r o m b o i d 1 / / r o č n í k X X X X I

Transkript

1 O B S A H r o m b o i d 1 / / r o č n í k X X X X I m y s l í m s i, ž e... / Peter REPKA 3 Ján BUZÁSSY: Pozorovateľ a iné básne 4 Gilles DELEUZE: Život ako umelecké dielo (citáty) 9 k o n f r o n t á c i e / Michal Hvorecký: Plyš 11 Marta SOUČKOVÁ: Na informáciu... Miriam SUCHÁNKOVÁ: Ani prehltnúť, ani vypľuť Jana BODNÁROVÁ: Kto klope na dvere (rozhlasová hra) 16 Dalimir STANO: Básne 22 Ľubica SOMOLAYOVÁ: K tekutej otvorenosti Hroboňovej živelnej poézie (štúdia) 23 r o d i n n é s t r i e b r o / Albert Marenčin 32 Jozef LEIKERT: Pominuteľnosť (z poémy) 34 Július VANOVIČ: Listy zo starého dvora (próza) 37 v o ľ n ý m o k o m Juraj MOJžIŠ: O Červenom kline Jozefa Jankoviča 52 Andrej LOHNERT: Alikvotná časť (poviedka) 57 p a n ( o ) p t i k u m / Nelidy Noskovičovej 66 9 o b r á z k o v Michaela Chmelíčková 71 r e c e n z i e Anton HYKISCH: Nie je Fulghum, našťastie (Peter Juščák: Návod na použitie zvyšnej časti života) 76 Derek REBRO: Prepis (pre)žitého (Etela Farkašová: Stalo sa) 77 Anton VYDRA: Tváre v pohybe (Marek Ormandík: Polčas rozpadu) 79 Ján GAVURA: Predstavy skutočnejšie ako skutočnosť (Wisława Szymborska: Chvíľa) 80 VANDA HEINRICHOVÁ: Slnko uťaté pri samej šedi (Petr Král: Přesuny) 81 VALÉR MIKO: Pár slov o hudbe (abstract monarchy trio: leading / spirit / minimalism) 82 c o o l / t ú r a Miloslava KODOŇOVÁ: Kronika vopred ohlásenej deštrukcie 83 ú k l a d y j a z y k a a l e b o s l o v g l i č t i n a Pavel BRANKO 85 k a u k l i a r e ň Mariána Cirovského 87 Obsah 40. ročníka, rok

2 Toto číslo Romboidu predstavuje grafické práce MICHAELY CHMELÍČKOVEJ (str ) 2

3 m y s l í m s i, ž e... umelci sa stáročia vracajú k motívu matky s dieťatom. A vedia čo chcú povedať. V ochrannom lone je i bezbranná bytosť nasýtená svetlom podstaty a utíšená k pravému životu. Pane, moje srdce sa nevystatuje, moje oči nehľadia povýšene. Neženiem sa za veľkými veciami Ani za divmi pre mňa nedosiahnuteľnými. Ale ja som svoju dušu uspokojil a utíšil. Ako nasýtené dieťa v matkinom náručí, ako nasýtené dieťa, tak je moja duša vo mne. (Žalm 131, 1-2) Tri roky nám v záhrade po slnečných dňoch celú noc svieti solárny lampášik. V zimných, pochmúrných dňoch, ktoré ho nenabíjajú, v noci iba bliká, alebo zostáva celkom bez svetla. I z toho sa možno poučiť: dostatok svetla spôsobuje pozitívne vyžarovanie. Kde je energia, ktorou sa na túto službu môžme nasýtiť? Dostatočná potrava je i pre dušu nevyhnutná. Dostatok jedla a pitia, ak je cieľom, umožnuje iba dobíjanie sa, namiesto nabíjania sa. Bez svetla, so svetlom, v lone svetla, alebo v svetle lona? Zbytočná otázka, keď sa Slovo stalo telom vo Vianociach a telo sa stalo Slovom pri Vzkriesení. Z kláštora prinesený kvet ozdobil šalát nedeľného obeda, rozradostnilo to. Na neochutnený, láskou neozdobený šalát modlitieb Boh pravdepodobne nemá chuť. V bytoch, i v kostoloch, rozsvecujeme svetlá, je to v poriadku. O čo krajšie musí byť rozsvietiť v sebe samom svetlo sýtiace každého, kto túži po šťastí. Bez približovania sa k lonu svetla nemáme šancu na zmysluplný život. P E T E R R E P K A 3

4 J Á N B U Z A S S Y Z A Č I A T O K P O É M Y Deň osvetlený ako pre chudobných a na poslednú dierku zapnutý, zeleň treťotriedna zadržiava v ňom dych a všade leží šeď tých perutí. Ktoré sa nedvíhajú. Ďalej ležia, nik nečíta z listu osud nôt podľahli tichu, stojí ako veža, v jej tieni sa hrá tá hra o život. E X E M P L U M Mucha sa ráta k vtákom, nespieva, nestavia hniezda, v starých exemplách môže však mať dar reči, návšteva do miest, kde viera oslepla. Tu sa nič nehovorí, tu sa svedčí, a keď sa nerozumie, spieva vták, vták mysle. Mucha objasňuje veci, keď iní nevidia a blúdia v tmách. P R O S B A Lež, moja hlava spiaca, neklam a nepodvádzaj v snoch, keď nás už bdelosť zrádza, a zráža z nôh. Nespadni zrno na neplodné pole, nech vietor z kameňa ho nesfúkne, slza je roztopené zrnko soli, a výkupné. 4

5 P o z o r o v a t e ľ a i n é b á s n e T R E Z O R Z A O B R A Z O M Tajná ako trezor za obrazom je myšlienka vieru nenahradíš ničím. Čo starci odovzdajú novým časom, len tým sa od zvierat a rastlín líšim. Myš za obrazom skúma zámku trezoru, až obraz spadne, koniec obraznosti. Drobnučko prší, vidieť gondolu čiernu a tichú, ako sa blížia pôsty. K N I H Y Knihy dýchajú a rozháňajú prach, víria ho, on sa usádza a splýva, čistia vzduch, ktorý nám sadá na pľúcach trepoce sa tam ako biela hriva. Knihy aj zatajujú dych, a chvíľami prehltnú pointu, dôvernosti stíšia, a všetky lásky prehodnotia na klamy, knihy sú tajomná a teplá skrýša. S T Ú P A Š Stúpaš do hôr, pod sarmatským cimburím máš ešte skrytý poklad, zvyšok dychu, potom počúvaš v ušiach zvon tamburín, a v boku cítiš tlak, narastajúcu dýku. Telo zrádza, jedno krídlo dvier, ktoré sa neotvára, lomcuješ dvermi akoby vesmíru, akoby mrežami, ver, je tu ten dych, ktorý ti bude verný. 5

6 J E S E Ň B I L A N C I S T U Dnes sa nedarí písať priznania, obklopený podkladmi sa vyznám, že niet hĺbky hodnej pokánia, mojej ľútosti sa neprikladá význam. Stredná vrstva štátny produkt prejedá, pažraví dôchodcovia sa vrhli na korienky, posledný testament sa týka obeda. Delí sa rozpočet bokom od verejnej mienky. O V I D I U S Záletom lásky veru som neučil vydaté ženy Ovidius si tak píše pre Augusta nový spev z Pontu, kde chladná voda sa večne pri nohách pení, v nevernom vetre znie márne smútočné kvílenie diev. Nebol som napokon sám, kto skladal ľúbostné verše, prečo len samého mňa natoľko postihol trest vyhnanstva, cisár, uver, je moje svedomie belšie ako pleť najkrajších žien, ktoré som do zla mal viesť. S T R E D O V E K Ušetri porazeného, meč mu zlom, krv neprelej a nevyzliekaj háby, vstúp do sivého rádu s kláštorom, kde pred samotou je každý slabý. Zabudni na svet, je len z holých mien, hľadaj si cestu v tajnom pláne, počúvaj diktát chladných štyroch stien, v noci čítaj, čo nie je napísané. 6

7 G O T I C K É O T Á Z K Y Odpovedz na gotické otázky, hovorí kameň bude z neho chrám, pozerá hore, a hneď vidí sám už obloky, v nich pestré obrázky. A už sa stavba kloní do oblúka, tam, kde sa, zdá sa, nebo preborí, ho zachraňuje krivka pokory, podopiera ju pomodlená ruka. S Ú V I S List sa zachveje, keď ním kvapka skĺzne, sladká a ako všetko chvíľková, chveje sa, ako sa zachvievajú dĺžne nad slovami či sa pravda zachová. Je medzi prírodou a vnútrom súvis, ešte je, hoci svet buduje aj pravdu kulís miesto nádeje. C E S T A Úžasne namyslený a neduživec išli raz tichým večerom, za nimi oblak ako ťažký príves a mesiac ako klobúk pod perom. Po bokoch ploty, vykývané latky, bezmocní opúšťali svet bezmocný, svet urobený zo smrteľnej látky, nad nimi nebo a ich ťažké sny. B U Z Á S S Y 7

8 Š T Ú D I U M Študujú právo pre boháčov deti tých, ktorí zbohatli rýchle, výbuchom, ktorým sa iba mihli zlaté päty soka, a nepodliehali výsluchom. Deti sa naučili tvrdé počty a gramatiku, ktorá nemá mäkké i, keď otvárajú záľahu dennej pošty, ruky im zbeleli. P O Z O R O V A T E Ľ Pozorujem obrazovku čo robia tí, čo nerobia umenie len prácu. Sedia v nepohodlných laviciach poroba, trápenie, a nevedie vždy ku palácu. Ale keď palác majú, vec je vážna, uvoľnia tvár, bez akéhokoľvek hnutia, aj krv je vlažná, kým necíti hrot ražňa. A nad pahrebou sveta sa krútia a len krútia. 8

9 r e p l i k a G i l l e s D E L E U Z E Ž i v o t a k o u m e l e c k é d i e l o Redakcia Romboidu Vám ponúka na písomnú reakciu niekoľko aktuálnych citátov z knihy Gillesa Deleuzea Rokovania ( ). Budeme radi, keď svojou iritáciou či úvahou prispejete do našej rubriky Replika (v rozsahu podľa Vášho uváženia). r e p l i k a Moc je práve ten neformový prvok, ktorý prechádza medzi formami vedenia alebo pod nimi. Preto sa to nazýva mikrofyzikou moci. Je to sila a vzťah síl, nie forma. A koncepcia vzťahu síl je u Foucaulta v nadväznosti na Nietzscheho jedným z najdôležitejších bodov jeho myslenia. Je to iná dimenzia ako vedenie, hoci vedenie a moc vytvárajú prakticky nerozdeliteľné zmiešaniny. (...) Po Vôli k vedeniu má Foucault čoraz zreteľnejší poct, že sa uzatvára v mocenských vzťahoch. Nepomáha, že pripomína body odporu ako opačnú stranu stojacu proti ohniskám moci, stále ostáva otvorené, odkiaľ tieto odpory pochádzajú. Foucault sa pýta: ako prekročiť líniu, ako sa dajú prekonať aj silové vzťahy? Alebo sme odsúdení na spoločenstvo Moci, či už ako jej držitelia, alebo ako jej podriadení? (...) Prekročiť silovú líniu, prekonať moc, to bolo ako ohnúť moc, dosiahnuť, aby pôsobila na seba samu a nie na iné sily: bude to podľa Foucaulta záhyb, vzťah sily k sebe samej. Ide o zdvojenie silových vzťahov, o vzťah k sebe samému, ktorý nám dovoľuje odporovať, unikať, život alebo smrť obracať proti moci. Podľa Foucalta Gréci vynašli práve toto. Nejde už o určité formy, ako to bolo pri vedení, ani o donucovacie pravidlá, ako to bolo pri moci: ide o fakultatívne pravidlá, ktoré produkujú existenciu ako umelecké dielo, o etické, a zároveň estetické pravidlá, ktorými sa utvárajú spôsoby existencie alebo štýly života (dokonca aj samovražda k nim patrí). Nietzsche to odhalil ako umeleckú operáciu vôli k moci, ako vynájdenie nových možností života. A Foucaulta v súlade s jeho metódou nezaujíma návrat ku Grékom, ale predovšetkým my dnes: aké sú naše spôsoby existencie, naše možnosti života a naše procesy subjektivácie? Máme spôsoby konštituovať sa mimo vedenia a moci ako Ja, a to ako by povedal Nietzsche dostatoč -ne umelecké spôsoby? Veď to, či sme toho schopní, je istým spôsobom otázka života a smrti? (...) Áno, utváranie spôsobov existencie alebo štýlov života nie je len estetika, ale aj to, čo Foucault, v protiklade k morálke, nazýva etikou. Rozdiel je v tom, že morálka sa prezentuje ako súbor donucovacích pravidiel špeciálneho druhu, pravidiel na posudzovanie činov a zámerov vzhľadom na transcendentné hodnoty (toto je dobré, toto je zlé...); etika je súbor fakultatívnych pravidiel, ktoré 9

10 hodnotia, čo robíme a čo hovoríme podľa spôsobu existencie, aký z toho vyplýva. Hovoríme toto, robíme tamto: aký spôsob existencie z toho vyplýva? (...) Hľadanie univerzálií komunikácie skrýva v sebe hrozivé perspektívy. Je pravda, že ešte skôr ako sa spoločnosti kontroly skutočne zorganizovali, objavili sa už formy delikvencie a odporu (dva odlišné prípady). Napríklad počítačové pirátstvo a vírusy nahrádzajú štrajky a to, čo sa v 19. storočí nazývalo sabotážou ( sabot t. j. drevák hodený do stroja). (...) Možno, že reč a komunikácia sú skazené. Úplné sú preniknuté peniazmi: nie náhodou, zákonite. Treba odviesť reč iným smerom. Tvoriť vždy bolo niečo iné ako komunikovať. Aby sme sa vyhli kontrole, bude možno dôležité vytvoriť vakuoly ne-komunikácie, prerušení. (...) Skôr ako o procesoch subjektivácie, by sa dalo hovoriť o nových typoch udalostí: udalostí, čo sa nedajú vysvetliť zo stavov vecí, ktoré ich vyvolali alebo do ktorých znovu upadnú. Na chvíľu sa zdvihnú a tento okamih je dôležitý, to je príležitosť, ktorú treba zachytiť. Dalo by sa tiež hovoriť jednoducho o mozgu: mozog je hranicou nepretržitého vratného pohybu medzi Vnútrom a Vonkajškom, je touto membránou medzi oboma. Nové mozgové cesty, nové spôsoby myslenia nevysvetlí mikrochirurgia, naopak, veda sa musí usilovať odhaliť, čo v mozgu musí byť, aby človek začal myslieť takým alebo onakým spôsobom. Zdá sa mi, že subjektivácia, udalosť a mozog sú tak trochu jedna a tá istá vec. Najviac nám chýba viera v svet; úplne sme stratili svet, okradli nás oň. Veriť v svet, to tiež znamená vyvolávať udalosti, hoci aj malé, ktoré unikajú kontrole, alebo priviesť na svet nové časo - priestory, hoci aj s redukovanými plochami a objemami. Vy to nazývate pietas. Pri každom pokuse sa rozhoduje o tom, či sme schopní odporovať alebo sa naopak, podrobujeme kontrole. Potrebná je tvorba a zároveň je potrebný ľud. (...) Literatúra môže zomrieť iba násilne. Tí, čo nečítali správne a nepochopili McLuhana, si môžu myslieť, že audiovizuálne prostriedky prirodzeným spôsobom nahradia knihu, pretože majú v sebe aspoň toľko tvorivých potencií ako nebohá literatúra alebo ostatné formy vyjadrovania. To nie je pravda. Ak audiovizuálne prostriedky nahradia knihu, nebudú pritom vystupovať ako konkurenčný prostriedok vyjadrovania, ale ako monopol, uplatňujúci sa v takých formáciách, ktoré potláčajú aj tvorivú potenciu samých audiovizuálnych prostriedkov. Ak literatúra zomrie, bude to nevyhnutne násilná smrť a politická vražda (ako v ZSSR, hoci si to nikto nevšimol). Problém nespočíva v porovnávaní žánrov. Nerozhoduje sa medzi písanou literatúrou a audiovizuálnymi prostriedkami. Rozhoduje sa medzi tvorivými schopnosťami (v audiovizuálnych pro striedkoch takisto ako v literatúre) a domestifikačnými silami. Je veľmi pochybné, či by audiovizuálne prostriedky mohli nadobudnúť prostriedky pre tvorbu, ak ich stratí literatúra. Tvorivé možnosti síce môžu byť vzhľadom na spôsob vyjadrovania veľmi odlišné, no napriek tomu navzájom súvisia, veď všetky dohromady sa musia postaviť proti vytvoreniu kultúrneho priestoru, kde vládne trh a konformizmus, t.j. proti výrobe pre trh. Z francúzštiny preložil MIROSLAV MARCELLI 10

11 Michal Hvorecký je značka, ktorú na slovenskom knižnom trhu neprehliadnete: kúpiť si jeho produkty však neznamená spoľahnúť sa na kvalitu, zberatelia z istej cieľovej skupiny si vyberajú prózy MH podľa ich tematickej, jazykovej či štylistickej dostupnosti a atraktívnosti. Hoci debut Silný pocit čistoty (1998) naznačoval viac než len autorovu ústretovosť voči čitateľovi, a to aj napriek faktu, že bol predovšetkým generačnou výpoveďou, nasledujúce texty redukoval Hvorecký na komerčný tovar (viď čiarový kód na jeho druhej knihe Lovci & zberači, 2001). Od presvedčivej tematizácie odcudzeného sveta najmä v rovnomennej próze z debutu sa Hvorecký posúva do prostredia značiek, hypermarketov, globalizácie, ktoré i v nasledujúcom románe (Posledný hit, 2003) prezentuje jazykom ovplyvneným elektronickými médiami, reklamou či popkultúrou. Dané postupy sa síce usiluje prekonať ironickým a sarkastickým modelovaním spoločensky aktuálnych motívov a nadväznosťou na predovšetkým postmodernú teóriu, výsledok je však prinajmenšom otázny. Napínavý, akčný príbeh, výrazná vizualizácia postáv a prostredia, informačná nasýtenosť textov (i samplovanie), prvky cyberpunku aj scifi, to sú postupy, ktoré upútajú najmä čitateľov zo spomínanej cieľovej skupiny. Zdá sa, že z najnovšieho románu Michala Hvoreckého Plyš sa vytráca aj spomínaná ironická dištancia od čitateľsky opäť atraktívnej a zároveň nanajvýš aktuálnej témy (závislosť mladého človeka od inter- Podľa rady z obálky knihy som do Google zadala meno Michala Hvoreckého. Nedostala som síce štyri rôzne dátumy narodenia a zo desať odlišných životopisov, ale čo som našla ma šokovalo a viedlo k otázke, či som čítala rovnakú knihu ako všetci tí, čo sa rozplývali nad jej skvelosťou a čítavosťou, zdôrazňovali jej odlišnosť od všetkého, čo doteraz Hvorecký napísal, či tí, čo opakovane vyzdvihovali Plyš ako to najlepšie z Hvoreckého autorskej dielne. Dejovú líniu Plyšu možno zhrnúť do jednej vety: snaha mladého človeka vyrovnať sa so svojou závislosťou od internetovej pornografie, ktorú sa najprv pokúša prekonať abstinenciou, potom pokusom nahradiť internetovú virtuálnosť fyzicky skutočnou realitou až dospeje k myšlienke, že žiadna realita neexistuje, pretože všetko, čo sa v jeho živote deje je len súčasťou snuffovej reality. Všetko ostatné (mená postáv podľa známych značiek, hrdinove problémy s vlastnou identitou, pokus o premenu sveta, Erika Erotická...) sú len podružné motívy, ktorými chce autor kompenzovať chudobu svojho textu, ktorý by vystačil aj na kratšiu poviedku. Hvorecký sa však rozhodol žánrovo pokračovať v šľapajách Posledného hitu, no výsledok je viac než otázny. Väčšinu knihy totiž zaberajú opisy závislosti a chvíľkovej abstinencie a znova závislosti a znova abstinencie, dopĺňané silne N A I N F O R M Á C I U :... M a r t a S o u č k o v á A N I P R E H L T N Ú Ť, A N I V Y P Ľ U Ť M i r i a m S u c h á n k o v á k o n f r o n t á - c i e M i c h a l H v o r e c k ý : P l y š A l b e r t M a r e n č i n V y d a v a t e ľs t v o P T, B r a t i s l a v a

12 M i r i a m S u c h á n k o v á M a r t a S o u č k o v á netovej pornografie). Práve prostredníctvom irónie mohol Hvorecký modelovať danú tému inak, ako je tomu v populárnej literatúre, publicistike či sociológii. Autor však stvárňuje závislého mladíka, ba celý chorý svet s plnou vážnosťou, čo, žiaľ, vyznieva nielen infantilne, ale často ako klišé: Sám sa nevyliečim. Už som to vedel. Potrebujem, aby sa zmenil svet okolo mňa. Aby sa liečil spolu so mnou. Všetko je choré. A od niečoho závislé. Som ochotný pomôcť. Som pripravený na čokoľvek. Moja liečba musí odteraz prebiehať úplne inak. (s. 154). Naliehavé varovanie románu nie je esteticky účinné, ak ho vyslovuje človek závislý od pornografie: všetko okolo seba súdi ten, čo by mal byť tiež súdený. Irvin Mirsky, protagonista románu Plyš, je na jednej strane nekonvenčný, iný ako všetci ostatní, odmieta komunikovať s ľuďmi o športe, politike či o iných banálnych témach ( Než viesť takúto duchaplnú konverzáciu, to som fakt radšej zostával osamote. Keď sa ma pýtali na vládu alebo na politickú či sociálnu situáciu, nevedel som, čo odpovedať. V živote som nešiel voliť. Netuším, ako sa volá náš prezident alebo či vôbec nejakého máme. Nemal som nijaký ozajstný vlastný názor. Nepatril som do žiadnej cieľovej skupiny, nereagoval na nijaký bizarný spotrebiteľský trend ani na aktuálne módne vlny v popkultúre. Bol som mimo všetkého, čo je in. s. 55); na strane druhej kritika chorého sveta prostredníctvom závislého človeka (téma, ktorá samotná je in ) je minimálne dobre vypočítaná na efekt. Irvin, ktorý je zároveň priamym narátorom románu, negatívne reflektuje konzumnú spoločnosť okolo seba, hoci je jej vydareným produktom, čo nemožno považovať za účinný paradox románu. Irvinove postrehy sú síce často presné ( Zistil som, že som v dome jediným fotografom. Mozilla z Chile sa venovala umeniu, ktoré nejako súviselo s jej menštruačným cyklom a trpezlivým zbieraním použitých hygienických vložiek. Španielka Grundig, dizajnérka, väčšinou len kŕmila a venčila svoje dva obrovské psy. s. 51), no protagonista samotný nič nedokázal, aj ako fotograf zlyháva, keď namiesto umeleckých snímok zachycuje bulvárne situácie. Pomerne presvedčivo je vykreslený obraz Irvina ako totálne prázdneho, ľahostajného človeka, ktorého svetom je net, avšak takýto jedinec nie je rovnako naturalistickými opismi abstinenčných príznakov. Prvá otázka, ktorá tu vyvstáva sú samotné opisy závislosti a následných absťákov. Hvoreckého snaha vykresliť závislosť v extrémnej podobe vedie k opakovaniu, hromadeniu synoným, kumulovaniu zbytočných slov, nude a následne až k čitateľovej apatii voči veľkým slovám a stavom, ktoré zrejme mali byť extrémne dramatickými a zároveň autentickými a ktoré mali pôsobiť ako najsilnejšie momenty knihy. Z najsilnejších momentov sa stávajú najslabšie miesta, ktoré svojou plytkosťou až vyrážajú dych. Podobne je to s opisom Irvinových abstinenčných príznakov, ktoré autor približuje cez silne naturalistické fyzické pocity. Netvrdím, že dokonale ovládam mechanizmus takýchto stavov, tvrdím len to, že Hvoreckého opisy sú plytké, ploché a to napriek zjavnej snahe o presný opak. To, čo má pôsobiť dynamicky, znovu za pomoci hromadenia množstva zbytočných slov a ich opakovania, vytvára presne opačný efekt apatiu čitateľa voči tomu, čo chcelo byť vykreslením hraničných, zlomových situácií. Ďalším momentom je naivné pripravovanie si pôdy pre svoj príbeh, ktoré sa prejavuje ako neustále opakovanie Irvinovho rozhodnutia skoncovať s doterajším spôsobom života. Tieto rozhodnutia však autor zakaždým priklincuje zdanlivo nevinnými a nenápadnými poznámkami o následnom neúspechu, ktoré prezieravému čitateľovi avizujú jedine to, že príbeh sa aj naďalej bude rozvíjať v naznačených intenciách a tak aj skončí. Toto zacyklenie sa v kolobehu striedania závislosti a abstinovania síce malo poukázať na vnútorné pocity závislého človeka a jeho neschopnosť skoncovať so svojou závislosťou, ale poznámky typu: cítil som, že moje víťazstvo ešte nebolo úplné (s. 45) umožňujú autorovi pokračovať vo fádnych opisoch závislosti, pokračovať v plytvaní slov o tom, ako hrdina chce i nechce skončiť so surfovaním, 12

13 vieryhodným nositeľom závažných ideí. Protagonista dokonca vzbudzuje u čitateľa súcit, čím sa román problematizuje ešte viac: Irvin Mirsky, tento produkt konzumného, podľa samotného narátora odsúdeniahodného sveta, je poľutovaniahodný: Bez internetu som to ani nebol ja. Pri počítači som sa okamžite cítil ako doma. Našiel som svoje útočisko. Hnal som sa za ďalšími a ďalšími obrázkami a klipmi. (s. 49). Irvin však nie je svedkom proti dobe, od začiatku do konca románu je modelovaný takým spôsobom, aby vyvolával slzy naivných čitateľov: rodičia mu pri autonehode zomreli, keď mal jedenásť rokov; v internátnej škole mal sexuálne kontakty so svojimi učiteľmi, v románe sa potom prezentuje aj motív homosexuality a pedofílie ( Je možno trochu čudné, že mi ten svet otvorili učitelia matematiky a náboženstva lenže oni neboli jediní. s. 17); zábery z týchto aktov objaví dospelý, už závislý Irvin na internete; keď sa protagonista konečne takmer zamiluje do dievčaťa, zistí, že aj ona je závislá; Irvin má zriedkavú chorobu, spánkové apnoe, t. j. žije v prítomnosti smrti; v texte zafunguje, ako inak, tiež pseudopsychoanalýza (Irvinov brat zomrel a on je len jeho nevydarenou kópiou atď.). Inak povedané, príbeh románu je ako vystrihnutý z bulváru v kombinácii s tzv. červenou knižnicou, respektíve, je modelovaný skôr v intenciách populárnej literatúry ako umeleckej. Závislosť hrdinu sa stupňuje, hoci už na začiatku textu nemohol byť na tom horšie, o pár strán ďalej ale klesá na ešte hlbšie dno... Umelecký presah nebadať ani oproti publicistike či internetovým štatistikám: román azdá má gno - zeologickú funkciu, ale osobne vôbec nemám chuť vzdelávať sa prostredníctvom takejto lektúry. Iste, súčasťou mnohých (nielen) postmoderných textov sú fragmenty z odbornej či publicistickej literatúry, avšak tieto sú motivované napríklad postavou (knihovníka, vedca, novinára a podobne), prostredím, prípadne si hrdina listuje v knihách a cituje z nich. V Hvoreckého románe získava protagonista všetky informácie z netu a priveľmi duchaplne, pohotovo sa na ne rozpomína i vo chvíľach emotívneho rozladenia (liečenia sa), keď len tak z brucha cituje štatistiky: Tí dospelí ma určite využívali, ale tiež k o n f r o n t á c i e môže i nemôže, musí i nemusí, vládze i nevládze... proste monotematická nuda, ktorá zároveň umožňuje Irvinovi (aj jeho stvoriteľovi) nekonečné utápanie sa v pohľade na seba samého, vo vlastnej spustnutosti, fyzickej zanedbanosti a duševnej prázdnoty. Naratívna ich-forma síce takúto sebareflexiu umožňuje, ale prekročenie istej hranice nevedie k ničomu inému, než k narcistickému sebaobdivovaniu a vyžívaniu sa vo vlastnostiach všeobecne vnímaných ako odsúdeniahodné. Problémom je to, že Irvinovi ťažko uveriť. Jedným z dôvodov je to, že pokusy o vcítenie sa do postavy zostávajú na úrovni chabých opisov, napríklad: ulica nasiakla mojimi predstavami (s. 71), čo je skutočne len suchopárnym konštatovaním, nie verbálnym predvedením toho, ako ulica nasakuje jeho predstavami. Druhým z dôvodov je, že mnohé takéto vyjadrenia by boli uveriteľnejšie rozprávačovi-pozorovateľovi, než rozprávačovi, ktorý je účastníkom deja, pretože ťažko uveriť, že závislý či abstinujúci človek takto rozmýšľa. Nastavená optika je optikou nadhľadu, ktorá prislúcha človeku spomínajúcemu, ale nie človeku, ktorý práve prežíva to, o čom je momentálne reč. Irvin spomína jedine v prvých dvoch kapitolách, všetko ostatné je len autorov nevydarený pokus o ponor do mysle chorého človeka a nevydarený je práve preto, že reflektovanie ťažkých stavov a vlastnej paranoje Irvinom vytvára efekt super-človeka, supergénia s mimoriadne vyspelým intelektom. To však naráža na opakované zdôrazňovanie Irvinovej obmedzenosti, zaostalosti a neschopnosti uvedomovania si inej reality, než tej, čo pozná z webu. Tematickú stereotypnosť autor obohacuje o veľkolepú myšlienku záchrany sveta, ktorá má byť i Irvinovou spásou: sám sa nevyliečim. Už som to vedel. Potrebujem, aby sa zmenil svet okolo mňa. Aby sa liečil spolu so mnou (s. 154), pretože všetko je choré. A od niečoho závis- 13

14 M i r i a m S u c h á n k o v á M a r t a S o u č k o v á som mal pocit, že ma berú vážne. Keby som si naše vtedajšie rozhovory mohol dnes znova vypočuť, myslím si, že by sa mi zdali rovnako výnimočné a dôležité. V každom prípade viem jedno: už nikdy potom som z rozhovorov nemal takú radosť. Jeden z troch, katechéta, mi domov požičiaval ilustrované knihy. Patrili medzi moje najmilšie. Na informáciu (na čiu? V priamej narácii? pozn. M. S.): úmrtnosť na AIDS medzi katolíckymi kňazmi je šesť ráz vyššia, ako je priemer v celej populácii. Po roku 1981 bolo v kresťanských seminároch sedemdesiat percent homosexuálov, z ktorých tretina si myslí, že celibát znamená len neuzavrieť manželstvo. Pätina katolíckych kňazov je homosexuálne orientovaných, z nich desať percent sexuálne aktívnych, štyri percentá s deťmi. (s. 18). Nemožno si zároveň nevšimnúť, že narátor cielene informuje o tabuizovaných, akokoľvek závažných témach. Podobne nemotivovane vyznievajú dialógy Irvina s Erikou Erotickou, ktorej meno je rovnako prvoplánové ako jej neúspešné úsilie stať sa novinárkou. Keď povedzme Irvin prichádza prvýkrát do erotického salónu, Erika sa mu okamžite vyplače na pleciach:,myslíš, že človek dokáže zabiť svet a potom vybudovať nový? spýtala sa.,asi ťa sklamem, ale na takéto otázky nie som ten pravý. Neviem ti odpovedať. Ale ak súhlasíš, zostaňme tu ešte chvíľu. Môžeme sa aspoň rozprávať, ak máš chuť. Máme predplatenú celú hodinu. Som tu už druhý týždeň, ale dohromady som prehovoril ledva pár slov. (s. 83). Vzťah Irvina a Eriky udržuje čitateľovu pozornosť v napätí, v intenciách populárnej literatúry naberá melodramatický spád Erika je súčasťou sprisahania proti Irvinovi, ktorý sa v závere románu ocitá v pasci. Neprekvapí nás ani, keď sa vo finálnej scéne opäť objaví profesor Frank, zábery z detstva sa tu mihajú s efektnou, no lacnou intenzitou, narátor dopovie (na škodu veci) aj detaily, ktoré v úvodu románu lé (s. 174). Premena sveta je vyvolaná konzumnosťou spoločnosti, jej chorosti a závislosti, čo je už trvalý motív Hvoreckého písania. Na zdôraznenie konzumného spôsobu žitia celej spoločnosti používa slogany z reklám, naučené a mechanicky odverklíkované vety rôznych predajcov, mená postáv inšpirované reklamnými značkami a podobne. Irvin Mirsky je od začiatku kon štruovaný ako ten, ktorý na tento súčasný trend doplatil a to svojou do extrému vybičovanou závislosťou. No miestami je predstavovaný ako ten, kto nezapadá do konzumnej spoločnosti, ten, čo aktuálny životný trend nevyznáva a je voči nemu v opozícii: nepatril som do žiadnej cieľovej skupiny, nereagoval na nijaký bizarný spotrebiteľský trend ani na aktuálne módne vlny v popkultúre (s. 55). Celá vzbura, ktorú Irvin po výpadku elektriny v City aktivuje, je pokusom o návrat k prírodnému spôsobu života a tým aj pokusom o vzburu voči doterajšiemu konzumnému životu. V týchto momentoch sa postava stavia voči konzumu ironicky. A práve v použití irónie možno vidieť istú naivitu autora, pretože Hvorecký nezostáva na úrovni komentátora javov skutočnosti, ktoré až v čitateľovej mysli dostávajú nádych irónie, ale svoju iróniu dáva na obdiv napríklad v násilne vtipných dialógoch či vnútorných monológoch, kedy sa vážne mieša s komickým, čím úplne degraduje vážnosť témy. Podobný posun nastáva v postupnej premene realistického príbehu na absurdnú grotesku, čo je dosahované prekrúcaním historických faktov tak, aby zapadli do paradigmy Irvinovho príbehu o závislosti. Vidieť to i na už toľkokrát spomínaných menách jednotlivých postáv: v kočíkoch sa to vtedy hemžilo bábätkami pomenovanými podľa áut, potravín, nábytku alebo parfumov (...) Keď sa predstavovali, často museli povedať okrem mena ja slogan, za čo korporácie platili ešte viac. Ahoj, ja som McDonald s. I m loving it (s. 14). Realistická narácia, 14

15 zamlčal. Neustále opakovanie o hrôzach a zle závislosti spôsobuje, že sa voči tejto téme postupne stávame imúnnymi Irvinove záchvaty nevyznievajú odstrašujúco práve na pozadí prvoplánového zdôrazňovania jeho choroby, či explicitného opisu fyzického vzhľadu: Na tvári by som mal prepadnuté líca, pod očami hrozné čierne kruhy a pleť úplne bielu. (s. 50). A inde: Pozrel som sa na seba do zrkadla. Trocha som pribral v tvári, ale viečka som mal ťažké, opuchnuté a dúhovky skoro biele. Stiahnuté zrenice ukrývali nenávistný pohľad. Úzky nos trčal v ostrom uhle nad perami. Končeky vlasov už siveli. Pleť sa vynímala mimoriadne bledo. Len nozdry vyzerali červenšie než inokedy, akoby sa všetky drobné žilky, ktoré ich pretínali, na prasknutie naplnili prudko pulzujúcou krvou. (s. 122). Irvin rozpráva o svojej závislosti často pateticky, v narácii nie sú zriedkavé rečnícke otázky, eliptické, krátke vety: Chcete môj život? Tu je. Nech sa páči. Berte si tie zvyšky, ktoré ešte zostali. Máte pre mňa liek? Povedzte, čo hľadáte, a ja vám to za odmenu zoženiem. Spravím čokoľvek. (s. 73). Hvoreckého protagonista sa znovu pohybuje vo svete značiek, dokonca deti sú pomenované podľa známych firiem a ich reklám. Kritika neautenticity, stádovitosti celej generácie je evidentná, samotný Irvin sa dištancuje od takéhoto prostredia, na strane druhej sa oblieka štýlovo (ľahké biele nohavice a žlté tielko). Enumerácia, popisnosť románu neprospieva, redundantné je takisto opakovanie mien hercov z internetu. Michal Hvorecký aj vo svojom najnovšom románe Plyš nedokázal stvárniť atraktívnu tému inak, ako prvoplánovo. k o n f r o n t á c i e možno trochu zveličená, vyvolávajúca futuristický dojem, sa vďaka nadsázke mení na grotesku, ale v tom najhoršom zmysle slova. Groteska má väčšinou veľmi blízko k paródii, ale v prípade Plyšu možno hovoriť jedine o paródii písania a literatúry ako takej. To, že táto groteska nadobúda ráz sci-fi príbehu automaticky vedie k otázke, či chce Hvorecký prostredníctvom Irvinovho príbehu meniť svet? Je to možné, pretože science-fiction literatúra odjakživa svojim situovaním príbehov do ďalekej budúcnosti chcela varovať ľudstvo pred následkami ich činov. Vyzerá to, že Hvorecký chce byť novodobým svedomím národa. To však k svojej realizácii potrebuje jedinú podmienku čítavosť textu. A tú Plyš zúfalo postráda, čo vedie k otázke, či nedočítanosť, resp. nedočítateľnosť textu je novým fenoménom nastupujúcom po fenoméne nedopísanosti. Lenže asi každému je jasná neporovnateľnosť Rakúsovho Nenapísaného románu a Hvoreckého Plyšu, ktorý som čítala so zaťatými zubami a dočítala jedine za pomoci donucovacích prostriedkov. Prekvapivé je, že mnohé kriticko-recenzné ohlasy na Hvoreckého najnovší román opakujú vetu z obálky knihy, ktorá tvrdí, že Plyš je románom o mäkkých veciach v tvrdom svete. Vo mne však Plyš a jeho kľúčové slovo plyš, v románe figurujúce ako heslo, pokyn k zhasnutiu svetiel, evokuje skôr nepríjemný pocit, ako keď sa vám do úst dostane chlp (z plyšu?), ktorý nemôžte ani prehltnúť, ani vypľuť. 15

16 J A N A BODNAROVA osoby: ŽENA 1 ŽENA 2 ŽENA 3 ZVUK: Klopanie na dvere. Zvuky rýchlych krokov, takmer behu, v miestnosti s troma väznenými žienami. Ich zrýchlený, zosilnený dych! ŽENA 3: (mimo reál) Klopanie, klopanie, klopanie! Zas to prekliate klopanie! A čo?! Nie je to osud, kto ustavične klope na dvere? Vtedy nezáleží v akej miestnosti sme. Kde vlastne vôbec sme. Ale na tom, KTO sme. Kto vlastne sme?! Možno iba spomienky sú na to, aby sme sa v sebe vyznali. A všetko vydržali. Naše vlastné drobné príbehy v pamäti. (Hovorí so stúpajúcim tempom, až do zadýchania) Poskrývané v jaskynných puklinách nás samých, stúpajúce balóniky, ostré nože, besné, mierne, radostné, kruté, temné, plné svetla, hravé, zabíjajúce, nedovoľujúce voľne dýchať, potrhané ako silonové pančuchy, prchavé ako parfumy... ZVUK: Klopanie na dvere. ŽENA 2: (mimo reál) Nech otvoria ony! Niektorá z týchto dvoch! Ja sa už nehnem z tohto kúta! Ja nie! Nie! Ja nie! Ja sa nedám vytiahnuť prvá z tejto diery! Na nejakú popravu ako ovca! Skapať v tomto popolavom meste. Tu sa človeku pomaly nechce ani žiť. Nieto ešte zomrieť! Zoberú ťa z ulice. Nejakí zamaskovaní chlapi. Pritlačia ti ústa! Napchajú do auta. Zavrú do kutice s dvoma ďalšími babami. Mirnix, dirnix... Ani nevieš prečo. ZVUK: Klopanie na dvere. Opäť zrýchlený, zosilnený dych. ŽENA 1: (mimo reál) Bože! Bože, ak naozaj si, buď pri mne a pri mojom synovi. Daj, nech sa už toto skončí. Veď ja som nikomu nič neurobila... Nič, vôbec nič... ŽENA 2: (mimo reál) Zas ktosi klope...! Ako keby sa tieto dvere dali otvoriť z vnútra! Ale ony sa nedajú! Už sme to skúšali! Ani dvere na jedinej skrini, ani šuflík na jedinom stole v tejto kutici sa nedajú otvoriť. Možno tam majú prístroje na odpočúvanie. Aha! Buchot už prestáva... zas bude ticho... ZVUK: Ticho. ŽENA 1: Počujete? To ticho! A pritom niekto zasa klopal. Ale veď my zvnútra nemôžeme otvoriť. Už sme to zbytočne skúšali. Toľko ráz! To musia oni. ONI! ŽENA 1: Lenže kto sú to tí ONI!? ŽENA 2: Vy chytrá! To keby sme vedeli! ŽENA 3: Možno sa to iba rozpršal dážď. ŽENA 2: Alebo je to rieka? ŽENA 3: Máte pravdu. Možno blízko tečie rieka. Možno je už noc. V noci rieky počuť viac. ŽENA 1: A možno to iba mačka chodí po streche. ŽENA 2: Mačky sú nehlučné. Doma mám tiež mačku. Čiernu ako tma. Oči má ako jantár. Kým som ju nemala, nevedela som spávať. Ale potom mi stačilo pozerať, ako pokojne leží. Skrútená do klbka. Upokojovalo ma to. Ľahšie som upadala do spánku. 16

17 K t o k l o p e n a d v e r e ( r o z h l a s o v á h r a ) ŽENA 1: Budeme sa rozprávať o mačkách? Ak nás to upokojí?! ŽENA 2: A čo?! Fakt! Rozprávajme sa o hocijakých hlúpostiach. (mimo reál) Aspoň nebudeme jedna druhú počuť, ako sípavo dýchame. Ako chrchleme. Ako nám trepú srdcia od strachu. ŽENA 3: (mimo reál) Budeme si rozprávať, a pritom bude ticho. Nehybnosť. Nehlučnosť. ŽENA 1: A o čom máme hovoriť? Veď sa vôbec nepoznáme. Ocitli sme sa pokope náhodou. Nejakým šialeným omylom. ŽENA 2: Hej. Dnes je všade plno šialencov. Podvody, vraždy... Únosy! ŽENA 1: Čt! Nekuvikajte! To sa určite vysvetlí. Len musíme vydržať. ŽENA 3: Tak naozaj skúsme rozprávať. Svoje spomienky. To bude ako ticho. Ako pokoj. ŽENA 2: Veď aj spomienkami sa dá zadusiť! Ako v tuneli, keď havarujú autá. A východ viac neexistuje. (smeje sa, nikto sa však nepridáva) ŽENA 1: Spomienky na čo? ŽENA 3: Na to, čo nás napadne. To je jedno. ŽENA 1: Však hej! Ešteže máme pamäť. ZVUK: Zvuk vody ŽENA 3: (mimo reál) Nehlučnosť priestorov zatopených miest... Miest bez ľudí. Len ryby vo veľkom tichu... To je iné ticho ako ticho v ľuďmi opustených mestách. V zbombardovaných mestách. V mestách duchov. (reál) Takže začnem ja... Raz... potápala som sa... hej... Nado mnou sa kedysi vyliala obrovská rieka... Už sa nikdy nevrátila do svojho koryta. Plávala som medzi ruinami domov. Ponad bývalé spálne, kuchyne, detské izby... Zostali tam predmety... Vyzerali ako prízraky. Obalené riasami... zelenkasté... s rozhýbanými okrajmi. Ako keby pod vodou predmety ožili a chceli sa zbaviť svojho miesta. Pamätám si autíčka, rozsypné stavebnice... riadiky a nábytok z domčekov pre bábiky. I bábiky so sklenými očami... Rozlámané stoličky a stoly. Kredence s vysypanými hrncami... A medzi tým plávali ryby. (mimo reál) A ticho. Nehlučnosť. Ešte pocit straty. Definitívnej zmeny. ŽENA 2: Vy sa potápate? ŽENA 3: Ja? Dá sa to tak povedať. Ten čudný svet pod vodou som fotografovala. ŽENA 2: Myslela som si, že potápanie robia iba muži. ŽENA 1: V Japonsku lovia perly i osemdesiatročné stareny. ŽENA 2: Blbé, hlúpe stareny! A vy? Nebála ste sa? Veď to muselo byť ako plávať medzi duchmi. ŽENA 3: Neviem. Asi nie. Toto sa mne vynorilo prvé. ŽENA 2: Prvé? Kedy prvé? ŽENA 3: Keď som navrhla, aby sme spomínali. Teraz ste na rade vy. Vravte, čo vás napadne. ŽENA 2: (chvíľu kašle) Tak teda! Vyrástla som v dome pri rieke. Tiež sa občas vyliala. Bola vtedy ako démon. Zúrivá, kalná a divá. 17

18 ŽENA 3: Aha! Civilizácia sputnala rieky. A rieky teraz vraždia. ŽENA 2: Čože...? Inak bola krásna. Široká a pokojná. V slnku sa leskla ako pás plechu. Kúpali sme sa v nej. Otec chytal ryby. Mama vedela pliesť siete. A piekla do zlatista tie ryby. Rieka tiekla ako vlnovka. Potom nasypali okolo nej hrádze. Ale občas sa aj tak prevalila ponad ne. A zasa tiekla ako vlnovka. ŽENA 1: Myslíte si, že rieka má pamäť? ŽENA 2: Možno má všetko pamäť. Čo my... alebo aspoň ja, hlúpa, zavretá v tejto kobke, viem!? ŽENA 3: Možno aj táto kutica má pamäť. Možno sem zavreli aj pred nami nejakých ľudí. Len tak. Bez vysvetlenia. Strhli ich z chodníka na ulici a vhodili do auta s čiernymi sklami. Ako nás tri. Dnes či včera? Predvčerom? Pomaly zabudneme, kedy sa to presne stalo. Na stenách sú odtlačky prstov tých iných ľudí. Možno tiež iba žien. Echá ich hlasov. Ich strach. ŽENA 1: Počúvajme radšej, či nezačne klopanie. ŽENA 2: Veď hej. Nemali by sme toľko tárať. Možno by bolo lepšie, keď sme čušali ako myši. ŽENA 1: Tak čo ste neotvorila? ŽENA 2: Prečo práve ja? Aby som mnou prvou urobili niečo zlé? Podrezali mi hrdlo ako ovci? Vliekli ma pred sebou ako rukojemníčku? ŽENA 1: Možno ešte zaklopú. A vstúpi krásna pani oblečená do čierneho. ŽENA 2: Čo tým chcete povedať?! Ja viem! Ja to dobre viem! Myslíte už na smrť! Zbláznime sa tu! Možno na to aj čakajú. ZVUK: Zvuk vody. ŽENA 3: (mimo reál) Podobáme sa toku rieky. A aj jej pene, ktorá sa zmieta na povrchu. Alebo sa podobáme nezreteľným snom. Ľuďom, ktorí hlboko spia. Alebo rýchlo sa pohybujúcim tieňom tých nerozlúštených snov... Nehlučnosť. Nedianie. Ako dno rieky. (prejde do reálu) Vraveli ste, že ste sa narodili pri rieke? Kde bývate teraz? ŽENA 2: Teraz? No predsa tu. V tomto meste, kde nás zavreli. Fakt! Koľko už trčíme v tejto miestnosti? Deň? Dva? ŽENA 3: Len pokoj. Pokoj. Radšej spomínajme. Tak si uchováme zdravý rozum. ŽENA 1: A čo? Spomínanie nemôže byť podobné šialenstvu? Môže vás dostať do.. no do toho tunela. S havarovanými autami. Z ktorého aj tak niet východu. ŽENA 2: Ja súhlasím s návrhom. Takže! Ja bývam v tomto meste. Pri tej istej rieke ako v detstve. V tom istom kamennom dome. Na malom námestíčku blízko nábrežia. V strede námestia stojí socha na vysokom pylóne. Je na nej kamenný vojak z prvej vojny. Už celú večnosť padá... Alebo sa to pokúša vstať? Je taký... celý ochabnutý. Podopiera ho krásny mladík. Celkom nahý. ŽENA 1: Asi smrť v krásnej podobe. Čo by to malo byť iné? ŽENA 2: (mimo reál) Nedávno, myslím si, že to bolo nedávno, ale čas sa odvtedy zvláštne zlomil, akosi pomiešal.. tam bolo veselo. (reál) Pamätáte sa na ten horúci augustový deň? Predavači si na brehu rozložili stánky s cukrovinkami, tretkami, pletkami, drobnými vecičkami, srdiečkami a krížikmi, ktoré v tme svetielkovali modrastým svetlom... a ešte inými čačkami... Pod sochu vojaka postavili pódium. Hrali kapely. Ľudia sedeli okolo dlhých stolov. Pili pivo, colu, jedli pizzu a varenú kukuricu... ZVUK: Klezmer hudba. ŽENA 2: Pomiešali sa všetky vône a pachy. Riečne bahno, pivo, pečené ryby, hamburgery. A ešte vonné tyčinky z Indie. Rovno pod mojím oknom ich predávalo dievča v sárí. Natiahlo mi to žalúdok až pod hrdlo. A nad námestím krúžili lietadlá. Také rachotiny možno ešte spred vojny. Triasli sa a hučali. Ale nespadlo ani jedno. Vyletovali z nich farebné papieriky na hlavy ľudí. A obďaleč skákali parašutisti. Na rieke sa pretekali vodné skútre. A na pódiu hrala kapela. Na smrť vychudnutá speváčka v ligotavých šatách spievala: Hrám na balalajke a som šťastná, alebo dačo podobné. 18

19 Poznáte to nie? (spieva starú ruskú židovskú pieseň) zum bala, zum bala, zum balalajka... Ja sa na ten ošiaľ na nebi, na vode, na námestí pozerám zhora, z výšky svojho okna. (prejde mimo reál, jej hlas je podfarbovaný zvukom rusko - židovskej piesne o balalajke) Z izby, do ktorej ma zavrel môj muž. Viem, cítim to, že na mňa civí cez kľúčovú dierku. Vidím jeho bledohnedé oko v škáre. Žltne mu od zlosti. Pretože just začnem tancovať. Nech pukne! Nech mu oslepne to jeho chtivé oko! Aj druhé! Nech! Veď na námestí tancujú tiež. Najprv iba pár trochu priopitých cigánok. Krútia štíhlymi bokmi, trasú prsiskami v obtiahnutých tričkách... Sú šťastné, rozosmiate. Majú radosť z tej hudby. Z toho horúceho podvečera. ŽENA 1: Chcela by som bývať pri tej vašej rieke. ŽENA 2: A kde bývate vy? ŽENA 1: Ja? Ja nemám stále miesto. Tak ako môj syn. Vláčim sa za ním. Keď ho presunú z jednej väznice do druhej. Vtedy i ja zmením miesto. Navždy alebo nakrátko. To mi je jedno. Bývam vždy tam, kde má môj syn celu. Tam som doma i ja. Tak som sa dostala do tohto mesta. Bývam teraz tu. ŽENA 3: Stáva sa často, že meníte mestá? ŽENA 1: Raz tak. Raz onak. Bude to už stále. Celý jeho život. A môj tiež. ŽENA 3: Čo spravil váš syn? ŽENA 1: To nikdy nevyslovím. Nikdy, nikdy! Lebo TO mu nikdy neodpustia. Nikto! Nikdy! ŽENA 2: Tak už na to nemyslite. Ani ja tu nemyslím na svojho muža, ktorý ma zamyká do izby. (mimo reál) Izby prázdnej a studenej. V mojom vlastnom dome. Teda... dome po mojich rodičoch. Lebo ho to teší, trápiť ma. Len tak. Bez vysvetlenia. Lebo nie vždy sa dá všetko vysvetliť. ŽENA 1: (mimo reál) Niet väčšej prázdnoty ako sú oči väzňov. Väčšieho chladu. Sú skoro ako mŕtve. Nemôžem syna nechať samého. Vydaného napospas lynčujúcemu davu. (prejde do reálu). Bývam vždy tak, aby som večer videla svetlo v jeho cele. Chvíľu svieti, ani neviem, čo pritom robí. Potom zhasí, alebo mu svetlo vypnú oni, to neviem, a on si ľahne si na lôžko... Vtedy začnem spievať. (spieva uspávanku) A potom si ľahnem aj ja. S ľahkou dušou. Teraz ma trápi iba to, že odtiaľto nevidím na svetlo v jeho cele. Nič viac ma netrápi. Nič. Ani táto čudná klietka. (opäť spieva) ŽENA 3: (mimo reál) Spieva ako siréna. Ako žena na mori s rozpustenými vlasmi, ktorá vábi k sebe osud. Aby celkom nerozpučil jej syna v úzkej cele. Aby bola nehybnosť. Nehlučnosť. Prázdnota... ŽENA 2: Aj ten horúci augustový deň ste sa potápala? ŽENA 3: Potápala som sa... kedy to bolo? Už strácam pojem o čase... Ale teraz si spomínam, že oveľa neskôr.. možno presne ten istý augustový deň, keď na vašom námestíčku pri rieke bolo veselo, ja som bola pri piesočnej jame. Viete, vykopali ju pieskári. A pritom našli hrob starý tisíctristo rokov. ŽENA 2: Boli v ňom rozmetané kosti. Čo iné!? ŽENA 3: Kostra muža. Veľmi bohatého. Možno kniežaťa. Dali ho do rakvy ozdobenej zlatými lístkami. Nechali mu meč a zlaté spony, zlatý roh i nádoby na pitie... na prsty mu natiahli pohrebné prstene. Do ruky vložili žezlo s pozlátenou hlavou dravého vtáka... Do hrobu mu dali i dve ovce, aby ho živili v posmrtnom živote. A za hlavu obrovskú amforu, ktorú naplnili vínom. Aby netrpel smädom... Nuž to som fotila. V auguste alebo aj nie. Čo na tom záleží? ŽENA 1: A záleží na tom, hýbať mŕtvymi? Nezniesla by som, keby môjho syna nenechali na pokoji ani po smrti. Dosť, že ho vláčia za živa. Z jednej kobky do druhej. ŽENA 2: A čo! Po toľkých rokoch! To už je mŕtvemu fuk! ŽENA 1: Ste hrubá ako kočiš! (začne opäť spievať) ŽENA 2: Koľko tu ešte budeme? To ma zaujíma. Nie staré kosti! Hodinu? Pár minút? Týždeň? Deň? Mŕtvemu dali do hrobu víno. Nám trom ani pohár vody. Už mi praskajú pery. Jazyk sa lepí. 19 B O D N Á R O V Á

20 ŽENA 3: Koho sa to spytujete? A načo? Títo presne vedia, ako ľuďom zničiť myseľ. ŽENA 2: Pýtam sa! Lebo kto sa nepýta, nedostane odpovede. Doriti! Kto ste? A prečo nás tu držíte? (začne kopať do dverí) ŽENA 1: Prestaňte, vy šialená! Všetko iba zhoršíte! Lepšie je byť ticho. Len nedráždiť! Ešte by som chcela vidieť svojho syna. (chvíľu zasa spieva) ŽENA 2: Myslíte, že sme rukojemníčky? Dnes zoberú hocikoho. Strčia do akejsi psej riti bez slovka vysvetlenia. Ale prečo práve nás?! My nemáme žiadny význam. To nech robia tam, v krajinách, ktoré sú ďaleko odtiaľto. Tak ďaleko, že nám pripadajú ako z inej planéty. ŽENA 1: Roztrhne sa mi hlava! Keby mi dali aspoň pamok a ihlu. Vyšila by som vám na blúzky nejaké kvietky. To by ma upokojilo. To vyšívanie. Vždy vyšívam, keď mám od hrôzy triašku. Po nociach som si povyšívala celé nočné košele. Tie, čo som mala celé prepotené na sebe. Vyšívala som si na ne nezábudky, fialky, nevädze, puky ruží... A pri tom vyšívaní vošiel do mňa z ničoho nič pokoj. ŽENA 3: Pokoj. Hojivé prázdno. To chceme všetky. ŽENA 2: Kážete tu ako nejaká farárka z kancľa. Čo vlastne robíte vy v tomto meste? ŽENA 3: Ja? Prišla som sem fotografovať. ŽENA 2: Fotografovať! Takže celý tento cirkus môže byť vlastne kvôli vám! Kvôli vašim prekliatym špiónskym fotkám! ŽENA 3: Netárajte! Aké špiónske fotky?! ŽENA 1: Takí ako sú ONI neznášajú fotky! Chcú byť neviditeľní! ŽENA 3: Zbláznili ste sa? Obe? Ja nie som žiadna špiónka. Ja som prišla fotiť toto mesto. Zdalo sa mi také... malé... zaprášené... pokojné a... stále. Prázdne. ŽENA 1: Zasa začínate s tým prázdnom? Tak keď to tak chcete, ja vám poviem, aké môže byť prázdno! Najväčšiu prázdnotu som cítila, keď mi odobrali v nemocnici prsník. A potom druhý. Moje telo spráchnivelo. Prechádzalo do akéhosi iného tela. Inej ženy. Zľakla som sa. Nie kvôli sebe. Kvôli synovi. Najprv som behala do kostolov. V jednom som uvidela obraz svätej, ktorá si na podnose nesie dva prsníky. Stála som tam ako obarená. A potom mi jeden kňaz povedal o tej svätici bez prsníkov... ŽENA 3: Poznám ten príbeh. Je o svätej Agáte zo Sicílie, nie? (mimo reál) Tej, čo žila na tom vyprahnutom ostrove kedysi dávno... vari v treťom storočí. Keď sa ju Riman, nie hoci kto, sám miestodržiteľ, pokúšal zviesť, odmietla ho. Poslal Agátu do bordelu. A keď aj tam zostala pannou, dal ju mučiť. (reál) Jej život je pre nás legendou. ŽENA 1: To ja neviem. Čo je pravda... Čo je výmysel... ŽENA 1: (mimo reál) Pod spustenými viečkami som si predstavovala Agátinu izbu. Kľakadlo s modlitebnou knihou na pulte. Ako v tých obrazoch, keď anjel prichádza k Márii povedať jej o budúcom dieťati... Cítila som dokonca vôňu myrty a pomarančov. I horúceho vzduchu, ktorý sa tlačil cez úzke okno s farebnými sklíčkami dnu. Videla som, ako Agáta prestala čítať z knižky a celá sa napla. Dychtivo počúvala. Bol to najprv hlas lýry a potom i spev potulného speváka. ŽENA 3: Máte pravdu. Vtedy do miest často prichádzali potulní speváci. Stáli oproti mestskej studni. Hrali na lýre a spievali. Deti sedeli v prachu blízko nich a počúvali spev s otvorenými ústami. Možno Agáta vo svojej izbe tiež počúvala. ŽENA 1: Možno sa z ničoho nič, veď také hlúposti sa stávajú, nie? Zaľúbila do neznámeho mladíka s lýrou. Možno bežala dolu, aby uvidela jeho tvár. Možno jej dvadsaťročné srdce prvý raz zadrapila skutočná láska. ŽENA 3: (mimo reál) Agátu dojímalo to, čo bolo pôvodcom týchto slov. Ich pravé obydlie. Spevák bol len kormidelník člnka, ktorý prepravoval cestujúcich do sveta ZA slovami. ŽENA 2: Možno kvôli tej poplašenej láske potom neskôr odmietala toho chlapa, toho Rimana... no nie? Veď radšej roztiahnuť nohy, ako sa nechať týrať, či ako to bolo? ŽENA 1: Miestodržiteľ dal Agátu spútať reťazami, pichať žeravými mečmi, a napokon, keď ho aj tak odmietala, nechal kliešťami odštiknúť jeden jej prsník. Priniesli mu ho na bielej mise s modrým okrajom. 20

21 ŽENA 3: V tú noc, keď Agáte odtrhli od tela prsník, priletel na okno, vlastne iba takú štrbinu, na stene jej celý vrabec. Agáte sa v tých bolestiach zdalo, že opäť počuje speváka. Cítila, akoby ju niekto, koho nevidí, hojdal v náručí. Vtedy do cely vstúpil cez múry svätý Peter a nechal Agáte opäť narásť prsník. ŽENA 1: (mimo reál) Keby tak niekto prišiel do cely zahojiť vnútro môjho syna. Roztrhané a krvavé. Nejaký svätý, z nejakých nebies... ŽENA 2: A ako tá rozprávka vlastne skončila? ŽENA 1: Pre vás rozprávka. Pre iných skutočnosť. ŽENA 3: (mimo reál) Agáta ešte raz počula spievať vrabca. A vtedy začala prosiť. O oslobodenie z cely. O vrátenie svojho prsníka. O trest pre Rimana. Čakala na zázrak. Ale ten neprišiel. Lebo Agáta sa správala príliš ľudsky. Zabudla, že má ísť ZA slová, za najvyšším tichom a nehybnosťou. (reál) Najprv nariekala, sťažovala sa... Potom stíchla. ŽENA 2: (posmešne) A vtedy priletel k nej jej anjel strážny? Roztiahol krídla? V Agáte začala stúpať jej duša ako balónik? ŽENA 1: Agáta vletela do náručia anjela a stúpala hore, k nebesiam, v tých jeho krídlach? ŽENA 2: Celkom ako na nejakom svätom, vyfarbenom obrázku! Aké by to bolo pekné. Neprosiť a nekričať. Nezúfať a nebedákať. A všetko dostať práve preto. Takže, ak nás tu začnú porcovať jednu po druhej, nemáme ich preklínať? Zúfalo nenariekať?! Máme byť ako tá vaša svätica zo Sicílie? Ale JA budem kričať. Revať a preklínať ich všetkých. ŽENA 1: A ja? Veď tu mám syna, ktorý má iba mňa. Tiež nie som krotká ovca, ktorá čaká na podrezanie. Ja im prehryznem krk... Ja... ŽENA 3: Ticho! Dosť! Načo som sa namáhala, aby sme sa upokojili? ŽENA 2: Ten príbeh o Agáte je iba spomienka vás dvoch. Moja nie. Ja nechcem byť pokorná. Ja nie! ŽENA 1: (spieva uspávanku) ŽENA 3: (mimo reál) Zasa mlčanie. Zasa sa všetky tri budeme motať v klietkach svojich myslí a spomienok. Každá si vyberie niečo iné zo svojej pamäte. Ja z potopených spomienok detstva. Z toho sveta, kde je všetko veľké alebo maličké ako hračky šatôčky, obchodíky, nádobky, postieľky pre bábiky... Tá v rohu sa vráti v mysli k obyčajnej mačke skrútenej do klbka a k hudbe na námestíčku pri rieke. Tá bez prsníkov k svetlu v synovej cele vo väznici. Ja ešte raz ku jame vykopanej pieskármi, k princovi s vybielenými kosťami v nej... Z jeho prstov skĺzli prstene... A možno my všetky tri k svätici, ktorá objavila, že pravý svet je za svetom slov. Vrátime sa k hocičomu. Len aby naše mysle neboli pripichnuté ako motýľ k tomu, čo práve je. A bude. Nepevné, neisté, nebezpečné, nevysvetliteľné, nepochopiteľné... ZVUK: Klopanie na dvere. KONIEC B O D N Á R O V Á 21

22 D A L I M Í R S T A N O T A N K A O P I T Í Biela gazela Vzťahy stále nestále Had sa pozerá Platí prvé penále Prosím... Už mi nenalej T A N K A O F A J Č E N Í Roky nado mnou ako husi leteli s prosbou daromnou... Aspoň rôčik necelý Ležím Fajčím v posteli T A N K A P R E N E S M E L Ý C H Priama otázka Ako ste to vedeli? V ruke poťažkaj žltú farbu v podbelí Smelo ku mne! Nesmelí T A N K A O Č E R N I Deväť storočí Všetko môže zotrvať Zrak to otočí Nemohla byť stoprvá Čerň v očiach i v obrvách 22

23 K t e k u t e j o t v o r e n o s t i H r o b o ň o v e j ž i v e l n e j p o é z i e nebolo možno zastaviť prúd S. B. Hroboň v liste K. S. Amerlingovi, Živelnosť predstavuje pre Sama Bohdana Hroboňa jeden z kľúčových momentov vnímania sveta v jeho fascinujúcej premenlivosti a prejavuje sa vo viacerých dimenziách básní (nielen v motivickom pláne, ale aj na úrovni vyšších štruktúr textu). Autor sa o tomto fenoméne vyjadruje i v liste K. S. Amerlingovi: Veľmi túžim po tom prvom kľúči trojživelného sveta. 1 V duchu predsokratovcov teda hľadá kozmologický prazáklad a za pralátku stvorenia si v kontexte svojej viery vyberá vodu. 2 Jedným zo základných faktorov, spôsobujúcich sugesciu tekutého charakteru Hroboňovej poézie, je preto už naznačená motivická rovina a jej nekončiace metamorfózy motívu vodného živlu, prítomného v jednotlivých textoch. Fenomén vody sa objavuje v panoramatických pohľadoch na krajinu v prírodných podobách mora a riek, ktoré sa pretvárajú v symbolické slzorieky a náreky modliacej sa rodiny 3, Praboh ich rozosieva v šír otčiny 4 a tým bilióny žiliek všestvorenstva / v každom pramihu k životu preberá 5. Primárna funkcia vody je teda jej životodarnosť, asociovaná s taktiež pomerne častým motívom krvi. Posunom zaostrenia obrazu sa vodný živel transformuje do prameňov či rosy. Symbolický rozmer nadobúda motív prameňa ako prvotnej čistoty, ktorá sa najčastejšie asociuje s morálnou čistotou Slovanov vyvoleného národa: Narodil si sa z vody / národ, syn slobody 6 ; Nekaľ si ten prameň čistý, / budeš slávy dedič istý. / Nech ti čisté budú zdroje, / studne, rieky a nápoje. 7 a s možnosťou symbolického očistenia a prijatia boha prostredníctvom krstu: Slovom praboh vody zviazal, / krstiť národy rozkázal: / všetky duše skúpať vodou, / Oto-Syno- Duchozhodou. 8 ; Pohrúžte sa, všetky rody, / v novoneby svätovody. 9 Prameň tu odkazuje na kresťanského trojjediného Boha, ktorého jednotlivé emanácie (vylievania) sa zjavujú okrem iných podobenstiev aj vo formách podzemného prameňa, prameňa a prúdu: Otec ako zdroj, Syn a Duch svätý ako vyvierajúca voda či dynamické fluidum. Obraz rosy je v poézii Sama Bohdana Hroboňa spätý predovšetkým s jej magickou liečivou silou ( Tisíc liet umýva božou rosou oči / a všahdy je ešte v pradedičnej noci. / Bo čo raz jej oči z tej rosy vyrástli, / tria čierni havrani všahdy ich vypásli 10 ). Rozhranie medzi reálne pôsobiacimi obrazmi živlu a jeho kozmogonického poňatia ako pralátky tvoria sugescie obrovských vodných objemov: Široké lesy, vysočizné skaly / na ne sa sťahujú búrky a prívaly. / Milióny centov vody na nich ležia, / na lúky, polia, domy ti nezbežia. 11, miestami s potenciálom navodiť dojem nekonečna:... nemám kriela vyletieť k vám hore / ani kde zastať všade more, more. 12 V tematizácii stvorenia sveta je zjavné prekrývanie mytologickej a biblickej koz- O M O L A Y O V A 23 Ľ U B I C AS

24 mogónie v nehatenej imaginácii básnického subjektu. Mytológie opisujú počiatok všetkých vecí často ako neohraničenú vodnú hlbinu zahalenú tmou a základný význam stvorenia spočíva vo vzniku rozdelenia a mnohosti namiesto jednoty a neurčitosti, pričom prvým stupňom je najprostejšia forma rozhraničenia dualita. V mnohých výkladoch svet, predtým ako vzniká, existuje ako božia myšlienka. 13 Práve motív vody asociuje u Hroboňa prvotnú božiu myšlienku, na čo odkazujú novotvary ako vododuch, duchovoda, praduchvoda. Jeho variant stvorenia sveta spočíva v zhmotnení božej idey, v rozdelení pralátky vody na nebo a zem: Na slovo Boha Praboha / rozklenula sa obloha, / zronila vody pod seba, / zrazila vody do neba. / Jedna voda zemou hučí, druhá nad vodou zvučí, / zem i nebo voda živí, jeden prameň pramenivý. / Rozprameň sa sám zo seba, / Bože, prebože, z praneba; / Vododuchom Duchovodou / skrápäj svety všeslobodou nad oblohou, pod oblohou... / svet tatriansky, tvor sa, tvor, / v praduchvodu vmor sa, vmor! // V pravodách zem je skrytá,/ v mraku hlbín zavitá... // Slovohromom prepasti vrú, / z prazeme hory sa hrnú / a v Prabohu Hospodinu / zem vynára sa v pevninu! / Vody v more sa zhrnuli, / brehy zemské oblinuli. 14 Citované verše vytvárajú dojem vodnej celistvosti, celkovosti, či akéhosi vodného úhrnu, korešpondujúci s tretím štádiom fluidálnej metafory podľa koncepcie Georga Witteho, štádiom tekutého agregátu. Koncept aquadynamickej obraznosti poézie Sama Bohdana Hroboňa totiž podporuje teória tohto nemeckého literárneho vedca o tekutosti, fluidálnosti slova v jeho tropologickom štádiu. Rozlišuje pritom substanciálne štádium vody, dynamická štádium prúdu a štádium agregátneho skupenstva skvapalnenia, v ktorom sa pevné mení na kvapalné, tvrdé na plasticky mäkké. Jadrom takýchto metafor dematerializácie tvorí éterizácia. 15 Peter Zajac, nadväzujúc na jeho teóriu, rozlišuje dva typy kĺzavej či tekutej metafory: mäkkú metaforu vody, vzduchu a mrakov, ohňa a plameňa a tvrdú metaforu zvrásnenej zeme, sypkého a zrnitého piesku a prachu, pričom v Hroboňovej poézii prevažuje prvý z uvedených typov. 16 Ďalším frekventovaným prvkom Hroboňových textov je biblický motív otvárania sa oblohy na podnet božieho slova, spätý so živlom vody. Tvorí paralelnú štruktúru k mytologickému otváraniu neba Perúnovým bleskom (kľúčom neba) počas zimného slnovratu a následným narodením syna Daždboga, kedy vody dostanú zázračnú liečivú moc. 17 Z hľadiska magicko-zaklínacieho aspektu autorovej poézie je zaujímavé, že kým je nebo otvorené, splní sa každému, kto to vidí, akákoľvek žiadosť. 18 Tento fenomén sa vďaka častému využívaniu motívu hromu a blesku v Hroboňovej poézii ukazuje ako potenciálne prítomný. Podľa dobových analýz aj v ľudovej mágii zohrával vodný živel mimoriadne významnú úlohu, a to v podobe rôznych čarovných vôd, nálevov, umývaní či zlievania vosku. 19 V bájosloví je možné nielen aktívne zasahovanie do budúcnosti, ale aj spätný pohyb: prorocké videnie prostredníctvom pohľadu na hladinu vody či pod ľad, v ktorých sa zrkadlí nebo. 20 Za spoločný menovateľ oboch poňatí fenoménu vody možno považovať fascináciu jeho základnou schopnosťou podliehať magickým zmenám funkcii, foriem, skupenstiev, plasticky sa pretvárať v procese prúdenia. Táto danosť sa však rozširuje aj na iné živly, pretože v Hroboňovej poézii je všetko v neprestajnom pohybe, vývoji. Hranice základných elementov sa v neustálom toku stierajú, zlievajú sa do seba a plasticky tak modelujú svet. 21 Signifikantné je pre relativizáciu hraníc pevného, plynného a tekutého či konkrétneho a abstraktného používanie slovesných lexém implicitne zahrňujúcich atribút tekutosti. Verš duch ho v telodušu zlial 22 aktualizuje už spomenutý moment konkretizácie slova božieho vo vode a stvorenie človeka ako harmónie duše a tela, ktoré nevytvárajú protiklad, pretože majú rovnaký pôvod, plne rešpektujúc biblický kánon. Na teologickom podloží sa tak poeticky relativizuje charakter tela ako telesa pevného skupenstva. Častejšia je konkretizácia abstrákt prostredníctvom verb spomínaného druhu: zmývajúc hriech, čo nás z rôdy špatí, / seba roní 24

25 na nás jak vodu 23 ; Tam pod prestolom prabožským vyleje / vekov bolesti a vekov nádeje 24, s potenciálom vytvárať dojem zmyslovo vnímateľných obrazov. Uvedené skutočnosti naznačujú možnú interpretáciu vodnej metaforiky ako štrukturálneho typu orientačnej metafory v intenciách uvažovania Georga Lakoffa a Marca Johnsona, kde je jeden pojem metaforicky štruktúrovaný na základe iného pojmu. 25 Predstava, že duchovné či psychické procesy a stavy sú založené na aquadynamických princípoch, akoby vytvárala systematický spôsob reči o tejto sfére univerza, reflektovaný aj súčasnou slovenčinou. 26 Ak podstatou metafory je chápanie a prežívanie jedného druhu veci z hľadiska inej veci 27, duchovný život je tak vnímaný na základe charakteristík tekutosti ako je ľahkosť, amorfnosť, či neschopnosť podržať tvar, schopnosť obtekať prekážky, unášať ich či presakovať nimi, ale aj roztápať pevné telesá. Zaujímavou sa v tomto kontexte ukazuje aj skutočnosť, že Dmitrij Čyževskij sa vyjadruje o Hostinského filozofickej práci zo slovanskej gnozeológie videnia ako o Vodbosloví (voda), teda nie Vidbosloví (vidieť) 28, čo opäť odkazuje na metaforiku vody ako duchovného skupenstva. Vyššie zmienené pomedzie pevného a kvapalného predstavuje motív lávy, ktorá ako kríženec atribútov vody a ohňa disponuje mimoriadne silnou schopnosťou očisty: Mladosti! Ty sa z rozvalín, / z priepasti, hrobov a skalín / ohňom vulkána k nebu krúť, / prúdom lávy po vlasti prúď. / Spáľ duše zradné, zaplav nepriateľov, / spáľ zem tú starú by zrebe s kúdeľou. 29 Metafora lávy stelesňuje fascináciu ohybnou plastickosťou súcna krátko po stvorení. Ako dôležitá sa preto ukazuje potreba nepremeškať túto časovú periódu a formotvorne pôsobiť na tvárny materiál, kým sa postupom času nepetrifikuje. Práve moment možnosti formovania, obnova po očiste, podmieňuje adorovanie mladosti, novosti, pretože v tomto senzitívnom období je možné modelovať prírodné premeny. Sila vyvolávajúca akciou analogickú reakciu prírody usmerňuje obe do krúživého vírivého pohybu: Hor sa, chlapci, hor sa a valašky v ruky / krúťme sa sťa víchor, družiac jedle, buky. / Skrúť sa, víchor, skrúť sa, z grúňov na roviny, / beda tým gordanom, čo lúpia krajiny. 30 Podľa Oskára Čepana básnikbohatier ako uskutočnené slovo chce ovládnuť všetky sily prírody a ducha a zapojiť ich do svojich kolosálnych projektov. 31 Dynamický kruhovitý tvar sa opakuje v mnohých textoch: ako jedno svorné kolo 32 hôrnych chlapcov, no častejšie rezonuje na rozsiahlych plochách básní ako už načrtnuté vírenie živlov ( ohňom vulkána k nebu krúť 33 ), kde dokonca i vesmier rôznom kolotá 34. Svet Hroboňovej poézie sa tak ocitá v neustálom krúživom prúdení a vírení. Motív kruhu a jeho centra sa však spája predovšetkým s metaforou historického poslania Slovanov, ktorým je priame uchopenie podstaty či poznanie esencie: Nám nejde víc jak Nemcům o logickou, odtaženou věcnost a pravdu, ale o cnost, o ducha živého. My musíme v heglovském kruhu věčném zrakem orla vypátrati věčný středobod, vůkol nehož kruh se na pník skroutí, skulatí, stane se sluncem světorodným, z něhož nové a nové světy jako jiskry poplynou v nekonečném prostoru a zvučeti budou souhlasem věčné Myšlienka modelovania pohybov vo vnútri prírody sa objavuje u K. S. Amerlinga a jej podstata spočíva v kladení dôrazu na analogické štruktúry, na predstave opakovania na vyššej úrovni. Konstatuje přímo, že člověk s přírodou má jednu a tu samou historii, vývoj přírody v jednotlivých svých říších a fázích (ovšem spíše v hodnotovém nežli v časovém smyslu), v říši nerostů, rostlin a zvířat je podle něho vlastně v člověku reprodukován. Organismus člověka ve svém tvaru i změnách je opět reprodukován ve struktuře společnosti a v jejím pohybu (povaha a vývoj národa, lidstva atd.). 36 V kontexte Hroboňových textov sa tak nasvecuje analógia s jazykovou dimenziou básní. Nedávno konštituovaná slovenčina by tu mohla predstavovať mladú tvárnu lávu, na ktorú sa básnik snaží formotvorne vplývať, kým nestuhne. Využívajúc jej plasticitu, danú vekom, preveruje ju svojimi neologizmami, barbarizmami, grécizmami, polonizmami, rusizmami, bohemizmami i dialektizmami. Práve v tomto úsilí vidí Oskár 25 S O M O L A Y O V Á

26 Čepan zásluhu mesianistov:... pohli nedávno konštituovaným jazykom svojho národa. Zdvihli jeho ešte nestuhnutú hmotu a posunuli ju do extrémnych polôh. Tým, že ju zaťažili absolútnymi kritériami, že ju ponorili do temných hĺbok špekulatívnej mytológie prajazyka a vzápätí vyzdvihli do transcendentálnych výšok nadjazyka, práve tým vyskúšali jej odolnosť a vnútornú súdržnosť. 37 V mesianistickom vnímaní metajazykovej podstaty sveta 38 sa teda pozitívne modelovanie jazyka do požadovaného tvaru prejaví aj v transformácii reality do priaznivejšej podoby. Realizuje sa tak znovutvorenie, obnova prostredníctvom akéhosi zaklínania reality. Andrea Bokníková v tejto súvislosti hovorí o jazykovo-etymologických metamorfózach 39, spätých s prebúdzaním prírody, čo možno vztiahnuť aj na odklínanie, oživovanie zakliatej krajiny. Prostriedkom tohto aktu je teda samotný tekutý text vo funkcii živej vody. Tvorenie sprevádza chvenie, vzrušenie z očakávania, z neznámeho, ktoré sa môže v pohnutej dobe kedykoľvek vynoriť: Praboh slovom vzrušil vody, / živoduší divné rody / priam vo vodstve šaršarejú, / rieky, moria šumšumejú. / Z čírovodstva div divúci! / Okrídlenci spievajúci. 40 Obrovská energia kreativity, ktorou disponuje ešte nestabilizované, ale neustále sa vytvárajúce, je tu podávaná priam s roztopašnou hravosťou. Súcno je teda krátko po stvorení plastické a modelovateľné vznikanie plynie harmonicky, sprevádzané šumením, hučaním a zvučením vody. Zanikanie stuhnutého starého sveta sa realizuje lámaním a praskaním ( hory ohňom prasknú 41 ) a prudkými intenzívnymi zvukmi hromohudby, hrôzohudby či hudby diel treskov. Rezíduami tohoto pohybu preto zostávajú ruiny a trosky (spálenisko, zborenisko, rozvaliny, rúbanisko...). Aj tie sa však vplyvom očisťujúceho ohňa menia na popol, badky prachu, z ktorých však opäť vzniká život a zapájajú sa do jeho prúdenia. Prúd tvorí nielen pohyb tekutých elementov, ale aj tok svetla, ktorý pohlcuje pôvodnú temnotu, a vzniká z pôvodného voztoku: Ó, rci, Bože, aby svetlo / z pravoztoku sa roznetlo 42 ; Nové slncia od vostoku, / nech ti zvučia v novotoku. 43. Tento motív už priamo súvisí s ďalším nosným živlom Hroboňovej poézie s ohňom. Jeho trojživelný svet bol predmetom neustáleho špekulatívneho uvažovania, ale aj spochybňovania lektúry K. S. Amerlinga, ktorému píše: Trojživelnosť vašu len povrchne chápem, pretože prírodu podrobne neznám a vždy ma štvrtý živel oheň mýli. Ja vidím v ohni akýsi pra i rázživel, ktorému všetko ustúpiť musí, v ňomže nebo i zem zhorí či Boh netvorí všetrojične-čtyrživlične? Najprv oheň svetlo potom vzduch a vodu potom z vody zem... všetrojične čtyrživlične ohňovzduchovodozemolične. 45 Hroboňovo teoretické uvažovanie pôsobí v po rovnaní s jeho realizáciou v básňach značne nekonzistentne, čo pravdepodobne spôsobuje jeho úporná snaha vtesnať prúdenie živlov do mystickej triadickej schémy sveta. Hoci demonštruje rovnocennosť všetkých štyroch elementov, v básnickej praxi venuje mimoriadnu pozornosť práve tým najpremenlivejším, najdynamickejším: ohňu a vode. Spoločným je pre oba moment očisty, spätý s mimoriadne dôležitými liečivými účinkami: slovanské verbum liečiť sa totiž pôvodne vzťahovalo na privolávanie želaného stavu mágiou. Spolupôsobenie až splývanie týchto dvoch elementov vyjadruje nielen jednotným charakterom tekutosti, ale aj hrou s vizuálnym dojmom ich simultánnej prítomnosti, ktorá odporuje logike racia a privádza nás ku kresťanskej mystike: vlial sa do teba vôd ohňom Svätý duch. / A národ pekla vstal ako Syn boží, / ktorý i v sitne nebo si založí... / ktorého Tvorca ako otec kára, / vodou i ohňom z poškvrny vytvára 46, čiže k podstate Boha ako spaľujúceho ohňa, 47 ktorý vykoná absolútnu očistu a svet spáli na popol (matériu obnovy). Jedna z asociačných liniek tu opäť vedie k vizualizácii lávy ako mohutného očistného elementu, ktorý napríklad aj v poézii Pabla Nerudu vytvára pôsobivý variant biblickej potopy, kde sa oheň a voda stretávajú v podobe sopky a oceánu. Atemporálna koexistencia kontrastívnych elementov tak iniciuje nekončiaci proces, paralelný nezavŕšenej anihilizácii častice s antičasticou. Chápanie kresťanského boha ako spaľujúceho ohňa tvorí analógiu k pohanskému 26

27 bohu, objavujúcemu sa v Hroboňovej poézii, rovnako ako boh kresťanstva, pod niekoľkými menami: ako Svaroh, Celosvaroh, Sasvarož či Všeslož. V slovanskej mytológii plní Svarog funkciu boha ohňa, nebeského svetla a tepla, zrejme i nebeského kováča, ktorý ukoval slnečný terč. 48 Spolupráca Svaroga s vládcom hromu Perúnom aktivizuje Svarogovho syna Božiča či Daždboga a prostredníctvom simultánnosti týchto personifikovaných prírodných úkazov sa aj v mytologickom kontexte dosahuje spojenie ohňa a vody (blesku a dažďa). Oheň v slovanskej mytológii disponuje, podobne ako voda, nielen liečivými účinkami, ale aj už spomenutým magickým potenciálom očisty, pretože oheň na domácom krbe, najprvotnejšom to oltári človeka, označuje oheň nebeský. 49 V ľudových rituáloch slúžil aj na veštenie, spaľovali sa v ňom kosti či iné zbytky obetného zvieraťa a veštilo sa z plameňov, praskotu, farby či hustoty dymu. 50 Spojenie elementov ohňa a vody nachádzame i v motíve krvi, ktorej tradičná funkcia obety a schopnosť očistenia, básnika mimoriadne zaujala. V liste svojmu učiteľovi sa preto pýta:... prečo práve krv zvierat a ľudí je obeťou očistenia i smieru u Židov i po - hanov (tak považovaná) a preto menovite a skutočne len samojediná krv Boha človeka očisťuje od hriechu a výkupnou je cenou i zmierením s Bohom i prameňom života Amerling mu odpovedá, že pri krvi treba vidieť život vyšší. 52 Zobrazovanie krvavej obety sa v Hroboňových textoch posúva od jednokrvi očistených 53, cez mučeníkov, ktorí krvou svojou zahasili plameň pekiel vztekelných 54, k obrazu pôvodne vyvolených a novovyvolených: od tých čo z Boha krv mu vycedili / srebe (Slovan) otroctva nápoj sebe milý Básnik tu predostiera mytológiu pôvodu svojho rodu aktualizovaním motívu pokrvného príbuzenstva s božstvom (ľud Kristu krevosľúbený; slavokrevne zapojený...). Tento symbolický akt sa potvrdzuje aj obrazom Boha ako ženícha: ženích svätý, ktorý v krvi si nás snúbil, / nás na všetky veky vekov v nebo nebies priholubil. 56, zaručujúceho pro stredníctvom utrpenia spásu. Krv sa ako životodarná tekutina, ktorej tok je však priestorovo presne vymedzený, prejavuje v už spomenutom obraze, implicitne odkazujúcom na antropologické chápania kresťanstva ako kultu vegetácie, kde Boh preberá k životu bilbilióny žiliek všestvorenstva. Okrem hypertrofie tekutosti artikulovanej prostredníctvom interpretovaných motívov rozsiahle básnické poémy Sama Bohdana Hroboňa charakterizujú aj pohyby obrovských rozmerov v rámci rôznych dimenzií, neobmedzované pravidlami racia. Priestorový oblúk kopíruje vesmír, horizontálne sa konkretizuje v explicitnom pomenúvaní lokalít v rôznych častiach sveta či v implicitných odkazoch na ne (India, Babylon, Jeruzalem, Grécko, Krym, Balkán... až po Tatry, Kriváň či Grúň), vertikál ne siaha od sitna či pekla cez Tatry do nebeských sfér ( nad úroveň mesiaca: mesiac majúc pod nohami 57, či nad trojmír 58 ). Mimoriadny rozmer dosahuje aj oblúk časový: od prvotného slova, stvorenia sveta a archaického bezčasia, cez konkretizáciu dejín v reflexiách dobových politických udalostí až k ich vyústeniu do božieho kráľovstva v podobe Všeslávie, k obnoveniu sakrálneho času. Sugestívne pôsobí najmä úplná sloboda pohybu po časovej osi, ktorý je obojsmerný a neobmedzovaný nijakými normami logiky chronológie. Prostredníctvom už spomenutých magických mechanizmov spätých so živlami vody a ohňa, ale predovšetkým mystikou slova je možné pôsobiť na budúcnosť, vtláčať jej požadovaný tvar a potom ju spätne prorocky veštiť, cez manipuláciu s nastávajúcou obnovou, regeneráciou či znovustvorením zmeniť minulosť, vložiť do jadra čosi navyše, ale zároveň si minulosťou robiť nárok na charakter budúcnosti... Opäť sa tu aktualizuje prúdenie v kruhu, vírenie, v ktorom východiskový a cieľový bod pohybu splývajú: počiatkom i koncom je zlatý vek ľudstva. Tieto dva monumentálne oblúky pohybu v čase a priestore sa na širokej ploche básnických skladieb rozomieľajú na fragmenty tvoriace mozaiku. Rozsah pohybu 27 S O M O L A Y O V Á

28 v rozličných dimenziách fiktívnych kontrastov sa tiež zmierňuje prostredníctvom relativizovania protikladov ( už spomenuté spochybnenie rozporu tela a duše či vody a ohňa), ambivalentnosť básnického jazyka kontrasty zlučuje. Kresťanské a po hanské, teologické a mytologické, náboženské a filozofické, konkrétne a abstraktné, logické a intuitívne či emocionálne spontánne, vysoké a nízke, sakrálne a profánne zlomky prúdia v spoločnom toku textu a ich rozrušená protikladnosť nespôsobuje konflikt medzi krajnosťami, ale akési plynulé polyfónne vlnenie. Metafora prvotného voztoku ako prúdu reči, vyvolávajúcej prúdenie sveta sa zrkadlí aj v procesu básnickej tvorby ako pokusu o obnovu celostnej dokonalosti prvotného sveta. Edmund Hleba hovorí o poézii, ktorá sa stala pre básnika riečišťom, v ktorom prúdili prítoky jeho pomyselných predstáv o slovanskej budúcnosti. 59 Oskár Čepan ju nazýva básnický prúd samotok 60, pretože básnik je len médiom, neosobným pasívnym zaznamenávateľom, sprostredkujúcim vravito a jeho neologizmy sú produktom samotvorby, samoriečne tečú. Samotný Hroboň sa v súvislosti so skladbou Slovopieseň v jednom z listov K. S. Amerlingovi priznáva: Ja som vonkoncom nemienil spievať tou vyššou rečou ani o tomto predmete, až keď mi samo začalo speviť v duši vzhoru, syn slova, vzhoruj, na prapúť Ducha sa vzmoruj. Opýtal som sa sám seba, čo je to vzmoruvať sa a našiel som v tom slove zvinuté tajomstvo biblie. 61 Predstava o prúde či vlnení obrazov vo veršoch má oporu dokonca aj v dobových literárnoteoretických reflexiách slovenského kontextu, keď Janko Podhradský vo istej dialogizovanej básni 62 uvažuje o národnom rytme, ktorý symetricky vlnkuje : Národná pieseň Tatry čerpala rytmus a estetiku svojej piesne z potoka. Nekráča ona nohami trochejov, jambov, ona tečie symetrickými vlnkami. Táto symetria vĺn, grúp, trstí je našej piesne charakteristika národná. O mohutnom samospádnom reťazení duševných elementov (myšlienok a obrazov) sa vyjadruje aj sám Hroboň: Myšlénka myšlénku tvoří, obraz za obrazem vzniká, mnohonásobné nápady a pojemy se hromadí, divné, tajemné sily ducha opanují až pohružen v mori nejistoty, namáhá všechny sily, soustřeďuje všechny moci, by se mohl prodrati ohromnými vlnami, uzdraviti jedným blahodějným pableskem Moment vlnenia sa tesnejšie spája s túžbou po obnove celku, ktorý má v ponímaní Sama Bohdana Hroboňa polyfónny charakter. Zrastanie a spájanie fragmentov nespôsobuje ich zánik, rozplynutie v jednote, ale ich simultánnu existenciu, pluralitu mnohostí. Pravdepodobne sa tu odzrkadľuje Hroboňov negatívny postoj pretvoreniu tézy a antitézy do rámca syntézy v Heglovej dialektike a príklon k Schellingovským triádam, v ktorých všetky participienty celku pretrvávajú ako rovnocenné, nastáva vyrovnanie, zaniká nezlučiteľná kontrastnosť. Tento jav môžeme pomerne zreteľne sledovať v štruktúre novotvarov, kde sa okrem predpôn implicitne obsahujúcich významový odtienok absolútneho zjednotenia (vše- všeslavianska reč, všezmier, všezhoja; celo- celoviera, celozhoda, Celosvaroh) v širokej miere uplatňuje predpona sú- (sútok, súspejanie, súzonija, súslad, súslavnija), asociujúca paralelné plynutie, simultánnosť. Polyfóniu básnik aplikuje aj na slovotvorbu, kde v prajednote všeslova všetky doterajšie rúzotvary v jednej vlnoslove zasvietia 64, no vníma ju aj ako symfóniu všetkých nebies a božství. 65 Aj v tejto dimenzii sa prejavuje ambivalentnosť básnického jazyka: prefix celo- sa vzťahuje na slovanské verbum celiti, t. j. liečiť, a asociuje sa tak s predstavou zarastania rán či jaziev, s ideou dokonale zaceleného povrchu ( Zasypte sa, prehlbiny, / prapekiel večných jazviny 66 ). Čo nie je celistvé, je vnímané ako choré. Zdá sa však, že ide predovšetkým o celistvosť povrchu, pretože pod ním objavujeme koexistenciu viacerých, najčastejšie troch, elementov. Viacjedinosť, resp. trojjedinosť, ktorej najfrekventovanejšou realizáciou je zvinutie či zavinutie do seba (slovozvitky, v pravodách zem je zvitá, zvinuté tajomstvo biblie 67 ), korešponduje s konceptom zavinutosti trojjediného Boha. Túžba po celistvosti, celku či jednote odráža romantický fenomén kompenzácie 28

29 nedostatku. Podľa Lothara Pikulika 68 je pre tvorcu umenie odškodnením za to, čo mu realita neposkytuje. Nepredstavuje to však osobný, ale generačný problém: romantika vníma skutočnosť ako pretrhnutie pôvodnej jednoty a dobové procesy dezintegrácie, fragmentarizácie zrkadlí kompenzačným projektovaním zlatého veku spätého s novou celistvosťou, zbožštením či počarovaním sveta (Wiederbezauberung). Do popredia vystupuje problém, ako sa má podávať celok prostredníctvom časti, nekonečné prostredníctvom konečného. 69 Friedrich Schlegel odpovedá poukázaním na obrazový rezervoár mytológie, ktorá je prameňom fantázie, živým okruhom každého umenia, lebo všeobecné reprezentuje v zvláštnom. Prostredníctvom mytologických obrazov sa aj Samo Bohdan Hroboň pokúša konkretizovať abstraktné filozofické pojmy v konkrétnych, zmyslovo pôsobiacich poetických obrazoch. Do jeho syntézy zmyslov sa však zapája nielen simultánne pôsobenie zmyslových vnemov rôznorodého, ale aj zvukový rytmus, vnútorné rýmy. 70 Zdá sa, že Hroboňove ódicko-žalmické skladby s niekoľkotisíc veršami 71 tvoria svojím druhovým synkretizmom i ambíciou ďalekosiahleho spoločenského pôsobenia paralelnú štruktúru s konceptom progresívnej univerzálnej poézie v kontexte nemeckej romantiky. 72 Kým Hroboň sa s Amerlingom radí o prekonaní hraníc lyriky, epiky a drámy: Čo myslíte, či by sa nemohla podariť v duchu slavianskom tripejma, t. j. v jednote báseň epicko-lyricko-dramatická? Svet je taká báseň vozduch epos, voda lyrika, zem dráma. Geothe vo Faustovi zapletá časom do drámy epos i lýru. Ale ja myslím na takú báseň, ktorá by v samostate osobitnej i v sú stave sotkávanej obsahovala tri živly. 73, Friedrich Schlegel hovorí o poézii, ktorá zjednotí všetky oddelené druhy poézie, uvedie poéziu do styku s filozofiou a rétorikou a nakoniec spoetizuje život a spoločnosť. 74 Raná nemecká romantika však nedeštruuje, resp. neneguje, len pevnú žánrovodruhovú hierarchiu klasicizmu, ale aj definitívnosť, uzavretosť jeho textov. Univerzálna poézia je charakterizovaná predovšetkým svojou procesuálnosťou, prúdom uskutočňovania, ktoré možno nikdy nebude dokončené. Takto sa prostredníctvom večného diania dotýka s nekonečna, 75 zároveň aktivizuje obrovskú kreatívnu energiu neobmedzeného tvorenia, ktorá sama seba neustále regeneruje. Podľa Oskára Čepana sú Hroboňove široko koncipované skladby monotónnym vlnením obrazov bez začiatku a bez konca. 76 Princíp pohybu v kruhu akoby tu nadobúdal kvalitu nekonečna Möbiovej pásky a poskytoval priestor neustálej obnove. Procesuálnosť sa realizuje ako živé poznávanie v priebehu, v toku heterogénnych fragmentov, zároveň odkazuje na kabalistickú mystickú dialektiku, ktorá Boha poníma ako proces, ako vývoj medzi ja a nič. 77 Tento moment potvrdzuje názor, že hoci sa romantika demonštratívne odvolávala na spätosť so stredovekom prostredníctvom zbožnosti, romantické vnímanie kresťanstva bolo skôr intelektuálnym procesom, reflexiou kresťanskej zbožnosti než pravou prostou vierou, 78 čo možno v plnej miere vztiahnuť aj na náboženský rozmer textov Sama Bohdana Hroboňa. Romantická pluralita sa napĺňa v otvorenej forme ako dynamickom systéme s potenciálnou polyvýznamovosťou, ktorá je odrazom tvorivej slobody, či tekutého samopohybu v texte. V dobovom vnímaní však narušením celistvosti, trhlinou či ranou preniká mýtické zlo inkarnované do satana. Otvorenosť textu ako slobodného, ničím neobmedzeného prúdu heterogénnych zlomkov, s jeho pudením k chaosu, 79 je tak aj prejavom romantickej radosti zo zániku 80, takej zjavnej a častej v Hroboňovom vzývaní konca v podobe smrti či apokalypsy. Táto heterogénna deštruktívnosť predstavuje jednou z mnohých paralel 81 tekutého sveta romantiky a postmoderny. P O Z N Á M K Y 1 HLEBA, Edmund: Listy Sama Bohdana Hroboňa. Matica Slovenská, Martin 1991, s. 129 S O M O L A Y O V Á 29

30 2 V kresťanskej symbolike je voda vnímaná ako pralátka, materská látka (matéria), z ktorej duch, slovo Boha Otca, stvorilo kozmos. Voda totiž nedrží tvar, a tak je obrazom chaosu pred stvorením sveta. Z tohto spojenia prijímajúcej vody, viazanej na zem, a tvorivého nebeského slova božského pôvodu vzniká mystérium očistného, životodarného krstu. Ambrózius dokonca hovorí o vode ako Kristovom prostriedku spásy: všetko umýva, ale nemusí byť umývaná, je v nej počiatok i koniec. Voda tak od Krista prijíma spasiteľnú silu Ducha svätého. Podľa LURKER, Manfred: Slovník biblických obrazů a symbolů. Vyšehrad 1999, s HROBOŇ, Samo Bohdan: Čaša modlitby našej. In: HROBOŇ, Samo Bohdan: Slovenské iskrice. Zost. Edmund Hleba. Tatran, Bratislava 1991, s HROBOŇ, Samo Bohdan: Slovenské iskrice. Tamže, s HROBOŇ, Samo Bohdan: Svatopomstopej. Tamže, s HROBOŇ, Samo Bohdan: Prietaj. Tamže, s HROBOŇ, Samo Bohdan: Dom. Tamže, s HROBOŇ, Samo Bohdan: Slovopieseň. Tamže, s HROBOŇ, Samo Bohdan: Slovenské iskrice. In: HROBOŇ, Samo Bohdan: Slovenské iskrice. Zost. Edmund Hleba. Tatran, Bratislava 1991, s HROBOŇ Samo Bohdan: Svatopomstopej. Tamže, s HROBOŇ Samo Bohdan: Spev strážnych duchov nad slovenským horstvom. Tamže, s HROBOŇ Samo Bohdan: Duma Tatrana posvätená moleščikom Slavian a všemirian. Tamže, s Kol.: Mytologie světa. Red. Roy Willis. Slovart, Praha 1997, s HROBOŇ Samo Bohdan: Slovopieseň. In: HROBOŇ Samo Bohdan: Slovenské iskrice. Zost. Edmund Hleba. Tatran, Bratislava 1991, s WITTE, Georg: Die Flüssigkeit des Worts. Verführung einer poetologischen Metapher. Rukopis ZAJAC, Peter: Záhyb, barok a skupina A-R. Romboid 2003, č. 9, s. 33n 17 HROBOŇ, J.M.: Niektoré solárne slávnosti u Slavianov. Rozprava z oboru srovnávacej mythologie. Slovenské pohľady 1883, s Tamže, s HOLUBY, J. Ľ.: Voda a vosk v poverách a čaroch slovenského. Slovenské pohľady 1883, s. 283n 20 HROBOŇ, J. M.: Niektoré solárne slávnosti u Slavianov. Rozprava z oboru srovnávacej mythologie. Slovenské pohľady 1883, s Tamže 22 HROBOŇ, Samo Bohdan: Slovopieseň. In: HROBOŇ, Samo Bohdan: Slovenské iskrice. Zost. Edmund Hleba. Tatran, Bratislava 1991, s HROBOŇ, Samo Bohdan: Čo verím.tamže, s HROBOŇ, Samo Bohdan: Kar slaviansky. Tamže, s LAKOFF, George; JOHNSON, Marc: Metafory, kterými žijeme. Host, Brno 2002, s Dokladom čoho sú i frazémy ako napr.: more pochybností, oceán múdrosti, ponorenie sa do myšlienok, topenie sa v otázkach, nasiaknutie ideami, vylievanie si srdca či srdcervúce výlevy LAKOFF, George; JOHNSON, Marc: Metafory, kterými žijeme. Host, Brno 2002, s ČYŽEVSKIJ, Dmitrij: Večne-ženské v slovenskej filozofii. Živena 25, 1935, s HROBOŇ, Samo Bohdan: Mládeži. In: HROBOŇ, Samo Bohdan: Slovenské iskrice. Zost. Edmund Hleba. Tatran, Bratislava 1991, s HROBOŇ, Samo Bohdan: Grúňovka spievaná v lete Tamže, s ČEPAN, Oskár: Romantický mesianizmus a Samo B. Hroboň. K problematike slovenského romantizmu. Matica slovenská, Martin 1973, s HROBOŇ, Samo Bohdan: Grúňovka spievaná v lete In: HROBOŇ,Samo Bohdan: Slovenské iskrice. Zost. Edmund Hleba. Tatran, Bratislava 1991, s HROBOŇ, Samo Bohdan: Mládeži.Tamže, s HROBOŇ, Samo Bohdan: Čo verím.tamže, s HROBOŇ, Samo Bohdan v liste Ľudovítovi Štúrovi. Podľa HLEBA, Edmund: Listy Sama Bohdana Hroboňa. Matica Slovenská, Martin 1991, s MACURA, Vladimír: Znamení zrodu. České obrození jako kulturní typ. Praha: Československý spisovatel 1983, s ČEPAN, Oskár: Romantický mesianizmus a Samo B. Hroboň. K problematike slovenského romantizmu. Matica slovenská, Martin 1973, s Vladimír Macura hovorí o metajazykovom charaktere českej kultúry, ktorá existuje prostredníctvom jazyka, jazyk slúži ako jej model a súčasne o jazyku vypovedá: Se sakralizací českého jazyka souvisí zvláštní dobová funkce pojmenovacího aktu, totiž funkce demiurgického výkonu, kterým skutečnost jakoby nebyla pouze pojmenovávána, ale přímo vytvářena. Svět české kultury není v obrozenském chápání jazykovými prostředky označován, je nimi produkován, neboť realita české kultury se v počátcích ukládá především do jazyka, samo užívání jazyka je vlastně kulturotvorné. MACURA, Vladimír: Znamení zrodu České obrození jako kulturní typ. Praha 1983, s BOKNÍKOVÁ, Andrea: Samo Bohdan Hroboň. In: Slovník slovenských spisovateľov. Red. V. Mikula. Libri, Praha 200, s HROBOŇ, Samo Bohdan: Slovopieseň. In: HROBOŇ, Samo Bohdan: Slovenské iskrice. Zost. Edmund Hleba. Tatran, Bratislava 1991, s

31 41 HROBOŇ, Samo Bohdan: K orlovi. Tamže, s HROBOŇ, Samo Bohdan: Slovopieseň. Tamže, s HROBOŇ, Samo Bohdan: Pejan víťazný. Tamže, s HLEBA, Edmund: Listy Sama Bohdana Hroboňa. Matica Slovenská, Martin 1991, s HLEBA, Edmund: Listy Sama Bohdana Hroboňa. Matica Slovenská, Martin 1991, s HROBOŇ, Samo Bohdan: Pomstopej. In: HROBOŇ, Samo Bohdan: Slovenské iskrice. Zost. Edmund Hleba. Tatran, Bratislava 1991, s HLEBA, Edmund: Listy Sama Bohdana Hroboňa. Matica Slovenská, Martin 1991, s S predstavou boha ako spaľujúceho ohňa je spätý aj moment videnia ako poznávacej metódy Slovanov, pričom ich spájajúcim článkom predstavuje božský oheň prítomný v očiach, v pohľade (zapálil som ťa od mojej zrenice), zrkadliaci sa aj v Hroboňových ohňomyšlienkach z jeho denníkov. 48 PROFANTOVÁ, Naďa; PROFANT, Martin: Encyklopedie slovanských bohů a mytů. Libri, Praha 2000, s HROBOŇ, J. M.: Niektoré solárne slávnosti u Slavianov. Rozprava z oboru srovnávacej mythologie. Slovenské pohľady 1883, s PROFANTOVÁ, Naďa; PROFANT, Martin: Encyklopedie slovanských bohů a mytů. Libri, Praha 2000, s HROBOŇ, Samo Bohdan v liste K. S. Amerlingovi. Podľa: HLEBA, Edmund: Listy Sama Bohdana Hroboňa. Matica Slovenská, Martin 1991, s Tamže, s HROBOŇ, Samo Bohdan: Pejan slovenský. In: HROBOŇ, Samo Bohdan: Slovenské iskrice. Zost. Edmund Hleba. Tatran, Bratislava 1991, s HROBOŇ, Samo Bohdan: Čaša modlitby našej. Tamže, s HROBOŇ, Samo Bohdan: Svatopomstopej.Tamže, s Tamže, s Tamže, s Tamže, s HLEBA, Edmund: Doslov.Tamže, s ČEPAN, Oskár: Romantický mesianizmus a Samo B. Hroboň. K problematike slovenského romantizmu. Matica slovenská, Martin 1973, s HROBOŇ, Samo Bohdan v liste K. S. Amerlingovi. Podľa: HLEBA, Edmund: Listy Sama Bohdana Hroboňa. Matica Slovenská, Martin 1991, s PODHRADSKÝ, Janko: Pieseň na Javorine. In: Slovenské pohľady 1890, č HROBOŇ, Samo Bohdan: Nesmrtelnost. In: Prohlas 1993, č. 3, s HROBOŇ, Samo Bohdan v liste K. S. Amerlingovi. Podľa: HLEBA, Edmund: Listy Sama Bohdana Hroboňa. Matica Slovenská, Martin 1991, s Tamže, s HROBOŇ, Samo Bohdan: Svatopomstopej. In: HROBOŇ, Samo Bohdan: Slovenské iskrice. Zost. Edmund Hleba. Tatran, Bratislava 1991, s HROBOŇ, Samo Bohdan v liste K. S. Amerlingovi. Podľa: HLEBA, Edmund: Listy Sama Bohdana Hroboňa. Matica Slovenská, Martin 1991, s PIKULIK, Lothar: Psychologische Hintergründe: Kompensation eines Ungenügens. In: PIKULIK, L.: Frühromantik. Epoche- Werke-Wirkung. C. H. Beck Verlag, München 2000, s. 51n 69 PIKULIK, Lothar: Der höhere (symbolische) Sinn der Poesie: Die Rede über Mythologie im Gespräch über die Poesie. Tamže, s. 157n 70 BOKNÍKOVÁ, Andrea: Samo Bohdan Hroboň. In: Slovník slovenských spisovateľov. Red. V.Mikula. Libri, Praha 200, s Tamže, s Oskár Čepan použil v štúdii Romantický mesianizmus a Samo B. Hroboň. In: K problematike slovenského romantizmu. Matica slovenská, Martin 1973, na s. 119 označenie akási univerzálna poézia, z kontextu však nevyplýva, že by mohol mať na mysli koncept univerzálnej poézie v nemeckej romantike. 73 HROBOŇ, Samo Bohdan v liste K. S. Amerlingovi. Podľa: HLEBA, Edmund: Listy Sama Bohdana Hroboňa. Matica Slovenská, Martin 1991, s SCHLEGEL, Friedrich: Fragmente. In: SCHLEGEL, Friedrich: Werke in zwei Bänden. Aufbau Verlag Berlin und Weimar, 1980, 187n alebo in: ŽITNÝ, Milan: Nemeckí romantici. Tatran, Bratislava 1989, s. 23n 75 SCHULZ, Gerhard: Romantika. Dějiny a pojem.praha-litomyšl: Paseka, 1999, s ČEPAN, O., KUSÝ, I., ŠMATLÁK, S.: Dejiny slovenskej literatúry. Zv. III. SAV, Bratislava 1965, s FISCHER, Ernst: Původ a podstata romantismu. Praha 1966, s. 28. Edmund Hleba sa v doslove k Slovenským iskriciam zmieňuje o Hroboňovom štúdiu a porovnávaní Biblie a židovského Talmudu, čo v ňom vraj vyvolávalo pochybnosti, či božská pro zreteľnosť podala dostatok dôkazov o svojej pravosti. 78 SCHULZ, Gerhard: Romantika. Dějiny a pojem. Praha-Litomyšl: Paseka, 1999, s SCHLEGEL, August Wilhelm. In: ŽITNÝ, Milan: Nemeckí romantici. Tatran, Bratislava 1989, s. 91n 80 SCHULZ, Gerhard: Romantika. Dějiny a pojem.praha-litomyšl: Paseka, 1999, s KÁŠA, Peter: Otvorená forma a problém žánru v období romantizmu (Niekoľko metodologických poznámok). In: Braslav I. Zost. Pavol Žigo. Bratislava 2002, s. 147 S O M O L A Y O V Á 31

32 r o d i n n é s t r i e b r o r o d i n n é s t r i e b r o Čo je to vlastne rodinné striebro, čo sa týmto honosným názvom označuje? Je všeobecne známe, že to nemusí byť ani strieborné, ani rodinné, stačí, ak sa to dá beztrestne rozkrádať, rozpredávať, zašantročiť či prehajdákať a to či už formou privatizácie, eseročiek alebo inými prevodmi do cudzích, mimorodinných rúk. Ale ako sa to získava, nadobúda, na to niet nijakého návodu, ani poučky či učebnice, o tom sa jednoducho nehovorí. Je to samozrejme metafora a ako každá metafora, aj táto má nejaký pôvod, akiste aj rodokmeň, ktorý prezrádza jej obsah a poukazuje na jej zmysel. A ten treba poznať, aby sme ju mohli správne používať. Lebo nijakou metaforou si nepomôžeme, ak napríklad nevieme, čo znamená Achillova päta alebo slama trčiaca z topánok či tridsať strieborných alebo hoc aj rodinné striebro. Čím vlastne bolo a čo znamenalo predtým, ako sa stalo metaforou? Z literatúry vieme, že rodinným striebrom nazývali pôvodne rôzne strieborné rekvizity (napríklad strieborný príbor čiže escajg, strieborné podnosy a tácne, strieborné svietniky, strieborný samovar, kazety, hodinky a pod.), ktoré sa v šľachtických a zemianskych, neskôr aj v takzvaných lepších meštiackych rodinách dávali mladomanželom ako svadobné dary, bezmála ako príloha k zlatým obrúčkam; rodinné striebro malo ešte viac upevniť manželský a rodinný zväzok a v zárodku odvrátiť i len pomyslenie na rozvod a preto malo ostať naveky pokope ako nedeliteľný majetok a zlatý fond, aj oceľové puto rodiny, a logicky sa nesmelo deliť a tobôž nie predávať. Lenže potom prišli revolúcie, prevraty a postupná demokratizácia spoločnosti a vulgarizácia jej konvencií, čo malo za následok hospodársky, finančný a mocenský úpadok smotánky a pokles morálnej a potom aj nominálnej, trhovej hodnoty rodinného striebra : to postupne strácalo nielen strieborný lesk, ale dokonca aj patinu, prestalo byť pre rodinu zlatým fondom a nakoniec ostalo už len železnou rezervou, odloženou na horšie časy (na zaplatenie rakvy, kremácie a karu). Táto postupná premena zlatého fondu na železnú rezervu, čiže devalvácia zlata na železo, veľmi presne vystihuje neslávnu históriu rodinného striebra, aj symbolickú náplň z neho odvodenej metafory. Pravda, aj dnes ešte mnohí hovoria o rodinnom striebre, novopečení zbohatlíci, parvenuovia, hochštapleri a podobní príslušníci našej novej smotánky, tváriac sa, že ho zdedili po svojich šľachtických predkoch, hoci v skutočnosti si ho poctivo kúpili, jeden od starožitníka, druhý od priekupníka alebo špekulanta. Ale keby sme po jeho pôvode ďalej pátrali, zistili by sme, že pochádza z dávnych, legendárnych jánošíkovských zbojstiev alebo z novodobých arizačných či privatizačných rabovačiek a že prešlo veľmi kľukatými, dobrodružnými cestami, kým sa dostalo do rúk dnešných majiteľov. A tak rodinné striebro, ktoré malo byť metaforickým označením tých najvyšších, nedotknuteľných, nielen rodinou a rodom, ale aj celým národom uznávaných hodnôt, skončilo takpovediac na smetisku dejín. 32

33 Toto všetko mi preletelo hlavou pri pohľade na naše rodinné striebro počas konzumácie štedrovečernej večere, a tak nie div, že sa mi pritom vybavila jeho niekdajšia symbolika a teraz si neviem predstaviť, čo by som zo slovenskej kultúry označil touto kontroverznou metaforou a či je vôbec možné zaradiť pod ňu nejaké umelecké dielo či hodnotu bez toho, aby som ich nediskreditoval. Ale aby som nezahovoril pôvodnú otázku a neodbočil od zmyslu tejto ankety pravdaže, i ja mám svoje preferencie, svojich milovaných autorov, aj diela a hodnoty, ktoré si vážim a strážim ako oko v hlave a rád by som ich povýšil a nadradil nad všetko ostatné, dokonca s prižmúrením oka by som ich zaradil do rodinného striebra, nebyť toho, čo som o ňom práve napísal: takýmto rodinným striebrom sú pre mňa napríklad diela literárnej a výtvarnej poézie, ľudovej aj umelej, výtvory slobodnej imaginácie, inšpirované myšlienkami duchovnej, romanticko-utopickej revolty a vyznačené dielami známych i anonymných, všeobecne uznávaných i zaznávaných autorov, ktorých mená tu nebudem vyratúvať, veď koho to vlastne zaujíma? Koho vôbec zaujímajú názory tých pár čudáckych staromilcov, ktorí, podobne ako ja, rozprávajú o rodinnom striebre a hodnotách, ktoré už veľká časť tejto spoločnosti úspešne vytesnila zo svojho života i myslenia. V ríši šou-biznisu vyvolených superstarov, mojsejovcov a big-brotherských drišľakovín, v ríši vládnuceho importovaného a žiaľ, aj domáceho literárneho, výtvarného, filmového i televízneho gýča a sériovo vyrábaných imitácií, pastišov a plagiátov, nahrádzajúcich dávne, zabudnuté umelecké diela, platia už celkom iné zákony. Obávam sa, že niet takej hodnoty, ktorú by dnešné spoločenské mechanizmy nedokázali znehodnotiť a niet dnes politickej sily, ani vôle, ani odvahy a tobôž mravnej autority, ktorá by dokázala uchrániť kultúrne a umelecké hodnoty pred vandalstvom takzvaného slobodného sveta. A l b e r t M a r e n č i n 33

34 J O Z E F L E I K E R T p o m i n u t e ľ n o s ť 1 0 Krajinou sa vznáša pierko anjela. To nie sú vlasy mŕtvych, ani mliečne dráhy komét. Slnko oddeľuje deň od noci, zmýva prehrešky jesene. Len drevené uhlie čmudí, kreslí večnosť prekliatych kostí. Búchanie vlastným tieňom. 1 6 Brána srdca škrípe, zadŕha sa. Pánty ovísajú a kľúč je zalomený. City sú prežrané storočnou hrdzou. Kto všetko nás prežije, kto nás bude oplakávať na všechsvätých? Dinosaury asi ťažko. Možno dajaký strom alebo ošarpaná budova. Žeby výťah, ktorý vysedáva v pivnici a nechce sa mu terigať na dvanáste poschodie? Dejiny kvôli nám nezastanú, možno staré hodinky, z ktorých radšej vyber baterku, aby nezhrdzavela. Škoda každého pohybu. 34

35 2 3 Po hladine plávajú kamene. Topia sa pod ťarchou dedičného hriechu. Alebo je to nočný motýľ hladkajúci spiace kvety? Skôr než ich prebudí, ktosi na kosť ohlodá steblá. V kŕčoch sa zvíjajú korene, to sa najskôr hlási predčasná smrť. Ševelí v tráve vykášanej na cintoríne. Živia ju kosti mŕtvych, držiacich sa za ruky. Darmo hodíš kameň do výšky, keď sa unaví, vráti sa. Spadne ako tieň na pravé poludnie. 2 8 Po stupnici kráča smrť. Má ťažké olovené nohy. Brodí sa riekou plnou rýb, ktorými Ježiš nasýtil hladných. Smrť sa nerada hrá s vetrom opreteky, nemilosrdne odfukujúcim všetko, aj popol, na ktorý sa premeníme. Najlepšie je ho nasypať do očí ako štipku korenia. Čierne nebesá len kúsok od večnosti. Každodenné chlácholenie a prosenie, aby sa nevyzradilo tajomstvo noci. Prehrou nie je víťazstvo, ani porážka hviezdneho okamihu. Ale sekunda pravdy, keď zastaneme pred nebeskou bránou. Vchádzame mlčky a bez klopania. 35

36 4 1 Ľudí lákajú odlúpnuté viečka ľalií. A ťažká vôňa podopierajúca stĺpy chrámov. Nosný je len jeden, ostatné sú do počtu. Viac záleží na bohostánku, kde chodí srdce spávať. Listuješ životom, ktorý nemá rád priznania. Najradšej prichádza na rozheganom bicykli, aj to poslepiačky. Hluchota trhá uši, zabodáva sa do prachu, ktorý padá zo sošiek svätých. Organista falošne spieva, má skrivené píšťaly a natrhnuté mechy. Svoj tieň má aj tieň. Tma za nami, tma pred nami. Len my horíme rozčesnutým plameňom, na ktorý dážď prikladá polená. Priskoro je prineskoro. 4 0 Zaplakali sme každý na inú stranu. Do dlane otlačili tvár a vo vzduchu zanechali zub múdrosti. Niekto povie zdrapy sĺz, iný skamenené bozky. Priadka morušová obalila naše srdcia do celofánu. Trieskame dverami, odháňame včely a stromom dávame zauchá. Sme nemožní, ani budík nevieme natiahnuť, radšej sa tvárime, že úsvit je neschopný. Keby aspoň vedel hrať na klavíri, skrachovaný umelec s dlhým stĺporadím. Aj na britve sa dá zahrať smútočný pochod. Márne búchame proti noci, pod zemou nás nikto nepočuje. Keby tak mobil prežil večnosť. Obzor čistia medúzy, kým sa nebo nezarosí. Len nezakopnúť o prah dverí, priekopa je hlboká a oblaky priďaleko. Vysoko sú aj krídla anjelov. Z rukopisu poémy Pominuteľnosť 36

37 L i s t y z o s t a r é h o d v o r a J Ú L I U S V A N O V I Č Kazimierz Brandys v Listoch pani Z. ma presvedčil, že žáner listu je aj dnes ochotný prijímať obsahy súčasné a najrozmanitejšie, ba doslova existenciálne, a zároveň subtílnejšie a detailnejšie hoci nie menej platnejšie ako esej, novela alebo román. Alfonz Daudet v Listoch z môjho mlyna mi zas ukázal, ako všetky môžu vyrastať z rodného u neho provensálskeho teritória, z osobného zaujatia a vyživujúcich spomienok; že listy nepotrebujú ani adresáta tak ako Listy z Engadinu od Petra Lipperta, ktorý ich v alpských veľhorách zdvíhal do oblastí, kde dýchame vzduch nadskutočna. V inšpirujúcich spomienkach na týchto troch rozhodol som sa pre listy z môjho starého zdedeného dvora; listy či skôr akoby listy, pretože bez adresáta písané všetkým a nikomu, a možno len mne samému: chcú odľahčovať aj mojej samote a svedčiť, ako sa jej darí. L I S T P R V Ý VÁŽENÍ NEZNÁMI, radšej vkročme do toho bez okolkov, in medias res: Tridsiateho júna roku druhého s tromi nulami vybral som sa zo svojej samoty na bicykli na valné zhromaždenie Spolku bývalých urbarialistov, dnešného pozemkového spoločenstva. Práve vstalo zo zašlého času a malo stretnutie pri horárni Kaplná na začiatku Kantorskej doliny nad Sklabinským Podzámkom. Sedeli sme teda v to slnečné sobotné predpoludnie na Kaplne, pri prespevujúcom Kantorskom jarku, čistučkom a nesprznenom ako kedysi tieto hory; takom priehľadnom a zdravom, že sa z neho dá dodnes piť; tak ako z neho píjali moji predkovia, keď v júli, medzi senami a žatvou, chodili sem hotoviť drevo na zimu. Sedeli sme, niekoľko desiatok urbárnikov-urbarialistov, na čerstvo narezaných doskách položených na šútrikoch z kmeňov: nádherne, čiže nebratislavsky to rozvoniavalo živicou a dravo, do vnútorností rozpáranou svrčinou. Díval som sa oproti na trčiacu Katovu skalu, z jednej strany jej nevľúdnu, akoby vskutku katovskú tvár a zo stáročných diaľok som priam počul desivé výkriky zhadzovaných obetí; v nechcených asociáciách videl aj množstvo na kašu rozdrúzganých tiel, neforemných hŕb krvavej pariacej sa hmoty. Nie sú tie telá zahrabané kdesi tu pod 37

38 Katovou skalou? Nedvíhajú sa z hrobov za mesačných splnov, nekvília nárekmi, aby ich počuli aspoň mesiac a hviezdy? Tu pod Katovou skalou si postavil dom-chatu výtvarník Robert Brož, autor obálok a upravovateľ mojej staromartinskej trilógie! V blízkosti tých mŕtvych, možno ešte z keltských, predslovanských čias. Ktovie či tiež nenačúva ich výkrikom? Lebo vedľa asi na dva kilometre na Sklabinskom hrade dejú sa občas javy-výjavy podivné, neslýchané. Istý český turista rozprával na ČT 2, že keď v búrke s trieskajúcimi hromami nocovali na nádvorí tohto hradu, on i jeho priatelia v úžase počúvali v neznámych jazykoch bojové pokriky aj predsmrtné výkriky, nárazy a buchoty zbraní, videli a počuli praskať plamene, videli mihať sa postavy: v jednom goticky lomenom vchode zavrávorala postava s kapucňou, s rozhodenými rukami volajúc o pomoc či zľutovanie. A boli vraj radi, keď sa rozbrieždilo a všetko nočné a mátožné bolo preč. Je to zvláštne: Nijaká energia sa nestráca, ako učí zákon o zachovaní energie, iba mení podoby. Čo ak je fyzikálne, vedecky celkom možné, že isté zloženie pôdy, zároveň určité búrkové ovzdušie zosilnené nabitou elektrinou z bleskov a rachotu hromov elektromagneticky vyvolalo, vrátilo obrazy a zvuky, ktoré sa kedysi udiali na tomto mieste? A keď platí zákon o zachovaní hmoty a energie, neplatí aj zákon o zachovaní energie a spravodlivosti mravnej? Čo ak aj obete tohto ukrutného miesta sa vracajú a volajú, dožadujú sa cez platné zákony hmoty nielen vypočutia, ale i odplaty, satisfakcie, jednoducho: nezrušiteľnej spravodlivosti? Možno sedíme poblíž magického miesta, na ktoré sa vracajú, na ktorom sa zrážajú a možno aj víria časy... Vedľa v Sklabinskej doline je skalisko, ktoré sa volá Havran a havran bol (v Liptove Havránok) mýtický vták starých Keltov, ktorí tu na okolí nechali po sebe viditeľné stopy: v pololavórovitých tvaroch na sever otvorených povrchových baní, v mnohých kopcoch a vyvýšeninách s viditeľne umelými zásahmi do svojej terénnej podoby; nechali aj stopy keltských lokalít v názvoch: Borghi, Dúnovo, Chrip, Fatra, Kľak etc. Magické miesto... A už sa hlásia starí dobrí známi: mýtus, navracajúce sa spomienky, súvislá pamäť, tá hlbočina vo mne, to nekonečné podvedomie ako celistvý, nerozkrájaný, nie mŕtvy kalendárny, ale kdesi vo mne živý a žijúci, trvajúci, v nestrážených chvíľach vyvierajúci, ako z podzemia útočiaci, vnucujúci sa čas. Aj vy si na čosi také spomínate? Ani som ho nemusel hľadať: ten svoj stratený či podzemný a len môj vlastný čas; iba zdanlivo Proustov, ale aj môj mon temps retrouvé! sám priletel ku mne! Najprv sa nenápadne okolo mňa obšmietal, šimral čosi nezrozumiteľné vo mne, nesmelo obskakoval okolo, potom do mňa narazil bezočivo a napokon či zrazu: vrazil zopár úderov. Leto štyridsiateho štvrtého minulého storočia: otcov priateľ, ruský emigrant Vladimír Jeršov, francúzski a ruskí partizáni, doštenáky plné potravín smerujúce do Kantorskej doliny, šikmo nasadené barety, Marseillaisa! Pach pušného prachu, náboje, granáty, zbrane, bojová trma-vrma, evakuácia, zmätok, očakávanie, strach, neistota, úzkosti. Začiatok toho, v čom sme potom žili aj na čo sme doplatili v ďalších štyridsiatich rokoch. Prečo tu v Povstaní nemohol byť len kapitán Lannurien so svojimi Francúzmi, namiesto voľákeho údajného nadporučíka - Veličku? Francúzsky vzdelanec, nie vypustený kriminálnik, ruský parašutista bez hodnosti, s úlohami diverzanta, ktorý si aby sa vyrovnal Viliamovi Žingorovi? sám určil nadporučícku hodnosť. Prečo potom išiel Viliam Žingor za zhodeným Veličkom až z Turca na Prašivú? Veličko ani nevedel, kto je Žingor! A predsa on, vtedy nadporučík Žingor, pripravoval a organizoval Povstanie v Turci, poldruha roka pred Veličkom! Ten len dva-tri týždne pred vypuknutím Povstania parašutoval nad slovenským územím aj to zablúdil: padákom spadol nad Liptovskou Osadou! S úlohou aj materiálom nie organizovať a vyvolať národné povstanie, ale robiť na strednom Slovensku záškodníctvo, diverzie: 38

39 vyhadzovať mosty a tunely, rabovať kaštiele, vraždiť v Turci nevinných starých nemeckých osadníkov. Prišiel ani nie so slovenskými peniazmi, ale nemeckými markami; pred odletom ani nevedel nesmel vedieť do akej krajiny ide! Tu, pri tejto horárni v Kaplnej, ako mi hovoril svedok, hádzal do ohňa v Sovietskom zväze falšovaných poldruha milióna mariek! Bol by šiel Turiec za Veličkom? Alebo slovenský národ? Smiešna, nemožná predstava. Za Žingorom hej. Žingor teda nemal ani nemusel ísť za Veličkom, nemal si doviesť do Sklabine protivníka-hada, ktorý ho čo nevidieť preľstil a odstavil. Tou cestou za Veličkom sa vlastne začala Žingorova tragédia... Zapracoval planý, nereálny mýtus slovanstva, toho obrovitého, mocného, vo víziách mesiášskeho Ruska? Potreba vojenskej a sanitárnej pomoci? Či aj to, že Žingor nemal vysielačku a Veličko ňou vybavený bol, mal rádiotelegrafické spojenie s hlavným partizánskym štábom v Kijeve? Veličko s Kijevom nie Žingor s Lannurienom. Beneš, ktorý naplánoval Heydrichov atentát, aby svet vedel o Čechoch, asi nemal záujem, aby svet vedel o Turci a Slovákoch: Londýn vysielačku v Turci nezabezpečil. Takže pri Kaplne tento čas znovunájdený je iba časom neskutočným a tragickým. Aj povstanie, ktoré malo spojiť a sceliť národ, ho rozdvojilo, rozhádzalo, doteraz do jedného vreca neutriaslo! Zásluhou povstania sme sa stali víťazným národom. Ale Maďari, porazený národ, protinacistické povstanie nemali, no po vojne obišli tak ako my, ak nie aj lepšie ako my. Skáčem z urbáru k Francúzom a od nich k Rusom, od Katovej skaly ku katanskej skale národa. Storočia sme boli kultúrnym a živým článkom Západu a zrazu sme sa mali stať duchovnými občanmi Východu. Presnejšie: Ázie. V žilách Ruska prúdi, hovoril Gorkij, lenivá krv Ázie. Nielen lenivá, čiže neaktivistická: aj iracionálna, anarchistická, podlízavo poddanská, holubičia a zároveň krutá; viac ženská ako mužská, dodal by Berďajev. Lebo na povstaleckom území nezrážali sa len zbrane: už vtedy išlo o stretnutie, o zrážku dvoch koncepcií, dvoch kultúr ako dvoch svetov! Už vtedy išlo o zrážku a prestíž Východu a Západu, Ázie a európskeho Occidentu na našom území. O zrážku dvoch antagonistických mocností. Jeden múdry hneď po vojne vedel, že ide o základní princip duchovního a mravního života, že sama koncepce civilizace je ve hře. Že rímska civilitas a kresťanská charitas sú naším národným základom a obsahom našej humanity. A že tento křesťanský univerzalismus, aktivistický a brzo racionalistický, nás velmi záhy spolu s ostatní Evropou diferencuje od Východu, kvietistického, mystického a partikularistického. A že je založený na úctě k principům obecným a neosobním a na respektu osobnosti, autonomní a tvůrčí svobodě. Ste občanmi, teda aj trpiteľmi tohto územia a jeho osudu: spomeňte si ešte na slová toho istého z roku 1946: ak nás totiž Západ vytvořil, utvrdil, dovedl k poznání naší vlastní duchovní podstaty i našich historických úloh vytrhnutie z tohto rodného duchovného a mravného spoločenstva, vžitého, ustáleného a potvrdeného storočiami, by mohlo znamenať otrasenie národom v samých jeho nejhlubších mravních základech! Vzdanie sa tisícročnej duchovnej podstaty mohlo by znamenať vzdať sa samého seba čo sa takmer, takmer aj stalo. Isteže, aj vývin ostatného sveta sa rozkolísal, schaotičtel. Ale u nás to západné, univerzálne a kresťanské sa potom štyridsať rokov popieralo; myslenie a život prúdiaci v tisícročných západných civilizačných a kultúrnych riečiskách narušený a vyvrátený vo svojich všetko určujúcich a podopierajúcich základoch! Dôsledky? Najstrašnejšie budú predpovedal ten istý dôsledky ako problémy a bolesti mravné. A tie sú príčinami všetkého toho nečakaného, zradného a rozkladného, v čom sa dnes, v postkomunistickom štáte nachádzame. Kde som to zablúdil? V A N O V I Č 39

40 Sedím predsa na voňajúcej doske na Kaplne, pár krokov odo mňa žblnkoce jarok, v ktorom môžeš všetky skalky prečítať, z reproduktorov sa rozlieha náladovka, akási country music, a ja sa rozhliadam po tvárach: okolo mňa sedia známi, neznámi, aj poloznámi podielnici martinského urbáru, medzi nimi moja bližšia i ďalšia rodina, starí, starí obyvatelia Martina i okolia, potomkovia meštianskych alebo zemianskych rodín. Z viacerých tvárí vystupujú tváre staršie, z ktorých sú tieto novšie ako odliate; dávne tváre, na ktoré sa ešte viem rozpamätať: aj tváre, ktoré mi pred očami len hmlisto poskakujú. Tváre vo väčšine ušľachtilé: dlhé storočia sa v nich formovalo racionálne, citové aj vôľové úsilie zachovať a zveľadiť zdedený majetok a neklesať pod ním, ale rásť. Rásť alebo aspoň udržiavať sa aj mravne, lebo dobrá povesť, udržovaná predkami a ich potomkami, je dôvera a cena, ktoré vyskočia pri každom mene, je to hodnota záručná a najspoľahlivejšia. Rod, ktorý to v celých generáciách dokázal, má výsledky svojho úsilia v črtách potomkov priam napísané. Lebo črty tváre sa neskladajú len zo zdedených naturálnych génov či DNA, ale aj z úsilia, pridanej hodnoty jednotlivca, toho, čo svojím životom vyvinul. Takže sa cítim nesmejte sa mi ako na voľaktorej strane svojej staromartinskej trilógie. Aj tento urbár založili po veľkolepom geste Márie Terézie: martinskí mešťania aj zemani z okolitých dedín sa ním zabezpečovali proti lesnej či drevnej presile turčianskych Révaiovcov, Justhovcov, Ňáriovcov a tak ďalej. Bohatší zemani z podhorských dedín mali vlastné hory desať, aj desaťkrát toľko jutár ale títo, bližšie k Martinu ako k horám, boli zväčša odkázaní na urbár alebo mestské hory: remeselnícke, protirévaiovské mesto Martin muselo mať aj svoje vlastné nezávislé hory! Tak, tak. Prudko počujem búchať tepnu času, učenejšie rečeno kontinuitu, pretekajúcu cez tieto tváre i cez tieto na štyridsať rokov ukradnuté a zhumpľované, no akousi milosťou dejín zachované, prinavrátené hory. Vracia sa mi a silnie aj vedomie o úsilí a morálke predkov; aj tu v týchto ľuďoch sa uvedomuje a utužuje dobrá vôľa dobrovoľne zoskupeného spoločenstva tých, čo väčším-menším počtom účastín vlastnia spoločných dvetisíc hektárov hôr. A vidíš, že sa tu uvažuje, hovorí aj pracuje zodpovednejšie, s akýmsi cudným, ale prítomným a živým citom k týmto horám: k veterným kalamitám, čo povyvracali na stá kmeňov, k zákernej činnosti lykožrúta alebo kôrovca, k odvozu guľatiny alebo osadzovaniu nových porastov. Toto je naozajstné, pretože dobrovoľné a tým aj zodpovedné,družstevníčenie : na starých domácich základoch znovu domáce, ale nové. Nie JRD, ani PD, ale urbár! Cena dreva pre účastinárov podstatne nižšia ako pre cudzích. Takisto výška poplatku za miesto na chatku, včelín alebo poľovnícky revír. Vidíš, naozaj vidíš, že všetkým na všetkom životne, existenčne záleží; nie ako v násilne zbúchaných komunistických a postkomunistických družstvách. A počuješ, čo nikde inde nepočuješ: Našou úlohou je zveľaďovať majetok našich predkov! To sa v akciových spoločnostiach nepovie, také slová v nijakej eseročke nepadnú: novodobí zbohatlíci a privatizéri nemajú takýchto predkov! Takže nemajú ani morálku lebo tá, keď zaväzuje, na niečo aj nadväzuje. Morálku rodí súvislá pamäť, kontinuita! Padli slová: poľovnícky revír a už, už sme pri tom! Asi viete, čo je bergsonské durée, čiže trvanie. Čas súvislý a stále živý, pretekajúci tebou ako rieka. Stále nový a nepredvídaný, stále sa pohybujúci a meniaci, čiže aj tvoriaci ale nesúci so sebou a v sebe všetky svoje vody od prameňa po ústie. Na ktoromkoľvek mieste do tej rieky vstúpiš, obmyjú ťa všetky, od prameňa až po tvoje miesto priplavené vody. Zároveň narastá ten čas a tvori sám seba, čiže teba, ide, valí sa ako snehová guľa dolu svahom, čoraz vačšia a vačšia, no zároveň či súčasne, nesúca a obsahujúca v sebe všetok sneh nazbieraný od prvej vločky až po to miesto a chvíľu, kde stojíš. Tak nejako to tvrdí Monsieur Bergson. Ale aké môže byť v slovenskom predvedení, aké nečakané, nevypočitateľné a bezo - čivé, aké vlastne absurdné a hlúpe môže byť durée práve v malebnej Kantorskej doline na to si dovolím predviesť jeden osobný príspevok. 40

41 Spomedzi známych, menej známych i vôbec neznámych, ale čímsi predpokladaným spriaznených tvárí, stmavela mi v očiach jedna, hoci sa pod ňou v slnku belela biela košeľa. Dívam sa, hľadím, pozerám a nechcem veriť očiam. On že by bol v starodávnom urbári, tento privandrovalec, bigotný komunista, dogmatický sekerník? On že by patril do tohto spoločenstva predsa len starých, minulosťou vybraných urbárnikov? To nemôže byť pravda! A pozrime ho, ako sa vekom približuje tvár nositeľa k jeho vlastnej podstate: zlá a vášne, ktoré páchala, materiálne pudy a zlobu, čo ju ovládali, čo ňou lomcovali vyrazili sa ako matno-jasná pečať na mieste predsa len najzradnejšom: na tvári. Líca akési oduté, koža podliata prestarlým tukom, nos zakrivený ako zobák dravého, ale už vypĺznutého vtáka. Tváre niekedy klamú no tentoraz nie! Pocítil môj pohľad. Sprava dozadu sa pomaly obzrel. Aj on sa zadíval na mňa. Neuhýbam pohľadom, dívam sa mu rovno do očí. Tie oči: bezvýrazné jamky s pustatinou ničoho na ich dne. Ale, aha, zrazu sa oči sklápajú a rýchlo odvracajú odo mňa. Takže vlastne rozpamätúva sa aj on. Ale aký to bol pohľad! Záujem pomiešaný s drzou zvedavosťou. Prítomnosť s minulosťou. Ľahostajnosť s opatrnosťou, bezočivosť so zábleskom ustrašenia. Asi sa už predtým čosi o mne dozvedel. O mne terajšom, nie vtedajšom. Čítal podľa všetkého, alebo počul o mojom seriáli v okresných novinách o meste mojej mladosti. Kádrovník vo fabrike rokov , potom okresný tajomník strany. Veľký boľševický sekerník. Kariérista. A potom? Z moci úradu prideľoval aj stavebné pozemky. A mal potom akési techtle-mechtle. Veď štát to sme my, to jest aj ja! Prečo by som ja, Konrád Vrtílek, nemohol byť aspoň v tomto meste tým, čo kedysi akýsi Ľudevít 14. v Paríži? Som komunista. A kto je viac? Veď komunisti, povedal náš generalissimus, sme ľudia zvláštneho razenia. Súdruh Vrtílek nebol vo fabrike len kádrovníkom, bol aj veliteľom závodnej milície: pred VOSR a 1. májom chodil v montérkovej uniforme s revolverom za pásom. Streľba mu asi veľmi zachutila odvtedy je poľovník. Keď som po dvojročnom pobyte vo výrobe vyslovil žiadosť ísť nazad do školy lebo ako sa povedalo, poslali ma na preškolenie medzi robotnícku triedu on, všemocný kádrovník a ozbrojený veliteľ, dal mi prihlášku do baní. Uhlie, súdruh, je naše zlato. Keď sa po roku z baní vrátite, budem vás odporúčať do školy. Zapamätal som si tie slová, okrem nich ešte iné nezabudnuteľné. Napríklad keď som vynášal náklad po schodoch a Všemocného som si dáko nevšimol, zabudol ho pozdraviť, on sa dôrazne ozval: Súdruh, aspoň sa pozdravte! Pravdepodobne z neho zahlaholil komplex proletárskeho chlapca premietnutý do moci a ješitnosti: ukázať vrch, vládnucu zvrchovanosť tomuto synovi triedneho nepriateľa, ktorému je málo manuálna práca, chcel by pokračovať na gymnáziu a byť múdrejším ako on! Aj z komplexov sa rodila triedna nenávisť: ctižiadosť a moc vládnuť, ovládať druhých a bezmocných: ctižiadosť nedokladaná schopnosťami ani prácou, iba ak triednym pôvodom a tým veliteľským revolverom za pásom. Boli v jeho pohľade výčitky? Kdeže. Skôr prázdnota. Jednoznačnosť? Nie: neurčitá hmla. Tak trochu tuposť, možno ľahostajnosť. Svedomie? Nehýbe sa. Alebo ho niet. Oči: nepohyblivá, mŕtva hladina močiara. Teda aj necitlivosť. Tak asi. Ale zároveň: precitlivenosť na seba. Presnejšie: neistota, obavy: veď tento čudák, čo sa mi tu ako z pekla vynoril, môže o mne čosi vypovedať. Môže o mne aj v okresných novinách čosi napísať, skrátka: môže sa mi pomstiť! Vyškriabal sa z podzemia, do ktorého som ho posielal. Potom ma už prázdny pohľad dôsledne obchádza, za celý zvyšný čas sa priamo do mojich očú nepozrie. Od funkcionárov lesného spoločenstva som sa dozvedel, že súdruh Vrtílek, kým ho ešte hladkal komunistický režim, chodil s lekármi, okresnými potentátmi V A N O V I Č 41

42 a veľsúdruhmi do týchto hôr na poľovačku. A že sa mu streľba zaľúbila a nevie si od nej odvyknúť. Aj keď už nie je veliteľom milície. Ale keď sa po revolúcii karty obrátili a vyšlo najavo, že tieto hory v Kantore sú urbárske a súkromníkov, nie štátne, súdruh Vrtílek upadol do dilemy. Nevedel sa ani nechcel zriecť tohto,panského športu či zabíjačského pôžitku, aj keď už nebol veľkým pánom a noví páni ho neveľmi brali medzi seba. Ale čože? Mal, ako majú na celom Slovensku všetci kolaboranti a komunistickí papaláši svojich kamarátov, svojich pusipajtášov, keď už nie iných, aspoň tých z mokrej štvrte. Alebo, alebo: tých, ktorým predtým oni z moci funkcionárskej čosi dohodili. A tak tí, ktorým kedysi on, teraz oni pomohli jemu. Mohol si kúpiť 1, 5, slovom jeden a pol podielu za smiešnu, viac ako kamarátsku cenu: podiel za Sk. Aby mohol ďalej zabíjať zver v týchto urbariálnych horách. Lacný, smiešne lacný a nemorálny tento postkomunistický vstup do hlboko predkomunistického urbáru. Zrazu vstúpil celkom rád medzi ľudí, ktorým ich právo vlastniť tieto podiely kedysi sám spoluupieral. Vstup človeka, ktorý popieral práva tým, medzi ktorých teraz lacno a bezbolestne vošiel. Do spoločenstva tých, ktorých hory štyridsať rokov vykrádali a humpľovali práve tí a takí, ako bol on, súdruh kádrovník, veliteľ milície a okresný tajomník KSS a ešte kdesi-čosi, tento privandrovalec, Konrád Vrtílek. To ste nemali urobiť!, povedal som urbariálnemu funkcionárovi, potomkovi chýrneho martinského rodu. Nemali ste už z mravných dôvodov. Ešte aj v zdedených horách sa budem musieť dívať na tohto zloducha. Aj tento čistý kantorský vzduch mi od neho zapácha. Funkcionár pokrčil plecami. A v tom pokrčení som uvidel celé dnešné bezvládne, kompromisnícke a perverzné Slovensko. Ako na Slovensku, ani v Turci sa v týchto veciach nič nezmenilo! Musí to tak byť? Môže a nemusí. Nové síce vzniká zo starého, ktoré mu predchádzalo, naša prítomnosť je z látky, ktorú nahromadila a do našej chvíle doplavila minulosť. Lenže budúcnosť aj to hovorí Bergson vzniká aj prispením a z vôle našej slobody, môže vzniknúť i našou mravnou energiou, naším zásahom: možným prehodnotením alebo aj porazením toho zlého, čo bolo v starom. Ale to sa už volá zločin, vina a trest ľútosť, pokánie, katarzia, očista. A to sú neviditeľné, hmotne, finančne, hospodársky nemerateľné, ale o našej budúcnosti rozhodujúce činy mravnej slobody. Ani dobrovoľná, ani násilná očista sa u nás neurobila. Katarzia v postkomunistickej spoločnosti nenastala. Hnisavý, páchnuci, zákerný a stále boliaci, traumatický stržeň sa nevytlačil. Len sa odkladal a odkladal až stvrdol a odležal sa. A už sa asi nebude dať vytlačiť. Ten hnis a hnus, ten smrad a perverzita zostávajú tu, medzi nami aj v nás, a budeme ich dýchať ako každodenne otrávený vzduch, aj chorieť z neho zákerne ako z nevideného kyslého dažďa. Revolúcia a nežná? Už v názve je podvod a ľstivý úmysel. Nijaká idealita, nijaká nezištnosť a humanita, ale pragmatika len účelová hra veľmocí, tajná dohoda ich tajných služieb! Tie určili náš ďalší, aj tento dnešný osud. Tajní ľstiví muži, ktorým sa nič nestalo, ktorí len pokračujú vo svojom diele: zatajení v našom hospodárstve a politike aj kultúre, dokonca v cirkvách, len čo je pravda. Tajní muži, mŕtvi aj živí, evidovaní aj skartovaní vo zväzkoch Štb. Keď som potom, zasa na bicykli, už zväčša dolu svahom, ubiehal od Kaplny popod Katovu skalu, cez Podzámok, cez Prieslop dolu k Sklabini, údolím ako úzky priesmyk medzi Hradišťom a Dianišé hájom pri Záborí, ako vietor preletúvala mi hlavou prahistória tohto kraja. Tu, v tejto ani nie stometrovej úžine, prebiehali podľa všetkého kedysi najtvrdšie boje o dobytie kraja: kto sa dostal pomedzi Hradište a Dianišé háj do Sklabine, a potom cez Prieslop na Sklabinský hrad, bol nielen pánom celého Turca, ale mal otvorenú ces- 42

43 tu aj na Oravu a Spiš. Tak azda prichádzali už Kelti, po nich Rimania našli sa po nich stopy potom Slovania a naostatok v 11. storočí staromaďarská jazda. Sklabiňa bola Sclouna, od Sclavenov, čiže otrokov-slávov. Takže tu podľa Branislava Varsika pravdepodobne najdlhšie odolávali Maďarom zvyšky veľkomoravských vojsk, možno najdlhšie na Slovensku, lebo turčianskej kotline ešte asi stopäťdesiat rokov po páde Veľkej Moravy vládol z Vyšehradu mocný a slobodný pán Diviacky. Od križovatky sklabinsko-jasensko-záborskej spúšťam sa k Svätej Heleni, na bicykli ani pedálom nezakrútim nechám sa niesť svahom aj preletujúcim časom aj odvekými letnými arómami Turca: mámivým senom a zostrmovanou ďatelinou, dozrievajúcim obilím aj kvetenstvom, tuhou vôňou obrovských lopúchov aj bylín, ktoré najlepšie poznali dávni turčianski olejkári. Hlavou mi preletujú, priam zo zásvetia svetielkujú pradávni a záhadní Kelti, ako tu dobývali rudu, kovali z nej nástroje a zbrane, vypaľovali v peciach hlinené nádoby ako tu kdesi pod vrchom Kováčovo podkúvali kone, reparovali vozy a obchodovali s kožušinami, kovovými aj hlinenými výrobkami, údeným syrom a mäsom, aj živými zvieratmi. S cudzími obchodníkmi, ktorí prechádzali celým Turcom po Via magne spájajúcej Adriu s Baltom. Horami uzavretý Turiec bol medzinárodným územím, možno aj so znalosťami cudzích jazykov. Ako zo zásvetia videl som v duchu prvých íroškótskych misionárov sťa svetelných duchov, ktorí už trištvrte storočia pred Cyrilom a Metodom prichádzali sem zo svojho strediska v Salzburgu učiť keltsko-slovanských usadlíkov novému náboženstvu. Ako asi znel prvý Otčenáš v tomto kraji? Keltština premiešaná s praslovančinou? Slovanskí novousadlíci krvne i jazykom pomiešaní so starousadlíkmi Keltmi, íroškótskym, teda keltským misionárom azda ešte rozumeli. Ale veď, opakoval som si, letiac na bicykli územím aj časom, toto je pravé durée, skutočné trvanie tohto kraja, tu narodené aj súvisle a predlho, stáročia pokračujúce, toto je skutočné Fernandovo Braudelovo longue durée, aj moje, ktoré sa tu v jednom kuse ťahalo až po komunizmus. Ten ho prerušil, ten ho zrušil! A strašne sa mi chcelo žiť v tomto starom, pôvodnom, autentickom, v tom dlhom trvaní, ťahať ho v sebe, žiť a vyžívať sa v ňom bez prerušenia. A zabudnúť, vyhodiť zo seba, nie, zavraždiť to násilnícky prilepené krátke durée, to netrvalé trvanie, čo po prerušení toho nášho pôvodného a dlhého tu panovalo štyri desaťročia. Spáchať v sebe atentát na toho krutého samovládcu, ktorý k nám prišiel z Ázie a chcel sa tu rozťahovať vari naveky. Vyhodiť zo seba voľákeho Vrtílka, voľákeho Lenina a Stalina, voľáky víťazný február alebo príchod bratských armád, voľákeho Husáka-Rusáka, skrátka celú minulosť jednej ilúzie, ako ju predstavil François Furet. A strašne sa mi chcelo prestať byť bergsonovcom; najradšej by som vyvracal všetko, čo som o durée sám písal a vyznával, lebo hoci krátke, ale kruté komunistické durée nebolo nami a mnou, čiže našou voliacou slobodou zvolené, nerozhodli sme o ňom my: nebolo teda ani naše. Bolo cudzie, neautentické. Niekto nás uvrhol nie do slobody, ale do zakliatia. Zo slobody urobil fatalitu, a tá pokračuje doteraz. Chcelo sa mi zastaviť prúdiacu rieku času a namiesto tých štyridsiatich rokov urobiť v nej priehradu, akúsi hať, kde by čas-voda stála, hnila aj páchla, ale za štyri desaťročia sa aj vysušila, zmizla. Ako do hrudy syra chcel som vyvŕtať dieru do tej obrovskej snehovej gule, urobiť v nej vzduchovočasovú bublinu, uzavrieť ju a zamurovať! Nech sa snehová guľa rúti potom dolu svahom času ďalej no bez tej štyridsaťročnej vločky! L I S T D R U H Ý Čo myslíte, podarilo sa? Veru, nepodarilo sa nič. Nepodarilo sa na tej rieke ani vystavať priehradu, aby sa prerušil jej tok, aby sa voda času zastavila a vysušila, zmizla. Ani vo veľkej guli som nič V A N O V I Č 43

44 nevydlabal rúti sa rovnaká dolu svahom času naďalej, so všetkým snehom, čo sa na ňu nalepil. To preto, lebo náklad minulosti si nosíme stále v sebe, čiže so sebou; a tak přítomnost je v každém tvém okamžiku,obalena minulostí celkom tak, ako to dokazuje Proust a to nielen onou madlenkou : na konci dlhočizného diela zisťuje, že tato minulost je to, co v pravém slova smyslu existuje, že minulost má právě takový ne-li důležitější ontologický statut jako přítomnost a že individuální povaha subjektu není tvořena ničím jiným než těmi vrstvami minulých obrazů. Není možné odříznout se od své minulosti, čím více se jí snažíme zbavit, tím více v ní utkvíváme, a nakonec ji tak jako tak musíme přijmout za svou. Aj do čerstvého vnemu pamäť vysiela svoje intervencie, takže to, čo skutočne existuje, je skôr minulosť ako prítomnosť: aj keď vnímame, súčasne si asociáciou spomíname; vzťah vnímania a pamäti nie je vzťahom sukcesie, ale koexistencie tak v parafráze zasa Bergson z Hmoty a pamäti. Takže viem: ten štyridsaťročný močiar vo mne sa už nikdy nevyparí, bude mi smrdieť do smrti. So všetkým možným aj nemožným, so spomienkami svetlými aj trápnymi, z ktorých som pozliepaný, ktoré nechcú zo mňa vypadnúť, ani sa odtrhnúť alebo odlepiť. A to štyridsaťročné prázdno dáva o sebe vedieť najmä po nociach: v snoch! Vysúva z temnôt vždy ochotné chápadlá a zviera ma nimi, tlačí a ovíja na zadusenie ako mocný, za štyridsať rokov vytučený plaz. Nočné mory. Desy. Opakované, skutočno-neskutočné. Počúvajte: Nachádzam sa v akejsi neznámej krajine-pustatine, len s kríkmi a ich tieňmi. Zo šera sa vynára akési auto, myslím, že sa mu vyhnem, ale ono svetlami mieri rovno na mňa a prenasleduje ma. Skáčem pomedzi kríky, ukrývam sa za ne a svetlá za mnou. Nedarí sa mi vzlietnuť ako inokedy, ani sa neviem urobiť neviditeľný. A tak sa svetlá blížia, už sú pri mne: vykríknem a zobudím sa. Neuhneš, necúvneš! Chytili ťa napokon, chytili, zviazali a teraz čakáš v akomsi polkruhu s viacerými akýmisi spolupáchateľmi. Čo sme urobili? Nevieme. Nikto z nás to nevie. Čakáš len a dívaš sa ako popravujú tých pred tebou. Nevidíš presne, ako to robia, len zrazu z jedného človeka zmizne hlava, ruka, noha, zmizne trup, ba poolovica tela. Musíš sa na to dívať a čakať, kým príde na teba rad. Utiecť nemôžeš, poviazané máš ruky aj nohy. Dlhý, temný, ako polárna noc dlhý je tunel týchto opakovane dusiacich až škrtiacich snov: ktosi ťa do toho tunela sotil, a ty z neho ujsť nemôžeš, nedá sa ani uhnúť ani odskočiť: len dívať sa a kráčať do tmy pred sebou. Napokon ideš sám do krematória pre svoj vlastný popol. Nevieš, kto ťa poslal, ani ako k tomu došlo, ale nepýtaš sa. Plníš to, do čoho ťa uvrhol sen. Alebo niekto iný? Dôjdeš tam, ale nie je to krematórium, ktoré poznáš v Bratislave, je to všetko akési iné. Zavedú ťa do pivnice, kde stoja drevené police a na nich povedľa seba balíčky bývalých ľudí. Ukážu ti tvoj balík: zdvihneš ho, zabalený do akéhosi zamasteného papiera, a v tom s hrmotom vypadne z neho jedna nezhorená kosť a na tvoje nohavice, presnejšie na tvoj predník, odsype sa čosi z tvojho sivého popola. Zdvihneš kosť a dáš ju nazad do balíka, zakrútiš ho a začnes si čistiť zapopolavené nohavice. Oprašuješ rukami, šúchaš vreckovkou, napľuješ na ňu a šúchaš znovu, ale prach zostáva, veľká biela škvrna pod pupkom sa smeje ako neslýchaný žart, čo ti ktosi vyviedol. Ako pôjdeš takýto cez mesto pomedzi ľudí? Si na hanbu, si viditeľne označený čímsi, čoho sa nevieš zbaviť. Tie sny! Čo si o nich, čo si o nich myslíte? Sú naozaj tou Freudovou kráľovskou cestou do ríše podvedomia, do toho temného mora, ktoré drieme v nás a posadnuté je libidom a sexom ako bol posadnutý otec psychoanalýzy? Ventiluje, harmonizuje sa nimi náš nebezpečný suterén, naše tieňové ja s naším ja bytostným, aby bola psyché zdravá, 44

45 vyvážená a zniesla to, čo ju čaká ako a ešte inak učí C. G. Jung? Sú umrlčím tancom tieňov nad nocou nevedomia, ako vraví priateľ jasného rozumu Henri Bergson? Alebo príjmeme Karla Čapka s jeho skepsou a odmietnutím, že sny sú čímsi, za čo človek nemôže, čo je pre jeho ľudskosť nedôstojné, a tak aj tým, na čo treba len zabudnúť? Vyvreliny temnôt. Mátohy vyšlé z ríše noci. Archeologické vykopávky zo zeme našej minulosti? Pomiešané, poprehadzované, porozbíjané, deformované na nepoznanie? Tak či onak: sú čímsi z toho, čo sme zažili, čo ide s nami verne ako náš tieň, a čoho sa nevieme, pretože nemôžeme zbaviť. Čo bude z našej tajomnej pôdy stále vyvierať. A tiecť a pretekať. Ako tá rieka času, ktorá nesie, v ktorej koryte sa plavia všetky vody od prameňa po ústie. Ale čo je p r e d Prameňom a čo sa rozlieha z a Ústím? To Neznáme, o ktorom nič nevieme a zaživa sa ani nedozvieme. Myslite si o tom, čo chcete, ale obklopeného minulosťou a tichom tohto starého rodného domu občas ma dráždivo pokúša práve TO, ČO SA ZA ŽIVA NEDOZVIEME. A žiada sa mi, veľmi žiada čosi-komusi o tom povedať. Neviem komu, ale dajme tomu niekomu. Takže občas vyletí z tohto dvora lístok písaný všetkým a nikomu, vyletí pomyselne do vetra, ktorý zdvihne jeho riadky ponad staré, už neexistujúce koruny stáročných líp, bezhlavým komunistickým družstvom pozotínaných, ale ktoré, už mŕtve, ako stále živé a zelené tu doteraz vidím. Alebo ten lístok padne do prúdu Cedronu, do jarku, ktorý tečie, preteká cez môj sad do druhého jarku, ten do rieky, tá do veľrieky, ona do mora, oceánov do nesmiernosti. Spojenie s nekonečnosťou mám tu, ako vidíte, poruke, preto sa budem pokúšať kontakty s ňou, po skončení detstva také unikajúce, budem sa usilovať znovu nadviazať. Michaela Jurovská, Chevalier des Arts et des Lettres, keď tu tohto leta pobývala, nechala nám svoje preklady Durasovej Hier. A vo svojom dôkladnom doslove vystupňovala to, čo som o NEKONEČNE neumelo začal ja. Nič viac a nič menej ako to, že... písanie pre ňu znamená pokoru a jasne si uvedomuje iluzórnosť vlastného počínania:,písanie má dočinenia s Bohom. Alebo: s nekonečnom... medzi Bohom a nekonečnom je len formálny rozdiel... Keby nebolo tohto dedičného a organického ľudského nešťastia, čiže toho, že nemáme ako pochopiť nekonečno, v ktorom väzíme, človek by sa nezakladal na ničom. Človek spočíva na nespoznateľnom, na nepochopiteľnom nepochopiteľne svojho života... Písať znamená volať k nekonečnu, a zahŕňať toto volanie do smrteľného života. A povedala to Durasová, autorka, ktorá bola štyrikrát na protialkoholickom liečení, napísala to žena, ktorá sa mnohým milencom oddávala až-až, hľadajúc ako odhadujem aj v alkohole a sexe extázu azda až barokovú čosi, čo skrýva niečo nevýslovné, nekonečné: kúsok toho Boha v sebe. Vyhľadávala, bažila po okamihoch s otvorom, ústím do nekonečnosti. Nehľadaj Boha nikde, ako všade, poučoval ju možno starší a mŕtvy už kolega André Gide. Ten, ktorý Ho hľadal aj v extáze s mladými Arabmi v Tunise. Nekonečno, nekonečno nevysloviteľno. Márne počínanie, márne volanie? A predsa ma tento pokus o nepochopiteľné nepochopiteľne pokúša! Napríklad MOBIL, ktorý držím v ruke. Pred pár rokmi, keď som chcel mať z dediny spojenie s ľuďmi, musel som bežať do mesta, na dedinskú poštu alebo do susedov. Potom k telefónnemu automatu pri obchode a krčme. Obkolesený ľuďmi a cudzím prostredím musel som sa rozprávať s blízkymi a najbližšími aj o tom najbližšom. Len v určenom čase a na určenom mieste. Teraz? Ako čarodejník držím v ruke kúsok záhadne zhotoveného kovu, držím, vyťukám a rozprávam sa hocikde a hocikedy s ľuďmi, ktorí sú v diaľkach. S ľuďmi v susednom meste i v Bratislave, ak chcem, aj s priateľmi v cudzine. Číslo či stimul, V A N O V I Č 45

46 ktorý vyslal môj mobil, ich nájde všade, kde práve pobývajú. Na ulici, doma, v kúpeľni, v úrade, na pláži, alebo tenisovom dvorci. Nemôžu uhnúť pred mnou vyslaným stimulom, ich mobil, ak je zapnutý, ma príjme, a keď ho náhodou vypli, nechá odkaz, že som volal. Môžem im za lacný peniaz poslať krátku správu, svoj osobný mobilový telegram. Prečítajú si ho na obrazovke, ktorá nás popri hlase spája aj obrazom. A dostanú moju správu, hocikde sú a hocičo robia. Môžem sa ním nechať zobudiť, ukáže mi dnešný dátum aj koľko je hodín, eviduje, o koľko korún ma obral, a tak ďalej a tak ďalej. Zvláštne, neskutočné, akési až čudesno-čarodejnícke pocity mávam, keď volám do diaľok a uvedomujem si mágiu malého predmetu, ktorý držím v ruke a ktorý má moc letieť cez tie diaľavy. Na neviditeľných vlnách, ktoré nás, ako dokazujú práve mobily, všade tajomne obklopujú. Vlnia sa okolo nás, krúžia, preletujú múrmi a poschodiami domu, bezbolestne sa prehrýzajú našimi telami, kosťami, tukom, kožou. Naše hlavy sa pohybujú vo víroch, sieťach, križovatkách či ťahoch neviditeľných elektromagnetických vĺn, ktoré vysielajú, prepájajú a spájajú centrály na ďalekých družiciach. Nič nevidíme a necítime, ale hlasy a texty nesené tými vlnami čítame a počujeme. Neochorieme od vĺn, čo nami stále preliezajú? Poznatok však úžasný, smerujúci k spomínanému NEKONEČNU: Sme evidovaní, všade sme nájditeľní, aspoň naším mobilom. Ako vidno, okolo nás nie je prázdny vzduch, nerozliehajú sa mŕtve priestory, ale vibruje, hýbe sa, vlní živý, energiami nabitý priestor. Ani ten vzduch, ktorý dýchame, nie je prázdny, hmota okolo nás nie je mŕtva, ale žije, je plná mágie, čiže energie. Sme nájditeľní. Sme evidovaní. Nie sme teda ani stratení. Kedysi na mňa padali úzkostné pocity zo stratenosti, z neuskutočniteľnej evidovateľnosti môjho ja, mojej maličkosti uprostred davov a kontinentov, uprostred miliónov a miliárd. Nie, nie je možné, aby Boh o každom mizernom a zanedbateľnom z nás vedel, aby ho držal v merku a či programe, aby s ním počítal aj všetko mu spočítal! Teraz, držiac v ruke tento zázračný, magický kúsok vibrujúcej hmoty, ktorej technológii vôbec nerozumiem, ani jej nikdy neporozumiem, teraz sa mi zdá možnou, prijateľnou aj zrozumiteľnou a celkom istou skutočnosť, že existuje akýsi nadrozumový kozmický počítač, nejaký boží kybernet rozmiestnený neviditeľne po vesmíre, ktorému my, zatiaľ mobiloví ľudia nerozumieme, hoci zo zeme riadimi prístroje na Mesiaci alebo Marse. Ten vesmírny počítač nám pozemšťanom môže prichodiť ako černochom v džungli biely boh - beloch držiaci v ruke kúsok hmoty, ktorým sa ako čarodejník rozpráva s neviditeľnými ľuďmi, sťaby tiež bohmi v diaľkach. Takže keď vyťukávam číslo na svojom mobile, letiace do pozemskej diaľky, možno práve vtedy ťukol na Kozmický počítač aj Ktosi, aby sa jedného alebo tisícov z nás pýtal: Adam, Adam, kde si? Alebo, pomyslite si, takéto a podobné sny: Ideme, stúpame horou na ktorýsi hrebeň Veľkej Fatry, a keď sa hore v jednom sedle ocitneme, otvára sa našim užaslým očiam akýsi chodník popod hrebeň, o ktorom sme nevedeli, nenachádzal sa ani na mape. Vykročíme naň a ako postupujeme, odkrývajú sa nám výhľady dosiaľ neznáme a netušené, výhľady ako do spanilých končín, z ktorých zaznieva akási zásvetná, tiež ešte nepočutá, do vytrženia privádzajúca hudba. Z chodníka, ktorý sa na zákrutách až zvíja od rozkoše, sú zasa výhľady na všetky strany: kde sa len obrátiš, cítiš, ako ti je dobre, nevýslovne dobre, blažene. Vidíme do neznámych dolín na nové netušené kopce, svahy, sedlá a pohoria, nad nimi obláčky, vyslanci z konečne blízkej, už-už dosahovanej rajskej končiny. Spadla sem odkiaľsi, vari zo zásvetia, táto končina a volá, vyzýva, čaruje ten chodník na cestu do ďaleka, na putovanie bez konca a dobre nám je na tej ceste, až neskutočne dobre, už-už vstupujeme do krajiny naplnenia a zasľúbenia. Nekonečné obzory, nekonečné výhľady 46

47 nekonečno tu, viditeľné, očiam, zmyslom a duši prístupné: na dosah ruky existujúce, konečne, konečne dosahovaná zem zasľúbenia! Snová končina sa niekoľkokrát v istých obmenách a zasa v snoch ešte vrátila: chcel som na ten chodník vykročiť, ale nedarilo sa krajina v diaľkach vyzývala, vábila, no chodníka k nej som už nenašiel. V podobnom takomto sne sa mi zjavilo, zostúpilo ku mne roky predtým ako som ho naozaj uvidel modravo zelené, vlnami rozvlnené, špliechajúce, peniace sa, dmúce a hučiace: more. Ale pocity, nálada, stav, do ktorého ma obrazy dovtedy nevideného mora priviedli: vlny, ktoré sa túlili k vlnám, špliechali ako v hudbe, čo uvádzala do vytrženia; a vlny, tá kolísavá šíra hladina spájala ma s diaľkami a s horizontom, zasa otvárajúcim sa do nekonečna: v pocitoch, stavoch plných toho rajského blaženstva ako na nenájditeľnom chodníku Veľkej Fatry... Tieto sny možno prirovnáte k okamihom alebo chvíľam, mihajúcim sa pri našich intímnych hudobných skladbách. Aj tu: eufória, vytrženie, extáza, nezemská, neskutočná radosť, slasť, blaženosť. Neviem nájsť na to nové, iba tieto staré, vari staromódne slová. Možno čosi podobné narkomanskému opojeniu alebo lepšie: mamu. Neviem, nie som si istý, nikdy som to neskúsil, viem o tých stavoch len z čítania a rozprávania. Ale prečo prišli tie sny, a z akej boli látky? Neprišli z mojej minulosti, nič podobného som dovtedy nezažil. Freud tvrdí, že obsah snov sa utvára z predošlého dňa a z detstva. V predošlom dni však nič takého nebolo, ale možno detstvo: rajský stav nevedomia, slastná nevedomá končina materského lona. Jung predošlé uznával, ale nie úzkoprso: vytušieval ďalší a oveľa hlbší zdroj: ten, ktorý drieme v kolektívnom nevedomí ako evolučnom výsledku ľudstva. U Freuda sny vznikali zo zakazovaných túžob, prevažne sexuálnej povahy. U Junga sa pôvod snov dotýka základných otázok ľudskej existencie. Nevím, jak sny vznikají, povedal dokonca; vedel len, že sny a mýty hovoria nadčasovým jazykom duše. Hej, vraví približne Carl Gustav, stratili sme kontakt so svojimi inštinktmi, s onou prastarou a zabudnutou múdrosťou, ktorú kolektívna pamäť ľudstva uložila do nás. Tam drieme a čaká ten pôvodný, starý človek v nás, s ktorým prichádzame do styku práve v snoch! Otázka otázok znie: Jsem ve vztahu k něčemu nekonečnému, anebo nejsem? Tato základní otázka lidstva stojí u zrodu všech dosud vzniklých mýtů a náboženství, která představují pokusy lidských skupin navázat vztah s nekonečnem, s věčností. Hledání kosmické souvislosti, zkušenost posvátného a svatého je základním požadavkem úplného bytostného Já. Popřeme-li ho, přinese nám to duchovní úpadek; pokud jej přijmeme, ozáří to naši duši smyslem. Uznáte, že niet k tomu čo dodať. L I S T T R E T Í Pomyslite si: už je tu jeseň! Vyziabla, hmlistá, sychravá, skrátka novembrová; teda aj: náladová a nevypočitateľná, čiže tiež: všeobecný sklon intelektov k iracionalite, depresiám, splínu, alebo k viecham, spoločnosti, teplému krbu, alkoholu. Vo vyšších decéniách nábehy k pominuteľnosti a posledným veciam. Ale je aj takáto halasovská: Jak peníz tiše položený slepci jsi tu, můj podzime, Jak peníz tiše položený slepci jste tady vy dny mé. Ty krásná větrnosti čistá v dýmu natí mi dětství vracíš zpět a opět žádostiv se vracím v stará místa svou lásku povědět...! Je to pohodlné a príjemné: vypäť vlastný rozum a nietiť poéziu z cudzích, mocnejších textov. Ako by sa dobre písalo, keby sa mohlo odpisovať! V A N O V I Č 47

48 Ako, povedzme, ešte toto: A ty, krásná ohnivosti starých věcí, požehnej mi. Tváří v tvář přírodě probouzejí se v tobě, člověče (a nezapírej to), nesmírně konzervativní city. Buď pochválena stálost starých věcí a věčných řádů. Buď pochváleno, co není v člověku epochální a průkopnické, včerejší a zítřejší, ale co je věčné a nezměnitelné. A tedy: mládí a stáří, odpočinek, láska, dobrý stůl, náboženství, hrdinství, spánek a některé jiné a moudré věci tak zasa Karel Čapek v stĺpčeku Zlatá země. A veď sme na dedine, v rodnom dome z kameňa staré a moudré věci nemusia mať k nám ďaleko! Ušli sme z mesta. Tam ľudia ani nevedia, čo sa na nebi a na zemi deje; tam roky uchodia, ale bez prírodného a prirodzeného rytmu. Bože, jak zeširoka, jak důkladně prochází rok takovou vesnicí! Jak solidně a požehnaně se tu uvelebí každé roční období! Ľudia v mestách starnú, ale bez rytmu: zasa sme prežili rok ale nie štyri ročné obdobia. To preto on musel mať svoju zahrádku, svoju Strž, kaktusy, kvetiny a psa my máme aspoň starý gazdovský dvor a jeho ošumelé stavy, studňu, sad, jarok, pivnicu a povalu plnú pamätných gazdovských rárohov, a to je územie priam nabité odžitými životmi, zašlými časmi a príhodami. A je tu veľký čierny pes taký ako boli Hektor a Floxo, nesmrteľní psi môjho detstva. Takže je asi naozaj správne prežiť sedemdesiatku v dome, ba aj v miestnosti, kde sa človek narodil. Keď som pri popíjaní môjho vlastného kalvadosu jednému z hostí len tak mimochodom utrúsil, že tam niekde, v tom a tom kúte som prišiel na svet, priam zvískol: aké je to vraj úžasné, popíjať kalvados práve z tohto sadu a práve v izbe, kde sa jeho majiteľ narodil, že slovom aj po siedmich desaťročiach stojí na mieste svojho prvopočiatočného tajomstva. On, dieťa fary, ktorá nikdy nebola ich, ani tie ďalšie, ktoré jeho otec vystriedal, ba ani tá, na ktorej on teraz účinkuje žije vraj ako vnútorný bezdomovec, lebo ani jeden dom, v ktorom býval, mu nepatril a nepatrí. Na zdravie, priatelia! Na zdravie nás všetkých, ktorí hľadáme pravdu a istotu starých a múdrych vecí! Na zdravie toho, čo trvalé je a nezaniká! Nech žije poézia drievnosti! Keď sme rekonštruovali tento dom a museli zbúrať zadnú, veľmi schátranú časť, postavenú pred dvestopäťdesiat rokmi z nepálených tehál, čiže zo surovej hliny, steny, nahlodané síce zubom času, odolávali dlho a statočne: rypák bagra sa musel do nich oprieť viac razy, musel do nich celou váhou a silou búchať, až potom sa lámali a padali ale pomaly a dôstojne, akoby protestovali, akoby s vlastným zánikom nesúhlasili. Buď pochválená odolnosť, trvalosť vecí starých a stálych! Rozbil som tehlu zo surovej hliny a vytiahol z nej dvestopäťdesiatročnú zachovanú a nepoškodenú slamu! Cigáni robievali takéto nepálené tehly, bosými nohami rozmiesili mazľavú hlinu, na utuženie dávali do nej slamu a vymiesenú hlinu vkladali do drevených foriem. Robili aj cigánske klince tie sme tiež zo starých hrád vyťahovali. Boli trojhranné, dlhé a hrubé, s veľkými hlavičkami, od ktorých sa smerom ku špici zužovali. Vpichovali sa do dreva dravo a držali celé storočia. Takisto ako drevené. Kostolík v Leštinách ľudoví stavitelia postavili bez jediného železného klinca! Aj Cigáni boli kedysi iní, alebo: aj ľudia okolo nich. Cigáni robili dedinám osoh, nielen chodili po žobraní, aj to zväčša na výročité sviatky. Žili mimo dedín, ale s nimi v zhode. A čo už cigánski primáši. Končekovci z Necpál sú chýrni na turčianskych pohuľankách doteraz. Držal som to čudo, tú štvrť tisícročia starú slamu v rozochvenej ruke, ovoniaval ju, láskal očami, a ona sa, násilne vylomená z útrob storočí, ani nelámala, ani nechvela. Akoby sa sebaisto vysmievala nestálosti dnešných družstevných stohov, hnijúcich od leta do leta po poliach. Škoda, preškoda zbúranej starej pivnice s hlinenou podlahou a klenutým stropom: udržali sa v nej zemiaky až do nového leta; ešte na jar svietila na nich koža, akoby si ich bol len pred týždňom vykopal. Škoda aj starej sypárne, tiež z hlinených múrov, obrátenej na sever, s malými oblôčikmi, mrežami a železnými okenicami: zimné údeniny slanina, klobásy, šunka tiež v nej prežívali do leta. Koľko múdrosti, šikovnosti a skúsenosti museli mať majstri, čo tú pivnicu aj sypáreň stavali! Neboli in- 48

49 žiniermi s vopred a draho urobeným projektom, ale čapkovskí obyčajní ľudia, ktorí projekty vyrábali a nosili vo vlastných hlavách. Myslela, pracovala za nich skúsenosť prevzatá od otcov, ich múdrosť pestovaná a ustaľovaná storočiami. Niet už takýchto pivníc a sypární. Niekde v podhorských dedinách vídam ešte masívne dvere vedúce do svahu pri dome. Ale to sú výnimky. Čo sme my, ľudia 21. storočia, s technológiou dirigovanou počítačmi, keď nám zemiaky hnijú vo veľkoskladoch a mäso sa kazí hoci upravené predáva v našich supermarketoch! Také mäso by gazda nebol hodil ani svojmu psovi. A načo mu je pivnica? Akýsi spisuvateľ. Čože len bude do nej dávať? Vari té knižky? počúvam ľudí pri plote. Búranie alebo stavba domu je tu komentovaná udalosť to, čo robíte, pretriasa vospolok, obracia v ústach, najmä pri pohárikoch, celá dedina. A viete si predstaviť dom bez pivnice? A veru hej, ani ja hu nemám. Viacerí ju už nemajú. Zemiakov pre zvieratá nepotrebujú ako kedysi a mnohé potraviny už nedorábajú, ale kupujú v obchodoch, väčšinu skladujú v mrazničkách. Dedina odarchaičtela, dedina sa zmodernizovala. Tá klebetná kisňa nás všetkých skazila! povedal sused, vari posledný, ktorý pamäť dediny nosí vo vlastnej hlave. Čo sme sa napočúvali: A čo to starô nezrútiš a nepostavíš novô? Lacnejšie, vo vnútri dvora, máš tam pľacu dosť! A kto si už teraz robí povalu z dreva? A tak vysoko ako mal starý dom! Kúrenie ťa na moc vynde! Ledva, ledva sme obhájili tento náš rodičovský dom. Ja si drevo pochvaľujem a rodina tiež. Pravé, zdravé drevo z mojich hôr, z dražkovského urbáru a Jasenskej doliny. Moje vlastné, tak ako ho pestovali, ťažili a používali moji predkovia. Ibaže stromy som nezotínal, očistili, obrezali a doviezli mi do dvora zdravé vývraty: víchrica, kalamita povyvracala v Bôrovej stovky stromov. Aj celá veranda je z drevenej dedovizne: som vo svojom, rodnom a sebestačnom: som nezávislý, nikto mi nerozkazuje: nijaký šéf alebo totalitný riaditeľ či ním nastolená neplodná riaditeľka normalizačná predsedníčka SSM; chráni ma, slúži mi to isté drevo ako mojim predkom. Pokračujem v ich prerušenom diele dobrý, veľký, až akýsi sebapresahujúci pocit. Predlžujem mýtus rodného zdedeného dreva. Aj z vysokej drevenej povaly máme radosť. Orezané, vyhobľované, napustené hrady a dosky, ukladané a pribíjané k sebe podľa oči tešiaceho vzoru. Sú nad nami vysoko? Viac vzduchu, viac priestoru pre ľudí, predmety aj myšlienky! A prečo by sme miestnosti nevykúrili, keď ich tiež drevom vykurovali a teplu v nich sa tešili generácie? Zdravé, pokálané a narúbané drevo z našich hôr nech horí a spieva! V starej kachľovej peci v izbe, v dedinskej murovanej peci v kuchyni, v zasklenom vyhrievacom krbe, čo prekúri dve izby. Nepotrebujeme smradľavý plyn, čo si dedina po jeho propagande dáva húfne robiť a ktorý vzápätí zdražel. Drevo je istota, naša minulosť i budúcnosť pokiaľ máme, pokiaľ existujú hory. Ochranársky zmysel pre ne azda zvíťazí: že nebudú po svahoch holé pásy, ale husto zalesnené celistvé plochy! Nuž hej, v štyroch komunistických desaťročiach vyvinula sa po dedinách akási hanba za všetko, čo je staré. Staré domy, staré šindľové strechy, staré drevenice, starý nábytok. Aj ten starousadlíci vyhadzovali a kupovali nepohodlnejší a labilnejší nový. Koľko nás stálo, aby sme presvedčili firmu, ktorá nám dom rekonštruovala, aby nerobili troje nových dverí, ale nechali staré, ozdobne vyrezávané s peknými starodávnymi zámkami a kľučkami, akých dnes už niet. Iba keď ich doviezli na opravu k stolárovi, ktorý mal rozhľad aj vkus, a ktorý vykríkol: Paráda! stíchli a stiahli chvosty ani zahriaknutí psi. Veru, averzia voči všetkému starodávnemu, prežitému, kapitalistickému a nepokrokovému, nebodaj i reakčnému. Aj staré honosné kožuchy a kožušiny sa V A N O V I Č 49

50 v päťdesiatych rokoch prestali nosiť, lebo to vyzeralo na buržujské, ani panie z mesta sa ne ukazovali v pekných, v salónoch šitých bundách a klobúkoch. Rozboríme sveta starý základ... Starý svet horí v plameni... atď. Tak z turčianskych dedín zmizli starodávne štýlové dreveničky, aj tie zemianske drevené poschodové pavlače v Dolnom a Hornom Jasene a na miestach ich zrúcanín stavali ľudia neforemné, ťažkopádne a skoro rovnaké staviská. V päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch ONV povoľoval iba dva typy. Nesmel si vybočiť z radu, musel si sa zaradiť, nesmel si vymyslieť ani vlastný dom! Koľko materiálu bolo na tie stavby nakradnutého, o tom tie domy, vily aj dejiny mlčia. Novopostavenú mestskú štvrť Pod Stráňami ľudová pomsta vyhlásila za národnú vystavali ju z národného majetku. Už ju nebudú znárodňovať! Teraz? Prebieha pohyb zasa módny a stádový ale opačný: k starému a starobylému. Zbierajú sa starodávne ozdobné predmety, na cene stúpol starobylý nábytok, všelijakými nájdenými gazdovskými rárohmi kolesami, korytami, vahanmi, konskými chomútmi a volskými jarmami, ba aj kočiarmi šperkujú si dedinskí snobi svoje suchopárne stavania, dvory. Takže ako sa v komunizme odohral masový vpád dediny do mesta, tak v našich časoch pomeštení Slováci sťahujú sa z hlučných, nervóznych a zasmradených miest na vidiek: skupujú staré drevenice a domy ak ešte sú alebo kupujú pozemky a stavajú si pompézne domiská - vily: s gánkami, rotundami, okrúhlymi stĺpmi, pergolami a strieškami à la haciendy, ktoré videli na dovolenkách v Stredomorí: planéta, všakver, oteplieva. Kdeže sa podela tá naša drevená krása? zavzdychal Dominik Tatarka ešte v šesťdesiatych rokoch. Čo by povedal, čo by len povedal teraz? Možno nepreženiem, keď poviem, že u nás prebieha akési rozmazávanie, zabúdanie či zľahčovanie vlastnej tváre, ak nie jej strata, spojená so stratou pamäti: aj v mravnom, občianskom a národnom zmysle. Stratila sa súvislosť a celistvosť, vládnu, zmätene sa prekričiavajú momentálne úlomky a torzá, izolované, vzájomne odcudzené jednotlivosti a ničotnosti. Ale strata súvislostí a pamäti je povážlivá, môže byť aj katastrofálna. Povedalo sa, že čím menej chápeme to, čo hľadali naši otcovia a praotcovia, tým menej chápeme aj samých seba, a zo všetkých síl napomáhame zväčšovať odtrhnutie od inštinktov a vykorenenosť jednotlivca, ktorý ako častica masy nasleduje už len ducha tiaže. Znovuvzkriesený rodný dom by mal teda aj pomôcť hľadať a domýšľať to, čo hľadali avnáznakoch zanechali praotcovia. A lepšie chápať, z čoho sa sám skladám, z čoho dobrého a z čoho zlého. Vyhrabávať tu zasypané, ale kdesi poroztriasané inštinkty, ktoré som tu v detstve zanechal. Už nebyť vykorenený, ale cítiť a držať tie svoje najvlastnejšie, čiže aj najhlbšie korene. Ak sa mi tu vynárajú myšlienky na predkov, siahajú aj do ich vekov, ba ešte ďalej. Ale nepredpovedá hlboká minulosť vlastne aj vzdialenú budúcnosť? POZÝVAM VŠETKÝCH UZIMENÝCH, sychravou jeseňou vyziabnutých, pozývam na územie tepla, pohody a stálosti. Trošku aj do sna, lebo stálosť, pokoj a pohoda už na reálnom území nepobývajú. Zabudnime na realitu, poďme na pár chvíľ do nadreality! Pozývam ľudí dobrej vôle do svojho starého domu, aby ste sa zohriali pri veciach odvekých a stálych: dáte si so mnou čistého, voňavého, teda nefalšovaného kalvadosu z mojich jabĺčok, z kvasu robeného mojimi rukami, vypáleného v mojej prítomnosti v pálenici pod Malou Fatrou, v Kľačanoch. Päťdesiatšestka vás prehreje, prehĺbi vám dych aj pocity a myšlienky. Všetko nedvižné a ustrnuté dá vo vás do pohybu, prízemné zdvihne do žiadanej výšky. Narúbal som už a nanosil suchého bukového dreva, čo som dostal z martin- 50

51 ského urbáru, tentoraz z Kantora, kde som vás zaviedol hneď na začiatku. Triesky sa už chytili, farebné jazýčky plamienkov z nich vyskakujú a oblizujú tenšie polená, na ktoré čochvíľa prihodím hrubšie. Krb vrhá do izby útulné šero ako kedysi murované dedinské ohništia, praská už v ňom veselo, teplo sála z horúcej ohňovzdornej tably a otepľujúcich kachlíc, vanie aj vyhrievacou mriežkou do izby a vľúdne poletuje po nej. V sychravosti, nevľúdnosti teplo, pohoda. Pochváľme teplo, ktoré dodáva oheň v krbe a jeho pohyblivé, syčiace a praskajúce plamene. Pochváľme praveký zdroj tepla a svetla, aj teplých jedál, ktoré napiekol a uvaril. Dívajme sa do mágie plameňov, hrúžme sa do nich: veky pri tých plameňoch okrieval ľudský rod: od pračloveka v pralese po prezidentov USA v Bielom dome. Pieklo sa na ňom ulovené zviera dnes sa pri ňom pečie svetová politika. Pochváľme krb, nie obyčajný, ale vyhrievací: cez kanál v múre temperuje aj moju izbu. Keď pracujem, nevidím jeho žiaru, ale oblieva ma teplo, ktoré cez mriežku vydychuje. Pochváľme ho najmä v jeseni a zime. Leto sa dá tráviť skoro celé v pergole, otvorenej súčasti domu, dvora a sadu; zimy treba prežiť pri kachliach a takomto čarujúcom krbe. V izbe sú vlastne dve obrazovky: televízna a krbová tá prvá rozptyľuje a znervózňuje, mnou preferovaná krbová sústreďuje, upokojuje, imaginuje. Pochváľme elementárnu silu, elementárnu poéziu vecí odvekých a prostých! Pochváľme odvekú dumu pri odvekom ohni! Pochváľme jeho plamenné jazyky skladajúce odveký, tajomný a stále nerozlúštený Jazyk! Vypusťme skrehnutého ducha z oťaží, nech ožije a lieta, mení podoby ako tie plamene, nech veje, naozaj nech veje kam chce! Nech sa pri ohni stane básnikom. Každý sa tvárou v tvár ohňu môže stať umelcom a básnikom. Lebo tvorivosť ohňa a jeho plameňov-jazykov je vskutku geniálna: videli ste v krbe alebo rozloženom živom ohni obraz horiaceho dreva, tancujúceho dymu alebo plameňov obraz rovnaký, opakovaný, taký istý? Nijaké opakovanie, nijaká nuda! Pahreba je stále iná, nevypočitateľná ako samotný tvoriaci a meniaci sa život. Pahreba, krb, ohnisko to nie je len viditeľný proces tvorenia oheň, na dotyk neznesiteľný, jeho dej a tajomstvo: je podobenstvom samotného Stvorenia. Oheň bol aj súčasťou Veľkého Tresku Big Bangu, ktorým sa začala Evolúcia Všetkého. Sledujem očami tiene a mýtické výjavy, ktoré krb po stenách maľuje, mení, vymazáva. Alchýmia vznikania ohňa z dreva premieta sa do alchýmie tanca tieňov po stenách mení sa na mágiu šerosvitu, a to je liaheň zázrakov, snov a videní. V obklopení starým nábytkom, staromódnymi predmetmi a fotografiami tak blízko sa mi videli moji predkovia! Tí, čo sa tu narodili, tu žili, modlili sa aj hrešili, a tu umierali. Spomienky sa rozširovali v počuté príbehy, fotografie na živé tváre, tancujúce tiene v izbe nebadane dostávali podoby chodiacich postáv. To, čo potom prišlo, bolo doslovné zmŕtvychvstanie mojich predkov. Polosen? Videnie? Vízia? Tiene sa menili na postavy, ktoré vrhali nové tiene. Jasnotemno, šerosvit, bdelý sen, vidina. Chodili po izbe, čosi rozprávali, gestikulovali. Ale nad tým, čo ešte prišlo, som v tej čudesnej chvíli ustrnul. Veď na tých tvárach som badal povedomé, ak nie známe črty! Niektorí sa podobali jeden na druhého tvárou, očami, ústami, nosom, bradou, iní chôdzou, držaním tela alebo pohybmi rúk, gestikulovaním, mimikou. A na niektorých tie zimomriavky! kdečím ponášal som sa: ja! Alebo na mňa oni? Na niektorých som dokonca videl čosi z mojich detí. A podivné: nezľakol som sa ich. Hoci mi srdce búchalo až v krku, len mĺkvo, ako uhranutý, som ich sledoval, ba pomaly mi bolo s nimi celkom spokojne a dobre. Veď sú to rodní z tohto istého domu. S takým istým nárokom naň aký mám tiež dočasne teraz ja! Veď je to moja pokrvná rodina! Sme jedna krv a podľa všetkého skladáme dovedna aj jednu veľkú zložitánsku dušu. Naozaj? Nebúri sa proti tomu naša jedinečnossť, naša neopakovateľnosť, V A N O V I Č 51

52 V O Ľ N Ý M O K O M O Č e r v e n o m k l i n e J o z e f a J a n k o v i č a Prevažne silnými, až zahlušujúcimi prívlastkami bývajú pomenovávané niekoré stránky výtvarného diela JOZEFA JANKOVIČA (nar. 1937). Zdôrazňujú morálny apel, prípadne humanizmus bez prívlastkov, alebo očisťujúcu hravosť. Inokedy sa rozvraveli o deformovaných fragmentoch, ale aj o údernom spoločenskom myslení, či diskurze Svedomia, pretože umelec nastavil čelo a prijal tajomnú výzvu, a tak jeho diela strhujú a fascinujú, zasahujú neľútostne a boľavo. Nemienim znevažovať, veď ani sám seba by som nesmel opomenúť, len z dumiek najväčšieho orátora neuvádzam ani mäkčeň, lebo aj ten by bol na túto malú rozpravu priveľký. Zato, keď veci došli až po martýrium a náš umelec vzal na seba bremeno kríža, treba sa spýtať: prečo? Zrejme k patetickým formuláciam nabáda Jankovičove znepokojujúce výtvarné dielo. Lenže, to je predsa oveľa rôznorodejšie a funguje aj mimo diskurzu Svedomia. Ani jeho ľudský príbeh vari neinšpiruje k čarovaniu s nebeskou optikou. Napriek tomu, spomínaným prívlastkom sa ďalej darí. Ak napíšem, že dielo Jozefa Jankoviča je mnohovrstevnato spojené s mimoestetickou oblasťou, teda so životom, vôbec nemienim písať o subtílnych mechanizmoch jeho vizualizácie. Ale niečo som napísaným predsa len vymedzil. Povedzme, že priesečník talentu, generačnej spolupatričnosti a stredoeurópskej vradenosti duchovnej a intelektuálnej. V súvislosti s uvedeným priesečníkom mi napadlo najmä pri Jankovičových juveníliách že často opakovaný epiteton o autentickosti jeho avantgardného výtvarného prejavu, patrí vari len medzi nezdôvodniteľné (básnické) prirovnania. Pravda, umenie neskorej avantgardy účastníkov bratislavských Konfrontácií (predovšetkým Mariána Čunderlíka, Rudolfa Filu, Jozefa Jankoviča, Eduarda Ovčáčka, Miloša Urbáska) nepochybne iniciovalo zásadnú premenu slovenského výtvarného umenia. Lenže vznikajúci netradičný obraz či objekt zotrvával v pasci tradičného aktu dešifrovania. Na mnoho pádov skloňovaná autentickosť vyzdvihovala vnútorný zážitok, svojbytné umelecké posolstvo, skrátka hodnovernosť. Jej zdôrazňovanie však konotovala ešte jedno významné hľadisko: odmietanie nepravdivého a falošného, čo, pravda, presahovalo diela mladých umelcov ich postoj k stavu kultúry a širšie aj ich účasť na tomto stave. Zrejme nebolo produktívne proklamovanou autentickosťou pátrať iba po skutočnom vnútornom bytí vizualizovaných faktov. O to presvedčujúcejším faktom bola požiadavka pravdivosti, nepochybne vnímaná ako programové odmietanie nepravdivého. Ako konkrétne? Všeobecne: atakovaním kánonov realizmu, rovnako aj chuťou revidovať tradičné náhľady na moderné umenie. Menej všeobecne: prevrátením klasických pravidiel a konvencií. Napríklad. Jozef Jankovič vytvoril roku 1963 pozoruhodný reliéf a nazval ho Svedectvo. Reliéf má netradičnú priestorovú koncepciu, má tvar nepravideľného obdĺžníka, nepravideľné sú jeho okraje a celý podklad ako keby vznikal z rýchlo tuhnúcej hmoty, ktorej povrch sugeruje zvrásnenú nepokojnú hladinu. Tá je dokonca na jednom mieste výrazne pretrhnutá a v inej časti sochár na podklad pravideľne rozložil, presnejšie povedané zapustil doň, niekoľko kovových predmetov ako kľúče, panty, klince, a podobne. Z takto upravených nízkych reliéfov bývalo zvykom zhotoviť matrice pre tlač grafických listov, pre ktoré sa ustálilo pomenovanie štrukturálna grafika. Lenže tento reliéf Jozef Jankovič odlial do bronzu, natrel ho modrou farbou a po pravej strane nakolážoval celú 52

53 zbierku starých bankoviek. Keď zopakujem, že išlo o netradičnú priestorovú koncepciu, malo by to znamenať, že išlo o narušenie konvencií renesančnej perspektívy. Pravda, takáto fragmentarizácia priestoru, naviac na perforovanom základnom tvare, ktorý bol ďalej fragmentarizovaný vkolážovanými prvkami s vlastnou teraz už odovzdanou priestorovou konštrukciou, predpokladá hovoriť o mnohoperspektívnej ploche reliéfneho objektu a teda aj o doslovnom prevrátení klasických pravidiel. Neviem ako by táto poznámka zapadla do veľmi reálneho ecovského diskurzu o neobmedzenej semióze, ale Jankovičov reliéf mi dodáva odvahu vysloviť sa, že údelom tohto Svedomia by mohla byť nekončiaca fragmentarizácia a nepretržité metaforické pomenovávanie/premenovávanie. Jozef Jankovič v prvej polovici šesťdesiatych rokov minulého storočia vari v rovnakom pomere maľoval a sochárčil a z oboch činností pre seba vyťažil originálnu podobu reliéfneho objektu. Vizuálne napätie dialógu maliarskeho a sochárskeho média bolo znepokojujúce. Diváka zneisťovali Jankovičove postupy pri spracovávaní netradičných materiálov: akronexu, lakov, drevených či kovových (sú)častí rôznych úžitkových predmetov, ale aj zbytkov farieb v tubách, použitých štetcov a podobne. Ich reliéfne vrstvenie odkazovalo na sochárske ( architektonické ) postupy i popartovskú asambláž a v súvislosti s obrazmi zasa na biomorfné (plastické) zvrstvenie vznikajúcich tvarov. Tie totiž vznikali rovnako netradičnými (technologickými) postupmi, pri ktorých bola dôležitou súčasťou rýchlosť ustaľovania, čiže fixácia informálnej faktúry povrchu tvarov. Rovnako aj spomínaná netradičná priestorová koncepcia. Či už ju umelec konštruoval na perforovanom podklade a tak plochu doslova otváral ďalším netradičným priestorovým plánom, alebo objekt vymedzil rámovou konštrukciou neraz bizarných tvarov z ošarpaných drevených kaziet, dverových zárubní, starých filungov, okien či kovových stolíkov. V tom čase sa už o Jankovičovi, výtvarnikovi čosi po dvadsiatke, hovorilo, že je sochárom mimoriadne dramatickej imaginácie a suverénneho (remeselného) gesta. Začínalo sa desaťročie, v ktorom nedávnych sekerníkov bez štipky hanby zrazu začali prenasledovať komplexy dobiehania a predbiehania. Čudná aktualizácia histórie moderného umenia sa nemohla neprejaviť, povedzme, v kultúre spomínania. Vrátiť na scénu to, čo z nej v minulej dekáde vypratali, bolo aj pre najschopnejších akrobatov spomedzi nich dosť náročnou činnosťou. A všade naokolo sa vrece s aktuálnym umením navidomoči páralo. Sartrovské, vôbec nie znevažujúce, označenie, že z rôznych kútov sa ženie kultúra okamžiku, predsa len varovalo pred upotenosťou, apriorizmom, túžbou exhibovať. Na takomto počmáranom pôdoryse sa minulé krivdy dali ako-tak skryť, priemer neprimerane vychváliť, všetko zrelativizovať Lenže včera aj dnes ak chce mladý umelec diagnostikovať témy doby, mal by byť pozorným svedkom, napríklad, všeobecnej relativizácie hodnôt, a teda mal by vytvárať dielo ako svedectvo zápasu s týmto zrelativizovaním. Jankovič patrí medzi výtvarníkov, ktorí tu doslova udomácnili abstraktnú a gestickú maľbu a zároveň špecificky demonštrovali nadväznosť na pretrhnutú tradíciu moderného umenia. Tá špecifickosť spočívala v tom, že v porovnaní, napríklad s galandovcami, nadväzovali nie len na domácu tradíciu moderného umenia. Sám Jankovič vnímal predovšetkým surrealizmus ako zdroj romantizmu a pátosu, iným zdrojom poznávania preňho, naisto, bol existencializmus, a z tohto inštrumentária myslenia a cítenia rezultoval najvhodnejší spôsob svojho výtvarného (seba)definovania. Roku 1964 Jankovič vytvoril niekoľko objektov, odvolávajúcich sa na aktuálnu objektovosť pop artu, zároveň aj oboch uvedených zdrojov moderného umenia. Určiť ráz tohto druhu poznávania, predpokladá hovoriť aj o istom druhu skepsy. (V takom nezvyčajne komprimovanom čase rôznych aktivít sa pátos i skepsa mohli prejaviť takmer zároveň.) Ako pars pro toto si uveďme Jankovičov objekt Muž so stratenou tvárou (1964). Cifrovanú kovovú nohu váhy, vyrobenej vo viedenskej firme Wirthschafis Waage, zaťažuje podľa zafixovanej ručičky na okrúhlej stupnici vyše trojkilová stratená tvár. Jankovič na obdĺžníkový tvar z rýchlo tuhnúcej syntetickej hmoty porozkladal asi tridsať kovových súčiastok, prevažne pantov a kľučiek, a dve rôzne veľké okrúhle mištičky. Výtvarný princíp akumulácie Stratenej tváre potvrdzuje popartovskú inšpiráciu, objekt-pasca zasa pretrvávajúcu fascináciu iróniou neodadaistického gesta. Pravda, touto zdôraznenou expresiou sa v domácich súvislostiach oveľa viac pripomenul úzkostný symbolizmus v tradícii vrcholného baro- 53

54 ka. Nepochybne aj tvarom akejsi (nezámernej) monštrancie mladý sochár potvrdil svoj rešpekt voči posolstvu, povedzme, stredoeurópskeho umenia. Expresia aj irónia boli a zostali určujúcimi pre Jankovičove prehodnocovanie tradície, ale aj pre diagnostikovanie nezničiteľnej podoby úzkosti (Jean Genet), inak povedané, kvôli odmietaniu všeobecnej relativizácie hodnôt. Popíšme si ešte dve sochy, príznačné pre vtedajšie i celé budúce poznávanie Jankovičovho sochárskeho gesta, sôch príznačnej siluetovosti a osobitnej expresie násobených končatín, často zastupujúcich ľudskú figúru. Socha Môj tieň II. ( ) vyrastá z tmavomodrého šamlíka a po pretiahnutých nohách stúpa k svetlejším kobaltom okolo pása, ktorý obopína drôtenú sieť klietky väzniacej kovovú výstuž sochy. Pred časom som pri interpretácii tejto sochy využil očividne sa ponúkajúcu analógiu s témou obrazu René Magritta Terapeut. Na obraze z tridsiatych rokov minulého storočia vidíme otvorenú vtáčiu klietku, ktorá je telom muža v červenom plášti. Odpočíva na pieskovej dune pri modrom nebi a pod ešte modrejšou oblohou. Irónia Magrittovej symbolickej hádanky je tu zväzbená s čiernym humorom, pre ktorý mali surrealisti pomenovanie objektívny humor a znamenal predovšetkým kritiku obmedzujúcej konvenčnej kauzality. Breton vlastne zopakoval, že keď dobové absurdnosti prevrstvia významové vzťahy v dielach pôvodne inak zameraných, iracionalita sa prejaví agresívne. A pre takto sarkasticky vyostrenú podobu irónie používal označenie deregulácia významov. V 60 ani u nás čiernohumorná orientácia nebola ničím výnimočným. Neodadaistický ráz tvorby síce bolo zvykom nazývať duchampovskou orientáciou, nespomínam si však, že by táto línia niekedy bola reflektovaná aj z hľadiska spomenutej deregulácie významov. V uvedenom zmysle popisovaná Jankovičova socha nie je len veľmi zvláštnym objektom, ale predovšetkým je figúrou skonštruovanou zo stolčeka, nôh a klietky. Nedotýka sa zeme, nie je zavŕšená hlavou. Je absurdnou štruktúrou, a je aj vysvetlením sveta, ktorý popiera systém, o ktorý sa opiera. Briskná irónia je tu rovnako symbolická ako aj (objektívne) kritická: vtelená do bizarného tvaru objemu sochy, do provokujúcich detailov i klbka konotácií s inými dielami duchampovskej orientácie. S odlišnou dereguláciou významov nás privíta socha Večné svetlo. Jankovič ju vytvoril roku Vtedy sa medzi jeho sochami-objektami na pretiahnutých nohách, prípadne skonštruovanými z končatín visiacich v rôznych rámoch i klietkových konštrukciách, objavili aj sochy postavené na celom trse akýchsi stekajúcich nôh. Večné svetlo stojí práve na takomto trse manieristicky pretiahnutých dolných končatín. Tie sú zároveň podstavcom nezvyčajného obetného stola či oltára. Na jeho doske sú sviečky zasadené do masy stečeného vosku. Chumáč nôh aj chumáč sviečok ožíva plamienkami a novým stekajúcim voskom. Steká spolu s čerňou, hroziacou pohltiť biele konce končatín Večného svetla. Keď som spomenul, že umenie Jankovičovej generácie iniciovalo zásadnú premenu atakovaním kánonov realizmu, a urobilo to doslova prevrátením klasických konvencií, predpokladal som aj, že, žiaľ, vznikajúci netradičný obraz či objekt bol naďalej tradične interpretovaný. Napríklad velebená autentickosť mala byť ukrytá kdesi hlboko v skutočnom vnútri tvorcu a nikto po nej nepátral na samom povrchu, kde požiadavka pravdivosti tak prirodzene čelila všetkému nepravdivému a teda falošnému. Podobne jeden z dobových orátorov oneskorene krútil nosom nad tým, ako sa slovenské výtvarné umenie oneskoruje. Uškŕňal sa z eufórie nad maľbou ako témou maľovania a obrazu, čiže z informálnej a gestickej erupcie (sformovanej) farebnej hmoty. Uľavil si aj nad rýchlym poskokom k popartovému i novorealistickému skusovaniu triviálnej (sub)kultúry. Potom sa pôvodný okiadzač socialistického realizmu vytratil za tým pravým orechovým u-mením. Boli tu aj iné, rovnako hlúpe horenosy, hľadajúce voľajaké ostré hrany, cez ktoré by poprelamovali umenie tých najmeňavejších farieb. Akosi im nenapadlo, že v ére vlády chudokrvných rituálov v elektronických médiách, je ich zanedbateľná činnosť odsúdená na smiech a nezáujem. Tak či onak zbytočne by sme sa domáhali spomínaného ostrého rozhraničenia medzi abstraktným (tašistickým, informelným) expresionizmom a expresiou gesta, ktorým bola onedlho hocijaká vec zvecnená v objekte, kombinovanej maľbe, či v inštalácii. Rozchod aj návrat k realite predsa sprevádzala násobená expresivita umeleckých vyjadrovacích prostriedkov. Nová expresivita vyjadrovala novú realitu, a ak mala dobové značenie ako nová figurácia, tak zrejme preto, lebo onen figuratívny základ dramaticky deformovala, fragmentarizovala, zraňovala formami aj témami, 54

55 jednoducho figúru vyzliekala z kože. S pátosom aj bez pátosu. Roztrhnuté povrchy figúr od rešpektovaných sochárov z päťdesiatych rokov minulého storočia sugerovali expresiu strachu. Zvláštneho strachu, pretože bol ozvenou, čiže bol spomienkou na kedysi viditeľnú drámu sveta a bol jej pripomenutím. Zvecnené veci z nasledujúceho desaťročia však nútili veci prehovoriť priamou rečou. Citovať realitu, usvedčovať ju, vysmievať sa jej, ale aj spolu s ňou sa smiať. Nazdávam sa, že krédo Alberta Giacomettiho: Namiesto šiestich strán kocky, ktoré poznám, zobrazujem štyri strany, ktoré vidím. inak znelo v päťdesiatych rokoch a inak v šesťdesiatych rokoch minulého storočia. Priama reč objektu teraz mala vysloviť poznanie kocky. Znamená to, že do pomyselného hesla kocka mal byť rovným dielom zahrnutý počet strán kocky, ktoré vidím a počet strán, ktoré poznám. Dielo Jozefa Jankoviča v dvadsaťročí hanebnej normalizácie vzniká na okraji (ne)záujmu prikrčenej spoločnosti. Znormalizované centrum bolo odkázané na produkty oslavujúce dominantnú ideológiu, 55 v o ľ n ý m o k o m

56 lenže všetko pozoruhodné vznikalo práve na okraji. Takzvané alternatívne umenie viedlo (tichý) protidiskurz obnovy. Dôležité bolo, že vôbec bol a v ňom bol Jankovičov podiel zásadný. Po prvé, Jankovič aj po roku 1970 tvoril rovnakým umeleckým gestom ako predtým. Rovnaké témy, rovnaké miešanie výtvarných postupov, rovnaké kombinovanie sochárskych a maliarskych foriem, rovnaká dvojznačnosť ironického oslavovania rituálov. Pomenoval ich Miesto hore, Kráčajúci pomník, či kráčanie V šľapajách otcov. O týchto sochách z osemdesiatych rokov minulého storočia platí, že aj keď sú rovnaké, jednoznačne jankovičovské, oficiálna kultúra ich sémanticky zhodnotila doslova opačne. Zdalo by sa, že represívna štátna ideológia scitlivela a všetky dvojznačnosti i každú iróniu prejavenú vo vnútri i na povrchu výtvarného diela musela odmietnuť. Pravda, nepohodlných autorov rovno odmietnuť bolo oveľa jednoduchšie. Lenže odmietaný Jankovič pre koryfejov socialistického gýča i strážnych psov ideológie bol aj počas normalizačného dvadsaťročia trpké sústo. Po druhé, ono rovnaké bolo zároveň iné. Povedzme, že túto odlišnosť budeme čítať nie len ako symbolické videnie sveta, ale aj ako jeho ( doslovnú ) vizualizáciu. Veď, keby sme niekoľko sôch a reliéfov zo šesťdesiatych rokov porovnali so sochami z osemdesiatych rokov, zrejme by sme v rovnakom poľahky videli demonštrovanú odlišnosť. Čiže sochy, ktoré Jankovič nazval Svedectvo (I. XII.), alebo variácie sôch pomenovaných Väzenie, v porovnaní so sochami z druhej polovice osemdesiatych rokov minulého storočia (Ecce homo, Kráčajúci pomník, V šľapajách otcov, Samota, Apatia), predstavujú cestu od symbolického videnia sveta k jeho doslovnej vizualizácii. Lenže videli by sme aj to, že diela zo 60 sú plné citovosti, že expresívne zraňované tvary ako keby boli mimoriadne stláčané či preťahované. O dvadsať rokov však Jankovič na vlastne pokojnej krajine ležiacej figúry nechal vyrásť akési strohé architektúry (Ecce homo, 1987). Alebo na nakročenej trojnohe z trupu vyčaril monumentálne schodisko, stúpajúce k monumentálnemu piedestálu pod opašným monumentom akejsi rodnej sestry stalinského súsošia, ktoré oňahdy hrozilo nad sídelným mestom (Kráčajúci pomník, 1987). Môžeme teda konštatovať, že oproti raným sochám s vtelenými témami existencialistickej proveniencie, ktoré nepochybne dráždili aj expresiou prevedenia, tie neskoršie, vlastne akési konceptuálne projekty, stvárnené pokojným, takrečeno disciplinovaným formálnym gestom, všemocnú moc rozzurovali. Povedal by som, že ju rozzurovali zvláštnym spôsobom. Ak si roku 1972 normalizátori trúfli vzkriesiť onen rýdzi socialistický realizmus, po pätnástich rokoch sa schádzali už len pri jeho smrteľnej posteli. Aj techné, aj ars produktov podľa sorelovských schém iba predstieralo, plagátovo luhalo, a napokon utekalo od vlastnej programovej falošnosti. A Jankovičove sochy, objekty, obrazy i grafiky sprevádzali tento pohrebný sprievod ako denníkové záznamy, rozprávajúce grotesku o sluhoch, ktorí sa ožrali a potom sa povracali s hrdo vztýčenou hlavou. Jedným z takýchto denníkových zápisov bol aj portrét sediacej polfigúry so skríženými rukami, do ktorej doba vrazila klin just namiesto hlavy a just červený klin (Červený klin, 1988). Keď sa o chvíľu zmenil svet, Jozef Jankovič ten červený klin postavil na zem. A tak ako po roky bývalo zvykom práve červeným klinom rozhraničovať nečervených od červených, aj sochár razom rozhraničil sochu. Na ostrú hranu červeného klina nechal dopadnúť velikánsku figúru všetkej našej biedy a zbabelosti a tú figúru rozlomil. Rozlomil ju presne podľa návodu štátostrany červených klinov (Červený klin, 1990), čiže tam, kde začína/končí chrbtová kosť. Z tohto uhla pohľadu by sme mali byť náchylní vrátiť sa k pôvodne ironizovanému morálnemu apelu Jankovičovho výtvarného diela. Znamenalo by to aj, že výtvarné dielo tejto krvnej skupiny považujeme za podnetnú výzvu. V čoraz rozvetvenejšom univerze obrazov však dnes vládnu tie, ktoré vzišli z vôle elektronickej a digitálnej technológie. Doslova vládnu a tak oproti predchádzajúcim rôznym formám mechanickej reprodukovateľnosti dôsledne zrelativizovali tradičné pojmy i tradičné významy výtvarného diela. Lenže Jankovičov obraz, ani Jankovičovu sochu kvôli predchádzajúcej konštatácii predsa len nebudeme redukovať na morálny apel. Dokonca ani v tom prípade, ak celé jeho výtvarné dielo by si činilo rovnaký nárok. Nárok, ktorý vnímam ako podnetnú výzvu práve preto, lebo Jankovič tvrdošijne trval na poznávaní zmyslu nespočetných obtretí vnútorných a vonkajších obrazov (aj predstáv, aj túžob, aj snov) a na ich remeselnom uskutočnení. A ešte čosi. Jozef Jankovič 56

57 A N D R E J L O H N E R T A l i k v o t n á č a s ť Napätie v pamiatkovom ústave sa dalo doslova krájať. Každý, kto by v ten deň otvoril starú, vŕzgajúcu bránu bývalej meštianskej kúrie, kde ústav sídlil, by si ten neobvyklý tlak, tú nehmatateľnú ťaživosť nabitú dôležitosťou, s určitosťou uvedomil. Niektorí z navštevníkov by tú neviditeľnú, neurčitú, nenaplniteľnú negatívnu energiu považovali za výsledok nedeľného futbalového zápasu, v ktorom miestne mužstvo podľahlo cestujúcemu oddielu z krajského sídla. Iní z náhodných príchodzích by si to napätie vysvetlili ako zvyčajnú ťaživú atmosféru komunistického režimu a pripísali by ho na rub včerajšej politickej prednáške v kinosále, na ktorej sa museli zúčastniť všetci zamestnanci kultúrnych inštitúcií mesta. Popredný rečník z okresného výboru komunistickej strany tam oboznámil poslucháčov s hrozbou, dalo by sa povedať s neodvratnou istotou svetového vojnového konfliktu, ktorý chcú proti mierumilovným štátom Varšavského spoločenstva rozpútať imperialistické živly Západu. Tých niekoľko ľudí, ktorí skutočne toho dňa vkročili do brány ústavu, držiac v ruke písomné žiadosti o povolenie stavby garáže v historickom jadre mesta, nepovažovali ťaživost, ktorú okamžite pocítili, za neobvyklú. Naopak: ak by sa nad takou vecou vôbec zamysleli, pokladali by ju za prirodzený dôsledok neutešeného stavu kúrie. Zamestnanci však vedeli, že dôvodom napätia nebol dezolátny stav ich pracoviska na odpadávajúcu omietku, popraskané plafóny a vyšľapané kamenné schody si už dávno zvykli. Išlo o čosi ďaleko dôležitejšie, čo nemalo nič spoločné s výsledkom futbalového zápasu, alebo s politickou prednáškou. Mužskí zamestnanci sa zvysoka pozerali na takú plebejskú aktivitu, akou je futbal, a radšej podporovali dievčensky volejbalový oddiel cvernovky. Výsledok nedeľného futbalového zápasu im skutočne neležal na srdci. Včerajšej politickej prednášky sa síce musel každý zučastniť, ale nikto nevenoval jej obsahu ani len najmenšiu pozornosť, a po jej skončení by nikto nebol schopný povedať, čo posledné dve hodiny počúval. Pani Janotová, vedúca upratovačiek, sa dokonca postarala o vítané rozptýlenie, keď si zdriemla a s buchotom sa zošuchla zo sedadla na drevenú dlážku kinosály. Tri kolegyne ju ochotne vyviedli do foye ru. Ani jedna z nich sa už na prednášku nevrátila. Pracovníci vedeli, že v tento deň zasadá závodný výbor Revolučného odborového hnutia. To samo o sebe by nevytvorilo napätú atmosféru, skôr naopak. Nakoľko výbor pozostával z mnohých vedúcich oddelení ústavu, časté zasadania boli pre radových pracovníkov dôvodom na dobehnutie zanedbanej výmeny klebiet a vzájomného navštevovania sa. V takéto dni si staršie panie z účtarne priniesli do práce zákusky a limonádu, a nevládali sa dočkať chvíle, kedy sa za členmi výboru zatvoria dvere podnikovej zasadačky. Obyčajne však výbor prejednával bežné a nezaujímavé veci, ako bolo zvýšeniu produktivity práce, udelenie rekreačných poukazov, príspevkov na jasle a urovnanie žabo-myších sporov medzi zamestnancami. Dnes však nebola v celom pamiatkovom ústave jediná doboška. Kto by sa rozptyľoval sladkosťami v takýto výnimočný deň? Dnes musel výbor rozuzliť a to každý v ústave očakával so zata- 57

58 jeným dychom okrem zvýšenia produktivity práce a udelenia dvoch rekreačných poukazov, o ktoré prejavili záujem piati pracovníci, problém takého charakteru, ktorý keby na Slovensku v tom čase existovala sloboda tlače by sa oprávnene dostal nielen do miestnych, ale s istotou do krajských a národných novín. Skladník Rudo Kača sa písomne obrátil na závodný výbor ROH o pomoc pri navrátení päťsto korún, ktoré zaplatil osobárke Hedvige. Prípadmi požičaných a nevrátených peňazí sa výbor zaoberal v minulosti niekoľko razy, ale tentokrát sa nejednalo o požičanú sumu. Rudo zaplatil Hedvige preddavok za delikátnu službu, k vykonaniu ktorej aspoň tak to on tvrdil nikdy neprišlo. Ruda, dvadsaťdvaročného chasníka, zamestnali v pamiatkovom ústave minulej zimy. Ostatní osadníci podkrovia, kde mali pomocné pracovné sily svoju miestnosť, si z neho od počiatku uťahovali. Nie preto, že bol hluchonemý; doberali si ho, lebo bol panic. Väčšina jeho priateľov z domova hluchonemých, kde vyrastal, sa zbavili tejto záťaže ešte pred maturitou internát bol totiž plný puberťákov oboch pohlaví, a zanedbaný park, v ktorom budova domova stála, ponúkal na výber viacero hustých zákutí. Ako šestnásťročnému sa mu tento vysnívaný kúsok temer vydaril, keď oňho prejavila záujem staršia spolužiačka. Zatiahla ho jedno jarné nedeľné poobedie do krovia pri jazierku, ale keď si Rudo stiahol nohavice a vybral z trenírok svoj dosiaľ záhaľčivý inštrument, spolužiačka vyskočila z trávy, náhlivo si obliekla nohavičky a bez slova alebo iného gestikulačného vysvetlenia zmizla. Niežeby ešte žiaden úd predtým nevidela. Naopak, poznala ich mnohé a niektoré z nich patrili aj členom učiteľského zboru. Práve preto ušla. Rudov vercaig bol totiž zvláštny. Nepodobal sa na nič z toho, čo už poznala. Dal by sa opísať dvomi slovami: krátky a mohutný. A keďže bol aj nezvyčajne tmavej farby, nevyzeral ani ako ľudský pohlavný ústroj, ale skôr ako amputovaná noha akéhosi zvieraťa. Skúsená staršia spolužiačka si uvedomila, že takýto pník nemá praktické využitie v oblasti pôsobnosti, o ktorú mala záujem. A nakoľko nežná polovica ľudstva je obdarená reproduktívnym ústrojenstvom približne rovnakých rozmerov, aké mala ona, správa o Rudovom handicape sa onedlho rozkríkla medzi ostatnými hluchonemými obyvateľkami domova. Akokoľvek sa usiloval, ani jedno z tamojších dievčat s ním nechcelo nič mať. Zmaturoval nepoškvrnený. Väčšinu zamestancov pamiatkového ústavu tvorili mladé ženy. Rudo si ich od prvého dňa tajne obzeral, ako prechádzali nádvorím starej kúrie, alebo ich ukradomky sledoval vychádzať hore schodami. S príchodom leta ženy odložili kabáty, vybrali zo šatníkov minisukne a priehľadné blúzky a mnohé nechali podprsenky doma. Rudo bol úplne vo vytržení. Často ledva dobehol do miestnosti v podkroví. Schoval sa za skriňu a tam dal svojmu drúku poriadnu príučku. Inštalatér a kurič, ktorí sa s ním delili o miestnosť, sa týmto výbuchom energie spočiatku smiali. Potom si ho dobromyseľne doberali. Neskôr ho ľutovali. Ale nakoniec im išiel na nervy. Smrdí tu ako v kupleraji, povedal kurič Bárta zhnusene a odpľul do kúta. Nemohli vôjsť do miestnosti bez toho, aby nenašli Ruda za skriňou ručať s vypleštenými očami. Situáciu bolo treba riešiť. Popýtali sa volejbalistiek z cvernovky, opísali im Rudov úd, ale na ich prekvapenie nenašli žiadnu dobrovoľníčku, ktorá by bola ochotná sa ujať tohoto mimoriadneho prípadu. Bolo im jasné, že nezvyklý problém si vyžaduje netradičný prístup. Nechceli nechať Ruda v štichu. Bol predsa jedným z nich. Posunkami sa vyzvedali, či by bol ochotný zaplatiť za túto nie celkom samaritánsku službu, a koľko. Dvesto korún, načarbal na papier. Slušná suma, podotkol inštalatér Jakubec. Za také peniaze by nemal byť problém dostať jednu z tých pipíšok z Kazačka. Môj bývalý spolužiak je tam pasákom. Rudo zašermoval vo vzduchu rukou a čosi zahuhňal. Čo to chce? Čo to vraví? pýtali sa jeho kolegovia jeden druhého. 58

59 Rudo ukázal na papier s napísanou cifrou a potom na podlahu. Čo to chce? vyzvedal sa Bárta. Za dvesto korún ju máme doviesť sem? Nikdy by sa nám nepodarilo prepašovať ju cez vrátnicu. Rudo znovu ukázal na papier a na podlahu, tentoraz nástojčivejšie. Nerozumeli. Napokon vzal papier s napísanou sumou zo stola a pokynul im, aby ho nasledovali. Zišli o poschodie nižšie. Rudo ich viedol chodbou s kanceláriami pamiatkového ústavu. Zastal pri osobnom oddelení. Opäť ukázal na papier a potom na dvere. Čo sa zbláznil? zašepkal Bárta. Myslí si, že za dvesto korún kúpi Hedvigu? Rudo si chytil rozkrok, potom sa pohladkal po tvári a ukázal na zatvorené dvere. Pochopili, že chce vyjadriť, že je do Hedvigy zamilovaný. Inštalatér Jakubec ich ťahal chodbou ku schodom: Vypadnime chytro odtiaľto... kým nás tu niekto neuvidí. Zase to naňho prichádza. Vrátili sa do podkrovnej miestnosti a začali zvažovať situáciu. O Hedvige sa vedelo, že od ťažkej práce nebočí. Povrávalo sa, že chodila s celou mestskou futbalovou jedenástkou, včítane trénera. Ale žiaden z pracovníkov pamiatkového ústavu ju zatiaľ neprekopŕcol, vraj ani riaditeľ nie. Hoci sa dala nahovoriť na každú somarinu a mohli s ňou počítať do partie, keď niekto oslavoval narodeniny, vedeli, že dve stovky je príliš nízka suma. Odhliadnuc od skutočnosti, že bol hluchonemý, Rudo nebol žiaden krásavec: líca mal stále vysypané hlisajúcimi vyrážkami a z nosa mu tiekol sopeľ, ktorý si podchvíľou utieral do rukáva. Hedviga mala svoju úroveň. Bola osobárkou. Ale to nebol hlavný dôvod, prečo boli presvedčení, že dve stovky nepostačia: Hedviga bola členkou komunistickej strany. Napriek tomu, že v ústave bolo zamestnaných sedemdesiat pracovníkov, len traja z nich boli komunisti. Riaditeľ Jablunkovský bol, samozrejme, jedným z nich inak by ho na vedúce miesto nedosadili. Dlhé roky bol dokonca jediným členom strany. Akokoľvek agitoval medzi archeológmi, reštaurátorkami, kopáčmi, fotografmi, laborantkami, účtovníčkami a plánovačmi, ktorým bol nadriadený, akokoľvek sľuboval rýchly postup a opisoval výhody členstva v strane, žiadnych záujemcov nenašiel. Ostatným riaditeľom kultúrných inštitúcií mesta bol na posmech. V neďalekom múzeu, napríklad, bolo zamestnaných toľko komunistov, že temer nezostal nikto, kto by pracoval. Riaditeľ Jablunkovský sa išiel prepadnúť od hanby. Len jemu mohli prideliť takého hniezdo plné reakčníkov! Zaumienil si, že odteraz príjme len červených. Keď sa vytvorilo miesto osobárky, prijal Hedvigu. Doporučili mu ju až z okresného výboru strany, mnohí stade ju dobre poznali. Nemala potrebné vzdelanie, to je pravda, ale bola držiteľkou malej červenej knižky a vedela na klávesnici písacieho stroja nájsť vokáň. Keď zomrel nočný strážnik v spánku a v službe prijal penzistu Lichtenberga, bývalého majiteľa nočného podniku, ale od prevratu, ktorým prišiel o svoju živnosť, zanieteného komunistu. Pani Gáliková, predsedkyňa ROH v pamiatkovom ústave, nechcela veriť vlastným očiam, keď si prečítala Rudovu sťažnosť. Priniesol ju do jej kancelárie, naklepanú na stroji a nechal si dokonca podpísať príjem. Snažila sa ho presvedčiť hádam jej rozumel aby sťažnosť stiahol, že nemá najmenšiu nádej, aby bol v tejto veci úspešný, ale Rudo bol neoblomný. Uvedomila si, že jej dlhoročné úsilie je ohrozené. To samotný diabol narafičil, aby ona, manželka luteránskeho kňaza, mala rozhodnúť o tomto prípade. Toľko rokov sa usilovala stať sa predsedkyňou! Čo sa nachodila na schôdze! Aktivizovala sa pri organizovaní rôznych podujatí, len aby si ju všimli hlaváči z mestského výboru. Nakoniec si ju všimli, pozvali ju na školenie, urobili z nej predsedkyňu. Jej dcére to pomohlo dostať sa na vysokú školu, veď o to vlastne išlo. Povinností sa vždy zhostila k plnej spokojnosti nadriadených jej správy boli pekne napísané, bez pravopisných chýb. A teraz toto! Ako sa dostať z tejto šľamastiky? Ponúkla Rudovi, že mu ona zaplatí päťsto korún, ak sťažnosť roztrhá. Odmietol. Dožadoval sa 59 L O H N E R T

60 spravodlivosti Hedviga musí dodržať sľub, alebo mu musí vrátiť peniaze sama. Utekala za Hedvigou a dala jej tú istú ponuku: zaplatí za ňu. Aj tá odmietla. Naozaj chcete, opýtala sa jej pani Gáliková, aby vašu špinavú bielizeň prepierali na verejnosti? Ale Hedvigin súkromný život klebety o jej výčíňaní na schôdzach okresného výboru strany boli každému známe bol aj beztak verejným tajomstvom. Očividne jej nevadilo, čo sa o nej hovorí. Nedalo sa nič robiť, pani Gáliková musela napísať ako jeden z bodov agendy najbližšieho zasadania riešenie Rudovej žiadosti. Vo vytýčený deň sa členovia závodného výboru ROH dostavili v plnom počte: vedúca upratovačiek Janotová, fotograf Gruber, vedúca výstavného oddelenia Lacková, nočný strážnik Lichtenberg, zastupujúci komunistickú stranu, vedúca ekonomického úseku Ondrišová, bezprostredná nadriadená pani Gálikovej, a napokon skormútená pani Gáliková. S meravými, vážnymi tvárami sa posadili okolo stola zasadačky, vedomí si nielen dôležitosti svojho postavenia, ale najmä skutočnosti, že ich dnešné rozhodnutie môže mať nepriaznivé následky na nasledujúci priebeh ich vlastného života. Pani Gáliková privítala prítomných a oboznámila ich s bodmi zasadania. V hĺbke duše dúfala v zázrak. Snáď sa niečo udeje: zasadanie bude z akéhosi dôvodu prerušené, príde zemetrasenie, alebo tie imperialistické živly Západu predsa len rozpútajú ten svetový konflikt práve teraz. Nechcela sa náhliť niečo sa určite stane. O jej tajnej túžbe však ostatní členovia výboru nemali, očividne, ani najmenšej potuchy. Oba rekreačné poukazy, ktoré im pridelil nadriadený orgán, rozdelili v rekordnom čase. O agitačné úlohy, o plnenie ktorých zvyčajne nikto neprejavil záujem, sa temer išli pobiť. Všetky body programu boli rýchlo vyčerpané, až na ten posledný. Lichtenberg, ktorého pani Gáliková nemohla ani len vystáť, dnes, ako aj na iných zasadaniach tentoraz mu však bola za to zdržanie povďačná navrhol, aby bol v ústave zavedený zlepšovateľský program. Má, vraj, v zálohe niekoľko zlepšovákov a hneď, ako riaditeľstvo odsúhlasí vyplatenie sumy sto korún za každý podaný zlepšovací návrh, je ich pripravený ponúknuť. Dnes, bez akéhokoľvek nároku na finančnú odmenu, im prezradí jeden z nich: nech ústav kúpi televízor, aby nočný strážnik, teda on, mohol byť náležite informovaný z televíznych správ o prírodných kalamitách a svetových vojnových konfliktoch, ktoré by mohli negatívne ovplyvniť úspešné vykonávanie jeho povinností pri včasnom zachraňovaní majetku v socialistickom vlastníctve. Predsedkyňa sa pokúsila na túto tému rozpriasť debatu, ale jej nadriadená Ondrišová poďakovala Lichtenbergovi za zlepšovací návrh a spýtala sa ho, či by s televízorom nemal ústav zakúpiť ďalší gauč a snáď aj chladničku na pivo. Lichtenberg si to zapísal do notesa ako podklad na ďalší zlepšovací návrh. Nebolo ľahké ho uraziť. Pani Gáliková nemohla zdržiavať dlhšie. Prečistila si hrdlo: Záverom nám zostáva rozriešiť žiadosť, ktorú podal súdruh Kača. Ako viete, jednou z úloh závodného výboru ROH je riešenie problémov medziľudských vzťahov na pracovisku. Súdruh Kača nás požiadal, ako iste všetci viete... Ja neviem, skočila jej do reči vedúca upratovačiek Janotová. Kto je súdruh Kača? Veď práve o tom hovoríme, súdružka Janotová, odpovedala pani Gáliková pomaly, trpezlivo, stále dúfajúc v akýsi mimozemský zákrok. Súdruh Kača je náš skladník. Ten hluchonemý? spýtala sa Janotová. Áno, ten postihnutý, opravila ju predsedkyňa závodného výboru. O čo nás požiadal? chcela vedieť Janotová. Ak by ste boli trochu trpezlivejšia, už by sme sa to dozvedeli, vmiešala sa do rozhovoru Ondrišová. No, ja som len na to reagovala, keď pani predsedkyňa povedala, že o tom všetci vieme. Vy ste tiež o tom nevedeli? Ondrišová sa neunúvala s odpoveďou. Pokynula veľkoryso pani Gálikovej, aby pokračovala. 60

61 Predsedkyňa povedala: Pán Ka... súdruh Kača nás požiadal zaujať stanovisko v spo - re so súdružkou Mikšíkovou vo veci prinavrátenia peňazí. Akých peňazí? pozrela sa Janotová na ostatných prítomných. Predsedkyňa chvíľu vyčkávala dúfajúc, že niekto z prítomných Janotovú zahriakne. Nikto sa neaktivizoval. Súdruh Kača uzavrel so súdružkou Mikšíkovou... povedala by som... ústnu dohodu, pokračovala ostýchavo pani Gáliková, keď jej prišla na myseľ spásonosná myšlienka, ako oddialiť vypovedanie tých neodvratných slov. Ale myslím, že by nebolo správne... ak s tých všetci súhlasíte... aby sme o tom jednali v ich neprítomnosti. Mali by sme ich oboch prizvať, aby nám pomohli objasniť niektoré body. Ostatní súhlasili. Pani Gáliková zdvihla slúchadlo telefónu a napred vytočila číslo podkrovia. Dúfala, že sa nikto neozve. Niekto sa ozval. Požiadala, aby poslali Ruda do zasadačky, ak je tam. Nanešťastie tam bol. Poslali ho. Potom zatelefonovala Hedvige. Členovia výboru sedeli za veľkým stolom v rozpačitom tichu a čakali. Fajčiari poťahovali z cigariet, nefajčiari sa prehrabovali v spisoch. Hedviga vošla do miestnosti a pozdravila. Posadila sa. Rudo prišiel a tiež si sadol. Zamračene a nedôverčivo pozeral do tvárí členov výboru. Všetci vedeli, včítane Hedvigy, že výbor nemôže rozhodnúť v jeho prospech. Keď už nemohla oddiaľovať s pokračovaním jednania, keď žiadna nadprirodzená sila neprichádzala, aby ju vyslobodila z tohoto nekonečného trápenia, pani Gáliková sa rezolútne postavila: Vítam na dnešnom zasadaní súdružku Mikšíkovú a súdruha Kaču. Súdruh Kača sa na nás obrátil so žiadosťou o urovnanie sporu so súdružkou Mikšíkovou. Vraví... uvádza, že zaplatil súdružke Mikšíkovej za istú službu, k vykonaniu ktorej však neprišlo. Rudo sledoval jej pery. Zašermoval rukou vo vzduchu a povedal: Peffo fofún, feffo fofún! Ukázal všetkým štyri prsty. Pozrel na svoju ruku, k štyrom prstom pridal piaty, a zopakoval: Peffo fofún, peffo fofún! Pani Gáliková pozrela s otázkou na Hedvigu. Áno, dal mi päťsto korún. A ja som mu dala, povedala Hedviga. Vy ste mu ich dali späť? opýtala sa vedúca upratovačiek. Lacková, ktorá sedela oproti nej na druhej strane stola, sa pokúsila kopnuť ju do nohy, ale nedočiahla. Hedviga obrátila očami: Nie. Ja som mu za ne dala. Janotová sa nechápavo pozrela po ostatných. Fotograf urobil rukami pohyb, akoby pchal ruku do rukáva. Ahá, svitlo Janotovej. Takže tým ste vyrovnaní, či nie? Rudo opäť zašermoval rukami: Ffa fafy, ffa fafy! Súdruh Kača uvádza vo svojej písomnej žiadosti, vysvetlila pani Gáliková, že so súdružkou Mikšíkovou sa dohodli, že za päťsto korún príde dva razy k vykonaniu toho úkonu. A-a-a-a, pritakal Rudo. Ffa fafy! A neprišlo? pozrela Janotová na Hedvigu. Hedviga zakrútila záporne hlavou: Len raz. Rudo zamával rukami, ale kým stačil niečo zafufňať, pani Gáliková povedala: On tvrdí, že ani raz. Raz som mu dala, nástojila Hedviga na svojom. Rudo upozornil na seba mávaním rúk. Vybral z vrecka notes a niečo naň napísal. Podal ho predsedkyni. Pani Gáliková sa pozrela na napísané slová: Chce, aby sme zavolali Bártu. Ako svedka. Načo potrebujeme svedka? opýtal sa netrpezlivo nočný strážnik Lichtenberg. Určite sa obaja na to dobre pamätajú. 61 L O H N E R T

62 Rudo zaprskal a ukázal na papier. Pani Gáliková sa postavila: Vzhľadom na skutočnosť, že vyjadrovacie možnosti súdruha Kaču sú obmedzené, nemôžeme mu v žiadosti o svedka nevyhovieť. Prešla k telefónu. Dúfam, že tam nikto nebude, pomyslela si, ako vytáčala číslo podkrovia. Vedela, že vždy, keď zasadá výbor, celé podkrovie zmizne do krčmy. Určite aj dnes tak urobili. Tým by sa celá záležitosť musela odročiť na neurčito. Po jedinom zazvonení kurič Bárta zdvihol slúchadlo a o niekoľko krátkych chvíľ otvo - ril dvere zasadačky. Kurič bol známy táraj, ktorého bolo ťažko zastaviť, ak sa mu raz rozbehli ústa. Keď mu Rudo posunkami vysvetlil, že ho má v úmysle dať predvolať ako svedka, pripravil si v mysli dlhú plamennú reč na jeho obranu. Ale z prísne sa tváriacich členov výboru dostal odrazu trému. Hlas sa mu chvel, ako pozdravil svojim obligátnym česť práci. Niekoľko razy zaodŕhal. Očividne nebol vo svojej koži. Zosňal si rádionku, poškrabal sa na holej hlave a dal si rádionku späť na hlavu. To mu pridalo na sebavedomí. Počúvali sme, teda ja a Jakubec, za dverami, priznal s hlúpym úsmevom na tvári. Chvíľu bolo ticho, potom sme počuli Hedvigu... súdružku... nevedel si spomenúť na jej plné meno, súdružku Hedvigu sa chichotať... a potom začala volať o ratu. Vy máte vo svojej miestnosti gauč, však? spýtal sa nevinným tónom nočný strážnik. Nepotreboval, aby mu Bárta odpovedal každú noc predsa na tom gauči spal. Odteraz si bude musieť zo sebou nosiť z domu obliečku nikdy ho nenapadlo, že na tom gauči niekto šmýka. Možno, že práve tam, kde si on v noci kladie líce, bol cez deň niekoho holý zadok. Striaslo ním. Bárta pokýval hlavou a pozrel vyzývavo na členov výboru: Máme snáď právo si trochu odpočinúť, či nie? Sme predsa pracujúca trieda. Samozrejme, súdruh Bárta, zagánila naňho jeho nadriadená Ondrišová. Taká hanba, pomyslela si. Dali sme im tam gauč a oni na ňom obcujú. Nielen Kača, určite tam všetci traja vystrájajú. Ale to im zatrhnem, s tým si môžu byť istí, povedala si s presvedčením. Odteraz tam niekoho pošle na námatkovú kontrolu aspoň tri razy za deň. Rudo pozrel z Bártu na Ondrišovú, a z nej na Hedvigu. Prešiel si zamyslene rukou po tvári a prsty sa mu zastavili na jednej z vyrážok na brade. Stlačil ju z jednej, potom z druhej strany. Hnis z nej vystrekol a oblúkom dopadol na lesklú dosku stola. Prsty si utrel do nohavíc, a nahnúc sa dopredu, rozotrel biely hnis rukávom modrého plášťa po stole. Aspoň dvom členkám závodného výboru sa obrátil žalúdok a mali čo robiť, aby nemuseli vybehnúť z miestnosti. Čo by ste ešte chceli dodať? opýtala sa odmerane pani Gáliková kuriča. Rezignovala. Čo iné jej zostávalo, ako dotiahnuť túto nechutnú záležitosť do konca s aspoň štipkou dôstojnosti? Podľa môjho názoru by mu Hedviga mala vrátiť peniaze. Veď sa, chudák, poriadne ani nerozbehol, povedal kurič s presvedčením. Na základe čoho tak usudzujete? spýtal sa Lichtenberg temer útočne. Keď sme ju počuli volať o pomoc, vbehli sme do miestnosti. Hedviga sedela na gauči a Rudo kľačal pred ňou na zemi, a tlačil sa... veď viete, kam... Pozrel zahanbene na Lichtenberga a potom na podlahu. Kam sa tlačil? spýtal sa fotograf Gruber. Zrazu pocítil na sebe pohľad pani Gálikovej. Bol si istý, že naňho výhražne zazerá. Nepozrel sa jej smerom. Raz, na akejsi podnikovej oslave, urobil vážny pokus zviesť Hedvigu. Zviesť je vari príliš silný výraz veď poznal povesti, ktoré o nej kolovali. Veril, že sa nebude musieť veľmi namáhať. Prisadol si k nej. Mala už trochu vypité bola to istá vec. Ale keď ju jednou rukou chytil okolo drieku a druhou je vošiel pod sukňu, Hedviga ho odbila. Suka jedna, tak ho sotila, že temer spadol na dlážku. Jeho! Veď on nie je nejaký hluchonemý skladník, on je ktosi! Je známy 62

63 človek. Jeho fotografie uverejňujú v novinách. Vysmiala sa mu to tváre a poslala ho preč. Ako malého chlapca. Teraz jej to vráti. Nech sa trochu zapotí, kefa jedna! Kurič nevedel, čo odpovedať. Kam sa tlačil? zopakoval Gruber. Kurič zajachtal: No... nuž... tiskol sa do... veď viete... poobzeral sa po ostatných. Kam? spýtal sa Gruber. Do cukrárne? A... a... áno, zajachtal kurič a nervózne sa zasmial. Do cukrárne. Vybuchol do smiechu: Do jej cukrárne sa tlačil. Niekoľkí sa rozosmiali, medzi nimi aj Hedviga. Povedala: To je dobré, to ma nikdy nenapadlo. To si musím zapamätať. Pani Gáliková zaklopala ceruzkou na dosku stola: Pokračujte, súdruh Bárta! Kurič opäť zrozpačitel: Nuž... ona ho odtláčala celou silou od seba. Museli sme ho od nej odtrhnúť. Niektoré zo žien si zakryli od hanby rukami tvár. Fotograf žmurkol na nočného strážnika a pousmial sa. Konečne sa výbor zaoberá niečim naozaj zaujímavým! Môžete svedčiť, že k ničomu neprišlo? spýtal sa Bártu. Kurič si opäť zložil z hlavy rádionku. Očividne potreboval schladiť svoje naplno pracujúce mozkové závity. Nuž, to nemôžem... Rudo mi zavadzal vo výhľade. Predsedkyňa Gáliková sa rýchlo poďakovala kuričovi a uvoľnila ho. Pozrela sa spýtavo na Hedvigu. Tá si zapálila ďalšiu cigaretu a vyfúkla dym k plafónu. Je pravda, začala, že to za veľa nestálo, ale nemôže žiadať, aby som to zopakovala. Za tú chvíľu som si vytrpela viac, ako je tých päťsto korún hodné. Veď ma temer roztrhol ako žabu! Nočný strážnik Lichtenberg zaodŕhal, zakašľal a opýtal sa: To on má takú veľkú... taký veľký...? Hedviga súhlasne pokývala hlavou. Lichtenberg si s neskrývaným uznaním premeral Ruda. Lacková sa nahla a popod dosku stola sa snažila pozrieť do Rudovho rozkroku. Pani Gáliková sa opäť postavila: Nuž... myslím, že už poznáme všetky fakty. Pozrela z Hedvigy na Ruda: Ďakujeme vám za vašu prítomnosť. Výbor váš prípad teraz prejedná. Vychádzajúc za Hedvigou z dverí sa Rudo obrátil a ukázal štyri prsty: Peffo fofún... ffa fafy! A ešte čosi, čomu len on rozumel. Nuž, začala predsedkyňa, máme v rukách ošemetnú záležitosť. Vyčkávala, či sa niekto iný nechytí iniciatívy. Prečo ošemetnú? spýtala sa Janotová. Súdruh Kača je nielen členom robotníckej triedy, ale je aj postihnutý. Máte pravdu, pritakala Lacková. Direktívy strany i vlády jednoznačne hovoria o vedúcej úlohe proletariátu v našej vlasti a o rovnocennosti všetkých členov spoločnosti. Navrhujem, povedala Janotová, aby mu Hedviga vrátila peniaze. Lacková sa opäť neúspešne pokúsila ju kopnúť pod stolom. S ironickým úsmevom na perách fotograf Gruber poznamenal: To je síce pravda, ale Hedviga je členkou práve tej strany, ktorá tie direktívy vydala. Janotová sa pozrela po ostatných. Jej pohľad zastal na Lichtenbergovi: Aký je po - stoj strany k prostitúcii? Lacková si prisadla bližšie k stolu, aby dočiahla nohou na holeň pani Janotovej. Kým si jachtajúci Lichtenberg zoradil v hlave slová, pani Gáliková ho predbehla: Pozrite, Janotenka, tu nešlo o žiadnu takú vec! 63 L O H N E R T

64 Pre pána Jána, pomyslela si, len nech nikto nezačne rozpitvávať Hedvigin súkromný život! Každý vie, o akej štetke tu hovoríme len nech to nikto nepovie nahlas! To by nám mohlo prísť draho, ak by sa dozvedeli na okresnom výbore strany, že sme sa tu venovali analýze jej činnosti v mimopracovnom čase. Fotograf navrhol: Zjednoťme sa aspoň na faktoch: skladník jej zaplatil za čosi, čo nedostal, aspoň nie v takom rozsahu, aký očakával. Súhlasíme zatiaľ všetci? Ostatní prikývli. Nemali by sme ho odbiť tým, že pár sekúnd je to isté, ako... ako naozajstné šuchtybuchty. Veď sme tu všetci dospelí ľudia. Vieme, že bol ukrátený. Je to člen robotníckej triedy, uvedomelý pracovník, postihnutý človek a, možnože, budúci člen komunistickej strany. Nie je žiaden spiatočník. Má dôveru v systém, preto sa na nás obrátil so svojou žiadosťou. Súdružka Mikšíková je tiež uvedomelá pracovníčka a dlhoročná členka strany, povedal Lichtenberg obranným tónom. Ak vravíte, zastarala sa Janotová, že jednala v súlade s tými straníckymi direktívami, rozhodneme v jej prospech. Nech si peniaze ponechá. Stranícke direktívy sa nezaoberajú takýmito prípadmi, vysvetlil jej Lichtenberg. Strana sa venuje usmerňovaniu celej spoločnosti, nie jej jednotlivcov. Richtig, povedala Janotová a rýchlo si zakryla dlaňou ústa. Preľakla sa, aby si niekto nevysvetlil jej poznámku ako pochybovanie. Navrhujete, spýtal sa Gruber Lichtenberga, aby sme rozhodli v jej prospech? Neznamenalo by to, že protirečíme straníckym direktívam? zašvitorila opäť vedúca upratovačiek. Všetci pozreli dookola. Sme teda v peknej kaši, poznamenala utrápene Ondrišová. Akokoľvek rozhodneme, rozhodneme zle. Chvíľu bolo ticho, prerušované len rozpačitým šúchaním nôh pod stolom a prekladaním papierov z jednej kôpky na druhú. Stoličky žalostne vŕzgali pod váhou hniezdiacich sa zadkov. Musíme tak rozhodnúť, povedal napokon fotograf, aby bola koza nasýtená, ale kapusta zostala celá. Ale ako konkrétne? spýtala sa ustarostene pani Gáliková. Ako to rozhodnúť, aby boli obaja spokojní? Aby si on nešiel sťažovať na národný výbor, ak to bude v jej prospech, a aby sa okresný výbor strany do toho nezastaral, ak to bude proti nej. Členovia výboru si lámali hlavu. Alikvotná časť! vykríkla zrazu vedúca ekonomického úseku Ondrišová. Tvár sa jej rozžiarila, ako keby mala videnie. A to je čo? chcela vedieť vedúca upratovačiek. Že ma to skôr nenapadlo! pokračovala so zápalom Ondrišová. Obrátila sa na pani Gálikovú: Rozumieš, Boženka? Veď tým sa všetko vyrieši! Alikvotná časť! Musí mu vrátiť alikvotnú časť z päťsto korún! Lichtenberg jej visel na ústach a hltal každé jej slovo. Nakoniec nevydržal: Ale koľko to je, tá alikvotná časť? Veď práve o to ide, súdruh Lichtenberg. Alikvotná časť nemusí byť presne vyčíslená. Nočný strážnik si pošúchal riedke vlasy na temeni: To je skutočne šalamúnske rozhodnutie, povedal pochybovačne a zakrútil hlavou. Ako chcete, aby ich to oboch uspokojilo? Veď tam je pes zakopaný! Nikto z nich nebude vedieť, o akú sumu sa jedná. Ona mu vráti toľko, koľko si bude myslieť, že je výška alikvotnej čiastky, a on bude spokojný, lebo sa bude domnievať, že alikvotná časť znamená práve toľko. A ak by o tom pochyboval, my mu to potvrdíme. 64

65 Chvíľu boli všetci ticho a snažili sa pochopiť, čo práve počuli. Jeden po druhom si zhlboka vydýchli a začali sa usmievať. Ty si génius, Ruženka, povedala pochvaľne pani Gáliková svojej nadriadenej. Ondrišová sa zapýrila ako mladucha. Zapálila si novú cigaretu. Čo by si títo amatéri bez nej počali? A tak aj bolo zapísané v uznesení: súdružka Mikšíková musí prinavrátiť do desiatich dní súdruhovi Kačovi alikvotnú časť zo sumy päťsto korún. Odľahlo im. Zachránili sa. Niekoľko dní po tejto pamätihodnej udalosti, ako vychádzala počas obedňajšej prestávky z budovy ústavu, zbadala Ondrišová blížiť sa pani Gálikovú hore námestím v predklone a na neistých nohách. Jednou rukou si zakrývala ústa a druhou sa držala za brucho. Hádam ti obed neuškodil, Boženka? spýtala sa ustarostene Ondrišová. Už dlhšie bola presvedčená, že hygiena v závodnej jedálni národného výboru, do ktorej mali pracovníci pamiatkového ústavu stravné lístky, sa rapídne zhoršuje. Pani Gáliková sa dotackala k nej a oprela sa rukou o stenu. Tvár mala bledú a ruky sa jej triasli. Myslím, že budem vracať, zašepkala. Naplo ju. Ondrišová ustúpila bokom, aby pani Gáliková mala dosť miesta. Čo si jedla? To nie zo stravy... ani neviem, čo som jedla. Určite som to nedojedla, v tom som si na istom. To z tej suky! Predstav si, Ruženka, ako si vysvetlila tú alikvotnú časť. Opäť ju naplo, ale udatne prehltla, čo jej žalúdok odmietal udržať. Kropaje potu jej vystúpili na čelo. Predstav si len, ako sa so skladníkom vyrovnala. Dnes... predtým, ako išla na obed... tam v podkroví. A porozprávala mi o tom v jedálni, pri stole... Akoby o nič nešlo. Ani len nestratila chuť do jedla! Keďže on má príliš... veď vieš, o čom hovorím... na normálny styk, tak mu... no, veď vieš, čo mám na mysli. Ona mu...? ani Ondrišová nedokázala vyrieknuť to slovo. Áno. Predtým, ako išla na obed. A celá pyšná mi o tom pri stole zreferovala. Pani Ondrišová si vzdychla a tiež sa chytila za žalúdok: Hrozné, čo si len na to pomyslieť. A ani len nestratila chuť do jedla, hovoríš. Neuveriteľné! Poď, vrátim sa s tebou. Akosi ma prešiel hlad. Mám v šuplíku živočíšne uhlie, to ti pomôže. Pobrali sa hore námestím. Mimochodom, Boženka, zastavila sa Ondrišová. Nezabudni požiadať Kaču, aby ti dal písomné potvrdenie, že prišlo k vyrovnaniu sporu alikvotnou čiastkou. V tejto dobe je dobré mať všetko čierne na bielom. Podopierajúc jedna druhú vošli do brány pamiatkového ústavu. Autor, reštaurátor výtvarných diel, žije dlhodobo v Kalifornii, v USA. L O H N E R T 65

66 p a n ( ) p t i k u m N E L I D Y N O S K O V I Č O V E J PÁ N B O R G E S P O D Ľ A FA N N Y Epifónia Uveda de Robledo a Alejandro Vaccaro: El seňor Borges, vydal Edhasa, 2005, Madrid Nezabúdajme, že v realite zvanej Borges výmysly plodia literatúru a literatúra zase plodí výmysly. Tak trvá svet, pretože tak riekol El Seňor. V posledných rokoch neustále vychádzajú spomienkové knihy, eseje, rozhovory a biografie o veľkom argentínskom spisovateľovi Jorgem Luisovi Borgesovi, mužovi, ktorý dokázal byť súčasne ten istý aj ten iný. Priatelia, tí čo ho poznali i nepoznali vydávajú svedectvá o živote, spôsoboch a zvykoch slávneho spisovateľa. Pravdaže vychádza aj mnoho kníh a esejí analyzujúcich jeho dielo, ale čoraz viac sa venuje pozornosť spôsobu života a prostrediu, v ktorom žil tento pre mnohých najvýznamnejší spisovateľ 20. storočia. Tak je to i s knihou Pán Borges (El Seňor Borges), nazvyme ju spomienkovou knihou, ktorá vznikla na základe rozprávania a spomínania Epifanie Úveda de Roblesovej alias Fanny, ženy, ktorá vyše tridsať rokov viedla domácnosť a sta rala sa o spisovateľa aj o jeho matku a verne im slúžila. Spomienky, o ktoré sa Fanny opiera a ktoré odovzdáva čitateľovi zaznamenáva Alejandro Vaccaro, tajomník redakcie časopisu Proa a dnešný predseda Borgesovej asociácie v Buenos Aires, komentuje ich, alebo ilustruje článkami uverejnenými v spomínanom období. Časovo sa spomienky viažu na obdobie vymedzené polovicou päťdesiatych rokov až do Borgesovej smrti v júni V uvedenom čase Jorge Luis Borges s matkou už niekoľko rokov býval v byte v centre Buenos Aires na ulici Maipú 994 a hoci vlastnil ešte jeden byt na ulici Rodriguez Peňa, jeho domov a domácnosť boli v byte na ulici Maipú. Fanny spomína na prvé obdobie u Borgesovcov takto: V prvých rokoch, keď som začala pracovať u Borgesovcov, bol pán pomerne nezávislý, lebo v tom čase mu zrak slúžil ešte dosť dobre. Po byte sa pohyboval bez problémov, obliekal sa sám, i keď von sám takmer nikdy nechodil. Veľakrát sedel v salóne a písal, vždy rukou a nakláňal sa priamo nad papier. Klonil sa nad stolom, ako keby sa zvláštnym spôsobom díval na jediný bod a azda preto jeho písmo bolo celkom drobučké. V tom období bol Borges riaditeľom Národnej knižnice a Fanny si spomína ako rád chodieval pešo na prechádzky a ako každý deň ráno zašiel do Národnej knižnice na rohu Mexickej a Peruánskej ulice a domov sa vracal na obed taktiež pešo. Neskoršie sa tieto pochôdzky čoraz viac nahrádzali taxíkmi, najmä v posled- 66

67 ných rokoch. A pri svojich cestách taxíkmi zažíval rôzne príhody, lebo rokmi bol v Argentíne a najmä v Buenos Aires čoraz populárnejšou osobnosťou vyvolávajúcou záujem a pozornosť širokej verejnosti. Stal sa mediálnou postavou, novinári chceli počuť jeho názory na čokoľvek. Jedni ho velebili iní zase kritizovali, chodci ho na ulici spoznávali a žiadali o autogram. Fanny si spomína na istú príhodu s taxíkom: Keď sa vrátil domov, niekedy sa šiel zájsť od smiechu, keď nám rozprával, čo sa mu prohodilo. Neraz sa stávalo, že ho taxikári spoznali a keď dorazili do cieľa odmietli prijať peniaze za cestu a podaktorí, tých bolo však menej, zmieňovali sa o jeho knihách a postavách, ktoré vytvoril. Neraz sa ale stávalo, že taxikár spoznal, že vezie známu osobnosť, ale nevedel ho celkom dobre zaradiť, alebo vedel, že ide o Borgesa, ale nevedel presne čomu sa venuje. Pán Borges sa vtedy vyhýbal upresneniam na otázky, čo mu kládli a uchovával svoju identitu v istej tajomnosti. A príhoda, ktorá sa mu azda najviac páčila bola s taxíkárom, ktorý, hneď ako nasadol, ho spoznal a začal ho zasypávať chválou vrátane jeho diela. Keď dorazili na miesto kam pán potreboval ísť, taxikár neprestal v chválorečení a rozlúčil sa so slovami: Dnes večer, keď prídem domov nebudú mi veriť, že som viezol Ernesta Sábata. Borgesova matka Leonor Acevedo, ktorú spisovateľ nesmierne miloval, zomrela v júli 1975 ako deväťdesiatdeväť ročná. Dlhé roky bola poradkyňou, asistentkou, starostlivou matkou, o ktorú sa Jorge Luis vždy opieral. Fanny spomína na smutnú udalosť takto: Pán, kým si trochu zvykol, veľmi trpel. Priatelia mu vtedy pomohli, pán Adolfito (Adolfo Bioy Casares) chodil po neho každý deň a bral ho na obed alebo na prechádzku, či kamkoľvek inde. Pán udržiaval starý zvyk. Vždy, keď sa vracal z mesta, alebo z nejakej cesty, len čo vošiel do bytu, pobral sa hneď k matkinej izbe, zastal pri dverách a porozprával jej, čo robil. Matka, už som sa vrátil, boli sme na večeri so Silvinou a Adolfitom, jedol som to a to, som v poriadku. A tak to bolo vždy, až do posledného dňa, čo bol v Buenos Aires. Šlo o zvyk, ktorý zachovával po celý život. Keď sa vracal neskoro, pani bola už v posteli, on sa zastavil pri dverách a všetko jej vyrozprával. Puto medzi matkou a synom bolo veľmi silné, spisovateľ smúti a hlboko preciťuje matkinu smrť a pravidelne potom chodí navštevovať rodinnú hrobku na cintoríne Recoleta, kde spolu so spisovateľovým otcom a inými rodinnými príslušníkmi odpočíva aj doňa Leonor Rita Acevedo de Borges. Fanny zažila aj Borgesov sobáš s Elsou Astate. Ako sa traduje, Borges neveril veľmi v manželskú inštitúciu, čo však nezabránilo tomu, aby viacerým ženám neponúkol manželstvo. Väčšinou však úspešný nebol a jeho vzťahy so ženami sa necharakterizujú veľkou trvácnosťou. Predsa však, v polovici šesťdesiatych rokov sa Jorge Luis Borges stretol so svojou niekdajšou láskou Elsou Helenou Astate Millánovou, ktorá pred časom ovdovela a s ktorou sa 4. augusta 1967 oženil. Pri realizácii sobáša zohrala veľkú úlohu Borgesova matka, ktorá chcela mať čoraz väčšmi nevidomého syna zabezpečeného, chcela mať istotu, že keď jej nebude Jorge Luis sa bude mať o koho oprieť. Ako Fanny spomína: Doňa Leonor bola dobrá pani, ale veľmi panovačná. A bola to mama a sestra, čo pripravili sobáš, lebo on nehovoril o ničom... Kúpili mu nábytok, byt, všetko to kúpila doňa Leonor. Pamätám si, že som tam šla upratať po maliaroch. Byt to bol krásny, s veľkou priestrannou a svetlou miestnosťou, kde mala byť spálňa, ale pán Borges povedal matke: Nie, ja chcem svoju izbu so 67

68 svojou posteľou. Tak sme teda museli pripraviť izbu pre neho, s jeho písacím stolom a jeho vecami. Vtedy Leonor povedala Else. Georgie nechce manželskú posteľ. Ona jej odvetila, že jej to nevadí, že vie ako prilákať mužov do postele. Na inom mieste zase Fanny vraví:... V deň, keď presťahovali knižnicu pána Borgesa do bytu na Avenidu Belgrano pani Leonor sa cítila veľmi zle. Toho dňa bola veľmi deprimovaná. Pravda, ona bola zvyknutá, že pán cestoval a prednášal po svete a jeho niekoľkodňová neprítomnosť bola čímsi prirodzeným, ale keď si zobrali knižnicu zostala holá stena a spomínam si, že keď prechádzala jedálňou vždy sa zastavila a pozerala na tú prázdnu stenu, ako keby šlo o symbol synovej neprítomnosti Proti očakávaniu, ale aj pre veľkú aktivitu a časté cesty, ktoré vtedy pán uskutočňoval, nechodil matku veľmi často navštevovať, ale v nedeľu nikdy nechýbal. V ten deň sa všetci schádzali na spoločný obed. Sestra Norah s rodinou, pán Borges s Elsou a pravdaže za vrchstolom zasadla doňa Leonor. Po necelých troch rokoch spolužitia dvoch ľudí, ktorí si podľa všetkého nerozumeli, nadišiel rozchod. Fanny na udalosť spomína: Raz popoludní prišla pani Elsa veľmi rozrušená, vošla vchodom pre služobníctvo, gestikulovala a kričala a nadávala na pána Borgesa. Pani Leonor sedela v salóne a kárala ju. Ale, čo sa ti robí, vravela. Elsa bola taká rozzlostená, že nemohla ani hovoriť. To mi je, že mi povedal, že sa večer vráti, aby som mu na večeru pripravila puchero (v polievke varené hovädzie mäso so zeleninou) a potom mi zavolal jeho právnik, aby mi povedal, že sa chce rozviesť. Je to zbabelec. Prečo mi to nepovedal z očí do očí? Pani Leonor sa podarilo utíšiť ju a potom Elsa odišla domov, ale na tvári pánovej matky bol badateľný záblesk radosti... Fanny spomína, že Borges sa vrátil do bytu na ulici Maipú spolu so svojou knižnicou, ostatné veci nechal manželke. Dom, ktorý bol dovtedy ako vyhasnutý nadobudol svoj normálny život, každý deň začali prichádzať návštevy, telefóny vyzváňali na stretnutia s novinármi a doni Leonor sa zmenil i výraz tváre... Medzi rôznymi príhodami, ktoré Fanny spomína je aj jedna, v ktorej sa Borges dostáva do ošemetnej situácie, lebo v rozhovore, ktorý sľúbil pre istý časopis mal vyjadriť svoje názory na futbal. Borges súhlasil s rozhovorom, len nevedel presne s kým bude viesť dialóg. A tak v auguste 1978, keď bola futbalová vášeň v Argentíne na vrchole, lebo Argentína vyhrala futbalové majstrovstvá sveta, má spisovateľ rozhovor s hlavným trénerom slávneho argentínskeho reprezentačného mužstva Césarom L. Menottim, v tej chvíli s najzbožňovanejším a najpopulárnejším mužom Argentíny. Novinár, fotograf a Menotti prišli k Borgesovi presne v stanovenom čase a začal sa rozhovor. Musíme poznamenať, že Borges nevedel kto je Menotti, vedel len, že poskytuje rozhovor pre časopis VSD o svojich názoroch na futbal. Menotti sa spisovateľa hneď spýtal na jeho vyhlásenie, že futbal je šport pre hlupákov, lenže Borges sa nedal zastrašiť a upresnil, že presne tak to nepovedal, ale že futbal považuje za príliš frivolnú hru. Ďalej Borges argumentuje:... Znejú mi veľmi čudne vety ako Porazili sme Holandsko. Nezmocnili sme sa predsa Rotterdamu ani Amsterdamu, ani žiadneho ich vlastníctva. Jednoducho jedenásť hráčov, z ktorých jedného osobitne privolali zo Španielska, vyhralo nad druhými jedenástimi. Takže premýšľam čo to môže mať za význam? Už Aristoteles vravel, že ide o metaforu, keď sa povie, Grécko porazilo Perziu. 68

69 Správne je, že isté grécke vojsko porazilo isté perzské vojsko a bodka. Dialóg prebiehal ako na stretnutí hluchých. Borges sa zmieňoval o literárnych predstaviteľoch, nevynechal Schopenhauera, ani Lugonesa, Cervantesa, Capdevileho, Mastronardiho, Mujíca, Láineza atď. a Menotti sa zase snažil hovoriť o najpopulárnejšom argentínskom športe... Podľa Fanny názor pána Borgesa na futbal poznal každý. Vždy vravieval: Futbalisti vyzerajú ako hlupáci, všetci bežia za jednou loptou. Bolo by oveľa lepšie dať každému jednu. Keď sa rozhovor skončil a Menotti odišiel, spýtal sa ma, kto to vlastne ten pán bol. Vysvetlila som mu, že to bol najslávnejší argentínsky futbalový tréner. Spočiatku sa nahneval: Fanny, ako to, že ste mi nepovedali o koho ide. No hneď nato sa veľmi potmehúdsky začal smiať, lebo si uvedomoval, čo všetko v tom rozhovore povedal. V knihe sú zaznamenané rôzne drobné príhody, Borgesov pekný vzťah k sestre Norah, návštevy ľudí z celého sveta, obdivovateľov a prekladateľov jeho diela do rôznych jazykov, spolupracovníkov a priateľov, udeľovanie čestných doktorátov i večné čakanie na Nobelovu cenu, na ktorú bol veľa razy navrhnutý. Alejandro Vaccaro píše: Začiatkom osemdesiatych rokov bol byt na ulici Maipú centrom stretnutí, kde sa pripravovala nová verzia literárneho časopisu Proa. Časopis mal už kedysi svoje dve obdobia, obe pod Borgesovým vedením. Prvé v roku 1922, kedy vyšli len tri čísla a druhé, keď ho náš spisovateľ spolu s Ricardom Güiraldesom, Alfredom Brandanom Caraffom a Pablom Rojasom Pazom začal vydávať v auguste Zanikol po pätnástich číslach. V istej rozhlasovej reportáži z roku 1980 Borges spomínal Alfreda Brandana Caraffu ako jedného zo spolupracovníkov strarého časopisu Proa, čo ho podnietilo, aby Borgesa navštívil. Pri jednej z návštev zrodila sa myšlienka opätovného vydávania časopisu Proa. Vyna chádzavý kníhkupec a vydavateľ Manuel Pampín sa podujal financovať podujatie, v ktorom medzi inými figurovali Bioy Casares a Silvina Ocampo, Nestor Cipriano, Pepe Bianco a Alifano. Avšak jeden z mnohých hospodárskych otrasov, ktoré zažívala Argentína spôsobil, že sa zámer odložil na neurčito, až kým v roku 1988, už po Borgesovej smrti, po nesmiernom úsilí, podarilo sa vydať prvé číslo. Na tomto experimente sa priamo zúčastnila i Borgesova sestra Norah, ktorá prežila obe predchádzajúce obdobia a udržiavala priateľský vzťah s riaditeľom časopisu Robertom Alefanom až do svojej smrti v roku Tretie obdobie časopisu Proa má už pätnásťročnú existenciu a päťdesiatdeväť vydaných čísiel. (Ako sa dozvedáme, redakcia Romboidu sa pokúša nadviazať s Proou pracovný kontakt.) Roberto Alifano patril medzi veľkých Borgesových priateľov, poznali sa v mladosti, ale od roku 1973, keď sa Alifano vrátil z dlhého pobytu v Chile upevnilo sa ich priateľstvo aj literárna spolupráca. Alifano potom vydal knihu na základe ich spoločných zážitkov a rozhovorov nazvanú Borgesov humor (El humor de Borges). Nechcem sa hlbšie zaoberať a ani rozoberať pasáže knihy, v ktorých Epifanía Úvede venuje pozornosť vzťahu medzi Maríou Kodamou a Borgesom, lebo ide o veľmi subjektívne videnie, podfarbené skutočnosťou, že Borges pred smrťou zmenil testament. Mariá sa sobášom so spisovateľom a zmenou testamentu stala univerzálnou dedičkou a Fanny sa cítila byť poškodená, lebo podľa predchádzajúceho testamentu by sa bola stala čiastočnou dedičkou. Spisovateľ zanechal istý hnuteľný a nehnuteľný majetok sestre Norah, ale dedičkou autorských práv a p a n ( o ) p t i k u m 69

70 väčšiny majetku sa stala jeho manželka, bývalá žiačka, dlhoročná spolupracovníčka a asistentka María Kodama. Z rozhovorov, ktoré som viedla s Maríou Kodamou v buenos-aireských kaviarňach, som sa dozvedela, že keď sa spisovateľ dozvedel o nezvratnosti svojej choroby, nechcel zostať v byte na ulici Maipú, ba ani v Buenos Aires, lebo sa obával, že jeho zdravotný stav bude vystavený tlaku verejnosti, zvedavcov, tlače, návštev známych i menej známych, novinárov i priateľov a práve tomu všetkému sa chcel vyhnúť. Preto odišiel spolu s Maríou na cestu do Európy, v Miláne mal ešte cyklus prednášok a potom sa usadili v Ženeve, kde ho viazali spomienky na mladosť, ktorú tam ako gymnazista prežil. Vyhol sa takto cirkusu, ktorý by sa v Buenos Aires bol okolo neho rozpútal a ktorý nechcel podstúpiť. O pokročilej chorobe, rakovine v terminálnom štádiu, vedelo málo ľudí: lekár, María Kodama, Borges a advokát Vidaurre, ktorý sa v posledných rokoch staral o všetky Borgesove právne záležitosti. Prostredníctvom zmocnencov sa na diaľku uskutočnil v Paraguaji sobáš medzi Jorge Luisom Borgesom a Maríou Kodamou. A túto skutočnosť Fanny i Borgesovi synovci ťažko znášali a snažili sa vyvolať dojem, že Borges už nebol celkom pri zmysloch, keď tak konal. Lenže profesor Jean Pierre Bernés, ktorý pomerne často navštevoval Borgesa v Hoteli l Arbalete v Ženeve, lebo bol koordinátorom francúzskeho prekladu jeho zobraných spisov, ktoré sa chystali na vydanie vo vydavateľstve Gallimard, v prestížnej edícii La Pleyade, tvrdí čosi celkom iné. Podľa neho bol Borges nesmierne šťastný, že sa konečne s Maríou Kodamou zosobášil. A tak to potvrdzuje i jeho právnik. Aj podľa poetky Niny Thürlerovej, s ktorou som sa v Buenos Aires často stýkala, Borges bol do Maríe veľmi zaľúbený a nevedel byť bez nej ani deň-dva. Raz sa vraj stalo, že bez bližšieho vysvetlenia kamsi odcestovala, zopár dní jej nebolo a Borges bol celý nešťastný, všade ju hľadal, telefonoval známym a priateľom a keď sa opäť objavila, bol tým najšťastnejším človekom na svete. Fanny však vidí v Maríi uzurpátorku. Aj napriek istej jednostrannosti videnia, v knihe El seňor Borges sú zaznamenané zaujímavé príhody zo všedného dňa, ktoré nám približujú Jorgeho Luisa Borgesa z obdobia jeho posledných tridsiatich rokov a každodenný spôsob života aj zvyky geniálneho spisovateľa, pre ktorého predsa len bol život predovšetkým fikciou a písanie svetom, v ktorom vždy znova precital do ohromujúceho poznania, ktoré sa s úsmevom skvie v jeho nezabudnuteľnom bonmote: Svet je bohužiaľ skutočný a ja som, bohužiaľ, Borges. Verná Fanny vie o tom svoje. Do Borgesovho každodenného sveta, ktorého neodmysliteľnou súčasťou po desaťročia bola, sa kde-tu popri dokumente zmestí aj kúsok jej vlastnej fikcie. Do reality, ktorú okolo seba vytvoril El seňor to nepochybne patrí. 70

71 9 o b r á z k o v Bez názvu, 2005 M I C H A E L A C H M E L Í Č K O V Á narodená v Bratislave štúdium: Škola úžitkového výtvarníctva Jozefa Vydru v Bratislave, odbor grafika od roku 2004 študuje na VŠVU v Bratislave kolektívne výstavy: Comics Salon medzinárodný festival absurdity v Castelvetro di Modena 2005, Taliansko 1. miesto za oficiálny plagát k podujatiu mitaka@post.sk 71

72 Bez názvu, 2005 Bez názvu,

73 Bez názvu, 2005 Bez názvu, 2005 C H M E L Í Č K O V Á 73

74 Bez názvu, 2005 Bez názvu,

75 Bez názvu, 2005 Bez názvu, 2005 C H M E L Í Č K O V Á 75

76 r e c e n z i e r e c e n z i e N i e j e t o F u l g h u m, n a š ť a s t i e PETER JUŠČÁK: NÁVOD NA POUžITIE ZVYŠNEJ ČAS TI života Kalligram, Bratislava 2005 Páči sa mi, ak autor múdrych knižiek, hovoriacich o osudoch reálnych ľudí z celkom iného konca sveta, neváha sa odreagovať. Verejne a bez zábran. Čitateľ však nevie, čo ho čaká. Opiera sa len o názov na obálke, ktorý navodzuje, že na trh prišiel zase jeden z mnohých múdro tváriacich sa návodov, ako si uľahčiť tento prekliaty život. Potom však poťažká tenkú knižku a obráti sa o pomoc na zadnú stranu prebalu. Tam sa dočíta: Hovorí sa, že každý slušný človek po sedemdesiatke zomrie. Nedá sa však povedať, žeby túto sentenciu všetci chápali zhodne, pretože ľudia zomierajú podľa celkom iných zákonitostí a slušnosť pri tom rozhodne nemá miesto. Primerane ma to pobúrilo, lebo mám už štyri roky po sedemdesiatke. Podľa obsahu som si nalistoval poslednú stať, onen príslovečný Návod na použitie zvyšnej časti života. Po letmom čítaní postojačky som zistil, že Juščák mi nechce, chválabohu, poradiť, ale sa iba hrá. Zabáva sa. Odreagúva sa. Juščáka treba začať čítať odzadu. Juščák teda nie je slovenský Fulghum. Veľmi ma to potešilo. Nie že by som neželal Juščákovi, aby ho po svete vydávali vo veľkých nákladoch a obletovali, ako tohto so všetkým vyrovnaného láskavého pastora. Po veľkom prehadzovaní poličiek som doma našiel aj niektorého Fulghuma v českom preklade, na gauči som sa zavŕtal do Fulghuma, aby som si obnovil atmosféru. Potom som prehodil výhybku na Petra Juščáka a uspokojil som sa. Nemýlil som sa. Juščák nie je Fulghum. Keby som to chcel precizovať, Jučšák je Fulghum, ale odzadu. Nie že by som mal niečo proti Fulghumovi. Čítaš, čítaš, príbehy, námety, zamyslenia z každodenného života, čo sa mi stalo včera, v detstve a tak, všetko príjemne neutriedené, len tak, bokom, čo mi prinesie slina na jazyk. A nad tým sa vznáša láskavé belasé nebo, Texas, Minnesota, školský filharmonický orchester, nad akože trefnými postrehmi sa klenie to dobrosrdečné americké nebo láskavých malých ľudí, čo neublížia ani muche. Nerozumejú filozofii, politickej ekonómii, ani teológii, ale sú milí a malí a svojim akože sedliackym rozumom, či common sense hravo sa vyrovnávajú so všetkými problémami nášho zložitého sveta. A náš Fulghum ich za to pochváli, utvrdzuje, dá za vzor. Svet je predsa taký krásny a jeho diablov možno premôcť tolerantným rozjímaním pri pive v ktoromsi texaskom moteli. Tradícia tejto sebaútešnej esejistiky nie je v americkom prostredí nová ani prekvapivá. Prekvapivé je udychčané nadšenie, aké v našej čerstvo oslobodenej Európe sprevádza tento druh písania, jeho prekladanie do našich aboriginálnych jazykov. Pravdaže, ľuďom sa vždy páči, ak im niekto zo vzdialenej úspešnej krajiny pomôže v trabloch a podá žiadúcu slepačiu polievku pre dušu. Aké nádherné zistenie: my nič, my muzikanti, nám malým a drobným dobráčikom patrí kráľovstvo nebeské... Všetko zlé na svete robia tí INÍ, nie my. Peter Juščák, z malej krajinky prevalcovanej vojnou, dvomi totalitami, a rôznymi formami demokracie, má inú mienku. Ak sa chce odreagovať zo Slovákov v gulagoch, či od nedávnej politiky za čias riadenej demokracie, napíše knižku plnú irónie, sarkazmu a nedôvery vo fulghumovské riešenia. V úvode Ako naložiť s prežitou časťou života podáva rôzne možnosti. Varujúcou skutočnosťou je však každý pokus stvárniť prežitý život v literárnom diele. Množstvo pokusov tohto druhu začína naberať znaky prírodnej katastrofy. (...) Robte čokoľvek so svojou prežitou časťou, len o nej nepíšte, varujú. Svoje para-eseje a para-príbehy rozdelil Juščák v knihe do štyroch častí. Prvá časť Epištoly sú fiktívne listy apoštola našim súčasníkom. Parafrázujú neduhy i výzvy 21. storočia. Tu sa rozkrýva autorov suchý anglosaský humor (napr. preprava správ v konečníkoch poštových tiav v epoche informatiky, chvá lospev mobilu a pod.). 76

77 Druhá časť Sprievodcovia paroduje fulghumovské ilúzie každodennosti. Viackrát sa opakujú motívy cintorína (napr. prechádzka Vyšehradským cintorínom v Prahe). S väčšou či menšou invenciou si zahráva s kategóriami ako je vynaliezavosť, rýchlosť, európska integrácia (!). S cimrmanovským vtipom a bravúrou je napísaný Sprievodca prípravou hrianky (nezdržíte sa hlasného smiechu!) a rovnako aj Sprievodca klepkajúcim vlakom. U nás málo rozvíjaný typ intelektuálnej satiry dominuje v ďalšej časti Príbehy. Autor sa znovu vracia k tajomstvu kolesa, na základe priestorovej predstavivosti dodáva návody na absurdnú prestavbu panelákového bytu. V poviedke Pýcha tajných služieb glorifikuje objav slovenských špiónov, tzv. zbalený román. Je to román plný príbehov, tajomných zákutí, vášní a napätia, avšak prísne koncentrovaný do jediného písmena abecedy písmena K! Juščák navyše prešpikoval svoje návody v celej knižke akože vedeckými poznámkami pod čiarou. Napr. Román literárny útvar, ktorý sa z neznámych príčin pokúša zrekonštruovať nejakú udalosť zo života, autorom románu považovanú za jedinečnú, kritikmi za banálnu, čitateľmi za nudnú. V poviedke Kolektívna eutanázia ironizuje systém vševládnych komisií a hyperbolicky varuje pred hrozbami novej etiky. Satirou na bruselskú euro-byrokraciu je poviedka Riziká nových topánok. Posledná časť Návody na použitie môže vyvolať hlasné výbuchy smiechu, ale občas aj mrazenia. S mimoriadnym pôžitkom som si prečítal Ako chodiť na pohreby, Ako kúpiť hurky, Návod na likvidáciu vlasu, Ako neobdarovať milenku. V Návode na stretnutie s čitateľom nájdeme rady, ako majú spisovatelia vítať čitateľa, ktorý láskavo prišiel do mesta na besedu. Text Utieranie konečníka si sťažuje na pretrvávajúcu tabuizáciu tejto témy, čo odporuje duchu slobody, pravdaže myslené ironicky... Juščákove satirické texty majú nerovnakú úroveň. Možno by bol osožil prísnejší výber, najmä v prvých častiach. Niektoré fóry nie sú originálne. Sprievodca užitočným tichom pracuje s nápadom, ktorý už dosť dávno použil Heinrich Böll v poviedke z rozhlasového prostredia Zobrané mlčania doktora Murkeho. Iné fóry sú príliš násilné a následné texty málo účinné (chôdza dozadu v Návode na odrátanie rokov, či vcucávanie ľudí do nádrže auta v Ochrancovi štvornohých zvierat.) Napriek týmto výhradám novú Juščákovu knihu treba privítať. Pravdaže, nie je to slovenský Fulghum. Našťastie. Prináša možno menej umných sentencií, ale o to viacej provokujúcej irónie a komiky z nášho pošramoteného života. Pomáha nám odreagovať sa inteligentnou satirou. Na našom ubolenom a uvzdychanom Slovensku to nie je na zahodenie. P r e p i s ( p r e ) ž i t é h o ETELA FARKAŠOVÁ: STALO SA Aspekt, Bratislava 2005 Akoby aj ona tušila, že jej čas sa kráti, vracia sa k spomienkam čoraz častejšie, počúvam ju a potom, neskôr, zaznamenávam (s. 144). Svoju recenziu na Farkašovej staršiu knižku Hodina zapadajúceho slnka (v ktorej sa nachádza aj poviedka predznamenávajúca jej najnovšie dielo) som zakončil vetou: Nech je to, ako chce, na autorkinu otázku O čom nemožno vypovedať, o tom sa dá naozaj iba mlčať? by som v prípade Farkašovej odpovedal jednoznačne: Nie. Myslím, že toto tvrdenie vystihuje jej najnovšiu knihu viac, ako ktorúkoľvek predošlú. Autorka sa totiž nielenže dokázala vypísať z tak ťaživej témy, akou je smrť matky, čím sa (aj kvalitatívne) zaradila do línie autoriek, ktoré daný motív spracovali pred ňou (Annie Ernaux, Simone de Beavoir), no podarilo sa jej osobný rámec prekročiť a vstúpiť tak do diela presahujúceho hrany osobnej hygieny bez toho, aby prišla o citovú zainteresovanosť. U Farkašovej sa totiž vzácne snúbi racio s emocionálnosťou bez toho, aby jedno potláčalo druhé. Aj vďaka tomu je (nielen tento) jej text prestúpený citlivými, autentickými pasážami, ktoré však nezvlhli pod nánosom uslzeného pátosu ( Raz, uprostred prednášky, som zacítila, ako mi ten pach stúpa k nosu, potlačila som nevoľnosť, bol tu, na kilometre vzdialený od domu, nezničiteľný, sálal z mojej vlastnej pokožky, z ruky, ktorou som čosi písala na tabuľu, predstava močového pachu, jasne a zreteľne zapamätaná, jeden zo znakov, ktorý patril k času toho odchádzania. s. 77). Slovo vzácne som použil zámerne, pretože smrť blízkeho človeka považujem za tému, pri ktorej zvyknú spisovatelia a spisovateľky najčastejšie (a niet sa čomu diviť) skĺzavať k sentimentu. Farkašová sa navyše vyhla aj posmrtnému vzhliadaniu k matke ako k osobe hod- r e c e n z i e 77

78 nej jedine obdivu. Rovnako, ako sa v častiach popisujúcich jej život neuspokojila len s ľútosťou a súcitom. V knihe totiž zaznamenáva nie čiernobiele, prípadne ružovo nasvietené situácie a postavy, ale tie z mäsa a kostí, podľa čoho sa v nej aj koná. Celý text je tak popretkávaný množstvom reálnych a neprikrášlených (často o to dojemnejších) situácií: Ale teraz sa už musím naozaj veľmi ponáhľať, zakričím odo dverí izby, cítim, že je nepokojná, keď chcem zatvoriť dvere, povie ešte raz: Len sa, prosím ťa, vráť. / Čo to rozprávaš, samozrejme, že sa vrátim, čo iné by som mohla urobiť, ako sa vrátiť, poviem už nervózne, to je predsa samozrejmé (s. 152). Ako som spomenul vyššie, autorke sa podarilo prekročiť osobný rámec knižky, a to nielen odkazmi na iné autorky a autorov. Zaujímavo vyznieva prepojenie osobného a historického v prípade iniciátorky vzdelávania žien na Slovensku, Eleny Maróthy Šoltésovej. Deje sa tak cez spomínanie hrdinkinej matky, ktoré je nahrávané na magnetofónovú pásku. Aj týmto prostredníctvom dochádza k snahe nielen zachytiť, ale aj zvečniť osudy žien, ktoré napriek svojej vysokej výpovednej a inšpiračnej hodnote zvykneme prehliadať: Párkrát k nám zavítala aj sama Šoltésová, hovorí hrdo, prednášala nám a diskutovala s nami, obdivovali sme ju všetky, takáto drobná, opíše okolo seba rukou čiaru, ale aká smelá na tie časy a aká trpezlivá, to som na nej obdivovala až neskôr, dodá po chvíli, silná žena (s. 81). Nehovoriac o vytváraní vedomia ženskej kontinuity (... vo večnom kolobehu sa dcéra môže stať matkou svojej matky, všetko je v tomto kolobehu navzájom prepojené s. 58), na ktoré v kontexte našej poézie poukazuje najmä Mila Haugová. Napriek tomu je to však kniha o MATKE, čo je ešte umocnené neuvádzaním mien iných postáv, ktoré sú v texte označované vždy len začiatočným písmenom. Autorkino rozprávanie sprevádza túžba po jednote, univerzálnosti, ktorá je ohrozovaná nepretržitou atomizáciou, rozštiepenosťou. Či už matky, ktorá je vo svojej reálnosti konfrontovaná s tou zaznamenávanou (... ku komu sa prihováram: k tej, čo leží na posteli s tvárou zaborenou do vankúša, alebo k tej, ktorú som vytvorila svojím zapisovaním, vyvolávajúc z pamäti obrazy a spomienky... s. 145), alebo samotnej hrdinky: ja, ktoré je tu, v tomto okamihu, a vykonáva úkony v domácnosti, opatruje chorú a iné ja, ktoré si sadá vo voľných chvíľach za písací stôl a vyťahuje obal so záznamami, akoby si obe tieto moje ja vymieňali miesto, niekedy akoby k jej posteli pristupovalo to druhé, zapisujúce ja, alebo niekedy akoby reálne ja konalo aj pod vplyvom pohľadu toho druhého zapisujúceho (s. 150). Oboje je však rovnako dôležité a prestúpené, pričom jedno môže striedať druhé práve vďaka pevnej spojnici v podobe koncízne nastaveného naturelu autorky, ktorá ich navonok zbližuje a vďaka ktorej sa obava o rozštiepenosť aj samotného písania neudiala:... moja myseľ sa triešti, delí na nesúvislé čiastočky, a že sa v nej delí a triešti aj príbeh, ktorý som chcela vyrozprávať (s. 53). Textom prúdi množstvo filozofických reflexií, spomienok, odbočiek, a to všetko rovnako nenásilne a prirodzene, ako ho prestupujú opisy fyziologických funkcií chorej matky, či stavu v akom sa nachádza: Raz však, keď ju preobliekam, mi z ruky takmer vypadne tuba s masťou, ktorou sa ju chystám natierať, najprv úľak, potom nával hnevu, keď vidím ako pochodujú (mravce, pozn. D.R.) v okolí rany, najväčšej, traja, štyria, takže už aj v izbe, v posteli, na jej tele, sladkastý zápach diabetického moču alebo krvi, preblesne mi hlavou, možno aj inde, možno aj skôr, iba som to nezbadala... (s. 108). Všetko so všetkým súvisí, myšlienka strieda myšlienku, situáciu, či rozhovor. Tomuto prepletencu zodpovedá aj simultánne, trhané a typy rozprávača striedajúce písanie plné vracajúcich sa motívov, ktoré si však zachováva zmysel rovnako ako zdanlivo rozlietané myšlienky v našej hlave: Musela prať na otca aj na dvoch bratov a musela im variť, musela si zvykať na nové prostredie, na neznámych ľudí, na cudzie deti, v prvých mesiacoch po návrate z Maďarska ani poriadne nechodila do školy, smiali sa mi, rozprávala mi občas, smiali sa mi, pretože som mala zvláštny prízvuk, a niekedy sa mi plietli aj slová, hovorí jej hlas na kazete, ktorú som si nahrala pár týždňov predtým, ako mala mozgovú príhodu (s ). Niť sa netrhá, ale navíja na klbko, z ktorého Farkašová uštrikovala ďalšiu zo svojich pôsobivých knižiek. Akokoľvek cynicky to môže vyznievať. 78

79 T v á r e v p o h y b e MAREK ORMANDÍK: POLČAS ROZPADU HALF-LIFE DECAY (Monografia) Trnava: Edition Ryba, Text tvoria znaky. Aj farby označujú. Trnavské vydavateľstvo Edition Ryba prinieslo na verejnosť už tretiu zo série kníh z edície Malé monografie. V prvých dvoch sme mohli nahliadnuť do umeleckej tvorby dvoch Brunovského žiakov: Karola Felixa (Krehká rovnováha, 2004) a Igora Bencu (V polohe znaku, 2004). Tretia kniha Polčas rozpadu sa venuje výtvarnému svetu tvárí (či hláv?) Mareka Ormandíka. Už z názvu poznáme, že pred nami neleží len rozpadnutá, rozložená hmota. Máme tu skôr do činenia s ešte stále živou skutočnosťou. Často už nie je síce detsky čistulinká, ale rovnako nepáchne ani mŕtvolnou nehybnosťou. Ormandíkove tváre sú zrelé, dozrievajúce, skúsené. Mnohé z nich už majú čosi za sebou. Tváre na obrazoch nie sú dokonalé. Nie sú dokonalé v tom zmysle, žeby boli dokončené, uzavreté, zadefinované. Tie tváre žijú. K životu patrí zmena, pohyb, starnutie. Kvet vädne, aj Ormandíkove tváre. Kontingencia života sa preto intímne dotýka farbiacej tinktúry, do ktorej je ponorená tá-ktorá tvár. Tvár to je nestálosť, dynamika, možnosť zmeniť sa, tváriť sa. Tvári sa to občas stane, prihodí sa, že zosmutnie, inokedy sa zas rozosmeje. Tieto príhody (prihodenia) tvárí pozná každý z nás osobne. Ormandík z nich robí farebné poviedky. Za každou tvárou sa ukrýva malý príbeh. Takto pôsobí aj celá publikácia. Všimnime si však tie tváre zblízka. Anjeli, ktorých príbehy nám mocne pripomínajú naše vlastné zážitky. Padlý, ľutujúci anjel, kľačiaci v zúboženej póze. Dívame sa naň a od začiatku s ním máme súcit; vieme, že je mu odpustené. A možno vôbec nie je ľutujúci, len posmutnel. Prislabé krídla neboli schopné vyniesť ho do výšin. Padlý anjel nemusí byť nevyhnutne podlý anjel. Rovnako anjel visiaci na kríži zjavne nie je zločincom. A barokovo Spiaci anjel? Sníva o tom, že sa naučí lietať (S rozbehom). Každým pohľadom sa presviedčame, že do tvárí týchto nadprirodzených bytostí vložil Ormandík dostatok ľudského údelu. Kontingencia integruje tak pády, ako aj vzlety. Hrať totiž nešťastnú hru so Šťastenou sa neoplatí, o tom vedel už rímsky Boëthius. A preto nám Ormandík kladie na srdce (i na oči) príbehy žiaľne (Krist), ale i radostné (Tu som). Príznačne sa stretajú popri sebe ako Pieta a Klaňanie troch králikov. Umelec sa díva na optimizmus i pesimizmus života s odstupom. Zobrazuje, čo vidí. Bolestný Výkrik sa premieša s hravým životom iných postáv (Frajeri). Nie je tu len milý, hoci bezúsmevný Smolíček, ale aj smutno-komická postava Jedáka kníh. V rozsiahlejšom cykle Hlavy manifestuje Ormandík viac-menej subjektívne pocity individuálnych hláv. Ale ich cieľom, zdá sa, nie je výraz tváre. Problém spočíva oveľa viac v samotnom zobrazovaní tvárí, ktoré sa ani na chvíľu nezastavujú. Hlavy sa neprestajne tvária. Možno ich vôbec zachytiť (nesprávny výraz)? Ale zobrazte na plátne meniace sa! To nie ruky umelca, ale tváre sa chvejú. Možno práve preto, že sú nahé, do špiku kosti premrznuté (Maces); nahé, ako všetko (Kačka) na Ormandíkových obrazoch. Výtvarník však hľadá tváre aj v živočíšnom svete: hlavne kone, ale aj psy, draky a iné čudá na nás zízajú z jeho plátien. Tiež sa menia, tiež podliehajú zániku, tiež sú v procese rozpadu. To všetko môžete nájsť v Polčase rozpadu priamo z prvej ruky. Už teda len niekoľko slov zo sprievodného textu Jiřího Oliča v knihe: Hlavy, ktoré maľuje Marek Ormandík s takou vervou a s takým osobným nasadením, sú v podstate hlavy ako také, nepredstavujú síce konkrétnu osobu, ale pripomínajú nám osoby, ktoré sme videli kedysi a vídavame ich každodenne. r e c e n z i e 79

80 P r e d s t a v y s k u t o č n e j š i e a k o s k u t o č n o s ť WISŁAWA SZYMBORSKA: CHVÍĽA PRELOžIL VLAS TIMIL KOVALČÍK Drewo a srd, Bratislava 2003 Szymborska a Shakespeare by sa stretli v obraze Hamleta, ktorý v známom výstupe záverečného dejstva po boku Horatia komentuje lebku šaša Yoricka. Rozišli by sa však v tom, že Szymborska by svoje videnie predstavila z iného uhla: je to lebka, čo sa dotýka človeka, a Hamlet tu nie je jediný, kto vie podať svedectvo. Lebky, tak ako iné veci, sú zakaždým dôsledkami čohosi, čo raz jestvovalo a predchádzalo dnešnému stavu, a tieto veci majú schopnosť hovoriť, aj keď sa im už ústa nadobro rozpadli. Szymborskej poéziu výborne vystihujú slová presnosť a dôkladnosť, čo nie sú typické slová na opis niečoho takého prchavého a emotívneho, ako sa často poézia vníma. Charakterizovať poéziu týmito atribútmi možno preto, že Szymborska uprednostňuje kognitívne vedenie básne. Autorka samozrejme nerezignuje na emócie, necháva ich však vznikať ako dôsledok pochopenia. Emotívne sa tak často stáva súčasťou vygradovanej pointy, zanechávajúc po sebe pocity úzkosti, strachu a absurdného paradoxu. Nielen inklinácia k logickému postupovaniu a vysvetľovaniu spôsobuje, že sa pri opise Szymborskej poézie uvádzajú slová filozofia a metafyzika. S obidvoma vednými disciplínami má poetka spoločný záber na ontologickú podstatu človeka, elementárne otázky viery a presvedčenia, ako aj totožný spôsob uchopenia svojho predmetu (umeleckej témy). Keď si už Szymborska vyberie objekt, venuje sa mu dlho a mimoriadne pozorne sleduje všetky predchádzajúce súvislosti a čo tieto prepojenia znamenajú. Básne sú monotematické, podobajú sa aforizmom, nad ktorým však triumfujú početnosťou briskných postrehov, rozšírenými do hĺbky aj do spojitosti vzťahov. Báseň sa nekončí, až kým sám predmet nepustí. Navonok to (poetologicky) vyzerá ako dlhá enumerácia, ktorej spojivá sú jasné, ale zároveň dosť samostatné a nepredvídateľné, tak ako sa to od kvalitného básnického textu očakáva. Szymborska spochybňuje mýtus, že všetko už bolo vymyslené; invenčnosť je prítomná na rovine obsahu aj na rovine jazyka. Práve z netradičného nápadu dokáže pre báseň veľa získať: hovoriť (o strachu z)o smrti z inšpirácie Ludolfovým číslom (rovnomenná báseň) 80 alebo na podklade štatistického výpočtu; existenciálnu úzkosť a stratégie nevnímania naliehavých vecí odvodí z Mlčania rastlín (rovnomenná báseň) alebo z jednoduchého pohadzovania si slovíčka-dvoch (báseň Akísi ľudia ai.). Szymborska vie pri odhaľovaní skutočnosti využiť nielen reálne situácie, ale neuveriteľne presvedčivo už len predstavy skutočnosti, napríklad aj Z neuskutočnenej výpravy do Himalájí dokáže získať ironicky ostrý kontrast spochybňujúci zaužívané, nami odsúhlasené rituály dňa. Szymborskej spôsob písania je z hľadiska tvorenia textu veľmi náročný. Pri svojej dôslednosti a monotematickosti jej hrozí predvídateľnosť, na ktorej obchádzanie spotrebuje množstvo nápadov a presných pozorovaní. Počas plynutia enumerácie musí často modifikovať kód (obsahový alebo jazykový), pretože rytmus myšlienky sa už krátko (pri druhom či treťom opakovaní) stáva priveľmi zreteľný. Avšak s modifikáciou nesmie utrpieť významová ucelenosť a možnosť bezprostredného pochopenia textu. Napríklad báseň Negatív začína jednoduchou hrou opisu obrázka v obrátenom farebnom spektre, kde čierne je biele ( haluz čerešne ), najjasnejšie najtemnejším ( čierny obramok slnka ), osvetlené škvrny tmavými fľakmi ( kvety čerešne) a vľavo je vlastne napravo. Bezprostredne po úvodnom sugestívnom obrate v básni prichádza nový motív, prítomnosť človeka, jeho temnej tváre, ku ktorému sa lyrický subjekt prihovára. Robíš dojem ducha, / ktorý sa pokúša vyvolávať živých. // (Pretože sa ešte rátam medzi nich, / musím sa mu zjaviť a vyklopkať: / dobrú noc čiže dobrý deň, / zbohom čiže vitaj. / A nechcem byť skúpou v otázkach na žiadnu odpoveď / čiže búrku pred tichom. (s ) Sila výpovede tejto básne je v premene jednoduchej nezáväznej situácie (účelový polotovar fotografie) na niečo ľudsky tragicky závažné. To, čo sa začína ako fyzicky verný opis negatívu sa na istom, presne určenom mieste láme a princíp zamieňania opozít sa rozširuje o abstraktné situácie (pozdravy). V nasledujúcej modifikačnej ruptúre sa pridáva ďalšia dvojica, tentoraz protiklad životných stavov (život - duch). Báseň sa završuje posunmi z jazykovej roviny, aktualizovaním frazém (na základe nezmeneného princípu obrátenia) búrka pred tichom a (ne)byť skúpy na otázky ku žiadnym odpovediam.

81 Zdanlivo odľahčená jazyková hra provokuje závažné životné obsahy a dosahy. Sú situácie, keď sa nám odpovedí nedostáva, keď nás zaplavujú nezodpoveda(teľ)né otázky (najčastejšie typu prečo alebo prečo mne) a situácie, keď ticho po búrke je ďaleko horšie ako ustálené slovné spojenie s prehodeným slovosledom. To posledné najmä vtedy, keď sa nám naznačuje, že ide o rozhovor s niekým, kto už nežije, a ticho, ktoré po takomto odchode ostáva, je nezvratné. Básne W. Szymborskej pôsobia nenúteným dojmom, akoby ich k životu neťahala nejaká autorova nutnosť, pocit, že napísané možno akceptovať, len keď sa ukáže, že existencia básne je nevyhnutnosťou (M. Milčák, O nezrozumiteľnosti básnického textu, s. 35). Pod nenápadnými slovami však pulzuje ohromujúca aktivita významov a výpovedí dotýkajúcich sa čerstvých rán sveta a podstaty stvorenia nazývaného ľudská bytosť. Široký a rôznorodý záber spôsobuje, že témy Szymborskej poézie nemožno bližšie zúžiť ako obsiahlymi slovami život, životnosť a životaschopnosť. Komplex celku poetka skladá z malých, možno najmenších častí, začínajúc cestu na vrchol naivnými otázkami, ktorým bezvýhradne dôveruje, keďže podľa jej úsudku niet naliehavejších otázok. A hoci sa v poézii W. Szymborskej vyjadrujú veci krehké a nezreteľné, nadobúdame pocit, že autorka je vo S L N K O U Ť A T É P R I S A M E J Š E D I PETR KRÁL: PŘESUNY Knihovna Jana Drdy, Příbram 2005 V úvodnej básni svojej novej, 116-stranovej zbierky Přesuny si brnkne pražský Parížan Petr Král (1941) na slávny záver Apollinairovho Pásma: slunce uťatá hlava (v preklade Karla Čapka), presnejšie: soleil cou coupé. Slunce uťaté u samé šedi (s. 9), v tejto autorovej magickej farbe, ktorá je potenciálom a počiatkom všetkých ostatných. Básnik tne alebo skôr ostro zaznamenáva ťatie aj rozžíhanie pri krku, pri koreni vlastnej poetiky šedi. Přesuny vychádzajúce ako 31. zväzok Edície súčasnej českej poézie sa javia ako drsnejšie a zašifrovanejšie než vlani vydaná zbierka Masiv a trhliny; štipľavosťou azda najviac pripomínajú jeho Právo na šedivou z roku Básne najnovšej zbierky vznikali v rokoch 2003 až 2005, väčšinou vo Francúzsku, sú, ako Král sám hovorí, akýmisi priechodmi dňom i priehľadmi nocou, a zavše vedú k miernym priepastiam. Už názov prvého zo šiestich oddielov básnickej knihy Venkovan bez vlastností ale naznačuje jemný intelektuálny humor: variácia románového titulu Roberta Musila je výzvou k hre v priestore literárnych asociácií. U Krála však nikdy nejde o preťaženie intelektualizmom, skôr o diskrétne orientačné body na slobodnej prechádzke jeho poéziou. Poéziou, ktorej nechýba existenciálna úzkosť ( nic jak nevtíravě / je, s. 73) a metafyzická hĺbka (hoci sa bůh [...] neozval, s. 73). Do určitej miery sa Král prihovára sebe samému (lyrický subjekt v druhej osobe singuláru), dokumentuje to aj podtitul zbierky Básně beze svědků. Napriek tomu sa tu nestretávame s monologickou poéziou, každý z Králových veršov nenásilne hľadá svoj protipól v čitateľovi. Podobne ako pre Osipa Mandeľštama alebo Paula Celana aj pre Petra Krála je báseň hermetickým posolstvom, poštou vo fľaši, ktorá niekde v anonymnom mori možno nájde rezonanciu. Soustředěně skloněný nad prázdnou mapu dne / přidat ještě v poslední chvíli k dopisu / letmé zvednutí obočí při olíznutí obálky (s. 24): toto je ona neistota, pôvodná absurdita každého umeleckého počinu. Král nie je primárny minimalista, spresňuje obrysy obrazov do posledného detailu, nebojí sa adjektívnych, substantívnych atribútov, keďže táto úmornosť zodpovedá úmornosti kontextu. V prachu / plném prachu, prašném a unaveném unavováním věcí (s. 9): zdanlivá redundancia funguje aj ako zvukový, aliteračný či rytmický efekt. Obraznosť sa dopĺňa s muzikálnosťou, básnik je zároveň výtvarníkom a hudobníkom, ktorý fascinuje rozmanitosťou foriem: od širokých plátien k štíhlym perokresbám, od reálnych odtieňov k ireálnym (modravý ranní fernet, s. 22), od veľkých orchestrov k džezovým sólam. Džez vrie zľahka aj mocne v útrobách celej zbierky. Přesuny nám otvárajú terén mnohých výkladov. Možno ich čítať napríklad ako ľúbostnú drámu túto tézu dokumentuje aktualizovaná absencia v rôznych podobách: sukně bezhlavé figuriny (str. 70), ponuré džínsy bez trupu (s. 39), neobydlený pokoj (s. 25), prázdný prádelník (s. 19), bílé torzo těla / vyhřezlé z paměti (s. 37). r e c e n z i e 81

82 Motív presunov sa vinie zbierkou a sprítomňuje ho okrem iných verš pozvolné přesuny stínů a lesků (str. 12). Spolu s Petrom Králom sa teda presúvame z Paríža (mesta, kde fikusy shlížejí z balkonů místo lidí, s. 79), usilovne listujeme šatníkem ulic (str. 33) a nastavujeme dni čerstvou pokerovou tvář (s. 102), nahmatávame stred a okraj veľkomiest, dokonca vidiek, autobus nás veze až kamsi do Lysolají (s. 112), za Prahu. Pohybujeme sa vo sférach slobody a nutnosti, ľudskej blízkosti aj samoty, v nám vymeranom, vymedzenom priestore a čase: od bouřících arén antiky k nezvučným lágrům zítřka (s. 33). Medzi tým a medzitým sa neprestáva vrstviť to, čo pozorný, vnímavý čitateľ zaznamená ako dráždivé tajomstvá, prijímajúc autorovu lákavú literárnu ponuku. P á r s l o v o h u d b e ABS TRACT MONARCHY TRIO: LEADING / SPIRIT / MINIMALISM (2005) Keď som toto CD od Abstract Monarchy Trio počul prvýkrát, mal som pocit, že som v anechoic chamber a začínam rozoznávať rezonancie niečoho, čo Cage nazval čistým zvukom. AMT ma totiž pozvalo tam, kde je ukrytý generátor hudobného pohybu, do priestoru imanentnej performancie, do priestoru intro-hudobnej kontemplácie. Zsolt Sőrés (H), Zsolt Kovács (H) a Franz Hautzinger (A), ako neposlušní Attaliho astrológovia, otvárajú zavinuté singularity zvuku a rozvíjajú ich do deleuzeovsky ladených plošín (buddhist bodies), aby ukázali ako znie ektoplazma samotnej hudby. Ponúkajú ju v podobe fragmentov kozmického superzmyslu, diferujúc pritom lineárnosť času do hologramu hudby. Otvárajú tak pred nami chaosmos pohybov v hudbe, priestor akýchsi virtuálnych elementov implikátneho poriadku hudby. V hudbe AMT sú pohyby takto otvorených zvukových jadier nositeľmi diania v zmysle nového typu hudobnej kompozície. Tej kompozície, na ktorú myslel už Attali vo svojej knihe Noise, tej novej estetickej kompozície, ktorú Deleuze definoval ako proces aktualizovania virtuálnych vzťahov a presahov v intro-ontologickej rovine hudby. Album AMT je preto príkladom kompozície udalostí, obsahujúcich procesy destratifikácií existujúcich zvukových komplexít a intenzifikácií nových zvukových singularít. O ich hudbe totiž možno bez obáv povedať, že je postavená na destratifikácii zvukového kontinua minimalisticko-konceptuálnej hudby (fragments from the supersense, discipline of an intemperate astrology) a senzitívno-intuitívnej hudby (aural nirvana, the army of the heavenly anarcho-buddhist bodies), že je teda presahom hudby už doznievajúcich postmoderných smerov druhej polovice 20. storočia. Najsilnejším dôkazom existencie tohoto presahu je finálna skladba albumu holy nova ectoplasm. V nej AMT predviedli ako vyzerá intenzifikácia toho, čo počujeme v našom vnútri, keď kráčame po plošinách kompozície nášho bytia. Zsolt Sőrés, Zsolt Kovács a Franz Hautzinger, v piatich kusoch tvoriacich ich posledný album, ukázali nové potenciality tvorenia hudby. Predviedli nové tokeny hudby, doteraz zavinuté v tichu vnútorného bytia človeka. Ukázali, ako sa rodí skutočný zmysel hudby. VALÉR MIKO 82

83 c o o l t u r a K R O N I K A V O P R E D O H L Á S E N E J D E Š T R U K C I E Pred tromi rokmi, presne 15. januára 2003, narukoval do Slovenskej televízie nový mládežnícky manažment s hrdým dekrétom od samotného predsedu parlamentu a začal ju prevracať naruby: vedno s odstraňovaním premnoženého personálu hlava-nehlava rozbil aj ľudské a tvorivé pradivá, do tých čias predstavujúce ako tak fangujúcu bázu na produkciu programov. Od verejnej kontroly si vypýtal ročnú ochrannú lehotu, po ktorej mal presne o ďalší rok, rovnako v polovici januára, prísť nový začiatok. Nasľuboval odstrániť iberoamerické telenovely, zlepšiť spravodajstvo, udržať pôvodnú tvorbu, nezanedbávať menšiny a pritom usporiť peniaze. Telenovely máme podnes, spravodajstvo po zmätočných, pateticko-barokných vizuálnych premenách naďalej nedokáže konkurovať ani len domácim komerčným kanálom, pôvodná tvorba je v troskách. A peniaze na tie na vŕbu maľované straky si napokon aj tak dodatočne vytiahol z vrecák daňových poplatníkov. Útechou náročného diváka malo byť, že na Dvojku občas zablúdi kvalitný zahraničný film, ktorý sme už dlho predtým videli s výborným českým dabingom pre zmenu nám ho na druhom kanále predvedú s nekvalitným dabingom slovenským, alebo s titulkami, nech vieme, ako vyzerá dramatické umenie šité v úspornom režime a horúcou ihlou. Chyba sa stala skôr ako pred tromi rokmi, v samotnej fenomenológii: na čelo manažmentu sa dostal riaditeľ, ktorý sa, okrem trieskania do bubnov, okolo kultúry predtým veľmi neobtrel. Ľudia, ktorí mu zverili manažovanie najvplyvnejšieho mienkotvorného média a podľa stále platného zákona ešte vždy kultúrnej inštitúcie, si neuvedomili, že jediná skúsenosť riaditeľského kandidáta s televíziou JOJ je pre STV nielen nepoužiteľná, ale môže jej byť skôr na škodu - ako to napokon dokazuje bulvarizácia STV podľa komerčného modelu. Považovať skúsenosť s riadením JOJ za kvalifikáciu pri manažovaní verejnoprávnej národnej kultúrnej inštitúcie bol a zostal kardinálny omyl. Ako by sme chceli prirovnávať reprezentatívne vydanie Danteho Pekla s paperbackovou kuchárkou Čo zo zemiakov, lebo oboje sú knihy. Z kultúry bez ladu a skladu sa zrejme vyvalil aj neprofesionálmi narýchlo zbuchnutý seriál Rodinné tajomstvá, dnes už jasný umelecký aj divácky prepadák, bez základných atribútov seriálovej tvorby. Bez čitateľných, alebo aspoň rozoznateľných postáv, bez jasnej motivácie ich činov, bez farby, chuti a nápadu. Stál údajne 22 miliónov a divák by sa mal pýtať, kto ich zaplatí. Alebo čo na takýto produkt dnes hovorí šéf VŠMU Ondrej Šulaj, ktorý, podľa Rybníčka, prisľúbil byť garantom úrovne pôvodnej dramatickej tvorby STV. Spoliehajú sa všetci na sklerotizovanú pamäť alebo na taký stupeň diváckej apatie, ktorej už nebude stáť za to ani diskutovať o odvysielaných programoch na internete? Túto možnosť ostatne na svojej stránke STV zrušila, lebo, podľa člena manažmentu Zahradníka, treba riešiť filtrovanie vulgarizmov prispievateľov. Kritický duch, ktorý je podmienkou objek tívneho skúmania javov a ľudí, sa manažmentu STV nehodí. Sľubovaný návrat k pôvodnej dramatickej tvorbe sa nateraz nekoná. Vedenie STV sa dokonca snaží využiť debakel s Rodinnými tajomstvami ako zámienku viac sa pôvodnou tvorbou nezaoberať, pretože diváci ju aj tak odmietajú. Možno preto sa už vopred nekorektne manipulovalo s termínmi vysielania (dňami aj hodinami) - nech sa divák naštve, seriál už nehľadá a čo najskôr naň zabudne. Zahradník sa c o o l t u r a 83

84 dal počuť, že Rodinné tajomstvá sú síce veľmi zaujímavým projektom pôvodnej seriálovej tvorby, ale ukázali sa limity pôvodnej tvorby z hľadiska diváckeho záujmu. Zaujímavé by bolo zistiť, či tých vyše tisíc v ekonomike dobre zorientovaných ľudí (vraví Rybníček), ktorí riaditeľovi STV udelili titul manažér roka vedelo, že na prepadák Rodinné tajomstvá sa vyhodilo 22 miliónov korún, pretože v takto renomovanej spoločnosti podnikateľov by malo byť celkom jasné, za čo je čoho lakeť. Alebo sa pohybujú vo veľkorysejších dimenziách? Dosť možné, lebo v rozhovore pre Profit riaditeľ STV cituje nemenovaného z tých pánov: Vy (akože manažment STV) ste vtrhli do boja, ktorý vôbec nie je zaplatený. Inými slovami príjmy vedúcich STV z našich vrecák sa v dotyčnom prostredí, ktoré si Rybníčka vyvolilo za manažéra roka, hodnotia ako zle zaplatená práca, takže vedľa toho nejaká 22-miliónová strata nestojí za reč. Vymenovaním Rybníčka za manažéra roka sa otvorila alebo prehĺbila medzi kultúrou a jej manažovaním priepasť nepochopenia, čo je na škodu obom navzájom sa potrebujúcim svetom a ľuďom. Kultúrny postoj voči nekultúrnym reality šou dokázal zatiaľ duchaplne zaujať druhý kanál verejnoprávnej Českej televízie: Od novembra vysiela každý deň v Dobrom ráne Goriliu reality šou z pražskej zoologickej záhrady. Namiesto Vyvolených a Veľkého Brata uvádza na scénu Odhalených gorilieho samca, dve samice a mláďa. Prostredie aj správanie aktérov gorilej šou sa nápadne podobá tomu vo vile : Všetko sa odohráva v uzavretej klietke, do ktorej každý zvonku smie nazerať, ale nik ju nesmie opustiť. Subjekty šou sa takmer rovnako bezcieľne povaľujú, sem tam sa exhibične predvedú, jedia, pijú, navzájom do seba zapárajú, dobiedzajú, ibaže opice sa pritom nedopujú alkoholom ani nenadávajú. A pokiaľ sa splnia predpoklady zoológov, bude aj opičí sex. Bez moralizujúceho komentára má divák príležitosť zamyslieť sa nad analógiou spätného vývoja civilizácie k jej samotným počiatkom, nad pokusom zacestovať si v čase smerom k jurskému parku. Či už je stúpencom darwinizmu alebo stvoriteľského inteligentného dizajnu. M i l o s l a v a K o d o ň o v á 84

85 Paradox vedomie bohatstva a pružnosti slovenčiny najväčšmi aktivizuje, keď ich prekladateľ vo vleku cudzieho jazyka nechá bokom, a namiesto toho skopíruje predlohu. Takto sa Jane Cvikovej natisol do prekladu požierač Židov (Kafka, č. 14/2004, str. 44), zjavne inšpirovaný nemeckým Judenfresser, v nemčine organicky odvodeným od Menschenfresser (ľudožrút). Už tento reťazec ukazuje, že logickejší by tu bol židožrút, keby náš ľudový antisemitizmus nebol dávno splodil expresívnejšieho židobijcu (čo v slovenčine nestojí osamotene, spomeňme len rozprávkových drakobijcov či nerozprávkových mafiobijcov). Pritom ten požierač v zmysle zarytého prenasledovateľa nie je slovenčine cudzí použili ho takto Hečko, Mináč aj mnohí ďalší, a to nie v prekladoch. Ibaže každý národ vyjadruje cez jazyk aj svoje fóbie, a tak výrazy typu židobijca, židák (a k tomu Čechún, Nemčúr, neger a pod.) tvoria špecifikum nepoužiteľné v kontextoch, kde fóbia nie je emočne, a následne aj jazykovo, zakotvená. Potom ostane už iba univerzálne použiteľné sprostý (blbý)..f., kam sa dá dosadiť ktokoľvek. Jozef Repko v rozhlasovom pásme o Trianonskej zmluve a ceste k nej (Prezreté ovocie spupnosti, Rádio Slovensko, ) pripomína Apponyiho povesť požierača Nemaďarov. Niežeby tu nefungovali fóbie bolo a je ich až-až. Uhorsko z konca 19. a začiatku 20. storočia nimi prekypovalo, ako ukazujú v našom priestore agresívne butatóty či tót nem ember (a proti nim obranné nálepky typu maďarón, hazafík). Obdobné expresíva vládli aj na ostatných uhorských národných rozhraniach, nemohli však jazykovo žiť inak než v národne špecifickej podobe. Občiansky sfarbená xenofóbia je asi contradictio in se, a tak pre požierača Nemaďarov (teda všetkých národných hnutí bez rozdielu) asi ťažko hľadať príslušné spoločné expresívum či nadávku. Ak pre požierača Nemaďarov autor pásma sotva mohol siahnuť po čomsi špecificky zakotvenejšom, jeho tvrdenie, že členovia mierovej delegácie priniesli do Trianonu na rokovanie vyše 4000 strán tzv. memoárov... spolu s množstvom protestných not..., vyrastá z hlubokého nedorozumnění. Kto by sa na takej konferencii zapodieval memoármi (teda písomne či inak zaznamenanými osobnými pamäťami), a odkiaľ by ich delegácia aj toľko vypriadla? Tu však nešlo o memoáre, takzvané či netakzvané, ale o dokumenty, označované v diplomatickom styku ako aide-mémoire, teda zápisy či záznamy, písomné zhrnutia toho, čo bolo prerokované alebo už sformulované. Aby dodatočne nik nemohol namietať, že to bolo inak. Takže aide-mémoire leží kdesi v susedstve memoranda, kým do memoárov má ďaleko. Mohlo by pripomenúť aj debilníček ibaže ten je určený nato, aby sme nezabudli my, kým aide- -mémoire je poistka, aby nezabudli či nezačali prekrúcať iní. To nás však vracia do čias, keď diplomatickou linguou frankou bola francúzština, a tie sú dávno preč. Dnes slovenčinu ťaží slovgličtina, a za to môžeme platiť ešte veľmi dlho. Rozhodne dlhšie než desať rokov, na ktoré odhadol louisiansky farmár následky hurikánu Katrina (BBC, ). To nie je náhodné pošmyknutie podľa BBC zo aj Čína za protitchajvanský zákon bude platiť. Ten kalk vyrastá z čohosi, čo používa i naša frazeológia, ibaže v inej podobe aj našinec sa vie zastrájať: to mi draho zaplatíš, ak nepoužije bežnejšie to ťa vyjde draho. Nik však nepovie, že za to budeš platiť, ale že na to doplatíš. Nepovie, ak nie je práve pohrúžený do angličtiny... Takýchto pohrúžených však stále pribúda. Napr. prezident Bush sa podľa washingtonskej spravodajkyne Rádia Slovensko ( ) pre podozrenie z cenzurovania médií stretol s dvoma americkými hlavnými editormi. Editor je pre naše ucho vydavateľ, v novšej verzii aj vydavateľský pracovník či redaktor edície no angloamerický hlavný editor vôbec nie je editor, ale šéfredaktor. Zatiaľ. Ako sa však nepošmyknúť, keď naše časopisy namiesto úvodníka čoraz častejšie prinášajú editorialy? Zavše stoja príspevky z angloamerického prostredia v tieni slovgličtiny takmer ako celok. Inteligentný článok Eriky Strapkovej, študentky žurnalistiky, venovaný černošskej aktivistke (Žena, ktorá zmenila svet Mosty, č. 24/2005), sa začína takto: u k l a d y j a z y k a s l o v g l i č t i n a a l e b o 85

86 Tak postavíte sa? dožadoval sa vodič autobusu. Ak nie, budem vás musieť nechať zatknúť. Tak to urobte, odvetila... krajčírka. Keď sa niekto po slovensky domáha, aby jemu či niekomu inému ktosi uvoľnil miesto, má na výber viac možností, ale sotvaktorá povedie smerom k postaviť sa, hoci sa nedá povedať, že by to bolo samo osebe nenáležité. Nie je tu však zaužívané. Najmä keď vás nevyzýva vstať spolucestujúci, teda niekto v rovnakom občianskom postavení, ale úradná osoba, čo nám hneď pripomenie formulku-príkaz: Obžalovaný, vstaňte! Obžalovaná černoška však belochovi, ktorý pristúpil, sedadlo neuvoľní, je to súčasť jej občianskeho protestu, a tak ju vodič bude musieť nechať zatknúť (asi let arrest). Angličtina (ale aj čeština) prenecháva nechávaniu väčší priestor než slovenčina, kde vystupuje zreteľná diferenciácia keď u nás niekoho necháme zatknúť, znamená to iba, že sme proti tomu nič nepodnikli. Ak však na zatknutie sami dáme podnet, potom príslušnú osobu zatknúť dáme, nie iba necháme. Pod tlakom češtiny nie slovgličtiny sa však táto významová diferenciácia čoraz väčšmi stiera. Najklasickejší príklad slovglicizmu však ponúka tretí doslovizmus: Tak to urobte (najskôr then do so). Slová aktivistky znamenajú, že prijíma hodenú rukavicu, znie z nich vzdor a výzva. Ako by asi reagovala, keby myslela po slovensky? Zrejme tak ma dajte (so zamlčaným zatknúť), alebo niečo v tom duchu. Variantov by sa našlo viac, doslovizmus je však najhorší z nich. Žiaľ, aj najfrekventovanejší, a zďaleka nie iba v tomto texte. Ale je to už raz tak, že držiteľka rána so slovgličtinou vstáva, so slovgličtinou líha, a ostatné generácie sa ostošesť usilujú držať krok. Nielen slovgličtina nám však múti vodu. Júliusovi Rybákovi sa do prekladu Denníkov Michaila Prišvina (Devín, ) vkradol doslovizmus oslovujú ho ty, čo našinca hneď zarazí v slovenčine si predsa tykáme (potykáme), prípadne vykáme, a ani Prišvina nemohlo okolie takto kožene oslovovať ty. Teda v ruštine mohlo, ale v slovenčine? Žartovnejšia je správa ruskej spravodajkyne (Slovensko, ), že neofašisti prešli po Moskve so symbolom napomínajúcim nacistický symbol. Po slovensky ten symbol istotne nik nenapomínal, ani vice versa, on iba čosi zámerne pripomínal... Zaujímavé sú posuny spôsobené úkladmi nemeckej predpony miss-, ktorá nemá nič spoločné ani so slečnami, ani s kráľovnami krásy, ale obracia zmysel slov do protismeru. Robí z nich pejoratívum, ktoré sa však spravidla nedá bez ujmy na zdraví rozložiť na prvočinitele. Takže ak kancelár Schrőder podľa rádiožurnálu (Slovensko, ) uvažoval o cestách, ako zmeniť zlý pomer členov v Bezpečnostnej rade OSN (Missverhältnis), autor príspevku nás zavádza na scestie. Nejde totiž o zlý pomer (čo by znamenalo napäté vzťahy, ktorých je tam samozrejme dosť, alebo čosi z tohoto súdka), ale o nepomer v rozložení síl. To je posun veľmi zreteľný a svedčí o jazykovej nekompetencii či aspoň nepozornosti. Posuny však bývajú aj subtílnejšie a až mikroskop odhalí za nimi zradu. Tak v eseji Richarda Friedenthala: Goethe a Napoleon si Goethe výmenu politických stráží v denníku skomentoval, aspoň podľa prekladu: Staré divadlo s novým personálom (Devín, ). Najprv zarazí nový personál. Personál divadla, teda ten drobný, prevádzkový, politické zemetrasenia predsa nezasahujú. Potom človeku svitne nejde o divadlo ako inštitúciu, ale ako predstavenie, kus, inscenáciu, čiže ani o výmenu personálu, lež o nové obsadenie, výmenu protagonistov. Goethe si tu iba potvrdzuje starú pravdu, že po každom zvrate či prevrate sa znovu dostane na program to isté divadlo hry o moc (dráma, komédia, tragikomédia, fraška, slovom kus ), ibaže v novom obsadení. My si k tomu môžeme dodať, že sprvu sa do nového súboru, dokonca na čelo, dostanú aj tváre, ktoré to svoje nie sme ako oni myslia vážne. Práve preto sa tam však udržia iba chvíľu potom si preobsadenie vezmú na starosť profíci, tí, čo sú ako oni, ba vlastne sú to oni, ibaže prevtelení a preleštení, s novým slovníkom a novým imidžom. Prípadne s bonusom generácie, ktorá bola vtedy ešte primladá. To nás však z trasovísk jazykových úkladov presúva ku konštantám úkladov politiky, a to je iná parketa. P a v e l B r a n k o 86

87 k a u k l i a r e ň Táto rubrika chce byť hraničná. Niežeby bola na hranici. A možno predsa len na nej bude. Na hranici únosnosti. Alebo na takej, kde stačí škrtnúť zápalkou. Skôr je však len: na hrane. Balansuje, podľa všetkého, na ostrí. Keď nevybalansuje dobre, preklopí sa buď sem, alebo tam. Preklopí sa (spadne, prešmykne sa, skĺzne, zošuchne sa, upadne, prežongluje sa) buď do lacnoty, gýča, pátosu, nudy, utáranosti, frašky-triašky, priehľadnej mikromágie, jarmočného iluzionizmu, alebo naopak, do intelektuálneho vzletu, irónie, postmoderného odstupu literárneho hermetizmu, hermeneutiky, hermetiky, hermelínu. Táto rubrika (azda) vydráždi k nepríjemnému prskaniu tých, čo sa neráčia predovšetkým s instantnými komerčnými iniciačnými, čarodejníckymi, meditačnými príručkami a s hudbou, ktorá sa valí z reproduktov umne ukrytých v sterilnom bludisku hypermarketov a za zadnými sedadlami taxíkov... Pôvodne sa rubrika Kaukliareň mala volať Stamodtiaľ. Akože inšpirácia Novomeským: keď Romboid tak potom Stamodtiaľ prečo nie? Akože inšpirácie, nápady, informácie z druhého brehu (z druhého behu, z druhého vrhu, z druhého dychu, z druhej ruky) čiže: Stamodtiaľ, z toho dištriktu, kam hoch literát sotvakedy zablúdi. Veď koľký z čitateľov Romboidu si doma zhromažďujú cédečka Robbieho Williamsa alebo príručky instantného spirituálneho zrenia od Deepaka Chopru alebo Neala Donalda Walscha? Potom prišiel nápad, že by sa rubrika mohla volať Žonglovňa. Dodnes mi vŕta v hlave (v boku, v kolene), či by sa predsa len nemala volať práve takto. Práve tak. Lenže Kaukliareň je názov vhodný preto, lebo pripomína kolkáreň (koľká bije?) a ja bowling milujem. Názov Kaukliareň sa, okrem iného, hodí aj preto, lebo tu pravidelne budeme žonglovať s tarotovými kartami, v ktorých symbolike sklon ku kaukliarstvu má nezanedbateľný (neprehliadnuteľný, nepriehľadný) význam. Ktoré tarotové vyobrazenia môžu mať význam kaukliara? Napríklad Mág (č. 1), Veľkňaz (č. 5), Voz (č. 7), Pustovník (č. 9), Viselec (č. 12), Umenie (č. 14), Diabol (č. 15), Blázon (č. 0)... Priam emblematickým kaukliarom dnešných dní je Robbie Williams. Na Slovensku takého niet. Williams aj svojím nateraz posledným hudobným materiálom podčiarkuje imidž nespratného decka. Názov albumu mi, neviem prečo, evokuje psychiatrickú liečebňu: Intensive Care. Atmosféra hroziaceho, bezvýchodiskového (snového) šialenstva je potom ďalej legitimizovaná videoklipom k hitu Tripping. Názov Intensive Care je fakt dobrý názov, mohol sa hodiť aj pre túto rubriku. Trochu by som ho pozmenil na Jednotku Intenzívnej Starostlivosti, čiže: JIS a bolo by. Čo by bolo? Bol by problém: v ďalšom by mi moja osobná energetická výbava (možno) nestačila na intenzívne zapĺňanie rubriky s takýmto (intenzívnym) názvom a o čitateľa by na tejto strane asi nebolo (dosť) intenzívne postarané. Takže radšej Kaukliareň. Robbie Williams na skvostnom obrazovom materiále bookletu Intensive Care beztak vystupuje ako (tarotový) Kaukliar. Tvorcovia bookletu s tarotovými a gnostickými symbolmi popracovali nápadito, tvorivo, smelo. Ktožehovie, koho chceli osloviť? Azda tie šestnásť- sedemnásťročné šťandy (štiabajzne), ktoré k a u k l i a r e ň 87

88 z Williamsa šalejú a keď ho práve nepočujú, tak chrčia s Anastaciou alebo Shakirou? Booklet Williamsovej intenzívnej starostlivosti ponúka vážne podnety k (ešte vážnejšiemu) zamysleniu. Treba sa len dajako rozhodnúť, nad čím vlastne. Rovnako ako text pesničky Tripping alebo Advertising Space. Z tej druhej citujem: A special agent for the man / Through Watergate and Vietnam / No one really gave a damn / Do you think the CIA did // I saw you standing at the gates / When Marlon Brando passed away/ You had that look upon your face / Advertising space // No one learned from your mistakes / We let our prophets go to waste / All that s left in any case / Is advertising space. Williamsov tarotový set (v booklete) obsahuje osem kariet, z ktorých každá má dva významy, presne tak, ako to v tradičnom tarotovom systéme má byť: Come Go; Beloved Forgotten; Inspired Insane; Past Future; Sacrifice Self-Love; Fight Flight; Truth Lies; Mystery Revelation. Williamsov tarot má však pozmenené významy a vysoko (pre)štylizovanú grafiku. Podobne ako tarot Aleistera Crowleyho, ďalšieho vpylvmého mága/kaukliara, ku ktorému by sme sa mohli dostať v ďalšej Kaukliarni. M a r i á n C i r o v s k ý 88

89 O B S A H 4 0. r o č n í k a r o k ŠTÚDIE, ESEJE, ČLÁNKY Bakoš, Oliver: Obraz č. 11 (rubrika Kalendár Rudolfa Filu na každý rok) č. 1, s Bakoš, Vladimír: Sto rokov sporu o modernosť v slovenskom myslení č. 3, s Bartko, Matúš: Presnosť a obraznosť lyrického jazyka č. 9, s Benyovszky, Krisztián: Výrazová analýza ako súčasť umeleckého textu. (Stanislav Rakús: Nenapísaný román) (rubrika Romboid špeciál) č. 2, s Blanchot, Maurice: Čítanie (prel. Andrej Záthurecký) č. 2, s. 5-9 Orfeov pohľad (prel. Andrej Záthurecký) č. 10, s Spánok, noc (prel. Andrej Záthurecký) č. 6, s Bodnárová, Jana: Chodec. Július Jakoby: Návrat domov. 1956, olej na plátne (rubrika Rodinné striebro) č. 7, s. 81 rubrika Voľným okom č. 2, s Branko, Pavel: Agresia pozície, Rumunská žena, ruský človek... (rubrika Úklady jazyka alebo slovgličtina) č. 8, s Angličtina lingua franca (rubrika Úklady jazyka alebo slovgličtina) č. 2, s BBC nielen ako terč, Staneme sa múdrejšími? (rubrika Úklady jazyka alebo slovgličtina) č. 7, s Makarónčina, Všeobecné miesto, Prenosové čudá na bežiacom páse čiže pokračuj v usmievaní (rubrika Úklady jazyka alebo slovgličtina) č. 9, s Sociálny status slov, Exkluzivita ako sebapopretie, Predseda, prezident, predsednik (rubrika Úklady jazyka alebo slovgličtina) č. 4, s Transkripcia - elitársky či demokraticky?, Historická výhybka, Elitárska cesta, Nie sme v tom sami, Záver? (rubrika Úklady jazyka alebo slovgličtina) č. 6, s Úklady filmových názvov (rubrika Úklady jazyka alebo slovgličtina) č. 3, s Úklady poľštiny, ruštiny, češtiny a iných...ín (rubrika Úklady jazyka alebo slovgličtina) č. 5, s *Veľa príkladov slovgličtiny... (rubrika Úklady jazyka alebo slovgličtina) č. 1, s Zaleť mi tento balíček do..., Transkripcia s vypnutým mozgom, Ako si Poliaci vyberali prezidenta, Rekviem za jakživ (rubrika Úklady jazyka alebo slovgličtina) č. 10, s Bronfenová, Elisabeth: Inscenovanie hystérie: Anne Sextonová a jej prepis samovraždy (prel. Nóra Ružičková) č. 7, s Brück, Miroslav: Daň z nekultúry (rubrika Cool/túra) č. 6, s Čičmanec, Ivan: W + V sú storoční! č. 6, s Čúzyová, Sylvia: Umelecká kritika šesťdesiatych rokov v kritickej tvorbe Ivy Mojžišovej č. 8, s Donovalová, Zuzana: Identita ženy u Dominika Tatarku č. 4, s Fila, Rudolf: Alojz Klimo a civilná mágia maľby (rubrika Rodinné striebro) č. 10, s Formánková, Eva: Stratené roky jako antiiniciační povídky (rubrika Romboid špeciál/kopcsay) č. 8, s Fulka, Josef: Noli me tangere (rubrika Kalendár Rudolfa Filu na každý rok) č. 2, s Gális, Vladislav: rubrika Pan(o)ptikum č. 1, s ; č. 5, s ; č. 8, s Grupač, Marián: Mlčať z plných pľúc. O próze Ivana Koleniča (rubrika Romboid špeciál/kolenič) č. 4, s Hatala, Marián: rubrika Pan(o)ptikum č. 3, s ; č. 10, s Haugová, Mila: Návratný závrat (sveta) Pasáž Mateja Kréna (rubrika Voľným okom) č. 4, s Hrúzik, Matej: rubrika Pan(o)ptikum č. 9, s Jirko, Ivan: Problémy okolo big beatu (rubrika Zlaté časy, zlaté šesťdesiate) č. 2, s Jusko, Štefan: Posun klobúka, zrkadlo a prevrátený opak č. 9, s Kadlečík, Ivan: Z diára Ivana Kadlečíka č. 1, s. 89; č. 2, s. 88; č. 3, s. 91; č. 4, s. 89; č. 5, s ; č. 6, s. 86; č. 7, s. 87; č. 8, s. 84; č. 9, s ; č. 10, s. 122 Kopcsay, Márius: Nepotrební (rubrika Cool/túra) č. 5, s. 93 Verejný záujem (o Mojsejovcov) č. 4, s Kovalčík, Vlastimil: Poézia v Studni (rubrika Cool/túra) č. 9, s Krčméryová, Eleonóra: Poznámky k prozaickej (de)generácii č. 5, s Kušnír, Jaroslav: Mediálny text v literatúre. (Poviedka Roberta Coovera Noc v kine, alebo čo si treba zapamätať) č. 5, s Litvák, Ján: rubrika Pan(o)ptikum č. 2, s Málková, Iva: Utváření se z ozvěn (rubrika Romboid špeciál/ružičková) č. 9, s Michalovič, Peter: O interpretačnom optimizme a pesimizme č. 10, s Mikláš, Norbert: 89

90 Betty: Nie, ktoré znamená áno (rubrika Cool/túra) č. 1, s Debut, na ktorý sa nedá zabudnúť 322 (rubrika Rodinné striebro) č. 8, s Vynechávky z teórií umenia č. 10, s Mittaš, Marek: Autenticita versus postmoderna č. 9, s Je umenie hra? č. 4, s Mojžiš, Juraj: Červený koník Vladimíra Kompánka (rubrika Voľným okom) č. 1, s O bielom štvorci Alojza Klimu (rubrika Voľným okom) č. 7, s O dvoch kruhoch Mariána Čunderlíka (rubrika Voľným okom) č. 5, s O konceptoch ako stvorených na meditáciu a o premenách Dezidera Tótha na Monogramistu T. D. s účasťou Andro Verdana (rubrika Voľným okom) č. 3, s O stigme dlane Eduarda Ovčáčka (rubrika Voľným okom) č. 9, s Ondrejovič, Slavomír: Jazyková budúcnosť Európy. (Po 2. výročnom zasadaní Európskej federácie národných lingvistických inštitúcií) (rubrika Cool/túra) č. 7, s Pariláková, Eva: Čo sa skrýva v arche? (Globálne a archetypálne na internete) č. 8, s Pastirčák, Daniel: Básnik dusený večnosťou (rubrika Rodinné striebro) č. 9, s Paukov, Marián: Mesto, jeho svetelné a slovesné telo č. 3, s Piorecký, Karel: Hledání tvaru vody. (Interpretační a kritické poznámky k Beztvárii Nóry Ružičkové) (rubrika Romboid špeciál/ružičková) č. 9, s Rédey, Zoltán: Sebarefarenčnosť básnického textu ako sebareflexia poetickosti v súčasnej slovenskej lyrike. (Poetika básnických textov Petra Macsovszkeho) (rubrika Romboid špeciál/peter Macsovszky) č. 6, s Salay, Rasťo: Z NR cez BA na LFŠ v UH a späť (rubrika Cool/túra) č. 8, s Součková, Marta: Od jedného k dvom. (K modelovaniu personálnej témy v prozaických textoch Václava Pankovčína) č. 10, s Suwara, Bogumiła: Filozofia náboženstvo literatúra, čiže glosa k Návratu Krista Dušana Mitanu č. 8, s Šporková, Alena: Přesvědčivé ztvárnění každodennosti (rubrika Romboid špeciál/kopcsay) č. 8, s Šrank, Jaroslav: K textotvorným postupom Štefana Moravčíka. (Z hľadiska privlastňovania a aktualizovania frazém.) 1. časť č. 1, s K textotvorným postupom Štefana Moravčíka. (Z hľadiska privlastňovania a aktualizovania frazém.) 2. časť č. 2, s Šrut, Pavel: Ó, ta divoká léta šedesátá (rubrika Zlaté časy, zlaté šesťdesiate) č. 1, s Štraus, Tomáš: Povedzme Sartre. Storočie okupácie, únikov a zbabelosti? č. 1, s Švarc, Robo: 25 rokov Rúcajúcich sa novostavieb (rubrika Pan(o)ptikum) č. 6, s Teplan, Dušan: Očistné písanie č. 7, s Zambor, Ján: Ivan Laučík, skice k portrétu č.7, s POÉZIA Baraka, Amiri: Ka Ba a iné básne (prel. Kristína Vulgan) č. 10, s Bartko, Matúš: Učňovské roky majstra Lu č. 9, s Brück, Miroslav: Zimné zlyhávanie a iné básne č. 4, s. 5-8 Falkner, Gerhard: X-tá osoba jednotného čísla (prel. Nóra Ružičková) č. 4, s Groch, Erik Jakub: De la Nativité č. 10, s Habaj, Michal: Načo nám dali mosty, keď nám zobrali rieky? č. 7, s Haugová, Mila: Prichádzanie a ne-prichádzanie č. 8, s. 4-9 Chmel, Karol: Roky a iné básne č. 1 s. 6 Jackson, Hendrik: Pohyb pod stromami a iné básne č. 2, s Janovic, Tomáš: Smutné anekdoty č. 7, s. 79 Jurolek, Rudolf: Básne č. 1, s Vety č. 9, s Kolenič, Ivan: Ukrutní abstinenti (rubrika Romboid špeciál/kolenič) č. 4, s Kubica, Marián: Báseň bez všetkého č. 10, s. 74 Macsovszky, Peter: Ten nejeden príjemca (rubrika Romboid špeciá/peter Macsovszky) č. 6, s Macho, Palo: Medzi valčekom a svetlom (rubrika Kalendár Rudolfa Filu na každý rok) č. 3, s Milčák, Peter: Borges a iné básne č. 9, s. 4-9 Dve básne č. 1, s. 58 Nastulczyk, Franciszek: Sprievodca slepého psa a iné básne č. 1, s Nowlan, Alden: Výmena darov (preložil a úvodnú poznámku o autorovi napísal Peter Milčák) č. 3, s Ondruš, Ján: Kríval, Malá parochňa, Nešťastné dôchodča č. 3, s Oravecz, Imre: Ôsmy kóan, Malá hopiovská anatómia, Múzeum, Osudné hry, Predstavivosť zavíta do dávnej krajiny (prel. Peter Macsovszky; rubrika Romboid špeciál/peter Macsovszky) č. 6, s Pastier, Oleg: 90

91 Rôznosmerné putovanie v domácom kine Michala Czinegeho (rubrika Voľným okom) č. 6, s Pastirčák, Daniel: Ikony č. 6, s Razanov, Ales: Uchvatitelia, Dedičstvo, Jóbovi synovia, Sergej Cigán (prel. Ivan Kolenič; rubrika Romboid špeciál/kolenič) č. 4, s Repka, Peter: Relikvie anjelov. (Trinásty cyklus Že-lez-níc) č. 5, s Sextonová, Anne: Ľúbostné básne (prel. Nóra Ružičková) č. 7, s Štrasser, Ján: Cintorín v marci a iné básne č. 7, s. 4-6 Štrpka, Ivan: Desiata elégia. Tichá ruka č. 10, s Švarc, Robo: Peklo zmrzlo a iné básne č. 2, s Válek, Miroslav: V kruhu (rubrika Rodinné striebro) č. 9, s. 58 Welch, Robert: Tak ďaleko, tak vysoko, Judáš, Skeptik, Sad strachu, A ide ďalej (prel. Ján Gavura) č. 8, s Zbruž, Kamil: Poď so mnou č. 3, s. 4-6 PRÓZA Balla: Štyri poviedky č. 6, s Bodnárová, Jana: Samovrava v noci č. 1, s Dušek, Dušan: Zima na ruky. (Zápisky) č. 7, s Gindl, Eugen: Nerozptýlené obavy majstra. (Scenár dokumentárneho filmu: pokus o emocionálnu topografiu najbohatšieho okresu Slovenska v zákulisí neskorého socializmu) č. 10, s Haugová, Mila: Rozumie rozumné srdce? (Zuzana Szatmáry: Rozumné srdce) č. 6, s Hodossy, Gyula: Áron a písanie a iné prózy (prel. Jitka Rožňová) č. 2, s Horváth, Karol D.: Buď pozdravená, Nemezis! č. 3, s Hvorecký, Michal: Svedkovia svetla č. 2, s Juščák, Peter: Sprievodca prípravou hrianky, Koleso, Dávidova rana, Pýcha tajných služieb č. 8, s Kacarová, Diana: Nádych. Text pre divadlo v 15 obrazoch č. 5, s Kolenič, Ivan: Nožnice (rubrika Romboid špeciál/kolenič) č. 4, s Kopcsay, Márius: Vizuálnne vnemy (rubrika Romboid špeciál/kopcsay) č. 8, s Krištúfek, Peter: Hviezda vystrihnutého záberu č. 3, s Lenčová, Jana: Denníky žien č. 2, s Líšková, Zuzana: Prídu si po mňa č. 10, s Litvák, Ján: Modrý anjel č. 1, s Macsovszky, Peter: Vypustenie (rubrika Romboid špeciál/peter Macsovszky) č. 6, s Markovič, Pavol: O zdokonaľovaní nadbytočného pojmu (Marián Milčák: O nezrozumiteľnosti básnického textu) č. 6, s Mitana, Dušan: Zjavenie č. 9, s Mlynárčiková, Marianna Ružičková, Nóra: Someone in between (rubrika Romboid špeciál/ružičková) č. 9, s Puškáš, Jozef: Noc so zlodejom č. 10, s Rankov, Pavol: Abchan a Nasan č. 1, s Prvý deň na univerzite č. 1, s Tritisícosemsto päťdesiatšesť slovenských korún alebo Bratislava je malá č. 1, s Mlynárčiková, Marianna Ružičková, Nóra: Someone in between (rubrika Romboid špeciál/ružičková) č. 9, s Verdan, Andro: Dve istiny č. 3, s. 66 Vulgan, Kristina: Smrť je nádherný cieľ, Je dobre č. 4, s Závadová, Dana: Heuréka, nuda! č. 5, s Zelinka, Milan: Taľafatkár č. 8, s Žucha, Ivan: Amália alebo o feminínnosti maskulín č. 3, s. 7-8 Malé múzeum banálnosti č. 10, s Model života č. 6, s RECENZIE (podľa autora a názvu recenzovaného diela) Baláž, Ireney: Prierez tmou Igor Hochel č. 3, s Balla: De la Cruz Peter Darovec (rubrika Konfrontácie) č. 10, s Marta Součková (rubrika Konfrontácie) č. 10, s Andy Turan (rubrika Konfrontácie) č. 10, s Bodnárová, Jana: Insomnia Marta Součková č. 9, s Brežná, Irena: Tekutý fetiš Stanislava Chrobáková-Repar (rubrika Konfrontácie) č. 7, s Marta Součková (rubrika Konfrontácie) č. 7, s Capote, Truman: Raňajky u Tiffanyho Dominika Petrakovičová č. 10, s Činčurová, Xénia: Epické podoby priestoru Marek Mitka č. 1, s Denežkinová, Irina: Daj mi Andy Turan č. 4, s Dušek, Dušan: Zu Fuß in den Himmel Renáta Sako-Hoess č. 1, s Štreit, Jindřich Fila, Rudolf: Videní trinástimi spôsobmi Michaela Fišerová č. 10, s Földvári, Kornel: Päťadvadsať. (Kniha o slovenskej karikatúre) Marián Hatala č. 10, s Földvári, Kornel: Svet pre dvoch. O Lasicovi a Satinskom Oliver Bakoš č. 9, s Freud, Sigmund: Blud a sny v Gradive W. Jensena; Jensen, Wilhelm: Gradiva 91

92 Marek Mittaš č. 7, s Fulmeková, Denisa Macsovszky, Peter: Klebetromán Andy Turan č. 5, s. 82 Gregor, Peter: Listy zo záhrady Eden Tomáš Kříž č. 10, s Gyárfáš, František: Tichí spoločníci Dana Závadová č. 8, s Habaj, Michal: Básne pre mŕtve dievčatá Stanislava Chrobáková-Repar (rubrika Konfrontácie) č. 2, s Zoltán Rédey (rubrika Konfrontácie) č. 2, s Haugová, Mila: Archívy tela Zvonko Taneski č. 2, s Horváth, Karol D.: Karol D. Horváth Oliver Bakoš č. 7, s Horváth, Tomáš: Antikvariát Vladimír Balla č. 1, s Hrúz, Pavel: Okultizmus Ján Litvák (rubrika Konfrontácie) č. 5, s Miriam Suchánková (rubrika Konfrontácie) č. 5, s Janáček, Pavel: Literární brak. Operace vyloučení, operace nahrazení, Zuzana Ferusová Miriam Suchánková č. 9, s Javorčíková, Jana: Profily prominentných osobností americkej dramatiky Eugen O Neill Jaroslav Kušnír č. 3, s Jensen, Wilhelm: Gradiva; Freud, Sigmund: Blud a sny v Gradive W. Jensena Marek Mittaš č. 7, s Johanides, Ján: Hmla na našej trpezlivosti Igor Hochel (rubrika Konfrontácie) č. 8, s Marta Součková (rubrika Konfrontácie) č. 8, s Slávka Tytykalová č. 7, s. 82 Jošimoto, Banana: Dovidenia, Cugumi Derek Rebro č. 8, s Kadlečík, Ivan: Dvanásť Vladimír Petrík č. 9, s Kadlečík, Ivan: Žiť sa dá len autobiograficky Vladimír Petrík č. 2, s. 81 Kočík, Tibor: Byť namiesto mať Igor Hochel č. 6, s Vladimír Petrík č. 2, s. 81 Kolenič, Ivan: Nožnice Andy Turan č. 10, s. 112 Kolenič, Ivan: Putovný blázinec. (Možno krásne zomrieme) Andy Turan (rubrika Romboid špeciál/kolenič) č. 4, s Dana Závadová (rubrika Romboid špeciál/kolenič) č. 4, s Kopcsay, Márius: Stratené roky Eleonóra Krčméryová; rubrika Konfrontácie č. 1, s Marta Součková; rubrika Konfrontácie č. 1, s Kovalyk, Uršuľa: Travesty šou Adela Gabríková č. 3, s Krištúfek, Peter: Voľným okom Miriam Suchánková č. 5, s Krusanov, Pavel: Uhryznutie anjela Marta Součková č. 2, s Llosa, Mario Vargas: Město a psi Andy Turan č. 6, s Fulmeková, Denisa Macsovszky, Peter: Klebetromán Andy Turan č. 5, s. 82 Macsovszky, Peter: Lešenie a laná Jana Pácalová (rubrika Romboid špeciál/peter Ma csovszky) č. 10, s. 40 Ivan Žucha č. 2, s Marenčin, Albert: Nezabúdanie Miloslava Kodoňová č. 2, s Márquez, Gabriel Garcia: Román môjho života Miroslava Petrovská č. 5, s Milčák, Peter: O nezrozumiteľnosti básnického textu Pavol Markovič č. 6, s Milčák, Peter: Prípravná čiara 57. Preparation line 57 Ján Gavura (rubrika Konfrontácie) č. 6, s Ján Litvák (rubrika Konfrontácie) č. 6, s Min, Anchee: Červená vášeň Jaroslav Kušnír č. 9, s Panoráma slovenskej literatúry 1. Literárne dejiny od stredoveku po koniec romantizmu Ján Gbúr č. 3, s Pokrivčák, Anton: Americká imaginácia Jaroslav Kušnír č. 9, s Pokrivčák, Anton Pokrivčáková, Silvia: Focused on literature. Introduction to literary study Jaroslav Kušnír č. 6, s Pokrivčák, Anton Pokrivčáková, Silvia: Focused on literature. Introduction to literary study Jaroslav Kušnír č. 6, s Pospíšil, Tomáš: Sambo tu již nebydlí? Obraz Afroameričanů v americkém filmu 20. století Jaroslav Kušnír č. 4, s Poviedka Zborník najlepších prác deviateho ročníka literárnej súťaže Slávka Tytykalová č. 8, s Rankov, Pavol: V tesnej blízkosti Peter Krištúfek (rubrika Konfrontácie) č. 3, s Zoltán Rédey (rubrika Konfrontácie) č. 3, s Revue svetovej literatúry (prekladová poézia) Ján Zambor č. 1, s Rushdie, Salman: Hanba Andy Turan č. 8, s Ružičková, Nóra: Beztvárie Mila Haugová (rubrika Konfrontácie) č. 4, s Zoltán Rédey (rubrika Konfrontácie) č. 4, s Silan, Janko (k dvom výročiam básnika Janka Silana) Miloslava Kodoňová č. 3, s Sloboda, Rudolf: Britva Igor Hochel č. 8, s Slovenský literárny barok Adela Gabríková č. 5, s Swift, Graham: Denné svetlo Marta Součková č. 9, s Szabó, Miloslav: Boh v ofsajde Miloslava Kodoňová č. 1, s Szatmáry, Zuzana: Rozumné srdce. (Dial up a poem) Mila Haugová č. 6, s Štreit, Jindřich - Fila, Rudolf: Videní trinástimi spôsobmi Michaela Fišerová č. 10, s Švec, Michal: Príliš málo paranoje Adela Gabríková č. 1, s Updike, John: Hľadaj moju tvár Miriam Suchánková č. 10, s Vadas, Marek: Rozprávky z čiernej Afriky Zuzana Mojžišová č. 2, s Veteranyi, Aglaja: Prečo sa dieťa varí v kaši Jozef Bžoch č. 6, s Vilikovský, Pavel: Čarovný papagáj a iné gýče 92

93 Adela Gabríková č. 4, s Wells, Stanley: Shakespeare zomiera večne Anton Vydra č. 7, s Žáry, Štefan: Bratislavský chodec Vladimír Petrík č. 3, s Žemberová, Viera: Kontinuita a kontext textu Zoro Draškovič č. 4, s RECENZIE (podľa autora recenzie) Bakoš, Oliver: Horko-trpký smiech (Karol D. Horváth: Karol D. Horváth) č. 7, s Smutný ponor do komického sveta (Kornel Földvári: Svet pre dvoch. O Lasicovi a Satinskom) č. 9, s Balla, Vladimír: Píše sa cudzím perím (Tomáš Horváth: Antikvariát) č. 1, s Bžoch, Jozef: Aglaja Veteranyi je objav (Aglaja Veteranyi: Prečo sa dieťa varí v kaši) č. 6, s Darovec, Peter: O smiechu na kríži (Balla: De la Cruz; rubrika Konfrontácie) č.10, s Ferusová, Zuzana - Miriam Suchánková: Po stopách literárneho braku (Pavel Janáček: Literární brak. Operace vyloučení, operace nahrazení, ) č. 9, s Fišerová, Michaela: Fotografia pre maľbu (Jindřich Štreit Rudolf Fila: Videní trinástimi spôsobmi) č. 10, s Gabríková, Adela: Iný druh stereotypu? (Uršuľa Kovalyk: Travesty šou) č. 3, s Peter Benický a iní (Slovenský literárny barok) č. 5, s Príliš málo... (Michal Švec: Príliš málo paranoje) č. 1, s Gavura, Ján: Veľké malé a malé veľké (Peter Milčák: Prípravná čiara 57. Preparation line 57; rubrika Konfrontácie) č. 6, s Gbúr, Ján: Nový pokus o popularizačnú syntézu dejín slovenskej literatúry (Panoráma slovenskej literatúry 1. Literárne dejiny od stredoveku po koniec romantizmu) č. 3, s Hatala, Marián: Ešte nám treba veľa smiechu! (Kornel Földvári: Päťadvadsať) č. 10, s Haugová, Mila: Nezdvojiteľné zdvojené ja (Nóra Ružičková: Beztvárie; rubrika Konfrontácie) č. 4, s Rozumie rozumné srdce? (Zuzana Szatmáry: Rozumné srdce) č. 6, s Hochel, Igor: Človek v nekonečnom priestore bytia (Ireney Baláž: Prierez tmou) č. 3, s Ďalšia Johanidesova prenikavá sonda (Ján Johanides: Hmla na našej trpezlivosti; rubrika Konfrontácie) č. 8, s Jednoducho, ale aj konvenčne (Tibor Kočík: Byť namiesto mať) č. 6, s Trochu žiarlivosti, skepsa i existenciálna úzkosť (Rudolf Sloboda: Britva) č. 8, s Chrobáková-Repar, Stanislava: Ďalšie zlomené achátové kráľovstvo (Michal Habaj: Básne pre mŕtve dievčatá; rubrika Konfrontácie) č. 2, s V zrkadlách jazykov (Irena Brežná: Tekutý fetiš; rubrika Konfrontácie) č. 7, s Kodoňová, Miloslava: Imaginárny autoportrét Alberta Marenčina (Albert Marenčin: Nezabúdanie) č. 2, s Kultúra pamäti verzus anómia (Miloslav Szabó: Boh v ofsajde) č. 1, s S krížom po funuse (K dvom výročiam básnika Janka Silana) č. 3, s Krčméryová, Eleonóra: Cool (Márius Kopcsay: Stratené roky; rubrika Konfrontácie) č. 1, s Krištúfek, Peter: Napichávanie na špendlík (Pavol Rankov: V tesnej blízkosti; rubrika Konfrontácie) č. 3, s Kříž, Tomáš: Zalistujte si! (Peter Gregor: Listy zo záhrady Eden) č. 10, s Kušnír, Jaroslav: Objavujeme Ameriku (Anton Pokrivčák: Americká imaginácia) č. 9, s Priehľadný a systematický O Neill (Jana Javorčíková: Profily prominentných osobností americkej dramatiky Eugene O Neill) č. 3, s Román z červenej Číny pre USA (Anchee Min: Červená vášeň) č. 9, s Slovenskí vedci na anglickom brehu (Anton Pokrivčák Silvia Pokrivčáková: Focused on literature. Introduction to literary study) č. 6, s Litvák, Ján: Never mysli. Never mind (Peter Milčák: Prípravná čiara 57. Preparation line 57; rubrika Konfrontácie) č. 6, s O samovoľnom pohybe kosca (Pavel Hrúz: Okultizmus; rubrika Konfrontácie) č. 5, s Markovič, Pavol: O zdokonaľovaní nadbytočného pojmu (Marián Milčák: O nezrozumiteľnosti básnického textu) č. 6, s Mitka, Marek: Individualizácia lokality - o autorite a symbole (Xénia Činčurová: Epické podoby priestoru) č. 1, s Mittaš, Marek: Pompejská fantázia vo svetle vedy (Wilhelm Jensen: Gradiva; Sigmund Freud: Blud a sny v Gradive W. Jensena) č. 7, s Mojžišová, Zuzana: Čierna kniha pre deti (Rozprávky z čiernej Afriky, vybrané a. prerozprávané Marekom Vadasom) č. 2, s Pácalová, Jana: Hovorme jej jednoducho kniha (Peter Macsovszky: Lešenie a laná) (rubrika Romboid špeciál/peter Macsovszky) č. 6, s. 40 Petrakovičová, Dominika: Dieťa svojej doby (Truman Capote: Raňajky u Tiffanyho) č. 10, s Petrík, Vladimír: Ivan Kadlečík - málo docenený (Ivan Kadlečík: Dvanásť) č. 9, s Ivan Kadlečík o sebe (Ivan Kadlečík: Žiť sa dá len autobiograficky) č. 2, s. 81 Štefan Žáry si permanentne spomína (Štefan Žáry: Bratislavský chodec) č. 3, s Petrovská, Miroslava: K slovenskému prekladu Márquezových spomienok (Gabriel Garcia Márquez: Román môjho života) č. 5, s

94 Rebro, Derek: Do skorého videnia, Banana (Banana Jošimoto: Dovidenia, Cugumi) č. 8, s Rédey, Zoltán: Kyborgova nostalgia (Michal Habaj: Básne pre mŕtve dievčatá; rubrika Konfrontácie) č. 2, s Nestálosť, neuchopiteľnosť, nepostihnuteľnosť (Nóra Ružičková: Beztvárie; rubrika Konfrontácie) č. 4, s Prítomné ľudské zlo (Pavol Rankov: V tesnej blízkosti; rubrika Konfrontácie) č. 3, s Repar, Stanislava pozri Chrobáková-Repar, Stanislava Sako-Hoess, Renáta: Po nemecky: pešo ale, žiaľ, nie do neba (Dušan Dušek: Zu Fuß in den Himmel) č. 1, s Součková, Marta: Dni, roky, život všetko jedno... (Márius Kopcsay: Stratené roky; rubrika Konfrontácie) č. 1, s Dôverný výkričník určený človeku (Ján Johanides: Hmla na našej trpezlivosti; rubrika Konfrontácie) č. 8, s Po stopách literárneho braku. (Pavel Janáček: Literární brak. Operace vyloučení, operace nahrazení, ) č. 9, s Rovnakosť v rôznosti alebo obrazy a tóny popríbehov (aj jednej mandolíny) (Jana Bodnárová: Insomnia) č. 9, s Sedem rokov po korunovácii (Pavel Krusanov: Uhryznutie anjela) č. 2, s Sedem zastavení (Balla: De la Cruz; rubrika Konfrontácie) č. 10, s Swiftovské variácie (Graham Swift: Denné svetlo) č. 9, s Ferusová, Zuzana Suchánková, Miriam: Zachovaj odstup, vytvor blízkosť (Irena Brežná: Tekutý fetiš) č. 7, s Suchánková, Miriam: Okultizmus druhýkrát (Pavel Hrúz: Okultizmus; rubrika Konfrontácie) č. 5, s Slová v obrazoch (John Updike: Hľadaj moju tvár) č. 10, s Správa o súčasnom stave spoločnosti (Peter Krištúfek: Voľným okom) č. 5, s Taneski, Zvonko: Posadnutá, či fascinovaná telom? (Mila Haugová: Archívy tela) č. 2, s Turan, Andy: A za príbehom príbeh (Salman Rushdie: Hanba) č. 8, s Ostrie, krv, priepasť (Ivan Kolenič: Nožnice) č. 10, s. 112 Pohyb po povrchu pľuvanca (Denisa Fulmeková Peter Macsovszky: Klebetromán) č. 5, s. 82 Skrytá voľnosť uväznených (Mario Vargas Llosa: Město a psi) č. 6, s S. O. S. alebo správa osamelého srdca (Balla: De la Cruz; rubrika Konfrontácie) č. 10, s Stúpať spolu so slnkom (Ivan Kolenič: Putovný blázinec; rubrika Romboid špeciál/kolenič) č. 4, s Tytykalová, Slávka: Čo sa dá nájsť v hmle (Ján Johanides: Hmla na našej trpezlivosti) č. 7, s. 82 Poviedka 2005 (Poviedka Zborník najlepších prác deviateho ročníka literárnej súťaže) č. 8, s Vydra, Anton: Shakespeare zomiera večne (Stanley Wells: Večný Shakespeare) č. 7, s Zambor, Ján: O poézii v Revue svetovej literatúry č. 1, s Závadová, Dana: Zase nečas, všade blato (Ivan Kolenič: Putovný blázinec; rubrika Romboid špeciál/kolenič) č. 4, s Zavírenie sveta (František Gyárfáš: Tichí spoločníci) č. 8, s Žucha, Ivan: Lešenie a laná : čitateľské impresie (Peter Macsovszky: Lešenie a laná) č. 2, s ROZHOVORY Kadlečík, Ivan Vydra, Anton: Rozhovor o paradoxoch a iných pravdách č. 7, s Kolenič, Ivan: Blúznivý znie počestnejšie. (Na päť minút s Ivanom Koleničom) (pripr. Andy Turan; rubrika Romboid špeciál/kolenič) č. 4, s Kopcsay, Márius: Život je plný trápnych situácií, hovorí Márius Kopcsay v rozhovore s Pavlom Matejovičom (rubrika Romboid špeciál/kopcsay) č. 8, s Litvák, Ján - Pastier, Oleg: Reč, ktorou hovoríme a píšeme, vôbec nie je zlá. Rozhovor so Slavomírom Ondrejovičom (pripr. Ján Litvák a Oleg Pastier) č. 6, s Macsovszky, Peter: Keby som ráno zanedbal písanie, deň by bol akosi stratený. Hovorí Ivan Žucha, nositeľ tohoročnej Ceny Romboidu za knihu prózy Kompost, v rozhovore s Petrom Macsovszkym č. 10, s Štyri otázky Romboidu Petrovi Macsovszkemu (rubrika Romboid špeciál/peter Macsovszky) č. 6, s Matejovič, Pavel: Život je plný trápnych situácií, hovorí Márius Kopcsay v rozhovore s Pavlom Matejovičom (rubrika Romboid špeciál/kopcsay) č. 8, s Ondrejovič, Slavomír: Reč, ktorou hovoríme a píšeme, vôbec nie je zlá. Rozhovor so Slavomírom Ondrejovičom (pripr. Ján Litvák a Oleg Pastier) č. 6, s Litvák, Ján Pastier, Oleg: Reč, ktorou hovoríme a píšeme, vôbec nie je zlá. Rozhovor so Slavomírom Ondrejovičom (pripr. Ján Litvák a Oleg Pastier) č.6, s Rakús, Stanislav O románovosti Nenapísaného románu, o priraďovaní a o inom. Rozhovor s prozaikom Stanislavom Rakúsom (pripr. Marta Součková) č. 2, s Romboid: Štyri otázky Romboidu Petrovi Macsovszkemu (rubrika Romboid špeciál/peter Macsovszky) č. 6, s Ružičková, Nóra: Som vedome zaujatá a domnievam sa, že je to v poriadku (pripr. Ľubica Somolayová; rubrika Romboid špeciá/ružičkovál) č. 9, s Somolayová, Ľubica Nóra Ružičková: Som vedome zaujatá a domnievam sa, že je to v poriadku (pripr. Ľubica Somolayová; rubrika Romboid špeciál/ružičková) č. 9, s Součková, Marta: O románovosti Nenapísaného románu, o priraďovaní a o inom. Rozhovor s prozaikom Stanislavom Rakúsom č. 2 s Turan, Andy: 94

95 Blúznivý znie počestnejšie. (Na päť minút s Ivanom Koleničom) (pripr. Andy Turan; rubrika Romboid špeciál/kolenič) č. 4, s Kadlečík, Ivan Vydra, Anton: Rozhovor o paradoxoch a iných pravdách č. 7, s Žucha, Ivan: Keby som ráno zanedbal písanie, deň by bol akosi stratený. Hovorí Ivan Žucha, nositeľ tohoročnej Ceny Romboidu za knihu prózy Kompost, v rozhovore s Petrom Macsovskym č. 10, s SPOMIENKY, PAMÄTI, DOKUMENTY Čepan, Oskár: Adresát Marián Čunderlík (rubrika Dokumenty) č. 5, s Čunderlík, Marián: Adresát Marián Čunderlík (rubrika Dokumenty) č. 5, s Litvák, Ján: Básnici žijú stručne. Karol Pém, (rubrika Tmavá komora/karol Pém) č. 10, s Ondruš, Ján: List redakcii Romboidu (rubrika Dokumenty) č. 3, s. 57 Repka, Peter: More bez vody č. 9, s Vanovič, Július: Epilóg starého Martina alebo Pamäti z mladších rokov života (1. časť) (rubrika Tmavá komora/július Vanovič) č. 3, s Epilóg starého Martina alebo Pamäti z mladších rokov života (2. časť) (rubrika Tmavá komora/július Vanovič) č. 4, s Epilóg starého Martina alebo Pamäti z mladších rokov života. (3. časť) (rubrika Tmavá komora) č. 5, s Epilóg starého Martina alebo Pamäti z mladších rokov života (dokončenie) (rubrika Tmavá komora/július Vanovič) č. 6, s PEREXY, REDAKČNÉ POZNÁMKY, REDAKČNÉ STĹPČEKY Bagala, K. K.: Román 2006 (rubrika Cool/túra) č. 10, s. 125 Bodnárová, Jana: rubrika Myslím si, že... č. 6, s eg-: Krok do Európy č. 1, s. 92 Hevier, Daniel: rubrika Myslím si, že... č. 7, s. 3 Litvák, Ján: rubrika Myslím si, že... č. 4, s. 3-4; č. 9, s. 3 Michalovič, Peter: rubrika Myslím si, že... č. 2, s. 3-4; č. 8, s. 3 Michalovič, Peter Pastier, Oleg: Nová rubrika Romboidu Rodinné striebro č. 7, s. 80 Mitana, Dušan: rubrika Myslím si, že... č. 3, s. 3 Michalovič, Peter Pastier, Oleg: Nová rubrika Romboidu Rodinné striebro č. 7, s. 80 Pastirčák, Daniel: rubrika Myslím si, že... č. 5, s. 3; č. 10, s. 3 redakcia: *Esej Evy Paríkovej... č. 10, s. 127 *Toto číslo Romboidu... č. 6, s. 2 Štrpka, Ivan: Uprostred všetkých tých neutíchajúcich rečí o peniazoch (rubrika Myslím si, že... ) - č. 1, s. 3-5 Všeobecná deklarácia UNESCO o kultúrnej rozmanitosti č. 2, s ATTACHMENT Zajac, Peter: Dál než do nicoty se jít nedá... č. 8, s Je chrámom príroda... č. 6, s Kultúra spomínania č. 3, s Muž z bigbeatownu č. 10, s Nekrológ za hojdacím kreslom č. 4, s Núdzový východ č. 9, s Obrazy, ktoré si so sebou nosíme č. 2, s Paralelné kontemplácie Rudolfa Filu č. 5, s Salgadove vagóny č. 7, s. 95 Zakliata hora č. 1, s ILUSTRÁCIE Bartošová, Andrea: č. 5, s. 2, 6, 13, 30, 51, 90 Czinege, Michal: Domáce kino č. 6, s. 65 Oblak č. 6, s. 56 Padnutý strom č. 6, s. 90 Pod dubom č. 6, s. 2 Pod snehom č. 6, s. 20 Stratený ostrov č. 6, s. 92 Vlna č. 6, s. 39 Činčalová, Eva: č. 2, s. 2, 9, 52, 87, 90, 96 č. 7, s. 2, 36, 86 Štreit, Jindřich Fila, Rudolf: č. 1-10, fotografia na 2. s. obálky Haluzová, Julie: č. 4, s. 2, 27, 30, 48, 88, 96 Kamínková, Lenka: č. 3, s. 2, 24, 30, 38, 70, 94 Klimo, Alojz: Biely štvorec č. 7, s. 75 č. 10, s. 94 Kompánek, Vladimír: Červený koník II., č. 1, s. 59 Mališ, Marcel: č. 9, s. 2, 9, 38, 40, 51, 66, 88, 91 Mikyšková, Monika: č. 10, s. 2, 4, 6, 82, 83, 84 Mrvová, Juliana: č. 8, s. 2, 16, 21, 26, 36, 47, 58, 71, 75, 83, 93 Ovčáček, Eduard: Stigmy dlane č. 9, s. 61 Pavlík, Ján: č. 9, s Šille, Erik: Farma kong č. 1, s. 64 Kontakt č. 1, s. 88 Máme tiež svoj supermarket č. 1, s. 40 Nevstúpiš dvakrát č. 1, s. 51 Šiesty deň ťa čakám č. 1, s. 2 Tv show č. 1, s

96 P r e d p l a t i l i s t e s i u ž r o m b o i d a j n a r o k ? p r ó z a p o é z i a e s e j e r e f l e x i e r o z h o v o r y p a m ä t i r e c e n z i e 96 t e ó r i a u m e n i e m y s l e n i e o k u l t ú r e Po celý rok na horúcej stope najlepšej súčasnej slovenskej i zahraničnej literatúr y č í s l o z a z v ý h o d n e n ú c e n u 3 3 0, S k! V ydáva Asociácia organizácií spisovateľov Slovenska. o b j e d n á v k a P r e d p l a t n é n a p o l r o k 1 6 5, S k p r e d p l a t n é n a r o k 3 3 0, S k meno a priezvisko adresa PSČ a mesto objednávam si časopis ROMBOID od čísla podpis Objednávku láskavo skopírujte a pošlite na adresu redakcie alebo na adresu: Slovenská pošta, a.s. Stredisko predplatného tlače, Námestie slobody 27, Bratislava 15 Zákaznícka linka (bezplatné tel. číslo) Správa zákazníkov tel.: 02/ , , fax: 02/ predplatne@slposta.sk Objednávky na predplatné prijíma aj každá pošta a doručovateľ Slovenskej pošty. Objednávky do zahraničia vybavuje Slovenská pošta, a. s., Stredisko predplatného tlače, nám. Slobody 27, Bratislava 15, zahranicna.tlac@slposta.sk. Cena jedného čísla do zahraničia je 5 Euro. ROMBOID, časopis pre literatúru a umeleckú komunikáciu. Vydáva Asociácia organizácií spisovateľov Slovenska s fi - nančnou podporou Ministerstva kultúry SR. Ročník XXXX. Redakcia: Ivan Štrpka (šéfredaktor), Oleg Pastier (zodpovedný redaktor), Stanislava Chrobáková Repar (projekt časopis v časopise), Ľudmila Piatková (sekretár redakcie), Eva Kovačevičová Fudala (grafická úprava a technické spracovanie). Redakčná rada: Ján Buzássy, Dušan Dušek, Pavel Dvořák, Lajos Grendel, Igor Hochel, Ivan Jackanin, Jozef Leikert, Dušan Mitana, Árpád Tözsér, Peter Zajac, Ján Zambor. Adresa redakcie: Laurinská 2, Bratislava, tel.: , E mail: romboid@nextra.sk. Vytlačila Eterna Press. Objednávky na predplatné prijíma každá pošta a doručovateľ Slovenskej pošty. Objednávky do zahraničia vybavuje Slovenská pošta, a.s., Stredisko predplatného tlače, Námestie slobody 27, Bratislava 15. Cena jedného čísla 50, Sk. Predplatné na polrok 165, Sk, na rok 330, Sk. Cena jedného čísla do zahraničia je 5 Euro. Neobjednané rukopisy sa nevracajú. Index ISSN

97 MesaŁn k Knihy a SpoloŁnos kas@fan.sk StarÆ vinærska Bratislava Tel. +421/2/ Fax. +421/2/ Distribœcia: Modul, Ikar, Pi tek Cena 20,- Sk OBSAH K&S 1/2006: Ladislav KovÆŁ: De profundis Daniela Ostatn kovæ: Za hranicou rovnosti (Steven E. Rhoads:Taking sex differences seriously, Simon Baron-Cohen: The essential difference) Ivan Kamenec: Disidenti historiografii v (Petr Blažek (ed): Opozice a odpor proti komunistickému režimu v Československu ) Ivo Budil: Zamy len nad v rohodnost konceptu totalitarismu (Tomáš Zálešák: Diablova práca) Patrik Dubovsk : Smrtiaca tragødia avicovøho idealizmu (Whittaker Chambers: Svědek, Mária Schmidt: Zákulisní taje) Marek Mocker: A na dno blahobytu (Theodore Dalrymple: Život na dně) Hanu Nykl: NovØ cesty rusistice v (Richard Pipe: Rusko za starého režimu, Orlando Figes: Natašin tanec) Martin Bœtora: Krajina za zrkadlom (Aleś Ancipienka a Valancin Akudovič (ed): Neznámé Bělorusko, Miloš Řezník: Bělorusko) Boris Sopko: Telo v psychoterapii (Nick Totton (ed.): New Dimensions in Body Psychotherapy, Antonio R. Damasio: Hledání Spinozy, Babette Rothschild: The Body Remembers) Petra ZemanovÆ: RozprÆvka mnohohlavom o drakovi (Eva Sollárová: Aplikácie prístupu zameraného na človeka (PCA) vo vzťahoch, Aaron T. Beck: Kognitivní terapie a emoční poruchy, Jeffrey K. Zeig: Umění psychoterapie) ubica KobovÆ: Koho slovæ/telæ zavæ ia (Helga Amesbergerová, Katrin Auerová, Brigitte Halbmayrová: Sexualizované násilí, Kathleen Barry: The Prostitution of Sexuality, Carole Pateman: Sexuálna zmluva) Franti ek GyÆrfÆ : LÆska na v etky sp soby (Maxim E. Matkin: Polnočný denník; Láska je chyba v programe; Mexická vlna) Jozef KovalŁik: Foucault: nietzscheovsk osvietenec filozof literatœry a (Pavel Barša a Josef Fulka: Michel Foucault) tefan JanŁo: Svet si to kamsi (Václav inie Mezřický (ed.): Environmentální politika a udržatelný rozvoj) Yehuda Lahav: OkupÆcia izraelskej politiky (Akiva Eldad a Idit Zartal: Adonei ha aretz: hamitnachlim umidinat yisrael, ) Celo ivotn sprievodcovia Ur uly Kovalyk