Kantova filozofia kultúry a fenomén multikulturalizmu 1

Transkript

1 Inauguračná prednáška Ľubomír Belás Katedra filozofie IFE, Filozofická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove Kantova filozofia kultúry a fenomén multikulturalizmu 1 Vážený pán predseda vedeckej rady, vážená vedecká rada, ctení oponenti a členovia inauguračnej komisie, dámy a páni! Predstupujem pred vás ako predstaviteľov vedeckej obce našej alma mater so zámerom predniesť pred touto učenou spoločnosťou svoju inauguračnú prednášku. Je to pre mňa veľká česť, že môžem pri tejto príležitosti nadviazať na dlhoročnú tradíciu filozofického myslenia tak na Filozofickej fakulte, ako i v našom meste. Dovoľte mi, aby som vám predstavil jej štruktúru. V úvode sa pokúsim naznačiť význam, dôležitosť, ale najmä nadčasovosť ideí I. Kanta, ďalej pristúpim k analýze jeho úvah venovaných kultúre, v nadväznosti na to sa budem zaoberať kantovskými predpokladmi pre posúdenie fenoménu multikulturalizmu a nakoniec sa pokúsim o zhrnutie tejto tematiky. Svoju prednášku začínam myšlienkou významného nemeckého filozofa minulého storočia, Karla Jaspersa, ktorú pokladám za dôležitú až závažnú filozofickú inštrukciu: Dejiny filozofie priestor, v ktorom dýcham myslením ukazujú v nenapodobiteľnej dokonalosti vzor pre vlastné hľadanie. Tým, o čo sa pokúsili, čo sa podarilo a na čom stroskotali, prebúdzajú otázku. Dodávajú odvahu tak, že ukazujú ľudské bytie jednotlivca kráčajúceho nepodmienene vlastnou cestou. V ich rámci existuje však aj istá hierarchia. Nie sú totiž žiadnym nivelizovaným poľom nesčíselných, rovnako oprávnených diel a mysliteľov. Existujú súvislosti zmyslu, ktorých dosiahli len nemnohí. Predovšetkým existujú vrcholy, slnká v zástupoch hviezd 2. Jednou veľkou, trvale žiariacou hviezdou na filozofickom nebi je aj svetoobčan zo severovýchodu Európy, z mesta Kráľovec, Königsberg, dnes Kaliningrad, zakladateľ nemeckého transcendentálneho idealizmu a priekopník filozofických bádaní, koncentrujúcich sa na problém človeka, Immanuel Kant. Z hľadiska behu času sa všetko mení; v tomto konkrétnom prípade je to názov mesta, štáty, ku ktorým patrilo, ich hranice, ale niečo tu ostáva ako trvalá hodnota: veľké, bohato problémovo stvárnené, a predsa len na jeden fundamentálny cieľ orientované dielo. Za tým všetkým je snaha pochopiť, vysvetliť a koniec koncov i viesť jedného z množstva živých tvorov tejto našej planéty, prírodou, rozumom 1 Prednáška odznela na zasadnutí Vedeckej rady Filozofickej fakulty PU v Prešove dňa 21. IV K. Jaspers: Úvod do filosofie. Praha: OIKOYMENH 1996, s

2 Kantova filozofia kultúry a fenomén multikulturalizmu i zmyslovosťou obdareného tvora človeka. A to je záležitosť nesmierne zložitá. Dokazuje to skúsenosť, preukazujú to i jeho dejiny. Práve tejto veľkej téme filozofie sa Kant dlho po zásadnej preorientácii svojho teoretického záujmu venoval starostlivo, rozvážne, s nadhľadom, veľkou dávkou trpezlivosti, vľúdnosti a pochopenia. Pravda, v tomto smere mal svojho učiteľa, ktorým bol J. J. Rousseau. Ak Kant v inej súvislosti poznamenal, že ho Hume vyrušil z dogmatického spánku a dal jeho bádaniam na poli ľudského poznania celkom iný smer, to isté by sa dalo povedať aj o rodákovi zo Ženevy, ktorý Kanta pôvodne bádateľa naučil to hlavné vážiť si človeka. Zároveň ho inšpiroval aj svojím dejinným pohľadom na človeka, ktorý na svojej ceste k sebe samému to prirodzené, pôvodné opúšťa a súčasne aj niečo nové, umelé buduje a vytvára, aj keď nie bez množstva konfliktov, problémov a protirečení. Tieto sa týkajú dvojakosti človeka. Odkiaľ a kam to vlastne človek kráča? Samotná otázka nie je nová. Nové je jej zodpovedanie. A to je filozoficky moderné. Jednoducho povedané, kráča od prírody ku kultúre. Rousseau ju kritizoval, Kant filozoficko-kriticky budoval. A nielen to, zároveň aj sformuloval fundamentálne kritérium jej hodnotenia. 1. Pristúpim k problematike kultúry v kontexte filozofického odkazu nemeckého mysliteľa. V Kantovom filozofickom diele nachádzame množstvo vyjadrení týkajúcich sa kultúry. Pri posudzovaní uvedenej témy sme konfrontovaní so skutočnosťou, že Kant používa tento pojem v rozličných súvislostiach svojich diel a v spojení s inými pojmami. Napríklad: vonkajším cieľom kultúry je dokonalé občianske zriadenie; najvyššia kultúra je produkt podľa pojmov práva vytvoreného štátneho zriadenia; civilizácia cez kultúru; kultúra umu a vôle; kultúra rozumu; povinnosť ku kultúre; luxus patrí ku kultúre; kultúra vkusu; mravnosť ako morálna kultúra; kultúra ako utváranie bytia človeka podľa vlastných účelov; zdokonaľovanie človeka cez postupujúcu kultúru a pod. 3 Pri skúmaní Kantovho modelu kultúry akcentujem nasledujúce súvislosti: 1. Je to fakt množstva existujúcich definícií a chápaní kultúry. 2. Ku Kantovmu riešeniu tohto problému pristupujem tým spôsobom, že jeho postup porovnávam s názormi takých autorov, ako boli Adelung, Simmel, Huizinga a Guardini (kultúra ľudské dielo). Práve ich myšlienky sú pre mňa v tomto smere kantovským vodidlom. Z hľadiska obsahu Kantovho odkazu problematiku kultúry lokalizujem hlavne do prostredia Kantovej filozofie dejín, pričom ju chápem ako osvedčenú legitímnu súčasť celku jeho filozofickej iniciatívy. Teda, inými slovami povedané, Kantovo vymedzenie pojmu kultúra spájam s filozoficko-dejinnou otázkou: Ako sa človek stáva tým, čím je? Ak mám na mysli rozsah, potom ho možno v jeho dielach vymedziť počínajúc spisom Správa o príprave prednášok na zimný semester 3 Od 80. rokov 18. storočia môžeme u Kanta zaznamenať proces terminologických a pojmových hľadaní spojených problémom kultúry. Možno tu pritom vidieť jednak nadväznosť na tradíciu, ako i jeho vlastné rozpracovanie problematiky. A. Dobrochotov: Teleologia Kanta kak učenie o kuľture, In: Immanuil Kant. Nasledie i projekt. Moskva 2007, s s T u d i a p h i l o s o p h i c a k a n t i a n a 1 /

3 Ľubomír Belás až po Kritiku súdnosti a Antropológiu. Samotný pojem a problém kultúry nepatrí v interpretačných prístupoch ku Kantovým úvahám k tým dominantným, tradíciou exponovaným, ale je dôležitým a predovšetkým aj aktuálnym. Môže sa zdať, že ani jeho frekvencia v Kantových dielach nie je výnimočná. Ak myslím na jeho hlavné práce, objavuje sa v transcendentálnej metodológii prvej kritiky: Donucovanie, ktorým sa obmedzuje a nakoniec aj vykorení trvalá náklonnosť odbočovať od istých pravidiel, sa nazýva disciplínou. Líši sa od kultúry, ktorou sa má nadobudnúť len určitá zručnosť, pričom sa iná, už daná naruší. Pre rozvíjanie talentu, ktorý sa už sám od seba potrebuje prejavovať, bude teda podiel disciplíny negatívny, kým podiel kultúry a doktríny pozitívny. 4 V Antropológii z pragmatického hľadiska čítame: Všetky pokroky v kultúre, čím človek utvára svoju školu, majú za cieľ použiť nadobudnuté poznatky a zručnosti vo svete; ale najdôležitejší predmet v ňom, na ktorom môžu byť tieto použité, je človek, pretože on je svojím posledným účelom. Možno ho podľa jeho species spoznať ako rozumom obdarenú pozemskú bytosť, ktorá si zvlášť zaslúži byť pomenovaná poznaním sveta; hoci tvorí len časť výtvorov zeme. 5 Potom tu však máme k dispozícii jeho kleine Schriften a tu je situácia iná, v nich sa frekvencia jeho používania pojmu kultúra mení. V tejto súvislosti uvediem dva jeho spisy: Ideu ku všeobecným dejinám v svetoobčianskom zmysle a Domnelý začiatok ľudských dejín, prípadne dodávam aj prácu K večnému mieru. (V prvom prípade K/4, v druhom K/12). Tu je možné zachytiť také problémové určenia, ako sú vznik kultúry, postup kultúry, vnútorná kultúra, rozrastanie kultúry a podobne. Riešenie problematiky kultúry v kontexte Kantovho odkazu má charakter rekonštrukcie a analýzy. V tejto situácii je potrebné si utvoriť základné východisko a predovšetkým rámec, v ktorom by to bolo realizované. Ide o to, že Kant uvedenú problematiku nekoncipoval explicitne, ale sa jej venoval v súvislosti s priebežne realizovanou filozofickou aktivitou, najmä v kritickej perióde svojej tvorby. To však neznamená, že by sme isté dôkazy nenašli už v predkritickom období, keď, posudzujúc vzťah prírody a človeka, pripomína rozmanité kultúry ako výsledok vzájomného pôsobenia týchto určujúcich faktorov. Možno povedať, že Kant chápal kultúru ako dynamický sociálno-historický útvar, ktorý v priebehu dejín nadobúda postupne celostnú podobu, so svojím štruktúrovaným obsahom vrátane naznačenia možností jej nového posúdenia. Vo svojom programovom diele tematizujúcom problematiku človeka v dejinnom priebehu Kant konštatuje: Umenie a veda nás kultivujú do vysokého stupňa. Sme až zaťažene civilizovaní vo všelijakej spoločenskej spôsobnosti a slušnosti. Ale aby sme sa mohli pokladať už 4 I. Kant: Kritika čistého rozumu. Bratislava: Pravda 1979, s I. Kant: Anthropologie in pragmatischer Hinsicht. In: Kant, I.: Werke in sechs Bänden. Herausgegeben von W. Weischedel. Band VI. Schriften zur Anthropologie, Geschichtsphilosophie, Politik und Pädadogik. Darmstadt: Wissenschaftliche Gesellschaft 1998, s

4 Kantova filozofia kultúry a fenomén multikulturalizmu za moralizovaných, do toho chýba ešte veľmi veľa. Lebo ku kultúre patrí ešte aj idea morality; ale používanie tejto idey, ktorá vyúsťuje ctižiadostivosťou a vonkajšou slušnosťou len do akejsi kvázimravnosti, tvorí iba civilizovanosť... Všetko dobro, ktoré nie je naočkované na morálne dobré zmýšľanie, nie je ničím iným než čírym zdaním a skvejúcou sa biedou. 6 Kant ukazuje, že mnohé, často ospevované výdobytky kultúry sú iba zdaním a leskom: V spoločenskom styku je všetka ľudská cnosť drobný peniaz a je dieťaťom ten, čo ho pokladá za pravé zlato. Je však predsa len lepšie mať v obehu drobné než žiaden takýto prostriedok. Napokon ich predsa len možno, hoci s povážlivou stratou, premeniť na čisté zlato. 7 Všetky plody kultúry majú podľa Kanta svoju cenu, ale to nestačí, aby mali aj skutočnú dôstojnosť. Kantova praktická filozofia tu stanovuje jasnú deliacu čiaru. V ríši účelov napísal Kant má všetko buď nejakú cenu, alebo dôstojnosť. Na miesto toho, čo má istú cenu, možno dosadiť čosi iné ako ekvivalent; čo však presahuje akúkoľvek cenu, a teda nepripúšťa nijaký ekvivalent, to má dôstojnosť 8. Podľa Kanta dôstojnosť majú iba mravnosť a ľudskosť. Zručnosť a pracovná usilovnosť majú trhovú cenu; dôvtip, fantázia a rozmary afektívnu cenu; ale, zdôraznil Kant ďalej, to, čo vytvára podmienku, za ktorej jedine môže byť niečo účelom samým osebe, nemá hodnotu, ktorá je iba relatívna, teda cenu, ale má vnútornú hodnotu, t. j. dôstojnosť. Kantova koncepcia kultúry je spojená s rozhodným normatívnym vstupom morálno-praktického momentu. Stanovenie morálno-filozofickej tézy Nikde vo svete, ba ani vôbec mimo neho nemožno myslieť nič, čo by sa dalo pokladať za neobmedzene dobré, iba výlučne dobrú vôľu 9 znamená koniec naturalizmu aj v kritike kultúry, konštatuje H. Schnädelbach 10. Sloboda vôle robí emancipáciu človeka od prírody úplnou, a keď je akceptovaný fakt morality, potom sa vzťah kultúry a jej kritiky stáva záležitosťou čisto vnútrokultúrnou. 2. Prechádzam k problému multikulturalizmu. Na sklonku 18. storočia napísal I. Kant dielo Streit der Fakultäten, dnes konštatuje Volker Ladenthin sa nachádzame v spore kultúr 11, v ktorom očividne neexistuje sprostredkovateľ. Tak sa dostávame do svojej prítomnosti. Typický pre ňu je aj markantný nárast migračných procesov vo svetovom rozsahu spojených s krízou klasického štátu (obmedzená suverenita, anonymná moc) a s problematikou jedincov a skupín kočujúcich našou planétou. Predznačenie podobnej situácie nachádzame v Kantovom mierovom traktáte, na 6 I. Kant: Idea ku všeobecným dejinám v svetoobčianskom zmysle. In: Kant, I.: K večnému mieru. Bratislava: Archa 1996, s I. Kant: Anthropologie, s I. Kant: Základy metafyziky mravov. Bratislava: Kalligram 2004, s Tamtiež. 10 H. Schnädelbach: Zur Rehabilitierung des animal rationale. Vorträge und Abhandlungen 2. Frankfurt am Main: Suhrkamp 1992, s V. Ladenthin: Öffentlichkeit und Erzählung. In: Kant Pädagogik und Politik. Lutz Koch und Christian Schönherr (Hrsg.). Würzburg: Ergon 2005, s s T u d i a p h i l o s o p h i c a k a n t i a n a 1 /

5 Ľubomír Belás tom mieste, kde sa venuje svetoobčianskemu právu, ktoré má byť obmedzené na podmienky všeobecnej hospitality. Kant pripomína, že tu, podobne ako v predchádzajúcich článkoch, nie je reč o filantropii, ale o práve a hospitalita (pohostinnosť) znamená právo cudzinca, aby druhý nezaobchádzal s ním nepriateľsky, keď kvôli inému vstúpil na jeho územie. Môže ho odmietnuť, ak to nebude znamenať jeho záhubu, kým sa však na jeho území správa priateľsky, nesmie byť voči nemu nepriateľský 12. V každom prípade, upozorňuje Kant, si však cudzinec nemôže nárokovať hosťovské právo (to by si vyžadovalo zvláštnu dobročinnú zmluvu aby sa stal na istý čas členom domácnosti). No podľa neho si môže nárokovať na návštevnícke právo, ktoré oprávňuje všetkých ľudí ponúknuť sa do spoločnosti na základe práva na spoločné vlastníctvo zemského povrchu, na ktorom sa ako na guľovej ploche nemôžu rozptýliť donekonečna, ale napokon sa predsa len musia trpieť popri sebe, lebo pôvodne nikto nemá väčšie právo byť na nejakom mieste Zeme než druhý 13. Aj keď sú národy rozptýlené a od seba prírodou oddelené, môžu sa postupne k sebe približovať a na možný styk tiež využívať právo na povrch (Zeme), ktoré prislúcha spoločne ľudskému rodu. Právo hospitality zdôrazňuje Kant nesiaha ďalej než k podmienkam možnosti pokúsiť sa o styk so starými obyvateľmi. Toto je Kantov fundamentálny filozoficko-právny imperatív. V kontexte skúmanej tematiky sú dôležité predovšetkým tieto Kantove vyjadrenia: ponúknuť sa do spoločnosti na základe práva na spoločné vlastníctvo zemského povrchu; právo hospitality, to je oprávnenie cudzích prišelcov, ktoré nesiaha ďalej než k podmienkam možnosti pokúsiť sa o styk so starými obyvateľmi. O čo tu ide? Čo tu Kant naznačuje? Podľa môjho názoru tu Kant upozorňuje na istý rizikový moment spojený s nevyhnutným a prirodzeným (z jeho stanoviska) putovaním príslušníkov rozličných národov v priestore našej planéty. Kant si pritom, skúmajúc človeka, uvedomuje ich prirodzenú odlišnosť a aj odlišnosť kultúr 14. Stav štátov a národov na Zemi je podmienený prírodou i činnosťou človeka. Potom z tohto hľadiska je prirodzený i dôvod ich spojenia. Tu vstupuje do hry konštantný faktor kantovských filozoficko- -dejinných úvah, a to je ľudská prirodzenosť. Tentoraz v širšom meradle. Ako treba potom pristupovať k aktuálnemu multikulturalizmu, vychádzajúc z Kanta? V prvom rade je potrebné vymedziť, čo je to teda multikulturalizmus. Ako hovorí R. Burger, nie je to norma ani hodnota, ale je to fakt (majúci svoje dejinné pozadie), zároveň je to istá doktrína, ideológia. Avšak má i svoje filozofické zdôvodnenie. Jeho teoretici uvažujú o politike uznania 15 istých menšín, o ich 12 I. Kant: K večnému mieru. Bratislava: Archa 1996, s Tamtiež. 14 I. Kant: Správa o príprave prednášok na zimný semester In: Filozofia , č. 1, s K. Korená: Herderovské motívy v Taylorových skúmaniach politiky uznania. In: Igor Hrušovský osobnosť slovenskej filozofie (Eds. Zlatica Plašienková Erika Ľaliková). Bratislava: Iris 2007, s

6 Kantova filozofia kultúry a fenomén multikulturalizmu identite v inakosti, pestrosti, rozmanitosti, kultúrnej pluralite a farebnosti. Zabúda sa však pritom na jeden podstatný moment, že je to predovšetkým veľký problém súčasnosti. Ide o to, že táto kultúrna odlišnosť často nadobúda politicko-právny rozmer. Objavuje sa riziko partikularizmu. Riešením je svetský právny štát spojený s univerzalizmom. Jeho filozofickým základom je kantovské presvedčenie, že európsky racionalizmus sedimentovaný v inštitúciách právneho štátu nie je rovnocenný s tradičnými kultúrami 16. Tento európsky racionalizmus je metakultúrou a voči kultúrnym tradíciám zaujíma transcendentálne stanovisko. A dôvodom jeho vzniku boli práve spory kultúr. K tomu niekoľko názorov: Existujúcu reálnu situáciu dneška charakterizuje G. Sartori. Podľa neho je multikulturalizmus nositeľom určitej ideológie a pripomína, že vzhľadom na mieru svojej agresivity, tendencie separovať sa a netolerancie priamo popiera pluralitu. Takéto spoločenstvá imigrantov si vytvárajú svoje getá a výhľad je potom taký, že akonáhle komunita z tretieho sveta dosiahne kriticky početný stav, začne sa dožadovať práv na vlastnú kultúrno-náboženskú identitu a na svojich domnelých utlačovateľov zaútočí 17. Otázka integrácie je spochybniteľná. Je známe, že integrovať možno iba toho, kto chce a kto je ochotný niečoho sa vzdať, kto si uvedomuje, že niečo prijíma, a pokladá sa v istom smere za dlžníka. Multikulturalizmus tak posunul problém migrácie do kontextu, keď sa automaticky povinnosť niečo zmeniť prenáša z prisťahovalca na hostiteľskú krajinu. Za úplne legitímnu možno pokladať otázku, či potvrdzovanie a rozvíjanie etnicko- -kultúrnych identít niektorých menšín nebude mať negatívne dosahy v politickej oblasti. Ten základný predpoklad je potom (v zmysle uvedeného) zachovávanie rešpektu a akceptovanie hodnôt domáceho spoločenstva. Odpoveď je úplne jasná. Najmä v súčasnosti. K tejto problematike sa vyjadril i český filozofujúci žurnalista K. Hvížďala. Hodnotiac nedávne nepokoje v Paríži, napísal: Francúzsko sa po dvoch rokoch opäť stretlo s vyhrotenými protestmi prisťahovalcov zo severnej a strednej Afriky... Nikto nevie, kde a aké dôsledky môžu vyvolať... Štát prestal fungovať, sociálne skupiny, ktoré stoja na okraji spoločností západnej civilizácie, pohŕdajú západným modelom sveta a upozorňujú na svoju inakosť. Vidia, že Západ už svojmu modelu sveta príliš neverí, a preto sa mu už nemusia prispôsobovať. 18 Na inom mieste podáva obšírnejším spôsobom sociálno-historické pozadie tohto závažného príznaku krízy súčasnej západnej civilizácie. V tejto súvislosti uvádza: Z etnicky homogénnej európskej spoločnosti v polovici 20. storočia sa stávajú etnické spoločenstvá. Pôvodne boli cudzinci vítaní (Turkom v Nemecku vyhrávali na staniciach kapely) a spoločnosť sa domnievala, že cudzinci prišli do krajiny len dočasne, že si na Západ prišli zarobiť a po čase sa vrátia. Že sú niečím, čím boli v R. Burger: Multikulturalizmus vo svetskom právnom štáte. In: Filozofia , č. 6, s G. Sartori: Pluralismus, multikulturalismus a přistěhovalci. Esej o multietnické společnosti. Praha: Dokořán 2005, s K. Hvížďala: O globálnom šachu. In: Salón Kumštu. Pravda. Sobota 15. marca 2008, s s T u d i a p h i l o s o p h i c a k a n t i a n a 1 /

7 Ľubomír Belás storočí vandrujúci remeselníci. Keď títo ľudia zistili, že sa mýlili, vymysleli model multikultúrnej Európy, v ktorej si majú byť všetci rovní, a začali veriť v pozvoľnú asimiláciu: v tretej generácii sa zo všetkých prisťahovalcov mali stať Angličania, Nemci, Francúzi atď. Všetky tieto koncepty sa zrútili. Cudzinci sa nevrátili, migrácia sa nezastavila, naopak, rozširuje sa, kultúry nežijú pohromade, ale sa segmentujú a sociálne uzatvárajú samy do seba, emigranti sa ani v druhej generácii neasimilujú. Opak je iba výnimkou. Túto situáciu zhoršuje štát zle nastaveným sociálnym systémom, ktorý vedie k tomu, že chudoba zvyšuje počet detí. Prisťahovalci tak často žijú len z prídavkov na deti. 19 Zarážajúcou však po tomto konštatovaní je skutočnosť, že demokratický Západ podobnú realitu nevidí či nechce vidieť v inej časti európskeho kontinentu. To je ale veľavýznamné. Ako teda pristupovať ku kultúrnej rozmanitosti? Nuž jedna vec je estetické obohatenie, oblasť pedagogiky, výchovy a druhá politické nebezpečenstvo. Pripomínam tézy o clash of civilizations. To všetko vytvára skeptický postoj voči dobromyseľným chválam multikulturality. Ide tu o varovanie pred premenou multikulturalizmu na politický program kultúrnej diferencie. Politika diferencie preferujúca a upevňujúca rozdiely vo vnútri štátu tak podomieľa spolu s civilizačnou základňou i predpoklady samotnej spoločenskej koexistencie. Proti takýmto tendenciám je potrebné permanentné hermeneutické kladenie otázok a dekonštrukcia kultúrnych diferencií a následne vytváranie interkultúrnej klímy vzájomného sa uznávania. Tu je potrebné revitalizovať univerzalistické a zároveň individualistické princípy európskeho osvietenstva. Lebo podľa Metza jeho nosnou silou je rozum, ktorý sa chce stáť sám sebou. Chce byť praktickým uskutočnením slobody, tzn. uskutočnením slobody iných, a tým spravodlivosti 20. Vážení prítomní, pomaly budem sumarizovať obsah svojej prednášky. Čo sa týka Kantovho modelu kultúry, môžem na záver konštatovať, že tvorí celok mnohých oblastí ľudského života a jeho plodov a zároveň, slovami Eleny Várossovej povedané, kultúra vzniká ako špecifická ľudská náhrada za prírodu a má funkciu stáť sa druhou prirodzenosťou človeka 21 alebo aj jeho druhým domovom. Vo vzťahu k posúdeniu multikulturalizmu by som chcel ešte raz pripomenúť význam a aktuálnosť Kantových filozoficko-právnych ideí. Vážený pán predseda vedeckej rady, vážená vedecká rada, dámy a páni! Ďakujem vám všetkým za pozornosť a trpezlivosť. Chcem dúfať, že som vás svojou prednáškou zaujal a obohatil o niektoré podnety. 19 K. Hvížďala: V globální věsnici jako na pustém ostrově. In: Hvížďala, K.: Restaurování slov (eseje). Praha: Portál 2008, s J. B. Metz: Křesťanství a evropský duch. In: REFLEXE. 1993, č. 11, s E. Várossová: Filozofia vo svete svet filozofie v nás. Bratislava: Veda 2005, s