» Doc. PhDr. Peter Ondrejkovič, Ing. Jozef Brezák, Doc. PhDr. Mária Vlčková, CSc. Za odbornú a jazykovú stránku zodpovedá autor ISBN

Transkript

1 » Doc. PhDr. Peter Ondrejkovič, Ing. Jozef Brezák, Doc. PhDr. Mária Vlčková, CSc. Za odbornú a jazykovú stránku zodpovedá autor ISBN

2 Sociálna patológia ako predmet pozornosti sociálnej práce pedagogiky a vychovávateľstva Ondrejkovič (ed.), Brezák, Vlčková sociálnej OBSAH 1. Sociálna patológia (Ondrejkovič) 2. Sociálna deviácia (Ondrejkovič) 3. Anómia (Ondrejkovič) Subkultúra a kontrakultúra (Ondrejkovič) 5. Chudoba (Ondrejkovič) 6. Agresia, agresivita, hostilita a násilie (Ondrejkovič ) 6.1.Týranie, zneužívanie a zanedbávanie detí (Vlčková) 6.2. Násilie v škole (Ondrejkovič) 7. Kriminalita (Ondrejkovič) 8. Prostitúcia (Ondrejkovič) 9. Drogové (nealkoholové) závislosti (Ondrejkovič) lo.samovražednosť (Ondrejkovič) 11.Rozvodovosť a pokles pôrodnosti (Brezák) Mládež ako ohrozená sociálna skupina a kríza identity (Ondrejkovič) ZAVER - Možností a medze sociálneho inžinierstva v oblastí sociálnopatologických javov (Ondrejkovič) 121 Literatúra (Ondrejkovič a kol. ) Prílohy (Národný program boja proti drogám, Trestný zákon, Zákon o sociálnej pomoci, Otázky) 125

3 Chcilíl Džibrán Prorok Prorokoüci záhrada I "'Váš každodenný život je vaším vesmírnym chrámom a vaším náboženstvom. %edykoťvek do neho vstupujete, vstupujte do neho celí a so všetkým. 'Vezmite so sebou pluh a nákovu a kladivo a lutnu, všetko, čo ste si vy urobili pre svoju potrebu a potešenie. 'Lebo v rozjímaní sa nemôžete povzniesť nad svoje úspechy, ani padnúť nižšie, než sú vaše neúspechy. Si vezmite so sebou všetkých ľudí; lebo pri vzývaní nemôžete vyletieť nad ich nádeje, ani sa pokoriť pod ich bolesť. Si ak chcete spoznať'boha, nemusíte lúštiť záhady. %gdšej sa poobzerajte okolo seba a uvidíte ho, ako sa hrá s vašimi deťmi. Si vzhliadnite na nebo: uvidíte ho, ako kráča v oblakoch, vystiera ramená v blesku a ako k vám zostupuje v daždi. Uvidíte ho, ako sa usmieva v kvetoch, potom sa vznesie a zamáva rukami v stromoch." ISBN t I M IIII III mil ll "662023

4 1. SOCIÁLNA PATOLÓGIA (Ondrejkovič) Sociálna patológia (ang. socialpathology, nem. Sozialpathologie, fr. pathologie sociále) je súhrnný pojem pre označenie chorých, nenormálnych, všeobecne nežiadúcich spoločenských javov. Patria sem aj sankcionované formy deviantného správania, ako aj štúdium príčin ich vzniku a existencie. Pojem začal používať významný anglický filozof a sociológ H. SPENCER ( ), jeden zo zakladateľov pozitivizmu v spoločenských vedách a zástanca evolucionizmu. Spencer hľadal paralelu medzi sociálnou a biologickou patológiou, a to v oblasti biologického a sociálneho organizmu, ich štruktúry a funkcií. Bol presvedčený o jednote spoločenských a prírodných zákonov. Práve tento biologizmus sa stal príčinou neskoršieho zamietania tohoto pojmu a jeho nahrádzania pojmom sociálna deviácia. Jeden z najvýznamnejších predstaviteľov generácie zakladateľov vedeckej sociológie Francúz E. DURKHEIM ( ) považoval sociálnu patológiu za vedu o chorobách a nepriaznivých skutočnostiach, činoch a správam, ktoré sa odchylujú od stanovených noriem, ale súčasne sú organickou súčasťou, komponentom života sociálnych celkov. V totmo zmysle podľa Durkheima nie je možné stavať chorobu (sociálnu) proti zdraviu, lebo sú komplementárne, vzájomne sa vysvetlujúce prejavy biologického i sociálneho života.. Obtiažnosť vymedziť presne čo je patologické vyplýva z toho, že nevieme dobre stanoviť resp. definovať normalitu. Porozumieť tomu, čo je abnormálne možno iba vtedy, ak máme jasno v tom, čo je normálne. To čo považujeme za normálne však nemožno stotožňovať s predstavou o priemernosti, teda s tým, čo v spoločnosti pokladáme za priemerné, alebo štandardné. Vysvetliť pojem normality sa nám skôr podarí prostredníctvom spoločenských vzťahov, prevládajúcich spoločenských rol, postojov, vzorcov správania, prip. kultúry. Preto je nevyhnutné upozorniť na socio-kultúrnu určenosť sociálnopatologických javov a ich premenlivosť v závislosti na čase a území, regióne. V literatúre sme často svedkami dvojakého chápania normality - raz ako normality prežívaného sveta (lebensweltliche Normalität), ktorá garantuje vnútornú istotu, inokedy ako normalitu, o ktorú usiluje sociálny štát, prekonávajúci sociáme problémy. 1 / Operacionalizovať a následne empiricky postihovať normalitu je neobyčajne ťažké. Všeobecne možno povedať, že za normálne je zmysluplné pokladať sociáme javy a procesy, ale aj sociálnu situáciu, ktoré umožňujú človeku také životné prejavy, ktoré sú výsledkom konsensu a nepotrebujú vždy znova a znova osobitnú argumentáciu pre vlastné zdôvodňovanie. Normalita bude mať preto i svoju subjektívnu, štatistickú, antropologickú a socio-kultúrnu dimenziu. ' /Böhnisch, L.: Gespaltene Normalität. Weinheim, Juventa 1994, str

5 Na prelome 20. storočia boli považované za sociálne patologické javy sebevražednosť, alkoholizmus, homosexualita, prostitúcia, rozvodovosť, nezamestnanosť a vojna. Neskôr sa k týmto javom pridali i narkománia, drogové závislosti, násilie a agresivita, ktoré predstavujú dnes jedno z najväčších nebezpečenstiev, nakoľko hrozí ich habitualizácia, rezignácia ľudí na ich odstraňovanie, prip. presvedčenie, že sú v našej spoločnosti nevyhnutné. S habitualizáciou je spojené i nebezpečie, že sa stanú súčasťou našej kultúry a v podobe noriem a vzorcov správania si agresivitu i konzumáciu drog začnú osvojovať mladí ľudia od útleho detstva v procese socializácie. Termín sociálna patológia ako predmet pozornosti sociológie používal významný český sociolog medzivojnového obdobia I. A. Bláha, ktorý zdôrazňoval poruchy "sociálnych procesov a sociálnych zariadení", vo funkcii determinantov individuálnych i hromadných porúch. 2 / Sociálnopatologické teórie najčastejšie vychádzajú z predpokladu, že v spoločnosti jestvujú dlhodobé štrukturálne nedostatky, ktoré členov spoločnosti postihujú rôzne, nie rovnorodé. Najefektívnejším spôsobom boja proti týmto sociálnopatologickým javom je prevencia, v ktorej sú najúčinnejšie sociálno-štrukturálne zmeny. V tomto zmysle máme na mysli úsilie o zmenu v spoločnosti v zmysle sociálneho inžinierstva preto, lebo v užšom slova zmysle je sociálnym inžinierstvom iba také úsilie, ktoré vychádza z empirického výskumu, sociologickej, právnej a ekonomickej teórie a ich vzájomného prepojenia. V prípade sociálneho inžinierstva ide o čiastkové oblasti sociálneho inžinierstva, ktoré sa usiluje o odstránenie spoločenského zla, akými sú nezamestnanosť, chudoba, konflikty v spoločnosti a pod., teda prevažne o odstránenie toho, čo v sociálnej práci nazývame sociálnou patológiou. Sociálnej patológii sa často vytýka, že je popisná, že je vlastne iba zbierkou sociálnych problémov. Poznáme rôzne prístupy k vysvetlovaniu sociálnopatologických javov. Známe sú prístupy biologické (najčastejšie na báze dedičnosti), rasistické, psychoanalytičke, sociologické (teórie socializácie), komplementárne, mnhofaktorové a i. Pozoruhodná je hlavne Durkheimova a neskôr Mertonova teória anómie, o ktorej sa tiež zmienime na nasledovných stránkach, Bellova a Cohenova teoria subkultúry a kontrakultúry a teórie etketovania (štítkovania, nálepkovania), najmä Lemertova teória labeling approach. Podobne Lamnek uvádza, že pojem sociálnej patológie sa často používa vo význame "patologizácie" 3 / sociálnych : / Bláha, I A.: Sociologie. A cademia, Praha 1968 str 374 ' / Analógiou patologizácie je i "medicinalizácia" - vychádzajúca zo zásady, že kým napríklad deviant, páchateľ trestného činu, kriminálnik je zodpovedný najčastejšie v celom rozsahu za svoj čin, pri iných činoch páchateľ býva označený ako "chorý" (napr. drogové

6 javov, v rozpore s ich charakterom, analogicky ako v prípade niektorých prejavov deviantného správania. O patologizácii hovoríme, keď istému deviantmému správaniu alebo niektorým znakom takéhoto správania budeme pripisovať charakter chorobnej poruchy. Sprievodným negatívnym javom patologizácie je odňatie kompetencie sociálnej pedagogiky a sociálnej práce, prip. i sociológii v prospech medicíny (najčastejšie psychiatrie) alebo patopsychológie. V dôsledku takéhoto prístupu býva redukcia úsilia o nápravu na "terapiu" a "kuratelu" s následným javom stigmatizácie (labeling). K pozoruhodnému procesu patologizácie dochádza často v kriminalite - niektoré kriminálne javy začínajú byť označované ako choré, patologické. Naopak, ak spoločnosť rozhodne o ich dekriminallzácii, dochádza súčasne aj k ich odpatologizovaniu. S termínom sociálna patológia v osobitnom význame sa stretávame od čias Ericha Fromma a tzv. Frankfurtskej školy (kritická teória, neomarxizmus). Podľa tejto teórie sociálna patológia predstavuje nielen problém duševného zdravia jednotlivca uprostred spoločnosti, ktorej sa nevie prispôsobiť, ale aj patologický stav celej (západnej) spoločnosti. Nevýhodou väčšiny súčasných prístupov je ich nedostatočné vzájomné zohľadňovanie a nedostatočná integrácia. Všeobecne platí, že v zásade výstižnejšia kategória ako sociálna patológie je deviácia v dôsledku neadekvátnej analógii spoločnosti s biologickým organizmom. Napriek tomu sa pojem sociálnej patológie natoľko zaužíval, že jeho používanie je dnes celkom bežné a bolo by spojené so značnými ťažkosťami pkúsiť sa o zmenu v jeho používaní. Zástancovia kategórie sociálnej patológie zdôrazňujú jej negatívny axiologický náboj t.j. spoločenskú neželateľnosť, ktorú údajne termín sociálna deviácia neobsahuje v dostatočnej intenzite. Ako najracionálnejším riešením sa ukazuje zmena obsahu pojmu sociálna patológia a to i za cenu, že sa nebude celkom kryť názov (termín) so svojim obsahom. Osobitný problém predstavujú tzv. poruchy správania, ktoré nepatria do oblasti sociálnej patológie resp. sociálnej deviácie, lebo sú súčasťou individuálnej invalidity, abnormality v psychologickej alebo anatomickej štruktúre či funkcii človeka. Sem počítame tzv. disaptibilitu (obmedzenie alebo nedostatok schopnosti vykonávať činnosť, ktorá je považovaná za normálnu, ktoré je spôsobené poruchou) a handicap (súhrnné označenie nepriaznivej situácie človeka, v ktorej sa ocitol v dôsledku závislý). A keďže nemocného nemôžme volať k zodpovednosti za jeho činy, je namieste, aby sme ho "liečili"(odtiaľ medicinalizácia). Tým zbavujeme subjekt viny i zodpovednosti. Medicinalizácia je najčastejšie spojená na rozdiel od "patologizácie" i s dekriminalizáciou a výzvou na "liečenie". Pozoruhodné sú v tejto súvislosti i názory o "liečení" celej spoločnosti (terapia), ktoré by malo spočívať v rukách "odborníkov" - terapeutov.

7 príslušnej poruchy). Sú predmetom pozornosti predovšetkým liečebnej pedagogiky, prip. psychiatrie. Do pozornosti sociálnej práce patria ich následky v spoločnosti, nie však individuálna terapia, ktorá patrí do rúk liečebných pedagógov, prip. psychiatrov. V súvislosti so správaním hovoríme najčastejšie nie o poruchách správania, ale o správaní aberantnom (odlišujúcom sa od kultúrne predpísaných a prípsutných vzorcov správania), správaní deviantnom, delikventnom, rebelantskom a heretickom. Dnes všeobecne chápeme pod sociálnou patológiou ako vednou disciplínou odvetvovú sociologickú disciplínu, ktorá skúma negatívne javy, vyskytujúce sa v spoločnosti. V súvislosti s problematikou sociálnej patológie pokladáme za nevyhnutné zmieniť sa ešte o istej analógii s pojmom "sociálny problém". 4 / Podľa Spectora a Kituseho je sociálna patológia iba druhým názvom pre sociálny problém, dezorganizáciu, deviáciu a konflikt hodnôt. Čo však získame, ak napríklad kriminalitu nazveme sociálnym problémom (a dodajme že i sociálno-patologickým javom)? 5 / V nadväznosti na trend fenomenologizácie sociológie sa čoraz častejšie stretávame so snahou o skúmanie výlučne subjektívnej stránky sociálnej patológie. Podľa uvedenej (interpretatívnej) paradigmy sú problémy sociálnej patológie konštruované spoločnosťou. Preto treba skúmať nie objektívne podmienky vzniku a definovania sociálnej patológie, ale procesy individuálneho prežívania a chápania sociálnopatologických javov. Pri tomto skúmaní majú mať miesto predovšetkým kvalitatívne metódy, osobitne metódy chápania, empatia. V prospech tohoto názoru osobitne v problematike sociálnej patológie prispieva i vystúpenie Alaina Touraina na 14. svetovom sociologickom kongrese 26. júla až 1. augusta 1998 vmontereali v Kanade. Vo svojom vystúpení "Reflexie o charaktere sociologického poznania" 6 / sa Tourain pýta, či dnešná sociológia termín spoločnosť vôbec potrebuje, i keď bol jej vznik úzko spojený s týmto pojmom. Keďže dochádza k spájaniu "logiky trhu" a "logiky spoločenstva" len na individuálnej úrovni, treba pozdvihnúť jednotlivca na referenčný bod sociologického myslenia, čo znamenaá subjekticizáciu sociológie. To by znamenalo zaradiť do predmetu pozornosti sociálnej patológie i poruchy správania jednotlivca, úzkostné stavy, ataky paniky a ostatné prejavy, vrátane svojich skupinových prejavov. V O problémoch vymedzenia pojmu "sociálny problem" výstižne informuje Pavol Frič: Pojem "sociálny problém" a všeobecná teória sociálnych problémov v americkej sociológii. In: Sociológia, roč. 22, 1990, č.l, str Frič,P.:cit. dielo, str.35 V Podľa Kusá, Z., Macháček, L.: 14. Svetový sociologický kongres. In: Sociológia, roč. 30, 1998, č.5,str

8 Nazdávame sa, že sociálno-patologické javy majú všetky znaky sociálnych javov, vrátane nadinividuálnosti. Znamená to, že jestvujú nezávisle od toho, či si ich subjekt, jednotlivec, uvedomuje alebo nie a že ich charakter predstavuje objektívnymi podmienkami vymedzený rámec možností na individuálnu sebarealizáciu jednotlivca. Sociálna skutočnosť je súčasne oveľa zložitejšia než by sa jej plnosť dala pojať takými bezprostrednými metódami, ako chápaním. 7 / Kvalitatívne metódy, vrátane chápania budeme považovať síce za významné, nie však samostatné a už vôbec nie za výlučné metódy sociologického a sociálnopedagogického bádania v oblasti sociálnej patológie, v zmysle návratu k durkheimovskému antipsychologizmu a proti nominalistickému chápaniu spoločnosti, podľa ktorých "spoločnosť" a teda i sociálna patológia je iba názov, ktorým sa sleduje vyjadrenie určitého celku individuí a ich vzájomných vzťahov. 8 / V tejto oblasti treba hľadať i všeobecné úsilie o budovanie kolektívnej identity, prekonávať dichotomické myslenie v opozícii spoločenstva a spoločnosti, ale aj interpretácie práve spoločenského života z pozície jednotlivca. Osobitný prístup k problematike sociálnej patológie získame, ak na súčasnú sociálnu situáciu nazeráme z hľadiska superzápasu, ktorý úzko súvisí s utváraním "novej civilizácie" Alvina a Heidi Toflerovcov.7 Koncept zrážky civilizácií (rozumej prvej sociálnej vlny - agrárnej revolúcie, druhej vlny - industrializácie a tretej vlny - nástupu informačných technológií) znamená vznik resp. rozvoj nových konfliktov, akými sú predovšetkým klasická priemyselná veľkovýroba a presun ťažiska z oblasti výroby do oblasti sociálnych služieb, ultranacionalizmus a zánik klasických národných štátov, masovosť výroby a spoločnosti a súčasne ich demasifíkácia, tradicionalizmus a zrýchlovanie tempa vývoja, vzdelanosť versus nevzdelanosť, univerzálnosť verzus špecializácia a pod. Najdôležitejším momentom v politickom vývoji našej doby podľa Tofflerovcov je vznik dvoch základných táborov. Jeden je oddaný civilizácii Druhej vlny, pevne odhodlaný zachovať kľúčové inštitúcie masovej priemyselnej spoločnosti, t.j. nukleárnu rodinu, masový vzdelávací systém, gigantické korporácie, masové odbory, centralizovaný národný štát a politiky pseudoreprezentatívnej vlády. Druhý tábor, oddaný civilizácii Tretej vlny si uvedomuje, že najnaliehavejšie problémy dneška, počínajúc energiou, cez vojny a chudobu až po ekologickú krízu a rozpad rodinných 7 Podrobnejšie pozri o tom Himer, A.: Ako sociologicky analyzovať. ÚŠI, Bratislava 1976, str Hirner, A.: cit. vyd. str Tofíler, A., Tofflerová, H.: Utváranie novej civilizácie. Politika tretej vlny. Open Windows, Bratislava V orig. Creating anew civilization. Turner Publishing, Atlanta 1995

9 10 vzťahov sa nemôžu riešiť v rámci priemyselnej civilizácie. 10 /-Iba rozvojom poznania, akceptovaním plurality hodnôt, zmien v klasickej nukleárnej rodine Druhej vlny a prisúdením adekvátneho významu sociálnym službám, vrátane sociálnej práci je možné hľadať a nachádzať riešenie problémov sociálnej patológie. 2. SOCIÁLNA DEVIÁCIA (Ondrejkovič) Vzhľadom na uvedené výhrady k obsahu a nevyjasněnosti sociálnej patológie je nevyhnutné venovať pozornosť sociálnej deviácii. Deviácia (sociálna) (angl. deviance, nem. abweichendes Verhalten, fr. deviation sociále) predstavuje podtriedu sociálneho správania a súčasne termín na označenie odchylky od očakávaného štandardizovaného a inštitucionalizováného správania, ktoré predpisuje sociálna norma, platná v určitej spoločnosti, skupine, sociálnom útvare. V kategoriálnej oblasti sociológie deviantného správania sa dnes vychádza z Durkheimovho"/ a Weberovho konceptu normy, kde sa norma identifikuje ako elementárny prvok sociálnej existencie ľudstva. Označuje nadindividúálny stav veci, ktorý je na vonkajšej úrovni predradený individuálnemu človeku a jeho správaniu, krorý zabezpečuje kontinuitu a štruktúru sociálneho konania. Normy príslušnej spoločnosti alebo inej ľubovolnej sociálnej skupiny sú náprotivkom spôsobu správania a konania jednotlivca ako príslušníka takéhoto sociálneho útvaru. Zjednodušene možno povedať, že každé jednotlivé správanie člena príslušného sociálneho útvaru sa uskutočňuje na pozadí normatívnej štruktúry, ktorej zodpovedá, resp. ktorú niekedy dokonca odzrkadluje, alebo voči ktorej je namierené. Tým dospievame v podstate ku dvom spôsobom správania: konformného k normám a odchylného od noriem (deviantného). V prípade odchylného sociálneho správania by sme mohli vytvoriť celú škálu takéhoto správania. Na začiatku takejto škály by bolo konformné (vo vzťahu k normám, t.j. normokonformné) správanie, na druhom konci škály bude kriminalita. Blokové a veľmi približne graficky by bolo možné túto škálu znázorniť nasledovne: '7 cit. vyd. str. 73 "/ Podrobnejšie pozri o tom Émile Diirkheim: Sociologie a filosofie. Sociologie a sociální vědy. Slon, Praha 1998

10 nonnokonformnč sociálne správanie nápadné, provokujúce sociálne správanie disociálne správanie asociálne a antisociálne správanie I dclikventné správanie I kriminálne správanie V de\iantné správanie Na tomto mieste je nevyhnutné objasniť si o niečo podrobnejšie pojem sociálnej normy, keďže normy tak významne ovplyvňujú naše správanie. Normy vo všeobecnosti môžme chápať predovšetkým ako konkretizáciu a inštitucionalizáciu hodnôt. Každopádne je to súčasne aj vhodný nástroj na meranie stupňa zhody normy a hodnotovej orientácie \ správaní jednotlivca. Sociálne normy môžme definovať i ako pravidlá pre vedomé konanie, predpisy pre správanie, očakávané správame alebo dokonca vyžadované správanie. Normy majú ďalej stupeň svojej účinnosti a platnosti. Ked" v\chádzame z existencie relevantnosti správania voči norme a normu definujeme ako požiadavku na správame, potom táto úvaha implikuje, že musia jestvovať inštitúcie alebo osoby, ktoré stavajú a presadzujú normatívne požiadavky na určitý vzorec správania v istej konkrétnej situácii. Takisto musia jestvovať osoby alebo inštitúcie, ktoré sa riadia podľa takýchto vzorcov správania. A napokon musí platiť i to, že normy sa vo svojich výpovediach vzťahujú na konkrétny obsah. Abstraktné a príliš všeobecné formulácie strácajú na svojej relevantnosti. Tých, ktorí normy stanovujú a prehadzujú budeme nazy\ať autormi noriem a tých, na ktorých sa normy obracajú, t.j. ktorým sú adresované budeme nazývať adresátmi noriem. Tak autori ako aj adresáti noriem môžu byť niekedy parciálne totožní. Tak napr. trestné právo - pre jeho autorov sa stáva takisto záväzné, ako pre tých, ktorým je trestné

11 12 právo adresované. Zo vzťahu autorov a adresátov noriem je možné usudzovať na mocenské pomery, ideologické aspekty a relatívnosť, ktoré sa môžu odrážať v príslušnej norme. Ideálny stav, v ktorom by v plnom rozsahu akceptovali spoločnú normu tak jej autori, ako aj jej adresáti a súčasne ju realizovali, je veľmi zriedkavý. Z hľadiska stupňa akceptácie istej normy zo strany autorov hovoríme o s tupni platnosti. Stupeň platnosti, teda rozsah, o ktorom sú autori prcsvcdční, že norma, ktorú stanovili je ako požiadavka na správanie zmysluplná a užitočná, môže byť v mnohom ohľade užitočný. Ak by sme totiž zistili obmedzenejší stupeň platnosti, vynára sa otázka, či je norma vôbec legitimná a užitočná. Súčasne to môže viesť k záverom, že jestvuje iba minimálna nádej na optimálne presadzovanie normy u ich adresátov. Lebo požiadavka, ktorá nebude akceptovaná v príslušnom rozsahu, stráca svoj charakter absolútnosti a náročnosti. Uposluchnutie, tj. vyplnenie normy v správaní alebo jej neuposlúchnutie, teda neplnenie označujeme pojmom stupeň účinnosti. Ten je možné stanoviť dokonca i kvantitatívne. Stupeň účinnosti môže byť kritériom merania platnosti normy. Keď je stupeň účinnosti normy obmedzený, malý, t.j. keď ju dodržiava vo svojom správaní iba menšina jej adresátov, možno tvrdiť (pri istom zanedbaní príčin), že normu alebo nemožno dodržiavať pre jej otázny základ, alebo nie je dodržiavaná zámerne, lebo nie je dostatočne zrejmá nevyhnutnosť jej dodržiavania. Autori normy, adresáti normy, stupeň platnosti a stupeň účinnosti sú teda pojmy predovšetkým heuristickej hodnoty, ktoré sú dôležité z hľadiska normokonformného alebo od normy sa odchyluj úceho sa správania. Keď jestvuje požiadavka na správanie sa podľa normy, musí jestvovať aj mechanizmus, ktorý dokáže presadiť orientovanie sa na príslušnú normu v správaní. Tento mechanizmus, ktorý má slúžiť najmä presadzovaniu normy, je nazývaný v sociológii sociálnou kontrolou. Sociálnu kontrolu ako sociologickú kategóriu je však treba chápať oveľa širšie. A. HIRNER ju definuje ako "...sebarealizačnú aktivitu danú súhrnom interakcií medzi emitormi a akceptormi napätia, vyplývajúceho z konfrontácie skutočného a ideálneho stavu v oblasti cieľov, hodnôt, noriem a realizačných činností sociálneho systému." 12 / Má i význam signalizátora normálnosti či patologičnosti systémovej aktivity, prípadne stavu, ktorý sa ňou dosiahol, alebo sa ňou môže zmeniť. 13 / Ako synonym k sociálnej kontrole býva v sociológii často zúžené používaný termín sankcia. Sankcie môžu byť pozitívne i negatívne. Tým sa líši tento sociologický termín od pojmu 12 / Hirner,A.; Sociálna kontrola. Čs. výskumný ústav práce, Bratislava 1973, str.78 a 79 'V Hirner, A.: Sociálna kontrola. Čs. výskumný ústav práce, Bratislava 1973, str. 12

12 13 sankcia, používaného v bežnej hovorovej reči. Osobitný problém predstavuje v súvislosti so sociálnou kontrolou otázka tzv. vnútorne a zvonka riadeného správania jednotlivca (David Riesmann). V súčasnej spoločnosti čoraz väčšmi narastá vonkajší tlak spoločnosti na správanie jednotlivca, bez sociologickej internalizácie a psychologickej interiorizácie hodnôt a noriem spoločnosti. Tento druh sociálnej kontroly vyvoláva preto neustále napätie, ako i snahu vzoprieť sa kontrole a vonkajšiemu tlaku, ktorá často vyúsťuje do vzdoru, agresie a násilia. Normy ako imperatív v správaní, ktoré majú byť funkčné z hľadiska interakčného systému, majú iba vtedy zmysel, keď dokážu garantovať konformitu. Deje sa tak najčastejšie sankcionovaním správania, ktoré je v rozpore s príslušnými normami. Nedeje sa to ale individuálnym trestaním toho, kto sa odchyluje od normy, aj keď je takto pociťované. Ak je raz norma porušená a porušovateľ normy potrestaný, porušenie normy nie je tým odstránené. Sankcie môžu mať zo sociologického hľadiska iba ten význam, aby jednotlivec, ktorý sa od normy odchýlil, sa toho už v budúcom správaní nedopustil. Podstatná funkcia sankcionovania predstavuje teda preventívny účinok. Z hľadiska charakteru sociálnej kontroly, ktorá môže pôsobiť "z vnútra" alebo "z vonka" je dôležité, aké bude skutočné správanie jednotlivca v budúcnosti. Sociologicky je najčastejšie zdôvodniteľné neplnenie noriem v správaní nedostatočnou socializáciou. Najdôležitejšie však je, že sankcia sa stáva legitimnou prostredníctvom svojich úspechov, ktorý spočíva vo zvýšení stupňa účinnosti príslušnej normy. Samotná účinnosť normy, ktorá sa musí odvádzať od skutočného správania jednotlivca alebo skupiny je však podmienená multifaktoriálne. Funkčnosť mechanizmu sankcionovania za účelom presadzovania konformnosti k norme by sme mohli odvádzať od výšky sankcie (trestu). Pre odchylné (deviantné) správanie bývajú exemplárne tresty, ktoré majú mať odstrašujúci účinok. Táto funkcia trestu ako možnej formy sankcie nie je však jednoznačná. Tak možno napr. ťažko dokázať, že maximálna výška trestu (napr. trest smrti) neodradí každého od toho, aby napr. zabil druhého človeka, lebo môžu jestvovať situácie a motívy, ktoré budú mať väčší účinok ako hrozba trestu (smrti). Výška trestu samotná teda nemôže byť rozhodujúca pre donútenie k normokonformnému správaniu. Oveľa účinnejšie, ako hroziaca sankcia je skutočná operatívna pripravenosť ku nej, ako i pravdepodobnosť, že konkrétne odchýlenie sa od normy v správaní bude skutočne sankcionované. Je preto v spoločnosti dôležité, aby adresát normy veril vo vysoký stupeň pravdepodobnosti postihnutia za porušenie normy.

13 14 Naopak, ak je potencionálny porušovateľ normy presvedčený o nulovej, alebo veľmi nízkej sankčnej pravdepodobnosti za svoje správanie, spravidla nepomôže ani najvyššia a najprísnejšia sankcia. Súčasne možno povedať, že jestvuje závislosť i medzi stupňom účinnosti a platnosti normy a pripravenosťou postihovať jej porušovanie. Tieto vzťahy a ich kvalita môžu mať za následok stabilnosť alebo labilnosť normy. Jestvuje teda tzv. konformné správanie (napr. pravidelná dochádzka do školy, do práce) a deviantné (nemusí však byť delikventné) správanie (napríklad prehrešok proti dobrým zvykom, etikete). V takomto prípade často hovoríme o alternatívnej forme správania. Naopak, delikventné správanie nemusí byť vždy považované za deviantné (napr. aktivita na čiernom trhu v čase núdze). Najčastejšie je však delikventné správanie súčasne aj deviantmm správaním (napr. lúpež). Z uvedeného vyplýva, že sociálna deviácia ako špecifický typ sociálneho správania postihuje tak sociálne normy, ktoré predpisujú určitý druh, prip. spôsob sociálneho správania, ako i sociokultúrny útvar, ktorý sociálne normy obsahuje, ako i sústavu sociálnych rolí, ktoré sú nedeliteľné s normami spojené. Jestvujú aj teórie, ktoré definujú ako deviantné každé správanie, ktoré je inými osobami, hlavne však oficiálnymi inštitúciami sankcionované alebo za deviantné označované (stigmatizácia, etiketovanie, labbeling), známe sú aj teórie, ktoré posudzujú deviantné správanie podľa kauzálnej príčiny, na rozdiel od funkcionalistických, alebo ínterakcionalistických teórií. Termín deviantné správanie sa začal používať v americkej a anglickej sociológii začiatkom 40-tych rokov a predstavuje vlastne následovníka pojmu sociálna patológia čiastočne i pojmu anómia, ktorému sa budeme venovať tiež v rámci tejto publikácie. Oproti týmto pojmom deviantné správanie nemá jednoznačne hodnotiaci charakter, naopak, neraz hovoríme o negatívnej ale i o pozitívnej deviácii. Deviantné správanie môže mať i charakter prípravy sociálnych zmien, môže anticipovať vznik nových sociálnych noriem. V tomto zmysle najčastejšie hovoríme o pozitívnej deviácii. Dodržiavanie každej konkrétnej normy je za bežných okolností rovnomerne rozložené. Znamená to teda, že extrémne prejavy správania (pozitívne i negatívne) sú výrazne menej frekventované, ako normálne správanie. Jestvuje i tzv. tolerančný limit, ktorý sa mení podľa spoločenskej situácie, podľa ktorého spoločnosť toleruje isté odchylky od stanovených noriem správania (tak napríklad kolíše tolerancia ku konzumovaniu alkoholu od prohibície, absolutného zákazu a vymedzovaniu času, prip. miesta, kedy je povolené konzumovať alkohol, až k tolerovaniu istého kvanta konzumovaného alkoholu až opilstva, na určitom území alebo všade, podobne v otázkach sexuálneho správania, manželskej nevery a pod.).

14 15 Tolerančný limit nachádza svoj plný výraz i v oblasti interkulturálnej variability noriem. To, čo je napr. u Eskymákov bežné, napr. ponúkanie vlastnej manželky návštevníkovi, by bolo jednoznačne považované napr. v európskom prostredí za deviantné. V tejto súvislosti hovoríme o kuitúrnošpecifickej relatívnosti noriem. Známe sú početné výskumy v tejto oblasti, medzi najznámejšími spomenieme Cohenovu prácu 5/ a komparatívnu štúdiu Júlie S. BROWNOVEJ v American Sociological Review (roč. 17, 1952, str. 138). Pre ilustráciu uvádzame na nasledovnej strane niekoľko nameraných výsledkov: Počet skúmaných spoločenstiev % spoločností, ktoré přísluš, správanie trestajú Druh sankcionovaného správania a sankcionované osoby Incest Únos vydatej ženy Zneuctenie vydatej ženy Zneuctenie slobodnej ženy Sexuálne vzťahy počas šestonedielky Sodomia Sexuálne vzťahy počas menštruácie Potrestanie milenca pri cudzoložstve Potrestanie manželky pri cudzoložstve Sexuálne vzťahy počas dojčenia Nevera snúbencov

15 Unos snúbenky iného Zvedenie slobodnej ženy (po trestanie muža) Homosexuálne vzťahy medzi mužmi Sexuálne vzťahy počas teho tenstva Masturbácia Predmanželské pohlavné styky (potrestanie ženy) Predmanželské pohlavné styky (potrestanie muža) Homosexuálne vzťahy medzi ženami Sexuálne vzťahy medzi snúbencami Zdá sa teda, že prvok evaluácie v používaní termínu deviácie z hľadiska sociálnej funkcionality by bol otázny bez zohľadňovania interkulturálnej variability noriem, ako to názorne dokumentuje uvedený príklad relatívnosti noriem. Deviantné správanie nie je možné vysvetlovať iba prostredníctvom osoby, ktorá sa deviantné správa. K posúdeniu deviácie je nevyhnutné oboznámiť sa s platnými spoločenskými normami, so sankciami, ktoré používa spoločnosť za ich nedodržiavanie (sankcie zákonné, morálne, náboženské, estetické a pod.), ale i s hodnotovým systémom príslušnej skupiny resp. spoločnosti, s deformáciami v nich, vrátane deformáciami v interpersonálnych ale aj spoločenských vzťahoch. Najmä klasická kriminologická škola vychádza z princípu, podľa ktorého sú si všetci konajúci ľudia rovní, slobodní a racionálni vo svojom správaní. Deviatné správanie vzniká ako dôsledok vzájomnej interakcie medzi indivíduom a spoločnosťou. Preto ťažisko takéhoto správania nespočíva na deviantovi, ale na jeho skutkoch, lebo každý človek sa môže stať deviantom.

16 17 Naproti tomu býva často pokladaná za základ deviantného správania v biologických teóriách samotná osoba devianta, jeho biologicko - genetická konštitúcia. Teda zodpovedným sa stáva nie sociálne prostredie, ale znaky indivídua, prip. jeho správania, ktoré sú i zvonka zistiteľné, ba niekedy i pozorovateľné. Táto biologicko-genetická konštitúcia býva pokladaná za základ, doplňovaný spoločenskými podmienkami (sociologizujúce teórie), alebo psychologickými aspektami (psychiatrickými, psychoanalytickými, osobnostnými a p.) Pre psychologické teórie je spoločné, že pokladajú za základ sociálnej deviácie rôzne stupne psychopatologických porúch osobnosti. Podľa nich deviantné správanie môže byť podmienené i mentálnou nedostatočnosťou alebo naopak, převyšováním jednotlivca nad svojim prostredím, najčastejšie však priebehom procesu socializácie. V ostatnom období okrem tzv. mnohofaktorových (a eklektických) teórií prevláda stanovisko, podľa ktorého je deviantné správanie odvoditeľné od fungovania od inštancie sociálnej kontroly, ako producenta deviácie i kriminality. Na základe uvedeného možno teraz už zhrnúť definície deviantného správania: 1. Najtransparentnejšia definícia deviantného správania je právnická. Táto definícia pokladá také správanie za deviantné, ktoré porušuje zákonne kodifikované normy. 2. Druhú skupinu definícií tvoria tie, ktoré sú orientované na normy. Podľa týchto definici možno klasifikovať správanie ako konformné alebo deviantné podľa toho, či porušuje alebo neporušuje normy príslušnej spoločenskej skupiny a to aj vtedy, keď nie sú zákonne kodifikované. 3. Tretiu skupinu definícií tvoria tie, ktoré sú orientované na očakávané správanie. Prvý problém, ktorý pritom vznikaje otázka, kto rozhodne o tom, ktoré sú tie konkrétne očakávania na správanie určitej osoby v určitých konkrétnych podmienkach. 14 / Najväčší problém však predstavuje u tejto skupiny definícií sky očakávať možno i deviantné správanie. '"/ Napr. študent, ktorý pozoruje svojho kolegu pri odpisovaní, by bol v i študentov donášačom, ak by informoval o svojom zistení. Zo strany toho, ktol priebehom napr. skúšky, ale aj z hľadiska normy ako čestnosti sa očakáva, že na odpisovanie svojho kolegu upozorní. Kto má s konečnou platnosťou rozhodnúť, aké konkrétne očakávanie je namieste, aby bolo možné definovať, ktoré z uvedených možností bude považované za deviantné?

17 18 4. Štvrtú skupnu definícií predstavujú tie, ktoré sa orientujú na sankcie. Je to ten prípad, keď je považované za deviantné správanie také správanie, ktoré interakčný partner považuje za nevyhnutné sankcionovať (napr. u ERIKSONA). 5. Napokon piata skupina definicí deviantného správania rozširuje definíciu o kvantitatívne prvky. Podľa týchto definícií ide o deviantné správanie vtedy, keď nie je uspokojené očakávanie väčšiny členov príslušnej spoločenskej skupiny alebo spoločnosti. Osobitným prípadom sociálnej deviácie je deviácia sexuálna. Ľudská sexualita je jedným zo základných prejavov života a predstavuje súbor javov, spojených viac alebo menej s funkciou rozmnožovania. Podmienkou ľudského rozmnožovania je nadväzovanie kontaktov a interakcia s osobami opačného pohľadu. Ide o javy, ktoré majú svoju stránku biologickú, sociálno - kultúrnu (sociologickú a sociálno psychologickú). Sexualita človeka je jav vysoko komplexný, v ktorom sa odrážajú resp. do ktorého sa premietajú takmer všetky individuálne i sociálne skúsenosti človeka, úroveň jeho poznania, osobnostná štruktúra a kvalita jeho života. Podstatou ľudskej sexuality je genotropizmus, vytvorený v priebehu človeka ako ľudského druhu. V sexuálnom správaní človeka je zahrnutý i záujem na vzbudzovaní príťažlivosti, umožňujúci kombináciu génov otca i matky pri oplodnení, čo umožňuje pokrok vo vybavení splodeného jedinca. Sexuálne správanie je ďalej sprevádzané dosahovaním slasti a nadväzovaním viac či menej trvalejších intímnych partnerských vzťahov, ako aj zväzkov, umožňujúcich starostlivosť o potomstvo. Uvedené aspekty ľudskej sexuality vystupujú ako sociosexuálne potreby, ktoré sa vyvinuly v priebehu evolúcie ľudstva a ktoré sú sprevádzané i možnosťou oddelenia sexu a plodenia. V prípade sexuálnej deviácie ide i prípady, kedy alebo dochádza k odchýlke v uspokojovaní sociálnych potrieb a pudov, alebo dochádza k odchýlke v zameranosti sociálnych túžob na iné ako ľudské objekty. V uvedenom význame hovoríme o sexuálnej perverzite a sexuálnej inverzite. V prípade sexuálnej perverzity sa najčastejšie stretávame s prejavmi sadizmu, kedy sa zdrojom pohlavného vzrušeniam stáva spôsobovanie bolesti, alebo ponižovania, ba i vražda, ako naj krajnej ši a najdrastickejší spôsob sexuálnej perverzity. O masochizme hovoríme v prípade, ak sa zdrojom pohlavného vzrušenia stáva vyžadovanie spôsobovania bolesti alebo poníženia. Transvestizmus je túžba premeny na osobu druhého pohlavia za účelom pohlavného vzrušenia. Deje sa to najčastejšie prezliekaním do oblečenia opačného pohlavia (mužského alebo ženského), niekedy i úsilím o zmenu vlastného pohlavia.

18 19 Niekedy sa stretávame s obnažovaním genitálií na verejnosti (exhibiconizmus), sliedením po osobách, ktoré sa prezliekajú alebo vykonávajú pohlavný akt (vojérizmus), trením sa telom o cudzie osoby, napr. hromadných dopravných prostriedkoch (frotérstvo) a i. v V prípade sexuálnej inverzie sa najčastejšie stretávame so zmenou zamerania pohlavnej aktivity na maloleté osoby, spravidla na deti (pedofília), zvieratá (zoofília), mŕtvoly (nekroíília), na starých ľudí (gerontofília) alebo najrôznejšie predmety alebo časti ľudského tela (fetišizmus). Mnohé z uvedených prejavov sexuálnej deviácie sú spojené s psychickými poruchami, so zníženou inteligenciou a organickými poruchami. Niektorí dokážu svoje správanie dokonale skrývať. Často sa dostávajú do rozporu so zákonom, pričom ich trestnoprávne stíhanie nebýva účinné. Oveľa účinnejšie je ochranné liečenie a sociálna starosltivosť. Stanovenie hraníc sexuálnej deviácie je niekedy obtiažne. Pri posudzovaní je okrem zákonom stanovenej vekovej hranice nevyhnutné zohľadňovať i prípadné psychické alebo fyzické poškodzovanie sexuálneho partnera a donucovanie. Sexuálna deviácia začína tam, kde dochádza k uspokojovaniu vlastných sexuálnych túžob na úkor partnera alebo všeobecne prijatej sociálnej normy. O kvantifikáciu sociálnej deviácie mládeže a populácie sa pokúsil P. SAK. 15 / Zámer operacionalizovať sociálnu deviáciu predstavuje významné sociologické riešenie, ktoré súčasne napĺňa zásadu angažovanosti, lebo poskytuje konkrétne vstupné údaje, ktoré nesmú chýbať pri riešení problémov osobitne na makro- a mezospoločenskej úrovni. Sak skonštruoval tzv. index deviácie, ktorý sa pohybuje v intervale od Čím je hodnota indexu vyššia, tým je deviácia väčšia. Analýzou rozloženia deviácie v populácii jednoznačne preukázal sociálnu podmienenosť posunu od normálu a normy k deviácii. 3.ANÓMIA (Ondrejkovič) Pre charakteristiku sociálnej deviácie je nevyhnutné charakterizovať istý špecifický stav spoločnosti, v ktorej viac alebo menej prestávajú platiť sociálne normy a zákony. Tomuto stavu hovoríme Anómia - (nem. Anomie, fr. anomie, ang. anomy) a doslova znamená bezzákonnosť. Pojem pochádza "/ Sak, P.: Kvantifikace sociální deviace mládeťe a populace, http: // www. adam. cz / winl250 / sdruženi / sakvyz / vyzk4.htm

19 20 z gréckeho slova nomos (nomos = zákon, a = ne). Pôvodne sa tento termín používal v stredovekej teologickej literatúre a označoval nielen nezákonnosť, ale aj morálnu bezuzdnosť. V sociológii začal používať termín anómie E. DURKHEIM, ktorému sa pripisuje i jeho autorstvo vo význame nedostatočnej sociálnej regulácie a sociálnej kontroly. Oslabenie sociálnej kontroly vedie takmer vždy k stavom sociálnej dezintegrácie, k nedostatočnej sociálnej regulácii a k sociálne deviantnému správaniu. Ich dôsledkom je najčastejšie spoločenská destabilizácia, často súčasne s demoralizáciou. Z hľadiska mládeže je sociálna kontrola o to významnejšia, že práve prostredníctvom nej dochádza v procese socializácie k osvojovaniu si hodnôt a noriem, ktorých charakter a kvalita nám nemôžu byť ľahostajné. Kým sociálna kontrola má za úlohu porovnávať reálne správanie jednotlivca alebo skupiny s normami a hodnotami spoločnosti a zisťovať odchylky (deviáciu) od štandardov spoločenského spolužitia, sociálna regulácia predstavuje skôr prostriedky, ktoré používa spoločnosť k tomu, aby zabezpečila plnenie spoločenských cieľov, noriem a hodnôt. Regulatívne inštitúcie majú zabezpečiť, aby sa individuálne záujmy príliš neodchylovali od záujmov celku (skupiny, spoločnosti). Všeobecná tolerancia k osobným záujmom a ich jednostranné uprednostňovanie pred záujmami celku je výrazom tzv. sociálnej korózie, ktorá môže dokonca vyústiť do rozkladu celého normatívneho systému spoločnosti, ktorý dnes nazývame anómiou. Týmto termínom súčasne označujeme stav sociálnej dezintegrácie, ktorý je charakteristický sociálne odchylným konaniam vo význame nedostatočnej sociálnej regulácie v určitom sociálnom systéme. Je to stav spoločnosti, ktorá sa nachádza v stave anomie a diskrepancie v dôsledku narastajúcej deľby práce a diferenciácie, prostredníctvom stavov bez pravidiel a noriem v spoločnosti ako aj v dôsledku diskrepancie medzi neúmerne vysokými nárokmi skupín i jednotlivcov a ohraničenými resp. obmedzenými prostriedkami (napr. v dôsledku ekonomickej krízy). Americký sociológ R.K. MERTON (nar. 1910) rozumie pod anómiou diskrepanciu medzi kultúrne a sociálne stanovenými cieľmi a legitímne inštitucionalizovanými prostriedkami, ktoré majú viesť k ich dosiahnutiu. Anómia sa v tomto prípade rovná nestabilitě a býva spájaná s demoralizáciou a dezinštitucionalizáciou. V takomto prípade sa stáva sociálne správanie podľa Mertona nekontrolovateľné. Vzniká tzv. amomická situácia, na ktorú reagujú jednotlivci ale i skupiny vo svojom správaní inováciou, adaptáciou, rebéliou (vzburou) alebo ritualizmom (ignorovaním cieľov a pridržiavaním sa inštitucionalizovaných foriem). Význam anómie považovali mnohí sociológovia v živote spoločnosti i jednotlivcov za tak veľký, že napr.

20 21 DURKHEIM dokonca spájal anómiu i s možnosťou tzv. anomickej sebevraždy, ku ktorej dochádza pri prudkých otrasoch životného štandardu, k porušeniu rovnováhy a strate súdržnosti sociálnych skupín, čo býva vždy sprevádzané zánikom záväzných noriem správania. Stav anómie môže byť i prejavom toho, že sa určité formy sociálneho žhota \yčerpali, stali sa zastaralými a stáva sa nevyhnutná ich zmena. I keď anomia doslovne znamená stav bez noriem, zo sociologického hľadiska k tomu dlhodobé nemôže dôjsť, o čo sa obyčajne postará inštitút sociálnej kontroly a sociálnej regulácie. O exaktné meranie anomie sa pokúsil MERTON (škála piatich základných typov adaptácie na anomickú situáciu) a L. SROLE na príklade mapovania stavu rôznych etnických skupín. Príliš jednoznačné a priamočiare ponímanie anómie podrobil kritike nemecký sociológ DREITZEL. Anómia podľa neho nemusí bezpodmienečne predstavovať rozpad systému hodnôt a noriem spoločnosti. Ide skôr o stav neistoty o platnosti noriem v určitých situáciách, v krtorých sa nemožno správať štandardným sociálnym správaním, adekvátnym príslušnej sociálnej role a statusu jednotlivca alebo skupiny. Táto neistota môže byť dočasná, prítomná v určitých prvkoch každodenného správania, až permanentná, kedy je sprevádzaná poruchami interakcie, vzájomného očakávania v správaní sa ľudí. Aby sme však mohli hovoriť o anómii, musí byť takáto objektívna situácia sprevádzaná i subjektívnym prežívaním, spravidla pociťovaným ako utrpenie (Leiden). V takejto situácii ľudia nedokážu navzájom úspešne komunikovať a dochádza k vytváraniu vlastných osobných, alebo i skupinových noriem v malých skupinách, spolu s tvorbou vlastnej od spoločnosti izolovanej subkultúry. Vzniká sociálna izolácia a deprivácia, pocity bezmocnosti, osamelosti, cudzoty, frustrácie a následne i agresie. Pojem anómie je nerozlučne spätý s procesom socializácie, kedže hodoty, normy, sociálne roly a vzorce správania si osvojuje jednotliovec práve v tomto procese, rovnako ako i spôsob vyrovnávať sa so stavom, kedy sa hodnoty a normy stávajú neistými, alebo dokonca prestávajú platiť. V súčasnom období je problematika anómie neustále konfrontovaná na jednej strane s takmer všeobecným cieľom spoločenského úspechu, ktorý býva najčastejšie vyjadrený ako materiálne bohatstvo alebo aspoň monetámy úspech. Jeho dosiahnutie sa stáva veľmi často centrálnou hodnotou alebo aspoň hodnotou v hierarchii hodnôt veľmi vysokou. Na druhej strane však spoločnosť nevytvára dostatočné hodnotové a normatívne predstavy, ako tento cieľ dosahovať. Častým prípadom je intenzívny spoločenský tlak na dosahovanie úspechu a menej intenzívny tlak na legálne prip. etické spôsoby jeho dosahovania. Výsledkom je jav, v ktorom značný počet obyvateľstva, ktorí reálne nemôžu dosiahnuť bohatstvo amonetámy úspech sa uchyluje

21 22 k sankcionovaným, nelegálnym a často kriminálnym spôsobom ich dosahovania. Sociálna kontrola v tomto prípade zlyháva, koroduje, ako sme sa už o tom zmienili a ostatné spoločenské i individuálne aktivity, ako politika, vzdelávanie, rodinný život získavajú výlučne inštrumentálny charakter, t j. začínajú slúžiť iba dosahovaniu spomínaného druhu úspechu. Ak by tomuto cieľu prestávali slúžiť, stávajú sa z hľadiska dosahovania cieľa nefunkčnými. V tejto súvislosti uvádza výstižne SCHNEIDER, že dochádza k víťazstvu ekonomiky v spoločenskom systéme a všeobecnému podceňovaniu neekonomických rolí a inštitúcií, ktoré sa neprispôsobujú ekonomickému režimu.""/ Podľa L. CIRTKOVEJ jestvujú v teóriách anómie i psychologické aspekty. U jednotlivca v dôsledku jeho nespôsobilosti dosahovať stanovené spoločenské ciele vzniká napätie a tlak, ktoré ho zatláčajú do pozície sociálneho autsajdera. Vznikajúcu neho anomické pocity, ktorými sú depresie, dezilúzie, frustrácia a sklamanie, roztrpčenie a hnev. Ventilováním týchto pocitov, ktoré vyvolávajú tlak je často zločin, ako jedna z možných variantných riešení. 17 / Význam anomických interpretácií pocitov stratenosti, bezmocnosti a bezperspektívnosti spočíva podľa menovanej v tom, že bývajú predzvesťou rôznych podôb násilia a sociálnej i individuálnej patológie. To nás však iba ubezpečuje i v tejto súvislosti o pravdivosti Durkheimovej myšlienky ešte v r v súvislosti s anómiou vedúcou k zločinu ako o anticipácii nastávajúcej morálky, ako o krokoch k tomu, čo nás čaká a čo bude. 18 / 4. SUBKULTÚRA A KONTRAKULTÚRA (Ondrejkovič) Termín subkultúra znamenal pôvodne pojem, ktorý používala etnografia a sociokultúrna antropológia. Obsahoval všetky spredmctncné prejavy určitej konfigurácie určitého typu kultúry. Pritom však išlo jednak o predmety hmotnej kultúry a symboly v sociálnom správaní (napr. pozdravy, nadväzovanie stykov, sexuálne a iné zvyklosti a pod.) a o predpisy, zvyky atď., ktoré boli výrazom 1 hodnôt a noriem. Pod vplyvom vedy, techniky, plánovania a organizácie výroby sa stal takýto pojem so svojim pôvodným obsahom neudržateľný a prekonal isté zmeny. Jednou z príčin neudržateľnosti obsahu pojmu subkultúra bolo zdôrazňovanie jej triednych aspektov. "/ Shneider, J.: Kriminologie. Walter de Gruyter, Berlin, New York 1987 ako i Schneider, J.: Kriminologische Ursachentheorien. In: Kriminalistik, roč. 1997, č. 5, str "/ Čirtková,L.: Kriminálni psychologie. Eurounion, Praha 1998, str. 52 a nasl.. Čirtková pritom cituje prácu Agnew, R.: Strain and Subcultural Theories of Criminology. In: Sheley, J.(ed.): Criminology. Belmont, Boston 1995, str "/ Durkheim E.: Regeln der soziologischen Methode, Neuwied, 1970, orig. Les regies de la méthode sociologique, Paris,1895

22 23 Podľa súčasných názorov stabilizovaná štruktúra spoločnosti si vytvára postupne celý systém subkultúr, ktoré sa skladajú so špecifického súhrnu noriem správania a z vonkajších symbolov, spojených s určitou spoločenskou skupinou. Príslušnosť k určitej spoločenskej skupine sa stáva v súčasnej spoločnosti pozorovateľná práve prostredníctvom správania sa (napr. životný štýl, kultúrne potreby, spôsob trávenia voľného času, atď.), alebo symbolu (napr. slovná zásoba, používané obraty v reči a i.). Veľmi často používame termín subkultúra v súvislosti s mládežou. Pod pojmom subkultúra mládeže rozumieme dnes predovšetkým empiricky poznateľný zvláštny integrovaný svet hodnôt, noriem a symbolov, ktoré chatakterizujú správanie mládeže. Každý kolektív, každá spoločenská a profesijná skupina, ba všetky jednotky spoločenského systému (napr. rodiny) by mohli mať svoje inštitucionalizované hodnoty, ktoré sú vlastne špecifikovanými všeobecnými hodnotami spoločnosti. Dialetika rozporu medzi kultúrou spoločnosti a jej jednotlivými subkultúrami (subkultúrami spoločenských skupín) tvorí dôležitý prvok v mechanizme stimulátorov vývoja spoločnosti. Subkultúra danej spoločenskej skupiny smeruje k vytváraniu vlastných špecifických noriem, ktoré nie vždy zodpovedajú "hlavnej" kultúre (kultúre celej spoločnosti). V dôsledku toho vznikajú možnosti spoločenských protirečení, ba aj konfliktov, pozitívnym riešením ktorých je vývoj spoločnosti. Subkultúra možno považovať i za určitý "mentálny výraz objektívnej ekonomickej štruktúry""/, ktorý má značný spätný vplyv na samotnú ekonomickú štruktúru danej spoločnosti. V tejto súvislosti používame i termín vysokoškolská subkultúra, študentská subkultúra, prípadne subkultúra iných skupín mládeže (napr. subkultúra deviantnej mládeže). Pokiaľ ide o študentov (o ich hodnotovú orietáciu, normy, symboly, postoje, vzory, zvyky a obyčaje, "tradície" a pod.), subkultúra nieje iba niečím, čo predstavuje akýsi neosobný a konečný produkt tejto skupiny mládeže. Jej význam z hľadiska procesu výchovy a vzdelávania spočíva najmä v tom, že postupom času môže zaberať viac miesta vo vedomí a konaní mladých ľudí, ktoré môže v čoraz väčšej miere ovplyvňovať. Anton JUROVSKÝ hovorí, že to, čo z takéhoto konania ostane v psychike mladého človeka, tvorí fakticky podstatu existencie subkultúry mládeže. 20 / Záleží len od nás, či budeme tento proces vznikania a spätného pôsobenia subkultúry podporovať a rozvíjať, alebo naopak, či budeme odstraňovať špecifické znaky tejto subkultúry. 19 / Lukács, G.: Historie et conscience de classe. Paris 1960, str Jurovský, Anton: Kultúrny vývin mládeže na Slovensku, SPN, Bratislava, 1965, str. 18

23 24 Ako sme už uviedli, podobne ako v kultúre, tak isto aj v procese vzniku subkultúry sa dostávajú do popredia jej d'aľšie štrukturálne aspekty. Výrazne sa prejavujú najmä medzi študujúcou mládežou, osobitne na vysokých školách. Vezmime si napríklad vysokoškoklského študenta z niektorej z krajín, kde ideovo-politické aspekty nepôsobia latentné, alebo iba v pozadí iných javov. Ideologické postoje, politická príslušnosť vysokoškolských študentov napríklad v USA, nezostali bez odozvy ani v ich orientácii na hodnoty, v konaní podľa určitých noriem, v spôsobe života, vo využívaní voľného času a pod. Možno teda povedať, že štrukturálna diferenciácia, ako aj diferenciácia podľa príslušnosti k politickým Stranám, súvisí s otázkami vzniku spätného pôsobenia subkultúry. Výrazne sa napríklad odlišuje svet hodnôt a životný štýl mládeže v černošských štvrtiach amerických veľkomiest od hodnôt a životného štýlu Portorikáncov, od amerických vysokoškolákov, kedysi od hippies a pod. MILLER a SWANSON skúmali vzťahy medzi spoločenskou triedou, metódami výchovy mládeže a prostriedkami, akými riešili mladí ľudia vnútorné konflikty (čo považovali za jeden zo znakov subkultúry). Ukázalo sa, že chlapci z tzv. stredných tried boli viac náchylní potláčať neúspechy, agresie a pod. Skupinová a sociálna diferenciácia a determinovanosť vzniku osobitnej subkultúry týchto skupín mládeže je evidentná. Významný americký sociológ James S. COLEMAN dokazoval existenciu subkultúry mládeže na základe empirického materiálu. Podľa Colemana majú veľký význam v školskom systéme (uvádza sa ako príklad na stredných školách - High School) mimoškolské "okrajové" javy, ako napríklad športové súťaže medzi ústavmi, družnosť a zábavy skupín, klubov a párt. 2 7 Veľmi dôležité je aj to, a to najmä zo strany učiteľov a výchovných pracovníkov, aby uznali, že v príslušnom ústave, škole, výchovnom zariadení, existuje skupinová štruktúra mládeže. Jednotlivé skupiny orientujú totiž jednotlivcov na svoje ciele, hodnoty a normy. Preto z výchovného hľadiska je veľmi dôležité, aby sme tento proces poznali a vedeli ho v pedagogickej práci správne využiť. Subkultúru mládeže podľa COLEMANA je treba dôkladne študovať, aby bolo možné mládež správne viesť a ovplyvňovať. *7 "7 Coleman, James, S.: The Adolescent Society, Glencoe, Ul.,1961, str.21 n! Coleman, James, S.: The Adolewscent Subculture and Academie Archievement. In: American Journal of Sociology, zv.65, ' '