MESIANIZMUS V ESTETICKEJ REFLEXII WALTERA BENJAMINA

Transkript

1 MESIANIZMUS V ESTETICKEJ REFLEXII WALTERA BENJAMINA Vladimír FULKA Messianism in the aesthetic reflection of Walter Benjamin Abstract: Walter Benjamin was a prominent figure on the field of german studies, literary criticism, literary essay, philosophy and aesthetics in Germany, in the era between two world wars. This study on Benjamin s aesthetics, as well as any other studies on Benjamin s message, presents the thema of his ideological sources: these sources are the marxist philosophy and the christian-jewish theology and messianism. Benjamin s attempt was the attempt of a convergency and fusion of these, in views of many philosophers, noncompatible streams. Benjamin s fusion has been a subject of contraversies. In the present study we refer to both resources and also to the fact, that Benjamin s philosophy was a part of the more general tendencies, with names of G. Scholem, F. Rosenzweig, E. Bloch, G. Lukács, Th. W. Adorno. For some of these philosophers marxist-theologian philosophy and messianism was closely linked to the issues of aesthetics and art. Such links can be found in texts of W. Benjamin, for whom these philosophies present an optics in interpretation of the literature and existential-philosophical questions of the work of art and artist: in many literaryphilosophical essays, in a treatise on the origine of german tragic drama, in theses on the philosophy of history, in an essay on the program of philosophy and especially in his grandious work The Arcades (Das Passagen-Werk). The impact of Benjamin s aestetics can be seen in its inspiration for aesthetics of Th. W. Adorno (Ästhetische Theorie), for poststructuralism (J. Derrida) and the philosophical hermeneutics. Keywords: messianism, aesthetics, judaism, theology, marxism, progress, historical materialism, epistemology, time, nonintentional being, temporality Walter Benjamin ( ) bol nemecko-židovský mysliteľ so širokým spektrom aktivít. Bol filozofom, literárnym vedcom, kritikom, esejistom, spisovateľom, básnikom, prekladateľom z francúzštiny (Charles Baudelaire, Marcel Proust), teoretikom kultúry, germanistom s diapazónom záujmov od J. W. Goetheho cez F. Hölderlina, až po F. Kafku, či K. Krausa. Benjaminov tvorivý diapazón zahŕňal aj eseje o filme, divadle a výtvarnom umení, architektúre a ojedinele aj o hudbe. Walter Benjamin bol markantnou postavou európskej estetiky, úzko ideovo spojený s neomarxistickým Inštitútom pre sociálny výskum (Institut für Sozialforschung). Po prvej svetovej vojne, s úzkymi väzbami na členov inštitútu, Gyorgya Lukácsa, Theodora W. Adorna, Maxa Horkheimera či Ernsta Blocha. Benjamin však zároveň steleňoval charakteristický židovský civilizačno-kultúrny fenomeném v Rakúsku a Nemecku s tendenciami judaizmu, mesianizmu, mysticizmu a židovsko-kresťanskej teológie. Benjaminov marxizmus a mesianizmus vo filozofii dal podnet ku vzniku originálnej estetiky v jeho početných esejach, štúdiách, článkoch a reflexiách. Primárnou oblasťou vedeckých a bádateľských aktivít Waltera Benjamina estetika a filozofa bola germanistika, nemecká literatúra klasicko-romantickej éry: J.W. Goethe v eseji Goethes Wahlverwandschaften (1924), Ch. M. Wieland (esej,1933), nemecký literárny kriticizmus F.von Schlegela (dizertácia Der Begriff der Kunstkritik in der deutschen Romantik, 1918), Johann Hebel (články, recenzie, eseje), F.Hölderlin (Zwei Gedichte von Friedrich 196

2 Hölderlin Dichtermut, Blödigkeit, 1916). Ku germanistickým literárnym štúdiám patria eseje o literatúre 20. storočia o F. Kafkovi, A. Döblinovi a K. Krausovi, G. Kellerovi, R. Walserovi a B. Brechtovi. V centre germanistických literárnych štúdií je nepochybne pojednanie o nemeckej barokovej dráme Ursprung des deutschen Trauerspiels (1929). Benjaminove literárno-teoretické záujmy však charakteristicky presahovali do francúzskej literatúry, predovšetkým k Charlesovi Baudelaireovi v knihe Passagen-Werk (1940) a v troch esejach Charles Baudelaire. Ein Lyriker im Zeitalter des Hochkapitalismus ( ). Benjamin má však aj esejistické texty o Marcelovi Proustovi (esej Zum Bilde Prousts, 1929), H. Balzacovi, P. Valérym, A. Gidovi, a i. Benjaminove literárne záujmy sa dotýkali aj ruskej literatúry (Der Erzähler. Betrachtungen zum Werk Nikolai Lesskows, 1936). Benjaminove štúdie a eseje sa však týkali aj bytostných filozoficko-existencionálnych otázok umeleckého diela a umelca: Ursprung des deutschen Trauerspiels, Das Kunstwerk im Zeitalter der technischen Reproduktion (1935), tézy o filozofii dejín Über den Begriff der Geschichte (1940), esej Über das mimetische Vermögen (1933), estetické aforizmy a fragmenty k percepcii farebnosti vo výtvarnom prejave, esej o avantgarde a surrealizme a i. Benjaminove estetické eseje a fragmenty sú tematicky zhrnuté ako Literarische und ästhetische Essays a Ästhetische Fragmente. (Benjamin, 1974a, s , 1974b, s ) Benjaminova estetika bola determinovaná marxizmom. Bola to estetika silnej determinácie sociálno-politickými dejinami. Ako filozof mal silné sklony k marxizmu a historickému materializmu; bol vďaka svojmu priateľovi komunistovi B. Brechtovi politicky ľavicovo orientovaný, mal sympatie k ruskej revolúcii. Benjaminova ľavicová orientácia však bola vystriedaná dezilúziou a skepsou po tom, ako v rokoch podnikol cestu do stalinistického Sovietskeho zväzu, o ktorej potom napísal knihu reportáží Moskovský denník (Moskauer Tagebuch). Benjamin patril do kruhu filozofov združených vo frankfurtskom marxistickom inštitúte Institut für Sozialforschung; bol publicisticky aktívny vo vedeckej revue inštitútu Zeitschricht für Sozialforschung. Walter Benjamin bol filozofom dejín ako historického materializmu a jeho dielo je charakteristické rozsiahlou reflexiou Marxovej filozofie a filozoficko-sociálno-politickej problematiky; taká reflexia je predovšetkým v knihe Das Passagen-Werk (1940), ale aj v tézach Über den Begriff der Geschichte (1940). Das Passagen-Werk obsahuje časť N/Erkenntnistheoretisches, Theorie des Fortschritts s poznámkami k Marxovým textom a k Marxovej-Engelsovej korešpondencii. (Benjamin, 1974b, s ) Benjamin poznal Marxov Das Kapital. 197

3 Akceptoval Marxovu teóriu triedneho boja, úlohu proletariátu a revolúcie, robotníckej triedy a jej právo použiť násilné spôsoby v presadení svojich práv vo zvrhnutí moci buržoázie. Na túto tému je Benjaminova štúdia Zur Kritik der Gewalt. (Benjamin, 1974c, s ) Bol však súčasne revizionistom Marxovho učenia; nebol presvedčený o hierarchii ekonomickej základne a nadstavby spoločnosti, o nevyhnutnosti progresu v dejinách, vízii novej spravodlivej a beztriednej komunistickej spoločnosti. Pochyboval o oslobodení človeka ako výsledku triedneho boja, úlohe komunistického hnutia v dejinách. K pesimizmu a sklamaniu ohľadom nutného pokroku novej spravodlivej spoločnosti Benjamina priviedol nástup Hitlera k moci v Nemecku a globálna podpora nemeckej robotníckej triedy pri jeho nástupe. Totalitný systém fašizmu, ale aj socializmu v Sovietskom zväze, ako výsledok falošných dogmatických ideí pokroku a osvietenstva Benjamin považoval za dôvod k revízii marxistických téz. Benjamin bol filozofom dejín, historického materializmu v intenciách Marxa a transcendentálneho idealizmu F. Hegla. S rovnakým, či ešte intenzívnejším zaujatím sa venoval aj štúdiu židovského mysticizmu a teológie, ako aj kresťansko-židovského mesianizmu a eschatológie.bol v tomto smere silne ovplyvnený a motivovaný svojím spolužiakom Greshomom Scholemom, ale aj židovským mystickým filozofom Franzom Rosenzweigom, jeho knihou Hviezda vykúpenia (Stern der Erlösung,1921). Kresťansko-judaistická téma mesianizmu, spásy a vykúpenia v dejinách sa stala atraktívnou aj pre širší okruh marxistických filozofov Frankfurtskej školy. Bola súčasťou poetiky básnikov Hugo von Hofmannsthala a Carla Sternheima. Názvov knihy Ernsta Blocha Duch utópie (Geist der Utopie, 1918) je v tomto smere symptomatický. Mesianizmus je neodmysliteľnou charakteristikou diela Theodora W. Adorna, ktorý vo svojej knihe aforizmov Minima Moralia (1951) považuje Benjaminov koncept vykúpenia, Erlösung, za základ filozofického diskurzu vôbec. Ernst Bloch a Th. W. Adorno, spolu s W. Benjaminom, sú najvýraznejšími príkladmi toho, ako sa mesianizmus ako koncept filozofie dejín a teológie stáva súčasťou aj estetického diskurzu, u Blocha a Adorna hudobno-estetického diskurzu. Benjaminova filozofia-estetika je poznamenaná snahou o konvergenciu a komplementárnosť marxizmu, historického materializmu a židovského mesianizmu. Táto fúzia je predmetom polemík. (Goldstein, 2001, s. 246; Klein et al., 2011, s ) V Kleinovej encyklopédii Adorno-Handbuch je aj pojednanie Michu Brumlika o teológii a mesianizme vo frankfurtskom marxizme Theologie und Messianismus. Polemiky a kontraverzie o vzťahu marxizmu a mesianizmu boli napríklad medzi J. Habermansom, R. Tiedemannom, M. Löwym, S.-B. Morssovou a i. Podľa niektorých, ako G. Scholem, je Benjamin jednoznačne judaistický, 198

4 nie marxistický filozof a fúzia sa mu nepodarila. Karl Löwith (Weltgeschichte und Heilsgeschehen, 1949), a neskôr Jacques Derrida (Spectres de Marx, 1993) v tejto súvislosti poukazujú na skrytý židovský mesianizmus už u K. Marxa. Aj podľa Benjamina v tézach Über den Begriff der Geschichte marxizmus je sekularizovanou, profánnou podobou judeokresťanského mesianizmu v jeho koncepcii beztriednej spoločnosti. Benjamin zdieľal svoj koncept marxizmu a mesianizmu s Ernstom Blochom, pre ktorého bol mesianizmus červeným tajomstvom revolúcie a osvietenstva (v knihe Atheismus und Christentum, 1968). Je to konvergencia medzi mesianizmom a revolúciou. V Benjaminovom krátkom fragmente s názvom Theologisch-politisches Fragment (1921) je téza, že až Mesiáš v tomto zmysle dovršuje všetko historické dianie. Mesianizmus znamená apokalyptickú víziu dejín ako zániku, pominuteľnosti a vykúpenia človeka z takejto dejinnosti. Znamená znovunájdenie jeho autentického bytia. Mesianizmus je základné poučenie filozofie dejín, ktoré Benjamin parafrázoval v úvahe Theologisch-politisches Fragment z knihy Ernsta Blocha Geist der Utopie, vydanej v roku (Benjamin, 1974c, s. 203) Die Ordnung des Profanen hat sich aufzurichten an der Idee des Glücks. Die Beziehung dieses Ordnungs auf das Messianische ist eines der wesentlichen Lehrstücke der Geschichtsphilosophie. Sú to Benjaminove tézy k filozofii dejín, 18 téz Über den Begriff der Geschichte (1940), ktoré sú kvintesenciou marxisticko-mesianistickej filozofie dejín.v I. téze k filozofii dejín sú dejiny metaforicky prirovnané k slávnemu automatu z 18. storočia, k figuríne Turka šachistu, vždy vyhrávajúceho nad svojím súperom, skryte však manipulovaného osobou ukrytou pod šachovým stolom. Turek-šachista je tu metaforou historického materializmu. V skutočnosti je však riadený v pozadí skrytou silou teológie a mesianizmu; v tom je tajomstvo progresu v dejinách. Podľa A. Rabinbacha a G. Scholema Benjaminov a Blochov mesianizmus sa vyznačuje štyrmi univerzálnymi rysmi: 1. reštauratívnosťou (osvietená minulosť ako zdroj človeku dôstojnej budúcnosti), 2. utopickosťou (budúcnosť radikálne odlišná od minulosti a prítomnosti), 3. apokalyptickosťou (dejiny, svet ako apokalypsa, katastrofa, zánik), 4. etickou dilemou-ambivaletnosťou (apokalypsa ako zdroj vykúpenia). (Klein et al., 2011, s. 298) V tejto definícii je potenciálna paralela s marxizmom. Filozofickou podstatou Benjaminovho mesianizmu-marxizmu v Tézach a inde je dejinná dynamika a procesuálnosť minulosti-prítomnosti-budúcnosti, ako aj etické (resp. estetické) implikácie tejto dejinnej procesuálnosti, napr. v IX. téze o anjelovi dejín. K tejto téze Benjamina inšpiroval obraz Paula Kleea Angelus Novus (a báseň Gershoma Scholema, ktorá je mottom tejto tézy). Anjel dejín je odviaty víchrom histórie-mesianizmu do budúcnosti, do raja. Benjaminove tézy sú spojené s kritikou hegeliánskej a marxistickej (podľa Benjamina pseudo-vulgárnomarxistickej) 199

5 lineárnej paradigmy dejín ako progresu, kontinuity z minulosti do prítomnosti a budúcnosti. Dejiny, ktoré stelesňuje Kleeov Angelus Novus, sú naplnené prítomnosťou a naopak, prítomnosť je naplnená dejinami. Dejiny smerujú do budúcnosti. Je to temporalita protikladná homogénnemu, prázdnemu času lineárne a teleologicky chápanej dejinnosti u Hegla. Rovnaký koncept dejín je formulovaný v téze XIV. (Benjamin, 1974a, s. 701) Die Geschichte ist Gegenstand einer Konstruktion, deren Ort nicht die homogene, leere Zeit sondern die von Jetzzeit erfüllt bildet (...) mit Jetzzeit beladene Vergangenheit. Podstatu dejín, jej kultúrny kontext dokresľuje v tejto téze motto Karla Krausa: Ursprung ist das Ziel (Pôvod je cieľom). Je to judaistické a mesianistické poňatie času a dejín ako Jetzzeit. Benjaminov mesianistický koncept zároveň evokuje stredovekú kresťanskú teológiu Thomasa Akvinského, jeho teologického konceptu nunc stans, čiže pretrvávajúcej prítomnosti, ktorá nie je prechodom medzi minulosťou a budúcnosťou. Je ich fúziou, konvergenciou, v ktorej sa čas zastavil. Jetzzeit, alebo Nunc stans by mal byť reflektovaný a aktualizovaný v historickom materializme, revolúcii, ktorá eliminovať vedomie kontinuity dejín. (Benjamin, 1974a, s. 701) Das Bewusstsein, das Kontinuum der Geschichte aufzusprengen ist den revolutionären Klassen im Augenblick ihrer Aktion eigentümlich (XV. téza). Krátky, len dvojstranový fragment Theologisch-politisches Fragment je dobou svojho vzniku, ale aj obsahom takmer paralelný s iným Benjaminovým kľúčovým programovým filozofickým textom, ranou štúdiou Über das Program der kommenden Philosophie (1917). Štúdiu možno považovať aj za program Benjaminovej estetiky: text obsahovo zameraný na filozofiu, teóriu poznania, ktorá smeruje k poznaniu a pojmu metafyzickej skúsenosti v oblasti umenia. V prípade tejto štúdie bolo akcentované najmä náboženské poznanie a religiózna skúsenosť. Je to reštitúcia metafyziky vo filozofii, v intenciách Kanta a jeho raného spisu Prolegomena zu einer jeden künftigen Metaphysik, die als Wissenschaft wird auftreten können (1783). Je to rozšírenie pojmu skúsenosti, poznania (erweiterte Erfahrungsbegriff) o náboženstvo a dejiny, v protiklade k marginalizovaniu tejto metafyziky u Kanta a novokantovcov. V programe prichádzajúcej filozofie ide o skúsenosť metafyziky, transcendentálneho vedomia, ktorá nie je mechanickou skúsenosťou empirického vedomia. Benjamin (1974c, s. 164): So lässt sich also die Aufgabe der kommende Philosophie fassen als die Auffindung oder Schaffung desjenigen Erkenntnisbegriffes der, in dem er zugleich auch den Erfahrungsbegriff ausschliesslich auf das zentrale Bewusstsein bezieht, nicht allein mechanische, sondern auch religiöse Erfahrung logisch ermöglicht. Metafyzika znamená pre Benjamina poznanie ako totalitu skúsenosti a bytia (Dasein), ako aj náboženstva, dejín a umenia. 200

6 V Benjaminových textoch môžeme teda sledovať, ako sa jeho epistemologické, teologické (mesianistické), metafyzické a filozoficko-historické reflexie prelínajú s estetickými. Navzájom sa podmieňujú a v konečnom dôsledku smerujú do oblasti estetiky. Takéto výrazné smerovanie k estetike možno vidieť v Benjaminovej goetheovskej eseji Goetheho Výberové príbuznosti (Goethes Wahlverwandschaften, 1924). Modelovým príkladom takejto fúzie, či smerovania je esteticko-filozofické pojednanie Pôvod nemeckej trúchlohry (Ursprung des deutschen Trauerspiels, 1928) o nemeckej smútočnej hre zo 17. storočia od barokových nemeckých dramatikov Martina Opitza, Andreasa Gryphiusa, Johannesa Hallmanna, Daniela K.von Lohensteina a iných. S pojednaním o nemeckej trúchlohre sa Benjamin neúspešne pokúsil habilitovať sa na frankfurtskej univerzite, hoci Theodor W. Adorno spoznal jej význam a urobil ju dokonca hneď po svojom nástupe na univerzitu v roku 1931 témou svojich univerzitných seminárov. Bol to Adorno kto mal prvoradú zásluhu na tom, že Benjaminova práca prenikla do povedomia ako významný príspevok do filozofie-estetiky 20. storočia, anticipujúci hermeneutickú epistemológiu. Adornova habilitačná prednáška Die Aktualität der Philosophie (1931) a prednáška Die Idee der Naturgeschichte (1932) sú benjaminovské, vychádzajúce z téz v Benjaminovom pojednaní. Pojednanie má charakteristický epistemologický úvod Erkenntniskritische Vorrede, kde Benjamin širšie rozvinul a skonkrétnil svoj predchádzajúci kantovský metafyzicko-filozofický program (esej). Je to epistemologický úvod, Vorrede, nielen k téme trúchlohry, ale aj k estetike. Filozofia- epistemológia má byť hermeneutickým problémom interpretácie, reprezentácie a výkladu (Darstellung, Deutung) podľa vzoru starých teologických traktátov a ezoterických esejí. Epistemológia nie je problémom ontológie v zmysle klasickej tradície filozofických systémov a súčasnej fenomenológie. Poznanie v ezoterických esejach sa vyznačuje diskontinuitou, prerušovaním, nepravidelným rytmom, stále novým naberaním dychu, začínaním odznova, Benjamin (1974a, s. 208): Dies unablässige Atemholen ist die eigenste Daseinsform der Kontemplation...empfängt sie den Antrieb ihres stets erneuten Einsetzens, ebenso wie die Rechtfertigung ihrer intermittierender Rytmik. Poznanie pravdy v takýchto významových diskontinuách vyžaduje ponorenie sa do textu, jeho detailov a fragmentov, intertextuálnych medzier a kontextov. Benjamin prirovnal taký text k starovekej mozaike zloženej z disparátnych fragmentov. Benjaminova epistemológia anticipovala literárnointerpretačný modus intertextuality a postštrukturalizmu. Metafora mozaikovitého poznania u Benjamina bola inšpirovaná Sorenom Kierkegaardom, jeho prerušovanou dialektikou (intermittierende Dialektik), vzápätí 201

7 inšpirujúca Th. W. Adorna ku aktualizácii kierkegaardovskej estetiky (Adornova monografia Kierkegaard. Konstruktion des Ästhetischen, Benjamin bol jej recenzentom). V enyklopédii Adorno-Handbuch je túto tému pojednanie L. Hühnovej a Ph. Swaba Intermittenz und Ästhetische Konstruktion: Kierkegaard. (Klein, 2011, s ) Kierkegaard a Benjamin zohrali dôležitú úlohu v Adornovej koncepcii negatívnej dialektiky (T. W. Adorno, Negative Dialektik, 1966, následne Ästhetische Theorie, 1970). Kierkegaardova estetika bola u Benjamina dôležitým zdrojom estetizácie epistemologickej a ontologickej problematiky, ako o tom svedčia kirkegaardovské fragmenty v knihe Passagen-Werk v jej časti o Ch. Baudelaireovi. Benjaminova epistemológia, teória poznania a následne aj estetika má však svoje korene zároveň v stredovekom židovskom myticizme, s jeho asociáciami filozofa-kabalistu, Kantovho súčasníka Franza Molitora. Bola to epistemológia, ktorú Benjamin zdieľal a konzultoval s Gerschomom Scholemom. V náväznosti na tieto judaistické zdroje možno pochopiť aj Benjaminovu teóriu pravdy ako neintencionálnosti: poznanie a pravda sú odlišné a nekompatibilné ontologické entity. Poznanie je vlastníctvo vo vedomí; na druhej strane pravda je autonómne neintencionálne bytie, seba-prezentácia (Sein, Sich-Darstellen), ktorá nás nepotrebuje a ktorá nás musí absorbovať, pohltiť. Pravda je smrť intencie ; Benjamin, (1974a, s. 216): Der Gegenstand der Erkenntnis als ein in der Begriffsintention bestimmter ist nich die Wahrheit. Wahrheit ist aus den Ideen gebildetes intentionsloses Sein, (...) ein in sie Eingehen und Verschwinden. Die Wahrheit ist der Tod der Intention. Je to teologická epistemológia pravdy a poznania, na ktorých neparticipujeme ako subjekty, iba ich prijímame ako čisté bytie, meno Prozreteľnosti. Neintencionálne bytie, Intentionsloses Sein, je centrálnym pojmom Benjaminovho filozofického diskurzu; je teologickou epistemológiou formulovanou už v súvislosti s Benjaminovou jazykovou problematikou v eseji Über die Sprache überhaupt und über die Sprache des Menschen,1916. (Mertnens, 2007, s ) Benjamin je svojou podstatou filozof dejín a estetična, tak ako vzápätí jeho kontinuátor Th. W. Adorno. Pre oboch bola história Intentionsloses Sein, Sich- Darstellendes, antinómia racionálneho poznania, ktorá sa vymyká z dialektickej konceptuálnej racionality a afirmácie; v tomto zmysle je koncipovaná aj Adornova (a M.Horkheimerova) kniha Dialektika osvietenstva (Dialektik der Aufklärung,1944). Synonymom takejto neintenčnej histórie bola pre Benjamina nemecká epocha baroka a reformácie ako rozpadu stredovekého svetového poriadku. Epocha inšpirovala Benjamina k jej existencionalistickej interpretácii ako bezútešného sveta utrpenia, nespravodlivosti, rozpadu, ruín, apokalypsy a zániku. História je svojou podstatou históriou utrpenia, nešťastia, Leidensgeschichte, Unheil der Welt. 202

8 Benjaminova dikcia zlých dejín je tu marxistická. Kapitola o histórii v Benjaminovom pojednaní o trúchlohre má názov Die Ruine. Dejiny vo svetle apokalyptickej interpretácie sú prírodným fenoménom, Naturgeschichte: príroda a dejiny sa prelínajú, tvoria jednotu. Dejiny v tvári prírody sú zapísané znakom pominuteľnosti. (Benjamin, 1974a, s. 353) Auf dem Anlitz der Natur steht Geschichte in der Zeichenschrift der Vergängnis. Prírodné dejiny sa zároveň premietajú ako metafora do literatúry a výtvarného umenia. Dejiny majú estetický horizont. Benjaminovský koncept Naturgeschichte nás vracia k Heglovej a Marxovej filozofii, ale aj k prvému marxistickému literárnemu teoretikovi-estetikovi G. Lukácsovi, k jeho ranej esteticko-filozofickej eseji Teória románu. Pokus o filozofiu dejín (Theorie des Romans. Ein geschichtsphilosophischer Versuch,1916). Benjaminovo pojednanie o trúchlohre a Lukácsova esej predstavujú ideové paralely, hoci Lukács hovoril, heglovskou a marxovskou dikciou, o meštianskej epoche 19. storočia: hovoril o Naturgeschichte ako Zweite Natur, druhej prírode ako odcudzenom, a hypostazovanom svete západnej buržoáznej spoločnosti, svete konvencií a rozumu, ktorý nie je pre človeka domovom, ale väzením. Lukács hovoril v christologických evokáciách o kalvárii, o Golgote moderného človeka, Schädelstätte der moderner Innerlichkeit. Benjamin hovoril v pojednaní o nemeckej trúchlohre o Golgote, Schädelstätte, o pustatine ľudskej existencie (Öde aller Menschenexistenz), ako o typickej barokovej ikonografii. Golgota je alegóriou dejín, pominuteľnosti ľudskej existencie. Dejiny a existencia sa projektujú do nemeckej smutnohry, do celej barokovej kultúry ako alegória, fragmentarizácia a dezintegrácia. Nie je nijaká možnosť zmeniť toto osudové určenie dejín v intenciách progresu, marxistickej sociálno-politickej utópie nového socialistického a komunistického spoločenského poriadku. Odpoveď na Schädelstätte je možná len ako metafyzický mesianistický akt zvovuzrodenia, znovuprebudenia dejín a vnútorného človeka (metaphysischer Akt der Wiedererweckung des Seelischen) v eschatologickom horizonte dejín, nádeje,vykúpenia, kierkegaardovskej metafyzickej útechy. Benjaminovo pojednanie Ursprung des deutschen Traeuerspiels má výrazne religiózne, teologické, judaisticko-christologické a kvietistické vyznenie, hoci myšlienka zlých, regresívnych dejín je heglovského a marxistického pôvodu. Benjaminov mesianizmus v estetike však má celkovo skôr profánnu, sekularizovanú, existenciálno-antropologickú podobu. Mesiáš je synonymom dejín a bytia. Príkladom toho je mesianizmus v Benjaminovej eseji Goethes Wahlverwandschaften. Goetheho slávny román Výberové príbuznosti (Wahlverwandschaften) na tému nešťastnej lásky a manželstva, tragédie mladého páru interpretoval metyfyzicky mesianisticky ako nádej na vykúpenie, mystérium nádeje v beznádeji 203

9 osudu. (Benjamin, 1974a, s. 201) Nur um der Hoffnungslosen willen ist uns Hoffnung gegeben. Benjaminova estetická interpretácia Goetheho vychádza z Goetheho mesianistickej poetiky, hoci bola pravdepodobne podnietená aj mystickým mesianizmom judaistu F. Rosenzweiga v jeho knihe Hviezda vykúpenia (Stern der Erlösung, 1921). J. W. Goethe je jedným z pôvodných či primárnych zdrojov Benjaminovej mesianistickej estetiky ako tom svedčí citátmotto z Goetheho diela (Materialien zur Geschichte der Farbenlehre, 1810), o metafyzickom poznaní, na začiatku pojednania Ursprung des deutschen Trauerspiels. V rovnakom postavení ako Goethe je u Benjamina aj F. Hölderlin so svojou metafyzickou poetikou. Benjaminova mesianisticko-marxistická estetika z jeho pojednania o nemeckej trúchlohre a z téz o filozofii dejín sa rozvinula do grandióznej podoby v knihe Das Passagen- Werk (1940). Dielo je avizované ako program marxistickej metodológie a historického materializmu v skúmaní kultúry, umenia a civilizácie 19. storočia, ktorej fenoménom a priesečníkom je Paríž. Ide teda o zámer vytvoriť celkový obraz epochy dejín z disparátnych zlomkov, zdanlivo nesúvislých fragmentov a postihnúť tak totalitu diania. Ein zentrales Problem des historischen Materialismus, das endlich gesehen werden sollte (...) das Prinzip der Montage in die Geschichte zu übernehmen. Also die grossen Konstruktionen aus kleinsten, scharf und schneidend konfektionierten Baugliedern zu errichten (...) den Kristal des Totalgeschehens zu entdecken. (Benjamin, 1974a, s. 205) Ide teda o panoramatický obraz Paríža a epochy kapitalistickej spoločnosti, ako sociálno-politický, sociálno-psychologický, etický, antropologický a kultúrny fenomén; je to obraz epistemologicky čerpajúci nielen z historického materializmu K. Marxa a F. Engelsa, ale aj z ideového sveta S. Kierkegaarda a S. Freuda či C. Junga, ale aj z teológie. Das Passagen-Werk je Benjaminovou grandióznou platformou marxistickej a súčasne metafyzicko-teologickej arumentácie: difúznej mesianisticko-aquinovskej temporality dejín nunc stans, prelínania sa minulosti, prítomnosti a budúcnosti, mytologickej difúznosti sna a reality, ktorú Benjamin nachádzal v surrealizme, v jeho svete tajných afinít a príbuzností, skúsenosti v tomto zmysle. Das Passagen-Werk, ale aj tézy k filozofii dejín boli v tejto teologicko-metafyzickej koncepcii anticipované Benjaminovým estetickým konceptom mimesis v jeho dvoch štúdiách z roku 1933 Über das mimetische Vermögen a Lehre vom Ähnlichen. (Benjamin, 1974c, s , s ) V rámci kultúry ide najmä o francúzsku literatúru, predovšetkým o Baudelairea, ktorému je v Passagen-Werk venovaný rozsiahly textový segment. Tento segment tvorí súvislý celok s tromi baudelaireovskými esejami v knihe Baudelaire. Lyrik v epoche vrcholného kapitalizmu (Baudelaire. Ein Lyriker im Zeitalter des Hochkapitalismus, 1937). 204

10 Ch. Baudalaire je poňatý nie iba ako literárno-estetický zjav, ale v intenciách marxizmu ako historicko-sociálny a sociálno-politický zjav, v čom je signifikantný názov tejto knihy, alebo aj jej prvá esej s názvom Paríž druhého cisárstva u Baudelairea (Das Paris des Second Empire bei Baudelaire). Je to zjavná esteticko-kultúrna parafráza Marxovej eseje Der achzehnte Brumaire des Louis Bonaparte (1852), ktorá je východiskom Benjaminovej eseje: jej obrazu Francúzska za vlády Napoleona III. ako morálneho úpadku buržoáznej spoločnosti a Baudelairea ako jej produktu. Integrálnou súčasťou marxistickej interpretácie je metafyzickoteologická interpretácia, ktorej zdrojom je Baudelaireova poetika a estetická teória (sonet Correspondances, zo zbierky Les Fleurs du Mal, metafyzická teória correspondances). Z Baudelaireovej poetiky a teórie vychádzajú Benjaminove štúdie o mimesis. Fenomén Baudelaira je epicentrom Benjaminovej estetiky a dodáva jej charakteristickú existencionalistickú orientáciu na básnika-estéta, bohéme v 19. storočí, jeho bolestnú, sebadeštruktívnu estetickú existenciu a osamelosť, z ktorej hľadá vykúpenie v pokání, v mesianizme a metafyzike. Kierkegaardovská téma estetiky ako estétstva a estetickej existencie je charakteristickou pre Passagen-Werk a baudelaireovské eseje, estétstva ako fenoménu západnej civilizácie a kultúry. Literatúra: BENJAMIN,W. (1989): Das Passagen-Werk. Gesammelte Schriften, Band V, 1.Dritte Auflage. Herausgegeben von Rolf Tiedemann. Frankfurt am Main: Suhrkamp Verlag. BENJAMIN, W. (1974a): Ursprung des deutschen Trauerspiels. In: BENJAMIN, W. Gesammelte Schriften, I, 1. Erster Teil. Herausgegeben von Rolf Tiedemann. Frankfurt am Main: s BENJAMIN, W. (1974b): Über den Begriff der Geschichte. In: BENJAMIN, W. Gesammelte Schriften, I, 2.Zweiter Teil. Herausgegeben von Rolf Tiedemann. Frankfurt am Main: s BENJAMIN, W. (1974c): Über das Programm der kommenden Philosophie.In: BENJAMIN, W. Gesammelte Schriften, II, 1. Herausgegeben von Rolf Tiedemann. Frankfurt am Main: s DICKINSON,C., SYMONS, S, editors (2016): Walther Benjamin and Theology. New York: Fordham University Press. FRITSCH, M. (2005): Promis of Memory. History and Politics in Marx, Benjamin and Derrida. New York: State University. GOLDSTEIN, W. (2001): Messianism and Marxism: Walter Benjamin and Ernst Bloch s Dialectical Theories of Secularisation. In: Critical Sociology, 27, 2, s. 246 JAY, M. (1973): The Dialectic Imagination. A History of the Frankfurt School and the Institute of Social Researche London:University of the California Presss. KLEIN, R. KREUTZER, J. DOOM, S. MÜLLER. H. (2011): Adorno Handbuch, Leben- Werk-Wirkung. Stuttgart Weimar. Verlag J. B. Metzler. LINDNER, B. H.. (2011): Benjamin Handbuch:Leben Werk Wirkung. Stuttgart Weimar. Verlag J. B. Metzler. 205

11 MERTENS, B. (2007): Dark Images, Secret Hints.Benjamin, Scholem, Molitor and the Jewish Tradition. Studies in German Jewish History, Vol.17. Bern: Peter Lang AG, European Academic Publishers. RABINBACH, A. (1985): Between Enlightment and Apocalypse. Benjamin, Bloch and Modern Jewish Messianism.In: New German Critique, 12, H.34, s PhDr.Vladimír Fulka, PhD. Ústav hudobnej vedy, Bratislava Slovenská akadémia vied Slovensko 206