Viedenské roky Jána Kollára

Transkript

1 Vydané pri príležitosti 220. výročia narodenia Jána Kollára Tatiana Ivantyšynová Peter Podolan Miriam Viršinská ISBN: Básnik a mesto Viedenské roky Jána Kollára Básnik a mesto Viedenské roky Jána Kollára PRO HISTÓRIA Bratislava 2013

2 Vydané pri príležitosti 220. výročia narodenia Jána Kollára Tatiana Ivantyšynová, Peter Podolan, Miriam Viršinská Básnik a mesto Viedenské roky Jána Kollára PRO HISTÓRIA Bratislava 2013 ISBN

3 Realizované s finančnou podporou Ministerstva kultúry Slovenskej republiky. PhDr. Tatiana Ivantyšynová, CSc. PhDr. Peter Podolan, PhD. Mgr. Miriam Viršinská, PhD. Recenzenti: Mgr. Dana Hučková, CSc. Mgr. Peter Šoltés, PhD. Preklad resumé do angličtiny: Lenka Procházková Publikácia prešla jazykovou úpravou. PRO HISTORIA Návrh obálky: Péter Renczés Publikácia je výstupom grantového projektu VEGA č. 2/0180/13 Slováci a vzťahy medzi národmi v strednej a východnej Európe ( stor.): mýty stereotypy historická pamäť riešeného na HÚ SAV ISBN

4 Vydané pri príležitosti 220. výročia narodenia Jána Kollára Tatiana Ivantyšynová, Peter Podolan, Miriam Viršinská Básnik a mesto Viedenské roky Jána Kollára PRO HISTORIA v spolupráci s Historickým ústavom SAV Bratislava 2013

5

6 5 PAMÄTNÁ TABUĽA JÁN KOLLÁRA NA VIEDENSKEJ UNGARNGASSE Rakúsko-slovenský kultúrny spolok vo Viedni sa počas svojej vyše 30-ročnej histórie (založený bol 31.októbra 1982) intenzívne venuje odkazu významných Slovákov na území Rakúska a Viedne. Ján Kollár zomrel 24. januára 1852 v dome na Ungargasse 5 v treťom viedenskom obvode. Pri príležitosti 145.výročia jeho úmrtia sme sa rozhodli na tomto dome inštalovať a odhaliť pamätnú tabuľu. Prežil tu ako profesor Viedenskej univerzity posledné roky svojho života ( ). Od myšlienky po realizáciu prešlo presne sedem rokov. Tabuľa vyhotovená akademickým sochárom Igorom Mosným už niekoľko rokov zdobila priestory spolku, kým sa podarilo dohodnúť s Pamiatkovým úradom Rakúskej republiky a osadiť ju na rožnú fasádu domu Ungargasse 5, a to z Beatrixgasse. Problémom bolo, že na čelnej fasáde domu na Ungargasse sa nachádza pamätná tabuľa Ludwiga van Beethovena, ktorý tu so svojím synovcom žil v zime 1823/24 a zložil svoju 9. symfóniu. Odhalenia pamätnej tabule Jána Kollára sa 7. októbra 2004 zúčastnili poprední predstavitelia Slovenskej republiky v Rakúsku, predstavitelia Matice slovenskej a Rakúsko-slovenského kultúrneho spolku. Tabuľu odhalil generálny biskup Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku, prof. ThDr. Július Filo. Stalo sa tak po sto rokoch odo dňa, keď boli telesné pozostatky Jána Kollára prevezené do Prahy, kde bol slávnostne pochovaný na Olšanskom cintoríne. Ingrid Konrad predsedníčka Rakúsko-slovenského kultúrneho spolku vo Viedni

7

8 7 OBSAH Básnik a Viedeň (T. Ivantyšynová) 9 1. Ján Kollár: básnik, ideológ, vedec (T. Ivantyšynová, M. Viršinská) Dotyky Jána Kollára s Viedňou pred rokom 1849 (P. Podolan) Dôvody na odchod Jána Kollára z Pešti (P. Podolan) V službách rakúskej vlády (T. Ivantyšynová, M. Viršinská) Evanjelická a. v. cirkev a Ján Kollár v rokoch (M. Viršinská) Kollár vedec a profesor slovanskej starovedy (P. Podolan) Staroitalia slavjanska (P. Podolan) Práca na Bohoch z Retry (P. Podolan) Viedenskí Slovania a Ján Kollár (T. Ivantyšynová) 105 V koridoroch moci 108 Zoznam použitej literatúry 110 Anglické resumé 121 Autori 122

9

10 T. Ivantyšynová 9 BÁSNIK A VIEDEŇ T. Ivantyšynová Posledné roky života Jána Kollára vo Viedni sú v historiografii málo známe, ba možno povedať, že zámerne obchádzané. V meruôsmych rokoch sa dostali do popredia iné slovenské osobnosti, dominovali iné národne, politické a sociálne témy. V tomto období už Kollár pre slovenskú kultúrnu a politickú elitu nebol hviezdou prvej veľkosti. Okolitý svet ho však stále vnímal ako popredného predstaviteľa Slovákov. V revolučnej Pešti sa pre to stal terčom verejného príkoria, ba dokonca perzekúcie. Po krušných chvíľach strávených v Pešti sa mu Viedeň stala útočišťom. Ocenil vľúdne prijatie, lichotila mu priazeň, ktorú mu prejavili v najvyšších kruhoch. Po rokoch kritiky od stúpencov štúrovskej jazykovej reformy to bolo pre neho útechou a posilnilo jeho sebadôveru. Vymenovanie vládnych poradcov pre riešenie postavenia Slovákov v Uhorsku v roku 1849 bolo kompenzáciou za lojalitu prejavenú habsburskému domu v revolučných rokoch. Dôverou však boli poctené osobnosti konzervatívneho zmýšľania a nie priami účastníci vojenských akcií. O Kollárovom menovaní rozhodlo, že bol vládnymi kruhmi pokladaný za najvýznamnejšiu osobnosť medzi Slovákmi. Bol vnímaný ako básnik uznávaný v celej Európe a zástanca práv Slovanov. Boli to fakty, ktoré vláda deklarujúca ochotu riešiť postavenie národnostných menšín v monarchii nemohla prehliadnuť. Ako básnik bol Kollár známy v nemeckom kultúrnom prostredí už v predrevolučnom období. Österreichische Blätter für die Literatur und Kunst o ňom v roku 1845 napísali, že veľký Slovan Ján Kollár do kruhu českých básnikov vstúpil ako orol. Svojím pôsobením si vydobyl historické meno, pretože sa ako prorok prihováral mĺkvym masám a prebudil ich k životu, všade tam, kam siaha slovanská reč, čo svedčí o výnimočnosti tohto muža. Autor článku ho nazýva českým Dantem. Česi v ňom majú, podľa autora, nielen básnika mimoriadnych kvalít, ale i nadšeného hlásateľa literárneho Slovanstva. Pripomína tiež, že mnohé z nevyčerpateľného fondu slovenských ľudových piesní v Uhorsku sú uverejnené vo vynikajúcej Kollárovej zbierke. Aj sám Kollár bol po príchode do Viedne prekvapený, ako vysoko si rakúski vzdelanci vážili jeho poéziu. Až tu som sa dozvedel, ako sa teraz Nemci zaujímajú o slovanskú literatúru a ako poznajú moje meno, napísal krátko po príchode do Viedne svojej žene do Pešti. Zatiaľ čo Kollárova básnicka tvorba bola predmetom všeobecného uznania a obdivu, názory na jeho vedeckú prácu sa rôznili. Barón Helfert, ktorý bol jedným z jeho vysokopostavených priaznivcov, o ňom napísal, že pracoval horlivĕ v oboru slovanské filologie a archeologie, ovšem nebyl Šafaříkem v jednom a Wocelem v druhém oboru. Ale pro jinaké zásluhy jeho, pro jeho slavné jméno a pro poctivé snažení, myslilo se na to, aby jemu, ponĕvádž do Uher vrátiti sa nechtĕl, zjednáno bylo místo na univerzitĕ.

11 10 Básnik a Viedeň Svojej práci vo funkcii vládneho dôverníka prikladal Kollár veľký význam a starostlivo pripravil tri rozsiahle elaboráty o verejnej správe Slovenska a o reforme školstva a cirkvi v Uhorsku. Svojimi návrhmi predbehol svoju dobu, čím vyvolal u svojich vládnych protektorov viac údivu ako pochopenia. Helfert napísal, že Kollár horoval o Slovensko jakožto vévodství i podal mi návrh, jak by se tamní řeč mateřská mĕla pĕstovati od školy obecné až po universitu (Katastrofa, Osvĕta, 1897). Ďalší politický vývoj v monarchii reformným plánom neprial, preto Kollárove návrhy spolu s mmnohými ďalšími projektmi a elaborátmi skončili ad acta. Zostali však v povedomí slovenskej politickej elity ako smelé (hoci vo vtedajšej dobe nerealizovateľné) predstavy o zlepšení postavenia Slovákov v Uhorsku. Jediným výsledkom Kollárovho pôsobenia pro bono publico vo Viedni koncom 40. rokov bolo vypracovanie právnickej terminológie pre všetky národy monarchie, ktorá vyšla knižne v roku Kollárovou zásluhou sa do nej dostali popri češtine aj niektoré slovenské termíny. Miesto profesora na viedenskej univerzite bolo uskutočnením dávnej Kollárovej túžby. Dúfal, že ho vládne kruhy povolajú na katedru slavistiky, ktorá by viac zodpovedala jeho celoživotnému záujmu o slovanskú literatúru. Po vymenovaní F. Miklošića za profesora slavistiky sa s tým zmieril a s veľkou vervou sa pustil do príprav svojich prednášok zo slovanskej starovedy. Ako prednášateľ svoje publikum zaujal, jeho hlavné dielo o slovanských stopách v Itálii Staroitalia slavjanska vyšlo až po jeho smrti v roku Vplyvné postavenie, ktoré si Kollár vybudoval vo vládnych kruhoch, uplatnil aj pri vydávaní Slovenských novín, ktoré vychádzali vo Viedni v rokoch Jeho zásluhou sa do novín dostal schopný redaktor Daniel Lichard, ktorý riadil ich vydávanie od 10. júla 1849 až do roku Menej šťastnou bola jeho podpora staroslovenčiny (slovakizovanej češtiny), ktorá nahradila v novinách slovenčinu od 1. januára 1850, čo vzbudilo nesúhlas stúpencov štúrovskej slovenčiny. Staroslovenčina sa v Slovenských novín udržala až do ich zániku v roku V hodnotení viedenského obdobia Kollárovho života prevládol názor, že bolo obdobím jeho tvorivej i ľudskej rezignácie. Viacerí z jeho súčasníkov i neskorší životopisci sa domnievali, že trpel neláskou svojich rodákov a neustálymi spormi o jazyk. O rozšírenie tohto mýtu sa zaslúžil oddaný Kollárov stúpenec Daniel Lichard, ktorý po Kollárovej smrti v Slovenských novinách (IV. 1852, č. 15) písal o hanebnostech na pĕvci Slávy Dcery popáchaných v Hurbanových Slovenských pohľadoch. Ako sa neskôr ukázalo, Kollár tým nijako netrpel, lebo články v Hurbanových pohľadoch vôbec nečítal. Polarizovanie slovenskej kultúry v otázke spisovného jazyka doliehalo viac na jeho verných v Slovenských novinách ako na neho samotného. Ako vnímal jeseň svojho života v cisárskej Viedni sám Kollár? Celkom iste nemal pocity skľúčenosti a nezdaru, ktoré mu mnohí vo svojich spomienkach pripisovali. Je pravdou, že okruh jeho slovanských priateľov sa oproti Pešti vo Viedni zúžil. Veľkým

12 T. Ivantyšynová 11 zadosťučinením však pre neho bolo, že mohol vláde predložiť svoje názory na postavenie Slovákov. Rád prednášal na univerzite a jeho zaujatie pre archeológiu pretrvávalo, hoci kritické hlasy, ktoré spochybňovali výsledky jeho výskumov, znášal s pribúdajúcimi rokmi čoraz ťažšie. Jednako Kollár nemohol byť celkom spokojný s tým, ako sa uskutočňovali jeho idey. V mladosti ich verejnosť prijímala spontánne a stotožňovala sa s nimi. Pri uvádzaní staroslovenčiny do života sa už viac opieral o vládu ako o svojich stúpencov. S existenciou štúrovskej slovenčiny sa nikdy nezmieril. V posledných rokoch sa Kollár statočne boril s chorobami, ktoré sa postupne ohlášali (zápalmi očí trpel od mladosti). Vyčerpávajúca vedecká práca a zodpovednosť za osud Slovákov, ktorý prežíval veľmi osobne, napokon podlomili jeho fyzické sily. Zomiera náhle, pomerne mladý vo veku 59 rokov. Tatiana Ivantyšynová

13

14 T. Ivantyšynová, M. Viršinská JÁN KOLLÁR: BÁSNIK, IDEOLÓG, VEDEC T. Ivantyšynová, M. Viršinská Svoju predstavu národa predstavil Ján Kollár, inšpirovaný dielami J. G. Herdera a nemeckou filozofiou, začiatkom 20. rokov 19. storočia v diele Básnĕ (Praha 1821), v článku Etwas über die Magyarisirung der Slawen in Ungarn (1821) a v kázni Dobré vlastnosti národu slovanského (1822). Spoločný pôvod slovanských kmeňov a ich jazyková blízkosť predurčovala podľa neho Slovanov na to, aby zaujali dôstojnejšie miesto medzi európskymi národmi, primerane k ich početnosti, aby tak naplnili svoje poslanie v dejinách. Poňatie národa ako jazykového spoločenstva (Kulturnation) sa stalo jedným z najvýznamnejších ideových nástrojov procesu formovania národnej identity Slovanov, bolo obzvlášť dôležité v zložitých etnických vzťahoch mnohonárodnej habsburskej monarchie. Historické výskumy prvej polovice 19. storočia (najmä diela Pavla Jozefa Šafárika) dokazovali, že slovanské kmene tvorili kedysi jeden celok. Z toho vychádzal Ján Kollár, keď označil Slovanov za národ, v duchu nacionalizmu 19. storočia. Definoval ho ako spoločenstvo ľudí spojených svazkem jedné řeči, rovných mravů a obyčejů. Bol očitým svedkom slávnosti na Wartburgu (1817), jednou najvýznamnejších udalostí hnutia za nemecké národné zjednotenie. Skúsenosti, ktoré si priniesol z Nemecka, sa usiloval uplatniť v habsburskej monarchii, hoci postavenie Slovanov bolo odlišné od situácie v nemeckých štátov, kde formovanie moderného národa už značne pokročilo. U slovanských národov vývin smeroval k vytváraniu vlastným národných celkov, i keď vedomie príslušnosti k Slovanstvu tak, ako ho hlásal Kollár vo svojich dielach, sa stalo mimoriadne dôležitým prvkom ich národnej identity. Pre zjednocovacie tendencie tu však neboli podmienky. Slovanom, na rozdiel od Nemcov, chýbal taký homogenizujúci prvok, akým bola spisovná nemčina. Všetky pokusy o vytvorenie umelého všeslovanského jazyka, alebo snahy o presadenie používania niektorého z existujúci slovanských jazykov vo funkcii všeobecne dorozumievacieho jazyka, sa skončili bezúspešne. Ilúzie slovanského národa sa Kollár celý život tvrdošijne pridržiaval. Zásadne písal o kmeňoch slovanského národa a ich literárne jazyky označoval za nárečia. Pripúšťal iba existenciu štyroch kmeňov; o menších etnikách predpokladal, že sa stanu súčasťou väčších kmeňov (napr. Slováci sú súčasťou česko-slovenského kmeňa). Kollárova koncepcia slovanského národa mala, i napriek svojím nedostatkom, mocný vplyv na všetky slovanské národy a stala sa jednou z najvýznamnejších súčastí nacionálnej ideológie Slovanov (využívanej ale veľakrát i zneužívanej). O tom, ako Kollár vnímal postavenie slovanského národa, ako si predstavoval jeho budúcnosť a naplnenie jeho poslania v Európe, sa dozvedáme zväčša iba z poetických náznakoch v jeho dielach. Nadchýnala ho najmä rozľahlosť sídel Slovanov, napísal sme obri v zemepise a na mapách. Všeslávia mu bola duchovnou vlasťou Slovanov a tvorila v jeho predstavách protipól k reálnej existencii slovanského národa.

15 14 1. Ján Kollár: básnik, ideológ, vedec Z niektorých veršov v Slávy dcére (z roku 1832) možno usudzovať, že nevylučoval v budúcnosti ani spojenie Slovanov. K potomkom sa obracal s prianím, aby zriadili obec jedním jménem zvanou (v dobovej terminológii štát). Napriek tomu bol v jeho úvahách vždy na prvom mieste jazyk. Všeslávia bola viac miestom, kde je rozšírená mluva slavská než nejakým konkrétnym štátnym útvarom, hoci u neslovanských národov vyvolávala politické asociácie. Hrozba panslavizmu sa aj vďaka Kollárovmu dielu stala súčasťou európskej politickej rétoriky na niekoľko storočí. V spise O literní vzájemnosti mezi rozličnými kmeny a nářečími slovanského národ, ktorý vyšiel v roku 1836 v časopise Hronka, neskôr knižne a v početných prekladoch (v nemčine v roku 1837) sa Kollár nesústreďuje iba na jednotu Slovanov, väčší dôraz kladie na kultúrnu komunikáciu. Preto sa pokladá za jedno z najvýznamnejších diel slovanského kultúrneho nacionalizmu. V knihe Kollár definuje pojem literárna vzájomnosť (reciprocita) a zdôvodňuje jej význam pre kultúrne kontakty medzi slovanskými krajinami. Spis vyvolal mimoriadny ohlas medzi Slovanmi a posilnil ich vedomie príslušnosti k slovanskému celku. Viaceré jeho návrhy na podporu slovanskej kultúry, ako bolo zriadenia kníhkupectiev, distribúcia kníh, časopisov, pôsobenie škôl ap., vyplynuli z každodennej praxe vzdelancov v slovanských krajinách. Nie všetky boli realizovateľné, ako napr. znalosť všetkých slovanských jazykov pre vzdelancov. V 20. rokoch Kollár bežne používal termín slovanský jazyk, ale v spise o Vzájomnosti napokon pripustil že slovanské nárečia (t.j. jazyky), sú už gramaticky od seba príliš vzdialené, než aby mohli byť prirodzeným spôsobom zliate a skované do jednej reči (Vzájomnosť, 3). Gramatiku všeslovanského jazyka Jána Herkeľa (Elementa universalis, Pešť, 1827), podobne ako P. J. Šafárik odmietol. Myšlienka jazykového zblíženia slovanských národov mu však vonkoncom nebola cudzia. Sám sa o to pokúšal slovakizovaním češtiny, ale jeho jazykové experimenty sa nestretli s pozitívnou odozvou ani na českej ani na slovenskej strane. Vo Vzájomnosti rozvíja Kollár myšlienku, že Slovania tvoria národ (s mnohými nárečiami) podobne ako starovekí Gréci. Podľa neho Aj tam bol, len jeden národ a viaceré vzájomne sa objímajúce a podporujúce nárečia. (Vzájomnosť, 6). Grécky model mal podporiť Kollárovu predstavu slovanského národa (jednota v rôznosti) a odlíšiť ho od kompaktnejšieho nemeckého vzoru. Vytváranie veľkých národných celkov bolo trendom historického vývinu Európy v 19. storočí, čomu sa prispôsobil Kollár vo svojich teóriách. Aj slovanská vzájomnosť mala byť prostriedkom k zbližovaniu jednotlivých slovanských kmeňov (národov). Podporoval myšlienku spájania menších kmeňov do väčších celkov (bol zástancom československého národa a ilyrizmu), lebo v tom videl záruku pred ich asimiláciou. Kollárova schéma slovanského národa rozdeleného na štyri kmene (ruský, poľský, českoslovanský, ilýrsky) bola v 40. rokoch v rozpore so snahami niektorých menších slovanských etník o dosiahnutie národnej identity a samostatnej existencie (ako

16 T. Ivantyšynová, M. Viršinská 15 správnych, resp. politických entít). Prílišne zdôrazňovanie nepolitického charakteru vzájomnosti, ktoré v druhej polovici 30. rokov zohralo pozitívnu úlohu (a vzhľadom na všemocnú rakúsku cenzúru bolo pochopiteľné), sa v 40. rokoch už prekonalo. Národný vývin rakúskych Slovanov v tomto období do takej miery akceleroval, že stále viac smeroval k formovaniu národných a politických požiadaviek. Na Slovanskom zjazde v Prahe v máji roku 1848 Slovania deklarovali pred Európou svoje národné a politické práva, o ktorých Kollár celý život iba sníval. Bolo iróniou osudu, že sa Kollár na zjazde nezúčastnil (jeho dôvody však boli rýdzo osobné). Do politických diskusií o osud Slovákov v Uhorsku zasiahol ešte v roku 1849, ale už výlučne pod taktovkou rakúskej vlády. Kollár sa do povedomia svojich súčasníkov zapísal ako všestranná osobnosť. Bol básnikom, prozaikom, estetikom, filozofom, slavistom, zberateľom ľudovej slovesnosti, jazykovedcom, evanjelickým kňazom, kazateľom, teológom a profesorom slovanskej archeológie na viedenskej univerzite. Predovšetkým jeho básnická tvorba natrvalo ovplyvnila formovanie nasledujúcej štúrovskej generácie a ako básnika ho akceptovala aj iná ako slovanská spoločnosť. Pre svoju umeleckú tvorbu sa stal známym aj v nemecky hovoriacich krajinách. Záujem o Slovanstvo a slovanskú minulosť zanechali stopu aj na jeho básnickej tvorbe. Nachádza sa v nej všetko, čo je spojené so slovanským svetom: ich najstaršia história, jazyk, literatúra, ľudová slovesnosť. Jeho poézia je inšpirovaná Herderovou koncepciou dejín, vierou v ideály aj myšlienkou slovanskej vzájomnosti. Na literárnom poli vytvoril nezabudnuteľné dielo tvorené básnickými zbierkami, memoárovou a cestopisnou prózou, rozsiahlymi teoretickými spismi z oblasti slovanskej archeológie, histórie a jazykovedy, prácami o slovanskej vzájomnosti, homiletickou spisbou a zbierkami ľudovej slovesnosti. V jeho tvorbe sa prelínala osobná subjektívna výpoveď s vedeckými prvkami, básnická ambícia s vedeckou. Navzájom však tvoria jeden nedeliteľný celok. Kollár vo svojej umeleckej tvorbe hľadal inšpirácie z viacerých kultúrnych a literárnych ideových zdrojov. V jeho diele sa objavujú stopy humanizmu a renesanice, barokového slvizmu, klasicizmu aj romantizmu. Domácu kultúrnu a literárnu tradíciu prepojil s európskou kultúrou a literatúrou. Kollárovým básnickým ideálom sa stal svet nepokoja a vnútorného napätia, svet plný aktivity a odhodlania k činom. V jeho básnickej tvorbe dominuje na jednej strane ľúbostná, na druhej strane vlastenecká tematika. Východiskom z ľúbostných sklamaní a sklamaní nad smutným osudom slovenského národa je pre Kollára činorodá práca pre národ a viera v lepšiu budúcnosť. Vytváranie ideálneho sveta sa odráža aj v jeho homiletickej tvorbe. V jeho kázňach nájdeme idey o slobode, tolerancii, o potrebe výchovy a vzdelávania, opätovne o slovanskej vzájomnosti, národe a vlasti. V jeho diele je prítomný národnoobranný rozmer ako reakcia na vzostup maďarského nacionalizmu, ktorému musel čeliť počas svojho pobytu v Pešti a ktorý napokon bol aj jedným z dôvodu odchodu zo svojho viac ako tridsaťročného pôsobiska.

17 16 2. Dotyky Jána Kollára s Viedňou pred rokom DOTYKY JÁNA KOLLÁRA S VIEDŇOU PRED ROKOM 1849 P. Podolan V dobe pred definitívnym presťahovaním sa do Viedne toto mesto Kollár niekoľkokrát navštívil. Viedeň bola pre neho často východiskovou stanicou dlhších ciest, pretože fungovala ako uzol dostavníkových trás, zvlášť pri ceste smerom do Prahy a ďalej do nemeckých krajín. Poloha Viedne na Dunaji rovnako neskôr Kollárovi umožnila navštíviť ju pri použití moderných parolodí. Mesto pomerne dobre poznal, hoci tu strávil vždy iba málo času obyčajne jeden dva, maximálne tri dni. Pozrime sa teda na chronologický prehľad jeho dotykov s Viedňou. Po prvý raz Kollár navštívil Viedeň cielene na výlete počas svojho pobytu v Prešporku (Bratislava), kde študoval na evanjelickom lýceu v rokoch Konala sa tu slávnosť na pamiatku víťazstva spojencov nad Napoleonom a jeho armádou pri Lipsku. Prijal vtedy pozvanie vdovy Járošičky, o ktorej syna sa staral v ústave. Samotná slávnosť ho však zvlášť neuchvátila. Dav a stisk nesčíselného množstva ľudu v takzvanom Prátri a Augartene bol taký veľký, že som sa vrátil domov celý zdlávený a pogniavený. Vedieť to vopred, sotva by som sa bol vystavil takému nebezpečenstvu. Podniky a predstavenia poskytovali znamenitú pastvu pre oči. Pod jasnou oblohou stáli tu chrámy a baldachýny z drahého batistu a šarlátu, pod ktorými boli služby božie v prítomnosti cisárskej rodiny a neprehľadného počtu nielen rakúskych, ale i pruských a ruských dôstojníkov a víťazov. Tu vypínala sa pyramída, sťaby najvyššia veža, vystavená zo samých diel. Dunajské brehy pospájali mostmi zo samých pušiek a kopijí tak silno, že zástupy ľudstva kráčali po nich celkom bezpečne. Asi za desiatimi dlhými stolmi, skvostne prestretými, sedeli dôstojníci, ktorí sa zúčastnili víťazného boja. Z nápisov a transparentov pozdával sa mi pre krátkosť, prostotu a vhodnosť najmä tento: FVIt DeCIMa octava octobris. 1 Veľkolepé zážitky osláv zostali v tieni jediného návštevy predstavenia hry Wiliama Shakespeara Kráľ Lear. Veľkosť Viedne, slávnosti lipského víťazstva, lesk dvora, ba i sama Štefanská veža videli sa mi chatrnými maličkosťami proti tomuto duchovnému výtvoru nesmrteľného poetu. 2 Kollár sa nabažil aj z estetického hľadiska, keďže navštívil Schönbrunn a tiež viedenské obrazárne, lebo v Prešporku maliarstvo a umenie netešili veľkej cti a málo sa pestovali 3 V poslednom roku pobytu v Prešporku (1815) zobral svojich chovancov do Holíča a Skalice. Tu ich zanechal u rodiny, kde sa mali podučiť slovenčine a sám pešo 1 KOLLÁR, Ján. Pamäti z mladších rokov života. (ed. a prel. Rosenbaum, Karol a Goláň, Karol) Bratislava : Tatran, 1972,), s [ďalej iba Pamäti]. Víťazná bitka sa odohrala 18. októbra Pamäti, s Pamäti, s. 137.

18 P. Podolan 17 pokračoval cez Skalicu na Moravu. Cieľom bolo Brno. Odtiaľ následne cestoval zrejme dostavníkom práve cez Viedeň a Šopron do Zadunajska, aby tam spoznal tamojších Chorvátov, Vindov (Slovincov) a Slovákov. 4 O niekoľko rokov sa do Viedne vrátil počas svojej cesty na univerzitu do nemeckej Jeny. Komplikáciu pred jej začiatkom v roku 1817 Kollárovi spôsobilo vypršanie platnosti pasu, určeného na cestu. Musel si teda vybaviť jeho predĺženie a najprv cestovať z Banskej Bystrice do Budína. Odtiaľ potom cestoval do Prešporka. Tu sa stretol so svojim spoločníkom na ceste, Samuelom Mažárym a spolu nasledujúci deň vyrazili do Viedne, kde chceli využiť služby dostavníkového spojenia. Kollár navštívil niektoré obrazárne, čo sa stalo príčinou sporu s Mažárym, ktorého podobné veci nezaujímali a chcel naopak v ceste rýchlo pokračovať. Na cestu sa totiž vydali oproti tradícii neskoro, doslova na poslednú chvíľu. Cestu z Viedne do Prahy potom absolvovali obyčajným dostavníkom cez Znojmo, Moravské Budějovice, Nemecký Brod, Čáslav, Kolín a Úvaly. 5 Pri návrate z nemeckých krajín do vlasti Kollár v roku 1819 znovu navštívil Viedeň, práve preto, lebo bola cieľovou stanicou dostavníka z Prahy. Cesta mu ubehla rýchlo a tak sa čudoval sám sebe, kde som sa vzal vo Viedni. Bolo to zrejme okolo 5. mája Nevieme vôbec ako dlho sa tu zdržal, môžeme však predpokladať, že iba minimálne. Z Viedne sa totiž plavil do Prešporka loďou pomerne neskoro večer, čo by mohlo svedčiť o tom, že sa kvôli nedostatku finančných prostriedkov ponáhľal k priateľom do Prešporka. Táto plavba nedopadla dobre a bola iste jedným z Kollárových najdobrodružnejších zážitkov. Na Dunaji totiž fúkal vietor a v noci okolo hodiny večer sa strhla búrka. Loď narazila na kameň a mala prerazený trup. Nasledujúceho dňa z lode iba jeden koniec trčal nad vodou. Cestujúci s lodníkmi sa museli zachrániť na malom člnku, celí zmoknutí, a čerpajúc ustavične vodu z člnka, asi o polnoci prebili sme sa na breh k [Prešporku]. 6 O tejto búrke sa pravdepodobne píše v novinách Preßburger Zeitung: Uhorsko. Prešporok. Piateho tohto mesiaca večer medzi 9. a 10. hodinou sme tu mali silnú búrku, pričom blesk udrel do jedného stromu na druhej strane Dunaja, v Bruckau [Petržalka, Sad Janka Kráľa]. Dážď padal prúdmi a tu a tam odplavoval pôdu a spôsoboval povodne. 7 4 Pamäti, s Podrobnejšie o Kollárových cestách v Uhorsku a Morave pozri PODOLAN, Peter. Cestopisné črty, slovenské a uhorské reálie v Kollárových Pamätiach z mladších rokov života. In Štúdie o minulosti Slovenska a sveta. Historia nova I [online] Bratislava : Stimul, 2011, s Dostupné na internete: < 5 Pamäti, s. 156, 175. Bodmi Viedeň Praha determinoval Kollár trasu cesty aj vo svojom životopise z roku KARÁSEK, Jozef. Autobiografie Jana Kollára. In PASTRNEK, František (ed.). Jan Kollár, Sborník statí o životě, působení a literární činnosti pěvce Slávy dcery na oslavu jeho stoletých narozenin. Vídeň : Český akademický spolek ve Vídni a Slovenský akademický spolok Tatran vo Viedni, 1893, s Pamäti, s Ungarn. Pressburg. Am 5. d. M. Abend zwischen 9 und 10 Uhr, hatten wir hier ein starkes Donnerwetter, wobey es in einen Baum jenseits der Donau, in der Bruckau, einschlug. Der Regen fiel in Ströhmen herab, und hat hin und wieder das Erdreich ausgewaschen und Verschlemmungen verursacht. In K. K. priv.

19 18 2. Dotyky Jána Kollára s Viedňou pred rokom 1849 Kollár sa do Viedne dosť dlho osobne nedostal, avšak aspoň virtuálne na mesto myslel napríklad keď mu v auguste 1822 písal František Palacký, že pôjde do Prešporka a Viedne, v nasledujúcom liste ho Kollár prosil, aby sa tam v knižnici poobzeral po knihách, ktoré potreboval; inokedy žiadal (i sprostredkovane), aby mu vo Viedni knihy kúpil. 8 V roku 1823 sa mali vo Viedni stretnúť generační priatelia Ján Kollár, Pavol Jozef Šafárik, František Palacký aj ich spoloční známi ako Josef Jungmann a i., toto stretnutie sa však neuskutočnilo. 9 V lete roku 1825 Kollár kvôli sporom v peštianskej cirkvi musel obrátiť na panovníka. Pri tejto príležitosti opäť navštívil Viedeň na konci júna, hoci nevieme ako dlho tam pobudol. 10 Nasledujúce leto strávil určitý čas v okolí Blatenského jazera (Balaton) odkiaľ sa do Pešti vrátil cez Viedeň a Prešporok. O pobyte ale nemáme skoro žiadne správy. 11 Nasledovala pomerne dlhá medzera v Kollárových diaľkových cestách, spôsobená najmä zaneprázdnením na jeho kazateľskom poste v Pešti. Viedeň sa mu však priblížila sama v roku 1833 dostal Kollár ponuku na kazateľský post do tohto mesta, ktorú Stadtische Preßburger Zeitung, č. 36 zo , s Podrobnejšie o Kollárových cestách v českých a nemeckých krajinách pozri PODOLAN, Peter. Cestopisné črty, české, moravské a nemecké reálie v Kollárových Pamätiach z mladších rokov života. In Štúdie k slovenským dejinám. Historia nova II [online] Bratislava : Stimul, 2012, s Dostupné na internete: < sk/fileadmin/user_upload/editors/ksd/hinoii pdf> 8 List Františka Palackého Jánovi Kollárovi z augusta? 1822 a list Jána Kollára Františkovi Palackému zo 14. augusta NOVÁČEK, Vojtěch Jaromír. Františka Palackého korrespondence a zápisky. II. Korrespondence z let Praha : Nákladem České akademie císaře Františka Jozefa pro vědy, slovesnost a umění, 1902, list 91, 92, s. 99, 100. Knihy o husitskej otázke sa vo Viedni nepodarilo Palackému zohnať. List Františka Palackého Jánovi Kollárovi z 3. septembra Tamže, list 93, s. 101; List Jána Dobromíra Petenyiho Františkovi Palackému z 20. mája Tamže, list 148, s Naši Slováci (dle Šaf. psaní) chtějí se sjíti letos o prázdninách ve Vídni, a zvou nás tam k přátelskému shledání. Nepřijdemli tam, nás za rok, dva navštíví, nechť prý jsme kde chceme. Já jěště Vídne neviděl, a pročež mám něco chuti tam se zabrati. List Josefa Jungmanna Antonínovi Markovi z 1. februára Listy Josefa Jungmanna k Antonínovi Markovi. In Časopis musea království českého, 1883, roč. 57, č. 1, list 117, s. 49; podobne Bylo by mě potěšilo, kdybychom se byli shledali ve Vídni (kamž Šaf. a Kollar o prázdninách přijeti chtí) a o zkáze Jeruzalema pohovořili List Josefa Jungmanna Antonínovi Markovi zo 17. júla Tamže, s. 51. Toto širšie stretnutie teda malo byť akýmsi pokračovaním stretnutí Ján Kollár, František Palacký, Ján Benedikti a Pavol Jozef Šafárik sa stretli rok predtým v Pešti v septembri Pozri PAUL, Karel. Pavel Jozef Šafařík: život a dílo. Praha : Nakladatelství ČSAV, 1961, s MENČÍK, Ferdinand. Jan Kollár, pěvec slovanské vzájemnosti. (Matice lidu, roč. 27, č. 6, bežné číslo 162) Praha : Nákladem spolku pro vydávání laciných knih českých, 1893, s. 77; ELIÁŠ, Michal. Problémy Kollárovej biografie. In Biografické štúdie, 1976, roč. 6, s List Jána Kollára Ľudovítovi Štúrovi z 15. júna Literárny archív Památníku národního Písemnictví v Prahe [ďalej iba LA PNP], fond Jan Kollár. Kollár píše, že za rokov sporov mali naši vyslanci absolvovať celkom štyri cesty do Viedne. List Jána Kollára Piotrovi Ivanovičovi Koeppenovi z 8. júla AMBRUŠ, Jozef. Listy Jána Kollára I. Martin : Matica slovenská, 1991, list 26, s. 50, 253; Kollár opět navrátil se (pobyl u svých přátel v Turci, a Vídni etc.) List Josefa Jungmanna Antonínovi Markovi z 3. januára Listy Josefa Jungmanna k Antonínovi Markovi. In Časopis musea království českého, 1883, roč. 57, č. 1, list 130, s MENČÍK, Jan Kollár, pěvec slovanské vzájemnosti, s. 78.

20 P. Podolan 19 však neprijal. 12 Novú zámienku na cestovanie a i návštevu Viedne mu doslova vnukla láska. V roku 1835 sa Kollár dozvedel o tom, že jeho údajne mŕtva milá Friederika Schmidtová žije, sa obaja sa rozhodli, že spoja svoje životy sobášom. Táto udalosť sa mala odohrať vo Viedni, kam mali pricestovať obaja snúbenci. O tomto prvom pláne Kollár obšírne písal Friederike v liste z 27. augusta 1835: Nuž nebolo by možné, žeby sme sa v istý dohovorený deň zišli vo Viedni a tam sa dali hneď aj zosobášiť? Že by si mala do Viedne cestovať sama, to by som si pravda neželal, hoci mám aj najväčšiu dôveru v Tvoju opatrnosť a solídnosť. Mohla by si si vari so sebou vziať svojho brata alebo jednu sestru, napríklad Karolínu, alebo pre väčšiu bezpečnosť aspoň sluhu ako sprievodcu na cestu, a hneď bez meškania bezpečne cestovať dostavníkom, alebo s dostavníkovými kočišmi a podľa možnosti rýchlym kočom. Vo Viedni by si sa mohla ubytovať v mne známom hostinci U bieleho vlka alebo U zlatého anjela, kde by sme mohli ja na Teba, alebo Ty na mňa čakať. Z Viedne chodí niekoľkokrát do týždňa krásny parník po Dunaji až do Pešti. 13 Načrtol tu aj druhú možnosť že do Chemnitz (Saská Kamenica) za Friederikou pocestuje on. O plánoch mala rozhodnúť Friederika, no vzápätí sa Kollár sám definitívne rozhodol odcestovať za nevestou, ako vyplýva z listu z 29. augusta. Podľa plánu vyrazil z Pešti na cestu na začiatku septembra a do Viedne mal doraziť asi okolo 6. septembra. Zdržal sa tu asi dva dni (azda v niektorom z vyššie menovaných hostincov), vybavil si pas potrebný na cestu a pokračoval ďalej po trase Viedeň Praha Drážďany. 14 Do Chemnitz mal doraziť asi septembra, čo sa zrejme podarilo, keďže už 22. septembra sa konal sobáš vo Weimare. Po svadbe sa novomanželia vybrali na svadobnú cestu, ktorá bola vlastne ich cestou do spoločného domova v Pešti. Tri týždne cestovali cez Chemnitz, Coburg, Bamberg, Norimberg, Rezno a Viedeň. Úsek medzi Reznom a Viedňou absolvovali loďou. 15 Friederika o ceste písala už z Pešti švagrovi do Saska: Vidíte, takto prebiehala naša cesta medzi nádhernými a rovinatými krajinami a vcelku bola veľmi šťastná. Nerušilo nás ani počasie ani nič podobného; aj pri troch prehliadkach to išlo v rakúštine veľmi dobre; iba po prvý raz som musela niečo vyňať; ach a aj tu som mohla dosť prekryť, keby som len bola šikovná a bola si niečo zobrala so sebou [šlo o colnú prehliadku]. No v tomto kraji začína byť reč nadobúdať celkom inšie nárečie. V Linci sme boli v divadle, kde dávali jednu frašku; no hoci bola nemecká, tu som veľmi málo rozumela. Takisto to bolo vo Viedni. Boli sme v Theater an der Wien, kde po šestnásty raz dávali Rozmary šťastia alebo Na poschodí a na prízemí ; 12 List Jána Kollára Františkovi Palackému z 19. februára Listy Jána Kollára I., list 85, s List Jána Kollára Friederike Schmidtovej z 27. augusta Tamže, list 105, s. 145, List Jána Kollára Friederike Schmidtovej z 29. augusta Tamže, list 106, s , Kollárova tlačou vydaná kázeň Nábožný pohled na kraginu která gest matka ewangelickég wjry nesie podtitul Wypracovaná na utěšenég plawbě Dunagskég mezi Řeznem a Wjdňou. KOLLÁR, Jan. Nábožný pohled na kraginu která gest matka ewangelickég wjry. Pešť : Tiskem J. M. Trattnera a Štepána Károlyiho, 1835, titulná strana.

21 20 2. Dotyky Jána Kollára s Viedňou pred rokom 1849 je to totiž zvláštne, že tu sú dve divadlá [zrejme scény na javisku] jedno na prízemí a na prvom poschodí; je to naozaj pekné. Boli by sme radi išli aj do Burgtheatru, lebo sme boli vo Viedni dva dni; ale istý priateľ môjho muža bol tu na večer a tak zostal nám len jeden deň. Ostatne žičila by som vám predsa vidieť raz Viedeň, ale táto veľkosť! Myslím že by sme Weimar mohli šesťkrát prejsť, kým by sme tu došli iba do stredu mesta. Domy sú všetko štvorposchodové, no ulice sú tým ponuré a špinavé, aj úzke. Len to večné premávanie mi nebolo po vôli, stále som mala strach a triasla som sa, že prídem o život a teraz ho stratiť, komu by sa chcelo na mojom mieste? Môj muž bol, pravdaže, na to zvyknutý, lebo tu je to večné premávanie sa od rána do večera, a preto sa stále hneval na mňa, keď som sa jedno za druhým častejšie ľakala. Tu sme boli na viacerých návštevách u priateľov môjho muža, medzi inými aj u hlavného lekára nemocnice. Pritom som často myslela na Reinmanna [švagor lekár], keby raz sem prišiel a videl túto obrovskú budovu! Nehovoriac o ostatnom. Boli sme v Štefanskom dóme, ktorý je taký veľký, že tam dvaja duchovní kážu; ale je to aj ozajstné priechodisko, lebo tam čakalo niekoľko košíkov a putien v nich a ženy tam kľačali a modlili sa. Navštívili sme Jozefské námestie, Štefanské námestie, bibliotéku a výstavu remesiel. Posledná bola veľmi pekná. Aj Glacis (promenáda v meste) [dnes Ringstrasse] medzi predmestím a vnútorným mestom, kde podvečer vyhráva muzika, no a Viedenčania si podľa chuti sedia alebo sa hore-dole premávajú. Videli sme aj Theseov chrám v Ľudovej záhrade [Volksgarten]. A tu sme konečne prišli do Pratru, na ktorý som bola taká zvedavá; je to les so sadmi a s nekonečným množstvom kaviarničiek, hostinčekov a zas domy, kde je niekoľko kolotočov a kde je pritom ustavične muzika; skrátka bolo vidno, že to celé, čo sa podobá veľkej sále, mohlo prichýliť množstvo ľudí. Tam bolo, pravdaže, všetko prázdne a musím povedať, že som si to ináč predstavovala. V nedeľu to má byť, pravdaže, tlačenica, ako mi každý hovoril. Tak som na dlhej ceste mnoho videla, ale napokon množstvo všeličo zotrie z dojmov, ktoré sa lepšie a istejšie uchovali pri menších veciach. Vo Viedni vidno aj pekne vystrojené krámiky všetkého druhu. Weisovcom [rodina sestry] prajem vidieť práce zo zlata a striebra, ktorých tu je v nekonečnom množstve krámikov; skrátka, tu sa radia krámiky vedľa krámikov v mnohých, mnohých uliciach. Ale tu [Pešť] je to podobne, tu sú vôbec širšie ulice než vo Viedni; o okolí Viedne som mala podľa Pichlerovej [rakúska spisovateľka] opisu inú predstavu, ale z neho som aj málo videla. Zvláštny dojem urobilo na mňa to veľké mesto; bláznivo som si pripadala ako sedliak, čo príde po prvý raz do mesta; vždy som si chcela všetko poprezerať, skrátka bola by som týždne potrebovala. Na Štefanskom chráme je pestrá škridlicová strecha, takže sa podobá látke na vyšívanie [panama stramin], do ktorej sa všívajú kocky a iné obrazce. Cisársky hrad som tiež videla. Na Jozefskom námestí stojí Jozef, sediaci na koni, v obrovskej veľkosti, na podstavci; všetko z liatiny [v skutočnosti z bronzu], vyzerá to veľmi pekne. 16 V prípisku k rovnakému listu Kollár potvrdil, že 16 List Friederiky Schmidtovej Carlovi Ludwigovi Albrechtovi Kunzemu z 26. októbra Listy Jána Kollára I., list 107, s

22 P. Podolan 21 sa vo Viedni zdržali iba krátko a boli zaneprázdnení návštevami. 17 Z Viedne do Pešti nakoniec zrejme cestovali nie parníkom, ale v koči. Do Viedne sa Kollár potom vrátil až v roku 1841, keď sa vracal zo svojej prvej cesty po Itálii a Bavorsku. Tentoraz z Linca využil na cestovanie paroloď, pričom samotná cesta do Pešti mu trvala iba dva dni. Vo Viedni sa zastavil na jediný deň obdržev jsem listovou zásilku o rozstonáni (ač ne nebezpečném) mé dcerušky, pospíchal jsem čím dříve domův, tak, že mimo p. [Jána] Čaploviče nikoho jsem nenavštívil. [ ] Krom toho já ve Vídni, kolikrátkoli jsem byl, nerad jsem se dlouho zdržoval, často ani sám nevěda, proč? 18 Pretože chcel už ráno vyraziť do Břetislavy (Bratislava, Prešporok) poobede ešte vyrazil z Viedne do Kaiser Ebersdorfu (či skôr Schwechatu), kde navštívil pamätník na pamiatku tábora poľského kráľa Jána III. Sobieskeho a jeho stretnutia cisárom Leopoldom po víťazstve a oslobodení Viedne od Turkov v roku V cestopise stručne opísal históriu stretnutia i pomník (Kugelkreuz Obelisk), pričom sa pozastavil nad skutočnosťou, že v oslavnom nápise bol titul cisára rozpísaný (Caesar), kým titul kráľa, skutočného víťaza, uvedený iba v skratke (R. Rex) Azda aj preto z pomníka opísal rozsiahly latinský nápis načrtnutý ceruzkou (olovkom) údajne nejakým poľským návštevníkom a ctiteľom poľského kráľa. Pomník nachádzajúci sa podľa Kollára štvrťhodinu od Ebersdorfu pri ústí riečky Schwechat do Dunaja, mal tvar pyramídy vysokej asi 14 stôp, stojacej na štyroch guliach a je ho možné vidieť i dnes. 19 Posledná doložená návšteva Viedne pred rokom 1849 sa uskutočnila v roku Tentoraz, počas cesty do Švajčiarska a Itálie opísanej v druhom cestopise, bola Viedeň jedným z prvých miest, ktoré Kollár navštívil. Proti prúdu Dunaja sa viezol 21. júla 1844 na parníku a vo Viedni už i s Friederikou a dcérou Ľudmilou strávil jediný deň. Okrem pravdepodobných návštev niekoľkých svojich tamojších známych opísal návštevu u Jerneja Kopitara tesne pred jeho smrťou. Z Viedne ďalej cestovali do Linca a Innsbrucku. 20 Či sa Kollár s rodinou z cesty opäť vracal cez Viedeň nemožno doložiť, lebo rukopis cestopisu zostal nedokončený. Počas týchto návštev Viedne Kollára pravdepodobne nikdy nenapadlo, že by v tomto meste mal niekedy žiť bývať a pracovať (v roku 1833 mu to bolo jasné: nebo to se rozumí, že já, rozený Slovák, tam bych ani nešel ani se nehodil 21 ) no predsa sa to stalo skutočnosťou. 17 List Jána Kollára Carlovi Ludwigovi Albrechtovi Kunzemu z 26. októbra Tamže, list 107, s , KOLLÁR, Jan. Cestopis obsahující cestu do Horní Italie a odtud přes Tyrolsko a Bavorsko se zvláštním ohledem na slavjanské živly roku 1841 konanou a sepsanou od Jana Kollára. In Spisy Jána Kollára. Díl třetí. Cestopis prvý. Praha : Nákladem knihkupectví I. L. Kober, 1862, s Tamže, s Poľský nápis v latinčine mohol byť i Kollárovou autorskou mystifikáciou. 20 KOLLÁR, Jan. Cestopis druhý. In Spisy Jana Kollára. Díl čtvrtý. Cestopis druhý a Paměti z mladších let života Jana Kollára, sepsaný od něho sama. Praha : Nákladem knihkupectví I. L. Kober, 1863, s List Jána Kollára Františkovi Palackému z 19. februára Listy Jána Kollára I., list 85, s

23 22 3. Dôvody na odchod Jána Kollára z Pešti 3. DÔVODY NA ODCHOD JÁNA KOLLÁRA Z PEŠTI P. Podolan Ján Kollár strávil pred definitívnym odsťahovaním sa do Viedne takmer celých 30 rokov v Pešti ako kazateľ evanjelickej cirkvi augsburského vyznania. Prišiel sem ešte 4. októbra roku Mesto bolo silne mnohonárodnostné a malo azda najväčšiu enklávu Slovákov v mestskom prostredí v celom Uhorsku. 2 Paradoxne Kollár tu mal najprv problémy s miestnymi Nemcami, pravda všetko súviselo s pomermi a štruktúrou evanjelickej cirkvi augsburského vyznania v Pešti. Zbor mal totiž majoritu Slovákov a minority Nemcov a Maďarov, avšak Nemci tu mali najsilnejšie postavenie. 3 Kollár sa preto po smrti farára Jána Molnára koncom roku 1819 nestal jeho nástupcom, ale bol nútený naďalej iba pomáhať novopríchodziemu nemeckému farárovi Jozefovi Kalchbrennerovi. Kollár sa najprv zameral na vybudovanie slovenskej školy, ktorú sa mu v roku na 21. novembra 1821 podarilo zorganizovať navzdory nevraživosti nemeckých členov zboru. 4 Keďže sa snažil vybudovať samostatný slovenský zbor, problémy ďalej pokračovali. V roku 1824 pri návrate z kúpeľov zistil, že jeho byt na fare obsadil niekto iný a od stoličnej správy dostal dokonca písomný zákaz kazateľskej činnosti. To ho však neodradilo, pretože mal poverenie od superintendenta Adama Lovicha a tak sa jedinou prekážkou pre nedeľnú bohoslužbu stali úmyselne zamknuté dvere chrámu. Túto situáciu ale odvážne vyriešil s tým, že ak nedostane kľúč, bude musieť zavolať 1 KOVÁCS, László G. Peštianske roky Jána Kollára ( ). In Käfer, István (ed.). Alexander Rudnay a jeho doba. Ostrihom Trnava : Spolok sv. Vojtecha METEM Budapest, 1998, s Porovnaj SZIKLAY, László. Mnohojazyčnosť Pešťbudína a jej odraz v literatúre. In Biografické štúdie, 1970, roč. 1, s ; FRIED, István. Príspevok k poznaniu Jána Kollára a jeho pešťbudínskych spolupracovníkov. In Biografické štúdie, 1971, roč. 2, s Pozri zhrnutie situácie KOLLÁR, Nedělnj, swátečné a přjležitostné Kázně a Řeči k napomoženj pobožné národnosti. Djl druhý (ďalej Kázne 2). W Budjně : Tiskem Jana Gyuriana a Martina Bagó, 1844, s. IV-V. 4 Pozri slávnostnú reč pri uvedení prvého učiteľa: Řeč Školská, při Úwodu prwnjího slowenského učitele (1821, 21. listopadu) a reč pri príležitosti prvého obdobia skúšok: Slavení prwního ročního examenu. KOLLÁR, Jan. Nedělní, svátečné a příležitostné kázně a řeči. W Pessti : Tiskem Trattnera a Karoliho, 1831, s ; KOLLÁR, Jan. Sláwenj prwnjho ročnjho examenu se sskolsaku mládežj audů slowenských ew. cýrkwe Pessťansko-Budjnské r dne 1. Zaři. W Pessti : Pjsmem J. T. Tratnera z Petroce, Koncept listu Jána Kollára neznámemu z 1. apríla AMBRUŠ, Jozef. Listy Jána Kollára I. Martin : Matica slovenská, 1991, list 15, s ,

24 P. Podolan 23 zámočníka a dvere dať otvoriť násilím. 5 Koncom roka sa Kollár ostentatívne vzdal postu a vynútil si tak riadne menovanie za kazateľa. 6 V roku 1825 nechceli nemeckí členovia zboru Kollára zvoliť aj za farára nemeckého zboru. 7 V lete preto navštívil so zvláštnym promemóriom o osamostatnení slovenského zboru v Pešti s ďalšími vyslancami Viedeň. Ako výsledok sa slovenskí členovia zboru finančne osamostatnili a našli peniaze tak na chod školy a plat učiteľa ako i na plat slovenského farára. 8 Nové problémy sa ukázali v roku 1828, keď sa odporcovia snažili slovenskú cirkev vylúčiť z peštianskej evanjelickej cirkvi a mali jej byť odňaté i finančné prostriedky, ktoré jej členovia zhromaždili. Kollár musel zasa vyprázdniť byt a bývať v hostinci U divého muža na Landstrasse. 9 Nápor bol tak silný, že uvažoval o tom, že Pešť opustí. Písal o preto o radu svojim priateľom Pavlovi Jozefovi Šafárikovi, Josefovi Jungmannovi, Jernejovi Kopitarovi a i. 10 Slovenská evanjelická cirkev sa potom znovu obrátila na panovníka. 11 V roku 1831 došlo k zvratu, keď zomrel farár Kalchbrenner. 12 Následne vo februári roku 1833 dostal sprostredkovateľ Anton Radvanský poverenie urobiť konečne poriadok, pomeriť odporcov a priznať Kollárovi všetky odopreté práva. Definitívne sa však situácia vyriešila a upokojila až na jeseň roku Všetky zbory dostali právo vyvoliť svojho kazateľa a viesť si svoj vlastný finančný fond. Kollár sa po 12-tich rokoch spochybňovania stal riadnym kazateľom. Zmieril sa aj so všetkými svojimi nepriateľmi KOLLÁR, Kázne 2, s. [ ]; pozri aj BOHUTIENSKY, Miloslav [BODICKÝ, Michal]. Životopis Jána Kollára, slavného básnika-spisovateľa slovenského ku storočnej pamiatke jeho narodenia. Ružomberok : Viedenskí Slováci, tlačou kníhtlačiarne Karla Salvu, 1893, s. 21; BLAHO, Pavol. Ján Kollár v Pešti. In PASTRNEK, František (ed.). Jan Kollár, Sborník statí o životě, působení a literární činnosti pěvce Slávy dcery na oslavu jeho stoletých narozenin. Vídeň : Český akademický spolek ve Vídni a Slovenský akademický spolok Tatran vo Viedni, 1893, s. 31. Trochu iný pohľad PODHRADSKÝ, Jozef. Zo života Jána Kollára. In Slovenské pohľady, 1893, roč. 13, č. 8, s Raz v nedeľu slovenské ženy ozbrojili sa kamením a tehlami chcejúc šturmovať dvere. Lindemann len potom vydal kľúče a Slováci s Kollárom vošli. Bol to utešený cirkevný kúštik života. 6 ELIÁŠ, Michal. Problémy Kollárovej biografie. In Biografické štúdie, 1976, roč. 6, s Pri tejto novej vlne problémov zrejme vážne zvažoval, že sa presunie do Cinkoty. MENČÍK, Ferdinand. Jan Kollár, pěvec slovanské vzájemnosti. Praha : Nákladem spolku pro vydávání laciných knih českých, 1893, s. 77. Kollar pešťanskí a včil už tuším v Cinkote predikant. List Jána Hollého Jurajovi Palkovičovi z 15 júna (augusta?) AMBRUŠ, Jozef. Korešpondencia Jána Hollého. Martin : Matica slovenská, 1967, list 10, s MENČÍK, Jan Kollár, pěvec slovanské vzájemnosti, s List Jána Kollára Jernejovi Kopitarovi z 22. apríla Listy Jána Kollára I., list 53, s , MENČÍK, Jan Kollár, pěvec slovanské vzájemnosti, s ; Lanštják, Andrej. Drobnosti zo života Kollárovho v Pešti. In PASTRNEK, Jan Kollár, , s ELIÁŠ, Problémy Kollárovej biografie, s Kollár získal čiastočne dôveru aj nemeckých členov peštianskej cirkvi, lebo namiesto nemeckého kňaza navštívil chorého nemeckého kupca v čase, keď v Pešti zúrila cholera. BLAHO, Ján Kollár v Pešti, s. 37. U Nemcov bol obľúbený i pre úroveň svojich kázní. Lanštják, Drobnosti zo života, s MENČÍK, Jan Kollár, pěvec slovanské vzájemnosti, s. 90. Pozri aj KOLLÁR, Kázne 2, s. [ ].

25 24 3. Dôvody na odchod Jána Kollára z Pešti V roku 1837 po vytvorení Peštianskeho seniorátu aj bývalí neprajníci zvolili Kollára za jeho prvého seniora. 14 Drobnejšie spory sa však objavovali i neskôr. S ohľadom na nacionálnu otázku neboli najmä 20. roky 19. storočia také pálčivé, no v 30. rokoch už začala bujnieť. 15 Slovenská inteligencia síce dobre vnímala maďarizačný tlak a asymetrické riešenie formou maďarizačnej legislatívy, ale bojovalo sa najmä perom. Kollár sa stal objektom i tvorcom viacerých polemík, ktoré sa odohrávali v peštianskom prostredí. 16 Aj z Pešti aktívne bojoval proti prešľapom násilnej maďarizácie, čím si vyslúžil obdiv na strane Slovákov a naopak nenávisť na strane Maďarov, motivovanú nacionálnym cítením. 17 V dobe pokoja sa v živote Kollára prihodil malý zázrak a on sa mohol oženiť so svojou dávnou milou Friederikou Schmidtovou ( ). Sobáš sa konal 22. septembra 1835 vo Weimare. Manželom sa čoskoro narodila dcérka (17. február 1837) a Kollár sa stal otcom svojej vlastnej rodiny. Úder osudu však prišiel v podobe prírodnej katastrofy veľká povodeň na Dunaji poškodila Pešť a zasiahla i Kollára. V dňoch 13. až 15. marca roku 1838 sa Dunaj rozvodnil tak hrozne, že zničil domov, poškodil 827 a zabil asi 200 ľudí. 18 Voda síce nepoškodila jeho byt, ale rodina trpela ťažkosťami ako ostatní postihnutí. Zničená 14 BOHUTIENSKY, Životopis Jána Kollára, s Maďaromania u nás hrozně bouří a zuří, obzvláště proti Slovanům; předtím nás jen tajně tlačila, nyní zjevně sheltnouti chce. List Jána Kollára Františkovi Cyrilovi Kampelíkovi z 17. marca Listy Jána Kollára I., list 86, s Porovnaj MACHO, Peter. Poznámky k charakteru slovanských materiálov v maďarskej predrevolučnej tlači (Na príklade Tudományos Gyüjtemény v 20. rokoch 19. storočia). In Ivantyšynová, Tatiana (ed.). Ján Kollár a slovanská vzájomnosť. Genéza nacionalizmu v strednej Európe. [Slovanské štúdie, zvl. č. 4] Bratislava : Stimulus, 2006, s , ; KISS SZEMÁN, Róbert: Dejinnosť a kreácia paralely v historickej tvorbe a svetonázore Jána Kollára a Istvána Horváta. In Slovenská literatúra 18. a 19. storočia. Bratislava : Vydavateľstvo Univerzity Komenského, 2007, s ; PODOLAN, Peter. Kiss Szemán, Róbert: Dejinnosť a kreácia paralely v historickej tvorbe a svetonázore Jána Kollára a Istvána Horváta. In Slovenská literatúra 18. a 19. storočia. Bratislava : Vydavateľstvo Univerzity Komenského, 2007, s In Acta Historica Posoniensia XIII. Historické štúdie. Medzi Antikou a stredovekom. Rímska a germánska spoločnosť v barbarských zákonníkoch. Bratislava : Stimul, 2010, s ; FRIED, István. Ján Kollár v maďarskom prostredí. In Ivantyšynová, Ján Kollár a slovanská vzájomnosť, s Výnimku azda predstavovala reakcia na vydanie Kollárovho spisu O literárnej vzájomnosti v roku 1837, keď okrem polemík mládež okupovala okolie Kollárovho bytu. BLAHO, Ján Kollár v Pešti, s. 41. Sám Kollár ale situáciu opisoval radikálnejšie: žlč vo mne kypela i slzy tiekli mi po tele nad ničomnými konventmi, nespravodlivými procesmi, rabulistickými advokátmi, ukrutným prenasledovaním Slovákov a peštianskeho zboru, nad nezaslúženými urážkami mojej osoby, anonymnými listami a hrozbami, nad vybitými oblokmi a mačacích muzikách v nočnom čase, ktoré sprevádzali temer každé vydanie môjho československého diela. KOLLÁR, Ján. Pamäti z mladších rokov života. (ed. a prel. Rosenbaum, Karol a Goláň, Karol) Bratislava : Tatran, Pozri TIBEnský, Ján. Chvály a obrany slovenského národa. Bratislava : Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1965, s ; PRAŽÁK, Albert. Národ se bránil. Praha : Sfinx, 1945, s ; IVANTYŠYNOVÁ, Tatiana. Anonymný článok o Uhorsku v Zschokkeho überlieferungen (1821). Dohady a fakty. In Ivantyšynová, Ján Kollár a slovanská vzájomnosť, s BOHUTIENSKY, Životopis Jána Kollára, s. 31.