Anton Tyrol (zost.) DEIVERBUM. Komentár k dogmatickej konštitúcii Druhého vatikánskeho koncilu

Transkript

1 Anton Tyrol (zost.) DEIVERBUM Komentár k dogmatickej konštitúcii Druhého vatikánskeho koncilu

2 Anton Tyrol (zostavovateľ) DEI VERBUM Komentár k dogmatickej konštitúcii Druhého vatikánskeho koncilu Lektorovali a Nihil obstat udelili: ThDr. Ľubomír Pekarčík, PhD. ThDr. Martin Mikolášik, PhD. Imprimatur: Mons. Prof. ThDr. František Tondra spišský diecézny biskup č. j. 3/2003 dňa Predhovor Komentár k vieroučnej konštitúcii Druhého vatikánskeho koncilu Dei Verbum bol už dlhší čas urgentné požadovanou študijnou pomôckou pre biblické štúdium. Totiž všetky dokumenty koncilu si vyžadujú komentár. Na Slovensku však tieto komentáre v ucelenom vydaní chýbajú. Verím, že komentár kdei Verbum bude aj pre iné teologické disciplíny motívom a inšpiráciou. Tento komentár vychádza ako výsledok 4. medzinárodnej biblickej konferencie, ktorá sa uskutočnila v apríli 2002 na Katolíckej univerzite v Ružomberku. Okrem domácich študentov a pedagógov sa na konferencii aktívne zúčastnili prestížni biblisti z Vatikánu, Rakúska, Poľska a Čiech. Prvé tri biblické konferencie sa uskutočnili ešte v rámci Katechetickopedagogickej fakulty pred vznikom Katolíckej univerzity. Po transformácii školy sa teda vedecký život ďalej rozvíja a nadobúda potešiteľný medzinárodný rozmer. Katedra teológie Filozofickej fakulty chce týmto komentárom pomôcť v biblickom štúdiu všetkým študentom teológie a ďalším záujemcom, ktorí sú nadšení pre poznávanie Božieho slova vo Svätom písme. Želáme všetkým, čo budú používať tento komentár, aby im jeho štúdium uľahčilo nadobudnúť nesmierne vzácne poznanie o Ježišovi Kristovi" (Flp 3,8; DV 25). Anton Tyrol prorektor KU pre vzdelávanie ISBN

3 ŠIESTA KAPITOLA 33 OBSAH OBSAH 6 CONSTITUTIO DOGMATICA DE DIVINA REVELATIONE 9 Prooemium 9 CAPUTI 10 De ipsa revelatione 10 CAPUTII 12 De divinae revelationis transmissione 12 CAPUTIII 14 De Sacrae Scripturae divina inspiratione et de eius interpretatione 14 CAPUTIV 16 De Vetere Testamento 16 CAPUTV 17 De Novo Testamento 17 CAPUTVI 19 De Sacra Scriptura in vitá Ecclesiae 19 VIEROUČNÁ KONŠTITÚCIA DEI VERBUM O BOŽOM ZJAVENÍ 23 Úvod 23 PRVÁ KAPITOLA 24 Zjavenie 24 DRUHÁ KAPITOLA 26 Podávanie (tradovanie) Božieho zjavenia 26 TRETIA KAPITOLA 28 Inšpirácia Svätého písma a jeho výklad 28 ŠTVRTÁ KAPITOLA 30 Starý zákon 30 PIATA KAPITOLA 31 Nový zákon 31 Sväté písmo v živote Cirkvi 33 Anton Tyrol - Peter Olekšák 37 Genéza vzniku konštitúcie Dei Verbum 37 Biblické akcenty v kresťanskej spiritualite 37 Stav biblických vied v 19. a 20. storočí 39 Bezprostredné okolnosti vzniku konštitúcie Dei Verbum 41 Záver 45 Róbert Jáger 47 Komentár k úvodu konštitúcie Dei Verbum 47 Martin Mikolášik 49 Zjavenie v 1. kapitole dogmatickej konštitúcie II. vatikánskeho koncilu Dei Verbum 49 Kontext 49 Rozbor textu 52 Význam a dôsledky koncilovej náuky 62 Nové otázky a výzvy 63 Johannes Beutler 65 Podávanie Božieho zjavenia (DV 7-10) 65 Kontext a predchádzajúce udalosti 65 Text 67 Nasledujúce udalosti 72 LarryHogan 75 Inšpirácia Svätého písma (DV 11-13) 75 Biblia, jej inšpirácia a náboženský výklad 75 Všeobecný záver 80 Jaroslav Rindoš 82 Starý zákon (DV 14-16) 82 Skratky 92

4 Pramene 92 Literatúra 93 CONSTiTUTTO DOGMATICA DE DIVINA REVELATIONE* Petr Chalupa 94 Nový zákon (DV 17-20) 94 Vznikaní textu 94 Plnost času 95 Apoštolský púvod evangelií 97 Vztah mezi historiografií a evangelii 98 Ostatní novozákonní spisy 102 Hlavní prínos kapitoly o Novém zákone 102 Anton Solčiansky 104 Sväté písmo v živote Cirkvi (DV 21-26) 104 O čo ide v šiestej kapitole 104 Sväté písmo bez Cirkvi 105 Cirkevný život bez Svätého písma 105 Poznámky k jednotlivým článkom 106 Čo s Písmom v Cirkvi po Dei Verbum? Otázky a výzvy pre nás 119 PAULUS EPISCOPUS SERVUS SERVORUM DEI UNA CUM SACROSANCTI CONCILIIPATRIBUS AD PERPETUAM REI MEMORIAM Prooemium 1. Dei verbum religiose audiens et fidenter proclamans, Sacrosancta Synodus verbis S. Ioannis obsequitur dicentis: «Adnuntiamus vobis vitam aeternam, quae erat apud Patrem etapparuit nobis: quod vidimus et audivimus adnuntiamus vobis, ut et vos societatem habeatis nobiscum, et societas nostra sit cum Patre et cum Filio eius lesu Christo» (Ho. 1, 2-3). Propterea, Conciliorum Tridentini et Vaticani I inhaerens vestigiis, genuinam de divina revelatione ac de eius transmissione doctrinam proponere intendit, ut salutis praeconio mundus universus audiendo credat, credendo speret, sperando amet. 1 1 Cfr. S. AUGUSTINUS, De catechizandis rudibus, 4, 8: PL 40, 316. * Prevzaté z: del Concilio Vaticano

5 CAPUT I De ipsa revelatione 2. Placuit Deo in sua bonitate et sapientia Seipsum revelare et notum facere sacramentum voluntatis suae (cfr. Eph.1,9), quo homines per Christum, Verbum carnem factum, in Spiritu Sancto accessum habent ad Patrem et divinae naturae consortes efficiuntur (cfr. Eph. 2, 18; 2Petr. 1, 4). Hac itaque revelatione Deus invisibilis (cfr. Col. 1, 15; ITim. 1,17) ex abundantia caritatis suae homines tamquam amicos alloquitur (cfr. Ex. 33, 11; Io. 15,14-15) et cum eis conversatur (cfr. Bar. 3, 38), ut eos ad societatem Secum invitet in eamque suscipiat. Haec revelationis oeconomia fit gestis verbisque intrinsece inter se connexis, ita ut opera, in historia salutis a Deo patrata, doctrinam et res verbis significatas manifestent ac corroborent, verba autem opera proclament et mysterium in eis contentum elucident. Intima autem per hanc revelationem tarn de Deo quam de hominis salute Veritas nobis in Christo illucescit, qui mediator simul et plenitudo totius revelationis exsistit Deus, per Verbum omnia creans (cfr. Io. 1, 3) et conservans, in rebus creatis perenne sui testimonium hominibus praebet (cfr. Rom. 1, 19-20) et, viam salutis supernae aperire intendens, insuper protoparentibus inde ab initio Semetipsum manifestavit. Post eorum autem lapsum eos, redemptione promissa, in spem salutis erexit (cfr. Gen. 3, 15) et sine intermissione generis humani curam egit, ut omnibus qui secundum patientiam boni operis salutem quaerunt, vitam aeternam daret (cfr. Rom. 2, 6-7). Suo autem tempore Abraham vocavit, ut faceret eum in gentem magnam (cfr. Gen. 12, 2-3), quam post Patriarchas per Moysen et Prophetas erudivit ad Se solum Deum vivum et verum, providum Patrem et iudicem iustum agnoscendum, et ad promissum Salvatorem expectandum, atque ita per saecula viam Evangelio praeparavit. 4. Postquam vero multifariam multisque modis Deus locutus est in Prophetis, «novissime diebus istis locutus est nobis in Filio» (Hebr. 1, 1-2). Misit enim Filium suum, aeternum scilicet Verbum, qui omnes homines illuminat, ut inter homines habitaret iisque intima Dei enarraret (cfr. Io. 1,1-2 Cfr. Matth. 11, 27; Io. 1,14 et 17; 14, 6; 17, 1-3; 2 Cor. 3, 16 et 4, 6; Eph. 1, ). Iesus Christus ergo, Verbum caro factum, «homo ad homines» missus 3, «verba Dei loquitur» (Io. 3, 34), et opus salutare consummat quod dedit ei Pater faciendum (cfr. Io. 5, 36; 17, 4). Quapropter Ipse, quern qui videt, videt et Patrem (cfr. Io. 14, 9), tota Sui ipsius praesentia ac manifestatione, verbis et operibus, signis et miraculis, praesertim autem morte sua et gloriosa ex mortuis resurrectione, misso tandem Spiritu veritatis, revelationem complendo perficit ac testimonio divino confirmat, Deum nempe nobiscum esse ad nos ex peccati mortisque tenebris liberandos et in aeternam vitam resuscitandos. Oeconomia ergo Christiana, utpote foedus novum et definitivum, numquam praeteribit, et nulla iam nova revelatio publica expectanda est ante gloriosam manifestationem Domini nostri Iesu Christi (cfr. 1 Tim. 6,14 et Tit. 2,13). 5. Deo revelanti praestanda est oboeditio fidei (cfr. Rom. 16, 26; coll. Rom. 1, 5; 2Cor. 10, 5-6), qua homo se totum libere Deo committit «plenum revelanti Deo intellectus et voluntatis obsequium» praestando 4 et voluntarie revelationi ab Eo datae assentiendo. Quae fides ut praebeatur, opus est praeveniente et adiuvante gratia Dei et internis Spiritus Sancti auxiliis, qui cor moveat et in Deum convertat, mentis oculos aperiat, et det «omnibus suavitatem in consentiendo et credendo veritati». 5 Quo vero profundior usque evadat revelationis intelligentia, idem Spiritus Sanctus fidem iugiter per dona sua perficit. 6. Divina revelatione Deus Seipsum atque aeterna voluntatis suae decreta circa hominum salutem manifestare ac communicare voluit, «ad participanda scilicet bona divina, quae humanae mentis intelligentiam omnino superant». 6 Confitetur Sacra Synodus, «Deum, rerum omnium principium et finem, naturali humanae rationis lumine e rebus creatis certo cognosci posse» (cfr. Rom. 1, 20); eius vero revelationi tribuendum esse docet, «ut ea, quae in rebus divinis humanae rationi per se impervia non sunt, in praesenti quoque generis humani conditione ab omnibus expedite, firma certirudine et nullo admixto errore cognosci possint»7 3 Epist. ad Diognetum, 7, 4: Funk, Patres Apostolici, I, p Cone. Vat. I, Const, dogm. de fide catholica, Dei Filius, cap. 3: Denz (3008). 5 Cone. Araus. II, can. 7: Denz. 180 (377); Cone. Vat. I, 1. c.: Denz (3010). 6 Cone. Vat. I, Const, dogm. de fide catholica, Dei Filius, cap. 2: Denz (3005). 7 Ibid.; Denz et 1786 (3004 et 3005). 11

6 CAPUT II De divinae revelationis transmissione 7. Quae Deus ad salutem cunctarum gentium revelaverat, eadem benignissime disposuit ut in aevum integra permanerent omnibusque generationibus transmitterentur. Ideo Christus Dominus, in quo summi Dei tota revelatio consummatur (cfr. 2Cor. 1, 20 et 3,16-4,6), mandatum dedit Apostolis ut Evangelium, quod promissum ante per Prophetas Ipse adimplevit et proprio ore promulgavit, tamquam fontem omnis et salutaris veritatis et morum disciplinae omnibus praedicarent, 8 eis dona divina communicantes. Quod quidem fideliter factum est, turn ab Apostolis, qui in praedicatione orali, exemplis et institutionibus ea tradiderunt quae sive ex ore, conversatione et operibus Christi acceperant, sive a Spiritu Sancto suggerente didicerant, turn ab illis Apostolis virisque apostolicis, qui, sub inspiratione eiusdem Spiritus Sancti, nuntium salutis scriptis mandaverunt. 9 Ut autem Evangelium integrum et vivum iugiter in Ecclesia servaretur, Apostoli successores reliquerunt Episcopos, ipsis «suum ipsorum locum magisterii tradentes». 10 Haec igitur Sacra Traditio et Sacra utriusque Testamenti Scriptura veluti speculum sunt in quo Ecclesia in terris peregrinans contemplatur Deum, a quo omnia accipit, usquedum ad Eum videndum facie ad faciem sicuti est perducatur (cfr. Ho. 3, 2). 8. Itaque praedicatio apostolica, quae in inspiratis libris speciali modo exprimitur, continua successione usque ad consummationem temporum conservari debebat. Unde Apostoli, tradentes quod et ipsi acceperunt, fideles monent ut, teneant traditiones quas sive per sermonem sive per epistulam didicerint (cfr. 2Thess. 2, 15), utque pro semel sibi tradita fide decertent (cfr. Iud. 3). n Quod vero ab Apostolis traditum est, ea omnia complectitur quae ad Populi Dei vitam sancte ducendam fidemque augendam conferunt, sicque Ecclessia, in sua doctrina, vita et cultu, perpetuat cunctisque generationibus transmittit omne quod ipsa est, omne quod credit. Haec quae est ab Apostolis Traditio sub assistentia Spiritus Sancti in Ecclesia proficit: 12 crescit enim tarn rerum quam verborum traditorum perceptio, turn ex contemplatione et studio credentium, qui ea conferunt in corde suo (cfr. Lc. 2, 19 et 51), turn ex intima spiritualium rerum quam experiuntur intelligentia, turn ex praeconio eorum qui cum episcopatus successione charisma veritatis certum acceperunt. Ecclesia scilicet, volventibus saeculis, ad plenitudinem divinae veritatis iugiter tendit, donee in ipsa consummentur verba Dei. Sanctorum Patrum dicta huius Traditionis vivificam testificantur praesentiam, cuius divitiae in praxim vitamque credentis et orantis Ecclesiae transfunduntur. Per eandem Traditionem integer Sacrorum Librorum canon Ecclesiae innotescit, ipsaeque Sacrae Litterae in ea penitius intelliguntur et indesinenter actuosae redduntur; sicque Deus, qui olim locutus est, sine intermissione cum dilecti Filii sui Sponsa colloquitur, et Spiritus Sanctus, per quern viva vox Evangelii in Ecclesia, et per ipsam in mundo resonat, credentes in omnem veritatem inducit, verbumque Christi in eis, abundanter inhabitare facit (cfr. Col. 3,16). 9. Sacra Traditio ergo et Sacra Scriptura arete inter se connectuntur atque communicant. Nam ambae, ex eadem divina scaturigine promanantes, in unum quodammodo coalescunt et in eundem finem tendunt. Etenim Sacra Scriptura est locutio Dei quatenus divino afflante Spiritu scripto consignatur; Sacra autem Traditio verbum Dei, a Christo Domino et a Spiritu Sancto Apostolis concreditum, successoribus eorum integre transmittit, ut illud, praelucente Spiritu veritatis, praeconio suo fideliter servent, exponant atque diffundant; quo fit ut Ecclesia certitudinem suam de omnibus revelatis non per solam Sacram Scripturam hauriat. Quapropter utraque pari pietatis affectu ac reverentia suscipienda et veneranda est Sacra Traditio et Sacra Scriptura unum verbi Dei sacrum depositum constituunt Ecclesiae commissum, cui inhaerens tota plebs sancta Pastoribus suis adunata in doctrina Apostolorum et communione, fractione panis et orationibus iugiter perseverat (cfr. Act. 2, 42 gr.), ita ut in tradita fide tenenda, exercenda profitendaque singularis fiat Antistitum et fidelium 8 Cfr. Matth. 28, et Mc. 16,15. Cone. Trid., Deer. De canonicis Scripturis: Denz. 783 (1501). 9 Cfr. Cone. Trid. 1. c; Cone. Vat. I, Const, dogm. de fide catholica, Dei Villus, cap. 2: Denz (3006). 10 S. Irenaeus Adv.Haer., HI, 3,1: PG 7, 848; Harvey, 2, p. 9.» Cfr. Cone. Nic. II: Denz. 303 (602). Cone. Const. IV, Sess. X, can. 1: Denz. 336 ( ) Cfr. Cone. Vat. I, Const, dogm. de fide catholica, Dei Filius, cap. 4 Denz (3020). 13 Cfr. Cone. Trid., Deer. De canonicis Scripturis: Denz. 783 (1501). 13

7 conspiration Munus autem authentice interpretandi verbum Dei scriptum vel traditum 15 soli vivo Ecclesiae Magisterio concreditum est 16, cuius auctoritas in nomine Iesu Christi exercetur. Quod quidem Magisterium non supra verbum Dei est, sed eidem ministrat, docens nonnisi quod traditum est, quatenus illud, ex divino mandato et Spiritu Sancto assistente, pie audit, sancte custodit et fideliter exponit, ac ea omnia ex hoc uno fidei deposito haurit quae tamquam divinitus revelata credenda proponit. Patet igitur Sacram Traditionem, Sacram Scripturam et Ecclesiae Magisterium, iuxta sapientissimum Dei consilium, ita inter se connecti et consociari, ut unum sine aliis non consistat, omniaque simul, singula suo modo sub actione unius Spiritus Sancti, ad animarum salutem efficaciter conferant. CAPUT III De Sacrae Scripturae divina inspiratione et de eius interpretatione 11. Divinitus revelata, quae in Sacra Scriptura litteris continenrur et prostant, Spiritu Sancto afflante consignata sunt. Libros enim integros tarn Veteris quam Novi Testamenti, cum omnibus eorum partibus, sancta Mater Ecclesia ex apostolica fide pro sacris et canonicis habet, propterea quod, Spiritu Sancto inspirante conscripti (cfr. Io. 20, 31; 2Tim. 3,16; 2Pt. 1, 19-21; 3, 15-16), Deum habent auctorem, atque ut tales ipsi Ecclesiae traditi sunt. 17 In sacris vero libris conficiendis Deus homines elegit, quos facultatibus ac viribus suis utentes adhibuit 18, ut Ipso in illis et per illos agente 19, ea omnia eaque sola, 14 Cfr. Pius XII, Const. Apost. Munificentissimus Deus, 1 nov. 1950: AAS 42 (1950) p. 756, collatis verbis S. Cypriani, Epist. 66, 8: CSEL 3, 2, 733: «Ecclesia plebs Sacerdoti adunata et Pastori suo grex adhaerens» 15 Cfr. Cone. Vat. I, Const, dogm. de fide catholica, Dei Tilius, cap. 3: Denz (3011). 16 Cfr. Pius XII, Litt. Encycl. Humani Generis, 12 aug. 1950: AAS 42 (1950), pp : Denz (3886). 17 Cfr. Cone. Vat. I, Const, dogm. de fide catholica, Dei Filius, cap. 2: Denz (3006). Pont. Comm. Biblica, Deer. 18 iunii 1915: Denz (3629); EB 420. S. S. C. S. Officii, Epist. 22 dec. 1923: EB 499. '8 Cfr. Pius XII, Litt. Encycl. Divino afflante, 30 sept. 1943: AAS 35 (1943), p. 314; EB In et per hominem: cfr. Heb. 1, 1 et 4, 7 (in): 2 Sam. 23, 2; Mt. 1, 22 et passim (per); Cone. Vat. I: Schema de doctr. cath., nota 9: Coll. Lac. VII, quae Ipse vellet, ut veri auctores scripto traderent. 20 Cum ergo omne id, quod auctores inspirati seu hagiographi asserunt, retineri debeat assertum a Spiritu Sancto, inde Scripturae libri veritatem, quam Deus nostrae salutis causa Litteris Sacris consignari voluit, firmiter, fideliter et sine errore docere profitendi sunt. 21 Itaque «omnis Scriptura divinitus inspirata et utilis ad docendum, ad arguendum, ad corripiendum, ad erudiendum in iustitia: ut perfecrus sit homo Dei, ad omne opus bonum instructus» (2Tim. 3, 16-17, gr-)- 12. Cum autem Deus in Sacra Scriptura per homines more hominum locutus sit 22, interpres Sacrae Scripturae, ut perspiciat, quid Ipse nobiscum communicare voluerit, attente investigare debet, quid hagiographi reapse significare intenderint et eorum verbis manifestare Deo placuerit. Ad hagiographorum intentionem eruendam inter alia etiam genera litterana respicienda sunt. Aliter enim atque aliter Veritas in textibus vario modo historicis, vel propheticis, vel poeticis, vel in aliis dicendi generibus proponitur et exprimitur. Oportet porro ut interpres sensum inquirat, quern in determinatis adiunctis hagiographus, pro sui temporis et suae culrurae condicione, ope generum litterariorum illo tempore adhibitorum exprimere intenderit et expresserit. 23 Ad recte enim intelligendum id quod sacer auctor scripto asserere voluerit, rite attendendum est turn ad suetos illos nativos sentiendi, dicendi, narrandive modos, qui temporibus hagiographi vigebant, turn ad illos qui illo aevo in mutuo hominum commercio passim adhiberi solebant. 24 Sed, cum Sacra Scriptura eodem Spiritu quo scripta est etiam legenda et interpretanda sit 25, ad recte sacrorum textuum sensum eruendum, non minus diligenter respiciendum est ad contentum et unitatem totius Scripturae, ratione habita vivae totius Ecclesiae Traditionis et analogiae fidei. Exegetarum autem est secundum has regulas adlaborare ad Sacrae 20 Leo XIII, Litt. Encycl. Providentissimus Deus, 18 nov. 1893: Denz (3293); EB Cfr. S. Augustinus, De Gen. ad litt., 2, 9, 20: PL 34, ; CSEL 28, 1, et Epist. 82, 3: PL 33, 277; CSEL 34, 2, S. Thomas, De Ver., q. 12, a. 2, C. - Cone. Trid., Deer. De canonicis Scripturis: Denz. 783 (1501) - Leo XIII, Litt. Encycl. Providentissimus Deus: EB 121, 124, Pius XII, Litt. Encycl., Divino afflante: EB Cfr. S. Augustinus, De Civ. Dei, XVII, 6, 2: PL 41, 537; CSEL 40,2, 228.» Cfr. S. Augustinus, De Doctr. Christ, III, 18, 26: PL 34, 75-76; CSEL 8o, Cfr. Pius XII, /. c: DENZ ( ); EB Cfr. Benedictus XV, Litt. Encycl. Spiritus Paraclitus, 15 sept. 1920: EB S. Hieronymus, In Gal. 5,19-21: PL 26, 417A. 15

8 Scripturae sensum penitius intelligendum et exponendum, ut quasi praeparato studio, iudicium Ecclesiae maturetur. Cuncta enim haec, de ratione interpretandi Scripturam, Ecclesiae iudicio ultime subsunt, quae verbi Dei servandi et interpretandi divino fungitur mandato et ministerio In Sacra Scriptura ergo manifestatur, salva semper Dei veritate et sanctitate, aeternae Sapientiae admirabilis condescensio, «ut discamus ineffabilem Dei benignitatem, et quanta sermonis attemperatione usus sit, nostrae naturae providentiam et curam habens». 27 Dei enim verba, humanis linguis expressa, humano sermoni assimilia facta sunt, sicut olim Aeterni Patris Verbum, humanae infirmitatis assumpta came, hominibus simile factum est. CAPUT IV De Vetere Testamento 14. Amantissimus Deus totius humani generis salutem sollicite intendens et praeparans, singulari dispensatione populum sibi elegit, cui promissiones concrederet. Foedere enim cum Abraham (cfr. Gen. 15, 18) et cum plebe Israel per Moysen (cfr. Ex. 24, 8) inito, populo sibi acquisito ita Se tamquam unicum Deum verum et vivum verbis ac gestis revelavit, ut Israel, quae divinae essent cum hominibus viae experiretur, easque, ipso Deo per os Prophetarum loquente, penitius et clarius in dies intelligeret atque latius in gentes exhiberet (cfr. Ps. 21, 28-29; 95, 1-3; Is. 2,1-4; Ier. 3, 17). Oeconomia autem salutis ab auctoribus sacris praenuntiata, enarrata atque explicata, ut verum Dei verbum in libris Veteris Testamenti exstat; quapropter hi libri divinitus inspirati perermem valorem servant: «Quaecumque enim scripta sunt, ad nostram doctrinam scripta sunt, ut per patientiam et consolationem Scripturarum spem habeamus» (Rom. 15, 4). 15. Veteris Testamenti oeconomia ad hoc potissimum disposita erat, ut Christi universorum redemptoris Regnique Messianici adventum 26 Cfr. Cone. Vat. I, Const, dogm. de fide catholica, Dei Filius, cap. 2: Denz (3007). 27 S. Ioannes Chrysostomus, In Gen. 3, 8 (horn. 17, 1): PG 53, 134. «Attemperatio» graece synkatdbasis 16 praepararet, prophetice nuntiaret (cfr. Lc. 24, 44; Io. 5, 39; lpt. 1,10) et variis typis significaret (cfr. ICor. 10, 11). Veteris autem Testamenti libri, pro condicione humani generis ante tempora instauratae a Christo salutis, Dei et hominis cognitionem ac modos quibus Deus iustus et misericors cum hominibus agit, omnibus manifestant. Qui libri, quamvis etiam imperfecta et temporaria contineant, veram tamen paedagogiam divinam demonstrant. 28 Unde iidem libri, qui vivum sensum Dei exprimunt, in quibus sublimes de Deo doctrinae ac salutaris de vita hominis sapientia mirabilesque precum thesauri reconduntur, in quibus tandem latet mysterium salutis nostrae, a Christifidelibus devote accipiendi sunt. 16. Deus igitur librorum utriusque Testamenti inspirator et auctor, ita sapienter disposuit, ut Novum in Vetere lateret et in Novo Vetus pateret. 29 Nam, etsi Christus in sanguine suo Novum Foedus condidit (cfr. Luc. 22, 20; ICor. 11, 25), libri tamen Veteris Testamenti integri in praeconio evangelico assumpti 30, in Novo Testamento significationem suam completam acquirunt et ostendunt (cfr. Matth. 5, 17; Lc. 24, 27; Rom. 16, 25-26; 2Cor. 3, 14-16), illudque vicissim illuminant et explicant. CAPUT V De Novo Testamento 17. Verbum Dei, quod virtus Dei est in salutem omni credenti (cfr. Rom. 1, 16), in scriptis Novi Testamenti praecellenti modo praesentatur et vim suam exhibet. Ubi enim venit plenitudo temporis (cfr. Gal. 4, 4), Verbum caro factum est et habitavit in nobis plenum gratiae et veritatis (cfr. Io. 1, 14). Christus Regnum Dei in terris instauravit, factis et verbis Patrem suum ac Seipsum manifestavit, atque morte, resurrectione et gloriosa ascensione missioneque Spiritus Sancti opus suum complevit. Exaltarus a terra omnes ad Seipsum trahit (cfr. Io. 12, 32 gr.), Ipse qui solus verba vitae aeternae 28 Cfr. Pius XI, Litt. Encycl. Mit brennender Sorge, 14 martii 1937: AAS 29 (1937), p Cf. S. Augustinus, Qwest, in Hept. 2, 73: PL 34, Cfr. S. Irenaeus, Adv. Haer., Ill, 21, 3: PG 7,950; (= 25,1: Harvey, 2, p. 115). S. Cyrillus-Hieros., Catech., 4, 35: PG 33, 497. Theodorus Mops., In Soph., 1, 4-6: PG 66, 452D-453A. 17

9 habet (cfr. Io. 6, 68). Hoc autem mysterium aliis generationibus non est patefactum, sicut nunc revelatum est Sanctis Apostolis Eius et Prophetis in Spiritu Sancto (cfr. Eph. 3, 4-6 gr.), ut Evangelium praedicarent, fidem inlesum Christum ac Dominum excitarent et Ecclesiam congregarent. Quarum rerum scripta Novi Testamenti exstant testimonium perenne atque divinum. 18. Neminem fugit inter omnes, etiam Novi Testamenti Scripturas, Evangelia merito excellere, quippe quae praecipuum testimonium sint de Verbi Incarnati, Salvatoris nostri, vita atque doctrina. Quattuor Evangelia originem apostolicam habere Ecclesia semper et ubique tenuit ac tenet. Quae enim Apostoli ex mandato Christi praedicaverunt, postea divino afflante Spiritu, in scriptis, ipsi et apostolici viri nobis tradiderunt, fidei fundamentum, quadriforme nempe Evangelium, secundum Matthaeum, Marcum, Lucam et Ioannem Sancta Mater Ecclesia firmiter et constantissime tenuit ac tenet quattuor recensita Evangelia, quorum historicitatem incunctanter affirmat, fideliter tradere quae Iesus Dei Filius, vitam inter homines degens, ad aeternam eorum salutem reapse fecit et docuit, usque in diem qua assumptus est (cfr. Act. 1, 1-2). Apostoli quidem post ascensionem Domini, ilia quae Ipse dixerat et fecerat, auditoribus ea pleniore intelligentia tradiderunt, qua ipsi, eventibus gloriosis Christi instructi et lumine Spiritus veritatis 32 edocti, fruebantur. 33 Auctores autem sacri quattuor Evangelia conscripserunt, quaedam e multis aut ore aut iam scripto traditis seligentes, quaedam in synthesim redigentes, vel statui ecclesiarum attendendo explanantes, formam denique praeconii retinentes, ita semper ut vera et sincera de Iesu nobiscum communicarent. 34 Ilia enim intentione scripserunt, sive ex sua propria memoria et recordatione, sive ex testimonio illorum qui ab initio ipsi viderunt et ministri fuerunt sermonis", ut cognoscamus eorum verborum de quibus eruditi sumus, veritatem" (cfr. Lc. 1, 2-4). 20. Novi Testamenti canon praeter quattuor Evangelia etiam epistulas sancti Pauli aliaque scripta apostolica Spiritu Sancto inspirante exarata continet, 31 Cfr. S. Irenaeus, Adv. Haer., Ill, 11, 8: PG 7, 885; ed. Sagnard, p Cfr. Io. 14, 26; 16, Cfr. Io. 2, 22; 12, 16; coll. 14, 26; 16,12-13; 7, Cfr. Instructio Sancta Mater Ecclesia a Pontificio Consilio Studiis Bibliorum provehendis edita: AAS 56 (1964) p quibus, ex sapienti Dei consilio, ea quae sunt de Christo Domino confirmantur, genuina Eius doctrina magis magisque declaratur, salutifera virtus divini operis Christi praedicatur, Ecclesiae initia ac admirabilis diffusio narrantur eiusque consummatio gloriosa praenuntiatur. Apostolis enim suis Dominus Iesus sicut promiserat affuit (cfr. Matth. 28, 20) et iis Paraclitum Spiritum misit, qui eos in plenitudinem veritatis induceret (cfr. Io 16,13). CAPUT VI De Sacra Scriptura in vita Ecclesiae 21. Divinas Scripturas sicut et ipsum Corpus dominicum semper venerata est Ecclesia, cum, maxime in sacra Liturgia, non desinat ex mensa tarn verbi Dei quam Corporis Christi panem vitae sumere atque fidelibus porrigere. Eas una cum Sacra Traditione semper utsupremam fidei suae regulam habuit et habet, cum a Deo inspiratae et semel pro semper litteris consignatae, verbum ipsius Dei immutabiliter impertiant, atque in verbis Prophetarum Apostolorumque vocem Spiritus Sancti personare faciant. Omnis ergo praedicatio ecclesiastica sicut ipsa religio Christiana Sacra Scriptura nutriatur et regatur oportet. In sacris enim libris Pater qui in caelis est filiis suis peramanter occurrit et cum eis sermonem confert; tanta autem verbo Dei vis ac virtus inest, ut Ecclesiae sustentaculum ac vigor, et Ecclesiae filiis fidei robur, animae cibus, vitae spiritualis fons purus et perennis exstet. Unde de Sacra Scriptura excellenter valent dicta: Vivus est enim sermo Dei et efficax" (Hebr. 4, 12), qui potens est aedificare et dare hereditatem in sanctificatis omnibus" (Act. 20, 32; cfr. IThess. 2,13). 22. Christifidelibus aditus ad Sacram Scripturam late pateat oportet. Qua de causa Ecclesia inde ab initiis graecam illam antiquissimam Veteris Testamenti versionem a LXX viris nuncupatam ut suam suscepit; alias vero versiones orientales et versiones latinas, praecipue illam quam Vulgatam vocant, semper in honore habet. Cum autem verbum Dei omnibus temporibus praesto esse debeat, Ecclesia materna sollicitudine curat, ut aptae acrectae exarentur in varias linguas versiones, praesertim ex 19

10 primigeniis Sacrorum Librorum textibus. Quae si, data opportunitate et annuente Ecclesiae auctoritate, conficiantur communi etiam cum fratribus seiunctis nisu, ab omnibus christianis adhiberi poterunt. 23. Verbi incarnati Sponsa, Ecclesia nempe, a Sancto Spiritu edocta, ad profundiorem in dies Scripturarum Sacrarum intelligentiam assequendam accedere satagit, ut filios suos divinis eloquiis indesinenter pascat; quapropter etiam studium sanctorum Patrum turn Orientis rum Occidentis et sacrarum Liturgiarum rite fovet. Exegetae autem catholici, aliique Sacrae Theologiae cultores, collatis sedulo viribus, operam dent oportet, ut sub vigilantia Sacri Magisterii, aptis subsidiis divinas Litteras ita investigent et proponant, ut quam plurimi divini verbi administri possint plebi Dei Scripturarum pabulum fructuose suppeditare, quod mentem illuminet, firmet voluntates, hominum corda ad Dei amorem accendat. 35 Sacra Synodus Ecclesiae filiis, biblicarum rerum cultoribus, animum addit, ut opus feliciter susceptum, re-novatis in dies viribus, omni studio secundum sensum Ecclesiae exsequi pergant Sacra Theologia in verbo Dei scripto, una cum Sacra Traditione, tamquam in perenni fundamento innititur, in eoque ipsa firmissime roboratur semperque iuvenescit, omnem veritatem in mysterio Christi conditam sub lumine fidei perscrutando. Sacrae autem Scripturae verbum Dei continent et, quia inspiratae, vere verbum Dei sunt; ideoque Sacrae Paginae studium sit veluti anima Sacrae Theologiae. 37 Eodem autem Scripturae verbo etiam ministerium verbi, pastoralis nempe praedicatio, catechesis omnisque instructio Christiana, in qua homilia liturgica eximium locum habeat oportet, salubriter nutritur sancteque virescit. 25. Quapropter clericos omnes, imprimis Christi sacerdotes ceterosque qui ut diaconi vel catechistae ministerio verbi legitime instant, assidua lectione sacra atque exquisito studio in Scripturis haerere necesse est, ne quis eorum fiat verbi Dei inanis forinsecus praedicator, qui non est intus auditor" 38, 35 Cfr. Pius XII, Litt. Encycl. Divino afflante, 30 sept. 1943: EB 551, 553, 567. Pont. Comm. Biblica, Instructio de S. Scriptura in Clericorum Seminarii et Religiosorum Collegiis docenda, 13 maii 1950: AAS 42 (1950) pp Cfr. Pius XII, ibidem: EB Cfr. LEO XIII, Litt. Encycl. Providentissimus Deus: EB 114; Benedictus XV, Litt. Encycl. Spiritus Paraclitus, 15 sept. 1920: EB S. Augustinus, Serm. 179,1: PL 38, dum verbi divini amplissimas divitias, speciatim in sacra Liturgia, cum fidelibus sibi commissis communicare debet. Pariter Sancta Synodus christifideles omnes, praesertim sodales religiosos, vehementer peculiariterque exhortatur, ut frequenti divinarum Scripturarum lectione eminentem scientiam Iesu Christi" (Phil. 3, 8) ediscant. Ignoratio enim Scripturarum ignoratio Christi est". 39 Libenter igitur ad sacrum textum ipsum accedant, sive per sacram Liturgiam divinis eloquiis confertam, sive per piam lectionem, sive per institutiones ad id aptas aliaque subsidia, quae approbantibus et curantibus Pastoribus Ecclesiae ubique nostro tempore laudabiliter diffunduntur. Meminerint autem orationem concomitari debere Sacrae Scripturae lectionem, ut fiat colloquium inter Deum et hominem; nam illum alloquimur, cum oramus; ilium audimus, cum divina legimus oracula". 40 Sacris autem Antistitibus, apud quos est apostolica doctrina" 41, fideles sibi commissos ad rectum divinorum librorum usum, praesertim Novi Testamenti et imprimis Evangeliorum, opportune instituere competit per sacrorum textuum versiones, quae necessariis et vere sufficientibus explicationibus instructae sint, ut tuto ac utiliter Ecclesiae filii cum Scripturis Sacris conversentur earumque spiritu imbuantur. Insuper editiones Sacrae Scripturae, aptis instructae adnotationibus, ad usum etiam nonchristianorum eorundemque conditionibus accommodatae, conficiantur, quas quoquomodo sive animarum Pastores sive Christiani cuiuscumque status spargere sapienter curent. 26. Ita ergo lectione et studio Sacrorum Librorum sermo Dei currat et clarificetur" (2Thess. 3, 1), thesaurusque revelationis, Ecclesiae concreditus, magis magisque corda hominum impleat. Sicut ex assidua frequentatione mysterii Eucharistici Ecclesiae vita incrementum suscipit, ita novum spirirualis vitae impulsum sperare licet ex adaucta veneratione verbi Dei, quod manet in aetemum" (Is. 40, 8; lpt. 1, 23-25). Haec omnia et singula quae in hac Constitutione dogmatica edicta sunt, placuerunt Sacrostancti Concilii Patribus. Et Nos, Apostolica a Christo.Nobis tradita potestate, ilia, una cum Venerabilibus Patribus, in Spiritu Sancto approbamus decernimus 39 S. Hieronymus, Comm. in Is., Prol.: PL 24, Cfr. Benedictus XV, Litt. Encycl. Spiritus Paraclitus: EB Pius XII, Litt. Enc. Divino afflante: EB S. Ambrosius, De officiis ministrorum, I, 20, 88: PL 16, S. Irenaeus, Adv. Haer., IV, 32, 1: PG 7, 1071; (= 49, 2) Harvey, 2, p

11 ac statuimus et quae ita synodaliter statuta sunt ad Dei glóriám promulgari íubemus. Romae, apud S. Petrum, die XVIII mensis novembris anno MCMLXV Ego PAULUS Catholicae Ecclesiae Episcopus VIEROUČNÁ KONŠTITÚCIA DEI VERBUM O BOŽOM ZJAVENÍ* BISKUP PAVOL SLUHA SLUHOV BOŽÍCH SPOLU S OTCAMI KONCILU NA VEČNÚ PAMÄŤ Úvod 1. Svätý cirkevný snem, keď Božie Slovo nábožne počúva a s dôverou ohlasuje, koná v súhlase so slovami svätého Jána, ktorý hovorí: Lebo zjavil sa život a my sme videli, dosvedčujeme a zvestujeme vám večný život, ktorý bol u Otca a zjavil sa nám. Čo sme videli a počuli, zvestujeme aj vám, aby ste aj vy mali spoločenstvo s nami. Veď my máme spoločenstvo s Otcom a s jeho Synom Ježišom Kristom. (IJn 1,2-3). A preto, kráčajúc v šľapajach Tridentského a I. vatikánskeho koncilu, chce vyložiť pravé učenie o Božom zjavení a o jeho podávaní, aby celý svet počúvajúc zvestovanie spásy uveril; veriac dúfal; dúfajúc, miloval Pórov. sv. Augustín, De catediizandis rubidus, IV, 8: PL 40, 316. ľ Prevzaté z: a vyhlásenia 22 23

12 PRVÁ KAPITOLA Zjavenie 2. Páčilo sa Bohu vo svojej dobrote a múdrosti zjaviť seba samého a dať poznať tajomstvo svojej vôle (pórov. Ef 1,9), pomocou ktorého ľudia majú skrze Krista - Slovo, ktoré sa stalo telom - prístup k Otcovi v Duchu Svätom a stávajú sa účastnými na božskej prirodzenosti (pórov. Ef 2,18; 2Pt 1,4). Týmto zjavením sa teda neviditeľný Boh (pórov. Koll,15; ITim 1,17) vo svojej veľkej láske prihovára ľuďom ako priateľom (pórov. Ex 33,11; Jn 15,14-15) a sa s nimi stýka (pórov. Bar 3,38), aby ich pozval a prijal do svojho spoločenstva. Tento plán zjavenia ( revelationis oeconomia") sa uskutočňuje udalosťami a slovami, ktoré medzi sebou vnútorne súvisia, takže činnosť Božia v dejinách spasenia odhaľuje a potvrdzuje učenie a skutočnosti vyjadrené slovami a slová zas ohlasujú skutky a vysvetľujú v nich skryté tajomstvo. Avšak najhlbšia pravda o Bohu, ako aj o ľudskom spasení nám týmto zjavením žiari v Kristovi, ktorý je prostredníkom a zároveň plnosťou celého zjavenia Boh, ktorý skrze slovo všetko tvorí (pórov. Jn 1,3) a udržuje, poskytuje ľuďom neprestajné svedectvo o sebe už vo stvorených veciach (pórov. Rim 1,19-20); no, chcejúc sprístupniť aj cenu nadprirodzeného spasenia, hneď na počiatku zjavil seba samého prarodičom. Po ich páde dal im však nádej na spásu prísľubom vykúpenia (pórov. Gen 3,15) a ustavične sa staral o ľudské pokolenie, aby dal večný život všetkým, čo hľadajú spásu vytrvalým konaním dobra (pórov. Rim 2, 6-7). Vo svojom čase povolal Abraháma, aby z neho urobil veľký národ (pórov. Gen 12,2), ktorý po patriarchoch poučoval prostredníctvom Mojžiša a prorokov, aby ho spoznali ako jediného živého a pravého Boha, prozreteľného Otca a spravodlivého sudcu a aby očakávali prisľúbeného Spasiteľa. Takýmto spôsobom pripravoval v priebehu vekov cestu evanjeliu. 4. Keď však mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril Boh ústami prorokov, teraz v poslednom čase prehovoril k nám ústami Syna (Žid 1,1-2). Lebo poslal svojho Syna - t.j. večné Slovo, čo osvecuje každého človeka -, aby prebýval medzi ľuďmi a zvestoval im tajomstvá Božie (pórov. Jn 1, 1-18). A Pórov. Mt 11,27; Jn 1,14 a 17; 14,6; 2Kor 3,16 a 4,6; Ef 1, teda Ježiš Kristus - Slovo, ktoré sa stalo telom -, ako človek k ľuďom 44 poslaný, hovorí slová Božie (Jn 3, 34) a dokonáva dielo spasenia, ktoré mu dal vykonať Otec (pórov. Jn 5,36; 17,4). Preto On - ktorého kto vidí, vidí aj Otca (pórov. Jn 14,9) - celou svojou prítomnosťou a svojim zjavom, slovami a skutkami, znameniami a zázrakmi, najmä však svojou smrťou a slávnym zmŕtvychvstaním, a napokon zoslaním Ducha pravdy, uskutočňuje a tým aj završuje zjavenie a potvrdzuje ho Božím svedectvom, totiž že Boh je medzi nami, aby nás oslobodil z tmy hriechu a smrti a aby nás vzkriesil k večnému životu. Preto kresťanský poriadok spásy ( oeconomia christiana" ), ako nová a konečná zmluva sa nikdy nepominie, a nemá sa už očakávať nijaké nové verejné zjavenie pred slávnym príchodom Pána Ježiša Krista (pórov. ITim 6,14 a Tít 2,13). 5. Bohu, ktorý dáva zjavenie, treba preukazovať poslušnosť viery (Rim 16,26; pórov. Rim 1,5; 2Kor 10,5-6), ktorou sa celý človek slobodne oddáva Bohu, podriadiac mu svoj rozum a vôľu" 45 a dobrovoľne prijímajúc jeho zjavenie. Aby táto viera bola možná, musí ju predchádzať a sprevádzať svojou pomocou milosť Božia; je potrebná aj vnútorná pomoc Ducha Svätého, aby pohol srdce a obrátil ho k Bohu, otvoril duševný zrak a dal všetkým pocítiť sladkosť zo súhlasu a viery v pravdu" 46. Aby sa však chápanie Zjavenia stále prehlbovalo, ten istý Duch Svätý neprestajne zdokonaľuje vieru svojimi darmi. 6. Božím zjavením chce Boh vyjadriť a dať poznať samého seba a večné rozhodnutie svojej vôle o spáse človeka, aby ho urobil účastným božských dobier, ktoré presahujú každú ľudskú predstavu" 47. Svätý cirkevný snem vyznáva, že Boha, prvopočiatok a cieľ všetkého, možno s istotou poznať zo stvorených vecí prirodzeným svetlom ľudského rozumu (pórov. Rim 1,20)"; učí však, že treba pripísať Božiemu zjaveniu, že aj v súčasnom stave ľudského pokolenia všetci môžu ľahko, s plnou istotou a bez akéhokoľvek bludu poznať všetko, čo samo osebe nie je nedostupné ľudskému rozumu" List k Diognétovi 7,4: Funk, Patres Apostolici, I, p Vierouč. konšt. I. vat. kone. o kat. viere, Dei Filius, k. 3: Denz (3008). 46 Oranžský koncil (Araus.) II, kán. 7: Denz. 180 (377); I. vat. kone. l.c, Denz (3010). 47 Vierouč. konšt. I. vat. kone. o kat. viere Dei Filius, k. 2: Denz (3005). "8 Tamže, Denz a 1786 (3004 a 3005). 25

13 DRUHA KAPITOLA Podávanie (tradovanie) Božieho zjavenia 7. Boh vo svojej veľkej dobrotivosti rozhodol, aby všetko, čo zjavil na spásu všetkých národov, sa navždy zachovalo neporušené a prechádzalo z pokolenia na pokolenie. Preto Kristus Pán, v ktorom sa dovršuje všetko Zjavenie Boha najvyššieho (pórov. 2Kor 1,20; 3,16; 4,6), prikázal apoštolom, aby hlásali všetkým ako zdroj všetkej spasiteľnej pravdy a mravného poriadku evanjelium, ktoré predtým prisľúbil skrz prorokov a ktoré on sám uskutočnil a osobne zvestoval 49, a aby im udeľovali Božie dary. A to verne splnili jednak apoštoli, ktorí ohlasovaním slova v príkladoch a poučeniach podali všetko, čo sa dozvedeli z úst Kristových, zo styku s ním a z jeho skutkov, alebo čo poznali pod vplyvom Ducha Svätého, a jednak tí apoštoli a apoštolskí mužovia, čo z vnuknutia tohože Ducha Svätého predložili blahozvesť spasenia Písmom. 50 Aby sa však evanjelium zachovalo v Cirkvi navždy neporušené a živé, apoštoli zanechali ako svojich nástupcov biskupov a prenechali im svoje miesto v Učiteľskom úrade." 51 Toto sväté podanie (Tradícia) a sväté Písmo Starého a Nového zákona sú teda akoby zrkadlom, v ktorom na zemi putujúca Cirkev kontempľuje Boha, od ktorého dostáva všetko, kým napokon neuvidí Boha z tváre do tváre takého, aký je (pórov, ljn 3,2). 8. Teda kázanie apoštolov - ktoré je osobitným spôsobom vyjadrené v inšpirovaných knihách - sa malo zachovať nepretržitým nástupníctvom až do konca časov. Práve preto apoštoli, odovzdávajúc, čo oni sami prijali, napomínajú veriacich, aby sa pridŕžali podaní, ktoré prijali ústne alebo písomne (pórov. 2Sol 2,15), a aby bojovali za vieru, ktorú raz navždy prevzali (pórov. Júd 3) 52. A v tom, čo apoštoli odovzdali, je všetko, čo pomáha ľudu Božiemu sväto žiť a rásť vo viere. Takto Cirkev vo svojom učení, živote a kulte ustavične udržuje a všetkým pokoleniam odovzdáva všetko, čím ona sama je, a všetko, čo verí. Toto apoštolské podanie sa v Cirkvi zveľaďuje pomocou Ducha Svätého 53 : Prehlbuje sa totiž poznanie tradovaných skutočností aj rečí, jednak rozjímaním a pričinením veriacich, ktorí o nich premýšľajú vo svojom srdci (pórov. Lk 2, 19.51), jednak hlbším chápaním prežívaných duchovných skutočností, ako aj kazateľskou činnosťou tých, čo s biskupským nástupníctvom dostali aj hodnovernú charizmu pravdy. Cirkev totiž v priebehu vekov neprestajne smeruje k plnosti Božej pravdy, kým sa na nej nesplnia slová Božie. Výroky svätých cirkevných Otcov dosvedčujú oživujúcu prítomnosť tohto podania, ktorého bohatstvá prenikajú do praxe a života veriacej a modliacej sa Cirkvi. I úplný zoznam (kánon) svätých kníh Cirkev pozná z tohto podania, pomocou ktorého dôkladnejšie chápe samo Písmo sväté a neprestajne ho uvádza do praxe. Takým spôsobom Boh, ktorý kedysi prehovoril, neprestáva ani teraz vo svojom rozhovore s Nevestou svojho milovaného Syna; a Duch Svätý, skrz ktorého živý hlas evanjelia sa ozýva v Cirkvi a jej prostredníctvom vo svete, privádza veriacich ku všetkej pravde a dáva v nich bohato prebývať slovu Kristovmu (pórov. Kol 3,16). 9. Posvätné podanie a Písmo sväté sú teda vo vzájomnom úzkom súvise a spojení. Veď obe vyvierajú z toho istého božského prameňa, určitým spôsobom splývajú v jedno a smerujú k tomu istému cieľu. Písmo sväté je totiž slovo Božie, keďže bolo napísané z vnuknutia Ducha Svätého; posvätné podanie zas slovo Božie, ktoré Kristus Pán a Duch Svätý zveril Apoštolom, neporušené odovzdáva ich nástupcom, aby ho, osvietení Duchom pravdy, svojou kazateľskou činnosťou verne zachovávali, vysvetľovali a šírili. A preto Cirkev nečerpá istotu o všetkom, čo bolo zjavené, jedine z Písma svätého. Z toho dôvodu jedno i druhé treba prijímať a rešpektovať s rovnakou nábožnou úctou Sväté podanie a Písmo sväté tvoria jediný posvätný poklad (depozit) slova Božieho, ktorý je zverený Cirkvi. Všetok svätý ľud spolu so svojimi pastiermi, tým, že sa ho pridŕža, zotrváva v učení apoštolov, v spoločnom nažívaní, v lámaní chleba a v modlitbách (pórov. Sk 2,42 gr.), takže sa utvára jedinečná jednomyseľnosť medzi arcipastiermi a veriacimi v držaní sa, 49 Pórov. Mt 28,19-20 a Mk 16,15. Trid. kone. dekr. De canonicis Scripturis: Denz. 783 (1501). 50 Pórov. Trid. kone, l.c; vierouč. konšt. I. vat. kone. o kat. viere Dei Filius k. 2: Denz 1787 (3006). 51 Sv. Irenej, Adv. Haer., III, 3,1: PG 7, 848; 2, p Pórov. II. nie. kone: Denz. 303 (602). IV. carihr. kone, ses. X, kán. 1: Denz. 336 ( ). 53 Pórov, vierouč. konšt. I. vat. kone. o kat. viere, Dei Filius, k. 4: Denz (3020). 54 Pórov. Trid. kone., De Canonicis Scripturis: Denz. 783 (1501)

14 praktizovaní a vyznávaní prijatej viery 55. Úloha hodnoverne vysvetľovať písané alebo ústne zachované slovo Božie 56 je zverená jedine živému Učiteľskému úradu Cirkvi 57, ktorý vykonáva svoju moc v mene Ježiša Krista. Avšak tento Učiteľský úrad nie je nad slovom Božím, ale v jeho službách, lebo učí len to, čo je tradované, nakoľko ho z Božieho poverenia a pomocou Ducha Svätého nábožne počúva, sväto zachováva a verne vysvetľuje; a všetko, čo ako od Boha zjavené predkladá veriť, čerpá z tohto jediného pokladu viery. Je teda zrejmé, že sväté podanie, Písmo sväté a Učiteľský úrad Cirkvi sú z premúdreho ustanovenia Božieho tak navzájom spojené a združené, že jedno bez druhého neobstojí, a všetko spolu - každé svojím spôsobom - pôsobením toho istého Ducha Svätého - účinne prispieva k spáse duší. TRETIA KAPITOLA Inšpirácia Svätého písma a jeho výklad 11. Bohom zjavené pravdy, v Písme svätom písomne vyjadrené a zachované, boli napísané z vnuknutia Ducha Svätého. Svätá Matka Cirkev má totiž na základe apoštolskej viery za sväté a kanonické knihy Starého a Nového zákona v ich celosti i so všetkými ich časťami, pretože sú napísané z vnuknutia Ducha Svätého (pórov. Jn 20,31; 2Tim 3,16; 2Pt 1, 19-21; 3, 15-16), majú za pôvodcu Boha a ako také boli zverené Cirkvi. 58 Na napísanie posvätných kníh si Boh vyvolil ľudí, ktorých použil tak, že oni uplatnili svoje schopnosti a vlastnosti 59, účinkujúc on sám v nich a skrze nich 60, aby 55 Pórov. Pius XII., apošt. konšt. Munifícentissimus Deus, 1. nov. 1950: AAS 42 (1950), p. 756, spolu so slovami sv. Cypriána Epist. 66,8: CSEL 3,2.733: Ecclesia plebs Sacerdoti adunata et Pastori suo grex adhaerens. 56 Pórov, vierouč. konšt. I. vat. kone. o kat. viere Dei Filius, k. 3: Denz (3011). s? Pórov. Pius XII., enc. Humani Generis, 12. aug. 1950: AAS 42 (1950), p : 2314 (3886) 58 Pórov, vierouč. konšt. 1. vat. kone. o kat. viere, Dei Filius, k. 2: Denz (3006). Páp. bibl. komis., dekr. z 18. júna 1915: Denz (3629); E.B Najsv. posv. kongr. Sv. ofícia, list z 22. dec. 1923: E. B Pórov. Pius XII., enc. Divino afflantc, 30. sept. 1943: AAS 35 (1943), p. 314, E.B In et per hominem: pórov. Žid 1,1 a 4,7 (in); 2Sam 23, 2; Mt 1,22 atď. (per) I. vat. kone: schéma o kat. viere, pozn. 9: Coll. Lac VII, napísali ako skutoční pôvodcovia všetko to a len to, čo On sám chcel. 61 Keďže teda všetko, čo inšpirovaní autori, čiže svätopisci tvrdia, treba pokladať za výrok Ducha Svätého, treba uznať, že knihy Písma bezpečne, verne a bez omylu učia pravdu, ktorú chcel mať Boh v Písme svätom zaznačenú na naše spasenie. 62 A teda každé Písmo, vnuknuté od Boha, je užitočné na poučovanie, karhanie, naprávanie a vychovávame v spravodlivosti, aby sa človek Boží stal dokonalým a schopným konať všetko dobré". (2Tim 3,16-17 gr.). 12. Keďže však v Písme svätom Boh prehovoril prostredníctvom ľudí a ľudským spôsobom 63, aby vysvetľovateľ Písma svätého dobre pochopil, čo nám chcel Boh povedať, musí pozorne skúmať, čo vlastne mali svätopisci v úmysle vyjadriť a čo Boh uznal za dobré prejaviť ich slovami. Aby sme zistili úmysel svätopisca, treba si okrem iného všímať aj literárne druhy. Lebo iným spôsobom sa pravda podáva a vyjadruje v rozmanitých historických textoch a ináč v textoch prorockých alebo básnických, alebo v iných formách vyjadrovania. Ďalej je potrebné, aby vysvetľovateľ hľadal zmysel, ktorý svätopisec chcel v daných okolnostiach vyjadriť a skutočne vyjadril pomocou vtedy používaných literárnych druhov, podľa podmienok svojej doby a kultúry. 64 Aby sa totiž správne pochopilo, čo chcel posvätný autor povedať tým, čo napísal, treba venovať náležitú pozornosť oným zvyčajným írečitým spôsobom myslenia, vyjadrovania a rozprávania, ktoré jestvovali v časoch svätopiscových, ako aj na spôsoby, ktoré sa v tej dobe používali vo vzájomných ľudských stykoch. 65 Keďže však Písmo sväté treba čítať a vysvetľovať v tom istom Duchu, v ktorom bolo napísané 66, aby sa zistil pravý zmysel posvätných textov, nemenšiu pozornosť treba venovať i obsahu a jednote celého Písma a brať zreteľ na živú tradíciu celej Cirkvi a na analógiu viery. Je úlohou exegétov pričiniť sa podľa týchto smerníc o 61 Lev XIII., enc. Providentissimus Deus, 18. nov. 1893: Denz (3293); E.B Pórov. sv. Aug., Gen. ad litt. 2,9,20: PL 34, ; Epist. 82,3: PL 33,277; CSEL 34,2, Sv. Tom., De Ver. q. 12., a. 2,C. - Trid. kone. dekr. De canonicis Scripturis: Denz. 783 (1501). - Lev XIII., enc. Prôv. Deus: E.B. 121,124, Pius XII., enc. Div Afflante: E.B «Pórov. sv. Aug., De Civ. Dei, XVII, 6,2: PL 41,537; CSEL XL, 2,228. «Pórov. sv. Aug., De Doctr. Christ., III, 18,26: PL 34, 75-76; CSEL 80,95. <5 Pórov. Pius XII., l.c: Denz ( ); E.B <* Pórov. Benedikt XV., enc. Spir. Paraclitus, 15. sept. 1920: E.B Sv. Hieron., In Gal. 5,19-21: PL 26,417 A. 29

15 dôkladnejšie pochopenie a vysvetľovanie Písma svätého, aby akosi na základe predchádzajúcich výskumov dozrelo rozhodnutie Cirkvi. Lebo všetko, čo sa týka vysvetľovania Písma svätého, podlieha konečnému dobrozdaniu Cirkvi, ktorá má od Boha poverenie a úlohu uchovávať a vysvetľovať slovo Božie V Písme svätom sa teda prejavuje - bez akéhokoľvek narušenia Božej pravdivosti a svätosti - podivuhodná blahosklonnosť večnej Múdrosti, aby sme sa naučili poznávať nevýslovnú láskavosť Božiu, ako aj to, do akej miery prispôsobil Boh svoju reč vo svojej prozreteľnej starostlivosti o našu prirodzenosť". 68 Lebo Božie slová vyjadrené ľudskými jazykmi sa pripodobnili ľudskému spôsobu hovorenia, ako keď sa svojho času Slovo večného Otca pripodobnilo ľuďom, vezmúc na seba krehké ľudské telo. ŠTVRTÁ KAPITOLA Starý zákon 14. Láskyplný Boh, starostlivo zamýšľajúc a pripravujúc spásu ľudského pokolenia, vyvolil si so zvláštnym zámerom národ, ktorému by zveril svoje prisľúbenia. Uzavrúc totiž zmluvu s Abrahámom (pórov. Gn 15,18) a prostredníctvom Mojžišovým s izraelským ľudom (pórov. Ex 24,8), zjavil sa slovami a skutkami národu, ktorý si získal, ako jediný pravý a živý Boh, aby sa tak Izrael zo skúsenosti naučil poznávať, aké sú plány Božie s ľuďmi, a aby ich skrz prorokov, ústami ktorých hovoril sám Boh, čím ďalej tým dôkladnejšie a jasnejšie pochopil a šíril ich poznanie medzi národmi (pórov. Ž 21, 28-29; 95, 1-3; Iz 2, 1-4; Jer 3,17). A spasiteľný Boží plán, ktorý predpovedali, vyrozprávali a vysvetlili posvätní autori, nachádza sa ako pravé slovo Božie v knihách Starého zákona. Práve preto tieto Bohom vnuknuté knihy majú trvácu hodnotu: A všetko, čo bolo kedysi napísané, bolo napísané nám na poučenie, aby sme skrze trpezlivosť a útechu z Písma mali nádej". (Rim 15,4). 15. Starozákonný plán spásy bol predovšetkým zameraný na to, aby pripravil, prorocky predpovedal (pórov. Lk 24,44; Jn 5,39; lpt 1,10) a v rozličných predobrazoch naznačil príchod Krista, Vykupiteľa sveta a mesiánskeho kráľovstva (pórov. IKor 10,11). Teda knihy Starého zákona, primerané položeniu ľudského pokolenia pred príchodom obdobia Kristom prinesenej spásy, všetkým dávajú poznať Boha a človeka, ako aj, akým spôsobom spravodlivý a milosrdný Boh zaobchodí s ľuďmi. Tieto knihy, hoci sú v nich aj nedokonalé a prechodné veci, predsa dávajú najavo skutočnú Božiu pedagogiku. 69 Preto majú kresťania tieto knihy nábožne prijímať, keďže prejavujú živý zmysel pre Boha, obsahujú vznešené náuky o Bohu a spasiteľnú múdrosť o ľudskom živote, ako aj jedinečné poklady modlitieb a konečne sa v nich skrýva tajomstvo nášho spasenia. 16. Teda Boh, ktorý inšpiroval knihy obidvoch Zákonov a je ich pôvodcom, vo svojej múdrosti to tak zariadil, že v Starom zákone sa skrýva Nový a v Novom sa odhaľuje Starý. 70 Lebo i keď Kristus uzavrel Novú zmluvu vo svojej krvi (pórov. Lk 22,20; IKor 11,25), predsa knihy Starého zákona, ktoré boli vcelku prevzaté do blahozvesti evanjelia 71, nadobúdajú a prejavujú svoj plný zmysel v Novom zákone (pórov. Mt 5,17; Lk 24,27; Rim 16, 25-26; 2Kor 3,14-16) a zo svojej strany ho zas objasňujú a vysvetľujú. PIATA KAPITOLA Nový zákon 17. Slovo Božie, ktoré je prejavom Božej moci na spásu každého veriaceho (pórov. Rim 1,16), je prítomné a preukazuje svoju silu vynikajúcim spôsobom v spisoch Nového zákona. Lebo keď prišla plnosť časov (pórov. Gal 4,4), Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami plné milosti a pravdy (pórov. Jn 1,14). Kristus založil kráľovstvo Božie na zemi, skutkami i slovami zjavil svojho Otca a seba samého, a svojou smrťou, vzkriesením a slávnym Pórov. vier. konšt. I. vat. kone. o kat. viere, Dei Filius, k. 2: Denz 1788 (3007). Sv. Ján Zlatoústy, In Gen. 3,8 (hom. 17,1): PG 53,134: Attemperatio po grécky synkatábasis Pórov. Pius XI., enc. Mit brennender Sorge, 14. marca 1937: AAS 29 (1937), p Pórov. sv. Aug., Qaest. in Hept. 2,73: PL 34, Pórov. sv. Irenej, Adv. Haer. III, 21,3: PG 7,950 (= 25,1: 2, p. 115). Sv. Cyril Jer., Catech. 4,35: PG 33,497. Teodor Mops., In Soph. 1,4-6: PG 66,452 D-453 A. 31

16 nanebovstúpením, ako aj zoslaním Ducha Svätého dokonal svoje dielo. Pozdvihnutý od zeme, všetkých priťahuje k sebe (pórov. Jn 12,32 gr.). On jediný má slová života večného (pórov. Jn 6,68). A toto tajomstvo nebolo vyjavené predošlým pokoleniam, ako sa teraz v Duchu Svätom zjavilo jeho svätým apoštolom a prorokom (pórov. Ef 3, 4-6 gr.), aby hlásali evanjelium, vzbudzovali vieru v Pána Ježiša Krista a zhromažďovali Cirkev. Spisy Nového zákona sú trvalým a božským svedectvom o týchto veciach. 18. Nikomu neuniká pozornosť, že v celom Písme, a to aj v Písme Nového zákona, právom vynikajú Evanjeliá, pretože sú hlavným svedectvom o živote a učení vteleného Slova, nášho Spasiteľa. Cirkev vždy a všade tvrdila a tvrdí, že štyri Evanjeliá sú apoštolského pôvodu. Lebo čo apoštoli z poverenia Kristovho hlásali, neskôr oni sami a spolupracovníci apoštolov ( apostolici viri") nám z vnuknutia Ducha Božieho zanechali v Písme ako základ viery, totiž štvoraké Evanjelium podľa Matúša, Marka, Lukáša a Jána Svätá Matka Cirkev rozhodne a jednostajne tvrdila a tvrdí, že spomenuté štyri Evanjeliá, ktorých historickosť bez váhania hlása, verne podávajú to, čo Ježiš, Syn Boží, za svojho pozemského života až do dňa, v ktorý bol vzatý do neba, skutočne vykonal a učil na večnú spásu ľudí (pórov. Sk 1, 1-2). Apoštoli totiž po nanebovstúpení Pána podali svojim poslucháčom to, čo On hovoril a konal, s tým plnším poznaním, ktorému sa oni sami tešili 73, poučení slávnymi dejinami Kristovými a osvietení Duchom pravdy. 74 Svätí pôvodcovia napísali však štyri Evanjeliá tak, že urobili výber medzi mnohými vecami, ktoré sa zachovali ústne alebo už aj písomne, iné zas synteticky zhrnuli, alebo ich vyložili so zreteľom na stav miestnych cirkví, ponechajúc im napokon kazateľskú formu, ale vždy tak, aby nám podali o Ježišovi pravdivé a úprimné údaje. 75 Písali totiž alebo na základe vlastnej pamäti a svojich spomienok alebo podľa svedectva tých, čo od počiatku sami videli a boli sluhami slova s tým úmyslom, aby sme poznali vierohodnosť tých vecí, o ktorých nás učia (pórov. Lk 1, 2-4). 72 Pórov. sv. Irenej, Adv. Haer., III, 11,8: PG 7,885, ed. Sagnard, p Pórov. Jn 14,26; 16, Pórov. Jn 2,22; 12,16; pórov. 14,26; 16,12-13; 7, Pórov. Inštr. Sancta Mater Ecclesia, ktorú vydala Pápežská rada pre rozvoj bibl. štúdií: AAS 56 (1964), p Okrem štyroch Evanjelií kánon Nového zákona obsahuje aj listy svätého Pavla a iné apoštolské spisy napísané z vnuknutia Ducha Svätého, ktorými sa podľa múdreho ustanovenia Božieho potvrdzuje všetko, čo sa týka Krista Pána, čím ďalej tým jasnejšie sa vysvetľuje jeho pravé učenie, ohlasujú sa spasiteľné účinky božského diela Kristovho, opisujú sa počiatky Cirkvi a jej podivuhodné šírenie a predpovedá sa jej slávne zavŕšenie. Pán Ježiš totiž zostal pri svojich apoštoloch, ako im to bol prisľúbil (pórov. Mt 28,20), a poslal im Ducha Obrancu, aby ich viedol k plnosti pravdy (pórov. Jn 16,13). ŠIESTA KAPITOLA Sväté písmo v živote Cirkvi 21. Cirkev vždy mala v úcte Písmo sväté priam ako samo Telo Pánovo, pretože - najmä v posvätnej liturgii - neprestáva prijímať chlieb života zo stola tak slova Božieho, ako aj Tela Kristovho a podáva ho aj veriacim. Cirkev vždy mala a má Písmo sväté spolu s posvätným podaním za najvyššie pravidlo viery. Keďže ono, ako Bohom vnuknuté, raz navždy napísané, nepremeniteľne podáva slovo samého Boha a v slovách prorokov a apoštolov dáva zaznievať hlasu Ducha Svätého. Preto všetka kazateľská činnosť Cirkvi, ako aj samo kresťanské náboženstvo, má sa živiť a dať sa viesť Písmom svätým. Veď v posvätných knihách ide s veľkou láskavosťou v ústrety svojim dietkam Otec, ktorý je na nebesiach, a prihovára sa im. A v slove Božom je toľká sila a účinnosť, že ono je oporou a životnou silou pre Cirkev a pre jej dietky posilou vo viere, pokrmom pre dušu a čistým, nikdy nevysýchajúcim prameňom duchovného života. Preto obzvlášť o Písme svätom platia slová: živé a účinné je slovo Božie" (Žid 4,12), má silu, aby vás vybudovalo a dalo vám podiel medzi všetkými posvätenými" (Sk 20,32; pórov. lsol 2,13). 22. Sväté Písmo má byť veriacim čo najprístupnejšie. Z tohto dôvodu Cirkev hneď odprvoti prijala za svoj starobylý grécky preklad Starého zákona, zvaný Septuaginta" a vždy má v úcte aj iné východné preklady, ako aj preklady latinské, zvlášť preklad zvaný Vulgáta". Keďže však slovo Božie má byť prístupné v každom čase, Cirkev s materinskou starostlivosťou dbá o 33

17 to, aby sa zhotovili vhodné a správne preklady do rozličných jazykov, najmä z pôvodných textov svätého Písma. Ak sa naskytuje príležitosť pripraviť tieto texty so súhlasom cirkevnej vrchnosti v spolupráci s oddelenými bratmi, môžu ich používať všetci kresťania. 23. Nevesta vteleného Slova, Cirkev, poučovaná Duchom Svätým, usiluje sa čoraz dôkladnejšie pochopiť Písmo sväté, aby mohla neprestajne sýtiť svoje deti Božím slovom. Preto aj náležité napomáha štúdium východných a západných svätých Otcov a posvätných liturgií. Katolícki exegéti a ostatní pestovatelia posvätnej teológie sa teda majú pod dozorom posvätného Učiteľského úradu v horlivej spolupráci usilovať, aby primeranými prostriedkami skúmali a vysvetľovali Písmo sväté takým spôsobom, aby čím najviac služobníkov slova Božieho mohlo s úžitkom podávať pokrm Písma Božiemu ľudu, ktorý by osvecoval mysle, posilňoval vôľu a zapaľoval ľudské srdcia láskou k Bohu. 76 Svätý koncil povzbudzuje synov Cirkvi, pestovateľov biblických vied, aby s neprestajne obnovovanými silami so všetkou horlivosťou pokračovali, súhlasne s Cirkvou, v šťastne započatom diele Posvätná teológia sa opiera o písané slovo Božie, a zároveň o posvätné podanie ako o trvalý základ. Skúmajúc vo svetle viery všetku pravdu skrytú v tajomstve Kristovom, neobyčajne sa ním posilňuje a jednostajne obnovuje. Keďže však Písmo sväté obsahuje slovo Božie, ba ono je naozaj slovom Božím, keďže je inšpirované, štúdium Biblie nech je sťa duša posvätnej teológie. 78 Priam tak vysluhovanie slova, t.j. pastorálna kazateľská činnosť, katechéza a vôbec každé kresťanské poučovanie - a tu má mať význačné miesto liturgická homília - nachádza zdravú stravu a svätú sviežosť v tom istom slove Písma. 25. Preto je potrebné, aby sa všetci klerici, najmä však Kristovi kňazi, ako aj ostatní, čo sa ako diakoni a katechéti venujú službe slova, oddali vytrvalému čítaniu a dôkladnému štúdiu Písma svätého aby sa nik z nich nestal iba márnym povrchným hlásateľom slova Božieho, keďže ho nepočúva vo 76 Pórov. Pius XII., enc. Div Afflante, 30. sept. 1943: EB 551,553,567. Páp. bibl. kom. Instructio de S. Scriptura in Clericorum Seminariis et Religiosorum Collegiis recte docenda, 13. mája 1950: AAS 42 (1950), p Pórov. Pius XII., tamže EB Pórov. Lev XIII., enc. Provid. Deus: EB 114; Benedikt XV., enc. Spirit. Paraclitus, 15. sept. 1920: EB svojom vnútri" 79, zatiaľ čo má sebe zvereným veriacim sprostredkovať prehojné bohatstvá slova Božieho, zvlášť vo svätej liturgii. Svätý cirkevný snem vyzýva naliehavým a dôrazným spôsobom aj všetkých veriacich, najmä rehoľníkov, aby si častým čítaním svätého Písma nadobudli nesmierne vzácne poznanie o Ježišovi Kristovi. (Flp 3,8). Lebo kto nepozná Písmo, nepozná Krista" 80. Preto nech sa radi oboznamujú s posvätným textom buď prostredníctvom posvätnej liturgie, ktorá oplýva Božími výrokmi, buď nábožným čítaním, buď pomocou iných na to vhodných prostriedkov a podujatí, ktoré sa dnes všade chválitebne šíria so schválením a pod vedením duchovných pastierov. Nech však nezabúdajú, že čítanie Písma svätého musí sprevádzať modlitba, aby sa nadviazal rozhovor medzi Bohom a človekom. Lebo keď sa modlíme, Bohu sa prihovárame; a ho počúvame, keď čítame Božie výroky. 81 Je však úlohou arcipastierov, ktorí sú nositeľmi apoštolského učenia" 82, náležité naučiť sebe zverených veriacich dobre používať Písmo sväté, zvlášť Nový zákon a najmä Evanjeliá, pomocou prekladov posvätných textov, opatrených potrebnými a naozaj vyhovujúcimi vysvetlivkami, aby sa tak synovia a dcéry Cirkvi bezpečne a osožné oboznámili s Písmom svätým a dali sa preniknúť jeho duchom. Okrem toho nech sa pripravia vydania Písma svätého, opatrené vhodnými poznámkami, aj pre nekresťanov; tieto vydania nech sú prispôsobené ich podmienkam, a duchovní pastieri, ako aj kresťania každého postavenia nech sa ich snažia všemožne a múdro rozširovať. 26. A tak čítaním a štúdiom Písma svätého nech sa slovo Pánovo rýchle šíri a oslávi (2Sol 3,1) a Cirkvi zverený poklad zjavenia nech čoraz viac prenikne do ľudských sŕdc. Ako častá účasť na eucharistickom tajomstve zveľaďuje život Cirkvi, priam tak možno očakávať nové vzpruženie duchovného života zo zvýšenej úcty k slovu Božiemu, ktoré zostáva naveky" (Iz 40,8; lpt 1,23-25). Otcovia koncilu odobrili všetko, čo je vyhlásené v tejto vieroučnej konštitúcii. I My, apoštolskou mocou, ktorú sme dostali od Krista, spolu so ctihodnými Otcami toto potvrdzujeme, nariaďujeme a stanovujeme v Duchu 79 Sv. Augustín, Šerm. 179,1: PL 38, Sv. Hieronym, Comm. in Is., Prol.: PL 24,17. - Pórov. Benedikt XV., enc. Spir. Paraclitus: EB ; Pius XII., enc. Divino affl.: EB Sv. Ambróz, De officiis ministrorum 1,20,88: PL 16,50. s^ Sv. Irenej, Adv. Haer. IV,32,1: PG 7,1071, 2, p

18 Svätom. A predpisujeme, aby sa toto koncilové uznesenie uverejnilo na slávu Božiu. Anton Tyrol - Peter Olekšák V Ríme, pri svätom Petre, dňa 18. novembra Ja, PAVOL, biskup katolíckej Cirkvi Genéza vzniku konštitúcie Dei Verbum Objasnenie pozadia vzniku dogmatickej konštitúcie Druhého vatikánskeho koncilu Dei Verbum je veľmi potrebné, ak chceme adekvátne spoznať miesto Písma v dnešnej dobe. Rovnako veľmi potrebné je poznať ducha a teológiu tohto Koncilu, ak chceme adekvátne poznať miesto Cirkvi v dnešnom svete. Biblické akcenty v kresťanskej spiritualite Celé dejiny Cirkvi nás presviedčajú o istých sporadických alebo čiastočne sa objavujúcich biblických akcentoch. V patristike sú veľmi výrazné diela cirkevných otcov, ktorí dokázali veľmi intenzívne poznačiť vtedajšiu teológiu a spiritualitu Písmom. 83 V stredoveku sa biblický apoštolát uskutočňoval najmä prostredníctvom tzv. lingua franca, (tal. otvorená, voľná reč"), čiže prostredníctvom rôznych malieb, vitráží, rezieb, obrazov a najmä prostredníctvom Biblia pauperum. Nástupom reformácie sa v protestantskom svete objavila zásada sóla Scriptura" (lat. iba Písmo"). Na diskutabilnosť alebo neúplnosť tejto zásady poukázal Lessing, keď jej vyznávačom postavil otázku, čo si treba myslieť o prvých kresťanoch, ktorí nemali ešte napísané ani slovo z neskoršieho svätého Písma Neskôr sa pomerne nadlho zakorenil v náboženskom živote zvyk chápať Písmo oddelene od sviatostí, takže vznikol svet Písma a svet sviatostí. Toto členenie ešte čiastočne pretrváva aj v našej súčasnej praxi. Každý z týchto dvoch svetov bol reprezentovaný tou-ktorou cirkvou. Bolo to mylné zameranie a ono vzniklo najmä z dôvodu protikladných tendencií medzi Katolíckou cirkvou a protestantskými cirkvami. 83 Sv. Augustín v diele De catechizandis rudibus (4,5,6) tvrdí, že diakon Filip je vzorom pre každého katechétu, pretože s radosťou ohlasoval posolstvo o Ježišovi. Augustín sa považuje za autora metódy ohlasovania blahozvesti Evanjelia, keď ukázal smer biblického učenia jednak v náuke katechumenov a jednak v homílii. 84 Pórov. BISER, E., Glaubensprognose. Orientierung in postsäkularistischer Zeit, Graz 1991, ss. 371n. 37

19 Osvietenstvo sa mnohí snažili prežiť alebo usmerniť tak, že kládli dôraz na štúdium a používanie Písma. Sme toho svedkami najmä v slovanských krajinách a uprostred národov Rakúsko - uhorskej monarchie. 85 V 19. storočí, a najmä v 1. polovici 20. storočia boli v prežívaní viery zaznamenané určité spontánne pohyby, ktoré sa najmä v Európe prejavili vo forme liturgického a biblického hnutia. Po prvej svetovej vojne sa rozpadli veľké impéria, vznikli nové národy a v náboženskom živote veriacich vznikli nové otázky, ktoré mali spoločný podtón: vytvoriť ľuďom novú vlasť. 86 Odpoveďou na všetky tieto otázky boli početné iniciatívy, ktoré možno kvalifikovať ako liturgické a biblické hnutie: liturgia sa stala ľudovou a Písmo sväté sa stalo Knihou života prakticky používanou v duchovnom prežívaní viery. Liturgia a Biblia sa stali piliermi duchovného života veriacich. Na týchto dvoch pilieroch spočívajú aj ďalšie smery obnovy, ako je napr. ekumenizmus a zvýšená pozornosť alebo dokonca návrat k judaizmu, ako tvrdí jeden z najvýraznejších pracovníkov biblického apoštolátu v Európe Dr. Norbert Hôslinger z Viedne. V katolíckej terminológii sa na označenie týchto biblických pohybov zaužívali také výrazy ako: biblické hnutie, biblický apoštolát, biblická pastorácia. 85 Osvietenstvo prinieslo so sebou okrem mnohých pozitívnych zmien aj mnohé ťažkosti. Bolo veľmi blízke racionalizmu a jeho postoj k náboženstvu bol veľmi radikálny. Cirkev stratila svoj tradičný vplyv na život a musela sa v mnohých svojich prvkoch konfrontovať so svetom. Štát si intenzívne začal uvedomovať svoju úlohu dbať o výchovu ľudí. Tu sa Biblia ukázala ako vynikajúci prvok výchovy. (Pórov. TYROL, A., Slovenská, latinská a cirkevnoslovanská náboženská tvorba storočia v európskom kontexte, rukopis, Ružomberok 2001, s. 5). V tejto situácii napríklad panovníčka Mária Terézia výslovne žiadala biskupov, aby sa postarali o nové ľudové vydania Biblie pre katolíkov. Chcela tým zvýrazniť výchovný charakter Písma. Z tých čias je v Čechách známa tzv. osvietenská Biblia, ktorá vyšla roku Jej prekladateľmi boli Durych a Procházka. Autori ju nazvali knihou klasickou, kterou by sa Cechové v ortografii právom spravovať mali" (Dobrovský). Týmto príkladom sa dá dobre ilustrovať, aký veľký kultúrny význam (okrem náboženského) mala akákoľvek publikácia Svätého písma v tých časoch. (Pórov. ZLATOS, S., Písmo sväté u Bernolákovcov, (Juraj Palkovič a jeho slovenský preklad biblie), SSV Trnava 1939, s Pórov. HÔSLINGER, N. W., Duszpasterstwo biblijne: czym jest, czym powinno byé, czym mogtoby byč, Studia Theol. Vars. 31 (1993), nr. 1, s Stav biblických vied v 19. a 20. storočí Tridentský koncil priniesol do teológie veľmi veľa dobrého. Predovšetkým to bola jednota a systém v cirkevnej náuke. V rámci všeobecného rozmachu teologických disciplín vystúpil do popredia aj Richard Šimon, ktorý sa pokúšal o kritický výskum biblických textov, najmä Pentateuchu. Proti nemu vystúpil okolo roku 1680 Bossuet a Šimonovi bolo odporúčané, aby v tomto bádaní ďalej nepokračoval. Autori všeobecne hovoria o postupnom útlme v biblických vedách. Písmo sa prakticky prestalo študovať a tento stav trval takmer dve storočia. 87 Tento výrazný biblický útlm prerušil až vznik Ecole biblique v Jeruzaleme roku To už bol signál na intenzívnu biblickú prácu. O rok na to vydal pápež Lev XIII. encykliku Providentissimus Deus s cieľom motivovať k intenzívnemu biblickému štúdiu a súčasne k obrane integrity Písma proti racionalistickým útokom. Vtedy sa na biblickej scéne objavil dominikánsky páter M. - J. Lagrange OP, ktorý sa veľmi zaslúžil o uvádzanie kritických princípov do katolíckej exegézy, napriek tomu, že mal pritom mnoho ťažkostí. Bol to však veľmi zodpovedný vedec, ktorý vynikal tak svojím odborným ako aj charakterovým profilom. Roku 1902 bola založená Pápežská biblická komisia (PBK) a o 7 rokov neskôr Pápežský biblický inštitút (PBI). Boli to ustanovizne, ktoré mali riešiť situáciu a stať sa baštou proti vlne modernizmu, ktorý naberal obrovské rozmery. PBK sa ihneď pustila do práce a reagovala na mnohé otázky svojimi dekrétmi. Tieto boli v odborných kruhoch a aj mimo nich často chápané ako reštriktívne, avšak nemožno ich chápať iba ako úradné intervencie do odborných teologických otázok. Treba ich vnímať aj ako výraz pastoračnej starostlivosti katolíckej hierarchie o veriacich a o celkový náboženský život v Cirkvi. Takto vidím pozadie mnohokrát dramatických vzťahov medzi katolíckymi exegétmi a hierarchiou Cirkvi. Ďalším momentom pre pochopenie príčin spomenutého napätia je situácia s historicko-kritickou metódou, ktorá ešte nebola vykryštalizovaná, a preto 87 Pórov. GILBERT, M., Cinquanťanni di magistero romano sulľermeneutica biblica. Leone XIII (1893) - Pio XII (1943). In: CARDINALE PIO LAGHI - GILBERT, M. - VANHOYE, A., Chiesa e Sacra Scrittura. Un secolo di magistero ecclesiastico e studi biblia, subsidia biblica Róma 1994, s

20 boli v nej niekedy robené aj unáhlené konklúzie, pred ktorými bolo treba veriacich ľudí chrániť. Situácia sa začala viac konsolidovať po príchode pátra Augustína Beu na rektorát PBI. Jeho zásluhou sa začali zbližovať nielen exegéti s hierarchiou, ale aj katolícki exegéti s protestantskými. 88 Keď sa v roku 1943 (50. výročie Providentissimus Deus) objavila encyklika Pia XII. Divino afflante Spiritu, bolo už prakticky jasné, ktorým smerom sa cirkevná biblická veda bude uberať. Zdá sa, že rozhodujúci podiel na jej formuláciách mal práve Augustín Bea, neskorší kardinál a expert na Druhom vatikánskom koncile. Encyklika priniesla také obsahy, ktoré vyvolali obrovské nadšenie v celom biblickom svete: príklon k originálnym textom, zásady interpretácie svätých kníh a špeciálne úlohy interpretov v našich časoch. M. Gilbert to vyjadril veľmi výstižne slovami: Takto je vidieť progres vykonaný počnúc od Leva XIII. Len čo tento pootvoril bránu, Pius XII. ju otvoril dokorán." 89 Pius XII. vo svojej encyklike výslovne spomína napr. literárne druhy, ktoré boli jednou z hlavných tém v teoretických exegetických otázkach. Potom už udalosti smerovali ku koncilu. Do biblického sveta ešte vstúpila teoretická otázka ohľadom historickej pravdy vo veciach slov a činov Pána Ježiša. Bolo to Monitum Posvätného ofícia O historickej pravde Svätého písma (1961) a Inštrukcia PBK o historicite evanjelií Sancta Mater Ecclesia (1964). Na biblických katedrách sa popri mohutnom rozmachu biblickej exegézy začal študovať aj judaizmus, aby sa tak našiel plynulejší postup a dialektické prepojenie 90 od Starého zákona k Novému a adekvátnejšie porozumenie spirituálneho rozpoloženia prvých kresťanov - prakticky všetko židokresťanov - v prostredí ktorých vznikali novozákonné spisy. 91 Možno povedať, že mohutný nástup biblického hnutia 92 je všeobecným javom 19. a 20. storočia. Je iste možné tento všeobecný príklon k Biblii v posledných časoch kvalifikovať ako znak časov. 93 Bezprostredné okolnosti vzniku konštitúcie Dei Verbum Kardinál Jozeph Ratzinger v úvodnom komentári ku konštitúcii Dei Verbum 94 uvádza tri momenty, ktoré viedli cirkevné Magistérium k novému definovaniu tematických okruhov Zjavenie - inšpirácia - Tradícia: 1. nový pohľad na fenomén Tradície najmä v súvislosti s otázkou dogiem a ich vývoja; 2. stále zrejmejšie používanie historicko-kritickej exegetickej metódy ako teologický problém a celá modernistická kríza v 1. polovici 20. stor.; 3. od prelomu storočí silnejúce biblické hnutie, ktoré si vo vzťahu k Písmu vytvorilo silné a dôverné puto a prameň spirituality. Tento tretí moment bol asi najpozitívnejší a azda práve tento rozhodol, že sa otcovia koncilu odhodlali na celkom explicitné doktrinálne formulovanie náuky. Totiž v súvislosti s rastúcim používaním Písma tak v školských prostrediach, ako aj na školách sa vynorili na praktickej rovine také otázky, ako je historicita evanjelií, neomylnosť Písma a už spomenutý nový pohľad na Tradíciu. Na jednej fotografii, ktorú uverejnila monotematická ročenka Katholisches Hausbuch roku 1963 pod názvom Unser Konzil, boli zachytené všetky koncilové návrhy biskupov a univerzít z celého sveta. Celkove to predstavovalo 15 objemných zväzkov a jeden zväzok obsahoval register. 95 V tomto rámci bolo vyše 100 takých návrhov, ktoré sa týkali Písma svätého a Tradície. 96 V prípravnej teologickej komisii 97 pod vedením kardinála 88 Pórov. GILBERT, M., Cinquanťanni di magistero romano sulľermeneutica biblica. Leone X1I1 (1893) - Pio XII (1943). In: CARDINALE PIO LAGHI - GILBERT, M. - VANHOYE, A., Chicsa e Sacra Scrittura. Un secolo di magistero eccksiastico e studi biblici, ss GILBERT, M., Cinquanťanni di magistero romano sulľermeneutica biblica. Leone XIII (1893) - Pio XII (1943). In: CARDINALE PIO LAGHI - GILBERT, M. - VANHOYE, A., Chiesa e Sacra Scrittura. Un secolo di magistero eccksiastico e studi biblici, s Pórov. CHALUPA, P., Význam židovských interpretačních tradic pro současnou exegezi, Studia Theologica 7 (jar 2002), Olomouc 2002, s Potvrdením tohto trendu je o. i. aj dokument, ktorý vydala PÁPEŽSKÁ BIBLICKÁ KOMISIA, II popolo ebraico e le sue Sacre Scritture nella Bibbia cristiana, Libreria Editrice Vaticana Dokument hovorí o judaistických témach a interpretáciách, ktoré sa nachádzajú v kresťanských 40 novozákonných textoch. Ich poznanie je nevyhnutné pre autentické pochopenie a výklad Svätého písma v Cirkvi. 92 Pórov. LOHFINK, N., Jak porozumét Písmu Svätému, Apoštolská administratura Praha 1969 (pre vnútornú potrebu), s Pórov. FISICHELLA, R., Keď viera myslí, Dobrá kniha Trnava 1999, ss RATZINGER, J., Dogmatische Konstitution uber die gottliche Offenbarung. Einleitung. In: Lexikón fúr Theologie und Kirche. Das zweite vatikanische Konzil II., Herder Freiburg , ss GULDEN, J. - KIEL, E. (vyd.), Unser Konzil und aus der Konzilsgeschichte, St. Benno-Verlag GmbH Leipzig 1963, s POLČIN, S. (prekl.), Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu L, SÚSCM Rím 1968, s Z tohto prekladu koncilových dokumentov sú prevzaté aj citáty uvedené v tomto referáte. 41

21 Ottavianiho a sekretára P. Trompa, S. J. sa najprv uvažovalo o včlenení tematiky Božieho zjavenia do rámca schémy o Cirkvi. Táto myšlienka však pomerne rýchlo padla a vznikol zámer zostaviť konštitúciu De fontibus Revelationis (O prameňoch Zjavenia). Návrh bol zrealizovaný, vznikla schéma s 13-timi bodmi a bol tento návrh predložený na tzv. Preparatóriu. Ďalšia subkomisia tento návrh prepracovala a bol na plenárnej komisii predstavený návrh so šiestimi kapitolami. Plenárna komisia sa rozhodla návrh zredukovať na 5 kapitol a takýto návrh bol potom dňa postúpený ústrednej komisii. Táto ho skúmala dňa a vyjadrila k nemu mnoho pripomienok. Takto bol celý návrh postúpený znovu na subkomisiu a tá doň zapracovala tieto pripomienky podľa vlastného uváženia. Potom Ján XXIII. schválil osnovu 13. júla Túto schému s 5-timi kapitolami a s ďalšími šiestimi schémami dostali konciloví otcovia v lete roku 1962 na posúdenie. V novembri toho istého roku prebehla diskusia k tomuto návrhu. Vtedy sa naň zosypala veľká kritika, pretože predložený návrh bol veľmi defenzívny: prílišné vyzdvihovanie Tradície oproti Písmu, príliš verbalistická formulácia pojmu inšpirácia, príliš úzka forma výkladu neomylnosti (lat. in qualibet re religiosa vel profana"), bezproblémová formulácia chápania historicity evanjelií a pod. Pripomienok a výhrad bolo veľmi veľa a z nich bolo jasné, že historicko-kritická exegéza je skutočným partnerom pre katolícku teológiu. Reakcia auly proti obsahu i suchému scholastickému štýlu tejto schémy bola naozaj silná. Taká silná, že kardinál Ottaviani - v obrane svojej teologickej mienky - vyslovil horúce prianie zomrieť ešte ako kardinál jednej, svätej, rímskokatolíckej Cirkvi, a nie ako člen nejakej katolícko-protestantskopravoslávnej sekty a štyri dni sa v aule neobjavil. 98 Vystúpilo vyše 100 koncilových otcov, mnohí z nich (napr. predsedovia biskupských konferencií Belgicka, Nemecka, Francúzska, Holandska a Rakúska) žiadali osnovu zostaviť ináč. Predsedníctvo koncilu dalo o schéme hlasovať v tom zmysle, či chcú prerušiť diskusiu alebo v nej majú pokračovať. Konciloví otcovia sa vyslovili za odloženie diskusie." Situácia bola veľmi napätá a vyriešil ju pápež Ján XXIIL, ktorý ustanovil za spolupredsedu komisie kardinála A. Beu a za jeho sekretára Mons. Willebrandsa. Nová komisia (boli prizvaní aj ďalší členovia) pripravili novú osnovu, tentoraz pod názvom De divina Revelatione (O Božom Zjavení). Tu komisia našla riešenie takmer všetkých sporných otázok okrem otázky o vzťahu Tradície a Písma. Tento problém bol vždy znovu prepracovaný a osnova bola nakoniec rozposlaná koncilovým otcom v apríli Táto osnova bola v mnohom zdokonalená a teologické otázky v nej boli veľmi posunuté dopredu. Zapracovaný bol spásnodejinný princíp v chápaní pojmu Zjavenia, novými formuláciami bol dosiahnutý vyvážený vzťah medzi Tradíciou a Písmom. Avšak Jozeph Ratzinger dodáva, že tento produkt komplikovaných diskusií budil nakoniec dojem čohosi veľmi chudobného. Zdalo sa akoby táto schéma bola ovocím istej rezignácie a akejsi vnútornej tiesne. Vtedy sa niekoľkí francúzski a talianski biskupi pokúsili navrhnúť, aby sa tento návrh včlenil do konštitúcie o Cirkvi, ale všetkých účastníkov prekvapil pápež Pavol VI., ktorý v závere 2. sesie dňa prácu na téme Božieho zjavenia označil ako úlohu pre tretiu sesiu. To bolo veľmi šťastné a správne rozhodnutie. Opäť bola zostavená nová subkomisia, ktorá v marci 1964 začala svoju prácu pod vedením biskupa Charueho z belgického Namuru. Členmi sa stali napr. U. Betti, E. Florit, F. Barbado a za znalcov (periti) boli menovaní: C. Colombo, G. Castellino, L. Cerfaux, Y. Congar, A. Grillmeier, J. Ramírez, K. Rahner, J. Ratzinger, O. Semmelroth, L. Turado a iní. Komisia pracovala v dvoch skupinách a vlastne celý text preformulovala nanovo. Hlavnými problémami bola otázka Tradície a otázka materiálnej dokonalosti Písma, o ktorých bola v komisiách často veľmi živá diskusia. Na tomto sa pracovalo v prvej polovici roku Diskusia končila vytvorením dvoch skupín v rámci prípravnej komisie. Potom bola schéma predstavená na koncilovom pléne. Väčšinový postoj (17 otcov z komisie) predstavoval arcibiskup Florit z Florencie, ktorý bol 97 V údajoch o diskutovaných témach a v časových údajoch o preberaných otázkach sa opieram najmä o komentár, ktorý vypracoval RATZINGER, J., Dogmatische Konstitution uber die gôttliche Offenbarung. Einleitung. In: Lexikón fúr Theologie und Kirche. Das zweite vatikanische Konzil II., ss Pórov. BEŇO, J. A., //. Vatikánsky koncil, Rodina Nitra 1992, s V diskusii sa mohlo aj pokračovať, pretože za jej odloženie sa nevyslovila 2/3-nová väčšina, ale iba absolútna väčšina Otcov (1368 hlasov za prerušenie, 822 proti a 19 hlasov bolo neplatných). Napriek tomu pápež Ján XXIII. rozhodol o vymenovaní spolupredsedu a miešanej komisie a o novej schéme. Hlasovanie o prerušení diskusie bolo rozhodujúcim momentom v príprave definitívneho dokumentu; totiž nehlasovalo sa za" alebo proti" schéme, ale za" alebo proti" pokračovaniu diskusie. 43

22 predtým jedným z najobľúbenejších profesorov Lateránskej vysokej školy a menšinový postoj (7 otcov z komisie) obhajoval biskup zo Spalata F. Franič. Diskusia na koncilovom pléne trvala od do Išlo o nasledujúce otázky: neomylnosť svätého Písma, historicita evanjelií a Tradícia. Najzávažnejšia otázka bola: Sú v Tradícii aj také pravdy, ktoré nie sú vo Svätom písme? Mons. Beras zo San Dominga hovoril v mene niektorých: Áno." Don Butler, benediktínsky opát z Anglicka, povedal: Nie", a potom pokračoval: "V Cirkvi takáto náuka predsa nebola. Magistérium po Tridentskom a Prvom vatikánskom koncile len to učilo, že obsah Písma ako i obsah ústneho podania je pravdivý. Do ústneho podania sa zrejme umiestňovali pravdy, ktorých zahrnutie v Písme ešte v Cirkvi nebolo postrehnúté... Teda nie, že by v Písme neboli, ale že ich tam veriaci a Magistérium tých čias ešte nezbadali. Nedostatočnosť bola v poznaní Písma, a nie v Písme. Dnes, vďaka pokroku exegézy a vďaka dynamickému chápaniu Písma, už lepšie vidíme, čo je v ňom." Podľa Butlera (interview z 1. okt. v Centrum coord. comm. De Concilie) Písmo obsahuje všetko, ale Cirkev potrebuje ústne podanie, aby to všetko v Písme našla." Po tejto diskusii sa členovia komisie dohodli, že prepracujú už len sporné body, ale ostatný text zostane nedotknutý. Komisia pracovala takmer celý rok na texte, ktorý sa spresňoval počas poslednej sesie koncilu v septembri - novembri Medzi zmenami bolo aj niekoľko poznámok Svätého Otca Pavla VI. ku všetkým trom diskutovaným otázkam (Tradícia, neomylnosť a historicita). Pri hlasovaní dňa o jednotlivých kapitolách konštitúcie bolo z 2115 hlasujúcich 2081 za", 27 proti" a 7 hlasov bolo neplatných. Nakoniec dňa 18. novembra 1965 bola vieroučná konštitúcia Dei Verbum (DV) definitívne schválená v bazilike sv. Petra pomerom hlasov 2344 za" a 6 proti". Potom konštitúciu pápež Pavol VI. ihneď potvrdil. Táto konštitúcia zaznamenala teda azda najdramatickejší priebeh svojho vzniku. R. Fisichella 100 hovorí o piatich elaborátoch (cinque rifacimenti) pred definitívnym textom, ktorý bol schválený. Kardinál Jozef Ratzinger v komentári, ktorý vypracoval v roku 1967, hodnotí tento text ako ovocie mnohorakých kompromisov. Nie je to však nejaký kompilát, ale skôr syntéza veľkého významu: text konštitúcie spája v sebe vernosť cirkevnému íoo FISICHELLA, R., La rivelazione: evento e credibilitä, Corso di teológia sistematica, EDB Bologna , s podaniu a súčasne otvorenosť voči kritickej vede. Táto syntéza otvorila perspektívu pre vieru zodpovedajúcu dnešným výzvam zo strany sveta. Pri globálnom pohľade na celý obsah konštitúcie možno povedať, že 4-ročný zápas o precízne formulovanie učenia koncilu o Božom zjavení priniesol svoje ovocie. Rozhodujúci úsek histórie koncilu tým (schválením) dospel k zmierlivému koncu. Text, ktorý bol v tento deň pápežom slávnostne promulgovaný, nesie prirodzene stopy svojej ťažkej histórie a je vyjadrením mnohých kompromisov. Ale základný kompromis, ktorý ho nesie, je predsa len niečím viac než kompromisom, je syntézou veľkého významu: text spája vernosť cirkevnej tradícii so súhlasom kritickej vedy, a tým viere nanovo otvára cestu k dnešku. Nevzdáva sa koncilu Tridentského a Prvého vatikánskeho, nemumifikuje však ani to, čo vtedy bolo, pretože vie, že vernosť v duchovných veciach sa môže uskutočňovať iba stále novým osvojovaním. Vzhľadom k celku toho, čo bolo dosiahnuté, sa teda smie bez obáv povedať, že námaha štyri roky trvajúceho boja nebola márna." 101 Vieroučná konštitúcia Dei Verbum je najkratšou konštitúciou II. vatikánskeho koncilu, obsahuje iba 12 strán, kým konštitúcia o Cirkvi ich v rovnakom vydaní má okolo Napriek tomu Dei Verbum zaujíma medzi koncilovými dokumentmi jedno z najdôležitejších miest. Je to dogmatický dokument, aj keď nevyhlasuje žiadnu dogmu. Predsa však prerastá iba pastoračný rámec koncilu, lebo predstavuje výpovede najvyššieho Učiteľského úradu katolíckej Cirkvi a viaže svedomie katolíckeho kresťana, aj tých, ktorí učia." 103 Záver Blíži sa 40-výročie otvorenia Druhého vatikánskeho koncilu. S týmto blížiacim sa výročím sa budú objavovať úvahy a komentáre, ktoré budú vyzdvihovať najmä kultúrny a akýsi strategicko-duchovný" význam tohto 101 PESCH, O. H., Das Zweite Vatikanische Konzil. Vorgeschíchte - Verlauf - Ergebnisse - Nachgeschichte, Echter Verlag, Wiirzburg 1994 v českom preklade Druhý vatikánsky koncil , Vyšehrad 1996, s Pórov. PLATE, M., Wcltereignis Konzil; Darstellung - Sinn - Ergebnis, Herder Freiburg 1966, s RAHNER, K. - VORGRIMLER, H., Kleines Konzílskompendium, St. Benno-Verlag Leipzig 1974, s

23 koncilu. Pre slovenský národ však prišiel čas dôkladného teologického a spirituálneho oboznámenia sa najmä s jeho obsahmi. Chcem preto uzavrieť túto úvodnú informáciu poznámkou talianskej autorky Simony Urso z jej recenzie knihy R. Buriganu La Bibbia nel Concilio. La redazione delia Costituzione Dei verbum: Dei Verbum nie je nič iné ako ovocie dlhej diskusie o texte Biblie, o zásadách exegézy a o vzťahu s Tradíciou pri odovzdávaní Zjavenia. Je nakoniec východiskovým bodom celej katechézy, ktorá nasledovala po Koncile." 104 Róbert Jáger Komentár k úvodu konštitúcie Dei Verbum Text, ktorý máme pred sebou, samotný Relator koncilových sekcií, prezentoval ako prológ k všetkým ostatným koncilovým dokumentom, odpovedajúc tak na kritiku koncilových otcov, ktorým sa nepozdával použitý slávnostný ráz jazyka. 105 Ide o veľmi bohatý text, čo do obsahu a komplikovaný, čo do elaborácie. Pokúša sa analyzovať učenie o kresťanskom zjavení a jeho odovzdávaní z pastoračného aspektu: uviesť bohatstvo svätého Písma a Tradície do života Cirkvi, aby sa naplnilo koncilom žiadané obnovenie. Dôležitým momentom úvodnej časti je láska, ktorú text prezentuje ako finalitu celého dokumentu. 106 Koncil predkladá učenie o Zjavení a jeho odovzdávaní, aby svet skrze ohlasovanie veril, veriac dúfal a dúfajúc miloval. Do popredia sa dostáva citát z ljn 1, 2-3, ktorý poukazuje na fakt vtelenia a z neho vyplývajúce spoločenstvo. Ohlasuje sa večný život, aby aj adresáti zdieľali to isté spoločenstvo, ktoré žijú ohlasovatelia, t.j. spoločenstvo s Otcom a Synom. Text z Jánovho listu začína ohlasovaním večného života, ktorý bol u Otca a zjavil sa vo vtelení Slova a prechádza do troch teologických čností - viery, nádeje a lásky - skrze ktoré, vďaka vštiepeniu do Krista (pórov. Rim 11,13-24), sú veriaci účastnými Božieho života. Dynamika kulminuje v láske, ako v spoločenstve života s Kristom a Otcom, ktorý vytvára bratské spoločenstvo medzi veriacimi. 107 Toto spoločenstvo je možné vďaka a jedine vďaka vteleniu Slova. Alonso Schôckel podčiarkuje ústredné postavenie Krista nielen v realizácii tohto spoločenstva, ale aj v koncilovom dokumente: Je to iniciatíva Boha Otca, ktorý posiela svojho syna ako zjavovateľa a zjavenie URSO S., R. Burigana, La Bibbia nel Concilio. ha redazione delia Costituzione Dei verbum, Bologna, II Mulino, Recenzia uverejnená na www-stránke: - 8k "Haec Constitutio quodammodo est prima omnium Constitutionum huius Concilii, ita ut eius prooemium omnia quodammodo introducat...", in Acta..., Ser. III, vol. IV, pars I, Lizcano, El Mistero dei Amor de Dios Padre a los Hombres, Burgos 1999, Bandera, Comunión ecclesial y humanidad, Salamanca 1978, 99nn. 47

24 historické zjavenie osoby, ktorá je Slovom a Životom - aby odovzdal všetkým ľuďom tento Boží život. 108 Toto Zjavenie nie je len posolstvo, informácia, ktorú treba odovzdať. Je to predovšetkým skutočnosť spásy, o ktorú sa treba podeliť - život Boží. Práve preto nemožno prehliadnuť existencialistickú výzvu textu, ktorá definuje ohlasovanie zjavenia v kontexte spásy sveta (salutis praeconio mundus). Úplný citát od sv. Augustína 109 bol pridaný až do tretej verzie koncilového dokumentu. 110 Jeho vloženie svedčí práve o pastoračnej zanietenosti koncilových otcov. Úvod k celej konštitúcii treba chápať z perspektívy pastoračnej zanietenosti, ktorá sa chce podeliť o vzácne spoločenstvo, ktoré bolo človeku ponúknuté Bohom v Ježišovi z Nazareta. Koniec koncov ide o lásku, ktorá vedie otcov koncilu, aby zvestovali svetu spásu. Ide o existenciálnu ponuku pre svet, ktorý nemá jasno, ktorým smerom sa vydať". Zároveň ponúka aj kľúč k správnemu pochopeniu nielen konštitúcie, ktorá nasleduje, ale aj celej koncilovej práce. Martin Mikolášik Zjavenie v 1. kapitole dogmatickej konštitúcie II. vatikánskeho koncilu Dei Verbum Táto štúdia o chápaní Zjavenia 111 vo vieroučnej konštitúcii Druhého vatikánskeho koncilu Dei Verbum má za úlohu uvažovať o základe kresťanského učenia, života a princípe novovekej teológie 112, ako o ňom hovorí oficiálne stanovisko Cirkvi. V prvej časti sa pokúsim objasniť dejinný a teologický kontext, ktorý viedol ku koncilovému učeniu o Zjavení. Hlavnou časťou bude rozbor jednotlivých článkov prvej kapitoly Dei Verbum. V tretej časti poukážem na dôsledky, ktoré vyplývajú z koncilového chápania Božieho Zjavenia a keďže nás od koncilu delia takmer štyri desaťročia, v závere sa pokúsim načrtnúť, aké teologické otázky sa vynárajú dnes, takmer 40 rokov od skončenia koncilu. 108 Una iniciatíva de Díos Padre, que envía su Hijó como revdador y revelación; la aparición historka de una -persona que es palabra y es vida; para comunicar a todos los hombres de las virtudes teologales, in Schokel, ComDV, 134. Trinitárny charakter textu podčiarkuje Ratzinger: Náš text je silne Trinitárneho charakteru. Dynamika zjavenia vychádza z Otca, prichádza k nám skrze Krista, a dovoľuje nám mať účasť na spoločenstve s Bohom v Duchu Svätom. Takto sa náš text, hoci koncipovaný v čisto kristologických pojmoch - Kristus je predstavený ako sprostredkovateľ zjavenia a jeho vlastné naplnenie, nepredstavuje ako jednostranne kristologický...musí byť chápaný v originálnom Pavlovskom ponímaní: Kristus stojí v centre ako sprostredkovateľ, jeho "miesto" je charakterizované slovíčkom "per - pre"; uvádza nás do dimenzií Ducha, a naše bytie, existencia v ňom nakoniec znamená, že sme boli privedený k Otcovi..., in IThK, II, Sv. Augustín, De catechizandis rudibus, 4,8 : PL 40, 136 : ut salutis praeconio mundus universus audiendo eredat, eredendo speret, sperando amet. 110 Druhá verzia (textus emedatus TE) obsahovala iba ut mundus universus audiendo eredat, eredendo speret, sperando amet.{acta, Ser. III. vol. III, pars III, 69-70). Tretia verzia (Textus emendatus TdE) ešte stále neobsahuje celý citát (Acta, Ser. III, vol. IV, pars I., 336). Až štvrté, opravené a doplnené prepracovanie textu (Modi, correctiones admissae - TR) obsahuje celý citát salutis praeconio mundus universus audiendo eredat, eredendo speret, sperando amet... plus rozšírenie o Tridentský koncil, ktorý tiež chýbal v predchádzajúcich verziách textu (Acta, Ser. III, vol. IV, pars V, 749). Zápisnica o tom hovorí "3. - Pag. 3, lin. 11: Quinque Patres proponunt additionem duorum verborum: "...ut salutis praeconio mundus universus audiendo..." R. Admittitur", in Acta, Ser. III, vol. IV, pars V, Kontext V podobnom stave, v akom sme dnes na Slovensku - keď Zjavenie bolo v kresťanstve síce implicitne predpokladané, avšak bez dostatočnej reflexie - bolo kresťanstvo vo všeobecnosti pred osvietenstvom. Biblicko - kresťanské Zjavenie bolo dovtedy vnímané v harmonickom súvise s rozumom, ako jeho doplnenie a prekonanie. Rozum a Zjavenie, viera a poznanie boli súčasťou Božieho poriadku vecí, v ktorom človek zaujímal svoje miesto. Takto chápaná realita však nemohla trvalo odolávať požiadavkám a ideálom 111 Keďže sa o kategórii Zjavenia u nás ešte príliš neuvažuje, iba sa so samozrejmosťou predpokladá a naopak sa dennodenne hovorí o rôznych zjaveniach Márie a svätých, na problém pozorného rozlišovania pozri M. MIKOLÁŠIK; Zjavenie, zjavenia a apokalyptické očakávania, in: Práce a štúdie. Apokalypsa - Zjavenie sv. Jána. Zborník príspevkov z 2. medzinárodnej biblickej konferencie v Ružomberku Séria humanitná 2, Ružomberok 1999, str Podrobné pojednanie o tom, ako a prečo sa kategória Zjavenia stala princípom celej novovekej teológie, pozri dôkladnú a obsiahlu štúdiu P. ElCHER; Offenbarung. Prinzip neuzeitlicher Theologie, Múnchen

25 osvietenstva, resp. novoveku, akými boli emancipácia, antropocentrizmus, orientácia na tento svet a autonómia rozumu. 113 Zároveň však môžeme považovať za šťastie, že pri novovekej kritike Zjavenia sa jadro kresťanstva stalo predmetom širokej verejnej výmeny názorov vo filozofii a v teológii. V popredí tejto výmeny názorov bola kritika ideológie (Zjavenie ako legitimátor obranných stratégií, prípadne ako dôvod pre záväznosť náuky a požiadaviek) a kritika poznania (Zjavenie ako základ poznania pravdy a skutočnosti, ktorá presahuje rozum)" 114. Novoveká kritika Zjavenia, ktorá osvietenstvom začala a ktorá išla na podstatu veci, sa ukázala síce ako náročná, ale zároveň veľmi produktívna výzva pre teológiu a Cirkev. Počas takmer tristo rokov získal tento spor o Zjavenie svoju dôstojnosť v tom, že sa tu téma kresťanskej viery ukázala ako úloha myslenia a stala sa predmetom všeobecného a verejného záujmu. Spomedzi mnohých výsledkov tohto sporu 115 je pre našu tému potrebné vyzdvihnúť problematizáciu inštrukčno-teoretického pojmu Zjavenia a jeho doktrinalistických a konceptualistických zúžení. V horizonte Kantovej kritiky poznania to znamená, že ak neexistuje poznanie, ktoré by bolo možné len prostredníctvom Zjavenia, potom nie je možné ani zjavovanie nadprirodzenej doktríny. A ak vnímame uzatváranie empirických účinkov z transcendentných príčin ako chybné, potom nemôže byť mysliteľné ani božské spôsobenie vetných výpovedí z rozumových pojmov ľudského ducha. 116 Naopak, po osvietenstve sa dostáva do popredia také chápanie Zjavenia, ktoré sa uskutočňuje ako celkové spásne dianie, v ktorom možno Boha vnímať ako Sebaodkrytie, Sebazjavenie a Sebazdelenie. 117 Len takto 113 Pórov. M. SECKLER / M. KESSLER; Die Kritik der Offenbarung, in: W.KERN / H.J. POTTMEYER / M. SECKLER (vyd.), Handbuch der Fundamentaltheologie II (HFTh II), Freiburg i. Br. 1988, str Tamže, str O vzťahu osvietenstva a Zjavenia v jeho príčinách, priebehu, základných témach a zároveň o dôsledkoch tohto sporu pre obnovený pojem Zjavenia v syntetickom prehľade pozri M. MlKOLÁŠIK; Max Seckler als Fundamentaltheologe. Zur Neukonzeption der Fundamentaltheologie von Max Seckler, Dissertation, Wien 2002, str Pórov. M. SECKLER/M. KESSLER; Die Kritik der Offenbarung, in: HFTh II, str Túbingenský teológ Max Seckler na základe vývoja pojmu Zjavenia hovorí o troch základných modeloch Zjavenia, ktoré koexistujú v teológii, ktoré však boli príznačné pre jednotlivé epochy. V staroveku to bol epifanický model Zjavenia, v ktorom nie je podstatou Zjavenia teoretické poučovanie o skrytých pravdách, ale samotný dejinný prelom spásneho diania. Ten je síce v úzkej spätosti so spásnym dianím a má osobný charakter, je však 50 osobne chápaný Boh, a nie Boh vo forme konceptuálnych právd, ktorým treba podriadiť rozum, môže stretnúť a osloviť človeka, ktorý si je v novoveku vedomý svojej dôstojnosti. Takéto chápanie Zjavenia sa rozvinulo v katolíckej i protestantskej teológii 19. a 20. storočia, počnúc Túbingenskou školou (J.S. Drey, J.A. Móhler), prehĺbením chápania Zjavenia pomocou imanentnej metódy M. Blondela, zdôraznením Zjavenia v protestantskej teológii (K. Barth) voči liberalizmu z vlastných radov, až po katolícku teológiu 20. storočia. Tá sa rozvíjala aj napriek oficiálnemu abstraktnému a obrannému učeniu o Zjavení I. vatikánskeho koncilu iným smerom. V nej prispeli k personálnemu a existenciálnemu chápaniu Zjavenia v plodnom dialógu francúzski (H. de Lubac, Y. Congar) a nemeckí (K. Rahner, H.U. von Balthasar) teológovia. 118 Výsledkom je model Zjavenia, ktorý sa presadil na Druhom vatikánskom koncile. Ten možno bezprostredne považovať za dôsledok teologického vývoja 20 storočia, v konečnom dôsledku a v globálnom pohľade je odpoveďou na osvietenskú kritiku Zjavenia a následný celý novoveký vývoj. Dei Verbum je prvým textom, v ktorom sa Cirkev prostredníctvom koncilu súhrnne a celistvo zaoberá Zjavením. Podnetom preň bola nespokojnosť koncilových otcov s oboma návrhmi konštitúcie, vypracovanými teologickou prípravnou komisiou, ktoré evidentne opakovali zúžené pohľady I. vatikánskeho koncilu. Na rozdiel od neho, konciloví otcovia chceli predniesť učenie o Zjavení bez konfrontácie proti určitým adresátom ( bludom" atď.) a tiež chceli personalistickým prístupom od základu doplniť intelektuálne a doktrinálne chápanie Zjavenia. obmedzený len na isté, výnimočné udalosti. Vplyvom postupnej intelektualizácie došlo k inštrukčno-teoretickému pojmu Zjavenia, ktorý vyvrcholil v stredoveku. Ten rozšíril možnosť Zjavenia z výnimočných udalostí na pravdu, ktorá je prístupná širšiemu okruhu ľudí, oddelil však Zjavenie od spásneho diania a postupne sa vplyvom nominalizmu zredukovalo chápanie Zjavenia z mnohorozmernej pravdy na doktrínu a koncepty. Zjavenie bolo chápané ako zjavovanie nadprirodzenej doktríny, čo bolo hlavným predmetom kritiky osvietenstva. Tretí model Zjavenia ako Božieho sebazdelenia sa objavuje v novovekej teológii a vrcholí v oficiálnom učení Cirkvi v Dei Verbum. V ňom sa znovu dostáva Zjavenie do osobnej roviny a do spätosti so spásnym dianím. Pórov. M. SECKLER; Der Begriff der Offenbarung, in: HFTh II, str Pórov. H. WALDENFELS; Offenbarung. Das Zweite Vatikanische Konzil auf dem Hintergrund der neueren Theologie, Múnchen 1969, str

26 Nemožno však chápať I. a II. vatikánsky koncil v protiklade. Bez Dei Filius by sme nemali dnešné Dei Verbum" 119. Skôr ich treba rozumieť ako príklad vývoja dogmy, v ktorom v nových okolnostiach dozrieva obsah dogmatického učenia, aby mohla vyznávaná viera podnecovať život, ktorý je v súlade s tajomstvom, ktorému sa veriaci odovzdáva. 120 Preto treba s pozornosťou vnímať historický kontext jednotlivých dokumentov I. a II. vatikánskeho koncilu. V období I. vatikánskeho koncilu sa dogmatická konštitúcia Dei Filius musela vyrovnávať s racionalizmom a v sporných bodoch zaujímala obranný úmysel, vyzdvihovala poznávací a pravdivostný charakter Zjavenia a strata osobného rozmeru Zjavenia bola daňou za tento zápas. II. vatikánsky koncil v Dei Verbum mal za úmysel opísať Zjavenie širším a osobnejším spôsobom, sprístupniť Zjavenie medzináboženskému dialógu, priblížiť ho biblickej reči a zdôrazniť vnútrosvetský rozmer Zjavenia. Článok 2 Rozbor textu 121 Text či. 2 sa snaží opísať, čo máme rozumieť pod Zjavením. Kým verzie, predchádzajúce definitívny text Dei Verbum, sa zaoberali otázkou prameňov, z ktorých Zjavenie pochádza, a tak zúžili Zjavenie na náuku", vyplývajúcu z rôznych prameňov, záverečný text prekonáva takýto uhol pohľadu. Návrat k celkovej realite Božieho pôsobenia umožnil prekonanie pozitivistického a konceptuálneho chápania Zjavenia. Hneď na začiatku si treba všimnúť aj celkom odlišnú štruktúru náuky o Zjavení v Dei Filius a Dei Verbum. Začiatok textu Dei Filius sa nesie v znamení prirodzeného poznania Boha, ktoré je potom doplnené nadprirodzeným Zjavením. Teologickým základom takej náuky o Zjavení je zdôraznenie Božej transcendencie, jeho skutočnej a podstatnej rozdielnosti od sveta, jeho slobodnej stvoriteľskej moci 122 a podstatné a rozumové odlíšenie prirodzeného a nadprirodzeného 119 R. FlSICHELLA, Atto difede: Dei Verbum ripete Dei Filius?, in: R. FlSICHELLA (vyd.), La Teológia fondamentale. Convergenze per U terzo millenio, Casale Monferrato 1997, str Pórov, tamže, str Preklad: S. Polčin SJ (1968), SSV Trnava Pórov. DS poriadku. 123 Text Dei Verbum na rozdiel od toho hovorí o dejinnom sebazjavení Boha (či. 2-5), v ktorom je prirodzené poznanie Boha jednou súčasťou (či. 6) a je v súvise so stvoriteľskou Božou mocou prostredníctvom Slova" (či. 3). Tak sa javí učenie o prirodzenom poznaní Boha v novom svetle. 124 Nasledujúci komentár bude jasnejší, ak porovnáme dva texty z Dei Filius a Dei Verbum: I. vatikánsky koncil {Dei Filius)... placuisse eius sapientiae et bonitati... se ipsum ac aeterna voluntatis suae decreta humano generi revelare (... páčilo sa jeho múdrosti a dobrote... zjaviť ľudskému pokoleniu seba samého a večné rozhodnutia svojej vôle) II. vatikánsky koncil (Dei Verbum) Placuit Deo in sua bonitate et sapientia seipsum revelare et notum facere sacramentum voluntatis suae (Páčilo sa Bohu vo svojej dobrote a múdrosti zjaviť seba samého a dať poznať tajomstvo svojej vôle) Namiesto abstraktných veličín múdrosti a dobroty, poukazuje Dei Verbum na Boha samotného vo svojej dobrote a múdrosti", čím sa formulácia stáva osobnejšou. Je to nielen postavením dobroty pred múdrosťou 125, ale je to Boh sám, jeho osoba, ktorá vychádza zo zjavujúceho sa diania a o ktorú v Zjavení ide. Osobne chápané Zjavenie potom aj na strane adresáta cieli nielen na niektoré jeho schopnosti, akými sú rozum a vôľa, ale zachytáva osobnostný stred človeka a dotýka sa hĺbky jeho ja". Preto možno na základe druhého článku ponímať celé Zjavenie ako stretnutie" 126. V porovnaní textov možno nájsť ešte jedno rozlíšenie - namiesto večných rozhodnutí svojej vôle" (Dei i 23 Pórov. DS Pórov. J. SCHMITZ, Das Christentum als Offenbarungsreligion im kirchlichen Bekenntnis, in: HFTh II, str Pórov, komentár k Dei Verbum v R. LATOURELLE, Teológia delia Rivelazione. Mistero delľepifania dl Dio Assisi, 10. vydanie 1996 [1. vyd. 1966], str H. WALDENFELS, Offenbarung. Das Zweite Vatikanische Konzil auf dem Hintergrund der neueren Theologie, Munchen 1969, str

27 Filius) sa píše o tajomstve (sacramentum) svojej vôle" (Dei Verbum). Namiesto zákonného pohľadu, ktorý vníma Zjavenie ako výnos Božích rozhodnutí, nastupuje sviatostný pohľad, ktorý vidí v objímajúcej jednote tajomstva spoločne - zákon a milosť, slovo a skutok, posolstvo a znamenie, osobu a jej prejavy" 127. Pojem tajomstva zahŕňa v sebe univerzalizmus spásy, jednotu ľudstva v Kristovi, ktorý je kozmickým rozmerom kresťanstva, dejinným rozmerom Zjavenia a napokon je jeho kristologickým stredobodom. Božím tajomstvom napokon nie je nič iné ako Kristus sám - ako osoba. 128 Z osobného charakteru Zjavenia ďalej vyplýva dialogický rozmer Zjavenia, ktorý je naznačený slovami prihovára", stýka", pozval", prijal". Tieto kategórie stretnutia upozorňujú na mnohstrannosť medziosobných vzťahov a ich rozvoj. Zároveň nás takýto dialóg upozorňuje na aktuálnosť Zjavenia, pretože Boží dialóg sa uskutočňuje vždy v prítomnosti a vedie nás k odpovedi. Takéto ponímanie Zjavenia zároveň podporuje obraz človeka ako dialogického bytia, ktorý sa v počúvam Boha dostáva do jeho prítomnosti a prijímaním samotného Boha sa dostáva do spoločenstva s ním. Božie sebazdelenie má okrem kristologického aj trojičný charakter, pretože Božie sebazdelenie vťahuje ľudí do tajomstva, ktoré sa nám odhaľuje cez vtelenie Slova, v sile Ducha Svätého ako prístup k Otcovi Stretnutie Boha s človekom je opísané ako vzájomné prelínanie sa slov a udalostí (gestis verbisque). Po koncile sa rozvinula diskusia o vzťahu medzi pravdou a dobrom, poznaním a záujmom, poznaním a chcením, ktorá sa často odvoláva práve na tento text. Koncilovým otcom však išlo jednoducho o to, aby prekonali neoscholastícký intelektualizmus, ktorý videl Zjavenie predovšetkým ako tajné nadprirodzené učenie a samotnú vieru redukoval na súhlas s týmto nadprirodzeným učením. Spojenie slová a udalosti" úplne vyjadruje totálnosť Zjavenia, pretože Zjavenie ako dialogický proces zahŕňajúci aj ľudskú telesnosť a zmyslovosť sa dotýka človeka v jeho celistvosti ako Ty" 129. Zjavenie, ktoré sa uskutočňuje v slovách a udalostiach je pokladané zároveň za proces (revelationis oeconomia), ktorý prebieha v dejinách ľudstva. To znamená, že Božia zjavovateľská iniciatíva sa stáva prístupnou v ľudských dejinách. Nekonkretizuje sa ďalej, kde jednotlivo v ľudských dejinách možno vidieť Božiu spásnu iniciatívu. Tieto spôsoby a cesty má ďalej skúmať a objasňovať teológia v úplnej slobode voči určitým zaužívaným predstavám. V každom prípade je tým vyjadrené, že ani dnešné preukazovanie sa nikdy nemôže zakladať na čisto verbálnom dôkaze, ale si nevyhnutne vyžaduje praktický dôkaz" 130. Tak sa otvára zároveň možnosť, že o spásnom dianí je možné uvažovať nielen mimo kresťanstva, ale aj mimo historických hraníc biblického Zjavenia" 131. Článok 3 Podstatnou črtou Dei Verbum je zdôraznenie súvisu medzi Zjavením a spásou. Celým tretím článkom sa tiahne konštatovanie, že celé dejiny sú od počiatku dejinami spásy, resp. dejinami spásnej Božej náklonnosti. Text je možné rozdeliť na tri doby, a to na začiatok stvorenia, dejiny po prvotnom hriechu a osobitné dejiny Izraela od praotca Abraháma. Každá z týchto troch dôb krúži okolo otázky spásy. 132 Tým, že podľa koncilového textu Boh uskutočnil svoje stvorenie skrze Slovo", stvorenie sa dostáva do kristologického ponímania a Boh dosvedčuje seba samého už v počiatočnom stvorení. Vyplýva tiež z neho, že už proces stvorenia je zameraný k spáse, potom však Zjavenie, dané prarodičom (insuper) bolo od aktu stvorenia oddelené a vyznačené ako nový začiatok. Tak sa navzájom prelína idea duality poriadkov s myšlienkou jednoty Logosom určovaného Božieho konania a dosahuje dialektické spojenie 129 H. WALDENFELS, Kontextuelle Fundamentaltheologie, Paderborn, 2. vyd [1. vyd. 1985]), str. 127 J. RATZINGER, Dogmatische Konstitution uber die gottliche Offenbarung. Text und Kommentar, in: LThK.E II [ďalej len J. RATZINGER], str Citovaný List Efezanom dodáva plastický obraz o chápaní tajomstva, o ktorom sa v texte Dei Verbum hovorí, zjednotiť v Kristovi ako v hlave všetko" (1,10). 128 Pórov, tamže, str [ďalej len H. WALDENFELS] 130 H. WALDENFELS, str Pórov. M. SECKLER, Dei verbum religiose audiens. Wandlungen im christlichen Offenbarungsverständnis, in: J.J. PETUCHOWSKI / W. STROLZ (vyd.), Offenbarung im júdischen und christlichen Glaubensverständnis (QD 92), FS F. Mufiner, Freiburg i.br. 1981, str H. WALDENFELS, str

28 oboch výpovedných rovín" 133. Ide teda o to, že náuku o stvorení a s ňou spojenú výpoveď o pôvodnom Zjavení nemožno posudzovať od počiatku historicky, ale z pozície neskoršej historickej skúsenosti Izraela so Zjavením a spásou od Boha. Výpoveď o stvorení a Zjavení" nie je výpoveďou historickou, ale teologickou, aj keď sa vzťahuje k počiatku stvorenia a ním začínajúcim priebehom dejín" 134. H. Waldenfels 135 upozorňuje na nedostatočné prirovnania, ktoré by sa po Dei Verbum už nemali používať: Zjavenie skrze stvorenie ( teda Zjavenie prirodzené, Zjavenie skrze čin) a Zjavenie spásy (teda Zjavenie nadprirodzené, Zjavenie skrze slovo). Zjavenie spásy sa uskutočňuje v Zjavení daným stvorením. Božie Zjavenie je vždy Zjavenie slovom a skutkom. Aj keď je sebazjavenie Boha ako spásna náklonnosť od stvorenia a od dosvedčenia Boha, ktoré je v ňom obsiahnuté, oddialené (insuper), je Božie sebazdelenie napriek tomu vypovedané v koextenzívnom vzťahu k stvoreniu a jeho udržiavaniu - ab initio. Dejiny spásy a dejiny sveta sú teda koextenzívne" 136. Druhá časť tohto článku zdôrazňuje niektoré teologické kľúčové témy, ku ktorým sa vyjadruje pozitívne, ktoré sú však teologicky obsiahle a nedajú sa na krátkom úseku zhrnúť. Je to mimoabrahámovské ľudské pokolenie, ktoré ďaleko prevyšuje časovo aj počtom pokolenie abrahámovské. Je to téma všeobecnej spásnej Božej vôle ( ut omnius qui [...] salutem quaerunt, vitam aeternam daret"). S tým sú spojené témy vzťahu medzi zjavením a zahalením, hriechom a milosťou, Božím hnevom a milosrdenstvom, zákonom a evanjeliom. Kritika tejto časti textu spočíva v otázke, či koncil pri svojom ponímaní Zjavenia a dejín spásy nevychádzal z výlučne optimistického pohľadu, ktorému sa stráca z očí tá skutočnosť, že Božia spása prichádza v podstate ako ospravedlnenie hriešnika, že milosť sa uskutočňuje cez súd kríža [...]. Celá tematika hriechu, zákona a Božieho hnevu je tu zhrnutá v jedinom slovku pád" (lapsus) [...]. Pastoračný optimizmus našej doby, zameranej na porozumenie a zmierenie akoby zakalil pohľad na nie nepodstatnú časť biblického svedectva" 137. Táto kritika upozorňuje, že zmienené optimistické oporné body - univerzálna spásonosná Božia vôľa, 133 J. RATZINGER, str H. WALDENFELS, str Pórov. H. WALDENFELS, str H. WALDENFELS, str J. RATZINGER, str prisľúbené vykúpenie a nádej na spásu, musia byť včlenené reálne do konkrétnych dejín sveta. Toto radostné posolstvo je potrebné zvestovať tak, aby si uchovalo svoju osvecujúcu silu aj v dejinách plných nešťastia, úzkosti, utrpenia a viny, a tiež tvárou v tvár neutíchajúcej problematike teodícey" 138. Koncil bol však celkovo presvedčený, napriek všetkým problémom doby, o tejto osvecujúcej sile posolstva spásy. Možno uzavrieť, že čím konkrétnejšie doba potrebuje spásu, tým konkrétnejšie možno pomenovať miesta a situácie, z ktorých sa ukazuje nádej na záchranu. 139 V tretej časti koncilový text vyčleňuje zo všeobecných dejín sveta a hriechu tie osobitné dejiny národa, ktoré začínajú vo svojom čase" a sú poznačené menami Abraháma, patriarchov, Mojžiša a prorokov. Koncil vidí v týchto osobitných udalostiach príklad Božej pedagogiky. Prvým výchovným momentom je poznanie jediného živého a pravého Boha", ktorý je Bohom osobným ( otec") a je cieľom určujúcim budúcnosť ( sudca"). Druhý výchovný moment Božej pedagogiky sa týka očakávania prisľúbeného Vykupiteľa. Treba si však uvedomiť, že rozlišovanie medzi uznaním Boha a očakávaním Vykupiteľa možno úplne chápať až v Novom zákone. Z dejín Izraela podľa koncilu vyplýva, že Boh pripravuje cestu evanjeliu v priebehu celej histórie. Aj keď sa posledná veta tretieho článku vzťahuje najviac na samotný Izrael, môžeme ju chápať aj širšie - vzhľadom na celé dejiny sveta. Z toho vyplýva úloha pátrať všade po praeparatio evangelica". uo Článok 4 Základnou výpoveďou celej kapitoly o Zjavení je výpoveď o Bohu. Až do tohto článku je subjektom výpovedí Boh, sám sa chytá iniciatívy, je Pánom dejín, ukazuje cestu k spáse, ktorou je on sám. Miestom", v ktorom sa 138 H. WALDENFELS, str Koncil v iných súvislostiach hovorí o znameniach časov a niektoré z nich aj konkrétne pomenúva. Sú to také dejinné udalosti, ktoré zdieľajú všeobecný súhlas o svojej pozítívnosti a poukazujú aj dnes na nemenné účinkovanie Boha v dejinách. Pokoncilová teológia vyzýva nielen k odkrývaniu čím viacerých znamení časov, teda stopách Božieho dnešného pôsobenia, ale vyzýva veriacich aj k spoluvytváraniu takýchto znamení. O znameniach časov, ich teológii, definícii a príkladom pozri M. MlKOLÁŠIK, Znamenia časov a hodnovernosť kresťanského Zjavenia, in: Studia theologica scepusiensia I., Sp. Podhradie 1998, str Pórov. H. WALDENFELS, str

29 všetko povedané stáva natoľko zjavným, že sa z neho šíri svetlo porozumenia pre celé dejiny sveta, je Ježiš Nazaretský. V ňom sa Božie Zjavenie napĺňa, o čom svedčia aj slová dokonáva", završuje" a potvrdzuje" (consummare, complere a perficere). Výpovede o Ježišovi majú teologický spád zhora nadol. Proces Zjavenia vzhľadom na Krista je procesom poslania. V tomto poslaní však dochádza k zmene subjektu a stáva sa ním Ježiš, ktorý je tak cestou a prostredníkom k Otcovi. Text popisuje Ježiša Krista ako Otcovho Zjaviteľa a zároveň ako odhalenie jeho osobnej podstaty. Nie je teda len učiteľom najdôležitejších právd viery, ale Synom, t.j. večným Slovom" Božím, ktorý sa stal v Ježišovi telom a bol ako človek k ľuďom poslaný", aby prebýval medzi ľuďmi a zvestoval im tajomstvá Božie". Kristus o Bohu len nehovorí, on sám je Božou rečou. Tým sa však dovŕšenie Zjavenia v Kristovi vymyká všetkému pozitivizmu [...]. Kristus je koncom Božieho hovorenia, pretože po ňom alebo cez neho a ponad neho už nemôže byť povedané nič, pretože v ňom Boh vyslovil seba samého. V ňom Boží dialóg dospel k cieľu - stal sa zjednotením" 141 Základnými prvkami tohto Zjavenia nie sú len Ježišove slová, ale celou svojou prítomnosťou a zjavom", svojimi slovami a skutkami", svojimi znameniami a zázrakmi", svojou smrťou a slávnym zmŕtvychvstaním" a zoslaním Ducha pravdy". Výraz toto sui ipsius presentia ac manifestatione" znamená, že Zjavenie v Kristovi, vtelenom Slove, využilo všetky možnosti ľudských prejavov, konanie aj učenie, aby nám ukázalo Božieho Syna a v ňom Otca" 142. Koncilová výpoveď o tom, že Ježiš takto napĺňa a završuje Božie Zjavenie (complendo perficit) neznamená, že Boh odteraz mlčí a jeho spásne účinkovanie, osvetľovanie a učenie prestane, ale že Boh práve 141 J. RATZINGER, R. LATOURELLE, Teológia delia Rivelazione, str V tejto súvislosti treba vidieť posun od jednotlivých znamení (napr. zázraky a proroctvá), ktoré sa v minulosti chápali izolovaným spôsobom a inštrumentalizovali sa v prospech apologetických cieľov, k celkovému, personalistickému pohľadu na Ježiša a jeho dielo. Vychádzajúc z celkovej udalosti Kristovej osoby získavajú význam slová, gestá, znamenia, zázraky, smrť, zmŕtvychvstanie a dar Ducha, pretože tento zoznam nie je ničím iným než dôsledkom samotnej udalosti. Všimnime si, ako znamenia" a zázraky" sú včlenené do širšieho horizontu, ktorý objíma celú osobu Ježiša z Nazaretu; ostali by nepochopiteľnými, teda nevýrečnými, nezjavujúcimi, ak by boli postavené mimo jeho osobu" (R. FisiCHELLA, La rivelazione: evento e credibilitá. Saggio di Teológia fondamentale, Bologna, 4. vyd. 1989, str. 173). 58 v živom podávaní 143 Zjavenia, ktoré v udalosti Ježiša Krista dosiahlo vnútrodejinnú dokonalosť, ďalej hovorí" k ľuďom. Tak ako Zjavenie v Kristovi nie je len poučujúcim rozprávaním, ale skutočným vykupiteľským dianím, tak aj jeho podávanie sa prejavuje nielen vo forme náuky, ale skôr ho Cirkev vo svojom učení, živote a kulte" uskutočňuje. Pri všetkom zdôrazňovaní dejinnej konečnosti Zjavenia v Kristovi sa text nezrieka nasmerovania Zjavenia na jeho eschatologické naplnenie - slávny príchod Pána Ježiša Krista". 144 Článok 5 Dei Verbum v tomto článku hovorí o druhej strane mince - o viere. Kým Zjavenie je Božou iniciatívou, viera človeka je odpoveďou. Aby sme pochopili koncilovú náuku o viere, je dobré rozlišovať jej užší a širší kontext. 145 Užší kontext predstavuje samotná prvá kapitola Dei Verbum. Nakoľko sa Zjavenie chápe ako medziosobné, dejinné, slovami a skutkami uskutočňujúce stretnutie Boha s človekom, aj vieru treba chápať ako úplné osobné odovzdanie sa človeka Bohu v jeho Zjavení. Keďže Zjavením sú dejiny, dejinami je aj viera. Intellectus fidei nie je ničím iným ako stále rastúcou inteligentia revelationis" U6. Širším kontextom sú vyjadrenia I. Vatikánskeho koncilu o viere. Práve súvislosť s nimi ukazuje na zmenu pohľadu. Text Dei Filius hovorí predovšetkým o vecných kategóriách a nie primárne o kategóriách medziosobného stretnutia. Počiatok viery sa odvodzuje od vnútornej pomoci Ducha Svätého (interná Spiritus Sancti auxilia) a od vonkajších argumentov Zjavenia (externá revelationis argumenta) - teda od zázrakov a proroctiev. Nehovorí sa o kontextovosti viery v dejinách a v spoločnosti. Vzťah k praxi ustupuje pred aspektom poznania viery. Poznanie viery spočíva skôr na vonkajškovo zavedenom vzťahu k autorite zjavujúceho Boha (Deus revelans). Chápanie viery je vďaka rozlišovaniu dvoch poriadkov - prirodzeného a nadprirodzeného - silne 143 Pórov. DV 7-10, Podávanie Božieho Zjavenia". 144 Toto nasmerovanie zároveň znamená aj to, že po ňom (Kristovi) síce už nič nepríde, avšak sa v ňom len začína otvárať celá šírka Božieho Slova" (J. RATZINGER, str. 511). 145 Pórov. H. WALDENFELS, str. 300n. 146 Tamže, str

30 zúžené na intelektualistický aspekt. 147 Text II. vatikánskeho koncilu sa dôrazne zameriava na to, že viera je stretnutím Boha a človeka, je celistvým aktom človeka, je dielom Ducha Svätého, ktorý človeka predchádza, otvára a formuje a Duch Svätý je zároveň priestorom, v ktorom sa viera uskutočňuje. Viera je vierou s Kristom, skrze neho a v ňom, takže oddelenie slov a skutočnosti je prekonané v tom, ktorý ako pravý Logos je zároveň základom všetkého skutočného [...]. Preto aj antitetiku intelektuálnej dogmatickej viery a dôverujúceho odovzdávania vlastnej existencie prekonáva totálne áno" osoby, ktorá v Ježišovi Kristovi poznáva nerozlučne pravdu a cestu." 148 Viera sa v Duchu Svätom skrze Krista a s ním obracia bezprostredne k Bohu. V porovnaní s I. vatikánskym koncilom sú zdôraznené dve skutočnosti. Na rozdiel od Dei Filius sa nehovorí o vonkajších argumentoch viery. Tým sa nepopiera učenie o potvrdení Zjavenia zázrakmi a proroctvami. Tomuto učeniu je však vyhradené značne skromnejšie miesto. Zdá sa, že viera je zvnútornená, upustilo sa od pokusu uskutočniť istotu viery merateľnou pozitivistickými merítkami a konkurencieschopnou pred všeovládajúcim pozitivizmom." 149 Po druhé, kým Dei Filius hovorí, že veríme, že to, čo zjavil (Boh), je pravda" (ab eo revelata vera esse credimus), v Dei Verbum smeruje súhlas viery k Zjaveniu, ktoré Boh dal (revelatio ab Eo dáta), resp. poslušnosť viery zjavujúcemu sa Bohu (Deus revelans). Keď sa človek vo svojej slobode podriaďuje zjavujúcemu sa Bohu, koniec koncov nedáva svoj súhlas zjaveným pravdám, ale Božiemu Zjaveniu. Takýmto spôsobom sa kresťanské chápanie viery integruje ako základný postoj do toho, čo je všeobecne ľudské. Viera pôsobí všade tam, kde človek rôznymi spôsobmi a rozmanitými cestami hľadá pevný základ a zmysel celej skutočností." 150 Tým sa však nepopiera, že ponuka kresťanstva si vyžaduje rozhodnutie, prelom, ku ktorému vyzýva Boh, ktorý zároveň prisľubuje, že tento skok nakoniec nebude chybný. Článok 6 Posledný odstavec tejto kapitoly opakuje v zhustenej forme prvé dva odstavce z kapitoly o Zjavení na I. vatikánskom koncile. Nové je oproti Dei Filius len nahradenie slova zjaviť" (revelare) dvoma slovesami vyjadriť" a poznať" (manifestare ac communicaré), čím je ešte raz podčiarknutý reálny charakter Zjavenia, ktorý nezdieľa božské rozhodnutia", ale je dialógom spásy, komunikáciou od osoby k osobe, ktorá sa uskutočňuje v Slove, a tým Dei Verbum prekonáva čisto náučný charakter Zjavenia. Náväznosť na I. vatikánsky koncil sa ukazuje aj v inom, už spomínanom kontexte. Kým v Dei Filius sa začínalo prirodzeným poznaním Boha a bolo doplnené nadprirodzeným" Zjavením, Dei Verbum nielenže sa vyhýba pojmu suvernaturalis (nadprirodzený), ale ide opačnou cestou - vysvetľuje Zjavenie z kristologického stredu, aby potom podotkol na zodpovednosť ľudského rozumu za celkový rozmer Zjavenia. Tak sa ukazuje, že ľudský vzťah k Bohu sa neskladá z dvoch viac-menej samostatných častí, ale je celostný. Neexistuje žiadne, v sebe spočívajúce prirodzené náboženstvo, ale každé náboženstvo je pozitívne", a práve vo svojej pozitívnosti nevylučuje zodpovednosť myslenia, ale ju vyžaduje." 151 Druhý vatikánsky koncil nemá dôvod mlčať o tejto veľkej myšlienke, ktorá bola na I. vatikánskom koncile tak pozorne rozvíjaná. Naopak, jej dôležitosť narastá ešte viac v diskusii so stále silnejúcim ateizmom. 152 A. Dulles, ktorý sa celý život zaoberá náukou o Zjavení, sumarizuje 1. kapitolu Dei Verbum slovami: Chápanie Zjavenia predložené v Dei Verbum možno nazvať skôr konkrétne, historické, biblické, ekumenické a medziosobné než abstraktné, filozofické, scholastické, polemické a náučné." 153 R. Latourelle potvrdzuje, že takto chápané Zjavenie je skutočne kresťanským Zjavením, a nie nejakým Zjavením filozofického alebo gnostického druhu." Pórov, tamže, str J. RATZINGER, str J. RATZINGER, str H. WALDENFELS, str J. RATZINGER Pórov. J. RATZINGER A. DULLES, Revelation Theology, New York 1969, str R. LATOURELLE, Teológia delia Rivelazione, str

31 Význam a dôsledky koncilovej náuky Na začiatku sme zdôraznili prínos teoretickej reflexie pre prax. Úmysel II. vatikánskeho koncilu, integrovať staršie učenie o Zjavení do širšieho, personálneho opisu Zjavenia, ako sme to videli v 1. kapitole, sa stal kľúčovým pre ďalšie koncilové dokumenty. Dei Verbum bolo vytvorené v podstate pred začiatkom druhého koncilového zasadnutia. V iných dokumentoch, ktoré boli napísané počas druhého a tretieho zasadnutia, zvlášť v pastorálnej konštitúcii o Cirkvi v dnešnom svete (Gaudium et spes), sa nachádzajú dôsledky širšieho chápania Zjavenia. O Kristovi sa hovorí, že v ňom sa vyjasňuje tajomstvo človeka" (či. 22), v ňom sa objasňuje záhada utrpenia a smrti". Gaudium et spes ďalej hovorí, že všetci veriaci ktoréhokoľvek náboženstva vždy počuli hlas Boží a vnímali jeho prejavy v reči stvorenstva" (či. 36), hovorí tiež, že Boh zjavujúc sa svojmu ľudu, hovoril rečou civilizácie jednotlivých historických období, kým sa plne neukázal vo svojom vtelenom Synovi" (či. 58). Podľa Gaudium et spes povstáva pre Cirkev naliehavá úloha čítať znamenia časov, vykladať mnohoraké hlasy našej doby a posudzovať ich vo svetle Božieho slova. Pastorálna konštitúcia je voči súčasným svetským dejinám pozitívne naladená a implicitne hovorí, že Zjavenie je stále trvajúci proces a musí byť v každej dobe prorockým svedectvom nanovo vyjadrené. Hoci to nie je expressis verbis vyjadrené, možno povedať, že Gaudium et spes a iné dokumenty spočívajú na ešte rozvinutejšom chápaní Zjavenia, než aké je sformulované." 155 Pozitívny účinok má koncilové chápanie Zjavenia aj na ekumenický dialóg. Ekumenický charakter Konštitúcie Dei Verbum vyzdvihli konciloví otcovia v mnohých svojich intervenciách." 156 Veď k obnovenému chápaniu Zjavenia prispel aj predchádzajúci dialóg s evanjelickou teológiou. Potom je pochopiteľné, že v textoch II. vatikánskeho koncilu a textoch Ekumenickej rady cirkví sa v chápaní Zjavenia nachádzajú mnohé spoločné prvky. 157 Je dôležité objavovať, že koncilové výpovede majú mať vplyv aj na našu bezprostrednú náboženskú prax. Keďže Zjavenie nie sú len abstraktné pravdy, ale predovšetkým osobné stretnutie Boha a človeka v dejinách, treba prehodnocovať čisto teoretické predstavovanie kresťanstva v katechéze, kulte a praxi. Ešte stále sa stretávame s ideálom správneho kresťanstva spojeného viac s poučovaním ako životom spoločenstva, ktoré by malo byť dôsledkom živého spoločenstva Boha a človeka. Je potrebné viac rozlišovať medzi poznaním náboženských právd a osobným poznaním" Boha a nezamieňať si ich. Nové otázky a výzvy Koncil odpovedal na otázky svojej doby, ktorými bolo predovšetkým prekonanie skostnateného kresťanstva, zdnešnenie viery (aggiomamento) aj prostredníctvom obnoveného chápania Zjavenia. Od koncilu nás delí takmer štyridsať rokov, a preto je potrebné sa pýtať na otázky našej doby. Spomedzi viacerých teologických koncepcií, ktorých pluralita je ešte umocnená kompromisným vznikom a formulovaním viacerých koncilových dokumentov 158, sa dnes presadzujú predovšetkým dva prúdy, ku ktorým sa ostatné teologické prístupy viac či menej približujú, ktoré sú reprezentované pojmami communio a politická teológia. Predovšetkým teológia communia sa opiera o chápanie Zjavenia v Dei Verbum, v ktorom Boh zjavuje seba samého a vytvára spoločenstvo s Bohom, aby na jeho základe ľudia vytvárali osobné spoločenstvo medzi sebou. Kritika zo strany politickej teológie naproti tomu upozorňuje na nebezpečenstvo beztvárnosti takejto jednostranne postavenej teológie a praxe, na možný dôsledok uzavretého sebauspokojeného spoločenstva kresťanov. Naproti tomu politická teológia zdôrazňuje prorocký a sociálny rozmer kresťanstva, aktívny, praktický, solidárny a aj kritický postoj voči spoločnosti. Keďže oba smery majú svoje opodstatnenie a v mnohom sa dopĺňajú, je dobré, ak si v koncilovom chápaní Zjavenia všimneme prvky, dôležité pre oba smery. Sebazjavenie Boha znamená bytostné sebazdelenie. Tento pojem obsahuje v seba nielen myšlienku 155 A. DULLES, Revelation Theology, New York 1969, str E. STAKEMEIER, Die Konzilskonstitution uber die gottliche Offcnbarung, Paderborn 1966, str Pórov. J. SCHMrrz, Das Christentum als Offenbarungsreligion im kirchlichen Bekenntnis, in: HFTh II, str Pórov, tamže, str.26; Predovšetkým pozri štúdiu M.SECKLER, Uber den Kompromifi in Sachen der Lehre, in: M. SECKLER a kol. (vyd.), Beiträge zu einer Hermeneutik des theologischen Gesprächs. Graz 1972, str

32 spoločenstva, ale aj myšlienku participácie, spoluúčasti. Kým aspekt communia smeruje skôr k osobným vzťahom, myšlienka participácie vyjadruje spoluúčasti človeka na pravde, spravodlivosti, lásky, mieru a iných božských dobier (bona divina). Preto má Zjavenie ako Božie sebazdelenie dôsledky aj v sociálnej oblasti. 159 Namiesto záveru si všimnime slová Maxa Secklera, ktorý jadrne hodnotí všetko povedané: Konštitúcia o Zjavení nás smeruje k takému modelu Zjavenia, v ktorom sa už viac nejaví ako zbierka božských predpovedí alebo ako zdelenie náuky, ale ako spásne tajomstvo Božieho sebazdelenia pre spoluúčasť a spoločenstvo. Zmysel zjavujúceho diania je preto vtákom životnom stretnutí, ktorého cieľom nie je informácia a podriadenie, ale jednota a premenenie." Pórov. M. SECKLER, Der Begriffder Offenbarung in: HFTh II, str. 67. lal Tamže, str Johannes Beutler Podávanie Božieho zjavenia (DV 7-10) Kontext a predchádzajúce udalosti Otázkou, v akej forme sa podáva Božie zjavenie v Ježišovi Kristovi v priebehu histórie, sa zaoberá katolícka cirkev najneskôr od Tridentského koncilu. Luther a reformácia vyzdvihli voči katolíckej Tradícii sóla Scriptura" vedľa solus Christus" a sóla gratia" v istej miere ako bojovú formuláciu. Písmo malo byť zbavené násilného kresťanského výkladu a stať sa sui ipsius interpres" - vykladateľom seba samého. Tradícia už nemala stáť rovnocenne vedľa Písma a už vôbec nie nad ním, práve tak málo ako Učiteľský úrad. Tridentský koncil postavil proti tejto reformátorskej téze et - et". Aj pre Trident nestoja Tradícia a Učiteľský úrad nad Písmom, avšak Kristovo evanjelium je prístupné veriacemu kresťanovi len pri sprostredkovaní Tradície. Čistota evanjelia" má byť v Cirkvi zachovaná. Predtým ho predpovedali proroci v Písme svätom, náš Pán Ježiš Kristus ho potom vyhlásil svojimi vlastnými ústami a prikázal ho ohlasovať všetkému stvoreniu" ako prameň akejkoľvek spasiteľskej pravdy a mravného poriadku. (Mk 16,15)." Posvätná synoda sleduje, že táto pravda a poriadok sú obsiahnuté vo svätých knihách a nepísaných tradíciách, ktoré prijali apoštoli z úst Krista alebo ktoré sa k nám dostali od apoštolov z vnuknutia Ducha Svätého, podávané takmer z ruky do ruky" (Tridentský koncil, Decretum de libris sacris et de traditionibus recipiendis, Sessio IV, 8. April 1546, DS 1501). Proti lutherovskému sóla Scriptura" stavia Tridentský koncil teda ako - tak aj" pre Písmo a Tradíciu, samozrejme bez toho, aby objasnil vzájomný vzťah oboch ciest, na ktorých k nám prišlo Zjavenie v Kristovi. Zo spisov koncilu vyplýva, že otcovia koncilu nemali s tradíciami" na mysli ani tak dodatočné náboženské obsahy, ktoré nie sú obsiahnuté v Písme, ako skôr zvyky Cirkvi, opierajúce sa o vieru ako napríklad prax niektorých sviatostí a svätenín

33 V teológii 20. storočia poukázal R. Geiselmann na to, že Tridentský koncil si neprivlastnil pôvodný návrh textu, ktorý hovoril o tom, že Kristovo evanjelium je možné nájsť partim", t. j. čiatočne" v Písme, partim" v Tradícii. Tomu samozrejme protirečí Joseph Ratzinger vo svojom dôležitom komentári k obom prvým kapitolám Dei Verbum" v doplnkových zväzkoch druhého vydania Lexikón fíir Theologie und Kirche", kde hovorí, že takýto úmysel konečného objasnenia otázky vzťahu Písma a Tradície sa v Tridentskom koncile ešte asi nedá dokázať. V nasledujúcom sa veľkodušne pripájame k interpretácii Ratzingera. Aj Prvý vatikánsky koncil nechal otázku obsahovej dostatočnosti (suficiencie) Písma otvorenú. V dogmatickej konštitúcii Dei Filius" III. zasadnutia z 24. apríla 1870 (DS 3006) koncil doslovne preberá formulácie Tridentu o vzťahu Písma a Tradície. Chápanie traditio" sa do tej doby (1965) samozrejme prehĺbilo a koncil myslel pri tomto pojme zrejme skôr na obsahy učenia, ktoré popri svedectve Písma prislúchajú Cirkvi. To vyplýva už z toho, že príslušný odsek začína slovami: Toto nadprirodzené zjavenie je podľa viery celej Cirkvi, ako to záväzne vyhlásil Tridentský koncil, obsiahnuté v písaných knihách a nepísaných tradíciách...". Namiesto veritas et disciplína" z Tridentu nastupuje teda supernaturalis revelatio", a tak sa predkladá otázka o prameňoch Zjavenia" (a nie len viery a konania Cirkvi). Keď na začiatku svojho pontifikátu pápež Ján XXIII. oznámil zvolanie Druhého vatikánskeho koncilu, začali sa teológovia na celom svete pripravovať na túto udalosť. V rímskych vysokých školách bolo želanie, aby koncil rozhodol o otázke vzťahu Písma a Tradície v zmysle učenia o dvoch na sebe nezávislých prameňoch Zjavenia, ktorú oba predošlé koncily nechali otvorenú. Tridentský návrh partim - partim" tak mal byť dodatočne ustanovený za pravdu viery. V prípravnej teologickej komisii, pod vedením kardinála Ottavianiho ako predsedu a P. Trompa SJ ako sekretára, bola najprv zvažovaná myšlienka pričleniť problematiku Zjavenia do schémy o Cirkvi, ale následne bola odmietnutá. Tak vznikla najprv schéma rozvinutá do 13 bodov compendiosum Constitutionis de fontibus Revelationis, ktorá sa mohla predložiť preparatorii (Ratzinger, 500). Toto označenie ako dokument De fontibus revelationis" sa udržalo ešte určitý čas a bolo až na koncile v 1. sesii (október - december 1962) nahradené formuláciou De divina revelatione". Diskusia o predkonciliárnom návrhu, ktorý mal stopy rímskej školskej teológie, prebiehala v tejto sesii mimoriadne búrlivo. Veľa biskupov, predovšetkým z krajín reformácie, považovali snahu o prednosť Písmu ako prameňu viery za márnu, keď napokon generálny sekretár koncilu, arcibiskup Felici oznámil plénu, že predkonciliárny návrh je odvolaný. Zmiešaná komisia, ku ktorej patrili tiež zástupcovia Sekretariátu pre jednotu kresťanov, mala vypracovať nový text. Jeho história sa tu nedá osobitne opísať. V každom prípade mali otcovia koncilu po štyroch sesiách a prudkých debatách v jeseni 1965 k dispozícii text, ktorý úmyselne nechal otázku obsahovej dostatočnosti Písma otvorenú a tým mohol vytvoriť ekumenický základ pre ďalšie rozhovory s cirkvami reformácie a ich princípom Písma". Tento konečný text bol presvedčivou väčšinou prijatý na 8. verejnom zasadnutí štvrtej sesie (2344 placet a len 6 non placet). Konečný text pozostáva zo šiestich kapitol. Po predslove prvá kapitola hovorí o Zjavení, druhá o podávaní Božieho zjavenia, tretia o Božskej inšpirácii a výklade Písma svätého, obsahom štvrtej je Starý zákon, piatej Nový zákon a šiestej Písmo sväté v živote Cirkvi. Najvýbušnejšie prebiehali diskusie o vzťahu Písma a Tradície a o inšpirácii a neomylnosti Písma, teda témy, ktoré sa preberajú v kapitolách 2 a 3 tohto dokumentu. Ďalej sa budeme venovať otázke podávania Božieho zjavenia a teda kapitole 2 nášho textu. a) Uchovávanie zjavenia (č.7) Text Kapitola 2 sa člení na 4 body, ktorých výroky sa čiastočne prelínajú, ale predsa je v nich možné vidieť určitý vývoj. Na začiatku je v č. 7 krátky opis, ako došlo k Božiemu zjaveniu a ako sa zásadne uchováva. Pre lepšie pochopenie 7. bodu je vhodné pripomenúť si 6. bod. Tam na začiatku stojí: Božským zjavením chce Boh vyjadriť a dať poznať samého seba a večné rozhodnutie svojej vôle o spáse ľudí, aby ich urobil účastnými na božských dobrách, ktoré presahujú každú ľudskú predstavu" (Vat. I, DS 3005). Tu sú zachytené a čiastočne ďalej rozvedené myšlienky Prvého vatikánskeho koncilu. Predovšetkým je významné, že Boh nezjavuje hocijaké pravdy spásy, ale sám seba a svoje rozhodnutie o spáse, pričom 66 67

34 výraz večné rozhodnutie svojej vôle o spáse ľudí" v Dei Verbum 6 znie o niečo menej právnicky ako zodpovedajúce večné rozhodnutie svojej vôle" v prvom Vaticanum (DS 3004). Práve o tomto sebazjavení Boha pre spásu ľudí je reč, keď na začiatku v bode. 7 v Dei Verbum znie: Boh vo svojej veľkej dobrote rozhodol, aby sa všetko, čo zjavil na spásu všetkých národov, navždy zachovalo neporušené a prechádzalo z pokolenia na pokolenie." Božie zjavenie nachádza podľa toho textu svoj vrchol a svoje zhrnutie a zároveň svoje osobné stelesnenie v Ježišovi Kristovi. Ten zverí apoštolom evanjelium, ktoré obsahuje všetku spasiteľskú pravdu a náuku o mravoch. Apoštoli podávajú slovo tejto Dobrej zvesti svojim ohlasovaním alebo tiež v písomnej forme, pričom pre tú druhú formu podávania vystupujú vedľa nich aj apoštolskí muži". Koncil si zvolil tento teologicky nezvyčajný výraz zrejme preto, aby nemusel rozhodnúť o autorstve evanjelií. Takto je možné v krátkosti zhrnúť obsah prvého odseku bodu 7. V nasledujúcom odseku sa opisuje prechod od apoštolskej generácie do čias Cirkvi. Z hľadiska koncilu ustanovili apoštoli biskupov a určili ich za svojich nástupcov. Týmto je Učiteľský úrad a tým starostlivosť o neporušené uchovávanie Zjavenia zverený apoštolom. Je prekvapujúce, že Učiteľský úrad apoštolov a ich nástupcov sa ďalej dáva na rovnakú úroveň s Tradíciou: Táto posvätná Tradícia a Sväté písmo Starého i Nového zákona sú teda akoby zrkadlom, v ktorom Cirkev putujúca na zemi nazerá na Boha, od ktorého prijíma všetko, kým napokon neuvidí Boha z tváre do tváre takého aký je." (pórov, ljn 3,2) Na apoštolské nasledovanie tu vplývala v koncentrácii Tradície najskôr asi teológia Ireneja z Lyonu. V tejto súvislosti sa ale spomína aj Vincent Lerinský, podľa ktorého treba podávať ako katolícke to učenie, ktoré v Cirkvi učili všetci, stále a všade. Odkazom na Ratzingera môžem vo svojom komentári poukázať na ohraničenia tohto pohľadu. Ani koncil ďalej neidentifikuje Tradíciu a Učiteľský úrad, ale skôr hľadá ich rozlíšenie v pojmoch, čo sa objasní najmä v bode 10. b) Uchovávanie a postup Zjavenia (č. 8) V bode 8 sa najprv znovu hovorí o uchovávaní Zjavenia. Apoštolské ohlasovanie sa musí zachovávať bez prerušenia až do konca sveta. Pri bližšom charakterizovaní spôsobu, ako je možné nájsť toto apoštolské ohlasovanie, volí koncil výraz, z ktorého sa dá usúdiť, že je výsledkom 68 kompromisu. To neznamená jednoducho, že apoštolské ohlasovanie môžeme nájsť v Písme, ale ani sa nehovorí, že naďalej žije vedľa seba v Písme a v Tradícii. Koncil hovorí skôr o apoštolskom ohlasovaní, že je osobitným spôsobom vyjadrené v inšpirovaných knihách". Na tejto formulácii je pozitívne, že zdôraznila význam Písma ako prístup k apoštolskému ohlasovaniu. Je na škodu, že prednosť Písma pred Tradíciou je opísaná čisté kvantitatívne. Chýba tu kvalitatívne kritérium, ktoré by bolo určovalo prednosť Písma pred Tradíciou. Opäť sa pozoruje strach vypovedať materiálnu dostatočnosť Písma, ktorá by potom pridelila Tradícii úlohu výkladu Písma. Tu bude musieť teologická práca a ekumenický dialóg pokročiť. Služba apoštolov sa aj ďalej opisuje veľmi rozmanitým spôsobom, pričom vedľa učenia slovom a písmom pristupuje aj kresťanský život a kult ako svedkovia apoštolskej Tradície. Celkovo neplatí len zachovávať apoštolské ohlasovanie, ale sprevádzať aj jeho rast. Menujú sa tri faktory, ako môže prerásť úsudok do tajomstva viery evanjelia: premýšľaním veriaceho, vnútornou duchovnou skúsenosťou a hlbokým nahliadnutím do tajomstva viery zo strany zvestovateľov viery, zvlášť biskupov. Za myšlienkou postupujúceho hlbokého nahliadnutia do tajomstva viery sa predpokladá vplyv katolíckej romantiky 19. storočia a katolíckej školy v Tiibingene (por. J. Ratzinger ). Táto myšlienka má však aj biblickú dimenziu, ako to ukazuje odkaz koncilového textu na Lk 2,19.51 a ktorá by sa dala rozvinúť aj odkazom na úlohu Utešiteľa podľa Jánových rozlúčkových rečí (pórov. Jn 14,26; 16,13-15). Na záver sa v dvoch bodoch zvlášť vyzdvihuje úloha Tradície. Prvá myšlienka má historický charakter a pripomína obrovskú úlohu cirkevných otcov ako raných svedkov kresťanskej Tradície. Druhá myšlienka má skôr systematický charakter a hovorí, že Cirkev môže a mohla posudzovať kánon svätých kníh len prostredníctvom Tradície. To ostáva nesporné a toho je potrebné sa pridržiavať aj v ekumenickom dialógu voči všetkým, ktorí neobmedzene rozprávajú o Písme ako jedinom prameni Zjavenia. Tým sa samozrejme nedokazuje len na základe Tradície žiaden obsah viery nezávislý na Písme, ale len návod na čítame, čo má platiť ako Písmo. Záver bodu 8 vkladá progresivitu Božieho slova do trinitárnej dimenzie, ktorá by bola urobila česť aj ortodoxnému dokumentu: Boh sa milo rozpráva s nevestou svojho milovaného Syna, a Duch Svätý uvádza bez prestania 69

35 veriacich do hlbokého pochopenia zjavenej pravdy a slova Krista, ktoré má v nich bohato prebývať, ako je to vyjadrené odkazom na Kol 3,16. c) Písmo a Tradícia (bod 9) V nasledovnej časti je pokus o bližšie vysvetlenie zásadného vzťahu Písma a Tradície. Po vytrvalom úsilí o rozriešenie tejto otázky nakoniec nebolo o obsahovej dostatočnosti Písma rozhodnuté, a preto text zostáva teologicky a ekumenicky bledý a je sklamaním, ako to zdôrazňuje aj J. Ratzinger vo svojom komentári. V čom spočíva princíp, že Písmo a Tradícia sú navzájom spojené? Toto spojenie sa napokon zdôvodňuje: vychádzajú z toho istého prameňa, splývajú v jedno a smerujú k tomu istému cieľu. Koncil sa tu vyhýba slovu fons" pre prameň" a volí si za to nezvyčajné scaturigo"(vyvierajú), aby vyhol výpovedi o jednom alebo dvoch fontes". Zvolený obraz je otvorenejší a poetickejší. O Písme sa hovorí, že je Božou rečou" ( locutio Dei"); Tradícia je Božie slovo" ( verbum Dei"), ktoré je zverené apoštolom a ich nástupcom, aby ho uchovávali, vykladali a šírili. V tomto zmysle vládne rozdiel medzi Písmom a Tradíciou. Dá sa tu rozoznať určitá funkcia služby Tradície voči Božiemu slovu v Písme. Do konca koncilu bola aj organizovaná skupina teológov, ktorá sa obávala, že koncil príliš silno prevezme reformátorskú tézu o dostatočnosti Písma ako prameňa viery. Tak došlo k intervencii Svätej stolice, ktorá chcela na tomto mieste vidieť uchovanú úlohu Tradície vedľa Písma. Spomedzi siedmich navrhnutých formulácií si koncil zvolil tú, ktorá je uvedená na konci bodu. 9: A preto Cirkev nečerpá istotu o všetkom, čo bolo zjavené, len zo svätého Písma." Z jazykového hľadiska sa táto výpoveď netýka obsahov viery, ktoré by boli dokázané vedľa seba alebo v Písme alebo v Tradícii - doslovné chápanie Zjavenia, ktoré si koncil neprivlastnil -, ale istoty Cirkvi o zjavených obsahoch. Vložená veta teda už nemusí vypovedať viac, ako to, že Cirkev môže vieru dokázanú v Písme podávať len v procese Tradície ako istého vlastníctva. Poukazuje sa na to, že k tomu existujú analógie aj v protestantskej oblasti, snáď keď reformátorská teológia tvrdí, že slovo Božie odôvodňuje vieru len ako slovo ohlásené v kázni. Posledná veta: Práve preto treba jedno i druhé prijímať a ctiť s rovnakou úctou a láskou" znie najprv nevinne, ale ekumenicky viedla k veľkej iritácii. Aj J. Ratzinger k 70 tomu konštatuje, že tu chýba akýkoľvek priestor na kritiku tradícií. Úloha Písma ako korektívu pre nevydarený vývoj tradície v Cirkvi nemá v koncilovom texte žiadnu podporu. Aj tu ešte musí pokračovať teoretická práca a ekumenický rozhovor. d) Písmo, Tradícia a Učiteľský úrad v Cirkvi (č. 10) Posledné číslo 10 tejto kapitoly dáva ešte raz vzťah Písma a Tradície do väčších súvislostí. Najprv sa ešte raz zdôrazňuje vnútorný vzťah medzi oboma spôsobmi sprostredkovania Zjavenia. Oni tvoria jediný posvätný poklad Božieho slova, zverený Cirkvi." Ďalej sa jasnejšie zdôrazňuje, že Písmo a Tradícia sú na prospech celej Cirkvi a ona ich aj využíva. V Skutkoch apoštolov (2,42) sa opisuje, ako je celé kresťanské spoločenstvo zjednotené v počúvaní apoštolského učenia, v lámaní chleba a v modlitbách. Pritom sa vyslovene dvojnásobne vyzdvihuje, že v tomto uskutočňovaní kresťanskej spoločnosti sú zjednotení ľud a jeho pastieri popr. predstavení a veriaci. Úloha predstavených" alebo pastierov" sa v nasledujúcej časti ďalej rozvíja. Tým vstupuje do hry Učiteľský úrad. Jemu a len jemu je zverená úloha hodnoverne vysvetľovať písané alebo ústne podávané Božie slovo". Na jednej strane je zdôraznené, že tento Učiteľský úrad sa vykonáva v mene Ježiša Krista, no na druhej strane je povedané, že nestojí nad Božím slovom, ale má mu slúžiť vo vernom prepojení na tradované Božie slovo. Učiteľský úrad nielen ohlasuje, ale aj počúva jemu sprostredkované posolstvo v Duchu Svätom a s plnou úctou. Môže uchovávať a šíriť len to, čo mu bolo zverené ako poklad viery." Bude to v súlade s týmto pohľadom, keď na záver vyzdvihneme vzájomné prepojenie Písma, Tradície a Učiteľského úradu. Žiaden z nich nemôže existovať bez toho druhého. Je vylúčená akákoľvek dominancia jedného nad druhým. Spoločne slúžia podľa múdreho Božieho ustanovenia spáse duší. Tento posledný odsek kapitoly 2 Dei Verbum" je úžasný z viacerých hľadísk. Po prvé pripája Učiteľský úrad k Božiemu národu, ktorý ako celok - pastieri a spoločenstvo veriacich - žije z učenia apoštolov a tvorí cirkevné obce. Po druhé vzbudzuje v tomto odseku pozornosť silná prepojenosť Učiteľského úradu na Božie slovo. Výrok Učiteľský úrad nie je nad Božím 71

36 slovom, ale v jeho službách, lebo učí len to, čo sa traduje, nakoľko z Božieho poverenia a za pomoci Ducha Svätého Božie slovo nábožne počúva" je ako text Učiteľského úradu zatiaľ snáď jedinečný. To zdôrazňuje aj J. Ratzinger vo svojom komentári tejto kapitoly. Pre porovnanie tu poukazuje na príslušný odsek Encykliky Pápež Pius XII. Humani Generis" z roku 1950 (DS 3886). Citujem: Tam bolo ešte prísne antitézne povedané, že božský vykupiteľ nezveril svoje slovo ani jednotlivým veriacim ani teológom ako takým na hodnoverné vysvetľovanie, ale len a len Učiteľskému úradu." Soli magisterio sa tu síce v nasledujúcom odseku prijíma, ale z kontextu je jasné, že funkcia hodnoverného výkladu, obmedzená na Učiteľský úrad, je špecifickou službou, v ktorej existuje nenahraditeľná funkcia práve aj celej Cirkvi, biskupov a laikov spolu (pórov. A.a.O., 526n). V tejto súvislosti sa právom upozorňuje na to, že sa nemá podozrievať, že Božie slovo je ako také nejasné a potrebuje vždy vysvetlenie od Magistéria. Môže to byť skôr opačne. Historicky podmienené výroky Učiteľského úradu môžu byť alebo sa stať nezrozumiteľné, a tak môže spätný pohľad na slovo Písma pomôcť privodiť takéto vysvetlenie. V tejto súvislosti sa diskutuje, či by bolo bývalo dobre, keby bol koncil napadol učenie o sensus fidelium", o zmysle viery členov Cirkvi. Toto učenie by sa tu bolo podľa tejto súvislosti dobre hodilo. Ak sa to nestalo, tak snáď aj preto, že by sa dalo raz za určitých okolností odvolať aj na tento zmysel viery jednoduchého prostého ľudu" aj proti vedeckej teológii. Tým by sa potom nepreukázala veci viery vždy bezpodmienečne služba. Táto kapitola končí trojzvukom, ktorý spoločenstvu veriacich úplne prideľuje miesto pri uchovávam, rozvíjaní a uskutočňovaní Božieho slova a pritom zároveň spätne spája Učiteľský úrad k Božiemu slovu v Písme a Tradícii. Nasledujúce udalosti V novembri 2001 bol verejnosti predstavený dokument Pápežskej biblickej komisie pod názvom Židovský národ a jeho Sväté písmo v kresťanskej Biblii". Tento dokument je zaujímavý pre našu súvislosť, lebo vo svojej prvej časti Sväté písmo židovského národa ako nedeliteľná súčasť kresťanskej Biblie" súhlasí s formálnymi analógiami medzi Bibliou jedného a druhého veriaceho spoločenstva. Kontinuita medzi konciliárnym dokumentom 72 z roku 1965 a jeho komentárom na jednej strane a dokumentom komisie z roku 2001 na strane druhej je zaručená tým, že Joseph Ratzinger - medzitým kardinál - viedol ako predseda prácu biblickej komisie a predoslal dokumentu aj predslov. Biblicej komisii (ku ktorej som patril v rokoch ) išlo o to, aby ukázala úzke prepojenie medzi židovstvom a kresťanstvom predovšetkým na tom, že ich základný dokument viery je aspoň čiatočne im obom spoločný: Židovská biblia vojde ako celá do kresťanskej, a tým ovplyvňuje aj kresťanské chápanie viery. Pritom existujú aj formálne analógie, ktoré spájajú bibliu Izraela s bibliou kostola. K nim patrí príbuzný vzťah medzi Písmom a Tradíciou. Už v židovstve existuje proces, podľa ktorého na jednej strane ústna tradícia nachádza postupne svoju písomnú podobu, ale naopak aj písaný text vedie opäť k novému ústnemu výkladu, ktorý potom môže byť ešte raz kodifikovaný. Pritom existujú aj v židovstve hranice pripojenia ústnej, ba dokonca písomnej tradície. Pri synagogálnych bohoslužbách sa môžu teda predčítavať len knihy, ktoré patria do tanachu" (oficiálnej židovskej Biblie, pozostávajúcej zo zákona, prorokov a spisov"). Rabbinistické spisy nikdy nedosiahnu takú úctu, nech by boli akokoľvek staré a ctihodné. Podobný vývin existuje aj v kresťanstve. Na jednej strane vedie Tradícia k Písmu. Zhromažďujú sa správy o slovách a skutkoch Ježiša a apoštolov a zaznamenávajú sa. Zbierajú sa hymny, piesne a formulácie vyznania raného kresťanstva a nachádzajú prístup do apoštolských listov. Tak postupne vzniká Nový zákon ako dokument viery Cirkvi vedľa starého zákona, najstaršej Biblie kresťanstva. Avšak aj v kresťanstve doplňuje tradícia Písmo. Dokument biblickej komisie opisuje tento proces nasledovne: Kresťanstvo zdieľa so židovstvom presvedčenie, že Božie zjavenie nikdy nebude môcť byť v úplnosti vyjadrené v písomných textoch. Toto presvedčenie sa prejavuje v závere štvrtého evanjelia, kde je napísané, že ani na celom svete by nebolo dosť miesta na knihy, ktoré by bolo treba napísať, aby sa dalo opísať všetko, čo Ježiš urobil. (Jn 21,25) Na druhej strane je živá Tradícia nevyhnutná na oživenie a aktualizáciu Písma. Sem patrí odkaz na učenie rozlúčkových rečí o význame Ducha pravdy" po odchode Ježiša. Ten pripomenie učeníkom všetko, čo povedal Ježiš (Jn 14,26), vydá o ňom svedectvo (15, 26) a uvedie učeníkov do plnej pravdy" 73

37 (16,13), tým že im venuje hlbšie pochopenie osoby Krista, jeho posolstva a jeho diela. Vďaka pôsobeniu Ducha ostáva Tradícia živá a dynamická." (Dokument biblickej komisie, č. 10) Aj v tomto najnovšom rímskom dokumente sa zaznamenávajú hranice Tradície, prichádzajúcej k Písmu. Znovu sa vyzýva zaujať záverečné stanovisko k otázke obsahovej dostatočnosti (suficiencie) Písma ako základu viery. Pritom sa tu aj vyslovene odvoláva na konštitúciu Dei verbum", č Za istý poznatok môžeme však pritom pokladať to, že Tradícia nestojí samostatne vedľa Písma: Koncil odmietol myšlienku tradície, ktorá by bola úplne nezávislá na Písme." Najdôležitejší predmet viery, ktorý má tradícia, je záväzný kánon Písma, avšak už sa ukázalo, že sa tu nejedná o aspekt Božieho zjavenia, ale o pravidlo viery, ktoré určuje, čoho sa má kresťan držať v ubezpečovaní svojej viery. Tak poukazuje aj a práve toto učenie Tradície spätne na Písmo a posilňuje jeho autoritu. 74 Larry Hogan Inšpirácia Svätého písma (DV 11-13) Nepovažujem sa za odborníka v otázke inšpirácie a skutočne nemôžem robiť sudcu v rozhovore o tom, čo sa uverejnilo od koncilu v súvislosti s touto témou. Zmienim sa o protestantských, ortodoxných, ako aj katolíckych učencoch. Snáď je to následok krízy autority vo svete a v Cirkvi, že medzi katolíckym a nekatolíckym učením je veľmi malý alebo žiadny rozdiel. To, že Cirkev sama usmernila otázku inšpirácie alebo interpretácie, sa z publikácií mnohých súčasných katolíckych biblických učencov nedozvieme. A skutočne, v krajine akou sú napríklad Spojené štáty, mnoho popredných katolíckych učencov malo svoje postavenie v sekulárnych alebo protestantských inštitúciách v priebehu niekoľkých rokov. Spomeňme Rolanda Murphyho z Duke Univerzity, Johna Collinsa z University v Chicagu alebo Raymonda Browna z Union Theological (Teologického Združenia). Na jednej strane sa môžeme tešiť z toho, že máme kvalitných rímskokatolíckych učencov, ktorí dostávajú pozvanie učiť v nekatolíckych inštitúciách. Na druhej strane by mohli vzhľadom na svoje poverenie učiť v katolíckych inštitúciách, ako to vnímam ja. V nemecky hovoriacich krajinách je situácia iná: je nepravdepodobné, že učenec, ktorý je Rom-treu alebo ktorého vnímajú ako nejakého konzervatívca, dostane zamestnanie na katolíckej fakulte. Avšak na protestantskej fakulte ho dostať môže. Tu sú príklady. Často používam radšej protestantské alebo židovské komentáre, pretože sú v mnohých prípadoch paradoxne viac katolícke, než tie katolícke. Aj keď pracujem v oblasti Starého zákona, tento semester som mal veľkú radosť z vyučovania seminára na tému Kniha Zjavenia. Hlavným zdrojom bol neobyčajný komentár francúzskeho protestanta Pierre Prigenta, uverejnený pred dvoma rokmi. Nespoliehal som sa na nedávny komentár dominikánskeho učenca, ktorý vydala katolícka spoločnosť. Ten tvrdil v exkurze, že autor Apokalypsy hovorí o univerzálnom vykúpení. Na konci 75

38 sa každý dostane do neba. Vzhľadom na to, že som tu dostal poverenie, začínam danú tému citovaním z koncilového dokumentu v angličtine. Biblia, jej inšpirácia a náboženský výklad 11. Tie Bohom zjavené skutočnosti, ktoré sú obsiahnuté a uvedené v Biblii, boli napísané z vnuknutia Ducha Svätého. Svätá Matka Cirkev, pridŕžajúca sa viery apoštolov (pórov. Jn 20,31; 2Tim 3,16; 2Pt 1,19-20; 3,15-16), považuje knihy Starého a Nového zákona v ich úplnosti, so všetkými časťami, za posvätné a kanonické, pretože boli napísané z vnuknutia Ducha Svätého. Ich autorom je Boh a boli dané samej Cirkvi (1). Podľa posvätných kníh si Boh vybral mužov (2), účinkoval skrze svoje pôsobenie v nich a cez nich (3), a poveril ich, aby napísali všetko, čo im On prikázal (4). Preto všetko, čo inšpirovaní alebo posvätní autori tvrdia, muselo byť potvrdené Duchom Svätým. Z toho vyplýva, že knihy Biblie učia jednotnú, vernú a neomylnú pravdu, ktorú chcel Boh vložiť do posvätných spisov (5) v záujme vykúpenia. Preto celé Písmo je Bohom vnuknuté, učí pravdu a vyvracia omyly, upravuje poriadok a spôsoby správania sa v živote tak, že každý, kto patrí Bohu, môže byť schopný a pripravený poslušne vykonávať prácu rôzneho druhu" (2Tim 3,16-17, vlastný preklad gréckeho textu). Raymond Brown vo svojom zaslúžene ocenenom Úvode k Novému zákonu z roku 1997 rozlíšil štyri pohľady na inšpiráciu, ktoré charakterizujú teologický pohľad na danú tému: 1) Niektorí tvrdia, že inšpirácia posvätných kníh je nábožnou teologickou vierou, ktorá je neplatná. Veľká kritika Nového zákona, ktorá sa objavila v Nemecku koncom 18. a v priebehu 19.storočia, bola reakciou na tradičnú kresťanskú teológiu. S týmto faktorom sa stále počíta, niektorí učenci a učitelia neutralizujú biblický literalizmus odhalením podstaty zvláštneho náboženského postavenia v spisoch Nového zákona." Niekedy to spôsobuje jazyk a zlý úmysel, ale nie vždy. Citovať z apokryfných písomností, akoby boli prevzaté z kanonických diel pravej hodnoty, sa stalo populárnym aj v katolíckych kruhoch. Tie ich považujú za viac či menej inšpirované alebo za také veľké svedectvo historickej pravdy, akým je Matúšovo evanjelium. V tomto smere ovplyvnil niekoľko generácií učencov, vrátane veľkého počtu katolíkov, Helmut Koester z Harvardu. V Biblickom prehľade z 11. októbra 1995 uverejnil článok s názvom: Čo je - a čo nie je - inšpirované: Kresťania, 76 ktorí chcú nasledovať učenie Nového zákona o Duchu Svätom, by mali zavrhnúť doktrínu o inšpirácii Biblie". John P. Meier o Ježišovi s bezvýznamnou židovskou povesťou podal v roku 1997 provokatívny list, uverejnený v Mid-Stream 38 v roku 1999 s názvom: Inšpirácia Biblie: Ale čo sa rozumie pod pojmom Biblia?" So všetkou úctou k Johnovi Meierovi sa však vážne pozrime na 2Tim 1,1-14. Najzávažnejšou prácou, zaoberajúcou sa touto otázkou, zostáva podľa mojich vedomostí dvojzväzkové dielo O. Loretza s názvom Das Ende der Inspirationstheologie 1974 a 76. V závere by som sa zmienil, že niekoľko feministických teológov (a iných zastavaných kritických metód ako napríklad teológia slobody) masívne prispelo k deštrukcii akejkoľvek možnosti inšpirácie, týkajúcej sa celej Biblie. 2) Druhým pohľadom podľa Raymonda Browna je ten, o ktorom by som povedal, že je dnes pravdepodobne najviac rozšírený medzi biblickými učencami, katolíckymi i protestanskými. Citujem Browna: Bez ich priklonenia sa či už k pozitívnemu alebo negatívnemu pohľadu na inšpiráciu, by mnohí interpreti považovali zmienky o nej za úplne nevhodné pre vedecké štúdium posvätných kníh. Obidva zákony vytvorili veriaci pre veriacich a boli zachované vďaka veriacim, aby povzbudzovali vo viere. Tento fakt by však nemal vstupovať do výkladu. Aj keď časti, ktoré majú teologický význam, hovoria o ťažkostiach, nemožno sa pri ich vysvetľovaní odvolávať na inšpiráciu alebo akýkoľvek iný náboženský faktor (napr. na cirkevnú tradíciu). Či už úmyselne alebo neúmyselne, tento postoj robí doktrínu inšpirácie nezáväznou". Ak by ste sa pridŕžali tohto pohľadu, potom by ste prirodzene mohli povedať: Inšpirácia, o to sa nikto nezaujíma. 3) Tretím pohľadom je pohľad literalistický. Literalistický koniec spektra biblických interpretov by urobil Božiu inšpiráciu takým dominantným faktorom, že obmedzenia ľudských autorov by sa stali nezáväznými...tento dôraz na inšpiráciu je často vo vzájomnom vzťahu so všeobecnou teóriou neomylnosti, čím sa biblické údaje, závažné pre vedecké, historické a náboženské východiská, považujú za neomylné a nesporné". Podľa mojich vedomostí uznávajú tento veľmi extrémny pohľad katolícki učenci. 4) Štvrtý pohľad nazýva Brown sprostredkovateľským. Títo autori akceptujú inšpiráciu, považujúc ju za dôležitú z hľadiska výkladu Biblie, ale nemyslia si, že autorská úloha Boha odstránila ľudské obmedzenia". Biblia nevyhnutne poskytuje hotové riešenia na nepredvídateľné teologické 77

39 a morálne problémy, ktoré by vznikli v ďalších storočiach. Boh sa rozhodol zaoberať týmito problémami nie nevšímaním si všetkých ľudských obmedzení biblických autorov, ale zoslaním Ducha, ktorý je živým pomocníkom v rozvíjajúcom sa výklade." V rámci tohto pohľadu poukazuje Brown na rozdielne postoje k otázke neomylnosti. Niektorí by úplne oddelili neomylnosť ako zlú dedukciu od presvedčivého tvrdenia, že obsah posvätných kníh vnukol Boh. Iní by tvrdili, že samotná inšpirácia vyvolala neomylnosť pôsobiacu na náboženské východiská (nie však na vedecké či historické). Nakoniec iné riešenie nepotvrdzuje kvantitatívne obmedzenie neomylnosti, presne vymedzujúc cesty či východiská. Avšak kvalitatívne obmedzenie, podľa ktorého je celá Biblia neomylná do takej miery, že plní svoju funkciu v súlade s Božou vôľou. Uznanie obmedzenia neomylnosti tohto druhu vyplýva z vyhlásenia II. vatikánskeho koncilu: Knihy Biblie musia byť chápané ako také, ktoré jednotne, verne a neomylne učia pravdu, ktorú chcel Boh vložiť do posvätných spisov v záujme nášho vykúpenia. Táto reakcia dokonca stupňuje problém hľadania kritéria: Ako vlastne môžeme vedieť, čo chcel Boh vložiť do posvätných kníh v záujme nášho vykúpenia?" Neskôr hovorí Brown o dvoch kritériách - tradičnom protestantskom a tradičnom katolíckom, v ktorom Biblia autoritatívne učí a) osobný výklad, kde Duch vedie jednotlivca k náboženskej alebo teologickej pravde b) Duch pôsobí cez učenie Cirkvi. Otázka neomylnosti je iná, ale obidve - otázku vnuknutia i otázku neomylnosti Biblie - nemožno oddeliť tak jednoducho, ako sa to snažia urobiť mnohí učenci. Keď vážne píšu o neomylnosti, píšu tiež o inšpirácii. Tu zahŕňam Aloisa Grillmeiera a Norberta Lohfinka. Stojí za zmienku, že typický rozdiel medzi katolíckymi a protestanskými učencami je v tejto veci. Vo všeobecnosti protestanti uznávajú v prvom rade Božiu autoritu spojenú s neomylnosťou, inšpiráciou, priamo sa týkajúcou alebo pochádzajúcou z neomylnosti. Podľa katolíckych učencov neomylnosť pochádza z inšpirácie. Inak povedané, neomylnosť je častejšie prvotným ohniskom pre protestantov, kým inšpirácia je prvotným ohniskom pre katolíkov. To je však zovšeobecnenie. Americký katolícky učenec Dávid Bolin sa sústreďuje na neomylnosť a čerpá z inšpirácie. Možno spomenúť, že v katolíckej teológii bol teologický traktát o inšpirácii rozpracovaný v Rozprave o teologických miestach (De locis theologicis). To znamenalo, že výsledok inšpirácie sa zdôrazňoval viac ako podstata inšpirácie per se. Neomylná pravda Biblie sa stala prameňom teológie alebo 78 prameňom dogmy a učenia. Tento prístup sa nachádzal v prípravnom projekte De Revelatione, ktorý koncil odmietol. Čo môžeme povedať o iných pokoncilových názoroch? Spomeniem mimochodom Allonsa Schôckela, ktorý napísal o inšpirácii v Sacramentum Mundi v roku Katechizmus v originálnej francúzskej verzii bol v rozpore s vyhláseniami Dei Verbum. Aj keď sa v katechizme urobilo veľa zmien, v oficiálnej latinskej verzii z roku 1997 som nenašiel žiadnu zmenu vo význame francúzskeho textu. Pápežská biblická komisia vo svojom dokumente z roku 1993 Interpretácia Biblie v Cirkvi popiera, že pojednáva o téme inšpirácie: Komisia nerieši všetky otázky týkajúce sa Biblie, ako napríklad teológiu inšpirácie. Zameriava sa skôr na preverenie všetkých metód, ktoré by mohli efektívne prispieť k tomu, aby bohatstvá obsiahnuté v biblických textoch boli dostupnejšie." 261 Avšak možno dokázať, že Pápežská biblická komisia naozaj nepriamo zaujíma postoj, týkajúci sa podstaty inšpirácie a jej pôsobenia na Bibliu. Vo svojej kritike fundamentalizmu nepripúšťa možnosť, že ľudskí autori Biblie boli len starožidovskí zákonníci, ktorí neprispeli ničím vlastným do textu Biblie: U fundamentalizmu vzbudzuje úzke spojenie medzi božským a ľudským vo vzťahu k Bohu pohoršenie. Nechce pripustiť, že inšpirované Božie slovo bolo vyjadrené ľudskou rečou a vplyvom Božej inšpirácie bolo zapísané ľudskými autormi, ktorých možnosti a prostriedky boli obmedzené. Má preto tendenciu čítať biblický text tak, ako keby bol býval doslovne nadiktovaný Duchom Svätým." 362 Nie je otázkou, či táto i iné pripomienky fundamentalizmu sú úplne oprávnené alebo nie. Čo sa teraz chápe pod pojmom fundamentalizmus, často tvrdili katolícki teológovia v minulosti. Je jasné, že Biblická komisia týmto vyhlásením zaujíma postoj k inšpirácii v protiklade s tým, ktorý zobrazujú fundamentalisti. Komisia ďalej hovorí, že je nevyhnutné uvažovať nad vplyvom inšpirácie na ľudského autora, ak má byť výklad Biblie správny. V súvislosti s posledným dokumentom Pápežskej biblickej komisie o židovskom národe a jeho posvätných knihách v kresťanskej Biblii by som povedal, že poskytuje obnovené chápanie jednoty Biblie, Starého a Nového zákona, niečo, čo 161 PÁPEŽSKÁ BIBLICKÁ KOMISIA, Interpretácia Biblie v Cirkvi, pre KBD vydal Kňazský seminár biskupa Jána Vojtaššáka Spišské Podhradie 1995, s. 35 '«PÁPEŽSKÁ BIBLICKÁ KOMISIA, Interpretácia Biblie v Cirkvi, s

40 Cirkev nikdy predtým nepoprela, ale často nezdôraznila. Takisto, že Starý zákon uchováva svoj doslovný význam, je otázkou ktorej de Lubac venoval pozornosť niekoľkokrát. Myslím tým na jeho predhovor v ĽÉcriture dans la Tradition. Musel by som sa dôkladnejšie pozrieť na dokument, ale domnievam sa, že v obhajobe relucture Starého zákona vo Svetle Krista (II, 2) môže byť nepriama kritika Ericha Zengera a Rolfa Rendtorťfa, ktorí vo svojej obdivuhodnej túžbe zdôrazniť podstatnú hodnotu Prvého zákona, prehliadli dlhotrvajúci presvedčivý spôsob výkladu Starého zákona vo svetle Krista. Pochopiteľne, ten nám ukazuje iný smer. Pre celkový pohľad na rozvoj myšlienky inšpirácie v posvätných knihách veľmi odporúčam prednášku Thomasa Sodinga s názvom Die Schriftinspiration in der Theologie des Westens v tomto zväzku. Veľmi pekný je článok Ioannisa Karavidopoulosa v tom istom zväzku s názvom Offenbarung und Inspiration der Schrift - Interpretation des Neuen Testaments in der Orthodoxen Kirche. Citácia Karia Lehmanna, ktorý pravdepodobne veľmi dobre zhŕňa dnešný pohľad mnohých ľudí. Možno kardinál Ratzinger. je súlad a stálosť. Toto je základ. Naplnenie nevyhnutne prináša nestálosť v určitých bodoch, pretože bez toho nie je možný pokrok. Táto nestálosť je zdrojom rozporov medzi kresťanmi a židmi. Nemá význam zakrývať tento fakt. Chybou v minulosti bolo jednostranné trvanie na tomto fakte do takej miery, že základ stálosti nebol vysvetlený. Všeobecný záver Na konci tohto výkladu, nevyhnutne všetko veľmi stručne. Hlavným záverom je, že židovský národ a jeho posvätné knihy majú veľmi dôležité miesto v kresťanskej Biblii. Židovské posvätné knihy naozaj tvoria podstatnú časť kresťanskej Biblie a rozmanitými spôsobmi sú prítomné tiež v inej časti kresťanskej Biblie. Bez Starého zákona by bol Nový zákon nepochopiteľnou knihou, rastlinou bez koreňov, predurčenou na uvädnutie a vyschnutie. Nový zákon uznáva Božiu autoritu židovských posvätných kníh a sám zachováva túto autoritu. Keď Nový zákon hovorí o posvätných knihách" a odvoláva sa na to, čo je napísané", robí to v súlade so židovskými posvätnými knihami. Tvrdí, že tieto posvätné knihy sa musia nevyhnutne naplniť, keďže definujú Boží plán, ktorý vo svojej realizácii nemôže zlyhať ani napriek tomu, že sa stretáva s prekážkami a naráža na ľudský odpor. K tomu Nový zákon dodáva, že tieto posvätné knihy sa naozaj naplnili v živote Ježiša, v jeho vzkriesení a zmŕtvychvstaní, ako aj v základoch Cirkvi, ktorá je otvorená ku všetkým národom. Všetko toto bližšie spája kresťanov a židov, veď najdôležitejším aspektom biblického naplnenia 80 81

41 Článok 14 Jaroslav Rindoš Starý zákon (DV 14-16) Časť venovaná Starému zákonu sa vo vieroučnej konštitúcii Dei Verbum začína teocentrickým a soteriologickým konštatovaním: Láskyplný Boh, starostlivo zmýšľajúc a pripravujúc spásu celého 163 ľudského pokolenia...", ktorého Duch pretkáva celú IV. kapitolu. V prípravnej tretej a štvrtej verzii teologickej komisie mal 14. článok aj nadpis: Dejiny spásy, ako sú predstavené v Starom zákone," čo má, počnúc týmito verziami, svoje echo i v samotnom texte, vrátane textu záverečnej verzie, no pod modifikovaným a hutným vyjadrením ekonómia spásy" 164, ktorý dobre vystihuje aktívny a evolutívny ráz Božej iniciatívy. 165 Nejde teda len o plán" spásy ako je to v slovenskom preklade, ale zároveň o jeho uskutočňovanie. 166 V texte sa zreteľne rozlišuje medzi samotnou ekonómiou láskyplného Boha a knihami, ktoré ju rozprávajú, čo vytvára základné členenie textu. Starozákonná ekonómia je v prvom rade artikulovaná ako Božia iniciatíva, ktorá je cez osobitné vyvolenie jedného národa a jemu zverené prísľuby, zameraná na spásu celého ľudského pokolenia. Vyvolenie, prísľuby, zmluva a úloha, či misia vyvoleného ľudu medzi národmi predstavujú najvýznamnejšie a trváce prvky starozákonnej ekonómie spásy. Vyvolenie je počiatočný čin, ktorým JHWH vstúpil do kontaktu so svojím ľudom. Zahŕňa povolanie, oddelenie, formovanie na ľud, Boží záujem a starostlivosť. Vyvolenie potom nachádza konkrétnu formu v zmluve. Najprv je to zmluva s Abramom (Gn 15,18); tradície hovoria o prísľube zeme, o jeho realizácii a predovšetkým zdôrazňujú JHWH-ho neodvolateľnú vernosť zmluve, ku ktorej sa zaviazal prísahou (Gn 22,16-17; 26,3), čo bolo prelúdiom slávnostného uzavretia zmluvy na Sinaji (Ex 19-24). Cez zmluvu sa vytvára zväzok spoločenstva, stanovujú sa záväzky vo forme zákonov, ktorých plnenie má byť konkrétnym vyjadrením poslušnosti Bohu ako kráľovi (Ex 15,18; Nm 23,21; Dt 33,5; Sdc 8,23). Zmluva sa stáva jedinečným prvkom a podstatnou témou izraelského náboženstva. Proroci sa na ňu odvolávajú a prehlbujú jej zmysel. Jeremiáš ohlasuje novú zmluvu (31,31-34), v ktorej bude nový ľud obrodený darom odpustenia. Ezechiel vyzdvihuje vnútornú obnovu a pripisuje ju dielu Ducha (36,23-28). Deutero-Izaiáš vyhlasuje, že zmluvou ľudu bude služobník JHWH-ho, ktorý bude zároveň svetlom národov (42,6). Tento univerzalistický aspekt, prítomný tiež u Iz 2,1-4 a Jer 3,17, znova nájdeme v Ž 22,28-29 a 96,1-3. Zmluva je tak cez prorokov zameraná na misiu svetla a spásy. 167 V ďalšej časti štrnásteho článku sa hovorí o význame starozákonných kníh vzhľadom na ekonómiu spásy. Božia iniciatíva a jej uskutočňovanie je predmetom historickej reflexie, prorockého či múdroslovného ohlasovania, oficiálnej modlitby a spolu s týmito skutočnosťami a s hlbším chápaním i prežívaním náboženského života tvorí súčasť ekonómie. Živé Božie slovo si cez ne razí cestu do kníh, ktoré sa stávajú normou viery, kultu a osobného života. A keďže sa v týchto knihách Starého zákona nachádza spasiteľný plán Boží ako pravé slovo Božie, a teda samé sa stávajú nositeľom spásy, majú trvácu hodnotu. Pravdepodobne toto má na mysli Pavol v Rim 15,4: A všetko, čo bolo kedysi napísané, bolo napísané nám na poučenie, aby sme skrze trpezlivosť a útechu z Písma mali nádej." Z nejakej príčiny chýba slovo "celého" v doterajších vydaniach slovenského prekladu. Latinský text znie: Amantissimus Deus totius humani generis salutem solicite intendens et praeparans..." 164 Lat.: "Oeconomia salutis". 165 Pórov. RIGAUS, B.: Dogmatische Konstitution, s y tomto ohlade veľa napovie Ef 1,10, kde sa grécke slovo oikonomia nachádza v rovnakom kontexte. Hovorí sa tu o dobrotivom rozhodnutí, ktoré si Boh v Kristovi predsavzal "k uskutočneniu" (eis oikonomian) v plnosti časov. 82 Článok 15 Tento článok, podobne ako predchádzajúci, je štruktúrovaný na základe rozlíšenia medzi starobylou ekonómiou spásy a posvätnými knihami. 167 Pórov. RIGAUS, B.: Dogmatische Konstitution, s Pórov. RIGAUS, B.: Dogmatische Konstitution, s

42 Starozákonná ekonómia spásy zameraná na vykúpenie celého ľudstva je tu hodnotená z hľadiska Nového zákona: Bola predovšetkým prípravou, prorockým ohlásením a predobrazným naznačovaním príchodu Mesiáša, Vykupiteľa sveta, 169 a mesiášskeho kráľovstva. V Starom zákone nájdeme veľký počet výrokov, symbolov, obrazov, výrazov, tiež osôb, ustanovizní, udalostí a iných skutočností, ktoré nadobúdajú dôležitosť modelov a vytvárajú prepojenie medzi dvoma ekonómiami. Stávajú sa súčasťou pohybu, ktorý Boh udeľuje celku prostredníctvom svojho Ducha. Kristologický význam starozákonnej ekonómie ilustruje konštitúcia citátmi, ktoré svedčia, že takto ju vnímala ranná Cirkev. V Evanjeliu podľa Lukáša stojí, že všetko, čo bolo o Ježišovi napísané v Zákone Mojžišovom, v Prorokoch a v Žalmoch, sa muselo splniť (22,24). V Jn 5,39 Ježiš hovorí, že práve Písma svedčia o ňom. lpt hovorí, že túto spásu hľadali a skúmali proroci". Odvolávkou na IKor 10,11 konštitúcia ilustruje typologický význam SZ: Toto sa im stalo (vzdorovitej generácii exodu a púšte) ako predobraz (typos) a bolo napísané ako napomenutie pre nás, ktorých zastihol koniec vekov." Toto sú iba niektoré príklady ilustrujúce úlohu Starého zákona vzhľadom na Nový. Pokračovať by sa dalo mnohými ďalšími. Predmetom druhej časti pätnásteho článku sú samotné starozákonné knihy.vychádza sa z predpokladu, že majú hodnotu nielen pre kresťanov, ale aj pre tých, čo Nový zákon nepoznajú. 170 Tieto knihy: primerane položeniu ľudského pokolenia pred príchodom obdobia Kristom prinesenej spásy, všetkým dávajú poznať Boha a človeka, ako aj to, akým spôsobom spravodlivý a milosrdný Boh zaobchodí s ľuďmi." Konštitúcia sa neuspokojuje s tvrdením, že knihy Starého zákona nás oboznamujú s existenciou spravodlivého a milosrdného Boha: záleží i na spôsobe, akým Boh zaobchodí s ľuďmi. Už v 14. článku bolo povedané, že Izrael sa mal zo skúsenosti naučiť poznávať, dôkladnejšie a jasnejšie pochopiť, aké sú Božie cesty s ľuďmi" (quae divinae essent cum hominibus viaé). m Jeho cesty si navždy uchovávajú svoj štandard. Ako príklad stačí uviesť IKor 1,18-31, kde sv. Pavol s odvolaním sa na Iz 29,14 ilustruje, že 169 Vyjadrenie "Vykupiteľ sveta" nie je biblickým výrazom. Inšpirované je ideou univerzality vykúpenia (Mt 20,28; Flp 2,7; 1 Tim 2,6). 170 LYONNET, S.: Ľelaborazione dei capitoli IV e VI, s Slovo "plány" namiesto "cesty" v slovenskom preklade nie je celkom adekvátne. "Cesty" má širší význam: znamená plány ale aj počínanie. 84 bláznovstvo" ohlasovania ukrižovaného Krista pripomína Božie cesty Starého zákona. Ďalšie dôležité tvrdenie pätnásteho článku je, že tieto knihy, hoci sú v nich aj nedokonalé a prechodné veci, 172 predsa dávajú najavo skutočnú Božiu pedagogiku". Zdôraznený je pozitívny pohľad na to, čo je v starozákonných knihách prechodné a nedokonalé. Zjavenie je do ľudských dejín zabudované v postupnom progrese.je to skutočnosť, ktorá ostáva aktuálna i v Novom zákone (Jnl6,12-13). To, čo je nedokonalé a prechodné, nás má upozorniť na podivuhodnú blahosklonnosť večnej múdrosti, podčiarknutú na konci III. kapitoly Dei Verbum. 173 Jedinečné umenie výchovy, ktorým bolo ľudstvo pred Kristom postupne poučované a vedené vzostupnou cestou k štádiu zrelej dospelosti, predstavuje pozitívny a trvalý prvok Starého zákona. Takto prejavená blahosklonnosť večnej múdrosti sa v III. kapitole vzťahuje na celú Bibliu, teda i na Nový zákon. Z toho vyplýva, že to, čo robil Boh so starozákonným Izraelom, môže osvetliť i tie cesty, ktorými vedie Cirkev (pórov. LG, 17; 58; GS, 22). 174 Prvé kroky, ktorými bol starozákonný ľud vedený za svetlom, v epoche plnosti Zjavenia skrze Božieho Syna takisto poskytujú zjavenia, ktoré si uchovávajú hodnotu navždy a ktoré siahajú ďalej než k ľuďom, pre ktorých boli písané. Celkom na záver pätnásteho článku menuje konštitúcia päť oblastí, ktoré sa týkajú týchto zjavení: 1. živý zmysel pre Boha, ktorý je v celom SZ najvyšším bytím, skrze ktoré všetko jestvuje a ktorého existencia ako živého Boha sa prijíma ako princíp, 2. vznešené náuky o Bohu, 3. spasiteľná múdrosť o ľudskom živote, ktorá je zameraná na spásu a je normatívna pre ľudské správanie, 4. poklady 172 Táto podriadená veta platí o učení i o iných skutočnostiach Starého zákona. Značnú časť problémov pomáha rozriešiť hermeneutický princíp uvedený v III. kap., či. 12, ktorý umožňuje posudzovať texty toho či onoho druhu. Vzhľadom na explicitné učenie stojíme zoči-voči celej náuke, ktorá sa tu nedá do detailov artikulovať a ktorá predstavuje svoj vývoj. "O aké veci ide? Bezpečne možno predpokladať, že nedokonalé a prechodné veci zahrňujú volanie po pomste voči nepriateľovi v žalmoch, zjavne scestné počínanie patriarchov a kráľov, podrobné pokyny o kultovej čistote a chráme, úzky nacionalizmus... Okrem toho je ich ťažko rozlíšiť od predpokladane dokonalých a trvácich prvkov. Nejasnosť koncilovej konštitúcie v tejto veci predstavuje celý komplex zložitých problémov." HARINGTON, D.: Intcrpreting the Old Testament, s Pórov. LYONNET, S.: Ľelaborazione dei capitoli IV e VI, s Pórov. VANZAN, Piersandro: Una miscellanea con inediti sulla "Dei Verbum", s

43 modlitieb, 5. tajomstvo uskutočnenia našej spásy, ktoré je pre kresťanského čitateľa vždy prítomné a účinné a je ním sám Ježiš Kristus. Článok 16 Šesnásty článok je akýmsi zhrnutím, no aj prehĺbením predchádzajúcich tvrdení o vzťahu medzi Starým a Novým zákonom. Zopakovaním antimanichejskej formuly 175 sa najprv zdôrazňuje, že Boh je pôvodcom obidvoch Zákonov, a výrokom sv. Augustína sa skvelým spôsobom vyjadruje ich vzájomná spätosť: V Starom zákone sa skrýva Nový a v Novom sa odhaľuje Starý." 176 Konštitúcia sa snaží vyhnúť domnienke, že Nový zákon robí v epoche plnosti Zjavenia Starý zákon zbytočným. V prípravných verziách sa hovorilo, že niektoré ustanovizne Starej zmluvy boli anulované Novou zmluvou, a že Stará zmluva sa končí Novou. V záverečnej a koncilovými otcami schválenej verzii sa objavuje len pozitívne tvrdenie - Kristus uzavrel novú zmluvu vo svojej krvi" - bez toho, aby sa hovorilo o anulovaní Starej zmluvy. Starý zákon totiž neobsahuje len veci nedokonalé a prechodné. Bola to teória stúpencov alegorickej interpretácie, že duchovný úžitok prináša iba také vysvetlenie, pri ktorom sa všetko v Starom zákone nejakým spôsobom vzťahuje na Krista. Takýto pohľad však nedovoľuje uznať hodnotu Starého zákona, akú má sám osebe. Z kresťanského hľadiska sa totiž vlastná hodnota Starého zákona zachováva, pretože je trvácim nástrojom Božieho zjavenia. 177 Nie je adekvátne chápať interpretáciu iba ako pohyb Starého zákona v jednom smere k Novému. Skôr obidva zákony prinášajú svedectvá jedného Pána rozličnými spôsobmi, v rozličných časoch, rozličným ľuďom a obidva treba chápať a právom načúvať vo svetle samého živého Pána, dokonalého odlesku slávy Boha (Hebr 1,3)... Moderní exegéti nemôžu jednoducho imitovať Pavlovu interpretáciu Starého zákona... Takýto postup obyčajne predpokladá, že pôvodný zmysel Starého zákona stratil vo svetle Nového zákona svoj teologický význam, a že Pavlovo vysvetlenie Starého zákona 175 Cirkev na Florentskom koncile, odsúdila manichejské učenie, ktoré predpokladalo dva prvé princípy, jeden princíp viditeľných vecí a druhý princíp neviditeľných a v ktorom jeden princíp predstavoval boha Starého zákona a druhý boha Nového zákona. (EB, 48). 176 "Nóvum in Vetere latet, Vetus in Novo patet". > 77 Pórov. MCKENZIE, J. L.: Aspects of Old Testament Thought, s predstavuje jediný pravý zmysel textu. Takýto postup biblistov nielenže podkopáva pokračujúcu kanonickú úlohu Starého zákona ako kresťanskej Biblie, ale tiež obchádza požadovanú teologickú reflexiu, ktorá je esenciálnou súčasťou kresťanskej teológie." 178 Najnovšie Dokument Pápežskej biblickej komisie, Židovský ľud a jeho Sväté písma v kresťanskej Biblii, hovorí: kresťanská Biblia neobsahuje jeden Testament", lež dva Testamenty", Starý a Nový, ktoré si navzájom zachovávajú komplexné dialektické vzťahy", a pokračuje: definovaním Píšem židovského ľudu Starý zákon", Cirkev nemienila naznačiť, že sú prekonané, a že je ich možno podceňovať. 179 Naopak, Cirkev vždy tvrdila, že Starý zákon a Nový zákon sú neodlučiteľné. Ich prvotný vzťah spočíva práve v tejto neodlučiteľnosti." 180 Táto neodlučiteľnosť vyplýva i z faktu, že kresťanská viera sa nezakladá iba na udalostiach Kristovho tajomstva, ale i na súlade týchto udalostí so zjavením obsiahnutom vpísmach židovského ľudu. Sv. Pavol píše: Odovzdal som vám predovšetkým to, čo som aj sám prijal: že Kristus zomrel za naše hriechy podľa Píšem, že bol pochovaný a že bol tretieho dňa vzkriesený podľa Píšem, že sa zjavil Kéfasovi, a potom dvanástim." (IKor 15,3-5) 181 Šesnásty článok pokračuje tvrdením, že knihy Starého zákona, ktoré boli vcelku prevzaté do blahozvesti evanjelia, nadobúdajú a prejavujú svoj plný zmysel 182 v Novom zákone. Akým spôsobom sa chápe naplnenie starozákonných Píšem v Novom zákone? Stojí za to prečítať si vysvetlenie dokumentu Židovský ľud a jeho Sväté písma v kresťanskej Biblii: 178 CHILDS, B.: Biblical Theology ofthe Old and New Testaments, s. 85, Sú viaceré návrhy zmeniť toto označenie, napr. na "Prvý zákon", pórov. ZENGER, E.: První zákon, s PCB: II popolo cbraico e le suc Sacre Scritture nella Bibbia cristiana, či. 19, s Pórov. PCB: II popolo ebraico e le sne Sacre Scritture nella Bibbia cristiana, či. 7, s Termín "plný zmysel" (lat. significationem completam) sa tu vzťahuje všeobecne na myšlienku, že Nový zákon je splnením Starého, preto sa treba vyhnúť jeho zámene s technickým výrazom exegétov "plnší zmysel" (lat. sensus plenior), ktorý je definovaný ako "hlbší zmysel nejakého textu, ktorý je chcený Bohom, ale ľudský autor ho jasne nevyjadril" (PBK: Interpretácia Biblie v Cirkvi, s. 88; pozri tiež TYROL, A.: Všeobecný úvod do biblického štúdia, s ). 87

44 Prvé uskutočňovania, hoci provizórne a nedokonalé, dovoľujú už postrehnúť niečo z definitívnej plnosti. Osobitne je to evidentné v niektorých témach, ktoré sa vinú celou Bibliou, od Genezis po Apokalypsu: putovanie, hostina, Boží príbytok medzi ľuďmi... Sám Starý zákon sa postupne otvára perspektíve posledného definitívneho zavŕšenia. Exodus, zakladajúca skúsenosť viery Izraela (pórov. Dt 6,20-25; 26,5-9), sa stáva modelom ďalších skúseností spásy. Vyslobodenie z babylonského exilu a perspektíva eschatologickej spásy sa opisujú ako nový exodus (Iz 35,1-10; 40,1-5; 43,1-22; 48,12-21; 62)"... Kresťanská viera rozoznáva naplnenie Píšem a očakávaní Izraela v Kristovi, no nechápe toto naplnenie ako jednoduché uskutočnenie toho, čo je napísané. Takéto chápanie by bolo okypťujúce. V skutočnosti, v tajomstve ukrižovaného a vzkrieseného Krista naplnenie prichádza nepredvídateľným spôsobom. Prináša so sebou prevýšenie. Ježiš sa neohraničuje na vopred stanovenú úlohu /ako Mesiáš/, no priraďuje k jeho črtám a črtám spásy plnosť, akú si nebolo možné predstaviť predtým... Bolo by teda omylom považovať proroctvá Starého zákona za vopred urobené fotografie budúcich udalostí. Všetky texty, vrátane tých, ktoré sa neskôr čítali ako mesiášske proroctvá, mali bezprostrednú hodnotu a význam pre súčasníkov, skôr ako nadobudli plnší zmysel pre budúcich poslucháčov... Prvou úlohou proroka je pomôcť jeho súčasníkom, aby udalosti svojich čias pochopili Božím pohľadom. Je preto lepšie prehnane nelipnúť, ako to robí istá apologetika, na hodnote dôkazu pripisovanej splneniu proroctva... Konštatovanie diskontinuity medzi jedným a druhým Zákonom a prekonania starých perspektív nemá viesť k jednostrannej spiritualizácii. To, čo sa už splnilo v Kristovi, musí sa ešte splniť v nás a vo svete. Definitívne naplnenie bude na konci, so vzkriesením mŕtvych, s novými nebesami a novou zemou... Starý zákon vlastní sám v sebe nesmiernu hodnotu ako Božie slovo. Preto čítať Starý zákon očami kresťana neznamená chcieť v ňom všade nachádzať referencie na Ježiša a na kresťanské skutočnosti. Pre kresťanov je celá starozákonná ekonómia pohybom ku Kristovi... No keďže ide o pomalé a ťažké napredovanie dejinami..., znamená to pochopiť pohyb ku Kristovi a zároveň vzdialenosť vo vzťahu ku Kristovi, teda pochopiť predobraz i nepodobnosť." 183 Konštitúcia ďalej pokračuje, že knihy Starého zákona zo svojej strany objasňujú a vysvetľujú Nový zákon". Moderná exegéza stále viac objavuje, že starozákonné knihy sú nepostrádateľné pre presné a hĺbkové poznanie Nového zákona. Keď pätnásty článok hovorí o živom zmysle pre Boha a vznešených náukách o Bohu", ťažko pochopí ten, kto nepozná živého Boha Starého zákona, (Boha, ktorý sa v horiacom kre zjavil Mojžišovi a oznámil mu svoje meno, Som, ktorý som"; Boha, čo neváhal prirovnať svoju lásku k láske ženícha, ktorý na rozdiel od nevernej nevesty nedokáže opustiť tú, čo miluje a ktorej láska je oslavovaná rozpálenými slovami Piesne piesní), čo asi prežíval v modlitbách k svojmu Bohu sv. Pavol (napr. IKor 1,4-7; Rim 1,8-17; Flp 1,3-8). Nový zákon, keď hovorí o Bohu, evokuje cez stručné narážky tieto a mnohé iné texty Starého zákona a u čitateľa predpokladá jeho dôvernú znalosť. Podobne, Pavlova narážka na Abrahámovu vieru - ak si ju pripomenieme tak, ako je opísaná v knihe Genezis - pomôže nám pochopiť podstatu viery lepšie, než akákoľvek teologická definícia. 184 V istých prípadoch je dokonca nemožné rozumieť Novému zákonu bez poznania Starého. V samotnom 16. článku sa píše: Kristus uzavrel Novú zmluvu vo svojej krvi", s odvolaním sa na Lk 22,20 a IKor 11,25. Táto veta je prakticky nezrozumiteľná pre toho, kto nepočul o tom, že zmluva Boha s ľudom bola prostredníctvom Mojžiša uzavretá zvláštnym obradom, ktorý obsahoval pokropenie krvou a kto nepočul o novej zmluve" Jeremiášovho proroctva (Jer 31,31-33), ktorá sa zakladá na odpustení hriechov. 185 Nový zákon teda môžeme plne pochopiť len vtedy, keď poznáme témy, ktoré sa tiahnú Starým zákonom. Dokument Židovský ľud a jeho Sväté písma v kresťanskej Biblii rozoberá deväť takýchto základných tém: 1. Zjavenie Boha; 2. Ľudská osoba: veľkosť a bieda; 3. Boh, vykupiteľ a spasiteľ; 4. Vyvolenie Izraela; 5. Zmluva; 6. Zákon; 7. Modlitba a kult; Jeruzalem a Chrám; 8. Božie výčitky a odsúdenie; 9. Prísľuby. 186 Nový zákon často preberá slovník Starého zákona, jeho idey, vyjadrovacie prostriedky a spôsoby, takže Augustínova formulácia je hlboká. Veď napokon sami apoštoli i novozákonní pisatelia pri ohlasovaní a spisovaní Kristovho tajomstva používali a konštantné pracovali so Starým zákonom. V súvislosti s ich 183 PCB: II popoto ebraico e k sue Sacre Scritture nella Bibbia cristiana, či. 21, s m Pórov. LYONNET, S.: Ľelaborazione dei capitoli IV e VI, s "B Pórov. LYONNET, S.: Ľelaborazione dei capitoli IV e VI, s ,6 PCB: H popolo ebraico e le sue Sacre Scritture nella Bibbia cristiana, či , s

45 metódou sa zvykne narábať s termínom typológia, ktorá predstavuje druh akejsi relektúry. 187 Praktizovať relektúry bolo zvykom už v Starom zákone. Zoberme si relektúru príhody s mannou; nenegovala sa pôvodná udalosť, no prehĺbil sa jej zmysel tak, že v manne sa zhliadol symbol Slova, ktorým Boh ustavične sýti svoj ľud (pórov. Dt 8,2-3). V Novom zákone relektúra pokračuje vo svetle Kristovho tajomstva (napr. Jn 6,30-35) a nová interpretácia takisto neruší pôvodný zmysel. Keď sv. Pavol hovorí o akomsi zaslepení Židov pri čítaní Starého zákona (2Kor 3,14), nehovorí o úplnej neschopnosti lektúry Starého zákona, ale o neschopnosti čítania vo svetle Krista. 188 Nemožno preto tvrdiť, že Žid nevidí to, čo sa ohlasovalo v textoch, ale že kresťan vo svetle Krista a Cirkvi, objaví v textoch niečo viac zo zmyslu, ktorý je v ňom ukrytý." 189 Na typologickú interpretáciu Starého zákona nadviazali i cirkevní otcovia, no na báze gréckych interpretačných metód a duchovného chápania Starého zákona vypracovali, hlavne počnúc Origenom, u nich dominantný hermeneutický systém, ktorý prechádza do alegorickej interpretácie. 190 Origenes pri výklade Starého zákona jednoducho neobchádzal literárny/slovný zmysel - z neho vychádzal, no ako skutočný zmysel ho zaujímal len duchovný; literárny zmysel bral len funkčne: považoval ho za prostriedok, cez ktorý treba objaviť kristologicý zmysel. 191 Zdá sa,že v Novom zákone upozorňuje na alegóriu Gal 4,2 {allegoroumenä), no v skutočnosti ide o typológiu. Alegóriu cirkevní otcovia rozvinuli ako aktualizujúcu interpretáciu s bohatými aplikáciami pre kresťanský život a za týmto účelom sa snažili tvorivo využiť všetky detaily, ktoré by mohli poskytnúť nejaké prepojenie medzi starozákonným textom a kresťanskou skutočnosťou. Takéto zaobchádzanie s textom prinášalo so sebou riziko umelej interpretácie, ktorá je viac ovocím fantázie interpreta, než dôsledkom plynúcim priamo z biblického textu a takisto vedie k podceňovaniu zásady, že Starý zákon má hodnotu sám o sebe. No treba zdôrazniť, že alegóriu cirkevní otcovia nepoužívali ako prostriedok na dokazovanie právd viery. Nebola by to veľmi vieryhodná argumentácia, lebo s ňou mali skúsenosť: ako osoží pre živenie čnosti a zbožnosti" Moderná exegéza definuje typológiu ako "tú formu biblickej interpretácie, ktorá sa zaoberá zhodnosťami medzi tradíciami týkajúcimi sa Bohom ustanovených osôb, udalostí a ustanovizní v rámci dejín spásy." (P. J. Achtemeier, "Typology", IDBSup, 926.) Táto definícia je veľmi užitočná, lebo najmä v patristickom období sa stávalo, že sa používal termín "typológia" a neraz sa pritom zachádzalo do alegórie, ktorá sa zakladala viac na fantázii interpretov, ako na samotnom biblickom texte. Úlohou moderného bilistu je však rozoznať v danom texte typológiu, ktorú stanovil sám biblický Autor/autor. Novozákonné biblické texty často komunikujú posolstvo v dvoch rovinách. Napríklad v naratívnych textoch je jednou rovinou naratívna logika, ktorú diktuje rozvoj deja; druhou rovinou je komunikovanie odkazu cez alúzie, narážky, teda symbolická rovina. Z metodologického hľadiska má prednosť prvá rovina, lebo tá určuje smer k zmyslu textu, druhá rovina dáva úryvku pôsobivejší teologický šat a obohacuje jeho zmysel. Keď hovoríme o typológii, dôraz je na lineárnom a historickom aspekte súvsťažných prvkov. Neskoršie súvsťažné prvky vo svojej konkrétnej histórii nikdy nebudú celkom totožné s prototypmi, ale vzťah medzi nimi je hermeneutický. Znamená to, že každá udalosť si vždy ponecháva historicky jedinečný charakter. Prepojenia medzi odlišnými časovými dátami nie sú nikdy jednoducho dané, ale sú exegeticky stanovené z teologicko-historických dôvodov, ktorými sa chce vysvetliť prítomná skúsenosť prostredníctvom staršieho dáta. Pórov. M. Fishbane, Biblical Interpretation, p orov. PCB: U popolo ebraico e le sue Sacre Scritture nella Bibbia cristiana, či. 19, s pcg. // p 0 p 0 lo ebraico e le sue Sacre Scritture nella Bibbia cristiana, či. 21, s Na rozdiel od typologickej interpretácie, ktorá neruší pôvodný význam, sa alegória vyznačuje aj tým, že pri nej nie je dôraz na historickom a lineárnom aspekte súvsťažných prvkov. Napr. "v Ž 1,3 sa spravodlivý muž prirovnáva k stromu...táto analógia však nie je 90 Na doplnenie uvádzam niekoľko príkladov alegorickej interpretácie: Podľa Origena bolo treba Noemov koráb vymazať smolou zvonku i zvnútra, lebo Kristus nechce, aby sa ľudia zvonku zdali spravodlivými a zvnútra boli mŕtvymi hrobmi (Mt 23,27). Výrazom vymazať zvnútra i zvonku", sa myslí: mať vnútri poznanie, vonku skutky, vnútri čisté srdce, vonku Čistý život. Ak svojimi ústami vyznávaš a vo svojom srdci uveríš, budeš spasený (porov. Rim 10,9). DÍžka, šírka a výška korába naznačuje dĺžku, šírku a hĺbku Kristovho tajomstva (Ef 3,18). Tristo lakťov dĺžky je trikrát sto. Číslo sto je tajomstvo historická" [G. Grogan, "The Relationship between Prophecy and Typology", The Scottish Bulletin of Evangelical Theology 4 (1986) 8]. J. E. Alsup ("Typology", ABD VI, 684) hovorí: "vývoj typologického myslenia do patristického obdobia a ďalej je poznačený pováženiahodným vybočením, čo sa najviac pozoruje v príklone k alegórii". Alegória, hoci by sa zakladala na historickej udalosti, jej historicita nemusela by mať žiadny prínos pre jej význam. Alegória nachádza svoj "skutočný" význam v pojmovom alebo argumentatívnom pretlmočení, zatiaľ čo typológia zdôrazňuje medzi udalosťami lineárne časové vzťahy (minulosť, prítomnosť, budúcnosť). M Porov. BROWN, R. E.: Hermeneutics, či. 36, s Lev XIII: Providentissimus Deus (1893). In EB, č

46 stvorenia, ktoré je úplné: Jeden mal sto oviec a jedna sa mu stratila. I zanechal deväťdesiatdeväť." (Lk 15,4) Číslo sto je trojnásobené, pretože stvorenie vychádza od Trojice a rastie skrze jej milosť. Päťdesiat lakťov šírky symbolizuje odpustenie, pretože na päťdesiaty rok prichádzalo oslobodenie otrokov (Lv 25). Druhý Noe - Kristus - umiestnil číslo odpustenia do Cirkvi. Číslo tridsať je podobné číslu tristo a naznačuje, že všetko stúpa k jednému Cieľu. Skratky DDVK: Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu. Vols.: 2. Prel. POLČIN, S. Trnava : Spolok svätého Vojtecha, EB: Enchiridion Biblicum : Documenti delia Chiesa sulla Sacra Scrittura : Edizione bilingue. Bologna : Edizione Dehoniane Bologna NJBC: BROWN, R. E. - FITZMYER,). A. - MURPHY, R. E.: The New ]erome Biblical Commentary. London: Geoffrey Chapman, PBK/PCB: Pápežská biblická komisia/pontificia Commisio Biblica. Pramene CONCILIUM OECUMENICUM VATICANUM II: Decretum de institutione sacerdotali Optatam totius, In: EB, s Slov. prekl: DDVK, vol. 2, s CONCILIUM OECUMENICUM VATICANUM II: Constitutio dogmatica de divina revelatione Dei Verbum, In: EB, s Slov. prekl: DDVK, vol. 1, s PONTIFICIA COMMISSIO BIBLLICA: Pontificia Commisio Biblica: II popolo ebraico e le sue Sacre Scritture nella Bibbia cristiana. Citta del Vaticano: Libreria editrice Vaticana, PÁPEŽSKÁ BIBLICKÁ KOMISIA: Interpretácia Biblie v Cirkvi. Prel. KOCÚR, M. Spišská Kapitula: Katolícke biblické dielo na Slovensku, 1995 (orig. 1993). Literatúra Pórov. BROWN, R. E. - SCHNEIDERS, S. M.: Hermeneutícs. In: NJBC, s CHILDS, B.: Biblical Theology of the Old and New Testaments. London: SCM Press Ltd, FISHBANE, M.: Biblical Interpretation in Ancient Israel. Oxford: Clarendon Press, HARINGTON, D.: Interpreting the Old Testament. CoUegeville: A Michael Glazier Book - the Liturgical Press, LYONNET, S.: Ľelaborazione dei capitoli IV e VI delia "Dei Verbum". In: Ed. LATOURELLE, R.:Vaticano II : bilancio e prospettive. Vols.: 2. Róma : Pontificia Universita Gregoriana, 1987; Assisi: Citadella Editrice 1987, vol. 1, s MCKENZIE, ). L.: Aspects of Old Testament Thought. In: NJBC, s RIGAUS, B.: Dogmatische Konstitution uber die gôttliche Offenbarung : Kommentar zum IV. Kapite. In: VORGRIMLER, H.: Lexikón fúr theologie ind Kirche: Das Zweite vatikanische konzil: konstitutionen, dekréte und erklärungen, teil II, Freiburg - Basel - Wien: Herder, 1967, VANZAN, Piersandro: Una miscellanea con inediti sulla Dei Verbum" : Omaggio a Umberto Betti. In: Civiltá Cattolica, 2 (1996), s TYROL, A.: Všeobecný úvod do biblického štúdia. Svit: KBD, ZENGER, E.: První zákon: Židovská bible a kfesťané. Kostelní Vydri: Karmelitánské nakladatelství,

47 Petr Chalupa Nový zákon (DV 17-20) 193 Vznikaní textu Na začátku komentáre kjedné z nejdúležitéjších kapitol konstituce DEI VERBUM je treba zmĺnit se o postupném vznikaní textu. Od návrhu textu, který vypracovala koncilní teologická komise (A) a který byl ješté pred začátkem koncilu roku 1961 upraven (B), se dospelo k textu, který byl roku 1962 pŕedložen koncilním otcúm (C). Text byl rozdélen do čtyŕ odstavcu s názvy: Evangelia a jejich autori Pravdivost Kristových činu v evangeliích Pravdivost Kristových slov v evangeliích Pravdivost apoštolské náuky v kanonických spisech. Tento text musel být teologickou komisí pfepracován, neboť se v nem príliš projevovala tehdejší polemika. Odsuzoval bludy, které se údajné vplížily do katolíckeho výkladu Písma svätého. Tvrdil napríklad, že autory evangelií jsou lidé, jejichž jména jsou uvedená v záhlaví evangelií: Matouš, Marek, Lukáš a Jan. Všechny udalosti z Ježišova détství byly postavený na roveň zázrakúm, zmŕtvychvstaní a nanebevstoupení. Text byl projevem nedúvéry ke katolíckym vykladatelúm Písma. V kvetnú roku 1963 byl koncilním otcúm rozeslán nový text (D). Tehdy ješté 4. kapitola o Novém zákone byla zcela prepracovaná. Méla už štruktúru pozdéji schváleného textu. Začínala odstavcem o pŕednostním postavení evangelií, v dalším odstavci pojednávala o historickém charakteru evangelií, následující odstavec byl povzbuzením pro katolícke exegety a poslední odstavec se venoval ostatním 193 Obecné názvy v nadpisech kapitol odpovídají zámérúm koncilu. Bere totiž v úvahu celkové dejiny spásy, neomezuje se pouze na jednotlivé knihy Písma svätého. Takto chápe nadpisy B. Rigaux, Einleitung, in: Das Zweite Vatikanísche Konzil II (Lexikón fiir Theologie und Kirche, Ergänzungsband II) Freiburg 1967, knihám Nového zákona. O této verzi se však na koncilu vúbec nediskutovalo. Byla nejprve prepracovaná v r teologickou komisí (E) a pak pozmenená podlé diskuse v koncilní aule vr (F). Tehdy došlo k výrazným zmenám. Nejprve byl pŕedŕazen nový odstavec o klíčovém postavení Nového zákona. Z odstavce o apoštolském púvodu evangelií byla vypustená pasáž o pochybnostech kresťanských exegetú ohledné "historické víry a božské autority evangelií." Odstavec o historičnosti evangelií byl pŕepracován v duchu instrukce Pápežské biblické komise Sancta Mater Ecclesia. 194 Poslední odstavec o ostatních spisech Nového zákona byl rozšíŕen, aby lépe vynikl celek novozákonního poselství. Po diskusi v aule od do , po zapracovaní výhrad nékterých otcú a pápežove dopisu teologické komisi byl text opét upraven. Tento v chronologickém poradí sedmy text (G) byl hlasovaním schválen a hned potom slávnostné vyhlášen Článek 17 Plnost času Tento článek byl do textu vsazen až v roce 1964 na pŕání nékterých koncilních otcú. Pŕedcházející návrhy pojednávaly takŕka výhradné o evangeliích, pŕestože celá kapitola méla nadpis "O Novém zákone". Otcove chtéli vnímat nové období v dejinách spásy zároveň s jeho spisy, nemínili však zústat u litery, ale toužili souhrnné vyjádŕit hlásanou skutečnost. První odstavec 17. článku se opet zmiňuje - jako už pŕedtím či. 2 a či. 4 - o jedinečné plnosti, které zjevení dosáhlo v Ježíši Kristu. V ném se Slovo stalo telem, tedy lidskou osobou. 196 Dúraz se zde neklade na obsah Zjevení, ale na Boží sebesdílení v Ježíši Kristu. On je zosobnenou zvestí. ' *> AAS 56 (1964) Podrobnejší pfehled viz J. Ratzinger, Einleitung, in: Das Zweite Vatikanísche Konzil II (Lexikón fiir Theologie und Kirche, Ergänzungsband II) Freiburg 1967, Srov. pŕedcházející zmĺnku o vtelení v či. 13: "Boží slova totiž, vyjadrená lidskými jazyky, se pripodobnila lidské mluvé, jako se kdysi Slovo večného Otce stalo podobným lidem, když na sebe vzalo slabé lidské telo." 95

48 Ježišovo dílo vystihují tri výpovedi: založil Boží království, zjevil Otce slovem i činy a dovŕšil vykoupení velikonočními událostmi. Článek poukazuje na večnou platnost a aktuálnost téchto udalostí. V druhém odstavci se zdúrazňuje jedinečná novost tohoto období. V nem bylo tajemství odhaleno apoštolúm a prorokúm, aby mohlo být hlásáno, aby se šírila víra v Ježíše Krista a aby se shromáždila Cirkev. Trvalým svedectvím o téchto událostech jsou spisy Nového zákona. První dvé slova článku opakují první dve slova celé konstituce, jež se v latine stala označením tohoto koncilového textu: Dei Verbum. Nebyla vybraná náhodné. Téma Božího slova sjednocuje celý dokument. Konstituce pripisuje Božímu slovu význam, který mu dáva celý Nový zákon, zejména apoštol Pavel. Syn je nestvoreným Slovem (J 1,1), je proto také tím, kdo zjevuje a sám je obsahem zjeveného slova. Koncil spojuje Boží slovo, svéŕené prorokúm Starého zákona, s dokonalým slovem, kterým je Syn a které on také hlasá (Žid 1,1). Sám Búh se zjevuje v Ježíši Kristu, který je cesta, pravda a život (Jn 14,6); který je moc, moudrost a spása (1K 1,24;3,20). Kresťan má v Pána veŕit, následovat ho a doslova být v nem. Proto véŕící človek verí jeho slovu, prijíma jeho svédectví, setrvává v jeho slove. Boží slovo je silou k spáse pro každého véfícího (srov. Rím 1,16). Tato sila se nyní zprítomňuje a neustále dokazuje svou púsobivost (2Sol 3,1). "Slovo je živá bytost, nikoli abstraktní, formálni véc. Je to pŕedevším Kristus, úplné zjevení Otce, a pak celé dejiny zprostŕedkování, které Búh podnítil a podnecuje, aby predal své poselství, aby oznámil lidem sebe sama a také vedomí o naši identite, aby nás pŕivedl k pŕevzetí odpovédnosti za to, k čemu jsme povolaní." 197 Svédectví znamená aktivní dosvédčování neustálym hlásaním. V tomto smyslu jsou svedectvím také novozákonní spisy. Zvláštni charakter tohoto svédectví se projevuje v dvou ohledech: jde o svédectví Boží, neboť novozákonní spisy jsou inšpirované; jde o svédectví trvalé, neboť je zachyceno písemné. Formulaci - Kristus založil Boží království na zemi - je treba chápat v souvislosti s 5. článkem konstituce Lumen Gentium. Boží království je už zde 197 C. M. Martini, Slova o cirkvi. Rozjímaní o Druhém vatikánském koncilu, Brno - Praha 1998, v Ježišove hlásaní, 198 není však ješté plnou skutečností, neboť Nový zákon popisuje jako už prítomnou realitu to, co ve své plnosti teprve pfichází. Biblické citace v koncilním textu mohou být východiskem nebo náznakem. Nedbá se tedy striktné na jejich literárni smysl. Pŕíkladem je citát z listu Efesanúm. Není totiž jasné, "zda proroci jsou proroci Starého zákona nebo charismatické osobnosti, které púsobí v cirkvi Nového zákona. S ohledem na zámer snemu jsou to zrejmé ti, kdo spolupracuj! s apoštoly na hlásaní evangelia." 199 Šírení evangelia je tedy dilem Ducha Svätého, který svéfuje zmĺnéné tajemství lidem, kteŕí byli vyvolení k apoštolskému a prorockému poslaní. Duch Svätý je tedy pŕítomen dvojím zpúsobem, jak se rovnéž zmiňuje konstituce o Cirkvi v článku 35. Článek 18 Apoštolský púvod evangelií Článek je rozdélen na dva úseky. První zdúrazňuje prednostní postavení evangelií a odúvodňuje tuto výpoveď tvrzením, že knihy Nového zákona jsou hlavním svedectvím o živote a nauce vteleného Slova, našeho Vykupitele. Druhý úsek prohlašuje, že apoštolský púvod čtyf evangelií náleží k pokladu víry církve. Na Kristuv pokyn bylo hlásané evangelium sepsáno za inspirace Ducha Svätého. Apoštolé a jejich učedníci (apoštolstí muži) predávali čtvero evangelií - podlé Matouše, Marka, Lukáše a Jana - jako základ víry. Náuka tohoto odstavce nepridáva nie kprohlášením mimoŕádného a radného Učitelského úradu Církve od 2. století. Jestliže text ŕíká, že evangelia jsou svedectvím, nikoli známkou svédectví, chce tak zdúraznit písemný charakter svédectví a skutečnost, že tyto spisy pŕedstavuji solidní základnú pro historickou práci i teologickou reflexi. Otázka literárního autorství zústala otevfena dalšímu bádaní W. Kirchschläger, Dogmatische Konstitution uber die gôttliche Offenbarung "Dei Verbum", Klosterneuburg 1985, J. Krejčí, Slovo Boží, Rím 1971, Yf. Kirchschläger, Dogmatische Konstitution uber die gôttliche Offenbarung "Dei Verbum", Klosterneuburg 1985,

49 Koncil dal píi vývoji textu pŕednost slovúm "pokládat za jisté" místo dŕívéjšího "veriť'. Zámerem teologické komise nebylo umenšit víru Církve, ale naznačit, že významnou roli zde hrají rovnéž dejiny. 201 Zdalo se nezbytné pŕidržet se formulace "pokládat za jisté", neboť Cirkev lpí na této nauce jak z lidského presvedčení, tak také s vedomím vernosti zjevenému pokladu víry. Slova "vždy a všude" zvýrazňují slávnostní tón hlásaní. Druhý úsek pfebírá spolehlivou tradici, ponecháva však úmyslné nepovšimnutý problémy literárni kritiky a chronologického seŕazení evangelií. Koncil neudáva, jakým zpúsobem jsou apoštolé púvodci evangelií. Evangelia obsahují apoštolskou zvest, neurčuje se však míra apoštolské součinnosti pri redigovaní spisu. Skutečný vztah textu k nékterému človeku v rámci tradice se nesmi zaméňovat s literárním autorstvím v dnešním smyslu. Konstituce užíva opét krásneho Irenejova výroku, když hovorí o propojení déjin spásy s knihami. Evangelium znamená mnohem víc než čtyŕi sepsaná evangelia. Autor Janova evangelia tvrdí v záveru, že "je ješté mnoho jiného, co Ježíš učinil; kdyby se mélo všechno dopodrobna vypsat, myslím, že by celý svet nemél dost místa pro knihy o tom napsané" (J 21,25). Až po Justína se pojmu evangelium nepoužívalo o spisech. Vystihoval celé poselství o Kristu. Ostatní novozákonní spisy se však více zabývají dejinami spásy a hlásaním nové smlouvy. Irenej propojil obe tradice. Eusebius a Augustín navázali pozdéji na Irenejovy myšlenky. Článek 19 Vztah mezi historiografií a evangelií 202 Tento článek je jádrem kapitoly. Ve srovnání s dŕívéjšími koncily pŕináší skutečné néco nového. Nejprve si musíme uvedomí t, že tento článek je treba chápat ve svetle 12. článku 3. kapitoly, který pojednáva o literárních druzích a výskytu rúzných druhú historických textu. Jedno z pravidel exegeze ukladá hledat smysl, který chtél autor textu dát a který mu skutečné dal. Dei 201 O. Semmelroth, M. Zerwick, Vatikanum II iiber das Wort Gottes. Die Konstitution "Dei Verbum": Einfúhrung und Kommentar, Text und Ubersetzung, Stuttgart 1966, Problematice historičnosti biblických výpovedí se podrobné venuje: K. Schubert, Bible a dejiny, Svitavy 2000 (preklad z nem. K. Schubert, Bibel und Geschichte, Klostemeuburg 1999). 98 Verbum se zde inšpiruje encyklikou Divino afflante Spiritu 203 a instrukcí Pápežské biblické komise o historické pravde evangelií. 204 Koncil se zde musel pohybovat opatrné mezi dvéma pozicemi. Prehnané lpéní na literárním smyslu by vedlo k nepravdepodobným výsledkúm. Na druhé strane by hrozilo nebezpečí popíení historické hodnoty evangelií, kekterému došlo v určitých kruzích exegetú. Koncil byl pfesvédčen, že pouhé odsouzení nebezpečného skepticismu by nestačilo. Lepší by bylo pŕekonat současnou situaci a jednat o problému s ohledem na současné výsledky. Nezbytné bylo vyhnout se terminológii, která byla ovlivnéna pronikáním filosofického existencialismu do oblasti exegeze. Hovoŕí-li človek jen o "dejinách", snadno zapomene, že význam tohoto pojmu je sporný. Románske jazyky - stejné jako čeština a slovenština - dokáží rozlišit pojmy dejiny a histórie. 205 Podlé dnešní terminológie není dejinami samotná událost, ale zachycení udalosti ve zprávé o ní. Histórie je pojetí udalosti podlé zákonu historické kritiky. Néktefí autori nahrazují pojem dejiny pojmem historicita. Vzhledem k této terminológii považoval koncil za dobré vyhnout se témto slovúm, aby se tak zabránilo jakékoli dvojznačnosti. Pozitívne chtél koncil ííci, že kresťanská víra je spojená s rozumovým pŕitakáním skutečnosti. Mimoto ŕíká jasné a zíetelné, že mezi událostmi a jejich sepsáním v evangeliích je časový odstup, béhem kterého se dotváŕel text, aniž by se tak popírala realita udalostí. 206 První odstavec 19. článku je slavnostním prehlásením, které musíme brat v úvahu pro vše následující: cirkev trvala a trvá na tom, že čtyŕi evangelia spolehlivé tradují udalosti lidského Ježišova života - co skutečné činil a učil. Redakční práce evangelistú postupovala vždy tak, že nám sdélují o Ježíši pravdivé a úprimné údaje. Obe prídavná jména - "pravdivé a úprimné" AAS 35 (1943) článek začína stejnými slovy jako zmĺnéná instrukce Pápežské biblické komise: Sancta Mater Ecclesia. 2 s Podrobnéji k tomu P.-G. Múller v úvodu kném. vydaní: Bible a christologie. Dokument Pápežské biblické komise z r Praha 1999, 7 (z nem. preložil a úvodem opatril C. V. Pospíšil). 206 B. Rigaux, Kommentar, in: Das Zweite Vatikanische Konzil II (Lexikón fur Theologie und Kirche, Ergänzungsband II) Freiburg 1967, "Wahr" (vera) sei, was mit der Wirklichkeit úbereinstimmt, und "ehrlich" (sincera) merne die subjektive Seite dessen, was objektív "wahr" genannt wird." O. Semmelroth, M. Zerwick, 99

50 vyvolala prudkou reakci, neboť v dŕíve navrhovaném textu nasledovala za slovem "nevymyslené". Podobnou reakci vyvolala také dŕívéjší formulace: "pocházejí ztvúrčí schopnosti prvotní obce". Vprúbéhu úprav vypustila teologická komise obe formulace na žádost nékterých velmi vlivných otcú. Druhá formulace naväzovala jasné na myšlenky R. Bultmanna. Ponechat ji beze zmén by znamenalo, že složitá problematika by byla naznačená jedinou vetou. Mezitím byl vétšinou exegetú opuštén radikálni názor, podlé kterého byly novozákonní náuky a udalosti vytvorený prvotní obcí. Pri hlasovaní se ukázalo, že jedna tretina otcú považovala formulaci za slabou. Obavy téchto biskupú vedly k pápežove dopisu teologické komisi z Pavel VI. navrhoval formulaci: "údaje pravdivé, tedy historicky vérohodné". Pápež odúvodňoval zmenu názorem, podlé kterého navrhovaná formulace nezaručovala skutečnou historičnost evangelií. Papežúv návrh byl prozkoumám teologickou komisi. Ta konštatovala, že pojem "historický" lze chápat ve dvojím smyslu a rozhodla se pripojiť za slovo "evangelia" vetu "jejichž historičnost bez váhaní potvrzuje". Pojem "historičnost" není v exegetické literatúre tak sporný jako dejiny. Ze všech diskusí a obáv lze poznat jednoznačnou vúli církve pŕiznat synoptickým evangeliím hodnotu svédectví o realite udalostí, které popisují, a jistotu, s jakou nám podávají zprávu o Ježišove osobe, jeho slovech a činech. Druhá část 19. článku popisuje postup pri redakci evangelií. Dejiny vznikaní textu potvrzují význam této pasáže. Ješté v roce 1963 se na tomto místé nacházel text: "ačkoli evangelia nékdy prozrazují formu hlásaní a v mnohá vécech neodpovídají požadavkúm na historiografii, pŕedávají nám pŕesto skutečné a pravdivé dejiny". Béhem diskuse o tomto textu v červenci 1964 napomohla nová skutečnost. V dubnu 1964 zverejnila Pápežská biblická komise instrukci o historické pravde evangelií. Celé vety této instrukce se dostaly do konstituce Dei Verbum. Instrukce totiž rozlišuje zŕetelné tri vrstvy pri tvorení evangelií: vznik tradice Ježišovými slovy a činy spolu s porozumením posluchačú; apoštolské hlásaní pri zakladaní církve; redakce evangelií. Konstituce rozlišuje situaci apoštolú a dalších autorú ješte pfesnéji. Nerozebírá literárni formu Ježišových slov. Nezkoumá pŕesnéji charakter apoštolského] hlásaní. Uznáva, že to vše bylo uchováno. Na Vatikanum II uber das Wort Gottes. Die Konstitution "Dei Verbum": Einfuhrung und Kommentar, Text und Úbersetzung, Stuttgart 1966, začátku ukazuje, jak byli apoštolé Kristovým vzkfíšením a sesláním Ducha pravdy uschopnéni k hlubšímu porozumení a hlásaní toho, co Ježíš ŕekl a učinil. Tato formulace je dúležitá a je dobré nékteré veci zdúraznit. Text se odvoláva jak na Kristovo vzkfíšení a nanebevstoupení, tak na svetlo Ducha Svätého; fíká, že díky témto událostem získali autori hlubší vhled. Tato slova jsou prevzatá z instrukce, ve které jsou podrobné vysvetlená. Instrukce prohlašuje výslovné, že vzkŕíšení a víra v Ježišovo božství nezatemnily vzpomínku na udalosti, ale spíš ji posílily. 208 Takto je vylouceno nebezpečí vidét ve víre apoštolú útok na svédectví v racionálním smyslu. Na druhé strane vníma konstituce hlubší porozumení nejen v dúsledku vzkŕíšení a nanebevstoupení, ale také v souvislosti s vírou v Pána, který je pŕítomen v apoštolském púsobení církve. Redakční práci svatopiscú se pŕipisují čtyfi znaky: 1. Vybírali z bohatého materiálu, který méli k dispozici a který byl jak v mluvené, tak už i psané podobe. 2. Slova a činy sestavovali do vétších celku, jakými bylo napr. kázaní na hore, výčet zázraku, spory, podobenství apod. 3. Pŕizpúsobovali své svédectví stavu obcí, neboť byli skutečnými autory, nikoli pouhými kompilátory. 4. Chtéli vždy svým slovem poučit a povzbudit. 209 Autorita jejich spisu vychází z jejich paméti a vzpomínek. Kde byli očitými svédky, potvrzuje se jejich svédectví také ze strany jiných očitých svédkú a služebníkú slova (L 1,2-4). I když jsou tyto texty velmi krátke a musí být doplnený didaktickými pasážemi instrukce, zdúrazňují literárni, náukové a dejinné aspekty našich evangelií. Otevírají široké pole exegetickému bádaní. 210 Propojují dejiny a teológii konstruktivním a živým zpúsobem. Zdúraznéním významu Kristova oslávení, trvalé prítomnosti povýšeného Pána a funkce Ducha Svätého pri výuce a pripomínaní udalostí, dostáva Dei Verbum skutečný rozmer evangelijní tradice: Její svédectví je pravdivé: objasňuje, vysvétluje, prohlubuje a pfevádí do života, co bylo v období pred 208 Srov. J. A Fiťzmeyer, Die Wahrheit der Evangelien. Die "Instructio de historica Evangeliorum veritate" der Päpstlichen Bibelkommission vom 21. Apríl 1964: Einfuhrung, Kommentar, Úbersetzung und Bibliographie. Stuttgart 1965, 24. 2W B. Rigaux, Kommentar, in: Das Zweite Vatikanische Konzil U (Lexikón fúr Theologie und Kirche, Ergänzungsband II) Freiburg 1967, Srov. O. H. Pesch, Druhý vatikánsky koncil Príprava, prúbéh, odkaz. Praha 1996,

51 Velikonocemi tajuplné skryto. Jednota udalostí a redakce, nadeje a víry je zaručená snahou autorú učit pravde a vést čtenáfe k dokonalé jistoté. "Spolehlivost slov" evangelia (L 1,4) vyjadruje jak jistotu, tak objektívni pravdu. Článek 20 Ostatní novozákonní spisy texty si ku svojej interpretácii aspoň v hlavných rysoch prirodzene vyžadujú použitie historicko-kritickej metódy. Biblia sa skutočne nepredstavuje ako bezprostredné zjavenie bezčasových právd, ale oveľa viac ako písomné svedectvo o opakovaných Božích zásahoch, prostredníctvom ktorých sa zjavuje v dejinách ľudstva. Na rozdiel od posvätných učení ostatných náboženstiev je biblické posolstvo pevne zakorenené v dejinnom podklade. Z toho vyplýva, že biblické spisy nemôžu byť správne pochopené bez skúmania ich historického vzniku." 213 Tento poslední článek kapitoly pripomína ostatní novozákonní literatúru: Pavlovy listy, apoštolské spisy, Skutky apoštolú a Apokalypsu. 211 Tyto knihy potvrzují svédectví evangelií o Ježíši Kristu jako Pánu a Božím Synu; vrhají nové svetlo na jejich autentickou náuku, aniž by se míjely s jejich zámery nebo pŕipojovaly cizorodé poznaní; svým poselstvím prodlužují hlásaní Ježíše a apoštolú. Tak pokračuje Boží moci Kristovo dílo spásy. Také tento článek se drží všeobecného náhledu konstituce. Osoba Ježíše je spojená s jeho slovy a činy - i s jeho pŕedvelikonočním a povelikonočním púsobením; apoštolská zvést spočíva na pravdivosti udalostí, na jejich autentické interpretaci a na misijní sile zvéstované spásy. Knihy pŕedávají živé slovo tradice, uchovávaj! je a zároveň sjednocují rúzná pojetí. Večná pfítomnost živého Ježíše a púsobení Ducha Svätého zaručují večné trvaní toho, co zamyslí Boží slovo zachycené v Novém zákone. Hlavní prínos kapitoly o Novém zákone Nejen 5. kapitola, ale celá konstituce Dei Verbum zavádí široký význam pojmu "historičnost." Zkoumání exegetu se svéŕuje upresnení významu slova "historický" u jednotlivých faktu. 212 Mnohem diferencovanéji se k tomu vyjadruje dokument Pápežské biblické komise z r. 1993: "... biblické 211 "Das Konzil vermeidet es aber auch, in der Aufzählung genauer zu werden und so einmal die in diesen Fragen sehr kontroverse... Forschung einzuschränken, zum anderen mit der noch sehr präzisen Abgrenzung des Dekrets von Trient in Konflikt zu geraten." W. Kirchschläger, Dogmatische Konstitution uber die gôttliche Offenbarung "Dei Verbum", Klosterneuburg 1985, J. Beumer, Die katholische Inspirationslehre zwischen Vatikanum I und II. Kirchliche Dokumente im Licht der theologischen Diskussion, Stuttgart 1966, » Pápežská biblická komisia, Interpretácia Biblie v cirkvi, Spišská Kapitula - Spišské Podhradie 1995,

52 Anton Solčiansky Sväté písmo v živote Cirkvi (DV 21-26) O čo ide v šiestej kapitole Každá kapitola vieroučnej konštitúcie Dei Verbum v čase svojej prípravy a postupného formovania textu mala svojho relátora, ktorý jej dal charakteristickú podobu. 214 Keďže prof. Semmelroth bol jedným z relátorov tejto kapitoly a môže byť vhodným svedkom a komentátorom VI. kapitoly, pre predkladanú časť komentára bol za základ zvolený jeho komentár vypracovaný spolu s M. Zerwickom, 215 a tiež novší komentár W. Kirchlegera, ktorý bol vypracovaný pri príležitosti 20. výročia podpísania Dei Verbum. 216 Niektoré poznámky sú prevzaté z českého komentára J. Krejčího, ktorý bol vydaný pri piatom výročí Dei Verbum. 217 Na rozdiel od prvých piatich kapitol, ktoré majú predovšetkým charakter doktrináľny, šiesta kapitola je orientovaná viac pastoračné. Po výklade principiálnej podstaty ide v poslednej kapitole dokumentu o úsilie vyvodiť 214 Pórov. BETTI U., Pagine di Diario, v: La Dei Verbum" trenťanni dopo, PUL, Piemme, Róma 1995, s. 330, ktorý sa zúčastnil práce Podkomisie pre schému De Divina Revelazione" a 25. apríla 1964 bola základná schválená schéma, ktorá definovala všetkých šesť kapitol. Vo svojom denníku píše: Počas diskusie bola dôležitá výmena názorov predovšetkým ohľadom bodu 25, v ktorom je odporúčané čítanie Svätého písma. P. Tromp, mons. Pelleticr, mons. Florit chceli presadiť, aby toto doporučenie bolo jemnejšie, pretože Cirkev uznáva, že niektoré časti Písma by mohli byť jednoduchým veriacim nebezpečné. Proti tomu sa vyjadril opát Butler, podajúc svoju osobnú skúsenosť obráteného anglikána: usilovné a pravidelné čítanie Biblie mu prinieslo viac úžitku ako duchovných škôd. Skôr než sa jednanie skončilo, predseda Charue poďakoval Podkomisii, zvlášť jej tajomníkovi a relátorom jednotlivých kapitol: Smuldersovi za kap.l, Bettimu za kap. II., Grillmeirovi za kap. III., Kerriganovi za kap. IV., Rigauxovi za kap. V., Grillmeirovi a Semmeltorhovi za kap. VI". 2,5 SEMMELROTH O., - ZERWICK M., Vaticanum II uber das Wort Gottes, Stuttgarter Bibelstudien 16), Kath. Bibbelwerk, Stuttgart 1966, s KlRCHSLÄGER W., Dogmatische konstitution Uber die Gôttliche offenbarung Dei Verbum, OKB, Klosterneuburg KREJČÍ J., Slovo Boží, Kresťanská akadémie, Rím dôsledky pre prax v živote Cirkvi. Týmto sú dané impulzy pre určenie hodnoty svätého Písma v Cirkvi. V popredí nie sú jednotlivé nariadenia, ide viac o náčrt rámca pre zaobchádzanie so sv. Písmom. Ak hľadíme na vznik tejto časti v dokumentoch, ktoré hovoria o priebehu koncilových jednaní, môžeme konštatovať, že základom sa stal pastoračný dekrét o svätom Písme v živote Cirkvi, ktorý pripravil Sekretariát pre jednotu kresťanov. Text bol prepracovaný a pripojený ako pastoračné zakončenie konštitúcie Dei Verbum. Koncilové jednanie však jasne poukázalo na to, že teologické učenie a pastoračná prax nemôžu byť oddelené, preto aj táto kapitola obsahuje nie len praktické pokyny a nasmerovanie, ale aj dôležité doktrinálne body. Už samotný názov a úvodné state poukazujú na nebezpečenstvo, ktoré vždy bolo cítiť v dejinách kresťanstva a môže pochádzať z nesprávneho vzťahu medzi svätým Písmom a Cirkvou. Extrémne situácie, ku ktorým môže dôjsť sú: sväté Písmo bez Cirkvi alebo cirkevný život bez svätého Písma. Sväté písmo bez Cirkvi Protestantská zbožnosť je viac naklonená preniesť život pred Bohom a s Bohom z verejného prostredia Cirkvi do súkromného prostredia rodinnej úcty, a to vlastne so svätým Písmom v ruke, skrze ktoré je rodinná zbožnosť povýšená na reálnu ekleziálnosť, pretože sväté Písmo je časťou Cirkvi. Cirkevný život bez Svätého písma Katolícka zbožnosť je viac naklonená preniesť úctu viac alebo menej úplne do verejnej sféry liturgického slávenia, a tam potom nepriznať svätému Písmu dôležitosť, ktorá mu prináleží, pretože liturgická prax už nedovoľuje zažiť úplne správnym spôsobom nezávislosť svätého Písma, ale ju takmer pohlcuje vo verejnej úlohe liturgických slávení. Tieto jednostranné postoje je nutné prepojiť tak, aby bola medzi nimi rovnováha, a aby sa dopĺňali. Toto je jeden z cieľov, ktorý sledovali konciloví otcovia pri formulácii šiestej kapitoly

53 V tejto kapitole ide predovšetkým o ocenenie hodnoty svätého Písma v živote Cirkvi. 218 Článok 21 Význam Písma pre Cirkev Poznámky k jednotlivým článkom O vývoji Zjavenia pôsobením prorokov a apoštolov sa hovorilo už v článku 3, 4 a 7 Dei Verbum. Božia iniciatíva v dianí zjavenia bola opísaná v článku 2. Prvý dôkaz mimoriadnej dôležitosti Písma pre Cirkev spočíva v jeho praktickom použití ako zdroja všetkého duchovného života, a to najmä v centrálnom a vrcholnom momente života Cirkvi - vo svätej omši. To vyjadruje hlbokým spôsobom veľké ohodnotenie a význam svätého Písma v živote Cirkvi: Cirkev si ctí sväté Písmo ako samo Pánovo telo". To mimoriadne významné právo sa vysvetľuje použitím slova sakramentum. V liturgii čerpá veriaci z Božieho slova ako z Kristovho tela". Teda obidve sprostredkujú chlieb života ako podstatu pre spásu človeka. Paralelizmus s tým, čo je pre Cirkev najvzácnejšie - s Pánovým telom - vyzdvihuje význam dôstojnosti čítania Písma. Paralelizmus medzi Písmom a Kristovým telom je veľmi starý a svoj základ má v Jn 6, kde Ježiš sám seba označuje za chlieb života daný Otcom z neba. Písmo nielen patrí k sláveniu Eucharistie, ono je časťou Eucharistie. Písmo nielen pripravuje na stretnutie s Ježišom Kristom v Eucharistii, ale je aj prejavom Kristovej prítomnosti v Cirkvi. Ak je Písmo nevyhnutnou súčasťou Eucharistie, nikde inde nie je Písmo tak dokonalým spôsobom slovom Božím ako pri čítaní v liturgickom zhromaždení. 219 Týmto otcovia koncilu jasne zdôrazňovali význam Božieho slova, keď mu prisúdili predovšetkým v liturgii sakramentálny význam v takej miere ako Eucharistii. Nastáva tým posun významu Božieho slova, čo bolo pri jednostrannom zdôrazňovaní následkom protireformácie zanedbané. Uvedomenie si sakramentálneho, spásonosného významu Božieho slova" potrebuje prirodzene ešte ďalekosiahle posilnenie vo vedení 218 KlRCHSLÄGER W., Dogmatische konstitution Uber die Gottliche offenbarung Dei Verbum", OKB, Klosterneuburg 1985, s Pórov. KREJČÍ]., Slovo Boží, Kresťanská akadémie, Rím 1971, s Cirkvi. Ďalší vývin zdôrazňuje význam, ktorý otcovia koncilu prisudzovali tejto podstatnej výpovedi. Slovo je oporou života", posilou vo viere", pokrmom pre dušu" a prameňom duchovného života". Týmto vyslovené ocenenie svätého Písma zodpovedá zhodnoteniu v teologickom vedomí. Je zároveň východiskom pre kapitoly, ktoré poukazujú na život Cirkvi. Vychádzajúc zo života viery a spoločnej tradície vyplýva konsekvencia, že každé ohlasovanie musí vychádzať zo svätého Písma. Písmo je inšpirované, nie je povedané, že každá stať je inšpirujúca. Integrácia - prepojenie medzi svätým Písmom a Cirkvou je načrtnutá v tomto prvom článku, predovšetkým v troch bodoch: 220 a) prvou črtou je potvrdenie a ubezpečenie o všeobecnej úcte vyčlenenej svätému Písmu v živote Cirkvi. Že Cirkev vždy uctievala sväté Písmo, je pravdivé aspoň čo sa týka prostredia liturgie a na úrovni princípu pre prostredie teológie. Tiež systematická teológia stredoveku chápe pomenovanie, ktoré dostáva sväté Písmo Sacra pagina". Skutočnosť, že uctenie si Písma v živote Cirkvi je postavené paralelne s úctou Kristovho tela v Eucharistii, vyplýva a je dané zo starej tradície Cirkvi. Podčiarknutie tejto paralely však prakticky znamená dôležité uznanie povinnosti a úlohy, o ktorej nemožno jednoducho povedať, že by bola v uplynulom období (v uplynulých storočiach) dostatočne plnená, aspoň čo sa týka Písma, rovnakým spôsobom, ako to bolo vo vzťahu k Eucharistii. Zatiaľ čo v ďalších dvoch bodoch tohoto článku, ktoré predstavujú vzťah medzi Písmom a Cirkvou predmetom je viac Cirkev, o ktorej sa hovorí nakoľko má byť ovplyvnená Písmom", tak v prvom bode je predmetom Písmo, o ktorom sa hovorí, že patrí do životného prostredia Cirkvi. Toto sa stáva zrejmým už z porovnania s Eucharistiou, o ktorej všetci vedia, že je životodárnym centrom Cirkvi. No ešte viac (explicitne) je vyslovené, keď je Písmo definované ako chlieb života, ktorý je ponúknutý veriacim zo stola Slova. Či je biblické slovo hlásané oficiálne alebo či je veriacimi čítané súkromne", oba spôsoby majú nezastupiteľné miesto v živote Cirkvi. b) druhá črta, ktorou je predstavená úzka jednota medzi Písmom a Cirkvou, potvrdzuje jeden zo základných prvkov predstavy, ktorú má Cirkev o sebe samej, ale jej prítomnosť vo vieroučnej oficiálnej konštitúcii je po storočiach 220 Pórov. SEMMELROTH O., - ZERWICK M., Vaticanum II uber das Wort Gottes, Stuttgarter Bibelstudien 16), Kath. Bibbelwerk, Stuttgart 1966, s

54 skôr prekvapujúca. Sväté písmo - pridanie spolu s posvätnou Tradíciou" nemení nič na skutočnosti, že Písmo je predmetom tejto vety - je najvyššou regulou (normou) viery Cirkvi. Tak sa chápe slovo biblického kánona, v zmysle vnímanom podľa prvokresťanského myslenia. Týmto pojmom sa pôvodne neoznačoval zoznam spisov Bohom inšpirovaných a zverených Cirkvi, ale Písmo bolo označované ako kánon, ako pravidlo, normatívna regula pre vieru Cirkvi. Norma normaus pre neskoršie následné učenie Magistéria je zo svojej strany normou pre vieru členov Cirkvi, ale ona je súčasne norma normata Svätým písmom interpretovaným skrze Tradíciu. Vďaka Božej inšpirácii, na základe ktorej sú napísané a pre ich prorockú a apoštolskú charizmu, nechávajú Sväté spisy zaznieť hlas Ducha Svätého. Oni sami sú, ako sa hovorí ďalej ( 24), Božím Slovom, aj keď nie ako priamo vyslovené slovo Zjavenia. Celý náboženský život a výzva k jeho uskutočňovaniu musia byť živené a usmerňované svätým Písmom. Potom aktualizácia ohlasovania zo strany Cirkvi sa stáva citeľným vonkajším prejavom dialógu, ktorý Boh chce znova a znova začať a uskutočňovať so svojím ľudom. Vo svätom Písme naozaj Otec prichádza v ústrety svojim deťom a rozpráva sa s nimi. Táto formulácia je výnimočne účinným uznaním dôležitosti svätého Písma pre život a existenciu Cirkvi. Cirkev potrebuje mať istotu vo svojom poslaní ukazovať ľuďom cestu spásy, pevný bod, o ktorý sa môže oprieť a na ktorý môže vždy poukazovať. Tým pevným bodom, ku ktorému sa vždy vracia a z ktorého vychádza, aj keď ju vývoj ľudstva núti prispôsobovať sa novým podmienkam, je Písmo. Je pevné z dvoch dôvodov. Jeden dôvod je nadprirodzený, pretože bolo napísané z Božieho vnuknutia, a preto sa v ňom Cirkev odzrkadľuje v Božej nemenlivosti. Druhý dôvod je prirodzený.: To, čo je napísané, je napísané raz navždy a sprostredkuváva bez zmeny Božie slovo. 221 c) Ako tretia črta je zdôraznená životná dôležitosť Božieho slova, t.j. ako prostredníka milosti v Biblii pre Cirkev. Nie zo seba samého, ale v súčinnosti so sviatostným životom Cirkvi a včlenené do neho, má Sväté písmo svoje miesto v sviatostnej skutočnosti Cirkvi. To znamená skutočnosť, že nie je len 221 Je pravda, že textová kritika nám ukazuje, že vďaka ľudským omylom táto istota nie je neobmedzená a ku zmenám dochádzalo aj v písomných dokumentoch. Vidieť však aj vďaka výskumom, ktoré boli robené v rokoch , že zmeny, ktoré by mohli viesť k spochybneniu zachovanie textu, sú nepatrné a ľahko odstrániteľné pri porovnávam viacerých kódexov. 108 znamením milosti, ale prostredníkom milosti. Bez Svätého písma ako inštitucionalizovanej nádoby Božieho slova by ani sviatosti nemali ich oživujúcu účinnosť a opačne: Písmo, oddelené od Sviatosti nemôže byť samozrejme považované za prameň životnej sily Cikrvi. Písmo nielen prináša poučenie o ceste spásy, ale je aj nástrojom spásy. Jeho čítanie a rozjímanie nám nielen ukazuje potrebu a krásu spoločenstva s Bohom, ale ono nás do neho vovádza. Písmo je takto motorom života Cirkvi, a žiadny kresťan nemôže prísť k spojeniu a k jednote s Bohom bez stretnutia sa so slovom Písma. Písmo je živé. Skrze Písmo hovorí a koná živý trojjediný Boh, ono je oživujúce práve v Cirkvi a Cirkev čerpá svoju životnosť z Písma. 222 Článok 22 Cirkev a preklady Biblie Ak bude tento článok dobre pochopený, tak je zrejmé, že prvoradou úlohou Cirkvi je poskytnúť všetkým veriacim prístup k Písmu, a to nielen sprostredkovaním právd, ktoré sú v ňom zjavené, ale aj tak, aby priamo čerpajúc z neho mohli počúvať Boha, ktorý k nim hovorí. 223 Z pastoračných dôvodov sa v 22 vyzdvihuje význam dobrého prekladu. 224 Božie slovo v Biblii nemôže byť otvorené pre všetky časy, t.j. pre všetkých ľudí všetkých čias, ak by biblický text nebol preložený do rozličných jazykov. Rozprava o príprave prekladov do národných jazykov patrí k jadru diskusii o 6. kapitole a slová o príprave prekladov patria k jadru šiestej kapitoly DV. 225 Štúdium jazykov, v ktorých bolo Božie slovo napísané, by sa malo stať túžbou všetkých a povinnosťou pre tých, ktorých úlohou je vysvetľovať Zjavenie Božie veriacim. Tento ideál sa stretával už od najstarších dôb s nemalými ťažkosťami, a preto Cirkev dávala Písmo prekladať do najdôležitejších jazykov Pórov. KREJČÍ J., Slovo Boží, Kresťanská akadémie, Rím 1971, s Pórov. KREJČÍ J., Slovo Boží, Kresťanská akadémie, Rím 1971, s KlRCHSLÄGER W., Dogmatische konstitution Uber die Gottliche offenbarung Dei verbum", OKB, Klosterneuburg 1985, s SEMMELROTH O., - ZERWICK M., Vaticanum II uber das Wort Gottes, Stuttgarter Bibelstudien 16), Kath. Bibbelwerk, Stuttgart 1966, s Pórov. KREJČÍ J., Slovo Boží, Kresťanská akadémie, Rím 1971, s

55 V článku 22 sa neprechádza priamo od pôvodných biblických textov k živým jazykom, ale najprv sú menované najdôležitejšie preklady minulosti: LXX, ďalšie preklady do reči východu a zvlášť Vulgáta. Toto zdôraznenie má za úlohu poukázať na význam prvotných prekladov pre život Božieho ľudu, no najmä sa tým poukazuje na dôležitosť prekladov biblických textov do živých jazykov, ako to káže starostlivosť Cirkvi voči Písmu a jeho prístupnosti pre veriacich. Okrem toho, výslovná zmienka o východných prekladoch popri zmienke o latinských, má za úlohu vyhnúť sa dojmu, že by bola jednostranne zdôraznená latinsko - západná časť Cirkvi. Preklady Východu a Západu sú takto postavené na tú istú úroveň a pre každú z oboch častí sa cituje jeden zvlášť dôležitý preklad. Cirkev prijala za svoj preklad Septuagintu (LXX). Bolo to motivované skutočnosťou, že preklad LXX nebol urobený Cirkvou, ale ešte v predkresťanskej dobe, a potom bol Cirkvou prijatý. Tento preklad bol pre apoštolov jediný, na ktorý sa mohli odvolávať v prostredí svojho pôsobenia v rôznych častiach Rímskej ríše. LXX často nielen prekladala, ale aj objasňovala význam hebrejských textov SZ. Neobmedzená dôvera, ktorú dali apoštoli a prvotná Cirkev Sepruaginte, sa prejavila aj v tom, že vo Východnej cirkvi bol tento grécky text pokladaný za inšpirovaný. Dnes mnoho biblistov prijíma inšpirovanosť textu LXX nie na základe legendy o jej vzniku, ale na základe používania apoštolmi evanjelistami a Cirkvou, ktorá LXX bez výhrad prijímala, aj napriek tomu, že vo viacerých textoch nešlo len o preklad hebrejského textu, ale skôr o skutočné nové prehĺbenie a pokrok v Božom zjavení. 227 Diskutovaného problému o inšpirácii LXX sa dokument nedotýka. V rôznych cirkevných spoločenstvách východu boli používané mnohé ctihodné preklady, ktoré sú dnes dôležitou vedeckou pomôckou pre poznanie pôvodného textu. Ich význam vzrastá aj tým, že sa v nich odzrkadľuje porozumenie Písmu v rôznych dobách a v rôznych častiach Cirkvi. Práve čítaním a porozumením Písma sa mŕtva literáta stáva Božím slovom. Nakoniec sa okrem starých prekladov hovorí tiež o úcte voči latinskému prekladu (Vulgáta), ktorý po stáročia určoval biblický život západnej časti Cirkvi. Vulgáta je jeden z autentických prekladov, nie jediným autentickým Pórov. Gn 3,15; Iz 7,14 atď.; pórov. KREJČÍ J., Slovo Boží, Kresťanská akadémie, Rím 1971, s prekladom, ako sa zdôrazňovalo v potridentskom období, a ešte aj v prvej predlohe konštitúcie. Pre jej stáročné používanie patrí Vulgáte patričná úcta a niet dôvodu, prečo by sa nemala ďalej používať v latinskom čítaní Písma, hoci s potrebnými úpravami tam, kde je to potrebné pre spresnenie prekladu a zrozumiteľnosti. 228 Povzbudení týmito príkladmi z minulosti konciloví otcovia otvorili cestu vypracovaniu nových prekladov do národných jazykov. Pôvodný text a staré preklady sú základmi, na ktorých Cirkev stavia svoje učenie. Preto, aby Božie slovo v Biblii bolo naozaj k dispozícii ľuďom, je potrebné mať vhodné a presné preklady v jazykoch našich čias. Vzhľadom na predošlú prax sa má biblický text podať z práve platného pôvodného textu - teda z pôvodného jazyka. Tým sa má poskytnúť jednotlivcom priamy prístup k Písmu, teda k vlastnému čítaniu Písma. To, že musia byť urobené z originálneho textu, sa môže zdať na prvý pohľad veľmi málo dôležité, ale máme pred sebou výraz dajúc prednosť originálnym textom". Táto formulácia naznačuje, že v liturgických textoch, ktoré sa týkajú Písma, musí byť braný do úvahy - v prechode liturgie z latinského jazyka na liturgiu v moderných jazykoch - doteraz používaný latinský preklad originálneho textu. 229 Na podporu prekladu Písma a biblických štúdií bola vo všetkých krajinách 1969 založená Katolícka svetová federácia svätého Písma. Od roku 1967 kandidát Bea z poverenia pápeža viedol prípravné rozhovory k založeniu tejto federácie. Jej prvým prezidentom sa stal kardinál Kónig ( ). Popri úspešnom priebehu nového prekladu svätého Písma sa venuje federácia na základe nariadenia koncilu predovšetkým posilneniu apoštolátu svätého Písma a ekumenickej spolupráci v styku so svätým Písmom. 230 Ekumenická otvorenosť koncilu sa chce stať praxou práve tu, kde sa nachádza jeho najkonkrétnejší základ. Preto sa hovorí tiež, že preklady Biblie je potrebné robiť v spolupráci s oddelenými bratmi. Táto spolupráca 228 KREJČÍ J., Slovo Boží, Kresťanská akadémie, Rím 1971, 98. Z mnohých hľadísk sa kládol dôraz na nariadenie koncilu k novým prekladom. Dlhé roky práce na novom vydaní latinského prekladu sa ukončili 1979 (Nová Vulgáta). 229 SEMMELROTH O., - ZERWICK M., Vaticanum U uber das Wort Gottes, Stuttgarter Bibelstudien 16), Kath. Bibbelwerk, Stuttgart 1966, s KlRCHSLÄGER W., Dogmatische konstitution Uber die Gottliche offenbarung Dei verbum", OKB, Klosterneuburg 1985, s

56 bola koncilovými otcami chápaná nielen z hľadiska vedeckej a jazykovej stránky, ale mala viesť k zbližovaniu spoločenstva cirkevného života, aby preklady takto vykonané mohli byť použité všetkými kresťanmi a provokovať - vyvolávať a svedčiť o spoločenstve. Nasledujúce tri paragrafy - články pojednávajú o troch pohľadoch zameraných na uskutočňovanie štúdia Písma : Špecializovaná práca exegetická na interpretáciu svätého Písma (23) Pozícia svätého Písma v teologickom štúdiu (24) Nábožné čítame Písma vo všetkých vrstvách kresťanov (25) Článok 23 Apoštolská úloha katolíckych exegétov a vedecká interpretácia Písma Na základe veľkého významu Svätého písma musí byť predovšetkým snahou Cirkvi jeho hlbšie chápanie. To sa dosiahne predovšetkým štúdiom niekdajších postupov výkladu a ich porozumením. Keďže literatúra otcov sa skladá čiastočne z komentárov a homílií ku svätému Písmu, sú tu tieto diela vymenované. Podobne to platí aj pre liturgiu, lebo pri chápaní textov sa vychádza z Písma. Kapitola sa podobne venuje práci exegétov. Ich práca je podriadená Učiteľskému úradu a musí sa zamerať na výchovu služobníkov Slova". Týmto biblickým označením (pórov. Lk 1,2) bez presnejšieho určenia sa považujú tí, ktorí sú v službe ohlasovania Cirkvi. Treba ich povzbudzovať pre exegetickú prácu. Táto sa označuje ako začatá", je teda otvorená pre pokrok a ďalšie výsledky] 231 Práca na interpretácii svätého Písma nie je úlohou len exegétov špecialistov. Oni majú skôr čiastkovú úlohu, aj keď veľmi dôležitú. Písmo je zverené Cirkvi a iba v Cirkvi môže byť čítané, ak má byť naozaj chápané ako slovo Božie v celej svojej hĺbke. Námaha objasniť zmysel svätého Písma je úlohou celej Cirkvi ako nevesty Slova vteleného - tento dôraz nablízku príbuznosť" Cirkvi s Písmom ako nevyhnutného predpokladu pre pochopenie Božieho slova je hodný osobitnej poznámky. Práve ona musí preniknúť v zmysle Božieho slova do jednoty svojich členov a urobiť ju prístupnou jednotlivým veriacim. Cirkev je ponímaná vo svojich dvoch 231 KlRCHSLÄGER W., Dogmatische konstitution Uber die Gottlíche offenbarung Dei Verbum", OKB, Klosterneuburg 1985, s priestoroch rozšírenia: vo svojej šírke spoločenstva voči jednotlivcovi; v dejinnej kontinuite, nakoľko štúdium dokumentov minulosti musí mať svoj dopad na interpretáciu svätého Písma. 232 V tomto úsilí majú špecializovaní exegéti svoju špecifickú úlohu. Ich pozornosť sa orientuje na nevyhnutnosť spolupráce s predstaviteľmi iných teologických disciplín. Analogicky (obdobne) títo sú viazaní spolupracovať s exegétmi. Exegéti a ostatní teológovia sú práve preto predmetom ďalších troch pokynov: - Prvý pokyn: ich práca musí zostať pod dohľadom Magistéria, ktorý nie bez dôvodu už v Novom Zákone nesie titul episkopoi, t.j. dozorcovia; Druhý pokyn sa týka vhodných metód, ktoré majú byť použité v práci pri interpretácii Biblie. Teologické štúdium Písma preto vyžaduje nielen filologický rozbor a štúdium prostredia biblických autorov (Sitz im Leben), ale aj štúdium otcov a exegétov dvadsiatich storočí, pretože oni prinášajú nielen svoje osobné porozumenie textov, ale dávajú pocítiť aj tep Cirkvi svojej doby a to, ako Cirkev chápala Písmo v ich dobe. Tu sa sčasti pripomína to, čo je povedané už v III. kapitole; - Tretí pokyn zdôrazňuje, že exegetická práca a každé iné teologické bádanie nemôže svoj cieľ limitovať len na vedecké prostredie, ale musí sa dať do služby prípravy služobníkov slova. Biblisti sa musia chrániť nebezpečenstva, aby sa ich práca neodcudzila skutočným potrebám veriacich. Solídna vedecká práca, ktorá vyžaduje mnoho predchádzajúcich výskumov, môže ľahko viesť exegétu k tomu, že sa zastaví pri filológii, archeológii či histórii. Takto exegéza, biblická teológia a teológia musí - bez toho, aby sa vzdala vedeckosti, ktorá je jej vlastná - cítiť povinnosť voči životu Cirkvi, ktorá žije z potravy svätého Písma a prijíma z neho osvietenie mysle, posilnenie 232 SEMMELROTH O., - ZERWICK M., Vaticanum II uber das Wort Gottes, Stuttgarter Bibelstudien 16), Kath. Bibbelwerk, Stuttgart 1966, s y koncilových rozpravách bola vyjadrená túžba, aby sa povedalo namiesto pod dozorom" - pod vedením". Požiadavka nebola prijatá, pretože v teologickej práci na interpretácii Božieho slova iniciatíva nie je v rukách Magistéria, ale tých, ktorí musia vykonať túto prácu, zatiaľ čo úloha Magistéria je bdieť, aby vedecká teológia nevyšla z rámca viery. 113

57 vôle a lásku v srdci. Pritom nemá upadať ani do extrému príliš pragmatického vzťahu k praktickému životu, ani do vedeckosti vlastnej iným vedám, no nie teológii. Ani jeden z týchto extrémov nie je ospravedlniteľný. Uvedené pokyny neboli myslené ako limity - obmedzovanie, čo dosvedčuje aj to, že končia povzbudením venovať sa vedeckej biblickej práci s úplným odovzdaním - nasadením. Základ - podklad pre toto povzbudenie je daný prirodzene ťažkosťami, ktorým boli vystavení katolícki biblisti v posledných desaťročiach. Článok 24 Význam Písma pre teológiu: Písmo v teológii a v kázaní Text sa snaží presnejšie určiť súvis medzi Zjavením a teológiou. Spolu s Tradíciou tvorí Písmo základ pre teológiu (pórov. či. ( ) 9 a 10). Keďže sväté Písmo je samé Božie slovo, tak je prameňom ohlasovania a srdcom teológie. Pozoruhodne do hĺbky je rozpracovaná formulácia o výnimočnosti Písma. Obsahuje Božie slovo a vzhľadom na pôsobenie Ducha sa dopĺňa: Oni sú... Božie slovo" (pórov. či. 11, ods. 1). Tu sa ešte raz jasne a zvláštnym spôsobom prejavuje Božie zjavenie v ľudskej reči. Pri výpočte rôznych možností ohlasovania treba obzvlášť vyzdvihnúť liturgické homílie za predpokladu, že sa to deje na báze svätého Písma a jeho výkladu (porovnaj k tomu tiež pokyny Konštitúcie o sv. liturgii II. či ), 234 Článok 24 hovorí o teológii a o nevyhnutnosti, aby sa teológia stále vracala k Písmu a z neho vychádzala ako zo svojho zdroja a aby štúdium Písma bolo dušou teológie. V rámci teológie a jej štúdia má Písmo úlohu, ktorá presahuje skutočnosť, že je predmetom výskumu. Význam svätého Písma pre teológiu je predstavený v troch bodoch, ktoré zdôrazňujú veľmi úzky vzťah medzi nimi: - Najprv je označené Sväté písmo - ponímané prirodzene v jednote s Tradíciou, skrze ktorú bolo včlenené do života Cirkvi - ako základ, na ktorom sa stavia teológia. Nejedná sa 234 KlRCHSLÄGER W., Dogmatische konstitution Uber die Gôttliche offenbarung Deí Verbum", OKB, Klosterneuburg 1985, s ; SEMMELROTH O., - ZERWICK M Vaticanum II uber das Wort Gottes, Stuttgarter Bibelstudien 16), Kath. Bibbelwerk, Stuttgart 1966, s pritom o vonkajšie budovanie teológie na svätom Písme, pretože Biblia nie je na to, aby sa považovala za mŕtvu knihu, ale práve pre jej základnú úlohu vzhľadom na svoj obsah, ktorý sa po sprístupnení stáva predpokladom teologickej práce. Teológia sa nemusí a nesmie uspokojiť opakovaním toho, čo je povedané v Písme, ale musí z Písma vychádzať. Cirkev by nebola Cirkvou, keby nenadväzovala na Ježiša Krista a na jeho Písma, keby nerástla z Ježiša Krista. Druhý bod predstavuje sväté Písmo ako omladzujúcu silu, z ktorej teológia ťaží silu a účinnosť. Teológia je veda o Bohu. Boh sa dáva poznať vo svojom zjavenom slove. Preto základ, na ktorom teológia stavia, je Božie slovo zapísané v Písme a chápané v Cirkvi. Teológia, ktorá sa môže stať tradíciou" odovzdávajúcou len to, čo bolo stále hovorené, potrebuje naozaj omladenie a obnovenie. Je potrebné spomenúť, že nielen teológia uskutočňovaná v živote Cirkvi rozvíja, otvára a doplňuje slovo Písma, ale ešte viac to robí pre učenie a teológiu svätého Písma štúdium. Úlohou teológie je usporadúvať to, čo je v Písme rozptýlené, a objasniť to vo svetle postupného prehlbovania, ku ktorému došlo počas stáročí a ako je uchované v spisoch Otcov. Týmto ešte nie je úloha teológie ukončená, lebo ona objavuje stále nové vzťahy medzi jednotlivými údajmi Božieho zjavenia. Musí hľadať nové svetlo k vyriešeniu situácií a otázok, ktorými sa teológia nemohla zaoberať v minulých obdobiach, pretože v tých časoch dané problémy neboli nastolené. Vývoj ľudského myslenia vyžaduje nové a nové vyjadrenie večných a nemenných právd, pretože ich vyjadrenie v starovekej, stredovekej či novovekej forme hovorí postmodernému človekovi už veľmi málo, alebo ho to môže viesť k omylom. Dnešné myslenie dáva starým pojmom iný zmysel, aký mali v minulosti. Pevným bodom však stále zostáva Božie zjavenie, Božie slovo, pretože iba v ňom je posolstvo spásy. Teológia musí dnes často hovoriť veci inak, ale nesmie hovoriť niečo iné. - O tom hovorí tretí bod, ktorý definuje štúdium svätého Písma, ktoré nielen obsahuje Božie slovo, ale je skutočne samotným 115

58 slovom Boha, dušou teológie. Tento výraz sa nachádza aj v dekréte o kňazskej formácii. Sväté Písmo teda nemá plniť len tú úlohu, aby zásobovalo dicta probatia" pre vypracované teologické tézy. Z článku 24 je zrejmé, že konciloví otcovia odmietli ísť cestou, ktorá sa niekedy v teológii používala a používa, že sa svätému písmu v teológii prizná miesto písmového svedectva v rámci série na seba nadväzujúcich dôvodení (Písmo, otcovia, teológia, Magistérium). Teologická práca musí byť však určovanie Písma, ako je telo dušou. Nestačí to, že teologická práca je preplnená biblickými citátmi, sväté Písmo musí byť účinné a určujúce tak v určovaní tém ako aj v spôsobe, ako sú nastoľované, a má ich systematicky usporadúvať. Tiež práca systematickej teológie sa musí skúmať a nepretržite sa orientovať vo svetle Písma. Nakoniec sa pohľad presúva z vedeckej teológie na pole, na ktoré je ona orientovaná, ba dokonca ktorej sa teológia zdá byť integrálnou časťou: na službu slova v pastoračnom kázaní. Nasleduje hneď po čítaní Písma v liturgickom zhromaždení, má naň nadväzovať a vysvetľovať ho. Tiež o službe kazateľa sa tvrdí, že musí čerpať výživu a silu zo svätého Písma. Nie je veľmi ľahké naznačiť, ako sa to má presne diať. No určite, účinnejšie ako len obohatenie kázania a katechézy jednotlivými citáciami Písma, sa bude služba slova napĺňať a oživovať Svätým písmom skrze osobu kazateľa. On sa musí nechať stvárňovať a formovať Božím slovom Písma, čítaním a rozjímaním svätého Písma do tej miery, aby jeho rozjímanie, kázanie a život zvnútra vyžarovali biblickú pečať. Článok 25 Čítané Biblie zo strany všetkých kresťanov: odporúča sa čítanie Svätého písma. Čítanie Písma sa odporúča všetkým. Nikdy doteraz Cirkev neodporúčala čítanie svätého Písma tak nástojčivo a všeobecne, ako v tomto článku koncilovej konštitúcie Dei Verbum. Stručne možno štruktúru článku 25 opísať nasledovne: - Odsek 1 povzbudzuje veriacich k pravidelnému čítaniu svätého Písma. Východiskom k tomu je citované slovo sv. Hieronyma; text hovorí sám za seba. Sv. Augustínom prevzatý 116 princíp, že kazateľ musí byť najprv poslucháčom vnuknutia", zdôrazňuje aj koncil svojím predloženým hlavným zámerom a postojom. Na konci odseku (1) sa zdôrazňuje, že čítanie svätého Písma je viac ako lektúra. Je to stretnutie človeka s osloveným Bohom. Tu sa prejavuje aj živé, dynamické pochopenie obsahu o inšpirácii Písma. Pôsobenie Ducha nie je len ohraničené na písanie textov. Je tu sila živého pôsobenia Svätého Ducha na toho, ktorý Písmo počúvajúc" číta a snaží sa ho pochopiť. Čítanie Písma je vždy duchovné pôsobenie a napájanie sa na Božie volanie. - Požadované preklady v či. 22 (ods. 2) budú ako pracovná náplň pridelená biskupom. Pritom sa koncil pridržiava dávnejších pravidiel, že vydania Svätého písma musia mať výklad, ktorý možno ponímať ako pomôcku pre čítanie a pochopenie. - Odsek 3 odráža jasné stanovisko koncilu. Pozerá cez pôsobenie Katolíckej cirkvi, dokonca i kresťanských cirkví. Koncil požaduje vydať sväté Písmo pre nekresťanov, kde sa výklad má prispôsobiť tejto čitateľskej skupine. 235 Výzva čítať Písmo sa orientuje logicky predovšetkým na kňazov a ostatných služobníkov slova, ktorých úloha je ohlasovať slovo Božie. Oni musia ako prví počúvať Božie slovo a nechať sa formovať čítaním a meditovaním svätého Písma. Pre tých, ktorí majú v Cirkvi úrad učiteľov Božieho slova, je ich poslanie nemysliteľné bez stáleho kontaktu s Písmom. Ale doporučenie je rozšírené na všetkých veriacich, zvlášť, ale nielen, na členov rehoľných spoločenstiev, ktorí vo svojom stave sú zainteresovaní na počúvaní Božieho slova podľa osobitného programu. Kontakt s Písmom sa uskutočňuje na troch úrovniach: v liturgickom zhromaždení, pri súkromnom čítaní a v tom, čo je trochu pokoncilovou novinkou: v biblických krúžkoch. Nechať pôsobiť Krista v sebe vyžaduje poznanie biblického slova a vzťah s ním, lebo nepoznanie biblického slova je nepoznaním samotného Krista. 235 xý m sa 0 päť poukazuje na veľkosť, ktorá sa prejavila v Dogmatickej konštitúcii v Cirkvi, ako aj v Dekréte o ekumenizme a vo vyhlásení o náboženskej slobode. 25. apríla 1964 bola výrazná diskusia o tomto bode v Tromp, Palletier, Florit doporučujú opatrnejšiu formuláciu, pretože sú časti Písma, ktoré u jednoduchých veriacich môžu byť nebezpečné. 117

59 Čítanie musí byť robené v liturgickom prostredí, ale tiež osobne a v rámci a pomocou rôznych organizácií biblického hnutia. Čítanie Biblie však vyčerpá svoj najhlbší zmysel až vtedy, keď prijatie Božieho slova nachádza odpoveď v modlitbe, ktorou sa človek obracia na Boha a v nej je preniknuté. Týmto spôsobom slovo, ktorým Boh adresoval človeka v Písme, nachádza odpoveď v slove človeka Bohu. Výzva čítať Sväté písmo sa prirodzene umiestňuje do pastorálneho rámca; z toho vyplýva starosť Koncilu pre správne používanie Svätého písma. Radosť Cirkvi zo Svätého písma je však podmienená skúsenosťou, že najväčšie herézy sa odvolávali na sväté Písmo. Vychádzajúc zo zdôraznenia čítania Biblie možno ľahšie riešiť tŕnistý problém každodennej meditácie. Nie násilné uskutočnenie myšlienok iných, ktoré sú ponúknuté v rozjímaní, ale rozjímavé čítanie či rozjímanie v čítaní biblických textov musí mať miesto v čase vyhradenom na rozjímanie, ak má zosobniť rozjímanie (meditáciu) a rozvíjať pravé kresťanské dedičstvo. Ak je Písmo izolované od života viery Cirkvi, môže z neho vzísť akákoľvek heréza. Ak je zmysel Biblie ako knihy viery prehliadaný, stane sa zdrojom pomýleného učenia. Biskupi sú preto vyzývaní, aby sa starali o správne preklady bohaté na poznámky, a tým viedli veriacich k správnemu použitiu Biblie. Táto výzva - na základe žiadosti Cirkvi v misijných územiach je rozšírená na úlohu pripraviť vydania Svätého písma, ktoré so svojimi poznámkami a vysvetlivkami umožnia aj nekresťanom prístup k jeho správnemu zmyslu. Rozšírenie Biblie medzi nekresťanov je podporované, ale nie bez podmienky nevyhnutnej opatrnosti. Článok 26 Záver Šiesta kapitola a celá Konštitúcia končí so želaním, aby sa čítanie a štúdium Svätého písma priblížilo k naplneniu túžby Pavla, aby Božie slovo splnilo svoj beh a bolo oslávené. Prvý odsek má charakter pozitívne formulovaného, zhrnutého záveru. Ešte raz je vyjadrený cieľ dokumentu. Má sa totiž vzbudzovať väčšie primknutie sa veriacich k Zjaveniu. Znovu sa vytvára spojenie medzi Eucharistickým tajomstvom" a Božím slovom". Paralela s Eucharistiou, ktorá sa nachádzala na začiatku tejto kapitoly, je znova spomenutá na konci. Tak ako Cirkev žije zo sviatostného chleba Eucharistie, tak má tiež čerpať z Božieho slova a chleba viery Božieho slova, ktoré sa stalo vo svätom Písme jednou z jeho častí. Dedičstvo zverené Cirkvi má svoje miesto tak v stálom slávení eucharistického tajomstva, ako aj v úcte slova Božieho, ktoré bude trvať naveky. Treba pripomenúť, že použitý citát zíz 40,8 je zároveň mottom Pápežského biblického inštitútu v Ríme. Druhý samostatný odsek obsahuje pripojené verejné vyhlásenie koncilových dokumentov, ktoré prijali konciloví otcovia V tomto vyhlásení sa zachováva taktiež pápežský primát z moci Petrovho úradu. Zároveň sa počas Synody hovorí o spôsobe postupu v kolegiálnych úkonoch, ako aj spojení obidvoch prvkov. Čo s Písmom v Cirkvi po Dei Verbum? Otázky a výzvy pre nás /. Krejčí na úvod svojho krátkeho komentára v r konštatuje: Bohužel se zdá, že po prvním vzplanutí zájmu o Bibli, nastalo dnes určité ochabnutí. (...) Pŕece je však dost téch, kdo mají vrelou lásku k Božímu slovu. Ti jisté búdou chtít védét, co o Božím zjevení učí Cirkev, které bylo Písmo svéfeno." Dnes s odstupom vyše 35 rokov, po tom čo Cirkev povedala ďalšie jasné slovo o používaní Písma v Cirkvi (Interpretácia Biblie v Cirkvi, 1993), vidíme, že záujem o Písmo stále rastie a je na nás všetkých, aby sme ľuďom dnešnej doby sprostredkovali to, čo o Božom zjavení a Písme učí Cirkev, ako je to s aktualizáciou a inkulturáciou Písma. Práve pre svoj pastoračný charakter má VI. kapitola dnes mimoriadny význam a je potrebné sa k nej vracať a osvojiť si učenie Koncilu, predovšetkým čo sa týka sviatostného rozmeru svätého Písma, ktorý je možno najnepoznanejší a najnepovšimnutejší. Predovšetkým je zo strany všetkých, ktorí študovali a študujú teológiu, nutné poznať nielen VI. kapitolu DV, ale prehĺbiť svoje poznanie o IV. kapitolu Dokumentu Interpretácia Biblie v Cirkvi, ktorá nesie zhodný názov ako celý dokument a na začiatku sa v nej hovorí: Cirkev prijíma biblické posolstvo ako Božie slovo, ktoré tu a teraz prichádza k nej a k celému svetu. Dôsledkom tohoto presvedčenia viery je, že biblické posolsvo sa neustále

60 aktualizuje a inkulturuje, a tak pôsobí v živote Cirkvi: v liturgii, pri osobnom Lectio divina, v pastorácii a pri ekumenických stretnutiach. Z tých bodov je vhodné ozrejmiť si otázku aktualizácie, ktorá je nevyhnutná, lebo hoci má posolstvo biblických textov trvalú hodnotu, predsa boli tieto texty zostavované pod vplyvom minulých situácií a v jazyku podmienenom rôznymi epochami. Aby sa ukázal ich význam pre mužov a ženy dneška, je potrebné, aby ich posolstvo bolo aplikované na súčasnú situáciu a aby boli vyjadrené jazykom dneška." 236 Osobitná pozornosť je dnes pri osobnom i spoločnom čítaní venovaná Lectio divina, ktorú doporučil už Pius XII 237 a opakovane odporúča Ján Pavol II. Jedným z posledných podnetov pre systematické prehĺbenie poznania svätého Písma a Božieho slova sú slová Jána Pavla II. v liste Novo millenium ineunte o čítaní a ohlasovaní Božieho slova, ktorými zakončujeme túto úvahu o šiestej kapitole Dei Verbum a aj celý predkladaný komentár: 238 Počúvať Božie slovo: (či. 39) Niet pochyby, že tento primát svätosti a modlitby je mysliteľný len pri obnovenom počúvaní Božieho slova. Odkedy Druhý vatikánsky koncil zdôraznil významnú úlohu Božieho slova v živote Cirkvi, určite sa urobil pokrok vo vytrvalom počúvaní a pozornom čítaní svätého Písma. Úcta, ktorú si zaslúži, sa mu zabezpečila vo verejnej modlitbe Cirkvi. Jednotliví veriaci i spoločenstvá teraz už po ňom siahajú vo väčšej miere. Aj medzi samotnými laikmi sú mnohí, ktorí sa mu venujú aj s cennou pomocou teologických a biblických štúdií. A predovšetkým evanjelizácia a katechéza nadobúdajú novú silu práve zásluhou pozornosti k Božiemu slovu. Je potrebné, drahí bratia a sestry, upevniť a prehĺbiť túto črtu aj šírením Biblie v rodinách. Zvlášť je potrebné, aby sa počúvanie Božieho slova stalo živým stretaním podľa starej, ale ešte vždy platnej tradície lectio divina", ktorá nám umožňuje čerpať v biblickom texte živé slovo, ktoré kladie otázky, usmerňuje a stvárňuje život. Ohlasovať slovo: (čl.40) Nepochybnou prioritou pre Cirkev na začiatkti nového tisícročia je živiť nás Božím slovom, aby sme sa stali služobníkmi Slova" v našom evanjelizačnom poslaní. Treba si uvedomiť, že už aj v 236 PÁPEŽSKÁ BIBLICKÁ KOMISIA, Aktualizácia", v: Interpretácia Biblie v Cirkvi, KBD na Slovensku, Svit 1993, s Pius XII, De Scriptura Sacra, 1950, Enchiridrion biblicum Apoštolský list pápeža Jána Pavla II., Novo millenio ineunte, SSV, Trnava 2001, s krajinách prvotnej evanjelizácie stav kresťanskej spoločnosti", ktorá - napriek mnohým slabostiam, existujúcim vždy vo všetkom ľudskom - vychádzala výslovne z evanjeliových hodnôt, patrí minulosti. Dnes treba odvážne čeliť situácii, ktorá sa v súvise s globalizaciou a ďalším vzájomným prelínaním národov a kultúr, ktoré ju charakterizujú, stáva vždy nestálejšou a náročnejšou. Veľa ráz som v týchto rokoch opakoval výzvu na novú evanjelizáciu. Dnes ju znova zdôrazňujem predovšetkým preto, aby som naznačil, že je potrebné, aby sme v sebe znovu zapálili počiatočné nadšenie a dali sa preniknúť horlivosťou apoštolského ohlasovania, ktoré nasledovalo po zoslaní Ducha Svätého. Musíme v sebe oživiť planúce nadšenie apoštola Pavla, ktorý zvolal: "Beda mi, keby som nehlásal evanjelium!" (IKor 9,16) Toto nadšenie určite vzbudí v Cirkvi novú misionársku horlivosť, ktorá sa nebude môcť preniesť iba na nejakú skupinu špecialistov", ale bude musieť zapojiť do zodpovednosti všetkých členov Božieho ľudu. Kto naozaj stretol Krista, nesmie si ho ponechať pre seba, ale ho musí ohlasovať. Potrebný je nový apoštolský prelom, ktorý by sa prežíval ako každodenné úsilie kresťanských spoločenstiev a skupín. Ten sa však bude musieť uplatňovať s rešpektovaním stále rozdielnejšej cesty každej osoby a s prihliadnutím na rozličné kultúry, v ktorých má kresťanské posolstvo zakotviť tak, aby sa osobitné hodnoty každého národa neodmietli, ale očistili a zdokonalili. Kresťanstvo tretieho tisícročia bude musieť čoraz lepšie zodpovedať tejto požiadavke inkulturácie. Zachová si nedotknutú svoju totožnosť v plnej vernosti evanjeliovej blahozvesti a cirkevnej tradícii, ale súčasne bude niesť aj charakteristické črty mnohých kultúr a mnohých národov, ktoré ho prijmú a v ktorých zapustí korene. Z krásy tohto mnohotvárneho vzhľadu Cirkvi sme sa tešili zvlášť v Jubilejnom roku. Je to azda len začiatok, akoby náčrt budúceho obrazu, ktorý nám pripravuje Duch Svätý. Ponuka Ježiša Krista sa má predostrieť všetkým s dôverou. Treba sa obrátiť na dospelých, rodiny, na mladých i na deti, a nikdy neskrývať ani najradikálnejšie požiadavky evanjeliového posolstva. Treba však vychádzať v ústrety požiadavkám každého, pokiaľ ide o vnímavosť a reč, podľa príkladu apoštola Pavla, ktorý hovoril: Pre všetkých som sa stal všetkým, aby som zachránil aspoň niektorých (IKor 9,22). Keď toto všetko odporúčam, myslím zvlášť na pastoráciu mládeže. Práve pokiaľ ide o mladých, ako som to krátko už spomenul, Jubileum nám poskytlo svedectvo veľkodušnej pripravenosti. Musíme vedieť oceniť túto potešujúcu odpoveď a investovať entuziazmus