O B S A H. A R C H E O L Ó G I A 10 rokov katedry archeológie FFUKF v Nitre

Transkript

1 13

2

3 13 NITRA 2006

4

5 5 O B S A H ŠTÚDIE A KRÁTKE ČLÁNKY Správy A R C H E O L Ó G I A 10 rokov katedry archeológie FFUKF v Nitre Egon WIEDERMANN: Z terénnej prospekcie Katedry archeológie FFUKF v prvom desaťročí existencie Archeologický výskum exteriéru kostola Panny Márie Kráľovnej anjelov na Sádku v roku Archeologický výskum námestia M. R. Štefánika v Topoľčanoch v roku Prieskum a záchranné práce na sverovýchodnom okraji mestského jadra Topoľčian v roku Záchranný výskum v intraviláne Topoľčian II/ Výskum JV sektoru mestského jadra Topoľčian v roku Milan HORŇÁK: Príspevok k historickej interpretácii sklenených korálikov v severovýchodoalpskej oblasti halštatskej kultúry a vo vekerzugskej kultúre 37 Martin HUSÁR: Včasnostredoveké krídelkovité kopije na území Karpatskej kotliny Peter IVANIČ: Hrady a hrádky na hornom a strednom Pohroní v stredoveku Noémi PAŽINOVÁ: Forschungstand der laténezeitlichen besiedlung der Komarnoer Mikroregion in dem südlichen teil der Donauebene Egon WIEDERMANN Ivan FARÁRIK Monika KOPČEKOVÁ Mária KOŽUCHOVÁ Alena PAROBKOVÁ: Výskum vzťahu prehistorického osídlenia a prírodných pomerov v mikroregióne Hlavinky nedeštruktívnymi metódami H I S T Ó R I A Róbert ARPÁŠ: HSĽS a amnestia Vojtecha Tuku v roku Martin HETÉNYI: Maďarské menšinové školstvo v prvej slovenskej republike Peter CHRASTINA Martin BOLTIŽIAR: Nové Sady: Historický Land use rurálneho sídla v nížinnej poľnohospodárskej krajine západného Slovenska Jozef LEIKERT: Rok 1968 v živote spisovateľa a novinára Ladislava Mňačka Ľudovít MARCI: Poznámky k niektorým aspektom morálnej filozofie P. Charrona Správy

6 6 M U Z E O L Ó G I A Egon WIEDERMANN Daniela PRELOVSKÁ Stanislava GOGOVÁ Pavol STEINER: Vebatim et Litteratim: Katedra muzeológie Filozofická fakulta Univerzity Konštantína Filozofa Jozef VLADÁR: Prof. Ing. Dr. h. c. Štefan Janšák a slovenská muzeológia Silvia ELIAŠOVÁ: K niektorým psychologicko pedagogickým aspektom vzťahu lektor návštevník. (Špecifické skupiny návštevníkov) Miroslav PALÁRIK: Príspevok k dejinám múzejných činností na Slovensku Správy ESEJE Jozef BUJNA: Esej o vedeckovýskumných tradíciách v archeológii Roman TROŠOK: Komunikácia naša každodenná RECENZIE A NOVÉ KNIHY ALMANACH NITRA Nitra ISBN (E. Wiedermann) DOYEN DER SLOWAKISCHEN ARCHÄOLOGIE. Über die Geschichte in der Zeit mit überzeitlicher Ansicht. Ján Dekan. Život a dielo (Leben und Werk). Ed. J. Vladár. Nitra 2005, 82 S ISBN (E. Wiedermann) KAMENAROVIČ, I. P.: Klasická Čína. Praha s. (I. Zubácka) KUČERA, M.: Kalendár Jána z Lefantoviec. Martin, Matica Slovenská s. (P. Ivanič) LACKO, M. (ed.): Z prameňov k dejinám Slovenskej republiky Situačné hlásenia okresných náčelníkov. Január-august Trnava, Katedra histórie Filozofickej fakulty UCM Trnave s. (P. Ivanič) MAGIN, J. B.: Obrana slávnej župy Trenčianskej a mesta tohože mena. Editor: Vincent Sedlák. Martin, Matica Slovenská s. (P. Ivanič) MAZOWER, M.: Salonica, City of Ghosts. Christians, Muslims and Jews Harper Collins Publishers. London 2004, pages 525. (Vassiliki Sakka) MÚZEUM, 52, 2006, č. 2, 48 s. (M. Palárik) OVERY, R: Diktátoři (Hitlerovo Německo a Stalinovo Rusko). Praha Plzeň 2005, 695 s. (L. Ruman) PAMIATKY A MÚZEÁ, 2006, č. 1, s.73 (S. Eliášová) PARTNERING IN MUSEUM EDUCATION Enhancing the Adventure (Zborník z výročnej medzinárodnej konferencie ICOM, Banská Štiavnica, Bratislava, ) (P. Steiner) PERSÖNLICHE UND ARBEITSSTRÖMUNGEN IM LEBEN EINES WISSENSCHAFTLERS. Bohuslav Chropovský. Život a dielo (Leben und Werk). Eds. Alexander T. Ruttkay Jozef Vladár. Nitra 2006, 124 S. ISBN (E. Wiedermann) PIETA, K. RUTTKAY, A. RUTTKAY, M: Bojná. Hospodárske a politické centrum Nitrianskeho kniežatstva. (Bojná. Wirtschaftliches und politisches Zentrum des Fürstentums von Nitra). Nitra ISBN (E. Wiedermann)

7 7 INHALT STUDIEN UND KURZE BEITRÄGE Berichte A R C H Ä O L O G I E 10 JAHRE des lehrstuhls für ARCHÄOLOGIE AN DER PHILOSOPHISCHEN FAKULTÄT DER KU nitra Egon WIEDERMANN: Archäologische Untersuchungen des Lehrstuhls für Archäologie an der Philosophichen Fakultät der Konstantin-Universität Nitra im ersten Jahrzehnt seiner Existenz Archäologische Grabung im Exterieur der Kirche der hl. Maria der Königin der Engel in Sádok im Jahr Archäologische Grabung auf dem Platz von M. R. Štefánika in Topoľčany im Jahr Begehung und Rettungsarbeiten am nordöstlichen Rand des Stadtkerns von Topoľčany im Jahr Rettungsgrabung im Gemeindegebiet von Topoľčany II/ Die Grabung im südöstlichen Sektor des Stadtkerns von Topoľčany im Jahr Milan HORŇÁK: Ein Beitrag zur historischen Interpretation der Glasperlen auf dem Nordostalpengebiet der Halstattkultur und in der Vekerzugkultur Martin HUSÁR: Frühmittelalterliche flügelförmige Lanzen auf dem Gebiet des Karpatenbeckens Peter IVANIČ: Burgen und Hügelburgen am oberen und mittleren Hron-Gebiet im Mittelalter Noémi PAŽINOVÁ: Forschungstand der laténezeitlichen Besiedlung der Komarnoer Mikroregion in dem südlichen Teil der Donauebene Egon WIEDERMANN - Ivan FARÁRIK - Monika KOPČEKOVÁ - Mária KOŽUCHOVÁ - Alena PAROBKOVÁ: Untersuchung der Beziehung der prähistorischen Besiedlung und der Naturverhältnisse in der Mikroregion Hlavinky durch nicht destruierende Methoden G E S C H I C H T E Róbert ARPÁŠ: Die Slowakische Hlinka-Volkspartei und die Amnestie von Vojtech Tuka im Jahr Martin HETÉNYI: Ungarisches Minderheitsschulwesen in der ersten Slowakischen Republik Peter CHRASTINA - Martin BOLTIŽIAR: Nové Sady: Historische Ausnützung eines ländlichen Sitzes in dem landwirtschaftlichen Niederungsland der Westslowakei

8 8 Jozef LEIKERT: Das Jahr 1968 im Leben des Schriftstellers und des Journalisten Ladislav Mňačko Ľudovít MARCI: Anmerkungen zu einigen Aspekten der moralischen Philosophie von P. Charron Berichte M U S E O L O G I E Egon WIEDERMANN - Daniela PRELOVSKÁ - Stanislava GOGOVÁ - Pavol STEINER: Vebatim et Litteratim: Lehrstuhl für Museologie - Philosopische Fakultät der UKF.Nitra Jozef VLADÁR: Prof. Ing. Dr. H. c. Štefan Janšák und die slowakische Museologie Silvia ELIAŠOVÁ: Zu manchen psychologisch pädagogischen Aspekten der Beziehung Lektor Besucher (Spezifische Gruppen der Besucher) Miroslav PALÁRIK: Ein Beitrag zur Geschichte der musealen Tätigkeiten in der Slowakei Berichte ESSAYS Jozef BUJNA: Ein Essay von der forschungswissenschaftlichen Tradition in der Archäologie Roman TROŠOK: Unsere alltägliche Kommunikation REZENSIONEN UND NEUE BÜCHER ALMANACH NITRA Nitra ISBN (E. Wiedermann) DOYEN DER SLOWAKISCHEN ARCHÄOLOGIE. Über die Geschichte in der Zeit mit überzeitlicher Ansicht. Ján DEKAN. Život a dielo (Leben und Werk). Ed. J. Vladár. Nitra 2005, 82 S ISBN (E. Wiedermann) KAMENAROVIČ, I. P.: Klasická Čína. Praha s. (I. Zubácka) KUČERA, M.: Kalendár Jána z Lefantoviec. Martin, Matica Slovenská s. (P. Ivanič) LACKO, M. (ed.): Z prameňov k dejinám Slovenskej republiky Situačné hlásenia okresných náčelníkov. Január-august Trnava, Katedra histórie Filozofickej fakulty UCM Trnave s. (P. Ivanič) MAGIN, J. B.: Obrana slávnej župy Trenčianskej a mesta tohože mena. Editor: Vincent Sedlák. Martin, Matica Slovenská s. (P. Ivanič) MAZOWER, M.: Salonica, City of Ghosts. Christians, Muslims and Jews Harper Collins Publishers. London 2004, pages 525. (Vassiliki Sakka) MÚZEUM, 52, 2006, č. 2, 48 s. (M. Palárik) OVERY, R: Diktátoři (Hitlerovo Německo a Stalinovo Rusko). Praha Plzeň 2005, 695 s. (L. Ruman) PAMIATKY A MÚZEÁ, 2006, č. 1, s.73 (S. Eliášová)

9 PARTNERING IN MUSEUM EDUCATION Enhancing the Adventure (Zborník z výročnej medzinárodnej konferencie ICOM, Banská Štiavnica, Bratislava, ) (P. Steiner) PERSÖNLICHE UND ARBEITSSTRÖMUNGEN IM LEBEN EINES WISSENSCHAFTLERS. Bohuslav CHROPOVSKÝ. Život a dielo (Leben und Werk). Eds. Alexander T. Ruttkay - Jozef Vladár. Nitra 2006, 124 S.. ISBN (E. Wiedermann) PIETA, K. - RUTTKAY, A. - RUTTKAY, M: Bojná. Hospodárske a politické centrum nitrianskeho kniežatstva. (Bojná. Wirtschaftliches und politisches Zentrum des Fürstentums von Nitra). Nitra ISBN (E. Wiedermann)

10 10 T H E C O N T E N T ESSAYS AND SHORT ARTICLES News ARCHEOLOGY 10 years anniversary of Department of Archeology, FFUKF NItra Egon WIEDERMANN: From the Field Prospection of the Department of Archeology FFUKF in the First Decade of its existance Archeological Research of Exterior of Panna Mária Kráľovná anjelov Church in village Sádek in year Archeological research of M. R. Štefánika square in town Topoľčany, Research and rescue works on the North-East periphery of town Topoľčany, Rescue research in town Topoľčany II/ Research of South-East sector of city kernel of town Topoľčany, Milan HORŇÁK: The report on the historical interpretation of glass beards in the North-Eastern Alpine region of Halstat culture and Vekerzug culture Martin HUSÁR: Early Medieval Cross-bar Spears in the Territory of Carpathian Basin Peter IVANIČ: The Castles and Strongholds in Central Slovakia the Territory of Upper and Middle Pohronie During the Middle Ages Noémi PAŽINOVÁ: Forschungstand der laténezeitlichen besiedlung der Komarnoer Mikroregion in dem südlichen teil der Donauebene Egon WIEDERMANN - Ivan FARÁRIK - Monika KOPČEKOVÁ - Mária KOŽUCHOVÁ - Alena PAROBKOVÁ: The Research of the Relationship between Prehistoric Settlement and Natural Conditions in Hlavinky Microregion Provided by Nondestructive Methods HISTORY Róbert ARPÁŠ: HSĽS and the Amnesty of Vojtech Tuka in Year Martin HETÉNYI: Hungarian Minor School System during the First Slovak Republic Peter CHRASTINA - Martin BOLTIŽIAR: Nové Sady: A Historical Land Use of Rural Settlement in Agrarian Lowland Landscape of Western Slovakia Jozef LEIKERT: The Year 1968 in Life of the Writer and Journalist Ladislav Mňačko Ľudovít MARCI: Notes to Some of the Aspects of Moral Philosphy of P. Charrona News

11 11 MUSEOLOGY Egon WIEDERMANN - Daniela PRELOVSKÁ - Stanislava GOGOVÁ - Pavol STEINER: Vebatim et Litteratim: The Department of Museology The Faculty of Art, Constantine the Philosopher University Jozef VLADÁR: Prof. Ing. Dr. h. c. Štefan Janšák and Slovak Museology Silvia ELIAŠOVÁ: About Some Psycho-pedagogical Aspects of the Relatioship Lecturer Visitor (Specific Groups of Visitors) Miroslav PALÁRIK: Contribution to the History of Museum Activities in Slovakia News ESSAYS Jozef BUJNA: An Essay on the Reasearch Traditions of the Archeology Roman TROŠOK: Our Daily Communication REVIEWS AND NEW BOOKS ALMANACH NITRA Nitra ISBN (E. Wiedermann) DOYEN DER SLOWAKISCHEN ARCHÄOLOGIE. Über die Geschichte in der Zeit mit überzeitlicher Ansicht. Ján Dekan. Život a dielo (Leben und Werk). Ed. J. Vladár. Nitra 2005, pages 82 ISBN (E. Wiedermann) KAMENAROVIČ, I. P.: Classic China. Praha pages 281. (I. Zubácka) KUČERA, M.: Almanac of Ján from village Lefantovce. Martin, Matica Slovenská pages 96. (P. Ivanič) LACKO, M. (ed.): From the Sources to the History of Slovak republic Situation Reports of District Chiefs. January August 1944 Trnava, Department of History, Faculty of Art, UCM Trnava pages 283. (P. Ivanič) MAGIN, J. B.: The Defence of Famous Trenčin District and the City of the Same Name. Editor: Vincent Sedlák. Martin, Matica Slovenská pages 195. (P. Ivanič) MAZOWER, M.: Salonica, City of Ghosts. Christians, Muslims and Jews Harper Collins Publishers. London 2004, pages 525. (Vassiliki Sakka) MUSEUM, 52, 2006, No. 2, pages 48. (M. Palárik) OVERY, R: Dictators (Hitler`s Germany and Stalin`s Russia). Praha Plzeň 2005, pages 695. (L. Ruman) HISTORIC SIGHTS AND MUSEUMS, 2006, No. 1, p.73 (S. Eliášová) PARTNERING IN MUSEUM EDUCATION Enhancing the Adventure (Anthology from Annual International Conference of ICOM, Banská Štiavnica, Bratislava, ) (P. Steiner) PERSÖNLICHE UND ARBEITSSTRÖMUNGEN IM LEBEN EINES WISSENSCHAFTLERS. Bohuslav Chropovský. Život a dielo (Leben und Werk). Eds. Alexander T. Ruttkay - Jozef Vladár. Nitra 2006, pages 124. ISBN (E. Wiedermann)

12 12 PIETA, K. - RUTTKAY, A. - RUTTKAY, M: Bojná. Hospodárske a politické centrum Nitrianskeho kniežatstva. (Bojná. Wirtschaftliches und politisches Zentrum des Fürstentums von Nitra). Nitra ISBN (E. Wiedermann)

13 ArcheolÓgia

14

15 Z TERÉNNEJ PROSPEKCIE KATEDRY ARCHEOLÓGIE FFUKF V PRVOM DESAŤROČÍ EXISTENCIE ARCHEOLOGICKÝ VÝSKUM EXTERIÉRU KOSTOLA PANNY MÁRIE KRÁĽOVNEJ ANJELOV NA SÁDKU V ROKU Egon WIEDERMANN Projekt stavebno-technického zabezpečenia r.k. kostola Panny Márie Kráľovnej anjelov na Sádku z roku 1996, obsahoval aj námet na paralelnú realizáciu archeologického dozoru a prípadného archeologického výskumu. Sanácia exteriéru kostola bola vyvolaná nutnosťou riešiť statické poruchy architektúry, predovšetkým marušené murivo v presbytériu a sakristii, v dôsledku nežiaducich hydrogeologických pomerov. Cieľom počiatočných sanačných prác bolo zamedziť zavlhovaniu stavby vybudovaním obvodovej ryhy na odvetranie základového muriva a uloženie odvetrávacieho systému. Súčasťou projektu boli zároveň stavebno-historické aktivity, stratégia ktorých sa mala odvíjať od archeológmi obnaženého základového muriva architektúry. Takto získané poznatky o možných stavebno-historických fázach objektu mali byť využité na perspektívnu sondáž exteriérových a interiérových partií obvodových múrov. Alarmujúci stav kultúrnej pamiatky si napokon v máji 1996 vynútil realizáciu projektu a zahájenie primárnych terénnych prác. Na interdisciplinárnu spoluprácu oslovil Krajský pamiatkový úrad, pracovisko v Topoľčanoch, Katedru histórie a archeológie VŠPg v Nitre, ktorá poskytla peronálne (študenti 4. ročníka) a odborné (E. Wiedermann) vybavenie na celú akciu. Materiálne zázemie archeologického výskumu zabezpečil Obecný úrad v Klátovej Novej Vsi a vo výdatnej miere predovšetkým miestny pán farár Milan Kováč (ubytovanie, strava). Archeologické práce sa relalizovali v troch časových turnusoch, počas ktorých študenti odkryli exteriérovú časť základového muriva kostola. Terénne práce, koordinované so stavebno-technickými, sa zamerali na vyhĺbenie obvodovej ryhy (60x60 cm), predstavujúcej vlastne odvzdušňovací kanál. V snahe preniknúť na podložie za účelom zistenia jeho nivelety, prípadne získania datovacieho archeologického materiálu, bola ryha v určených úsekoch prehĺbená. Počas výkopových prác sa odkryla sonda takmer po celom obvode architektúry. Základové murivo severnej časti gotickej prístavby bolo osadené na masívnom kamennom bloku, pravdepodobne náhrobnom kameni v sekundárnej polohe, prekrývajúcom pôvodne hrob zosnulého, kostrový materiál ktorého bol zistený v blízkosti. V ďalšej časti obvodovej exteriérovej sondy, ktorú bolo v priestore 1 Pôvodná verzia článku z roku 1996 bola v redakcii Stud. Hist. Nitriensia omylom zamenená za nepresné, neúplné, nekonzistentné a neautorizované poznámky k sledovanej téme (Stud. Hist. Nitriensia 1996, ). Publikovaním aktuálnej verzie autor uvádza veci na pravú mieru

16 16 Egon Wiedermann / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 presbytéria nutné prehĺbiť, nakoľko terén tu dosahoval podstatne vyššiu niveletu, bol zistený vchod do krypty rozprestierajúcej sa pod JZ časťou lode kostola. Skalné podložie v tomto úseku sondy dosahovalo najväčšej výšky a bolo najpravdepodobnejšie vrcholom prirodzeného skalného masívu, na ktorom bol položený juhozápadný múr stavby. Obvodovou exteriérovou sondou sa nepodarilo lokalizovať žiadnu archeologickú situáciu v tesnej blízkosti základového muriva. Znamená to, že pôvodné stredoveké stavebné práce pri hĺbení základovej ryhy primárnej architektúry kostola najpravdepodobnejšie neporušili iné hrobové celky, resp. staršie objekty z predchádzajúcej éry. Tento stav možno v histórii celého sakrálneho areálu na Sádku vyhodnotiť azda ako doklad kontinuálneho procesu pochovávania na cintoríne až po postavení kostola. Definitívnu odpoveď na chronologické postavenie stavby a cintorína však môže priniesť komplexný výskum interiéru kostola. Obr. 1. Škica kostola na Sádku od F. Draholuczkeho z roku 1876 Azda najpozoruhodnejším výsledkom sanačných a výskumných archeologickokunzhistorických prác na kostole Panny Márie Kráľovnej anjelov na Sádku bola čiastočná lokalizácia primárnej architektúry, dispozícia ktorej sa dovtedy odhadovala len intuitívne. Sonda v JZ priestore stavby odkryla v základovej partii obvodového múru miesto pripojenia sekundárnej prístavby s evidentne odlišnou stavebnou technikou, ako aj použitým materiálom v základovej a aj nadzákladovej časti (obr. 2; 3). K severnému nárožiu pôvodnej architektúry (jednoloďový kostol s kvadratickým presbytériom), bola neskôr pristavaná nová časť, pravdepodobne za účelom zväčšenia rozsahu stavby. Opakovane možno konštatovať, že spresniť

17 Archeologický výskum exteriéru kostola Panny Márie Kráľovnej anjelov a doplniť získané informácie o stavebnej evolúcii, chronologickej pozícii kostola a cintorína, ako aj precizovať datovanie kostola na Sádku, bude možné len komplexným výskumom celého sakrálneho areálu. Literatúra Mencl V. Mencl: Stredoveká architektúra na Slovensku. Praha - Prešov M Obr. 2. Kostol Panny Márie Kráľovnej anjelov na Sádku. 1 - pôdorys kostola podľa V. Mencla (Mencl 1937, 337); 2 - situácia zameraná počas sanačných prác v roku 1996 (I. Bielik a E. Wiedermann) s vyznačením pravdepodobného pôdorysu primárnej stavby kostola; 3 - pripojenie muriva mladšej prístavby v nadzákladovej partii severnej steny kostola.

18

19 ARCHEOLOGICKÝ VÝSKUM NÁMESTIA M. R. ŠTEFÁNIKA V TOPOĽČANOCH V ROKU 2001 Egon WIEDERMANN V dňoch od do uskutočnila Katedra archeológie Filozofickej fakulty UKF v Nitre archeologický výskum základov historickej architektúry v severozápadnej časti námestia M. R. Štefánika v Topoľčanoch a súčasne aj rekognoskáciu a prieskum celej plochy námestia zasiahnutého stavebnými prácami. Výskum sa upriamil predovšetkým na lokalizovanie a prebádanie dnes už nejestvujúcej historickej architektúry, integrovanej v areáli námestia v podobe dvojposchodového stavebného objektu (obr. 1). Táto stavba je zachytená aj v niektorých archívnych a dobových materiáloch okolo prelomu 19. a 20. storočia a mala byť situovaná v blízkosti SZ kvadrantu ohrady kostola Nanebovzatia Panny Márie. V písomných prameňoch (vizitáciách) sa uvádza aj pod názvom Vážnica. ETAPIZÁCIA ZÁCHRANNO - ZISŤOVACIEHO VÝSKUMU priebežný prieskum a sledovanie zemných prác na námestí výskum historickej architektúry v SZ časti námestia REKOGNOSKÁCIA A PRIESKUM NÁMESTIA Od počiatku výkopových prác na Štefánikovom námestí v Topoľčanoch (súčasťou stavebných úprav bol aj rozsiahly výkop v 90. rokoch v JV časti námestia, spojený s budovaním mestských toaliet) boli stavebné práce viac-menej aj archeologicky sledované. Z dvoch ďalších inštitúcií sídliacich v meste a disponujúcich profesionálnymi pracovníkmi zameranými na ochranu a záchranu kultúrneho dedičstva sa do sledovania prác zapojilo čiastočne len múzeum, aktivované Mestským úradom. Monumentálny plošný odkryv mestského jadra s možnosťou pomerne dôkladného odborného preskúmania hoci len novovekej vrstvy osídlenia sa vyskytne azda len raz za jedno storočie. Postupne boli rekognoskované jednotlivé výkopové ryhy po obvode námestia, ktoré predstavovali vlastnú sondáž do historických vrstiev mestského jadra. Zdokumentované boli profily výkopov, ktoré rozrušili základové murivá, resp. iné bližšie neurčené historické stavebné objekty. Okrem sledovania rezov boli zároveň dokumentované aj doposiaľ neznáme stavebné objekty v ploche námestie, ktorých deštrukcie bolo možné lokalizovať v pôdorysoch až po odkrytí podkladového materiálu starej mestskej dlažby (dve základové deštrukcie v JV priestore námestia, medzi ohradou kostola a líniou zástavby). Historicko-archeologický materiál získaný počas prieskumov a rekognoskácii možno sumárne datovať od 17. storočia a vyššie. Zväčša črepový materiál, minca,

20 20 Egon Wiedermann / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 fragmenty kovových predmetov, pochádzajúce zo zberov z rýh a z povrchu, je novoveký a jeho sortiment je determinovaný aj hĺbkou stavebných výkopov, ktorá sa pohybovala v priemere okolo 150 cm. Tento horizont možno stratigraficky označiť ako prelom 18. a 19. storočia. Vo väčšine rýh sledujúcich námestie takmer po obvode bol na úrovni cca cm sledovaný aj silný katastrofický spálený horizont (hrúbka cca10-20 cm v hĺbke cca cm) dobre datovateľný známymi historickými údajmi o mohutných požiaroch v Topoľčanoch medzi rokmi Starší archeologický materiál priamo z plochy námestia (mladšia a neskorá doba bronzová) pochádza len z predchádzajúcich výkopov z 2. polovice 20 storočia, predovšetkým však zo záchranných prác pri budovaní mestských toaliet, kde došlo k podstatne výraznejšiemu zásahu do kultúrnych vrstiev. V priebehu výskumu bolo vtedy zistené aj pôvodné sprašové podložie pravostrannej terasy rieky Nitry, ležiace v hĺbke 3-4 m. Na dne výkopu, totožnom s úrovňou podložia, boli odkryté z väčšej časti deštruované prehistorické objekty (sídliskové jamy) pravdepodobne lužickej kultúry z mladšej a neskorej doby bronzovej. Na profiloch výkopu boli ďalej začistené rezy stredovekých objektov (cca stor.) a v SV stene manipulačnej jamy aj profil podzemnej chodby s tehlovým obložením. VÝSKUM HISTORICKEJ ARCHITEKTÚRY Nepochybne zaujímavým stavebno-historickým objektom, zaznamenaným v niektorých topografických a fotografických dokumentoch z prelomu minulých storočí je spomínaná pomerne budova nachádzajúca sa v blízkosti západnej časti ohrady kostola, neďaleko od jeho vchodu, medzi kostolom a Mestskou radnicou (obr. 1). Prekvapujúca je jej kompozícia do plochy štvorcového námestia. Realizáciu záchranno-zisťovacieho výskumu na miestach už takmer storočie nejestvujúcej stavby vyvolal práve nedostatok informácii o tomto objekte (stredoveká mestská radnica?, vážnica?, jednoposchodová budova s miestnosťou na váženie na prízemí a na poschodí s väznicou?, stážnicou a bytom mestského hodinára? a pod.), ako aj rôzne dohady, indície o jej datovaní, pôvode, funkcii, stavebnej dispozícii (rôzna veľkosť na rôznych podkladoch, ako aj odchýlky v situovaní stavby v areáli námestia) a v neposlednom rade aj samotný projekt renovácie námestia, zahrňujúci možnú náznakovú rekonštrukciu tejto historickej stavby. Výskum uskutočnila Katedra archeológie FFUKF v Nitre na základe finančnej podpory primátora mesta Ing. P. Segeša z prostriedkov mestského zastupiteľstva, v dňoch V tomto čase sa výskumných prác zúčastnilo 15 študentov archeológie pod vedením E. Wiedermanna. Pretože Katedra archeológie nedisponuje depozitnými priestormi, bol po dohode s múzeom v Topoľčanoch získaný nálezový materiál zaradený do zbierok tejto inštitúcie, spolu aj s nálezovou správou. Po predbežnom zameraní (I. Bielik, Pamiatkový úrad Topoľčany) predpokladanej historickej stavby nasledovala sondáž. Výkop sondy 1 a ďalších sond bol podmienený lokalizáciou zistených základových reliktov. Sondy 2, 3 na napájali na

21 Archeologický výskum námestia M. R. Štefánika v Topoľčanoch v roku sondu 1 v priestore zisteného základového muriva, resp. deštrukcie. Rezy 1 (sonda 2) a 2 (sonda 3) dokumentovali profil a výplň základovej ryhy skúmanej stavby. Obr. 1. Topoľčany - námestie v roku Vpravo objekt budovy neznámeho pôvodu. SONDA 1 Orientovaná v smere SV-JZ (800x150cm). Dno sondy - 30 cm nad úrovňou terénu (po odstránení predchádzajúcej dlažby a pieskového lôžka). Zachytená JZ deštrukcia základového muriva. Celá SZ časť sondy pokrytá kompaktnou vrstvou tehlovovej drte, len koniec sondy vyplnený sprašovopieskovou zeminou, ktorá sa sem dostala z pôvodného podložia (cca cm) azda prevrstvením počas pôvodnej stavebnej činnosti. Z tehlovej deštrukcie, v ktorej bolo zachytené aj Z nárožie historickej stavby, vybiehala JV smerom silueta základovej ryhy vyplnená popolovitou masou (šírka cm), prerušovaná väčšími lomovými kameňmi a zlomkami tehál. Západné nárožie sledovanej stavby bolo silne deštruované, množstvo kameňa a fragmentov tehál boli rozptýlené juhozápadným smerom takmer 2 m do okolia. Na juhovýchodnom konci sondy bola na malom úseku zistená kompaktná masa pôvodného základového muriva - lomový kameň uložený v nekonzistentnej malte (riečny piesok s vápnom). Možnosť oblúkového priebehu tejto časti zachovalého základového muriva, prípadne jeho pokračovanie do hĺbky sa nepotvrdila. Zároveň v JV konci sondy 2 bola odkrytá v tesnej blízkosti vonkajšej steny základovej ryhy aj pomerne silná deštrukcia zlomkov azda pôvodnej strešnej krytiny historickej stavby. Z vnútornej (interiérovej) strany sondy 1 sa črtal okraj základového muriva dlhšej JV steny skúmanej stavby. SONDA 2 Sonda 2 (850x150 cm) sa kolmo napájala na sondu 1, smerom k predpokladanému J nárožiu historickej stavby. Dno sondy dosahovalo v jej južnej strane

22 22 Egon Wiedermann / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 priemernej hĺbky 30 cm, východná polovica sondy bola prehĺbená (-40 cm) so zámerom získať prehľadnejšiu situáciu. Súčasťou sondy 2 bol aj kompaktný fragment základového muriva, uvedený v sonde 1. Nachádzal sa v južnej časti sondy 2, v jeho okolí bola zároveň zachytená aj pomerne silná kamenno-tehlová deštrukcia, ktorá náhle končila na dĺžke cca 350 cm. Odtiaľ až po úplný koniec sondy sa jej dno rysovalo ako zásyp pozostávajúci z hnedožltej zeminy s pomerne silnou prímesou uhlíkov. Celý juhovýchodný okraj sondy 2 (interiérová strana základovej ryhy historickej stavby) bol vyplnený pásom čiernej humusovitej zeminy, ktorá sa farebne veľmi jasne odlišovala od ostatnej výplne sondy. Sonda 2 zachytila vnútornú časť dlhšej JV stehy sledovanej stavby. REZ 1 (obr. 2) bol situovaný vo východnej polovici sondy 2. V pôdoryse obdĺžnikový tvar rezu 1 (200x100cm) smeroval kolmo na sondu 2 a zasiahol polovicu jej šírky. Kratšie bočné steny rezu sa šikmo zvažovali smerom ku dnu, dlhšie steny boli kolmé. Vyhĺbením rezu 1 sa sledoval zámer získať profil základovej ryhy skúmanej stavby. Interiérový priebeh základovej ryhy viditeľný na pôdoryse ako pás čiernej zeminy po takmer celej dĺžke sondy 2 sa jasne vyrysoval aj na profile rezu 1. Predstavoval vrstvu mohutnú cca 10 cm a širokú 110 cm. V ďalšom priebehu profilu rezu základovej ryhy nasledovala vrstva kameňov a tehloviny v žltohnedej zemine (15-20cm), pod ňou opakovane vrstva kompaktnej čiernej zeminy ( cca 22 cm) a pod ňou do hĺbky cca 110 cm šedožltá vrstva. Z oboch strán základovej ryhy bola na profile rezu 1 zistená kompaktná tmavohnedá zemina. SONDA 3 Sonda 3 (1300x150cm) sledovala severozápadnú časť základovej ryhy historickej stavby. Bola vytýčená kolmo na sondu 1 a rovnobežne so sondou 2. Jej hĺbka dosahovala na úrovni základovej deštrukcie 20 cm, mimo základovej deštrukcie pod profilmi sondy, cca 30 cm. Len v SV časti sondy bola zistená mohutnejšia základová deštrukcia až do výšky 10 cm. Pôvodná dĺžka sondy 3 (800cm) bola v priebehu výkopových prác zmenená v dôsledku lokalizácie SV nárožia sledovanej stavby. REZ 2 (250x100cm) na rozdiel od rezu 1 zachytil celú sondu 3 a teda celú základovú ryhu sledovanej stavby. Priebeh základovej ryhy bol pomerne dobre viditeľný na SV profile rezu, na JZ profile rezu 2 bola situácia nejasná, pretože tento profil zachytil už zmienenú deštrukciu spomínanú pri sonde 3. Vrchná časť profilu rezu 2 bola vyplnená vrstvou drobného riečneho kameňa (cca cm). Pod ňou sa v základovej ryhe rysovala vrstva hnedožltej zeminy (40 cm). Hlbšie nasledovala vrstva humusovitej černozeme (cca 20 cm), opakovane pod ňou vrstva hnedožltej zeminy(cca 15 cm), pod ktorou ležala vrstva červenej prepálenej zeminy (cca cm) a pod ňou vrstva černozeme. Interesantná je predovšetkým prepálená vrstva v hĺbke cca cm (neporušená základovou ryhou), ktorú možno považovať za horizont, na ktorom vznikla historická budova.

23 Archeologický výskum námestia M. R. Štefánika v Topoľčanoch v roku SONDA 1 SONDA 2 REZ 2 REZ 1 odkrytá časť základovej ryhy SONDA 3 predpokladaný priebeh základovej ryhy JZ profil rezu 1 JZ profil rezu 2 Sonda 2 Sonda 1 1m Obr. 2. Topoľčany -námestie M. R. Štefánika Sondy 1-3 a rezy 1, 2.

24 24 Egon Wiedermann / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 STRATIGRAFIA A DATOVANIE HISTORICKEJ ARCHITEKTÚRY Odkrytú časť pôdorysu základov možno stotožniť s historickým objektom spomínaným v prameňoch ako vážnica. Jej situovanie do plochy štvorcového námestia v blízkosti kostola, je pozoruhodné. Práve táto zvláštnosť vyvolávala domnienky o jej možných starších stavebných fázach a v súvislosti s tým aj o jej možnej fundácii, funkcii a tradícii v stredoveku (mestská radnica). Funkciu hospodársku (váženie tovarov pri príležitosti mestských jarmokov a trhov) a správnu (strážnica, väznica, byt mestského hodinára) si preskúmaný objekt uchoval pravdepodobne po celú dobu svojej existencie. Na základe terénneho výskumu možno konštatovať, že v základových ryhách nebol zistený kompaktný kamenno-maltový základ, ktorý buď v takej hmote a dimenziách ako zistená základová ryha ( cm) ani nejestvoval, alebo bol takmer úplne vyexploatovaný pre potreby inej stavby. Následným závalom základovej ryhy mohli vzniknúť aj vrstvy rôznej skladby dobre sledovateľné v profiloch rezu 1 a 2 (obr. 2; 1, 2). Deštrukcie tehlovej drte, resp. riečneho kameňa s prímesou zlomkov tehál, badateľné v pôdoryse základovej ryhy na úrovni dna jednotlivých sond, sú len pokračovaním vrstiev v hornej časti základovej ryhy. Fragment kompaktného základového muriva (uvádzaný pri sonde 1) bol pozostatkom po základe interiérovej steny budovy, nachádzal sa teda pravdepodobne v interiéri stavby a jeho priame naviazanie na obvodovú základovú ryhu sa nedoložilo. Z hľadiska datovania objektu a tým aj jeho historického a funkčného upresnenia je dôležitý získaný črepový materiál. Jeho nevýhodou je však pomerne široké časové rozpätie. Bol získaný priamo zo základových ryh, ale aj z priestoru jednotlivých sónd a vykazuje relatívnu typologickú jednotu. Bohužiaľ, je natoľko indiferentný, že ho možno datovať len rámcovo (17. až 19. storočie). Ako príklad spodnej hranice ( stor.) možno uviesť čiernošedú tenkostennú keramiku s lievikovite roztvoreným a profilovaným okrajom (obr. 3). Pre presnejšie datovanie vzniku objektu je relevantná stratigrafická situácia v reze 2. Dno základovej ryhy stavby tu neprerušilo prepálenú vrstvu zeminy zachytenú v hĺbke cca cm. Túto vrstvu, predstavúcu katastrofický horizont, lokalizovanú takmer po celom obvode námestia, možno spoľahlivo datovať do obdobia živelných pohrôm v Topoľčanoch koncom 18. storočia. Na základe startigrafickej situácie je pravdepodobné, že skúmaná stavba vznikla až po týchto katastrofických udalostiach ( ), okolo prelomu 18. a 19. storočia. Obr. 3. Topoľčany, námestie M. R. Štefánika Sonda 1. Zlomok okraja nádoby zo základovej ryhy

25 25 PRIESKUM A ZÁCHRANNÉ PRÁCE NA SEVEROVÝCHODNOM OKRAJI MESTSKÉHO JADRA V TOPOĽČANOCH V ROKU 2003 Egon WIEDERMANN Rozsiahle stavebné práce v severovýchodnom kvadrante mestského jadra Topoľčian v apríli 2003 sprevádzal aj archeologický prieskum a neskôr dozor nad finálnymi úpravami terénu. Prieskum základovej jamy suterénu stavby budúceho obchodného strediska (Elektrodom) sa v konečnom dôsledku sústredil už len na dokumentáciu vyexploatovanej stavebnej jamy (cca 20x15 m). Dno ležalo v v hĺbke cca 3,5-4 m, na úrovni sprašového podložia pozostávajúceho z tmavého glejovitého sprašového substrátu. Obr. 1. Topoľčany na mape I. vojenského mapovania ( ). Zobrazený je aj opevňovací systém s dvojitým valom v severozápadnom extraviláne mesta. Miesto stavby sa nachádza v exponovanom urbanizačnom priestore, v ktorom v minulosti ležal sekundárny rad mestských domov a v tesnej blízkosti ulice, oddeľujúcej prvú a druhú líniu severozápadného bloku mestského jadra. Čelná stena budúcej stavby sleduje pôvodnú stredovekú líniu hlavnej komunikácie, prechádzajúcej naprieč námestím, pričom celá stavba sa dotkla aj historickej uličky, ktorá prepájala uvedenú hlavnú komunikáciu s ulicou korzovou. Práve táto mezikomunikácia je na

26 26 Egon Wiedermann / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 niektorých stredovekých a novovekých kartografických dokumentoch označovaná ako Buzogány ulica a v jej blízkosti býva naznačovaný val mestského opevnenia (obr. 1). Vlastný archeologický prieskum a domumentácia náleziska boli z dôvodu neohlásenia výkopových prác, zahájené až po deštruovaní a odstránení celého stredovekého millieu. Prakticky až na úrovni spraše (3,5-4m) sa na dne výkopu uskutočnila sondáž bez pozitívneho výsledku. Zberom bolo získaných niekoľko kusov novovekej keramiky. Na úrovni spraše (prehistorická a protohistorická niveleta) neboli identifikované žiadne archeologické objekty alebo situácie. Pozornosť bola venovaná predovšetkým dokumentácii severného a južného profilu manipulačnej jamy, kde bola zistená tmavá čierna vrstva (5-10 cm) v hĺbke cca cm, ktorá môže korešpondovať so situáciou priamo na námestí Topoľčian. Tam je však podobná vrstva, zhruba v rovnakej nivelete, sprevádzaná aj silným do červena prepáleným materiálom. Azda väčší význam pre rekonštrukciu historicko-topografického obrazu stredovekých a novovekých Topoľčian môže mať situácia dokumentovaná na severnom profile výkopu. Tu bola zistená v hĺbke cca cm horizontálna, priekopovite prehnutá vrstva tmavej zeminy (obr. 2), na úrovni ktorej bol osadený pomerne masívny múr z kameňa a tehloviny, spájaný maltou. Stotožniť tento objekt, ktorý nesie znaky obranno-opevňovacích prvkov mesta s opevnením figurujúcim na historických mapových podkladoch je zatiaľ predčasné. Obr. 2. Topoľčany, námestie Východná stena manipulačnej jamy s náznakom priekopovitého útvaru v profile výkopu.

27 27 ZÁCHRANNÝ VÝSKUM V INTRAVILÁNE TOPOĽČIAN II Egon WIEDERMANN V letných mesiacoch roku 2005 pokračoval záchranný archeologický výskum na stavbe polyfunkčných objektov v Topoľčanoch, ktorého prvá etapa bola realizovaná v predchádzajúcom roku (Mitáš - Wiedermann 2006). Nálezisko leží na okraji mestského jadra Topoľčian, v tesnej blízkosti zadných traktov Mestskej radnice, v blízkosti internátu Otex na východe a Spoločenským domom na západe. Výkopové práce prebiehali na konci roviny mestského jadra a zasahovali do mierneho svahu, zvažujúceho sa na J do priestrannej inundácie rieky Nitry. Celé nálezisko je situované v archeologicky exponovanom priestore pravobrežnej terasy Nitry, kde v minulosti boli odkryté a dokumentované počas rôznych stavebných prác predovšetkým novoveké sídliskové vrstvy. V blízkosti náleziska sa smerom na sever rozprestieralo sídlisko kultúry s lineárnou keramikou, sídlisko lužickej kultúry a polykultúrna lokalita Tehelňa; smerom na juh a východ ležalo v mladšej dobe bronzovej rozľahlé sídlisko čakanskej kultúry. Obr. 1. Topoľčany, polyfunkčné domy za radnicou, sonda G. Obr. 2. Topoľčany, za radnicou. Fragment nádoby, sonda G, cca 200 cm Prvá etapa výskumu na stavbe polyfunkčných domov v Topoľčanoch Za radnicou 2004 bola koordinovaná Katedrou archeológie FFUKF v Nitre (E. Wiedermann) a Tribečským múzeom v Topoľčanoch (V. Mitáš). Druhá etapa výskumu v nasledujúcom roku 2005 bola realizovaná už len v réžii Katedry archeológie a muzeológie FFUKF. Archeologické nálezisko zistené počas stavebných prác na výstavbe polyfunkčných objektov za radnicou v Topoľčanoch je súčasťou väčšieho areálu prehistorického a stredovekého osídlenia rozprestierajúceho sa v minulosti na viacerých súčasných polohách, resp. okrskoch mesta. Od polovice uplynulého storočia boli postupne zhromažďované archeologické nálezy z lokalít, ktoré spolu s miestom

28 28 Egon Wiedermann / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 predmetného výskumu tvorili spoločnú sídliskovú enklávu, resp. sídliskový areál. Náleziska v južnom intraviláne Topoľčian, evidované v archíve miestneho múzea pod polohami Štadión, námestie, ul. ČSLA, ul. Fr. Kráľa, Pošta, ul. Mieru a Gymnázium (nál. správy č. 16, 136, 150, 191, 367, 371, 284, 286, 336, 353, 354, 369, 510, 522, 14, 218, 48, 61, 483, 566) tvorili spolu so skúmaným náleziskom integrálny sídliskový priestor využívaný predovšetkým v mladšej dobe bronzovej, v stredoveku a novoveku. Pozoruhodné nálezy a nálezové situácie z tohto priestoru pochádzajú predovšetkým z výskumov čakanskej osady v polohe Štadión z 50. rokov a zo začiatku 90. rokov z prieskumných a záchranných prác pri budovaní teplovodného prívodu do internátu OTEX. Nálezový materiál z 2. etapy archeologického výskumu na polyfunkčných domoch za radnicou v Topoľčanoch je podobne ako z 1. etapy uložený z depozitoch Tribečského múzea v Topoľčanoch a stal sa súčasťou jeho zbierkového fondu. Obr. 3. Topoľčany, polyfunkčné domy za radnicou Východný profil sondy G. Organizácia archeologického výskumu na ploche stavby polyfunkčného objektu za radnicou v Topoľčanoch vychádzala z dohody s investorom a realizátorom výskumu. Pracovnú činnosť a výkopové práce organizoval vedúci výskumu (E. Wiedermann), ktorý zabezpečil základné archeologické pomôcky na výskum a spracoval dokumentáciu výskumu. Investor dodal časť pracovného vybavenia a poskytol pracovníkov na vykonávanie manuálnych prác. Metóda a organizácia archeologického výskumu na polyfunkčných domoch za radnicou v Topoľčanoch bola analogická aj v 2. etape. Záchranné práce prebiehali v sektore stavby G a H. Archeologický výskum v oboch sondách začal až po odstránení rozľahlej deštrukčnej povrchovej vrstvy, ktorá vznikla v celom segmente južnej časti námestia v 80. rokoch počas rozsiahlych búracích prác. Mimoriadne

29 Záchranný výskum v intraviláne Topoľčian II 29 intenzívnu deštrukciu okraja mestského jadra v čase bujarej socialistickej výstavby inštruktívne zachytávajú aj niektoré profily uvedených sektorov. V 2. etape sa výskum zameral predovšetkým na plochy považované, na základe skúseností z predchádzajúcej etapy, za skutočne exponované. Boli to sektory so zvýšenou koncentráciou archeologických nálezov a nálezových situácií. Vo východnom kvadrante sondy G bola vytýčená sonda G/1 a G1/a. V tomto priestore staveniska sektoru G prebehla podstatná časť archeologických aktivít. Podobne ako v predchádzajúcom roku metodika výskumu spočívala v postupnom znižovaní nivelety o cca 30 cm vrstvy. Následnosť vrstiev antropogénneho pôvodu bola po celý čas prehlbovania sond G/1 a G1/a sledovaná aj prostredníctvom profilov. Profil sondy G/1 je porovnateľný s profilom sond A a B. Výrazné je predovšetkým takmer súvislé červeno-hnedo-čierne sfarbenie vrstiev profilu, dokumentujúce deštrukcie obytných, resp. hospodárskych stavieb (prípadne ich častí) v rámci neskorostredovekej a novovekej mestskej zástavby Topoľčian. Ani v tejto etape terénnych prác sa nepodarilo identifikovať v odkrytých profiloch konkrétny objekt, napriek pozornému začisťovaniu a prehĺbeniu sondy až na podložie. Azda najpozoruhodnejšou terénnou situáciou je zvlnená depresia vrstiev v profile A-B sondy G/1, ktorá by mohla evokovať prítomnosť objektu priekopového typu azda súvisiaceho s mestským opevnením (Obr. 3). Literatúra Mitáš - Wiedermann V. Mitáš/E. Wiedermann: Záchranný výskum v intraviláne Topoľčian. AVANS 2004, Nitra 2006,

30

31 31 VÝSKUM JV SEKTORU MESTSKÉHO JADRA TOPOĽČIAN V ROKU 2006 Egon WIEDERMANN Do rámca viacerých stavebných akcií, realizovaných na námestí M. R. Štefánika v Topoľčanoch v poslednom desaťročí, patrila aj rekonštrukcia dlhodobo deštruovaných objektov po jeho obvode. Záchranno-predstihový výskum v juhovýchodnom sektore námestia M. R. Štefánika v Topoľčanoch v roku 2006 bol vyvolaný plánovanou výstavbou práve jednej z takýchto budov. Nový polyfunkčný dom s.č. 27 bol naprojektovaný priamo v línii historického mámestia, na ploche, z ktorej boli už v čase ohlásenia stavebného zámeru odstránené zvyšky predchádzajúcej stavby (objekty kľúčovej služby), prestavanej niekedy v povojnovom období na báze staršej architektúry. Táto pôvodná stavba, pravdepodobne z 19. storočia, ktorá bola tesne napojená na susedné budovy, a s ktorými spoluvytvárala kompaktnú juhovýchodnú líniu námestia, nedisponovala žiadnym pevným základovým blokom, tzn. že obvodové steny domu boli osadené priamo do deštrukčnej vrstvy na úrovni nivelety námestia v 19. storočí. Rovnakú situáciu odhadoval statik aj aj v prípade susedných stavieb, preto metodika a rozsah archeologických prác zohľadňovali vopred v maximálnej miere bezpečnostné faktory. Archeologický výskum, realizovaný Katedrou archeológie a muzeológie FFUKF pod vedením E. Wiedermanna sa preto sústredil na relatívne bezpečné časti parcely, kde riziká zosunutia obvodových múrov susedných stavieb z dôvodu ich základovej lability boli najmenšie. Obr. 1. Topoľčany. Pôdorys mestského jadra zo zač. 20. stor. a situovanie parcely s. č. 27.

32 32 Egon Wiedermann / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 Pozemok označený ako s. č. 27, predstavuje úzku, v poradí druhú parcelu od vstupnej komunikácie v JV rohu historického námestia Topoľčian. V celkovej konfigurácii námestia ide nepochybne o jeden z významných historicko-topografických segmentov, resp. pôdorysov pôvodnej mestskej zástavby, uchovávajúci si v hrubých rysoch svoju dispozíciu počas celého novoveku. Parcela s. č. 27, smerujúca svojou užšou severozápadnou stranou k sanktuáriu kostola Nanebovzatia Panny Márie, leží v priestore, kde prechádza mierna severná expozícia plochy námestia do roviny, zvažujúcej sa postupne na juh do priestrannej inundácie rieky Nitry a Chociny. Celé nálezisko je situované v blízkosti exponovaného úseku vysokej pravobrežnej terasy rieky Nitry, kde v minulosti boli počas rôznych stavebných prác odkryté a dokumentované predovšetkým novoveké sídliskové vrstvy. Z blízkych nálezísk je známe, predovšetkým smerom na juh a východ, rozľahlé sídlisko čakanskej kultúry z mladšej doby bronzovej, na sever sídlisko kultúry s lineárnou keramikou a sídlisko lužickej kultúry, ako aj polykultúrna lokalita Tehelňa. Obr. 2. Topoľčany - námestie, parcela Obr. 3. Topoľčany - námestie. Pohľad s.č. 27 pred výskumom na časť podlahy obj. 1. Sonda 1. Širší areál parcely s. č. 27 na námestí M. R. Štefánika v Topoľčanoch bol teda v minulosti súčasťou rozľahlého sídliskového priestoru prehistorického a stredovekého osídlenia, rozprestierajúceho sa v praveku a stredoveku na viacerých súčasných polohách, resp. okrskoch mesta. Od polovice uplynulého storočia boli postupne zhromažďované archeologické nálezy z lokalít, ktoré spolu s predmetnou parcelou tvorili spoločnú sídliskovú enklávu, resp. sídliskový areál. Archeologické náleziska v južnej časti mesta, evidované predovšetkým v polohách Štadión, námestie, ul. ČSLA, ul. Fr. Kráľa, Pošta, ul. Mieru a Gymnázium ( nál. správy č. 16, 136, 150, 191, 367, 371, 284, 286, 336, 353, 354, 369, 510, 522, 14, 218, 48, 61, 483, 566) vytvárali exponovanú sídliskovú doménu, využívanú v mladšej dobe bronzovej, ale hlavne v stredoveku a novoveku. Dôležité nálezy a nálezové celky z tohoto priestoru su známe predovšetkým z výskumov čakanského sídliska v polohe Štadión z 50. rokov a z prieskumných a záchranných prác zo začiatku 90. rokov, pri budovaní teplovodného prívodu do stavieb po okolí mestského jadra (Mitáš - Wiedermann 2006 ; Wiedermann 1985; 1997).

33 Výskum Jv sektoru mestského jadra Topoľčian v roku Vzhľadom k dostatočnému časovému predstihu do zahájenia stavebných prác bola na sledovanej ploche, z ktorej boli už predtým odstránené novoveké nadzemné stavebné relikty, vykonaná aj základná archeologická obhliadka, dokumentácia terénu a povrchový zber. Následný archeologický výskum priniesol niektoré nové poznatky/indície, predovšetkým v kontexte vývoja mestského urbanizmu a architektúry Topoľčian. Metóda a organizácia archeologického výskumu na Polyfunkčnom dome s.č. 27 na námesti M. R. Štefánika v Topoľčanoch v roku 2006 bola limitovaná: stavebno-technickou dispozíciou susediacich stavieb štruktúrou novovekých, stredovekých a prehistorických vrstiev skúmaného areálu výskumnými zámermi Autentický archeologický výskum na uvedenej parcele začal po búracích prácach a odstránení všetkých nadzemných stavebných reliktov novovekej zástavby. Po celkovom začistení plochy nasledovali sondy v tesnej blízkosti obvodových múrov susediacich stavieb. Sondáž, ktorá bola súčasťou, resp. prvým krokom k určeniu metodiky výskumno-terénnych prác, ukázala labilitu vysokých (cca 10m) bočných stien susedných budov. V oboch prípadoch situácia naznačovala absenciu akékoľvek základového muriva. Táto skutočnosť významnou mierou ovplyvnila plánovanú metódu a organizáciu ďalších archeologických prác. Pôvodný zámer, odkrývať jednotlivé horizonty parcely po celej ploche až na podložie, nebolo možné z bezpečnostných dôvodov realizovať. Takýmto spôsobom vedený terénny výskum, by totiž vážne ohrozil statiku obvodových múrov susedných stavieb, ktoré nemali pevný základ, následkom čoho hrozilo nebezpečenstvo ich zosunutia. Prioritou ďalšej stratégie a metódy výskumu bola preto celková bezpečnosť výkopových prác na skúmanej ploche. Po zvážení terénnych a stavebno-technických faktorov sa ako najaktuálnejšia metóda výskumu ukázala sondáž, spočívajúca vo vyhĺbení jedného rozsiahleho výkopu situovaného v strede parcely, paralelného s oboma bočnými múrmi susediacich budov. Tým bol možné zachovať v najväčšej miere statiku stojacich stavieb, dodržať bezpečnosť výskumných prác a napokon aj dodržať zásadu minimálnej deštrukcie autentických historických vrstiev topoľčianskeho námestia. Nové bezpečnostné problémy vznikli však už počas výkopu sondy I (120cm x13 m). Po odstránení novodobých planírok a deštrukčných vrstiev (cca -1m) sa objavila pomerne mohutná sypká a labilná vrstva, tvorená zväčša tehľovo-omietkovou deštrukciou, prípadne lomovým kameňom premiešaným so zeminou. Hrozba zosunutia bočných stien a tým aj zasypania pracovníkov výskumu sa zväčšovala s postupným prehlbovaním sondy. Z tohto dôvodu boli neskôr v najhlbšej severozápadnej časti sondy I (najväčšia koncentrácia nálezov) výkopové práce ukončené. Následnosť vrstiev antropogénneho pôvodu a napokon aj archeologických objektov bola po celý čas prehlbovania sondy I sledovaná prostredníctvom profilov. Markantným znakom severného a južného profilu sondy I bola výrazná súvislá červeno-hnedo-čierna vrstva (cca cm). Táto dokumentuje takmer úplné deštruovanie obytných, resp. hospodárskych neskorostredovekých a včasnonovovekých stavieb (prípadne ich častí) v línii mestskej zástavby Topoľčian. Silný požiar výrazne narušil mestské jadro koncom 18. storočia (1783).

34 34 Egon Wiedermann / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 V chronologickej následnosti s touto mohutnou deštrukčnou pirovrstvou sa podarilo identifikovať aj pravdepodobne vymazanú a udupanú podlahu obytného objektu, situovaného ešte pred mohutným požiarom v línii námestia Topoľčian. Práve na základe odkrytia tohto objektu mohol byť čiastočne realizovaný aj bádateľský zámer - sledovať premeny a posun línie námestia Topoľčian. Celková lokalizácia pravdepodobne obytného objektu indikuje iný ako súčasný priebeh línie námestia; pôvodná obvodová línia zástavby bola v 18. storočí umiestnená pravdepodobne bližšie ku kostolu Nanebovzatia P. Márie. Dominantný klenbovitý objekt zachytený v oboch profiloch sondy 1 bol najpravdepodbnejšie pivničným priestorom vybudovaným pod stavbou z 2. polovice 20. storočia. Organizácia archeologického výskumu na ploche stavby polyfunkčného objektu za radnicou v Topoľčanoch vychádzala z dohody s investorom a realizátorom výskumu. Pracovnú činnosť a výkopové práce organizoval vedúci výskumu, ktorý zabezpečil základné archeologické pomôcky na výskum a uskutočnil dokumentáciu výskumu. Nálezový materiál získaný výkopovými prácami bol deponovaný do Tribečského múzea v Topoľčanoch a stal sa súčasťou jeho zbierkového fondu. Literatúra Wiedermann Wiedermann, E.: Archeologické pamiatky topoľčianskeho múzea. Nitra Wiedermann Wiedermann, E.(ed.): Topoľčany vo vrstvách vekov. Bratislava Mitáš - Wiedermann V. Mitáš/E. Wiedermann: Záchranný výskum v intraviláne Topoľčian. AVANS 2004, Nitra 2006,

35 Výskum Jv sektoru mestského jadra Topoľčian v roku Obr. 4. Topoľčany, s č. 27. Sonda črepový materiál; 6-mazanica; 7-železný klin

36 36 Egon Wiedermann / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13

37 PRÍSPEVOK K HISTORICKEJ INTERPRETÁCII SKLENENÝCH KORÁLIKOV V SEVEROVÝCHODOALPSKEJ OBLASTI HALŠTATSKEJ KULTÚRY A VO VEKERZUGSKEJ KULTÚRE 1 Milan HORŇÁK Milan HORŇÁK: THE REPORT ON THE HISTORICAL INTERPRETA- TION OF GLASS BEADS IN THE NORTH-EASTERN ALPINE REGION OF HALSTAT CULTURE AND VEKERZUG CULTURE. In comparison to others the glass products are in minority. They present specific and irreplaceable source when studying the prehistorical development. On one side the archaeological sources offer us just fragmentary information about a function and way of use of prehistoric beads. However, on the other side they may serve as good indicators of the economic level and in broader cultural contexts as the evidence of interregional relationships, as well. On the ground of excavation circumstances of the glass items coming from the northeaster-alpine region of the Halstat culture and Vekerzug culture we may interpret their relevance in a material culture of the both cultural complexes as for the aspect of their chronological sensitivity, way of use, cultural traditions, nominal value or indicator of supra-regional business relationships. Nálezy sklenených výrobkov, v našom prípade korálikov, sa v severovýchodoalpskej oblasti halštatskej kultúry (ďalej SVHK) vyznačujú pomerne nižšou frekvenciou oproti predmetom z iných materiálov. Prevažná väčšina ich pochádza z hrobových nálezov. Čo je navonok určité pozitívum na určenie ich chronológie a funkcie, ale hodnotu tejto vypovedacej vlastnosti často skresľuje všeobecne rozšírený žiarový rítus. Sklenené koráliky, ak neboli do hrobu pridané dodatočne, bývajú ohňom tak deformované alebo roztavené, že je nemožná ich typologická klasifikácia. Sídliskové nálezy sú ďaleko menej početné. Koncentrujú sa hlavne na hradiskách s evidentným dominantným postavením, napr. Smolenice Molpír (Dušek Dušek 1984,1995), Sopron Burgstall (Patek, 1982). Menšie množstvo poznáme z nížinných sídlisk, napr. Donnerskirchen (napr. Nebehay 1983, 253, obr.452c), Perchtoldorf (Herrman-Herrman 1994, 707). Ojedinele sa objavujú sklenené koráliky i v depotoch, napr. Ravazd Kisravazd (Fekete 1973, 343, obr.2:15). 1 Článok ponúka zhrnutie výsledkov štúdia problematiky výskytu sklenených korálikov v staršej dobe železnej, ku ktorým autor dospel pri písaní diplomovej práce Sklo v prostredí severovýchodoalpskej oblasti halštatskej kultúry a vekerzugskej kultúry. Diplomovú prácu autor úspešne obhájil v roku 2004 na Katedre archeologie, Univerzity Konštantina Filozofa v Nitre.

38 38 Milan HORŇÁK / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 V porovnaní so SVHK sa v prostredí vekerzugskej kultúry (ďalej VK) vyskytujú v omnoho častejšie, pričom takmer 99 % nálezov pochádza z pohrebísk. Nálezové okolnosti sú podmienené biritualitou VK, pričom sa nachádzali v kontexte obidvoch spôsobov pohrebného rítu. Percentuálne môžeme vzťah medzi nimi vyjadriť pomerom 70 %:30 % v prospech inhumácie. Z hľadiska početnosti korálikov pridaných do hrobov nie sú medzi nimi markantné rozdiely. Na sídliskách sa koráliky vyskytujú veľmi sporadicky. Známe sú iba z Radu, kde sa našli v neskorohalštatskej kultúrnej vrstve (Miroššayová 1993, 93). Vzhľadom na množstvo známych lokalít VK (Chochorowski 1985, ) môžeme predpokladať, že táto situácia súvisí nie len zo stavom bádania, ale i publikovania. Hoci sú sklenené koráliky oproti iným výrobkom (keramika, kovové predmety) v menšine, predstavujú špecifický a nezastupiteľný prameň k štúdiu prehistorického vývoja. Na jednej strane nám síce archeologické zdroje ponúkajú iba fragmentárne informácie o funkcii alebo spôsobe používania. No na druhej strane, môžu byť dobrými indikátormi hospodárskej úrovne a v širších kultúrnych kontextoch i dokladom medziregionálných vzťahov. Na základe nálezových okolností sklenených korálikov pochádzajúcich zo SVHK a VK ich môžeme interpretovať nasledovne: Sklenené koráliky a ich chronologická citlivosť. Sklenené koráliky sú považované za predmety s malou chronologickou citlivosťou (napr. Venclová 1990, 20). Toto tvrdenie je však vlastné pre jednotlivé typy. V skúmanom materiáli môžeme vyčleniť dve skupiny korálikov: - s čiastočnou chronologickou vypovedacou hodnotou ide o typy, u ktorých vieme určiť minimálne jednu hranicu doby ich výskytu, napr. typ K72/519 2 (obr.1), K73/533 (obr.1), pri ktorých s určitosťou vieme povedať, že sa objavujú ku koncu HaD2 a následne sa sporadicky používú až do ranného stredoveku (Venclová 1990, 81). Alebo typy K49/544 (obr.1), K60 (obr.1), K63 (obr.1), ktoré majú počiatok pravdepodobne v neskorej dobe bronzovej a koniec ich výskytu je totožný so stupňom HaC2. - s minimálnou chronologickou citlivosťou - ide o typy, ktoré sa vyskytujú dlhšie obdobie bez postrehnuteľných zmien, napr. K8/121 (obr.1), K19/126 (obr.1). Treba však podotknúť, že chronologická hodnota je do veľkej miery ovplyvnená určením klasifikačných znakov, ktoré odrážajú nielen technologickú vyspelosť daného obdobia, ale i meniace sa módne trendy. Sklenené koráliky ako šperk alebo súčasť odevu. Pre tento spôsob interpretácie majú najväčšiu vypovedaciu hodnotu nálezy z kostrových hrobov 3, v ktorých boli koráliky zachované ešte v primárnej polohe. Majoritu majú nálezy v blízkosti hlavy a hrdla, resp. z priestoru hrude (obr.2), napr. hrob 1 a 2 v Beremende (Jerem 2 Aby nedošlo ku typologickým nezrovnalostiam, uvádza autor vlastné typy spolu so zaužívanými v literatúre. Kódové označenie typu pred lomítkom je podľa M. Horňáka (2004), za lomítkom je uvedené kodové označenie toho istého typu podľa N. Venclovej (1990), ktorej typologická kategorizácia sklenených korálikov bola pre mňa východisková. 3 Preto sa budem venovať výlučne VK pohrebiskám, keďže v SVHK je dominantný žiarový spôsob pochovávania, čo do istej miery ovplyvňuje vypovedaciu hodnotu predmetu.

39 Príspevok k historickej interpretácii sklenených korálikov , obr.3,4). Indikuje to prítomnosť náhrdelníka alebo čelenky, ktorých súčasťou boli aj koráliky. Nie je vylúčené, že v prípade nálezov ležiacich pri hlave, ide o pozostatky ozdoby vlasov či pohrebného čepca 4. Vzhľadom na to, že sa nachádzajú i v tesnej blízkosti spôn, resp. boli na ne navlečené, môžeme predpokladať, že boli v niektorých prípadoch našité na šaty. Zdobenie odevu sklenými korálikmi je doložené v oblasti severného Príčiernomoria, kde skrášľovali rukávy, nohavice, alebo opasky, či obuv (Alekseejeva 1975, 10). Treba spomenúť i fakt, že tento druh výzdoby bol často kombinovaný s predmetmi podobnej funkcie ale z iných materiálov, napr. jantáru, kostí alebo mušieľ 5. Veľmi často zdobia sklenené koráliky i hlavice ihlíc (Venclová 1990, 104). V skúmanom priestore síce takéto použitie priamo neevidujeme, avšak indikuje nám ho nález typu K54 (obr.1), ktorému je takáto aplikácia vlastná (Dobiat 1987, tab.3:19). Sklenené koráliky a ich kultový význam. O takomto používaní sklenených koralikov nachádzame správy už medzi antickými autormi, napr. Herodotos (Dejiny, II, 126) v časti venovanej Egyptu, opisuje kultové zdobenie posvätného krokodíla Sobeka sklenými a zlatými náušnicami pri náboženských sviatkoch. Avšak v halštatskom barbarskom prostredí je možné o takejto funkcii uvažovať len v hypotetickej rovine. Archeologicky je dokázané spaľovanie korálikov, ktoré boli súčasťou pohrebného kroja, pričom do toho istého hrobu boli vkladané spoločne z nepoškodenými. Na pohrebisku Szentes Vekerzug sú to hroby 31, 34, 42 atď. (Párducz 1954, 31,32,34). Keďže sa koráliky vyskytujú hlavne v ženských a detských hroboch, môžu byť chápané ako amulet s ochranou funkciou práve pre týchto rodinne slabších jedincov. Pravdepodobne najzaujímavejší je typ K75 (obr.1), ktorý patrí do veľkej skupiny tzv. korálikov s očkami. N. Venclová (1990, 87) uvádza, že v hypotetickej rovine išlo o imitáciu alebo napodobneninu ľudskej tváre či masky, kde vlasy predstavujú pupčeky nad a bradu pupčeky pod radom očiek. J. Dechelette (podľa Venclová 1974, 596) ho považuje za vzhľadom na jeho očkovitú výzdobu za amulet proti uhranutiu. Exaktne je možné zvýrazniť jeho kultovú funkciu snáď iba z numerického hľadiska. Pozoruhodná je v tejto súvislosti dodržiavaná kombinácia siedmich očiek, zložených zo siedmich vrstiev, zvýraznená magickými vlastnosťami modrej, bielej a žltej farby (Biedermann 1992). 4 Tieto možnosti aplikácie sklenených korálikov sa môžu zdať ako priveľmi všeobecné s platnosťou pre viaceré kultúrne obdobia. Avšak musíme si uvedomiť, že pre spracovávané obdobie nemáme písomné pramene, ktoré by nám priamo opisovali spôsob nosenia takéhoto typu archeologického artefaktu. Preto v zásade vychádzame z našej kultúrnej tradície, resp. z etnografických paralel, kde sklenené koráliky plnia práve túto úlohu a automaticky sa tento fakt snažíme aplikovať na staršie obdobia. 5 Na tomto mieste musím zdôrazniť, že počet korálikov nie je určujúci na definovanie čelenky. Avšak pri náhrdelníku je jasné, že nemôže byť tvorený len jedným predmetom, pretože by išlo o závesok. Preto za náhrdelník považujeme ozdobu hrdla zloženú z viacerých predmetov a navlečených na šnúrke z organického materiálu.

40 40 Milan HORŇÁK / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 Obr. 1. Vybrané typy sklenených predmetov SVKH a VK 6 Sklenené koráliky a ich nositelia. Na základe výsledkov antropologických analýz pozorujeme výskyt sklenených korálikov hlavne v ženských a detských hroboch, napr. na pohrebisku Szentes-Vekerzug hroby 27, 28, 30, 31, 69, atď. (Párducz 1954) 7. Ide teda o typický prvok ženského kroja. Treba spomenúť, že aj keď je 6 Opis zobrazených korálikov s ich reálnou farbou je uvedený v Prílohe 1. 7 Veľmi sporadicky sa objavujú i v mužských hroboch.

41 Príspevok k historickej interpretácii sklenených korálikov skoro striktne dodržiavaný takýto zvykový úzus, neboli vkladané do všetkých ženských či detských hrobov. Obr.2. Nálezová situácia v hroboch v 1 a 2 v Beremende (podľa Jerem 1973) Problematická ostáva interpretácia prítomnosti sklenených korálikov v detských hroboch vo vzťahu k pohlaviu, keďže v publikovaných pohrebiskách (pozri vyššie cit. lit. M. Parducza) takýto druh informácie absentuje. Preto v kombinácii so skutočnosťou, že v mužských hroboch sa takmer nenachádzajú, môžeme v prípadoch, ak ide o chlapčenské hroby predpokladať, že boli súčasťou odevu, resp. ozdobným šperkom pravdepodobne iba do veku dospelosti. Sklenené koráliky a ich hodnota. Určujúcim kritériom na definovanie hodnoty skleného premetu je jeho početnosť a taktiež význam náleziska, kde boli nájdené. V SVHK, v období HaC1-HaD1, sa koncentrujú hlavne v lokalitách s výrazným dominantným charakterom (napr. Smolenice Molpír, Sopron Burgstall). Na hradisku Smolenice Molpír sa vyskytujú v priemere 3ks/na dom, čiže si ho mohla zadovážiť skoro každá domácnosť obývajúca hradisko (Horňák 2004, katalóg I). Je teda jasné, že medzi privilegovanými obyvateľmi boli pomerne rozšírené. Avšak spoločensky nižšie postavenému človeku zostávajú nedostupné, ako dokazujú nálezy zo súvekých sídlisk juhozápadného Slovenska, kde tento prvok materiálnej náplne úplne absentuje. Trocha odlišná situácia je v oblasti Neziderského jazera. Najväčšie celky pochádzajú z mohýl a hradiska v Sopron Burgstall, ale v malých množstvách, priemerne 5 ks na 11-tich lokalitách (Horňák 2004, katalóg II), sa objavujú i na ďalších pohrebiskách alebo nižinných sídliskách v Burgenlande a Dolnom Rakúsku. Indikuje nám to určite väčšiu prístupnosť sklenených korálikov. Ak teda považujeme v tomto

42 42 Milan HORŇÁK / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 období sklenené predmety za relatívne vzácne, tak spätne môžeme hovoriť o ich užívateľoch ako členoch bohatšej vrstvy. V nasledujúcom období HaD2-LtA dochádza k masívnemu rozmachu výskytu sklených korálikov. V stupni HaD2 si pravdepodobne ešte zachovávajú svoju cenu. Potvrdzoval by to nález z Býčí skály, kde boli nájdené spolu s ostatnými vzácnymi predmetmi (napr. Trefný 2002). V neskorom halštatskom období HaD3/LtA sa z korálikov stáva doslova ľudový prvok materiálnej náplne, ktorý sa teší veľkej obľúbenosti. Rozšírené sú skoro na všetkých pohrebiskách VK a taktiež i na nížinných sídliskách SVHK. Relatívne ľahké zadováženie sklenených korálikov umocňuje i zakladanie nových výrobných dielní v blízkosti analyzovaného územia napr. v dnešných Čechách (Venclová 1990, 82). Musíme však zdôrazniť, že takáto dostupnosť je vlastná iba daným typom (napr. typ K72/519, K73/533). Sklenené predmety ako doklad obchodu. Obdobie HaC-HaD1 je možné charakterizovať ako obdobie ďalšieho rozvíjania európskej sklárskej produkcie. Popri rozšírených typoch, ktoré majú tradíciu ešte v neskorej dobe bronzovej, napr. K8/121 (obr.1), K9/117 (obr.1), sa objavujú nové signifikantné typy, ktoré môžu dokladať existenciu diaľkového obchodu a prispievať k identifikácii obchodných trás. Výrazné sú kontakty s územím juhovýchodnej alpskej oblasti (Stegmann- Rajtár, 2000,2002) a provieniencou kultúry Este (Studeniková 1986). Zaujímavosťou je, že pre hlavné obchodné cesty sú využívané hlavne suchozemské trasy, čo indikuje prepracovanú infraštruktúru (Barth Nekvasil Parzinger 1995, 227; obr. 11). V menovaných oblastiach sú predpokladané výrobné dielne, ktoré mohli plniť sprostredkovateľskú funkciu (napr. Haewernick 1974). Táto produkcia mohla byť založená na poskytovaní už hotových výrobkov alebo polotovarov, ktoré boli na mieste upravené podľa želania zákazníka. V tomto období musíme uvažovať i o sprostredkovateľskej úlohe lokalít, ktoré sa aktívne zapájali do obchodného procesu, napr. hypoteticky v oblasti Neziderského jazera mohlo plniť túto úlohu hradisko Sopron Burgstall, z ktorého boli sklenené koráliky pravdepodobne distribuované do okolitých lokalít (Horňák 2004, 44). Obdobie od neskorej doby halštatskej až do včasnej doby laténskej /HaD2- Lt A/ v sledovanom území, sa ukazuje ako najbohatšie, a to nielen početnosťou, ale i množstvom typov sklenených predmetov. V Karpatskej kotline sa prejavuje podstatne väčšia intenzita obchodných vzťahov z juhovýchodoalpskou oblasťou, a taktiež sa rozvíjajú nové kontakty so severným Pričiernomorím (Chochorowski 1985). Toto obdobie je tiež prvým, kedy môžeme v stredoeurópskom priestore uvažovať o miestnej výrobe skla v Tirolsku a dnešných Čechách (Neuninger Pittioni 1959; Venclová 1990, 85). Práve tento fakt sťažuje určenie pôvodu, resp. určenie proveniencie, keďže medzi všetkými týmito oblasťami sú doložené intenzívne kontakty (Chochorowski 1998, 486; Podborský 1993, ; Venclová 1990, 86-87). Azda najlepšie určiteľným je typ K75, ktorý nám najmarkantnejšie potvrdzuje dovoz skla z pričiernomorských stepí (Chochorowski 1985, 53).

43 Príspevok k historickej interpretácii sklenených korálikov pohrebisko - sídlisko/hradisko - depot Severovýchodoalpské skupiny HK Vekerzugská kultúra Severovýchodoalpská oblasť HK: 1-Bad Fischau; 2-Bernhardsthal; 3-Donnerskirchen; 4-Drössing; 5-Frög;6- Hohenau;7-Kammeg; 8-Loretto; 9-Maiersch 10-Perchtoldorf; 11-Pitten; 12-Reichenau; 13-Roggendorf; 14- Röschitz; 15-Statzendorf; 16-St. Michael; 17-Schützen am Gebirge; 18-Winkl - Neustift; 19-Fertörákos - Köhiddülö;20-Középrépáspuszta; 21-Ravazd - Kisravazd; 22-Saghegy; 23-Sopron - Burgstall; 24-Sopron - Krautacker; 25-Süttö; 26-Velém; 27- Býčí Skála; 28-Bílovice; 29-Brno-Žídenice; 30-Ivančice; 31-Jaromeřice; 32-Kuřim; 33-Mohelno; 34-Popovice; 35- Smolenice-Molpír. Vekerzugská kultúra: 36-Békéscsaba - Fenyés; 37-Beremend; 38-Csanytelek; 39-Fabiansebestyen; 40- Gerenyáspuszta; 41-Hódmezövásárhely; 42- Kocsmadomb; 43-Kunszenmarton-Jaksor; 44-Nógrádkövesd; 45-Oroszháza - Gyopáros; 46-Piliny; 47- Szentes-Kiskóke; 48-Szentes-Vekerzug; 49- Szentlörinc; 50-Szob; 51-Tápiószele; 52-Vámosmikola; 53- Branč; 54-Bučany; 55-Cejkov; 56-Chotín; 57-Malá nad Hronom; 58-Modrany; 59-Preseľany nad Ipľom; 60- Senec; 61-Rad Mapa 1. Výskyt sklenených korálikov v prostredí severovýchodnej oblasti halštatskej kultúry a vo vekerzugskej kultúre.

44 44 Milan HORŇÁK / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 Z hľadiska priameho transportu sa pravdepodobne využívajú naďalej suchozemské cesty, avšak výraznou mierou sa využívajú i vodné toky. Na základe koncentrácie nálezov ide o rieku Tisu, Drávu a v neposlednom rade Dunaj (mapa 1). Predložený príspevok dokladá, že sklenené koráliky majú pevné miesto v definovaní civilizačnej úrovne severovýchodoalpskej oblasti halštatskej a vekerzugskej kultúry, v určovaní medziregionálných kontaktov ako i v možnosti opisu kroja oboch kultúrnych jednotiek. Posudzovala PhDr. S. Stegmann-Rajtár, CSc. Literatúra Aleksejeva 1975 E.M. Aleksejeva: Antičnye busy Severnogo Pričiernomorja. Archeologija SSSR. Moskva Barth Nekvasil Parzinger 1995 F.E. Barth J.Nekvasil H.Parzinger: Ein Hallstattzeitlicher Höhlenopferplatz in Mähren. Mainz Biedermann 1992 H. Biedermann: Lexikon symbolov. Bratislava Dobiat 1987 C. Dobiat: Perlen mit konzetrischen Ringen; Verwandten Perlengruppen. In. Glasperlen der vorrömischen Eisenzeit II. Marburg 1987, 15-31; Dušek 1966 M. Dušek: Trakisches Gräberfed der Hallstattzeit in Chotín. Bratislava Dušek-Dušek 1984 M. Dušek S. Dušek: Smolenice Molpír I. Befestigter Fürstensitz der Hallstattzeit. Nitra Dušek-Dušek 1995 M. Dušek S. Dušek: Smolenice Molpír I. Befestigter Fürstensitz der Hallstattzeit. Nitra Fekete 1973 M. Fekete: Der Hortfund von Kisravazd. Acta Arch. Acad. Scien. Hungaricae 25, 1973, Haevernick 1974 T.E Haevernick: Zu den Glasperlen in Slowenien. Situla 14/15, 1974, Herrman Herrman 1994 D. Herrman I. Herrman: Perchtoldorf. Fundber. Österreich 33, 1994, 528. Herodotos - Herodotos (preklad J.Špaňák): Dejiny. Bratislava Horňák 2004 M.Horňák: Sklo v prostredí severovýchodoalpskej oblasti halštatskej kultúry a vo vekerzugskej kultúre. Nitra 2004.(diplomová práca). Chochorowski 1985 J. Chochorowski: Die Vekerzug-Kultur. Charakteristik der Funde. Prace arch.36. Kraków Chochorowski 1998 J. Chochorowski: Die Vekerzug-Kultur und ihre östlichen Beziehungen. In. Das Karpatenbecken und die Osteuropäische Steppe. Mníchov 1998, Jerem 1973 E.G. Jerem: Zur Geschichte der späten Eisenzeit in Transdanubiens. Spätesienzeitliche grabfunde von Beremend (Komitat Baranya). Acta Arch. Acad. Scien. Hungaricae 25,1973, Miroššayová 1993 E. Miroššayová: Sklenené koráliky z Radu, okr. Trebišov. Vsl.Pravek IV, 1993,

45 Príspevok k historickej interpretácii sklenených korálikov Nebehay 1983 S. Nebehay: Donnerskirchen. Fundber. Österreich 21,1983, 253. Párducz 1954 M. Párducz: Le cementiere hallsattien de Szentes-Vekerzug II. Acta Arch. Acad. Scien. Hungaricae 4, 1954, Párducz 1955 M. Párducz: Le cementiere hallsattien de Szentes-Vekerzug III. Acta Arch. Acad. Scien. Hungaricae 5,1955, Párducz 1966 M. Párducz: The Scythian age cementary at Tápioszele. Acta Arch. Acad. Scien. Hungaricae 16, 1966, Patek 1982 E.Patek: Die Hallstattzeiltlichen Glasperlen Transdanubiens. Savaria 16, 1982, Podborský 1993 V. Podborský: Pravěke dějiny Moravy. Brno Stegmann-Rajtár 2000 S. Stegmann-Rajtár: Kultúrne vzťahy halštatského hradiska Molpír pri Smoleniciach na príklade hlinených predmetov kultového charakteru. Pravěk NŘ 10, 2000, Stegmann-Rajtár 2002 S. Stegmann-Rajtár: Früheisenzeitliche Fernvernbindugen entlang dem Ostalpenrand. In. Fernkonkatke in der Eisenzeit. Liblice 2002, Stifft Gotlieb 1931 A. Stifft Gotllieb: Ein Skellettgrab der mittleren Halstattzeit aus Röschitz, NÖ. Mitt.Anthr.Ges.Wien 61, 1931, Studeníková 1987 E. Studeníková: Kultúrne kontakty juhozápadného Slovenska v dobe halštatskej. Bratislava Nitra (Dizertačná práca). Trefný 2002 M. Trefný: Bronzefunde aus der Býčí skála Hôhle und ihre Bezienhungen zum Südosaolpenraum und Italien. In. Fernkonkatke in der Eisenzeit. Liblice 2002, Venclová 1990 N. Venclová: Prehistoric glass in Bohemia. Praha Príloha 1. Opis sklenených korálikov zobrazených na Obr.1 Typ 8/121 priesvitné sklo, šošovicovitý malý, tmavomodrý Typ K9/117 priesvitné sklo, šošovicovitý malý, kobaltový Typ K19/126 priesvitné sklo, šošovicovitý veľký, modrozelený Typ 24 priesvitné sklo, šošovicovitý veľký, tmavohnedý Typ K 27 priesvitné sklo, šošovicovitý veľký, tmavomodrý, cikcakovitá jednoduchá vlnovka, mliečnej farby Typ K43 priesvité sklo, guľovitý, tmavomodrý, zdobený troma dvojitými krúžkami na obvode okrovej farby Typ K49/544 sklená pasta, šošovicovitý malý, tmavomodrý, zdobený škvrnami v jednoduchom krúžku citrónovej farby Typ K54 sklená pasta, sploštený bikónický veľký, tmavohnedý, zdobený striedavo 4 líniami a 3 vlnovkami oranžovej farby Typ K 60 sklená pasta, šošovicovitý veľký, svetlomodrý, zdobený 3 krúžkami citrónovej farby na obvode Typ K 63 sklená pasta, šošovicovitý veľký, svetlomodrý, zdobený 3 krúžkami mliečnej farby na obvode

46 46 Milan HORŇÁK / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 Typ K64/710 sklená pasta, šošovicovitý veľký, tmavomodrý, zdobený jednoduchou vlnovkou citrónovej farby Typ K72/519 sklená pasta, valcovitý nízky, okrový, zdobený ôsmimi očkami zo štyroch vrstiev v kombinácii kobaltovej a bielomliečnej farby Typ K73/533 sklená pasta, valcovitý nízky, okrový, zdobený ôsmimi očkami zo šiestich vrstiev v kombinácii kobaltovej a bielomliečnej farby Typ K 75 sklená pasta, súdkovitý, okrovej farby, zdobený siedmimi očkami zo šiestich vrstiev kombináciou kobaltovej a mliečnej farby, na póloch má sedem pupčekov okrovej farby

47 VČASNOSTREDOVEKÉ KRÍDELKOVITÉ KOPIJE NA ÚZEMÍ KARPATSKEJ KOTLINY Martin HUSÁR Martin HUSÁR: EARLY MEDIEVAL CROSS-BAR SPEARS IN THE TERRITORY OF CARPATHIAN BASIN. The author is dealing with the crossbar spears from the territory of Carpathian Basin dated to the 8 th -11 th century. The existing findings are evaluated from the various aspects historical one, their shape, ornamentation, chemical composition, subtilization, chronology and their spreading. 36 specimens were found in 31 localities in Carpathian Basin. According to categorization of finding localities, the author is dealing with grave findings, findings from the fortified settlement, depots, river and isolated findings. The researched subjects found in different finding localities have much to do with political struggles between the state formations interfering to the territory of Carpathian Basin mainly the struggles between the Frankish Empire (later on known as Eastern Francia and Holy Roman Empire) and its Slavonic neighbors. 1. Úvod Hroty krídelkovitých kopijí sa v poslednej dobe dostali do zorného uhla viacerých bádateľov, ktorí skúmali územia susediace s Karpatskou kotlinou, alebo sčasti sa jej aj dotýkali. Hrobové nálezy skúmaných objektov z územia Poľska zhrnul T. Kurasiński (2005, ) a z Moravy zase P. Kouřil (2005, ). Rakúske nálezy hrotov krídelkovitých kopijí vyhodnotil E. Szameit (1987, ) a pre územie Slovinska, Chorvátska a Bosny a Hercegoviny je aktuálnou práca T. Sekelj- Ivančanovovej (2004, ). Na teritóriu Karpatskej kotliny boli spomínané predmety naposledy vyhodnocované pred 26 rokmi, a to L. Kovácsom (1980, ). O 6 rokov skôr boli publikované metalografické analýzy skúmaných objektov pre oblasť Maďarska (s výnimkou blatnického exempláru), ktoré boli uskutočnené Z. Szabóom (1974, 3-59). 2. Stručná história krídelkovitých kopijí (nem. die Flügellanzenspitzen) Krídelkovité kopije, ako viacúčelové zbrane pešiakov i jazdcov (tab. IX: 5, 6), mali už svoje rímske predlohy. Kopije, ktorých hroty boli vybavené záchytnými výčnelkami (nem. die Aufhaltern, die Fortsätzen alebo die Stollen), sa objavujú v neskororímskych hroboch na sever od Álp už v 4. stor. Najstarší hrot v tejto oblasti sa našiel v hrobe 6352 na pohrebisku Krefeld-Gellep a je datovaný už do prvej polovice 4. stor. (Pirling/Siepen 2006, 400, tab. 68: 1; 104: 20). Ostatné podobné hroty boli príležitostnou prílohou bohatých mužských hrobov z konca 4. stor.

48 48 Martin HUSÁR / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 Ojedinele mali výčnelky tvar zvieracích hlavičiek so zlatou a mosadznou tauziou a dokonca sa na nich nachádyali i nápisy. Rozšírené boli predovšetkým na ľavom brehu Rýna, najmä v priestore Moselu, Seiny a Marny. Nádherne zdobené exempláre môžeme považovať za symboly postavenia pochovaných (Pirling/Siepen 2006, 400). Neskôr, zhruba v 6. a 7. stor., sa vo franskom prostredí objavujú popri hrotoch so záchytnými výčnelkami i také, ktoré majú pri ústí tuľajky volúty a na ich tuľajku sa aplikujú ako výzdobné prvky aj rôzne kovania a drôt. V 1. polovici 7. stor. sa začínajú objavovať aj hroty kopijí, ktoré majú násadu na tuľajke pripevnenú pomocou nitov s veľkými polguľovitými ozdobnými hlavičkami z bronzu (nem. die Zierknöpfen). Koncom 7. a začiatkom 8. stor. sa ozdobné hlavičky zmenšujú, častejšie sú postriebrené alebo vyrobené zo striebra a na okraji ohraničené perlovitým pásom. Ozdobné hlavičky sa objavujú ešte aj v 9. stor. pod krídelkami na hrotoch krídlkovitých kopijí, ako o tom ikonograficky informuje Štutgartský žaltár z obdobia okolo r. 830 (Paulsen 1967, 109, obr. 60: 1). V 7. stor. sa na tuľajkách začína objavovať i facetovanie. Masovejšia výroba krídelkovitých kopijí nastáva po väčšom príklone Frankov (ako aj podriadených Alamanov a Bavorov) a Longobardov k jazdeckému vojsku vo 8. stor. Tomuto druhu vojska sa najviac hodila kopija s ťažkým hrotom a krídelkami, ktorá vydržala silný náraz spôsobený stretom dvoch cválajúcich jazdcov a nezostala viaznuť zakliesnená v tele nepriateľa. Za Karola Veľkého sa vo franskej armáde zvyšuje i počet ťažkých jazdcov vystrojených helmou, brnením a štítom (Szameit 1997, 53). Záchytné výčnelky sa na konci 7. stor. a v priebehu 8. stor. menia na tzv. krídelká (nem. die Flügeln), masívne výčnelky, ktoré väčšinou odstávajú od tuľajky v pravom uhle a ich plocha je kolmá na plochu listu (Reallexikon 1995, 252). Dĺžka hrotov bývala zhruba 60 cm, rozpätie krídeliek bolo 10 cm a hmotnosť okolo 500 g. Listy krídelkovitých kopijí majú väčšinou tvar vŕbového listu s kosoštvorcovým prierezom, tuľajka má kruhový alebo facetovaný prierez šesťuholníkový, prípadne osemuholníkový. Taktiež je tuľajka zdobená rytými líniami a žliabkami. Aj konce krídeliek bývajú často zdobené kolmými žliabkami. Listy hrotov krídelkovitých kopijí boli často damaskované. Násada týchto kopijí, ktorej dĺžka kolísala medzi 2-2,5 m, sa vyrábala hlavne z jaseňového dreva. V priebehu 8. až 10./11. stor. sa mení v detailoch tvar krídelkovitých kopijí. Či rôzne navzájom ohraničené typy ukazujú na chronologické rozdiely, alebo na rozdielne dielne, je zatiaľ otvorené (Reallexikon 1995, 252). Vieme ale, že na území Franskej ríše boli tieto kopije vyrábané už v neskorej dobe merovejskej, a najmä v dobe karolínskej, pričom ich výroba pokračovala aj v období ottonskej dynastie. Ich primárna produkčná oblasť sa nachádzala pôvodne v alamansko-franskom okruhu pravdepodobne v rýnskych výrobných centrách (Kouřil 2005, 69). V súčasnosti ich nachádzame aj na územiach, ktoré s Franskou (neskôr s Rímskonemeckou) ríšou susedili, prípadne sa do nich dostali ako import, vojnová korisť, dar alebo sa tam vyrábali. Stretávame sa s nimi v krajinách Škandinávie, na Britských ostrovoch, v Česku, na Slovensku, v Maďarsku, Chorvátsku, Bosne a Hercegovine, Srbsku, Poľsku, v pobaltských štátoch a ojedinele aj v Rusku a na Ukrajine (Kurasiński 2005, 171, 172). V Škandinávii, kde nie je vylúčená pre relatívne veľký počet hrotov krídelkovitých kopijí ich lokálna produkcia (Kouřil 2005, 69), dochádza k ďalšiemu zvláštnemu vývoju tohto typu zbrane, ktorý sa prejavuje strieborným tauzovaním

49 Včasnostredoveké krídelkovité kopije na území Karpatskej kotliny 49 tuľajky. Vo Fínsku a Estónsku sa objavujú tauzované hroty kopijí s výčnelkami v tvare zvieracích hlavičiek v 2. polovici 11. stor. a v 1. polovici 12. stor. (Kurasiński 2005, 172). Vrcholne a neskorostredoveké tvary hrotov krídelkovitých kopijí, ktoré boli relatívne ťažké kvôli váhe do g, sa stali zbraňami používanými na lov divej svine (Reallexikon 1995, 252) - tzv. poľovnými kopijami (nem. die Saufedern). Kopija, a neskôr i krídelkovitá kopija, mala v dejinách Germánov veľmi dôležitý symbolický význam. Bola najpoužívanejšou zbraňou germánskych bojovníkov v dobe rímskej. Jej význam ešte podčiarkuje to, že kopija s menom Gungnir bola zbraňou Ódina, hlavného germánskeho boha (Vencl 1984, 275, 276). Na vlastnom pečatnom prsteni je s kopijou zobrazený i franský kráľ Childerich. Ako kráľovská insígnia sa krídelkovitá kopija spolu so železnou korunou objavuje najprv u kráľov Longobardov. Longobardi verili, že je to kopija, ktorou rímsky stotník Longinus prebil bok Krista. Preto sa v stredovekých prameňoch nazýva Longinova kopija alebo lancea sacra, Svätá kopija (Dulinicz 2004, 65). V roku 888 prešla do majetku burgundského kráľa Rudolfa I. a neskôr Rudolfa II. V burgundskom prostredí sa zmiešava legenda o Longinovej kopiji s legendou o Kopiji sv. Mórica. Stalo sa to asi preto, že Rudolf I. sa dal so spomínanou insígniou roku 888 korunovať v St. Maurice a táto bola potom uchovávaná v poklade sv. Mórica, ktorý bol umiestnený v kláštore s jeho menom. Sv. Móric bol dávno predtým veliteľom Thébskej légie, ktorý zahynul mučeníckou smrťou za vlády cisára Maximiana I. (vládol v r ), keď spolu so svojimi legionármi konvertoval na kresťanstvo (Kovács 1970a, 326). Rudolf II. Svätú kopiju zase v roku 926 postúpil rímskonemeckému kráľovi Henrichovi I. Vtáčnikovi, a tá sa stala ríšskou insígniou, ktorej hrot je dnes uložený vo Viedni. Svätá kopija má v strede svojho perforovaného listu umiestnený klinec pochádzajúci vraj z Kristovho kríža, ktorý bol za čias Karola IV. Luxemburského obalený zlatou fóliou (Dulinicz 2004, 65). V r. 999/1000 daroval rímskonemecký cisár Otto III. kópiu Svätej kopije poľskému kráľovi Boleslavovi Chrabrému (Reallexikon 1995, 253). Tá sa nazýva Kopijou sv. Mórica a hrot, ktorý sa z nej zachoval, je deponovaný v Krakove. Neskôr sa z písomných i ikonografických prameňov dozvedáme i o kopijach sv. Štefana a sv. Václava, ktoré sa stali kráľovskými insígniami uhorských a českých kráľov. Týmito svätými kopijami si dynastie Ludolfingovcov, Přemyslovcov, Arpádovcov a Piastovcov legitimovali svoju moc. Okrem toho všetky krídelkovité kopije vytvárajú tvar kríža, čo ich predurčovalo na boj proti pohanom (Kouřil 2005, 67). Potom neprekvapuje, že kresťanské vojská Karolovcov a neskôr aj vojská panovníkov ottonskej dynastie boli do poľa vedené s týmto kresťanským symbolom. 3. Hroty krídelkovitých kopijí a Karpatská kotlina v stor. 3.1 Tvarová analýza V skúmanom súbore je k dispozícii 36 exemplárov z 31 lokalít (tabela I, mapa 1). Ich dĺžka sa pohybuje od 30,5 do 68 cm, pričom listy hrotov sú vždy dlhšie než tuľajky. Rozpätie krídeliek je v rozmedzí 3,4 až 15 cm a ich váha kolíše od 0,305 do

50 50 Martin HUSÁR / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 1,71 kg. V tuľajke hrotu z Jegenišu sa našli zvyšky násady z jaseňového dreva (Sekelj-Ivančan 2004, 113). Pozostatky násad z neznámeho druhu dreviny evidujeme i pri hrote z hrobu 524 z Devínskej Novej Vsi-Teheľne, VI/11 z Keszthely- Fenékpuszta a nálezu z rieky Ljubljanica v Rakovej Jelši (tabela I). Dá sa konštatovať, že pri hrotoch krídelkovitých kopijí z Karpatskej kotliny sa nedá dospieť k nejakým precíznym typologicko-chronologickým deleniam. Je to jednak spôsobené tým, ako bude uvedené aj na inom mieste v tejto práci, že sa ich nenašlo príliš veľké množstvo a ich nálezové okolnosti boli väčšinou nejasné. Veľmi dôležitým znakom a záchytným bodom pri ich typológii je tvar krídeliek. Dá sa povedať, že najstaršie formy krídeliek majú nasledovné exempláre: hrot z hrobu 524 z Devínskej Novej Vsi-Teheľne (tab. I: 1) datovaný podľa súpravy opaskových kovaní do 3. fázy neskorého stupňa obdobia avarského kaganátu (r ), na svoju dobu archaický exemplár z opevneného sídliska Mala Kopanja (tab. V: 1) datovaný do stor. (Penjak 1980, 76), hrot z neznámeho hrobu z Nitry-Námestia 1. mája (tab. I: 3) pochádzajúci z 8. stor. (Kovács 1980, 104) a exemplár z depotu v Sebenje (tab. I: 2), ktorý môžeme datovať do 1. tretiny 9. stor. (Sekelj-Ivančan 2004, 113). Hroty z Devínskej Novej Vsi-Teheľne a lokality Mala Kopanja majú záchytné výčnelky, hrot z Nitry-Námestia 1. mája zase krátke obdĺžnikové, skôr pahýľovité krídelká (rozpätie len 3,4 cm) a hrot zo Sebenje mal pravdepodobne miesto krídeliek veľké polguľovité hlavice (Pleterski 1987, 297). O archaickosti týchto tvarov som hovoril, až na krátke obdĺžnikové krídelká, už v predchádzajúcej kapitole. Tými bol vybavený aj hrot z hrobu 6 na pohrebisku Walsum nachádzajúcom sa v Severnom Porýní-Westfálsku, ktorý sa datuje do 2. štvrtiny 8. stor. (Kunst 1999, 294, V. 46). Krídelká ostatných hrotov krídelkovitých kopijí z Karpatskej kotliny sú ploché a s relatívne širokým rozpätím (6,7-15 cm). Ich horná časť je vo väčšine prípadov kolmá na tuľajku, kým spodná časť sa na ňu v oblúku stáča (tab. II-IV; V: 2-4; VI- VIII; IX: 1, 2). Tieto tvary sa vyskytujú od konca 8. stor. po 11. stor. Zaujímavá je výzdoba tuľajky. Tuľajky sú zdobené facetovaním, rytými líniami a žliabkami. Facetovanie môže mať šesťuholníkový (mohyla z Blatnice, ojedinelý nález z Dobrej Vody a Kecskemét-Belváros, hrob VI/11 z Keszthely-Fenékpuszta, opevnené sídlisko z Malej Kopanje, ojedinelý hrob z Nitry-Dolných Krškán, hrob 30 a 84 z pohrebiska Sopron-Sopronkőhida a ojedinelý nález z lokality Varaždin tab. II: 1, 4; IV: 1, 3; V: 1, 4; VII: 2, 4; VIII: 5) a osemuholníkový prierez (ojedinelý nález z Grgurevci-Šuljam, neznámy hrob z Nitry-Na Palánke, depot zo Sebenje, ojedinelý hrob z lokality Tărtăria, ojedinelý nález z Vácu, Vinče a Zalakomár- Kápolna puszty tab. V: 3; I: 2; VIII: 2, 4; IX: 1, 2). Tieto hroty sú datované rôzne: od začiatku 9. stor. do stor. Výzdoba rytými líniami a žliabkami mala v západnom prostredí Franskej ríše svoj vlastný vývoj. Najlepšie to demonštroval J. Ypey (1982a, ) na hrotoch krídelkovitých kopijí z Holandska. Najprv sa na tuľajke objavujú v 7. stor. žliabky, potom boli obrysy žliabkov zdôraznené s ostrými a úzkymi rytými líniami, pričom sa v takejto výzdobe žliabky samostatne viac a viac strácajú a napokon zostávajú iba ryté línie, ktoré pôvodne lemovali žliabky. Nakoniec sa pôvodný vzor orámovania vytráca a od 2. polovice 8. stor. nastupuje vzor lomeného oblúka, ktorý je vytváraný žliabkami alebo rytými líniami (Bergman/Arrhenius 2005, obr. 47; Pleterski 1987, 297, 298, obr. 9: c.). Jednotlivé výzdobné formy sa používali tiež súčasne. V rámci

51 Včasnostredoveké krídelkovité kopije na území Karpatskej kotliny 51 Karpatskej kotliny tento vývoj môžeme zrekonštruovať vcelku dobre avšak bez finálnej fázy, čiže bez hrotov, ktorých tuľajky by boli zdobené vzorom lomeného oblúka 1. Do prvej fázy, v ktorej sú na tuľajke iba žliabky, môžeme zaradiť hrot z ojedinelého nálezu z lokality Budapest-Csepel, Sieggraben a Varaždin (tab. II: 2; VII: 1; VIII: 5). Kým prvý nález je datovaný široko do stor. (Kovács 1980, 104, 105), druhý ako všetky hroty krídelkovitých kopijí z Rakúska od poslednej tretiny 8. stor.-1. tretiny 9. stor. (Szameit 1987, 169) a tretí do začiatku 9. stor. (Tomičić 1984, 226). Ryté línie, ktoré ohraničujú žliabky, vidieť dobre na hrote z depotu z Esztergom-Királyi város, na dvoch hrotoch nájdených v rieke Ljubljanica pri Rakovej Jelši a na hrote z depotu v Sebenje (tab. III: 1; VI: 3-4; I: 2). Prvé tri hroty sú datované do 9. stor. (ADAM 2002, 133; Svoljšak et al. 1997, 262) a hrot so sebenjského depotu do 1. tretiny 9. stor. (Sekelj-Ivančan 2004, 113). Iba ryté línie ohraničujúce už neexistujúcu schému žliabkov sa našli na hrote z mohyly v Blatnici, z ojedinelého nálezu v Kőszegszerdahely a Jegenišu (tab. II: 1; IV: 4; III: 3), pričom u posledne spomínaného hrotu ryté línie ohraničovali ďalšie ryté zvislé pásiky. Prvý hrot je datovaný do obdobia okolo roku 800 (Zábojník 2004, 78), druhý do 9. stor. (ADAM 2002, 214) a tretí do poslednej tretiny 8. stor. a začiatku 9. stor. (Sekelj- Ivančan 2004, 109). Dá sa konštatovať, že z analýzy súboru hrotov krídelkovitých kopijí zdobených rytou a žliabkovanou výzdobou tuľajky z Karpatskej kotliny nevyplývajú žiadne závery viažuce sa na chronológiu. Zaoberať sa ostatnými tvarovými detailmi hrotov, ako napr. tvarom listu, ktorý je u väčšiny exemplárov blízky vŕbovému listu, nemá pre oblasť chronológie význam. 3.2 Chemické zloženie Štúdia Z. Szabóa (1974, 3-59) je veľmi dôležitou a zároveň i jedinou prácou zaoberajúcou sa chemickým zložením hrotov krídelkovitých kopijí z územia Maďarska. Tento odborník zistil, že viaceré hroty boli vyrábané z mäkkého a ľahko ohýbateľného železa, čo v konečnom dôsledku kvalite týchto zbraní neuškodilo, pretože na špičke a ostrí privarené časti obsahovali často vysoké percento niklu a kobaltu. To v absolútnom vyjadrení nepredstavuje ani hodnotu jedného percenta obsahu, ale kolíše na úrovni jedného alebo dvoch desatinných miest percenta 0,X až 0,0X % (Szabó 1974, 42-47). Vysoký obsah niklu a kobaltu poukazuje na to, že materiál na ich výrobu pochádzal z baní v porýnskom Falcku (cit. podľa Kovács 1980, 116, pozn. 92). Spomínané hroty krídelkovitých kopijí s vysokým obsahom niklu a kobaltu a rovnakou výrobnou technikou pochádzajú: z depotu v Esztergom- Királyi város, mohyly v Blatnici, hrobu 22 z Keszthely-Fenékpuszta, hrobu 30, 60 a 84 zo Sopron-Sopronkőhida a ojedinelého nálezu z Gyulavári-Körözsi erdő, Kecskemét-Belváros, Kőszegszerdahely, Vácu a zo Zalakomár-Kápolna puszta (Szabó 1974, 42-47). Hrot z depotu v Esztergom-Királyi város, mohyly v Blatnici, hrobu 30 zo Sopron-Sopronkőhida a ojedinelého nálezu z Kőszegszerdahely mali naviac v oblasti špičky mimoriadne vysoký obsah niklu (Szabó 1974, 40). 1 Takýto hrot, ale bez krídeliek, mi je najbližšie známy z bojovníckeho hrobu č. 14 z Olomouca-Slavonína, ktorý je datovaný pred polovicu 9. stor. (Kouřil 2005, 68, pozn. 2).

52 52 Martin HUSÁR / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 Všetky uvedené exempláre môžu byť datované od 2. polovice 8. stor. a do 9. stor., s výnimkou ojedinelého nálezu z Gyulavári-Körözsi erdő, ktorý sa kladie iba všeobecne do stor. (Kovács 1980, 104, 105). 3.3 Damaskovanie Pojem damaskovanie a damascénska oceľ vznikol preto, že čepele z tohto zušľachteného železa sa v staroveku i stredoveku predávali a vyvážali z Damasku (Pleiner 1962, 203). Uvedený spôsob skvalitňovania zbraní vyplynul zo samej povahy železa, ktoré slúžilo na zbrojársku výrobu už od praveku. Železo s prímesou uhlíka od 0,06-0,2 % je veľmi mäkké a ľahko ohýbateľné (Pleiner 1962, 20). Na druhej strane zase oceľ, čiže železo s percentuálnym zastúpením prímesi uhlíka od 0,65-1,5 % a železo s bohatou prímesou fosforu pochádzajúce z bahennej rudy sú tvrdé, no zároveň krehké (najmä v studených podmienkach). Dobré vlastnosti oboch skupín želiez, tvrdosť a elasticitu, potrebovali bodno-sečné zbrane, ktoré mali relatívne dlhé a tenké čepele. Obidve vlastnosti malo napríklad železo s prímesou mangánu, vyskytujúce sa v rudách, ktoré neboli ľahko dostupné. Preto ľudia kombinovali už od doby laténskej tvrdé a krehké železo s prímesou fosforu alebo s väčšou prímesou uhlíka s ohybným a mäkkým železom so zanedbateľnou prímesou uhlíka. Uvedený prístup je podstatou damaskovania. To sa v Európe robí z prútov, ktoré sú väčšinou tvorené paralelným zvarením a väčšinou i následným stočením štyroch železných pásikov a troch pásikov ocele alebo železa bohatého na fosfor. Ďalej rôzny počet rozlične obrúsených alebo i na polovicu štiepaných prútov, ktoré sa zleptané a skované vkladajú dokopy do telesa zbrane, vytvára opticky viditeľné vzory. Pri jávskych krišoch by sme napočítali vrstiev pásikov železa s odlišnou prímesou, pri orientálnych bodno-sečných zbraniach niekoľko stoviek a pri japonských samurajských mečoch dokonca niekoľko tisíc vrstiev (Ypey 1982b, 381). Vo všeobecnosti sa dá povedať, že v priebehu stor. damaskovanie zbraní v Európe doznieva a končí. Jeho poslednou formou sú nápisy a značky tvorené damaskovaním na nedamaskovaných zbraniach (Ypey 1982b, 387). Niekedy šlo pri damaskovaní zbrane v prvom rade o výzdobnú funkciu než o zušľachtenie. Vtedy damask tvorí iba tenkú vrstvu z natenko vykovaných damaskových prútov na povrchu zbrane. To sa robilo hlavne pri saxoch a hrotoch kopijí, pretože pri oboch zbraniach nemá elasticita význam (Ypey 1982b, 387). Damaskovaním bolo zdobených alebo skvalitňovaných aj päť hrotov krídelkovitých kopijí z Karpatskej kotliny. Vzor tzv. rybej kosti alebo jedľovej vetvičky, ktorý tvoria v našom prípade dva alebo tri prúty vytvorené stočením pásikov železa s odlišnou prímesou, evidujem na listoch štyroch exemplárov. Prvým z nich je hrot z depotu v Esztergom-Királyi város (tab. III: 1), datovaný do 9. stor. (ADAM 2002, 133). V rámci spomínaného vzoru smeruje ihličie dvoch prútov smerom dohora a celú kompozíciu ohraničujú vertikálne obtekajúce pásiky železa s odlišnou prímesou. Ihličie dvoch prútov pri hrote nájdenom v rieke Ljubljanica pri Rakovej Jelši (tab. VI: 4), ktorý je tiež datovaný do 9. stor. (Svoljšak et al. 1997, 262), smeruje zase dolu, kým náznak vertikálne obtekajúcich pásikov železa s odlišnou prímesou zostáva. Pri hrote z Esztergom-Királyi

53 Včasnostredoveké krídelkovité kopije na území Karpatskej kotliny 53 város a Rakovej Jelše sa pásiky, ktoré obtekajú kompozíciu vzoru rybej kosti, spájajú v paralelnom plynutí k špičke listu s rovnako plynúcimi pásikmi, ktoré sa už ďalej v rámci prútov nestáčajú. Odlišný vzor rybej kosti má hrot z Jegenišu (tab. III: 3), tvoriaci ojedinelý nález, ktorý je datovaný do poslednej tretiny 8. stor. a začiatku 9. stor. (Sekelj-Ivančan 2004, 109). Je tvorený z troch prútov so vzájomne opačným smerom stáčania pásikov železa s odlišnou prímesou. Na jednej strane listu, presnejšie v jeho dolnej časti, sú prúty obrúsené tak, že vytvárajú meandrový vzor. Pri troch posledne spomínaných exemplároch hrotov krídelkovitých kopijí sa vzor rybej kosti nachádzal v dolnej polovici ich listov. I na liste hrotu z Varaždinu, ktorý sa považuje za ojedinelý nález datovaný do začiatku 9. stor., sa nachádza damaskovanie vytvárajúce vzor jedľovej vetvičky, ktorej podoba sa však bližšie nešpecifikuje (Tomičić 1984, 224, 230) a neprezrádza ju ani vyobrazenie hrotu (tab. VIII: 5). I ojedinelý nález hrotu z stor. (Kovács 1980, 104, 105) z Gyulavári-Körözsi erdő (tab. III: 2) má hrot obohatený damaskovaním. To tvoria navzájom vedľa seba zvarené, ale nestočené pásiky železa s odlišnou prímesou, ktoré bežia po dĺžke listu (tab. III: 2a). Pre porušenosť hrotu sa nedá však zistiť ich celkový priebeh. Spôsob damaskovania listov hrotov krídelkovitých kopijí sa v období včasného stredoveku menil. Vieme to demonštrovať na analýze škandinávskych nálezov takýchto hrotov. Vo 8. stor. sa damaskovali hroty dvomi prútmi, ktoré vytvárali motív rybej (tu nazývanej sledej) kosti. Prúty tvoriace vzor rybej kosti sú relatívne doširoka vykované (blížia sa skoro k ostriu) a plynú skoro od začiatku listu pri kŕčku až po špičku (Bergman/Arrhenius 2005, 33, obr. 19: 1). Neskôr, počas vikingského obdobia, sa prúty zužujú a pásiky zo železa s rozdielnou prímesou, ktoré ich tvoria, sú stočené maximálne do polovice listu. K špičke pokračujú už vedľa seba paralelne nestočené (Bergman/Arrhenius 2005, 33, obr. 19: 3; 47). Posledne spomínaný spôsob damaskovania hrotov krídelkovitých kopijí sa dokázal aj na troch nálezoch z Karpatskej kotliny, konkrétne z depotu v Esztergom-Királyi város, nálezu z rieky Ljubljanica pri Rakovej Jelši a z ojedinelého nálezu z Jegenišu (tab. III: 1; VI: 3; III: 3). Môžeme ich datovať do obdobia od konca 8. stor. až po 9. stor. 3.4 Súvislosti nálezových okolností Už letmým pohľadom na mapu rozšírenia hrotov krídelkovitých kopijí z územia Karpatskej kotliny zistíme, že ich prevažná väčšina sa vyskytovala v západnej a severozápadnej časti sledovaného územia (mapa 1). Územný zásah Franskej (neskôr Východofranskej a Rímskonemeckej) ríše na sledovanom území sa ponúka ako najprijateľnejšie vysvetlenie. Ako som už spomenul, výrobné centrá sa nachádzali na ríšskom území, konkrétne v alamansko-franskom okruhu v Porýní. Od konca 8. stor. sa jej panovníci začali zaujímať aj o územie Karpatskej kotliny. Najprv sa do mocenského stretu dostali s Avarmi, neskôr s Veľkou Moravou, Chorvátmi, starými Maďarmi a Uhorským štátom. Frankovia ovládli dočasne ( ) územie Panónie (zhruba územie medzi Alpami na západe, Rábou a Dunajom na severe, Dunajom na východe a Drávou na juhu), ktoré administratívne patrilo do Korutánskej marky, no trvalo spravovali Avarskú (neskôr Východnú) marku (približne severná časť dnešného Rakúska a severozápadná časť dnešného

54 54 Martin HUSÁR / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 Maďarska), Korutánsku marku (južná časť dnešného Rakúska) a Friulskú marku (zhruba severovýchodné územie súčasného Talianska, územie dnešného Slovinska, podstatná časť Istrie), ktorej bolo dočasne podriadené územie Sávie - väčšia časť územia medzi Sávou a Drávou, centrálna časť dnešného Chorvátska a severozápadná časť dnešnej Bosny a Hercegoviny (Steinhübel 2004, mapa na str. 66). Pod franským a neskôr nemeckým vplyvom boli dlho i územia Čiech a Chorvátska Kategórie nálezových celkov K zaujímavým záverom prídeme pri rozdelení nálezov podľa kategórie nálezového celku (tabela II) Hrobové celky Hrobové celky (spolu 14 celkov na 13 lokalitách) nájdeme okrem dvoch výnimiek (ojedinelý hrob z Tărtărie a hrob 83 zo Szob-Vendelin) iba na území západného Zadunajska a západného a severozápadného Slovenska (mapa 1). Uvedené hrobové celky nepredstavujú skupinu s rovnakým sociálnym statusom. Medzi lepšie vybavené hroby sa radí mohyla z Blatnice, v ktorej mohol byť pochovaný nejaký turčiansky veľmož v období okolo r. 800 (Zábojník 2004, 78). V mohyle z čias Nitrianskeho kniežatstva sa našli okrem hrotu krídelkovitej kopije (tab. II: 1) aj ďalšie predmety karolínskej proveniencie: meč typu I (D) podľa členenia A. Ruttkaya (1982, obr. 4) a trojlisté kovanie jeho pošvy. Do výbavy mohyly môžeme zarátať tiež kovania konského postroja, medzi ktorými boli aj krížové kovania a prevliečky franskej proveniencie, ale i kovania neskoroavarského pôvodu. Jazdeckú výstroj dopĺňajú tri ostrohy a jeden strmeň. Zo zbraní sa tu našli ešte šípy a sekera-bradatica. Hrob 524 z Devínskej Novej Vsi-Teheľne bol jazdeckým hrobom z pohrebiska z územia avarského kaganátu, v ktorom sa našli dve zbrane s franským pôvodom: popri hrote kopije so záchytnými výčnelkami (tab. I: 1) sa tu našiel i sax. Pochovaný muž mal kompletnú súpravu opaskových kovaní z tretej fázy neskorého stupňa obdobia avarského kaganátu (r ). J. Eisner (1952, 292) uvádza, že kopija uložená v tomto hrobe mohla mať dĺžku cca 180 cm. S franským prostredím doby merovejskej môžeme spájať hrot krídelkovitej kopije (tab. I: 3) datovaný do 8. stor. (Kovács 1980, 104), ktorý sa našiel medzi nálezmi z Nitry-Námestia 1. mája. Násada tejto kopije mohla mať 2 m. Hrot pochádza z niektorého porušeného hrobu na pohrebisku, na ktorom pochovávali v Nitre prítomní cudzinci. Popri keramike západného pôvodu, predovšetkým nádoby s dvoma uchami, na to upozorňuje nákončie opaska a puklica štítu. Štíty s franskou puklicou nepatrili k štandardnej výzbroji slovanského bojovníka (Dejiny 1998, 89). Hrob, v ktorom sa našli predmety franskej proveniencie doby karolínskej, sa našiel zase v Tărtării. Popri hrote krídelkovitej kopije (tab. VIII: 2) a hrote kopije/oštepu s facetovanou tuľajkou patrí do tohto celku i meč s damaskovaným listom typu L/V podľa typológie J. Petersena (cit. podľa Pinter 1998, 147), ku

55 Včasnostredoveké krídelkovité kopije na území Karpatskej kotliny 55 ktorému patrí i kovanie konca jeho pošvy, ďalej sa v hrobe našli i ostrohy typu V, variantu VA, podľa členenia D. Bialekovej (1977, obr. 2). Meč môžeme datovať do 8. prípadne 9. stor. (Pinter 1998, 147) a ostrohy od 2. štvrtiny 9. stor. do konca 9. stor. (Bialeková 1977, 136). Podľa Z.-K. Pintera môžeme celý hrob datovať najpravdepodobnejšie do 9. stor. (Pinter 1998, 149). Výbava tohto hrobu mohla patriť nejakému vysokopostavenému veľmožovi alebo členovi jeho družiny. O tom, ako sa do povodia Murešu dostali predmety z franského prostredia, môžeme vysloviť niekoľko hypotéz. Dôležitým východiskami sú poznatky, že toto územie v 9. stor. patrilo do Bulharska a neskôr sa nachádzalo na veľkomoravsko-bulharskom pohraničí. Mohla to byť vojnová korisť Bulharov, ktorú získali počas vpádu chána Omortaga do franskej Panónie v r (Bednaříková et al. 2006, 198). No po roku 864 sa bulharský chán Boris-Michal stáva spojencom východofranského kráľa Ľudovíta II. Nemca proti moravskému kniežaťu Rastislavovi a spojenectvo Frankov a Bulharov je opäť uzavreté v r. 892, keď franský kráľ Arnulf vyjednal od bulharského cára Vladimíra embargo na vývoz soli pre Moravanov (Steinhübel 2004, 146). Preto spomínaným pochovaným mohol byť bulharský bojovník vyzbrojený franskými zbraňami, ktoré boli Bulharom poskytnuté pravdepodobne z vďaky za uzavretie zmluvy. Zmienené zbrane sa mohli do tohto prostredia dostať aj z druhej ruky cez oblasť Veľkej Moravy. A teda bojovník zo spomínaného hrobu mohol byť aj členom veľkomoravskej posádky, ktorá tu v r /900 chránila dobyté územie Potisia tzv. Nepokrstenej Veľkej Moravy. Rôznorodosť archeologického materiálu v Pomureší sa prejavuje výskytom pohrebísk skupiny Blandiana-A patriacej slovansko-bulharskému obyvateľstvu a skupiny Ciumbrud predstavujúcej miestnu moravskú enklávu (Pinter 1998, 150). V tejto oblasti sa navyše objavujú okrem spomínanej výbavy hrobu z Tărtărie i ďalšie predmety franskej proveniencie z doby karolínskej - mince a ostrohy (Pinter 1998, 151). Ostatné hroby sa okrem nami skúmaných hrotov krídelkovitých kopijí už nedajú spojiť s ďalšími predmetmi franskej proveniencie. Je to aj v prípade ďalšieho hrobu z Nitry. Našiel sa v Nitre-Dolných Krškanoch (tab. V: 4). V hrobových prílohách figurovali dve bližšie nešpecifikované ostrohy, jedna sekera šípy a meč typu VI (X) podľa typológie A. Ruttkaya (1982, obr. 4). A. Ruttkay (1974, katalóg VI) datuje hrob do 2. polovice 9. stor. Do 2. polovice 9. stor. až 2. desaťročia 10. stor. môžeme datovať hrob 1 zo Šaľe-Veče-Pieskoviska. Bol tiež pomerne honosne vybavený. Popri krídelkovitej kopiji (tab. VIII: 1) doňho deponovali i sekeru-bradaticu, drevené vedierko spevnené železnými obručami a tri zlaté gombíky. Dva zlaté duté plechové gombíky s uškami boli lisované a zdobené rastlinným palmetovým ornamentom, kým tretí zlatý plechový gombík sa skladal z dvoch štvorstenných hranených ihlanov, ktoré boli zdobené granuláciou rôznych vzorov. Posledne spomínaný gombík mal i okrúhle uško (Točík 1992, obr. 74: 1-5; 76: 3-4). Obidva naposledy spomínané hroby patrili pravdepodobne družinníkom, prvotriednym bojovníkom, slúžiacim vo veľkomoravskom vojsku kniežaťa Rastislava, Svätopluka I. alebo Mojmíra II. Z oblasti Východnej marky a Panónskej časti Korutánskej marky pochádzajú skúmané objekty z dvoch pohrebísk a jedného neznámeho hrobu. Na panónskom pohrebisku Keszthely-Fenékpuszta sa objavili v hrobe 22 a VI/11 (tab. IV: 2, 3). V hrobe 22, kde bol pochovaný r. muž sa našla ešte keramická nádoba a päť neskororímskych mincí zo 4. stor. K možným prílohám v hrobe VI/11 sa zatiaľ

56 56 Martin HUSÁR / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 nemôžem vyjadriť, pretože hrob a nálezové okolnosti k nemu neboli dosiaľ kompletne publikované. Pochovávanie na celom pohrebisku začalo v 9. stor. a pokračovalo ešte v 10. stor. (Sós 1961, 297). Hroty krídelkovitých kopijí sa našli na pohrebisku Sopron-Sopronkőhida nachádzajúcom sa na území Východnej marky v troch hroboch (tab. VII: 2-4). Najstarší z nich sa javí hrob 60, v ktorom bol pochovaný r. muž v truhle (tab. IX: 4). Okrem iných predmetov uložených do hrobu sa v hrobe našlo aj jedno bronzové liate kovanie s úponkovou výzdobou, ktoré zdobilo opasok pochovaného. To datuje celý hrob na koniec 8. stor. alebo na začiatok 9. stor. Ostatné dva hroby z tohto pohrebiska môžeme ako aj celé pohrebisko zaradiť do priebehu 9. stor. (Török 1973, 112). V obidvoch boli pochovaní muži. V hrobe až 27 r. muž (tab. IX: 3) a v hrobe r. muž. Obaja boli pochovaní v truhlách. Muž z hrobu 30 mal v hrobovej výbave, okrem iného, bronzový prsteň a dve železné kovania z opasku. Z bývalého územia Východnej marky pochádza i údajný hrob z Rábakecöl, z ktorého pochádzajú dva hroty krídelkovitých kopijí (tab. VI: 1, 2). Nálezové okolnosti viažuce k tomuto nálezovému celku nájdenému na konci 19. stor. sa dozvedieť už nemôžeme, i keď sa už stratené hroty tvoriace inventár spomínaného hrobu v nedávnej dobe opäť našli v depozitári Savaria Múzeum v Szombathely (Kovács , 355). Tento hrob je datovaný iba rámcovo do stor. (Kovács 1980, 104, 105). Vychádzajúc z hrobovej výbavy sa dá povedať, že spomínané hrobové celky patrili najskôr neskoroavarskému alebo slovanskému obyvateľstvu, ktoré si plnilo v priebehu 9. stor. strážne úlohy na území franských pohraničných mariek. Z hrobu 83 zo staromaďarského pohrebiska Szob-Vendelin pochádza tiež jeden exemplár hrotu krídelkovitej kopije (tab. VII: 5). Okrem tejto zbrane sa v hrobe starého muža našiel iba nôž a vtáčie kosti. Pohrebisko ako i hrob môžeme datovať iba rámcovo do stor. (Kovács 1980, 101). Kvôli vysokému veku pochovaného je otázne, či bol do hrobu uložený bývalý maďarskí bojovník aj so svojou vojnovou korisťou, alebo plnila spomínaná zbraň už iba funkciu poľovnej kopije na lov divej svine. Možné je i to, že slúžila na oba účely, ale v časovej následnosti. Krídelkovité kopije boli uložené väčšinou po pravej strane pochovaného (6 zo 7 bližšie určených prípadov). Hrot po pravej strane lebky alebo ramena sa zistil tiež v 5 prípadoch zo 7. V jednom prípade vieme, že hrot bol po pravej strane nebohého (hrob 524 z Devínskej Novej Vsi-Teheľne) a v ďalšom prípade, že sa nachádzal pri lebke (hrob 1, Šaľa-Veča-Pieskovisko), v oboch prípadoch bez bližšieho určenia. V 6 prípadoch vieme určiť smer, kam bola obrátená špička hrotu. V 5 prípadoch smerovala na hornú stenu hrobovej komory a v jednom na dolnú stenu (hrob 524 z Devínskej Novej Vsi-Teheľne). V hrobe 30, 60 a 84 z pohrebiska Sopron- Sopronkőhida boli pochovaní uložení do drevených rakiev. V hrobe 30 a 60 boli krídelkovité kopije deponované v rámci rakiev (tab. IX: 3, 4), čo pravdepodobne svedčí o ich zlomení alebo skrátení ich násady, a v hrobe 84 bol hrot zase mimo truhly. V 7 prípadoch nebolo uvedené ani približné uloženie skúmaného objektu. V 10 prípadoch z 13 vieme určiť, či bol nebohý vybavený krídelkovitou kopijou jazdcom 2 alebo peším bojovníkom. Môžeme konštatovať, že v 6 prípadoch šlo 2 Za jazdecké považujem hroby s prítomnosťou minimálne jedného z nasledujúcich objektov: pozostatky koňa, zubadlo, strmeň, ostroha, kovanie konského postroja.

57 Včasnostredoveké krídelkovité kopije na území Karpatskej kotliny 57 o peších bojovníkov a v 4 o jazdcov. Kôň sa našiel len pri jazdcovi z hrobu 524 (datovaný do 3. fázy neskorého stupňa obdobia avarského kaganátu r ) z pohrebiska Devínska Nová Ves-Teheľňa, kým v ostatných troch prípadoch sa v hrobe nachádzali ostrohy svedčiace o ich datovaní spomínaných hrobov do 9. stor. Jazdecké hroby sa našli okrem hrobu z Tărtărie iba na Slovensku Depoty Na území Karpatskej kotliny sa našli spolu tri depoty, v ktorých boli i hroty krídelkovitých kopijí. Depot zo Sebenje (tab. I: 2) a Nitry-Na Palánke (tab. V: 3) sú uzavretými nálezovými celkami, v ktorých sa našlo okrem iného i náčinie rôzneho druhu. V Sebenje sa našiel ešte jeden hrot kopije/oštepu s listom vŕbovitého tvaru, radlica, motyka, štyri okutia hrotu oradla, dve krájadlá, dve kosy, dláto, uzda, dva strmene a dva stočené železné prúty (Pleterski 1987, obr. 42). Celý depot bol datovaný do 1. tretiny 9. stor. (Sekelj-Ivančan 2004, 113). V Nitre-Na Palánke sa zase našli okrem hrotu krídelkovitej kopije i dve radlice, dve široké motyky a 7 kosákov. Tento depot sa datuje do 9. stor. (Kovács 1980, 104). Zvláštnym a svojráznym je depot z Esztergom-Királyi város, v ktorom sa našlo 22 hrotov kopijí/oštepov. K nim musíme ešte pripočítať 6 ďalších exemplárov, ktoré sú uložené v Magyar Nemzeti Múzeum a sú z rovnakého miesta nálezu (ADAM 2002, 133). Z depotu bolo dosiaľ publikovaných len 7 hrotov (MRT , tab. 43: 1-7). Okrem hrotu krídelkovitej kopije (tab. III: 1) sa v ňom našiel jeden bodec a 5 hrotov kopijí/oštepov s listom tvaru vavrínového listu. Jeden hrot mal dokonca dva krát perforovaný list (MRT , tab. 43: 2). Celý depot bol datovaný do priebehu 9. stor. (ADAM 2002, 133). Ukladanie depotov do zeme je väčšinou prejavom nepokojného obdobia. Depot zo Sebenje pravdepodobne súvisí s fransko-chorvátskym konfliktom na konci 8. stor. a ostatné dva sa azda viažu k bojom Východofranskej ríše s Veľkou Moravou Nález z opevneného sídliska Z obdobia utvárania sa Uhorského kráľovstva pochádza i nález hrotu krídelkovitej kopije (tab. V: 1) z opevneného sídliska na kopci Gorodišče pri obci Mala Kopanja, ktoré sa datuje do stor. (Penjak 1980, 76). Okrem tohto nálezu sa na opevnenom sídlisku našli i tri hroty šípov a časti ochrannej výstroje v podobe fragmentov krúžkovej košele a torza helmy (Penjak 1980, obr. 49: 1,2, 6-8, 11). Z mnou skúmaného priestoru evidujem zatiaľ len posledne spomínaný exemplár ako sídliskový nález Riečne nálezy Táto kategória nálezového celku je v Karpatskej kotline reprezentovaná 5 exemplármi zo 4 lokalít. Domnievame sa, že riečne nálezy hrotov krídelkovitých kopijí predstavujú časť stratenej výzbroje vojska prechádzajúceho cez miestny brod,

58 58 Martin HUSÁR / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 zbrane, ktoré zostali na trase ústupu nejakého vojenského zoskupenia, doklady bojov o predmostia, alebo jednoducho pozostatky po vojenských jednotkách operujúcich v príslušnej oblasti. Po bližšom lokalizovaní riečnych nálezov skúmaných objektov v rámci Karpatskej kotliny, môžeme prísť k viacerým záverom. Dva riečne nálezy pochádzajú zo severnej časti Zadunajska, konkrétne z potoka Marcal pri Marcaltő (tab. V: 2) a z Dunaja poblíž Budapest-Dunameder (tab. II: 3). Prvý z nich je datovaný do 9. stor. (ADAM 2002, 234) a druhý iba rámcovo do stor. (Kovács 1980, 104, 105). Oba sa našli na území panónskej časti Korutánskej marky, jeden z nich (exemplár nájdení blízko Marcaltő) dokonca blízko rieky Rába, ktorá tvorila v tomto priestore hranicu Východnej marky s Korutánskou markou. Spomínané nálezy môžu dokumentovať priebeh obsadzovania a bojov o avarskú Panóniu na konci 8. a začiatku 9. stor., ale i pochody franských a veľkomoravských vojsk v ďalšom priebehu 9. stor. Nález z potoka Marcal pri Marcaltő by mohol byť skôr svedectvom postupného podmaňovania si Panónie Frankami v r a nález z Dunaja pri Budapest-Dunameder dokladom o Svätoplukovom výboji do Potisia r. 882 z priestoru ohybu Dunaja, ktorý ovládal už knieža Rastislav. Ťaženie a boje franských vojsk na území včasnostredovekého Kranjska (z väčšej časti na území dnešného Slovinska) a Sávie môžu dokumentovať dva riečne nálezy krídelkovitých kopijí z rieky Ljubljanica pri Rakovej Jelši (tab. VI: 3, 4) datované do 9. stor. (Svoljšak et al. 1997, 262) a jeden exemplár z rieky Mrežnica pri Duga Resa zaraďovaný do stor. (Sekelj-Ivančan 2004, 112). Keby sme spojili tieto dve lokality spojili čiarou zo severu na juh a táto čiara by bola na južnom konci vybavená šípkou smerujúcou na juh, dostali by sme smer franského útoku na centrá vtedajšieho Chorvátskeho kniežatstva (Steinhübel 2004, mapa na str. 66). Z písomných prameňov je známe, že už v r. 791 dobyl taliansky kráľ Pipin (syn Karola Veľkého) Kranjsko, ktoré bolo následne začlenené do Friulskej marky a v roku 797 podriaďuje franskému vplyvu i územie Sávie s centrom v Sisaku (Steinhübel 2004, 49, 50, 53, 54). V roku 799 vpadol friulský markgróf Erik do severozápadnej časti Chorvátska, na východ od Istrie, čo môžeme považovať za začiatok operácií vojsk Franskej ríše na území Chorvátskeho kniežatstva. Na tomto území sa franské záujmy stretali s byzantskými. Roku 803 uznali Chorváti nadvládu Frankov a Byzantíncom ostala vláda nad Benátkami a dalmátskymi prímorskými mestami i ostrovmi (Bednaříková et al. 2006, 172; Steinhübel 2004, 56) Ojedinelé nálezy Na území Karpatskej kotliny sa našlo 13 ojedinelých nálezov skúmaných predmetov. Majú menšiu vypovedaciu hodnotu než vyššie spomínané kategórie nálezových celkov. Mohli byť pokojne prílohami v hroboch, o ktorých existencii už dnes nič nevieme alebo to boli stratené súčasti výzbroje bojových jednotiek operujúcich v tej-ktorej oblasti. Hroty z Jegenišu a Trenču-Ráros puszty (tab. III: 3; VIII: 3) sa našli na miestnych štrkoviskách poblíž rieky Drávy a Ipľa (Sekelj-Ivančan 2004, 109; Kovács 1980, 102, pozn. 43). Uvedené nálezy mohli byť prípadne i riečnymi nálezmi, avšak nemôžme to povedať s istotou. Vtedy by sme mohli o nich uvažovať

59 Včasnostredoveké krídelkovité kopije na území Karpatskej kotliny 59 ako o dokladoch pohybu franských vojsk v Sávii alebo veľkomoravských vojsk na vlastnom území. Exemplár z Dobrej Vody (tab. II: 4) bol nájdený pod miestnym hradom (Ruttkay 1975, 185), ktorého počiatky sa datujú do 1. štvrtiny 14. stor. (Pisoň 1977, 126). Keďže sa zatiaľ nenašli dôkazy o skoršom datovaní opevneného osídlenia na spomínanom mieste, bude lepšie ak tento nález budeme považovať za ojedinelý. V Gyulavári-Körözsi erdő objavil miestny občan hrot krídelkovitej kopije (tab. III: 2) pod pňom stromu v blízkom lese a v Zalakomár-Kápolna puszte sa dostal jeden hrot (tab. IX: 2) spomínanej zbrane do rúk tamojšiemu obyvateľovi pri získavaní piesku (Kovács 1980, 99, 103, 104). Pri týchto exemplároch sa nedá s istotou povedať, prečo sa našli na uvedených miestach Priestorovo-chronologické vzťahy Pri sledovaní chronologicko-priestorových vzťahov skúmaných objektov si musíme uvedomiť, že väčšina z nich nepochádza z uzavretých nálezových celkov (18 z 36 exemplárov) a bádatelia ich datovali na základe znalosti širších nálezových súvislostí. Keď si odmyslíme možnú mieru skreslenia dospejeme k zisteniu, že všetky hroty krídelkovitých kopijí datované od 8. stor. do začiatku 9. stor. sa koncentrujú na západnom a severozápadnom okraji Karpatskej kotliny (mapa 1). Poznáme ich z juhozápadného a severozápadného Slovenska, Burgenlandu, západného Maďarska, Slovinska a severného Chorvátska. Zaujímavý je tiež fakt, že v ostatnej časti Rakúska sa ráta s uložením hrotov krídelkovitých kopijí do miestnych hrobov v poslednej tretine 8. a 1. tretine 9. stor. (Szameit 1987, 169). Ďalej väčšina exemplárov z dalmátskej časti Chorvátska a Bosny a Hercegoviny je datovaná od konca 8. do polovice 9. stor. a spomenuté zbrane sú zasa na moravských nekropolách zaraďované do 1. polovice 9. stor., skôr však do jeho 2. štvrtiny (Kouřil 2005, 72, 94). V priebehu 9. stor. sa dostávajú aj do ostatných častí skúmanej oblasti. Nálezy pribúdajú hlavne v oblastiach spomínaných už v predchádzajúcom období. Najviac sa tento trend prejavuje v Zadunajsku. Popri tom evidujeme exempláre hrotov krídelkovitých kopijí i zo severnej časti Maďarska a južnej časti stredného Slovenska, niektoré boli však objavené i v medziriečí Dunaja a Tisy, na dolnej Sáve, v Potisí a dokonca i na strednom Mureši. Najviac nálezov z stor. máme tiež v západnej polovici Karpatskej kotliny. Príznačné pre toto obdobie je i to, že ich nachádzame aj okrajových oblastiach skúmaného územia, konkrétne z Vinče (ústie Sávy do Dunaja) a lokality Mala Kopanja (Zakarpatská Ukrajina). Môžeme predpokladať, že v západnej a severozápadnej časti Karpatskej kotliny bola prítomnosť hrotov krídelkovitých kopijí vo 8. a 9. stor. spojená s bezprostredným stykom týchto území s Franskou ríšou a šírením jej kultúrneho vkusu. Ich rozšíreniu do východných oblastí Karpatskej kotliny mohli napomôcť hlavne Svätoplukove výboje a východofransko-bulharské spojenectvo v 2. polovici 9. stor. V 10. a 11. stor. je ich existencia len ojedinelá, i keď ich nachádzame aj v okrajových oblastiach východnej časti skúmaného územia (mapa 1).

60 60 Martin HUSÁR / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA Záver Treba upozorniť na fakt, že objekty výskumu sa v sledovanom období nenachádzali na celom území Karpatskej kotliny rovnomerne. Spôsobiť to mohlo aj to, že oblasti východného a juhovýchodného Zadunajska a Alföld boli v 9. stor. prakticky bez nálezov. Nezanedbateľným faktom je určite i vytratenie sa zbraní z hrobového inventára v 2. polovici 10. stor. v oblasti Karpatskej kotliny. Hroty kopijí so záchytnými výčnelkami, ktoré sú predstupňom hrotov krídelkovitých kopijí, máme v oblasti dnešného Francúzska doložené už v 1. polovici 4. stor. Masovejší nástup ich výroby a nasadenia prišiel až vo 8. stor., kedy sa v západnej Európe presadilo jazdecké vojsko. Tomu sa najviac hodila kopija s ťažkým hrotom a krídelkami, ktorá vydržala i silný náraz spôsobený stretom dvoch cválajúcich jazdcov a nezostala viaznuť zakliesnená v tele nepriateľa. Popri franskoalamanskom výrobnom okruhu v Porýní sa skúmané objekty našli i na ostatnom území Franskej ríše. No ako import, vojnová korisť, dar alebo napodobeninu ich poznáme okrem západnej i v severnej, strednej, v časti juhovýchodnej a ojedinele i vo východnej Európe. Neskôr sa v období od 2. polovici 9. stor. do 11. stor. niektoré legendami opradené krídelkovité kopije stávajú i insígniami panovníkov dynastie Ludolfingovcov, Přemyslovcov, Arpádovcov a Piastovcov. V skúmanom súbore bolo k dispozícii 36 exemplárov z 31 lokalít. Ich dĺžka sa pohybuje od 30,5 do 68 cm, pričom listy hrotov sú vždy dlhšie než tuľajky. Rozpätie krídeliek je v rozmedzí 3,4 až 15 cm a ich váha kolíše od 0,305 do 1,71 kg. V tuľajke jedného hrotu (ojedinelý nález z Jegenišu) sa identifikovali zvyšky násady vyrobenej z jaseňového dreva, ktoré sa väčšinou používalo na výrobu násad i v západnom prostredí. V rámci Karpatskej kotliny môžeme za tvarovo archaické považovať exempláre so záchytnými výčnelkami, krátkymi pahýľovitými krídelkami a veľkými polguľovitými ozdobnými hlavicami nitov namiesto krídeliek. Okrem jednej výnimky (na svoju dobu archaický exemplár z opevneného sídliska Mala Kopanja datovaný do stor.) ich môžeme datovať od 8. stor. až do začiatku 9. stor. Krídelká ostatných hrotov sú ploché a s relatívne širokým rozpätím. Datované sú od konca 8. stor. po 11. stor. s prevahou v priebehu 9. stor. Na základe materiálu z územia Franskej ríše vieme, že za staršie exempláre môžeme považovať i hroty vyzdobené na tuľajke iba žliabkami. V ďalšom vývoji sú tieto žliabky ohraničené rytými líniami a neskôr zostávajú už iba ryté línie ohraničujúce predchádzajúcu kompozíciu. V Karpatskej kotline nie je však výzdoba tuľajok chronologicky citlivým ukazovateľom. Do 2. polovice 8. stor. až priebehu 9. stor. zaraďujeme v rámci Karpatskej kotliny hroty krídelkovitých kopijí, o ktorých môžeme pre relatívne vysoký obsah niklu a kobaltu povedať, že boli vyrobené z rúd pochádzajúcich z porýnskeho Falcka. Až na ojedinelý nález z Gyulavári-Körözsi erdő, ktorý sa kladie do priebehu stor., sa to nedá povedať o hrotoch krídelkovitých kopijí datovaných do stor. Pri damaskovaní saxov a hrotov kopijí šlo väčšinou o výzdobný efekt, pretože pri oboch zbraniach nemala týmto procesom získaná elasticita význam. Preto pri nich damask väčšinou tvoril iba tenkú vrstvu z na tenko vykovaných damaskových prútov na povrchu zbrane. To, či bolo damaskovaním zušľachťovaných alebo iba zdobených aj 5 hrotov z Karpatskej kotliny, nie je isté. Na základe nálezov hrotov

61 Včasnostredoveké krídelkovité kopije na území Karpatskej kotliny 61 krídelkovitých kopijí zo Škandinávie vieme rekonštruovať vývoj spôsobu damaskovania. Vo 8. stor. sa damaskovali dvomi prútmi vytvárajúcimi motív rybej kosti, ktoré boli doširoka vykované a boli roztiahnuté skoro po celej ploche listu. Neskôr počas vikingského obdobia sa prúty zužujú a pásiky zo železa s rozdielnou prímesou, ktoré ich tvoria, sú stočené maximálne do polovice listu. K špičke pokračujú už vedľa seba paralelne nestočené. Tento neskorší štýl damaskovania hrotov krídelkovitých kopijí evidujeme i u exemplárov z Karpatskej kotliny datovaných od konca 8. stor. po priebeh 9. stor. Hroty krídelkovitých kopijí sa na skúmanom území našli v rôznych nálezových celkoch. Hroby, do ktorých boli uložené (spolu 14 celkov na 13 lokalitách), nájdeme okrem dvoch výnimiek (ojedinelý hrob z Tărtărie a hrob 83 zo Szob-Vendelin) iba na území západného Zadunajska a západného a severozápadného Slovenska. Boli miestami odpočinku pre pochovaných rôzneho sociálneho statusu, od veľmožov a družinníkov až po obyvateľstvo, ktoré vykonávalo strážne úlohy na území franských pohraničných mariek. Krídelkovité kopije boli uložené väčšinou po pravej strane pochovaného, pričom vieme s istotou povedať, že sa našli v 6 hroboch pešiakov a 4 jazdcov. Jazdecké hroby sa našli okrem hrobu z Tărtărie iba na Slovensku. Popri depotoch, náleze z opevneného sídliska a ojedinelých nálezoch tvoria zaujímavú kategóriu nálezového celku riečne nálezy hrotov krídelkovitých kopijí. Môžeme ich považovať za pozostatky po vojenských jednotkách operujúcich v príslušnej oblasti, ktoré tieto zbrane stratili v miestnej rieke, či potoku. V rámci Karpatskej kotliny sa našli na 4 lokalitách. Exempláre z rieky Ljubljanica pri Rakovej Jelši a Mrežnica pri Duga Resa sú pravdepodobne dokladmi o južnom smere ťaženia franských vojsk najskôr už koncom 8. stor. Hrot z potoka Marcal pri Marcaltő môže dokumentovať franské obsadzovanie Panónie patriacej Avarom a nález z Dunaja pri Budapest-Dunameder môžeme spájať pravdepodobne s pochodom Svätoplukových vojsk smerom na Potisie. Z priestorovo-chronologickej analýzy hrotov krídelkovitých kopijí v rámci Karpatskej kotliny vyplýva niekoľko skutočností. Za celé sledované obdobie od 8. do 11. stor. sa ich prevažná časť našla v západnej a severozápadnej časti skúmaného priestoru. V 8. a 9. stor. môžeme ich prítomnosť na tomto území spájať s bezprostredným stykom spomínanej časti Karpatskej kotliny s Franskou ríšou a vyžarovaním jej kultúry. V 2. polovici 9. stor. sa tento druh zbrane šíri i do východných oblastí Karpatskej kotliny, a to najmä vďaka Svätoplukovmu obsadeniu Potisia a východofransko-bulharskému spojenectvu. I keď nachádzame hroty krídelkovitých kopijí v stor. aj vo východných okrajových oblastiach sledovaného územia, ich výskyt vyznieva celkovo už iba ako ojedinelý. Posudzoval Prof. PhDr. Egon Wiedermann, CSc. Literatúra ADAM J. Szentpéteri (ed.): Archäologische Denkmäler der Awarenzeit in Mitteleuropa I, II. Budapest 2002.

62 62 Martin HUSÁR / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 Bednaříková et al J. Bednaříková/A. Homola/Z. Měřínský: Stěhování národů a východ Evropy. Byzanc, Slované, Arabové. Praha Benda K. Benda: Karolinská zložka blatnického nálezu. Slov. Arch. 11, 1963, Bergman/Arrhenius L. T. Bergman/B. Arrhenius: Excavations at Helgö XV. Weapon investigations. Helgö and swedish hinterland. Stockholm Cosma C. Cosma: Vestul şi nord-vestul României în secolele VIII - X D. H. Cluj-Napoca Dejiny G. Fusek/M. Zemene (eds.): Dejiny Nitry. Od najstarších čias po súčasnosť. Nitra Dulinicz M. Dulinicz: Lancea sacra - wędrówka idei i przedmiotów. In: S. Moźdioch (ed.): Wędrówki rzeczy, idei w średniowieczu. Spotkania bytomskie V. Wrocław 2004, Eisner J. Eisner: Devínska Nová Ves. Slovanské pohřebiště. Bratislava Frisnyák S. Frisnyák: Karpatská kotlina. In: A. Wieczorek/H.-M. Hinz (eds.): Stred Európy okolo roku Historické, umeleckohistorické a archeologické štúdie a katalóg k výstave. Praha Gáll E. Gáll: Burial customs in the 10th - 11th centuries in Transylvania, Crişana and Banat. Dacia 48-49, , Galuška L. Galuška: Slované. Doteky předků. O živote na Moravě století. Brno Hampel J. Hampel: Újabb tanulmányok a honfoglalási kor emlékeiről. Budapest Hanuliak M. Hanuliak: Aussagfähigkeiten archäologischer Quellen aus Flachgräberfeldern des Jahrhunderts. Slov. Arch. 38, 1990, Hanuliak M. Hanuliak: Gräberfelder der slawischen Population im 10. Jahrhundert im Gebiet der Westslowakei. Slov. Arch. 40, 1992, Hanuliak M. Hanuliak: Veľkomoravské pohrebiská. Pochovávanie v storočí na území Slovenska. Nitra Harhoiu R. Harhoiu: Allgemaine Betrachtungen zum Bestattungssittenbild Siebenbürgens im 4. und bis zur Mitte 9. Jahrhunderts. Dacia 48-49, , Hrvati 2000a - Hrvati i Karolinzi. Dio prvi. Rasprave i vrela. Split Hrvati 2000b - Hrvati i Karolinzi. Dio drugi. Katalog. Split Chropovský B. Chropovský: Slovensko na úsvite dejín. Bratislava Istvánovits E. Istvánovits: A Rétköz honfoglalás és árpád-kori emlékanyaga. Nyíregyháza Justová J. Justová: Dolnorakouské Podunají v raném středověku. Slovanská archeologie k jeho osídlení v století. Praha Kasparek M. U. Kasparek: Fränkische Gräber aus Neutra. Karpaten Jahrbuch 7, 1956, 1-6. Korošec P. Korošec: Zgodnjesrednjeveška arheološka slika karantanskih Slovanov - Archäologisches Bild der karantaniaschen Slawen in frühen Mittelalter I-II. Ljubljana Kouřil P. Kouřil: Frühmittelalterliche Kriegergräber mit Flügellanzen und Sporen des Typs Biskupija-Crkvina auf mährischen Nekropolen. In: P. Kouřil

63 Včasnostredoveké krídelkovité kopije na území Karpatskej kotliny 63 (ed.): Die Frühmittelalterliche Elite bei den Völkern des östlichen Mitteleuropas. Brno 2005, Kovács 1970a - L. Kovács: Die Budapester Wikingerlanze (Geschichtabriss der ungarischen Königslanze). Acta Arch. Acad. Scien. Hungaricae 22, 1970, , tab. LIII-LVI. Kovács 1970b - L. Kovács: A honfoglaló magyarok lándzsái és lándzsás temetkezéseik. Alba Regia 11, 1970, Kovács L. Kovács: Über die ungarischen Lanzen aus dem Jahrhundert. Mitt. Arch. Inst. Ungar. Akad , 1978, Kovács L. Kovács: Bemerkungen zur Bewertung der fränkischen Flügellanzen im Karpatenbecken. Mitt. Arch. Inst. Ungar. Akad. 8-9 ( ), 1980, Kovács L. Kovács: Die Waffen der landnehmenden Ungarn: Säbel, Kampfäxte, Lanzen (Diss. Thesen). Mitt. Arch. Inst. Ungar. Akad , 1982, , Kronika 1998 D. Kováč (ed.): Kronika Slovenska I. Od najstarších čias do konca 19. storočia. Bratislava Kunst Ch. Stiegmann/M. Wemhoff (eds.): Kunst und Kultur der Karolingerzeit. Katalog der Ausstellung. Band 1. Paderborn-Mainz Kurasiński T. Kurasiński: Waffen im Zeichenkreis. Über die in den Gräbern auf den Gebieten des frühmittelalterlichen Polen vorgerundenen Flügellanzenspitzen. Spraw. Arch. 57, 2005, Miletić N. Miletić: Nakit i oružje IX-XII veka u nekropolama Bosne i Hercegovine. Glasnik Zemaljskog Muz. Sarajevo 18, 1963, MRT I. Torma (ed.): Magyarország Régészeti Topográfiája 5. Komárom megye régészeti topográfiája. Esztergom és a dorogi járás. Budapest Paulsen P. Paulsen: Alamannische Adelsgräber von Niederstotzingen (Kreis Heidenheim). Veröffentlichungen für Denkmalpflege Stuttgart. Reihe A. Vorund Frühgeschichte H. 12/I-II. Stuttgart Penjak S. I. Penjak: Raňoslovianske i davňoruske naseleňa Zakarpaťa VI - XIII st. Kijiv Pinter Z.-K. Pinter: Im Miereschtal entdeckte Bewaffnungsstücke und Teile militärischer Ausrüstung karolingischer Herkunft. Arheologia Medievală 2, 1998, Pirling/Siepen R. Pirling/M. Siepen: Die Funde aus den römischen Gräbern von Krefeld-Gellep. Germanische Denkmäler der Völkerwanderungszeit. Serie B. Die fränkischen Altertümer des Rheinlandes 20. Stuttgart Pisoň Š. Pisoň: Hrady, zámky a kaštiele na Slovensku. Martin Pleiner R. Pleiner: Staré evropské kovářství. Stav metalografického výzkumu. Praha Pleterski A. Pleterski: Sebenjski zaklad. Arh. Vestnik 38, 1987, Reallexikon Reallexikon der Germanischen Altertumskunde 9. Flügellanze. Berlin-New York 1995, Ruttkay A. Ruttkay: Zbrane na Slovensku v pol. 14. stor. Kandidátska dizertácia. Nitra Ruttkay A. Ruttkay: Waffen und Reiterausrüstung des 9. bis zur ersten Hälfte des 14. Jahrhunderts in der Slowakei (I). Slov. Arch. 23, 1975,

64 64 Martin HUSÁR / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 Ruttkay A. Ruttkay: The Organization of Troofs, Warfare and Arms in the Period of The Great Moravian State. Slov. Arch. 30, 1982, Sekelj-Ivančan T. Sekelj-Ivančan: Ranokarolinško koplje s krilcima iz šljunčare Jegeniš kod Koprivnice. Prilozi Instituta za arheologiju u Zagrebu 21, 2004, Sós A. Cs. Sós: Das frühmittelalterliche Gräberfeld von Keszthely- Fenékpuszta. Acta Arch. Acad. Scien. Hungaricae 13, 1961, Stanojev N. Stanojev: Nekropole X-XV veka u Vojvodini. Novi Sad Steinhübel 2004 J. Steinhübel: Nitrianske kniežatstvo. Rozprávanie o dejinách nášho územia a okolitých krajín od sťahovania národov do začiatku 12. storočia. Bratislava Svoljšak et al D. Svoljšak/P. Bitenc/J. Istenič/ T. Knific/T. Nabergoj/V. Stare/N. Trampuž Orel: Novo gradivo v Arheološkem oddelku Narodnega muzeja v Ljubljani (pridobljeno v letih od do 1993.). Varstvo spomenikov 36, 1997, Szabó Z. Szabó: Frank szárnyas lándzsák régeszeti és természettudományos vizsgálata. Diss. Arch. Ser. II. No. 3, 1974, Szameit E. Szameit: Karolingerzeitliche Waffenfunde aus Östereich. Teil II: Die Saxe und Lanzenspitzen. Arch. Austriaca 71, 1987, Szameit E. Szameit: Frühmittelalterliche Waffen in Niederösterreich (Ein Überblick über die Formen und Entwicklung von Waffen bei den frühmittelalterlichen Bewohnern des mittleren Donautales). In: Waffen und deren Wirkung in Ur- und Frühgeschichte (gegeneinander - nebeneinander - miteinander). St. Pölten 1997, Szentpéteri J. Szentpéteri: Archäologische Studien zur Schicht der Waffenträger des Awarentums in Karpatenbecken. Acta Arch. Acad. Scien. Hungaricae 45, 1993, Szentpéteri J. Szentpéteri: Archäologische Studien zur Schicht der Waffenträger des Awarentums in Karpatenbecken II. Acta Arch. Acad. Scien. Hungaricae 46, 1994, Szőke B. M. Szőke: Karpatská kotlina v době příchodu Maďarů. Politické, kulturní a etnické předpoklady. In: A. Wieczorek/H.-M. Hinz (eds.): Stred Európy okolo roku Historické, umeleckohistorické a archeologické štúdie a katalóg k výstave. Praha 2002, The Ancient I. Fodor/L. Révesz/M. Wolf/M. Nepper Ibolya (eds.): The Ancient Hungarians. Exhibition catalogue. Budapest Točík A. Točík: Materiály k dejinám južného Slovenska v storočí. Štud. Zvesti AÚ SAV 28, 1992, Tomičić Ž. Tomičić: Prilog istraživanju karolinškog oružja u Međimurju i varaždinskoj regiji. Starohrvatska Prosvjeta 3/14, 1984, Török Gy. Török: A szobi Vendelin földek X-XI. századi temetője. Folia Arch. 8, 1956, Török Gy. Török: Sopronkőhida IX. századi temetője. Fontes Arch. Hung. Budapest Vencl S. Vencl: Otázky poznání vojenství v archeologii. Archeologické studijní materiály 14, Archeologický ústav ČSAV. Praha 1984.

65 Včasnostredoveké krídelkovité kopije na území Karpatskej kotliny 65 Vinski Z. Vinski: Novi ranokarolinški nalazi u Jugoslaviji. Vjesnik Arh. Muz. Zagreb 3/10-11, , Ypey 1982a - J. Ypey: Flügellanzen in niederländischen Sammlungen. Vor- und Frühgeschichte des unteren Niederrheins. Quellenschriften zur westdeutschen Vor- und Frühgeschichte 10. Bonn 1982, Ypey 1982b - J. Ypey: Europäische Waffen mit Damaszierung. Arch. Korrbl. 12, 1982, Zábojník J. Zábojník: Soziale Problematik der Gräberfelder des nördlichen und nordwestlichen Randgebietes des awarischen Kaganats. Slov. Arch. 43, 1995, Zábojník J. Zábojník: Slovensko a avarský kaganát. Bratislava 2004.

66 P. č. Lokalita N. c. Ilustrácia Literatúra D. h. D. l. M. š. l. M. h. l. M. š. t. V. p. t. M. š. k. T. p. t. R. k. D. n. V. h. Zvyšky násady v tuľajke Datovanie 1 Blatnica mohyla tab. II: 1 Benda 1963, ; Hampel 1907, 94, obr ,6 5,3 3,9 1,9 6? 8,3 okolo r Budapest-Csepel ojedin. n. tab. II: 2 3 Budapest-Dunameder riečny n. tab. II: 3 4 Devínska Nová Ves- Teheľňa 524 tab. I: 1 5 Dobrá Voda ojedin. n. tab. II: 4 Kovács 1970b, 84, obr. 3: 1; Kovács 1980, 97 Kovács 1970b, 85, obr. 3: 2; Kovács 1980, 98 Eisner 1952, 120, tab. 71: 4 Ruttkay 1975, 185, obr. 17: ,6 4 2,9 0 11, stor ,5 4,5 4 4,3 0? 12,1 1, stor. 49,5 33,5 3,8 1,35 2,9 2,4 1,8 0 7,4 cca. 180? r ,1 2,9 1,7 6 7, stor. 6 Duga Resa riečny n. - Sekelj-Ivančan 2004, stor. 7 Esztergom-Királyi város depot tab. III: 1 8 Grgurevci-Šuljam ojedin. n. - ADAM 2002, 133; MRT , tab. 43: 6; Kovács 1980, 98 Vinski , 207, ,5 26,3 4,8 0,7 3 2,8 1,5 0-0,43 9. stor stor. 9 Gyulavári-Körözsi erdő ojedin. n. tab. III: 2 Kovács 1980, 99, tab. 62: 2; Szabó 1974, tab. II: 3, 4 40,1 31,2 4,4 0,65 3,3 1,5 0? 9,15 0, stor. 10 Jegeniš ojedin. n. tab. III: 3 11 Kecskemét-Belváros ojedin. n. tab. IV: Keszthely- Fenékpuszta Keszthely- Fenékpuszta 22 tab. IV: 2 VI/11 tab. IV: 3 13 Kőszegszerdahely ojedin. n. tab. IV: 4 Sekelj-Ivančan 2004, , tab. 1: 1-5, obr. 3-6 Kovács 1970b, 86, obr. 4: 1; Kovács 1980, 99 Sós 1961, 255, tab. LXIV: 1 Kovács 1980, 99, tab. 65: 2 Kovács 1980, 99, tab. 60: 3; 66: 2 48,5 35 5,5 0,5 2,7 1,5 1,5 0 7,3 0,492 jaseň (Fraxinus excelsior L.) 3. tretina 8.- začiatok 9. stor ,7 2,9-3,9 6? - 9. stor. 39,3 28,2 4,7 0,5 3,1 1,8 0? 7, stor. 43,1 33 3,9 0,8 2,9 1,6 6 7? 9. stor. 40,3 31,1 5,9 0,9 3,5 3,1 2,1 0 10,3 0,74 9. stor.

67 P. č. Lokalita N. c. Ilustrácia Literatúra D. h. D. l. M. š. l. M. h. l. M. š. t. V. p. t. M. š. k. T. p. t. R. k. D. n. V. h. Zvyšky násady v tuľajke Datovanie 14 Mala Kopanja opev. síd. tab. V: 1 15 Marcaltő riečny n. tab. V: 2 Kovács 1980, 100, tab. 64: 1; Penjak 1980, 127, obr. 49: 5 Kovács 1970b, 87, obr. 4: 3; Kovács 1980, ,4 3,9 2,3 0? 8, stor. 36,5 24,5 3,5 0,6 3,8 2,1 0 8,3 0,33 9. stor. 16 Nitra-Námestie 1. mája nezn. hrob tab. I: 3 Kasparek 1956, 3, 5,obr. 2; Kovács 1980, 100, ,15 2,7 1,7 0 3, stor. 17 Nitra-Dolné Krškany hrob tab. V: 4 Chropovský 1970, obrazová časť; Ruttkay 1974, katalóg VI pol. 9. stor. Kovács 1980, 104, tab. 65: 18 Nitra-Na Palánke depot? tab. V: 3 56,5 43,7 6,6 4,9 3,9 8 10,1 9. stor Rábakecöl hrob? tab. VI: 1 Kovács 1980, 100, tab. 62: 5; Kovács , ,5 34 7,6 4,9 4,5 0? 10, stor. 19 Rábakecöl hrob? tab. VI: 2 Kovács 1980, tab. 63: 1; Kovács , , ,8 3,7 0? stor. 20 Rakova Jelša riečny n. tab. VI: 3 20 Rakova Jelša riečny n. tab. VI: 4 21 Sebenje depot tab. I: 2 22 Sieggraben ojedin. n. tab. VII: 1 23 Sopron-Sopronkőhida 30 tab. VII: 2 23 Sopron-Sopronkőhida 60 tab. VII: 3 23 Sopron-Sopronkőhida 84 tab. VII: 4 Svoljšak et al. 1997, 259, tab. 18: 3 Svoljšak et al. 1997, 262, tab. 16: 3 Pleterski 1987, 296, obr. 6a; 7 Szameit 1987, 162, obr. 3: 4 Török 1973, 14, tab. 29: 3, obr. 5 Török 1973, 18, tab. 27: 7, obr. 9 Török 1973, 22, tab. 27: 5; 1: 3 54,5 40,3 5,5 0,6 3,6 2,1 2,3 0 9,5? 9. stor. 43,6 32,4 5,3 0,6 3,3 1, stor. 43,8 33,5 4,3 0,55 2,7 2,1 1,6 8-0, tretina 9. stor. 38,8 28,3 5 0,8 3,5 1, tretina tretina 9. stor ,5 5,1 3 1, stor. 35,5 22,4 3,3 2,2 0? - r /825 30,5 22,8 3,2 2,7 2,5 6 6,1 9. stor.

68 P. č. Lokalita N. c. Ilustrácia Literatúra D. h. D. l. M. š. l. M. h. l. M. š. t. V. p. t. M. š. k. T. p. t. R. k. D. n. V. h. Zvyšky násady v tuľajke Datovanie 24 Szob-Vendelin 83 tab. VII: 5 25 Šaľa-Veča- Pieskovisko 1 tab. VIII: 1 26 Tărtăria hrob? tab. VIII: 2 Kovács 1980, 101, tab. 64: 2, 3; Török 1956, obr. 36: 3 Točík 1992, 118, obr. 76: 1; Hanuliak 2004, tab. LXXXIV: 20 Pinter 1998, 147, 148, obr. IIb. 45,3 34,5 4,2 0,6 2,5 2,3 0 7,6 0, stor. 40,2 26,7 4,1 2,8 2,1 0? - r ,6 38 5,6 1,4 3,8 2, stor. 27 Trenč-Ráros puszta ojedin. n. tab. VIII: 3 Kovács 1980, 102; Ruttkay 1975, obr. 17:2; Ruttkay 1974, katalóg VI ,2 3,2 2,4 0? 8, stor. 28 Vác ojedin. n. tab. VIII: 4 29 Varaždin ojedin. n. tab. VIII: 5 30 Vinča ojedin. n. tab. IX: 1 31 Zalakomár-Kápolna puszta ojedin. n. tab. IX: 2 Kovács 1980, 102, tab. 63: 3 Tomičić 1984, , obr. 9, 10 Kovács 1980, 102, tab. 64: 4 Kovács 1980, 103, 104, tab. 63: 4 35,4 28, ,4 1,8 8-0, stor ,5 5,7 4,3 3,9 3, ,2 začiatok 9. stor. 42,5 32,1 6,1 4,1 2,7 8? 8,5 1. pol. 11. stor. 41,9 32,6 3, ,7 2. pol. 9. stor. Tabela I. Hroty krídelkovitých kopijí zo včasného stredoveku v Karpatskej kotl

69 . P. č. Lokalita N. c. P. r. Dr. h. P. Dr. k. K. o. Šíp Dýka Sax Meč K. p. m. Sekera Ostroha Nôž Datovanie 1 Blatnic a mohy la? J?? X? okolo r Budapest-Csepel ojedin. n stor. 3 Budapest-Dunameder rieč ny n stor. 4 Devínska Nová Ves-Teheľňa 524 Ko J muž?? r Dobrá Voda ojedin. n stor. 6 Duga Resa rieč ny n stor. 7 Esztergom-Királyi város depot 9. stor. 8 Grgurevci-Šuljam ojedin. n. 9. stor. 9 Gyulavári-Körözsi erdő ojedin. n stor. 10 Jegeniš ojedin. n. 3. tretina 8.-zač iatok 9. s tor. 11 Kecskemét-Belváros ojedin. n. 9. stor. 12 Keszthely-Fenékpuszta 22 Ko Pe muž stor. 12 Keszthely-Fenékpuszta VI/11 Ko?? 9. stor. 13 Kőszegszerdahely ojedin. n. 9. stor. 14 Mala Kopanja opev. síd stor. 15 Marcaltő rieč ny n. 9. stor. 16 Nitra-Námestie 1. mája nezn. hrob??? 8. stor. 17 Nitra-Dolné Krškany hrob Ko J? X? pol. 9. stor. 18 Nitra-Na Palánke depot? x 9. stor. 19 Rábakecöl hrob???? stor. 19 Rábakecöl hrob???? stor. 20 Rakova Jelša rieč ny n. 9. stor. 20 Rakova Jelša rieč ny n. 9. stor. 21 Sebenje depot 1. tretina 9. stor. 22 Sieggraben ojedin. n. 3. tretina tretina 9. stor. 23 Sopron-Sopronkőhida 30 Ko Pe muž?? 1 9. stor. 23 Sopron-Sopronkőhida 60 Ko Pe muž?? 1 r / Sopron-Sopronkőhida 84 Ko Pe muž? 1 9. stor. 24 Szob-Vendelin 83 KO Pe muž stor. 25 Šaľ a-več a-pieskovisko 1 Ko Pe 1 x r Tărtăria hrob?? J? stor. 27 Trenč -Ráros puszta ojedin. n stor. 28 Vác ojedin. n. 9. stor. 29 Varaždin ojedin. n. zač iatok 9. s tor. 30 Vinč a ojedin. n. 1. pol. 11. stor. 31 Zalakomár-Kápolna puszta ojedin. n. 2. pol. 9. stor. Tabela II. Nálezové celky s hrotmi krídelkovitých kopijí zo včasného stredoveku v Karpatskej i

70 70 Martin HUSÁR / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 Skratky 6 - šesťuholníkový tvar prierezu tuľajky 8 - osemuholníkový tvar prierezu tuľajky 0 - kruhový tvar prierezu tuľajky D. h. - celková dĺžka hrotu kopije/oštepu v cm D. l. - dĺžka listu v cm D. n. - dĺžka násady v cm Dr. h. - druh hrobu Dr. k. - drevená konštrukcia v hrobe Ko - kostrový hrob K. o. - kovania opasku v hrobe K. p. m. - kovanie pošvy meča J - jazdec M - muž M. h. l. - maximálna hrúbka listu v cm M. š. k. - maximálna šírka kŕčku v cm M. š. l. - maximálna šírka listu v cm M. š. t. - maximálna šírka tuľajky v cm N. c. - číslo hrobu/objektu/druh nálezového celku ojedin. n. - ojedinelý nález opev. síd. - opevnené sídlisko P. - pohlavie pochovaného Pe - pešiak P. č. - poradové číslo lokality P. r. - pohrebný rítus riečny n. - riečny nález R. k. - rozpätie krídeliek v cm T. p. t. - tvar prierezu tuľajky V. h. - váha hrotu v kg V. p. t. - vnútorný priemer otvoru v tuľajke v cm - údaj nie je k dispozícii/exemplár bez vyobrazenia/neprítomnosť znaku

71 Včasnostredoveké krídelkovité kopije na území Karpatskej kotliny 71

72 72 Martin HUSÁR / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13

73 Včasnostredoveké krídelkovité kopije na území Karpatskej kotliny 73

74 74 Martin HUSÁR / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13

75 Včasnostredoveké krídelkovité kopije na území Karpatskej kotliny 75

76 76 Martin HUSÁR / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13

77 Včasnostredoveké krídelkovité kopije na území Karpatskej kotliny 77

78 78 Martin HUSÁR / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13

79 HRADY A HRÁDKY NA HORNOM A STREDNOM POHRONÍ V STREDOVEKU 1 Peter IVANIČ Peter IVANIČ: THE CASTLES AND STRONGHOLDS IN CENTRAL SLOVAKIA - THE TERRITORY OF UPPER AND MIDDLE POHRONIE - DURING THE MIDDLE AGES.. The most important castle in Upper and Middle Pohronie was the region castle in Zvolen Pusty Hrad castle. From the end of 14th century, its function was taken over by Zvolen castle. Most of the land was under the control of the following castles - Dobrá Niva, Revište, Slovenská Ľupča, Šášov and Vígľaš. The town castles were built in Banská Bystrica, Banská Štiavnica and Kremnica. V predkladanej štúdii sa zaoberám hradmi a hrádkami na hornom a strednom Pohroní v stredoveku. Pričom si všímam nielen ich historický a stavebný vývoj, ale aj veľkosť ich panstva. Jadro skúmanej oblasti pozostáva zo Zvolenskej, Žiarskej kotliny a Horehronského Podolia, menšiu časť tvorí Pliešovská kotlina. Tieto kotliny sú obklopené Pohronským Inovcom, Vtáčnikom, Kremnickými vrchmi, Starohorskými vrchmi, Nízkymi Tatrami, Spišsko-gemerským krasom, Veporskými Vrchmi, Poľanou, Ostrôžkami, Javorinou a Štiavnickými vrchmi. Hrady v stredoveku predstavovali pre ich majiteľov nielen hospodársky, ale do istej miery aj mocenský potenciál. Hrad bol akýmsi symbolom postavenia jeho majiteľa. J. Le Goff a J.-C. Schmitt v Encyklopédii stredoveku chápu hrad, ako dom, rezidenciu aristokrata, kde spolu so svojou rodinou býval jej pán dominus, a ľudia tvoriaci jeho dom (domus) príbuzní, úradníci, stáli hostia, služobníctvo. Musí teda byť rozľahlým príbytkom. Má úlohu symbolu: zhmotňuje, zviditeľňuje miesto a postavenie svojho pána. Dosahuje to svojimi rozmermi, ale aj polohou, a tím, že vystavuje na obdiv svoju silu vyjadrenú opevnením, vežami, bránami a cimburiom. Hrad poskytuje bezpečnosť pre obyvateľov hradu a zároveň je centrom panstva, ktorého úroda sa skladuje za hradnými múrmi. Zároveň je sídlom moci oprávňujúcej ovládať druhých, prinútiť ich k službe, udržovať medzi nimi poriadok a vykonávať súdnu moc. 2 Pomer kráľovských a súkromných (t.j. väčšinou šľachtických) hradov do istej miery odráža aj pomer medzi kráľovskou mocou a šľachtou, resp. rozloženie síl v danom okamihu. Hrádky považujú B. Polla, M. Slivka, A. Vallašek za menšie opevnené sídla drobnej vidieckej šľachty nachádzajúce sa v extraviláne buď na prirodzenej alebo umele vytvorenej vyvýšenine. Sem zaraďujú aj nížinné, tzv. vodné hrádky, objekty s vojensko-strážnou funkciou. 3 A. Habovštiak rozdelil sídla drobnej vidieckej 1 Štúdia vychádza z nepublikovanej dizertačnej práce autora. Pozri IVANIČ, P.: Vývoj štruktúry osídlenia horného a stredného Pohronia v stredoveku. Nitra LE GOFF, J. SCHMITT, J.-C.: Encyklopedie středověku. Praha 2002, s POLLA, B. - SLIVKA, M. - VALLAŠEK, A.: K problematike výskumu hrádkov a hradov na Slovensku. In: Archaeologia historica. 6. Brno 1981, s. 361.

80 80 Peter IVANIČ / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 šľachty z hľadiska formy na sídla na vyvýšených polohách (hrádky), dvorce s obytnými vežami, dvorce s obdĺžnikovými jednotraktovými stavbami (kúrie) a kaštiele. 4 Hrady a hrádky sa v latinských písomných prameňoch uvádzajú ako castrum, fortalicium, castellum, propugnaculum, munitio, arx. Termín castrum označoval v období stredoveku všetky opevnené sídliská (hrady, hrádky, mestá, kláštory). Pojem fortalitium je odvodený od slova fortis (pevný, silný). Znamená teda pevnosť. Používal sa predovšetkým v 14. a 15. storočí. Castellum je označenie pre hrádky. Znamená menšiu pevnosť ako hrad. Pod týmto názvom sa rozumie menšie opevnené sídlo šľachty. Arx sa vo význame hrad používal hlavne v 15. a 16. storočí. 5 Prvú syntetickú prácu o stredovekých hradoch v Uhorsku vydal profesor bratislavskej reálky dr. Jozef Könyöki. 6 Ľudovít Janota napísal trojzväzkové populárne dielo Slovenské hrady. 7 Autor použil staršie vyobrazenia, predovšetkým rytiny, a tak sa dá jeho dielo využiť i v modernom bádaní o hradnom staviteľstve. Údaje uvedené v tomto diele nie sú vždy presné. V šesťdesiatych rokoch začali vychádzať samostatné publikácie o hradoch. V roku 1966 vyšla skromná publikácia autorskej dvojice Bela Pollu - Imricha Vindiša: Východoslovenské hrady a kaštiele. 8 Belo Polla neskôr sám napísal populárno-vedeckú prácu Hrady a kaštiele na východnom Slovensku, ktorá podáva opis jednotlivých objektov a dejinných udalostí, no využíva i novšie poznatky výskumov, predovšetkým archeologických, na ktorých sa sám zúčastňoval. 9 Prvé rozsiahlejšie dielo o slovenských hradoch vyšlo v roku 1966 od Hildy Fialovej a Andreja Fialu s názvom Hrady na Slovensku. 10 Práca bola zameraná populárno-náučne. Tu je po prvýkrát uverejnené množstvo pôdorysov hradov, ku ktorým však chýba informácia o stavebnom vývoji. Väčšinou boli prevzaté zo starších prác. Vedeckopopulárny charakter má aj niekoľkokrát vydaná práca Hrady, zámky a kaštiele na Slovensku od Štefana Pisoňa. 11 Podobné zameranie majú aj publikácie E. Križanovej a D. Kusáka. 12 a M. Izakovičovej, M. Križanovej, A. Fialu. 13 Výhradne na fotografiách je postavená práca od J. a P. Hajduchových. 14 Pre výskum dejín hradov sú nepostrádateľné práce o jednotlivých hradoch od Ing. arch. Dobroslavy Menclovej ktorá položila základný kameň moderného prístupu k bádaniu hradnej architektúry u nás vôbec. 15 Je aj autorkou prvej syntetickej 4 HABOVŠTIAK, A.: Stredoveká dedina na Slovensku. Bratislava 1985, s POLLA, B. - SLIVKA, M. - VALLAŠEK, A.: K problematike výskumu, c. d., s KÖNYÖKI, J.: A középkori várak különos tekintettel Magyarországra. Budapest JANOTA, Ľ.: Slovenské hrady I. Bratislava JANOTA, Ľ.: Slovenské hrady II. Bratislava JANOTA, Ľ.: Slovenské hrady III. Bratislava POLLA, B. VINDIŠ, I.: Východoslovenské hrady a kaštiele. Košice POLLA, B.: Hrady a kaštiele na východnom Slovensku. Košice FIALOVÁ, H. FIALA, A.: Hrady na Slovensku. Bratislava PISOŇ, Š.: Hrady, zámky a kaštiele na Slovensku. Martin KRIŽANOVÁ, E.- KUSÁK, D.: Slovenské hrady, zámky a kaštiele. Martin IZAKOVIČOVÁ, M. - KRIŽANOVÁ, M. - FIALA, A.: Slovenské hrady a kaštiele. Bratislava HAJDUCH, J.: - HAJDUCH, P.: Slovenské hrady. Martin HODÁL, F. - MENCLOVÁ, D.: Hrad Bojnice. Bratislava MENCLOVÁ, D.: Hrad

81 Hrady a hrádky na hornom a strednom Pohroní v stredoveku 81 práce, ktorá sa zaoberala vývojom a typológiou jednotlivých druhov feudálnych sídiel a bola uverejnená ako príloha k Pisoňovým hradom z roku Podrobné informácie o východoslovenských hradoch poskytuje dielo M. Slivku a A. Vallašeka. 17 Zaujímavá publikácia vyšla o hrade Ľubovňa od I. Chalupeckého a M.Smatanu. 18 Z maďarskej historiografie sú významné práce o uhorských hradoch a spoločnosti Erika Fügediho. 19 V roku 1955 publikoval prácu zameranú väčšinou na problematiku maďarských hradov L. Gerö. 20 O jedenásť rokov neskôr vydal populárno-náučnú monografiu v anglickom jazyku o maďarských hradoch s bohatou fotografickou prílohou. 21 V roku 1968 vyšlo jeho ďalšie komplexné dielo o maďarských hradoch. 22 Hrady a hrádky, ktoré existovali na hornom a strednom Pohroní v stredoveku, sú zoradené abecedne. Názvy sú uvedené podľa Súpisu miest a obcí Slovenskej republiky Ak ide o miestnu časť v katastri dnešnej obce, tak jeho názov uvádzam za úradným pomenovaním. Za názvom v zátvorke spomínam kvôli lepšej orientácii pôvodnú župnú príslušnosť a súčasný okres. Základné archeologické a historické údaje som sa snažil podať podľa možnosti stručnou formou. Banská Bystrica (Zvolenská župa, okr. Banská Bystrica): Vnútorná zástavba pozostáva z kostolov Nanebovzatia Panny Márie a Sv. Kríža a tzv. Matejovho domu. Doterajšími archeologickými výskumami sa podarilo doložiť najstaršiu radnicu, deštrukciu karnera sv. Michala, faru, niekoľko objektov a opevnenie. Potvrdilo sa staršie palisádovité opevnenie a vstup v mieste dnešnej zvonice. Po roku 1465 sa začalo s výstavbou murovanej hradby s priekopou. Po požiari v roku 1500 sa postavil barbakan so vstupnou bránou. 24 Banská Štiavnica-Glanzenberg (Hontianska župa, okr. Banská Štiavnica): V polohe Staré mesto sa dlhodobým archeologickým výskum podarilo doložiť existenciu hradu o rozlohe 4 ha. Zistilo sa opevnenie pozostavájúce z kamenného múra a zemného násypu. Z prvého stavebného horizontu sa odkryli dve fortifikačné veže, ktorých výstavba je na základe nálezov datovaná do 12. storočia. V blízkosti nich bola v storočí postavená obytná veža s neskoršími prístavbami Bratislava. Bratislava MENCLOVÁ, D.: Hrad Zvolen. Bratislava MENCLOVÁ, D.: Spišský hrad. Bratislava MENCLOVÁ, D. ŠTECH V. V. : Hrad Červený kameň. Bratislava PISOŇ, Š.: Hrady, zámky a kaštiele, c. d., s SLIVKA, M. VALLAŠEK, A.: Hrady a hrádky na východnom Slovensku. Košice s. 18 CHALUPECKÝ, I. - SMATANA, M.: Hrad Ľubovňa. Martin FÜGEDI, E.: Vár és társadalom a századi magyarországon. Budapest FÜGEDI, E.: Castle and the society in medieval Hungary ( ). Budapest GERÖ, L.: Magyarországi várépitészet (Vázlat a magyar várépitész fejezeteiröl). Budapest, GERÖ, L.: Castle in Hungary. Budapest GERÖ, L.: Magyar várak. Budapest SÚPIS MIEST A OBCÍ SLOVENSKEJ REPUBLIKY Bratislava Bližšie pozri FILLOVÁ, L. MÁCELOVÁ, M. ŠIMKOVIČ, M.: Opevnenie mestského hradu v Banskej Bystrici v 15. a na začiatku 16. storočia. In: Archaeologia historica. 27. Brno 2002, s Tu aj prehľad staršej literatúry.

82 82 Peter IVANIČ / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 a cisterna. V rovnakom období boli vybudované ďalšie fortifikačné a sídliskové objekty. Paralene so zemným násypom bol postavený múr. Touto výstavbou vzniká hrad, ktorý bol v polovici 15. storočia zničený. 25 Ilija Sitno (Hontianska župa, okr. Banská Štiavnica): Významné postavenie v stredoveku mal hrad Sitno, ktorý plnil strážnu funkciu na prístupe k banským mestám. V písomných prameňoch sa spomína až roku Zanikol v roku Jeho rozloha bola 16 ha. Hrad bol postavený pravdepodobne v druhej polovici 13. storočia na valovom násype z mladšej doby bronzovej. Prvé výskumy tu uskutočnil už A. Kmeť. Novšími archeologickými výskumami sa odkryla okrem iného časť stredovekej hradby a sídliskové objekty. Pozostatok hradby mal výšku 2,4 m a šírku 3,4 m. Rub a líce plenty boli postavené z kameňov spojených kvalitnou maltou. Jadro je z voľne uložených kameňov spojených hlinitou maltou. Na základe nálezov keramiky možno osídlenie polohy predpokladať už v 11. storočí. V blízkosti hradu sa predpokladá existencia sídliska. 26 Pri výskume sa našiel aj väčší počet mincí. Konkrétne uhorský brakteát; mince Ondreja II., Ľudovíta II. a razby cudzieho pôvodu. 27 Kremnica (Tekovská župa, okr. Žiar nad Hronom): Centrom hradu je kostol sv. Kataríny. Najstaršou stavbou je však karner sv. Ondreja, ktorého existencia sa predpokladá už pred prvou polovicou 13. storočia. Archeologický výskum sa uskutočnil v rokoch a Nepodarilo sa doložiť existenciu hradu pred udelením privilégii v roku V prvej fáze bola postavená hradba z lomových kameňov spájaných maltou. Súčasne bola postavená na severe vstupná veža, na juhu a západe ďalšie dve veže a na východe baštu. Pred koncom 14. storočia bola vystavaná aj radnica. V tomto období sa začal stavať aj dvojloďový kostol. Do polovice 15. storočia sa začala prestavba hradu, ktorá je doložená splanírovaním vnútorného areálu a stavbou kostolnej veže. V hradnom areály existoval cintorín, na ktorom sa pochovávalo ešte pred výstavbou hradu. Práve toto indikuje existenciu kostola pred rokom Nemecká (Zvolenská župa, okr. Brezno): Hrádok sa nachádza v polohe Hradisko. Lokalita bola známa dlhšie. Až v roku 1995 sa podarilo uskutočniť zisťovací výskum. Podarilo sa zistiť dve fázy výstavby opevnenia. Získaný stredoveký materiál (črepy, hroty šípov, nôž, podkovu a závesný hák na kotol) 25 Prehľad výskumov pozri napr. LABUDA, J.: Mestský hrad v Banskej Štiavnici a jeho vzťah k mestu. In: Archaeologia historica. 22. Brno-Nitra 1997, s LABUDA, J.: Pozoruhodné nálezy zo Starého mesta v Banskej Štiavnici. In: Archaeologia historica. 25. Banská Bystrica - Brno 2000, s K výskumu pozri LABUDA, J.: Výsledky doterajšieho archeologického výskumu na Sitne. In: Štud. Zvesti Archeol. Úst. SAV. 19. Nitra 1981, s LABUDA, J.: Stredoveké osídlenie Sitna. In: Stredné Slovensko. 7. Banská Bystrica 1988, s ŽEBRÁK, P.: Další výskumná sezóna na Sitně. In: Archeol. Výsk. a Nál. na Slov. v r Nitra 1986, s TRUCHLÍK, J. - KOLNÍKOVÁ, E. - HUNKA, J.: Nálezy mincí na hrade Sitno. In: Slovenská numizmatika. 10. Bratislava 1989, s Zhrňujúce poznatky z výskumu pozri: HOŠŠO, J.: Osídlenie Kremnice a okolia vo svetle archeologických prameňov. In: Kremnica. Martin 1992, s

83 Hrady a hrádky na hornom a strednom Pohroní v stredoveku 83 možno datovať do 15. storočia. Vznik súvisí pravdepodobne s pobytom Jiskrovej posádky na Zvolenskom zámku. 29 Podhorie Žakýľ (Tekovská župa, okr. Banská Štiavnica): Nachádza sa na vrchu s názvom Brezový hrad cca 1,5 km severovýchodne od obce Podhorie. O hrade Žakýľ v dnešnom Podhorí je jediná písomná zmienka až z roku 1560, keď sa spomína chotárna studnička pod starým hradom. Dispozične je podobný hradom Breznica a Rudno nad Hronom. Hrad mohol vzniknúť z popudu prudkého rozvoja ťažby striebra v okolí Banskej Štiavnice koncom 12. alebo na začiatku 13. storočia a mohol zabezpečovať ochranu oblasti a zároveň byť miestom zhromažďovania vzácnych kovov pri ich transporte do Kremnice. 30 V roku 1989 sa zberom získala keramika z storočia. 31 Jeho areál možno rozdeliť na horný hrad s hranolovitou vežou, cisternou a dvojpriestorovým palácom a predhradie, ktoré je opevnené 1, 8 m hrubým múrom. 32 Podzámčok-hrad Dobrá Niva (Zvolenská župa, okr. Zvolen): Prvá písomná zmienka o hrade je z roku 1306 (castrum Dobronya). 33 Potom sa spomína ako kráľovský hrad až roku 1400 (Dobronywa). 34 V roku 1403 sa uvádza ako Dobronyewar 35, v roku 1406 ako castrum Dobrin 36. V roku 1411(Dobranywa) bol kastelánom Roh de Zeztrzemelych. 37 V roku 1424 (castrum Dobronya) ho získala kráľovná Barbora. 38 Jej majetkom bol do roku V roku 1432 bol kastelánom Ladislav z Necpál, v roku 1441 Jakub Horvát Krbavský a po ňom krátko jeho brat Gregor. Ján Jiskra ho vlastnil do roku 1462, keď ho vrátil kráľovi Matejovi Korvínovi. Ten ho v roku 1476 daroval manželke Beatrix, ktorá ho zálohovala v roku 1486 Bernhardovi Frankepánovi. V roku 1519 Ľudovít II. dal do zálohy hrad Štefanovi Verböcimu. 40 V 1524 sa kratší čas na hrade (in castro Dobronya) zdržiaval Ľudovít II, ktorý tu vydal listinu Pozri MÁCELOVÁ, M.- MOSNÝ, P. PIETA, K.: Zisťovací výskum na hradisku v Nemeckej. In: Archeol. Výsk. a Nál. na Slov. v r Nitra 1997, s Tu aj staršia literatúra. 30 GUTEK, P. MATEJKA, M.: Menej známe hrady stredného Pohronia. Pamiatky a Múzeá 2002, č. 1, s LABUDA, J.: Hrady Štiavnických vrchov - ich funkcia a vzájomné interakcie. In: Archaeologia historica. 27. Brno 2002, s GUTEK, P. MATEJKA, M.: Menej známe hrady, c. d., s SEDLÁK, V. (ed.): Regesta diplomatica nec non epistolaria Slovaciae. Tomus I. (ďalej RDSl I) Bratislava 1980, s. 191, č MÁLYUSZ, E. (ed.): Zsigmondkori oklevéltár II/1 ( ) (ZSO) Budapest 1956, č Tamže, č Tamže, č ZSO III, č WENZEL, G.: Okmányi adalék. Borbála és Erszébet Magyar királynek birtokárol. In: Magyar történelmi tár 12. (ďalej MTT 12) Pesten 1863,, s. 274, č Maďarský krajinský archív v Budapešti, zbierka stredovekých listín (ďalej MOL Dl) Dl SLÁVIK, J.: Dejiny dobronivskej evanj. Cirkve Niektoré dávnejšie deje kráľ. Výsadného mestečka Dobronivej a okolia. Ružomberok 1898, s MATULAY, C. (ed.): Mesto Banská Bystrica. Katalóg administratívnych a súdnych písomností. (1020) I. Bratislava 1980, s. 193, č. 567.

84 84 Peter IVANIČ / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 Príslušenstvo: mestá: Dobrá Niva s mýtom, Babiná, Sása; vidiecke sídla: Budča, Dubové, Hronská Breznica, Kozelník-Breznica 1, Kozelník-Breznica 2, Kozelník- Poruba, Ostrá Lúka s mýtom, Pliešovce, Turová, Železná Breznica. 42 Rudno nad Hronom (Tekovská župa, okr. Žarnovica): O hrade v Rudne nad Hronom v polohe Ivankov vrch sa nepodarilo zistiť písomné pramene. V rokoch bol uskutočnený archeologický výskum. Podarilo sa doložiť existenciu pevnostného múru z lomových kameňov spájaných maltou, hranolovitej veže, jednopriestorového paláca, cisterny a neznámeho objektu. Zistená keramika a železné predmety sú datované do storočia. Hrad súvisel zrejme s rozvojom banskej ťažby v okolí Novej Bane a Rudna nad Hronom a taktiež s komunikáciou smerom na Pukanec. Jeho zánik sa predpokladá pred rokom Sklené Teplice-Pustý hrad (Tekovská župa, okr. Žiar nad Hronom): Hrad Sklené Teplice sa nachádza v polohe Pustý hrad západne od obce. Prvá zmienka o ňom je až z roku 1456, keď sa ho zmocnili Jiskrove vojská. V tom istom roku Ján Huňady prikázal kremnickej komore vyplatiť sumu na jeho opravu. V roku 1471 bol poškodený a v roku 1490 ho získal jágerský biskup Urban Dóci. Hrad existoval do 17. storočia. Archeologickým zberom sa získali črepy zo storočia. Samotný hrad pozostával z hornej časti, kde bola postavená veža a obytná trojmiestna budova a cisterna a z predhradia. 44 Sklené Teplice-Pod Pustým hradom (Tekovská župa, okr. Žiar nad Hronom): Pri prieskume okolia Pustého hradu sa podarilo zistiť zemné opevnenie. Sondážnym prieskumom sa podarilo doložiť existenciu rozsiahlejšieho objektu. Pravdepodobne ide o obliehacie opevnenie z vrcholného stredoveku. 45 Slovenská Ľupča (Zvolenská župa, okr. Banská Bystrica): Prvá nepriama písomná zmienka o hrade je z roku Spomína sa tu magna via zo Zvolena do Ľupče (Lypcsa). 46 Hrad bol obľúbeným miestom uhorských kráľov. Svedčia o tom listiny vydané Belom IV., Štefanom V., Ladislavom IV., Karolom Róbertom, Ľudovítom I., Žigmundom Luxemburským. Pravdepodobne v roku 1305 ho obsadil Matúš Čák Trenčiansky. Asi od roku 1313 bol správcom hradu magister Dônč. Kráľovský hrad spolu s pertinenciami vlastnila od roku 1424 kráľovná Barbora. Od roku 1439 bol majetkom kráľovnej Alžbety, ktorá ho v roku 1441 predala Jurajovi Horvátovi Krbavskému. Po jeho smrti v roku 1443 bol majiteľom zámku Ján Jiskra. V roku 1464 ho daroval kráľ Matej Damiánovi a Petrovi Horvátovcom a v roku 42 MTT 12, s. 274, č Bližšie pozri RUTTKAY, A.: Stredoveký hrad na vrchu Ivankovo pri Rudne nad Hronom. In: Archeol. Výsk. a Nál. na Slov. v r Nitra 1986, s RUTTKAY, A.: Výskum v Rudne nad Hronom. In: Archeol. Výsk. a Nál. na Slov. v r Nitra 1987, s RUTTKAY, A.: Feudálne sídla na Slovensku do polovice 13. storočia. Pamiatky a Múzeá 2, 1999, s GUTEK, P. MATEJKA, M.: Menej známe hrady, c. d., s LABUDA, J.: Hrady Štiavnických vrchov, c. d., s BEDNÁR, P. FOTTOVÁ, E.: Stredoveké opevnenie v Sklenených Tepliciach. In: Archeol. Výsk. a Nál. na Slov. v r Nitra 2002, s MARSINA, R. (ed.): Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae II. (ďalej CDSl II) Bratislava 1987, s. 243, č. 349.

85 Hrady a hrádky na hornom a strednom Pohroní v stredoveku kráľovskému taverníkovi Jánovi Ernestovi. V roku 1490 hrad zálohovala kráľovná Beatrix Urbanovi Dócimu. Dóciovci ho vlastnili do roku Najstaršia časť hradu pozostávala z veže, paláca a pravdepodobne z kaplnky. V polovici 15. storočia hrad prestavali. Bol vybudovaný obranný múr, nové paláce. Prestavaný bol pôvodný palác a bašty na obytné účely. 48 Architektonickoarcheologický výskum sa vykonal v roku Zameral sa na obvodové opevnenie. Podarilo sa zistiť kamenné lôžko pre základové murivo, ktoré bolo zasypané kultúrnou vrstvou s nálezmi zo storočia. Doložená bola aj priekopa zasypaná v storočí. 49 Príslušenstvo: mestá: Brezno, Poniky, Slovenská Lupča s mýtom; vidiecke sídla: Banská Bystrica-Šalková, Brusno-Ondrej nad Hronom, Dolná Lehota, Dúbravica, Hiadeľ, Horná Lehota, Hronec, Jasenie, Lučatín, Malachov, Môlča, Nemecká- Dubová, Nemecká-Zámostie, Podbrezová-Lopej, Podkonice, Poníky, Poníky- Ponická Lehôtka, Povrazník, Predajná, Priechod, Ráztoka, Selce, Valaská-Togart, Zahronie, Závos, Zlatník, Sezank, Zubor. 50 Tekovská Breznica (Tekovská župa, okr. Žarnovica): Hrad Breznica v dnešnej Tekovskej Breznici patrí tiež medzi hrady, o ktorých pôvode vieme veľmi málo. Maďarský historik E. Fügedi kladie vznik hradu medzi roky , lebo v r sa hrad ešte nespomína. 51 Za prvú hodnovernú správu o hrade Breznica sa považuje až listina z roku Spomína sa v nej Nikolaj, syn Andreja, kastelána z Breznice (castellani de Berzenche). 52 Prvýkrát sa ako castrum Berzenche spomína v roku V tejto listine sa sťažuje ostrihomský arcibiskup Tomáš, že po svojej exkomunikácii v roku 1311 Matúš Čák Trenčiansky pri odvetnom pustošení majetkov ostrihomského arcibiskupa dobyl aj Breznický hrad. 53 Hrad však bol rýchlo opravený, lebo v roku1313 sa spomína ako významný hrad. Po Čákovej smrti roku 1321 pripadol hrad ostrihomskému arcibiskupstvu, proti čomu protestoval hronskobeňadický opát. Roku 1351 prepadol hrad aj obec novobanský komorský gróf. Majetkové spory medzi ostrihomským arcibiskupstvom a opátstvom v Hronskom Beňadiku sa vliekli až do roku 1375, keď boli predložené pápežovi a vyriešené v prospech arcibiskupa. V roku 1411 sa označuje ako castrum fractum. Po smrti kráľa Albrechta Habsburského obsadili hrad v roku 1441 žoldnierske vojská Jána Jiskru. Podľa iných prameňov však Mikuláš Bodok, breznický kapitán, prijal do hradu Čechov v roku 1464, pričom pustošil okolie spolu s nimi. Po potlačení bratríkov kráľom Matejom došlo k výmene kastelánov a tak sa v roku 1468 dozvedáme meno jedného z nich - Bartoša z Hertvikoviec (Barhos de Herthquikovyer Castellanus Castelli Berzencze). Ešte v roku 1471 sa tento bývalý Jiskrov kapitán podpisuje ako haytman na Brzeznicy. Koncom toho istého roku hrad 47 Podrobnejšie pozri ORAVSKÝ, H.: Slovenská Ľupča. Martin 1990, s Tu aj použité pramene. 48 IZAKOVIČOVÁ, M. - KRIŽANOVÁ, M. - FIALA, A.: Slovenské hrady a kaštiele, c.d., s MOSNÝ, P.: Výskum na hrade Slovenská Ľupča. In: Archeol. Výsk. a Nál. na Slov. v r Nitra 1996, s MTT 12, s. 274, č. 2. ORAVSKÝ, H.: Slovenská Ľupča, c. d., s FÜGEDI, E.: Vár és társadalom a századi magyarországon. Budapest 1977, s RDSl I, s. 364, č Tamže, s.4 15, č. 967.

86 86 Peter IVANIČ / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 dobyli vojská poľského kráľa Kazimíra. Na hrade sa doteraz neuskutočnil archeologický výskum. Horný hrad pozostával z veže, paláca, bašty, cisterny a niekoľkých zaniknutých objektov. V predhradí existovala valcovitá veža a objekt neznámej funkcie. 54 Vígľaš (Zvolenská župa, okr. Detva): V staršej literatúre bola za prvý doklad o existencii pokladaná zmienka z roku 1299 o arx Vigles. 55 V novšej literatúre sa predpokladá, že zámok vznikol koncom 14. storočia. Prvú písomnú zmienku uvádza M. Ďurková z roku 1390 (in castro Wegles) 56, ďalšie sú z rokov 1393 (in Vegles) 57 a 1397 (sub castro nostro Vygles) 58. Prvý priamy doklad o panstve je z roku 1406, keď sa uvádzajú jeho jobagióni zo Sebedína a Zolnej v listine vydanej kráľom Žigmundom na hrade Vígľaš (in castro nostro Wegles). 59 V roku 1424 zámok s panstvom daroval Žigmund Luxemburský manželke Barbore. 60 Po jej smrti ho získala kráľovná Alžbeta, ktorá ho v roku 1441 darovala Jodokovi Juštovi. Po ňom panstvo zdedil jeho syn Ondrej. V roku 1505 ako nový majiteľ vystupuje Blažej Raška. V roku 1518 Vígľaš dostal jeho syn Gašpar, ktorý ho vlastnil do konca stredoveku. 61 Jadro gotického hradu tvorili tri obytné krídla okolo obdĺžnikového nádvoria a na severozápadnej strane veža. Z južnej strany bol opevňovací múr. Archeologickým výskumom bolo skúmané východné krídlo. Zistilo sa, že bolo dvojpodlažné. Zároveň sa podarilo lokalizovať kaplnku. 62 Príslušenstvo: vidiecke sídla: Čerín, Čerín-Čačín, Horná Mičiná, Hrochoť, Lehota?, Očová, Sebedín-Bečov-Sebedín, Zvolen-Zolná, Zvolenská Slatina, Zvolenská Slatina-Slatinka a mýto pod hradom. 63 Zvolen-Pustý hrad (Zvolenská župa, okr. Zvolen): Najstarším hradom v oblasti horného a stredného Pohronia bol komitátny hrad vo Zvolene v polohe Pustý hrad. V kronike anonymného notára kráľa Bela Gesta Hungarorum sa uvádza, že vo Zvolenskom lese dal Borš vybudovať veľkú pevnosť z kamenia s názvom hrad Boršod (castrum Borsed). 64 V roku 1222 sa spomína zvolenský župan Detrikus. 65 Na hrade sa trvalejšie zdržiavali Ondrej II. a Belo IV., svedčia o tom listiny vydané vo Zvolene. 66 V. Hanuliak sa domnieva, že centrom vojenskej a hospodárskej správy sa stáva už 11. storočí po zániku hradiska v polohe Hrádok nad Môťovou. 54 GUTEK, P. MATEJKA, M.: Menej známe hrady, c. d., s MATUNÁK, M.: Vígľašský zámok. Zvolen 1960, s ĎURKOVÁ, M.: Sídliskové pomery na Vígľašskom panstve do začiatku 16. storočia. Historický časopis, 41, č. 1, 1993, s ZSO I, č Tamže, č ZSO II/1, č MTT 12, s. 275, č Podrobnejšie k dejinám pozri: ĎURKOVÁ, M.: Sídliskové pomery, c. d., s MATUNÁK, M.: Vígľašský zámok, c.d., s Bližšie pozri: HANULIAK, V.- RAGAČ, V.: Zámok Vígľaš v období storočia. In: Archaeologia historica. 27. Brno 2002, s MTT 12, s. 275, č. 2. ĎURKOVÁ, M.: Sídliskové pomery, c. d., s MÚCSKA, V.: Kronika anonymného kráľa Bela Gesta Hungarorum. Budmerice 2000, s CDSl I, s , č MARSINA, R.: K najstarším dejinám Zvolena. Historický časopis 37, č. 6, 1989, s. 796.

87 Hrady a hrádky na hornom a strednom Pohroní v stredoveku 87 Výstavba hradu sa aj na základe výsledkov archeologického výskumu prebiehajúceho od roku 1992 kladie do 2. polovice 12. storočia. Archeologickým výskumom sa podarilo na Pustom hrade odkryť vstupnú vežu, dve obytné veže a časť fortifikácie. V prvej fáze výstavby bola postavená obytná veža s obvodovou hradbou nepravidelného oválneho pôdorysu. Pri výskume prvej obytnej veže komitátneho hradu sa podarilo zistiť jej dve stavebné etapy. Prvá je datovaná na koniec 12. stor. a druhá na koniec 13. alebo začiatok 14. stor. V západnom nároží veže sa zistila zásobnicová jama vytesaná do skalného podložia. V druhej fáze ( ) bola postavená druhá obytná veža a vybudované veľké opevnenie. Pri odkryve druhej obytnej veže sa získal archeologický materiál z 2. polovice 13. storočia a zo 14. storočia. Zánik tejto veže sa datuje do polovice 15. storočia. Vstupná veža bola postavená v 1. tretine 13. storočia. Z fortifikačného systému sa podarilo odkryť časť hradby, priekopy so zahroteným dnom a tzv. vlčiu jamu. 67 Na viacerých miestach hradu sa podarilo nájsť mince. Predpokladá sa, že tu existovala nelegálna mincovňa, ktorá razila hlavne falošné mince Ladislava IV. Jej činnosť sa skončila nástupom Karola Róberta na uhorský trón. Pôsobenie mincovne sa spája s menom župana Demetera Balašu. 68 Zvolen-Zámok (Zvolenská župa, okr. Zvolen): Pravdepodobne v rokoch dal Ľudovít I. postaviť vo Zvolene zámok podľa vzoru talianskych kastelov. 69 Už predtým na tomto mieste existovala kráľovská kúria s kaplnkou sv. Mikuláša, ktorá je doložená v roku Zámok bol obľúbeným miesto kráľa Žigmunda, ktorý sem chodieval na poľovačky. V zime na prelome rokov 1404 a 1405 tu strávil viac ako dva mesiace. 71 V roku 1424 dostala hrad kráľovná Barbora, vtedy sa spomína iba kráľovský palác (domus regia) 72, od roku 1427 už hrad. 73 Po Barbore vlastnila zámok Alžbeta, ktorá ho v roku 1440 darovala Jánovi Jiskrovi. Ten si ho v roku 1445 zvolil za svoje sídlo. V roku 1462 ho získal Matej Korvín, ktorý ho venoval svojej manželke Beatrix. V roku 1498 bol kastelánom Perottus Wesák. Po ňom dostal do zálohy hrad Ján Thurzo. 74 Zámok bol postavený na spôsob talianskych mestských kastelov. Má pôdorys nepravidelného obdĺžnika so štyrmi krídlami a vstupom so severnej strany. Pôvodne bol dvojpodlažný. V roku 1490 bolo postavené vonkajšie opevnenie s nárožnými baštami. V rokoch šesťdesiatych a osemdesiatych rokoch tu prebiehal zisťovací archeologický výskum. Na nádvorí sa zistila 67 Pozri napr. HANULIAK, V.: Doklady hmotnej kultúry Starého Zvolena (Pustého hradu) od 12. do 17. storočia. In: Archaeologia historica. 24. Brno 1999, s HANULIAK, V.: Materiálne doklady remeselníckych dielní na Pustom hrade. In: Archaeologia historica. 26. Brno 2001, s HANULIAK, V.- ŠIMKOVIČ, M.: Dônčov hrad a vrcholnostredoveké refúgium nad Zvolenom. In: Archaeologia historica. 22. Brno-Nitra 1997, s HANULIAK, V. - HUNKA, J.: Poklad mincí z Pustého hradu pri Zvolene. In: Archaeologia historica. 25. Banská Bystrica - Brno 2000, s KUKA, P.: Dejiny Zvolena do roku Krásy Slovenska 53, č. 5, 1976, s DEDEK, C. (ed.): Monumenta ecclesiae Strigoniensis III. (ďalej MES III) Strigonii 1924, s. 65, č ZSO II/1, č MTT 12, s. 275, č MOL Dl , Podrobnejšie pozri MENCLOVÁ, D.: Hrad Zvolen. Bratislava 1954, s

88 88 Peter IVANIČ / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 staršia murovaná sakrálna stavba bez sprievodných nálezov, ktorá predchádzala výstavbe gotického hradu. 75 Okrem sa podarilo odkryť studňu a kanalizačný systém z prvej fázy výstavby. Na prelome storočia bolo nádvorie vydláždené. Dokázala sa výstavba opevnenia a kaplnky už v rokoch Príslušenstvo: vidiecke sídla: Ardo?, Badín s mýtom, Bacúrov, Lieskovec, Lukavica, Sliač-Rybáre, Sliač-Trebuľa, Veľká Lúka, Tŕnie, Zvolen-Kráľová, Zvolen- Môťová. 77 Žarnovica-Revištské Podzámčie-Revište (Tekovská župa, okr. Žarnovica): Hrad Revište postavili asi v druhej polovici 13. stor. V roku 1228 sa spomína terra Ryvchka spolu s potokom (torrens Ryvchka). 78 Prvá zmienka o hrade je z roku 1331, keď sa spomína komes Michal vicekastelán bána Jána z Revištia (de Reuisce). 79 V roku 1340 sa uvádza ako kastelán magister Ján (castellano de Ryuche). 80 V roku 1388 darovala kráľovná Mária časť panstva Frankovi a Šimonovi zo Sečian. 81 Kráľovský hrad daroval kráľ Žigmund v roku 1391(castrum Reche) Ladislavovi zo Šaroviec. 82 Po ňom zdedil jeho syn Peter Čech z Levíc. Tento ho v roku 1414 (castrum Rewysthe/Rywysche) dal do zálohy za 4000 zlatých príbuznému svojej manželky bánovi Jánovi z Marótu. Vtedy sa uvádza aj súpis panstva. 83 Neskôr ho vykúpil nazad, pretože v rokoch 1427 a 1428 mu kráľ potvrdil vlastníctvo hradov Revište aj Levice. V roku 1446 ho spravoval bratrícky kapitán Oskár a neskôr Peter Kolár. V roku 1465 Revištie odkúpil Matej Korvín, ktorý ho daroval v roku 1479 Urbanovi z Veľkej Lúče. Dóciovci hrad vlastnili až do roku Príslušenstvo: vidiecke sídla: Bzenica-Bukovina, Dolná Ždaňa, Hodruša-Hámre- Dolné Hámre, Hodruša-Hámre-Kopanice, Hodruša-Hámre-Karlik, Horná Ždaňa, Kozárovce-Čitáre, Lehôtka pod Brehmi, Prochoť, Rudno nad Hronom, Tlmače, Voznica, Žarnovica s mýtom, Žarnovica-Malá Lukavica, Žarnovica-Revištské Podzámčie, Žarnovica-Tothfalu, Žarnovica-Veľká Lukavica, a Vozokany; mýtnica s mýtom v Novej Bani. 85 Žiar nad Hronom Šašovské Podhradie-hrad Šášov (Tekovská župa, okr. Žiar nad Hronom): Tento hrad založili pred rokom 1253 bratia ostrihomského arcibiskupa Štefana, Vincent a Peter Vančovci. Prvýkrát sa spomína práve v roku 1253 ako castrum Wincencii et Petri v spore medzi Vančovcami a hronskobeňa- 75 Táto stavba súvisí pravdepodobne so spomínanou kaplnkou sv. Mikuláša. 76 Podrobnejšie pozri SCHÖNWEITZOVÁ, Š.: Archeologický výskum v areáli Zvolenského zámku. In.: Monumenta tutela/ochrana pamiatok. 8. Bratislava 1972, s VALLAŠEK, A.: K opevneniu Zvolenského zámku. In: Archaeologia historica. 13. Brno 1988, s SASINEK, F. V.: Zólyom város számadásaiból, c. d., s MTT 12, s. 275, č CDSl I, s. 247, č GYŐRFFY, G.: Az Árpád-kori Magyarország történeti földrajza I. Budapest 1963,, s Tamže. 81 ZSO I, č ZSO I, č ZSO IV, č Podrobnejšie k dejinám pozri: JUCK, Ľ.: Revište- hrad a panstvo. Vlastivedný časopis, 26, č.1, 1977, s ZSO I., č. 2161; ZSO IV., č. 2549; MOL Dl

89 Hrady a hrádky na hornom a strednom Pohroní v stredoveku 89 dickým opátom. 86 V roku 1335 sa ako kasteláni uvádzajú Imrich de Besse a Ján, syn Saasa z Banskej Štiavnice. 87 V roku 1340 bol kastelánom Imrichov syn Vessőš. 88 V roku 1344 bol vicekastelánom Blažej. 89 V roku 1352 sa sťažovali mešťania Banskej Štiavnice, že kastelán hradu Šášov Vessőš okupoval dediny Banská Belá, Banský Studenec, Hodruša-Hámre-Karlik, Hodruša-Hámre-Kopanice a Štiavnické Bane, ktoré patrili odnepamäti k mestu. 90 Kráľ Žigmund dal Šášov (Saskw) v roku 1387 Frankovi a Šimonovi zo Sečian výmenou za hrad Čabraď, ktorý mali za 3000 zlatých v zálohe od kráľovnej Márie. 91 O dva roky sa vrátil naspäť do kráľovských rúk. 92 Hrad potom spravoval Leustach z Jelšavy. 93 V roku 1390 bol kastelánom magister Juraj. 94 V roku 1396 (Sasskw) ho dostali do dedičnej držby Juraj a Michal zo Štítnika výmenou za Šariš a 3100 zlatých, pod podmienkou, že ak Žigmund im znova zabezpečí hrad Hrušov, vrátia mu Šašov. 95 Štítnický sa naposledy spomínajú ako vlastníci v roku 1407 (Saaskw). 96 V roku 1413 a 1415 (Saskew) bol kastelánom Mikeš Divůček (pan Nychk, Mychk, Mixikoni) a podkastelánom Petrach. 97 V roku 1424 (Saskw) hrad získala kráľovná Barbora. 98 V roku 1437 ho dostala do vena kráľovná Alžbeta. Po jej smrti v roku 1442 do roku 1465 bol kastelánom prívrženec Jána Jiskru Peter Kollár. V roku 1476 ho vlastnila kráľovná Beatrix. V roku 1490 ho získal jágerský biskup Urban z Veľkej Lúče. Zemania z Veľkej Lúče (Dóciovci) boli vlastníkmi až do polovice 17. storočia. 99 Od roku 1979 do roku 1986 na hrade prebiehal zisťovací archeologický výskum. Zistilo sa, že pôvodná ranogotická stavba pozostávala z obrannej veže kruhovitého pôdorysu dvojpriestorového paláca, cisterny a obranného múru. V druhej neskorogotickej a renesančnej fáze výstavby bol upravený palác a fortifikácia. Pribudol ďalší palác a cisterna. Skúmaná bola aj vysunutá pevnosť. Pri výskume sa podarilo zistiť osídlenie zo stredoveku už z storočia, prevažná časť nálezov (keramika, kachlice, sklo, časti zbraní a výstroja, mince, atď.) bola datovaná od 2. polovice 13. storočia do začiatku 16. storočia CDSl II, s. 302, č MES III, s. 254, č Tamže, s. 375, č Tamže, s. 540, č FEJÉR, G. (ed.): Codex diplomaticus Hungariae ecclesiasticus IX/6. Budae 1838, s , č ZSO I, č Tamže, č Tamže, č Tamže, č Tamže, č ZSO II/2, č ZSO IV, č. 765, 983. ZSO V., č MTT 12, s. 275, č Bližšie pozri RATKOŠ, P. (ed.): Dejiny Žiaru nad Hronom Martin 1978, s Bližšie k výskumu pozri HOŠŠO, J.: Archeologický výskum hradu Šášov. In: Zborník Filozofickej fakulty Univerzity Komenského Historica. 42. Bratislava 1996, s Tu sa nachádza aj prehľad staršej literatúry o archeologickom výskume.

90 90 Peter IVANIČ / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 Bystrica Nemecká Kremnica Banská Bystrica Zolná Žiar nad Hronom- Šášov Žarnovica-Revište Sklené Teplice Podhorie-Žakýľ Zvolen-Zámok Vígľaš Zvolen-Pustý hrad Dobrá Niva Banská Štiavnica-Glanzenberg Slatina Mierka 1: Opevnenie Príslušenstvo: vidiecke sídla: Antol-Stallo, Banská Belá, Banská Štiavnica- Kysihýbel, Banský Studenec, Bystrá?, Bzenica, Condrach?, Dolná Trnávka, Dörsel?, Hagno?, Halimb, Helenyk, Hliník nad Hronom s mýtom a mlynom, Hodruša- Hámre-Karlik, Hodruša-Hámre-Kopanice, 2/3 mýta v Hokovciach, Horná Trnávka, Hruscho?, Ihráč, Jastrabá, Kalter?, Kevtho?, Kisalchy?, Keralozthe?, Kwth?, Ladomerská Vieska-Ladomer s mýtom a mlynom, Močiar, Nagalchy?, Papolo?, Podhorie-Teplá, Podhorie-Žakýl, Repište, Reyhard?, Sklené Teplice s mýtom, Sklené Teplice-Nade, Sklené Teplice-Vydrica, Štiavnické Bane, Trnavá Hora s mýtom, Trnavá Hora-Jalná, Trnavá Hora-Kľačany, Trnavá Hora-Ladno, Vyhne, Vyhne-Peserany, Žiar nad Hronom s mýtom, Žiar nad Hronom-Šašovské Podhradie. 101 Posudzoval PhDr. Matej Ruttkay, CSc. Peter IVANIČ: THE CASTLES AND STRONGHOLDS IN CENTRAL SLOVAKIA - THE TERRITORY OF UPPER AND MIDDLE POHRONIE - DURING THE MIDDLE AGES. Slovak historiography mentions the territory of Upper and Middle Pohronie only seldom. This survey is dealing with the castles and strongholds built in this territory during the middle ages. The most important castle in Upper and Middle Pohronie was the region castle in Zvolen Pusty Hrad castle. From the end of 14th century, its function was taken over by Zvolen castle. Most of the land was under the control of the following castles - Dobrá Niva, Revište, 101 ZSO I, č. 468, 469. MTT 12, s. 275, č. 2. RATKOŠ, P. (ed.): Dejiny Žiaru nad Hronom, c. d., s. 36.

91 Hrady a hrádky na hornom a strednom Pohroní v stredoveku 91 Slovenská Ľupča, Šášov and Vígľaš. The town castles were built in Banská Bystrica, Banská Štiavnica and Kremnica. Not so large castles were in Ilija (Sitno), Nemecká, Podhorie (Žakýľ), Rudno nad Hronom, Sklené Teplice and Tekovská Breznica. Possible fortress stronghold was found in Sklené Teplice.

92 92 Peter IVANIČ / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13

93 FORSCHUNGSTAND DER LATÈNEZEITLICHEN BESIEDLUNG DER KOMARNOER MIKROREGION IN DEM SÜDLICHEN TEIL DER DONAUEBENE 1 Noémi PAŽINOVÁ Noémi PAŽINOVÁ: STATE OF SETTLEMENT RESEARCH DURING THE LATEN PERIOD IN KOMÁRNO MICRO-REGION. The article deals with the topography of Laten period findings (excavation places) in Komárno micro-region. Until now, we have registered 66 locations. According to the mapping of these localities, it is evident that 17 of them are settlements and 13 are burials. The rest are locations with vague description, which was marked as random or sporadic finds. From the archaeological point of view, 8 localities are the only burials in this micro-region dated to the Latten B1-B2 period. From the middle Latten period, 6 settlements and 5 burials were registered. From the following Latten C2-D1 and D2-D3 periods, we have 7 settlements evidences, and coin depots were found in three different locations. According to the field prospection, we found out sporadic Dacian ceramic material, totally from 5 settlements in the selected micro-region. Vom geomorphologischen Gesichtspunkt handelt es sich um eine Mikroregion (1002 Km 2 ) in der südlichen Donauebene. Die ist in diesem Gebiet mit zwei Einheiten vertreten: mit dem Donauflachland das den größeren Teil der Mikroregion einnimt in dem westlichen und mittleren Drittel und im Osten erstreckt sich das Donauhügelland, das die östliche Grenze der Mikroregion bildet. Die nordwestliche Grenze bildet der Kleine-Donau Fluß, die südliche die Donau. Der höchste Punkt im behandelten Gebiet ist auf dem Berg Chrbát (271 Meereshöhe) im Donauhügelland zu finden. Der niedrigste Punkt befindet sich im Wasserauslauf der Donau (Korec et al. 1997, 131). Vom administrativen Gesichtspunkt handelt es sich um das Gebiet des heutigen Komarnoer Bezirkes. Geschichte der Forschung Die Geschichte der archäologischen Forschungen der Latènezeit auf dem behandelten Gebiet geht auf das 19. Jahrhundert zürück. In dieser Zeit regiestrieren wir ein grösseres Interesse an archäologischen Funden. Vor allem sind aus dem Gebiet der Mündung der Waag und des Nitra Flusses in die Donau Münzenfunde bekannt, die im Jahre 1879 entdeckt worden sind und weitere vom 1909, aber ohne 1 Es handelt sich um einen Auszug aus der Diplomarbeit Osídlenie komárňanského okresu (SK) a komárňansko-ostrihomskej župy (H) v dobe laténskej, abgegeben an dem Lehrstuhl der Archäologie der Philosophischen Fakultät der Konstantin der Philosophe Universität Nitra im Jahr 2004.

94 94 Noémi PAŽINOVÁ / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 jegliche nähere Fundumstände. Eine der ersten latènezeitlichen archäologischen Funden im behandelten Gebiet stammen aus der Gemeinde Imeľ (Pulszky 1911, 37). Vom Anfang des 20. Jahrhunderts hat die Entwicklung der professionellen Archäologie in der Slowakei langsam begonnen. Bei ihrer Geburt stand seit seinem Einkunft nach Martin im Jahre 1919, Professor Jan Eisner, Autor der ersten und bis heute wertvollen Zusammenfassung und Systematisierung der ältesten Geschichte unseres Landes, einschließlich der Latènezeit, und dem Überblick über die wichtigsten Fundstellen aus dieser Zeit (Eisner 1933). Aus dem behandelten Gebiet beschäftigt sich Ján Eisner mit den folgenden keltischen Fundstellen: Chotín, Marcelová, Veľký Harčáš, Radvaň nad Dunajom und erwähnt auch die Münzen des Biatec-Typus aus der Komarnoer Gegend und auch direkt aus der Stadt Komárno (Eisner 1933, 194). Über die latènezeitliche Funde aus dem behandelten Gebiet berichtet J. Eisner auch auf den Seiten des Periodikums der slowakichen Musealgesellschaft (Eisner 1929; 1936; 1937; ). Eine wichtige Stellung in der Geschichte der Forschung hat die Geländearbeit von Štefan Janšák, der seine Aufmerksamkeit bei der Untersuchung der alten Besiedlung der Slowakei seit 1930 auch auf die Flussterrassen und Dünen gelenkt hat (Janšák 1931). Janšák behandelte auch die latènezeitliche Besiedlung in dem unteren Flusslauf der Nitra, in den Gemeinden Nesvady und Imeľ, und beschäftigte sich mit den Siedlungen im Žitava-Tal, Gemeinde Bajč-Vlkanovo und Dvory nad Žitavou (Janšák 1935, 28 n., 50 n.). Allgemeine Grundsätze über die geographische Ausbreite der Siedlungen und der geologischen Strukturen der Terrassen und Dünen auch in dem von uns behandelten Gebiet legte Janšák in seiner Arbeit aus dem Jahr 1950 vor (Janšák 1950). Mit dem Studium der Latènezeit in der verfolgten Mikroregion haben sich in der Zwischenkriegszeit auch Forscher aus dem Ausland beschäftigt. In seiner Arbeit erwähnt L. Márton ( , 149) Grabfunde aus der Lage Pustatina Virthova in der Gemeinde Radvaň nad Dunajom, weiter H.F.J. Barta und K. Willvonseder (1934) behandeln in ihrer Studie die zeitgemäßen Funde aus den Gemeinden Čičov, Tôň und Trávnik. Eine wichtige Arbeit in den Nachkriegsjahren machte Vojtech Budinský-Krička fertig, der die La-Téne zeitlichen Funde beschützte, erfasste und er war selbst bei einigen Ausgrabungen tätig. So hat sich die Anzahl der keltischen Gräberfelder um die Gräber aus Radvaň nad Dunajom-Žitavská Tôň vermehrt, die Budinský-Krička im Jahr 1937 untersuchte (Budaváry 1937, ). Einen großen Wert bei der Entwicklung der Forschung der Latènezeit im Karpatenbecken hat die Arbeit der ungarischen Forscherin Ilona Hunyady, die die komplette Literatur, die vor dem zweiten Weltkrieg erschienen ist, und auch die archäologischen Funde, zusammenfasste (Hunyady 1942; 1944). Sie beachtete auch die latènezeitlichen Funde aus dem Gebiet der Slowakei und in dem fünften Kapitel ihres Buches über das Fundmaterial führt sie sechs Fundstellen an: Holiare, Hurbanovo, Imeľ, Komárno-Veľký Harčáš, Nesvady und Radvaň nad Dunajom (Hunyady 1957, ). Eine weitere resümierende Arbeit über die La-Téne Kultur in der Slowakei brachte Ľ. Kraskovská (1947) in dem Werk über die slowakische Geschichte. Die Autorin nennt in dem Register der Latènezeit in der Slowakei aus der verfolgten Mikroregion folgende Fundstellen: Bajč-Vlkanovo, Čičov, Holiare, Chotín, Imeľ,

95 Forschungstand der laténezeitlichen besiedlung der Komarnoer Iža, Komárno, Komárno-Veľký Harčáš, Marcelová, Nesvady und Radvaň nad Dunajom. Die detaillierte Zusammenfassung der latènezeitlichen Funde vom J. Eisner, die tragende Arbeit von I. Hunyady und vor allem eine Reihe von neuen Ausgrabungen im Südwesten der Slowakei hatte am Ende der vierziger und am Anfang der fünfziger Jahre Ján Filip bei der Abfassung der tschecho-slowakischen Urzeit und des Buches über die materielle Kultur der mitteleuropäischen Kelten, welches sich auch gründlich mit der ostkeltischen Problematik befasste, zur Verfügung (Filip 1956). Das Ergebnis war unter anderem ein neuer Katalog der latènezeitlichen Denkmäler in der Slowakei. Der Katalog enthält aus dem behandelten Gebiet folgende Fundstellen: Bajč-Intravilan, Holiare, Hurbanovo-Abov, Abadomb, Hurbanovo-Bacher Hof, Chotín, Imeľ, Iža, Komárno-Veľký Harčáš, Nesvady, Radvaň nad Dunajom. In der Slowakei haben sich seit den fünfziger Jahren des vergangenen Jahrhunderts die Gelände Arbeiten, die mit der Rettung der archäologischen Objekten in Verbindung standen, gesteigert. Eine große Aufmerksamkeit wurde den Gräberfelder der Kelten gewidmet. In den Jahren sind auch in dem behandelten Gebiet solche Ausgrabungen in Holiare und Hurbanovo (Čaplovič 1954a; 1954b) durchgeführt worden. Es stieg auch die Anzahl der Sammelfunde der Latènezeit (Kolník 1957, 55 n.). Die Ausgrabungen, die in der verfolgten Mikroregion durchgeführt worden sind, waren vorwiegend Rettungsgrabungen und es handelte sich meistens um Gräberfelder. Bis zum Jahr 1960 sind folgende Fundstellen untersucht worden: Bajč- Vlkanovo II (Benadik 1957; 1960; 1962), Chotín (Dušek 1961, 66-68), Svätý Peter, einst Dolný Peter (Dušek 1960). In den Jahren sind in der Gemeinde Chotin Lage Chotín VIII aus der Latènezeit weitere 16 Körpergräber gerettet worden. Voraussichtlich aus diesem Gräberfeld stammen auch die Glasarmringe, die T. E. Haevernick (1960) erwähnt. Aus derselben Lage stammen noch sechs Körpergräber, die im Jahr 1965 gerettet worden sind (Béres 1970). In den siebziger Jahren ist noch eine weitere Ausgrabung durchgeführt worden (Bujna 1976). Ebenso in der Lage Káptalan unter der Leitung von G. Nevizánsky (1978, ), wo eine Besiedlung aus der Latènezeit entdeckt worden ist. Aus einer weiteren Lage Sashegy-Chotín V des Chotíner Gemeindegebietes stammen zwei latènzeitliche Brandgräber (Dušek 1961, 66). In dem Jahr 1968 hat die Grabung eines keltischen Gräberfelders stattgefunden. Es befand sich auf einer Sanddüne zwischen Hurbanovo und dem Lokalteil Konkoľ, bezeichnet als Pieskovisko auf der Kote 117. Schon im Jahr 1964 hat man dort Funde eines sehr reichen Kriegergrabes gerettet (Benadik 1981; Bouzek 2002). Langsam wurden auch Ausgrabungen der Siedlungen aus der Latènezeit durchgeführt. Noch in den sechziger Jahren hat man die Siedlung in Iža freigelegt (Nemejcová-Pavúková 1968, 354, 355). Neben den systemathischen und Rettungsgrabungen sind auch Sammelfunde dokumentiert worden (Kolník 1961, 248 n.). Mit den Ausgrabungen stieg auch die Anzahl von Veröffentlichungen über die neuentdeckten Fundstellen der Latènezeit. Eine der bedeutenden Arbeit aus dieser Zeit behandelt die Grabungsergebnisse der sechs keltischen Gräberfelder in der Südwestslowakei (Benadik / Vlček / Ambros 1957), drei von denen befinden sich in der untersuchten Mikroregion (Hurbanovo-Abov, Abadomb, Hurbanovo-Bacher Hof

96 96 Noémi PAŽINOVÁ / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 und Holiare). Die Freilegung eines weiteren keltischen biritualen Gräberfeldes in Hurbanovo-Bohatá erfolgte im Jahr 1972, gemeinsam mit der Rettungsgrabung eines mittelalterlichen Gräberfeldes (Rejholcová 1977, 47-67). Neben den keltischen Gräberfelder, die meistens in die Mittellatènezeit zu datieren sind, lenkten die Aufmerksamkeit auf sich Siedlungen vom Ende der Latènezeit mit einer gemischten ethnischen Zugehörigkeit. Es waren kelto-dakische Siedlungen, die eine neue Problematik eröfnetten. Unter den Ersten befasste sich mit denen A. Točík (1959) in seiner Studie über die Besiedlung der Südwestslowakei um die Jahrtausendwende. Er erwähnt kelto-dakische Funde aus Chotín und Iža. Über den dakischen Materialbestand aus Chotín berichtete schon M. Dušek (1956), der noch weitere Sammelfunde aus der dakischen Besiedlung der südlichen Slowakei in Moča erwähnt (Dušek 1961, 68). P. Ratimorská (1983, 212) meldet dakische Funde aus Komárno. Am Anfang der achtziger Jahren des vergangenen Jahrhunderts realisierte man eine Erforschung im Rahmen der systemathischen Suche, Erfassung und Überprüfung von archäologischen Fundstellen im Gebiet des planmäßigen Aufbaus der Stauanlage Gabčíkovo-Nagymaros. Die Untersuchung hat zwei schon länger bekannte Fundstellen in Komárno-Veľký Harčáš bekräftigt, wo dann im Jahr 1981 eine Grabung durchgeführt worden ist (Rajtár / Roth 1982, 227, 228). Es sind auch Spuren einer Besiedlung der Latènezeit am Donauufer bei Kilometer 1759 bei der Gemeinde Iža entdeckt worden. Sie gehören zu der Fundstelle mit einer ausgedehnten mehrfachen Besiedlung, die schon in den Jahren 1959 und 1964 erforscht wurde (Nemejcová-Pavúková 1968, 353 n.). Letztlich sind latènezeitliche Scherben in der Gemeinde Patince bei Kilometer 1757, wo das Donauufer eine Grasterrasse bildet, gefunden worden. Hier ist in den Jahren eine Rettungsgrabung durchgeführt worden, während deren ein Teil der Fundstelle mit einer Besiedlung der jüngeren Latènezeit erforscht worden ist. Über den Verlauf der Grabungsaisonen und über die erlangte Erkenntnisse berichtete I. Cheben (1982; 1983), und einen in sich abgeschlossen Überblick über die Besiedlung und den Charakter der Funde legte er zuletzt im Jahr 1987 vor (Cheben 1987, 311 n.). Im Jahr 1981 fand wieder eine Untersuchung der archäologischen Fundstellen in der Südwestslowakei statt. Im Rahmen dieser Untersuchung auf der Strecke Bajč (Bezirk Komárno) - Dvory nad Žitavou (Bezirk Nové Zámky) erforschte man die Sanddünen auf der rechten und linken Uferseite des ehemaligen Žitava Flussbettes. Die Keramik der Latènezeit befand sich in Bajč- Lage Terrasse neben der Abzweigung der Strasse zum Hof Vlkanovo (Točík 1982a; 1982b, 284). Die Fundstelle war auch in der Vergangenheit bekannt, A. Točík führte da schon im Mai und Juni 1977 eine Untersuchung durch. Das Gemeindegebiet Bajč ist generell reich an Spuren der urzeitlichen Besiedlung, die sich beidseitig an den Flussterrassen der Žitava konzentrieren. In den achtziger Jahren realisierte man in Bajč Rettungsgrabungen, die zu der Erweiterung der Erkenntnisse über die keltische Besiedlung beigetragen haben (Čaplovič / Cheben / Ruttkay 1988; 1990; Cheben / Ruttkay 1992; Nevizanský / Točík 1984; Ruttkay 1990; 1991; Točík 1982a;). Das in den Jahren erlangte Fundgut aus den Siedlungsobjekten der Latènezeit in Bajč-Vlkanovo verarbeitete und wertete G. Březinová (1999, ) aus. Von der langjährigen Tätigkeit von P. Ratimorská im Regionalmuseum der ungarischen Kultur und Donauebene in Komárno ist die Grabung des keltischen

97 Forschungstand der laténezeitlichen besiedlung der Komarnoer Flachgräberfeldes im Gemeindegebiet Chotín Lage X Horná ľanová zem im Jahr 1971 nenneswert (Ratimorská 1975, 85-96; 1981). Sie führte auch eine Rettungsgrabung auf der Donauufer Strasse in Komárno durch (Ratimorská 1980, 227), wo bei der Aushebung einer Frachtaufzugsschacht des Kesselhauses ein ruiniertes kreisförmiges Objekt mit Fundgut der Mittellatènezeit entdeckt worden ist. Weiter befasste sie sich mit der Erforschung der latènezeitlichen Objekte im Park Anglia in Komárno, die während der Ausgrabung einer Wasserfurche zerstört worden sind (Ratimorská 1983, ). Zuletzt hat P. Ratimorská zwei keltische Gräber in Hurbanovo-Konkoľ gerettet, die bei einer Sandgewinnung beschädigt worden sind (Rajtár / Ratimorská 1990, 143). Ihr Nachfolger im Regionalmuseum A. Trugly registrierte zerstörte keltische Gräber in Chotín Lage Sunnyogó (Trugly 1987, 105). Luftprospektion und Aufnahme der archäologischen Fundstellen im Gebiet der westlichen Slowakei erfolgten in der ersten Hälfte der neunziger Jahre des vergangenen Jahrhunderts. Es sind Spuren einer latènezeitlichen Besiedlung auf den folgenden Fundstellen in der verfolgten Mikroregion bewiesen worden: Imeľ (Kopecký / Kuzma / Rajtár 1990, 101), Zlatná na Ostrove (Hanzelyová / Kuzma / Rajtár 1992, 48) und Chotín (Hanzelyová / Kuzma / Rajtár 1995, 55). Den neuesten Erkenntnissen zufolge, bei dem Donau und Waag Zusammenlauf in Komárno im Zentrum der historischen Stadt, unter dem Europa Platz Neubau, sind seit dem Jahr 2000 auf einer beschränkten Fläche von 20 m 2 sechs Keramiköfen freigelegt worden (Pieta 2001, 784). Das keramische Fundgut ist bis jetzt nicht publiziert, die Geländesituation, technologische und Funktionsanalyse des Keramikofen-Komplexes war der Gegenstand der Diplomarbeit von J. Koštial (2004). Besiedlung der Komarnoer Mikroregion in der südlichen Donauebene in der Latènezeit Die gegenwärtige Topographie der Fundstellen der Latènezeit (Karte 1; die Nummer der Fundstellen entsprechen den Nummer in der Tab. 1) ist das Ergebnis einer intensiven Forschung vor allem in den letzten zwei Jahrzehnten. Heutzutage registrieren wir in der verfolgten Mikroregion 66 Fundstellen (Tab. 1), von denen in die Latènezeit 42 (ca 64 %) näher datierbar sind. In der älteren Latènezeit (LTB1-B2) ist das verfolgte Gebiet, ähnlich als der mitteleuropäische Bereich, durch Wellen der Kelteneinwanderer besiedelt worden. Nach der Art der Fundstelle handelt es sich in der untersuchten Mikroregion ausschließlich um Gräberfelder (8 Fundstellen). Drei von denen sind nicht näher datierbar: Čalovec-Intravilan (11), Imeľ-Gemeindegebiet (29) und Svätý Peter- Fundstelle No.1 (62). Die übrigen können in zwei Gruppen eingeteilt werden. Es sind die mit den früheren Anfängen der Bestattungen, ab der Stufe LT B1: Bajč- Vlkanovo II-Sanddüne (4), Hurbanovo-Bacher Hof (18), und dann diejenigen in denen ab der Stufe LT B2 die Bestattungen beginnen: Chotín VIII-Sunnyogó (25), Chotín X-Horná ľanová zem (26). Die Grablegungen enden in gleichem Maß an der Wende der älteren und mittleren Latènezeit (LT B/C). Der untersuchte Teil des Gräberfeldes Hurbanovo Konkoľ, Pieskovisko, Szarvaskút (21) ist in die

98 98 Noémi PAŽINOVÁ / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 Übergangsperiode LT B2/C1 bis zu der Stufe LT C1 datiert. Die im Jahr 1968 auf diesem Gräberfeld entdeckten 17 Gräber sind bis jetzt aber nicht publiziert. In der mittleren Latènezeit (LTB2/C1-C1) erlebt die Kultur ihren größten territorialen Aufschwung. Das untere Nitra und Žitava Flussgebiet hatte für die Besiedlung ideale Gegebenheiten. Die Existenz der offenen Siedlungen und Gräberfelder in der Nähe der Flussläufe sagt über deren große Bedeutung aus. In dieser Zeit registrieren wir sechs Siedlungen: Bajč-Zwischen den Kanälen (6), Bajč- Ragoňa I (7), Komárno-Donauufer Strasse (39), Bajč-Vlkanovo-Ziegelei des Staatsvermögens (1), Iža-Donauufer-RKM 1759 (33), Patince-Čierny hon (55). Die letzten drei überdauern bis zu der jüngeren Latènezeit (LTC2-D1). Aus der mittleren Latènezeit kennen wir volgende Gräberfelder: Holiare-Dombhalomalja (16), Hurbanovo-Abov, Abadomb (17), Hurbanovo-Bohatá-Zwischen zwei Strassen (19), Chotín V-Sashegy (24), Radvaň nad Dunajom-Dunára dülő (57). Es ist aber wichtig anzumerken, dass die gennante Gräberfelder nur teilweise ausgegraben wurden, deshalb ist es nicht ausgeschlossen, dass der ältere Horizont auch vertreten war. Mit der ganzeuropäischen Ausweiterung der keltischen Flachgräberfelder domienierte diese Form der Bestattung auch auf dem behandelten Gebiet. Es tauchen aber auch Brandgräber auf, möglicherweise unter dem Einfluss einer neuen Welle der keltischen Migration in dem zweiten Viertel des 3. Jahrhunderts, nach den erfolglosen Kämpfen auf dem Balkan und dem Aufenthalt in Kleinasien (Jerem 2003, 194). Zum Beispiel, in dem Fall des Gräberfelders Holiare-Dombhalomalja (16) ausschließlich mit Brandbestattung, hat man ab der Stufe LTC1 begonnen, Bestattungen durchzuführen. In diesem Fall könnten wir auch von einem ethnischen Wandel ausgehen (Benadik / Vlček / Ambros 1957, 143; Bujna 2004, 331). Karte 1. Topographie der Fundstellen der Latènezeit in der Komarnoer Mikroregion: 1-4 Bajč-Vlkanovo, 5-10 Bajč, Čalovec, Čičov,

99 Forschungstand der laténezeitlichen besiedlung der Komarnoer Holiare, Hurbanovo, Hurbanovo-Bohatá, 22 Hurbanovo- Zelený Háj, Chotín, Imeľ, Iža, 36 Kameničná, 37 Kolárovo, Komárno, Komárno-Veľký Harčáš, Marcelová, 47 Moča, Nesvady, 52 Nová Stráž, Patince, 56 Pribeta, Radvaň nad Dunajom, Svätý Peter, 63 Tôň, 64 Trávnik, 65 Veľké Kosihy, 66 Zlatná na Ostrove; Die nachfolgende Periode der jüngeren (LTC2-D1) und späten (LTD2-D3) Latènezeit ist durch entscheidende Änderungen gekennzeichnet. Aus dieser Periode kennen wir nur Siedlungen, bzw. nur keramische Sammelfunde. Gräberfelder oder Gräber die zu den Siedlungen zeitlich passen würden sind uns bis jetzt keine bekannt und das selbe gilt auch für das ganze von Kelten besiedelte Gebiet östlich des Rheins. In der verfolgten Mikroregion sind Besiedlungen in Čičov (15) und Veľké Kosihy (65) nachgewiesen. Eine neue bis jetzt wenig erforschte Agglomeration hat sich bei dem Waag und Donau Zusammenlauf herausgebildet (Pieta 1996, 185). Komárno-Europlatz (40), das Produktionszentrum auf der linken Donauküste, lag in einer strategisch gut situierten Lage und war eines von den mitteldanubischen Übergängen. Es ist gelungen hier wesentliche Belege einer spätletènezeitlichen Besiedlung zu entdecken. Es dominiert vor allem die Keramikproduktion. Aus dem Stadtgebiet und seiner unmittelbaren Umgebung registrieren wir folgende Siedlungen: Chotín-Dolné Konopište (27), Iža-Donauufer-RKM 1759 (33), Komárno-Veľký Harčáš RKM 1763 (44), Patince-Čierny hon RKM 1757 (55) und auch ältere Münzenhortfunde: Iža (35), Komárno (41, 42) und Komárno-Veľký Harčáš (43). Es ist also möglich, dass gerade in Komárno ein Mittelpunktgebiet existierte. K. Pieta (2001, 784) meint, dass dieses Zentrum noch vor der Entdeckung des dakischen Phänomens funktionierte und sein Untergang mit dem Eindringen von Daken in dieses Gebiet zusammenhängt, noch in der Stufe LT D1 Sporadisches dakisches Keramikmaterial ist aus fünf Fundstellen der verfolgten Mikroregion bekannt: Chotín II-Simitós (23), Iža-Donauufer-RKM 1760 (33), Komárno-Park bei der Festung Anglia (38), Moča (47) und Svätý Peter-Almhütte JRD, Juhokol (61). Den Sammelfunden gemäß können wir keine eindeutigen historischen Behauptungen äußern oder einen Schluss ziehen. Als Ansiedlungen mit gemischtem kelto-dakischem Charakter können wir die ersten drei Fundstellen ansehen, von den anderen sind nur einzelne Keramikfunde bekannt, die als dakisch interpretiert werden. Die Abdeckung der Besiedlung einer Kultur mit dem Gebiet einer anderen und mit Beispielen des Einflusses in der materiellen Kultur, weist auf eine freundschaftliche und ruhige Symbiose hin. Die Intensität sowie die Art der gegenseitigen Kontakten sind aber bis jetzt nicht schlichtweg erfasst. Das Ende der La-Tène Kultur in der verfolgten Mikroregion ist nicht eindeutig geklärt. Vom Anfang der römischen Okkupation bis zur Zeit des Markus Aurelius auf dem Gebiet der Provinz Pannonien können wir noch weiter mit der Tradition der Eisenzeit rechnen (Fitz 1998, 9). Es bestätigen nicht nur die keltischen Inschriften (Namen) sondern auch die lokale Bildhauerkunst (Barkóczi 1951, 13, tab. I: 4), die keramische Produktion und die Smuckerzeugung. Im Barbarikum bzw. in der Karpaten-Zone ist ebenso nach wie vor mit keltischen Einwohner zu rechnen.

100 100 Noémi PAŽINOVÁ / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 Schlussfolgerung Bei dem Verzeichnis und Kartierung der latènezeitlichen Fundstellen in dem behandelten Gebiet der südlichen Donauebene regiestrierten wir 66 Fundstellen. Davon sind 17 Siedlungen und 13 Gräberfelder. Im Katalog befinden sich auch 36 nicht näher bestimmbare Lagen, die als Sammelfunde und Einzelfunde erfasst worden sind. In den einzelnen latènezeitlichen Stufen waren für die Gründung der Siedlungen Flussterrassen, Lagen mit einem günstigem Boden, Lössanhöhen in der Flussnähe, Dünen und in dem Fall von Moorboden natürliche Erhebungen passend. Die Gräberfelder waren in höchstem Maße auf Dünen situiert. Die wichtigste, auch historisch belegte, Kolonisationswelle der Kelten, die auch mit der militärischen Okkupation der neueroberten Gebiete verbunden ist, ist in der Stufe LT B nachgewiesen (Bujna 1994, 9). Die Niederlassung fing im Westen an und stand in Zusammenhang mit der Besetzung des Kernpunktes des Karpatenbeckens. Kleinere Gruppen steuerten entlang der rechten Donauufer und rückten den Flusstäler weiter vor. Offenbar noch vor der ersten Hälfte des 4. Jahrhunderts v.chr. haben sich die Kelten in der Linie Bakony-Vértes-Pilis niedergelassen und erreichten auch die Linie der nord-südlichen Stromrichtung der Donau, die sie auch schnell überquerten. Die Intensität der latènezeitlichen Besiedlung in der verfolgten Mikroregion hat vom Anfang (LT B1) eine langsamere Entwicklung. Das Besiedlungsnetz verdichtet sich aber allmählich und am Ende der älteren Latènezeit und am Anfang der Mittellatènezeit registrieren wir eine kräftige Wanderungswelle entlang der linken Uferseiten der Nitra und Žitava Flüsse. Die Mittellatènezeit und den Anfang der jüngeren Latènezeit kann man für einen Höhepunkt der Siedlungsaktivität der verfolgten Mikroregion bezeichnen. Die steigende Einwohnerzahl steht am Anfang in Verbindung mit der Einkunft neuer Gruppen von Süden nach den erfolglosen Kämpfen auf dem Balkan und später mit der norditalienischen Migrationswelle nach der vernichtenden Niederlage der Kelten durch die römische Armee in der Schlacht von Telamon (225 v.chr.). Als dann im Jahre 192 v.chr. die Römer die Boiern und ihre Stütze Bononia zerstörten, ging ab v.chr. ein großer Teil Norditaliens unter die römische Souveränität über und die meisten Kelten wanderten in die nordöstliche Richtung. Die Periode der jüngeren Latènezeit, bzw. des älteren Abschnittes der Spätlatènezeit ist im ganzen mitteleuropäischen Gebiet mit vielen Veränderungen verbunden. Das Karpatenbecken ist ein Expansivzentrum der keltischen Gefolge geworden, möglicherweise war es auch ein Zufluchtsort vor der römischen Bedrohung. In dieser Zeit hat die Entwicklung mindestens von zwei Machtzentren begonnen. Das eine war Regnum Noricum im östlichem Teil des Alpenmassives und das zweite war das Oppidum von Bratislava, das mit den Boiern in Verbindung stand (Pieta / Zachar 1993, 147). Das mitteleuropäische Keltengebiet hat der Siegeszug der Kimbern und Teutonen im Jahre 113 v.chr. abgeschwächt. Dieser Siegeszug hat weitere Migrationen und ethnische Veränderungen, bzw. die dakische Expansion noch vor Burebista verursacht (Pieta 1982, 41). Siedlungen mit vermischtem kelto-dakischem Fundgut können wir im behandelten Gebiet ab dem jüngeren Abschnitt der Spätlatènezeit nachweisen. Die dakische Expansion, konkreter ihre zweite Welle, die historisch mit dem Sieg des Burebista über den Boiern und Tauriskern nach der Hälfte des letzten Jahrhunderts v.chr. verbunden ist,

101 Forschungstand der laténezeitlichen besiedlung der Komarnoer verursachte die dakische Okkupation des mitteleuropäischen Gebietes (Pieta 1982, 43). Bestimmt muss man aber damit rechnen, dass das Leben in den keltischen Siedlungen nach der Ankunft der Daker nicht ganz untergegangen ist, die Intensität der Besiedlung nimmt aber deutlich ab. Noch während der Stufe LT D1 geht die Besiedlung im Gebiet von Komárno und seiner Umgebung (Iža) zu Ende. Obwohl Burebista schon um das Jahr 44 v.chr. starb und sein Reich aufgeteilt worden ist, hat die kelto-dakische Besiedlung evident bis zur Römerzeit übergedauert. Begutachtet von Prof. Jozef Bujna, CSc. Noémi PAŽINOVÁ: SÚČASNÝ STAV BÁDANIA OSÍDLENIA KOMÁR- ŇANSKÉHO MIKROREGIÓNU V JUŽNEJ ČASTI PODUNAJSKEJ NÍŽINY V DOBE LATÉNSKEJ. Príspevok sa zaoberá súčasnou topografiou laténskych nálezísk (mapa 1) v oblasti sledovaného mikroregiónu (1002 km 2 ) v južnej časti Podunajskej nížiny. Súčasný stav je výsledkom intenzívnej bádateľskej činnosti v minulosti, predovšetkým však za posledné desaťročia. V súčasnosti poznáme na sledovanom území 66 lokalít (tabela 1, čísla lokalít sa zhodujú s číslami na mape), z nich je bližšie do doby laténskej datovaných 42 lokalít (cca 64 %). Sídliskový charakter má 17 lokalít, 13 sú pohrebiská. V katalógu sa ďalej nachádzajú aj polohy tzv. neurčiteľného charakteru, je ich 36, ktoré boli zaevidované ako náhodné nálezy, resp. boli doložené na základe črepového materiálu získaného povrchovým zberom. V staršej dobe laténskej (LT B1-B2) z hľadiska druhu náleziska ide na sledovanom území výlučne o pohrebiská (8 lokalít). Sú to lokality Čalovecintravilán, Imeľ-chotár a Svätý Peter-lokalita č.1. Ďalej sú to pohrebiská, ktoré môžeme rozdeliť do dvoch skupín, na tie so včasným začiatkom pochovávania od stupňa LT B1: Bajč-Vlkanovo II-piesková duna, Hurbanovo-Bacherov majer, a pohrebiská s neskorším začiatkom pochovávania od stupňa LT B2: Chotín VIII- Sunnyogó a Chotín X-Horná ľanová zem pochovávanie na nich vyznieva na rozhraní staršej a strednej doby laténskej LT B/C. Preskúmaná časť pohrebiska Hurbanovo Konkoľ, Pieskovisko, Szarvaskút je datovaná od prechodného horizontu LT B2/C1 až do stupňa LT C1, 17 hrobov zachránených v roku 1968 nie je však zatiaľ publikovaných. V strednej dobe laténskej (LT B2/C1-C1) prežíva laténska kultúra svoj územný rozmach. Z daného obdobia evidujeme šesť sídlisk: Bajč-Medzi kanálmi, Bajč- Ragoňa I, Komárno-Dunajské nábrežie, Bajč-Vlkanovo-Teheľňa ŠM, Iža-breh Dunaja-RKM 1759, Patince-Čierny hon. Posledné tri z nich pretrvávajú aj do obdobia mladšej doby laténskej (LTC2-D1). Z obdobia strednej doby laténskej pochádza nasledovných päť pohrebísk: Holiare-Dombhalomalja, Hurbanovo-Abov, Abadomb, Hurbanovo-Bohatá-Medzi dvoma cestami, Chotín V-Sashegy, Radvaň nad Dunajom-Dunára dülő. Treba však podobnúť, že tieto pohrebiská sa podarilo odkryť len čiastočne preto zostáva otázne, či nebol zastúpený aj starší horizont. O etnickej zmene v strednej dobe laténskej by sme mohli uvažovať v prípade pohrebiska Holiare-Dombhalomalja s výlučne žiarovým rítom, na ktorom sa začalo pochovávať od stupňa LT C1.

102 102 Noémi PAŽINOVÁ / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 Nasledújúce obdobie mladšej (LT C2-D1) a neskorej doby laténskej (LT D2-D3) je poznačené výraznými zmenami. V sledovanom priestore je doložené osídlenie v Čičove a Veľkých Kosihách. Nová zatiaľ málo prebádaná sídlisková aglomerácia sa vytvorila v tomto období pri sútoku Váhu a Dunaja v Komárne-Nádvorie Európy, kde dominuje hrnčiarska výroba. Z územia mesta a jeho bezprostredného okolia poznáme viacero osád: Chotín-Dolné Konopište, Iža-breh Dunaja RKM 1759, Komárno-Veľký Harčáš RKM 1763, Patince-Čierny hon RKM 1757 a tiež staršie depoty mincí: Iža, Komárno a Komárno-Veľký Harčáš. Zo zberových výskumov pochádza sporadický dácky keramický materiál celkovo z piatich lokalít sledovaného mikroregiónu: Chotín II-Simitós, Iža-breh Dunaja-RKM 1760, Komárno-park pri pevnosti Anglia, Moča a Svätý Peter-Salaš JRD, Juhokol. Ako osady so zmiešaným kelto-dáckym charakterom môžu byť z toho interpretované prvé tri lokality, z ostatných pochádza len ojedinelý keramický materiál. Zánik laténskej kultúry v sledovanom priestore zatiaľ nie je možné s istotou objasniť.

103 Nummer Fundstelle Lage Art der Fundstelle Bajč- Vlkanovo Ziegelei des Staatsvermögens Charakteristik der Fundstelle Jahr der Grabung Fundlagerung Ausgrabungsart 4 Hütten; 6 Siedlungsobjekte MMKaP Rettungsgrabung Siedlung 4 Hütten AÚ SAV Rettungsgrabung Bajč- Vlkanovo Bajč- Vlkanovo Bajč- Vlkanovo II SW vom Hof des Staatsvermögens NW vom Gemeinderand Sanddüne Scherben 1989 AÚ SAV Rettungsgrabung Scherben 1988 AÚ SAV Gräberfeld zerstörtes Grab - eine Eisenlanze (offenbar La-Téne) 68 Gräber: 53 Körpergräber und 15 Brandgräber; Gelände Prospektion 1954 AÚ SAV Zufallsfund Systemathische Ausgrabung Bajč Hügel zwischen zwei Kanälen Bajč Zwischen den Kanälen Scherben 1977 AÚ SAV Siedlung 2 Hütten; 12 Siedlungsobjekte Gelände Prospektion 1987 AÚ SAV Rettungsgrabung Datierung Literatur LTB/C - D1 LTC2-D1 Točík 1964,5, 15-17, 57-60, 62-66; Točík 1982a; Nevizanský / Točík 1984; Březinová 1999, ; Ruttkay 1991, 90; Ruttkay 1990, 149; unveröffentlicht; MVS 6284/54; LTB1-C1 LTB/C - C1 LTB2/C1- C1 Benadik 1957, , ; Benadik 1960, ; Benadik 1962, ; Točík 1978b, 239; Čaplovič / Cheben / Ruttkay 1988, 39-40; Cheben / Ruttkay 1992, 49;

104 AÚ SAV Rettungsgrabung 1990 AÚ SAV Rettungsgrabung Bajč Ragoňa I Siedlung 2 Hütten 1977 Bajč Ragoňa II Scherben 1977 Bajč Terrasse bei der Abzweigung der Strasse zum Vlkanovo Hof; Kiesgrube Bajč- Intravilan Čalovec- Intravilan Čalovec- Intravilan Bau des Sozialgebäudes Erhöhung hinter der Schule Čičov Kécspuszta, Keč I. Scherben 1981 AÚ SAV Gelände Prospektion Gelände Prospektion Gelände Prospektion Körpergrab 1955 Zufallsfund Gräberfeld Scherben Einzelfund Scherben zerstörte Körpergräber Quirl; Perle Gelände Prospektion Gelände Prospektion Gelände Prospektion Gelände Prospektion Čičov Keč IV. Einzelfund Eisenlanze Zufallsfund LTB/C - C1 LTC-D LTB-C1 LTB/C - D1 Čaplovič / Cheben / Ruttkay 1990, 47-48; Cheben / Ruttkay 1992, 49-50; Točík 1978b, ; Točík 1978b, 245; Točík 1982b, 284; Benadik 1955, 773; Dušek 1961, 68; unveröffentlicht; MVS 665/49, 1325/54; unveröffentlicht; MVS 882/50; Barta / Willvonseder 1934, 10; Barta / Willvonseder 1934, 12;

105 15 Čičov VII. Siedlung 16 Holiare Dombhalomalja (Halomdomb) Gräberfeld Hurbanovo Abov, Abadomb 17 Gräberfeld Hurbanovo Bacher Hof 18 Gräberfeld 19 Hurbanovo Konkoľ, Kiesgrube, Szarvaskút Gräberfeld Hütte mit zwei Brennöfen 1932 Gelände Prospektion 25 Gräber: 23 Brandund 2 nicht näher bestimbarre höchstwahrscheinlich Brandgräber; AÚ SAV Rettungsgrabung 18 Gräber: 1 Brandgrab, 17 Körpergräber (Bestattungritus eines Grabes ist umstritten) 1936; MMKaP Rettungsgrabung 13 Körpergräber 1952 AÚ SAV Rettungsgrabung 2 Körpergräber 1977 AÚ SAV Gelände Prospektion Körpergrab 1961 AÚ SAV Zufallsfund Lekythos aus Bronze 1964 AÚ SAV Zufallsfund LTD LTB/C - C1 LTB/C - C1 LTB1-C1 Barta / Willvonseder 1934, 5; Benadik / Vlček / Ambros 1957, 83-98; ; Benadik 1955, 772; Benadik 1962, ; Čaplovič 1954a, ; Benadik / Vlček / Ambros 1957, 41-54; ; Benadik 1962, ; Čaplovič 1954b, ; Benadik / Vlček / Ambros 1957, 55-74; ; Benadik 1962, ; Točík 1978a, 234; LTB2/C1- C1 Benadik 1981, ; Bouzek 2002, 53-57;

106 Hurbanovo- Bohatá 17 Gräber: 10 Körpergräber, 2 Brandgräber, 5 nicht näher feststellbare Gräber 2 Körpergräber Zwischen zwei 21 Gräber: 12 Strassen Gräberfeld Körper- und 9 Brandgräber 1968 AÚ SAV Rettungsgrabung 1988 AÚ SAV Rettungsgrabung 1972 AÚ SAV Rettungsgrabung Hurbanovo- Cseplös Ufer Gelände Scherben 1955 Bohatá Prospektion Hurbanovo- Flaschengefäss Zelený Háj Scherben 1975 MMKaP Zufallsfund Chotín Lage II, Simitós Chotín Lage V, Sashegy Lage VIII, Sunnyogó Siedlung Gräberfeld Gräberfeld 4 Getreidemulden; eine zwei-räumige Behausung 2 Brandgräber 16 Körpergräber 6 Körpergräber 7 Körpergräber zerstörte Gräber LTB/C - C1 LTC2-D unveröffentlicht; Rajtár / Ratimorská 1990, 143; Rejholcová 1977, 47-67; Kolník 1957, 55-56; unveröffentlicht; Inventarnummer I-4231; Rettungsgrabung Točík 1959, 844; Dušek 1956, LTD2-D ; Točík 1959, 844; AÚ Dušek 1961, 66; SAV Rettungsgrabung LTB/C - C AÚ SAV Rettungsgrabung LTB-C1? 1965 Rettungsgrabung LTB2-C1 Dušek 1961, 66; Haevernick 1960, 123, , ; Béres 1970, ; 1972, ,1976 Rettungsgrabung LTB-C1 Bujna 1976, 73-75; 1986 MMKaP Gelände Prospektion Trugly 1987, 105;

107 Chotín Lage X, Horná ľanová zem Gräberfeld 4 Brand- und 43 Körpergräber MMKaP Rettungsgrabung LTB2-C1 Chotín Dolné Konopište Siedlung Chotín- Káptalan Siedlung Intravilan Imeľ Gemeindegebiet Gräberfeld Spuren einer weiträumigen Grabenanlage?; Siedlungsobjekte vereinzelte Besiedlung zerstörte Körpergräber 1956 Gelände Prospektion 1993 Luftprospektion 1977 AÚ SAV Rettungsgrabung LTC2-D 1884 MNM Zufallsfund LTB-C1 Imeľ Vogelmiere Siedlung 1988 Luftprospektion Betyár puszta, Udvarnoky Iža - Intravilan Iža - Donauufer Scherben gegenüber der reformierten Kirche RKM Gelände Prospektion Siedlung 1956 Rettungsgrabung 1959,1964 MMKaP Rettungsgrabung LTB/C - D1 Siedlung gestörte Objekte 1980 AÚ SAV Grabung LTD2-D3 RKM 1760 Iža Leányvár Einzelfund Eisenschwert mit Spuren einer Schwertscheide 1955,1958 AÚ SAV Gelände Prospektion SMBB Zufallsfund LTB/C - C1 Ratimorská 1981, 15-79; Opralová 1985, 178; Kolník 1961, 249; Hanzelyová / Kuzma / Rajtár 1995, 55; Nevizánský 1978, ; Hunyady 1957, 192; Kopecký / Kuzma / Rajtár 1990, 101; Janšák 1935, 29; unveröffentlicht; MVS 743/62; Nemejcová- Pavúková 1968, ; Rajtár 1981, 241; Točík 1959, 845; Petres / Szabó 1992, 105; Zachar 1974, 71; Zachar 1987, 17;

108 35 36 Iža Münzen 1 keltische Silbermünze - Typ Simmering Scherben 1930 Privatsammlung Zufallsfund LTD Gelände Prospektion Hlinka et al. 1978, 4; Janšák 1931, 28; 37 Kolárovo Scherben 1 Gefäss 1976 VMNZ Zufallsfund unveröffentlicht; 1 Objekt - Strasse Komárno Park bei der Festung Anglia (Leninove Hradná; im Objekt sady) Siedlung Eisenschlacken-reste 1 Objekt - Strasse Stromová Komárno Donauufer Strasse kreisförmige Grube Siedlung Komárno Europaplatz Siedlung Komárno Münzen 6 Keramiköfen Typ mit Enface Gesicht und Pferd - Kleinmünzen 12 Stück; Typ mit Lorbeerzweig und Pferd - Kleinmünzen 4 Stück; Typ mit Buckel und Pferd - Kleinmünzen 7 Stück; Typ Gross Bysterec, Tetradrachma - 1 Stück; 1982 MMKaP Rettungsgrabung LTD2-D MMKaP Rettungsgrabung AÚ SAV Rettungsgrabung 1879 Museé des Antiquité Nationales, Saint- Germainen- Laye, Francúzsko LTB/C - C1 Kameničná Pusztatemplomdomb LTC2- (D?) Zufallsfund LTC2-D Ratimorská 1983, ; Ratimorská 1980, 227; Koštial 2004; kurze Erwähnung bei Pieta 2001, 784; Hunka / Kolníková 1994, 49;

109 Komárno Komárno- Veľký Harčáš Münze Münze 3 Silbermünzen - Tetradrachmen: Biatec (2) und Nonnos (1) 1 Silbermünze - Typ Tótfalu vor dem Jahr 1909 MNM Zufallsfund LTC2-D 1931 SNM Zufallsfund LTC2-D Körpergrab SVM Rettungsgrabung LTB/C - C1 Komárno- Veľký Donauufer - RKM 1763 Scherben 1980 Grabung LTC2-D Harčáš Marcelová Bewässerungsfurche Siedlung Keramik 1982 Rettungsgrabung Marcelová hinter dem Wasser Scherben 1966 AÚ SAV Moča Scherben Nesvady Pethajó dülő - Bach Scherben Nesvady Kovárfonó Hof Scherben 1953 AÚ SAV Nesvady Nagyhalmok, Partok Grab? 1953 AÚ SAV Gelände Prospektion Gelände Prospektion Gelände Prospektion Gelände Prospektion Gelände Prospektion Nesvady Aňala Körpergrab? VMNZ Zufallsfund Nová Stráž Scherben 1 Gefäss MMKaP Zufallsfund LTD2-D3 LTB-C1 LTB/C - C1 Patince Donauufer A Körpergrab? Privatsammlung Zufallsfund LTB-C1 Ondrouch 1964, 92; Ondrouch 1964, 59; Eisner 1928, 34; Eisner 1933, 170, 176; Eisner 1933, 184; Rajtár / Roth 1982, 229; Kuzma / Rajtár 1983, 148; unveröffentlicht; MVS 979/66; Dušek 1961, 68; Janšák 1935, 28; unveröffentlicht; MVS 3143/53; unveröffentlicht; MVS 3147/53; Hunyady 1957, ; unveröffentlicht; ohne Inventarnummer; unveröffentlicht; MVS ohne Nummer;

110 Patince Krajcáros Einzelfunde Privatsammlung Zufallsfund Patince Čierny hon- RKM Zufallsfund Siedlung 3 Objekte (eine mit Eisenschlacke) 1980 AÚ SAV Grabung AÚ SAV Rettungsgrabung Pribeta Pusztatemplomhegy Scherben 1957 SNM Gelände Prospektion Radvaň nad Dunajom- Žitavská Tôň Radvaň nad Dunajom Radvaň nad Dunajom Radvaň nad Dunajom Dunára dülö - Parzelle 2219 Virt - Kiesgrube Virtova pustatina Kiesgrube Svätý Peter Almhütte JRD, Juhakol Svätý Peter Fundstelle No.1 Gräberfeld Scherben Grab? 3 Brandgräber 1937 SNM Rettungsgrabung Objekt mit Scherben und Tierknochen 1960 AÚ SAV Eisenkette - zum Aufhängen des Gürtelschwertes; Gefäss; Armring; Sapropelit; Scherben 1953 Gelände Prospektion 1933,1936 SVM Zufallsfund Scherben 1966 AÚ SAV Gräberfeld 1959 Gelände Prospektion Gelände Prospektion Gelände Prospektion LTB/C - D1 LTB/C - LTC1 LTB/C - C1 LTD2-D3 LTB unveröffentlicht; MVS ohne Nummer; Eisner 1929, ; Eisner 1933, 184, 205, 224; Rajtár 1981, ; Cheben 1982, 93-94; Cheben 1983, 95-96; Cheben 1987, ; unveröffentlicht; MVS 798/57; Budaváry 1937, ; unveröffentlicht; MVS 108/60; Eisner 1928, 34; Eisner 1933, , 176; Novotný 1955, 794; unveröffentlicht; MVS 3177/66; Dušek 1960, ;

111 Tôň Tôň I. (Veľká Tôň) Scherben Rettungsgrabung Trávnik Veľké Kosihy Zlatná na Ostrove Okánikovo- Halomdomb Lélsky horný buk Einzelfunde Siedlung Armringe, Nadeln halbkreisformiger Ofen, Fussboden; Siedlung 1991 AÚ SAV Gelände Prospektion 1977 Zufallsfund LTD Luftprospektion; Gelände Prospektion Barta / Willvonseder 1934, 12-13, 20; Barta / Willvonseder 1934, 5-6; Točík 1978c, 274; Hanzelyová / Kuzma / Rajtár 1992, 48; Tab. 1. Katalog der Fundstellen der Latènezeit in der Komarnoer Mikroregion. Anmerkungen: AÚ SAV Archäologisches Institut der Slowakischen Akademie der Wissenschaften, Nitra; MNM Ungarisches Nationalmuseum, Budapest; MMKaP Museum der ungarischen Kultur und der Donauebene, Komárno; MVS Fundbericht, Archäologisches Institut, Nitra; SMBB Museum der Mittelslowakei, Banská Bystrica; SNM Slowakisches Nationalmuseum, Martin; SVM Slowakisches Landeskunde Museum, Bratislava; VMNZ Landeskunde Museum, Nové Zámky;

112 112 Noémi PAŽINOVÁ / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 Literatur Barta / Willvonseder H. F. J. Barta / K. Willvonseder: Zur ur- und frühgeschichtlichen Besiedlung der großen Schütt. Sudeta. Zeitschrift für Vorund Frühgeschichte 10, Barkóczi 1951 L. Barkóczi: Brigetio. Dissertationes Pannonicae II. Budapest Benadik 1955 B. Benadik: Laténske nálezy z Ponitria na Slovensku. Arch. Rozhledy 7, 1955, Benadik 1957 B. Benadik: Nové keltské nálezy v Bajči-Vlkanove. Arch. Rozhledy 9, 1957, , Benadik 1960 B. Benadik: Keltské pohrebisko v Bajči-Vlkanove. Slov. Arch. 8/2, 1960, Benadik 1962 B. Benadik: Chronologické vzťahy keltských pohrebísk na Slovensku. Slov. Arch. 10/2, 1962, Benadik 1981 B. Benadik: Bronzový lekythos z keltského hrobu v Hurbanove, okr. Komárno. Praehist. 8, Varia Arch. 2, 1981, Benadik / Vlček / Ambros 1957 B. Benadik / E. Vlček / C. Ambros: Keltské pohrebiská na juhozápadnom Slovensku. Bratislava Béres 1970 J. Béreš: Záchranný výskum na keltskom pohrebisku v Chotíne. Štud. Zvesti AÚ SAV 18, Bouzek 2002 J. Bouzek: Die Bronzelekythos des Typus Talcott aus Hurbanovo und andere vorrömische mediterrane Bronzegefäβe in der Slowakei. Anodos. Studies of the Ancient World 2/2002 in Honour of Mária Novotná, Budaváry 1937 V. Budaváry: Nové nálezy z doby laténskej na Slovensku. Sbor. MSS 31, 1937, Bujna 1976 J. Bujna: Záchranný výskum kostrového pohrebiska z doby laténskej v Chotíne. AVANS 1975, 1976, Bujna 1982 J. Bujna: Spiegelung der Sozialstruktur auf latènezeitlichen Gräberfeldern im Karpatenbecken. Pam. Arch. 73, 1982, Bujna 2004 J. Bujna: K problematike birituality u Keltov. Štud. Zvesti AÚ SAV 36, 2004, Březinová 1999 G. Březinová: Sídlisko z doby laténskej v Bajči-Vlkanove. Štud. Zvesti AÚ SAV 33, 1999, Čaplovič 1954a P. Čaplovič: Laténske pohrebište Hurbanovo-Abadomb. Arch. Rozhledy 6, 1954, Čaplovič 1954b P. Čaplovič: Laténske pohrebište Hurbanovo-Bacherov Majer. Arch. Rozhledy 6, 1954, Čaplovič / Cheben / Ruttkay 1988 D. Čaplovič / I. Cheben / M. Ruttkay: Rozsiahly záchranný výskum pravekého a stredovekého osídlenia v Bajči. AVANS 1987, 1988, Čaplovič / Cheben / Ruttkay 1990 D. Čaplovič / I. Cheben / M. Ruttkay: Pokračovanie výskumu v Bajči. AVANS 1988, 1990, Dušek 1956 M. Dušek: Sídlište z doby laténskej v Chotíne na Slovensku. Arch. Rozhledy 8, 1956, Dušek 1960 M. Dušek: Keltské pohrebisko vo Svätom Petri. Slov. Arch. 8/2, 1960, 457 n.

113 Forschungstand der laténezeitlichen besiedlung der Komarnoer Dušek 1961 M. Dušek: K otázkam pravekého vývoja juhozápadného Slovenska. Štud. Zvesti AÚ SAV 6, 1961, Eisner 1928 J. Eisner: Prehistorický výzkum na Slovensku a v podkarpatskej Rusi R Sbor. MSS 22, 1928, 34. Eisner 1929 J. Eisner: Prehistorický výzkum na Slovensku a v podkarpatskej Rusi R Sbor. MSS 23, 1929, 120, 121. Eisner 1933 J. Eisner: Slovensko v praveku. Bratislava Eisner 1936 J. Eisner: Prehistorický výzkum na Slovensku a v podkarpatskej Rusi R Sbor. MSS 30, 1936, 82, 83. Eisner 1937 J. Eisner: Prehistorický výzkum na Slovensku a v podkarpatskej Rusi R Sbor. MSS 31, 1937, 102, 103. Eisner J. Eisner: Prehistorický výzkum na Slovensku a v podkarpatskej Rusi. Sbor. MSS 38-42, , Filip 1956 J. Filip: Keltové ve střední Evropě. Praha Filip 1995 J. Filip: Keltská civilizace a její dedičství. Praha Fitz 1998 J. Fitz: Zur vorrömischen Geschichte der späteren Pannonien. Alba Regia 27, 1998, 7-9. Haas 1988 J. Haas: Komárom megye földtörténete. In: Komárom megye története. I. Komárom 1988, Haevernick 1960 E. T. Haevernick: Die Glasarmringe und Ringperlen der Mittelund Spätlaténezeit auf dem europäischen Festland. Bonn 1960, 123, 198, 199, 203, 204. Hanzelyová / Kuzma / Rajtár 1992 E. Hanzelyová / I. Kuzma / J. Rajtár: Letecká prospekcia na juhozápadnom Slovensku. AVANS 1991, 1992, Hanzelyová / Kuzma / Rajtár 1995 E. Hanzelyová / I. Kuzma / J. Rajtár: Letecká prospekcia na juhozápadnom Slovensku. AVANS 1993, 1995, Hlinka et al J. Hlinka et al.: Nálezy mincí na Slovensku III. Bratislava Hunka / Kolníková 1994 J. Hunka / E. Kolníková: Nálezy mincí na Slovensku IV. Nitra Hunyady 1942 I. Hunyady: Die Kelten im Karpatenbecken. Tafelband. Dissertationes Pannonicae II. 18. Budapest Hunyady 1944 I. Hunyady: Kelták a Kárpátmedencében. Szövegkötet. Dissertationes Pannonicae II. 18. Budapest Hunyady 1957 I. Hunyady: Kelták a Kárpátmedencében. Leletanyag. Rég. Füzetek 2, Cheben 1982 J. Cheben: Záchranný výskum v Patinciach. AVANS 1981, 1982, Cheben 1983 J. Cheben: Pokračovanie výskumu v Patinciach. AVANS 1982, 1983, 95, 96. Cheben 1987 J. Cheben: Výsledky záchranného výskumu v Patinciach. Štud. Zvesti. AÚ SAV 23, 1987, Cheben / Ruttkay 1992 I. Cheben / M. Ruttkay: Neolitická a stredoveká osada v Bajči. AVANS 1990, 1992, 49, 50. Janšák 1931 Š. Janšák: Staré osídlenie Slovenska. Sbor. MSS 25, 1931, Janšák 1935 Š. Janšák: Staré osídlenie Slovenska. Sbor. MSS 29, 1935, Janšák 1950 Š. Janšák: Eolické formácie na Slovensku. Bratislava 1950,

114 114 Noémi PAŽINOVÁ / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 Jerem 2003 E. Jerem: A késő vaskor La Téne-kor, a kelták. In: Magyar régészet az ezredfordulón. Budapest 2003, Kolník 1957 T. Kolník: Praveké osídlenie na dunách severne od obce Bohatá. Štud. Zvesti AÚ SAV 2, 1957, Kolník 1961 T. Kolník: Drobné nálezy z územia juhozápadného Slovenska. Štud. Zvesti AÚ SAV 6, 1961, Kopecký / Kuzma / Rajtár 1990 M. Kopecký / I. Kuzma / J. Rajtár: Výsledky leteckej prospekcie. AVANS 1988, 1990, Korec et al P. Korec et al.: Okres Komárno. In: Kraje a okresy Slovenska. Nové administatívne členenie. Bratislava 1997, Koštial 2004 J. Koštial: Komárno-Nádvorie Európy. Technologická a funkčná analýza komplexu hrnčiarskych pecí z doby laténskej. Nitra (unveröffentlichte Diplomarbeit) Kuzma / Rajtár 1983 J. Kuzma / J. Rajtár: Výsledky prieskumu v oblasti stavby vodného diela na Dunaji. AVANS 1982, 1983, 148, 149. Kuzmová 1980 K. Kuzmová: Nížinné sídliská z neskorej doby laténskej v strednom Podunajsku. Slov. Arch. 28/2, 1980, Kraskovská 1947 Ľ. Kraskovská: Kultúra laténska. In: Slovenské dejiny I. Bratislava 1947, Nemejcová-Pavúková 1968 V. Nemejcová-Pavúková: Äneolithische Siedlung und Stratigraphie in Iža. Slov. Arch. 16, 1968, Nevizanský 1978 G. Nevizanský: Záchranný archeologický výskum v Chotíne. AVANS 1977, 1978, 177, 178. Nevizanský / Točík 1984 G. Nevizánsky / A. Točík: Predbežné výsledky predstihového výskumu v Bajči-Vlkanove. AVANS 1983, 1984, Novotný 1955 B. Novotný: Nové laténske nálezy na Dolnom Pohroní. Arch. Rozhledy 7, 1955, 794. Ondrouch 1964 V. Ondrouch: Nálezy keltských, antických a byzantských mincí na Slovensku. Bratislava Opralová 1985 J. Opralová: Nálezy textilu z archeologických výskumov. AVANS 1984, 1985, Petres / Szabó 1992 É. F. Petres / M. Szabó: Decorated weapons of the La Tène iron age in the Carpatian basin. Budapest Pieta 1982 K. Pieta: Probleme der Erforschung der dakischen Besiedlung in der Slowakei. Thraco-Dacica 3, 1982, Pieta 1996 K. Pieta: Römischer Import der Spätlatènezeit in der Slowakei. Arh. Vest. 47, 1996, Pieta 2001 K. Pieta: Jan Filip a neskorolaténske osídlenie Slovenska. Arch. Rozhledy 53, 2001, Pieta / Zachar 1993 K. Pieta / L. Zachar: Mladšia doba železná (laténska). In: Štefanovičová a kol.: Najstaršie dejiny Bratislavy. Bratislava 1993, Pulszky 1911 F. Pulszky: Jel. Magyar Nemzeti Múz évi álapotáról. Budapest Rajtár 1981 J. Rajtár: Výsledky prieskumu na trase výstavby vodných diel na Dunaji (úsek Čičov- Patince). AVANS 1980, 1981, Rajtár / Ratimorská 1990 J. Rajtár / P. Ratimorská: Záchranný výskum v Hurbanove-Konkoli. AVANS 1988, 1990, 143.

115 Forschungstand der laténezeitlichen besiedlung der Komarnoer Rajtár / Roth 1982 J. Rajtár / P. Roth: Zisťovací výskum v Komárne-Veľkom Harčáši. AVANS 1981, 1982, Ratimorská 1975 P. Ratimorská: Das keltisches Gräberfeld in Chotín (Südslowakei). In: The Celts in Central Europe. Székesfehérvár 1975, Ratimorská 1980 P. Ratimorská: Archeologické prieskumy a nálezy v okrese Komárno. In: AVANS 1978, 1980, Ratimorská 1981 P. Ratimorská: Keltské pohrebisko v Chotíne I. Záp. Slovensko 8, 1981, Ratimorská 1983 P. Ratimorská: Záchranné výskumy a prieskumy v okrese Komárno. In: AVANS 1982, 1983, Rejholcová 1977 M. Rejholcová: Ďalšie keltské pohrebisko v Hurbanove-Bohatej. Slov. Arch. 25/1, 1977, Ruttkay 1990 M. Ruttkay: Prieskum dolného Požitavia. AVANS 1988, 1990, 148, 149. Ruttkay 1991 M. Ruttkay: Prieskum dolného Požitavia. AVANS 1989, 1991, 90, 91. Točík 1959 A. Točík: K otázke osídlenia juhozápadného Slovenska na zlome letopočtu. Arch. Rozhledy 11, 1959, Točík 1964 A. Točík: Záchranný výskum v Bajči-Vlkanove v rokoch Štud. Zvesti AÚ SAV 12, 1964, Točík 1978a A. Točík: Prieskum archeologických lokalít na južnom Slovensku. AVANS 1977, 1978, Točík 1978b A. Točík: Prieskum archeologických lokalít v Bajči. AVANS 1977, 1978, Točík 1978c A. Točík: Záchranný výskum vo Veľkých Kosihách-Okánikove. AVANS 1977, 1978, Točík 1982a A. Točík: Predstihový záchranný výskum v Bajči. AVANS 1981, 1982, , 437. Točík 1982b A. Točík: Prieskum archeologických lokalít na juhozápadnom Slovensku. AVANS 1981, 1982, 284. Trugly 1987 A. Trugly: Prieskum v okrese Komárno. AVANS 1986, 1987, 105, 106. Vékony 1988 G. Vékony: Őskőkori népek Komárom megyében a jégkorszak után. In: Komárom megye története I. Komárom 1988, Zachar 1974 L. Zachar: Datovanie pošiev keltských mečov z Drne a Košíc. Zbor. SNM 68, Hist. 14, 1974, Zachar 1987 L. Zachar: Keltské umenie na Slovensku. Bratislava 1987.

116 116 Noémi PAŽINOVÁ / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13

117 VÝSKUM VZŤAHU PREHISTORICKÉHO OSÍDLENIA A PRÍRODNÝCH POMEROV V MIKROREGIÓNE HLAVINKY NEDEŠTRUKTÍVNYMI METÓDAMI Egon WIEDERMANN a Ivan FARÁRIK, Monika KOPČEKOVÁ, Mária KOŽUCHOVÁ, Alena PAROBKOVÁ Prieskum bol prípravnou fázou projektu Vedeckej grantovej agentúry Ministerstva školstva SR a Slovenskej akadémie vied č. 1/1209/04 Egon WIEDERMANN - Ivan FARÁRIK - Monika KOPČEKOVÁ - Mária KOŽUCHOVÁ - Alena PAROBKOVÁ: THE RESEARCH OF THE RELATIONSHIP BETWEEN PREHISTORIC SETTLEMENT AND NATURAL CONDITIONS IN HLAVINKY MICROREGION PROVIDED BY NONDESTRUCTIVE METHODS. The aim of surface prospection provided by nondestructive archeological methods in lower basin of Hlavinka stream, between the villages Malé Ripňany and Obsolovce, was to complete, specify, revise, document, and interpret archeo-environmental situation in researched area. The emphasis was put mainly on monitoring the parameters of natural environment in connection with prehistoric and medieval settlement, or better to say on the research of mutual interaction between a man and nature. The forms of the relationship between natural conditions and settlement of this micro-region in some aspects correspond with generally known tendencies of colonization of the country from the Neolith up to the middle ages. In other parts, they were different. This refers, for example, to correlation of altitude and the distance of each location from the watercourse which points out on different strategies of settlement. This also refers, for example, to correlation of altitude with the distance of constituent locations from the watercourses, and it shows different strategies of settlement. In case of Early Linear Pottery Culture, they used the locations of the highest altitude and with the ultimate distance from the water source, while during the Early Iron Age, this phenomenon was completely opposite. Výber transektu na povrchový prieskum v mikroregióne dolného povodia Hlavinky bol motivovaný variabilitou parametrov prírodného prostredia a relatívnou hustotou dovtedy známych archeologických prameňov. Z hľadiska sledovaného zámeru, pokúsiť sa načrtnúť interakcie prehistorického človeka a krajiny, predstavoval kontex prírodných pomerov a sídliskovej štruktúry vo vybranom mikroregióne skutočne reprezentatívnu vzorku. Cieľom plánovaných terénnych akcií, ako súčasti projektu VEGA, bolo nedštruktívnymi metódami doplniť, spresniť, revidovať, dokumentovať a interpretovať acheoenvironmentálnu situáciu v sledovanom transekte. Dôraz sa kládol predovšetkým na faktory prírodného prostredia a vytvorenie potencionálneho modelu, aplikovateľného aj na podmienky väčšej priestorovej jednotky (mezoregión). Všekty parciálne práce zahrnuté za týmto účelom do harmonogramu projektu, ako komplexné spracovanie nálezového materiálu (popis, nákres, zostavenie tabuliek), doplnenie zistenej štruktúry osídlenia o ďalšie možné náleziská dokumentované v okolitých múzeách a v Archeologickom ústave SAV,

118 118 Egon WIEDERMANN, Ivan FARÁRIK, Monika KOPČEKOVÁ, Mária KOŽUCHOVÁ, Alena PAROBKOVÁ / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 kartografické spracovanie a vyhodnotenie štruktúry osídlenia v mitroregióne na základe vzťahu nálezísk v jednotlivých obdobiach k ekoparametrom (pôdne typy, pôdne druhy, zrážková zóna, nadmorská výška, vzdialenosť od vod. toku, prevýšenie nad vod. tokom, geografické prostredie - niva, terasa, a pod.), preskúmanie zmien krajinných prvkov na základe komparácie najstarších mapových podkladov so súčasnými, digitalizovanie výstupov (hlavne digitalizácia a vektorizácia mapových podkladov) a vytvorenie databázy pre GIS, boli pod dohľadom pedagógov Katedry archeológie v kompetencii študentov 3. a 4. ročníka archeológie. Povrchový prieskum časti povodia Hlavinky medzi obcami Malé Ripňany a Obsolovce sa uskutočnil pod vedením E. Wiedermanna v dvoch termínoch, jarnom ( ) a jesennom ( ). Počet zúčastnených osôb, študentov tretieho a štvrtého ročníka archeológie, nebol v jednotlivých dňoch konštantný. Spolu s vedúcim prieskumu to bolo päť až sedem osôb. Celkovo bolo na ľavobreží potoka Hlavinka preskúmané územie o dĺžke cca 3 km a šírke v priemere 0,3 km; na pravobreží bol zber uskutočnený na ploche o dĺžke približne 1,3 km a priemernej šírke 125 m. Náleziská boli evidivané do pracovnej mapy v mierke 1: V jarnej sezóne bol preskúmaný úsek SV od obce Malé Ripňany, poloha Od obsolovského o dĺžke približne 1,5 km a šírke približne 200 m. Postupovalo sa v rozostupoch približne 30 m. V jesennej sezóne prieskum pokračoval v polohe Od obsolovského vo vzdialenosti m od vodného toku s približne rovnakým rozostupom ako v predchádzajúcej sezóne (cca 30 m) a v tejto sezóne sa pokračovalo aj v prieskume ľavobrežnej časti potoka Hlavinka smerom k obci Obsolovce. Na úseku vo vzdialenosti 1,5 km až 2 km od Malých Ripňan bola kvalita zberu v tejto fáze prieskumu ovplyvnená zhoršenou viditeľnosťou v dôsledku porastu poľnohospodárskych plodín. Zostávajúca časť skúmaného ľavobrežia južne od obce Obsolovce bola preskúmaná v dĺžke cca 1 km a šírke m. V tejto časti ľavobrežia boli rozostupy prispôsobované šírke poľa, čo umožnilo dôkladnejšie preskúmanie spomínaného úseku. Pravobrežná časť potoka Hlavinka bola povrchovým zberom preskúmaná na severovýchodnom okraji obce Malé Ripňany v ohraničenej časti záhrad. V tejto časti bol vyzbieraný materiál na ploche 200x150 m. Pravobrežie bolo v ďalšej časti skúmané na území o dĺžke 1,1 km a šírke 100 m, v rozostupoch 20 m. Kvalitu zberu tu opäť ovplyvňovalo pokrytie polí poľnohospodárskymi porastami v oboch termínoch prieskumu. Kvôli dostupnosti im bola pozornosť venovaná len okrajovo (poloha 24). Celkový výsledok a kvalita zberu boli okrem hlavných postdepozičných procesov ako sú erózia pôdy, premiestnenie povrchových nálezov orbou a pod., ovplyvnené aj výkyvmi počasia v jednotlivých dňoch prieskumu, spojených so zhoršenou dostupnosťou v niektorých úsekoch, kvôli vysiatiu poľnohospodárskych plodín. Tieto faktory bolo pri plánovaní prieskumu ťažké odstrániť, keďže samotný priebeh prieskumu bol kvôli lepšej organizovanosti skupiny časovo ohraničený. Menšia hustota získaných nálezov v určitých polohách, môže súvisieť so skutočnosťou, že s rastúcou rozlohou preskúmanej plochy, narastá aj fyzické a psychické opotrebovanie zúčastnených. Získaný nálezový materiál bol následne spracovaný. Základom pre analýzu výsledkov povrchových zberov medzi obcami Malé Ripňany a Obsolovce bolo 25 polôh s výskytom archeologického materiálu, zakreslených v mape mierky 1 : Pre čo najdetailnejšie pozorovania sa pracovalo

119 Výskum vzťahu prehistorického osídlenia a prírodných pomerov s mapou v mierke 1 : , na rozmery ktorej sa v počítači transformovala pracovná mapa v programe AUTOCAD Mapy boli nascanované, následne zvektorizované do niekoľkých vrstiev (vodné toky, cesty, zastavané plochy, vrstevnice, polohy s archeologickým materiálom, pôdne typy). Zámer, vytvoriť mapové podklady s informáciami potrebnými pre analýzu vzťahu osídlenia a niekoľkých signifikantných ekoparametrov (nadmorská výška, vzdialenosť polohy od najbližšieho vodného toku, prevýšenie nad vodným tokom, pôdny typ), bol motivovaný pôvodnou ideou - využiť pri analýze možnosti ponúkané geografickoinfornačnými systémami, od čoho sa postupne upustilo. Vytvorená databáza pre GIS bola nakoniec v zmenenej podobe použitá ako mapový výstup. V konečnej forme pozostávala analýza z porovnania novozískaných údajov so staršími výsledkami bádania v regióne strednej Nitry. Výsledkom je konštatovanie niektorých zhodných vývojových trendov, ako aj určitých rozdielov a následná interpretácia. Z histórie bádania v mikroregióne. Počiatky archeologického bádania v sledovanom mikroregióne sú späté s archeologickou prospekciou uskutočnenou v katastri obcí Malé a Veľké Ripňany. Väčšina archeologického materiálu pochádza z povrchových prieskumov uskutočňovaných prostredníctvom aktivít Vlastivedného múzea v Topoľčanoch v spolupráci s AÚ SAV v Nitre. Pri terénnych prácach Archeologického ústavu SNM v rokoch 1977 a 1978 bola preskúmaná skupina troch mladobronzových mohýl v polohe Dlhonízke vo Veľkých Ripňanoch metódou krížového bloku (Paulík 1978; 1979). Súčasne bola v ich blízkosti povrchovým zberom zistená súveká osada (Paulík 1979) a menšou zisťovacou sondou v blízkosti mohyly C odkryté porušené lužicko - čakanské pohrebisko (Paulík 1979). V nasledujúcom období bolo v sledovanom mikroregióne uskutočnených niekoľko povrchových zberov poskytujúcich početný črepový materiál z obdobia neolitu, eneolitu, doby bronzovej, stredoveku a z obdobia novoveku (Březinová 1990; Wiedermann 1991). Archeologickým prieskumom mikroregiónu potoka Hlavinka uskutočneným v období apríl, október 2001 katedrou archeológie FF UKF v Nitre sa vymapovalo 25 polôh, ktoré poskytli archeologický materiál dokladajúci kultúrny vývoj v sledovanom mikroregióne od neolitu po novovek. Najstarší kultúrny zásah v skúmanom mikroregióne predstavuje mladšia fáza kultúry s lineárnou keramikou, ktorej nápadná koncentrácia sa dá sledovať v polohe Od obsolovského, severovýchodne od obce Malé Ripňany (poloha 8, 16; tab. II: 1; III: 6; IV: 4; V: 5, 6). Archeologický materiál z danej polohy kultúrne korešponduje s predchádzajúcimi zbermi v katastri obce Malé Ripňany (Březinová 1990). V blízkosti tohto regiónu bolo zistených niekoľko nálezísk, napr. Veľké Ripňany, časť Behynce, Hajna Nová Ves, Urmince (Wiedermann 1985). Mikroregión potoka Hlavinka je súčasťou územia strednej Nitry, kde je prevažne zbermi doložené rozvinuté homogénne osídlenie kultúry s mladšou lineárnou keramikou (Wiedermann 1996).

120 120 Egon WIEDERMANN, Ivan FARÁRIK, Monika KOPČEKOVÁ, Mária KOŽUCHOVÁ, Alena PAROBKOVÁ / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 Mapa 1. Povodie dolnej Hlavinky, polohy Nasledujúci kultúrny vývoj v mikroregióne predstavujú nálezy lengyelskej kultúry (stupeň Lengyel III ), ktoré sa sústreďujú pozdĺž sledovanej časti potoka Hlavinka ( poloha 2, 3, 6, 9, 20, 25; tab. I: 7; II: 4; IV: 8). Najbližšie osídlenie stupňa Lengyel III je doložené na lokalitách Veľké Dvorany (Ožďány 1981), Nové Sady, časť Sila (Němejcová - Pavúková 1970). Chronologicky bližšie neurčené sú lokality Urmince (Wiedermann 1985), Krtovce (Wiedermann 1985). Z prechodnej fázy Lengyel II/ III (fáza Moravany) je v regióne strednej Nitry zistená výrazná koncentrácia nálezov v Malých Ripňanoch (Wiedermann 1996). Realizovaný prieskum spomínanú fázu nedoložil. Neskoroeneolitický kultúrny vývoj na území strednej Nitry je zastúpený jevišovickou kultúrou, bošáckou skupinou a skupinou Kosihy - Čaka. Archeologickým prieskumom v danom mikroregióne sa zachytil len kultúrny zásah bošáckej skupiny ( poloha 5, 11; tab. IV: 7), ktorú tu dokladajú aj výsledky archeologického výskumu

121 Výskum vzťahu prehistorického osídlenia a prírodných pomerov vo Veľkých Ripňanoch (Paulík 1979, Wiedermann 1991), Hájnej Novej Vsi (Wiedermann/Romsauer 1983; Wiedermann 1984; 1985; Tab. III: 2), Radošine (Němejcová - Pavúková 1977)a i.; ako aj náleziská zistené zberovými akciami v Malých Ripňanoch (Wiedermann 1991), Nových Sadoch, časť Čab-Sila (Bátora 1992), Veľkých Dvoranoch (Ožďány 1981), Urminciach (Wiedermann 1985; tab. XVI: 2). Sledovaný mikroregión takto zapadá do rámca pomerne hustého osídlenia regiónu strednej Nitry v tejto fáze eneolitického vývoja. Zberovými akciami sa nepodarilo v mikroregióne potoka Hlavinka doložiť osídlenie z obdobia staršej a strednej doby bronzovej. Týmto zisteniam neodporujú ani predchádzajúce archeologické prieskumy uskutočnené v tejto oblasti. Na základe nálezísk nitrianskej, maďarovskej a karpatskej mohylovej kultúry, ako aj nálezov z prieskumov a zberov možno v rámci staro- a stredobronzového osídlenia strednej Nitry, možno pozorovať len menšiu koncentráciu týchto kultúr v južnej časti topoľčianskej kotliny, v povodí Radošinky a Nitry (Wiedermann 1996). Mlado- až neskorobronzový kultúrny vývoj v sledovanej časti potoka Hlavinka dokumentujú nálezy čakanskej a lužickej kultúry. Prieskumom sa získal len skromný materiál dokladajúci rozšírenie čakanskej kultúry v tomto mikroregióne (poloha 22; tab. III: 1). Kultúrny obraz daného obdobia je však možné doplniť nálezmi staršieho dáta. Príkladom je výskum troch mohýl v polohe Dlhonízke, preskúmaných J. Paulíkom v rokoch 1977 a Dve z týchto mohýl boli kultúrne priradené k čakanskej kultúre, provenienciu tretej sa nepodarilo spolahlivo určiť (Paulík 1978; 1980). Povrchovými zbermi bola v blízkosti zistená súveká osada, ako aj porušené lužicko - čakanské pohrebisko v blízkosti jednej z mohýl (Paulík 1980). Rozšírenie čakanskej kultúry v okolí skúmaného mikroregiónu dopĺňajú prevažne zbermi získané nálezy z Hajnej Novej Vsi, Dolných Otrokoviec (Wiedermann 1996). Materiál lužickej kultúry bol zistený na oboch stranách potoka Hlavinka (poloha 2, 3, 10, 19, 22; tab. I: 4, 5; IV: 3; V: 3). Napriek fragmentárnosti nálezov bolo možné aspoň časť získaného materiálu bližšie chronologicky zaradiť do stupňov HB - HC (poloha 10; tab. I: 5). Kultúrny obraz v tomto období v danom regióne možno doplniť o poznatky získané predchádzajúcimi zberovými akciami, ktoré poskytli črepový materiál datovaný do stupňov BD-HA, HA, HA-HB, HB, HB-HC a HC. Najstarší vývojový stupeň lužickej kultúry je zatiaľ najbližšie k skúmanému mikroregiónu doložený v Nových Sadoch, časť Čab-Sila (Bátora 1992). Nasledujúci stupeň HA v Hruboňove, časť Suľany (Wiedermann 1996). Záverečný mladobronzový vývoj lužickej kultúry datovaný do stupňov HA-HB je zastúpený nálezmi z povodia Radošinky na nepresne lokalizovanom nálezisku v Radošine (Eisner 1936) a v bezprostrednej blízkosti skúmaného mikroregiónu vo Veľkých Ripňanoch (Březinová 1990). Povrchovým prieskumom získaný sídliskový materiál zaradený do stupňa HB pochádza z Malých Ripňan, z pravobrežnej terase riečky Radošina (Březinová 1990) a z Veľkých Ripňan, časť Vieska (Březinová 1990). V širšom okolí skúmaného povodia potoka Hlavinka je spomínaný stupeň zistený v Hajnej Novej Vsi (Wiedermann 1984; 1985; 1986; 1991) a v Radošine (Wiedermann 1996). Vývoj lužickej kultúry v neskorej dobe bronzovej ukončuje stupeň HB-HC zachytený severne od sledovaného mikroregiónu v Radošine (Bárta 1959; 1972) a Nitianskej Blatnici (Ruttkay 1978; 1980a; 1980b; 1983). Materiál lužickej kultúry z doby

122 122 Egon WIEDERMANN, Ivan FARÁRIK, Monika KOPČEKOVÁ, Mária KOŽUCHOVÁ, Alena PAROBKOVÁ / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 halštatskej dokladajú blízke lokality vo Veľkých Ripňanoch (Wiedermann 1991), Nových Sadoch, časť Lahne a i. (Wiedermann 1996). Kultúrny vývoj v mladšej dobe železnej v sledovanom mikroregióne dokladá výskyt sídliskového materiálu z obdobia laténskej kultúry. Povrchový prieskum potvrdil sústredenie osídlenia tejto eatpy pozdĺž ľavobrežnej časti potoka Hlavinka (poloha 2, 3, 4, 7, 20; tab. I: 8; III: 9; V: 2, 7, 8; VI: 2), pričom bližšie chronologické určenie bolo možné v dvoch polohách (č. 2 a 4), konkrétne do stupňa LC (tab. V: 7, 8; VI: 2). Osídlenie v dobe laténskej možno v tejto časti územia predpokladať aj vďaka predchádzajúcej intenzívnej archeologickej prospekcii najmä G. Březinovej a E. Wiedermanna. Väčšina nálezového materiálu je datovaná do stupňa LC. Konkrétne je výskyt črepového materiálu sledovaný v Malých Ripňanoch, poloha Vráta, južný okraj obce (Březinová 1990), resp. v už spomínanej ľavobrežnej časti potoka Hlavinka v Malých Ripňanoch, poloha Od obsolovského (Wiedermann 1991). Iba rámcovo zaradené do doby laténskej boli nálezy z Veľkých Ripňan (Wiedermann 1991), Horných Obdokoviec (Wiedermann 1985), Kapiniec (Wiedermann 1985), Lužian (Bátora 1983). Zo zberových akcií možno do stupňa LC zaradiť nálezy z blízkeho okolia na území strednej Nitry, ide o lokality v Lužanoch (Wiedermann 1985), Čermanoch (Wiedermann 1996), Hajnej Novej Vsi (Wiedermann 1990) a Radošine (Wiedermann 1985). Koncentráciu osídlenia v dobe rímskej v rámci územia strednej Nitry možno sledovať v centrálnej časti topoľčianskej kotliny (Wiedermann 1996). V mikroregióne potoka Hlavinka boli artefakty datované do doby rímskej sústredené po oboch stranách spomínaného potoka (poloha 19, 22; tab. III: 4; V: 9; VI: 4). Užším chronologickým špecifikovaním bolo možné črepový materiál zaradiť do mladšieho úseku doby rímskej (3.- 4.stor.). Rímsko-barbarskú keramiku v blízkosti sledovaného územia registrujeme v Horných Obdokovciach, Urminciach, Veľkých Dvoranoch (Wiedermann 1985), resp. Lužianok (Milo 2000). Povrchovým prieskumom v roku 2001 bola na celom skúmanom území zozbieraná aj pomerne bohatá kolekcia stredovekého materálu. Kvôli jeho fragmentárnosti aj napriek pomerne veľkej hustote výskytu, však mohla byť väčšina nálezov datovaná len rámcovo do obdobia stredoveku (poloha 6, 14, 15, 21; tab. II: 7; III: 7; V: 1; VI: 3, 5). Užšiu chronologickú špecifikáciu artefaktov v skúmanom mikroregióne možno registrovať nasledovne: včasný stredovek (poloha 6, 15; tab. II: 2, 5), 9.stor. (poloha 23), stor. (poloha 21; tab. VI: 1), stor. (poloha 4; tab. II: 3), stor. (poloha 14; tab. I: 6), stor. (poloha 6; tab. III: 3, 5), stor., resp stor. (poloha 19, 21; tab. I: 1; IV: 1), stor. ( poloha 3, 11, 17; tab. I: 2; III: 8). Predchádzajúce zberové akcie v povodí Hlavinky priniesli početný črepový materiál z Malých Ripňan, severovýchodne od obce (poloha Od obsolovského) datovaný do obdobia stor., stor., ako aj z Veľkých Ripňan z obdobia stor., stor. (Wiedermann 1991). V rámci osídlenia strednej Nitry možno sledovať pomerne hustý výskyt artefaktov z celého obdobia stredoveku. Z blízkeho okolia skúmanej oblasti bol počas výskumu neolitického sídliska v Nových Sadoch, časť Čab získaný aj materiál z 9.stor. a stor. (Milo 1999). Juhozápadne od Malých Ripňan, v Dolných Otrokovciach je na pohrebisku z veľkomoravského obdobia doložený hrobový inventár z 9.storočia (Romsauer-Veliačik 1991;

123 Výskum vzťahu prehistorického osídlenia a prírodných pomerov Vondráková 1991). Väčší počet črepov, porušené pece a kultúrne jamy z stor. boli zistené prieskumom a zberom v Krtovciach, severne od Obsoloviec (Wiedermann 1985). Sídliskový materiál z stor. a stor. je povrchovým zberom doložený v Urminciach (Wiedermann 1985). Hustejšie osídlenie z obdobia stredoveku v bezprostrednej blízkosti skúmaného mikroregiónu, možno registrovať v období stor. Konkrétne ide o nálezy získané povrchovým prieskumom v Malých Ripňanoch-Biskupová (Blažová/Kuzma/Rajtár 2000; Kuzma/Tirpák 2000), Horných Obdokovciach (Bátora 1991), Dolných Obdokovciach (Ožďány/Hunka 2000) a Kapinciach (Zábojník 2000). Získaný nálezový materiál dopĺňajú pomerne často zastúpené črepy novovekej keramiky, ktoré však nie sú súčasťou výslednej analýzy predkladanej práce. Archeoenvironmentálna analýza Vzťah človeka a prírody možno skúmať vo viacerých priestorových rovinách a väzbách na krajinné prvky. Už od 70-tich rokov 20. stor. vzniklo viacero prác zaoberajúcich sa práve riešením vzťahu osídlenia k prírodnému prostrediu v určitom kultúrnohistorickom období, prípadne v časovo širšom rámci kultúrneho vývoja na báze rôznych priestorových jednotiek. Predovšetkým ide o sledovanie väzieb na pôdne typy a ich substráty, reliéf, klímu, riečnu sieť a následné načrtnutie prípadných zmien vo vývoji. Ekonomické a spoločenské faktory nepochybne ovplyvňujúce vývoj spoločnosti sú len ťažko postrehnuteľné (Rulf 1983). Archeologickému bádaniu na úrovni mikroregiónu bol donedávna pripisovaný iba obmedzený význam, pretože výskum sa skôr zameriaval na analýzu rozsiahlejších území a väčších archeologických celkov. Archeológia apriori sledovala rozpoznávanie a interpretáciu nadregionálnych štruktúr archeologických kultúr. Mikroregión bol chápaný ako príliš malý na zachytenie historických procesov (Kuna 1996). Vývojom archeologického bádania a komplexnejším prístupom k štúdiu krajiny a jej osídlenia, sa výskum malých priestorových jednotiek postupne stáva dôležitou súčasťou pri riešení niektorých otázok sídelnej štruktúry a jej závislosti na prírodnom prostredí. Najvhodnejšie pre zistenie geografických odlišností sa zdajú býť analýzy na úrovni mezoštruktúry (Rulf 1983; Smejtek 1987; Wiedermann 2001). Vzhľadom na nepresnosti v starších záznamoch by mala mať najväčšiu vypovedaciu hodnotu analýza opierajúca sa o podrobný povrchový prieskum mezoregiónu, čo je však pre územie o rozlohe niekoľko 100 km² ťažko realizovateľné. Výhodné sa preto javí zamerať povrchový prieskum aj do vhodne zvolených oblastí - mikroregiónov. Výskumu mikroregiónov sa za posledné desaťročia venovala veľká pozornosť najmä v Čechách (Beneš/ Koutecký 1987; Beneš 1991; Dreslerová 1996; Kuna /Sklabina 1987; Smejtek 1994; Smrž 1987a; 1987b; 1991;1994a; 1994b), kde sú viditeľné určité tendencie dospieť k všeobecne platným modelom osídlenia na základe porovnávania výsledkov z rôznych územných oblastí a časových úsekov (Smejtek 1994). V menšej miere v minulosti, vo väčšej v posledných rokoch a z rôznych aspektov (geografických, metodických, teoretických) sa výskumu interakciíí človeka a krajiny venuje zvýšená pozornosť aj na Slovensku (Bátora

124 124 Egon WIEDERMANN, Ivan FARÁRIK, Monika KOPČEKOVÁ, Mária KOŽUCHOVÁ, Alena PAROBKOVÁ / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA ; Pavúk 1990; Wiedermann 1996; 2001: 2003; Chrastina 2001; 2005; Žigrai- Chrastina 2002). Prieskum dolného povodia Hlavinky poskytol materiál na analýzu mikroštruktúry, časové vymedzenie ktorej zaberá prierez osídlenia od neolitu po stredovek. Cieľom bola už v úvode naznačená analýza získaných dát z povrchových zberov a s nimi súvisiacich prameňov v korelácii so signifikantnými parametrami prírodného prostredia, nevynímajúc ani sledovanie potencionálnych zmien vo vývoji mikroregionálneho osídlenia a krajiny. Z tohto dôvodu bolo potrebné preskúmať všetky faktory prírodného prostredia aj v širšej geografickej oblasti v okolí skúmaného transektu. Geologické pomery. Z hľadiska genézy pôd a ich využitia je dôležitá materská hornina - substrát. Veľkú časť pôdneho podložia strednej Nitry tvoria piesčité spraše dominujúce na celej Nitrianskej pahorkatine (Hraško/Linkeš/Šurina 1980). Z hľadiska objemu substrátu je najrozšírenejší hlinitý pôdny druh. Na jeho tvorbe sa podieľa spraš, sprašové hliny a viaže sa najmä na spraše v nížinách a kotlinách. Tento typ pôdy dominuje aj v Nitrianskej pahorkatine (Wiedermann 1996). V severnej časti Nitrianskej pahorkatiny, ako aj v skúmanej oblasti, a v oblasti strednej Nitry uzatvára výskyt pôdnych druhov ílovito-hlinitý, situovaný v blízkosti nív a terás. V skúmanej oblasti bolo prevládajúcim typom súvrstvie ílov, slieňov a pieskov pokrytých sprašou (Hraško/Linkeš/Šurina 1980). Pedologické pomery. Najrozšírenejším pôdnym typom v oblasti strednej Nitry je hnedozem. Hnedozeme sa pohybujú v nadmorskej výške v rozmedzí od m.n.m.. Pôdotvorným substrátom hnedozeme sú spraše a sprašové hliny (Fusán et al. 1980). Pre celé povodie potoka Hlavinka je typickým pôdnym typom hnedozem, miestami erodovaná na sprašiach. Niekoľko kilometrov južnejšie od sútoku Hlavinky s Radošinkou sa nachádzajú na sprašiach erodované černozeme. Na základe nových poznatkov sa skôr prijíma názor, že súčasný pôdny pokryv Slovenska bol sformovaný už začiatkom holocénu a faktory ako oscilácia klímy, vegetácia a rastúca aktivita človeka nemali pri jeho pretváraní výraznejší vplyv. Preto aj tradovaná teória, že človek kultiváciou "konzervoval" černozeme a v oblasti lesov došlo v holocéne k ich degradácii na hnedozeme, na základe rôznych analýz už nie je v súčasnosti prijímaná (Linkeš 1990). Výrazné zmeny v pôdach spôsobené ľudskou aktivitou je možno vidieť v stupni erodovanosti, akumulácie, vo vlastnostiach vodného režimu a v stupni zásobenosti pôd živinami. Hydrologické pomery. Hlavinka predstavuje tok IV. rádu, charakteristický úzkym povodím s malým množstvom vody. Pre analýzy súvisiace s riečnou sieťou je dôležité poznať stav vodného toku pred antropogénnym zásahoma pre celkovú rekonštrukciu krajiny sú dôležitým prameňom mapy, najmä mapy 1. vojenského mapovania z r. 1782, tiež 2. a 3. vojenského mapovania z r Vzhľadom na ťažkú dostupnosť zmienených kartografických podklado, nebolo možné v čase analýzy rekonštruovať mikroregionálnu vodnú sieť a celkový obraz krajiny v 18. stor. Podľa súčasného stavu toku má Hlavinka dĺžku zhruba 12 km, s výrazne zahĺbeným korytom, bez vedľajších prítokov; za obcou Malé Ripňany sa vlieva do Radošinky. Klímatické pomery. Dominujúcim klimatickým typom v oblasti strednej Nitry je nížinná, prevažne teplá klíma s teplotami v januári -1,5 až 4 C, v júli 18,5 až

125 Výskum vzťahu prehistorického osídlenia a prírodných pomerov ,5 C s ročnými priemernými zrážkami mm (Lukniš 1980). V oblasti Nitrianskej pahorkatiny v regióne tiahnucom sa od sútoku rieky Nitry s Radošinkou až po Topoľčany sa nachádza teplý klimatický okrsok, ktorý má podobné vlastnosti ako Podunajská nížina. Ide o suchý okrsok, s miernou zimou a dlhším slnečným svitom. Teplota v januári dosahuje -3 C a slnečný svit vo vegetačnom období trvá vyše 1500 hod. (Lukniš 1980). V tejto oblasti sa nachádza veľmi kvalitný pôdny fond a možno sem zaradiť aj skúmanú oblasť povodia Hlavinky. Z 25 polôh (mapa 1) zistených zbermi boli na sledovanie korelácie osídlenia a prírodných pomerov (pôdne typy, vzdialenosť od vodného toku, prevýšeniu nálezísk nad najbližším vodným tokom, nadmorská výška) vybrané polohy s dobre datovateľným materiálom z obdobia praveku až stredoveku. Pre predkladanú analýzu nebol použitý získaný materiál z novoveku. Toto kritérium nespĺňali polohy č. 1, 12, 18, 24, z ktorých bol zastúpený prevažne atypický materiál, menej materiál datovaný len rámcovo do obdobia praveku, prípadne aj poloha č. 24 obsahujúca len jeden fragment novovekej keramiky. Najstaršie osídlenie mikroregiónu zodpovedá mladšiemu úseku kultúry s lineárnou keramikou. Ide o polohy č. 8 a 16 nachádzajúce sa SV od obce Malé Ripňany, poloha Od obsolovského. Vzdialené sú od seba približne 100 m, s prevýšením 10 m. V polohe č. 8 bolo nájdených 6 črepov z mladšieho úseku kultúry s lineárnou keramikou, dva črepy určené ako starší pravek, silexová hľuza a mazanica. Táto poloha je situovaná v nadmorskej výške 174 m.n.m., vo vzdialenosti 250 m od Hlavinky, s prevýšením 13 m. Dva črepy priradené ku kultúre s lineárnou keramikou a jeden z jej mladšieho úseku, pochádza z polohy č. 16 (mapa 1), ktorá leží v nadmorskej výške 184 m.n.m., vo vzdialenosti 370 m od potoka, s prevýšením 23 m. Sídliská z tohto obdobia sa nachádzajú na spraši a hnedozemi, čo korešponduje so situáciou v danom období v celom regióne, kde to platí pre 70 % lokalít mladšej fázy kultúry s lineárnou keramikou. Pre porovnanie, v oblasti stredného a horného Ponitria dosahovala priemerná nadmorská výška hodnotu 194 m, vzdialenosť od vodného toku 377 m a prevýšenie nad vodným tokom 10,5 m. V porovnaní so starším úsekom kultúry s lineárnou keramikou tu došlo k presunu ťažiska osídlenia od rieky Nitry k jej prítokom, vzrástlo priemerné prevýšenie nad vodným tokom, nadmorská výška a naopak, priemerná vzdialenosť od vodného toku sa zmenšila (Wiedermann 1996). Neprítomnosť materiálu staršej fázy kultúry s lineárnou keramikou v sledovanom transekte skôr súvisí s preferovaním konkrétneho typu krajiny a azda aj so slabinami jednoduchej metódy povrchového zberu. Materiál nasledujúcej želiezovskej skupiny nebol v analyzovanom súbore zastúpený, aj napriek jej úzkej previazanosti s mladšou fázou kultúry s lineárnou keramikou, ako to bolo napr. v centrálnej časti topoľčianskej kotliny (Wiedermann 1996). V povodí Radošinky, do ktorého patrí aj sledované územie, zatiaľ nie je želiezovská skupina doložená. Po období viacmenej sporadického osídlenia (od želiezovskej skupiny po Lengyel II) v tejto časti povodia, dochádza v stupni Lengyel II/III k vzniku interesantnej koncentrácii nálezísk v okolí Malých Ripňan. Zo šiestich zachytených polôh č. 2, 3, 6, 9, 20, 25 (mapa 1) pochádza materiál z periódy Lengyel III (skupina Brodzany-Nitra). Najviac črepov (3ks) sa našlo v polohe č. 2 SV od Malých Ripňan, v polohe Od obsolovského; dva črepy z polohy č. 6 a po jednom črepe v polohách č.

126 126 Egon WIEDERMANN, Ivan FARÁRIK, Monika KOPČEKOVÁ, Mária KOŽUCHOVÁ, Alena PAROBKOVÁ / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 3, 9, 20, 25. Všetky spomínané polohy ležia na ľavobreží Hlavinky vo vzdialenosti m, s prevýšením 1,5-16 m. Nadmorská výška kolíše okolo 170,5 m.n.m. (164 m.n.m m.n.m.). Extrémne hodnoty patria polohe č. 9 (vzdialenosť od vodného toku 305 m, prevýšenie 16 m, nadmorská výška 178 m.n.m.) a polohe č. 25 (vzdialenosť od vodného toku 180 m, prevýšenie 11 m, nadmorská výška 177 m.n.m.). Ostatné polohy datované do tejto periódy lengyelskej kultúry nie sú vzdialené od vodného toku viac ako m, s prevýšením 1,5-3 m; všetky ležia na rozhraní hnedozeme a nivnej pôdy. Väčšia previazanosť osídlenia skupiny Brodzany-Nitra s nivnými pôdami je doložená aj v rámci celého mezoregiónu stredného Ponitria (Wiedermann 1996). Pre Ponitrie je zistená priemerná vzdialenosť od vodného toku 417 m a prevýšenie 12 m, čo je bližšie polohám č. 9 a 25, ktoré naopak ležia na hnedozemi. Situovanie polôh č. 9, 25 teda zodpovedá všeobecnému trendu skupiny Brodzany-Nitra, kedy sa registruje posun sídlisk do vyšších nadmorských výšok azda v dôsledku možných klimatických zmien (suchšia klimatická perióda?), prinášajúcich aj zmenu hospodárskeho zamerania jej nositeľov. Ak polohy č. 9 a 25 boli v rámci skúmaného mikroregiónu neobvykle situované v porovnaní s ostatnými polohami periódy Lengyel III medzi Obsolovcami a Malými Ripňanmi, tak polohy č. 2, 3, 6, 20 vybočujú zo všeobecných tendencií osídlovacej stratégie v rámci stredného a horného Ponitria. Príčinu ich situovania takmer v nive, resp. na jej okraji možno azda hľadať v klimatických faktoroch (už spomínaná suchšia klimatická fáza), kedy mohli byť zakladané sídliska aj v menej vhodných areáloch. V analyzovanom materiáli nebola zastúpená badenská kultúra, čo potvrdzuje známu skutočnosť o jej riedkom osídlení v celom strednom Ponitrí. V prípade neskoroeneolitického kultúrneho komplexu boli zistené v skúmanom transekte stopy nositeľov bošáckej skupiny. Z polôh č. 5 a 11 pochádzajú spolu len dva črepy bošáckej skupiny. Nadmorská výška je 167 m.n.m. (poloha č. 5) a 174 m.n.m. (poloha č. 11); vzdialenosť od vodného toku je 25 m (poloha č. 5) a 200 m (poloha č. 11); prevýšenie 1 m (polohač.5)a 12 m (poloha č. 11). Z typov pôd je zastúpená nivná pôda (poloha č. 5) a hnedozem (poloha č. 11). Absencia badenskej kultúry a nízky počet nálezov bošáckej skupiny, akoby predznamenávali hiát osidlenia mikroregiónu v staršej a strednej dobe bronzovej. Mladšia doba bronzová je v oblasti strednej Nitry už obdobím prelínania sa čakanskej kultúry s kultúrou lužickou. Prieskumom bola zistená len jedna poloha (č. 22) dokladajúcu rozšírenie čakanskej kultúry v sledovanom mikroregióne, ktorá však leží v blízkosti súvekých mohýl skúmaných J. Paulíkom (1978; 1980). Spolu s dvoma črepmi lužickej kultúry a mazanicou môže ísť o zmiešané čakansko-lužické sídlisko, pre ktoré nachádzame viacero analógií z kontaktných zón týchto dvoch kultúr (Romsauer/Veliačik 1987). Osídlenie lužickej kultúry na Ponitrí je výrazne zastúpené aj v povodí Hlavinky. Zberom získaný materiál pochádza až z piatich polôh - č. 2, 3, 10, 19, 22 (mapa 1), čo umožňuje porovnať ich situovanie v krajine s nálezmi lužickej kultúry v mezoregióne. Nadmorská výška kolíše v rozmedzí m.n.m. (priemer 168,6 m.n.m), vzdialenosť od vodného toku je medzi m, pričom štyri z piatich polôh sú od neho vzdialené m, s prevýšením 1-4 m. Výnimkou je poloha č. 10, ktorá je od Hlavinky vzdialená 245 m, s prevýšením 11 m. Rozhranie nivných pôd a hnedozemí tvorí podklad pre 80 % prieskumom doložených polôh. Len poloha č.10 leží na hnedozemi. Približne v tejto dobe

127 Výskum vzťahu prehistorického osídlenia a prírodných pomerov dochádza k rozpadu oikumeny čakanskej kultúry a expanzii lužickej kultúry smerom na juh údolím Váhu, Nitry a Hrona. Vysvetlenie možno hľadať v klimatických zmenách okolo roku 1300 pred n.l., ktoré umožnili osídliť aj polohy nivných pôd, na druhej strane vyvolali azda nutnosť k presunu sídliskových zón do vyšších nadmorských výšok. Znížili sa možnosti pre poľnohospodárske využitie černozemí. V mladšej dobe bronzovej vznikajú na území strednej Nitry dva druhy sídlisk lužickej kultúry. Sú to náleziská situované vo vrchovine a v nive, s možným sezónnym využívaním. Opäť sú osídľované polykultúrne lokality osídlené od neolitu. V skúmanom transekte ide o chotárnu časť Od obsolovského, SV od Malých Ripňan. Porovnanie mladšej s neskorou dobou bronzovou nie je možné, keďže získaný materiál neumožňoval presnejšie chronologické zaradenie. Na úrovni Ponitria bol zistený posun nálezísk z neskorej doby bronzovej z pôvodných 420 m na 562 m od vodného toku. Zvyšuje sa aj priemerné prevýšenie, z 12 m na 17 m. Taktiež stúpa počet lokalít v nivách a na nivných pôdach (Wiedermann 1996). Výraznejšie sa vyprofilovali dve kategórie sídlisk, nížinno-nivné, doložené aj v sledovanej oblasti a vrchovinové. V dobe halštatskej klesá nadmorská výška lužického osídlenia. V analyzovanom materiáli sa nachádza iba jeden črep datovaný do stupňa HB-HC z polohy č. 10. V mladšej dobe halštatskej zasahuje do povodia Radošinky okrajom svojej oikumeny vekerzugská skupina (Wiedermann 1996). Toto osídlenie tu pretrváva aj v staršej dobe laténskej. Pre stupne LA a LB (Bujna 1994) tu chýba archeologický materiál. Medzi Obsolovcami a Malými Ripňanmi na pravobreží Hlavinky a na rozhraní nivných pôd a hnedozeme, leží 5 polôh datovaných len rámcovo do doby laténskej (poloha č. 2, 3, 4, 7, 20). Iba materiál z polohy č. 2 je presnejšie datovaný do stupňa LC. Nadmorská výška u vymapovaných polôh z doby laténskej kolíše medzi m.n.m., vzdialenosť od vodného toku je v rozmedzí m, prevýšenie vzhľadom k vodnému toku 1-5 m. Extrémne hodnoty vykazuje poloha č. 4, ktorá je vzdialená 100 m od Hlavinky, s prevýšením 5 m a viaže sa na hnedozem. Až 10 % laténskych lokalít v širšom mezoregióne strednej Nitry sa viaže na vodné toky 5. kategórie a takmer 50 % lokalít na vodné toky kategórie (Wiedermann 1996). Osídlenie zo záveru doby laténskej a z obdobia staršej doby rímskej nebolo v sledovanom mikroregióne zistené. Mladšia doba rímska je zastúpená materiálom z polôh č. 2 a 19 na ľavobreží Hlavinky, na rozhraní nivnej pôdy a hnedozeme, s nadmorskou výškou 164 m.n.m. (poloha č. 2) a 172 m.n.m.(poloha č. 19), so vzdialenosťou 60 m od vodného toku pre obidve polohy a s prevýšením 1-2 m. V staršej dobe rímskej sa osídlenie koncentrovalo prevažne v blízkosti vodného toku 2. kategórie, v mladšej dobe rímskej sa sťahuje k ich prítokom. Po sporadických archeologických dokladoch z obdobia sťahovania národov sú koncom 6. a v 7.stor. doložené v južnej časti strednej Nitry nálezy prvé slovanské osídlenie. V blízkosti skúmanej oblasti to dokladajú nálezy vo Veľkých Ripňanoch (Wiedermann 1996). Nálezy z stor. zo stredného Ponitria sú situované prevažne v povodí Hlavinky. Z analyzovaného súboru je zachytený najstarší všasnostredoveký materiál z polohy č. 23, datovaný do 9. stor.. Rámcovo datované do stor. sú štyri polohy (poloha č. 4, 6, 14, 15). Na ľavobreží Hlavinky vytvárajú dve skupiny vzdialené od seba 300 m. Prvú skupinu tvoria polohy č. 6 a 14, druhú polohy č. 4,

128 128 Egon WIEDERMANN, Ivan FARÁRIK, Monika KOPČEKOVÁ, Mária KOŽUCHOVÁ, Alena PAROBKOVÁ / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA m na JZ od druhej skupiny leží už spomínaná poloha č. 23. Bez bližšieho datovania sa nedá určiť, či išlo o rozptýlenú formu súčasného osídlenia, alebo jedno rozsiahle sídlisko, prípadne o posun jednej a tej istej osady. Nadmorská výška spomínaných polôh s materiálom datovaným do stor. kolíše medzi m.n.m.. Ich vzdialenosť od vodného toku je m, s prevýšením 1-7 m. Väčšiu vzdialenosť od Hlavinky, ako aj prevýšenie majú z polôh tvoriacich skupinu 1 a 2 až tri. Maximálnu vzdialenosť od vodného toku má poloha č. 23 (až 120 m). V blízkosti nivných pôd ležia polohy č. 4, 6, pričom ostatné sú situované na hnedozemiach. Vrcholný až neskorý stredovek ( stor.) je zastúpený získaným materiálom z viacerých polôh (poloha č. 3, 6, 11, 17, 19, 21 ) s nadmorskou výškou m.n.m., so vzdialenosťou m od vodného toku a s prevýšením 1-23 m. Vyššie položené polohy sú bez archeologických nálezov dokladajúcich toto obdobie. Polohy č.11 a 17 vzdialené navzájom cca 120 m vykazujú v rámci transektu extrémne hodnoty, ako v prevýšení nad vodným tokom (200 m; 350 m), tak aj vo vzdialenostiach od vodného toku (12 m; 23 m). Časté nálezy fragmentov stredovekej a novovekej keramiky z polohy č.19 a 21 z bezprostrednej blízkosti Malých Ripňan a Obsoloviec pravdepodobne súvisia s posúvaním ich intravilánov. Z polôh č. 13 a 15 pochádzajú črepy datované len rámcove do obdobia stredoveku, z tohto dôvodu nie sú v predkladanej analýze použité. V rámci záverečných úvah o formách vzťahu prírodných pomerov a osídlenia v mikroregióne dolnej Hlavinky možno konštatovať, že výsledné poznatky z korelácie dát osídlenia k vybraným ekoparametrom (hlavne vzdialenosť od vodného toku, prevýšenie nad vodným tokom, nadmorská výška a typy pôd) korešpondujú so všeobecne známymi tendenciami kolonizácie krajiny v období od mladšej doby kamennej až do neskorého stredoveku v širšom priestore mezoregiónu. V podmienkach sledovaného transektu možno v rámci rekonštrukcie prehistorickej podoby krajiny ďalej uvažovať len o minimálnych zmenách priebehu koryta potoka Hlavinka, v blízkosti ktorého sa nachádza väčšina zistených nálezísk. Kriticky však teba poznamenať, že napriek takmer exkluzívnej variabilite ekoparametrov na tak zúženom priestore, je tu možné sledovať vzájomné interakcie človeka a krajiny len v obmedzenej miere. Z pôdnych typov sa tu vyskytuje hnedozem na sprašiach a nivná pôda. Takmer polovica z lokalizovaných polôh leží na ich rozhraní. Interpretácia tohto javu je otázna. Ponúka sa niekoľko možných vysvetlení. Jedným z nich môže byť tendencia zakladať sídliská na okraji svahov a terás, ďalším prítomnosť rozmanitejších biotických a abiotických zložiek prostredia, a tiež aj samotná blízkosť vodného toku. S výnimkou mladšej fázy kultúry s lineárnou keramikou sa vo všetkých ostatných obdobiach opakovane osídľujú práve tieto polohy pozdĺž Hlavinky, pričom najvýraznejšie sa táto skutočnosť prejavuje v době laténskej. Zvyšná časť skúmanej oblasti je pokrytá hnedozemami. Korelácia nadmorskej výšky a vzdialenosti jednotlivých nálezísk od vodných tokov, poukazuje na rozdielne osídľovacie stratégie. Kým v prípade kultúry s mladšou lineárnou keramikou boli využívané polohy s najvyššou nadmorskou výškou a najväčšou vzdialenosťou od vodného zdroja, počas mladšej doby železnej možno sledovať opačný jav. Rozdiel v nadmorskej výške medzi najvyššie a najnižšie položenou polohou je 21 m.

129 Výskum vzťahu prehistorického osídlenia a prírodných pomerov Do rámca komplexných informácii využiteľných na archeoenvironmentálnu analýzu patria aj nemenej závažné pramene, umožnujúce aspoň v hrubej miere rekonštruovať kontúry stredovekej krajiny. Toponýma, vyskytujúce sa v pomerne hojnej miere po celom okolí transektu a mikroregiónu Hlavinky môžu významne prispieť k vizualizácii historických prírodných pomerov. Pomenovania typu Obsolovský háj, Ripňanské háje, Stará hora, Pri háji, vyskytujúce sa tu v pomerne vysokej miere, poukazujú na fakt, že dnes odlesnené územie východne od povodia Hlavinky bolo v minulosti pokryté súvislým lesným porastom. Posudzoval Prof. PhDr. Jozef Vladár, DrSc. Egon WIEDERMANN - Ivan FARÁRIK - Monika KOPČEKOVÁ - Mária KOŽUCHOVÁ - Alena PAROBKOVÁ: THE RESEARCH OF THE RELATIONSHIP BETWEEN PREHISTORIC SETTLEMENT AND NATURAL CONDITIONS IN HLAVINKY MICROREGION PROVIDED BY NONDESTRUCTIVE METHODS. The archeological research of Hlavinka creek lower basin was the preparatory phase of VEGA 1/1209/04 project. The aim of planned surface prospection provided by nondestructive archeological methods was to complete, specify, revise, document, and interpret archeo-environmental situation in researched area with the stress given on the factors of natural environment and to try to create a model which could be also applied on conditions of larger space unit. 25 excavations were located and later on, they were archeo-environmentally evaluated by the surface prospection. Final information provided by correlation of settlement data to chosen eco-parameters (mainly the distance from watercourse, superelevation above the watercourse, altitude, types of lands) correspond with generally known tendencies of country colonization from the Neolith up to the late Middle ages in larger space of mezo-region. In conditions of researched transect and within the scope of reconstruction of prehistorical shape of the country, we can speculate only about the minimal changes of Hlavinka riverbed, where most of the excavations were found. In spite of almost exclusive variability of eco-parameters in narrowed space of micro-region, it is possible to follow mutual interactions between a man and nature only to limited measure. Here, the brown earth is in loessial area and alluvial soil. Almost the half of located positions are on their boundaries. The interpretation of this phenomenon is questioning. Several explanations are possible. The one explanation is the tendency to set up the settlements on the border of hillsides and benches, the other one is the presence of different biotic and abiotic surrounding elements, even the nearness of watercourse. With the exception of Early Linear Pottery Culture, during the other periods, the localities near Hlavinka creek are repeatedly settled, and it is the most noticable with the localities dated to Lathen period. The rest part of researched area is covered by the brown earth. The correlation of altitude and the distance of each location from the watercourse points out on different strategies of settlement. In case of Early Linear Pottery Culture, they used the locations of the highest altitude and with the ultimate distance from the water source, while during the Early Iron Age, this phenomenon was

130 130 Egon WIEDERMANN, Ivan FARÁRIK, Monika KOPČEKOVÁ, Mária KOŽUCHOVÁ, Alena PAROBKOVÁ / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 completely opposite. The difference in altitude between the highest and the lowest settlement is 21m. Other information that can be used for archeo-environmental analysis are also important sources which can help to reconstruct the outlines of medieval country. Toponymy, that occurs in all Hlavinka micro-region, can be also important. The names of some localities like Obsolovský háj, Ripňanské háje, Stará hora, Pri háji (háj grove) show us the fact that nowadays disforested areas on the east side of Hlavinka creek were covered by massive wood growth in the past. Katalóg nálezísk a nálezov 1. - fragment z hrdla hrubostennej nádoby v dolnej časti zdobený plastickou lištou, zrnitého materiálu sivočiernej farby. Datovanie: atypický pravek - fragment z tela nádoby pieskovohnedej farby, povrch nezdobený, na lome tmavosivý. Datovanie: pravek - nezdobený atypický črep, z jednej strany sivočierny, z druhej pieskovohnedý, na lome tmavosivý. Datovanie: pravek - nezdobený atypický črep pieskovohnedej farby, na lome tmavosivý. Datovanie: pravek - fragment uška sivej farby, na vonkajšej strane zdobený odtlačkom prsta. Datovanie: novovek - črep tehlovočervenej farby. Datovanie: novovek - črep tmavosivej farby, na lome svetlosivý, z vnútornej strany stopy po vytáčaní na kruhu. Datovanie: novovek - tenkostenný atypický črep sivej farby, z jemne plaveného materiálu. Datovanie:? - mazanica 2. - fragment z tela nádoby bledohnedej farby, zdobený pretláčanou plastickou lištou. Datovanie: lengyelská kultúra/ III. stupeň. (tab. IV: 8) - fragment z tela nádoby bledohnedej farby, s prímesou drobných kamienkov; zdobený pupčekom;. Datovanie: lengyelská kultúra/ III. stupeň. (tab. I: 7) - pupček tehlovočervenej farby, zrnitý materiál. Datovanie: lengyelská kultúra / III. stupeň - fragment z tela hrubostennej nádoby tehlovočervenej farby,s poškodeným jazykovitým výčnelkom. Datovanie: lužická kultúra - fragment dna nádoby tehlovočervenej farby. Datovanie: lužická kultúra - okrajový črep sivej farby z na kruhu robenej nádoby s von vyhnutým gambovitým ústím. Datovanie: doba laténska/ stupeň LC - fragment dovnútra vtiahnutého ústia nádoby bledosivej farby. Datovanie: doba laténska/ stupeň LC - tuhový črep, na vonkajšej strane ryhovaný. Datovanie: doba laténska/ stupeň LC. (tab. V: 8) - fragment odsadeného dna z nádoby bledosivej farby. Datovanie: neskorá doba rímska?

131 Výskum vzťahu prehistorického osídlenia a prírodných pomerov fragment dna z tenkostennej nádoby tmavosivej farby, jemne zrnitý materiál. Datovanie: neskorá doba rímska - fragment dna z nádoby sivej farby, zrnitý materiál. Datovanie: neskorá doba rímska - fragment odsadeného dna z nádoby tmavosivej farby. Datovanie: neskorá doba rímska - fragment pásikového uška tehlovočervenej farby. Datovanie: novovek - fragment uška tehlovočervenej farby. Datovanie: novovek - fragment uška sivej farby, na vonkajšiej strane poškodené ryhou. Datovanie: novovek. (tab. IV: 5) - štyri črepy zdobené glazúrou. Datovanie: novovek - fragment z okraja nádoby sivej farby s profiláciou. Datovanie: novovek - fragment z dna a tela nádoby bledohnedej farby. Datovanie:? - fragment uška z nádoby sivej farby, z jemne plavenej hliny. Datovanie:? - mazanica - železná troska 3. - fragment z tela nádoby tehlovočervenej farby, s prsovitým výčnelkom. Datovanie: lengyelská kultúra/ III. stupeň. (tab. II: 4) - fragment okraja z nádoby tmavosivej farby so zaobleným mierne von vyhnutým ústím. Datovanie: mladšia až neskorá doba bronzová. (tab. IV: 2) - fragment z tela nádoby čiernej farby, zrnitý materiál, zdobený žliabkovaním. Datovanie: lužická kultúra - okrajový črep tmavej farby s von vyhnutýn ústím, povrch nezdobený. Datovanie: mladší pravek - fragment okraja nádoby s vodorovne zrezaným ústím. Datovanie: mladší pravek? - fragment z na kruhu robenej nádoby sivej farby s odsadeným konkávnym dnom, na priliehajúcej časti tela nádoby dierka. Datovanie: doba laténska? (tab. I: 8) - fragment z tela tenkostennej nádoby tmavosivej farby, výzdoba pozostáva z obvodovej línie a cik-cakovitého ornamentu. Datovanie: stor. (tab. I: 2) - tenkostenný črep pieskovohnedej farby, z jednej strany bledozelená glazúra. Datovanie: novovek - okrajový črep hnedej farby, zrnitý materiál, zdobený dvoma pármi vrypov. Datovanie:? (tab. VI: 6) 4. - fragment z tenkostennej nádoby hnedej farby, povrch hrebeňovaný. Datovanie: doba laténska/ stupeň LC (tab.v: 7) - tuhový črep z tela nádoby. Datovanie: doba laténska/ stupeň LC - fragment z okraja tuhovej nádoby, s odsadeným gambovitým ústím. Datovanie: doba laténska/stupeň LC - fragment z okraja tuhovej nádoby, s diskovitým ústím. Datovanie: doba laténska/stupeň LC (tab.vi: 2) - fragment z tela nádoby tmavej farby, zdobený dvoma vodorovnými rytými líniami. Datovanie: stor. (tab. II: 3)

132 132 Egon WIEDERMANN, Ivan FARÁRIK, Monika KOPČEKOVÁ, Mária KOŽUCHOVÁ, Alena PAROBKOVÁ / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 - črep hnedej farby zrnitého materiálu, zdobený vodorovnými rytými líniami. Datovanie: stredovek-novovek? - fragment dna z nádoby sivohnedej farby. Datovanie: novovek - okrajový črep tehlovočervenej farby glazovaný na hnedo, vnútorná strana zdobená vodorovnými líniami. Datovanie: novovek - okrajový črep sivej farby s miernou esovitou profiláciou, ústie zdobené dvoma obvodovými líniami. Datovanie: novovek - fragment z tela nádoby zrnitého materiálu, s miernou profiláciou, vonkajšia strana hnedej, vnútorná sivočiernej farby. Datovanie:? - 4 kusy železnej trosky - mazanica 5. - fragment z hornej časti tenkostennej nádoby hnedej farby, z jednej strany zdobený pásom kolkovanej výzdoby. Datovanie: bošácka skupina - štyri atypické črepy. Datovanie: pravek - črep bledej farby, z jednej strany žliabkovanie a svetlozelená glazúra. Datovanie: novovek - črep hnedej farby, z jednej strany pásy tmavozelenej glazúry. Datovanie: novovek - fragment z tela nádoby, vonkajšia strana sivohnedej farby zdobená rytou líniou. Datovanie: novovek - fragment dna nádoby sivej farby. Datovanie:? - mazanica - železná troska - brúsny kameň 6. - fragment kýlového škrabadla z pazúrika. Datovanie: lengyelská kultúra/ III. stupeň - fragment z tela nádoby pieskovohnedej farby, mierna esovitá profilácia, povrch zdobený rytou vodorovnou líniou, zrnitý materiál. Datovanie: lengyelská kultúra/ III. stupeň - fragment z tela nádoby tmavosivej farby, zrnitý materiál, výzdoba pozostáva z nevýrazných rytích línií tvoriacich úzke pásy. Datovanie: včasný stredovek? (tab. II: 5) - fragment z hornej časti nádoby esovitej profilácie, zdobený dvoma rytými vlnovkami. Datovanie: stor. (tab. III: 5) - fragment okraja tenkostennej nádoby, s mierne von vyhnutým ústím, s profiláciou na vnútornej strane. Datovanie: stor. (tab. III: 3) - fragment pokrievky červenohnedej farby. Datovanie: stredovek. (tab. VI: 5) - fragment z hornej časti nádoby pieskovohnedej farby, mierna esovitá profilácia, zrnitý materiál. Datovanie: stredovek - fragment okraja nádoby s rovným ústím, s profiláciou, hrdlo prehnuté. Datovanie: stredovek? (tab I: 3) - fragment z tela na kruhu robenej nádoby svetlohnedej farby, zdobený hustým zoskupením rytých línií do horizontálnych pásov. Datovanie: novovek. - fragment pásikového uška sivej farby. Datovanie: novovek

133 Výskum vzťahu prehistorického osídlenia a prírodných pomerov črep bledej farby, z jednej strany zdobený čiernou glazúrou. Datovanie: novovek - mazanica 7. - fragment z okraja na kruhu točenej nádoby hnedej farby, s von vyhnutím ústím, s mierne vystupujúcim obvodovým pásom na hrdle nádoby. Datovanie: doba laténska (tab. III: 9) 8. - fragment z tela nádoby svetlohnedej farby s prsovitým výčnelkom. Datovanie: mladšia fáza kultúry s lineárnou keramikou - fragment z tela nádoby svetlohnedej farby, zdobený troma rytými líniami pretínajúcimi sa v jenom bode. Datovanie: mladšia fáza kultúry s lineárnou keramikou. (tab. II: 1) - fragment z tela tenkostennej nádoby tmavosivej farby, z jemne plavenej hliny, povrch hladený, zdobený rytou obvodovou, resp. oblúkovou líniou prerušovanou notovou hlavičkou. Datovanie: mladšia fáza kultúry s lineárnou keramikou. (tab. III: 6) - zlomok z tela tenkostennej nádoby svetlohnedej farby, z jemne plavenej hliny, povrch hladený, zdobený nevýraznou rytou líniou, pod ktorou sa nachádza oblúková priehlbina s dvoma malými jamkami. Datovanie: mladšia fáza kultúry s lineárnou keramikou - zlomok výčnelku z tela nádoby bledohnedej farby, zdobený šikmou rytou líniou. Datovanie: mladšia fáza kultúry s lineárnou keramikou. (tab. V: 5) - okrajový črep z tenkostennej nádoby tmavosivej farby, z jemne plavenej hliny, povrch hladený, ústie vodorovne zrezané, výzdoba pozostáva z horizontálnej obvodovej línie pod okrajom a z rytej línie, ukončenej notovou hlavičkou. Datovanie: mladšia fáza kultúry s lineárnou keramikou. (tab. IV: 4) - fragment z tela hrubostennej nádoby svetlohnedej farby, na lome sivý, zrnitý materiál, povrch zdrsnený. Datovanie: starší pravek - okrajový črep z hrubostennej nádoby svetlohnedej farby, s vodorovne zrezaným ústím, na lome sivý, zrnitý materiál, povrch zdrsnený. Datovanie: starší pravek - fragment pásikového uška z nádoby bledohnedej farby. Datovanie: novovek - fragment dna nádoby sivej farby. Datovanie: novovek - dva črepy z tela nádoby tehlovohnedej farby, na lome sivé, povrch nezdobený. Datovanie: novovek - silexová hľuza - mazanica 9. - fragment z uška tehlovočervenej farby, jemne pórovitý povrch, zrnitopiesčitý materiál. Datovanie: lengyelská kultúra/ III. stupeň - zlomok čepeľovitého nástroja z pazúrika. (tab. V: 4) - zlomok pásikového uška tehlovočervenej farby, povrch maľovaný telovou farbou so stopami po glazúre. Datovanie: novovek - črep tehlovočervenej farby, na jednej strane stopy čiernej glazúry. Datovanie: novovek - mazanica

134 134 Egon WIEDERMANN, Ivan FARÁRIK, Monika KOPČEKOVÁ, Mária KOŽUCHOVÁ, Alena PAROBKOVÁ / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA fragment z tela nádoby hnedej farby s jazykovitým výčnelkom, vnútorná strana tmavosivá. Datovanie: lužická kultúra (HB - HC?) (tab. I: 5) - zlomok z tela nádoby tmavosivej farby, zrnitý materiál. Datovanie: lužická kultúra - fragment dna z na kruhu točenej nádoby sivej farby.datovanie:? - úštep z rádiolaritu - mazanica fragment z tela bledohnedej tenkostennej nádoby, vnútorná strana tmavej farby, zdobený dvoma pásmi kolkovanej výzdoby. Datovanie: bošácka skupina. (tab. IV: 7) - fragment z tela hrubostennej nádoby bledohnedej farby, povrch zdobený nepravidelnými často pretínajúcimi sa rytými líniami. Datovanie: pravek - tenkostenný črep hnedej farby, výzdoba pozostáva z dvoch tmavosivých maľovaných pásov. Datovanie: stor. (tab. III: 8) - tenkostenný črep tehlovočervenej farby zdobený glazúrou. Datovanie: novovek - okrajový črep sivej farby, s rovným mierne von vyhnutým ústím. Datovanie: novovek - zlomok z tela nádoby bledosivej farby, z vnútornej strany pásy vodorovných rýh. Datovanie: novovek - dva kusy železnej trosky - zvierací zub - mazanica atypický materiál - mazanica dva zlomky čepelí z rádiolaritu (tab. III: 2) - fragment z tela nádoby sivej farby s priliehajúcim konkávnym dnom, vnútorná strana bledohnedá, jemne zrnitý materiál. Datovanie: stredovek (tab. II: 7) - fragment pásikového uška tehlovočervenej farby, z vonkajšej strany stopy hnedej glazúry. Datovanie: novovek - zlomok dna? z na kruhu točenej nádoby tmavosivej farby. Datovanie:? fragment z tela nádoby hnedej farby, vnútorná strana tmavosivá, povrch zdobený dvoma rytými vlnovkami, jemne zrnitý materiál. Datovanie: stor. (tab. I: 6) - fragment z tela tenkostennej nádoby tmavosivej farby, zdobený žliabkovaním. Datovanie: stredovek - fragment dna z nádoby sivej farby, vnútorná strana hnedá. Datovanie:? - okrajový črep sivej farby s rovným ústím. Datovanie:? - neopracovaný rádiolarit - úštep z rádiolaritu - mazanica

135 Výskum vzťahu prehistorického osídlenia a prírodných pomerov okrajový črep z hrubostennej nádoby tehlovočervenej farby, s von vyhnutým ústím, zrnitý materiál s prímesou drobných kamienkov. Datovanie: včasná doba dejinná. (tab. VI: 7) - zlomok z tela nádoby tmavosivej farby, zdobený dvoma horizontálnymi rytými líniami. Datovanie: včasný stredovek. (tab. II: 2) - fragment z tela nádoby sivej farby, zdobený dvoma horizontálnymi rytými pásmi, nad ktorými sa nachádza presekávaná lišta. Datovanie: stredovek. (tab. III: 7) - fragment z tela nádoby bledohnedej farby, zdobený dvoma jemnými rytými vodorovnými líniami.datovanie: stredovek. (tab. VI: 3) - fragment z hornej časti nádoby sivej farby, zdobený presekávaním. Datovanie: stredovek. (tab. V: 1) - tenkostenný črep tehlovočervenej farby, z jednej strany hnedočervená glazúra. Datovanie: novovek - tenkostenný črep svetlohnedej farby, z jednej strany zdobený tmavozelenou glazúrou. Datovanie: novovek - črep tehlovočervenej farby, na jednej strane stopy po tmavozelenej glazúre, na druhej stopy hnedej glazúry. Datovanie: novovek - dva kusy sklovitej trosky - odštep z jadra limnokvarcitu fragment z tela nádoby tmavosivej farby, zdobený horizontálnou rytou líniou, pod ktorou sa nachádzajú nevýrazné vertikálne ryté línie. Datovanie: kultúra s lineárnou keramikou. (tab. V: 6) - okrajový črep z nádoby hnedej farby, s mierne von vyhnutým okrúhlym ústím. Datovanie: kultúra s lineárnou keramikou - okrajový črep z tenkostennej nádoby bledosivej farby, s rovným ústím, zdobený vodorovnou rytou líniou. Datovanie: mladšia fáza kultúry s lineárnou keramikou - tenkostenný črep sivej farby, z jednej strany nepravidelné horizontálne ryté línie.datovanie: novovek - zlomok z tela nádoby bledohnedej farby, povrch zdobený tehlovohnedou glazúrou. Datovanie: novovek - črep bledohnedej farby, na jednej strane hnedé, na druhej zelené glazovanie. Datovanie: novovek - tenkostenný črep sivej farby, na vonkajšej strane zdobený pásmi vodorovných rytých línií. Datovanie: novovek - tenkostenný črep bledohnedej farby, na jednej strane hnedá, na druhej svetloružová glazúra. Datovanie: novovek - neopracovaný okruhliak fragment z tela tenkostennej nádoby hnedej farby, zdobený dvoma horizontálnymi rytými líniami, z jemne plavenej hliny. Datovanie: neolit - okrajový črep bledohnedej farby, s rovným ústím. Datovanie: stor.

136 136 Egon WIEDERMANN, Ivan FARÁRIK, Monika KOPČEKOVÁ, Mária KOŽUCHOVÁ, Alena PAROBKOVÁ / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 - tenkostenný črep telovej farby, zdobený pravidelnými horizontálnymi rytými líniami. Datovanie: novovek - črep z tela nádoby tmavosivej farby, zdobený tenkou rytou líniou, zrnitý materiál. Datovanie: novovek? - zlomok nechtového škrabadla, limnokvarcit - mazanica atypický materiál - mazanica fragment z tela nádoby tmavosivej farby, na výduti zdobený dvoma tenkými horizontálnymi rytými líniami. Datovanie: lužická kultúra (tab. I: 4) - fragment z tela hrubostennej nádoby tmavohnedej farby, s výrazne odsadeným svetlohnedým plastickým vodorovným pásom. Datovanie: lužická kultúra (tab. IV: 3) - zlomok z tela tenkostennej nádoby čiernej farby, povrch leštený. Datovanie: lužická kultúra? - okrajový črep tmavosivej farby, s mierne von vyhnutým okrúhlym ústím. Datovanie: pravek - fragment z tela nádoby tmavosivej farby, povrch zdobený jemným plytkým ryhovaním. Datovanie: neskorá doba rímska. (tab. V: 9) - fragment výrazne odsadeného dna z nádoby sivej farby. Datovanie: neskorá doba rímska - fragment z tela hrubostennej nádoby tehlovohnedej farby, zdobený dvoma vodorovnými rytými líniami. Datovanie: neskorá doba rímska/ stor. - fragment z na kruhu robenej nádoby tmavosivej farby, s profiláciou. Datovanie: neskorá doba rímska - fragment z tela nádoby sivej farby, zdobený jemným rytým oblúkom, ktorý pretína výrazná rytá línia. Datovanie: doba rímska? (tab. VI: 4) - fragment okraja z nádoby sivohnedej farby, s rovným dovnútra zrezaným ústím, pod okrajom veľmi jemné horizontálne línie. Datovanie: stor. - fragment rímsy na pokrievku bledohnedej farby, vnútorná strana sivá. Datovanie: stor. (tab. IV:1) - zlomok pásikového uška sivej farby. Datovanie: stredovek? - dva črepy z tela nádoby tehlovočervenej farby, z jednej strany zelená glazúra. Datovanie: novovek - okrajový črep z nádoby hnedej farby, so zvlneným ústím, na povrchu stopy po hnedej glazúre, na vonkajšej strane štyri malé dierky. Datovanie: novovek - zlomok uška hnedej farby, na vonkajšej strane tmavohnedá glazúra, na ušku je vybitá značka v tvare srdiečka, ktorého spodná časť je ukončená trojlístkom, vo vnútri srdiečka sú písmená BS. Datovanie: novovek - črep bledohnedej farby, z jednej strany tmavozelená glazúra. Datovanie: novovek

137 Výskum vzťahu prehistorického osídlenia a prírodných pomerov fragment z nádoby tehlovočervenej farby, s profiláciou, na obidvoch stranách stopy po tmavohnedej glazúre, na vonkajšej strane na tmavohnedom glazovanom povrchu biely glazovaný pás. Datovanie: novovek - fragment skla. Datovanie: novovek - črepy malých rozmerov, zdobené glazovaním. Datovanie: novovek - fragment z hornej časti nádoby tmavosivej farby, zdobený úzkym pásom vytvoreným z horizontálnych rytých línií, pod ktorým sa nachádza veľký počet nahusto vedľa seba stojacich nevýrazných vertikálnych línií. Datovanie:? (tab. II: 6) - zlomok z tela tenkostennej nádoby sivej farby, s esovitou profiláciou. Datovanie:? - mazanica črep z tela nádoby tmavosivej farby, vnútorná strana bledohnedá, na povrchu stopy odtlačkov v tvare dvoch tenkých z jedného bodu vychádzajúcich línií. Datovanie: lengyelská kultúra/ III. stupeň? - fragment z okraja na kruhu točenej nádoby sivej farby, s odsadeným von vyhnutým ústím. Datovanie: doba laténska (tab. V: 2) - okrajový črep tehlovočervenej farby, s výrazne von vyhnutým odsadeným ústím, z vnútornej strany hnedozelená glazúra. Datovanie: novovek - fragment rúčky z trojnožky tehlovočervenej farby. Datovanie: novovek zlomok kamennej sekerky. Datovanie: pravek (tab. IV: 6) - fragment z tela nádoby sivej farby, zdobený dvoma rytými pretínajúcimi sa vlnovkami. Datovanie: stor. (tab. VI: 1) - okrajový črep tmavosivej farby, s odsadeným mierne von vyhnutým ústím, s profiláciou na vnútornej strane. Datovanie: stor.(tab. I: 1) - okrajový črep z tenkostennej nádoby tmavosivej farby, s okrúhlym dnu vtiahnutým ústím, pod ktorým sa nachádza nevýrazne odsadený obvodový pás. Datovanie: stor. - fragment z tela nádoby hnedej farby, výzdoba pozostáva z troch horizontálnych rytých pásov, pod ktorými sa nachádza tenko rytá vodorovná línia. Datovanie: stredovek - fragment pásikového uška tehlovočervenej farby, na vonkajšej strane stopy glazovania. Datovanie: novovek - fragment z nádoby sivej farby s esovitou profiláciou. Datovanie: novovek - fragment z tela nádoby sivej farby. Datovanie: novovek - črep z tela tenkostennej nádoby, povrch glazovaný. Datovanie: novovek - mazanica fragment z tela nádoby tmavosivej farby, povrch leštený, zdobený zvislou kanelúrou. Datovanie: čakanská kultúra (tab. III: 1) - fragment z tela nádoby tmavosivej farby, povrch zdobený kanelúrou a horizontálnou líniou malých jamiek, jemne zrnitý materiál. Datovanie: lužická kultúra. (tab. V: 3 )

138 138 Egon WIEDERMANN, Ivan FARÁRIK, Monika KOPČEKOVÁ, Mária KOŽUCHOVÁ, Alena PAROBKOVÁ / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 - okrajový črep bledohnedej farby, ústie nevýrazne mierne von vyhnuté. Datovanie: lužická kultúra - tenkostenný črep sivej farby; vonkajšia strana zdobená dvoma pravidelnými vodorovnými líniami. Datovanie: doba rímska? (tab. III: 4) - mazanica fragment z tela hrubostennej nádoby sivej farby, vnútorná strana čierna, použitý materiál s prímesou kamienkov. Datovanie: pravek? - fragment z tela nádoby tmavohnedej farby, vnútorná strana hnedá, povrch zdobený hrebeňovaním. Datovanie: 9. stor. - tenkostenný črep tehlovočervenej farby, na jednej strane výzdoba pozostávajúca z vodorovných žltých línií na hnedom podklade s glazovaným povrchom. Datovanie: novovek - okrajový črep tehlovočervenej farby, s rovným ústím. Datovanie: novovek - črep hnedej farby, zdobený pravidelnými vodorovnými rytými líniami. Datovanie:? - fragment z tela nádoby hnedej farby, zdobený hrubou rytou líniou. Datovanie:? - atypický črep. Datovanie:? - mazanica zlomok z na kruhu robenej nádoby tmavosivej farby. Datovanie: novovek fragment z misky na nôžke bledohnedej farby, zrnitý materiál. Datovanie: lengyelská kultúra/ III. Stupeň Literatúra Bárta J. Bárta: Výskum jaskyne Čertovej pece pri Radošine. Štud. Zvesti AÚ SAV 3, 1959, Bárta J. Bárta: Jaskyňa Čertova pec pri Radošine. Slovenský kras 10, 1959, Bátora J. Bátora: K otázkam životného prostredia v staršej dobe bronzovej na Slovensku. Štud. Zvesti AÚ SAV 26, 1990, Bátora J. Bátora: Výsledky prieskumu v údolí Perkovského potoka. AVANS 1989, 1991, 22. Bátora J. Bátora: Nálezy z eneolitu a mladšej doby bronzovej z Čabu. AVANS 1992, 1992, 22. Beneš J. Beneš: The Lomský-potok project: investigations of prehistoric settlement of a micro-region with large-scale soil transfers. In: Archaeology in Bohemia Praha 1991, Beneš/Koutecký J. Beneš /D. Koutecký: Die Erforschung der Mikroregion Lomský potok - Probleme und Perspektiven. In: Archaeologische Rettungstätigkeit in den Braunkohlengebieten und die Problematik der Siedlungs- geschichtlichen Forschung. Praha 1987,

139 Výskum vzťahu prehistorického osídlenia a prírodných pomerov Blažová/Kuzma/Rajtár E. Blažová/I. Kuzma/ J. Rajtár: Letecký prieskum na Slovensku. AVANS 1998, 2000, Březinová G. Březinová: Prieskum v katastri obcí Malé a Veľké Ripňany. AVANS 1988, 1990, 41. Bujna J. Bujna: Mladšia doba železná-laténska na Slovensku. In: Stud. hist. Nitriensia 2, 1994, Eisner J. Eisner: Prehistorický výzkum na Slovensku a Podkarpatskej Rusi r Sborník Muzeálnej slovenskej spoločnosti 30, 1936, Dreslerová D. Dreslerová: Modelovaní přírodních podmínek mikroregionu na základě archeologických dat. Arch. Rozhl. 48,1996, Fusán et al O. Fusán et al.: Geológia. Atlas Slovenskej socialistickej republiky. Bratislava Hraško/Linkeš/Šurina J. Hraško/V. Linkeš/Šurina : Pôdy. Atlas Slovenskej socialistickej republiky. Bratislava Hunka/Ožďáni J. Hunka/O. Ožďáni: Prieskum v povodí Perkovského potoka a Rabony. AVANS 1999, 2000, Chrastina Chrastina, P.: Krajina ako jeden so styčných fenoménov prírodných a spoločenských vied. Acta Nitriensia 4, 2001, Chrastina P. Chrastina: Využitie krajiny v historickogeografickom kontexte: Trenčianska kotlina a okraje priľahlých pohorí. Stud. Hist. Nitriensia 2006 s Kuna M. Kuna: Archeologický pruzkum povrchovými sběry. Zprávy České Arch. Společnosti. Praha1994. Kuna M. Kuna: Gis v archeologickém výzkumu regionu:vývoj pravěké sídelné oblasti středních Čech. Arch. Rozhl. 1996, Kuzma /Tirpák I. Kuzma/J. Tirpák: Kruhová priekopa v Biskupovej. AVANS 1998, 2000, 121. Linkeš V. Linkeš: Nové poznatky o vývoji pôdneho pokryvu Slovenska v holocéne. Štud. Zvesti AÚ SAV 26, 1990, Lukniš M. Lukniš: Ovzdušie a vodstvo. Atlas Slovenskej socialistickej republiky. Bratislava Milo P. Milo: Neolitické sídlisko v Nových Sadoch-Čabe. AVANS 1997, 1999, Milo P. Milo: Sídlisko z doby rímskej v Lužiankach. AVANS 1998, 2000, 131. Němejcová-Pavúková V. Němejcová-Pavúková: Lengyelská kultúra (mladšie stupne s nemaľovanou keramikou). Slovensko v mladšej dobe kamennej. Bratislava 1970, Němejcová-Pavúková V. Němejcová-Pavúková: Aeneolitische Siedlung der Boleraz Gruppe in Radošina. Slov. Arch. 25, 1977, Ožďáni O. Ožďáni: Výsledky prieskumu v katastri obce Veľké Dvorany. AVANS 1980, 1981, Paulík J. Paulík: K problematike čakanskej kultúry v Karpatskej kotline. Slov. Arch. 11, 1963, Paulík J. Paulík: Mohyla z mladšej doby bronzovej v Lužanoch. Zbor. Zborník Slovenského národného múzea 63. Bratislava 1969, 3-51.

140 140 Egon WIEDERMANN, Ivan FARÁRIK, Monika KOPČEKOVÁ, Mária KOŽUCHOVÁ, Alena PAROBKOVÁ / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 Paulík J. Paulík: Výskum mohyly z mladšej doby bronzovej vo Veľkých Ripňanoch. AVANS 1977, 1978, Paulík J. Paulík: Archeologický výskum vo Veľkých Ripňanoch. AVANS 1978, 1980, Pavúk J. Pavúk: Adaptácia neolitického osídlenia na prírodné prostredie. Štud. Zvesti AÚ SAV 26, 1990, Porubský J. Porubský: Sídlisko ľudu s volútovou keramikou v Ludaniciach. Slov. Arch. 6, 1958, Romsauer/Veliačik P. Romsauer/L.Veliačik: Entwicklung und Beziehung der Lausitzer und Mittel donauländischen Urnenfelder in der Westslowakei. In: Die Urnenfelder Mitteleuropas. Symposium Libice Praha 1985, Romsauer/Veliačik P. Romsauer/L. Veliačik: Veľkomoravské hroby z Dolných Otrokoviec. AVANS 1989, 1991, Romsauer/ Wiedermann P. Romsauer/ E. Wiedermann: Záchranný výskum sídliska z neskoršej doby kamennej a neskorej doby bronzovej v Hajnej Novej Vsi. AVANS 1982, 1983, Rulf J. Rulf: Přírodní prostředí a kultury českého neolitu a eneolitu. Pam. Arch. 54, 1983, Ruttkay A. Ruttkay: Výsledky ďalšej etapy výskumu v Nitrianskej Blatnici. AVANS 1977, 1978, Ruttkay 1980a - A. Ruttkay: Výsledky výskumu v Nitrianskej Blatnici v roku AVANS 1978, 1980, Ruttkay 1980b - A. Ruttkay: Výsledky výskumu v Nitrianskej Blatnici v roku AVANS 1979, 1980, Ruttkay A. Ruttkay: Správa o výskume v Nitrianskej Blatnici v roku AVANS 1980, 1981, Smejtek L. Smejtek: Vývoj osídlení Příbramska v mladším pravěku a jeho vztah k přírodnímu prostředí. Vlastivědný sborník Podbrdska 38-39, 1987, Smejtek L. Smejtek: Změny přírodního prostředí a vývoj mladobronzové sídelní struktury v mikroregiónu Hříměždického potoka (jihozápad centrálnich Čech). Archeologie a krajinná ekologie. Most 1994, Smrž 1987a -Z. Smrž: Entwicklung und Struktur der Besiedlung in der Mikroregion des Baches Lužický potok. In: Archaeologische Rettungstätigkeit in den Braunkohlengebieten und die Problematik der Siedlung-geschichtlichen Forschung. Praha Smrž 1987b - Z. Smrž: Vývoj a struktura osídlení v mikroregiónu Lužického potoka na Kadaňsku. Arch. Rozhl. 39,1987, Smrž Z. Smrž: Results of the study of settlement patterns in the micro-region of Lužický potok (Lužice creek) in New Bohemia. In: Archaeology in Bohemia , Praha 1991, Smrž 1994a - Z. Smrž: Vývoj osídlení v mikroregionu Lužického potoka na Kadaňsku (severozápadní Čechy) - časť 1. Arch. Rozhl. Praha 1994, Smrž 1994b - Z. Smrž: Výsledky studia pravěkého přírodního prostředí v mikroregionu Lužického potoka na Kadaňsku (severozápadní Čechy). Archeologie a krajinná ekologie. Most 1994,

141 Výskum vzťahu prehistorického osídlenia a prírodných pomerov Vondráková M. Vondráková: Kostrové zvyšky dvoch jedincov z veľkomoravského pohrebisko v Dolných Otrokovciach. AVANS 1989, 1991, 106. Wiedermann E. Wiedermann: Praveké sídliská pri Hajnej Novej Vsi. AVANS 1983, 1984, Wiedermann E. Wiedermann: Tretia zóna výskumu v Hajnej Novej Vsi. AVANS 1984, 1985, Wiedermann E. Wiedermann: Archeologické pamiatky topoľčianskeho múzea. Nitra Wiedermann E. Wiedermann: Záverečná sezóna výskumu v Hájnej Novej Vsi. AVANS 1985, 1986, 225. Wiedermann E. Wiedermann: Archeologický výskum vo Veľkých Ripňanoch. AVANS 1989, 1991, 108. Wiedermann E. Wiedermann: Osídlenie strednej a hornej Nitry od neolitu po dobu rímsku vo vzťahu k prírodným pomerom. Kandidátska dizertácia. Nitra Wiedermann E. Wiedermann: Paleoekológia Ponitria v archeologických prameňoch. Stud. Hist. Nitriensia 9, Zábojník J. Zábojník: Ojedinelý nález šatovej spony (?) z Kapiniec. AVANS 1998, 2000, Žigrai/Chrastina F. Žigrai/P.Chrastina: Landschaftsarchäologieals Kontaktwissenschafts-disziplin zwischen Geographie und Archäologie (Einige metawissenschaftliche und theoretisch-methodische Bemerkungen). In: Probleme und Perspektiven der Klassischen und Provinzialrömischen Archäologie. Anodos - Supplementum 2 (2002),

142 142 Egon WIEDERMANN, Ivan FARÁRIK, Monika KOPČEKOVÁ, Mária KOŽUCHOVÁ, Alena PAROBKOVÁ / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 Tab.I. 1, 2, stor.; 4, 5 - lužická kultúra (HB-HC?), 7 - lengyelská kultúra; 8 -laténska kultúra

143 Výskum vzťahu prehistorického osídlenia a prírodných pomerov Tab. II. 1 - kultúra s lineárnou keramikou; 2, 5 - včasný stredovek; 3, 6, 7 - stredovek; 4 -lengyelská kultúra.

144 144 Egon WIEDERMANN, Ivan FARÁRIK, Monika KOPČEKOVÁ, Mária KOŽUCHOVÁ, Alena PAROBKOVÁ / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 Tab. III. 1 - čakanská kultúra; 2 - radiolarit; 3, 4, 7, 8 - stredovek; 4 - doba rímska; 6 - kultúra s lineárnou keramikou; 9 - laténska kultúra.

145 Výskum vzťahu prehistorického osídlenia a prírodných pomerov Tab. IV stor.; 2, 3 - lužická kultúra; 4 - kultúra s lineárnou keramikou; 5 -novovek; 6 - kam. sekerka (pravek); 7 - bošácka skupina; 8 - lenygyelská kultúra.

146 146 Egon WIEDERMANN, Ivan FARÁRIK, Monika KOPČEKOVÁ, Mária KOŽUCHOVÁ, Alena PAROBKOVÁ / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 Tab. V. 1 - stredovek; 2, 7, 8 - laténska kultúra; 3 - lužická kultúra; 4 - pazúrik; 5, 6 - kultúra s lineárnou keramikou; 9 - neskorá doba rímska

147 Výskum vzťahu prehistorického osídlenia a prírodných pomerov Tab. VI. 1, 3, 5, 7 - stredovek; 2 - laténska kultúra; 4, 6 - doba rímska?

148 148 Egon WIEDERMANN, Ivan FARÁRIK, Monika KOPČEKOVÁ, Mária KOŽUCHOVÁ, Alena PAROBKOVÁ / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13

149 História

150

151 HSĽS A AMNESTIA VOJTECHA TUKU V ROKU 1937 Róbert ARPÁŠ Robert ARPÁŠ: HSĽS AND THE AMNESTY OF VOJTECH TUKA IN YEAR In 1929, the leader of Hlinka`s Slovak Populist Party Vojtech Tuka was condemned to 15 years in prison for treason. Later, in 1937, the radical fraction of HSĽS took concern in Vojtech Tuka, because they considered him to be their Father and the martyr of Slovak question. On the basis of their activities, the representatives of HSĽS tried harder to obtain his pardon from the president. Complicated and delicate discussions connected with negotiations about the accession of HSĽS to the government finally caused that Tuka was paroled on the basis of president pardon from 3 rd June, V druhej polovici tridsiatych rokov dvadsiateho storočia došlo k výraznej radikalizácii politickej scény prvej Československej republiky. Nárast nacionalistických tendencií prirodzene neobišiel ani Hlinkovu slovenskú ľudovú stranu, ktorá sa dlhodobo usilovala presadiť pre Slovensko autonómne postavenie v československom štáte. Neschopnosť prebojovať svoj dlhodobý politický cieľ inicioval v strane radikálne tendencie. Obzvlášť od piešťanského zjazdu konaného v septembri 1936 mala aktivita radikálneho krídla reprezentovaného mladou ľudáckou generáciou stúpajúcu tendenciu. Títo mladí využívali každú príležitosť na posilnenie svojich pozícií vo vnútri strany a zároveň na vlastné zviditeľnenie sa. V roku 1937 sa opäť raz výrazne prezentovali. Ich vodca Karol Sidor začiatkom roku znovu rozvíril prípad Vojtecha Tuku. Aj napriek odsúdeniu tohto niekdajšieho popredného činiteľa HSĽS a šéfredaktora jej tlačového orgánu Slovák za špionáž ho mladá ľudácka generácia považovala za svojho duchovného otca a martýra pre slovenskú vec. Preto sa pri svojom počínaní hodlala riadiť jeho príkladom. Mohla sa pritom inšpirovať pôvodným postojom ľudáckych špičiek k súdnemu procesu. Vedenie ľudovej strany na čele s predsedom Andrejom Hlinkom sa totiž v roku 1929 za Tuku pôvodne postavilo. Hlinka sa dokonca vyjadril, že všetko čo Tuka konal, sa dialo s plným vedomím a z poverenia strany. Tí ktorí otvorene vyjadrili svoj nesúhlas s takýmto postojom, boli zo strany vylúčení. Ferdinandovi Jurigovi a Floriánovi Tománkovi nepomohlo ani to, že patrili k popredným predprevratovým národovcom. Okrem takmer bezhraničnej dôvery, ktorú Tuka vtedy u predsedu HSĽS požíval, šlo zo strany ľudákov aj o politický kalkul súvisiaci s nadchádzajúcimi parlamentnými voľbami. Vykreslenie prípadu ako aktu českej justičnej zvole malo dať zabudnúť na nie príliš úspešné účinkovanie ľudovej strany v koalícii 1 a zvrátiť nepriaznivý 1 HSĽS pôsobila v koalícii od 15. januára 1927 do 8. októbra 1929 pričom obsadila dve ministerstvá: ministrom verejného zdravotníctva a telesnej výchovy bol Jozef Tisa, ministrom

152 152 Róbert ARPÁŠ / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 trend neustáleho poklesu voličskej základne. Keď sa táto taktika ukázala ako chybná, strana rezignovala a nechala Tuku padnúť. I keď sa z času na čas vynorila myšlienka možnej milosti, ktorej sa prezident za určitých presne špecifikovaných podmienok nebránil, zostávala stále iba v štádiu zákulisných úvah. Oficiálne sa ľudová strana k celej záležitosti nevyjadrovala. 2 Zmena, ktorá nastala v strane po piešťanskom zjazde, sa odrazila aj na jej postoji k Tukovmu prípadu. O oživenie záujmu o jeho osobu sa v januári 1937 postaral vedúci predstaviteľ radikálneho krídla Sidor. Z vlastnej iniciatívy, bez vedomia a poverenia strany navštívil Tuku v pankráckej väznici, o čom informoval v článku Na návšteve u Vojtecha Tuku uverejnenom v Slováku. 3 Sidor tak plne využíval pre svoje ciele pozíciu šéfredaktora hlavného tlačového orgánu ľudovej strany, v ktorej nahradil práve Tuku. Svojím konaním vzbudil Sidor značnú pozornosť, čo bolo zrejme príčinou toho, že Tuka jeho iniciatívu údajne nehodnotil práve kladne 4. Podľa všetkého sa obával, že nový rozruch okolo jeho osoby opäť znemožní udelenie prezidentskej milosti, o ktorej sa uvažovalo aj v súvislosti so súbojom o hlasy ľudáckych voliteľov pri voľbe Edvarda Beneša do čela štátu v decembri Sidorovo počínanie nemohlo prejsť bez povšimnutia ani vedenie HSĽS. Pri svojej reakcii bolo nútené zohľadniť stúpajúci trend radikalizácie členskej základne strany. Vodcovi mladej ľudáckej generácie sa tak podarilo prinútiť stranu oficiálne sa zaoberať Tukovým prípadom. V snahe zabrániť prepuknutiu otvoreného konfliktu medzi umierneným a radikálnym krídlom boli stranícke špičky dotlačené k intervencii v prospech väzneného profesora. Za prostredníka pri celej akcii bol zvolený jej iniciátor. A tak Sidor 21.januára 1937, tentokrát už z poverenia strany, telefonicky požiadal prezídium krajského trestného súdu v Prahe, aby umožnilo ľudáckej delegácii, ktorú tvorili Andrej Hlinka, Jozef Tiso, Jozef Buday a Karol Sidor, návštevu Vojtecha Tuku. Prezídium súdu jeho žiadosť odmietlo s poukazom na to, že hromadné návštevy väzenský poriadok nepovoľuje. Navrhlo však možné riešenie, ktoré spočívalo v tom, že by zamýšľanú návštevu uskutočnil jeden zástupca strany, ktorého by si ľudáci spomedzi seba zvolili. Delegáti HSĽS ponuku akceptovali, pričom vyslancom ľudovej strany sa stal jej predseda. 5 K stretnutiu Hlinku s Tukom došlo 21. januára. Počas ich rozhovoru bol nastolený aj problém prípadnej Tukovej politickej abstinencie. Profesor si nechcel zahatať cestu k reálne sa črtajúcemu omilosteniu, a preto aspoň navonok uznával potrebu svojho neangažovania sa. Za svoju najväčšiu chybu pritom označoval vlastný radikalizmus, ktorý by v těchto těžkých dobách byl... státu ke škodě. Hlinka jeho rozhodnutie schvaľoval. I sama ľudová strana sa totiž obávala Tukovho návratu na politickú scénu. A preto bola pripravená mu v ňom zabrániť, čo predseda HSĽS väznenému Tukovi otvorene povedal. Do rozruchu okolo Tukovho prípadu sa vložil pre zjednotenie zákonov a organizácie správy Marek Gažík, ktorého 27. februára 1929 nahradil Ľudovít Labay. 2 Problematikou milosti pre Tuku sa z rôznych uhlov pohľadu zaoberá pomerne veľké množstvo literatúry. Z protiľudáckych pozícií ju hodnotí I. Dérer vo svojej práci Slovenský vývoj a ľudácka zrada, Praha Jeho protipólom je kniha K. Sidora Slovenská politika na pôde pražského snemu II., Bratislava Archiv ústavu (AÚ) TGM, BA-R, Slovensko 2, Archiv Kanceláře presidenta republiky (AKPR), sign.576/22, č.j. T 270/37 5 AÚTGM, BA-R, Slovensko 2, 135

153 HSĽS a amnestia Vojtecha Tuku v roku aj Benešov obdivovateľ Jan Jiří Rűckl. Jeho záujem pramenil z čisto humanitárnych dôvodov, keď chcel jako eucharistián dať Tukovi najavo, že i zde v Praze jsou lidi, kdož s Vámi lidsky cítí. Jeho angažovanie sa v celej záležitosti nebolo Benešovi zvlášť príjemné. Napriek tomu, že podľa jeho názoru tohle neměl Dr. Rűckl dělat, požadovaný súhlas s návštevou uväzneného Rűcklovi udelil. 6 Keď sa u Tuku vystriedali návštevníci, pristúpili ľudáci ku konkrétnym krokom, ktoré mali viesť k jeho amnestii. Už 18. februára predseda HSĽS Hlinka spolu s iniciátorom celej akcie Sidorom navštívili ministra spravodlivosti so žiadosťou o Tukovo prepustenie z humanitárnych dôvodov. Iróniou osudu v tom čase stál na čele ministerstva slovenský sociálny demokrat Ivan Dérer, ktorý sa v roku 1928 významnou mierou zaslúžil o zahájenie vyšetrovania proti Tukovi, zavŕšené odsúdením niekdajšieho popredného predstaviteľa ľudovej strany. Napriek svojej niekdajšej aktivite mal podľa Sidorových spomienok ľudácku žiadosť odobriť so slovami: Môžem podať pánu prezidentovi Republiky návrh o milosť... lebo mám na to aj objektívny podklad. Všetky tri súdne inštancie v tajných rokovaniach ešte raz preskúmaly prípad Tukov a na ňom vo veci vojenskej špionáže viny nenašly. 7 I Dérer sám si bol vedomý určitých právnych nezrovnalostí. Vo svojich pamätiach sa ale prirodzene vyjadroval podstatne opatrnejšie než v Sidorovej interpretácii: Někteří právníci zastávali názor, že pouze Tukova vina v úkladech proti republice byla beze vší pochybnosti dokázána, ale vina jeho ve vyzvědačství nezdála se jim tak zcela jistou. 8 Toto konštatovanie diplomaticky hodnotilo pozadie Tukovho procesu, v ktorom väčšiu váhu než dôkazy nadobudli politické záujmy. I keď o Tukovej vine nikto z jeho odporcov nepochyboval, čo neskorší výskum Maďarských archívov potvrdil, 9 v tom čase súd nedisponoval presvedčivými dôkazmi o jeho protištátnej činnosti. I preto bol ministerský predseda ale i prezident prístupný udeleniu milosti. Spájali s ňou nádej, že ľudová strana toto ústretové gesto ocení a bude skôr prístupnejšia kompromisom. Ministerský predseda slovenský agrárnik Milan Hodža očakával, že definitívne vyriešenie Tukovho prípadu zároveň vylepší jeho vyjednávaciu pozíciu v prebiehajúcich rozhovoroch s ľudovou stranou. Ale nestalo sa tak. Ani ochota prezidenta a vlády riešiť záležitosť okolo Tuku neprimäla ľudákov pristúpiť na vzájomne akceptovateľný kompromis. Opäť vystúpili so svojimi známymi požiadavkami, ktorým dominovalo zákonné uznanie osobitosti slovenského národa a zriadenie Ministerstva pre správu Slovenska. Okrem toho nastolili problém personálnych zmien v štátnej administratíve na Slovensku, ktoré sa mali týkať osôb, z ľudáckeho hľadiska skompromitovaných svojou protislovenskou činnosťou. 10 V personálnej otázke by obe strany zrejme ku vzájomne prijateľnému kompromisu dokázali dospieť. A to aj napriek tomu, že pre ľudovú stranu šlo o jeden zo spôsobov ako 6 AKPR, sign.576/22, T 367/37 7 Sidor, K.: Slovenská politika na pôde pražského snemu II., Bratislava 1943, s Dérer, I.: Slovenský vývoj a ľudácka zrada, Praha 1946, s.19 an. 9 Tukove aktivity v prospech maďarskej iredenty boli na základe dokumentov z maďarských archívov dôkladne spracované v prácach J. Kramera Iredenta a separatizmus v slovenskej politike , Bratislava 1957 a Slovenské autonomistické hnutie v rokoch , Bratislava Slovenský národný archív (SNA), fond Krajinský úrad (KÚ), k.193, i.č.586, č.j.10435

154 154 Róbert ARPÁŠ / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 obsadiť rozhodujúce pozície svojimi prívržencami. Tým by si vytvorila vhodnú východiskovú pozíciu pre mocenské ovládnutie Slovenska a eliminovanie svojich politických súperov. Ale vzhľadom na to, že vláda stále disponovala právom vymenovať až 1/3 poslancov krajinského zastupiteľstva a rozloženie politických síl bolo pomerne stabilné, nebezpečenstvo akéhosi mocenského zvratu bolo minimálne. Zvrat tak mohol nastať až po radikálnej zmene vnútropolitických pomerov. Podstatne väčší problém predstavovali najmä prvé dve uvedené podmienky. Ako uznanie národnej svojbytnosti Slovákov, tak i zriadenie zvláštneho slovenského ministerstva koalícia vytrvalo odmietala. V prvom prípade mohli argumentovať rozporom s ústavou, ktorá hovorila iba o národe československom. V tom bolo stanovisko koalície jednotné. Odlišne sa však jej jednotliví členovia stavali k otázke zriadenia ministerstva pre Slovensko. Najmä ministerský predseda bol zástancom zriadenia istého slovenského samosprávneho orgánu. Jeho českí kolegovia sa ale stavali aj proti tomu, pretože sa obávali, že by sa tak ľudákom podarilo obísť obmedzenia obsiahnuté v zákone o krajinskom zriadení. Bez možnosti vymenovania časti krajinských poslancov by sa totiž postavenie vlády na Slovensku výrazne skomplikovalo. Vyplývalo to z toho, že ústrednú vládu na Slovensku permanentne podporovala iba menšina voličov. Výnimkou z tohto pravidla bola len tzv. vláda panskej koalície. Keďže jej súčasťou sa prvý a jediný krát stala aj HSĽS, disponovala ako jediná majoritou aj na Slovensku, nielen v českých krajinách. Okrem zákulisných rokovaní o vstupe ľudovej strany do vlády sa na Sliači rozbehla podpisová akcia. Na jej začiatku stála žiadosť o milosť pre Tuku, ktorú prezidentovi adresoval rímskokatolícky profesor Jozef Kačka. Obsah jeho listu potom zverejnil ľudácky denník Slovák spolu s informáciou o podpisovej akcii. Jej iniciátorom bol okrem Kačku aj poslanec HSĽS Anton Šalát. 11 Aj keď tak verejnosť bola priamo na stránkach ľudáckej tlače informovaná o snahách dosiahnuť Tukovo prepustenie, ľudácke špičky akúkoľvek aktivitu v tomto smere popierali. Na zasadnutí predsedníctva ľudovej strany, ktoré sa konalo 15. marca 1937 v Bratislave dementoval podpredseda Tiso exponovanie strany u vlády v prospech prepustenia Tuku na slobodu. Správy hovoriace o tom, že ľudáci boli ochotní za Tukovu slobodu sa vzdať svojho programu, nazval senzáciami. Rovnako odmietol aj informácie o tom, že by sama ľudová strana iniciovala rokovania s vládou o vstup do koalície, v ktorých sa mala zriecť autonómie. Napriek tomu že bol priamym účastníkom rozhovorov a bol teda veľmi dobre informovaný o aktivitách strany v tejto záležitosti, pred ostatnými členmi predsedníctva všetko poprel. 12 Vyjadrenia podpredsedu ľudovej strany však boli ovplyvnené práve neúspechom rozhovorov s ministerským predsedom. Preto hlavne jemu adresoval Tiso svoje kritické vyjadrenia: My Slováci od Hodžovského režimu nič nečakáme a Hodžovi neveríme, s Hodžom sa vyjednávať nebudeme. Človeka, ktorý v rádiu vyhlási, že slovenský problem nejestvuje a že nemá čo riešiť, povedomý Slovák neuznáva a s ním sa do reči nedá. Preto naša strana musí radikálne bojovať proti takej vláde, ktorá nemá smyslu pre slovenský národ, ale radšie vyjednáva s Nemcami, dá akúsi autonomiu Rusínom, ale na čelo postaví Čecha a pár aktivných Rusinov čiže figurky a autonomia Podkarpatskej Rusi sa vraj rieši a týmto vláda vyriešila jeden 11 SNA, KÚ, k.251, i.č.612, č.j Tamže, č.j.17770

155 HSĽS a amnestia Vojtecha Tuku v roku bod svojho programu. Slovenský národ takúto autonomiu ako budú mať Rusini nepotrebuje Narážal tým na aktivity ministerského predsedu a ním presadzovaný spôsob riešenia slovenského problému. Rokovania medzi ľudovou stranou a ministerským predsedom totiž opäť stroskotali v dôsledku odlišného pohľadu ich účastníkov na spôsob uskutočnenia slovenskej samosprávy. Ani jeden z nich nebol ochotný zľaviť zo svojich stanovísk a otvoriť tak cestu vzájomne prijateľnému kompromisu. Je však otázkou, či k takémuto kompromisu mohli vôbec dospieť. Ich predstavy o možnom riešení slovenskej otázky mali totiž iba veľmi málo styčných bodov. Ľudáci zotrvávali na svojom programe slovenskej autonómie v duchu Pittsburskej dohody, tak ako to neustále i verejne deklarovali. Ani Hodža nemenil svoje pozície. Uznával potrebu určitej slovenskej samosprávy, prípadne i autonómie, ale iba administratívnej. Zároveň, s ohľadom na komplikovanú národnostnú štruktúru československého štátu, však preferoval komplexné riešenie národnostného problému v celej republike. Slovenská otázka by sa tak stala jeho síce čiastkovou, ale neoddeliteľnou súčasťou. K naplneniu svojho cieľa smeroval Hodža modifikáciou národnostného štatútu, ktorý bol pôvodne zamýšľaný iba pre nemeckú národnostnú menšinu. Hodža mu však chcel dať podstatne širšie zameranie, ako o tom informoval v polovici marca 1937 zástupcov tlače. Vo svojom prejave prítomných žurnalistov oboznámil, že V předsednictvu ministerské rady bude vybudován do všech podrobností referát osobní. Je tam již úředník Němec a přijde tam úředník Podkarpatský-Rus, možná že i Maďar. 14 Práve táto iniciatíva ministerského predsedu primäla Tisu k jeho ostrej kritike na Hodžovu adresu. Hodža sa ale už dopredu istil proti podobným výpadom. Odmietal obvinenia, že by sa jeho kabinet slovenskej otázke dostatočne nevenoval. Podľa jeho slov vláda zahájila důkladné řešení problému slovenského, pokud problém tento není ještě dořešen. V poměru mezi Čechami a Slovenskem je leccos, co potřebuje úpravy. Vláda nutnost těchto úprav uznává a jestli si někdo něco slibuje od toho, že vláda se Slovákem v čele na to zapomene, ať se této naděje vzdá. 15 Zároveň zo zodpovednosti za neúspech vyjednávania obvinil ľudovú stranu. Tá podľa jeho vyjadrenia nielenže nebola ochotná pristúpiť na určitý kompromis, ale naopak svoje požiadavky v priebehu rokovania ešte vystupňovala. Postup ľudákov podľa Hodžu svedčil o ich neochote prijať vládnu zodpovednosť, a preto ho označil za nezlučiteľný s účasťou HSĽS v koalícii. 16 I keď ďalší z pokusov ministerského predsedu o zviazanie ľudovej strany vládnou zodpovednosťou opäť nevyšiel, prepustenia Tuku sa to tentokrát nedotklo. Ako vo vláde tak aj na Pražskom hrade sa presadil názor, že je už nevyhnutné definitívne sa s celou záležitosťou vysporiadať. Podľa záznamu, ktorý si prezidentov kancelár urobil 20. mája 1937 sa Beneš rozhodol udeliť Tukovi milosť ku dňu svojich narodenín. Malo ísť o podmienečné prepustenie, pričom Tuka mal mať prikázaný pobyt v okolí Plzne, aby tak mohol byť pod dozorom väznice na Boroch. Prezident zároveň myslel aj na zabezpečenie živobytia 13 Tamže 14 Archiv Národního muzea (ANM), f. M.Hodža, k.8, i.č.412, Projev předsedy vlády dr. M. Hodži k novinářům, 12. marca 1937, s Tamže, s Tamže, s.7 an.

156 156 Róbert ARPÁŠ / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 niekdajšieho profesora práva. Od 1. júna mu mala byť z Benešovej osobnej pokladne vyplácaná podpora Kč mesačne. 17 Tukovi tým malo byť umožnené udržiavanie spoločnej domácnosti s jeho manželkou, s príchodom ktorej za amnestovaným sa počítalo. Tukovým prípadom sa v tom čase zaoberala aj ministerská rada. Na jej zasadnutí 28. mája doporučil minister spravodlivosti zmenu zvyšku trestu pre Tuku na podmienečnú slobodu pod ochranným dohľadom. Dérerov návrh ministerská rada schválila, pričom modality jeho prevedenia boli záležitosťou dohody medzi ministerstvami spravodlivosti a vnútra. Ich koordináciu zaštiťoval ministerský predseda. Po dohode zainteresovaných strán mal byť návrh predložený prezidentovi. Kvôli obavám z reakcie tlače bolo zároveň prijaté rozhodnutie o pôsobení na žurnalistickú obec, aby sa zdržala komentárov považovaných za nevhodné. 18 Práca ministerstiev bola mimoriadne rýchla. Návrh na udelenie milosti pre Tuku, podpísaný Dérerom hneď 28. mája, do kancelárie prezidenta priniesol už 1. júna ministerský rada dr. Tischler. Po jeho preštudovaní ho Beneš podpísal 3. júna. 19 Prepustený Tuka adresoval 15. júna prezidentovi už z Plzne veľmi úctivo ladený ďakovný list, v ktorom zaväzoval dôveryhodným a verným štátnym zamestnancom. 20 Tuka nestrávil v Plzni ani celého poldruha roka. Po vyhlásení slovenskej autonómie bol prevezený do Piešťan. Napriek tomu, že jednou z podmienok jeho prepustenia bolo vzdanie sa politickej aktivity, po návrate na Slovensko ju prestal rešpektovať. Kým radikálne krídlo HSĽS to chápalo ako posilnenie svojich pozícií, Tisovo umiernené krídlo malo z návratu profesora na politické výslnie oprávnené obavy. Do jeho presídlenia späť na Slovensko však bolo okolo jeho osoby publicity iba minimálne. Tuka sám sa staral, aby v ničom neporušil podmienky podmienečného prepustenia a neposkytol tak príčinu pre opätovné vzatie do väzby. Ani HSĽS neprejavila záujem o ďalšie rozvirovanie Tukovho prípadu. Svoje oficiálne stanovisko k celej záležitosti prezentovala v rezolúcii vypracovanej poslaneckým klubom HSĽS, ktorú na parlamentnej pôde predniesol 15. decembra 1937 poslanec strany Anton Šalát. Angažovanosť v prospech Tukovho omilostenia ľudová strana označila za čisto 17 AKPR, sign.576/22, č.j.t 885/37 18 AKPR, sign.576/22, b.č. 19 AKPR, sign.576/22, č.j.t 885/37, por. Dérer, I.:c.d., s.87, Dérer tu uvádza, že podkladom pre udelenie milosti bola Tukova formálna žiadosť prezidentovi, ktorej schválenie ministerstvo spravodlivosti s podmienkou prikázaného pobytu v Plzni podporilo. 20 AKPR, sign.576/22, č.j.t 885/37, text listu znie: Pán prezident, Vaša veľkomyselnosť nie len dvere žalára mi otvorila, ale zachránila ma i od trpkého zápasu o existenciu, učinila ma štátnym zamestnancom a tým i to posobila, že od mojho nového prostredia dostalo sa mi vľúdného príjatia. Zahrnutý Vašimi dobrodeniami a hlboko dojatý Vašou veľkodušnosťou, dovoľujem si Vám, Pán prezident, čo najúctivejšie vysloviť svoje vrelé vďaky. Je mojou túžbou stať sa svojim budúcim chovaním sa hodným Vašej dovery. Račte prijať, Pán prezident, výraz mojej oddannej povďačnosti a prejav mojej najhlbšej úcty. Vojtech Tuka v.r.

157 HSĽS a amnestia Vojtecha Tuku v roku ľudský ohľad, pričom jeho prepustením považovala celú záležitosť súdne a z toho vyplývajúc i politicky za vybavenú. 21 Posudzoval Doc. PhDr. Ladislav Ruman, CSc. Robert ARPÁŠ: HSĽS AND THE AMNESTY OF VOJTECH TUKA IN THE YEAR In the second half of the 30 th decade of the 20 th century, the political stage of the First Czechoslovak republic was radicalized, and it also influenced Hlinka`s Slovak Populist party. At the beginning of year 1937, the leader of its radical fraction Karol Sidor opened again the case of Vojtech Tuka, who was condemned for treason in He visited Tuka in Pankrác prison from his own initiative, without charging and unknown to his party. Later, he informed about his visit in presswork of the party Slovák. By his activities, he forced the party to deal with Tuka`s case officially. Consecutively, the leader of HSĽS Andrej Hlinka visited imprisoned professor, and party s negotiators were trying to obtain a pardon from president. Prime Minister Milan Hodža tried to connect these discussions with the negotiations about the accession of HSĽS to the government, but unsuccessfully. They failed because of different view of participants on the way of execution of Slovak Autonomy. While Slovak Populist party persisted on their program of Slovak Autonomy according to Pittsburg Agreement, Hodža refused political autonomy and he permanently proposed only administration one. In spite of the fact that coalition discussion did not bring required result and HSĽS did not enter the government, Tuka was conditional released on 3 rd June, 1937 and he was directed to stay in Plzeň. Edvard Beneš - President of Republic amnestied him on the motion of Ivan Dérer Minister of Justice. As far as HSĽS understood the delicacy of this case, in public they disavowed. They did not want to show that the involvement of the party into this case had political background. 21 Sidor, K.: c.d., s.212

158 158 Róbert ARPÁŠ / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13

159 MAĎARSKÉ MENŠINOVÉ ŠKOLSTVO V PRVEJ SLOVENSKEJ REPUBLIKE Martin HETÉNYI Martin HETÉNYI: HUNGARIAN MINOR SCHOOL SYSTEM DURING THE FIRST SLOVAK REPUBLIC. The ideal of totalitarian Slovak Populist Party treatment in Slovakia during the years was catholic national school. Here, the position of Hungarian minor school system had outstanding and unique features. In my research, I mainly concentrate my attention on the development of Hungarian school system, the relationship of Slovak government to it, the behavior of Hungarian teachers and their persecutions, the conflict situations between major society and Hungarian teachers, and domestic Hungarian elite activities in school questions. All the results of this study are based on archival research of foundations of political parties and security authorities. Vzdelávanie a výchova v procese vývoja ľudskej spoločnosti prešli v rozličných krajinách rôznymi stupňami. Ich účinok a dôsledky si uvedomuje každý politický režim, pretože na ich podklade sa buduje budúcnosť spoločnosti, resp. samotného režimu. Ideálom totalitného ľudáckeho režimu na Slovensku v rokoch bola kresťanská a národná škola. Tento režim sa markantne snažil ideologicky i organizačne usmerňovať vzdelávací a výchovný systém. Vláda pomerne štedro dotovala výdavky ministerstva školstva a národnej osvety 1 ústredného orgánu pre oblasť edukácie na Slovensku. Pre školstvo v prvej Slovenskej republike bola charakteristická školská sústava 2 s detskými opatrovňami, ľudovými a meštianskymi školami, gymnáziami, učiteľskými akadémiami, odbornými učiteľskými ústavmi, odbornými školami, ústavmi pre chybnú mládež, pomocnými školami, konzervatóriami, vysokými školami a univerzitou. Ľudové školy sa podľa zákona č. 308/1940 rozdeľovali na cirkevné a obecné. 3 Svoj vplyv v tomto smere uplatňovala najmä 1 NEUPAUER, F.: Školská politika v období Slovenskej republiky In: Slovenská republika očami mladých historikov IV. Banská Bystrica 2005, s Bližšie pozri FÁBRY, V.: Kultúra maďarskej menšiny na Slovensku. Bratislava MÁTEJ, J.: Škola, výchova a učiteľ v klérofašistickej Slovenskej republike. Bratislava MÁTEJ, J.: Školská výchova za takzvaného Slovenského štátu. Bratislava NEUPAUER, F.: Školská...c.d., s SENČÁK, M.: Školstvo na Slovensku. Školy, žiaci, učitelia v šk. r. 1918/ /48. Bratislava SIVÁK, J.: Z mojich pamätí. Martin ŠIMUNČIČ, P.: Vojenské školstvo na Slovensku v rokoch In: Vojenské obzory 3. Bratislava 1996, s V tomto období vyšiel zákon o ľudových školách, zákon o učiteľských akadémiách, vládne nariadenie o strednej škole, zrušila sa koedukácia na stredných školách a učiteľských akadémiách, obmedzovalo sa štúdium dievčat na stredných a vysokých školách, pripravovala sa reforma meštianskej školy na školu výberovú. MÁTEJ, J.: Školstvo, výchova a pedagogika v období fašistickej okupácie ( ). Slovensko. In: Dejiny českej a slovenskej pedagogiky. Bratislava 1976, s

160 160 Martin HETÉNYI / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 katolícka cirkev, ktorá razantne vystupovala proti šíreniu modernistických, materialistických prúdov v duchovnom živote a na základnom stupni škôl dosiahla pokiaľ to bolo technicky možné odstránenie koedukačného vyučovania. 4 Školský systém umožňoval vzdelávať sa v rodnom jazyku i trom národnostným menšinám. Z nich najlepšie podmienky pre vzdelávanie mala privilegovaná nemecká minorita. Trpené zostalo i rusínske menšinové školstvo. 5 Postavenie maďarského menšinového školstva, ako i samotnej maďarskej menšiny v Slovenskom štáte, vykazovalo pozoruhodné a jedinečné črty. Po komparácii jednotlivých minorít žijúcich na Slovensku by mohol byť vyslovený názor, že maďarská menšina patrila medzi tie privilegovanejšie. Je síce pravdou, že sa mohla politicky a spolkovo združovať, ale na rozdiel od nemeckej komunity len v nesmierne limitujúcich hraniciach, ktoré plnohodnotnej činnosti v tejto oblasti zamedzili. Na druhej strane zlikvidovanie hospodárskych a občianskych práv celej menšiny, ktoré postihlo Židov a Cigánov, poprípade odstránenie obyvateľov českej národnosti z krajiny, sa Maďarov dotklo len vo výnimočných individuálnych prípadoch. Ale i vtedy museli slovenské úrady postupovať obratne, keďže každý väčší postih zaznamenávala maďarská diplomacia, ktorá následne hrozila riešením problémov v Berlíne alebo priamo odvetnými akciami proti Slovákom v Maďarsku. Slovenská vláda v úsilí o paralyzovanie jednak následkov politickej porážky, ktorú utrpela Viedenskou arbitrážou 6, takisto útočnosti maďarskej vlády, ktorá ju 4 KAMENEC, I.: Slovenský stát Praha 1992, s Bližšie pozri MÁTEJ, J.: Školstvo...c.d., s K menšinovej problematike v Slovenskom štáte pozri napríklad KOVÁCS, L. G.: A szlovákiai magyarság a második világháború éveiben In: Fejezetek a csehszlovákiai magyarság történetéböl. Bratislava 1993, s KOVÁČ, D.: Nemecko a nemecká menšina na Slovensku ( Bratislava PEKÁR, M.: Rusínska otázka na Slovensku v rokoch a alternatívy jej riešenia. In: Slovenská republika očami mladých historikov IV. Banská Bystrica 2005, s PODOLEC, O.: Postavenie národnostných menšín v Slovenskej republike (rukopis, 2006). SCHVARC, M.: Organizačnú štruktúra Deutsche Partei In: Slovenská republika očami mladých historikov IV. Banská Bystrica 2005, s DEÁK, L.: Viedenská arbitráž 2. novembra Bratislava 1998, s. 35. Bližšie pozri ÁDÁM, M. ed.: Diplomáciai iratok Magyarország külpolitikájához II. A Müncheni egyezmény létrejötte és Magyarország külpolitikája Budapešť 1965, s ČIERNA-LANTAYOVÁ, D.: Podoby česko-slovensko maďarského vzťahu Bratislava 1992, s. 12. DEÁK, L.: Hra o Slovensko. Bratislava 1991, s. 9-17, 29-53, DEÁK, L.: Zápas o strednú Európu Bratislava 1986, s. 19, 44-71, DEÁK, L.: Slovensko v politike Maďarska v rokoch Bratislava 1990, s EIBEL, J. - VÁVRA, F.: Viedenská arbitráž dôsledok Mníchova. Bratislava 1963, s HEYDUK, M.- CHALUPA, A.- KVAČEK, R.: Československý rok Praha 1988, s HOENSCH, J.K.: Der ungarische Revisionismus und die Zerschlangung der Tschechoslowakei. Tübingen IRMANOVÁ, E.: Maďarsko a versailleský mírový systém. Ústí nad Labem 2002, s JANEK, I.: Cseh-szlovák magyar diplomáciai kapcsolatok és tárgyalások ben. In: Irodalmi Szemle, 48, 2005, 9, s LIPTÁK, Ľ.: Maďarsko v politike slovenského štátu v rokoch In: Historický časopis, 15, 1967, 1, s. 3. LIPTÁK, Ľ.: Maďarsko v slovenskej politike za druhej svetovej vojny. In: Príspevky k dejinám fašizmu v Československu a v Maďarsku. Bratislava 1969, s PÁSTOR, Z.: Slováci a Maďari po roku In: Slováci a Maďari. Martin 1996, s TILKOVSZKY, L.: Južné Slovensko v rokoch Bratislava 1972,

161 Maďarské menšinové školstvo v prvej slovenskej republike 161 zahnala do defenzívy, podnikala odvetné opatrenia proti maďarskej menšine na Slovensku zahrňujúce jednotlivcov i maďarskú menšinu ako celok. Zásada reciprocity neskôr zakotvená v ústave Slovenskej republiky zostala základným politickým nástrojom obrannej politiky proti Maďarsku až do roku Taktiež mnohé obmedzujúce zásahy proti maďarským učiteľom mali recipročné pozadie. Po odtrhnutí južného Slovenska sa počet Maďarov na území Slovenska podstatne zmenšil. Na okyptenom území Slovenska zostalo približne 65 tisíc Maďarov. Hlavný ostrov Maďarov v Slovenskom štáte sa nachádzal v okresoch Nitra a Zlaté Moravce. Ďalšia podstatná koncentrácia maďarskej menšiny sa rozprestierala v Bratislave a jej okolí. Väčšina Maďarov z východného Slovenska sa sústreďovala na Spiši a v okresoch Dobšiná, Gelnica, Michalovce a Trebišov a v meste Prešov. 8 Sieť škôl s vyučovacím jazykom maďarským sa vyformovala za Československej republiky. Z tejto situácie ťažilo maďarské menšinové školstvo i po vzniku Slovenskej republiky. Slovenská vláda okrem jedného prípadu neuzatvorila žiadnu maďarskú ľudovú školu, odhodlala sa však k obmedzeniu stredného a vysokého menšinového školstva. Treba dodať aj to, že Maďarom nepovolila už žiadnu novú školu. Učebné osnovy na ľudových školách (okrem vyučovacích hodín slovenčiny a maďarčiny) boli rovnaké pre slovenské i maďarské školy. Vyučovanie v maďarskom jazyku nebolo z hľadiska rozsahu obmedzené ani po 14. marci Na maďarských školách sa vyučovala slovenčina spravidla 2-4 hodiny. Prospech v predmete slovenský jazyk bol vo všeobecnosti veľmi slabý. Maďarský jazyk ako samostatný predmet mal týždennú dotáciu 5-7 hodín. 9 s ŽUDEL, J.: Zmeny československo-maďarských hraníc v dôsledku Viedenskej arbitráže. In: Slovenská archivistika, 26, 1991, 2, s ústavy stanovil, že práva národnostných skupín uvedené v ústave platia natoľko, nakoľko také isté práva v skutočnosti používa i slovenská menšina na území materského štátu príslušnej národnostnej skupiny. Toto obmedzenie sa vzťahovalo prakticky len na Maďarov. Recipročné akcie na Slovensku sa uskutočnili v rôznych formách, od administratívnych zásahov až po demonštrácie. Vo vnútroštátnej relácii sa uplatňovala zásada reciprocity predovšetkým obmedzovaním činnosti maďarských politických a kultúrnych organizácií. Slovenská vláda napríklad už 20. apríla 1939 zastavila činnosť Maďarského kultúrneho spolku na Slovensku (Szlovenszkói Magyar Kulturegyesület) a k pôsobeniu Maďarskej strany na Slovensku nebolo vydané oficiálne povolenie (až do novembra 1941). Súčasne sa obmedzil počet novín dovážaných z Maďarska. Bližšie pozri VIETOR, M.: Dejiny...c.d., s. 54, 92-93, SZALATNAI, R.: Memorandum. In: Obžalovaný prehovorí. Bratislava 1994, s PODOLEC, O.: Slovensko-maďarské konflikty a ich odraz na pôde slovenského snemu. In: Slovensko vo vojnách a v konfliktoch v 20. storočí. Bratislava 2003, s HETÉNYI, M.: Maďarská menšina v pohraničnom okrese Nitra v rokoch Vzťahy štátneho aparátu a maďarskej menšiny. Diplomová práca, FF UKF, Nitra 2002, s Z 2653 obcí v Slovenskom štáte malo 24 väčšinu obyvateľstva maďarskej národnosti. V ďalších 8 obciach žilo viac ako 20 % maďarských obyvateľov. V hlavnom meste mala maďarská komunita 10, 85 %-né zastúpenie. HETÉNYI, M.: Maďarská menšina v Slovenskej republike v rokoch Vzťahy mocensko-represívneho aparátu a maďarskej menšiny. Dizertačná práca. Nitra 2005, s Na škole v Dolných Obdokovciach sa v prvom ročníku slovenčina vôbec nevyučovala a maďarčina mala dotáciu až 8 hodín, až postupne po ročníkoch klesal počet hodín maďarčiny a stúpal počet hodín slovenčiny. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Štátny archív v Nitre, pobočka v Nitre (ŠAP NR), f. Okresný úrad v Nitre (OÚ NR), šk. 50, 2064/41 prez.

162 162 Martin HETÉNYI / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 V roku 1940 v štáte pôsobilo 3041 ľudových škôl, po reorganizácii na základe zákona č. 308 z 26. novembra 1941 sa ich počet zredukoval na Maďarské deti a mládež sa i po územných zmenách mohli vzdelávať na 14 bratislavských a 26 mimobratislavských školách (pozri tabuľku 1). 11 Okrem Bratislavy už v žiadnom väčšom meste maďarská škola nefigurovala. Maďarské školy navštevovalo približne žiakov, značná časť maďarských detí však bola prinútená okolnosťami navštevovať i nemaďarskú školu. 12 Maďarské školy predovšetkým v Bratislave trpeli nedostatkom vhodných priestorov na výučbu a nedostatočným vybavením didaktickými pomôckami. Maďarské gymnázium nemohlo prijať každoročne uchádzačov. Okrem toho sa činnosť Maďarského pedagogického ústavu v Bratislave ukončila 4. júna Predseda Zjednotenej maďarskej strany 14 János Esterházy túto problematiku neúspešne pripomínal i v slovenskom sneme a pred vládnymi činiteľmi. 15 Z obcí bratislavského okresu, kde pôsobila maďarská škola (Podunajské Biskupice, Komárov, Verekňa, Schildern, Prievoz), jedine v Komárove chýbala paralelná slovenská škola (12 detí slovenskej národnosti dochádzalo do okolitých obcí). 16 V každej obci s maďarskou Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Štátny archív v Nitre (ŠA NR), f. Župný úrad (ŽÚ) III., šk. 51, 80/II-2/ŠB/40 prez. 10 PÄŤ rokov slovenského školstva Bratislava 1944, s Nyitramegyei Szemle, 4. jún 1939, č Dobové maďarské materiály uvádzali až 35 % maďarských detí. Magyar országos levéltár (Maďarský krajinský archív v Budapešti, MOL), f. Miniszterelnökség kisebbségi osztály (ME), K-28, fasc. 150, zv. 251, bez čísla. 13 MOLNÁR, I.: Esterházy János. Dunaszerdahely 1997, s František Neupauer upozorňuje, že je možné povšimnúť si pri porovnávaní mužských a ženských pedagógov isté animozity. Pomer počtu učiteľov a učiteliek na ľudových školách slovenských bol 1:1, na rusínskych 2:1, maďarských 1:2. NEUPAUER, F.: Školská...c.d., s Zjednotená maďarská strana vystupovala v zmysle ústavy ako jediná predstaviteľka maďarskej národnostnej menšiny, slovenská vláda koncom roku 1939 suspendovala činnosť maďarskej politickej organizácie a zrušila politickú samostatnosť maďarskej menšiny. Otázka statusu maďarského obyvateľstva na Slovensku sa podmieňovala otázkou právneho postavenia slovenského obyvateľstva v Maďarsku. Poslanecká aktivita Esterházyho sa viacmenej obmedzila na interpelácie vo veci perzekúcií občanov maďarskej národnosti. Nový názov Maďarská strana na Slovensku (Szlovenszkói Magyar Párt) bol prijatý v júni Bližšie pozri HETÉNYI, M.: Maďarská menšina v Slovenskej...c.d., s KAMENEC, I.: Osobnosť Jánosa Esterházyho a jej kontroverzné interpretácie. In: Hľadanie a blúdenie v dejinách. Bratislava 2000, s MAGYAROK kisebbségben és szórványban. Budapešť 1995, s MOLNÁR, I.: Esterházy...c.d., s PEKÁR, M.: Politické aktivity maďarskej menšiny na východnom Slovensku v rokoch v zrkadle župnej agendy. In: Ročenka katedry dejín FHPV PU Prešov 2003, s PODOLEC, O.: Slovensko-maďarské...c.d., s SUŠKO, L.: Politik odhodlaný na všetko. In: Pravda, 7, 1997, 148, s. 14. VIETOR, M.: Dejiny c.d., s a 92. ZELENÁK, P.: Maďarská strana na Slovensku. In: Politické strany na Slovensku Bratislava 1992, s ZELENÁK, P.: Zjednotená krajinská kresťansko-socialistická a maďarská národná strana. In: Politické strany na Slovensku Bratislava 1992, s Magyar Néplap, 2, 1. január 1942, č. 1. MOL, f. ME, K-28, fasc. 150, zv. 251, bez čísla. 16 V Schilderne bola slovenská škola zriadená v roku 1940 Slovenskou ligou (pracovala tu tiež nemecká škola). V Miloslavove slovenskú školu (iná tu nepôsobila) navštevovali aj tri deti maďarskej národnosti (školský rok 1942/43). ŠAP Modra, f. OÚ BL, šk. 44, 44/43 prez.

163 Maďarské menšinové školstvo v prvej slovenskej republike 163 väčšinou v nitrianskom okrese (13) boli školy s maďarským vyučovacím jazykom založené ešte za ČSR. 17 Sedem obcí okresu Nitra malo v roku 1940 len maďarskú školu: Bádice, Mechenice, Babindol, Dolné Obdokovce, Dolné Štitáre, Čechynce, Gesť. Ďalej štátna ľudová škola slovenská v Branči a rímskokatolícka škola nemecká v Čermanoch mali maďarskú pobočku s jednou maďarskou triedou. V školskom roku 1942/1943 navštevovalo 13 škôl s maďarským vyučovacím jazykom v okrese 1545 žiakov 18, ktorých učilo spolu 37 učiteľov. 19 V zlatomoraveckom okrese sa maďarské školy nachádzali v Gýmeši, Kolíňanoch, Ladiciach a Žiranoch spolu 13 učiteľov učilo 583 žiakov. V Ladiciach a Žiranoch fungovala len maďarská škola, ale už v roku 1940 v Ladiciach miestne úrady zahájili akciu na zrealizovanie jednej slovenskej triedy. 20 Na východnom Slovensku fungovali maďarské školy v Hardišti, Slanci, Bidovciach (okres Trebišov) a do roku 1941 aj v Prešove. V školskom roku 1939/1940 bolo do maďarskej evanjelickej školy v Prešove zapísaných 34 detí, lenže z toho až 22 rímskokatolíckeho náboženstva a rodičia 18 žiakov sa pri poslednom sčítaní ľudu prihlásili k slovenskej národnosti. Návrh na zrušenie školy podal policajný riaditeľ z Prešova 11. júla Táto škola napokon prestala fungovať v októbri Okrem vzdelávania sa maďarských žiakov na ľudových a stredných školách mali deti v niektorých obciach možnosť súkromne sa doučovať v maďarskom jazyku. Súkromná učiteľka Eva Mungerová z Trnavy vyučovala vo svojom byte 22 žiakov v maďarčine, čím ich fakticky pripravovala na pôsobenie na stredných školách. 23 Miestna organizácia Maďarskej strany na Slovensku v Sečovciach od roku 1942 realizovala jeden deň týždenne pre deti výučbu predovšetkým v zdokonaľovaní sa v maďarčine. 24 V Nitre súkromne vyučovala Hilda Nagyová Dévay nemecký a maďarský jazyk deti predovšetkým z maďarských rodín. 25 Maďarskí študenti, ktorí sa vzdelávali v Bratislave, boli organizovaní v združení Magyar Akademikusok Keresztény Köre. 26 Ďalší spolok Mensa Academica 17 Okrem toho v obciach s maďarskou väčšinou Branč, Hornia Kráľová, Hrnčiarovce, Jágersek, Pogranice a Výčapy-Opatovce sa nachádzali aj slovenské školy. Nevyhovujúce komunikácie medzi obcami a veľmi riedka sieť spojov už počas Československej republiky spôsobili, že i v obci s menším počtom obyvateľov a žiakov sa zriaďovali školy. MILO, Š.- PORUBSKÝ, J.: Dejiny nitrianskeho školstva a vzdelanosti. Nitra 1987, s Tieto školy navštevovalo 14 detí slovenskej národnosti. Zo zistení notárskych úradov. ŠAP NR, f. OÚ NR, šk. 54, 139/43 prez. 19 Šesť učiteľov sa hlásilo k slovenskej národnosti, ostatní k maďarskej. ŠAP NR, f. OÚ NR, šk. 54, 139/43 prez. 20 ŠA NR, f. ŽÚ III., šk. 51, 80/II-2/ŠB/40 prez. 21 Slovenský národný archív (SNA), f. Ministerstvo vnútra (MV), šk. 23, 41781/39 prez. 22 MOLNÁR, I.: Esterházy...c.d., s Prezídium ministerstva vnútra podalo rezortu školstva návrh, aby v záujme konsolidovania pomerov v Prešove maďarská škola bola čo najskôr zrušená. SNA, f. MV, šk. 23, 41781/39 prez. 23 SNA, f. 209 (Ústredňa štátnej bezpečnosti), šk. 844, 9503/ Táto skutočnosť úradom oznámená nebola. SNA, f. 209, šk. 844, 9981/ ŠA NR, f. ŽÚ III., šk. 55, 23/II-2/ŠB/41 prez. 26 Pri zadeľovaní akademikov (študentov vysokých škôl) na poľnohospodárske práce (v zmysle vládneho nariadenia č. 145/1941 z 2. júla 1941) Ústredný úrad práce prideľoval študentov organizovaných v Magyar Akademikusok Keresztény Köre do okolitých obcí roľníkom maďarskej národnosti. Napríklad do Podunajských Biskupíc bolo v lete 1941

164 164 Martin HETÉNYI / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 maďarských vysokoškolských poslucháčov na Slovensku (Magyar Mensa Academica Egyesület Fininternátus) sa staral o maďarský internát v Bratislave. Maďarská strana tento spolok finančne podporovala (z pouličnej zbierky, ktorá vyniesla korún, šlo na spolok korún), okrem toho každý člen spolku platil ročný príspevok 60 korún. 27 Študenti maďarskej národnosti mali alternatívu ďalšieho vzdelávania sa v materinskom jazyku buď na stredných školách v Bratislave, alebo na maďarskom území (od roku 1928 sa zakázala nostrifikácia maďarských diplomov a uznávanie skúšok zo škôl v Maďarsku s cieľom eliminovať tento jav). 28 Sme informovaní, že v rokoch približne 80 študentov z majetných rodín z celého Slovenska študovalo na školách v Maďarsku, hlavne v Budapešti, Ostrihome a Komárne. 29 Po prijatí zákona o národnostných skupinách a zákona o obecných školách z 26. novembra 1940 mohli vznikať menšinové školy, keď sa do nich prihlásilo aspoň 30 školopovinných detí (za určitých podmienok by stačil aj menší počet detí, pokiaľ by ale školu nefinancoval štát). Spomenutý paragraf (č. 30) povzbudil maďarských činiteľov k snahe o zakladanie ďalších maďarských škôl. V máji 1940 bola ministerstvu školstva podaná žiadosť o povolenie zriadenia maďarskej ľudovej školy v Nitre. Napokon pre nedostatok stanoveného počtu žiactva maďarskej národnosti zriadená nebola. 30 Maďarská menšina sa v rokoch formou pridelených 13 akademikov maďarskej národnosti a jeden akademik slovenskej národnosti (Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Štátny archív v Bratislave, pobočka (ŠAP) v Modre, f. OÚ Bratislava (BL), šk. 36, 1460/41 prez.). Vyslanectvo Slovenskej republiky v Budapešti sa od augusta 1942 recipročne zaujímalo o zmenu stanov tohto spolku. Slovenský vyslanec Spišiak sa k nej vyjadril 2. októbra 1942:...Nakoľko tu ide o zmenu stanov na úradnú výzvu Policajného riaditeľstva v Bratislave, nemám k veci čo poznamenať. Pre Vašu informáciu však oznamujem, že stanovy Spolku slovenských vysokoškolákov v Maďarsku, ktoré spolok podal na schválenie už vari pred 3 rokmi, doteraz schválené neboly, spolok však činnosť nerušene vyvíja. Ministerstvo zahraničných vecí teda odporučilo stanovy neschváliť, ale činnosti spolku nerobiť prekážky (SNA, f. Ministerstvo zahraničných vecí (MZV), šk. 128, 1905/42.). 27 Väčšina funkcionárov spolku mala i funkciu v Maďarskej strane. Spolok mal v Bratislave tri sídla (internáty), z nich jedno dom na vtedajšej Ulici Mateja Bela kúpil Esterházy s predsedom Maďarského kultúrneho spolku Michalom Csákym. Ostatné dva domy mal spolok v prenájme. V roku 1941 v nich bývalo 101 chlapcov a 90 dievčat. Za ubytovanie a stravu sa platilo 400 korún mesačne, internátom poskytovali podporu i majetnejší rodičia. To znamená, že internáty boli sebestačné. V tejto súvislosti sa slovenský vyslanec v Budapešti Spišiak snažil svoju vládu nabádať k väčšej aktivite pri založení internátov pre študentov slovenských škôl v Maďarsku, pretože činovníci slovenskej menšiny disponovali s nedostatočným rozpočtom na svoju činnosť a ani osobne nedisponovali s veľkým majetkom. SNA, f. MZV, šk. 128, 31366/ MOL, f. ME, K-28, fasc. 150, zv. 251, bez čísla. 29 Ústredňa štátnej bezpečnosti 6. augusta 1940 pozmenila výnos Krajinského úradu z 18. júla 1932 a nariadila predkladať ich zoznamy len raz ročne. ŠAP Modra, f. OÚ BL, šk. 43, 1202/42 prez. ŠAP NR, f. OÚ NR, šk. 53, 2521/42 prez. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Štátny archív v Banskej Bystrici (ŠA BB), f. Pohronská župa (PŽ) II., šk. 27, 3618/43 prez. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Štátny archív v Prešove (ŠA PO), f. Šarišsko-zemplínska župa (ŠZŽ), šk. 121, 140-IV-G/43 ŠB prez. 30 Podľa tejto žiadosti bolo do tejto školy prihlásených pôvodne 51 žiakov maďarskej národnosti, preto jej otvorenie ministerstvo spočiatku povolilo. Príčiny zmeneného stavu nie

165 Maďarské menšinové školstvo v prvej slovenskej republike 165 petičnej akcie pokúsila aj o zriadenie maďarskej školy v Močenku, povolenie sa jej však nepodarilo získať. 31 V Bratislave v roku 1940 úrady nechceli povoliť paralelku maďarskej triedy na gymnáziu. 32 Miestna organizácia Maďarskej strany v Palíne (okres Michalovce) požiadala o maďarskú ľudovú školu v marci 1942 prihlásilo sa do nej pôvodne 40 detí, po zásahu notára a riaditeľa slovenskej školy sa tento počet zmenšil na 25. Podobne dopadla žiadosť v Michalovciach. 33 Poprední Maďari v apríli 1942 zorganizovali petíciu na zriadenie maďarskej ľudovej školy alebo aspoň pobočky pri rímskokatolíckej škole v Zlatých Moravciach. Miestny tajomník Maďarskej strany Anton Belcsák pri vyšetrovaní uviedol, že petičná akcia bola zahájená na popud ústredia, pričom podpisové hárky mali byť ústrediu predložené do konca apríla Avšak do toho času sa im nepodarilo získať ani najnižší počet na zriadenie pobočky či školy. 34 Pokus o maďarskú školu v Nemeckom Grobe na jar 1942 slovenské úrady neakceptovali. 35 O zriadenie maďarských ľudových škôl požiadali miestne organizácie Maďarskej strany v Spišskej Novej Vsi, Smolnickej Hute, Nižnom Medzeve, Gelnici, Smolníku a Michalovciach, a to v júni 1942 petičnou listinou. 36 Úrady tieto školy nepovolili, ich zriadením najmä v Spišskej Novej Vsi by bola poškodená hlavne nemecká škola (navštevovali ju aj deti mnohých členov Maďarskej strany). 37 Štúdium v Bratislave zostávalo finančne neprípustné najmä pre východniarov, napriek tomu zákonitá snaha Maďarskej strany o meštianku v Prešove z júla 1942 nevyšla pre malý záujem ani nepodala žiadosť. 38 V auguste 1942 maďarská menšina neúspešne požiadala o zriadenie maďarskej pobočky pri rímskokatolíckej ľudovej škole v Čeklísi, Nemeckom Grobe a Trnave. 39 Pokus zriadiť maďarskú ľudovú školu sa urobil na jar 1943 v Kokave nad Rimavicou. Keď sa zistilo, že do školy prihlásili rodičia len 6 maďarských a 7 slovenských dietok, plán sa zrejme zastavil, lebo táto záležitosť v Kokave úplne zatíchla. 40 Otvorenie Maďarskej vysokej školy sedliackej, ktorú avizoval Maďarský kultúrny spolok na Slovensku v roku 1943, bolo podmienené otvorením podobnej školy v Maďarsku. 41 sú jasné. Buď sa nitrianski maďarskí činitelia precenili, alebo za bojkotovaním maďarskej školy stál pomerne bežný nátlak štátnej moci na maďarských rodičov. ŠA NR, f. ŽÚ III., šk. 51, 69/II-3/ŠB/40 prez. 31 ŠAP NR, f. OÚ NR, šk. 57, D1-332/44 prez. ŠAP NR, f. OÚ NR, šk. 48, Mesačné situačné správy/41 prez. 32 ŠAP NR, f. OÚ Zlaté Moravce (ZM), šk. 33, 1470/40 prez. 33 ŠA PO, f. ŠZŽ, šk. 117, 556/III-c/42 ŠB prez. 34 ŠA NR, f. ŽÚ III., šk. 63, 82/II-2/ŠB/43 prez. 35 SNA, f. 209, šk. 661, 31847/ MOL, f. ME, K-28, fasc. 150, zv. 251, 30320/42. MOL, f. ME, K-28, fasc. 150, zv. 251, 15036/ Do maďarskej školy v Spišskej Novej Vsi sa hlásilo 20 detí maďarskej národností, 6 slovenskej, 1 nemeckej a 7 z nezistenou národnosťou. Petíciu v Gelnici podpísalo 39 rodín. SNA, f. 209, šk. 347, 25262/42. SNA, f. 209, šk. 562, 2948/ ŠA PO, f. ŠZŽ, šk. 121, 460-3c/43 ŠB prez. 39 Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Štátny archív v Bratislave (ŠA BL), f. Bratislavská župa (BŽ) III., šk. 28, 352/42 prez. 40 ŠA BB, f. PŽ II., šk. 27, 1852/43 prez. 41 SNA, f. MZV, šk. 128, 52/43.

166 166 Martin HETÉNYI / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 Po finančnej i kultúrno-výchovnej stránke, najmä do školského roku 1940/1941, slovenské školy oproti maďarským výrazne zaostávali (výnimkou je situácia v Bratislave). 42 Zlom v nitrianskej oblasti nastal až v školskom roku 1941/1942, keď nové slovenské školy rozbehli svoju osvetovú činnosť, ktorá bola kontrolovaná Župným úradom v Nitre. Stúpajúcu úroveň slovenských škôl a nový kurz v riešení národnostnej otázky v školstve možno pripísať najmä zmene na poste nitrianskeho župana, a to v osobe Štefana Haššíka. 43 V rámci riešenia národnostnej otázky sa v rokoch zriadili slovenské málotriedky v obciach, kde dovtedy slovenské školy neboli. 44 Novozriadené slovenské školy fungovali paralelne s maďarskými školami. Tento jav vyvolával neraz národnostné trenice medzi obyvateľmi, žiakmi a učiteľmi. Deti z maďarských obcí, ktoré pod nátlakom obvodných notárov či žandárov rodičia postupne prihlasovali do slovenských škôl, slovensky spočiatku vedeli len málo, čo brzdilo ich efektívnejšie vzdelávanie. 45 Župný úrad v Nitre i v ďalšom období vyzýval obvodné notárstvá, Slovenskú ligu, obecné organizácie Hlinkovej ľudovej slovenskej strany (HSĽS), Hlinkovej gardy a Hlinkovej mládeže, aby zintenzívnili propagáciu na kultúrnom a výchovnom poli v prospech slovenských škôl. Nariaďoval, aby učitelia i ďalší lokálni činitelia konali na slovenských školách vzdelávacie prednášky, divadelné predstavenia, aby sa vydávali propagačné publikácie, atď. 46 Zároveň sa evidovala aktivita, resp. ochabnutie činnosti a politické zmýšľanie učiteľov slovenských škôl. 47 Dobrým príkladom môžu byť zmenené pomery v slovenskej ľudovej škole vo Výčapoch- Opatovciach, kde sa od roku 1941 konali 2-krát týždenne večerné prednášky pre členov Hlinkovej gardy a HSĽS, v obecnej kancelárii bola založená čitáreň pre tamojších Slovákov, v marci 1941 nacvičila učiteľka divadelnú hru a HSĽS usporiadala pracovný kurz; počet žiakov stúpal a v roku 1942 bola zriadená detská opatrovňa s 51 slovenskými deťmi. 48 Vo všeobecnosti však možno povedať, že sa 42 ŠAP NR, f. OÚ NR, šk. 52, 1085, 1139 a 2009/42 prez. 43 Štefan Haššík bol županom Nitrianskej župy od októbra 1940 do septembra 1944, kedy sa stal ministrom národnej obrany. 44 Čechynce, Dolné Obdokovce, Babindol, Bádice, Dolnie Štitáry a Mechenice. V Čechynciach a Dolných Obdokovciach bola slovenská málotriedka zriadená v roku 1941, v ostatých obciach v roku Škola alebo málotriedka so slovenským vyučovacím jazykom nebola zriadená jedine v Gesti. Od začiatku roku 1941 bol učinený pokus o zriadenie slovenskej školy aj tu, avšak v celej obci sa našli len štyri deti slovenskej národnosti. Tie museli navštevovať maďarskú školu. ŠAP NR, f. OÚ NR, šk. 50, 865/41 prez. ŠAP NR, f. OÚ NR, šk. 51, 1398/42 prez. ŠA NR, f. ŽÚ III., šk. 55, 102/II-2/ŠB/41 prez. 45 Z hlásenia obvodného notára z Pograníc z 29. novembra V októbri 1942 obdobne hlásilo maďarské vyslanectvo do Budapešti o nátlaku notára a žandárov na maďarských rodičov v Branči. Rovnako nelegálne pomocou rôznych vyhrážok postupovali orgány v Bidovciach. ŠAP NR, f. OÚ NR, šk. 51, 262/42 prez. MOL, f. ME, K-28, fasc. 150, zv. 251, 26378/ ŠAP NR, f. OÚ NR, šk. 52, 1880/42 prez. ŠAP NR, f. OÚ NR, šk. 53, 2558/42 prez. 47 Nebolo zarážajúce, že medzi konkrétne dôvody spoľahlivosti učiteľa slovenskej školy v Jágerseku Michala Fábryho žandárska stanica uviedla i to, že: je dobrého slovenského zmýšľania. Maďarov veľmi nenávidí preto, že mu jeho otca Štefana Fábryho v Rendve (okr. Vráble, Maďarsko) tak zbili v júni 1941 pre panslavizmus, že následkom toho dňa zomrel. ŠA NR, f. Oblastné žandárske veliteľstvo (ObŽV) Nitra, šk. 4, 154/42 dôv. 48 ŠA NR, f. ŽÚ III., šk. 55, bez čísla/41 prez.

167 Maďarské menšinové školstvo v prvej slovenskej republike 167 celoplošne nedosiahol úbytok žiakov na maďarských školách, i keď po nástupe nového kurzu na župnom úrade a tlaku úradov na mimoškolské osvetové pôsobenie učiteľov ho niektoré maďarské školy zaznamenali (v Dolných Štitároch, Hrnčiarovciach, Mecheniciach a Jágerseku, okres Nitra). 49 Zaktivizovať sa v otázke vzdelávania a výchovy postupne museli i politici bratislavskej župy. Okresný náčelník z Bratislavy na porade na župnom úrade dňa 26. marca 1943 okrem iného kritizoval ľahostajné kňazstvo a slovenské učiteľstvo. Školský inšpektor tu podal aj situačnú správu o pomeroch na slovensko-maďarskom pohraničí z hľadiska národnej výchovy bolo podľa neho o slovenské obyvateľstvo žijúce na pohraničí v bratislavskej župe dostatočne postarané slovenskými školami. Slovenská liga v šiestich obciach, kde fungovali maďarské školy, rozbiehala akciu na opätovné získanie žiakov hlavne slovenskej národnosti. Do maďarských škôl ich rodičia prihlásili v dôsledku hospodárskych výhod poskytovaných Maďarmi, preto sa činovníci Slovenskej ligy rozhodli použiť tých istých metód. Finančnú podporu prisľúbil aj župný úrad, ktorý chcel zriadiť fond na odmeňovanie učiteľov a kultúrnych pracovníkov pôsobiacich v obciach pohraničného pásma, keď ich činnosť na poli kultúrnom a národnom bude prevyšovať mieru normálnej povinnosti. Rokujúci odporučili ministerstvu školstva, aby do škôl na pohraničí prideľovalo najsúcejších učiteľov a národovcov. Uviedol sa zlý prípad učiteľa Kosutha, prideleného škole v Prievoze. Táto osoba žila po roku 1939 dva roky v Maďarsku, jeho deti aj toho času chodili v Košiciach do maďarských škôl. 50 Školstvo patrilo k tej sfére, kde bola príležitosť pre vyvolávanie šovinistických prejavov. Na iredentistické ciele sa školstvo snažila využívať aj Maďarská strana. Mnohí promaďarskí učitelia sa ani vo vyučovacom procese nevyhli presadzovaniu svojho názoru o zbožňovanom Maďarsku. Promaďarská činnosť bola realizovaná predovšetkým formou verbálnych výrokov a charakterizovali ju spory medzi slovenskými a maďarskými učiteľmi, fyzické ohrozovanie a nepriamy nátlak. Nositeľmi týchto nálad boli učitelia v spolupráci s duchovnými 51, ktorí sa snažili ovplyvniť prioritne žiakov a ich rodičov. Časom však pod dojmami z medzinárodného vývoja (predovšetkým od roku 1943, keď nastal obrat vo vojne) ich promaďarské aktivity ochabli. V rámci kontroly učiteľov maďarských škôl okresné úrady prostredníctvom obvodných notárstiev a žandárstva zaznamenávali ich politické zmýšľanie (pozri tabuľku 2) a v hláseniach neraz podávali iniciatívne návrhy o ich intenzívnejšie proskribovanie. Podľa zoznamov maďarských škôl, vyhotovených okresnými úradmi na základe nariadenia Ústredne štátnej bezpečnosti 52 z 27. novembra 1941 a neskôr i z 14. januára 1943, sa väčšina učiteľov prejavovala ako lojálna voči štátu, no poniektorí boli označení ako učitelia s krajne protislovenským postojom, či ako neprispôsobiví, pretože boli krajne zaujatí proti 49 ŠAP NR, f. OÚ NR, šk. 52, 1140, 1141/42 prez. ŠAP NR, f. OÚ NR, šk. 53, 2558/42 prez. 50 Župný úrad prísne dôverne podal o porade správu prezídiu ministerstva vnútra. ŠA BL, f. BŽ III., šk. 43, 1081/43 prez. 51 Bližšie pozri HETÉNYI, M.: Promaďarské duchovenstvo a náboženské pomery na pozadí vzťahu štátneho aparátu a maďarskej menšiny In: Studia Historica Nitriensia XII. Nitra 2005, s Ústredňa štátnej bezpečnosti bola zriadená pri prezídiu ministerstva vnútra dňa 30. decembra Do jej pôsobnosti patrili okrem iného veci štátnej bezpečnosti i politické a menšinové záležitosti.

168 168 Martin HETÉNYI / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 všetkému, čo je slovenské, že pracujú proti jestvovaniu slovenskej školy, vplývajú na rodičov, aby nedávali deti do slovenskej školy. 53 V konkrétnych prípadoch dlhodobej nelojálnej činnosti voči štátu pristúpila štátna moc okrem sledovania i k perzekvovaniu. Ministerstvo školstva v pomerne zriedkavých situáciách nariadilo i preloženie na inú školu alebo prepustenie zo služieb. Po prípadnom odsúdení a väznení sa učitelia zväčša vrátili na svoje pôvodné pôsobisko. 54 Väčšina maďarských učiteľov na Slovensku zostávala v pasívnej rezistencii voči situácii po Viedenskej arbitráži. Našli sa aj odvážnejší jednotlivci, ktorí svoje postoje, t.j. promaďarskú orientáciu neskrývali. Agilnosť maďarských učiteľov môžeme dokumentovať na viacerých príkladoch. V Jágerseku maďarskí učitelia a rímskokatolícky farár Augustín Petrášek robili nátlak na matky maďarskej národnosti, aby prihlásili deti do maďarskej školy, keď otcovia slovenskej národnosti, sa v dobe zápisu nachádzali na sezónnych prácach mimo bydliska. 55 Školy získavali žiakov, resp. ich rodičov poskytovaním rôznych pozorností a vianočných darčekov. I to bol dôvod, prečo slovenská škola v Jágerseku zaznamenala v rokoch výrazný postupný úbytok žiactva. Petrášek dokonca v roku 1939 napísal žiadosť na ministerstvo školstva, aby bola slovenská škola z dôvodu nedostatku žiakov i celkovo obyvateľov slovenskej národnosti zrušená. Pozitívnym výsledkom promaďarských činiteľov v obci bola aj skutočnosť, že v roku 1940 sa riaditeľovi maďarskej školy Jurajovi Lenczovi podarilo presvedčiť rodičov piatich stredoškolských študentov slovenskej národnosti na prestup na maďarské gymnázium v Bratislave. Odlev žiakov zo slovenskej školy sa podaril zvrátiť v školskom roku 1941/1942 tlakom úradov na mimoškolské pôsobenie nových slovenských učiteľov. 56 Vo Výčapoch-Opatovciach (okres Nitra) spolupracoval farár Rudolf Zachar s učiteľmi maďarskej školy na lákaní slovenských detí i násilným spôsobom bitkou pri vyučovaní náboženstva na slovenskej škole; deti chodiace do maďarskej školy odmeňoval a ich rodičov podporoval finančne. Niektorí žiaci z maďarskej školy pravdepodobne dostávali cez prázdniny úlohu agitovať medzi slovenskými kamarátmi v prospech ich zápisu do maďarskej školy (v školskom roku 1940/1941 v nej študovalo 12 žiakov slovenskej národnosti). Nápomocný a pokračovateľ po Zacharovom dodaní do zaisťovacej väzby v Ilave (november 1939) mu bol aj riaditeľ maďarskej školy Alexander Mohay, preto žandárstvo vo februári 1941 navrhlo jeho premiestnenie. 57 V Hornej Kráľovej robil zápis detí na slovenskej škole 53 Okresný úrad v Nitre si pri maďarských učiteľoch všímal i úroveň ovládania slovenského jazyka. Slovenský jazyk dobre ovládalo 25 učiteľov, 9 slabo, 3 neradi hovorili slovensky. ŠAP NR, f. OÚ NR, šk. 50, 2064/41 prez. 54 Ministerstvo školstva v decembri 1942 informovalo, že ani jeden učiteľ z maďarskej školy nebol preložený na slovenské kraje. Z odpovede na prípis ministerstva zahraničných vecí (maďarská vláda sa o túto záležitosť intenzívne zaujímala). SNA, f. MZV, šk. 128, 244/ Petrášek týmto matkám pravdepodobne tvrdil, že národnosť dieťaťa sa určuje podľa materinskej reči (t.j. podľa maďarčiny). Na druhej strane ale rafinovane presviedčal otcov maďarskej národnosti pokiaľ manželky mali slovenskú národnosť, že dieťa má byť prihlásené k maďarskej národnosti podľa otca. ŠA NR, f. ObŽV Nitra, šk. 3, 50/41 dôv. 56 Pokiaľ v roku 1935 slovenskú školu navštevovalo 42 žiakov, v roku 1941 len 13. ŠA NR, f. ObŽV Nitra, šk. 3, 50/41 dôv. ŠA NR, f. ŽÚ III., šk. 55, 178/II-2/ŠB/41 prez. 57 Mohay podľa župného úradu zarytý Maďaron, pracuje na maďarizovaní tamojších Slovákov, si podal v roku 1941 žiadosť o penzionovanie. Učiteľ Severín Schottert ktorý sa

169 Maďarské menšinové školstvo v prvej slovenskej republike 169 až do školského roku 1940/1941 riaditeľ maďarskej školy Alexander Ruzsicska. Až po upozornení žandárov, že je príčinou malého počtu žiakov na slovenskej škole, zápis museli vykonávať slovenskí učitelia. 58 Keď sa v roku 1942 zriadila slovenská škola v Babindole, zapísalo sa do nej 26 detí. Avšak po niekoľkých týždňoch, začiatkom júla 1942 si to ich rodičia rozmysleli po konzultáciách s maďarskými učiteľmi a tajomníkom Maďarskej strany Faschingom podali žiadosť na škôldozorný úrad o prepis ich detí do maďarskej školy. Až na nezistený zákrok miestneho obvodného notára žiadosť postupne všetci odvolali. 59 V auguste 1941 žandári oznámili Ústredni štátnej bezpečnosti, že koncom školského roku zmaturoval na Maďarskom učiteľskom ústave v Bratislave Jozef Tankovics z Podunajských Biskupíc, ktorý mal byť jedným z hlavných organizátorov veľkomaďarského hnutia v obci (vraj ostentatívne organizoval divadelné predstavenia hrané v maďarských krojoch a vojenských uniformách). Napriek tomu sa im nepodarilo zastaviť jeho vymenovanie za učiteľa v Podunajských Biskupiciach. 60 Keď sa vyskytlo brojenie občanov proti otvoreniu slovenskej školy v Žiranoch v októbri 1943, žandárska stanica podozrievala z jeho podnecovania riaditeľa maďarskej školy Viliama Šimeka. Do slovenskej školy sa prihlásilo iba 15 žiakov, hoci sa predpokladal počet až 28 žiakov. Žandárstvo navrhovalo, aby bol Šimek zo Žirian premiestnený. 61 Na riaditeľa maďarskej školy v Hrnčiarovciach Jozefa Geróa podala v roku 1941 sťažnosť miestna organizácia HSĽS. Jeho odvolanie ale u školského inšpektora v Nitre nevyšlo. 62 Objavili sa i ostentatívne prípady maďarsky orientovaných učiteľov na slovenských školách. Michal Šiket, učiteľ na slovenskej škole v Jedľových Kostoľanoch (okres Zlaté Moravce) napísal na konci školského roku 1941/42 na školskú tabuľu noty melódie maďarskej hymny bez textu, ktorú následne učil žiakov spievať (po skončení školského roku zrejme zabudol tabuľu zotrieť). Šiketove ospravedlnenie, že po zistení, o akú melódiu ide, ukončil spev, nezabránilo, aby naň žandárska stanica nepodala trestné oznámenie. 63 V Pohronskej župe maďarské školy neexistovali. Avšak i v tejto oblasti účinkovali učitelia maďarskej národnosti. Určitú neznášanlivosť a triedenie sa stal v ten rok riaditeľom, mal slovenskú národnosť. ŠA NR, f. ObŽV Nitra, šk. 3, 41/41 dôv. ŠA NR, f. ŽÚ III., šk. 59, bez čísla/šb/42 prez. 58 Koncom roku 1941 bol ministerstvu školstva podaný návrh na jeho penzionovanie, resp. preloženie. Tiež sa žiadalo preloženie učiteľov manželov Lencsésovcov. ŠA NR, f. ŽÚ III., šk. 55, bez čísla/41 prez. ŠAP NR, f. OÚ NR, šk. 49, 310/41 prez. 59 Paradoxné je, že mnohí rodičia boli členmi HSĽS. ŠAP NR, f. OÚ NR, šk. 52, 1085, 1139, 2009 /42 prez. 60 Začal tu pôsobiť v septembri ŠAP Modra, f. OÚ BL, šk. 37, 1631/41 prez. 61 Riaditeľ mal vyvíjať tlak, že v prípade príchodu Maďarov na Slovensko rodičia prehlásených detí tento krok oľutujú. Žandárska stanica už v apríli 1943 pozorovala na správcovi železničnej stanice v Žiranoch Jánovi Mattovi istý odklon od slovenských vecí a náklonnosť k Maďarsku. Slovenskú národnosť v Žiranoch mali najmä železničiari. Snahy o slovenskú školu sa Matta údajne snažil nenápadne hatiť. Niektorí železničiari sa na neho rozhodli podať sťažnosť ministerstvu dopravy. ŠAP NR, f. OÚ ZM, šk. 38, 305/43 prez. 62 Gerö hrával v kostole na organe i počas slovenských bohoslužieb, lenže často hral piesne, ktoré boli nenacvičené. Jeho odchod z obce sa podarilo docieliť až v roku 1944, lež nie pre jeho zmýšľanie. Kvôli obvineniu zo sexuálneho zneužitia žiačok odišiel z obce sám. ŠAP NR, f. OÚ NR, šk. 52, 1880/42 prez. 63 SNA, f. 209, šk. 394, 1041/43.

170 170 Martin HETÉNYI / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 hlásené na konci roku 1942 mala vnášať medzi mládež a učiteľský zbor v Kokave nad Rimavicou riaditeľka rímskokatolíckej školy Jana Čmejreková. Riaditeľka začala totiž organizovať rôzne náboženské besiedky, divadelné predstavenia, večierky, a to uzatvorene v r.k. škole s Ľudovítom Bialom (promaďarsky orientovaným farárom M.H.) a veľmi si potrpí na to, aby sa žiaci delili od seba. 64 Keďže sa v tomto mestečku predpokladalo (či skôr očakávalo) otvorenie maďarskej školy, ako vianočný darček predčasne dostali deti zamestnancov firmy Novek od zamestnávateľa šlabikáre v maďarskom jazyku. 65 Na východe Slovenska nastala podobná situácia s viacerými učiteľmi, proti ktorým mocenské a bezpečnostné zložky brojili. Okresný žandársky veliteľ z Trebišova v marci 1940 navrhol odstrániť Emila Košťáka, riaditeľa slovenskej školy v Hardišti, pretože sa v jeho domácnosti hovorilo po maďarsky, negatívne sa staval k osvetovým prednáškam a bol apatický k slovenskej veci. Podobné obvinenie sa dotklo i ďalších učiteľov slovenských škôl v okrese Trebišov. 66 V byte Jána Geréca, riaditeľa slovenskej evanjelickej školy v Seli (okres Vranov) bola v septembri 1940 prevedená domová prehliadka, ktorá odhalila, že udržiaval spravodajské styky s Maďarmi, rozmnožoval maďarské letáky, atď. Okresný úrad proti nemu zaviedol priestupkové konanie. 67 V roku 1940 bol zbavený riaditeľskej stoličky na meštianskej škole v Michalovciach správca školy Fetterík, ktorého kontakty s maďarskými dôstojníkmi zo Sobraniec nevoňali slovenskej polícii. 68 Medzi štátnymi zamestnancami maďarskej národnosti alebo zmýšľania sa vyskytovali i ďalší učitelia na slovenských školách. Okrem kontroly a sledovania boli viacerí maďarskí učitelia perzekvovaní. Rozšíreným postihom bolo najmä prepustenie z práce, vo výnimočných prípadoch hrozila väzba 69 alebo vyhostenie. 70 Dňa 30. apríla 1940 dostali od ministerstva školstva 64 Mesačná správa Okresného úradu v Hnúšti za december ŠA BB, f. PŽ II., šk. 21, 4559/42 prez. 65 Škola mala byť umiestnená v kaštieli statkára Noveka. Maďarské šlabikáre zhabali žandári. ŠA BB, f. PŽ II., šk. 32, 1440/43 prez. 66 ŠA PO, f. ŠZŽ, šk. 108, 139/40 ŠB prez. 67 ŠA PO, f. ŠZŽ, šk. 109, 1095/40 ŠB prez. 68 Údajne kvôli tomu, že sa pri nejakej slávnosti v Michalovciach vyslovil Heil Hitler, est ist schon genug. Domová prehliadka u neho v júni 1940 skončila bezvýsledne. Situačná správa Štátneho policajného úradu v Michalovciach za máj ŠA PO, f. ŠZŽ, šk. 108, 586/40 ŠB prez. ŠA PO, f. ŠZŽ, šk. 109, /40 ŠB prez. 69 Zadržovanie osôb bez súdu bolo dodatočne legalizované 24. marca 1939 na základe vládneho nariadenia č. 32 Sl. z., podľa ktorého bol minister vnútra zmocnený, aby dal väzbou zaistiť osoby, ktoré doterajšou činnosťou vzbudili alebo vzbudzujú vážnu obavu, že budú prekážkou v budovaní slovenského štátu. Zaistené osoby mali byť sústredené v zaisťovacom tábore, kde sa mali venovať verejnoprospešnej práci. Na základe toho ministerstvo vnútra zriadilo zaisťovací tábor v budove bývalej väznice v Ilave. Bližšie pozri VICEN, J.: Zaisťovací tábor v Ilave Diplomová práca. Banská Bystrica 2005, s K perzekúciám občanov maďarskej národnosti bližšie pozri HETÉNYI, M.: Maďarská menšina v Slovenskej...c.d., s Zákazy a príkazy pedagogickým pracovníkom upravoval zákon č. 244/1941 Sl. z. z 31. októbra 1941, podľa ktorého sa učiteľom mohol stať len slovenský občan bezúhonného života. Nad činnosťou učiteľov v oblasti výchovy a vzdelávania bdeli orgány štátnej správy. Inšpekčnú činnosť na úrovni kopírujúcej do istej miery vtedajšie okresy vykonávali škôldozorné úrady. NEUPAUER, F.: Školská...c.d., s. 86.

171 Maďarské menšinové školstvo v prvej slovenskej republike 171 výpoveď starší učitelia Maďarského reálneho gymnázia v Bratislave Juraj Meszáros a Gábor Orbán po pravdepodobnom zákroku ministra Ferdinanda Ďurčanského. Prepustenie úrady neodôvodnili, zrejme sa použila reciprocita za košického učiteľa Emanuela Böhma, ktorému maďarské úrady zamietli úradné previerky a vyhrážali sa mu prepustením. 71 Dňom 30. júna 1940 skončil automaticky pomer dvanástim výpomocným učiteľom maďarskej národnosti, pričom ich ministerstvo adekvátnym spôsobom nenahradilo. 72 V Ilave bol v roku 1939 dva mesiace internovaný riaditeľ školy v Dolných Obdokovciach Ľudovít Szokoly za trestný čin nabádania vojenských záložníkov z obce k dezercii a úteku do Maďarska. 73 Za protištátnu činnosť bol viackrát stíhaný Juraj Lencz, riaditeľ maďarskej ľudovej školy v Jágerseku. 74 Taktiež Alexander Koch, učiteľ na rímskokatolíckej škole v Komárove bol 6. apríla 1939 žandárskou stanicou navrhnutý na zaistenie, pretože vraj miestnu mládež štval proti slovenskému národu a rozširoval nepravdivé a znepokojujúce správy. 75 Učiteľa Ľudevíta Pappa z Bidoviec úrady vyhostili do Maďarska. V septembri 1939 školský inšpektorát v Trebišove nariadil správcovi maďarskej školy v Bidovciach Karolovi Neczlimu, aby preškolil asi 18 detí do slovenskej školy. Keď to kalvínsky farár Andrej Oremusz ako predseda školskej stolice (riaditeľ bol v tom čase na vojenskom cvičení) odmietol a prehovoril rodičov dotyčných detí, aby ich nechali v maďarskej škole, všetky miestne štátne úrady navrhli Neczliho i Oremusa vypovedať. 76 Žandárska stanica Podunajské Biskupice vo svojom hlásení zo 6. apríla 1939 ohodnotila riaditeľa biskupickej maďarskej školy Jozefa Horvátha: pracoval a stále tajne pracuje...za pripojenie obcí Biskupice p.d., Komárov a Verekne, k Maďarsku... Obyvateľom maďarskej národnosti, ktoré svoje deti posielali do slovenskej školy v Biskupiciach p.d., mal vyhrožovať, že keď príjdu Maďari, že budú preto... potrestaní Keďže bol tento pedagóg orgánmi postihnutý viackrát, je vhodné 71 Esterházy intervenoval u Tuku, ktorý ho vyzval, aby podali odvolanie na Najvyšší súd, pretože prepustenie nemalo právny podklad, keďže proti nim nebolo vedené ani len disciplinárne pokračovanie. MOL, f. ME, K-28, fasc. 150, zv. 251, 17597/ Ministerstvo neprijalo do zamestnaneckého pomeru nových učiteľov Maďarov. Umožnili mu to platné predpisy o výpomocných učiteľoch. SNA, f. Úrad predsedu vlády, šk. 29, 1023/ ŠAP NR, f. OÚ NR, šk. 50, 2064/41 prez. 74 Do Lenczovej protištátnej činnosti bol zaradený aj jeho protislovenský výrok, ktorý vyslovil v apríli 1939 v kostole (po dohovore s farárom): Len vytrvať pri materskej maďarskej zemi. Pekelné brány sa čoskoro otvoria! Súd ho však vždy oslobodil. O zmene správania sa Lencza informovalo v máji 1942 miestne žandárstvo. Riaditeľ Lencz bol už vtedy dlhší čas nečinný, utiahnutý a prejavoval voči miestnym Slovákom lojálnosť. Jeho správanie vyplynulo aj z novej situácie vo farnosti po odchode farára Petráška do výslužby v novembri ŠA NR, f. ObŽV Nitra, šk. 3, 50/41 dôv. ŠA NR, f. ObŽV Nitra, šk. 4, 154/42 dôv. ŠAP NR, f. OÚ NR, šk. 51, 150/41 prez. 75 ŠAP Modra, f. OÚ BL, šk. 25, 735/39 prez. 76 ŠA PO, f. ŠZŽ, šk. 108, 516/40 ŠB prez. 77 Vedenie školy vždy pri národných oslavách vyvesilo slovenskú zástavu v tak malom formáte a zlom stave, že to okresný úrad považoval za provokáciu, a preto v novembri 1939 upozornil na tento zjav školský inšpektorát. Keď bolo maďarskej škole dovolené vyvesiť maďarské zástavy, mali byť 3-krát väčšie ako slovenské, za čo niesli zodpovednosť dekan Tyukos a riaditeľ Horváth. ŠAP Modra, f. OÚ BL, šk. 25, 735/39 prez. ŠAP Modra, f. OÚ BL, šk. 28, 13/40 prez.

172 172 Martin HETÉNYI / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 pozrieť sa na postup represívneho aparátu detailnejšie. Horváth sa na nariadenie ministerstva vnútra nachádzal od 7. do 27. júna 1939 v Ilave (za politickú činnosť v prospech Zjednotenej maďarskej strany, ako i za šírenie správy, že Podunajské Biskupice budú obsadené Maďarmi). Pri jeho zatknutí mu bol na dôvažok odobratý cestovný pas. Podľa žandárstva mala zaisťovacia väzba pozitívny účinok. Ministerstvo vnútra mu neskôr odmietlo udeliť štátne občianstvo (domovskú príslušnosť mal v odstúpenej obci) a zároveň rozhodlo nepovoliť zriaďovateľovi školy zamestnávať ho ako cudzinca. Preto ministerstvo školstva požiadalo biskupský úrad v Trnave, aby ho prepustil zo služby, čo sa aj zrealizovalo 25. júla Horváth napriek tomu celý ďalší rok naďalej riadne vyučoval. Štátna moc ho potrestala vypovedaním zo Slovenskej republiky až v okamihu, keď prišiel vhodný okamih retorzie (recipročné opatrenie za vyhostenie slovenského štátneho občana z Maďarska farára Ďungela). Okresný úrad ho vyhostil na príkaz ministra vnútra Alexandra Macha 3. septembra Horváth však nemal ustálené občianstvo a proti takýmto osobám sa podľa slovensko-maďarskej zmluvy č. 90/1941 Sl. z. nemali vykonávať opatrenia ohrozujúce ich živobytie. Napokon Ústredňa štátnej bezpečnosti dňa 16. septembra 1942 nariadila vypovedací výmer zrušiť, pretože maďarský štátny aparát vykonanie Ďungelovho vypovedania suspendoval. 78 Po zásahu maďarského vyslanectva a Esterházyho u predsedu vlády Vojtecha Tuku v októbri 1942 bolo odvolané i prepustenie z práce a Horváth bol s platnosťou od 1. augusta 1941 uvedený späť do funkcie. 79 Zástupcovia maďarského vyslanectva intervenovali u slovenských predstaviteľov v záležitostiach príslušníkov maďarskej menšiny veľmi často. V lete 1942 ostro napadli postup slovenskej vlády s maďarskými učiteľmi, ktorých mala postihovať za ich činnosť v Maďarskom kultúrnom spolku, pričom použili vyhrážky v podobe možných retorzií. 80 Ministerstvo školstva totiž dňa 15. júna 1942 na návrh škôldozorného úradu uvoľnilo z práce Elenu Mucskovú z maďarskej školy v Babindole: Toto opatrenie je v súlade s ustanovením 8 služobnej pragmatiky učiteľskej, ktorá stanoví, že výpomocní učitelia ustanovujú sa vždy len na čas nevyhnutnej potreby, ale najdlhšie do konca vyučovacieho času školského roku. 81 Ľudovít Diószeghy, riaditeľ maďarskej školy v Slanci, bol prepustený už dňa 31. decembra 1940, pretože mu ministerstvo vnútra neudelilo štátne občianstvo. Jeho hroziace retorzné vypovedanie bolo v októbri 1941 zastavené, pretože maďarské kompetentné úrady umožnili vypovedanej Slovenke Verone Sinu návrat do Maďarska. Maďarský vyslanec Lajos Kuhl dojednal u Tuku zastavenie trestného stíhania proti nemu (v záležitosti rozpredania zakázaných zbierok básní Sándora Petöfiho a Jánosa Aranya obyvateľom Slanca v novembri 1941), a napokon bol v októbri 1942 spolu s Jozefom 78 ŠA BL, f. BŽ III., šk. 43, 1081/43 prez. 79 ŠAP Modra, f. OÚ BL, šk. 42, 1067/42 prez. 80 Tuka s ministerstvom zahraničných vecí navrhovali rezortom vnútra i školstva použiť namiesto neustálenosti štátneho občianstva jednotlivých pedagógov iné príčiny opatrení proti učiteľom (napríklad policajno-trestné). SNA, f. MZV, šk. 128, 1818/ Prepustenie prebehlo po inšpekcii nitrianskeho školského inšpektora 18. mája 1942 na škole v Babindole. Mucskovej vtedy vytkol prácu proti slovenskej škole (mala odhovárať slovenských rodičov od slovenskej školy, atď.). Z prípisu ministerstva školstva z 8. júla SNA, f. MZV, šk. 128, 1818/42.

173 Maďarské menšinové školstvo v prvej slovenskej republike 173 Horváthom spätne uvedený do funkcie. 82 Učiteľ maďarskej školy v Jágerseku Dionýz Ivan bol prepustený dňa 31. mája 1941, pretože nemal štátne občianstvo. 83 Jeho brat Tibor Ivan, výpomocný učiteľ z Dolných Štitár, síce nebol prepustený, ale podobne ako Mucskovej mu zanikol služobný pomer dňa 30. júna Zo zahraničnopolitických dôvodov ministerstvo školstva po prípise ministerstva vnútra prijalo späť do služieb v októbri 1942 aj Helenu Tenkovú, učiteľku na maďarskej škole v Komárove tá bola prepustená dňa 7. júla 1942 po požiadaní Ústredne štátnej bezpečnosti, aby s ňou bolo naložené ako s cudzinkou pre jej protištátnu činnosť. 84 Okrem pedagógov sa postihy nevyhli ani študentom. Trestné stíhanie bolo začiatkom roku 1942 zavedené proti vysokoškolským študentom maďarskej národnosti Dionýzovi Mayerovi, Pavlovi Weiszerovi, Alžbete Oravcovej a Ladislavovi Scholtzemu, ktorých bezpečnostný aparát zatkol pre účasť na kultúrnej činnosti Maďarskej strany resp. pre politické delikty. Štátne zastupiteľstvo v Prešove však dňa 28. decembra 1943 pre nedostatok dôkazov stíhanie zastavilo. Akademický senát Slovenskej univerzity ich napriek tomu ešte rok nechcel pripustiť k vykonaniu záverečných skúšok. Urobil tak až po protestnej nóte maďarského vyslanectva. 85 Veľmi často dochádzalo v jednotlivých obciach k sporom a konfliktom medzi učiteľmi maďarských a slovenských škôl. K incidentu prišlo napríklad v kostole vo Výčapoch-Opatovciach, keď sa farár maďarskej národnosti Rudolf Zachar údajne zahnal kropáčom na učiteľa slovenskej školy Uhríka. Po farárovom uväznení (november 1939) nezistení páchatelia, pravdepodobne jeho sympatizanti, poškodili Uhríkovi dom. 86 Na začiatku roku 1942 viackrát hádzali na ulici neidentifikovaní výrastkovia kamene do učiteľa slovenskej školy v Hornej Kráľovej Fuchsa boli vraj motivovaní maďarskými učiteľmi. 87 Keď v máji 1942 učiteľka slovenskej školy v Hornej Kráľovej Záborská dohovárala pedagógom maďarskej školy, že ju ich žiaci nezdravili, ironicky sa vyslovil maďarský učiteľ Lenčéš, že ju ani dospelí v obci nezdravia. 88 Od roku 1940 sa Slováci z Gýmeša i škôldozorný úrad pokúšali 82 Žandárska stanica Slanec ho upodozrievala, že sa v novembri 1938 zúčastnil príprav k ozbrojenému vpádu maďarského vojska do Slanca. Trestné stíhanie bolo zastavené po vzájomnej amnestii. SNA, f. MZV, šk. 128, 39/1142/43. MOL, f. ME, K-28, fasc. 150, zv. 251, 24113/ Ústredňa štátnej bezpečnosti i župný úrad žiadali jeho odstránenie, pretože jeho pričinením mali prejsť slovenskí žiaci zo slovenskej do maďarskej školy. SNA, f. MZV, šk. 128, 1818/ Z odpovede ministerstva zahraničných vecí na dôvody opätovného prijatia adresovanej Ústredni štátnej bezpečnosti: Osobe bez štátnej príslušnosti sa nemá činiť ujma...zmluva (slovensko-maďarská o štátnom občianstve z roku 1941 M.H.) má platnosť pred staršími zákonmi. SNA, f. MZV, šk. 128, 1818/42. MOL, f. ME, K-28, fasc. 150, zv. 251, 28231/ Dňa 5. decembra 1941 zatkli v Bratislave Weiszera, Mayera a Oravcovú, a keďže pochádzali z Prešova, previezli ich do prešovskej väznice, kde strávili 10 dní. Prokurátor Szilvay prepustenie hlásil Ústredni štátnej bezpečnosti, ktorá rozhodla o ďalšom zatknutí v Bratislave. Na zákrok vyslanectva ich prepustili 24. decembra SNA, f. MZV, šk. 128, 1833/43. MOL, f. ME, K-28, fasc. 150, zv. 251, 15241/ ŠA NR, f. ObŽV Nitra, šk. 2, 110/40 dôv. 87 Podľa hlásenia Žandárskej stanice Močenok. ŠAP NR, f. OÚ NR, šk. 52, 1153/42 prez. 88 Okrem iného vyhlásil, že na Slovensku nie sú žiadne strany, ale rovnoprávne národné skupiny, a on naplno využije všetky práva maďarskej národnej skupiny, a že za jedného

174 174 Martin HETÉNYI / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 zakročiť voči riaditeľovi Júliusovi Taffernerovi, ktorý na maďarskej škole spravoval tiež slovenské triedy. Podarilo sa im to až v marci Tafferner sa dostal do sporu i s tamojším slovenským kaplánom, na čo bol upozornený aj nitriansky župný úrad. 90 Podľa informácií župana, ktorý mal taktiež záujem o výmenu riaditeľa, Tafferner nebol preložený preto, že má mocného ochráncu v hlavnom odborovom radcovi a prednostovi I/2 tamojšieho ministerstva (ministerstvo školstva M.H.) Dr. Valentínovi Vavrovi. 91 Od apríla 1942 riaditeľ nevyučoval, čerpal si zdravotnú dovolenku. Ministerstvo školstva ho po zásahu Ústredne štátnej bezpečnosti dňa 31. októbra 1943 definitívne poslalo na dôchodok. 92 Rodičia maďarskej národnosti mali možnosť dať svoje ratolesti do detských táborov a sezónnych útulkov, ktoré vznikali pod patronátom Maďarskej strany. Silným krédom strany zostávala primeraná starostlivosť o maďarské rodiny, ktorým bola poskytovaná spomenutá vymoženosť. Elita Maďarov si okrem toho uvedomovala hĺbku výchovnej práce. Podobný účinok pochopili i ľudáci, ktorí prostredníctvom Hlinkovej mládeže činili v obciach s maďarskou komunitou podobné kroky v snahe nájsť vhodnú propagandistickú protizbraň. Napriek tomu detské opatrovne (materské školy) zostali veľmi zanedbávaným stupňom v školskom systéme, pričom im v rámci legislatívy vôbec nebola venovaná pozornosť. 93 Počas existencie Slovenského štátu bolo viac nemeckých (105) ako slovenských (102) opatrovní (viaceré mali len sezónny, t.j. niekoľkotýždňový charakter). Na východe Slovenska fungovali aj dve rusínske opatrovne. 94 Zjednotená maďarská strana v lete 1939 rozbehla akciu na získanie slovenských detí vo veku 6-12 rokov pre niekoľkotýždňové prázdninové pobyty pri jazere Balaton podľa krajinského úradu v rámci snáh smerujúcich k zmocneniu sa slovenských duší a Slovenska vôbec.... Krajinský úrad preto podriadeným orgánom nariadil, že výletné hromadné osvedčenia budú slovenským štátnym príslušníkom Maďara na Slovensku (prenasledovaného M.H.) bude trpieť 100 Slovákov v Maďarsku! ŠA NR, f. ObŽV Nitra, šk. 4, 91/42 dôv. 89 Výnosom ministerstva školstva sa dve slovenské triedy zorganizovali ako samostatná slovenská škola. SNA, f. 209, šk. 425, 5484/ Tafferner napísal začiatkom roku 1942 sťažnosť na činnosť kaplána Košinára generálnemu vikárovi v Trnave. Vikár dal nakoniec za pravdu kaplánovi. ŠA NR, f. ŽÚ III., šk. 63, 257/II- 2/ŠB/43 prez. 91 List nitrianskeho župana ministerstvu školstva z 20. marca 1942: pokiaľ sa týka rozhodnutia tamojšieho ministerstva, že predmetnej veci sa venuje i naďalej pozornosť a prípadné opatrenia sa urobia neskoršie, keď sa ukážu byť potrebnými, dovoľujem si poznamenať, že s týmito opatreniami nemôžem súhlasiť jednak v záujme slovenského obyvateľstva, však ani v záujme národnom a štátnom a preto trvám na svojom návrhu a prosím, aby Július Tafferner bol z Gýmeša bezodkladne odstránený a to buď preložený, alebo penzionovaný, lebo nie je možné už ďalej trpieť jeho výčiny proti slovenským národným a štátnym záujmom. Podľa mojich informácií Július Tafferner je nervove chorý a jeho stav občas vyvrcholuje až v nepríčetnosti a v tom vidím tiež príčinu prečo bol maďarskými činiteľmi ustanovený len náhradným členom krajinského výboru SzMKE SNA, f. 209, šk. 425, 5484/ SNA, f. 209, šk. 425, 5484/43. ŠAP NR, f. OÚ ZM, šk. 38, D prez. 93 NEUPAUER, F.: Školská...c.d., s MÁTEJ, J.: Školstvo...c.d., s. 381.

175 Maďarské menšinové školstvo v prvej slovenskej republike 175 vystavované len za súhlasu jeho 8. oddelenia. 95 K odmietnutiu povolenia výpravy 300 detí na Balaton v júli 1939 slovenská vláda zaujala negatívne stanovisko z prestížnych dôvodov, nakoľko spôsob, akým príslušní maďarskí organizátori výpravy chceli vymôcť povolenie, bol veľmi agresívny a nezodpovedný. 96 Určité ústupky štátny aparát povolil na domácej scéne, pokiaľ tábory nepresiahli lokálny rozmer. Obvodný sekretariát Maďarskej strany v Trnave každoročne organizoval letovanie pre deti maďarskej národnosti na zámku Červený kameň pri Častej (zúčastnili sa ho podľa okresného úradu aj slovenské deti). 97 V Nitre na Zobore (v dome obyvateľa Czösza) bol v roku 1940 usporiadaný 6-týždňový letný prázdninový tábor asi so 16 deťmi nemajetných členov Maďarskej strany. 98 V júli 1941 zriadilo Rodičovské združenie školských detí národnosti maďarskej so sídlom v Bratislave detské tábory v Horných Lefantovciach a Mecheniciach. Tábory navštevovali školopovinné dievčatá vo veku od 6 do 18 rokov a pobyt v nich trval tri týždne. Náklady hradili rodičia, rodičovské združenie uhradilo trovy len pri celkom nemajetných deťoch. Tábory mali charakter relaxačno-náučný. Dievčatá sa prioritne zdokonaľovali v domácich zručnostiach. 99 Od 5. do 25. augusta 1941 sa v Plavči (okres Sabinov) v letnom tábore rozložil oddiel mládeže Maďarskej strany. Na táborení sa zúčastnilo 39 detí chudobných rodičov. Okresný úrad nič negatívne (okrem klasického tvrdenia o maďarskom duchu tábora) nezistil. 100 V lete 1942 Maďarská strana zorganizovala tábor maďarských detí v Telgárte na Spiši. 101 V čase zníženej úradnej kontroly v lete 1941 (pod vplyvom nemeckých vojenských úspechov) sa na východnom Slovensku začala organizovať maďarská mládež. Skutočnosť, že organizácia pozostávajúca z viacerých mládežníckych spolkov nemala úradne schválené stanovy, využil režim, ktorý proti nej zakročil. 102 Ešte za Československej republiky existovala organizácia maďarskej mládeže pod názvom Magyar Skauting 103, ktorá sa po marci 1939 domáhala schválenia svojich stanov. Tieto jej boli ministerstvom vnútra zamietnuté, preto sa v roku 1940 pričlenila k Maďarskej strane, pod záštitou ktorej činnosť ďalej vykonávala. Môžeme to dokumentovať na príklade z Gelnice. Do gelnickej organizácie sa prihlásilo 52 detí vo veku 8-16 rokov, väčšina z nich však mala pôvod slovenský alebo nemecký. Deti sa každý týždeň schádzali 2-3 krát v tzv. maďarskom dome. Činnosť tamojších 95 ŠAP Modra, f. OÚ BL, šk. 25, 1097/39 prez. 96 Z detí, ktoré sa výpravy mali zúčastniť, malo maďarskú národnosť 50 %, slovenskú 30 % a nemeckú 20 %. Z odpovede ministerstva zahraničných vecí slovenskému vyslanectvu v Budapešti. SNA, f. MZV, šk. 128, 6097/ ŠA BL, f. BŽ III., šk. 43, 1081/43 prez. 98 Sponzorovala ho Maďarská strana. Štátny policajný úrad v Nitre vyšetril, že sa v tábore zdržovali i deti slovenských rodičov. SNA, f. 209, šk. 487, 22271/ O tábory bol veľký záujem tábor v Horných Lefantovciach navštevovalo 30 dievčat z obce, tábor v Mecheniciach 49 dievčat. ŠAP NR, f. OÚ NR, šk. 50, 1478/41 prez. 100 ŠA PO, f. ŠZŽ, šk. 113, 919-3c/41 ŠB prez. 101 Podľa zistení miestnych úradov sa ho zúčastnilo aj niekoľko detí slovenskej národnosti. ŠA BB, f. PŽ II., šk. 46, 1559/44 prez. 102 PEKÁR, M.: Politické...c.d., s Bližšie pozri FOGARASSY, L.: Magyar cserkészmozgalom Csechszlovákiában Dunajská Streda SINKÓ, F.: A felvidéki ifjusági mozgalmak kezdetei Trianon után. In: Regio, 1, 1990, 2, s

176 176 Martin HETÉNYI / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 vychovávateliek mala podľa Ústredne štátnej bezpečnosti smerovať k tomu, aby boli deti pod rúškom kultúrnej práce vychovávané vo veľkomaďarskej myšlienke (prednášali sa maďarské básne a vlastenecké prednášky maďarských literátov). V novembri 1940 a vo februári 1941 sa gelnická mládež v počte 11 detí zúčastnila recitačných pretekov v Spišskej Novej Vsi. Veliteľ gelnickej maďarskej mládeže Karol Hennel bol v stálom styku s Františkom Horváthom, hlavným vedúcim maďarskej mládeže na východnom Slovensku. Vedúci činitelia mládežníckych organizácií z Popradu, Kežmarku, Levoče, Dobšinej, Spišskej Novej Vsi a Gelnice sa schádzali každý rok na tzv. výcvikových táboroch, kde si určili presný program práce. 104 Politický charakter od začiatku mala mládežnícka skupina pod názvom Eperjesi magyar ifjuság (Prešovská maďarská mládež), i keď sa zaoberala históriou, kultúrnymi podujatiami, recitačnými pretekmi, športom a podobnými oblasťami. 105 Preto boli 14. novembra 1941 (krátko po úradnom schválení Maďarskej strany) deviati prešovskí stranícki činitelia po domovej prehliadke a vypočúvaní zatknutí a odovzdaní štátnemu zastupiteľstvu. 106 V Slovenskej republike v roku 1941 fungovalo 58 stálych opatrovní. 107 Celoročné maďarské opatrovne pôsobili v Bratislave, Podunajských Biskupiciach a Schilderne (kde pracovala detská opatrovňa rádu Svätého Kríža, mala ale nemecký pôvod a navštevovali ju deti všetkých troch národností). 108 Od roku 1942 fungovali celoročné maďarské opatrovne v Prievoze, 109 Kežmarku a Spišskej Novej Vsi (pozri tabuľku 1). 110 Od roku 1941 oddelenie pre ochranu rodín Maďarskej strany a Sociálna starostlivosť o deti pracujúcich matiek so sídlom v Bratislave organizovali každé leto počas sezónnych prác sezónne útulky. Na rozdiel od táborov sezónne útulky 111 boli určené deťom od 2 do 6 rokov a otvorili sa postupne takmer vo všetkých obciach s maďarskou väčšinou. Matky sem priviedli dieťa skoro ráno a večer po práci si ho odtiaľ vyzdvihli. 104 Vyšetrovanie Ústredne štátnej bezpečnosti z augusta SNA, f. 209, šk. 347, 25262/ Pri výbere a registrovaní členov spolku sa totiž nebral ohľad na národnosť, ale na politické presvedčenie. PEKÁR, M.: Politické...c.d., s Prešovský prokurátor Szilvay sa pokúsil prekvalifikovať skutkovú podstatu na tajnú iredentu. Dal zavrieť maďarských predstaviteľov Martényiho a Horvátha. Prepustení mali byť až na kauciu korún, polícia ich napriek tomu naďalej zadržiavala. Intervencia vyslanca Kuhla prebehla aj u ministra pravosúdia Fritza, ktorý vyhlásil, že dal jasný príkaz prokurátorovi, že behom troch týždňov musí byť vynesený rozsudok, aj to len v priestupkovom konaní. ŠA PO, f. ŠZŽ, šk. 117, 29/III-c/42 ŠB prez. MOL, f. ME, K-28, fasc. 150, zv. 251, 15241/ S vyučovacím jazykom slovenským 44, s maďarským 4, kombinácia slovensko-nemeckomaďarská 1, nemecké 9. Po tomto roku stúpal hlavne počet nemeckých opatrovní. SNA, f. MV, šk. 2389, A730/9/44 adm. 108 Bola udržovaná z darov a príspevkov obcí. ŠAP Modra, f. OÚ BL, šk. 43, 1293/42 prez. 109 Jedna trieda, prihlásených 56 detí. Veľká časť z nich pri zlom počasí nedochádzala, v jesennom období 1942 ju navštevovalo detí. 110 SNA, f. 209, šk. 844, 20769/ Iné dobové synonymá: detské opatrovne, jasle.

177 Maďarské menšinové školstvo v prvej slovenskej republike 177 Maďarské detské útulky v roku 1941 otvorili v Kolíňanoch (okres Zlaté Moravce, detí) a pravdepodobne i v obciach nitrianskeho okresu. 112 Vo veci povolenia opatrovne v Kolíňanoch lokálne úrady v snahe zamedziť jej činnosť pôsobili ešte nekoordinovane župný úrad najskôr nariadil zatvoriť opatrovňu dňom 25. júla 1941, zlatomoravecký okresný úrad tak učinil až o mesiac neskôr. Napriek tomu provizórne fungovala ďalej, až napokon dňa 18. septembra 1941 župný úrad definitívne povolil, aby útulňa dokončila činnosť do žiadaného termínu (15. októbra 1941). 113 Minister vnútra Alexander Mach vydal 1. júla 1942 súhlas k zriadeniu maďarských cezdenných útulkov len v nitrianskom okrese, o týždeň neskôr však povolil aj útulky v okrese Zlaté Moravce okrem Kolíňan pribudli útulky v Žiranoch, Gýmeši, Ladiciach, Výčapoch-Opatovciach, Babindole, Čechynciach, Hornej Kráľovej, Jágerseku. 114 Okresné úrady v roku 1943 povolili zriadenie detských útulní v Hrnčiarovciach, Dolných Obdokovciach, Bádiciach, Jágerseku, Pograniciach, Čechynciach, Mecheniciach, Hornej Kráľovej, Dolných Štitároch, Babindole, Branči a Ladiciach. 115 V roku 1943 bola zamietnutá jedine žiadosť Maďarskej strany na otvorenie útulku vo Výčapoch-Opatovciach, pretože navrhované miestnosti sa nachádzali v bezprostrednej blízkosti hostinca, ako i z dôvodu, že v obci už bola zriadená detská opatrovňa pod vedením rehoľných sestier. V roku 1944 sa z podobných príčin nevyhovelo žiadosti na povolenie útulku v Jágerseku (slovenské úrady tu zriadili detskú opatrovňu), v zostávajúcich obciach sa situácia zopakovala spred roka. 116 Ako protiopatrenie k rozmachu maďarských útulkov navrhovali obvodní notári z Pograníc a Ivánky pri Nitre zriadiť sezónne jasle pod správou štátnych úradov. S týmto návrhom sa čiastočne stotožnil i nitriansky okresný náčelník: Vo väčšine obcí sa nejaví potreba zriadiť cezdenné útulky pre deti V obciach čisto slovenských, kde to potreba bezpodmienečne nevyžaduje, zriadenie jaslí ponechávam Vášmu rozhodnutiu (rozhodnutiu obvodného notára M.H.). V obciach národnostne zmiešaných však bezpodmienečne trvám na zriadenie jaslí, aby slovenskí rodičia neboli nútení svoje deti umiestňovať v jasliach udržovaných maďarskou stranou. Požiadal som Okresnú starostlivosť o mládež a okresnú organizáciu HSĽS v Nitre, aby Vám po tejto stránke boli nápomocní 117 Okresný úrad sa snažil o to, aby v obciach s maďarskou väčšinou existovali konkurenčné štátne detské útulky, aby sa útulky pod správou Maďarskej strany postupne z obcí vytlačili, a to buď 112 Okresný úrad v Nitre sa v prvom roku zriadenia útulkov pokúsil zahatať ich existenciu, keď nariadil ich rozpustenie. Župný úrad toto rozhodnutie napokon zrušil. 113 ŠA NR, f. ObŽV NR, šk. 3, 199 a 213/40 prez. 114 Ústredňa štátnej bezpečnosti vlastnila detailné informácie o vychovávateľkách. SNA, f. 209, šk. 844, 20769/ ŠAP NR, f. OÚ NR, šk. 54, /43 prez. ŠAP NR, f. OÚ ZM, šk. 38, 388/43 prez. 116 Pravdepodobne sa už neotvorili útulky v Čechynciach a Babindole. Dňa 14. júna 1944 obvodný notár z Neveríc pri žiadosti Maďarskej strany dôverne požiadal okresného náčelníka, aby prostredníctvom škôldozorného úradu nepovolil otvorenie školskej miestnosti pre útulok v Ladiciach. ŠAP NR, f. OÚ ZM, šk. 38, 388/43 prez. ŠAP NR, f. OÚ NR, šk. 54, /43 prez. ŠAP NR, f. OÚ NR, šk. 55, 541/43 prez. ŠAP NR, f. OÚ NR, šk. 57, D /44 prez. 117 ŠAP NR, f. OÚ NR, šk. 55, bez čísla/43 prez.

178 178 Martin HETÉNYI / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 prirodzene alebo úradným zásahom. Lenže len v dvoch prípadoch sa stalo, že sa otvorili štátne (resp. cirkevné) útulky a neboli teda povolené maďarské útulky. Možno povedať, že obyvatelia slovenskej menšiny neprejavili o útulky riadené štátom či cirkvou záujem. 118 Okrem tohto javu vo väčšine obcí vôľa na zriadenie útulkov pre slovenských rodičov zo strany obvodných notárov vôbec neexistovala. V obciach bol totiž zvyk, že o mladšie deti sa počas sezónnych prác starali starší súrodenci alebo iní príbuzní, čo u dedinčanov znižovalo reálny záujem o inú formu starostlivosti. Do cezdenného maďarského útulku v Spišskej Novej Vsi v januári 1943 dochádzalo 17 detí. K snahe otvoriť tu slovenský útulok na jar 1942 okresný náčelník pochvalne uviedol:...rodičia slovenských detí poukazovali na to, že o deti v maďarskom útulku je dobre postarané a svoje deti do útulku s akousi nevôľou dávali poukazujúc, že chudobné deti v maďarskom útulku dostávajú i jesť i šaty. Musel som preto každý mesiac slovenskému cezdennému útulku zaistiť potrebné množstvo múky, cukru a iných potravných článkov...ako mi však vedúca tohto útulku hovorila, deti v ňom sú spokojné a tiež ich rodičia; počet detí v ňom sa zväčšil tak, že útulok len na leto zamýšľaný bol ponechaný aj cez zimu. 119 V Dobšinej, kde síce maďarská opatrovňa nepôsobila, ale i z dôvodu silnejúcich aktivít Maďarskej strany bola na začiatku roku 1943 preventívne zriadená slovenská detská opatrovňa so 100 deťmi, ktorú podporovala HSĽS. 120 Nie vždy protireakcia slovenských úradov vyšla. Ústredňa štátnej bezpečnosti vo februári prikázala okresnému náčelníkovi z Bratislavy učiniť kroky k zriadeniu slovenskej opatrovne v Podunajských Biskupiciach (v maďarskej opatrovni mali agilne pôsobiť maďarské vychovávateľky). Na porade okresných náčelníkov, zástupcov HSĽS, Hlinkovej gardy a Slovenskej ligy konanej dňa 26. marca 1943 na bratislavskom župnom úrade okresný náčelník z Bratislavy požiadal o podporu župného úradu v tejto záležitosti. Ten prisľúbil na zriadenie jaslí prispieť Slovenskej lige väčšou sumou. Dňa 27. mája 1943 Ústredná správa Slovenskej ligy mohla oznámiť, že sa rozhodla zriadiť v Podunajských Biskupiciach slovenskú opatrovňu. 121 Do slovenskej opatrovne sa predbežne prihlásilo 25 detí. Záležitosť súril i župan, ktorý požiadal okresného náčelníka o energické zakročenie pri okamžitom vyprázdnení vybraných miestností (o veci mal župan referovať ministrovi vnútra), lenže tieto sa ukázali ako nevhodné na výchovu detí. Obecní činitelia ponúkli dočasne sa nasťahovať do náhradných priestorov v triede slovenskej školy s neskorším presťahovaním do novopostavených priestorov. Lenže ministerstvo školstva nedovolilo ani provizórne umiestniť opatrovňu v budove školy, keďže táto nemala voľnú miestnosť a zavedenie striedavého vyučovania by oficiálne bolo na úkor prosperity tejto školy. Rezort školstva ju navrhol predbežne umiestniť v niektorom židovskom dome alebo v prázdnom kaštieli grófa Draschovicsa. Okresný náčelník 118 Len v Branči existovala slovenská i maďarská detská opatrovňa. ŠAP NR, f. OÚ NR, šk. 55, bez čísla/43 prez. 119 SNA, f. 209, šk. 562, 2948/ ŠA BB, f. PŽ II., šk. 46, 1559/44 prez. 121 Tú nebolo možné dovtedy otvoriť pre nedostatok vhodných priestorov. Zbor Slovenskej ligy si dal do programu zaobstarať pre opatrovňu miestnosť. ŠA BL, f. BŽ III., šk. 43, 1081/43 prez.

179 Maďarské menšinové školstvo v prvej slovenskej republike 179 viac-menej rezignoval, keď koncom septembra 1943 oznámil, že jediné východisko by bolo postaviť novú budovu. 122 Nacionalistické smerovanie štátneho aparátu a jeho slovakizačný nápor badať v snahe obmedziť nielen maďarské školstvo, ale i konanie maďarských kultúrnych podujatí a bohoslužieb. Pocítila to hlavne maďarská inteligencia, ktorá sa s týmito obmedzeniami nezmierila konali sa nepovolené divadelné predstavenia, spoločenské podujatia, športové zápasy, tajne sa šírili zbierky maďarských básnikov, atď. Medzi aktívnych účastníkov v tomto ovzduší patrili maďarskí učitelia. Maďarské deti a mládež sa po roku 1939 mohli vzdelávať na 40 menšinových školách navštevovalo ich približne 4500 žiakov. Sieť škôl s vyučovacím jazykom maďarským sa vyformovala ešte za Československej republiky. Postoj slovenskej vlády k nim by sa dal zhrnúť nasledovnými slovami: až na jeden prípad síce neuzatvorila žiadnu maďarskú ľudovú školu, obmedzila však stredné a vysoké maďarské školstvo a Maďarom napriek mnohým žiadostiam nepovolila už žiadnu novú školu. Maďarské školy tiež trpeli nedostatkom vhodných priestorov na výučbu a nedostatočným vybavením didaktickými pomôckami, ktorý štátna byrokracia vôbec neriešila. Rodičia maďarskej národnosti mali príležitosť dať svoje deti aj do detských táborov a sezónnych útulkov, ktoré sa otvárali pod záštitou Maďarskej strany. Silným mottom maďarskej strany bola patričná starostlivosť o maďarské rodiny. Elita Maďarov si okrem toho uvedomovala hĺbku výchovnej práce. Podobný účinok si uvedomovali i miestni ľudácki predstavitelia, ktorí prostredníctvom Hlinkovej mládeže činili v obciach s maďarskou komunitou podobné kroky i keď málo úspešné v snahe nájsť vhodnú propagandistickú protizbraň (slovenská väčšina pri kvalitatívne horších podmienkach v slovenských materských školách prejavila o ne len malý záujem). Školstvo patrilo k oblasti, kde bola príležitosť na vyvolávanie šovinistických prejavov. Mnohí promaďarskí učitelia sa ani vo vyučovacom procese nevyhli presadzovaniu svojho názoru o Maďarsku. V tejto súvislosti nezriedka vypukli slovné konflikty i fyzické výpady medzi slovenskými obyvateľmi a maďarskými učiteľmi. Nositeľmi promaďarských nálad boli učitelia v spolupráci s farármi, ktorí sa snažili ovplyvniť predovšetkým žiakov a ich rodičov. Časom však pod dojmami z medzinárodného vývoja táto ich činnosť poľavila. V rámci kontroly učiteľov maďarských škôl lokálne štátne úrady a bezpečnostné orgány zaznamenávali ich politické zmýšľanie a v hláseniach neraz podávali iniciatívne návrhy intenzívnejšie proskribovať maďarských učiteľov. V konkrétnych prípadoch dlhodobej nelojálnej činnosti voči štátu pristúpila štátna moc okrem sledovania i k perzekvovaniu. Ministerstvo školstva ojedinele nariadilo preloženie na inú školu alebo prepustenie zo služieb. Tvrdý zápas o pozastavenie vyhosťovacích výmerov pre viacerých maďarských učiteľov zvádzali najmä zástupcovia maďarského vyslanectva i János Esterházy. Vieme i o prípadoch uväznenia krátkodobého, ale bez súdneho výroku. Avšak po prípadnom odsúdení a väznení sa učitelia zväčša vrátili na svoje pôvodné pôsobisko. Perzekúcia bola zväčša motivovaná reciprocitou. V odlišných prípadoch, t.j. pri svojvoľnom rozhodnutí štátneho aparátu hrozila odvetnými opatreniami 122 V prípise z 10. septembra 1943 ústredie Slovenskej ligy oznámilo okresnému úradu, že sa nedá z nedostatku vhodných priestorov realizovať zriadenie slovenskej opatrovne. ŠAP Modra, f. OÚ BL, šk. 44, 111/43 prez.

180 180 Martin HETÉNYI / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 maďarská diplomacia. Postih sa v jednom zistenom prípade nevyhol ani trom vysokoškolským študentom maďarskej národnosti. Po vojne sa v slovensko-maďarskej rovine vynoril jeden z problémov otázka národnostných menšín na Slovensku, resp. v Československej republike. Košický program československej vlády z apríla 1945 prinášal princíp kolektívnej viny, uplatnený voči maďarskej menšine v Československu. 123 V tejto súvislosti dostávalo aj maďarské menšinové školstvo kvalitatívne i kvantitatívne inú podobu. 124 Posudzovala Doc. PhDr. Ida Zubácka, CSc. Martin HETÉNYI: HUNGARIAN MINOR SCHOOL SYSTEM DURING THE FIRST SLOVAK REPUBLIC. Nationalist tendencies of state apparatus and its pro-slovak pressure can be seen in the attempts to limit the Hungarian school system, culture and church services. Mainly Hungarian intelligentsia conceived them, but they did not reconciled with it there were secret (not permitted) theatrical performances, soirees, sport matches, garners of Hungarian poets were spread in silence, etc. The most active participants were Hungarian teachers. After the year 1939, Hungarian children could have been educated on 40 minor schools they were attended by 4500 students. The chain of schools with Hungarian learning language had been formed during the ČSR. The attitude of Slovak government towards these schools can be summarized by the following words: except one case, they did not close any primary school for Hungarian children, but 123 Bližšie pozri ČIERNA-LANTAYOVÁ, D.: Otázka národnostných menšín vo vzťahu medzi Česko-slovenskom a Maďarskom In: Národnosti na Slovensku. Bratislava 1993, s Bližšie k existencii maďarskej menšiny po vojne pozri tiež BOBÁK, J.: Maďarská otázka v Československu ( ). Martin 1996, s ŠUTAJ, Š.: Akcia juh. In: Národnosti na Slovensku. Bratislava 1993, s ŠUTAJ, Š.: Maďarská menšina na Slovensku v rokoch Bratislava 1993, s VADKERTY, K.: Maďarská otázka v Československu Dekréty prezidenta Beneša a ich dôsledky na deportácie a reslovakizáciu. Bratislava 2002, s Bližšie pozri GABZDILOVÁ, S: Inštitucionálne zabezpečenie kultúrneho života maďarskej menšiny na Slovensku v rokoch In: Niektoré otázky vývoja národnostných menšín na Slovensku. Košice 1997, s GABZDILOVÁ, S: K problematike maďarského národnostného školstva na Slovensku v rokoch In: Vývoj a postavenie maďarskej národnostnej menšiny na Slovensku po roku Košice 1990, s GABZDILOVÁ, S: Maďarské školstvo na Slovensku v druhej polovici 20. storočia. Dunajská Streda GABZDILOVÁ, S: Možnosti a problémy vzdelávania v jazyku maďarskom na Slovensku po druhej svetovej vojne do roku In: Historický časopis, 45, 1997, 4, s GABZDILOVÁ, S: Niektoré aspekty vzdelávania v maďarskom jazyku na území Slovenskej republiky. In: Slovakia plus. Spoločnosť slovenskej inteligencie Korene. Bratislava 1993, s GABZDILOVÁ, S: Problémy výuky jazyka slovenského na školách s vyučovacím jazykom maďarským po roku In: Národnosti na Slovensku. Bratislava 1993, s GABZDILOVÁ, S: Školy s vyučovacím jazykom maďarským na území Slovenska v rokoch In: Slovenská štatistika a demografia, 3, 1992, s GABZDILOVÁ, S: Školy s maďarským vyučovacím jazykom na Slovensku po druhej svetovej vojne. Košice 1991.

181 Maďarské menšinové školstvo v prvej slovenskej republike 181 they limited secondary schools and universities, and in spite of many requests, they did not allow to open any new school. Hungarian schools also suffered not only from deficiency of adequate rooms for teaching process, but also from insufficient teaching aids; and state bureaucracy did not deal with it. Parents of Hungarian nationality could send their children to summer camps and seasonal housings, which were opened under the protection of Hungarian Party in Slovakia. Very strong motto of Hungarian Party was adequate care after Hungarian families. Hungarian elite understood the importance of education. But also the local representatives of HSĽS realized this importance, and through Hlinka Young they executed consistent even though not very successful propagandistic steps in the villages with Hungarian communities (Slovak majority gave only slight interest on them in spite of qualitatively worse conditions of kinder gardens). The schools were places of opportunities for evoking the chauvinistic behavior. Many pro-hungarian oriented teachers promoted their opinion about Hungary during the teaching process. Therefore, there were not only spars, but also physical attacks between Slovak inhabitants and Hungarian teachers. The proprietors of pro- Hungarian tendencies were teachers and priests who tried to influence mainly students and their parents. Later on, because of international development, their activities slacked off. Within the scope of control of Hungarian teachers, local state authorities monitored their political postures, and they often suggested more intensive proscription of them. In concrete cases of long not loyal activities towards the state, the authorities proscribed and persecuted them. Ministry of Education and National Enlightenment seldom ordered their displacement on other school or their release. But Hungarian Embassy and János Esterházy hardly disputed for intercepting the banishment of Hungarian teachers. We also know the cases of their imprisonment even though only short but without court verdict. However, after their condemning and imprisonment they usually came back to their previous schools. Persecution was monitored by the reciprocity. Failing which, it means that any wanton acts of state apparatus, Hungarian diplomacy threatened with reprisals. In one recognized case, three university students of Hungarian nationality were punished. After the war, one of the problems of Slovak-Hungarian relationships came up. It was the question of national minorities in Slovakia, or better to say in ČSR. Political program of Czechoslovak government known as Kosice Government Program from the April 1945 spoke about the principle of collective guilt, enforced on Hungarian minority in ČSR. Under these circumstances, the Hungarian school system started to change.

182 182 Martin HETÉNYI / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 Prílohy Tabuľka 1 MAĎARSKÉ ŠKOLY A DETSKÉ OPATROVNE V JÚLI Obec Bratislava Školy štátne reálne gymnázium maďarské triedy pri štátnom slovenskom dievčenskom gymnáziu Štátna ľudová Dornkappeln, maďarská pobočka r.k. ľudová Notre Dame r.k. ľudová sv. Štefana r.k. ľudová sv. Martina r.k. ľudová sv. Uršule mestská meštianska dievčenská 1.trieda pobočky - - ľudovej školy 127 mestská ľudová 1 26 Počet Počet Detské opatrovne 126 Počet tried žiakov detí mestská opatrovňa Opatrovňa dobročinných paní I Opatrovňa dobročinných paní II Opatrovňa sv.uršule 95 štátna meštianska maďarská pobočka evanjelická ľudová obchodné školy maďarská pobočka štátna pomocná 1 39 maďarská pobočka ľudová r.k opatrovňa 50 P. Biskupice Komárov ľudová r.k Verekňa ľudová r.k Výkazy okresných úradov k nariadeniu Ústredne štátnej bezpečnosti z 18. júla SNA, f. 209, šk. 844, 20769/ V Bratislave sa v štyroch opatrovniach vyučovalo trojjazyčne (slovensko-nemeckomaďarsky). 127 Zanikla v školskom roku 1941/42.

183 Maďarské menšinové školstvo v prvej slovenskej republike 183 Schildern r.k. v kláštore 1 30 Prievoz ľudová obecná cezdenný útulok 48 Ladice ľudová r.k cezdenný útulok nezistené Gýmeš ľudová cezdenný útulok 70 Žirany ľudová r.k cezdenný útulok nezistené Kolíňany ľudová r.k cezdenný útulok nezistené Bádice ľudová 2 46 Mechenic e ľudová 2 59 Pogranice ľudová r.k D.Štitáre ľudová r.k D.Obdok ľudová r.k ovce Gesť ľudová r.k Branč ľudová Hrnčiarov ľudová ce Babindol ľudová r.k cezdenný útulok 20 Čechynce ľudová r.k cezdenný útulok 40 H.Kráľov ľudová r.k cezdenný útulok 47 á Jagersek ľudová r.k cezdenný útulok 40 Výčapy - ľudová cezdenný útulok 32 Opat. Spišská opatrovňa 18 N. Ves Hardište ľudová reformovaná Bidovce ľudová 2 99 Slanec ľudová reformovaná 2 72 Kežmaro cezdenný domov 30 k SPOLU: 39 škôl 133 tried 5659 žiakov

184 184 Martin HETÉNYI / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 Tabuľka 2 HODNOTENIE UČITEĽOV MAĎARSKÝCH ĽUDOVÝCH ŠKÔL ŠTÁTNYM APARÁTOM 128 Škola P. Biskupice Komárov Verekňa Prievoz Schildern Učitelia Jozef Horváth, riaditeľ Ján Toth Imrich Schleicher Veronika Kollerová Juliana Vargová Jozef Tankovics, výpomocný Mária Jetzková, výpomocná Filoména Weiblová, mníška Poznámka žandárskych staníc alebo notárskych úradov k politickému zmýšľaniu 3 týždne v zaisťovacom tábore v Ilave, podozrivý z protištátnej činnosti, veľkomaďarské zmýšľanie veľkomaďarské zmýšľanie lojálny dtto dtto zarytý Maďar, veľkomaďarské zmýšľanie, agilný pracovník pre veľkomaďarskú myšlienku lojálna lojálna, stojí však pod vlivom maďarsky smýšľajúcich predstavených (dekan Tyukos a predstavená Náglová M.H.) dtto Katarína Tomašeková, mníška Alžbeta Forro, mníška dtto Vojtech Tyukos, riaditeľ veľkomaďarské zmýšľanie Eugen Janikovics dtto Mária Schleicherová lojálna Helena Tenková veľkomaďarské zmýšľanie Terézia Jászai zarytá Maďarka, nepriateľka Slovákov Irena Jägerová dtto Ferdinand Winkler lojálny Eugen Cinege maďarské zmýšľanie Alžbeta dtto Cechmajsterová, riaditeľka Júlia Gondorová Margita Csatonová, mníška dtto politicky nečinná 128 Z odpovedí okresných úradov na nariadenie Ústredne štátnej bezpečnosti z 27. novembra ŠA BL, f. BŽ III., šk. 13, 3043/41 prez. ŠA BL, pob. Pezinok, f. OÚ BL, šk. 37, 2153/41 prez. ŠA NR, f. ŽÚ III., šk. 55, 1024/II-2/ŠB/41 prez. ŠA NR, pob. NR, f. OÚ NR, šk.50, bez č./41 prez.

185 Maďarské menšinové školstvo v prvej slovenskej republike 185 Horná Kráľová Branč Mechenice Bádice Jágersek Výčapy - Opatovce Hrnčiarovce Babindol Čechynce Pogranice Dolné Štitáry Dolné Obdokovce Alexander Ruzsicska, riaditeľ Rudolf Lencsés Margita Lencsésová Imrich Mikus Margita Kollárová Katarína Vencelová Ladislav Ulrich Irena Rišňovská Katarína Nagyová Pavel Urge Jolana Urgeová Elena Kubičková Margita Gáforová Juraj Lencz, riaditeľ Mária Kubíniová Irena Steinhüblová Severín Schottert, riaditeľ Zlata Uhriková Alžbeta Pivárcsiová Jozef Gero, riaditeľ Jozef Rummer Mária Szabóová Agneša Jarušková Helena Pálenčárová, riaditeľka Elena Mucsková Mária Mihaliková, riaditeľka Marta Szárazová Eugen Harmat, riaditeľ Irena Kaszalová Alžbeta Adámová Šarlota Hevessyová, riaditeľka Pavlína Oláhová Ľudovít Szokoly, riaditeľ Mária Hrotková Alexej Karas protislovenské zmýšľanie, šovinista dtto dtto dtto lojálna, ale hovorí len maďarsky vlažná a pod vplyvom riaditeľa maďarské zmýšľanie dtto dtto maďarské zmýšľanie, správa sa lojálne dtto slovenská národnosť, lojálna dtto protislovenské, krajne maďarské zmýšľanie, viackrát trestne stíhaný pre protištátnu činnosť dtto maďarské zmýšľanie národnosť slovenská, slovenské zmýšľanie dtto maďarské zmýšľanie maďarská národnosť dtto dtto slovenská národnosť lojálna maďarské zmýšľanie dtto dtto lojálny dtto dtto dtto dtto protislovenské zmýšľanie, v roku 1939 v zaisťovacom tábore v Ilave pre zločin výzvy k trestným činom protislovenské zmýšľanie slovenská národnosť

186 186 Martin HETÉNYI / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 Gesť Gýmeš Kolíňany Ladice Žirany Belo Csúry, riaditeľ Priška Tóthová Július Tafferner, riaditeľ Štefan Handžárik Jozef Hupka Margita Hupková Anna Bezáková Kornélia Javošová Ľudovít Pecho, riaditeľ Alžbeta Nagyová Zita Balovičová, výpomocná Viliam Šimek, riaditeľ Alžbeta Šeböová Ladislav Šebö Elena Pechová lojálny dtto má stále styky s rodinou v Maďarsku, maďarské zmýšľanie lojálny, slovenská národnosť, sympatizuje so Sovietskym zväzom maďarské zmýšľanie lojálna, nemecká národnosť, maďarské zmýšľanie lojálna, maďarské zmýšľanie politicky nespoľahlivá, maďarské zmýšľanie lojálny, maďarské zmýšľanie dtto dtto lojálny, maďarské zmýšľanie dtto maďarské zmýšľanie dtto

187 NOVÉ SADY: HISTORICKÝ LAND USE RURÁLNEHO SÍDLA V NÍŽINNEJ POĽNOHOSPODÁRSKEJ KRAJINE ZÁPADNÉHO SLOVENSKA Peter CHRASTINA Martin BOLTIŽIAR Peter CHRASTINA Martin BOLTIŽIAR: NOVÉ SADY: AN HISTORICAL LAND USE OF RURAL SETTLEMENT IN AGRARIAN LOWLAND LANSCAPE OF WESTERN SLOVAKIA. Sprašové pahorkatiny Z Slovenska boli oddávna priestorom, ktorý umožňoval rozvoj antropogénnych aktivít, predovšetkým agrárnej ekonomiky. Toto konštatovanie sa vzťahuje i na obec Nové Sady v povodí Radošinky. Poľnohospodárske využívanie krajiny znamená vždy jej určitú destabilizáciu. V podmienkach Slovenska daný jav možno sledovať predovšetkým na nížinách, ktoré patria medzi najhustejšie zaľudnené oblasti štátu. Vyššie uvedené činitele sa odrážajú vo vývine a vlastnostiach kultúrnej krajiny dotknutej obce. Úvod Sprašové pahorkatiny Z Slovenska boli oddávna priestorom, ktorý umožňoval rozvoj antropogénnych aktivít, predovšetkým agrárnej ekonomiky. Toto konštatovanie sa vzťahuje i na obec Nové Sady v povodí Radošinky. Poľnohospodárske využívanie krajiny znamená vždy jej určitú destabilizáciu. V podmienkach Slovenska daný jav možno sledovať predovšetkým na nížinách, ktoré patria medzi najhustejšie zaľudnené oblasti štátu. Vyššie uvedené činitele sa odrážajú vo vývine a vlastnostiach kultúrnej krajiny obce Nové Sady. V súlade s Olahom (2003) si možno položiť otázku: dá sa poučiť z chýb, resp. úspechov našich predkov pri využívaní krajiny? Štúdium historických aspektov využitia zeme (angl. historical land use) skúmaného územia je jednou z ciest, ktoré nás môžu priviesť k hľadanej odpovedi. Poloha a vymedzenie územia Nové Sady ležia na Z Slovensku, presnejšie v SZ časti Nitrianskeho kraja. Kataster obce susedí na V s chotárom Šurianok, na Z s Dolným Trhovišťom a Pastuchovom. Zo S ho obklopuje katastrálne územie Malého Zálužia, na J a JZ chotár Zbehov a Lukáčoviec (mapa 1). Skúmané územie má výmeru približne ha. Vzhľadom na hierarchické usporiadanie krajinných jednotiek (Mazúr Lukniš, 1980, s ) sa kataster nachádza v Podunajskej nížine celok Podunajská pahorkatina, konkrétne v podcelku Nitrianska pahorkatina, kde figuruje v rámci oddielu Bojnianska pahorkatina.

188 188 Peter CHRASTINA Martin BOLTIŽIAR / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 Metodika výskumu Metodický postup v zmysle poznania historického land use územia s dôrazom na vývoj kultúrnej krajiny tvorili nasledovné kroky (Chrastina, 2005, s , Chrastina Boltižiar, 2006, s ): 1. Účelová analýza fyzickogeografickej (geoekologickej) štruktúry miestnej krajiny: predstavuje fenomén ponuky prírodného prostredia pre poznanie fyzického a duchovného rozmeru reakcií človeka pri jeho exploatácii. Človek zo skúsenosti (vlastnej i svojich predkov) poznal vlastnosti fyzickogeografických prvkov krajiny, prispôsoboval sa im prostredníctvom diferencovaného využitia zeme (orná pôda, vinice a i.), ktoré implikuje spektrum konkrétnych tried land use. Hlavnými metódami bolo štúdium literatúry a terénny výskum (odber vzoriek hlavných litotypov, realizácia pôdnych sond, mapovanie biotopov, zhotovenie fotodokumentácie, rozhovory s informátormi). 2. Komparatívna analýza: mapových výstupov (1782 I. vojenské mapovanie, 1839 II. vojenské mapovanie, 1987 súbor Základných máp ČSSR, ); leteckých snímok z r Digitálne verzie starých máp/leteckých snímok boli prevedené do prostredia GIS (ArcView 3.3, ArcGIS 8.3 geografických informačných systémov), georeferencované, doplnené o líniové vrstvy vodných tokov 1 a interpretované do tried využitia zeme. Takto vzniknuté veľkomierkové tematické mapy (1 : ) ukazujú využitie krajiny modelového územia v konkrétnom časovom horizonte s možnosťou vzájomného porovnania kultúrnokrajinných vrstiev. Mapa 1. Katastrálne územie Nových Sadov 1 o mapách I. a II. vojenského mapovania, ich prevode do GIS a interpretácii pozri napr. Brůna Buchta Uhlířová (2002)

189 Nové Sady: Historický Land use rurálneho sídla v nížinnej Multitemporálnu analýzu ako východisko k poznaniu historického land use územia tvorili dve fázy. Prvá pozostávala zo štúdia dynamiky využitia zeme v počítačovom prostredí softvérového produktu ArcView GIS 3.3. Jeho hodnotenie vychádza z pozorovania plošných relácií tried land use v konkrétnych časových horizontoch (1782, 1839, 1987, 2002) a následného štatistického spracovania (numerická a grafická analýza). Kombináciou výsledkov terénneho výskumu a zistení prvej fázy multitemporálnej analýzy sme v druhom kroku načrtli hlavné axiómy vývoja kultúrnej krajiny územia Nových Sadov od najstarších čias po súčasnosť (s dôrazom na jej vývoj po r. 1782). Účelová analýza fyzickogeografickej (geoekologickej) štruktúry miestnej krajiny V nasledovných statiach rozoberáme prvky fyzickogeografickej štruktúry miestnej krajiny z hľadiska ich potenciálu pre využitie človekom. Horninová skladba územia je pomerne jednotvárna. Podľa Pristaša et al. (2000a, b) väčšinu katastra pokrývajú spraše a sprašové hliny s hrúbkou 5 až 10 m, ktoré ležia na starších horninách. Eolické sedimenty ležia aj na piesčitých štrkoch terás Radošinky. Nivy potokov tvoria hlinité a hlinitopiesčité usadeniny. Lokálne (oblasť Cerovín, Kotrbála, Z okraj Nových Sadov) sa pod sprašami nachádzajú štrky, piesky a pestré íly volkovského súvrstvia. Z jednotlivých litotypov mali pre obyvateľstvo najväčší význam spraše a sprašové hliny. Používali sa pri stavebnej technike nabíjania alebo ako tehliarska surovina (obrázok 1). Piesky volkovského súvrstvia v zázemí Kotrbála a Cerovín boli zasa vhodné na výrobu malty. Obr. 1. Obnažené steny domu v Sile ukazujú, že spraše a sprašové hliny sa používali na budovanie obytných objektov. Pri ľudovej architektúre sa technika nabíjania

190 190 Peter CHRASTINA Martin BOLTIŽIAR / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 udržala do začiatku 20. storočia, kedy ju nahradili modernejšie postupy z nepálenej tehly. Foto: P. Chrastina ( ). Georeliéf určuje základné trendy využitia zeme v katastri Nových Sadov. V zmysle Mazúra (1980, s ), resp. Mazúra, Činčuru a Kvitkoviča (1980, s ) základným typom georeliéfu v chotári obce je reliéf nížinných pahorkatín, konkrétne proluviálno-eolická pahorkatina. Je pretkaná úvalinami a úvalinovými dolinami Radošinky a Kotrbálskeho potoka (obrázok 2). Obr. 2. Úvalinová dolina Kotrbálskeho potoka v SZ časti chotára Nových Sadov. Mierny sklon svahov pahorkatiny, nížinná klíma a úrodné hnedozeme vytvárajú vhodné prostredie pre intenzívne poľnohospodárstvo. Osada Kotrbál leží v závetrí na dne depresie; jej bázu pokrývajú antropicky ovplyvnené vŕbovo-topoľové spoločenstvá asociácie Salici-Populetum. Foto: P. Chrastina ( ). Nadmorské výšky tu varírujú v rozmedzí 149 až 220 m. Dlhodobo záujem človeka o daný typ georeliéfu ovplyvňovala relatívne nízka dynamika svahov a v prípade viníc tiež výhodná (J JZ) expozícia terénu. Už osada Kurt (ležala na mieste Nových Sadov) založená začiatkom 13. storočia využívala záveternú polohu a mierny sklon (do 2 o ) pomerne širokého dna úvalinovej doliny Radošinky. Vodné toky, ktoré pretekajú dná takýchto zníženín často meandrujú, pričom až do polovice minulého storočia vytvárali zamokrené nivy s trvalými trávnymi porastmi. Napriek nízkemu sklonu väčšiny svahov (max. 5 o ) georeliéf obohacujú výmole dedičstvo nevhodných zásahov človeka do poľnohospodárskej krajiny v minulosti i súčasnosti; lemujú najmä poľné cesty nevhodne založené po spádnici (Stankoviansky, 2003). Väčšia geomorfologická odolnosť hornín volkovského súvrstvia sa v území nápadne prejavuje terénnymi vyvýšeninami; boli osídlené už v praveku a ich dominantnú pozíciu v miestnej krajine vyznačujú sakrálne stavby (obrázok 3). Obr. 3. Polohy budované horninami volkovského súvrstvia prekryté sprašami prevyšujú okolitú krajinu. Takéto elevácie boli zo strategických dôvodov osídľované už

191 Nové Sady: Historický Land use rurálneho sídla v nížinnej v mladšom praveku. Od prvej tretiny 16. storočia ich pozíciu v území dotvárajú sakrálne stavby. Mierny sklon georeliéfu je jednou z podmienok rozvoja poľnohospodárskej veľkovýroby. Foto: P. Chrastina ( ). Kataster Nových Sadov v severojužnom smere pretína úvalinová dolina Radošinky (sleduje tektonickú líniu). Na jej dne a priľahlých partiách sa vyvinul systém terás a niva so šírkou do 1 km. Zamokrenú a povodňami ohrozovanú nivu potoka pokrývali lúky a pasienky. V období nízkych vodných stavov zasa plnila dopravnú funkciu (viedla tadiaľto komunikácia spájajúca Ponitrie s Považím). Komplexný rozvoj sídiel vyžadoval výber polôh mimo dosahu periodických inundácií. Východná časť intravilánu Nových Sadov a Čabu preto leží na ľavobrežnej terase potoka. Prevažne teplá nížinná klíma s miernou inverziou teplôt, suchá až mierne suchá (Tarábek, 1980, s. 64) pozitívne ovplyvňuje poľnohospodárske využitie miestnej krajiny. Petrovič ed. (1968) uvádza, že priemerná teplota teplého polroku sa tu pohybuje okolo 17 o C (ročný priemer dosahuje cca 9,3 o C), čo v kombinácii s miernou dynamikou svahov, pôdnymi pomermi a nízkou nadmorskou výškou územia, umožňuje pestovanie bioklimaticky náročnejších kultúr na ornej pôde (napr. pšenice Triticum sp., slnečnice ročnej Helianthus annuus, kukurice siatej Zea mays a cukrovej repy Beta vulgaris). Sklony pahorkatiny sa oproti dolinovým polohám vyznačujú špecifickou mezoklímou s vyrovnanejšou amplitúdou teplôt; predmetnú skutočnosť využil človek v 18. a 19. storočí pri zakladaní vinohradov na výhrevných substrátoch v okolí Nových Sadov, Čabu a Sily (mapy 2 a 3). Ročný úhrn zrážok je v rozmedzí 650 až 700 mm. Snehová pokrývka spravidla neprekračuje výšku 20 cm, pričom sneh sa tu udrží približne 40 dní. Horská obruba Tríbeča, resp. Považského Inovca podmieňuje SV JZ prúdenie vzduchových hmôt nad územím, často s charakterom silných až búrlivých vetrov S až SZ smeru. Dnové polohy úvalín a úvalinových dolín a J svahy pahorkatiny sú preto menej vystavené účinkom vetra, čo má napr. vplyv na mikroklímu. Praktická skúsenosť miestneho obyvateľstva s veternými pomermi sa prejavila napr. v lokalizácii sídiel, teplej (J JZ) expozícii vinohradov atď. Hydrologické pomery sa aktívne podieľajú (-li) na land use územia. Tvar hydrologickej siete a charakteristiky vodných tokov až do druhej polovice 20. storočia (kedy došlo k úprave ich korýt) ovplyvňovali exploatáciu miestnej krajiny. Najväčší význam pre človeka mala Radošinka potok s dažďovo-snehovým typom režimu odtoku (Šimo Zaťko, 1980, s. 65). Jej energiu využívali mlyny v Sile a v Čabe. Vážne nebezpečie však predstavovali jarné povodne, ktoré určovali extenzívne využitie záplavami ohrozovanej nivy. Práve z tohto dôvodu časť intravilánu Nových Sadov a Čabu leží na ľavostrannej terase Radošinky; rovnaký problém motivoval miestne obyvateľstvo k zakladaniu sídiel na terénnych vyvýšeninách (Z okraj Nových Sadov), príp. na terase a priľahlých svahoch pahorkatiny (Sila). Pitná a úžitková voda sa v minulosti získavala buď priamo z vodných tokov alebo zo studní zahĺbených do sedimentov nív a terás. Dnes na tento účel slúžia vodárenské zdroje. Pôdy zohrávajú popri sklonoch georeliéfu a klíme dôležitú úlohu pri využívaní krajiny.

192 192 Peter CHRASTINA Martin BOLTIŽIAR / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 Pôdotvorný substrát tvorený sprašami a sprašovými hlinami spôsobuje, že väčšinu poľnohospodárskeho pôdneho fondu (PPF) v chotári obce tvoria hnedozeme. Podľa Mičiana (1986) sa vyznačujú dobrým vlhkostným režimom, ktorý sa pozitívne prejavuje vo vegetačnom období počas dlhotrvajúceho sucha. Z hľadiska pôdnych druhov ide o hlinité pôdy náchylné na eróziu. V závislosti od dynamiky svahov sa jej hodnoty v území pohybujú od 15 do 200 t.ha -1.rok -1. Na erodovaných parcelách takto vznikli enklávy regozemí s nízkou produkciou biomasy (obrázok 4). Obr. 4. Nové Sady zo Z. Hnedozeme pokrývajú väčšinu katastra obce. Menej bonitné pseudogleje nachádzame na dnách úvalín a úvalinových dolín. Na chrbtoch a príkrejších svahoch pahorkatiny vznikli regozeme. Vyklčovaním dubohrabín asoc. Querco robori-carpinenion betuli s areálmi dubovo-cerových lesov asociácie Quercetum petraeae-cerris v priebehu stredoveku až novoveku, došlo k postupnej premene lesov na ornú pôdu. Pôvodné lesné spoločenstvá v priebehu 20. storočia čiastočne nahradili dubovo-hrabové lesíky, v ktorých neraz dominuje agát biely (Robinia pseudoaccacia). V pozadí vidno výbežky Tríbeča. Foto: P. Chrastina ( ). Súčasťou PPF sú i pseudogleje rozšírené na dnách väčšiny úvalín a výmoľov. V krajinnej štruktúre územia sa takéto enklávy zväčša uplatňujú ako orná pôda. Pásy fluvizemí a glejov sa tiahnu pozdĺž nív vodných tokov; v súčasnosti majú význam ako orná pôda alebo sú zastavané. Podobne sa využívajú polohy úrodných čiernic na nive a nízkej terase Radošinky. Priestorové rozšírenie kultizemí a antrozemí súvisí so sídlami a poľnohospodárskou pôdou. Súčasná (reálna) vegetácia a živočíšstvo odráža mieru antropizácie krajiny. Zhruba ročné agrárne využitie chotára Nových Sadov zapríčinilo jeho postupné odlesňovanie. Podľa Michalka, Magica a Bertu (1986) nivu Radošinky a Kotrbálskeho potoka pôvodne pokrývali spoločenstvá mäkkých vŕbovo-topoľových lužných lesov asociácie Salici-Populetum. Vlhkomilné lužné lesy nížinné asoc. Fraxino-Ulmetum (Berta, 1986) zrejme rástli iba na okrajoch širších úsekov nivy Radošinky, odkiaľ zasahovali nízke terasy s minerálne silnými fluvizemami a čiernicami. Hospodársky význam drevín lužných lesov bol značný, nakoľko sa tu vyskytovali kvalitné a trvácne druhy jaseň štíhly (Fraxinus excelsior), dub letný (Quercus robur), brest hrabolistý (Ulmus minor), javor poľný (Acer campestre) a i.

193 Nové Sady: Historický Land use rurálneho sídla v nížinnej V zmysle Michalka (1986a, b) najrozšírenejšou fytologickou formáciou v území boli dubovo-hrabové lesy panónske (asoc. Querco robori-carpinenion betuli) s areálmi dubovo-cerových lesov (asoc. Quercetum petraeae-cerris). 2 Stanovištia týchto jednotiek zaberali prakticky celý kataster a iba miestami ich prerušovali pásy lužných lesov pokrývajúce nivy vodných tokov. Dominantný význam pre miestnu ekonomiku (voľný chov ošípaných v lesoch, ťažba dreva, výroba drevného uhlia) mali: dub letný (Quercus robur), dub zimný (Quercus petraea), dub cer (Quercus cerris), lipa malolistá (Tilia cordata), hrab (Carpinus betulus), javor poľný (Acer campestre) a ďalšie. Z druhov krovinového poschodia to boli napr. trnka obyčajná (Prunus spinosa), baza čierna (Sambucus nigra), ruža galská (Rosa gallica) a drieň (Cornus mas). Príležitostná pastva dobytka v lesoch sa orientovala na porasty ostrice (Carex sp.). Obrázok 4 ukazuje, že vybrané časti katastra v súčasnosti pokrývajú enklávy výmladkových dubohrabín s prímesou nepôvodného agátu bieleho (Robinia pseudoaccacia), ktorý miestami dominuje (napr. v zázemí Kotrbála). Agátové porasty, pestované od 18. storočia na kurivo, mali aj iné použitie napr. špice do kolies, koly do viníc, tyče k fazuli. Antropický tlak postihol i lužné lesy na nivách vodných tokov. Brehy Radošinky a Kotrbálskeho potoka boli v priebehu stredoveku zväčša odlesnené a iba miestami ich pokrývajú pobrežné krovinné vrbiny nížinné (Salicion triandrae) s jelšou (Alnus sp.), topoľom (Populus sp.), agátom bielym (Robinia pseudoaccacia) a javorom jaseňolistým (Acer negundo). Lokálne (Ceroviny, Kotrbál) ako náhradné spoločenstvá po odstránení mäkkého luhu vznikli mezofilné lúky a pasienky s ostricovými spoločenstvami zväzu Caricion gracilis a Molinietalia. Dlhodobá kultivácia krajiny chotára Nových Sadov mala zásadný vplyv na transformáciu fauny. Ešte koncom stredoveku vo zvyškoch kedysi rozsiahlych lesov žili: jeleň obyčajný stredoeurópsky (Cervus elaphus), jazvec obyčajný (Malus malus), kuna hôrna (Martes martes), mačka divá (Felis sylvestris). Postupná deforestácia územia, resp. vznik agrobiocenóz s poľnými monokultúrami nemohli poskytnúť relevantné podmienky pre život pôvodného hmyzu a stavovcov, čím došlo k druhovej redukcii miestneho živočíšstva. V súčasnosti medzi jej typických zástupcov patria rôzne panónske prvky: modlivka zelená (Mantis religioza), bystruša sivá (Spallanzania hebes), jašterica zelená (Lacerta viridis), bažant obyčajný (Phasianus colchicus), zajac poľný (Lepus europaeus), syseľ obyčajný (Citellus citellus), tchor obyčajný (Putorius putorius), srnec hôrny (Capreolus capreolus), sviňa sivá (Sus scrofa) a i. Historický land use chotára Nových Sadov v r Historický land use územia je vonkajším prejavom etapovitého procesu využívania reálne existujúcich prírodných podmienok ľudskou spoločnosťou pre uspokojovanie jej potrieb. Premenu kultúrnej krajiny indikujú časopriestorové zmeny foriem 2 Existenciu kedysi rozsiahlych dobovo-cerových lesov v chotári obce pripomína názov osady Ceroviny.

194 194 Peter CHRASTINA Martin BOLTIŽIAR / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 využitia zeme, ktoré podmieňujú historické udalosti alebo limity prírodného prostredia (Olah, 2004). Historický land use do r Krajina skúmaného územia bola v prvej fáze svojho vývoja človekom intenzívnejšie formovaná od mladšieho praveku. Súdobú kultiváciu polôh hnedozemí potvrdzujú neolitické nálezy zo Sily (časť Domky, areál PD Devio), príp. kultový objekt (rondel) v extraviláne Nových Sadov (lokalita Smrečániho portňa). Popri dobe bronzovej a železnej k ďalším výrazným zmenám krajinnej štruktúry dochádzalo vo vrcholnom a neskorom stredoveku ( storočie). Z r totiž pochádza prvá písomná zmienka o osade Kürth (Kurt) ležiacej na mieste Nových Sadov. Vzhľadom na ponuku prírodného prostredia usudzujeme, že miestne obyvateľstvo za živilo poľnohospodárstvom a drevorubačstvom, čo nepochybne zanechávalo stopy na habite miestnej krajiny. Prekážkou poľnohospodárskej výroby bola erózia oráčin na odlesnených svahoch pahorkatiny. Na erodovaných areáloch človek zakladal lúky a pasienky, miestami pokryté solitérmi stromov a náletom krovín. Životné podmienky miestneho obyvateľstva ovplyvňovala aj extenzívna ťažba vybraných druhov drevín (najmä dubov Quercus sp.) a pasenie hospodárskych zvierat v lesoch. Deforestácia územia, aktivity človeka na poľnohospodárskej pôde a výrazné zvýšenie zrážkových úhrnov v priebehu 14. storočia iniciovali rozvoj výmoľov. Vysoký odtok z územia zvyšoval riziko záplav v povodí Radošinky; reakciou miestneho obyvateľstva na zhoršené prírodné podmienky bolo extenzívne využitie nív vodných tokov, príp. zakladanie sídiel na fluviálnych terasách (obrázok 5), svahoch pahorkatiny a terénnych eleváciách. Pokračovanie antropogénnej premeny krajiny výraznejšie neovplyvnila ani prítomnosť bratríkov v kaštieli Ghýczovcov, ktorí odtiaľto podnikali výpady do okolia, či vypálenie Sily a Nových Sadov Turkami v 16. storočí. Vhodnosť prírodných podmienok pre poľnohospodárstvo bola aj v čase nepokojov dostatočným motívom pre opätovné dosídlenie katastra.

195 Nové Sady: Historický Land use rurálneho sídla v nížinnej Obr. 5. Pôvodne opevnený kaštieľ Ghýczovcov v Nových Sadoch stojí na ľavobrežnej terase Radošinky z druhej polovice 16. storočia. Renesančný objekt vybudovali z pálenej tehly. Stavba s fortifikačným systémom bola v minulosti obohnaná vodnou priekopou a vstup do nej viedol cez padací most. Existencia daného objektu v území nepriamo poukazuje na význam prírodných pomerov pre rozvoj agrárnej ekonomiky, čo sa odrazilo na prosperite miestnej šľachty. Foto: P. Chrastina ( ). Historický land use v r Zložitý mechanizmus vývoja kultúrnej krajiny skúmanej oblasti pokračoval (sprevádzaný menšími otrasmi) aj v neskoršom období. Plastický obraz o historickom land use podávajú mapy 2 až 5 spracované podľa kartografických podkladov (obdobie ) a leteckých snímok (r. 2002). Analýza tabuľky 1 a diagramu 1 vychádza zo štúdia dynamiky využitia zeme v štyroch časových horizontoch ( ), pričom umožnila odvodiť nasledovné tendencie zmien historického land use územia ha % ha % ha % ha % Lesy a NSKV 510,4 20,3 471,6 18,8 114,6 4,6 156,6 6,2 Trvalé trávne porasty 491,4 19,6 355,9 14,2 0,0 0,0 0,0 0,0 Orná pôda 1 445,0 57, ,0 64, ,6 87, ,0 84,2 Vinice 24,7 1,0 40,6 1,6 0,0 0,0 0,0 0,0 Trvalé Pridomové kultúry 12,6 0,5 28,7 1,1 75,2 3,0 104,4 4,2 záhrady Sídla 18,5 0,7 8,8 0,4 131,2 5,2 136,6 5,4 Spolu 2 512,6 100, ,6 100, ,6 100, ,6 100,0 Tabuľka 1. Vývoj využitia zeme (land use) v r

196 196 Peter CHRASTINA Martin BOLTIŽIAR / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA % 90% 80% 70% 60% 50% 40% 30% 20% 10% 0% Sídla Pridomové záhrady Vinice Orná pôda Trvalé trávne porasty Lesy a NSKV Diagram 1. Vývoj využitia zeme (land use) v r Lesy a nelesná stromová a krovinová vegetácia (NSKV). V r pokrývali zhruba 20 % plochy katastra; rozšírené boli v akcentovanejšom georeliéfe pahorkatiny na V (priestor kóty Poval 205,8 m n. m.) a SZ (oblasť dnešného Kotrbála a Cerovín). Pomerne nízka lesnatosť chotára obce je dedičstvom predchádzajúcich období, kedy sa klčovaním získané pozemky premenili na vinice, trvalé trávne porasty a hlavne oráčiny. Úbytok lesného pôdneho fondu (LPF) čiastočne kompenzovala introdukcia agátu bieleho (Robinia pseudoaccacia), ktorý v území zastával funkciu hospodársky významnej dreviny. Do r sa výmera danej formy využitia zeme znížila o cca 39 ha. Podobný stav s tendenciou mierneho poklesu rozlohy lesov a NSKV pretrval do polovice 20. storočia. Pod vplyvom rôznych turbulencií (vojny, združstevňovanie, industrializácia, urbanizácia) došlo po r k rapídnemu zníženiu LPF až na úroveň 4,6 %. Situácia sa mení až na prelome tisícročia; v r zaznamenávame jeho zvýšenie o 42 ha. Príčinou je umelé zalesňovanie krajiny a transformácia hospodárstva v poslednom decéniu minulého storočia (sukcesia vybraných parciel poľnohospodárskej pôdy). Napriek znižovaniu výmery lesov a NSKV k rozširovaniu plochy trvalých trávnych porastov (TTP) v r až 1839 nedošlo. Naopak, pozorujeme postupný úbytok ich rozlohy (zo 491,4 ha v r na 355,9 ha v r. 1839). TTP sa nachádzali predovšetkým na nivách potokov. Pokrývali aj príkrejšie svahy a vlhké dná niektorých úvalín s neúrodnými regozemami, resp. pseudoglejmi; časť vznikla i na odlesnených polohách. Kolektivizácia poľnohospodárstva v polovici 20. storočia znamenala definitívny zánik lúk a pasienkov, ktoré boli premenené na polia. Daný stav sa udržal aj v r

197 Nové Sady: Historický Land use rurálneho sídla v nížinnej Mapa 2. Využitie zeme (land use) skúmaného územia v r Prevaha úrodných hnedozemí v chotári bola príčinou neustáleho rastu výmery ornej pôdy v r Pôdny kryt miestnej krajiny a progresívna agrotechnika vplývali na rozvoj poľnohospodárstva v území. Podiel na tomto stave mali tiež urbárske regulácie (Tereziánsky a Jozefský urbár), ktoré stabilizovali vzťah poddaný zemepán. Ako sme už naznačili vyššie, výmera polí od konca 18. storočia stúpala. V r to bolo ha (t.j. 57,5 % z celkovej rozlohy chotára). O polstoročie neskôr (v r. 1839) dosiahla ha (64 %). Tento nárast súvisí s pozíciou agrárneho sektora v hospodárstve obcí v povodí Radošinky, ako aj s prejavom spoločenských turbulencií (buržoázne revolúcie a nástup kapitalizmu). Ich výsledkom bolo zrušenie poddanstva, umožnenie migrácie a s nimi súvisiace zmeny v pozemkovej držbe (segregácie, komasácie) a spôsoboch obhospodarovania (zavedenie striedavého systému). Uvedený trend vyvrcholil počas kolektivizácie v druhej polovici minulého storočia, kedy v r zaznamenávame najväčšiu výmeru oráčin v katastri Nových Sadov (2 191,6 ha, resp. 87,2 %). Nevhodná organizácia poľnohospodárskeho pôdneho fondu (PPF) na príkrejších sklonoch pahorkatiny spôsobovala od r nárast erózie. Človek na túto skutočnosť reagoval najmä zalesňovaním najviac postihnutých veľkohonov, čo sa do r odrazilo znížením rozlohy polí o 77 ha (-3 %).

198 198 Peter CHRASTINA Martin BOLTIŽIAR / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 Mapa 3. Využitie zeme (land use) skúmaného územia v r Mapa 4. Využitie zeme (land use) skúmaného územia v r. 1987

199 Nové Sady: Historický Land use rurálneho sídla v nížinnej Mapa 5. Využitie zeme (land use) skúmaného územia v r Mozaika trvalých kultúr (vinice, pridomové záhrady) má v krajinnej štruktúre územia špecifickú pozíciu. Pestovanie viniča nadviazalo za stredovekú tradíciu. Vinice rozložené na výslnných polohách sprašovej pahorkatiny zaberali v r % (približne 25 ha) celkovej výmery územia. Na mape 2 z tohto obdobia sú zakreslené vinohrady V od Nových Sadov. O 57 rokov neskôr (1839) ich výmera vzrástla na 40,6 ha s celkovým podielom 1,6 %. Príčinou bola dobrá kvalita vína odrážajúca pôdnoklimatické pomery územia. Mapa 3 ukazuje novozaložené vinohrady v zázemí Čabu a Sily. Gál (2004) uvádza, že koniec 19. storočia znamenal úpadok pestovania viniča v celom Uhorsku. Drvivú väčšinu vinohradov totiž zničila voška viničná (Phylloxera vastatetrix); ďalšiu stagnáciu vyvolala múčnatka i peronospóra. Predmetné krízy poškodili miestnych vinohradníkov natoľko, že k ich obnove už nepristúpili a vinice premenili na polia. V súčasnosti sa vinice v chotári Nových Sadov nachádzajú iba na malých plochách v rámci pridomových záhrad. Plošné relácie pridomových záhrad korelujú s priestorovým rastom sídiel. V r dosahovala ich výmera 12,6 ha (0,5 %). Do r sa zvýšila na cca 29 ha (1,1 %), čo súvisí s rastom obyvateľstva Nových Sadov, Čabu a Sily. Toto zvýšenie reflektuje význam inovácií v poľnohospodárstve a spoločenských zmien. Intenzifikácia poľnohospodárstva, resp. vznik porcelánky v Čabe vyvolali dopyt po pracovných silách, a tým aj výstavbu rodinných domov. Daný moment je spätý s dynamickým rastom podielu pridomových záhrad, výmera ktorých v r dosiahla 75,2 ha (3 %). V súlade so zvyšovaním nárokov na kvalitu bývania dochádza k rozširovaniu zastavaných plôch v intraviláne Cerovín, Čabu, Kotrbála, Nových Sadov a Sily, čo sa do r prejavilo zväčšením rozlohy záhrad o 29,2 ha (4,2 %).

200 200 Peter CHRASTINA Martin BOLTIŽIAR / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 V súlade so zvyšovaním antropogénneho tlaku na krajinu dochádza k rozrastaniu sídiel. Podiel zastavanej plochy sa v prvých dvoch časových horizontoch (1782 a 1839) menil iba minimálne. Prudko sa zvýšil v druhej polovici 20. storočia (v r. 1987), v období hospodárskeho rozmachu územia, kedy dosiahol hodnotu skoro 131,2 ha (5,2 %). Do r výmera zastavaných plôch vzrástla o ďalších 5,4 ha a sídla tak zaberali 5,4 % z celkovej výmery chotára. Záver Historický land use chotára Nových Sadov predstavuje jeden z prístupov k štúdiu hmotného kultúrneho dedičstva, resp. nížinnej poľnohospodárskej krajiny Z Slovenska. Opis historicko-vývojových aspektov krajinného priestoru na základe starých máp a leteckých snímok považujeme nielen za východisko k poznaniu súčasného stavu kultúrnej krajiny modelového územia, ale zároveň i ako zaujímavý a spoľahlivý nástroj dokumentácie zmien, ktoré postihli skúmanú oblasť do r Posudzoval Prof. PhDr. Egon Wiedermann, CSc. Literatúra BERTA, J Lužné lesy nížinné. In: MICHALKO, J. et al. Geobotanická mapa ČSSR : Slovenská socialistická republika : Textová časť. Bratislava : Veda, 1986, s BRŮNA, V. BUCHTA, I. UHLÍŘOVÁ, L Identifikace historické sítě prvků ekologické stability krajiny na mapách vojenských mapování. In: Acta Universitatis Purkyniana : Studia Geoinformatica II. Ústí nad Labem : UJEP, ISBN (CD ROM) GÁL, A Historical geographical Draft of Tokaj-Hegyalja. In: Természettudományi Közlemények 4. Nyíregyháza : Nyíregyházi Főiskola Természettudományi Főiskolai Kar, 2004, s ISSN CHRASTINA, P Využitie krajiny v historickogeografickom kontexte: Trenčianska kotlina a okraje priľahlých pohorí. In: Studia Historica Nitriensia 12/2005. Wiedermann, E. ed. Nitra : FF UKF, 2005, s ISBN CHRASTINA, P. BOLTIŽIAR, M Kultúrna krajina SV okraja Bakoňského lesa v Maďarsku (súčasnosť v kontexte minulosti). In: Historická geografie 34. Šimůnek, R. ed. Praha : HiÚ AV ČR, 2006, s ISBN

201 Nové Sady: Historický Land use rurálneho sídla v nížinnej MAZÚR, E Typologické členenie reliéfu. Mierka 1 : In: Atlas Slovenskej socialistickej republiky. Mazúr, E. ed. Bratislava : SAV; SÚGaK, s MAZÚR, E. ČINČURA, J. KVITKOVIČ, J Geomorfológia. Mierka 1 : In: Atlas Slovenskej socialistickej republiky. Mazúr, E. ed. Bratislava : SAV; SÚGaK, s MAZÚR, E. LUKNIŠ, M. (1980). Geomorfologické jednotky. Mierka 1 : In: Atlas Slovenskej socialistickej republiky. Mazúr, E. ed. Bratislava : SAV; SÚGaK, s MIČIAN, Ľ Pedogeografia. In: HORNÍK, S. et al. Fyzická geografie II. Praha : SPN, 1986, s MICHALKO, J. 1986(a). Dubovo-cerové lesy. In: MICHALKO, J. et al. Geobotanická mapa ČSSR : Slovenská socialistická republika : Textová časť. Bratislava : Veda, 1986, s MICHALKO, J. 1986(b). Dubovo-hrabové lesy Panónske. In: MICHALKO, J. et al. Geobotanická mapa ČSSR : Slovenská socialistická republika : Textová časť. Bratislava : Veda, 1986, s MICHALKO, J. MAGIC, D. BERTA, J Lužné lesy vŕbovo-topoľové. In: MICHALKO, J. et al. Geobotanická mapa ČSSR : Slovenská socialistická republika : Textová časť. Bratislava : Veda, 1986, s OLAH, B Vývoj využitia krajiny Podpoľania : Starostlivosť o kultúrnu krajinu prechodnej zóny Biosférickej rezervácie Poľana. Zvolen : TU, s. ISBN X OLAH, B Kultúrna krajina Podpoľania (z minulosti do budúcnosti). In: Fyzickogeografický Sborník 2 : Kulturní krajina. Brno : PřiF MU; ČGS, 2004, s ISBN PETROVIČ, Š. ed Klimatické a fenologické pomery Západoslovenského kraja. 1. vyd. Praha : HMÚ, s. PRISTAŠ, J. et al (a). Geologická mapa Podunajskej nížiny Nitrianskej pahorkatiny. 1. vyd. Bratislava : ŠGÚ DŠ, ISBN PRISTAŠ, J. ET AL (b). Vysvetlivky ku geologickej mape Podunajskej nížiny Nitrianskej pahorkatiny. 1.vyd. Bratislava : ŠGÚ DŠ, s. ISBN STANKOVIANSKY, M Geomorfologická odozva environmentálnych zmien na území Myjavskej pahorkatiny. 1. vyd. Bratislava : UK, s. ISBN ŠIMO, E. ZAŤKO, M Typy režimu odtoku. Mierka 1 : In: Atlas Slovenskej socialistickej republiky. Mazúr, E. ed. Bratislava : SAV; SÚGaK, s. 65. TARÁBEK, K Klimatickogeografické typy. Mierka 1 : In: Atlas Slovenskej socialistickej republiky. Mazúr, E. ed. Bratislava : SAV; SÚGaK, s. 64.

202 202 Peter CHRASTINA Martin BOLTIŽIAR / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 Peter CHRASTINA Martin BOLTIŽIAR: NOVÉ SADY: AN HISTORICAL LAND USE OF RURAL SETTLEMENT IN AGRARIAN LOWLAND LANSCAPE OF WESTERN SLOVAKIA. Sprašové pahorkatiny Z Slovenska boli oddávna priestorom, ktorý umožňoval rozvoj antropogénnych aktivít, predovšetkým však agrárnej ekonomiky. Toto konštatovanie sa vzťahuje i na obec Nové Sady v povodí Radošinky. Boli to fyzickogeografické prvky miestnej krajiny, najmä mäkko modelovaný georeliéf, teplá klíma a bonitné hnedozeme, ktoré zhruba pred 3000 rokmi motivovali človeka k postupnej kultivácii prírodnej krajiny. Jednotlivé fázy a špecifiká historického land use ukazujú mapy 2 až 4. Vyplýva z nich, že k najvýraznejším zmenám krajinnej štruktúry dochádzalo v novoveku, kedy chotár obce nadobudol súčasnú podobu collecitve open fields. Opis historicko-vývojových aspektov krajinného priestoru na základe starých máp a leteckých snímok považujeme nielen za východisko k poznaniu súčasného stavu kultúrnej krajiny modelového územia, ale zároveň i ako zaujímavý a spoľahlivý nástroj dokumentácie zmien, ktoré postihli skúmanú oblasť do r

203 ROK 1968 V ŽIVOTE SPISOVATEĽA A NOVINÁRA LADISLAVA MŇAČKA Jozef LEIKERT Jozef LEIKERT: YEAR 1968 IN THE LIFE OF A WRITER AND JOURNALIST LADISLAV MŇAČKO. Year 1968 belongs to milestone years in the history of Czechoslovakia. Revival process was started not only in the communist party, but also in the entire society. Thus a new opportunity for gradual advancement of basic rights and freedoms was opened. The efforts of reform communists were halted by the occupation of Czechoslovakia of 21 August 1968 and thousands of people decided to leave their homeland. Among them was a famous Slovak writer and journalist Ladislav Mňačko as well, with his wife who was a daughter of a poet Ivan Krasko. In this time Mňačko was at home for only several months upon return from emigration in Israel in spring with hopes of helping his country with the beginning changes. However his efforts did not materialize as the revival process was destroyed by armies of five states of the Warsaw pact. Ladislav Mňačko had emigrated again before hard normalization took up. We document the atmosphere of the society then on his approaches. Rok 1968 bol v živote novinára a spisovateľa Ladislava Mňačka výnimočný. Na jar sa vrátil z Izraela, kde odišiel v roku 1967, ani nie dva mesiace po legendárnom IV. zjazde československých spisovateľov, na protest proti ostrej antiizraelskej politike komunistov. 1 Vyjadril tým svoj protest voči postoju čs. vlády k tejto krajine. 2 Po návrate domov sa druhý raz oženil, pracoval na knihe, ktorú začal písať už v Izraeli a do spoločnosti veľmi nechodil. Napokon, onedlho sa začali prázdniny a dovolenky a mesto takmer osirelo. O to intenzívnejšie vnímal politické udalosti, ktoré v Československu naberali každým dňom na obrátkach. Dalo sa očakávať, že k niečomu určite dôjde. Znepokojilo ho, keď sa cez priateľov z Izraela dozvedel, že tajomník ÚV KSČ Alois Indra, ktorý bol známym odporcom obrodného procesu v Československu, tajne odletel 18. augusta do Moskvy, kde rokoval s Leonidom Brežnevom. Hádam nie o tom, aby k nám prišli intervenčné vojská, bola jeho prvá reakcia. 3 Aj v noci z 20. na 21. augusta 1968 bol Mňačko doma. Odkedy sa znovu oženil, menej chodil do Klubu spisovateľov a menej sa potĺkal aj po kaviarňach a reštauráciách. Jeho žena Eva (dcéra básnika Ivana Kraska) nebola rada, keď sa túlal, najrad- 1 RENNER, H., SAMSON, I.: Dejiny Česko-Slovenska po roku Bratislava, Slovak Akademik Press 1993, s LONDÁKOVÁ, E.: Nástup slovenskej kultúry v 60. rokoch. In: Predjarie. Bratislava, Veda 2002, s Rozhovor autora s Ladislavom Mňačkom 23. februára 2003.

204 204 Jozef LEIKERT / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 šej ho mala pri sebe. A keď, tak chcela, aby išli spolu. Raz ho vytiahla na výstavu, inokedy do kina či divadla. Kamaráti si ho začali doberať, že odkedy je novoženáčom, sedí žene pri zadku. Ani karty, ktoré tak miloval, si nepríde zahrať... Mňačko si nechcel priznať, že za zmenou štýlu jeho života je nová žena, všetko zvaľoval na dlhší pobyt v Izraeli, kde si od búrlivého života odvykol, zvážnel a rozhodol sa usadiť. Pritom dobre vedel, že kamaráti si aj tak myslia svoje... Nakoniec Evu poznali zo Zväzu slovenských spisovateľov, kde robila referentku na zahraničnom oddelení. Dobre poznali aj jej maniere byť za každú cenu peknou, upravenou dámou. 4 Eva sa vedela obliecť, vždy chodila vkusne upravená, pekne rozprávala a zakladala si na tom, že pochádza zo známej Kraskovskej rodiny. Matka ju naučila dámskym móresom a ona sa podľa toho správala, pekne recitovala, spievala, učila sa jazyky. V škole patrila k najlepším žiakom a otec, známy básnik, bol na ňu patrične pyšný, nedal na svojho miláčika dopustiť. Rád s ňou chodieval na návštevy ku kamarátom, a tak Eva časom poznala celú umeleckú bohému. Teraz jej lichotilo, že má za muža známeho a uznávaného spisovateľa. Robilo jej dobre, keď ho ľudia na ulici zastavovali a zdravili. Jeden zo spisovateľov, ktorý nechce byť menovaný, nám povedal, že sa mu Eva páčila a dlho bol do nej zamilovaný. Ale ona ho nechcela, lebo nebol fešák a ani takým známym spisovateľom ako Mňačko. Podľa neho ho Eva uhnala, všeobecne sa vedelo, že ide po ňom. Jediné, čo jej na Lacovi vadilo bolo, že veľa fajčil, občas si viac vypil a s obľubou sa zdržiaval v kaviarňach. Viac razy povedala, že pri nej sa to zmení, ona predsa nie je jeho prvá žena Hedviga... 5 Ťažko povedať, čo získal Mňačko sobášom s Evou Okályiovou. Určite mu lichotilo, že pochádzala z váženej rodiny, svokor bol národný umelec a svokra mala meštiacke korene. Navyše Eva bola dáma po akej vždy túžil. Už ako malý chlapec obdivoval dámičky v pekných klobúkoch a vzrušovali ho príjemné vône, ktoré ich obkolopovali... 6 To bol aj jeden z dôvodov, že sa vyučil za drogistu. Jediné, čo Eve kupoval na narodeniny, meniny a dával pod stromček, boli drahé parfémy. Nakoniec pri jeho nepraktičnosti to bolo najšikovnejšie. Aj z prvého honoráru v Rakúsku jej kúpil kvalitný parfém. Bola to náhrada za ten, čo dostala k narodeninám (narodila sa 20. júla 1920 pozn. J. L.) a nechala v Bratislave pretože, keď odchádzali do emigrácie, vzali si len najnutnejšie veci. 7 V tú noc z 20. na 21. augusta ma zobudilo ticho. Hneď ako som otvoril oči, vedel som, že nenadišla moja zriedkavá zlá hodina, na to bolo priskoro, bol som príliš lenivý, aby som sa natiahol za hodinkami, ale bol som istý, že ešte nie je polnoc. Čosi neobyčajné, nenormálne pre túto nočnú hodinu na našej ulici ma vytrhlo z hlbokého spánku... Načúval som do noci. Čo sa stalo s nočnými šarvátkami pred hostincom na rohu? Kam sa podeli dlhovlasí hipíci, čo si každú noc o tomto čase zvyčajne pospevujú pri gitare svoje smiešne nočné serenády. Nepočuť kroky oneskorených chodcov ani opätky náhliacej sa mladej ženy (poznám ju, viem, odkiaľ prichádza, ale do toho ma nič), ticho noci nepreruší zvuk motora áut, mesto nevymrelo, niekde v diaľke pulzuje svojím obvyklým nočným rytmom, ale v mojej 4 Rozhovor autora s Klárou Jarunkovou 24. mája Rozhovor autora so spisovateľom, ktorý nechce byť menovaný 18. januára Rozhovor autora s Ladislavom Mňačkom 22. februára Tamže.

205 Rok 1968 v živote spisovateľa a novinára Ladislava Mňačka 205 uličke, takej dôverne známej, prežitej, videnej, počutej, niečo nie je v poriadku... Blázon, povedal som si, aby sa mi uľavilo. Obrátil som sa na druhý bok, privrel oči, ale vytúžený spánok neprichádzal. Nervy? Sú to nervy? Nemôžu byť večne v poriadku, veď to nie je ani tak dávno, čo som v panickom strachu o pol tretej v noci zavolal lekárovi a preľaknuto som sa ho vypytoval na symptómy srdcového záchvatu. Už som vo veku, keď človek musí rátať s kadečím, čo predtým nebývalo, čomu som sa voľakedy sebavedomo vysmieval. Po fyzických, duševných a morálnych štrapáciách posledných rokov by to ani nebol nijaký zázrak, keby mi praskli nervy... 8 Nervy mu praskli o niekoľko hodín, keď sa dozvedel pravdu. Keďže sa mu všeličo nezdalo, chcel zavolať spisovateľovi Petrovi Karvašovi, ale telefón bol hluchý, ani praskanie v ňom nebolo počuť, ako bývalo zvyčajne u tých, čo mali odpočúvaný telefón, ako to bolo v prípade Mňačka. 9 Otvoril okno a z ulice sa dozvedel, že sú tu Rusi a obsadzujú celú republiku. Zobudil ženu, ktorá spala vo vedľajšej izbe a išli sa pozrieť do mesta. V centre už boli tanky a v diaľke sa ozývala streľba. Neverili sme vlastným očiam. Sme okupovaní. Od ľudí, ktorí sa jeden pri druhom pristavovali, sme sa dozvedeli, že Dubčeka a ďalších zaistili a držia ich na neznámom mieste. Ráno pribudli ďalšie správy Rusi vraj prišli na pozvanie čestných komunistov, aby zabránili kontrarevolúcii. Keď som to počul, skoro som spadol z nôh. Rád by som ich bol videl, podľa mňa to boli obyčajní zapredanci... S obranou sa veľmi rátať nedalo, veď na vpád z východu sme neboli pripravení, pričom náš nepriateľ bol na západnej hranici. Z množstva techniky a vojakov, čo sa na nás valili, som usúdil, že spojenci sa museli na nás dlho pripravovať. Až do poslednej chvíle som bol presvedčený, že svet sa za nás postaví a prinúti okupantov, aby odišli. Aký som len bol naivný... Okrem niekoľkých protestov, aj to slabých, všetci mlčali, dokonca vpád sovietskych vojsk, ktorým pomáhali ďalšie spriatelené armády, sa uskutočnil s tichým súhlasom USA. A to bol pre mňa najväčší šok a zistenie. Prvé, čo ma napadlo, že prečo sme sa nebránili a nepostavili na odpor. Hneď som to zamietol, veď dlho by sme sa neudržali a Československo by sa bolo zmenilo na potok krvi. A tak sme sa radšej vzdali bez odporu, čo nepovažujem celkom za správne, niekedy ísť proti tankom aj s holými rukami je silnejšie, ako všetky zbrane sveta. Dostatočne nám to ukázala fotografia môjho kamaráta Laca Bielika, ktorý pred redakciou Smeny odfotografoval muža, ktorý sa postavil pred hlaveň tanku, natiahol hruď a zakričal: Strieľajte, ruské sobáky! Táto fotografia obletela svet a dodnes je najznámejšou slovenskou fotografiou. Keď si spomeniem na vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Československa, uvedomujem si, že našu krajinu vždy niekto zradil, a to nemyslím len na osudný Mníchov Nikdy sme nemali šťastie na ozajstných priateľov a spojencov. Zakaždým sme sa bezhlavo na niekoho upriamili a ten nás kedy-tedy zradil... August 1968 bol predsa len na niečo dobrý navždy sme sa vyliečili z ilúzií o priateľstve a spojenectve so Sovietskym zväzom. Verím tomu, že heslu So Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak, ktoré sa počas normalizácie vtĺkalo do hláv, nikto naozaj neveril a veriť nebude MŇAČKO, L.: Siedma noc. Bratislava, Práca 1990, s Rozhovor autora s Ladislavom Mňačkom 23. februára Rozhovor s Ladislavom Mňačkom 24. februára 2003.

206 206 Jozef LEIKERT / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 Ráno z ničoho nič zazvonil u Mňačkovcov telefón. Volali z rozhlasu, že by radi s ním urobili rozhovor a mohol by poskytnúť aj vyhlásenie, veď ľudia čakajú na každé rozumné slovo. Ale nech sa poponáhľa, lebo nevedia dokedy budú vysielať. Našťastie nebýval ďaleko od rozhlasu a o pár minút bol na Zochovej ulici. Mňačko po rokoch na to spomínal: Pred rozhlasom ma už netrpezlivo očakávala redaktorka, s ktorou som pred chvíľou telefonoval. Zaviedla ma rovno do štúdia, moje vyhlásenie sa nahrá na zvukový pás a odvysiela o chvíľu... Chcel som byť stručný, veď načo veľa slov? Vyzval som ľudí k jednote a poriadku.,tvárte sa, že nič nevidíte, nepočujete, akokeby tu ani vôbec neboli... Nemohol som dokončiť. Do štúdia vtrhol zamestnanec. Bledý, roztrasený povedal: Sú tu. Každý vedel, že čoskoro budú v štúdiu, zvukového technika sa zmocnila panika a vymazal záznam. Nič to... Rozhlas som opustil v stiesnenej nálade. V Bratislave umlčali hlas slobody, a tak to bude všade. Napriek tomu, vďaka vám, statoční hlásatelia a redaktori! Dobre ste sa držali!... Vchod do budovy už strážilo obrnené vozidlo s hrozivo namierenými hlavňami guľometov, na schodisku postávali mladí sovietski vojaci s nabitými samopalmi. 11 Nikto nepochyboval, že čoskoro príde k zatýkaniu. Spomínalo sa niekoľko ľudí, o ktorých majú Sovieti záujem. Bolo medzi nimi aj Mňačkovo meno. Odvtedy sa stal štvancom, ktorý sa bál spať dve noci za sebou v jednej posteli. 12 Niekoľko ráz za deň menil miesta a nikdy nevedel, kde bude na druhý deň. Bol presvedčený, že idú po ňom a chcú ho zlikvidovať, na čo ho viacerí upozorňovali. 13 Keď nie hneď, určite ho uväznia, alebo odvezú do ruských pracovných táborov, odkiaľ sa nikdy nevráti. Sovietom Mňačko neveril, v Moskve mal niekoľko dobrých priateľov, od ktorých všeličo počul o gulakoch. Neter Ladislava Mňačka Jaroslava Keprtová nám k tomu povedala: Počuli sme aj my o tom a boli sme úplne zhrození, najmä stará mama, Mňačkova matka. Dokonca sa hovorilo, že po Bratislave chodí sanitka a zváža nepohodlných ľudí. Keď sme počuli húkať sanitku, zľakli sme sa, či nevezú aj nášho Láďu, ako sme strýka všetci volali. Akí sme boli šťastní, keď sa jedného dňa objavil vo dverách. Myslím si, že jednu noc prespal aj u nás. Hovoril, že raz spal aj v Domove spisovateľov v Budmericiach. Sám nevedel, čo urobí, skrývať sa mu nechcelo, ale inú možnosť nemal, ak nechcel riskovať, že ho zaistia a intervenujú. 14 Mňačko neschvaľoval, že prezident Svoboda odletel na rokovania do Moskvy. Aj keď možno tým zachránil životy Dubčekovi, Smrkovskému, Černíkovi a ďalším, ktorých zaistili a odviezli na neznáme miesto. Bol presvedčený, že by im neboli nič urobili, pretože boli príliš známy, najmä Dubček. To si nemohli dovoliť, hoci Sovieti sa málokedy riadili logikou. Vždy urobili to, čo im najlepšie vyhovovalo. Z ich strany aj v tomto prípade išlo o psychologický nátlak. Mňačko Svobodovi zazlieval, že do delegácie zobral Gustáva Husáka. A len čo sa to dozvedel, tvrdil, že na túto kardinálnu chybu všetci doplatíme. Husáka poznal veľmi dobre a vedel čoho všetkého je schopný. Bol presvedčený, že čaká len na príležitosť, pretože vždy vedel, čo má urobiť, aby sa dostal do popredia. 11 MŇAČKO, L.: Siedma noc. Bratislava, Práca 1990, s Rozhovor autora s Ladislavom Mňačkom 28. januára Rozhovor autora s Jarmilou Keprtovou 15. apríla Tamže.

207 Rok 1968 v živote spisovateľa a novinára Ladislava Mňačka 207 Mňačkovi aj po rokoch vŕtalo v hlave, prečo sa Svoboda rozhodol zobrať do Moskvy Husáka, ktorý s nimi nenastupoval v Prahe, ale lietadlo kvôli nemu pristálo v Bratislave, kde sa pripojil k delegácií. Podľa neho to musel Svobodovi niekto poradiť. Možné je aj to, že mu to navrhli samotní Sovieti, ktorí Husáka dobre poznali a isto bol jeden z tých, na ktorého chceli v budúcnosti vsadiť. Mňačko mal pocit, že bol už skôr vybratý a mal veľký podiel na okupácii Československa, aj keď sa to doteraz neobjavilo v žiadnych dokumentoch. Netreba podľa neho zabúdať, že Husák bol dobrý konšpirátor a stratég. Ktovie, kedy a s kým sa dávnejšie stretol a o čom rokoval. 15 S pribúdajúcimi hodinami Mňačko čoraz viac myslel na rokovania v Moskve. Stále sa nemohol zmieriť s tým, že naši vedúci predstavitelia rokujú na sovietskej pôde. Bol si istý, že je to len otázka niekoľkých hodín, kým ich pritlačia k múru. Svoboda v žiadnom prípade nemal súhlasiť s vycestovaním do Sovietskeho zväzu, omnoho ľahšie by sa aj jemu bolo rokovalo, keby bol doma, kde mal silnú podporu obyvateľstva. Takto dobrovoľne dal všetkých zatvoriť do zlatej klietky, lebo kremeľské komnaty naozaj vyzerajú ako zlaté klietky. Dôkazom toho, že Mňačka sa udalosti v tom čase bytostne dotýkali, sú aj jeho slová, ktoré napísal v septembri 1968: Šesť dní po okupácii Sovieti ešte nenašli nikoho, o koho by sa mohli oprieť. To je pre nich politický debakel a donútil ich k fantastickému vyhláseniu: vraj neprišli, aby zasahovali do vnútorných záležitostí našej krajiny. Nenašli nikoho a vyzerá to, že v najbližšom čase ani nenájdu. Preto musia rokovať s Dubčekom. Ako asi také rokovanie vyzerá? Sedia za veľkým stolom, na jednej strane Brežnev, na druhej Dubček a Svoboda. Hľadia na seba ponad stôl. Ako sa cíti Brežnev, o ktorom v Československu už koluje vtip, že jeho mohutné obočie sú vlastne Stalinove fúzy,na vyššej úrovni? Ako sa asi pozerá do očí tým, ktorých ešte pred štrnástimi dňami ubezpečili, že o vojenskom zásahu nemôže byť ani reči a plne podporuje pojanuárový vývoj v Československu a náš akčný program? Ako sa cíti? Pravdepodobne dobre. Ako sa na to pozerá? Pravdepodobne posmešne. Naleteli ste, holúbkovia, učičíkali sme vás, vy naivní hlupáci, uverili ste našim slovám, vy politickí amatéri, diletanti, nuly, nespoznali ste moju geniálnu hru na mačku a myš. Čierna nad Tisou? Bratislava? To bol len trik, diplomatický, politický trik, milí! Bratský bozk bol bozkom brata Kaina! Teraz sa ospravedlň, Ábel! Zopakuj po mne, podpíš! Vyhlás: Prepáč, odpusť mi, Kain, že si ma musel zabiť! Má sa hanbiť? Za čo? Za svoju genialitu? To predsa nemôže od neho nik čakať. Už zajtra ochotne a horlivo vyhlásia, že Dubček je najlepší syn, akého kedy porodila slovenská mať. Len podpíšte; podpíšte, čas súri, každá hodina je teraz vzácna, tento hlúpy nechápavý svet je už kvôli vášmu nezmyselnému zdržiavaniu nervózny, nevie pochopiť, ako môžete byť takí... Podpíšu. Možno o hodinu, možno o dve. Teraz však nie! Ešte sa tak ďaleko nedostali. Svoboda vyhlásil, že najneskôr túto noc sa vráti do Prahy s dohodou alebo bez nej... Podpíšu, že súhlasia s umiestením sovietskych vojsk v Československu, lebo proti tomu už aj tak nič nezmôžu. Už sa stalo, a Československo už nemá nijakú možnosť čokoľvek na tom zmeniť. Podpíšu platnosť Varšavskej zmluvy, hoci o jej platnosti nikdy nepochybovali. Čo je zvlášť dôležité, podpíšu, že sa znovu zavedie cenzúra Rozhovor autora s Ladislavom Mňačkom 24. februára MŇAČKO, L.: Siedma noc. Bratislava, Práca 1990, s

208 208 Jozef LEIKERT / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 K Dubčekovi mal Ladislav Mňačko pekný vzťah, vážil si ho najmä za postoj, ktorý zaujal počas okupácie. Predtým sa s ním niekoľko ráz stretol a v podstatných veciach sa vždy zhodli. Keď za ním ako novinár prišiel, pokojne si ho vypočul. Nikdy ho neodbil poučovaním a frázami ako ostatní stranícki funkcionári. Mňačko aj potom tvrdil, že hoci Dubček nebol pôvodcom demokratizačného programu a nepatril k jeho inšpirátorom, stal sa jeho garantom a symbolom. A to bolo po 21. auguste najpodstatnejšie. Dubčekovým zločinom bolo, že sa pokúsil vládnuť prísne podľa ústavy a zákonov. Víťazná skupina po prvý raz neurobila čistky. Novotný odišiel sám, keď videl, že sa vo svojej funkcii neudrží. Trpezlivo ho presviedčali, že stojí v ceste vývoju, že má uznať obrovské škody, aké napáchal, a má z toho vyvodiť dôsledky. Mohli ho odstrániť jediným dekrétom, prípadne zinscenovať podobný nútený odchod, akým sa on zbavoval iných, keď nad nimi v boji o moc zvíťazil. Novotný odstúpil až vtedy, keď zistil, že ho všetci opustili a postavili sa proti nemu aj jeho obľúbenci. Dubčekovým zločinom je to, že konal prísne v zmysle existujúcich zákonov. Platné zákony boli gumové paragrafy, pružné, deravé, nebolo ľahké riadiť sa podľa nich, ale boli a podľa Dubčeka zákony sa musia rešpektovať a dodržiavať. Dubčekovým zločinom je aj jeho predstava, že ľudu treba slúžiť, a nie byť jeho diktátorom. V strane zaviedol tajné voľby, čo mali poslúžiť ako vzor volieb do ľudových zastupiteľských orgánov. Podľa jeho mienky nik nemal nárok na doživotnú funkciu, vo vedúcej funkcii mal byť len ten, koho tam povolala vôľa ľudu, a nie hocijaké gottwaldovské zvolanie: Tondo, půjdeš k Prašné bráně! (Bolo to roku 1952, keď sa ÚV KSČ, ktoré sídlilo v Prahe pri Prašnej brány, odsionizovalo. Počas jedného zo zasadnutí si Gottwald všimol nenápadného Novotného, ktorý bol radovým funkcionárom jedného pražského obvodu. Počas prejavu vraj zdvihol hlavu a zakričal na Novotného, že pôjde k Prašnej bráne, kde teraz potrebuje ľudí pozn. J. L.) Aj to len dovtedy, kým má dôveru ľudu, alebo mu ju ľud opätovne vyjadrí. To musí byť pre Brežneva príšerná predstava! Dubčekovým zločinom je jeho ľudskosť... Dubčekov zločin je, že rehabilitoval nevinne prenasledovaných, odsúdených, popravených. 17 Národ netrpezlivo očakával príchod československej delegácie z Moskvy. Mňačko nechcel byť zlým prorokom, ale presne odhadol, ktorí sklamú ako prví. Najmenej dôveroval Husákovi, veľkú dôveru nemal ani k Svobodovi, hoci to bol milý starý pán, ktorého mal rád. Na riešenie takejto dôležitej veci sa však už nehodil. Najväčšiu nádej vkladal do Dubčeka, Smrkovského a Kriegla, len či budú mať dosť síl získať na svoju stranu ostatných. V tomto bol skeptik, ktorý neveril na zázraky. Tak ako tisíce ľudí, aj on sedel pri rozhlasovom prijímači a čakal aké posolstvo donesú. Jednému rozhlasovému reportérovi sa podarilo hovoriť so Smrkovským. Smrkovský odpovedal nekonečne unaveným, náhrobným hlasom, smutno, takmer beznádejne bolo to nesmerne ťažké... Niekoľko nocí nespali. Vrátili sa všetci, všetci, čo tam boli. Viac z neho reportér nedostal. Celý národ sedel pri správach. Čakal na prejav prezidenta republiky, viac ráz ho ohlásili, ale ešte vždy nič. Konečne prehovoril Svoboda. Povedal, že celá delegácia sa držala statočne, poďakoval ľudu za obrovskú morálnu podporu, ubezpečil, že sa všetci zachovali čestne, a dodal, že dosiahli, čo sa dosiahnuť dalo. Zrejme to nebolo nič sľubné. Až niekoľko hodín nato sa prihovoril Alexander Dubček. Vravel otvorene, veci nazval pravým 17 Tamže, s

209 Rok 1968 v živote spisovateľa a novinára Ladislava Mňačka 209 menom, medzi vetami robil dlhšie odmlky, zdalo sa, že plače. Podarilo sa mu však nemožné, dodať zúfalému ľudu novú nádej. Dôvera, ktorá už ochabovala, sa na nejaký čas opäť vrátila. Aj tak to bolo zbytočné úsilie. Rusi neodídu. Zašli už priďaleko, aby cúvli. Sú schopní všetkého, nedá sa im veriť. Ich záruky nie sú nijaké záruky, ich sľuby nie sú nijaké sľuby, ich tvrdenie, že,svoje oddiely budú postupne sťahovať v súlade s normalizáciou situácie v Československu, je len priezračný taktický ťah, ktorý nebral nikto vážne, ani oni sami vo chvíli, keď ho vyslovili... Bezočivo tvrdia, že nezasahujú. Zločin agresie označujú ako bratskú pomoc. Ktovie, čo chápu pod normalizáciou? V krajnom prípade to môže byť vytvorenie českej alebo slovenskej autonómnej republiky niekde medzi hranicami buriatskeho Mongolska, Birobidžanu a Jakutsa. Od nich sa dá čakať skôr horšie ako lepšie. Postoj oboch našich národov je zatiaľ obdivuhodný. No tým sa život nezastaví, neskamenie na monolitný pamätník monolitnej jednoty. Sovieti budú vŕtať ďalej. Rozkladať, rozoštvávať, diktovať, provokovať. Po tomto, napriek obrovskému smútku, nádhernom týždni príde ďalší a ešte ďalší a ešte zopár ďalších, ale jedného dňa sa čosi stane, možno čosi nepatrné, monolit jednoty sa začne drobiť, a to bude druhý deň druhého kola. 18 Mňačko začiatkom septembra 1968 predpokladal aj iné veci, ktoré sa zakrátko splnili: Najlepší ľudia druhej polovice dvadsiateho storočia, čo stáli na čele štátu, pôjdu do vyhnanstva, odkiaľ niet návratu. Alebo ich umlčia. Kým žijú, predstavujú pre Sovietov a ich terajšiu vládu trvalú výčitku a potenciálne nebezpečenstvo... (Do vyhnanstva ich nezobrali, ale všetkých umlčali pozn. J. L.) Dubček je legenda, a to podmieňuje celé jeho konanie. Utiecť? Utiecť nemôže, to nejde, jeho útek by Sovietom potvrdil ich nedôveru voči nemu, hádam aj čakajú na čosi podobné. Dubček neutečie... (Aj keď mohol, neutiekol pozn. J. L.) Možno neskôr, po dlhých rokoch, označí akýsi nový Nikita Sergejevič na jednom z tridsiatych zjazdov KSSZ okupáciu Československa za tragický omyl a vezme vinníkov na zodpovednosť. (Gorbačov neskôr označil, aj keď nie na zjazde, vpád do Československa za tragický omyl. Nikoho však nezobral na zodpovednosť pozn. J. L.) 19 Mňačko okupáciu nikdy Sovietom neodpustil. Na jednej strane nenávidel predstaviteľov Kremľa, ale na druhej strane mal rád bežných Rusov, ktorí za nič nemohli. V obrovskej krajine akou bol Sovietsky zväz, vždy musel každý držať krok a ústa, za obyčajných ľudí rozhodovali iní väčší, silnejší, vplyvnejší. Preto nehádzal všetkých do jedného vreca, ale diferencoval ich na dobrých a zlých. Mal obavu, že si už nikdy nedokáže posedieť s priateľmi v Moskve či v inom meste. Krivda, ktorú spáchala ich krajina na malom Československu bola príliš veľká. Vždy som im otvorene vravel, čo si myslím, neočakával som, že aj oni budú tak hovoriť. A predsa pred pár rokmi v Baku sa mi posťažoval jeden z mojich najmilších priateľov: Sme obrovská krajina, ale človek je tu celkom maličký. Sme slobodná veľmoc, ale žije tu veľa neslobodných ľudí... Mám Rusov rád. (Pod pojmom Rusi myslel Mňačko ľudí bývalého Sovietskeho zväzu pozn. J. L.) Po mnohých stránkach je to vynikajúci národ. Sú hlboko ľudskí. Sú hlboko smutní. Sú hlboko nešťastní. Tí, s ktorými som sa priatelil, sa dnes pravdepodobne za vpád do Československa hanbia. No nevedia to, neurobia vôbec nič. Nemôžu. Poznajú len, 18 Tamže, s Tamže, s. 187.

210 210 Jozef LEIKERT / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 čo im je dovolené poznať. Poznanie ľudí sa dlhoročným jednostranným usmerňovaním cez rozhlas a televíziu stane iba jednostranným. Milióny sovietskych občanov sú pevne presvedčení, že Československu hrozila kontrarevolúcia, protisocialistický prevrat. Je to pochopiteľné, lebo niet nikoho, kto by sa čo len pokúsil presvedčiť ich o opaku. A od novinárov žukovského razenia sa môžu dozvedieť len pravdu Leonida Brežneva. Asi to aj niekde hlboko vo svojom vnútri tušia. Nie je to sebavedomá spoločnosť, ľudia tam majú strach. Nie je to len strach pred systémom, ich strach je široký, nasmerovaný do šíreho sveta. Nevedia totiž, či ten svet vyzerá naozaj tak, ako im ho servírujú servilní novinári. A presvedčiť sa nemôžu. Do zahraničia smú cestovať len vyvolení. 20 Keď hovoríme o sovietskych ľuďoch, musíme povedať, že Ladislav Mňačko mal dvoch švagrov z bývalého Ruska, ktorí roku 1917, po Veľkej októbrovej socialistickej revolúcii, emigrovali do Československa, kde vyštudovali za geodetov a tu sa aj oženili, zobrali si Mňačkove dve sestry. 21 S pribúdajúcimi dňami Mňačko čoraz viac rozmýšľal, aké sú jeho možností a jeho perspektíva ostať po okupácii v Československu. Nemal veľmi na výber. Mohol som sa skryť v horách, vedel by som kde, a nemusel by som mať strach zo zrady. Priatelia mi ponúkli komfortne zariadenú chalupu na jednom z mnohých dunajských ostrovov, kde by ma tak ľahko nenašli. Možností by bolo viac. Ale načo? Ak sa už dnes pripravujú poniektorí na ilegálny odpor proti okupantom, alebo sa možno aj vytvorí ilegálne vedenie v prípade, že sa stane to najhoršie nemohol by som nič urobiť, pozná ma priveľa ľudí, svojou spoluprácou by som ohrozil každú konšpiráciu. A potĺkať sa mesiace po horách s predstavou, že ma raz chytia, skôr či neskôr aj tak dostanú každého, nie je lákavá perspektíva... Určite si nenechám podrezať krk ako baran. 22 Posledné dni sa začal pohrávať s myšlienkou, že odíde. Čosi mu hovorilo choď, nečakaj ani hodinu, čo až zatvoria hranice a ty sa už nedostaneš. Druhé ja ho však presviedčalo, aby neodchádzal, aby neopúšťal svoj národ, ktorý tak miloval. Uvedomoval si aj to, že lepších ľudí na svete nenájde. Váhal. Zvažoval za i proti. Začínala siedma noc od okupácie a on sa šiel prejsť po milovanom meste, aj keď to bolo riskantné, že ho spoznajú a zoberú. Napriek tomu sa vybral do stredu mesta, ktoré bolo vysvietené, ale prázdne. Keď som niekde začul hukot motora, ukryl som sa do najbližšej brány. Mohla to byť iba ruská hliadka na obrnenom vozidle. Tú noc neprešlo mestom ani jedno súkromné auto. Len zriedka som niekoho stretol. Tu a tam postávali ľudia pred domami a polohlasne sa bavili, iste o tom, čo bude. Keď som okolo nich prechádzal, nedôverčivo si ma obzerali. Opäť je tu stará psychóza, každý má strach pred každým. Rusi sú tu. Už neodídu. Márne dúfame v ich odchod. Sú tu a zostanú tu nadlho... Keď som tadiaľto prechádzal pred pár hodinami, stretol som známych. Niektorí sa tvárili, že ma nevidia. Iní sa na mňa zhrozene pozreli. Ešte si tu? Zmizni, kým je čas, už o hodinu môže byť neskoro. A iní sa na mňa pozreli ako na mŕtvolu, ako na strašidlo z iného sveta, ako na človeka, čo má lepru. Už ma odpísali. Vlastne nie oni, čas ma odpísal. V tejto krajine pre mňa nie je nijaké bezpečné miesto, nijaká nádej. Aj keby som si robil voľajaké ilúzie, oči mojich 20 Tamže, s Rozhovor autora s Jarmilou Keprtovou 15. apríla MŇAČKO, L.: Siedma noc. Bratislava, Práca 1990, s. 156.

211 Rok 1968 v živote spisovateľa a novinára Ladislava Mňačka 211 priateľov, známych, ale predovšetkým tých, čo ma majú radi, hovoria jasnou rečou. Nemusia. Pôjdem. Len som chcel vyčkať tento koniec, chcel som ho vidieť, precítiť, zažiť. 23 Prešiel okolo Krištáľ baru, kde presedel nejednu noc, potom zamieril k budove, kde sídlila redakcia Kultúrneho života. Dvere boli zamknuté a okná zatvorené. Keď tu robil, vždy mal jedno okno pootvorené. A keď oslavovali vydanie nového čísla, otvorili všetky, nech ľudia na ulici počujú, akú majú spisovatelia radosť, že vyšlo nové číslo najvychytanejšieho časopisu na Slovensku. Zrazu sa mu zdalo, že počuje hlasy kamarátov, ktorí ho volajú, aby vošiel dnu.... nejdem, už nikdy viac neprídem, ahoj kamaráti, bolo mi s vami dobre, bolo mi dobre aj v tamtých temných, pochmúrnych rokoch, aj vtedy nám bolo spolu dobre... dom, v ktorom som býval, už do neho viac nevstúpim, nech všetko vezme čert, nepôjdem ta, nevstúpim doň, človek má odísť nahý a ľahký, všetko tam hore, posteľ s vyležanou jamou v matraci, obrazy na stenách, a knihy, toľko kníh! To všetko bolo, to všetko nie je v túto podivuhodnú noc, je tu len ária z Jakobína, ktorá mi znie v ušiach, je tu len moje zbohom, zbohom mesto, mal som ťa rád, bolo si mojou obrovskou izbou, bolo si mojou pracovňou, spálňou, jedálňou, salónom, kozubom, už ťa nechcem, stálo by si mi v ceste, aj tak mi zostaneš jedinou ťažkou batožinou, preťažkým batohom, ktorý nemožno odhodiť, nemožno predať, ešte nikomu sa nepodarilo zbaviť sa ho, keď sa vydal na cestu ta, kam sa vydám ja... Bolo si veselé, teraz budeš smutné, bolo si milé, budeš prekliate, bolo si lákavé, budeš kruté, bolo si azylom, budeš pascou, bolo si moje, čie ostaneš? 24 Ešte chvíľu si posedel na lavičke v parku, kde kedysi stála bronzová socha Stalina. Ktosi na rozpadávajúci podstavec kriedou napísal heslo: Proletári všetkých krajín, spojte sa, lebo strelím! A to rozhodlo. Hoci bol v Československu len niekoľko mesiacov od prvej emigrácie v Izraeli, začal opäť rozmýšľať na odchod. Vrátil som sa, aby som opäť odišiel, aby som odišiel možno navždy. Ešte nie som preč, ešte sa prechádzam po tvojich dlaždiciach, ale som emigrant, už som emigrant, bojím sa toho slova, bojím sa toho života, bojím sa toho smútku, ale tu sú Rusi, Rusi sú tu, a ty už nie si mestom pre mňa, už ním nikdy nebudeš. 25 Zašiel domov a Eve rázne povedal, aby si zbalila najpotrebnejšie veci, lebo odchádzajú. Neprotestovala, lebo zdieľala tie isté pocity a bola presvedčená, že najlepšie pre nich bude, keď odídu. Mňačko si do jednej tašky vložil holiaci strojček a niekoľko kníh obľúbených autorov. Zobral si aj päť svojich kníh Marxova ulica, Kde končia prašné cesty, Oneskorené reportáže, Ako chutí moc a Smrť sa volá Engelchen. Žena do ďalšej tašky nahádzala spodné prádlo a do druhej ruky schytila kabelku. Potom Mňačko zavolal taxík a bez dlhých slov taxikárovi povedal: K rakúskej hranici!. Myslel som, že odmietne, ale ta šiel. Počas celej cesty neprehovoril ani slovo Do debaty nebolo ani Mňačkovi. O to viac ho umárali myšlienky, či urobil dobre a či nemal radšej ostať doma. Keď taxík zastal na hraničnom prechode Berg Petržalka, chcelo sa mu zakričať:... bratia, neodchádzajte! Ja musím, nemôžem 23 Tamže, s Tamže, s Tamže, s Tamže, s. 198.

212 212 Jozef LEIKERT / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 ináč, ale vy, čo nemusíte, nechoďte, zostaňte doma spolu s ním, so znásilneným, poníženým ľuďom. 27 Potom ako v romantickom filme objal ženu okolo ramien a prekročil hranicu. Colníci ho spoznali, nebolo tak dávno, čo tadiaľto prechádzal, keď sa vracal z izraelskej emigrácie. Vtedy si myslel, že na dlhšie už nikdy neopustí Československo, ktoré mal tak rád a ktorému chcel najmä v obrodnom procese pomáhať. Zrazu bolo všetko inak... Posudzoval Prof. PhDr. Peter Švorc, CSc. Jozef LEIKERT: YEAR 1968 IN THE LIFE OF A WRITER AND JOURNALIST LADISLAV MŇAČKO. In the second half of the twentieth century Ladislav Mňačko belonged to the most distinct writer and journalist personalities in Czechoslovakia. After 1945 he worked in the Prague editorial office of Rudé právo (Red Right) and in 1949 moved to Bratislava, where he was working for several years in the editorial office of Pravda (Truth). Then he moved to Kultúrny život (Cultural Life), the best newspaper in Slovakia at that time, where he was twice given the function of an editor-in-chief under stromy circumstances. He emigrated twice in his life, first time in 1967 led him to Israel and after 21 August 1968 to Italy and then Austria where he lived for over 20 years. He returned home only after 17 November It was not easy for him to decide on the second emigration in In spite of having feelings that he should have stayed and shared the destiny of his nation, he left. The study maps his last days before emigration in 1968 in detail and depicts Mňačko s reflections, opinions and approaches. We draw the events of the society in such troubled and historically important times around his destiny. 27 Tamže.

213 POZNÁMKY K NIEKTORÝM ASPEKTOM MORÁLNEJ FILOZOFIE P. CHARRONA. 1 Ľudovít MARCI Ľudovít MARCI: NOTES TO SOME OF THE ASPECTS OF MORAL PHILOSOPHY OF P. CHARRON. The second half of the 16 th century in France was full of religious and civil wars. Their ending, connected with crowning of Henry IV. as French king, also meant an attempt to consolidate and unify the country. The success of Henry IV. policy was a base of new Bourbon dynasty. A thinker of not only the civil wars, but also of the beginnings of rising dynasty was P.Charron. He tried to form new moral philosophy based on renaissance values, but forming the attitudes of people of Modern times. Ukončenie náboženských a občianskych vojen v roku sa stalo akýmsi epilógom rušného 16. storočia vo Francúzsku. Jeho začiatky sa niesli v znamení nástupu francúzskej expanzie na Apeninský polostrov v roku Séria vojen, 3 sprevádzajúca realizáciu politických zámerov, priniesla popri striedaní úspechov a neúspechov na bojiskách i udomácnenie sa módy renesancie na francúzskej pôde. Výsledkom bol rozmach architektúry, literatúry a ďalších druhov umenia, ktoré sa stali sprievodným javom nielen rozvíjajúceho sa majestátu Františka I. ( ), ale i života šľachty a meštianstva. Zdanlivú idylu renesančného rozletu narušila reformácia, ktorá sa postupne stávala fenoménom, rozdeľujúcim spoločnosť na dva proti sebe stojace tábory. Situáciu skomplikovala i nečakaná smrť kráľa Henricha II. 4 v roku Éru úpadku panovníckej moci za jeho nástupcov a krvavý chaos občianskych i konfesionálnych vojen, napokon ukončilo budovanie novej jednoty monarchie Henricha IV. ( ), zakladateľa dynastie Bourbonovcov. 1 Charron, P. ( ), francúzsky mysliteľ, Montaignov priateľ, autor diela De la sagesse (O múdrosti), Náboženské a občianske vojny vo Francúzsku ( ); osem vojen, ktoré boli ukončené ediktom, vydaným v Nantes (1598) a mierom, podpísaným so Španielskom (1598). Pozri k tomu napr. Livet, G.: Náboženské války. Praha Pozri tiež Hartmann, P. C. (Ed.): Francouzští králové a císaři v novověku. Od Ludvíka XII. k Napoleonovi III. ( ). Praha s Vojny, v ktorých sa bojovalo o jednotlivé územia Apeninského polostrova. Hlavným súperom Francúzska boli Habsburgovci a Španielsko. Mierom, podpísaným v Cateau Cambrésis (1559), ktorý ukončil sériu spomínaných vojen, sa Francúzsko vzdalo svojich územných nárokov na Apeninskom polostrove. Pozri k tomu napr. Duby, G.: Dějiny Francie od počátků po současnost. Praha s Pozri tiež Hartmann, P. C. (Ed. ): Francouzští králové a císaři v novověku. Od Ludvíka XII. k Napoleonovi III. ( ). Praha s Henrich II. sa smrteľne zranil na rytierskom turnaji.

214 214 Ľudovít MARCI / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 Najznámejším francúzskym mysliteľom, pôsobiacim v období náboženských a občianskych vojen bol M. de Montaigne. 5 Jeho vplyv je jednoznačne prítomný aj v názoroch priateľa, P. Charrona, ktorý ich knižne prezentoval až počas vlády Henricha IV. 6 Kým Montaigne vyjadroval svoje pocity, myšlienky o sebe a o svete, z pozícií zvoleného azylu, tak Charron sa snažil vytvoriť akúsi morálnu filozofiu, oslovujúcu veľkých a malých súdobého Francúzska. Jeho názory však nemali slúžiť všetkým. Podľa Charronových rád sa mali riadiť jednotlivci, schopní zachovať múdrosť umu rovnako medzi ruinami ako i živými kulisami reálneho, vonkajšieho sveta. Francúzsky mysliteľ apeloval na rozum, zachovávajúci múdru rovnováhu medzi prirodzenosťou jednotlivca a vonkajšou prírodou, v podstate medzi jeho mikrokozmom a makrokozmom okolitého sveta. Charronov pohľad na svet je skeptický, ale bez schopností a príznakov prepuknúť do nekonečnej beznádeje. Práve naopak, je nositeľom prísľubu budúcnosti, v permanencii striedania peripetií všedných dní, ktoré znáša s akousi múdrou radosťou. Ide o stoicko epikurejský postoj k svetu, vyjadrený aj vetou P. Pomponazziho: Ničoho sa nebojí a v nič nedúfa, ale ostáva rovnaký v šťastí a nešťastí. 7 Nejedná sa tu však o akési aristokratické pohŕdanie so svetom, ale skôr o prispôsobenie vlastných noriem konania jednotlivca zákonom prírody. Byť opatrný... neznamená opovrhovať so svetom, ktorý sa tým nezmení, ale... nasledovať jeho pravidlá... 8 Podľa Charrona sa pohŕdanie so svetom môže spájať aj s pokrytectvom tých, ktorí navonok vystupujú ako strážcovia morálky, ale pritom šliapu po základných etických normách. 9 Z uvedených slov francúzskeho mysliteľa akoby zaznievala kritika súdobých i budúcich inkvizítorov. Podmienkou správneho života je aj umiernenosť želaní. aby sa fortúna neunavila permanentným prejavovaním svojej priazne. Kto netúži po ničom, je rovnako bohatý ako ten, kto oplýva všetkým 10 tvrdí Charron. Uvedený asketický prvok sa prostredníctvom pôsobenia rozumu prejavuje v podobe miery vecí a konania. Východiskom i cieľom takéhoto konania by mal byť človek, žijúci v súlade s prírodou. Pri formovaní vlastného osudu nasadzuje človek podľa renesančného chápania svoje virtú proti fortúne.... osud môže naše činy ovládať azda spolovice, ale zato druhú polovicu, či o voľačo menej ponecháva nám. 11 mieni N. Machiavelli. Florentský mysliteľ venoval svoje úvahy stratégii konania veľmoža politika, ktorému prisúdil v závislosti od konkrétnej situácie aj možnosť porušenia všeobecne platných mravných noriem Montaigne, M. de ( ), francúzsky mysliteľ, autor úvah, esejí o sebe a o okolitom svete. Pozri Montaigne, M. de: Eseje. Bratislava Pozri tiež Montaigne, M. de. Eseje. Praha De la sagesse ( O múdrosti), Cituje Heller, Á.: A reneszánsz ember. Budapest s Charron, P.: A bölcsességről. In: Reneszánsz etikai antológia. Budapest s Tamže, s Tamže, s Machiavelli, N.: Vladár. In: Machiavelli, N.: Vladár. Úvahy o prvej dekáde Tita Livia. Vojenské umenie. Bratislava s Pozri Marci, Ľ.: Autonómia osobnosti a problém moci v názoroch N. Machiavelliho a M. de Montaigne. Nitra s. 49.

215 Poznámky k niektorým aspektom morálnej filozofie P. Charrona 215 Podľa Charrona...človek je len v malej miere vystavený vrtochom slepého osudu, lebo... nás (osud Ľ. M.) môže pripraviť o bohatstvo, zdravie..., ale nie o odvahu a cnosť. 13 Znášať dobré a zlé stránky každodenných peripetií s rovnakou odvahou, to je cnosť hodná zmysluplného života. Na rozdiel od Machiavelliho, francúzsky mysliteľ tu navrhol stratégiu konania bežného človeka. Ide o jednotlivca, netúžiaceho po sláve veľkých činov, ale nositeľa už priam občianskych cností. Pohybuje sa vo svete, ktorý nie je dobrý, ani zlý. Charronov človek si vytvára stratégiu a taktiku existencie v nábožensky rozdelenom, ale pod vládou jedného panovníka zase zjednotenom štáte. V danej situácii zdôrazňuje význam panovníckej moci a autority, ktorá sa môže upevňovať postupne zvykmi, ale najmä zákonmi, prinášajúcimi okamžité zmeny. 14 Vo svete však vládne rôznorodosť zvykov a zákonov. Obyvateľ konkrétneho štátu by mal dodržiavať vlastné zákony a zvyky a neodsudzovať apriórne cudzie. 15 Zo Charronových myšlienok tu vyznievajú kultúrny relativizmus a tolerancia, málokedy prítomné v názoroch jeho súčasníkov 16. Francúzsky mysliteľ však vyjadruje v súvislosti so zákonmi a zvykmi skepsu. Zdôrazňuje, že sa dodržiavajú nie kvôli tomu, že by boli spravodlivé a dobré, ale že jednoducho sú tým, čím sú. V tom a v ničom inom spočíva mystický základ ich autority. Rovnako hodnostári sú vo svojich funkciách nie kvôli ich cnosti a spoľahlivosti, ale stolcu, na ktorý zasadli. 17 Múdry človek zachováva podľa Charrona zákony. Robí to nie zo strachu, ale z akéhosi pocitu povinnosti. Dodržiava ich dobrovoľne, je nad nimi a nepotrebuje ich, lebo sa riadi hlasom svojej vnútornej autonómie. Zákony sú pre ostatných ľudí, ktorí bez nich nedokážu správne konať. 18 Pod vplyvom skúseností náboženských a občianskych vojen odmieta francúzsky mysliteľ zmeny, vedúce k narušeniu mieru, k prevratom a k chaosu. Jeho skepticizmus mu radí nemeniť zákony, ktoré môžu byť nevyhovujúce, ale zvykom akosi zakonzervované. A z reformátorov, oprašujúcich staré alebo zavádzajúcich nové zákony by sa stali nepriatelia štátu, ktorých by všetci odmietli. 19 Charronov človek žije vo svete, ktorý nie je dobrý ani zlý. V uvedenom prostredí, kde je potrebné nielen odlíšiť skutočnú povahu, vnútornú hodnotu ľudí od ich vonkajšej masky, úlohy, ktorú hrajú, ale i chrániť seba, 20 realizáciou slobody sa stáva vnútorná autonómia. Človek francúzskeho mysliteľa, poznajúc sám seba, svoje možnosti i okolitý svet, vytvára si k nemu aktívny, pozitívny vzťah. Podľa Charrona 13 Charron, P.: c. d., s Tamže, s Charron však naznačuje aj možnosť koexistencie zvykov a zákonov. Na druhej strane zvyk môže byť zakázaný zákonom a pretrvávanie zvyku môže oslabiť platnosť zákona. Tamže, s Charron tu zrejme vyzýva k tolerancii, ktorá dostala možnosť v monarchii Henricha IV. 15 Tamže, s Výnimku tvoria Montaignove Eseje. K Montaignovi pozri tiež Bitterli, U.: Vadak és civilizáltak. Az európai tengerentúli érintkezés szellem és kultúrtörténete. Budapest s Charron, P.: c. d., s Tamže, s Tamže, s Tamže, s Pozri tiež Heller, Á.: c. d., s. 163, 165.

216 216 Ľudovít MARCI / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 ide o múdreho a čestného človeka, ktorý si: priznáva svoje chyby, svoje pochybnosti či nevedomosť, ustúpi ak je to potrebné, má čistú dušu a úprimnosť. 21 Francúzsky mysliteľ vyjadril aj svoj vzťah k smrti. Podľa renesančného chápania mal byť človek vždy pripravený na najväčšiu úlohu svojho života smrť. Báť sa smrti znamená byť nepriateľom nás samých a nášho života. 22 Takýto postoj znamenal aj možnosť voľby dobrovoľnej smrti ako dôstojného ukončenia nedôstojného života. V živote je mnoho vecí horších ako smrť; kvôli nim je múdrejšie skončiť so životom a zomrieť, než žiť ďalej. 23 P. Charron svojimi názormi načrtáva portrét renesančného človeka s kontúrami manierizmu, boriaceho sa s dilemami a tragédiami Shakespearových hrdinov a to všetko na strastiplnej a dlhej ceste, vedúcej do súčasnosti. Posudzoval PhDr. Peter Greguš, CSc. Ľudovít MARCI: NOTES TO SOME OF THE ASPECTS OF MORAL PHILOSOPHY OF P. CHARRON. The second half of the 16 th century in France was full of religious and civil wars. Their ending, connected with crowning of Henry IV. as French king, also meant an attempt to consolidate and unify the country. The success of Henry IV. policy was a base of new Bourbon dynasty. A thinker of not only the civil wars, but also of the beginnings of rising dynasty was P.Charron. He tried to form new moral philosophy based on renaissance values, but forming the attitudes of people of Modern times. Ground of this philosophy was in stoicepicurean attitude towards the life, based on inner harmony of each individual. Man had not only to bear the challenges of every day life, but knowing himself he also had to be prepared to bear the responsibility for his acts. In spite of the complexity of the world, his approach towards this world and life was full of happiness, honest, even from the position of civic virtues. 21 Charron, P.: c. d.., s Tamže, s Tamže, s. 479.

217 S P R Á V Y Deň módy V rámci Študentských dní nitrianskych univerzít sa už tradične Katedra histórie a Katedra archeológie a muzeológie FF UKF v Nitre zapája do tejto akcie so zaujímavými projektmi. Tento rok pripravili pedagógovia v spolupráci so študentmi oboch katedier celodenný cyklus prednášok, ktorého spoločným menovateľom bola móda a odievanie. Chodba a posluchárne na 4. poschodí, na Hodžovej ulici v Nitre sa v tento Deň módy ( ) zmenili sa rušnú kostymérňu a zároveň mólo plné prekrásnych šiat od rannej doby dejinnej až po 21. storočie. Dopoludňajší program tvorili prednášky historikov, archeológov, etnológov o móde a odievaní od prelomu letopočtu podnes. Prvým príspevkom bol exkurz do sveta módy s názvom Od figového listu po krinolínu z pohľadu historičky z Tribečského múzea v Topoľčanoch Mgr. K. Beňovej. V tomto príspevku odzneli zaujímavé postrehy o rôznych vplyvoch na odievanie v jednotlivých obdobiach, o vzťahu módy a náboženstva, vzťahu módy a hospodárstva, o odievaní v tehotenstve, o vplyve módy na výtvarné umenie a i. K. Beňová poukázala na zaujímavosti aj z oblasti topánok, prikrývok hlavy, alebo úpravy vlasov v rôznych krajinách a v rôznych obdobiach. Skupina študentov archeológie vystúpila s prednáškou o odievaní od doby laténskej po veľkomoravské obdobie s názvom Ťažké retro alebo vizuálna módna prehliadka protohistorického obdobia. Na základe publikovaného archeologického materiálu s využitím písomných, ikonografických a etnografických prameňov sa študentom podarilo zrekonštruovať odev Keltov, obyvateľov provincie Panónie, Germánov, niektorých účastníkov sťahovania národov, Slovanov a Avarov. Kresebné rekonštrukcie a bohatú obrazovú prílohu s príslušným komentárom predniesli hojnému publiku s charakteristickým študentským štýlom, čo malo pozitívny vplyv na odľahčenie atmosféry každodenných prednášok.. Okrem toho sa im podarilo aktívne zapojiť do svojej prednášky aj publikum, keďže jednotlivé modely súťažili o priazeň publika, ktoré tajným hlasovaním zvolilo najkrajšiu rekonštrukciu. Tzv. veľkomoravský gombík problémy terminológie a interpretácie bola témou prednášky archeologičky Mgr. H. Chorvátovej, ktorá v príspevku chronologicky nadviazala na predchádzajúci príspevok. Autorka sa snažila poukázať na terminologické nejasnosti v súvislosti s týmto predmetom. Tzv. veľkomoravskému gombíku pripisuje funkciu guľovitého prívesku. Celkom iného charakteru bol príspevok B. Nitrianskej pod názvom Vývoj európskej módy storočia. B. Nitrianska priblížila publiku vývoj odievania v čo najvernejšej podobe, a to priamo na rekonštrukciách odevov z rôznych období, čiže vytvorením módnej prehliadky. Živé modely (študenti archeológie v dobových

218 218 STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 kostýmoch), detailný opis jednotlivých častí odevu, obrazová príloha a dobová hudba prispeli k vytvoreniu príjemnej historickej atmosféry. Š. Nitriansky predviedol publiku unikátnu ukážku stredovekého vojaka, jeho odev aj zbroj. Na živý model (študent ) postupne navrstvoval odev a pridával zbrane podľa chronologického vývoja v období stredoveku. Študenti sa tak dozvedeli, aký odev nosili a aké zbrane sa používali od obdobia včasného až po obdobie vrcholného stredoveku. Záver prednášky patril ukážke rôznorodých stredovekých zbraní. Mgr. V. Babčanová z Ponitrianskeho múzea v Nitre oboznámila poslucháčov s kultúrou odievania 19. storočia. Úvodom svojej prednášky Móda v 19. storočí a jej premeny od empíru po secesiu charakterizovala módu v období empíru, upozornila na jej špecifiká ako korunovačné odevy, zlaté a strieborné výšivky a šperky, kvalitné materiály, doplnky a na rôzne iné zaujímavosti ako napr. na mušelínové choroby. Ďalej oboznámila študentov so zmenami módy v 20-tych až 30tych rokoch, s návratom ku krinolínam a novotám v polovici 19. storočia. K ďalším zmenám došlo v 70-tych a 80-tych rokoch, čo vyvrcholilo koncom 80-tych rokoch vznikom secesie, ktorá znamenala odchod od starého a vytvorenie nového slohu prejavujúceho sa aj v móde a odievaní. O ľudovom odeve na Slovensku informovala v prednáške Slovenský ľudový odev ako sociokultúrny determinant Mgr. K. Nováková z Ústavu etnológie SAV Bratislava. Študenti mali možnosť sa dozvedieť o slávnostnom odeve, čiže kroji o jeho rôznych determinantoch. Zaujímavá bola aj časť prednášky venovaná charakteristike kroja v 19. storočí, o pracovnom odeve a slávnostnom odeve a s tým súvisiacou rečou kroja (čiže znakoch, podľa ktorých sa dalo rozoznať, o aký kroj ide). K. Nováková poukázala nielen na jednotlivé súčasti odevu, ale aj na obuv, úpravu vlasov, pokrývky hlavy, doplnky, výzdobu odevu. Záverom hovorila o prežívaní kroja a o jeho a využití dnes. Koľko podôb má móda? (Odievanie druhej polovice 20. storočia) bola témou ďalšej prednášky Mgr. K. Rajniakovej z Ústavu etnológie SAV Bratislava. Zaujímavý príspevok tejto mladej bádateľky bol vlastne sprievodcom po svete módy za posledné desaťročia minulého storočia. K. Rajniaková oboznámila poslucháčov o premenách módy, módnych výstrelkoch a zvykoch v odievaní od druhej svetovej vojny podnes. Poukázala na Beatles-mániu a jej vplyv na módu v šesťdesiatych rokoch, na objav antikoncepčnej tabletky a jej vplyv na módu. Vykreslila nosenie dobrovoľnej uniformy Jeans v sedemdesiatych rokoch a nezabudla ani na novú módu, etnický odev z osemdesiatych rokov, ktorú ovplyvnil folklór. Nakoniec sa venovala problematike dnešnej módy. Popoludňajší program sa niesol v duchu študentskom, čomu zodpovedá aj názov bloku prednášok: Móda trochu inak. V rámci tejto časti dňa vystúpili študenti histórie so svojimi príspevkami. Úvodom nás študenti 2. ročníka informovali o Vplyve hudby na módu od šesťdesiatych rokov až podnes. Veľmi pútavé rozprávanie s bohatou obrazovou prílohou, ale aj živými modelmi dopĺňala živá hudba v podaní študenta- umelca, čo vyvolalo v publiku pozitívny ohlas. Mali sme možnosť dozvedieť sa o vplyve Beatles, Elvisa Presleyho, Punku, Heavy Metalu a i. na módu. Nechýbali ani informácie o účesoch, doplnkoch, materiáloch a iných zaujímavostiach módy tej ktorej epochy. Záverom Dňa módy bola prednáška študentov 3. ročníka histórie na tému Vznik a vývoj riflí. Autori tohto príspevku nás informovali o prvopočiatkoch,

219 Správy 219 o vynálezcovi a využití tohto oblačenia, ako aj o celkovom vývoji riflí až podnes. Modely riflí z minulosti konfrontovali s dnešnými. Svoju zaujímavú prednášku doplnili ukážkami rôznych typov, farieb, vyhotovení a štýlov riflí. Záverom mi už zostáva len dodať, že táto akcia vyvolala pozitívny ohlas, ktorý sa prejavil hlavne vrelým záujmom o podobný deň, ktorý plánujeme uskutočniť na budúci rok pravdepodobne na tému Zbrane. Zuzana Borzová Správa o konferencii Slovenská republika očami mladých historikov V. V dňoch 19. a sa v Banskej Bystrici uskutočnil 5. ročník medzinárodnej vedeckej konferencie mladých historikov, ktorý organizátori z Katedry histórie Fakulty humanitných vied Univerzity Mateja Bela, Ústavu vedy a výskumu UMB a Štátnej vedeckej knižnice v Banskej Bystrici tematicky zamerali na časovo ohraničený úsek medzi povstaním a zánikom Slovenskej republiky Úvodný referát do problematiky predostrel profesor Karol Fremal z hostiteľskej Katedry histórie FHV UMB pod názvom Slovensko v rokoch následných príspevkov mladých historikov z vedecko-pedagogických a vedecko-výskumných pracovísk zo Slovenska, Českej republiky, Poľska, Ukrajiny, Maďarska sledovalo politicko-spoločenské, sociálno-ekonomické, vojenské, regionálne aspekty spoločnosti a štátu. V podnetných popríspevkových diskusiách akcentovala najmä problematika slovenskej otázky v odboji a hospodárska situácia v Slovenskej republike. Filozofickú fakultu Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre reprezentovali Mgr. Peter Ivanič a Mgr. Martin Hetényi z Ústavu pre výskum kultúrneho dedičstva Konštantína a Metoda pri UKF, ktorí prezentovali príspevky regionálneho charakteru. Medzi poslucháčmi v podnetnom a tvorivom prostredí konferencie boli zastúpené aj ďalšie generácie bádateľov, ako i tamojší študenti, ktorí mali možnosť načerpať vedomosti z doteraz málo prezentovaných poznatkov. V prednesených príspevkoch nemohli z časových dôvodov odznieť všetky skúmané podrobnosti. O tie však záujemcovia neprídu, keďže z konferencie bude vydaný zborník zostavený z písomne pripravených príspevkov. Vydarené podujatie, ktoré malo vďaka organizátorom vysokú spoločenskú úroveň, slúžilo okrem prezentovania výsledkov výskumu k výmene skúseností, nadviazaniu vzájomných kontaktov a ku konkrétnym dohodám o sľubnej budúcej spolupráci, predovšetkým pri výskumných projektoch. Zostáva veriť, že nasledovné stretnutie, ktoré sa uskutoční začiatkom roku 2006 na Prešovskej univerzite, dopadne podobne úspešne a bude pokračovať v tradícii nastolenej v roku 2002 Katedrou histórie Filozofickej fakulty Univerzity Cyrila a Metoda v Trnave. Martin Hetényi

220 220 STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13

221 Muzeológia

222

223 VERBATIM ET LITTERATIM: KATEDRA MUZEOLÓGIE Filozofická fakulta Univerzita Konštantína Filozofa Je šťastný na svete ten, koho milujú Múzy. Všetkých deväť dcér boha Dia a bohyne Mnemosyny uctievame. Kalliope a Euterpe, Erato a Taleia, Melpomene a Terpsichore, Kleio, Urania a Polymnia zosobnené v epike, lyrike, komédii, tragédii, tanci, speve, astronómii a histórii presahujú epochy. Múzy nám neustále a neúnavne odkrývajú neodhalené, neznáme a netušené, nepredstaviteľné a azda aj nekonečné tvary svojho nebeského univerza pre naše pozemské divadlo. Všetkých deväť dcér boha Dia a bohyne Mnemosyny vyznávame v medziach naších možností a schopností. Nedostižné ich opusy, či fragmenty opusov uchované v MUSEIONE skúmame v presvedčení, že sú neprekonateľné len zdánlivo. Tu skvelý Ptolemaios založil univerzitu a opusy múz v múdrych knihách uchránil. Veď predsa Veda je uložená v písaných knihách a vysoká škola bez kníh je ako vojak bez zbrane hlásal Ptolemaiov priateľ Démetrios z Faléru. Preto on a jeho nasledovníci zhromažďovali, nakupovali, archivovali, dokumentovali akékoľvek knihy bez ohľadu na ich kvalitu, čím vstúplili nielen do dejín tvorby zbierok Museiónu (múzea), ale aj dejín vášne. Totiž, všetkým cestujúcim pri zastavení sa v Alexandrijskom prístave zhabali a odniesli knihy do knižnice a vrátili ich opis; originály zostali v Múseione. Vášne ku knihám viedli k prioritnému získavaniu originálnych vydaní, k vedeckým prístupom k ich redakcii, ku vzniku prvých museálií, archivovaniu, uchovaniu a napokon k sústredeniu prastarého intelektuálneho ducha a v neposlednom rade aj ku vzniku ďalších Museiónov/múzeí. V jednom z nich v Helikóne v Boiótii boli uložené rukopisy HÉSIODA

224 224 Egon WIEDERMANN - Daniela PRELOVSKÁ - Stanislava GOGOVÁ - Pavol STEINER / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 neohrozeného hľadača pôvodu bohov a vizionára. V Theogónii (Pôvod bohov) v tomto jeho opus magnum predstavil históriu ľudstva v piatich vekoch ľudského pokolenia: zlatom, striebornom, medenom, hérójskom a železnom. Naliehavo s každým vekom pripomínal zhoršujúcu sa morálku a životné problémy. Avšak vďáka fenomenálnym museiónom nemáme zachované len prvé známe výklady dejiín vzniku sveta, ale aj podoby prastarých chrámov, z ktorých sa vyvinuli centrá vedeckého a bádateľského života. Z gréckych museionov sa stali latinské múzeá a galérie, cieľavedomo a plánovite zhromažďujúce, odborne uchovávajúce a vedecky ďalej spracovávajúce zbierky hmotných dokladov o spoločenskom a kultúrnom vývine človeka a spoločnosti, o vývoji a zmenách prírody a prostredia až do súčasnosti. Z múzea sa stala pamäť národa. Súčasné múzeum zhromažďuje, ochraňuje a prezentuje kultúrne dedičstvo národa. V tomto smere je jeho úloha nezastupiteľná. Záujem spoločnosti o múzeum je determinovaný mierou informácií, ktoré o ňom má. Múzeum má prostriedky ako si návštevníka získať. Tieto sa koncentrujú v múzejnej komunikácii a prezentácii a svojou činnosťou majú priamy dosah na formovanie vzťahu modernej spoločnosti k fenoménu múzeum, a to spôsobmi, formami a metódami poskytovania informácií z múzeí a o múzeách verejnosti. V súčasnej dobe infoveku môže do tohoto stáročiami sa vyvíjajúceho vzťahu vstúpiť aj ďalší významný činiteľ. Študenti muzeológie. Nie sú inštitúciou, v podstate nedisponujú výstavnými priestormi, nemajú k dispozícii zbierkové fondy. Ich prednosťou je zatiaľ postupné získavanie vedomostí pre prácu v spoločnosti a pre spoločnosť. Metamorfózy múzea od antických museiónov po súčasné moderné múzeá, inštitúcie s multidisciplinárnym programom, nasmerovaným predovšetkým na zachovanie kultúrneho dedičstva ľudstva, sú príkladom kladenia nepretržitého dôrazu človeka na poznávanie vlastného pôvodu a histórie a takmer prirodzenej potreby hľadať neznáme a tajomné miesta v minulosti Zeme a svojich predkov. S pribúdajúcim vekom sa na jednej strane možnosti takéhoto bádania zužujú (rozsiahla industrializácia a nebezpečenstvo straty nepreskúmaných hmotných i nehmotných pamiatok) a paradoxne na strane druhej rozširujú vďaka novým progresívnym metódam (zrýchlená elektroninizácia a digitalizácia). Preto nasadenie ľudského potenciálu na záchranu a uchovanie kultúrneho dedičstva, ale aj na nevyhnutnú osvetu a výchovu prostredníctvom múzejnej komunikácie a prezentácie by malo zodpovedať reálnym potrebám. Významnú úlohu tu môže zohrať mladá generácia, vzdelaná v zmysluplnom študijnom programe. K odkazu antického Múseionu a Hesioda sa hlásime a v práci s mládežou a pre deti a mládež v oblasti skvalitnenia ochrany kultúrneho dedičstva, v rámci pamiatkového fondu, samosprávy a štátnej správy a tiež v kultúrnych ustanovizniach a masmédiách, vidíme akčný rádius a hlavné pole pôsobnosti novej katedry muzeológie, inaugurovanej na Filozofickej fakulte Univerzita Konštantína Filozofa v roku Nie v každom meste sú školy s katedrami muzeológie. Ale tam, kde pôsobia, sú aj potencionálni múzejní pracovníci. Aj ich úlohou bude v budúcnosti nielen odborná práca vo sfére ochrany kultúrneho dedičstva, ale aj práca s verejnosťou. Aj oni budú zápasiť s problémom, ako získať a udržať si návštevníka.

225 Vebatim et Litteratim: Katedra muzeológie 225 KATEDRA MUZEOLÓGIE Štúdium muzeológie na Filozofickej fakulte UKF (Študenti muzeológie ako tretí činiteľ v tradičnom vzťahu múzeum - návštevník) V roku 1995 začala Katedra histórie Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre s výučbou muzeológie. Najskôr so špecializáciou, ktorá umožňovala študentom pevných kombinácií rozšíriť si svoje vzdelanie v odbore muzeológia. V roku 1999 bol otvorený 1. ročník pevnej kombinácie história - muzeológia v externej forme a organizačne prešlo štúdium muzeológie pod Katedru archeológie. Keďže nebolo možné kombinovať vedecký odbor s učiteľskými, bolo v školskom roku 2001/2002 otvorené jednoodborové štúdium. V nasledujúcich rokoch boli študijné programy postupne precizované a akreditované, čím vznikli predpoklady pre vyčlenenia oddelenia muzeológie spod Katedry archeológie a muzeológie. V roku 2006 vznikla samostatná Katedra muzeológie V Slovenskej republike sa muzeológia ako študijný odbor vyučuje na viacerých vysokých školách, zatiaľ však len v bakalárskom stupni. Táto skutočnosť bola pre pedagógov Katedry muzeológie Filozofickej fakulty UKF v Nitre výzvou zamyslieť sa nad profiláciou štúdia. (múzejná komunikácia, prezentácia, manažment a marketing). Pre študentov je dôležité, že v tomto smere ide o prepojenie vysokoškolskej teórie s praxou. V akreditovanom bakalárskom a magisterskom programe je zakomponovaná aj realizácia dvoch výstav, určených predovšetkým pre cieľové skupiny detských návštevníkov. Poslucháči muzeológie priamo participujú na tvorbe výstavy a jej prezentácii. Stali sa tretím činiteľom v tradičnom vzťahu múzeum návštevník. Katedra muzeológie Filozofickej fakulty UKF garantuje a organizačne zabezpečuje bakalársky a magisterský študijný program muzeológie. Okrem uvedenej katedry na realizácii študijného programu participujú aj Katedra histórie, Katedra manažmentu kultúry a turizmu, Jazykové centrum, Ústav literárnej a umeleckej komunikácie, Archeologický ústav SAV, ďalej Katedra botaniky a genetiky PdF UKF a Ponitrianske múzeum v Nitre. Pracovníci týchto pracovísk sa podieľajú predovšetkým na vzdelávacej činnosti, sú členmi skúšobných komisií štátnych skúšok a sú tiež zapojení do muzeálnych projektov. Počas ostatných rokov bola vedecko-výskumná, pedagogická a expozično-propagačná činnosť katedry (medzinárodné konferencie Múzeum a zmena 2002, 2005; Museum and Visitors Chorvátsko 2004; ICOM CECA annual intenational

226 226 Egon WIEDERMANN - Daniela PRELOVSKÁ - Stanislava GOGOVÁ - Pavol STEINER / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 conference Banská Štiavnica 2005; Muzealizace v sudobé společnosti a poslání muzeologie. Brno 2006) zameraná povedľa výskumných a prieskumných terénnych projektov aj na periodickú realizáciu výstavno-expozičných projektov, vyplývajúcich z jestvujúcich študijných programov. Študenti muzeológie sa stali pod vedením pracovníkov katedry aj súčasťou riešiteľských kolektívov projektov CGA (CGAI/1/200) a VEGA (VEGA 1/8317/01; 1/1209/04) a boli postupne zapájaní do prieskumno-terénnych akcií, predovšetkým však ich činnosť smerovala do prípravy vlastných absolventských projektov/výstav, apriori zameraných na netradičnú formu múzejnej komunikácie a prezentácie. Za ostatné 3 roky bolo realizovaných v Ponitrianskom múzeu 5 študentských projektov/výstav: 1. Putovanie do praveku (2003) 2. Egypt - dar Nílu (2004) 3. Rím - hlava sveta (2005) 4. Inkovia - deti slnka (2006) 5. Bojovníci stepí - cesta luku (2006) Študenti muzeológie participovali na viacerých výsledkoch grantových úloh publikovanýchv časopisoch a monografiách. Za významné možno považovať nomináciu všetkých uvedených projektov na Cenu pamiatok a múzeí na Slovensku, ako aj popredné umiestnenie kolektívu študentov na celoštátnom kole SVOČ s prácou prezentujúcou časť výsledkov projektu VEGA 1/831/01 (3. miesto). Rovnako významné su aj aktivity študentov muzeológie na poli študentských a vedeckých konferencií (Adamová, E. Murčeková M.: - A Museum a school and play as it seen by students of Museolygy. In: Buletinul Cercuriol Stiintifice studentesti, Archeologie- Istorie-Museologie 10, Alba Iulia 2004, s ) ako aj každoročný podiel studentov muzeológie na historických dňoch a dňoch rómskej kultúry v Nitre. Študijné programy Katedry muzeológie Uchádzač o BAKALÁRSKE štúdium muzeológie musí preukázať základný rozsah znalostí z muzeológie a príbuzných odborov. Cieľom prijímacích pohovorov je zistiť úroveň vedomostí z histórie, archeológie, etnológie, kulturológie, umenia, ako aj hĺbku záujmu o tento vedný odbor. Rámec vedomostí je daný rozsahom stredoškolského učiva a samoštúdiom získaných vedomostí z oblasti muzeológie. Písomnú časť tvorí test. Otázky testu sú zamerané na preverenie vedomostí uchádzačov v nasledujúcich tematických okruhoch: faktografia (od staršej doby kamennej po obdobie stredoveku v kontexte Slovenska) dejiny bádania so zameraním na historické osobnosti, postavy v dejinách muzeológie terminológia so zameraním na objasnenie a definovanie pojmov obrazovú časť so zameraním na určenie artefaktov

227 Vebatim et Litteratim: Katedra muzeológie 227 Absolvent bakalárskeho štúdia získa široké teoretické aj praktické inštrumentárium znalostí a zručností o muzeáliach a vôbec hmotných dokladoch minulosti. Taktiež si osvojí metodické postupy príbuzných vedeckých disciplín akými sú história, archeológia, etnológia, informatika, kulturologia, prírodne vedy, domáce a zahraničné legislatívne normy. Absolvent bude disponovať základnými, predovšetkým praktickými muzeografickými znalosťami z oblasti ochrany kultúrneho dedičstva, tvorby a ochrany zbierok a fondov pamiatok, z metodiky konzervácie a reštaurácie pamiatok a ich sprístupnenia verejnosti. Študijný záber bakalárskeho programu umožňuje všestranné zaradenia absolventov na odborných postoch v historických, kultúrnych a muzeologických pracoviskách. Rozsah vedomostí: ochrana hnuteľného a nehnuteľného kultúrneho dedičstva legislatíva, terminológia, evidencia, dokumentácia a odbor. spracovanie zbierok, informatika dejiny muzeológie príbuzné vedecké disciplíny prezentácia zbierok a práca s verejnosťou Podmienky prijatia uchádzača na MAGISTERSKÉ štúdium: ukončenie 1. stupňa (bakalárskeho) vysokoškolského vzdelania v príslušnom odbore úspešné absolvovanie prijímacích skúšok Absolvent magisterského študijného programu muzeológie získa širokospektrálne teoretické aj praktické poznatky v oblastiach: múzejný manažment a marketing múzejná komunikácia základy príbuzných odborov, predovšetkým histórie, archeológie, etnológie a architektúre správy pamiatok a pamiatkovej starostlivosti nauka o prírode (zoólogia, botanika) so zameraním na ochranu prírody Absolvent štúdia disponuje teoretickými a metodickými znalosťami, ktoré mu umožnia uplatniť sa v múzeách rôzneho zamerania, vo sfére štátnej správy (ochrana štátom chránených pamiatok, ochrana životného prostredia) a napokon v masmediálnej sfére. Široký záber študijného programu 2. stupňa muzeológie však umožňuje zaradenie absolventov v historických, kultúrnych a muzeologických pracoviskách predovšetkým na riadiacich postoch. Perspektívne plánuje Katedra muzeológie uvedenie nového študijného programu zameraného na múzejnú pedagogiku. Doterajšie poznatky z realizácie študentských projektov v Ponitrianskom múzeu v Nitre poukazujú na potrebu pracovať práve s cieľovou skupinou detských návštevníkov. Nový študijný program pre prvý stupeň vysokoškolského vzdelani (BC.) sa plánujeme realizovať v spolupráci s Pedagogickou fakultou UKF. Egon Wiedermann - Daniela Prelovská - Stanislava Gogová - Pavol Steiner

228 228 Egon WIEDERMANN - Daniela PRELOVSKÁ - Stanislava GOGOVÁ - Pavol STEINER / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 Egon WIEDERMANN - Daniela PRELOVSKÁ - Stanislava GOGOVÁ - Pavol STEINER: VERBATIM ET LITTERATIM: THE DEPARTMENT OF MUSEOLOGY, The Faculty of Art. Constantine the Philosopher University. New Department of Museology in Faculty of Art, UKF Nitra enters the message of antique Museion and Hesiod the father of history. The accent is put on work with the youth and creating the positive relationship towards the museums and also to make the protection and enshrinement of cultural heritage of higher quality. The use of human potential to rescue and keep the cultural heritage and also for necessary enlightenment and education through museum communication and presentation should satisfy real needs. The important role can be played by young generation educated in meaningful study program. Department of Museology of Faculty of Art, UKF guarantees and organisationally provides bachelor and master study program of museology. The study program of museology is oriented on general museum communication, presentation, management, and marketing. Department of Museology plans to open new study program oriented on museum pedagogy. Current knowledge gained through the realisation of student`s projects in Ponitrianske Museum in Nitra shows the need to work with target group of child visitors.

229 ING. Dr. h. c. ŠTEFAN JANŠÁK A SLOVENSKÁ MUZEOLÓGIA Jozef VLADÁR Jozef VLADÁR: ING. DR. h. c. Š T E F A N J A N Š Á K AND SLOVAK MUSEOLOGY. The personality of Š. Janšák, prominent Slovak polyhistorian, working on the field of archeology, museology, historiography, historical geography, numismatology, and other scientific disciplines is still not adequately valuated. The Department of museology FF UKF in Nitra is able to and wants to pick up the threads of Prof. Štefan Janšák work, the man of penetrating mind and ardent worker on the field of science. In 1937, he established closer contacts with Slovak museologists. He became the first vice chairman of The Slovak Museology Association, and he deputized the then MSS chairman J. Škultéty, the chairman of Matica slovenska Association, in all questions. After the death of J. Škultéty (1948), he became the chairman of MSS. Š. Janšák stayed in this position until During this time period, he wrote several unforgettable biographies of Slovak museology inovators. The biography of Andrej Kmeť was published in two editions (1941, 1942). Slovensko, pravda, nežilo hermeticky uzavreté voči ostatnej Európe. O tom hovoria veľmi výstižne jeho staré komunikácie, ktoré súčasne predstavujú i veľké pracovné úsilie našich predkov a ich účasť na hospodárskom, politickom i kultúrnom ruchu. Štefan Janšák Uplynulo 120 rokov od narodenia výnimočnej osobnosti slovenskej kultúry a vedy medzivojnového obdobia Ing. Dr. h. c. Štefana J a n š á k a. Narodil sa 14. septembra 1886 v chudobnej slovenskej rodine v Osuskom (okr. Senica). Jeho literárne dielo je tak rozsiahle a mnohostranné, že ho právom považovali za posledného slovenského polyhistora. Ako jeden z popredných predstaviteľov pokrokového krídla občianskych dejateľov patril k tým slovenským intelektuálom, ktorí v neľahkých podmienkach predmníchovskej Československej republiky presadzovali sociálny pokrok a využívali na to všetky možnosti, ktoré poskytoval vtedajší spoločenský systém. Š. Janšák sa už ako študent zúčastňoval s plnou vervou boja za národné oslobodenie a sociálne povznesenie slovenského ľudu v dobe pred vznikom prvej svetovej vojny. Za túto činnosť bol neraz perzekvovaný, dokonca odsúdený i väznený. Po skončení reálky v Hodoníne študoval na Vysokej škole technickej v Brne, kde sa stal v roku 1914 inžinierom vodných stavieb. Počas vysokoškolských štúdií sa významne angažoval vo verejnom a politickom živote a pre svoju...prednáškovú publicistickú činnosť i pre pokrokové a panslávske zmýšľanie mal byť ako vojak rakúsko-uhorskej armády odvelený na front (B. Polla. In: Štefan Janšák: K storočnici nestora slovenskej archeológie, Nitra 1987,

230 230 Jozef VLADÁR / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 10). V roku 1918 ho ako chorého prepustili z vojenskej služby a potom pôsobil ako asistent na Vysokej škole technickej v Brne. Po vzniku Československej republiky sa ihneď v roku 1918 zapojil do budovania hospodárskeho života na úseku verejných prác. V tomto rezorte vlastne pôsobil - v rôznych funkčných zaradeniach - až do odchodu do dôchodku v roku Život a dielo človeka renesančných vedomostí možno, pravdaže, hodnotiť z rôznych aspektov. Aj Š. Janšák po príklade veľkých polyhistorov minulosti aktívne zasahoval do najrozmanitejších oblastí ľudských aktivít. Ak v tejto spomienke budem hovoriť najmä o jeho činnosti v oblasti muzeológie, má to svoje hlbšie dôvody. Je to predovšetkým najmä skutočnosť, že v roku 2006 sa na Filozofickej fakulte UKF v Nitre kreovala samostatná Katedra muzeológie, ktorá sa vyčlenila z Katedry archeológie. Štefan Janšák bol nielen mojím prvým vysokoškolským učiteľom na Katedre archeológie FFUK v Bratislave, ku ktorému som sa vždy hlásil, ale najmä mojím veľkým vzorom. Napokon bol o. i. aj prvým predsedom Slovenskej archeologickej spoločnosti pri Slovenskej akadémii vied (SAV). Spolu s národným umelcom V. Mináčom sme pri príležitosti storočnice Š. Janšáka iniciovali nové vydanie jeho inšpirujúcej, ale najmä nezabudnuteľnej publikácie: Brány do dávnoveku (Bratislava 1986). Svedčí o tom prológ V. Mináča (tamže, 7, 8) a môj epilóg ako vtedajšieho predsedu Slovenskej archeologickej spoločnosti pri SAV (tamže, ). Táto vynikajúca publikácia vyšla prvýkrát už v roku 1966 vo vydavateľstve TATRAN pri príležitosti jeho 80. narodenín. Obr. 1. Š. Janšák 34 - ročný V roku 1986 som ako predseda Slovenskej archeologickej spoločnosti pri SAV organizoval v spolupráci so Slovenskou historickou spoločnosťou pri SAV, Slovenskou geografickou a Slovenskou numizmatickou spoločnosťou pri príležitosti 100. výročia narodenín prof. Š. Janšáka v aule Univerzity Komenského v Bratislave vedeckú konferenciu, na ktorej odzneli referáty popredných predstaviteľov humanitných vied. Sú publikované v skromnom zborníku ŠTEFAN JANŠÁK. K storočnici

231 Prof. Ing. Dr. h. c. Štefan Janšák a slovenská muzeológia 231 nestora slovenskej archeológie (Nitra 1987). Ide o referáty hodnotiace jeho činnosť na poli archeológie (B. Chropovský), muzeológie (B. Polla), histórie (P. Horváth), historickej geografie (J. Hanzlík) a numizmatiky (J. Hlinka). Konferencia sa uskutočnila pod patronáciou vtedajšieho rektora Univerzity Komenského a priniesla nové pohľady na viaceré oblasti životnej činnosti vynikajúceho vedca a človeka prof. Š. Janšáka. Pravda, Š. Janšák okrem už spomenutých oblastí významne zasiahol aj do poznania ďalších spoločenských, prírodných, ale i technických vied. Bol však aj vynikajúcim spisovateľom, autorom viacerých pozoruhodných publikácií a prekladateľom ale archeológia...sa mu stala osudnou (B. Polla 1987, 12). Predsa len sa - v tomto kontexte - žiada upozorniť na slová V. Mináča, keď konštatoval, že v dobe, keď vstúpil na pole či skôr celinu slovenskej archeológie, bola to povedané slovami Š. Janšáka iba...veda čudákov, starých penzistov, vidieckych učiteľov (V. Mináč. In: Š. Janšák: Brány do dávnoveku. Bratislava 1986, 7). Podľa V. Mináča...zásluha Štefana Janšáka je najmä v tom, že v týchto bludištiach hľadá Ariadninu niť slovenskej archeológie, jej reálnu, odromantizovanú podobu, že hľadá nové vedomie o historicite nášho územia; že koncipuje budúcnosť slovenskej archeológie možno aj z pozitivistických východísk, ale čo je pre strednú Európu nesmierne dôležité, bez akýchkoľvek nacionalistických pretenzií, teda bez oných známych nebezpečenstiev, ktoré pochádzali z obranárskeho charakteru slovenskej vedy a kultúry (V. Mináč In: Brány do dávnoveku, 8). Brány do dávnoveku Veľkú pozornosť vo svojich prácach venoval prof. Janšák najmä obdobiu počiatkov našich národných dejín. V období Veľkej Moravy jeho rodný kraj Záhorie hral dôležitú úlohu. Svedčili o tom i výsledky vtedajších prekvapujúcich výskumov na Morave, najmä v blízkych Mikulčiciach pod vedením akademika Josefa Poulíka a na Slovensku, v Kopčanoch. Ako archeológ, ale i historický geograf konštatuje: Holíč a susedná obec Kopčany, ležiaca na samom brehu rieky Moravy, sú v literárno-vedeckom svete takmer neznáme... V období veľkomoravskom oblasť Kopčian a Holíča participovala totiž na ruchu vtedajšieho sveta priam tak ako Nitra. V časoch Mojmírovcov... hlavné rameno rieky Moravy tieklo od veľkomoravského opevneného mesta tri aj štvrť kilometra na západ pod piesčitou terasou, na ktorej sú rozložené dnešné obce Lužice, Mikulčice a Nová Ves. Z toho vyplýva, že mesto na Valoch, ktoré je dnes na pravom brehu rieky, ležalo na jej ľavom brehu. Do dnešného koryta dostala sa Morava veľkými rybničnými stavbami a hrádzovými úpravami v neskoršom stredoveku. O politickej hranici, ktorou sa stala neskoršie rieka Morava, nemožno v tých časoch hovoriť (Š. Janšák, Brány do dávnoveku, 25, 26). Skutočne, profesor Janšák pri štúdiu starých máp a historických prameňov zistil, že Mikulčice v časoch veľkomoravských ležali na ľavom slovenskom brehu rieky Moravy a že hlavný prístup na túto akropolu bol zo slovenskej strany od Kopčian a Holíča (B. Polla. In: Štefan Janšák: K storočnici nestora slovenskej archeológie, 15; tu je uvedená ďalšia základná literatúra).

232 232 Jozef VLADÁR / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 Obr. 2. Titulná stránka knihy Š. Janšáka: Brány do dávnoveku (1986) Napokon Š. Janšák vo svojej spomenutej práci prorocky poukázal na skutočnosť, že Primoravské Záhorie hralo v dejinách Veľkej Moravy význačnú úlohu, ktorú ani dosiaľ dobre nepoznáme. S obdivom hovorí najmä o úlohe Nitry v súvekom historickom vývoji Slovenska. Nitra stojí medzi všetkými veľkomoravskými hradiskami na prvom mieste. Ba hádam možno ísť ešte i ďalej v celej kontinentálnej Európe s výnimkou prímorských oblastí, sotva sa nájde ešte jedno miesto, kde by príroda toľkými darmi bola vyšla človeku v ústrety ako práve v Nitre, keď mal rozhodnúť o polohe svojho sídla. Zabezpečila mu ochranu života, poskytla mu hojnosť potravy, stavebný materiál pre budovanie obydlí vtisla mu priamo do ruky, chránila ho pred nebezpečnými vplyvmi prichádzajúcimi zvonku, ale súčasne mu otvorila i cesty, vedúce za novými obzormi mimo okruhu vlastného sídla. Taká bola predveká Nitra, obývaná už po niekoľko tisícročí pred Slovanmi, a taká je i veľkomoravská Nitra. Aj Svätoplukovi poddaní tešili sa všetkým už spomenutým darom prírody, ťažili z nich a tvorili na ich základe nové hodnoty (Brány do dávnoveku, 88). A to, pravdaže, nemal vtedy k dispozícii fundamentálne nálezové fondy, napríklad takej kvality, aké už dnes poznáme z územia Nitry, najmä z hradného vrchu a z mohutného predveľkomoravského hradiska Bojná (M. Ruttkay editor: Dávne dejiny Nitry a okolia, Nitra 2005; K. Pieta A. Ruttkay M. Ruttkay (editori): BOJNÁ. Hospodárske a politické centrum Nitrianskeho kniežatstva. Wirtschaftliches und politisches Zentrum des Fürstentums von Nitra. Nitra 2006; tu je uvedená aj základná literatúra k problematike včasného stredoveku v európskom kontexte). S odstupom času možno už objektívne zhodnotiť mnohostrannú aktivitu Štefana Janšáka v najrôznejších sférach života Slovenska po roku Bol predovšetkým mužom činu! Mal nepochybne rozsiahle vedomosti, obdivuhodný talent, ale aj hlboké presvedčenie pracovať v prospech svojho národa, ktorý v roku 1918 po rozpade Rakúsko-Uhorska získajúc slobodu, vstúpil do novej etapy svojich národných dejín. Š. Janšák vlastne celý svoj život zasvätil organizovaniu hospodárskeho života Slovenska na dôležitom úseku verejných prác. Svedčí o tom aj jeho publikácia VSTUP SLOVÁKOV MEDZI SLOBODNÉ NÁRODY, ktorú nedávno vydalo Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov (Bratislava 2006). Ide o významné dielo,

233 Prof. Ing. Dr. h. c. Štefan Janšák a slovenská muzeológia 233 ktoré ukončil v posledných decéniách svojho plodného života a vnímavý čitateľ pochopí, prečo nemohlo byť vtedy a vlastne ani neskôr publikované. Slovensko po roku 1918 Š. Janšák v úvode tejto pozoruhodnej publikácie napísal, že jeho...generácia bola svedkom a účastníkom vzrušujúcich udalostí, spojených so zánikom uhorského štátu. Videla zúfalé pokusy porazených zachrániť budovu stredovekého feudalizmu, videla slzy, vyronené nad jej pádom, ale videla i oduševnené úsilie víťazov, ktorí šli na zrúcaninách starého sveta budovať nový (tamže, 5). Neobyčajne sugestívne opisuje aj problémy Slovenska na mierovej konferencii v Paríži a jeho úlohu v procesoch vedúcich k podpísaniu zmluvy v Trianone 4. júna Jeho dôležité svedectvo ako významného aktéra ťažkých rokovaní, ale aj neuveriteľných postojov ľudí, ktorých vtedajšia maďarská vláda napokon splnomocnila - ako bezvýznamné osoby...aby na úmrtný list Uhorska pripojili svoje podpisy, objavujú sa v politických dejinách Maďarska prvý raz a naposledy (tamže, 135). Pri čítaní tejto veľmi významnej historickej publikácie ktorá neodzrkadľuje iba osobný pohľad autora - sa ma zmocňuje dojem, ako by ju napísal súčasník. Neraz pri našich stretnutiach v 60. a 70. rokoch uplynulého storočia profesor Janšák hovoril aj o iných prácach, ktoré napísal a nemal ich možnosť zverejniť. Aj po tom, keď dostal pri príležitosti 85. narodenín vysoké štátne vyznamenanie - Rad práce, sme sa v spolupráci s baťkom V. Mináčom pri rôznych príležitostiach pokúšali o to, aby aspoň niektoré rukopisy boli publikované; neboli sme žiaľ úspešní. A tých pokusov o ich vydanie nebolo málo. Stalo sa to až v novom tisícročí o čom svedčí posledná nedávno vydaná monografia. V tejto súvislosti by som chcel preto uviesť názor popredného slovenského historika Ľubomíra Liptáka o úlohe Štefana Janšáka v slovenskom dianí: Kniha Štefana Janšáka, ktorý bol univerzálnou osobnosťou, inteligentom so širokým rozhľadom, mnohorakými skúsenosťami, odbornými, politickými i publicistickými, je zaujímavým čítaním tak pre historika, ktorý obdobie študoval, ako aj pre záujemcu neodborníka. Prvému poskytuje osobný pohľad, výstižný a charakteristický detail, živé sprítomnenie dejateľov a samozrejme možnosť poznať, čo si protagonisti na historickej scéne Janšák síce nepatril medzi prvú garnitúru, no rozhodne bol pri tom mysleli, ako cítili, aké mali horizonty, túžby, presvedčenie. Iní záujemcovia o históriu popri tomto všetkom po prečítaní knihy iste pochopia, aké boli možnosti, hranice, obmedzenia, ale aj veľkosť úsilia slovenských činiteľov v čase rozchodu s Uhorskom. A nemožno túto úvahu ukončiť azda ani inak, ako slovami Š. Janšáka: Pokiaľ sa vo viacerých kapitolách tejto knihy hovorí o útlaku a prenasledovaní Slovákov Maďarmi, o politickom nepriateľstve týchto národov, vždy treba rozumieť pod pojmom Maďari oligarchickú štátnu správu, feudálny, veľkopanský režim. Za hriechy šľachtických vlád nezaťažuje maďarský ľud nijaká zodpovednosť. (tamže, 6). Áno, Š. Janšák bol skutočným demokratom a láskavým človekom, bol nepochybne grand-seigneurom slovenskej vedy a kultúry v medzivojnovom období. Monografia Š. Janšáka: VSTUP SLOVÁKOV MEDZI SLOBODNÉ NÁRODY vyšla po napísaní tohto príspevku. Vzhľadom na skutočnosť, že ide o neobyčajne závažné historické aj dnes aktuálne dielo, považoval som za povinnosť upozorniť

234 234 Jozef VLADÁR / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 na jeho nadčasovosť - trvalú hodnotu. Aj významný slovenský historik Dušan Kováč v tomto kontexte zdôraznil, že Štefan Janšák je osoba známa v našom spoločenskom a kultúrnom živote, jeho svedectvo o zrode prvej republiky je opreté o autentické skúsenosti a vyjadruje jeho názory a stanoviská. Faktom je, že tridsaťdvaročného Štefana Janšáka vláda v čase vytvorenia Ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska (na čele s Vavrom Šrobárom) poverila riadením referátu pre verejné práce a v rokoch mu zverila aj náročnú úlohu obhajovať záujmy Slovenska pri definitívnom formovaní slovensko-maďarských hraníc. Obr. 3. Averz a reverz bronzovej medaily Ing. Dr. h. c. Š. Janšáka Aj pri tejto príležitosti sa žiada upozorniť, ako to zdôraznila historička A. Bartlová, že O hraniciach s maďarskou delegáciou rokoval opäť tentoraz ako vedúci slovenskej delegácie za nepriaznivých medzinárodných podmienok v roku 1938, čiže v čase, keď slovenská delegácia po Mníchovskej dohode bojovala doslova o každú hrudku zeme (A. Bartlová: Doslov. In: Š. Janšák, Vstup Slovákov medzi slobodné národy, 195). Je pozoruhodné, že Š. Janšák sa politicky neangažoval v rokoch , hoci...vtedajšie vládne kruhy, ktoré zaiste vedeli o jeho politickej provládnej orientácii v medzivojnovej ČSR, ho napriek tomu neváhali zapojiť do štátnych služieb a podporovať činnosť tohto vynikajúceho odborníka, i keď nebol a ani to nepredstieral politicky naklonený vládnej ideológii... Je len prirodzené, že... svoje skúsenosti a vedomosti chcel uplatniť pri obnove vojnou zničeného Slovenska. Stal sa námestníkom povereníka pre dopravu a verejné práce. Napriek tomu, že si nešetril zdravie a venoval sa svojmu povolaniu i v osobnom voľne, musel v roku 1948 odísť do dôchodku. Mimoriadne ťažko sa zmieroval s touto skutočnosťou ako to - výstižne i s uznaním - uvádza A. Bartlová (tamže, 196, 197). S odstupom rokov, keď mu predseda vlády SSR P. Colotka odovzdával Rad práce (bol som vtedy s riaditeľom AÚ SAV B. Chropovským prítomný na slávnostnom akte na Predsedníctve vlády SSR) v priateľskej debate sa o. i. hovorilo aj o rokoch, ktoré prežil Š. Janšák ako penzista. V jeho brilantnom - písomne pripravenom vystúpení, ktoré na požiadanie predsedu vlády a jeho súhlasu - odvysielal aj Slovenský rozhlas, nebolo ani slovo trpkosti; bol povznesený nad všetky príkoria, s ktorými sa vo svojom živote po roku 1948 stretal. Keď som ho potom odprevádzal

235 Prof. Ing. Dr. h. c. Štefan Janšák a slovenská muzeológia 235 domov, hovorili sme o niektorých veciach i aktéroch, ktorí rôznym spôsobom vstupovali do jeho života, keď bol v penzii... Vyznamenanie pán profesor prijímal aj ako určitú satisfakciu za celoživotnú prácu v prospech Slovenska. Môžem si azda v tejto súvislosti spomenúť aj na niektoré stretnutia s pánom profesorom Janšákom. Bolo to na prednáškach na Katedre archeológie FFUK v Bratislave v školskom roku a ; prednášal nám o počiatkoch ľudstva s akcentom na paleolitické osídlenie Slovenska, absolvovali sme u neho kartografické cvičenia, terénnu teóriu a prax. Nielen ja, ale aj iní z nášho, dovtedy najväčšieho ročníka archeológie (dovedna 7 poslucháčov) sme uvažovali o tom, aká bude naša budúca špecializácia. Nepochybne nás inšpiroval; nielen svojim zanieteným výkladom, ale orientoval nás aj na budúcu prácu v archeológii. Vo viacerých oblastiach bol totiž priekopníkom, či už ide o metódy terénneho výskumu, ale aj interpretáciu neustále pribúdajúcich nálezových fondov majmä z rozsiahlych výskumov AÚ SAV. Pri príležitosti jeho storočnice vtedajší riaditeľ AÚ SAV v Nitre akademik B. Chropovský zdôraznil,...že veľkosť Janšákovej osobnosti bola aj v tom, že aj po prehre či porážke nezatrpkol, ale ešte s väčšou vervou sa dal do práce v prospech spoločnosti (In: Štefan Janšák. K storočnici nestora slovenskej archeológie, 6). Po skončení štúdia sme sa neraz stretávali s pánom profesorom na rôznych komisiách na archeologických výskumoch, ale najmä pri príležitosti zasadnutí výboru Slovenskej archeologickej spoločnosti. V službách vedy Vedeckovýskumnú činnosť Š. Janšáka na poli archeologického a historického výskumu ocenila Univerzita Komenského už v roku 1947, keď mu udelila doktorát honoris causa. Veď prof. Janšák stál pri zrode slovenskej archeológie a patril k tým, ktorí vytríbeným literárnym jazykom písali o úspechoch, problémoch i perspektívach slovenskej archeológie. Bol vlastne prvým bádateľom, ktorý esejistickým spôsobom pravidelne sprístupňoval výsledky slovenskej archeológie širokej verejnosti na stránkach tlače, v rozhlase, ale aj súborne vo viacerých knižných publikáciách. Aj monografia Š. Janšáka: Základy archeologického výskumu v teréne (Bratislava 1955) patrila vtedy k priekopníckym prácam a mala vo výchove mladých archeológov nezastupiteľnú úlohu. Prof. Štefan Janšák bol od roku 1956 až do svojej smrti (8. apríla 1972) predsedom Slovenskej archeologickej spoločnosti pri SAV. Významne sa podieľal na výchove mladej archeologickej generácie po vzniku SAV. Vedel sa s eleganciou a hlbokou znalosťou problematiky rovnako perfektne pohybovať v politike, v diplomatických kruhoch, ale aj v iných oblastiach hospodárskeho a politického života. Bol určite príkladom pre všetkých, s ktorými sa stretával na rôznych postoch svojej životnej dráhy aj po odchode do dôchodku Svoj výnimočný talent uplatnil nielen ako vedec, ale aj spisovateľ. Svedčí o tom jeho rozsiahle literárne dielo. B. Polla zdôraznil, že...hlbokú brázdu vyoral Štefan Janšák i na poli slovenského múzejníctva. Tu sa stal priamym nasledovníkom našich popredných múzejníkov, ako boli Andrej Kmeť, Pavol Halaša, Ján Petrikovich a ďalší (tamže, 18; B. Polla: Archeológia na Slovensku v minulosti, Martin 1996, 104 nn).

236 236 Jozef VLADÁR / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 Pravdaže, bolo by možné podrobnejšie hovoriť aj o iných vedeckých priekopníckych dielach prof. Š. Janšáka, či už ide o oblasť archeológie alebo historiografie (napr. Slovensko v dobe uhorského feudalizmu /Bratislava 1932/). Treba však predsa len upozorniť na jeho neobyčajné vlastnosti; a to svedomitosť dokumentácie, kritický prístup k historickým prameňom, pôsobivý výklad historických javov i jeho inžinierske vzdelanie. To sa azda najviac odzrkadlilo v práci o starom osídlení Slovenska (Polla, 13 nn). Jeho prácu charakterizujú presné a podrobné plány lokalít území Slovenska. V tej dobe išlo nepochybne o novátorskú činnosť v terénnom výskume územia Slovenska. Jeho bádateľská aktivita prinášala...pre vedecké poznanie cieľavedomé a programové osvetľovanie najstarších dejín našej vlasti, a to od Skalice až po Zemplín (B. Polla: Archeológia na Slovensku, 103 nn; tu je aj základná literatúra k tejto problematike). * * * Obr. 4. Š. Janšák vo svojej pracovni v roku 1966 Pri príležitosti storočnice Š. Janšáka zhodnotil popredný predstaviteľ slovenskej muzeológie PhDr. B. Polla, DrSc. jeho prácu nielen v oblasti archeológie, ale aj muzeológie. Š. Janšák, ako na to upozornil B. Polla, sa dostal do užších kontaktov so slovenskými múzejníkmi už v roku Pravda, predchádzali tomu roky práce na poli archeológie. Vtedy sa stal aj prvým podpredsedom Muzeálnej slovenskej spoločnosti a v plnom rozsahu zastupoval vtedajšieho predsedu MSS J. Škultétyho, predsedu Matice slovenskej (B. Polla. In: Štefan Janšák. K storočnici nestora slovenskej archeológie, 18nn). Po smrti J. Škultétyho (1948) stal sa predsedom MSS, ktorú viedol až do roku V tomto období Š. Janšák napísal aj niekoľko nezabudnuteľných životopisov priekopníkov slovenského múzejníctva. Životopis

237 Prof. Ing. Dr. h. c. Štefan Janšák a slovenská muzeológia 237 Andreja Kmeťa vyšiel v dvoch vydaniach (1941, 1942). Š. Janšák...poukázal na Kmeťove snahy založiť slovenský vedecký ústav. To sa síce Kmeťovi nepodarilo, ale za vyvrcholenie týchto jeho snáh treba považovať založenie Muzeálnej slovenskej spoločnosti v Martine v roku 1883, v lone ktorej vzniklo aj Slovenské národné múzeum (B. Polla, tamže, 18nn). Životné dielo Š. Janšáka na poli archeológie, muzeológie, historiografie, historickej geografie či numizmatiky a iných vedných oblastí nie je do dnešných dní dostatočne docenené. Aj B. Polla zdôraznil, že pre...nás zostáva povinnosť jeho meno i jeho dielo pripomínať mladej generácii, prichádzajúcej po nás (tamže, 20). Aj preto som zámerne citoval hodnotenia viacerých popredných predstaviteľov oblastí vedy, aby moje svedectvo o prof. Janšákovi bolo objektívne, nepoznačené mojimi subjektívnymi prístupmi. Katedra muzeológie FF UKF v Nitre môže a chce nadviazať na odkaz nezabudnuteľného profesora Štefana Janšáka, človeka veľkého intelektu, zanieteného robotníka na poli vedy. Veď v dobe, keď sa formovala slovenská archeológia ako moderná historická disciplína, urobil pre poznanie dávnoveku Slovenska a jeho kultúry obrovskú prácu. Pravdaže, i v ďalších publikáciách zo starších i novších dejín Slovenska. Aj preto je jeho dielo aktuálne a prihovára sa dôverne aj nám súčasníkom. Výrečne hovorí o tom aj jeho posledná publikovaná monografia. Dielo Ing. Dr. h. c. Štefana Janšáka predstavuje trvalú hodnotu slovenskej kultúry a vedy. Posudzoval Prof. PhDr. Egon Wiedermann, CSc. Jozef VLADÁR: ING. DR. h. c. ŠTEFAN JANŠÁK AND SLOVAK MUSEOLOGY. The life and work of Š. Janšák, the man of renaissance knowledge has multidisciplinary scope. He is mentioned mainly in connection with his work in museology and archeology, because in 2006, new Department of Museology, detached from Department of Archeology, was created in Faculty of Arts, UKF Nitra. Scientific researches of Š. Janšák in archeology, history and museology were awarded in 1947 by Comenius University by praising him doctorate honoris causa. He was one of the men who gave a birth to Slovak archeology and who in essayistic style wrote about success, problems and perspectives of Slovak archeology. He was the first scientist who systematically made the results of Slovak science accessible to general public by their publishing in newspapers, through radio, and also in several book publications. Š. Janšák`s monograph: The Foundations of Archeological Field Research (1955) still belongs to innovative works and it could not be substituted in education process of young archeologists. The same is publication The Gates to Prehistory (1986) or his last important work The Entrance of Slovaks to Free Nations (2006), which was written in last moments of his fruitfull life.

238 238 Jozef VLADÁR / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13

239 K NIEKTORÝM PSYCHOLOGICKÝM ASPEKTOM VZŤAHU NÁVŠTEVNÍK LEKTOR (Špecifické skupiny návštevníkov) Silvia ELIAŠOVÁ Silvia ELIAŠOVÁ: ABOUT SOME PSYCHO-PEDAGOGICAL ASPECTS OF THE RELATIONSHIP LECTURER VISITOR, SPECIFIC GROUPS OF VISITORS. From the 13 th October to 27 th October 2006, there was another exhibition realized by the third year students of FF UKF, Nitra in Ponitrianske Museum. This study presents not only the goals and the kernel of this exhibition, but also the way of its realization. I am also dealing with specific situations, with the need to modify the lecturer s way of presentation to some groups of visitors, and with effective management of stress situations. Psycho-pedagogical aspect of museum communication is very important here, and its aim is to achieve positive feedback. As a tool for getting the feedback and preferences of the visitor and his/her attitude towards the offered exhibition, we used answer sheets, individual and group discussion. Nie vychovávať, ale spájať a spolu precítiť, nie učiť, ale pokúšať sa návštevníkom pripraviť intelektuálne potešenie, návštevníkov zapojiť: aby niečo vytvorili, dávali a dovolili, aby sa im niečo vzalo, nezabúdať, že hlavný zmysel múzea nespočíva v ňom samom, ani v jeho predmetoch, ale že je médiom a prostriedkom, ktorý slúži ako významný šíriteľ vzdelávania. 1 To sú slová vystihujúce cieľ, ktorý sme si vytýčili pri realizácii ďalšej netradičnej výstavy pochádzajúcej z dielne študentov muzeológie tretieho ročníka. Bakalársku výstavu pod názvom Bojovníci stepí cesta luku sme sa pokúsili vtiahnuť návštevníka do obdobia sťahovania národov. Primárnym motívom sa stala túžba sprostredkovať návštevníkovi skutočný zážitok. Zážitok, ktorý zanechá dojem smerujúci k pozdvihnutiu, resp. prebudeniu záujmu o múzeum. Nakoľko medzi priaznivcov našich výstav patrí najmä detský návštevník, pokúsili sme sa pretransformovať obraz múzea ako nezáživného, umelého a jednotvárneho miesta 2 na dodobrodružnú expedíciu, priestor pre fantáziu a kreativitu. 1 WAIDACHER, F.: Príručka všeobecnej muzeologie. Bratislava 1999, s Takto je múzeum často vnímané práve detským návštevníkom

240 240 Silvia ELIAŠOVÁ / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 Múzeum sa tak môže stať miestom, kde je nielen stála expozícia, ale ktoré zároveň slúži aj ako divadlo, knižnica, koncertná sála, filmové štúdio, ihrisko, festival, park, dielňa, chrám, hviezdana brána, ktorou sa dá vstúpiť do histórie. 3 Pre dosiahnutie efektivity postupného vnímania a absorbcie zážitkov, ako i prekvapenia, študenti pristúpili k členeniu priestoru. Spojovacím motívom jednotlivých častí sa stal námet putovania predmetu, ktorý návštevník sledoval od začiatku prehliadky po koniec, v rámci jednotlivých sekcií. Ako už z názvu výstavy vyplýva, týmto predmetom mal byť podľa pôvodného zámeru luk. Pri samotnej realizácii a príprave sa však javilo ako lepšia varianta použiť pre tento účel nádobu, nakoľko sa vyskytovala vo všetkých miestnostiach: jurta, pochovávanie bojovníka pohrebný rituál, archeologický výskum, kostra bojovníka, dielňa reštaurátora, vitríny v múzeu. Pre docielenie pozitívnej spätnej väzby je dôležité zvolenie správnej formy sprostredkovania informácií, so zreteľom na vizuálne znaky, ktoré predstavujú najmä predmety. Ak chceme, aby posolstvo výstavy bolo návštevníkom prijaté a pochopené, je nevyhnutné venovať dostatočnú pozornosť reči výstavy, jej zrozumiteľnosti. Musí byť totožná s tým, čo chceme povedať s prihliadnutím na obejkt, príjemcu distribuovaných informácii. Zásada správneho podania je o to dôležitejšia, že našou cieľovou skupinou je detský návštevník. Pre detského návštevníka múzea treba pripraviť zaujímavý aktivizačný program prispôsobený jeho potrebám. 4 Snažili sme sa mu ukázať, že dejepis, s ktorým sa stretáva v školských laviciach nie je len súhrn faktov z minulosti, ale znalosť jeho obsahu má i pre dnešný život svoju opodstatnenosť. 5 Lektorské slovo sa preto nieslo v duchu dialógu s návštevníkom žiakom, aby sme predišli k mechanickému zaznamenávaniu a napomohli kvalitňejšiemu prijímaniu výkladu. Ústrenú informíciu v prípade našej výstavy tvorilo priblíženie sťahovania národov život nomádov. Nositeľmi historického posolstva sa stali samotní študenti v úlohe lektorov. Každý z nich mal svoju úlohu, špecifické postavenie pri putovaní s predmetom nádobou, ktorá predstavovala spojenie medzi jednotlivými časťami výstavy. V rámci nich sa návštevníkom prezentovali predmety v podobe substitútov, ktoré umožňovali precítenie nielen v podobe emócií, ktoré vyvolávali, ale aj fyzické spoznávanie prostredníctvom samotného dotyku. Úlohu posilnenia vizuálneho vnímania plnili diorámy, ktoré svojim stvárnením dopĺňali celkový charakter prezentovaného. Zážitok, kvalite ktorého sme venovali osobitnú pozornosť, umocňovalo dobové oblečenie lektorov študentov. Na začiatku cesty sa návštevník ocitol v jurte obydlí nomádov. Výklad sa realizoval najmä prostredníctvom dialógu. Návštevník sa oboznámil so samotnou podstatou jurty, s jej výstavbou, ale i životom nomádov zahŕňajúc stravovanie, odievanie, zvyky, obyčaje, spôsob obživy. S pozitívnou odozvou sa stretli lektori 3 PRELOVSKÁ, D.: Študenti muzeológie história- detský návštevník.in: Múzeum, 51, 1, 2005, s GAJDOŠOVÁ SYROVÁ, M.: Princípy práce s mladým návštevníkom. In: Múzeum, 51, 3, 2005, s VITÉZ,G.: Kapitoly z didaktiky dejepisu. Nitra 1994, s. 29.

241 K niektorým psychologicko - pedagogickým aspektom vzťahu lektor návštevník 241 práve pri prezentácií substitútov v podobe zbraní a nádob, ako súčasti každodenného života nomádov. Putovanie pokračovalo pri plastickej mape, ktorá zobrazovala postupnosť sťahovania národov, ako i predstavenie jednotlivých kmeňov - Avarov, Hunov a Skytov. Návštevníci boli do výkladu interakčne zapojení prostredníctvom posúvania drevenného panáčika s magnetkou na mape, ktorý predstavoval uvedené etniká. Následne sa návštevník presunul k hrobu nomáda, kde sa stal účastníkom pohrebného rituálu, v rámci ktorého lektor poukázal na jednotlivé predmety, s ktorými bol bojovník pochovávaný. Hrob bojovníka dotvárali diorámy znázorňujúce napadnutie slovanskej dediny, súboj dvoch bojovníkov a smútiacich pozostalých, ktorí sa prišli s bojovníkom rozlúčiť. Podobne ako v jurte, aj tu je prítomný predmet nádoba, ktorá predstavuje ústredný symbol putovania. Po pochovaní bojovníka sa návštevník ocitol v archeologickej miestnosti. Ako prvé sa prostredníctvom archeologického kina dataprojekcie oboznámil so samotnou podstatou archeologického výskumu, jednotlivými etapami, ktoré zahŕňa. Následne lektor návštevníkov vyzval, aby sa zahrali na archeológov a ponúkol im pripravený priestor na kopanie hlinu, v ktorej sa nachádzali ukryté časti nádoby, črepy. Tie si mohli návštevníci ponechať a pokúsiť sa ich zlepiť v reštaurátorskej dielni, kde lektor poukázal na prácu reštaurátora. V archeologickej miestnosti sa nachádzal taktiež hrob bojovníka s originálnou kostrou a dioráma odzrkadlujúca obraz hrobu z predchádzajúcej miestnosti, s presným znázornením predmetov v hrobe. Úlohou návštevníkov bolo identifikovať zachované, resp. čiastočne zachované predmety, s ktorými bol bojovník pochovaný luk, šípy, kopija, nádoba. Posledná miestnosť umožnila pohľad na predmet, ktorého cestu návštevníci sledovali počas celej prehliadky, nainštalovaný vo vitrínach nášho múzea v podobe originálov. Tie sa tak stali predmetmi so svojou históriou minulosťou, do ktorej mohol návštevník nazrieť a nevnímať iba neosobný predmet vo vitríne. V rámci kódovania vyslaných informácií a overenia ich akceptovania zo strany návštevníkov študenti pripravili hru, ktorej cieľom bolo zrekapitulovanie cesty nádoby, ich putovania. Návštevník mohol prostredníctvom čísiel na magnetkách (1 10) zrekonštruovať cestu nádoby od jej používana v jurte až po moment, keď sa ocitla v múzeu. Kódovanie sme overovali prostredníctvom mapy identickej s plastickou v predchádzajúcej časti výstavy. Zvolili sme formu kombinácie výtvarného vyobrazenia v kombinácii s fotografiami konkrétnych objektov výstavnom priestore (hrob bojovníka, etapy archeologického výskumu, reštaurátorská dielňa, vitríny v múzeu). Z hľadiska overovania výslednej efektivity ponúknutého produktu návštevníkovi sme sa zamerali na zisťovanie spätnej väzby zo strany návštevníka, skúmali sme taktiež preferenčosť jednotlivých častí výstavy, ako aj absorbciu distribuovaných informácii a schopnosť ich interpretácie (vybavenia) bezprostredne po skončení prehliadky. Prieskum bol realizovaný prostredníctvom viacerých metód zahŕňajúc dotazníkovú formu, individuálny a skupinový rozhovor. Dotazník predstavuje jednu z metód dopytovania. Môže byť zostavený prostredníctvom uzavretých otázok, ktoré predkladajú rôzne alternatívne odpovede, alebo otvorených otázok, na ktoré respondent reaguje svojimi vlastnými odpoveďami. Vyhýbať sa treba najmä sugestívnym otázkam, otázkam umožňujúcim viaceré

242 242 Silvia ELIAŠOVÁ / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 odpovede, dvojznačným nepresným otázkam so spätnou platnosťou, preťažujúcim a príliš náročným otázkam. 6 S prihliadnutím na časový deficit, ktorý spočíval vo vysokej frekvencii striedania skupín, ako aj v nedostatku času návštevníkov sme respondentom predložili jednoduchý mini dotazník zostavený zo štyroch otázok. Zvolenou formou sme sa snažili vyhnúť mechanickému reagovaniu, resp. ignorovaniu dotazníka v prípade, že by zahŕňal veľké množstvo otázok.. Pýtali sme sa prostredníctvom kombinácie uzavretých a otvorených otázok. Dotazník zahŕňal najmä otázky otvorené, nakoľko tento typ otázok je cennejší, keďže vylučuje strohé reagovanie prostredníctvom odpovedí ÁNO NIE, ponecháva sa voľný priestor pre zaujatie stanoviska. Našim úmyslom bolo podporiť autentickosť a tvorivosť pri odpovediach. Otázky boli formulované jednoducho, stručne a vecne, pričom sme zohľadnili vek respondentov, nakoľko prieskumu sa zúčastnili aj ročníky prvého stupňa základných škôl. Uvedené kritéria mali pomôcť prekonať komunikačnú bariéru. Respondentom sme položili nasledovné otázky: 1. Čo sa Ti najviac páčilo? 2. Vieš, čo je to jurta? 3. Čo robí archeológ? 4. Vieš napísať aspoň dva predmety, s ktorými bol bojovník pochovávaný? Prieskumu sa zúčastnilo 110 respondentov vo veku 8 14 rokov veku života. Našim cieľom neboli zistenia v rámci jednotlivých ročníkov 1., 2., 3.,, ale skupiny respondentov všetkých ako celku, keďže výpovednú hodnotu pre nás predstavovali odpovede opýtaných bez ohľadu na vek. Prvou otázkou sme sledovali získanie mäkkých dát vyjadrujúcich preferenčný postoj žiakov - návštevníkov k jednotlivým častiam výstavy. Ide o kvalitatívne informácie vedúce k výpovedi o stave vedomia, postojoch, motívoch, ako i hodnotenia výstavy. Otázka zahŕňala niekoľko alternativ výberu: a) domček nomádov, b) mapa, c) kostra bojovníka, d) opakovacia hra, e) vlastné doplnenie. Z celkového počtu respondentov 60,1% uviedlo, že sa im najviac páčilo v jurte, druhou najčastejšie označovanou možnosťou bola kostra bojovníka, ktorú si vybralo 33,8% opýtaných. Zvyšok respondentov preferoval mapu znázoňujúcu pohyb nomádov a interakčnú hru, v pomerne rovnakom zastúpení, 2,5% v prípade mapy a 3,6% pri výbere interakčnej hry. 100% respondentov si zvolilo jednu z ponúknutých alternatív, nakoľko aj v prípadoch keď opýtaní písali vlastnú voľbu, toto označenie za naj miesto bolo totožné s niektorou z ponúknutých možností. Z odpovedí vyplýva, že najatraktívnejšími miestami boli jurta a miestnosť s kostrou. U detí sa tieto miesta evidentne prepájali s realitou, mali pre nich náboj pravdivosti, autentickosti. V prípade jurty išlo o priame prepojenie dieťaťa s prostredím, kde nomádi žili, jedli, nocovali. Predpokladáme, že stvárnenie tejto reality doplnené informáciami o tom, čo nomádi jedli, ako toto jedlo získavali, ako sa obliekali, aké mali zvyky, ako aj samotná stavba jurty zanechali v malom návštevníkovi hlboký dojem. Tento dojem umocňovala skutočnosť, že sa predmetov v jurte substitútov mohli priamo, bez akýchkoľvek obáv dotýkať. Do popredia tak vystupuje opozitum k Hudsonovmu tvrdeniu typu, že: substitút sa obracia iba na rozum, lebo sa predstavuje len svojim povrchným vzhľadom a preto nemôže pôsobiť na city. 7 Pri 6 WAIDACHER, F.: c.d., s WAIDACHER, F.: c. d., s.115.

243 K niektorým psychologicko - pedagogickým aspektom vzťahu lektor návštevník 243 dosahovaní názorného zapamätávania u detí majú substitúty zvyčajne väčšiu emočnú hodnotu ako originály, nakoľko je možné s nimi priamo manipulovať a pracovať. V prípade detského vnímania možno dosiahnuť vysoký efekt aj prostredníctvom nich, bez prítomnosti originálov. Naproti tomu pri kostre bojovníka tento priamy kontakt absentoval, nakoľko dotyku bránila sklenná tabuľa. Napriek tomu tento exponát vyvolal záujem u vysokého percenta detí (33, 8 % respondentov). Dôležitý je fakt, že deti v bežnom živote nemajú možnosť vidieť kostru reálne, no napriek tomu ju poznajú a môžu ňou byť fascinované, nakoľko sa v bežnom živote s kostrou pravdepodobne stretávajú prostredníctvom médií - televízia, počítačové hry, či komiksy. Kostra je zároveň symbolom čohosi mystického, najmä v očiach detí. V detskom svete často korešponduje s nocou a rúškom tajomstva, je to trinásta komnata, do ktorej zrazu mohli vstúpiť. O akomsi druhu fascinácie svedčí aj fakt, že deti sa ku kostre často vyjadrovali prostredníctvom poznámok zameraných na jednotlivé časti, napr. aha, to je lebka, pozri, tam má rebrá, pričom taktiež oboznamovali svojich spolužiakov, ako aj lektora so situáciami, kde sa s ňou už stretli. Jednalo sa o rôzne rozprávky, strašidelné príbehy, filmy, počítačové hry, komiksové príbehy, hračky, napr. to je ako v tej rozprávke o troch kostlivcoch, videl si Heloween H 20?, ja mám takú v legu v pirátskej lodi, môj brat má takú kľúčenku. Prvou otázkou sme zisťovali, či návštevníci vedia, čo je to jurta. Hlboký dojem, ktorý v nich táto časť výstavy zanechala sa odzrkadlil aj v 97,27 %-nej úspešnosti pri odpovediach respondentov. Objavovali sa odpovede typu domček, ten stan, v ktorom bývali, ich dom, ale vyskytli sa aj odbornejšie odpovede korešpondujúce s vyšším vekom, napr. obydlie nomádov, v tomto prípade už možno badať aj doplňujúcu informáciu nomádi. V druhej otázke sme sa zamerali na zisťovanie vedomostnej úrovne o práci archeológa. Aj tu možno badať rozmanitú formuláciu pri výpovediach. Archeológ podľa odpovedí návštevníkov kope, hrabe sa v zemi, hľadá v zemi staré veci, ale aj objavuje nálezy vykopávky, nachádza artefakty. Nakoľko sme akceptovali aj nie celkom presné a jednoduché odpovede (kope v zemi) s prihliadnutím na vek respondentov, odpovedať na otázku vedelo 95,45% opýtaných. V rámci tretej otázky mali návštevníci vymenovať aspoň dva predmety, s ktorými bol bojovník pochovávaný. Z celkového počtu opýtaných správne odpovedalo 93,64%. Pri vymenovávaní predmetov v rámci poslednej otázky rezonovali najmä luk, šíp, nádoba, pričom respondenti prekročili vo väčšine prípadov uvedenú hranicu dvoch predmetov. Pozitívnym je zistenie, že 86,36% opýtaných návštevníkov sa správne vyjadrilo k všetkým trom otázkam. Z uvedeného vyplýva, že došlo k aktívnemu vnímaniu zo strany návštevníkov, ktorí dokázali nasať ústredné informácie, ktoré im boli ponúknuté prostredníctvom lektorského slova. Pri realizácii prieskumu sme použili taktiež metódu rozhovoru interview. Je to plánovitý postup, pri ktorom sa jedna osoba cielenými otázkami alebo oznámenými stimulmi podnecuje k verbálnym výpovediam. 8 Metódu skupinového rozhovoru focus groups, ktorého podstata spočíva v priamom kladení otázok menšej skupine detí, spravidla 6-12 detí, sme aplikovali pri získavaní hodnotiaceho stanoviska 8 WAIDACHER, F.: c.d., s. 326.

244 244 Silvia ELIAŠOVÁ / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 u detí predškolského veku. 9 Deti prezentovali najväčšie sympatie k poslednej časti výstavy. Ako samé uvádzali, páčilo sa im, že sa mohli hrať. Pre deti predškolského veku je typický rozvoj inteligencie a tvorivosti. Schopnosť zaobchádzať so symbolmi sa v tomto veku značne zdokonaľuje. Deti prejavujú v hre bohatú fantáziu, milujú rozprávky. 10 Najmä vzhľadom na hravosť predškolského veku, si ich sympatie získal priestor, ktorý v nich evokoval miesto hier v škôlke, detské ihrisko s pieskoviskom, v našom prípade posledná miestnosť archeologická. Realizovanie archeologického výskumu v podobe kopkania a nájdenia črepov z rozbitých nádob im evidente spôsobovalo veľkú radosť a potešenie. A ešte jeden moment zohrával u detí tejto vekovej skupiny dôležitú úlohu pri celkovom vnímaní a hodnotení výstavy. Skutočnosť, že mapovanie cesty výstavy opakovanie prebiehalo prostredníctvom hry s magnetickými číslami a panáčikmi na mape. Ich tendenciu hodnotiť práve túto časť výstavy za najlepšiu vysvetluje fakt, že im poskytla priestor pre hru, ktorá je typická najmä pre túto vekovú skupinu.. V našom podaní môžeme o hru vymedziť ako: dobrovoľnú činnosť, ktorá je vykonávaná vo vnútri pevne stanovench časových a priestorových hraníc, podľa dobrovoľne prijatých, ale bezpodmienečne závažných pravidiel, ktorá má svoj cieľ v sebe samej a je doprevádzaná pocitom napätia a radosti a vědomím nového bytia, ako je všedný život. 11 Okrem skupinového rozhovoru sme realizovali aj individuálny rozhovor, ktorý sa označuje aj ako rozhovor face to face a predstavuje náročnejšiu formu prieskumu orientovanú najmä na získavanie kvalitatívnych údajov. 12 Pri realizovaní individuálneho rozhovoru sme využili videozáznam podobne, ako pri skupinovom rozhovore. Výber respondentov z hľadiska veku, či pohlavia bol náhodný. Tak ako pri metóde dotazovania najčastejšie preferencie opýtaných smerovali k jurte a ku kostre bojovníka. Zároveň prezentovali celkový postoj k výstave - pozitívny, označovali naj lektora a celkový dojem, ktorý v nich prehliadka zanechala: bolo to bezva, super, švanda, lektor bol cool, macher, bombastický, u menších detí milý, dobrý, veselý! Pri hodnotení výkonu lektora sa zameriavali taktiež na posudzovanie hlasového prejavu lektora, jeho výšky, zafarbenia: pekný hlas, zvučný hlas, silný hlas! Hlas ako jeden z ukazovateľov kvality uvádzali aj deti predškolského veku, jeho časté zdôrazňovanie v rozhovoroch poukazuje na dôležitosť auditívneho vnímania detského návštevníka. Správanie detí možno efektívne riadiť aj využitím svojich hlasových možností. Ak chceme u dieťaťa zaujať pozornosť, pozrieme sa mu priamo do očí a namiesto zvýšeného hlasu volíme hlas tichší a znížený. 13 Veľkým prínosom z hľadiska prípravy na profesijné pôsobenie študentov muzeológie bolo ich prezentovanie sa v pozícii lektora. V úlohe nomádov sa stali nositeľmi historických informácií a zároveň rijali osobnú zodpovednosť za úroveň a kvalitu prezentovaného lektorského slova s cieľom dosiahnuť pozitívnu spätnú väzbu ich ako lektorov. V tejto pre nich úplne novej životnej situácii sa museli 9 KESNER, L.: Marketing a manažment múzeí a památek. Praha 2005, s ŘÍČAN, P.: Psychologie. Praha 2005, s HUIZING, J.: Homo ludens. Praha 1971, s KESNER, L.: c. d., s RIEFOVÁ, S.: Nesoustředené a neklidné díte ve škole. Praha 1999.

245 K niektorým psychologicko - pedagogickým aspektom vzťahu lektor návštevník 245 aktuálne vyrovnávať s rôznymi nepredvídateľnými skutočnosťami. Vyžadovalo si to vyššiu mieru nasadenia ich osobnostného potenciálu. Mohli by sme hovoriť o nepredvídateľných situáciách, ale nebolo by to celkom presné. Na možné problémy s detským, ako i s dospelým návštevníkom boli študenti upozornení už v rámci prípravy výstavy. O problémoch s návštevníkmi viedli rozhovory aj so svojimi staršími kolegami, ktorí už mali svoje prvé skúsenosti za sebou. Ale v reálnej situácii a tvárou v tvár návštevníkovi sa pre nich stávali aj niektoré bežné situácie záťažovými. Zvýšená záťaž súvisí s takými životnými situáciami, ktoré sú nové. Na ich riešenie nestačia bežné, zaužívané spôsoby. Ich zvládnutie si vyžaduje zvýšené úsilie, vyburcovanie psychických síl. Takáto práca na sebe posúva vývin dopredu, stimuluje osobnostný rast a zrenie. 14 Ako najbežnejší záťažový moment, s ktorým prišli študenti do kontaktu možno označiť deštruktívne narúšanie lektorovania, najmä zo strany žiakov druhého stupňa základných škôl. Prezentované informácie sa pokúšali použiť ako prostriedok pre pobavenie zvyšku skupiny, kládli nekonštruktívne otázky, ktorých cieľom nebolo rozšírenie vedomostí, ale určité znemožnenie lektora, rozprávali sa spôsobom, ktorý bol veľmi rušivý (smiech, citoslovcia, silný hlasový prejav). Konštruktívne a efektívne riešenie týchto situácií si vyžadovalo: umenie, schopnosť, či zručnosť primerane sa presadiť v situácii, v ktorej sa práve nachádzame. 15 Ide o schopnosť byť asertívnym, pričom dôležitá je správna aplikácia poznatkov z oblasti asertívnych práv a techník. Zmyslom asertívnych práv je nedovoliť manipulovať so správaním jedného človeka druhým. 16 Schopnosť reagovať korešpondovala s osobnostnými predpokladmi konkrétneho študenta a s jeho komunikačnou zdatnosťou, čo znamená, že výsledný efekt zákroku sa rovnal úrovni uvedených dispozícií. Ide najmä o všeobecnú inteligenciu, ktorá zahŕňa pojmy ako chápavosť, dôvtip, čítanie medzi riadkami, či samostatná orientácia v novej zložitej situácii. 17 Najčastejšie chyby pri komunikácii sa prejavovali v príliš direktívnom tóne a voľbe slov. Napr. lektor upozornil návštevníkov, ktorí sa rozbeholi k ďalšej časti výstavy slovami: Myslím, že som povedala, že najprv ideme k mape! Správnym by bolo upozornenie: Hneď ako si prezriete mapu, môžete ísť ďalej. Pri asertívnej reakcii lektora sa často objavovala aj neadresná formulácia, čo znamená, že lektor ju neadresoval voči konkrétnej osobe, ale pohyboval sa v rovine vy aj keď tým myslel jednu osobu, napr.: Môžete byť ticho?, napriek tomu že vyrušoval jeden konkrétny návštevník. Taktiež sa vyskytla situácia, kde lektor reagoval arogantne so znakmi verbálnej agresie v prípade, keď návštevníkovi odobral mobilný telefón, ktorý mu zazvonil s tým, že: Vrátim ti ho po skončení prehliadky. Tu je nutné si uvedomiť, že návštevník je v pozícii klienta platiaceho za služby, ktoré mu lektor poskytuje a to bez ohľadu na vek. Správnou reakciou zo strany lektora by bola veta: Prosím ťa, vypni si mobilný telefón, ruší nás to. 14 BOROŠ, J. ONDRIŠKOVÁ, E. ŽIVČICOVÁ, E.: Psychológia. Bratislava 2000, s MASARIK, P. IVANOVIČOVÁ, J. SZÍJARTÓOVÁ, K.: Edukátor a jeho komunikačné kompetencie. Nitra 2003, s BOROŠ, J.: Základy sociálnej psychológie. Bratislava 2001, s ŘÍČAN, P.: c.d., s. 240.

246 246 Silvia ELIAŠOVÁ / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 Príkladom efektívneho zvládnutia situácie prostredníctvom asertivity bol moment, keď chlapec šiesteho ročníka neustále narúšal výklad svojimi poznámkami doprevádzanými smiechom a výkrikmi. Lektorka vyslovila vetu: Vyrušuješ mňa, aj spolužiakov. Prosím ťa, prestaň. Nakoľko sa jednalo o chlapca, ktorý vykazoval znaky neprispôsobivosti a snažil sa rozviesť toto upozornenie do diskusie, lektorka túto požiadavku opakovala, nereagovala na nekonštruktívne argumenty žiaka a výsledkom bolo, že žiak kapituloval, čiže jeho verbálne znehodnocovanie výkladu bolo potlačené. V uvedenej situácii lektorka použila techniku pokazenej gramoplatne. Ide o techniku, ktorá je často preferovaná v nácviku asertívnych reakcií a odporúčaná pre praktické využitie v bežnom živote. Podstata tejto techniky spočíva v tom, že: sa nenecháme vtiahnuť do diskusie, a tým odviesť pozornosť, máme svoju formuláciu, a tú stále dookola, obvykle s rovnakými slovami opakujeme. Kľudne, vytrvale, bez kriku, plaču, teatrálnych gest. 18 Technika vychádza z toho, že keď niečo požadujeme, tak náš oponent nemá obyčajne v zásobe viac ako dve negatívne odpovede. Keď ho požiadame tretí raz, tak nám zvyčajne vyhovie. 19 Sťažené, pre študenta záťažové situácie však nepredstavovali len prejavy podobné uvedenému prípadu, ale napr. aj sprostredkovanie informácií deťom predškolského veku, či mentálne postihnutej mládeži. Ak sa jedná o návštevníkov, ktorými sú deti predškolského veku, je nutné brať do úvahy, že schopnosť upriamiť úmyselnú pozornosť vo chvíli, ktorá si to vyžaduje nie je jednoznačná. Rezervy sú prítomné aj v dĺžke trvania zamerania pozornosti na jeden konkrétny objekt. Ťažiskom ostáva upútanie neúmyselnej pozornosti, ako predpolia pre zapojenie sa úmyselnej pozornosti. Neúmyselnú pozornosť vzbudzujú a udržiavajú ju osobitosti pôsobiacich podnetov. Je to prvotná forma pozornosti, nezávislá na vôľovej aktivite. 20 Tu je potrebné si uvedomiť, že podnet musí mať vlastnosti ako sú sila podnetu, kontrast medzi podnetmi, potreby a záujmy. Úmyselnú pozornosť človek vyvoláva (vzbudzuje) sám vlastným vôľovým úsilím. Je to psychický proces vedomého sústredenia sa na istý podnet, či informáciu. 21 Je teda potrebné aby lektor pristúpil k alternatívnej forme výkladu zohľadňujúcej tieto zákonitosti. Časový a tematický plán sa stáva nepodstatným, nakoľko reakcie a postoje k videnému sú živelné a nepredvídateľné vzhľadom na vekové obdobie dieťaťa. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že v rámci výstavy sa nevyskytli komplikácie väčšieho rozsahu pri kontakte lektorov s najmladšími návštevníkmi, avšak aj tu bolo možné badať rozdielnu kvalitu prístupu, podmienenú osobnostnými dispozíciami konkrétneho lektora. Niektorí lektori svojím monotónnym prejavom doslova deti nudili, iní z nich vedeli vydolovať maximum. Študenti sa snažili výklad zjednodušiť, čo najviac priblížiť k detskému vnímaniu, voliť jednoduché slová, aplikovať čo najviac názorných príkladov, ktoré slúžili ako pomôcka pre vysvetlenie obsahu informácií, ako aj zakomponovanie zdrobnenín. Zdrobneniny sú. súčasťou bežnej komunikácie dieťaťa s okolím, dieťa je na ne zvyknuté, sú mu blízke. Niektorí študenti využívali modifikovanie tónu, zafarbenia a intenzitu hlasového 18 NOVÁK, T. KUDLÁČKOVÁ, I.: Asertívní žena. Praha 2002, s BOROŠ, J.: c. d., s BOROŠ, J. ONDRIŠKOVÁ, E. ŽIVČICOVÁ, E.: c. d., s Tamže, s. 97.

247 K niektorým psychologicko - pedagogickým aspektom vzťahu lektor návštevník 247 podania, čo deti ocenili zvýšenou pozornosťou a záujmom, ale aj slovným hodnotením typu: ten ujo sa mi páčil lebo mal taký pekný, silný hlas. V danej situácii, pri práci s najmenším návštevníkom by hlas nemal byť príliš tichý, či vecný, ale zároveň ani prehnane rázny a dominantný. Rozhodne by sa mal meniť vzhľadom na vývoj dynamiky prezentovaného. To znamená voliť nižší tón tam, kde si to hovorené slovo vyžaduje a naopak vyšší pre zdôraznenie určitej skutočnosti. Ak napr. lektor vyzíva k určitej aktivite, volí radostný tón, zvolanie, aby v dieťati podnietil túžbu po vykonávaní činnosti. Ak chceme deti zasvätiť do niečoho nezvyčajného, lektor by mal stíšiť hlas akoby prezrádzal tajomstvo, napr. pri opisovaní pohrebného rituálu hovoriť tichším hlasom, mať dramatický výraz tváre, aby poukázal na dôležitosť a vážnosť obradu, ktorý opisuje. Možno vysloviť názor, že čím zložitejší a vedeckejší je charakter prezentovaného, tým náročnejšie je prispôsobenie sa lektora k špecifickým skupinám návštevníkov. Reakcie najmenšieho návštevníka na lektorov výklad sú charakteristické vysokou mierou bezprostrednosti. V prípade jurty sa napr. deti lektorky spýtali: kde tí ujovia a tety spávali? Následne sa začali prekrikovať: a ja mám doma dve postele, ja mám poschodovú posteľ, ja mám jednu doma a jednu u babky!. Podobná situácia sa opakovala v prípade lektorkinho opisu kúrenia v jurte. Deti kričali: my kúrime tiež s drevom, my kúrime s krbom! Malý chlapček pristúpil k lektorke a pošuškal jej: a my kúrime radiátorom. Deti sa taktiež zaujímali o to, kde je telka, vaňa, počítač. V archeologickej miestnosti pri vysvetľovaní reštaurovania črepov, ktoré predtým deti vykopali uvádzali: a nám sa doma rozbil pohár, a moja mamička rozbila vázu, mne sa rozbilo prasiatko, mne sa nerozbilo lebo moje je drevené. Špecifický výber podnetov, ktorým deti venujú pozornosť je možné badať aj na príklade rozhovoru s malým dievčatkom : - Páčilo sa ti u nás? - Áno - A čo sa ti najviac páčilo? Dievčatko sa zamyslelo, otvorilo ústa a povedalo: - Aha, mne vypadol zub. Inou špecifickou skupinou bola skupina mentálne postihnutej mládeže. Obavy zo zvládnutia neočakávanej záťažovej situácie zo strany študentov boli o to väčšie, že na rozdiel od predškolákov vystupoval do popredia zjavný faktor postihnutia, ktoré nie je súčasťou nášho každodenného života. Človek, ktorý nie je zvyknutý na komunikáciu s osobou, ktorá je zdravotne postihnutá, môže pri prvom kontakte pociťovať strach z neznámeho, obavy pred tým, ako má správne zareagovať, ako sa má správať. Mentálne postihnutie sa prejavovalo v oneskorenom duševnom vývine. Skupinu tvorili návštevníci ľahšieho, ako aj ťažšieho stupňa postihnutia. Pre mentálne postihnutie sú charakteristické pridružené poruchy učenia, predĺžené latencie v odpovediach, rigídne vnímanie a myslenie. Pozornosť je narušená vo všetkých zložkách, prevažuje mechanická, slabšia pamäťová stopa. Pre osoby s ľahkým postihnutím je typický harmonický vzhľad, ťažšie postihnutia sú výraznejšie stigmatizované v podobe disharmónie lebiek, porucha telesných proporcií. Mentálne

248 248 Silvia ELIAŠOVÁ / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 postihnutie vyvoláva aj celkové zaostávanie v raste a somatosexuálnom vývoji. 22 Vzhľadom na náročnosť situácie študenti prejavili vysokú mieru altruizmu, sociálnej inteligencie, ale aj profesionality. Výklad prispôsobili časovo, ale aj tematicky, nechávali voľný priestor pre výber trasy prehliadky, venovali zvýšenú pozornosť tomu, čo upútalo čo zjavne upútalo pozornosť návštevníkov vo väčšom merítku. Ako napr. v prípade, keď jeden z návštevníkov na začiatku prehliadky pristúpil k lektorke a spýtal sa: Vy ste sestrička? Nebudete nám robiť zle? Tento návštevník sa domnieval, že ide o zdravotnú sestru, nakoľko jej oblečenie zelenej farby a strihom pripomínalo zdravotnícky personál. Lektorka sa usmiala a odpovedala: Ale veď ja nie som sestrička, ale nomádka a teraz vám ukážem môj dom, kde bývam a porozprávam vám o nás nomádoch! Návštevník sa v tej chvíli upokojil a v priebehu celej prehliadky komunikoval s lektormi, pýtal sa ako sa volajú, podával im ruky. Lektori sa nevyhýbali sa ani dialógom, kládli otázky, pričom ich formulovali jednoducho, presne a zrozumiteľne. Spätnou väzbou pre nich boli pozitívne prejavy emócií zo strany návštevníkov, ich bezprostredné reakcie a záujem. Študenti sa nezľakli ani vysokej frekvencii fyzických prejavov náklonnosti v podobe podávania rúk, objatí. Ani v jednom prípade nebol zaznamenaný prejav odporu z ich strany, vždy išlo o akceptovanie, pričom museli zmobilizovať svoje psychické sily a schopnosti, prekonať strach. V tejto skupine boli aj chlapci blížiaci sa k plnoletosti, ako aj fyzicky dospelí, niektorí vysokého vzrastu v protiklade k našim lektorkám, ktorých sa opakovane chceli dotknúť, objať, podať im ruku vzhľadom na absenciu sociálnej bariéry. Pozitívna spätná väzba sa taktiež premietla do rozhovoru po skončení prehliadky, ktorý trval cca 20 minút a lektori sa s návštevníkmi bavili o všetkom, čo ich zaujímalo. Napr. či nomádi (študenti) chodia aj večer domov, či budú aj obedovať, ak áno, tak čo konkrétne, aké je ich obľúbené jedlo, odkedy sú už nomádi hore, kedy vstávali a či oblečenie, ktoré majú na sebe nosia aj na ulici. Veríme, že to bol začiatok priateľstva medzi našimi študentmi a mentálne postihnutou mládežou a že naším výstavám zachovajú priazeň aj v budúcnosti. Ako sme už uviedli, v priebehu trvania výstavy sa z pohľadu efektivity a dosiahnutia želaného výsledku vyskytlo niekoľko špecifických situácií, vyžadujúcich zmobilizovanie osobnostného potenciálu lektora, ako aj využitie určitej dávky kreativity pri ich zvládaní. Každým dňom komunikačné schopnosti a úroveň riešenia problémových situácií naberali na kvalite. Do popredia sa dostáva potreba a nevyhnutnosť venovať pozornosť otázkam efektívnej komunikácii s prihliadnutím na špecifické skupiny návštevníkov. Kvalitná psychologická, sociálna a pedagogická príprava v kombinácii s odbornými poznatkami by mohla napomôcť k viditeľnému skvalitneniu prístupu študentov k návštevníkom, ako aj pripraviť našich študentov na ich pôsobenie po ukončení štúdia, na prácu s človekom. Posudzovala PhDr. Daniela Prelovská 22 Pozri bližšie JAKABČIC, I. POŽÁR, L.: Všeobecná patopsychológia a patopsychológia mentálne postihnutých. Bratislava 1995.

249 K niektorým psychologicko - pedagogickým aspektom vzťahu lektor návštevník 249 Silvia ELIAŠOVÁ: ABOUT SOME PSYCHO-PEDAGOGICAL ASPECTS OF THE RELATIONSHIP LECTURER VISITOR, SPECIFIC GROUPS OF VISITORS. As a part of bachelor`s exhibition Steppe Fighters the Way of the Bow, we realized a research through which we wanted to find out which parts of the exhibition were preferred by visitors. We also concentrated on verifying the extent of absorption of distributed information by them. It was positive to find out that most of the respondents were able to answer our questions correctly. During the exhibition, our students were in different specific situations which required to abandon traditional ways of communication, to call up the potential and to utilize creativity while relating the relationship with the visitor. Specific situations were in case of pre-school children, maladjusted visitors, mentally handicapped young people. It was necessary to use alternative ways of communication and different explanations. Very important part of effective communication was assertiveness ability. Knowledge of assertiveness technique makes solving of problem situation simplier, and our students were also convinced about it. Literatúra BOROŠ, J. - ONDRIŠKOVÁ, E. - ŽIVČICOVÁ, E.: Psychológia. Bratislava BRATSKÁ, M.: Vieme riešiť záťažové situácie? Bratislava1992. HUIZING, J.: Homo ludens. Praha JAKABČIC, I. - POŽÁR, L.: Všeobecná patopsychológia a patopsychológia mentálne postihnutých. Bratislava KESNER, L.: Marketing a manažment múzeí a památek. Praha MASARIK, P. - IVANOVIČOVÁ, J. SZÍJARTÓOVÁ, K.: Edukátor a jeho komunikačné kompetencie. Nitra NOVÁK, T. - KUDLÁČKOVÁ, I.: Asertívni žena. Praha RIEFOVÁ, S.: Nesostředěné a neklidné díte ve škole.praha ŘÍČAN, P.: Psychologie. Praha TVRDOŇ, M.: Odborná prax v príprave sociálnych pracovníkov. Zborník referátov z prvého odborného seminára k praktickej príprave sociálnych pracovníkov. Nitra : Fakulta sociálnych vied UKF v Nitre, str TVRDOŇ, M.: Hodnoty v živote človeka. In: Czlowiek, dzielo, sacrum. Uniwersytet Opolski - Instytut Filologii Polskiej : Opole, s VÝROST, J.: Sociálno psychologický výskum postojov. Bratislava1989. WAIDACHER, F.: Príručka všeobecnej muzeologie. Bratislava: SNM, 1999.

250 250 Silvia ELIAŠOVÁ / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13

251 PRÍSPEVOK K DEJINÁM MÚZEJNÝCH ČINNOSTÍ NA SLOVENSKU (Hygienická výstava Zázrak života ) Miroslav PALÁRIK Miroslav PALÁRIK: CONTRIBUTION TO THE MUSEUM ACTIVITIES IN SLOVAKIA (HYGIENIC EXHIBITION The Miracle of Life). In 1939, The Czechoslovak republic vanished. All activities of the museologists centered in Association of Slovak Museologists concentrated their attention on solving the problems caused by inappropriately installed collections, their documentation and evidence. Thanks to their activities, all forms used in museums were unified; they started to build up the chain of museums, they continued in education of the museologists. Moreover, some new museums were established, e.g. in 1940 The Slovak Hygienic Museum. Zánik Československej republiky v roku 1939, znamenal pretrhnutie spolupráce medzi slovenským a českým múzejníctvom. Napriek vojnovým časom, pokračovali slovenskí múzejníci v snahe riešiť problémy, ktoré prinášalo každodenné riešenie základných múzejných činností. Príležitosti sa chopili martinskí múzejníci zo Slovenského národného múzea. Na jeho pôde v Martine sa 10. decembra 1939 konalo zakladajúce valné zhromaždenie Zväzu slovenských múzeí, ktorý zastrešil múzeá na Slovensku po metodickej stránke. Zväz slovenských múzeí si kládol podobné ciele ako jeho predchodca Zväz československých múzeí. Výhodou bolo, že mohol pružnejšie reagovať na potreby slovenských múzejníkov a k ich požiadavkám tak pristupoval individuálnejšie. Sústredil sa na riešenie problémov, ktoré súviseli s nevhodne vyinštalovanými zbierkami, ich dokumentáciou a evidovaním. V súvislosti so zbierkotvornou činnosťou sa vďaka iniciatíve Zväzu pristúpilo k zjednoteniu tlačív používaných v múzeách, určovali sa zberné oblasti jednotlivých múzeí, položili sa základy budovania múzejnej siete, pokračovalo sa v odbornom vzdelávaní múzejníkov. 1 Napriek tomu, že sa Európa zmietala vo vojnovom konflikte, aj v tomto období vzniklo niekoľko múzeí, či už na štátnom alebo spolkovom základe. Štát založil v rokoch dve nové špecializované múzeá, Slovenské hygienické múzeum (ďalej SHM) a Vojenské múzeum v Bratislave. Tieto však krátko po vojne zanikli. V štátnej správe boli tiež Štátne banské múzeum v Banskej Štiavnici, Šarišské múzeum v Bardejove a Štátne múzeum v Nitre. Okrem toho štát poskytoval Slovenskému národnému múzeu v Martine ročnú subvenciu vo výške korún. 1 Bližšie o Zväze slovenských múzeí pozri: STRELKOVÁ, J.: Vznik a počiatky Zväzu slovenských múzeí ( ). In: Múzeum, 45, 1999, č. 1, s ; JURKOVIČ, M.: Príspevky k dejinám Zväzu slovenských múzeí ( ). In: Múzeum, 16, 1971, č.2, s ; RYBECKÝ, M.: Muzeálna slovenská spoločnosť. Bratislava 1983, s

252 252 Miroslav PALÁRIK / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 Aktivity miestnych zberateľov našli uplatnenie v novovznikajúcich mestských múzeách v Žiline, Zvolene, Modre, Pezinku a Svätom Jure. Mnohé z menovaných múzeí pretrvali vďaka húževnatosti ich zakladateľov a vo svojej činnosti pokračovali aj po vojne. Predstavitelia slovenského štátu sa snažili uspokojiť väčšinu požiadaviek prichádzajúcich z Nemecka, či už to bolo v politickej, vojenskej alebo hospodárskej sfére. Spolupráca medzi krajinami prebiehala, pochopiteľne, aj v oblasti kultúry. Potvrdením tejto kooperácie bolo uzavretie Dohody medzi Slovenskou republikou a Nemeckou ríšou o spolupráci na poli kultúrnom z 1.mája 1942 v Bratislave. Zmluva v duchu poznania duše národa si kládla za cieľ:...aby sa kultúrne vzťahy slovensko - nemecké nadviazaly na každom poli kultúrneho života, teda najimä na poli vedeckom, školskom, osvetovom, publicistickom, umeleckom i hudobnom, ba nezabúda sa ani na športové styky a na cestovný ruch... 2 Práve kultúrne inštitúcie sa mali stať tichým a nenápadným šíriteľom ideológie medzi ľuďmi a mali tak prispieť, doslovne povedané:...k výstavbe európskeho kultúrneho spoločenstva. 3 Článok 12. spomínanej dohody sa dotýkal aj oblasti múzejníctva, pretože sa v ňom písalo:...na prehĺbenie poznania kultúry druhého štátu budú sa usporadovať a podporovať vhodné výstavy. 4 Obe strany sa tiež zaviazali, že predmety dovezené pre účely týchto výstav zo spriateleného štátu, budú oslobodené od colných poplatkov pod podmienkou, že sa po skončení podujatia vyvezú naspäť. 5 Prejavila sa teda snaha odstrániť všetky prekážky, ktoré by bránili vzájomnému poznaniu oboch národov. SHM v Bratislave bolo jedným z výsledkov kultúrnej spolupráce Nemeckej ríše a slovenského štátu, hoci vzniklo ešte pred podpísaním spomínanej dohody. Snaha o kooperáciu medzi slovenským a nemeckým múzejníctvom sa neobmedzila len na založenie zmieneného múzea. O dobrých vzťahoch medzi Nemeckou ríšou a Slovenskom svedčí pozvanie na celoštátnu reprezentatívnu výstavu slovenského umenia do Berlína, ktorá umožnila priblížiť tvorbu slovenských umelcov nemeckému publiku. 6 Prípravu výstavy zabezpečovali predstavitelia Spolku slovenských výtvarných umelcov v spolupráci s Nemecko slovenskou spoločnosťou v Berlíne. V prípravnom výbore malo svojich zástupcov Ministerstvo zahraničných vecí, Ministerstvo školstva a národnej osvety (ďalej len MŠANO) a Úrad propagandy , Správa kultúrneho výboru o vládnom návrhu, ktorým sa Snemu Slovenskej republiky predkladá na udelenie súhlasu Dohoda medzi Slovenskou republikou a Nemeckou ríšou o spolupráci na kultúrnom poli. 3 Tamtiež. 4 Slovenský zákonník 1943, Vyhláška ministra zahraničných vecí zo dňa 5. februára 1943, s Dohody v podobnom duchu boli podpísané aj s Bulharským kráľovstvom a s Rumunským kráľovstvom. 5 Slovenský zákonník 1943, Vyhláška ministra zahraničných vecí zo dňa 5.februára 1943, s Archív Slovenského národného múzea (ďalej len ASNM), fond (ďalej len f.) Zväz slovenských múzeí (ďalej len ZSM), 1942, krabica (ďalej len kr.) 2/II, List predsedníctva prípravného výboru berlínskej výstavy č. 8/42 adresovaný Zväzu slovenských múzeí dňa

253 Príspevok k dejinám múzejných činností na Slovensku 253 Zväz slovenských múzeí delegoval ako svojho zástupcu Ing. Miloša Jurkoviča. Výstava sa mala uskutočniť na jeseň roku Pri zakladaní SHM spolupracoval štát so Slovensko nemeckou spoločnosťou v Bratislave a drážďanským hygienickým múzeum, ktoré poskytlo pre účely jeho založenia časť svojich zbierok. Expozície Nemeckého hygienického múzea v Drážďanoch boli v tomto období známe po celej Európe. Myšlienka založiť hygienické múzeum v Nemecku sa zrodila v roku Jej hlavný propagátor - Karl Gustav Lingner, priemyselník vyrábajúci ústnu vodu Odol, vtedy začal pracovať na projekte založenia špecializovaného múzea venujúceho sa problematike hygieny, zdravotnej prevencie a poznania ľudského tela. Snažil sa tak nadviazať na úspech prvej medzinárodnej výstavy o zdravovede, ktorá sa v roku 1911 konala práve v Drážďanoch. Prípravné práce na výstavbe múzea však prerušilo vypuknutie prvej svetovej vojny a Lingnerova smrť v roku V povojnových časoch sa Lingnerova idea presadzovala len veľmi ťažko. No napriek nepriaznivej dobe, sa v roku 1927 začalo so stavbou novej budovy pre potreby múzea. Navrhol ju architekt Wilhelm Kreis. Slávnostné otvorenie Hygienického múzea sa uskutočnilo v roku 1930, v prítomnosti jeho riaditeľa Dr. Georga Seiringa. Nešlo o klasické múzeum, skôr o akési didaktické, keďže jeho exponáty boli neraz využívané v školách a iných vzdelávacích zariadeniach. Cieľom bolo prostredníctvom voskových figurín ľudského tela, poučiť návštevníkov o jeho anatómii, rôznych typoch chorôb, prevencii proti nim a zdravom životnom štýle. 8 Pokrok vedeckých pracovníkov a invenčnosť múzejníkov v tejto oblasti bola zmarená nástupom NSDAP k moci. Múzeum sa čoraz viac dostávalo do područia nacistickej rasovej ideológie. 9 V druhej polovici tridsiatych rokov 20. storočia sa vďaka politickej objednávke hygienické múzeum sústreďovalo na prezentáciu výsledkov bádania v oblasti eugeniky. 10 Napriek tomu dosiahlo so svojimi expozíciami výrazný úspech vďaka Druhej svetovej zdravotnej výstave, ktorá sa konala v Drážďanoch v rokoch Expozície múzea videli návštevníci aj na výstavách: Ľudské telo a choroby, Cievne choroby a ich liečenie, Hygiena, Fyzická kultúra, hra a športy, či na svetových výstavách v Paríži v roku 1937 a v New Yorku v roku Slovenské hygienické múzeum v Bratislave vzniklo v roku Po múzeu hygieny v Drážďanoch bolo druhou inštitúciou v Európe venujúcou sa problematike zdravovedy. Spadalo pod pôsobnosť zdravotného oddelenia číslo 51 Ministerstva vnútra, ktoré mu poskytlo priestory v budove bývalých kasární na Dunajskom nábreží. Jeho postavenie bolo od začiatku špecifické, a to nielen preto, že išlo 7 Tamtiež. 8 O ygienickom múzeu v Drážďanoch pozri aj: ; , SCHULTE, S.: Das Deutsche hygiene - museum in Dresden von Wilhelm Kreis. Biographie eines Museums der Weimerer Republik. Bonn 2001, s a s SCHULTE, S.: Das Deutsche hygiene - museum in Dresden von Wilhelm Kreis. Biographie eines Museums der Weimerer Republik. Bonn 2001, s ; Tamtiež.

254 254 Miroslav PALÁRIK / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 o špecializované múzeum. Hneď v prvom roku fungovania hygienického múzea sa riešila otázka, kto vlastne bude jeho správcom. Iba deväť dní pred jeho slávnostným otvorením , žiadalo Ministerstvo vnútra, aby zbierky SHM, ktoré dočasne spravuje, prevzalo do svojej správy MŠANO. 13 MŠANO toto odmietlo, s odôvodnením, že:...má v svojej správe len vyslovene štátne múzeá. 14 Navrhovalo však, že:...nakoľko majiteľom Slovenského hygienického múzea je Slovensko nemecká spoločnosť v Bratislave, jej múzeum bolo by možné spravovať prostredníctvom Slovenského múzea v Bratislave. 15 Návrh nakoniec neprešiel a hygienické múzeum zostalo až do svojho zániku v správe Ministerstva vnútra a teda de facto štátu. Špecifickosť Slovenského hygienického múzea spočívala aj v jeho zbierkach. Netvorili ho totiž predmety, ktoré by sa viazali na naše územie. Všetky zbierkové predmety daroval múzeu Dr. Georg Seiring, riaditeľ Nemeckého hygienického múzea v Drážďanoch, ktoré patrilo pod Zentralinstitut für Volksgesundheitspflege. Nedokumentovali teda vývoj zdravotníctva a výsledky dosiahnuté v tejto oblasti na Slovensku. Ako zbierkové predmety sa využívali trojdimenzionálne modely ľudského tela a biológie človeka, t.j. modely všeobecne sa vzťahujúce k medicíne. Znázorňovaním ľudského tela v tej dobe boli svojim spôsobom originálne, aj keď v súčasnosti by sme väčšinu z nich nazvali substitúty. Slovenské hygienické múzeum by sme preto mohli charakterizovať ako pobočku hygienického múzea v Drážďanoch. Prezentovalo osvetu v oblasti zdravia a prevencie pred chorobami medzi obyvateľmi Slovenska. Jeho zámerom bolo prostredníctvom svojich zbierok...názorne poučiť o moderných poznatkoch v oblasti hygieny a ich aplikácii na ľudský život. 16 Vzhľadom na zameranie materského múzea v tomto období, môžeme predpokladať, že bratislavské hygienické múzeum bolo pod vplyvom nacistickej rasovej ideológie. Vystavené exponáty boli rozdelené do siedmych miestností, každá sa venovala inej oblasti zdravovedy a hygieny. Pracovníci múzea zadelili zbierkové predmety do tematických celkov, čím zabezpečili prehľadnosť expozície. Tak návštevník získal nové poznatky nielen z anatómie, mikrobiológie a bakteriológie, ale aj zo zásad hygienického bývania, opatery dojčiat, pravidiel prvej pomoci, či osobnej hygieny. 17 V našich pomeroch to bola novinka, o ktorej mohla väčšina múzeí s nevhodne vyinštalovanými expozíciami len snívať. Rozdelenie exponátov do tematických celkov bolo jedným z nedostatkov múzeí v tomto období. Z tohto hľadiska pôsobili výstavy chaoticky a neprehľadne, čo sťažovalo návštevníkom orientáciu a celkový dojem z prehliadky. Tento problém sa riešil aj na pôde Zväzu slovenských múzeí. Vytvoril 13 ASNM, f. ZSM, 1941, kr. 1/II, List Ministerstva vnútra č /v/15/1941 adresovaný Ministerstvu školstva a národnej osvety zo dňa ASNM, f. ZSM, 1941, kr. 1/II, List Ministerstva školstva a národnej osvety č adresovaný Ministerstvu vnútra zo dňa Tamtiež. 16 Slovenské múzeá. Sprievodca po slovenských múzeách. Turčiansky sv. Martin 1945, str. 67. Upozorňujem, že v publikácii sa uvádza ako darca zbierok Dr. Seinig prezident Hygienického múzea v Drážďanoch. Zrejme tu došlo k tlačovej chybe, pretože v ostatných dokumentoch sa spomína ako prezident spomenutého múzea Dr. Seiring. 17 Tamže, str

255 Príspevok k dejinám múzejných činností na Slovensku 255 revíznu komisiu, ktorá mala, okrem iného, zabezpečiť aj prerozdelenie a následné vyinštalovanie zbierok podľa zásady tematickosti. 18 Vzťah medzi Zväzom múzeí a SHM tiež nebol jednoznačný. Kompetenciou Zväzu slovenských múzeí bolo posúdiť kompletnosť zbierok novovznikajúcich múzeí, ich náležitú evidenciu, zakonzervovanie a najmä vyinštalovanie, ešte predtým ako boli prijaté medzi svojich radových členov. Podľa miery splnenia týchto kritérií bolo vznikajúce múzeum zaradené medzi múzeá alebo muzeálne zbierky, prípadne mu bolo členstvo v Zväze dočasne zamietnuté. Pravdaže, po odstránení zistených nedostatkov, sa mohla inštitúcia, dovtedy označovaná ako muzeálna zbierka, premenovať na múzeum. Hoci Zväz zaraďoval hygienické múzeum medzi svojich členov, pretože tieto podmienky spĺňalo, ono samo na výzvy týkajúce sa potvrdenia členstva nereagovalo. 19 Vďaka podpore zo strany vtedajšieho ministra vnútra Alexandra Macha, prezentovalo drážďanské hygienické múzeum v roku 1943 svoje zbierky na putovnej hygienickej výstave s názvom Zázrak života. Jej hlavnou atrakciou bola expozícia so skleným človekom, známa v tom čase nielen v Európe, ale aj v zámorí, vďaka spolupráci nemeckého hygienického múzea s Museum of Science and Health. 20 Sklený človek bol v tridsiatych rokoch súčasťou 1200 výstav, ktoré videlo približne tridsať miliónov ľudí na celom svete. V roku 1943 mali možnosť spoznať skleného človeka aj obyvatelia Slovenska. Výstava so skleným človekom Zázrak života postupne navštívila mestá - Banskú Bystricu, Prešov a Nitru. Intenzívne prípravy putovnej hygienickej výstavy sa v Nitre začali 17. apríla Vládnemu komisárovi mesta Františkovi Mojtovi bol doručený list z Ministerstva vnútra, v ktorom stálo, že sa:...na osobné prianie pána ministra (Alexandra Macha M.P.) usporiada (zdravotný odbor ministerstva vnútra M.P.) hygienická výstava so skleným človekom v dňoch Nedostatok prameňov neumožňuje osvetliť, prečo sa otvorenie výstavy nakoniec posunulo o dva týždne neskôr. Spolu s oznámením o usporiadaní výstavy, dostal Úrad vládneho komisára mesta aj predbežný program slávnostného otvorenia, ktorý sa mal začať príhovormi Františka Mojta a ministra Alexandra Macha. 22 Po nich sa mali prihovoriť návštevníkom Dr. Snyckers kultúrny ataché nemeckého veľvyslanectva, Dr. Seiring a Prof. Dr. Šubík šéf zdravotného odboru a v rokoch člen Štátnej rady. 23 Po 18 K tomuto pozri: GÜNTHEROVÁ MAYEROVÁ, A.: O súčasnom muzejníctve. In.: Časopis Muzeálnej slovenskej spoločnosti, 31, 1940, č.2, s STRELKOVÁ, J.: Zväz slovenských múzeí v rokoch In: Múzeum, 45, 1999, č.2, s Štátny archív v Nitre (ďalej len ŠA - N), fond (ďalej len f.) Mestský úrad v Nitre (ďalej len MÚ - N), 1944, krabica (ďalej len kr.) 141, List Ministerstva vnútra č. 511-D-1006/7 adresovaný Vládnemu komisárovi mesta dňa František Mojto bol vymenovaný za člena Štátnej rady. Pozri: KAMENEC, I.: Štátna rada v politickom systéme slovenského štátu v rokoch In: Hľadanie a blúdenie v dejinách. Bratislava 2000, s V roku 1942 pôsobil Dr. Hans Snyckers ako pomocný úradník nemeckého poradcu, tzv. berátera pre propagandu A. Endrösa na Slovensku. Úlohou poradcov vysielaných Treťou ríšou na Slovensko bolo prenikať do štruktúr štátnych inštitúcií, zavádzať v nich nemecké

256 256 Miroslav PALÁRIK / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 prehliadke vystavených zbierok by sa konal spoločný obed hostí pozvaných mestom. Program úvodného dňa sa nakoniec ešte niekoľkokrát zmenil. Prípravu výstavy prenechalo ministerstvo v plnom rozsahu na mesto. Začiatkom mája ( ) preto zasadal v Nitre širší prípravný výbor hygienickej výstavy, kde sa spísali dovtedy vybavené záležitosti a problémy, ktoré ešte bolo potrebné vyriešiť. 24 Jedným z bodov rokovania bolo preloženie vernisáže výstavy zo strany Ministerstva vnútra na sobotu o 12 hod. 25 Prípravný výbor s touto zmenou nesúhlasil,...nakoľko...bude vysviacka svätého biskupa Dr. Eduarda Nécseyho. 26 Navrhoval preto preložiť výstavu na 15., alebo 17. mája O svojom rozhodnutí upovedomil výbor aj ministerstvo, ktoré urobilo konečné rozhodnutie o deň neskôr. Telefonicky a neskôr aj písomne Františkovi Mojtovi potvrdilo definitívny termín začiatku výstavy o 11 hod. 28 Prípravný výbor tiež rozhodol, že...poriadateľstvo na výstave prevezme HG,...tiež Slovenský červený kríž bude vysielať jednu dobrovoľnú sestru. 29 Bol vytvorený užší výstavný výbor, v ktorom boli...mesto, za okres a župu Dr. Turček, HG, školský inšpektor Marko, mestský náčelník, lekár a Slovenský Červený Kríž. 30 Úlohou prípravného výboru mesta bolo podľa nariadenia ministerstva v prvom rade zabezpečiť miestnosti, kde by sa exponáty mohli inštalovať, vyhľadanie firmy, ktorá by predmety odviezla z vlakovej stanice až na miesto konania. 31 V súvislosti so zabezpečením prepravy exponátov, požadoval riaditeľ výstavy Dr. Rudolf Junck, aby bolo prevážajúce auto vybavené nakladacou rampou, pretože materiál bol dosť ťažký, a bolo by náročné ho bez rampy naložiť. 32 Výbor mal tiež najať pomocný personál a zaistiť lekársky dozor, pričom ministerstvo odporúčalo osloviť župného lekára. 33 Pre dosiahnutie dostatočnej návštevnosti sa nemalo zabudnúť na propagáciu výstavy. Mesto malo...účelnou propagandou do rozhlasu a do novín a natlačením plakátov upozorniť obecenstvo na slávnostné otvorenie výstavy a na dobu trvania, t.j. 14 dní, aby sa obecenstvo a hlavne školy v hojnom počte účastnily metódy a tak ich ovplyvňovať. O nemeckých poradcoch na Slovensku podrobnejšie: HRADSKÁ, K.: Prípad Dieter Wisliceny. (Nemeckí poradcovia na Slovensku v rokoch ) Bratislava AEP, 133 s. 24 ŠA - N, f. MÚ - N, 1944, kr. 141, Úradný záznam o zasadaní širšieho výboru Hygienickej výstavy v Nitre, dňa o 11. hodine v malej dvorane radnice. 25 ŠA - N, f. MÚ - N, 1944, kr. 141, List Ministerstva vnútra č. 511 D 1006/ adresovaný Vládnemu komisárovi mesta dňa ŠA - N, f. MÚ - N, 1944, kr. 141, Úradný záznam o zasadaní širšieho výboru Hygienickej výstavy v Nitre, dňa o 11. hodine v malej dvorane radnice. 27 Tamtiež. 28 ŠA - N, f. MÚ - N, 1944, kr. 141, List Ministerstva vnútra č /5-2/43 adresovaný vládnemu komisárovi mesta dňa ŠA - N, f. MÚ - N, 1944, kr. 141, Úradný záznam o zasadaní širšieho výboru Hygienickej výstavy v Nitre, dňa o 11. hodine v malej dvorane radnice. 30 Tamtiež. 31 ŠA - N, f. MÚ - N, 1944, kr. 141, List Ministerstva vnútra č. 511-D-1006/7 adresovaný vládnemu komisárovi mesta dňa ŠA - N, f. MÚ - N, 1944, kr. 141, List Dr. R. Juncka adresovaný Vládnemu komisárovi mesta Nitra dňa ŠA - N, f. MÚ - N, 1944, kr. 141, List Ministerstva vnútra č. 511-D-1006/7 adresovaný vládnemu komisárovi mesta dňa

257 Príspevok k dejinám múzejných činností na Slovensku 257 výstavy. 34 Významným verejným činiteľom organizátori rozposlali pozvánky na vernisáž, napísané v nemčine a slovenčine. Medzi takto pozvanými hosťami boli napríklad: Ing. Walter Kuss predseda nemeckej strany, nitriansky biskup Dr. Karol Kmeťko, zástupkyne Živeny, riaditelia škôl, prednostovia mestských úradov a ďalší. 35 Vernisáž mala byť nafilmovaná firmou Nástup, ktorá však pozvanie odmietla, pretože zdokumentovala otvorenie tejto výstavy už v Bratislave a Prešove. 36 Snahou organizátorov bolo prilákať, čo najväčšie množstvo návštevníkov. Úrad vládneho komisára Mojtu oslovil listami devätnásť škôl v meste, pobočku Slovenského Červeného Kríža, Dobrovoľné hasičské zbory, jednotky Civilnej protileteckej obrany a posádkového veliteľa. 37 Upozornenie na konanie kultúrneho podujatia malo vždy približne rovnaké znenie, pričom sa menilo iba adresovanie. V oznámeniach sa apelovalo najmä na významnosť podujatia a jeho náučnú hodnotu pre návštevníkov. Na ilustráciu uvádzam časť listu pre veliteľa vojenskej posádky v Nitre:...V záujme výstavy a tiež v záujme zdokonalenia teoretických znalostí a praktického poznania ľudského tela a zdravia, je žiaduce, aby naša posádka hromadne navštívila túto výstavu, kde by jej vojenskí lekári súčasne poskytli odborného ponaučenia. Je to skutočne jedinečná príležitosť, aby členovia Slovenskej armády mohli si pozrieť významnú zdravotne kultúrnu výstavu a tam byť odborne ponaučení. Žiadam Vás úctivo, ráčte sa láskave ujať príležitosti a zariaďte hromadné návštevy tejto výstavy. 38 Rovnako usporiadatelia požiadali všetky okresné úrady v Nitrianskej župe, aby prostredníctvom obežníkov vyzvali školy a obce vo svojom okrese k návšteve tohto kultúrneho podujatia. 39 Problematickým v tomto smere mohla byť vzdialenosť, čo si uvedomovali aj organizátori. Výstavný výbor preto zamýšľal požiadať ministerstvo dopravy o poskytnutie zľavy na cestovnom, aby tak uľahčil prístup na výstavu pre návštevníkov zo vzdialenejších miest. 40 Obyvateľov Nitry informovali o príprave a priebehu výstavy články v Nitrianskej stráži: Hygienická výstava bude v Nitre (oznámenie o konaní výstavy), Otvorenie hygienickej výstavy v Nitre (informácia o vernisáži) a Prechádzka výstavou hygieny (dojmy autora článku z prehliadky hygienickej výstavy) Tamtiež. 35 ŠA - N, f. MÚ - N, 1944, kr ŠA - N, f. MÚ - N, 1944, kr. 141, List firmy Nástup bez čísla, adresovaný Vládnemu komisárovi mesta dňa ako odpoveď na list č. 9615/1943/P. Nástup bol oslovený v roku 1944 aj výborom Muzeálnej slovenskej spoločnosti. Firma mala sfilmovať zbierky Slovenského národného múzea ako kultúrny film. 37 ŠA - N, f. MÚ - N, 1944, k. 141, Listy pod spoločným číslom 9011-P-1943 adresované: župnému vedúcemu Slovenského červeného kríža v Nitre, okresným vedúcim Slovenského červeného kríža v Zlatých Moravciach, Prievidzi, Hlohovci a Topoľčanoch; župnému veliteľovi Dobrovoľného hasičstva v Nitre; miestnemu veliteľovi CPO dňa ŠA - N, f. MÚ - N, 1944, kr. 141, List Úradu vládneho komisára mesta č /1943/P adresovaný posádkovému veliteľovi v Nitre dňa ŠA - N, f. MÚ - N, 1944, kr.141, List vládneho komisára mesta č. 9011/1943/P adresovaný županovi Nitrianskej župy dňa ŠA - N, f. MÚ - N, 1944, kr. 141, Úradný záznam o zasadaní širšieho výboru Hygienickej výstavy v Nitre, dňa o 11. hodine v malej dvorane radnice. 41 Nitrianska stráž, 22, 1943, č. 20, 21, 22.

258 258 Miroslav PALÁRIK / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 Neprehliadnuteľnými bolo približne 250 kusov plagátov vo formáte A2, ktoré boli rozvešané v Nitre a okolí. Z pôvodného zoznamu významných osobností, určených ministerstvom v liste zo 17. apríla, sa nakoniec vernisáže nezúčastnil nikto. Výstavu...v kruhu predstaviteľov úradov, HSĽS (Hlinkovej slovenskej ľudovej strany M.P.), DP (Deutsche partei M.P.), HG (Hlinkovej gardy M.P.), otvoril nitriansky župan Štefan Haššík, ktorý tak zastúpil neprítomného ministra vnútra. 42 Nemecké vyslanectvo reprezentoval Dr. Klimpel, Hygienické múzeum v Bratislave Dr. M. Topercerová a zdravotný odbor ministerstva vnútra Dr. Vojtech Mucha profesor hygieny, ktorý sa na vernisáži postaral o odborný výklad. 43 Veľká miestnosť Hlinkovho domu na Hitlerovej ulici (dnes Štefánikova ulica) sa teda na dva týždne stala domovom výstavy hygieny. O tom, že výstava bola pripravená na vysokej úrovni, svedčí aj článok na stránkach Nitrianskej stráže, ktorý približuje, čo mohli návštevníci vidieť. 44 Počnúc ľudskou bunkou, cez skelet, až po najzložitejšie orgány tela, všetko usporiadané do tematických celkov. Výstavu plnú trojrozmerných modelov ľudských orgánov a častí tela dopĺňali na tú dobu dômyselné prístroje a automaty, znázorňujúce krvný obeh alebo trávenie žalúdka. Vrcholom sa stal sklený človek. Ide o vernú kópiu človeka ako podľa zovňajšku, tak i po stránke somatologickej. Vidíme verne napodobené všetky jeho ústroje, nervovú sústavu, cievy. Stojíme s obdivom nad týmto majstrovským dielom nemeckého ducha. 45 Návštevníci mali možnosť počuť nielen odborný výklad, ale všetky informácie si overiť na vlastné oči. Obnovili si tiež znalosti zo zásad prvej pomoci, čo v časoch vojny mohlo prispieť k záchrane ľudského života. Redaktor Nitrianskej stráže opísal dojmy z výstavy nasledovne: Sme veľmi povďační tým, čo túto výstavu usporiadali. Poznali sme opätovne a spontánne, že človek je ozajstný zázrak... Odchádzali sme z výstavy hygieny poučení, ale hlavne povznesení Prípravný výbor nezanedbal propagáciu hygienickej výstavy, o čom svedčí aj jej návštevnosť. Už vernisáže sa zúčastnil hojný počet ľudí, spolu 265 návštevníkov, pravdaže väčšia časť z nich (167) bola pozvaná a teda neplatila vstupné. 47 Rekordnou sa stala sobota , kedy sa do tajov fungovania ľudského tela prišlo zasvätiť 1952 ľudí. Prevažnú väčšinu z nich tvorili žiaci nižších škôl Za dva týždne trvania dosiahla návštevnosť úctyhodné číslo , za ktoré by sa určite nehanbilo ani Slovenské národné múzeum (SNM). 49 Pre porovnanie, približne rovnakú návštevnosť 7821 návštevníkov dosiahlo SNM v Martine za prvých päť mesiacov roku Dospelí návštevníci zaplatili za vstupenku 5.- Ks, vojaci a žiaci z vyšších škôl 2.- Ks, najmenšie deti 1.- Ks pri hromadnom vstupe Nitrianska stráž, 22, 1943, č. 21, s Tamtiež. 44 Nitrianska stráž, 22, 1943, č. 22, s Tamtiež. 46 Tamtiež. 47 ŠA - N, f. MÚ - N, 1944, kr. 141, Denné vyúčtovanie pod č. 1332, zo dňa ŠA - N, f. MÚ - N, 1944, kr. 141, Denné vyúčtovanie pod č. 1346, zo dňa ŠA - N, f. MÚ - N, 1944, kr. 141, Denné vyúčtovanie pod č. 1347, zo dňa O činnosti v Slovenskom národnom múzeu roku In: Časopis Muzeálnej slovenskej spoločnosti, 35, 1944, č. 1, s ŠA - N, f. MÚ N, 1944, kr. 141, Informácia z plagátu k výstave.

259 Príspevok k dejinám múzejných činností na Slovensku 259 Celkový výnos z putovnej výstavy činil ,- Ks. Tento mal byť vyúčtovaný riaditeľovi tejto výstavy Dr. Rudolfovi Junckovi. 52 Všetky výdavky, ktoré mestu vznikli v súvislosti s prípravami, sa zaviazalo preplatiť ministerstvo. Najväčšie položky boli vynaložené na mzdu pre robotníkov, kontrolórov a pokladníkov ( ,- Ks), za prenájom miestností (6320,- Ks) a prepravu vystavovaných predmetov vozňami z Prešova (4.602,- Ks). Celkové náklady sa vyšplhali do výšky ,-Ks. František Mojto už zaslal vyúčtovanie do Bratislavy, no žiadosť o preplatenie bolo potrebné urgovať. 53 K vyplateniu požadovanej sumy došlo Z muzeologického hľadiska priniesla hygienická výstava návštevníkom množstvo inovácií, ktoré v danom období nemohli nájsť v žiadnom slovenskom múzeu. Na jej príprave participovali významní predstavitelia mesta s pokynmi priamo z ministerstva vnútra, ktorí nemali s múzejníctvom nič spoločné. Napriek tomu, že Nitra mala vlastné štátne múzeum s kustódom Jozefom Karvašom, tento nebol zaradený medzi členov prípravného výboru. Jeho meno sa objavilo len na zozname hostí pozvaných na vernisáž. 55 Žiaľ, zachované archívne materiály nám nedovoľujú zistiť, či sa pri inštalovaní výstavy využíval vopred napísaný scenár a libreto, alebo prácu koordinoval jej riaditeľ Rudolf Junck. Rovnako už v súčasnosti nie je možné zrekonštruovať lektorské slovo, no vzhľadom na zameranie drážďanského múzea v období druhej svetovej vojny sa dá predpokladať, že sa v ňom vyskytlo aj ideologické zafarbenie. Múzeum hygieny v Bratislave nemalo dlhé trvanie. Zaniklo spolu so slovenským štátom. V roku 1947 sa Slovenské múzeum v Bratislave v spolupráci so Zväzom slovenských múzeí pokúšali o opätovné založenie múzea prezentujúceho problematiku zdravia a hygieny. 56 V tejto súvislosti oslovil Zväz aj Povereníctvo zdravotníctva. Nakoľko zbierky a exponáty pôvodnej inštitúcie boli zničené pri prechode frontu, Zväz navrhoval osloviť misiu UNRRA (United Nations Relief and Rehabilitation Administration Správa Spojených národov pre hospodársku obnovu a pomoc M.P.), aby poskytla nové zbierkové predmety. 57 Návrh však zostal nerealizovaný. Posudzovala PhDr. Daniela Prelovská 52 ŠA - N, f. MÚ N, 1944, kr. 141, List Ministerstva vnútra č. 511-D-1006/7 adresovaný vládnemu komisárovi mesta dňa ŠA - N, f. MÚ N, 1944, kr. 141, List Vládneho komisára mesta Nitry č p-1943 zdravotnému odboru Ministerstva vnútra zo dňa , urgovaný pod č /1943/P. 54 ŠA - N, f. MÚ N, 1944, kr. 141, List Ministerstva vnútra č. 411/MK/1944 adresovaný vládnemu komisárovi mesta dňa ŠA - N, f. MÚ - N, 1944, kr ASNM, f. ZSM, 1947, kr. 5, List Slovenského múzea v Bratislave č. 82/47 adresovaný Zväzu slovenských múzeí zo dňa ASNM, f. ZSM, 1947, kr. 5, List Zväzu slovenských múzeí adresovaný Povereníctvu zdravotníctva dňa

260 260 Miroslav PALÁRIK / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 Miroslav PALÁRIK: A CONTRIBUTION TO THE HISTORY OF MUSEUM ACTIVITIES IN SLOVAKIA (HYGIENIC EXHIBITION The Miracle of Life). In 1940, The Slovak Hygienic Museum in Bratislava was established by Slovak State, Slovak German Society in Bratislava and the German Hygienic Museum in Dresden which contributed all pieces of collection. The museum in Bratislava was subsidiary of Dresden museum. Its goal was to present health education and diseases prevention among the population of Slovakia. A visitor acquired not only information about the human anatomy, microbiology and bacteriology, but also principles of hygienic way of housing and living, keeping of a baby, first aid rules, or personal hygiene. As far as the museum in Dresden was influenced by Nazi racist ideology during that time period, we can suppose that The Slovak Hygienic Museum was also influenced. Dresden s museum activities continued in 1943, when it presented its collections in touring exhibition Miracle of Life. This exhibition was also in Nitra. The preparation was provided by city representatives exactly according to the instructions given by the Ministry of the Interior. The task of preparatory committee was to provide rooms where the exhibition could be installed, to find a company which would march the collection from railway station to the place of exhibition, to employ auxiliary staff and medical supervision. They did not neglect exhibition advertising, as we can see from its attendance. During 2 weeks time period, 7950 visitors came to see it. Total profit was ,-Ks. As from the museulogical point of view, touring exhibition brought many innovations which were not presented in any other Slovak museum. Nowadays, it is not possible to find out whether the organizers used script and libretto prepared in advance. The same situation is with lecturer speech. But if we take into consideration Dresden museum`s orientation, we can suppose ideological influence. The Slovak Hygienic Museum in Bratislava did not exist for a long time. It was closed when Slovak State perished. In 1947, the Slovak Museum in Bratislava in cooperation with Association of Slovak Museums tried to re-establish the Hygienic museum. The Association asked Health Service Deputy for help. As far as the collections and exhibits had been damaged during the transition of armies, Association suggested to ask UNRRA mission for new collections. But this suggestion was not realized.

261 S P R Á V Y Správa z medzinárodnej pedagogickej konferencie Pedagogická prax. Súčasnosť a perspektívy Dňa sa na pôde Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre pod záštitou Filozofickej fakulty, Pedagogickej fakulty a Fakulty prírodných vied UKF v Nitre uskutočnila medzinárodná pedagogická konferencia pod názvom Pedagogická prax. Súčasnosť a perspektívy. V rámci plenárneho rokovania sa so svojimi príspevkami predstavili E. Tandlichová, Z.Gadušová, G. Porubská, R. Wildová, A. Butašová. E. Tandlichová poukázala na problematiku aktuálnych podmienok praxe, dĺžky praxe, otázku výberu cvičných učiteľov, ako i problémy zmluvných vzťahov medzi školami a VŠ. Zároveň vyzdvihla hodnotu kvality praktického tréningu a dôležitosť spätnej väzby. Z. Gadušová venovala pozornosť rozvoju reflexie a sebareflexie v pedagogickej praxi, poslaniu a významu profesie učiteľ, jednotlivým úlohám pedagogickej praxe a taktiež poukázala na trendy a požiadavky súčasného postmoderného sveta a s tým spojené úlohy metodika. G. Porubská rozoberala otázku rozvoja učiteľských kompetencií, faktorov ovplyvňujúcich zmeny učiteľskej profesie, meniaci sa vzdelávací komplex, ako i nedostatočnú legislatívnu úpravu v podobe Zákona o výchove a vzdelávaní. R. Wildová z ČR poukázala na trendy a premeny pedagogickej praxe v príprave učiteľov. Miestu a úlohe odbornej prípravy v učiteľskom štúdiu sa venovala A. Butašová. Prezentácie po ukončení plenárnom rokovania prebiehali v rámci troch sekcií. V rámci sekcie 1 sa predstavili M. Černotová, M. Odstrčilová, J. Pavelková, J. Ivanovičová, Š. Čelinák, M. Špánik, J. Gubricová, J. Husa, R. Dytrtová, M. Žilková, Z. Petrová, M. Sirotová, S. Eliašová. Príspevky boli zamerané na nutnosť transformácie súčasnej podoby pedagogickej praxe, ako i konkrétne problémy prednášajúcich v rámci pedagogickej praxe v mieste ich pôsobenia, problematiku cvičných učiteľov z hľadiska ich kompetencie a motivácie k spolupráci. Katedra muzeológie FF UKF v Nitre sa prezentovala v rámci sekcie 1 so svojimi myšlienkami skvalitnenia štúdia muzeológie doplnením výučby pedagogiky a psychológie s cieľom rozvoja komunikačných schopností a kompetencií študentov z hľadiska efektívnej prípravy na výkon budúceho povolania muzeológa ako človeka pracujúceho s deťmi a mládežou. Sekcia prebiehala pod vedením B. Hockickovej a J. Harťanskej, sekciu 3 viedla A. Dubcová. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že súčasná forma a podoba realizácie pedagogickej praxe sa stretáva so značnými problémami a nedostatkami, či už v rámci spolupráce cvičných škôl, resp. cvičných učiteľov a VŠ, alebo nedostatočnej kontroly a legislatívnej úpravy danej oblasti. Silvia Eliašová

262

263

264

265 ESEJ O VEDECKOVÝSKUMNÝCH TRADÍCIÁCH V ARCHEOLÓGII Jozef BUJNA Úvod Archaeology, is archaeology, is archaeology (Clark 1968, 13) Špecifické postavenie archeológie v systéme vied zdôraznil už David Clark v Predslove k jeho monografii Analytical Archaeology v roku 1968 výrokom uvedeným ako motto na úvod tejto úvahy. Záber archeologického bádania sa postupne rozrastal a tak ako sa rozširoval a podľa predmetu skúmania a prostriedkov či metódy výskumu aj modifikoval predmet bádania, utvárali sa nové vedné odbory, špecializácie a medziodborové disciplíny. 1 V dejinách tak zaznamenávame rôzne postoje k vymedzeniu predmetu i okruhu pôsobenia archeológie a jej vzťahu k ďalším vedným disciplínám. Definovať archeológiu ako vedu, ktorá skúma ľudskú spoločnosť na základe / prostredníctvom materiálnych prameňov, alebo dokonca ako vedu iba o týchto prameňoch, nie je dostačujúcou definíciou. 2 Otázke identity odboru a jeho postavenia v rámci systému vedeckých disciplín je v archeológii, na rozdiel od histórie či etnológie, venovaná oveľa menšia pozornosť (Veit 1995). 3 V dejinách archeológie Ulrich Veit rozlišuje dva základné viac alebo menej sa meniace smery. Vo včasnej fáze hodnotí archeológiu ako vhodné médium na predlžovanie národných dejín do preliterárnej minulosti. Táto historická orientácia chápala prehistóriu a protohistóriu ako písanie dejín inými prostriedkami (Veit 1995, 139). Na druhej strane existuje tendencia chápať archeológiu skôr ako kultúrno-porovnávaciu disciplínu, a tým ju posunúť viac do blízkosti etnológie a antropológie. Najmä od 60-tych rokov 20. storočia s nástupom tzv. novej archeológie, z pohľadu súčasníka tzv. procesuálnej archeológie, došlo k zblíženiu archeológie a antropológie. 4 Vzhľadom na šírku záberu predmetu výskumu, rôznorodosť archeologických prameňov ako aj aplikovaných prostriedkov i metód skúmania sa archeológia nachádza na pomedzí histórie a sociokultúrnej antropológie. Čo robí archeológiu archeológiou, teda samostatnou vednou disciplínou, je však jej metodológia. 5 Práca archeológa sa uskutočňuje v dvoch rovinách. Jednu tvoria archeologické dáta, získané a odvodené z archeologických prameňov, druhú predstavuje teoretická rovina myšlienkových konštrukcií, teda koncepcia minulosti. 6 Pre archeológov to prináša nutnosť minimalizovať konflikt medzi štruktúrou dát a štruktúrou koncepcie minulosti. Koncepcia minulosti sa v archeológii tradične tvorí v časopriestorovom modeli pomocou archeologických kultúr. Pojem kultúra však nie je vo výskume praveku jednoznačne používaný (pozri k tomu Hachmann 1987, 9-32; Angeli 2002). V etnologickom a archeologickom jazykovom prejave vychádza tento pojem

266 266 Jozef BUJNA / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 z jeho ponímania britským etnológom Edwardom B. Tylorom ( ), ktorý už v roku 1871 charakterizoval tzv. primitive culture. V dejinách archeologického bádania môžeme postihnúť dve globálne pojatia pojmu kultúra, a to jej etnologický a evolucionistický koncept. Odlišné pojatie pojmu kultúra je do určitej miery dané tiež rozdielom medzi tradíciou európskou filologickoantikvárnou a americkou kultúrno-antropologickou. Etnologické pozorovania ukázali, že kultúra je regionálne rozdielna a evolucionistický prístup zase umožnil odvodiť časovú následnosť kultúr a stanoviť kultúrne periódy. Oba prístupy našli v archeológii široké uplatnenie. I keď archeologické kultúry sa dajú určiť chronologicky a tiež ohraničiť priestorovo, nie sú to konkrétne historické spoločenstvá v čase a priestore. 7 Vedeckovýskumné tradície v archeologickom teoretickom bádaní budeme sledovať na vývine prístupov k ponímaniu archeologickej kultúry ako jednej z fundamentálnych archeologických kategórií. Paradigmy a vedeckovýskumná tradícia Skôr ako sa zamyslíme nad vedeckovýskumnou tradíciou tak, ako ju môžeme postrehnúť vo vývine základných koncepcií, prístupov, či modelov kultúry v archeologickom bádaní, venujme krátku pozornosť mechanizmu striedania vedeckých teórií, ako ho v roku 1962 nastolil americký fyzik a filozof Thomas S. Kuhn. Svoj obraz vývinu vedeckého poznania Kuhn vybudoval na pojmoch paradigma, vedecké spoločenstvo, normálna veda a vedecká revolúcia. 8 V Kuhnovom chápaní pojem paradigma je vo vzájomnej súvislosti s pojmom vedecké spoločenstvo:... vedecké spoločenstvo tvoria vedci, ktorí majú spoločnú paradigmu (Kuhn 1982, 241). Štúdium paradigiem je najdôležitejšou prípravou študenta na jeho vstup do určitého vedeckého spoločenstva, v ktorom bude neskôr vedecky pracovať. Vedci, ktorých výskumná činnosť je založená na spoločných paradigmách, riadia sa aj rovnakými pravidlami a normami vedeckej praxe. Táto viazanosť a zjavná zhoda, ktorá z nej vyplýva, je podľa Kuhna (1982, 48) nevyhnutným predpokladom normálnej vedy, v rámci ktorej vzniká a sa rozvíja určitá vedeckovýskumná tradícia. Práca väčšiny vedcov predstavuje vlastne to, čo Kuhn nazval normálnou vedou. Pri podrobnejšom pohľade si podľa Kuhna uvedomíme, že je to akýsi pokus vtesnať prírodu, alebo minulosť, do vopred zhotovenej a pomerne nepoddajnej škatuľky. Cieľom normálnej vedy totiž nie je odhaľovať nové javy, veď tie, čo sa do škatuľky nevmestia sa často prehliadajú. 9 Podľa Kuhna cyklus vedeckého poznania prebieha tromi obdobiami: obdobím normálnej vedy, krízy a revolúcie. 10 Od vzniku prvej paradigmy, cez ktorú sa vedci dívajú na prírodu, nejestvuje podľa Kuhna (1982, 129) výskum, ktorý by sa neriadil nejakou paradigmou. Nové paradigmy vznikajú zo starých, a preto zvyčajne preberajú veľkú časť jazykového aparátu, ako aj teoretických a experimentálnych postupov. Nové paradigmy však tieto vypožičané prostriedky väčšinou nepoužívajú tradičným spôsobom. Nevyhnutným dôsledkom tohto procesu je to, čo Kuhn (1982, 209) nazval vzájomným neporozumením medzi dvoma súperiacimi školami, i keď si uvedomoval nie celkom presný význam takéto vyjadrenia. Stúpenci súperiacich paradigiem v istom zmysle

267 Esej o vedeckovýskumných tradíciách v archeológii 267 akoby uskutočňovali svoj výskum v rozličných svetoch. Ako príklad s istou dávkou polarizácie pohľadu by sme mohli uviesť dva rozdielne prístupy k archeologickým prameňom, a to na jednej strane v archeológii orientovanej na artefakt a na strane druhej v archeológii zameranej na krajinu. V prvom prístupe sú primárne archeologické nálezy, teda prevažne artefakty a archeologické objekty, ktoré sa rôznymi metódami triedia, analyzujú a pomocou teórií hodnotia, aby vypovedali o svojom veku, pôvode, funkcii, vzniku a spôsobe výroby, o distribúcii, výmene a kultúrnych vzťahoch, či o hodnote, ideovom a symbolickom význame. V druhom prístupe je primárny priestor s antropogénnymi stopami, tzv. kultúrna krajina, ktorú je potrebné objavovať a analyzovať inými metódami a hodnotiť inými teóriami. Dve skupiny vedcov, uskutočňujúce výskum v odlišných svetoch, vidia pri pohľade z toho istého miesta a tým istým smerom rozličné veci. 11 Prechod od jednej zo súperiacich paradigiem k druhej je podľa Kuhna (1982, 211) prechodom medzi dvoma nesúmernými štruktúrami, a práve preto sa nedá uskutočniť krok za krokom za podpory logiky a neutrálnej skúsenosti. Musí sa preto uskutočniť naraz, alebo sa neuskutoční vôbec. 12 Profesionálne spoločenstvo vedcov podľa Kuhna (1982, 212) však napreduje vďaka normálnej vede, keď najprv využije potencionálnu šírku a presnosť starej paradigmy a potom vymedzí problém spôsobujúci ťažkosti, pri skúmaní ktorého sa môže zrodiť nová paradigma. 13 Keďže Thomas Kuhn vybudoval pojem paradigma na modeli prírodných vied, najmä fyziky, sám vyslovil pochybnosti, či v oblasti spoločenských vied existuje čosi podobné. 14 Pojem paradigma v rozličných modifikáciách svojho významu bol však čoskoro aplikovaný aj v archeologickej teórii. 15 Podľa E. Neustupného (1996, 318) empirickým zhromažďovaním prameňov rieši archeológia neparadigmatické otázky, zatiaľ čo ich výklad / interpretácia zrkadlí paradigmatické postoje a subjekt každého bádateľa. Archeologické paradigmy sú rozrôznené teritoriálne i chronologicky, pretože závisia na charakteristikách archeologických prameňov. Dokonca v tej istej dobe môže v archeologickom bádaní koexistovať niekoľko paradigiem, ktoré spolu súťažia. Z hľadiska témy našej úvahy o vedeckovýskumných tradíciách sú dôležité predovšetkým tri Kuhnove predstavy, a to vzájomná súvislosť medzi paradigmou a vedeckým spoločenstvom, ďalej tzv. normálna veda, v rámci ktorej vzniká a sa rozvíja určitá vedeckovýskumná tradícia a napokon predstava, že nové paradigmy vznikajú zo starých, a preto zvyčajne preberajú veľkú časť jazykového aparátu, ako aj teoretických a experimentálnych postupov, avšak nové paradigmy tieto vypožičané prostriedky väčšinou nepoužívajú tradičným spôsobom. Komparatívno-typologický prístup Po konštituovaní archeológie ako akademickej vednej disciplíny sa začínajú v druhej polovici 19. storočia formovať dva základné smery jeden podľa obrazu klasickej archeológie orientovaný kultúrnohistoricky a druhý pod vplyvom paleontológie a geológie viac prírodovedecky (Trigger 1989, ). Archeológia sa začína vymaňovať z antikvárneho ponímania artefaktu. 16 Pod vplyvom evolucionizmu, no najmä kultúrnej antropológie a etnológie (L. H. Morgan, J.

268 268 Jozef BUJNA / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 Lubbock, M. Kovalevskij) sa začína formovať metodológia tradičnej archeológie. Jej základom sa stáva historicko-komparatívna a typologická metóda. Problém štúdia výskumných metód a programov tradičnej prehistorickej a protohistorickej archeológie sťažuje skutočnosť, že jej teoretické podklady neboli dostatočne vypracované, aby umožňovali systémové poznanie. V induktívnej metóde a pozitivistickom prístupe mala dominantné postavenie škandinávska archeológia. Príbuznosť typov pre riešenie problematiky relatívnej chronológie využil už v roku 1843 dánsky bádateľ Jens J. A. Worsaae ( ). 17 Švédsky bádateľ Oscar A. Montelius ( ) vytvoril z evolucionizmu, nálezového celku, typologického radu a kombinačnej metódy systém pre typologické triedenie artefaktov a označil ho jednoducho ako metóda. 18 Dánsky bádateľ Sophus Müller ( ) upozornil na potrebu pri typologickom triedení pracovať s nálezovými celkami a výsledky overovať stratigrafickými pozorovaniami. Už Monteliusov žiak Nils Ǻberg ( ) postihol istý subjektivizmus v typologickej metóde a charakterizoval ju ako aplikáciu darwinizmu na produkty ľudskej práce. Tento teoretický základ nasmeroval typologickú metódu do blízkosti pozitivizmu francúzskeho filozofa a sociológa Augusta Comteho, podľa ktorého boli sociálne javy chápané ako mechanické procesy. V pojatí tradičnej typologickej metódy bol pojem archeologická kultúra výrazne poznačený typologickým prístupom. Kultúra bola charakterizovaná predovšetkým pomocou typovej náplne artefaktov. Ak sa mení podstatným spôsobom typová náplň, znamená to koniec starej a začiatok novej archeologickej kultúry, na základe čoho je možné odvodiť hranice medzi periódami. Ak však existuje veľký počet prechodných typov, neznamená to dve rôzne archeologické kultúry či periódy, ale začiatok, stred a koniec jednej kultúry v jednej a tej istej perióde. Paradigma tradičnej komparatívno-typologickej archeológie teda vychádzala z typologického triedenia archeologických prameňov, cieľom ktorého bolo vypracovanie materiálových náplní archeologických kultúr a periodizácia. Typologickú metódu v 60-tych rokoch 20. storočia rozpracoval ďalší švédsky archeológ Mats P. Malmer (1963), ktorý ju považoval za hlavnú a vlastnú metódu archeológie. 19 Jeho zámerom bolo typologickú metódu aplikovať nielen na vývoj jednotlivých artefaktov v duchu tradičného Monteliusovho prístupu a ich komplexov v ponímaní Sophusa Müllera, ale aj pri výskume oblastí s meniacimi sa kultúrami. Z metodologického hľadiska rozdelil M. Malmer prácu archeológa do piatich postupných, na seba naväzujúcich krokov: od vykopania a zberu materiálu až po syntézu, interpoláciu a analogické závery. 20 Keďže zistenie podobnosti platí od čias Monteliusa ako axióma v rámci tradičnej typologickej metódy, vyplynula z toho požiadavka objektívnej analýzy podobnosti. Princíp takejto klasifikácie bazíruje na počte podobných vlastností, pričom je nepravdepodobné, že mnohé podobné vlastnosti vystupujú náhodne. Poznatok, že typologická metóda je závislá na pravdepodobnosti, viedol k rozvoju aplikovaných analyticko-štatistických metód a tie zase k rozvoju formalizovaného prístupu v rámci typologickej metódy. A tak typologická metóda aj po storočnej tradícii, pochopiteľne v značne modifikovanej podobe, je hojne využívaná v archeologickom

269 Esej o vedeckovýskumných tradíciách v archeológii 269 bádaní aj v druhej polovici 20. storočia (k typologickej metóde pozri W. Y. Adams / E. W. Adams 1991; Krekovič 2003). Kultúrnohistorický prístup S odlišným pojatím archeologickej kultúry, než aké bolo zaužívané na konci 19. storočia, vystúpil rakúsky archeológ Moritz Hoernes ( ), ktorý kultúru chápal v zreteľnom napojení na antropológiu a etnológiu ako sumár prvkov zo živej kultúry: náboženstvo, spoločnosť a hospodárstvo, ku ktorým pristupuje jazyk ako univerzálny antropologický znak. V priebehu prvých desaťročí 20. storočia pod vplyvom nemeckej a rakúskej kultúrnohistorickej školy do popredia záujmu bádateľov sa dostáva nie výskum evolúcie kultúry, ale empirické štúdium mechanizmov šírenia prvkov, vzťahov a vzájomného ovplyvňovania archeologických kultúr ako aj migrácie etnických systémov. 21 Nástup školy difucionizmu ako aj funkcionalizmu znamenalo zásadné prehodnotenie a odmietnutie Morganovej evolucionistickej koncepcie. Prekonanie evolucionistických modelov kultúry je spojené so sociálnou antropológiou etnológa poľského pôvodu Bronislava K. Malinowskeho ( ) a s kultúrnou antropológiou amerického lingvistu, antropológa a etnológa nemeckého pôvodu Franza Boasa ( ). Nemecký archeológ Gustav Kossinna ( ) pomocou morfológie, typológie, kultúrnohistorického porovnávacieho štúdia artefaktov a ich mapovania, teda územného rozšírenia, charakterizoval Kulturgruppe. Podľa Kossinu bolo možné prepojiť takto vyčlenenú kultúrnu skupinu s etnikom. Od 20-tych rokov 20. storočia pojem kultúra sa stal jedným z najpoužívanejších v archeologickej literatúre a bol chápaný ako synonymum pre nositeľov kultúry, teda etnikum. Tzv. metódu sídelnej archeológie už v roku 1928 podrobil nemecký archeológ Karl H. Jacob-Friesen ( ) masívnej kritike, avšak táto zostala zo strany G. Kossinu bez reakcie (Eggert 1998b, 357). Proti Kossinnovej tzv. sídelnej metóde vystúpil v roku 1941 ďalší nemecký archeológ Ernst Wahle ( ) s teóriou latentného formovania archeologickej kultúry. Avšak až Hans Jürgen Eggers ( ) v roku 1950 postrehol, že kardinálna chyba v Kossinnovej metóde spočívala v kladení otázky a tým urobil rozhodujúci metodický krok ku prekonaniu tzv. etnickej paradigmy (Brather 2000, 163). 22 Pod vplyvom jazykovedy sa G. Kossina zamýšľal tiež nad pôvodom Indoeurópanov a ich vystopovaní v archeologických hmotných prameňoch. Myšlienku akejsi Indoeurópskej pravlasti rozvíjali potom austrálsky archeológ Vere Gordon Childe ( ) a neskôr americká archeologička litevského pôvodu Marija Gimbutasová. Ako zásadné sa javí to, že G. Childe a jeho nasledovníci používali termín kultúra vo vzťahu ku skupinám ľudí vymedzeným nielen hmotnými ale aj jazykovými kritériami. Gordon Childe vyšiel z typologickej metódy Monteliusa a z atomistického konceptu archeologickej kultúry v zmysle Kossinu ako kombinácie jednotlivých funkčných prvkov vrátane etnickej implikácie. 23 Pomocou tohto metodického aparátu a mimoriadne širokej znalosti archeologických prameňov z autopsie, podarilo sa Childovi načrtnúť syntézu pravekého vývoja v Európe a na Blízkom východe. Neskôr sa Childe venoval tiež vypracovaniu všeobecných princípov hospodárskeho a sociálneho vývoja a jeho koncepcie neolitickej revolúcie

270 270 Jozef BUJNA / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 a mestskej revolúcie ovplyvňovali teoretické myslenie aj ďalších generácií archeológov. 24 Ako protiváha Childovho modelu šírenia roľníckych kultúr cez Balkán do Európy, tzv. neolitickej revolúcie, bol autochtónny model anglického archeológa Colina Renfrewa (1969a), ktorý na základe rádiokarbónových dát mnohých archeologických kontextov zdôrazňoval samostatný kultúrny vývoj juhovýchodnej Európy, nezávislý na vplyvoch z Blízkeho východu. Neskôr však dospel k názoru o rozsiahlych posunoch indoeurópskej populácie z Anatólie do Európy a vrátil sa tak k migračným teóriám (Renfrew 1987). V roku 1950 nemecký archeológ Hans J. Eggers (1950) navrhol rozlíšiť tri úrovne ponímania kultúry: živá ( lebendes Gut ), umierajúca ( sterbendes Gut ) a mŕtva kultúra ( totes Gut ) a pomocou etnografického materiálu dokumentoval kvalitatívne rozdiely medzi nimi. 25 Z tohto rozboru Eggers vyvodil záver, že archeologické pramene odrážajú skutočnosť skreslene, zlomkovite a úplne špecifickým spôsobom, a preto je potrebné rozpracovať špeciálnu metodiku vnútornej kritiky a zahrnúť ju do procedúry archeologického výskumu (Eggers ; ). Prístupy oboch archeológov (E. Wahleho a H. J. Eggersa) rozpracovali v 60-tych a 70-tych rokoch 20. storočia ďalší nemeckí archeológovia (najmä Rolf Hachmann a Georg Kossack). Metodika 50-tych a 60-tych rokov 20. storočia bola veľmi výrazne orientovaná na kontinentálnu tradíciu kultúrno-historickej archeológie dokonca aj vo Veľkej Británii (Christopher Hawkes a Stuart Pigott). Predpokladom archeologického písania dejín je starostlivé získavanie prameňov a ich náležitá kritika. Na základe takto získaných archeologických faktov sa potom v druhom kroku vytvára kultúrno-historická syntéza. 26 Zvyškový a zlomkovitý charakter archeologických prameňov priviedol archeológov ku kritickému postoju voči prostriedkom bádania a k poznaniu, že minulosť môže byť rekonštruovaná iba medzerovito. Od tohto poznania sa odvíjala predstava, že existujú životné oblasti minulých spoločenstiev, ktoré možno lepšie poňať a pochopiť a také, o ktorých nás pramene buď vôbec neinformujú, alebo informujú iba výnimočne. 27 Systémový prístup Kríza v disciplíne nastupuje v tych rokoch 20. storočia a bola umocnená vplyvom vedeckej revolúcie, aplikáciou matematických metód a prienikom prírodných vied, ktorý viedol k interdisciplinárnemu prístupu v archeologickom bádaní. V teórii archeológie dochádza k výrazným zmenám a podobne ako etnológia, oba odbory sa vďaka štrukturalizmu viac priblížili tzv. rýdzej vede ( science ). 28 V metodológii namiesto induktívnej metódy uplatňovanej tradičnou archeológiou sa viac presadzuje hypoteticko-deduktívna metóda. Ako reakcia na kultúrno-historickú archeológiu, charakterizovanú migračnými a difuzionistickými teóriami o vzniku a šírení archeologických kultúr vznikli tzv. nová archeológia v Spojených štátoch (Binford 1968), analytická archeológia vo Veľkej Británii (Clarke 1968) a logistická archeológia vo Francúzsku (Gardin 1967; 1979). Východzí teoretický a metodologický rámec novej archeológie

271 Esej o vedeckovýskumných tradíciách v archeológii 271 vybudovali v priebehu 60-tych rokov Lewis R. Binford v Spojených štátoch a David L. Clarke vo Veľkej Británii. Lewis Binford vychádzajúc z logicko-pozitivistickej vedeckej teórie amerického filozofa Carla G. Hempela nadobudol presvedčenie, že je nutné prejsť od prevládajúceho deskriptívneho idiografického pojatia archeologického výskumu k explanácii založenej na štúdiu štrukturálnych a funkcionálnych vlastností kultúrnych systémov pomocou hypoteticko-deduktívnej metódy. Aplikáciu tejto metódy prezentovali potom J. M. Fritz a T. Plog (1970) ako explanačný výskumný model ( explanatory research design ). Logická následnosť medzi hypotézou a jej potvrdením testom v archeologickej aplikácii však nie vždy je realizovateľná (pozri k tomu Eggert 1978, ; Kienlin 1998, 77). Podľa L. Binforda je nevyhnutné študovať archeologické nálezy v kontexte celého ekosystému. Dochádza tak k ďalšiemu významnému posunu v chápaní archeologickej kultúry, ktorá z ekologického hľadiska je chápaná ako spôsob adaptácie ľudí na prostredie, v ktorom žijú. Kultúrne zmeny sú potom výsledkom premien adaptačných vzťahov. Okrem kontextuálnej analýzy ekologických, demografických a technologických faktorov v centre záujmu novej archeológie stálo štúdium zákonitostí variability artefaktov, ktoré sa považovali za kľúč k odhaleniu štrukturálnych a funkcionálnych vlastností kultúrnych systémov. K nájdeniu týchto kauzálne dôležitých faktorov vnútorného vývoja kultúrnych systémov začal L. Binford využívať korelačné a faktorové analýzy. Práve uplatnenie modernej výpočtovej techniky prispelo k tvorbe nových explanačných modelov v archeológii, ktoré okrem iného umožnili efektívnejšie zvládnuť obrovské množstvo pozostatkov, odkrývaných a zisťovaných archeologickým terénnym výskumom. Rozvoj novej archeológie je však treba posudzovať v kontexte vývoja britskej analytickej archeológie. V Predslove k monografii Analytical Archaeology (1968) vyjadril David Clarke svoju nespokojnosť s tradičnou archeológiou. Na základe špecifickej povahy prameňov Clarke poníma archeológiu ako svojbytnú disciplínu, ktorá sa musí vymaniť z pokusu tradičnej archeológie predkladať svoje výsledky v naratívnej podobe na spôsob písania pseudodejín. 29 V diskusii začatej v roku 1968 o význame modelov na utváraní archeologickej teórie pokračoval Clarke v jeho práci Models and Paradigms in Contemporary Archaeology (1972), v ktorej rozlíšil dve úrovne modelov. Tzv. operational models archeológovi umožňujú štruktúrovať a interpretovať jeho pozorovania. Pre určité situácie je možné vyvíjať viaceré modely. Význam modelu stúpa podľa počtu situácií, na ktoré je možné ho použiť. Táto metóda formulovania modelov, odvodzovania hypotéz a ich testovania mala podľa Clarka priviesť archeologickú metódu bližšie k vedeckému prístupu. Na druhej strane controlling models ovplyvňujú prístupy, t. j. výber operational models, a tým cieľov bádateľa bez toho, aby si toho bol vedomý. V Clarkovej koncepcii tak controlling models plnia v procese vedeckého poznávania funkciu demarkačného kritéria, podobne ako paradigmy v zmysle Kuhna. Globálne D. Clarke rozlíšil štyri nové paradigmy: morfologickú, antropologickú, ekologickú a geografickú a zároveň vyjadril očakávanie, že z konkurenčných paradigiem vznikne časom paradigma novej archeológie. 30 Svoj pohľad na novú archeológiu predložil David Clarke v práci veľavýznamne nazvanej Strata nevinnosti / naivity ( Archaeology: The Loss of Innocence

272 272 Jozef BUJNA / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA ). Vývoj archeológie poňal v stupňoch od consciousness počiatkov starovekého výskumu, cez self-consciousness etablovanie ako akademickej disciplíny ku critical self-consciousness. Za dôležitý znak tejto fázy považoval diskusiu o teoretických základoch disciplíny. 31 V prvom zo štyroch centrálnych pracovných polí disciplíny (kultúrna morfológia, ekológia, geografia a antropológia), ktoré D. Clarke uvádza, možno vidieť väzbu na Childovu tradíciu kultúrno-typologického bádania. Podľa Clarka (1973, 12) iba na základe širokého množstva kvalitných archeologických dát, precíznej definície a prísneho používania termínov, ako aj kvalitného archeologického modelu sa môžeme pokúsiť stotožniť archeologickú entitu s približným sociálnym a historickým termínom. Rozhodujúci krok učinil D. Clarke, keď zaviedol teóriu systémov ako model pre archeologické procesy. 32 Všeobecná teória systémov Ludwiga von Bertalanfyho (General system theory, 1968) výrazne ovplyvnila v 70-tych rokoch 20. storočia metodický prístup tiež v archeologickom bádaní. 33 Clarke sa pokúsil povýšiť teóriu systémov, ktorú aplikoval na všetkých úrovniach od artefaktu až po kultúru, na základnú teóriu archeológie. 34 Popri otázkach klasifikácie typov, zisťovania príbuznosti a definovania kultúrnych skupín vystúpil problém hľadania pravidelností, či dokonca zákonitostí v ich vývoji. Clarke výrazne ovplyvnený teóriou systémov a novou geografiou, nadobudol presvedčenie o existencii zákonitostí vo vývoji a fungovaní sociokultúrnych systémov a o možnosti modelovej rekonštrukcie sociokultúrnych systémov na základe aj neúplných archeologických dát. Najväčšej kritike boli podrobené všeobecne platné zákonitosti kultúrneho procesu, ktorých existenciu skepticky posudzovali mnohí prívrženci procesuálnej archeológie predovšetkým vo Veľkej Británii, kde čoskoro bola nastúpená odlišná filozofická orientácia od americkej novej archeológie ovplyvnenej Hempelovou deduktívnou metódou vedeckej explanácie. Binfordove laws of culture process posudzoval so zdržanlivosťou tiež Colin Renfrew (1969b, 244). Neskôr sa Renfrew (1984) vyjadril jasne kriticky k deduktívno-nomologickému prístupu, a kládol väčší dôraz na práce logicko-pozitivistického filozofa nemeckého pôvodu Karla R. Poppera. 35 Ako základný predmet sociálnej archeológie vymedzil Renfrew štúdium foriem sociálnych systémov, demografického vývoja, hospodárskej základne a obchodu, popri tom tiež rituálne aspekty a náboženské predstavy ako dôležitý prejav kultúry. S využitím teórie systémov a neskôr teórie katastrôf sa pokúsil objasniť vnútorné zmeny v postihnutých spoločenstvách a obrátil sa tak proti teóriám o migráciách a vplyvoch ako objasňovaniu kultúrnych zmien. Koncepcia sociálnej archeológie Colina Renfrewa (1972; 1984) s možnosťami využitia sociálno-antropologických modelov vytvorila európsky protipól k americkej New Archaeology a umožnila ďalší vývoj procesuálnej archeológie. Na rozdiel od Binfordovho normatívneho pojatia dospeli predstavitelia britskej procesuálnej archeológie k viac realistickému obrazu sociokultúrneho systému. Nový smer v archeológii bol teda založený predovšetkým na štúdiu štrukturálnych a funkcionálnych vlastností kultúrneho procesu a odtiaľ pochádza tiež jeho súhrnné označenie procesuálna archeológia. Nový prístup zároveň poukázal aj na potrebu nezávislej vedeckej teórie pre archeológiu. Bol urobený tiež veľký krok

273 Esej o vedeckovýskumných tradíciách v archeológii 273 k názorovej pluralite ako aj k búraniu starého mýtu, že pravdivosť argumentov sa odvíja od autority toho, kto ich predkladá. Zaslúžili sa o to ako Binford tak aj ďalší poprední predstavitelia novej archeológie, a to liberálnejším prístupom ku svojim žiakom. Kritika v súvislosti s nástupom nového smeru v 80-tych rokoch 20. storočia bola cielená predovšetkým na konceptuálne a symbolické aspekty kultúry, opomínané procesuálnou archeológiou. Na tieto výhrady reagoval Colin Renfrew, zatiaľ čo Binfordove stanovisko zostalo nezmenené. 36 Renfrew (1989) poukázal na ďalší vývoj, ktorým prešla tzv. včasná nová alebo procesuálna archeológia, a to od ekologických aspektov pravekej minulosti funkcionálno-procesuálna fáza, ku symbolickým aspektom kognitívno-procesuálna fáza. 37 V inauguračnej prednáške v Cambridge volal Renfrew po archeológie mysle ( Archaeology of Mind ), aby poukázal na dôležitosť poznania, ako ľudia mysleli, aké formy konceptov používali (pozri tiež Krekovič 1996, 215). Optimistický postoj k výpovednej hodnote archeologických prameňov, ktorý bol príznačný už pre jeho sociálnu archeológiu, preniesol teraz aj na kognitívnu archeológiu. Významným komponentom kognitívno-procesuálneho prístupu je podľa Renfrewa (1994, 6) sledovať cestu, ako boli symboly používané..., avšak čo si ľudia mysleli, teda konkrétny obsah, prepojený s prejavmi duchovného života, zostáva vedeckej archeológii neprístupný. Na rozdiel od predstaviteľov postprocesuálnej archeológie je teda Colin Renfrew v interpretačnej rovine zdržanlivejší. Postmoderný prístup Nástup tzv. kontextuálnej alebo postprocesuálnej archeológie súvisí s novými trendmi v postmodernej historiografii a predovšetkým v symbolickej a interpretatívnej antropológii 70-tych a 80-tych rokov 20. storočia, ktoré akceptovali sociálnu a kritickú teóriu postmodernej filozofie, reprezentovanej napríklad frankfurtskou filozofickou školou (najmä J. Habermas). 38 Tento teoretický smer, ktorý postuloval výrazné ovplyvnenie materiálnej kultúry sociálnymi faktormi, ako kultúrne špecifické symboly, mocenské pomery a ideológia, sa rozvinul od polovice 80-tych rokov vo Veľkej Británii. Medzi teoretické zdroje postprocesuálnej archeológie patrí postštrukturalizmus, najmä jeho požiadavka štrukturálnej analýzy, ktorá smeruje pod povrch empirického sveta, aby odhalila skryté štruktúry pravidiel a princípov, prostredníctvom ktorých je konštituovaný význam ( meaning ) a zmysel ( significance ) vecí a javov. Postprocesuálna archeológia vo Veľkej Británii prešla dvoma podstatnými fázami. Prvú fázu, prezentovanú symbolickou a štrukturálnou archeológiou, možno charakterizovať koncepciou materiálnej kultúry ako systému kultúrne špecifických symbolov. Druhý úsek predstavuje postmoderná archeológia, ktorá vznikla prepojením tohto symbolického náhľadu na materiálnu kultúru s postmodernistickými požiadavkami (Porr 1998, 194). Vznik postprocesuálnej archeológie výrazne stimulovali v 70-tych rokoch práce britského archeológa Iana Hoddera. Ten bol zo začiatku ovplyvnený metódami cambridgeskej New Geography ako aj Clarkovej analytickej archeológie (Hodder

274 274 Jozef BUJNA / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA , ; 1982b). V ponímaní archeologickej kultúry naviazal I. Hodder na Childeho koncepciu, avšak s vyhranenejším prístupom: Keď každý typ vystupuje v určitom rádiuse výskytu a tieto rádiusy sa náhodou prekrývajú, môže vzniknúť mapový obraz, ktorý len sugeruje archeologické kultúry v zmysle Childeho. S narastajúcou vzdialenosťou od pôvodného miesta výskytu typu vystupuje zmiešaný inventár, ktorý sa tradične interpretuje ako prejav výmeny / ovplyvnenia medzi archeologickými kultúrami. Bolo zámerom vypracovať štatistické kritéria, aby nenáhodné rozšírenia / výskyty, teda kultúry v zmysle Childeho, boli rozlíšené od vzniknutých náhodne (Hodder / Orton 1976, ; citované podľa Keriga 1998, 219 n., voľný preklad autora). Hodder teda sledoval viac metodologický program svojho školiteľa D. Clarka než americkej novej archeológie. Podobne ako svojho času Binford aj Hodder sa inšpiroval etnoarcheológiou a na svojich terénnych výskumoch v Afrike sa pokúsil postihnúť, aký vplyv na distribúciu artefaktov majú idey, symbolika či vedomý i nevedomý myšlienkový obsah, ktorý je jednotlivým predmetom a kategóriám predmetov v danej spoločnosti pripisovaný (Hodder 1982a). Na základe poznatkov získaných týmto výskumom dospel k záveru, že v materiálnej kultúre možno postihnúť komplexnú symbolickú dimenziu. Preto ju poníma ako nástroj, ktorým indivíduá sledujú svoje záujmy v kultúrne špecifických, symbolických štruktúrach. Manipulácia symbolov je súčasťou sociálnej stratégie spoločenských záujmových skupín. Každý predmet dostáva svoj význam z kultúrne špecifickej skladby symbolických schém. Tieto schémy možno objaviť z ich kontextu, pričom pod kontextom Hodder rozumie súhrn ideí, noriem a prírodného okolia v jeho časovej dimenzii. Ako pomoc v interpretácii vidí Hodder využívanie analógií, ako k funkčnému, technickému alebo ekologickému aspektu kontextu, tak aj k jeho symbolickému obsahu. Cieľom nie je formulovanie kultúrnych zákonitostí, ako tomu bolo v procesuálnej archeológii, ale poznanie veľmi rozšírených interkultúrnych princípov používania symbolov (Hodder 1982a, ; citované podľa Keriga 1998, 223). Program tohto kontextuálneho prístupu načrtol Hodder v pilotnom článku Theoretical Archaeology: A Reactionary View ním editovaného zborníka Symbolic and Structural Archaeology a potom rozvinul v knihe Reading the Past (Hodder 1982c; 1986) V symbolickej archeológii dochádza ku zmene pojatia materiálnej kultúry ako pasívneho nosiča informácií. Prehistorické artefakty už nie sú iba fosíliami minulých pomerov, ale integrálnou súčasťou rozsiahleho systému symbolickej komunikácie (Veit 1998, 43). Bol to odklon od adaptívnych, funkcionalistických modelov novej a procesuálnej archeológie ako aj od klasickej štrukturálnej analýzy francúzskeho antropológa, etnológa a sémiológa Clauda Léviho-Straussa. 39 Po prvýkrát bol archeologický gnozeologický proces koncipovaný postmodernistickým spôsobom v článku Archaeology in 1984, v ktorom I. Hodder konštatoval, že dáta a teórie nie sú vo vzájomnej závislosti, dokonca že teórie nevstupujú do kontaktu s dátami. Teórie už nie sú testované empiricky, ale iba na iných teóriách, teda na pojmoch, na príznakoch. Ak archeologická teória nemôže byť testovaná archeologickými dátami, potom treba prehodnotiť doterajšie výsledky a vyvodiť odpovedajúce závery pre budúcu archeologickú prax. A to sú témy, ktoré otvorila postmoderná diskusia. Kritický smer voči procesuálnej archeológii označil I. Hodder v roku 1985 ako Post-Processual Archaeology.

275 Esej o vedeckovýskumných tradíciách v archeológii 275 Hodderovi žiaci a nasledovníci predčili svojho učiteľa najmä, čo sa týka kritického a radikálneho postoja ku procesuálnej archeológii. Postprocesualisti spochybňujú východzie postuláty procesuálnej archeológie pozitivizmus, evolucionizmus, vieru v adekvátnosť hypoteticko-deduktívnej metódy a možnosti objektivity archeologickej explanácie minulosti. V roku 1987 vyšli dve kontroverzné knihy Re- Constructing Archaeology a Social Theory and Archaeology, ktorých autori Michael Shanks a Christopher Y. Tilley (1987a; 1987b) chápu materiálnu kultúru, podobne ako I. Hodder, ako štruktúrovaný znakový systém, ktorý môže a musí byť čítaný:... material culture as communication is a structured sign system (citované podľa Müllera-Scheeßela 1998, 251, poznámka 29). Základné východiská postprocesuálneho prístupu k štúdiu kultúry zhrnuli M. Shanks a C. Tilley (1993) v programovom článku Archeologie na prahu 90. let. Podľa ich názoru primárna dôležitosť materiálnej kultúry netkvie priveľmi v jej praktickej funkcii, ale v symbolickom komunikatívnom obsahu, pomocou ktorého je konštruovaná spoločenská skutočnosť (Shanks / Tilley 1993, 13). Náčrt interpretačnej archeológie bol podaný v rovnomernom zborníku, ktorý editoval Hodderov žiak C. Tilley (1993). Označenie postprocesuálna archeológia treba chápať ako postmodernu alebo postštrukturalizmus, čiže mnohé rozdielne názory založené na zmene, sú označené jedným spoločným názvom. Na rozdiel od novopozitivistického a scientistického prístupu v humanitných vedách postprocesualisti vychádzajú z hermeneutického prístupu, ktorý spoločenský vývoj vykladá ako proces založený na pôsobení neopakovateľných a do značnej miery nepredvídateľných štruktúr ľudskej psychiky (Gojda 2000, 47). Predstavitelia postprocesuálnej archeológie odmietajú predpoklad jedinej paradigmy, ktorá uzatvára vedecký výskum a interpretáciu do jednotného explanačného modelu rovnako ako predstavu jediného systému alebo štruktúry stojacich za udalosťami. Tento fakt sa niekedy premieta až do krajne nihilistického stanoviska k poznaniu zákonitostí v dejinách. 40 Postmodernistický postoj sa tak premietol v presune záujmu od obecného a zákonitého, charakteristického pre procesuálnu archeológiu, k akcentovaniu zvláštneho, náhodného a nepredvídateľného. Materiálna kultúra v postprocesuálnej archeológii už nie je chápaná iba ako adaptačný mechanizmus, prostredníctvom ktorého sa človek adaptuje na vonkajšie prostredie, ale ako znakový systém, ktorého správne pochopenie je problémom adekvátneho prekladu a interpretácie. Konfrontácia alebo integrácia? Už v roku 1928 nemecký archeológ Karl Hermann Jacob-Friesen ako motto jeho Grundfragen der Urgeschichtsforschung napísal: Voraussetzung für Wissenschaftlichkeit ist nicht Glaube, sondern Zweifel (citované podľa Eggerta 1998b, 364). Nedostatok systematickej pochybnosti v zmysle Jacoba-Friesena považuje Manfred K. H. Eggert (1998b, 364) za jeden z príznakov nemeckej archeológie. Veľmi podobne možno charakterizovať situáciu tiež v slovenskej archeológii, ktorej vedeckovýskumná i akademická tradícia vykazuje výrazný vplyv nemeckej archeológie. Vo väčšine prác zaoberajúcich sa dejinami archeológie, jednotlivými bádateľskými smermi, paradigmami, či školami, sa konštatuje, že

276 276 Jozef BUJNA / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 v porovnaní s americkou a britskou archeológiou v iných európskych krajinách je teoretickej diskusii venovaná oveľa menšia pozornosť. 41 Tento stav môže odrážať aj rozdielnu vedecko-historickú a vedecko-kritickú tradíciu v krajinách pevninskej Európy, v ktorých sa natoľko nepociťuje potreba archeologickej seba reflexie (Eggert 1998b, 358). Okrem toho sa v archeológii, a nie je tomu ináč ani v slovenskej archeológii, traduje názor o večnosti materiálu a pominuteľnosti teórie. 42 Colin Renfrew (1980) charakterizoval dejiny archeologického bádania dvoma protipólmi: Great Tradition a Great Divide. Veľkou tradíciou označil bádanie konca 19. a začiatku 20. storočia. Ako veľký predel pojal protiklad medzi tradičnou a novou archeológiou, ktorý definoval ako vystriedanie filologicko-antikvárnej tradície ďalšou kultúrno-antropologickou a pre ktorý, podľa neho, nebola rozhodujúca aplikácia nových vedeckých prístupov v archeológii, ale skôr vývoj nových ideí a uvedomenie si potreby explicitnej teórie. I keď rôzne fázy vývoja možno od seba ohraničiť, U. Veit (1998, 339) je názoru, že zmeny v archeológii sa uskutočňujú graduálne, teda bez radikálnych zlomov a náhlych premien. Dejiny archeológie očividne popri revolučnom aspekte vykazujú taktiež kumulatívny nárast poznatkov o minulosti, čo možno vyčítať aj z našej úvahy. Tvorba teórie v archeológii, ostatne podobne ako v iných vedných disciplínách, ako upozornil už T. Kuhn na konci svojej knihy o štruktúre vedeckej revolúcie, však nie je iba kumulatívny proces. Včerajšie teórie netvoria bezprostrednú bázu pre tie dnešné, i keď tie z nich často vychádzajú a preberajú nielen terminológiu ale aj mnohé skúsenosti a prístupy. Jednotlivé elementy teda nie sú nutnými stavebnými kameňmi veľkej jednotnej teoretickej stavby, naopak jednotlivé teórie si navzájom odporujú v mnohých smeroch (Bernbeck 1997, 347; citované podľa Siegmund / Zimmermann 2000, 180; preklad autor). Jedným z poznatkov nového smeru v archeológii bol aj názor, i keď nie celkom nový, že neexistuje jedna navždy daná historická pravda, ale mnoho rôznych hľadísk na minulosť a tým mnohé minulosti. Rozumnou reakciou na tento vývoj je obhajoba interpretačného pluralizmu. 43 Nástup postprocesuálnej archeológie však neznamenal zánik alebo iba púhu negáciu procesuálnej archeológie. V súčasnej archeológii sa okrem zástancov tradičnej, ortodoxne orientovanej archeológie, môžeme stretnúť so zástancami ako procesuálnej tak aj postprocesuálnej archeológie. Jedna línia spätá s procesuálnou archeológiou má za metodické východisko novoevolucionizmus a je poznačená globálnym pojatím kultúry. Druhá línia chápe kultúru ako ideový a znakový systém, teda nie ako materiálny systém, a je reprezentovaná kognitívnou archeológiou, či postprocesuálnou archeológiou. Už od deväťdesiatych rokov sa niektorí archeológovia pokúšajú hľadať témy, v ktorých by bolo možné procesuálny a postprocesuálny prístup integrovať (Preucel 1991). Väčšina bádateľov v súčasnosti sa zhoduje na tom, že ďalší vývoj archeológie ako vedeckej disciplíny je možný práve integráciou rôznych prístupov a metód. Takýto prístup možno chápať ako prejav určitej kontinuity vedeckého výskumu vedeckovýskumnej tradície, v ktorej napriek negatívnym poznatkom i skúsenostiam ako aj rôznorodosti filozoficko-teoretického prístupu prevládajú pozitívne tradície. 44

277 Esej o vedeckovýskumných tradíciách v archeológii 277 Jozef BUJNA: AN ESSAY ON THE RESEARCH TRADITIONS IN ARCHAEOLOGY. The subject of this essay is a short survey of the general development of prehistoric archaeology since its beginnings with special regard to archaeological method and theory. Some theoretical approaches and models (paradigms) are followed by an attempt to characterize the most important phases of the development of this discipline. 1. After a long preparadigmatic phase of antiquarian research, there was an early phase of scientific development, which began with the establishment of archaeology as an academic discipline in the second half of 19 th century and culminated in the beginning of 20 th century: comparativetypological approaches. 2. The phase of the 40 th and 50 th decades: The culturalhistorical approaches. 3. The phase of reorientation and restructuring: Analytical and Social Archaeology. 4. The phase of Post-processional and Postmodern Archaeology. Poznámky 1 Tradične podľa chronologického rámca predmetu bádania sa archeológia člení na prehistorickú, protohistorickú, stredovekú či medieválnu a industriálnu; podľa predmetu a priestoru bádania napríklad na archeológiu klasickú, orientálnu, biblickú; podľa predmetu a metód bádania vznikli špecifické odbory ako napríklad archeológia experimentálna, pod vodou, montánna, letecká, krajinná, enviromentálna a tzv. medziodborové disciplíny ako napríklad etnoarcheológia, archeobotanika, archeozoológia. V ďalšom texte je termín archeológia používaný vo význame prehistorickej a protohistorickej archeológie. 2 Vo vzťahu k prostriedku výskumu sa archeológia najčastejšie definuje ako veda, ktorá skúma ľudskú spoločnosť na základe / prostredníctvom hmotných prameňov (Neustupný 1986, 526). L. R. Binford (1989) dokonca charakterizuje archeológiu ako the science of the archaeological record (citované podľa Eggerta 1998a, 302). 3 U. Veit (1995, 138) pre odpovedajúce skúmanie otázky identity archeológie ako vedného odboru formuloval tri otázky: 1. V čom spočíva jedinečnosť a spojitosť prehistorických a protohistorických zameraní, paradigiem, vymedzení problémov a výskumných nástrojov (kognitívna identita)? 2. Ako prebehli inštitucionalizačné procesy od počiatkov prehistorickej a protohistorickej reflexie (sociálna identita)? A ako došlo k vytvoreniu toho, čo by bolo možné označiť ako prehistorický a protohistorický odborný habitus (kultúrna identita)? 3. Nakoniec, aké snahy existujú dnes rekonštruovať minulosť disciplíny, na ktoré by sa v princípe mohli odvolať všetci členovia archeologického, respektívne prehistorického a protohistorického vedeckého spoločenstva (historická identita)? (voľný preklad autora z nemeckého originálu). 4 Niektorí bádatelia / školy zdôrazňujú, že archeológia má bližšie k disciplínám orientovaným na štúdium človeka, jeho kultúru, chovanie a myslenie: sociokultúrna antropológia a etnológia (napríklad Binford 1962; Gosden 1990; Renfrew / Bahn 1996, 11; Krekovič 2000). Podľa Chrisa Gosdena (1990, 90)... hranica, oddeľujúca archeológiu od antropológie je zavádzajúca: oba odbory sa snažia o opis a vysvetlenie kultúr podobných sociálnych foriem. Zatiaľ čo antropológia môže poskytnúť viac detailov a presnosti v analýze, prináša archeológia doklady spoločností inak nezistiteľných. Vzájomná spolupráca môže byť v budúcnosti na prospech obom odborom. Oproti tomu iní bádatelia zdôrazňujú, že archeológia ako historická disciplína sa zaoberá časovými procesmi na rozdiel od nehistorických disciplín, akou je sociokultúrna antropológia skúmajúca synchrónne javy,

278 278 Jozef BUJNA / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 takže neposkytuje modely zmien či stability v perspektíve dlhého trvania (Smith 1992, 24). Pozri k tomu Eggert 1995 a Veit Metódu v archeológii definuje Torsten Madsen (1995, 18) ako systematickú procedúru, pomocou ktorej tvoríme, prezentujeme, transformujeme, alebo porovnávame dáta. Takáto definícia však postihuje iba jednu rovinu práce archeológa. Archeologickú metódu ako reťazec inverzných transformácií, v ktorom sa archeológ pomocou modelov pokúša prekonať archeologickú transformáciu charakterizoval E. Neustupný (1986). 6 V dejinách archeológie môžeme postrehnúť tiež snahu obe tieto roviny chápať oddelene. Rovina získavania archeologických prameňov a tvorby archeologických dát bola prisudzovaná archeológii a rovina interpretácií a syntézy mala byť vlastná prehistórii, či protohistórii. 7 Pozri k tomu H.-P. Wotzka (1993, 41): archäologische Kulturen nicht vorgefunden sondern geschaffen werden und oft mehr über innere geistig-kulturelle Zusammenhänge ihrer Bearbeiter als über eine wie auch immer geartete einstige Realität aussagen (citované podľa Brathera 2000, 157). 8 Paradigmy sú podľa T. Kuhna (1982, 31) predovšetkým všeobecne uznávané výsledky vedeckého výskumu, ktoré sa využívajú ako modely problémov a ich riešení. V Kuhnovej koncepcii tak paradigma plní v procese vedeckého poznávania predovšetkým funkciu demarkačného kritéria na odlíšenie toho, čo je veda a čo veda nie je. Paradigma globálne určuje tiež predmet skúmania, ohraničuje teda to, čo je hodné skúmania, a tak plní dôležitú poznávaciu funkciu, t. j. usmerňuje výskum, určuje kritéria výberu problémov, spôsoby získavania faktov a výstavby vedeckých teórií a ich overovania. Od poznávacej funkcie paradigmy je neoddeliteľná jej metodologická funkcia, spočívajúca najmä v tom, že paradigmu tvoria tiež pravidlá, ktoré určujú možné spôsoby riešenia problémov. Porovnaj odmietavé stanovisko zástancov postmoderného prístupu v archeológii. 9 Podobným spôsobom argumentovali postprocesualisti v 80-tych a 90-tych rokoch proti paradigme procesuálnej archeológie. 10 V období normálnej vedy je vedecký výskum usmerňovaný a realizovaný podľa paradigmy. Skôr či neskôr sa objavujú problémy anomálie. Rast počtu anomálií a neschopnosť riešiť ich je spätá so vzrastaním neistoty a klesaním dôvery v paradigmu. Paradigma sa stáva nejasnou, pravidlá výskumu sú menej určité, rastie počet modifikácií teórie, vznikajú alternatívne teórie. Sú to znaky charakterizujúce rastúcu krízu v období normálnej vedy. Obdobie revolúcie je spojené s rozhodnutím odmietnuť starú paradigmu, ktorou sa zároveň končí tradícia vedeckého výskumu a začína sa tradícia nového výskumu. Sám prechod k novej paradigme je vlastne vedeckou revolúciou (Kuhn 1982, 142). 11 Enviromentálny prístup, v ktorom krajina sa stala významným objektom výskumu nielen prírodných ale aj spoločenských vied, a ktorý výrazne zasiahol ako do archeológie tak aj do historickej geografie (pozri Gojda 2000; Chrastina 2001, 2005; Wiedermann 2003a; 2003b), vzhľadom na jeho špecifiká nie je pojatý do úvahy o vývine koncepcií a modelov kultúry a ich vedeckovýskumnej tradícii v archeologickom bádaní. 12 Predmetnú situáciu výstižne charakterizoval Max Planck v spomienkach na svoju vedeckú dráhu Scientific Autobiography (1949, 33-34), v ktorých smutne poznamenal: Nová vedecká pravda nevíťazí preto, lebo presvedčí svojich odporcov a otvorí im oči, ale skôr preto, lebo jej odporcovia zomrú a vyrastie nová generácia, ktorá ju už pozná. 13 Vedci, ktorých obdobie produktívnej práce pripútalo k staršej tradícii normálnej vedy, obvykle zotrvávajú v opozícii po celý život. Tento ich postoj však nie je porušením vedeckých princípov, ale poukazuje na charakter vlastného vedeckého výskumu. Zdrojom ich odporu je presvedčenie, že staršia paradigma nakoniec vyrieši všetky svoje problémy a že príroda / dejinný vývoj sa dajú vtesnať do rámca, ktorý im poskytuje paradigma.

279 Esej o vedeckovýskumných tradíciách v archeológii Podľa Kuhna (1982, 49) keď historik sleduje vedecké poznávanie určitej skupiny navzájom súvisiacich javov spätne do minulosti, pravdepodobne sa stretne s nejakým zmenšeným variantom modelu, ktorý ilustroval príkladmi z dejín fyzikálnej optiky. 15 V analýze archeologickej teórie učinil tak po prvýkrát anglický bádateľ David L. Clarke v článku Models and paradigms in contemporary archaeology vydanom v ním editovanom zborníku z roku Nový pojem paradigma namiesto zastaraného termínu základný model výskumu použil Evžen Neustupný v štúdii Paradigmata ve středoevropském neolitu a eneolitu v roku K používaniu tohto termínu v archeológii sa potom podrobnejšie vyjadril v knižnej práci o archeologických metódach (Neustupný 1993, 32-43). V britskej literatúre kriticky postoj ku Kuhnovmu pojatiu zaujali W. Y. Adams a E. W. Adams (1991, ), podľa ktorých v historickom bádaní je veľa otázok, ktoré nie je možné vyriešiť rutinnou vedeckou metódou a ktoré presahujú obmedzenia paradigmy. 16 Napríklad nemecký lekár a archeológ Rudolf Virchow ( ) pracoval už s nálezovými celkami, aplikoval technické postupy biologickej porovnávacej morfológie a docenil tiež význam keramiky, vrátane črepov, ako archeologického prameňa. 17 Na pokus Worsaaeho naviazal americký bádateľ J. H. Rowe (1962) a princíp chronologickej interpretácie uzavretých hrobových celkov označil ako Worsaae's Law. Ako prvý príklad jednoduchej archeologickej seriácie možno však označiť pokus anglického egyptológa a archeológa W. M. Flindersa Petrieho ( ) o chronologické triedenie fajúmskej keramiky. Flinders Petrie položil základy kombinačnej metódy, ktorá po jej prepracovaní sa stala východiskom pre archeologickú seriáciu. Petrieho pokus podrobil novej štatistickej analýze David G. Kendall v roku Typológiu ako prvý začal v archeológii využívať švédsky bádateľ Hans O. Hildebrand ( ), ktorý v roku 1870 vyšiel z aplikácie takéhoto postupu jeho otcom v numizmatike. 19 Podľa M. Malmera (1963) archeologická argumentácia bez typologického myslenia nie je možná. 20 Pracovný postup archeológa M. Malmer (1963) definoval v piatich krokoch: 1. Vykopanie a iné zbieranie materiálu. 2. Od konkrétneho artefaktu k abstraktnému pojmu objektívna registrácia a slovná definícia typu. 3. Priestorové rozšírenie a chronologická diskusia a záver založený na faktoch a typológii, kvantite a kombinácii nálezov a na stratigrafii. 4. Od abstraktného pojmu ku predstave konkrétnej historickej situácie, predovšetkým pomocou analogických záverov. 5. Syntéza zostavenie a zrovnanie konkrétnych prehistorických situácií, interpolácia a analogické závery. 21 Teoretické východiská ako aj výsledky kultúrnohistorickej školy v normatívnej podobe zhrnul rakúsky etnológ Wilhelm Schmidt ( ). 22 H. J. Eggers (1986, 274): Die Vorgeschichte würde sich als historische Wissenschaft selber aufgeben, würde sie nicht immer und immer wieder den Versuch machen, auch das Problem der ethnischen Deutung zu lösen. 23 Ak nachádzame určité typy reliktov... stále spoločne, čiže takýto komplex má pravidelne spoločne sa vyskytujúce charakteristiky, nazývame ho kultúrnou skupinou alebo kultúrou. Berieme to ako dokázané, že takýto komplex materiálneho charakteru predstavuje to, čo dnes by sme nazvali etnikum / národ (V. G. Childe: The Danube in Prehistory. Oxford 1929; citované podľa Veita 1998, 34; voľný preklad autora). 24 Najmä diskusie v 70-tych a 80-tych rokoch možno chápať ako odklon, respektívne príklon k Childovi. A. Sherratt (1989, 185) túto atmosféru charakterizoval slovami: Prehistoriography is still a dialogue with the ghost of Childe (citované podľa Veita 1998, 32). 25 Podľa Eggersa (1950) v živej kultúre je miesto a funkčné spojenie všetkých artefaktov známe. V umierajúcej kultúre sa udržuje ešte povedomie o funkčných a kultúrnych väzbách artefaktov, ktoré už nie sú v živom obehu. O funkciách a postavení mŕtvych predmetov

280 280 Jozef BUJNA / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 v systéme voľakedajšej kultúry tradícia neuchováva temer nič a tak všetko je potrebné znovu objavovať. 26 S. Pigott (1965, 36 n.) taktiež upozorňuje, že to, čo ako prehistorici máme k dispozícii sú iba náhodne zachované zvyšky materiálnej kultúry. Tieto pramene interpretujeme jazykom svojho vlastného intelektu, ktorý je podmienený dobou a kultúrou, v ktorej sme vyrástli, naším sociálnym a náboženským zázemím, priebežne sa meniacimi poznatkami, predsudkami, vekom a spoločenským postavením. Čo naše pramene znamenajú, môžeme poznať až vtedy, keď vieme, čo treba hodnotiť ako dôležité a významné. To musí byť koncipované v rámci pracovnej hypotézy a vo vedeckom jazyku, v schéme / v koncepte minulosti (voľný preklad autora podľa citátu in: Veit 1998, 34). 27 Model C. Hawkesa (1954) ladder of inference je klasickým výrazom takéhoto prístupu a bol neskôr často citovaný i kritizovaný. Podobnú zdržanlivosť pred príliš historickým prístupom k archeologickým prameňom možno pozorovať zároveň aj na kontinente, napríklad u Jensa Lüninga (1972). 28 Najbližšie ku tzv. rýdzej vede stojí formalizovaná analýza archeologických prameňov s formulovaním hypotézy a jej následným overovaním / potvrdením testom. 29 V protiklade k tomu L. Binford (1962), ktorý už nadpisom Archaeology as Anthropology dal najavo, že archeológiu treba chápať ako časť sociokultúrnej antropológie. 30 Clarkeho pokus aplikovať Kuhnov pojem paradigma v archeológii bol kritizovaný, pretože jeho nové paradigmy neposkytli ani zákony ani hotové teórie. Išlo skôr o ťažiská záujmu charakterizujúce interpretačné prístupy (pozri Kienlin 1998, 73, poznámka 15). 31 D. Clarke (1973, 12) vyjadril nádej, že nová archeológia bude viac, než iba pokus integrovať dáta získané novými metódami do existujúcej štruktúry: The New Archaeology is an interpenetrating set of new methods, new observations, new paradigms, new philosophies and new ideologies within a new environment. 32 D. Clarke (1968, 72): A model for archaeological processes archaeological entities changing as special kinds of dynamic systems, susceptible to analysis in terms of general systems theory. 33 Pozri tiež systémový prístup v archeológii (Bujna 1984). 34 V monografii príznačne nazvanej Analytical Archaeology, postupoval D. Clarke analytickou cestou od artefaktov k ich najzákladnejším vlastnostiam atribútom. Potom nasledovala syntéza, založená na využití výpočtovej techniky. Na základe dopredu stanovených hypotéz bol postupne rekonštruovaný obraz danej archeologickej kultúry od atribútov k typom, komplexom a technokomplexom. 35 Filozof vedy rakúskeho pôvodu Karl R. Popper (The Logic of Scientific Discovery. London 1959) bol názoru, že hypotézy nie je možné verifikovať testmi, pretože už následné pozorovanie alebo následný experiment môže dopadnúť negatívne. 36 Binfordovo (1986, 474) pojatie archeológie charakterizuje nasledovný citát: We are not ethnographers of the past, we are not sociologists, we are not historians in the humanistic sense of the term; we are scientists dedicated to an understanding of the archaeological record. Its patterning and character strongly suggests that the common social science perspectives on humankind are inappropriate to our archaeological view of humanity (citované podľa Eggerta 1998a, 303, poznámka 14). 37 We may suggest that processual archaeology has moved from an ecological or functionalprocesssual to a cognitive-processual phase (Renfrew 1989, 34; citované podľa Eggerta 1998a, 306, poznámka 24). 38 Od 70-tych rokov 20. storočia vystupuje hnutie vyvolané skepsou voči industriálnej spoločnosti a pozitivistickému mysleniu. Globálne možno ho identifikovať ako prejav určitej dejinnej epochy moderny a odtiaľ je odvodené aj jeho označenie postmoderna. K téme postmoderna, postštrukturalizmus, dekonštrukcia a postmoderná archeológia pozri Porr 1998.

281 Esej o vedeckovýskumných tradíciách v archeológii Podľa I. Hoddera skúmanie kultúry nie je experimentálnou vedou..., ale interpretujúcou, ktorá pátra po významoch. Cieľom je... the interpretation of generative principles and their coordination within relevant cultural contexts (Hodder 1982c, 9, 14; citované podľa Porra 1998, 195, poznámka 17). 40 Ako konzekvencia tejto situácie, nejasne zmiešaná s požiadavkami na angažovanosť, je v postmodernistickej archeológii propagovaný gnozeologický relativizmus (pozri k tomu Veit 1998, 328 n.). 41 Porovnaj napríklad zborník Archaeological Theory in Europe, zostavený I. Hodderom (1991a). 42 O potrebe uvažovať o samotnej disciplíne, jej budúcnosti a pôsobení v jej konkrétnej existencii a jej potenciáli pozri (Sherratt 1993; citované podľa Eggerta 1998, 364, poznámka 11). 43 Pozri C. Delmans (Histoire de la civilisation européenne. Paris 1969, 127): Il n y a pas une Vérité, mais autant de vérités que de consciences (Neexistuje jediná Pravda, ale je toľko právd, koľko je vnímavostí; preklad autora). 44 Okrem iného ide tiež o to, aby z historického vývoja odboru mohli byť vyfiltrované také prvky a zaradené do celkovej koncepcie, ktoré dnes možno hodnotiť ako schopné identity (Eggert 1998, 368). Z prístupov a... všetkých pre archeológiu relevantných teoretických smerov (nielen najmladších!) vypracovať... s cieľom dosiahnuť integratívnu archeológiu a prehĺbiť dialóg medzi teoretikmi a praktikmi (Siegmund / Zimmermann 2000, 188). Literatúra W. Y. Adams / E. W. Adams 1991 W. Y. Adams and E. W. Adams: Archaeological Typology and Practical Reality: A Dialectical Approach to Artefact Classification and Sorting. Cambridge Angeli 2002 W. Angeli: Die archäologische Kultur. Mitt. Anthr. Ges. Wien 132, 2002, Bernbeck 1997 R. Bernbeck: Theorien in der Archäologie. Tübingen, Basel Binford 1962 L. R. Binford: Archaeology as Anthropology. Am. Antiquity 28, 1962, Binford 1968 L. R. Binford: Archaeological Perspectives. In: S. R. / L. R. Binford (eds.), New Perspectives in Archaeology. Chicago 1968, Binford 1986 L. R. Binford: In Pursuit of the Future. In: D. J. Meltzer / D. D. Fowler / A. Sabloff (eds.), American Archaeology: Past and Future. A Celebration of the Society of American Archaeology Washington 1986, Binford 1989 L. R. Binford: Debating Archaeology. New York Brather 2000 S. Brather: Ethnische Identitäten als Konstrukte der frühgeschichtlichen Archäologie. Germania 78, 2000, Bujna 1984 J. Bujna: Teória systémov v archeológii. Štúdie/Pramene 2, Bratislava 1984, Clarke 1968 D. L. Clarke: Analytical Archaeology. London Clarke 1972 D. L. Clarke: Models and paradigms in contemporary archaeology. In: D. L. Clarke (ed.), Models in archaeology. London 1972, Clarke 1973 D. L. Clarke: Archaeology: The Loss of Innocence. Antiquity 47, 1973, 6-18.

282 282 Jozef BUJNA / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 Eggers 1950 H. J. Eggers: Das Problem der ethnischen Deutung in der Frühgeschichte. In: H. Kirchner (ed.), Ur- und Frühgeschichte als historische Wissenschaft: Wahle-Festschrift. Heidelberg 1950, Eggers 1986 H. J. Eggers: Einführung in die Vorgeschichte. München-Zürich ( ). Eggert 1995 M. K. H. Eggert: Anthropologie, Ethnologie und Urgeschichte: Zur Relativierung eines forschungsgeschichtlichen Mythologems. Mitt. Berliner Ges. Anthr. 16, 1995, Eggert 1998a M. K. H. Eggert: Prozessuale Tradition kontra postmoderne Relativierung: Zur Reaktion auf die Post-Prozessuale Archäologie. In: Eggert / Veit 1998, Eggert 1998b M. K. H. Eggert: Theorie in der Ur- und Frühgeschichtlichen Archäologie: Erwägungen über und für die Zukunft. In: Eggert / Veit 1998, Eggert / Veit 1998 M. K. H. Eggert / U. Veit (Hrsg.): Theorie in der Archäologie: Zur englischsprachigen Diskussion. Tübinger Arch. Taschenbücher 1. Münster New York München, Berlin Fritz / Plog 1970 J. M. Fritz / T. Plog: The Nature of Archaeological Explanation. Am. Antropologist 35, 1970, Gardin 1967 J. P. Gardin: Methods for the descriptive analysis of archaeological material. Am. Antiquity 32, 1967, Gardin 1979 J. P. Gardin: Une archéologie théorique. Paris Gojda 2000 M. Gojda: Archeologie krajiny. Praha Gosden 1990 Ch. Gosden: Ethnoarchaeological Case Studies in Kenya and Europe. Arch. Rozhledy 42, 1990, Hachmann 1987 R. Hachmann (ed.): Studien zur Kulturbegriff in der Vor- und Frühgeschichtsforschung. Saarbrücker Beitr. Altkde. 48. Bonn Hawkes 1954 C. Hawkes: Archaeological Theory and Method: Some Suggestions from the Old World. Am. Anthropologist 56, 1954, Hodder 1977 I. R. Hodder: Some new direction in the spatial analysis of archaeological data at the regional scale (macro). In: D. L. Clarke (ed.), Spatial analysis. London New York San Francisco 1977, Hodder 1982a I. R. Hodder: Symbols in Action. Ethnoarchaeological Studies of Material Culture. Cambridge Hodder 1982b I. R. Hodder (ed.): Symbolic and Structural Archaeology. Cambridge Hodder 1982c I. R. Hodder: Theoretical Archaeology: A Reactionary View. In: Hodder (ed.) 1982, Hodder 1984 I. R. Hodder: Archaeology in Antiquity 58, 1984, Hodder 1985 I. R. Hodder: Postprocessual Archaeology. In: M. B. Schiffer (ed.), Advances in Archaeological Method and Theory 8. New York 1985, Hodder 1986 I. R. Hodder: Reading the Past. Cambridge Hodder 1989a I. R. Hodder (ed.): The Meanings of the Things. London Hodder 1989b I. R. Hodder: Post-Modernism, Post-Structuralism and Post- Processual Archaeology. In: Hodder (ed.) 1989,

283 Esej o vedeckovýskumných tradíciách v archeológii 283 Hodder 1991a I. R. Hodder (ed.) Archaeological Theory in Europe: The Last Three Decades. London Hodder 1991b I. R. Hodder: Archaeological Theory in Contemporary European Societies: The Emergence of Competnig Traditions. In: Hodder 1991, Hodder / Orton 1976 I. Hodder / C. Orton: Spatial Analysis in Archaeology. Cambridge Chrastina 2001 P. Chrastina: Krajina ako jeden zo styčných fenoménov prírodných a spoločenských vied. In: Acta Nitriensia 4: Zborník FF UKF v Nitre, Nitra 2001, Chrastina 2005 P. Chrastina: Využitie krajiny v historickogeografickom kontexte: Trenčianska kotlina a okraje priľahlých pohorí. Stud. Hist. Nitriensia 12, 2005, Kendall 1963 D. G. KENDALL: A statistical approach to Flinders Petrie's sequence-dating. Bull. Internat. Statistics Inst. 34, Ottawa 1963, Kerig 1998 T. Kerig: Ian Hodder und die britische Archäologie: Ein Profil. In: Eggert / Veit 1998, Kienlin 1998 T. L. Kienlin: Die britische Processual Archaeology und die Rolle David L. Clarkes und Colin Renfrews: Herausbildung, Struktur, Einfluß. In: Eggert / Veit 1998, Krekovič 1996 E. Krekovič: Rozhovor s Colinom Renfrewom. Štud. Zvesti AÚ SAV 32, 1996, Krekovič 2000 E. Krekovič: Historické vedy? Slov. národopis 48, 3-4, 2000, Krekovič 2003 E. Krekovič: Princíp invariantnosti v typológii. Zborník FF UK, Musaica 24, 2003, Kuhn 1982 T. S. Kuhn: Štruktúra vedeckých revolúcií (preklad Ľ. Valentová). Bratislava 1982 [The Structure of Scientific Revolutions. Chicago 1962]. Kuna / Venclová 1995 M. Kuna / N. Venclová (eds.): Whither Archaeology? Papers in honour of Evžen Neustupný. Praha Lüning 1972 J. Lüning: Zum Kulturbegriff im Neolithikum. Praehist. Zeitschr. 47, 1972, Madsen 1995 T. Madsen: Archaeology between facts and fiction: the need for an explicit methodology. In: Kuna / Venclová 1995, Malmer 1963 M. P. Malmer: Metodproblem inom järnalderens konsthistoria. Lund Müller-Scheeßel 1998 N. Müller-Scheeßel: Archaeology is nothing if it is not critique Zum Archäologieverständnis von Michael Shanks und Christopher Tilley. In: Eggert / Veit (Hrsg.) 1998, Neustupný 1976 E. Neustupný: Paradigmata ve středoevropském neolitu a eneolitu. Sborník prací FF Brno E 20-21, 1976, Neustupný 1986 E. Neustupný: Nástin archeologické metody. Arch. Rozhledy 38, 1986, Pigott 1965 S. Pigott: Ancient Europe from the Beginnings of Agriculture to Classical Antiquity. Edinburgh Porr 1998 M. Porr: Die Postmoderne Archäologie in Großbritannien. In: Eggert / Veit 1998,

284 284 Jozef BUJNA / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 Renfrew 1969a C. Renfrew: The Autonomy of South-East European Copper Age. Proceedings of the Prehistoric Society 35, 1969, Renfrew 1969b C. Renfrew, Recenzia: D. Clarke 1968 a S. R. Binford / L. R. Binford (eds.), New Perspectives in Archaeology, Antiquity 43, 1969, Renfrew 1972 C. Renfrew: The Emergence of Civilization. London Renfrew 1980 C. Renfrew: The Great Tradition versus the Great Divide: Archaeology as Anthropology? Am. Journal Arch. 84, 1980, Renfrew 1982 C. Renfrew: Towards an Archaeology of Mind: An Inaugural Lecture. Cambridge Renfrew 1984 C. Renfrew: Social Archaeology, Societal Change and Generalisation. In: C. Renfrew (ed.), Approaches to Social Archaeology. Edinburgh 1984, Renfrew 1987 C. Renfrew: Archaeology and Language: The Puzzle of Indo- European Origins. London Renfrew 1989 C. Renfrew: Comments on Archaeology into the 1990s. Norwegian Arch. Rev. 22, 1989, Renfrew 1994 C. Renfrew: Towards a Cognitive Archaeology. In: C. Renfrew / E. B. W. Zubrow (eds.): The ancient mind. Elements of cognitive archaeology. New Directions in Archaeology. Cambridge 1994, Renfrew / Bahn 1996 C. Renfrew / P. Bahn: Archaeology: Theories, Methods and Practice. London Rowe J. H. Rowe: Worsaae's Law and the Use of Grave Lots for Archaeological Dating. Am. Antiquity 28, Shanks / Tilley 1987a M. Shanks / C. Tilley: Re-Constructing Archaeology: Theory and Practice. New Stud. Arch. Cambridge Shanks / Tilley 1987b M. Shanks / C. Tilley: Social Theory and Archaeology. Cambridge Shanks / Tilley 1993 M. Shanks / C. Tilley: Archeologie na prahu 90. let. Arch. Forum , Sherratt 1989 A. Sherratt: V. Gordon Childe: Archaeology and Intellectual History. Past a. Present 125, 1989, Sherratt 1993 A. Sherratt: The Relativity of Theory. In: N. Yofffee / A. Sherratt (eds.), Archaeological Theory: Who Sets the Agenda? New Dir. Arch. Cambridge 1993, Siegmund / Zimmermann 2000 F. Siegmund / A. Zimmermann: Konfrontation oder Integration? Ein Kommentar zur gegenwärtigen Theoriediskussion in der Archäologie. Germania 78, 2000, Smith 1992 M. E. Smith: Braudel s Temporal Rythms and Chronology Theory in Archaeology. In: A. B. Knapp (ed.): Archaeology, Annales and Ethnohistory. Cambridge Tilley1993 C. Tilley (ed.): Interpretative Archaeology. Explorations Anthr. Oxford Trigger 1989 B. G. Trigger: A History of Archaeological Thought. Cambridge 1989.

285 Esej o vedeckovýskumných tradíciách v archeológii 285 Veit 1995 U. Veit: Zwischen Geschichte und Anthropologie: Überlegungen zur historischen, sozialen und kognitiven Identität der Ur- und Frühgeschichtswissenschaft. Ethn.-Arch. Zeitschr. 36, 1995, Veit 1998 U. Veit: Archäologiegeschichte und Gegenwart: Zur Struktur und Rolle der wissenschaftsgeschichtlichen Reflexion in der jüngeren englischsprachigen Archäologie. In: Eggert / Veit (Hrsg.) 1998, Wiedermann 2003a E. Wiedermann: Archeoenviromentálne štúdie prehistorickej krajiny. UKF: Nitra Wiedermann 2003b E. Wiedermann: Jeden pohľad na dve stratégie archeoenviromentálneho modelovania. Stud. Hist. Nitriensia 11, 2003, Wotzka 1993 H.-P. Wotzka: Zum traditionellen Kulturbegriff in der prähistorischen Archäologie. Paideuma 39, 1993,

286 286 Jozef BUJNA / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13

287 KOMUNIKÁCIA NAŠA KAŽDODENNÁ Roman TROŠOK Téma nášho príspevku je bežná, hovoríme o nej radi a aj veľa, priťahuje, možno aj preto, lebo vie byť chvíľami výsostne brizantná a naliehavá. Človeka vlastne sprevádza od jeho zrodu, a zdá sa, že práve ona bola príčinou toho, že sa z homo erectus vyvinul homo sapiens. Byť komunikatívny je v dnešnej ako sa zvykne hovoriť postindustriálnej či postideologickej spoločnosti nie výhoda, prednosť, ale absolútna samozrejmosť. Strategické koncepcie úspechov našich súčasníkov, a ináč to nebude iste ani v budúcnosti, sa predsa dali a dajú zvládnuť aj vďaka primeranej komunikácii. Nenásytné publikum sa nadchýna novými objavmi v komunikačných technológiách, na ktorých stojí súčasný multimediálny svet dotýkajúci sa už všetkých oblasti spoločenského života v tom najširšom slova zmysle počnúc reklamou cez kultúru a končiac v politike. Nezabúdajme, že komunikačné technológie predstavujú aj jedno z najrýchlejšie sa rozvíjajúcich a aj najvýnosnejších hospodárskych odvetví. Obsiahnuť, t. j. získať a spracovať, čo najrýchlejšie informácie z globálnej dediny "Svet", je alfou a omegou dneška. Zvykli sme si, že keď sa niekde zaeviduje istý nedostatok alebo neúspech, či už ide o zlý odbyt tovaru, pokles hodnôt akcií na burze, o štatistiku zločinnosti alebo o zlé výsledky vo voľbách, jednou z príčin je (aj) zlá komunikácia. Namieste je spýtať sa, či komunikujeme ináč, prípadne horšie ako naši predkovia žijúci trebárs pred 100 rokmi na prelome 19. a 20. storočia? Vtedajší komunikačný úzus mal iné parametre, pretože dedina bola dedinou a o "exteritoriálny" svet sa účastníci vtedajšej komunikácie nestarali, chápali ho skôr ako možný zdroj ohrozenia, či neprimeraných a nepríjemných (oficiálnych) zásahov do ich dôverne známeho, priestorovo i sociálne obmedzeného komunikačného stereotypu. Istotne nekomunikujeme menej, komunikujeme ináč a aj obsah je iný, pretože odráža inú realitu. Témy každodenností sú len zdanlivo večné, pretože zmenám podliehajú nakoniec aj ony. Nie všetko je ale na našej komunikácii také perfektné a vynikajúce. Myslím, že pri všetkej samoľúbosti otcov i "veľkokňazov" súčasnej komunikačnej spoločnosti pociťujeme stále silnejšie isté hluché miesta a rezíduá súvisiace s dobou nedávno minulou. Neevidujeme nedostatok komunikácie, problémom je, zdá sa, komunikácia samá. V úvahách spisovateľov, umelcov, kritikov, duchovných, teda ľudí, ktorí vlastne žili z komunikácie a hrali na komplikovanej klaviatúre jej registrov, využívali všetky jej nuanse na to, aby zaujali svojím posolstvom, či vystúpením. Dnes tvrdia, že nedokážu komunikovať s publikom, čitateľom, že sa im stráca skutočnosť, o ktorej majú resp. chcú vypovedať. Významný nemecký spisovateľ Peter Handke napísal divadelnú hru, v ktorej nepadne ani jedno slovo, redaktorky vydavateľstiev odchádzajú do Indie, aby sa tam zúčastnili na seminároch mlčania a aby poučené vedeli zlektorovať/posúdiť rukopisy renomovaných (doteraz "normálnych") autorov.

288 288 Roman TROŠOK / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 Tak ako sa mladá generácia v 70-tých a 80-tých rokoch postavila proti konzumnej spoločnosti a hovorila o terore konzumu, začínajú sa dnes formovať rady zatracovateľov globalizmu, vrátane globálnej komunikácie. Obe vlny majú spoločnú morálno-etickú i estetickú dimenziu a obe sú rebéliami proti odcudzeniu človeka, umelca. Čo vedie niektoré skupiny ľudí, podotknime, že nielen mladých, že dávajú prednosť mlčaniu nekomunikácii v bežnom slova zmysle. Samozrejme táto "nekomunikácia" je tiež formou komunikácie, pretože ticho je komunikatívne a predstavuje "zo semiotického hľadiska líniu prenikania do komunikačného i recepčného interpretačného vzťahu. Označuje sa ním zastúpená vec, skutočnosť". 1 Na druhej strane, si musíme priznať, že hlásať dnes komunikačnú askézu je pochopiteľné a možno aj sympatické, ale vedie k druhému extrému a veľa nám asi nepomôže. Oliviera Toscaniho svetoznámeho reklamného fotografa firmy Benettom, nie je potrebné predstavovať, preslávil ho cynizmus jeho reklamných posterov a plagátov z 90-tych rokoch minulého storočia, na ktorých ukazuje všetko (v pravom slova zmysle), všetky tabu padli, farebné pulóvre a farebné odevy sa propagujú umierajúcimi na hladomor v Sudáne, či obeťou mafie ležiacej v kaluži vlastnej krvi alebo košeľou zavraždeného obyvateľa Bosny. Verejnosť bola pobúrená, ale netrvalo to dlho. Zvykla si. Zdá sa, že pre recepciu týchto artefaktov platí, že hranice medzi vkusom a nevkusom, medzi dovoleným a zakázaným sú krehké a pohyblivé. 1 Pozri M. Ballay, Ticho v divadelnom diele.ukf Nitra, 2006, s. 14.

289 Komunikácia naša každodenná 289 Doteraz sa delili životné situácie na vonkajšie, prístupné aj verejnému pohľadu a individuálne, intímne, keď človek zostával len sám so sebou. Zároveň boli isté témy tabu, napr. ľudský bôľ, smrť. Súvisí to s tradíciami našej civilizácie, nakoniec tieto zdanlivo konzervatívne hodnoty zachránili v komplikovaných historických peripetiách západnú civilizáciu a dali jej trvalé morálne základy. Ale Toscanimu ide o šok, každý rok hľadá nové témy a motívy, ktoré neboli doteraz odhalené, samozrejme väčšinou otvára tú druhú intímnu zónu človeka. Toscani a manažéri Benettonu vedia, že čím hlasnejšie budú proti jeho reklamám protestovať politici, učitelia i teológovia, tým väčšiu publicitu dosiahnu, a to bol ich cieľ. Negatívna reklama je tiež reklama. Toscani napĺňa úplne aj motto súčasnej komunikácie, či lepšie povedané jej krédo: "Nezúčastňujeme sa na dráme odcudzenia, ale na extáze komunikácie." Prvé plagáty Toscaniho sa už medzitým stali umeleckým artefaktom a nájdeme ich vo viacerých múzeách moderného umenia, pretože virtualita stratégia spochybňovania hraníc komunikácie má veľmi blízko k umeniu. Dejiny umenia nám poskytujú o tomto fenoméne nespočetne veľa príkladov, spomeniem napr. osud slávnych ženských aktov Egona Schieleho. Takto sa vlastne pôvodne pedagogický a sociálno-terapeutický imperatív 70-tých rokov: "Hovorme o všetkom!" nemilosrdne, ba až kruto naplnil. V komerčnej ére televízie sa preferovaným žánrom stali komunikatívne zaujímavé talk šou a hlavne reality šou. Ľahko zistíte, že to platí tak pre anglické, nemecké či naše komerčné televízie. Neprekvapuje to, však sú obchodne a finančne prepojené, majú neraz tých istých majiteľov. Aj tie najvecnejšie témy rôznych talk šou skončia nakoniec v súkromnej, intímnej sfére, starostlivo vyberaní a pripravovaní moderátori, neraz ľudia známi a aj s istou charizmou, prepadajú žiaľ tomuto úniku v snahe nestratiť divákov A účinkujúci, ktorých počet rýchlo narastá a ktorí zodpovedajú predovšetkým kritériám zaujímavých osobností (nie vždy v pozitívnom slova zmysle), sa rýchlo striedajú a menia sa neraz na mediálne zneužité "obete", hlavne ak uverili vo svoju "mediálnu" výnimočnosť. Témy sú nevyčerpateľné, lebo život sám poskytuje neobmedzenú zásobu tém. Z Ameriky prichádzajúce reality šou propagujú ako senzáciu každodennosť, rady mladých ľudí čakajú na to, aby sa dostali do výberu, ak ich nakoniec vyberú, netušia, čo to znamená, že budú musieť skoro 24 hodín denne nielen komunikovať s ľuďmi, ktorí by ich "vonku" vôbec nezaujímali, o všetkom a v situáciách, v ktorých strácajú svoje súkromie, lebo sa to deje pred bežiacimi kamerami. Čo ma deprimuje, nie je ponúkaná mnohorakosť foriem a záplava najrozličnejších stimulov, ale trivialita ich obsahov. Otec tejto komunikatívnej spoločnosti významný nemecký filozof Jürgen Habermas hovoril v roku 1999 v jednom interview pre týždenník Die Zeit o bezmocnosti verejného pobúrenia, o špinavých kanáloch súkromnej televízie a konštatoval, že v súťaži o dosiahnutie dna im začína konkurovať aj verejnoprávna televízia, vytvorenie ktorej vychádzalo z presvedčenia, že sa nedajú všetky oblasti spoločenského života, všetky témy skomercializovať a premeniť bez následkov na produkt trhovej ekonomiky. 2 Ako keby komunikácia pohlcovala život, odoberala mu z jeho podstaty: Téma raz prezentovaná/pertraktovaná v médiách je odpísaná, nezaujímavá a navždy stratená. Dokazuje to aj záujem divákov, prvý krát ukázanú šou sprevádza eufória 2 Die Zeit, 2000, H. 45.

290 290 Roman TROŠOK / STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 a nadšenie, ale už prvá repríza prináša nezáujem a neúspech. Musíme si však uvedomiť, že takto prezentovaná komunikácia, dáva vzory správania, a to najmä pre mladých ľudí. Sociológ by povedal, že kóduje našu terajšiu i budúcu intimitu. Bádatelia skúmajúci v oblasti kvality obsahu médií sformulovali kritériá všeobecnej kvality informácie v médiách, sú nimi relevancia (čiže stotožnenie, zaujatie adresáta), pravdivosť a zrozumiteľnosť, podľa druhu informácie fungujú ešte ďalšie parametre, tak napr. v spravodajstve sú to presnosť, transparentnosť, vecnosť, vyváženosť, rôznorodosť, či dôležitá aktuálnosť. 3 Že tu samozrejme vzniká priestor a to nie malý pre rozdielne individuálne interpretácie neprekvapuje, vyplýva to samozrejme z charakteru mediálneho pôsobenia vôbec. Nepriamo to však aj dokumentuje, ako ľahko sa môže z informácie stať dezinformácia, zo zábavy bezduché a triviálne, chvíľami až poburujúce programy. Na záver sa spýtajme sami seba, nedá sa táto naša komunikácia každodenná nebrať menej vážne, to by asi museli byť jej mantinely a spoločenské parametre nastavené ináč. 3 Porovnaj Lutz Hagen, Informační kvalita a její měření. In: Analýza obsahu mediálních sdělení. KAROLINUM, nakladatelství Univerzity Karlovy, Praha 1998, s

291 Recenzie nové knihy

292

293 Almanach Nitra. Nitra ISBN V máji 2006 vyšlo siedme číslo Almanachu Nitra. Pod tradičnou edíciou A. Červenáka vyrovnalo počet vydaní historických Hurbanových Almanachov. Táto, hoci formálna identita, akoby aktuálne nasmerovala jeho sujet znovu k obsahom oných historických čísiel do slovanských etnických a etnogenetických sfér, teraz však predovšetkým na témy budúcnosti Slovanov a Slovákov na pozadí prebiehajúcich európskych integračných procesov. V tomto duchu sa niesla celá úvodná stať Almanachu, anketová otázka: Slovania a Slováci a svet budúcnosti. Nad ktuálnymi výzvami súčasnosti, ako aj najrôznejšími obmenami slovenskej a slovanskej perspektívy sa v ankete zamýšľali M. Čeretková-Gállová, M. Čič, P. Janík, Z. Kasač, T. Klas, J. Mravík, G. Papuček, J. Vladár a L. Zrubec. Od tém singularity slovanského sveta, cez jeho tripatráciu (naznačenej mimochodom veľmi názorne aj na obálke Almanachu), statiach o významných osobnostiach a duchovnej kultúre Slovanov, až k témam o slovenských dejinách a kritických pohľadoch na niektoré historiografické doktríny (paradigmy) sú v kapitole Slovania, Slováci zakomponované príspevky J. Chrizostoma Korca, A. T. Ruttkaya, D. Hudeca, G. Papučeka, L. Zrubca, I. Szabóa, V. L. Nitrianskeho, M. Hučkovej, S. Struhárovej, M. Demka, A. Červenáka, A. Bžocha, J. Mravíka a J. Mandžárika. Rozľahlý tematický záber a snahu o široké žánrové pokrytie dokumentujú v Almanachu aj ďalšie samostatné kapitoly. Nechýbajú básnické a prozaické diela (Poézia, Próza), state z oblasti kultúry a kultúrneho života (Kultúra a kulturológia), recenzie a glosy, či príspevky zasvätené jubilujúcim osobnostiam, alebo slovensko-ruskoukrajinsko-česko-maďarským kontaktom. Siedme číslo Almanachu v zásadných rovinách skúma z rôznych uhlov pohľadu bazálnu otázku: Kto sme, odkial sme prišli a kam smerujeme. Dôvodov na takýto koncept je vždy dosť. Spomenúť v prvom rade treba predovšetkým silnejúce integračné a globalizačné trendy a až neuveriteľne zrýchlujúce sa spoločenské procesy, hroziace zrieknutím sa svojich koreňov a svojho Boha s nasledným vznikom etnografického materiálu pre cudzích Bohov (cit. A. Červenák, s. 8). Opakované návraty k tejto bytostnej otázke zaiste vyvolávajú aj nové vedecké výsledky, odhaľujúce často početné omyly plynúce z úrovne dobového poznania. V tomto zmysle je uvedomovanie si vlastnej identity a jej nepretržité poznávanie (sebapoznávanie) azda dobrou víziou a výbavou na cestu do budúcnosti. Almanach ju zameriava, mapuje, naznačuje, osvetluje. Egon Wiedermann DOYEN DER SLOWAKISCHEN ARCHÄOLOGIE. Über die Geschichte in der Zeit mit überzeitlicher Ansicht. Ján DEKAN. Život a dielo (Leben und Werk). Ed. J. Vladár. Nitra 2005, 82 S. Es handelt sich um eine monographische Arbeit, herausgegeben in Zusammenarbeit mit dem Archäologischen Institut der Slowakischen Akademie der Wissenschaft, der Slowakischen archäologischen Gesellschaft, aber vor allem mit Unterstützung der Gesellschaft von Anton Točík in der Edition Persönlichkeiten der slowakischen Archäologie (Osobnosti slovenskej archeológie). Das Motto dieser Edition besteht darin, das Leben und das Werk von lebenden, bedeutenden Persönlichkeiten der slowakischen Archäologie zu ehren (zitiert nach J. Vladár, S. 8). Die Edition ist ohne Zweifel eine bedeutende Initiative

294 294 STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 gleich aus mehreren Gründen. In der Slowakei fehlt noch immer eine systematische Geschichte der slowakischen Archäologie. Und der zweite Grund ist rein pragmatisch. Durch die Herausgabe einer solchen Publikation entsteht langsam eine Datenbank mit inofiziellen/unveröffentlichten Informationen über besondere Persönlichkeiten der slowakischen Wissenschaft, die bis jetzt vor allem in Erinnerungen deren nächsten Freunde und MitarbeiterInnen bewahrt bleibt, aber die früher oder später dem Zahn der Zeit zum Opfer fallen. In den einführenden Teilen der Monographie finden die LeserInnen neben einem Vorwort zu der neuen Serie und neben detaillierten biographischen und bibliographischen Angaben (J. Vladár, O. Ožďáni) auch einen übersichtlichen wissenschaftlichen Lebenslauf von J. Dekan, durchwoben von Fragmenten seiner Essays, persönlichen Erinnerungen und von Bemerkungen einiger von seinen Schülern (T. Kolník, J. Vladár). Den grundlegenden Teil der Monographie bilden Erinnerungen der Schüler, MitarbeiterInnen und Freunde von J. Dekan. Dieser Teil ist am reichsten an Informationen und bildet fast den anatomischen Teil der Monographie. In zahlreichen Treffen, kurzen Rückblicken, Momenten, Anmerkungen öffnet sich den LeserInnen eine multidimensionale Persönlichkeit des europäischen Intellektuellen. Die Besonderheiten im Leben und Werk von J. Dekan werden durch Erinnerungen von seinen FreundInnen, MitarbeiterInnen und SchülerInnen in Erinnerung gerufen; J. Bakoš (Ján Dekan als Manager der Wissenschaft), D. Bialeková (Treffen mit Ján Dekan), R. Blech (Ján Dekan eine renaissancezeitliche Persönlichkeit der slowakischen Kultur), L. Burlas (Aus meinen Erinnerungen an den Akademiker Ján Dekan), Z. Čilinská (Ján Dekan Lehrer und Freund), V. Hajko (bedeutender Wissenschaftler und ein seltener Mensch), B. Chropovský (Akademiker Ján Dekan hat sich um die Entwicklung der slowakischen Archäologie verdient gemacht), T. Kolník (Ján Dekan Lehrer, Kollege und Freund), S. Kovačevičová (Begegnungen mit Ján Dekan), M. Lamiová-Schmiedlová (Ein paar Momente mit Ján Dekan), A.T.Ruttkay (Persönlicher Gruß an den Akademiker Ján Dekan) und L. Zrubec (Volle Schüssel der Kunst). In den abschließenden Passagen finden wir ein Archiv mit Fotos, die in chronologischer Reihenfolge einige Momente aus dem persönlichen und dem Arbeitsleben von J. Dekan darstellen. Ein ganzes Spektrum von exzellent dargestellten Erinnerungen aus verschiedenen Lebenstappen von Ján Dekan ist das Ergebnis einer hochwertigen Arbeit des Editors bei der Zusammenstellung eines ausgeglichenen Bildes von Leben und Werk des Doyens der slowakischen Archäologie. Neben den besonderen in media res Texten begleiten den Leser die ganze Bildbeilage, das schon erwähnte Fotoarchiv, aber auch Reproduktionen von archäologischen Funden aus den Meisterwerken von Ján Dekan Veľká Morava a Apoteóza slobody... (Großmähren und Apotheose der Freiheit...). Sehr schön bearbeitet ist auch der Habitus des Umschlags mit der Erinnerungsmedaille des Archäologen, Historikers und Humanisten J. Dekan, bearbeitet von der akademischen Bildhauerin Ľ. Cvengrošová. Vielleicht auch im Kontrapunkt zur Gegenwart ergibt sich aus den persönlichen Erinnerung und Bekenntnissen über J. Dekan ein Strom enthusiastischen Geistes in einer fast unberührten Ära der slowakischen Archäologie, das Generieren ihrer ersten Persönlichkeiten in der modernen Zeit und auf dieser Persönlichkeitsgrundlage beruhende Bildung ihrer exklusiven und ideologisch nicht kontaminierten Stellung in der postmodernen Zeit. Auch in diesem Zusammenhang muss erwähnt werden, eben im Kontrapunkt zur Vergan-

295 Recenzie a nové knihy 295 genheit, dass die Kluft zwischen der Generation von älteren Archäologen und der jungen Nachwuchsgeneration, die fachlich mit der älteren Generation vergleichbar wäre, immer größer wird. Kann man hier von dem Verlust (?) der intellektuell und fachlich vergleichbaren archäologischen Nachwuchsgenerationen sprechen? Der originelle Ján Dekan war sicher ein großer Inspirator und unvergesslicher Geist der intellektuellen Gesellschaften, die das Glück hatten, ihn als Mitarbeiter oder Freund haben zu können und seine unkonventionelle und unkonforme Lebenslage auszunutzen. Wahrscheinlich kann auf die Kreativität der Wissenschaftler nichts besser und fruchtbarer wirken als die Gleichstellung der Repräsentanten, Beseitigung von jeglichen hierarchischen, autokratischen und bürokratischen Posen durch die leitende Person (!). Das Schaffen eines freien Raumes in den höchsten und streng verfolgten Rängen der slowakischen Kultur und Wissenschaft und schließlich auch die Übernahme der Tutorenrolle über seinen schöpferischen Trägern gehören zu den heutzutage schon unglaublichen und überraschend famosen Leistungen Ján Dekans in den taktisch-strategischen Operationen mit der Macht. Und das alles schaffte er in einem Raum, der von großem Bruder und zahlreichem Apparat und seinen gut trainierten Papierköpfen verfolgt war. Ján Dekan ist nicht nur ein renommierter Polyhistor, Pädagoge und Humanist, sondern auch ein Schöpfer des freien menschlichen Milieus, der manchmal auch unüberwindbar scheinende Hindernisse und Fallen überwindet, die manchmal von ihrem Generalissimus kommen (... Die Kunst flattert um die Wahrheit, aber mit der entschiedenen Absicht, sich nicht zu verbrennen. Ihre Fähigkeit besteht darin, in der dunklen Leere einen Ort zu finden, wo der Strahl des Lichts, ohne daß dies vorher zu erkennen gewesen wäre, kräftig aufgefangen werden kann; Franz Kafka). Mit wirklicher künstlerischer bis virtuoser Invention formierte Ján Dekan nicht nur nonchalante Inseln der wissenschaftlichen Kommunitäten oder er versuchte nicht nur scheinbar unüberwindbare ideologische Fallen zu überwinden, sondern verfasste auch eine Reihe von Werken, die in der modernen Geschichte der Archäologie für archetypisch gehalten werden können. Die Anfänge der slowakischen Geschichte und Großmährisches Reich Zeit und Kunst, Apotheose der Freiheit... und weitere sind sozusagen ein Konzentrat der Zeiterkenntnis. Es sind Werke, die sich durch wissenschaftliche Originalität auszeichnen, Werke über die Geschichte in der Zeit mit überzeitlichem polyhistorischem Ausmaß. Die außergewöhnliche Persönlichkeit von Ján Dekan ist für die slowakische Archäologie die Marke eines hohen Wertes, ein Privileg und Insigne, für die breite wissenschaftliche und nationale Kommunität ist Ján Dekan ein Begriff und gleichzeitig ein Geschenk. Egon Wiedermann KAMENAROVIČ, I. P.: KLASICKÁ ČÍNA. PRAHA S. Ivan P. Kamenarovič, autor knihy Klasická Čína vyšiel z premisy, že ak chce človek niečo poznať, musí tomu porozumieť. Odborníci vedia, že pochopiť a spracovať dejiny, kultúru a mentalitu starovekej civilizácie je dlhodobá a náročná práca. Posudzovaná monografia potvrdzuje, že Ivan Kamenarovič v prípade spracovania

296 296 STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 dejín klasickej Číny túto úlohu úspešne zvládol. Aby pochopil dobovú situáciu, odložil moderné myšlienkové pochody a zbavil sa klišé, ktoré skresľujú náš pohľad na Čínu. Dospel k záveru, že staroveká Čína nebola napriek daným geografickým podmienkam nemenná ani uzatvorená okolitému svetu, veď cez hory a púšte prechádzali od pradávna karavány a výpravy obchodníkov, vojakov a vyslancov a orientálny tovar sa prepravoval až do vzdialeného Ríma. Pri koncipovaní textu autor vychádzal z mnohopočetnej, najmä dobovej literatúry, pojednávajúcej o starovekej Číne. Získané informácie preštudoval, vyselektoval, zhodnotil a s vhodným komentárom interpretoval v desiatich kapitolách. Knihu usporiadal encyklopedicky, preto sa v nej čitateľ môže dobre orientovať. Keďže sa rozhodol prezentovať len najdôležitejšie kapitoly starovekej čínskej histórie, musel vzhľadom na dĺžku jej trvania urobiť výber. Po náčrte prvých štátnych útvarov venoval zvýšenú pozornosť dynastiám Chan (206 p. n. l. 220 n. l.) a Tchang ( ), ktoré zhrnuli a vedome usporiadali dedičstvo predchádzajúcich stáročí. Za ich vlády došlo ku konštruktívnemu a veľkolepému rozvoju čínskej civilizácie. V prvých dvoch kapitolách čitateľom predstavil významných panovníkov, staročínsku metropolu, štruktúru miest a mestského obyvateľstva, provincie a vojenské oblasti, ako aj pohraničné oblasti na hraniciach obrovského štátu. Tretiu kapitolu venoval politickým a spoločenským pomerom, pričom vychádzal z teórie staročínskych filozofov, že všetko na svete je usporiadané v súlade so všeobecne platnými prirodzenými a nespornými zákonitosťami a spochybniteľná je len schopnosť tej-ktorej osoby vykonávať určitú funkciu. Zaujímavo vysvetlil rozvrstvenie obyvateľstva do štyroch tried, hierarchiu mandarínov a šľachticov, čínske poddanstvo a nevoľníctvo, právne záležitosti, súdnictvo, financie a armádu. Priniesol tiež odborne fundované informácie o organizácii byrokratického aparátu, pričom poukázal na rozdiely medzi úradníkmi na centrálnej a miestnej úrovni. V štvrtej kapitole sa zameral na charakteristiku hospodárskeho života starých Číňanov. Myslím si, že študentov histórie a neodborníkov zaujme druhá časť monografie s názvom Čínsky človek, do ktorej je zaradených posledných šesť kapitol. Ide o reálie obsahujúce informácie o bývaní, obliekaní, stravovaní, trávení voľného času, sexuálnom živote a o manželstve starovekých Číňanov. Dozvieme sa, čo sa odohrávalo pri narodení dieťaťa či úmrtí člena rodiny, ako aj zaujímavosti o čínskom kalendári, slávení sviatkov, trávení voľného času a o bohatej kultúre. Čitateľ si uvedomí, že čínska mentalita sa utvárala za starostlivého a permanentného pozorovania sveta, a preto Číňania sformulovali zákonitosti, ktorým podliehalo všetko: prírodné sily, štáty, rodiny, jednotlivci, umelecké diela i zásady morálky. Ivan Kamenarovič zrozumiteľne a zaujímavo vysvetlil rozdiely medzi staročínskym a dnešným pohľadom na telo a dušu. Podľa nás sa hmota a vedomie riadia vlastnými pravidlami a medzi pozemským a záhrobným svetom sú veľké, pre ľudí neprekonateľné rozdiely. Čínski filozofi pripúšťali kontinuitu medzi fyzickým a duchovným životom. Nekládli bariéru medzi to čo žije (bohovia, ľudia, zvieratá, rastliny) a čo nežije (skaly, hory, obrazy). Stručne povedané, v jednotlivých prvkoch sveta videli vzájomnú závislosť a harmóniu. Čitateľa prekvapia údaje o piatich svetových stranách, piatich živloch a piatich základných chutiach, ktoré sú v rozpore s našimi štyrmi svetovými stranami, štyrmi

297 Recenzie a nové knihy 297 živlami a štyrmi základnými chuťami. Uvedomí si, že to čo je pre nás neprirodzené, bolo pre starovekých Číňanov normálne. Po prečítaní posudzovanej monografie dôjde k záveru, že päťtisícročné dejiny Číny sú jedinečné, no pre ľudí 21. storočia nie celkom pochopiteľné. Textovú časť Kamenarovičovej knihy uzatvára kapitola o významných osobnostiach. Autor v nej predstavil veľkých panovníkov, politikov, diplomatov, ekonómov, historikov, filozofov, literátov a umelcov. K štyridsiatim portrétom mužov priradil stručné životopisy dvoch žien: konkubíny Jang Kuej-Fej (žila v 8. storočí), ktorá sa stala hrdinkou početných básní, poviedok a divadelných hier a a ambicióznej cisárovnej Wu Če-Tchien ( ) prísnej, no veľmi schopnej vládkyne, ktorá napriek skromnému pôvodu vládla Číne železnou rukou. Odborný text monografie dopĺňajú prehľadné tabuľky, menný a vecný register, ako aj ilustrácie prispievajúce ku konkretizácii a lepšiemu pochopeniu textu. Monografiu Ivana P. Kamenaroviča treba vnímať ako sondu do hlbín času, sprostredkujúcu jedinečnú exotickú starovýchodnú kultúru. Odporúčam, aby si ju prečítali študenti histórie, je záujímavá a poučná. Ida Zubácka KUČERA, M.: Kalendár Jána z Lefantoviec. Martin, Matica Slovenská s. Po prvýkrát sa slovenskému čitateľovi dostáva preklad Kalendára Jána z Lefantoviec s farebnými ilustráciami. Samotný originál je uložený v Štátnej bavorskej knižnici v Mníchove. Kalendár je najstarším dochovaným kalendárom v Uhorsku. Je dôležitým literárnym prameňom pre obdobie stredoveku. Text je prevažne napísaný v latinčine. Obsahuje však aj slovenské jazykové glosy. Publikácia sa skladá z troch častí. V prvej sa M. Kučera zamýšľa nad tým, ako stredoveký človek vnímal čas. Približuje tu aj vznik pojmu kalendár. Podáva prierez vývojom kalendára od starého rímskeho, cez juliánsky až po dnes používaný gregoriánsky. Zaoberá sa vnímaním času roľníkmi, mníchmi, klerikmi. Druhá a najdôležitejšia časť monografie obsahuje preklad kalendára, ikonografický opis a farebnú prílohu. V úvodnej stati M. Kučera približuje doterajší prehľad a poznatky bádania predovšetkým o kalendárovej ikonografickej tvorbe v stredoveku. Pri časti venovanej priamo kalendáru Jána z Lefantoviec M. Kučera najprv rozoberá ikonografiu podľa postupnosti mesiacov. Pod rozborom je uvedený prebásnený preklad textu viažuceho sa k danému mesiacu. Latinský text preložil Ján M. Dubovský a verše prebásnil Štefan Moravčík. V tretej časti publikácie sa autor zaoberá životom Jána z Lefantoviec. Na začiatku sa pokúša zrekonštruovať životnú púť Jána, od jeho narodenia v Lefantovciach, cez pôsobenie na Viedenskej univerzite a v benediktínskych kláštoroch. Zvláštnu pozornosť venuje k predpokladanému pôsobeniu Jána v kláštore v Klíži. M. Kučera potom približuje dôležité historické udalosti v dejinách Uhorska, ktoré mohli mať vplyv na život Jána. Monografia obsahuje aj nemecké a anglické resumé. Peter Ivanič

298 298 STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 LACKO, M. (ed.): Z prameňov k dejinám Slovenskej republiky Situačné hlásenia okresných náčelníkov. Január-august Trnava, Katedra histórie Filozofickej fakulty UCM Trnave s. Achillovou pätou slovenskej historiografie je publikovanie archívnych prameňov pre jednotlivé obdobia slovenských dejín. Preto som uvítal počin M. Lacka. M. Lacko patrí medzi popredných mladých slovenských historikov, ktorí sa zaoberajú dejinami 1. Slovenskej republiky. Z tohto obdobia boli doteraz vydávané pramene len k tzv. židovskej problematike. Spomínané dielo by sa malo stať prvým zväzkom v rámci plánovanej edície k dejinám 1. SR. Zostavovateľ tu publikoval situačné hlásenia okresných náčelníkov, ktoré boli adresované Ústredni štátnej bezpečnosti v Bratislave. Na ich základe prednosta ÚŠB zostavoval prehľad pre potreby Obranného oddelenia Ministerstva národnej obrany v Bratislave. Situačné hlásenia poskytujú základný materiál pre výskum spoločenskej a politickej situácie na Slovensku. Dokumenty sú publikované v pôvodnom znení, upravené boli len preklepy a drobné chyby. Celkove je ich 373. Zachytávajú obdobie od januára do augusta Najmenej všeobecných situačných hlásení je z augusta, konkrétne 14. Do budúcnosti treba dúfať, že toto dielo nezostane osamoteným počinom v slovenskej historiografii. Peter Ivanič MAGIN, J. B.: Obrana slávnej župy Trenčianskej a mesta tohože mena. Editor: Vincent Sedlák. Martin, Matica Slovenská s. V roku 2000 Matica Slovenská vydala preklad významného diela J. B. Magina. Dielo preložil z latinčiny G. Sedlák ešte pred polstoročím a odvtedy zostalo v archíve. Samotného vydania sa už nedožil. Text do tlače upravil V. Sedlák. Predhovor k publikácii napísal V. Sedlák. V krátkosti je tu priblížený vznik diela a jeho obsah, rovnako aj vznik tejto publikácie. Nasleduje štúdia s názvom Apológia Jána B. Magina v kontexte slovenských národných obrán z pera popredného slovenského historika J. Tibenského. V úvode sú tu spomínané práce A. A. Baníka, ktorý prvý objavil význam diela J. B. Magina. Nasleduje stručný životopis Magina a predstavenie dubnickej farnosti, kde pôsobil. Potom J Tibenský v krátkosti rozoberá aj dielo Diaete od M. Bencsika, ktoré podnietilo vznik Apológie. Záverečná časť štúdie je venovaná charakteristike samotnej Apológie. Po tejto úvodnej štúdii nasleduje preklad diela. V preklade sú zachované pôvodne poznámky pod čiarou. Za prekladom samostatnú časť publikácie tvorí zoznam prameňov a literatúry, ktoré J. B. Magin použil vo svojom diele. Je dôležitou súčasťou publikácie, pretože v Apológii sú pramene a literatúra citované skrátene. Publikácia obsahuje aj register k Apológii. Peter Ivanič MAZOWER, M.: Salonica, City of Ghosts. Christians, Muslims and Jews Harper Collins Publishers. London 2004, pages 525. Mark Mazower is one of the most important Anglosaxon historians (Eric Hobsbaum s considers him to be

299 Recenzie a nové knihy 299 his heir). He is Professor of History at Columbia University and Birkbeck College London, having taught at Sussex and Princeton. He commends regularly on international affairs for the Financial Times and other media. He is also a historian who finds contemporary Greece more interesting than the ancient monuments. His most awarded-works, ( Inside Hitler s Greece. The Experience of Occupation, , 1993, Dark Continent: Europe s Twentieth Century, 1998, The Balkans: A Short History, 2000, After the War was over: Reconstruction of Family, Nation and State in Greece, (ed.), 2000, among others) reveal explicitly this kind of interest. He speaks Greek fluently and spends time in Greece. He knows the region well. His first acquaintance with Thessaloniki, (Salonica) the great city port in Northern Greece, was more than twenty years ago; and, according to his words, he sensed the presence of a different Greece, less in thrall to an ancient past, more intimately linked to neighbouring peoples, languages and cultures (Introduction, p.p. 1-12). His latest book, Salonica, City of Ghosts. Christians, Muslims and Jews , uncovers the fascinated history of a glorious and cosmopolitan Mediterranean city during five of the total 23 centuries of its existence, focusing on the last two, 19 th and 20 th., period he knows very well. His book consists of three parts: 1. The Rose of Sultan Murad, referring to the Conquest of the Byzantine city by the Ottomans in 1430, describing Mosques and Hamams and the transformation of the Byzantine city, The Arrival of Sefardim Jews in 1492, expelled from Spain-and later from Italy, who changed completely the face and character of the city. In Messiahs, Martyrs and Miracles he analyzes the coexistance of the three major religions in the city, despite the popular hostility and contempt, the Sufi Orders, the sacred geography etc, with fascinating stories. Janissaries (captured Christian young boys converted to Muslims, educated to serve the Sultan) and Other Plaques devastating the population, the Commerce and the Greeks (describing the rising power -after three centuries of been marginalized- of the Greek merchants and shipping in 18 th c.: the conqueror Orthodox Balkan Merchant ), referring also to the massacres that followed the uprising of the Greeks of Thessaloniki during the Rebellion of 1821, Pashas, Beys and Money lenders (describing the administrative system of the Ottomans, political reforms and consequences, as well as the corruption and exploitation of the population by the powerful money-lenders-tending to be not Muslims at all: Jews, Armenians and Christians) and Religion in the Age of Reforms. Here Mazower explores the effect of reforms (Tanzimat) first implemented by Sultan Abdul Mecid which gave power to religious communities and gradually improved the position of Christan subjects- and Jews as well. Relationship among Greek and Jews, contradictory, rival and troubled are to be examined here along with the problems of missionaries (catholic, protestant) and conversions from one religion to another and the following turmoil. In part 2. In the Shadow of Europe, we find Travellers and the European Imagination. The rich and prosperous city in mid 19 th c. attracked tourists and exited the Western imagination, the use of steam being the catalyst of putting the city-port in favorite routes, connecting it with the main ports of Mediterranean. Eastern magic and mystery built a fairy tale for Europeans searching for the picturesque: a beautiful landscape, thousands years of history, different cultures, mounts Olympos and Athos nearby. The Possibilities of the Past explore the charm of the past exerted to the foreigners: classical Greece, Rome and Byzantium all around; relics and

300 300 STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 monuments, pieces of art provoked an attitude of saving the ruins of the Levant for scholarship and civilization as an urgent duty for educated Europeans (p. 210). Information by travelers reveal a lost city, while Salonica s Elgin was the French savant Emmanuel Miller, an expert palaeographer who, followed by others, brought out of the country valuable items. This obsession with antiquity and the influence of archaeologists led later Neo-hellenic modernization to erase the Ottoman past of the city (demolishing old 17 th and 18 th c. buildings) focusing on the ancient Grecoroman and the Byzantine past. In the Frankish Style: the city rapidly changes affected by and accepting Frankish values : way of living, dressing code, entertainment. Greek and Jewish aristocracy challenged the establishment of their communities adopting western way of living: new schools, newspapers, learning of new languages, new ideas. Communication (steam boats, new roads) and increase of European inhabitants of the city (almost in late 19 th c.) played a role among others. The Macedonian Question, After 1856 s reformations, non- Muslim communities developed their own regulations for self-government, turning into little non-territorial republics and incipient nations.according to historian Niyazi Berkes (p.253). Thessaloniki at the time was a city historically Greek, politically Turkish, geographically Bulgarian and ethnographically Jewish in the words of two British travelers. One of the most interesting chapters of the book tries to help understand the forces of nationalism and their impact on the late 19 th c. city noting that we need above all to appreciate their novelty. The Macedonian Struggle started out as a religious conflict among Christians of the region but quickly turned into a way of activists to force national identities 1 : Greek, Bulgarian, even Macedonian on those who refused them their rivalries threatening to undermine Salonica s cosmopolitan Ottomanist façade (p. 257). In early 20 th c. Thessaloniki became a hive of plotting against Abdul Hamid. The Young Turk Revolution, in 1908, led by Young Turks, men mostly from European Ottoman territories and Thessaloniki, aimed to break the hold of the traditional grey-bearded Istanbul statesmen. Young army officer then Mustafa Kemal (later Ataturk ) was Salonica-born too. The Young Turks revolution started by offering a new interpretation of the values of Ottomanism, stressing on common participation in a constitutional government acting in the name of People or the Ottoman Nation. Mazower notes the naivety with which the population rejoined their triumph interpretating the context. Soon Ottomanism was replaced by the concept of he New Turk -and the definition of the kind was a hard task. In the turmoil of nationalism, Jews of Thessaloniki more or less identified with the interests of Ottoman state. The emergence of Worker Politics followed the Young Turks Revolution. The Workers Solidarity Federation, consisted mostly by Jewish workers and as Mazower indicates, it would not be going too far to say that worker internationalism became one of the main political expressions of early twentieth century Salonica Jewery (p. 288). Part 3. Making the City Greek, reflects the process of hellenization of the city: The Return of Saint Dimitrios. The First Balkan War was an unimaginable disaster for the Ottoman Empire. In just six weeks (autumn-winter 1912) they lost almost all European territories. The Greeks were most beneficiated: Thessaloniki, the Aegean 1 Todorova, M. (ed.), (2004). Balkan Identities. Nation and Memory, London:Hurst & Company, p.p. 1-3: Learning Memory, Remembering Identity

301 Recenzie a nové knihy 301 Islands, Epirus were to become Greek. The Second Balkan War ended with the defeat of Bulgaria by Greece. The new reality of a Greek Thessaloniki provoked uneasiness and anxiety to Muslim, Bulgarian and Jewish inhabitants of the city as well as to the Europeans. The process of the Hellenization of the city, the task of incorporating the city into the Greek state was a hard one. Greek became the language of administration and Greek customs tariffs replaced the Ottoman. Elements of Salonica s Ottoman legacy, such as the fez, were targeted. Greek officialdom, the new ruling class from Southern Greece (Athens, Peloponnesus, Crete), arrived at the city. The names of the streets were changed reflecting, as an observer ironically put it, all the most beautiful glories of Hellenism (p.302). The city was now ruled by a Prussian style bureaucracy. The 1913 census gives a snapshot of the modern city s ethnographic composition, a reality soon to be changed in the following years by wartime shifts of population: the overall population of consisted by Ottomans (Muslims), Jews and almost Greeks. Actually the city was not so Greek as some people would like it to be (p.295). The First World War, presents the National Schism (Ethnikos Dichasmos) that almost tore Greece apart: the conflict between King Constantine, the leader of victorious Greek troops of the Balkan Wars and the charismatic prime minister Eleftherios Venizelos. The latter made Thessaloniki the basis of the newly formed alternative government, being pro-entente, while King Konstantine stayed in capital city Athens claiming neutrality-being pro- German. The rivalry was transferred to the inhabitants of the city, mostly being for the King and Central Forces, making things more complicated. Entente interfered awkwardly for Venizelos and the King was expelled in Meanwhile the Army of the Orient flooded the city, its population increasing by shifting people, officials, merchants, refugees, diplomats. More languages were added to an already multilingual city. The Great Fire in August 18, 1917, destroyed more than three quarters of the old city, changing dramatically its face and affecting more the Jewish community. The city was soon rebuilt, according to French architect s, Ernst Hébrard, plans, changing fundamentally the character of its historic heart. The Muslim Exodus, beginning right after the Balkan Wars was completed with the end of the Greek- Turkish war in 1922, followed by the unique, historically, diplomatic agreement on the exchange of population between Greece and Turkey, after the Laussane Treaty (1923). Muslims were forced to leave the city while Greek refugees, forced to leave Asia Minor, were taking their place. The Exodus of Muslims was followed by the erasing of anything Muslim: minarets were demolished almost immediately. Thessaloniki soon became the City of Refugees. Though the city in its history hosted thousands of refugees, it was the coming of over Orthodox Christians, a real humanitarian disaster, from dying Ottoman Empire that affected the New Lands in Greece and made Thessaloniki Greek. Homeless, devastated, bitter and tired, carrying terrifying stories and tragedies the new comers settled and transformed the city helping building the nation-state in its new homogeneity. Workers and the State, deals with the reality of Thessaloniki being a city of workers after half a century of industrialization. Unemployment, poverty and the indifference of Athens causing serious problems led to a series of strikes while the workers were moving to the left. The Worker s Center, with its newspapers (in Greek and Spanish-Jew), libraries and activism created a special Marxist sub-culture in the city. Anti-communist,

302 302 STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 nationalistic gangs appeared, closely connected to police and the authorities. A general strike in 8 and 9 of April 1936 ended with the killing of 12 workers by the police. The turmoil that followed gave the opportunity to prime minister J. Metaxas to declare his dictatorship in August 4. But meanwhile, as times were changing, modernity expressed in the city through new forms of entertainment: Dressing for Tango follows this tendency, modern women working, a new commercialism dissolving tradition. Rebetica songs- the swaggering, plangent music of the underworld of the Eastern Mediterranean- flourished in bars and taverns, spreading rapidly through the country, very popular due to Asia Minor refugees who brought them along. Noise, sex (prostitution flourishing in the city too), brash materialism and immorality provoked a backlash of nostalgia and condemnation The following chapters Greeks and Jews, Genocide and Aftermath deal with the relationship between Greeks and Jews in the interwar period and the Genocide of Salonica Jews in WW2. Rivalries, suspicion and even hostility and extremist incidents such as the Cambell Riot (setting on fire the poor Jewish Cambell settlement in 28 June 1931) characterize the interwar period. The question of Language and Identity- Salonika Jews spoke Judeo-Spanish and hardly Greek- and the assimilation process needed Greek; religious anti-semitism and a sense of ethnic rivalry coloured the atmosphere of the interwar city But again the worst was to come on April 1941, when the Germans invaded the city. Alfred Rosenberg Commando, Hitler s ideological commissar looted Thessaloniki s Jewish goods: books, archives, manuscripts and rare objects, all sent to Germany. Soon, anti- Jewish measures were taken, through instructions from Berlin but also via local initiatives. The demolition of the vast Jewish cemetery, containing hundreds of thousands of graves in order to expand the city and built the new University took place in December The process of Final Solution (Chief Rabin dr. Koretz made things easier for Germans) drove Jews in new restricted areas, Baron Hirsch ghetto, while in March 1943 the deportation began: more than Jews were deported to extermination camps, mostly to Awshwich. Christian population reacted showing their sympathy to Jews individually, while professional classes showed more or less apathy (p. 440). Only 5% of Jews of the city escaped Deportation, while 50% of Jewish population of Athens did. Restricted, numerous and not assimilated as in Athens, Salonika Jews were completely destroyed. Problems such as the Disposal of Jewish Property, the survivors returning to a hostile, strange city, restitution/getting back lost properties lingered for long in the city of ghosts. The Vanished Pasts created new problems. Literature has described 2 the colourful, enchanting character of Thessaloniki/ Salonica/ Salonique/ Selanic; its multiethnic aroma, the cultural osmosis of the past, the religious differences that did not prevent people from living peacefully together for centuries. This past hardly exists in today s Thessaloniki, as the Ottoman and Jewish face of the city have been erased: Thessaloniki is a Byzantine city par excellence. More important, silence, until recently, prevented people from learning the history of the city. It is the last two decades that serious and systematic research has been made by scholars, searching the fascinating past of the city, less the Ottoman 2 Mazower s plethora of respective references proves he is well acquainted with Thessaloniki s and generally Greek literature.

303 Recenzie a nové knihy 303 and mostly the Jewish part of it ( Mother of Israel, New Jerusalem the city was called). Oral testimonies, diaries, documents, archives, a lot of publications along with this work by Mazower re-introduce the city to Greeks and others 3. No wonder why the translation of the book in Greek evoked a huge interest and fruitful debate all over the country and some pathetic reactions from nationalistic groups in Thessaloniki. One of book s virtues is the narrative form: a not at- all- academic style, beautiful, flowing English, long extracts and not dry references, a technique using all available sources: official documents, testimonies, cartes postales, songs, underground life; his style, vivid, full of colours, sounds and smells 4 revive and draw a raw picture of a beautiful, weird and exceptional city whose past haunts its present. As smoke is still rising in the sky of Balkans, Mazower shows that different people used to co-exist in the region and puts again the respective questions on today s reality, following up his observations made in previous work 5 trying to reverse the stereotype of the Balkan peculiarity. But, in his words, another future might need another past, without silences and, before all, without stereotypes and obsessions. Otherwise, it is more than sure that they will be reproduced. Vassiliki Sakka MÚZEUM 52, 2006, č. 2, 48 s. Časopis Múzeum má medzi múzejníkmi dlhú tradíciu. Zväz slovenských múzeí vydal v roku 1954 prvý študijný, metodický a informačný materiál bulletin Múzeum. Odvtedy prešiel výraznými zmenami čo sa týka jeho obsahu aj vzhľadu. V súčasnosti časopis Múzeum vydáva Slovenské národné múzeum v Bratislave, Zväz múzeí na Slovensku s finančným príspevkom Ministerstva kultúry SR. Časopis vychádza štvrťročne. Jeho cieľom je výmena skúseností medzi múzejníkmi z celého Slovenska a zároveň propagovanie činností jednotlivých slovenských múzeí pred verejnosťou. Druhé číslo časopisu z roku 2006 je rozdelené do deviatich častí, z ktorých sedem je určených pre sprostredkovanie informácií o múzejných činnostiach a posledné dve recenziám na publikácie a jubileám osobností z prostredia múzeí. 1) odborné múzejné činnosti pracovníci múzeí tu prezentujú svoje zbierkové fondy. Upozorňujú na pozoruhodné zbierkové predmety, ktoré sa nachádzajú v ich depozitároch. V druhom čísle z roku 2006 v tejto časti priblížil verejnosti Vladimír Michalička z Múzea školstva a pedagogiky v Bratislave medailérsku tvorbu Rudolfa Pribiša, ktorý vytvoril insígnie a medaile pre všetky významné vysoké školy na Slovensku v rokoch V článku s názvom Palica a palička upozorňuje autor Tibor Díte na problematickosť klasifikácie a dokumentácie niektorých zbierkových predmetov. Ako príklad tohto fenoménu si vybral rôzne druhy vychádzkových palíc, ktoré boli od polovice 19. storočia často kombinované napríklad s ďalekohľadmi, hodinkami, zbraňami alebo nádobkami na parfum. Autor nastoľuje otázku, ktorý z vedných 3 A wide range of updated references per chapter, focusing on historiography of 19 th and 20 th c.. 4 N. Alivizatos, The canon was tolerance and respect, article on Mazower s book in the Greek newspaper Ta Nea (The News), January 20th, Mazower, M., (2002). The Balkans, Athens: Patakis, p.p (Greek edition), Todorova, M., (1997). Imagining the Balkans, New York: Oxford University Press, p.186

304 304 STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 odborov v múzeu je oprávnený dokumentačne spracovať tieto predmety, pričom odpoveď necháva na čitateľa. 2) múzejná komunikácia táto časť časopisu Múzeum je určená novým trendom v múzejnej komunikácii. Približuje a zároveň poskytuje podnety pre využívanie aktuálnych trendov práce s návštevníkmi. V druhom čísle predstavuje Soňa Žabková z Literárneho a hudobného múzea v Banskej Bystrici v článku Múzejný priestor pre všetkých, projekt práce s telesne, mentálne, zrakovo, sluchovo alebo inak handicapovanými návštevníkmi. Cieľom pracovníkov bolo prostredníctvom rôznych podujatí (tvorivých dielní, hodín dramatickej výchovy s využitím múzejných expozícií alebo vedomostných súťaží) zapojiť znevýhodnené skupiny obyvateľstva do spoločenského a kultúrneho života. Projekt mohol byť realizovaný vďaka finančnej podpore z grantového programu Priestor. Jednou z výhod bolo aj to, že spomenuté múzeum má bezbariérový vstup. Práca múzejníkov bola úspešná a v budúcnosti preto hodlajú v aktivitách pokračovať. 3) z histórie časť venovaná dejinám múzejníctva na Slovensku. Približuje vznik a vývoj vybraných slovenských múzeí. V tomto čísle spísali pracovníci Múzea v Kežmarku pri príležitosti 80. rokov od jeho založenia, jeho dejiny od prvých pokusov o založenie v polovici 19. storočia až po súčasnosť. Okrem stručného prierezu dejinami múzea, približujú autori jeho expozície, zbierky, fondy, edičnú, kultúrnovýchovnú a propagačnú činnosť. 4) rozhľady podstatou tejto časti časopisu je podať správy o práci múzejníkov v zahraničí. Článok Otta Kluga a Zsuzsany Kovács s názvom Múzeum hlinikárskeho priemyslu, podáva stručnú históriu maďarského špecializovaného múzea dokumentujúceho vývoj hlinikárstva, ktoré má v Maďarsku dlhú tradíciu. Oľga Kuchtová v článku Terakotová armáda ôsmy div sveta, opisuje dojmy z návštevy archeologického náleziska hlinenej armády cisára Čchin-Š-chuang-Tiho. V súčasnosti je celá lokalita zabudovaná do moderných hál a tvorí jedinečné múzeum. Keďže výskumné práce naďalej pokračujú, návštevníci majú možnosť vidieť nielen odkryté postavy bojovníkov, ale aj prácu archeológov a reštaurátorov priamo v akcii. 5) nové expozície časť venovaná prezentácii nových prípadne reinštalovaných expozícií. Pre čitateľov môže slúžiť ako inšpirácia pre návštevu múzea v najbližšom okolí. V tomto čísle boli predstavené stále výstavy v nasledujúcich článkoch: Iveta Zuskinová: Ovčiarske múzeum; Mária Zajíčková: Nová expozícia Záhorského múzea v Skalici; Klára Mészárošová: Vôňa starých škôl; Sylvia Siposová: Na návšteve u Kálmána Mikszátha 6) výstavy v nadväznosti na predchádzajúcu časť časopisu informujú múzejníci vo svojich príspevkoch o nových výstavách, ktoré v poslednom období pre verejnosť pripravili. Možno malým nedostatkom je, že väčšina prezentovaných a v celku zaujímavých výstav bola už ukončená. Čitateľ ich preto nemá možnosť v prípade záujmu navštíviť. V rámci tohto čísla boli uverejnené nasledujúce príspevky: Jaroslava Mrvová: Výstava Architektúra nového veku - mesta Žiliny; Miroslav Fulín: Špirhač gacek trúlelek; Marta Pastieriková: Výstava Chvála Bohu v Taliansku; Gabriela Podušelová: Muž, ktorý si nedal pokoj; Ľubomír Kianička: Výstava Loď a ohnivý kameň; Ľubica Chorváthová: Kým nevesta povedala áno.

305 Recenzie a nové knihy 305 7) informácie v poslednej časti nájde čitateľ podrobný prehľad o činnosti 91 múzeí na Slovensku za rok V prehľadných tabuľkách získa informácie o celkovom počte prírastkov v múzeách za daný rok, o katalogizácii zbierkových predmetov, celkovom počte spracovaných zbierkových predmetov, návštevnosti jednotlivých múzeí na Slovensku. Štatistické údaje si môže porovnať s rokom Na záver možno konštatovať, že časopis Múzeum prináša množstvo nových a podnetných informácií nielen pre múzejníkov, ale aj pre odborníkov z iných oblastí. Čitateľom zároveň približuje prácu zamestnancov múzeí a propaguje verejnosti výstupy z nej. Miroslav Palárik OVERY, R. : Diktátoři. / Hitlerovo Německo a Stalinovo Rusko /, Praha Plzeň 2005, 695 strán. Rozsiahla práca britského historika sa zaoberá témou, ktoré je síce už dlhšiu dobu predmetom viac, či menej, vydarených pokusov rozličných historikov z celého sveta, ale zdá sa, že práve táto práca poskytuje najplastickejší obraz Stalinovho impéria a Hitlerovej tisícročnej ríše. Spracovanie tejto monumentálnej problematiky bolo výsledkom viacročného bádateľského úsilia autora, ktorý bol doplnený jeho pedagogickou činnosťou, v rámci ktorej hľadal R. Overy odpovede na mnohé otázky. Pred čitateľom sa tak otvára mimoriadne široká paleta problémov, komparácií a súvislostí bezprostredne súvisiacich s výstavbou, existenciou a činnosťou oboch totalitných režimov, ktoré autor konfrontuje a porovnáva priam s chirurgickou schopnosťou. Jeho pomyselný skalpel sa tak nielen dotkne, ale zareže poriadne hlboko do ideologických koreňov oboch diktatúr, do ich fungovania pred príchodom k moci v politickej rovine i počas obdobia vlády Stalina i Hitlera, skúma idelogické korene a ideologické východiská oboch režimov, ba neváha sledovať ani ekonomické a kultúrne predpoklady pre zrod, existenciu a nevyhnutný pád oboch diktatúr. Už v predošlých prácach sa tento britský autor zameral na diktátorské režimy, ktoré analyzoval z rozličných aspektov. V centre jeho pozornosti stáli najmä ekonomické a vojenské aspekty. Napriek tomu, že väčšina jeho prác sa koncentrovala na Nemecko / The Four Year Plan, Germany and the Munich Crisis. A Multilated Victory?, Interrogations: the Nazi Elite in Allied Hands, The Nazi Economic Recovery , War and Economy in the Third Reich... / nemožno povedať, že by bolo možné nesledovať pri takýchto témach aj problematiku týkajúcu sa Stalinovej diktatúry. Tieto otázky a problémy sú centrom záujmu autora aj v prácach, ktoré boli zamerané na II. svetovú vojnu / Russia s War / alebo na pôsobenie Sovietskeho zväzu v protihitlerovskej koalícii / Why the Allied Won /. Všetky uvedené práce, ako aj niektoré ďalšie publikácie, umožnili britskému historikovi priblížiť problematiku, ktorá je nesmierne náročná, pretože Diktátori nie sú zameraní iba na niektoré aspekty, problémy a komparácie oboch diktatúr, ale snažia sa obsiahnuť mimoriadne širokú škálu problematiky dvoch krajín, ktoré písali históriu v tom plne negatívnom význame, hoci ich príchod k moci pre mnohých súčasníkov znamenal východisko z ťažkostí, v ktorých sa Európa ocitla v záverečnej etape I. svetovej vojny a v nasledujúcich rokoch vývoja v medzivojnovom období. Význam tejto práce stúpa aj v tej rovine, že ešte aj

306 306 STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 v súčasnosti sa nájde relatívne mnoho pohrobkov a podporovateľov oboch diktatúr, oboch diktátorov i oboch režimov komunistického i nacistického. Podľa súčasného stavu bádania možno povedať, že ani jeden z oboch režimov nebol záležitosťou iba jedného muža, čo aj autor zdôraznil v tomto diele. Pokiaľ by tomu tak bolo, tak by historici mohli pravdepodobne spracovať čo najobsiahlejšie biografie oboch diktátorov / tu možno spomenúť aj snáď najrosiahlejšie spracované životopisy oboch protagonistov režimov od ďalšieho britského historika A. Bullocka Hitler and Stalin: Parallel Lives / a tie by poskytli dostatočný priestor pre porozumenie fungovania oboch systémov založených na povestnom biči a cukru. Lenže oba systémy boli vo veľkej miere založené aj na spontánnom, či vynútenom súhlase obyvateľstva a mali / ako to bývalo vždy v histórii / aj dostatok mimoriadne ochotných spolupracovníkov, hoci tento termín je v diktatúrach skôr zavádzajúci, pretože postavenie oboch protagonistov bolo natoľko mimoriadne, že na tom vrchole moci stáli úplne samotní a všetci spolupracujúci boli na nižších stupienkoch rebríka moci. Autor si v tomto obsiahlom diele vytýčil predovšetkým dva zámery: 1. / poskytnúť empirický základ k diskusii o podobnostiach a odlišnostiach oboch systémov; 2./ spísať porovnávaciu operačnú históriu oboch systémov, a tým odpovedať na veľkú dejinnú otázku, ako osobné diktatúry skutočne fungovali, pretože odpoveď je kľúčová pre pochopenie vzniku oboch diktatúr i toho, čo ich držalo pri živote až do smrti oboch diktátorov, hoci v prípade komunistických režimov tie vydržali ešte niekoľko desiatok rokov v trochu odlišnej klíme, kde už osoba na spomenutom vrcholku moci nedisponovala takou výnimočnou pozíciou ako tomu bolo v prípade Stalina. Britský historik široko rozvinul aj tie známe skutočnosti, ktoré sú jasne viditeľné, hoci aj odlišnosti sú dostatočne zreteľné. Obe diktatúry sa vynorili v určitom dejinnom okamžiku a vďačili za svoj zrod historickým silám, ktoré je nevyhnutné a užitočné porovnávať. Boľševici sa dostali k moci v súlade s ideologickými postulátmi K. Marxa, ku ktorému sa aj hlásili a ktoré vychádzali z tvrdenia, že práve vojna vytvorí historické možnosti pre uskutočnenie socialistickej revolúcie a nastolenie diktatúry proletariátu. Tento aspekt by možno bolo ešte potrebné zdôrazniť, či doplniť do tejto práce, nakoľko práve myšlienka svetovej revolúcie bola určitým a nevyhnutným / podľa Lenina i Trockého / predpokladom pre naplnenie odkazu Marxa i pokračovateľa jeho idelogických konštrukcií samotného Lenina. Rozsiahlosť skúmanej problematiky, ako aj zameranie témy neumožnili autorovi pri tejto otázke skonštatovať, že samotná idea svetovej revolúcie bola iba nahradením už predošlej politiky v podobe tzv. cárskeho univerzalizmu, hoci v iných podmienkach. Niektorí odborníci možno postrádajú aj širší popis odlišných názorov na viaceré otázky výstavby prvého proletárskeho štátu, ktoré existovali medzi Leninom, Trockým a Stalinom, prípadne ďalšími činiteľmi boľševického režimu, ale samotný autor zameral a celkom oprávnene v danom prípade svoju pozornosť skôr na finálny produkt v podobe Stalinovho Ruska. Tu si nemožno odpustiť jednu poznámku k českému prekladu tejto rozsiahlej práce. Už samotný preklad takejto obsiahlej publikácie si vyžaduje obrovskú prácu, ktorá tak absentuje / alebo je menej častá / na slovenskom knižnom odbornom trhu. Prekladateľky sa museli vysporiadať s mnohými odbornými termínmi a predložili mimoriadne vydarenú prácu, ktorá je dostupnejšia oveľa

307 Recenzie a nové knihy 307 širšiemu čitateľskému zázemiu ako jej originál. Veľmi prínosné sú aj doplnky k textu britského autora, ktorý ako človek nežijúci v realite socialistického režimu evidentne narážal na niektoré terminologické ťažkosti vyplývajúce zo skutočnosti ich neexistencie v prirodzenom politickom mechanizme parlamentno demokratického režimu / napr. Rada ľudových komisárov, neexistenia postu prezidenta v Sovietskom zväze, ťažkosti s termínom Bundesland v prípade územného členenia Nemecka, predseda prezídia Najvyššieho sovietu, a pod. / podobných ekvivalentov orgánov moci, postov v štátnej správe, či ústredných orgánov štátnej správy, alebo organizačnej štruktúry politickej strany, či administratívneho členenia podobného typu v prostredí demokratického režimu so všetkými jeho atribútmi. Práve tieto skutočnosti dopĺňajú a vysvetľujú prekladateľky a poukazujú na ich pôvodné označenie a funkčné zaradenie v sovietskom alebo nacistickom politickom režime. Toto je mimoriadne potrebné pre plné pochopenie samotného textu autora, aby nevznikol dojem, že došlo k mäteži pojmov. K samotnému prekladu však jedna poznámka. Originálny názov práce znie: The Dictators. Nevedno prečo sa prekladateľky rozhodli doplniť tento názov o podtitul: Hitlerovo Německo a Stalinovo Rusko. Možno z dôvodov komerčných, aby už samotný titul naznačil, že ide o prácu zameranú na týchto diktátorov a uvedené krajiny. Práve táto okolnosť by si vyžadovala aj redakčnú poznámku, ktorá by zdôvodnila, či upozornila na doplnok názvu samotnej práce. Táto potreba sa javí o to výraznejšie a opodstatnejšie, že práve Stalin sa predral k moci v období, kedy sovietsky štát už bol od decembra 1922 Sovietskym zväzom, resp. Zväzom sovietskych socialistických republík a aj tento názov sa zrodil po určitých vášnivých sporoch medzi čelnými boľševikmi / Lenin, Trockij, Stalin, atď / a práve tieto spory odzrkadľovali a naznačovali názory jednotlivých protagonistov boľševického režimu na podobu usporiadania pomerov v tomto režime. Aj samotné označenie Stalinovo Rusko sa javí ako nepatričné a limitujúce iba na územie Ruska. Práve evidentná snaha o vytvorenie umelého sovietskeho človeka bola určitým dôkazom snahy mocenských orgánov o obsadenie tohto priestoru režimom. Obmedzovalo to / aspoň v otvorenej podobe / možnosť prepuknutia čiastočne nacionalistického napätia vo vzťahoch medzi početnou skupinou neruských národov a národností a ruským živlom. V skutočnosti to však umožňovalo sofistikovanejšie zabezpečiť dominantné postavenie ruského národa v sovietskej spoločnosti. Aj autor uvádza, že práve tento pokus o vytvorenie sovietskeho človeka bol neúspešný. Napriek tejto skôr faktickej poznámke ako závažnej pripomienke treba znovu zdôrazniť, že preklad je zvládnutý na vysokej odbornej úrovni a poznámky a doplnky mimoriadne vhodne doplňajú celú problematiku aj tam, kde sa autor buď zmýlil, alebo nepovažoval za potrebné danú informáciu doplniť o daľšie skutočnosti / napr. o príčine deformácie Stalinovej ľavej paže, dátum narodenia J. Stalina, dátum vzniku DAP a povolanie jedného zo zakladateľov strany A. Drexlera, a pod. /. Nacistická strana sa k moci dostala v období, ktoré síce nebolo poznamenané vojnovými udalosťami, ale ekonomicko sociálnymi problémami po vypuknutí hospodárskej krízy. Spoločným menovateľom oboch diktatúr však bol dopad I. svetovej vojny. Vojnové udalosti priniesli pre celú Európu mimoriadne traumatické dopady, ale pre nemeckú a sovietsku spoločnosť boli ešte väčším zvratom vzhľadom na dôsledky a dopad na celý povojnový vývin v oboch štátoch. Obaja diktátori sa vynorili z udalostí, ktoré im vytvorili dostatočný priestor na realizáciu

308 308 STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 ich politických predstáv, hoci sa k moci dopracovali úplne odlišným spôsobom. Kým Stalina stvorila vojna, boľševická revolúcia a následná občianska vojna, Hitler sa k moci dostal skôr využitím toho politického systému, ktorý vzápätí degradoval na púhe dekórum personálnej diktatúry a diktatúry jednej strany. Aj osobné a politické životopisy oboch protagonistov totalitnej moci sa značne odlišovali. Kým Stalin sa narodil v mimoriadne chudobných pomeroch / otec obuvník a ťažký alkoholik, matka práčka v bohatších rodinách /, Hitlerove rodinné zázemie bolo z tohto pohľadu o niečo odlišnejšie / otec v službách štátu a z toho vyplývajúceho vyššieho sociálneho i spoločenského statusu /. Obaja otcovia však mali spoločnú črtu, ktorá určite ovplyvňovala v negatívnom slova zmysle detské roky Stalina i Hitlera. Mimoriadne prísna, ba až brutálna, výchova detí zaiste zanechala vplyv na oboch budúcich politických predstaviteľoch. Práve túto skutočnosť však autor práce trochu relativizuje tvrdením, ktoré je určite správne, ale aj diskutabilné. Podľa autora Väčšine Európanov sa dostalo istej formy náboženskej výchovy; iba málo chlapcov sa na konci 19. storočia vyhlo výpraskom, ale i pravidelné a brutálne týranie, ktorému boli Stalin i Hitler podrobení, bolo veľmi rozšírené. / str. 37 /. Pozoruhodné sú autorove postrehy pri viacerých aspektoch najmä v súvislosti s poukázaním na diametrálne odlišný obraz o verejnom a skutočnom Stalinovi a Hitlerovi. Najmä v prípade Stalina ide o priepastný rozdiel medzi skutočným príbehom Stalinovej revolučnej kariéry a vykonštruovaným životom, vytvoreným hagiografickým systémom. Tento markantný rozdiel nie je evidentný iba v jeho politickej biografii, ale je silne citeľný aj v jeho personálnej biografii, ktorá je poznamenaná a založená na popisovaní nemilosrdne krutého despotu bez akýchkoľvek ľudských vlastností, ktorá je v príkrom rozpore s portrétom kľudnej, skromnej a vľúdnej ľudskej bytosti. Stalin bol skutočne mužom mnohých tvárí. Určite aj táto skutočnosť mu umožňovala sa presadiť v tom neľútostnom mocenskom boji o nástupníctvo po umierajúcom Leninovi. Nemožno pochybovať o tom, že tento aspekt jeho osobnostného i politického typu mimikier využíval aj v predošlom období ešte pred príchodom boľševikov k moci o čom svedčia aj diametrálne / pomerne málopočetné / spomienky ľudí, ktorí s ním prišli do styku už na konci 19. a na začiatku 20. storočia. Hoci financovanie boľševickej časti ruskej sociálnej demokracie je pomerne málo preskúmanou časťou pôsobenia tejto strany / a malú pozornosť jej venuje aj autor práce / je už dostatočne známe, že časť finančných zdrojov prúdila do strany z vyslovene nelegálnej a v prípade prepadov bánk a poštových vagónov priam gangsterskej činnosti, na ktorej sa veľmi významnou mierou podieľal aj samotný Stalin. V čele týchto skupiniek bol okrem Stalina aj Semjon Ter Petrosjan / Kamo / a operácie riadil Leonid Krasin, vysoko kvalifikovaný elektroinžinier. Práve s jeho menom je spojená aj najvýnosnejšia akcia zo začiatku 20. storočia, ktorá vyniesla zisk pozostávajúci z finančného obnosu, ktorý bol na vtedajšiu dobu obrovský. Aj tu sú však celkové nejasnosti o výške ulúpeného obnosu, pretože niektoré pramene uvádzajú výšku rubľov / D. Volkogonov. Lenin: Počátek teroru, s. 55; S. S. Montefiore: Stalin. The Court of the Red Tsar, str. 29 nepriamo uvádza čiastku rubľov /. Išlo o známe akcie nazývané vyvlastňovanie, ktoré sa stalo ďalším bodom napätia medzi menševikmi a boľševikmi. Nemožno sa ubrániť dojmu, že práve úspech spomenutej akcie otvoril Stalinovi dvere k významnejším pozíciam v strane a k vzrastu jeho významu na straníckom rebríčku. Nielen prepady

309 Recenzie a nové knihy 309 bánk a poštových vagónov boli zdrojom financií pre činnosť strany a jej činiteľov. Práve s menom Stalina sa spájajú aj príspevky, ktoré do strany prúdili od dobrovoľných darcov a súkromných donátorov. Kým oficálni súkromní darcovia pochádzali z rozličného spoločenského prostredia / ruskí sociálni demokrati sa tešili istému stupňu sympatií u časti inteligencie, viacerých priemyselníkov a pod. / časť finačných príspevkov bola s najväčšou pravdepodobnosťou získaná násilne, pravdepodobne aj prostredníctvom fyzickej likvidácie dobrovoľných prispievateľov známe sú niektoré neobjasnené prípady, ako napr. aféra N. Schmidta, milionárskej rodiny S. Morozova, atď. /. Celkovo však možno povedať, že stranícke finančné záležitosti, ktorým sa Lenin venoval mimoriadne pozorne, sú stále predmetom skôr hypotéz ako potvrdených faktov a dôkazov. Boľševici dodržiavali pravidlo, že iba najvyšší stranícki činitelia majú poznať podrobnosti o financiách strany; často iba generálny tajomník samotný. Do tejto praxe zapadla aj činnosť Stalina vo finančných záležitostiach strany. Všetky tieto aspekty Stalinovej verejnej a neverejnej tváre sú teda determinované dobou a okolnosťami, kedy tento popis vznikol. Mlčanlivý, neotesaný, hrubý a ostražitý Stalin, ktorý sa vyskytuje v rozprávaniach mnohých súčasníkov z doby jeho politického dospievania, sa zmenil na blahosklonne rozšafného, zdržanlivého a náladového štátnika štyridsiatych rokov 20. storočia. Hitlerova politická i osobná biografia je o niečo otvorenejšia i známejšia. Podrobnosti jeho života sú lepšie zdokumentované a tiež sa zachovali jeho názory na veľké množstvo problémov. Neznamená to však, že neexistujú doteraz biele miesta v jeho životnej biografii nie veľmi jasný rodokmeň celej rodiny, otázka pôvodu, ktorá v tretej ríši hrala tak významnú úlohu a zdá sa, že práve H. Himmler stál v pozadí výskumu, ktorý viedol k odhaleniu židovského predka v Hitlerovej rodine, nejasnosti okolo otcovstva, ktoré zazanemnávame aj u Stalina, majetkové pomery rodiny a samotného Hitlera, ktoré sa zdajú byť lepšie, ako sa všeobecne predpokladá / por. napr. prácu nemeckej historičky A. M. Sugmund: Diktator, Dämon, Demagoge. Mníchov 2006 /, viedenské obdobie Hitlerovho života, dôvody jeho nenastúpenie na vojenskú službu v rakúsko uhorskej armáde a niektoré dielčie otázky, či nejasnosti, z nasledujúceho obdobia jeho života. Hitlerova legenda, vytvorená v tridsiatych rokoch, sa napriek tomu viac blíži pravde než oficiálna verzia Stalinovej minulosti. Pre oboch je však identické, že sú vlastne úplne neznáme ich najvnútornejšie myšlienky, také, ktoré by mohli byť zverené denníku alebo pravidelnej súkromnej korenšpondencii. Aj z toho dôvodu je Hitlerova osobnosť a najmä jeho názory, či pocity tiež menej známa. Existuje obrovský rozdiel medzi málovravným, nevýrazným a pomerne uzavretým jedincom v súkromí a verejným, politickým Hitlerom demagógom a prorokom. Kontrast medzi týmito dvoma Hitlermi je tak pozoruhodný, že sa objavovali špekulácie o tom, či nevlastnil akýsi vzácny, ťažko pochopiteľný psychologický, či fyzický prvok, ktorý fascinoval nielen tých, ktorí sa pohybovali v jeho priamom fyzickom okruhu, ale aj davy, ktorým začal od začiatku dvadsiatych rokov kázať, nie sa prihovárať, agitovať, či burcovať, hoci v jeho prejavoch sa všetky tieto atribúty určite nachádzajú. Tiež je však možné uviesť, že Hitlerova charizma nepôsobila na všetkých, ktorí s ním prišli do styku. Konkrétne možno uviesť niekoškých významných činiteľov, ktorí boli úplne imúnni a nepodľahli tomu nejasnému fluidu, ktoré vyžarovalo z Hitlera britský štátny podtajomník / v tom období / sir Robert

310 310 STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 Gilbert Vansittart, ktorého antihitlerovský postoj bol natoľko výrazný, že vošiel do dejín ako vansittarizmus ; španielsky generalissimus Francisco Franco alebo ľudový komisár Sovietskeho zväzu Viačeslav Molotov. Nešťastím však bolo, že tí, čo podľahli mamonu menom Hitler bolo výrazne viac. Čiastočne problematicky, či polemicky, pôsobí úsudok autora o roku 1924 ako roku, ktorý mohol zvrátiť osudy oboch činiteľov. Keby sa stranícke vedenie bolo rozhodlo splniť Leninovo posledné želanie, bolo by sa Stalinovo zotrvanie v samotnom srdci straníckeho aparátu stalo omnoho problematickejšie; keby bol Neithardt menej sympatizujúci právnik, mohol Hitler skončiť ako adept na funkciu Führera v Rakúsku, a nie v Nemecku. Možno však uviesť, že v politickom zápase a na ceste oboch mužov na vrchol moci sa takéto krízy objavovali častejšie a každá z nich mohla zvrátiť osud oboch diktátorov. Ich prežitie bolo ako uvádza aj britský historik výsledkom súhry okolností, či šťasteny ako to pomenoval autor práce. V prípade Stalina je úplne zrejmé, že ani ostatní rozhodujúci boľševickí predstavitelia / Trockij, Zinoviev, Kamenev, atď. / nemali ani najmenší záujem zaoberať sa tým, čo je známe ako Leninova záveť. Fotijevová, ako hlavná sekretárka Sovnarkomu, informovala Stalina a čoskoro potom aj niekoľko ďalších členov boľševického politbyra o obsahu Leninových odkazov. Dala tak Stalinovi možnosť dopredu neutralizovať ich efekt. Evidentné to bolo z nasledujúcich udalostí, hoci existencia Leninových názorov sa stala predmetom neverejného čítania na zjazde boľševikov, ale bez závažnejších konzekvencií pre všetkých, ktorí sa stali terčom hodnotenia Lenina v týchto odkazoch. Napriek tomu, že vnútrostranícky boj o nástupníctvo po Leninovi naplno odhalil osobné i politické nepriateľstvá medzi jednotlivými protagonistami moci, ich spoločným záujmom bolo nedopustiť, aby Leninove personálne návrhy boli realizované. Nielen Stalinova pozícia mohla sa stať problematickou, ale aj ostatných členov politbyra, ktorí prichádzali do úvahy ako nástupcovia. Jeho výhodou bolo, že bol skôr podceňovaný svojimi súpermi a počas vzájomného boja úplne ostatní záujemci prehliadli ambície Stalina. Toto konštatovanie sa týka predovšetkým Trockého, Zinovieva a Kameneva, ktorí sa stali najviditeľnejšími činiteľmi v boji o nástupníctvo. Dikcia samotných Leninových názorov naznačuje, že sa Lenin snažil o zachovanie jednoty strany a vedenia, ale dôsledkom jeho dopisu bolo, že v skutočnosti zvýšil pravdepodobnosť rozkolu. Systém, ktorý vytvoril Lenin, by každopádne našiel svojho Stalina. / D. Volkogonov: Lenin. Počátek teroru, str. 343 /. Aj v Hitlerovom prípade možno uviesť, že pri jeho predieraní sa na vrchol nacistickej strany a nemeckého štátu sa objavovali mnohé krízové situácie, ktoré mohli zvrátiť vývoj v jeho neprospech. Milosrdný súd v roku 1924, ktorý znamenal, že trest za velezradu, ktorá mohla priniesť Hitlerovi a ďalším účastníkom pokusu o puč z novembra 1923 mnohoročné väzenie, sa niesol v znamení celkového zlyhania súdnictva v Nemecku, ktoré nedokázalo prejsť očistou a sebareflexiou v demokratických pomeroch Weimarskej republiky. Táto klíma nebola evidentná iba v prípade Hitlera, ale je zaznamenaná vo viacerých prípadoch v danej dobe. Hitlerov prípad len zapadá do celkového stavu a charakteru súdnictva v dvadsiatych rokoch a práve táto zložka sa nemalou mierou tiež podpísala na postupnom úpadku demokratických pomerov v Nemecku. Aj samotný Hitler si neskôr spomínal na toto obdobie a vyslovil názor, ktorý je možno objektívnym zhodnotením jeho pozície, pretože Hitler prehlásil: Zo svojho stanoviska urobili vládcovia / Weimarskej

311 Recenzie a nové knihy 311 republiky / chybu, že ma zavreli / v Landsbergu /; boli by urobili lepšie, keby ma boli nechali hovoriť a zase hovoriť a nedali mi oddýchnuť si. Podobne polemicky možno charakterizovať aj tvrdenie britského historika o tom, že na jar a v lete roku 1941 nie je dôvod k obavám z nemeckého útoku, ako to tvrdil Stalin a Ani v tomto prípade Stalinov úsudok nepostrádal istý prvok racionality. Hitler bojoval s britským impériom a bol svojim talianskym spojencom vtiahnutý do konfliktu na Balkáne. Tu možno tiež spomenúť aj práce bývalého sovietskeho rozviedčika V. Suvorova, ktorý po úteku na Západ vydal už viacero kníh, ktoré otvárajú povestnú 13. komnatu. Hoci niektoré jeho hypotézy, teórie, fakty a argumenty pôsobia aj výbušne v zmysle úplného prevrátenia dovtedajších kánonov, treba priznať určitú argumentačnú logiku jeho príspevkom. Práve tento bývalý príslušník sovietskej tajnej služby vyvracia obecne známe fakty o niektorých historických udalostiach a o činnosti viacerých protagonistov sovietskej doby. Suvorov dokonca obviňuje Stalina zo systematických príprav na ofenzívu proti západným krajinám, ktorú argumentačne dokladá aj ideologickým zázemím / idea svetovej revolúcie / a vojenským poteciálom Sovietskeho zväzu. Trochu menej dôveryhodne teda pôsobí tvrdenie, že Stalin neveril v možnosť vojnového konfliktu proti boľševickému štátu zo strany nacistického Nemecka. Ide o určitý rozpor aj v tom, že aj britský autor spomína Stalinovu, až choromyseľnú, nedôveru a podozrievavosť voči mnohým. Práve tu by bolo potrebné sa spýtať, či patologicky podozrievavý Stalin by dôveroval jedinej osobe Hitlerovi. Treba povedať, že tieto tvrdenia britského historika sa už v iných častiach práce / napr. o vojenských operáciach v časti nazvanej Vojenské supervelmoci alebo Totální válka / už nevyskytujú a britský autor približuje aj niektoré aspekty sovietskej vojenskej prípravy na nadchádzajúci vojnový konflikt, ktoré nasvedčujú, že Sovietsky zväz sa systematicky pripravoval na vojnu. Autor tiež uvádza niektoré informácie, ktoré sú v súlade s niektorými hypotézami V. Suvorova, hoci sa opiera o iné pramene a práce spomenutého bývalého sovietskeho agenta vôbec neuvádza. V súvislosti s konkrétnymi vojenskými operáciami je spomenutá aj bitka o Moskvu z konca roku Tu je práve spomenutý aj budúci maršal Žukov, ktorému sa nejako podarilo zohnať dosť síl, aby udržal okruh okolo mesta do doby, než dorazili posily, ktoré boli povolané z východnej časti Sovietského zväzu / str. 413 /. Práve V. Suvorov priniesol aj iný pohľad na pôsobenie samotného Žukova a úlohu sibírskych légií, ktoré zachránili Moskvu pred porážkou. Britský historik tiež stručne spomína vojenské manévre, ktoré uskutočnili sovietska aj nemecká strana v predvečer vzájomného ozbrojeného konfliktu. Práve V. Suvorov priniesol pomerne podrobný popis priebehu manévrov a úlohu jednotlivých zainteresovaných veliacich dôstojníkov. Podľa tohto autora išlo dokonca o dve operatívno strategické hry, ktoré boli najväčšími štábnymi hrami v predvojnovej ére. Pozorovateľom bol samotný J. V. Stalin a na obrovských mapách sa odohrávalo budúce kolosálne vojenské stretnutie. Nie je tu priestor na podrobnejší popis spomenutých operácií, ale faktom je, že Suvorov / V. Suvorov: Stín vítězství, str / uvádza, že prvú vojenskú hru Žukov prehral a nie vyhral, ako to uvádza britský historik / str. 436 /. Podobne odlišne sa vyjadruje o úlohe Žukova bývalý agent KGB v súvislosti s jeho úlohou pri obrane Stalingradu alebo aj operácie Citadela, ktorá bola súčasťou najväčšej tankovej bitky v kurskom oblúku v roku Malá poznámka v súvislosti s bitkou pri Kursku, ktorej Suvorov tiež neprisudzuje prívlastok

312 312 STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 najväčšia, nakoľko uvádza, že najväčšia tanková bitka sa odohrala júna 1941 v priestore Dubno, Lucka a Rovno. / Por. Stín vítězství, str. 147 /. Práve v tomto vojenskom stretnutí mal Žukov k dispozícii tridsaťkrát viac tankov, ako bolo potrebné na zadržanie jedinej nemeckej tankovej skupiny, ktorá operovala v tomto priestore. Napriek tejto skutočnosti toto tankové stretnutie Žukov hanebne prehral. / str. 148 /. Mohlo by sa zdať, že jediný Suvorov sa negatívne vyjadruje o operačno taktických a strategicko operatívnych schopnostiach najznámejšieho vojenského veliteľa z čias II. svetovej vojny. Na margo jeho veliteľských schopností sa však negatívne vyjadrilo viacero jeho súčasníkov aj samotný Stalin, ktorý si však nesmierne cenil jedinú Žukovovu vlastnosť bol ochotný obetovať aj tisíce sovietskych vojakov v záujme splnenia akéhokoľvek rozkayu. Pravdepodobne táto schopnosť udržať poslušnosť v armáde aj za cenu rozsiahlych obetí mu umožnila prežiť aj Stalinovo besnenie pri rozsiahlych čistkách v armáde v rozličných časových úsekoch. Záverom ešte jedna poznámka k použitým prameňom a literatúre. Práca je založená predovšetkým na anglických a nemeckých materiáloch rozličného druhu. Iba zriedkavo sú uvedené zdroje z iného jazyka, napr. ruského, z čoho možno vyvodzovať slabšie znalosti z tohto jazyka. Je to prirodzené, pretože autor je schopný zvládnuť rozličné materiály v nemeckom jazyku, ktoré doplnil niektorými prácami sovietskych autorov, ktoré boli preložené do jeho rodného jazyka. Niektorí chýbajúci autori alebo diela je však jav pozoruhodný. Ide nielen o Suvorova, ktorého práce úplne absentujú, ale aj takého známeho historika, diela ktorého boli vydávané v zahraničí / aj vo V. Británii / ako je R. Medvedev. Sú uvedenú iba dve práce staršieho dáta / z roku 1971 a Úplne absentujú jeho novšie a v mnohom aj novátorské práce o Stalinovi. Jeho brat Žores sa tam vôbec nenachádza. Napriek tomu možno konštatovať, že práca britského historika bude významným obohatením poznatkov o fenoméne Stalina, Hitlera, ich diktatúr, spôsobu fungovania, ich postojov a názorov na mnohé oblasti vtedajšieho vývoja, alebo na niektoré kultúrno idelogické a ekonomické fenomény doby. Ladislav Ruman PAMIATKY A MÚZEÁ. 2006, č. 1, 73 s. Revue pre kultúrne dedičstvo Pamiatky a múzeá obohacuje svojich čitateľov a priaznivcov od roku Odovzdávanie kultúrneho odkazu prostredníctvom tohto periodika sa realizuje prostredníctvom Slovenského národného múzea a Pamiatkového úradu SR v Bratislave. Tradícii kvalitného odborného, ale i laickej verejnosti prijateľného čítania ostáva verné taktiež prvé vydanie v roku Ako prvý sa so svojím príspevkom čitateľovi predstavil autor Vladimír Rábik, ktorý vo svojom príspevku Výsady stredovekých miest o hradbách ponúka pohľad na vývoj výstavby mestskej fortifikačnej sústavy v stredovekom uhorskom kráľovstve. Zároveň poukazuje na nízky výskyt mestského opevnenia sídel v 13. storočí, pričom popisuje jednotlivé mestské sídliská v súvislosti s výstavbou mestského opevnenia. Rastislav Petrovič sprostredkúva Šintavský hrad seredský kaštieľ prostredníctvom plánov zo storočia. Príspevok poukazuje na sedem plánov. Najstarší známy plan pochádza z roku 1667, siedmy a zároveň posledný plan, o ktorom sa autor zmieňuje je z rokov Na renesančné opevnenie Pezinka sa zamerali Petra Pospechová, Július Vavák, Peter

313 Recenzie a nové knihy 313 Wittgrúber. Výstavba kamenných bastiónových opevnení v 17. storočí odzrkadluje pôsobenie politických a spoločenských faktorov v danom období. Autori rozoberajú ústredné motívy budovania moderných pevnostných systémov. Pavol Maliniak sa vo svojom príspevku zaoberá mapovým zobrazením miest Pohronia prostredníctvom máp Johana Adama Artnera pochádzajúcich z tridsiatych rokov 18. storočia. Osobitnú pozornosť autor venuje mape strednéjo pohronia z roku Obnova oravského hradu po požiari v roku 1800 je ústrednou témou Michala Čajku, pričom si všíma najmä osobnosť grófa Jozefa Pálfyho, nakoľko s týmto menom je spojená posledná slohová úprava hradu v duchu romantizmu. Prostredníctvom príspevku Zuzany Nemcovej sa čitateľ môže oboznámiť s puškárskym remeslom, konkrétne s bratislavskými puškármi a ich miestom v bratislavskej mestskej societe v 15. a 16. storočí. Marcela Domenová prináša stretnutie s trnavskou tlačou, tlačiach trnavskej provincie z produkcie Štátnej vedeckej knižnice v Prešove. Dôležitosť značiek a signatúr pri identifikácii artefaktu zdôrazňuje Margaréta Horváthová. Ide o značky na papieri, predmety z kovu, v rámci zlatníckych a strieborníckych prác, ale i keramiky, skla, nábytku. Monika Škvarnová si vo svojom príspevku všíma otázku postavenia drotárstva vo výtvarnom umení. Pavol Valachovič poukazuje na dielo dánskeho sochára Bertela Thorvaldsena, v ktorom sa odzrkadluje silný vplyv gréckej antiky na daného sochára. Igor Borovský čitateľovi sprostredkúva informácie o unikátnej plastike zvieraťa, ktorú do svojich zbierok v roku 2005 získalo Slovenské národné múzeum Archeologické múzeum v Bratislave. Fotografickú tematiku a námety neznámych autorov z konca 19. storočia a začiatku 20. storočia v Piešťanoch rozoberajú autori Vladimír Krupa a Magdaléna Pekárová. Eva Spaleková odkrýva nástenné maľby v meštianskom dome v Spišskej Novej Vsi, ktoré boli objavené pri stavebnej obnove objektu realizovanej od roku Výzdoba z konca 18. storočia sa nachádzala pod sekundárnymi nátermi a omietkami na klenbe a stenách miestnosti. Autorka Zuzana Labudová sprostredkúva pohľad na stavený rozvoj mesta Košice, a to prostredníctvom Maléterovho domu z 19. storočia. Oľga Klaková svoju pozornosť upriamuje na stavebné a technické pamiatky významného strediska banskej ťažby, ktorým je Banská Belá. Revue Pamiatky a múzeá vstúpila do ďalšieho roku svojho pôsobenia v rámci prvého vydania 2006 tým správnym krokom a svojim priaznivcom priniesla nepochybne cenné informácie zodpovedajúce označeniu Revue pre kultúrne dedičstvo. Silvia Eliašová PARTNERING IN MUSEUM EDUCATION Enhancing the Adventure (Zborník z výročnej medzinárodnej konferencie ICOM, Banská Štiavnica, Bratislava, ). Múzeum vo Svätom Antone, slovenský zástupca v Medzinárodnej rade múzeí (ICOM) usporiadalo výročnú konferenciu tejto organizácie, konkrétne jej sekcie CECA (Výbor pre vzdelávacie a kultúrne aktivity). Leitmotívom stretnutia bolo zvyšovanie atraktívnosti múzejnej a galerijnej produkcie prostredníctvom rozličných foriem partnerstva s celým spektrom inštitúcií a organizácií. Účastníci z múzeí všetkých kontinentov sveta vo svojich príspevkoch prezentovali svoje skúsenosti s budovaním partnerských vzťahov, ktoré majú za úlohu

314 314 STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 skvalitniť prezentáciu. Viacero statí poukazuje na potrebnosť zainteresovať vo väčšej miere verejnosť a to nie len ako návštevníka, ale zapojiť ho aj do samotného procesu. Viaceré múzeá či galérie majú bohaté skúsenosti s existenciou spolkov typu priatelia múzea. Iné sa snažia skvalitniť a zatraktívniť svoje prezentačné aktivity využitím multimediálnych a intermediálnych prostriedkov. Výrazným trendom poslednej dekády je postupné rozširovanie cieľových skupín múzejnej produkcie. Hoci turizmus stále zostáva najväčším zdrojom návštevnosti, múzeá si cieľavedome budujú perspektívnu klientelu predovšetkým medzi školskou mládežou od predškolského veku až po študentov univerzít. Pomerne veľký priestor v zborníku teda dostávajú príspevky, približujúce budovanie partnerstva medzi múzeami a školami, respektíve vzdelávacími inštitúciami všeobecne. Tento smer prezentujú najmä zástupcovia európskych múzeí (Slovensko, Česká republika, Nórsko, Chorvátsko, Grécko, Taliansko). Detský recipient je v mnohých aspektoch vnímavejší, spontánnejší a zároveň si pravidelnými návštevami múzea či galérie vytvára pozitívny návyk, ktorý neskôr premení na kvalitatívne vyššiu úroveň vzťahu s týmito kultúrnymi ustanovizňami. Iným fenoménom, na ktorý poukazovali prispievatelia a diskutujúci, je dlho nepovšimnutá prístupnosť múzeí a múzejnej prezentácie osobám so zdravotným hendikepom. Isté skúsenosti a pokroky sa už dosiahli tvorbou expozícií a programov pre nevidiacich či budovaním bezbariérových prístupov do múzejných budov, avšak stále možno badať veľké rezervy. Mnohé príspevky zamerali autori na opis skúseností a náčrt možného rozvoja partnerstiev múzeí a galérií s regionálnymi a štátnymi inštitúciami, ktoré sú mnohokrát hmotne zainteresované na ich existencii. Zvýšiť túto zainteresovanosť znamená vytvoriť múzeám lepšiu materiálnu pozíciu, ktorá sa potom premietne do kvality ich práce. Veľkou výzvou do budúcnosti je tiež využívať múzejnú prezentáciu v spolupráci so širokým spektrom partnerov aj na prehlbovanie poznávania iných kultúr. Práve múzeá ako relatívne bohatý zdroj informácií pre verejnosť môžu zohrať pozitívnu úlohu v chaose, ktorý prináša globalizácia či už v ekonomike, kultúre alebo politike. Poznávaním a pochopením materiálnej kultúry, zvykov a názorov iných komunít sa totiž zväčšuje aj miera tolerancie. To isté platí aj o úlohe múzeí a ich podiele na aktivitách, zameraných na ochranu a rozvoj zdravého životného prostredia. Pavol Steiner PERSÖNLICHE UND ARBEITSSTRÖMUNGEN IM LEBEN EINES WISSENSCHAFTLERS. Bohuslav CHROPOVSKÝ. Život a dielo (Leben und Werk). Eds. Alexander T. Ruttkay Jozef Vladár. Nitra 2006, 124 S. Dieses Buch ist nach der Monographie über Ján Dekan die zweite monographische Arbeit in der Edition Osobnosti slovenskej archeológie (Persönlichkeiten der slowakischen Archäologie), herausgegeben von dem Archäologischen Institut der Slowakischen Akademie der Wissenschaften, der Slowakischen archäologischen Gesellschaft und der Gesellschaft von Anton Točík in der Edition von A. T. Ruttkay und J. Vladár. Die verdiente Ehre erwiesen B. Chropovský einem bedeutenden slowakischen Archäologen Slawisten und dem langjährigen Direktor des Archäologischen Instituts der SAW ( ) seine Schüler, MitarbeiterInnen und FreundInnen in

315 Recenzie a nové knihy 315 Form einer präzis verfassten Monographie anlässlich seines 80. Geburtstages. Auch diese Publikation, in der aus verschiedenen Blickwinkeln persönliche und Arbeitswege eines slowakischen Wissenschaftlers verzeichnet sind, kann zu den grundlegenden Steinen des zukünftigen Werkes zur Geschichte der slowakischen Archäologie zugeordnet werden. Wir sind nämlich der Meinung, dass der beste Weg, wie man so ein Werk verfassen kann, durch die persönlichen Biographien der profilierenden Persönlichkeiten führt. Dem Vorwort von J. Vladár und a. Ruttkay folgt eine detaillierte Übersicht über die biographischen Daten von B. Chropovský und anschließend schreibt A. T. Ruttkay, sein langjähriger stellvertretender Direktor und gegenwärtiger Direktor des Archäologischen Instituts der SAW einige Überlegungen über die Jahrzehnte seines Direktoriums. Die einführenden Passagen werden mit einer detaillierten Bibliographie des Jubilars abgeschlossen. Die nachfolgenden Rückblicke, eingearbeitet in die persönlichen Kontakte und Bemerkungen, bilden den zentralen Teil der Monographie, den sog. Erinnerungsteil. An den Freund und Mitarbeiter und einen der Schöpfer des Projekts der slowakischen Archäologie seit der Zeit ihrer Eingliederung zur SAW erinnern sich V. D. Baran (Spogadi i rozdumi), Z. Čilinská (Persönliche Erinnerungen an Bohuslav Chropovský), V. Hajko (Gruß an den Akademiker Chropovský anlässlich seines 80. Geburtstages), J. Herrmann (Über vier Jahrzente in der Forschung verbunden zum achtzigsten Geburtstag von Bohuslav Chropovský), T. Kolník (Ansichten von beiden Ufern), E. Kolníková (Bohuslav Chropovský Protektor und Mäzen der slowakischen Numismatik), B. Krüger (Zum Forschungsproblem Frühslawen ), P. Šalkovský (ein Paar Erinnerungen.. zum Jubiläum des Akademikers Bohuslav Chropovský) und J. Vladár (Akademiker Bohuslav Chropovský als bedeutender Vertreter der slowakischen und europäischen Archäologie). Im Anhang der Publikation befindet sich auch eine übersichtliche, chronologisch angeordnete Fotogalerie des Jubilars. Die Arbeit von Prof. PhDr. Bohuslav Chropovský, DrSc. zeichnet sich durch eine große Ambivalenz aus. Das europäische und nationale Ausmaß seiner Aktivitäten war zielbewusst abgestimmt, seine Aktivitäten reflektierten vitale Bedürfnisse der modernen slowakischen Archäologie und auch die Bemühungen um die Etablierung der Archäologie in der Slowakei und auch im Ausland. Diese zwei Ausmaße seiner Arbeit wirkten nicht zentrifugal, was ziemlich stark vor allem im Kontext der anspruchsvollen leitenden Funktion und der nicht weniger anspruchsvollen bipolaren Wissenschaft in den Vordergrund tritt. Als Bohuslav Chropovský als Direktor des Archäologischen Instituts arbeitete, etablierte sich langsam die slowakische Archäologie nicht nur in der Slowakei, sondern auch im europäischen Raum (III. Kongres der UIAS im Jahr 1975, XII. Kongres der UISPP im Jahr 1991, stellvertretender Vorsitzende CP der UISPP bei der UNESCO, Generalsekretär der UIAS, Präsident der UISPP). Im Rahmen des ehemaligen gemeinsamen Staates bildete er langsam eine moderne archäologische Institution, die auch wachsende multidisziplinäre wissenschaftliche Trends akzeptiert und organisierte zahlreiche Veranstaltungen, auf denen Ergebnisse der wissenschaftlichen Forschung präsentiert wurden. Auf diesen Kongressen gewann die slowakische Archäologie Autorität und Anerkennung auch in der Slowakei.

316 316 STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 Der Akademiker Chropovský kooperierte an der Bildung der modernen slowakischen Archäologie, notabene der slawischen Archäologie. Auf diesem Gebiet gehörte er eine lange Zeit zu einer der profilierenden Persönlichkeiten. Er verfügte über ein umfangreiches Forschungspotenzial und verfasste auch eine Menge von Aufsätzen zu dieser Periode. Jahrzehnte der Forschung der Agglomeration von Nitra, der er eine große Aufmerksamkeit widmete und wo auch meine Forschungsarbeit im Gelände begann (als sein Assistent auf der archäologischen Grabung beim Bau des Theaters von Andrej Bagar) und seine renommierte und schon längst abgesteckte Trasse brachten im Kontext der großartigen Forschungsergebnisse der slawischen Archäologie in den letzten Jahren revolutionäre Erkenntnisse. Wichtige archäologische Funde werfen Licht auf die bis damals nur geahnten Dimensionen der genetischen Prozesse, irgendwo zu Beginn unserer Nationalgeschichte. Die geplanten Forschungsaktivitäten von B. Chropovský im Gelände, im Raum von altslawischem Nitra zusammen mit den neusten Funden erweiterten den gegenwärtigen Kenntnisstand über die Christianisierung der norddanubischen Slawen, das Nitraer Fürstentum, das Großmähren und über die Slowakei im frühen ungarischen Königreich. Die Bibliographie, die in der Monographie angeführt ist, bietet nur eine Auswahl von Veröffentlichungen. Von den angeführten Arbeiten ist interessant die repräsentative synthetische Arbeit Slované (Slawen), die im Jahr 1989 in mehreren Sprachen herausgegeben wurde und die historische, politische und kulturelle Entwicklung und Bedeutung der Slawen in frühmittelalterlichem Europa zum Thema hat. Einen anderen Trend in seinen Veröffentlichungen zeigte der Jubilar im Vergleich zu der schon angeführten Monographie oder in zahlreichen wissenschaftlichen Studien, die nicht nur in der Slowakei sondern auch im Ausland veröffentlicht wurden in der populärwissenschaftlichen Monographie Slovensko na úsvite dejín (Die Slowakei zu Beginn der Geschichte), in der er einem breiten Leserkreis die Ergebnisse einer langjährigen Forschung auf dem Gebiet der slawischen Archäologie in der Slowakei zugänglich macht. Diese noch heute oft gefragte Publikation bietet eine nicht anspruchsvolle und fließende Einführung in die Problematik der frühmittelalterlichen Slowakei. Aetate rectius sapimus Je älter man wird, desto weiser wird man. Der Sinn dieser Sentenz zeigt sich erst dann, wenn wir im Zeitabstand eigene Lebenswege persönlich bewerten oder wenn wir das andere machen lassen. Die Zeit überdeckt unaufhaltsam unsere mögliche Intoleranz und umgekehrt, bringt unserer Bewertung und unseren Einstellungen die nötige Kontemplation. Dieser bedachte Aspekt der temporalen Bedingtheit unserer Einstellungen und Bewertungen ist in allen Beiträgen in der Monographie vorhanden. Kein Wunder. Bohuslav Chropovský arbeitete in der Zeit der normalisierten Virose, die durch viele Werteschwankungen gekennzeichnet war, ganz zielbewusst nicht nur an der Bildung einer außerordentlichen Stellung des Instituts und an der Stärkung seiner Exklusivität, sondern zeigte das Menschliche, das sehr stark in ihm verwurzelt und aus dem familiären christlichen Milieu übertragen war. Egon Wiedermann

317 Recenzie a nové knihy 317 PIETA, K. RUTTKAY, A. RUTTKAY, M (eds.): Bojná. Hospodárske a politické centrum nitrianskeho kniežatstva. (Bojná. Wirtschaftliches und politisches Zentrum des Fürstentums von Nitra). Nitra 2006, 250 s., 83 s. obr. príl., ISBN Kolektívne dielo pod edíciou vedúcich vedeckých pracovníkov Archeologického ústavu SAV možno označiť v nastupujúcom storočí pre výskum národných dejín a slovanskej archeológie na Slovensku za profilujúce. Po letargických desaťročiach, vyznačujúcich sa skôr tradičným zhromažďovaním prameňov, prostredníctvom viac-menej klasických archeologických metód a ich následnom s väčším alebo menším časovým odstupom zverejnení, zvyčajne v duchu zabehnutých stereotypov (aj zato samozrejme Bohu vďaka), môže dnes slovenská slovanská archeológia predstaviť opus skutočne netradičných rozmerov. Monografia Bojná je formálne pripravená veľmi dobre, obsahovo dotiahnutá do momentálne možných rozmerov a organizačne vôbec (premiéra na reprezentatívnom seminári: Možnosti prezentácie archeologických pamiatok. Nové významné objavy v Ponitrí) zvládnutá skutočne príkladne. Opomenúť zároveň nemožno ani jej univerzálny (výskumy a nálezy spracovávané tímovo, podané prístupnou formou pre širokú, ale aj odbornú verejnosť a dostupné aj v nemeckom jazyku) a interdisciplinnárny charakter (technické a technologické expertízy). Napokon, i keď v prvom rade, zdôrazniť treba predovšetkým nové prúdy poznania, ktoré monografia prináša, a ktoré vyvolávajú pozitívne premeny v našich letitých predstavách o histórii Slovenska. V tomto kontexte Bojná dokumentuje aj vytrvalý záujem a pomoc domácich a zahraničných inštitúcii nielen o samotné hradisko, ale aj o výskum ďalších súvekých pamiatok zo Slovenska, prináležiacich k významným prameňom európskeho kultúrneho dedičstva. I keď jednotlivé state monografie nemohli vyčerpávajúco vyhodnotiť všetky dosiahnuté výsledky, v krátkom čase vznikla publikácia so širokým medzinárodným ohlasom. Prezentuje to, v čom má archeológia takmer exkluzívne postavenie v spoločenstve historických disciplín získavanie neustále nových a často netušených zdrojov vedeckého bádania. Práve táto prednosť vystupuje do popredia v spomínanej publikácii, ergo jej ťažiskové časti sa zaoberajú úplne novými a doteraz neznámymi historickými artefaktmi a súvislosťami. V rámci predhovorov sa nad významom celého diela zamýšľali samotní editori, a ďalej M. Belica, Mons. V. Judák a F. Vitek. Archeologickému výskumu, nálezovým okolnostiam a nálezmi z Bojnej sa v jednotlivých štúdiách v kapitole Hradisko Bojná a jeho historické zázemie venovali K. Pieta a A. Ruttkay (Bojná mocenské a christianizačné centrum Nitrianskeho kniežatstva), N. Hofer a M. Schäfer (Správa o konzervácii zlatých plakiet z Bojnej), M. Mehofer a V. Leusch (Technologické analýzy pozlátených medených plakiet z Bojnej), J. Jánošík a K. Pieta (Nález zvona na hradisku z 9. storočia v Bojnej), V. Turčan (Depoty z Bojnej v zbierkach Archeologického múzea SNM), R. Bača a V. Turčan (Bronzové pozlátené nákončie z Bojnej I), K. Pieta (Hradiská Bojná II a Bojná III), A.T. Ruttkay (Významné archeologické lokality z včasného stredoveku v oblasti Považského Inovca). V nasledujúcej kapitole Nové výskumy na hradiskách Nitrianskeho kniežatstva sú publikované výsledky archeologických výskumov na hradiskách v Nitre (P. Bednár: Nitriansky hrad v 9. storočí) a Majcichove (E. Fottová J. Henning M. Ruttkay: Archeologický výskum včasnostredovekého hradiska v Majcichove), ako aj muzeologické aspekty archeologických pamiatok

318 318 STUDIA HISTORICA NITRIENSIA 13 (T. Štefanovičová J. Henning M. Ruttkay: Možnosti prezentácie veľkomoravských archeologických pamiatok na bratislavskom hrade). Záverečná kapitola na celom rade veľmi kvalitných farebných fotografických snímkoch, kresebných rekonštrukciách a digitalizovaných terénnych situáciách názorne demonštruje celý nálezový fond. Najzávažnejšíie nálezy z Bojnej súbor pozlátených reliéfnych plakiet a bronzový zvon sú rovnako výnimočnými remeselnými produktami, ako aj príkladom objavu, ktorý vo výraznej miere modifikuje doterajšie poznatky o slovenských dejinách. Spomínané nálezy nie sú len cennými artefaktami s nesmiernou historickou hodnotou, ale aj objekty symbolizujúce zložitý spoločenský proces v prostredí poznačenom počiatočnými integračnými a etatizačnými ambíciami naddunajských Slovanov koncom 8. a v 9 storočí. Bojná sa vtedy stala popri celom rade ďalších hradísk jedným z hospodárskych a politických centier Nitrianskeho kniežatstva. V tom čase prebiehali takmer zásadné zmeny v duchovnej i materiálnej kultúre aj vo vnútri slovanských spoločenstiev. Dokladom toho sú mohyly s bohatou výbavou, ale aj ďalšie nálezové celky a nálezy, potvrdzujúce zrod nového synkretického habitu, elitnej (jazdeckej) vrstvy naddunajských Slovanov, sídliacej predovšetkým na východ od Váhu (meče, kovania, nákončia, ostrohy, strmene Turčianska Blatnica, Malý Čepčín, Vyšný a Dolný Kubín, Pobedim, Hradec, Závada, Nitra, Malé Kozmálovce, Bojná). Na významných kultúrno-civilizačných kontaktoch zvonku a napokon aj viacerých konfliktoch zvnútra, prejavujúcich sa na postupne profilujúcej ranoslovanskej naddunajskej spoločnosti čoskoro po páde avarského kaganátu (v pozadí nitriansko-moravského dualizmu mohli stáť v 9. stor. povedľa konfliktu latinskej a byzantskej církvi aj rôzne politické záujmy dvoch teritoriálnych jednotiek) sa výraznou mierou podieľali kristianizačné prúdy zo západu a juhozápadu. Do neúplne christianizovanej spoločnosti, ktorá lokálnu mocenskú rivalitu v slovanskom naddunajskom priestore definitívne prekonala až neskôr, vznikom Uhorského kráľovstva, však prinášali predovšetkým zjednocujúci ideový základ. Univerzálny kresťanský substrát, ktorého jedinečné azda rané

319 Recenzie a nové knihy 319 kontúry tak viditeľne zosobňujú nové objavy z Bojnej, zohral substanciálnu rolu pri genéze Nitrianskeho kniežatstva a jeho ľudu na počiatkoch slovenských dejín. Archeologický výskum v Bojnej odhalil významné postavenie hradiska v prvej tretine 9. storočia, ako dôležitého strategického bodu Nitrianskeho kniežatstva, ležiaceho v zóne možnej moravskej expanzie. O donedávna ešte len letmo známom nálezisku však možno v súčasnosti povedať, že disponovalo širšou infraštruktúrou satelitných hradísk a bolo dôležitým výrobným, obchodným a misijným centrom. Veľavravne to dokumentuje najmenej 10 depotov železných výrobkov, množstvo kovaní opaskov, šperkov, zbraní, súčastí konského postroja, remeselníckych nástrojov, poľnohospodárskeho náradia a pod. Prevažnú väčšinu spomínaných predmetov zachytáva monografia na prehľadných tabuľkách. No charakter fundamentálneho duchovného centra potvrdzuje predovšetkým detailne publikovaná kolekcia medených pozlátených plakiet, pôvodne súčasti altare portabile, prenosného oltára, vyrobeného v sfére latinského-západného kresťanstva. Latinské písmená ligatúry nápisov na dvoch plaketách predstavujú vôbec prvé doklady písma v slovanskom naddunajskom svete, ktoré sa tu objavilo ešte pred misiou Konštantína a Metóda. Rovnako pozoruhodná je aj ikonografia plakiet s vyobrazenou postavou Ježiša Krista s krídlami (Christus-Engel), symbolizujúceho víťazstvo nad smrťou. Predcyrilometodské christianizačné misie smerovali práve do politicky a ekonomicky exponovaných miest, kde sídlila spoločenská elita. Jej boli určené mnohé osobné predmety súčasť odevov alebo výstroja. Dokladom toho sú kovania zdobené motívom kríža, pomerne hojne sa vyskytujúce v nálezovom inventári hradiska Bojna I. Napokon, iný významný nález liaty bronzový zvon, ale aj fragmenty ďalších dvoch, (zvony boli súčasťou výbavy misionárov) už poukazuje, povedľa zrejme rozvinutého kresťanstva aj na možnú existenciu vyššieho cirkevného sídla v bojnianskej hradiskovej aglomerácii (Bojna I, II, III), i na možný spôsob koordinácie rôznych kresťanských udalostí v celom sídelnom priestore. Zvon je jedným zo symbolov európskej kresťanskej civilizácie. Stál na jej počiatkoch, rozhodne však nestojí na konci (skôr akoby znovu na počiatku) archeolo-