Aurelius Augustinus - osoba a dielo filozofa, západného cirkevného otca a biskupa v Hippo Regius

Transkript

1 Aurelius Augustinus - osoba a dielo filozofa, západného cirkevného otca a biskupa v Hippo Regius ThDr. Monika Zaviš, PhD. Aurelius Augustinus je cirkevným otcom, ktorý zo všetkých kresťanských autorov najviac ovplyvnil kresťanské myslenie a doktrínu nielen v minulosti (predovšetkým do 12. storočia), ale ovplyvňuje dodnes. Predstavuje myšlienkové vyvrcholenie obdobia patristiky. Spojil grécku filozofiu a učenie evanjelia. Je zakladateľom dvoch nosných pilierov stredovekého myslenia: auctoritas et ratio (autorita a teória). Jeho filozofia je produktom neustáleho hľadania múdrosti a duševného pokoja. Z jeho učenia vychádzal aj mních Martin Luther, ktorý prosil cirkevných hodnostárov o prehodnotenie čistoty učenia a praxe, na čo dostal zápornú odpoveď. Podľa cirkevných historikov Luther spustil reformáciu a vznik protestantských cirkví, ale aj postupnú reformu katolíckej cirkvi. Na učenie A. A. nadväzuje aj známy francúzsky vedec a kresťanský mysliteľ Pascal či dánsky filozof existencie Kierkegaard. Životopis Narodil sa v dnešnom Alţírsku (severoafrická rímska provincia Numídia), v meste Thagaste v roku 354. Toto územie bolo spojivom kresťanstva východného a západného sveta. Na uvedenom teritóriu Afriky pôsobili cirkevní otcovia: Tertullianus, Cyprianus, Arnobius a Lactantius, ako Augustinovi predchodcovia. Kresťanstvo malo pevnú organizačnú štruktúru, čo mu dávalo stabilnejšiu pozíciu, neţ akú mali pohanské náboţenstvá. Augustinus bol drobnej a slabej postavy; mal však nesmierne veľa ţivotnej energie. Bol veľmi nadaným dieťaťom. Jeho matka Monika ho chcela priviesť k Bohu, čomu sa Augustinus po mnohé roky vyhýbal, aţ kým sám prostredníctvom svojho hlbokého a rôznorodého vzdelania nedospel k Bohu ako k zmyslu svojho ţivota. Jeho otec Patricius bol pohanom a bol úradníkom rímskej správy. V Kartágu študoval rečníctvo, ktoré bolo súčasťou filozofického vzdelania. V roku 373 mu zomrel otec a Augustinus sa na 2 roky vracia do rodnej Thagaste. Od roku 375 uţ zase pôsobil v Kartágu a stal sa nadšencom Cicera. Vznešenosť štýlu diela Hortensius spôsobila u 19-ročného Augustina pohoršenie nad jednoduchým štýlom Biblie. Neskoršie, po obrátení na kresťanstvo, keď mal 32 rokov, si tento fakt vysvetlil ako plod vlastnej pýchy. Z nemanţelského vzťahu 1, v ktorom ţil od 18. roku ţivota, sa mu po roku narodil syn Adeodatus. Na Bielu sobotu v roku 387 sa dal s ním a s priateľom Alypiom pokrstiť. V roku 391 bol Augustinus vysvätený za kňaza v africkom meste Hippo Regius (dnes Annaba v Alţírsku). S pokorou predtým poţiadal biskupa Valeria o odklad termínu vysviacky, aby sa mohol psychicky a štúdiom Biblie na ňu pripraviť. Augustinus mal krehké zdravie a vo svojej korešpondencii sa o tom niekoľkokrát zmienil. O 5 rokov neskoršie sa stal spolubiskupom Valeria. Ešte počas svojho ţivota si za nástupcu vybral Eraklia. A.umrel ako 75-ročný, v roku 430, keď sa na Hippo Regius chystali barbarské nájazdy pod vedením 1 Po tomto vzťahu ţil v ďalšom nemanţelskom vzťahu. 1

2 Alaricha. Rím im padol za obeť v roku 455. Podrobné informácie o jeho ţivote zhrnul jeho priateľ a ţiak biskup Possidius z Calamy v diele Vita (Ţivot). V osobných dejinách myslenia A. A. sa dajú definovať obdobia, keď bol ovplyvnený jednotlivými filozofickými prúdmi takto: 1. manicheizmus, 2. skepticizmus, 3. platonizmus a novoplatonizmus, 4. kresťanstvo. Exkurz: manicheizmus Zakladateľom tohto náboţenského prúdu bol Mani (narodený 14. apríla 216 v Babylónii). Vzniklo asi v druhej polovici 3. storočia. Jeho členovia povaţovali seba za kresťanov, avšak katolícka cirkev ich pokladala za heretickú sektu. Mani bol vedený svojim otcom a patril uţ ako chlapec do ţidovsko-kresťanskej gnostickej sekty elchasaitov. Vykonávali opätovný krst a verili v silu knihy, ktorá im údajne spadla z neba a priniesla skutočné poznanie. Vierou v túto knihu boli človekovi odpustené hriechy, a tak sa obeť Jeţiša Krista stala v ich učení zbytočnou. Jeţiša nazývali apostolos apoštol. Podľa nich nebol zoslaný z neba a preto aj Bibliu čítali a prezentovali tak, ţe miesta, kde sa písalo o Jeţišovi ako Boţom synovi z neba, jednoducho odstránili. Mani bol všestranne vzdelaný a talentovaný ako umelec, básnik a pevec. Keď mal 12 rokov mal údajne prvé videnie, v ktorom mu boli zakázané 3 veci: konzumácia mäsa a vína, ako aj pohlavný styk. Ako 42-ročný mal druhé videnie, v ktorom bol vyzvaný napísať nové učenie. Z tohto dôvodu Mani odchádza z radov elchasaitov a pred rokom 240 uţ má sformulované nové učenie. Svoje spisy 2 písal v sýrštine. Mani zakazoval, okrem iného, svojim vyvoleným vstupovať do manţelstva a plodiť deti, aby tak nerozširovali zlo. Pôst bol podľa neho jediná cesta očisty tela od nečistôt a konzumáciu niektorých rastlín zakazoval z dôvodu ich nečistoty. Ţiadnu rastlinu však manichejci nepovaţovali za smrteľnú a veľký dôraz kládli na lekárstvo vychádzajúce z darov prírody. Vie sa, ţe sa zaoberali aj výrobou liekov z hadieho jedu. Maniho učenie nemalo úspech ani v Iráne - kde dominoval zoroastrianizmus, ani v Ríme - kde ho z dôvodu ohrozenia štátu cisár Dioklecián zakázal a pre jeho stúpencov určil trest smrti alebo prácu v baniach. Mani si rozhneval zoroastriánskych kňazov tak, ţe ho uväznili a po 2 rokoch na základe rozhodnutia kráľa Bahráma bol zaţiva stiahnutý z koţe. Napriek všetkým prekáţkam sa manicheizmus rozšíril formou misie a veľmi veľkú akceptáciu mal v Arábii, Arménsku, Egypte, severnej Afrike, Itálii, Hispánii, Gálii, v Indii a Číne, kde bol síce parciálne pozmenený prijatím miestnych tradícií, ale pretrval aţ do konca 14. storočia. Po manichejcoch sa našli prvotriedne kaligrafické texty, ktoré sú aj ilustrované ornamentmi alebo postavami veriacich či kňazov v orientálnom oblečení. Tvorili aj ţalmy, ktoré im nahradili biblickú Knihu žalmov, ktorú spolu s celou Starou zmluvou zamietli. Toto perzské náboţenstvo bolo zorganizované na spôsob katolíckej cirkvi. Hlavné sídlo malo v Babylónii. Hierarchia manichejskej cirkvi vyzerala nasledovne: 1. Princeps magistrorum Hlavný učiteľ, 2 Niektoré z Maniho spisov: Veľké evanjelium, Poklad života, Kniha tajomstiev, Kniha obrov, Poklad, Základné články, Základ, etc. Manichejci pouţívali aj grécku mytológiu a ţidovsko-kresťanskú tvorbu. 2

3 2. Magistri, Didaskaloi 12 učiteľov podľa vzoru 12 apoštolov Jeţiša Krista, 3. Episkopoi 72 biskupov, 4. Presbyteroi 360 starších, 5. Dikaioi Spravodliví. Uvedených 5 skupín tvorilo celok, grémium zvané Eklektoi, Electi, Pneumatikoi Vyvolení, Duchovní. Títo po smrti, vďaka prísnej celoţivotnej askéze, vstupovali priamo do Ríše svetla. Mali krst a prijímali eucharistiu, ale nie je známe, ako. Okrem tohto hierarchického celku boli ešte dva: vyššý Akroatai, Auditores, Psychikoi Poslucháči, Duševní, a niţší Katechúmenoi, Hylikoi Ústne poučovaní, Hmotní 3. Augustinus patril do skupiny Poslucháčov. Títo podliehali zákonu reinkarnácie (opätovných narodení v tele) a aţ po dostatočnom očistení (počte vtelení) sa mohli taktieţ dostať do Ríše svetla. Augustina priťahovalo manichejské učenie formou astronómie, záujmom o ríšu hviezd, z ktorej odvodzovali pôvod dvoch základných protikladných princípov: Svetla a Temnoty, Dobra a Zla, Boha a Hmoty. Zlo bolo večne trvajúcou substanciou. Kaţdá ríša existuje večne, nezávisle od tej druhej, a má svojho Otca: Ríša svetla Boha, a Ríša tmy Satana. Kaţdý z Otcov môţe existovať v jednej z 5 podstát: Boh ako: rozum, myslenie, chápanie, zmyslové poznávanie a premýšľanie, Satan ako: dym, tma, oheň, voda, vietor. Augustinus v neskorších spisoch proti tejto náuke tvrdil, ţe dobrý Boh mohol stvoriť iba dobré veci, a preto je zlo buď hriechom alebo trestom za hriech. Jednoznačne poprel typicky manichejskú tézu o existencii dvoch večných, protikladných princípov. Od biblického učenia sa manichejci odlišovali predovšetkým učením o stvorení sveta a človeka. Manichejci tvrdili, ţe vesmír vznikol z Temnoty, a ľudská duša zo Svetla. Ríša temnoty je zdrojom zlých skutkov ľudí, čo znamená, ţe ľudia nenesú osobnú zodpovednosť za zlé skutky. Boţské častice svetla sú súčasťou hmoty, sú uväznené v kaţdej časti vesmíru, a najviac sú sústredené v ľudskej duši. Rozmnoţujú sa v nej vtedy, keď človek koná dobré skutky. Telo je však hmotné a preto je tou najväčšou nečistotou, ktorá bráni duši v rozvoji. Spása sa uskutočňuje poznaním gnózou. Z dôvodu nečistoty hmoty boli aj všetky rastliny rastúce na poli a teda kultivované človekom, povaţované za nečisté a ich konzumácia by prispela k rastu nečistoty, tmy v človekovi. Mani teda krstil roľníkov, z ktorých polí potom jedli čisté rastliny. Vo veľkej väčšine boli manichejci vegetariánmi. Koniec vesmíru bude zapríčinený tzv. vesmírnym poţiarom. Čo sa stane po spálení všetkého, manichejci ďalej neriešia. Filozofický prúd stoikov taktieţ počítal s vesmírnym poţiarom, ale tvrdil, ţe zo spáleného vznikne obnovený vesmír so svojím následným vývojom smerom k ďalšiemu vesmírnemu poţiaru. Manichejci túto oblasť uzavierajú iba poţiarom. K manichejcom sa Augustinus pripojil v Ríme. Patril k nim 9 rokov. V roku 384, keď uţ údajne opustil učenie mancheizmu, bol menovaný učiteľom rétoriky v Miláne. Podľa niektorých zdrojov sa však rétorom v Miláne stal práve preto, ţe mal podporu manichejcov. 3 gr. hylé látka, hmota, matéria. 3

4 Exkurz: novoplatonizmus 4 V hľadaní odpovede na otázku o pôvode zla sa Augustinus dostal k učeniu novoplatonikov, a prišiel k záveru, ţe zlo nie je iný princíp (ako to učili manichejci) neţ dobro, ale je iba nedostatkom dobra privatio / defectus boni. 5 V Miláne Augustinus navštevoval kázne biskupa Ambróza, ktorý dokázal Starú zmluvu vyloţiť pomocou alegórie. Podobne dokázal aplikovať platonizmus s biblickou duchovnosťou. Významní na kresťanstvo obrátení novoplatonici Victorinus a mních Antonius boli pre Augustina mimoriadne vplyvnými vzormi, ktoré ho priťahovali ku kresťanstvu. Raz ho počas uváh o kresťanstve vyrušil detský hlas, ktorý počul v záhrade. Augustinus rozoznal slová: vezmi a čítaj! Vzal teda Bibliu a otvorila sa na Liste Rimanom 13, 13 14, kde sa hovorilo o novej ţivotospráve v Jeţišovi Kristovi. Po mnohých rokoch hľadania pravej cesty ţivotom si v tomto okamihu čítania uvedomil, ţe našiel to, čo hľadal. V auguste v roku 386 sa obrátil na vieru a na Veľkú noc sa dal pokrstiť biskupom Ambrózom. Po tomto sa utiahol k asketickému, študijnému spôsobu ţivota a neskoršie sa k nemu pridali aj iní. Počas tejto doby vytvoril niekoľko filozofických spisov a 13 spisov proti manichejcom (r ). Tieto spisy boli podnietené jeho svedomím, ktoré ho trápilo, ţe aj sám v minulosti ovplyvnil a obrátil niekoľkých ľudí na túto kacírsku náuku. V spisoch vyvracia tvrdenie manichejcov, ţe človek nemá slobodnú vôľu. Tvrdí, ţe hriech vznikol zneuţitím slobodnej vôle. Nebol stvorený Bohom a nie je večný. Keďţe máme slobodnú vôľu, sme za svoje skutky individuálne pred Bohom zodpovední. Učenie A. Augustina Ježiš Kristus je jediná cesta k Bohu. Je sprostredkovateľom spásy hriešnemu človekovi, ktorému ponúka zmierenie s Bohom formou svojej zástupnej obete na kríţi. Kristus má dve prirodzenosti: 1. boţskú, 2. ľudskú. Nie sú zmiešané a tvoria iba jednu osobu. Dáva dôraz na mystické spojenie Krista a cirkvi. Pravá cirkev musí mať 4 znaky: jednotu, svätosť (patrí Kristovi; neznamená, ţe je bez hriechov), katolíckosť (všeobecnosť, celosvetovosť) a apoštolskosť. Skutoční kresťania, kdekoľvek na svete sú, spolu tvoria neviditeľnú cirkev Kristovu. Hranice tejto cirkvi pozná len Boh. Dnes uţ na ekumenickej úrovni prekonaným A. názorom je, ţe sa neviditeľná cirkev nachádza iba v rámci katolíckej cirkvi. Dodnes však platí jeho tvrdenie, ţe sa za kresťanov vydávajú a oficiálne patria do viditeľnej cirkvi mnohí, ktorí s kresťanstvom nemajú vo svojom ţivote absolútne ţiadne dočinenie. Boţie deti musia byť pripravené, ţe sa im neveriaci budú vysmievať, potupovať a ohovárať ich. Augustinus povzbudzuje kresťanov slovami z knihy proroka Izaiáša 6 51, 7-8: Čujte ma, vy, ktorí poznáte spásu, ľud, ktorý v srdci nosí moju náuku! Nebojte sa potupy od ľudí a ich hanobenia sa neľakajte, lebo moľ ich poţerie ako šaty, červ ich strávi ako vlnu. No, moja spása potrvá naveky a moja záchrana na dlhé pokolenia.. 4 K učeniu novoplatonikov pozri: Störig, Hans Joachim: Malé dějiny filozofie. Praha: Zvon, České katolické nakladatelství, ISBN X. S Bliţšie pozri: Tretera, Ivo: Nástin dějin evropského myšlení. Od Thaléta k Rousseauovi. Praha: Paseka, ISBN X. S Kapitoly napísal tzv. Deuteroizaiáš. 4

5 Kresťania majú zlo rozpoznať a strániť sa človeka, ktorý je zdrojom šírenia zla. Predmetom modlitieb kresťanov má byť Boh, jeho kráľovstvo a milosť. Zo svetských vecí pripúšťal iba modlitbu za zdravie a najnutnejšie potreby. Augustinus vysvetľoval význam jednotlivých prosieb, z ktorých je vytvorený Otčenáš. Venoval sa aj ozrejmovaniu toho, prečo mnohé modlitby nie sú vyslyšané podľa predstáv prosebníka. Na poţiadanie napísal pravidlá kláštorného ţivota, ktoré prevzali aj dominikáni. Jeho dôslednosť sa prejavila aţ na inštrukcie pre práčky, kuchárky a knihovníčky: Správkyne kuchyne, šatne a kniţnice nech sú kaţdej sestre nápomocné bez reptania. Knihy sa majú poţičiavať iba v určenú dobu dňa; tá sestra, ktorá ţiada o knihu mimo stanoveného času, tá ju nedostane. 7 Svojím učením o jedinečnosti historického momentu umučenia a vzkriesenia Jeţiša Krista (Rim 6, 9) Augustinus prekonal typické antické dejinné vnímanie v cykloch. Dejiny 8 zadefinoval ako čas dejín spásy, t.j. čas medzi stvorením a súdom, čo je všetko pod zvrchovanou Boţou kompetenciou. Celé dejiny sú najväčšou drámou, ktorej autorom je Boh. Delíme ich na etapy, pričom sú tieto obdobia analogické dňom stvorenia a časovým úsekom ľudského ţivota. Cieľom dejín je večný Šabbát, odpočinok, podľa 7. dňa stvorenia a spočíva v tom, ţe Boh bude všetko vo všetkom. Písomne a verbálne bojoval proti učeniu donatistov. Donatisti vyčítali aj pohoršujúci ţivot niektorých cirkevných hodnostárov a tým pádom aj znesvätenie sviatostí prostredníctvom ich osoby. Augustinus odpovedal, ţe Ten, kto prisluhuje sviatosť je sám Jeţiš Kristus, a teda nemôţe byť znesvätená a neplatná, aj keď ju prislúţi nehodný kňaz. Z toho dôvodu Augustinus neschvaľoval ani opätovný krst, ktorý museli podstúpiť všetci pokrstení v katolíckej cirkvi v prípade, ţe chceli vstúpiť medzi donatistov. Donatistická cirkev pôvodne patrila pod katolícku cirkev, z ktorej jej stúpenci vystúpili ešte v roku 311, keď bol za biskupa v Kartágu zvolený Caecilianus. Proti donatistickej náuke bojoval spismi aj cirkevný otec Hieronymus. Božia milosť je na spasenie nevyhnutná tvrdil A. na rozdiel od nasledovníkov britského mnícha Pelagia. Po boji s donatistmi bojoval proti Pelagiovmu učeniu takmer 20 rokov predovšetkým na politickej scéne a formou spisov. Pelagius tvrdil, ţe kresťanom stačí ţiť príkladným ţivotom podľa vzoru Jeţiša Krista, a nepotrebujú nič viac, lebo dokáţu sami ţiť ţivotom bez hriechu. Adamov hriech je pre ľudstvo iba zlým a varovným príkladom, avšak neovplyvňuje ho. Mal význam iba pre samotného Adama. Bol stvorený ako smrteľný a umrel by úplne nezávisle od toho, či by zhrešil, či nie. Augustinus zavrhol tieto tvrdenia. Milosť (gratia) je nezaslúţeným Boţím darom. Nemáme nič, čo by nám Bohom nebolo dané. Rozlišuje milosť: posväcujúcu (na odpustenie hriechov a uspôsobenie človeka konať dobro), a pomáhajúcu (osvecuje rozum a posilňuje vôľu). Kresťanský ţivot nie je moţný bez pomoci Svätého ducha. Rozum sa snaţí pochopiť Boţie veci na základe analógií. Vykúpenie je univerzálne platí pre všetkých hriešnikov a má moc odpustiť všetky hriechy. Kruto vyznievajú slová, ktoré A. vyslovil na margo nepokrstených dospelých, ale aj nepokrstených nemluvniatok, ktoré umreli hneď po narodení: budú vo večnosti potrestaní. 7 Hošek, Radislav: Aurelius Augustinus. Říman, člověk, světec. Praha: Vyšehrad, ISBN S Bliţšie pozri: Anzenbacher, Arno: Einführung in die Philosophie. Wien: Verlegergemeinschaft Neues Schulbuch, ISBN S

6 Tieto deti, hoci sa nestihli dopustiť ničoho, ani dobrého ani zlého, sú podľa A. nositeľmi dedičného hriechu (od Adama a Evy), a preto im má čo byť odpustené. Dedičný hriech sa tiahne celým ľudským pokolením. Na rozdiel od neho existuje aj hriech osobný, a tento spomínané zosnulé deti ešte nemajú. Z tohto dôvodu bude ich trest vo večnosti miernejší, neţ v prípade dospelých nepokrstených. Dedičným hriechom prišlo ľudstvo o slobodu existencie v dokonalom spojení s Bohom. Neprišlo však o slobodnú vôľu rozhodnúť sa pre dobro. Všetci ľudia sú náchylní k hriechu. Augustinus bojoval proti trestu smrti za kacírstvo, avšak svojím učením o pouţití štátnej sily na dosiahnutie obrátenia na vieru, v podstate ospravedlnil násilné konanie inkvizítorov. Prinútenie ľudí na vstup do cirkvi odvodzoval z Lukášovho evanjelia 14, 23. Osobne bol však naklonený mierumilovnej ceste, čo je potvrdené aj jeho známou vetou: Miluj, a potom rob čo chceš. Z filozofov chválil Platóna, pretoţe sa podľa neho najviac priblíţil kresťanskému ideálu. Hlavné body filozofie A. Augustina 9 sú: Skutočná múdrosť má viesť človeka k Bohu a k blaţenosti. Idey pravdy a blaţenosti sú človekovi vrodené. Týmto ideám zodpovedá jedna, nutná, nemeniteľná a večná Pravda a najvyššie Dobro Boh. Augustinova démonológia učenie o démonoch, vychádza z tvrdení Biblie, novoplatonikov, najmä z Plotínových Enneád, afrických cirkevných otcov: Tertulliana, Lactantia a Arnobia. A. sa s cirkevnými otcami zhoduje v tom, ţe démon lieta vo vzduchu. Vzdušné telo mu umoţňuje rýchlo sa presúvať a vedomostne prekonať ľudské poznanie. Poznanie je u démona dané aj dĺţkou jeho ţivota, je nesmrteľný. Ţiadny človek teda nemôţe mať také poznanie ako démoni, lebo je jeho ţivot príliš krátky. Vzdušné telo umoţňuje démonovi vniknúť do tela a myšlienok človeka, a ten má potom nočné mory a halucinácie počas dňa. Pôsobenie démona v človeku je zrejmé z jeho škodoradosti, pýchy a závisti. Démonom robí radosť, keď sa ľudia dopúšťajú omylov. Zlí anjeli a zlí duchovia démoni sú totoţné entity. Dobrí démoni podľa A. neexistujú. Vodcom zlých duchov, démonov, je diabolus diabol, neskoršie v stredoveku nazývaný knieţaťom pekiel. Vyuţívajú aj astrológiu a pôsobia ako falošní proroci. Viera v moc démonov nad človekom nie je správna, a preto by pred týmto mali uţ rodičia varovať svoje deti správnou výchovou v Boţiu, nad všetkým nadradenú moc. A. tvrdil, ţe všetky boţstvá, v porovnaní s kresťanským Bohom, sú iba bôţikmi. Na niektorých miestach vo svojich spisoch ich dokonca nazýva démonmi. Cituje z biblickej knihy proroka Sofoniáša 2, 11: Hospodin bude hrozný proti nim, pretoţe schradnúť dá všetkým bohom zeme a klaňať sa Mu bude kaţdý na svojom mieste, všetky ostrovy národov. Mnohí nekresťanskí spisovatelia tušili prítomnosť a pôsobenie Boha, avšak nedokázali odpovedať na otázku, kto je ten Boh. Bohovia pohanov budú odstránení nielen v im zasvätených chrámoch, ale aj zo srdca ich uctievčov. Hoci Boh trpezlivo hľadí na ľudské praktiky veštenia s pomocou démonov, neznamená to, ţe to aj schvaľuje. V otázkach chorobných duševných stavov, ktoré sa od pradávna pripisovali pôsobeniu démonov, nadviazal A. na tieto primitívne tradované predstavy, ktoré pretrvávali v dejinách ľudstva veľmi dlho. A. tvrdil, ţe démoni spôsobujú nemoc, ale aj nakazenie ovzdušia tak, aby bolo pre všetkých smrteľným. 9 Bliţšie pozri: Michalov, Jozef: Ranokresťanská filozofia. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa, Filozofická fakulta, Katedra etiky a katechetiky, ISBN S

7 Boh stvoril človeka tak, aby hľadal šťastie a našiel ho výlučne v poznaní Boha. Toto poznanie sa skladá jednak z toho, čo nám poskytujú naše zmysly, ale aj z toho, čo nám poskytuje naša viera. 10 Politické konanie človeka je činnosť, ktorú vykonávajú aj pohania. Má svetské ciele, a preto je na niţšej úrovni neţ činnosť odovzdania duše Bohu. Morálka politika je iná, neţ morálka beţného občana. Poznanie pravdy je u človeka výsledkom pôsobenia Boţej moci, tzv. osvietenia 11, illuminatio. Augustinus nikdy nepochyboval o Boţej existencii 12. Tvrdil, ţe všetci ľudia tušia existenciu Boha zo stvorených vecí, teda ako Stvoriteľa. A. povaţoval, na základe povedaného, za bezpredmetné analyzovať dôkazy Boţej existencie; skúmať je potrebné spôsoby Boţieho zjavenia sa svetu. Pre pozemský svet sú typické kategórie času a zmeny, ktoré však v skutočnej večnosti neexistujú. Tri druhy času sú však iba záleţitosťou našej duše: memoria pamäť, prítomnosť so zameraním na minulosť, contuitus nazeranie, prítomnosť so zameraním na prítomnosť, exspectatio očakávanie, prítomnosť so zameraním na budúcnosť. To, ţe si človek tieto súvislosti a celú uvedenú skutočnosť uvedomuje znamená, ţe je podobný Bohu stojí na horizonte večnosti. Najznámejšie diela A. Augustina De ordine O svetovom poriadku, De musica O hudbe, De immortalitate animae O nesmrteľnosti duše (pôvodne ju A. nechcel vydať), De quantitate animae O veľkosti duše (obsahovo blízka tej predošlej), De utilitate credendi O užitočnosti viery, De libero arbitrio libri III O slobodnej vôli, tri knihy (proti manichejskému učeniu), De moribus ecclesiae et de moribus Manicheorum libri II O zvykoch katolíckej cirkvi a manichejcov, dve knihy (proti manichejskému učeniu), Contra Secundinum Manicheum liber I Proti manichejcovi Sekundinovi, 1 kniha (proti manichejskému učeniu), De Trinitate O Trojici (jeho najväčšie dogmatické vieroučné dielo), De magistro O učiteľovi (napísaná formou dialógu, v ktorom je jedným z diskutujúcich jeho syn Adeodatus, o ktorého v realite prišiel a preto ho formou tohto spisu chcel zvečniť), De baptismo libri septem 7 kníh o krste (proti donatistickému učeniu), De civitate Dei O Božej obci (najväčšie apologetické obhajujúce dielo ranej cirkvi, tvoril ho v r ). Hovorí v ňom o dvoch obciach jednej, ktorá sa vyznačuje láskou k Bohu (Civitas Dei), a tej druhej, ktorá sa vyznačuje sebaláskou (Civitas terrena). Prvá je Boţia - Jeruzalem, druhá Satanova - Babylon. Nejde 10 Bliţšie pozri: Rádl, Emanuel: Dějiny filosofie I. Starověk a středověk. Praha: Votobia, ISBN S Bliţšie pozri: Sirovič, František: Dejiny filozofie. Stredovek. Trnava: Dobrá kniha, ISBN S Bliţšie pozri: Heinzmann, Richard: Středověká filosofie. Přeloţil: Břetislav Horyna. Olomouc: Nakladatelství Olomouc, ISBN S

8 o rozlíšenie cirkvi a štátu, ale dvoch skupín ľudí. Jedna je predurčená na večné kraľovanie s Bohom, a druhá na večný trest s diablom. Podnetom vzniku tohto jedinečného diela bolo vyplienenie Ríma gótskym kráľom Alarichom v roku 410. Pohania obviňovali kresťanov za spôsobenie tejto tragédie preto, ţe sa prestali klaňať a obetovať tradičným rímskym boţstvám. Augustinus odpovedal týmto dielom, rozsiahlým to spôsobom, ţe na vine sú práve oni, teda nekajúci pohania, ktorí nechcú opustiť hriech a obrátiť sa k jedinému Bohu. skladal populárne piesne. V dôsledku duchovného i vedomostného rastu A. svoje názory časom korigoval, k čomu sa otvorene priznáva a dokonca aj konkrétne vo svojich spisoch poukazuje, čo mení, opravuje, prípadne uţ nepovaţuje za správne Vybrané citáty z najznámejších diel A. Augustina: Boží štát, 15. kniha, 1. kapitola vybraná stať Z dvoch prarodičov ľudského pokolenia sa ako prvý narodil Kain, ktorý patril k ľudskému štátu, a ako druhý Ábel, ktorý patril k Boţiemu štátu. Ako u kaţdého človeka nachádzame potvrdenie toho, čo hovorí apoštol: Ale nie je prv duchovné, lež živočíšne, až potom duchovné (1Kor 15, 46), tak aj kaţdý, kto pochádza z pokazeného koreňa, najprv sa musí narodiť z Adama zlý a telesný, a aţ znovuzrodením z Krista sa stáva dobrým a duchovným. Tak aj dva štáty, najprv sa narodil občan tohto sveta, aţ neskôr občan, hoci putujúci na tomto svete, predsa patriaci do Boţieho štátu, milosťou predurčený, milosťou vyvolený, milosťou pútnik dolu, občan hore. Pokiaľ ide o neho samého, vzniká z tej istej hmoty, ktorá sa na začiatku celá skazila, ale Boh akoby hrnčiar (toto prirovnanie pouţíva apoštol úmyselne, nie neuváţene) urobil jednu nádobu z tej istej hmoty na vznešené účely, druhú na všedné (porovnaj Rim 9, 21). Najprv bola urobená nádoba na všedné účely, potom na vznešené, pretoţe v kaţdom človeku, ako som uţ povedal, najprv je to, čo je menej dôstojné, od čoho musíme začínať, ale nesmieme pri tom zostať; potom je to, čo je dôstojné, k čomu prichádzame stupňovito, a keď sme k tomu došli, aj pri tom zostaneme. Preto nie z kaţdého zlého človeka sa stane dobrý človek, ale nikto sa nestane dobrým, kto predtým nebol zlým (kto mal bremä dedičného hriechu). Čím rýchlejšie sa niekto lepší, tým skôr získava lepšie meno a nahrádza ním to predchádzajúce. O Kainovi je napísané, ţe zaloţil štát, no Ábel ako pútnik na zemi nezaloţil na zemi nijaký štát, nijakú obec. Štát svätých (veriacich v Krista) je totiţ v nebesiach, hoci jeho občania sa rodia na zemi. V nich svätý človek putuje, kým nepríde čas jeho kráľovstva, keď nebeský Otec zhromaţdí všetkých zmŕtvychvstalých v ich telách a potom im bude dané sľúbené kráľovstvo, v ktorom budú vládnuť bez skončenia časov so svojím Pánom a Kráľom všetkých vekov. 13 Vyznania, 11. kniha, 31. kapitola - celá Pane Boţe, aká hlboká je priepasť tvojich tajomstiev. Ako ďaleko od nich ma zavliekli následky mojich hriechov. Uzdrav moje oči, aby sa zaradovali z tvojho svetla. Naozaj, ak je nejaký duch toľkej vedomosti a predvídavosti, ţe všetko minulé a budúce tak pozná, ako ja poznám napríklad niektorý ţalm, vtedy ten duch je prezázračný a úţasný. Jemu nie je tajné, čo uţ pominulo a čo sa ešte stane v budúcich storočiach, ako ani mne nie je tajné, keď 13 Sv. Augustín: Boží štát 2. zaväzok. Trnava: Spolok svätého Vojtecha v Trnave, ISBN X. S

9 spievam ţalm, koľko som uţ odspieval a koľko ešte mám odspievať. Vzdiaľ sa však odo mňa, myšlienka, ţe ty, Stvoriteľ vesmíru, Stvoriteľ duší a tiel, ţe ty takisto poznávaš minulé aj budúce. Tvoje poznanie je zázračnejšie a tajomnejšie. Ţalm, ktorý počujem spievať, alebo ktorý spievam, účinkuje na mňa rozmanite, duch môj je akoby rozdelený medzi očakávaním slov, ktoré majú zaznieť, a medzi spomienkou na slová, ktoré uţ dozneli; niečo iného sa však robí v tvojej nemeniteľnej večnosti, vo večnom Stvoriteľovi myslí. Takisto, ako si na začiatku poznal nebo a zem, bez zmeny svojho poznania, tak isto si na začiatku stvoril nebo i zem, bez akejkoľvek zmeny činnosti. Kto to nechápe, nech to tieţ vyzná. Ako veľmi si vyvýšený, a predsa pokorné srdcia sú tvojím chrámom! Dvíhaš utisnutých, a nepadajú tí, ktorým pomáhaš. 14 Použitá a odporúčaná literatúra: 1. Anzenbacher, Arno: Einführung in die Philosophie. Wien: Verlegergemeinschaft Neues Schulbuch, ISBN Heinzmann, Richard: Středověká filosofie. Přeloţil: Břetislav Horyna. Olomouc: Nakladatelství Olomouc, ISBN Hošek, Radislav: Aurelius Augustinus. Říman, člověk, světec. Praha: Vyšehrad, ISBN Michalov, Jozef: Ranokresťanská filozofia. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa, Filozofická fakulta, Katedra etiky a katechetiky, ISBN Rádl, Emanuel: Dějiny filosofie I. Starověk a středověk. Praha: Votobia, ISBN Sirovič, František: Dejiny filozofie. Stredovek. Trnava: Dobrá kniha, ISBN Störig, Hans Joachim: Malé dějiny filozofie. Praha: Zvon, České katolické nakladatelství, ISBN X 8. Sv. Augustín: Boží štát 2. zaväzok. Trnava: Spolok svätého Vojtecha v Trnave, ISBN X 9. Sv. Augustín: Vyznania. Z latinského originálu preloţil Ján Kováč. Bratislava: LÚČ, ISBN Tretera, Ivo: Nástin dějin evropského myšlení. Od Thaléta k Rousseauovi. Praha: Paseka, ISBN X 14 Sv. Augustín: Vyznania. Z latinského originálu preloţil Ján Kováč. Bratislava: LÚČ, ISBN S