Natura v alpskom regióne

Transkript

1 v alpskom regióne

2 Európska komisia Generálne riaditeľstvo pre životné prostredie Autorka: Kerstin Sundseth, Ecosystems LTD, Brusel. Šéfredaktorka: Susanne Wegefelt, Európska komisia, oddelenie B2 pre prírodu a biodiverzitu, B-1049 Brusel. Prispievatelia: Angelika Rubin, Mats Eriksson, Marco Fritz, Ivaylo Zafirov. Poďakovanie: Vyslovujeme poďakovanie Európskemu tematickému centru pre biodiverzitu a Katedre priestorových aplikácií Katolíckej univerzity v Leuvene za poskytnutie údajov pre tabuľky a mapy. Grafický návrh: Nature Bureau International: Fotografie: Predná strana obálky: hlavné: Národný park Triglav, Slovinsko, Joze Mihelic; vložené fotografie zhora dole: Daphne, J. Hlasek, R Hoelzl/4nature, J. Hlasek. Zadná strana obálky: Kamzík abruzský, Apeniny, Gino Damiani. Ďalšie informácie o sústave sa nachádzajú na Obsah Alpský región strecha Európy... s. 3 Pyreneje... s. 5 Alpy... s. 6 Mapa lokalít sústavy v alpskom regióne... s. 8 Apeniny... s.10 Škandinávske vrchy... s.11 Karpaty... s. 12 Stará Planina a Rodopy... s. 14 Otázky riadenia v alpskom regióne... s. 15 Europe Direct je služba, ktorá vám pomôže nájsť odpovede na vaše otázky o Európskej únii. Nové bezplatné telefónne číslo (*): (*) Niektorí prevádzkovatelia mobilných sietí neumožňujú prístup k číslam začínajúcim alebo si za takéto hovory účtujú poplatky Informácie o Európskej únii sú k dispozícii na internete ( Luxemburg: Úrad pre vydávanie úradných publikácií Európskych spoločenstiev, Európske spoločenstvá, strán 21 x 29,7 cm ISBN doi: /70444 Rozmnožovanie je povolené len so súhlasom autora. Na fotografie sa vzťahuje autorské právo, žiadna sa nesmie použiť bez predchádzajúceho písomného súhlasu fotografov. Printed in Belgium Vytlačené na recyklovanom papieri, ktorému bola udelená environmentálna značka EÚ na grafický papier 2

3 Alpský región Na vrchole hory Kleinglockner, Národný park Hohe Tauern. Nationalpark Hohe Tauern Alpský región strecha Európy V Európe sa nachádza niekoľko významných pohorí, ktoré sa tiahnu cez väčšinu krajín. V rámci EÚ bolo sedem najdlhších a najvyšších pohorí začlenených do alpského biogeografického regiónu. Ide o Alpy, ktoré ležia v srdci Európskej únie, Apeniny, ktoré sa tiahnu celým Talianskom, Pyreneje na hranici medzi Španielskom a Francúzskom, Škandinávske vrchy, ktoré prechádzajú Švédskom, Fínskom a Nórskom, a Karpaty, ktorých oblúk siaha od Slovenska po Rumunsko. Po pristúpení Bulharska k EÚ v roku 2007 pribudli k alpskému regiónu ďalšie dve pohoria: Stará Planina a Rodopy. Bez ohľadu na geografickú polohu je pre všetky tieto pohoria príznačné pomerne chladné a drsné podnebie, vysoká nadmorská výška a často zložitá a rôznorodá topografia. Nižšie položené svahy pokrývajú lesy a poloprírodné lúky, s rastúcou nadmorskou výškou a klesajúcou teplotou však stromov ubúda a nakoniec ustupujú alpským lúkam, rúbaniskám, vresoviskám a kosodrevine. V najvyšších polohách, medzi skalami a snehom, sa vegetácia obmedzuje len na hŕstku vysoko prispôsobených druhov rastlín, ktoré dokážu rásť aj v takýchto extrémnych podmienkach. Vo všetkých pohoriach alpského regiónu sú podobné vegetačné pásma, vyskytujú sa však v rôznych nadmorských výškach. Napríklad v Škandinávskych vrchoch sa hranica lesa nachádza vo výške menej ako m, kým v Pyrenejach je to značne nad m. Tým sa dá vysvetliť bohatosť a rozmanitosť biodiverzity v alpskom regióne. Nachádzajú sa tu takmer dve tretiny rastlín európskeho kontinentu. Vysoké vrcholy sú útočiskom mnohých endemitov, kým druhová rozmanitosť na nižšie položených svahoch je značne ovplyvnená blízkosťou iných biogeografických regiónov a dlhou tradíciou obhospodarovania pôdy človekom. V alpskom regióne sa nachádza spolu 119 typov biotopov, 107 rastlín a 161 živočíšnych druhov uvedených v smernici o biotopoch. Z hľadiska fauny sa táto oblasť stala dôležitým útočiskom mnohých druhov, ktoré sa pôvodne vyskytovali v hojnejšom počte v nížinách. Veľké mäsožravce (vlky, medvede, rysy) a dravce (orly, sokoly, supy) sa stiahli do hôr, pretože na rozdiel od iných regiónov tu ešte stále existujú rozsiahle súvislé oblasti, ktoré sú len málo rušené človekom. Niektoré druhy sú pre alpskú oblasť typické. Patria k nim určité druhy hlodavcov [napr. hraboš snežný (Microtus nivalis)], kopytníkov [napr. kozorožec alpský (Capra ibex)] a mnohé bezstavovce. Alpský región je obzvlášť bohatý na chrobáky a motýle: len v Taliansku žije nad hranicou lesa približne polovica druhov motýľov. V dôsledku drsného podnebia, zlého prístupu a krátkeho vegetačného obdobia je vo väčšine pohorí málo plochy obhospodarovanej človekom a ovplyvnenej ľudskou činnosťou. Platí to najmä vo výške nad m (resp. 500 m v prípade Škandinávskych vrchov). Tradičné pastierstvo však napriek tomu celé stáročia predstavuje hlavný zdroj príjmov v horách a prispelo k obohateniu už beztak bohatej biodiverzity tohto regiónu. Tento spôsob využívania pôdy sa však v súčasnosti rýchlo vytráca, pretože na jednej strane dochádza k opúšťaniu pôdy a na druhej strane k zavádzaniu intenzívnejších foriem obhospodarovania. Pohoria majú v dôsledku prudkého stúpania značne skomprimované latitudinálne pásma života. Preto sa s narastajúcou nadmorskou výškou biotopy a druhy rýchlo menia. V horách presun o 100 m do výšky zodpovedá 100 km smerom na sever v nížine. Zložitá topografia a odlišné vystavenie vplyvom počasia (chránené južné svahy, snehové kapsy, vetrom bičované útesy a skalnaté sutinové úbočia ) prispeli k vzniku množstva rozdielnych mikroklím. 3

4 Na toto mimoriadne krehké prostredie vplývajú v poslednom čase aj iné činnosti, okrem iného napríklad masový cestovný ruch,rozsiahle zalesňovanie a odlesňovanie, prehradzovanie a kanalizácia alpských riek a budovanie ciest. Región Atlantický Príslušné krajiny Belgicko, Nemecko, Dánsko, Španielsko, Francúzsko, Írsko, Holandsko, Portugalsko, Spojené kráľovstvo % územia EÚ 18,4 Alpský región Ďalšiu veľkú hrozbu predstavuje zmena klímy. Vzhľadom na to, že v pohoriach sú ekologické a klimatické pásma úzke, aj malá zmena by mohla mať devastujúce účinky na ich schopnosť absorbovať a zadržiavať vodu. Ubúdanie ľadovcov je podložené dôkazmi. Ak bude pokračovať, v nížinách možno očakávať oveľa častejšie obdobia sucha a v horách výrazné zmeny vegetácie, najmä vo väčších nadmorských výškach. Boreálny Kontinentálny Alpský Panónsky Estónsko, Fínsko, Lotyšsko, Litva, Švédsko Rakúsko, Belgicko, Bulharsko, Česká republika, Nemecko, Dánsko, Francúzsko, Taliansko, Luxembursko, Poľsko, Rumunsko, Švédsko, Slovinsko Rakúsko, Bulharsko, Nemecko, Španielsko, Fínsko, Francúzsko, Taliansko, Poľsko, Rumunsko, Slovinsko, Slovensko, Švédsko Česká republika, Maďarsko, Rumunsko, Slovensko 18,8 29,3 Stepný Rumunsko 0,9 Čiernomorský Bulharsko, Rumunsko 0,3 Stredomorský Cyprus, Španielsko, Francúzsko, Grécko, 20,6 Taliansko, Malta, Portugalsko Makaronézsky Španielsko, Portugalsko 0,2 8,6 3,0 Zdroj: Európske tematické centrum pre biodiverzitu (Európska environmentálna agentúra) október 2008 Pohoria v Alpskom biogeografickom regióne EÚ: Dĺžka pohoria Najvyšší vrch Pyreneje 430 km m Alpy km m Apeniny km m Škandinávske vrchy km m Karpaty km m Balkán 550 km m Rodopy 240 km m Poznámka: Horský masív Rodopy je tvorený tromi rôznymi pohoriami, ktoré sú v tesnej blízkosti: Rodopy, Rila a Pirin. Prvé z nich pokračuje cez hranice do Grécka, ale len bulharská časť je súčasťou alpského biogeografického regiónu. 4

5 Pyreneje Zalesnené svahy Canigou, východné Pyreneje. Peter Creed Pyreneje Pyreneje sa rozprestierajú od brehov Stredozemného mora po Atlantický oceán a patria k najmenším pohoriam v alpskom regióne. Pohorie je len 430 km dlhé a na východe 10 km široké, v strednej časti sa však rozširuje na 150 km. Najvyšším vrcholom je Pic D Aneto, ktorý je m vysoký. Keďže pohorie leží v oblasti, ktorá je priesečníkom niekoľkých klimatických vplyvov, vykazuje zložitý rad krajinných typov. Na severe pohorie prudko klesá k rozsiahlym rovinám Akvitánska a Languedocu vo Francúzsku. Vďaka stálemu vplyvu Atlantického oceánu sú tu výdatné zrážky, a preto veľkú časť svahov pokrývajú bukové a borovicové lesy. Južné svahy sú oveľa suchšie a menej strmé. Darí sa tu skôr borovici lesnej, borovici horskej či borievke, v nižších polohách dubu cezmínovému. Možno tu nájsť i rozsiahle plochy, kde rastú stredomorské kroviny a druh Spartium junceum. Nad hranicou lesa ( m) je podobná vegetácia ako v Alpách, aj keď je o čosi menej rozmanitá. Vŕba bylinná sa tisne k zemi pozdĺž alpínskych vresovísk, húštin rododendrona hrdzavého (Rhododendron ferrugineum) a vetrom šľahaných trávnych porastov. ku ktorým patrí napríklad zvláštny vychuchol pyrenejský (Galemys pyrenaicus) či kozorožec pyrenejský (Capra pyrenaica pyrenaica). V prípade kozorožca pyrenejského prišli pokusy o záchranu príliš neskoro a tento poddruh doplatil na nadmerný lov. Patrí mu smutné prvenstvo ako prvému druhu uvedenému v smernici o biotopoch, ktorý vyhynul. Podobne ako iné horské pásma sú Pyreneje aj domovom celého radu vzácnych vtákov a motýľov. Patrí k nim vzácny bradáň žltohlavý (Gypaetus barbatus) a drobný pôtik kapcavý (Aegolius funereus), ktorý hniezdi v dierach starých stromov. Žije tu i pôsobivý okáň ostrohatý (Graellsia isabellae), ktorý sa mimo Pyrenejí vyskytuje už len zriedkavo. Svojho času bol vysoko cenený zberateľmi, ktorí ho priviedli na pokraj vyhynutia, no vďaka prísnej ochrane sa teraz stavy tohto nočného motýľa pomaly zvyšujú. Zo sociálno-ekonomického hľadiska sú Pyreneje oveľa menej obývané ako Alpy, no aj tu bolo donedávna hlavným zdrojom príjmov poľnohospodárstvo a pastierstvo. Aj Pyreneje boli v minulosti značne odlesňované. Stopy tejto ťažby je možné vidieť takmer v každom údolí. Hlavne bukové drevo sa používalo na kúrenie, a ako palivo do pecí pri získavaní kovov. V poslednom čase dochádza k rozmachu turistického ruchu, a to najmä v lyžiarskych strediskách. V Pyrenejach sa nachádza dovedna 60 typov biotopov uvedených v smernici o biotopoch vrátane typu travinno-bylinných porastov na silikátovom substráte s prevládajúcou kostravou (Festuca eskia), ktorý sa vyskytuje iba v tejto oblasti. Pyreneje oplývajú aj množstvom bystrín, vodopádov a jazier. Vo výške nad m sa tu nachádza viac ako jazier. Podobne ako v Alpách, oplývajú Pyreneje bohatým rastlinným životom. V tomto pohorí bolo zaznamenaných okolo druhov cievnatých rastlín. Z toho minimálne 120 druhov je endemických, okrem iného tarica pyrejenská (Alyssum pyrenaicum) a astra pyrenejská (Aster pyrenaeus), ktoré sú obe uvedené v smernici o biotopoch. Vychuchol pyrenejský. Daniel Heuclin/NHPA Aj v prípade vtákov a iných živočíchov je rozmanitosť druhov rovnako pôsobivá. Pre Pyreneje je typických vyše 40 druhov cicavcov vrátane zriedkavých endemitov, 5

6 Poniklec alpský v Alpách. Attilio Venturato Alpy Alpy Alpy patria k najvyšším európskym pohoriam. Tvoria poloblúk, ktorý je 1200 km dlhý a 200 km široký, a prechádzajú ôsmimi krajinami od Francúzska, Švajčiarska a Monaka až po Taliansko, Nemecko, Rakúsko a Slovinsko. Niektoré vrcholy sa týčia do výšky vyše m, ako napríklad Mont Blanc, ktorý má m a je najvyšším vrcholom v EÚ. Alpy pôvodne vznikli v dôsledku silnej zrážky medzi africkou a eurázijskou kontinentálnou platňou. Exponované formácie kryštalickej horniny boli odvtedy intenzívne pretvárané a formované prudkými alpskými riekami, ustupujúcimi ľadovcami a neustálym tlakom topiaceho sa snehu a ľadu. Vďaka tomu vznikol mimoriadne komplexný labyrint horských pásiem popretkávaných dlhými hlbokými údoliami a alpskými riekami. V Alpách pramení niekoľko najvýznamnejších európskych riek, ako napríklad Rýn, Pád a Rhôna. Predstavujú dôležitý zdroj pitnej vody pre väčšinu Európy a majú zásadný význam pre územie, ktoré je oveľa väčšie ako ich bezprostredné okolie. Alpy slúžia aj ako premostenie medzi stredomorskou klímou na juhu a miernejším počasím na severe, čo sa všade odzrkadľuje na typoch biotopov a druhov, ktoré sa tu vyskytujú. Viac ako polovica Álp je pokrytá lesmi. Na severe prevládajú na nižšie položených svahoch opadavé stromy, kým na juhu sú tieto svahy pokryté prevažne neopadavými lesmi. Ihličnany sa obvykle vyskytujú vo vyšších nadmorských výškach a v suchších vnútrozemských oblastiach, kde je podstatne menej zrážok. Vo všeobecnosti si lesy ešte stále zachovávajú pomerne prírodný ráz, najmä vo vyšších nadmorských výškach, a preto predstavujú dôležité útočisko a ekologický koridor pre mnohé väčšie druhy živočíchov, ako napríklad medvede a dravé vtáky. Trávne porasty a horské lúky tvoria ďalších 25 % alpskej vegetácie. Väčšina z nich má poloprírodný charakter, keďže boli po stáročia ovplyvňované extenzívnou poľnohospodárskou činnosťou. Mnohé z nich sú však v súčasnosti vážne ohrozené, pretože stále častejšie dochádza k opúšťaniu usadlostí. V Alpách sa spolu nachádza 84 typov biotopov uvedených v smernici o biotopoch, z toho niekoľko nad hranicou lesa napríklad alpské vresoviská, travinno-bylinné porasty na silikátovom substráte alebo rôzne typy skalnatých svahov a sutín. Alpy patria k oblastiam s najbohatším rastlinným životom v Európe. Nachádza sa tu okolo 40 % európskej flóry. Mnoho rastlín sa prispôsobilo drsným podmienkam a vytvárajú ploché vankúše, ružice alebo prízemné koberce, aby sa chránili proti vetru a snehu, alebo si vytvárajú chĺpky a miskovité kvety na zachovanie tepla. Typickými príkladmi sú poniklec alpský (pulsatilla alpina) a plesnivec alpínsky (leontopodium alpinum). Hory: doména veľkých dravcov. V horách alpského regiónu kraľujú dravce. Mnohé si tu našli útočisko pred prenasledovaním a utiekli sa do niekoľkých posledných veľkých odľahlých oblastí v Európe. Najtypickejším príkladom je bradáň žltohlavý (Gypaetus barbatus). Patrí k najväčším dravcom v Európe s rozpätím krídiel 3 metre. Živí sa hlavne kosťami mŕtvych živočíchov, ktoré niekedy zhadzuje z veľkej výšky, aby sa svojím zvláštnym lyžicovitým jazykom dostal k šťavnatému špiku. F. Marquez Tento druh na prelome storočí v Alpách vyhynul, medzičasom však došlo k jeho reintrodukcii. Zatiaľ bolo do voľnej prírody vypustených okolo 130 jedincov a v súčasnosti prebieha koordinovaný program na ochranu tohto ohrozeného druhu v európskych pohoriach. 6

7 Alpe Veglia, Taliansko. Station Alpine Joseph Faurier Z dôvodu obmedzeného výskytu alebo nepriaznivého stavu ochrany sa v smernici o biotopoch uvádza 47 rastlinných druhov. Patrí k nim orlíček Bertoliniho (Aquilegia bertolonii), kotúč alpínsky (Eryngium alpinum) a impozantný lomikameň (Saxifraga florulenta). Alpy Väčšina druhov cicavcov v Alpách sú malé hlodavce, netopiere alebo kopytníky. Tak ako v iných horských pásmach sa tu vyskytujú niektoré relikty z doby ľadovej, ktoré sa vyvinuli do rôznych poddruhov ako hraboš bavorský alebo kozorožec alpský. Alpy sú tiež domovom obrovského množstva rôznych bezstavovcov. Niektoré sú už natoľko zriedkavé, že sú zahrnuté do smernice o biotopoch, ako napríklad nápadne sfarbený fúzač alpský (Rosalia alpina) alebo všetkými farbami hrajúca bystruška (Carabus olympiae), ktorá žije v odumretých stromoch alebo dierach v stromoch. červenozobá (Pyrrhocorax pyrrhocorax) a kulík vrchovský (Charadrius morinellus). Mnohé vtáky sa v Alpách zastavia počas svojej dlhej migrácie. Alpy sú síce z hľadiska biodiverzity jedným z najbohatších pohorí v Európe, patria však aj k najintenzívnejšie využívaným. Žije tu viac ako 11 miliónov ľudí, väčšinou v údoliach, ktoré majú čoraz urbanizovanejší ráz. Ďalších 100 miliónov ľudí prichádza do hôr za turistikou a rekreáciou. Toto všetko vytvára na krehké životné prostredie obrovský tlak. Aj niekoľko vzácnych motýľov si našlo spôsob ako prežiť vo vysokej nadmorskej výške. Niektoré z nich sú endemity, ako napríklad očkáň Raetzerov (Erebia christi), ktorý sa vyskytuje len v dvanástich lokalitách vo Švajčiarsku a Taliansku. Obľubuje slnečné alpské lúky vo výške až m. Alpy sú významným životným priestorom aj pre vtáky v horách hniezdi aspoň 200 druhov a ďalších 200 týmto regiónom migruje alebo v ňom trávi zimu. Niektoré vtáky sa dobre prispôsobili horskému prostrediu a v súčasnosti sa vyskytujú prevažne vo výškach, ako napríklad snehuľa horská (Lagopus muta), čavka Fúzač alpský (Rosalia alpina). Alpy sú domovom jedného z najpozoruhodnejších chrobákov, aké sa vyskytujú v Európe: fúzača alpského. Tento malý hmyz má veľmi nápadné oceľovomodré sfarbenie s veľkými čiernymi bodkami na krovkách a prúžkované tykadlá, ktoré sú niekedy dvakrát dlhšie ako samotné telo. Aj keď sa jeho výskyt obmedzuje na alpský región, najčastejšie sa nachádza v horských bukových lesoch s pomerne otvorenou klenbou, ktorá prepúšťa slnečné svetlo. J. Hlasek Jeho prítomnosť je znakom dobrého stavu ochrany lesa, pretože dokáže prežiť len v oblastiach, kde sa nachádzajú dospelé, odumreté aj umierajúce stromy. Tento druh, žiaľ, doplatil na zmeny lesníckych postupov, rozsiahle odlesňovanie a nedostatok odumretých stromov, či veľkých dospelých stromov. Vzhľadom na zlý stav ochrany je v súčasnosti uvedený v smernici o biotopoch. 7

8 Mapa lokalít sústavy Mapa lokalít sústavy v alpskom regióne Zoznam lokalít sústavy bol prvýkrát prijatý v decembri K jeho úpravám došlo v januári 2008 a v decembri V alpskom regióne je spolu lokalít európskeho významu (Sites of Community Importance, SCI) podľa smernice o biotopoch a ďalších 365 osobitne chránených území (Special Protection Areas, SPA do slovenského práva sa tento pojem implementoval ako chránené vtáčie územia ) podľa smernice o vtákoch. Často sa stáva, že niektoré lokality európskeho významu a osobitne chránené územia sa do značnej miery prekrývajú, čo znamená, že tieto číselné údaje nemožno jednoducho sčítať. Napriek tomu sa odhaduje, že spolu pokrývajú okolo 40 % plochy alpského regiónu. Počet typov biotopov uvedených v prílohe I a druhov alebo poddruhov uvedených v prílohe II k smernici o biotopoch. Región Region Habitat Typy biotopov types Živočíchy Animals Rastliny Plants Atlantický Boreálny Boreal Kontinentálny Continental Alpský Alpine Panónsky Pannonian Stepný Steppic Čiernomorský Black Sea Stredomorský Mediterranean Makaronézsky Macaronesian Zdroj: Európske tematické centrum pre biodiverzitu (Európska environmentálna agentúra) čísla nemožno jednoducho sčítať, pretože mnohé biotopy a druhy sa vyskytujú v dvoch alebo viacerých biogeografických regiónoch, vtáky z prílohy I k smernici o vtákoch sa neuvádzajú, pretože nie sú kategorizované podľa biogeografického regiónu. N Total Celková area Suchozemská Terrestrial % Celkovej of total Total Celková area Suchozemská Terrestrial % of celkovej total covered plocha area plocha covered suchozemskej terrestrial N covered plocha area plocha covered suchozemskej terrestrial Región Region Počet SCI SCI (km²) (km²) plochy area Počet SPA SPA (km²) (km²) plochy area Atlantický 2, ,684 68, , ,572 50, ,4 Boreálny Boreal 6, ,278 96, ,0 1, ,341 54, ,8 Kontinentálny Continental 7, , , ,8 1, , , ,4 Alpský Alpine 1, , , , , , ,1 Panónsky Pannonian ,858 15, , , , ,5 Stepný Steppic 34 7, , , ,628* 8 8, * ,4 Čiernomorský Black Sea 40 10,243 8, , , , ,8 Stredomoôrský Mediterranean 2, , , , , , ,0 Makaronézsky Macaronesian 211 5, , , , , ,3 SPOLU TOTAL 21, , , ,3 5, , , ,5 Zdroj: Európske tematické centrum pre biodiverzitu (Európska environmentálna agentúra) október 2008 SPA a SCI nemožno jednoducho sčítať, pretože sa do značnej miery prekrývajú. Niektoré lokality sú na hranici medzi dvoma regiónmi, a keďže databáza neumožňuje rozčleniť lokality podľa regiónov, môžu byť niektoré lokality započítané dvakrát. Percentuálny podiel morských oblastí nie je známy. SPA sa nevyberajú podľa biogeografického regiónu. Plocha SPA v stepnom regióne sa vypočítava na základe dostupných údajov GIS. SCI SPA SPA a SCI Mapa vychádza zo súradníc lokality, ktoré poskytla Európska komisia prostredníctvom Katedry priestorových aplikácií Univerzity v Leuvene, október Peter Creed 13 Vallée d Eyne Peter Creed 8 Alejandro Torés 14 Národný park Aigues Tortes Bob Gibbons Florent Flavier 12 Národný park Mercantour Majella National Park 9 Národný park Majella

9 Mats Eriksson Keijo Taskinen 3 Kilpisjärvi Mats Eriksson 2 Padjelanta Lars Lilijemark 1 Vindelfjällen Mats Eriksson Keijo Taskinen Archiv der Abteilung Umweltschutz, Amt der Titoler Landesregierung Jan Seffer Fero Bednar Marco Fritz 11 Údolie Lech 4 Národný park Vysoké Tatry C. Čwikowski Aleksandra Sylwester 5 Bieszczady 10 Julské Alpy Tomo Jesenicnik/TNP Jože Mihelič J. Hlasek 7 Stará Planina Keijo Taskinen PCNC/Spencer Coca 6 Piatra Craiului 8 Gino Damiani Stoyan Beshkov Pohorie Pirin Dimiter Georgiev 9

10 Apeniny Apeniny Apeniny sú chrbtovou kosťou Talianska. Väčšia časť pohoria je horského charakteru, no iba stredný úsek je dostatočne vysoký na to, aby mohol byť zahrnutý do alpského biogeografického regiónu. Niektoré vrcholy sa týčia do výšky nad m, najvyšší je Corno Grande (2 912 m). Nachádza sa tu aj najjužnejšie položený ľadovec Európy Calderone. Apeniny pozostávajú väčšinou z vápencových a dolomitových skál, ktoré vytvárajú mnohé krasové útvary, ako napríklad kotliny, jaskyne, podzemné vodné kanály a hlboké rokliny. Vytvárajú prekrásnu scenériu s miernymi vrcholmi a šírymi alpskými planinami, ktoré sú miestami neočakávane prerušované kaňonmi a závratne vysokými skalnými stenami. Klíma je silne ovplyvňovaná stredomorskými nížinami a vetrami od Jadranského mora a predstavuje ideálne prostredie pre charakteristické apeninské bukové lesy. Tieto lesy pokrývajú veľké časti pohoria vo výške m. Buky bývajú často premiešané s inými stromami ako jedľa biela (Abies alba), cezmína (Ilex sp.) a tis obyčajný (Taxus baccata). Väčšina týchto lesov je ešte stále v pomerne dobrom prírodnom stave. Vyššie, nad hranicou lesa, sa medzi rozsiahlymi alpskými lúkami a nízkou kosodrevinou nachádzajú porasty reliktnej borovice horskej (Pinus mugo) a borievky nízkej (Juniperus nana). Nachádza sa tu dohromady 44 typov biotopov uvedených v smernici o biotopoch. Tento región má teda z hľadiska flóry veľký význam. V Apeninách bolo zaznamenaných vyše druhov rastlín vrátane mnohých endemitov, ku ktorým patrí napríklad pochybok (Androsace mathildae) a hlaváčik (Adonis distorta). Oba druhy sa z dôvodu svojho zriedkavého výskytu uvádzajú v smernici o biotopoch. Kamzík abruzský na hore Gran Sasso. Gino Damiani V Apeninách našli útočisko aj izolované populácie tunajšieho poddruhu vlka (Canis lupus italicus) a medveďa hnedého (Ursus arctos marsicanus). Počas poslednej doby ľadovej boli tieto druhy nútené ustúpiť pred postupujúcim ľadovcom do Talianska. Po roztopení ľadu sa malé populácie odčlenili od svojich severných príbuzných a začali sa vyvíjať do vlastných poddruhov. Jeden z týchto poddruhov kamzík abruzský (Rupicapra pyrenaica ornata) začiatkom 20. storočia takmer vyhynul v dôsledku nadmerného lovu. Vďaka zavedeniu prísnych ochranárskych zákonov sa však jeho stav pomaly obnovuje. V tridsiatych rokoch minulého storočia pozostávala populácia tohto kamzíka už len z 20 jedincov, čo podnietilo orgány ochrany prírody, aby začali program intenzívneho chovu v zajatí a reintrodukcie do voľnej prírody. Podľa odhadov žije v súčasnosti vo voľnej prírode okolo 450 jedincov. Vzhľadom na to, že ide o veľmi malú populáciu, nie je ešte dostatočne odolná voči genetickými poruchám v dôsledku príbuzenského párenia či katastrofám, akými sú napríklad choroby. K ďalším typických apeninským druhom patrí endemická salamandra okuliarnatá (Salamandra terdigitata) a zriedkavá vretenica malá (Vipera ursinii), ktorá žije na vysokých trávnatých pláňach vo výške nad m. Tak ako všade v odľahlých horských oblastiach, aj v Apeninách je počet obyvateľov nízky a neustále klesá. To je dôvodom, prečo sa vytrácajú aj tradičné pestovateľské a chovateľské postupy. Vďaka tomu, že väčšia časť centrálnych Apenín je súčasťou siete vzájomne prepojených národných parkov, sa však v súčasnosti vyvíja úsilie na obnovenie horských dedín pomocou starostlivo plánovaných ekoturistických iniciatív. Salamandra okuliarnatá. Leonardo Ancillotto 10

11 Škandinávske vrchy Škandinávske vrchy Škandinávske vrchy, ktoré sa vyformovali počas viacerých po sebe nasledujúcich období zaľadňovania, sú najstarším pohorím v alpskom regióne. Tiahnu sa v dĺžke km cez celú Škandináviu od najsevernejších oblastí Fínska po južné Švédsko a Nórsko. Priemerná výška je 500 m, aj keď niektoré vrcholy dosahujú vyše m a v niektorých prípadoch dokonca m. Nachádza sa tu aj najväčšia európska náhorná planina Hardangervidda, ktorá má rozlohu vyše km². Poveternostné podmienky sú vo všeobecnosti veľmi drsné a väčšiu časť roka sa teploty pohybujú okolo bodu mrazu. Západ je ovplyvnený oceánom a Golfským prúdom, kým východ má skôr kontinentálny charakter menej veterný a s menšími zrážkami. Tieto náročné podmienky spôsobujú, že viac ako polovica Škandinávskych vrchov je bez stromov a rozsiahle oblasti sú pokryté slatinnou vegetáciou, v ktorej prevládajú typické mokraďové druhy ako vres, trávy a ostrica. V oblastiach s bohatou pôdou a vysokou vlhkosťou sa miestami vyskytujú zriedkavé iskerníky ako Ranunculus lapponicus a mak Papaver laestadianum. Možno ich nájsť v blízkosti drobného laponského rododendronu (Rhododendron lapponicum), ktorý je vysoký len 5 15 cm. V oblastiach s trvalo zamrznutou pôdou sa miestami vyskytujú palsové rašeliniská. Vzhľadom na extrémne počasie majú tieto rašeliniská neustále zamrznuté jadro, ktoré sa rokmi rozrastá, až sa napokon rašelinová vrstva prelomí a rašelinisko sa prepadne. Veľká fotografia: Sarek, severné Švédsko, vložená fotografia: snehuľa. Keijo Taskinen Ide o jedno z mála miest v Európe, kde je ešte stále možné nájsť skutočnú divočinu. Nachádza sa tu dovedna 44 typov biotopov, 29 rastlín a 18 živočíšnych druhov uvedených v smernici o biotopoch. Mnohé tunajšie živočíchy sa vyskytujú iba v polárnej oblasti, ako napríklad líška polárna (Alopex lagopus), rosomák (Gulo gulo), belaňa tundrová (Nyctea scandiaca) a sokol poľovnícky (Falco rusticolus). V EÚ sa líška polárna vyskytuje len vo Švédsku a Fínsku, kde je jej populácia povážlivo nízka (len 150 jedincov). Jej životný cyklus vo veľkej miere závisí od dostatku jej hlavnej koristi, lumíka pestrého (Lemmus lemmus), ktorého populácia pravidelne klesá a narastá v troj- až päťročných cykloch. V rokoch s najvyšším výskytom lumíkov môže líška polárna vychovať okolo 12 až 20 mláďat. Inokedy zas kvôli nedostatku potravy prežije prvé mesiace len niekoľko mláďat. Tento jav je o to znepokojujúcejší, že v nadchádzajúcich rokoch bude tento druh pravdepodobne výrazne zasiahnutý zmenou klímy. Nie je prekvapujúce, že Škandinávske vrchy majú len málo obyvateľov. Niektoré činnosti, ako prehradzovanie riek na účely budovania vodných elektrární, zvýšené pasenie sobov alebo úbytok letných pastvín, mali na miestnej úrovni negatívne následky. Väčšia časť pohoria je však naďalej človekom nedotknutá, a preto patrí k najväčším zachovaným prírodným oblastiam v Európe. Vo vyšších nadmorských výškach je vegetácia čoraz redšia a krajinu tvoria prevažne holé skaly a balvany. Dokážu tu prežiť len niektoré cievnaté rastliny, ako napríklad iskerník ľadovcový (Ranunculus glacialis). V nižšie položených oblastiach sa okolo hranice lesa objavujú plochy so zakrpatenými brezami a subarktickými vŕbovými kosodrevinami. V ešte nižších polohách rastie na svahoch breza plstnatá (Betula pubescens czerepanovii), ktorá je dominantným typom lesných porastov Škandinávskych vrchov. V porovnaní s inými alpskými pohoriami vykazujú Škandinávske vrchy pomerne nízku druhovú rozmanitosť. Napriek tomu je toto pohorie z dôvodu svojej obrovskej rozlohy a nedotknutej prírody mimoriadne významnou zložkou európskej biodiverzity. Iskerník ľadovcový. Keijo Taskinen 11 1

12 Malá Fatra, Slovensko. Jozef Šibík Karpaty Karpaty Karpaty sú najmladším a najvýchodnejšie položeným pohorím v alpskom regióne. Rozprestierajú sa v mohutnom oblúku od Slovenska po Rumunsko a ich dĺžka presahuje km. V porovnaní s Alpami je toto horské pásmo dvakrát užšie a vrcholy sú o polovicu nižšie. Najvyššie body sa nachádzajú v Tatrách v Západných Karpatoch. Prevládajúcim podložím na vonkajších svahoch je pieskovec a bridlica (flyš), kým vnútorná časť je tvorená reťazcom vulkanických vrchov. Celé pohorie je výrazne ovplyvnené okolitým kontinentálnym podnebím, ktoré je dôvodom veľkých teplotných rozdielov medzi zimou a letom (od -21 C do +35 C). Keďže Karpaty majú pomerne nízku nadmorskú výšku, vrchné alpínske a niválne pásma sa tu v zásade nevyskytujú. V skutočnosti je nad hranicou lesa iba 5 % územia. Horské lesy však miestami pokrývajú viac ako polovicu pohoria. Na úpätiach dominujú duby, ako napríklad dub zimný (Quercus petraea), kým v strednej výške prevažujú bukové lesy. Vo vyšších polohách prechádzajú do zmiešaných bukovojedľových alebo bukovo-jedľovo-smrekových porastov a napokon ustupujú oblastiam červených smrekov a borovice limbovej. Tieto prírodné horské lesy patria k najrozsiahlejším v EÚ. Nachádzajú sa tu najväčšie európske prírodné horské bukové a bukovoihličnanové lesné ekosystémy a najväčšia plocha nedotknutých lesov mimo Ruska. Tieto panenské lesy prežili dodnes bez zásahu ľudí a vykazujú veľmi rozmanitú štruktúru, kde stromy každého veku bojujú o miesto medzi hromadami odumretého a práchnivejúceho dreva, ktorým je posiata zem. Karpaty sú tiež bohaté na mokraďové biotopy. V tomto pohorí pramenia významné rieky ako Dnester, Visla a Tisa. Podobne ako väčšina alpských riek mohutnejú počas skorej jari a leta, keď sa topí sneh, a niekedy spôsobujú v okolitých nížinách rozsiahle záplavy. V Karpatoch sa vo výške až m nachádza okolo 450 horských jazierok prevažne ľadovcového pôvodu. Ostatné biotopy v karpatskom pohorí, ako napríklad alpské lúky a vysokohorské pastviny, sa po stáročia používajú na pasenie oviec a dobytka. Aj keď tieto travinno-bylinné porasty pokrývajú menšiu rozlohu ako lesy, pre voľne žijúce živočíchy sú rovnako dôležité najmä pre rastliny a bezstavovce. Tomas Pasteka Lýkovec muránsky Latinský názov rastliny (Daphne arbuscula) odkazuje na legendu o nymfe, ktorá sa premenila na nádherný krík, aby unikla pred gréckym bohom Apolónom. Lýkovec muránsky je skutočne veľmi neobvyklou rastlinou. Je jedným z niekoľkých starobylých druhov, ktoré sa vyvinuli ešte pred vznikom Karpatského pohoria. Dnes sa tento atraktívny neopadavý ker s koralovočervenými pukmi a jasne sfarbenými kvetmi vyskytuje len na malom území Karpát na Slovensku. Z dôvodu svojho starobylého pôvodu je tento druh morfologicky a geneticky veľmi izolovaný od ostatných rastlín v regióne a je mimoriadne citlivý na narušenie životného prostredia a zmenu klímy. Podľa smernice o biotopoch je síce prísne chránený, no naďalej ho vážne ohrozuje niekoľko faktorov náhodné zašliapnutie, turisti, zberatelia, napadnutie plesňou či zmeny životného prostredia. 12

13 J. Hlasek Karpaty Tatranské pleso. Ján Šeffer Karpaty sa vo všeobecnosti vyznačujú mimoriadnym bohatstvom druhov. Táto bohatá biodiverzita sa dá čiastočne pripísať tomu, že pohorie tvorí dôležitý koridor pre rozptyl a migráciu medzi severom a juhom a medzi východom a západom. Nachádza sa tu vyše druhov rastlín vrátane 481 druhov, ktoré sú endemické pre tieto hory, ako napríklad lýkovec muránsky (Daphne arbuscula). ako v Alpách, aj v Karpatoch bývajú rozmanité kultúry a národy. Žije tu okolo 16 až 18 miliónov ľudí a väčšina sa ešte stále aktívne podieľa na rozsiahlej pastierskej činnosti. Nedávny príklon k trhovej ekonomike však predstavuje veľkú hrozbu z hľadiska ďalšieho prežitia horských usadlostí a dedín. Patrí k 48 druhom rastlín v Karpatoch, ktoré sa v smernici o biotopoch uvádzajú z dôvodu kritického stavu. Karpaty sú takisto baštou veľkých mäsožravcov, ako aj celého radu menších cicavcov, ku ktorým patrí napríklad endemický hraboš tatranský (Microtus tatricus) a svišť vrchovský tatranský (Marmota marmota latirostris). V Karpatoch hniezdi, prezimúva alebo cez ne migruje vyše 300 druhov vtákov, okrem iného sova dlhochvostá (Strix uralensis), ďateľ bielochrbtý (Dendrocopus leucotus) a bocian čierny (Ciconia nigra). Nachádza sa tu 30 % celej európskej populácie ďatľa bielochrbtého, ako aj 40 % európskej populácie orla krikľavého (Aquila pomarina). Svišť vrchovský tatranský. Pavel Ballo K typickým horským druhom patrí vrchárka červenkavá (Prunella collaris) a murárik červenokrídly (Tichodroma muraria). Podobne Veľké mäsožravce Z hľadiska biodiverzity zohrávajú Karpaty pravdepodobne najdôležitejšiu úlohu ako útočisko veľkých mäsožravcov. Pohorie je jednou z posledných oblastí v Európe, ktoré poskytujú zázemie životaschopným populáciám veľkých mäsožravcov. V lesoch stále žije približne medveďov hnedých (Ursus arctos), vlkov dravých (Canis lupus) a rysov ostrovidov (Lynx lynx), ktoré predstavujú viac ako 40 % celkovej populácie EÚ. Ich relatívne vysoký výskyt možno nepochybne pripísať existencii rozsiahlych oblastí súvislých prírodných lesov. Lesy poskytujú aj dôležité spojenie medzi populáciami na severe a populáciami na západe a juhozápade. Veľké mäsožravce v ostatnej časti Európy pochádzajú predovšetkým z týchto lesov, ktoré predstavujú dôležitý ekologický koridor. 13

14 динев/ Stará Planina a Rodopy Stará Planina. Hlavné foto Evgeni Dinev/ vložené foto: murárik červenokrídly Mladen Vasilev/ Stará Planina a Rodopy Po pristúpení Bulharska k Európskej únii v roku 2007 pribudli k alpskému biogeografickému regiónu dve pohoria: Stará Planina a Rodopy. Pohorie Stará Planina leží v strednej časti Bulharska. Aj keď nie je priamo napojené na Karpaty, je pokračovaním karpatského systému, ktorý sa začína na západnom konci Transylvánskych Álp v blízkosti impozantnej rokliny Železné vráta na hranici medzi Srbskom a Rumunskom. Pohorie pokračuje stredom Bulharska, tiahne sa v dĺžke 560 km k Čiernemu moru a rozdeľuje krajinu na dve časti. Priemerná výška Starej Planiny je 900 m nad morom a šírka sa pohybuje od 19 km do 32 km. Napriek svojej strategickej polohe Vodopád Skakavica, pohorie Rila a blízkosti Sofie (vzdialenej len 100 km) je to ešte pomerne nedotknuté pohorie bez väčšieho rozvoja. Ďalej na juh sa nachádza Rodopský masív, ktorý je tvorený tromi rôznymi pohoriami, ktoré sú v tesnej blízkosti: Rila, Pirin a Rodopy. Rodopy sa tiahnu cez hranice do Grécka, no iba bulharská časť pohoria je súčasťou alpského regiónu. Najtypickejší alpský charakter má pohorie Pirin s vyše 80 štítmi pokrytými snehom, ktoré sa týčia do výšky nad m, 176 smaragdovo zelenými jazerami a početnými nádhernými ľadovcovými žľabmi a karovými jazerami vo vysokej nadmorskej výške. V rovnako vysokých Rodopách sa z hľadiska zloženia druhov prejavuje silný stredozemský vplyv. Tiež sú pomerne odľahlé a divoké a pomerne málo osídlené ľuďmi. V týchto dvoch pohoriach sa vyskytuje viac ako 60 typov biotopov uvedených v smernici o biotopoch. Obzvlášť dobre sú zastúpené lesy, vytvárajú rozsiahle neprerušované pásy prírodných pralesov naprieč väčšinou pohoria. Mnohé stromy v týchto lesoch sú endemické pre Starú Planinu napríklad borovica balkánska (Pinus peuce), jedľa cára Borisa (Abies borisii-regis) a borovica pancierová (Pinus heldreichii). Pohoria sú takisto domovom obrovského množstva rastlín. Len v Rodopách bolo zatiaľ identifikovaných druhov. Veľa z nich je endemických, napríklad rodopská ľalia (Lilium rhodopaeum) alebo haberlea rodopská (Haberlea rhodopensis). Vďaka tomu prírodnému charakteru vo všetkých pohoriach stále existujú významné populácie veľkých mäsožravcov, ako aj početné vzácne dravé vtáky. Hovorí sa, že vo východných Rodopách žije najvyšší počet denných dravcov v Európe. Patria k nim významné populácie orla kráľovského (Aquila heliaca), sokola sťahovavého (Falco peregrinus), supa bielohlavého (Gyps fulvus) a supa bieleho (Neophron percnopterus). 14

15 Otázky riadenia v alpskom regióne Národný park Lechtal, Rakúsko. Otázky riadenia v alpskom regióne Horské oblasti Európy boli napriek svojej náročnej topografii a nehostinnému podnebiu obývané ľuďmi od dôb neolitu. Extenzívne poľnohospodárske postupy, sezónne presuny dobytka na vzdialené pasienky a lesné hospodárenie v malom sa podieľali na vzniku komplexnej mozaiky rôznych kultúr a typov krajín, ktoré prispeli k obohateniu už beztak bohatej biodiverzity regiónu. Až donedávna predstavovali tieto činnosti hlavný zdroj príjmov v európskych horách. Tieto tradície sa však v súčasnosti rýchlo vytrácajú. Väčšina usadlostí vo veľkej nadmorskej výške sa nedokáže ďalej rozvíjať a zintenzívňovať produkciu a postupne dochádza k ich opúšťaniu. Na druhej strane nadobúda veľký význam cestovný ruch, ktorý však môže klásť na horské prostredie obrovský tlak. V popredí záujmu je v prvom rade zimné lyžovanie, ktoré si vyžaduje masívny rozvoj infraštruktúry. Minimálne 10 % Álp sa doposiaľ transformovalo na zimné lyžiarske strediská, no ich vplyv z hľadiska znečistenia, zhutnenia pôdy, zmien miestnej vegetácie atď. sa prejavuje ďaleko za ich hranicami. Podobný trend sa začína v Pyrenejach, Karpatoch a pohoriach Pirin a Rila v Bulharsku. Ďalším veľkým problémom je zvýšená doprava. Staré aj nové cesty predstavujú veľkú prekážku pri migrácii druhov. Odhaduje sa, že každý deň cestuje cez Alpy 150 miliónov ľudí, z toho 83 % automobilmi. Pohoria sú v Európe významnými dopravnými koridormi. Ďalším hlavným problémom v horských regiónoch je prehradzovanie a kanalizácia väčšiny veľkých alpských riek na účely budovania vodných elektrární alebo intenzifikácie poľnohospodárstva. Tieto zásahy spôsobujú výrazné zmeny prírodného prostredia v alpskom regióne i mimo neho a majú neželané vedľajšie účinky z hľadiska nižších úrovní podzemnej vody, erózie brehov a sedimentácie. Mnohé z týchto problémov sa prehlbujú tým, že v horských regiónoch celkovo neexistuje koordinovaný rozvoj využívania pôdy. Väčšina pohorí sa nachádza na hranici medzi rôznymi krajinami a často sa považujú za okrajové alebo marginálne. Preto sa v poslednom čase začalo niekoľko iniciatív na podporu koherentnejšieho prístupu v oblasti riadenia na úrovni jednotlivých pohorí, ako napríklad Alpský a Karpatský dohovor. Hory: vodojemy Európy Európsky kontinent čerpá značnú časť potrebnej pitnej vody z hôr. V horách sa zadržiava voda zo vzduchu a uskladňuje sa vo forme snehu alebo v jazerách, ľadovcoch a nádržiach, až kým sa napokon neodplaví do nížin niektorou z veľkých európskych riek (Rýn, Pád, Tisa ). Najmä na jar a v lete zohrávajú hory dôležitú úlohu ako zásobáreň vody na poľnohospodárske zavlažovanie a ľudskú spotrebu vo väčšine Európy. V prípade väčšiny alpských riek však došlo ku kanalizácií, prehĺbeniu, prehradeniu či úprave koryta v záujme regulácie povodní, výroby elektrickej energie či vytvárania alebo ochrany poľnohospodárskej pôdy v údoliach. Tieto zásahy majú jednak devastujúci účinok na prírodné prostredie a jednak sa negatívne prejavujú na miestnej ekonomike. Narušenie prírodných procesov vedie k neočakávanému poklesu úrovní podzemnej vody, vysychaniu poľnohospodárskej pôdy, nepredvídateľným záplavám, zosuvom bahna atď. Niektoré vodohospodárske orgány na tieto problémy reagujú hľadaním prijateľnejších technických riešení na alpských riekach, ktoré spôsobia menej škôd. 15

16 European Commission V tejto sérii publikácií: v panónskom regióne in the Atlantic Region v atlantickom regióne v stepnom regióne in the Boreal Region v boreálnom regióne in the Black Sea Region v čiernomorskom regióne in the Continental Region v kontinentálnom regióne v stredozemnom regióne in the Alpine Region v alpskom regióne in the Macaronesian Region v makaronézskom regióne Európska únia má deväť biogeografických regiónov. Každý má svoju charakteristickú zmes vegetácie, podnebia a geologických podmienok. Lokality európskeho významu sa pre každý región vyberajú na základe národných zoznamov jednotlivých členských štátov v danom regióne. Spoluprácou na tejto úrovni sa uľahčuje ochrana druhov a typov biotopov v podobných prírodných podmienkach v rámci viacerých krajín bez ohľadu na politické či administratívne hranice. Spolu s osobitne chránenými územiami vyhlasovanými podľa smernice o vtákoch tvoria lokality európskeho významu vyberané pre každý biogeografický región ekologickú sústavu, ktorá zahŕňa všetkých 27 krajín EÚ. KH SK-C Gino Damiani ISBN