Ľubomír Belás. Od obcianskej ˇ spolocnosti ˇ a politického spolocenstva ˇ k morálnemu celku. Ku Kantovým sociálno-teoretickým názorom

Transkript

1 Ľubomír Belás Prešovská univerzita v Prešove Od obcianskej ˇ spolocnosti ˇ a politického spolocenstva ˇ k morálnemu celku. V spoločenskom styku je všetka ľudská cnosť drobný peniaz a je dieťaťom ten, čo ho pokladá za pravé zlato. Je však predsa len lepšie mať v obehu drobné než žiaden takýto prostriedok. Napokon ich predsa len možno, hoci s povážlivou stratou, premeniť na čisté zlato. I. Kant Zakladateľ nemeckého transcendentálneho idealizmu Immanuel Kant je neobyčajne dynamickým mysliteľom prekonávajúcim počas svojho tvorivého života seba samého. Jeho filozofický vývoj možno naznačiť prostredníctvom štyroch všeobecne dobre známych otázok. Sám sa vyjadril, že prvé tri smerujú k tej poslednej Čo je človek? 1 a sú jej podriadené. Kantovo riešenie tejto veľkej témy filozofie je úzko prepojené s požiadavkou uplatnenia rozumu v spoločnosti, v oblasti skúmania dejín a kultúry. Ak sa má následne uvažovať o problematike filozofického skúmania spoločnosti v kontexte Kantovho odkazu, potom je potrebné akceptovať aj širší rámec tematiky, minimálne vo vzťahu k modernej novovekej filozofii. Je evidentnou skutočnosťou, že dejinno-kultúrne procesy, prebiehajúce pozvoľna a veľmi často aj konfliktným spôsobom, už na konci renesancie, ale i v priebehu novoveku vytvárali podmienky na modernizáciu sociálnej štruktúry, v ktorej bola novým spôsobom zakotvovaná ľudská existencia. 2 Možno konštatovať, že mnohí renomovaní predstavitelia novovekého myslenia (T. Hobbes, J. Locke, B. Spinoza, J. J. Rousseau a iní) vrátane I. Kanta sa usilovali o racionálny, filozoficky hodnoverný, argumentačne podložený a precízne prepracovaný výklad vzťahu jednotlivca (individuality, autonómie) a celku (spoločenstvo, spoločnosť, štát). Ak budú následne tematizované sociálne názory Kanta, potom úvodom chcem len pripomenúť myšlienku z konca prvej časti Kritiky súdnosti, ktorá zaujímavým spôsobom naznačuje potrebu hľadania prirodzenej družnosti 3. Zaujímavé je, že Kant, skúmajúc dejinný vývoj mravnosti, 1 Kant, I.: Logik. In: I. Kant: Werke in sechs Bänden. Band III. Schriften zur Metaphysik und Logik. Ed. W. Weischedel. Darmstadt: Wissenschaftliche Buchgesellschaft, 1998, s Guardini, R.: Konec novověku. Praha: Vyšehrad, 1992, s Kant, I.: Kritika soudnosti. Praha: Odeon, 1975, s

2 Od občianskej spoločnosti a politického spoločenstva k morálnemu celku. pokladá družnosť za najväčší cieľ ľudského určenia 4. Následne ju spolu s občianskou bezpečnosťou 5 garantovanou zákonnou mocou, nad ktorou už nič nie je a ktorá konštituuje celok, pokladá za najblahodarnejšie časti ľudského umenia, ako toho, čo sa utvára dejinami a postupne sa má stať prírodou človeka. To je však posledný cieľ mravného určenia 6 človeka. Vo všeobecnosti sa dá konštatovať, že zaoberanie sa témou spoločnosti možno vidieť v dvoch základných podobách stvárnenia. Z nich prvá sa zdá preferovaná. Ide tu o naznačenie výhod, užitočnosti, pozitívnosti existencie spoločenstva, na ktorú sa viaže sloboda, rovnosť, individualizácia ľudí, zákonnosť, blaho, bezpečnosť, vnútorná spokojnosť členov, blaženosť, šťastie solidarita, dôstojnosť, sociálna spravodlivosť i materiálne dobrá, jednoducho bonum commune. Na druhú upozorňuje napríklad Heintel, keď pripomína, že základnou funkciou každého spoločenstva je zachovanie jeho stability, existencie. 7 Na to slúži množstvo evidentných i skrytých, často neuvedomených prostriedkov pôsobenia, ktoré obmedzujú individuálnu slobodu. Uvažuje sa tak o sociálnej kontrole i sociálnom tlaku, ale i o integrite status civilis. To si, samozrejme, uvedomoval už aj Kant, ktorý vo svojom Gemeinspruch spise uvádza: Pokiaľ najvyššia moc vydáva zákony, ktoré smerujú predovšetkým k blaženosti (blahobyt občanov, nárast obyvateľstva a pod.), potom to nie je účelom zriadenia občianskej ústavy, ale iba prostriedkom na zaistenie právneho stavu, a to predovšetkým proti vonkajším nepriateľom ľudu. Vládca musí byť oprávnený nezávisle a sám rozhodovať o tom, či takéto veci napomáhajú rozkvetu štátu, ktorý je nevyhnutný na zaistenie sily a súdržnosti ako vnútornej, tak aj vonkajšej; tak však nemôže robiť ľud šťastným akoby proti jeho vôli, ale iba z nej vytvára politické spoločenstvo 8. Pozoruhodná je v tomto smere Kantova vysvetľujúca poznámka, v ktorej uvádza, že k týmto opatreniam moci patrí zákaz dovozu, a teda i zvýhodňovania zahraničných výrobcov. V takomto prípade by štát bez blahobytu ľudu nemohol vzdorovať vonkajším ašpiráciám ani by sa sám nedokázal udržať ako politické spoločenstvo. Z hľadiska práva a zákona má vládca k dispozícii, a to a priori, ideu pôvodnej zmluvy ako spoľahlivé kritérium, pretože z hľadiska princípu blaženosti nemôže čakať na skúsenosť, ktorá by ho mohla až následne poučiť. Práve v kontexte súčasnosti, keď sa o slobode hovorí a píše skôr účelovo a propagandisticky než seriózne, by sa malo filozoficko-kritické uvažovanie 4 Kant, I.: Domnelý začiatok ľudských dejín. In: I. Kant: K večnému mieru. Bratislava: Archa, 1996, s Ibid., s Ibid., s Heintel, P.: I. Kants Grundlegung zur Metaphysik der Sitten und deren prozessethische Konsequenz. In: Hegelovskou stopou: K poctě profesora Milana Sobotky. Studia Philosophica XIV. Praha: Univ. Karlova, Nakl. Karolinum, 2003, s Kant, I.: O obecném řčení: Je-li něco správné v teorii, nemusí se to ještě hodit pro praxi. Praha: OIKOYMENH, 1999, s s T u d i a p h i l o s o p h i c a k a n t i a n a 2 /

3 Ľubomír Belás dôsledne zaoberať i týmto problémom. Inak vyjadrené: spoločenská jednota je spojená s politickým panstvom. 9 Práve táto myšlienka má, ako sa to neskoršie preukáže, zásadný význam pre analýzu Kantových názorov na problematiku spoločnosti v jej dynamickom prejave. Východiskom pre nasledujúce bádania sú tieto dve podstatné skutočnosti: 1. Nemáme k dispozícii Kantovu prácu, ktorá by bola špeciálne zameraná na problematiku spoločnosti. 2. V Kantovom diele, konkrétne v dvoch jeho malých spisoch (v osvietenskom a v Idei ku všeobecným dejinám), pripomína R. Brandt 10, nachádzame dva rozličné typy spoločnosti: stavovskú a societas civilis, ktoré sú zachytené aj v dobovej kodifikácii práva. Za takejto situácie je z hľadiska koncepčného spracovania potrebné zvolenie tých vhodných súčastí Kantovho myšlienkového dedičstva, ktoré by na úrovni pramenných textov umožnili zachytiť a preukázať logiku zmyslu jeho vyvíjajúceho sa stvárnenia témy spoločnosti. Po solídnom zvážení možností ďalšieho postupu sa ukazuje, že je potrebný Durchmarsch durch Kants Geschichtsphilosophie 11. To bude hlavná línia myšlienkového postupu, ktorá bude dopĺňaná, prípadne korigovaná ideami z oblasti praktického rozumu, respektíve i filozofie práva. Kantova filozofia dejín je obsiahnutá predovšetkým v malých spisoch. Možno povedať, že predstavuje mimoriadne zaujímavý filozofický projekt. Ak sa posudzuje jej význam z historického hľadiska, stelesňuje nielen vrchol osvietenského uvažovania o človeku a jeho dejinách, ale zo systematického hľadiska zároveň prestavuje interesantný typ filozofického spracovania ľudských skutkov ako prejavov slobody ľudskej vôle vo veľkom. Základné črty jeho filozofie dejín vymedzuje, akcentujúc početné virulentné diskusie o osude i súčasnom stave a prípadných možnostiach revitalizácie tejto systematickej filozofickej disciplíny, E. Angehrn, ktorý píše: K črtám Kantovej filozofie dejín patrí jej špecifické miesto medzi teoretickou a praktickou filozofiou. Nie je ani sociálna profetia, ani politická utópia, ani totálna teória, ani programový návod. Je to pokus ukázať rozsiahly horizont politického konania a pritom sprostredkovať dve rôzne veci, normatívne stanovenie konečného účelu svetoobčiansky poriadok a teoretické ubezpečenie sa o dejinách, ktorých vodidlo vytvára realizácia tohto účelu. V tom zodpovedá prototypu klasickej filozofie dejín, keďže dopĺňa encyklopedický nástup univerzálno-dejinných náčrtov teóriou smerovania 9 Kersting, W.: Die wohlgeordnete Freiheit. Immanuel Kants Rechts- und Staatsphilosophie. Paderborn: Mentis Verlag, 2007, s Brandt, R.: Zu Kants politischer Philosophie. In: Sitzungsberichte der Wissenschaftlichen Gesellschaft an der Johann Wolfgang Goethe-Universität. Frankfurt am Main: Franz Steiner Verlag, 1997, Bd. 35, Nr. 5, s Reitemeyer, U.: Kants bildungsgeschichtlicher Entwurf der Moderne in weltbürgerlicher Absicht. In: Studia Philosophica Kantiana. Filozofický časopis pre kriticko-rekonštrukčné uvažovanie, 2012, roč. 1, č. 1, s

4 Od občianskej spoločnosti a politického spoločenstva k morálnemu celku. zmyslu dejín a tento konkretizuje prostredníctvom obsahovej interpretácie dejín ľudstva. 12 Význam Kantovej filozofie dejín sa nevyčerpáva len ako možná orientácia pri empiricky písanej histórii 13, ale jeho pokus o filozofické dejiny sa týka nášho vzťahu k dejinám a predovšetkým aj nášho pochopenia dejín v celku. To je vodidlo, uvažuje E. Angehrn ďalej, osvietenských dejín pokroku, ktoré predkladajú človeku ako ideálny cieľ vziať osud do svojich rúk a svoj život utvárať slobodne a rozumne 14. Ako rozumný svetoobčan. Historická skúsenosť Tun und Lassen však často dokladá niečo iné, ak máme na mysli konanie človeka. Súčasne je potrebné pripomenúť, že z myslenia 18. storočia Kant prevzal do svojej koncepcie filozofie dejín mnohé podnety, inšpirácie a pojmy (od J. J. Rousseaua to bola ľudská dôstojnosť, sloboda, právo, ďalšími, ktorí ho ovplyvnili v úvahách zameraných napríklad na problém spoločnosti, boli škótski myslitelia D. Hume či A. Ferguson) 15, ktoré však boli vlastným intelektuálnym výkonom nemeckého mysliteľa spracované do iných filozofických polôh a rovín, nesporne originálnych a podnetných. Okrem toho Kant obohatil filozofické skúmanie človeka a jeho dejín o niektoré nové témy, ktoré vyplynuli z vlastného individuálneho spôsobu premýšľania, z jeho kritickej filozofickej orientácie, a teda z celkového, na jasný humanizmus orientovaného vyústenia filozofickej tvorby. V tomto smere pôsobil v nemeckom ideovo-kultúrnom prostredí inšpiratívne, a to či už v pozitívnom, akceptujúcom vzťahu, alebo v kritickej nadväznosti zo strany nasledovníkov. Myšlienkový fundament Kantovej filozofie dejín predstavuje jeho malý spis Idea ku všeobecným dejinám v svetoobčianskom zmysle, ktorý bol prvýkrát publikovaný v roku V porovnaní s inými prácami, osobitne kritickými, je tento očarujúci článok 16 napísaný ľahším, pútavým a sviežim štýlom, má prehľadnú formu deviatich základných viet s ich následným vysvetlením. Vyznačuje sa vysokou kultúrnou zrelosťou a evidentným filozofickým nadhľadom. Je to syntetizujúce a zároveň programové dielo filozoficko-dejinných úvah königsbergského filozofa. Kantova filozoficko-dejinná koncepcia analyzuje kontinuitu sociálno-dejinno- -kultúrnej činnosti človeka smerujúcej k tomu, že zmyslom dejín je vytváranie človeka a ľudskosti. Poslaním filozofie dejín je teda vyjadriť genézu špecifickosti ľudskosti ako toho, čo tvorí dôstojnosť a vlastnú hodnotu človeka. Táto hodnota 12 Angehrn, E.: Kant und gegenwärtige Geschichtsphilosophie. In: Warum Kant heute? Systematische Bedeutung und Rezeption seiner Philosophie in der Gegenwart. Eds. D. H. Heidemann K. Engelhardt. Berlin. New York: Walter de Gruyter, 2004, s Kant, I.: Idea ku všeobecným dejinám v svetoobčianskom zmysle. In: I. Kant: K večnému mieru. Bratislava: Archa, 1996, s Angehrn, E.: Kant und gegenwärtige Geschichtsphilosophie, ibid., s Zákutná, S.: Občianska spoločnosť Adama Fergusona a Immanuela Kanta. In: Človek dejiny kultúra III. Acta Facultatis Philosophicae Universitatis Prešoviensis. Filozofický zborník 35. AFPh UP 252/334. Eds. Ľ. Belás E. Andreanský. Prešov: Filozofická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove, 2009, s Rosenkranz, K.: Geschichte der Kant schen Philosophie. Berlin: Akademie-Verlag, 1987, s s T u d i a p h i l o s o p h i c a k a n t i a n a 2 /

5 Ľubomír Belás ľudskosti nie je raz a navždy danou, ale je hodnotou nadobúdanou, získavanou postupne v priebehu dejín. Je vlastným výkonom človeka. Preto ako dôležitý princíp Kantovej filozoficko-dejinnej koncepcie môžeme určiť princíp aktivity a sebaformovania človeka. Kant to vyjadril takto: Príroda chcela, aby človek všetko, čo presahuje mechanické usporiadanie jeho zvieracej existencie, vytvoril celkom len zo seba a aby nebol účastný nijakej inej blaženosti alebo dokonalosti než tej, ktorú si získal sám, oslobodený od inštinktu, vlastným rozumom 17. Kantova filozofia dejín začína faktom existencie človeka. Bol zrodený prírodou a vybavený istými prirodzenými dispozíciami, schopnosťami smerujúcimi k využívaniu jeho rozumu. Tieto sa môžu podľa jeho názoru plne rozvinúť len v rode, a nie v indivíduu. Človek postupne v sebe láme svoju prirodzenosť, neriadi sa už len inštinktom, ale rozumom. Dôležitými fázami dejinného vývoja, ako ich sformuloval Kant, sú kultivácia, civilizácia a moralizácia človeka. 18 Princíp účelnosti umožňuje celostný pohľad na dejinnú aktivitu človeka, ktorý je vedený podľa analógie prírody. Je rezultátom Kantovho presvedčenia, že v množstve prejavov dejinnej aktivity človeka je možné vidieť istý pravidelný chod. Zaujímavým pri skúmaní Kantovej filozofie dejín je tiež fakt, že najskôr koncipoval svoj názor na obsah a cieľ dejinného procesu a až neskoršie k nemu pripojil vymedzenie jeho vzniku. Až týmto je dosiahnutá konzekventnosť 19 jeho filozoficko-dejinnej koncepcie. V Kantovej filozofii dejín možno sledovať istý posun v jeho úvahách, vedených z pozícií analýzy prítomného stavu ľudstva. Túto dôležitú tendenciu charakterizoval M. Riedel ako prechod od morálno-praktického k právno-praktickému rozumu. 20 Podstatným momentom tejto zmeny v Kantovej koncepcii filozofie dejín je smerovanie k analýze občianskej spoločnosti a najmä zložitostí a ťažkostí spojených s jej postupným utváraním, a to tak vo vnútornom ako vonkajšom prostredí ľudského sveta. V tejto súvislosti N. Briskorn pripomína, že Kant ponemčuje 21 klasické pomenovanie societas civilis na bürgerliche Gesellschaft. Jeho spis Idea ku všeobecným dejinám v svetoobčianskom zmysle, ako uvádza J. Kneller, naznačuje integráciu zmyslu sociálna 22 do dejinného procesu a postupujúcu nielen kultiváciu, civilizáciu, ale hlavne moralizáciu človeka. Dôležitou témou pre Kanta sa tak stáva morálna kultivácia jednotlivca v občianskej 17 Kant, I.: Idea ku všeobecným dejinám v svetoobčianskom zmysle, ibid., s Ibid., s Rosenkranz, K.: Geschichte der Kant schen Philosophie, ibid., s Riedel, M.: Verstehen oder Erklären? Zur Theorie und Geschichte der hermeneutischen Wissenschaften. Stuttgart: Klett-Cotta, 1978, s Briskorn, N.: Sozialphilosophie. Eine Philosophie des gesellschaftlichen Lebens. Grundkurs Philosophie Bd. 19. Stuttgart: Kohlhammer Verlag, 2009, s Kneller, J.: Introducing Kantian Social Theory. In: Autonomy and Community. Readings in Contemporary Kantian Social Philosophy. Eds. J. Kneller S. Axin. Albany: State University of New York, 1998, s 7. 41

6 Od občianskej spoločnosti a politického spoločenstva k morálnemu celku. spoločnosti. Cassirer vo svojej znamenitej kantovskej monografii zdôrazňuje, že Kantov dejinný a najmä filozoficko-dejinný náhľad 23 viedol k presvedčeniu, že jedine cez médium spoločnosti môže ideálna úloha mravného sebauvedomenia nájsť svoje skutočné empirické naplnenie. Pravé kritérium hodnoty spoločnosti nespočíva v tom, či sa stará o šťastie jednotlivca, ani v užitočnosti sociálneho a štátneho zväzku z hľadiska zabezpečenia jeho empirickej existencie a jeho blaha, ale predovšetkým v tom, čo znamená ako prostriedok výchovy tohto indivídua k slobode. Na inom mieste k tomu dodal, že z hľadiska napĺňania etického cieľa dejinného vývoja sú všetky verejné sociálno-politické inštitúcie vrátane štátu (vo všetkých svojich formách dejinného bytia) vždy len prostriedkom. 24 Následne E. V. Garcia poznamenáva, že Kant formuluje špekulatívnu rekonštrukciu historicky vzdialených prvopočiatkov občianskej spoločnosti 25, obsiahnutú v spise Domnelý začiatok ľudských dejín. Svoje hypotetické skúmania ustanovenia dejín privádza Kant k nasledujúcemu zhrnutiu: Pôda, od obrábania a vysádzania stromov ktorej závisí obživa, si vyžaduje trvalé osídlenie a jej obrana proti všetkým výpadom potrebuje množstvo vzájomne si nápomocných ľudí. Takto sa ľudia pri tomto spôsobe života už nemohli rozptyľovať po rodinách, ale museli držať spolu a zriaďovať dediny (nevhodne nazvané mestami), aby chránili svoje vlastníctvo proti divokým poľovníkom alebo hordám okolo sa potulujúcich pastierov. Základné životné potreby, obstarávanie ktorých si vyžaduje rôzny spôsob života (v. 20), mohli sa teraz navzájom vymieňať. Z toho musela vzniknúť kultúra a začiatok umenia, kratochvíle, ale aj usilovnosti (v. 21, 22); čo je však najvznešenejšie, aj určitá ustanovizeň pre občianske zriadenie a verejnú spravodlivosť (...) 26. Za pozoruhodné pokladá Garcia to, že občianska spoločnosť je založená na majetku 27 a sebazáchove. Tu je však potrebné vrátiť sa ku Kantovmu programovému spisu Idea, predovšetkým ku kľúčovým pasážam textu vytvárajúcim možnosti na následné uvažovanie o spoločnosti istého typu, prípadne utvorenie a postupné prebudovávanie spoločnosti. V štvrtej téze Idey Kant stanovuje: Prostriedkom, ktorý príroda používa na rozvinutie všetkých svojich vlôh, je ich antagonizmus v spoločnosti, keďže sa napokon predsa len stáva príčinou ich zákonitého poriadku 28. Pod antagonizmom rozumie nedružnú družnosť ľudí, založenú 23 Cassirer, E.: Kants Leben und Lehre. Darmstadt: Wissenschafliche Buchgesellschaft, 1994, s Ibid., s Garcia, E. V.: Kant on Founding Civil Society. In: Kant und Berliner Aufklärung: Akten des IX. Internationalen Kant- -Kongress. Bd. 4. Sektion XII. Hrsg. im Auftr. der Kant-Gesellschaft. Eds. V. Gerhardt R.-P. Horstmann R. Schumacher. Berlin/New York: de Gruyter, 2001, s Kant, I.: Domnelý začiatok ľudských dejín. In: Kant, I.: K večnému mieru. Bratislava: Archa, 1996, s Garcia, E. V.: Kant on Founding Civil Society, ibid., s Kant, I.: Idea ku všeobecným dejinám v svetoobčianskom zmysle, ibid., s s T u d i a p h i l o s o p h i c a k a n t i a n a 2 /

7 Ľubomír Belás v ich prírode. Človek má totiž náklonnosť spolčovať sa a veľký sklon vydeľovať sa (izolovať). Tieto vlohy, sociálna i asociálna, sú z hľadiska svojho vyjadrenia rovnako silné. Nemožno ich neutralizovať či ochromiť, ale vedú k napätiam a konfliktom, ktoré môžu postupne pôsobiť ako produktívne 29. Každý jedinec je hnaný ctibažnosťou, panovačnosťou a chamtivosťou k tomu, aby zaujal miesto medzi spoločníkmi. Tento prirodzený egoizmus vedie napokon k nutnosti utvoriť pravidlá i inštitúcie eines friedfertigen Miteinander 30. Keď sa k tomuto dejinnému chodu vecí sveta človeka pridá osveta i dlhé vnútorné spracovávanie každej veci verejnej v zmysle vzdelávania jej občanov 31, vzniká spoločenstvo. Spočiatku ide, ako napísal Kant, len o patologicko-vynútený súhlas 32 s vytvorením spoločnosti, čo napokon môže viesť k jej premene na morálny celok. To je však akýsi Kantov vzdialený ideálny stav. Kant tu naznačuje perspektívy postupujúcej transformácie svojho chápania spoločnosti v zmysle prepracovania slobody ako vonkajšieho zákonného obmedzenia k uvedomelému sebaobmedzeniu. Druhá formulácia kategorického imperatívu prikazujúca konaj tak, aby si ľudstvo tak vo svojej osobe, ako aj v osobe každého druhého používal vždy zároveň ako účel, a nikdy nie ako prostriedok 33 predstavuje nespochybniteľný normatívny princíp pre spoločenský život slobodných jedincov, sledujúcich svoje vlastné účely. Kant uvádza príklad, že mnohí útočia pritom na slobodu a majetok druhých. K doteraz uvedenému chcem len dodať, že Kant rozvíja vo svojom poňatí spoločnosti pôvodnú ideu J. J. Rousseaua, ktorý napísal, že príroda len málo spravila pre pôvodnú sociálnosť človeka. 34 V ďalšej téze sa Kant venuje dosiahnutiu všeobecnej, právom sa riadiacej občianskej spoločnosti 35, čo predstavuje najväčší problém ľudského rodu. Je to podľa neho spoločnosť, v ktorej je najväčšia sloboda a ktorá zároveň aj zabezpečuje hranice tejto slobody. Občiansku spoločnosť Kant charakterizuje ako úplne spravodlivé občianske zriadenie, v ktorom sa na najvyššom možnom stupni spája sloboda pod vonkajšími zákonmi s nevyvrátiteľnou mocou 36. Je to stav donútenia, regulovaný zákonmi, ako reakcia na divokú slobodu, ktorá spôsobuje núdzu. Jej podstatu následne podáva pomocou zaujímavej metafory: V takej ohrade, akou je 29 Pollmann. A.: Der Kummer der Vernunft. Zu Kants Idee einer allgemeinen Geschichtsphilosophie in therapeutischer Absicht. In: Kants-Studien, 2011, Band 102, Heft 1, s Ibid. 31 Kant, I.: Idea ku všeobecným dejinám v svetoobčianskom zmysle, ibid., s Ibid., s Kant, I.: Grundlegung der Metaphysik der Sitten. In: I. Kant: Werke in sechs Bänden. Band IV. Schriften zur Ethik und Religionsphilosophie. Ed. W. Weischedel. Darmstadt: Wissenschaftliche Buchgesellschaft, 1998, s Rousseau, J. J.: Rozprava o původu a příčinách nerovnosti mezi lidmi. In: Rouseau, J. J.: Rozpravy. Praha: Svoboda, 1989, s Kant, I.: Idea ku všeobecným dejinám v svetoobčianskom zmysle, ibid., s Ibid., s

8 Od občianskej spoločnosti a politického spoločenstva k morálnemu celku. občianske zjednotenie, dosahujú tieto náklonnosti ten najlepší účinok, tak ako sa stromy v lese práve tým, že každý sa snaží odňať druhému vzduch a slnko, navzájom nútia hľadať oboje nad sebou, čím dosahujú pekný rovný vzrast; zatiaľ čo tie, čo vyháňajú svoje vetvy slobodne a oddelene od druhých, rastú zmrzačene, krivo a pokrútene 37. To je, samozrejme, normatívne podanie spoločnosti, tu sa ukazuje, že Kant ako realista vidí v kontexte unsocial sociability 38, tentoraz už širšie chápanej, množstvo problémov týkajúcich sa tak vzťahov jednotlivcov, ako i celých štátov. Nastolením problematiky panstva a zákona ukladajúceho medze slobode sa objavuje potreba pána, ktorým je tiež len človek, lebo iného niet, preto hrozí zneužívanie moci. Kant jednoznačne požaduje, aby najvyšší vládca bol spravodlivým a zároveň aj človekom. 39 Vychádzajúc zo stavu, že z človeka ako krivého dreva nemožno vykresať nič rovné, je odvodené tvrdenie, podľa ktorého sa môžeme len priblížiť k tejto idei. Táto najťažšia úloha, ktorú nemožno úplne rozriešiť, sa podľa jeho vyjadrenia uskutočňuje aj najneskôr, to plynie navyše i z toho, že sa na to vyžadujú správne pojmy o prírode možného zriadenia, veľká, veľkou zbehlosťou vo svete vycvičená skúsenosť a nad to všetko dobrá vôľa, pripravená ju prijať; také tri veci sa však môžu naraz spolu vyskytnúť veľmi ťažko, a ak sa to aj stane, tak len veľmi neskoro, po mnohých márnych pokusoch 40. K tomu treba pridať stanovisko, že problém vytvorenia dokonalého občianskeho zriadenia je závislý od zákonného vzťahu medzi štátmi, a Kant túto podmienku formuluje až tak naliehavo, že bez jej splnenia je to celkom nemožné. Fakt, že aj štáty sú v nespútanej slobode, vedie filozofa ku konštatácii, že v dosiahnutie určenia človeka môže dúfať len ľudský rod. Kant sa takýmto spôsobom orientuje na potešiteľný výhľad do budúcnosti a požaduje osobitné hľadisko skúmania sveta. Toľko úvahy o spoločnosti v programovom dokumente Kantovej filozofie dejín. Skutočnosťou však je, že filozof vo svojom pokuse o stvárnenie dejín postupne prechádza k tým problémom, ktoré boli síce naznačené v Idei, no v ďalších jeho malých spisoch sú rozšírené a postupne prepracované. Uvedený typ spoločnosti interpretuje M. Riedel: V Kantovej teórii občianskej spoločnosti sa viac nevyjadruje pozitívnosť dejinného práva, ale ten proces pozitivizácie prirodzeného práva, ktorý sa začal už Americkou revolúciou. Občianska spoločnosť chápaná ako jav a priori, t. j. v idei zjednotených vôlí všetkých, sa u Kanta mení z príčiny zmluvy o zjednotení na dôsledok 41. O tom svedčí aj 37 Ibid., s Ruffing, M.: Moral Bildung and Cosmopolitanism According to Kant. In: Studia Philosophica Kantiana. Filozofický časopis pre kriticko-rekonštrukčné uvažovanie, 2012, roč. 1, č. 1, s Kant, I.: Idea ku všeobecným dejinám v svetoobčianskom zmysle, ibid., s Ibid., s Riedel, M.: Die Aporie von Herrschaft und Vereinbarung. In: Kant. Zur Deutung seiner Theorie von Erkennen und Handeln. Ed. G. Prauss. Köln: Kiepenheuer & Witsch, 1973, s s T u d i a p h i l o s o p h i c a k a n t i a n a 2 /

9 Ľubomír Belás Kantova Reflexia Občianske zriadenie nie je svojvoľné, ale na základoch práva na bezpečnosť druhých nevyhnutné. Spoločnosť nie je tiež príčinou tohto stavu (ako stará societas civilis), ale dôsledok. Prakticky suverénny základ práva vytvára spoločnosť. 42 S týmto obratom v odvodení termínu občianska spoločnosť, píše M. Riedel, sa stavia na nové základy tak jeho vzťah k spoločensko-dejinnému svetu, ako aj k vlastným dejinám. Dedukcia občianskej spoločnosti z a priori zjednotených, zákonodarných vôlí všetkých praktický suverénny základ práva, ktorý vytvára spoločnosť neznamená nič iné ako prerušenie všetkých faktických poriadkov práva a panstva, v ktorých bola dejinne vsadená. Samotné panstvo, tak sa ukazuje, vychádza celkom zo zjednotenia, v onom suverénnom základe práva, ktoré pripúšťa len právny nátlak a pramení podľa Kanta samotného v pojme slobody vo vonkajšom správaní sa ľudí. Skutočne u Kanta nie je občianska spoločnosť už viac fakticko-politickým, ale skôr univerzálno-právnym termínom, ktorý označuje systematickú úlohu filozofie dejín, lebo nepredstavuje viac než štát v jave 43. Je potrebné pripomenúť, že najväčší problém, do riešenia ktorého núti príroda ľudský druh, je dosiahnutie všeobecnej, právom sa riadiacej občianskej spoločnosti. V naznačenom smere úvah možno konštatovať, že občianska spoločnosť tohto typu je univerzálna, taká univerzálna, ako to vyžaduje univerzálnosť právneho princípu, ktorý je jej základom. Tematizovanej problematike spoločnosti sa Kant venuje, pravda, už s istým akcentom na sféru politicko-štátneho i medzištátneho aj terminologicky fixovaným v už skôr zmienenom spise Gemeinspruch, v ktorom podáva konštrukciu takej právno-občianskej spoločnosti, ktorá bola neskoršie (1797) v nezmenenej podobe prevzatá do druhej časti Rechtslehre. Kant v nej reaguje na Deklaráciu ľudských a občianskych práv z roku Jeho konštrukcia sa zakladá na troch princípoch a priori, ktoré samy osebe požadujú a zároveň predstavujú čisté rozumové princípy verejného práva. Kant ich stanovuje tak, že občiansky stav ponímaný ako stav právny je a priori založený na nasledujúcich princípoch: 1. slobode každého člena spoločnosti ako človeka; 2. rovnosti každého so všetkými ostatnými ako poddaného; 3. samostatnosti každého člena politického spoločenstva ako občana 44. Prvý a druhý princíp, to nie je nič iné ako princípy Déclaration 45, ktoré sú postavené proti právnemu princípu starej spoločnosti. V zásade majú predstavovať normy novej, právom postupne budovanej občianskej spoločnosti. Z hľadiska ich možnej interpretácie ako noriem nie je problém so slobodou a rovnosťou ako čistými princípmi rozumu. 42 Riedel, M.: Die Aporie von Herrschaft und Vereinbarung, ibid., s Ibid., s Kant, I.: O obecném řčení: Je-li něco správné v teorii, nemusí se to ještě hodit pro praxi, ibid., s Riedel, M.: Die Aporie von Herrschaft und Vereinbarung, ibid., s

10 Od občianskej spoločnosti a politického spoločenstva k morálnemu celku. Ťažkosti sa však objavujú v prípade tretieho princípu, ktorým je, konštatuje W. Kersting, samostatnosť 46, lebo za týmto pojmom sa skrýva empirické kritérium, pomocou ktorého sa má určiť občianska kvalita človeka v štáte. Interpretačne zaujímavé v kontexte príspevku je Kantovo nastolenie a riešenie problematiky princípu samostatnosti, úzko viazané na zákonodarný proces. Ten, kto má v ňom hlasovacie právo, sa nazýva občan (citoyen, t. j. občan štátu, nie mešťan, bourgeois). K tomu je okrem vlastnosti prirodzenej (že nejde o dieťa alebo ženu) vyžadovaná jediná kvalita: taký človek je pánom seba samého (sui generis) a má teda nejaké vlastníctvo (k tomu môže byť počítané i každé umenie, remeslo, krásne umenie alebo veda), ktoré ho živí. V takých prípadoch, keď svoj zárobok musí získavať od druhých, získava ho iba zvonkajšnením toho, čo je jeho, a nie tým, že by druhým dával dovolenie používať svoje sily a že vo vlastnom zmysle slova slúži iba spoločenstvu a nikomu inému. 47 J. Habermas v tejto súvislosti pripomína vznikajúcu sféru sociálna 48, ktoré predstavuje moderný pojem týkajúci sa paradigmatickej zmeny ľudských životných vzťahov. W. Kersting, reagujúc na niektoré interpretácie tohto princípu samostatnosti, obšírne argumentuje: Ak dnešní interpretátori rozhorčene kritizujú Kantov pojem samostatnosti, a väčšinou bez toho, aby spomenuli jeho rozpor v právnom zložení občianskej spoločnosti, tak nesprávne posudzujú jednak pojmovo- -dejinný kontext a jednak aj Kantove predstavy o spoločnosti. Tie majú podľa nášho názoru sklon k nahradeniu stavovsko-korporatívne založenej spoločnosti formálno-právne organizovanou občianskou obchodnou spoločnosťou, o ktorej sociálnej homogenite bol Kant jasne presvedčený a ktorú nemohol uznať ako triednu spoločnosť, ako spoločnosť úplnej nerovnosti a neslobody. Je nehistorické vidieť v teoréme samostatnosti namiesto reformulovania zastaraného právneho princípu pokus obchodného občianstva (prostredníctvom politického zbavenia pracujúcich svojprávnosti) udržať sa svojou emancipáciou voči nadobudnutým spoločenským silám a upevniť si svoju moc. Odopretie nesamostatným ľuďom status občana, zabránenie rozšírenia hlasovacieho práva pre všetkých slobodných a rovných u Kanta určite nepochádza zo zámeru chrániť vlastníkov a daňovníkov pred zákonodarným právom nevlastníkov ani zo strachu z levelling laws (legalizačného práva chudobných). Označiť Kanta za,trhovo-hospodárskeho elitného demokrataʻ a,elitného pravicového liberálaʻ znamená zatiahnuť ho do 46 Kersting, W.: Die wohlgeordnete Freiheit. Immanuel Kants Rechts- und Staatsphilosophie, ibid., s Kant, I: O obecném řčení: Je-li něco správné v teorii, nemusí se to ještě hodit pro praxi, ibid., s Sociálno sa mohlo konštituovať ako svojbytná sféra spolu s tým, ako reprodukcia života na jednej strane nadobudla súkromné formy, na druhej strane získala verejnú relevanciu, rovnako ako súkromná oblasť vo svojom celku. In: Habermas, J.: Strukturální přeměna veřejnosti. Praha: Nakladatelství Filosofického ústavu AV ČR, 2000, s s T u d i a p h i l o s o p h i c a k a n t i a n a 2 /

11 Ľubomír Belás triednych sporov, ktoré ešte v Prusku za jeho čias nejestvovali 49. S uvedenou Kerstingovou interpretáciou princípu samostatnosti korešpondujú aj úvahy R. Brandta 50, zamerané na analýzu charakteru historických a sociálno-politických, výrobných a v neposlednom rade i obchodných aktivít v meste pokoja a blahobytu v Königsbergu. Sumarizujúc možno povedať, že Kantove úvahy o občianskej spoločnosti implicitne obsahujú v sebe ideu, v zmysle ktorej táto predstavuje nevyhnutné médium, prostredníctvom ktorého je možná nielen kultivácia, civilizácia, ale predovšetkým napĺňanie požiadavky postupujúcej (aj keď, pravda, len pomaly) moralizácie bytosti disponovanej tak rozumom, ako i prirodzenými vlohami. Túto tendenciu z aspektu perspektívneho pohľadu naznačuje M. Ruffing: Kant s idea of community is his constant concern; it is further developed, or specified, by the civil commonwealth towards the ideals of an ethical society and the invisible church, which play an important role in his late work, Religion within the Limits of Reason Alone 51. To by si však žiadalo samostatné spracovanie problematiky. V každom prípade, ak berieme do úvahy stav veci verejnej v súčasnosti, ukazuje sa ako veľmi závažná úloha rozpracovať to, o čo sa Kant tak veľmi a v rozličných súvislostiach svojho diela usiloval. Mám na mysli normatívny filozoficko-právny koncept spoločnosti, ktorý by mal z hľadiska najmä dôstojnosti človeka po novom kodifikovať zásady rozumného občianskeho spolunažívania a prípadne napomáhať eliminácii možných tendencií dezintegrácie spoločenského života. Potreba uzatvorenia novej spoločenskej zmluvy je za súčasnej situácie naliehavá. To je ten fundamentálny aspekt Kantových sociálno-filozofických úvah, lebo ako tento výrazne humanisticky orientovaný mysliteľ napísal, človek je prostredníctvom svojho rozumu určený byť v spoločnosti s ľuďmi a v nej sa cez umenie a vedy kultivovať, civilizovať a napokon i moralizovať. Príspevok je výstupom riešenia grantového projektu VEGA č. 1/0261/12 Filozofické dedičstvo I. Kanta a súčasnosť IV. Philosophia et res publica. Summary From Civil Society and Commonwealth towards Moral Whole. On Kant s Socio-Theoretical Views 49 Kersting, W.: Die wohlgeordnete Freiheit. Immanuel Kants Rechts- und Staatsphilosophie, ibid., s Brandt, E.: Zu Kants politischer Philosophie, ibid., s Ruffing, M.: Moral Bildung and Cosmopolitanism According to Kant, ibid., s

12 Od občianskej spoločnosti a politického spoločenstva k morálnemu celku. The paper presents Kant s views on society which are accentuated within his philosophical development. From this aspect the author wants to point out the precise, consistent efforts of the philosopher to give plausible, essentially philosophically acceptable and convincing interpretation of the society formation and its gradual transformations defined also by an evidentiary conclusive way of reasoning. The elaboration of the problem has its basis in Kant s philosophy of history, the important results of which come into productive links with other areas of Kant s initiative, such as practical philosophy and philosophy of law. At the end of the paper the author highlights some aspects of Kant s sociotheoretical views relevant to the examination of contemporary society in terms of its problematic status. Keywords: Civil society, freedom, sociability, law, social control, commonwealth, philosophy of history Zusammenfassung Von der bürgerlichen Gesellschaft und dem politischen Gemeinwesen bis zum moralischen Ganzen. Zu sozialtheoretischen Ansichten Kants Der Beitrag thematisiert Kants Ansichten über die Gesellschaft, die im Rahmen seiner philosophischen Entwicklung behandelt werden. Darauf basierend möchte der Autor auf die präzisen und konsequenten Bemühungen des Philosophen hinweisen, einen glaubwürdigen, grundsätzlich philosophisch akzeptablen, stichhaltigen und durch ein beweiskräftiges Argumentationsverfahren des Vorgangs festgelegten Aufschluss über die Gründung der Gesellschaft und ihre allmählichen Änderungen zu geben. Die Bearbeitung der Problematik hat ihre Ausgangspunkte in Kants Geschichtsphilosophie, deren wichtige Ergebnisse sich mit den anderen Bereichen von Kants Initiative produktiv verbinden, wie z.b. der praktischen Philosophie oder der Philosophie des Rechts. Zum Abschluss der Studie werden einige Aspekte aus Kants sozial-theoretischen Ansichten hervorgehoben, die relevant für die Erforschung der heutigen Gesellschaft unter Berücksichtigung ihres problematischen Zustands sind. Schlüsselwörter: Bürgerliche Gesellschaft, Freiheit, Geselligkeit, Recht, Sozialkontrolle, Gemeinwesen, Philosophie der Geschichte 48 s T u d i a p h i l o s o p h i c a k a n t i a n a 2 /

13 Ľubomír Belás Prof. PhDr. Ľubomír Belás, CSc. Inštitút filozofie a etiky Filozofická fakulta, Prešovská univerzita v Prešove 17. novembra Prešov Slovenská republika lubomir.belas@unipo.sk 49