Dôstojník troch armád

Transkript

1 osobnost text: dr. Petr Švanda, CSc. Dôstojník troch armád Uplynulo už 120 rokov od narodenia zrejme najznámejšieho Bošáčana Štefana Jurecha, dôstojníka s vysokou vojenskou kvalifikáciou, slovenského vlastenca a generála popraveného nacistami. Jeho život v mnohom pripomínal osud slávneho Korzičana Napoleona Bonaparta... Gen. I. tr. F. Čatloš a pplk. gšt. Š. Jurech (Trenčín 1939, na plote reklama odevnej fi rmy Nehera) Mal rovnako územčistú postavu, meral 158 cm. V mladších rokoch bol trénovaný športovec, zdatný jazdec na koni. Napriek výchove v rímskokatolíckom prostredí správal sa ako ateista. Bol antifašista a slavianofil. Podobne ako kedysi Napoleon, keď už bol britským väzňom na ostrove Svätej Heleny, pokladal vojnu proti ruskému medveďovi za osudnú chybu, s tragickými následkami pre Slovensko. Zapojil sa do plánov protinemeckej a protifašistickej rezistencie na Slovensku. Na druhej strane rešpektoval autoritu. Bol v prvom rade vojak a tak sa aj správal. Určitým zásadám zostával verný, no ako každý človek dopúšťal sa aj chýb a omylov. Narodil sa 9. júna 1898 v rodine roľníka Jána Jurecha ( ) a jeho manželky Anny ( ), rodenej Adámaťovej, ako šieste dieťa zo siedmich. Jeho štyria súrodenci zomreli pri alebo skoro po narodení, prípadne vo veľmi mladom veku. Po štúdiu na Katolíckom vyššom gymnáziu v Nitre ( ) pokračoval od jesene 1915 na Kráľovskom katolíckom vyššom gymnáziu v Trenčíne. Pôvodný zámer vyštudovať za rímskokatolíckeho kňaza, o ktorej rodičov presvedčil miestny dušpastier Augustín Feitscher a svoje argumenty navyše podložil peniazmi, definitívne zmenil svetový vojnový požiar, neskôr nazvaný Veľká, resp. Svetová vojna. Rakúsko- -uhorská vojnová mašinéria na študenta Jurecha nezabudla a ešte pred dovŕšením 18. roku života ho povolala do armády. Do čierno-žltých vrát trenčianskych Fridrichových kasární, kde sídlilo veliteľstvo cisárskeho a kráľovského Pešieho pluku Galgótzy č. 71, vstúpil ako regrút Štefan Jurech ako miništrant (Bošáca 1904) 24. mája Odviedli ho, vystrojili a odviezli do Szászvárosu (dnes Orastia, Rumunsko). Tam 28. mája zložil vojenskú prísahu a absolvoval základný výcvik. Od 1. augusta nastúpil do Školy pre výchovu dôstojníkov v zálohe v Medgyesi (dnes Medias, Rumunsko). V októbri 1916 ho presunuli do Debrecína, kde pokračoval v skrátenej príprave a výcviku. Do toho 21. novembra zasiahla smrť Františka Jozefa I., ktorého na tróne vystriedal jeho prasynovec - ako rakúsky cisár Karol I. a uhorský kráľ Karol IV. V tejto súvislosti nariadili vojakom prisahať vernosť novému panovníkovi. Jednoročný dobrovoľník Jurech prísahu zložil v náhradnom prápore pluku premiestnenom medzitým do srbského Kragujevca. Bojový krst prežil na začiatku decembra 1916 na rumunskom fronte. Za práporčíka v zálohe ho vymenovali 1. novembra 1917 a poručíkom pechoty v zálohe sa stal 1. februára Koncom januára 1918 odišiel s pochodovou formáciou Pešieho pluku č. 71 na taliansky front. Tam ho v marci preložili do kombinovaného Pešieho pluku č. 112, sformovaného z častí peších plukov č. 71 a 72 (Slováci v ňom tvorili až 86 % celkového počtu). Pluk v zostave 2. pešej brigády 1. pešej divízie XVIII. armádneho zboru presunuli 16. júna na západný - francúzsky front. V rámci rakúsko-uhorskej výpomoci nemeckej 34 Hobby Historie 43

2 Dôstojník troch armád osobnost Celkový pohľad z južnej strany na poškodenú pevnosť Vaux na verdunskom bojisku po 1. svetovej vojne (r sa bojov v jej okolí zúčastnil por. pech. v zál. Š. Jurech) ofenzíve ich začlenili do nemeckej Skupiny armád Gallwitz. Prvú pešiu divíziu nasadili do bojov juhovýchodne, neskôr severne od Verdunu. Po podpísaní prímeria medzi mocnosťami Dohody a Rakúsko-Uhorskom skončilo 4. novembra o h nepriateľstvo na západnom fronte. Jurechov pluk odsunuli do Linca, zvyšok do Taty. Tam ochorel a domov sa vrátil 23. decembra. Rozhodoval sa, ako ďalej. Civilné zamestnanie sa hľadalo ťažko. Dôstojnícka rovnošata mu pritom prirástla k srdcu. Navyše služba v armáde predstavovala existenčnú istotu. A tak sa so spolubojovníkom z frontových zákopov poručíkom Štefanom Haššíkom prihlásil v Trenčíne na Vianoce 1918 do formujúcej sa československej (čs.) armády. Udelenie nemeckého Železného kríža II. tr. však zatajil - začal ho opäť nosiť až po 14. marci Životné osudy obidvoch mužov sa neskôr ešte viackrát spojili. Vojenskú prísahu Československej republike (ČSR) zložil dvadsaťročný záložný poručík Jurech 29. decembra 1918 a opäť 21. januára 1919 v čs. Pešom pluku č. 71 v Trenčíne. Od 2. februára ho zaradili ako veliteľa čaty strážnej roty pri Inštruktor Obvodového strediska pre výcvik por. Jurech ešte s označením Hraničiarskeho práporu 8 na golieri (Košice 1921) košickom Zemskom vojenskom veliteľstve (pre Slovensko). Koncom marca sa vrátil do Trenčína, odkiaľ odišiel ako veliteľ roty s poľným práporom do priestoru Lučenca na front proti maďarskej Príslušník Pešieho pluku 6 Hanácký npor. Jurech po vyznamenaní Čs. vojnovým krížom (Olomouc 1925) Červenej armáde (maď. Vörös Hadsereg). Prvého augusta ho preložili do kategórie dôstojníkov z povolania, od 1. septembra do 31. decembra 1919 navštevoval v Miloviciach Čs. vojenskú inštrukčnú školu, 1. januára 1920 sa stal inštruktorom poddôstojníckej školy v Štubnianskych (dnes Turčianske) Tepliciach. Od 16. mája bol len 10 dní veliteľom roty Hraničiarskeho práporu 8 v Starej Ďali (dnes Hurbanovo). Od 26. mája pôsobil ako inštruktor v košickom Obvodovom stredisku pre výcvik, 1. novembra ho povýšili na nadporučíka. Na ďalšie povýšenie čakal dlhých 9 rokov. Dôvodom boli jeho spory a konflikty s nadriadenými veliteľmi, najmä s majorom francúzskej armády Leónom Tamisierom, ktorý mu vyčítal nedostatky počas výcviku. Ďalší dôstojníci mali výhrady k jeho predchádzajúcej maďarskej (rozumej uhorskej) výchove, vrátane ním praktizovaných niektorých zvyklostí voči mužstvu, ktoré armáda demokratickej ČSR nemienila tolerovať. Dávali mu to otvorene najavo, čo on sám, presvedčený o správnosti svojho správa- Frekventanti Válečnej školy počas stáže v Pechotnom učilišti Milovice navštívili tam dislokovanú Delostreleckú balónovú rotu (12. apríl 1930, prvý zľava kpt. Jurech) Hobby Historie 43 35

3 osobnost Dôstojník troch armád Skupina poslucháčov Válečnej školy na stáži vo Vojenskom leteckom učilišti v Prostějove (jún - júl 1930, stojaci na krídle lietadla kpt. Jurech) nia, pociťoval ako veľkú krivdu. Od 1. mája 1923 prešiel rôznymi veliteľskými funkciami v olomouckom Pešom pluku 6 Hanáckom. Tam sa zaľúbil do Marcely Kromesovej ( ) z Osoblahy (dcéra Pardubičana Eduarda Dostálka a Adely, rodenej Kretschmerovej). Na základe akceptovanej žiadosti a vykonaných prijímacích skúšok nastúpil Jurech 1. októbra 1929 do prestížneho čs. vojenského vzdelávacieho ústavu - pražskej Válečnej školy. Zároveň ho povýšili na kapitána. Nepatril medzi premiantov, pri záverečných skúškach s výsledným dobrým prospechom dosiahol 16. poradie z 25 frekventantov. V priebehu štúdia sa v pražskom Kostole sv. Ignáca 20. júla 1931 oženil so svojou láskou Marcelou. V manželstve sa im narodili synovia Boris (* 1932 Divízna nemocnica 1 Praha, 2009) a Marcel (* 1934 Bratislava). Po skončení školy ho dekrétom ministra národnej obrany zo 16. septembra 1932 preložili dňom 31. júla (s poradím od 1. októbra) do skupiny dôstojníkov generálneho štábu (gšt.). Dňom 1. októbra 1932 sa stal prednostom 4. (etapného) oddelenia štábu 9. divízie v Bratislave a povýšili ho na štábneho kapitána gšt. Na návrh náčelníka Hlavného štábu mu minister 18. októbra priznal a udelil titul a charakter diplomovaného dôstojníka gšt. čs. brannej moci. O necelý rok neskôr, v polovici septembra 1933, ho pridelili ako zástupcu prednostu 2. (spravodajského) oddelenia štábu bratislavského Zemského vojenského veliteľstva. Dňa 22. júla 1935 ho povýšili na majora gšt. (s účinnosťou a poradím od 1. júla). Od 30. septembra 1936 ho ustanovili za prednostu 3. (operačného) oddelenia štábu veliteľstva III. zboru v Brne. Avšak už o rok neskôr, od 30. septembra 1937, pôsobil ako prednosta 2. (spravodajského) oddelenia štábu brnianskeho Zemského vojenského veliteľstva. Počas všeobecnej mobilizácie čs. bran- Štefan Jurech po povýšení na štábneho kapitána (po 1. októbri 1932) Zo záverečného cvičenia vo Válečnej škole na kóte 573 (26. jún 1932, druhý sprava kpt. Jurech) 36 Hobby Historie 43

4 Dôstojník troch armád osobnost Účastníci kurzu pre lietadlových pozorovateľov štábu (august - september) vo Vojenskom leteckom učilišti v Prostějove (september 1934, stojaci tretí zľava škpt. gšt. Jurech) Cestou na štart... (kurz pre lietadlových pozorovateľov štábu - Prostějov september 1934, prvý zľava škpt. gšt. Jurech) nej moci od 24. septembra do 26. októbra 1938 ho zaradili ako prednostu 3. (operačného) oddelenia štábu 2. armády (krycí názov Jirásek ) v Olomouci. Po Mníchovskom diktáte (30. september) ustanovila Slovenská (autonómna) vláda 29. októbra Jurecha za experta čs.-poľskej a po Viedenskej arbitráži (2. november) 8. novembra za člena slovensko-poľskej delimitačnej komisie. Z tohto obdobia sa tradujú jeho slová, ktoré žartom povedal Jozefovi Tisovi: Velebný pane, keby ste sa viacej starali o svoje ovečky ako o politiku. (Výrok si zrejme bývalý bánovský farár zapamätal.) V komisii Jurech pracoval do 1. decembra, keď boli v Zakopanom podpísané záverečné protokoly o novej hranici s beckovským Poľskom. Od decembra pôsobil ako prednosta Kabinetu vládneho delegáta Slovenskej krajiny pri pražskom ministerstve národnej obrany (MNO), poslanca Národného zhromaždenia za Hlinkovu slovenskú ľudovú stranu Haššíka. Vedľa prednostu Vojenskej kabinetnej kancelárie pri Slovenskej vláde pplk. gšt. Ferdinanda Čatloša sa zameriaval na otázky budovania národného vojska na území Slovenska. Do týchto udalostí spadali aj začiatky postupne silnejúcej vzájomnej neznášanlivosti, nevraživosti a rivality medzi katolíkmi Haššíkom a Jurechom na jednej a evanjelikom Čatlošom na druhej strane. Ľudácky radikál Haššík Čatloša zásadne ignoroval. Jurech bol najbližším priateľom, spolupracovníkom a chránencom Haššíka. V deň vyhlásenia Slovenského štátu prevzal od brig. gen. Václava Pozdíška veliteľstvo V. zboru v Trenčíne. Už o deň neskôr mu práve vymenovaný minister národnej obrany Čatloš nariadil vypracovať plán zabezpečenia slovensko-poľských hraníc. So vznikom samostatného štátu sa pred vojensky vzdelaným a rozhľadeným vyšším dôstojníkom otváral úspešný kariérny postup, pričom ašpiráciami na post ministra sa netajil. Už 25. apríla 1939 sa stal náčelníkom štábu Krajinského, od 1. mája Hlavného vojenského veliteľstva - najdôležitejšej súčasti MNO so sídlom v bratislavskom Grasalkovičovom paláci (do priestorov v Štefánikovom dvore na rohu Heydukovej a Mariánskej ulice sa presťahovalo v novembri 1939). Od 14. augusta vykonával aj funkciu generálneho sekretára obrany štátu. S účinnosťou od 17. mája 1939 ho povýšili na podplukovníka gšt. Prepadnutím Poľska nacistickým Nemeckom sa 1. septembra 1939 začala 2. svetová vojna. Na protipoľskom ťažení sa zúčastnila aj slo- Letecká snímka kaštieľa v Slavkove pri Brne zhotovená Š. Jurechom v rámci rádiocvičenia (apríl 1937) Hobby Historie 43 37

5 osobnost Dôstojník troch armád Slovenská vláda ocenila Jurechove zásluhy o budovanie armády - rozhodnutím z 30. marca 1940 ho povýšila na plukovníka gšt. (s účinnosťou od 1. januára 1940). Ďalšia reorganizácia k 1. októbru 1940 priniesla o. i. vytvorenie Veliteľstva pozemného vojska (VPV) v Banskej Bystrici. Veliteľom sa mal stať gen. II. tr. Čunderlík, Jurech jeho zástupcom a zároveň generálnym inšpektorom pri VPV. Menovací dekrét z 5. októbra napokon nerealizovali. Na ministrov návrh vydal Tiso 19. novembra novú menovaciu listinu, z ktorej Jurecha vypustili. Vtedy totiž vyvrcholil jeho krajne kritický, negatívny, ba až nepriateľský vzťah k Čatlošovi. Prostredníctvom Haššíka poslal Tisovi vyše stostránkový spis usilujúci o ministrovu diskreditáciu. Pokračoval aj v ďalších útokoch voči nemu (v ich pozadí stál zrejme Haššík). Čatloš, ktorý sa cítil ohrozený, dospel k rozhodnutiu podať demisiu, ktorú však Tiso neprijal. Minister preto zvolal komisiu dôstojníkov, ktorá mala rozhodnúť o ďalšom Jurechovom Mjr. gšt. Jurech počas výkonnej leteckej služby v 15. letke (Vajnory 1936) venská poľná armáda. Jurech vtedy zastupoval Čatloša vo veciach zásobovania a odsunov. Na rozdiel od ministra priamo na fronte nebol. Počas organizačných zmien prebiehajúcich v brannej moci od októbra 1939 ho dekrétom predsedu vlády ustanovili 20. októbra za veliteľa 2. divízie v Banskej Bystrici (agendu Generálneho sekretariátu obrany štátu odovzdal gen. II. tr. Alexandrovi Čunderlíkovi). Je dodnes otázne, či národné zmýšľanie a odhodlanosť bojovať v predchádzajúcom období v čs. armáde za slovenské požiadavky ho v roku 1925 (lebo 1924), ako uviedol 12. októbra 1939 v prílohe k evidenčnému listu-prihláške do slovenskej armády, priviedli do radov tajných členov fašizoidnej Rodobrany (v zmysle zákona č. 255/1946 Sb. aj tento bližšie nespresnený údaj predstavuje trvalú zákonnú prekážku pre vydanie osvedčenia, o ktoré požiadala generálova vdova v roku 1969). Možno to bolo z karieristických dôvodov. Podľa povojnových spomienok F. Čatloša o členstve vraj vedelo pomerne dosť svedkov. Alebo išlo o pokračovanie exministrovej neznášanlivosti či posmrtnú pomstu? Prvý zľava mjr. gšt. Š. Jurech na štábnom cvičení (1937?) Člen slovensko-poľskej delimitačnej komisie mjr. gšt. Jurech (november 1938) Grasalkovičov palác v Bratislave (sídlo Zemského, od decembra 1938 Krajinského, od mája 1939 Hlavného vojenského veliteľstva) 38 Hobby Historie 43

6 Dôstojník troch armád osobnost Mjr. gšt. Jurech (uprostred v civile) po prevzatí velenia V. zboru (Trenčín 14. marec 1939) osude. Väčšina členov ho označila za prospechára a politicky motivovaného karieristu. Navyše sa musel Čatlošovi verejne ospravedlniť. Východiskom zo sporu sa stalo jeho vymenovanie (schválené vládou 30. novembra 1940) za vojenského atašé v Maďarsku a Rumunsku (dňom 4. januára 1941). Po dezercii pplk. pech. Antona Sznaczkého do Maďarska (január 1942) pôsobil diplomaticky od februára 1942 aj v Taliansku. Z postu v Ríme ho Čatloš oficiálne odvolal dňom 2. októbra, Budapešti 30. októbra 1942 a Bukurešti 1. mája Zákerným prepadnutím Sovietskeho zväzu nacistickým Nemeckom a jeho satelitmi, ku ktorým patrila aj Slovenská republika, sa od 22. júna 1941 vytvoril východný, čiže nemecko-sovietsky front. Na jar 1942 sa Jurech vrátil zo zahraničia, 1. mája ho Tiso ustanovil za veliteľa Vzdušných zbraní (VZ) so sídlom v Trenčíne, od 12. mája zborovým veliteľom Slovenského leteckého zboru a náčelníkom Slovenského Aeroklubu. Prevzal aj trenčianske Veliteľstvo divíznej oblasti 1. Už v auguste sa však rozhodlo o Jurechovom vyslaní na východný front, kam odišiel 17. septembra. O šesť dní neskôr prevzal od gen. II. tr. Jozefa Turanca velenie Rýchlej divízie. Upevnil v nej poriadok a uvoľnenú disciplínu. Rozhodnutím z 23. decembra 1942, s účinnosťou od 1. januára 1943, ho Tiso povýšil do hodnosti generála II. triedy. Nepriaznivo sa vyvíjajúca situácia pre Nemecko a jeho spojencov na nemecko-sovietskom fronte prinútila Jurecha už v decembri 1942 zaoberať sa myšlienkou o dobrovoľnom prechode divízie na stranu Červenej armády. Hlavným dôvodom bola záchrana životov príslušníkov zväzku, ako aj jeho udržanie pre možný boj proti Nemcom. Svoju úlohu zohrali aj generálove osobné ambície. Prechod, ktorý sa pokúsil dohovoriť so Sovietmi prostredníctvom svojich emisárov des. Vincenta Šedíka a npor. pion. Gustáva Donovala (výsledkom bola dohoda z 22. januára 1943), sa však nepodarilo zrealizovať. Už 23. januára dostal rozkaz nadriadeného nemeckého veliteľstva na ústup do nového obranného postavenia. Od 5. februára sa divízia začala presúvať na Krym. V apríli Jurech odišiel na dvojmesačnú dovolenku (od 10. apríla do 10. júna prevzal velenie zväzku plk. pech. Pavol Kuna). Po návrate sa opäť ujal funkcie veliteľa divízie, uskutočnil výmenu mužstva a jeho reorganizáciu. Na základe rozkazu ministra Čatloša sa jednotka dňom 1. augusta 1943 premenovala na 1. pešiu divíziu. Havária lietadla Fieseler Fi 156 Storch 6. septembra 1943 a utrpené zranenie sa stali vhodným odôvodnením Jurechovej žiadosti o uvoľnenie z funkcie veliteľa zväzku. Po odovzdaní velenia 21. septembra plk. del. Elemírovi Lendvayovi sa 26. septembra vrátil do vlasti. 30. septembra Raritný portrét náčelníka štábu Hlavného vojenského veliteľstva pplk. gšt. Jurecha (bezprostredne po povýšení 17. mája 1939, pričom hodnosť škpt. bola už zrušená) Civilná snímka plk. gšt. Š. Jurecha (september 1940) Diplomatický pas plk. gšt. Jurecha (1941) Prvý sprava plk. gšt. Š. Jurech - vojenský a letecký atašé SR v Ríme, február 1942 Hobby Historie 43 39

7 osobnost Dôstojník troch armád Vojenský atašé pri Vyslanectve Slovenskej republiky v Budapešti plk. gšt. Jurech (marec 1941) veliteľa trenčianskeho Vojenského vedeckého ústavu. Návrh na ustanovenie za veliteľa Technického zboru dňom 1. augusta Čatloš nakoniec 27. júna zrušil. Ďalšie rozhodnutie ministra z 15. júla o preložení do výslužby dňom 1. augusta v ten istý deň nahradili rozhodnutím o povolaní do činnej služby. Zároveň ho od 31. júla určili za veliteľa Veliteľstva starostlivosti o utečencov podliehajúceho ministerstvu vnútra (MV) so sídlom na MNO s ponechaním v dovtedajšej funkcii, ktorú dočasne zveril plk. del. Quidovi Dotzauerovi. Keď sa na začiatku roka 1944 hľadala vhodná osobnosť na čelo slovenského domáceho vojenského odboja, ocitlo sa medzi návrhmi aj Jurechovo meno. Avšak čs. exilový prezident Edvard Beneš napokon poveril dočasným vedením ilegálneho Vojenského ústredia (VÚ) vtedajšieho náčelníka štábu VPV v Banskej Bystrici pplk. gšt. Jána Goliana. Ten Jurecha veľmi dobre poznal, veď bol jeho náčelníkom štábu Vojenský a letecký atašé pri Vyslanectve Slovenskej republiky v Ríme plk. gšt. Jurech (február 1942) Veliteľ Vzdušných zbraní plk. gšt. Jurech pred mapou so situáciou na nemecko- -sovietskom fronte (Trenčín máj 1942) Veliteľ Vzdušných zbraní plk. gšt. Jurech v pracovni (Trenčín máj 1942) sa hlásil (ako veliteľ VZ) Čatlošovi. Jeho pokus o prechod k Sovietom však nezostal utajený (osobne o ňom v lete 1943 informoval ministra G. Donoval, ďalší donášači jeho vlastizradné konanie oznámili Tisovi). Od 1. októbra sa účelovo liečil vo Vojenskom kúpeľnom ústave v Piešťanoch, od 29. októbra do 31. decembra mal zdravotnú dovolenku. Jeho opätovné prevzatie velenia VZ Čatloš v novembri 1943 zrušil. V súvislosti s podozrením z trestného činu pokusu o prechod zväzku na sovietsku stranu sa ním začala od 25. novembra zaoberať vojenská prokuratúra, ktorá proti nemu nariadila vyšetrovaciu väzbu. Pre nedostatok dôkazov trestné pokračovanie 17. februára 1944 zastavili. Čatlošov návrh na ustanovenie Jurecha za predsedu Medziministerského zboru obrany štátu a generálneho sekretára obrany štátu so sídlom v Bratislave dňom 1. januára 1944 predložený Tisovi 15. decembra 1943 prezident odmietol akceptovať. Novým veliteľom VZ sa od 1. januára 1944 stal dovtedajší náčelník štábu a zastupujúci veliteľ VZ plk. gšt. Alojz Ballay. V januári a februári Jurechovi udelili zdravotnú dovolenku, po jej skončení ho mali preložiť do výslužby. To odložili a dňom 1. marca prevzal funkciu na Veliteľstve divíznej oblasti 1 a potom Rýchlej divízie. Už v apríli 1944 za ním poslal svojho styčného dôstojníka mjr. spoj. Jozefa Marka s ponukou na popredné miesto vo VÚ. Generál však ponúknutú funkciu neprijal, hoci od spolupráce sa nedištancoval. Žiaľ, jeho odlet do Sovietskeho zväzu ako člena delegácie Slovenskej národnej rady a VÚ sa neuskutočnil ani 9. júla (pre nerozhodnosť stot. let. Ľudovíta Kozu), ani 2. alebo 4. augusta. Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa Jurech naďalej zdržiaval na MNO (Čatloš v noci z 1. na 2. septembra tajne opustil Bratislavu a odišiel do Banskej Bystrice, kde ponúkol spoluprácu veleniu 1. čs. armády na Slovensku, ktorú však odmietli). Jurech sa zrejme až príliš spoliehal na Haššíka, ktorý sa 5. septembra 1944 stal novým ministrom národnej obrany. V ten istý deň Jurecha zatkla nemecká bezpečnostná alebo vojenská spravodajská služba a v noci previezla do vyšetrovne Gestapa vo viedenskom hoteli Metropol. Jurechova manželka sa pokúsila dostať k Tisovi, ktorý jej odkázal, že osud toho boľševika ho nezaujíma. A dlhoročný kamarát Haššík rezignovane vyhlásil: Čo si Jurech navaril, to si musí aj zjesť! Vo Viedni a potom v brnianskom Kounicovom internáte nasledovali psychicky náročné výsluchy spojené s mučením (vyšetrovatelia disponovali kompromitujúcimi materiálmi z Čatlošovho trezora vrátane Donovalovej výpovede, ktoré Gustáv Donoval (na fotografi i z r ako por. pech.) 40 Hobby Historie 43

8 Dôstojník troch armád osobnost tam minister jednostaj neznášajúci Jurecha možno nechal zámerne). Napokon sa Jurech priznal k vyjednávaniu prechodu Rýchlej divízie na sovietsku stranu. Obvinili ho z velezrady Veľkonemeckej ríše. Štvrtého januára 1945 ho z Brna eskortovali do berlínskej väznice Moabit. Podľa svedectva bývalého guvernéra Slovenskej národnej banky Imricha Karvaša, väzneného taktiež v Moabite, pôsobil Jurech pri jednom zo stretnutí na chodbe väznice veľmi utýrane, bol vychudnutý a mal povyrážané zuby. Podľa povojnovej výpovede plukovníka francúzskej armády Armanda Motteta generála asi koncom februára 1945 deportovali do koncentračného tábora vo Flossenbürgu (komunikovali spolu vo francúzštine - prostredníctvom morzeovky klepaním na múr susediacich ciel alebo na vodovodné potrubie, stretávali sa počas vychádzok na väzenskom dvore a vymieňali si krátke ústne správy). V tábore ho v 2. polovici marca popravili obesením. Záznam o tom, podobne ako rozsudok sa však nezachovali. Aj pátranie po skončení vojny bolo neúspešné. Všetky písomné Gen. II. tr. Š. Jurech pri Azovskom mori (Krym leto 1943) Veliteľ 1. pešej divízie gen. II. tr. Jurech (uprostred) pred lietadlom Fi 156 Storch (Voinka august 1943) V súvislosti s Jurechovou leteckou haváriou sa autorovi podarilo vo svojom archíve objaviť záznam zo Zápisníka vojenského letca ( ) rotníka z povolania J. Holku, v ktorom uviedol: Voinka, Dožil som sa nového nešťastia. Dňa o havaroval som s Fi na letisku Saki s gen. Jurechom a mjr. Hreblayom. Popíšem si len stručne, ako to bolo. Ráno o 7.30 h som odštartoval s p. gen. Čatlošom a gen. Jurechom do Čongaru, odtiaľ do Geničesku - Simferopoľu a konečne na to nešťastné miesto do Saki. Všade to bolo normálne. Zo Simferopoľu p. minister šiel autom do Saki a miesto neho zviezol sa mjr. Hreblay. Chceli sme v Sakách oznámiť príchod p. ministra a potom sme mali ísť ďalej. Do Saki som sa dostal normálne. Pozrel som si pristávaciu plochu a hneď sme nakrátko sedeli. Nevypínal som, ani som z lietadla nevyšiel, lebo rozhovor p. gen. trval len máličko a už sme sa aj otočili a štartovali. Štart bol celkom normálny a až vo výške 30 m zacítil som v kormidlách vietor, ktorý nás skrútil doľava a začal tlačiť na zem. Všetky manipulácie boli márne lebo vietor bol tak silný, že lietadlo ostalo neovládateľné a tak sa aj zrútilo. Nakoľko ma teraz bolí hlava po zranení, podrobnejšie si poznamenám neskôr. Svoje zranenie popísal : Budem mať určite pamiatku na čele, lebo trocha z čela zostalo na šrauboch, ktorými je pripevnený rýchlomer. Na rukách a nohách mám len odreniny. Na hlave to cítim poriadne a mám dojem, že to bude dosť dlho trvať, než to bude zas v poriadku. To by mi ani tak nevadilo, ako mudrovanie niektorých pánov - ktorí nemajú o lietaní ani zdania. V článku Bol nielen vojenským pilotom...! venovanom životným osudom M. Lisického (Hobby Historie 42/2018, s. 67) autor uviedol, že k havárii došlo niekoľko dní po odlete ministra Čatloša z Krymu (čiže po 8. septembri 1943) s tým, že niektorí autori uvádzajú ako deň havárie 6. september. Autor sa týmto spresnením čitateľom ospravedlňuje. Vyznamenania: Čs. vojnový kríž ( ), Pamätná medaila ( , ), Za hrdinstvo III. st. ( ), Za zásluhy ( ), Kríž svetovej vojny 4. st. ( ), Kríž odboja 1. st. ( ), Vojenný víťazný kríž IV. a III. tr. (podľa dekrétu , ), Za hrdinstvo 2. a 3. st. ( ), bulhar. Pamätná medaila ( ), chorv. Red Krune kralja Zvonimira I. stupnja sa zviezdom i mačevima ( ), nem. Eisernes Kreuz II. Kl. (1918), Orden vom Deutschen Adler 1. St. mit Schwertern ( ), Eisernes Kreuz I. Kl. ( ), rak.-uhor. Silberne Tapferkeitsmedaille II. Kl. (1917), Karl-Truppenkreuz (1917), rumun. Steaua României in gradul de Comandor ( ), Steaua României cu spade in gradul de Comandor cu panglica de Virtute Militara ( ). dokumenty z tábora odviezla americká armáda, ktorá ho 23. apríla oslobodila. Deponovala ich vo svojich archívoch za veľkou mlákou. Možno raz sa z nich dozvieme pravdu o dramatickom konci Š. Jurecha, ako aj ďalších s ním väznených osôb (menovite spomínaný gen. II. tr. Augustín Malár). A možno sa tak prestanú objavovať zaručené správy o ich smrti, podľa ktorých mali byť popravení v berlínskej väznici Plötzensee, otrávení kávou, zahynúť pri spojeneckom bombardovaní Moabitu alebo po povojnovej deportácii do sovietskeho gulagu. Štyridsaťšesťročný generál zrejme do smrti nepochopil, že príčinami uväznenia a tragického konca boli predovšetkým jeho nerozhodnosť a kľučkovanie medzi ilegálnym odbojom a lojalitou voči vládnucemu režimu. Stal sa tak obeťou vlastnej zaslepenosti. Napriek tomu mu patrí významné miesto medzi osobnosťami vojenských dejín Slovenska i bývalého Československa. Odznak pre absolventov Válečnej školy vyradených 15. júla 1932 niesol názov ročníka XI. ročník foto: archív autora, Marcela Jurecha a VHA Bratislava Hobby Historie 43 41