KTOROU SOM. Povolanie ženy vo svetle Duchovných cvičení sv. Ignáca z Loyoly (skrátená verzia)

Transkript

1 BYŤ TOU, KTOROU SOM Povolanie ženy vo svetle Duchovných cvičení sv. Ignáca z Loyoly (skrátená verzia) Súčaťou knihy je šesť brožúrok s podnetmi na meditácie v každodennom živote počas duchovných cvičení o identite ženy Jaroslava ZELEIOVÁ 2006 Recenzent: ThLic. Bernard MIŠOVIČ, SJ ISBN EAN

2 Obsah ÚVOD...3 METODIKA DUCHOVNÝCH CVIČENÍ... 5 DUCHOVNÉ CVIČENIA AKO SPÔSOB...7 ÚSTNE I V DUCHU SA MODLIŤ...8 ROZJÍMANIE A KONTEMPLÁCIA...10 Príprava a naladenie si duše...10 Pozbavenie sa nezriadených náklonností...11 Hľadanie Božej vôle...12 Nachádzanie Božej vôle v usporiadaní svojho života...13 Spása svojej duše...13 SPYTOVANIE SVEDOMIA...15 DYNAMIKA DUCHOVNÝCH CVIČENÍ I. TÝŽDEŇ...18 Prvá etapa Formy života...18 Druhá etapa Formy násilia a zranení...22 II. TÝŽDEŇ...27 Tretia etapa Formy uzdravenia a formy nasledovania ako služby..27 III. TÝŽDEŇ...32 Štvrtá etapa Formy očistenia...32 IV. TÝŽDEŇ...37 Piata etapa Formy oslavy...37 Šiesta etapa Formy života...42 ZÁVER

3 ÚVOD Forma monografie rozdelenie na tri kapitoly odzrkadľuje jej obsah. Metodická časť a časť procesuálna, vzťahujúce sa k centrálnemu praktickému dielu dávajúcemu zasa zmysel im práve vzhľadom na ich príslušnosť k nemu vypovedajú aj týmto o podobe, ale najmä o podstate duchovných cvičení. O osobnom prijatí existencie Boha a jeho stvárnení v konkrétnom živote a o neustálom obnovovaní svojho vzťahu k nemu. Vzťahu, ktorý keďže je vzťahom má okrem Božieho i ľudský charakter. Až prekvapivo ľudský charakter. A ľudské vlastnosti tohto vzťahu nám odhaľuje to sa už nemusíme metaforicky odvolávať na rozčlenenie práce sama zjednocujúca Trojica, ktorá je jednotou, nepotrebujúcou nijakú základnú tézu, tvrdenie, teda ani jeho či svoj protiklad. Trojica, ktorá jednotí a spája. Ktorá je. Je. Jednoducho Je. Nepodmienene, nezávisle, tajomno. A k tomuto nepochopiteľnému bytiu povoláva nás, ľudí, nás-teba-mňa. Vzťahom, ktorého vlastnosti sú nám zjavené; vzťahom, ktorý dokonale a dokonano žije Kristus, Syn Boží. A skrze neho, s ním a v ňom sme ho pozvaní žiť aj my adoptívne deti Božie, dcéry a synovia. Každý človek sám za seba a v spoločenstve s inými. Čo tomu bráni? Ako môžeme prekážkam života zamedziť, aby sme vo vlastnej existencii objavili tú, ktorú k bytiu pozval láskou sám Boh? A čo»viac«môžeme a máme urobiť my sami, pokiaľ nestretneme toho, ktorý je? (Pre)žité, premodlené a zreflektované state v ústrednej časti tejto knihy v dynamike duchovných cvičení, zjednotenej v dvoch častiach, v teoretickej a praktickej, ponúkajú jednu z príležitostí formovania a integrovania ženskej osobnosti prostredníctvom intímneho vzťahu ku Kristovi. Dynamika okrem iného vychádza z prirodzenej ontogenézy ľudskej psychiky a opiera sa o skúsenosti vnútorného rastu viacerých žien v pastoračnej i klinicko-terapeutickej praxi. Adresátom tohto diela je žena. Plánujúca, ustráchaná, oťažená, uplakaná, pýtajúca, uvravená, hľadajúca, unavená. Žena, ktorá intuitívne cíti, že práve v prítomnosti»tu a teraz«môže nastať jej oslobodenie k životu. K žene bdejúcej, vydanej k nájdeniu, vnímajúcej, odchcenej chceniu. Aby mohla v slobode milovanej a milujúcej konkrétnou službou jej hlboko vlastnou odovzdávať s radosťou a v pokoji život v jeho rozmanitých podobách. Duchovné cvičenia o spiritualite ženy sú ponukou pre tie ženy Cirkvi, ktoré skúsenosťou narazili na vlastné hranice a zatúžili»viac«žiť a»viac«odovzdávať život. Hľadajú»ako«a prichádzajú k»prečo«. 3

4 Dynamika duchovných cvičení sa odohráva v čase a priestore každodennej reality. Podobne je aj celá práca situovaná do všedného dňa, podľa 19. anotácie Duchovných cvičení svätého Ignáca. Vzťah a dozrievanie ženskej identity je vývinový proces, rastie pomaly a jeho stálosť sa preveruje veľmi jednoducho v životnej skutočnosti. Preto sú duchovné cvičenia vo všednom dni rozložené do šiestich etáp, ktorým zodpovedá vždy jeden, dva i viac kalendárnych týždňov. Dĺžku procesu si v duchovných cvičeniach určuje žena samotná. Ona spolutvorí svoju identitu vo vzťahu. Tajomstvo Krista ju jedinečne povoláva k objavovaniu svojho vlastného rytmu, ktorý rozoznieva Božia milosť. Monografia je len malou prípravou na samotný život, dynamizmus duchovných cvičení prekračuje hranice vlastného horizontu. Je možnosťou osobnostnej formácie ženy, priestorom, kde sa môže započať harmonizovanie všetkých zložiek jej osobnosti a nové usporiadanie jej vzťahov na kvalitatívne hlbších úrovniach, hierarchicky zosúladených. Byť tou, ktorou som povolanie ženy vo svetle Duchovných cvičení svätého Ignáca ako projekt do pastorácie, sa snaží otvoriť a pripraviť ženu k schopnosti zodpovedne konať, uskutočňovať i reflektovať svoje rozhodnutia meniace jej bytie odteraz až naveky. 4

5 5

6 Život ženy je neustálym pozvaním, ako vnášať hodnoty pravdy, krásy a dobroty do konkrétnych udalostí dňa. Každá žena túži nájsť a hľadá svoje sebauskutočnenie, svoju celostnosť a naplnenie. Čím sa uskutočňuje a vyjadruje pravdivé ženstvo? Ako objaviť originalitu duchovného zážitku v konkrétnom živote ženy, ktorá je jej vlastná? Žiť spiritualitu ženy realizovať svoje ženstvo je cestou, na ktorú je pozvaná každá žena. Vnútorný pohľad ženy na svoju podstatu, jej prijatie a uskutočňovanie, je proces, do ktorého žena neustále vrastá a je ním sýtená. Ako sa však všetko živé rodí v spoločenstve a mnohorakých podobách života, tak aj identita ženy je formovaná a stvárňovaná svojou psycho-somatickospirituálnou realitou, ktorá sa v Božom pláne dokonáva až vo vzťahoch. Poznávať povolanie ženy z pohľadu duchovných cvičení sv. Ignáca znamená vydať sa na cestu, žiť svoje ženstvo v spoločenstve s iným 1, a skúsenosťou pochopiť dynamiku duchovného rastu ženy. Rast je proces neustálej premeny, obrátenia sa k životu 2, je evanjeliovou metanoiou. Výrazom»duchovné cvičenia«označujeme akýkoľvek spôsob spytovať si svedomie, rozjímať, kontemplovať, ústne i v duchu sa modliť a iné duchovné činnosti (...). Lebo ako prechádzať sa, kráčať a bežať sú telesné cvičenia, práve tak isto sa volajú duchovnými cvičeniami všetky spôsoby pripraviť a naladiť si dušu, aby sa pozbavila všetkých nezriadených náklonností a aby po zbavení sa ich hľadala a našla Božiu vôľu v usporiadaní vlastného života na spásu svojej duše. 3 Duchovné cvičenia poskytujú žene možnosť, ako sa otvoriť pre svoje ženstvo, pre Božiu vôľu uskutočnenú skrze svoje ženstvo a ako prijať spásu. Ide o proces akceptácie života ženy a ženskosti, v ktorom je nutné, aby sa nevykúpené vo mne mohlo spasiteľne začleniť a integrovať 4. Aby to, čo doposiaľ nežilo, čo chýbalo životu, mohlo žiť a rásť. 1 Výrazom»iný«sa v texte označuje buď Božia majestátnosť i nežnosť, ženu vždy presahujúce, alebo výraz charakterizuje stretnutie s mužom, ktorý tvorí jej proťajšok, tak, aby»vlastné«a»iné«boli vzájomnosťou. 2 Boh sám je životom, je dobrom (Jn 1, 4; Jn 11, 25; Mk 10, 18; Lk 18, 18). Život je dar umocňovaný silou pokoja a radosti, ktorá vyviera z neustáleho hlbokého presvedčenia bytosti, že čokoľvek sa v jej živote deje, je»dobré«(gn 1, 31). Život je dynamizmus, ktorý to»dobré«zachytáva už v prítomnosti, a zároveň prahne po»ešte viac a lepšie«v svojej plnosti (Jn 10, 10; Jn 16, 24). 3 SVÄTÝ IGNÁC Z LOYOLY: Duchovné cvičenia. Kanada : Slovenskí jezuiti, 1990 (ďalej len DC), čl KÖSTER, PETER, ANDRIESSEN, HERMAN: Sein Leben ordnen. Anleitung zu den Exerzitien des Ignatius von Loyola. Z nemeckého originálnu pre vnútornú potrebu preložil WEISCHEL, KAREL. Český Těšín : Exerciční dům CIS, 1999, s. 5. 6

7 DUCHOVNÉ CVIČENIA AKO SPÔSOB Duchovné cvičenia sú spôsobom, teda metódou, javiacou sa ako cesta, na ktorej môže žena systematickým kráčaním dosiahnuť požadovaný cieľ. Vyžadujú si istú námahu a ochotu, vstúpiť do nich s veľkou odvahou a šľachetnosťou voči svojmu Stvoriteľovi a Pánovi, obetujúc mu všetko svoje chcenie a slobodu. 5 Tento proces vyžaduje ochotu a otvorenosť, disponibilitu pre dielo Ducha Svätého vo vlastnom živote. Zážitok nachádzania osobitého zmyslu života ženy je niečo jedinečné. Duchovné cvičenia sú metódou, ako sa tomuto procesu učiť a vydať sa naň. V metóde duchovných cvičení sa sv. Ignác obracia na komplexnú existenciu človeka. Zahŕňa všetky jeho mentálne činnosti pamäť, pozornosť, myslenie, predstavivosť i konatívne funkcie motiváciu, emocionalitu, správanie, ktorými sa uskutočňuje rozhodnutie nasledovať poznané. 6 Zapájaním všetkých svojich psychických funkcií, rastie hlbšie vedomie a prežívanie seba vo vzťahu k ľuďom, s ktorými žena zdieľala doterajšie skúsenosti, a zároveň vo vzťahu k osobnému Bohu, ktorý sa na ňu v situáciách všednosti obracia. Využívaním základných»dispozícií«je žena»disponibilnejšia«, teda ochotná byť Božou ženou, na ktorej sa plní Božia vôľa. K ochote vyjaviť inému svoje najhlbšie, najvnútornejšie zážitky bez zábran, patrí snaha: vnímať svoje túžby, priania a ich napĺňanie, prejavujúce sa v rôznych očakávaniach ženy 7, diferencovať svoje hlboké túžby pre život od nesplnených očakávaní ich realizácie, ktoré ženu zraňujú, sledovať a prežívať formy hnevu a strachu, dôvery či nedôvery, plynúcich z neuskutočnených očakávaní, akceptovať svoje túžby i svoje emócie, pýtať sa Boha na»plnšie«formy realizácie svojich túžob v konkrétnych vzťahoch a situáciách, rozlíšiť»plodnosť«svojich túžob a očakávaní pre dobro celku, s odvahou sa rozhodnúť uskutočniť poznané, zostať otvorenou pre akýkoľvek výsledok procesu rastu, opakovane sa vracať, preverovať a rozlišovať»plnosť«svojich túžob a uskutočňovaní. 5 DC, čl Porov. DC, čl Túžba je vrodený pohyb za hodnotami života, na rozdiel od očakávania, predstavujúceho konkrétny spôsob napĺňania túžby a smer, ktorým sa pohyb udeje. Tento smer môže ísť v prospech života, v domnelej ilúzii života, alebo otvorene proti životu. Porov. Štrukturálna antropológia ženy, v prílohe. 7

8 ÚSTNE I V DUCHU SA MODLIŤ Všetka otvorenosť ženy je zameraná na modlitbu. Pre ženu je modlitba v duchovných cvičeniach existenciou, celá jej snaha i pozornosť sa venuje modlitbe ako osobnému stretnutiu s Bohom. Boh neúnavne volá každého človeka na tajomné stretnutie so sebou. Modlitba sprevádza celé dejiny spásy ako vzájomné volanie, ktorým sa Boh obracia na človeka a človek na Boha. 8 Intenzita modlitby a čas venovaný modlitbe ovplyvňujú spôsob života natoľko, že žena je pozvaná stať sa modlitbou. Skúsenosť modlitby formuje každý nasledujúci krok, voľbu smeru, rozhodnutie. Skúsenosť osobitého stretnutia sa s Bohom orientuje celý život ženy. Modlitba vzniká z vnútorného hnutia. Kto sa modlí, predovšetkým stráca svoju svojbytnosť. Obracia sa na svojho Boha s nárekom, obdivom, klaňaním, úctou a hľadaním. Modlitba je slobodné tvorivé hnutie, vychádzajúce z ľudského stredu. Nedá sa vykonať, koná sa. (...) Vo viere sa obraciame na Boha s vedomím, že nás k tomu pobáda skôr naša túžba, než snaha o cieľ. Modlitbu neurčujeme, len skusujeme. 9 V holistickom a synestetickom pohľade sv. Ignáca na modlitbu 10 Symbolizácia žena môže nachádzať»viac chuti života«, lebo nie mnoho vedomosti nasycuje a uspokojuje dušu, ale vnútorné precítenie a vychutnávanie vecí. 11 K vznútorneniu obsahu modlitby žene pomáhajú i vonkajšie prostriedky a vyjadrenia, ako je symbolizácia a ritualizácia. Symbolizácia je vnášanie významov do otvorenejších a širších súvislostí. Predpokladá rovnomerné používanie všetkých zmyslov, ich zjemnenie pre iný pohľad na konkrétnu skutočnosť»tu a teraz«, ako sme na ňu zvyknutí nazerať. Ženské symbolické myslenie v sebe integruje nielen akt rozumu:»chápem zmysel danej skutočnosti«, ale i akt zmyslov a emócií:»vnímam a nechávam na seba danú skutočnosť pôsobiť«. Je preto vhodné hľadať sebe vlastné symbolické vyjadrenia modlitby znak svätého kríža, poloha tela 12 a pod., situácie prinášanej v modlitbe kameň, haluz, obraz, šaty a pod., ticha svieca, kvet a pod., priestoru na stretnutie s Bohom podložka, prázdna stena, otvorené/zatvorené okno 13 a pod. 8 KATECHIZMUS KATOLÍCKEJ CIRKVI. Trnava : SSV, 1998, čl KÖSTER, PETER, ANDRIESSEN, HERMAN: Sein Leben ordnen. Anleitung zu den Exerzitien des Ignatius von Loyola. Z nemeckého originálnu pre vnútornú potrebu preložil WEISCHEL, KAREL. Český Těšín : Exerciční dům CIS, 1999, s Porov. DC, čl ; čl ; čl. 194; čl Sv. Ignác do modlitby zapája celého človeka jeho zmysly, emócie, rozum, pamäť, vôľu. Pritom využíva prirodzené zákonitosti synestézie schopnosti prechádzať z jednej zmyslovej modality do inej. Vzájomné obohatenie zmyslových vnemov a ich komplementarita pomáha pri nadobudnutí celostného zážitku v rozjímaní. 11 DC, čl Porov. DC, čl

9 Pre ženu je veľmi významné, vnímať vlastné telo ako priestor otvorený alebo uzavretý pre dotyk. Telesná pozícia je symbolickým vyjadrením otvorenosti/uzavretosti ducha, reč tela je súčasťou a jednotou reči ducha. Napríklad ruky obrátené k nebu ako dve misky sú symbolom obety a vďaky, ktoré žena Bohu ponúka. Na jednu ruku kladie to dobré, čo ju cez deň postretlo, na druhú i to zraňujúce, čo sama spôsobila. Oboje ponúka Bohu. Skrížené ruky na prsiach môžu vyjadrovať postoj»len ja a Boh«v ktorom sa uzatvára svetu, chrániac v sebe plameň Ducha. Mlčanlivé postoje tela môžu pomôcť žene vyjadriť bez slov to, čo cíti, bez dlhej prípravy. 14 Ritualizácia Ritualizácia modlitby znamená špecifické pravidelne sa opakujúce spôsoby komunikácie s Bohom v modlitbe. Vnútorná neistota, ktorú žena prežíva pred Bohom v konfrontácii so svojimi túžbami a prežívanou mierou ich naplnenia, je kompenzované vonkajšou stálosťou, vernosťou gestám 15 modlitby, času 16 a priestoru 17 modlitby, vernosťou životospráve 18. Vonkajší rámec modlitby môže zmietanej žene aspoň čiastočne poskytnúť hľadaný priestor bezpečia. V ritualizácii modlitby ide o vytvorenie možnosti, v ktorej sa môže vlastná skrytá pravda života otvoriť a slobodne prejaviť. Reflexia»Ústne i v duchu«provokuje, aby sa do modlitby zapojila celá existencia. Rovina ducha prináša do modlitby všetky pocity, túžby, priania, sklamania (úroveň zážitku), v rovine slova je reflektovaná vlastná existencia pred Bohom (úroveň pomenovania zážitku). 19 Komunikácia v modlitbe nie je sústredená na holé ja-obsahy, ale na ty-formu vo vzťahu k ja-obsahom, to znamená»ako sa ty, Bože, staviaš k mojej situácii, ako ju uskutočňuješ a vykupuješ«. 13 Porov. DC, čl. 20.4; čl Porov. ŠILHAVÁ, JANA: Spiritualita maminiek s malými dětmi. In: Ponuka modlitby tela je uvedená v prílohe. 15 Porov. DC, čl Porov. DC, čl.12; čl. 19.4; čl Porov. DC, čl Porov. DC, čl Porov. DC, čl. 77. Spojitosť medzi zážitkom a reflexiou ako dvoma rovnocennými zložkami poznania naznačuje upravený WEIZSÄCKEROV tvarový kruh. 9

10 ROZJÍMANIE A KONTEMPLÁCIA Rozjímanie a kontemplácia sú spôsoby modlitby, pomocou ktorých má žena príležitosť vrastať do života zodpovedajúcemu životu v Bohu. Sv. Ignác ich stotožňuje s nazeraním, pri ktorom sa uplatňujú všetky zmysly 20, ale rovnako aj úkon rozumu a vôle 21. Rozdiel medzi rozjímaním a kontempláciou je iba v rozličnom akcentovaní jednotlivých psychických funkcií. V kontemplácii sa úkony rozumu privádzajú k jednoduchej pozornosti a k plne aktívnej prítomnosti, v postupnom zanechávaní uvažovania. V každom zo spôsobov modlitby sa odohrávajú duchovné činnosti, ktoré sú vlastne jednotlivými krokmi, fázami duchovného dynamizmu: PRÍPRAVA A NALADENIE SI DUŠE Rozjímanie/kontemplácia vyžaduje prípravu sprítomnenie sa, existencia»tu a teraz«, odloženie všetkého, čo prekáža a vyrušuje, vrátane myšlienok. Príprava je čas na nájdenie si vhodnej polohy a zaujatia telesnej pozície. Prípravná modlitba Dych a sústredenie sa naň ukotvuje pozornosť v realite»tu a teraz«22, upokojuje myseľ a pomáha koncentrovať zážitky ovplyvňujúce ženinu prítomnosť do jedinej túžby. Žena je pozvaná vyjadriť ju v prípravnej modlitbe. 23 V prípravnej modlitbe žena prezentuje svoje túžby i obavy, vyjadruje základnú túžbu po poznaní a uskutočňovaní Božej pravdy ako lásky v svojom živote. Božie slovo Cieľom prípravy na modlitbu je naladiť sa na zmýšľanie a prežívanie odpovedajúce Božiemu pohľadu na skutočnosť ženstva. 24»Naladiť si dušu«znamená obsah svojich myšlienok konfrontovať s obsahom Božích slov. 25 Látkou pre rozjímanie/kontempláciu je Božie slovo. Je vyberané s úmyslom poskytnúť v danej fáze duchovného vývinu ženy Boží pohľad na prežívanú skutočnosť. Božie slovo sa realizuje cez Sväté písmo, tradíciu Cirkvi a celého ľudstva, i osobné dejiny spásy. Cestu k jeho počúvaniu môže otvárať aj obraz a symbolická, či metaforická forma komunikácie ženy s Bohom. Samotná modlitba i celé duchovné cvičenia predpokladajú prípravnú fázu, v ktorej je dôležité: 20 Porov. DC, čl ; čl Porov. DC, čl Porov DC, čl Porov. DC, čl. 46; čl. 48.1; čl Porov. Flp 2, Porov. DC, čl

11 ukotviť sa v základnom pozitívnom postoji k životu dôvera, odvážiť sa na vlastnú cestu vo viere, odhodlať sa k intenzívnemu zážitku sebaspoznávania s ochotou odhaľovať činnosť vlastných psychických mechanizmov a obrán. Sv. Ignác, vediac o náročnosti duchovných cvičení i modlitby, poskytuje praktické odporúčania na cestu: vstúpiť do duchovných cvičení s veľkosťou odvahou a šľachetnosťou, 26 zachovávať ich s usilovnosťou, 27 vytrvať v modlitbe celú hodinu, udržiavať si spokojného ducha, 28 postupovať s horlivosťou a uváženosťou, 29 venovať všetku pozornosť len jednému, 30 slobodnejšie užívať svoje prirodzené schopnosti, 31 samotou sa približovať k svojmu Stvoriteľovi, 32 a spájaním sa s ním prijať milosti a dary. 33 POZBAVENIE SA NEZRIADENÝCH NÁKLONNOSTÍ Pohyb ducha Tomu predchádza poznanie svojich túžob a ich smerovania, schopnosť rozlíšiť, čo slúži menej, čo viac, čo vôbec nie k Božej chvále. Objavovať, akým slovom, predstavou, spomienkou sa žena v zjavení Božieho slova cíti oslovená, čo ňou»hýbe«a»dostáva ju do pohybu«. Slovo za slovom, predstava za predstavou, spomienka za spomienkou, pocit za pocitom žena prežíva Božiu pravdu, vníma pohyb Ducha Svätého, vychutnáva, k čomu ju»nakláňa«. Zároveň je to príležitosť, prežiť dobu čakania ako čas neistoty, kde koná sám Boh a najmä vtedy koná a konfrontuje realitu ženy s Božou pravdou v zjavenej skutočnosti. Zotrvať v tejto prítomnosti, a vnímať, kam je žena»nakláňaná«, znamená zotrvať na hrane, otvoriť sa pre»ešte viac a lepšie«, a tak zatiaľ nepoznané zavŕšiť v už poznanom Porov. DC, čl Porov. DC, čl. 5.1; čl Porov. DC, čl Porov. DC, čl Porov. DC, čl Porov. DC, čl Porov. DC, čl Porov. DC, čl Porov. DC, čl

12 Duchovné doprevádzanie Až vnútorným precítením a vychutnaním vecí 35 žena nachádza poklad srdca, ukrytý v poli vlastného života. 36 Objavenie podstatného nutne privádza k poznaniu zanechať podružné. Sv. Ignác odporúča dodávať v duchovnom doprevádzaní odvahu a silu pre odhalenie chytráctva nepriateľa. 37 Prítomnosť iného človeka Cirkvi, ako pozorovateľa a sprevádzateľa ženského dialógu s Bohom, je väčšinou zárukou pravdivého poznania túžob, úmyslov, pohnútok a rozpoznania ich smeru. 38 Sviatosti Cirkvi Duchovné cvičenia sú priamo integrované do sviatostného života Cirkvi, odkiaľ pramení ich sila i smer. Odovzdanie rán a falošných (už nefunkčných) obrán ženy do rúk Boha sa viditeľne sprítomňuje v sviatosti zmierenia, Eucharistii a sviatosti pomazania chorých, ktoré žena počas duchovných cvičení prijíma. HĽADANIE BOŽEJ VÔLE Hľadanie Božej vôle nadväzuje na poznanie túžob, ktorých uskutočňovanie je pre ženu prirodzené. Ženská predstava ich naplnenia je však často veľmi odlišná od Božieho spôsobu, ponúkaného žene. Hľadať predpokladá neustále sa pýtať, preverovať, otvárať sa iným možnostiam, než doposiaľ žena poznala. Znamená prehlbovať vlastnú vnímavosť a senzibilitu pre poznávanie konkrétnej služby poslania, ktoré tvorí jej identitu. Čo má žena spoločné so skúsenosťou jej predchodkýň? Ako poznávať odlišné, spoločné a jedinečné? Ako to nechať preniknúť Božou všeobjímajúcou láskou? Ako sa prijať z Božích rúk ako žena? Rozlišovanie Sv. Ignác ponúka praktické pravidlá na rozlíšenie Božej vôle od ľudských očakávaní 39, a zároveň na objavenie, kde sa stretajú. 40 Hľadanie a nachádzanie Božej vôle je ústredným cieľom duchovných cvičení, objavením toho osobného, čo ženu robí ženou, aby svoje bytie mohla dať plne k dispozícii Božej chvále. 35 DC, čl Porov. Mt 13, DC, čl. 7. Duchovné doprevádzanie v pastoračnej praxi znamená poskytnutie duchovnej pomoci pri vnútornom raste človeka. Je to pomoc pre tých, ktorí sa chcú nechať formovať Duchom Svätým. V duchovných cvičeniach sa odohráva dialóg medzi ženou a Bohom, Bohom a ženou. Tento vzťah sa prenáša aj do duchovného doprevádzania, kde však ide prednostne o dialóg medzi doprevádzanou a doprevádzajúcim/-cou. V tomto texte nevenujeme pozornosť komunikácii a daru rozlišovania, ktoré sú v duchovnom doprevádzaní potrebné. S ich špecifikami sa exercitátor/-ka môže bližšie oboznámiť In: MERTON, THOMAS: Duchovní vedení a rozjímaní. Kostelní Vydří : Karmelitánske nakladatelství, 1997; BARÁTH, BARTOLOMEJ: Vnímať dotyk Boha a pulz života. Duchovné sprevádzanie. Nitra : Spoločnosť Božieho Slova, 2003; AUGUSTYN, JÓZEF : Duchovné vedenie. Trnava : Dobrá kniha, Taktiež porov. špecifické možnosti v duchovných cvičeniach o spiritualite ženy In: Modely duchovného doprevádzania, uvedené v prílohe. 38 Porov. DC, čl Porov. DC, čl Porov. DC, čl Rozlišovanie je dar i úloha. V duchovných cvičeniach sa mu venuje veľká pozornosť. Pravidlá na rozlišovanie sú publikované napr. In: WOLFF, PIERRE: Rozlišovanie. Umenie dobre sa rozhodovať založené na spiritualite svätého Ignáca z Loyoly. Trnava : Dobrá kniha,

13 NACHÁDZANIE BOŽEJ VÔLE V USPORIADANÍ SVOJHO ŽIVOTA Nachádzať Božiu vôľu v usporiadaní svojho života znamená svojím životom plne prežiť a objaviť pravdu o sebe. Žiť skutočný obraz Boha (ikona), namiesto vlastných presadzovaných foriem obrany (imidž). Dokázať pred Bohom v pravdivosti a otvorenosti pomenovať funkčné i nefunkčné mechanizmy zacyklené obrany a strachy, svoje reaktívne pocity a hlboké emócie, vnemy i dojmy, plány i otvorenosť pre ľudsky neuskutočniteľné. Vysporiadať sa s vlastnými darmi i pokušeniami, túžbami i sklamaniami, hranicami aj možnosťami, slobodou i zodpovednosťou. Znamená prijať sa»takú, akou skutočne som«. Znamená usporiadať vlastný život so všetkým, čo žena prežíva, podľa Božieho poriadku. Znamená usporiadať vzťahy, vnútorné roly, usporiadať formy služby. Odovzdanosť v modlitbe V modlitbe rozjímaní i kontemplácii žena zotrvávaním prežíva všetky spomínané napätia, identifikuje alebo konfrontuje sa s biblickými ženami, stavia sa pred tvár Boha so svojimi vlastnými polaritami. Je dôležité, aby rozjímanie či kontempláciu ukončila osobne formulovanou modlitbou, v ktorej zaznieva jej odhodlanosť nachádzať v týchto existenciálnych polaritách Božie volanie a odvahu nasledovať ho. Podľa toho, čo ženou»pohlo«, akým spôsobom sa jej»pohlo«vnútro, a aké»pohnútky«svojho konania v priebehu rozjímania/kontemplácie našla, prirodzene jej záverečná modlitba prejde do vďaky, chvály alebo prosby. Je vhodné záverečnú modlitbu ritualizovať (gestom hlboký úklon, slovom Sláva Otcu, Magnifikat), a proces nachádzania Božej vôle plynulo voviesť do roviny činu. SPÁSA SVOJEJ DUŠE Božie slovo vymedzuje rozsah rozjímajúcej/kontemplujúcej látky, hĺbka však zostáva neustále otvorená k novému a novému nachádzaniu pravdy. Reflektovaním pohliadnutím späť na svoje dejiny, vykúpené či ešte nevykúpené, má žena možnosť poznávať, čo sa s ňou a s jej skúsenosťou v rozjímaní/kontemplácii dialo. Aký impulz ňou pohol, akým smerom? Čo si žiada láskyplné objatie? Čo už môže a je schopné dávať láskyplné objatie? Ktorý jej ženský aspekt, ktorá jej prežívaná situácia? Aký objav spásy žena urobila? V ktorej svojej situácii sa nechala spasiť? Kde už bola schopná vniesť Kristovu spásu celostnosť, uzdravenie, život? Kadiaľ je pobádaná kráčať za spásou? 13

14 Opakovanie prehĺbenie Reflexia pozýva k ďalšiemu prehĺbeniu prežitej skutočnosti a môže viesť k opakovaniu prehĺbenému rozjímaniu/kontemplácii. Je potrebné venovať pozornosť a zastaviť sa pri tých bodoch, v ktorých žena zažila väčšiu útechu, alebo neútechu, alebo väčší duchovný zážitok. 41 Vzťah dôvery Nové objavy spásonosného konania v živote ženy opäť vedú k novej modlitbe. V nej je žena premieňaná. Dynamika Božieho slova privádza do hĺbok tajomstva viery Boha v ženu. Duchovný rast ženy je závislý od poznávania a prežívania Božieho tajomstva dôvery. Žena nachádza a chráni svoju identitu tým, že vstupuje do tohto dôverného vzťahu. 41 DC, čl. 62.2; porov. čl

15 SPYTOVANIE SVEDOMIA Spytovanie svedomia nadväzuje a priamo vyplýva z nutnosti pozbaviť sa nezriadených náklonností, hľadať a nachádzať Božiu vôľu v usporiadaní vlastného života. Je dennou reflexiou života ženy, jej vykúpených i nevykúpených situácií dňa. Vnútorné poznanie a prežitie vlastných možností a obmedzení vyvoláva pocit vďačnosti či ľútosti, bázne a závislosti na Božej láske. Sv. Ignác radí všeobecné spytovanie k najdôležitejším modlitbovým cvičeniam. Večerným pohľadom žena prehodnocuje uplynulý deň, hodinu za hodinou, aby poriadok života pokračoval v svojom rytme. Čo sa stalo? S akými ľuďmi som sa stretla? Ako som sa s nimi stretla? Stretla som sa vôbec? Čo mnou vtedy hýbalo? Čo sa ma pri tom dotklo? Akú náladu vo mne stretnutie zanechalo? Čo doposiaľ zamestnáva moju myseľ? Čo mi dáva ešte zabrať? Kam smeruje moja vnútorná energia? Pochopiť a prijať metódu ignaciánskych duchovných cvičení znamená pre ženu nastúpiť na cestu. Cestu, ktorá ukazuje spôsob, akým možno prehĺbiť svoje vedomie ženy a zároveň skúsenosť, ktorú človek na svojej ceste k Bohu prežíva ako univerzálnu a súčasne jedinečnú cestu, v podobe ženskej či mužskej spirituality. Fázy duchovného života sa v duchovných cvičeniach konkretizujú ako isté predpoklady. Božie pôsobenie je však osobné a jedinečné, a len ak žena vykročí, cesta sa v nej môže vždy nanovo a vždy plnšie realizovať Porov. KÖSTER, PETER, ANDRIESSEN, HERMAN: Sein Leben ordnen. Anleitung zu den Exerzitien des Ignatius von Loyola. Z nemeckého originálnu pre vnútornú potrebu preložil WEISCHEL, KAREL. Český Těšín : Exerciční dům CIS, 1999, s

16 16

17 Duchovné cvičenia podľa sv. Ignáca sú rozpracované do štyroch veľkých týždňov, ktorým zodpovedajú štyri základné témy nazeraní: povolanie k životu a hriech, život Krista, utrpenie Krista, vzkriesenie a nanebovstúpenie Krista. Ignác, znalý duchovného života a Božieho pôsobenia, nevymedzuje časové trvanie jednotlivých týždňov. 43 Jednotlivé rozjímanie/kontempláciu predkladá ako možnosť tvoriacu len podmienky pre realizovanie vlastného duchovného života. Témy týždňov určujú koncepciu, v ktorej sa môže rozvíjať vedomie kresťana. Dynamika duchovných cvičení v sebe obsahuje tak vývoj ontologicko-psychologický, ako aj vývoj spirituálny. Stavy vedomia ženskej reality majú podobne svoje vlastné zákonitosti a v duchovných cvičeniach sa pre ich rast pripravujú podmienky. Nadobúdanie vedomia ženy, ktoré sa deje vo vzťahu a cez vzťah ku Kristovi, má svoju časovú líniu. Dnešný človek smeruje k plnšiemu rozvoju svojej osobnosti a k postupnému uvedomovaniu si a vymáhaniu svojich práv. Keďže však Cirkev je poverená robiť zjavným tajomstvo o Bohu, ktorý je konečným cieľom človeka, tým samým odhaľuje človeku aj zmysel jeho vlastnej existencie, t.j. najhlbšiu pravdu o človekovi. Cirkev dobre vie, že jedine Boh, ktorému ona slúži, zodpovedá najhlbším túžbam ľudského srdca, čo sa nikdy plne nenasýti pozemským pokrmom. ( ) Lebo človek vždy bude túžiť poznať čo len matne zmysel svojho života, svojej činnosti a svojej smrti. ( ) Nuž jediný Boh, ktorý stvoril človeka na svoj obraz a vykúpil ho spod hriechu, dáva na tieto otázky vyčerpávajúcu odpoveď, a to zjavením skrze Krista, svojho Syna, ktorý sa stal človekom. A každý, kto nasleduje Krista, dokonalého človeka, sám sa väčšmi stáva človekom. ( ) Nijaký ľudský zákon nie je schopný tak dobre zaistiť osobnú dôstojnosť a slobodu človeka ako Cirkvi zverené Kristovo evanjelium. 44 Dynamika duchovných cvičení o spiritualite ženy je dynamikou duchovného zrenia jej identity (bližšie nasledujúca schéma). Príležitosťou, ako žena môže prežívať samu seba, aj spôsob svojho bytia, ktorému zodpovedá určitý spôsob myslenia, cítenia a vnímania reality seba i okolo seba. Žena chápe svoju identitu naplno až vtedy, keď ju žije vo vzťahu, kým muž nachádza a chráni svoju identitu tým, že sa odlišuje a oddeľuje, pokiaľ ho nejaké spojenie príliš zväzuje. 45 Duchovné cvičenia sledujú vývoj spolupôsobenia človeka-ženy s Božou milosťou. 43 Porov. DC, čl ; čl PASTORÁLNA KONŠTITÚCIA II. VATIK. KONCILU O CIRKVI V SÚČASNOM SVETE. Gaudium et spes. Trnava : SSV, 1993, čl KAPLÁNEK, MICHAL: Duchovný život. Spiritualita mužů a žen. In: , s. 4.

18 I. TÝŽDEŇ Princíp a fundament PRVÁ ETAPA FORMY ŽIVOTA Princíp a fundament v duchovných cvičeniach ukazujú životnú víziu. Človek je stvorený, aby chválil Boha, nášho Pána, vzdával mu úctu a slúžil mu a takýmto spôsobom si spasil dušu; a ostatné veci na povrchu zeme sú stvorené pre človeka, aby mu pomáhali dosiahnuť cieľ, pre ktorý je stvorený. 46 Žiadna túžba ženy nemôže byť uskutočnená, pokiaľ žena nevidí jej víziu. Túžba ženou nepohne, pokiaľ ju nepozná. Perspektíva akejkoľvek túžby dodáva energiu pre jej rast a dozrievanie. Princíp duchovných cvičení pôsobenie Ducha v ľudskej indiferencii sa hlboko dotýka celkovej vízie spirituality i perspektívy ženskej cesty. Žena je pozvaná prijať princíp za svoj a zakotviť svoju existenciu v základnej pravde život ako oslava, úcta a služba Stvoriteľovi. Táto pravda pretrváva počas celých duchovných cvičení a prelína sa všetkými fázami, pretože určuje základnú perspektívu života človeka vôbec. Je zároveň nádejou, očakávaním, s ktorým žena musí vstúpiť na cestu svojho povolania. Princíp a fundament uvádza do pohybu všetky neskoršie premeny a rast. Túžby Božie zjavenie a túžby ženy sú prameňmi, z ktorých vyviera celá náboženská vízia. Perspektíva vlastného života je sprostredkovaná Bohom Boh sám sa zjavuje pretože naša túžba nie je schopná naplnenia bez jeho usmernenia. Boh sám zameriava ľudskú túžbu na seba. Túžba človeka-ženy je priamo zviazaná so živým Bohom. 47 Túžba človeka po ďalšom živote (...) je neodolateľne zakotvená v jeho srdci. Kým zoči-voči smrti zlyháva akákoľvek predstavivosť, zatiaľ Cirkev poučená Božím zjavením tvrdí, že Boh stvoril človeka, aby po prekonaní pozemských bied dosiahol blažený cieľ. ( ) Jedinečnosť ľudskej dôstojnosti väzí v povolaní človeka byť v spojení s Bohom. Človek je pozvaný hneď od svojho vzniku nadviazať dialóg s Bohom. Veď jestvuje jedine preto, že ho Boh z lásky stvoril a že ho z lásky neprestajne udržuje. A žije plne podľa pravdy, iba ak slobodne túto lásku uzná a oddá sa svojmu Stvoriteľovi. 48 Túžba je darom i výzvou. Napojiť sa na hlboké prahnutie po živote je pre ženu často bolestivý proces, plný dobrodružstva a napätia, sklamaní a zlyhávaní, úspechov i uspokojení. Nasledovanie vlastnej vízie, ktorá je žene darovaná, je cesta, na ktorej sa očisťuje od pohľadu človeka a necháva sa viesť pohľadom Boha. Jeho pohľadom je usmerňovaná vízia jej života, a pohľad Boha je zároveň 46 DC, čl Porov. JÁN PAVOL II.: Mulieris Dignitatem. Apoštolský list o dôstojnosti a povolaní ženy. Rím : Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda, 1991, kap. I, čl PASTORÁLNA KONŠTITÚCIA II. VATIK. KONCILU O CIRKVI V SÚČASNOM SVETE. Gaudium et spes. Trnava : SSV, 1993, čl

19 i víziou samotnou. Proces sa odohráva na hrane vlastnej neistoty a istôt prameniacich z Božej lásky voči žene, na hrane bolesti, kde sa rodí»tá, ktorá skutočne je«. Túžba po plnosti života je hybná sila celého bytia, formuje vzťah ženy k sebe, k iným, k svetu, v ktorom žije, k Bohu. Základná pravda, vyjadrená vo fundamente, pomenováva víziu života: chvála Boha, vzdanie mu úcty a služby. A to všetko na spásu vlastnej duše, ktorá smeruje k svojmu Stvoriteľovi. Smerovanie Je to základná dynamika životného pohybu, v ktorom sa nachádza každý človek. Všetky veci, situácie, vzťahy, sú zamerané na túto víziu 49, a teda logicky tento pohyb v sebe obsahuje voľbu, ako situácie všedného dňa a všetky vzťahy v histórii ženy zameriavať jediným smerom k životu, ktorého prirodzeným dôsledkom je spása. (Kristus) sám nám zjavuje, že»boh je láska«(1jn 4,8) a zároveň nás učí, že základným zákonom ľudskej dokonalosti, a teda aj pretvorenia sveta, je nové prikázanie lásky. A tak tým, ktorí veria Božej láske, dáva istotu, že cesta lásky je otvorená všetkým ľuďom ( ). V tom istom čase upozorňuje, že táto láska sa nemá uplatňovať iba vo veľkých veciach, ale aj, ba predovšetkým v obyčajných životných okolnostiach ( ). (Kristus) účinkuje v ľudských srdciach silou svojho Ducha, pričom nevzbudzuje len túžbu po budúcom veku, ale tým samým oživuje a posilňuje aj veľkodušné snahy, ktorými sa ľudská spoločnosť usiluje urobiť svoj život ľudskejším a tomuto cieľu podriadiť celú zem. 50 Indiferencia Aktívna indiferencia, teda snaha o vnútornú slobodu 51 a vyrovnanosť voči situáciám a vzťahom je proces, ktorým sa napĺňa cieľ. Cirkev tvrdí, že napriek všetkým zmenám sú mnohé veci, ktoré sa nemenia a ktoré majú svoj najhlbší základ v Kristovi, a ten je vždy»ten istý, včera i dnes i naveky«(hebr 13, 8). 52 V duchovných cvičeniach je aktívna indiferencia požiadavkou, ktorou sa žena disponuje ku konkrétnej slobode v jej osobných dejinách táto otvorenosť, bdelosť i vyrovnanosť relativizuje jej pohľad a nanovo jej osobné dejiny pretvára Božím pohľadom. 53 Aktívna indiferencia neznamená výkon, ale postoj, ktorým sa žena otvára pre»viac«života. Krstné povolanie V prvej etape je pohľad ženy zameraný na krstný akt, z ktorého sa vynára jej úplná identita. 54 V krste jej bolo dané bytie, a zároveň je bytím, ktorým sa stáva. Strata alebo nevernosť vlastnej identite sa viažu na postoj ku koreňom života vôbec. Je stvorená pre život v spoločenstve. 55 Stáva sa adop- 49 Porov. DC, čl PASTORÁLNA KONŠTITÚCIA II. VATIK. KONCILU O CIRKVI V SÚČASNOM SVETE. Gaudium et spes. Trnava : SSV, 1993, čl Porov. DC, čl PASTORÁLNA KONŠTITÚCIA II. VATIK. KONCILU O CIRKVI V SÚČASNOM SVETE. Gaudium et spes. Trnava : SSV, 1993, čl Porov. DC, čl Porov. KATECHIZMUS KATOLÍCKEJ CIRKVI. Trnava : SSV, 1998, čl ; PASTORÁLNA KONŠTITÚCIA II. VATIK. KONCILU O CIRKVI V SÚČASNOM SVETE. Gaudium et spes. Trnava : SSV, 1993, čl. čl Porov. KATECHIZMUS KATOLÍCKEJ CIRKVI. Trnava : SSV, 1998, čl. 1266; čl

20 tívnou dcérou Boha 56, a tým sa účastní Božej prirodzenosti 57, je novým stvorením 58. Žiť v plnosti toto tajomstvo vlastného bytia znamená napojiť sa na cirkuláciu lásky v Najsvätejšej Trojici, kde sa každá osoba úplne dáva a prijíma od iného. V realite ženskej spirituality je to pozvanie žiť kňazský, prorocký a kráľovský rozmer Krista 59, teda sebe vlastným spôsobom uskutočňovať: tvoriaci, stvárňujúci akt Boha-Otca, ktorým má účasť na kraľovaní, tichú adoráciu a uznávaním nekonečne milosrdnej lásky sa spájať s kňazstvom Boha-Syna, 60 zväzok lásky, kde sa v úctyplnom vzťahu necháva viesť Duchom Svätým, Prípravná modlitba k vždy»väčšiemu«životu pre seba i spoločenstvo. 61 Prežívať prvú etapu duchovných cvičení prinavracia ženu k pôvodnému prameňu života, k Bohu, od ktorého vyšla. Biblické impulzy sa sústreďujú na pochopenie života ako daru i výzvy, ako aj možnosti vyjadrenia vďaky, chvály a služby Bohu. V prvej etape je dôležité prijatie totálne pozitívneho pohľadu na vlastný život, aby žena neskôr dokázala čeliť napätiam, ktoré so sebou život prináša. Je to fundament akceptácie a pochopenia svojej vlastnej vízie. Žena prosí o poznanie svojej hodnoty 62, z ktorej prirodzene vyvstáva chvála, čistá bázeň a vďaka za nepochopiteľnú Božiu lásku 63. Uveriť vízii vlastného života napriek pochybnostiam znamená oddať sa hľadaniu, nevzdorovať a odovzdať sa životu, poctivo pátrať po odpovediach na základné otázky. Z čoho skutočne žijem? Pre čo/koho naplno žijem? Z akého vzťahu k Bohu, a z akého obrazu Boha žijem? Kým je pre mňa Boh? Som presvedčená, že mi tento Boh môže naplniť celý môj život? Žije vo mne túžba, aby sa on stal základom a cieľom môjho života? Čo musím urobiť, pripustiť si, aby som slobodne a zodpovedne žila svoje ženstvo, aby som sa stala ženou podľa jeho obrazu a podoby? 64 GN 1, 26A.27; 3, 20;1, 31A Definitívnu a vyčerpávajúcu odpoveď na všetky otázky»ako a prečo«si neodpovieme sami. Obraciame sa na Toho, kto stál na začiatku nášho života, obraciame sa na Boha, aby sme lepšie pochopili tajomstvo zmyslu vlastného života. Boh povedal urobme človeka... a stvoril Boh človeka. Boh je tvorivý Boh. Lebo láska cirkuluje a chce sa dávať i prijímať. Človek nie je definitívne stvorený, ale je tvorený. Creare ako dať život a neustále ho vychovávať. Človek dostal povolanie k životu a k spoločenstvu s Bohom a dostal i poslanie povedať sebe samému»áno«,»áno«životu,»áno«pôvodcovi svojho života, aj»áno«spolužijúcim. Ide 56 Porov. Gal 4, Porov. 2Pt 1, 2up prvá etapa, X. rozjímanie. 58 Porov. 2Kor 5, Porov. KATECHIZMUS KATOLÍCKEJ CIRKVI. Trnava : SSV, 1998, čl Porov. Lk 1, Porov. Lk 4, Porov. DC, čl. 46; Múdr 6, ; 7, prvá etapa, I. rozjímanie. 63 Porov. Ž 104, C C prvá etapa, V. rozjímanie; Ef 1, 3-3, 21 prvá etapa, VIII. rozjímanie. 64 Porov. KÖSTER, PETER, ANDRIESSEN, HERMAN: Sein Leben ordnen. Anleitung zu den Exerzitien des Ignatius von Loyola. Z nemeckého originálnu pre vnútornú potrebu preložil WEISCHEL, KAREL. Český Těšín : Exerciční dům CIS, 1999, s. 47.

21 tu o prijatie seba a celej svojej histórie. Sebaprijatie ženy úzko súvisí so spôsobom chápania a prežívania vlastnej ženskosti, aby mohla byť plne plodnou, plne tvorivou, tvoriacou, tvarujúcou tváre iných. Podobnosť s Bohom spočíva v schopnosti myslieť, rozhodovať sa a tvoriť, čiže odovzdávať lásku. Jedine človek je schopný poznať a milovať svojho Stvoriteľa. Človek je osoba s pamäťou genetickou zmyslové vedomie (telo), psychologickou rozumové vedomie (duša) a pamäťou ontologickou vedomie lásky (duch). Žena je predurčená stať sa podobnou obrazu Ježiša Krista (Kol 1, 15) v živote, smrti a zmŕtvychvstaní.»mužskosť«(hebr. zachar) mužský rozmer ľudstva znamená»rozpamätať sa«, teda sprítomniť si minulé udalosti v živote aj v liturgii. Vďaka svojmu prvotnému povolaniu zastáva muž kňazskú úlohu, sprítomňuje to, čo prichádza od Boha. Je tým, ktorý sa stará o materiálne a vonkajšie vzťahy.»ženskosť«(hebr. nekeva) ženský rozmer ľudstva, znamená»dutina«, úkryt, to, čo je otvorené a prijíma. Ženské telo je celkom preniknuté mäkkosťou a nežnosťou. Je stvorené, aby prijímalo, utešovalo a dávalo život. Žena má byť prijímateľkou Božej lásky, Božieho slova a je povolaná toto Slovo podľa vzoru Márie viacej uchovávať v srdci. Ona je dušou domu, ktorá je zodpovedná za vzťahy vo vnútri rodiny, pretože sa má jednotlivo starať o každého, kto k rodine patrí. Žena-život je nádejou budúceho víťazstva po hriechu, ktorý zabraňuje prúdeniu života v plnosti. Dávanie seba prináša iným život. Je to jednota v rozmanitosti: vzájomné doplnenie sa v darovaní. Boh sa pozrel na človeka, Boh sa pozrel na ženu, Boh sa pozrel na teba... a videl, že si veľmi kvalitná. V pôvodnom hebrejskom texte znamená dobré»tov«pekné i dobré. Žena je jednotou pekného a dobrého. A hľa údiv, dar maličkých. Údiv nad životom v bázlivom poznaní Božej lásky ženu napĺňa chválou a radosťou. Úcta prorocký rozmer ženy Rozjímanie o stvoriteľskom pláne 65 prinavracia ženu k opätovnej jednote s mužom a k vlastnej ikone, ktorou je Boh. GN 1, 26A.27; 3, 20; 1, 31A Ikona (lat.) znamená zobrazenie. Boh sa zobrazuje v človekovi. Sexualita so spiritualitou podstatne súvisí. Základom ľudskej sexuality je otvorenie sa druhému. Sexualita je práve miestom, kde sa otvárame láske, miestom prijímania druhého a dávania seba. Nejde len o otvorenie sa ženy mužovi a muža žene, ale ide o otvorenie sa, ktoré má širší rozmer je to otvorenie sa každej láske, životu ako takému. Podstata ľudského pohlavia totiž ďaleko prekračuje sexuálnu jednotu muža a ženy. Erotická jednota je len jedným z mnohých iných spôsobov jej vyjadrenia. Sexualita sa realizuje aj v iných rovinách citovej, intelektuálnej a duchovnej. Sexualita je bohatstvom, ktoré umožňuje vstúpiť do vzťahu s druhým s človekom i s Bohom. Žena je pozvaná objaviť svoju sexualitu ako miesto stretnutia, ako miesto života, miesto odhaľovania svojej osobnosti, miesto najhlbšieho poznania. Sexualita ženy sa neprejavuje len pri pohlavnom styku, ale aj pomocou pohľadov, postojov a gest, slov, pomocou výrazu tváre, držaním tela. Tým všetkým sa žena»odkrýva«druhému. Práve zdravé prežívanie vlastnej sexuality zduchovňuje emócie, postoje a konanie ženy. Sexualita sa od spirituality nedá oddeliť, mystika a eros sú dve strany jedného života. 66 Služba kráľovský rozmer ženy Jednota človečenstva je vyjadrená v tvári muža a ženy. Tvorivý čin je vpísaný priamo do bytia človeka. Vyjadruje Božiu krásu a dobrotu. A jedine ak žena pochopí stvoriteľský zákon, ktorý sa stelesňuje v pomoci inému 67, je obdarovaná milosťou plnosti, celistvosti 68. GN 2, 7B Človek, hoci je obklopený nespočetnými tvormi viditeľného sveta, uvedomuje si, že je sám. Boh zasahuje, aby mu pomohol vymaniť sa z tejto osamelosti:»nie je dobre byť človeku samému. Urobím mu pomoc, ktorá mu bude podobná.«(gn 2, 18). Do stvorenia ženy je teda od počiatku vpísaný princíp pomoci: je treba si uvedomiť, že nejde o pomoc jednostrannú, ale vzájomnú. Žena je doplnením muža, ako je muž doplnením ženy žena a muž sa vzájomne doplňujú. Ženskosť uskutočňuje»ľudské«rovnako ako mužskosť, avšak rozdielnym a doplňujúcim spôsobom. Ak Gene- 65 Porov. Gn 1,26a.27;3,20;1,31a prvá etapa, III. rozjímanie; Princíp a fundament prvá etapa, IV. rozjímanie. 66 Porov. GRÜN, ANSELM, RIEDL, GERHARD: Mystika a eros. Praha : Česká křesťanská akademie, Taktiež porov. JÁN PAVOL II.: Mulieris Dignitatem. Apoštolský list o dôstojnosti a povolaní ženy. Rím : Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda, 1991, kap. II, čl Porov. Gn 2, 7b prvá etapa, VI. rozjímanie. 68 Porov. 1Kr 17, 1up-16 prvá etapa, VII. rozjímanie.

22 zis rozpráva o»pomoci«, nevzťahuje ju len na oblasť konania, ale podobne na oblasť bytia. Ženskosť a mužskosť sa navzájom doplňujú nielen z telesného a duševného, ale aj z ontologického hľadiska. 69 Stvorením a povolaním ženy je jej daná úloha pomocnice, ktorá vyvstáva zo vzájomnej rovnosti s mužom. Najprvotnejšie povolanie ženy je konštituované vzťahom, žena je povolaná do vzťahu a k pomoci. Zotrieť základný rozdiel človeka voči človeku ženskosť a mužskosť znamená zotrieť možnosť komunikácie. Žena sa pred mužom javí ako pomoc, ktorá mu je rovná, ako proťajšok, bez ktorého by sa cítil neúplný, sám. Tým, že sa žena potýka s úžasom nad svojou existenciou, prichádzajúcou od muža ako jeho spontánna fascinácia, objav či dokonca pozitívny šok, môže prežiť svoju veľkosť v pôvodnom tvoriteľskom pláne. 70 Sebaprijatie ženy je možné len v pohľade plnom lásky. Mimo lásky nie je možné poznanie. Odhaľovanie tajomstva, kým žena je, je možné len v pohľade, ktorý prichádza zvonka vo vzťahu, nie z vlastného ja odrážajúceho sa v zrkadle narcistického zranenia. Chvála kňazský rozmer ženy Z tohto poznania vlastného určenia plynie zároveň pocit úžasu pred Božou tvárou. Klaňať sa Bohu znamená ako Mária v Magnifikate chváliť ho, velebiť ho a sebapokorovať, s vďačnosťou vyznávajúc, že urobil veľké veci, a že jeho meno je sväté 71. Chvála, velebenie a prejav úcty sú základnou dynamikou každého vzťahu. V adorácii žena hlboko skláňa svojho ducha pred Bohom-Kráľom a úctivé mlčanie ju napĺňa dôverou, že je dobré a krásne byť. Prípravná modlitba DRUHÁ ETAPA FORMY NÁSILIA A ZRANENÍ V druhej etape I. týždňa žena prosí o vnútorné poznanie a hlboké precítenie svojej vlastnej zranenosti a zraniteľnosti 72, o poznanie vplyvu násilia na vlastnom živote a prosí vysporiadať sa s násilím, ktoré pácha svojím telom. Aby pocítila a bola zasiahnutá»tajomstvom neprávosti«a jeho vplyvom na vlastný život až natoľko, že sa v hĺbke srdca rozhodne pre jeho odmietnutie. Toto zásadné rozhodnutie žena robí vôľou i poznaním svojich emócií, ktorým dovolí prejaviť sa, rásť a zrieť až po úžas nad nepochopiteľnou Božou láskou. 73 Rovnako prosí o silu odlúčiť sa od toho, čo sa prieči jej vnútornému povolaniu, čo jej bráni stať sa pokornou JÁN PAVOL II.: List ženám. Rím : Vatikán, 1995, čl Porov. Gn 2, KATECHIZMUS KATOLÍCKEJ CIRKVI. Trnava : SSV, 1998, čl Porov. taktiež JÁN PAVOL II.: Redemptoris Mater. Encyklika o preblahoslavenej Panne Márii v živote Cirkvi. Rím : Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda, 1988, kap. 2, čl Porov. DC, čl Porov DC, čl Porov. KÖSTER, PETER, ANDRIESSEN, HERMAN: Sein Leben ordnen. Anleitung zu den Exerzitien des Ignatius von Loyola. Z nemeckého originálnu pre vnútornú potrebu preložil WEISCHEL, KAREL. Český Těšín : Exerciční dům CIS, 1999, s. 53.

23 Rovina zmyslov neprijatie seba Vedomie lásky si žena udržiava z reálnej skúsenosti, ktorú prežila na vlastnom tele, a na ktoré reagovala svojimi citovými afektami. Ak ako dievča nezažila údiv»hľa«muža-otca nad svojím ženstvom, teda prejav úcty voči vlastnej osobe a akceptáciu od počatia, môžu sa jej túžby utopiť v snahe o vlastné presadenie sa a zamerať sa na skreslený obraz o sebe imidž. Imidž (lat. imago) znamená predstava, podoba niečoho/niekoho; štylizácia postojov a správania, napodobovanie, imitovanie niečoho, z čoho si žena utvorila idol. Idol má však krátke trvanie. To, čo žena hľadá, je nekonečno. Predtým však musí prijať svoju vlastnú realitu ako celok. Mnoho vlastností, čŕt, osobitostí je v žene»odsúdených vynechaním«a»odsúdených k vynechaniu«tým, že ich nepozná, neprijíma a nevyužíva. Vynechanie niečoho v sebakoncepte, aby tým žena nezranila seba samu, vlastne znamená, že to považuje za trápne a nehovorí o tom. V intímnom vzťahu potom nie je schopná darovať sa»celá«. Zranená túžba po živote sa môže falošne prejaviť ako: túžba po dominancii (ako opak kompetencie), túžba po moci (ako opak spolupráce), túžba po pomste (ako opak odpúšťania), túžba po samostatnosti (ako opak vzťahu). Rovina emócií neprijatie iného Je to forma obrán ženy, ktorými sa snaží uniknúť, poprieť, agovať, premietať masívny hnev, úzkosť či strach ako reaktívne mechanizmy po násilí vykonanom na jej dôstojnosti. Často tieto nespracované zranenia doliehajú nielen na svoj vlastný obraz o sebe, ale aj o»inom«obraz muža a Boha, ktorých primárne vníma ako otcovskú figúru (odporca, konkurent, požadovačný, sudca a pod.). Cez rozjímania v druhej fáze duchovných cvičení je žena pozývaná oddeliť moc zla, páchanom na nej i ňou samou, od sily svojich emócií ako reakcie na zlo, a oslobodiť sa od nevedomej fixácie na aktuálne nefunkčných obranách pred strachom, neistotou a nedôverou voči inakosti. Pre prirodzený harmonický vývin identity ženy je dôležité, aby sa dokázala znovu priblížiť a pozvoľne oddeliť od materinskej osoby k otcovskej. Tento prechod sa deje tak v zmyslovej telesnej rovine, ako aj v emocionálno-duševnej a spirituálnej, v ktorej kotví jej vlastné vedomie seba, ako ženy milovanej a schopnej milovať. V čase znovupriblíženia sa odohráva identifikácia so svojimi ideálmi. Dievča porovnáva to, čo dostáva a zakusuje na svojom tele s tým, čo očakávala. Pomocou rozpamätávania, obrazotvornosti a afektivity žena sprítomňuje vlastné sklamania, či saturáciu. V obrazotvornosti využíva svoju zmyslovosť, a tá ju udržiava v realite Porov. DC, čl

24 Zo zraňujúcej skúsenosti jej ukazuje smer rozum dôvera v Božiu veľkosť napriek vlastnej obmedzenosti. Boh je ochotný milovať v žene samotnej. Boh ženu miluje a túži po odovzdávaní lásky cez ženu. Rovina túžob neschopnosť zjednocovania Zraniteľnosť ženy vyjadruje jej veľkú závislosť na láske, avšak láska v slobode znamená milovať aj tých, ktorí ma nemilujú, a tak sa pripodobniť Kristovi. 76 Proces postupného oddeľovania sa od svojich ideálov vedie k realite vlastnej zraniteľnej ženskosti k obave prejaviť to, čo je, a namiesto toho prejavuje, čo by chcela byť. Úzkosť z lipnutia a závislosti na láske sa v živote ženy môže prejaviť ako nutkanie urobiť všetko pre to, aby niekoho, kto jej prejavuje akúkoľvek formu lásky aj falošnú, nestratila, alebo naopak, ako presadzovanie, že nikoho vo svojom živote nepotrebuje. Biblický prototyp cudzoložnice poukazuje na dôsledky zranenia a na cestu Kristovho oslobodenia. 77 Vlastné príčiny zranenia žena môže pochopiť osobnou skúsenosťou bolesti zo seba, vrhajúcej ju do náručia, v ktorom nachádza aspoň nejaké prijatie tým, že niekto poukáže na jej potrebnosť. Žena je odkázaná prijať uistenie od iného, že je pre neho dôležitá. Bez tohto pocitu nedozreje v»tú, ktorou je«. Potrebuje nájsť len správnu formu uistenia. Žena-dcéra vníma svoje telo prostredníctvom dotyku matky, neskôr otca. Dotykom sú jej vyjavené vlastné hranice, telesnou pamäťou formuje povedomie seba. Človek, jeden telom a dušou, samou svojou telesnou sústavou zhrňuje v sebe prvky hmotného sveta takým spôsobom, že jeho prostredníctvom dosahujú svoj vrchol a pozdvihujú svoj hlas na slobodnú oslavu Stvoriteľa. Človek teda nesmie pohŕdať svojím telesným životom. Práve naopak, musí považovať svoje telo (Dan 3, 57-90) za dobré a mať ho v úcte, pretože je stvorené od Boha a má byť vzkriesené v posledný deň. 78 Cez kvalitu a hĺbku pohľadu i slova vzťahujúcim sa k nej, konštituuje žena samu seba. Tento impulz potrebuje zvonka, aby sa mohla rozvinúť jej identita. 79 Ak k tomu nedôjde v akceptujúcej atmosfére, zostane uväznená v neustálom nutkaní po dopyte, a tak neschopná prijať sa»takou, aká je«. Ak v čase napĺňajúcej sa identity nedôjde k dostatočnej pozornosti od iného pozornosť vlastným objavom, úžasom, napredovaniam môže sa zranená odvrátiť od tých, od ktorých túto pozornosť najviac očakáva. 80 Jej zranená túžba po zdieľaní sa zafixuje ako mechanizmus odporu, zatrpknutosti, beznádejnosti a pochybovačnosti. 81 Východiskom sa opäť stáva uzdravujúci zásah zvonka. 76 Porov. DC, čl Porov. Jn 8, 1-11 druhá etapa, rozjímanie. 78 PASTORÁLNA KONŠTITÚCIA II. VATIK. KONCILU O CIRKVI V SÚČASNOM SVETE. Gaudium et spes. Trnava : SSV, 1993, čl Porov. KATECHIZMUS KATOLÍCKEJ CIRKVI. Trnava : SSV, 1998, čl Porov. 2Sam 13, 1-20 druhá etapa, rozjímanie. 81 Porov. Gn 18, 12 druhá etapa, rozjímanie.; 1Kr 17, 18 druhá etapa, rozjímanie.; Jn 4, 9 druhá etapa, rozjímanie.