OBSAH. Diskusie. D v o n č L., Skloňovanie mien osôb alebo zvierat použitých na označenie neživých. vecí 290. Zprávy a posudky

Transkript

1 Slovenská reč časopis Ústavu slovenského jazyka Slovenskej akadémie vied pre výskum a kultúru slovenského jazyka. Vychodí šesťkrát za rok. Vydáva Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied. Rediguje redakčná rada. Hlavný redaktor a zodpovedný zástupca dr. Eugen Jóna. Predplatné na XXII. ročník Kčs 24., jednotlivé čísla po Kčs 4,. Predplácanie časopisu možno zastaviť len koncom kalendárneho roku. Účet Štátnej banky československej č Príspevky a recenzné výtlačky pre redakciu posielajte na adresu: Redakcia časopisu Slovenská reč v Bratislave, Klemensova 27. Tlačia Severoslovenské tlačiarne, n. p., Martin. Novinové výplatné povolené Poštovým úradom Bratislava 2 pod číslom 231 prepr Dohliadací poštový úrad Bratislava 2 a Martin 1. OBSAH Peciar Š., České vlastné mená v slovenskom kontexte 249 Horecký J., Gramatické prvky pri tvorení slov 267 M i k o F., Prípady tzv. rozkladu menného čísla Hayeková M., Dielo neznámeho slovenského slovnikára 279 Diskusie D v o n č L., Skloňovanie mien osôb alebo zvierat použitých na označenie neživých vecí 290 Zprávy a posudky Jaromír Bélič Alois Jedlička Eugen Jóna Eugen Pauliny Jozef Ružička Jozef Štolc, Slovenština. A. K e d e r 295 F. Buffa A. Sobierajska Z. Sobierajski, Konverzačná príručka poľštiny so stručnou gramatikou a slovníkom Z. Topoliňska 307 Rozličnosti Regesta i regest. Š. Peciar Postrádať, strádať. K. Habovštiaková 310 Nedeľňajší, či nedeľňajší? M. Marsinová 311 Výduvok. M. Hayeková 312

2 S L O V E N S K Á REČ ROČNÍK XXIII 1958 ČÍSLO 5 ČESKÉ VLASTNÉ MENÁ V SLOVENSKOM KONTEXTE Štefan Peciar Pri styku češtiny a slovenčiny, dvoch blízko príbuzných slovanských jazykov, ktorých príslušníci si navzájom dobre rozumejú, sú veľmi priaznivé podmienky pre preberanie prvkov z jedného jazyka do druhého. Názorne to potvrdzujú dejiny oboch našich jazykov. Pre spisovný jazyk a jeho pestovanie vyplývajú však z takéhoto stavu osobitné problémy. ' V tomto príspevku si všimneme špeciálnu problematiku českých vlastných mien v slovenskom kontexte. Netreba vari ani spomínať, že situácie, v ktorých sa české vlastné meno dostáva do slovenského kontextu, vyskytujú sa každodenne v písomných aj ústnych prejavoch (v školách, v tlači, na schôdzach atď.). Takéto situácie budú tým častejšie, čím viac a hlbšie sa budú príslušníci oboch našich národov navzájom poznávať. Z hľadiska spisovného jazyka ide tu o problematiku týkajúcu sa najmä pravopisných otázok, hláskovej stavby mien a skloňovania mien. Pritom je to problematika dosiaľ málo spracovaná v odbornej literatúre. Pokiaľ som mohol zistiť, zo slovenských jazykovedcov sa touto otázkou zaoberal Vincent B 1 a n á r v článku Skloňovanie cudzích rodinných mien v spisovnej slovenčine 1 a Jozef Š t o 1 c v článku Ako skloňujeme cudzie pomenovania. 2 Blanár si v súvislosti s otázkou skloňovania rozličných rodinných mien (priezvisk) v slovenčine všimol skloňovanie dvoch typov českých priezvisk, a to priezvisk na -e (-é), ako sú Kníže, Nevôle, Tille, Niederle, Hrabe, Poupé, a priezvisk typu Pavlú. Blanár vysvetľuje, prečo v slovenčine nemohli zdomácnieť" priezviská na -e: Slovenčina nemá apelatíva na -e (-e) ako čeština (v súvislosti s priezviskami ide najmä o mužské apelatíva vzoru soudce), preto sa v slovenčine priezviská na -e nemohli prikloniť k nijakému vzoru všeobecných podstatných mien a priberajú zámenné koncovky -ho, -mu, -m (pozri c. m., str ). O priezviskách typu Pavlú, Petrú, Mackú Blanár konštatuje, že sú v spisovnom jazyku (rozumej slovenskom) nesklonné (c. m., str. 78).» Slovo a tvar I, 1947, Slovo a tvar IV, 1950,

3 Štolc uvádza z tlače príklady na nesprávne skloňovanie českých pomenovaní v slovenskom kontexte, ako napr.: spolupráca so Státním archeologickým ústavem v Prahe", Státním geologickým ústavem v Prahe", dohoda so Syndikátem českých spisovatelú", delegácia bola v Lounech" a pod. Upozorňuje na zásadu, že české vlastné mená v slovenskom kontexte dostávajú pri skloňovaní slovenské koncovky, napr.: v Prahe (nie v Praze"), na Berounke (nie na Berounce"), v Lounoch (nie v Lounech"), v Mariánskych Lázňach (nie v Mariánskych Lázních"), do Kroméfíža (nie do Kroméŕíže"), Vážneho (nie Vážneho") atď. Štolc túto zásadu aj v podstate správne odôvodňuje. Poukazuje na to, že každý jazyk má vlastný tvaroslovný systém, má svoje skloňovanie a časovanie, ktoré sa vyznačuje osobitnými pádovými i osobnými príponami" (str. 93). Tvaroslovnému systému príslušného jazyka podliehajú v zásade aj slová cudzieho pôvodu, pokiaľ pre svoju exotickú formu neostávajú nesklonné. Vlastné mená cudzieho pôvodu sa v kontexte iného jazyka zachovávajú v pôvodnej podobe iba v nominatíve, v pomenovacom páde. V ostatných pádoch priberajú koncovky tvaroslovného systému toho jazyka, v kontexte ktorého sa ocitli. Štolc ďalej zdôrazňuje, že v slovenskom kontexte sa táto zásada môže v maximálnej miere uplatniť pri slovanských menách, ktoré sa samou formou nominatívu niekedy vôbec nelíšia od nášho typu mien. Aj tu platí rovnako zákon, že všetky prípony v závislých pádoch musia nevyhnutne mať naše slovenské podoby..." (str. 95). Nedodržiavanie tejto zásady Štolc hodnotí ako hrubú chybu proti jazykovej zákonitosti", ako prejav slabej kultúrnosti" (str. 94). Pri narábaní s českými vlastnými menami v slovenskom kontexte (i naopak so slovenskými menami v českom kontexte) vládne v praxi dosiaľ nejednotnosť. Vyskytujú sa jednak chyby toho druhu, na aké upozornil Štolc, jednak chyby opačné, t. j. nenáležité poslovenčovanie českých mien. Nad chybami tohto druhu (nenáležité poslovenčovanie českých vlastných mien), a to u slovenských hlásateľov v pražskom rozhlase, pozastavil sa z českej strany Alois Gregor v noticke Prekládat nepfekládat?'^ Gregor vyčíta slovenským hlásateľom pražského rozhlasu, že nemiestne poslovenčujú jednak názvy známych českých umeleckých diel, ako napr. Prodaná nevesta, Branibofi v Čechách, Povídky malostranské (menia ich na Predaná nevesta, Branibori v Češku", Malostránske poviedky"), jednal: české osobné mená ako Jan, Karel (vyslovujú Ján, Karol"). Počet dokladov na chyby podobného druhu, ako uvádzajú Štolc a Gregor, dal by sa ľahko rozmnožiť. Ďalší materiál prináša príspevok Vladimíra Ženatého Jak uvádét názvy slovenských umeleckých dél nebo publi- " Sborník prací filosofické fakulty brnenské university, roč. III, seš. 3, rady jazykovedné (A) č. 2, Brno 1954, 105.

4 kací v češtine. 11 Autor si všíma najmä slovenské názvy v českom kontexte, ale uvádza aj príklady opačné: české názvy v slovenskom kontexte. Ženatý na hojných príkladoch ukazuje veľkú nejednotnosť v českej i slovenskej praxi, pokiaľ ide o uvádzanie názvov slovenských, resp. českých umeleckých diel a publikácií, a vyslovuje záver, že je žádoucí upraviť a sjednotit praxi pri citovaní slovenských názvu v českých textech a českých názvu v textech slovenských" (str. 80). 5 So záverom Vlad. Ženatého treba plne súhlasiť. Tento náš príspevok má za cieľ formulovať, a ak treba, odôvodniť zásady, ktoré by sa mali uplatňovať pri uvádzaní českých vlastných mien v slovenskom kontexte. Eventuálna budúca kodifikácia týchto zásad, keďže ide o problémy paralelné v češtine a v slovenčine, mala by byť predmetom diskusie zástupcov Ústavu pro jazyk český a Ústavu slovenského jazyka za účasti českých a slovenských pracovníkov tlače a rozhlasu. Nejaká kodifikácia je tu nesporne potrebná, pretože bez kodifikácie sotva možno vplývať na spomenutú nejednotnosť v praxi. Pravidlá slovenského pravopisu obsahujú iba niekoľko kusých údajov o skloňovaní niektorých českých vlastných mien v slovenskom kontexte. Od pravopisnej príručky sotva možno žiadať viac. Zhrnieme si údaje z Pravidiel. České priezviská ako Jirkú, Janu, Pavlú (v mužskom i ženskom rode) sú nesklonné. ( 105 a 63) V českých priezviskách na -er, -el samohláska e niekedy vypadáva, napr. Rieger Riegra, Wólker Wolkra/Wolkera, inokedy sa zachováva, napr. Gebauer Gebauer a. ( 73) České priezviská na é (-e) sa skloňujú alebo ako cudzie mená na -e, t. j. priberajú zámenné koncovky, napr. Hrabe, Hrabého, Hrabému; Díté, Dítého, Dítému, alebo podľa vzorov chlap a hrdina, t. j. poslovenčujú sa, napr. Bičišté, Bičiéfa, Bičištovi; Purkyné, Purkyňu, Purkyňovi; Večere, Večeru, Večefovi. ( 107, bod 2) České (ako aj iné slovanské) priezviská, ktoré majú podobu príd. mien, skloňujú sa podľa príd. mien aj v slovenčine, napr. Vážny, Vážneho. ( 107, bod 4) Niektoré české zemepisné mená zakončené spoluhláskou menia v slovenčine gramatický rod. Napr. mená Olomouc, Chrudim, Pfíbram, Kouŕim, Vlasmi, Litomyšl sú v češtine žen. rodu, ale v slovenčine muž. rodu. České mená žen. rodu na -v zachovávajú žen. rod aj v slovenčine, napr.: Boleslav (z Boleslavi), Bfeclav (z Bfeclavi), Oáslav (z Cáslavi). Aj mená Choceň, Plzeň sú ženského rodu. ( 108, bod 2) Z uvedených poučiek je sporná poučka o dvojakom, resp. trojakom spôsobe skloňovania priezvisk na -é (e). Skloňovanie mien typu Bičišté podľa * Naše reč 40, 1957, Redakcia časopisu Naše reč v poznámke k príspevku Ženatého sľubuje ďalší článok s materiálom zemepisných a osobných mien a okrem toho zdúvodnéný návrh, jakým zpúsobem by bylo nejlépe ŕeäit v praxi uvádéní slovenských názvu v českém textu" (str. 80). Sľúbené príspevky dosiaľ nevyšli.

5 vzoru chlap a mien typu Purkyné, Večere podľa vzoru hrdina predpokladá u príslušníkov slovenského jazyka dobrú znalosť českého skloňovania. Tento predpoklad je však pre veľkú väčšinu Slovákov nereálny. Preto by bolo správnejšie uzákoniť jednotné skloňovanie českých priezvisk na -é (e), a to skloňovanie so zámennými koncovkami ako pri menách typu Hrabe, Díté. Toto skloňovanie má výhodu v tom, že v ktoromkoľvek páde jasne vidieť základnú podobu príslušného mena. A to je najmä pri cudzích priezviskách dôležitá okolnosť. Skloňovanie typu Purkyné, Purkyného je v slovenčine naozaj bežné. Podobne sa v slovenčine skloňujú napr. české mená Krekule, Nevôle, Šimúné a i. 6 A teraz si všimneme problematiku českých vlastných mien v slovenskom kontexte systematicky. Pri formulovaní zovšeobecňujúcich zásad a poučiek budeme vychádzať jednak z teoretických úvah, jednak z doterajšej praxe, v ktorej pri všetkej nejednotnosti možno zistiť isté tendencie. Pri štúdiu vlastných mien v cudzojazyčnom kontexte je účelné skúmať osobitne základnú podobu (nominatív) vlastných mien a osobitne problémy ich skloňovania. Základná podoba českých vlastných mien Cudzie vlastné mená (osobné, zemepisné a iné) v kontexte slovenského alebo českého jazyka (ako aj mnohých iných kultúrnych jazykov) majú povahu tzv. lexikálnych citátov, t. j. zachovávajú si čo najvernejšie pôvodnú podobu, ktorú majú vo svojom materinskom" jazyku. 7 To platí aj o českých vlastných menách v slovenskom kontexte a o slovenských vlastných menách v českom kontexte. Táto citátová povaha vlastných mien sa najmarkantnejšie prejavuje v pravopise a v hláskovej štruktúre. Pravopis a hlásková stavba českých vlastných mien v slovenskom kontexte sa nemení. České vlastné mená 8 zachovávajú si v slovenskom kontexte takú pravopisnú a hláskovú podobu, akú majú v českom jazyku. Zachovávajú sa v nich aj také písmená a hlásky, resp. skupiny hlások, ktoré slovenský pravopis a slovenský jazyk vôbec nemá, ako je napr. hláska a písmeno ŕ, písmená u, é, skupiny bé, pé, mé, vé, dé, té, ne, dvojhláska ou vnútri slova., zachováva sa česká kvantita (dĺžka a krátkosť samohlások), nemení sa tzv. pohyblivé (vkladné alebo jerové) e atď. 6 Jazykovedné odôvodnenie tohto skloňovania v slovenčine podal už Vincent Blanár (c. m.). 7 Pozri Vilém Mathesius, K výslovnosti cizích slov v češtine, Čeština a obecný jazykozpyt, 110 n., najmä Pre zjednodušenie budeme si najprv všímať len vlastné mená osobné a zemepisné. Názvom umeleckých diel, časopisov a pod. venujeme pozornosť osobitne.

6 Niekoľko príkladov: Túma, Brúha, Janu, Jirkú, Kofínek, Pilaŕ, Truhlár, Ríha, Hrabe, Tésnohlídek, Vážny (priezviská); Alois Jirásek, Jifí Wolker. Jindrich Hofejší, J ose f Václav Sládek, Karel Matej Čapek-Chod, Jan Neruda, Božena Nemcova, Zdenék Fíbich, Antonín Novotný, Jiŕina, Štépá.i (osobné mená); Litoméfice, Tfeboň, Česká Tŕebová, Breclav, Pferov, Mczifíčí, Mezimostí, Jaroméf, Pŕíbram, Koufim, Olomouc, Beroun, České Budejovice, Bechyné, Mélník, Nový Svet, Svetlá nad Sázavou, Česká Lipa, Písek (miestne mená); Ohfe, Dyje, Metuje, Orlice (mená riek); Hrebený, Doupovské hory (mená pohorí); Knéhyné, Kunétická hora, Bezdez, Škály, Spičák, Slunečná, Vrchmezí, Dívčí Kámen, Knížecí Stolec (mená vrchov) a pod. Pri viacslovných českých zemepisných menách, ktorých jednotlivé zložky sú pospájané do celku morfologickými, prípadne syntaktickými prostriedkami (koncovkami príd. mien, vyjadrujúcimi gramatický rod pomocou gramatickej zhody, koncovkami alebo predložkovými pádmi podst. mien, vyjadrujúcimi rozličné syntaktické vzťahy), platí rovnaká zásada ako pri jednoslovných vlastných menách. Každá zložka vlastného mena si aj v slovenskom kontexte zachováva svoju pôvodnú českú podobu. V základnej podobe vlastného mena sa zachovávajú aj české koncovky. Napr.: Horní (nie Horná") Bfíza, Nové Mesto nad Metují (nie nad Metujou"), Ústí nad Labem (nie Ústie nad Labou", ako žiadali Pravidlá z roku 1940), Ústí nad Orlici (nie nad Orlicou"), Klášterec nad Ohrí (nie nad Ohŕe"), Kostelec nad Čemými lesy (nie lesmi"), Hradec Králové, Dvúr Králové, Hefmanúv (nie,,-ov") Méstec, Jindfichúv (nie,,-ov") Hradec, Vítkúv (nie,,-ov") Kámen (vrch), Karlovy (nie,,-ove") Vary, Františkovy (nie,,-ove") Lázné, Líščí (nie Líščia") hora, Kunratice u Prahy (nie pri Prahe") a pod. Všetky uvedené a im podobné české mená treba aj v slovenskom kontexte písať i vyslovovať po česky. Hláskoslovné poslovenčené" formy, ako Breclav, Prerov, Česká Trebová, Melník, Olomúc, Česká Lipa, Ústie nad Orlicou, Nové Mesto nad Metujou, Dyja, Orlica" a pod. nepatria do kultúrneho štýlu. Neprípustné sú napr. v škole, v rozhlase, v tlači, v písaných prejavoch a vo verejných prejavoch vôbec, t. j. všade, kde má zaznievať spisovný jazyk. Možno ich pripustiť v hovorených prejavoch v konverzačnom štýle v slovenskom prostredí, a to ako štylistické varianty náležitých českých pomenovaní. Takéto slovakizované formy českých zemepisných mien sú bežné najmä u tých príslušníkov slovenského jazyka, ktorí vôbec neovládajú češtinu. Slovakizovanie" českých osobných mien a priezvisk vyslovovaním r za ŕ, e za, é (napr. Jirí, Jirina, Vera, Ríha, Korínek, Belonožník" a pod.) nemá miesto v spisovnom jazyku. V konverzačnom štýle v slovenskom prostredí možno však pripustiť slovakizovanie českých

7 osobných mien Karel, Jan, Zdenék na Karol, Ján, Zdenek (vysl. Zďeňek)" a pod. Pravda, vo verejných a písomných prejavoch je takéto poslovenčovanie českých osobných mien neprípustné. Pokiaľ ide o výslovnosť českých vlastných mien v slovenskom kontexte, niektoré javy vyžadujú podrobnejší rozbor. Ako máme vyslovovať napr. české mená Breclav, Pferov, Boleslav, Václav, Stanislav? Al. Gregor (c. m.) vyslovuje požiadavku, aby sa takéto mená vyslovovali aj v slovenskom kontexte podľa pravidiel českej ortoepie, t. j. na konci s / (Bfeclaf, Václaf a pod.). Podľa našej mienky je takáto požiadavka neodôvodnená. Sám Gregor ju označuje ako pri nejmenším" spornú. Všeobecná zásada, že hlásková podoba vlastných mien sa zachováva v cudzojazyčnom kontexte bez zmeny, nemôže sa vzťahovať na najjemnejšie otázky ortoepie. Každý spisovný jazyk má svoju vlastnú ortoepiu, svoje vlastné pravidlá správnej (spisovnej) výslovnosti, ktoré nemožno prenášať do ortoepie iného spisovného jazyka. Pravidlá správnej výslovnosti cudzích slov sa síce nezhodujú s pravidlami výslovnosti domácich slov, často sa s nimi rozchádzajú. Je však dostatočne známe, že príslušníci každého jazyka vyslovujú cudzie mená po svojom", t. j. podľa svojich artikulačných a výslovnostných návykov. Napr. to isté grécke alebo latinské meno znie trochu ináč v ústach Angličana, trochu ináč v ústach Francúza, trochu ináč v ústach Rusa a zasa trochu ináč v ústach Čecha alebo Slováka. Vilém Mathesius správne upozornil, že kriteriem správne výslovnosti cizích slov nemúže být jejich presná výslovnosť púvodní, t. j. jejich výslovnosť v jazyku, z néhož byla vzatá" (c. m., str. 111). Cudziu výslovnosť možno zásadne vyžadovať iba v lexikálnych citátoch. Ale ani vo výrazoch alebo menách, ktoré majú povahu lexikálnych citátov, nezachovávame vždy presne cudziu výslovnosť, i keby sme sa o to akokoľvek usilovali. Ba naopak, príliš verné napodobňovanie cudzej výslovnosti pôsobí niekedy dojmom afektovanosti alebo snobstva. I keď pri takých blízkych jazykoch, ako sú čeština a slovenčina, ide o otázky veľmi jemné, nemožno pri ich riešení vychádzať z iných základných princípov ako pri riešení obdobných otázok vo vzťahu jazykov nepríbuzných. Výslovnosť spoluhlásky v v rozličných polohách v spisovnej slovenčine alebo češtine je otázka ortoepická. Príslušníci slovenského jazyka vyslovujú spoluhlásku v v českých menách celkom prirodzene podľa pravidiel slovenskej (nie českej) výslovnosti práve tak, ako zasa príslušníci českého jazyka vyslovujú spoluhlásku v v slovenských menách podľa pravidiel českej (nie slovenskej) výslovnosti. Nemožno teda českého hlásateľa nútiť, aby v českom kontexte vyslovoval slovenské mená Hviezdoslav, Horov, Tajovský, Prešov, Trebišov, Mo-

8 šovce s bilabiálnym u. Jednak by to v kontexte svojho materinského jazyka sotva kto dokázal, jednak by to nebolo teoreticky odôvodnené. Uvážme k tomu, že vyslovovanie bilabiálneho u je charakteristické pre niektoré české okrajové nárečia a že sa takouto výslovnosťou v kontexte spisovnej češtiny môže dosiahnuť (napr. na javisku) komický účinok. Podobne pomýlené by bolo žiadať, aby sa slovenské mená Jesenský, Jesenská, Vajanský v českom kontexte vyslovovali podľa pravidiel slovenskej ortoepie, t. j. s N bez záveru, a nie podľa pravidiel českej ortoepie, t. j. so záverovým n. Sotva by bolo správne žiadať od príslušníkov českého jazyka, aby v slovenských menách typu Demänová, Mäsiar vyslovovali široké slovenské ä, a nie obyčajné e. Práve tak nemožno slovenského hlásateľa nútiť, aby české mená Prerov, Breclav, Prachovské skaly, Boleslav, Václav, Vacenovský v slovenskom kontexte vyslovoval presne podľa pravidiel českej ortoepie, t. j. s / miesto v, alebo aby v českých menách Dolanský, Kofenský, Hrensko, Blansko vyslovoval záverové n, a nie N bez záveru. Takáto presná česká výslovnosť českých mien v slovenskom kontexte je síce prípustná, ale nemožno ju vyžadovať ako záväznú. Je celkom prirodzené, že do výslovnosti českých mien v slovenskom kontexte prenikajú niektoré prvky slovenskej výslovnosti. Takýmto prvkom je práve bilabiálne u na konci slabiky a N bez záveru pred úžinovými spoluhláskami, najmä pred s a š. Podobne aj pri iných asimilačných javoch (najmä pri výslovnosti rozličných spoluhláskových skupín) treba slovenský spôsob výslovnosti, pokiaľ sa odlišuje od českého, pokladať za základnú výslovnosť českých mien v slovenskom kontexte. Český spôsob výslovnosti možno síce pripustiť, no nemožno ho vymáhať. Pravda, konkrétnych príkladov tohto druhu (napr. priezviská Brodský, Hradský a pod.) je veľmi málo. Naproti tomu výslovnosť skupín de, te, ne, le s tvrdými spoluhláskami d, t, n, l pred e v českých menách je záväzná aj v slovenskom spisovnom kontexte. Túto výslovnosť možno vyžadovať ako záväznú preto, lebo nie je v slovenčine celkom cudzia. Slovakizovanú výslovnosť s mäkkými spoluhláskami ď, t, ň, ľ v niektorých typoch miestnych mien (napr. Hradec, Ledeč, Méstec, Jablonec, Humpolec a pod.) možno tolerovať iba v konverzačnom štýle. V konverzačnom štýle sa takáto mäkká výslovnosť znesie aj v osobných menách Zdenék a Zdenka. Avšak vyslovovanie mäkkých skupín de, te, ňe, ľ e miesto tvrdých de, te, ne, le v českých priezviskách typu Koudelka, Metelka, Neruda, Nejedlý, Nevôle, Dolenský sotva možno pripustiť.a 9 Naše úvahy sa, pravda, nevzťahujú na mená osôb českej národnosti aklimatizovaných na Slovensku ani osôb slovenskej národnosti s pôvodne českými menami.

9 Za chybnú a neprípustnú treba pokladať výslovnosť českého r ako rž alebo rš (napr. Jiržina, Jirží, Pilarš"). Niektorým Slovákom pôsobí ťažkosti aj výslovnosť českého é. Alebo ho zanedbávajú a vyslovujú zaň e (napr. Melník"), alebo sa usilujú vysloviť zaň dvojhlásku ie, a to aj v takých prípadoch, kde é je iba grafický znak pre mäkkosť predchádzajúcej spoluhlásky ď, t, ň (počul som napr. vyslovovať meno Čenék ako Čeňiek" miesto Čeňek). V tomto prípade sa treba presne pridŕžať českej výslovnosti. Iba pri skupine mé možno v slovenskom kontexte proti prísnej ortoepickej českej výslovnosti mne pripustiť výslovnosť mje, resp. mie (v menách ako Mélník, Litoméfice, Nové Mesto a pod.). V češtine neplatí tzv. rytmický zákon o dvoch dĺžkach, známy v slovenčine. Preto české mená môžu mať dve i tri dĺžky za sebou. Pokiaľ sú české mená v základnej podobe (v nominatíve), zachovávame v nich všetky dĺžky aj v slovenskom kontexte (napr. BUý, Vážny, Tfebízský, Mariánské Lázné, Bílá Hora, a pod.). Pri skloňovaní sa však dĺžky v koncovkách skracujú. O tom bude reč ďalej. Pri niektorých typoch českých odvodených zemepisných vlastných mien pozorujeme však v slovenskom kontexte výraznú tendenciu k poslovenčovaniu. Vlastne tu ani nejde o poslovenčovanie českého znenia, ale o paralelné tvorenie slovenského znenia. Do tejto skupiny možno zahrnúť zemepisné mená typu Polabie, 10 Povltavie, Pojizerie, Posázavie, Poohfie (údolie rieky Ohŕe), Podještédie. 11 Ako vidno, ide o názvy krajov a oblastí utvorené od zemepisných mien gramatickými prostriedkami (predponou a príponou), 1 2 V niektorých slovenských učebniciach zemepisu sa stretávame s hyperslovenskými" formami Polábsko, Povltavsko, Posázavsko a pod. I keď formy na -sko sú správne, netreba sa k nim uchyľovať tam, kde je ustálená iná forma (pórov, rozdiel Považie, Potisie, ale Podunajsko ). Osobitné hláskoslovné problémy vznikajú pri takých dvojslovných alebo viacslovných zemepisných menách, ktorých súčasťou sú apelatíva, t. j. všeobecné podstatné mená, ktoré samy osebe nemajú povahu vlastných mien. Takéto podst. mená bez ohľadu na to, že tvoria súčasť českých vlastných mien dostávajú v slovenskom kontexte slovenskú podobu. Napr.: Máchovo jazero (v sev. Čechách, čes. jezero), podobne Černe 1 0 Na rozdiel od miestneho mena Vrchlabi, ktoré si zachováva české znenie aj v slovenskom kontexte. 1 1 Dva posledné príklaiy ukazujú, že koreň českého zemepisného mena sa zachováva aj v tomto type bez zmeny (nemení sa český pravopis ani hlásková štruktúra). 1 2 Rovnako sa tvoria podobné odvodené mená krajov a oblastí od mien slovenských riek v češtine, napr. Pováži (zaznamenávajú aj Pravidlá českého pravopisu z roku 1957), PonitH, Pohroní proti sloven. Považie, PonUrie, Pohronie.

10 jazero, Čertovo jazero (obidve na Šumave), Vranovská priehrada (čes. pŕehrada), Jezerná stena (vrch na Šumave, čes. stena), Déčínske steny (čes. Déčínské steny), Prachovské skaly (čes. škály), České stredohorie (čes. stŕedohoŕí), Šumavské predlwrie (čes. pfedhoŕí), Broumovské medzihorie (čes. mezihofí), Plzenská panva (čes. Plzeňská pánev), Zlatý prút zeme Českej (čes. Zlatý prut zemé České) a pod. 13 V takýchto prípadoch zasa vlastne nejde o poslovenčovanie českých názvov, ale skôr o paralelné tvorenie príslušného názvu hláskoslovnými a gramatickými prostriedkami slovenského jazyka, pričom si však koreň základnej časti viacslovného vlastného mena zachováva charakteristické české hláskoslovné a pravopisné znaky, pokiaľ sa v príslušnom mene vyskytujú. Napr.: Déčínske (steny), Černe (nie Čierne" jazero), Jezerná (nie Jazerná" stena), Broumovské (medzihorie) a pod. Treba ešte zdôrazniť, že tu môže byť reč len o hláskoslovnej a gramatickej adaptácii českých názvov, nie o lexikálnom poslovenčovaní. Neslobodno napr. v názve zameniť výraz stena" výrazom múr" alebo jazero" zmeniť na pleso" a pod. 14 Zmiešané, makarónske" názvy typu Poohrie, Podještédie (jednoslovné) alebo Jezerná stena, Černe jazero (dvojslovné) by mohli vzbudzovať námietky. Pouvažujme preto, aké tu môže byť východisko. České formy Poohfí, Podještédí musia v slovenskom kontexte pri skloňovaní priberať slovenské koncovky: k 2. p. Poohfia, Podjestédia je zaiste celkom náležitý nominatív Poohrie, Podještédie. Celkom poslovenčené" tvary Poohrie, Podještédie" by zas mohli (aspoň v niektorých prípadoch) sťažovať stotožnenie slovenského znenia s pôvodnými českými názvami. Okrem toho by takéto poslovenčovanie porušovalo všeobecnú zásadu, že sa korene českých vlastných mien v slovenskom kontexte nemenia. 15 Pri dvojslovných názvoch typu Jezerná stena, Černe jazero možno popri tejto zmiešanej podobe teoreticky uvažovať alebo o čisté českom pomenovaní Jezerná stena, Černe jezero, alebo o celkom poslovenčenom pomenovaní Jazerná stena. Čierne jazero". Celkom poslovenčené pomenovanie 1 8 Pórov, obdobné riešenie v češtine napr. v názvoch Demänovské jeskyné, Slovenské krušnohori (zaznamenávajú aj Pravidlá českého pravopisu z roku 1957), Dobšinská ledová jeskyné (sloven. ľadová jaskyňa), Púchovské škály (sloven. skaly) a pod. i* Krikľavý príklad na takéto neprípustné poslovenčovanie vlastného mena uvádza Gregor (c. m.). Počul vraj hlásateľa, ktorý hovoril o Karlových Kúpeľoch" miesto o Karlových Varoch. To sa mi zdá málo pravdepodobné. Skôr by bolo možné (ale rovnako neprípustné), že slovenský hlásateľ použil výraz Kúpele" miesto českého Lázné" (napr. v miestnom mene Mariánské Lázné). is Tejto zásade, ktorá platí aj pre slovenské vlastné mená v českom kontexte, zdanlivo odporuje český tvar Ponitfí. V tomto tvare nejde však o hláskoslovné počeštenie slovenského názvu Ponitrie, ale o živé tvaroslovné striedanie r/ŕ na konci kmeňa pri ohýbaní slov a na konci koreňa pri odvodzovaní slov (pórov, dvúr na dvore, nádvofi). Po r nemôže byť v češtine koncové -f (-i), ale iba -ý (-y).

11 odporuje však všeobecnej zásade, že vlastné mená sa neposlovenčujú. Pri úplnom poslovenčovaní dvojslovných vlastných mien tohto typu by mohli vzniknúť kolízie s rovnakými slovenskými názvami, sťažilo by sa stotožnenie slovenského znenia s pôvodným českým názvom. Ponechanie českých pomenovaní tohto typu v slovenskom kontexte bez hláskoslovnej adaptácie apelatíva prichádza vôbec do úvahy len pri základnej podobe vlastného mena, v nominatíve. Takéto riešenie možno odporúčať pre prísne vedecké publikácie, v ktorých je dôležité uvádzať základnú formu vlastných mien v pôvodnom znení. Len čo však začneme takéto názvy skloňovať, priberajú slovenské koncovky (aj v prísne vedeckých prácach). Keby sme v takýchto prípadoch v českých názvoch ponechali bez hláskoslovnej adaptácie aj apelatívum, vznikol by bizarný a v kultúrnom, spisovnom jazyku celkom nezvyčajný zjav: miešanie prvkov dvoch jazykov v apelatívach, a to slovenských koncoviek s českým kmeňom. Vznikli by napr. výrazy pri Machovom jezere", na Vranovskej pŕehrade" a pod. A ako by znel genitív k názvu Déčínske steny? Znel by Dedinských stén, či Dedinských stien? V genitíve plurálu slova stena (čes. stena) na šťastie vôbec nemožno zmiešať prvky českého jazyka s prvkami slovenského jazyka. Je tu možná alebo čisto slovenská forma stien, alebo čisto česká forma stén. Česká genitívna forma stén v slovenskom kontexte odporuje však gramatickej stavbe slovenského jazyka. Ako sa zdá, jediným správnym východiskom je tu hláskoslovné poslovenčovanie apelatív, ktoré tvoria súčasť českých vlastných mienke V pozn. 13 sme upozornili na obdobnú prax v češtine, pokiaľ ide o slovenské zemepisné mená v českom kontexte. Vyskytujú sa prípady ešte zložitejšie. Napr. v Zďárskych vrchoch v Českomoravskej vrchovine je vrch, ktorý sa volá Devét skal. Máme tento názov v slovenskom kontexte (napr. v učebnici zemepisu pre stredné školy) poslovenčovať na Devät skál (ide o spojenie základnej číslovky s apelatívom), alebo ho ponechať v českej podobe? Popri názve vrchu Škály, ktorý nemožno poslovenčiť, lebo ide o jednoslovné vlastné meno, uvádzali sme vyššie názov Prachovské skaly (s poslovenčeným apelatívom). Názov Devét skal (Devät skál) je blízky typu Prachovské skaly. To by hovorilo za jeho poslovenčovanie. Paralelu k názvu Devét skal (Devät skál) z hľadiska českého kontextu možno vidieť v pomenovaní Päf spišských plies, ktoré sa v českom kontexte obyčajne počešťuje na Pét spišských ples. Názvy tohto typu treba prispôsobovať jazykovému kontextu (poslovenčovať, resp. počešťovať), len čo sa dostanú do nepriameho pádu (napr. pri Deviatich ska- 1 6 Táto zásada sa nevzťahuje na miestne mená typu Kostelec nad černými lesy, kde je apelatívum v nezhodnom prívlastku. Apelatíva v miestnych menách sú však vernú vzácne. 258 Slov

12 lách; tvar pri Devíti skalách" by bol v slovenskom kontexte nemožný; obdobne v českom kontexte u Péti spišských ples, nie u Piatich spišských plies"). V základnom tvare ich možno ponechávať v pôvodnej podobe, najmä vo vedeckých prácach. V českých zemepisných menách, a to v názvoch riek, vrchov a pohorí, v slovenskom kontexte poslovenčujeme aj odvodené príd. mená a niektoré rozlišujúce príd. mená. V základnej podobe miestnych mien sa takéto poslovenčovanie nepripúšťa. Uvedieme najprv niekoľko príkladov: Moravskosliezske (čes. Moravskoslezské) Beskydy, Stredočeská (čes. Stfedočeská) vrchovina, Boubínsky prales, Déčínske steny, Vsetínske vrchy, Hostinské vrchy, Nízky Jeseník (v posledných piatich príkladoch ide o uplatnenie rytmického zákona), Veľká Deštná (vrch), Studená (vysl. mäkké ď), Vltava, Trávna (Lúčna) Vltava (čes. Trávni, Luční), Biela Labe (čes. Bílé Labe) a pod. 17 Úzus tu však nie je ustálený, najmä pokiaľ ide o rozlišovacie príd. mená typu Veľký (proti Malý), Nízky (proti Vysoký), Biely (proti Čierny). Vo vedeckých publikáciách možno aj v týchto názvoch ponechať základný tvar (nominatív) v pôvodnej českej podobe. Prídavné mená hláskoslovné poslovenčujeme aj v názvoch českých krajov. Odvodzovací typ príd. mena však pritom spravidla nemeníme. Napr.: Plzenský (čes. Plzeňský) kraj, podobne Plzenská panva, Tfebonská panva (čes. Tfebonská pánev), 18 Ústecký (s mäkkým t, nie Ústiansky") kraj, Brnenslcý (nie Brniansky") kraj, Kladenská (s mäkkým ď, nie Kladnianska") panva 13 a pod. Hláskoslovné poslovenčenú podobu môžu mať aj historické názvy býv. krajín (Sliezsko zem Moravskosliezska). V historických názvoch a menách vôbec preniká slovenská podoba (pórov. napr. bitka na Bielej hore, bielohorská bitka, Karol IV., doba Karola IV., Karolova doba, ale Karlov most v Prahe, Karlova univerzita názvy dnešného objektu, resp. inštitúcie). Neustálená je prax pri používaní českých názvov ulíc, námestí, mostov a pod. v slovenskom kontexte. Súvisí to s tým, že takéto názvy sa v slovenskom kontexte ocitnú len zriedka. Ide najmä o pražské štvrte, ulice, námestia, mosty a pod. Staré názvy štvrtí, ktoré boli pôvodne miestnymi názvami (ako Smíchov, Vinohrady), zachovávajú si svoju pôvodnú po- 1 7 Pórov, obdobné slovenské názvy v českom kontexte: Nízke Tatry, Veľký Tríbeč a pod. 1 8 Zmena ň n pred odvodzovacou príponou -ský je v slovenčine systémová, preto sa uplatňuje dôsledne aj v príd. menách odvodených od českých miestnych mien. Po slovansky napr. hovoríme Ruzynské (nie Ruzyňské") letište (letisko). 1 8 V iných súvislostiach je však v slovenčine bežný tvar kladniansky, napr. kladnianski baníci, kladnianski futbalisti a pod.

13 dobu. Českú podobu si zachovávajú aj staré, dnes neobvyklé názvy ulíc, ako sú Pofíčí alebo Na pofíčí, Na Slovanech, Na slupi, V túních, Mustek alebo Na mústku a pod. Obyčajne sa však poslovenčujú názvy ako Václavské námestí (na Václavské námestie), Staromestské námestí (na Staromestské námestie), podobne Staromestská radnica (čes. Staromestská radnice), staromestský orloj a pod. Ide tu o poslovenčovanie apelatíva a odvodeného príd. mena, známe aj pri iných názvoch. Prirodzene, že v názve Ječná ulice možno poslovenčiť iba apelatívum (ulica). Ťažko by bolo poslovenčovať názvy ako Dlouhá tfída, tfída krále Jifího. Poslovenčením by sa stratila ich totožnosť. Takéto názvy bude asi treba ponechať v českej podobe aj v slovenskom kontexte. Naproti tomu názvy ako Husova tfída, Nádražní tfída, tfída Obrancu míru by sa dali prispôsobiť slovenskému kontextu poslovenčením apelatíva (trieda), pri p. aj odvodeného príd. mena (Nádražná) alebo nezhodného prívlastku (Obrancov mieru). Poslovenčujú sa aj názvy mostov, ako sú Karlov (čes. -úv) most, most Barikádnikov (čes. -níkú) a pod. Z rozboru materiálu vidno, že české vlastné mená v slovenskom kontexte nie sú rovnako odolné proti poslovenčovaniu. Najodolnejšie sú jednoslovné vlastné mená akéhokoľvek druhu okrem odvodených názvov krajov typu Poldbie, Podještédie, ktoré priberajú slovenskú odvodzovaciu príponu. Bez zmeny sa zachovávajú aj spojenia mena s priezviskom. Odolné sú aj miestne mená akéhokoľvek typu. V ostatných viacslovných zemepisných menách (v názvoch krajov, pohorí, vrchov, riek, jazier) sa poslovenčujú apelatíva, odvodené príd. mená a niektoré rozlišujúce príd. mená. V niektorých prípadoch je v praxi veľká nejednotnosť. Skloňovanie českých vlastných mien v slovenskom kontexte Hlavná zásada, ktorú treba rešpektovať pri skloňovaní českých vlastných mien v slovenskom kontexte, znie: České vlastné mená v slovenskom kontexte dostávajú slovenské koncovky. V mnohých prípadoch použitie tejto zásady nepôsobí nijaké ťažkosti, lebo veľa českých mien sa vo svojej základnej podobe zhoduje s niektorým bežným typom slovenských mien. V takýchto prípadoch skloňujeme české mená podľa príslušného slovenského vzoru (napr. osobné mená a priezviská Jan, Havránek podľa chlap, priezviská typu Neruda, Koudelka podľa hrdina, zemepisné mená Tábor, Mélník, pomnožné Klatovy, Louny, Všetaty podľa dub, Olomouc, Hradec, Liberec, Pfelouč podľa stroj, Praha, Vltava, Snéžka, Šumava, osobné mená Vera, Jifina podľa žena, pomnožné Budéjovice, Litoméfice, Krkonoše podľa ulica, Plzeň, Ghoceň podľa dlaň, Bfeclav, Boleslav, Čáslav podľa kosť, Brno, Znojmo, Hlinsko, pomnožné Napajedla podľa

14 mesto, Slaný, Hluboká, J ílové, priezviská Vážny, Nemcova, Malífová podľa tvrdých príd. mien a pod.). V slovenskom kontexte skloňujú sa české zemepisné mená ženského rodu na -e (-é), ako napr. Metuje, Dyje, Orlice, Bystrice, Roudnice, podľa vzoru ulica, české zemepisné mená mužského rodu na -f, ako napr. Clwtéboŕ, Jaromeŕ, podľa vzoru stroj, české zemepisné mená stredného rodu typu Hradišté, Konopišté, Týništé podľa vzoru srdce, české zemepisné mená stredného rodu typu Veselí, Vrchmezí, Vrchlabí, Meziríeí bývajú zväčša nesklonné okrem 7. p., kde priberajú koncovku -m, iba mená Ústí a Mezimostí obyčajne priberajú slovenské koncovky podľa vzoru vysvedčenie; osobné meno Jifí a priezviská typu Hrabe, Díté, Nevôle priberajú zámenné koncovky (pozri vyššie). České mená v slovenskom kontexte dostávajú pri ohýbaní slovenské koncovky aj vtedy, keď majú v kmeni typické české hláskoslovné (alebo pravopisné) znaky, ktoré sú cudzie slovenským menám, takže vznikajú hláskoslovné zmiešané česko-slovenské tvary. Takéto zmiešané tvary, ktoré sme zavrhli pri apelatívach, sú celkom bežné a odôvodnené pri vlastných menách. Vyplýva to z osobitnej povahy vlastných mien. Napr.: v Litoméficiach, v Budéjoviciach, v Leninoch, v Mariánskych Lázňach, z Olomouca), do Chotébofa, pred Jaroméŕom, pod Bezdézom, na Knéhyňu, pod Knéhyňou, z Hlubokej, na Slunečnej, od Truhlára, s Túmom a pod. Iba mená, ktoré sú pre slovenské jazykové vedomie celkom cudzie, t. j. také, ktorých zakončenie nedáva možnosť ľahko zaradiť príslušné meno k niektorému typu skloňovania, ostávajú nesklonné. Takéto mená sú však v češtine pomerne vzácne. Sú to najmä priezviská na -ú (pozri vyššie). Nesklonné sú aj zemepisné mená Labe a O/ire.20 Ako sme uviedli, nesklonné bývajú (okrem inštrumentálu) aj mená Veselí, Vrchmezí, Vrchlabí, Mezifíčí. Pri skloňovaní českých mien v slovenskom kontexte zachovávajú sa niektoré české tvaroslovné hláskové alternácie (striedanie hlások), pokiaľ majú analógie v slovenskom hláskosloví a tvarosloví, a to: ujo (napr. Dvur Králové, do Dvora Králové, v Dvore Králové; Obrí dúl, z Obrieho dolu, v Obrom dole), pohyblivé e 21 (napr. Hrádek, z Hrádku; Hradec Krá- 2 0 Skutočnosť, že miestne mená typu Ústí nad Labem, Klášterec nad Ohŕí majú aj v slovenskom kontexte podoby nad Labem", nad Ohŕí", nesvedčí proti téze o nesklonnosti mien Labe a Ohfe v slovenskom kontexte. České miestne mená sa totiž v slovenskom kontexte zachovávajú v pôvodnej (českej) podobe. 2 1 Tzv. pohyblivé samohlásky sa vypúšťajú pri ohýbaní mien aj z iných slovanských jazykov (napr. z poľštiny, z ruštiny). V srbochorvátskych menách na -ac (napr. Karlovac, Kragujevac, Oplenac) ostáva však samohláska -a- pri skloňovaní často pevná. Zásahom redaktorov vyskytujú sa niekedy aj tu formy bez -a-. Pravidlá ( 107, bod 6) žiadajú práve tieto formy bez -a- (v zhode so skloňovaním v srbochorvátčine).

15 lové, z Hradca Králové, v Hradci Králové), 2 - striedanie kvantity samohlások (napr. VítJcúv Kámen, Vítkovho Kameňa, pod Vítkovým Kameňom, čes. Vítkova Kamene, pod Vítkovým Kamenem; Škály, na Skalách, pod Skalami). Popri českých tvaroslovných hláskových alternáciách treba pri skloňovaní českých vlastných mien v slovenskom kontexte zachovávať slovenské alternácie. Najnápadnejšie z nich je predlžovanie poslednej kmeňovej slabiky v 2. p. mn. č. bez koncovky, na rozdiel od češtiny, kde sa naopak kmeňová dĺžka v tomto tvare skracuje. Napr.: Buáejovíc, Litoméfíc, Všetát, Krkonôš, Bŕd, Skál, proti čes. tvarom Budéjovic, Litoméfic, Všetat, Krkonoš, Brd, Skal a pod. 23 Krátka kmeňová slabika ostáva v genitíve mien typu Klatovy Klatov, lebo ani v slovenčine sa slabika so skupinou -ov- v genitíve plurálu nepredlžuje (pórov, okovy okov, vdova vdov). Česká dvojhláska ou sa síce v slovenčine nehodnotí ako dĺžka (pozri ďalej), ale nemôže sa nijako predĺžiť. Preto gen. miestneho mena Louny nemôže znieť v slovenskom kontexte ináč ako Loun (zhodne s češtinou). Krátka kmeňová slabika sa zachováva v takých menách, kde sa uplatňuje slovenský rytmický zákon. Napr.: Nýfany, Ríčany, Štáhlavy, Plánice gen. Nýran, Ríčan, Sťáhlav, Planie (rovnako v češtine aj v slovenčine). Voľba vkladnej samohlásky v gen. pomnožných českých mien v slovenskom kontexte sa spravuje zákonitosťami slovenského (nie českého) tvaroslovia (napr. Napajedla Napajediel, čes. Napajedel; Benátky nad Jizerou Benátok, čes. Benátek a pod.). Niekedy pôsobí tvorenie genitívu českých pomnožných zemepisných mien v slovenčine isté ťažkosti alebo aspoň rozpaky. K menu Vodňany je sloven. gen. Vodnian (čes. Vodňan), k Lipany Lipian, Slatiňany Slatinian, Rokycany Rokycian(?), ale ako znie genitív k menu Dobfany? Je možný Nejednotný je v slovenčine postup pri skloňovaní priezvisk na -ek, -ec, -cfc (Pravidlá, 73). Táto nejednotnosť prechádza aj na české priezviská na -ek. V zásade možno odporúčať skloňovať české priezviská na -ek v slovenskom kontexte tak ako v češtine. Vo veľkej väčšine takýchto českých priezvisk je pohyblivé -e- (napr. Havránek Havránka, Jelínek Jelínka, Horálek Horalka, Mrázek Mrázka, Čapek Čapka). V slovenskom kontexte býva pevné -e- obyčajne len v dvojslabičných menách na -ék typu Úenék, Franék Oenéka, Franéka (čes. Čeňka, Franka), výnimočne aj Čadek Čadeka. Ale meno Zdenék má v slovenčine genitív Zdenka. 2 2 Tvar Králové je genitív starého substantivizovaného príd. mena Králová (= kráľovná). V názvoch Dvúr Králové, Hradec Králové je teda tvar Králové nezhodný prívlastok, preto sa neskloňuje. Nesprávne sú napr. tvary Hradca Krälového, v Hradci Krälovom", s ktorými sa často stretávame najmä v športových rubrikách našich novín. 2 3 Obdobne sa zachováva krátka kmeňová samohláska v gen. slovenských mien typu Topoľčany, Šurany, Košice v českom kontexte (čes. gen. Topoľčan, Suran, Koéic, proti sloven. Topoľčian, Šurian, Košíc).

16 tvar Dobfian, alebo by azda bolo vhodnejšie ponechať český tvar Dobŕan aj v slovenskom kontexte? V niektorých prípadoch sa v slovenčine mení rod českých zemepisných mien. K príkladom, ktoré uvádzajú Pravidlá slovenského pravopisu v 108 (Olomouc, Chrudim, Pŕíbram, Kourim, Vlašim, Litomyšl pozri vyššie), možno ešte pridať Kroméfíž (v češtine žen. r., v slovenčine muž. r.) a Labe (v češtine stred, r., v slovenčine žen. r.; Pravidlá uvádzajú v slovníku). Pri skloňovaní českých vlastných mien, ktoré majú podobu príd. m e- n a alebo obsahujú príd. meno, v slovenskom kontexte, môžu pôsobiť ťažkosti mäkké príd. mená, ktoré sú v češtine jednovýchodné (majú jeden tvar pre všetky tri rody), ale v slovenčine trojvýchodné, a privlastňovacie príd. mená. Tu platí zásada, že v základnej podobe (v nominatíve) českého názvu zachovávame aj príd. meno v českej podobe (okrem výnimiek, o ktorých už bola reč), ale pri obmieňaní v ostatných pádoch dostáva príd. meno v slovenskom kontexte slovenské koncovky. Príklady na mäkké príd. mená: Korunní, z Korunnej, pred Korunnou; Horní Bŕíza, z Hornej Bfízy, Na Hornú Brízu, v Hornej Bfíze; Dolní Loučka, z Dolnej Loučky, pred Dolnou Loučkou; Dolní Kralovice, z Dolních Kralovíc; Vyšší Brod, z Vyššieho Brodu, vo Vyššom Brode a pod. 24 Podobne skloňujeme české priezviská typu Dolejší: Dolejšieho, Dolejšiemu, o Dolejšom. 25 Príklady na privlastňovacie príd. mená: Jindfichúv Hradec, z Jindŕichovho Hradca, v Jindŕichovom Hradci (čes. z Jindfichova Hradce, v Jindrichové Hradci) ; Vítkúv Kámen, z Vítkovho Kameňa, pod Vítkovým Kameňom (čes. z Vítkova Kamene, pod Vítkovým Kamenem); Františkovy Lázné, z Františkových Lázní, vo Františkových Lázňach (čes. ve Františkových Lázních, príd. meno tu má rovnaký tvar ako v slovenčine). Pri skloňovaní českých vlastných mien (bez ohľadu na to, či majú povahu podst. mien, alebo príd. mien) v slovenskom kontexte uplatňuje sa rytmický zákon. Pri skloňovaní mien, ktoré majú v kmeni dĺžku bezprostredne pred koncovkou, skracujú sa dlhé koncovky (pozri vyššie o gen. pl.). Napr.: Mariánské Lázné, Mariánskych Lázní (v gen. pl. sa koncovka 4 neskracuje, pórov, sloven. tvary básní, piesní), v Mariánskych Lázňach (nie,,-niach"); Vážny, Vážneho, Vážnemu a pod. Je pozoruhodné, že česká *4 Mäkké prídavné mená typu Dolní, Horní, Korunní v českých zemepisných menách menia sa pri ohýbaní v slovenskom kontexte na tvrdé. Českú podobu si zachovávajú len v nominatíve. Pórov, podobný postup v hovorovej češtine pri slovenských názvoch typu Dolný Kubín, z Dohiího Kubína. Tvar,,z Dolného Kubína" v českom kontexte je knižný, umelý. 2 5 V našich novinách skloňujú meno nášho reprezentačného brankára Dolejšieho nejednotné. Popri správnych tvaroch Dolejšieho, Dolejšiemu vyskytujú sa aj nenáležité tvary Dolejšího", Dolejšímu", utvorené k nominatívu Dolejší mechanicky zámennými koncovkami.

17 dvojhláska ou sa pritom v slovenčine nehodnotí ako dĺžka (pórov, tvary Dlouliý, Dlouhá ulice, na Dlouhú ulicu; Olomoucký kraj, z Olomouckého kraja, Lounský okres a pod.). Nezhodne prívlastky sa pri ohýbaní českých mien v slovenskom kontexte nemenia. Napr.: Ústí nad Orlici, z Ústia nad Orlici; Nové Mesto nad Metují, z Nového Mesta nad Metují a pod. V závere tejto kapitoly možno iba zopakovať hlavnú zásadu, že české mená v slovenskom kontexte priberajú slovenské koncovky, ale ich základ ostáva bez zmeny, i keď na švíku vznikajú nezvyčajné skupiny hlások. České názvy umeleckých diel a publikácií v slovenskom kontexte Pri uvádzaní názvov českých umeleckých diel a publikácií v slovenskom kontexte možno pozorovať ešte väčšiu nejednotnosť ako pri uvádzaní osobných alebo zemepisných vlastných mien. Pribúda tu totiž možnosť úplného prekladu názvu. Na otázku, či sa majú alebo nemajú názvy českých umeleckých diel prekladať do slovenčiny, nemožno odpovedať jednoducho áno alebo nie. Záleží na tom, v akej súvislosti názov používame, komu je náš prejav určený a aké ciele sledujeme. Napr. v referáte o slovenskom preklade českého literárneho diela, hry alebo opery českého autora, ktorá sa hrá po slovensky (v slovenskom preklade) v slovenských divadlách, bude sa názov príslušného diela používať predovšetkým v slovenskom preklade (Smetanova Predaná nevesta, Čapkova Biela nemoc, Pujmanovej Ľudia na križovatke a pod.), pričom bude treba uviesť aj pôvodný český názov. Práve tak v rozhlase môžu slovenskí (ale aj českí) hlásatelia používať podľa cieľa prejavu jednak pôvodné české názvy umeleckých diel, jednak ich slovenské preklady. Pravda, do učebnice literatúry, do literárnovedných alebo iných odborných štúdií patria originálne názvy českých literárnych a iných umeleckých diel. Otázka teda neznie tak, ako ju kladie Gregor, či prekladať, alebo neprekladať, ale: kedy prekladať a kedy nie. Nás však teraz viac zaujíma iná otázka: ako zachádzať s českými originálnymi názvami umeleckých diel a publikácií. Platia tu rovnaké zásady ako pri iných vlastných menách. Už z toho vyplýva, že je celkom nevhodný taký spôsob citovania českých názvov v slovenskom kontexte, pri ktorom sa rekonštruujú" české koncovky v tom slove názvu, ktoré syntaktický priamo súvisí so slovenským kontextom. 2^ Osvetlíme si tento nenáležitý spôsob citovania na príkladoch. Obyčajne 2«Príklady na takýto nenáležitý spôsob citovania slovenských názvov v českom kontexte uvádza VI. Ženatý (c. m., str ) pod písmenom b. Ženatý správne upozorňuje, že tu ide o nedopatrenie (alebo o neznalosť) prekladateľov, resp. redaktorov.

18 sa vyskytuje len pri viacslovných názvoch. Zaraďme do slovenského kontextu české názvy Lidé na kŕižovatce, Válka s mloky, Bílá nemoc, Prodaná nevesta, Rudé právo, Mladá fronta. Nesprávne bude takéto zaradenie: Pujmanová v Lidech na kŕižovatce podáva obraz...; Karel Čapek vo svojej Valce s mloky...; hlavná myšlienka Bílé nemoci Karia Čapka...; ária z Prodané nevesty; Písali o tom v Rudém právu, v Mladé fronte" (nik by tu vari nenapísal v slovenskom kontexte tvar fronte"). Nenáležité sú v uvedených prípadoch tvary Lidech"', Valce", Bílé", Prodané", Rudém právu", Mladé", pretože všetky tieto tvary syntaktický priamo súvisia so slovenským kontextom, sú syntaktický zaradené do slovenskej vety. Naproti tomu tvary na kŕižovatce", s mloky", hoci sú české, sú v tom istom slovenskom kontexte náležité, lebo syntaktický priamo nesúvisia so slovenskou vetou (ide o nezhodne prívlastky, ktoré s kontextom slovenskej vety súvisia nepriamo prostredníctvom svojho nadradeného člena). Tie slová českých názvov, ktoré syntaktický priamo súvisia so slovenskou vetou, musia dostať slovenské koncovky. Tento postup je prirodzený a používa sa bez obmedzenia v takých prípadoch, keď sa český názov hláskoslovné alebo aspoň pravopisné kryje s paralelným názvom slovenským. Také sú napr. názvy Rudé právo, Mladá fronta a pod. Tieto názvy možno bez ťažkostí ohýbať nielen s českými, ale aj so slovenskými koncovkami. V slovenskom kontexte dostávajú takéto názvy slovenské koncovky, ako napr. v Rudom práve, v Mladej fronte a pod. V niektorých prípadoch je však takýto spôsob zaradenia českého názvu do slovenského kontextu celkom nemožný. Dobrý príklad je názov Lidé na kŕižovatce. České slovo lidé sa priam vzpiera" slovenským koncovkám. V týchto prípadoch treba použiť opis, a to taký, aby pôvodný český názov ostal v nominatíve. Napr.: Pujmanová vo svojom románe Lidé na kŕižovatce... V písaných prejavoch, najmä vo vedeckých prácach, je vhodné použiť takýto opis pri všetkých názvoch, ktoré sa vyznačujú českými hláskoslovnými črtami, cudzími slovenskému jazyku. K tomuto postupu sa možno uchýliť aj pri niektorých zemepisných menách, ak by použitie slovenských koncoviek pôsobilo nejaké ťažkosti. Celkom nevhodný je postup, pri ktorom sa celý názov ponecháva v základnej podobe bez ohľadu na syntaktické zaradenie názvu do vety. 27 Napr.: V Lidé na kŕižovatce Pujmanová podáva obraz..." Nevhodnosť tohto postupu pre spisovný prejav sa nezmení ani vtedy, ak sa názov dá 2 7 Príklady na takýto postup pri slovenských názvoch v českom kontexte uvádza VI. Ženatý (c. m., str. 78) pod písmenom a. Ženatý tento postup iba konštatuje ako iné postupy, ale ho nehodnotí.

19 do úvodzoviek, ako je to v prvom príklade Ženatého (S. Czambel v Slováci a ich reč"...). Ako upozornil VI. Ženatý (c. m., str. 79), osobitnú pozornosť si zaslúžia názvy, ktoré obsahujú príd. mená majúce v češtine mäkké zakončenie a v slovenčine tvrdé zakončenie (napr. čes. kultúrni, literárni, národní, večerní, sloven. kultúrny, literárny, národný, večerný). Príd. mená tohto typu sme si povšimli aj pri zemepisných názvoch (Dolní, Horní, Korunní a pod.). Pri skloňovaní sa tieto české príd. mená poslovenčujú, t. j. dostávajú tvrdé koncovky. Podobne je to aj v názvoch literárnych diel a publikácií. Napr. názov českého kultúrneho týždenníka Literárni noviny sa v slovenskom kontexte skloňuje po slovensky: z Literárnych novín, Literárnym novinám, v Literárnych novinách, s Literárnymi novinami. 28 Niekedy sa však ponechávajú bez zmeny české formy zhodné s nominatívom singuláru, t. j. so základnou podobou názvu (na rozdiel od zemepisných názvov, v ktorých sa príd. mená Dolní, Horní obyčajne poslovenčujú). Napr. Moderní revue, z Moderní revue, v Moderní revue, s Moderní revue, popri Modernej revue, v Modernej revue, s Modernou revue. Vcelku je aj v tomto prípade veľa kolísania. V závere k tejto kapitolke možno opakovať, že pre citovanie názvov umeleckých diel, časopisov a pod. v slovenskom kontexte platia zhruba rovnaké pravidlá ako pri iných vlastných menách. Pri týchto názvoch sa častejšie vyskytuje opis, ktorý umožňuje ponechať príslušný názov v pôvodnej podobe v akomkoľvek kontexte. Pri názvoch umeleckých diel prichádza do úvahy aj slovenský preklad. Autor tejto štúdie sa nazdáva, že jeho úvahy a závery prispejú k istej stabilizácii v uvádzaní českých vlastných mien v slovenskom kontexte a môžu byť východiskom pre vypracovanie určitých normatívnych zásad v tejto oblasti. 2 8 Obdobne skloňujeme názov slovenského časopisu Národnie noviny.

20 GRAMATICKÉ PRVKY PRI TVORENÍ SLOV Ján Ho r e c k ý Podľa teórie nedávno zomretého sovietskeho jazykovedca A. L Smirnického (Leksikologija anglijskogo jazyka) slovotvorným prostriedkom pri odvodzovaní slov nie sú iba slovotvorné prípony, ale v každom prípade aj paradigmy, t. j. súhrn pádových alebo osobných koncoviek podstatného mena, prídavného mena, resp. slovesa. Smirnickij tu vychádza zo skutočnosti, že niet plnovýznamových slov, ktoré by nemali isté formálne prvky. Nejestvujú holé korene, ale iba korene alebo kmene s patričnými koncovkami. Stavia tu teda na úplne nespornej téze, že slovo nie je tvorené iba prvým pádom, resp. neurčitkom, ale vždy celým súhrnom foriem. Netreba dokazovať, že ak plnovýznamové slovo nejestvuje bez gramatických prvkov, týka sa to aj slov neodvodených. Inými slovami: paradigmu, resp. súhrn koncoviek nemožno pokladať za osobitný slovotvorný prostriedok vo vlastnom slova zmysle, ale iba v tom zmysle, že pomáha dotvárať slovo, umožňuje jeho skutočné jestvovanie, a to bez ohľadu na to, či ide o slovo neodvodené, odvodené alebo zložené. V skutočnosti je v slovenčine zreteľný rozdiel medzi rozborom slovotvorným a morfematickým. Teda je rozdiel aspoň v prevažnej väčšine prípadov aj medzi slovotvornou príponou a gramatickou morfémou. Slovotvorný rozbor je možný len tam, kde je zreteľná slovotvorná štruktúra, t. j. pomer dvoch častí: jednej, ktorá je spoločná aspoň dvom slovám a je nositeľom ich lexikálneho významu, a druhej, ktorá je iba v jednom z takýchto slov a je modifikátorom jeho lexikálneho významu. Prvú časť voláme slovotvorným základom, druhú časť slovotvornou príponou, resp. slovotvornou predponou. Z hľadiska slovotvorného možno teda slovo členiť len na dve časti: slovotvorná štruktúra je binárna, a to aj vtedy, ak slovotvorným základom je už raz odvodené slovo, prípadne aj vtedy, ak ide o dva slovotvorné základy v zložených slovách. Tieto myšlienky možno ilustrovať niekoľkými príkladmi. V podstatnom mene učiteľ je slovotvorným základom sloveso učit, slovotvorná prípona je -teľ. Možno teda povedať, že učiteľ je ten, kto učí. Podobne v slove kočikáreň slovotvorným základom je podstatné meno kočík, slovotvorná prípona je -áreň: teda kočikáreň je miesto, kde sa ukladajú kočíky. Ale v podstatnom mene učiteľstvo už nie je slovotvorným základom sloveso učit, lež podstatné meno učiteľ a slovotvorná prípona je -stvo: učiteľstvo je súhrn učiteľov, prípadne zamestnanie učiteľa. V takých prípadoch, kde nemožno určiť tento binárny vzťah slovotvorného základu a slovotvornej prípony či predpony, nie je možný slovotvorný

21 rozbor. V podstatnom mene dom alebo ryba niet slovotvornej štruktúry, lebo nemožno povedať, že tvary dom, ryb- sú slovotvorné základy, nejako modifikované koncovkou. Vidieť teda, že teória A. I. Smirnického sa nepotvrdzuje. Opakujeme, že nie každé slovo možno podrobiť slovotvornému rozboru. No zato každé plnovýznamové slovo možno podrobiť rozboru morfematickému. V každom slove možno vydeliť aspoň tú časť, ktorá sa v prúde reči mení to je koncovka a tú časť, ktorá ostáva nemenná to je kmeň. Pravda, v kmeni možno ďalším rozborom, porovnávaním, analógiami s inými slovami vydeliť isté opakujúce sa celky, ktoré nazývame morfémami. V podstatnom mene kočikáreň možno takto vydeliť morfémy koč, ík, áreň, v podstatnom mene učiteľstvo morfémy uči, teľ, stv, o. Prvá morféma v oboch prípadoch je nositeľom lexikálneho významu, morféma o v slove učiteľstvo má iba gramatickú funkciu. Ako vidieť z porovnania tvarov koč-ik-áreň a uči-teľ-stv-o, nie v každom tvare musí byť koncovka výslovne vyjadrená: v tvare uči-teľ-stv-o sa koncovkou -o vyjadruje, že ide o podstatné meno stredného rodu v 1. alebo 4. páde jednotného čísla. Aj o slove koč-ik-áreň vieme, že je to podstatné meno ženského rodu v 1. a 4. páde jednotného čísla, hoci to nie je formálne vyjadrené osobitnou koncovkou. Vieme to, pravdaže, z jestvovania ostatných pádov, a hovoríme, že tu je koncovka nulová. Možno hneď zdôrazniť, že nulová koncovka je pochopiteľná, a teda jestvuje tam, kde ide o rozličné tvary jedného slova, takže nulová koncovka sa vydeľuje iba na pozadí týchto tvarov. Ďalej treba zdôrazniť, že nulová koncovka je možná len tam, kde sa dané slovo nemôže obísť bez toho tvaru (napr. 1. pádu), ktorý je vyjadrený nulovou koncovkou. Pokladali sme za potrebné uviesť tieto úvahy, aby sme mohli prikročiť ku skúmaniu vzťahu medzi koncovkou a slovotvornou príponou. Vo veľkej väčšine odvodených podstatných mien ženského rodu, vo všetkých odvodených podstatných menách stredného rodu, v niektorých mužského rodu je koncovka tesne prilepená" na slovotvornú príponu, takže po odtrhnutí koncovky pri morfematickom rozbore zostane iba akási kostra" prípony. Ide o také prípady ako rad-c-a, učiteľ-k-a, sliv-ovic-a, cest-ovin-a, rysova-dl-o, v prídavných menách napr. vod-nat-ý, kraj-sk-ý a pod. Pomerne časté sú aj prípady, že koncovka je nulová, takže v slovotvornej prípone sa nedá vydeliť spomenutá kostra". Platí to o neodvodených i o všetkých odvodených podstatných menách mužského rodu zakončených na spoluhlásku, napr. učiteľ-0, pekár-0, oráč-0, dlháň-0 a pod. V ženskom rode ide tu iba o podstatné mená s príponou -ost-0, -eň-0, -áreň-0, -ež-0, -ač-0 (smelosť, pastiereň, učtáreň, mládež, chrobač), v strednom rode nieto

22 takýchto podstatných mien. Spomedzi adjektív platí táto zásada iba o privlastňovacích prídavných menách na -ov, -in (otcov, matkin). No častý je pri odvodzovaní aj prípad, že sa koncovka nedá oddeliť, niet nijakej kostry", ale slovotvorná prípona a gramatická koncovka splývajú v jednom tvare. Vzniká tak nevyhnutne otázka, či je tu prvotná prípona alebo koncovka. Odpovedať treba na základe skutočnosti, že bez slovotvorných prípon jestvuje veľa slov (tie, ktoré nemajú zreteľnú slovotvornú štruktúru, ba aj zložené slová), kým bez koncoviek ohybných slov niet. Z toho vyplýva, že základným prvkom musí byť gramatická morféma a že teda v daných prípadoch táto morféma akoby zastupovala aj slovotvornú príponu. Treba vlastne povedať, že funkciu slovotvornej prípony v takomto prípade preberá nie jediná gramatická morféma, ale celá paradigma. Iba v takýchto prípadoch možno pripúšťať teóriu A. I. Smirnického, že paradigma je slovotvorným prostriedkom. Je to zjav veľmi blízky anglickej konverzii, ktorú ako dôležitý slovotvorný prostriedok veľmi obšírne preberá práve A. I. Smirnickij v citovanej knihe. Pravda, v slovenčine nejde o konverziu, prevod z jedného slovného druhu do iného, vo vlastnom slova zmysle. Kým totiž v angličtine ide pri konverzii o dva rovnako znejúce tvary v nominatívnej podobe, napr. Zore (láska) love (ľúbim), v slovenčine má aspoň jeden člen takejto dvojice už aj v nominatívnej podobe isté znaky, ktorými sa zaraďuje do určitého slovného druhu. Ze anglické love (láska) je podstatné meno, vidíme popri význame predovšetkým z toho, že má genitív love's a plurál loves; podobne o slovesnom charaktere love (ľúbim) sa možno presvedčiť iba z jestvovania tvarov loves, loved, loving. V slovenskej dvojici podobného druhu, napr. letieť let, už aj z tejto pomenovacej podoby vidíme, že letieť je sloveso, let podstatné meno. V slovenčine teda možno hovoriť iba o využití paradigmy ako pomocného slovotvorného prostriedku, nie o konverzii. Ďalej treba zdôrazniť, že nemožno hovoriť o nulovej slovotvornej prípone, lebo slovotvornú príponu na rozdiel od gramatickej morfémy nemusí mať každé ohybné slovo. V ktorých prípadoch sa teda paradigma využíva ako pomocný slovotvorný prostriedok? Je to predovšetkým v takých dejových podstatných menách, ktoré sú zrejme odvodené od slovesa a majú v mužskom rode nulovú gramatickú morfému alebo v ženskom rode gramatickú morfému -c. Podstatné mená tohto typu sa tvoria od slovies bezpredponových, ale najčastejšie od slovies predponových. Ide o podstatné mená ako beh, vrh, hod, skok, chod, let, rub, sun; preskok, výskok, prechod, odchod, odlet, nálet, úklon, pred-

23 klon, dosev, výšľah. Ženského rodu sú napr. chôdza, kúpa, jazda, vrava, hra; zvada, zábava, príhoda, obnova, oslava, obsluha, výroba. Pri podstatných menách tohto typu nastávajú aj významové posuny, takže sa nimi vyjadrujú aj názvy abstraktných vlastností, ako napr. rozpuk, kára (trest), súra, dôvera, no pomerne zriedka. Častejšie sú názvy miesta: porub, prielom, prievoz, vylom, výpust, výbeh, vývoz (pri dome), návrt, zákruta, záhrada, ohrada, výstava. Ti názvov vecí možno uviesť napr. vrt, strih, zvar, násyp, nános, prepad, zárez, odpich, zlom, zalom, pôdoj; váza, chova, odedza, prievora, závora, záprava. Pri názvoch osôb sa tento typ vyskytuje veľmi zriedka: poskok. Treba však uviesť, že pri tvorení od predponových slovies sa v podstatných menách predpona predlžuje, ak je predlžovania schopná, totiž ak je zakončená na samohlásku. Predlžujú sa teda predpony na-, za-, vy-, u-, pri- (návrat, záklon, výber, úklon, prískok), nepredlžuje sa však predpona o- (oter, obeh). Predpony do- a po- sa predlžujú iba v starších slovách, napr. dôvtip, dôraz, dôvera, pôrod, podo j, kým v novších ostáva krátkosť: doskok, dolet, donos, poter, poskok, poklus. Kvantita predpony pre- je komplikovaná sémantickými vzťahmi. Vcelku je tu stav taký, že podstatné mená vyjadrujúce dej majú predponu pre- (prelom, preskok, prekrut, prevrat, prevoz, prechod, prenos), kým podstatné mená s miestnym významom majú variant prie- (prielom, prievoz, priechod, priehyba). Okrem toho však býva podoba s prie- aj v takých podstatných menách, ktorými sa označuje prenikanie činnosti cez nejakii prekážku, napr. prieťah, prieron. Aj toto je dôkaz, že nejde iba o konverziu, ale o osobitný slovotvorný model, charakterizovaný okrem sekundárneho slovotvorného využitia gramatickej morfémy aj kvantitatívnou alternáciou, a to nielen v podstatných menách utvorených od predponových slovies, ale niekedy aj v podstatných menách utvorených od slovies bezpredponových: spievať spev, lietať let, vŕtať vrt a pod. Zaujímavý, pravda, dosť sporadický je prípad využitia paradigmy ako pomocného slovotvorného prostriedku pri tvorení názvov osôb ženského rodu. Ide tu o také dvojice ako sused suseda, svokor svokra. Častejšie sa tento prostriedok využíva pri tvorení ženských osobných mien: Jozef Jozefa, Ján Jana, Jaroslav Jaroslava, Vladimír Vladimíra. Mohol by sem patriť aj typ dlháň dlhaňa, lebo vo väčšine prípadov akoby šlo iba o pripojenie gramatickej morfémy -a k podstatnému menu mužského rodu na -áň. No také prípady ako rožkaha, stekaná, pri ktorých niet paralely v mužskom rode, ukazujú, že -ana je osobitná prípona takého druhu ako -uša, -iďa a pod. Podobný vzťah ako pri prechyľovaní je aj pri tvorení názvov mláďat. Tieto názvy sa tvoria príponou -<tj-ä, ktorá je nalepená" na gramatickú

24 morfému, vyjadrujúcu stredný rod. Na rozdiel od typu sused suseda sú tu však vždy príslušné alternácie samohláskové i spoluhláskové: had háda, vlk vlča, vnuk vnúča, žena žieňa (tu ide zrejme o dve gramatické morfémy: v podstatnom mene žena ide o koncovku ženského rodu, v podstatnom mene žieňa o koncovku stredného rodu). A zase tu k charakteristike slovotvorného modelu patrí nielen slovotvorné využitie gramatických morfém, ale aj príslušné samohláskové a spoluhláskové alternácie. V strednom rode sa gramatické morfémy ako slovotvorný prostriedok využívajú v hromadných podstatných menách ako skálie, prútie, kamenie (zase s príslušnými alternáciami), v miestnych podstatných menách ako námestie, podhradie, nábrežie, príslnie, priedomie a v substantivizovaných slovesných podstatných menách typu vedenie, jedenie. Pri prídavných menách sa takýto spôsob tvorenia uplatňuje iba pri privlastňovacích prídavných menách odvodených od názvov zvierat: vlci, pst, hadí, orlí, rací a pod. Treba len poznamenať, že prídavnými menami tohto typu sa vyjadruje nielen vzťah, ale niekedy aj podobnosť. Tento význam je zrejmý z takých spojení ako ovčia hlava, kohútia hruď, rybie oči a pod. Osobitne treba upozorniť na to, že pri slovesách je takéto splývanie gramatickej koncovky a slovotvornej prípony všeobecným zjavom. Iba v zdrobnených slovesách typu sadkat, róbkat možno vydeliť osobitnú slovotvornú príponu -kat. Do skupiny podstatných mien tvorených vlastne len gramatickou koncovkou a príslušnými alternáciami patrí aj niekoľko podstatných mien utvorených od prídavných mien, najmä od názvov farieb: čierny čerň, zelený zeleň, žltý žlt, violetový violet. Niekedy majú takéto podstatné mená aj posunutý význam. Napr. podstatným menom beľ sa označuje aj časť drevnej hmoty v strome, príp. aj druh mäsa. Napokon sem možno zaradiť aj početné prípady substantivizácie adjektív, i keď je to prípad zložitejší o to, že nejde len o využitie koncovky, ale o zmenu slovne druhovej povahy celého slova. Ide tu o známe prípady ako hlavný, strážny, vážny, hostinský, chyžná, komorná v názvoch osôb a napr. cestovné, stravné, nocľažné, kolkovné, poštovné, stojné, hovorné v názvoch poplatkov. K prípadom ako strážny, vážny treba dodať, že i keď v slovenčine sa tento typ nevyužíva v takej miere ako v češtine (pórov. vratný vrátnik, hajný hájnik), predsa len pribúda takýchto slov pre potreby presného rozlišovania. Podstatné meno strážny sa napr. odlišuje od podstatného mena strážnik tým, že strážnik je stále zamestnanie, kým strážny je len dočasná povinnosť vojaka. Analógia s prechyľovaním typu sused suseda je tu v prechyľovaní typu komorný komorná, hostinský hostinská a najmä v priezviskách: Veselý Veselá, Selecký Selecká, Nový Nová a pod.

25 Už aj z tohto stručného prehľadu vidieť, že slová utvorené s využitím koncoviek tvoria svojráznu skupinu najmä pri podstatných menách odvodených od slovies, ako aj pri tvorení ženských názvov osôb a názvov mláďat. Pritom možno do tejto skupiny zaradiť aj tvorenie typu čierny čerň i substantivizáciu prídavných mien. Nemožno však povedať, že by tu šlo o konverziu, známu najmä v angličtine, lebo okrem koncoviek sa tu spravidla (okrem substantivizácie) uplatňujú aj samohláskové a spoluhláskové alternácie, vytvárajúce tak svojrázne slovotvorné modely. PRÍPADY TZV. ROZKLADU MENNÉHO ČÍSLA František M i k o Pri skúmaní množného čísla podstatných mien sa ukazujú niektoré súvislosti, ktoré nás vedú zo syntaktického plánu k priraďovaniu (typ otec a syn, otec so synom ap.) a k niektorým iným vetným formám. Pritom je zaujímavé, ako tu použitie pojmu menného čísla pomáha lepšie vysvetliť a uviesť na jednu rovinu zdanlivo rôznorodé javy. Vychádza pritom najavo i štylistická stránka veci. To všetko prispieva k zreteľnejšiemu a systematickejšiemu chápaniu spisovnej normy v oblasti uvedených javov a ukazuje na ich hodnotu v praxi. Kým prejdeme k jadru veci, najprv niekoľko slov k pojmu menného čísla. Podstatným menom vyjadrujeme samostatne chápaný jav skutočnosti. Jedným z príznakov takto chápaných predmetov je kvantitatívnosť. Ponímajúc jav ako samostatný, chápeme ho spravidla aj v kvantitatívnom aspekte, v čísle. V slovenčine vyjadrujeme počet predmetov len synteticky, tvaroslovne (strom stromy) alebo súčasne i analyticky pomocou čísloviek a podstatných mien číselného významu (jeden strom, dva stromy, niekoľko stromov, množstvo stromov). Aj v jednom, aj v druhom prípade zhrňujeme predmety v nediferencovaný súhrn, v ktorom je jeden predmet ako druhý. Neberieme do úvahy ani ich individuálnu osobitnosť, ani ich prípadné vzájomné vzťahy. Pojem gramatického čísla sa totiž zakladá na jednorodosti predmetov. 1 V reči sa však často ukazuje potreba vyjadriť množstvo predmetov i tak, 1 Pozri V. Blanár, Kategória množného čísla, Jazykovedný sborník SAVU IV, Bratislava 1950, 92.

26 že sa prizerá na ich individuálnu osobitosť a na ich prípadné vzájomné vzťahy. Vonkajšia situácia sa jazykovo vyjadruje podľa vzťahu človeka k predmetom vonkajšej skutočnosti. Veci, ktoré sa pokladajú za kvalitatívne odlišné, dostávajú osobitný názov a naopak, veci, ktoré sa pokladajú za kvalitatívne jednorodé, zahrnujú sa rovnakým názvom. Treba však dodať, že postoj človeka k predmetom vonkajšej skutočnosti nie je raz navždy daný, ale sa mení podľa situácie. Tým dostáva pomenovanie dynamický ráz." 2 Tak dochádza napr. i k tzv. skladu" a rozkladu" menného čísla: Mrvenčík sa chcel vrátiť, ale stretol sa s Janom Holubom, mešťanostom z Horného konca. Obidvaja sa potom osmelili pozrieť z vŕšku na kúpajúcich sa. Šli tadiaľ dve ženy a tiež sa zastavili. Zastali dívať sa aj traja čižmári, ktorí šli z jarmoku a niesli na žŕdkach nepredané čižmy. Onedlho bola na vŕšku celá kopa ľudí a smiala sa pohybom a posunkom našich naháčov, kúpajúcich sa raz vo vode, raz na slnku a gymnastikujúcich sa. (Jesenský) Je medzi nimi skoro vo všetkom rozdiel. Ona je katolíčka, Mišo pravoslávny. Ona je z Oravy, Mišo zo Spiša. (Tajovský) V prvom prípade sa spočiatku diferencované osoby (Mrvenčík, Jano Holub) chápu najprv v homogénnom súhrne obidvaja (číslovka je tu substantivizovaná) a potom spolu s ďalšími súhrnmi tej istej roviny (dve ženy, traja čižmári) sa skladajú v celkový výraz celá kopa ľudí. Postupná syntéza je tu štylistickým prostriedkom detailného opisu a stupňovania napätia. V druhom prípade syntetický výraz nimi (je to substantívne zámeno s kategóriou menného čísla) sa rozkladá na individualizované výrazy ona a Mišo. Rozklad je tu štylistickým prostriedkom detailného opisu a antitézy. Sklad a rozklad čísla s príslušnými zmenami v pomenovaní posúvajú mieru detailnosti pri rozvíjaní témy. Miera detailnosti tvorí významnú zložku štýlovej charakteristiky toho ktorého prejavu, v nejednom smere príznačnú pre jeho štýl. Všimnime si bližšie, ako sa vyjadruje množnosť (pluralita) pri tzv. rozloženom čísle. V krajnom prípade, t. j. keď sa zdôrazní individualita druhových predmetov, dostáva každý z nich osobitný názov: 3 Mrvenčík, Jano Holub, ženy, čižmári, ona, Mišo. Pritom sú dve možnosti: po prvé, pomenovania predmetov sa dostávajú každé do osobitnej vety, nastáva teda aj syntaktický rozklad; po druhé, pomenovania ostávajú v tej istej vete v rozličných vetných členoch alebo v tom istom vetnom člene: Celý kŕdeľ spustil sa do tône jelšín na dno Studenej jamy. Ovce sklonili -Blanár, c. d., Blanár, c. d., 96.

27 hlavy, zbili sa do kopy. Kozy, krok za krokom vedľa seba, každá osobitne, políhali a žviakali. Schytil J e r g u š a za ruku, utekali dúškom, vytrvale. J e r g u š, obutý v starých topánkach, pobral sa s Paľom Stierankom na vrchy. Zachytili aj Chvostíka, nech sa prebehne. Ženy vychádzali už zo dvora aj s Jergušovou ustaranou a preľaknutou mamkou. Sadli do voza, Tomáš napredku, J e r g u š za ním. K obloku poprichodili noví chlapci, medzi nimi Červenák a ešte jeden známy. Sklzli zo slamy, vytriasli mrvu spoza košieľ. A ako Jano, aj Jerguš zašiel do potoka umyť sa v studenej vode. Išli strmou cestou, Tomáš a Jerguš zoskočili z voza. Jerguš a Štefan dostali krídla a prsia, Nácko hlavu a dlhé hrdlo. Za Voliarkou a za Jelšovou vodou bolo vidieť niekoľko osvetlených oblôčkov. Z hôr a lúčin zlietali sa komáre a ovady. Sadol na podstienok veľkej budovy, zjedol svoj obed: slaninu s chlebom zapil studenou kávou. (Ondrejov) Ako vidíme, vyjadrenie množnosti (plurality) sa pohybuje medzi dvoma krajnosťami: Na jednej strane, pri úplnej syntaktickej rozloženosti, keď sa jednotlivé predmety dostávajú do samostatných viet, množnosť zaniká. Medzi predmetmi je tu iba voľná kontextová súvislosť. Istá blízkosť medzi nimi ostáva, ak sa ocitnú v tej istej vete v rozličných vetných členoch. Syntagmatická súvislosť medzi nimi však až príliš zdôrazňuje ich individuálnosť, priečiacu sa nediferencovanému súhrnu v čísle. Celkom blízko k číselnej syntéze ostávajú tie prípady, keď sa predmety ocitnú vedľa seba v rámci toho istého vetného člena. Z hľadiska čísla tu ide vlastne o rozložený" (resp. zložený") vetný člen. Číselný súhrn je v podstate výsledkom pridávania. Jazykovým vyjadrením pridávania je spojka a alebo predložka s. Je tu teda splnená jedna podmienka čísla: syntéza. Úplnej syntéze bráni potreba prizerať na individuálnosť zhrnovaných predmetov, teda potreba rozlišovať. Analýza prevažuje nad syntézou. Za priraďovacím skladom sa teda skrýva zápas dvoch poznávacích tendencií: potreba rozlišovania i potreba syntézy. Za syntézou stojí pojem čísla. Prejavuje sa to na syntaktickom pláne, istými náznakmi sa však prezrádza i v pláne morfologickom. Forma slovesa pri viacnásobnom podmete sa správa tak, ako by v ňom išlo o súhrn rovnorodých, nediferencovaných predmetov (Tomáš a Jerguš zoskočili z voza), teda ako by sme tu mali morfologické množné číslo. Pri slovoslede: prísudok viacnásobný podmet 4 prípady Z voza zosko- * Pozri E. Paulíny J. Ružička J. Štolc, Slovenská gramatika, 1952, 332.

28 čtt Tomáš a Jerguš j Z voza zoskočili Tomáš a Jerguš budú sa štylisticky líšiť silnejšou a hotovou syntézou v prípade druhom. Spojenie v prípade zoskočil Tomáš a Jerguš je pre menšiu súdržnosť priraďovaných slov tesnejšie medzi zoskočil a Tomáš ako medzi zoskočil a Jerguš. V spojení zoskočili Tomáš a Jerguš sa v tomto ohľade nediferencuje pre väčšiu súdržnosť priraďovaných slov, pričom spojenie medzi zoskočili a medzi Tomáš a Jerguš je tesnejšie ako v prvej eventualite. Reč v druhom prípade bude spontánnejšia". 5 Tento prejav skrytého" morfologického čísla je možný i na prístavku: Jerguš a Štefan, nerozluční kamaráti... Zmenený slovosled naši nerozluční kamaráti Jerguš a Štefan... tu nie je možný. Táto obmena by totiž nebola v synonymickom pomere k prvému prípadu, lebo tu ide o inú vetnú platnosť uvedených slov. V prívlastku Jerguš a Štefan by išlo o rozklad čísla a o diferenciáciu predmetov zhrnutých v pluráli kamaráti. Prídavné meno (adjektívne zámeno, číslovka a príčastie) toto skryté morfologické číslo viacnásobného substantívneho člena neodráža: náš Jerguš a Štefan... Kým sloveso v určitom tvare a podstatné meno vo funkcii prístavku, prísudku a doplnku sú voľnejšie v pomere k viacnásobnému členu, adjektívum sa v slovenčine pripína na substantívum veľmi tesne. V hovorovom štýle možné spojenie naši Jerguš a Štefan je vlastne elipsou výrazu naši chlapci J erguš a Štefan, pričom je spojenie naši chlapci metonymicky nahradené substantivizovaným zámenom naši. Je tu možné aj také chápanie, že ide o prívlastok s anticipovaným číslom. Takáto zh»da je však v slovenčine nezvyčajná a mohla by byť práve len pri tomto zámene. Táto zhoda nenastáva teda preto, že tesnosť spojenia (malý Jerguš) bráni odrazu syntézy (Jerguš a Štefan) na prídavnom mene (zabránené spojenie máli Jerguš a Štefan). V priraďovacom sklade s prívlastkom malý Jerguš o Štefan sa zhoda vysvetľuje spravidla ako gramatická. V skutočnosti tu ide o gramatickú úsporu, o tzv. zeugmu, stiahnutie výrazu malý Jerguš a malý Štefan. Analogicky by bolo možné chápať aj spojenie zoskočil Tomáš a Jerguš zo spojenia zoskočil Tomáš a zoskočil aj Jerguš. V tomto prípade by sme však volili pri stiahnutí skôr spojenie zoskočili Tomáš i Jerguš, ktoré pre spomenutú väčšiu voľnosť slovesa zodpovedá lepšie hotovej syntéze nestiahnutého výrazu. Syntéza sa oslabí aj vtedy, keď sa spájané členy pridávajú voľne alebo keď sú rozvité: 5 Štylistický rozdiel medzi spontánnou" a premyslenou" rečou je základný rozdiel, ktorým sa medziiným líšia od seba reč písaná od reči hovorenej. Pozri Slovenská gramatika,

29 Sadli do voza, Tomáš napredku, Jerguš za ním. K obloku poprichodili noví známi, medzi nimi Červenák známy. a ešte jeden Iný typ číselnej syntaktickej syntézy je spojenie s predložkovou väzbou: Anna s Jergušom a Eudkom okrúcali kocky cukru do farebných papierikov. (Ondrejov) Sadol na podstienok veľkej budovy, zjedol svoj obed: slaninu s chlebom zapil studenou kávou. (Ondrejov) Tu už nejde len o kvalitatívne rozlíšenie spojených predmetov, ale aj o zreteľ na ich vzájomné vzťahy. Uplatňuje sa pritom aj diferenciácia v dôležitosti jednotlivých predmetov, vzhľadom na čo by sme mohli hovoriť o reliéfe čísla. Spojené predmety nie sú už rovnocenné: jeden vystupuje ako nadradený, ostatné sa mu podriaďujú. Vzťah podradenosti je v syntaxi vždy vzťahom určovacím a vzhľadom na substantívum je to vzťah prívlastkový. Každý vzťah k podstatnému menu chápeme ako vzťah prívlastkový. Predložka s však vyjadruje spoluúčasť viazaného predmetu s nadradeným predmetom na deji, či už vo funkcii agénsa (Anna s Jergušom a Rudkám...) alebo vo funkcii paciensa (slaninu s chlebom). V tomto smere sú zúčastnené predmety do istej miery na jednej rovine a ich spojenie možno chápať ako číselnú syntézu. Existenciu pojmu čísla v pozadí tejto väzby potvrdzuje tvar množného čísla na slovese v prvom prípade. Predložkový výraz má tu dvojitú syntaktickú funkciu: primárnu, silnejšiu funkciu člena viacnásobného podmetu (respektíve predmetu v iných prípadoch) a sekundárnu funkciu prívlastku. Prípady s opačným slovosledom: Pod kolibou na smrekovom kláte sedel starec so svojím vnukom. (Chrobák) Smutne visí š i d l o i s d r a t v o u zabodnuté do trámu nad posteľou. (Tajovský) V spojeniach starec so svojím vnukom, šidlo i s dratvou vzťah podradenosti nadobudol prevahu a stal sa celkom určením. Syntéza išla tu nie cestou súhrnu predmetov, ale cestou ich podriaďovania. Spojenie sa stalo vnútorným", preto je sloveso zhodou nedotknuté a vzťahuje sa na jeden predmet bližšie určený (starec, šidlo). Moment určenia sa môže pri inej stavbe vety s touto predložkovou väzbou vzťahovať i na samo sloveso: Jerguš, dobrý robotník, nech ide s Tomášom na Jamky zemiaky ohŕňať. S chlapcami zobrala sa aj Anna, doma zostali len mama s Rudkom. (Ondrejov)

30 Sémantika predložkových mien si pritom žiada chápať predložku s sociatívne (Jerguš s Tomášom, s chlapcami aj Anna). Predložkové mená majú potom dvojitý určovací vzťah: kvalifikujú dej i predmet, sú teda doplnkom. Proti Jerguš s Tomášom nech idú a proti Nech ide Jerguš s Tomášom stojí syntagmatická štruktúra: Jerguš nech ide s Tomášom. Čím viac sa od seba sémanticky vzďaľujú spájané slová, tým viac slabne ich syntetické chápanie a predložkové meno sa postupne stáva príslovkovým určením: 6 Sused ide s kravou na jarmok. 7 Jerguš chodieva ráno k studnici s peknými drevenými r o č k a m i, načrie vody doplna a ponáhľa sa domov. (Ondrejov) Chlapca poslali s obedom. Chlapec už prišiel s obedom. Kým sa Eva vráti s vodou, uzavrú spolu priateľstvo. (Chrobák) Zajace s chuťou chrumkali voňavé stebla slamy, papuľky si omáčali do mištičiek. (Ondrejov) Obed poslali s chlapcom. V posledných dvoch prípadoch už máme príslovkové určenie spôsobu. Prechod k nemu je pozvoľný. Sémantická odľahlosť spájaných mien vylučuje i v tesnom spojení číselnú syntézu a možnosť zhody: Chlapec s mačkou natiahol hrdlo, obzeral kačku. (Ondrejov) Predložkové meno s mačkou je čistým prívlastkom. Kým v priraďovacích skladoch išlo o súhrn predmetov s uplatnením ich kvalitatívnej diferenciácie v rámci toho istého druhu, v predložkových väzbách s predložkou s sa uplatňuje aj vzťahová diferenciácia, pričom kvalitatívne rozlíšenie často prekračuje rámec druhu. Tým prestáva akákoľvek možnosť číselnej syntézy a príslušnej zhody. Treba ešte poznamenať, že rozlíšenie je do istej miery možné aj v priraďovacom sklade: Jerguš a Tomáš, Tomáš a Jerguš. Niekedy sa v reči ukazuje potreba vzťahovej diferenciácie pri kvalitatívne nediferencovaných predmetoch. Potom nastáva rozklad čísla s opakovaným menom predmetu: Chlap za chlapom vstupovali do miestnosti. Voz závozom prichádzali na námestie. Tak šiel pohár za pohárom, až krčah zostal prázdny. (Tajovský) Deň za dňom sa míňal. 6 E. Paulíny, Systém slovenského spisovného jazyka, II. cyklus prednášok 1946/ 1947, Bratislava, 17. Podobne Slovenská gramatika, Tento i ďalšie príklady bez autora sú z úzu. Slovenská reč SAV, XXIII, 5,

31 Prichádza list za listom. Bral č e r e š ň u za čereáňou a kládol do úst. (Martáková) Postupovali krovím chlap popri chlapovi. A ako kráčal, z nohy na nohu, ako sa vzďaľoval mestu, za každým krokom väčšmi zatínal zuby, väčšmi stískal vykĺbenú ruku. (Ondrejov) Chlapci bez dohovoru, sami od seba, krok za krokom, vybočili z námestia. (Ondrejov) Chlap vedľa chlapa zastali proti vchodu. Strom popri strome rástli pri potoku. Ľudia stáli v miestnosti hlava na hlave. Chodili z dom do domu. Zo dňa na deň väčšmi a väčšmi slabol. Opakovalo sa to deň čo deň, rok čo rok. Vravím mu to rovno, ako chlap chlapovi. (Chrobák) Vrana vrane oči nevykole. Uvedené väzby vyjadrujú reliéf postupnosti v súhrne predmetov (vo väčšine prípadov najmä pri predložke za), ďalej vzťah paralelnosti (prípady s predložkami vedľa, popri, na, s časticou čo) a vzťah vzájomnosti (súvzťažné pády chlap chlapovi). Štylistická hodnota väzieb spočíva v tom, že popri väzbách v pluráli s lexikálne pomenovaným vzťahom zdôrazňujú tieto väzby aktuálnosť vzťahu: Dni sa skoro pominuli. Dni sa postupne míňali. Dni sa míňali. Dni sa pomaly míňali. Deň za dňom sa míňal. Zdôraznená aktuálnosť vzťahu postupnosti môže nadobúdať ďalšie významy: význam postupnosti pomalej" (zo dňa na deň, z nohy na nohu, z kroka na krok); význam tesnej hustej" postupnosti alebo paralelnosti (krok za krokom, hlava na hlave; časové to potom znamená vždy": deň čo deň, rok čo rok). Pri vzájomnosti ide o význam rovný s rovným" (chlap chlapovi, vrana vrane). Táto vzájomnosť sa pri jej neaktuálnom" vyjadrení pomenúva lexikálne: Vrany si navzájom oči nevykolú. V spojeniach voz za vozom prichodili na námestie / voz za vozom prichodil na námestie druhé je čo do aktuálnosti vzťahu výraznejšie. Syntagmatické vzťahy majú podobnú problematiku, ako je pri väzbách s predložkou s. Pravda, sémantická rovnorodosť predmetov podporuje ich číselné, syntetické chápanie, takže vo väčšine prípadov ide o viacnásobný vetný člen s podradením, prípadne o tzv. súvzťažný vetný člen (z izby do izby). Syntéza je podporovaná i okolnosťou, že tieto spojenia sú čo do produktívnosti obmedzené, frazeologický ustálené (napr. z dom do domu, hlava na hlave, deň čo deň, od buka do buka, miesto popri mieste, ruka v ruke, kameň na kameni, rad radom, z času na čas, z boka na bok, z reči do reči, z nohy na nohu, z rúčky do rúčky, plece pri pleci; novšie napr. z prípadu na prípad, z práce do práce, z poschodia na poschodie, z obchodu do obchodu,

32 od stola k stolu). Preto najmä v podmete a predmete je druhotný určovací vzťah k slovesu silne oslabený. V posledných dvoch z našich uvedených prípadov ide síce o rozličné vetné členy, no moment vzájomnosti ich spína v syntézu, za ktorou cítime pojem čísla. Nie celkom nelogická, i keď veľmi neobvyklá by tu bola napr. zhoda: Vrane vrane oči nevykolú (so silnou antikadenciou hlasu po slove vrane), Chlap chlapovi \ si to môžu povedat. V pozadí skúmaných prípadov stoja teda súvislosti s číselnou syntézou, ktorá presahuje z plánu morfologického do plánu syntaktického a naopak. Tieto súvislosti objasňujú syntaktickú povahu a štylistickú platnosť možných synonymických vyjadrení. Spojenia typu otec so synom sa síce v našej jazykovede zaznamenávali, 8 ale chýbalo vnútorné odôvodnenie. Nie je teda ľahostajné, či použijeme tú alebo inú formu, so zhodou gramatickou alebo so zhodou podľa zmyslu. DIELO NEZNÁMEHO SLOVENSKÉHO SLOVNIKÁRA Matilda Hayeková Meno Jána K o i š a sa v literatúre o slovenských slovníkoch vôbec nespomína. Miloš Weingart 1 napríklad dosť obšírne píše o J. Ribayovi, ktorého slovník sa zachoval len v rukopise, ale Koišove rukopisné slovníky neuvádza. Pretože ide o autora tlačou nevydaného diela, nespomínajú Koišovo meno ani slovenské bibliografie, Riznerova, ba ani Kotvanova Bibliografia bernolákovcov (Martin 1957). Iba v Bernolákovom Slowári na str sa meno Jána Koiša uvádza v zozname predplatiteľov. Pätnásť fóliových zväzkov Koišovho rukopisu je vlastne koncept dvoch viacjazyčných slovanských slovníkov. Jeden pozostáva z piatich, druhý z desiatich zväzkov. Toto nie celkom dokončené rukopisné dielo dostalo sa po autorovej smrti ako časť jeho pozostalosti k Martinovi Hamuljakovi a s Hamuljakovou pozostalosťou sa neskôr stalo majetkom starej Matice slovenskej. Po zrušení Matice bolo aj s iným zhabaným majetkom odvezené do Nitry. Až r ho tam objavil univ. doc. dr. A. Baník a dopravil 8 Slovenská gramatika, M. Weingart, Príspevky k studiu slovenšti'.xy, Sborník filozofickej fakulty univerzity Komenského v Bratislave, Bratislava 1923,

33 ho späť do Literárneho archívu Matice slovenskej. Tam sme ho mali k dispozícii na preštudovanie. Skutočnosť, že autor svoj rukopis testamentárne venoval Martinovi Hamuljakovi, svedčí o ich priateľskom pomere a čiastočne i o tom, že Ján Koiš patril do skupiny bernolákovcov. A objemný rukopis dvoch slovníkov svedčí o tom, že Koiš skutočne bol aj aktívnym spolupracovníkom bernolákovcov. Do jedného zo zväzkov konceptu prvého Koišovho slovníka napísal Martin Hamuljak akoby úvod i náhradu chýbajúceho názvu vlastnoručne dňa 19. marca 1856 po nemecky stručnú poznámku, obsahujúcu aj životopisné dáta Jána Koiša; v preklade znie približne takto: Tento všeslovanskonemecko-latinský slovník skladajúci sa z 93 zošitov zviazaných do 5 zväzkov celý zostavil Ján Koiš, prísažný notár Kráľovského miestodržiteľstva v Pešti (narodil sa v Trstenej, v Oravskej stolici, dňa 19. marca 1793, umrel»dňa 11. mája r. 1839) zo slovníkov rôznych slovanských jazykov a pri svojej smrti mi ho testamentárne poručil. 2 1 keď Koišov rukopisný koncept (dnes už po 120 rokoch čiastočne poškodený) nie je celkom dokončený, je pekne, starostlivo upravený; autor ho zrejme chystal pre tlač. Stránky prvého, päťzväzkového konceptu sú ceruzkou linkované a rozdelené na 31 až 35 riadkov. V jednej tretine celkovej šírky od kraja sú stránky rozdelené zvislou (dvojitou) čiarou. Text je úhľadne písaný atramentom; miestami sú v ňom poznámky (opravy a pod.), ktoré autor (alebo M. Hamuljak) robil farebnou ceruzkou hrdzavej farby. Strany nie sú očíslované. Jeden zväzok má asi 650 strán, teda celé dielo má rozsah okolo strán. Pri koncipovaní slovenskej časti slovníka opieral sa Koiš o Bernolákov Sloivár a o Palkovičov Bôhmisch-deutsch-lateinisches Wôrterbuch (I, Praha 1820, II, Bratislava 1821). Svedčia o tom striedavo používané skratky B/Bern. a P/Pal. Pri inojazyčných ekvivalentoch autor skratky neuvádza. Nevieme teda, z ktorých slovníkov čerpal materiál. Nemecké a latinské ekvivalenty mohol prevziať aj zo Slowára. Ostáva však otvorená otázka, odkiaľ bral, resp. kde si overoval ruské a srbské slová. 2 Dieses aus 92 Heften zu je 12 Bogen und einem, dem letzten zu 5 Bogen, zusammen also aus 93 Heften bestehende und fttr etwaige Herausgabe in 5 Bande eingetheilte polyslawisch deutsch lateinische Vocabularium wurde vom weitand (weitaus?) Johann Koiš beeideten Kanzleinotar der bestandenen Kônigl. ungar. Statthalterei zu Ofen Cgeb. zu Trstená im Arwaer Comitat den 19. Mart 1793 gest. den 11. Mai 1839:) aus Wôrterbtichern der verschiedenen slawischen Mundarten zusamengestellt und bei seinem Tode mir testamentarisch geschenkt. Ofen, am 19. Marz Martin Hamuljak jub. k. k. Rechnungsrath

34 Ukážky z Koišovho rukopisu: 6&i««r<w. j/t y^ýjí f A- /<Í fjj^j* '*i7»<-' yť- ',~*fär.. ^ /. V c. - í,, *JiU.,~. A/CSrA. *L r*^. Z.tfí*. ~.'(- i*. s& A- kfcs^í-s ^. ««/ «... A. - / r./,.-si * U AIV y/.ut. <XÍA A A- /- Y - y*- ^

35 - - ~Z jfcth\- *-" \f - -I-ri^- ' ' ""^***^H dtlcá*^u 4~uMvA <UA*A,»U*.f /!yt C,.:Au <* I /ÍMAýc*.. "* <Č*<ŕ., T í ) ;<..Á.//íJ(Í«A«/.-.< > / T-

36 VteiJit* a t J tel A+'ŕ.-* /"- R'Jtt,* ľ4'ai,s A-*-A'M*<. ff*. 44ttUU.it'»t*\*l,i**'-. f>+**r«''i'<yf?í \ JcAet»<'Af^ 4ÍR >"> *,«*-YY - ^ Á ZJ.J l UJZ.,i~- / ^.. i;' V Ä'/ A 'A. W ^ K.ÍÍ*u..- S.LJ-..A:. Z'AA/A f*4tjz } y> H< A ff.. O" sasiexa" ^;«)^' ty. ^ :j*2.'.a..,jj.:a. p4j(ju>. LYJJLU...' ',,IÍ-A, <>.,:<IÍa, A:,..//;.,. Atjtf/Jr,.( y 4Á#U**< <*/.' á/c* t/i tn. / ^ J f- J»~ i?u:f tk-a O/.,/YFC Z. 1?. Y<:<V*Y t/u*". TW rt^^r «/» i> C ttiai<4i *^fkj, JÍ/aA čtf* Á*.tAn i~..t,. á/**- s/^/**..,* RT.Z*/, J J- /ffjfim /-t/ttupj.., u~/-y< /*tt-~ tk'./íft-.'c, O.,/A,./J/..-.-'? f^/'jt/*. *<*fait~~. Xlv*fTK A*um~1 J&*j(~* t

37 AM.,,., Jt,/ t./. y AM.*^ ^.f.^u /Miftí^.y,f*. ÍS.M.:- /. /-I* 4..'." p.-'jtk/~. my**. / hí/yri-- tém ílu** Af6t& JA ja*,-<~ I S" i/v r ' ' '

38 Heslové slová v prvom Koišovom slovníku sú slovenské a ruské. Azbukou, teda v ruskom znení, písal autor tie slová, ktoré sa čo do hláskovej podoby zhodujú so slovenskými, napr. dom, fiškaľ, arenda, arendator, fizika, fizijologija, zápase Hesíovým slovom písaným azbukou je však i geroj, ktoré sa veľmi odlišuje od slovenského ekvivalentu hrdina. V Bernolákovom Slowári sa toto slovo nevyskytuje a v Palkovičovom slovníku nachádzame len príbuzné slovo heroitský vo význame hrdinský. Miestami, hoci zriedka, uvádza Koiš ako heslové aj české slovo, napr. Adamúw Beli [s poznámkou B!] i wichazeti. Zaujímavé je pritom, že slovenské sloveso wichadzati je rozdelené na dva významy a riadne rozpracované, kým jeho českú podobu wichazeti* autor veľmi stručne spracoval v nasledujúcom hesle, lenže bez akéhokoľvek označenia, že nejde o slovenské slovo. Koiš však strieda slovenské heslové slová najmä s ruskými, pričom zachováva poradie latinskej abecedy, a to aj pri slovách písaných azbukou. Ján Koiš, i keď sa v slovenskej časti opieral o Slowár, písal všetky heslové slová s veľkým začiatočným písmenom bez ohľadu na slovný druh, podobne ako aj Jiŕí Palkovič vo svojom slovníku. Bernolák písal s veľkými písmenami len substantíva, vlastné mená a privlastňovacie prídavné mená odvodené od krstných mien (tieto slová však nepísal dôsledne s veľkým písmenom, napr. má: Adamčin, adamkow, ale Adamow). V Koišovom koncepte nájdeme však aj také heslové slová, ktoré nie sú ani v Slotcári, ani v Palkovičovom slovníku. Porovnajme napríklad skupinu hesiel vo všetkých troch slovníkoch: Bernolák: Badač Koiš: Bádač Palkovič: Badám, al, ati badaččin Badač Badačka Badaččin badačow Badačka badaní [adj.] Badám badať Badačow Badani Badaní Badati sl. und pol. s. čiji Badám, al, ati fr. v. bodu Koiš sa však nepridržiaval mechanicky Slowára, ako to dokazujú aj tieto skutočnosti: Bernolák má Abbas, Abbatissa, Palkovič Abatysse. V Koišovom koncepte nájdeme krížikom označené slová Abat a Abatiza. Ďalej sú tam heslá: Aangičo, Aba, Abajlija, Abanie, ktoré nemá ani Bernolák, ani Palkovič. I táto malá ukážka naznačuje, že všetci traja spomenutí slovnikári mali vlastne každý svojskú, osobitnú koncepciu. 4 3 Keď citujeme v texte, uvádzame heslové slová s malým začiatočným písmenom. Wyohazeti el zym (wijeti P).

39 Na rozdiel od Bernolákovho Slowára a bernolákovského pravopisu používal Ján Koiš v slovenských slovách aj ypsilon, i keď nie vždy podľa etymológie slova; napr.: aby, aby ch, ažeby, wozyti, wysmati sa, wyznawati. To by ukazovalo, že bol do istej miery zástancom historického pravopisu. Lenže nebol dôsledný, lebo raz písal ypsilon, inokedy mäkké i v tom istom slove alebo koreni (hádam túto jeho nedôslednosť zapríčinil návyk bernolákovskej normy), napr.: icozyti, ale woziwati; wysmati (ausgelacht), ale wismati sa; wyznawati, ale už v slove wizlekati píše predponu wy- s mäkkým i, tak isto píše t aj na konci slova wohladi, kde by sme čakali ypsilon, tak ako to má Palkovič. Lebo vo vyššie uvedených slovách má Koiš ypsilon podľa Palkovičovho slovníka. Heslá ako Abrahamúw, Abrahamek, Abrahamka, Abmharnkcnv, Adamúw, Adamek, Adamčiv sú v koncepte prečiarknuté ceruzkou hrdzavej farby. Autor [alebo neskôr Hamuljak?] ich správne pokladal za nepotrebné. V Bernolákovom Slowári je dosť takýchto hesiel, napr.: Adamček, Adamčekcnv, Adamčička, adamčin, Adamek, Adamka, Adamkow, Adamow. Koiš sa v pôvodnom koncepte zrejme pridŕžal tohto vzoru, lebo Palkovič privlastňovacie prídavné mená prihniezdoval k príslušnému krstnému menu, napr. v hesle Abrahám (heslo Adam v Palkovičovom slovníku nie je). Kým slová ako adamú, adammo spracoval Bernolák v hesle Adamow a označil ich krížikom, Koiš ich stavia ako samostatné heslá bez označenia, to znamená, že ich pokladal za rovnocenné slová s ostatnými slovenskými heslami. Ako heslové slovo uvádza Ján Koiš napr. i abstraktum bojownost, 5 ktoré nemohol prevziať ani od Bernoláka, ani od Palkoviča, pretože v Slowári slovo boj ani jeho odvodeniny nie sú, a v Palkovičovom slovníku je len prídavné meno bojowný. Do priestoru tretiny, ktorú vydelil na okraji stránok, vpisoval Koiš doplnky. Napr. po hesle dwu- dwoj. (bez označenia dwu- s krížikom, ako to robil Bernolák a Palkovič tiež len dwoj- označil ako slovenské) uvádza v bočnej rubrike celý rad adjektív, ktoré možno spojiť s významovým nákladom dwoj- v zložené slová, ako: dwoj-ročný 2 jährig; dwoj-rečný der 2 Sprachen kennt. Zdá sa, že pri výbere slov Koiš pomerne dosť čerpal nielen zo Slowára, ale aj z Palkovičovho slovníka, o ktorý sa opieral najmä v tých prípadoch, keď písal slová odlišne od Bernoláka. Pri stavbe hesiel, ako ďalej uvedieme, sa zas viac opieral o Slowár; z Palkovičovho slovníka prevzal len minimálne percento spojení a citátov. Aj tam, kde by sa zdalo, že sa Koišovo spracovanie hesla zhoduje s Palkovičovým, zistíme, že slovo je rovnako spracované u Bernoláka. 5 Slovo bojownost je napísané s nemeckým s!

40 Na ukážku, ako Koiš spracoval heslo, uvedieme substantívum dom, ktoré autor napísal azbukou. Pri takomto viacvýznamovom slove vysvetľuje jednotlivé významy pomocou výstižných cudzojazyčných ekvivalentov. Dom, ma g dúm P. u B. P. das Haus 1. zum wohnen, domus aedes P. B. rus. ser. slov. const. lat. domus. radní dúm Rathaus curia, Sedet senatus P. daj uhrowi hospodu, ešče ta wen wiženňe z domu; da hospitum, perdes cestimium; nimm ihn ins Haus, so jegt er dich hinaus; adgy a Tótnak szállást, meg ô nem tart határt B. 2. Família Haus, Leute im Hause B. P. Pan domu Páter familias heros, Herr vom Hause Pani domu Mater familias Frau vom Hause 3. Inhabitatores domus, Haus, die Einwohner des Hauses. 4. Família stirps(?) Haus. Famílie Gesellschaft 5. res familiarius das Hauswesen. B. slov. [Za dvoma čiarami v doplnkoch nasleduje]: domadar/domatin Dom držať curare rem familiarem Haushalten; dem wisen [?] Vorsteher V tomto hesle sa Koiš veľmi pridŕžal Bernoláka. Zo Slowára bez zmeny prevzal delenie na významy a ich počet, ba dokonca aj latinské definície s tým rozdielom, že heslo skrátil, vynechal hodne spojení a exemplifikácií, ktoré Bernolák dokladá pri slovách základného slovného fondu veľmi bohato. Na veľkú závislosť od Bernolákovho spracovania hesiel ukazuje aj tá skutočnosť, že Koiš v svojom slovníku, v ktorom sa ináč neuvádzajú maďarské ekvivalenty, cituje zo Slowára (436) aj maďarské príslovie: adgy a Tótnak szállást"... (= daj Slovákovi hospodu...). Zo Slowára prevzal i výrazy ako Herr vom Hause a Frau vom Hause. Z Palkovičovho slovníka si vybral pri slove dom len spojenie Rathaus, radní dúm, lebo Bernolák má Radní Dom (434) ; Palkovič totiž nemá slovo dom spracované ako heslo, ale odkazuje ho ako slovenské na dúm. Ako na hesle samom vidíme, interpunkciu používal Koiš veľmi medzerovité a nedôsledne. Tu však treba brať ohľad na to, že ide o koncept, a takéto drobnosti by sa boli pri poslednej redakcii vyriešili a doplnili. Pri jednovýznamovom slove Koiš význam nevysvetľuje, ale uvádza po heslovom slove za sebou iba inojazyčné ekvivalenty, napr.: Boh Deus, Gott. Ber. rus. bog boh. Búh [s ruským B!] slow. bog. serb. soc. sing. Bože. Búh Jungm. P. n. bohowe idola deastra B. Ako ukazujú už aj skratky, pri tomto hesle sa opieral Koiš najmä o Bernoláka; Palkovič uvádza toto slovo iba v českom znení Búh, ktoré Koiš aj cituje. Podľa Bernolákovho vzoru spracoval Koiš aj prídavné mená, iba s tým rozdielom, že ich píše v jednotnom čísle s ypsilonom na konci, teda tak, Slovenská reč SAV, XXIII, 5,

41 ako písal prídavné mená Palkovič. Ako príklad Koišovho spracovania prídavných mien uvedieme heslo bradatý: Bradatý barbam gerens, barbatus, bradast bärtig auch bradat slow. adj. bärtig, der einen langen Bart hat. B. P. serb. 2. der ein grosses Kinn hat, mentosus P. B. 2 Bradatí dajed v imp. t. j. kukizi ser. Keď si porovnáme delenie významov a ich nemecké vysvetlenie der einen langen Bart hat; 2. der ein grosses Kinn hat s latinskými ekvivalentmi, zistíme, že sú rovnaké vo všetkých troch slovníkoch. Tu je teda otázne, 0 ktorý slovník sa Ján Koiš opieral. Možno predpokladať, že Bernolák 1 Palkovič používali ako pomôcky rovnaké slovníky nemecké i latinské. Hlavný prínos Koišovej práce spočíva pritom v ruských a srbských ekvivalentoch. Toto všeslovanské zameranie je nóvum nenájdeme ho ani v jednom z predchádzajúcich slovníkov. Koišove heslá sa od Bernolákových líšia v podstate len tým, že miesto maďarských ekvivalentov sú ekvivalenty ruské a srbské. Niet však aspoň v tomto koncepte nie ekvivalentov poľských. Pri slovesách uvádza Ján Koiš ako gramatickú charakteristiku koncovku 3. os. minulého času, 1. os. prítomného času, imperatív a rekciu, napr.: Hanbiti il ím hanbi, nékoho [é!] calumniari dedecorare, deformare... syn. potupiti 2. y k hanbe neb hanbu priwozuje... syn. škwrnit sprzniti Ako vidíme, sloveso hanbiti rozdelil autor na dva významy tak, ako je to aj v Bernolákovom Slowári. Palkovič uvádza len jeden (prvý) jeho význam. Slovo hanebliwost, ktoré Koiš rozdelil na 4 významy podľa Bernolákovho Slowára, u Palkoviča vôbec nenájdeme. Hanebliicost 1. pudicitia, verecundia, pudor 2. impudicitia 3. turpitudo 4. foeditas turpitudo Sloveso vydati napísal Koiš azbukou a rozdelil ho podľa Bernolákovho a Palkovičovho vzoru na 13 významov. Číselne sa však významy u Koiša a u Palkoviča nekryjú, lebo Palkovič má pod jedným číslom viac podskupín významových odtienkov, označených písmenami abecedy. Koiš ich všetky uvádza ako osobitné významy. Tak napríklad aj ustálené spojenie vydať počet pokladá Koiš za osobitný význam (ôsmy) ale to bol v tom čase bežný slovnikársky úzus. Nájdeme ho vo všetkých vtedajších slovníkoch. Koiš obšírne rozpracoval aj neohybné časti reči. Spojke a (v jednom hesle s písmenom A aj s citoslovcom), venoval 18 riadkov (z toho sú dva

42 vynechané, zrejme na doplnenie textu medzi 3. a 4. významom) a rozdelil ju na štyri významy, ktoré sa zase delia na viaceré podskupiny, označené písmenami abecedy. Toto zložité heslo, keď ho uvedieme v plnom znení, veľa prezradí o slovnikárskych kvalitách Jána Koiša. A der Buchstabe A písmena azb ser. Rus. V sujetom [č?] cerkevnom smisľu a značitt edinicu ili 1. a so sledujuščimt znakomt iz [?] ltvych [?] storonok pošta vľennymi 1000 tysiaču A ili, Azi> rus.: jest bukva glasnaja AZT> ser. 2. conjunctio adversativa, a SOJUZT. protiviteľnyj Ako: a rus.: sojuzt protivipoložennoj ser. ježeli, wenn werbum atwers. a ježeli bude ser. a kadby wenn vieleicht ser. ja govorju a ty spišt ich rede u du schläfst ja ga Pubinrb a on se otire ser. ja čítajú a ty poješ ich lese u du singst rus. ja delaju a ty mňa mataješt [mjašaješb?] a) conj. und et, ac, que, atque začalo pršeti a již prestalo es fing an zuregnen [!] u hôrte wieder auf, incepit pluere et etiam desiit; otec a matka Vater u Mutter páter materque B. Pal.: b) also, so, ergo, ita, c) aber autem vers. Ja dawam dwa a ty tri zlate a to und zwar, idque et quidam B. Pal a Y, und auch et etiam a auch Pal: d) a jestliby ac si, et si und wenn a jestlibich zemrel: ac si morerer, u wenn ich sterben sollte e) a sic et quidem, zwar spal sem a sic doma, dormivi et quidem domi ich schlief, u zwar zuhause [!] f) just tak: ut und urob tak a piš fac ita ut scribas mach so und schreibe a to und siehe Pal: atoli conj. jedoch demnoch Pal: 3. a? ah ain? itane [nasledujú dva prázdne riadky] 4. a! ah! ach! A! jatt inoje delo a bratb vzjal wohlan!" Pri spracovaní tohto hesla opieral sa Koiš o Slowár i o Palkovičov slovník pomerne málo aj to len v druhom význame kde aj cituje Bernoláka i Palkoviča, a čiastočne hádam v 3. význame. Pre prvý význam, kde rozoberá písmeno A, nemal predlohu ani v jednom slovenskom slovníku iste mu však slúžil za východisko ruský slovník, ktorý používal pri celej svojej rozsiahlej práci. 6 Autor v tomto hesle zvláštnym spôsobom skracoval nemecké und na u- bez bodky ako znaku skracovania.

43 Aj ostatné spojky spracoval Koiš rovnako vyčerpávajúco ako a, kým adverbiá už podáva stručnejšie, napr.: Hen, Henka adv. v. sem, tuto B. Aj pri tomto hesle cituje Bernoláka, avšak nesprávne, pretože v Slowári čítame hen, henejc, adv. v. tam; Koiš však s dobrým jazykovým citom Stredoslováka opravil henek na henka. Bernolák tieto slová označil hviezdičkou, ako nárečové, kým Koiš ich necháva bez označenia. (V Palkovičovom slovníku je len hen, podobu henka- neuvádza.) Slová ako: džbán, džbar, džber, džugat, Dzuro, džgam zaradil Koiš do skupiny,,culinare, barbarum vocabulum". 7 Pri hodnotení týchto slov pravdepodobne mu bol vzorom Bernolák, ktorý ich označil hviezdičkou. (Slovo džgam však v Slowári nie je a džber je označené krížikom.) Druhý Koišov slovník, desaťzväzkový koncept Nemecko-latinsko-všeslovanského slovníka, je riešený trochu inakšie ako päťzväzkový Všeslovansko-nemecko-latinský slovník, ktorým sme sa už zaoberali. Heslové slová sú nemecké. Podobne ako aj v koncepte prvého slovníka, všetky slová bez ohľadu na ich príslušnosť do toho ktorého slovného druhu, píše Koiď s veľkým začiatočným písmenom. Poniektoré slová sú podčiarknuté hrdzavohnedou ceruzkou. Stránky nie sú číslované. Veľké fóliové stránky sú ceruzkou rozdelené na 29 30, niekde až 46 riadkov a zvislými čiarami na 5 častí. V každom obdĺžničku, ktorý autor takto dostal, umiestnil iný cudzojazyčný ekvivalent základného heslového slova. Pretože používal súčasne obe protiľahlé strany, mal k dispozícii 10 obdĺžničkov. Koiš teda plánoval zostaviť 10 jazyčný slovník ako prezrádzajú ojedinelé skratky na jednotlivých stránkach: nemecko-latinskorasko-srbsko-chorvátsko - (Slovensko?) - (maďarsko/bulharsko?) -lužickosrbsko-poľsko-český. Je zvláštne, že poľštinu a češtinu, ktoré sú Slovákom najbližšie, umiesťuje v poradí na samom konci hesiel. Azda preto, že tieto ekvivalenty boli jeho súčasníkom najznámejšie a práve nimi chcel objasniť s konečnou platnosťou heslové a inojazyčné slová? Šiesta a siedma rubrika sú v celom koncepte sústavne prázdne. 8 Heslové slová v tomto Koišovom koncepte sú síce nemecké, ale slovník 7 Džbán dčban P. žban B. Ber. pro culinari servat Džbar äbar B. culin. 8 Tieto rubriky autor pravdepodobne hodlal vyplniť slovenskými a maďarskými ekvivalentmi, ktoré dobre poznal, s ktorými nemal problémy a ktoré stačilo dopísať na koniec. Možno však, že to bolo takto len so slovenskou rubrikou. Hádam s maďarskými ekvivalentami vôbec nepočítal, ale azda s bulharskými, a len nemal po ruke primeraný bulharský slovník, z ktorého by bol mohol čerpať potrebný materiál. Ale toto sú iba dohady; skutočnosť je taká, že dve rubriky zostali prázdne.

44 je zameraný na slovanské slová o čom svedčí i prvý riadok. V nemeckej rubrike pri písmene A čítame: A. Z [!], B alphabetum Bukvart, Azbuka azbuka postup a. b. c. ili abecéja V V bukvica, czurulica V V." Na iných heslách táto tendencia nie je taká zreteľná, napr.: Abändern mutare, immutare menjati, peremenjati V meniti, premeniti V V V V mjeniti od- pro- odmienié zméniti, zjinačiti V tomto slovníkovom koncepte Ján Koiš neuvádza pri slovách gramatické údaje: osobnú a plurálovú alebo inú koncovku, ani rekciu pri slovesách, ani pádovú koncovku, resp. plurálový tvar pri podstatných menách. Len veľmi zriedka označuje pri niektorých substantívach rod (kde nie je zrejmý z koncovky alebo z prirodzeného rodu pomenovanej osoby), napr.: za slovom Tugend stojí die, za Gebausche das semis. Podobne aj označenie slovného druhu je v tomto Koišovom slovníku zriedkavé. Autor ho používa len na rozlíšenie adjektíva a adverbia rovnakého znenia. Napr. pri hesle begreiflich je skratka ad j. s poznámkou: mit den Händen, aj skratka adv. Podobne je to aj pri heslách unkoniglich haud regalis, adv. haud regaliter a unreinlich immundus, impurus, adv. immunde, impure. Sporadicky sa v tomto Koišovom slovníku vyskytuje pri niektorých slovách skratka i e, napr.: Gebein i e Bein os, gewaltig i e kräftig; autor touto skratkou pripája k heslovému slovu synonymum. Okrem týchto drobností uvádza Koiš jednoducho len slová a ich cudzojazyčné ekvivalenty všetky bez akejkoľvek gramatickej charakteristiky. Na niektorých stránkach však chýba viac ekvivalentov ako dva. To zrejme svedčí o tom, že autor na koncepte stále pracoval a dopĺňal ho. Najčastejšie chýba lužickosrbský ekvivalent, niekedy aj chorvátsky, napr. v tomto hesle: Abschrift, Copie exemplum, exemplár spisok, výpis, spisok V V ' V V kopia, przepisanie odpis, wy-; pŕí- Pri skupinách niektorých predponových slov uvádza Koiš na celej stránke len nemecké a ruské ekvivalenty, napr. pri abgebort, abgenahet a i. Pri slovách utvorených s predponou aus- uvádza už viac ekvivalentov ale tiež pomerne málo. S touto hláskovou skupinou skončil koncept písmena A; nechal však ešte niekoľko voľných (a na rubriky podelených: strán. To zrejme svedčí o tom, že v práci mienil pokračovať. Predponové slová Koiš uvádza i v skupinách pri tej ktorej predpone za 9 V t. j. vacat je značka pre chýbajúci ekvivalent. Slovenská reč SAV, XXIII, 5, S7

45 heslami nasledujúcimi pod prvým písmenom predpony, hoci sú tieto predponové slová zaradené aj v bežnom abecednom poradí. Na osobitnom riadku, teda ako samostatné heslo, uvádza sa prípona -ung, pri ktorej je len stručne poznamenané: circumvertio. Pokiaľ ide o výber heslových slov, Koiš ako osobitné heslá spracoval slová patriace do všetkých slovných druhov; ba dokonca venoval pozornosť i takým derivačným prostriedkom, ako sú predpony a prípony. Z vlastných mien uvádza krstné mená a zemepisné názvy. Koncept Nemecko-latinsko-všeslovanského slovníka končí sa neúplné spracovaným heslom Zivôlfter V V V V V V V V dwanactek. Potom nasleduje niekoľko prázdnych strán, ktoré autor pravdepodobne zaplánoval na dopinky. Záujem Jána Koiša o slovnikársku i gramatickú problematiku prezrádza jednak osobitné spracovanie predpôn a predponových slov, jednak to, že prejavil zmysel aj pre rozlišovanie lexikálnej svojráznosti jedného jazyka od druhého, najmä germánskeho od slovanských. Tak napr. na jednej osobitnej strane zozbieral príklady, pri ktorých slovanský vid alebo štylistický expresívny odtienok sa do nemčiny prekladá dvojslovne alebo viacslovne, napr.: oft zu geben pflegen davati, darovati ganz klein, ganz f ein meloko, namelbko kleiner Gasse uločka O celom tomto veľkom diele, našej verejnosti dosiaľ neznámom, existuje len skromná rukopisná poznámka Martina Hamuljaka na titulnom liste, datovaná v Budíne 3. marca 1855; je napísaná v latinskom jazyku a znie asi takto: Tento slovník, zviazaný do 10 zväzkov, napísal veľký milovník slovanských literatúr Ján Koiš, prísažný notár kancelárie Kráľovského miestodržiteľstva, a testamentárne mi ho poručil. 10 Zaujímavá je skutočnosť, že 46 rokov po Koišovej smrti vyšiel Miklosichov Dictionnaire ábrégé de six langues slaves (Moscou Vienne 1885), ktorý sa koncepciou veľmi podobá druhému, desaťzväzkovému konceptu slovníka Jána Koiša. Miklosichov slovník obsahuje šesť inojazyčných ekvivalentov bez akýchkoľvek gramatických údajov, a to: ruský, starosloviensky, bulharský, srbský, český, poľský. Je teda zrejmé, že Ján Koiš bol na 1 0 Praesens Lexicon Slavicarum litterarum Cultor perstudiosus, Joannes quondam Koiš, ad praexistens Cons'Iium Regium Locumtenentiale Hungaricum Officii Expeditoratus Juratus Cancellariae Notarius, in hoc et sequentibus novem, junctim decem voluminibus, opero^e conscripsit, testamens mihi donatum. Budae, die 3. Martii Martinus Hamuljak

46 svoj čas vynikajúcim slovnikárom, ktorému len predčasná smrť prekazila dokončenie veľkého diela. Dielo Jána Koiša je pozoruhodné i preto, že autor, hoci sám bol členom bernolákovskej družiny, nezachovával presne bernolákovskú normu. Hľadal strednú cestu medzi normou bernolákovskou a bratislavského Jiŕího Palkoviča. Napriek tomu však cítil, že životné dielo oboch týchto národných velikánov, hoci je úctyhodné, stávalo sa už v rokoch do istej miery zastaraným. Ján Koiš svojimi konceptmi všeslovansko-inojazyčných slovníkov pripravoval teda pôdu štúrovskej generácii. Koišove koncepty slovníkov ležali po Hamuljakovej smrti nikým nepovšimnuté a vyše 100 rokov sa o nich nikto ani nezmienil. Slovenská reč SA.V, XXIII, 5,

47 DISKUSIE SKLOŇOVANIE MIEN OSÔB ALEBO ZVIERAT POUŽITÝCH NA OZNAČENIE NEŽIVÝCH VECÍ Ladislav D v o n č A. Jánošík uverejnil na stránkach tohto časopisu štúdiu Životné skloňovanie činiteľských mien na -teľ v slovenčine (XXTII, 1958, 41 47). Na str. 46 autor hovorí: Jednotné životné skloňovanie činiteľských mien na -teľ platí v slovenčine nielen v prenesenom význame matematických termínov na -teľ, ale aj v názvoch časopisov, spolkov." Rovnakú formuláciu nachádzame v závere na str. 47. Ako príklady na názvy časopisov a spolkov uvádza názvy Budovateľ, Priateľ školy a literatúry a Slovensky spisovateľ (tu však nejde o spolok, ale o vydavateľstvo, teda podnik). Jánošík v tejto štúdii nepíše len o skloňovaní mien na -teľ (ako o tom hovorí nadpis štúdie), ale aj iných osobných a zvieracích mužských podstatných mien, ktoré sa používajú na označenie neživých vecí. Mužské osobné mená a s nimi aj zvieracie pri názvoch hotelov, spolkov, ako sú Slovan, Jeleň, Detvan, Sokol, stávajú sa podľa autora neživotnými, lebo fungujú len ako prázdne tvary" (autorov termín) bez bližšieho označenia vzťahu k ich obsahu a významu. Pri názvoch umeleckých a vedeckých diel nestrácajú svoju životnosť, lebo sú predmetom celého obsahu diela, nielen jeho holým pomenovaním (v Puškinovom Eugenovi Oneginovi). Mužské životné podst. mená na -a ŕypu hrdina majú vonkoncom len životné pádové prípony, aj v názvoch časopisov a spolkov: v Propagandistovi, Turistovi. Autor okrem toho hovorí, že muž. živ. mená a s nimi aj zvieracie mená" (správnejšie muž. osob. mená a s nimi aj zvieracie mená) stávajú sa neživotnými aj pri názvoch časopisov, ako sú Hlásnik, Trenčan, Posol, Kocúr, Sršeň, Roháč. To platí len čiastočne, pretože v ak. sg. je bezpečne životné skloňovanie (kúpil Roháča). Nesúhlas s niektorými Jánošíkovými závermi vyslovuje vzápätí J. Horecký v článku Znova o skloňovaní činiteľských mien na -teľ (na str ). Podľa tohto autora činiteľské mená na -teľ pri prenesení významu prechádzajú do kategórie neživotných. Z vlastných mien uvádza Horecký názvy Čitateľ, Budovateľ, Hlásateľ ako názvy časopisov a Slovenský spisovateľ ako názov vydavateľstva (Horecký označuje názov ako názov vydavateľstva). Pri apelatívach na -teľ je veľa prípadov, ktoré sú utvorené

48 výslovne ako názvy vecí alebo abstraktných pojmov, takže tu by bolo možné neživotné tvary pokladať za jedine správne (v násobiteli, pl. násobitele). Autor uzatvára takto: Pri slovách na -teľ, ak sú názvami neživotných vecí a pojmov, uplatňuje sa vplyv toho, že prípona -teľ je typická pre tvorenie životných podstatných mien (a vtedy je v pl. životné skloňovanie). Ale často sa uplatňuje aj zásada, že ide o samostatné tvorenie názvov pre neživé veci a v takom prípade je na mieste neživotné skloňovanie." Redakcia sa v poznámke k týmto článkom stotožňuje z hľadiska normy spisovnej slovenčiny so stanoviskom J. Horeckého. Sám sa zaoberám otázkou skloňovania týchto a podobných názvov vo svojej práci Kategória životnosti v spisovnej slovenčine, ktorú som odovzdal v polovici roku 1957 Ústavu slovenského jazyka SAV na interné pripomienkové konanie. Pretože potrvá ešte istý čas, kým bude táto práca uverejnená, chcem tu nakrátko zhrnúť najzávažnejšie výsledky, ku ktorým som dospel. V niektorých bodoch sa totiž s názormi Jánošíka a Horeckého stotožňujem, kým v iných sa s nimi rozchádzam. Pritom otázku študujem na podstatne širšej základni, než to robia títo autori. Pripomínam, že ku všetkým výsledkom, ktoré sú v citovanej práci, som dospel úplne samostatne na základe vlastného rozsiahleho materiálu. Stanovisko Jánošíka a Horeckého je mi známe až po dohotovení citovanej práce. Rovnako ako Jánošík som dospel k záveru, že mužské životné podstatné mená na -a typu hrdina majú vždy životné skloňovanie. Jánošíka možno doplniť; takéto skloňovanie máme nielen pri názvoch časopisov a spolkov (v Propagandistovi, Filatelistovi; názov Turista určujeme ako názov podniku), ale aj pri akýchkoľvek iných názvoch na -a, a to vlastných alebo všeobecných: názvy baní (Jan Š v e r m a), názvy umeleckých diel, kníh, článkov, divadelných hier, filmov (Ujo Vaňa, Záchranca matiek), názvy jedinečných dopravných prostriedkov (Foka názov lode), názvy výrobkov, chápané ako značky (Taras Buľba), názvy podnikov (Turista), názvy spolkov a športových organizácií (Filatelista, Tankista Prahu), názvy cien, radov a pod. (Zaslúžilý vynálezca, Mladý turista ČSR), názvy diamantov (Egyptský paša), názvy príručiek a rubrík v časopisoch (turistický, spoločenský, kozmetický... poradca), iných vecí (nemý sltiha = stojan na odkladanie šiat) ap. Slovami tohto gramatického vzoru sa ďalej nezaoberáme. Pozrime sa na ostatné mužské životné podst. mená, a to najprv na vlastné, potom na všeobecné. Názvy nebeských telies a súhvezdí. Názvy zo zvierat - níka v ak. sg. živ. skl.: na Býlca, na Raka, na Vodnára. Pri názvoch planét neživ. skl. je pri slove Mars, pri iných názvoch živ., najmä v akuz.: Jupitera, Neptúna, Merkúru. Pri ostatných osobných aj zvieracích názvoch

49 nebeských telies je živ. skl. pri jasnom vedomí životnosti (Furman, Strelec, Herkules, Titan, Orol, Býk, Veľký pes), ináč neživ. skl. (Orión, Perseus). Názvy krajín, krajov, štátov. Neživ. skl. vo všetkých pádoch : ísf na Dolniaky, Horniaky; vo Washingtone, vo WeUingtone. Názvy útvarov členitosti povrchu zemského. Neživ, skl. pri názve ostrova Mauritius (málo známe meno), pri osob. názvoch vrchov kolísanie medzi živ. a neživ. skl.: Mlynár, Tulák, Satan, Lucifer, Generál, Mních, Pekelník, pri zvieracích neživ.: Kamzík, Havran, Veľký Sokol, Kohútik. Názvy vodstiev. Neživ.: Hudson (pôvod málo známy), živ. predpokladáme ešte pri názvoch liečivých a minerálnych prameňov v prípadoch ako Štefan. Názvy ľudských sídel. Názvy obcí a miest osob. aj zvieracie neživ. skl. vo všetkých pádoch: Martin, Dimitrov, Puškin, Washington, Kujbyšev, Engels, Kalinin, Gorkij, Orlík. Názvy typu kuli sú neskl.: Frunze. Názvy dní alebo období nazvaných podľa osôb. Ak. sg. živ.: na Jána, lok. sg. neživ.: po Mateji. Názvy časopisov. Osobné mená v ak. sg. živ.: Čitateľa, Slovenského stenografa, v dat. a lok. sg. sklon k živ., ak je pevné vedomie živ. pôvodu: v Čitateľovi, Mladom novinárovi, inak neživ.: v Sovremeniku. Zvieracie mená v ak. sg. živ.: Roháča, Kocúra, v lok. sg. neživ.: v Roháči, Krokodíle, v dat. sg. živ./neživ.: Roháčovi /Roháču; v pl. živ.: kúpil dvoch Roháčov, Zlepšovateľov, Odborárov (~2 kusy Roháča, Zlepšovateľa). Názvy umeleckých a vedeckých diel. Živ. skl. pri osobných aj zvieracích menách vo všetkých pádoch: Detvanovi, Lúpežníkovi, Eugena Onegina, Netopiera, v Havranovi, Zdravého nemocného, Paganiniho. Názvy jedinečných dopravných prostriedkov. Živ. skl. pri osobných aj zvieracích menách vo všetkých pádoch: Pioniera, Morského vlka, Pútnikovi, Behúňovi, Mirného (názvy lodí), Snehuliaka, Kmotra, Červenému medveďovi (jednotlivé lietadlá, nie značky), Lietajúceho Škóta, Hamburčana, Ostravana (expresné vlaky). V lok. sg. však niekedy živ./neživ. pri osob. menách: na Pútniku, na Pionieri. Názvy výrobkov, chápané ako značky. V ak. sg. živ.: Trénera, Diplomata, Pioniera. Toto skloňovanie treba však neraz vysvetľovať (napr. Spartaka) ako animizáciu; tu som dospel samostatne k zhodnému názoru s F. Da n e š o m (pozri Jazykový koutek, Literárni noviny VI, 1957, čís. 34/24. aug., str. 2). Ináč neraz neživ., najmä pri slove Pionier (na Pionieri).

50 Názvy štátnych, národných, komunálnych, družstevných a i. podnikov a závodov. Neživ, pri názvoch hotelov, reštaurácií a hostincov podľa obyvateľských mien: v Detvane, Slovane, Tatrane, pri iných osobných aj zvieracích menách živ./neživ.: v Labužníkovi Labužníku, Čierny kôň, Kamzík (neživ.), Čierny drozd, Jánošík, Malý Muk. Pri názvoch obchodných domov názov Pionier neživ. Názvy kín neživ.: Pohraničník, Úderník, Pionier, Slovan. Názvy vydavateľských podnikov a závodov neživ.: Oráč, Slovenský spisovateľ, Tatran, Tranoscius, pri názvoch závodov, tovární (Červený próletár, Červený bohatier, Holič a kaderník) nemáme konkrétne doklady na skloňovanie. Názvy spolkov, združení, spoločností atď. Neživ. skl. vo všetkých pádoch: Detvan, Slovan, Tatran, Sokol, Orol, Honvéd, Partizán, Baník. Názvy akcií, súťaží, cien, radov a pod. Živ. skl. vo všetkých pádoch: Oskár, Zlatý Dávid, Strieborný lev, Čierny lev. Názvy účesov. Živ. skl. vo všetkých pádoch: Hamlet, Napoleon. Pri názvoch drahokamov predpokladáme živ. skl.: Veľký mogul, Cuľlinan, podobne je aj pri iných názvoch: Čierny Peter. Pri metonymických názvoch je živ. skl.: Urbánek (= Urbánkova hra), Luc-CaldweU (operácia podľa L.-C), Stalin (Stalinova socha), Mánes (Mánesova galéria), Biirger (Biirgerova nemoc) ap. Pri všeob. podst. menách sa názvy šachových figúrok skloňujú v jedn. aj množ. čísle životne vo všetkých pádoch: pešiak, strelec, kráľ, jazdec. Názvy karát a hier v karty. Živ. skl. vo všetkých pádoch: kráľ, žid, žobrák. Názvy tancov. Ak. sg. živ.: furiant, hulán, kozáček, krákoviak Tieto prípady však už možno hodnotiť skôr ako animizovanie. Názvy detských hračiek. V jedn. aj množ. čísle živ. skl. vo všetkých pádoch: gumový panák, drak, vojak, šarkan, pavúk f slon, železný vták. Názvy jedál a nápojov. Neživ. skl. pri názvoch, kde sa stratila súvislosť s menom osoby: sendvič, grog, béchamel. Ostatné, podľa existujúcich osobných mien majú živ. skl.: turek; podobne aj kuchárske výrobky: pečený bažant, zajac na smotane, španielsky vtáčik. Názvy rastlín. Živ. skl. vo všetkých pádoch: opilec, diablik, starček, jež. Kozák má v ak. sg. živ., ale to je už prejav animizácie. Názvy chorôb. Živ. skl. vo všetkých pádoch: vlk, polyp, húser, rak. Prístroje, náradia, technické zariadenia. Slová bežec, jazdec (na váhach) v ak. sg. živ., v ostatných pádoch neživ., jazdec sušiak" neživ., rôntgen, klaksón, robot neživ. (ak. sg. robota je animizácia),

51 kôň telocvičné náradie" v ak. sg. živ., ostatné pády neživ., baran v ak. sg. živ., kohútik len neživ. Stav je tu celkove veľmi neustálený, musí sa ísť od prípadu k prípadu. Fyzikálne, chemické a iné merné jednotky. Neživ.: ampér, joule, coulomb, ohm, klark, watt. Názvy účesov. Živ. skl. vo všetkých pádoch: havel, eman, ježko, kohútik. Látky a odevy. Neživ, pri názvoch, kde zaniklo vedomie živ. pôvodu: batist, raglán, havelok, hermelín. Živ. pri iných zvieracích: motýlik kravata", baranček, koníček, králik (kožušiny). Názvy zo športovej oblasti. Derby, rugby neskl. (zaniklo vedomie pôvodu), motýlik, delfín neživ., asfaltový holub terč" azda živ. v sg. Rozličné iné názvy prešli už medzi neživ. muž. podst. mená alebo medzi podst. mená iného gramatického rodu, ak sa stratilo vedomie pôvodu: fiaker, šrapnel, bojkot, cicero, leporelo. Názov mincí neživ.: karol, frank, slovo gastronóm obchod" neživ., Silvester zábava" neživ., trpaslík, obor (vzdialené hviezdy) živ. Pri zvieracích živ.: šimeľ byrokracia", koníček záľuba", červený kohút požiar", trójsky kôň nástraha", pokusný králik predmet experimentu", streliť capa povedať hlúposť" atď. Mnohé prípady nie sú ešte presne vyformované. Je tu neraz silné kolísanie medzi životnosťou a neživotnosťou. Na spresnenie bude potrebné získať ešte ďalší materiál. Podrobný rozbor jednotlivých prípadov podáme v cit. práci. Tam sa pokúsime aj vysvetliť, prečo je v jedných prípadoch živ., v iných neživ, skloňovanie. Z našich stručných výkladov, ktoré tu podávame, vidieť, že sa v mnohom nestotožňujeme ani s výkladom R. S c h n e k a, ktorý podáva v štúdii K morfologickým kategóriám mužských podstatných mien (SR XX, 1955, ). Všetky doterajšie príspevky sú však pre nás cenným podnetom k tomu, aby sme sa v definitívnej úprave uvádzianej rukopisnej práce ešte lepšie zamysleli nad niektorými prípadmi a tak prehĺbili a spresnili výsledky svojho štúdia.

52 ZPRÁVY A POSUDKY SLOVENŠTINA. Vysokoškolská učebnice pro studující českého jazyka. Spracovali: Jaromír Bélič, Alois Jedlička, Eugen Jóna, Eugen Paulíny, Jozef Ružička, Jozef Štolc. Recenzovali: Ján Horecký, Štefan Peciar, Václav Vážny. Statní pedagogické nakladatelství, Praha Strán príloh. Cena Kčs 10,20 brož., Kčs 13,70 viaz. Koncom roku 1957 sa objavila na knižnom trhu vysokoškolská učebnica slovenčiny pre poslucháčov českého jazyka, schválená ako celoštátna vysokoškolská učebnica. Potrebnosť takejto príručky, presahujúcej školskú učebnicu slovenskej gramatiky, pociťovala sa už dávnejšie. > Príručka je výsledkom práce kolektívu českých a slovenských jazykovedcov. Spisovná slovenčina a údaje o nej sa podávajú na porovnávacom základe so spisovnou češtinou. Podobný, ale v niektorých jednotlivostiach dnes už prekonaný, bol prístup k veci aj v predchádzajúcich českých učebniciach slovenčiny. Po Hattalovej Srovnávacej mluvnici jazyka českého i slovenského (1857) zo známejších prác o slovenčine možno spomenúť najmä tieto: J. M. Koŕínek, Úvod, do jazyka slovenského (Velké Meziŕíčí 1927), V. Vážny, Stručná mluvnice slovenská pro Čechy (2. vyd., Praha 1948), Al. Gregor, Mluvnice spisovné slovenštiny (Praha 1954); zo starších tiež Ant. Macht, Sústavná mluvnica slovenská pre učiteľov a súkromné štúdium (Praha 1938); stručný prehľad slovenskej gramatiky je aj v Slovenskom slovníku z literatúry aj nárečí Mirosl. Kálala (Banská Bystrica 1924) a i. Tieto práce o slovenčine ako publikácie jedného autora nemohli vždy správne zvládnuť celú problematiku slovenského spisovného jazyka. V porovnaní s minulosťou a uvedenými praktickými príručkami najnovšia vysokoškolská česká učebnica o slovenčine znamená značný pokrok, a to tak pokiaľ ide o aspekt historicko-kultúrny, ako aj o najnovší výskum dejín a kultúry spisovnej slovenčiny. Tu sa správne uplatňuje nový pohľad na staré fakty, ktoré nie vždy vedecky správne komentovala v minulosti buržoázna historiografia i jazykoveda. Učebnicová povaha diela podmieňuje celkovú koncepciu publikácie, jej obsah a formu, vymedzuje rozsah látky a v istom zmysle, čo do podania, determinuje ju i metodicky. Zdá sa, že publikácia dobre spĺňa všetky predpoklady, aké sa dnes kladú na takúto učebnicu, čo, pravda, ešte sa overí v praxi. Z jednotlivých kapitol vidieť, že koncepcia diela je obšírnejšia, ako to býva v bežnej normatívnej školskej gramatike. V učebnici je 5 kapitol: I. Úvod; H. Mluvnice spisovné slovenštiny A. Hláskosloví, Fpisovná výslovnost a pravopis, B. Tvorení slov, C. Tvarosloví, D. Ze skladby; III. Slovní zásoba slovenštiny; IV. Slovenská nárečí; V. Dejiny spisovného jazyka na Slovensku; pripojený zoznam ilustrácií. Kapitoly takto rozvrhnuté okrem morfológie a syntaxe, t. j. vlastnej gramatiky, 1 95 si vyžiadalo praktické učebnicové poslanie, čomu zodpovedá i všeobecnejší názov knihy Slovenština. Treba vyzdvihnúť bohatý jazykový materiál zo spisovnej slovenčiny a para-

53 lely zo spisovnej češtiny, ktoré markantne ukazujú zhody a rozdiely medzi oboma blízkymi spisovnými jazykmi. Porovnávacia metóda, dôsledne uplatnená v učebnici, značne priblíži stav v oboch spisovných jazykoch. Nie je to tradičný pohľad na slovenčinu. Hoci učebnica je dielom viacerých autorov, českých a slovenských, a výslovne sa spoločný odborný redaktor neuvádza, je dielo vnútorne a organicky stmelené. Niektoré zvláštnosti v podaní, ako bude o nich ďalej reč, vyplývajú z povahy látky. Prednosťou učebnice je, že napr. v tvarosloví sa historizujúci materiál, typický pre staršie práce, obmedzil na najnutnejšie minimum, aby tým viac vynikli produktívne typy. V úvode (J. Bélič) sa spisovná slovenčina charakterizuje ako celonárodní' jazyk príslušníkov slovenského národa. Slovenčina ako západoslovanský jazyk je veľmi blízka češtine. Ďalej sa vo všeobecnosti vymenúvajú spoločné a rozdielne znaky slovenčiny a češtiny, pričom sa niekde naznačuje ich historický vývin. Táto informatívna kapitola je spracovaná tradične. Upozornenie o tzv. rytmickom krátení slabík možno však spresniť v tom zmysle, že slovenčina (stredná) je jediný slovanský jazyk, v ktorom je mórová kvantita, t. j. slabika fonologická, na rozdiel od češtiny, ktorá nie je jazykom mórovým, t. j. slabiku má fonetickú. Vývin v slovenčine je vyrovnanejší, jednoduchší, ide priamočiarejšie ako v češtine, preto je v slovenčine i menej paradigiem (str ); pórov. napr. zrušenie alternácií v type sloven. ruka, ruke, pečiem, pečieš, drahý, drahší, matka, matkin, naproti čes. ruka, ruce, peku, pečeš, drahý, draéší, matka, matčin; pri spoločných vývinových zákonitostiach proces v slovenčine pokročil viac v morfológii, v češtine vo zvukovej stránke jazyka. K slovenskému prízvuku (6), hoci táto otázka si vyžaduje ďalšie bádanie v hovorenej reči i v poézii, treba doplniť, že doterajšie tradované poučky o prízvuku na jednoslabičnej predložke nezodpovedajú skutočnosti a potrebujú vážne opravy. O tom je poučenie aj pri zmienke o prízvuku v slovenčine (27). K slabičnému r,l v slovenských nárečiach (7) možno doplniť, že je v strednej slovenčine aj dlhé mäkké F (typ kľct tĺcť"). Výslovnosť dvojhlásky ie v prípadoch typu sieň bolo by správnejšie prepisovať ako ie, nie je" (8), aby sa vylúčila artikulácia úžinovej trenej spoluhlásky j. Stať Hláskoslovie, spisovná výslovnosť a pravopis (Al. Jedlička) je podaná prehľadne, stručne. Uvádzajú sa najmä tie veci, ktoré sú dôležité pre čes. používateľa. Znaky ô, ia, ie, iu sú označené (13, 19) ako samohlásky. Vieme však, že sú to ako je to správne na str. 12 dvojhlásky, a to vzostupné. V spisovnej slovenskej výslovnosti sa vyslovuje napr. žriebä/žriebe, príp. pripúšťa sa v tomto type aj výslovnosť žr[eba, podobne holuba, nie holuba" (23). Poznámku o -ou (16) možno rozšíriť o príklady osobných zámen, zhodné s češtinou: so mnou, s tebou, so sebou, a v slovenčine s ňou. Podobne aj príklady na vkladné (str. 16, 53 pohyblivé) hlásky možno rozhojniť o produktívny typ na -ie- n porušením rytmického zákona: povereníctiev, hospodárstiev a pod. Druhotvar jediel, jutier nebolo treba uvádzať (16, 58), nemajú ho ani Pravidlá slovenského pravopisu z roku 1957; gen. pl. je iba jedál, jutár. Vedľa gen. pl. typu seotier, sliviek, periel, kvapiek/kvapôk sú spisovné aj tvary neuvedené: sestár, slivák, perál, kvapák (pórov, slovníkovú časť Pravidiel a str. 76). Bolo by bývalo užitočné uviesť aj častý typ žiačok, družstevníčok, v ktorom je v spisovnej slovenčine iba -o-. Podľa rytmického zákona druhá slabika sa v písme, t. j. pravopisné, nekráti ani v prípadoch ako gen. pl. básní, piesní (18); nič sa tu však nehovorí o výslov-

54 nosti kvantít}' tejto druhej slabiky, ktorá, samozrejme, a to nielen vplyvom grafiky, vyslovuje sa dlho (Pravidlá str. 41) hoci v 3., prepracovanom-a rozšírenom vydaní normatívnej Slovenskej gramatiky E. Paulinyho J. Stolca J. Ružičku z roku 1955 (str. 71) sa žiada výslovnosť s krátkym -i podľa vyrovnania v celej paradigme. Dlhá výslovnosť je tu živá a ustálená. Pri označovaní hlások písmenami v učebnici (27) mohla byť praktická poznámka o poradí písmen v slovenskej abecede. Úžinové spoluhlásky (20) by bolo presnejšie deliť na spoluhlásky sykavé s, z, š, ž, trené v, f, j, ch, h a osobitne oddeliť kmitavú spoluhlásku r a bokové l, ľ. Podľa artikulačného miesta je pre spisovnú slovenčinu presnejšie deliť spoluhlásky na: perné (obojperné p, b, m, pernozubné v príp. pre slovenčinu príznačná obojperná zvučná trená spoluhláska u, ktorá je kombinatórnym variantom znelého pernozubného treného v, /); zubné t, d, n, l; ďasnové s, z, c, dz, r; predopodnebné t, d', ň, ľ, j (neuvádza sa v tabuľke v 3. vyd. cit. Slovenskej gramatiky, str. 29); č, dž, š_, ž atď.; delenie v učebnici je zjednodušené. Afrikáty c, dz na str. 111 sa menujú polosykavkami. Poučka o výslovnosti slovenského tenký, nejasný ako tenký, nejasný je nepresná; spisovne sa vyslovuje teykí, nejasní. Poučka o slovenskej spisovnej výslovnosti dvojslabičného spojenia samohláska + samohláska (i + a, e, i [vynechané], o, u, napr. história, z chémie, na gymnáziu, štadión, vyslov -rija, -mije, -ziju, -dyjón, t. j. s j, príp. j) (str. 23) zdá sa správna a teoreticky presvedčivá najmä v slovách neslovanského pôvodu s druhou slabičnou dĺžkou v type ári-í, -ám, -ách, ale v živej reči v kultúrnych slovách je i spisovná výslovnosť a to podľa grafického obrazu slova iba históri-a, sjcémi-e, fjcémi-i, najgimnázi-u (nárečové stredoslovensky na^gimnázi-ji, fem.), štadi-ón. Najmä v takom type, ako v slovách štadi-ón, mili-ón, ampli-ón, kari-é-ra, bežná i kultivovanejšia výslovnosť s j(%) je neprirodzená. Pre prax aspoň skutočná spisovná výslovnosť je v rozpore i s jednoznačným tvrdením v cit. Slovenskej gramatike, str. 41 (pozri tiež posudok M. Marsinovej v SR XXI, 1956, str. 304). Pravda, bez experimentálneho fonetického výskumu ťažko tu nateraz povedať viac. V slovách zdomácnených, najmä starších, spojenia i + a, e > ia, ie sa hodnotia ako dvojhlásky: dia-bol, dia-mant, go-lier (vyslov diabol, d'la-mant, go-tjer). Príklady z nárečí mam, ból, zajac" a i., namiesto správne vysloveného mám, bol, zajac, uvedené pri zmienke o spisovnej kvantite, mohli vypadnúť. Poučka o výslovnosti ľ mala byť obsažnejšia. Mäkké ľ je pre spisovnú slovenčinu charakteristická hláska a má svoju funkciu. Nie dôsledne foneticky sa prepisuje slovenská výslovnosť v prípadoch ako: bezúhonný, bezohľadný, nadoblačný, nadosobný, viadznásobný, odoravy dážďide, vokne, zotcom, gde, ftág letí, ovoz rastie, viadz ráz, g jazde, z matkou, z radosťou, zlet, zjednotiť, sloh, svah, s ním, s nimi, k nemu, k nej, k nim, zo synom, zo Sovietskym sväzom..." (str ) namiesto dôslednej transkripcie: bezúhonní, bezohľadní, nadoblační, nadosobní, viaínásobní, odjoravi dážďjďe, v okne, zoccom, gde, ftágľetí, ovozjrasťje, v'ja^rás, gjazde, zmätkov,, zjradostou, zľet (v češtine slet [slet] spartakiáda"), zjednotit, slox, svax, sním, s nimi (chýba sňať [sňať], snímem [sňímem], t. j. ZOSÔM-), k nemu, k nej, kňtm, zo^sinom., zo u Sovieckim zväzom atď. Príklady v učebnici možno doplniť veľmi častým spisovným tvarom my sme s výslovnosťou mi zrne. Typ chlapmi [xlapmi] (24) nemožno klásť v poučke na jednu rovinu s typom sloh [slox], svah [svax],

55 sval. V type slávny, výslovnosť [slávni, víslovnosť] je v spisovnej výslovnosti pernozubné v; obojperné y v tomto type je skôr stredoslovensky krajové. V type poďte [poťťe] je výslovnosť zdvojená, presnejšie, predĺžený záver ([poťe] je stredoslovensky krajové). Vo výslovnosti treba rozlišovať aj typ rozzelenat sa [rozzeľenať sa] (v Pravidlách rozzelenat sa, hoci červenať sa atd'.), od typu rozsypať [rosipať]. V prípadoch predseda, sudca [precceda, succa] je v spisovnej výslovnosti akoby zdvojené cc, t. j. oneskorenejšie zrušenie záveru; splývavá výslovnosť [preceda, suca] je stredoslovensky krajová. Vedľa výslovnosti päťdesiat [päd'ďesjat] je aj zriedkavejšie [päďesjat, peďesjat]. Zdvojenú výslovnosť možno tu dobre ilustrovať príkladmi, ako poddaný (ľud) podaný (list) a pod. V zoskupeniach odsúdiť, nadsadit, hladší, sladší ap. je v spisovnej výslovnosti ts, tš. Fonetická transkripcia v prípadoch ako sovietsky, starosloviensky je presnejšia s [e ako s je. Nemožno tvrdiť (25), že písané žs, napr. považský, irražský, parížsky sa spisovne vyslovuje žs; práve iba výslovnosť šs je spisovná, teda [povašskí, prašslá, paríšski]. Pri označovaní hlavného prízvuku vypadlo označenie v príkladoch 'do Bratislavy, 'pred domom, a príklad 'na hory by bolo možno spresniť vysvetlením na lesy". Spisovná slovenská výslovnosť slov zpráva, smena a slov sbor, sjazd, sväz, ale zväz-ok (a ich odvodenín) je správa, zmena, zbor, zjast, zväs/zves; výslovnosť sa ustaľuje (pórov. Pravidlá, slovníkovú časť a 21, str. 33). Príručka (31) sa o jave zmieňuje z hľadiska grafiky, ktorá často vedie k literovej výslovnosti. Za kapitolou o spisovnej výslovnosti mohla byť ukážka zo slovenskej literárnej klasiky, prepísaná fonetickou transkripciou. O písaní veľkých písmen (31 32) je stručné poučenie s upozornením na niektoré odchýlky v oboch jazykoch. Pri tvorení slov (33) uvádza sa medziiným expresívne slovo prepiduša,.opilec, korheľ", ktoré však je v spisovnej slovenčine menej známe. Český ekvivalent žnec k sloven. kosec (str. 34) nie je vhodný, lebo kosec je aj v češtine (pórov, na str. 36 paralelu kosba čes. kosení). Českému slovu sluchátko zodpovedá slovenské slúchadlo (chybne uvedené na str. 35 slúchadlo"). Pravidlá slovenského pravopisu pripúšťajú síce pravítko lineár" (lebo pravidlo v slovenčine má iný význam), ale a to sa mohlo uviesť (35) je iba krividlo a deminutíva by boli pravidielko, krividielko, príp. -ce. V slovenčine kopačka znamená kopanie zemiakov", ale novšie i druh športovej topánky"; tento druhý význam sa neuvádza (36). Deminutívum môstik (36) je v spisovnej slovenčine zriedkavé, častejšie býva mostík, príp. môstok, napr. v zubnom lekárstve; namiesto dúbok (.37) má spisovná slovenčina častejšie dubček, dubec; píštalenka (37) je skôr krajové, spisovne je častejšie píšťalôčka. Adjektívum starký, -á sa dnes používa iba substantivizované, a to expresívne, familiárne. Popri adjektívnom type zelenkastý (40) je aj typ zelenkavý. Adjektívum belušký je v nárečiach možné, ale nie je spisovné; spisovne je bielučký, príp. biélušký. Vedľa kratunký je častejšie kratučký, príp. krattišký. Prídavné meno dmnajší (40) bolo v staršej a je v západnej slovenčine, dnes spisovne je len domáci (v Pravidlách uvádzané ďalšie podoby domácky a domášny sú štylisticky príznakové). Popri zápalčivý je v spisovnej slovenčine bežnejšie zápálistý, ale dôverčivý, poverčivý sú bežné. Pri elácii prídavné meno s predponou pri-: pridobrý, prismelý znamená zveličenú mieru vlastnosti, a nie zoslabený význam základného prídavného mena, ako sa tvrdí na str Prídavné meno pomenší je zriedkavé a skôr krajové.

56 Učebnica v zhode s doterajšími slovenskými príručkami i Pravidlami uvádza komparatív k čierny černejší (str. 41), hoci je to v rozpore s poučkou, napr. v cit. Slovenskej gramatike, str. 182, že v komparatíve prídavných mien na -ejši kmeňová slabika zostáva dlhá. Vznik komparatívu černejší možno vysvetliť analogickou významovou symetriou k opozitu biely belší. Dvojhláska -ie- sa zachováva taktiež v zložených prídavných menách, napr. čiemovlasý, bielovlasý (oproti Pravidlám z roku 1940, kde bolo černovlasý, belovlasý). Komparatív prídavných mien pekný, krásny a prísloviek pekne, krásne je v spisovnej slovenčine iba krajší, krajšie (nie: krásnejší, str. 41, peknejšie, str. 42). Kapitola Tvaroslovie podáva dobrý prehľad o stave v spisovnej slovenčine. Uvádza sa 9 slovných druhov. Látka sa podáva uspôsobené poslaniu učebnice a z toho vyplývajú aj niektoré skôr metodické zvláštnosti na rozdiel od slovenských gramatík a učebníc pre slovenských žiakov, napr. prehľadné je delenie skloňovania na menné, zámenné a zložené, ako aj označenie pri skloňovaní podstatných mien: maskulína a feminína bezkoncovkové, t. j. s nulovou morfémou, typ chlap, kost; paradigma typu gazdinú a pod. Historické poznámky z dejín jazyka sú v tvarosloví racionálne a pri štúdiu potrebné. Trochu odchylne od slovenských príručiek podáva sa prehľad morfológie slovesných typov, skupín, vzorov. Prístup k triedeniu slovenského slovesa (pórov. str ) je kompromisom medzi cit. najnovšou Slovenskou gramatikou a najnovším vydaním Pravidiel. Podstatné mená: vlk, vták, pes majú v nom., akuz. pl. tvary podľa mien životných i podľa neživotných vlci, vlkov/vlky, vtáci, vtákov/vtáky, psi, psov/psy, ale meno býk v najnovšej kodifikácii iba podľa neživotných býky, a nie ako je na str. 46 býci (pórov, slovníkovú časť Pravidiel a str. 71, 18; podobne drak draky). Neuvádza sa v príručkách, ktorý z dvojtvarov má v spisovnom jazyku väčšiu frekvenciu. K zvláštnym vokatívnym tvarom by patrili aj prípady: synu (synku, str. 46), synak, bože, Kriste, Ježišu. Pri zaraďovaní niektorých substantív k patričným vzorom pomohla by českému študentovi forma českého ekvivalentu, napr. -ár, vedľa -iar (48): kalendár čes. kalendár...; alebo pri slove večera čes. večere a pod. Datív a lokál sg. maskulín podľa vzoru dub s kmeňom na k, g, ch má pádovú príponu -u; vypadlo tu zakončenie kmeňa na h (49): k stohu, v batohu, podobne, ako sa to správne konštatuje pri neutrách (57). Okrem tvarov datívu, lokálu sg. ku koňovi, o koňovi je v lokáli i podoba (na) koni, a to napr. v spojeniach niesť sa na koni, ísť na koni, jazda na koni. Genitív plur. podstatných mien peniaz, groš (50) je dvojaký: peniazov (jednotlivé mince) /peňazí, grošov/groši. Pri vzore ulica je zmienka aj o pomnožných podstatných menách (51); inde sa dôsledne neuvádza. Mohlo by sa upozorniť na slová prax, syntax, ktoré sa v spisovnej slovenčine skloňujú podľa vzoru dlaň, oproti slovám typu taxa, parataxa, v skloňovaní ktorých sa robia niekedy chyby. Medzi slovami, ktoré sa skloňujú podľa vzoru kosť (52), malo byť vedľa slova hus, čes. husa, aj slovo os, čes. osa, na rozdiel od osa, čes. vosa; v tom sa robia v reči často chyby, napr. zemská osa" a pod. Slovo cirkev (ale nie vetva) skloňuje sa podľa vzoru kost, pričom datív, lokál plur. má ako vzor žena. Feminínum myseľ kolíše medzi oboma vzormi (pórov. Pravidlá, str. 78, gen. sg. mysli v slovníkovej časti neuvedený). V genitíve plur. typu fajka fajok, vojna vojen, kvapka kvapiek/kva-

57 pôk/kvapák je správnejšie hovoriť o vkladnej ako o pohyblivej samohláske (53, 16). Správne sa pripomína (53), že slovo kadere je pomnožné (v Pravidlách, str. 78, 204 sa pomn." neuvádza, hoci inde pri plur. tantum je; básnicky však môže byť aj kader, sg. fem.). Nepravidelné skloňovanie slova mat (54) možno doplniť: sg. nom. mat, príp. mati, mater, akuz. mat, mater, vok. mat, mati, mater (Pravidlá str. 79, 238); príručky sú tu nejednotné. Ženské podstatné mená chyžná, komorná sa v učebnici omylom charakterizujú ako zpŕídavnélá podstatná jména" (str. 54), ide zrejme od pôvodu o spodstatnené prídavné mená. Genitív plur. mbas (57) sa takmer nepoužíva, povie sa radšej: niekoľko kús- Jcov, druhov mäsa a pod. K poučke na str. 56 možno pripojiť, že slovo knieža okrem pôvodného stredného rodu nadobudlo v jednotnom čísle aj prirodzený rod mužský (veľkomoravské knieža Rastislav vládlo veľkomoravský knieža Rastislav vládol); páža je iba stredného rodu; okrem neutier dúpä, púpä (v básnickom štýle) patrilo by sem aj hromadné podstatné meno kvieta kvietie, kvety" (stredoslovensky a u Hviezdoslava); pri zaradení takýchto slov k vzoru dievča v učebnici pre českého čitateľa treba povedať, že netvoria plurál na -ence, podobne že je plurál prasce, teľce, štence atď. Pri skloňovaní cudzích slov chýba poučenie o českých vlastných menách typu Olomouc, Pŕíbram, ktoré sú v češtine feminína, v slovenčine maskulína, ale Boleslav, Plzeň sa v spisovnej slovenčine pokladajú tiež za feminína. V poňatí klasifikácie prídavného mena (61) prevláda v učebnici aspekt historický a tradičný nad novším a správnejším delením podľa sémanticko-morfologických kritérií, uplatnených v cit. Slovenskej gramatike a v najnovších prácach. Medzi privlastňovacími prídavnými menami druhovými uvádza sa aj kont, -ia, -ie (62; podľa cit. Slovenskej gramatiky, str. 187); v spisovnej slovenčine a v stredoslovenských nárečiach sa povie iba konský, -á, -é (konské mäso, iné je konská robota), volský (ale volte oko, termín), kravský (kravské mlieko), hoci je žrebčí, kobylí, býčí (býčie zápasy) a pod. Pozri aj v slovníkovej časti Pravidiel. O zvláštnych zmeravených menných formách pôvodných prídavných mien rád..., hodno, nehodno... správne sa hovorí ako o tvaroch adverbiálnych (64). Kapitolu o z á m e n á c h možno doplniť v niektorých podrobnostiach. K paradigme osobných zámen chýba tvar pre oslovenie ty!, vy! Neuvádza sa v niektorých starších príručkách, treba ho však v tomto prípade uviesť. Nejednoznačná je tradovaná štylizácia poučky (str. 65, dva razy), ako keby genitív osobného zvratného zámena v spisovnej slovenčine mal aj enklitický tvar sa. Správne vystihuje stav v slovenčine poučka v zrevidovanom vydaní Pravidiel, str. 89 (pórov. SR XXI, 1956, str. 362 n.). Ukazovacie zámeno onen, príp. oný, oná, ono, príp. oné (nárečové stredoslovensky onuo), oní, oné má v spisovnej slovenčine genitív, datív sg. častejšie archaicky onoho, -mu, t. j. skloňovanie zámenné a zriedkavejšie oného, -mu (nárečové stredoslovensky on{eho, -mu), t. j. skloňovanie zložené. Tvar oného je teda genitív sg. k onen, a nie k on, ako je to v učebnici, str. 64. Skloňovanie tohto zámena je zrejmé z pozorovania: skloňovanie zámenné: onen, onoho, -mu a skloňovanie zložené: oný, oného, -mu. V čiastočnej zhode so súčasným stavom v slovenských príručkách sa toto v učebnici podáva na str. 64, 65,

58 69. Medzi príkladmi na nominatív, genitív sg. mask. zámen v štylizácii ŕídké jsou tvary skloňovaní jmenného (sám, sama...)", str. 64, treba vari zreteľne označiť, že sama je nominatív sg. fem., a nie ako by z kontextu pre českého čitateľa vyplývalo, že to je genitív sg. mask. A keď sa už spomínajú menné tvary, bolo treba uviesť sám, sama, samo, sami, samy, akuz. sg. fem. samu (64). K tvaru samý (70) sa žiada vysvetlenie, že pôvodné zámeno samý, -á, -é, -í, -é má dnes význam prídavného mena číry, čistý, celý, všetok", príp. hodnotiacej častice len". Morféma neurčitých zámen a prísloviek hoci- znie aj hoc-, napr. hocičo/hocôo, hocikedy/hockedy..., podobne bár-, bárs-, napr. bárčo/bársčo, bárako/bársako... Podoba hociaký (70) je v spisovnej slovenčine zriedkavejšia ako hocaký/ hocijaký. Namiesto morfémy leci-, napr. lecikto, lecičo, lecijako je spisovne častejšie leda-, napr. ledakto, ledačo, ledajako. Je pravda, že v spisovnej slovenčine nie je zámenná podoba tenhľa, čes. tenhle, ale môže byť tamhľa. Morfológia čísloviek, najmä základných, vyznačuje sa v slovenčine charakteristickými zvláštnosťami. Okrem známych vecí možno upozorniť, že napr. o inštrumentálových tvaroch základných čísloviek najnovšie slovenské príručky podľa súčasného stavu v strednej slovenčine majú aj iný výklad, hoci spisovné sú tvary dvoma, troma/tromi, štyrmi...; analogickým vyrovnávaním do bežnej spisovnej reči vniká však aj novotvar dvomi (pred dvomi rokmi a pod.). Pri výslovnosti (30) sa spomínajú adjektívne" číslovky, hoci v slovenskom jazykovednom názvosloví sa používa iba termín radové číslovky, ako je na str. 71. V poznámke pri číslovkách (71), kde sa konštatuje väčší rozsah menných tvarov niektorých radových čísloviek v type s pol, treba upraviť znenie na pol druha, tretá, štvrtá... litra a pod. Na problematiku podielových čísloviek upozornil pre spisovnú slovenčinu Jozef Ružička (pozri SR XXI, 1956, str. 17) a v tomto zmysle treba doplniť učebnicu na str. 76, že o predložke po s lokálom môže byť reč len v prípade bez udania počítaného predmetu, a to iba ak ide o mužské osoby, tzv. životné, v doplnku: vojaci išli po dvoch, ale v typoch išli po dvaja, (žiačky, deti) išli po dve, kde sa po spája s nominatívom, a spojenie má príslovkový charakter, po treba pokladať za časticu. Podobne časticou je zo vo význame asi". Výskyt oboch častíc v patričných spojeniach je sémanticky obmedzený iba na isté skupiny slovies, ktorými sa takto vyjadruje podielovosť. Aj v tejto učebnici (43, 71, 75, 76) sa číslovky rozčleňovacie uvádzajú ako druhové číslovky, ktorým termínom sa v slovenských príručkách pomenúvajú iba číslovky typu dvojaký..., štvoraký; táto terminologická nejednotnosť je preto, že v slovenčine je tu formálna paralela medzi číslovkami základnými a radovými, rozčleňovacími a druhovými: dva..., štyri druhý..., štvrtý: dvoje..., štvoro dvojaký..., štvoraký, pričom slovenské druhové číslovky majú podobu adjektívnu, kým v češtine sú osobitné tvary druhových čísloviek: dvoje, troje (stroje, hodiny, vráta; súkno), dvojí, trojí (stanovisko), čtvery, patery (stroje, hodiny), čtvera, patera (látka; vráta), čtvero, patero (súkno; dverí) a pod. (Bohuslav Havránek Alois Jedlička, Česká mluvnice, Praha 1952, str. 111, 113). Slovenské rozčleňovacie číslovky v spojení s počítaným pomnožným podstatným menom sa uvedomujú len ako svojrázna podoba čísloviek základných, s ktorými majú spoločné morfologické vlastnosti. Pri (atributívnych) podobách týchto čísloviek v spojení s počítaným predmetom podstatných mien niet v slovenských normatívnych príručkách jednotného hľadiska a dosiaľ niet ani presvedčivého materiálu zo slovenských lite-

59 rárnych diel a živej stredoslovenskej reči. Ťažko je potom v takomto bode ustaľovať spisovnú normu. Predsa však tvary, napr. dvojich, trojich... sa uvedomujú ako umelé (pozri SR XXI, 1956, str. 48 n.). Časovanie slovies je rozpracované podrobne, v niektorých častiach s originálnym chápaním, niekde odchylným od cit. Slovenskej gramatiky a školských učebníc. Na niektoré javy a tradičné poučky je tu novší pohľad. Správne sa upozorňuje (77 78), že poňatie prítomníkového kmeňa v českých a slovenských gramatikách nebýva jednotné; to platí najmä o spojovacej morféme, napr. v type rozumieť rozume-j-ú, pracovať prac-u-j-ú a pod. Podľa zakončenia 3. os. sg. préz. rozdelené sú tu slovenské pravidelné slovesá do 5 prehľadných skupín (v českých gramatikách tried") so 14 vzormi, tak ako v platných Pravidlách slovenského pravopisu, v ktorých je však 15 vzorov viac o siať" a poradie i rozdelenie veľmi blízke roztriedeniu slovies podľa 3. os. sg. préz. v českých gramatikách (str. 79). Tento spôsob delenia v učebnej pomôcke má metodické opodstatnenie, spočívajúce na porovnávacom základe, pričom sa konfrontuje delenie podľa kmeňotvornej prípony prítomníkového kmeňa na 7 skupín, 14 vzorov (teda odlišne od cit. Slovenskej gramatiky, str. 236). Delenie podľa kmeňotvornej prípony v neurčitkovom kmeni do 6 skupín so 14 vzormi sa neuvádza. Termínom vzor pri časovaní sa rozumie skupina slovies s rovnakými kmeňotvornými príponami. Na uvedenú nejednotnosť delenia poukazuje aj Al. Jedlička (str , 81, 99) a poukázal na ňu už dávnejšie Jozef Ružička (Sporné otázky slovenskej morfológie, SR XXI, 1956, str. 18). I po obšírnych teoretických diskusiách o slovenskom slovese a jeho morfologickej klasifikácií nie je ešte jednotné stanovisko, čo je nepriaznivé najmä pre školskú prax. Z hľadiska terminologického v slovenských a českých praktických príručkách a ani v tejto učebnici niet jednotnosti pri termínoch pádová, osobná prípona, príp. koncovka, či zakončenie. Pri skloňovaní (str. 43 a n.) sa v učebnici používa termín koncovka, pri časovaní (77, 78 a i.) osobná koncovka i osobná prípona. Správne bude však používať jednotne iba pádová prípona, osobná prípona (čo má metodicky oporu aj v termíne pred-pona). Termíny pádová prípona, osobná prípona sa jednoznačne používajú v cit. Slovenskej gramatike (o čom je v učebnici zmienka na str. 78). Požiadavku ustálenia pojmu osobná prípona a jednoznačného ponímania kmeňotvornej prípony nastolil u nás už dávnejšie Jozef Ružička (pozri SR XXI, 1956, str. 18) a terminologického ustálenia sa dožadujú učitelia i metodici. Celkom správne sa hovorí v učebnici (83), že v imperatíve typov pusť/pusti, nevrešt/nevresti, brázd'/brázdi, nerozmliažď/nerozmliaždi, urč/urči, nefajč/nefajči (Pravidlá str. 100, 175) sú obvyklejšie tvary bez -i. Rozkolísaný je stav pri imperatíve typu česať. Hoci napr. slovesá brechať, rúbať, driemat patria ku vzoru česať, a teda majú imperatív ne-breš, rúb, ne-driem, uvádza sa breš/brechaj (Pravidlá str. 145), rúb/rúbaj (337), driem/driemaj (cit. Slovenská gramatika, str. 248). Pri uvádzaných dvojtvaroch trpného príčastia na -ný, -tý (86, 90 92) treba osobitne upozorniť, že v spisovnej slovenčine sú v niektorých prípadoch častejšie varianty na -ný, napr. zohraný (zobrané diela), vydraný (vydrané ložisko; expresívne: nadratý = opitý), trený (trená spoluhláska, trenie), hoci je tu iba tretý; k stavovým slovesám černieť (107) sa uvádza trpné príčastie očernený, k dražieť dražený, k teplieť o-teplený, ktoré patria k dokonavým predponovým

60 akčným slovesám; k osamieť, zvážnieť uvedené sú už iba slovesné podstatné mená osamenie, zvážnenie. Nejednotné sa u nás interpretuje výklad o význame a zaradení činného príčastia prítomného volajúci, vládnuci a činného príčastia minulého zavolavší, prevládnuvší, ktoré ako slovesné tvary, príp. deverbatívne adjektíva pokladali sa niekedy, a to neprávom za prídavné mená. Súvislosť so slovesami najlepšie vidieť z toho, že mnohé si podržujú slovesný charakter (vid, rekcia). Pritom treba odlišovať ako samostatnú skupinu vzťahové účelové prídavné mená typu holiace mydlo, kde funkciu prídavného mena, príp. nezhodného prívlastku (mydlo na holenie) formálne supluje od pôvodu tvar slovesný, príčastie. Je diskutabilné jednoznačné tvrdenie, že príčastia typu píšuci, obrátivší sú vlastne čo do tvaru sprídavnené prechodníky, prítomný a. minulý (76). Zmienku o tzv. dávnominulom čase možno doplniť v tom zmysle, že sa touto slovesnou formou zdôrazňuje minulosť; nezodpovedá celkom pravde tvrdenie, že tzv. dávnominulý čas je v slovenčine zriedkavý (88), lebo sa vyskytuje tak v hovorovej reči, ako aj v knižnom štýle. Keď sa spomína tzv. prezent historický (82), v zátvorke mohol byť aj tzv. prezent gnómický, pretože sa naň uvádza príklad. Pri trpnom rode (88) mohla by byť zmienka o tom, že zvratný trpný rod s nevyjadreným agensom je v slovenčine častejší ako opisný. K slovesu I. skupiny, 3. vzoru driet drie omylom sa uvádzajú tvary dral, dratý" (91), ktoré patria k slovesu drat derie, dral, zo-draný; základný tvar minulého času k drieť je drel, trpné príčastie o-drený (odrenina) a pod. Vynechať treba slovesá zrieť, pozrieť" (92), pretože v spisovnej slovenčine je iba prezrieť, prezriem-, prezrel, prezretý a viacrázové sloveso prežierať, požierať. K zvratnému slovesu II. skupiny, 5. vzoru (93 94) motať sa moce sa treba uviesť prechodné sloveso motať motá (stredoslovensky tiež moce niečo). Ďalej k alternácii t/c možno doplniť, že prítomník podfa typu česať i volať môžu mať i ďalšie slovesá, napr. reptať, repce, repcú/reptá, reptajú; trestať, tresce, trescú/ trestá, trestajú; trepotať, trepoce, trepocú/trepotá, trepotajú (tvary s -í- sa zdajú krajové; majú ich Pravidlá, nie sú v cit. Slovenskej gramatike, str. 248). Priliehavo sa v učebnici konštatuje (95), že je tu v kodifikácii spisovnej slovenčiny značné kolísanie. Vedľa základného tvaru minulého času slovesa napät/napnút, napol (97) je pri tomto iba predponovom slovese spisovne prípustný aj neuvedený tvar na-, vy-pol, -pla..., podobne na-pätý/na-pnutý. Slovesá typu sánkovať sa, lyžovať sa sú v slovenčine vždy reflexíva tantum (v Pravidlách 1953, str. 97 ako nereflexívne, ale tamže v slovníkovej časti a v Pravidlách 1957, str. 104 iba ako refl. tant.), tak isto má byť aj v učebnici (99) spisovne po slovensky iba Icorčuľovat sa, a nie korčuľovať, hoci v češtine je náležité nezvratné bruslit. Českému slovesu tfpytit se zodpovedá slovenský ekvivalent ligotať sa (nie,.ligotať", 21); podobne iba piplať sa (nie piplať", 95). Sloveso zatemniť je prechodné, a nie iba refl. tantum zatemniť sa (101). Tak isto sloveso z-rútit (sa) môže byť prechodné i zvratné, podobne hlásiť (sa), mierniť (sa), udobriť (sa) (102). Opakovacie slovesá, ako prednášavam, začínavam (105; cit. Slovenská gramatika, str. 244) sú zriedkavé; spisovný jazyk s obľubou používa opakovacie slovesá stredoslovenského pôvodu, ako sú nocúvať, upotrebúvat, vypracúvať (105). Počet nepravidelných slovies v slovenčine je väčší, ako sa uvádza v učebnici (str. 107).

61 P r í s I o v k y. Je síce aj podoba znútra (Pravidlá), ale keď je do-vnútra (Pravidlá), čes. dovnitf, teda celkom chýba tvar z-vnútra, čes. zevnitŕ. V spisovnej slovenčine okrem príslovky (z)nenazdajky (110), môže byť aj znenazdania. Bežný príslovkový výraz koniec koncov uvádza sa vari podľa cit. Sloven. gramatiky, str. 277 v zriedkavejšej podobe koniec koncom (str. 113), podobne ako vonkoncom. Výraz živši-byvši (113) je zriedkavý. Je nesporné, že keď v type podielových čísloviek: po dve je po časticou, tak ako v type zo dve, príp. zopár, je zo časticou, ani v príslovkovom výraze po slovensky (popri slovensky) nemožno tradične vidieť v po predložku (112, 114, pórov, tiež cit. Sloven. gramatiku, str. 277, 286); je to aj v tomto prípade častica. To isté platí aj pre spojenie po prvé, po druhé... Slová prostredníctvom, pomocou uvádzajú sa v učebnici medzi nevlastnými predložkami (113), hoci v Pravidlách, str , sa chápu ešte ako predložkové výrazy, predložkové spojenia. Vo funkcii predložky nájdeme tu (114) príslovkovú zložku napred: napred nás, to však môže byť iba v nárečí; predložka popred sa normálne spája s akuzatívom. Poučné je porovnanie správneho použitia niektorých predložiek a spojok v slovenčine a v češtine. Stať o spojkách, hoci patrí viac do skladby, je príliš stručná. Paragraf o citoslovciach vymenúva zopár typických slovenských citosloviec. Kapitola o niektorých základných otázkach slovenskej skladb y (J. Ružička) má tieto časti: stavba jednotlivých druhov viet, používanie slovesa byt som, oslovenie a vykanie, prísudok, väzba slovies, prechodníková väzba, pasívum, súvetie, vytýčený vetný člen (v slovenčine sa používa výstižnejší termín vysunutý vetný člen). Výklad sa ilustruje hojnými príkladmi z beletrie. Nové hľadisko výskumu i podania sa zračí v stati o sponovom slovese. Dôležitá je väzba slovies v slovenčine a v češtine. Treťou časťou učebnice je slovná zásoba slovenčiny (E. Jóna). Podáva sa zaujímavo a plasticky ucelený prehľad slovenskej lexiky od najstarších čias dodnes. Kapitola obsahuje dve hlavné časti: charakteristiku slovnej zásoby spisovnej slovenčiny a vrstvy slovnej zásoby z hľadiska vývojového. V tejto a v poslednej kapitole zaujme nás fakt, že na formovaní sa českého kultúrneho života oddávna aktívnu účasť okrem známych osobností P. J. Šafárika, J. Kollára a iných mali Slováci. Tak tu čítame napr. (str. 161), že na preklade Kralickej biblie sa zúčastnil Slovák Pavol Jesenský, že Slovák Vavrinec Benedikti z Nedožier je autorom prvej sústavnej českej gramatiky z roku V polovici XIX. stor. sčiastky pričinením Slováka P. J. Šafárika sa ustálila česká odborná terminológia, v ktorej sa uplatnili aj slovenské prvky. (Pórov, aj v poslednej kapitole na str. 165.) Naproti tomu dôležitú úlohu mal v stredoveku nielen český jazyk na území Slovenska a v susedných krajinách, ale značný dosah mala aj priama osobná účasť českých spoločenských a kultúrnych činiteľov na Slovensku. Tieto obapolné vzťahy dvoch západoslovanských národností a neskôr národov sú predmetom vedeckého výskumu a zhodnotenia v štúdiách našich historikov i jazykovedcov. Spomeňme tu aspoň tézy našich historikov k vzájomným vzťahom Čechov a Slovákov od najstarších čias dodnes, štúdiu Jána Novotného Príspevok k otázke bratských vzťahov Čechov a Slovákov v období národného obrodenia (do roku 181f8), ktorá vyšla v Historických štúdiách III, Bratislava 1957, str. 7 72; práce českého historika Jos. Macúrka o stopách češtiny a slovenčiny na Ukrajine, jazykovedné práce J. Stanislava a E. Paulinyho o slovenských prvkoch

62 v staročeských pamiatkach i najnovšie výsledky bádania vo vývoji slovnej zásoby slovenčiny a češtiny v prácach V. Blanára, kde sa ukazuje, že čeština bola nielen jazykom dávajúcim, ale aj preberajúcim atď. Doplňujúcou častou základného širšieho poučenia o slovenčine je dodatok o slovenských nárečiach s mapkou (J. Štolc). V krátkom prehľade podáva sa opis a charakteristika slovenských nárečí. Učebnica však ani tu nemôže podať podrobnejší obraz pestrého nárečového členenia. Aj keď sa uplatňujú nové aspekty, kapitola je spracovaná viac-menej tradične. Podrobnejšie hodnotenie jednotlivých javov patrí dialektológom, ale aj tu máme niekoľko poznámok. Pri tzv. štiavnickom tvrdom" nárečí (142) mohlo sa poukázať, že ide o banícke nárečia, príp. nárečia s vplyvom nemeckých kolonistov. Na dolnej Orave je tvar bratá, nie bratá", v Gemeri bratá vedľa mladšieho bratá. V strednom Gemeri v type nuaš nôž", kuan kôň", muaj môj", kuažä koža"... (143, 147) je častejšie výslovnosť s pernozubným v, teda nvaš (nie: nvaž"), kvan, mvaj/maj, kvažä... Stredoslovenské čiio (nepresne čuo,,čo", 144) má v Gemeri podľa jednotlivých izoglos nielen variant šva a šva (147), ale aj ša. V Gemeri je síce 3. os. plur. préz. aj sú podľa krajov, ale častejšie je iba su (podobne ako na východnom Slovensku, 144, 146; pórov, stredoslovenské sa sú"). Záporný neosobný tvar niet" na prevažnej časti gemerského územia znie ňit(o),nit(o) (str. 144). Pri hontianskom type palatalizovaných velár, napr. kňiške sa (v) aktouki..., mohol byť príklad aj na maskulína: koňíke, vrxe a pod. Rozdielny je prepis turčianskych nárečových participiálnych tvarov v type krou, piôu, robiôu (str. 145) od zápisov V. Vážneho: kreu, p'ôu, rob'ou (Čs. vlastiveda III, Jazyk, Praha 1934, str. 285), t. j. kryl, pil, robil. Vec by sa dala uviesť na pravú mieru iba v teréne. V Gemeri a iste aj inde na istej časti stredného Slovenska znie spisovné sme [zme] ako zrno, t. j. smolzmo so znelostnou asimiláciou, a nie iba smo (146), taktiež iďemo vedľa idemo (tamže). Gemerský tvar genitívu-akuzatívu plur. je Ziifí ľudí", nie krátko ludži (147). Neutrum znameňja, menej znamen[a (147), sa v Gemeri všeobecne nevyskytuje; sú zaň iné synonymá; uvedomovalo by sa v nárečí ako slovo knižné. Podľa oblastí bude tamže mlläko, nläsla, ale aj mľ/äfco a pod. Výhrady by bolo možno uviesť aj k iným nárečiam; bolo treba ilustrovať jednotlivé javy aspoň 1 2 výstižnými príkladmi, aby sa niekde neskresľoval skutočný stav. Napr. o dolnooravských nárečiach sa tvrdí, že majú značne zachovanú zmenu dl, tl > l, čo však platí iba s obmedzením napr. typu viedla, pľ{etla... atď. Pre čitateľa nezasväteného do veci z dokladu ako Anna, uvedeného po formulke dn > nn hoci je reč aj o tzv. zdvojených spoluhláskach vôbec nebude jasné, že zmena dn > nn v trenčianskych nárečiach je iba v type sannút sadnúť"... (149). K východoslovenskému základnému tvaru minulého času typu umar by bolo možno pripojiť aj umarol, so sekundárnym -l, podobne ako je sekundárne -t v západoslovenskom infinitívnom type péci-t. Piatou kapitolou je prehľad dejín spisovného jazyka na Slovensku (J. Bélič). Je to syntetizujúci a v niektorých jednotlivostiach nový pohľad na dejiny spisovných jazykov na území Slovenska a na dejiny spisovného jazyka slovenského. Kapitola má tieto časti: 1. Doba nejstarší (pŕedspisovná) a údobí staroslovenské, 2. Společný spisovný jazyk pro Čechy a Slováky, 3. První pokusy o samostatnou spisovnou slovenštinu, 4. Vznik dnešního spisovného jazyka a boj o jazykové sjednocení Slovákň, 5. Vývoj slovenštiny do konce první svetové války, 6. Rozvoj spisovného jazyka slovenského v Československé republice.