JÚLIA NAGYOVÁ. Študijný odbor: Právo Predseda komisie: Školiteľ: Doc. JUDr. Eva Ottová, Csc. Oponent: Dátum odovzdania práce: Dátum obhajoby:

Transkript

1 PRINCÍPY PRÁVNEHO ŠTÁTU DIPLOMOVÁ PRÁCA JÚLIA NAGYOVÁ UNIVERZITA KOMENSKÉHO V BRATISLAVE PRÁVNICKÁ FAKULTA Katedra teórie práva a sociálnych vied Študijný odbor: Právo Predseda komisie: Školiteľ: Doc. JUDr. Eva Ottová, Csc. Oponent: Dátum odovzdania práce: Dátum obhajoby: BRATISLAVA 2007

2 Abstrakt V svojej diplomovej práci, s názvom Princípy právneho štátu som sa zaoberala s problematikou právneho štátu a jeho atribútov, základných princípov. Medzi základné princípy som zaradila princíp limited government, teda princíp obmedzenej vlády, princíp ústavnosti a zákonnosti, princíp deľby a kontroly moci, princíp nezávislosti súdnictva, princíp garancií ľudských práv a slobôd a nakoniec princíp právnej istoty. Vo svojej práci som postupovala na základe sledovania vývoja právneho štátu a jeho princípov, a zamerala som sa ako na vnútroštátnu úpravu, tak aj na úpravu na medzinárodnej úrovni. 2

3 Predhovor V článku 1 Ústavy Slovenskej republiky sa píše, že Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Právny štát je synonymum zákonnej alebo ústavnej vlády, avšak nijaká ústava na svete, a teda ani Ústava Slovenskej republiky nemôže zabrániť tomu, aby sa štátna moc, ktorá je vybudovaná na jej základoch, nemohla premeniť na totalitný štát. Preto je veľmi dôležité venovať pozornosť problematike právneho štátu. Môžeme konštatovať, že žiadny právny štát nemôže dobre fungovať bez riadneho uskutočňovania svojich princípov. Sú to princípy, uznávané na medzinárodnej úrovni všetkými demokratickými štátmi, ktoré sú mostami spájajúcimi jednotlivé štáty spoločnými ideami. Myslím si, že je to aktuálna téma aj po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie, ktorej spoločný právny systém stojí na pevných pilieroch, na princípoch právneho štátu. Týmto by som chcela osobitne poďakovať mojej školiteľke, Doc. JUDr. Eve Ottovej, CSc., za pomoc, podporu a za rady, ktoré v značnej miere pomohli pri písaní mojej práci. Prehlasujem, že text diplomovej práce je identický s textom v elektronickej podobe a súhlasím so sprístupnením mojej práce prostredníctvom internetu. 3

4 Obsah 1 Úvod Právny štát Idea a formovanie koncepcie právneho štátu Angloamerická koncepcia právneho štátu - Rule of Law Kontinentálna koncepcia právneho štátu - Rechtsstaat Pojem právny štát Princípy právneho štátu Princíp obmedzenej vlády Charakteristické znaky princípu obmedzenej vlády Princíp obmedzenej vlády a totalitarizmus Princíp ústavnosti a zákonnosti Vymedzenie pojmu a významu zvrchovanosti ústavy a zákonov Vývoj a budovanie princípu ústavnosti a zákonnosti Kontrola ústavnosti Kontrola ústavnosti a právomoci Ústavného súdu SR Princíp deľby a kontroly moci Pojem deľby moci Vývoj ideí deľby moci Zásady deľby moci Deľba moci v SR Nezávislosť súdnictva Všeobecne o princípe nezávislosti súdnictva Sudca v právnom štáte a zodpovednosť sudcu Etika a etický kódex sudcu Zásady konania a právo na spravodlivý proces Medzinárodná úprava princípu nezávislosti súdnictva Garancie základných ľudských práv Z dejín ľudských práv a slobôd Podstata ľudských práv

5 3.5.3 Generácie ľudských práv Úlohy OSN pri ochrane ľudských práv Ochrana ľudských práv v Európe Helsinský proces v uplatňovaní ľudských práv Ochrana ľudských práv v rámci EU Garancie základných ľudských práv v SR Právna istota Význam právnej istoty Predpoklady právnej istoty Retroaktivita a aretroaktivita v práve Záver...56 Príloha Príloha Zoznam použitej literatúry

6 1 ÚVOD Úvodom mojej práce by som chcela poznamenať, že problematika právneho štátu a jeho princípov je v súčasnosti veľmi populárna. Zaoberajú sa ňou právny teoretici na domácej i na zahraničnej právnej scéne. Organizujú sa konferencie, vyšlo mnoho odborných prezentácii, ale ešte stále existujú štáty na svete, kde vládnu diktátorské a totalitné režimy, kde ľudia nepoznajú svoje základné ľudské práva, kde neexistuje ich garancia, kde štátna moc odmieta deľbu moci a moc vôbec nie je obmedzená. Sme v 21. storočí, ale dodržiavanie princípov právneho štátu nie je všade samozrejmosťou. Je to globálny problém, pravdepodobne nie neriešiteľný, ale ako riešenie mnoho iných problémov aj tento potrebuje čas, trpezlivosť a spoluprácu štátov. Dúfam, že mojou prácou pomôžem priblížiť a objasniť význam princípov právneho štátu a pevne verím, že neostane len pri ich zverejnení v základných prameňoch štátov, ale uskutoční sa aj ich realizácia efektívnym a kvalitným spôsobom. 6

7 2 PRÁVNY ŠTÁT 2.1 Idea a formovanie koncepcie právneho štátu Korene právneho štátu siahajú do antickej politickej filozofie, do obdobia úvah o štáte. Pri zrode právneho štátu stojí bohyňa Spravodlivosti so zaviazanými očami, s mečom a váhami v rukách, čo predstavuje jednotu moci a práva. 1 Právny štát vychádza z gréckej naturalistickej myšlienky nomos despotes, z predstavy vlády práva. Gréci chápali zákon ako súčasť prírody a podľa nich zákon panoval nad každým, aj nad panovníkom. Zákon bol považovaný za súčasť vesmíru. Pramene o formovaní koncepcie právneho štátu nájdeme v dielach starovekých mysliteľov. Myšlienku o tom, že štátnosť je možná len tam kde vládnu zákony, rozvíjali myslitelia ako Cicero, Platón v diele Zákony a Aristoteles v diele Etika Nikomachova a Politika. Veľký krok vpred v teórií právneho štátu dosiahol významný rímsky filozof, Cicero. Vyslovil názor, že za zákony možno považovať iba tie normy, ktoré neprotirečia spravodlivosti, a že zákon sa musí vzťahovať na všetkých. Tým rozumel rovnosť všetkých pred zákonom. 2 Podľa Platóna zákon bol neobmedzeným pánom nad vládcami, a vládcovia sú len poslušnými poddanými v službách zákona. 3 Ďalej pokračuje vidím zánik toho štátu, v ktorom zákon nemá silu a podlieha niečej moci. Tam, kde je zákon vládcom nad vladármi a oni sú jeho otrokmi, tam vidím spásu pre štát a všetky blahá, aké len môžu bohovia darovať štátu. 4 Platón rozlišoval dva druhy štátneho zriadenia, pri jednom stoja najvyššie vládcovia, pri druhom zákon stojí nad vládcami. Aristoteles, Platónov žiak právo považoval za garanta zákonnosti a rovnosti (to nomimom kai to ison) a zákon považuje za výsostný produkt rozumu. Aristoteles klasifikoval štáty podľa ich cieľa. Podľa neho správne štáty sú také, ktorým cieľom je dosiahnuť blaho pre svojich občanov. Vo svojich dielach píše, že tam kde neexistuje moc zákona, tam ani štátne zriadenie neexistuje. V stredoveku koncepcia právneho štátu nemala taký veľký význam ako silne centralizovaný štát, ktorý bol podporovaný Hobbesom, Bodinom a Machiavellim. 1 Krčková, E.: Genéza ideí právneho štátu. Právny obzor, 74, 1991, č. 1, s Rozin, E: Pramene idey právneho štátu. Právny obzor, 77, 1994, č. 5, s Platón: Zákony, Praha 1961, s Platón: Spisy, Moskva 1972, zv.2, s

8 V storočí holandský právnik, Hugo Grotius využil Aristotelove myšlienky a definoval štát ako dokonalé spoločenstvo slobodných ľudí, vytvorené v záujme zachovania práva a všeobecného úžitku. 5 Vychádzal z toho, že právo predchádza štátu. Počas 17. storočia možno zaznamenať rozvoj idey právneho štátu. Tento rozvoj prebiehal ako na americkom kontinente, Anglicku, tak aj na európskom kontinente. 2.2 Angloamerická koncepcia právneho štátu a Rule of Law Angloamerická koncepcia právneho štátu má dve základné odvetvia. Jedným z nich je anglická doktrína Rule of Law, panstvo práva a druhým je americká verzia známa ako Due process of Law, povinnosť právneho postupu. Anglická doktrína súvisí s budovaním demokratického konštitualizmu, čo vytvorilo priestor pre rozvoj a šírenie koncepcie právneho štátu. Už v roku 1608 anglický právnik Sir Eduard Cook v spore anglickým kráľom, Jakubom I. vyslovil svoj názor, že právo chráni kráľa a nie naopak. Táto myšlienka našla ústavnú podobu až koncom 17. storočia, pod názvom Bill of Rights (1689) Listina práv. Tento dokument, ktorý vymedzil práva a povinnosti panovníka voči spoločnosti, sa stal základom angloamerickej koncepcie právneho štátu (Rule of Law). Rule of Law sa spája s menom anglického konštitucionalistu Alberta Venna Diceya. Vo svojom diele, Úvod do štúdia ústavy, píše o hlavných princípoch hmotnoprávneho princípu Rule of Law: 1. Nikto nemôže byť potrestaný alebo povinný strpieť zásahy do svojej osobnej integrity alebo majetku, pokiaľ neporušil právne predpisy a táto skutočnosť nebola ako taká kvalifikovaná súdom. 2. Nikto nemôže byť postavený nad zákon. 3. V štáte má existovať vláda práva a nie vláda ľudí. 6 Ďalším predstaviteľom anglickej koncepcie právneho štátu bol John Stuart Mill, anglický filozof, logik a ekonóm. Podľa neho idea právneho štátu odvodzuje svoj zrod od myšlienky nevyhnutnej obrany pred priveľmi silnou mocou. Jej základom je reflexia vzťahu občan - štát. 5 Grotius: O práve vojny a mieru. Moskva 1956, s.74 6 Ottová, E.: Teória práva, Šamorín, Heuréka, 2006, s. 68 8

9 Podľa Alexandra Bröstla iní autori používajú pojem Rule of Law na vyjadrenie koncepcie spravodlivosti. 7 V tomto prípade sú pojem Rule of Law a pojem process of law spríbuznené. Právo na riadny proces definuje už aj Magna Charta Libertatum. Ako formulácia práva sa prvý raz použila v roku 1345 v Statute of Westminster Eduardom III. Americká predstava o práve na spravodlivý proces má svoje korene v dokumente Virginia Bill of Rights, ktorý vypracoval George Mason v roku Dokument vychádzal z Magny Charty Libertatum, ktorá fixovala že ľudia majú isté neodňateľné práva, ako je právo na život, slobodu a budovanie osobného šťastia. Právo na spravodlivý proces má svoju procesnoprávnu (požiadavka na spravodlivý a riadny súdny proces) aj hmotnoprávnu (požiadavka na ochranu slobody pred svojvôľou) dimenziu. V prípade porušenia práva je garantované právo na spravodlivý proces, čo znamená, že: a) každý má právo na sudcu vo svojej veci, b) obvinený musí byť oboznámený o vznesení obvinenia a má právo vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam. ktoré sa mu kladú za vinu, c) nikoho nemožno odsúdiť bez toho, aby sa vyjadril ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu. Spravodlivý proces má určité princípy, ktoré možno zhrnúť do týchto bodov: a) polícia má prísne vymedzené práva, b) nikoho nemožno zadržať bez jasného písomného obvinenia, ktoré uvádza, z akého porušenia zákona je podozrivý; zadržaného treba informovať o právach (napr. právo na obhajobu, právo odoprieť výpoveď ), c) platí zásada prezumpcie neviny, d) občanov nemožno nútiť, aby svedčili sami proti sebe - právny systém nepripúšťa vynútené priznanie, e) nemožno dva razy trestať za ten istý čin. Americký model právneho štátu vychádza z týchto zásad: Právo na slušný proces, ak sa človek dostane do rozporu so zákonom: a ) obvineného treba oboznámiť s právami - telefonát rodine, právo na advokáta, právo nevypovedať 7 Bröstl, A.: Právny štát. Pojmy, teórie, princípy. Košice Medes, s.r.o. 1995, s.17 9

10 b ) nemožno obvineného fyzicky ani psychicky týrať c ) domovej prehliadky na základe rozhodnutia súdu, sa musí zúčastniť jedna nezainteresovaná osoba d ) právo na verejný súdny proces e ) právo odvolať sa, žiadať o milosť. 8 V dnešných dňoch Ústava USA obsahuje dodatok, ktorý vyhlasuje, že nikto nemôže byť pozbavený života, slobody alebo vlastníctva bez riadneho procesu ( no person shall be deprived of life, liberty or property without due process of law ). 9 Na takýchto princípoch sa budujú základy ústavného práva, ktoré slúžia ako ochrana a záruka občanom voči zneužitiu štátnej moci. 2.3 Kontinentálna koncepcia právneho štátu a Rechtsstaat Koncepcia právneho štátu v kontinentálnej Európe vychádza z nemeckej koncepcie z 14. storočia, z koncepcie rechtsstaatu. Podľa toho štát je viazané právom a má presne vymedzené právomoci. Chápal sa ako antitéza policajného štátu. Medzi charakteristické znaky rechtsstaatu patrí osobnosť človeka ako základná spoločenská hodnota a panstvo zákona, čo zaväzuje všetky štátne orgány. Filozofický základ teórie právneho štátu vytvoril nemecký mysliteľ Emmanuel Kant, ktorý navrhol pojem právny štát. Základom teórie právneho štátu je myšlienka zvrchovanosti zákona vo vzťahoch spoločnosti a štátu, vo vzťahoch štátu a občana. 10 Podľa neho bolo funkciou štátu iba zaisťovať právo. Jeho idey nájdeme v dielach Myšlienky k všeobecným dejinám v svetoobčianskom zmysle (1784) a Metafyzické základy právnej vedy (1797). Ďalším významným predstaviteľom tejto koncepcie bol Wilhelm von Humboldt. Základ právneho štátu videl v zabezpečení právnej istoty každého jednotlivca, o čom svedčí jeho spis Myšlienky z pokusu o určenie hraníc pôsobnosti štátu (1792) Myslitelia v 19.storočí sa zaoberajú otázkami kontroly štátnej správy a ich teórie sú namierené proti policajnému štátu (Polizeistaat). Osobnosťami tejto doby boli Otto Bähr, Rudolf von Gneist a Johan Caspar Bluntschli. 8 Prusák, J.: Teória práva, Bratislava, Vydavateľské oddelenie právnickej fakulty UK, The contitution of the United States of America. Amendments. Article Five. In: American State Papers. The Federalist. J.S.Mill. Chicago London Toronto 1952, s Krčková, E.: Genéza ideí právneho štátu. Právny obzor, 74, 1991, č. 1, s

11 Bähr tvrdí, že právny štát pozdvihuje právo na základnú podmienku svojho bytia, že to je štát, v ktorom sa celý čulý život individuálny i spoločenský bez ujmy na nevyhnutnej slobode pohybuje v medziach základných právnych noriem. 11 Johann Caspar Bluntschli pod právnym štátom rozumie kooperáciu troch zložiek, a to ochranu práv jednotlivcov, materiálny prospech a duchovné pozdvihnutie. Podľa neho právny štát je nesprávny pojem na pomenovanie ideálneho štátu, a za správne považuje pojem konštitučný (ústavný) štát. Robert von Mohl zase pojem konštitučný štát považuje za obmedzujúci a nahradil ho pojmom rozumný štát. Na základe teórií týchto významných mysliteľov môžeme konštatovať, že podstatou právneho štátu je zásada postupu štátu na základe práva a zasahovania štátu do života jednotlivca musí byť vždy v súlade s ústavou a zákonmi. 2.4 Pojem právny štát Právny štát by som charakterizovala nasledovne: Je to štát, kde štátna moc sama seba obmedzuje, vopred danými, všeobecne záväznými pravidlami platiacimi bez výnimky pre každého. Štátne orgány tohto štátu môžu konať len to, čo im dovoľuje zákon. Občania môžu robiť všetko, čo im zákon nezakazuje. Majú teda istotu, že moc nebude zasahovať do ustálených právnych vzťahov neočakávanými a nepredvídateľnými zásahmi. 12 Z toho môžeme vyvodiť, že základnou myšlienkou právneho štátu je diferencovanie vzťahu k právu zo strany štátu a jeho orgánov a zo strany občanov. Demokratický právny štát tvorí veľké množstvo navzájom sa podmieňujúcich princípov. Medzi princípy právneho štátu patria predovšetkým: 1. princíp obmedzenej vlády (limited government) 2. princíp ústavnosti a zákonnosti 3. princíp deľby a kontroly moci 4. princíp nezávislosti súdnictva 5. princíp garancii základných ľudských práv 6. princíp právnej istoty. 11 Bähr, O.: Der Rechtsstaat. (Eine publizistische Skizze). Aalen 1961 (pôvodne Cassel Göttingen 1864), s.1 12 Kolektív autorov: Slovník spoločenských vied, Media trade, spol. s r.o.- SPN, Bratislava, 1997, s

12 3 PRINCÍPY PRÁVNEHO ŠTÁTU 3.1 Princíp obmedzenej vlády Charakteristické znaky princípu obmedzenej vlády Jedným základným pilierom právneho štátu, kde vládnu zákony a nie ľudia, je princíp obmedzenej vlády, tzv. limited government. V takomto štáte štátne orgány uskutočňujú svoje právomoci na základe práva a v medziach práva. Tento princíp napomáha k tomu, aby štátne orgány vykonávali štátnu moc obmedzene a v prospech občanov. Existencia demokratického právneho štátu nesúvisí len s limitovaním moci štátu, ale je závislá od existencie rozvinutej občianskej spoločnosti. Je tu len otázka hľadania miery, limitu zasahovania štátu do života spoločnosti. V realizačnej rovine v extrémnej polohe to môže viesť k totalite občianskej spoločnosti, prípadne anarchií, alebo na druhej strane etatizmu štátu. V 19. storočí sa viedol vedecký spor o tom, aké je správne rozdelenie medzi priestorom jedinca, ktorý má nárok na slobodu a medzi štátom, ako regulujúcou inštitúciou. Zakladateľ berlínskej univerzity, Wilhelm von Humboldt vo svojom diele Jedinec a moc vytvoril hranice medzi štátom a spoločnosťou. Podľa neho štát môže zasahovať len do tých záležitostí občanov, ktoré oni sami nie sú schopní zabezpečiť. Štát slúži na ochranu právneho poriadku a nemôže potláčať individualitu jedinca. Z humboldtových myšlienok sa vykryštalizoval princíp obmedzenej vlády, ktorý nájdeme v ústavách demokratických štátov. Je tam aj požiadavka na vytvorenie ústavných bariér, kvôli limitovaniu zasahovania štátu do základných ľudských práv a slobôd občanov. Aj Ústava Slovenskej republiky obsahovo akceptuje všetky rozhodujúce princípy a neobmedzuje sa len na ich pojmové zakotvenie či formálno-štrukturálne naznačenie, ale obsahuje aj celý rad ustanovení, v ktorých jednotlivé princípy nachádzajú svoje reálne vyjadrenie. Také myšlienky presadzoval aj Carl Schmitt v roku Podľa neho ústava nie je iba mocou a leskom štátu, ale slobodou, ochranou občanov pred zneužitím moci 13. To znamená, že akokoľvek je jednotlivec podriadený mocenskej a právnej hierarchií štátu, ľud ako zákonodarca, zaväzuje demokratický štát k službe v prospech človeka. 13 Schmitt, C.: Verfassungslehre. Berlin 1928, s

13 3.1.2 Princíp obmedzenej vlády a totalitarizmus V 21. storočí právne systémy demokratických štátov umožňujú občanom konať všetko, čo zákonom nie je zakázané, ale štátne orgány môžu konať iba na základe zákona a v medziach zákona. V nedemokratických štátoch vládne opak. To znamená, že občanom je dovolené to, čo im zákon priznáva, ale štátne orgány môžu konať to, čo im nie je zakázané. Nedemokratické štátne zriadenie, teda protiklad právneho štátu môžeme charakterizovať tým, že vôbec negarantuje ľudské práva, alebo len v obmedzenej miere, napríklad v podobe občianskych práv. Ďalej štátna moc používa mimo právne metódy regulácie založené na represií, na potláčaní. Tendencia zasahovať do všetkých oblastí života spoločnosti a jednotlivca je príznačná pre totalitný štát. Črty totalitárneho štátu sa objavili už v 18. a 19 storočí (policajný štát) a neskôr okolo 20. rokov 20. storočia (moderný totalitný štát). Príkladom absolutistického policajného štátu bolo Prusko počas panovania Fridricha Wilhelma I. Snahou policajného štátu je do najmenších detailov upravovať život poddaných a zasahovať do ich súkromnej sféry. V policajnom štáte nemal občan nijakú účinnú ochranu. Moc sa koncentrovala v exekutíve. Z dominantného postavenia exekutívy v policajnom štáte tiež vyplýva, že orgánom štátnej správy je dovolené všetko, okrem toho, čo im nie je zakázané. Občanom je dovolené len to, čo im právo priznáva, všetko ostatné je im zakázané. Modernou formou policajného štátu je totalitný štátny režim. Totalitná moc neumožňuje rozvoj občianskej spoločnosti. Nárokuje si úplne ovládať život jednotlivca. V spoločnosti existuje len jedna ideológia, na ktorú má výlučne vlastnícke práva štát alebo politická strana. Opozícia sa potláča a likviduje, platí zákaz vytvárania politických strán. V totalitnom štáte sa nerealizuje ani deľba moci. Štátna moc sa koncentruje v rukách vodcu. Význam strácajú aj zastupiteľské orgány, voľby sú len formálne. Súdna moc je politizovaná, a preto nemožno hovoriť ani o nezávislosti súdnictva. 14 Základnými prejavmi totalitarizmu 20. storočia sú fašizmus a socialistický totalitarizmus. Fašizmus má svoj pôvod v Taliansku. Po prvej svetovej vojne tu vznikla skupina fasci di combatimento, ktorej členmi boli najmä vojaci, monarchistická inteligencia a stredné vrstvy. V znaku mali starorímske Fasces zväzok prútov 14 Ottová, E.: Teória práva, Šamorín, Heuréka, 2006, s

14 ovinutých červenými remeňmi so sekerou uprostred. Odtiaľ sa odvodzuje aj názov fascizmo fašizmus. 15 Výraz totalitarizmus vstúpil do európskeho povedomia okolo roku 1926, keď ním taliansky liberáli označovali výsledok volieb, v ktorých získali väčšinu fašisti. Totálna podriadenosť človeka štátu bola pertraktovaná ako kolektívny zmysel života. Ovládanie ľudí nesleduje prospech jednotlivca, ale štát to robí v záujme národa ako celku, aby mohol uplatniť svoju moc. Moderný totalitárny štát vo svojej Marxistickej podobe ponúka premyslený pokus o legitimáciu. Argumentuje novým typom socialistického človeka a smerovaním k spoločnosti, v ktorej moc stratí svoje opodstatnenie. Socialistický totalitarizmus doplnil politickú, ideologickú a morálnu závislosť jednotlivcov a spoločnosti od štátu závislosťou ekonomickou. Socialistická jednota moci a vlastníctva znamenala úplné pohltenie jednotlivca aj občianskej spoločnosti štátom. Spoločnými znakmi oboch typov štátov sú koncentrácia politickej moci, zasahovanie do hospodárstva alebo určovanie svetonázorovej orientácie. Totalitárny štát si robí nárok na bezvýhradnú poslušnosť voči právu, ale aj na zmýšľanie ľudí. Štát nepokladá za potrebné prezentovať rôzne politické názory, ani podnecovať jednotlivcov k slobodnej tvorbe názorov. Každý totalitárny režim utláča potencionálnych protivníkov a disciplinuje spoločnosť pomocou mechanizmov šírenia strachu Ottová, E.: Teória práva, Šamorín, Heuréka, 2006, s Bröstl, A.: Právny štát. Pojmy, teórie, princípy. Košice Medes, s.r.o. 1995, s

15 3.2 Zákonnosť a ústavnosť Vymedzenie pojmu a významu princípu ústavnosti a zákonnosti Zákonnosť a ústavnosť patria medzi najdôležitejšie znaky právneho štátu. Môžeme konštatovať, že ústavnosť je jadrom zákonnosti. Tento princíp spočíva v presnom vymedzení právomoci štátnych orgánov a stanovuje postup a prostriedky orgánov pri výkone štátnej správy. Viazanosť štátu vlastným právom je základom právneho štátu, čo reguluje prostriedky moci štátu a obmedzuje ich použitie. Zákonnosť a ústavnosť by mali byť univerzálnymi metódami štátnej činnosti v demokratických štátoch. Nedemokratické štáty možno charakterizovať práve opakom, to znamená, že prekračujú rámec stanovený zákonom s použitím nelegálnych sankcií a postupov. Ústavnosť možno vymedziť z formálneho ako aj z materiálneho hľadiska. Z formálneho hľadiska ústavnosť znamená dodržiavanie ústavy, ústavných zákonov, ako aj medzinárodných zmlúv. Z materiálneho hľadiska ústavnosť charakterizujeme ako právo na ústavu, ktorá zabezpečí základné práva a slobody a zakotví demokratickú štruktúru štátnej moci, ale tiež právo na nemeniteľnosť demokratických ústavných princípov. Ústavnosť je jadrom zákonnosti, najmä jej zásada všeobecnej viazanosti všetkých platným právom a zásada postupu štátnych orgánov a štátnych inštitúcií na základe zákona. 17 Zákonnosť, alebo legalita znamená, že štátna moc je vykonávaná právne upraveným spôsobom, teda je vykonávaná v zhode s právom. Je to metóda regulácie správania sa subjektov v právnom štáte. Tento princíp je všeobecne záväzný, platí pre všetkých na základe princípu rovnosti pred zákonom. Štátna moc obmedzuje aj samu seba, aj keď len moc je tvorcom práva. V právnom štáte sa občas legalita prepletá s legitimitou. Pod pojmom legitimita rozumieme buď súhlasné hodnotenie (normatívnu legitimáciu) štátnej moci, alebo jej skutočné schválenie (sociologickú legitimáciu). Pojem legitimita sa pôvodne začal používať v 19.storočí v súvislosti s reštaurovanými monarchistickými systémami na zvýraznenie ich odlišností od nelegitímnych napoleonovských monarchií, či dokonca revolučných režimov. 18 Vzťah legality 17 Prusák, J.: Teória práva, Bratislava, Vydavateľské oddelenie právnickej fakulty UK, Bröstl, A.: Právny štát. Pojmy, teórie, princípy. Košice Medes, s.r.o. 1995, s

16 a legitimity často obsahuje rozporné stránky. Legitimita niekedy môže pôsobiť proti legalite, napríklad pri porušovaní ústavy, alebo keď formálne dodržiavanie zákona má za následok narušenie princípov demokratickej spoločnosti. Každý zákon, ktorý je súčasťou daného platného právneho poriadku, vychádza z intencií a princípov zakotvených v ústave. Základnou zásadou právneho poriadku je súlad nižších právnych noriem so základným zákonom. Naša ústava v článku 120 zakotvuje, že vláda môže vydávať nariadenia len v medziach zákona a článok 123 stanovuje ministerstvám a ostatným štátnym orgánom, že všeobecne záväzné právny normy môžu vydávať len ak ich na to splnomocní zákon. Znamená to delegovanú normotvorbu, ktorá musí rešpektovať princíp zvrchovanosti ústavy a zákona. Princíp zvrchovanosti ústavy je charakteristický aj svojimi formálnymi znakmi. Medzi ne patrí osobitný spôsob schvaľovania, označenie, písomná forma, najvyššia právna sila Vývoj a budovanie princípu ústavnosti a zákonnosti V demokratických štátoch ústavu považujeme za primárnu normu, ktorá určuje všetky základné vzťahy v spoločnosti. Stupňovitú výstavbu právneho poriadku, hierarchiu a platnosť celého právneho systému definoval Hans Kelsen nasledovne: Ak skúmame, prečo je tento zákon záväznou normou a prečo patrí do sústavy právneho poriadku, dôjdeme k určitému ústavnému zákonu. Ak pátrame ďalej, môžeme dôjsť k jednému alebo viacerým ústavným zákonom, ktoré boli prijaté podľa skoršej ústavy, až dospejeme k ústave ako prvej a prvotnej právnej norme. 20 Základy písaných ústav môžeme hľadať v 18. storočí, kedy americká a francúzska revolúcia vyústili do prijatia ústavy vo formálnom zmysle, teda písanej ústavnej listiny. Klasickú definíciu ústavy takto formuloval Henry Saint John Bolingbroke: Ústavou rozumieme... súbor zákonov, inštitúcií a zvyklostí odvodených od určitých stanovených princípov rozumu,... ktoré tvoria všeobecný systém, v zhode s 19 Svák, J. a kolektív: Ústavné právo SR, Akadémia policajného zboru, Bratislava, 2002, s Prusák, J.: Teória štátu a práva, Vydavateľské oddelenie PF UK, Bratislava 1996, str

17 ktorým spoločnosť súhlasila, že bude ovládaná. 21 Jeho myšlienky o ústave nájdeme rozpracované v diele Traktát o stranách. O nemeckej ústavnej teórii môžeme konštatovať, že vychádza z existencie formálnej ústavy alebo ústavy vo formálnom zmysle, hoci to ešte neznamená, že štáty ktoré nemajú písanú ústavu, napr. Veľká Británia, nemôžu byť právnymi štátmi. V dejinách vyspelých štátov sa často stretneme s problematikou rozporov medzi právnymi normami, preto sa vytvorilo celý rad pravidiel na riešenie takýchto situácii. Sem patrí napr. pravidlo lex posterior derogat priori (neskoršia norma ruší skoršiu), lex specialis derogat legi generali (špeciálna norma ruší všeobecnú normu) a lex superior derogat legi inferiori (vyššia norma ruší nižšiu). Samozrejme ani tieto princípy sa neuplatnia vždy a všade Kontrola ústavnosti Rešpektovanie tejto zásady znamená akceptovanie ústavy, ako primárneho zákona štátu jednotlivcami a štátnymi orgánmi. V právnom štáte musia byť všetky právomoci a povinnosti štátnych orgánov upravené zákonmi, aby zásahy do slobody občanov neboli protizákonné. To znamená, že za právny štát môžeme pokladať len taký štát, v ktorom sa zásahy do sféry individuálnej slobody jednotlivca môžu diať výlučne na základe zákona a ktorého výkonná moc uznáva prednosť zákona. 22 Keď už hovoríme o tom, že sloboda jednotlivca je principiálne neobmedzená, tak s tým súvisí aj to, že každé oprávnenie štátu je naproti tomu principiálne ohraničené a s tým aj kontrolovateľné. Preto sú všetky funkcie štátu upravené právnymi normami, lebo len to umožňuje ich kontrolu. V ústavnom systéme súdna kontrola ústavnosti má nezastupiteľnú úlohu. Základným predpokladom právneho štátu je, že normy nespôsobia proti sebe a nie sú navzájom v hierarchickom a obsahovom rozpore. Ak by nastal takýto rozpor, v ústave nájdeme riešenie na takú situáciu. Ústavná kontrola ústavnosti sa realizuje nasledovne: 1. buď preventívnou kontrolou ústavnosti, ktorá sa využíva Ústavnou radou vo Francúzskej republike 21 Bolingbroke,H. St. J.: Dissertation on Parties. London 1733, s Schmitt, C.: Verfassungslehre. München und Leipzig 1928, s

18 2. alebo následnou kontrolou ústavnosti, ktorá sa realizuje Ústavným súdom SR v Slovenskej republike. 23 Ochrana ústavy v Slovenskej republike sa uskutočňuje aj Národnou radou SR, podľa čoho vláda zodpovedá parlamentu. Poslanci môžu vysloviť nedôveru vláde, alebo kontrasignáciu niektorých rozhodnutí prezidenta. Aj normotvorba a legislatíva musia rešpektovať ústavu a pri tvorbe zákonov musia vychádzať z ústavy. Kontrola ústavnosti môže mať politickú a právnu podobu. Rozdiel je iba pri vykonávaní kontroly. Kým politickú kontrolu vykonáva zákonodarný orgán, tak právnu kontrolu vykonávajú riadne alebo osobitné súdy, napr. ústavné súdy. Ďalej kontrola môže byť všeobecná alebo konkrétna. Všeobecná kontrola znamená posudzovanie súladu zákonov s ústavou. Konkrétna kontrola spočíva v rozhodovaní o konkrétnych porušeniach ústavy. Podľa Hansa Kelsena všeobecne platí, že ústava je akosi iba prvým pozitívnym krokom k tvorbe práva, je rámcom, ktorý nadobudne hmotný obsah až zákonmi podľa nej utvorenými. 24 Môžeme konštatovať, že pri charakteristike tohto princípu ide najmä o to, aby bol v systéme práva dôsledný poriadok a občan sa netopil v nekonečnom mori podzákonných právnych noriem a interných predpisov Kontrola ústavnosti a právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky Ústavný súd Slovenskej republiky so sídlom v Košiciach kontroluje zachovanie princípu ústavnosti. Jeho ústavné postavenie a právomoc je upravená v siedmej hlave, prvom oddiele Ústavy SR, čl Zmysle ústavnej úpravy ústavný súd rozhoduje predovšetkým: 1. o súlade 23 Svák, J. a kolektív: Ústavné právo SR, Akadémia policajného zboru, Bratislava, 2002, s Kelsen, H.: Základy obecné teorie státní. Brno 1932, s Krsková, A.: Právny štát je keď...,nové slovo, 32, 1990, č. 27, s

19 zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky, a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, nariadení vlády, všeobecne záväzných právnych predpisov ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky, a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom a zákonmi, všeobecne záväzných nariadení obcí a vyšších územných celkov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky, a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom a so zákonmi, ak o nich nerozhoduje iný súd, všeobecne záväzných právnych predpisov miestnych orgánov štátnej správy a všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom, so zákonmi, s nariadeniami vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy, ak o nich nerozhoduje iný súd, o súlade dojednaných medzinárodných zmlúv, na ktorý je potrebný súhlas NR SR s ústavou alebo ústavným zákonom, o súlade predmetu referenda, ktoré sa má vyhlásiť na základe petície občanov alebo uznesenia NR SR, s ústavou alebo s ústavným zákonom. 2. Kompetenčné spory medzi ústrednými orgánmi štátnej správy, ak zákon neustanovuje, že tieto spory rozhoduje iný štátny orgán. 3. Ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv a slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z ratifikovanej a vyhlásenej medzinárodnej zmluvy, ak o ochrane nerozhoduje iný súd. Ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach orgánov územnej samosprávy proti neústavnému alebo nezákonnému zásahu do vecí územnej samosprávy, ak o jej ochrane nerozhoduje iný súd. 19

20 4. Podáva výklad ústavy alebo ústavného zákona, avšak len v tých prípadoch, ak je vec sporná. 5. V súvislosti s voľbami Ústavný súd SR rozhoduje o sťažnosti proti rozhodnutiu o overení alebo neoverení mandátu poslanca NR SR a tiež o ústavnosti a zákonnosti volieb prezidenta SR, volieb do NR SR a do orgánov územnej samosprávy. 6. Ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach proti výsledku referenda a o sťažnostiach proti výsledku ľudového hlasovania o odvolaní prezidenta SR a ďalej o tom, či rozhodnutie o rozpustení alebo pozastavení činnosti politickej strany alebo politického hnutia je v zhode s ústavnými zákonmi a inými zákonmi. 7. Ústavný súd rozhoduje o obžalobe NR SR proti prezidentovi SR vo veci úmyselného porušenia ústavy alebo za vlastizradu. 8. Ústavný súd rozhoduje o ústavnosti rozhodnutia o vyhlásení výnimočného stavu alebo núdzového. 9. Ústavný súd dáva súhlas na trestné stíhanie alebo vzatie do väzby sudcu a generálneho prokurátora. 26 Rozhodnutie Ústavného súdu SR, č. Pl ÚS 32/95 uviedlo, že v právnom štáte má ústava povahu základného prameňa práva, ktorý je nadradený všetkým ostatným prameňom práva. Tento znak implikuje aj požiadavka, aby všetky právne predpisy a v nich obsiahnuté alebo z nich odvodené právne normy, verejnoprávne aj súkromnoprávne boli v súlade s ustanoveniami ústavy. 27 Ďalšie ustanovenie ústavného súdu č. P ÚS 38/95 uvádza, že príkazy ústavných noriem obsiahnuté v jednotlivých článkoch Ústavy SR je však potrebné rešpektovať pri prijímaní každého zákona Národnej rady SR, a to bez ohľadu na to, či ide o zákon, ktorým sa určité spoločenské vzťahy upravujú po prvýkrát alebo o zákon, ktorým sa mení, prípadne dopĺňa už predtým existujúca zákonná úprava určitých spoločenských vzťahov Posluch, M., Cibulka, Ľ., Kroupa, J.: Státní právo, Institut dalšího vzdělávání, Brno, 2002, s Svák, J. a kolektív: Ústavné právo SR, Akadémia policajného zboru, Bratislava, 2002, s Svák, J. a kolektív: Ústavné právo SR, Akadémia policajného zboru, Bratislava, 2002, s

21 3.3 Princíp deľby a kontroly moci Pojem deľby moci Štátna moc je v demokratických štátoch vždy rozdelená medzi zákonodarnú moc, výkonnú moc a súdnu moc. Je to tak v parlamentnej monarchii, v parlamentnej republike ale aj v prezidentskej republike. Deľba moci je princípom demokracie, a preto je charakteristické pre všetky demokratické formy vlády. V Deklarácii francúzskej revolúcie (čl.16) zásadu deľby moci charakterizovali nasledovne: Spoločnosť, v ktorej nie je zabezpečená záruka práv ani vytvorená deľba moci, nemá vôbec ústavu. 29 Deľba moci je nevyhnutnosťou každej organizácie, ako aj štátneho systému. Vyplýva z deľby práce a funkcii, a aj sama o sebe podporuje slobodu. Medzi subjektmi moci má zvláštne postavenie štát, ktorý aj v demokratických krajinách predstavuje najvýznamnejšiu mocenskú organizáciu. Štát sústreďuje podstatnú politickú, vojenskú a ekonomickú moc. 30 Mocenská prevaha štátu je veľmi významným predpokladom právneho štátu. Predpokladom právnosti štátu je stabilita a kontinuita vývoja. Právny štát predstavuje relatívne stabilizovanú situáciu. Pod deľbou moci sa rozumie skoro výlučne rozdelenie štátnej moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu, ktorá ovplyvnila väčšinu ústavných modelov, a ktorú nazývame aj horizontálnym delením. Keď som už pri horizontálnom delení štátnej moci nemôžem vynechať ani charakteristiku vertikálneho delenia moci. Vertikálne delenie moci sa člení medzi ústredné orgány a miestne orgány. Je to vlastne prenesenie moci na orgány územnej a záujmovej samosprávy, na inštitúcie občianskej spoločnosti Vývoj ideí deľby moci Jednou z najstarších a aj v súčasnosti najaktuálnejších otázok je otázka deľby moci. Je to otázka, ako zabrániť zneužitiu moci, ako výkon moci účinne kontrolovať. Aristoteles rozoznáva tri základné časti každého štátu, a to radu, úrady a súdnictvo. 29 Prusák, J.: Teória práva, Vydavateľské oddelenie právnickej fakulty UK, Bratislava 1997, s Bárány, E.: Moc a právo, VEDA, Bratislava 1997, s Ottová, E.: Teória práva, Šamorín, Heuréka, 2006, s

22 Polybios uvádza, že jednotlivé moci musia byť v takom vzájomnom vzťahu, aby ani jedna nezískala prevahu, ale aby všetky ostali v rovnovážnej polohe ako na váhach. 32 Teoretické základy tejto teórie postavili potom John Locke a Charles de Secondat Montesquieu. John Locke tvrdí, že určite môže byť príliš veľkým pokušením ľudskej krehkosti, naklonenej uchvátiť moc, pre tie osoby, ktoré majú moc dávať zákony, aby mali vo svojich rukách aj moc vykonávať ich. Tým totiž môžu vyňať seba samých z poslušnosti voči zákonom, ktoré tvoria, a prispôsobiť zákon aj v priebehu jeho prípravy aj pri realizácii svojmu vlastnému súkromnému prospechu, a tým docieliť záujem odlišný od ostatného spoločenstva, proti účelu spoločnosti a štátu. 33 V diele Duch zákonov (11. kniha, 6. kapitola) rozdelil Charles de Secondat Montesquieu ( ) štátnu moc na zákonodarnú moc, výkonnú moc a súdnu moc. Zákonodarná moc mala vydávať zákony, výkonná moc nastoľuje bezpečnosť, vedie vojnu, uzatvára mier, prijíma veľvyslancov, atď. Súdna moc rieši spory jednotlivcov alebo trestá zločiny. Teóriu deľby moci v Spojených štátoch vypracovali autori Vyhlásenia nezávislosti (1776): Thomas Jefferson ( ) a Benjamin Franklin ( ). Tvorcovia americkej ústavy sa zišli v r vo Filadelfii. K teórii deľby moci osobitne prispeli Alexander Hamilton ( ), James Madison ( ) a John Jaye ( ), ktorí svoje názory na ústavu zverejňovali pod názvom Listy federalistov. V ústavnej podobe našla teória deľby moci svoje najjasnejšie vyjadrenie v americkom konštitucionalizme, v prezidentskej forme vlády. Formulovaná je napr. vo Virginskej ústave z roku 1776 nasledovne: Legislatívne, exekutívne a súdne právomoci musia byť oddelené a rozlišované, aby žiadny výkon jednej si neprisvojovala druhá aby žiadna osoba nevykonávala viac ako jednu z nich v rovnakom čase Polybios: Historicu VI. cit. podľa Zippelius, R.: Allgemeine Staatslehre. München 1988, s Locke, J.: Druhé pojednání o vládě. Praha 1992, s Papers of Thomas Jefferson, ed. Julian Rayd, Princeton, N.J. 1950, s.379, cit. Malcevová, E.: Občan, občianska spoločnosť, právny štát, Bratislava 1995, s.56 22

23 3.3.3 Zásady deľby moci Podstatou teórie deľby moci je zabezpečenie rovnováhy všetkých troch mocí, a to zákonodarnej moci, výkonnej moci a súdnictva. Len vtedy, keď žiadna z mocí nemá dominantné postavenie, môže sa účinne vzájomne kontrolovať. Ako to uvádza Eva Ottová, zásady deľby moci sú nasledovné: 1. oddelenosť mocí a trojdelenie mocí, 2. ich nezávislosť, 3. nezlučiteľnosť mocí, 4. vzájomná nezodpovednosť a nepodriadenosť mocí, 5. rovnováha všetkých troch mocí, ich vzájomná kooperácia či konkurencia s mechanizmom vzájomnej kontroly, bŕzd a protiváh vzájomného vyvažovania sa moci Oddelenosť moci a trojdelenie mocí: Zákonodarná moc Zákonodarnú moc vykonáva najvyšší zastupiteľský orgán, ktorý v súčasnosti vzniká v periodicky sa opakujúcich voľbách. Zákonodarná moc nemôže byť ani neobmedzená, ani prejavom ľubovôle. Nemôže si osvojiť moc a vládnuť príležitostnými a ľubovoľnými nariadeniami. Zákonodarnú moc je nutné oddeliť od výkonnej moci. Tým by zákonodarcovia vyňali samých seba z ich pôsobnosti, z povinnosti rešpektovať zákon, ktorý odhlasovali a vykonanie zákona by prispôsobovali svojmu vlastnému prospechu a tým nadobudli záujmy, ktoré sú v rozpore s účelom štátu a spoločnosti a ktoré sú odlišné od záujmov, ktoré môžu podľa zákona uskutočňovať ostatní. 36 Podľa Montesquieua zákonodarný orgán sa má skladať z dvoch komôr. V hornej komore je dedičná šľachta, v dolnej komore by mali byť reprezentanti ľudu, ale každá z týchto komôr má zasadať osobitne. V dvojkomorovom parlamente sa má vyvažovať šľachtická a demokratická zložka. Zákonodarná moc sa zverí teda šľachticom aj 35 Ottová, E.: Teória práva, Heuréka 2006, s Locke, J.: Dvě pojednání o vláde, Praha 1965, s.209 cit. Prusák, J.: Teória práva, Bratislava 1997, s

24 orgánu určenému zastupovať ľud, každý z nich sa bude stretávať a rokovať zvlášť a ich názory aj záujmy budú odlišné. 37 Výkonná moc J. Locke sa nazdával, že najlepším politickým systémom je monarchia, predsa však podmienil práva panovníka všeobecným súhlasom občanov. Podľa Locka moc štátu sa musí opierať o prirodzené zákony, osobitne o prirodzenú snahu človeka o prežitie, čoho základom je sloboda a ochrana vlastného majetku. Cieľom štátu je blahobyt spoločnosti, a ak panovník poruší tieto zákony, ľudia majú právo na to, aby ho odstránili. Lockove politické názory iniciovali rozvoj predstáv o liberálnom štáte a stali sa základom neskorších osvietenských reforiem. Po polstoročí neskôr Ch. L. Montesquieu vo svojom diele Duch zákonov už pokladá deľbu moci za nevyhnutný základ spoločenskej zmluvy a záruky slobody. 38 Výkonnú moc zveril Montesquieu panovníkovi. Panovník bol úplne vyčlenený zo zákonodarnej moci. Ustanovený do funkcie bol nezávisle, na základe dynastického alebo politického princípu. Pri voľbe panovníka stavovským snemom ide tiež o nezávislosť, pretože panovník je ustanovený do funkcie natrvalo. V republikách vykonáva výkonnú moc buď výlučne prezident, takže vláda je skôr zborom poradcov, alebo je výkonná moc tak v republikách, ako aj súčasných parlamentných monarchiách rôznym spôsobom rozdelená medzi kabinet a hlavu štátu. Súdna moc Podľa Montesquieua sa súdna moc nemusí zveriť stálym súdom. Stále musia byť však zákony, na základe ktorých súdy rozhodujú. Tým sa dá dosiahnuť, že súdy nebudú viazané na určitý stav, a ľudia sa budú obávať úradu a nie úradníkov. Pri vážnych obvineniach má mať obžalovaný právo vyberať, prípadne odmietať navrhnutých sudcov kvôli zaujatosti. V právnych štátoch súčasnosti vykonávajú súdnu moc nezávislé súdy. Ich nezávislosť spočíva v tom, že aj keď sú sudcovia vymenovaní alebo volení, sú ustanovení natrvalo. Sudcovia sú odvolateľní len na základe dôvodov stanovených ústavou. Zákonodarná 37 Montesquieu, Ch. de S.: Duch zákonov, Bratislava 1989, s Cibuľka, Ľ. a kolektív: Vybrané kapitoly z dejín o spoločnosti, Bratislava 2001, s

25 moc a výkonná moc im nemôže vydávať príkazy, ako majú v konkrétnej veci rozhodnúť. Sudcovia musia rešpektovať len slová ústavy a zákonov. 2. Nezávislosť moci Zásada nezávislosti moci upravuje vzájomné vzťahy troch mocenských zložiek. Stanovuje zákaz kreácie medzi mocami. Kreačná nezávislosť znamená, že z hľadiska svojho vzniku a zániku sú nezávislé od iných zložiek moci. To znamená, že jedna moc nemá vytvárať druhú moc. 3.Nezlučiteľnosť moci Zásada nezlučiteľnosti moci znamená že medzi jednotlivými mocami existuje inkompatibilita, nezlučiteľnosť mocí v rukách jedného štátneho funkcionára. Svoje funkcie môže vykonávať len v rámci jednej zložky moci. Montesquieu to sformuluje nasledovne: Všetko by sa zvrhlo, keby jeden človek a ten istý človek alebo inštitúcia zložená z občanov, šľachticov alebo ľudu, vykonávali všetky tieto tri druhy moci naraz: moc vydávať zákony, moc vykonávať vládne nariadenia a moc súdiť zločiny alebo spory jednotlivcov. 39 Podstata nezlučiteľnosti moci teda spočíva v tom, že štátny funkcionár môže vykonávať funkciu len v rámci jednej moci. Ústava znemožňuje, aby štátny funkcionár vykonával mandát poslanca, ale môže byť sudcom alebo členom vlády. Kým zásada trojdelenia moci oddeľuje jednotlivé moci, zásada nezlučiteľnosti nedovolí vykonávať dve a viac funkcií v oddelených zložkách mocí. Zásada nezlučiteľnosti nadobudla vývojom širší význam. To znamená, že s výkonom určitých funkcií je nezlučiteľný nielen výkon funkcií v rámci iných zložiek mocí, ale aj podnikateľská činnosť alebo členstvo v politických stranách. V týchto prípadoch môžeme hovoriť o konflikte záujmov. Na zamedzenie rozporu záujmov vydávajú jednotlivé štáty zákony, ktorých účelom je stanoviť určeným štátnym funkcionárom také obmedzenia, ktoré by zamedzili rozpor osobných záujmov s verejnými záujmami. 39 Montesquieu, Ch. de S.: Duch zákonov. Bratislava 1989, s

26 4. Vzájomná nezodpovednosť a nepodriadenosť mocí Oddelenosť mocí je východiskom aj poňatia samostatností mocí. Samostatnosť mocí spočíva v tom, že zákonodarná, výkonná a súdna moc sú oddelené a nie sú usporiadané hierarchicky. Medzi nimi nie sú vzťahy nadriadenosti a podriadenosti. Chápanie vzájomnej nezodpovednosti jednotlivých zložiek moci znamená, že v systéme deľby moci sa medzi štátnymi orgánmi nemôže uplatňovať ústavnopolitická zodpovednosť. Ústavnopolitická zodpovednosť štátnych funkcionárov sa uskutočňuje len na konci funkčného obdobia a len vo vzťahu k voličom. 5.Rovnováha, kooperácia a brzdy medzi mocami. Oddelenosť, nezávislosť, nezodpovednosť a nezlučiteľnosť zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci však ešte nie sú v zmysle teórie deľby moci zárukou proti možnosti svojvoľného zneužívania moci v rámci jednotlivých mocí. Nevylučujú možnosť aby niektorá z mocí získala dominantné postavenie, svoju vlastnú nekontrolovateľnosť a kontrolu nad ostatnými mocami, preto najdôležitejšou zásadou systému deľby moci je mechanizmus vzájomnej kontroly, bŕzd a vzájomného vyvažovania jednotlivých mocí. 40 Zásadu rovnováhy mocí a vzájomných bŕzd medzi nimi formulovala americká konštitucionalistika. Ústavný systém by mal spravovať veci tak, aby medzi jednotlivými zložkami mocí vládla rovnováha. Systému deľby moci sa prieči aj nerovnovážny stav medzi mocami. Môže sa stať, že niektorá zložka zaujme nadradenú pozíciu voči iným zložkám, ale takáto situácia sa môže vyskytnúť iba prechodne, lebo mechanizmy zabezpečovania rovnováhy znovu nastolia vyváženosť všetkých mocí. Tieto mechanizmy sa nazývajú brzdy a celá sústava má názov systém bŕzd a rovnováhy mocí (check and balances). Pomocou vzájomných bŕzd sa dosahuje rovnováha mocí a tým vylučuje nadradenosť jednej moci nad ostatnými. Občiansku slobodu nie je možné zabezpečiť iba tým, že sa moc rozdelí medzi legislatívu, exekutívu a justíciu. Aj pri trojdelení štátnej moci sa môže stať, že určitá hodnotová orientácia, politická strana, alebo jedna z troch mocí chce využiť svoje 40 Ottová, E.: Teória práva, Heuréka 2006, s.77 26

27 postavenie na úkor iných. Podľa Madisona sa tomu dá predísť tak, že oddelenie mocí, ktoré považuje za podstatné pre slobodnú vládu, nemôže byť v praxi zachovávané v náležitej miere, ale tieto zložky nebudú spojené a prepojené natoľko, že každá z nich bude mať k dispozícií prostriedky ústavného dozoru nad ostatnými. 41 Demokratická deľba moci spočíva v tom, že nijaká zo zložiek moci nemôže postupovať samostatne vo väčšine agendy, ktorá je súčasťou jej právomoci a kompetencie. Je to teda systém, v ktorom každá z troch mocí sa realizuje len s podmienkou kooperácie s ďalšími mocami. Dochádza tak k uplatneniu mechanizmu bŕzd medzi mocami. Kooperujúce mocenské subjekty musia svoje požiadavky zmierňovať, a tak celá sústava realizácie moci v štáte začína slúžiť mnohým záujmom ako len jednému záujmu. Na záver môžeme konštatovať, že pri deľbe moci sa uplatní nielen klasické trojdelenie moci, ale navyše sa vylúči, aby ktorákoľvek moc prijala definitívne rozhodnutie v určitej veci bez podpory ďalšej moci Deľba moci v SR Štátne orgány zabezpečujú realizáciu jednotlivých funkcií a úloh štátu. Keďže štát nemôže vykonávať svoje úlohy bezprostredne, vytvára si na tento účel osobitné orgány, ktoré zastupujú štát v jeho jednotlivých činnostiach. Pre všetky štátne orgány je charakteristické, že ich rozhodnutia sú vynútiteľné štátnou mocou. Vynútiteľnosť rozhodnutí štátnych orgánov sa zabezpečuje prostredníctvom štátnych orgánov, alebo ich štát zveruje na základe poverenia iným subjektom (exekúcia). Koncepcia Ústavy SR vychádza z princípov, ktoré sú vlastné demokratickým ústavám. Vo vzťahu k výkonu štátnej moci je ústava založená na montesquieuovskej teórii trojdelenia moci: zákonodarná moc, výkonná moc a súdna moc. Osobitné postavenie patrí orgánom kontroly. 41 Hamilton, A. Madison, J.-Jay, J: Listy Federslistů. Olomouc 1994, s Prusák, J.: Teória práva, Bratislava 1997, s

28 Zákonodarná moc Ústavné postavenie Národnej rady Slovenskej republiky je upravené v piatej hlave ústavy. V tejto časti ústavy je súčasne upravené aj referendum. Národná rada SR je jediným ústavodarným a zákonodarným orgánom SR. NR SR je súčasne v zmysle čl. 2 ods. 1 ústavy orgánom štátnej moci. Poslanci NR SR sú volení vo všeobecných, rovných a priamych voľbách s tajným hlasovaním podľa volebného systému pomerného zastúpenia. Čl. 73 ústavy stanovuje počet poslancov na 4 roky. Národná rada SR je jedno komorným orgánom a pre poslancov platí tzv. zákaz imperatívneho mandátu. Poslanci sú zástupcovia voličov, ale mandát vykonávajú osobne podľa svojho svedomia a presvedčenia. Nie sú viazaní príkazmi a ani voliči nemôžu odvolať poslancov. Pôsobnosť NR SR je určená jej ústavným postavením v systéme výkonu moci. Členiť môžeme na: 1. pôsobnosť v oblasti zákonodarstva 2. pôsobnosť v oblasti kontroly 3. pôsobnosť v oblasti tvorby štátnych orgánov 4. pôsobnosť v oblasti vnútornej a zahraničnej politiky V zmysle ústavnej úpravy teda NR SR svojimi právnymi normami reguluje vzťahy vznikajúce vo všetkých oblastiach spoločenského, politického a hospodárskeho života SR. Rozsah jej zákonodarnej činnosti je limitovaný ústavnou zásadou právneho štátu a deľbou moci, a preto je zákonodarný orgán viazaný ústavou a jej princípmi. V právnom štáte kompetencie štátnych orgánov vytvárajú predpoklad pre ústavnú rovnováhu, ktorej súčasťou je aj systém deľby moci. Jednotlivé druhy moci sú v parlamentnej vládnej forme autonómne a vzájomne prepojené len väzbami ústavnej kontroly a spolupráce. 43 Výkonná moc Výkonná moc je upravená v šiestej hlave ústavy v dvoch oddieloch. V prvom oddiele je upravené postavenie prezidenta SR, v druhom oddiele je upravené postavenie vlády SR. 43 Posluch, M., Cibuľka, Ľ., Kronpa, J.: Štátne právo, Brno 2002, s.81 28

29 Vznik inštitútu hlavy štátu je daný vznikom Slovenskej republiky ako suverénneho a samostatného štátneho útvaru so všetkými z toho vyplývajúcimi znakmi. Hlavou SR je podľa čl. 101 ods. 1 ústavy prezident ako individuálna hlava štátu. Reprezentuje republiku navonok aj dovnútra. Svojim rozhodovaním zabezpečuje riadny chod ústavných orgánov, a svoj úrad vykonáva podľa svojho svedomia a presvedčenia. Prezidenta volia občania Slovenskej republiky v priamych voľbách tajným hlasovaním. Voľbu prezidenta upravuje zákon č. 46/1999 Z.z. Funkčné obdobie prezidenta je ústavou stanovené na 5 rokov. Tá istá osoba môže byť zvolená za prezidenta najviac v dvoch po sebe nasledujúcich obdobiach. Pôsobnosť prezidenta vymedzuje čl. 102 ústavy. Jeho kompetencie zodpovedajú tradičným kompetenciám hlavy štátu v podmienkach parlamentnej formy vlády. Ústava v čl. 108 charakterizuje vládu SR ako vrcholný orgán výkonnej moci. Ústavné postavenie, právomoc a zodpovednosť vlády sú upravené v druhom oddiele šiestej hlavy ústavy SR. Vláda SR zabezpečuje plnenie úloh v hospodárskej, kultúrnej a sociálnej oblasti. Zabezpečuje plnenie zákonov národnej rady, riadi a kontroluje činnosť ministerstiev a ostatných orgánov štátnej správy. Sleduje a zabezpečuje plnenie svojich nariadení, uznesení. Vláda SR je kolektívnym orgánom, skladá sa z predsedu vlády, podpredsedov a ministrov. Predsedu a členov vlády vymenúva a odvoláva prezident republiky. Po svojom vymenovaní skladajú členovia vlády do rúk prezidenta republiky sľub. Znenie sľubu je upravené v čl. 112 Ústavy SR. Funkcia člena vlády vylučuje, aby jej člen vykonával poslanecký mandát. Člen vlády nesmie vykonávať funkciu sudcu, inú funkciu v orgáne verejnej moci alebo podnikateľskú činnosť. Národná rada SR kontroluje činnosť vlády, plnenie jej programového vyhlásenia. Má právo vysloviť vláde nedôveru, čo je ústavnou sankciou za neuspokojivé plnenie jej funkcii. Po ustanovujúcej schôdzi novozvolenej Národnej rady SR je vláda povinná podať demisiu a tak umožniť vymenovanie novej vlády. Ministerstvo a ostatné ústredné orgány štátnej správy sa zriaďujú zákonom Národnej rady SR Posluch, M., Cibuľka, Ľ., Kronpa, J.: Štátne právo, Brno 2002, s