Do roku 1989 vznikol v ČSSR neprehľadný a zloţitý systém vyznamenávania, ktorý bol v roku 1990 uzatvorený. Vojenské vyznamenania 1. Slovenskej republiky Zloţité obdobie vzniku a doby trvania I. Slovenskej republiky, výnimočne bohaté dejinné udalosti, pri ktorých bola vo viacerých prípadoch sama ich aktívnym účastníkom, poskytovalo vedeniu štátu pomerne široký priestor pre oceňovanie a odmeňovanie zásluh, spojených so vznikom republiky, jej zveľaďovaním a obranou. 2 Tamţe, s

103 Právo udeľovať rády a vyznamenania prináleţalo na základe vládneho návrhu a po schválení ústavno-právnym výborom 3 prezidentovi republiky podľa Ústavného zákona z júla 1939, 39, písm. k. 4 Ďalšie rozširovanie a udeľovanie radov a čestných odznakov, ale aj prijímanie cudzích vyznamenaní či neoprávnené nosenie vyznamenaní upravoval Zákon o radoch, čestných odznakoch a tituloch z roku 1940, ktorým bola zároveň ukončená platnosť starého zákona č. 268/1936 Sb. Z. a n. o radoch a tituloch. 5 Snem Slovenskej republiky na svojom druhom zasadaní I. volebného obdobia prijal vládny návrh č.111 Zákona o rádoch a čestných odznakoch za zásluhy o Slovenskú republiku, ktorým stanovil základné zásady vytvárania a udeľovania radov, vyznamenaní a čestných odznakov pre slovenských štátnych občanov ako aj pre cudzincov. V dôvodovej správe uvádza: Každý samostatný štát má vlastné rády a čestné odznaky, aby nimi mohol odmeniť zásluhy o štát tak štátnych občanov svojich, ako aj cudzincov. Slovenská republika tiež pociťuje potrebu toho, aby mala svoje vlastné rády a čestné odznaky, ktorými by odmeňovala tých, ktorí sa zaslúžili o Slovenský štát. 6 Podľa tohto zákona rady a čestné odznaky za zásluhy o Slovenskú republiku udeľuje prezident republiky na návrh vlády, ak ide o vyznamenanie za statočnosť pred nepriateľom, udeľuje ich na návrh ministra národnej obrany, ktorého môţe aj zmocniť na udeľovanie týchto odznakov. Takáto situácia nastala v roku 1941, keď dňa 26. júna poţiadal minister národnej obrany prezidenta republiky o zmocnenie k udeľovaniu vybraných vyznamenaní za statočnosť pred 3 Dostupné na Správa ústavno-právneho výboru o vládnom návrhu zákona o radoch a čestných odznakoch za zásluhy o Slovenskú republiku (tlač 111). 4 Dostupné na Slovenský snem 1939, I. volebné obdobie. 1. zasadanie. 20. Vládny návrh ústavy Slovenskej republiky, Ústavný zákon z júla 1939 o ústave Slovenskej republiky. 5 Dostupné na Zákon o radoch, čestných odznakoch a tituloch. 6 Dostupné na Snem Slovenskej republiky, 1940: Zákon o radoch a čestných odznakoch za zásluhy o Slovenskú republiku. 103

104 nepriateľom na mieste činu v poli. Jeho ţiadosti dňa 28. júna 1941 Jozef Tiso vyhovel zmocnil gen. F. Čatloša k udeľovaniu Slovenského vojenného víťazného kríţa III. triedy, vyznamenania Za hrdinstvo 1., 2. a 3. stupňa, vyznamenania Za zásluhy a Zásluţného kríţa obrany štátu. 7 Vyznamenania, ich udeľovanie a nosenie boli predmetom viacerých výmen názorov, porád a jednaní rezortov obrany a zahraničných vecí. Vysvetlenie k ich udeľovaniu a noseniu obsahuje mimo iných úradný dokument Vojenské vyznamenania vysvetlenie zo dňa 25. februára 1943, 8 rovnako tieţ dokument Vyznamenanie nosenie zo dňa 1. apríla 1943, 9 ktorých autorom je plk. pech. František Krakovský, prednosta personálií Ministerstva národnej obrany. Bol adresovaný Ministerstvu zahraničných vecí, respektíve Nemeckému vyslanectvu na Slovensku. Na svojom 8. zasadaní I. volebného obdobia schválil Snem Slovenskej republiky honorovanie vojenského vyznamenania Za hrdinstvo mesačnou rentou alebo jednorazovou finančnou odmenou, na podklade vládneho návrhu č.715 Zákona o úprave niektorých právnych pomerov súvisiacich s výkonom vojenskej sluţby. V niektorých prípadoch mohla byť finančná odmena nahradená pridelením pôdy v hodnote priznanej jednorazovej odmeny. 10 Za účelom úpravy pri udeľovaní vojenských vyznamenaní a civilných radov vojenským osobnostiam sa dňa 31. marca 1943 konala na Ministerstve zahraničných vecí porada, na ktorej sa zúčastnili v zastúpení Kancelárie prezidenta plukovník Bardoň, za Ministerstvo národnej obrany plukovník F. Krakovský a šéf Protokolu Ministerstva zahraničných vecí. Pojednávala o udeľo- 7 Vojenský historický archív Bratislava (VHA), f. Ministerstvo národnej obrany Slovenskej republiky (MNO SR), k. 172, 1941: Udeľovanie vyznamenaní poverenie. 8 VHA, f. MNO SR, k. 401, Spisy dôverné 1943, II. časť: Vojenské vyznamenania vysvetlenie. 9 VHA, f. MNO SR, k. 401, Spisy dôverné 1943, II. časť: Vyznamenanie nosenie. 10 Dostupné na Snem Slovenskej republiky: Zákon o úprave niektorých právnych pomerov súvisiacich s výkonom vojenskej sluţby. 104

105 vaní vojenských vyznamenaní a civilných radov domácim aj cudzím vojenským osobnostiam a o ich nosení. Niektorí účastníci porady na nej predostreli tieţ obavy, týkajúce sa neprimeraného udeľovania väčšieho počtu vyšších vyznamenaní a tým ich moţnom znehodnotení. Plukovník F. Krakovský uviedol ako značný problém nemoţnosť ministra národnej obrany vyznamenávať vojenské osobnosti za zásluhy. Výsledkom jednania bol, okrem iného, návrh na rozšírenie Vojenného víťazného kríţa o tri stupne tak, aby ním mohli byť odmeňované vojenské zásluhy všeobecne a vyznamenávaní aj radoví vojaci, nielen dôstojnícky zbor 11 a odsúhlasenie zaloţenia osobitného vojenského vyznamenania Za zásluhy, s čím sa následne stotoţnil aj minister národnej obrany, rovnako ako aj predseda vlády. 12 Poradie nosenia vojenských vyznamenaní upravoval výnos Ministerstva národnej obrany zo dňa 1. apríla 1943: a) slovenské Vojenné víťazné kríţe a Vyznamenania Za hrdinstvo b) slovenské Za zásluhy c) slovenské symbolické d) cudzie Za hrdinstvo e) cudzie Za zásluhy f) slovenské Pamätné medaile g) cudzie Pamätné medaile Vzájomný pomer vyznamenaní bol upravený nasledovne: Vojenný víťazný kríţ I. triedy Vojenný víťazný kríţ II. triedy Vojenný víťazný kríţ III. triedy Vyznamenanie Za hrdinstvo 1. stupňa Vojenný víťazný kríţ IV. triedy Vyznamenanie Za hrdinstvo 2. stupňa 11 Dovtedy mal Vojenný víťazný kríţ štyri stupne a dekorovaní ním mohli byť iba dôstojníci za vynikajúce vedenie jednotiek v poli, nie za udatnosť a nemohli ho obdrţať niţší dôstojníci, ktorí neviedli samostatne jednotky a v nijakom prípade radoví vojaci. 12 VHA, f. MNO SR, k. 401, 1943: Vojenské vyznamenania úprava, úradný záznam z porady vo veci vojenských vyznamenaní. 105

106 Vyznamenanie Za hrdinstvo 3. stupňa 13 Najvýznamnejšie slovenské vojenské vyznamenania Rad slovenského kríža Zaloţený vládnym nariadením , bol udeľovaný slovenským i cudzím štátnym príslušníkom za zásluhy o Slovenskú republiku. Členil sa na Reťaz a päť tried. Počas brannej pohotovosti štátu mohol byť udelený Rad slovenského kríţa s mečmi vojenským osobám domácim i cudzím. Medaila Slovenského kríža Bola zaloţená vládnym nariadením v roku 1940 a mohol ju na základe splnomocnenia udeľovať aj minister národnej obrany za statočnosť pred nepriateľom. Mala tri stupne. Najvyšší bol prvý. Slovenský vojenný víťazný kríž Zaloţený vládnym nariadením v roku 1939 na vyznamenávanie osôb, ktoré na bojišti preukáţu osobnú chrabrosť, obetavosť, duchaprítomnosť, alebo vykonajú so zverenou im vojenskou jednotkou čin, majúci význam pre priaznivý výsledok vojenskej operácie, a tieţ na vyznamenávanie osôb, ktoré sa inak vynikajúcim spôsobom zaslúţili o republiku. Udeľoval ho prezident republiky a mal tri triedy. Jedna osoba mohla dostať i všetky tri triedy. Vojenný víťazný kríž Bol zaloţený v roku 1942 (premenovaním Slovenského vojenného víťazného kríţa) nariadením vlády Slovenskej republiky na vyznamenávanie osôb, ktoré sa vyznamenali vynikajúcim vedením jednotiek v poli a tieţ na vyznamenanie príslušníkov cudzích štátov, ktorí sa vynikajúcim spôsobom zaslúţili o Slovenskú republiku. Vyznamenanie bolo udeľované prezidentom Slovenskej republiky na návrh ministra národnej obrany, s mečmi aj bez me- 13 VHA, f. MNO SR, k. 401, Spisy dôverné 1943, II. časť: Vyznamenanie nosenie. 106

107 čov. S mečmi sa udeľoval vojenským osobám, ktoré sa vyznamenali vynikajúcim spôsobom vo velení jednotkám v poli a bez mečov vojenským osobám, ktoré vykonali mimoriadny zásluţný čin v poli, alebo si v zázemí získali mimoriadne zásluhy o Slovenskú republiku. Mal Veľkokríţ a sedem tried. Vyznamenanie Za hrdinstvo Zaloţené vládnym nariadením v roku 1939 na uctenie hrdinských činov v boji proti nepriateľovi o zabezpečenie samostatnosti Slovenskej republiky, udeľoval prezident Slovenskej republiky na návrh ministra národnej obrany príslušníkom slovenskej armády a príslušníkom spriatelených armád, mal tri stupne, najvyšší bol prvý. Toto vyznamenanie sa malo prestať udeľovať dňom 1. december 1942, udeľovalo sa však aţ do marca Vyznamenanie Za zásluhy Udeľovalo sa vojakom slovenskej armády za najmenej šesťmesačný pobyt v poli a za obetavú činnosť na zvýšenie brannosti štátu, aj keď sa nezúčastnili poľného ťaţenia. Malo sa pôvodne udeľovať do , ale udeľovalo sa do , kedy bolo nahradené medailou Vojnového zásluţného kríţa. Pamätná medaila Zaloţená v roku 1939 vládnym nariadením na uctenie hrdinských činov v boji proti nepriateľovi za zabezpečenie samostatnosti Slovenskej republiky, bola pamätným odznakom pre vojenské i civilné osoby, ktoré sa pri branných opatreniach zaslúţili o vydobytie a zabezpečenie samostatnosti Slovenskej republiky. Mala niekoľko druhov: Za obranu Slovenska v marci 1939, Javorina Orava, III. 1939, IX a Javorina. Pamätný odznak za ťaženie proti SSSR Bol zriadený vládnym nariadením v roku 1942 pre vojenské a civilné osoby, ktoré sa zúčastnili ťaţenia proti ZSSR. Mal tri stupne, najvyšší bol prvý. 107

108 Najznámejšie zahraničné vyznamenania udeľované príslušníkom slovenskej armády Nemecko Železný kríž II. triedy (Eisernes Kreuz II. Klasse) Bol zaloţený v roku 1939 k udeľovaniu za významné statočné činy, vzhľadom sa podobal na bývalé vyznamenanie cisárskeho Nemecka, ale uprostred mal miesto dubových listov hákový kríţ a na dolnom ramene kríţa dátum Železný kríž I. triedy (Eisernes Kreuz I. Klasse) Zaloţený krátko po Ţeleznom kríţi II. triedy, vzhľadovo zodpovedal svojmu predchodcovi, nosil sa však uprostred ľavého horného vrecka, k jeho udeleniu bolo nutné vykonať 3 5 hrdinských činov. Nemecký kríž v zlate (Deutsches Kreuz in Gold) Bol zaloţený v roku 1941 a udeľovaný za vynikajúce bojové úspechy, prevyšujúce svojim významom udelenie Ţelezného kríţa I. triedy, ale nepostačujúce k udeleniu Rytierskeho kríţa Ţelezného kríţa. 14 Frontová spona pre stíhačov (Frontflugspange für Jäger) Vznikla nariadením Hermanna Göringa v januári 1941, pôvodne udeľovaná bronzová za 20, strieborná za 60 a zlatá za 110 operačných letov, neskôr s vývojom frontových udalostí bolo jej udeľovanie ďalej rozširované a modifikované. Čestný pohár za mimoriadne výkony v leteckej vojne (Ehrenpokal für besondere Leistung im Luftkrieg) Nešlo o osobne nositeľné vyznamenanie, bola to však odmena za statočnosť, určená letcom, ktorí obdrţali Ţelezný kríţ I. triedy, 14 Počas 2. svetovej vojny sa traja Slováci stali drţiteľmi nemeckého Rytierskeho kríţa generáli Augustín Malár a Jozef Turanec a bratislavský rodák, SS- Hauptscharführer Gustáv Wendrinský. 108

109 ale ktorých činy si nezasluhovali Nemecký kríţ v zlate alebo Rytiersky kríţ. Chorvátsko Strieborná medaila Koruny kráľa Zvonimíra Rumunsko Virtutea aeronautika la croix d or Zusammenfassung: Die komplizierte Epoche der Entstehung und dauer der ersten Slowakischen Republik gewährte der Führung des Staates breiten Raum für die Würdigung und Honorierung der Verdiensten, die mit der Entstehung und Wachstum, sowie mit der Verteidigung des jungen Staates verbunden waren. Das slowakische Parlament nahm auf seiner zweiten Sitzung die Regierungsvorlage Nr. 111 das Gesetz über die Orden und Ehrenzeichen für die Verdienste um die Slowakische Republik an. Dieser Gesetz setzte die Grundsätze für die Entstehung und Verleihung der Orden, Auszeichnungen und Ehrenzeichen ins tägliche Leben, die für die slowakische Bürger aber auch für Ausländer bestimmt waren. Diese Studie stellt die bedeutendsten militärischen Auszeichnungen vor, die den Angehörigen der slowakischen Armee und verbündeten Armees in Jahren verliehen wurden. 109

110 Prílohy Ukáţky niektorých slovenských vojenských vyznamenaní a zahraničných vyznamenaní udeľovaných príslušníkom slovenskej armády: Obr. 1: Medaila slovenského kríţa II. stupňa Obr. 2: Slovenský vojenný víťazný kríţ 110

111 Obr. 3: Vojenný víťazný kríţ II. triedy Obr. 4: Pamätný odznak I. a II. stupňa za ťaţenie proti SSSR Obr. 5: Ţelezný kríţ II. triedy 111

112 Obr. 6: Ţelezný kríţ I. triedy Obr. 7: Nemecký kríţ v zlate Obr. 8: Frontová spona pre stíhačov 112

113 Obr. 9: Strieborná medaila Koruny kráľa Zvonimíra Obr. 10: Virtutea aeronautika la croix d or Zdroje: Obr. 1 4: MARCINKO, J., JIROUŠEK, A.: Slovenské rady, vyznamenania, čestné odznaky. Košice