I. VYBRANÉ TEXTY NOVÉHO ZÁKONA

Transkript

1 I. VYBRANÉ TEXTY NOVÉHO ZÁKONA KKT52 002/15 (3. roč., 2. sem., 10 h, 5 kr.) a) Cieľ Študent dokáže uviesť druhých do problematiky biblického textu a vie samostatne pracovať pri rozbore biblického textu Nového zákona. b) Podmienky na absolvovanie predmetu Forma skúšania pozostáva z dvoch častí písomnej (recenzia) a ústnej (skúška). 1. Recenziu (a. Obsahová a formálna charakteristika, b. Charakteristika a odôvodnenie metodológie, c. Kritické zhodnotenie význam, prínos, prípadne odborné priestupky ) dvoch exegetických štúdií FENÍK, Dočasne neplodná, StBiSl 7 (2/2015) a DELY, Typologický význam čísla štyridsať v Lukášových spisoch, StBiSl 8 (2/2016) spolu v rozsahu nie veľa viac ako 800 slov odovzdaný najneskôr do (33 %). [= 9 b] 2. Záverečná ústna skúška bude zameraná na výklad jedného z vybraných textov alebo tém (40%) [= 14 b] a pár doplňujúcich otázok súvisiacich s inými textami či témami (27 %) [= 7 b]. Na získanie hodnotenia A je treba získať najmenej 27 bodov (z max. 30), B najmenej 24 bodov, C najmenej 21 bodov, D najmenej 18 bodov a E najmenej 15 bodov. c) Sylabus (orientačný) Téma (novej) zmluvy v Ježišových slovách ustanovenia eucharistie (Mk 14,22-25; Mt 26,26-29; Lk 22,15-20 a 1Kor 11,23-26); O bdiacom vrátnikovi (Mk 13,33-37); Horská reč (Mt 5 7) ako relektúra Ž 1; Podobenstvo o kúkoli (Mt 13, ); Ježišovo premenenie podľa Mt 17,1-9; Uzdravenie slepca pri Jerichu (Lk 18,35-43); Šimon z Cyrény (Lk 23,26) ako príklad učeníka v Lk; Posledný dialóg na kríži podľa Lk 23,39-46; Emauzskí učeníci Lk 24,13-35, rozbor naratívnou analýzou a dôležitosť perikopy v Lk diele; Ježiš a samaritánka v Jn 4,5-42; Sk 2,14-40 Petrova reč; Klasická rétorika v Liste Galaťanom, rozbor Gal 2,15-21 rétorickou analýzou otázka ospravodlivenia; Nová zmluva v 2Kor 3,7-18 a relektúra SZ; Štedrý darca podľa 2Kor 9,6-10; Ef 5,5: Nečistý nemá dedičstvo; Tisícročné Kristovo kráľovstvo v Apokalypse 20 rozbor. d) Pramene Biblia. Slovenský ekumenický preklad s deuterokánonickými knihami. 3. oprav. vyd. Banská Bystrica: Slovenská biblická spoločnosť, ISBN (= SEB) BOTEK, Anton et al. eds. Sväté písmo s komentármi a margináliami Jeruzalemskej Biblie. Preložil Anton Botek. Trnava: Dobrá kniha, ISBN NESTLE, Eberhard et al. eds. Novum Testamentum Graece. 28. rev. vyd. Stuttgart: Deutsche Bibelgesellschaft, ISBN (= NA 28 ) Sväté písmo Starého i Nového zákona. Preklad a poznámky podľa vydaní Spolku svätého Vojtecha v Trnave: Starý zákon z roku 1955 Nový zákon z roku Úvody k jednotlivým spisom Prof. Jozef Heriban, SDB, Rím: Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda, 1995.

2 e) Povinná literatúra Poznámky z prednášok s bibliografiou, určenou na prednáškach. FENÍK, Juraj. Od štedrého Boha k štedrému darcovi. In: KARDIS, Mária, SLIVKA, Daniel. eds. Pavlova rétorika na pozadí Starého zákona. Zborník prednášok z medzinárodnej vedeckej konferencie mája Prešov: Prešovská univerzita, Gréckokatolícka teologická fakulta, 2009, s FENÍK, Juraj. Dočasne neplodná: Alžbeta a premena žien v Lukášovom evanjeliu. In: Studia Biblica Slovaca. 2015, roč. 7, č. 2, s JANČOVIČ, Jozef. Veci nové i staré. Exegéza vybraných statí z Nového zákona. Bratislava: RKCMBF UK, ISBN Skriptá. 14. Ospravodlivenie v Liste Galaťanom (Propositio v Gal 2,15-21), s KĽUSKA, Branislav. Pavlovské rodinné pravidlá a percepcia rodiny v súčasnej spoločnosti. In: FARKAŠ, Pavol. ed. Legislatívne texty Biblie II. Bratislava Nitra: UK RKCMBF Kňazský seminár v Nitre, 2008, s MALIŠ, Michal. Šimon z Cyrény ako príklad učeníka v Lukášovom dvojdiele. Badín: KSFX, Teologické otázky 3. ISBN , s , 45, 52-58, 70, 88-94, ŠTRBA, Blažej. Nečistý nemá dedičstvo (Ef 5,5). Komparácia pojmov nečistota a dedičstvo v Corpus Paulinum s ich starozákonným použitím. In: KARDIS, Mária, SLIVKA, Daniel. eds. Pavlova rétorika na pozadí Starého zákona. Zborník prednášok z medzinárodnej vedeckej konferencie mája Prešov: Prešovská univerzita, Gréckokatolícka teologická fakulta, 2009, s ŠTRBA, Blažej. Novozákonní presbyteri. Skúmaním pojmu presbyter ku koreňom kňazskej identity. In: REPKO, Jozef, ŠTRBA, Blažej, ET AL. eds. Kňaz včera a dnes. Biblickoteologické prednášky. Badín: KSFX, Studia Xaveriana 3, s VARŠO, Miroslav. Lebo každý, kto bude vzývať meno Pánovo, bude zachránený. In: FARKAŠ, Pavol. ed. Legislatívne texty Biblie II. Bratislava Nitra: UK RKCMBF Kňazský seminár v Nitre, 2008, s TICHÝ, Ladislav et al. Abrahám u apoštola Pavla. In: Od Abraháma k nové smlouvě. Olomouc: CTF UP v Olomouci, 2007, s TYROL, Anton. Poznámky k štúdiu biblickej exegézy. Svit: Katolícke biblické dielo, Ad usum privatum 2

3 f) Odporúčaná dostupná literatúra ARTOLA, Antonio M. SÁNCHEZ CARO, José Manuel: Bibbia e parola di Dio (Introduzione allo studio della Bibbia 2), Brescia: Paideia, Preklad zo španielčiny. BROWN, Raymond E.: Ježíš. V pohledu Nového zákona. Úvod do Christologie. Praha: Vyšehrad, 1998, s Z anglického originálu An Introduction to New Testament Christology přeložili Jan a Vladimír Roskovcovi. BROWN, Raymond E.: Biblia. 101 otázok a odpovedí, Trnava: Dobrá kniha, Preložil Vladimír Repka z anglického originálu Responses to 101 Questiones on the Bible. BROŽ, Jaroslav: Některé přístupy k otázce historického Ježíše a jejich zhodnocení, in: BROŽ, Jaroslav MIKULCOVÁ, Mlada (ed.): Sborník Katolické teologické fakulty. Svazek IX. Z konference k 40. výročí Dei verbum konané na KTF UK v Praze, Praha: Univerzita Karlova v Praze Nakladatelství Karolinum, 2007, CHARLESWORTH, James H. (ed.): Ježíš a svitky od Mrtvého moře, Praha: Vyšehrad, EGGER, Wilhelm: Methodenlehre zum Neuen Testament. Einführung in liguistische und historischkritische Methoden. Freiburg Basel Wien: Herder, HARRINGTON, Daniel J. Evangelium podle Matouše. Prel. Pavel Jartym. Kostelní Vydří: Karmelitánské nakladatelství, Sacra Pagina 1 HERIBAN, Jozef: Príručný lexikón biblických vied, Rím: Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda, : Úvody do Nového zákona s výberovou a tematicky zoradenou bibliografiou, Trnava: Spolok Sv. Vojtecha / Rím: Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda, : Zmýšľajte tak ako v Kristovi Ježišovi (Flp 2,5), in: ŠTRBA, Blažej (zost.): Studia Biblica Slovaca 2006, Svit: Katolícke biblické dielo, 2007, JANČOVIČ, Jozef: Slovo o kráľovstve. Témy z úvody do Nového zákona, exegéza vybratých statí z evanjelií podľa Marka a Matúša, Bratislava: KSCM, MOLONEY, Francis J. Evangelium podle Jana. Kostelní Vydří: Karmelitánské nakladatelství, Sacra pagina 4. MAGA, Ján a seminaristi (pripravili): Synopsa evanjeliových textov, Spišská Kapitula Spišské Podhradie: Kňazský seminár biskupa J. Vojtaššáka, PÁPEŽSKÁ BIBLICKÁ KOMISIA: Interpretácia Biblie v Cirkvi. Dokument datovaný 15. apríla 1993 a vydaný 18. novembra 1993, Spišská Kapitula Spišské Podhradie: Katolícke biblické dielo, 1995 (ďalej IBC). ŠTRBA, Blažej (zost.): Studia Biblica Slovaca 2005, Svit: Katolícke biblické dielo, : Studia Biblica Slovaca 2006, Svit: Katolícke biblické dielo, VARŠO, Miro: Zjedz, čo máš po ruke... Úvod do biblickej exegézy, Dolný Kubín: Zrno, 1998, TRSTENSKÝ, František: Svet Nového zákona Svit: KBD, vydanie. TRSTENSKÝ, František: Rozumieť Matúšovmu evanjeliu. Svit: Katolícke biblické dielo, TYROL, Anton: Poznámky k štúdiu biblickej exegézy, Svit: Katolícke biblické dielo, Ďalšia literatúra bude eventuálne indikovaná počas prednášok. Konzultovať komentáre k analyzovaným statiam. 15 textov ku skúške. Možnosť 2 hodiny vynechať. Ad usum privatum 3

4 UNIVERZITA KOMENSKÉHO V BRATISLAVE Rímskokatolícka cyrilometodská bohoslovecká fakulta Vybrané texty Nového zákona Scriptum ad usum privatum tantum akademický rok Blažej Štrba Kňazský seminár sv. Františka Xaverského Badín 2017

5 B. NOVÁ ZMLUVA V NIEKTORÝCH NOVOZÁKONNÝCH TEXTOCH 1. Nová zmluva v 2Kor 3,1-18 2Kor 3,1-18 je dôležitý text. Hovorí o novej a o starej zmluve súčasne. Hovorí teda akoby o dvoch zmluvách. Patrí nepochybne k najťažším textom v celom corpus paulinum, a nazvali ho aj tajomným. Tento text bol neraz najrôznejšie interpretovaný. Text 2Kor je zložitý. Je aj zložený z viacerých listov (existujú názory, že sa skladá z 2 alebo až z 5 listov). Keď odhliadneme od problematiky vzniku spisu, môžem ho v jeho záverečnej podobe rozdeliť do dvoch častí: kapp. 1 9 a V tomto panuje konsens. a) Klasický výklad stará vs. nová zmluva v 2Kor 3 Stať 2Kor 3,1-18 je dôležitý text, ktorý súčasne hovorí nielen o novej, ale aj o starej zmluve. Hovorí teda akoby o dvoch zmluvách. Patrí nepochybne k najťažším textom v celom corpus paulinum, a nazvali ho aj tajomným, okrem toho, že je najrôznejšie vysvetľovaný. Okrem slovného spojenia nová zmluva (3,6) sa vyskytuje aj stará zmluva (3,18), ktorá je hapax legomenon v celej Biblii. Vo všeobecnosti sa zdôrazňuje (klasický výklad), že ide o dve zmluvy a ich časovú súslednosť: stará Sinajská, uzavretá Mojžišom a nová uzavretá Kristom. Tento náhľad sa opiera o: Mojžišov zákon napísaný na kamenné tabule, zatiaľ čo nová zmluva Kristova je v srdciach (3,3). Prvá, nakoľko len litera, zabíja a druhá, spätá s Duchom, oživuje (3,6-8) Stará zmluva je služobníkom odsúdenia, zatiaľ čo nová je v službách spravodlivosti (3,9) Prvá je pomíňajúca sa, zatiaľ čo nová trvá (3,11) Pokiaľ by išlo o celé Písma, Pavol by vraj povedal, že je nepochopiteľné bez Krista (3,14). Ak toto by naozaj malo byť pravdou, tak potom stojíme pred veľkou a radikálnou opozíciou medzi dvomi zmluvami Sinajskou a Kristovou.. Dôsledky z tohto nesprávneho učenia sú pomerne nedozierne nielen pre Cirkev, ale aj pre samotné slová ustanovenia Eucharistie. Boli by spochybnené, nakoľko by sa pozbavili svojho starozákonného významu a mimoriadne dôležitého teologického posolstva. b) Širší literárny kontext a obsah celku 2Kor 2,14 4,6 Blok 2,14 4,6 má viacero rôznych tém, ktoré Pavol buď lineárne (jednu viaže na druhú), alebo striedavo (prepletá témy) navzájom pospája. (1) Štruktúra 2,14 4,6: Probatio: dôkazy a obrana svojej činnosti (2,14 3,6 [ 3,7-18 ] 4,1-6) 2,14-17 Vďakyvzdanie Pánovi 3,1-3 Jedinečný odporúčajúci list 3,4-11 Od vážnosti k sláve 3,12-18 K slobode skrze Ducha 4,1-6 Evanjelium slávy (2) Stručný opis Pavlova (prvá) apológia, ako sa neraz nazýva blok 2Kor 2,14 7,4 2, je umiestnená medzi dvomi autobiografickými a tiež apologeticky ladenými časťami 1,8 2,13 a 7, Pre podrobnejšiu štruktúru porov. HERIBAN, Úvodné poznámky,...; ŠTRBA (zostavil), Témy Druhého listu Korinťanom, Tento blok, neraz nazývaný aj Pavlova (prvá) apológia, sa delí na štyri menšie časti: 1. 2,14 4,6: apoštolská služba; 2. 4,7 5,10: apoštolské utrpenie a nádej; 3. 5,11 6,10: služba zmierenia; 4. 6,11 7,4: apoštolská výzva. Ad usum privatum 5

6 Po prvotnej apologetickej narácii (1,15 2,13) Pavol dáva niekoľko dokladov a dôkazov (tzv. Probatio) o spoľahlivosti jeho služby, a to v prvej väčšej časti 2,15 4,6 zo spomenutého bloku Pavlovej prvej apológie. Táto prvá časť prezrádza na začiatku (2,14 3,6) a na konci (4,1-6) polemiku medzi Pavlom a jeho neprajnými misionármi. V jej strede 3,7-18 sú zas v protiklade Mojžišova služba a služba Novej zmluvy, alebo inými slovami, mohli by sme to nazvať aj istý kontrast medzi Mojžišom a Pavlom. Hneď treba pripomenúť, že táto tematicky bohatá stať odkazuje aj na dôležité starozákonné state (Ex 34,29-35; Jer 31; 38 a Ez 11; 36). Prvý dôkaz svojej spoľahlivosti Pavol podáva podkladom Mojžišovho povolania. Pavol ho evokuje otázkou ale kto je na to súci?, a tak súčasne vyznáva svoju nespôsobilosť. Pavol ale zaostruje svoju pozornosť na slávu, o ktorej svedčí Mojžišov závoj na jeho tvári. Pavol zavŕši sériu odkazov na Sinajské udalosti pripomienkou tabúľ svedectva, s ktorými Mojžiš zostupuje zo Sinaja. Odkazy smerujú na obnovené tabule (Ex 34,29-35). Cez tému pohľadu na slávu Boha Pavol končí stať o sláve Božej, ktorá je v Ježišovej tvári, a na ktorú sa slobodne môže veriaci pozerať. Pohľad na tvár Ježiša Krista bude súčasťou ich premeny. 2, V prvej časti Pavol ďakuje Bohu, lebo napriek obvineniam, vďaka Kristovi, víťazí. Ďakuje Bohu, a nie Dionýzovi, triumfujúcemu božstvu v Korinte. Pavol spolu so svojimi spolupracovníkmi sú vôňou Krista. Táto stať je dôležitá, lebo tu Pavol formou otázky uvedie následnú apológiu. Ako v prvotnej téze listu zmierenia (porov. 1,12-14), aj tu príde na pretras opäť jeho čestnosť. Pavol sa dištancuje od chápania, že by jeho ohlasovanie robil za márny zisk. Nie sme ako mnohí, čo falšujú, doslova obchodujú (kapeleuntes) s Božím slovom. 3,1-3. Pavol sa výslovne bráni. Bolo zvykom v antickom gréckom svete písať odporúčajúce listy, ako i dnes, s cieľom potvrdiť spoľahlivosť odporúčanej osoby. Pavol však vyhlasuje, že nepotrebuje taký list. Samotní Korinťania sú ním. Písal ho Kristus, atrament je Duch Svätý a písaný nie je ani na pergamen, ani na tabule, ale do živých sŕdc ( sŕdc z mäsa ). On ho len vyhotovil, no kresťania z Korintu sú celkom dielom Boha. 3,4-11. Ďalším apologetickým vyjadrením je pozitívna charakteristika svojej služby evanjeliu. Pavlovo presvedčenie z viery vychádza z jeho vzťahu s Kristom, a tým aj podčiarkne absolútne božský pôvod jeho apoštolskej vierohodnosti. Tak sa jeho vlastná neschopnosť zásahom Božej milosti premieňa na dispozíciu pre Boží zámer, ako je to známe z mnohých prípadov Starého zákona (nízky rodinný pôvod Gedeóna; Sdc 6,15; Amos, nie z prorockých kruhov; Am 7,14; mladosť Jeremiáša; 1,5-10; nečistota u Izaiáša; 6,1-13). Boh ho uspôsobil za služobníka novej zmluvy. Výraz nová zmluva robí prepojenie s ďalšou staťou, kde Pavol spomenie starú zmluvu (v. 14), a tak bude evidentne porovnávať poslanie apoštola s poslaním Mojžiša. 3, V tejto stati robí Pavol ďalší krok obrany, no pozitívnym smerom. Totiž žije v takej nádeji, že môže hovoriť slobodne a otvorene. Keď sa porovnával s Mojžišom, tak využije príklad z Ex 34, kde Mojžiš nemohol tak hovoriť. Stať nie je zrejmá a bola tvrdým orieškom aj v dejinách recepcie, teda prijímania a chápania, práve skrz spomínaný závoj, ktorý si Mojžiš pri komunikácii skladal z tváre a ktorého presnú funkciu novozákonní odborníci najrôznejšie interpretovali. V tejto stati Pavol ale predloží aj dôležitú tézu, že našu metamorfózu, premenenie, činí Duch Svätý. 4,1-6. Posledná fáza tejto prvej časti Pavlovej apológie sa pozastavuje nad obvineniami vznesenými voči Pavlovi. Pavol sa však nikdy nechoval ľstivo a nikdy nefalšoval Božie slovo, ale zjavoval vždy pravdu, ktorú nazýva aj pravdou Kristovou. Tón Pavlovej úprimnosti pripomína vyjadrenia a súčasne ich aj vyznáva, že žil medzi Korinťanmi v Božej jednoduchosti a úprimnosti (1,12). Pavol však nehlása seba, a to je jeho sila v tejto apológii; hlása len Ježiša Krista, skrze ktorého tvár nám bol zjavený Boh. (3) Dynamika a štruktúra textu 2Kor 3,1-18 Pavol argumentuje v tomto texte v štyroch krokoch. Vo vv. 1-3, prechod z nás na vás privádza k charakteristike korintských kresťanov; sú ako Kristov list napísaný nie perom, ale Duchom živého Boha. Vo vv. 4-6 sa opisuje Pavlova apoštolská činnosť ( my ; resp. jeho a jeho spolupracovníkov), ktorá je chápaná v službe Ducha a nie litery. Vo vv sa odvíja kontrast medzi ekonómiou litery a ekonómiou Ducha, aby sa poukázalo Ad usum privatum 6

7 na nadradenosť tej druhej ekonómie poriadku Ducha. Vo vv Pavol opisuje kresťanských apoštolov, ich veľkosť a hodnotu, ktoré pochádzajú práve z tej ekonómie, v ktorej službách sú. (4) Text 2Kor 3,1-18 v. 1 Začíname zasa odporúčať samých seba? Alebo potrebujeme - ako niektorí - odporúčajúce listy k vám alebo od vás? 2 Vy ste náš list napísaný v našich srdciach, ktorý poznajú a čítajú všetci ľudia. 3 Veď je zjavné, že ste Kristov list, ktorý sme my vyhotovili, napísaný nie ATRAMENTOM, ale DUCHOM živého Boha, nie na kamenných tabuliach, ale na živých tabuliach srdca (evn plaxi.n kardi,aij sarki,naij). 4 Takto dôverujeme Bohu skrze Krista. 5 Nie že by sme boli schopní vymyslieť niečo sami od seba, akoby to bolo z nás, ale naša schopnosť je z Boha. 6 On nás urobil súcich za služobníkov Novej zmluvy, (diako,nouj kainh/j diaqh,khj) a nie litery, ale DUCHA; (ouv gra,mmatoj avlla. pneu,matoj\) lebo litera zabíja, kým DUCH oživuje to. ga.r gra,mma avpokte,nnei( to. de. pneu/ma zw opoiei/. 7 Keď už (Eiv de.) služba smrti, písmenami vyrytá do kameňa, bola taká slávna, že synovia Izraela nemohli hľadieť Mojžišovi do tváre pre jas jeho tváre, ktorý bol pominuteľný, 8 ako by (pw/j ouvci. ma/llon) služba DUCHA nebola oveľa slávnejšia? 9 Lebo ak (eiv ga.r) bola služba odsúdenia slávna, služba ospravedlnenia je oveľa (pollw/ ma/llon) slávnejšia. 10 Lebo nie je slávne, čo takto zažiarilo pre vznešenejšiu slávu. 11 Veď ak (eiv ga.r) je slávne to, čo je pominuteľné, to, čo ostáva, je oveľa (pollw/ ma/llon) slávnejšie. 12 Keď teda máme takúto nádej, hovoríme celkom slobodne a otvorene, 13 a nie ako Mojžiš; on si dával na tvár závoj, aby synovia Izraela nevideli koniec (to. te,loj) toho pominuteľného. 14 Ale myseľ im otupela. Až do dnešného dňa ostáva pri čítaní Starej zmluvy (th/j palaia/j diaqh,khj) ten istý závoj neodhalený, lebo ho Kristus odstraňuje. 15 A tak až do dnešného dňa leží na ich srdci závoj, keď čítajú Mojžiša. 16 Keď sa však obráti k Pánovi, závoj spadne. 17 Pán je DUCH; a kde je Pánov DUCH, tam je sloboda. 18 A my všetci s odhalenou tvárou hľadíme ako v zrkadle na Pánovu slávu a Pánov DUCH nás premieňa na taký istý, čoraz slávnejší obraz. Odporúčajúci list Od vážnosti k sláve K slobode skrze Ducha c) Výklad (1) Vv. 1-3: prvá sekvencia Ad usum privatum 7

8 Od počiatku prežaruje prvé verše (1-3) dôležitý rozmer: Pavol tu polemizuje s nejakou skupinou jeho oponentov. Základnou témou nie je nejaké predstavenie nejakej pravdy vo veci novej alebo starej ekonómie spásy, ale legitímnosť jeho služby. Pavol pozná úzus odporúčajúceho listu. Ako príklad stačí pripomenúť, že v Rim 16,1 odporúča Fébu, alebo v Flm 17 odporúča Onezima. 3 Pavol v 2Kor 3,1-3 nechce pripustiť možnosť a ani nevníma potrebu, aby seba odporúčal. Okrem iného Pavol nepripúšťa logiku sebaodporúčania 4, ako to robia jeho oponenti (porov. 2Kor 10, ). Sám založil spoločenstvo kresťanov v Korinte, a oni sami sú teda jeho odporúčajúci list, oni sami sú potvrdením jeho osobnej autentickosti ako apoštola. Vo v. 3 vyjadrí za pomoci pojmu odporúčajúci list realitu, že spoločenstvo je Kristov list, ktorý síce Pavol akoby napísal, ale kto dával formu listu, línie tvorby, to bol Duch živého Boha. Využije kontrast písania listu, aby pokračoval v započatej argumentácie. Hovorí, že list nebol napísaný na kamenné tabule. Tým jednak potvrdí, že spoločenstvo zohráva predsa len úlohu listu, ale súčasne otvorí novú tému starej, resp. sinajskej zmluvy: V. 3: Veď je zjavné, že ste Kristov list, ktorý sme my vyhotovili, napísaný nie atramentom, ale Duchom živého Boha, nie na kamenných tabuliach, ale na živých tabuliach srdca. Pavol postaví proti sebe dve tézy: 1) proti písmu atramentom je v opozícii písanie Božím Duchom 2) proti písmu na kamenných tabuliach stojí písmo na živých tabuliach srdca. Výraz živé tabule srdca, doslovne tabule sŕdc z mäsa (evn plaxi.n kardi,aij sarki,naij) je zvláštny a má svoju paralelu v Ez 11,19 a 36,26. 6 Pavol robí odkaz s najväčšou pravdepodobnosťou na Sinajskú na Ex 31,18 a 34,1, kde sa hovorí o zákone napísanom Božím prstom na kamenné tabule. Ako sme uviedli, skrz zvláštne slovné spojenie je ešte istejšie, že robí odkaz aj na iné texty, a síce na Ezechielove texty skrz zákon, ktorý bude vpísaný do sŕdc. Oba motívy sú teda výslovne zo Starého zákona. Len kladie do kontrastu atrament voči duchu a kamenné tabule voči srdciam z mäsa. Používa teda obrazy klasického profetizmu nie preto, aby postavil do protikladu starú a novú zmluvu, ale len preto, aby jasnejšie opísal základné a rozlišujúce znamenia pravého a podstatného vzťahu s Bohom. Toto aplikuje na spoločenstvo v Korinte, ktoré bude mať priamy vzťah s Bohom skrz Ježiša Krista. Práve takýmto spôsobom oni budú aj odporúčajúcim listom. (2) Vv. 4-6: druhá sekvencia Predchádzajúca stať o Pavlovej službe sa končila tak, že uviedol novú tému že Pavol je totiž služobník novej zmluvy. Toto Pavol ale mohol rozvinúť len preto, že v spomenutej stati otvoril tému zmluvy, ktorú on sám o pár veršov nazval starou. Pavol sa definuje ako diakon Novej zmluvy, ktorá bola ustanovená Kristom, ako už Korinťania dobre vedia (porov. 1Kor 11,25). Aj v tejto sekvencii Pavol zakončí argumentáciu dvoma paralelnými kontrastmi, z ktorých druhý len rozvíja prvý. Proti litere (gra,mma) postaví Ducha 3 Pre ďalšie štúdium Listu Filemonovi, porov. TRSTENSKÝ, František: Pavlov list Filemonovi, Spišské Podhradie: Nová kapitula, Sloveso odporúčať (seba) suni,sthmi (sunista,nein), tak používané tranzitívne alebo intranzitívne sa používa 16x v NZ a z toho 9x v 2 Kor. 5 2Kor 10,12: Neodvažujeme sa zaraďovať alebo prirovnávať sa k tým, čo odporúčajú samých seba. Sú nerozumní, keď sa merajú sami podľa seba a porovnávajú sa sami so sebou. V. 18: lebo nie ten je osvedčený (do,kimoj), kto sa sám odporúča (o` e`auto.n sunista,nwn), ale ten, koho odporúča Pán. 6 Ez 11,19-20: 19 Vtedy im dám jednotné srdce a jednotného ducha vložím do ich vnútra. Odstránim z ich tela srdce kamenné a dám im srdce z mäsa (rf'b' ble ~h,l' ytit;n"w> dw,sw auvtoi/j kardi,an sarki,nhn), 20 aby kráčali podľa mojich príkazov, zachovávali moje práva a konali podľa nich. Aby boli mojím národom a ja aby som bol ich Bohom. 36,26: A dám vám nové srdce a nového ducha vložím do vás; odstránim z vášho tela kamenné srdce a dám vám srdce z mäsa (rf'b' ble ~k,l' ytit;n"w> dw,sw u`mi/n kardi,an sarki,nhn). Ad usum privatum 8

9 (pneu/ma), presnejšie: proti listu (gra,mma), ktorý zabíja (avpokte,nnei) 7, postaví Ducha (pneu/ma), ktorý oživuje (zw opoiei/). Takýto základný protiklad litera a Duch Pavol používa ešte na dvoch iných miestach: Rim 2,29 a 7,6. V prvom prípade (2,29) sa prirovnanie nachádza v kontexte, kto je pravý Žid. Podľa Pavla je pravý Žid ten, ktorý má obrezané srdce (porov. Dt 30,6), teda ten, ktorý je obrezaný podľa ducha a nielen podľa poriadku litery. 8 V druhom prípade (Rim 7,6) Pavol pojednáva pálčivú otázku Zákona a hriechu, kde sa výslovne tvrdí, že Zákona nie je hriech (7,7: Je zákon hriechom? Vonkoncom nie! ). Je teda celkom zrejmé, že litera na jednej strane a duch na strane druhej sa nemôžu bez eventuálneho ďalšieho špecifikovania používať na vykreslenie opozície medzi sinajskou zmluvou (teda akože literou, ktorá zabíja) a novou zmluvou v Kristovi (teda akože duchom, ktorý oživuje). Moc zabíjať nesídli v Zákone, ktorý sám ja dobrý a svätý (7,12: Tak teda zákon je svätý, aj prikázanie je sväté, spravodlivé a dobré. ), ale v srdci človeka, ktorý nie je schopný ho dodržiavať. Norma text zabíja a Duch oživuje platí pre Pavla bez rozdielu, na akú stať Písma sa to vzťahuje; platí to rovnako pre celú Bibliu teda tak pre Nový ako aj pre Starý zákon. To, čo je rozhodujúce, je nový spôsob prežívania a žitia Zákona obriezka srdca (porov. Dt 30,6). Pavol teda zdôrazňuje, že je služobníkom tohto nového spôsobu chápania vzťahu človeka s Bohom; a že tento nový spôsob je prirodzený pre nový zmluvu. Nerozvíja viac argument vo veci zmluvy, len pokračuje v antitézach a v ich ďalšom špecifikovaní. (3) Vv. 7-11: tretia sekvencia V tejto postupnosti veršov, Pavol pokračuje otvorenú tému kontrastu medzi literou a duchom za pomoci extrémne silných obrazov. Proti službe smrti postaví službu Ducha (vv. 7-8). Potom zasa proti službe odsúdenia zdôrazní službu spravodlivosti (v. 9) a tiež aj službu, ktorá je slávna, proti službe, ktorá je neporovnateľne vznešenejšia slávnejšia (v. 10). Ďalej podčiarkne, že jedna služba je dočasná, druhá trváca (v. 11). Ak niektoré z týchto kontrastných porovnaní mohli vytvárať nebezpečenstvo zdanlivej opozície medzi prvou a druhou zmluvou, tak skutočnosť Mojžišovho závoja, resp. slávy, ktorá žiarila z jeho tváre, Pavol využije ako tému práve preto, aby potvrdil svoju základnú tézu kontinuity a súčasne jasne zdôraznil novosť, väčšiu kvalitu a dokonalosť novej zmluvy vzhľadom k starej. 9 (a) Verše 7-8 Na základe protikladu služby smrti, písmenami vyrytej do kameňa, voči službe Ducha existuje pomerne klasické a bežné vysvetľovanie Pavlových slov v tom zmysle, že by Pavol hovoril o Mojžišovom zákone nie ako o prameni života, ako ho chápala celá židovská a vôbec biblická tradícia, ale ako o prameni smrti. Argument je posilnený údajne v tom, že proti nej je postavené Ježišovo evanjelium ako prameň života. Proti takémuto názoru treba poukázať na niektoré fakty: 1) Pre Pavla Zákon je svätý (Rim 7,12), a ak sa stal nástrojom smrti, tak len pre hriech (Rim 7, ). 2) Pavol jasne poukazuje na 7 Sloveso používané viac ako 70x v celom NZ, ale v 1-2Kor je použité len raz, práve tu! 8 Pre náhľad na to, ako Pavol cituje texty zo Zákona, konkrétne z jednej Knihy Levitikus, pozri analytickú štúdiu: ŠTRBA, Blažej: Legislatívne texty Knihy Levitikus v spisoch Corpus Paulinum, in Pavol Farkaš (zost.): Legislatívne texty Biblie II, Bratislava Nitra: UK RKCMBF KSGN, 2009, H. WINDISCH, Der zweite Korintherbrief (KEKNT 6), Göttingen, , už dávno pri komentári k tejto stati uviedol, že pravdepodobne židokresťania, ktorí brojili proti Pavlovi skomponovali tento midraš o Mojžišovom závoji s pozitívnym nábojom len preto, aby to využili proti samotnému Pavlovi; oni chceli zdôrazniť kontinuitu, zdá sa aspoň, bez toho, žeby pripustili novosť a dokonalosť novej zluvy. Pavol by však údajne tento cih midraš využil a pretvoril v prospech obrazu Krista Rim 7,10-13: 10...a ja som zomrel; i ukázalo sa, že to prikázanie, ktoré bolo pre život, bolo mi na smrť. 11 Lebo hriech, keď sa mu naskytla príležitosť, skrze prikázanie ma zviedol, a tým zabil. 12 Tak teda zákon je svätý, aj prikázanie je sväté, spravodlivé a dobré. 13 Teda to dobré stalo sa mi smrťou? Vonkoncom nie! Ale hriech, aby sa ukázal ako hriech, spôsobil mi prostredníctvom toho dobrého smrť, aby sa tak hriech skrze prikázanie ukázal nadmieru hriešnym. Ad usum privatum 9

10 pozitívny rozmer Zákona vo viacerých statiach svojej korešpondencie. 11 3) Treba pripomenúť, že v našom kontexte, 2Kor 3,7-14, je problém nie Zákon, ale hriech. (b) Verše 9-10 V dvoch veršoch sú v kontraste služba smrti a služba spravodlivosti (h` diakoni,a th/j dikaiosu,nhj; v. 10). V tomto kontexte sa pod spravodlivosťou rozumie správny vzťah k Bohu motivovaný vierou; na spôsob Abraháma podľa Rim 4,2-3. Inými slovami, spravodlivý človek je človek viery, veriaci človek. Je teda jasné, že opäť to nie je polemika proti Tóre/Zákonu, ale proti skutkom, teda proti tým, ktorí zakladajú svoju spravodlivosť, postoj viery, na sebe samých, na svojich skutkoch. (c) Verš 11 Verš 11 je neľahký práve skrz sloveso katarge,w, ktoré sa vyskytuje 4x v 2Kor a to práve v 4,7-14. Preklad, resp. chápanie tohto slovesa môže ovplyniť aj celkový výklad verša a state. Najmä pokiaľ sa zdôrazňuje práve rozmer pomíňajúceho sa, teda miznúceho alebo rozmer dočasnosti, z ktorej sa nedá vyvodiť, že by prestala tá ktorá vec existovať. Sloveso katargeo má bohatší významový horizont a neznamená pomíňať (sa), ale skôr obrazne buď anulovať, spôsobiť čosi neúčinným, slabým alebo má príbuzný význam zrušiť, odstrániť, odložiť bokom alebo ukončiť (porov. LSJ, 908). Okrem toho je viacero prípadov (1Kor 1,28; 13,11; Gal 3,17, a pod.), kde je činnosť anulovania výslovne spätá aj s následným zrušením účinkov toho, čo bolo zrušené. 12 Sloveso katargeo teda pripomína, že nejaká činnosť či dej boli nielen ukončené, ale aj normálne efekty, výsledky tej činnosti či deja boli anulované. Hafemann však nesúhlasí s významom postupné miznutie, pomíňanie u nášho slovesa katargeo (tak ako to zachycuje slovenský preklad). Podstatnou časťou Hafermanovej štúdie je uzáver, že tento význam má aj pasívny, trpný vid tohto slovesa, ktoré v našom texte zohráva dôležitú významovú úlohu až štyrikrát. 13 Podľa tohto významu slovesa je zrejmé, že Pavol sa odvoláva na skutočnosť, že zahalenie Mojžišovej tváre závojom ukončilo zjavenie sa takej Božej slávy, ktorá, keby nebola zahalená, nekompromisne by uskutočnila ničivý rozsudok na Izraelitoch. Pavlove slová z 2Kor 3,7 by mali znieť teraz jasnejšie: služba smrti, písmenami vyrytá do kameňa, bola taká slávna, že synovia Izraela nemohli hľadieť Mojžišovi do tváre pre slávu jeho tváre, ktorá sa (tak, tým samým) stala neúčinná. Pavlovo tvrdenie odzrkadľuje presne strach Izraelitov ako reakciu na slávu Boha po ich hriechu so zlatým teľaťom, a tak interpretuje udalosti z obnovenia zmluvy verne svojmu kontextu Ex 34, Ak sa aj v našom verši (3,11) hovorí o dočasnosti, nehovorí sa však o odvolateľnosti, resp. neplatnosti predchádzajúceho, a už tobôž nie o neplatnosti zmluvy s Izraelom. Tá nikdy nebola zrušená, ako aj Božie povolanie a dary sú a ostávajú neodvolateľné (Rim 11,29). Pavol hovorí o tom, čo ostáva/pretrváva (to. me,non) ako o tom, čo je eschatologickým zavŕšením všetkého predchádzajúceho. Teda neodvolateľnosť prvého je poistená aj pojmom, slovom, ktoré sa vyskytuje 10x vo vv. 7-11, a síce slávou. Termín sláva (do,xa) je zaiste narážkou na Božiu slávu, ktorá, opäť v súvislosti s Pavlovým textom, je pripomienka na slávu kavód dabk', ktorú chcel vidieť Mojžiš (Ex 33, ). Pavol hovorí o sláve, ktorá je permanentným zjavovaním sa Boha a nikde nepíše, že by prvá zmluva nebola na Božiu slávu, a ani to, že by ju Ježiš bol zrušil, teda Božiu slávu zjavenú v kontexte Sinajskej zmluvy. Logika, ktorú Pavol chce využiť je práve v argumente na spôsob a fortiori (z menšieho k väčšiemu / a minori ad maius) v našej stati, vv Trojitým bipolárnym argumentovaním, ktoré postupuje segmentovane (nie lineárne), zdôrazní výnimočnosť vždy druhého elementu v každej z dvojíc. Keď už služba smrti... bola taká slávna... ako by služba Ducha (vv. 7-8). Keď už služba odsúdenia bola slávna...o to skôr () služba spravodlivosti (v. 9). Keď už slávne je pominuteľné/časné...o čo skôr to, čo pretrváva (v. 10). 11 Porov. ŠTRBA, Legislatívne texty Knihy Levitikus v spisoch Corpus Paulinum, Napr. v 1Kor 13,11 zanechanie (skoncovanie s) detských manierov, neznamená nič iné, ako odložiť nabok detské reči, myslenie a uvažovanie ako dieťa. Podobné skoncovanie aj s účinkami odstránení iných skutočností, porov. 1Kor 15,24-25; Gal 3,17, Ef 2,15-16; 2 Sol 2, Z 24 prípadov slovesa je 14 v trpnom rode a z toho sú 4 v našom malom texte 2Kor 3, Ad usum privatum 10

11 Ani jedna z troch bipolárnych argumentácií nechce zrušiť Zákon; hriech bol zrelativizovaný, zatiaľ čo Zákon dosiahol svoje naplnenie v Kristovi. O tom hovorí Pavol práve vo vv (4) Vv : štvrtá sekvencia Táto stať je neľahká nielen lexikálne a syntakticky, ale aj semanticky. (a) Verše Schematicky predstavme dva základné problémy, ktoré sa navzájom prepletajú. 1) Vo v. 14 sa výslovne spomína opäť sloveso katarge,w, použité s významom anulovať, spôsobiť čosi neúčinným, slabým. Nie je však celkom jasné, čo je jeho gramatickým podmetom. 2) Následný problém je spätý s metaforou, ktorá je vyjadrená so závojom. Verš 14 avlla. evpwrw,qh ta. noh,mata auvtw/nå Ale otupela (im) ich myseľ. a;cri ga.r th/j sh,meron h`me,raj Až do dnešného dňa to. auvto. ka,lumma evpi. th/ avnagnw,sei závoj pri čítaní th/j palaia/j diaqh,khj me,nei( starej zmluvy ostáva mh. avnakalupto,menon neodhalený, o[ti evn Cristw/ katargei/tai\ lebo v Kristovi je odstránený. (b) Problém slovesa Podmetom slvoesa je odstránený (katargei/tai) by mohla byť buď 1) Stará zmluva (th/j palaia/j diaqh,khj) alebo 2) závoj (ka,lumma). Ak by sme ešte okrem toho chápali spojku o[ti lebo, teda, pretože v kauzálnom zmysle, tak preklad by bol nasledovný: až do dnešného dňa zostáva závoj neodtiahnutý, keď sa číta Starý testament (Stará zmluva), pretože v Kristovi (stará zmluva) bola anulovaná. (Tak prekladal aj R. Bultmann). Pri takomto chápaní by sa musel predpokladať, resp. chápať telos vo v. 13 ako koniec, v zmysle ukončenia (nie v zmysle cieľa). Závoj teda bránil Izraelu uvidieť koniec (Zákona). To by znamenalo, že s príchodom Krista by Zákon skončil svoju úlohu; bol by teda nevyhnutne dočasný. Tento preklad má však ešte aj iné dôsledky. Vytvára napätie s celkovým tónom textu. Starý zákon ako taký, by bol celý s tým faktom konca Zákona anulovaný?! Práve preto, tento preklad no nie je hodný preferencie. Skôr je možné chápať gramatický podmet závoj, tak ako v našom preklade SSV. Preklad až do dnešného dňa, zostáva pri čítaní Starého testamentu závoj neodtiahnutý, pretože (len) v Kristovi bol anulovaný/odstránený. Je teda podstatne ťažšie vidieť v tomto texte prechod od čítania SZ k anulovaniu starej zmluvy. (c) Druhý problém závoj Ak by sme chápali z to. te,loj z v. 13 skôr ako cieľ, účel Zákona (a teda nie koniec), tak potom Pavol by chcel povedať, že závoj zabraňuje vidieť hlboký zmysel, cieľ tej slávy, ktorá bola na tvári Mojžiša. Inými slovami, naplnenie Zákona a jeho plnosť sa zrealizovali len v Kristovi Ježišovi a len samotným Ježišom je možné ten závoj odstraniť. Ostávajú dve možnosti výkladu závoja. Prvá možnosť: Ide o taký náhľad, podľa ktorého by pre všetkých tých, ktorí neuznajú Krista, celý SZ ostal zahalený. Inými slovami, Božia vôľa napísaná na kamenných tabuliach (SZ) je životodarná len pre tých, ktorí veria v Krista. Pre iných, aj pre Hebrejov vrátane, ktorí neveria v Krista, by Boží úmysel napísaný na tabuliach nevyjadroval celkom zjavenie. Ostal by mŕtvy. Hoci spomenutý náhľad je pomerne rozšírený a častý, nie je jediný a existuje aj druhý náhľad, ktorý je predsa iný, a ktorý jasne rozpracoval N. Lohfink. Podľa tohto nemeckého jezuitu žiariaca tvár Mojžiša predstavovala slávu prvej starej zmluvy. Ale kvôli závoju táto sláva nemohla byť kontemplovaná. Teraz Kristus situáciu zmenil, sňal závoj, ktorý zakrýval vznešenosť slávy. Nové neničí staré, ba naopak, odkrýva pôvodný jas. Stará zmluva teda celkom žiari v novej zmluve len vďaka Kristovi. V Kristovi už netreba mať ani závoj na tvári; spolu s ním sa vchádza do svätyne, kde sa nemusíme obávať žiary starej zmluvy, ktorá nie je viac prikrytá, ale odkrytá v novej zmluve. Tento Ad usum privatum 11

12 náhľad je prijateľnejší, komplexnejší a predkladá panoramatické videnie, ktoré predpokladá bytostnú jednotu medzi Starým a Novým zákonom. d) Exkurzus Pavlovo použitie state Ex 34 a jej výklad (1) Pavlovo použitie state Ex 34 Mojžišovi žiarila tvár po druhom dare tabúľ zákona, keď zostupoval z vrchu Sinaj. Údajne podľa biblickej tradície, a tiež pobiblickej židovskej tradičnej interpretácie, Mojžišovi tvár žiarila jasne a permanentne. Tradícia sa však podstatne triešti, keď ide o motív, prečo si Mojžiš musel zakrývať tvár. Už aj z hebrejského textu je zrejmé, že mu išlo o ochranu ľudu. Je však otázkou, pred čím? Aby azda nevideli nejakú jeho nedostatočnosť na koži tváre alebo, aby na nich nežiarila sláva, ktorú vyžaroval? Naopak, podľa Pavlovho výkladu sa na prvý pohľad zdá, že akoby Mojžišova sláva pomíňala 14, a preto si ju zakrýval pred Izraelitmi. Takýto výklad má háčik aj v tom, že by tak Pavol vykladal Mojžišove úmysly ako klamlivé, zatiaľ čo Pavol seba vykresľuje ako úprimného a priameho. Scot J. Hafemann skúmal stať podrobne a kontextuálne a poprel väčšinovú mienku, žeby Pavol používal zmysel textu z Knihy Exodus len podľa svojho vlastného úmyslu, bez ohľadu na kontext. Naopak, tvrdí, že Pavlova argumentácia v 2Kor 3,7-14 preberá text Ex 34,29-35 veľmi vážne a pozitívne, vo svojom riadnom úmysle už v pôvodnom kontexte Ex Pozrime si najprv tieto stránky Exodu a následne sa vrátime k Pavlovmu použitiu textu. (2) Úloha závoja na Mojžišovej tvári v kontexte Ex Dej týchto troch kapitol predstavuje Izraelitov s Áronom pod vrchom Sinaj, ako čakajú na Mojžiša, ktorý sa nevracia. Nasleduje prvý vážny hriech celého spoločenstva klaňanie sa zlatému teľaťu, a potom Mojžišova prosbu u Pána za zmilovanie. Boh potrestá ľud tvrdo, hoci čiastočne (32,25-29) a Mojžiš pokračuje s prosbou o ľútosť (vv ). Napokon, po nástojčivom žiadaní, Pán sa nechá uprosiť (33,12-23). Nasleduje pútavá scéna obnovenia tabúľ zmluvy spojená s ponaučením vyvarovať sa modloslužby (34,1-28). Na záver Mojžiš zostupuje z vrchu a žiari mu tvár (karan ôr panav wyn"p' ra[!r:q'), čoho si ani on sám nie je vedomý (v. 29). Keď Áron a Izraeliti videli, že Mojžišovi žiari tvár, báli sa k nemu priblížiť (v. 30). Mojžiš volá Árona a starších, vysvetľuje im, a napokon komunikuje všetko celému ľudu. Mojžiš sa nevedomky stáva hlavným prostredníkom medzi Bohom a Izraelom. Sloveso karan (!r:q') jeho etymológia, výklad a preklad žiariť boli vehementne diskutované. Odhliadnuc od toho, aj grécky preklad (LXX) dedoxastai (dedo,xastai) osláviť, osvietiť podporuje takéto chápanie tohto problematického termínu. LXX len potvrdzuje to, čo je zrejmé z pôvodného kontextu Mojžiš je ožiarený slávou Pána, a tú on šíri ďalej. Inými slovami, z dôvodu hriechu idolatrie nebude to viac Pán, ktorý sa bude ľudu zjavovať vo svojej sláve, ale prostredníctvom Mojžiša bude Pánova sláva prítomná. Pánova sláva bude žiariť cez Mojžiša ako výsledok druhej veľkej teofánie v Ex 34,5-8. Mojžiš teda sprítomňuje Pána. Mojžiš nie je viac len prostredník zmluvy, ale prostredník zmluvnej prítomnosti Pána, a preto sa stáva aj kľúčom k dôvodu a podstate strachu Izraelitov, a tiež kľúčom k dôvodu závoju na jeho tvári. Tento fakt je dôležitý pre rozlíšenie dvoch dôvodov, prečo Izraeliti nemohli vidieť Pánovu slávu. V prvom prípade, v prípade počiatočnej veľkej teofánie na Sinaji (20,18-22), ľud odpovedá strachom, ale tento strach je prejavom úcty a svätosti Pána. Je to teda pozitívne chápaný strach, a nie je prejavom naštrbeného vzťahu s Pánom, ale len vyznaním ich ľudskej pominuteľnosti. Celkom inú podstatu má strach po druhej veľkej teofánii (34,30). Ten musí byť interpretovaný v kontexte Pánových záverečných slov po hriechu modloslužby: Ja nepôjdem uprostred teba, lebo si ľud nepoddajnej šije (33,3.5). Ak bol teda v prvom prípade strach pozitívnou odpoveďou na zjavenie, v druhom prípade je výsledkom ich hriešnosti vo veci zničenia zmluvy z ich strany. Napriek tomu, že Boh nebude viac hovoriť priamo ľudu a len cez Mojžiša, a napriek tomu, že sláva Božia môže byť videná len z druhej ruky na tvári Mojžiša, reakcia ľudu potvrdzuje práve Mojžišovu 14 Vec stojí najmä na slovese katargeó (katarge,w; 2Kor 3,7.13), ktoré sa v slovenčine prekladá pomíňať (sa). Ad usum privatum 12

13 sprostredkovateľskú úlohu na jednej strane a ich nalomený vzťah k Pánovi na strane druhej. Okrem toho je zrejmé, že nemôžu zniesť túto situáciu. Mojžišova tvár žiari a oni sa boja priblížiť sa k nemu. Mojžiš ale reaguje milostivo k ich postoju; volal si najprv starších a potom ľud, a tak im autenticky sprostredkoval Pánovo rozhodnutie. Až potom si hneď zahalil tvár. Toto je určite skutok milosti zo strany Mojžiša, aby neboli zničení priamou prítomnosťou Pána. V kontexte kapitol je ľud tvrdej šije a modloslužby k zlatému teľaťu motívom hnevu, Mojžišov závoj je konečným vyjadrením motívu Pánovho rozsudku a milosti, ktorý sa vinie celým rozprávaním od prvých momentov zmluvy až po obnovenie zmluvy. Tým sa dostávame, hoci zdĺhavo, ale nevyhnutne k otázke zmyslu spomínaného závoja na Mojžišovej tvári. Závoj nemá úlohu zakrývať nejaký nedostatok slávy, či už Pánovej alebo Mojžišovej. Nie je ani výrazom Mojžišovej poníženosti a pokory. Nie je ani zábranou, ktorá by mala ušetriť Božiu slávu od plytvajúceho žiarenia či dokonca zabrániť jej sprofanovaniu. Mojžiš sa totiž stal prostredníkom nielen Božieho rozsudku, ale aj Božej milosti, a to práve v momente, keď si zastiera tvár, aby symbol sústavného žiarenia Božej slávy nezničil Izraelitov pre hriech, ktorého sa dopustili. Ex 34 s témou závoja na Mojžišovej tvári je vyvrcholením, klimaxom celého rozprávania obnovenia zmluvy Ex 32 34, totiž Mojžiš bude prostredník zákona a slávy Božej nie svojej. Tak ako Mojžiš, skrz svoju smrteľnosť nemohol vidieť Boha priamo, aj Izraeliti musia byť oddelení dokonca aj od prostredníka Božej prítomnosti medzi nimi. Boh ostáva prítomný medzi rebelujúcim ľudom, a to ako výsledok toho, že jeho milosť zatieni rozsudok, ktorý mienil. Je tu možné vidieť aj určitú analógiu so záclonou v stánku zjavenia, do ktorého príde Pán na záver knihy Exodus. Po zostúpení z vrchu Mojžiš žiari Pánovou slávou a skrz tvrdošijnosť a modloslužbu Izraelitov sláva Pánova, aby ich nezničila, musí byť zakrytá. Z toho je zrejmé, že použitie závoja je vyjadrením milosti, a nie rozsudku. e) Záver a) Kontext state hovorí o apologetickom štýle. Pavol neuvádza tému zmluvy ako hlavnú, ale len sprievodnú vzhľadom k téme jeho služby. Neuvádza ani argumentáciu jeho oponentov. Nestavia do protikladu dve zmluvy. b) Protiklady vyjadrené vo vv sa musia čítať v kontexte Rm 7; 11. Zákon nemá v sebe moc zabiť či odsúdiť. Ak aj Boží príkaz zohrá úlohu odsúdenia, je jeho úloha len taká, aby sa odkryl ľudský hriech, najmä jeho korene a zákutia jeho zlomyselných činov. Tu vstupuje s podobnou myšlienkou Jer 31, ktorého nová zmluva bola v kontraste so starou, práve preto, že tá nová dala dôraz na vnútro, na obsah (aj príkazov). Tak Pavol ako aj Jeremiáš stavajú novú zmluvu na tom, že hriech bude odstránený, a nielen vonkajšia chybná podoba napĺňania zmluvy. Pointou Pavlovej argumentácie nie je odstránenie starého, ale víťazstvo nad hriechom, ktoré je získané Kristom. To, čo Jeremiáš a Ezechiel už dávno zvestovali prekonanie hriechu za pomoci stvorenia nového srdca Pavol realizuje v Ježišovi Kristovi. Pre Pavla to bude naplnením Zákona. c) Apoštol nehovorí, že prvá zmluva, stará prestane existovať. V celej jeho sekvencii za pomoci pojmu slávy predkladá len porovnanie novej so starou zmluvou. Nie protiklad, ale vďaka sláve je možné jasne tvrdiť, že v Kristovi sa zjavila plnosť slávy prvej zmluvy; v ňom je stará zmluva vyzdvihnutá. Stará sa zjavuje v novej v celej svojej žiare. N. Lohfink a jeho citát. Ad usum privatum 13

14 2. Slová ustanovenia eucharistie (Mk 14,22-25 a par.) 15 a) Preliminárne poznámky Joachim Jeremias už dávnejšie rozdelil štyri rozprávania o ustanovujúcich slovách Mk 14,22-25; Mt 26,26-29; Lk 22,15-20 a 1Kor 11,23-26 do dvoch tradícií. Tieto dve tradície sa odvíjali údajne nezávisle jedna od druhej. Do antiochijskej tradície zasa Lk a Palva a do palestínskej tradície sa radia texty Mk a Mt. Tradícia majú malé ale zato jasné a dôležité odlišnosti. Vymenujeme len hlavné z nich. Antiochijská tradícia sa profiluje dvoma výnimočnosťami: 1. Obsahuje príkaz toto robte na moju pamiatku (Lk 22,19; 1Kor 11,24). 2. Obsahuje aj zmienku o novej zmluve v slovách nad kalichom (Lk 22,20; 1Kor 11,25). V antichijskej tradícii je teda kalich ako charakterizovaný ako nová zmluva v mojej krvi, zatiaľ čo palestínska tradícia má len jednoducho krv zmluvy: toto je krv zmluvy. Mapovať diachronický vývoj týchto dvoch tradícií nie je ľahké. Je možné považovať jednotlivé vyjadrenia ako svedectvo už liturgického úzusu, resp. pochádzajúce z takéhoto kontextu. Pavlova autonómna tradícia by to len podporovala. Inými slovami, nejde ani tak o historické zhrnutie, ale skôr o liturgickú prax kresťanov v Antiochii a v Jeruzaleme. b) Synoptický kontext (1) Úvod V aktuálnom kontexte, sa nachádza rozprávanie o poslednej večeri, s ustanovujúcimi eucharistickými slovami, na začiatku pašiového rozprávania. Tento fakt má mimoriadnu dôležitosť. Autori mienili od počiatku dať ďalší hlbší význam tejto udalosti a síce taký, že vyjadruje zmysel Ježišovho utrpenia a položenia jeho vlastného života. Tak čitateľ nájde v slovách dobrorečenia nad chlebom a kalichom hlbší význam udalostí, najmä zmysel kalvárie. Vskutku Ježišova smrť na kríži nemohla byť bezprostredne pochopená ako spásonosná. Je skôr vyjadrením neprijatia, odsúdenia tak zo strany ľudí ako aj zo strany Boha (porov. Dt 21,22 16 ). Ježiš na kríži nezomiera ako obetný baránok, ale ako odsúdenec, za hradbami mesta, a to až tak zhanobene, že Gal 3,13 17 ho nazýva zlorečeným. Dokonca aj sprievodné javy, ako ich prezentujú synoptici, nasvedčujú dvojznačnosti udalosti. Temnoty, ktoré sprevádzajú dané udalosti sú negatívnym znamením podľa Joel 2,2, ktorý sa odvoláva na Boží súd: Deň tmy a mrákavy, deň oblakov a víchrice. Ako zora sa rozprestiera na vrchoch národ početný a mocný, jemu podobný nebol od prapočiatku a za ním už po roky rodov a rodov nebude. Podobne aj Am 8,9 predstavuje negatívnu scénu ( V ten deň, hovorí Pán, dám slnku zapadnúť napoludnie a zem zatemním v jasný deň. ) Temnota je teda znakom Božieho súdu a jeho tajomnej prítomnosti v dejinách. Ako Mt a Mk, tak aj Lk nechce vysvetliť tieto sprievodné javy ako čisto prírodné javy, ale chce ich predstaviť ako jedno z eschatologických znamení, prítomných už, v 15 Porov. GALOT, J. Le parole eucharistiche di Gesù. In: Civiltà Cattolica. 1993, roč. 144, s LAMBRECHT, J. Second Corinthians. Collegeville, MN: Liturgical Press, 1998,. ADEYEMI, F. The New Covenant Torah in Jeremiah and the Law of Christ in Paul. New York et al.: Lang, 2006,. Dizertácia skúma Pavlovské chápanie a použite termínu tóra v novej zmluve o ktorej hovorí Jer 31,33. Najprv robí exegézu Jeremiášovho textu, potom skúma interpretáciu tohto termínu v období Druhého chrámu a identifikuje tam určité očakávania nových zákonov promulgovaných mesiášom. Následne poukazuje na dôležitosť novej zmluvy a jej tóry v Pavlovom myslení. Adeyemi podčiarkuje Pavlov kontrast medzi Mojžišovsku zmluvou a novou zmluvou a zastáva mienku, že pre Pavla celý dovtedajší zákon bol zrušený v jeho juristickej, ceremoniálnej a morálnej úrovni, navrhuje, že tóra novej zmluvy v Pavlovom ponímaní je Kristov zákon (porov. Gal 6,2) a zákon, ktorý je vpísaný do sŕdc cez Ducha, ktorý v nás prebýva. GRILLI, M. Quale rapporto tra i due Testamenti. Riflessione critica sui modelli ermeneutica classici concernenti l unità delle Scritture. Bologna: EDB, 2007,. 16 Dt 21,22: Keď niekto spácha zlo. za ktoré je trest smrti, a keď ho obesia na dreve. 17 Gal 3,13: Kristus nás vykúpil spod kliatby zákona tým, že sa za nás stal kliatbou, lebo je napísané: Prekliaty (evpikata,ratoj) je každý, kto visí na dreve... Ad usum privatum 14

15 Starom zákone ako hľadiace do posledných čias. Je fakt, že podľa synoptikov udalosť kalvárie je v temnote a udalosť poslednej večere má vrhnúť interpretačné lúče na udalosť smrti. (2) Dynamika textov Stať ustanovujúcich slov sa odohráva v troch momentoch: - Gestá nad chlebom - Gestá nad kalichom - Logion o budúcej eucharistickej hostine (porov. Lk 22,16.18). U Lk sa logion nachádza pred slovami nad chlebom a kalichom, zatiaľ čo Mk a Mt ho dávajú po nich. U Pavla sa logion nenachádza. Lukášova verzia logia je podstatne dlhšia ako u ostatných dvoch: opakuje ho dvakrát, čo je ťažké vysvetliť prečo ho opakuje. Lk 22,16: Lebo hovorím vám: Už ho nebudem jesť, kým sa nenaplní v Božom kráľovstve. Verš 18: Lebo hovorím vám: Odteraz už nebudem piť z plodu viniča, kým nepríde Božie kráľovstvo. c) Parciálny výklad (1) Téma zmluvy / novej zmluvy v Ježišových slovách Palestínska tradícia Antiochénska tradícia Mk 14,22-24 (Mt 26,26-28) Lk 22,19-20 (1Kor 11,23-25) Slová nad chlebom Keď jedli, (Ježiš) vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a dával im, hovoriac: "Vezmite (a jedzte), toto je moje telo!" Slová nad kalichom 23 Potom vzal kalich, vzdával vďaky, dal im ho a všetci z neho pili. 24 A povedal im: "Toto je moja krv (Vg: novej) ZMLUVY, ktorá sa vylieva za mnohých (u`pe.r pollw/n). (Mt: na odpustenie hriechov) Slová nad chlebom (Pán Ježiš v tú noc, keď bol zradený) Potom vzal chlieb a vzdával vďaky, lámal ho a dával im, hovoriac: "Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás. Toto robte na moju pamiatku." Slová nad kalichom 20 Podobne po večeri vzal kalich a hovoril: "Tento kalich je NOVÁ ZMLUVA v mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás. (chýba u Pavla) (Toto robte, kedykoľvek ho budete piť, na moju pamiatku.) Hoci sú slová v dvoch tradíciách rôzne, nás teraz zaujímajú viac tie aspekty, ktoré späté navzájom, vystupujú v oboch tradíciách. Ide nám najmä o a) motív zmluvy a novej zmluvy a b) motív vyliatia pre mnohých (Mk a Mt; Lk má pre vás ). (2) Motív zmluvy a novej zmluvy Téma zmluvy tvorí obsahové pozadie pre pochopenie statí. Marek a Matúš majú v obsahovom horizonte Sinajskú zmluvu z Ex 24. Mojžiš, po tom, čo spísal Pánove slová, ráno postavil oltár, vylial naň polovičku krvi a druhou pokropil ľud: Tu Mojžiš vzal krv, pokropil ňou ľud a povedal: "Hľa, toto je krv zmluvy, ktorú Pán uzavrel s vami na základe všetkých týchto slov!" (v. 8). V tejto zmluve krv znamená vitálny element, ktorý zjednocuje dvoch Ad usum privatum 15

16 zmluvných partnerov (porov. Lv 17,11.14). Zmluva medzi nimi znamená spoločenstvo života. V rozprávaniach NZ sa odvolávka na preliatu krv vzťahuje na Ježišovu smrť, ktorá sa tak stáva prvkom, prostredníctvom ktorého sa ustanovuje spoločenstvo, vitálne spoločenstvo s Bohom. Je to paradox, nakoľko Ježišova krv je krvou smrti. Lukáš a Pavol však robia narážku na novú zmluvu Jer 31,31. Na tomto pozadí sa Ježišova smrť nechápe ako spečatená zmluva, ktorá by bola zapísaná na kamenných tabuliach, ale je vpísaná priamo do vnútra. Nie je viac podmienená hriechom ale je postavená na vernosti Boha, ktorú on nikdy neoľutuje. Teda vďaka Ježišovej krvi, sa uskutoční nanovo odpustenie a zmierenie, v ustanovení nového intímneho vzťahu. Ježiš je prostredníkom tohto nového vzťahu. (3) Motív vyliatia Je nemožné odhliadnuť od účinku zadosťučinenia Ježišovej smrti za naše hriechy, v jej univerzálnom rozmere. Tento rozmer odčinenia sa však v podstate v prvej zmluve nenachádza. Prvá zmluva totiž nehovorí o odčiňujúcom účinku krvi. Na druhej strane, ostáva však mimo pochýb fakt, že prvá postpaskválna komunita čítala v Ježišovej smrti práve aj tento odčiňujúci rozmer. Na pozadí tohto chápania stál jedinečný a dobre známy text o trpiacom Pánovom služobníkovi z Iz 53,10-12: 10 Pánovi sa však páčilo zdrviť ho utrpením... Ak dá svoj život na obetu za hriech, uvidí dlhoveké potomstvo a podarí sa skrze neho vôľa Pánova. 11 Po útrapách sa jeho duša nahľadí dosýta. Môj spravodlivý služobník svojou vedomosťou ospravedlní mnohých a on ponesie ich hriechy. 12 Preto mu dám za údel mnohých a početných dostane za korisť, lebo vylial svoju dušu na smrť a pripočítali ho k hriešnikom. On však niesol hriechy mnohých a prihováral sa za zločincov. Toto je jediný text SZ, ktorý predstavuje možnú odčiňujúcu (zástupnícku) smrť za odpustenie hriechov. Dôvod sa javí byť celkom jednoduchý. SZ a viera Hebrejom nepripúšťala ľudské obete (porov. Gn 22; Sdc 11). 18 Okrem toho, text pripisuje tomuto odčineniu univerzálny rozmer. 19 Tieto myšlienky boli prijaté tradíciami o poslednej večeri a stali sa prominetným miestom spásonosnej zvesti o Ježišovej smrti za ľudstvo. Univerzálny rozmer neneguje účasť Izraela a jeho dôležitosť a umiestnenie v teológii novej zmluve. Univerálny rozmer však ani nestavia Izrael a svet do protikladu. Ba čo viac, Matúš, na rozdiel od Mk a Lk, zdôrazňuje práve odčiňujúci rozmer Ježišovj smrti predovšektým za hriechy Izraela. Mt 1,21 uvádza Ježiša ako budúceho vysloboditeľa z hriechov, čo by Ježiš v 26,28 len potvrdil toto je moja krv zmluvy (to. ai-ma, mou th/j diaqh,khj to. peri. pollw/n), ktorá sa vylieva za mnohých na odpustenie hriechov. Eucharistia sa tak stáva, podľa Mt, ohlasovaním zástupníckej smrti v prospech Izraela; ale nie len tým. (4) Logion o eschatologickej hostine Logion o budúcej nebeskej hostine núti uvažovať o inom aspekte o definitívnosti Zmluvy, ktorá bola stanovená raz navždy v Ježišovej krvi. Dva aspekty z výroku to v Slová nebudem viac piť sú jasnou narážkou na smrť. Druhý aspekt spočíva v príslovke znovu, ktorá sa nachádza výslovne u Marka a implicitne i u Lukáša. Odkaz je do budúcna, na budúci a istý príchod Božieho kráľovstva. Zmluva v Ježišovej krvi neznamená teda udalosť uzavretú a skomponovanú; príde ešte záverečné a plné oslobodenie, ktorého zjavenie ostáva nezjavené. 18 V tejto súvislosti stojí za zmienku aj fakt, že Hebreji sami nevnímali genocídu, resp. ju necharakterizovali ako obetu (hl'[oæhl'a[; LXX: o`lokau,twma; prov. Lv 1,3), ale skôr ako hroznú katastrofu šoa (Sof 1,15 MT: ha'vo/ha'av; LXX: h`me,ra avwri,aj; Vg: dies calamitatis; NVg: dies vastitatis). 19 V Iz 52,13 53,12 sa výraz "mnohí" () nachádza 5x a to vždy v zmysle zahŕňajúcom celok, úplnosť. Ad usum privatum 16