Roč. XIII. č. 48 EMPATIA BULLETIN

Transkript

1 Roč. XIII. č. 48 EMPATIA BULLETIN Odbor poradensko-psychologických služieb Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny. Asociácia poradcov a sociálnych pracovníkov SR v Bratislave. Slúži na komunikáciu a informovanie o formách práce, úspechoch i ťažkostiach na ceste pomoci človeku v náročných životných situáciách NIELEN PRE ODBORNÍKOV Číslo 2 jún 2006 Bratislava

2 2

3 OBSAH ÚVOD 4 MEDZI NAMI 1. M. Škultétyová: Počítač a ja 6 2. Z. Drgoňová: Som schopná prijať a milovať náhradného rodiča? 7 TÉMA 1. Z. Drgoňová: Zmeny v rodinnom systéme pomocou nástrojov prístupu V. Satirovej M. Bačová: Logoterapia a existenciálna analýza v liečbe závislostí 21 PREKLAD 1. J. R. Briggs, G. Miller: Supervízia, ktorá zvyšuje úspech (Ivan Valkovič) 29 PREČÍTALI SME 1. G. Danzer: Psychosomatika (Z. Hradíleková) J. Frederickson: Psychodynamická psychoterapia (Z. Hradíleková) E. Jonesová: Terapie rodinných systémů 45 E. Jonesová, Eia Asen: Systemická párová terapie a deprese (V. Hambálek) 4. H. S. Kushner: Když se zlé věci dějí dobrým lidem (K. Hatráková) 48 INFORMÁCIE 1. E. Pavluvčíková: Konferencia 51 3

4 ÚVOD Sokrates bol grécky filozof, ktorý chodil pomedzi ľudí a dával im dobré rady. Otrávili ho. neznámy autor Prijímanie plní dlane, dávanie srdce. M. Seemannová Snaž sa, aby ľudia po stretnutí s tebou odchádzali vždy trochu šťastnejší. Matka Tereza { { { Milé kolegyne a kolegovia, leto vrcholí a nás nachádza uprostred horúčkovitej pracovnej aktivity. V takých horúčavách to môže byť až riskantné, preto sa snažíme chladiť svoje hlavy, aby vydržali. Tým Sokratom Vás varujem aby ste nepracovali príliš. A na nevhodných miestach. Nám sa výcvikové aktivity z projektov posunuli až do leta, pretože tak prišli peniaze. A tak sme mali šancu vyskúšať si niečo nové. Jún, júl v plnom zaťažení. Ako vo všetkom, našli sme aj v tejto skutočnosti mnohé pozitívne stránky teplé počasie dáva aspoň nám, jeho milovníkom, šance na príjemné trávenie voľného času, na využívanie terás a balkónov, na posúvanie pracovných aktivít do chladnejších večerných hodín, spoznávanie slovenských vôd v každej ich podobe. Všetko sme stihli s ľahkosťou leta a sme vďační za tú skúsenosť, že aj výcvik v júli je vec možná, efektívna a príjemná. Všetka tá administratíva, ktorá je s tým spojená snáď nebude našou záhubou. 4

5 Predstavujem si vás všetkých v rôznych fázach dovolenkovej aktivity, jedni sa na ňu chystajú, druhí ju práve užívajú a ďalší sa už vrátili a ešte sa im zo zážitkov točí hlava. Všimli ste si aj vy, že v lete ide všetko ľahšie (pokiaľ sa nevyberiete práve na saniach)? Že stojí zato spomenúť si, čo ma to tak často rozčuľovalo a kam som to teraz v lete odložila? A eventuálne to už nevyberať, ani keď príde sychravá jeseň. Že stojí zato, zamyslieť sa, ako to robíme, že keď svieti slnko ľahšie sa nám usmieva a ľudia nám pripadajú krajší a lepší? Každý z nás vie, že je to o slnku v nás. Spomeňme si občas na to, aby sme si ho tam uchovali, teraz, keď ho je plno. Že v tomto čase skutočne vieme, že pestovať v sebe zlosť, závisť, neprajnosť či nedajbože nenávisť, znamená značnú námahu a škodí iba nám samým a lepšie je pustiť ich do teplého vzduchu, s ktorým sa vznesú do výšav a my si ani nespomenieme o čom preboha boli. Aj nepríjemnosti, nehody a nezdary sa ľahšie znášajú, dôležité je, že sme urobili, čo sa dalo. Ostatné prijímame s nádejou na lepšie časy. Teraz vôbec nie je ťažké uveriť, že prídu. Všimli ste si..? Zrejú broskyne, marhule, višne. Tá zelenina, tých vôní a farieb. Nezabudnite si pridávať krásnych a ľahučkých zážitkov do komôrky svojich skúseností, postojov a presvedčení. Nech ich presvetlia, odľahčia a preteplia na celý rok. A či už to spôsobí more, hory, alebo zaváranie a nakladanie plodov leta do pohárov, to je vec každého z vás, len nech sa to stane a energia leta vám zostane ako slnko v duši na celý rok. Úžasnú dovolenku, krásne leto a nádherné zážitky Vám želá { { { Vaša redakcia a J. Kusá A možno budete mať pocit, že opakujem, ale pamätajte si: Šťastnými alebo nešťastnými sa nestávame životnými okolnosťami, ale postojom k životu. I.Khan 5

6 MEDZI NAMI Počítač a ja Hoci naša rodina bola jedna z prvých v Brezne, ktoré mali počítač, nikdy som ho nebrala ako potrebnú súčasť môjho života. Keď syn - už ako vysokoškolák - priniesol domov nový PC a prehlásil, že ak sa má on uživiť ako informatik, musí mať aj užívateľov, absolvovala som pri ňom prvý kurz, vyslovene z materinskej lásky. Nevidela som potrebu kaziť si oči pri obrazovke, keď obyčajný písací stroj bol poruke vždy. Môj informatik mi však nastavil ďalšiu pascu prehlásením, že ten PC doniesol na to, aby som mala na čom napísať svoju knihu. Písaním knihy som zvládla ďalšie funkcie na PC, ale okrem toho, že som ocenila jeho perfektnosť v opravovaní preklepov, nestal sa mojím pomocníkom v dennom živote. V poradni som sa úporne bránila jeho nainštalovaniu až dovtedy, kým moja vedúca nevyznela ako neschopná zabezpečiť programové štatistické spracovanie mojich klientov. Monitor mi teraz tróni na skrinke starého šlapacieho šijacieho stroja, ktorý som využívala v terapii a ak by som sa mala jedného z tých dvoch vzdať, určite by to nebol šijací stoj. Aby som si plne uvedomila, v akej dobe žijem, chodím s hŕbou spisov na svoj úrad nahadzovať štatistiku ešte do ďalšieho PC. Našla som v tom dokonca určitý relax v tichu takmer prázdnej budovy ťukám do kláves, pečiatkujem prevedené konzultácie a odfajkávam nahodené spisy. Tento článoček vzniká na zariadení, ktoré si doviezol ďalší syn, pre zmenu z USA a pošlem ho om, ale aj tak... Keby zajtrajším dňom znova začala éra bez PC, nie som z toho smutná, práve naopak. Myslím, že určite by ľudia žili trochu zdravšie. Deti určite. Najmä tie, ktoré už zažili napätie z počítačových hier. Hlavne kvôli nim by som to rada vrátila všetko späť. Neviem však, čo by som urobila s Tomášom. Je to môj klient. Má 13 rokov, pre poruchy správania sa dostal až k pedopsychiatrovi, z ročníka do ročníka prechádza s odretými ušami, Raven ukazuje 93, doma ho porovnávajú s mladšou šikovnou sestrou, pred pár rokmi sa presťahoval z rodinného domu do paneláka na sídlisku, kamarátov nemá... Keď sa pred troma mesiacmi dostal ku mne, zhodou okolností kúpili doma PC. Veľmi rýchlo som zistila, že nemám šancu prevážiť príťažlivosť počítačových hier ničím z mne dostupných prostriedkov. Mám novú hru! Prešťastný úsmev hovorí za všetko. Darí sa mu v hrách. A nielen to. Včera mu o deviatej večer volala spolužiačka! Doteraz mu nikto nevolával. Mama iba krúti hlavou. Spolužiačka si nevedela rady s hrou, preto ten telefonát. Vymieňa si hry, chodí k nemu kamarát... Konečne zažíva pocit úspechu, záujem spolužiakov. A ja sadám k PC, aby som napísala tento článok, ktorý som nazvala Počítač ako môj nenahraditeľný pomocník. Nebyť toho, že som nestihla uzávierku, končím rezignovaným, ale spokojným prijatím počítača ako vhodného nástroja na pozdvihnutie 6

7 sebavedomia detí, pre ktoré škola nie je príležitosťou na sebapotvrdenie. Článok však zostal v PC do ďalšej Tomášovej návštevy u mňa. Hneď vyrukoval so štvorkou z písomky a keď sme prebrali nepríjemnosti v škole, tvár sa mu vyjasnila: Mám novú hru! Tentoraz som sa formálne opýtala akú. Len tak sa vozím, kade chcem. Ani neviem prečo som bola zvedavá na detaily. No napríklad idem na pizzu a môžem zabiť čašníka, ako chcem. Nerozumela som ani náhodou. Vysvetlil mi môže si vybrať, akým spôsobom zabije čašníka, ak napr. nemá peniaze alebo tak. Zostala som sedieť ako Lótova žena. Už som netúžila potvrdiť si, či za tým alebo tak je moje tušené zabitie čašníka aj bez akejkoľvek príčiny. Zostala som smutná kvôli Tomášovi, ale aj kvôli počítaču. Zdalo sa, že urobí veľkú službu dieťaťu, ktoré sa neuchytilo v škole ani v kolektíve rovesníkov. Nestalo sa. 7 Mgr. Škultétyová Marcela RPPS UPSVAR Brezno Som schopná prijať a milovať náhradného rodiča? Neodsúdite tých neznámych, ktorí ma splodili, ale im poďakujete a mne pomôžete, aby som si ich vážilo. Musím sa ich totiž naučiť milovať v tieni, to viem, ak chcem, aby som seba raz mohlo milovať vo svetle. A keď v divokom období dospievania, keď nebudem vedieť, čo si so sebou počať, vám tvrdo vytknem, že ste ma prijali, nermúťte sa a milujte ma tým viac. Sami viete, že ak sa štep má ujať, musí to byť rana. A po zahojenej rane zostáva jazva... Výňatok veršov Michela Quoista mi pripomenul, že o živote detí v detských domovoch sme sa začali dozvedať viac až v deväťdesiatych rokoch, po revolúcii. Mám dojem, že dovtedy žili viac v anonymite, akoby boli izolované od ostatného sveta. V ostatných rokoch sa urobilo veľa práce pre deti z detských domovov, a to aj vďaka mimovládnym organizáciám, ktoré hovorili otvorene o potrebách detí, o ich žiaľoch a problémoch. Začali usporadúvať koncerty a rôzne kultúrne podujatia, na ktorých deti z detských domovov mali možnosť sa prezentovať, ukázať svoje prednosti a poukázať na to, že nie sú iné, ako deti z rodín. Majú veľa spoločného sú hravé, vedia sa tešiť aj smútiť, majú všelijaké záujmy, vedia vymýšľať, ale potrebujú

8 aj lásku, povzbudenie, pohladenie, otvorenú náruč a otvorené srdce. Potrebujú k svojmu životu, aby ich mal niekto rád a aby oni mali niekoho radi. V poslednom období sme nastúpili trend, keď chceme riešiť paradoxnú situáciu na jednej strane detské domovy plné opustených detí a na druhej strane zasa množstvo žiadateľov čakajúcich na osvojenie. Tak štátne inštitúcie, ako aj mimovládne organizácie sa zaujímajú o súčasnosť, ale aj o perspektívy náhradnej rodinnej a inštitucionálnej starostlivosti na Slovensku. Pripravujú rôzne akreditované programy a výcviky, aby pripravili jednak náhradných rodičov, ale aj profesionálov pracujúcich s ohrozenými rodinami, či s deťmi s nariadenou ústavnou starostlivosťou. Všetka práca je nasmerovaná na pomoc deťom umožniť im návrat do biologickej rodiny, alebo ich umiestniť v náhradných rodinách. Takúto nádej má väčšina detí v detských domovoch (najmä v období predškolského a raného školského veku), ich želaním je mať svoju rodinu, blízkych, ktorí im poskytnú lásku, istotu a bezpečie. V detských domovoch na Slovensku žijú väčšinou rómske deti, no slovenskí rodičia majú o ne minimálny záujem. Jedným z riešení je medzištátne osvojenie. Od 1. októbra 2001 nadobudol platnosť Dohovor o ochrane detí a o spolupráci pri medzištátnych osvojeniach, na základe ktorého sa medzištátne osvojenia vykonávajú. Dohovorom sa rozšírili možnosti detí, ktoré u nás majú len minimálnu šancu na osvojenie. Vďaka Dohovoru sa dostávajú do zahraničia prevažne rómske deti, ktoré sú pre intolerantnú spoločnosť pri umiestňovaní v náhradných rodinách znevýhodňované. Jedným z takýchto prípadov je aj životný príbeh 8-ročnej Lucie. Lucia bola umiestnená v detskom domove od svojho narodenia. S biologickými rodičmi ani s ďalšími príbuznými nemala kontakt. Príbuzní Lucie nepriamo naznačovali, že pochádza z príbuzenského pomeru, ako sa údajne vyjadrila jej matka. V detskom domove bola Lucia obľúbená, veľmi komunikatívna, vyžadovala si pozornosť. Vizuálne išlo o dieťa pekného vzhľadu, vo veku 8 rokov, hoci fyzicky bola vyspelá na 10 rokov, mentálne spĺňala úroveň približne 5 6 ročného dieťaťa. Vzhľadom k tomu, že v rámci domáceho osvojenia nebol o ňu záujem, jej spisová dokumentácia bola pripravená na sprostredkovanie medzištátneho osvojenia. Medzištátne osvojenie sa malo uskutočniť so žiadateľmi z Talianska. Títo sa písomne s Luciou skontaktovali ešte pred samotnou interakciou a pravidelne jej písali a posielali darčeky, fotografie svojej rodiny, videonahrávku. Ich listy boli emotívne a motivačne ladené, písali o radosti z budúceho stretnutia. 8

9 Lucia prejavovala radosť z budúceho stretnutia so žiadateľmi, ktorých už vopred nazývala svojimi rodičmi. Na interakciu bola dôsledne pripravovaná formou rozhovorov, modelových situácií, kresby, za pomoci listov a fotografií žiadateľov. Pri našom prvom stretnutí bola spontánna, komunikatívna a otvorená. Zisťovala hranice, čo si môže dovoliť napr. tým, že ma začala vydierať, pýtala si peniaze a keď sa stretla s odmietnutím, tak to skúšala s lžou. O žiadateľoch otvorene komunikovala, zameraná bola najmä na darčeky od nich. Prejavovala nielen radosť zo stretnutia, ale aj nostalgiu až strach z odchodu zo známeho prostredia a od kamarátok. Jej radosť bola spájaná najmä s materiálnymi vecami, v prejavoch bola teatrálna. 1. interakcia so žiadateľmi bola zrealizovaná v jej izbe a keď žiadateľov uvidela, usmiala sa na nich, chvíľu zaváhala a vrhla sa panej do náručia. Vzájomné stretnutie prebehlo bez napätia, hravou formou, žiadatelia sa správali spontánne a bezprostredne, dávali najavo záujem o Luciu. Vo verbálnej komunikácii bola jazyková bariéra. Na 2. interakcii (o dva dni) sa Lucia v spoločnosti žiadateľov správala egocentricky. Verbálne prejavovala záujem o nich, avšak jej dotyky, bozky a objatia pôsobili teatrálne. Jej priblíženie pôsobilo urýchlene, nenechávala si priestor na vybudovanie dôvery voči žiadateľom. Psychologické doporučenie viedlo k tomu, aby sa neunáhlilo presťahovanie Lucie na privát k žiadateľom, nakoľko nie je ešte pripravená opustiť dôverne známe prostredie detského domova (hoci ona prezentuje nedočkavosť a radosť zo spolužitia zo žiadateľmi). Doporučené bolo tiež zaradenie Lucie do vyučovacieho procesu v ďalšom týždni. Na 3. interakcii (o štyri dni) sme zistili, že psychologické doporučenia neboli akceptované a dieťa išlo k žiadateľom na privát skôr (na jej prosíkanie). Počas interakcie bolo možné pozorovať infantilné správanie Lucie, jej teatrálnosť, predvádzanie sa a mierne manipulatívne správanie voči žiadateľom. Prezentovala smútok a túžbu kontaktovať sa s jej blízkou kamarátkou. Počas 4. interakcie (o tri dni) sa uvoľnilo výraznejšie manipulatívne správanie Lucie, ktoré sa prejavovalo v tom, že im porúčala, čo majú urobiť, nerešpektovala ich požiadavky, jej správanie bolo účelové. Správanie dieťaťa naznačovalo možnú krízu v emocionálnom zbližovaní sa so žiadateľmi. Počas 5.-teho interakčného stretnutia (o päť dní) už nešlo o pozorovanie vzájomnej interakcie medzi žiadateľmi a Luciou, ale o individuálne rozhovory s nimi samostatne. Žiadatelia so slzami v očiach opisovali krízu, ktorá vo vzájomnom vzťahu nastala. Posledné tri dni bola Lucia veľmi nervózna, čím viac sa blížil čas ich odchodu do Talianska, tým viac odmietala ich dotyky, komunikáciu s nimi, darčeky od nich. Ig- 9

10 norovala program, ktorý pre ňu pripravili a na veci, darčeky, ktoré jej chceli kúpiť sa ani zo zvedavosti nepozrela. Nervózne sa pohybovala po miestnosti, žiadala si kontakt s deťmi a vychovávateľkou z detského domova. Keď jej vyhoveli, telefonovala s nimi 2 hodiny, no upokojilo ju to iba na chvíľu a naďalej pokračovala v odmietaní a ignorácii. Žiadatelia boli zúfalí a plakali, keď popisovali jej správanie. Cítili a videli jej účelové správanie. Prežívali bolesť a zároveň chaos, nerozumeli, prečo ich (po nasýtení darčekmi a láskou od nich) Lucia odmietla. Jej odmietnutie však akceptovali, nechceli sa ďalej vnucovať a boli rozhodnutí odísť. Rozhovor s Luciou prebiehal pokojne, vyjadrila radosť z toho, že je opäť v domove a nechcela sa vrátiť k žiadateľom. Chladne a vecne (bez emocionálneho doprovodu) sa na nich opýtala, kedy odídu a oznámila, že s nimi nechce ísť. Svoje rozhodnutie vedela jasne formulovať a dodala, že by nechcela ísť ani do žiadnej inej rodiny, ani na Slovensku. Tento postoj sa odzrkadlil aj v bazálnych projektívnych metódach a bolo zrejmé, že z jej strany nedošlo k emocionálnemu naviazaniu na žiadateľov. Jej kontakt bol na úrovni prijímania a nasýtenia. Po takomto zážitku sa nám javilo vhodné, nezaraďovať v súčasnosti Luciu do ďalšieho procesu medzištátneho osvojenia. Počas prípravy Lucie sme mali možnosť pracovať s ňou na príprave a motivovať ju k nadviazaniu kontaktu so žiadateľmi. V súčasnosti, po predchádzajúcich skúsenostiach sa nám javí dôležité počas psychologickej prípravy sa viac zaoberať aj osobnostnou štruktúrou dieťaťa, avšak predikovať emocionálne naviazanie na žiadateľov je ťažké, nakoľko o ich správaní, reagovaní na dieťa v rôznych životných situáciách vopred nevieme. Zanedbateľná nie je ani veková kategória detí, kde po 8.roku veku dieťaťa je jazyková bariéra a adaptabilita na takú životnú zmenu, ako je medzištátne osvojenie, náročnejšia. Hoci v rámci prípravy bola Lucia pripravovaná na vytváranie citových vzťahov k blízkym osobám a tiež na dotvorenie predstavy o rodine ako takej, o správaní matky, otca i dieťaťa, nepodarila sa bezbolestná adaptácia na nový celoživotný vzťah. Tento fungoval iba na rovine prijímania a nasýtenia potrieb Lucie. Neskôr, hoci bol u nej podporovaný pocit bezpečia a dôvery, a žiadatelia ako aj osoby spolupracujúce na osvojení sa snažili minimalizovať pocity neistoty a strach z neznámeho u Lucie, napriek tomu sa jej postoj vykryštalizoval v priebehu interakcie tak, že osvojenie odmietla. Psychologická práca v procese spočívala v tom, že sme chránili uplatnenie práv dieťaťa a možnosť slobodne vyjadriť svoj názor i nesúhlas s osvojením a akceptovali sme požiadavky dieťaťa. Venovali sme sa ošetreniu pocitov a prežívania u Lucii, hoci sa nám na základe jej správania zdalo, že zaradením späť do kolektívu detí detského domova sa opäť uvoľnila a rozžiarila, čím signalizovala, že tam je jej miesto. 10

11 Omnoho náročnejšie bolo ošetriť neúspech z osvojenia u žiadateľov, ktorí prežívali chaos, ľútosť, pocity zlyhania a pocity viny. Taktiež prežívali strach z toho, že budú vyradení z procesu osvojenia. Po krízovej intervencii so žiadateľmi, sme spoluprácu s nimi ukončili a nepoznáme ich ďalší život. S Luciou a jej vychovávateľkami kontakt doteraz udržiavame. Lucia sa v detskom domove cíti dobre, je spokojná, naviazaná na kamarátky a personál. V rozhovore nejaví žiaden záujem o žiadateľov a pri zámerne navodenej téme o nich, ju zaujímajú iba darčeky od nich. Je na zamyslenie, či pre 8 ročné dieťa, ktoré celý život prežilo v detskom domove a svojím správaním si vymáhalo pozornosť, nie je neskorým obdobím na zmenu a modifikáciu jeho správania proces medzištátneho osvojenia. Nevyhnutnú vidíme aj požiadavku na zahraničných žiadateľov v základných poznatkoch materinského jazyka dieťaťa, aby toto porozumelo významu ich slov, čo je v procese trojtýždňového zbližovania dôležité. Z popísanej kazuistky dochádzame k uzáveru, že aj medzištátne osvojenie, ktoré oficiálne klasifikujeme ako neúspešné, ešte v konečnom dôsledku nemusí znamenať neúspešné. Pre mnohé deti najmä vo vyššom veku sa javí omnoho vhodnejšie ich zaradenie do pestúnskej starostlivosti, alebo profesionálnej náhradnej starostlivosti, než do medzištátneho osvojenia. Keďže v profesionálnej náhradnej starostlivosti budú výchovu vykonávať profesionálni rodičia vo svojom vlastnom prostredí, prejdú odborným výcvikom a budú pripravení na zvládanie pripútania, aj citového odpútania dieťaťa, odpadnú jazykové bariéry i medzikulturálne rozdiely, javí sa nám táto forma starostlivosti o deti, ako bola napríklad Lucia, omnoho prijateľnejšia. Veríme, že počas dlhšieho časového obdobia a postupnej adaptácie aj starších detí, ktoré majú rovnaké právo na svoju rodinu /ako aj malé deti/, nastane postupne u nich citové naviazanie a tento pocit citového zázemia je snáď tým najdôležitejším pre jeho ďalší vývin, budovanie osobnostnej integrity a sebaúcty u každého dieťaťa. PhDr.Zuzana Drgoňová RPPS UPSVAR Nitra { { { Najdôležitejšia hodina je tá prítomná. Najdôležitejším človekom je vždy ten, ktorý stojí pred tebou. Najnevyhnutnejším činom je vždy láska. Eckhart 11

12 TÉMA Zmeny v rodinnom systéme pomocou nástrojov Modelu Virginie Satirovej PhDr. Zuzana Drgoňová Referát poradensko psychologických služieb ÚPSVaR v Nitre Pojem rodina v nás vyvoláva farebnú mozaiku rôznych asociácií. Pre tých, ktorí žili v rodine, to znamená bezpečie, istotu, prístav do ktorého sa dá kedykoľvek vrátiť. Rodina dáva dieťaťu emocionálne nasýtenie, podporu, ocenenie, spolu prežívajú radosť, úspechy, i smútok a straty. Tí, ktorí v rodine nežili, tí o nej snívajú a snažia sa nájsť blízky emocionálny vzťah mimo nej. Pretože blízke emocionálne vzťahy dávajú človeku zmysel života. Rodina je špecifická sociálna skupina, do ktorej dieťa prichádza hneď po narodení a tým, že v nej žije, získava prvé a nenahraditeľné skúsenosti z ľudského spolužitia z podpory, pomoci, ale aj zo zvládania rôznych záťažových situácií. Každá rodina si vytvára isté pravidlá, normy, hranice a pri tom sa riadi určitou hodnotovou orientáciou. Táto orientácia rodiny je ovplyvňovaná hodnotami, normami a istým étosom spoločnosti. Ľudia si ho nemusia uvedomovať, ale riadia sa ním. O. Matoušek popisuje aspekty fungovania rodiny v priebehu storočia: V období do r sa pozornosť venovala mravným zásadám a priestupkom proti nim. Dieťa malo byť vychovávané k úplnej poslušnosti a to od malička. Zdôrazňuje sa rodinná hierarchia, rodičom mali deti vykať, rodič bol považovaný za nadriadeného voči dieťaťu. Na začiatku 20. storočia sa uvoľňoval patriarchálny prístup, menilo sa postavenie žien a viedlo to k poklesu autoritatívnosti vo všetkých oblastiach. Rodičom sa doporučovalo, aby poslušnosť nevynucovali silou, ale aby apelovali na rozum dieťaťa. Fyzické tresty na dieťati sa mali obmedziť, výchova mala dbať na dobré stránky dieťaťa. Ideálom tej doby bola rozumnosť a vzdelanosť, odmietala sa aj despotická autorita, aj premrštená láska. Po roku 1918 sa presadzovali zdravotné hľadiská. Výchova mala začať od perinky, zdôrazňovali sa návyky, kŕmenie podľa hodín. Odborníci mali obavy z príliš rýchleho vývoja dieťaťa a nedoporučovali zvlášť postupy na rozvíjanie 12

13 intelektu. Výchovné ideály boli poriadok, pravidelnosť, kľud, čo najskoršie naučenie hygienických potrieb. Krik dieťaťa nemal rozhodovať o tom, čo sa s ním bude robiť. Ak rodič usúdil, že dieťa nemá nárok na to, prečo plače, nemá si ho všímať a nechá ho samé, vyplakať sa. Po roku 1950 sa začala zdôrazňovať materská a rodičovská láska. Rodičia mali byť k dieťaťu pozorní a zhovievaví, poskytovať mu príležitosť k experimentovaniu. Telesnú čistotu doporučovali trénovať až po 1. roku života. Dieťa malo byť udržiavané v radostnej nálade. Dôležitosť sa kládla na dobrý vzťah s rodičmi a harmonickú atmosféru rodiny. Citové prejavy objavujú vedci už aj u novorodencov a v prenatálnom období. V šesťdesiatych rokoch prenikali do Európy americké ultraliberálne postoje k deťom. V súčasnosti sa domnievame, že pre dieťa je rozhodujúce psychologické rodičovstvo, založené na vnútornom, psychickom a citovom prijatí. Od rodičov si to vyžaduje vnútornú pripravenosť na príchod dieťaťa v dnešnej dobe, kedy sa stretávame s novým fenoménom, ktorý ovplyvnil aj vzťahy v rodine. Typickým príkladom tohto fenoménu je rodina podnikateľa, budovanie rodinných podnikov, na druhej strane sociálna bieda a nezamestnanosť. Orientácia na konzumný spôsob života, s ktorým súvisí aj preferovanie materiálnych hodnôt, na úkor sociálnych a emocionálnych potrieb človeka. V rodinách sa objavujú výchovné problémy, záškoláctvo, poruchy správania, experimentovanie a užívanie drog, predčasný sexuálny život, násilie vo vzťahoch. Práve tento pohľad do rozmerov rodiny ponúka naša psychologická prax. Terapeutická a poradenská pomoc rodine v praxi poukazuje podľa modelu Virginie Satirovej na riešenie problému, ktorý spočíva v narušenej komunikácii a interakcii jednotlivých členov rodiny. Virginia Satirová je uznávanou zakladateľkou rodinnej terapie a terapeutickej školy, známej ako Model rastu. Zakladá sa na presvedčení, že ak ľudia úplne využívajú svoj ľudský potenciál a sú dobre spojení so svojím Ja, môžu sa ich životy a vzťahy zmeniť a stať sa zdravšími a radostnejšími. V dysfunkčných rodinách sa pravidelne stretávame s tým, že je tu narušená komunikácia medzi jej členmi navzájom. Podľa Satirovej, môže táto porucha prameniť z nedostatočného kontaktu jednotlivých členov rodiny, zo zmien v rodinnom systéme, z nízkeho sebahodnotenia a hodnotenia druhých. Satirová kládla dôraz na rešpektovanie individuality seba a druhých, na toleranciu. Hovorila o tom, že ľudí navzájom spája ich podobnosť, no na druhej strane práve tolerancia a prijatie odlišnosti, ľudí vedie k osobnostnému posunu a rastu. 13

14 Dôležitosť tiež prikladala rodinným pravidlám, ktoré určujú ako rodina vidí svet okolo seba, ako definuje seba a druhých ľudí. Počas terapie viedla klientov k procesu zmeny, k prijatiu zmeny so všetkými rizikami ktoré zmena prináša. Satirová za typické komunikačné vzorce, podľa nej univerzálne vzorce, ktorými rodiny komunikujú, popisuje nasledovné: Zmierovanie používa ho až 50% populácie. Typické pre zmierujúceho človeka je, že neberie do úvahy seba, svoje potreby a túžby, ale dôležitý je ten druhý, prípadne určitá situácia. Slovne súhlasí so svojím partnerom, kolegom ap., hoci vnútorne sa mu to nehodí. Jeho typické výroky sú: všetko je moja vina, ja za to môžem, bez teba som nula. Takýto človek sa javí ako slabý, kŕčovitý, detinský a závislý. Tento model sa často spája s neurotickými, depresívnymi, alebo suicidálnymi symptómami a vo fyziologickej rovine s problémami v zažívacom trakte, so žalúdkom, nevoľnosťou, bolesťami hlavy ap. Človek komunikujúci v strese zmierovaním, vlastní také hodnotné zdroje, ako sú - empatia a schopnosť robiť kompromisy. Obviňovanie používa ho 30% populácie. Obviňujúci človek neberie do úvahy druhého, dôležitý je iba on sám, prípadne situácia, v ktorej sa nachádza. V jeho slovách znie nesúhlas, obviňovanie, je nepriateľský, útočný, hľadá chyby, kritizuje, posudzuje a odsudzuje. Jeho typické výroky sú: nikdy nič poriadne neurobíš, na teba sa nedá spoľahnúť, ty za to môžeš. Takýto človek sa často cíti vo vnútri osamelý, nepochopený, neúspešný. Cíti napätie, ktoré sa v somatickej oblasti prejaví vo forme vysokého tlaku, v astme a v psychickej oblasti ako agresivita a paranoidné symptómy. Táto pozícia je zdrojom asertivity a schopnosti presadiť sa. Poučovanie - je ďalšou formou nevhodnej komunikácie, ktorú používa približne 15% ľudí. Pre takýto model komunikácie je charakteristické, že neberie do úvahy ani seba, ani toho druhého, ale najdôležitejší je kontext, teda situácia v ktorej sa nachádzajú. Poúčajúci človek sa opiera o dôvody, presviedčanie, poúčanie. Navonok pôsobí ako stroj, ktorý je strnulý, pokojný, objektívny a principiálny, ale bez citu a osobnej angažovanosti. Jeho typickým výrokom môže byť: štatistiky hovoria..., podľa zákona je to..., v novinách písali, že je to.... Vo vnútri je zraniteľný, no bojí sa to dať najavo. Odráža sa to na jeho zdraví v bolestiach chrbta, v rakovine, v sociálnej oblasti je neraz obsedantný, či izolovaný. Táto komunikačná pozícia je zdrojom schopnosti dobre argumentovať, rozhodovať sa v ťažkých situáciách, keď iní stratia hlavu,.. 14

15 Rušenie, alebo vyhýbanie - je posledný z nefunkčných komunikačných modelov, ktorý používa približne 4,5% ľudí. Takýto človek sa zvyčajne nevyjadrí jasne k veci, neberie do úvahy svoje potreby, ale ani toho druhého, s ktorým komunikuje, ani situáciu, ku ktorej treba zaujať postoj. Jeho pohyby sú mätúce, niekedy je hyperaktívny, inokedy uniká. Ľudí okolo seba vyrušuje a vyvádza z rovnováhy. Jeho výroky môžu znieť: nikomu na mne nezáleží, všetko je jedno, niet pre mňa miesta. V somatickej oblasti sa to prejaví napr. v poruchách centrálneho nervového systému, v psychike zmätenosťou. Je súčasne zdrojom schopnosti byť nad vecou, zdrojom humoru, schopnosti relaxovať, oddychovať. Všetci viac alebo menej poznáme tieto komunikačné vzorce a viac-menej ten, ktorý používame. Ich uvedomenie si a uvedomenie si ich dopadu na seba, druhého a kontext to čo sa deje medzi tebou a mnou, nám pomôže rozhodnúť sa, či v tomto spôsobe komunikácie pokračujeme, alebo ho zmeníme na funkčnú komunikáciu. Okrem týchto štyroch nefunkčných modelov komunikácie, popisuje Satirová aj funkčný model, ktorý nazvala kongruenciou. Kongruentná komunikácia je typická tým, že človek komunikuje úprimne, jeho slová sú v súlade s neverbálnymi prejavmi aj s jeho vnútorným prežívaním. Takýto človek je vnútorne vyrovnaný, má o sebe zdravú mienku, váži si seba a prijíma ostatných takých, akí sú. Keď ľudia nie sú kongruentní, z ich vzťahov sa stane presilová hra a komunikácia typu výhra/prehra. Pokiaľ vo vzťahu súperia a bojujú, majú iba malú príležitosť na dobré vzájomné vzťahy, resp. vzájomné porozumenie. Podľa modelu V. Satirovej keď vedieme rodinu k efektívnej komunikácii, tým ju uzdravujeme. Dôležité je, aby jej členovia dokázali vnímať a pomenovať signály svojho vnútra, aby porozumeli sebe samým, vybudovali si sebaúctu a tým sa stali celistvejšími. Keď sa jedinec naučí mať rád sám seba, stáva sa vnútorne vyrovnanejším. Jeho rovnováha a vnútorná celistvosť, napomáha funkčnosti rodiny ako celku. Dôležité je poznať aj zdroje rodiny, ktoré pomáhajú klientom budovať na tých kvalitách, ktoré v koreňoch rodiny sú. Každá rodina takéto vnútorné zdroje má a úlohou terapeuta je, tieto zdroje odhaliť a pomôcť ľuďom prekonávajúcim krízu, uvedomiť si ich a precítiť ich. Pri práci so zdrojmi sa nadväzuje na ľudské túžby, ktoré sú spoločným menovateľom všetkých ľudí a Satirová ich považuje za univerzálne. Ide najmä o túžbu: - milovať a byť milovaným 15

16 - byť slobodným - byť tvorivým - byť prospešným - cítiť sa hodnotným - mať rešpekt Empatia 2/2006 Úlohou terapeuta je pomôcť rodine reagovať pružnejšie, stať sa otvorenejším voči novým možnostiam a zmenám a zistiť, ktorá z túžob nie je v rodine naplnená. Pomôcť klientom objaviť spôsob, ktorý túto túžbu umožní zrealizovať, napr. nájsť slobodu a byť sám sebou. Alebo objaviť v sebe odvahu, zobrať zodpovednosť za seba a deti a namiesto obete týrania sa rozhodnúť pre odchod od agresora. Otvorená komunikácia, poznanie zdrojov rodiny a seba, vysoká sebaúcta a schopnosť prijať veci nové a odlišné, to sú smery, ktorými pristupujeme k zmene a ktoré sú dôležité na ceste k uzdraveniu rodiny. Na tejto ceste k uzdraveniu používame rôzne techniky. Jednou z nich, ktorú vám chceme priblížiť je sochanie, ktoré pomáha rodine naplno si uvedomiť svoje pocity, očakávania a túžby. Umožňuje členom rodiny zažiť si napätie i uvoľnenie v rodine podľa toho, ako rodina komunikuje, ako je otvorená a pripravená na zmeny. Na základe obrazu toho, čo sa deje v rodine, požiadame členov rodiny, aby vytvorili súsošie, ktoré znázorňuje ich vzájomné vzťahy. Používajú pri tom gestikuláciu, vzdialenosti a telesné postoje, čím ukazujú komunikačné a vzťahové vzorce. Aby sme si vedeli lepšie predstaviť terapeutickú prácu s rodinou, ponúkame Vám teraz modelové situácie, ktoré využívame v práci s rodinami. Vymodelujeme si rodinu tak, že si najskôr pozveme dobrovoľníka / (muža, keď pracujeme v skupine, alebo otca, keď pracujeme iba s rodinou), ktorý bude stvárňovať otca, ten si vyberie ženu, ktorá bude v role jeho manželky. Títo manželia časom čakajú dieťa a modelovo stvárňujú rodinu. Tešia sa na dieťa, vyberajú mu meno a pod. 1. modelová situácia znázorňuje vytváranie primárnej väzby dieťaťa na matku Je to typický obrázok madony, ktorá drží v náručí dieťatko. Primárna väzba (bonding) sa u dieťaťa vypestuje k osobe, ktorá sa od malička oň stará, ku ktorej sa citovo naviaže od narodenia približne do 1.r. až 1,5r. života. Väzba sa vytvára vtedy, keď ho matka vyživuje, stará sa oň, láska ho, keď sa zobudí, ukladá ho spať, je s ním. Pokiaľ v tomto období zastupuje matku v starostlivosti a výchove iná osoba otec, babka, vychovávateľka, vytvára sa primárna väzba na nich. 16

17 V období mesiaca života sa už dieťa pohybuje, vníma veci okolo seba a nastal vhodný čas, aby sa oddelilo od matky. Pre dieťa je dôležité, aby matka dala otcovi dovolenie starať sa o dieťa a tým sa vytvára sekundárny bonding (sekundárna väzba), to je väzba na druhého dospelého človeka. Keď sú vytvorené tieto väzby, dieťa má dobrý základ. Ak nie, prežíva úzkosť podobnú tej, ako keď sa narodí a nikto ho nevíta, neteší sa naň, nie je tam podpora. Keďže sme mali príležitosť tento príspevok prezentovať na Konferencii ÚPSVaR-u v Dunajskej Strede, chceli sme, aby si dobrovoľní záujemcovia mohli jednotlivé modelové situácie sčasti aj zažiť. Preto sme ich reálne modelovali. Avšak pre krátkosť času sme nemali ambíciu pracovať hlbšie s pocitmi a prežívaním jednotlivých aktérov. Požiadali sme jedného muža, dobrovoľníka (vedúci pracovník ÚPSVaR), ktorý stvárňoval otca rodiny, ten si vybral manželku (psychologičku R-PPS). Títo manželia časom čakajú dieťa a modelovo stvárňujú rodinu. Tešia sa na dieťa, vyberajú mu meno. Manželia sa prezentovali pred obecenstvom ako mladý, idylický pár, ktorý je zamilovaný. Držali sa za ruky a neverbálne dávali najavo radosť zo vzťahu, aj z očakávania dieťaťa. Ďalej sme požiadali dobrovoľníčku, ktorá stvárňovala ich staršie dieťa dcéru (psychologička DeD). Matka dávala najavo, že jej dieťa je jej najbližšie, držala ho v náručí, hladila, boli tesne pri sebe, akoby jeden celok. Otec sám automaticky odstúpil do pozadia, stál za nimi. Keď sme hovorili o pocitoch, povedal, že cítil radosť z narodenia dcéry, no teraz sa cíti byť odstrčený. Očakáva, že bude súčasťou rodiny, že mu manželka dovolí priblížiť sa. 2. modelová situácia znázorňuje rodinu, kde vládne otec Otec je v nadradenej pozícii nad rodinou. Matka a deti sú nižšie, všetci chodia okolo neho, aby mu vyhoveli, aby sa nehneval.. Dievčatá väčšinou preberajú rolu matky, syn sa naučí, že aj on raz v manželstve bude v podobnej pozícii. Často je to pozícia tyrana, alkoholika, násilníka. V druhej modelovej situácii sme vytvorili rodinu s dvoma deťmi. Požiadali sme preto ďalšieho dobrovoľníka, ktorý bude stvárňovať mladšieho syna. Spontánne sa prihlásil kňaz pán dekan miestnej diecézy. Otec rodiny sa postavil za rodinu o dva schody vyššie a ostatní členovia rodiny chodili okolo neho, plnili rozkazy a poslúchali, aby otcovi vyhoveli. Otec sa cítil v tejto pozícii dobre, vyjadril sa, že je ako v siedmom nebi, lebo sa všetko točí 17

18 iba okolo neho, o všetkom má prehľad, rozhoduje, takto mu to vyhovuje a nič nechce meniť. 3. modelová situácia znázorňuje rodinu, kde vládne matka Matka je v nadradenej pozícii nad rodinou. Otec a deti sú v podriadenej pozícii. Všetci jej pomáhajú, deti sú napomínané, aby boli dobré a poslušné, nech je na ne spoľahnutie. Často je to pozícia chorej matky, alebo alkoholičky, či hysteroidnej osobnosti. 4. modelová situácia znázorňuje rodinu, kde sú preferované deti Deti sú nadradené nad rodičov a v rodine to znamená, že deti sú vždy na prvom mieste, sú najdôležitejšie. Rodičia robia všetko preto, aby sa deti mali lepšie, obetujú sa aj na úkor svojho zdravia, nechodia na dovolenky, nekúpia si veci pre seba, len aby deti mali všetko. Rodičia si hovoria, aké sú ich deti krásne, múdre a vydarené. Je to pozícia nezdravo obetavých rodičov, ktorých deti sa naučia dostávať všetko zadarmo. V tejto rodine boli pozície detí vyššie ako pozície rodičov. Deti stáli o dva schodíky vyššie nad rodičmi. Rodičia sa okolo nich točili, aby im vo všetkom vyhoveli, aby boli deti spokojné. Deti naozaj vyjadrovali spokojnosť, držali spolu, usmievali sa a vyjadrovali sa v tom zmysle, že konečne je to tak, ako si oni predstavovali. 5. modelová situácia znázorňuje rodinu, kde sú preferovaní manželia Otec aj mama sedia na svojich miestach a deti na ne za žiadnu cenu nepustia. Ak si dieťa sadne na ich miesto, odstrčia ho. Ide o rodinu, v ktorej sa preferuje výlučnosť manželstva. Napr. ak dôjde k sexuálnemu násiliu otca na dcére, podľa tohto modelu je obvinená dcéra z provokácie, kvôli tomu aby potvrdili výlučnosť manželstva. Napr. v dávnej Indickej kultúre, keď zomrel v rodine muž, jeho manželka spáchala samovraždu a bola pochovaná s ním. 6. modelová situácia znázorňuje rodinu, kde vládne chaos Charakteristické pre tento model je to, že nikto v rodine nemá jasne určené svoje miesto, nie sú tu jasné pravidlá, členovia sa s ťažkosťami orientujú v situáciách. Príkladom môžu byť aj niektoré dnešné typy rodín, kde každý člen žije svojím spôsobom života, nezaujíma sa o ostatných, s ťažkosťami sa zladia, či dohodnú na spoločných aktivitách. 7. modelová situácia znázorňuje rodinu so závislými vzťahmi Deťom, ktoré už v rodine vyrástli nie je dovolené od rodičov sa odpútať a osamostatniť. Stále sú všetci členovia rodiny spolu, aj sa vyjadrujú za celok 18

19 a nie za jednotlivcov, napr. my ideme, my robíme, my cítime, akoby jednotliví členovia rodiny nemali vlastnú identitu. Ide o rodinu uzavretú a úzko spätú, kde rodičia neuvoľnia väzby a samostatnosť svojím deťom. Keď deti z rodiny odídu nasilu, majú pocity viny. Túto rodinu sme modelovali takým spôsobom, že všetci členovia stáli tesne pri sebe na jednej úrovni. Dookola sme ich omotali špagátom, ktorý predstavoval úzku spätosť rodiny. Ani jeden z nich sa nemohol od ostatných vzdialiť, pretože za sebou ťahal všetkých ostatných. Najskôr sa chcela z rodiny osamostatniť dcéra, no nepodarilo sa jej to, potom syn. No čím väčšou silou sa snažil vymaniť, tým viacej cítil vzájomnú zviazanosť s ostatnými a vliekol ich za sebou, až sa mu špagát zarezával do tela. Vyslobodenie z osídiel rodiny nebolo možné, alebo by bolo veľmi bolestivé. Deti, ktoré chceli žiť svoj vlastný život a nebolo im to od rodičov dovolené, cítili hnev, bezmocnosť, slabosť, pocity viny a snáď aj neschopnosť žiť samostatne, odtrhnúť sa od rodičov. V. Satirová verí, že každý človek sa vo svojom živote správa tak, ako najlepšie vie. Rodinná terapia je vhodná na to, aby pomohla rodine na ceste k zmene. Potom, keď tieto veci nastanú, jednotliví členovia zdravej rodiny sa budú správať tak, že budú vytvárať vzťahy, ktoré im budú vyhovovať a v ktorých sa budú cítiť slobodní. Na tomto mieste sme vymodelovali rodinu slobodnú. Všetci členovia rodiny boli buď spolu, alebo aj každý sám, vytvárali navzájom páry, triádu, každý mohol prísť a odísť, slobodne sa pohybovať a každý z rodiny cítil, že v nej má svoje miesto. To je výsledným cieľom pre zdravú rodinu. Myslím, že to nebude znieť neskromne keď poviem, že takto prezentovaná práca s rodinou bola zúčastnenými ocenená a domnievam sa, že viacerí z nich sa s niektorou modelovou situáciou aj mohli stotožniť. Na záver dovoľte ešte jednu myšlienku Virginie Satirovej: Teraz už viem, že rodina je mikrokozmom sveta. Na pochopenie sveta stačí, ak budeme skúmať rodinu. Hodnoty ako sila, intimita, autonómia, dôvera a schopnosť komunikovať sú životne dôležité zložky, na ktorých závisí kvalita nášho života na svete. Zmeniť svet znamená zmeniť rodinu. (Satirová, 1994,s.10). 19

20 Literatúra: Matoušek,O.: Rodina jako instituce a vztahová síť, Sociologické nakladatelství, Praha 1993, ISBN , první vydání. Prevendárová,J.: Rodinná terapia a poradenstvo, Bratislava 1998,ISBN Satirová,V.: Vytváranie kontaktu, Bratislava 2003, interný materiál pre CPPS Zahn, W.: Odborný seminár, Čremošné, 2005 Satirová,V., Baldwinová,M.: Krok za krokom, Sprievodca pri vytváraní zmien v rodinách, Okat plus s.r.o.,bratislava, 2004, Interný materiál, ISBN Satirová,V.: Kniha o rodině, Institut Virginie Satirové, Nakladatelství Práh, Nakladatelství Svan, Knižní klub Praha, 1994 { { { Keď vyrábaš rebrík, nesmieš počúvať, čo ti hovorí kdeaká opica. Opice totiž lezú na stromy bez rebríka. { { { sinhalské príslove Odvaha nie je neprítomnosť strachu, ale ochota pozrieť sa mu rovno do tváre (vziať ho za ruku a ísť s ním). { { { neznámy autor Láska je nádherný kvet, ale musíme nájsť odvahu odtrhnúť ho z okraja priepasti. Stendhal 20

21 Logoterapia a existenciálna analýza v liečbe závislostí Logoterapia a existenciálna analýza, označovaná tiež ako tretia viedenská škola, je jednou z alternatív existenciálnej psychológie a filozofie. Jej autorom je viedenský psychiater a neurológ Viktor Emanuel Frankl. Latinské slovo logos v slove logoterapia znamená zmysel. Hľadanie a nachádzanie zmyslu považuje za hlavnú motivačnú a hybnú silu ľudského života. Ústrednou témou logoterapie a existenciálnej analýzy, tak ako ju popisuje V. E. Frankl je vôľa ku zmyslu ako najhlbšia túžba človeka, ako najvnútornejšia potreba odpovedať dennodenne životu na jeho výzvy a otázky a tiež ako perspektíva, v ktorej sa odráža zmysluplná konečnosť nášho bytia. Logoterapiou nazýva V. E. Frankl (1999) terapiu vychádzajúcu z duchovných zdrojov. Úlohou logoterapie je viesť človeka k uvedomeniu si vlastnej zodpovednosti. Je to vo svojej podstate výchova k zodpovednosti, z ktorej chorý sám musí vykročiť k napĺňaniu svojej existencie zmyslom. Existneciálnou analýzou označuje potom V. E. Frankl (1999, s. 105) psychoterapeutickú metódu, ktorá pomáha konkrétnemu človeku nachádzať hodnoty a napĺňať jeho život zmyslom. Existenciálna analýza predpokladá obraz človeka ako duchovnej, slobodnej a zodpovednej bytosti, zodpovednej práve za uskutočňovanie hodnôt a napĺňanie zmyslu: obraz človeka smerujúceho ku zmyslu. Navzdory akémukoľvek redukcionizmu sa logoterapia pozerá na človeka vždy z trojdimenzionálneho pohľadu uznávajúc dimenziu fyzickú, psychickú a duchovnú (noetickú). To znamená, že pohľad na človeka neredukuje iba do biologickej roviny alebo iba do psychologickej roviny. Ale človeka vníma vždy ako celok, pričom platí, že dimenzia vyššieho rádu zahŕňa dimenziu nižšieho rádu. A práve noetická dimenzia je špecificky ľudskou dimenziou, v ktorej sa aktivujú také akosti ako túžba človeka po zmysle života, sloboda navzdory akýmkoľvek podmienkam a okolnostiam, zodpovednosť, sebaodstup, sebapresah. Byť človekom znamená byť otvorený voči možnostiam, presahovať seba samého. Podstata ľudskej existencie spočíva v sebatranscendencii. Je špecificky ľudské, že človek presahuje sám seba a otvára sa zmyslu a hodnotám, ktoré objavuje mimo seba vo svete. Kým telesná a psychická dimenzia sú v zjednodušenej forme vlastné aj zvieratám, duchovná dimezia je špecificky ľudská. Jedine človek sa zaujíma o zmysel svojho života. Stratu zmyslu života alebo frustráciu vôle ku zmyslu označuje V. E. Frankl ako existenciálnu frustráciu, existenciálne vákuum, existenciálnu prázdnotu. Je to márna túžba človeka po čo najzmysluplnejšej existencii, ktorá by práve mohla urobiť jeho život hodným toho, aby ho žil (Frankl, 1999, s. 106). Existenciálna frustrácia sa môže prejaviť, alebo môže ostať skrytá. Sama o sebe ešte 21

22 nie je patologická, môže však prerásť do noogénnej neurózy a vtedy sa stáva patologickou. Existenciálna frustrácia nie je iba ohraničeným problémom konkrétneho človeka. V širšom chápaní sa objavuje v súvislosti s interakciou jednotlivca so spoločnosťou, ktorá zdá sa, že ingoruje potrebu zmyslu. Je tiež problematikou rodiny a výchovy, ktorá má dôležitý formatívny vplyv nie len na fyzický a psychický rast dieťaťa, ale aj na jeho duchovný vývin. Nesprávnym vplyvom rodiny a výchovy môže dôjsť k zablokovaniu duchovného rastu dieťaťa. Existenciálna frustrácia sa potom stáva následkom neschopnosti mladého človeka uspokojiť svoju túžbu po zmysle. Ak prežíva svoj život ako nudný, bezcieľny, prázdny, snaží sa tieto frustrujúce pocity prekonať náhradnými činnosťami, kde návykové správanie a návykové látky prinášajú široké spektrum iluzórnych pocitov uspokojenia. Existenciálna frustrácia sa stáva príčinou, sprievodným znakom alebo následkom mnoných psychických, psychosomatických, somatických alebo sociálnych porúch, medzi ktoré sa radí aj závislosť. V. E. Frankl považuje existenciálnu frustráciu za podstatný faktor podieľajúci sa na vzniku a pretrvávaní závislosti, ktorý nesmie byť v liečbe opomenutý. Sám poukazuje na niekoľko výskumov deklarujúcich vzťah existenciálnej frustrácie a závislosti od návykových látok (bližšie Frankl, 1999, s. 9-10). Na jeho prácu nadväzujú mnohé ďalšie výskumy realizované v rôznych krajinách, deklarujúce súvislosť existenciálnej frustrácie a závislosti. Chýbajúce zážitky, bolesť, vnútorná prázdnota, existenciálna frustrácia, utrpenie, strach, neurotické konflikty, psychózy produkujú napätie, to potom vedie k agresivite alebo depresivite, z ktorej človek v očakávaní uvoľnenia napätia uniká k drogám, alkoholu, liekom, nikotínu, práci či k jedlu, čo prináša závislosť, zvýšené utrpenie, bolesť, nešťastie a viac strachu, čo znovu posilňuje napätie, čím sa uzatvára bludný kruh. Obrázok 1: Bludný kruh závislosti (Amann, 2000). 22

23 Tento kruh je nevyhnutné prerušiť. Najlepším prostriedkom k jeho prerušeniu je liečba zohľadňujúca všetky faktory, podieľajúce sa na vzniku a udržiavaní závislostí. Z multidimenzionálneho pohľadu na človeka vychádza pri svojom zadefinovaní závislosti a návrhu možností logoterapeutickej intervencie aj Elisabeth Lukasová, žiačka V. E. Frankla. E. Lukasová všeobecne rozpracováva logoterapiu úzko v nadväznosti na pôvodnú prácu V. E. Frankla. Na somatickej úrovni v súlade s neurobiologickou koncepciou vzniku závislosti zdôrazňuje Lukasová (2002a), že organizmus človeka, ktorý už bol závislý reaguje na návykovú látku inak ako organizmus človeka, ktorý nikdy závislý nebol. Ak jeho organizmus znovu príde do styku s návykovou látkou, spomenie si na staré vzorce a v očakávaní príjemných pocitov má tendenciu pokračovať v užívaní. Pokiaľ chce závislý viesť normálny život, nemôže užívať návykové látky. Mal by vedieť, že dôležitý mechanizmus jeho centrálneho nervového systému po ochorení závislosti nebude už nikdy ako predtým a riziko recidívy ho bude sprevádzať celý život. Na tejto úrovni teda súhlasí s tým, že najlepšou liečbou je medicínska detoxifikácia, respektíve prerušenie ťahu (odňatie návykovej látky) s následným zdržaním sa akejkoľvek návykovej látky, teda abstinenciou. Na úrovni psychickej dimenzie popisuje tzv. neurotické komponenty, alebo psychické slabosti, o ktorých predpokladá, že človeka predisponujú ku vzniku závislosti. Na jednej strane je to hypersenzibilita, na druhej až bezhraničnosť (nemiernosť). Takýto človek je precitlivelý, je alergický na kritiku alebo požiadavky, na prerušené plány a nečakané zmeny plánov, neunáša sklamania a straty je alergický na život v celej jeho rozmanitosti. Uniká pred tým všetkým do zdanlivého sveta drog, hier, snov (Lukasová 2002a., s. 145). Na úrovni psychickej dimenzie pracuje E. Lukasová s tzv. sugestívnym tréningom vôle, ktorý posiľňuje pacienta v presvedčení, že silu potrebnú k abstinencii môže načerpať sám v sebe. Je postavený na formulkách autogénneho tréninngu a rozširuje ho o formulky sebapresvedčenia byť sám sebe pánom. Sugestívne metódy síce pôsobia na psychickej úrovni, no pripravujú tiež aktiváciu duchovných síl. Najdôležitejšie je ich využitie vo chvíľach, kedy sa pacient cíti príliš slabý vydržať, kedy cíti, že sa nemôže spoľahnúť na seba. Formulky sa nezameriavajú na vsugerovanie toho, aby pacient neužíval návykové látky. Naopak orientujú sa na podporu slobody a vôľových vlastností. Ako napr. Nepodľahnem svojim pudom a pocitom. Mám slobodnú vôľu, budem ju upevňovať, aby som mohol vytvárať svoj život. Cítim túto svoju vnútornú túžbu viac a viac. Prebúdzajú sa vo mne pravé predstavy a ciele. Cítim 23

24 stále výraznejšie, že si dokážem vytvoriť svoj život. Čím je to ťažšie, tým som silnejší (Lukasová, 2002b). Na úrovni duchovnej dimenzie ide pri vzniku závislosti o duchovný postoj Aj tak nič nemá zmysel. Tu nadväzuje E. Lukasová (2002a) na teoretické východiská V. E. Frankla (1999), ktorý za dôležitý faktor podieľajúci sa na vzniku závislosti považuje existenciálnu frustráciu. V práci na úrovni duchovnej dimenzie vidí hlavnú úlohu logoterapie zameranú na odkrývanie vízie zmyslu, pre ktorý sa oplatí pacientovi bojovať za život a tiež v regenerácii a nadstavbe hodnotového systému chorého. Využíva pritom rôzne techniky ako napr. hľadanie vzorov, tréning citlivosti pre zmysel či techniku dereflexie, ktorú odporúča predovšetkým v skupinovej terapii. Komplexný logoterapeutický prístup k závislostiam prináša aj ďalší z nasledovníkov V. E. Frankla a to Alfräd Längle. Ten označuje svoj prístup skôr názvom existenciálna analýza, pričom ide o širšie založené chápanie vychádzajúce z existenciálnej motivácie človeka. Vo svojej práci integruje rôzne logoterapeutické a iné psychoterapeutické zdroje a postupy do jednotného rámca vlastného chápania telesnej, duševnej a duchovnej dynamiky ľudského života (pozri Balcar, 2003a). A. Längle je autorom Osobnej existenciálnej analýzy. Rozširuje Franklove chápanie najhlbšej ľudskej motivácie vôle ku zmyslu o ďalšie tri existenciálne (duchovné, noetické) motivácie dôležité pre naplnenie ľudskej existencie a to: - prijatie podmienok a okolností života ( áno svetu ) - prijatie utrpenia spojeného s bytím človeka ( áno životu ) - prijatie odlišnosti, jedinečnosti, individuality človeka ( áno sebe samému ) - prijatie výzvy a ponuky každej situácie ( áno zmyslu ). Frustrácia týchto základných motivácií vytvára priestor pre rozvinutie závislosti (Längle, 1997a). A Längle ďalej popisuje štyri elementy podieľajúce sa na vzniku závislosti, a to dva existenciálne postoje a dva syndrómy nedostatku. Postoje podieľajúce sa na vzniku závislosti: a) Pasívny postoj k túžbam Závislí prežívajú nezrelú a nerealistickú túžbu po šťastí, ktoré chcú získať bez prínosu vlastnej aktivity, bez akejkoľvek vlastnej námahy. Cieľom poradenstva, sprevádzania a terapie je uvedomenie si týchto prianí, ich zreálnenie a perspektívna práca na tom, ako ich klient môže sám vlastným pričinením dosiahnuť. 24

25 b) Vyhýbanie sa utrpeniu Empatia 2/2006 Závislí sa utrpeniu väčšinou vyhýbajú. Ich postoj spočíva v tom, že utrpenie je neznesiteľné. Nevedia ho prijať ako prechodné obdobie k novému rastu. Poradenstvo pri takomto postoji spočíva v snahe priviesť závislého k poznaniu, že utrpenie a prehry patria k životu, dokonca sú pre život nápomocné. Úlohou terapie je priviesť závislého k pochopeniu, že to, čo je pre človeka v istej chvíli možno prežívané na psychickej úrovni ako nepríjemné, môže byť na duchovnej úrovni prežité ako správne, dobré, či zmysluplné. V terapii závislostí sa tiež zameriavame na lepšie poznanie toho, odkiaľ tieto postoje pochádzajú. Existenciálne syndrómy nedostatku: c) Nedostatok, či strata zmyslu Závislí takmer nevyhľadávajú alebo len veľmi povrchne realizujú existenciálne hodnoty. Prežívanie hodnôt môže byť zablokované buď z prehnaného psychodynamického napätia vyplývajúceho napríklad z osobnostnej alebo inej psychickej poruchy. Tiež to môže byť dôsledok nedostatočného vývinu, počas ktorého k rozvinutiu existenciálnych hodnôt ani nedošlo. V poradenstve sa na tejto úrovni zameriavame na prepracovanie nových zážitkových obsahov. V terapii pracujeme hlbšie s osobnosťou závislého a hľadáme príčiny straty hodnôt a prerastajúceho napätia. d) Neautentické prežívanie vlastného života Závislý žije v klamstve a v popretí. Vo vzťahu k svojej chorobe je neúprimný sám k sebe, z čoho prežíva nadbytočné vnútorné napätie. Nie si je istý, či má život vôbec ešte rád alebo túto otázku úplne popiera. V práci so závislým sa na tejto úrovni orientujeme na otázky ako: Veríš, že je dobré, to, čo robíš?, Zlepšil sa tvoj život vďaka droge?, Máš rád život s drogou?, Skúšal si už žiť bez návykovej látky? a pod. Vhodná je tu aj práca so vzormi. Tá prináša možnosť poukázať na to, ako sa iní ľudia popasovali s ťažkými životnými situáciami, či ako sa dostali zo závislosti. To prináša závislým ľuďom v liečbe určitú víziu a perspektívu. Neschopnosť naplniť svoj život zmyslom súvisí aj s nedostatkom alebo neschopnosťou aktivovať také duchovné (noetické) schopnosti ako je sloboda, zodpovednosť, sebaodstup a sebapresah. Na tieto noetické schopnosti, tak ako ich vo svojej teórii zadefinoval A. Längle sme sa zamerali aj v našom výskume (Bačová, 2005). Tu stručne predstavíme niektoré závery: - závislí ľudia dokážu oproti priemernej populácii v oveľa menšej miere presadzovať 25