romboid 2/2004/ročník XXXIX

Transkript

1 OBSAH romboid 2/2004/ročník XXXIX myslím si že... Norbert MIKLÁŠ: Kamaráti umenia / 3 Daniel PASTIRČÁK: Portrét rieky a iné portréty (básne) / 4 Erik GROCH: Esej o Jame (poviedka) / 17 Miroslav SZABO: Choroba, smrť a politika v Dostojevského Besoch (esej) / 22 voľným okom Ivan LAUČÍK: Sloboda, symbol, sen; Pozvanie do tanca (o Mojíkových kolážach) / 30 romboid špeciál / Dnešný surrealista: MOJÍK Aj nemý môže spievať (rozhovor s Ivanom MOJÍKOM) / 32 Ivan MOJÍK: So surrealistami v Paríži (básne) / 38 Ivan MOJÍK: Ani voda ani kameň ale prísahy (esej) / 40 Štefan ŽÁRY: Kratochvílenie (báseň) / 42 Vladimír PETRÍK: Neviditeľný plameň (esej) / 44 Ivan MOJÍK: Neboj sa keď pri tom zamdlievam; Na schodoch mramorového večera (básne) / 45 Peter KRIŠTÚFEK: Iba slová; Siedme nebo; Paralelný vesmír (poviedky) / 48 kalendár Rudolfa Filu na každý rok Miroslav PETŘÍČEK: Nepopsaný list (esej) / 60 Imrich BARIAK: Eman a jeho šťastný deň; Máš pravdu, milá Ilma, sladkosti mi chutia; Martinka a suché Martini; Dvaja na nože milí milenci; Vladimír sa nestratí (poviedky) / 62 pan/o/ptikum Jela KRAJČOVIČOVÁ: Treba oprašovať históriu? (Krátke zamyslenie nad Mary Woolstonecraftovou) / 68 Anton MATIAŠKA: Línie, kruhy a svety Rostopara Ivanoviča Šaradžariana; Noc dlhšia ako všetky sny; Korene a kýpte (poviedky) / 71 Jaroslav KUŠNÍR: Komunikovateľnosť, metakomunikovateľnosť a nekomunikovateľnosť v postmodernom literárnom texte (esej) / 74 Peter MACSOVSZKY: Uškŕňať sa: zakázané alebo ja nenávidím, ty nenávidíš... (polemika o kritike) / 83 recenzie Vladimír PETRÍK: Podnetný výber z kritík (Igor Hochel: Dotyky, sondy, postoje) / 88 Jozef BŽOCH: Dvadsať rokov slovenskej poézie a prózy v recenziách (Igor Hochel: Dotyky, sondy, postoje) / 89 Dušan TEPLAN: V znamení metafyzického atomizmu (Gejza Vámoš: Atómy Boha) / 89 Miriam NÉMETHOVÁ: Zodpovednosť priateľstva (Sándor Márai: Sviece dohárajú) / 91 Pavol MARKOVIČ: Rozprávačský chaos alebo pleróma? (Jurij Andruchovyč: Rekreácie) / 92 Derek REBRO: Keď závažie nadnáša (Ryszard Krynicki: Magnetický bod) / 93 cool/túra Márius KOPCSAY: Príliš starý na piaty level / 94 attachment 19/Peter Zajac: PF 2004 / 95 1

2 Michal Černušák Miss Slovakia 2112 Michal Černušák absolvoval ŠÚV, Bratislava, oddelenie grafiky študent VŠVÚ, Bratislava, oddelenie maľby, Doc. Csudai výstavy: BAD Fischau, Šoproň, Budapešť, Krems, Viedeň Nitra Galéria mladých, Bratislava Storm, Piešťany 2

3 myslím si, že... KAMARÁTI UMENIA Idealisticky, nepresvedčivo si želáme, aby bola naša vnútorná spokojnosť nezávislá od vonkajších pôct a pohľadu druhých. Žiaľ, odôvodnený skepticizmus naznačuje, že zamieňame želanie so skutočným stavom. Pre príslušníka strednej triedy je príznačná statusová panika z toho, že nepatrí k najslabšej, ale ani k najvyššej spoločenskej vrstve. Jeho sebainterpretácia nevyrovnane osciluje medzi preceňovaním a podceňovaním. Priznať si vlastnú stredostavovskosť a nájsť s ňou modus vivendi sa javí ako nesplniteľná úloha. Stredný stav radšej tragikomicky maskuje pred sebou i svetom vlastnú nedostatočnosť, ponára sa do sebaklamov, ktoré ho majú vyzdvihnúť medzi elitu ľudstva. Medzi primárne starosti takzvaného priemerného človeka patrí otázka sociálneho renomé, statusového postavenia, ktoré v spoločnosti zaujíma. Každú aktivitu preto premeriava kvantitatívnym kritériom spoločenského úspechu. A práve účinnou stratégiou vytvorenia klamlivého image nadpriemernosti je kamarátstvo s umením. Pre mnohých z trojpercentnej menšiny priaznivcov je umenie iba statusovým symbolom, ktorý má kamuflovať ich skutočné postavenie a predstierať spolupatričnosť s vyššou vrstvou. Kultúrnym vývojom sa z umenia stala okázalá manifestácia sociálnej nadradenosti. Množstvo známych artefaktov sa nedostalo do učebníc a zbierok dejín umenia len kvôli uznaniu tvorivého výkonu; sú statusovým symbolom, preto sa v súvislosti s nimi nedá kriticky hovoriť len o umeleckom význame. Prehnané ceny diel na dražbách nevyjadrujú len ich umeleckohistorickú, ale aj sociologickú hodnotu v spoločenskom kontexte. Vlastniť spoločnosťou vysoko oceňovaný umelecký artefakt je prejavom spriaznenosti s aristokratickou elitou a niektoré subjekty alebo komerčné inštitúcie sú si toho vedomé, preto skupujú diela a sponzorujú umelcov. Pomocou nákupu diel vytvárajú o sebe priaznivejší obraz, reprezentujú sa skrze umenie. Najzrejmejším príkladom povedaného je architektúra budov finančnej elity. Najčastejšie je za účel domu považovaná funkčnosť, obývateľnosť, ale jeho zmyslom môže byť aj manifestácia sociálnej nadradenosti, moci. Architekt musí rátať s obradnosťou, ktorá povyšuje majiteľa sídla a, naopak, ostatok sveta dostáva do inferiórnej pozície. Hlavnou úlohou staviteľov katedrál kedysi bolo pripomínať moc cirkvi: veriaci návštevník si musel uvedomiť svoju ničotnosť voči monumentalite božieho príbytku. V súčasnosti obracajú na vieru projektanti bánk, ktorí sú však iba otrokmi predstáv investora. (Máloktorému architektovi sa podarí dostať mimo moc majiteľa tým, že vpečatí do budovy svoju umeleckú moc.) Paradoxne, záver tejto úvahy nemá byť zvyčajnou kritikou kultúrneho snobizmu, ale naopak, jeho úprimnou apológiou. Kultivovaných snobov, mecenášov, ktorí kupujú, podporujú, vnímajú, jedno z akého postranného dôvodu, kvalitné umenie, si musí spoločnosť vychovávať a hýčkať. Vytvárajú fungujúci trh s umením a pre tvorcov nevyhnutné prostredie; bez nadsázky povedané, kreujú tak samotnú kultúru. Nanešťastie, spoločenská elita i stredná vrstva, ktorá ju napodobuje, rady zbierajú gýč, mylne si mysliac, že zvýši ich sociálne renomé. (Mýli sa aj estetik Tomáš Kulka, ktorý, nerešpektujúc skryté dôvody a zjavné empirické skúsenosti, hlása, že gýč je prirodzene milovaný a kupovaný, kvôli tomu, že sa z estetických dôvodov úprimne páči.) Slovenskí snobi nemanifestujú kamarátstvo s umením, ale vkusovú zdevastovanosť a nevzdelanosť (žeby chyba štátu a jeho výchovnovzdelávacích inštitúcií?). Namiesto toho, aby si svoje triedne frustrácie kompenzovali programovou podporou vysokého umenia, kupujú iba nepodarenú, lacnú, všeobecne prístupnú napodobeninu, náhradu, niečo, čo sa iba na umenie hrá. NORBERT MIKLÁŠ 3

4 DANIEL PASTIRCAK ˇ PORTRÉT RIEKY 1. Veci naznačujú že prieplavník nepríde Tiene čakajúcich sa kladú Na šedivé bahno pri rieke Pozostatky veci minulých Zuby klby kosti Sedimentáciou času ustálené v rozvrhu pozícií propozícií a počinov Udalosti sa sčítali doplnili vykrátili Do zátvorky dali dažde sýkorky oleander trávu Plavú pleť rána kŕdle nocí všetko podstatné a tiché Vo vzorci s jedinou neznámou Kto medzi nimi si ty? Dnes ako včera Topánkami po chodníku Nosom v stopách vrabčích krídiel Nohy na zemi Tvár vo vzduchu neistá Ako spodné prádlo Zavesené od komína k anténe Tvárou proti tváry Oči v mláke vlastné stopy na líci Opätok na čele a pod ním Plátkové zlato svitania Ústa papierová loďka v dúhe Vykrivená úsmevom Červený kýl sa kĺza Motorovým olejom Ktorý z tých dvoch si? Vravia že rieka vlnami slabikuje tiene Tiene na vlnách rieku spievajú Pohľad zoči v oči 4

5 Portr et r i e k y a iné portréty Z električky do električky Čočka okuliarov nad lícom Ako minca pod jazykom Pre Chárona V okne ktoré sa práve pohýna Dav tieňov na zaprášenom skle Odnáša strnulú bustu ako urnu Krematóriu do komína Už ho vezú už ho vezú Medzi prvou a druhou zastávkou Rozprestrie noviny V Berlíne búrajú paneláky Mickey Mouse sa učí po čínsky Boj o vnútro znova začína Smrť cyklistu u zubára Vlasy na novej scéne 2. Zajtra ako dnes Dnes ako včera Sám oproti sebe vzlietne Na dvoch krídlach dverí Ich protismerným pohybom Rozdelený v tej chvíli Od seba i k sebe Najprv vydelený potom sčítaný Čriedy krotkých očí 5

6 Pasúce sa medzi ikonami Na monitoroch softwerov Pozdraví ukláňa sa spomalený Od úsmevu k úsmešku a potom Akoby sa chcel náhle celý Všetkým vysvetliť Klobúk nabodne na vešiak Zbytok hlavy po poprave Odhalené temeno nechá Krúžiť nestráženou zónou Medzi zasadačkou a bufetom Zrkadlený v toľkých svetoch V pravom oku podpredseda V ľavom sekretárka cigaretu zažína V minisukni štíhla špinavá blondýna Pukalovič má veľké oči Ženy môžu chodiť na futbal Ruskí mazáci zas dezertujú Na pásmo Gazy padol tieň Klávesnicou od a po zet kluše (Kolegyňa sa znova rozvádza) Od ukazováka Prostredníkom k prsteníku Úsmevom jej kĺže do záňadria Po prsníku Tou istou cestou naspäť Zastrčený v diplomatke Na listine s vodotlačou Od chcel som byť k som Zhrnutý v piatich bodoch S pečiatkou a podpisom Udalosti sa rozpísali vyškrtali podčiarkli a podpísali Do úvodzoviek dali Krik kohúta v noci Práchnivý plot v ľaliách Vysoké čelo ľadového neba V zloženom súvetí bez podmetu bez prísudku V sedimente pieskov Šupiny nechty koralky mince úvahy korekcie dôsledky a konce 6

7 3. Sú to tiene či obrazy zabudnutých mŕtvych Tam kde medzi odpad ustí stoka z továrne? Tváre rozmazané hravým vetrom bez slov S riasami v zuboch ako rieka vodu spievajú Boj o vnútro v chodbách Auparku Sám seba kúpi zo skla výkladov Svoje ucho medzi bravčovinou Nos medzi Kamasútrou a Koránom Paneláky zas dezertujú Vo dverách ho prítmie víta Dôverná neprítomnosť postáv Domovina otlačkov dotyky tiel Voňa včerajších hostí Predvčerajšie deti na gauči Tichá ťarcha odídených žien Mení si šaty posledné zvyšky Postavy pre pantomímu Prázdnych izieb Vlasy na stene Ucho u zubára, nos v Berlíne Vravia že nepríde Na plynúcej vode ústa majú úsmev vlny čo sa rozliala Tak ako včera Nehýbe sa stojí Holí sa a píska V zrkadle okno Okno plné hviezd Zástup aj rieka sa sčítajú Množina tiel s množinou vĺn plynie v jedinom toku nocou k svitaniu Z ranky po žiletke nitka steká Dráhou padajúcej kométy Okuliare dvíha z bielizníka Zo slepých skiel naň hľadia Oči prieplavníka 7 PASTIRČAK

8 PORTRÉT IMAGE Kancelár sa trápi Realita prevládla nad propagandou Nemec nesmie byť nudný Nemec musí byť sexy Love Parade z Berlína Na titulné stránky novín Nemecké kolená prosím na všetky billboardy Tak je to, ráčte tade nech sa páči Nech nikto nie je nudný každý nech je sexy Ten kto nie je sexy nie je Uvážte čo hovorím a napravte svoje skutky Tvár ktorá nie je sexy nevidno Myšlienky do hlbokých výstrihov Každá vaša pravda nech je sexy Pravda ktorá nie je sexy nie je Dodajte sex apel informáciám aj ich zdrojom Správa ktorá nie je sexy nezaváži Všetky vaše správy nech sú sexy Vaša vojna nech je sexy rovnako ako váš mier Koľko krokov je to odtiaľ za roh domu a ďalej až tam pán Kelly? Dbajte na to ako vyzeráte Nikto nech nezanedbáva svoju tvár Buďte vždy pripravení Ľudia sa dívajú Nedovoľte, aby váš výzor poznačila skutočnosť Prevezmite historickú zodpovednosť za svoj vzhľad Každý musí byť sexy, všetko musí byť sexy Každý politik nech je sexy, právnik, učiteľ, hrobár Všetci nech sú sexy, kupujúci i predávajúci sexy Banán nech je sexy, vŕtačka sexy, mikrovlnka, chladnička, pračka, vysávač, mobil i automobil Nech je všetko vždy náležitým spôsobom sexy 8

9 Uvážte čo robíte vy ktorí platíte v hotovosti Vy ktorý platíte kartou i vy ktorí kupujete Na úver Ten kto kupuje i ten kto predáva Svoju mladosť udržiavajte v neporušenom stave Vývoj musí prebiehať hladko Vaše vrásky, koža Vaše chlpy nesmú stáť v ceste všeobecnému rozvoju Uvážte Civilizácia je priebežný mnohorozmerný sexuálny akt Na to pamätajte keď spíte keď sedíte keď bdiete idete keď jete i keď vylučujete zjedené Vaše vylučovacie orgány nech sú sexy Aké je to užiť tabletky a vyjsť si na prechádzku za dom pán Kelly? Podrezané žily nech sú sexy samovrah i jeho obeť sexy Nestojte v ceste, prispôsobte svoje tvary požiadavkám doby Dbajte na to ako chorľaviete ako starnete a umierate. Vaša choroba nech je sexy. Vaša chrípka nech je sexy Vaša žltačka, vaša tubera, váš žlčník i prostata Vaše dekubity, vaša reuma skleróza i paradentóza Váš tuk vaše hlieny šťavy a sekréty primerane sexy Chorobu ktorá nie je sexy nemožno liečiť Nepodceňujte spôsob akým umierate Tak je to, tadeto prosím nech sa páči Nech nikto nezanedbáva svoj vzhľad Uvážte čo hovorím a napravte svoje cesty Aké je to vyjsť si na prechádzku a už sa nevrátiť? Ľudia s vami počítajú, myslite na to ako pôsobíte Nepodceňujte svoju zodpovednosť za sexapel sveta Každý nech si včas zaobstará úhľadnú truhlu S pôvabnými oblinami so zvodnými záhybmi Vaša truhla i váš veniec nech sú sexy Mŕtvy ktorý nie je sexy nemôže byť pochovaný Uvážte predsa: Smrť je celoživotný celospoločenský sexuálny akt Na to pamätajte keď sa rodíte keď dospievate starnete keď mriete Tak je to ráčte tade nech sa páči 9 PASTIRČAK

10 PORTRÉT DAMIANA 1. Deň pred narodením Krista Spasiteľa Vyklíčil si z matky Krvavá orchidea Telo z nášho tela Zauzlený Ako myšlienka Na konci Minulého storočia Pupočná šnúra Živá slučka Už v zárodku Takmer obesený Jediným pohybom Popretý i potvrdený Ach sudička smrť Najtichšia z Božích poslov Úsmevom ti vnikla do snov Do almary predstáv zavesila Čierny kostým bielu masku Odievaš sa do nich Denne Vo vetre dní jemné Chvenie Listov jesenných Pred posledným letom holubie perie clivoty Sníval som ťa napol bdelý Pod chlapčenskými hviezdami Vytušil písmenko po písmenku V pubertálnom tichu Z abecedy samoty predjarného dažďa V štylistike prvých básni Písal som ťa tušom smrti Na biele hárky dní a náhle Si tu celý vyslovený Krehká veta tkanivo milostných slov 10

11 Gobelín z nití zabudnutých úsvitov Zašepkaný z úzkosti i očarenia Dvojhlasne v bozkoch nocí bezsenných 2. Zreničky zasnených očí Dolu prúdom plaví čas V tom toku Pozorujem Ako ti spriesvitnela tvár Zrkadlo v obloku Na čele chmúrny jas Na perách nemý breviár Stretám ťa v sklone písma Tvojich nepokojných veršov Na dne prázdnej misky V runách čajových lístkov Lúštim tvoj odkaz Pod opálovo žltou Oblohou starých kníh Na tom temnom mieste mimo čas V záhrade smrti pod klenbou Brány raja v tieni Boha V tom tichu dvaja No sám každý z nás Unášaný iným časom Zaľudneným námestím Každý inak inam K bočným uličkám Do záhrady iných mýtov V lone iných snov Vzdialenosť blížencov Blízkosť cudzincov Ty prichádzaš ja odchádzam Ruky sa nám sotva dotkli V uvítaní čo bolo i rozlúčkou V tom krátkom šťastnom čase Prostých obnažených slov. 11 PASTIRČAK

12 3. Počkám ťa v poslednom okienku tajničky Prirátaný k súčtu zabudnutých mŕtvych Keď už nebudem Budem ťa myslieť Ako som ťa myslel Kým si ešte nebol Zostanem tu v ružovom svetle Na ranom zošite medzi riadkami A hrotom tvojho pera na rozhraní V tvojom dychu, tichu, v dotýkaní V prachu zásuvky na žltých fotkách Stareckou rukou možno nahmatáš Pozostatky vášne ktorou sme ťa zavolali Láskou proti márnosti A celkom na okraji Času Dotkneš sa večnosti PORTRÉT DEBORY 1. V čase otvárania zarieknutých brán Keď po mestách vyzváňali kľúče Vykradla si sa nenápadne Ako sa tieň ránom kradne Z pôrodnice bočným vchodom Len tak akoby mimochodom Do života ktorý práve v dave sám seba sníval romantickým politikom v hlave Taká maličká v tak veľkej dobe (Čo sa veľkým zdalo však časom ukázalo sa byť malé) Keby sa diaľka bola pomodlila k tráve Nerozbehol by sa dych vánku Zo spánku k ránu tmou ako tvoje bosé nôžky 12

13 po stopách zatúlaných psov v to zimné ráno Debora 2. Videl som ťa pred rokmi za zrkadlom mysle Na chlapčenskom dvore zatúlané dievčatko Spala si mi v ľavom oku malá nepriznaná slza Po okraji nejasnej myšlienky si mi placho skĺzla Alica v zabudnutej ríši dúha tieň ženy V tajnej šifre tajný odkaz rozlúštený A tvoju tvár lupeň divej ruže ovoniaval som Hladil poznával bozkal v tvári tvojej matky Kam letíme v tom hviezdnom daždi dopredu či spiatky Ty alt elfej piesne Ja ozvena smiechu čo skirtov dráždi Tak na nás v tú letnú noc dýchlo nebo Keď spali sme na lúke pod širákom Pod nami teplá hlina nad nami strom 3. Teraz keď ťa krstím tu v chorvátskom mori Pred zotmením na polostrove muflonov Kladiem ťa do čírej vlny v bielych šatách Ako nevestu na lôžko do hlbokých vôd Kladiem ťa do Otca do Syna do Ducha Do svätého hrobu v maternici lásky Aby si utopená na dne navždy ožila A obnažená duša zložila všetky masky A vlna aby odiala ťa zlatou diaľkou mora Vôňou ostrovov, farbami mušlí pachom Vlhkého dreva z trupov doráňaných lodí Tam som ťa uzrel starú ženu Vzdialenú a premenenú na miestach kam nedovidím Loďka vyplávala zo zátoky A z motora sa zdvihol dym 13 PASTIRČAK

14 PORTRÉT MASIEK 1. Sen prichádza až po spánku Svitá Ranný vietor vlečie Ulicami blebé preludy Telá napol spiace Napol prebudené Odpad zo včerajších lások Prievan do pavučín chytá Ensorov sprievod šarád Krista víta Zpoza masky jastria oči obludy Nuž tak znejú tvoje kroky v prázdnych chodbách Za bránami rána Ach to ste vy Stále taká dáma Na tomto čudnom mieste Sama Tak sme tu stáli nevedno kto druhý a kto prvý Pritomní v tom tichu hoci sme azda ani neboli Tak znejú staré slová v novej otázke čo vracia sa Ako odpoveď z ticha a zrazu toľko hlučných hostí Veď ako uchopiť jadro skutočnosti Ani spiaci ani bdelý medzi dvoma sneniami To precitnutie čo iba lúčom je na oku spáča Bledým tieňom svetla z nevidenej oblohy Vtedy pohli sa bez nás k ránu i vtáctvom sotva videní Kráčali ako námesačná noha kráča no zdalo sa mi Že keď prehovorila v cudzích ústach začul som jej hlas A sám spoza ďalšej masky iným hlasom odpovedal som Tak Kristus na osliatku v dave masiek kráčal ranným Bruselom 2. Sen začína keď otvoríte oči V rannom chlade Z úst im k nebu Para stúpala Dych šarád Miešal sa v nej 14

15 S cudzou krvou svitania Musíte si veriť Neznámy hlas z úst mi šepol Do ucha mŕtvej čo škerila sa z prítmia ulice Človek predsa nemá hranice samozrejme Okrem tých ktorým sám verí S ihlicou V saku cilindrom a vychádzkovou palicou Ktosi ďalší prihovoril sa mi z bočných dverí Každý niečomu verí Jeho hlas sa náhle stratil Aby sa znovu vrátil v mnohých iných hlasoch Ako šepot prázdnych ďasien z druhej strany ulice Páv verí kráse Sova múdrosti Lev sile Hľa z rozmaru chvíle Prichádza krása ukláňa sa za maskou ženy v lebke biely chrup. To ste vy Stále taká dáma Na tomto čudnom mieste Sama Opar rozplynul sa svitanie zmenilo sa v deň Na procesiu masiek padol obrys jazdca Kríž krídiel Corpus Christi vzlietajúci tieň. PORTRÉT POPOLA (Because I do not hope to turn again.) T. S. Eliot Ash Wednesday A keďže pamäť z času vyťaží zas iba čas A ani myslený ani žitý čas nie je prítomný V akte vnímania Je tu iba nepostihnuteľné Ticho v srdci zvona medzi úderom a úderom A keďže si lúčom oka prelistoval knihu ohmataných dní od okamihu k okamihu Pomaly ako vlažný dúšok zo dna pohára Veta sveta čo sa v čase rozhorela Časom spaľovaná v čase dohára 15 PASTIRČAK

16 A keďže z popola pahreby vyťažíš len Bludné duše dymu ohňov jesenných Oľutuj všetko Čo bolo i čo bude Krátku epizódu Vratký ľudský údel Suché klíčky rozdrv i mŕtve semeno V mažiari novembrového smiechu Zmiešaj trpkosť z toho čo si nedosiahol S dezertným vínom konvenčného hriechu Mdlú chuť toho čo si mal a nebolo ti treba A uhneť tú múku v bochník obetného chleba Oľutuj všetko Zámery i priania Až ku podstate ľutovania Kde ľutovanie samo už neľutuje Lež iba je Začiatkom bez počiatku Už nie v čase no ešte nie mimo čas Ten hlas v hlase hlasu mimo hlas Bosou nohou na prázdnej ceste Prázdnou izbou v zaľudnenom meste Tu v spovednici decembra kde sa obe časy krížia Oľutuj svoje ľutovanie Tu v spovednici decembra s čelom v dlaniach kríža A rozhrešenie Nevyslovené a nepočuté Do prázdna Z neokúseného bytia Vanie Hlasy vody v ústach suchých kostí Šomranie grálu V prameni milosti 16

17 Esej o Jame Stalo sa to dnes ráno. Povedala mu všetko. Snažila sa pritom vyzerať nenútene, uvoľnene. Nebolo toho veľa a odrazu nemala čo dodať. Ako skrutkovačom si zaryl do nosa. Znehybnela, sústredila sa na motív plochej šálky, z ktorej sa už hodvábne parilo. Poznala ho naspamäť. Imaginárna šedomodrá krajina, rozplývajúca sa ako pijavý papier v saune. Uprostred pastier s dvomi kozami v ostrých, čiernych kontúrach, kde tu opar rumelky. Z obrázku vyžarovala istota, nebolo pochýb, že ho namaľoval majster, ktorý sa v nejakom tajomnom okamij Spomienky sú niečo tak ťažké a strašné, že existuje dokonca zvláštna modlitba za spásu pred nimi. Ivan Bunin, Život A. A. Prvý, nesmelý pozdrav vyslali obličky. Nasledovali oči, jazyk, dýchanie, pľúca, brucho, prenikajúce štruktúry merina v pokožke. Posledná sa prihlásila vagína. Znútra hľadela na svoju mokrú tvár, ako smoklila, korpus objímaný vedomím. Že leží na chrbte poznala podľa nezáživnej titanovej bielej, ktorou dala strop pomaľovať. V polohe pavúka prešla hrotmi nechtov po posteli, až dosiahla k náprotivnej strane. Pamäť ju nesklamala, nikto tam nebol. Navyše, cítila sa čistá. Privrela oči a zahľadela sa na nachové závesy pod smrekovou garnižou, jediným kusom nábytku bez pravých uhlov, sálajúcim teplo ručnej práce. S olivovou gumičkou vo vlasoch precupotala sterilnou spálňou až k rozľahlej kúpelni, prepchatej pochromovanými držadlami. Na chvíľu zostala zmätene stáť, ako sa jej spolu s architektom podarilo vtesnať všetky tie komplikované vnútornosti interiéru do jediného priemyselného gesta, odmietnutia prírody. Snažila sa vyhmatať v pamäti výstižné, vlastné slovo pre to, čo sa kdesi v hrudnom koši začalo od rannej príhody rozvíjať. Ale napadlo jej iba niekoľko okrasných mien neha, prestieradlo, pastel, kvitnúť. Nič, do čoho by mohla zapustiť pazúrik, podržať, zjesť. Ľahla si do vane, pritúlila zadok k stene nad výlevkou a s prikrčením v kolenách pomaly roztiahla nohy. Chvíľu trvalo, než sa pohodlne zaprela chodidlami o kachličky a pravou rukou dosiahla na páku batérie, zatiaľ čo ľavou sa prisala k okraju tvrdeného plastu. Túto partiovú cestu k orgazmu objavila v knihe Waltera Benjamina Něco v kůži, na strane 56 prvého českého vydania. Ležala s rukami za hlavou a pozorovala prúd tlačenej vody. Uvedomila si, že i táto vymoženosť tu nakoniec bola oddávna, v zúrivom hlade obsedantných počtárov, čmárajúcich prvé vzorce palicou do piesku. Niektorí sa k noci vrátili domov a spojili svoje žiadostivé telá s ďalšou nákazou. Jedného z nich si predstavovala, ako ešte s kapucňou na hlave do nej usilovne vráža, zatiaľ čo v inom rohu miestnosti chrčí stredoveký dobytok. Keď skončí, sedí aj s palicou medzi jej stehnami a premýšľa ďalej. Zasmiala sa. Nie sliepka. Nie vajce. Jama. R O C H E R I KG 17

18 hu stal sám sebe nástrojom. Ja nemaľujem, mne sa maľuje. Nepoznala len motív, ale tiež príbeh, a keď si teraz na neho spomenula, rýchlo odvrátila tvár. Zľakla sa, aby ho nerozprával znova. Priviezol si ho z cesty po Číne, o ktorej neskôr premyslene povedal: Nezaujímajú ma väzni, ale jednoduchí, obyčajní ľudia, kvitnúci z hliny. Pastier bol zoofil a dve kozy jeho družky. Napadlo jej, aký strašný trest môže uvaliť čínsky boh za takúto zvrhlosť. Zároveň jej hlavou prebleskla temná myšlienka, možno je to v Číne chytré riešenie. Nemôže sa narodiť dievčatko. Vzpriamil sa, zdvihol hlavu a ukazovákmi zamieril proti sebe, akoby nimi chcel pridržať myšlienku. Zvieratká môžu cítiť strach, nesmú však prestať utekať. Skúsení znalci slov poznajú drobunkú preliačinu vo vzduchu, v ktorej rozprávač náhle uviazne. Pomohla mu vyplazením jazyka. Vstal a pritom hlučne zapraskal vysychajúcimi kĺbmi. Našim predmetom je alchýmia. Snažíme sa priškrtiť hlas, ktorý varuje. Odstrániť bolesť. Vedomie, podvedomie, archetypy a... more snov. More morí. K čomu to, dočerta, všetko je? Stál chrbtom k nej a s rukami zvesenými pozdĺž tela vyzeral ako obťažkaný strom, zatiaľ čo ovocie všetci odmietli. Tak prečo to preboha robíš? Chcel som byť truhlárom, ale som totálne ľavý. Je napokon oveľa jednoduchšie pochovávať hydrochloridmi, zostručnil a obšťastnený sadrovým bonmotom sa obrátil k nej a vložil ruky do vreciek. Pôsobili ako závažie, takže na mieste, ktoré malo byť zamknuté gombíkmi, sa objavili krížiky. Spozoroval, ako jej pohľad skĺzol k rázporku a rýchlo sa posadil za stôl. Ty vieš, že som zdravý. Načúvala svojmu oddychovaniu. Premýšľala, ako sa vyhnúť baňatému čajníku. Pritisla sa malíčkom k doske stola a ťahala pílku k sebe. Myslela som, že si veriaci. Schúlil sa. Ako sa to stane, že sa odrazu všetko uvoľní, vtiahnuté vyviazne, vypláva zhovievavosť, hlboká modrá súcitu, kvetinky zlatistých pieh, odovzdanosť v lícnych jamkách, hriva vetra, nos Jeremiášova dôstojnosť, vlajúce obočie a tie dva rozprestreté vejáre dlhočizných, kadmiových mihalníc, čo mu vždy tak závidela! Bez nádeje nestojí za to vstať z misy, posunul diár až k obvodu stola, aby mali ruky dosť miesta pre ďalší výstup. Ale odkiaľ sa vzala, netuším. Aby ho nenechala pobehovať po javisku zbytočne, ponúkla mu prázdnu šálku. Nalial jej, a ako predpokladala, chvíľu rozpačito hľadal opustené miesta svojich vydurených postáv. Nato zamával maňuškami, spojil ich za hlavou a prišmochtal sa k záverečnej opone. Boh je metafora. Aká zbytočne prázdna je zima bez snehu. Sneh bez jedinej šľapaje. Na Vianoce vychodil do prašanu kríž svoj kríž, ako povedal a až do zotmenia sa ho snažil chôdzou udržať pri živote. Jeho miznúca tvár v hustých vločkách. Miško. Michael, môj zaviaty sneh. Verím, že je možné všetko. Málokto pije čaj tak potichu ako on. Tekutina sa mu sama vlieva do vyšpúlenej štrbiny pier, ošetrovaných labelom. Iba ohryzok občas nežne pulzne, sifón stužený vápnikom, v štíhlom, cambpelovskom krku. Nikdy sme nerozprávali o podobných veciach. Rozhovory málokedy presiahli mreže balastov, otvoreného osočovania. Kto s kým, problémy s prostatou, s výtokmi, s hemoroidmi, s celulitídou, novootvorená kaviareň, novinky v mobilných sieťach. To všetko vypletené menami ako Lynch, Okudžava, Cobain, Waits, Beefarth, Bessone, Jarmousch, Menuhin, Kremer, Hawking, Deleuze, Hilliard-Ensemble, alebo oveľa neskôr v noci, exhumovaný Morrison či neutrálne Moyzesovo kvarteto. Občas zovrel medzi stehnami obrovský drevený úd a zavrešťal z fujary. Hovorievala jej tajná zbraň IRA. Pri úvahách, pri spomienkach, pri nostalgii mal dosť času rozviazať si šnúrky na ťažkých, vyhladených topánkach a presedlať do predražených maratóniek, ľahkých kolibríkov, povedal dávnejšie. Tí, ako sa dočítala, vážia tri štyri gramy. Západ 18

19 a onedlho bude Západ všade, odkiaľkoľvek sa pozrieš, pretože všetko je len zmena zmýšľania, metanoia živý synkretizmus, zlučovanie. Nemalo by ti to znieť ohavne, máš rada jednoduchosť. Spomeň si, polyteizmus monoteizmus, rozkol ekumenizmus a teraz, práve dnes, ťaženie veľkých monokultúr, islamskej, ryžovej, kukuričnej a ktovie akej ešte práve proti synkretizmu, ktorý Západ definuje. Bude to strašná, no sentimentálna vojna, pretože nemôže skončiť inak, ako prirodzená evolúcia. Boh je naša predstava, prianie, ktoré sa uskutočňuje. Niekedy sa mračno myšlienok začne rozchádzať, rozvracať znútra nezdravým usporiadaním autora. Hľadal príčinu, prečo jeho jemne opracované figúry nevzbudzujú miernejšie vytrženie ako Rilke (alebo Rodin?). Prekryli sa mi mená? Vsiakli do seba? Asepticky zlepovala rednúce slová. Naviac hľadala vhodný, páchnuci, pritom nevtieravý výraz pre rozrastajúcu sa beznádej. Jedna z gúm nohavičiek sa jej stiahla medzi polovičky, skľučovala, a keby len trošinku mohla, urobí z nej prak namierený proti výrečnosti. Hovno. Vystačí si bez nás. Alebo si z jediného kameňa vytlačí milión lepších. Buď je, aj keby v neho nikto neveril, alebo nie je, aj keby v neho verili všetci. Cez stúpajúce, šedomodré, olovené mračno za vákuom plnenými dvojičkami viskóznych tabulí bolo možné prchavo zahliadnuť, ako sa v náprotivnom, rodnom okne Sándora Máraia nikto neobjavil. Nie. Najbizarnejšou prednosťou súčasnosti, každej súčasnosti, je, že sa nachádza vždy na konci. V tom medzi nami, ako larvovaná depresia tkvie jej nadhľad. V možnosti kedykoľvek vyraziť v protismere, odkrývať terén, spoznávať zmysel dejín. Je vôbec niečo intímnejšie, než že sa poznanie rozštiepené Evinym nedostatkom zmyslu pre geometriu zavŕši... znovuzjednotením? V skutočnosti je to nepretržité nepohnutie z miesta, zadná projekcia je jeho identita. Čo sa mu nezdá, prešminkuje pigmentom z edenského ílu, dokiaľ nenarazí na púšť spomenula si na verše miestneho, regionálneho básnika, ktorého pustú, opadanú lebku občas zahliadne ako sa obtiera pozdĺž múra seminárneho kostola, a bezdôvodne, neuroticky sa prežehnáva. Koľko vznešených kulís spotrebuje zanikanie, než sa rozvinie do najsmädnejšej z vôd. Verím všetkému, ničomu z toho. Nijaká zodpovednosť za slobodu, ale sloboda v zodpovednosti. Detaily kriesia prikázania, a tie ti zviažu nielen ruky, ale aj vajcia. Ako keď kohút musí za svitania neodbytne zaspievať, vyvstala jej v mysli súmračná polveta, ktorú si v jedno svieže odpoludnie zapísala do notesa, kuľhajúc maďarským okruhom, ako pomenovala storočnú lesnú cestičku z Horného Bankova až dole, k čermeľským vilám napchávať démona kaviárom. Odohralo sa to vo chvíli zovretej pristihnutej miestom, kde sa chodníček mierne prevalí a už iba padá, padá, až k prezidentovmu domu, prezieravo (alebo panicky?) chráneného vytiahnutým, konfekčným plotom z rolovaného plechu. (Odkiaľ ho len môže mať?) alebo (Kto mu to mohol urobiť?). No a práve Tam, na osnove tieňov, ktoré zo vzduchu vrhali hrdzavejúce laná, zvážajúce kedysi magnezit do závodu, uvidela, uzrela ono, ako napísal Miłosz, dvojhlavé zviera. V anorganických pľantavkách pridržovaných vešiakmi vypuklej panvy a lemujúcich zanedbateľnú antropológiu s darwinovskou ne- 19 GROCH

20 zmieriteľnosťou udržiaval zjavenec svoj buchar v chode, zatiaľ čo ona predklonená, pripomínajúca hebrejské písmeno r, cadok, tiež cudná búšila mierne rozmazanými pästičkami do rozľahlej, niekto by napísal hostinnej tabule betónového bazénu, opatrujúcej oceľový pilier odloženej lanovky. Privrela oči, zviera sa dokonale zlialo. Z jej vzdialenosti vystupovala do popredia porcelánovo biela misa so sčernetou, zájdenou puklinou uprostred. Medzi voyeurom a postavou, alebo postavami, ktoré sleduje (pokiaľ je voyeur meno oka, prehliadajúceho pohyb všetkého, čo nemôže suplovať) sa postupne vytvára nebadaná, skrytá priadza navíjajúca sa stotožnením. Ale rovnako márne, ako keď atrapa z miestnej podateľne mašíruje z kina kolísavou chôdzou King Konga, zatiaľ čo iba o málinko neskôr sa prirodzene zhrbí a pod mlčanlivou žiarovkou výťahu pokorne hľadá okuliare aby našiel kľúč ani voyeur nikdy nedozreje k odpočinutiu v zastupujúcej roli prizerajúceho. Vedela to, s rukami vo vreckách sa obrátila a zosunula do výmoľa, dokiaľ zviera neodtiahlo. Religiozita nášho tisícročia nebude ničím iným, než oddanou úctou k jedinečnosti každého zvlášť. Individualizácia rozvráti uniformované modely spoločností, vnucované odjakživa stádovitými ideológiami. Brieždi sa k chaokracii. Kniha kompilátov sa po poslednej bodke odrazu stratila kdesi medzi svojimi neprehľadnými riadkami, stíchla, uzavrela sa do seba a uvoľnila tak miesto inej spomienke. Trámový strop nad postieľkou z ohýbanej mosadze, plaziace sa obdĺžniky svetla žiariace obrysmi tabuľkového okna, v ospanlivej ruke kávový, strnulý Mišo, nečujné putovanie kožených okruhliakov, zápas s mohutnou kľučkou, medzichodba s pondusovkami v matnom orechu, ďalší zápas s ďalšou masívnou kľučkou, svetlo, tieň, svetlo, tma, ďalšie svetielko, prítmie, obruč mäkkej mliečnej vytlačená bronzovou svalov otec pilne cvičil každé popoludnie, okrem nedele a oči... Neprítomné, vyvalené, kravské oči v odumierajúcom stenaní. Zmizni, prehovorilo oko (na druhé matka takmer nevidela). Skôr než oblúkom hodila medveďa kamsi do neznámej, zmrznutej diery, bol už dávno mŕtvy. Chrbtom ruky odtlačila šálku, podšálku, olej. Bázeň, povedala. Chôdza lesom je najstaršia modlitba. Monotónna karavána predchádzajúcej a nasledujúcej pretože nikto si nespomenie, ktorá z nôh sa odvážila vykročiť do života prvá neuvedomelé, mimovoľné vplynutie do nehlučného, pravidelného striedania nádychu a výdychu, to všetko čistí zrak, otvára uši. Ďaleko od ordinácie, od mesta sa znova cítila nedotknutá, svieža. Vyzula si topánky, napriek tomu, že bolo chladno, a sústredene vnímala svoje bosé, nie, nie bosé, nahé chodidlá, ako sa oddávajú pôde a odovzdávajú jej svoje teplo. Miernym oblúkom obišla zadný trakt nápravného ústavu, staršiu budovu s pseudohradnou vežou z kameňov uprostred, nevzhľadnú a nevhodnú na nič, investigatívne na zhadzovanie nevychovancov. Zatiaľ čo ľavé rameno sa spontánne natočilo k budúcemu smeru chôdze, naplo košeľu po diagonále, vytočilo asymetricky golierik, zrak jej zavadil o neurčitú postavu (chlapec? dievča?) čupiacu za opadaným kríkom šípok, prerastaným zo strán trnkami. Uvedomila si, že to, čo ju zdržalo v pohybe doľava nebola samotná nejasná postava, ale pohyb jej paže, pravej paže, zatiaľ čo ľavá odpočívala, akoby sa prizerala. Drepla si a snažila sa napodobniť anatómiu pred sebou, kopírovať mechanický pohyb lakťa. Obrázok za závojom vody stúpajúcim z výdatných dažďov nasiaknutej pôdy ju nútil k namáhavej nežnosti, hladiť neznáme, zaoblené teleso, melón s akousi preliačinou na temene. Potichu sa zosúvala nižšie, pokým sa nedostala do pomyselnej rovnobežky s chovancom teraz už videla chlapca, dvanásť trinásť, ľahká flanelová košeľa s bledoatramentovými kockami, čierne nohavice s námorníckymi lampasmi bývalej bielej ako popolavou, názorne sadzovou rukou vzorne prištipnutou v úzkej manžete košieľky plachtí po hrebeni striebristej, plyšovej krysy, rovnakej, 20

21 aké prednedávnom vybrala dvojčatám svojho vydavateľa. Zazrel ju, keď sa vytiahla zo svojho úkrytu. Zdrevenel zdúpnel v strnulom medzipohybe, ktorý vyvolávajú dva tak tesne za sebou nasledujúce príkazy, že sa telo nezmôže na nič, než že sa ostýchavo medzi nimi zasekne: zmiznúť, zostať. Chlácholivo zamávala rukami, usmiala sa Pinocchio objavil kôlničku s presušenými klátikmi prihladila si vlasy. Niektoré krysy sa dožijú dvesto rokov. Chcel vstať, no zároveň sa venoval zvieraniu hračky. Táto obojakosť spolu s úložným svahom zradila stabilitu chrbtice a chlapec sa nechcene posadil na zem. Väčšina, zvierat sa inštinktívne obáva svojich predátorov. Jedným z kľúčov ako rozoznať predátora je ich prirodzená reakcia na upretý pohľad. Vtáky na kŕmidle sú náchylné uletieť, keď sú jeho steny vyzdobené vzormi pripomínajúcimi oči. A ešte nutkavejšie, keď sú oči skutočné a veľké ako jej. Zaryla sa pohľadom voľakde k špičkám svojich bosých nôh, na čo telo chvatne odpovedalo súkaním sa do topánok. Neprítomne plynúci manéver tela pri obúvaní chlapca viditeľne upokojil, alebo ochromil, nepokúsil sa znova vstať. Vedela o starene, ktorá zbierala dažďovú vodu a v páchnucom moku topila odchytné zvieratá. Psov, mačky, králiky, zatúlané morčatá chalupárov, invalidné myši z jej inovovaných, zákerných pascí. Chlórovaná voda z vodovodu bola neobradná, neposvätná, adorovaním nebeskej vody zavlažovala svoj úchylný obrad. Prišlo štyridsať dní bez kvapky dažďa áno áno, 40 dní a 40 nocí bez jedinej kvapky babizňa prvé večery odovzdane mávala rukami a čosi pritom brblala nad vysychajúcim, plechovým sudom, vyčerpaná horúčavou a vzývaním prešla do protiútoku, pľuvala do hrdzavejúcej obruče, až ju jedného dňa, dehydrovanú, s krvácajúcimi perami, objavili na dne suda. Odlepila korkovú podošvu od suchého zipsu zeminy a zatiaľ čo prvý štvrťkrok zamieril priamo k nemu, päta inštinktívne načrtla obvod budúceho obliehania. Povedz niečo, povedala, balansom vyrovnala chôdzu, aby sa obvod stáčal dovnútra špirály. Chlapec nepovedal nič, iba striedavo otáčal hlavou, aby ju nestratil z dohľadu. Tak povedz niečo, povedala znova. A čo? zdvihol hlavu a skrátil tak jej cestu. Čo máš rád? Nič. Ani ukázala na hračku. Je to iba hračka. Tak načo ju hladíš? Odvrátil sa. Špičkou jazyka prešla po nových korunkách. Môžem za tebou chodiť. Si veľká. Nie som veľká. Iba väčšia ako ty. Práve. Čo práve? Chlapec sa rozvalil na trávnik. Nič. Pozri, ľahla si k nemu, iba o kúsoček. To prerastieš raz dva, si chlapec. Ja viem. Čo vieš? Všetko. Obrátila sa k nemu. Čo všetko? Mlčal. Posadila sa, opatrne vyprostila hračku z jeho lona, priložila si ju k hlave. Je rovnako malá. Položila ju do trávy, naľavo od neho, na jej miesto zložila hlavu. Zachytila, ako sa mu striasli slabiny. Vzala mu ruku, položila si ju na spánok. Odovzdanosťou oťažela, tlačila ju. Prstami objala drobné zápästie, schovala vedľa jeho bedier. Nebránil sa, prekvapilo ju, že tak ľahko hýbe stuhnutými kĺbmi, že neškrípu. Preniesla váhu na ľavé rameno, otočila sa, zaborila lakte po stranách ochabnutých stehien. V tej chvíli sa jej tvár ocitla nad rázporkom, odhrnula ho, perami sa dotkla jedného z gombíkov. 21 GROCH

22 S Z A B O MIROSLAV Choroba, smrť a politika v Dostojevskeho Besoch Teórie, podľa ktorých sú choroby spôsobované duševnými stavmi a dajú sa vyliečiť silou vôle, sú vždy merítkom toho, ako málo vieme o fyzickej povahe choroby. Susan Sontagová Nemecký romantický lekár-filozof Carl Windischmann upozorňoval roku 1826 svojich, na choroby mimoriadne náchylných súčasníkov, na súvislosť medzi medicínou a náboženstvom. Lekár má byť súčasne kňazom, vzorom mu má byť sám Kristus a má sa zameriavať na vieru vo vykupiteľskú silu človeka prostredníctvom Boha, ktorý v ňom pôsobí. Choroby mozgu podľa neho súvisia so zhýralosťou a so zvýšenou teplotou až do posledného tkaniva vydráždenej duše, ba tvrdí dokonca, že pre všetky choroby sú charakteristické nervózne symptómy. Ako sa z človeka vytráca všetka sila, neoplýva už ani veľkou hriešnosťou, ani chladným egoizmom, strácajú sa aj zjavné choroby: všetko začína mimoriadne prudko, a končí úplnou nemohúcnosťou. Medicína preto musí pôsobiť na dušu, ktorá predstavuje centrum človeka, odkiaľ choroba zasahuje ducha a prirodzenosť. Matéria nemôže byť príčinou choroby. Ak chorobu nepríjme duša, nemôže zasiahnuť ani telo. Choroba je hriech, väčšinou vlastné pochybenie alebo previnenie hriešneho rodu, na ktorom sa podieľa každý jednotlivec. Jestvujú dedičné choroby, podobne ako jestvuje dedičný hriech. Windischmann tieto názory prezentoval v neskoršej fáze nemeckého romantického hnutia, ktorého reprezentanti vo svojich počiatkoch nadšene vyvolávali démonov vlastného vnútra, a postupne sa začali ľakať niekdajšej odvahy. Mnoho z nich sa priklonilo (a nemálo z nich konvertovalo) ku katolicizmu, ktorého aura a terapeutické techniky boli prísľubom útočiska pred rozbúrenou prírodou. No podobne ako v iných európskych kultúrach, ani nemecký romantizmus nevyhasol a romantické témy pretrvávali hlboko do 20. storočia. Človek a spoločnosť u Dostojevského Témou tejto eseje však nie je romantizmus, a už vôbec nie nemecký. Pozornosť chcem venovať velikánovi ruskej a svetovej literatúry F. M. Dostojevskému a jeho slávnemu románu Besi (Diablom posadnutí). Popri tomto primárnom predmete záujmu sa súčasne pozriem na dve prominentné interpretácie diela a života Dostojevského, ktoré sú takisto historickými prameňmi prvoradej dôležitosti. Uvedomujem si, že o Besoch už bolo napísané takmer všetko a hneď na začiatku upozorňujem, že môj príspevok si nekladie za cieľ ani sumarizovať, ani nemá ambície zásadne vstupovať do odbornej literárnovednej diskusie. Môj záujem o Dostojevského Besov je motivovaný špecifickými prioritami germanistu, 22

23 ktorý však neustále (a nie vždy chcene) prekračuje relatívne úzke hranice svojho vedného odboru a hľadá spoločné menovatele istých moderných tendencií, ktoré sa v nemeckej kultúrnej oblasti mimoriadne komplikovaným spôsobom radikalizovali a napokon vyústili do tragédie, ktorú si väčšina z nás spája so stelesnením moderného barbarstva nemeckým nacizmom. Tieto spoločné menovatele možno vyjadriť pojmami ako sekularizácia, fundamentalizmus či politizácia náboženstva, teda celým komplexom problematického a bolestivého prechodu od tradičných foriem spoločenského zriadenia k súčasným diferencovaným životným svetom, prechodu, ktorý zasiahol podoby vnímania sveta a seba samého moderným človekom. Tieto zmeny sa musia javiť tým komplikovanejšie, že moderný človek respektíve človek na ceste k modernosti vníma sám seba ako vytrhnutého z možno nie vždy hrejivého, ale predsa len zo stavu, ktorý mu poskytoval istotu. Novonadobudnutá sloboda je osudovo vnímaná ako strata istôt, a to tak vo vzťahu k tomuto svetu ako aj k svetu transcendentnému, nadzmyslovému, ktorý, a to je zvlášť dôležité, tradične istým spôsobom legitimizuje profánny svet. Dostojevskij dokázal vo svojom diele obsiahnuť obe načrtnuté oblasti: rodiacu sa autonómiu moderného indivídua a rozpad tradične legitimizovaných spoločenských útvarov. Moja téza ktorá určite nevyčerpáva ideové a umelecké bohatstvo spisovateľovho génia by mohla znieť nasledovne: Dostojevskij chápe emancipáciu indivídua a eróziu tradičným spôsobom legitimizovaných spoločenských útvarov ako dvojnásobnú výzvu, ktorá je vo svojej podstate symptómom hriechu, vzbury moderného človeka proti svojej prirodzenosti a proti Bohu; táto vzbura má za následok dvojnásobný trest: chorobu a smrť. Nie je choroba ako choroba Úvodný exkurz do romantiky som si, prirodzene, nevybral náhodou. Romantici, ako je známe, boli extrémni individualisti; ujali sa celého človeka, teda aj hlbín v jeho vnútri a oduševnene sa prehrabávali vo vlastnom nevedomí. Prízraky, ktoré vylákali na svetlo sveta, však museli dostať pod kontrolu. Mnohí z nich, ako spomínaný Windischmann, sa uchýlili ku kresťanstvu a dušou liečili telo. V Dostojevského Besoch sú chorí všetci celá plejáda ústredných a epizódnych postáv. Nikolaj Stavrogin, nádej a pohroma Ruska je obeťou liberála Stepana Verchovenského, svojho učiteľa, ktorý pravdepodobne trochu narušil nervovú sústavu svojho zverenca. Keď ho po dovŕšení šestnásteho roku dali do lýcea, bol cintľavý a bledý, čudne tichý a mĺkvy. ; Peter Verchovenskij, rozvracač a nihilista: Výraz tváre akoby chorobný, ale to je len zdanie. Má akúsi suchú vrásku na lícach a okolo lícnych kostí, čo mu dodáva výraz rekonvalescenta po ťažkej chorobe. A tak ďalej. Lizaveta Nikolajevna, neurčitý ženský typ, je takisto od začiatku chorá. Podobne pozitívni hrdinovia, Šatov a krivaňa. Skôr než pristúpime k vlastnej analýze dvoch základných typov chorôb v Besoch, pozrime sa, ako k problematike pristupujú dvaja slávni Dostojevského vykladači. Náboženský filozof Nikolaj Berďajev už v dvadsiatych rokoch 20. storočia v súvislosti s Dostojevským napísal: Človek sa v novoveku pokúsil definitívne usídliť na zemskom povrchu, uzavrel sa do svojho čisto ľudského sveta. Zostala mu iba duša, ale duch od neho odletel. Tvorivé sily renesančnej epochy boli vyčerpané... zo skrytej hĺbky sa začalo ozývať podzemné dunenie, prejavila sa sopečná činnosť podzemia. V hĺbke samotného človeka sa roztvorila priepasť a v nej sa znovu objavili Boh a diabol, nebo a peklo... celé novoveké dejiny boli skúškou ľudskej slobody... (nakoniec) cesty ľudskej slobody prechádzajú zo sveta duševného... do sveta duchovného. A tento duchovný svet musel spočiatku pôsobiť ako zostup do podsvetia. Berďajev dosť neortodoxne zdôrazňuje duchovnú imanenciu človeka, to znamená Boha (a diabla!) vo vlastnom vnútri, a to je podľa neho zároveň najväčším prínosom Dostojevského, ktorého netrápi ani tak problém Boha, ale skôr problém človeka a jeho osudu... Jeho myseľ zamestnáva antropológia, nie teológia. No nenechajme sa popliesť, tento humanizmus je tragický, je to radosť prostredníctvom utrpenia. 23 SZABO

24 Berďajev okrem toho, že veľmi presne vystihol tendencie značnej časti vtedajšieho európskeho myslenia, zabil dve muchy jednou ranou: vyhol sa materialistickým vysvetleniam (snáď už v tej dobe počul o psychoanalýze) a v Dostojevskom našiel syntézu kresťanstva a modernosti (nie nepodobnú takzvanej existenciálnej teológii na Západe). Dostojevského rozpoltenosť bral v tej dobe vážnejšie iný slávny interpretátor: D. S. Merežkovskij. Nie je Dostojevskij, pýta sa, skôr než umelcom lekárom duševných porúch, jedným z tých lekárov, ktorým by bolo treba povedať: doktor, vylieč najprv sám seba? Pokladáme za samozrejmú len súvislosť medzi zdravím a silou respektíve medzi slabosťou a chorobou. No nie je tu ešte iná súvislosť, menej jasná, hoci rovnako skutočná, súvislosť medzi chorobou a silou...? Táto choroba sa však nezameriava na smrť, ale na život, je to choroba vyvolaná zdravím, ktorá prináša opäť zdravie nevyhnutná, prirodzená, zdravá choroba (akou je napríklad pôrod). To je veľmi dôležitý moment, pretože Dostojevského hrdinovia v drvivej väčšine zomierajú. Dalo by sa namietnuť, že v prípade Besov je to zákonité ; podobenstvo o démonoch z Lukášovho evanjelia, ktorých Kristus naženie do svíň, aby následne spáchali akúsi kolektívnu sebevraždu, si to logicky vyžaduje. Ale prečo sú obeťami všetci, aj spravodliví? Pozrime sa na dve základné kategórie choroby, ktoré sa prelínajú celou tvorbou Dostojevského. Mohli by sme ich analyticky rozlíšiť na zúrivé šialenstvo či posadnutosť diablom a posvätný idiotizmus (Harald Strohm). Do prvej kategórie patrí celá veľká trojka z Besov: Stavrogin, Kirillov a mladý Verchovenskij. Nemienim sa tu zaoberať ich presnou typológiou; na ich funkciu obrátených predikátov Boha poukázal už Václav Černý v doslove k slovenskému prekladu Besov z roku Podobne je to s okrajovými postavami ako Feďka Háreštant či celý okruh našich (revolucionárov). Zdanlivo osobité postavenie zaujíma pôvodca zla, liberál Stepan Trofimovič Verchovenskij, ktorému chýba apokalyptický prvok. To je trochu zvláštne, keďže je reprezentantom nenávidených zapadnikov, inteligencie, orientujúcej sa na Európu. Ale možno sa mu iba nemalo dostať tejto ruskej cti: Západ odumiera, no Rusko zvádza posledný zápas! Ale nepredbiehajme. Zatiaľ čo o diablom posadnutých sa toho popísalo neúrekom, o posvätnom idiotizme (s výnimkou kniežaťa Myškina) sa hovorí menej. Pritom práve ten je ľudským ideálom Dostojevského. Jednou z najväčších Stavroginových svätokrádeží je manželstvo-pokus s krivaňou, bláznivou Máriou Timofejnou Lebiadkinovou. Tá je skutočný, pravdivý trpiteľ, čo nereptá, nerozvracia a s úsmevom nesie svoj kríž. Neuveriteľná Stavroginova podlosť ju vydá na milosť vrahovi Feďkovi, v záchvate šialenstva mu ešte aj dopredu zaplatí. Takúto prostoduchosť stavia Dostojevskij proti západnému euklidovskému rozumu, ateistickému scientizmu. Nebude to náhoda, že prvé nemecké súborné vydanie Dostojevského spisov vydal Moeller van den Bruck, prominentný predstaviteľ duchovného smeru, ktorý sa stal známym pod názvom konzervatívna revolúcia a ktorý striekal jed už pri letmej zmienke o čomkoľvek, čo zaváňalo liberalizmom, demokraciou, parlamentarizmom a pokrokom. Moeller bol aj jedným z prvých popularizátorov hesla o tretej ríši, ktoré takisto prebral od ruských autorov. 1 Najspoľahlivejším vodítkom v tomto labyrinte šialenstva bude asi Dostojevského vlastná choroba epilepsia. Táto je zdrojom podstatnej časti fantázií o podzemnom človeku, vnútri a je súčasne strašiakom i pokušením. Epileptikom je knieža Myškin, idiot a jedna z pozitívnych Dostojevského postáv. Merežkovskij poukazuje na to, že podobné stavy tesne pred záchvatom, aké prežíva Myškin, odrazy akéhosi vyššieho vnímania a vedomia, vyššieho bytia, ktorých následkom je choroba a idiotizmus (a ktoré teda sú v istom zmysle previnením ), prežíva aj Kirillov, nihilista z Besov, ktorý chce neexistenciu Boha potvrdiť najvyšším aktom svojvôle, sebevraždou: Sú sekundy, vysvetľuje Šatovovi, odrazu ich prichádza iba päť alebo šesť, a náhle cítite prítomnosť úplne dosiahnutej večnej harmónie. To nie je pozemské; nehovorím, že je to nebeské, ale že človek v pozemskej podobe to nemôže zniesť. Musí sa fyzicky premeniť ale- 24

25 bo zomrieť. Tento pocit je jasný a nesporný... Niežeby ste ľúbili, ó to je niečo vyššie ako láska! Najstrašnejšie je, že tak hrozne jasno a taká radosť. Keby to bolo viac ako päť sekúnd duša by nevydržala a musela by zmiznúť... Aby človek vydržal desať sekúnd, musel by sa zmeniť fyzicky... Šatov Kirillovovi odpovedá:... Dajte si pozor, Kirillov, počul som, že práve takto začína padúcnica. Jeden epileptik mi podrobne opisoval tento pocit, čo predchádza záchvat, presne tak ako vy; päť sekúnd, aj on stanovil a hovoril, že viac sa nedá vydržať. Spomeňte si na Mohamedov krčah, ktorý sa neprelial, kým Mohamed obletel na svojom koni raj. Krčah to je práve tých päť sekúnd; príliš to pripomína vašu harmóniu, a Mohamed bol epileptik. Dajte si pozor, Kirillov, padúcnica! Nestihne, ticho sa usmial Kirillov. (zvýraznil M. S.) Dajte si pozor, Dostojevskij, zakázané ovocie!, mohli by sme parafrázovať Šatova. Strašiak i pokušenie alebo strach a súčasne deviantná rozkoš? Ako človek prekročí poslednú hranicu? Musí sa fyzicky premeniť alebo zomrieť. Smrť je v tomto prípade až priveľmi hmatateľná alternatíva. To, čo jej predchádza, je síce prísľubom, ale nijaký prísľub nemôže celkom vymazať ten takpovediac finálny chlad, ktorý (opakujúca sa!) skúsenosť hroziacej smrti so sebou prináša. 2 Kirillovove nestihne je práve v tomto zmysle obrovskou výzvou Bohu, je to arcirúhanie: Bože (ktorý neexistuješ?), mám nad sebou absolútnu moc, svojvoľne ťa predbehnem! Domnievam sa, že uvedené otázky vhodne dopĺňajú a prehlbujú Merežkovského závery: Ak je Kirillov pre Dostojevského iba bláznom, čo potom znamená zhoda medzi najhlbšími Kirillovovými myšlienkami a myšlienkami kniežaťa Myškina o oných okamžikoch večnej harmónie...? Nie je v nezdravom Kirillovovom blúznení niečo posvätné? Netreba dokonca povedať, že v Myškinovi sa miluje a ospravedlňuje sám Dostojevskij, že v Kirillovovi sa nenávidí a obviňuje, ale že v tom i onom kreslí svoj vlastný obraz a že obaja sú mu rovnako podobní? Nepredstavujú Idiot a Kirillov dva rôzne pohľady na jeho vlastnú osobu, jeho dve tváre jednu zjavnú a druhú tajnú? Nie je Kirillov dvojník Idiota? To je hádanka, ktorú sa Dostojevskij... neodvážil rozlúštiť, na ktorú sa neodvážil ani pomyslieť, napriek tomu, že nedokázal myslieť na nič iné. Politická teológia a Rusko Dostojevskému sa vryl hlboko do pamäti pozoruhodný obraz z detstva. Malého Feďu prekvapí na prechádzke vlk. Zdesený sa dá na útek, dobehne až na pole, kde orie mužik Marej, ktorý ho upokojuje: No, nedám ťa vziať vlkovi. Nech ťa ochraňuje Kristus! Následne mu ešte požehná ruskou zemou. Mám pocit, že tento naoko nevinný príbeh výstižne charakterizuje vzťah Dostojevského k politike, teda k národu, jeho legitimizácii ruským pravoslavím a zároveň k civilizácii, čiže k Európe, ktorej bezbožnosť ohrozuje zdravie ruského ľudu. Tieto politické názory súčasne súvisia s jeho chápaním človeka, ako som ho načrtol vyššie. Tvrdím, že Dostojevského antropológia, ako to nazýva Berďajev, je základom jeho vzťahu k politike. Dostojevskij vyslovene personifikuje politických aktérov, odhaľuje pokoru na jednej a svojvôľu na druhej strane, pričom prekrúca reálie a je oveľa menej dôsledný vo svojich analýzach ako v prípade ľudskej prirodzenosti jednotlivých románových hrdinov. Náboženský nacionalizmus (alebo narodnictvo) je podľa Berďajeva originálnym plodom ruského ducha. Jedným dychom však dodáva, že zápas dvoch duchov, náboženskej kultúry a nenáboženskej civilizácie, bol západnej Európe vždy vlastný, prebiehal na európskej pôde. A hoci zdôrazňuje, že vtedajšie Nemecko sa vydalo na cestu materializácie a zradilo svoj duchovný odkaz, rozvíja tento pôvodne nemecký antinomický pár (civilizácia versus kultúra: práve v jeho dobe zaznamenal výraznú konjunktúru!) aj v súvislosti s Ruskom: Aj v Rusku prebieha zápas dvoch duchov, dvoch typov kultúry či presnejšie pravého ducha s duchom vyhasínajúcim a slabnúcim, pravej kultúry s civilizáciou. Aj v Rusku môžu duch a kultúra podľahnúť. Nielenže chápem ducha a kultúru ako niečo blízke, ale priamo ich stotožňujem, pretože kultúra je vo svojej podstate vždy duchovná,... je vždy spätá s posvätnou tra- 25 SZABO

26 díciou, s kultom predkov. To je politická teológia, miešanie politiky s náboženstvom, a ako uvidíme, nezostalo iba pri kulte predkov. Človeku sa nechce veriť vlastným očiam, že Dostojevskij vyčítal Európe práve tento hriech. Európa zavrhuje Krista. Katolicizmus zapredáva pravého Krista za pozemské kráľovstvo, respektíve, slovami Berďajeva, katolicizmus prijal cisársky meč a podľahol pokušeniu pozemského kráľovstva, pozemskej moci... Pre Dostojevského bol katolicizmus nositeľom myšlienky násilného rímskeho univerzalizmu... (Šatov Stavroginovi:... tvrdili ste, že Rím vyhlásil Krista, ktorý podľahol tretiemu diablovmu pokušeniu, a že zvestujúc celému svetu, že Kristus sa bez kráľovstva pozemského na zemi neudrží, katolicizmus týmto faktom vyhlásil ancikrista, a tým priviedol do záhuby celý západný svet. ) Socializmus (ale aj Francúzsko, Európa, liberalizmus atď. civilizácia) je iba sekularizovaným katolicizmom. Pozemská moc namiesto podriadenosti Bohu ( z Božej milosti ) to je svojvôľa, človekoboh, videli sme však, že aj pokušenie; civilizácia znamená úpadok a smrť, teda preč s ňou, legitimizácia je naporúdzi. Ak Kirillov poráža Boha, ktorý mu hrozí zánikom (chorobou), sebevraždou, proti vonkajšiemu ohrozeniu treba zasiahnuť naopak v mene Boha, a teda v mene mužika Mareja, mystického ruského ľudu a ruskej zeme. Ako inak máme aj pri najlepšej vôli chápať Dostojevského publicistiku a úvahy z druhej polovice 19. storočia? Európa je síce už len cintorín, na ktorom odpočívajú drahí zosnulí, ale je pripravená vydymiť všetkých Slovanov ako hniezdo ploštíc. V Európe sa už dávno rozhodli s Ruskom skoncovať... príde deň, keď sa na nás vrhnú, aby nás pohltili. Aby sme dosiahli zjednotenie s ľudom, vzdelanci sa musia vzdať hlavného dôvodu svojej existencie Európy. O martýrovi Danilovovi, ktorého zajali a umučili Turci: Takých Tomášov Danilovov sú medzi ľudom tisíce, a my nemáme vieru v ruské sily; ba čo viac, považujeme tento nedostatok viery za akúsi známku povýšenectva, dobre že nám nepripadá ako cnosť. O vojne: Ľudstvo miluje vojnu: je to nevyhnutnosť... dlhý mier zatvrdzuje srdce a kazí mravy. Vojna prečisťuje vzduch..., uzdravuje dušu, vypudzuje z nej nešváry a zbabelosť. Bez vojny by svet zahynul, prinajmenšom by sa rozplynul v akýsi hnilobný maz. Kresťanstvo úplne uznáva vojnu a predpovedá, ako je známe, že meč nezmizne do skonania vekov... Vojna rozvíja lásku k blížnemu a živí a zjednocuje národ, medzi iným proti socialistom, ktorí chcú utopiť zem v krvi. Toto je presne schéma Šatovovej vraždy (a vlastne všetkých vrážd pozitívnych postáv Besov, ktoré má na rováši civilizácia, ktorú stelesňuje Stepan Verchovenskij a proti ktorej chce viesť Dostojevskij vesmírnu vojnu ). Šatov, slavianofil, ktorému besi vyčítajú zradu, je martýr svätého Ruska. To však Dostojevskému stále nestačí. Šatova zavraždia večer na to, ako sa mu nečakane vráti žena Mária a porodí (Stavroginovho) syna! Šatov premýšľa: Boli dvaja, a zrazu je tu tretí človek, nový duch, celistvý, zavŕšený, akého ľudské ruky nedokážu vytvoriť; nová myseľ aj nová láska, až je to strašné... A niet nič vznešenejšieho na svete! (tri bodky D., zvýraznil M. S.) Čo je na tom strašné? Asi hlavne to, že Dostojevskij po Šatovovi nechá zomrieť aj rodičku s dieťatkom. Pre Dostojevského je typické, že ani Šatov nie je čistý besi napadli aj jeho. A hoci mení názory, fyzicky sa nemení, naopak, stráda. Ťažko je striedať bohov. V akého Boha verí Šatov? V ruského Boha, v ruského Krista : Ani jeden národ... sa ešte neutváral na základoch vedy a rozumu... Národy sa utvárajú a sú poháňané silou inou, rozkazujúcou a panujúcou, no jej pôvod je neznámy a nevysvetliteľný. Je to sila neúnavného želania dôjsť do konca a zároveň koniec popierajúca. Je to sila nepretržitého a neprestajného potvrdzovania svojho bytia a popierania smrti. Duch života, ako hovorí Písmo, rieky vody živej, ktorých vyschnutím sa tak vyhráža Zjavenie sv. Jána, apokalypsa... Cieľ celého národného hnutia, v každom národe a v každom období jeho existencie, je len a len hľadanie boha, boha svojho, rozhodne vlastného, a viera v neho ako v jediného pravého... Viete vy, pýta sa Stavrogina, kto je teraz na zemi jediný vyvolený národ, ktorý prichádza obnoviť a spasiť svet v mene nového boha a ktorému jedinému sú dané kľúče od života a nového slova...? (zvýraznil M. S.) 26

27 Stavrogin tuší správne (ostatne, kedysi o tom sám Šatova presviedčal a semeno zostalo a vzišlo ), že je to národ ruský... A hoci na jeho priamu otázku, či verí v Boha, Šatov odpovedá váhavo ( No... budem veriť v boha. ), pokušenie večného života je veľké. Teokracia? Vzťah medzi politikou a náboženstvom je podľa mňa rozhodujúcim faktorom (nielen ruských) moderných dejín, preto by som sa chcel tomuto javu venovať obšírnejšie a ukázať, ako k nemu pristupujú už spomínaní Dostojevského vykladači. Nikolaj Berďajev si myslí, že mesianizmus nie je nacionalizmus a cituje Dostojevského: Každý veľký národ, ak chce prežiť, verí a musí veriť, že on, a len on môže spasiť svet, že je na svete iba preto, aby sa postavil do čela ostatných národov, zjednotil ich pod svojim vedením a doviedol ich vo všeobecnej svornosti ku konečnému, spoločnému cieľu. Takýto národný mesianizmus sa podľa Berďajeva nevyznačuje vedomím národnej výlučnosti, nie je to národnostný partikularizmus : mesianistické vedomie národa je univerzálnym, svetovým vedomím. No bezprostredne na to sa dočítame aj o rozporoch a nástrahách mesianizmu:...mesianizmus vnútri kresťanského sveta znamená vždy re-judaizáciu kresťanstva, návrat k židovskému stotožňovaniu náboženského univerzalizmu s národnosťou 3... mesianizmus stojí na náboženskej lži, na nesprávne pochopenom vzťahu náboženstva a národnosti. Dostojevskij síce nie je Šatov, ale miloval Šatova a niečo z neho nosil v sebe samom. V ruskom národnom vedomí sa náboženstvo mieša s národnosťou, a to v takej miere, že ich oddeľovanie je veľmi obtiažne... Ruský národ verí v ruského Krista. Kristus je národným bohom, bohom ruského roľníctva, s ruskými črtami v tvári. To je pravdaže pohanská úchylka ruského pravoslávia. Dostojevskij tiež často zvestuje ruského, nie univerzálneho Boha. Táto neznášanlivosť je judaistickou črtou jeho náboženstva. Šatov napokon vystupuje ako syntéza ruského revolucionára-maximalistu a ruského černosotenca... obaja rovnako podliehajú pokušeniu uctievať národ. Ako je to? Je nacionalistický mesianizmus pohanská úchylka alebo rejudaizácia kresťanstva (lebo oboje asi byť nemôže)? S tým si Berďajev nevedel rady. Dualizmus západného kresťanstva (oddeľovanie náboženskej a svetskej sféry) si vysvetľoval ako teokraciu, teda v podstate starozákonnú ideu. Spomínali sme, že Dostojevskij preniesol antropológiu do sfér politiky. Popri organologických metaforách života a smrti treba zdôrazniť hlavne otázku tela, teda akejsi ruskej verzie body-politics či corpus mysticum latinského stredoveku. Podľa Šatova je Boh syntetická osobnosť celého národa a národ zasa telo božie. Ako tomu máme rozumieť? D. S. Merežkovskij vidí hlavný problém tak ruskej politiky ako aj ruského náboženstva v cézaropapizme, teda vo vzájomnej nerozlíšiteľnosti ortodoxie a autokracie, z ktorého sa potom vynárajú šatovovské predstavy, dalo by sa povedať zmätenie človekobožstva s Bohočlovečenstvom na úrovni kolektívnych osôb, akými sú personifikované moderné národy, ktoré sa rodia, umierajú, obrodzujú, majú dušu atď. Merežkovskij si preto jasnejšie uvedomoval, že najväčším nepriateľom univerzalistických kresťanských národov musí byť ich paradigma, ideál, čiže vyvolený národ, Izrael, hoci ten v dôsledku principiálneho ikonoklazmu žiadnu politiku tela nepripúšťal, líšil sa aj skutočnou teokraciou, vzťahom k štátu a mnohým iným; išlo tu teda skôr o karikatúru judaizmu (Christina von Braun). Praví židia nie sú Izraeliti, píše Merežkovskij konvenčným jazykom, no so zásadným sémantickým posunom Sú nimi kresťania, ktorí sa vracajú od Nového k Starému zákonu, od vesmírneho Krista k mesiášovi jediného národa... Národ..., ktorý sa neobetuje sám, ale sebe samému obetuje všetky ostatné, takýto národ sa nenecháva ukrižovať s Kristom, naopak, sám križuje Krista, Boha-Človeka v Bohu-Ľudstve. To je skutočné židovstvo židovstvo namiesto zvráteného kresťanstva, ako Dostojevskij jedného dňa nazval dnešnú Európu, riadenú židovskou burzou... Ak je Boh iba syntetickou osobnosťou národa, národ nie je telom Boha, naopak, Boh je jeho telom, je vtelením národnej duše... Ak je pravým poslaním ruského cára spojiť pozemské s nebeským, ľudské s božským..., potom sa ruskému auto- 27 SZABO

28 kratovi vyhradzuje to, čo Kristus dosiaľ nevykonal; ruský cár (...ktorý ešte len príde) Cézar tretieho Ríma, novej vesmírnej monarchie, je v dôsledku toho ruským Kristom. Tento Kristus budúcnosti je úplným opakom skutočného Mesiáša; prvý z nich takpovediac oddelil nebeskú pravdu od pozemskej, druhý ich naopak spojil. Autokracia a revolúcia vôbec nie sú protichodné, sú to dva rozdielne stavy tej istej prima materia, prvotnej látky,...násilia ako základu vlády; násilie jedného voči všetkým sa nazýva monarchia, násilie všetkých proti jednému anarchia. Medzi týmito pólmi kolíše Peter Verchovenskij, keď Stavroginovi ponúka titul cároviča ( Viete, mienil som odovzdať svet pápežovi... Nech čert vezme pápeža!... pápež bude na Západe, ale u nás, u nás budete vy! ), načo ten odpovedá otázkou: Samozvanca? Výčitka, ktorú Merežkovskij adresuje intelektuálnym vodcom revolúcie vyznieva vskutku prorocky (písal sa rok 1906!):... nielenže nie sú schopní prekonať pokušenie, ktoré sa pre ľud ukrýva v myšlienke autokracie, v príbuzenskom zväzku medzi ortodoxiou a autokraciou, oni existenciu tohto pokušenia ani netušia. Sami (mu) naopak podliehajú, pretože skôr než zosadia cára z trónu, vyzývajú proletariát alebo národ, aby zaujal (jeho miesto), akoby náboženská podstata autokracie, teda ľudská namiesto božskej moci, nebola v oboch prípadoch identická... kde je autokracia, tam je aj autokrat. Všetky revolúcie popierajú staré štátne usporiadanie v mene nového a lepšieho usporiadania: je to iba zdanie, že popierajú myšlienku štátnej moci ako myšlienku absolútnu; v skutočnosti ju potvrdzujú. Rusko... je vyložene neschopné vytvárať štátne formy. Po stáročnom úsilí vytvorilo... fantóm, obludný prízrak, z polovice Boha, z polovice Beštiu pravoslávne samoderžavie. Merežkovskij preto posiluje teokratické vedomie : Štát sa nemôže stať cirkvou, lebo sám... je cirkvou Kristovho protivníka Antikrista. Nedúfame v prekvitajúci a stabilný štát, ale vo veľké pohromy a snáď aj zánik Ruska ako nezávislého politického útvaru a v jeho znovuvzkriesenie ako údu cirkvi vesmírnej teokracie. Nevyriešiteľný rozpor medzi pozemským a nebeským, medzi telom a duchom, medzi tým, čo je z Otca, a tým, čo je zo Syna, to je posledný cieľ Kresťanstva, obyčajného kresťanstva. Konečné riešenie tohto rozporu, vrcholné znovuzjednotenie Otca a Syna v Duchu to je posledný cieľ Apokalypsy. Zjavenie Ducha Svätého to je Sväté Telo, Svätá Zem, Svätá Spoločnosť Teokracia, Cirkev ako vládca nielen nebeský, ale aj pozemský... Skutočná dráma modernizácie Vidíme, že medzi ortodoxným cézaropapizmom a socializmom, ktorý chce utopiť zem v krvi, možno nájsť styčné body. Dostojevského sláva proroka ruskej revolúcie, ktorej podkladom sú práve Besi, sa často mylne interpretuje. Zločiny boľševizmu, ktoré Dostojevskij tak geniálne predvídal, vyrástli v prevažnej miere v autochtónnom prostredí, z ruskej zeme a z ruských koreňov nie sú výlučne importom zo Západu. Problém ruského liberalizmu spočíval v úplne nedostatočnej spoločenskej základni, nie v cudzorodosti či dokonca démonickosti a bezbožnosti hlásiacej sa západnej moderny. Ruský anarchista Michail Bakunin údajne tvrdil, že ak by sa ruský cár postavil do čela sociálnej revolúcie v Rusku a na celom svete, mohol by aspoň na nejaký čas zachrániť autokraciu. Rusko, zdá sa, nemalo veľa alternatív. Aké miesto prisúdiť Dostojevskému? Dostojevskij bol moderný autor; reagoval na (v ruských pomeroch oneskorene sa prejavujúcu) autonómiu človeka, ktorú tak bolestivo pociťoval vo vlastnom vnútri a ktorú chápal ako vzburu proti Bohu. Proti socialistickej a liberalistickej filozofii dejín, ktorá najskôr odbremenila Boha a zo zla vo svete urobila posvätený prostriedok, kompenzovaný konečným účelom histórie 4 ( beztriedna spoločnosť, definitívne víťazstvo vedy a techniky nad silami prírody a pod.), postavil svoje imanentné kresťanstvo, prostredníctvom ktorého v snahe apokalypticky zachrániť Boha druhý raz preklial človeka, z nešťastia urobil účel a nedal človeku šancu ani na príslovečné šťastie v nešťastí (O. Marquard). No zatiaľ čo na individuálnej úrovni umiestnil všetku negatívnu energiu do vnútra jedinca ktorá odtiaľ smeruje tak proti vlastnému nositeľovi ( zúrivé šialenstvo, besi ) ako 28

29 aj proti Bohu (reprezentovanému posvätným idiotizmom ), na personalistickej úrovni, úrovni kolektívnych osôb, hrozba prichádza zvonka: rozklad a smrť (judaizmus, katolicizmus, pápež, Francúzsko, Turecko, Západ, liberalizmus, socializmus, feminizmus) ohrozuje zdravie a večný život ortodoxie, ruského ľudu, cára, národa, ruského Krista atď. Dostojevskij (a svojim spôsobom celá jeho škola ) sa tak zaraďuje do širších súvislostí problematického prechodu od tradičných spoločenských usporiadaní a ich legitimizácie k prechodným formám, charakteristickým pre moderný svet. Jeho ideový konglomerát je výrazom krízy. Krízy vedomia moderného človeka, ktorému modernizácia narúša životné svety a hrozí anómiou, stratou zmyslu; krízy inštitúcií, ktoré sa v tradičných spoločnostiach starajú o odvrátenie tejto hrozby; napokon krízy inštitúcií, ktoré udržujú rovnováhu v štruktúre danej spoločnosti. Táto trojnásobná kríza predstavuje skutočnú drámu modernizácie. Dostojevskij bol jej prominentným aktérom. POZNÁMKY 1 Porov. Fritz Stern, Der Kulturpessimismus als politische Gefahr, Bern/Stuttgart Stern v súvislosti s iným nacionalistickým prorokom, Paulom de Lagarde, spomína aj zvláštny reakčný antikapitalizmus, ktorý sa prejavoval už v poslednej štvrtine 19. storočia, teda v období Besov: Tento antikapitalistický postoj bol, prirodzene, rozšírený v celom západnom svete... rozsiahly výskum pravdepodobne ukáže, že takéto antikapitalistické nálady neboli iba plodom nostalgie za jednoduchým životom v nejakej zapadnutej Arkádii, ale vyvierali rovnako z túžby po náboženskej viere, ktorá sa v tom čase zdanlivo vytrácala. Ibid., s. 88, pozn. 4. V tejto súvislosti mi nedá nespomenúť, ako s motívom posvätného idiotizmu pracuje súčasný dánsky filmový režisér Lars von Trier. Jeho filmy hlavne Prelomiť vlny, Idioti a Tanečnica v tme vykazujú v podstate stále rovnakú štruktúru: duševne alebo inak chorá hlavná hrdinka sa stáva obeťou odcudzeného prostredia. Vo filme Prelomiť vlny je to takmer fundamentalistické (hoci neortodoxné) obviňovanie moderného sveta, ktorý dorazil do zapadnutej Arkádie niekde na ostrov v Severnom mori a vyvolal reťaz tragických udalostí, ktorá končí obeťou hlavnej hrdinky idiota; Tanečnica v tme uteká z inej Arkádie : komunistického Československa a je obetovaná za smrť démona, ktorý jej kvôli márnivosti svojej manželky ukradne úspory potrebné na operáciu chorého syna (katom je systém spravodlivosti USA); vrcholom (aj estetickým) sú Idioti, skupina panskej ( buržoáznej ) mládeže, ktorá sa hrá na bláznov (Stavrogin!), prijme medzi seba skutočnú trpiteľku, ktorá prišla o dieťa a ktorú jej prostredie odvrhne. Trier, prirodzene, nie je nijaký fundamentalista a spôsob, akým rozvíja tento zložitý motív, je vskutku pozoruhodný, ale vzhľadom na reálie, na ktoré sa snažím upozorniť, to celé vyznieva prinajmenšom problematicky. 2 Treba rozlišovať medzi skúsenosťou blížiacej sa smrti (near death experience), teda povestným svetlom na konci tunela, a skúsenosťou hroziacej smrti. O prvom prípade porov. Michael Schröter-Kunhardt, Nah-Todeserfahrungen: empirisch-biologische Grundlage für den Glauben an ein Leben nach dem Tod. In: Jan Assmann Rolf Trauzettel (eds.), Tod, Jenseits und Identität. Perspektiven einer kulturwissenschaftlichen Thanatologie, Freiburg/München 2002, s Kirillovove predstavy odkazujú explicitne na kresťanskú, a síce ruskú ortodoxnú, apokalyptickú tradíciu (fyzická premena). Porov. Pavlov Prvý list Korintským (15, 50-55): To však tvrdím, bratia, že telo a krv nemôžu dosiahnuť dedičstvo kráľovstva Božieho, ani porušiteľnosť nezdedí neporušiteľnosť. Ajhľa, poviem vám tajomstvo: všetci neumrieme, ale všetci sa premeníme, razom, ihneď, len čo zaznie hlas poslednej trúby. Lebo zaznie trúba a mŕtvi budú vzkriesení neporušiteľní a my sa premeníme. Veď porušiteľné telo musí obliecť neporušiteľnosť a smrteľné musí obliecť nesmrteľnosť... vtedy sa splní slovo, ktoré je napísané: Pohltená je smrť vo víťazstve. Kde je, ó smrť, tvoje víťazstvo? Kde je, ó smrť, osteň tvoj? (zvýraznil M. S.) Problémom Besov je podoba apokalyptiky. Berďajevova antropológia a imanencia má tendenciu zmeniť Kirillovovými slovami Bohočloveka (teda Krista) na človekoboha (teda moderného nihilistu) a predať vykupiteľské dielo do rúk človeka. Berďajev: Antinomická polarita ruskej duše v sebe spája nihilizmus a náboženskú túžbu po konci sveta... Ruský nihilizmus je zvrátenou podobou ruskej apokalyptickosti... Skok ku koncu sveta stavajú ruskí ľudia proti historickému a kultúrnemu dielu európskych národov. 3 V socializme to funguje analogicky: zakladatelia tretej internacionály sa pokladali za nositeľov svetla z Východu, ktoré malo osvietiť národy Západu, tápajúce v buržoáznych temnotách. Judaizmus ako paradigma socializmu Berďajev lovil aj v mútnejších vodách: Socializmus vznikol na pôde judaizmu. Je to sekularizovaná podoba starého židovského chiliazmu, dúfa v príchod hmatateľného pozemského kráľovstva a pozemskej blaženosti Izraela. Nie je náhoda, že Marx bol žid. Zachoval si nádej v príchod mesiáša, iného než Kristus, ktorého židovský národ zavrhol... Celý marxistický socializmus je vybudovaný tak, že sa javí ako protiklad kresťanstva. Judaizmus vcelku zapadá do reťazca katolicizmus, socializmus, Európa... Je logické, že socializmus si neprotirečí ani s kapitalizmom. Práve naopak, vyrástol z rovnakej pôdy, je jeho telom a krvou. 4 Porov. Odo Marquard, Glück im Unglück. Philosophische Überlegungen, München Tu je potrebné znovu zdôrazniť autochtónnosť ruskej tradície v porovnaní so západnou: v ruskej apokalyptike nejde ani tak o spravodlivosť a pozemský raj, ako o samotnú predstavu konca dejín, ukončenia: Sebaničenie a sebaupaľovanie je ruským národným javom. (Berďajev; porov. pozn. 2) 29 SZABO

30 IVAN LAUČÍK O Mojíkových kolážach Prosíme, spolu s Ivanom Mojíkom, aby ste prijali koláže ako obveselenie tohto priestoru: žiadny učený prehovor o surrealizme ani neobjasní zvláštnosť tohto úkazu. Na začiatku XXI. storočia keď si ani nevieme spomenúť na časy, v ktorých sa na Slovensku surrealizmu darilo básnik sa s nami zahrá na slobodu, symbol, sen a neznáme svety, kryptogram a šifru... a s nevinným úsmevom nám pripomenie, že koláže raz budú robiť všetci, parafrázujúc Lautreamonta, ktorý to isté povedal o poézii. A taktiež koláže urobí... aj napriek pokročilému času, keď už mnohí uverili, že surrealizmus je mŕtvy. Ivan Mojík však prichádza medzi nás celkom svieži, opláknutý vlnou stále znovu sa rodiacej iracionality, vlastnej to sestry čistého rozumu, aby predostrel svoje výskumy. Čo sa deje? Má to nejaký zmysel? Ten zmysel vidím v kontexte situácie. Už sa chystáme prehltnúť umelecké avantgardy bez diferencovaného prehodnotenia ich myšlienok a ideí a pod plášťom postmodernizmu zavrhnúť všetko, čo do oblasti ľudského výrazu vniesol vývoj Moderného umenia. A ten Ivan Mojík, ktorý v roku 1957 deklaroval v článku Objektívnosť, nie okiadzanie scivilnený obraz umelca-básnika proti našej tradícii barda, ten Ivan Mojík v roku 1999 vydá futuristické texty Tekuté oči, ktoré sa ihneď konfrontujú s kybernetickými textami mladej generácie básnikov a ešte aj žiaria sviežosťou Imaginácie! Kolážova hra Ivana Mojíka v súvislosti s básnickým pomenovaním obrázku nám zviditeľňuje istý princíp, fungujúci už dobrých dvesto rokov, vyčírený do pojmu exaktnosti. Mojíkova hra je podľa mňa o tomto: hráč berie loptu, vykopne ju do vzduchu a pred miesto jej dopadu na zem nalinkuje bránkovú čiaru a za ňu bránku, takže skutočne z každého kopu zaznamená gól. Platí ten gól? Vo svete, ktorému všeobecne veríme a ktorý je taký úspešný až na nejaké podstatné detaily ÁNO. Áno, platí. Úžasné! Automatický gól! Skutočno (realita) je iba istý druh prijatia vymysleného hovorí Michel Butor jemným a tichým hlasom, takže ho radi prepočujeme. Rakety predsa zasahujú vzdušné i pozemné ciele, takže čo? Dovoľte mi, aby som vzťah koláž: jej pomenovanie vztiahol (pre obveselenie tejto miestnosti!) na situáciu: exaktnosť matematiky: Začiatkom deväťdesiatych rokov sa konala v Budapešti konferencia ministrov školstva a pedagógov z európskych krajín, na ktorej dánski kolegovia predostreli na uváženie otázku, či by sa už žiakom aspoň v Európe nemalo prezradiť, prečo matematické príklady vychádzajú a o čom je matematická skúška správnosti. Úbohá fyzika (a astronómia s ňou) sú niekde inde už od začiatku minulého storočia, keď zistili, že ľudská prív o ľ n ý m o k o m Sloboda, symbol, sen 30

31 tomnosť pri meraní veličín znemožňuje dosiahnuť objektívnu presnosť dát a teda spolu hmatkajú v tme a osvetľujú ju iba slovami. A to je už iná hra, nepochybne Veľká, v ktorej si na konci storočia a na začiatku nového nájdete METAFORU namiesto definície. Po diskusii na konferencii o školských systémoch došlo aj k hlasovaniu, či to už teda žiakom povedať alebo nie a veru dánsky návrh neprešiel. Myslieť už teraz veľmi bolí ale to je zatiaľ len fantómová bolesť oproti tej, ktorá by nastala pri myslení bez axióm. Myslím, že tu Ivan Mojík, básnik a kolážista, v duchu nepokoja avantgardy signalizuje možno intuitívne inú hru: Vysokú hru o osud ľudského ducha. Nepochybujem, že vie o bránkach pevných, do ktorých sa trafiť možno len tak, že sa básnik sám premení na loptu. Ja mu ďakujem za to, že zviditeľnil hru, ktorá funguje na základe dohody básnika a kolážistu. Na záver, prosím, prijmite môj názor na otázku, prečo sa nemôžeme rozpomenúť na skvelé obdobie surrealizmu na Slovensku. Prečo teda miloval Jaroslav Hašek Slovensko ešte pred príchodom surrealizmu? Vytušil, že hoci ešte nemá meno tu je jeho vlasť. Hmatateľne na slovenskom salaši, kde mu ponúkli na jedenie JAHŇA V ŽINČICI. Čo presiahlo všetky jeho predstavy bola realita, len čo ju vyslovil v svojom diskurzívnom jazyku: Uvariť mláďa v mlieku svojej matky to hocikomu naozaj nepríde na um! Pokojne sa môžete prizrieť tejto nepoškvrnenej duši surreálna ešte aj dnes, keď zľahka drieme pod náporom technickej civilizácie hoci na dedinskom pohrebe, keď vezú truhlu s nebožtíkom na vlečke pufkajúceho traktora. Je naozaj ťažké byť surrealistom v surreálne. A tak každý, kto sa o to pokúsi, zaslúži si naše hlboké uznanie. Ivan, vďaka za svetlo, ktoré dopadá na JAZVU a bráni ju do konca. (Prednesené na vernisáži výstavy OBRANA JAZVY jeseň 1999, jeseň 2000) Ivan Mojík: Detské roky masového vraha, koláž,

32 Pozvanie do tanca Pozvanie do tanca oblečení ako ste, miesto sa nejaké nájde. Pri prvom pilieri mosta cez Atlantik, pod viaduktom v Podtúrni, najčastejšie vo vzduchu. Prvé takty sú nevinné, neurčité. Ivan Mojík nás vedie na parket, počas chôdze nám predostrie malú, jednoduchú tému chytáme sa jej, ale ihneď sa rozvlní. Panebože, toto je nevinná hra! Je celkom možné, že len prejdeme od jednej veci k druhej. Spočiatku sa snažíme VECI čítať: pa-do-ro-lu-vez. Alebo prečítame ro-zi-ple-to-prst. Nie, nie, nie je to na čítanie! Prosím toto by bolo prvé vážne upozornenie komisára výstavy, keby tu nejaký bol, že tu sa nerozpráva slovami. Je tu len neviditeľná hudba, neprepočuteľné ticho. Keď sme sa dostali až sem prosím, uvedomte si, že ste na oráčine, Ivan Mojík do vás seje, privoláva dážď, ihneď vás kosí a odovzdáva do sýpky. Môžete byť spokojní, môžete si povedať, že ste videli koláže surrealistu, ktorý osobne prišiel na návštevu z temnôt, zo západu, priamo z hlavného mesta Slovenska. Lenže a to je môj poznatok, získaný bádaním v Jaskyni mieru všetko sa vymkýna z rúk! Nám alebo komukoľvek, koláž alebo čokoľvek. Dokonca aj surrealizmu, keď natrafí na svetielkujúce stopy slimákov, pohne sa za nimi a vymkne sa z rúk. Vyvŕši sa na nás! Neobzeraj sa výskaj! Vznikajú z toho podivné PO-CI-Ty/videnia, ktoré sa netransformujú do slov. Posolstvá nie sú len neodovzdané, ale aj neodovzdateľné. Toto má byť tanec? Rútite sa v silónovej vetrovke, spočívajúcej iba na hrudnej kosti, dolu z Baranca. Koláž je len podnet, trhlina v snehovom poli. Jej tvorca len hĺbi trhlinu. Nič sa nestane, prejdete ponad ňu alebo spustíte lavínu a zostanete visieť na skale alebo sa zveziete s lavínou. Do istej miery závisí od vás, čo sa stane alebo nestane. V každom prípade, hovorí Fernando Pessoa čo sa deje, ste vy! Hovorí to aj Ivan Mojík, aj Allen Ginsberg, aj Ivan Štrpka, Diana di Prima, Amélia Roselli, moja prekladateľka Fiama Hasse Pais Branda~o, ja sám, Paul Klee a nech prepáči, koho som nespomenul! Teda ešte raz čo sa deje, si ty a nikdy inak! (Prívet na otvorení výstavy NEOBZERAJ SA VÝSKAJ, 17. X. 2002) 32

33 Aj nemy môže spievať r o m b o i d š p e c i a l dnešny surrealista m o j i k Ivan Mojík (1928) prežil v tej nevyhnutnej skratke, ktorou nás občas dejiny trestajú, na vlastnej koži takmer celé dejiny slovenskej poézie po druhej svetovej vojne. Stálo to vôbec zato? Aké vlastne bolo? Položili sme mu otázky. Knižne si debutoval v politicky najtemnejších a pre literatúru azda najneprajnejších rokoch. Začiatok päťdesiatych rokov a lyrika... dá sa vôbec zlúčiť takýto dátum s písaním poézie? IVAN MOJÍK: Asi dosť ťažko. No kým odpoviem na otázku musím odhaliť aj jednu horšiu stránku svojej povahy: priťahuje ma poézia. Prečo? Niekedy v tých svojich jasnejších chvíľkach nad tým rozmýšľam. Áno, každý máme voľajakú chybu krásy.... aj nemý môže spievať. Ale... Naozaj je písanie veršov, ktoré nik nečíta, pokusom o samovraždu? Patria (básnici) k tomu druhu ohrozenej zvere, ktorú čaká vyhynutie? Odpovede sú rôzne. Najväčší Slovák v Amerike ten svetovo preslávený, ale našťastie aj cynický Andy Warhol raz povedal: Ľudia milujú katastrofy... Keby som bol vedel, že Marilyn Monroe chce spáchať samovraždu... nebránil by som jej v tom. Podľa mňa by mal každý robiť to, čo považuje za najlepšie... Milý Andy! Nemilujeme katastrofy, lebo sme si ich užili dosť a dosť. No mnohí z nás považujú aj napriek tomu za najlepšie urobiť alebo sa pokúsiť urobiť aspoň jeden dobrý verš, jednu ako-tak dobrú metaforu... Pokúšal som sa o to aj ja v tom hroznom praveku slovenskej poézie pred päťdesiatimi rokmi, kedy lovci našich ideologických chýb (kritici), zahalení do ľahkých kožušinových bederných pásov marxizmu-leninizmu, chodili s kyjakmi v rukách po pláňach časopisov a novín a bili hlava-nehlava tú ľahkonohú poetickú zver, ku ktorej som chcel patriť. Áno dnes je ľahké konjunkturálne sa z toho vysmievať; robiť (nepodarený) humor z toho, ako zbor zachmúrených supermarxistických prelátov a kardinálov na Ústrednom výbore komunistickej strany rozhodoval o všetkých a o všetkom. Pomaly aj o tom, či možno použiť sonet alebo rondel, daktylotrochejský alebo voľný verš... Áno, aj ja som prežíval svoje politické delírium a s naivitou, hodnou horších vecí, veril som kedysi, že poézia vlastne Poézia zvíťazí nad všetkým. MOJIKOM Rozhovor s basnikom Ivanom 33

34 Vieme, ako to dopadlo. Tých úbohých clownov, strojcov politických karnevalov a inkvizícií, ľutovať naozaj nehodno. Treba skôr ľutovať tých veľkých básnikov, ktorí v mene takého pochybného zaklínadla, akým bol socialistický realizmus, spáchali literárnu samovraždu, keď zavrhli všetko to dobré a veľké, čo dovtedy urobili. A netýka sa to len našich autorov, ale aj básnikov takého formátu akými boli napr. Paul Eluard a iní, ktorí začali v straníckom ošiali písať napokon ódy takmer na každého funkcionára okresného rangu. Koncom päťdesiatych rokov neprešla cenzúrou tvoja zbierka básní Dnešný vzduch. Prečo a čím bola táto tvoja kniha nebezpečná pre svoje okolie? IVAN MOJÍK: Asi preto, lebo už na svojej obálke mala fotografiu výbuchu atómovej bomby. A možno aj preto, lebo z nej poviem to s trochou neskromnosti predsa len zavial akýsi vzdialený ozón voľnosti a slobody. Dostal sa tam pod vplyvom veľkej politickej estrády, odohrávajúcej sa začiatkom roku 1956 v Moskve. Tou estrádou bol XX. zjazd ruskej komunistickej strany, pričom humornou črtou onej estrády bol fakt, že obrovskej sále skalných stalinistov predsednícky zbor nanútil, aby odhlasovala, že stalinizmus je zločinom. To, že Jozef Vissarionovič (čo sa zločinnosti týka) nemal príliš veľké zábrany nebolo vlastne ani také veľmi prekvapujúce. Mnohí to vedeli (alebo aspoň tušili) a len navonok zachovávali s kamennou tvárou stafáž. Prekvapujúci bol iba fakt, že sa to tento raz povedalo na plné ústa. Veril som, že ide o prelomový zvrat, ktorý dorazí aj do klietok ustráchaných papagájov vo vazalských krajinách. To, že gloriola Jozefa Vissarionoviča stratila lesk sa mi dosť páčilo a začal som to aj na plné ústa dávať najavo. Výsledkom bola ambiciózna zbierka, ktorá chcela dokázať, že aj politika môže byť témou avantgardnej lyriky a moderného t. j. absolútne slobodného a na nijakých direktívach nezávislého postoja. Čo budem ďalej hovoriť? Čas bežal, skrutky sa opäť uťahovali. Ale aj tak bola predsa len fascinujúca a svojím spôsobom aj celkom humorná vízia cenzorov, ktorí mali taký panický strach pred poéziou. Ich predstava, že by moja útla zbieročka vyzliekla z gatí všetkých funkcionárov a lektorov, že by nedajbože! vznietila veľké, ľudovodemokratické povstanie... to malo svoj pôvab! Ach, kdeže lanské snehy sú! Môžeme chápať tvoje dve básnické zbierky z roku 1968 Blahoželanie ohňu a Rekonštrukcia vzdychu ako definitívny posun od poetiky civilnej obraznosti k surrealizmu? IVAN MOJÍK: Kým odpoviem rád by som sa ešte raz vrátil k tomu Slováčiskovi, čo tak šokoval a na hlavu postavil Ameriku. Andy Warhol na jednom mieste svojich úvah (alebo úvah? neviem) povedal: Istý môj priateľ si dáva prať ponožky vo veľmi drahej práčovni na East Side no aj tak sa mu vždy jedna ponožka stratí. Rozčuľuje sa. Zabúda na to, že je to zákon hmoty: keď si dáte prať ponožky jedna sa vám určite stratí... Aj tí, čo nás dali prať do kotla ideológie, zabudli akosi na to, že jedna ponožka sa vždy stratí... V mojom prípade išlo o to, že so surrealizmom (resp. nadrealizmom) som sa stretol a zoznámil ešte prv ako so socialistickým realizom, za druhej svetovej vojny, na skalickom gymnáziu. Znie to neuveriteľne no Skalica mala vtedy aureolu magického mestečka, pred františkánskym kláštorom, v hnedom mníšskom habite, stával mních s čiernymi, fascinujúcimi očami (Rudolf 34

35 Dilong), do Skalice chodili nadrealisti a v Skalici vytlačili (roku 1941) aj jeden zo svojich legendárnych zborníkov (Vo dne a v noci; zredigoval Michal Považan, vytlačil Gustáv Teslík v Skalici, dve farebné reprodukcie vytlačil Wigand v Bratislave; vyšlo v náklade 600 ex.). Michal Považan tam o. i. písal: Počiatky skvelého rozvoja nadrealistickej poézie u nás nerozlučne sú spojené s básnickými snahami Rudolfa Dilonga. Popri prvej nadrealistickej zbierke Uťaté ruky od Rudolfa Fabryho rovnako kladieme i Dilongovu zbierku Mladý svadobník... Chcem tým všetkým povedať iba to, že v mojom prípade nešlo vlastne ani tak o voľajaký posun z nulového bodu k surrealizmu ako skôr o návrat k čomusi, čo vo mne vlastne už dávnejšie latentne driemalo a tlelo a surrealizmus (jeho poetika, videnie sveta atď.) zrejme vyhovuje mojim dispozíciam a danostiam. Surrealizmus (v mojej predstave) je koncentrátom imaginatívnej lyriky, je jej zázračným stelesnením a zhmotnením. V jednom svojom texte definuješ surrealizmus ako prírodný úkaz, ktorý sa podobá hurikánu alebo osýpkam, na ktoré sa dlho nemohla nájsť primeraná očkovacia látka. Je surrealizmus dnes ešte stále v oku hurikánu, ktorý svojou neskrotnou energiou rúca všetky tradičné postupy poézie? IVAN MOJÍK: Surrealizmus nemusí byť len hurikánom ale môže byť aj magickou supernovou na nebi umenia. No ako to vlastne vyzerá s niektorými supernovami na skutočnej oblohe? Tabuľka (ktorú som si požičal z príručky astronómie) hovorí: Supernova Vzplanutie Súhvezdie Vek (rok) skratka mena (v rokoch) Cas A C3C Cas 300 Keplerova SN 1604 Oph 376 Tychova SN 1572 Cas 408 Sn 1181/36 58/ 1181 Cas 799 SN Tau 926 Puppis A? Pup 5000 Vela X /PSR /? Vel NGC 6960, ? Cyg HB 21? Tabuľka?... Nuž... je to celkom dobré... Iba neviem tak celkom presne, či si mi vlastne dal na moju otázku aj odpoveď? IVAN MOJÍK: Voľajako som ju možno naznačil... Vidí sa mi totiž, že ak sa čas trvania reálnych supernov pohybuje v rozpätí od 300 do rokov je to dosť optimistické aj pre takú supernovu akou je surrealizmus. A čo sa toho rúcania týka... V tom hroznom a ďalekom praveku... na začiatku XX. storočia... v čase zrodu nových umeleckých planét t. j. avantgárd... bol to práve surrealizmus, ktorý prichádzal s projektom nových syntéz... Vtedajší futurizmus a najmä dadaizmus mali priamo v svojom programe to, čo dnes nazývame rúcaním... Génius prichádza v prudkých závanoch a v bahnitom prúde... Umenie je potreba ničiť sa... cituje Miriam Kunová v svojej práci Kultúrny fenomén futurizmu. Išlo o to vyčistiť terén pripraviť pôdu. No začalo sa to už Paulom Verlainom ( ), týmto dramatickým Sokratom 35 r o m b o i d š p e c i a l dnešny surrealista mojik

36 lyriky. Milovali ho aj nenávideli, zaznávali aj vynášali. Laurent Tailhade v eseji Niekoľko fantómov minulosti o ňom napísal:... Bohémstvo a neporiadok, špinavci a opilci... to bolo prostredie, vhodné pre jeho génia... No napokon (to už dodávam ja) roku 1894 ho zvolili za knieža básnikov a keď 8. januára 1896 zomrel stal sa jeho pohreb veľkou národnou manifestáciou, ba holdom, aký sa vzdáva iba málokomu. Dravec, nadlho zatvorený v klietke, napokon hynie. Bol takýmto dravcom aj Verlaine? Jeho klietkou bolo jeho telo, jeho problémy s pitím, vášňou, bisexualitou a homosexualitou ale aj s hudbou, harmóniu a melodickosťou verša, ktorá zreteľne svedčila o tom, že išlo v podstate o harmonického básnika, hľadajúceho rozhrešenie a spásu... Napriek tomu, že obdivoval Villona obdivoval aj svojho divokého milenca Rimbauda, hoci málo alebo vlastne takmer nič z Rimbaudovej poetiky neakceptoval... Aj kondori avantgardy Verlaine a Rimbaud videli zo svojej obrovskej výšky dosť presne podrobnosti, zostávajúce na zemi. Životnosť surrealizmu vidím v tom, že dokáže zostúpiť do freudovských hlbín podvedomia, tak inštinktívne objavených už kedysi dávno aj Rimbaudom. Psychoanalýza v tomto prípade nie Freud, ale C. G. Jung so svojou teóriou archetypov nám ukazuje, že ČLOVEK NEPRICHÁDZA NA SVET AKO TABULA RASA, ale ako bytosť, ktorá má kdesi v hlbinách svojej bytosti zapísané celé dejiny svojho živočíšneho druhu (kolektívne nevedomie). Jolande Jacobi (v svojej práci Psychológia C. G. Junga) hovorí: Toto dědictví, které je obecně lidské či dokonce snad společné všem živým tvorům, tvoří pak základnu každé individuální psychiky... Automatizmus, zostup do hĺbky podvedomia (nevedomia) nachádza mnohé tieto zážitky, vynáša ich na povrch a zaznamenáva. Aj v podobe umeleckého diela. Tu majú asi pôvod motivovaný pobytom nášho živočíšneho druhu v morských hlbinách morské a podmorské motívy na obrazoch Yvesa Tanguyho, kým tá oslnivá cesta prahorninami či hlbokou nocou Vesmíru mohla stáť pri zrode celých sérií obrazov abstraktných maliarov. Preto si myslím, že podnety surrealizmu nie sú a asi nebudú dlho vyčerpané. Je to však otázka na širší rozhovor a preto tu možno zostávať iba pri skromnom náznaku. Po roku 1968 si bol na dlhý čas zbavený možnosti publikovania a nedobrovoľne si vystriedal rôzne pracovné zaradenia. Toto obdobie našej histórie nielen literárnej sa dnes banalizuje a zdá sa, akoby normalizačné časy boli akýmsi snovým popoludním v piatom až šiestom rozmere podivuhodných kúzelníkov? Bolo to naozaj tak? IVAN MOJÍK: Tak? V mojom prípade rozhodne áno. Až dnes (s hrôzou) zisťujem, že to bola tragická strata času, ktorá sa už nedá ničím nahradiť. V tomto to normalizátori vystihli dobre. No úplne zle to vystihli v tom, keď ma sotili (aj) do suterénu tlačiarne, aby ma (ako znel ten idiotský slogan) robotnícka trieda prevychovala. Ale robotnícka trieda, s ktorou som prišiel do styku to boli vzdelaní a rozhľadení ľudia, ktorí presne vedeli, o čo ide a ktorí mali už dávno našich vtedajších mocipánov tak dôkladne prečítaných, že im neverili ani slovo. K tomuto aj mňa robotnícka trieda prevychovala. V osemdesiatych rokoch si konečne začal publikovať a vydal si tri knihy básní, deväťdesiate roky boli oveľa plodnejšie a zdá sa podľa množstva publikovaných textov že nové milénium ťa zastihlo v plnom tvorivom nasadení... 36

37 IVAN MOJÍK: Áno, mám toho mnoho čo povedať. Niekedy mám pocit v tomto rozhovore sme na to napokon už niekoľkokrát narazili že až teraz môžem slobodne vravieť. A paradoxné je aj to, že teraz až teraz vidím, ako som bol v tom období komunistickej vlády vlastne sparalizovaný do nehybnosti. Hoci aj vtedy som o avantgarde všeličo vedel a všeličo tušil nebol som schopný tou cestou avantgardy dôsledne kráčať. Možno je to tak ako o tom písal Philippe Dagen vlani (21. februára) v parížskom Le Monde v článku Surrealizmus proti odcudzeniu, na ktorý ma priateľsky upozornil Miloš Tomčík. Dagen tam okrem iného pripomenul Bretonovu mnohostrannosť, ktorú považoval za jeden zo symptómov surrealistickej osobnosti. Bretonova mnohostrannosť bola naozaj oslňujúca, bol nielen zakladateľom a prvým teoretikom surrealizmu, ale aj básnikom, polemikom a filozofom, ktorý sa nevyhýbal ani politickým zápasom či intelektuálnym súbojom pripomenul Dagen. Ak niekto z nás napíše po Bretonovi IV. manifest surrealizmu s návrhom na riešenie problémov, ktoré dnes pred surrealizmom stoja na Bretonov odkaz a príklad nebude môcť zabudnúť. Popri písaní poézie pracuješ intenzívne aj na kolážach. Je táto forma pre teba pokračovaním tvojej poézie pomocou iných vyjadrovacích prostriedkov? Pýtam sa preto, lebo kedysi koncom šesťdesiatych rokov sa básnik Jiří Kolář vzdal písania poézie a venoval sa iba tvorbe koláži. Zdôvodnil to tým, že sa mu rozpadol verš a nedokáže už slovami vyjadriť svoju poéziu... IVAN MOJÍK: Problémy, ktoré v súvislosti s Jiřím Kolářom spomínaš, ma tento raz obišli a nemusel som ich riešiť. To, ako som sa dostal ku kolážam, neviem vysvetliť. Prišlo to úplne náhle ako prichádza horúčka alebo chuť na flámovanie. Bol som jednoducho v tom, tie koláže sa zo mňa valili. Nemal som ani Kolářov problém s rozpadom verša, bolo to naopak, koláže+poézia sa mi vzájomne dopĺňali a podporovali (dopĺňajú a podporujú). Niečo z nich som už predviedol na svojich doterajších piatich výstavách, no mám dosť koláží na ďalších päť-šesť výstav. Limitujúcimi faktormi sú čas (toho mám málo) a peniaze (tých mám ešte menej). No stále sa mi vidí, že umenie a poézia je naozaj tou lokomotívou v plameňoch, ktorá sa rúti obrovskou rýchlosťou po koľajach k neznámemu cieľu ako o tom písal toho 15. mája roku 1871 Rimbaud v svojom Liste vidiaceho. Tam nám okrem iného dal za úlohu vynájsť novú básnickú reč, ktorá zachytí a obsiahne všetky vône, všetky zvuky, všetky farby a bude definovať aj neznámo tak, aby sa dalo odovzdať ďalej... Ak sa o to niektorí pokúšame robíme to s vedomím rizika stroskotania a nezdaru. No sú tu aj symptomy čohosi optimistickejšieho než je to, o čom som sa zmieňoval na začiatku nášho interview. Človek neraz až s prekvapením zisťuje, že sa okolo neho tvorí a vynára okruh ľudí, ktorí so záujmom sledujú jeho prácu a jeho úsilie. Nie je to síce všetko také bombastické ako príchod knihy Harry Potter a Fénixov rád na Slovensko, kedy ako písali noviny davy záujemcov zrúcali pred polnocou novootvorené veľkokníhkupectvo v Bratislave no bombastické reklamné ťahy nemusia byť vždy úspechom. Alebo...? Otázky kládol OLEG PASTIER. 37 r o m b o i d š p e c i a l dnešny surrealista mojik

38 IVANMOJIK so surrealistami v paríži stojíš na námestí v ruke lastúra noci tváre domov stromov a zvonov sa chvejú prišiel si sem z korábu plného čiernych pokrčených snov pozri námestie lýtko zvon kostí či medúz šialené zrkadlo ktoré ukazuje všetko ktoré neukazuje nič čakáš pod lunou ktorá má hlavu podobnú rýchlej chôdzi tvoja únava sa zvíja pod kolesami nostalgie umiera ožobračená jeseň tvoji priatelia strácajú zrak sú slepí nevidia ani teba ani divou melanchóliou napadnuté domy hľadajú žobravých mníchov rozkoší vášní prekvapení s ozubeným skleneným čelom klopú na dvere úľov za ktorými spieva zbor zhypnotizovaných chobotníc pozerám sa na svoju hlavu roztrhnutú na dve poloviny ako šachovnica hľadať veľkovezírov hrob medúzu tanca čujem tie hrozné husle hviezd zauzlené ako temný sviatok jána krstiteľa ako dúhový spev lovca postihnutého hostiou poďme poďme labute snov labute podzemných dúpät koho to prenasleduje mesiac ten fialový otec so sekerami kyslíka a spánku? 38

39 na dlažbe príčin kráča polnoc ryba s tvárou vraha stojíš na námestí s lastúrou temnôt prišiel si sem z korábu plného čiernych pokrčených snov námestie sa otvára a zatvára ako reťaz ako šialené zrkadlo ako vodopád plný hypnóz divadelných ďalekohľadov a supov Ivan Mojík: Babylonská veža, koláž, r o m b o i d š p e c i a l dnešny surrealista mojik

40 Ani voda ani kameň ale prísahy septembra minulého roku usporiadal Ústav svetovej literatúry SAV v Bratislave konferenciu Kultúrne implikácie avantgárd, na ktorej odznela aj táto surrealistická esej. O J I K I V A NM Možno počuť nepočuteľné? Možno vidieť neviditeľné? Dejiny nás nepoúčajú, ale zabíjajú. Krokodíl nílsky Crocodylus niloticus dorastá do úctyhodnej dĺžky, môže mať až 5 metrov a váži 1 tonu. Žije v Afrike a starí Egypťania ho uctievali ako posvätné zviera. Je dravý, životne zviazaný s vodným prostredím, v ktorom trávi väčšinu svojho života. Samice kladú vajíčka s tvrdou škrupinou do pobrežného piesku alebo tlejúceho lístia, no niektoré druhy krokodílov je ich až dvadsaťjeden druhov stavajú si aj vyvýšené hniezda. Je takýtmo krokodílom v ríši literárnych zvierat aj samotný surrealizmus? Mám pocit, že v úvahách o avantgarde o tomto jedinečnom tajfúne v dejinách umenia XX. a XXI. storočia nemali by sme naň zabúdať. Tak to aspoň káže prostý sedliacky rozum, hoci Bertrand Russell, tento slušne povedané trocha svojrázny filozof svoho času napísal, že sedliacky rozum je len metafyzika divochov. Tak teda surrealizmus. Panebože! Je to podobný prírodný úkaz ako hurikán Izabela, čo nedávno šarapatil nad pobrežím USA alebo ako osýpky, na ktoré sa dlho nemohla nájsť primeraná očkovacia látka. Aj keď sa po čase našla a využila vidí sa mi, že nijaký súčasný umelec sa proti surrealizmu nemusí dať očkovať. Ale. Čo je to vlastne surrealizmus? A: nie je tých surrealistov v samotnom surrealizme trocha viac, než by sa na prvý pohľad zdalo? Veď od roku 1919, kedy začali Aragon, Breton a Soupault vydávať revue Littérature cez Crevelovu samovraždu, zápisy snov a okultistických tranzov, zauchá, ktoré uštedril Breton Erenburgovi v predvečer tzv. Medzinárodného kongresu na obranu kultúry, cez veľké medzinárodné výstavy a stretnutia Andrého Bretona v Mexiku s Levom Trockým, cez manifest Za nezávislé umenie, ktorý tam vznikol a ktorý podpísal aj Diego Rivera až po článok Jeana Schustera uverejnený v denníku Le Monde 4. októbra 1969, v ktorom tento vtedajší novopečený bard ohlásil koniec surrealizmu a až po návrh neosurrealistov, združených roku 1972 okolo časopisu Coupure (Preryv), ktorí navrhovali udeliť Veľké cenu v benátskom Bienale umenia László Tóthovi za jeho deštrukciu Michelangelovej Piety v svätopeterskom chráme absolvoval surrealizmus obrovskú a dramatickú dráhu, poznačenú mnohými okľukami, spormi a ilúziami. Ale aj divými zápasmi, pri ktorých niektorí ako napríklad Victor Brauner 27. augusta 1938 pri ohnivej diskusii Estebana s Dominguezom prišli o oko. Žiaľ mnoho energie a času 40

41 vyplýtvali surrealisti aj na formuláciu svoho postoja k tzv. revolúcii. Mnohí z nich však včas inštinktívne vycítili nechutný pôvab stalinizmu a včas sa od neho v Bretonovej brožúre Z čias kedy mali surrealisti pravdu, vydanej roku 1935 dištancovali. No napriek tomu: boli to naozaj Revolucionári bez revolúcie, ako o nich v svojej brožúre hovoril André Thirion? Nevedno. Nevedno? Obráťme teda list. Dvojhviezda Capella je najjasnejší útvar v súhvezdí Povozníka. Jeho hlavnou zložkou je žltý obor spektrálneho typu G 8, III. triedy svietivosti. Má rovnakú povrchovú teplotu ako naše Slnko, no jeho priemer je 17-násobne väčší a svietivosť 150krát väčšia ako svietivosť nášho Slnka. Je aj surrealizmus tým slnkom 150krát väčšej svietivosti ako slncia, krúžiace na nebi slovenskej literatúry? Surrealizmus dorazil na Slovensko roku 1935 a vyhlásil tak trocha paradoxne že má Uťaté ruky. Tento názov básnickej zbierky Rudolfa Fabryho netreba brať samozrejme doslovne. Najmä preto, lebo Bretonov surrealizmus chcel mať niekedy v svojich slabších chvíľkach takmer podobu politickej strany alebo politického hnutia a chcel podobne ako blahoslavení svätí romantizmu, Byron a Shelley zmeniť radikálne svet. Slovenskí nadrealisti tomuto ošiaľu unikli. Hoci ich niektorí neskorší odporcovia s použitím neslávnych metód stalinských kádrovníkov ponižovali a zosmiešňovali, treba povedať aj teraz a na tomto mieste, že Rudolf Fabry, Vladimír Reisel, Štefan Žáry, Július Lenko, Ján Rak, Ján Brezina a Pavol Bunčák zapojili svojím nadrealistickým dielom provinčnú slovenskú poéziu do prúdu svetovej i európskej avatngardnej lyriky, priniesli pre ňu nové posolstvá, podnety a impulzy. Nazdávam sa, že všetky ich podnety nie sú vyčerpané dodnes a že sa k nim ešte vždy hodno vracať. Americký fyzik Chamberlain skúmal polarizačné javy pri protónovom rozptyle. Experimentoval tiež s trojitými reakciami neutrónov, študoval vzájomné pôsobenie antiprotónov s vodíkom a ťažkým vodíkom, ale aj vznik antineutrónov a antiprotónov spolu s rozptylom primezónov. Roku 1955 objavil (spolu so Segrém) antiprotón, za čo dostal doku 1959 Nobelovu cenu za fyziku. Dnešný básnik v paradoxnom obkľúčení antiprotónmi samoty, no poučený trpkou dejinnou skúsenosťou nechce už byť poslušným sluhom ideológie akéhokoľvek druhu a akéhokoľvek formátu. Čo chce to je odhaľovanie a posilňovanie autenticity človeka, ale aj nasycovanie a posilňovanie estetického smädu, ktorý drieme v hlbinách každej ľudskej bytosti,v tesnej blízkosti erotického a sexuálneho libida. Básnik! Tvoj čas sa otvára ale aj zatvára ako zvony kostí či medúz ako šialené zrkadlo ktoré ukazuje všetko ktoré súčasne neukazuje nič čakáš pod lunou ktorá má hlavu podobnú rýchlej chôdzi tvoja únava sa zvíja keď pod kolesami nostalgie umiera už aj táto jeseň. 41 r o m b o i d š p e c i a l dnešny surrealista mojik

42 ŠTEFANŽARY Kratochvílenie (Ivanovi Mojíkovi) Je fekálna fádna nedeľa Kaviareň letom rozpálená platňa Vo výklenku na bronzovom Budhovi ovísa fúz Náš SPOLOK STRELENÉHO BRATSTVA od nudy zíva Ktosi spomenie že existuje nám neznámy priestor Nazýva sa to šíra BOŽIA PRÍRODA Nohy sa ťažko odlepujú od dlážky Na Sennom námestí pri Trojici vegetujú fiakre Oslovíme koňa s klipkajúcimi očami Nasadáme za chrbát fiakristu a jacháme Prikážeme podliezť dve rozčapené brány Dve staré neodmysliteľné prostitútky Dolu Michalskou ako pluhom rozorávame sem-tam promenujúci zástup Chodci do seba vrážajú s tlmenou erekciou Náš povoz-pluh takisto eroticky nabitý strieka spod kolies dažďový ejakulát Zvyšok éterického napätia i výboja Panoptikálny panák Náci hrozí striebornou akoby z čarodejníckeho cylindra vyňatou paličkou A obradne sníma neodmysliteľný punč vlastne pinč Pri Rybnej bráne zamierime k synagóge Strohý pokyn fiakristovi aby počkal kým odbavíme modlitebný obrad Sme povestní boľševici židáci kurevníci (To nemá byť blasfémia iba prejav rozlúčky pretože sa dvere synagógy čoskoro zapečatia) Z Vydrice na Cukermandel predvádzame defilé Prešporákom a iným lapiduchom Suchoprdom i odroňom ako aj dunajským rybám Ako vodníkom 42

43 Ako vydrám vlečúcim chvosty prispôsobené hrať tenis Kozmicky prefrčíme popri flotile rybárov aby nás neobrali o prídel vojnového mydla na svoje rybosraté ruky Z lodenice vybehuje kŕdeľ naháčov Vkráda sa do okolitých viníc na včasné hrozno za cenu soľou prederavených zadkov Jedna z nich žena stavia sa nám do cesty Berieme ju na nemilosť-milosť predstierajúc žiadzu Prestierame si ju cez kolená ako hodvábny pléd Letmý pozdrav Botanickej záhrade a už nás víta Mlynská cesta šmrncnutá slávičím spevom Počuť klepot veterných krídel Klepot zobákov a jazyčníc čo stihnú omlieť klebetami žumpu mesta Konečne nás vsakuje záhradná krčma KARAVANSERAJL SLIMÁK Doteraz hlivela Začal jej vysychať mozog Pri zvítaní jej výsuvné oči zbystria Pozývajú nás do kamenného prítmia Potom sa už valí dínom-dánom vína džbán za džbánom Naše STRELENÉ BRATSTVO sa mu božsky oddáva Vedno s pasažierkou fiakristom a jeho mitrahou konzumujúcou obrok slameného popoludnia Beztak to všetko ponechávame ako záloh Pretože niet čím zaplatiť Majiteľ nás preklína namosúrene gáni Strašne by sa nám šikol dajaký divotvorný Ježiš Ako na onom povestnom fláme v Galilejskej Káne Ktorý by to krčmárovo nafúknuté brucho ten SAC DE MERDE Prečaroval Na vrece plné peňazí Leto 1940 leto r o m b o i d š p e c i a l dnešny surrealista mojik

44 Neviditeľny plameň VLADIMÍRP E T R I K Ak chceme hovoriť o Ivanovi Mojíkovi ako o autorovi koláží a jeho kolážach musíme ho najprv predstaviť ako básnika. Obe tieto aktivity uňho úzko súvisia. Ivan Mojík je avantgardný básnik, ktorý v posledných desaťročiach oživoval u nás poetiku takých básnických smerov ako bol surrealizmus alebo futurizmus. Posledne menovaný smer skúmal aj teoreticky. V čom spočíva poetika avantgardných hnutí? Ak to zistíme tak nájdeme kľúč aj k Mojíkovým kolážam. Avantgadná báseň je založená na uvoľnenej obrazotvornosti. Rozum, intelekt, logiku, psychologizovanie nahradila v nej spontánnosť, asociatívnosť, často náhodnosť, podvedomie, chrliace gejzír obrazov či ohňostrojov nápadov, vytvárajúcich alebo otvárajúcich novú krásu. Treba by bolo hovoriť ešte o sne a o jeho alogickosti, o detskej tvorivosti a o iných podnetoch ale pri tejto príležitosti je to vari nadbytočné. Básnický obraz v avantgardnom diele je stretnutím dvoch či viacerých výrazov, logicky nepatriacich k sebe, ale vyžarujúcich silnú poetickú energiu. Známy je príklad stretnutia dáždnika a šijacieho stroja na operačnom stole. Mechanizmus tryskajúcej spontánnosti sa neobmedzoval len na poéziu. Avantgardná tvorivosť prenikla do všetkých umeleckých disciplín a ovplyvnila výtvarné umenie, divadlo, film, ba i architektúru. Obraznosť, oslobodená od okov takzvaného triezveho rozumu je v podstate vlastná každému človeku a môže v každom prerásť do tvorivého aktu. Moderné básnické smery nechceli zreferovať iba poéziu, záležalo im na oživovaní a podnecovaní ľudskej aktivity vôbec. Ona bola vlastne primárna. Nešlo teda len o výmenu poetík, išlo o zmenu VZŤAHU K SVETU, o oslobodenie človeka. Avantgardný univerzalizmus rúcal teda hranice medzi jednotlivými umeniami. Oslobodená obrazotvornosť sa mohla prejaviť a aj sa prejavovala vo všetkých druhoch umenia, ktorými mohol disponovať napr. básnik. Preto sa tento autor bez väčších problémov púšťal i do výtvarných aktivít. Spojenie poézie s výtvarným umením išlo rozličnými cestami. Jednou z frekventovaných stala sa koláž, založená na tých istých princípoch ako avantgardná báseň. Teda na spájaní prvkov, ktoré logicky k sebe nepatria, ale spolu vytvárajú novú realitu či nadrealitu. Autor koláží pracuje s fragmentmi starých obrazov, dobových fotografií, výtvarných diel, skulptúr, ku ktorým pridáva vlepovaním alebo inou technikou, napr. frotážou, sériu nových prvkov povedzme predmety dennej potreby, torzá sôch, reprodukcie zvieracieho či rastlinného sveta atď. Dômyselným komponovaním jednotlivých prvkov sa dosahuje plasticita či lepšie trojrozmernosť jednotlivých koláží, stierajúca plošnosť tradičného obrazu. Z koláže vystupujú pred nás predmety rozličnej proveniencie a vnucujú sa nám do pozornosti. Vnímame ich najprv osobitne, no napokon hľadáme súvislosti, smerujeme k celku. Ten sa však nepoddáva nášmu vnímaniu ľahko. Ani vtedy nie, ak autor jednotlivé koláže otitulkuje. Ba vtedy sa vec ešte skomplikuje. Celok TREBA NECHAŤ VPLÝVAŤ NA NAŠE VEDOMIE. V súvislosti s avantgardným umením sa často používa výraz IMAGINÁCIA. Aj koláž je rezultátom básnickej imaginácie a jej interpretácia sa tiež pohybuje v tejto rovine teda nie v rovine analýzy. Každá koláž vyžaruje svojskú poetickú atmosféru. Privráva sa nám cez viacvýznamové symboly, ktoré vznikajú z napätia medzi jednotlivými konkrétami. Je to metafora a netreba sa nútiť ihneď jej rozumieť. Nechajme sa ovplyvňovať oným vyžarovaním. Ak si myslíme, že sa nám odkryl pritom zmysel, tým lepšie. Koláž sprevádza európske avantgardné umenie oddávna. Do slovenského literárneho priestoru ju voviedli naši nadrealisti. Známe sú koláže vedúcej postavy slovenského nadrealizmu básnika Ruda Fabryho. V zbierke Metamorfózy metafor tematicky spojil básnický text s kolážami. Už sám jej názov čosi hovorí o spoločnej podstate týchto dvoch umení. Ivan Mojík nadviazal na túto tradíciu. A treba povedať, že nadviazal tvorivo a originálne. (Príhovor na otvorení výstavy 6. XI. 2003) 44

45 IVANM O J I K neboj sa keď pri tom zamdlievam dve krasojazdkyne podlhovasté ako moje výkriky spôsobené tvojím tichom idú na plachetnicu je to hrôzostrašné keď zrniečko za zrniečkom preberajú hrach keď vešajú na šnúry čerstvo vypranú morskú vodu keď pília parohy starcom na vlnách akýsi nezmerateľný jasnovidec hypnotizuje sasanky podobajúce sa čelám zápaliek mečov a líp slnko zhasína na pláži faustov písací stôl češe sa pri ňom s korbáčom v ruke nahá papradina na ktorú hľadí z diaľky čierna vyzlečená žena jemná ako spomienka ľudská ako ostrie katovej britvy dzun dzun uí uí uí zmatniete keď slnko zhasne keď sa čas skrútne do klbka ako heptóda tajomný vesmír priviazaný o strom erdží a ktosi v nás 45 r o m b o i d š p e c i a l dnešny surrealista mojik

46 už mlčí keď morské hviezdice vystierajú piesne na usínajúcom pobreží na schodoch mramorového večera pri vznešenej tvári cyprusov slepé harmoniky plačú spolu s oráčinami obilím i krotiteľom vyrastajúcim z hrobov usínajúceho kata je to malebné je to nežné ako vražda alebo rýchle vznikajúci lesný požiar dieťa spí pod chrbátom orgovánov ovinutých ostnatým drôtom mystiky na inom mieste v inom čase muž neviditeľný ako gejzír slepý ako uragán dukát či ďatelina počúva hrkotanie jarí jesení piesní vchádza do karmínovej veže zrúcaného zámku rozprestiera tam svoje rybníky svoje zrkadlá svoje strapce krásy no neďaleko si vykladajú dvaja jasnovidci svoje karty a presviedčajú sa zároveň o tom aké je dobré že sa potápa čierny čln 46

47 naložený hladkaniami ktorými sa dá zaplašiť hranatý smútok ktorými sa dajú zatĺcť do zeme háky a kosoštvorce času ale keď dažde snov stíchnu keď ónyxy a zápästia buchnú odrazu o zem vtedy snenie ako šramot za stenou oceánu opäť narastá a klíči a stalaktity s rukami na ústach pozorujú krásnu nahú ženu na schodoch mramorového večera Ivan Mojík: Menuet s neviditeľným starcom, koláž, r o m b o i d š p e c i a l dnešny surrealista mojik

48 RISTUFEK P E T E RK Iba slová Verte mi - slová sú nebezpečné a ohavné. Majú mnoho podôb a významov, slepých uličiek a zákrut, za ktorými sa vždy niečo skrýva. Slovami možno aj zabiť. Alebo spôsobiť presný opak. Teraz to už viem. Teraz, keď už je takmer po všetkom a napriek tomu ešte celkom nevidieť koniec. Ak niekto niekedy predsa len objaví tieto zápisky (pre mňa už medzitým dávno nerozlúštené), možno pochopí moje utrpenie, ktoré sa nevinne začalo kedysi pred mnohými rokmi jedného slnečného večera. Čierna tetka Tereza, už si ide po teba, krivé nohy, štyri zuby, na teba sa pozerá. Nemá vlasy, ani uši, ani bradu, ani fúzy, keď ťa chytí, zožerie ťa, už si ide po teba...! kričali deti pred domom. Ich krik sa rozliehal po celom dvore. Jedno z nich malo kabát oblečený naopak, zadnou časťou dopredu a prehodený cez hlavu. Vystieralo pred sebou ruky a ostatné pred ním s výskaním utekali. Kričali dookola slová hlúpej riekanky. Mal som pocit, že na ňu už všetci zabudli, že bola len veľmi nejasnou spomienkou na nejaký deň, keď sme boli ešte malí, a zrazu sa takto znovu, bez varovania vynorila. Stáli sme s Markom a Filipom na nízkom kopci a opito sme sledovali zapadajúce slnko, ktoré rozžeravilo na pár minút všetky predmety, kam sme sa len pozreli. Túto chvíľu sme mali všetci radi. Strechy domov sa nehlučne vznietili. Obloha explodovala a jej oranžové kúsky padali nad obzorom stále nižšie a nižšie. Deti ďalej hrali svoju hlučnú a nezmyselnú hru, ani sa ich to netýkalo. Marko sa natiahol na zadné sedadlo auta a poriadne si odpil z fľaše červeného vína, ktoré bolo v tomto okamihu ešte o niečo červenšie. Táto chvíľa zostane navždy v mojej pamäti. Je pravdepodobné, že láskavý čitateľ bude tieto vcelku biedne kulisy pokladať za málo okázalé na veľmi dôležitú dohodu, ktorú sme v ten večer opití, omámení niekoľkými šlukmi pochádzajúcimi z les paradis artificiels a neodvratnosťou južného vetra (možno z rozmaru, možno z nejakého závažného dôvodu) spravili. Ale tak to už na tomto svete chodí. Skutočnosť sa zvyčajne nezjavuje v drahej večernej toalete, skôr obľubuje nenápadné masky a kostýmy. A roky plynuli, ako sa hovorieva vo všetkých dobrých románoch. Najmä vtedy, keď treba ľudský život posunúť ako staré zájdené logaritmické pravítko. Vodováha sa nakloní a malá zelená bublinka sa potichu vychýli vo svojom priezračnom okienku. Presne toto sa objavilo pred Markovými očami a vzápätí ho bodlo kdesi pri srdci a niekto mu na hruď priložil rozpálenú žehličku. Aspoň tak sa mu to zdalo. Bolesť vystreľovala do rúk a vzduch sa zrazu vyčerpal. Nedalo sa dýchať. Markova prednáška na psychiatrickom kongrese v Ríme sa práve blížila ku koncu. Vidieť Rím a umrieť! často hovorieval Marko, opakujúc ošúchanú vetu vyslovenú kedysi pred stáročiami. A netušil, že ju čochvíľa bude musieť začať brať doslovne. Kongres bol o jeho obľúbenej téme o hraničných stavoch vedomia. Medzičasom si pred a za meno začal písať rôzne tituly, za ten dlhý čas stihol zostarnúť, na kopec nad mestom sa vyšplhal naposledy pred tridsiatimi rokmi a červené víno pil výhradne pod lekárskym dozorom. Jeho efektný pád dolu z nízkeho piedestálu nezostal bez odozvy. V sekun- 48

49 de sa okolo neho zhromaždili rozrušení profesori a docenti v drahých oblekoch, do nosa mu zrazu udreli tisícky parfémov v mysli cestoval na sladké Borneo, a potom skokom do Indie a nakoniec do Južnej Ameriky ležal tu na brehu veľkého ľudského mora a zo všetkého najviac túžil konečne ponoriť sa pod hladinu ako veľký starý tuleň vyvrhnutý na skaly. Zavolajte sanitku! Rýchlo! počúval rozmazané hlasy a tváre nad sebou. Niekto mu nahmatal pulz, silné ruky mu uvoľnili kravatu, ďalšie košeľu, ktosi mu skúmavo sledoval otvorené oči. Takmer nedýchal, ani sa nepohol. Len cítil ako sa to naňho zrazu všetko valí. Veľký červený vír, naklonená vodováha. Už sa potápal, ale zrazu si na niečo spomenul. Ešte jedna vec! Celým svojím telom zanadával. Prejavilo sa to zúrivým kašľom, ktorý jeden z jeho kolegov pokladal za veľmi dobré znamenie, ďalší za znamenie veľmi zlé. Taká hlúposť! Musel by sa zasmiať, keby sa mu to darilo. Zo všetkých síl pohýbal perami a napodiv vyšiel z nich zvuk. Choďte preč. Preč! Hlasy tíchli. Niečo hovorí! Haló, pán profesor!! ozval sa pri jeho uchu dychtivý hlas oblek jeho majiteľa pofŕkaný niekoľkými kvapkami parfému Égoiste od Chanela mi dáva oprávnenie titulovať ho týmto menom. Preč!! Preč!! sipel zlostne Marko. Blúzni... vydýchol Quasar. Chcem byť sám! Choďte preč! Cítil, že už dlho nevydrží. Nemohol to urobiť tu, pred všetkými. Nemohol. Čo by si o ňom pomysleli? Taká hlúposť, taká hlúposť! Všetci sa naklonili k nemu ešte bližšie, to bol výsledok jeho snaženia. Hyeny! Hnusné hyeny! zakričal. A potom pomaly, potichu zlostne cedil cez zuby: Čierna tetka Tereza, už si ide po teba, krivé nohy, štyri zuby, na teba sa pozerá... To je agónia, prehovoril s posvätnou bázňou Égoiste. Vracia sa do detstva. Úžasné! kontroval mu Fahrenheit. To je nechutné! Zastavte ho! Počujete?! Škandál! reval Dunhill X-centric. Nechajte ma... chrčal Marko a tackavo sa snažil postaviť na nohy. Strkal do všetkých okolo a zúrivo si kliesnil cestu. Potom spadol. Udrel si hlavu. Pomôžte mu! No tak! kričal Hugo Boss. Nie, nie! chrčal. Znovu sa postavil na nohy. Tváre sa mu zlievali a prelievali pred očami. Nechajte ma! Ľudia zostali vydesene stáť. Vestibul sa zaplnil až do prasknutia. Sanitári v bielych plášťoch s nosidlami už v rýchlosti vtrhli do miestnosti. Marko sa z posledných síl znovu postavil na nohy, predieral sa neforemnými rozliatymi tvárami, ktoré sa zdesene rozostupovali. Očami hľadal toalety, blúdil po mramorových stenách, až ich konečne našiel. Takmer sa rozbehol, oprel sa o ťažké dvere, cikajúci chlapček na dverách mu pripomenul konferenciu v Bruseli budúci týždeň, mávol nad tým rukou, potkýnal sa po ohavných tyrkysových kachličkách voňajúcich dôvernou chémiou bojíme sa ľudských pachov, sme z nich vydesení, potláčame ich a skrývame bežalo mu hlavou... Pristál až na kachličkovej parapetnej doske pod oknom, v oáze za zamknutými dverami (za nimi sa miestnosť plnila neodbytnými a nástojčivými hlasmi) a sťažka dýchal. Dosadol na záchodovú misu. Ironický architekt mu doprial nádherný výhľad. Je úžasné v zajatí fyziologických potrieb sledovať prekrásnu krajinu! Za oknom sa rozprestieral takmer holý pahorok, jeho bielosť sem-tam popisovali len nízke domy. Bol poprášený žiarivým snehom. Celkom hore stál kostol. Podopieral sivú olovenú oblohu, ktorá tu visela pripravená prijať ako nepopísaný papier všetok ten ošiaľ nastávajúcich Vianoc, mašinériu blahobytu a šíky núteného šťastia. Kostol bol celkom malý a za ním svietilo prázdno. 49 KRIŠTUFEK

50 Marko začal ticho, ale dôrazne odriekať slová ako zvláštne evanjelium: Čierna tetka Tereza, už si ide po teba, krivé nohy, štyri zuby, na teba sa pozerá. Nemá vlasy, ani uši, ani bradu, ani fúzy, keď ťa chytí, zožerie ťa. Už si ide po teba... Tak ho našli. S očami otvorenými dokorán. Poznamenávam len, že toto a aj nasledujúce som sa dozvedel len útržkovite z mnohých, často náhodných rozhovorov s našimi spoločnými známymi, aj neznámymi. Priznávam dokonca, že čo-to som si vďaka svojej vekom čoraz bujnejšej fantázii aj primyslel, ale jedno je isté spravil som tak s najlepším vedomím a úprimnou snahou pochopiť, čo sa to s nami vlastne stalo. Odpustite preto, ak môžete, hlúpemu vetchému starcovi, ktorý aj veci nehodné svojich šedín robí len v tom najlepšom úmysle a nefalšovanom duševnom chaose. Filip tých ľudí možno nechcel zabiť, ale nepodarilo sa to nikdy dokázať. Revolver, odtlačky prstov a nábojnice bývajú celkom dobrými faktami, ktoré tomu, kto prežije určite nespravia dobrú službu. Nechcem spochybňovať výsledky pátrania, a verte mi, že by to bolo zbytočné, pretože je už dávno neskoro. Navyše by som nerád naštrbil pevnú vieru čitateľov detektíviek, že všetko sa skončí dobre a skvelý dokonalý detektív má vždy pravdu. Náš svet je totiž zariadený tak, že o detektívoch, ktorí sa mýlia, sa romány nepíšu. O ľuďoch, ktorých majú popraviť, sa toho popísalo určite viac. Aj keď zvyčajne až na konci príbehov, kde chýbala príznačná veta... a žili až kým nepomreli. V tom období som Filipa videl len raz. Po krátkej zmätenej návšteve ma ubezpečoval, že všetko bude v poriadku. Celkom som tomu nerozumel, pretože proti rozsudku sa už nedalo odvolať. Keď bol Filip ešte malý, založil si cintorín, kde pochovával rôzne zvieratá, ktoré našiel v širokom okolí. Nachádzal ich zrazené pri ceste, zabité, či zastrelené, alebo utopené. Každé malo veľmi pekný drevený kríž, ležali tu spolu v záhonoch fialiek a kosatcov, medzi ktorými viedli úhľadné cestičky. Všetci tí ježkovia, psi a mačky, holuby a andulky. Nikto veľmi nechápal Filipovo úsilie, možno len ja a Marko. Nerozumel tomu ani jeho otec a zakazoval mu naďalej zveľaďovať toto veľkolepé panstvo, ba dokonca ho podozrieval, že zvieratá sám zabíja. Filipova matka, ktorá bývala vo vedľajšej štvrti, sa k tomu nechcela vyjadrovať, pretože ho po pôrode nechala na krku otcovi a viac nejavila záujem o jeho život. Zdvorilo si vykali, keď sa míňali na ulici. Keď sa po meste rozšírila správa o tajomnom vrahovi, ktorý na mieste činu vždy nechával vizitku s textom: Som Boh!, všetci boli zaskočení. O to väčším šokom pre nás bola skutočnosť, že po niekoľkých rokoch ako Boha identifikovali práve Filipa, hoci mu s podporou chabých dôkazov naozaj dokázali iba dve vraždy. Nikdy sme tomu neuverili. A potom som jedného dňa otvoril noviny a popri tradičných správach, každodenne potvrdzujúcich nezmyselnosť a absurdnosť našej existencie na tejto planéte, som objavil zmienku o zvláštnom poslednom želaní väzňa popraveného predvčerom nadránom okolo šiestej hodiny. Chcel predniesť slová istej detskej básničky. Jeho žiadosti bolo vyhovené. Noviny priniesli pre pobavenie aj krátky úryvok z nej: Čierna tetka Tereza, už si ide po teba, krivé nohy, štyri zuby, na teba sa pozerá... Tu, v tomto ústave, ktorý nesie Markovo meno, som zavretý už mnoho rokov. Mozog mi vynecháva, začínam tárať nezmysly. Horúčkovito si v mysli ochraňujem aspoň to, čo viem a nie je toho veľa. Behám po chodbách a vykrikujem... Kráča baran kráča, len tak slzy máča, zbohom mucha milá, si sa mi ľúbila... Na chrbte má 50

51 ranček, servus, môj baranček... Nie, to nebude ono! Keď som pred dvomi rokmi ušiel, na ulici som stretol dievčatko. Prosil som ju a vyhrážal som sa, na dobrej pomoci mi bol aj môj odpudzujúci, príšerný vzhľad, ale nič som nedosiahol. O takej riekanke nič nevedela. Recitovala mi tisíc ďalších, ale táto medzi nimi nebola. Stratila sa kdesi v čase. Čo sú to dnes za deti?! Prší, prší, len sa leje...! Eniky beniky kliky bé, ábr fábr dominé...! Sestričky sa za mnou vydesene pozerajú: Koľko má ten chudák vlastne rokov...? Neviem, ale pochybujem, že to vie on sám... Marta vravela, že stopäťdesiat, stošesťdesiat...? Ktovie... Zoschol som ako čudné ovocie, ktoré nechali na strome. Som zošúverený ako prestarnutá korytnačka. Moje srdce, pľúca, mozog sú len pohúžvané listy, ktoré nezmyselne prežili opäť ďalšiu zimu. A koľko ich ešte bude?! Len jednu vec viem celkom určite tá hlúpa riekanka mala ešte jednu slohu. Viem to, lenže si neviem na ňu spomenúť. Siedme nebo Zavrite oči a predstavte si vežu. Nič sa nepýtajte. Len si predstavte vežu. Alebo nie stačí schodisko. Iba schodisko. Schodisko vedúce do výšky. Len tak bez stien a bez cieľa. Točité schodisko. Mierne zošľapané a možno aj trochu naklonené na stranu. Nie. Nič si nepredstavujte. Na hotel narazil celkom nedávno, keď hľadal toho muža. Jeho nevysloviteľný názov bol v nejakom zvláštnom dialekte, ktorým sa hovorilo v tejto štvrti, trochu lascívnou narážkou na akési miesto, kde sa duša očisťuje od nánosov života, ak to vôbec správne pochopil. Ľudia z okolia ho však spokojne a bez rozmýšľania volali Siedme nebo. Stál trochu bokom od ulice a bol ošarpaný. Jeho omietka pripomínala pokožku storočného starca, inak sa v ničom nelíšil od okolitých domov napadnutých plesňou a náladami počasia. Ulica, na ktorej hotel stál, by si už ani nemohla vyslúžiť honosnejšie meno ako Štrbinka, čo pripomínalo na jednej strane úzky priestor, ktorý tvorila a jednak to bol nenápadný odkaz na osamelo postávajúce prostitútky na jej hornom konci. Slnko, pokiaľ ho bolo vôbec vidieť, tu malo zvláštnu chorobnú farbu, o čo sa postarala továreň s tromi vysokými komínmi o pár ulíc ďalej. Už roky nechŕlila dym, ale prach usadený všade naokolo tu nástojčivo a presvedčivo zostával ako nepočuteľné spomienky. Vošiel dnu. Na recepcii sedela tučná žena a so záujmom si listovala obrázkový časopis. Ani nezdvihla zrak. Postavil sa pred ňu. Teraz ani celkom nevedel, čo sa chcel opýtať, bol to len taký tip. Hore a doprava. Je to izba vzadu pri výťahoch... povedala a ani nezdvihla zrak. Ale... Každý ho tu hľadá. Dobre, ale... Výťah nefunguje...! Prvýkrát zdvihla oči. V pohľade mala niečo divoké. Už sa jej neodvažoval odporovať a vykročil po schodoch vedľa výťahu. Nevedel, či ide správne. Vlastne nevedel ani, či ide za tým, koho hľadá. Rozhodol sa, že ho nájde sám, aj keď tu možno vôbec nebýva. Nanajvýš stratí ďalšiu hodinu. V mezaníne zabočil doprava. Izba v strede chodby mala otvorené dvere. Mimovoľne sa pred nimi zastavil a chvíľu načúval. Zvnútra sa ozývali len veľmi tiché zvuky, ktoré recitovali akési čísla. Pohľad mu padol na veľké plátno, na ktorom sa 51 KRIŠTUFEK

52 vynímal veľký portrét tuby zubnej pasty. O tom obraze vedel, že ho vlastní len Silvestri. Nebolo to ani také ťažké vlastnil totiž takmer všetky svoje výtvory vystrihnuté z novín alebo časopisov, okopírované a prenesené v požadovanej veľkosti na hodvábne plátno so svetlocitlivou vrstvou, ktorú vzápätí vyvolal a čiastočne koloroval. Nevedel, že Silvestri skončil práve tu. Pred pár dňami čítal v novinách o jeho náhlej a banálnej smrti na zápal slepého čreva, čo popri istej elegantnosti odchodu z tohto sveta prostredníctvom atentátu strelnou zbraňou (to sa mu pred dvadsiatimi rokmi takmer aj podarilo), znelo ako zlý vtip. Minulý štvrtok Silvestriho našli mŕtveho v neskutočnom chaose rôznych predmetov a vlastných odpadkov, ktorými bol chorobne posadnutý a zbieral ich, aby s nimi niekto náhodou nezačal obchodovať. Obrátil sa do dlhej chodby starostlivo pokrytej vyblednutým zeleným kobercom. Uhnite! Obzrel sa, lebo ho niekto prudko udrel do chrbta. No tak uhnite! Čo ste hluchý! Traja muži práve niesli von zo Silvestriho apartmánu veľký barový pult z dreva, chrómu, striebra a kože. Štvrtý sa za nimi potácal s pohármi na bonbóny voľne uloženými v papierovej krabici a v druhej ruke držal obscénny secesný svietnik. Cez ňu mal prehodenú aj veľkú tašku až po okraj napchatú rôznymi nezmyslami ako obrázky svätých, kusy spodného prádla, bola tam aj stará kazeta od cigár, obal z holandského syra... a ešte z nej trčalo všeličo iné, čo si už nestihol uvedomiť. Štvrtý muž kríval, vliekol pravú nohu za sebou, asi mu bola na obtiaž. Z tašky vypadol nejaký predmet a zostal ležať na koberci, čím nápadne pripomenul niečo zo série Silvestriho Náhodných kompozícií. Zohol sa. Bola to červená vreckovka s monogramom XXLS. Obracal ju v ruke. Mrvili sa v nej malé larvičky molí, pevne uzamknuté vo svojich zámotkoch. Zabalil ju do svojej vreckovky a rýchlo strčil do vrecka na kabáte. Hej, hej, počkajte! ozval sa za ním chrapľavý hlas. Štvrtý muž kríval k nemu a naťahoval starú zožltnutú ruku. Celý tento bordel ide na dražbu. Tam sa nedoplatíte. Môžete to mať teraz a skoro zadarmo, šéfko. Alebo to vráťte! Usmieval sa štrbavými ústami. Tak koľko? Keď, teraz už s vreckovkou vo vrecku, kráčal popri veľkom secesnom okne obrátenom do zarastenej záhrady, nechtiac vrazil do fajčiaceho muža. Kým mu nevidel do tváre, odhadoval ho tak na päťdesiat rokov, lenže teraz, keď sa muž k nemu náhle otočil, uvedomil si, že musí mať viac. Omnoho viac. Jeho tvár pripomínala zošúverené jablko, poskrúcané vrtochmi počasia, alebo čerstvo vytiahnuté z pahreby. Nemáte so sebou mapu... Však nie? spýtal sa muž huhňavým hlasom akoby z iného sveta. Nie... odpovedal a chcel vykročiť ďalej. To je škoda. Ukázal by som vám, kde leží Mnanga... Mnanga? Hej. Kedysi som tam bol prezidentom. Kedysi... Dávno. Ale veď také niečo neexistuje. To hovoria všetci, ale mýlia sa. Mnanga existuje! Nemáte cigaretu? Vyzeráte na to, že ste tuhý fajčiar... Nie nemám. Nefajčím. Vykročil po dlhej chodbe. Mnanga existuje! kričal za ním starec ešte dlho potom ako zahol za roh. Viete, snažím sa odfotografovať Boha... Čože sa snažíte? smial sa, ak sa teda jeho grimasa dala nazvať úsmevom. Muž takmer nemal tvár a chýbali mu obe nohy. Žiadne vlasy, mihalnice a očné viečka. 52

53 Nemal ani ruky a namiesto jednej mu visel hák ako pohyblivá protéza. Balík ľudského mäsa. Thalidomid... Viete, čo to je? Pokrútil hlavou. Moja matka to brala, keď bola tehotná. Proti bolestiam hlavy. Obzeral si ho a mlčal. Načo ste vlastne prišli? Fotografujem takých, ako ste vy. Čo keď sa Boh prejavuje práve takto...? Brala Mária thalidomid? A čo keď Boh vyzerá tak ako vy? Chcete povedať, že býva v takejto smradľavej tmavej izbe a keď chce ísť na záchod, potrebuje na to dvoch ošetrovateľov? Možno... povedal po chvíli. Mám hermafroditov, muža s tromi nohami, ale aj ľudí bez nôh, chodiace hlavy, slonieho muža, siamské dvojčatá zrastené tak, že sa nedajú oddeliť, ženu, ktorú napadla tropická hubová choroba namiesto tváre má len veľkú dieru a... A načo sú vám tie obrázky? Potrebujem ich. V Berlíne som poznal chlapíka, ktorý fotografoval anjelov. Zabil sa pádom zo strechy baziliky svätého Petra v Ríme. Vy ste boli niekedy v Berlíne? Nie. Do tejto izby ma priniesli ako dvojročného, odvtedy som tu. Ale... Chodia za mnou ľudia. Rôzni ľudia. Rozprávajú mi príbehy. Dávam si do novín taký inzerát. Prichádzajú... Niekedy aj dvaja za deň. Inokedy sa tu neobjaví nikto celé týždne. Rozprávajú... Hodinku-dve, alebo len desať minút. A potom zase odídu. Len tak? Zaplatím im. Pozeral do jeho očí bez viečok. Mužova pokožka bola takmer priesvitná, pripomínal jaskynného živočícha. V neexistujúcej tvári mal ospalosť. Vyzeralo to akoby ho sochár uhnietil len tak mimochodom, v náhodnej prestávke medzi niečím dôležitým a čímsi neodkladným, spakruky, bez pozerania. A dielo navyše zostalo kdesi v tmavom kúte ateliéru, zabudnuté a nedokončené. Začal si baliť svoj fotoaparát, muž bez tváre sa ani nepohol. Posledný raz naňho pozrel a obrátil sa. Zbohom... Muž bez tváre zdvihol hák, ktorý mal namiesto ruky. Počkajte... Zostal stáť pri dverách. Porozprávajte mi príbeh. Možno sa potom dohodneme. Vrátil sa a sadol si do kresla. Chvíľu sa na muža pozeral. A najprv váhavo, potom trochu smelšie začal rozprávať. Kedysi dal... Ľudovít XI. vyrúbať les pri Loches... Bolo to miesto, kde sa dozvedel o smrti svojho novorodeného syna. A už si nikdy nechcel obliecť šaty, ktoré mal na sebe, keď mu doniesli zlú správu. Znie to ako hlúpy rozmar. Ale ja mu rozumiem... Viem to pochopiť. Viete... Napil sa z pohára, ktorý mu na stôl položil jeden z ošetrovateľov. Studená voda mu príjemne chladila podnebie. Môj otec bol lekár. Staral sa o celú štvrť. Chodil k nemu aj jeden... Bol holič. Všetci vedeli, že nie je... v poriadku. Raz prišiel, chcel nejaké lieky. Vitamíny, alebo čo... Otec mu napísal recept. Holič si ho prečítal a vydesene sa na otca obrátil. Bol celý bledý: Ďakujem, ďakujem vám pekne, že ste ma varovali! Otec nechápal, čo to 53 KRIŠTUFEK

54 hovorí. Holič sa celý triasol. Povedal mu, že konečne má dôkaz, že ho sledujú. Na recepte ukázal skratku tajnej polície z písmen vitamínov. Ďalší deň ho odviezli do ústavu. Pred Vianocami prišla za otcom holičova matka. Prosila ho, nech určite vybaví, aby jej syna na sviatky pustili. Otec sa zaňho prihovoril a o dva dni bol holič naozaj doma. Na ten deň nikdy nezabudnem. Sedel som s otcom v izbe, boli sme doma sami. Vonku padal sneh, obloha bola špinavá. Kopili sa na nej ťažké mraky. Otec čítal noviny a ja som sa s niečím hral. Lúpal som farbu z vianočných ozdôb. Alebo niečo také... V kuchyni sa zrazu ozval šramot. A potom sa rozleteli dvere na obývačke. Pamätám si, že ako som sa zľakol, z vianočnej gule sa odlúpol kus červenej farby a zaryl sa mi pod nechet. Bolelo to. Stál tam on. Holič. Neskôr sme sa dozvedeli, že preliezol zo strechy vedľajšieho domu na našu, rozbil okno a cez svetlík sa prepchal do kuchyne. Ostýchavo sa usmieval. Mama ma posiela... Prišiel som sa poďakovať za to, čo ste pre mňa urobili...! Úsmev mu zmizol z tváre a s revom sa vrhol na otca. Ovalil ho závažím, ktoré mal vo vrecku kabáta a potom ho podrezal britvou. Otec mal na krku hlbokú ranu. Bol v bezvedomí. Kričal som a snažil som sa utiecť. Holič ma naháňal po byte. Utekal za mnou cez všetky kusy nábytku, zvalili sme stromček. Zahnal ma do kúta. Švihal po mne britvou a v očiach mal čisté šialenstvo. Podarilo sa mu zasiahnuť ma dvakrát do tváre, a raz do rúk a do hrdla. Zrazu sa obzrel za otcom. Asi sa mu zdalo, že sa preberá. Všade naokolo bolo plno krvi. Holič ho pre istotu začal škrtiť. Otec neskôr rozprával, že mal vlastne šťastie, pretože to jediné mu zachránilo život. Holič mu totiž stlačil krčnú tepnu, takže nevykrvácal. Dokonca sa na chvíľu prebral. Odkopol vydeseného šialenca a bežal von z bytu. Ako v sne si pamätám, že otec letel dolu schodmi, že sa potkýňal zoslabnutý s rukou na podrezanom hrdle a kýval na autá, ktoré leteli okolo po hrboľatej dlažbe. Bol už večer, stmievalo sa a svetlá ho oslepovali. Niekto mu zastavil. V aute stratil vedomie. Odviezli ho do nemocnice a hneď ho operovali. Holič pustil britvu a ušiel cez rozbité okno na strechu. Tam ho potom našli. Ja som sa skrýval pod posteľou. Triasol som sa od strachu a z tváre mi tiekla krv na košeľu. Mám tam dodnes hlbokú jazvu. Pozrite začína na ľavom spánku a tiahne sa až pod bradu. Ďalšia je vpravo na krku, ale nie je ju vidieť, lebo sa vôbec neholím... Holič onedlho umrel, predávkoval sa tabletkami na spanie. Keď sa otec vrátil z nemocnice, zdalo sa, že je všetko v poriadku. Ale potom začal čoraz častejšie v noci vychádzať z bytu a obchádzal okolo domu. Občas som ho videl ako v bezmocnej zúrivosti pozerá na tmavú stavbu, kde len sem-tam žiarilo zabudnuté svetlo a niečo hovorí chrapľavým hlasom, pretože britva mu poškodila hlasivky. Vyzeral ako vlk, ktorý vyje na mesiac. Najprv sa začali ľuďom v dome strácať domáce zvieratá, mizli jedno po druhom a nikto ich už nikdy nevidel. Potom niekam zmizlo aj nejaké dieťa. Dialo sa tam veľa čudných vecí a obyvatelia domu postupne začali odchádzať. Až jedného dňa bol takmer celkom prázdny. A potom raz v byte na prízemí začalo horieť. Otec požiar skoro neprežil, ležal v nemocnici s ťažkými popáleninami, pozeral do stropu a neustále opakoval: Nepomohlo to...! Nepomohlo to...! A vtedy som všetko začal chápať. Otec si myslel, že za všetko môže dom. Dom to dopustil. Teraz však zhorel do tla a nikdy ho už znovu nepostavili. Pri jednej návšteve v nemocnici ma otec požiadal, aby som mu doniesol pero a čisté papiere. Potom sa ma dlho vypytoval na rôzne príbehy ľudí, ktorí v našom dome bývali. Horúčkovito si ich zapisoval, ale nikdy mi to, čo napísal, nedovolil čítať. 54

55 Až raz celkom nakoniec. Chcel som ten príbeh napísať dobre, aby to za to naozaj stálo, povedal. Možno som sa minul povolaním. Možno som sa mal stať spisovateľom. Je to celkom obstojné, nie? Ale to je jedno... Už je aj tak neskoro. Musel som ten príbeh napísať. Písal som ho len preto, aby som ho mohol zničiť. Aby som mal v rukách niečo, čo by sa dalo spáliť. Roztrhať. Rozdupať. Niečo, čo má hodnotu. Len to jediné ma ešte drží pri živote. Je to jediná zmienka o tom dome. Zničím, to jediné, čo z neho ešte zostalo! A potom môžem pokojne zomrieť. Ale musím to spraviť! Už som to odkladal dosť dlho. Otec zomrel. Jeho poznámky mi poslali v krabici od cigár. Dokončil som to zaňho. Pred týždňom som ich spálil. Muž bez tváre mlčal, akoby chcel ešte počúvať ďalej. V jeho očiach sa nedal rozoznať žiaden výraz. Potom bez slova zapálil lampu za chrbtom a pokynul hlavou svojmu hosťovi. Len raz počas tých dlhých troch hodín, čo ho fotografoval, jeden z ošetrovateľov mužovi bez tváre doniesol pohár vína. Druhý z nich, keď sa trochu zotmelo, prišiel zatiahnuť ťažkým závesom malú štrbinu miznúceho svetla, ktoré prichádzalo zvonku. Inak ich nerušilo vôbec nič. Obaja mlčali. A potom bol zrazu koniec. Fotograf si zbalil veci, rozlúčil sa a ľahkým krokom vyšiel popri žene na recepcii, ktorá stále listovala ten istý obrázkový časopis a tentoraz ani nezdvihla hlavu. Na ulici vyhodil do smetí červenú vreckovku s monogramom XXLS. Aj tak v nej boli mole. Keď na druhý deň vyvolal fotografie, zistil, že na nich nikto nie je. Len prázdna hotelová izba. Paralelný vesmír To auto som si všimol už na Goldoniho ulici a teraz som za ním stál na križovatke. Nikto iný by mu nevenoval ani najmenšiu pozornosť. Nebolo na ňom nič zvláštne. Rozbité spätné zrkadlo jeho črepy ešte držali zlepené neviditeľnou pavučinou, trocha ošúchaná modrá farba, na jednom kolese chýbala puklica... Na semafore svietila červená a vypaľovala sa do tmavnúceho súmraku, šofér fajčil cigaretu a popol odklepával priamo na cestu. Z autorádia znela nejaká hudba, nedalo sa celkom rozoznať čo to je. Auto sa pohlo v dlhom rade trochu dopredu. A práve vtedy som si to všimol. Najprv len posledné čísla jeho značky 0613, potom aj písmená ZX. Zasmial som sa tomu, pretože som si pomyslel, že zle vidím. Hmatal som na sedadle po okuliaroch a posadil som si ich na tvár. Bolo to tak. Prestal som sa smiať. Aj písmená mesta na začiatku boli tie isté. Odbočil som do vedľajšieho prúdu, aby som si auto lepšie obzrel. Tiež to bol Ford, lenže mal inú farbu. Takmer som pri tom zrazil muža, ktorý tu balansujúc na bielej čiare zaprášený predával noviny. Nízke slnko sa odrážalo od skiel, takže som nevidel, kto auto vedľa mňa šoféruje. Už-už som sa blížil a bol som takmer zarovno s ním, keď červená spadla do zelenej a Ford prudko vyrazil cez križovatku. Snažil som sa rýchlo vrátiť do pôvodného prúdu, aby som mohol vyraziť za ním. Autá brzdili a trúbili, počul som za sebou aj nejaké nadávky a výkriky, oškrel som sa o auto, ktoré uháňalo vedľa. Trochu ma to vychýlilo z dráhy, ale pridal som rýchlosť 55 KRIŠTUFEK

56 a na červenú prešiel krížom na Góngorovu a ďalej, kde som tušil starý Ford. Zbadal som ho až keď som veľkou rýchlosťou presvišťal popri štyroch blokoch. Práve zabáčal na kruhový objazd Uroboros a mieril na most cez rieku. Držal som sa za ním vo vzdialenosti asi troch áut. Prudko som zabrzdil, keď mi do cesty vošla nejaká žena s kočíkom a potom som sa hnal ďalej. Večerná rieka prijímala svetlá a odrazy, a ožarovala nimi členité brehy. Lenivo sa v nej povaľovali utopené oblaky. Ford sa zastavil až na nábreží posiatom kalužami po nedávnom daždi. Muž (ak to bol muž) vypol svetlá a zostal sedieť v hustnúcom šere. Z tmy pod mokrými stromami sa po chvíli oddelila štíhla ženská postava, ktorú sprevádzal veselý hnedý pes. Muž (bol to muž) vystúpil a pes mu zablatenými labami vyskočil na kabát. So smiechom uhol a pobozkal ženu, ktorá si z tváre odhŕňala dlhé čierne vlasy. Podľa toho pohybu som ju zrazu spoznal. Ľutoval som, že som nezastavil bližšie, ale bol som si istý, že je to ona. Pozoroval som ju v rozbitom spätnom zrkadle v niekoľkých verziách. Mala trochu nemotornú chôdzu, ktorá sa mi vždy tak páčila a bola vysoká. Mira! Srdce sa mi rozbehlo väčšou rýchlosťou. A práve vtedy zapraskal v lampe tesne nad mojím autom elektrický výboj a fialové svetlo sa rozutekalo po celom vlhkom nábreží so stromami, ktoré vyzerali ako veľkí tmaví zmoknutí starci a postupne sa menilo na modrobiely prísvit. Noc sa práve začala. Muž, ktorý objímal Miru mi bol povedomý, no nevedel som si celkom vybaviť, kde som ho mohol predtým vidieť. Ale stál v tieni, takže som mu dobre nerozoznal tvár. Všetko mi pripadalo tak veľmi známe a dôverné. Pes skackal bláznivý od šťastia po tieňoch, ktoré sa množili pod ich nohami. Nastúpili do auta a odišli smerom k mostu. Ešte chvíľu som bezmocne sedel v tmavom aute, kým som sa rozhodol, že je čas ísť domov. Svetlá ma krájali na úzke prúžky, keď som pomaly prechádzal mestom. S Grétou sme sa zobrali pred tromi rokmi po mojom dlhom váhaní. Rodinný život ma vždy desil a teraz som bol v ňom celkom ponorený, pretože dieťa malo rok a pol. Bol som v podstate šťastný a spokojný, len občas hlboko v noci ma chytalo hlboké zúfalstvo, ktoré sa zvyčajne do rána celkom rozplynulo v dôvernej vôni kuchyne a v dotykoch mäkkej pokožky mojej ženy. Bol som v bezpečí ako zvykol hovorievať môj brat, keď bol celkom malý a premrznutého sme ho po kúpaní v jazere preniesli na hrubý uterák a zabalili ho. Moji priatelia mali tiež manželky, ale každý mal ešte jednu, či dve ďalšie ženy, s ktorými sa stretávali v prázdnych bytoch, alebo v autách odstavených hlboko v lese. Ja som to tak robiť nechcel. Rozhodol som sa, že si vždy vyberiem len jednu možnosť. Lenže niekedy ich bolo dosť veľa... Chcel som byť úprimný. Preto mi bolo jasné, že keď náhodou raz Gréte poviem, že odchádzam kvôli nejakej inej žene, všetci budú hovoriť aký som zlý, bezcharakterný a bezcitný, zatiaľčo moji priatelia budú hrať svoje úlohy zodpovedných, rozumných a starostlivých mužov na správnom mieste. Spomenul som si na to, čo bolo pred tromi rokmi, keď som mal ten úraz hlavy. Gréta ma našla v bezvedomí v mojom byte. Mira sa mi veľmi páčila, stretol som ju na nejakej oslave a celé to trvalo hodinu a pol. Takmer nič sme si nepovedali, okrem nezmyselných poznámok o Pinot Noir a povahe počasia kdesi na Novom Zélande. Bola o jedenásť rokov mladšia. Hovoril som, že svet je veľká ilúzia a ona, že si hľadá prácu. Vravela, že neznáša pivo a ja som rozoberal schopnosť múch cítiť chuť nohami. Ale tušili sme to obaja. Vlastne som o nej nič nevedel, rovnako ako ona dodnes nevie takmer nič o mne, párkrát sme si telefonovali, ale rozhodol som sa inak. Rozhodol som sa pre Grétu. Potom som sa pošmykol v kúpeľni, dva mesiace som bol v nemocnici, operovali ma a vrátil som sa domov. Bol som hrdý na to, že som nad sebou zvíťazil a nahováral som si, že už si ani nepamätám ako Mira vyzerala, že to bol len prelud. Približne vtedy som povedal Gréte, že si ju vezmem. 56

57 Zaparkoval som pred domom pod starými platanmi a pozeral som na jediné svietiace okno vo výške tretieho poschodia. Bola to Gréta. Videl som ju, ako niečo robí v kuchyni. Volal ti nejaký muž. A kto to bol? Neviem. Nepredstavil sa. Nenechal nejaký odkaz? Vravel, že ešte zavolá. V kuchyni vrela voda, v kúpeľni kričalo dieťa a v televízii nejaký šťastný reklamný homunkulus vychvaľoval zubnú pastu. A do toho zazvonil telefón. Haló...? Poviem ti o Laure. Má krásny chrbát... Mal by si to vidieť. Prosím...? Mal by si to vidieť. Kto volá? Telefón stíchol a potom sa ozvalo ostré šťuknutie. Niekto na druhej strane zložil slúchadlo. Poznal som jednu Lauru. Pred pár rokmi. Hlas mi bol povedomý. Mohol by to byť niektorý z mojich priateľov. Rozmýšľal som ktorý. Ale prečo by to robil...? Celé to bolo trochu nezmyselné. Telefón sa znovu ozval v noci, keď som sám v kuchyni zamyslene pozeral von oknom na tisícoké sliepňajúce mesto. Vieš o tom, že Rimania si na žlto farbili vlasy holubím trusom? Čože?! Myslíš, že Laura si ich farbí? Počujte!... Už toho mám plné zuby! Rozumiete?!! V telefóne to šťuklo. Laura bola vysoká vyschnutá intelektuálka s plavými vlasmi, s ktorými mala stále problémy. Keby som si mal vybrať jednu z charakteristík krv a mlieko, kosť a koža, atakďalej... iste by som zvolil kosť a mlieko (Mimochodom vždy lepšie ako krv a koža...). Väčšinou sme sa len tak navzájom provokovali a odpovedali si so značnou dávkou irónie. Ale aj tak sa mi veľmi páčila. Vtedy. Tieto myšlienky boli pochopiteľne len medzi mnou a mesiacom, ktorý na mňa otváral svoje bezzubé ústa až do rána, kým zmizol nad blízkou budovou banky. Sem-tam som ju stretával na ulici a tváril som sa, že sa nič nedeje. S tým pocitom som si umyl zuby. Ale jedno bolo isté ten človek na druhej strane slúchadla vedel celkom dobre napodobniť môj hlas. Celé ďalšie dni som rozmýšľal nad tým, že s mojím spokojným životom sa niečo stalo, ale nevedel som čo. Ešte pred mesiacom (pamätám si dokonca ten deň) som si náhle uvedomil, že som konečne šťastný. Dokončil som jeden dôležitý projekt, konečne sme sa presťahovali do veľkého bytu, o ktorom som dlhé roky sníval... A teraz toto. Niektoré popoludnia s Grétou boli rovnako nudné, alebo podobným spôsobom zábavné ako predtým. Niektoré hodiny boli dlhšie, iné kratšie. Za oknami zúrila jeseň s nezmyselnou farebnou nádherou, alebo to bolo ešte stále živoriace a chudorľavé októbrové leto. Večne som pozeral z okna a pri každom zvonení telefónu som sa strhol. Hviezda Mira v súhvezdí Veľryby bola objavená ešte pred vynálezom ďalekohľadu 57 KRIŠTUFEK

58 jedným z Galileových súčasníkov. Je to najznámejšia premenná hviezda, čítal som o tom v ktorýchsi novinách. Objavuje sa v pravidelných intervaloch na oblohe a potom takmer bez stopy mizne. V dobe, keď žiari najviac, vysiela asi tisíckrát viac svetla, ako v dobe najmenšej jasnosti. Mira znamená podivuhodná. Vyfúkol som dym a rozhliadal som sa, či ju niekde neuvidím. Bola už skoro tma, svetlá na nábreží sa rozpíjali v nízkom opare. Potom som si však uvedomil, že hviezdy vôbec nepoznám. Musel by som iba hádať. Čakal som na tú druhú. Nábrežie bolo vždy jej obľúbeným miestom. Vedel som to. Netušil som ešte celkom čo jej poviem, ale ani ma to netrápilo. Z diaľky sa blížili svetlá auta. Lampy z tmy vyrezali starý Ford s rovnakou značkou, ktorý som dobre poznal. Motor zachrčal a zhasol. Bol som zmätený, ale zachoval som si chladnú hlavu. Chvíľu som nerozhodne stál pod stromami, potom som pomaly vykročil. Priblížil som sa k dverám. Muž fajčil. Videl som ho v rozbitom spätnom zrkadle. Tá podoba mi vyrazila dych. Muž vyzeral ako moje dvojča. Bol to takmer dokonalý dvojník. Nemáte cigaretu? nezrozumiteľne som zamrmlal prvé čo mi prišlo na rozum, aby som aspoň chabo vysvetlil svoju prítomnosť. Roztriasol som sa. Pocítil som nepredstaviteľnú hrôzu. Muž v aute prikývol a siahol po pokrčenom balíčku. Napadlo mi to len pár sekúnd predtým, ako som to spravil. Využil som chvíľu, keď bol muž otočený a vrhol som sa naňho. Takmer sa nebránil. Mlátil som ho tak dlho, až kým neupadol do bezvedomia. Otvoril som dvere a nevládne telo som odtiahol do krovia. Musel som sa poponáhľať, lebo som nevedel, kedy má prísť Mira. Papierovou vreckovkou som utrel stopy krvi. Sadol som si na mužovo miesto za volantom a pustil som hlasnejšie rádio. Vzápätí sa vynorila z hustnúceho šera. Pomaly sa blížila. Ahoj... Čakáš dlho? Len chvíľu... Chcel som niečo povedať, ale pobozkala ma. Túto košeľu som na tebe ešte nevidela! Stihol si dokončiť ten projekt? Áno... áno... povedal som neurčito. Bezstarostne si sadla na sedadlo vedľa mňa. Mlčky som ju pozoroval. Triasli sa mi ruky. Čo je? Čo sa na mňa tak pozeráš? Nič. Naštartoval som. Ringo musel zostať doma, má niečo so žalúdkom. Ringo...? Zabudol si ako sa volá môj pes? Nie. Asi som ťa chvíľu nepočúval. Tak, kam pôjdeme? Bolo to zvláštne. Ako som tak sedel v nočnej reštaurácii oproti nej (hudba neustále opakovala to svoje nekonečné Love you so... ), zdalo sa mi, že som s ňou prežil dlhoročný vzťah. Správala sa nenútene, smiala sa, sem-tam spravila narážku na niečo, čo sme údajne spolu prežili a ja som nechcel pokaziť hru (Veď to bola hra, nie?) a odpovedal som, alebo dopovedal pointu. Mal som pocit, že ju dlho a dôverne poznám. Víno sa mi rozlievalo po tele. Pozeral som sa na ňu ako sa smeje, ako zatvára a otvára oči, ako drží pohár oboma rukami, keď pije. Ako ma občas mimovoľne chytí za koleno, keď hovorí niečo zábavné, ako sa potom nakloní a pobozká ma, alebo laškovne kopne pod stolom. Nič si nevšimla. A zrazu som vedel, že keď Miru vysadím na nábreží, pôjdem domov a zbalím si veci. Gréte to vysvetlím... Alebo jej možno radšej nebudem hovoriť nič. Jednoducho odídem. Pred domom stálo moje auto tak ako som ho nechal zaparkované. Pomaly som sa 58

59 blížil ku vchodu a premýšľal som ako to všetko spravím. V aute sa zrazu rozsvietilo svetlo, nejaký muž si niečo zapisoval. Potom vystúpil a zabuchol dvere. Správal sa tak, akoby mu auto patrilo. Už-už sa chystal odísť, a práve vtedy si ma všimol. V jednom okamihu sa nám stretli oči. Mal som pocit, že tento večer sa už druhýkrát pozerám sám na seba. Ale muž musel byť iný ako ten na nábreží. Bol som zmätený. Vydržal som to len niekoľko sekúnd. A namiesto toho, aby som chytil toho človeka, o ktorom som si myslel, že je drzý zlodej, náhle som sa otočil a utekal. Muž skočil do môjho auta pred domom, naštartoval a prudko vyrazil za mnou. Prebehol som dve ulice a krížom cez námestie, kde som nechal zaparkovaný modrý Ford. Skrútol som volantom, takmer som rozbil výklad plný figurín s nádherne nezúčastnenými výrazmi, motor zareval a už som hnal auto cez sieť úzkych ulíc. Ten druhý ma dobiehal. Prudko som zabočil a prešiel krížom cez križovatku na červenú. Obrovskou rýchlosťou som presvišťal cez Dlhý rad a Góngorovu, zdalo sa mi, že som zrazil mačku, ale potom som zistil, že to bol len nejaký kus igelitu. Muž v mojom aute ma stále prenasledoval. Prešiel som teda ešte niekoľko ulíc a vyrazil som von z mesta. Na nedokončenej diaľnici položili nový asfalt, kamienky mi odlietali spod kolies, keď som prudko brzdil a pridával. Obchádzal som zátarasy. Asfalt bol neskutočne čierny a plný malých kráterov. Prešli sme v rýchlosti okolo niekoľkých značiek, ktoré upozorňovali na koniec diaľnice a leteli sme ďalej. Zrazu som sa nadýchol a skrútol volant. Takmer som narazil do zvodidiel, ale znovu som získal nad autom kontrolu a zastavil som. Muž v druhom aute to nestihol. Prudko zabrzdil, ale už sa šúchal cez okraj po sypkom štrku strmým zrázom, auto nadskočilo na kope kamenia a prevrátilo sa. Nabralo rýchlosť a začalo sa kotúľať trávnatým svahom. Prudko narazilo do odstaveného buldozéru, ktorý pripomínal veľkého čupiaceho chrobáka, nádrž sa vznietila a začala horieť. Z maringotky obitej plechom vybehol rozospatý robotník v špinavých džínsoch a zmätene rozhadzoval rukami akoby sa dovolával nejakej neviditeľnej mocnosti. Kričal do tmy. Nevšímal som si jeho rituály, pozoroval som, ako červené plamene trhajú noc na kusy. Zatiahol som bočné okno a znovu som naštartoval. Letel som na plný plyn, až kým som neuvidel prvé svetlá mesta. Námestie bolo holé v ostrom rannom slnku. Pod nohami mi zaškrípalo sklo z rozbitej fľaše. Nespal som celú noc. Neustále som si opakoval, že musím mať oči otvorené, aby mi nikto neušiel. Aby mi neušiel žiaden z nich. Prudko som obrátil hlavu, čakal som, že sa budú skrývať. Vedel som to. Videl som sa ako bunka zasadená v obrovskom tele, niekde sa stala chyba, chyba v spokojnom živote orgánov a štiav, ale všetky ostatné bunky o tom už vedia: skryté vyčkávajú. Vo vrecku som nahmatal revolver, dôverne zohriaty mojím telom. Prešiel som okolo fontány. Na muške som mal muža, ktorý kŕmil holuby. Vyzeral celkom ako ja. 59 KRIŠTUFEK

60 k a l e n d a r Rudolfa Fi lu na každy rok Nepopsaný list Miroslav Petříček Čára a plocha: v mysli či duši malíře idea a před ním neposkvrněná běl papíru či plátna. Mezi obojím se vznáší ruka a v ní tužka či štětec. Vlastně svět před Pádem, okamžik těsně předtím, než věc i člověk přijdou o původní nevinnost. Zvláštní stav: těsně předtím. Znamená to ještě ne, anebo už ne? Trvá to? A jak dlouho to trvalo, trvá anebo bude trvat? Zvláštní stav: těsně předtím je okamžik, který neexistuje: cosi se od nepaměti chystá, a vlastně se už stalo, protože jinak by příslovečné určení předtím nedávalo žádný smysl. Kdo ale ví, co předtím znamená? Nejspíš právě ona ruka, která se již chopila štětce či tužky. Protože proč by jinak tyto nástroje brala, kdyby nevěděla, k čemu jsou a co s nimi chce dělat? Mysl či duše spočívá sama v sobě, pohroužena ve své ideji; není zřejmé, proč pohnula ruku k tak riskantní akci, pokud platí, že vládne tělem, neboť jinak by bylo vše ztraceno ještě dřív, než by ruka začala hledat, po čem sáhnout. Zvláštní stav, neboť nutí klást podivné otázky: je Sisyfos absurdním hrdinou ještě předtím, než se jeho balvan začne znovu valit dolů, anebo až potom? Zjevně stejně předtím jako potom, protože věčný návrat téže katastrofy tento rozdíl smazal. Ale i jinak je to stále totéž: právě na Sisyfovi je dobře vidět, že těsně předtím je to stejné jako těsně potom, že těsně označuje blízkost i dálku. A že je vůbec nějak tísnivé: stačí toto slovo vyslovit, a ztratíme smysl pro vzdálenost: těsně předtím, než se cokoli stane, se totiž nemůže stát vůbec nic. Ale ne proto, že by to byl stav čiré nehybnosti, nýbrž proto, že to, co ještě nepřišlo, je už od nepaměti zde. Sisyfův balvan, jak dobře víme, se valí z kopce už na samém jeho začátku a zpocený Sisyfos jej ze všech sil tlačí už tehdy, když za ním běží po svahu dolů. Je to beznadějné: kdykoli zjišťujeme, že se něco stalo, a říkáme: něco se stalo, pak pravý okamžik, v němž by se tato věta shodovala s tím, co vypovídá, už těsně minul. Dodatečně si uvědomujeme, že jsme přišli pozdě. A kdybychom dokázali zemřít dřív, než se narodíme, byli bychom nesmrtelní. Zatímco takto o nesmrtelnosti jen sníme a stále těsně předtím, než je na dosah. Něco se muselo stát, ale vždy již minula chvíle, v níž by naše konstatování faktu tuto událost zadrželo v naší přítomnosti, takže zjevně se to stalo vždy již v nepřítomnosti přítomného času. Říkáme-li, že se něco stalo, mluvíme o vichru, který nám vane do tváře, přežene se před nás a míří až k počátkům tohoto světa ve světovém ohni či velkém třesku. Jenže ho cítíme ve tváři obráceni proti němu, k tomu, co nazýváme budoucností. Tu bychom možná zahlédli, kdybychom se obrátili dozadu, ale i tak bychom mohli pozorovat jen to, jak se nám vzdaluje. Věta, která tvrdí: něco se stane, totiž říká, že se něco stalo. 60

61 Je možné, že tento vichr cítí jen ona ruka, která uchopila tužku či štětec; je možné, že teprve tento vichr ji probral z letargie těsně předtím, než ji do pohybu uvedla mysl či duše. Díváme-li se však pozorněji, nemůžeme říci, zda se hýbe anebo jen nepohnutě spočívá v prázdnotě mezi ideou a papírem či plátnem. Řekneme-li že váhá, musíme tomuto slovu lépe rozumět, a pokud by tomu tak bylo, hned by nám bylo jasné, že jsme zase nikam nepokročili: váhání je okamžik těsně předtím, než rozhodnutí změní tento stav zpola mrtvé a zpola živé kočky tím, že se k něčemu přikloní. Protože možnosti tu nejsou dřív než zaváhání; jsme-li na vahách, je to jen proto, že možnosti už dávno skutečně cítíme v zádech. A to je Pád. Něco se stalo. Ruka, která váhá, je již stržena hmotou, nad kterou se vznáší: její stín už znesvětil papír či plátno. Kresba či malba bude vznikat v tomto stínu, a nikoli na bílém papíře či vyběleném plátně. Možná však špatně vidím, možná že ona ruka váhá z úplně jiné příčiny. A možná že to není váhání, nýbrž že ustrnula v předtím neznatelném pohybu, když najednou pochopila, že stín, který vrhá, před ni dopadá těsně předtím, než se pohne, protože jej vrhá sám záměr kreslit či malovat. Pochopila, že má-li zrcadlo odrážet světlo a nic než světlo, musí být jeho sklo na druhé straně černé. Kdybychom si tedy mysl, jež spočívá v sobě samé a nahlíží své myšlenky neposkvrněné zobrazením, představili jako dvě zrcadla postavená proti sobě, ustrneme, neboť vidíme, že světlo, které se v nich zrcadlí, je samo začerněno zrcadlem. A což teprve papír či plátno! Ani sebebělejší, není bez stínu, vždyť je to stín sám, a jak by jej potom mohla ruka kdy předběhnout? Dejme tomu, že ruka teď už toto vše chápe; zbývá sice obtížný úkol, přivést k tomuto nahlédnutí také mysl, ale to je věc pedagogické techniky, tím se nemusíme zabývat. Předpokládejme, že ruka si nakonec s myslí či duší nějak poradí. Nemusela by tedy váhat, a přesto se nehýbe. Stalo se snad něco? Těsně před tím, než mělo být vše s konečnou platností a nenávratně ztraceno, těsně před tím, než měla být hrubě znásilněna běl papíru a poskvrněno plátno, se zhroutil sám mýtus Pádu. Stín je vždy již zde, ale nikoli proto, že bychom jej vrhali my, naše ruce či nohy, nýbrž proto, že bychom bez něj neviděli: stín je světlo, v němž před námi vystupují tvary. A právě proto potřebuje teď ruka, jež se chopila tužky či štětce, čas na rozmyšlenou. Možná dokonce své nástroje na čas odloží, vezme papír do prstů a začne ohmatávat plátno: cítí jemnou tkáň papírové čtvrtky, drsnou hrubost plátna, nerovnosti, prohlubně, vláknitost textury, někde drobné rýhy, jinde zvláštní hladkost; povrch papíru stejně jako povrch plátna je dílo ještě dřív, než se má stát zrcadlem kresby či malby; je grafický dřív, než se zrýhuje znaky. Má objem a hutnost a tkáň ještě dřív, než se v něm objeví stopy čar a uchytí na něm nánosy barev; stačí se pozorně dívat a vidíme, že papír i plátno je hra světel a stínů, spleť čar, pole vizuálních a hmatových kvalit. Není tedy divu, že se ruka zarazila, že odložila tužku či štětec a ustrnula v gestu údivu. Zdá se totiž, že papír či plátno ji něčím upoutaly: na papíře se cosi rýsuje, z plátna cosi vystupuje. Vrací se k tužce či štětci a náhle, rozhodně a jistě začíná kreslit či malovat. Je to kresba či překresba, malba či přemalba? Tvoření anebo přetváření? Dejte mi nepopsaný list, volá mysl či duše, a stvořím nový svět, království za bílé plátno! Ach, ty svatá prostoto, vzdychne si ruka a odpovídá: chybou veškerého dosavadního malířství bylo, že chtělo vymalovat svět, avšak svět je třeba přemalovat. Každý popis je přepis. Fotografie ofotografovala skutečnost, malba přemalovala fotografii a výsledkem je nepopsaný list. Vždyť kdo kdy něco takového viděl a namaloval? Cítíte, jak je tato linie silná a reálná? A že se musí vinout právě takto a ne jinak? Jdu tudy, a nemohu jinak, říká ruka, která ji sleduje těsně předtím, než se ukáže. Vždyť co je vlastně kresba, malba, fotografie? A co je čára? Vím to, když se mne nikdo netáže, mám-li to však někomu vysvětlit, nevím. Kdo při chůzi zvedá prach, plýtvá silami. 61 PETŘIČEK

62 B A R I A K Autor žije v Bratislave. Poviedky sú z pripravovanej knižky Sedem statočných pohárikov. IMRICH Eman a jeho šťastný deň Eman stál vo dverách ako priklincovaný na koberci ležali pohodené pánske nohavice a trenírky. Oba diely by mu padli ako uliate, keby boli jeho. A začalo to tak nádherne. Už dávnejšie ho omrzelo žiť osamote a tak nečudo, že keď sa zoznámil s Ankou, zahorel láskou a chystal sa vykonať veľkú vec. Všetko si starostlivo naplánoval najprv sa nechal pristrihnúť na fešáka, potom vymyslel ľúbostnú reč. Tú vzápätí zabudol, ale nevadí, rozhodol sa, že vyvolenej kúpi kvety a pridá k nim bonboniéru. Vedel, že Anka má rada sladké, nuž nech sa páči, napapkaj sa, budeš povoľnejšia! Kým jej zaklopal na dvere, ešte raz sa prečesal a skontroloval, či je dobre pozapínaný. Všetko bolo v najlepšom poriadku, dokonca aj tréma sa stratila, odkazu kypel nebojácnosťou a videl sa, ako Anku berie do náruče cmuk, cmuk! Zdalo sa, že Eman má šťastný deň. Ahój! privítala ho prekvapená a dobre strapatá Anka, keď mu otvorila. Eman jej chcel povedať voľačo milé, prívetivé, lenže cudzie ošatenie mu vyrazilo dych. Do toho z kúpelne vyšiel nahý chlap. Čo čumíš! oboril sa na chudáka. Čo si teplý? To stačilo, Eman sa pakoval kade ľahšie, vo dverách po ňom ostali iba kvety a bonboniéra. Naháč Anke prikázal, aby to haraburdie vyhodila a tak kvety putovali do odpadkového koša. Bonboniéra nie. Anka počkala, kým milenec odíde do spálne a šup s ňou v kuchyni do kredenca. Škoda stratiť takú dobrotu. O tom Eman nič nevedel, teraz mal iné starosti. Stál na brehu Dunaja odhodlaný skoncovať so svojím biednym životom. Keby sa nebál studenej vody, vrhne sa do rieky, nech si ho o pár dní nájdu nafúknutého kdesi pri Komárne. Lenže studená voda ho desila. Radšej sa zastrelím, vynašiel sa Eman, ktorému sa nechcelo čľapotať v mútnom a chladnom Dunaji a hneď mu bolo veselšie. To by sa mu páčilo, prevetrať sa projektilom, lenže kde vziať pištoľ? S tou samovraždou sú samé problémy! zahundral Eman a mierne znechutený sa vybral do kaviarne, že si vypije. Potom mu možno svitne, alebo mu niekto poradí, ako sa rýchlo a ľahko poručiť na oný svet. Pri barovom pulte natrafil na veršotepca Alexandra. Čo takto vlak, nadhodil básnik, keď sa mu Eman vyžaloval. Myslíš, skočiť pod rýchlik? Eman sa zamyslel. To by šlo... To by šlo ako po masle, súhlasil Alexander. Len mi urob láskavosť, počkaj s tým do zajtrajšieho obeda. Načo čakať do zajtrajšieho obeda? nechápal Eman. Aby som ťa pri tej významnej udalosti mohol odfotiť, povedal Alexander a myslel to vážne. Cvaknem ťa pre bulvárny plátok, ty budeš slávny a ja zarobím berieš? Emanovi sa zrútil svet, Anku mu vyfúkol nahý chlap a tento niktoš Alexander by na ňom chcel ešte zarobiť? Nikdy! skríkol neúspešný pytač. Ja nie som na predaj. Potom zdrapol Alexandra za golier a dobre mím tresol o barový pult. 62

63 Čo sa mu porobilo? nechápala obsluha, keď po nasledujúcej trme-vrme Eman vyletel z kaviarne. Nič vážne, spotený Alexander sa zohol po čiernu, koženú peňaženku, na ktorej bolo žltým písmom vygravírované veľké E, položil ju na barový pult a povedal: Veď on sa vráti. Máš pravdu, milá Ilma, sladkosti mi chutia Ako som si pochutnával na varenej čokoláde so šľahačkou, Ilma dávala najavo, že ma ignoruje. Usilovne čítala časopis a všetky sladkosti sveta jej mohli byť ukradnuté. Mne to nevadilo, v duchu som ďakoval čašníčke, ktorá mi čokoládu pripravila dobre horúcu a hustú. Načieral som do nej dlhou lyžičkou a po brade mi stekalo pár kvapiek lepkavej rozkoše. Terasu pred kaviarňou tienili slnečníky, pohodlne sa tam sedelo. Pozoroval som chodcov, pariacich sa v letnom slnku, ako sa ponáhľajú a potia, bolo mi ich ľúto a zároveň ma tešilo, že nie som jedným z nich. Ilma zatiaľ strkala hlavu do farebných škandálikov stále hlbšie a hlbšie. Usilovne sa tvárila, že ju môj čokoládový príbeh nezaujíma. Možno by ma bola o tom presvedčila, keby jej pod stolom netancovali kolená. Napokon to nevydržala, časopis zložila a začala sa rozčuľovať: Že sa nehanbíš, takto sa napchávať fuj! Prečo fuj? opýtal som sa s plnými ústami. Tá čokoláda je odporná. Práve naopak, čokoláda je báječná, strčil som jej pod nos zababranú lyžičku. Nech sa páči, ochutnaj! Ty nie si normálny! Ilma sa striasla, ona sa napchávala iba racionálnou stravou, v ktorej nesmela byť ani kalória navyše. Bola vysoká a štíhla, čo v jej predstave znamenalo, že je pekná, nedokázala pochopiť, ako sa ja so svojou nadváhou opovažujem pokojne kotúľať svetom. Musela sa ma opýtať: Za svoj bachor sa nehanbíš? Veď je to iba pár kíl navyše, bránil som sa zmierlivo. Že pár kíl! Pozri sa do zrkadla si rozkysnutý ako cesto, do nohavíc sa nezmestíš. Mala pravdu, aby sa dalo dýchať, musel som si pri sedení rozopnúť opasok aj gombík nad rázporkom, inak sa zadusím. Tak to vidíš, radovala sa Ilma, lenže ja som jej potešenie z víťazstva nedoprial. Potľapkal som si brucho: Aspoň ma neodfúkne, keď som taký tučný. Keď si taký tučný, ľahko ťa môže poraziť, nepozdával som sa Ilme. Dostaneš infarkt a ja aby som ti poskytla prvú pomoc. Myslíš dýchanie z úst do úst? Schuti som prežrel ďalší hlt čokolády a aby už toľko nefrflala, ponúkol som jej svoj úsmev: To beriem sem ma pobozkaj! Ilma mi časopisom strelila zaucho, potom ma obvinila, že ju neberiem vážne. Pre teba som tuctová sivá myš, alebo čo? hnevala sa. Ty si ale egoista, vôbec sa nedokážeš správať, myslíš iba na seba a mne nepovieš jedno jediné pekné slovo. Aké pekné slovo? Napríklad, že sa ti páči môj nový účes. Ty máš nový účes? 63 BARIAK

64 Cvakli zuby a gániaca Ilma ma bez ľútosti drala z kože, napokon trhla ostrihanou hlavou, čosi zahundrala a schovala sa za klebety bulváru načo si kaziť náladu mojimi úletmi! Čokoláda sa minula a ja som sa v nádeji, že si to Ilma všimne, pustil olizovať lyžičku. Teraz by som jej niečo pekné bol povedal, chcel som si ju udobriť, lenže ona nič, bavila sa prostoduchými príbehmi vyššej spoločnosti. Tak som si zapálil fajku a bafkajúc som začal lúskať chodcov, že kto je kto. Ľudia sa radi pretvarujú a ja im ešte radšej nazerám pod masky. Práve vtedy okolo nás predupotala mladá, dobre živená žienka. Hneď mi bolo veselšie. Na diaľku som jej venoval solidárny pozdrav a bulváru som odkázal: Máš pravdu, milá Ilma, sladkosti mi chutia. Martinka a suché Martini Sedeli sme v kaviarni pekne oproti sebe, pili suché Martini a ja som bol v siedmom nebi, veď do tváre mi žmurkala mladá krásna žena. Mohol som si želať viac? Povedal si, že mám veľký zadok, pripomenula mi Martinka. Michal Černušák Madam Buterfly 64

65 To som povedal, nedalo sa cúvnuť. Nemám veľký zadok, ale široké bedrové kosti, opravila ma. Tak ukáž. Martinka sa raz-dva postavila, s hrmotom odsunula stoličku a všetkým zvedavým očiam na obdiv zavrtela panvovou oblasťou. Všimol som si, že čašníčky gánia, ale moja spoločníčka mala odvahu na rozdávanie. Ako sa predvádzala, hlavu držala hrdo vzpriamenú nech sa pozerá každý, kto má záujem. Môžeš byť zaslúžilou matkou, pochválil som ju, keď sa znova posadila. Martinka si odchlipla z alkoholu a uvažovala, ako mi odpovedať. Trocha pri tom posmutnela, najskôr si v duchu premietala svoje márne lásky. Zaslúžilá matka musí počkať, povedala napokon. Správny ženích sa zatiaľ nenašiel. Nedám sa predsa dokopy s akýmkoľvek vagabundom, ja som náročná. Možno zostarnem ako stará dievka... Ďalšia emancipovaná, prerušil som ju rázne. Ničomu nerozumieš, odvrkla a dopila pohár. Potom sa začala čertiť. Keď som jej chcel znova objednať, povedala, že ďakuje, že ona si objedná sama. Potrebovala sa ukázať a ešte sa aj potmehúdsky usmievala. Ženy občas vďačne zamrzia. Počkal som, kým jej čašníčka prinesie pijatiku a vtedy som jej pred svedkom brnkol po nose: Martinka, len sa pokojne hraj na urazenú, ale urob mi láskavosť. Akú láskavosť? Stiahni obočie a vyobšívaj ma pohľadom. A to už prečo? Keď zazeráš, tak si nádherne roztomilá. Zaiskrilo sa, zapraskalo a už sme sa smiali obaja. Vlastne traja, pridala sa aj čašníčka. Tá sa rehúňala zajakavým, dýchavičným smiechom, vyzeralo to, že práve chytá padúcnicu, a oči jej nechápavo behali po našich tvárach. Dlho to nevydržala. Zdupkala za barový pult odkiaľ sa po chvíli ozvalo hlasné štrngotanie pohárov. Dobre sme jej pobabrali ostatok večera, ale čo tam po čašníčke, mi sme si pripili na zdravie. Martinka si potom zapálila cigaretu a pripomenula mi ešte čosi: Povedal si, že som alkoholička. To som povedal, skončíš na liečení. Aký si milý! vykríkla. Nepáči sa ti môj zadok, ani to, že si občas vypijem. Takto sa chlap, ktorý ma chce dostať do postele predsa nespráva. Veď ja ťa do postele dostať ani nechcem. Martinka sa prikrčila, hlavu obrátila bokom a precedila pomedzi zuby: Tak prečo so mnou vysedávaš pri jedno stole? Pretože mi je s tebou príjemne, Martinka. Dvaja na nože milí milenci Alexander postával pri okne izby a pozeral kamsi do neznáma, bol to básnik, ktorý akurát chytal verše. On sa mordoval s poéziou a Žanetu išlo v kuchyni poraziť. Chcela navariť večeru, lenže chladnička bola ako vymetená a v kredenci našla iba vrecko hrubej múky, soľ a mleté korenie. 65 BARIAK

66 Tvoja vina, odbil ju Alexander, keď sa prišla sťažovať, že kuchyňa zíva prázdnotou. A nehovor, že som všetko zožral kto to má počúvať! Keby si navalila peniaze, mohla si mať vývar, do samošky trafím. Nedám ti už ani halier, skákala Žaneta. Čo si celý deň robil? Poéziou som kultivoval svet, odvetil Alexander pokojne, potom sa ponúkol, že ak mu z večierky prinesie liter červeného, tak jej niečo zarecituje. Trhni si..! Alexander trhol nohou spokojná? Baba ho začala preklínať a básnik mal šťastie, že z kuchyne prikvitla naľahko, inak by bolo veselo. Občas po sebe hádzali taniere, alebo sa naháňali nožíkmi, do tuhého išli hlavne vo chvíli, keď si vypili. Namazaná Žaneta sa menila na fúriu, bola silnejšia a obratnejšia ako Alexander, zdrapla ho za vlasy a trieskala mu hlavu o stenu, aby dostal rozum. Súboj sa pravidelne končil Alexandrovým krikom: Ty hlúpa hus, ja mám rozumu na rozdávanie! Študoval som na vysokej a tebe iba kypelo z hrnca. S takým vzdelaním si hodím mašľu a nemlátim slušných ľudí. Podaj mi tú fľašu...! Mal dva semestre pedagogiky to už čosi znamenalo. Len sa neposer, vyučená kuchárka Žaneta mu fľašu podala a kým sa nestrhla ďalšia mela, sľubovali si vernosť a nekonečnú lásku. Teraz boli triezvi, preto na bitku nedošlo. Po chvíli Žaneta vyčerpala zásobu nadávok a začala Alexandrovi dohovárať, aby si vstúpil do svedomia, o domácnosť sa majú predsa starať obaja. Na podobné reči nemal básnik náladu. Daj si pohov, zlatúšik! povedal a ešte jej sekol do živého: Odkedy ju vykopli z nevestinca, nevie sa zmestiť do kože. Baba zavrávorala aký nevestinec? Striptízový, pripomenul jej Alexander. Každý má svoju históriu a Žaneta nebola žiadny anjelik. Pre zvedavé oči zvykla tancovať nahá, lenže zlaté časy boli v nenávratne, do kšeftu prišli mladšie, šťavnatejšie a ona dostala padáka. Ukázali jej dvere, že vypadni, pakuj sa, ty kurva! Keď odchádzala, kopala a mlátila okolo seba kabelkou, nech si ju zapamätajú. Veľa jej to nepomohlo, dostala parádnu nakladačku a skončila v nemocnici. Najprv ako pacient, potom ako pomocný proviantný personál. Ponížená sa vrátila k vareche, a darmožráč Alexander? Ten jej venoval báseň: Žiaľ mi smútkom srdce zviera, zbohom narcis kariéra! Za takú útechu by si zaslúžil vykrútiť krk, lenže kuchárka si na básnika potrpela a ten ničomník ju cical ako pijavica. Ani teraz sa nezaprel, pripomenul jej večierku. Nezabudni na frankovku, zlatúšik! strkal ju ku dverám. A pohni kostrou, inšpirácia čaká. Žaneta vybehla na chodbu, v zrkadle sa prečesala a ako mašírovala za tekutým nákupom, ešte si blahosklonne opakovala: Dáme tej inšpirácii dobre do nosa. 66

67 Vladimír sa nestratí Vladimír naukladal čisté košele do tašky na kolieskach, prezrel si účet, či dobre zaplatil a utrúsil, že lacnejšie to už nebude. Žena v dlhom, vyblednutom plášti ho nepočúva, zaujato listovala v knihe účtov. Tak ju pozdravil a vyšiel z čistiarne. Nad dverami sa ozvalo ostré cink! To sa mosadzný zvonček lúčil so zákazníkom a Vladimír sa mu uklonil. Slušnosť, tá k Vladimírovi patrila, ako taška na kolieskach, obnosený oblek a topánky, ktoré sa mu rozpadali. Bol to odvážny výzor na dramaturga z televízie, mohli ho považovať za bezdomovca, nevadí, Vladimírovi bral zvedavé pohľady ako súčasť hry, v ktorej je na scéne života každý osobitou figúrkou len si to priznať. Keď v jednej z bočných uličiek natrafil na zelovoc, kúpil brokolicu, zemiaky a cibuľu, to bude zajtrajší obed, a na večeru hodil do košíka dve veľké jablká. Ak mu budú málo, v kredenci má sušienky. Po nákupe sa zastavil v kaviarni, usalašil sa vonku na terase a objednal si minerálku. Chcelo sa mu zhovárať, zbadal básnika Alexandra, ako sa obšmieta pred výkladom neďalekého kníhkupectva a hneď ho volal, nech si prisadne. Čo ťa trápi? vetril Alexander. Vykopli ma z telky, prezradil mu Vladimír. Dnes som prvý deň na voľnej nohe, som nezamestnaný. Ja som na voľnej nohe dlhodobo, Alexandrovi to bolo jedno, veľká televízna čistka, o ktorej klebetili všetky bratislavské električky, ho nezaujímala. Objednaj mi pivo. Ty máš srdce, požiadať ma teraz o pivo? Ja som už taký mám! Vladimír mu objednal čapovanú dvanástku a začal vyzvedať, ako to chodí, keď je človek na vedľajšej koľaji. Zvykneš si, povedal Alexander. Alebo ti začne švitoriť a skončíš v blázinci, žiadne obavy, prvý nebudeš. Ako dlho si v telke trčal? Trinásť rokov. Páni, to je číslo! Budeš to mať ťažké. Vladimír sa nadýchol, že zažartuje, nech je veselo, aj keď tečie do deravých topánok, nebolo z toho nič, zamotal sa do spomienok na relácie a festivaly, ktorými prešiel a zmohol sa iba na slabé: Dobre mi podkúrili, kristušát! Teraz sa budeš mordovať, nedokázal si dať pozor na jazyk Alexander. Nie, zajtra idem na úrad práce, Vladimír ho požiadal o cigaretu a dodal: Hádam mi niečo ponúknu. V tvojom veku iba lopatu, dnes má prednosť mládež. A starí hajde do hrobu! Cestou domov sa Vladimírovi v trolejbuse zatočila hlava, zoslabol a sám by nevystúpil. Do noci mu s taškou na kolieskach pomohli dvaja počerní chlapíci. Neodmietol ich, nech sa zariadia po svojom. Bol taký slabý, že sa posadil na chodník. Cigáni mu robili spoločnosť, striehli, aby ho niekto neokradol. Taká ochota sa cení, ponúkol im brokolicu, len nech si zoberú, bude im chutiť, a oni sa začali smiať: Gádžo, ty si podarený! Ty sa vo svete nestratíš. 67 BARIAK

68 p a n p t i k u m JELY krajčovičovej Treba oprašovať históriu? Krátke zamyslenie nad MARY WOLLSTONECRAFTOVOU, anglickou intelektuálkou 18. storočia a nad trvácnosťou problémov, ktoré si všímala. Nedávno som obhájila diplomovú prácu na tému Mary Wollstonecraftová ženská otázka očami anglickej intelektuálky 1. Práca je historická, ak všetko pôjde, ako má, v blízkej budúcnosti príde na rad aj článok o nej. Myslím, že ho treba. Pri mene Mary Wollstonecraftová zostane drvivá väčšina ľudí aj historikov v rozpakoch a ani netuší, o koho by asi tak mohlo ísť. Je to v poriadku. V histórii sú predsa tisíce mien, ktorých nositelia síce neboli nijak bezvýznamní pre svetové, národné, regionálne atď. dianie, no takých mien, ktoré by v každom vyvolali aspoň drobné asociácie, je naozaj málo. Položme si otázku, či je vôbec potrebné oprašovať tie menej známe mená a pripomínať ich neustále okoliu. Áno, je. Človek je tvor veľmi sebecký a rád si pripisuje zásluhy za veci, o ktorých ani netuší, že ich už skúsil, urobil, vymyslel niekto pred ním. Radi sa oháňame (každá generácia) rečami o tom, aký pokrok práve my prinášame, ako sa doba zmenila, aké to bolo v minulosti neznesiteľné, nepochopiteľné, koľko bludov a tmárstiev sa povravelo a popísalo. Klišé. Nechcem popierať vieru v pokrok, isto nie. Lenže človek si potom občas prečíta nejaký ten dobový prameň a aha ho! Pomedzi všetky prekonané argumenty sa nám vysmieva navýsosť aktuálna situácia a nám zostáva iba konštatovanie, že sa mení len doba, ľudia zostávajú rovnakí. Neudivuje ma kontinuita v sociálno-kultúrnych otázkach, s ktorými sa stretávali rôzne doby. Čo ma prekvapuje, je skutočnosť, ako radi a ľahko na túto kontinuitu zabúdame. Trochu zjednodušujem, no zhruba takto by sa naozaj dali popísať moje pocity pri prvom čítaní diela Mary Wollstonecraftovej. Kto to vlastne bol? Anglická spisovateľka z konca 18. storočia, ktorá obhajovala ľudské práva a osobitne práva žien. Mary sa narodila v roku 1759 v rodine obchodníka a neskôr farmára. Pochádzala teda zo stredných vrstiev, ktoré v tejto dobe mali v Anglicku začiatky svojej všeobecnej emancipácie už za sebou. Boli však vnútorne značne diferencované, spájalo ich vlastne len pružné vymedzenie anglického gentlemana, pri ktorom nezáležalo ani tak na rodových tradíciách, ako na majetku a schopnosti investovať ho správnym spôsobom. Maryinmu otcovi sa v podnikaní veľmi nedarilo a rodina sa často sťahovala. Tento faktor prispel značnou mierou k tomu, že deti si museli v dospelosti hľadať možnosť samostatnej obživy. Pre chlapcov to nepredstavovalo až taký problém. Inak tomu bolo v prípade dievčat, pretože stredné vrstvy pokladali za najlepšiu formu zabezpečenia ženy manželstvo. Bez vena to však išlo ťažko. A tak veľa žien čelilo vážnemu problému: vydať sa nemohli (niektoré sa ani nechceli), ale šancu uživiť sa mali mizivú. Veľa slobodných žien tak zostalo doslova na krku svojim príbuzným a vieme si predstaviť, nakoľko asi takéto postavenie trpeného člena domácnosti 68

69 bolo príjemné. Kým žena žila napríklad u slobodného brata a starala sa mu o domácnosť, nemuselo to byť také zlé. Keď sa však brat oženil, manželke sa rivalka nemusela páčiť. Spoločensky akceptovateľné zamestnania boli pre dámu v zásade len tri: vychovávateľka, spoločníčka a učiteľka v dievčenskej škole. Samotná Mary prešla všetkými troma a ani jedno ju nedokázalo uspokojiť. Nenašla v nich ani podnety pre sebarozvíjanie, ani vytúženú nezávislosť. Pracovné podmienky takýchto zamestnaní neboli zďaleka jednoduché a spoločenská prestíž dámy tým tiež nič nezískala. Ako to vyzeralo, sa často dozvedáme z beletrie 19. storočia, za všetky stačí spomenúť Janu Eyrovú Charlotte Brönteovej, ktorú pozná hádam každý. Z miesta platenej spoločníčky odišla Mary doopatrovať chorú matku, z miesta guvernantky ju prepustili. (Nepohodla sa o náplni práce so zamestnávateľkou Mary ťažko robila kompromisy, pokiaľ bola presvedčená o svojej pravde a pri väčšine ľudí bola presvedčená aj o svojej intelektuálnej prevahe.) Medzitým s priateľkou a sestrami skúšala viesť dievčenskú školu v Newington Green, z viacerých (aj finančných) príčin sa ju nepodarilo udržať. Mary si v tomto období sformulovala názor na obsah výchovy a vzdelávania dievčat a práve tejto téme sa venoval jej literárny debut z roku 1787; k výchove sa neustále vracala v rôznych žánroch aj neskôr. 18. storočie samozrejme poznalo inštitucionalizované vzdelávanie, toto sa však týkalo hlavne chlapcov. Dievčatá formálne vzdelanie dostali málokedy a to len na nižšom stupni. Pre dievčatá sa líšil aj jeho obsah: písanie, čítanie, základná aritmetika, trocha zemepisu a keď stredné vrstvy priblížili svoju životnú úroveň vyšším a začali si užívať voľný čas, pridali dievčatám aj hudbu, tanec, kreslenie a základy francúzštiny. Prírodné vedy radili medzi veci, ktoré sa slečnám vedieť nepatrilo. Akékoľvek vyššie vzdelanie bolo otázkou samoštúdia a rodičovskej benevolencie. No nielen vo vzdelaní bolo postavenie mužov a žien odlišné a neprekvapí nás, že bolo nerovnoprávne v neprospech ženy. Keby sme ho mali stručne zhrnúť, situácia by sa javila asi takto: žena zo stredných vrstiev v Anglicku koncom 18. storočia bola podriadená spoločensky i právne svojim mužským príbuzným, najčastejšie otcovi, spod ktorého právomoci prechádzala vydajom pod právomoc manžela. Zamestnaná vydatá žena bola niečo nepredstaviteľné, akceptovateľné len v prípade, že žili odlúčene. Pre slobodnú ženu boli možnosti zamestnania, ako sme už povedali, tiež obmedzené a to hlavne jej nedostatočným vzdelaním. Do akademických povolaní a politiky mala prístup zakázaný, pričom možnosť, že by sa tu mala nejako angažovať, bol rovnako nepredstaviteľný pre obe pohlavia. Tejto skutočnosti čelila Mary Wollstonecraftová, slobodná inteligentná tridsiatnička, ktorú okolnosti a povaha nútili hľadať si samostatnú existenciu a ktorej tradičné ženské zamestnania nevyhovovali. Preto, keď sa po strate vychovávateľského miesta rozhodovala, čo ďalej, vybrala si zamestnanie pre ženy netypické. Nastúpila ako prekladateľka, recenzentka a redaktorka do časopisu Analytical Review, ktorý založil Joseph Johnson, vydavateľ jej knižného debutu. Pozícia ženy, ktorej by takéto zamestnanie bolo jediným zdrojom príjmov, bola ojedinelá. Kvalita a záber jej príspevkov sa postupne zlepšovali, neustále pracovala na svojom vzdelaní. Keď vypukla Francúzska revolúcia, Mary sa zaradila medzi jej nadšených prívržencov. V Anglicku sa však množili aj opačné hlasy a polemika sa do veľkej miery viedla v tlači. Odpoveďou na jeden protirevolučne zameraný spis si Mary Wollstonecraftová definitívne zabezpečila dobrú povesť a prístup do intelektuálnych pokrokových londýnskych kruhov. O to viac, keď druhé vydanie Obrany ľudských práv na rozdiel od prvého nevyšlo anonymne. Žena píšuca verejne o ľudských právach, to bolo niečo! My ju dnes však poznáme najmä prostredníctvom jej ďalšej obrany, Obrany ženských práv, ktorá vyšla v roku V nej Mary kritizuje spoločnosť za to, že nedáva ženám príležitosť prejaviť svoje schopnosti a zaradiť sa do nej ako plnohodnotné členky. Z tejto situácie obviňuje mužov, no zároveň napáda aj ženy, že proti tomu nič nerobia a len sa snažia pochybnými spôsobmi vyťažiť pre seba zo 69 pan(o)ptikum

70 situácie čo najviac. Nie je to dielo z najlepších, ktoré nám svetová literatúra ponúka (čoho si bola vedomá aj sama autorka), ale jeho hodnota je v obsahu, nie vo forme. Samozrejme, z nášho dnešného pohľadu je množstvo kritizovaných faktov a argumentov neaktuálnych, no keď pátrame po ich hlbšej podstate, často nám nezostane nič iné, len skonštatovať, že s niektorými vecami bojujeme stále. Ak sa úplne nehistoricky zamyslíme spôsobom čo by bolo keby, bolo by zaujímavé vedieť, ako by sa Mary Wollstonecraft pozerala na dnešnú situáciu a na posun, ktorý problémy spojené so ženskou emancipáciou zaznamenali. Ďalší život Mary Wollstonecraftovej sa v zmysle jej publikačných aktivít už niesol viac v súkromnom ako verejnom duchu. Pobyt vo Francúzsku počas obdobia teroru ju prinútil vytriezvieť z idealistického pohľadu na revolúciu. Jej osobný život poznamenalo niekoľko udalostí, ktoré by v dnešnej dobe potešili bulvárnu tlač. Tieto nekorešpondovali s mravnými požiadavky doby, v ktorej žila, ani s nasledujúcimi a preto mnohí odmietali aj jej myšlienky a dielo. Nehlásili sa k nej ani prvé feministky, aby ich neobvinili z propagovania sexuálnej voľnosti. Značnou mierou k tomu prispel po jej smrti v roku 1797 jej manžel, William Godwin, keď v dobrej viere, že si uctí jej pamiatku, vydal memoáre. Podcenil konzervatívnu náladu doby a opísal priveľa súkromných detailov z jej života. Napriek tomu nie je možné jej meno obísť, kedykoľvek sa stretneme s témou začiatku boja za ženské práva. V dobe, keď Mary žila sa ešte nedá hovoriť o nejakom feministickom hnutí, to prišlo až v 19. a 20. storočí. Snahy o zlepšenie postavenia žien boli skôr izolované a zväčša teoretické. V tom bola Mary iná: ona svoje teoretické závery prenášala do praxe a sama na sebe skúšala ich správnosť a opodstatnenie. Nie je až tak dôležité, či sa jej to podarilo. Omnoho dôležitejšie je, že sa o to vôbec pokúsila a spravila tak prvý krok, ktorý mohli potom nasledovať ďalšie. Aby sme sa však vrátili k pôvodnej otázke: treba takéto zabudnuté (alebo aj nikdy nepoznané) mená oprašovať? S históriou je to ako s každou inou vedou. Môžeme akokoľvek ovládať teóriu a abstrahovať všeobecné závery; keď ich môžeme podložiť príkladom, zdajú sa nám pochopiteľnejšie a ľahšie ich podávame ďalej. Maryin život je príkladom prenášania búrlivej doby na osud jednotlivca. Tak, ako hľadala svoju cestu ona, hľadala si ju i spoločnosť. Ďalším zaujímavým aspektom je všímať si paralely, keď sa človek začíta do prameňov z iných dôb a štátov. Problémy, východiská i argumenty bývajú zarážajúco podobné. Mary sa v Obrane práv žien veľmi zasadzovala o národnú výchovu ženy, o jej vlastenectvo, ktoré má ďalej odovzdať svojim deťom. Rovnaké argumenty používala o sto rokov neskôr Karolína Světlá v Čechách, alebo sa objavujú v 20. storočí na Slovensku v knihe Žena novej doby, ktorej zámerom bolo vplývať na slovenské ženy, aby sa tiež stali plnohodnotnými občiankami štátu. V rovnakej knihe sú dva príspevky o právnom postavení ženy v medzivojnovom Československu. Musím sa priznať, že som bola naozaj prekvapená, keď som našla určité prvky podobné s Anglickom, v akom žila Mary Wollstonecraftová. A takto by sa dalo pokračovať ďalej, rozširovať záber v čase aj priestore a nachádzať nové styčné body. Môj výber bol pritom čisto náhodný (zmienka, ktorá ma priviedla k Mary Wollstonecraftovej, kniha Karolíny Světlé v antikvariáte, Žena novej doby v knižnici starej mamy) a dá sa len predpokladať, čo by ukázal dôkladný výskum, ktorý by určite nebol ľahký, keby sme chceli prekročiť hranice Slovenska. Dostupnosť literatúry v našich podmienkach je totiž téma, o ktorej by sa dalo napísať mnohé a bohužiaľ, aspoň z mojej skúsenosti nie veľmi pozitívne. Skúste len pohľadať v našich knižniciach Obranu ženských práv alebo knihy dotýkajúce sa ženskej problematiky v danom období. Možno treba len lepšie hľadať

71 Línie, kruhy a svety Rostopara Ivanoviča Šaradžariana Tlstá kniha preletela po krivke, pomerne často opisovanej v renomovaných učebniciach balistiky ako zlatý rez, do tmavého kúta Šaradžarianovej nikdy neupratovanej izby. Bolo šero a mrholilo a tieto okolnosti ešte umocňovali typickú clivotu, ktorá sa obyvateľovi tejto kutice tak často primiešavala do jeho záchvatov hnevu. Večne tie ich vedátorské rozumy, zaštekalo Šaradžarianovi v ubolenej hlave. A pritom ja, ktorý ako jediný v tejto zasranej kaukazskej republike naozaj rozumiem dejinám a viem, čo znamenajú pre vývoj ľudstva, ja... tu sa mu hlas zadrhol, v hrdle mu čosi poskočilo ako ping-pongová loptička a izbou sa rozľahol asi polminútový pridusený kašeľ. Keď sa táto akcia tela skončila, Šaradžarian namáhavo vstal z potrhanej zažltnutej matrace, ktorá mu už vyše roka slúžila ako kreslo meditácií (ako s obľubou hovorieval návštevám), a urobil dva kroky k miestu, kde predpokladal výskyt nedopitej fľaše vodky. Keď zistil, že fľaša sa na očakávanom mieste nenachádza, podnikol ešte zúfalý pokus o jej nájdenie na poličke s knihami a na dlážke. Potom ako pri tejto nesystematickej obhliadke dvakrát zakopol a raz sa aký dlhý taký široký rozpleštil na krikľavo červenom koberci s motívmi slonov so zveličene predĺženými chobotmi a len schematicky vyšitými palmami, najskôr spustil spŕšku nadávok na politiku OSN a potom sa začal opäť nahlas ľutovať. Podvečerné mrholenie medzitým ustalo a cez rozbitý oblok vovanul do jeho bytu chladný vzduch, obsahujúci vôňu popadaného lístia a Nastasie Koročkinovej, ktorá práve prechádzala po Námestí sv. Dermeka, kde náš teraz už úplne vyčerpaný a otupený hrdina býval. Aj sa autorovi na okamih zazdalo, že ho tento závan jesenno-feminínnej vône prebudí z jeho stavu, nedôstojného pozície alternatívneho historika, ale ihneď sa ukázalo, že Rostopar Ivanovič Šaradžarian je pre tento deň a túto noc už celkom deaktivovanou postavou. A tak, kým ho lúče rannej metropoly opäť neuschopnia k akému-takému životu, rozpovedzme si v krátkosti jeho doterajšiu históriu. Neexistuje. Noc dlhšia ako všetky sny Práve sa vstrebáva posledný hlt Svätovavrineckého polosuchého a okamihové videnie kučierky roztopašnej sedemnástky (len šmuhovito, páni, nikdy nie inak!) a môj krok sa stáva čoraz voľnejším, pokojnejším. Na čo myslí moja dopomala unavená myseľ? V jej záhyboch sa vlečie ťahavý útržok pokecu s Poľdínom (už nie, preboha, toto už nikdy...) a pozdĺž neho a potom konča neho sa elegantne tiahne spomienka na krátky ohnivý záblesk na včerajšej bezoblačnej, bezhmlistej noci (lyrika? Božeuchovaj...). Kŕč v pravom zápästí je nadobro uvoľnený, ešte skôr, než mi ho pripomenie brizantný úder javorového lístka, čo odobruje dobrá jesene. Sevas, Vajíčko!! zahlaholí rozžiarená tvár strmo si vykračujúceho Eda. Odpovedám mu akože šviháckym švihom pravice do výšky jeho krku. Ešte stá- MATIASKA ANTON 71

72 le sa na ňom tak ľúbezne, neodolateľne skvie tá jeho prvá jazva v živote, kámo tým istým odbleskom čerstvo vyjduvšieho Mesiaca ako vtedy... Ach, kedy to vlastne bolo? Edo mi nedožičí tento drobný sentiment: Ešte stále tam čo minule? Veru stále, zabúdam na Poľdinovu tirádu o neriešiteľnosti ženskej otázky, kto by chcel a mal opúšťať, čo ho ženie dopredu... ako nevycválanú kobylu?! Zasa tie tvoje bludy, kto to má počúvať?! zarehlí sa teraz už celkom celučičkom prítomný Edo a takmer súčasne si odpľuje. Nechávam jeho statný pľuvanec vsiaknuť do studeného asfaltu a potom ho sprudšia potľapkám po pleci, utrúsiac čosi v tom zmysle, že tie svoje peniaze uvidí tak do týždňa-dvoch. Pomerne uspokojený mi s príjemnou neokrôchanosťou vracia potľapkanie a už ho niet. (Prítomnosť neprítomnosti, všakver, pán bradatý mudrlantko? Rád Vás dakedy opäť pozvem na ohnivú vodu toho nášho Satanášika Vojtašíka z hostinca Pri dvoch prekrížených duboch! Čo si k tomu pustíme tentoraz? České country?) Domyslel za mňa pocit dnešného nokturna, zjavovateľ utajeného jeden! Ej, Edo Edovitovič! Keby teba tak počul Poľdín, hlavne to tvoje obľúbené príslovie: Ženskú môžeš zmlátiť hocikedy, veď ona už bude vedieť začo, asi by sa rozlial na lesklú lepkavú kolomaž a na dôvažok sa prepadol pod čiernu zem. Načo by som vás ale vôbec zoznamoval, aj tak sa určite už poznáte a rivalizujete sa navzájom, ako v podstate všetci v tomto našom veľkomeste-domácnosti. Tak či onak. Veď tá tvoja neokrôchanosť, milý Edo veriteľu môj, bola jedovatým šípom, ktorým si prestrelil Leopoldov defetistický fanatizmus. Majte ma obaja radi, alebo mi kúpte ešte dva deci minerálnej vody z ťažko dostupného prameňa v Zlatom údolí Strážovských vrchov. Aj vtedy by sa vo mne rozliala táto tekutá, opojná noc: Vidím billboard s kusiskom práve vyrezaného mäsa a nápisom Starostlivosť máte v krvi, o kúsok ďalej na chodníku umastený papier od krkovičky na večeru, ale hľa, tá presakujúca krv na ňom nie je zvieracia, spolybývajúci na priváte sa s vizážou Krista zase ponáhľa zažať chodbičkové svetlo, chlapík s rozžutým, slinitým drievkom v zuboch a úškrnom inkvizítora spieva celému mestu O sole mio, moja ruka sa ponára do vrelého vápna, kde sme už, vo sne vari?, nie, nie, nezdá sa, je mi zima, hlavné vráta do najbohatšej banky sveta sa so škripotom otvárajú a v nich stojí rozkročmo mudrlant z hostinca Pri dvoch prekrížených dubových klátoch a šepoce do tmy: Dobrú noc, moji milí, a krásne sny... Korene a kýpte Nad starobylým, stále úrodným poľom v studenom ovzduší na sotva postrehnuteľný okamih zavisol koráb obývaný bytosťami, ktoré sme si vo svojej technokratickej naivite zvykli nazývať mimozemšťanmi. Jeho telo sa skrz-naskrz rozochvelo. Užuž by sa bol dal na to svoje osvedčené rozjímanie, keby za ním nebolo čosi nástojčivo zašuchorilo. Neobzrel sa, pretože koráb na mesačnom nebi vydal tenušký piskľavý zvuk, ktorý sa do jeho sluchu zastokol ako špajdľa na celé dva mesiace a znemožnil mu akýkoľvek skutok. (Nedvíha telefóny, nikam nechodí, nič neje, nepije, a vraj ani nestolicuje ani nemočí, dostal výpoveď...) Ostal stáť ohúrený, obarený, onemený, ako keby celý jeho doterajší život i život jeho predkov, kam až pamäť sia- 72

73 Michal Černušák Bez názvu 73 MATIAŠKA ha, nebol jednou siahodlhou a kľukatou záhadou: buď už o nás vedia úplne všetko, alebo nás majú v hrsti. Po dobrej hodine sa odlepil zo svojho stanovišťa uprostred zasneženej role, ktorú bol kedysi pradávno obrábal ešte jeho večne rozveselený pradedo, a pomkol sa nenáhlivým, sťaby nič neznamenajúcim krokom do dediny. Tentoraz o všetkom radšej pekne pomlčí, aby ho chlapi nevysmiali alebo, čo bude to najlepšie, čo môže urobiť, poberie sa rovno do tej svojej chátrajúcej chalupy. Nebude sa predsa dívať do ksichtu tým neveriaci Tomášom, veď to ich tomášovstvo ho parádne štve, tak nehorázne sa v ňom ponášajú jeden na druhého, takí sú si navlas rovnakí v tých svojich rozgrimasených posmeškoch. Už nikdá nepôjde medzi nich, jeho život tu na tejto zemi sa skončil. Nechce byť už ani bohahľadačom, ani supermanom, o ktorých celé tie nekonečné roky vo fabrike na výrobu elektrických stĺpov a v nevydarene nešťastnom manželstve rojčil aj verejne, najmä verejne. Odchádza mlčať, len tak byť, živiť sa svojimi vlastnými vidinami. Netuší, že týmto jeho zážitkom na poli všetko hasne: už žiadne vidiny, len dlhé, najnekonečnejšie očakávanie toho, čo nepríde, a ešte nekonečnejšie čakanie na to, čo musí prísť. A možno tesne pred svojím koncom mu bude dožičená aspoň jedna jedinká predstava túžby, ako na jeho rakvu hádže hrsť nepoddajnej starobylej hliny aj niekto z Nich. Možno.

74 K U Sˇ N I R JAROSLAV Komunikovateľnosť, metakomunikovateľnosť a nekomunikovateľnosť v postmodernom literárnom texte Postmoderný literárny text sa v rámci svojej mnohovrstvovej výrazovej štruktúry a viacúrovňových významových konotácií vyznačuje prítomnosťou premenlivého a relativizujúceho štylisticko-sémantického potenciálu, ktorého hlavným cieľom, a napokon aj výsledkom je na ontologicko-sémantickej úrovni textu práve relativizácia jednoznačnosti a objektívnosti zobrazovanej skutočnosti. Cieľom takejto relativizácie nie je manieristické zahmlievanie významu, ale sprostredkovanie alternatívneho pluralitného videnia skutočnosti, na ktoré poukazujú práve štylisticko-kompozičné postupy takéhoto textu. Postmoderní autori v snahe o poskytnutie nejednoznačného, ale súčasne pluralitného modelu skutočnosti v rámci svojich naratívnych postupov často radikálnym spôsobom narúšajú samotnú podstatu procesu signifikácie. V tejto súvislosti dochádza k oslabeniu referenčného vzťahu medzi označujúcim (signifiant) a označovaným (signifié). Na rozdiel od mimetického, realistického, ale často aj modernistického zobrazovania skutočnosti sa znejasňuje, prípadne vytráca objekt signifikácie tak v rámci mikro, ako aj makroštruktúry textu. Výsledným produktom a objektom takéhoto procesu signifikácie je napokon v rámci tak formálnej, ako aj tematickej a symbolickej úrovne textu často jazyk samotný, pripadne hľadanie samotného významu jazyka. Postmoderní autori využívajú na rozličných úrovniach textu naratívne a štylisticko-kompozičné postupy v rozmedzí od tradičných (realistických, mimetických), cez psychologizujúco-subjektívne, až po výrazne postmodernisticky experimentálne. Využívanie textotvorných postupov, ktoré vo výraznej miere oslabujú referenčnú funkciu jazyka, môže dokonca narušiť samotný proces komunikácie medzi literárnym textom a jeho percipientom. Inými slovami, takýto text môže prechádzať od zrozumiteľnosti, komunikovateľnosti, cez metakomunikačný kanál až na, ba až za hranicu zrozumiteľnosti a komunikovateľnosti, čím sa stáva nekomunikovateľným nielen pre priemerného, ale aj pre vzdelaného čitateľa. Nekomunikovateľnosť nemusí byť nevyhnutne spôsobená formálnym experimentom s jazykom a jeho významom, zámernou deformáciou významu, lexikálnymi a štylistickými novotvarmi, ale aj prostredníctvom zobrazenia niektorých kultúrnych fenoménov, typických pre daný kultúrny kontext, od ktorých sa odvíja celý konotačný rad významov. Nezrozumiteľnosť, spôsobená narúšaním procesu signifikácie, či neznalosťou kultúrneho kontextu danej krajiny spôsobuje, že sa takýto text často aj pre vzdelaného percipienta stáva nekomunikovateľným, nezrozumiteľným, čím sa súčasne vytráca samotná podstata vitality umeleckej literatúry a jej čítanie náročným intelektuálnym, racionálnym aktom, ba až bremenom, a nie obohacujúcim estetickým zážitkom. Na príklade literárnych textov viacerých postmoderných autorov (John Fowles, Robert Coover a Donald Barthelme) sa pokúsim poukázať, akým spôsobom sa poetika postmoderného 74

75 textu extrapoluje od zrozumiteľných, komunikovateľných, cez metakomunikovateľné až po nekomunikovateľné polohy tak v rámci jedného textu, ako aj v rozmedzí viacerých textov. Pod komunikovateľnosťou mám na mysli také polohy komunikačných aspektov textu, v rámci ktorých nie je oslabovaná referenčná funkcia jazyka, teda vzťah medzi signifiant a signifié, a ktorý pripomína tradičné mimetické postupy. V rámci komunikačného vzťahu medzi signifiant a signifié sa do popredia dostáva signifié, čo súčasne zdôrazňuje schopnosť jazyka presvedčivo postihnúť, označiť mimojazykovú realitu. Pod metakomunikovateľnosťou rozumiem takú vlastnosť textu, ktorá na jednej strane obracia pozornosť percipienta textu k uvedomovaniu si fiktívnosti, vykonštruovanosti zobrazovanej reality, vonkajšej skutočnosti, na strane druhej k samotnému fungovaniu jazyka, konštruujúceho význam. Takáto metakomunikovateľnosť je založená na princípe využívania metafikcie, ktorú Patrícia Waughová chápe ako fiktívne písanie, ktoré vedome a systematicky upozorňuje na svoj status artefaktu s cieľom zamyslieť sa nad otázkami týkajúcimi sa vzťahu medzi fikciou a realitou (Waugh, 1984, s. 2). Medzi prostriedky metakomunikovateľnosti možno zaradiť prostriedky, ktoré tvoria to, čo J. Kristeva nazýva intertextualitou. Podľa môjho názoru môže ísť aj o paródiu, pastiš, alúziu, citát, falošný citát, zámerne deformovaný citát, cento aj iné figúry a trópy. 1 Na rozdiel od komunikovateľnosti, charakterizovanej vyššie, sa v rámci procesu signifikácie do popredia dostáva signifiant, teda samotný prostriedok označovania. Napokon pod nekomunikovateľnosťou rozumiem úplne narušenie procesu signifikácie, zrušenie komunikácie medzi literárnym textom, jeho schopnosťou produkovať význam, a percipientom, čo je spôsobené buď experimentálnym využitím jazyka, jeho zámernou umeleckou deformáciou, dostávajúcou sa do polôh manierizmu, alebo komplikovanou symbolicko-konotačnou štruktúrou, vzťahujúcou sa k určitému kultúrnemu kontextu. Viacerí literárni teoretici považujú za postmoderný text v širšom význame aj texty disponujúce tradičnou mimeticko-modernistickou poetikou len preto, že dominantnou témou týchto diel sa stáva zobrazenie buď ženskej, národnej, rasovej, etnickej identity, či deviantnej sexuality. Postmodernosť takýchto textov je zdôvodňovaná zobrazením tém (rod, rasa, trieda, národ, etnikum, deviantná sexualita), ktoré boli v prechádzajúcich obdobiach vývinu literatúry buď potláčané, zaznávané, alebo dokonca tabuizované. Takýmto spôsobom sa podľa môjho názoru do popredia dostávajú nie umelecko-estetické, ale ideologické a mimoliterárne kritériá, ktoré potláčajú rozdiel medzi umelecky hodnotnou a menej kvalitnou literatúrou, ako aj rozdiel medzi jeho umeleckou a estetickou funkciou. Takého chápanie postmodernistickej literatúry považujem za zjednošujúce a ideologické. Ak z uvedeného vyplýva, za postmoderný literárny text nepovažujem texty, ktoré sú experimentálne, netradičné, postmodernistické len z hľadiska témy na základe vyššie uvedených kritérií, ale texty, ktoré okrem témy musia obsahovať nevyhnutnú dávku formálneho experimentu, ktorej výsledkom je dominancia postmodernej poetiky na úrovni diela ako celku. Charakteristickou črtou takýchto textov je na rozdiel od modernistickej epistemologickej dominanty zdôrazňovanie ontologickej dominanty v zmysle chápania Briana Mc Halea (Mc Hale, 1987, s. 11). Na druhej strane ani formálny experiment na úrovni mikroštruktúry textu, či využitia jazyka nemusí byť v žiadnom prípade zárukou jeho postmodernistickej podstaty, a to aj napriek mnohoznačnosti chápania pojmu postmoderna. Americkí autori, akými sú John Barth, Donald Barthelme, Robert Coover, Thomas Pynchon, Don de Lillo, či britský autor John Fowles sú literárnou kritikou považovaní za typických predstaviteľov postmodernej literatúry, hoci každý z nich využíva iným spôsobom inventár postmodernej poetiky, ktorá v rámci významovej štruktúry textu prechádza od komunikovateľných, cez metakomunikovateľné, až po nekomunikovateľné polohy. 75 KUŠNIR

76 Prvých dvanásť kapitol románu Johna Fowlesa Milenka francúzskeho poručíka využíva tradičnú mimetickú poetiku a tematicko-výrazový inventár britského viktoriánskeho kriticko-realistického románu. Medzi takýto inventár patrí potenciálna svatba partnerskej dvojice z vyšších vrstiev, dohodnutá rodičmi snúbencov podľa dobových sociálnych zvyklostí vo Veľkej Británii v 19. storočí s cieľom získania a zveľadenia majetku, zobrazenie triednej štruktúry a vzťahov v britskej spoločnosti, typické postavy z viktoriánskeho románu, medzi ktorými nechýba postava vychovávateľky-guvernantky, snúbencov záujem o geológiu vyjadrujúci senzibilitu darwinovského obdobia. Nielen tieto tematické, ale aj formálne aspekty textu prvých dvanástich kapitol (rozprávač v 3. osobe, lineárne rozvíjanie deja, realistické zobrazenie sociálnej skutočnosti) predstavujú typickú poetiku tradičného viktoriánskeho kriticko-realistického románu. Túto poetiku v rámci uvedených kapitol mierne narúša len postava záhadnej postavy vychovávateľky Sarah Woodruffovej, ktorá márne čaká na príchod svojho údajného milenca a následne jednak ľúbostná zápletka medzi potenciálnym ženíchom a Sarah, a jednak zobrazenie paralelnej existencie viktoriánskeho, aj súčasného obdobia z perspektívy ktorého rozprávač toto viktoríánske obdobie hodnotí. Ilúziu o autenticite vonkajšej reality oveľa radikálnejšie narúša rozprávač, obracujúci sa na čitateľa v 13. kapitole románu s cieľom vyvrátiť dojem o vierohodnosti zobrazovanej reality, s cieľom poukázať na literárnosť, fiktívnosť zobrazeného textu a prostredníctvom úvah o literárnej tvorbe a možnom vývine zápletky románu vtiahnuť čitateľa do procesu tvorby významu. Rozprávač v 13. kapitole tvrdí, že Príbeh, ktorý rozprávam, sa zrodil v mojej fantázii. Postavy, ktoré som stvoril, neexistovali nikde okrem môjho mozgu. Ak som doteraz predstieral, že poznám názory svojich postáv a ich najtajnejšie myšlienky, tak som to robil preto, že sa pridržiavam konvencie, všeobecne zaužívanej v čase, keď sa môj príbeh odohráva: totiž že románopisec má najbližšie k bohu. Možno nevie všetko, ale predstiera, že vie. No ja žijem vo veku Alaina Robbe-Grilleta a Rolanda Barthesa Preto azda píšem transponovanú autobiografiu, azda to ja žijem v jednom z domov, ktoré som začlenil do rozprávania, azda sa maskujem za postavou Charlesa. A azda je to iba hra. (Fowles, 1972, s. 86). V rámci dvoch období postavy účinkujú ako realistickí protagonisti z viktoriánskeho románu, aj ako postavy v ére moderného 20. storočia, a súčasne ako postavy vo filme, ktorý sa o nich natáča. Prostredníctvom využívania juxtapozície rozličných svetov, období a súčasne foriem umenia, literárnych aj neliterárnych žánrov (literatúra, film, literárnovedná úvaha, kriticko-realistický ľúbostný román, psychologický román, odborná sociologická štúdia, esej), nejednoznačného otvoreného a viacnásobne modifikovaného záveru, ako aj prostredníctvom metafikcie, irónie aj paródie Fowles relativizuje rozdiel medzi fiktívnym, literárnym svetom, vytvoreným prostredníctvom jazyka, a skutočným svetom, upozorňuje na nevierohodnosť mimetického zobrazovania skutočnosti tradičnými mimetickými literárnymi prostriedkami, ale súčasne evokuje senzibilitu tak viktoriánskeho, ako aj súčasneho obdobia, pričom zaujíma kritický prístup k morálnym hodnotám viktoriánskeho obdobia. Uvedenými metódami narúša nielen rozdiel medzi populárnou (ľúbostný román) a tzv. vážnou literatúrou, podáva kritiku tradičných zobrazovacích postupov (Barth, 1967), ale na úrovni celku súčasne ponúka postmodernistickú poetiku, v rámci ktorej sa v rámci mikroštruktúry textu často uplatňuje mimetický zobrazovací postup, ktorý je však následne narúšaný, čím zneisťuje, relativizuje a napáda stabilitu ontologického statusu žánru viktoriánskeho kriticko-realistického románu a tradičnej mimetickej poetiky, nad ktorou sa aj v rámci textu rozprávač zamýšľa (Fowles, 1972, s. 87, 88). Využitie mimetickosti však u Fowlesa nepredstavuje ani autorovu snahu o poskytnutie vierodného, viktoriánsko-realistického modelu sveta, ale tradičná mimetická kriticko-realistická poetika slúži Fowlesovi len ako jeden z prostriedkov postmodernej hry s čitate- 76

77 ľom. Táto fowlesovská postmoderná poetika je, možno povedať, výrazne komunikovateľná, absentuje fragmentarizácia, či radikálne intertextuálny prvok, ktorý by mieril k narúšaniu samotnej podstaty referenčnej funkcie jazyka. Iná situácia nastáva v Cooverovej poviedke Dvere s podtitulom Akýsi úvod (THE DOOR: A Prologue of Sorts). Nielen táto poviedka, ale aj všetky poviedky z tejto zbierky sa nepokúšajú o tradičné zobrazenie vonkajšej reality, ale vstupujúc do priestoru známych príbehov, rozprávok, filmov a iných umeleckých diel deformujú, obmieňajú, parodujú a mystifikujú tak ich motívy, ako aj celú konotačnú sieť rozličných známych textov. V poviedke Dvere sú to predovšetkým známe rozprávky Jack a fazuľa, Červená čiapočka a Kráska a zviera, ktoré sú objektom Cooverovej postmodernej hry. Celý text je výrazne fragmentarizovaný a intertextuálny a namiesto uceleného obrazu světa Coover ponúka fragmentarizovanú úvahovú hru s motívmi z uvedených rozprávok. Jack nie je len dieťaťom, synom a rebelantom voči svojej matke, ale v Cooverovej verzii súčasne aj otcom, uvedomujúcim si falošnosť a neobjektívnosť svojho statusu autority, a to prostredníctvom vnútorného monológu, stará mama v kombinácii identity starej mamy aj bývalej krásky z rozprávky Kráska a zviera sa vo fiktívnom rozhovore s Červenou Čiapočkou stáva skúsenou, poučenou, avšak aj skeptickou súčasníčkou uvedomujúc si svoje tak minulé postavenie nevinnej starej mamy, ako aj svoju súčasnú vulgarizovanú podobu rozprávkovej postavy, ktorá nerozpráva o čistej rozprávkovej nevinnosti, ale o fyzickej príťažlivosti a o sexe, pričom upozorňuje svoju vnučku Červenú Čiapočku na absenciu nevinnosti a platonickej lásky v súčasnom svete. Alúziami na rozličné motívy z uvedených rozprávok napokon v závere rozprávky Coover Červenú Čiapočku necháva za sebou zatvoriť dvere, čím metaforicky uzatvára možnosť vyjadrenia nevinnosti prostredníctvom tradičnej verzie rozprávky, vyjadruje pochybnosť o možnosti objektívnej poznateľnosti sveta. Coover takýmto spôsobom súčasne vyjadruje kritiku tradičného spôsobu písania, predstavovaného tradičnými umeleckými formami a žánrami (žáner rozprávkových príbehov). Takýto prístup predstvuje nielen kritiku tradičných zobrazovacích postupov, ale aj uvedomenie si odstupu od nich. Jeden z rozprávačov v Cooverovej verzii Červenej Čiapočky tvrdí, že Červená Čiapočka sa v duchu mdlo pousmiala nad predstavou košíka, ktorý úzkostlivo zvierala, uvedomujúc si iróniu, ktorú predstavuje uvedomila si, že hoci to je komédia, z ktorej keď raz vstúpiš, nieto návratu, má táto predsa len svoje zázraky, vežičky a zákutia, chodníčky, ba ešte aj ďalšie záhrady a dvere (Coover, 1970, s ). Cooverov text neodkazuje k fyzickej, empiricky overiteľnej skúsenosti a realite, ale konštruuje svet a význam odkazujúc na známe texty, na arteficiálnu, literárnu, umeleckú, fiktívnu realitu. Takýmto spôsobom vytvára novú obrazotvornosť, novú imagináciu, založenú na princípe metakomunikovateľnosti, teda komunikovateľnosti medzi prvkami vnútornej štruktúry textu/ov, ktoré si výrazne uvedomujú svoj status metaprvku a posúvajú svôj pôvodný význam a konotačné súvislosti do iných kontextov v rámci rekontextualizácie, ktorú chápe Mikláš, čítajúc Rortyho ako interpretáciu starých riešení, ktoré si nasadzujú masku objektivity (Mikláš, 2001, s. 37). Podľa Mikláša potom Rekontextualizácia neráta s posledným riešením a ukazuje každé len ako jedno z možných. Je postupom, ktorý cieľavedome narúša návyk a otvára cestu k novému autonómnemu pohľadu na tradičné, vžité formy myslenia a presvedčenia vsugerované spoločnosťou (Mikláš, 2001, s. 37). Takýto rekontextualizovaný postoj a videnie sveta Coover dosahuje aj prostredníctvom sebairónie, ktorá vyjadruje práve odstup od minulosti, od tradičného a neproblematického fyzického aj umeleckého videnia světa a je novým transformovaným postojom subjektu k sebe samému, je sebapochopením, ktoré problematizuje neproblematizujúce sebapochopenie (Mikláš, 2001, s. 37), a súčasne práve táto sebairónia skúma možnosti byť meta (ibid., s. 39), pričom si Sebaironická auto- 77 KUŠNIR

78 reflexia vyžaduje vykročenie do metaroviny, metalepsis, odstup od identifikácie s vypovedaným, diferovanie od seba samého, hovorenie o svojom hovorení (Mikláš, 2001, s. 39). Cooverov text je takýmto spôsobom založený na metakomunikovateľnosti par excellence, ktorá je zložená z viacerých vyššie uvedených prostriedkov a postupov umeleckého zobrazovania. Na rozdiel od Fowlesovho románu Milenka francúzskeho poručíka miera mimetickosti v Cooverovej poviedke takmer absentuje, je potlačená do úzadia, a vytvára postmodernú poetiku, v rámci ktorej sa výrazne exponuje metakomunikovateľnosť. K odlišnej situácii dochádza v poviedke Donalda Barthelmeho Vysvetlenie, v ktorej dominuje rozhovor dvoch osôb, označených ako D a O (v českom preklade dotaz, otázka, a odpoveď), z ktorých sa jedna označí za riaditeľa Schumannovho festivalu (Barthelme, 1999, s. 165). Rozhovor prebieha vo forme otázok a odpovedí, pripomínajúcich psychoterapeutické vyšetrenie, pričom pýtajúci sa evokuje dojem podobnosti s psychoterapeutom. Do poviedky sú súčasne na rozličných miestach vkomponované štyri veľké štvorce, vyplnené čiernou farbou, ktoré sú grafickým, neverbálnym, vizuálnym prostriedkom, rozličným spôsobom modifikujúcim význam a smerovanie rozhovoru. Celý rozhovor nepredstavuje súvislý rozhovor medzi dvomi osobami, ale vzťahuje sa k neurčitému prístroju a k jeho možnosti ovplyvniť ľudské myslenie, konanie, ako aj predstavivosť, a následne sa mení na fragmentarizovaný záznam rozličných klišéovitých fráz používaných v rozličných oblastiach ľudskej činnosti. Samotný úvod poviedky naznačuje jej netradičnú poetiku evokujúcu parodicko-ironické súvislosti. Za názvom poviedky Vysvetlenie nenasleduje text, ale čierny štvorec, pripomínajúci Lockovu tabulu rasu, prázdny, nepopísaný, nezaznamenaný priestor, popierajúci možnosť vysvetlenia a pochopenia vonkajšej skutočnosti, a následne začínajúci rozhovor: Dotaz: Domníváte se, že by tento přístroj mohl pomoci změnit vládu? Odpověď: Změnit vládu D: No aby byla vstřícnejší k potřebám lidí. O: Netuším, co to je. Co to dělá? D: Tak se podívejte (Barthelme, 1999, s. 160). Po tomto rozhovore je opäť znázornený rovnaký čierny štvorec, poukazujúci na absenciu záznamu reality, ale v parodicko-metaforických súvislostiach aj na nemožnosť akýchkoľvek prístrojov presvedčivo zobraziť, či ovplyvniť realitu, na čo poukazuje aj vyššie uvedený absurdný dialóg z úvodu poviedky. Tento dialóg súčasne naznačuje poetiku scifiction (prístroje ovplyvňujúce konanie ľudí), avšak táto je v kontexte ďalšieho vývinu poviedky negovaná prítomnosťou paródie, absurdity a potláčaním línie sci-fi. Barthelme takýmto vstupom naznačuje jednak charakter poetiky poviedky, jednak svoju hru s čitateľom hneď v úvode poviedky, keďže okrem uvedeného si čitateľ hneď v úvode poviedky uvedomuje nemožnosť akéhokoľvek prístroja zmeniť akúkoľvek vládu v skutočnej realite. Pokračujúci fragmentárny rozhovor je pravidelne prerušovaný krátkymi otázkami a odpoveďami na rozličné otázky), odkláňajúcimi sa od témy rozhovoru, a rozvíjaním postavy O svojej predstavy (skutočnosti?) o peknom dievčati, ktoré stretol na ulici. Krátke fragmentarizované, neukončené rozhovory často nesúvisia ani s predchádzajúcimi, ani s nasledujúcimi dialógmi, nachádzajú sa v izolovanom prázdnom priestore a výrazne obmedzujú referenčný potenciál jazyka, o čom svedčí aj úryvok nasledujúci po, ale nenadväzujúci na rozhovor o prístroji: D: Je román mrtev? O: Ovšem, velmi mrtev. D: Co ho nahradí? O: No zřejmě to, co existovalo před tím, než byl vynalezen. 78

79 D: Totéž? O: Přibližně totéž. D: Je mrtev bicykl? (Barthelme, 1999, s. 161). Tento krátky rozhovor o románe nie je rozhovorom o skutočnej, empiricky overiteľnej realite, ale o realite fiktívnej, umeleckej, arteficiálnej, čím nadobúda charakter metafiktívnosti, význam ktorého sa však vzápätí neguje jednak absenciou významových súvislostí s predchádzajúcim, ako aj s nasledujúcim rozhovorom, a jednak absurdným záverom rozhovoru otázkou o podstate smrti inej neživej veci, než je román o podstate smrti bicykla. Barthelme súčasne rozkrýva parodické konotácie, rozhovor o smrti románu pripomína dobové post-štrukturalistické literárno-vedné diskusie a polemiky o smrti románu a rozsiahlejších literárnych útvarov, na čo nadväzuje zdanlivo absurdná záverečná otázka, ktorá poukazuje na absurdnosť takýchto diskusií prostredníctvom vyjadrenia alúzie na neživosť už neživej veci. Izolácia toho, aj ďalších podobných vložených fragmentarizovaných rozhovorov napríklad o sexe (s. 162), o vzniku prírody (s. 164), o technike a obchode (s. 165) v tejto Barthelmeho poviedke spoločne s prítomnosťou absurdity a paródie mieria súčasne k podstate lingvistickej signifikácie. Rozhovor, slová a ich význam sa stávajú izolovanými, stávajú sa sami o sebe takmer materialistickými vecami bez významu, stávajú sa len súhrnom klišéovitých fráz a prehovorov rozličnej proviniencie. Inými slovami poukazujú na možnosť označovania vonkajšej reality jazykom ako znakovým systémom, ale súčasne túto možnosť narúšajú, rozvracajú, keďže poukazujú na nejednoznačnosť, fiktívnosť, ba aj absenciu, neprítomnosť označovaného. Na túto absenciu v Barthelmeho poviedke metaforicky poukazuje aj binárna opozícia videnie nevidenie, fakt predstava, okolo ktorých sa odvíja celá kompozícia poviedky. Postava pýtajúca sa (D) nútiac postavu odpovedajúcu (O) vidieť v prístroji záznam reality je symbolickým vyjadrením presvedčenia a viery v technický pokrok a v možnosti mimetického, racionalistického, jednoznačného zobrazovania. Na druhej strane postava O vyjadruje odmietnutie racionalistickej a jednoznačnej vízie sveta, ako aj technických prostriedkov, ktoré to tak potenciálne, aj skutočne umožňujú. Táto postava tvrdí, že Já se přístroji zabývat nechci (Barthelme, 1999, s. 161), pričom následne vyjadruje záujem o autentickú, neumelo sprostredkovanú životnú skúsenosť: D: A čím se teda zabýváte? O: Čekal jsem na rohu na zelenou a všiml jsem si mezi lidmi čekajícími na druhé straně mimořádné krásné dívky, která se na mně dívala (ibid., s ). Nielen tento príklon k autentickej životnej skúsenosti, ale aj celý proces signifikácie je následne problematizovaný, keďže postava O popisuje vývoj svojho vzťahu k uvedenej neznámej žene, avšak z nasledujúcich dialógov jednoznačne nevyplýva, či ide o predstavu, sen, alebo skutočnosť. Čitateľ zostáva v neistote, či popis ženy a vzťahu postavy O k nej je fragmentarizovaným záznamom reality, výplodom jeho predstavivosti, sna, alebo obrazom sprostredkovaným technickým médiom. Podobne graficky znázornené štvorce s čiernou výplňou dopĺňajú metaforu absencie, ničoty, neistoty a prázdna, keďže sa vyskytujú stále na miestach, vyžadujúcich si videnie protagonistov. Signifiant teda označuje radikálne neistú, nejednoznačnú a súčasne prázdnu skutočnosť a priestor, teda to, čo by mohlo byť signifié, je problematizované. Oslabenie signifikácie takýmto spôsobom rozbíja ontologickú istotu žánru aj videnia skutočnosti, je vyjadrením pochybnosti o možnosti objektívneho, racionalistického a jednoznačného videnia skutočnosti, na čo poukazuje aj nejednoznačný, neukončený a otvorený záver poviedky rozhovor postáv D a O o uvedenej žene: D: Co dělá teď? O: Má na stehně modřinu (Barthelme, 1999, s. 169). Zo záverečného úryvku nevyplýva, kto spôsobil a čo je príčinou zranenia ženy na neobvyklom mieste aj napriek alúziám na jej možnú neveru. Tak záver, ako aj význam povied- 79 KUŠNIR

80 ky zostávajú otvorenými, vyjadrujú symbolické prázdno, absenciu, medzeru, a ponúkajú priestor na rozličné intepretácie a tvorbu významu, čím výrazne angažujú čitateľa do procesu doplnenia, aj tvorenia následného významu. Absencia, prázdne miesta, medzery oslabujúce proces signifikácie a spôsobujúce ontologickú neistotu v literárnom diele podľa Hodrovej nesignalizují nedostatek smyslu, ale jeho skrytou, jinou přítomnost (Hodrová, 2001, s. 148). Podľa Hodrovej potom Smysl tkví v nedopovězenosti, náznaku, mlčení a čtenáři se tak nabízí smysl neostrý, nejednoznačný, mnohý prázdnota, díra, nesouvislost se v mnoha dílech stávají znaky nicoty, nebytí. Zároveň však tato prázdná, bílá místa víc než místa plná aktivizují čtenáře k doplňování, k hypotézám o příběhu a jeho smyslu (Hodrová, 2001, s ). Takáto poetika je vyjadrením senzibility postmodernej doby, poznačenej relativizáciou jednoznačného modelu videnia sveta a pochybnosťou o dôveryhodnosti historickej aj umeleckej objektívnosti, aj pravdivosti. Podľa Hodrovej Čím blíž se literární dílo nálezá konci tisíciletí, tím víc zdůrazňuje svou nejednotnost a nesouvislost kompoziční, stylovou i významovou. Pokouší se tak nejen demonstrovat rozpadlost světa a jeho smyslu (respektive rozpad určité historické představy o jednotě světa a jednotném Smyslu), ale zároveň tak modeluje jinou představu o světě, jeho jiné jednotě a jeho jiném smyslu, existujícím právě jen jako mnohost často si protiřečících smyslů, jako možnost různych smyslů (Hodrová, 2001, s. 145). Táto Barthelmeho postmoderná poviedka by sa v určitej rovine dala čítať ako poviedka o možnosti a nemožnosti jednoznačného videnia skutočnosti, ako poviedka o negatívnom vplyve moderných technológií na vnímanie skutočnosti, ako aj ako poviedka zamýšľajúca sa nad možnosťou zobrazovacej a referenčnej funkcie jazyka. Podľa Neila Schmitza je hlavnou témou poviedky technológia, strojová a prirodzená humánnosť (Schmitz, 1971, s. 111), Trachtenberg okrem iného charakterizuje túto poviedku ako poviedku umožňujúcu čitateľovi konfrontovať jazyk priamo, nie prostredníctvom zobrazovania reality prostredníctvom priehľadných foriem literatúry (Trachtenberg, 1990, s. 90). Napriek takýmto možnostiam interpretácie však práve oslabenie referenčnej funkcie jazyka, metafiktívne a intertextuálne súvislosti, ktoré od naznačenej komunikovateľnosti (prostredníctvom úvodného dialógu) prechádzajú v metakomunikovateľnosť (úvahy o románe, technike, sexe, odvracajúce pozornosť od mimoliterárnej, fyzickej, empiricky overiteľnej skutočnosti), až napokon výrazným spôsobom narúšajú zrozumiteľnosť a význam, teda samotnú komunikovateľnosť tohto literárneho textu v rámci jeho vzťahu k čitateľovi, ba možno povedať určitým spôsobom vyúsťujú v manierizmus, a to aj napriek naznačeniu vyššie uvedeným možným interpretáciám. Aj napriek Barthelmeovmu presunutiu interpretačného priestoru na stranu čitateľa, zaplnenie intepretačného priestoru si vyžaduje náročný intelektuálny potenciál aj zo strany vzdelaného čitateľa. Nielen absencia, ale aj mierny nedostatok znalostí, môže viesť k nepochopeniu a k nekomunikovateľnosti jednak textu, jednak vzťahu medzi takýmto literárnym textom a čitateľom. Takýto text si vyžaduje náročný, často paradoxne aj racionalistický prístup k intepretácii (znalosti z oblasti humanitných, aj iných vied, ako aj rozličných oblastí ľudskej činnosti), čím môže dôjsť v rámci aktu čítania k absencii estetického zážitku, pôžitku z čítania, ba aj k odmietnutiu takejto literatúry. Literárny text sa potom stáva exkluzívnym zážitkom nie pre priemerne, ale pre vysoko vzdelaného čitateľa. V rámci Barthelmeovej poviedky Vysvetlenie môže k takejto situácii dôjsť prostredníctvom nepochopenia súvislostí medzi obrázkami čiernych štvorcov, rozhovorom vzťahujúcim sa k neidentifikovateľnému prístroju a paralelným rozvíjaním predstavy/skutočnosti/sna? o dievčati. U uvedeného typu postmodernej poetiky vyúsťujúcej u spravidla väčšiny čitateľskej populácie v nekomunikovateľnosť, je takáto poetika dosiahnutá naviac využitím fragmentárnosti, 80

81 absenciou súvislého prepojenia medzi jednotlivými dialógmi, náhlymi odklonmi od objektu dialógu, ako aj juxtapozíciou klišéovitých výrazov charakteristických pre rozličné oblasti ľudskej činnosti. Takéto klišéovité výrazy sa potom stávajú samy o sebe bezvýznamnými frázami, stávajú sa len nepodrebným, bezvýznamným vedľajším produktom jazyka, teda tým, čo Barthelme nazýva dreck (Barthelme, 1986), ktorého nadmerné využívanie aj napriek prítomnosti irónie, paródie, či absurdnej grotesknosti môže paradoxne viesť k strnulosti významu, k nekomunikovateľnosti. To možno badať aj v nasledujúcom úryvku z Barthelmeho poviedky: D: Co je obsahem maoismu? O: Obsahem maoismu je ryzost. D: Je ryzost kvantifikovatelná? O: Ryzost nebyla kvantifikovatelná nikdy. D: Jaká je ve světě četnost výskytu ryzosti? O: Vyskytuje se ve 0,004 procenta případů. D: S čím ryzost ve své nejryzejší podobě nejčastěji souzní? O: V nejryzejší podobě souzní ryzost nejčastěji s šílenstvím. D: To v žádnem případě není nic proti šílenství. O: To v žádném případě není nic proti šílenství. Šílenství v nejryzejší podobě nabízí alternativu k nadvládě zdravého rozumu. D: Co je obsahem zdravého rozumu? O: Obsahem zdravého rozumu je výřečnost (Barthelme, 1999, s. 166). Tento rozhovor medzi D a O na spôsob otázok a odpovedí pripomínajúcich katechizmus, v ktorom si jasne a stručne kladená otázka vyžaduje jasnú a stručnú odpoveď, aj napriek formálnym kritériám spĺňajúcim požiadavku zrozumiteľnej komunikovateľnosti, vzápätí túto požiadavku neguje, vyvracia, a to tým, že ponúka jednak iracionálne a nelogické odpovede, čím sa vlastne stáva paródiou racionálnosti a jednoznačne interpretovateľného sveta, ale aj tým, že si vyžaduje znalosť prinajmenšom základných znakov maoizmu. Súčasne však aj tento úryvok prechádza do roviny nekomunikovateľnosti, keďže čitateľ len ťažko môže interpretovať súvislosti medzi maoizmom, šialenstvom a zdravým rozumom, a to aj parodicko-ironickým konotáciám. Ako som sa snažil poukázať na príklade rozličných textov postmodernej proveniencie, poetika postmoderného textu môže prechádzať od komunikatívnych, zrozumiteľne mimetických polôh, ktoré som označil za komunikovateľnosť, cez výrazne metakomunikovateľné polohy založené na vedomej autoreflexívnosti, intertextualite a metafikcii, až po polohy výrazne nekomunikovateľné, nekomunikovateľnosť ktorých je spôsobená redundanciou iracionality, výrazným oslabením referenčnej funkcie jazyka, absenciou pochopiteľnej prepojenosti fragmentarizovaných častí textu, ako aj inými naratívnymi postupmi. Takéto poukázanie na rozličné polohy, prípadne typy postmoderného textu sa môže zdať zjednodušujúce, keďže v rámci jedného textu môžu existovať všetky uvedené polohy. Pri poukázaní na uvedené typy poetiky postmoderného textu však mám na mysli texty, v rámci ktorých jedna z uvedených polôh, či poetík textu nie je jedinou, avšak je dominujúcou. Prítomnosť uvedených typov poetík by sa dala dokázať poukázaním na iné texty s dominanciou jednej z uvedených poetík, čo však rozsah tohoto príspevku neumožňuje. POZNÁMKY 1 O typológiu postmodernej alúzie sa pokúsil Tibor Žilka vo svojej monografii Text a posttext, Nitra, VŠP, Rozličnými formami intertextuality vrátane paródie a jej formálnymi, filozoficko-estetickými východiskami sa zaoberajú napríklad štúdie v zborníku H.F.Plett (eds.): Intertextuality. Berlin and New York: Walter de Gruyer, KUŠNIR

82 LITERATÚRA Barthelme, D.: Padesát povídek. Praha, Argo Barthelme, D.: Snow White. New York, Atheneum Barth, J.: The Literature of Exhaustion. Atlantic Monthly, 220, August 1967, s Coover, R.: Pricksongs& Descants. New York and Scarborough, Plume Fowles, J.: Milenka francúzskeho poručíka. Bratislava, Tatran Hodrová, D et al.: na okraji chaosu : Poetika literárního díla 20. století. Praha, Torst Mikláš, N.: Korektura. Romboid, 36, 2001, č. 5-6, s Roe, B. L.: Donald Barthelme: A Study of Short Fiction. New York, Twayne Publishers Schmitz, N.: Donald Barthelme and the Emergence of Modern Satire. Minnesota Review, Fall 1971, č. 1, s Trachtenberg, S.: Understanding Donald Barthelme. Columbia, University of South Carolina Press Waugh, P.: Metafiction: The Theory and Practise of Self-Conscious Fiction. London and New York, Routledge Tento príspevok je súčasťou riešenia grantovej úlohy VEGA Michal Černušák Bez názvu 82