Všeobecná časť občianskeho práva

Transkript

1 I. časť Všeobecná časť občianskeho práva I. kapitola Právo objektívne a právo subjektívne I. Pojem práva Definičné vymedzenie práva - napriek tomu, že sa jedná o základné juristické pojmy - sa aj v súčasnej právnej vede javí ako nanajvýš sporné a obtiažne. XXX (Pozri napr. Luby, Š.: Slovenské všeobecné súkromné právo. Bratislava 1941, s. 13). Ak vychádzame z laickej predstavy ľudí, títo si pod pojmom "právo" spravidla predstavujú dve veci: 1. jednak zákon a iné právne predpisy vydané štátom; Tak napr. hovoria, že bola prijatá novela Ústavy, že účinnosť nadobudol nový Zákonník práce, že máme modernú úpravu záložného práva a pod; 2. jednak právo, ktoré niekomu patrí ( je jeho nositeľom), ktoré niekto voči niekomu uplatňuje, pričom majú na zreteli najmä určitú možnosť konania; Tak si napr. vlastník uplatňuje svoje vlastnícke právo na vydanie odcudzenej veci voči zlodejovi, veriteľ sa domáha zaplatenia splatného dlhu voči dlžníkovi, poslucháč vysokej školy má zákonom garantované právo na bezplatné vzdelávanie a pod. Právna náuka rešpektuje túto laickú predstavu ľudí, nakoľko zodpovedá potrebám a skúsenostiam ich každodenného života. V prvom uvedenom význame pojmu "práva", t.j. v zmysle právneho predpisu používa právna terminológia označenie právo v objektívnom slova zmysle alebo len objektívne právo. V druhom uvedenom význame, keď sa hovorí o práve v zmysle oprávnenia alebo povinnosti nazýva právna terminológia toto právo právom v subjektívnom slova zmysle alebo len subjektívne právo. Základný rozdiel medzi objektívnym a subjektívnym právom spočíva v tom, že objektívne

2 právo je pravidlom, kým subjektívne právo zasa oprávnením alebo povinnosťou vyplývajúcou z pravidla. Pojmy objektívne a subjektívne právo teda navzájom úzko súvisia, rozdiel medzi nimi je zrejmý. Subjektívne právo si nemožno predstaviť bez objektívneho práva, pretože subjektívne právo vyplýva z objektívneho práva. Napriek tomu, že v právnej teórii bolo vznesených voči rozlišovaniu a vzájomnému vzťahu práva objektívneho a subjektívneho viacero námietok 1/, považujeme toto rozlišovanie za vžité a natoľko inštrumentárne, že nemá zmysel, aby sme na tejto úrovni výkladu práva spochybňovali. 1/ Tzv. normatívna teória apriori odmieta oprávnenosť diferenciácie medzi objektívnym a subjektívnym právom; podľa tejto teórie subjektívne právo zapadá do pojmu objektívneho práva ako konkretizovaná a týmto konkretizovaním aj objektizovaná norma. Rovnako v staršej aj novšej literatúre sa poukazuje na teoretickú nedôslednosť vo vzťahu k triediacim kritériam, nakoľko pri danom rozlíšení na právo objektívne a subjektívne sa pojem "právo" používa v rôznom význame. Tak napr. Knapp, V. : Teorie práva. Praha 1995, s. 51 a nasl.; Z literatúry k tejto téme pozri ďalej napr. We yr, F.: Teorie práva. Praha 1936, s. 94.; Weyr, F. Základy filosofie právní. Praha 1920, s. 81 a nasl. II. Objektívne právo Literatúra: 1. Čermák, V. O podstate práva. Praha 1940; 2. Duguit, L.: L Etat le droit objectif et la loi positive, Paris 1981; 3. Ehrlich, E. Grundlegung der Sociologie des Rechts, München, Leipzig 1913; 4. Hungr, P.-Prusák,J.: Objektivní a subjektivní právo. Brno 1983; 5. Kelsen, H.: Reine Rechtslehre. Wien Knapp. V.: Teorie práva. Praha 1995; 7. Luby, Š.: Slovenské všeobecné súkromné právo. I. zväzok. Bratislava 1941; 8. Zippelius, R.: Wessen des Rechts. München 1969; A. Všeobecný výklad Systém výkladu: 1. Reálny základ práva v spoločnosti 2. Právo ako normatívny poriadok ľudského spolužitia 3. Iné normatívne spoločenské systémy

3 4. Prirodzené právo - pozitívne právo - sociológia práva 5. Pojem a podstata objektívneho práva 6. Funkcie práva v spoločnosti 7.. Právo hmotné a právo procesné 1. Reálne základy práva Reálny základ práva xxx (pozri napr. Tardy,.: Normy a skutečnost. Čas, XV/365;) tvorili na prvotnom stupni vývoja priamo a takmer bezvýhradne prírodné pomery a skutočnosti. Tento prvotný stav, oná Ovídiom ospevovaná doba zlatého veku ľudstva, pominula vtedy, len čo sa človek vymanil z tvora čisto naturálneho a premieňajúc sa v bytosť kultúrnu a sociálnu, začal budovať nad prírodou nadstavené sociálne životné prostredie. Vtedy sa ukázala potreba, ba objektívna nevyhnutnosť existencie práva (ubi societas, ibi ius). Právo sa stalo prostriedkom udržania rovnovážneho stavu v tvoriacom sa sociálnom prostredí tak, ako v prírodnom svete pôsobiaca prírodná moc, ktorú zvykneme označovať aj ako "prírodný zákon". Tvorba právneho poriadku od počiatku napomáhala ďaľšie budovanie kultúrnej a sociálnej nadstavby. Sociálne prostredie sa tak vyznačovalo stále vyšším stupňom vnútornej organizovanosti, aj keď počiatočné formy sa vyznačovali málo organizovaným životom neorganizovanej pospolitosti. Sociálna pospolitosť, t.j. v danom mieste a čase koncentrované spoločenstvo ľudských bytostí sa spočiatku vyvíjalo podvedome a inštinktívne. Prerod naturálnej ľudskej bytosti na kultúrneho človeka je sprevádzaný vznikom prvotných kultúrnych (sociálnych) potrieb. Tieto sa postupne dostávali na miesto naturálnych potrieb, resp. existovali popri nich. K ich uspokojovaniu už nepostačovala osobná fyzická moc jednotlivca, ktorou si hájil svoje naturálne potreby. Aj preto výslednicou tohto vývoja bolo, že sa začala popri osobnej moci tvoriť nová moc, moc sociálna, t.j. moc vznikajúca koncentráciou fyzických a duševných schopností a síl väčšieho počtu jednotlivcov. Novokreovaná sociálna moc sa čoskoro obrátila voči záujmom jednotlivca. Objektívne totiž vyžadovala od každého člena pospolitosti určitý spôsob správania, ktorý sa odvodzoval od ustálených pravidiel sociálneho spolunažívania. Spôsob styku jednotlivcov sa tak z pôvodne

4 podvedomého a inštiktívneho ustaľoval a následne dlhotrvajúcim zachovávavním menil na pravidlá, ktoré nazývame poriadok mravu, či mravnosti (morálka). Morálne pravidlá sa pretvorili na právne obyčaje spolu so vznikom prvej sankcie, ktorá spočívala vo vylúčení asociálneho jednotlivca zo sociálneho prostredia. Od prvej sankcie bol už len krok k vzniku všeobecného presvedčenia sociálnej pospolitosti, že pravidlá sa majú zachovávať. To implikovalo vytvorenie všeobecnej vôle, aby pravidlá platili a zároveň aby sa ja zachovávali. Vtedy, keď integrácia človeka do sociálneho prostredia bola tak všeobecná a nevyhnutná, že sa jednotlivec už nemohol vyhnúť zachovaniu pravidiel svojim odchodom zo spoločnosti, prijal túto všeobecnú vôľu a presvedčenie. Tým samým vzniklo z obyčaja právo. xxx (pozri napr. Luby. Š.: Slovenské všeobecné súkromné právo. Bratislava 1941, s. 20 a nasl.). Na vyššom stupni vnútornej organizovanosti spoločnosti začal človek s vedomým tvorením pravidiel ľudského spolunažívania, ktoré vyústilo do tvorby písaného práva. Výhody písaného práva sa prejavili v úsilí o zatlačenie obyčajového práva právom zákonným. To napokon vyústilo k monopolizovaniu normotvorby štátom a vo sfére súkromného práva osobitne do jeho kodifikácie. Odvtedy platí, že človek sa rodí v určitej sociálnej pospolitosti (spoločnosti), tu prežíva celý svoj individuálny vývoj, v spoločnosti aj umiera. Rovnako je dané, že po celý svoj život je obklopený právom ako jednou z foriem spoločenských vzťahov, v ktorých žije. xxx (O antropologických základoch človeka a práva pozri napr. Weinberger, O.: Norm und Institution, s. 15 a nasl.; ďalej Knapp, V.: Teorie práva. Praha 1995, s. 22 a nasl.; Luby, Š.: Slovenské všeobecné súkromné právo. Bratislava 1941, s. 19 a nasl.). 2. Právo ako normatívny poriadok ľudského spolužitia Z doteraz povedaného môžeme konštatovať, že človek je svojou podstatou spoločenský tvor (zoon politikon). Prípady jeho extrémnej sociálnej izolácie potvrdzujú, že v prírode dlhodobo nemôže prežiť ako izolovaný jedinec. Z roku 1799 je známy prípad chlapca, ktorý bol nájdený v lesoch južného Francúzska, kde žil ako divá zver. Vo svojich dvanástich rokoch, keď ho ľudia doslova chytili, bol zverený do výchovy miestneho lekára, ale až do svojej smrti (v štyridsiatich rokoch) zostal na veľmi nízkom stupni vývoja.

5 Nemenej otrasne pôsobí i prípad Indie. Tu boli v dvadsiatych rokoch minulého storočia objavené dve dievčatá, neskôr nazvané Amala (vo veku 18 mesiacov) a Kamala (vo veku asi 8 rokov), ktoré žili spolu s vlkmi a objavili ich dedinskí lovci vo vlčom brlohu. Obe dievčatá boli zverené do výchovy úradníkovi miestnej správy, ktorý si viedol záznamy o ich správaní a vývoji a urobil aj niekoľko fotografických snímkov. Mladšia Amala onedlho zomrela, staršia Kamala žila ešte 9 rokov. Až po dvoch rokoch začala používať jedno slovo a zachovávala si svoje zvieracie návyky. Potravu zbierala primo ústami zo zeme, cerila zuby, vrčala pri prejavoch neľúbosti, v noci vyla. Ešte po dvoch rokoch života medzi ľuďmi, keď našla kurča, zatiahla ho do krovia, roztrhala ho a zjedla. Až v šiestom roku pobytu medzi ľuďmi si vytvorila akýsi primitívny žargón a jej správanie dostávalo výraznejšie sociálne črty. Súvislejšie začala hovoriť až po deviatich rokoch pobytu medzi ľuďmi, bezprostredne pred svojou smrťou. xxx (pozri Cirák, J.: Ochrana osobnosti v slovenskom obnčianskom práve. Bratislava 1994, s. 14.). Človek je nútený žiť a reprodukovať sa v skupine, v spoločnosti. V záujme reprodukcie spoločnosti a udržania čo možno najnižšej miery spoločenského napätia, si každá spoločnosť vyžaduje reguláciu v podobe pravidiel, ktoré do nej vnášajú poriadok a udržujú ju v relatívne rovnovážnom stave. Bez existencie týchto pravidiel, by sa konfliktné situácie riešili živelne, na základe svojvôle a tzv. práva silnejšieho. Z dejín politického a právneho myslenia sa traduje predstava prvotného stavu spoločnosti ako bellum omnium contra omnes (vojna všetkých proti všetkým), ktorú vyslovil Tomáš Hobbes ( ). Avšak tam, kde vládne anarchia a svojvôľa nie je možné trvalejšie duchovné a hospodárske napredovanie. Prekonanie anarchie a svojvôle jednotlivcov, ako aj udržanie čo najnižšej miery entropie (spoločenského napätia) si preto v každej spoločnosti vyžaduje uplatnenie normatívnej regulácie, ktorá sa uskutočňuje prostredníctvom spoločenských normatívnmych systémov. Osobitné miesto medzi nimi zaujíma právo. Právo pozostáva z pravidiel správania sa. Zachovávanie týchto pravidiel je poistené a vynutiteľné prostredníctvom moci. Táto moc je pre právo nevyhnutná. Moc sa generuje ako spôsob pôsobenia a riadenia spoločnosti. Právo ako spoločenský regulátor pôsobí na spoločnosť tým spôsobom, že prostredníctvom sociálne a historicky podmieneného súboru pravidiel správania sa, ktoré sú vyjadrené v špecifickej, štátom uznanej forme, pôsobí právo v spoločnosti

6 na ľudské správanie jednotlivca v smere dodržiavania týchto pravidiel. Prostredníctvom právnej regulácie dochádza k riešeniu, vyrovnávaniu a rozhodovaniu konfliktných spoločenských situácií, ktoré permanentne vznikajú a opakujú sa. Právo tak na jednej strane obmedzuje absolútnu slobodu jednotlivca v záujme vytvorenia priestoru pre realizáciu objektívnych záujmov ostatných členov skupiny na jej zachovaní a reprodukcii. Právne normy vo svojom normatívnom vyjadrení predvídajú a zovšebecňujú individuálne skúsenosti ľudí. Požiadavka právnej istoty v spoločnosti je preto úzko spätá s nevyhnutnosťou stability právnych noriem. To však platí len relatívne, pretože právo je svojou podstatou dynamický systém, ktorý sa vyvíja v závislosti na vývoji spoločnosi v ktorej pôsobí a natrvalo sa nemôže ubrániť vývojovým zmenám. 3. Iné normatívne spoločenské systémy Právo nie je jediným spoločenským normatívnym systémom ľudského spolunažívania. Okrem práva plní vyznamnú úlohu regulátora sociálneho poriadku morálka a náboženstvo. Za spoločenský normatívny systém sa považuje aj slušnosť. xxx (K tomu pozri napr. Luby, Š.: Všeobecné súkromné právo. Bratislava 1941, s. 29 a nasl.; Zborník "Slušnosť v práve". 6. Lubyho dni.; Koller, Recht - Moral - Gerechtigkeit, JBI 1984, 286.). Zachovávanie a vynucovanie morálnych pravidiel, ktoré nie sú súčasne aj právnymi pravidlami, je zabezpečené len vnútorným svedomím každého jednotlivca. Rovnako je tomu tak v prípade náboženstva. Z hľadiska účelu jednotlivých normatívnych systémov rozoznávame medzi právom, morálkou a náboženstvom nasledovné: Právo vo svojom funkcionálnom zameraní sleduje predovšetkým úpravu vonkajších pomerov medzi ľuďmi, spravidla abstrahujúc od ich vnútorného sveta, cítenia a pod. Pokiaľ ide o morálku, táto sa zameriava na vnútorný svet človeka, jeho myslenie, morálny cit, zmýšľanie. Až z tohto vnútorného morálneho presvedčenia sa dedukujú požiadavky na vonkajšie správanie sa, teda pomer k ostatným. Preto každá právna norma, ktorá je v súlade s morálkou má v sústave sociálnych noriem svoje pevné miesto. Naopak, rozpor právnej normy s morálnym cítením pospolitosti si spravidla vynúti jeho odstránenie.

7 Obsahová nadradenosť morálky nad právom sa prejavuje predovšetkým v zásadách nášho práva (pozri ďalej), najmä v zásade súladu práva s dobrými mravmi, pričom právne normy ustanovujú sankčné dôsledky porušenia dobrých mravov (napr. neplatnosť právneho úkonu uzavretého spôsobom porušujúcim dobré mravy podľa 39 OZ). Čo sa týka náboženstva, jeho zameranie primárne predurčuje úpravu pomeru človeka k Bohu ako nadprirodzenej bytosti. Následné usporiadanie pomerov medzi ľuďmi navzájom je preto úplne determinované a podriadené základným pomerom človeka k Bohu. Morálka, náboženstvo, slušnosť a právo sú regulatívne spoločenské systémy, ktoré spoluvytvárajú oblasť duchovnej kultúry spoločnosti. K duchovnej kultúre nepochybne patrí aj právo. Tieto regulačné systémy predstavujú to, čo bolo pridané k pôvodnému (prirodzenému) stavu človeka, teda to, čo bolo v ňom zdokonalené, vypestované, a to v oblasti intelektuálnej. Preto môžeme vo viacerých významových rovinách hovoriť o právnej kultúre, náboženskej kultúre a pod. Okrem práva ako súčasti duchovnej kultúry spoločnosti sa vynára aj otázka samotnej kultúrnosti práva, t.j. jeho ponímania v zmysle regulačného systému ako takého. Podľa významného právneho filozofa Zippelia sa kultúra práva stotožňuje s úsilím "vytvoriť pokojné, rozumne organizované, ľudské potreby chrániace a rozvíjajúce spoločenstvo". xxx (Zippelius, R.: Rechtsphilosophie, München 1982, str. 98.) Od duchovnej kultúry spoločnosti odlišujeme kultúru materiálnu. Za najvýznamnejší regulačný systém v oblasti materiálnej kultúry sa považuje trh. Trhové hospodárstvo je v súčasnosti jedným zo základných predpokladov fungovania celého ekonomického systému štátu. xxx ( Ústavnoprávne zakotvenie mechanizmu trhovej ekonomiky v článku 35 Ústavy Slovenskej republiky vychádza z princípov sociálne a ekologicky orientovanej trhovej ekonomiky. Bližšie pozri napr. Čič a kol.: Komentár k Ústave Slovenskej republiky. Martin 1997, s. 251 a nasl.). 4. Prirodzené právo - pozitívne právo - sociológia práva I. Vo vyše dvojtisícročnej existencii práva v spoločnosti sa rôznili aj jednotlivé prístupy k poznaniu práva. Niektoré zanikli, iné si zasa udržujú svoju aktuálnosť dodnes a v rôznej intenzite

8 rezonujú v právnej vede. Spoločným menovateľom mnohopočetných variantov jednotlivých právnych škôl je, že ich vedecky skúma samostatný právny odbor, skúmajúci metodológiu poznania práva, ktorý sa nazýva filozofia práva. Vo filozofii práva nachádzame dva základné prístupy poznania podstaty práva, a to jednak tzv. dualistickú koncepciu práva a jednak tzv. monistickú koncepciu práva uplatňujúcu sa v širokej plejáde variant. 1. Právnofilozofický dualizmus sa zakladá na rozlišovaní: - jednak práva prirodzeného, ktoré je nezávislé na ľudskej vôli, ktoré označujeme ako tzv. ideálne právo. Ideálne právo pochádzajúce od Boha, alebo ľudskej prirodzenosti či rozumu je preto nevyhnutné neustále hľadať a nachádzať a; - jednak práva vytvoreného v procese legislatívnej činnosti, teda práva, ktoré je dané a vytvorené ľuďmi, ktoré k vôli rozoznateľnosti od práva ideálneho označujeme ako tzv. pozitívne právo. Myšlienkové prúdy prirodzenoprávneho prístupu k právu sú späté s menami Heraklita, Aristotela, Thomasa von Aquin, Grotia, Hobbesa, Locka, Rousseaua, Radiščeva, Pufendorfa, Thomasiusa a iných. V histórii právnej vedy bola prirodzenoprávna teória často opúšťaná a odmietaná, napriek tomu však stále v právnej vede pretrváva a opätovne sa vracia (tzv. "večný návrat" prirodzeného práva). Podľa zdôvodnenia pôvodu tejto koncepcie rozlišujeme viacero smerov prirodzeného práva. Tak napr. teologický smer prirodzeného práva odvodzuje právo priamo od Boha. Naturalistický smer zasa vidí pôvod práva v zákonitostiach prírody (porovnaj napr. známy Goetheho výrok "das Recht, das mit uns geboren ist" - t.j. doslova právo, ktoré sa s nami zrodilo). Významným smerom prirodzeného práva sa stal jeho racionalistický variant založený na rozumovom poznaní práva, ktorý výrazne ovplyvnil prvé kodifikácie občianskeho práva. Právnofilozofický monizmus na rozdiel od dualistického chápania práva operuje výlučne s jediným právom, a to s právom, ktoré prirodzenoprávna koncepcia pokladá za právo dané a vytvorené ľuďmi. Právny pozitivizmus prevláda v súčasnej právnej vede. Opiera sa o názor, že pravidlá správania sa slúžiace právnej regulácii spoločnosti si spoločnosť musí vytvárať sama v

9 tzv. legislatívnom procese. V druhej povici 19. storočia došlo v monistickej koncepcii poznania práva reprezentovanej rôznorodými právnymi školami k jej rozčleneniu na dva základné smery. Prvým smerom je právny pozitivizmus kladúci dôraz na formálny výraz práva v podobe ucelenej sústavy právnych predpisov (tzv. law in books) a druhým smerom tzv. sociológia práva, ktorá okrem formálneho výrazu práva skúma aj jeho pôsobenie v spoločnosti, teda hľadí na právo ako fungujúci sociálny systém, t.j. právo, ktoré skutočne v spoločnosti aj pôsobí (tzv. law in akcion). 5. Pojem a podstata objektívneho práva Súčasná právna veda pozná viacero definícií objektívneho práva. Najvýznamnejší slovenský civilista Štefan Luby objektívne právo definuje ako súhrn noriem upravujúcich chovanie sa ľudí, zachovávanie ktorých je poistené hrozbou donútenia zo strany vonkajšej a osobitým spôsobom ustrojenej moci. xxx ( Luby, Š.: Slovenské všeobecné súkromné právo. Bratislava 1941, s. 14. Skôr explikáciou rôznych aspektov objektívneho práva ako jeho definičným vymedzením sú závery vyslovené Viktorom Knappom, ktorý pod objektívnym právom rozumie "formálne zrozumiteľný spoločenský normatívny a regulatívny systém, ktorý je vytváraný alebo uznávaný štátom na dosiahnutie určitých spoločenských účelov a k presadeniu určitých všeobecných spoločenských záujmov a ktorého normy sú vynutiteľné štátnou mocou ". Ďalej dodáva, že objektívne právo ako súbor právnych noriem je sociálnym subsystémom - otvoreným, nakoľko do neho permanentne vstupujú nové právne normy a iné zasa z neho vystupujú, - dynamickým, nakoľko definovať právo možno len v konkrétnom, historicky vymedzenom čase, - cieleným, nakoľko cieľavedome pôsobí na vývojové procesy v spoločnosti xxx ( Knapp. V.: Teorie práva. Praha 1995, s. 44 a nasl.). Napriek rôznosti oboch definícií možno z nich izolovať tieto spoločné prvky a charakteristiky objektívneho práva:

10 1. právo je považované za spoločenský normatívny systém. Normy tvoriace tento špecifický normatívny systém spoločnosti (objektívne právo) sa nazývajú právne normy. Právne príkazy, zákazy a dovolenia všeobecnej povahy sú navzájom prevoditeľné. Tak napr. ak právna norma zakazuje susedovi v rámci úpravy susedských vzťahoch rušiť iného nad mieru primeranú pomerom ( 127 OZ), zároveň znamená príkaz pre iných nerušiť ho. Dovolenie užívať prenajatú vec je zároveň príkazom pre všetkých, aby sa zdržali toho, čím by neoprávnene rušili nájomcu vo výkone jeho oprávnení nerušene užívať prenajatú vec a pod; 2. právo vytvára usporiadaný systém platných právnych noriem (systém práva), ktoré sa členia na subsystémy, ktoré nazývame právne odvetvia alebo odbory (pozri ďalej); Občianske právo tvorí významnú časť (subsystém, odvetvie, odbor) objektívneho práva. Občianskoprávne normy v podobe príkazov, zákazov a dovolení ustanovujú vzory pre správanie sa ľudí v občianskoprávnych vzťahoch. Normy občianskeho práva zároveň vymedzujú okruh spoločenských vzťahov na ktoré sa ich úprava vzťahuje, ustanovujú účastníkov týchto vzťahov, regulujú ich vznik, zmenu či zánik. Okruh spoločenských vzťahov spadajúcich pod pojem občianske právo preto budeme skúmať ako účelovo vytvorený špeciálny súbor právnych noriem, ktorý spravidla viac či menej koinciduje s obsahom Občianskeho zákonníka; 3. v objektívnom práve nachádzame všeobecnú odpoveď na otázku quid iuris, t.j. čo je v danej situácii v súlade s právom, resp. proti právu, aká právna norma dopadá na danú skutkovú podstatu. Ak napr. sudca rozhoduje sporovú vec, musí na daný prípad vyhľadať (zistiť) príslušnú právnu normu a subsumovať pod ňu danú skutkovú podstatu. Tým vlastne zisťuje quid iuris v konkrétnom prípade a podľa toho rozhodne; 4. objektívne právo je vytvárané právotvornou činnosťou štátnych orgánov v tzv. legislatívnom procese a zároveň je i záväzne formalizované zákonne určenou publikáciou právnych noriem (v Slovenskej republike v Zbierke zákonov). Tento spôsob vzniku a formalizácie práva sa uplatňuje v prostredí tzv. kontinentálneho systému práva. To však neplatí všeobecne, nakoľko iný systém prameňov práva je typický napr. pre oblasť angloamerického práva a islamského práva. 6. Funkcie práva v spoločnosti I. Doteraz uvedené výklady implikujú záver dotýkajúci sa základnej funkcie práva v

11 spoločnosti ako spoločenského normatívneho systému, ktorý predtsvuje jeden z najvýznamnejších regulatívnych spôsobov udržiavania spoločenskej rovnováhy (homeostázy) funkčne pôsobiaci v smere znižovania neusporiadanosti spoločenských vzťahov (entropie). Ide o spoločenský normatívny a regulatívny systém, ktorý si vytvára štát za účelom presadenia a ochrany objektívnych spoločenských záujmov, pričom normy tohto systému sú vynutiteľné štátnou mocou. S ohľadom na širokú relevanciu pôsobenia práva v spoločnosti sa k uvededenej základnej funcii práva priraďujú v literatúre funkcie ďaľšie, odvodené zo základnej funkcie. Ide najmä o tieto ďaľšie funkcie práva: 1.právo ako informačný systém spoločnosti, v ktorej sa jediným a výlučným zdrojom autentickej informácie o obsahu právnej normy stávajú právne predpisy, ktoré zároveň sprostredkúvajú informácie o tom, ako sa majú ľudia správať v súlade s právom. 2. právo ako regulačný systému spoločnosti, ktorý pôsobí na svojich adresátov - jednak preventívno-výchovne, t.j. v zmysle predchádzania porušovania právom upravených spoločenských vzťahov - a jednak regresne, t.j. následne podľa zásady tzv. regulácie chybami, v zmysle účinného odstraňovania porúch právnych vzťahov a ich uvedenia do rovnovážneho stavu. II. Základnou požiadavkou demokratickej spoločnosti je, aby funkcie štátu uskutočnovala organizácia (štát), ktorá nesie atribúty právneho štátu. xxx (k tomu pozri napr. Prusák, J.: Štátny režim a právny štát. In: Prusák, J.: Teória práva. Bratislava 1995, s. 160 a nasl.). Z viacerých atribútov právneho štátu sa v nasledujúcom budeme venovať predovšetkým atribútom ako: právna istota, zákonnosť a primeranosť práva. V najvšeobecnejšom vyjadrení spočíva podstata právnej istoty v dôvere fyzických a právnických osôb v právo. V jednotlivostiach sa subjekty práva môžu spoľahnúť najmä na to, že: 1.právny štát im poskytne efektívnu právnu ochranu subjektívnych práv proti porušovaniu práva, 2. štátna moc im bude napomáhať pri realizácii subjektívnych práv v prípade, že niekto tomu bude neoprávnene brániť,

12 3. právny štát im poskytne zhruba rovnakú možnosť oboznámiť sa s právom, 4. štát, resp. jeho orgán ho postihne za to, že porušil právny predpis výlučne zákonom predvídanou a žiadnou inou sankciou, 5. každý má istotu v právnom štáte, že práva raz nadobudnuté (iura quaesita) mu nebudú zákonom ani inak spätne odňaté, 6. každý má v právnom štáte istotu, že právo nebude pôsobiť retroaktívne (lex retro non agit). xxx (Kolektív: V požiadavke zákonnosti právneho štátu sa odzrkadľuje bezpodmienečná povinnosť všetkých subjektov vrátane štátu dodržiavať právo. Aj štátne orgány majú povinnosť postupovať a rozhodovať v súlade s právnym predpisom. V právnom štáte existuje Ústavou a zákonmy upravený postup, ktorý umožňuje štátu v tzv. legislatívnom procese novelizovať (zmeniť), resp. zrušiť právnu normu, nesmie ju však porušiť. Legislatívna politika právneho štátu musí byť založená na zásade primeranosti práva, ktorá v sebe implikuje neprípustnosť neprimeraného a nad únosnú mieru presahujúce používanie práva na dosiahnutie stanovených cieľov. Vychádzame pritom z poznania, že pre súkromné právo má kardinálny význam rešpektovanie slobody jednotlivca podľa prirodzeného práva a úlohou práva je tieto základné hodnoty rešpektovať a právnymi predpismi ich obmedzovať iba v tej miere, ktorá je objektívne nevyhnutná k zachovaniu spoločenskej homeostázy. 7. Právo hmotné a právo procesné I. Právne normy určitého právneho poriadku možno triediť do dvoch subsystémov, ktoré sa nazývajú právom hmotným a právom procesným. Napriek tomu, že toto členenie v plnom rozsahu nepokrýva bezo zvyšku všetky právne normy v štáte, má elementárny význam práve v oblasti právnej regulácie spadajúcej pod občianske právo a týka sa tak práva objektívneho ako aj práva subjektívneho. 1. Právo hmotné prostredníctvom hmotnoprávnych noriem ustanovuje aké práva a povinnosti majú ich adresáti. Ustanovuje teda, akým spôsobom sa majú ľudia správať tak, aby sa pri tom nevyžadovalo spolupôsobenie štátneho orgánu.

13 2. Právo procesné naproti tomu prostredníctvom procesnoprávnych noriem ustanovuje, akým formálnym spôsobom, t.j. akým procesom dochádza k uplatneniu práv, resp. akým formálnym spôsobom môže byť vynútené plnenie povinnosti. Správanie sa štátneho orgánu a subjekty v konaní pred ním pri uplatňovaní hmotného práva sa nazýva proces alebo konanie. Právne normy upravujúce takéto konanie sú normy objektívneho procesného práva. Procesnoprávne normy zakladajú účastníkom konania ako aj štátnemu orgánu subjketívne procesné práva a povinnosti. Takúto povahu má napr. právo urobiť návrh, právo navrhovať dôkazy, prijímať doručované písomnosti, podávať opravné prostriedky a vzdávať sa ich a pod. Z procesného hľadiska odlišujeme súdny proces, ktorý sa člení na občianske súdne konanie (civilný proces) a trestné konanie. Osobitnú povahu má konanie pred Ústavným súdom, nakoľko Ústavný súd nepatrí do všeobecnej sústavy súdov. V administratívnom práve ide zasa o tzv. správny proces (konanie) obsiahnutý v zákone č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (sprívny poriadok) v znení neskorších predpisov. Základným právnym predpisom upravujúcim občianske súdne konanie je Občiansky súdny poriadok ( zákon č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov). V civilnom procese sa uplatňujú nároky jednak v sporovom konaní, v ktorom proti sebe stoja žalobca a žalovaný (navrhovateľ a odporca) a jednak v nesporovom konaní, kde charakter rozhodovania niektorých vecí vylučuje spor (napr. konanie o osvojení, vyhlásení za mŕtveho, zápis do obchodného registra, atď.). Vo sféfe úpravy majetkových vzťahov právny poriadok umožňuje zmluvným stranám, aby sa dohodli na tom, že ich eventuálny spor sa bude rozhodovať jeden alebo viac rozhodcov, resp. stály rozhodcovský súd podľa osobitného predpisu, ktorým je zákon č. 218/1996 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov. Rozhodcovská zmluva je platne uzavretá, pokiaľ účastníci sporu môžu o predmete sporu uzavrieť zmier. Aj v konaní pred rozhodcami sa subsidiárne (podporne) použije OSP. Konanie pred Ústavným súdom prichádza do úvahy vtedy, ak právnická alebo fyzická osoba v ústavnej sťažnosti tvrdí, že právoplatným rozhodnutím v konaní, v ktorom vystupovala ako účastník, resp. iným zásahom orgánu verejnej moci bolo porušené jej základné právo garantované Ústavou i medzinárodnou zmluvou. Ústavná sťažnosť, ktorú nemožno ponímať ako riadny opravný prostriedok proti rozhodnutiu všeobecného súdu je upravená zákonom č Z.z. o konaní vo veciach sťažnosti pred Ústavným súdom.

14 Literatúra: B. Duálna štruktúra práva 1. Hoetzel, J.: Čs. správní právo, část všeobecná, s Hoetzl, J.: Dualizmus právní, Slovník, I/493, Knapp, V.: Systém práva. In: Knapp, V.: Teorie práva. Praha 1995, s. 68 a nasl. 4. Luby, Š.: Dualizmus práva objektívneho a subjektívneho. In: Luby, Š.: Slovenské všeobecné súkromné právo. Bratislava 1941, s. 57 a nasl.; 5. Macur, J.: Občanské právo procesní v systému práva. Brno. Systém výkladu: 1. Základná diferenciácia systému práva 2. Právo verejné a právo súkromné 3. Právne teórie dualizmu 4. Právne odvetvia 1. Základná diferenciácia systému práva I. Problematika základnej diferenciácie právnych noriem sa v právnej vede traduje bez ohľadu na miesto či obdobie vzniku toho ktorého systému práva. Diferenciácia sa uskutočňuje na rôznych úrovniach zovšeobecnenia a podľa rôznych triediacich kritérií. Ako sme už uviedli, systém práva sa člení na subsystémy, zväčša nazývané právne odvetvia, odbory (napr. občianske právo, obchodné právo, pracovné právo, trestné právo a pod.). Členenie práva na právne odvetvia nie je však v systéme práva členením jediným. Jednotlivé právne odvetia (odbory, právne disciplíny) sa v kontinentálnom európskom práve založenom na recepcii rímskeho práva sa okrem členenia na nižšie subsystémy práva zoskupujú do subsystémov vyšších tried, kde tradične rozoznávame triedu práva verejného a triedu práva súkromného. Triedenie na právo verejné a právo súkromné má svoje hlboké historické korene. Už pred viac ako dvetisíc rokmi bolo známe v rímskom právnom poriadku, kde vyústilo do učenia o tzv. dualizme práva t.j. o základnom delení celého systému práva. Napriek mnohým vedeckým sporom týkajúcim sa účelnosti, ba až správnosti tohto rozoznávania, xxx (tak napr. normatívna

15 teória považuje delenie práva na verejné a súkromné za irelevantné, nakoľko sa opiera o deliace kritérium vzaté z obsahu právneho poriadku) myšlienka duálnej štruktúry práva po prvýkrát formulovaná klasickým rímskym právnikom Ulpianom - si udržuje svoju aktuálnosť dodnes. V zásade sa akceptuje aj v našej právnej vede a preto sa na ňu prihliada tak v zákonodarstve ako aj v aplikačnej praxi. Obdobný stav sa uplatnuje vľade tam, kde systém práva vykazuje príslušnosť k európskemu kontinentálnemu právnemu systému. II. Pokiaľ ide o ďaľšie kritériá triedenia systému práva, stretávame sa tiež napr. s jeho členením podľa predmetu právnej úpravy, podľa metódy právnej úpravy, podľa základných zásad, cieľa právnej úpravy, a pod. 2. Právo verejné a právo súkromné I. Slovenský právny poriadok výslovne neustanovuje, ktoré právne normy majú povahu verejnoprávnu a ktoré právne normy majú povahu súkromnoprávnu. Napriek tomu sa slovenské právo člení na právo verejné a právo súkromné. Z pohľadu historického sa takéto členenie práva v právnej teórii i právnej praxi uplatňovalo na našom území až do roku Po roku 1950 marxistická teória šátu a práva, legislatívna a následne aj právna prax programovo odmietli myšlienku právneho dualizmu. Po roku 1989 sa učenie o duálnej štruktúre práva do právnej teórie, legislatívy ako aj právnej praxe opätovne vrátilo. Za hlavné praktické dôsledky rozoznávania verejného a súkromného práva považujeme najmä to, že: a) súkromnoprávne pomery a problémy patria do sféry súkromného práva a v prípade konfliktu súkromnoprávnych záujmov o nich spravidla rozhodujú civilné súdy, b) verejnoprávne pomery majú v prípade konfliktu záujmov prednosť pred súkromnoprávnymi. Inak povedané, v prípade rozporu medzi verejnoprávnou a súkromnoprávnou povinnosťou treba prioritne plniť predovšetkým povinosť danú verejnoprávnymi normami.

16 II. V právnej vede, legislatíve ako aj v právnej praxi sa uznáva aj typ tzv. zmiešaných právnych inštiutúcií, t.j. právnych pomerov na ktoré sa vzťahujú právne normy, ktoré majú tak prvky verejného ako aj súkromného práva. Hranica madzi verejným a súkromným právom je v týchto právnych normách vždy len približná. Takéto, v právnom poriadku sa vyskytujúce normatívne subsystémy vykazujúce hybridný charakter nazývame tzv. komplexné právne odbory, nakoľko vykazujú prvky tak súkromnoprávnej ako aj verejnoprávnej povahy. Komplexnú povahu majú napríklad normatívne súbory v oblasti právnej ochrany spotrebiteľa, právo hospodárskej súťaže, právo životného prostredia, právo kartelové, antimonopolné, či právo priemyselného vlastníctva, práva cenných papierov a investičných služieb a pod. III. Osobitným problémom vo vzťahu k rozlišovaniu práva na verejné a súkromné sa v poslednom období javí najmä vplyv práva Európskej únie na náš právny poriadok. V rámci aproximácie európskeho práva často dochádza v legislatívnej činnosti k prelínaniu, kombinácii a vzájomnému ovplyvňovaniu sa verejnoprávnych a súkromnoprávnych prvkov. Tak napr. z oblasti občianskeho práva sa v rámci úpravy ochrany spotrebiteľa, najmä zmluvného práva spotrebiteľov jedná o pomery súkromnoprávne, avšak normy na ochranu spotrebiteľa v sebe implementujú celý rad prvkov verejnoprávnych (napr. ukladanie povinností, pokuty a pod.). 3. Právne teórie dualizmu I. Formulovanie odpovede na otázku súkromnoprávnej resp. verejnoprávnej povahy právnej normy pripadlo teórii práva. Teoretické zdôvodnenie kritérií rozhraničujúcich sféru verejného práva od sféry práva súkromného je obsiahnuté vo viacerých teóriíách právneho dualizmu. Osobitný význam nadobudli záujmová teória, mocenská teória a organická teória. Rozdiely medzi nimi, t.j. medzi teóriou záujmovou, teóriou mocenskou a teóriou organickou nie je potrebné podľa nášho názoru preceňovať. Každá z nich je totiž výrazom rov@lh 4 nakej koncepcie podanej z iného uhla pohľadu. 1. Teória záujmov prevzatá a odvodená z prostredia rímskeho právneho myslenia kladie dôraz na rozlišovanie záujmov súkromných a verejných. Podľa toho normy verejného práva majú za cieľ slúžiť spoločenským záujmom a normy súkromného práva zasa záujmom jednotlivcov; 2. Mocenská teória zdôrazňuje postavenie subjektov v právnych vzťahoch, ktoré sa vo sfére súkromného práva zakladá rovnosti subjektova a vo sfére verejného práva na vzájomnej

17 nadriadenosťi a podriadenosti ich účastníkov. Inak povedané orgány verejnej správy štátu vo svojej činnosti pri vydávaní individuálnych aktov vystupujú ako vrchnostenská autorita "potentiores personae". Naproti tomu ingerencia štátu sa vo sfére právnych vzťahov, ktoré vyjadrujú súkromný záujem neuplatňuje, nakoľko vznik týchto vzťahov je ponechaný na dispozičnú autonómiu subjektov súkromnoprávnych vzťahov; 3. Organická teória ktorá je niekedy označovaná aj ako teória mocenských zväzkov alebo teória subjektov zasa rozlišuje dve základné sféry v systéme práva a to v závislosti na tom, či jeden zo subjektov tohto vzťahu do neho vstupuje z dôvodu členstva vo verejnoprávnom zväzku (štát, obec, právnická osoba verejného charakteru, ktorou je štátny orgán, politická strana a pod.) pôjde o vzťah verejnoprávny a teda verejné právo. Pokiaľ však ide o právny pomer, pri ktorom subjekt do takéhoto verjnoprávneho zväzku nevstupuje, jedná sa o súkromnoprávny pomer a teda sféru súkromného práva. Členstvo subjektu vo verejnoprávnom zväzku zakladá jednému z účastníkov mocenské postavenie nakoľko tento subjekt prostredníctvom individuálneho právneho aktu realizuje verejný záujem. Tak napr. v konaní o vydanie stavebného povolenia, ktorého účastníkom sa niekto stáva na základe vlastného návrhu pôjde o verejnoprávny vzťah, nakoľko druhým účastníkom právneho vzťahu je štátny orgán, t.j. inštancia v ponímaní verejného zväzu. Súčasná právna veda zastáva väčšinou moderne ponímanú organickú teóriu, ktorá vie pomerne uspokojivo zodpovedať väčšinu problémov súvisiacich s právnym dualizmom. II. Ako ďaľšie kritérium rozlišovania verejného a súkromného práva sa považuje charakter a povaha samotného právneho vzťahu vo väzbe na jeho účastníkov. Vo verejnom práve je nositeľ verejnej moci (štát, štátny orgán, obec) ako silnejší účastník (subjekt) právneho vzťahu nadaný verejnou mocou (potentior persona) a za presne ustanovených podmienok môže druhému účastníkovi (fyzickej osobe, právnickej osobe) ukladať jednostranné povinnosti, resp. jednostranne zakladať práva. To sa prejavuje aj vtedy, ak sa jedná o tzv. administratívne dohody, ktoré majú síce z hľadiska dosiahnutia účelu javovú podobu zmluvy, avšak postavenie subjektov ovláda zásada nadriadenosti a podridenosti subjektov takejto správnej dohody. Naproti tomu pre súkromné právo je typická v povahe a charaktere právneho pomeru zásada rovnosti účastníkov. Najmä týmto znakom sa súkromnoprávne pomery celkom jednoznačne odlišujú od pomerov upravených napr. správnym alebo finančným právom, ktoré ovláda zásada nadriadenosti a podriadenosti ich účastníkov. Rovnosť účastníkov je v súkromnom práve spravidla definovaná tým, že: 1. žiaden z účastníkov nie je druhému nadriadený,

18 2. žiaden z účastníkov nemôže druhému účastníkovi jednostranným úkonom založiť právnu povinnosť, 3. žiaden z účastníkov si nemôže jednostranne a autoritatívnym spôsobom vynútiť splnenie povinnosti druhého účastníka, 4. v prípade sporu medzi účastníkmi je na rozhodovanie spornej záležitosti príslušný nezávislý orgán (spravidla súd), pred ktorým majú účastníci rovné postavenie. Spomenutá zásada rovnosti sa niekedy v právnej náuke súkromného práva považuje za osobitnú metódu súkromnoprávnej úpravy, inokedy sa zasa zvýrazňuje stanovisko, že rovnosť postavenia strán v súkromnoprávnom práve je odrazom ekonomickej ekvivalencie tovarovopenažných vzťahov alebo odrazom absolútnej hodnoty človeka v záujmovom okruhu života týkajúceho sa úpravy jeho osobných, rodinných a majetkových pomerov. xxx III. V rovnosti účastníkov je implikovaná ďaľšia významná zásada ovládajúca sféru súkromnoprávnej regulácie, a to autonómia vôle subjektov súkromného práva. Táto zásada je považovaná za jeden z hlavných pilierov súkromného práva akcentujúci slobodu jednotlivca. Súkromnoprávne subjekty majú oprávnenie samostatne rozhodovať o svojom právnom postavení. Autonómia vôle a v nej obsiahnutá zmluvná autonómia in concreto v sebe implikuje: 1. jednak voľnosť a slobodu pri výbere právneho úkonu, voľnosť výberu zmluvného typu či spolukontrahenda, 2. jednak voľnosť pri určení obsahu právneho úkonu, obsahu zmluvy. Z uvedeného vyplýva, že každý má právo ovplyvňovať svoje právne postavenie tým, že aktívne využíva celý rad právnych inštitútov vo svojom osobnom a majetkovom záujme pri modernom súkromnoprávnom styku (napr. zriadenie závetu, určenie dedičskej postupnosti a pod.). Zmluvné usporiadanie súkromnoprávnych vzťahov spočíva na zásade slobodného výberu vhodného zmluvného typu či už ide o zmluvu upravenú priamo súkromnoprávnym predpisom, alebo aj zmluvu právom neupravovanú, teda nepomenovanú zmluvu ( 51 OZ, 262 ObchZ). S ohľadom na prípustnosť atypických zmlúv v súkromnom práve možno povedať, že súkromné právo spočíva na otvorenom systéme zmluvného usporiadania súkromnoprávnych pomerov.

19 Zásada zmluvnej autonómie subjektov býva v súkromnoprávnom styku výnimočne oslabená, a to najmä z dôvodov ochrany slabšej zmluvnej strany v podobe kogentných predpisov v obsahu niektorých zmluvných typov, resp. právnych úkonov vôbec. Tak napr. v oblasti ochrany spotrebiteľa pri organizovanom cestovaní, spotrebiteľských úveroch, podomovom predaji musia byť tieto pomery usporiadané podľa zásad, ktoré považuje zákonodarca za jedine správne a vhodné v daných prípa@lh 4 doch a preto sa od nich nemožno odchýliť. Inokedy sa zasa zmluvná autonómia modifikuje povinnosťou jednej zmluvnej strany (spravidla dominantne pôsobiacej na trhu) uzavrieť zmluvu tzv. kontraktačná povinnosť (napr. povinnosť prepravy zásielky štátnou poštou, dodať elektrinu, plyn, teplo, vodu z verejného vodovodu). Špecifické prípady výnimiek zo zásady zmluvnej autonómie prestavujú niektoré obmedzenia v rámci úpravy kolektívneho investovania, ako aj tzv. nútené licencie v oblasti patentového práva. 4. Právne odvetvia (odbory) I. Tak súkromné ako aj verejné právo sa dalej člení na právne odvetvia (odbory). Pre právne odvetvia je charakteristické, že predstavujú špecifickými vnútornými väzbami vytvorenú a spätú sústavu právnych noriem. Právne odvetvia sa navzájom odlišujú najmä tým, že k spájaniu rôznorodých záujmov dochádza v jednotlivých odvetviach práva na rôznych stupňoch spoločenskej integrácie. K základnými odborom verejného práva zaraďujeme predovšetkým právo ústavné (štátne), ďalej právo správne (administratívne) a finančné. Medzi odvetvia verejného práva býva zaraďované aj trestné právo, ktoré sa však niekedy považuje za odvetvie stojace mimo sféry tak verejného ako aj súkromného práva. Základnými časťami nášho súkromného práva sú právo občianske a právo obchodné. V kontinentálnom systéme práva sú tieto základné súčasti súkromného práva kodifikované v Občianskom zákonníku a Obchodnom zákonníku. Ich vzájomné väzby a prelínanie charakterizuje modelová predstava všeobecného a osobitného. Inak povedané občianske právo a Občiansky zákonník tvoria všeobecné súkromné právo a všeobecný súkromnoprávny predpis a obchodné právo a Obchodný zákonník zasa osobitné súkromné právo a osobitný súkromnoprávny predpis. II. Pri úvahách o zaradení jednotlivých právnych odvetví do súkromného práva je nevyhnutné brať do úvahy aj rozdielnosti, ktoré existujú medzi vyspelými západoeurópskymi krajinami na jednej strane a medzi transformujúcimi sa krajinami Strednej a Východnej Európy na strane druhej. Súčasťou spoločenskej transformácie postkomunistických krajín (v plnenj miere to platí aj o Slovenskej republike) je preto úsilie smerujúce k vytvoreniu porovnateľného a kompatibilného modelu systému práva, ktorý by aj vo svojej legislatívnej podobe odrážal koncepciu súkromného práva založenú na tradičných princípoch európskeho súkromného práva.

20 C. Ideové základy a zásady súkromného práva I. Súkromné právo upravuje privátne pomery osôb navzájom, odhliadnúc od ich vzťahu k verejnej moci. Ide o pomery osôb, vzťahujúce sa na záujmový okruh života jednotlivcov osobnostnej, rodinnej a majetkovej povahy. Súkromné právo ako právny poriadok súkromného života sa postupne historicky sformovalo do týchto troch základných oblastí: - do oblasti právnej úpravy súkromného hospodárenia, - do oblasti právnej úprave rodinného života a - do oblasti ochrany osobnostných hodnôt jednotlivca. V závislosti na tom rozoznávame v najvšeobecnejšom rámci úpravy súkromného práva tri jeho hlavné súčasti: právo majetkové, právo rodinné a právo osobnostné. 1. Základným právnym inštitútom majetkového práva v trhovo orientovanom hospodárskom zriadení je individuálne (súkromné) vlastníctvo, ktoré predstavuje najširšiu a najúplnejšiu možnosť (oprávnenie) nakladať s určitým okruhom hmotných statkov (vecí) patriacich vlastníkovi v jeho osobnom záujme. Súkromné vlastníctvo implikuje súkromnú autonómiu subjektov, ktorá sa prejavuje najmä v zmluvnej voľnosti pri zámene jednotlivých vecí medzi subjektami. Majetkové súkromné právo je konštruované z dvoch prvkov: jedna jeho časť predstavuje oprávnenie držať, užívať a disponovať s vlastnou vecou, pričom vlastník veci môže vylúčiť ostatných z takýchto oprávnení (hovoríme, že má právne panstvo nad vecou) a druhá časť pozostáva z pohľadávok, ktoré niekomu patria voči inému z obratu vecí. Primerane tomu sa majetkové právo člení do dvoch častí, a to práva vecného, ktoré obsahuje právnu úpravu (pravidlá) vlastníctva a iných vecných práv umožňujúcich prisvojovanie si vlastníctvu podobných výlučných oprávnení (napr. záložné právo, právo stavby, vecné bermená, držba) a práva záväzkového (obligačného) obsahujúceho pomery veriteľov a dlžníkov v ich vzájomnom styku. Osobitnú časť majetkového práva tvorí dedičské právo, ktoré ustanovuje poriadok s majetkom pre prípad smrti. 2. Rodinné právo obsahuje predovšetkým právnu reguláciu rodiny, manželstva a príbuzenstva, ako aj právne pomery nahradzujúce výchovu dieťaťa v rodine (opatrovnícvo, osovojenie, pestúnska starostlivosť). 3. V rámci súkromnoprávnej úpravy osobnostných práv ide najmä o úpravu právnych vzťahov, ktoré sú jednak chápané užšie ako nepodmienené a vzťahujúce sa na práva späté s osobnosťou človeka (napr. právo na život, zdravie, fyzickú integritu a pod.) a jednak o úpravu ponímanú širšie ako podmienenú tvorivou duševnou činnosťou človeka, teda práva, ktoré zaraďujeme k predmetom tzv. duševného vlastníctva (napr. objavy, patenty, zlepšovacie návrhy, autorské diela atď). xxx (pozri napr. Fajnor, V.- Záturecký, A.: Nástin súkromného práva platného na Slovensku a Podkarpatskej Rusi. Bratislava 1998, s. 17 a nasl.). II. Ideový obsah súkromného práva v každom čase a na každom mieste určoval oficiálny svetonázor. xxx (Kelsen, H.: Státní forma a světový názor. Praha 1937; Rouček, F.: Stěžejní zásady nového občanského zákonníka. Obzor nhsp. 1937/197. Svetonázor a jeho vplyv na náplň právneho poriadku sa aj v súčasnosti osvedčuje vrchovatou mierou pri formovaní ideového základu slovenského súkromného práva. Súkromné právo po roku

21 1989 prešlo zásadným a hlbokým obratom, ktorý možno iba sčasti porovnať s obratom, aký priniesol komunistický prevrat v bývalom Česko-Slovensku v roku V historickej retrospektíve sa ideový obsah občianskeho práva po roku 1948 a najmä po roku 1964 orientoval výlučne na univerzalistickú totalitnú ideológiu. Po roku 1989 sa v tomto práve nastolil kurz smerujúci a akcentujúci individualistický model ideologickej orientácie súkromného práva, avšak s niektorými prvkami univerza. Slovenské súkromné právo sa nachádza v pokročilom štádiu prechodu od jednej ideológie k druhej a preto aj súčasný ideový základ a obsah súkromného práva nie je možné vysvetliť bez patričných historických reminiscencií na časy, keď bolo ovládané prevažne univerzalistickou ideológiou určitého zafarbenia. Uhorské právo nezačalo svoj vývoj recepciou rímskeho práva, XXX (Sommer. O.: Antická a naše právní kultura. Praha 1925; Sommer, O.: Právo římské a dnešní civilistika. Praha 1925; Vážný, J.: Římské právní ideje v občanském zákonníku a v osnově. Čas. XVI/171; ktoré bolo poriadkom vyslovene in@lh 4 dividualistickým. V rímskom práve sa naplno rozvinula individualistická predstava silného jednotlivca, ktorý je schopný uspokojiť svoje egoistické potreby vlastnými silami za pomoci dobrodenia právnej spravodlivosti. Rímske ius civile preto nebralo zreteľ na potreby ľudí, ktorý sa vymykali tejto predstave silného jednotlivca. V zásade "ius civile vigilantibus scriptum est" je tiež vyjadrené, že nedostatok tak fyzickej ako aj psychickej sily nemal v tomto práve žiadnu relevanciu. Aj keď neskoršie prétorské právo sa zaslúžilo o novú orientáciu, napriek tomu podstata rímskeho práva zostala aj naďalej podložená individualizmom. Uhorský právny vývin vyvieral z domácich koreňov, pričom feudálny právny poriadok, ktorý sa takto vyvíjal až do roku 1848 nemal nič spoločné s individualizmom. Práve naopak, bol podložený univerzalistickou ideológiou feudálneho zväzu, vyjadrujúcou hierarchickú naviazonosť jednotlivca na celok v mnohostranných univerzalisticky ponímaných spoločenských a právnych súvislostiach. Charakter právneho poriadku vzdialený individualizmu a liberlizmu stratilo uhorské právo až v revolúcii v roku 1848, keď boli zrušené najmä poddanstvo, donačná sústava a aviticita. Tým sa otvorili brány k oveľa širšiemu prenikaniu rímskeho práva, resp. jeho jednotlivých inštitúcií do uhorského právneho poriadku. Univerzalistická ideológia zaznamenala jeden zo svojich vrcholov v dobe osvietenstva. Ideológovia osvietenstva vychádzali z presvedčenia, že egoistické indivíduum nie je dosť rozumné a spôsobilé obhájiť svoje záujmy a preto je prvoradou povinnosťou polície a zákonodarstva chrániť ho na každom kroku pred následkami jeho nerozumnosti. V priamom protiklade osvietenstva, ktoré na rozdiel od rímskeho práva videlo v človeku typ slabého indivídua, sa rozvíjala idea liberalizmu, akcentujúca slobodu a osobnosť jednotlivca vrátane uplatňovania slobody v právnej sfére. V dejinách európskeho liberalizmu zohrala veľmi významnú úlohu Veľká francúzska revolúcia. Táto hlásajúc slobodu jednotlivca (liberté), ako aj bratstvo a rovnosť (fraternité, egalité) slobodných jednotlivcov vyhlásila v slávnej "Deklarácii práv človeka a občana" vlastníctvo za posvätnä a nedotknuteľné.

22 Bezprostredným vplyv individualisticky zameraného liberalizmu sa prejavil najmä v kodifikáciách súkromného práva, ktoré začali Napoleonovým Code civil z roku Ako reakcia na silnejúci individualistický liberalizmus sa sformovala tzv. škola sociologická a škola voľného práva, ktoré vzniesli požiadavku socializácie súkromného práva. Tento spočiatku akademický problém sa po prvej svetovej vojne vyvinul na akútnu otázku právnej a štátnej politiky. xxx (pozri napr. Rath, A.: Socializácia práva. P. LXX/1; Kraus, F.: Sociální funkce práva. Praha 1934; Karvaš, I.: Prvky kolektivistického hospodárenia v individualistickom hospodárskom poriadku. Rozhľady V/148; Sedláček, J.: Skromné slovo v příčině socializace práva vlastnického. P. LXVIII/55; Šimanc, H.A.: Kolektivisace bez socializace. Praha II. V súkromnom práve sa výrazne uplatňujú viaceré právne zásady. Majú povahu nosných zásad normatívnej úpravy a umožňujú obsahove sformulovať jednotlivé inštitúty súkromného práva. Vo všeobecných právnych zásadách súkromného práva sa konkretizuje ideový obsah súkromného práva pôsobiaceho v danom čase a mieste. Ide najmä o tieto zásady: 1. Zásada slobody jednotlivca prameniaca z prirodzeného práva, podľa ktorého človek od prírody je už svojou existenciou slobodný má v súkromnom práve kardinálny význam. Táto zásada logicky implikuje ostatné základné zásady súkromného práva, najmä zásadu rovnosti a zásadu súkromnoprávnej autonómie, ktorých je logickým vyústením a doplnkom. Okrem všeobecného vyjadrenia v zásadách súkromného práva sa zásady slobody jednotlivca konkretizuje v právnych predpisoch chrániacich fyzickú a psychomorálnu integritu človeka (život, zdravie, telesnú integritu, česť, meno, osobné súkromie, nedoknuteľnosť obydlia, domáceho pokoja, náboženstva, osobného tajomstva atď.); 2. Vo sfére súkromného práva, ktoré ovláda zásada rovnosti a dispozičnej autonómie dochádza k spájaniu rôznorodách záujmov na relatívne nízkom stupni spoločenskej integrácie. Štát síce vyrovnáva záujmové konflikty súkromného života súhrnom pravidiel, zákazov a dovolení, avšak čo do spôsobu zriadenia vzťahov spadajúcich pod záujmový okruh súkromného života štát ponecháva (odhliadnuc od výnimiek) nedotknutým voľnú dispozíciu jednotlivca. Naproti tomu vo sfére verejného práva, ktoré ovláda zásada nadriadenosti a podriadenosti subjektov sa uplatňuje oveľa vyšší stupeň spoločenskej integrácie štátu a preto sa nedá vôbec hovoriť o dispozičnej voľnosti jednotlivca. Podrobnejšie o zásade rovnosti účastníkov ako aj o zásade autonómie subjektov sme už hovorili v predchádzajúcich výkladoch a na ne odkazujeme.