Listy. Ročník 25 Cena 30 Kč / 1,20

Transkript

1 Listy SLOVÁKOV A ČECHOV, Ročník 25 Cena 30 Kč / 1, ktorí chcú o sebe vedieť viac Rozhovor so Susannou Klanger a Tatianou Langerovou Vtedy v Bratislave a teraz v Uppsale Tomáš Randák Malá postfederální úvaha Jarmila Wankeová Do Bratislavy za literatúrou Anna Sláviková Dostojevského Krotká na scéne SND Iva Poláková Turizmus podnecovaný literárno-historickými pamiatkami regiónu Turiec Vladimír Dubeň Odchody vlakov Miro Pogran Tábor tak trochu tajný turistický tip Petr Kuneš Město tří jmen Ľuboslav Moza Peter Plavčan Keď sen sa stane hodnotou Zuzana Štancelová Marián Füry Zuzana Štancelová Co je to What? Jana Mlynarčíková Tri letušky v Paríži Príloha Študentské listy

2 Výber programov v júni až auguste 2018 Uplynulé programy: V májovom júnovom programe, ktorý odišiel do tlače 9. mája, neboli uvedené júnové programy, o ktorých oznámenia prišli do redakcie v tomto týždni. Uverejňujeme ich teraz. 5. júna hod. Podtatranská knižnica Poprad Stretnutie so študentmi a pedagógmi k príprave XV. Medzinárodnej pražskej konferencie slovenských stredoškolákov a ich hostí. Stretnutie sa uskutočnilo vďaka podpore Podtatranskej knižnice v Poprade. 9. júna hod. Semily Řeky ihrisko Deň detí športové hry, detské hry, nácvik slovenských ľudových tancov. Pripravil Spolok semilských Rómov pestujúcich slovenský folklór a DOMUS SM v ČR. Program sa uskutočnil vďaka finančnej podpore MŠMT v ČR, ktorú udelilo projektu DOMUS SM v ČR Slovensko v Československu. K 100. výročiu vzniku Československa. 16. júna hod. Muzeum Bruntál, hrad Sovinec Muž s odhalenou hruďou. Príbeh jednej fotografie. K výročiu 21. augusta Fotografie Ladislava Bielika z Bratislavy z augusta Výstava sa uskutoční vďaka finančnej podpore MK ČR, ktorú udelilo projektu DOMUS SM v ČR k 100. výročiu vzniku Československa a finančnej podpore Múzea v Bruntále. Výstava potrvá do júna hod. Galéria DNM, Vocelova 602/3, Praha 2 Peter Plavčan: Keď sen sa stane hodnotou. Vernisáž výstavy uvedie riaditeľ galérie ARTEM v Bratislave PhDr. Ľuboslav Moza, PhD. Výstava je prístupná denne od hod., potrvá do Vstup voľný. Výstava sa uskutoční vďaka finančnej podpore MK ČR, ktorú udelilo projektu DOMUS SM v ČR k 100. výročiu vzniku Československa júna Moravská Třebová Dni slovenskej kultúry. V spolupráci so SI. Viacej informácií o ďalších slovenských programoch na júla Gymnázium v Bruntále Seminár pre pedagógov a študentov k 100. výročiu Československa. Seminár sa uskutoční vďaka finančnej podpore MŠMT v ČR, ktorú udelilo projektu DOMUS SM v ČR Slovensko v Československu. K 100. výročiu vzniku Československa augusta GVARZa Žilina Seminár pre pedagógov a študentov k 100. výročiu Československa. Seminár sa uskutoční vďaka finančnej podpore MŠMT v ČR, ktorú udelilo projektu DOMUS SM v ČR Slovensko v Československu. K 100. výročiu vzniku Československa.

3 Slovo redaktora Československá spoločnosť a Milada Horáková 27. júna 1950 bola podľa rozsudku vo vykonštruovanom politickom procese popravená Milada Horáková. Významná členka Národne socialistickej strany, právnička, feministka, ktorá sa v novej Československej republike podieľala na tvorbe občianskeho zákonníka. Bola členkou spolkov zameraných na sociálnu pomoc. Navštívila okrem Veľkej Británie, Francúzska i SSSR. Ovládala angličtinu, francúzštinu i nemčinu. Pracovala na Magistráte hl. m. Prahy, kde mala na starosti sociálne veci a viedla odbor pre mládež. Keď sa vydala, musela opustiť štátnu službu, ale cez spolky pomáhala v roku 1939 utečencom a vysídlencom z pohraničia českých krajín. Bola kľúčovou členkou odbojovej organizácie Petiční výbor Věrni zůstaneme. Gestapo ju zatklo v auguste Po atentáte na Heydricha ju previezli do Terezína, potom do Drážďan, kde bola súdená. Hájila sa sama, v nemčine. Odsúdili ju na 8 rokov trestného tábora, hoci návrh bol trest smrti. Po vojne sa vrátila k politickej práci v strane národných socialistov. Spoločne s ďalšími významnými slovenskými a českými politikmi založila Československú spoločnosť, ktorej cieľom bolo udržovať aktívne a konkrétne česko-slovenské vzťahy, prenášať slovenskú kultúru do českého prostredia atď. Významnými členmi boli Edvard Beneš, Ladislav Novomeský, Ján Lichner, Vavro Šrobár, Ján Ursíny, Petr Zenkl, Jozef Lettrich, Ivan Dérer, Dušan Jurkovič a ďalší. Spolok okrem kultúrnych podujatí usiloval o plynulú informovanosť poznatkov z českej a slovenskej vedy. V oblasti kultúry spolupracoval s Maticou slovenskou. Miladu Horákovú zatkli v septembri Štb a sovietski poradcovia pripravili politický proces. Tisíce ľudí v strachu o seba žiadali pre Miladu Horákovú a ďalších obvinených tresty smrti. Milada Horáková bola odsúdená na trest smrti obesením. Poprava bola vykonaná. Aj ďalší členovia Československej spoločnosti boli odsúdení, niektorí emigrovali. Ministerstvo vnútra nariadilo spolku ukončiť svoju činnosť. Stalo sa v roku Helena Nosková, jún 2018 OBSAH Vtedy v Bratislave a teraz v Uppsale...2 Rozhovor so Susannou Klanger a Tatianou Langerovou Malá postfederální úvaha...5 Tomáš Randák Do Bratislavy za literatúrou...6 Jarmila Wankeová Dostojevského Krotká na scéne SND...8 Anna Sláviková Turizmus podnecovaný literárno-historickými pamiatkami regiónu Turiec...10 Iva Poláková Odchody vlakov...13 Vladimír Dubeň Tábor tak trochu tajný turistický tip...14 Miro Pogran Město tří jmen...16 Petr Kuneš Peter Plavčan Keď sen sa stane hodnotou...18 Ľuboslav Moza Marián Füry...20 Zuzana Štancelová Co je to What?...22 Zuzana Štancelová Tri letušky v Paríži...23 Jana Mlynarčíková Príloha Študentské listy Listy Slovákov a Čechov, ktorí chcú o sebe vedieť viac Vydáva: Dokumentační a muzejní středisko slovenské menšiny v ČR v spolupráci s Klubom slovenskej kultúry a Slovensko-českou spoločnosťou Sídlo redakcie: Vocelova 602/3, Praha 2 Číslo 6/2018 pripravili: šéfredaktorka PhDr. Helena Nosková, CSc., tel.: , zodpovedný redaktor a grafická úprava Milan Šmíd, tel , redakcia Ing. Eva Zajíčková, CSc., tel.: , Mgr. Zuzana Štancelová, tel.: , Mgr. Eva Belzová Redakčný kruh: Miroslav Brocko, Mgr. Martin Guzi, PhDr. Slavomír Michálek, DrSc., PhDr. Radovan Čaplovič, Toňa Revajová y: noskova@usd. cas. cz, listy@franklin.cz, anazuz.s@volny.cz Rozširuje DOMUS SM v ČR, Slovensko-česká spoločnosť, Klub slovenskej kultúry a Česká pošta, s.p. Internetovú verziu nájdete: www. klubsk.net LISTY vychádzajú vďaka podpore MK ČR DTP: studio Franklin Tlač: tiskárna Triangl Do tlače odovzdané Registrácia vydavateľa časopisu LISTY - Dokumentační a muzejní středisko slovenské menšiny v ČR: MK ČR E 6584 ISSN Cena jedného výtlačku je 30 Kč/1,20 Ročné predplatné 120 Kč prijíma Dokumentačné a múzejné stredisko slovenskej menšiny v ČR a KSK na adrese redakcie a čísle účtu /0100 Nevyžiadané rukopisy sa nevracajú Akékoľvek rozširovanie celku aj častí textov v elektronickej alebo v papierovej verzii podlieha schváleniu vedenia DOMUS SM v ČR, SČS a KSK Obálka: Jiří Nosek, junior: Slovenská krajina z putovania za Andy Warholom v júni Listy 1

4 Zľava: Zuzka, Žo a Táňa, Västerås 1983 Uprostred medzi Danielom a Borisom Zuzka, ďalej vnučky Rebecca, Anna, Paulina a Cecília Vtedy v Bratislave a teraz v Uppsale Rozhovor po internete so Susannou Klanger a Tatianou Langerovou V minulých dvoch číslach Listov sme priniesli článok o Oskarovi a Žo Langerovcoch, napísaný podľa vynikajúcej knihy Žo Langerovej Vtedy v Bratislave. Autorka napísala knihu v angličtine asi pred štyridsiatimi rokmi. Kniha bola pred desiatimi rokmi preložená do slovenčiny a minulý rok aj do češtiny. Článok oslovil mnohých našich čitateľov a niektorí si možno spomenuli na spevácku dvojicu z bratislavskej Tatra revue, Zuzku Lonskú a Zdeňka Kratochvíla. Zuzka Lonská je dcérou Langerovcov a spolu so svojou sestrou Táňou vypočuli prosbu našej redakcie a pripravili pre nás rozprávanie o ich rodine, emigrácii v roku 1968 i o ďalších rokoch v cudzine. Aj po rokoch je ich slovenčina dokonalá a veríme, že nám v budúcnosti napíšu odpovede na naše ďalšie otázky. Pani Zuzku Lonskú sme už pripomenuli a dodajme, že jej sestra je povolaním etnografka, zaoberala sa aj štúdiom Rómov na Slovensku. Je to skvelý pocit mať vo Švédsku vzdelané a známe dámy, spojené s našou pohnutou históriou. ZUZKA A TÁŇA Čistou náhodou sa nám dostal do rúk časopis Listy s článkom o našich rodičoch, Oskarovi a Žo Langerovcoch. Vyhoveli sme prosbe Heleny Noskovej a napísali nasledujúci rozhovor, ktorý sa vzťahuje k našej minulosti. Významný bol pre nás rok 1968, kedy okupácia Československa rozhodla o našej budúcnosti. Zuzka: Ja a môj manžel Zdeněk Kratochvíl sme sa po sovietskej invázii rozhodli s deťmi emigrovať do slobodnej krajiny. Nebolo ľahké opustiť vlasť ani sa rozlúčiť so speváckou kariérou, ktorá bola vtedy na vrchole. Že sa našou novou vlasťou stalo Švédsko, bola vlastne náhoda. Mali sme v tom najkritickejšom čase angažmán s našim Bratislavským combom vo švédskom meste Västerås, kde stále žijem. Po dlhých a veľmi bolestných úvahách, vzhľadom na všetky útrapy, ktoré naša rodina zažila počas komunizmu, sme sa rozhodli nevrátiť sa. Švédsko nás prijalo veľkoryso, ako všetkých emigrantov z Československa, a poskytlo slušné podmienky k tomu, aby sme tu začali nový život. V tejto súvislosti musím pripomenúť, že si v súčasnosti veľmi vážime humánnu a správnu politiku Švédska vo veci prijímania utečencov, ktorým ide dokonca o viac, než išlo nám... Ide im často o život! Táňa: To je úplná pravda. My ako emigranti, v našej rodine dokonca niekoľkonásobní, dobre chápeme ľudí, ktorí sú nútení ujsť 2 Listy

5 Tatiana, vnučka Adina, nevesta Ros, syn Daniel a vnuk Samuel Zuzi a Táňa zo svojich domovov. A ako hovoríš, nám v roku 1968 išlo o život v slobodnej krajine. Im ide o život ako taký! Kým vy ste sa vo Švédsku rozhodovali, či emigrovať alebo nie, ja som v Londýne študovala na univerzite a bývala vo výnimočne láskyplnej a veľkorysej rodine, kde som dva roky predtým bola v lete ako au-pair. Zdalo sa mi ale, že donekonečna nemôžem prijímať ich veľkodušnosť. Okrem toho mi veľmi chýbala rodina. Preto som sa rozhodla odsťahovať sa do Švédska. Dozvedela som sa, že by som mohla dostať štipendium a študentský byt. A tak som v októbri 1969 prišla aj ja, rovno do študentského mesta Uppsaly. Naučila som sa úplne nový, dosiaľ pre mňa neznámy jazyk, veľmi rýchlo. Mala som fantastickú učiteľku a sedela som v školskej lavici minimálne šesť hodín denne. Po piatich mesiacoch som ju s rodinou pozvala na večeru a vtedy sme sa rozhodli, že budeme hovoriť už len po švédsky. Aj ty si sa naučila po švédsky rýchlo, však? Zuzka: Áno, iste to bolo vďaka tomu, že sme už obidve ovládali viac cudzích jazykov. Začiatky emigrácie neboli úplne ľahké. Vedomí si toho, že kvôli deťom, ktoré práve mali začať školu, nemôžeme pokračovať v hudobníckej kariére, ktorá je žiaľ vždy závislá od cestovania, sme sa rozhodli pre celkom nový spôsob života. Po intenzívnom kurze švédčiny som sa prihlásila na kurz pre sekretárky. Takto som mohla po pomerne krátkom čase aj vďaka jazykovým znalostiam dostať miesto v najväčšom švédskom elektrotechnickom podniku. Spievať som neprestala. Pokračovala som s tunajšími orchestrami a mala som i niekoľko televíznych vystúpení. Pre nás bolo ale dôležité poskytnúť našim synom, ktorí boli v školskom veku, normálny život, a preto som ponuky k profesionálnej kariére odmietla. Táňa: No a naša mama, ktorá už ovládala sedem cudzích jazykov, začala takmer od začiatku pracovať. Naučila sa po švédsky viacmenej sama. Naučila sa tak, že hneď začala čítať švédsku literatúru, typická mama! Po jazykovom kurze som sa prihlásila na univerzitu a postupovala v štúdiu, ktoré som začala už v Bratislave a pokračovala v ňom v Londýne. V Uppsale som študovala jazyky a etnografiu. Témou mojej diplomovej práce bola história Rómov na Slovensku a v Maďarsku. Žiaľ, situácia pre akademikov bola vtedy veľmi ťažká, a tak som sa tiež preškolila na sekretárku a pracovala v medzinárodnom podniku. Medzitým sa mi narodil syn Daniel, ktorý má amerického otca. Odtiaľ som sa dostala do knižného sveta, pracovala vo vydavateľstve a neskôr v univerzitnom kníhkupectve. Potom som založila knižný veľtrh v Štokholme. Moje posledné zamestnanie pred penziou bolo na Uppsalskej univerzite, na inštitúte genocídy a holokaustu. Ty si bola verná svojej práci dlhšie ako ja, ale tiež si už v penzii. Užívame si slobody, však? Zuzka: Po smrti Zdenka som si našla nového partnera, českého emigranta Slávka. Náš terajší život je rodinný i spoločenský. Okrem toho obsahuje veľa kultúry a cestovania. Mám dvoch dnes už dospelých synov a štyri už skoro dospelé vnučky. Vraciame sa pravidelne domov. I keď sme plne asimilovaní, necítime sa Švédmi. Moje veľmi pestré korene (mama pôvodne z Maďarska, otec zo Slovenska, cez vojnu som vyrástla v Amerike, prežila väčšinu života už vo Švédsku a k tomu môj židovský pôvod) predurčujú moje city k nedefinovateľnej vlasti. Výhodou je, že som nikdy necítila, že by mi chýbala naozajstná vlasť. Skôr je to tak, že sa cítim skoro všade doma. V Bratislave, v Prahe, kde som roky účinkovala, v Budapešti kvôli mame, v Izraeli kvôli židovstvu, v Amerike, na ktorú mám nostalgické detské spomienky a samozrejme vo Švédsku. Táňa: Ja tiež neviem, kto vlastne som. Keď som opustila Československo, počítala som s tým, že sa tam už nikdy nevrátim. Tak to vtedy vyzeralo a veru to aj trvalo 22 rokov, kým som tam mohla znova ísť. A tak som hľadala nejakú novú identitu. Nie som presvedčená ani v jednej. Pekne ich všetky miešam a cí- Listy 3

6 tim sa maximálnym kozmopolitom. Slovenkou, Maďarkou, Židovkou a samozrejme Švédkou. Moje vnúčatá majú slovenské, americké, thajské a židovské korene. Mama vždy hovorievala, že čím sa svet viac mieša, tým lepšie. Moja identita záleží aj na tom, kde práve som. Do Bratislavy chodievam naozaj veľmi rada, ale keď sa mi tam niečo nepáči, cítim sa veľmi švédska. Viac ako vo Švédsku. Po emigrácii som dlhé roky mávala zlé sny o tom, že som sa naraz ocitla v Československu a nemohla odtiaľ odísť. Darmo som úrady presvedčovala, že som Švédka, bola som zajatá. Hneď po prvej návšteve v roku 1990 sa mi začal snívať nový sen. Bola som v Československu a chcela som tam zostať, ale úrady ma presviedčali, že tam nemám čo robiť, veď bývam vo Švédsku. Nie je to čudné? Tiež sa pamätám, že keď som tam v roku 1990 prvýkrát prišla, mala som pocit, že tam patrím. Ako kúsok puzzlu, ktorý si naraz nájde správne miesto. To boli tie zmiešané pocity po páde múru. Najviac ma však mrzelo, že sa Československo rozdelilo. Ja, ktorá som vždy bola pyšná na Milana Kunderu, Miloša Formana, Ivana Klímu, Dvořáka a Smetanu by som už nemala mať právo byť na nich hrdá lebo oni sú Česi a ja Slovenka? Zuzka Lonská, Tatra revue 1960 Zuzka: V tejto veci máme rovnaký názor. Ja som účinkovala roky v Prahe, v Brne i inde v Čechách a naučila som sa plynule česky. Príznačné je, že moji synovia, Daniel a Boris, hovorili od útleho detstva po slovensky so mnou a po česky so Zdeňkom. Dodnes ovládajú oba jazyky a cítia stále akýsi československý pôvod. Táňa: Myslím si, že u mužov je to jednoduché. Kým sa cítia byť, sa ukazuje podľa toho, komu držia palce pri športových udalostiach. Ja držím palce vždy tým, ktorí prehrávajú, takže u mňa to neplatí Som rada, že som zakotvila práve vo Švédsku, v takej tolerantnej, modernej a progresívnej krajine. Rovnoprávnosť medzi mužmi a ženami je tu oveľa väčšia ako v mnohých európskych krajinách. Napríklad matky majú platené voľno 18 mesiacov. Z toho si minimálne tri mesiace musí vybrať otec. Preto sú turisti vždy prekvapení, keď je mesto a parky plné mužov s kočíkmi. Na Slovensku sa často cítim skoro ako militantná feministka. Som šokovaná z inzerátov, kde sa ešte stále zobrazujú ženy v situáciách a pozíciách, ktoré by tu neboli možné. Pamätám sa, že keď som nedávno na Slovensku hľadala firmu na požičiavanie áut, prvé, čo som na ich webke videla, bola mladá žena, oblečená v čiernych kožených nohaviciach a bunde, sediaca NA aute. Ľudia vo Švédsku sú slušní a poctiví, majú dobrý vkus. Každý má krásny domov, škaredý nábytok tu ani nedostať. Švédska príroda je prenádherná a vždy blízko, všade sú lesy plné húb a lesných plodov. Sú tu jazerá, v ktorých je čistá voda, ľudia chránia prírodu a vážia si ju. Väčšina ľudí rozoznáva napríklad všetkých vtákov len podľa ich spevu. Istý, pôvodom maďarský spisovateľ, ktorý sa usadil vo Švédsku, napísal: Švédi poznajú všetky stromy, ja viem len, že existujú vianočné a nevianočné. Počasie by samozrejme mohlo byť lepšie, ešte stále som si nezvykla na dlhé, tmavé zimy, ale možno práve preto si človek tým viac váži jar, keď príroda akoby exploduje zo dňa na deň. Samozrejme, že tu sú aj negatívne veci. Napríklad zdravotníctvo nefunguje tak, ako by si človek želal. Niekedy je dosť ťažké dostať sa k lekárovi, ale keď ide do tuhého, človek dostane tú najlepšiu opateru. Pamätáš sa, ako mama vravievala, že kým človek čaká na lekára, buď umrie alebo vyzdravie. Zuzka: Keď hovoríme o mame, často si medzi sebou opakujeme, ako sme jej nekonečne vďačné okrem iného za to, že nás naozaj úspešne zaočkovala proti všetkým predsudkom. To sa týka národnosti, rás, náboženstiev, ale napríklad aj názorov okolo HBTQ /homo-, bi- a transsexuálna orientácia pozn. red./. Tak ako si už spomenula, sme len radi, že sa ľudia miešajú. Odsudzujeme všetky prejavy rasizmu, prehnaného vlastenectva a hlavne intolerancie. Naše kozmopolitické korene a zvedavosť na iné kultúry sa prejavujú aj vo varení nás oboch. Hoci bývame v rôznych mestách, asi 80 km od seba, stretávame sa pomerne často. Okrem každodenných telefonátov skoro neprerušene chatujeme cez internet o viac i menej dôležitých problémoch, radostiach i starostiach. Analyzujeme svoje deti, vnúčatá, politiku, televíziu i počasie. Jednou z hlavných tém je ale varenie! Zdedili sme od mamy bunky na varenie. Lenže naša mama bola príliš intelektuálna na to, aby strácala čas ešte aj rozprávaním o varení. Našich švédskych priateľov ohurujeme dobrotami slovenskej, českej i maďarskej kuchyne. Samozrejme, že si berieme to najlepšie i z talianskej, francúzskej, gréckej, tureckej kuchyne a nechýbajú ani jedlá zo Stredného východu či Ázie. Treba spomenúť aj našu spoločnú zásadu, že nekupujeme polotovary a varíme všetko od základu. A Táňa si všeličo vo svojej záhrade ešte aj vypestuje. Táňa: V rámci národnostných citov a oddanosti svojej vlasti by som rada naše rozprávanie zakončila citátom z knihy, ktorú som nedávno čítala. Žiaľ, nepamätám si, ktorá kniha to bola, alebo kto bol autor. Patriot je pripravený pre svoju krajinu aj zomrieť, keby bola napadnutá. Nacionalista je ten, ktorý sa cíti hrdinom, keď napadne a podriadi si iné krajiny. Foto: Zuzka a Táňa Langerové, archív sestier Langerových 4 Listy

7 Malá postfederální úvaha Martin a Malá Fatra K mému prvnímu přímému kontaktu se Slovenskem před více než půl stoletím přispěla jak to v životě často bývá náhoda. Právě v roce, kdy jsem byl přijat na vysokou školu, tam zrušili předvojenskou výchovu. Znamenalo to volné soboty v době studia, ale účet přišel po státnici, povolávací rozkaz na celé dva roky. Destinace škola důstojníků v záloze Martin. Narukoval jsem v tehdy běžném termínu 1. listopadu. Kdo neprožil, nepochopí. Rozloučení s blízkými, ženské slzy opravdové a chlapské zapírané, dlouhý vlak, dlouhá cesta, nejistá budoucnost, ve vzduchu krize, berlínská, kubánská. K cíli jsme za krátkého dne dojížděli za tmy, na malých hřbitůvcích svítily dušičkové svíčky, našim duším nebylo do skoku. Tehdejší Martin ve vzpomínkách pro mne znamená čistý vzduch a nádhernou okolní přírodu, třebaže její poznání formou vojenského výcviku skutečně nebylo nic moc. A ještě jedna věc mi utkvěla v paměti skvělé oblastní divadlo s tehdy prý nejčistší slovenštinou v zemi. Byl jsem tam třikrát a nikdy předtím a nikdy později jsem v hledišti neměl slavnostnější pocit než tenkrát ve špatně padnoucí vycházkové uniformě. V Martině jsem sloužil zhruba půl roku. Potom mne vojenští páni převeleli na akademii do Brna, abych do konce prezenční služby učil česky skupinu důstojníků z tehdy přátelské rozvojové země, kteří se u nás zdokonalovali v řemesle. Ale to už je jiná kapitola. Jsem přesvědčen, že nedlouhá martinská anabáze dala mému zájmu o Slovensko lidský rozměr. Projevilo se to v mé práci v redakcích i později v mém přemýšlení v kotelně. Rozpad Československa mne a většinu mých známých zastihl nepřipravené. Jistě, vždy jsem vnímal určitou umělost projektu nové Evropy po první světové válce a po rozpadu rakouské monarchie. Projektu, který vznikal v kabinetech hodně daleko od Prahy a Bratislavy. Měl jsem ale za to, že mentální i jazyková blízkost obou národů tuto překážku nakonec překoná. Navíc mne jako spoustě jiných vadila skutečnost, že se nás na názor nikdo neptal. Bezprostřední soud bývá ošidný, příliš poznamenaný emocemi, plynoucí čas nastavuje střízlivější optiku. Selhání, nebo moudrost politiků? Odpověď patří historii a ta není nikdy jednoznačná. Ale dnešní pohled mých přátel na obou stranách se vzácně shoduje. Ať byly původní pohnutky jakékoli, odluka vztahy obou rozvedených pročistila, euro se nepostavilo proti koruně, jisté názorové rozdíly v pohledu třeba na evropskou bezpečnost nám oběma spíš pomáh ají než škodí. Češi se stali turistickými nomády současnosti. Ať mluvím s kýmkoli, slyším jediné úplně nejlépe, skoro jako Martinský hřbitov, národní kulturní památka Náměstí v Martině Překrásné okolí Martina Malá Fatra doma se cítím u východního souseda, i když cestou musím překonat státní hranici. Sám jsem se o tom přesvědčil a možná to ještě někdy zopakuji. Kdoví, třeba i v Martině, po šedesáti letech. Tomáš Randák Foto: Jiří Nosek Pohled na vrchy Malé Fatry od Sklabinského zámku Listy 5

8 Richard Pupala v rozhovore s Katarínou Kucbelovou DO BRATISLAVY Až dvestotridsať kníh musela prečítať tohtoročná porota ceny Anasoft litera. Z nich potom vybrala desať finalistov, s ktorými sa čitateľská verejnosť postupne zoznamuje. Porotcov bolo päť: Patrik Oriešek, Derek Rebro, Zoltán Rédey, Lucia Molnár-Satinská a Miroslava Vallová. AKÚ STRATÉGIU PRI ČÍTANÍ KNÍH ZVOLILI? Derek Rebro: Jednak sme mali systém ak dvaja porotcovia dali knihe červenú, nemusel ju čítať každý. Ostatné knihy som proste čítal niektoré (na základe mena či vydavateľstva) pozornejšie, iné zbežnejšie, no zakaždým som si dával pozor, aby mi neušiel dobrý text v zlom balení. Miroslava Vallová: V čitateľskej stratégii som zvolila kombináciu postupov podriadenie sa osudu a bonbóniky ako prvé. Čo v praxi znamenalo, že z jednotlivých zásielok kníh, ktoré postupne pristávali na mojom čitateľskom stole, som si najprv prečítala tie, ktoré ma niečím zaujali alebo som od nich mala nejaké očakávania. Viac či menej systematicky som striehla, aby mi neuniklo niečo podstatné. Svoje postrehy som vzápätí konfrontovala s postrehmi kolegov. A tu je desiatka najlepších slovenských prozaických textov vydaných v uplynulom roku: Etela Farkašová: Scenár, Peter Macsovszky: Povrch vašej planéty, Daniel Majling: Ruzká klasika, Jana Micenková: Sladký život, Mária Modrovich: Flešbek, Richard Pupala: Čierny zošit, Vanda Rozenbergová: Muž z jamy a deti z lásky, Alexandra Salmela: Antihrdina, Dušan Vicen: Dotyk s absolútnom, Pavel Vilikovský: Krásna strojvodkyňa, krutá vojvodkyňa. Že sú vám niektoré mená známe a iné už menej? Nuž, tak to už býva, že niektorých autorov už máme zažitých z minulosti a niektorí sú noví. Ja som niektoré mená tiež počula (alebo čítala) po prvý raz. V posledný aprílový týždeň predstavovali finalistov na večeroch autorského čítania, diskusiách s autormi na niekoľkých miestach v Bratislave a posledný večer v Modre. Večery boli spestrené divadlom, tancom, koncertmi rockovej aj džezovej hudby. I keď o potrebe scénovania literatúry panujú rozličné názory, zajedno sú v tom, že o knihách sa treba rozprávať na verejnosti, autora treba spoznať (a to aj osobne), dostať do povedomia (čitateľov, poslucháčov audiokníh apod.). Nuž, vybrala som sa aspoň na skok do Bratislavy, aby som čo-to pochytila takpovediac z prvej ruky. Priestor súčasnej kultúry A4 je sála s priľahlými priestormi na prízemí bývalej YMKY (bývalo tam kino Dukla). Poetka Katarína Kucbelová tu v piatok 27. apríla od 18. hodiny diskutovala s prozaikom Richardom Pupalom. Zišlo sa tu neveľmi početné, zato veľmi zaujaté prevažne mladé publikum. Pre tých, ktorí Richarda Pupalu nepoznajú, predostrela moderátorka jeho krátky profil. Richard Pupala, narodený v r vo Veľkom Krtíši, je absolventom žurnalistiky na FiF UK a scenáristiky na VŠMU v Bratislave. Momentálne pracuje na hranej filmovej dráme Pivnica a ako dramaturg sa podieľa na filmovej adaptácii dvoch svojich poviedok zo zbierky Návštevy. V r napísal zbierku strašidelných minipoviedok Čierny zošit. Zaujímavými, precízne formulovanými otázkami aj postrehmi Kataríny Kucbelovej rozhovor isto nenudil ani tých, ktorí Richarda Pupalu už poznajú. Ako povedala, na textoch cítiť, že autor je školený, má skúsenosť s dramatickým textom. Veľmi precízne pracuje s príbehom, stavbou príbehu, rozumie postavám... Ako sa naučil písať týmto spôsobom? Odpoveď R. Pupalu: Prozaické texty začal písať oveľa skôr, než vyštudoval scenáristiku, hoci mu viacerí vravia, že tam cítiť tú scenáristickú skúsenosť. Vždy ho zaujímala a bavila príbehovosť. To neznamená, že by nemal rád v literatúre rozvíjanie myšlienok či úvahových prvkov. Ale uprednostňuje klasickú stavbu, postavy, ktorým rozumie. Napríklad postava jednej poviedky z tejto zbierky, Mira, mladé dievča, žijúce kdesi v dedine na strednom Slovensku, je determinovaná tým, že nemá peniaze. Nemá ani na kredit na telefón, aby si mohla zavolať. Preto ide opatrovať starého muža. Na Slovensku je plno takých žien, ktoré neoplývajú finančnými prostriedkami. A pre ten daný príbeh je to dôležité, povedal R. Pupala. Že sa to napokon vymkne z rámca, ktorý si Mira vykreslila, keď sa na danú prácu uvolila, na tom už zapracovali objektívne aj subjektívne príčiny. 6 Listy

9 Pri produkcii skupiny Pohrebná služba so sólistom Jurajom Staviarskym tuhla krv v žilách Rozhovor s Petrom Macsovszkym sa uskutočnil v Satoria Stage cez Skype ZA LITERATÚROU Bolo zážitkom počúvať, s akou dôvernou znalosťou a citom opisoval Richard Pupala stredoslovenské dedinky a mestečká, ako sú Veľký Krtíš alebo Hnúšťa. Domy často jeden od druhého ďaleko, mnohí ľudia bývajú aj na lazoch, ale náklonnosť a súdržnosť tam stále majú miesto. Keď prešiel k opisu svojho súčasného bydliska k bratislavskej Petržalke ani tam neskĺzol k charakteristikám, akými Petržalku častujú mnohí: že byty sú natesnené jeden na druhom, vyskytuje sa tam drogová závislosť a podobne. Naopak, vyzdvihol dostatok zelene, vzdušnosť, blízke prírodné štrkové kúpalisko Veľký Draždiak. Súdiac podľa toho odhadujem, že Richard Pupala je pozitívny človek. Ako si potom vysvetliť, že jeho poviedky sú strašidelné (ba majú byť až desivé)? R. Pupala: Mám rád strašidelné príbehy. Mal som ich rád už ako čitateľ. Je to veľmi bohatý žáner, autorovi poskytuje ohromne veľa možností. Vždy ma najviac bavili strašidelné príbehy, ktoré zostávali jednou nohou v realite akurát sa v nich niečo neočakávaným spôsobom vymklo... Tak to bolo aj v poviedke, z ktorej sa čítal úryvok. V starom rodinnom dome sa schádza rodina. V jeho zadnej izbe, v ktorej sa v minulosti odohrali tiesnivé príhody strýkovi Jožovi, prespáva hrdina príbehu. Zrazu sa strýko (ktorý napokon spáchal samovraždu) zjavuje... Je tu a s ním aj obrazy v mysli rozprávača... No, neviem. Až také strašidelné mi to nepripadalo. Zato pri hudobnej produkcii, ktorá sa vzápätí rozprúdila na pódiu v podaní Juraja Staviarskeho a skupiny Pohrebná služba, mi naskakovala husia koža a hudba dunela do uší ešte asi desať minút po tom, čo som z YMKY odišla. Do Prahy si odnášam aj knihy niektorých ďalších nominovaných na Anasoft litera Peter Macsovszky (nar. r v Nových Zámkoch) nie je v súčasnej slovenskej literatúre žiadnym nováčikom. Dokonca už raz získal aj cenu Anasoft litera, a to v roku 2016 za román Tantalópolis. Toho času žije v Austrálii, takže rozhovor s ním sa v rámci spomínaného týždňa predstavovania finalistov Anasoft litery uskutočnil v utorok 24. apríla v Satori Stage prostredníctvom skypu. Rozprávač knihy Povrch vašej planéty, istý Gabriel Ferde, sa po ukončení VŠ a krátkom pôsobení v hlavnom meste, kde sa pokúša uplatniť v jednej redakcii, vráti s manželkou do rodného mesta. V mysli si neustále oživuje spomienky na chlapčenstvo a mladosť a píše o tom záznamy. Vraciame sa do osemdesiatych rokov minulého storočia. Záznamy sú popretkávané úvahami rozličného typu hoci o determinácii prostredím, kde sme sa narodili a vyrastali. Môžu niekoho, kto sa nenarodil v objatí hôr, ale na šírošírej rovine, rozochvievať husličky a fujara či drevenice učupené na úpätí hôr? Sledujeme úseky rozprávačovho života: na strednej škole, v Nitre na vysokej, ako vedúci v pionierskom tábore, v Bratislave, v cudzine... Striedajú sa prostredia (trieda, brigáda, kaviarne), osoby, s ktorými sa stretol. Osnova rozprávania zdá sa byť postavená na základe faktov (mnohé miesta poznávame, aj niektoré osoby sú známe: hudobný redaktor Samo Smetana, politik František Mikloško, poetka Mila Haugová). Zo začiatku podáva rozprávač, čo sa stalo, viac-menej chronologicky. Neskôr, už nerešpektujúc časovú súslednosť, prelínajú sa časové úseky, prostredia. Jednotiacim prvkom je autorovo ponáranie sa do spomienok na priateľov, známych, prvé lásky, učiteľov, stretnutia, úvahy (čo mu ktorý vzťah dal apod.) Vlastne tu nájdeme priebeh spoločenského aj kultúrneho života na Slovensku, v Prahe (lebo spomína aj niekoľko návštev Prahy, a to v rôznych obdobiach a s ozaj originálnymi postrehmi). S veľkým záujmom som si prečítala postrehy z Holandska... No keď sa na konci knihy Gabriel Ferde s manželkou stisnutím vypínača v obývačke ich panelákového bytu zrazu ocitnú v Buenos Aires v hoteli a putujú ulicami veľkomesta, aby sa vzápätí zasa vrátili späť, bol to na mňa už trochu príliš exotický výlet za hranice všedných dní. Celkovo je finálová desiatka veľmi pestrá čo do žánrov, poetiky aj generačného rozloženia. Sú v nej zrelí autori ako Etela Farkašová či Pavel Vilikovský, ale aj mladí autori (autorky) spomeňme Janu Micenkovú alebo Máriu Modrovich, no aj Vandu Rosenbergovú či Daniela Majlinga. Osobne sa ešte len chystám prečítať si ich knihy. Dúfam, že sme aj vo vás prebudili chuť prečítať si niektorých autorov z desiatky titulov, ktoré porota vybrala ako najlepšie. Máte čas do septembra. Ak budete mať dovtedy aj svojho favorita, môžete si to potom overiť pri vyhlásení laureáta. Jarmila Wankeová Foto: Marie Starovecká Listy 7

10 Dostojevského Krotká na scéne SND Denne sa dozvedáme hrôzostrašné osudy, ktoré postihujú ľudí okolo nás. Médiá sa priam predbiehajú v informáciách o vraždách a samovraždách. Koľkí z nás sú však schopní na základe jednej krátkej správy uverejnenej v novinách vytvoriť úžasne strhujúce dramatické dielo, ako sa to podarilo Fiodorovi Michajlovičovi Dostojevskému? Stačil mu nepatrný podnet článok, v ktorom sa píše, že mladá žena vyskočila z okna a držala v ruke svätý obrázok. Jeho novela s názvom Krotká zožala úspech nielen na pôde vtedajšieho cárskeho Ruska, ale je preložená do viacerých svetových jazykov, podľa tohto námetu sú nakrútené filmy, u nás režisér Stanislav Barabáš v roku 1967 nakrútil televíznu inscenáciu v hlavnej úlohe s Ctiborom Filčíkom a Magdou Vášáryovou. Činohra SND v Bratislave prichádza s týmto titulom po prvýkrát. Ťaživej psychologickej monodrámy plnej sebaspytovania s dlhými vnútornými monológmi sa ujal režisér Eduard Kudláč, ktorý má s Dostojevského tvorbou bohaté skúsenosti. Inscenoval v Mestskom divadle v Žiline Idiota, Zločin a trest i Besy, na pôde SND režíroval aj diela iných dramatikov, napríklad Madame Bovary od Gustava Flauberta, Nevinu od Dey Loher, Ilúzie od Ivana Vyrypajeva a ďalšie. Ak chcel dobový text preniesť do súčasnosti, bolo treba urobiť aj nejaké jazykové úpravy a dej situovať do iného prostredia. Novelu Krotká z čias 19. storočia, kedy mŕtvych vystavovali bezprostredne po ich skone vo vlastných príbytkoch, presunul do priestorov prosektúry. Richard Stanke ako hlavný predstaviteľ má okrem nebohej, ležiacej na lôžku, iba jedinú živú bytosť, ku ktorej sa môže obrátiť a vyliať si svoj žiaľ. Mlčanlivá a diskrétna zamestnankyňa pitevne, ktorú s účasťou stvárňuje Jana Oľhová, hoci nemá k dispozícii veľký part, zohráva veľmi dôležitú rolu v tejto trúchlivej spovedi zúfalca, nešťastného zo smrti milovanej manželky. Na rozdiel od filmového spracovania Richard Stanke nemá k dispozícii nijaké rekvizity, režisér si nemôže pomôcť retro zábermi mŕtvej z čias jej radostných alebo nešťastných chvíľ. Musí si vystačiť iba sám so sebou s moduláciou vlastného hlasu, gestami, premiesťovaním sa z miesta na miesto, samozrejme v obmedzenom priestore malej prosektúry. Napätie vyostruje aj hudba Martina Burlasa, ktorá pripomína skôr šumenie a skľučujúco škrípavé zvuky, stelúce sa vôkol mŕtvej i zúfalo nešťastného vdovca. Okno zastreté záclonou v strede zadnej časti javiska naprojektované scénografkou Evou Kudláčovou-Rácovou však plní dôležitú úlohu. Po celý čas predstavenia v ňom stojí zosnulá odetá v čierno-bielych bodkovaných šatách s bielym golierikom a lemovaním na rukávoch, čím kostymérka Eva Kudláčová-Rácová chcela zvýrazniť jej mladosť. Stvárňuje ju Dominika Kavaschová, ktorá sa potíšku zjavuje na rôznych miestach tohto zúženého priestoru. Pred každým výraznejším zlomom v spomínaní nešťastného muža sa objaví ďalšia a ďalšia jej podoba, akoby pribúdali jej dvojníčky, až kým ich je na javis- Dominika Kavaschová (Ona), Jana Oľhová (Lekárka), Richard Stanke (On) 8 Listy

11 Richard Stanke (On), Dominika Kavaschová (Ona) ku päť. Pre tieto postavy si režisér vybral dievčatá zo Štátneho konzervatória. Divák sa tak ocitne v obklopení mŕtvej hrdinky, ktorá sa vynára zo všetkých strán a úplne zaplaví celý priestor užialeného nešťastného muža. Neustále si kladie otázky, v čom pochybil, prečo jeho žena, ktorú tak miloval, spravila taký hrozný čin. Veď bol ochotný urobiť pre ňu všetko. Premieta si svoj život odkedy sa z neho, bývalého dôstojníka, stal majiteľ záložne, do ktorej ONA často prichádzala. Nosila na predaj bezcenné veci a ON ako obchodník by nikomu inému za ne peniaze neposkytol. Dal ich iba jej. Dlho sa zbližovali, pokým ju požiadal o ruku. Súhlasila, v jej chudobe bola svadba so zámožným mužom jediným východiskom z núdze. Spočiatku bola naozaj krotká, no postupom času v nej narastala rebélia, pohŕdala ním, pohŕdala sama sebou, že sa nechala kúpiť a za svoju nevinnosť a mladosť musela oželieť aj slobodu ducha. Neustále sa podriaďovala jeho príkazom a spoločenským zásadám, ktoré určoval jej manžel. ON mal však na vec iný názor. Z hrdinu sa po vypočutí vlastnej spovede stáva obvinený antihrdina, no zároveň poľutovaniahodný skleslý človek, ktorý hlbokou sondou do vlastného ja chvíľami vzbudzuje v divákovi ľútosť, súcit, hneď nato odpor. Takáto psychoanalýza by neuškodila aj mnohým živým, ak by jej boli vôbec schopní. Isto by zabránila tragédiám, ktorých sme svedkami alebo si ich vypočujeme takmer denne. Sám Dostojevskij označil svoju novelu Krotká za fantastickú. Keď vyšla po prvýkrát v Denníku spisovateľa v roku 1876, sa možno aj takou mohla zdať. Veď vtedy vraždy a samovraždy neboli až takým častým javom. Ak by sa čosi také dialo iba vo fantázii píšucich, bolo by dobre. No žiaľ, realita bežného života presviedča, že ide o spisbu realistickú. Tento hlboký psychoanalytický ponor dokázal Dostojevskij spracovať tak bravúrne a nadčasovo, že vyše hodinové predstavenie bez prestávky absolvuje divák so zatajeným dychom a nech by sa už téma javila akokoľvek morbídna, je tak dokonale umelecky spracovaná, až sa myšlienky osamelého vdovca, ktorý sa oženil preto, aby nebol sám a vlastne sa bojí samoty, čím sa zdôrazňuje existencionálny pocit, kedy sa mieša bolesť so strachom, ako bude existovať bez svojej družky sám, vrývajú pod kožu počúvajúceho ako ostrý nôž. Dokonca aj v jeho spovedi vychádza na povrch egoizmus, s akým podáva svoje ospravedlnenie za to, čo sa stalo. Darmo si navráva, že keby prišiel o päť minút skôr, nemuselo sa to stať. Ono by sa to stalo či už päť minút predtým alebo o nejaký čas neskôr. Že svoju ženu istým spôsobom obmedzoval a týral, manipuloval jej psychikou, mu isto ani len nezišlo na um. Tak, ako sa to stáva bežne aj v dobrých rodinách. Inscenácia Krotká spolu s tragickým vyústením disharmonického manželského života obsahuje okrem retrospektívnej spovede vdovca aj nadčasové a varujúce kontexty. Plusom Kudláčovej réžie je nielen novodobejší jazyk, ale aj výber herca. Richard Stanke svoju rolu zvládol bravúrne a diváci sa pri tejto monodráme nenudia. Anna Sláviková Foto z archívu SND, fotograf Braňo Konečný Richard Stanke (On), Jana Oľhová (Lekárka) Richard Stanke (On) Listy 9

12 Turizmus podnecovaný literárno-historickými pamiatkami regiónu Turiec minimálne v stredoeurópskom priestore a na Slovensku takmer bezkonkurenčne na prvých miestach záujmov turistov. Turizmus kultúry patrí medzi moderné disciplíny manažmentu kultúry a za svoj cieľ si kladie podnecovanie, organizovanie, manažovanie a s tým súvisiace činnosti spojené s cestovaním a spoznávaním lokálnych kultúrnych hodnôt v konkrétnych regiónoch. Cieľom turizmu kultúry je sprístupňovanie kultúrneho dedičstva, ale aj prezentovanie súčasnej kultúrnej tvorby, oboznamovanie sa s národnými kultúrnymi hodnotami danej lokality, najmä takými hodnotami, s ktorými sa konkrétna lokalita a či región odlišuje od iných regiónov. Významným fenoménom kultúrnych aktivít spoločnosti sa stala aj oblasť cestovného ruchu, lebo vyjadruje isté spektrum záujmov spoločnosti. Je to dôsledok prudkého rozvoja ekonomickej sféry, najmä v hospodársky silných a rozvinutých krajinách. Neskôr po páde železnej opony turizmus v silnej miere zasiahol aj štáty s transformujúcou sa ekonomikou. Predmetom nášho záujmu je región Turiec, ktorý svojimi geomorfologickými pomermi, reliéfom, estetikou výhľadov, flórou i faunou, druhovou štruktúrou, chránenými územiami, krajinnými oblasťami, termálnymi prameňmi, hradmi, zámkami, kaštieľmi, sakrálnymi stavbami, architektonickými pamiatkami, objektmi ľudovej architektúry, skanzenom, galériami, múzeami a množstvom ďalších objektov patrí medzi najviac vyhľadávané objekty regionálneho cestovného ruchu UŽ ŠTÚROVCI... Aktivovanie kultúrneho potenciálu regiónu Turiec má dlhú tradíciu. Už štúrovci vo svojich cestopisných črtách vlastne položili základ kultúrneho turizmu. V roku 2009 zostavil Michal Eliáš, ktorý nás nečakane opustil, publikáciu Z cestovných denníkov štúrovcov, do ktorej zahrnul 8 cestopisných diel. V opisoch krajov slovenských Karol Alexander Modráni píše: Sklabiňa. Je to hrad révaiovského kmeňa, ktorých sídlo v Sirmii Turci rozborili a oni sa presťahovali sem. Pred Révaiovcami bolo mnoho pánov tohto hradu asi tristo rokov, po rok 1263 nič istého nepoznáme... Za horlivosť, ktorú korune preukazoval František Révai, obdaroval ho Ferdinand I. roku 1527 hradom a panstvom Sklabiňa. Jeho pamiatka a meno až doteraz zostala... (Eliáš, 2010, s. 203) Voľným pokračovaním tejto publikácie sú Cestopisné denníky štúrovcov, ktoré vyšli v Matici slovenskej v roku 2014 z pera Rastislava Moldu. Kniha prináša ďalších 13 cestopisných diel, čím sa kapitola štúrovských cestopisných diel pomaly uzatvára. Zaujímavosťou knihy je charakter pramennej a dokumentárnej edície, no súčasne ponúka i čitateľsky neobyčajné texty. Ide o cestopisné práce rôzneho rozsahu, obsahu a literárnej kvality, ktoré prinášali dobovej spoločnosti viacero zaujímavostí a ideologických konceptov. Vyberáme cestopis od Jána Kutlíka s názvom Cesta po Slovensku.... Cesta moja začala sa dňa 17. augusta 1847 cez Sarvaš, Pešť, Štiavnicu, Bystricu, Turiec, Oravu, tak do Liptova. Nikdy som v živote takto neputoval ako teraz. O Turci čože poviem? Diali sa tu smiešne kocúrkovčiny, keď sa dve národnosti o prednosť pasovali, myslel som, že so životom slovenským tuto všetko skončilo, prečo ne- 10 Listy

13 prestalo, Boh vie, ja neviem. Prenocoval som vo Sv. Michale, v krčme, kde nebolo počuť nič inšie len o šarkanoch veterných, o švábke nebeskej, o mane a takých zázračných úkazoch, čo je už inde popísané. Len to mi divné bolo, že už v tretej krčme nedostal som pálenky pre môjho chorého paholka. Čo? V Turci nieto pálenky! Hľa, že neúroda, že hniloba švábky tiež napomáha spolkom miernosti! Ja by som to bol v Turci neočakával. Ale z kiehozraka ten rozoliš pália? v tomto nebolo nedostatku. Úrody som videl dobre všade v Turci, Orave, Liptove... Prišlo sa na druhý deň do Mošoviec, mestečka nie ostatného, preto som život slovenský tu hľadal, ale aká to miešanina! Tu maďarský nápis, tam nemecký, len na krčmách slovenský! Ako keby Slovák už len na to opilstvo bol zakliaty. Čo sa života nášho týka, neviem, či čeština, či slovenčina túto prevahu má, najskôr ani jedna, aspoň jubilejná kázeň nech je palatínovi ku cti, držanú naspäť nám poslali, že vraj cena (15 grajciarov) je priveľká. Tak dobre, jedna kázeň nestojí tu bagateľ a ešte na taký cieľ! Pane Bože, všade remeslo zle si ceníme. (Molda, 2014, s ) Aj Alojz Medňanský, tiež cestovateľ a vášnivý turista, napísal v roku 1844 publikáciu s názvom Malebná cesta dolu Váhom, ktorá v nemčine vyšla v Budapešti. Dielo samozrejme bolo vydané aj na Slovensku v r vo vydavateľstve Tatran v Bratislave. Zaujímavé sú najmä opisy plavby plťou okolo Margity a Besnej. Dnes sú v móde dobre vyzerajúce bedekre v printovej alebo elektronickej podobe. Nie vždy to však takto bolo. V roku 1965 autori Miroslav Tuma a Eugen Lazištan vydali publikáciu s názvom Turiec, kraj živej tradície a dynamického dneška. (Bratislava, Obzor, 1965), v ktorej významní slovenskí autori ako Zora Jesenská, Štefan Pisoň, Peter Liba, Rudo Brtáň, Edita Okálová, Jozef Štefko, Cyril Kuchta, Ján Hrušovský a ďalší sprístupnili čitateľskej verejnosti písmom i obrazom kultúrne a historické pamiatky Turca. Nemôžeme nespomenúť autorov fotografií: J. Bojmír, J. G. Cincík, B. Gallo, Horník, Likavčan... Vďaka vydavateľstvám Obzor a neskôr Osveta ako aj martinskej tlačiarni Neografia vyšlo o regióne Turca veľa obrazových publikácií, ktoré dobre dokumentovali historický vývoj kultúrnych objektov (svetských i sakrálnych) regiónu Turiec. Svojimi cudzojazyčnými mutáciami prenikli aj do zahraničia v európskom, ale aj mimoeurópskom prostredí. KULTÚRNE SYSTÉMY VIAZANÉ NA REGIÓN TURIEC Kultúrne systémy viazané na región Turiec majú nesmierne veľa prienikov s národnou kultúrou. V dejinách Slovenska sa zvykne centrum regiónu Turiec Martin označovať ako hlavné mesto Slovenska do roku Hmotné i nehmotné kultúrne dedičstvo regiónu Turiec ako objektu moderného turizmu je obrovské a v mnohom ešte najmä v medzinárodnom meradle nedocenené. Kultúrne hodnoty, ich historická cena, odlišnosti a špecifiká, ako aj snaha o zachovanie rôznorodosti regiónu sú prinajmenšom pozoruhodné. Patria medzi dôležité svedectvá kultúrnej významovosti celej aglomerácie regiónu Turiec. Najcennejšou devízou kultúrneho turizmu je investične dobre strávený voľný čas. Región Turiec v tomto smere poskytuje obrovskú a veľmi rozmanitú ponuku, zážitkový kultúrny turizmus nevynímajúc. Fungujúca sieť veľkého množstva kultúrnych objektov umožňuje pre kultúry chtivú klientelu prežiť množstvo aj kreatívnych aktivít, kultivovanie estetických skúseností a veľa podnetov aj na realizovanie vlastných prieskumov a možnosť získania dokonalej zorientovanosti nielen v národnej, ale aj medzinárodnej kultúrnej politike. Martin má jednu z najviac preferovaných lekárskych fakúlt na Slovensku. Je to Jesseniova Lekárska fakulta Univerzity Komenského v Martine, ktorá poskytuje vzdelanie študentom v slovenčine i v angličtine. Na lekárskej fakulte študuje veľa zahraničných študentov z mnohých krajín nielen Európy. Dlhodobo tu študuje značná komunita študentov z Nórska a táto prilákala množstvo klientely, ktorá má záujem nielen o medicínske problémy, ale aj o slovenskú kultúru v tom najširšom význame slova. Sú to už stáli návštevníci, ale aj pravidelní návštevníci medzinárodných konferencií, kongresov, stáží atď. vrátane pasívnej účasti ich rodinných príslušníkov. Títo sú motivovaní aktívnym záujmom o slovenskú kultúru a radi využívajú ponuku Turčianskej galérie, Etnografického múzea, pod ktoré spadajú Múzeum Andreja Kmeťa, Múzeum Martina Benku, Múzeum Karola Plicku a Múzeum slovenskej dediny, Slovenskej národnej knižnice, Matice slovenskej, Slovenského komorného divadla, Turčianskeho kultúrneho strediska, Turčianskej knižnice či spolku žien Živena. Po hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave má Martin najväčší počet celonárodných kultúrnych inštitúcií MESTO MARTIN Mesto Martin má podpísanú dohodu o partnerskej spolupráci s 8 mestami Európy a Severnej Ameriky, pričom prvá dohoda bola podpísaná v r s holandským mestom Hoogeveen a posledná v r s ruskou Balašichou. Mesto Martin sa rozhodlo v r zúčastniť súťaže o Európske hlavné mesto kultúry. Jeho zástupcovia vypracovali projekt ešte v roku 2007 MARTIN srdcom slovenské, duchom európske hlavné mesto kultúry, rozdáva sa Slovensku i Európe, domovu aj svetu. Bohužiaľ, projekt nebol úspešný. VIAC KULTÚRY A VZDELANIA DO MESTSKÝCH ČASTÍ A ULÍC MESTA MARTIN Keď mesto Martin kandidovalo na Európske hlavné mesto kultúry 2013, jednou z aktivít bolo aj osadenie tabuliek s názvom ulice a popisom o danom dejateľovi či udalosti. Trojica literátov, spisovateľov a publicistov: Peter Cabadaj, Marián Grupač a Igor Válek pred časom pripravili na vydanie rukopis knihy Po martinských uliciach, ktorý sa má v lete tohto roku dostať do tlače. Projekt je podporený fondom na podporu umenia v pôsobnosti Ministerstva kultúry SR a samozrejme mestom Martin. Zámerom autorov je predstaviť Martin cez jednotlivé ulice pomenované podľa významných osobností či udalostí. Určite sa týmto významne podporí vzdelanostná úroveň obyvateľov, stav Listy 11

14 vedomostí o Martine, hlavne medzi mladšími čitateľmi. Autori sú ochotní urobiť sériu prezentácií pre žiakov a študentov. Ako vzor vyberáme Martina Kukučína z pripravovanej publikácie Po martinských uliciach, ktorého výročie úmrtia si v tomto roku pripomíname. Osobnosť bola spracovaná literárnym a kultúrnym historikom, spisovateľom, publicistom, scenáristom, ale aj režisérom Petrom Cabadajom. MARTIN KUKUČÍN, (občianskym menom Matej Bencúr), spisovateľ, lekár ( Jasenová Pakrac, Chorvátsko) Kľúčová osobnosť literárneho realizmu. Vyskúšal všetky žánre umeleckej prózy, pričom jeho jazyk a štýl sa stali výrazom nového umeleckého zámeru a otvorili cestu k ďalšiemu vývinu slovenskej literatúry. Vo svojom diele zobrazil celú škálu ľudských osudov, vzťahov a situácií od jednotlivca až po národné spoločenstvá. Od Jasenovej po Punta Arenas, z Oravy do Patagónie. Tak možno geograficky vyznačiť hraničné póly životnej púte potomka oravskej roľníckej rodiny. Ako chlapec z dediny, ovenčenej majestátnym Chočom, zbrázdil celý jasenovský chotár. Ako študent pešo kráčal na ružomberskú stanicu, odtiaľ s furmanmi do Revúcej, druhý raz vlakom do Martina ( ), tretí do Banskej Bystrice, štvrtý do Kláštora pod Znievom... Ako vyštudovaný učiteľ sa vracia do rodnej Jasenovej, kde šesť rokov rozdával najmladším rodákom zrnká múdrosti. Stará skúsenosť však hovorí, že doma nie je nik prorokom. Platilo to aj v prípade rodiska M. Kukučína. Opustil Jasenovú. Neskôr sa síce do nej viac ráz vrátil no vždy len ako hosť. Dnes už azda možno povedať, že z rodného prostredia utiekol preto, aby naň lepšie dovidel, aby ho lepšie obsiahol či objal... Kto si trúfne spočítať všetky Kukučínove cesty, tie predlhé kilometre, ktoré bol nútený prejsť za naplnením svojho osobnostného poslania? Doma ho po absolvovaní štúdia medicíny nechceli, a tak musel spoznať slnečnú chorvátsku Dalmáciu i juhoamerickú Patagóniu, aby sa nakoniec po rokoch ako svetobežník konečne vrátil domov. Naplnilo sa tak prastaré podobenstvo o návrate strateného syna. M. Kukučín bol nielen uznávaný prozaik a obetavý charizmatický lekár, ale aj európsky rozhľadená osobnosť. Nevšedným životným príbehom a bohatým dielom prirodzeným spôsobom prepojil Slovensko s Chorvátskom, Čile, Argentínou, Českom, Francúzskom i ďalšími krajinami. Zásluhou MS vyšli v Martine viaceré Kukučínove novely, poviedky, romány i drámy (Dies irae, Dom v stráni, Prechádzky po Patagónii, Mladé letá, Bohumil Valizlosť Zábor, Lukáš Blahosej Krasoň, Komasácia a i.). V rokoch tu vyšlo autorove súborné dielo 32 zväzkov Sobraných spisov Martina Kukučína. Po návrate z Čile sa klasik našej literatúry usadil v Chorvátsku. V rokoch niekoľkokrát navštívil Slovensko. Hlavný stan si zvykol zriadiť v Martine (hotel Slovan), odkiaľ cestoval do bližšieho i vzdialenejšieho okolia. V metropole Turca sa najčastejšie stýkal s matičnými činovníkmi Jozefom Škultétym a Štefanom Krčmérym. Dňa 29. októbra 1928 boli jeho telesné pozostatky uložené na Národnom cintoríne v Martine. Rozhodujúca časť rukopisnej pozostalosti, pamiatky a osobné dokumenty M. Kukučína sa nachádzajú vo fondoch SNK v Martine. Vy myslíte iba na mŕtvych. Nuž, pamätajte, že ani my nie sme tu stále. Sme iba hostia: prichádzame a odchádzame. Jeden je tu dlho, predlho, až ho to omrzí, iný zase nakukne a ide preč. Všetko je tu dočasu, iba dočasu: stálosti tu nehľadajte... Nieto stálosti. (M. Kukučín, 1926) ZÁVEROM Ponuka kultúrnych aktivít regiónu Turiec je obrazom pestrosti kultúrneho života Slovákov. Kultúra premosťuje mnohé oblasti nášho života a je dobrou možnosťou výmeny názorov, skúseností, znalostí a spôsobov narábania s kultúrnymi hodnotami medzi národmi. Vstupujeme do etapy vývoja spoločnosti, v ktorej nás čaká vypracovanie metodiky inovovania kultúrneho turizmu, rozvoj kultúrnych, ekonomických, historických a spoločenských hodnôt. Pestrosť, rozsah, kvalita a diferancovanosť nášho kultúrneho života je obrovská, ale je potrebné tieto aktivity ďalej oživovať, upevňovať a rozširovať v súlade s materiálmi Európskej komisie, ktorá tieto aktivity vníma ako účinný nástroj zdokonaľovania a prehlbovania európskej kultúry. Tisícročia prešli tebou, TURIEC. Prežil si pokoru a útlak. V dobách najťažších prichýlil si Slovač a v tebe sa zrodili živé tradície kultúrne. Rástol si navzdory neprajníkom, rozdával posilu a vieru v budúcnosť. V tebe vyšľahli plamene revolučné a bol si svedkom robotníckych bojov. A keď bolo najťažšie, po tvojich úbočiach sa rozhoreli vatry a ľud povstal na obranu domoviny. Nie, nikdy si trpne neznášal otroctvo... Ak teda návštevník pri odchode stojí v zadumaní nad tvojimi živými tradíciami a dynamickým dneškom, odnáša si vedomie hrdosti z tvojho veľkého podielu na vývine národnom i súčasnom... Do videnia, Turiec, minulý a prítomný. (Tuma, Lazišťan, 1965, s.184) Iva Poláková Zoznam použitej literatúry CABADAJ, Peter, Kandidátsky profil mesta Martin Európske hlavné mesto kultúry Martin: Mesto Martin. ISBN ELIÁŠ, Michal, Z cestopisných denníkov štúrovcov. Martin: Vydavateľstvo Matice slovenskej. ISBN GAJDOŠÍKOVÁ, Zuzana, Inovácie v cestovnom ruchu. Banská Bystrica: Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici. ISBN JANČOŠKOVÁ, Andrea, Quo vadis... zahraničné vzťahy mesta Martin? Martin: Neografia. ISBN MOLDA, Rastislav, Cestopisné denníky štúrovcov. Martin: Matica slovenská. ISBN TUMA, M. a E. LAZIŠTAN, Turiec, kraj živej tradície a dynamického dneška. Bratislava: Obzor. 12 Listy

15 Odchody vlakov Divadelnú inscenáciu britského dramatika Michaela Frayna v úprave českého scenáristu a režiséra Petra Zelenku už mohli českí a slovenskí diváci vidieť viackrát pod rôznymi názvami: napríklad Herci alebo Číňania. V Prahe ju v minulosti úspešne uviedlo Divadlo Ta Fantastika so Zuzanou Bydžovskou a Bohumilom Kleplom, v Bratislave zase Divadlo Astorka s Annou Šiškovou a Adym Hajdu. Tvorcovia z Divadla ŠOK sa rozhodli vrátiť k jej pôvodnému názvu Odchody vlakov. Na tom by asi nebolo nič zvláštne, keby sa v hlavných úlohách neobjavila moderátorská a dnes už aj manželská dvojica Adela Vinczeová a Viktor Vincze mladší, známa skôr z televíznych obrazoviek. Už toto spojenie na javisku samo osebe vyvoláva vlnu diváckeho záujmu, ale ešte asi zaujímavejšie je na tom to, že Adela s Viktorom sa v divadle na nič nehrajú. Nesnažia sa v predstavení vyrovnať profesionálnym hercom a ani im nejde o to, aby sa presadili v úplne novej, zatiaľ nevyskúšanej oblasti. Naopak, berú to ako dobrú investíciu do ich spoločného voľného času. Viktor síce vyrastal na šalianskych divadelných doskách, ale divadlo nehral už roky a Adela túto výzvu prijala, hoci je to jej úplne prvá skúsenosť s herectvom. Divadlo je pre nich iba koníček, ktorý obom prináša radosť. A že prináša radosť aj divákom, je evidentné podľa reakcií publika, ktoré sa takmer osemdesiat minút, v priebehu ktorých sa dej odohráva, výborne baví. Prvá polovica je fraškou, kde sa dvaja herci snažia zachrániť podpriemernú inscenáciu, v ktorej pôvodne malo hrať až sedem hercov. No a tá druhá prekvapenému divákovi odhalí prostredníctvom zábavných a krkolomných situácií realitu života oboch hlavných protagonistov. Ich stroskotaný vzťah, ale aj vzájomné iskrenie, túžbu po uznaní, ale aj mizerné uplatnenie sa v hereckej profesii. Komédia nás týmto nevtieravým spôsobom nabáda zamyslieť sa nad naším vlastným životom a nad rolami, ktoré v ňom všetci bez výnimky hráme. Častokrát možno dobrovoľne, inokedy pod tlakom okolností. Každopádne staviť na manželskú dvojicu sa režisérovi Viktorovi Vinczemu staršiemu naozaj vyplatilo. Najmä v situáciách dotýkajúcich sa stále neuzavretého vzťahu oboch ústredných postáv a v pasážach s mierne erotickým nábojom vyznievajú obaja veľmi úprimne a pravdivo. A to sú presne chvíle, v ktorých sa divák s postavami okamžite stotožňuje, hoci nemusí mať s divadelným umením vôbec nič spoločné. Odchody vlakov ako synonymum spackanej kariéry, ale aj nenaplneného životného cieľa paradoxne ponúkajú obrovskú dávku inteligentnej zábavy a láskavého humoru. Dobrou správou je, že Adela s Viktorom sa s touto inscenáciou chystajú aj na turné po slovenských mestách. Ešte do prázdnin ich majú možnosť vidieť diváci v Šali, v Nových Zámkoch, v Topoľčanoch, v Prievidzi, v Trenčíne a v Nitre. Takže ak by ste sa rozhodli vidieť známu moderátorskú dvojicu v tejto netypickej role, určite to bude príjemne strávený čas s neobvyklým kultúrnym zážitkom. Vladimír Dubeň Foto z archívu Divadla ŠOK Listy 13

16 TÁBOR tak trochu tajný turistický tip Táborská gotická radnica Prímestská časť mesta Tábora Klokoty, rozprestierajúca sa na skale nad riekou Lužnicou, vo svojom intraviláne ukrýva architektonický klenot neskorého baroka. Tu v tieni kláštorných múrov môžete pokojne zaparkovať svoje auto a nielenže ušetríte za parkovné v centre Tábora, ale môžete sa vydať na výpravu za pamiatkami a históriou jedného z najkrajších juhočeských miest netradičnou a nanajvýš romantickou trasou. Značený turistický chodník vás dovedie až k mestským hradbám vzdialeným asi jeden a pol kilometra od kláštora. Pútnický areál v Klokotoch s kostolom Nanebovzatia Panny Márie, krížovou cestou a kaplnkou Dobrá voda bol na začiatku tohto roka vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku. Areál svedčí o fenoméne kultúrnej krajiny, ktorá je so svojimi typickými architektonickými a krajinnými dominantami alejami a drobnou sakrálnou architektúrou taká typická pre strednú Európu a ktorej rozkvet a vrchol prinieslo práve obdobie baroka. Toto miesto očarí nielen znalcov architektúry či ľudí s náboženským cítením. Chrám postavený na pôdoryse dvojramenného kríža bohato dekorovaný vežičkami pripomína slávnostne vyzdobenú svadobnú tortu na podnose zvlnenej a v tomto ročnom období rozkvitnutej krajiny. Priestor okolo kostola obklopujú zastrešené dovnútra otvorené chodby ambity s osembokými kaplnkami na nárožiach. V areáli sa nachádza desať veží a vežičiek, z ktorých každá nesie svoj zvon a ich chorál 14 Listy tvorí neodmysliteľnú zvukovú kulisu tohto miesta. Architektonický komplex bol dokončený v roku 1734 a právom sa radí medzi skvosty európskeho baroka. Od kláštora vedie cestička jedinečnou stáročnou alejou mohutných líp. Za kulisou týchto prastarých obrov sa dvíhajú veže a hradby starého mesta, ktoré v roku 1420 vybudovali husiti z neďalekého Ústí a dali mu biblické meno Tábor. Panoráme mesta dominuje gotický dekanský chrám situovaný na najvyššom bode návršia a honosná budova gotickej radnice. V jej priestoroch je umiestnená expozícia Husitského múzea ako aj vstup do turistami veľmi obľúbeného táborského podzemia. Kamenný chodník vyhladený chodidlami pútnikov sa pomerne strmo zvažuje do údolia, ktorým preteká Tismenický potok. Drevenou lávkou sa prehupneme do Holečkových sadov obopínajúcich časť hradbami opevneného starého mesta a okolo Housovho mlyna so známou táborskou reštauráciou nás cestičky dovedú až k vstupu do historického centra Tábora. Tábor je dnes druhým najväčším juhočeským mestom, má približne 34 tisíc obyvateľov. Stal sa významným dopravným, hospodárskym a kultúrnym centrom regiónu. Romantická táborská krajina rozprestierajúca sa v povodí rieky Lužnice patrí vďaka veľkému množstvu historických pamiatok a prírodných krás k najnavštevovanejším miestam v Českej republike. Záleží len na vás, či využijete ponuku mnohých miestnych múzeí, ktoré vás vo svojich expozíciách oboznámia nielen s bohatou históriou mesta spojeného s husitskou minulosťou, ale napríklad aj s výrobou čokolády (vyčerpávajúce informácie nájdete na alebo sa budete len tak túlať krivolakými uličkami mesta a vychutnávať si čaro mestských zá-

17 Študentské Listy 6/2018 Príloha časopisu Listy Slovákov a Čechov Ľudové výšivkárstvo v Bratislave začiatkom 20. storočia ZÁKLADNÁ ŠKOLA SENEC Vypracoval: Filip Varga Uvádzame ďalšiu viťaznú prácu v I. kategórii mladších žiakov ÚVOD Ľudová výšivka je veľmi vďačným námetom v slovenskom umení. Bola bohatá, mnohotvárna a má za sebou dlhú históriu. Vo svojej práci sa zameriavam na výšivkárske umenie v Bratislavskom kraji, v ktorom sa začali používať nové techniky vyšívania začiatkom 20. storočia. Súčasne ju venujem všetkým ženám, ktoré sa nemohli v tom období vzdelávať. Boli nedocenené. Mnohokrát museli uživiť svoje rodiny, ak ich muži odišli za prácou do zahraničia. Vďaka výšivkárskemu remeslu získali zárobok a šírili slovenské ľudové tradície. CHARAKTERISTIKA ĽUDOVEJ VÝŠIVKY Výšivka je súčasťou ľudovej tradície slovenského národa. Bola ozdobou ľudového kroja. Každá oblasť mala svoju techniku vyšívania. Podľa toho sa rozlišovali odevy v regiónoch. Na severnom Slovensku sa nachádzali výšivky ojedinele, pretože tam žili obyvatelia v chudobnejších pomeroch. Kysucké a oravské ženy si nemohli dovoliť drahé doplnky vo svojom šatníku. Vo väčšine prípadov museli prevziať mužskú prácu a stať sa hlavou rodiny. Iná situácia bola na západnom Slovensku, kde prekvitalo spomínané umenie. 1 Nielenže v ňom dominovali pestré farby, ale aj rôzne geometrické tvary: Tak vyšívajú na mreže i na mriežky, na ploštičky, na tulifány, na venec, na hrušky, na hustý kvet, na ťureckie dierky, na rezančeky, na ohrabielka, na listy, na pávovo piero, na kolesá, na venec a na iné nevypočitateľné a vždy sa meniace formy. 2 Rastlinné ornamenty vznikali ukladaním jednotlivých stehov nití zvislým alebo šikmým smerom, z ktorých sa vytvorili linky, retiazky, stĺpiky, štvorčeky alebo Fotografia znázorňuje kresliarky z výšivkárskej školy v Cíferi Príloha LISTY 6/2018 1

18 zúbky. 3 Nachádzali sa na košeliach, rukávcoch, sukniach, čepcoch, šatkách, ale aj na bytových doplnkoch. Na západnom Slovensku sa používala technika krivej ihly. Daný postup spočíval v prevliekaní nite cez háčik ihly, ktorý sa ukladal do retiazky resp. krížikov. Koncom 19. storočia sa však začalo uprednostňovať predkresľovanie. Ženy kresliarky si vytvorili podklad na tvrdom papieri, ktorý prekryli nášivkou Ochranná známka spolku Izabella zlatých a strieborných nití. Boli žiadané vo výšivkárskych dielňach, ktoré sa stali dôležitou súčasťou priemyslu v Uhorsku. O výšivky mali záujem nielen obyčajní ľudia z dediny, ale aj obyvatelia z vyšších spoločenských vrstiev. Ľudové remeslo poskytlo ženám vzdelanie, ale aj možnosť získať zárobok. Ručné dielne fungovali v Cíferi, Trnave, Bratislave a spolupracovali so ženským výšivkárskym spolkom Izabella. 4 2 Príloha LISTY 6/2018 Blúzka Izabella, ktorú mala oblečenú nemecká princezná Cecília von Mecklenburg SPOLOK IZABELLA Významná osobnosť, ktorá podporovala ženy vo vzdelávaní, bola arcikňažná Izabella. Vydala sa za Fridricha, ktorý bol príbuzným Márie Terézie. Manželia patrili k najurodzenejším predstaviteľom cisárskej rodiny. Presťahovali sa do Bratislavy v roku Arcikňažná nepatrila medzi typické dámy, ktoré si potrpeli na dvornú etiketu. Bola energická a cieľavedomá. Popri ôsmich dcérach sa dokázala venovať ručným prácam, fotografovaniu, športu a hre na hudobných nástrojoch. Súčasne sa aktívne zapájala do charitatívnej činnosti. Vďaka svojej všestrannosti jej skrsla myšlienka založiť spolok, v ktorom by sa mohli zamestnať ženy. Krása ľudových výšiviek ju natoľko zaujala, že sa rozhodla vybudovať svoje životné dielo, ktoré by podporilo priemysel v Uhorsku. Spolok začal fungovať od roku 1895 v Bratislave. Mal zakladať dielne, ktoré by zamestnávali ženy od Komárna až po Trenčín. 5 Základným symbolom spolku bol tulipán, na ktorom bola etiketa s maďarským názvom: Izabella-haziipar-egylet POZSONY. Spolok sa zameriaval na ľudové výšivky v troch okruhoch, konkrétne na dámske odevy, bytové doplnky a sakrálne odevy. Bol ovplyvnený módnym štýlom secesiou, ktorý trval od roku Nové umenie vynikalo ornamentálnosťou, dekoratívnosťou a prírodnými motívmi. 6 Najznámejším modelom spolku bola blúzka Izabella vyrobená z jemnej bielej plátenky, ktorú nosili dámy k čiernej sukni. Bola inšpirovaná ľudovým krojom. Výšivky sa nachádzali na rukávoch, golieriku a opasku. Ľudové motívy sa nachádzali aj na dvojdielnych dámskych šatách, ktoré boli inšpirované ľudovým opleckom. Vynikali farebnosťou. Mladé slečny ich nosili počas cestovania. Uvedený model sa stal hitom, pretože sa mu podarilo dostať do nemeckého módneho časopisu Die Modenwelt. 7 Okrem ženských toaliet sa nachádzali kvetinové výšivky na kožuchoch, obrusoch, záclonách, tapetách a obliečkach. Niektoré z nich sa doteraz zachovali a sú uložené v Slovenskom historickom múzeu v Bratislave. Príkladom je tradične vyšívaná škatuľka, ktorá slúžila na uloženie šijacích nástrojov. Odkladací doplnok je zdobený kvetmi z margariet a karafiátov. Okolie predmetu je doplnené geometrickými tvarmi. 8 Rastliny prevažujú v západoslovenskom výšivkárstve, pretože zobrazujú bohatú úrodu zeme. Aj v mužskom odeve prenikli folklórne prvky. Výrazne sa prejavili na košeliach s vyšívanými náprsenkami, golierom a manžetami, ktoré nosili muži k obleku. Spomínaný odev symbolizoval národnú hrdosť. 9 VZDELÁVANIE ŽIEN Slovenská žena mala problém získať prácu v Uhorsku. Bola považovaná za slabšie stvorenie, ktoré sa má starať o domácnosť a vychovávať deti. Jedinou možnosťou, kde sa mohli uplatňovať ženy, bol aj spolok Izabella. Vlastnil niekoľko dielní na západnom Slovensku, za ktoré zodpovedali vysoko postavené dámy. Svojou činnosťou si spestrovali jednotvárny život a riešili problémy, ktoré sa vyskytli v dielňach. Na pracovníčky spolku dohliadala vedúca. Musela to byť učiteľka, ktorá mala vyštudovanú umelecko-remeselnú školu. Najuznávanejšou návrhárkou spolku Iza-

19 Omšové rúcho vyšívané Máriou Hollósy, za ktoré dostala striebornú medailu na výstave v Paríži. Je ušité zo saténu a zdobené zlatými niťami. bella bola Mária Hollósy. Pochádzala zo zemianskej obce Opoj, ktorá leží pri Trnave. Jej mladosť bola poznačená nešťastnou láskou, pretože sa zaľúbila do muža, ktorý bol proti vôli jej rodičov. Na základe postoja rodiny sa rozhodla odísť z domu. Napriek nepriaznivému osudu sa dokázala osamostatniť a získať prácu na pošte, kde si všimla jej výšivky grófka Šarlota Zichy. Natoľko ju očarili, že založila výšivkársku školu, v ktorej sa dievčatá učili kresliť podklady. Odborne sa to nazývalo vipisovanie. 10 Túto činnosť mohli vykonávať len najšikovnejšie kresliarky, ktoré prekrývali podklady nášivkou nití. Ľudové remeslo uchvátilo aj moravského ľudového zberateľa Františka Kertza, ktorý sa rozhodol navštíviť cíferskú školu: Poznal jsem, že školu vede ruka dovedná, jemná, přímo geniální. Viděl jsem několik hotových věcí a žasnul jsem nad kompozicí a vzácným provedením. Žádná umělecká dílna neprovede lépe výšivky kostelních rouch, jako jsem viděl zde, byly to pravé kabinetní kousky uměleckého vyšívání. Sl. Hollósy ovládá zručne a mistrovsky všechny ty nejtěžší a nejjemnejší techniky kopie jsou jemné, plastické a měkké. Jeho konečný obdivný povzdych znie: v Uhrách mají vykonáno to, o čem my na Slovácku se teprve radíme dlouho a bezvýsledně. 11 Výšivky úspešne prezentoval spolok Izabella nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí. Prvé úspechy dosiahol na výstavách v rokoch vo Viedni, Bruseli, Madride a Paríži. Z jednotlivých návrhov bolo poslané rúcho, kde hlavným symbolom bolo JHS a dve pokrývky na oltár. Najväčší úspech získal spolok však až na Svetovej výstave v Paríži v roku 1900, na ktorú sa pripravoval niekoľko rokov. Nikto nečakal, že malá slovenská dielňa získa za hranicami rodnej zeme takú prestíž. Okrem ceny Grand Prix, ktorú dostal spolok za inštaláciu návrhov, bola ocenená striebornou medailou Mária Hollósy za vyšívané zlaté rúcho. Vďaka publicite sa zvýšila spolku obratnosť predaja o 8000 korún. 12 Začiatkom 20. storočia predstavil spolok svoju expozíciu na území USA. Svetová výstava sa konala v St. Louis v roku 1904, ktorej sa zúčastnilo viac ako 60 krajín z celého sveta. Napriek konkurencii dokázal spolok obhájiť svoje prvenstvo. 13 Ľudové výšivky si obľúbili aj dámy z kráľovských rodín. Jednou z nich bola cisárovná Sissi, ktorá bola veľmi náročná pri výbere šiat. Okrem nej si objednala šaty zo spolku aj španielska princezná Eulalia Bourbonská ako aj nevesta nemeckého následníka trónu Cecília von Mecklenburg. 14 ZÁNIK SPOLKU V roku 1918 prestal fungovať spolok Izabella. Príčinou bola prvá svetová vojna, ktorá priniesla so sebou veľké zmeny, a to rozpad Rakúsko-Uhorska. Zo všetkých výšivkárskych škôl vydržala búrlivé obdobie len dielňa v Cíferi, v ktorej sa prestalo vyučovať. Ženy vyšívali doma v ústraní Škatuľka na odkladanie šijacích potrieb pre svoje vlastné potešenie. Znižovali sa im objednávky. Svoje výrobky predávali len v blízkom okolí. Nedosahovali už takú úroveň, pretože prestali byť podporované šľachtou. Po vzniku nového štátu stratili vplyv. 15 Počas rušného obdobia sa utiahla do ústrania aj návrhárka Mária Hollósy, ktorá zostala naďalej žiť v Cíferi až do svojej staroby. Posledné roky svojho života prežila v biede. Utiahla sa a vyhýbala sa ľuďom. Zomrela v roku 1945 ako 87-ročná. Po jej smrti na ňu spomínali s láskou a rešpektom: Ako pedagóg bola prísna, keď nebola s robotou spokojná, všetko sa muselo vypárať. Každá žiačka sa napokon špecializovala na to, čo jej najlepšie sedelo, podľa zručnosti a talentu. V zime vraj pozorovala a odkresľovala tvary námrazy zo zamrznutých okenných skiel, nachádzajúc v nich prvky z rastlín, kvetov či lupeňov. Údajne vedela vyšiť kvet i s chládkom. 16 ZÁVER Slovenská výšivka sa stala módnym hitom začiatkom 20. storočia vďaka pracovitým rukám žien, ktoré boli mnohokrát na pokraji biedy. Svojou usilovnosťou a talentom dokázali získať zákazníčky z vyššej spoločnosti. Čím to bolo, že boli výšivky obľúbené u bohatých dám? Spolok Izabella prepájal ľudové motívy s mestskou módou. Používal novú techniku vyšívania. Pri navrhovaní modelov kupoval drahý materiál, ktorý financovala arcikňažná Izabella. S jej pomocou mohli ženy rozvíjať talent. Mali radosť z práce. Príloha LISTY 6/2018 3

20 Blúzka Izabella vznikla z ľudového oplecka. Mala bohaté rukávy. Výšivky sa nachádzali na rukávoch a golieri. Podľa herečky Audrey Hepburn pravá krása ženy nie je v jej postave, v spôsobe oblečenia, v šatách, ktoré nosí alebo štýle jej účesu. Krásu ženy vidno v jej očiach, pretože sú oknom do jej duše. POUŽITÁ LITERATÚRA Knižné zdroje: CISÁROVÁ-MINARIKOVÁ, Eva. Mária Hollósy. Znovuobjavenie výšivky. Katalóg k výstave. Bratislava: VŠVU a ARTEX ISBN: CISÁROVÁ-MINARIKOVÁ, Eva. Mária Hollósy najúspešnejšia textilná tvorkyňa konca 19. a začiatku 20. storočia na Slovensku a dievčenské vyšívačské školy. In: Aspekt, č. 1. Bratislava: Záujmové združenie žien ASPEKT, 2002, s ISSN X. TORANOVÁ, Eva. Výšivky minulých storočí. Bratislava: Tatran, ZUBERCOVÁ, Mária Magdaléna. Vplyv ľudového odevu na mestský odev na Slovensku v 2. polovici 19. storočia a v 1. polovici 20. storočia. In: Zborník Slovenského národného múzea. História 16. Bratislava: Obzor, 1976, s ISSN: Elektronické zdroje: BALLABAS Daniel. Uhorská šľachta po roku Zdroj: elpub/dokument/konyova1/subor/ballabas.pdf. CISÁROVÁ-MINARIKOVÁ, Eva. Zabudnutý príbeh vynikajúcej textilnej tvorkyne. Zdroj: sites.google.com/site/fskcifer/vysivky/hollosyova. CHLUPOVÁ, A. Slovenská ľudová výšivka MEDVECKÝ, K. Výšivka. sme.sk/dielo/1743/medvecky_detva/17. NOSÁĽOVÁ V. Slovenské kroje. kroj.sk/sk/clanok-trnavsky-kroj.php. Dobové pramene: Jahresbericht des Isabella Hausindustrie-Vereins über das Jahr 1901, 1903, 1904 Univerzitná knižnica, Bratislava. Poznámky: 1. NOSÁĽOVÁ, V. Slovenské kroje. [cit ]. sk/sk/clanok-trnavsky-kroj.php 2. MEDVECKÝ, K. Výšivka. [cit ]. sk/dielo/1743/medvecky_detva/17 3. CHLUPOVÁ, A. Slovenská ľudová výšivka [cit ]. http :// index.php?id= CISÁROVÁ MINARIKOVÁ, Eva. Mária Hollósy najúspešnejšia textilná tvorkyňa konca 19. a začiatku 20. storočia na Slovensku a dievčenské vyšivačské školy. In: Aspekt, č. 1. Bratislava: Záujmové združenie žien. ASPEKT, 2002, s CISÁROVÁ MINARIKOVÁ, Eva. Mária Hollósy najúspešnejšia textilná tvorkyňa konca 19. a začiatku 20. storočia na Slovensku a dievčenské vyšivačské školy. In: Aspekt, č. 1. Bratislava: Záujmové združenie žien. ASPEKT, 2002, s storočia a 1. polovice 20. storočia. [cit ]. repozitar/vplyv-ludoveho-odevu -na-mestske-odievanie-na-slovensku-v-obdobi-2-polovice-19-a -l-polovice-20storocia.pdf 7. CISÁROVÁ MINARIKOVÁ, Eva. Zabudnutý príbeh textilnej tvorkyne. [cit ]. sites.google.com/site/ fskcifer/vysivky/hollosyova 8. Slovenské historické múzeum H ZUBERCOVÁ M. Zora. Vplyv ľudového odevu na mestské odievanie na Slovensku v období 2. polovice 19.storočia a 1. polovice 20. storočia. [cit ]. -odevu-na-mestske-odievanie-naslovensku-v-obdobi-2-polovice-19-a -l-polovice-20storocia.pdf 10. Znovuobjavenie výšivky. Katalóg k výstave. VŠVU a ARTEX s CISÁROVÁ MINARIKOVÁ, Eva. Zabudnutý príbeh textilnej tvorkyne. [cit ]. sites.google.com/site/ fskcifer/vysivky/hollosyova 12. Jahresbericht Isabella Hausindustrie-Vereins über das Jahr s.? 13. Jahresbericht des Isabella Hausindustrie-Vereins über das Jahr 1900, s CISÁROVÁ-MINARIKOVÁ, Eva. Zabudnutý príbeh textilnej tvorkyne. [cit ]. sites.google.com/site/ fskcifer/vysivky/hollosyova 15. BALLAS, Daniel. Uhorská šľachta po roku [cit ]. s CISÁROVÁ MINARIKOVÁ, Eva. Zabudnutý príbeh textilnej tvorkyne. [cit ]. sites google.com/site/ fskcifer/vysivky/hollosyova 4 Príloha LISTY 6/2018

21 Stáročná lipová alej Kláštor Klokoty kutí s bohato vyzdobenými gotickými štítmi či renesančnými fasádami plnými sgrafít. Z terás pod renesančnou vodárenskou vežou je pekný výhľad na najstaršiu údolnú vodnú nádrž v strednej Európe, ktorá sa nazýva Jordán. Tá neodmysliteľne patrí ku koloritu Tábora. Bola vybudovaná na konci 15. storočia ako zásobáreň pitnej vody pre mesto. Je miestami hlboká až 14 metrov a zaberá plochu 50 hektárov. V letnom období ponúka veľké možnosti na športové a rekreačné využitie. Pod jej hrádzou sa nachádzajú rybie sádky a veľká šťučia liaheň. Hlavné táborské námestie nesie meno Jana Žižku z Trocnova. Dominuje mu socha tohto legendárneho vojvodcu, považovaného za otca husitskej vojenskej doktríny a autora defenzívnej bojovej techniky, tzv. vozovej hradby. Jeho osobnosť je zahalená do rúška mnohých tajomstiev a dohadov, Táborská veža Kotnov neoddiskutovateľným faktom zostáva to, že bol povedané slovami historika Rudolfa Urbánka najväčším vojenským géniom, ktorého Čechy zrodili Žižkovo námestie ponúka návštevníkom prehliadku pamätihodností takmer všetkých architektonických slohov. Navyše sa tu nachádza viacero reštaurácií s útulnými letnými predzáhradkami, takže o miesto na posilnenie a občerstvenie tela tu rozhodne nie je núdza. Určite na jedálnom lístku nájdete aj miestnu špecialitu Táborskú baštu, čo je kombinácia bravčového, údeného a klobásky s dusenou kapustou a variáciou niekoľkých druhov knedlí. Na popoludňajšiu kávu vám stojí za to zájsť si do neďalekej nedávno otvorenej kaviarne Baobab, kde vám budú robiť spoločnosť stovky kníh s dôrazom na kvalitné výtvarné a grafické spracovanie. Socha Jana Žižku z Trocnova Knihy určené prevažne pre detských divákov a čitateľov ako i fajnšmekrov obľubujúcich krásne knihy. Šálku voňavej kávy si tak môžete vychutnať ruku v ruke s niektorým z vystavených titulov. O tom, že sa v Tábore pomaly, ale isto udomácňuje tradícia kvalitnej literatúry pre deti a mládež, svedčí medzinárodný festival malých a stredných nakladateľov, ktorý býva stretnutím knižných profesií a veľkolepou oslavou obrazovej knihy a ilustrácie. Festival Tabook objavuje a predstavuje kľúčové osobnosti súčasnej nezávislej knižnej scény a pravidelne sa v Tábore odohráva v čase babieho leta. Najstaršou dochovanou architektonickou pamiatkou Tábora je národná kultúrna pamiatka areál mestského hradu s doďaleka viditeľnou vežou Kotnov, pomenovanou podľa svojho zakladateľa. Hrad bol založený už niekedy v polovici 13. storočia za vlády českého kráľa Přemysla Otakara II. Hradný areál bol na začiatku 17. storočia prestavaný na pivovar. Kotnovská veža tak predstavuje najvýznamnejšiu dochovanú časť pôvodného hradu. Z ochodze veže je nádherný výhľad na celé mesto a jeho okolie. Žiaľ, momentálne prechádza celý objekt dlhodobou rekonštrukciou a aj samotná veža s vyhliadkou je sprístupnená iba vo veľmi obmedzenej prevádzke. K hradnej veži prilieha jediná dodnes stojaca mestská brána, zvaná Bechyňská. Neďaleko nej je ďalší zo vstupov do nám už známych Holečkových sadov, z ktorých je prístup do zázračnej lipovej aleje vedúcej tentoraz strmo nahor s klokotským kláštorom na vrchole kopca. A tým sa uzatvára naša dnešná púť. Prajem vám ničím nerušený pobyt či návštevu Tábora, mesta, ktoré rozhodne stojí za to navštíviť. Text a foto: Miro Pogran Listy 15

22 Katedrála sv. Vojtěcha Městská brána se sochou Přemysla Otakara II. Kaliningrad stadion Město tří jmen I když je vzdálen po silnici o něco víc než kilometrů od našich zemí, má s nimi společný významný moment v historii. Český král Přemysl Otakar II. založil mnoho měst nejen v českém království, ale zasloužil se v roce 1255 i o vznik jednoho na pobřeží Baltu: bylo na jeho počest pojmenováno KRÁLOVEC. Dodnes stojí na jedné z městských bran mohutná skulptura českého krále i se znakem českého království lvem. Další historie města, už pod jménem KÖNIGSBERG, je spojena s Řádem německých rytířů. Ti tu založili hrad, který se stal sídlem velmistra jejich řádu. Od počátku 18. století bylo město součástí Pruska a od roku 1871 Německé říše. Za 2. světové války utrpěl Köningsberg bombardováním britského letectva a potom i při dobývání Rudou armádou. Na Postupimské dohodě se rozhodlo o jeho připojení i s okolím k tehdejšímu Sovětskému svazu. Dnes je tedy město spojeno s dalším jménem KALININ- GRAD se jmenuje na počest bývalého předsedy Nejvyššího sovětu SSSR Michaila Kalinina. Město se širokým okolím je ruskou enklávou ležící mezi Polskem a Litvou. Je tady důležitý přístav, a proto celá Kaliningradská oblast s 15 tisí- 16 Listy ci km² a milionem obyvatel byla po téměř půl století uzavřená pro cizince, ale i pro sovětské občany z jiných regionů. Dnes zdůrazňují místní obyvatelé svou příslušnost k pevnině, jak se říká většinové části Ruské federace. Děti jsou o prázdninách posílány do vnitrozemí, aby ho poznaly. Místní občané mají ovšem do dalších částí země dost složitý přístup. Vedle přístupu po moři je nejjednodušší doprava letecká. Do sousedních zemí a samozřejmě i do ostatních zemí EU potřebují víza; aby pro česká nemuseli cestovat až do Petrohradu, je otevřeno přímo v Kaliningradu servisní vízové centrum. Počet turistů do ČR ani na Slovensko nedosahuje zlomek těch,

23 Originální moderní plastika Chrám Krista Spasitele Pohled na pravoslavný chrám z ulice kteří přijížděli v 90. letech před zavedením vízové povinnosti. Součástí Kaliningradské oblasti je Kurská kosa písčitý poloostrov dlouhý 98 km. Táhne se podél pobřeží v šířce od 40 m do 4 km a odděluje pevninu od Baltického moře lagunou. Jedna část patří k Rusku a další je už litevská. Dojet po ní lze do Klajpedy. Také díky bohaté flóře a fauně je Kurská kosa zahrnuta do seznamu Světového přírodního dědictví UNESCO. V Kaliningradu uctívají památku německého filosofa Immanuela Kanta ( ), ten se tu narodil, žil a je i pohřben. Má tu pomník a jeho jméno nese i místní Baltská federální (= s celostátní působností) univerzita. Vzpomíná se tu i na pobyt ruského cara Petra I. za jeho cest po Evropě. Město je také spojeno s historickou postavou barona von Münchhausena (u nás známého i jako baron Prášil) ten ve městě dvakrát pobýval v letech 1738 a 1750 a dnes tu má památník. Jednou z nejvýraznějších dominant města je gotická katedrála na břehu řeky Pregolja. Mezi kostely zaujme také pravoslavný chrám Krista Spasitele, replika postavená v 90. letech 20. století podle vzoru obdobných svatyní z okolí Moskvy (tzv. zlatého prstence ). Do 2. světové války býval symbolem města královský zámek. Ten byl ale v bojích o město silně poškozen a v roce 1968 nechaly úřady přes protesty veřejnosti jeho zbytky odstranit. Ojedinělé je i Muzeum jantaru s kopií proslulé jantarové komnaty, za války zmizelé z Petrohradu. Jantar je velmi ceněn, bojují tady s jeho nelegálními hledači na mořském pobřeží. Dřív byl jeho vývoz zakázán: autor těchto řádků doprovázel v 60. letech po Praze turisty z Kaliningradské oblasti. Ti se mu omlouvali, že ani pro něj chystaný suvenýr jim na tehdejší sovětské hranici vyvézt nepovolili. Kaliningrad je jedním z jedenácti ruských měst, kde se letos odehrají zápasy Mistrovství světa ve fotbale. Proto ve městě vybudovali moderní stadion pro diváků, na němž se uskuteční zápasy mezi mužstvy osmi zemí. Návštěvníci mají možnost se dobře a relativně levně najíst v řadě restaurací i fast foodů. Na rozdíl od některých jiných ruských měst, která se nemohou příliš chlubit městskou dopravou, je ta v Kaliningradu o třídu lepší. Je to také díky vozidlům importovaným od nás některé tramvaje by si už ale zasloužily výměnu či rekonstrukci. Kaliningrad má partnerské vztahy s více než 40 městy v mnoha zemích, především v Polsku, Litvě a Rusku, ale i v Číně nebo USA (Norfolk). Z České ani Slovenské republiky v tomto seznamu zatím žádné město není. Místní univerzita jedná o spolupráci a výměně studentů se zlínskou Univerzitou Tomáše Bati. V Kaliningradu mají restauraci U Haška ve stylu českých hospod, snaží se tam podávat typická česká jídla. Jedna z ulic v prestižní části města se jmenuje Pražskaja (Pražská). V ekonomice Kaliningradské oblasti hraje významnou úlohu cestovní ruch: region navštívilo loni téměř půldruhého milionu turistů. O těch z Česka a Slovenska nejsou přesnější údaje, ale převahu mají Rusové z jiných regionů a Němci mnohdy potomci po válce vysídlených obyvatel Königsbergu. Často se léčí v lázeňských letoviscích na pobřeží Baltu, která byla před válkou oblíbeným místem odpočinku evropské aristokracie. Text a foto: Petr Kuneš Listy 17

24 Peter Plavčan Keď sen sa stane hodnotou Peter Plavčan je filozof života. Ako osobnosť ho charakterizuje úsmev. Životným krédom mu je radosť. Takto ho poznám už desiatky rokov. A viem, že sa nemýlim. Človek je kreatívna bytosť. U umelca to platí niekoľkonásobne. Na vyjadrenie pocitov slová nestačia. Aj preto vzniklo umenie rozprávať inak než slovami. Opísať neopísateľné city, myšlienky, poznatky, či už kresbou, spevom, hudbou, divadlom. Petra Plavčana fascinuje výtvarný prejav. Vyznávať výtvarné umenie, to nie sú len návštevy galérií a múzeí, ale tiež jeho štúdium a schopnosť sa ním vyjadriť. A keď to raz skúsiš, neprestaneš. Najmä keď si v tom dobrý. V ateliéroch významných umelcov dostal autor jedinečnú výučbu okrem iného v tvorbe obrazovej plochy a uplatnenia farieb v nej. Žiaden úspech, ani ten umelecký neprichádza ľahko, nevzniká ihneď. Rokmi hľadania vznikajú umelcove kolekcie obrazov osobitého rukopisu a náročného výrazu. A potom prvá výstava. V reprezentačnej galérii Bratislavského hradu usporiadal autor v mesiacoch apríl-máj roku 2018 výstavu zo svojej tvorby. Úspešnú. Kurátorom bol autor tohto článku. Na vernisáži boli stovky obdivovateľov krásy. A mimoriadna návštevnosť v ďalších dňoch. Chvíľka radosti pri stretnutí s obrazom tvorí sústavu zážitkov. Je majster ten, kto ich vytvára. Je umelec, ktorý svojím dielom dokáže osloviť. Peter Plavčan (profesor Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského) už dlhšie oslovu- Chodníček, akryl, 30x21 cm, 2017 Chodníček II., akryl, 30x21 cm, 2017 Chodníček III., akryl, 30x21 cm, 2018 Lesná cesta 2, akryl, 30x21 cm, Listy

25 Lesná tôňa, akryl, 30x21 cm, 2017 Mostík pána M., akryl, 30x21 cm, 2017 Očarený krásou, akryl, 30x21 cm, 2017 Potok, akryl, 30x21 cm, 2017 Sadni si a oddychuj, akryl, 30x21 cm, 2017 Svetlo v lese, akryl, 30x21 cm, 2018 je svoje najbližšie okolie. Obrazmi, ktoré robia radosť. Premyslenými obrazovými kompozíciami s dôrazom na farbu a detail. Autorove obrazy sú originálne tým, že dokážu úspešne vyjadriť monumentalitu pohľadu na krajinu na relatívne malej obrazovej ploche. Jedinečnosť svojej tvorby predstavuje aj v štandardnom rozmere každého diela, formátu A4. Koloristicky zdanlivý monochróm hnedej farby zeme variuje cez bohatstvo odtieňov. Jeho obrazy citlivo formujú kompozičné rozloženia krajiny, živej prírody v nej a drobnosti príbehov. Autorove dielo predstavuje nekonečné možnosti výtvarného výrazu. Logiku na seba nadväzujúceho a tým rozvíjajúceho sa umeleckého vývoja. A autentickosť. Život, ktorý v každom obraze rozvíja radosti bytia, humanizmu a kreatívneho myslenia. Obrazy krajiny s prienikmi slnka sú naším životom. Zahalené tajomstvom radosti. Očakávaného tanca imaginácie, ktorá vždy dokáže uchvátiť. Peter Plavčan sa narodil 22. júna 1960 v Bratislave, kde aj dnes žije a tvorí. Ľuboslav Moza Listy 19

26 Pocházíte z menšího města na Slovensku, otec z vás chtěl mít ekonoma. Asi jste jako chlapec nepřemýšlel o práci v marketingu? Otec a mama mi kládli na srdce, že to najdôležitejšie v živote je vzdelanie. Nemal som konkrétnu predstavu, čím budem, ale odmalička som bol veľmi podnikavý. Hneď ako otec kúpil do rodiny farebnú tlačiareň, rozhodol som sa vyrábať pre svojich spolužiakov na základnej škole vizitky. Zarobil som svoje prvé peniaze, ktoré som vzápätí minul. Potom, čo som išiel vyrábať nové vizitky, som zistil, že v tlačiarni chýba farba. Vtedy som sa naučil niečo veľmi podstatné, a to, že biznis nestojí len na výnosoch, ale aj na nákladoch. Na strednej škole v Trenčíne som zase predával mobilné telefóny a programoval webové stránky. Prelomovým sa však stal praktický predmet v treťom ročníku na obchodnej akadémii. Tam som sa po prvý raz stretol so spoločnosťou Baťa. Do slovenských škôl priniesla program Junior achievement s predmetom Aplikovaná ekonómia. Cieľom tohto predmetu bolo využívanie teoretických ekonomických znalostí v praxi. My sme mali vlastnú študentskú firmu, v rámci ktorej sme laminovali vizitky, študentské materiály a organizovali školské diskotéky. Pracovali sme s reálnymi financiami, mali sme rozdelené pozície ako manažér marketingu či výroby. Samozrejme všetko sa dialo pod dohľadom obchodnej akadémie. Není tahle praxe významnější než celá teorie? Nie. Stále hovorím, že keby som nevyštudoval obchodnú akadémiu, tak nerozumiem televíznym novinám. Je dobré mať základy, aby ste chápali súvislosti. A je dobré vedieť tieto základy využívať v praxi. Rovnako vnímam vysokú školu. Mala by dať študentovi okrem teoretických znalostí aj priestor pre sebapoznanie. Mne sa to podarilo. Nastúpil som na Univerzitu Tomáša Baťu v Zlíne najskôr na odbor aplikovaná informatika. Tam som však dlho nevydržal. Zamiloval som sa do Fakulty multimediálnej komunikácie odbor marketingová komunikácia, kam som sa po roku príprav úspešne 20 Listy dostal. Priťahovalo ma humanitné zameranie, ktoré nebude len o ekonomike, matematike či štatistike. Môj odbor ma učil základy marketingovej komunikácie a okrem iného som začal spoznávať samotnú fakultu. Tú totiž okrem nášho zamerania tvorili aj odbory obuvi, módnej fotografie či dizajnu. Zrazu som sa dostal do komunity ľudí, ktorí mali bohémsky pohľad na život. Všetci boli skvelí umelci, mali cieľ byť tými najlepšími. Začal som sa viac zoznamovať s ich problémami, ktoré som využil pri založení nového projektu na vysokej škole. Rovnako ako na strednej škole, aj na FMK sme mali praktický predmet Komunikačná agentúra. Tá spravovala rôzne projekty, ktorých cieľom bolo zapojiť všetkých študentov fakulty do praxe. Raz za určité obdobie mohol študent vytvoriť projektový návrh a poslať ho do schvaľovacej komisie. Vytvoril som projekt B fashion in Zlín, ktorý pomáhal mladým umelcom odevu, obuvi a módnej fotografie zviditeľniť sa najskôr na lokálnom, neskôr na medzinárodnom trhu. Študenti prihlasovali svoje práce, ktoré prezentovali na módnej prehliadke v rámci galavečera. Víťazom sme zámerne neponúkali finančnú odmenu, ale reálnu prax. Liběna Rochová poskytla stáž víťazke odevu, spoločnosť Baťa možnosť reálnej produkcie finálneho návrhu. Prvý ročník sme realizovali len na lokálnej úrovni, ale v druhom roku sme už mali zapojených niekoľko krajín z Európy. Projekt som riadil tri roky. Kdy jste konečně zamířil do reklamy? Za to, že som so svojím projektom úspešne reprezentoval univerzitu, ma škola v roku 2009 poslala na svetový festival reklamy, ktorý sa každoročne koná v Cannes. Celý týždeň tam prednášajú najväčšie osobnosti svetového marketingu. Môžete sa tam dozvedieť o najnovších trendoch v oblasti reklamy či komunikácie. Tento rok bol prelomový. Hospodárska kríza začala formovať spôsoby komunikácie, zvýšil sa vplyv samotného internetu a začalo sa viac pozerať na efektivitu vynaložených investícií do marketingu. Technologický pokrok ovplyvnil nielen festival, ale aj mňa samotného. Veľa som tam pochopil. Moje štúdium marketingu, prax z B fashion, rôzne praktické skúsenosti ohľadne tvorby internetových stránok sa pospájali. Toto všetko mi dalo signál, že je potrebné sa začať intenzívnejšie venovať digitálnemu marketingu. Jak jste tohle svoje rozhodnutí realizoval v praxi? Popri magisterskom štúdiu som začal pracovať na čiastočný úväzok vo významnej lokálnej agentúre Comtech. Nastúpil som na pozíciu Account Executive. Zo začiatku som asistoval svojmu kolegovi pri klientskom servise. Našou úlohou bolo zabezpečiť plynulý chod informácií medzi klientom a kreatívnym oddelením. Moje nadšenie do nového marketingu bolo také silné, že som začal v agentúre čoraz viac rozprávať o novej digitálnej dobe, ktorá prichádza. Bol som naivne presvedčený o tom, že prichádza koniec klasickej reklamy. S odstupom času sa nad tým usmievam, ale v tom čase mi moja energia pomohla presvedčiť manažment firmy, aby som získal väčšiu príležitosť sebarealizácie. Založil som nové digitálne oddelenie, ktorého úlohou bolo dopĺňať klasické výstupy o tie digitálne. Skúsenosti sme začali získavať pri klientoch ako Mercedes, pivovary Zubr, Litovel či pri Vinárskom fonde ČR. Po troch rokoch úspešného fungovania však nastala zmena. Pobočka Comtechu v Zlíne ukončila svoje pôsobenie a presunula svoju silu do Prahy, kde taktiež pôsobila. A tak som dostal príležitosť presťahovať sa do veľkého mesta na novú pozíciu digitálneho stratéga. Svoje skúsenosti som naďalej rozširoval, stretával sa s veľmi inšpiratívnymi ľuďmi. Moja práca však v určitom momente začala byť jednotvárna. Dal som svoju prvú výpoveď v živote a tešil sa, že si užijem letné prázdniny. Presne o šesť dní som nastúpil na novú pozíciu Projektového riaditeľa. Oslovil ma totiž Michal Pastier, s ktorým som sa zoznámil v Cannes, a ktorý mi predstavil novú príležitosť pomôcť novovzniknutej agentúre Zaraguza s projektovým manažmentom s malým tímom štyroch ľudí, ktorí boli predĺženou rukou slovenskej agentúry Zara-

27 guza pre novo vyhratého klienta v Čechách. Po krátkej dobe sa mi podarilo vybudovať samostatne fungujúcu agentúru v Čechách s 30 zamestnancami, ktorú úspešne riadim už piaty rok. Jste mladý progresivní šéf. Jak modelujete firmu, jakou tvoříte atmosféru? V projekte B fashion in Zlín som sa naučil riadiť päťdesiat študentov bez nároku na finančnú odmenu. Neznamená to, že teraz svojim zamestnancom neplatím, ale na prvom mieste musí byť iná motivácia než peniaze. Naučil som sa, že to najdôležitejšie je vytvárať inšpiratívne pracovné prostredie na podklade zaujímavých pracovných príležitostí. Pracujeme so značkami, ku ktorým máme vzťah. Vyberáme si len klientov, ktorí veria našej práci, funguje medzi nami skvelá energia a vedia našu prácu zaplatiť. Inšpiratívnosť tvoria aj samotní kolegovia, ktorí sú super profesionáli v tom, čo robia a každý deň sa od nich niečo nové naučíte. Agentura Zaraguza sbírá ceny za svoji činnost, má jich už na kontě hodně. Kterou si nejvíc považujete? Každá cena, ktorú získate, je odmenou za tvrdú prácu. Veľmi sa teším, že sa nám každý rok darí nejaké to ocenenie získať. Či už je to ocenenie za kreativitu, médiá, prípadne moju najobľúbenejšiu efektivitu. Jak mohou posuzovatelé poměřovat například efektivitu? Každá súťaž má svoje vlastné pravidlá. V kreatívnych súťažiach vyberá odborná porota tie najkreatívnejšie kampane z rôznych kategórií (print, video, online a pod.) V mediálnych súťažiach sa zase porota pozerá na to, ako ste čo najkreatívnejšie či najefektívnejšie využili to či ono médium. Inak sa totiž správate na Facebooku, inak pri pozeraní televízie a inak napríklad pri pozeraní videí na Youtube. No a v súťažiach za efektivitu porota vyhodnocuje reálny obchodný prínos pre klienta. Táto súťaž je moja najobľúbenejšia, pretože nerieši len to, čo je pekné, ale aj to, čo reálne zarába. Osobne si myslím, že doba len pekných kampaní už dávno skončila. Ak klient platí za kampaň, vždy by mala prinášať aj obchodné výsledky. Kolegom v slovenskej Zaraguze sa napríklad podarilo získať najprestížnejšie európske ocenenie Euro Effie za kampaň Fofola pre Kofolu. Stali sme sa tak prvou agentúrou v celej slovensko-českej histórii, ktorá získala toto prestížne ocenenie. Pracujete pro velmi významné klienty a značky. Můžete nějaké jmenovat? Veľmi si vážim spolupráce, ktoré nie sú jednorazové výstrely, ale dlhodobé partnerstvá. Pre Škoda Auto Česká republika sme začali pracovať pred štyrmi rokmi na malých digitálnych kampaniach. Neskôr sme sa stali hlavnou strategickou agentúrou na úrovni social media, kde sme začali spravovať Facebook, Instagram, Twitter a neskôr aj Youtube. Aktuálne sa nám darí byť už štvrtý rok po sebe lídrami v segmente automotive. Naša práca je inšpiráciou nielen pre lokálny trh, ale pre celý svet. Taktiež sa veľmi teším, že sme tento rok rozšírili spoluprácu aj o ďalšie príležitosti. Pred nedávnom sme spustili veľkú kampaň pre Škoda Plus Meníme mínusy na plusy. Aj vďaka tejto príležitosti sa z nás v Škoda Auto stáva plnohodnotný partner na celkovú strategickú komunikáciu. Rovnako oceňujem aj ďalšie dlhodobé partnerstvá. Pripravujeme super kampane pre Orion či Študentskú pečať spoločnosti Nestlé. Začiatkom mája sme spustili krásnu kampaň tradičného výrobcu nanukov Míša, v júni spúšťame super kampaň s influencerom GoGom pre značku Axe spoločnosti Unilever. Rovnako pracujeme na kampaniach pre Leerdammer, Gervais, Mall, Tchibo či Olympus. Může úspěšná firma podnikající především na českém trhu proniknout i do zahraničí? Je dnes snazší pohybovat se bezbariérově v evropském prostoru? Áno, môže. Musíte mať svetové nápady, ktoré sa páčia aj v zahraničí. Som rád, že tieto nápady máme. Úspešne sa nám darí realizovať kampane, ktoré sú vidieť nielen v Čechách či na Slovensku, ale aj v Slovinsku, Nemecku, Maďarsku či vo Veľkej Británii. Je ale pravda, že ide len o čiastočný prienik do zahraničia. Mojou víziou je rozšíriť naše kompetencie aj do iných krajín sveta a založiť tam plnohodnotné pobočky, rovnako ako vznikla tá v Prahe. Na toto si ale budeme musieť ešte chvíľku počkať. Čakáme totiž na tú správnu biznis príležitosť, ktorá nám dá určitú finančnú istotu na danom trhu. Mám takovou představu, že i reklamu silně ovlivňují trendy, jistá módnost. Snažíte se jí přizpůsobit, nebo hledáte originální cesty? Pri tvorbe kampaní sa snažíme riadiť pravidlom 70: % obsahu by ste mali v komunikácii poznať. A tých 30 % máte na niečo nové. Trendy sú veľmi dôležité, pretože práve tie robia reklamu súčasnou. V poslednom čase je napríklad veľkým trendom prenášať ľudí z virtuálneho digitálneho sveta do toho fyzického. Dať zákazníkom niečo, čo bude hmatateľné. Pre Olympus sme napríklad vytvorili kampaň Fotocihla, ktorá pracovala s reálnou skúsenosťou zákazníkov (to je tých 70 %). Všetci vedia, že keď máte veľkú zrkadlovku, tak je taktiež oproti klasickým fotoaparátom ťažká a nepraktická. Vytvorili sme kampaň na podporu predaja nových fotoaparátov, ktoré sú rovnako kvalitné, ale malé a praktické. Pre všetkých, ktorí sú zvyknutí na ťažkú váhu zrkadlovky, sme vytvorili špeciálne príslušenstvo fotocihlu (to je tých 30 %). Fyzický predmet, reálne príslušenstvo, ktoré ste si mohli pripnúť k novému modelu Olympus, aby bol rovnako ťažký a nepraktický ako vaša zrkadlovka. Kampaň bola natoľko úspešná, že sme ju realizovali aj v iných krajinách EÚ. Reklama je dnes všudypřítomná. Někdy nás baví, někdy nás štve. Přesto je celý svět reklamy v takovém zvláštním hávu, udržuje si svá tajemství. Zřídka máme šanci se dočíst, kdo tvořil tvůrčí tým nějaké úspěšné kampaně, kdo byl kreativním ředitelem, režisérem, výtvarníkem apod. Není to někdy škoda? Veľmi by som si prial, aby boli ľudia pod reklamami podpísaní. Nech vidíte, kto stojí za tými skvelými nápadmi. A rovnako kto stojí za tými hroznými, ktoré vás viac obťažujú, ako vám niečo prinášajú. Žiaľ, stále je viac tých funkčných reklám bez nápadu, ktoré nepracujú so žiadnou pozitívnou emóciou. Napriek tomu, že všetci robíme funkčné umenie, verím, že raz príde doba, keď sa budete tešiť na reklamný break rovnako, ako sa tešíte na svoj obľúbený film. V každom prípade, ak by ste veľmi chceli zistiť, kto za akou reklamou stojí, máte možnosť si údaje vyhľadať buď pri prihláškach v reklamných súťažiach, alebo googliť a písať priamo do agentúr. Řídíte dnes už zavedenou firmu ověnčenou mnoha cenami. K čemu směřujete nyní? Jaké jsou vaše plány do budoucna? Veľmi si prajem, aby sme pracovali na kampaniach, ktoré budú dávať skutočný zmysel. A ten nevidím len v tom, že zarobíme klientovi peniaze, ale že spoločne s klientom pomôžeme meniť spoločnosť k lepšiemu. Som rád, že nastupuje doba takzvaného goodvertisingu. Spoločnosti sa snažia aj vďaka marketingovým aktivitám riešiť spoločenské problémy. Prispievajú na výstavbu parkov, detských ihrísk, podporujú kultúru či umenie. Vznikajú zaujímavé kampane, ktoré majú aj sociálny rozmer. Kolegovia v slovenskej Zaraguze napríklad vytvorili na Štrbskom plese funkčný billboard. Okrem reklamny obsahoval aj vtáčiu búdku s pravidelnou dávkou jedla pre vtáčikov. Bol to prvý billboard, ktorý pomáhal. Budete čekat, až s tím nápadem přijde klient? Klient môže prísť s iniciatívou rovnako ako jeho agentúra. Práve sa veľmi teším na jeden veľký projekt, ktorý spúšťame spoločne so Škoda Auto Česká republika, kde bude hlavne tento sociálny rozmer. Rok na projekte pracujeme a v najbližších mesiacoch ho, pevne verím, spustíme. Kde se s tím budeme moci setkat? Ak sa vás bude týkať, tak vo všetkých médiách, ktoré konzumujete. Od televízie, printu až po sociálne siete. Děkuji za rozhovor Zuzana Štancelová Foto z archívu Mariána Füryho Listy 21

28 Co je to What? Miriam Bayle, Rastislav Uhrík, Viktor Jirman Nejenom, že si osvojila styl scat, ale také se v něm stala skutečnou královnou. Po posledním CD Song vydaném v roce 2016, na kterém už bylo několik jejích autorských písniček, se tentokrát pustila se svou manažerkou, pianistkou Katkou Soukupovou do celého alba, jehož je zároveň textařkou i aranžérkou. Texty jsou v angličtině, která samozřejmě k jazzu patří, ale jedna písnička s tajemným názvem Spasená je ve slovenštině, v jazyce, který Miriam nikdy neopustila a kterým stále hovoří i z pódia. Texty jsou pohodové stejně jako melodie, mají v sobě pozitivní poselství. Po hudební stránce ve většině skladeb Miriam i Katka navazují na starou dobrou éru melodického populárního jazzu. Miriam do nich vkládá scat, jako například v písničce What s This? Dvě skladby v tanečním rytmu samby vyloženě zvedají ze židlí, jmenují se Joy a Too Late, obě jsou dílem Katky Soukupové. Now s The Time od Katky a M22 od Miriam jsou naopak klidnější, pohodové. Albumu vévodí a na internetu ho reprezentuje písnička What To Do, které Miriam vymyslela vyloženě popový nápěv a celá skladba jakoby vypadla z klasického muzikálu i tím, že je zasazena do jazzového rytmu. Nakonec v písničce No Complain autorka vyzkoušela momentálně nejpopulárnější elektro sound. Album What? je autorským počinem Miriam Bayle, Slovenky, která před lety přicestovala do Prahy zkusit štěstí jako jazzová zpěvačka. Uspěla a stala se jednou ze zajímavých postav pražské jazzové scény. Grafická úprava CD: Petr Martinovský Foto: Jiří Štarha Miriam jako aranžér přiřadila každé skladbě jiný perkusní nástroj. Určitě jí šlo o to, aby byly všechny kousky originální a nezaměnitelné s druhými. Na slavnostním křtu v JazzDocku 15. května ji doprovázela kapela pražských jazzmanů. Ke klavíru si pozvala Daniela Bulatkina, na kytaru ji doprovázel Viktor Jirman, na baskytaru hrál v Praze dobře známý slovenský muzikant Rastislav Uhrík, za bicími seděl Martin Novák, který jako vynikající bubeník spolupracoval i s Janou Kirchner, perkuse ovládal Vít Haluška a druhý hlas zpívala žákyně pěveckých workshopů, které pořádá Miriam, Karolína Fišerová. Na závěr koncertu si zpěvačka pozvala na pódium kmotry. Za nejzajímavější postavu je možné právem považovat jejího kamaráda z Liptovského Mikuláše Milana Jamnického, který její projekt sponzoroval. Práci Miriam pochválila její kolegyně z Pražské konzervatoře, kde obě vyučují zpěv, zpěvačka Linda Finková. CD What? křtili také režisér David Ondříček s dcerou Františkou a moderátor Karel Voříšek. Nakonec je potřeba vyzdvihnout výjimečnost tohoto autorského alba. Jazzových originálních písniček, které by zaujaly na první poslech, nevzniká zdaleka tolik. Poslední dobou se jazzová hudba málokdy snaží přiblížit posluchači. Také proto stojí poněkud bokem, pro spoustu lidí je méně srozumitelná, těžká. O to je zajímavější sledovat práci právě Miriam Bayle, jejíž celá tvorba je kvalitní, přitom sdělná, příjemná na poslech, zábavná, přitažlivá. Pěkný příspěvek do jazzové pokladnice. Zuzana Štancelová Foto: Matylda Štancelová 22 Listy

29 Tri letušky v Paríži K 100. výročiu vzniku Československa sme vďaka mnohým priateľským kontaktom so slovenskou kultúrnou obcou pre vás pripravili niekoľko zábavných programov. Medzi ne patrí aj divadelná hra Tri letušky známeho francúzskeho autora veselohier Marca Camolettiho ( ). České divadlá uvádzajú aj jeho ďalšie hry, napr. Manželský poker s Jiřím Langmajerom, Danielou Šinkorovou, Andreou Kerestešovou-Růžičkovou, hru Miláčik Anna, komédiu Byt na inzerát a ďalšie. Jeho hry sa hrajú v divadlách nielen v Prahe, ale aj v Karlových Varoch, v Českých Budějoviciach a ďalších mestách. Vážení a milí čitatelia! My v septembri privítame ochotníkov z Ľubele, malého slovenského mestečka pod Tatrami, kde sa hlavných úloh zhostia študentky a študenti. Ochotnícky súbor získal na Slovensku už viacero ocenení, preto sme radi, že ho po prázdninách privítame aj v Prahe. Nadviažeme tým na dávnu tradíciu z rokov I. Československej republiky, kedy uvádzanie slovenských divadelných hier v podaní slovenských ochotníckych divadiel bolo súčasťou kultúrnych programov v českých krajinách a najmä v Prahe. Predstavenie sa uskutoční v septembri, presný dátum uvedieme v letnom dvojčísle Listov Slovákov a Čechov, ktorí chcú o sebe vedieť... Ale už teraz vás na predstavenie, ktoré sa uskutoční vďaka podpore MK ČR a Magistrátu hl. mesta Prahy so vstupom voľným, srdečne pozývame! Viacej informácií o tomto aktívnom divadle nájdete aj na: imafex.sk/?utm_source=zoznam.sk&utm_ medium=katalog&utm_campaign=firemny-profil Tri letušky v Paríži (Marc Camoletti) Bláznivá situačná komédia, v ktorej lásky odlietajú a prilietajú. Bernard je francúzsky architekt, ktorému monogamia nič nehovorí. Jeho milostný život sa riadi letovým poriadkom. Všetko funguje s dokonalou presnosťou až do chvíle, kedy do jeho bytu zavíta starý kamarát Róbert. Po chvíli sa ukáže, že aj jeho zdanlivo perfektný systém začne mať trhliny a bláznivý kolotoč nečakaných situácií sa roztočí. Keď sa stretnú tri krásne letušky, dvaja bezradní muži a ufrflaná slúžka, o zábavu je postarané. Pár slov o Ľubeľskom ochotníckom divadle Kolomana Ondreja Urbana Ľubeľské ochotnícke divadlo K. O. Urbana je divadelný súbor s viac než 90-ročnou tradíciou. Pôsobí v liptovskej obci Ľubeľa pod Nízkymi Tatrami. Vznik divadelného súboru nie je upresnený. V obci prevládajú dve verzie, a to rok 1922 a Jedno je však celkom isté: prvé predstavenie bolo odohrané v júni Vznik divadelného súboru inicioval miestny obchodník, syn garbiara, Koloman Ondrej Urban. Tento obchodník získal pre svoje prvé predstavenie od I. G. Orlova Až lipa zakvitne občanov z Ľubele, Dúbravy a Gôtovian. Predstavenie sám režíroval a bolo odohrané v starom kaštieli statkára Floriána Teichnera. Odvtedy, s niekoľkými prestávkami, sa v Ľubeli hrá divadlo až dodnes. Ochotníci každý rok na Prvý sviatok vianočný potešia svojich fanúšikov premiérou novej divadelnej hry. Ľubeľskí herci sa zameriavajú na komédie a veselohry, čím sú v Liptove už veľmi dobre známi. Okrem divadelných predstavení sa členovia súboru venujú aj organizovaniu tzv. Pochovávania basy, čo je estrádny program, ktorý sa koná v Ľubeli pravidelne každý rok na Popolcovú stredu. Pochovaním basy Estery sa divadelníci symbolicky rozlúčia s fašiangami a vítajú pôstne obdobie, ktoré vrcholí Veľkou nocou. O tom, že Ľubeľa žije divadlom, svedčí aj fakt, že členovia súboru od roku 2009 každoročne organizujú festival ochotníckych divadiel s názvom Ľubeľa- Fest, kde sa vždy v prvý júlový víkend stretnú divadelníci z okolia, ale aj z iných kútov Slovenska. Mgr. Jana Mlynarčíková Foto z archívu divadla Listy 23

30 24 Listy

31

32