Jazyk a kultúra číslo 1/2010. M. Fedorko: Trendelenburg a Kierkegaard: Zvláštny vzťah. Marián Fedorko, Filozofická fakulta PU,

Transkript

1 Trendelenburg a Kierkegaard: Zvláštny vzťah Richard Purkarthofer (Rakúsko / Dánsko) Marián Fedorko, Filozofická fakulta PU, fedorkom@unipo.sk Asi iba máloktorý mysliteľ spomedzi súčasníkov Sörena Aabye Kierkegaarda si z jeho strany zaslúži toľké uznanie ako Friedrich Adolf Trendelenburg ( ). 1 Pre oboch je typická ambivalentnosť, ktorá sa u nich prejavuje vo vzťahu k Hegelovi. Názorné vyjadrenie tejto ambivalentnosti nájdeme v Trendelenburgovej práci Logická otázka (Die logische Frage), kde porovnáva Hegelov systém s impozantnou budovou: Kto raz svojim duchovným okom zhliadol veľkosť a majestátnosť tejto stavby vytvorenej z jedinej myšlienky, odhodlá sa túto stavbu haniť až vtedy, keď ho nadobudnuté poznanie prinúti presunúť svoju pozornosť z celého valiaceho sa množstva na krehký základ, na ktorom ono stojí. 2 V Záverečnom nevedeckom dodatku opisuje Kierkegaardov pseudonym Johannes Climacus presne definovaný, rozumne zoradený a dobre zdôvodnený systém filozofických tvrdení taktiež pomocou metafory prevzatej z architektúry. Zároveň tu zaznieva tá istá pochybnosť týkajúca sa spoľahlivosti základov tohto systému, a to vtedy keď Climacus píše o úbohom súkromnom učiteľovi, ktorý býva v podkrovnej izbičke tejto obrovskej stavby a zrazu len čo sa rozpúta prudká búrka ho prepadne strašná predtucha, že so základmi nie je čosi v poriadku. 3 Tak Trendelenburg ako aj Kierkegaard prechovávajú voči Hegelovi ten najhlbší rešpekt a jeho filozofické počiny na nich nie len že robia veľký dojem, ale sú nimi aj veľmi ovplyvnení. Na druhej strane ho však obaja ostro kritizujú v mnohých aspektoch, 4 napr. v súvislosti s krehkým základom jeho systému. Hegelianizmus tu teda zanechal svoje stopy a to nezávisle od toho, či bol iba vonkajškovo akceptovaný a pri adaptácii bola pozmenená jeho vnútorná podstata, ako to bolo v prípade dánskych hegeliánov, alebo jeho odmietanie a obrana pred ním prispeli k vnútornému zblíženiu sa s ním. 1 Po Kierkegaardovej smrti boli v jeho knižnici zaevidované tieto Trendelenburgove knihy: Platonis de ideis et numeris doctrina ex Aristotele illustrata, Lipsko1826 (kat. č. 842), Logische Untersuchungen, Berlin 1840 (kat. č. 843, kúpená 15. januára 1844; citáty a odkazy na túto prácu budú v ďalšom texte uvádzané pod skratkou LU), Elementa logices Aristotelicae, Berlin 1842 (kat. č. 844, kúpená 13. februára 1843), Erläuterungen zu den Elementen der aristotelischen Logik, Berlin 1842 (kat. č. 845, kúpená 13. februára 1843), Die logische Frage in Hegel s System, Leipzig 1843 (kat. č. 846, kúpená 7. mája 1843), Niobe, Berlin 1846 (kat. č. 847), Geschichte der Kategorienlehre, Berlin 1846 (kat. č. 848), Aristoteles de anima libri tres, Jena 1833 (kat. č. 1079, kúpená 18. decembra 1844). Podčiarknuté a zvýraznené pasáže v Kierkegaardovom vlastnom exemplári Trendelenburgových Erläuterungen sú zaznamenané v Pap. V C 10. Kierkegaardove práce sú citované z nemeckého vydania jeho zobraných spisov (Gesammelte Werke GW1) ako aj z dánskeho vydania (Søren Kierkegaards Skrifter SKS a Søren Kierkegaards Papirer Pap.) a označované skratkami uvedenými za zoznamom literatúry. 2 Die logische Frage in Hegel s System. Zwei Streitschriften. Von Adolf Trendelenburg, Leipzig: F.A. Brockhaus 1843 (prvý krát uverejnené v Neue jenaische allgemeine Literaturzeitung, apríl 1842, č. 97 a n., a február 1843, č. 45 a n.). 3 GW1 AUN 1, 55 / SKS 7, s Por. Adolf Trendelenburg: Logische Untersuchungen, Zv. I-II, Berlin: Bethge 1840 (LU), druhé a tretie rozšírené vydanie z roku 1862 resp. 1870, LU I, s. VI. Čo sa týka Kierkegaarda, jeho kritika Hegela sa stala až akousi encyklopedickou poučkou, no zdá sa, že v súčasnosti, sa opäť detailnejšie skúma a precizuje.

2 Kto teda bol tento mysliteľ, ktorého Kierkegaard na viacerých miestach nazýva hlbokým a rozvážnym mysliteľom, a ktorý disponoval skvelým vzdelaním dosiahnuté prostredníctvom Grékov? 5 Na rozdiel od Kierkegaarda, ktorý bol prvou generáciou akademikov vo svojej rodina, sa Trendelenburg narodil do rodiny učencov, lekárov a štátnych úradníkov. 6 Svoje štúdium začal v roku 1822 v Kieli, v 1823 odchádza do Lipska a v 1824 do Berlína, kde svoje štúdium v roku 1826 ukončuje dizertáciou o platónskej náuke o ideách. Študoval širokú paletu predmetov a väčšinou u prvotriednych učiteľov. Jeho učiteľmi boli Johann von Berger, Hegel, Schleiermacher a Henrich Steffens, históriu študoval u Friedricha Christopha Dahlmanna, grécku filológiu a filozofiu u Gottfrieda Hermanna, Augusta Boeckha a Immanuela Bekkera, cirkevné dejiny u Augusta Neandera, germánsku a nordickú mytológiu u Friedricha von der Hagen a porovnávaciu jazykovedu u Franza Boppa. Zaoberal sa tak sanskritom a gótštinou ako aj matematikou, fyzikou, meteorológiou a astronómiou. Jeho hlavným záujmom bol predovšetkým Platón a Aristotelés, no živo sa zaujímal aj o prírodné vedy a ich dejiny. Kierkegaarda môžeme na rozdiel od neho jednoznačne označiť za samouka, ktorý nemá ani partnerov do diskusie, a preto si ich musí a v tom sa prejavuje ako moderný mysliteľ vymyslieť v dôkladne premyslenom pletenci spisov vydávaných pod pseudonymami a pod vlastným menom. K prírodovedným otázkam sa Kierkegaard vyjadruje iba príležitostne a aj to diletantsky. Od 1826 do 1833 bol Trendelenburg domácim učiteľom vo Frankfurte nad Mohanom, v roku 1933 sa stáva mimoriadnym profesorom v Berlíne, v 1837 profesorom pre praktickú filozofiu taktiež v Berlíne a 1846 členom Berlínskej akadémie vied. Ako učenec cítil aj povinnosť, aktívne sa politicky angažovať. 7 Trendelenburga môžeme naozaj charakterizovať ako hlbokého a rozvážneho mysliteľa a Kierkegaard to rozpoznal a oceňoval. Sám výstižne charakterizuje svoj vzťah k tomuto nemeckému filozofovi v jednom denníkovom zápisku z roku 1847: Neexistuje žiaden moderný filozof, ktorý by bol pre mňa taký užitočný ako Trendelenburg. V tom čase, keď som písal Opakovanie, som od neho ešte nič nečítal a teraz, po tom ako som ho čítal, vidím to všetko o mnoho jasnejšie a zreteľnejšie. Vytvoril som si k nemu zvláštny vzťah. 8 V tom istom roku si zaznamenáva Kierkegaard vo svojich poznámkach: Je to neuveriteľné, aký užitočný je pre mňa Trendelenburg. Teraz dostávam aparát pre to, čo som vymyslel už pred niekoľkými rokmi. 9 V nasledujúcom texte sa pokúsim ozrejmiť, čo mohol 5 V Journal JJ: 288 v SKS 18, s. 231, zaznamenané pri čítaní (komentáru k) De anima, pravdepodobne v decembri 1844; Pap. VI B 29, s. 110 a n. Ďalej je to poznámka pochádzajúca z prípravného konceptu k Záverečnému nevedeckému dodatku, kde sa nachádza aj citát z Trendelenburgových Erläuterungen, s. 69; ďalej Pap. VI B 54,21 (v SKS K7, 284 a n.), ako aj v ďalšom prípravnom koncepte k Záverečnému nevedeckému dodatku, GW1 AUN 1, s Bližšie k Trendelenburgovej biografii: Ernst Bratuschek: Adolf Trendelenburg, Berlin: Verlag von F. Henschel 1873 a Peter Petersen Die Philosophie Friedrich Adolf Trendelenburgs. Ein Beitrag zur Geschichte des Aristoteles im 19. Jahrhundert, Hamburg Stručné informácie, ktoré sa však viac zameriavajú na Trendelenburgov vzťah k Dánsku, nájdeme aj v R. Purkarthofer: Trendelenburg. Traces of a Profound and Sober Thinker in Kierkegaard s Postscript, v: Kierkegaard Studies. Yearbook 2005, Walter de Gruyter: Berlin und New York, 2005, s K Trendelenburgovmu pôsobeniu vo verejnom živote pozri: Antonia Ruth Weiss: Friedrich Adolf Trendelenburg und das Naturrecht im 19. Jahrhundert, Lassleben: Kallmünz 1960, s Journal NB:132 v SKS 20, s Not13:55 v SKS 19, s Poznámka zaznamenaná vo februári 1847 sa vzťahuje na lektúru Trendelenburgovej práce Geschichte der Kategorienlehre.

3 Kierkegaard rozumieť pod tým aparátom pre jeho vlastné myslenie a na konci tohto článku predstavím skôr esejistickým spôsobom divergujúce ciele, ktoré si kládli obaja myslitelia, aby som priblížil, prečo tento aparát ponechal Kierkegaard z väčšej časti nevyužitý. Kierkegaard si bezprostredne pred svojou druhou cestou do Berlína 10 zadovážil Trendelenburgov malý, polemicky ladený spis Die logische Frage. Iba raz ho spomína priamo a síce vo svojom náčrte k Pojmu úzkosti a jeho poznámka sa pôvodne vzťahuje na vysvetlenie úlohy, ktorú hrá negativita v logike. Jeho pseudonym Vigilius Haufniensis sa tu vyjadruje proti hegeliánskemu chápaniu negativity ako určujúcej sily dialektickej metódy. Aby dosiahli nejaký pohyb v rámci logiky, pozmenili hegeliáni pojem negativity do takej miery, že neoznačoval už len negáciu, ale aj kontrapozíciu. A na tomto mieste odkazuje Haufniensis na Trendelenburgov spis: Pozn. Ak si chce niekto vytvoriť presnejšiu predstavu neoprávneného použitia negativity v logike, chcel by som ho odkázať na dva polemické spisy pod názvom Die logische Frage in Hegels System. Trendelenburg je našťastie výnimočne dobre vzdelaný gréckou filozofiou, a preto nie je zvyknutý na to, aby sa za svoje peniaze nechal odbaviť táraním. 11 Tu odkazuje na stranu 14 a spomínaného spisu. Pre Kierkegaarda je charakteristické, že Trendelenburga dáva do súvislosti s gréckou filozofiou a to ako protiklad špekulatívnej filozofie, ktorú o pár miest ďalej odsúdi ako sofistickú. Kierkegaard opakovane charakterizuje a dehonestuje spolu s Platónom sofistov práve za to, že si dali platiť peniaze za svoje bezobsažné táranie. Z hľadiska obsahu ide o to, že Trendelenburg rozlišuje medzi logickým určením negativity ako iba formálnou negáciou a ontickou negáciou ako reálnou opozíciou. 12 Zatiaľ čo formálna negácia v oblasti čistého myslenia zostáva v platnosti, je ontické určenie reálnej opozície vždy odkázané na názornosť, ktorú čisté myslenie nemôže nikdy uchopiť, iba za jedného predpokladu. Ide tu o zotrvávanie na rozlišovaní medzi kontrárnymi a kontradiktorickými výrazmi, ako s ním pracuje klasická logika. A iba vyhnutie sa rozlíšeniu medzi protikladom a kontradikciou umožňuje Hegelovi vniesť do logiky pohyb. Môžeme to ilustrovať na známom a Hegelom viackrát použitom príklade: aby sme pochopili pojem severného magnetického pólu, sme nútení evidovať aj jeho južný pól. Jeden sa definuje prostredníctvom svojho protikladu resp. prostredníctvom svojho proťajšku. Tak Trendelenburg ako aj Kierkegaard by s tým súhlasili. Upozornili by však na to, že čisté myslenie môže iba konštatovať, že sever len implikuje nie-sever (kontradiktorický pojem). Ale o juhu ako jeho protiklade môžeme hovoriť až vtedy, keď zohľadníme čosi empirické (teda niečo, čo Trendelenburg nazýva reálna opozícia a Haufniensis kontrapozícia ). Ale práve to leží podľa Hegela za hranicou čistého myslenia. Ak však musíme siahnuť po názornosti, aby sme do logiky dostali pohyb t.j. do nutného, dialektického vývinu pojmov zo seba samých potom to už nie je imanentný pohyb. To isté by potom platilo aj o Hegelovom ontologickom prechode od ničoho k bytiu. Práve túto námietku opakuje Climacus v Záverečnom nevedeckom dodatku a to s odvolaním sa na Trendelenburga: 10 V nedeľu, 7. mája Na druhý deň cestoval Kierkegaard do Berlína a zostal tam do 30. mája. 11 Pap. V B 49, s. 6; por. aj SKS K4, s. 366 a n. 12 Por. Trendelenburg: Die logische Frage, cit. dielo, s. 15 ako aj LU I, s. 31 a s. 12.

4 To, že Hegel vo svojej logike toto nezohľadňujúc neustále zapája do hry aj predstavu [t.j. názornosť pozn. aut.], ktorá až príliš jasne pochádza z konkrétnosti a blízkosti, ktoré pán profesor, priečiac sa tak nutnému prechodu, zakaždým potrebuje, aby sa dostal ďalej, je samozrejme chyba, na ktorú Trendelenburg tak majstrovsky poukázal. 13 Dokázaním tohto úskoku získavajú tak Trendelenburg ako aj Kierkegaard pôdu pre námietku voči samopohybu čistého myslenia, ktorý zároveň sám vytvára bytie. 14 Obaja dôsledne dodržiavajú prísne oddelenie určení myslenia od určení bytia. Popierajú ich identitu, nie však to, že myslenie a bytie majú spoločný základ. Trendelenburg vidí tento spoločný základ v pohybe, ktorý opisuje aj ako činnosť 15. Climacus v konaní, ktorému pripisuje existenciálny význam: Každý individuálny život je inkomensurabilný, nezlučiteľný s pojmom; tým najvyšším preto nemôže byť život filozofa k čomu sa teda viaže táto inkomensurabilita? ku konaniu to, čo majú všetci ľudia spoločné je vášeň. 16 Obaja pracujú so základným predpokladom, že už neplatí identita myslenia a bytia, ktorá je implicitným základom celej západnej filozofie Parmenidom explicitne vyjadrená a nakoniec Hegelom rozšírená v poslednom monumentálnom vzmachu tejto myšlienky. Hegel vidí identitu myslenia a bytia v absolútnom duchu v čistom myslení zatiaľ čo Trendelenburg popiera túto identitu a princípom prieniku oboch sfér robí pohyb, Kierkegaard zase konanie. 17 Tým sú ešte obaja poplatný tradícii, ktorá už skôr spomínanému krehkému, otriasajúcemu sa základu chce pomôcť novým, o niečo lepším zdôvodnením. Kierkegaard nakoniec úpúšťa od novovekého hľadania fundamentum inconcussum, keďže v ňom vidí iba zúfalý manéver človeka so zámerom poistiť sám seba. Pri tom sa obracia ku skôr novoplatónstvom inšpirovanému hľadaniu pôvodu a zdroja reality. Problém počiatku potom nie problémom princípov a odôvodnení. Tento horizontálny model vytvárania a kauzálnych prepojení reality nahrádza vertikálnym modelom: z potenciálne neustále prítomného pôvodu získava realita kvalifikáciu, ktorú potrebuje. Ďalšiu podobnosť medzi Trendelenburgom a Kierkegaardom nájdeme v ich chápaní hraníc myslenia. Trendelenburg k tomuto poznamenáva: Ľudské myslenie chápe samo seba ako 13 GW1 AUN 2, 1 / SKS 7, s Kierkegaard nie je jediný, ktorý postupuje podľa tejto Trendelenburgovej argumentácie. Rudolf Haym píše v práci Hegel und seine Zeit. Vorlesungen über Entstehung und Entwickelung, Wesen und Werth der Hegel schen Philosophie, Verlag von Rudolph Gaertner: Berlin 1857, s. 320: Táto dialektika, hovorí nám Hegel, nie je ničím iným ako princípom všetkého prírodného a duchovného života vôbec. V skutočnosti je to práve naopak: práve prírodný a duchovný život je princípom tejto dialektiky. Ňou sú tajomným spôsobom odmeňované všeobecné určenia myslenia a práve tým sa ruší ich strnulosť, stávajú sa ohybné, elastické a schopné vývoja, nadobúdajú zdanie reality, charakter konkrétnosti, zbavujú sa svojej pevnej previazanosti s Ja, s kritikou a vedomím samého seba. A v poznámke pokračuje: Je známe, že zásluhu má na tom Trendelenburg, ktorý vo svojich Logických skúmaniach na to prvý krát poukázal., s Neskôr nájdeme tie isté tvrdenia aj Wilhelma Diltheya a Karla Löwitha. 14 Por. Die dialektische Methode, LU I, 23-99, s LU II, s Pap. IV C s Práve to je revolučný zlom, ktorý sa udial v myslení 19. storočia. Bližšie k tomu Karl Löwith: Von Hegel zu Nietzsche. Der revolutionäre Bruch im Denken des neunzehnten Jahrhunderts. Marx und Kierkegaard, 2. vydanie, W. Kohlhammer Verlag: Stuttgart 1950 [1941].

5 konečné myslenia a predsa sa snaží prekročiť tieto medze. 18 To nám pripomína formuláciu, ktorú nájdeme vo Filozofických drobnostiach a v Konečnom nevedeckom dodatku. V Drobnostiach je to takto: Najväčším paradoxom myšlienky je chcieť objaviť niečo, čo sama myslieť nemôže. Táto vášeň myslenia je v myslení všade prítomná. 19 V Konečnom nevedeckom dodatku sa objavuje formulácia, ktorá už nepripomína Trendelenburga: Myslenie sa snaží dostať nad seba samého preto, aby objavilo paradox [ ] To najvyššie, čo ľudské myslenie môže chcieť, je dostať sa nad seba samého do paradoxnosti. 20 Poznámka pod čiarou k tomuto miestu nám ozrejmí, že aj táto formulácia je v súlade s Trendelenburgom, pretože myslenie, o ktoré tu ide, ako tu Kierkegaard tvrdí, nie je objektívnou špekuláciou a čistým bytím. Kierkegaardove poznámky, ako napríklad táto, sú celkom zjavne koncipované v tom zmysle, že tu ide o istú formu myslenia inklinujúcu k iracionalizmu. Musíme však upozorniť, že tak u Trendelenburga ako aj u Climaca ide o racionalitu, ktorá by bola schopná vytýčiť pôsobnosť a hranice ľudského myslenia a v tom zmysle by bola autonómna. Tak Climacus, ako aj Trendelenburg určujú chápanie tejto racionality v kontexte akéhokoľvek možného, racionálneho poznania Boha: Ak môžeme poznávať Boha iba prostredníctvom podmieneného a on sám nie je ničím podmieneným, ak sa všetky naše určenia myslenia pohybujú spočiatku vždy v konečnosti a vyjavujú tým nedostatočnosť konečnosti, aby takto poukázali na nekonečnosť, tak musí dochádzať k protirečeniu zakaždým, keď myslíme na Boha. 21 Neskôr to Kierkegaardov pseudonym Anti-Climacus detailnejšie rozpracuje v spise Nácvik kresťanstva v tom zmysle, že ak sa má tento nemysliteľný Boh zjaviť ľudskému mysleniu, môže k tomu dôjsť iba v znamení protirečenia. Pre oboch mysliteľov zohráva protirečenie ústrednú úlohu iba v tejto otázke. Myslenie je charakterizované tým, že chce myslieť na niečo, čo nie je prístupné myšlienkam. Myslenie preto vedie tak u Trendelenburga ako aj u Kierkegaarda k protirečeniu, len čo sa chce myslieť na Boha. Nemôže nás teda prekvapovať, že obaja odmietajú akýkoľvek dôkaz Boha. V prípade ontologického dôkazu sa ich námietky opierajú o imanentnosť myslenia a prísne oddelenie myslenia a bytia. O rôznych formách ontologického dôkazu Boha píše Trendelenburg: Nech už sa jednotlivé tieto pojmy pochopia akokoľvek, nech už každý z nich má svoje vlastné nedostatky, všetky majú jeden spoločný nedostatok. Všetky tieto pojmy sme si len mysleli a teda aj v nich obsiahnuté bytie sme iba mysleli. To všetko končí v myslení. Čo nás teda núti všetky tieto myšlienky považovať za reálne a určiť ich za reálne. Táto nutnosť nevychádza zo samotného dôkazu, ale má zrejme svoj pôvod v iných úvahách. Tento dôkaz teda nie je dôkazom. Ak chceme uchopiť Boha v rámci formálneho myslenia a to z myslenia samotného, nedostaneme sa takto ku žiadnemu bytiu, pretože od bytia sa tu práve odhliada LU II, s GW1 PB, 35 / SKS 4, s. 243; Filosofické drobky aneb drobátko filosofie, preložila Marie Mikulová Thulstrupová, Votobia: Olomouc 1997, s GW1 AUN 1, 97 / SKS 7, s LU II, s LU II, s. 340.

6 Podobné vyjadrenia nájdeme aj u Kierkegaarda, aj keď nie vždy môžeme predpokladať, že sú formulované v závislosti od Trendelenburga, keďže sčasti boli zaznamenané ešte skôr ako sa Kierkegaard zoznámil s Trendelenburgovými textami. O to pochopiteľnejšie je Kierkegaardove nadšenie pri čítaní Trendelenburgových textov, o ktorých sa domnieva, že v nich nájde aparát pre niektoré svoje myšlienky. 23 Odhliadajúc od doposiaľ spomínaných obsahových a terminologických podobností by som sa teraz chcel v krátkosti zamerať na metodologický aspekt. Tak Trendelenburg ako aj Kierkegaard prikladajú veľký význam nepriamemu dôkazu. Tento dôkaz ex hypotheseis má svoj pôvod v gréckej dialektike a odtiaľ ho prebrala aj starogrécka matematika, aby sa nakoniec adaptoval aj medzi filozofmi. Nepriamy dôkaz nájdeme napr. v Menónovi a na mnohých ďalších miestach u Platóna. Z formálnej stránky ho však opísal až Aristotelés (Prvé analytiky 40 b 25 a n. a 41a 22 a n.). Nepriamy dôkaz prináleží do oblasti dialektiky a nie vedy (epistémé), keďže prvé princípy sa nedajú dokázať priamo resp. geneticky. A keďže sa Trendelenburg sa vo svojich Logických skúmaniach (Logische Untersuchungen) zaoberá základnými princípmi logiky, a práve tie nie je možné dokázať priamo, sú pre neho nepriame dôkazy veľmi dôležité. Kierkegaard si to poznamenáva v jednom denníkovom zázname: Tie najvyššie princípy sa dajú dokázať iba nepriamo (negatívne). Túto myšlienku nájdeme často u Trendelenburga v jeho Logických skúmaniach. Pre mňa je dôležitá ako akýsi skok ako aj preto, že nám ukazuje, že to najvyššie sa dá dosiahnuť iba ako hranica. 24 Kierkegaard označuje nepriame dôkazy často ako argumenty e concessis. Tento druh argumentov nachádzame u Kierkegaarda na viacerých úrovniach. Určujú celú štruktúru Filozofických drobností a majú kľúčové postavenie v Knihe o orlovi. V Konečnom nevedeckom dodatku sa často začínajú formuláciami ako dajme tomu, že... alebo predpokladajme.... Aj v tomto prípade situuje Kierkegaard Trendelenburga do blízkosti gréckej dialektiky, aby ju potom postavil proti špekulatívnej dialektike. Tieto podobnosti a obsahové zhody však nesmú prekrývať rozdiely. Hoci obom mysliteľom ide o realitu, sledujú pri tom rôzne ciele. Trendelenburgovi ide o epistemologické otázky a otázky teórie vedy a v konečnom dôsledku o to, aby podal jednotný opis reality. Táto jednotnosť implikuje pre Trendelenburga to, že veda vedie neustály dialóg s vlastnými dejinami, že pracuje akumulatívne, a že povedané neskorším výrazom existuje akási logika skúmania platná pre všetko budúce skúmanie. Tento jednotný opis a preskúmanie reality sa má dosiahnuť bez toho, aby pri tom tu Trendelenburg protirečí Hegelovi spoluúčinkovalo absolútne vedenie či čisté myslenie, v rámci ktorých sa bytie a myslenie myslia ako identické. Kierkegaard má inú motiváciu pre hľadanie reality. On hľadá niečo, čo by bolo schopné nanovo kvalifikovať realitu človeka. Trendelenburg rozvíja svoj organický pohľad na svet resp. organický svetonázor. 25 Ten môžeme označiť ako teleologický, nakoľko účel vo význame svet ovládajúceho faktora [ ] tvorí základné línie nášho organického pohľadu na svet, podľa ktorého je duch tvorivou dušou vecí a veci sú nástrojmi ducha. Pri tom, podľa Trendelenburga, pretrváva 23 Pap. VIII 2 C 1, z februára Denníkový záznam JJ: 266 z roku 1844 v SKS 18, s Bližšie k tomu: J. Wach Die Typenlehre Trendelenburgs und ihr Einfluß auf Dilthey, Tübingen 1926.

7 viera v harmóniu celku, v ktorej sa rozpoltenosť rozpúšťa do jednoty ducha. 26 Tento postoj je blízky aristotelovskej tradícii, ale predsa značne nezvyčajný pre dobu, v ktorej biologické vedy ešte nezačali opätovne diskutovať o takýchto teleologických explanačných modeloch. S tým, čo tu Trendelenburg uvádza by zrejme úplne súhlasil aj Kierkegaard, ale tomu nejde o nejakú jednotnú metódu, ktorá by odhalila a opísala, ako je poprepájaný tento jeden svet, jedna realita. Jemu ide o jednoduchú a elementárnu jednotu ľudského bytia, v ktorej sa rozpúšťa rozpoltenosť zúfalstva a to v pohybe, ktorému zodpovedá prechod od potenciálne celostného a zdravého ku skutočne celostnému a zdravému. Na rozdiel od Trendelenburgovho teleologického chápania môžeme u Kierkegaarda hovoriť o eschatologickom chápaní. Človek nechápe svoju vlastnú realitu na základe svojej minulosti ani na základe vopred daného účelu, ale na základe toho, čím by mohol byť a čo má očakávať vzhľadom na posledné veci. Obom mysliteľom je však jasné, že neuskutočnená jednota reality, či už teleologicky alebo eschatologicky formulovaná, sa u človeka žijúceho v časnosti síce predpokladá, ale je v jeho konečnosti nedosiahnuteľná. Trendelenburg k tomu poznamenáva: Touto myšlienkou sa prenášame cez pole skúsenosti. Pretože kam sa len pozrieme, všetko je neúplné a čiastkové. 27 Kierkegaardov pseudonym Johannes Climacus narážajúc na Prvý list Korintským (I Kor 13,9) taktiež vyjadruje túto myšlienku takto: ak je život človeka v časnosti, potom je eo ipso čiastkový. 28 Literatúra: Collins, James: The Mind of Kierkegaard, Princeton University Press: Princeton, New Jersey 1983 [1953], s a s Come, Arnold B.: Trendelenburg s Influence on Kierkegaard s Modal Categories, Inter Editions: Montreal Diem, Hermann: Die Existenzdialektik von Sören Kierkegaard, Evangelischer Verlag: Zürich 1950, s (angl. Kierkegaard s Dialectic of Existence, Oliver and Boyd: Edinburgh 1959, s ). Dietz, Walter: Trendelenburg und Kierkegaard. Ihr Verhältnis im Blick auf die Modalkategorien, v: Neue Zeitschrift für systematische Theologie und Religionsphilosophie 34 (1992), s Fabro, Cornelio: Aristotle and Aristotelianism, v: Bibliotheca Kierkegaardiana 6, Reitzels: Kopenhagen 1981, s , najmä s González, Darío: Trendelenburg: An Ally against Speculation, v: Kierkegaard and His German Contemporaries, tome 1, Ashgate: Aldershot und Burlington 2007, s Høffding, Harald: Philosophien i Tydskland efter Hegel, Gyldendalske Boghandel: Kjøbenhavn 1872, s LU II, s LU II, s Pretože k tejto prízemnosti človeka patrí aj to, že je časný a nemôže bez prerušenia viesť život večnosti v časnosti. A ak je jeho život v časnosti, tak je eo ipso čiastkový. Ak je čiastkový, tak je spojený s rozptýlením a v tomto rozptýlení je vzdialený od svojho vzťahu k Bohu alebo v nie je taký silný, ako v silnom okamžiku sústredenia. (GW1 AUN 2, 200 / SKS 7, s. 445). I Kor 13, 9-10: Lebo len zčiastky poznávame, len zčiastky prorokujeme, ale keď príde, čo je dokonalé [to teleion] pominie sa, čo je zčiastky. (Písmo sväté Nového zákona, Spolok svätého Vojtecha: Trnava 1947, s. 471).

8 Message, Jacques: Kierkegaard, Trendelenburg; La logique et les catégories modales, v: Kairos Nº 10, 1997, s Purkarthofer, Richard: Trendelenburg. Traces of a Profound and Sober Thinker in Kierkegaard s Postscript, v: Kierkegaard Studies. Yearbook 2005, Walter de Gruyter: Berlin und New York 2005, s Ruttenbeck, Walter: Sören Kierkegaard. Der christliche Denker und sein Werk, 1929, s Schmidt, Josef: Hegels Wissenschaft der Logik und ihre Kritik durch Adolf Trendelenburg, Johannes Berchmans Verlag: München Weiss, Antonia Ruth: Friedrich Adolf Trendelenburg und das Naturrecht im 19. Jahrhundert, Lassleben: Kallmünz Skratky: AUN Abschließende Unwissenschaftliche Nachschrift (1846), Zv. 1-2, v GW1. GW1 Gesammelte Werke, preložené a vydané Emanuelom Hirschom, Hayo Gerdesom a Hansom-Martinom Junghansom, 36 oddelení v 26 zväzkoch a Register, Eugen Diederichs Verlag: Düsseldorf/Köln (textovo identické dotlače: GTB ( ) ). LU Logische Untersuchungen, Zv. I-II, Berlin: Bethge 1840, druhé a tretie rozšírené vydanie 1862 resp ktl. Auktionsprotokol over Søren Kierkegaards Bogsamling, ed. H. P. Rohde, Det Kongelige Bibliotek: Kopenhagen Pap. Søren Kierkegaards Papirer, 2. rozš. vydanie. Ed. Niels Thulstrup et al., Gyldendal: Kopenhagen, PB SKS Philosophische Brocken (1844), v GW1. Søren Kierkegaards Skrifter, ed. Niels Jørgen Cappelørn et al., Gads Forlag: Kopenhagen 1997 a n. Abstract In one of his journals, Søren Kierkegaard remarked that there is no modern thinker from whom he has profited so much as from Trendelenburg. This article illuminates the way in which Kierkegaard employs Trendelenburg s writings in his own critique of speculative dialectics by juxtaposing it with Greek dialectics. The article explores the role of negativity, the Hegelian selfproduction of concepts, the identity of thinking and being, as well as the limitations of thought, which is central to the critique of speculative thought. Finally, some of the main differences between the German philosopher and the Danish thinker will be pointed out.