PSYCHOLOGICKO-SPIRITUÁLNE OTÁZKY

Transkript

1 UNIVERZITA PALACKÉHO V OLOMOUCI CYRILOMETODĚJSKÁ TEOLOGICKÁ FAKULTA KATEDRA PASTORÁLNEJ A SPIRITUÁLNEJ TEOLÓGIE Lívia Štocková PSYCHOLOGICKO-SPIRITUÁLNE OTÁZKY STRACHU A BIBLIA AKO MOŽNÁ ODPOVEĎ Diplomová práca Vedúci práce: Mgr. Lucie Cincialová Th.D. Študijný odbor: Spirituálna a kresťanská formácia dospelých OLOMOUC

2 Čestné vyhlásenie Čestne vyhlasujem, že som diplomovú prácu vypracovala samostatne a použila som len pramene, ktoré citujem a uvádzam v priloženom zozname použitej literatúry. V Olomouci dňa.. podpis 2

3 Poďakovanie Považujem za svoju milú povinnosť poďakovať sa v prvom rade Mgr. Lucii Cincialovej Th.D. za vedenie práce, za odbornú pomoc a drahocenné rady a tak isto aj za čas a trpezlivosť, ako aj drahým pedagógom, priateľom a rodičom, ktorí ma formovali na mojej ceste životom. 3

4 OBSAH 0 Úvod Pojem strach a jeho význam Etymológia a pôvod slova Objasnenie pojmu Pohľad antickej filozofie Prístup u Sv. Augustína Vplyvy strachu pôsobiace na vývoj spoločnosti Strach z pohľadu vied o človeku Pojem strachu v antropológii a evolučnej psychológii Pohľad sociálnej psychológie Psychofyziologický proces Genetický aspekt Psychoanalytické pohľady na strach Sigmund Freud Carl Gustav Jung Fritz Riemann Strach z pohľadu Biblie Starý zákon Nový zákon Záver Zoznam použitých prameňov a literatúry

5 Abstrakt Štocková, Lívia: Psychologicko-spirituálne otázky strachu a Biblia ako možná odpoveď. (Diplomová práca) / Lívia Štocková. - Univerzita Palackého v Olomouci. Cyrilometodějská teologická fakulta. Katedra spirituálnej teológie. - Školiteľ: Mgr. Lucie Cincialová Th.D. Komisia pre obhajoby: Spirituálna a kresťanská formácia dospelých. - Stupeň odbornej kvalifikácie: Magister katolíckej teológie. - Olomouc: CMTF, 2013 Hlavnou témou predkladanej práce je strach, konkrétne psychologickospirituálne otázky týkajúce sa vnímania strachu prežívaného každou ľudskou bytosťou. Rovnako je ňou aj pokus, pojem strachu objasniť a priblížiť spôsoby nahliadania naň v rôznych vedných disciplínach, tiež priblížiť aj spôsoby ich vysporiadania sa s ním. V ďalšej časti práce sa autor pokúša vniknúť do prežívania strachu u biblického človeka v časoch Starého i Nového zákona, analyzovať ho a hľadať v ňom odpovede na svoj vlastný strach. Kľúčové slová: strach, psychológia, sociológia, evolučná psychológia, sociálna psychológia, psychoanalýza, antická filozofia, Biblia, Starý a Nový zákon. 5

6 0 ÚVOD Strach patrí neodmysliteľne k našej pozemskej existencii, je jedným z faktov ľudského života, sprevádza nás od narodenia vždy v obmieňajúcich sa podobách. Keď premýšľam o tom, čo sa deje vo svete, v spoločnosti, v ktorej žijem a uvažujem o sebe ako o jej malej čiastočke, zdá sa mi, že naša spoločnosť, podobne ako občas aj ja sama, je často krát doslova paralyzovaná obavami a strachom. Občas sa mi zdá, ako keby bola neistota, strach a obavy najčastejšie skloňovaným slovom. Mnohé inštitúcie v našej spoločnosti, do ktorých ľudský rod po celé generácie vkladal svoju dôveru, pretože mu dokázali sprostredkovať určitý pocit bezpečia, sú dnes otriasané od základov. Padajú istoty politické, sociálne, kultúrne i inštitucionálne. Úpadok súčasnej kresťanskej spoločnosti spôsobuje u mnohých upadanie na duchu, pochybnosti a strach. Mnohé inštitúcie, dokonca aj sama Cirkev, nám už dnes nedokážu sprostredkovať pocity bezpečia, na ktoré sme si zvykli a ktoré nám boli útechou v našich strachoch a neistotách. Možno sme si aj tak trochu zvykli nepreberať osobnú zodpovednosť, presúvať ju na niekoho iného, spohodlneli sme, už sa nám nechce bojovať za dobré veci, zostali sme pasívni. Strach tak prechádza svetom, ktorý viac dôveroval viditeľným veciam, ako tým neviditeľným, a viac sa spoliehal na všetky vonkajšie prejavy viery, na to všetko, čo charakterizovalo a reprezentovalo kresťanskú kultúru, na estetiku kresťanskej liturgie, dôstojnosť a veľkoleposť sakrálnej architektúry. Tak je v našom strachu postupne obnažovaná naivita a infantilnosť našej viery, sme konfrontovaní z mnohými novými otázkami súvisiacimi so zmyslom nášho života, existenciálnymi otázkami, otázkami viery. Myslím, že túto celkovú neistotu v našej spoločnosti, môžeme vnímať aj ako šancu na znovuprehodnotenie zmyslu našich životov, akési hlbšie spytovanie svedomia, ako šancu na zdokonalenie sa v čnostiach viery, nádeje a hlavne lásky. Môžeme sa pokúsiť vnímať všetky svoje strachy, ako podnet Ducha na nové prehodnotenie svojho života a prebrať na seba novú zodpovednosť. Táto práca je rovnako aj odpoveďou na môj vlastný strach, ktorú som sama pre seba hľadala v štúdiu psychológie, sociológie i ďalších vedných disciplín. Všetky mi 6

7 dokázali osvetliť len jednu časť problému, odstrániť dôsledky, menej ako príčiny, poskytnúť len čiastkové, neúplné vysvetlenie. Určite mi však dopomohli vnímať veci oveľa komplexnejšie, no na všetky otvorené otázky ľudského strachu mi dokázalo odpovedať len Sväté Písmo. Pomocou Živého Slova som sa naučila premieňať svoj strach, premeniť ho na vieru, nádej a lásku. Pri práci používam hlavne cudzojazyčnú literatúru, ktorú mám k dispozícii z môjho štúdia v zahraničí. V úvode sa venujem objasneniu strachu ako pojmu, etymológii a pôvodu slova. Prechádzam k priblíženiu vnímania a vykladania strachu v antickej spoločnosti, ako aj antickou filozofiou predkladané riešenia tejto problematiky. Ďalej sa pokúšam priblížiť nahliadanie na strach u svätého Augustína a pokračujem priblížením vývoja ľudského strachu v dejinách, ako aj načrtnutím ich pozitívneho i negatívneho pôsobenia na vývoj ľudskej spoločnosti i ľudskej bytosti. V nasledujúcich kapitolách sa zaoberám strachom z pohľadu vied o človeku antropológie, evolučnej psychológie, sociálnej psychológie, rovnako aj strachu ako psychofyziologickému procesu i genetickej informácii. Voľne nadväzujem na osvetlenie strachu v psychoanalýze Sigmunda Freuda, Carla Gustava Junga i moderného psychoanalytika Fritza Riemana. Zavŕšením i odpoveďou sú posledné dve kapitoly, ktoré mi predkladá Sväté písmo Starého a Nového zákona. 7

8 1 POJEM STRACH A JEHO VÝZNAM Táto kapitola sa pokúša objasniť etymologický pôvod slova strach, objasniť vznik a pôvod tohto slova vo viacerých jazykoch, všeobecne definovať strach ako pojem, zároveň vyložiť význam tohto fenoménu na viacerých rovinách a celkovo uviesť čitateľa do problematiky strachu. Pokúša sa sprostredkovať pohľad antickej filozofie na tento fenomén a predniesť hlavne spôsoby nahliadania a riešenia problému strachu v antickej filozofii. Ďalšou úlohou tejto kapitoly je poukázať na rôzne aspekty strachu a spôsoby nahliadania naň v súčasnej modernej spoločnosti a v neposlednom rade zhodnotiť strach ako významný faktor pôsobiaci na vývoj ľudskej spoločnosti. 1.1 Etymológia a pôvod slova Pôvod slova strach je v latinskom slove angustus alebo aj angustia, ktoré označuje úzko, úzkosť, stiesnenosť, tieseň, obmedzenie a taktiež v latinskom slovese angere, angor s významom škrtiť, škrtenie. Rovnako ako aj vo výrazoch s podobným významom terror, horror, pavor, timor ako aj metus. 1 V gréčtine možno jeho pôvod hľadať v slove agchain, taktiež s významom škrtiť, mať zošnurované hrdlo, rovnako vo výrazoch ako deos a phobos, vo význame strachu a bázne. Ďalej možno za výraz príbuzného významu považovať aj slovo panikos, označujúci bezdôvodný strach. 2 1 Por. STOWASSER, Josef Maria, PETSCHENIG, Michel, SKUTSCH, Franz. Lateinisch-Deutsches Woerterbuch. Muenchen: Oldenbourg Schulbuchverlag ISBN Por. GRUEN, Anselm. Verwandle deine Angst. Freiburg-Basel-Wien: Herder s. 13. ISBN

9 V nemeckom jazyku ho označuje die Angst, ktoré má svoj pôvod v protoindogermánskom výraze anghu, ktorý značí stiesňujúci, tiesnivý, z ktorého sa neskôr vyvinulo staronemecké slovo angust. 3 V anglickom jazyku ho najviac vystihuje slovo anxiety alebo fear. 4 Tieto výrazy sa vzťahujú na objektovo-vzťahový strach, strach pociťovaný vo vzťahu k nejakému objektu. Psychológia ďalej rozlišuje dva pohľady na strach strach ako stav, pre ktorý sa zvykne používať aj anglický výraz state anxiety a ďalej strach ako vlastnosť, nazývaný trait anxiety. Strach ako stav, state anxiety, je v psychológii vnímaný ako prechodná emócia, ktorá vzniká v v dôsledku vnímania reálneho nebezpečenstva, kdežto strach, ako trait anxiety, vzniká v situáciách, ktoré sú individuálne, aj bez reálne hroziaceho nebezpečenstva, vnímané ako ohrozujúce, väčšinou dlhodobejšieho charakteru Objasnenie pojmu Strach je jedným zo základných ľudských pocitov, emócií. Je akousi vitálnou, teda jednako somatickou ako aj psychickou odpoveďou organizmu na situácie, ktoré sú subjektívne vnímané ako nebezpečné, nové, nepredvídateľné. V tomto pocite je zakódované aj vnímanie vlastnej ohraničenosti, alebo naopak neohraničenosti, vo vzťahu k okolitému svetu. Strach je rovnako aj genetická informácia, ktorá ľudskému rodu po tisícročia pomáha vyhnúť sa reálnym nebezpečenstvám, ktoré v priebehu dejín ohrozovali jeho život a pomáhala mu prežiť až po súčasnosť. 3 HERMANN, Ursula. Knaurs etymologisches Lexikon: Wörter unserer Gegenwartssprache; Herkunft und Geschichte. München: Droemer Knaur, 1982, s. 25. ISBN IŽO, Štefan: Anglicko-slovenský a slovensko anglický slovník. Košice: Pezolt, 2001, s. 23 a 379. ISBN Por. WITTCHEN, Hans Ulrich; HOYER, Juergen: Klinische psychologie und Psychotherapie, Berlin: Springer Lehrbuch, 2006, s ISBN

10 Je rovnako aj subjektívnym zážitkom so známej, alebo neznámej situácie, vnímanej ako ohrozujúcej, s predpokladom možného neúspechu, ktorý sa takto stáva motívom pre samotný strach. Strach vzniká v situáciách, ktoré sú pre jedinca významné. Na určité situácie jedinec reaguje určitými zmenami jednania a chovania, a strachová reakcia strach je súčasťou vzťahu subjektu a objektu. Pri tomto vzťahu sa môžu objaviť zvláštne odpovede (mnohokrát veľkej intenzity), ktoré označujeme ako strach. Toto poňatie chápe strach ako istý druh psychogénnych reakcií, ktoré vznikajú behom života jedinca, a ktorých zdrojom sa stáva zložitý život, plný napätí, nebezpečí, rizík a medzných situácií. Reakcie na uvedené problémy života môžu jedincovi prinášať jednak výhody, pripravenosť na zložité konfliktné a záťažové situácie, mobilizáciu duševných a telesných síl a prostriedkov, adekvátnosť odpovedí a riešenie problému, na druhej strane odpovede na zložité a ohrozujúce situácie môžu byť nevhodné, neúčelné, kontraproduktívne, neprimerané a vo svojom dôsledku ohrozujúce zdravie a bezpečnosť jedinca. 6 Pojmom strach môžeme označiť rovnako emóciu, ktorá je s prežívaním strachu spojená. Emócia je zakaždým individuálne prežívaná, no nie je však následkom intenzity prežívania strachu, ale skôr obsahom hodnotenia prežívanej situácie. Intenzitu emócie strachu určuje asociácia, ktorá sa dostala do interakcie so vzrušením. Strach sa medzi iným somaticky prejavuje zvýšením pulzu, rozšírením zreníc, tremorom; strach sa ako psychogénna reakcia prejavuje ako pocit úžasu či zdesenia, ako aj bezvýchodiskovosti. 6 PROKOPIUS Václav, ŠULISTA Petr. Tvořivá síla strachu, Praha: Triton, s. 15. ISBN

11 1.3 Pohľad antickej filozofie Už od čias Antiky sa ľudstvo a jeho veľký myslitelia zaoberali fenoménom strachu. Pokúšali sa vymedziť a definovať pojem strach, nájsť jeho pôvod, skúmať príčiny jeho vzniku a v neposlednom ohľade ovládnuť ho a zvíťaziť nad ním. Strach bol už prvopočiatkov dejín ľudského stvorenia akýmsi zvláštnym spôsobom votkaný do ľudského bytia, tajomným spôsobom prepojený s každým ľudským očakávaním, nádejou, či možnosťou. Prvá zmienka o strachu pochádza už z knihy Genezis. Strach teda sprevádzal ľudstvo už od jeho stvorenia, je úzko spätý s pádom prvých ľudí Adama a Evy, s ich poznaním dobra a zla. 7 Možno práve preto, bola otázka jeho pôvodu, už od staroveku až po dnešné časy vždy vysoko aktuálna. Všetky individuálne i kolektívne očakávania, boli strachom vždy verne sprevádzané. Strach v ľudských bytostiach vyvolávali spomienky na negatívne uplynulé udalosti, vedomie katastrofických udalostí z minulosti, ale aj budúce možné riziká, ktoré spôsobovali, ak nie doslovne strach, tak prinajmenšom veľkú neistotu. V tomto bode intuitívne vyvstáva otázka, či nie je už v povahe strachu vyvolávať strach, a síce strach pred ním samým, strachom zo strachu? Spravidla sa v odbornej terminológii rozlišovali dva pojmy, a síce strach a obava, hoci v hovorovom jazyku bolo ich používanie zaiste skôr nezáväzné. Pojem obava, sa skôr vzťahuje na strach ako na objektovo-vzťahový afekt, obavy pred určitými konkrétnymi vecami; avšak pojem strach sa môže vzťahovať na celý svet, na celé bytie, ako také. Názorne bola táto diferencia krásne vyobrazená Homérom, ktorý používal pojmy phobos a deos vychádzajúce z gréckej mytológie. Phobos bol boh, kultovo uctievaný v Sparte, zvyklo sa mu kultovo obetovať pred významným bojmi. Nemal konkrétnu podobu, ale podľa mytológie, sa zvykol nečakane objaviť v podobe, ktorá naháňala obrovský strach. Svojich protivníkov takto zastrašoval a odháňal strachom, 7 Por. Gn 3,

12 vzťahoval sa na pocity a moment prekvapenia. Deos, alebo aj Deimos, syn a spoločník gréckeho boha vojny Aresa, bol symbolom personifikovanej moci a ako démon pôsobil na ľudí. Výrazom deos Homér označoval strach, alebo skôr obavy, vzťahujúcej sa skôr k ich pasívnemu prežívaniu, nečinnosti, k pasívnemu prežívaniu afektov pri ohrození chorobami, biedou, smrťou. Deos pôsobil na ľudí skôr vzbudzovaním rešpektu a úcty. V antickej dobe bolo obvyklé strach tématizovať, hľadať vymedzenia tohto pojmu pomocou dramatizácie vychádzajúcej zo starodávnej gréckej mytológie. Typické pre ňu bolo využívanie imaginácie, založenej na hre vzájomne odporujúcich si síl v človeku, takto bola napríklad cnosť smelosti a odvahy postavená do boja proti ľudským obavám. Proti fenoménu strachu vzťahujúceho sa na celé bytie, svet, bolo na filozofickom poli bojované apatheiou, alebo vierou v posmrtný život. Epikur zo Samosu, ako prvý západný filozof, už dávno pred vznikom kresťanskej teológie a existenciálnej filozofie, považoval strach a obavy ľudskej bytosti za základné vlastnosti jej bytia, jej existencie. Základnú úlohu filozofie videl Epikur v jej úlohe stáť pri človeku na jeho životnej ceste plnej strachov a obáv, ale omnoho viac sa mu ich snažil pomôcť pochopiť a oslobodiť sa od nich. V tomto ohľade bol Epikur zo Samosu duchovným nasledovníkom Hippokrata, ktorý svoje medicínske umenie tiež nazýval pojmom filozofia. Hoci Epikura už v modernej filozofii nikto necituje, on ako prvý tvrdil, že človek zoči-voči vlastnej smrti, obavám o svoju existenciu, stratám, bolestiam a bohom, pociťuje strach. 8 Doba, v ktorej filozof žil, bola poznačená globalizáciou, a to nie len v oblasti Stredozemného mora, ale zasahovala aj do oblasti Blízkeho východu. Vtedajšie Grécko prechádzalo mnohými premenami. Stávalo sa súčasťou väčšieho multikultúrneho systému, čo vyústilo aj do mnohých zmien v politickom systéme. Výsledkom týchto spoločenských premien boli všeobecné obavy a celkové zneistenie vládnuce v spoločnosti, ktoré viedlo k hlbšiemu zaoberaniu sa otázkami s 8 EPIKUR, herausgegeben von LASKOWSKY, Paul: Philosophie der Freude: Briefe. Hauptlehrsaetze. Spruchsammlung. Fragmente. Berlin: Insel Taschenbuch s. 56. ISBN

13 existenciálnou relevanciou, ako sú napríklad otázky týkajúce sa zmysluplnej existencie, alebo otázky ľudského strachu. Nielen Epikur, ale aj stoická filozofia, sa primárne pokúšali na tieto otázky odpovedať. Platón a Aristoteles venovali svoj záujem v prvom radu spoločnosti ako celku, zatiaľ čo Epikur a Stoici zameriavali svoju pozornosť na človeka ako jedinca. Epikur videl svoju úlohu v oslobodení človeka od strachu, terapeutickú úlohu taktiež považoval za úlohu celej filozofie. Vedecké teórie a filozofické špekulácie mali podľa tohto filozofa hodnotu len vtedy, ak mohli poslúžiť terapeutickému účelu oslobodenia človeka od strachu. 9 Podľa Epikura platí: Ak totiž ani medicína nie je na osoh, ak nevyženie z tela choroby, tak je aj filozofia neužitočná, ak nevyženie vášne z duše. 10 Strach a obavy vnímal ako psychofyzické úkazy, ktoré človeka môžu ovplyvniť až do takej miery, že z nich telesne ochorie. No napriek tomu svoj pohľad neredukuje, ale vidí ešte oveľa ďalej, pretože tvrdí, že predovšetkým rozumom človek dokáže, alebo nedokáže, týmto negatívnym pocitom odolávať. Oboje považoval za terapeuticky riešiteľné, tým, že by bol človek oslobodený od svojich falošných náhľadov a postojov k životu. Epikur vsádzal na možnosti a silu ľudskej rozumnosti, ktorej by mali byť podriadené všetky vášne. 11 Pôvod všetkých týchto úvah a najvyššie dobro je rozumnosť. Preto je rozumnosť hodnotnejšia ako filozofia. Z nej povstávajú všetky tieto cnosti. To ona nás učí, že nemožno žiť slastiplne, bez toho aby sme žili rozumne, slušne a spravodlivo, a že nemožno žiť rozumne, slušne a spravodlivo bez toho, aby sme nežili slastiplne Por.HUEGLI, Anton; LUEBCKE, Paul: Philosophielexikon. Personen und Begriffe der abendlaendischen Philosophie von der Antike bis zur Gegenwart. Berlin: Rowohlt Verlag rororo s ISBN EPIKUR, herausgegeben von LASKOWSKY, Paul: Philosophie der Freude: Briefe. Hauptlehrsaetze. Spruchsammlung. Fragmente. Berlin: Insel Taschenbuch s. 56. ISBN Por. EPIKUR, herausgegeben von LASKOWSKY, Paul: Philosophie der Freude: Briefe. Hauptlehrsaetze. Spruchsammlung. Fragmente. Berlin: Insel Taschenbuch s. 57. ISBN Por. EPIKUR, herausgegeben von LASKOWSKY, Paul: Philosophie der Freude: Briefe. Hauptlehrsaetze. Spruchsammlung. Fragmente. Berlin: Insel Taschenbuch s. 58. ISBN

14 smrťou: Veľmi pozoruhodne sa tento filozof snažil vyrovnať aj s otázkou strachu pred Zvykaj si veriť na to, že smrť pre nás nemá žiadny význam. Lebo všetko, čo je dobré, aj všetko čo je zlé, je vecou vnímania. Ale stratou tohto vnímania je smrť...pokiaľ sme tu, na tomto svete, smrť tu nie je, ale keď tu bude smrť, my tu už nebudeme. Smrť teda nemá význam ani pre žijúcich, ani pre mŕtvych, lebo pre jedných tu nie je, a tí druhí, už tu nie sú pre ňu. 13 Ako dokazujú tieto citáty, Epikur poznal a hovoril o zlatej strednej ceste, teda nevyzdvihoval len osamotenú rozumnosť, ale pokúšal sa o integráciu všetkých ľudských vášní, pocitov a psychických predispozícií ľudskej bytosti práve pomocou rozumnosti. 1.4 Prístup u Sv. Augustína Z novoplatonizmu vychádzalo aj učenie významného teológa, filozofa a učiteľa Cirkvi sv. Augustína, ktoré viedlo k jeho prijatiu kresťanstva, ktorému ostal verný až do konca svojho života. On videl strach ako jednu zo štyroch hlavných ľudských vášní, rozlišoval medzi nižším strachom, ako napríklad strachom z trestu alebo vyšším strachom, napríklad strachom pred Bohom, za nami spáchanú vinu. Augustín do značnej miery nasledoval Platónovo učenie o usporiadaní sveta a univerza, o usporiadaní do takzvanej veľkej reťaze bytia, v ktorej má všetko svoje miesto a veci sú usporiadané podľa poradia svojej významnosti. 13 Por. EPIKUR, herausgegeben von LASKOWSKY, Paul: Philosophie der Freude: Briefe. Hauptlehrsaetze. Spruchsammlung. Fragmente. Berlin: Insel Taschenbuch s.71. ISBN

15 Ak ľudská bytosť zameriava svoju pozornosť na veci, ktoré sú od nej lepšie, aj ona sama týmto spôsobom zdokonaľuje a vylepšuje svoju existenciu, stáva sa lepšou. Ak však svoju pozornosť upriami na veci rovnaké, prípadne na veci horšie, v spomínanom rebríčku usporiadania stojace nižšie, ako ona sama, bude aj ľudská bytosť týmto spôsobom sama odsúdená na stagnáciu, alebo v druhom prípade dokonca na degeneráciu, a zníži samu sa do nižšej úrovne existencie. Augustín hovoril v tejto súvislosti o dvoch druhoch lásky, o caritas a o cupiditas. 14 Od caritas odvodzujeme aj aktuálne charita, lásku vylepšujúcu, nezištnú a presahujúcu. cupiditas, odvodenej od boha Cupida z rímskej mytológie, (jeho gréckym analógom bol boh Eros), ktorý bol personifikáciou lásky, presnejšie sebalásky, označoval svätý Augustín lásku ničivú, žiadostivú a chamtivú. Tento teológ a filozof sa usilovať nájsť riešenie pre dosiahnutie dobrého života, ktorý by mal spočívať práve v potláčaní cupiditas a rozvíjaní caritas. Augustín sa pomocou týchto dvoch druhov lásky snažil vysvetliť a vyriešiť aj problém ľudského trápenia a strachu. Problém popísal práve v láske k veciam, ktoré sa v už spomínanej reťazi bytia voči nášmu bytiu nachádzajú na rovnakej úrovni, alebo ešte o úroveň nižšie. Tieto veci videl ako nestále a pominuteľné a práve preto, mimo ľudskej kontroly, ich strata spôsobuje trápenie a zlé správanie. Čím väčšiu hodnotu týmto veciam pripisujeme, čím viac vlastného bytia im venujeme, o to väčšiu stratu pocítime. Problémom však potom nie je len samotná strata, ale hlavne strach so straty niečoho, čomu pripisujeme veľkú hodnotu. 15 Svätý Augustín, ktorý sám v živote utrpel veľké straty hovorí: Pretože sme ustarostení a trnieme nielen preto, že ich môže postihnúť hladomor, vojna, choroba alebo zajatie, obávajúc sa, že v otroctve by mohli trpieť hrôzami prekračujúcimi našu predstavivosť; ale existuje ešte oveľa trpkejšia obava, aby sa ich priateľstvo nezmenilo na falošnosť, zlobu a ničomnosť. Ak sa niekedy takéto veci stanú (a čím viac priateľov máme, o to 14 Por. KAYE, Sharon M., THOMSON, Paul: Augustín, Bratislava: Vydavateľstvo Albert Marenčin PT s ISBN Por. KAYE, Sharon M., THOMSON, Paul: Augustín, Bratislava: Vydavateľstvo Albert Marenčin PT s ISBN

16 častejšie sa stávajú) a správy o tom sa nám donesú do uší, len ten, kto to prežil, vie, akou bolesťou sa naplní naše srdce. 16 (Boží štát XIX, 8) 17 Augustín sa snažil nájsť odpoveď, ako možno dosiahnuť šťastie na tomto svete, tvrdil, že existuje len jedna cesta a to je zabudnúť na pominuteľné dobrá a upriamiť svoju pozornosť na najvyššie večné dobro a prežiť tento život v očakávaní budúceho Vplyvy strachu pôsobiace na vývoj spoločnosti Vnímanie strachu nemožno zužovať len na jeho negatívne pôsobenie, nie je to len emócia, ktorá nás necháva ustrnúť či zmeravieť, ale rovnakou mierou je možné tvrdiť, že na nás pôsobí aj veľmi pozitívne a zanecháva za sebou aj neprehliadnuteľný mobilizujúci efekt. Práve vďaka strachu, sme schopní prijať od života nové výzvy a nájsť v sebe aj energiu potrebnú na ich uskutočnenie. Tak nás vlastne strach za určitých ohrozujúcich podmienok uschopňuje vykonať veci, ktoré by sme za normálnych okolností nikdy neboli dokázali. V reálne riskantných situáciách, alebo prinajmenšom v situáciách, ktoré vnímame ako riskantné, máme často krát pocit, že nám strach doslova dáva krídla. Ak je adekvátne zvládaný, motivuje človeka na všetkých úrovniach jeho života. Dokonca je tu tvrdenie vedcov pochádzajúcich z rôznych vedných disciplín, že strach vyformoval ľudstvo do dnešnej podoby. Avšak psychológ Peter Šulista podotýka: 16 KAYE, Sharon M., THOMSON, Paul: Augustín, Bratislava: Vydavateľstvo Albert Marenčin PT s. 84. ISBN AUGUSTÍN. Boží štát XIX, 8. Citované z KAYE, Sharon M., THOMSON, Paul: Augustín, Bratislava: Vydavateľstvo Albert Marenčin PT s. 84. ISBN Por. KAYE, Sharon M., THOMSON, Paul: Augustín, Bratislava: Vydavateľstvo Albert Marenčin PT s ISBN

17 Samozrejme, že nie je možné úplne bez výhrad prijať tvrdenie o formovaní jednotlivých civilizácii len a len strachom. My tvrdíme, že strach bol a je jednou z hlavných hybných síl, ktorá ľudstvo determinovala a determinuje, že strach bol a je jedným z rozhodujúcich činiteľov vo vývoji každej spoločnosti. 19 V tomto pozitívnom zmysle by sme mohli strachu pripísať aj enormný podiel na vývoji ľudstva. Množstvo konkrétnych príkladov dokazuje, že strach nie je možné hodnotiť len z negatívnej stránky, lebo je jednou zo základných síl, ktorá našej spoločnosti umožnila dosiahnuť vyššiu kvalitu života. Naučila ju účinne čeliť mnohým nebezpečenstvám v podobe hroziacich prírodných katastrof, nedostatku rôzneho druhu, hladu, chorôb a stále nás núti hľadať nové riešenia aj na rôzne iné novodobé strachy v našej modernej spoločnosti. Túto myšlienku hádam nie je možné vyjadriť krajšie a dokonalejšie ako o nej opäť hovorí Peter Šulista: Strach z prírodných živlov doviedol človeka k vynálezu bleskozvodu, stavaniu vodných priehrad, vysadzovaniu vetrolamov, strach z ohňa bol príčinou pre vynájdenie hasiaceho prístroja, strach z choroby a zo smrti neustále núti k ďalším a ďalším objavom v oblasti medicíny, strach z vojen a najrôznejších zbraní núti človeka k neustálemu hľadaniu nových a nových protizbraní. Keby sme sa nebáli, keby sme nemali onen večný a nikdy nekončiaci strach z nášho vlastného, našťastie časovo nekonkrétneho odchodu z tohto sveta, sme presvedčení, že by bolo všetko úplne inak. Z človeka by sa možno stal necitlivý, neuznaný, nesolidárny tvor, pre ktorého by nič nemalo dostatočnú cenu. 20 Individuálne pociťovaný strach sa pre človeka stáva aj prakticky nevyčerpateľným zdrojom uvedomenia si seba samého. Vďaka jeho pôsobeniu si 19 PROKOPIUS Václav, ŠULISTA Petr. Tvořivá síla strachu, Praha: Triton, s. 24. ISBN PROKOPIUS Václav, ŠULISTA Petr. Tvořivá síla strachu, Praha: Triton, s. 25. ISBN

18 človek lepšie dokáže uvedomiť nielen seba samého, ale aj okolitý svet, mechanizmy v ňom pôsobiace i jeho pôsobenie na seba. Učí sa ako správne, vhodne a účinne jednať, jednoducho vyvíja sa. Ak človeka strach nezastihne v obdobiach, kedy ho ešte nie je schopný adekvátne zvládať, posunie ho na vyšší stupeň vo vývoji jeho osobnosti. A tak sa strach danej intenzity, alebo druhu, na ktorý ľudská bytosť ešte nie je pripravená, môže stať samozrejme aj zdrojom regresie. Strach ako psychický proces neprestajne núti človeka hľadať nové cesty v živote, ktoré mu umožňujú jednoduchšie prežitie. Psychológ Václav Prokopius tvrdí, že strach človeka vyslobodil z nečinnosti, s ktorým sa plne stotožňujem. Ďalej tvrdí, že strach donútil človeka pracovať, a výsledky práce pomohli človeku zbaviť sa jeho obáv a strachu. Nakoniec psychológ vyvodzuje: Nestotožňujeme sa s názormi histórie, ktorá videla v dejinách tento fenomén iba negatívne. (...) Ak pripúšťame jeho negatívne pôsobenie, musíme vidieť i všetko to, čo pozitívne vytvára. 21 Tu v tomto bode možno vnímať akúsi dialektickú jednotu, pozitívneho i negatívneho aspektu strachu, ktorá ukazuje na jeho hlbší obsah. Táto skutočnosť nám dáva podnet na akúsi sebareflexiu, v ktorej by sme mali prehodnotiť všetky naše postoje voči svetu, aj všetky naše postoje voči tejto neoddeliteľnej súčasti nášho emocionálneho sveta PROKOPIUS Václav, ŠULISTA Petr. Tvořivá síla strachu, Praha: Triton, s. 17. ISBN Por. PROKOPIUS Václav, ŠULISTA Petr. Tvořivá síla strachu, Praha: Triton, s ISBN

19 2 STRACH Z POHĽADU VIED O ČLOVEKU Táto kapitola sa nám pokúsi predstaviť pôvod, vznik a architektúru strachu pôsobiaceho na ľudskú bytosť ponímanú ako bio-psycho-sociálno-spirituálny celok a jeho účinky na všetky tieto roviny ľudskej bytosti, okrem zámerne vynechanej roviny spirituálnej. Rovnako sa snaží načrtnúť evolučné procesy, ktoré v priebehu histórie ľudského rodu ovplyvňovali vývoj ľudského myslenia, cítenia, afektov a teda aj strachu. Priblížiť strach ako vrodený obranný mechanizmus, ako zmysluplný a prežitiu slúžiaci psychický mechanizmus. Popísať strach jednak ako genetickú informáciu, rovnako ako aj informáciu sprostredkovanú sociálnym spoločenstvom a skupinou, ako fenomén ovplyvňovaný kultúrnym prostredím. Ďalej sú predmetom jej záujmu aj psychologické aspekty medziľudských interakcií vplývajúcich na vznik strachu a ďalšie fenomény zo psychológie davu. 2.1 Pojem strachu v antropológii a evolučnej psychológii Je vedecky nespochybniteľné, že aj ľudská psychika je výsledkom evolučných procesov. Avšak sporné zostáva aj naďalej, do akej miery bolo myslenie a cítenie človeka evolučne ovplyvnené a teda týmto podmienené vrodenými mechanizmami. Taktiež zostáva nejasné, do akej miery môžu byť tieto procesy vývoja ducha evolučnými psychológmi vôbec preskúmané. Východzím bodom skúmania modernej evolučnej psychológie je pozorovanie, že mnohé aktuálne formy správania moderného človeka sa odchyľujú od primárnej 19

20 línie, v ktorej ide len o zachovanie života a o zabezpečenie reprodukcie rodu, ba naopak účinkujú proti nim. Ako príklad by nám mohlo poslúžiť aj pozorovanie, že z hľadiska prežitia by pre nás mal byť strach pred autami, alebo rýchlovlakmi zmysluplnejší, ako napríklad strach pred jedovatými plazmi, alebo pavúkmi. Predsa majú ľudia skôr strach pred pavúkmi, ako pred autami. Pozorovania podobného druhu nám sprostredkovávajú dojem, že ľudské chovanie, potreby a pocity sa neriadia len záujmom prežitia. 23 Evolučná psychológia podobné pozorovania ošetrila teóriou Environment of evolutionary adaptness - EEA, teda teóriou prostredia evolučnej prispôsobivosti, ktorá hovorí o tom, že psychika človeka sa podstatne vyvíjala v období pred 1,8 milióna do obdobia pred 10 tisícmi rokmi, v ktorom bola spoločnosť organizovaná do malých zberačsko-loveckých spoločenstiev. Agrárne spoločenstvá sa vyvíjali až po tomto období a priemyselná spoločnosť len posledných pár storočí. Evolučná psychológia tvrdí, že z pohľadu na dejiny ľudského rodu v porovnaní so správaním moderného človeka vyplýva, že ľudský duch zostal naďalej na úrovni ducha človeka pochádzajúceho z doby kamennej a jeho vývoj nie je v súlade s vývojom spoločnosti. Our modern skulls house as Stone Age mind 24, tvrdia vedci z centra pre výskum evolučnej psychológie z americkej univerzity v Santa Barbare, teda, že naše moderné lebky ubytovávajú ducha z doby kamenej. Naše správanie prezrádza, že sme výborne adaptovaní na životné podmienky doby kamennej, ale nie bezpodmienečne na naše aktuálne životné podmienky. Preto možno v kultúrach západnej Európy a Ameriky pozorovať javy, ktoré nijako nesúvisia s inštinktom zachovania života a prežitia rodu, ba naopak, účinkujú proti nim. Strach je vrodený obranný mechanizmus, ktorý je typický pre všetky živé organizmy vrátane človeka. Z pohľadu vied o človeku a jeho vývoji, je strach definovaný ako konanie, alebo aj subjektívny zážitok, ktorým človek akýmsi spôsobom predvída neúspech činnosti, možnosť svojho zlyhania, čo by v neposlednom rade znamenalo, že si je rovnako vedomý aj svojej vlastnej konečnosti 23 Por. WITTCHEN, Hans Ulrich; HOYER, Juergen: Klinische psychologie und Psychotherapie, Berlin: Springer Lehrbuch, 2006, s ISBN Por. 20

21 a smrti. Tieto vedomé, či nevedomé podnety sa takýmto spôsobom stávajú motívmi strachu. Skutočnosť, že pocit strachu vôbec vedome, či nevedome vzniká, je aj geneticky zakódovaná. Je určený už v inštinktívnej vrstve človeka ako nástroj inštinktu sebazáchovy. Z pohľadu evolúcie je človek v prvej línii determinovaný snahou o zachovanie svojej existencie. Toto prežívanie strachu sa odohráva v prvom rade na úrovni pudovej, sú to psychické procesy spojené s prežívaním strachu o vlastnú existenciu, silne ovplyvňované strachom o zachovanie vlastného života, prežitie svojho rodu, zaobstarávanie obživy, či súvisiace s obranou životného priestoru. Človek v snahe o zachovanie svojej existencie mnohokrát ignoruje spoločensky uznávané normy, zákony či zvyky. Prežitie sa stáva prioritou a psychické reakcie možno v tomto ohľade sa môžu často krát javiť aj ako iracionálne. 25 Zdá sa, že fenomén strachu sa vzťahuje ku všetkému životu. Je to atribút organizovanej živej hmoty a u človeka získava mimoriadny význam. Chceme ukázať, že sa nejedná len o fenomén ľudskej psychiky, ale o spoločensko-historický jav omnoho širšieho obsahu. Zaiste možno aj experimentálne dokázať, že strach, obavy, stres a ďalšie prejavy, ktoré rôznou intenzitou napĺňajú obsah tohto fenoménu, sú zakódované i u nižších živých organizmov, než je človek. Zviera sa zo strachu nechá ovládať, zastrašiť, poprípade i vychovať. 26 Na úrovni inštinktov má teda strach nezastupiteľné miesto. Bez tohto druhu strachu by živočíšna ríša aj ľudský rod už v skorších vývojových štádiách dávno podľahli zániku. Od počiatku života človeka hrá strach veľmi významnú úlohu vo všetkých situáciách ohrozenia, v ktorých človek reaguje rôznymi spôsobmi počnúc jednoduchým pocitom nepohody, cez obavy, až po záchvaty panického strachu. 25 Por. WITTCHEN, Hans Ulrich; HOYER, Juergen: Klinische psychologie und Psychotherapie, Berlin: Springer Lehrbuch, 2006, s ISBN PROKOPIUS Václav, ŠULISTA Petr. Tvořivá síla strachu, Praha: Triton, s. 15 ISBN

22 Biologická funkcia tejto emócie spočíva v tom, že zvyšuje našu celkovú pripravenosť a mobilizuje k primeranému chovaniu. Vopred nás vnútorne nastavuje na potenciálne možné situácie, hroziace nebezpečenstvá a týmto iniciuje príslušné mechanizmy. A jednak, všetky vymenované spôsoby prežívania strachu nie sú rovnako zmysluplné a opodstatnené. Jediná skutočnosť zostáva však viac ako istá, človek a ľudstvo by sa bez emócie strachu nestalo tým, čím dnes je. Každému z nás je fenomén strachu dôverne známy. Normálne, zdravé prežívanie strachu je na rozdiel od iracionálnych foriem strachu esenciálny a evolučne zakotvený afekt. Strach ako životne dôležitá funkcia a spĺňa mnoho dôležitých úloh, medzi iným dokáže zalarmovať našu pozornosť v ohrozujúcich situáciách a maximum aktivuje všetky naše zmysly. Naše telo zmobilizuje v priebehu niekoľkých sekúnd k najvyšším možným výkonom, čo nám umožňuje v prípade ohrozenia okamžite adekvátne a promptne zareagovať, zaútočiť, alebo uniknúť. Je pozoruhodné, že v takýchto život ohrozujúcich situáciách reagujeme inštinktívne primerane svojim schopnostiam Pohľad sociálnej psychológie Evolučná psychológia označuje strach ako zmysluplný, osvedčený a prežitiu slúžiaci psychický mechanizmus, ktorý sa vyvíjal od pradávnych dôb, ktorý je jednak zachytený v genetickom dedičstve ľudského rodu a jednak ovplyvňovaný sociálnym spoločenstvom a skupinou, do ktorej sa človek narodí a v ktorej žije, teda sociálne sprostredkovaný a ovplyvňovaný kultúrou. Veľmi výstižne popísal historický vývoj strachu v ľudskej spoločnosti známy český psychológ: 27 Por. WITTCHEN, Hans Ulrich, HOYER, Juergen. Klinische psychologie und Psychotherapie, Berlin: Springer Lehrbuch, 2006, s ISBN

23 Strach existuje nezávisle na kultúre a stupni vývoja národa, alebo jednotlivca. Menia sa len objekty strachu, to, čo práve strach vyvoláva, a na druhej strane prostriedky a opatrenia, ktoré používame, aby sme proti nemu bojovali. Dnes už nemáme strach z hromu a blesku, zatmenie slnka je pre nás zaujímavým prírodným úkazom a nie zážitkom plným úzkosti, pretože vieme, že neznamená definitívne zmiznutie tohto telesa ani blížiaci sa koniec sveta. Ale poznáme obavy, ktoré predchádzajúce generácie nepoznali máme napríklad strach z baktérií, hrozivých chorôb, dopravných nehôd, zo staroby, osamelosti. Metódy boja so strachom sa naopak vôbec nezmenili. Len na miesto obetí a magických kúziel dnes nastúpili moderné, strach zastierajúce farmaceutické prostriedky. 28 Každému z nás sú známe výroky typu Zajko-bojko!, alebo Veľkí chlapci nemajú strach!. Teda, podľa týchto stereotypov, by malo byť prežívanie strachu výraznejšie u žien ako u mužov. Alebo podobne, tu spadá aj tvrdenie známe hlavne z minulosti, že strach nie je vhodné ukázať. V priebehu dejín sa menia nielen naše strachy, ale aj náš postoj k nim a zaobchádzanie s nimi. V rámci užších uzavretých spoločenstiev, boli a stále ešte sú, tieto zmeny vo vnímaní strachu ešte zreteľnejšie badateľné. Medzi ďalšie úkazy súvisiace s prežívaním strachu patria aj akési kolektívne vyvinuté strachy, ktoré sú samozrejme veľmi ťažko predvídateľne a odôvodniteľné. Sú podmienené veľmi komplexnou dynamikou síl v spoločnosti a ovplyvňujú aj momentálnu náladu vládnucu v danej spoločnosti. Na počiatku dejín kolektívneho strachu môžeme pozorovať strach pred prírodnými živlami ako ohňom, bleskom, víchricou, silným dažďom, dravým zvieraťom či tmou. V staroveku a stredoveku boli zdrojom kolektívneho strachu morové epidémie, vojny, hlad, povstania, ale možno sem aj zaradiť cirkvou sprostredkované a živené strachy pred čarodejnicami, ženami, židmi či luteránmi, Satanom a očistcom, ktoré sú podnes zdrojom rôznych povier PROKOPIUS Václav, ŠULISTA Petr. Tvořivá síla strachu, Praha: Triton, 2007.s. 20. ISBN Por. BIERHOFF, Hans Werner. Sozialpsychologie lehrbuch, Stuttgart: Kohlhammer, s ISBN

24 Samozrejme všetky tieto podnety vnímame dodnes, no však už sa v takomto rozmere nestávajú kolektívne vnímaným zdrojom strachu, ktorý by ohrozoval existenciu ľudstva a jednotlivca. V súčasnom období ich dnes možno v podobnom rozsahu badať u len niektorých prírodných národov. V tomto bode vyvstáva otázka, čo sa stalo zdrojom kolektívneho strachu v súčasnej modernej, pokrokovej spoločnosti, ktorá už akoby všetky predchádzajúce strachy ovládla. Javí sa, že zdrojom strachu moderného človeka sa stal on sám. Viac ako pred všetkými inými silami, má strach sám zo seba, zo svojej vlastnej nenásytnosti a zároveň konečnosti, na ktorú akoby sa snažil zabudnúť zo všetkých síl. Zdrojom strachu moderného človeka sa tak stalo ničenie planéty, atómové a chemické katastrofy extrémnych rozmerov, atómové vojny, znečisťovanie životného prostredia, neriešiteľná svetová hospodárska situácia, sociálna nerovnosť, utrpenie, starnutie a smrť. Ako jeden z ďalších fenoménov masovej psychológie poznáme panické prepuknutie strachu v dave, zvlášť v uzavretých priestoroch, čo by znamenalo, že strach aj je doslova v určitých podmienkach nákazlivý. 30 V tomto prípade znamená, že kontakt s osobou, osobami, u ktorých sú badateľné výrazné symptómy strachu, môže viesť k nakazeniu sa u osoby stabilnej, ktorá predtým žiaden strach nepociťovala. Emocionálne nakazenie sa možno badať aj u ostatných druhov emócií. Známy český psychológ Milan Nakonečný nám približuje správanie sa davu: (...) kolektívne chovanie (kollektives Verhalten) je spôsob chovania sa veľkého počtu osôb, skupín, alebo más, spontánne prevádzaný a podliehajúci vzájomnému infekčnému procesu; (...) obvykle nemá organizovanú a inscenovanú formu. (...) Dav tvorí zhluk ľudí, v ktorom je každý jedinec, ktorý je jeho súčasťou, sa v tejto situácii mení: vytvára sa tu duša hromadná, duša davov. Davy v tomto zmysle netvoria indivídua, ktoré sa náhodou zhromaždili, ale celá zhromaždená masa ľudí, v ktorej sa uvedomelá osobnosť jedinca 30 Por. BRUDERMANN, Thomas. Massenpsychologie: Psychologische Ansteckung, kollektive Dynamiken, Simulationsmodelle. Wien: Springer Verlag s ISBN

25 rozplýva, (...) objavuje sa prevaha osobnosti neuvedomelej, sfarbenie citov a myšlienok v rovnakom zmysle sugescie (...) 31 Tieto fenomény rovnako zaujímavo vykladala aj teória Sigmunda Freuda: Masa sa nám javí ako znovuoživenie prehordy. Tak ako je pračlovek virtuálne obsiahnutý v každom jednotlivcovi, môže sa prahorda vytvoriť z ľubovoľného ľudského húfu; všade, kde ľudí bežne ovláda tendencia vytvárať masu, rozpoznávame v nej pretrvávanie pravekej prahordy. Môžeme si povedať, že výdatné afektívne väzby, ako ich rozoznávame vo vnútri masy, celkom stačia na vysvetlenie jednej z jej čŕt, ktorou je nedostatok samostatnosti a iniciatívy u jednotlivca, zhoda jeho reakcie s reakciou všetkých ostatných, skrátka jeho zredukovanie na masové indivíduum. 32 Najaktuálnejšie poznatky experimentálnej psychológie hovoria o tom, ako dochádza k sprostredkovanie strachu v rámci užšej sociálnej skupiny, napríklad už medzi matkou a dieťaťom. Dieťa je v počiatočných fázach svojho vývoja citlivé na všetky emocionálne signály iných ľudí, zvlášť svojej matky. Už trojmesačné dieťa dokáže zvlášť intenzívne vnímať všetky objekty, s ktorými sa pred tým spájal negatívny výraz tváre jeho matky a jeho blízkych osôb. V druhom roku života je dieťa čoraz mobilnejšie a častejšie konfrontované z prestrašeným výrazom tváre svojej vzťahovej osoby, jednoducho preto, že sa čoraz častejšie dostáva do nebezpečných situácii, ktoré jeho blízkym osobám spôsobujú obavy. Na konci prvého roku života sa deti čoraz častejšie obracajú na dospelých, v prípade, že sa nachádzajú v neznámom prostredí či v potenciálne nebezpečnej situácii či v blízkosti neznámeho predmetu, pričom využívajú emocionálne signály, ktoré im týmto spôsobom sprostredkovávajú vzťahové osoby a takto napasujú svoje správanie na danú situáciu. Toto úkaz sa nazýva sociálna referencia a je pozorovateľný rovnako u dospelého jedinca, ktorý je zneistený, alebo sa nachádza v neznámej, potencionálne ohrozujúcej 31 NAKONEČNÝ, Milan. Sociální psychologie. Praha: Academia s ISBN FREUD, Sigmund. Myšlienky a úvahy, Výber a preklad Milan Krankus. Vydavateľstvo Európa s 114. ISBN

26 situácii. Sociálna referencia je vo všeobecnosti vyhľadávaním emocionálnych signálov iných osôb v neznámych podmienkach, alebo situáciách, ktoré nám má dopomôcť k adekvátnej reakcii. 33 Všeobecne možno tvrdiť, že negatívne emócie naše konanie ovplyvňujú vo väčšej miere ako pozitívne. V tomto smere by sme mohli hovoriť o akomsi negativizme, ktorý je v sociálnej psychológii známy už dlhšie obdobie. Negatívne informácie, pozorovanie, správanie nám blízko stojacich osôb vo veľkej miere priťahujú našu pozornosť a ovplyvňujú naše kognitívne procesy. Možnou príčinou tohto úkazu je, že negatívne signály boli v priebehu evolučného procesu vyhodnocované ako dôležitejšie, pretože všeobecne upozorňovali na nebezpečenstvá a tým napomáhali prežitiu. Často sa emócie vzťahujú nie na objekty, ale na ľudí. Ďalšia zo štúdií dokázala, že správanie matiek k cudzím osobám sa bezprostredne prenáša na ich deti a správanie detí, k týmto osobám. Matky, ktoré sa podieľali na tomto výskume neboli zvlášť bojazlivé, ani neisté v sociálnych kontaktoch. Špeciálne pre túto štúdiu, boli však natrénované, aby sociálnu fóbiu predstierali, vyhýbali sa očnému kontaktu, boli odmerané a dávali vyhýbavé odpovede. Deti, ktoré toto správanie pozorovali, boli v kontakte z cudzími osobami bojazlivé, vyhýbali sa priameho pohľadu, otáčali sa na matku a boli neisté. 34 Z tejto štúdie možno vyvodiť, že emócie, a teda aj strach, sú nám od útleho veku rôznym spôsobom sprostredkované a týmto spôsobom nás dlhodobo ovplyvňujú. Aj moderná psychoanalýza priniesla celý rad poznatkov, týkajúcich sa prvých etáp života. Poznatkami Sigmunda Freuda o orálnom štádiu vývoja boli inšpirované aj teórie Erika Eriksona, ten však preniesol ťažisko na vzťah medzi dieťaťom a matkou. U Eriksona ide rovnako o inštinkt, ktorý je orientovaný na prítomnosť matky i vzťahových osôb. Tento bolo možné potvrdiť rovnako skúsenosťou i experimentálne pokusmi s deťmi a mláďatami iných primátov. 33 Por.TRAUTNER, Hanns Martin. Lehrbuch der Entwicklungspsychologie. Goettingen: Hogrefe Verlag, s. 39; 511. ISBN Por. ROSNAY, M., COOPER, P.J., TSIGARAS, N. MURRAY, L. Behaviour Research and Therapy: Transmission of social anxiety from mother to infant. Elsevier E-BOOK: ISSN

27 Vybudovanie základnej dôvery a nádeje v prvom štádiu vývoja je teda základnou témou tohto obdobia Psychofyziologický proces Strach je rovnako biologicky určeným varovným signálom, rovnako ako je ním bolesť, horúčka, ktorý zaisťuje prežitie človeka a ľudstva. Strach zasahuje celého človeka jeho duševno, duchovno i telesno. Predstavuje rovnako duševnú, intelektuálnu, ako aj telesnú stiesnenosť. Aj etymologicky je tento pojem odvodený od somatických prejavov, ako je zošnurované hrdlo, pocit úzkosti a ťažoby na prsiach. K prežívaniu strachu neodmysliteľne patria aj jeho somatické prejavy ako je búšenie srdca, potiace sa či studené ruky, bledá tvár, triaška, podlamujúce sa kolená či ťažkosti s dýchaním. Strach ďalej spôsobuje nepríjemne subjektívne pocity napätia, vzrušenia, búšenia srdca, svalového napätia, tremor, pocity sucha v ústach, zošnurovania v hrdle, ťažoby na prsiach, pocity nervózneho žalúdka, nevoľnosti, zúfalstva, únik moču a stolice, pocity podráždenosti, agresivity, výbuchy plaču, chuť utiecť, alebo chuť sa niekam ukryť, zástavu dýchania, potenie rúk a nôh, pocity nereálnosti situácie či pocitom byť vzdialený od miesta deja, i omdletie. 36 U človeka sú najvýraznejšie vyvinuté únikové mechanizmy, ktoré počas evolúcie ľudskej psychiky najvýznamnejšie slúžili prežitiu. Existenciálne dôležitá bola schopnosť dostať sa čo najrýchlejšie spod dosahu nebezpečenstva, kto zaváhal, zaplatil vlastným životom. V dnešnej dobe sú zdrojom strachu nové nebezpečenstvá, 35 Por. ŘÍĆAN, Pavel. Psychologie osobnosti. Praha: Grada Publishing, s ISBN Por. BÖSEL, Rainer M. Das Gehirn: Ein Lehrbuch der funktionellen Anatomie für die Psychologie. 1. Auflage. Kohlhammer, S ISBN

28 ktoré nás, na rozdiel od doby kamennej podnecujú chovať sa premyslenejšie a snažiť sa varovné signály analyzovať skôr ako pred nimi unikať. Strach ako psychofyziologický proces, je spúšťaný mozgovo-nervovými aktivitami, ktorých centrom je limbický systém - systém mozgových štruktúr v okrajovej oblasti medzi veľkým mozgom a mozgovým kmeňom ktorý je v spojení s ďalšími regiónmi centrálnej i periférnej nervovej sústavy, čím vzniká systém aktivujúci strach. Spúšťačom prežívania emócie strachu v prvej línii zostáva genetická informácia. 37 Vzorce reakcií vrodené prežívanie strachu a ľaku, ktoré majú neuroanatomický charakter. Biochemické príčiny pôsobenie neurotransmiterov, zmeny v látkovej premene, teda metabolických procesov a v neposlednom rade endokrinologické príčiny hormonálne podmienené zmeny vo vegetatívnom nervovom systéme. Každá emócia sa tak stáva interpretáciou limbického systému spúšťanou neurotransmitermi prenášajúcimi informácie cez zložitú sieť nervového systému a spúšťače zložitých neuronálnych reakcií. Tieto zložité mechanizmy samozrejme nemožno úplne dôkladne preskúmať ani zachytiť, preto je strach ako psychobiologický proces v podstate nie celkom uchopiteľný. 38 Zmeny vo vzniku obranného strachu a jeho vyhasínania pri exploatačnom chovaní sú pre prežitie mnohých živočíšnych druhov životne dôležité, ale ako k takémuto prechodu špecifických neuronálnych procesov skutočne dochádza nie je ešte dostatočne preskúmané. Neurofyziológovia sa domnievajú, že bidirekcionálne prechody medzi stavom nižšieho a vyššieho strachu prebiehajú v závislosti od kontextu cez veľmi rýchle zmeny v rovnováhe činnosti neurónov v dvoch rôznych oblastiach mozgového mandľového jadra, amygdaly, umiestneného v mozgovom kmeni. Prostredníctvom činnosti amygdaly je ovplyvnený vegetatívny nervový systém cez takzvanú stresovú os, ktorú tvorí hypotalamus, hypofýza a nadobličková 37 Por. BÖSEL, Rainer M. Das Gehirn: Ein Lehrbuch der funktionellen Anatomie für die Psychologie. 1. Auflage. Kohlhammer, s. 78. ISBN Por. BARTKO, Daniel. Neurológia Učebnica pre lekárske fakulty. Martin: Osveta, s. 254, 405, 625. ISBN

29 kôra. Pri akútnej stresovej, alebo strachovej reakcii dochádza k zvýšenému vylučovaniu kortizónu z nadobličkovej kôry. Rozsah tejto reakcie je od človeka k človeku odlišný, a sú ovplyvnené predovšetkým prenatálnymi skúsenosťami, vzťahom matky k dieťaťu, dĺžkou dojčenia a inými faktormi. 39 Amygdalae (lat.) je podstatne zúčastnená na procesoch ovplyvňujúcich vznik strachu a taktiež hrá dôležitú úlohu pri emocionálnom posudzovaní a znovurozpoznaní situácií, ako aj na analýze možných nebezpečenstiev rozširuje impulzy a riadi vegetatívne reakcie podieľajúce sa na tomto procese. Jej poškodenie, alebo zničenie vedie k strate pocitov emocionálnych reakcií, ako je strach, agresia, rovnako ako aj zničenie dôležitých varovných a obranných reakcií. Najnovšie poznatky z roku 2004 dokazujú, že amygdalae je rovnako zodpovedná za vnímanie všetkých druhov afektov, vzrušenia, teda týmto spôsobom rovnako za pôsobenie sexuálneho pudu. 40 Na základe tejto chýbajúcej hmatateľnej štruktúry, možno aj všetky poruchy súvisiace s neprimeraným prežívaním strachu len ťažko kvalifikovať. Na rozdiel, napríklad od zlomeniny nohy, ma strach difúzny, viacdimenzionálny charakter, ovplyvňuje život človeka na mnohých úrovniach. Predovšetkým však ovplyvňuje subjektívne pociťovanú kvalitu života, ktorá je neskôr charakterizovaná komplexným vzorcom reakcií na všetkých úrovniach bytia. 41 Zároveň je strach časovo neohraničený a nepredvídateľný a nanajvýš subjektívny fenomén. Problematika presnej definície a presnej diagnostiky preto predovšetkým spočíva v charaktere tohto fenoménu, rovnako ako aj v individuálnej schopnosti popísať prežívané a vnímané a toto subjektívne prežívanie dokázať ďalej zdieľať a pokúsiť sa ho aj odôvodniť. Analytické chovanie ľudom s poruchami strachu chýba. V nebezpečných situáciách, ktoré by mali zalarmovať všetky únikové a obranné mechanizmy, je práve 39 Por. SATOR, Sigrid, MORSCHITZKY, Hans. Wenn die Seele durch den Koerper spricht Psychosomatische Stoerungen verstehen und Heilen. Duesseldorf: Walter Verlag, s. 17, 39, 194. ISBN Por. Wikipedia, , 41 Por. SATOR, Sigrid, MORSCHITZKY, Hans. Wenn die Seele durch den Koerper spricht Psychosomatische Stoerungen verstehen und Heilen. Duesseldorf: Walter Verlag, s. 79. ISBN

30 naopak, kognitívny systém takýchto ľudí paralyzovaný, čo má za následok dezorientované chovanie a neprimerané reakcie. Celá pozornosť je sústredená na iracionálne signály strachu, reálne vnímanie je obmedzené a je skoro nemožné chovať sa v takejto situácii vhodne. Intenzita prežívania emócie strachu, rovnako ako prežívanie radosti či smútku závisí od individuálnej emocionálnej výbavy človeka, jeho temperamentu. 2.4 Genetický aspekt Spúšťačom prežívania emócie strachu v prvej línii zostáva genetická informácia. Najaktuálnejšie poznatky v oblasti genetiky objasňujú jednu z možných príčin vzniku strachu a riešenie pre jedincov trpiacim patologickým strachom, ktorý sa stáva zdrojom utrpenia v ich každodennom živote. Už viac ako 50 rokov je známe, že strach má svoje príčiny v dedičnosti. Rodičia, deti a súrodenci jedincov trpiacich patologickým strachom majú šesťkrát vyššie riziko ochorieť na podobné ochorenie, ako zvyšok ostatného obyvateľstva. V súčasnosti sa skúmajú gény, ktorých mutácie sa podieľajú na vzniku fóbií, záchvatov paniky či sociálnych fóbii a signifikantne môžu napomôcť správnej diagnostike a následne vhodnej terapii. Strach je vnímaný aj ako významný a zmysluplný afekt, ktorý nás chráni pred nebezpečenstvami a umožňuje nám na ne primerane reagovať. Každý človek v sebe nesie aj špecifické genetické informácie, ktoré ho predurčujú k určitému spôsobu prežívania týchto zapamätaných traumatických zážitkov a taktiež rozhodujú aj o tom, v akej forme ďalej existujú. Strach je z veľkej časti naučený a súvisí aj s traumatickými udalosťami, ktoré od počiatku sprevádzali náš život. Tie, ktoré boli prežité bezprostredne po narodení a v detstve, majú na nás zásadný vplyv aj v našom neskoršom živote. Veľa strachov si so sebou nesieme až do konca života, nesieme si zo sebou zraneného, vystrašeného chlapca, či dievčatko. 30