Turzovci Zborník z konferencie

Transkript

1

2 Turzovci Vydal: Žilinský samosprávny kraj, Zostavili: Monika Bebčáková, Monika Sedliaková Jazyková korektúra: Katarína Klučková Grafické spracovanie a tlač: M KREO, s. r. o. Prvé vydanie ISBN

3 Obsah Juraj T H U R Z O grafologický rozbor (sonda) osobnosti Ing. Bc. Jozef Matej Člen Slovenskej grafologickej spoločnosti, grafológ a súdny znalec písma Thurzovci a Orava PhDr. Martin Chmelík Oravské múzeum Pavla Országha Hviezdoslava v Dolnom Kubíne Thurzovci v Hlohovci Mgr. Peter Novosedlík Vlastivedné múzeum v Hlohovci Pamiatky na Turzovcov v Šintave - Seredi a Čiernom Brode Mgr. arch. Rastislav Petrovič Krajský pamiatkový úrad v Trnave Osobnost olomouckého biskupa Stanislava I. Thurza z Béthlenfalvy ( ) PhDr. Jan Al Saheb, Ph. D. Centrum pro hospodářské a sociální dějiny Filozofické fakulty Ostravské univerzity Palatín Štefan Illésházy predchodca a súčasník Juraja Thurza PhDr. Karol Dzuriak Liptovské múzeum v Ružomberku Osudy Sobášneho paláca v Bytči Mgr. Michal Jurecký Považské múzeum v Žiline Turzovci v literatúre Ivana Uríková Nataša Lajdová Krajská knižnica v Žiline Sila Turzovho príbehu......alebo ako dovidieť od historickej osobnosti k marketingovej značke Mgr. Zuzana Muchová, PhD. Úrad Žilinského samosprávneho kraja, odbor kultúry, cestovného ruchu, zahraničných vzťahov a informácií

4 Juraj THURZO grafologický rozbor (sonda) osobnosti Ing. Bc. Jozef Matej člen Slovenskej grafologickej spoločnosti, grafológ a súdny znalec písma Písmo a zvlášť rukopis ako skúmaný predmet (materiál) je styčným bodom, prienikom záujmov mnohých vedeckých disciplín. Pre pedagóga je o. i. zdrojom informácií o úspešnosti prebiehajúceho výchovnovzdelávacieho procesu, v ktorom analyzuje produkty činnosti (rukopis) žiaka, pre klinického psychológa je písmo (rukopis) len jednou z mnohých psychodiagnostických metód (projektívnou technikou) poznávania a hodnotenia osobnosti, pre umelca je písmo (rukopis) na obraze alebo plagáte jedným z mnohých výrazových prostriedkov na čo najvýstižnejšie uchopenie myšlienky, ktorou chce vedome osloviť pozorovateľa. Náš Váš rukopis tiež oslovuje pozorovateľa čitateľa vo svojej formálnej, vedomej, otvorenej podobe, no aj nevedome, skryte, vypovedá o tom najvnútornejšom JA. A čo archivári, historický výskum? Grafológiu zaraďujú iba medzi pomocné vedy historické. To iba má upozorniť na fakt, že súčasný stupeň poznania a možnosti grafológie sú podstatne širšie, ako tomu bolo v minulosti. Ctený pán Prof. A. Húščava (Dejiny a vývoj nášho písma, str. 6, SAVU, Bratislava 1951) uvádza, citujem:...myšlienky a reč minulých generácií žijú v písme a práve prostredníctvom písma nemé ústa mŕtvych pokolení rozprávajú s generáciami prítomnými i budúcimi. Dovolím si ho mierne parafrázovať, či doplniť, že: myšlienky a reč minulých generácií ožívajú prostredníctvom ich písma. Máme tak možnosť cez priestor času takmer vo virtuálnej podobe sa s nimi naživo celkom bezprostredne porozprávať. Takáto neformálna komunikácia doslova in natura presvetľuje nejasnosti toho, čo pisateľ chcel, no nevedel či nemohol zaznamenať. Bádateľské snaženia historikov často sprevádzajú úskalia problémov najrôznejšieho charakteru. Grafológia v sebe syntetizuje množstvo poznatkov iných vied a nadobúda tak interdisciplinárny charakter. Dáva ich do nových súvislostí a pomáha skúmať predmet: rukopis osobnosti, resp. osobnosť pisateľa ako takú. Využitie tohto staronového pracovného nástroja bádateľa dovoľuje hlbší prienik do deja historických udalostí, nachádzať nové súvislosti, verifikovať neomylné pravdy dobových kronikárov, dejepiscov, a posúdiť tak nanovo mieru sociálnej žiaducnosti ich záznamov bez ohľadu na formu alebo materiál záznamu. Aby toto poznávanie na kvalitatívne vyššom stupni bolo pokiaľ možno čo najobjektívnejšie, majme na zreteli problémy technického, osobného aj etického rázu. Toto pojednanie má po formálnej stránke napomôcť objektivizovať osobnosť Juraja Thurzu. 7

5 Rovnako však má (ako hlavný cieľ) napomôcť čitateľovi (poslucháčovi) sprostredkovať proces štúdia, sumarizácie informácií, použité metódy, prostriedky a postupy určenia osobnostných kvalít pri hodnotení tejto historickej postavy. Pomáhame tak objektivizovať doterajšie fakty, vypĺňať biele miesta poznania, prípadne korigovať neadekvátne očakávania bádateľa histórie. Aj táto krátka sonda do osobnosti J. T. ukazuje zložitosť procesu hodnotenia rukopisu. Konštatujeme zatiaľ istý výpadok niektorých veľmi potrebných východzích grafologických faktorov, čo má vplyv na jednoznačnosť zistení, ktoré sa tak pohybujú viac v pravdepodobnostnej rovine, alebo aj s konštatovaním nedefinovateľné. Nakoniec, istá miera opatrnosti, rezervovanosti a zdravého skepticizmu je aj v tomto prípade namieste. Verím, že tento príspevok prispeje k prehĺbeniu vášho záujmu o grafológiu všeobecne, zvýši vašu profesionálnu istotu v rámci pracovných nástrojov historických vied a nakoniec, aj po spoločenskej stránke, dôverne priblíži osobnosť miestokráľa Juraja Thurzu. A/ Limity participácie grafológie na historickom výskume a) Vymedzenie pojmov Dovoľte, prosím, veľmi krátku, ale ako uvidíme neskôr, nutnú sondu do vedeckej disciplíny grafológia. Vedecká preto, lebo ako každá veda má predmet, t. j. písmo (najčastejšie vo forme rukopisu) a metódy (pozorovanie, meranie, porovnávanie atď.). Občas sledujeme polemiku o pojme grafológia a čo je obsahom písmoznalectva takže? a1/ Grafológia (psychológia písma, analýza písma, grafoanalýza a iné pojmy) hľadá, skú- -ma a interpretuje znaky a určuje povahové vlastnosti pisateľa hodnotí kvalitatívnu stránku osobnosti. a2/ Písmoznalectvo (hľadá, skúma a interpretuje znaky písma, z čoho určuje autorstvo pisateľa podľa kritérií zhodnosti/rozpornosti znakov písma v spornom a porovnávacom texte ručného alebo strojového písma. Určuje (potvrdzuje/vylučuje) autorstvo pisateľa nehodnotí kvalitu osobnosti. Obidve časti sa vzájomne do istej miery prelínajú, v našom prípade skúmania a kvalitatívneho hodnotenia osobnosti J. T. budeme používať vžitý termín z populárno-náučnej literatúry g r a f o l ó g i a v zmysle hodnotenia kvalitatívnej stránky osobnosti. b) Vonkajšie premenné Na hodnotenie písma (rukopisu zvlášť) má vplyv jeho autenticita. Potrebujeme aspoň predbežne zistiť jeho pravosť. Je buď vierohodne doložená, alebo zistená, resp. overená písmoznaleckými metódami formou odborného vyjadrenia alebo znaleckým posudkom. Predbežne zistiť a posúdiť myšlienkového autora, faktického pisateľa (čo môže byť aj niekoľko osôb) a adresáta z hľadiska vzťahu (charakteru a úrovne) k pisateľovi. S ohľadom na zadanú otázku je potrebný dostatočne početný a pestrý (obsahom, formou, z rôznych časových období) písomný materiál. c) Vnútorné premenné Potreba znalosti školskej predlohy, vzoru písanej abecedy (prípadne viacerých), ktorú si daná osoba osvojila ako prvú, vrátane ďalších (jazyková mutácia, formy písma), eventuálne fyzický vek (obdobie). Potreba znalosti podmienok vzniku rukopisu v momente písacieho aktu, ako materiálne, tak aj psychické. Medzi materiálne zaraďujeme použitý písací nástroj (husacie brko) vrátane náplne, písací materiál (ručný papier, pergamen, koža), druh a kvalita podložky, osvetlenie (prirodzené, umelé fakle, sviece), denná a ročná doba (únava, chlad stuhnutie prstov), interiér exteriér, poloha tela (sediac, stojac), voľnosť pohybu píšucej končatiny (vyzlečený, oblečený a s rukavicami) a celkovo osobný pocit komfortu, t. j., či dané materiálne podmienky korešpondujú s predchádzajúcimi situáciami, za ktorých boli vytvorené zhodné či podobné rukopisy. Medzi psychické podmienky zaraďujeme spomínaný pocit komfortu, aktuálny psycho-somatický stav (osobný vzťah k adresátovi, stres, únava, choroba, momentálna indispozícia intoxikácia, alkohol, zranenie alebo jeho následky, tiež adekvátne dispozície z hľadiska ontogenézy, pôvodné sociálne prostredie a iné). d) Vyhodnotenie rukopisu Konkrétny význam znaku vplyvom vonkajších a vnútorných premenných môže nado- -búdať rôzny charakter. Psychológovia poznajú pojmy reliabilita a validita v testoch osobnosti. Obdobne je to aj v grafológii, ktorá môže správne interpretovať len tie znaky, ktoré spĺňajú podmienku kauzality, stability v čase a priestore, opakovateľnosti atď. Teda sa pýtame, či konkrétny znak vyjadruje naozaj to, čo chceme zistiť, či naozaj meria a charakterizuje to, čo nás zaujíma na osobnosti. Či je to tak vždy, za každých podmienok, v každej situácii, za každých okolností, či je dostatočne spoľahlivý, adekvátny (primeraný). Hodnotiaci súd na škále významnosti znaku často interpretujeme na úrovni vyššej/ nižšej pravdepodobnosti, napr.: je veľmi pravdepodobné, že, takmer určite, oprávnene sa domnievame atď., čo uvidíme aj v záverečnom posudku J. T. Na ilustráciu pre potrebný laický náhľad do práce grafológa uvádzame jeden z možných variantov vyhodnotenia, z ktorého je zrejmá skladba znakov, škála významnosti a celkové hodnotenie osobnosti. Z priestorových dôvodov nie je možné podať podrobnú charakteristiku čo i len jedného znaku, spôsob jeho získavania, hodnotenia atď. e) Limity participácie grafológie na historickom výskume Z vyššie uvedeného pojednania je zrejmé, že miera úspešnosti a výpovedná hodnota nameraných veličín a celkového hodnotenia je determinovaná samotnými možnosťami 8 9

6 (kapacitami) grafológie ako vedy na strane jednej. Na strane druhej je úzko podmienená kvalitou informácií iných vied (paleografie), najmä tou časťou historických disciplín, s ktorými je v podstate úzko previazaná, napr. epigrafia, diplomatika. Bez nich by bolo hodnotenie značne oklieštené, s množstvom neverifikovateľných hypotéz a dohadov. Nota bene, naopak, vo vzájomnej interakcii týchto vied sa dostavujú nečakané synergické efekty. V tomto konkrétnom prípade hodnotenia J. T. je mimoriadnym prínosom autenticita, forma, kvantita skúmaných rukopisov, teda znalosť vonkajších a vnútorných premenných faktorov a bohatý zdroj ďalších informácií z pohľadu paleografie. Grafológia by sa, prirodzene, vedela vysporiadať aj s anonymom, no to je už iná téma. B/ Metódy, prostriedky a postupy určenia osobnostných kvalít J. T. Metódy použité v tomto hodnotení sú: pozorovanie, meranie alebo verbalizácia veličín jednotlivých znakov, porovnávanie (komparácia) listín medzi sebou, ako aj ich znakov v rámci jednej konkrétnej skúmanej listiny a aj medzi nimi navzájom. Použitými prostriedkami sú: lupy, mikroskop, polarizované svetlo, rastre, vzory písma, písacích nástrojov atď. Postup určenia osobnostných kvalít je rámcovo členený na jednotlivé fázy, a to: a) zber osobných údajov o autorovi (vzor abecednej normy, ktorou sa učil písať ako prvou a aj ďalšie s uvedením aj veku osvojenia si písma, dôležité momenty osobného života, osobnostné zameranie, dobové súvislosti, úroveň a charakter vzťahu k prijímateľovi rukopisu atď.); b) definovanie psychických a materiálno-technických podmienok vzniku rukopisu možné alternatívy (pozri vyššie: vonkajšie aj vnútorné premenné, t. j. vierohodnosť, adekvátnosť, autenticita skúmaného materiálu, písací nástroj, materiál, aktuálny psycho- -somatický stav atď.); c) vyhodnotenie rukopisu podľa obrazovej schémy č. 3 so sprievodnou verbalizáciou (analytická fáza hodnotenia, postup od znaku 1 po 25); d) vyhodnotenie rukopisu podľa obrazovej schémy č. 3 so sprievodnou verbalizáciou (syntetizujúca fáza hodnotenia, postup od znaku 25, t. j. celkového dojmu až po jednotlivé znaky s cieľom podrobnej analýzy detailov a najmenších pozoruhodností); e) písomné spracovanie zistených skutočností, charakteristika autora rukopisu, eventuálne odporučenia u žijúcej osobnosti. a) Zber osobných údajov o autorovi Nemáme k dispozícii relevantný vzor abecedy, ako prvotiny pre začínajúceho mladíka Juraja Thurza, no najpravdepodobnejšou by mala byť latinka, používaná v niektorej z pisárskych dielní scriptórium z okolia Spiša, resp. miest združených ako Pentapolitana. Priateľom a vychovávateľom J. T. bol po jeho nebohom otcovi Imrich Forgáč otčim, neskôr získaval ďalšie vedomosti a výchovu na dvore rakúskeho arcikniežaťa Ernesta. Na Thurzu mohol vplývať aj jeho osobný lekár z Levoče Samuel Spillenberger, majiteľ papierne. Mohli to byť vzory upravenej latinky z Banskej Štiavnice, ktorá v tej dobe bola podľa dobových prameňov tretím najľudnatejším mestom Uhorska po Viedni a Pešti a Thurzovci s Fuggerovcami boli najvplyvnejšími banskými magnátmi. Dostupným vzorom abecedy mohol byť aj variant z talianskeho či nemeckého prostredia, čo nemôžeme so 100 % istotou vylúčiť. Dôležité artefakty chorvátskej vetvy (matka Katarína Zrínska) sú na brehu Jadranu v meste Senj na návrší v tvrdave (pevnosti) Nehaj. Vyslovujeme ale predpoklad (hypotézu), že vzorom prvej abecedy pre žiaka, t. j. J. T. bola latinka vo verzii listinnej formy pre súkromné účely (nie knižná, nie diplomatická, ani cirkevná). V otázke laterality vychádzame z portrétu že bol pravákom. Na ilustráciu prezentujeme jeden z takýchto vzorov latinky, ktorá sa používala v tej dobe aj na území dnešného Slovenska. Ešte menej sú nám známe vzory ďalších abecied, nakoľko mladý J. T. odchádza na Viedenský dvor a zo životopisu sú známe jeho jazykové znalosti latinčina, gréčtina (v ktorej písal básne), slovenčina, poľština, maďarčina, nemčina, chorvátčina a turečtina. b) Definovanie psychických a materiálno-technických podmienok vzniku rukopisu Vonkajšie premenné Túto súkromnú korešpondenciu považujeme za jednoznačne pravú, autentickú. Taktiež je zhoda medzi myšlienkovým autorom a pisateľom, teda je to jedna a tá istá osoba, J. T. (text nie je opisovaný, diktovaný inou osobou a i.). Adresátom je manželka Alžbeta, teda formálne aj obsahovo je text na tej najosobnejšej úrovni, čo plne zabezpečuje bezprostrednosť a spontánnosť písacieho aktu bez skresľujúcej štylizácie. Množstvo listov (viac ako 100) v rozptyle 15 a viac rokov je dostatočnou zárukou podchytenia aj tých najnenápadnejších nuansií. Ďalším zdrojom informácií sú tiež osobné listy z rovnakého obdobia príbuzným, priateľom a poddaným. Všetky sú uložené v Štátnom archíve Ministerstva vnútra SR Bytča. Vnútorné premenné Materiálne podmienky: stopa písacieho nástroja (hrubšie a tenšie až vlasové ťahy, ich premenlivosť v priebehu realizovaných slučiek a oválov) poukazuje s najväčšou pravdepodobnosťou na ručne zrezané husie brko. Náplňou je atrament, občas nariedený. Písacím materiálom je ručne vyrobený papier rôznej proveniencie (podľa priesvitky) s rôznou hustotou. Berúc na zreteľ túto premenlivosť, konštatujeme, že v danom prípade nemá takmer žiadny vplyv na charakter a kvalitu stopy písacieho nástroja s výnimkou obzvlášť hrubej štruktúry niekoľkých listov. Podložkou mohol byť drevený stôl (viď dobové rytiny) s viacerými vrstvami používaného ručného papiera. Predpokladáme bežné oblečenie píšucej končatiny, teda bez rukavice, kabáta, jazdeckého bojového brnenia. K charakteru a kvalite osvetlenia, dennej alebo nočnej dobe sa nevieme jednoznačne vyjadriť, no bolo zjavne vždy dostatočné s ohľadom na zistenú stabilitu písomného prejavu. Z datovania listín vieme, že boli písané aj v zime, opäť s tým 10 11

7 istým zistením stability, to znamená, že priestor bol prinajmenšom temperovaný (vojenský stan, murovaný objekt hrad) a ani v rukopise nezisťujeme prvky spazmu, insufičné črty grafém a podobne. Celkovo sa nám osobný komfort pisateľa javí ako veľmi vyrovnaný, no v závere života (posledných 5 7 rokov) badať niektoré zmeny v proporciách a veľkosti grafém, čo evokuje aj otázku udržania si dostatočnej kvality zraku (no to sme podrobnejšie nemali možnosť overiť). Psychické podmienky determinujúce kvalitu písma sa takmer neprejavujú, hoci vieme, že listy vznikali v najrôznejších situáciách (obchodné, služobné cesty, vojnové výpravy atď.), čo naznačuje mimoriadnu výdrž, odolnosť a schopnosť vyrovnávať sa po dlhú dobu s enormnou záťažou. Táto vigilancia prejavujúca sa v písme potvrdzuje pravdivosť dobových záznamov aj fakty z doterajšieho historického výskumu. Ak už, tak zmeny sú badateľné v tých pasážach, ktoré sú navýsosť osobné, skryté či otvorenejšie, týkajúce sa spoločnej rodiny a intímnych vecí manželstva. Z hľadiska ontogenézy sú hodnotené rukopisy realizované v stabilizovanej fáze, ide o konsolidovanú, vyzretú osobnosť. Listy najrannejšieho obdobia naznačujú niektoré zmeny a posuny v sociálnom prostredí prejavujúce sa neskôr v správaní a v postojoch Thurzu v strednom veku. a) Introverzia, submisivita, afiliácia, konformita sa prejavujú spravidla a najčastejšie: viazaním grafém arkádami a uhlami, pomalosťou písania, kolmým až ľavým sklonom, prevahou ľavobežnosti, väčšou terciálnou šírkou a širšími margami, slabším tlakom, klesajúcimi riadkami, ale aj menším, skôr vľavo lokalizovaným podpisom a ďalšie. b) Extraverzia, dominancia, hostilita, individualita sa prejavujú vo viazaní grafém girlandami, rýchlejším písmom, pravým sklonom, prevahou pravobežnosti, menšou terciál- -nou šírkou, užšími margami, silnejším tlakom, vyrovnanými až stúpajúcimi riadkami, väčším a vpravo lokalizovaným podpisom a ďalšie. Názorná ukážka so sprievodným komentárom s poukazom na mladší, stredný vek a záver života J. T. z pohľadu sociability a v písme znakoch manifestujúcich sa prebiehajúcich zmien. c) Vyhodnotenie rukopisu podľa obr. schémy č. 4 a ukážky 2 (analýza znakov 1 až 25) (Je hodnotený rukopis na súkromnom liste, vyňatý z korešpondencie náhodným výberom a niekoľko ďalších na porovnanie a overenie stability charakterizovaných znakov. Z časopriestorových dôvodov sa zameriame na sociabilitu osobnosti J. T.) d) Vyhodnotenie rukopisu podľa obr. schémy č. 4 a ukážky 2 (syntéza znakov 25 až 1) e) Písomné spracovanie zistených skutočností, charakteristika autora rukopisu C/ POZORUHODNOSTI V ONTOGENÉZE JURAJA THURZU (CEZ PRIZMU GRAFOLÓGIE) Predložené listiny (súkromná korešpondencia adresátom je manželka Alžbeta) sú na prvý pohľad rovnaké. Formou, jazykovým štýlom a v podstate aj obsahom. Za povšimnutie stojí niekoľko znakov a ich premenlivosť (variabilita) so zameraním na sociabilitu osobnosti. Sociabilitu chápeme ako schopnosť interpersonálnej komunikácie (aj neverbálnej) v sociálnom prostredí. Začína sa v rodine, pokračuje medzi rovesníkmi, dotýka sa kultúrneho a spoločenského prostredia, kde osobnosť zaujíma určité status quo. V rukopise sociabilitu vystihuje viazanosť písma, rýchlosť písma, sklon písma, úbežnosť písma (prevaha a smerovanie ťahov), terciálna šírka (vzdialenosť medzi slovami), margá (okraje listiny), písací tlak, charakter riadkov a iné

8 Thurzovci a Orava PhDr. Martin Chmelík Oravské múzeum Pavla Országha Hviezdoslava v Dolnom Kubíne Historický úvod Rodina Thurzovcov pôsobila na Orave v hektickom období druhej polovice 16. a začiatkom 17. stor. Život ľudí na Orave, v Uhorsku i na celom európskom kontinente zásadne ovplyvnili významné geopolitické zmeny. V dôsledku zámorských objavov sa začal utvárať svetový obchodný trh, vznikali koloniálne veľmoci, boli položené základy kapitalistických vzťahov (hlavne v Anglicku a Holandsku). Centrá ekonomického progresu sa presúvali zo Stredomoria do západnej Európy. Vo väčšine európskych štátov došlo k upevneniu centrálnej moci panovníka, ktorý si k tomuto účelu vydržiaval byrokratický systém a žoldniersku armádu. Zároveň sa vládca usiloval znížiť význam šľachtickej opozície. 1 Myslenie ľudí tejto epochy ovplyvňovali jednak myšlienky humanizmu a renesancie, ktoré priniesli nový obraz sveta zameraný na človeka a jeho svetský život, jednak myšlienky náboženskej reformácie. Myšlienkový kvas zasahoval postupne všetky vrstvy európskej spoločnosti. V centre mocenských konfliktov boli Habsburgovci: na západe súperili španielski králi habsburského rodu s Francúzskom (na pevnine) a s Anglickom (na mori), v strednej Európe a Stredomorí cisár Svätej ríše rímskej národa nemeckého bojoval s osmanským sultánom. Súčasne prebiehal zápas medzi Ruskom, Poľskom, Švédskom a Dánskom o moc v krajinách okolo Baltického mora, pričom Poľsko a Rusko navyše súperili s Osmanskou ríšou a jej vazalmi. Chaotickú situáciu v európskej politike vyhrocoval trvalý konflikt medzi katolíkmi a protestantmi. 2 1 Dangl, V. Kopčan, V.: Vojenské dejiny Slovenska II, MO SR Bratislava 1995, s Dangl, V. Kopčan, V.: Vojenské dejiny Slovenska II, MO SR Bratislava 1995, s Kavuljak, A.: Hrad Orava. Martin, 1927, s Orava pred príchodom Thurzovcov Po moháčskej katastrofe a na začiatku zápasu o uhorský trón medzi Jánom Zápoľským a Ferdinandom I. bola Orava v moci Zápoľského. Jeho rod sa v Oravskej stolici uplatnil už v r. 1485, keď sa stal Imrich Zápoľský oravským županom. Ján Zápoľský, vedený úsilím upevniť si svoju pozíciu na Orave, si najal do svojich služieb Jána a Mikuláša Kostku z Českých Sedlníc, ktorí mali značné vojenské skúsenosti. Kostkovci mali v správe Oravský hrad a po vypuknutí občianskej vojny v Uhorsku patrili k najvýznamnejším spojencom Jána Zápoľského. V r v dôsledku vývoja zápasu prestúpili do tábora Ferdinanda I. 3 Kráľ Ferdinand ako protihodnotu povýšil Mikuláša Kostku a jeho príbuzného Jána z Dubovca medzi uhorských veľmožov a pridelil im panstvá tak, že Mikuláš Kostka dostal Likavu a Strečno, zatiaľ čo Ján z Dubovca sa stal v r oravským županom a kastelánom Oravského hradu. Obaja šľachtici mali vzájomné dedičské právo na uvedené panstvá. Ján z Dubovca pôsobil na Orave v r a s jeho menom sa spája rozsiahla modernizácia Oravského hradu. Po jeho smrti sa dedičom mal stať Mikuláš Kostka, ale Ján z Dubovca urobil svojím nástupcom svojho švagra Václava Sedlnického. Spor sa vliekol až do r. 1548, kedy na rozkaz cisárskej kancelárie dostal Oravský hrad do užívania Sedlnický za sumu viac než zlatých, zatiaľ čo dedičným vlastníkom bol naďalej Kostka. 4 V polovici 16. stor. podliehalo vedeniu oravského panstva spolu 32 poddanských dedín, poddaní platili ročne zlatých. Okrem toho držiteľ oravského panstva mohol podnikať vo vlastnej réžii. K tomuto účelu boli k dispozícii tri majery, tri mlyny, päť píl a tak isto päť válch na súkno. 5 V regióne boli naďalej možnosti pre osídľovanie a zakladanie nových osád. Túto skutočnosť sa usiloval využiť Václav Sedlnický. V čase, kedy bol držiteľom Oravského hradu a panstva, nechal založiť sedem nových dedín: na dolnej Orave boli založené Krásna Hôrka, Zázrivá, Pucov, Chlebnice, Podbieľ, Pribiš a Oravský Biely Potok, na Hornej Orave vznikli Ústie nad Oravou a Vitanová. Nové lokality vznikli predovšetkým na valašskom práve. 6 (Horváth, s. 9) Nový zemepán Oravy František Thurzo ( ) Zástupcom rodu Thurzovcov, ktorý začal pôsobiť v regióne Oravy, bol František Thurzo. Pochádzal zo Spiša. Jeho tútorom bol vplyvný podnikateľ a šľachtic Alex Thurzo ( ), správca uhorskej komory a kráľovský miestodržiteľ. Zaistil Františkovi štúdium teológie v Taliansku a vďaka jeho podpore sa Františkovi podarilo urobiť významnú kariéru. V rokoch bol správcom uhorskej komory a od r dosiahol hodnosť nitrianskeho biskupa, hoci nebol vysvätený za kňaza. František biskupstvo spravoval do r. 1556, kedy sa ho zriekol, oženil sa s Barborou, dcérou Mikuláša Kostku a neskôr prestúpil na evanjelickú vieru. V tom istom roku vyplatil záloh Václava Sedlnického v sume zlatých dukátov. Tým získal do svojej správy Oravský hrad a k nemu patriace panstvo. 7 František Thurzo dokázal majetkovú držbu rozšíriť a v roku 1558 získal donáciu na hrad a panstvo Lietava. V r získal panstvá Hričov a Bytču, bývalý majetok nitrianskeho biskupstva, definitívne ich pre svoj rod zaistil až donáciou vystavenou v r V rokoch dal v Bytči postaviť na mieste staršieho vodného hradu zámok, ktorý sa stal namiesto Oravského hradu sídlom rodu. 8 Bol taktiež verejne činný v uhorskom politickom živote. Naďalej pôsobil ako správca Uhorskej komory, túto funkciu vykonával až do svojej smrti a skutočnosť, že bol držiteľom Oravského panstva, mu pomohla zaistiť si funkciu hlavného župana Oravskej stolice. Manželstvo oravského zemepána s Barborou Kostkovou ostalo bezdetné, preto sa po jej smrti František znova oženil. Jeho druhou manželkou sa stala Katarína Zrínska, dcéra chorvátskeho bána Mikuláša Zrínskeho, ktorý neskôr hrdinsky padol pri obrane Sigetu v boji proti Turkom. Sobáš uzavreli a zúčastnili sa ho významní predstavitelia Uhorska. František s rodinou žil striedavo na Oravskom a Lietavskom panstve, pretože nový zámok v Bytči, ktorý sa mal stať novým rodinným sídlom, bol v tomto ob- 4 Kavuljak, A.: Hrad Orava. Martin, 1927, s Horváth, P.: Orava v období Thurzovcov, s. 6. In: Zborník Oravského múzea 1995, ročník XII. 6 Horváth, P.: Orava v období Thurzovcov, s. 9. In: Zborník Oravského múzea 1995, ročník XII. 7 Horváth, P.: Orava v období Thurzovcov, s. 5. In: Zborník Oravského múzea 1995, ročník XII. 8 Horváth, P.: Orava v období Thurzovcov, s. 6. In: Zborník Oravského múzea 1995, ročník XII

9 dobí ešte vo výstavbe. Hlavným architektom tohto zámku, budovaného v r , bol staviteľ Ján Kilián, rodák z talianskeho mesta Miláno. Okrem hlavného architekta sa na stavbe podieľali aj ďalší najatí špecialisti z Talianska. 9 František Thurzo mal štyri deti, ale jeho hlavnými dedičmi sa mali stať jeho synovia Juraj a František. V čase Františkovej smrti, , boli obaja chlapci ešte maloletí, preto boli zvolení tútori na čele so Stanislavom Thurzom, ktorí sa mali starať o ich výchovu a ochranu. František vo svojom závete stanovil, že sa mali obaja jeho synovia podeliť o vlastníctvo Oravy: Oravský hrad prenechávam svojim dvom synom, Jurajovi a Františkovi, ale pod tou podmienkou, aby môj starší syn Juraj mal vedúce postavenie, ale aby sa s príjmami z Oravského panstva rozdelil so svojim bratom Františkom. Výkonnú moc kastelána na Oravskom hrade zanechávam svojmu vernému služobníkovi Jánovi Abaffi, aby on bol na Orave správcom, hrad nikomu nevydal, ale ho verne chránil pre moju manželku a pre mojich dvoch synov. 10 Spomenutým kastelánom Oravského hradu a správcom Oravy bol zeman Ján Abaffi, pôvodom z Báčky, odkiaľ ušiel po jej okupácii Osmanmi. Veľa rokov vykonával funkciu kastelána Oravského hradu a po Františkovej smrti bol poverený ochranou Oravského hradu v mene jeho syna, vtedy maloletého Juraja Thurzu. Za jeho zásluhy mu Juraj Thurzo daroval v r obec Hornú Lehotu. 11 Hlavnou oporou moci Františka Thurzu na Orave bol Oravský hrad. V súvislosti s bezpečnostnou situáciou a s vývojom vojenského umenia v priebehu 16. stor. bolo potrebné modernizovať opevnenie Oravského hradu. František Thurzo nadväzoval svoje stavebné aktivity na dielo predchádzajúceho vlastníka Jána z Dubovca. Modernizačné úsilie si vyžiadalo veľké náklady. Hlavné práce sa týkali neskoro stredovekého opevnenia a budov horného hradu, tzv. citadely. Citadela bola rozšírená tak, že zabrala takmer celú plochu hradného brala, v jej priestoroch vznikli pozície pre delá a vznikol systém zachytávajúci vodu zo striech do vodnej cisterny. Práce boli ukončené v r František Thurzo nechal postupne modernizovať aj opevnenia v dolnej časti hradu, predovšetkým na jeho podnet vznikla druhá, nová hradba, neskôr zabudovaná do vonkajšieho obvodového múru Thurzovského paláca. Tým vznikol parkan v tvare päťuholníka, ktorého účelom bolo zabezpečiť ochranu novej hlavnej vstupnej brány Kurucárová, J.: Thurzovci a Bytča, s. 33. In: Zborník Oravského múzea, 1998, ročník XV. 10 Kavuljak, A.: Hrad Orava. Martin, 1927, s Horváth, P.: Orava v období Thurzovcov, s. 7. In: Zborník Oravského múzea, 1995, ročník XII. 12 Matejka, M. Šimkovic, M. Stehlíková, J. Čajka, M. Hlavatá, J. Straková, L.: Nové poznatky o stavebnom vývoji Oravského hradu v stredoveku vo svetle najnovších výskumov. In: Zborník Oravského múzea, 2010, ročník XXVII, s Juraj Thurzo Budúci gróf Juraj Thurzo a dedič diela Františka Thurzu na Orave absolvoval dobrú prípravu na svoju kariéru, keď bol vychovaný na dvore arcivojvodu Ernesta Habsburského, ktorý mal hodnosť veliteľa cisárskych vojsk v Uhorsku. Výchovné pôsobenie významného predstaviteľa habsburskej dynastie na mladého šľachtica spôsobilo, že sa Juraj stal trvalým stúpencom Viedne, a to navzdory rozdielom náboženského presvedčenia. Habsburgovci boli katolíci a organizátori protireformácie, zatiaľ čo Juraj Thurzo sa stal presvedčeným protestantom augsburského vyznania. Vďaka jeho pôvodu a zámožnosti jeho rodiny sa mu dostalo kvalitného vzdelania, hoci neštudoval na univerzite. Jeho osobným učiteľom bol profesor Jeremiáš Spiegel, pedagóg na univerzite vo Wittenbergu, kde neskôr študoval jeho syn Imrich. 13 Konflikt s osmanskou ríšou a jej dopady na Orave Koncom 16. stor. bolo Uhorsko už takmer 100 rokov arénou zápasu medzi kresťanským a islamským svetom. V deväťdesiatych rokoch rozpory medzi hlavnými znepriatelenými stranami, t. j. medzi Viedňou a Vysokou Portou vyústili do 15-ročnej vojny. Bezprostrednou príčinou tohto obrovského vojnového konfliktu sa stal úpadok osmanskej moci v Uhorsku na začiatku 90. rokov 16. stor. Aktívne pôsobenie jednotiek lojálnych cisárovi zapríčinilo, že tureckí okupanti nemohli opúšťať posádky bez ozbrojeného sprievodu a ich kontrola nad dobytým územím bola oslabená. Tento stav spôsobil kolaps systému vymáhania daní, z ktorých žili sipáhiovia a posádkové jednotky osmanského vojska. Turecké posádky preto lúpili a okrádali civilné obyvateľstvo. Násilnosti moslimov neostali bez odvety z kresťanskej strany a stúpajúce ozbrojené strety v pohraničí prilievali olej do ohňa. V januári roku 1593 bol do Bratislavy zvolaný uhorský krajinský snem poverený organizovať ozbrojené akcie proti Turkom. Viedol ho arcivojvoda Matej Habsburský. Uhorská šľachta sa snažila získať od viedenského dvora ústupky a získať väčší podiel na velení armády. Stavy tým sledovali hlavne vlastný prospech, čo narazilo na odpor dvora, usilujúceho sa naopak o presadenie centralizácie a absolutistických foriem vlády. 14 Priebeh pätnásťročnej vojny Bezprostredným podnetom otvorenej vojny medzi Osmanmi a Habsburgovcami sa stala víťazná bitka kresťanov proti Turkom neďaleko Sisaku v Chorvátsku. V tomto boji, ktorý svojou intenzitou prekonal rozsah pohraničnej šarvátky, padol aj budinský paša. Sultán následne vyhlásil Viedni vojnu. Boje priniesli striedavé úspechy a porážky obom stranám. Turecká armáda dobyla dňa Vesprém, cisárska armáda zvíťazila pod velením Mikuláša Pálffyho dňa pri Pákozde. Dňa toho istého roku bolo oslobodené Fiľakovo a Modrý Kameň. Jarný nástup cisárskych vojsk v r korunovalo znovudobytie Novohradu, ktorý bol oslobodený dňa Jeho turecká posádka kapitulovala pod podmienkou slobodného odchodu. 15 Cisárska strana sa v priebehu roku 1594 pokúsila rozvinúť svoje úspechy. Navzdory vynaloženému úsiliu bol pokus oslobodiť Ostrihom neúspešný. V máji r cisárske vojsko generála Tieffenbacha porazilo Osmanov pri Jászberényi, ale kresťania víťazstvo nedokázali využiť na obsadenie Pešti ani Hatvanu. Bitka pri Ostrihome dňa sa naopak skončila triumfom cisárskej armády. V dôsledku porážky osmanských poľných vojsk sa vzdala aj turecká posádka mesta. Cisárska armáda následne obsadila aj Vacov a Vyšehrad. Dosiahnuté úspechy kresťanov do značnej miery znehodnotil pád mesta Jágru do tureckých rúk, čo sa stalo Cisárska strana vyslala svoju armádu s cieľom získať toto dôležité mesto späť. Všetky nádeje na znovu získanie Jágru zmarili Turci svojím víťazstvom v bitke pri Mezőkerestesi v dňoch , ktoré Osmani hodnotili ako druhý Moháč. Táto porážka mala zásadný význam pre výsledok vojny. Cisárske vojská sa otvorenej bitke v ďalšom priebehu vojny vyhýbali a namiesto toho sa zamerali na obliehanie tureckých pevností. Aktívne 13 Lengyelová, T.: Konflikty v rodine palatína Juraja Thurzu. in: Zborník Oravského múzea, 2006, ročník XXIII, s Dangl, V. Kopčan, V.: Vojenské dejiny Slovenska II, MO SR Bratislava, 1995, s Dangl, V. Kopčan, V.: Vojenské dejiny Slovenska II, MO SR Bratislava, 1995, s

10 boli na jar a na jeseň, keď boli turecké vojská na zimoviskách. V letných mesiacoch si udržiavala iniciatívu osmanská armáda. Od r konflikt ustrnul a zmenil sa na pozičnú vojnu. 16 Juraj Thurzo aktívne pôsobil na bojiskách tejto veľkej vojny. Osobne sa zúčastnil v r bojov pri Ostrihome a Stoličnom Belehrade, pri úspešnom obliehaní hradov Hajnáčka a Modrý kameň. Vďaka svojim zásluhám postupoval vo vojenskej hierarchii a od r bol hlavným kapitánom preddunajského kapitanátu, jedného so šiestich vojenských okruhov kráľovského Uhorska. (Táto vojenská organizácia bola vytvorená v r ) 17 Orava, jedna z rodinných dŕžav Juraja Thurzu, nebola priamo zasiahnutá vojenskými udalosťami, ale na jej obyvateľov doliehali hospodárske a finančné náklady, ktoré si vyžiadali vojenské operácie. Juraj Thurzo pôsobil na bojisku s vlastným vojskom, ktoré si vydržiaval na vlastné náklady, ktoré pochádzali aj z daní a dodávok materiálu a zásob od Oravcov. Juraj Thurzo sa ako zemepán panstiev Orava, Lietava a Bytča so svojimi príkazmi obrátil na svojich úradníkov, aby zabezpečili financie a dodávky pre vydržiavanie vojska: Na drábov opäť je potrebné vybrať peniaze na budúci mesiac, a to, aby každé dve usadlosti vydržiavali jedného ozbrojeného muža, dvorským špánom prikážte v mojom mene, aby poslali peniaze na pešiakov z Oravy, Lietavy a Bytče. Z každej usadlosti nech je vybraná suma 4 zlaté. Nech pošlú aj sliepky, husi a ovos, nech pošlú aj piva, nech zásoby pošlú do môjho vojenského tábora. Hospodárske zaťaženie všetkého obyvateľstva, hlavne však poddaných, dosiahlo na začiatku 17. stor. neúnosných rozmerov. Kým ešte v r bolo na Orave zdanených domov, koncom vojny, v r. 1604, bolo možné zdaniť už len 553 domov, viac než polovica usadlostí bola opustená Dangl, V. Kopčan, V.: Vojenské dejiny Slovenska II, MO SR Bratislava 1995, s Horváth, P.: Orava v období Thurzovcov, s. 7. In: Zborník Oravského múzea 1995, ročník XII. 18 Kavuljak, A.: Hrad Orava. Martin, 1927, s Dangl, V. Kopčan, V.: Vojenské dejiny Slovenska II, MO SR Bratislava 1995, s. 81. Povstanie Štefana Bočkaja Súčasťou veľkej vojny medzi Habsburgovcami a Osmanmi sa stalo povstanie, ktoré vypuklo v r Útrapy a pustošenie počas pätnásťročnej vojny vyhrotili roztržku medzi Viedňou a časťou uhorskej šľachty. Ideovým odôvodnením konfliktu medzi časťou uhorských stavov a cisárskym dvorom sa stala protireformácia. Väčšina obyvateľstva Uhorska bola na začiatku 17. stor. stúpencom reformácie, prívrženci reformných hnutí pochádzali zo všetkých spoločenských vrstiev. Vojenská situácia a prítomnosť cisárskych vojsk v Uhorsku motivovali Habsburgovcov, aby urýchlili svoj protireformačný program v tejto krajine. Aktivity katolíckej strany vyvolali veľký odpor zo strany protestantov, na čele ktorých začal vystupovať sedmohradský magnát Štefan Bočkaj. Tento šľachtic bol pôvodne stúpencom Viedne a bojoval proti Turkom v Sedmohradsku. Ale keď Sedmohradsko ovládli cisárske vojská, prišiel o miesto varadínskeho kapitána a o časť majetkov, v dôsledku čoho sa stal lídrom protestantskej opozície. Keď cisárske jednotky, ktorým velil Juraj Belgiojoso, začali obsadzovať Bočkajove majetky, postavil sa im na vojenský odpor. 19 Povstalci vystupovali voči Viedni so zámerom vybojovať náboženskú slobodu pre protestantov. Nakoľko Juraj Thurzo bol protestant a významný veliteľ armády v Uhorsku, snažil sa ho líder povstalcov presvedčiť, aby sa pridal k odporu proti cisárovi. Juraj Thurzo však odmietol. Ani on nebol nadšený z protireformačnej činnosti cisárskeho dvora, ale k povstaniu sa nepripojil, lebo hlavným spojencom Bočkaja bolo Turecko. Juraj s Bočkajom rokoval, ale jeho konanie bolo motivované predovšetkým snahou zabezpečiť si vlastné majetky pred spustošením. Svedectvom je list, v ktorom písal manželke: Práve mi priniesli ochranný list, aby Bočkajovci nevyplienili moje majetky. Netreba ho však nikomu ukazovať, len vtedy, ak by do mojich panstiev chceli vtrhnúť hajdúsi, lebo v liste (Bočkaj) píše, že som mu odprisahal vernosť, v čom nie je ani trochu pravdy a ani nebude. Je to dobré len proti Hajdúchom, lebo ak by ho videli nejakí dôležití ľudia, nebolo by to dobré a nemali by o mne vôbec žiadnu dobrú mienku. 20 Juraj však dohodám s Bočkajom neveril a pripravoval sa na obranu svojich panstiev pred povstalcami. V rámci obranných príprav preveroval bojovú pohotovosť posádky Oravského hradu. Z jeho listu, datovaného dňa 1604, je zrejmé, že posádka zanedbávala svoje povinnosti: Ja som tu síce v pevnom zdraví, ale ten prekliaty dvorský špán ani v najmenšom sa nepripravil na obranu hradu a vôbec nedbal a neuposlúchol moje nariadenia a rozkazy. Dnes som palicu dolámal na tom zlom človeku. Toľko nedbanlivosti bolo na hrade, že zásoba potravín by nevystačila ani na tri dni. Vďaka Pánu Bohu, že som sem včas prišiel, lebo snáď ani jeden hrad by tak rýchlo nezahynul, keby ho nepriateľ napadol Thurzove obavy boli opodstatnené, lebo v r postúpili povstalci na územie stredného Slovenska a začali pustošiť jeho majetky. Hajdúsi z vojska Štefana Bočkaja, ktorým velil plukovník Gregor Hajda, vpadli na Oravu. Dôstojníci z Hajdovho pluku, kapitán Mikuláš Sennyei a Michal Dengelegi v mene svojho pána Štefana Bočkaja zvolali na deň generálnu kongregáciu Oravskej stolice, ktorej odovzdali povstalecké ultimátum, aby sa oravská šľachta pridala k Bočkajovi a zorganizovala zásobovanie jeho jednotiek v Likave. Podžupan Štefan Kubínyi, ktorý zastupoval neprítomného Thurzu, ultimátum odmietol. Zápas o Oravu medzi Bočkajom a Thurzom vyvrcholil bitkou pri Oravskom hrade dňa Posádku obliehaného hradu posilnili obyvatelia oravských dedín. Bitka skončila víťazstvom posádky Oravského hradu a Oravcov. O priebehu vpádu o pustošení hajdúchov v r na Orave sa zachovalo nasledovné svedectvo: Hajdúsi v službách Štefana Bočkaja podnikli inváziu do Oravskej stolice, do svojich táborov odvliekli mnoho koristi a mnoho ľudí pripravili o život. V r prápor hajdúchov, ktorému velili kapitán, nazývaný menom Gregor Hajda a jeho zástupca menom Štefan Nagy, ktorí svoj vojenský tábor premiestnili na územie Oravskej stolice, túto istú stolicu žalostným spôsobom vyplienili a ich teroru bol učinený koniec až potom, keď kapitán oravskej hradnej posádky zhromaždil oravských poddaných, ktorí spoločne porazili hajdúchov v boji, približne 400 z týchto hajdúchov pobili a ich mŕtve telá nahádzali do rieky Oravy. Títo hajdúsi našli smrť ako odplatu za svoje lotrovské činy, ktoré spáchali. 22 Porážka hajdúchov na Orave mala značný ohlas. Samotný Štefan Bočkaj sa sťažoval, že: Poddaní so zbraňou v ruke bojovali proti hajdúchom a 400 z nich biedne sťali, zabili a pohádzali do rieky Oravy. 23 Vojnové pustošenie sa neobmedzovalo len na vojenské operácie. Veľkú záťaž pre obyvateľstvo predstavoval aj presun jednotiek. Príkladom je situácia z r zachytená v liste Alžbety Czoborovej, v ktorom sa dňa sťažovala Ľudovítovi Rákozcimu: Ako 20 Lengyelová, T. Várkonyi, G.: Báthory. Život a smrť. Ottovo nakladatelství Praha, 2009, s Kavuljak, A.: Hrad Orava. Martin, 1927, s Durikovič, J.: Historia factorum acris Arva, 1803, In: Zbierkový fond Oravského múzea, H-4210, s Dangl, V. Kopčan, V.: Vojenské dejiny Slovenska II, MO SR Bratislava 1995, s

11 som počula, Jeho výsosť Vás menovala krajinským kapitánom a vojsko Jeho výsosti tu hore je tiež pod velením Vašej milosti. Tí, ktorých odvelili na Oravu, ako mi napísali, robia veľmi veľké škody na chudobe, mučia a zabíjajú úbohých ľudí, pustošia a potulujú sa. Pán Boh vidí, že moji sluhovia ich dobre pohostili vínom i všetkým ostatným, keď prechádzali cez Oravu, ale oni na to nedbali, vôbec sa nedržali artikúl (predpisov pre vojsko). Koľko majerov som tam mala, všetky zničili. Sluhovia písali Ondrejovi Csomaközimu, aby mi vrátili všetok dobytok, čo mi vojaci zobrali, ale on odpovedal, že to zobrali bez jeho vedomia a nič mi nevrátil. Potom Matej Nagy išiel pod hrad a tam vyraboval moje majery a aj on, keď mu moji služobníci písali, odpovedal, že keď Csomaközi mohol z mojich ostatných majerov zobrať všetok môj dobytok, ani jeho bojovníci nie sú o nič podradnejší, aby nemali úžitok z dobytka na mojich majeroch. Odohnali mi niekoľko sto oviec a spôsobili nevýslovné škody Lengyelová, T. Várkonyi, G.: Báthory. Život a smrť. Ottovo nakladatelství Praha, 2009, s Kavuljak, A.: Hrad Orava. Martin, 1927, s. 139 Palatín Juraj Thurzo, dedičný zemepán Oravy Juraj Thurzo sa aktívne podieľal na vedení vojenských operácií aj na uzavretí mieru s Turkami a Bočkajom. Cisársky dvor si uvedomoval jeho zásluhy a v r bol Juraj Thurzo povýšený do grófskeho stavu. Spolu s grófskym titulom dostal dedične do vlastníctva Oravský hrad a k nemu patriace panstvo. Zásluhy nového grófa uznal cisár Rudolf II. vo svojej darovacej listine (donácii) zo dňa : My Rudolf, zvolený cisár svätej ríše rímskej, kráľ český a uhorský, veľkovojvoda rakúsky a t. ď. dávame na všeobecnú známosť, že sme dlžníkom a máme milostivý ohľad na slávou ovenčenú vernosť, neochvejnú lojalitu, najmilšie a nesmierne početné zásluhy, trvalé a verné služby, ktoré pre nás vykonal náš verný a osvietený Juraj Thurzo z Betľanoviec, hlavý župan Oravskej stolice, hlavný kráľovský pohárnik a náš radca. Tieto služby vykonal a učinil v prospech našej svätej koruny nášho kráľovstva uhorského, taktiež našej milosti od mladých rokov, až do dnešného dňa. Slúžil nám v ťažkých záležitostiach svojou vhodnou pomocou od počiatku nášho panovania až do prítomnosti, a to neprestajne, pri riešení jemu zverených ťažkých záležitostí a povinností, a to rovnako štátnických, ako vojenských. Slúžil nám v čase mieru i v čase vojny, proti Turkom, ktorí sú úhlavnými nepriateľmi kresťanského sveta, ako aj v čase nebezpečných zmätkov a škodlivej vzbury, ktorá nedávno zúrila v našom uhorskom kráľovstve ako obrovská a krutá pohroma. Obetoval svoje majetky a riskoval vlastný život. Nenechal sa odstrašiť žiadnymi stratami a ťažkými následkami, ale pevne vytrvajúc v poslušnosti a vernosti, na bojisku víťazne odrazil nepriateľské sily, a to s neprekonateľným duchom, najvyššou slávou, verne, statočne, k nášmu láskavému uspokojeniu. Nepochybujeme o tom, že s podobnou úprimnou vernosťou a vytrvalosťou nám bude naďalej slúžiť a veľmi oddanú poslušnosť preukazovať... Oravské panstvo sa stalo dedičným majetkom thurzovského rodu, po meči i po praslici. 25 Najvyššou priečkou v kariére Juraja Thurzu bolo jeho vymenovanie za palatína. Po získaní uhorskej koruny sa Ferdinand I. snažil zrušiť úrad palatína a nahradiť ho prohabsburským miestodržiteľom. Po smrti Štefana Bátoryho v r ostal úrad palatína neobsadený, pričom jeho kompetencie vykonávala miestodržiteľská rada, a to až do r. 1554, keď bol na nátlak šľachty zvolený palatín Tomáš Nádaždy. Po jeho smrti v r ostal úrad palatína opäť neobsadený až do r. 1608, keď bol nový palatín zvolený na základe ustanovení Viedenského mieru. 26 Protestanti, ktorí mali v uhorskom sneme väčšinu, zvolili za palatína Štefana Ilešházyho. Po jeho smrti bol za nového palatína dňa zvolený gróf Juraj Thurzo. Tým sa stal najvyšším hodnostárom v Uhorsku, zodpovedným za vrcholovú politiku v kráľovstve. Jeho najväčším politickým úspechom bola zrejme Žilinská synoda v r. 1610, ktorá položila organizačné základy evanjelickej cirkvi a. v. v kráľovskom Uhorsku. V posledných rokoch života sa gróf Juraj Thurzo postupne sťahoval do ústrania. Cisársky dvor opäť rozširoval svoje protireformačné aktivity a netajil sa svojím úsilím vládnuť v Uhorsku absolutistickými metódami. Thurzo sa sklamal vo svojom proviedenskom postoji a na sklonku života sa venoval hlavne hospodáreniu na svojich panstvách. Jeho zdravotný stav sa zhoršoval a zomrel. Pochovaný bol najprv v Bytči, ale neskôr bol prevezený a slávnostne pochovaný v krypte kaplnky na Oravskom hrade. Oravský hrad Juraj Thurzo zorganizoval rozsiahlu prestavbu Oravského hradu. Motivovali ho nedávne udalosti, keďže v r sa Oravský hrad len s veľkými ťažkosťami udržal proti útoku Bočkajových hajdúchov. Akútnou sa stala ďalšia a rozsiahla modernizácia jeho opevnenia. V rámci týchto prác vznikla nová vstupná brána do hradu. Najväčší vojenský význam mal nový delostrelecký bastión so zabudovanými kazematami, ktorý pohltil staršie opevnenia a zlepšil obranu exponovanej južnej časti hradu. Okrem vojenských prác bola realizovaná aj veľkorysá prestavba obytných priestorov na západnej strane dolného hradu. Stavitelia využili staršiu renesančnú budovu a na jej hornom podlaží vznikol palatínov palác spojený s priestormi novovznikajúcej kaplnky. 27 Hlavným nástrojom moci Juraja Thurzu na Orave bola vojenská posádka, ktorú si vydržiaval na Oravskom hrade. Hrad bol najdôležitejšou pevnosťou v celej stolici a Juraj Thurzo venoval jeho obranyschopnosti značné úsilie, poučený skúsenosťami z nedávnych vojen. Základom poznatkov o sile výzbroje Oravského hradu je list, ktorý adresovali dňa grófovi Jurajovi Thurzovi Štefan Guznič a Štefan Hochmanovič, poverení správou Oravského hradu. Kastelán a veliteľ hradnej posádky informovali svojho zemepána o vybavení hradnej zbrojnice. Arzenál ťažkých zbraní na Oravskom hrade zahŕňal tri veľké delá, deväť švihovníc a jeden mažiar. Posádka bola vyzbrojená ručnými strelnými zbraňami, boli to hlavne hákovnice. V hradnej zbrojnici sa ich nachádzalo spolu 103 kusov, čo bol značný počet, zásobovanie a údržbu týchto zbraní však sťažovala veľká rozmanitosť typov hákovníc. Výzbroj mužstva dopĺňalo deväť veľkých ručníc, zrejme išlo o hradobné pušky. Pre strelné zbrane boli k dispozícii tisíce gulí a strelný prach uskladnený v 45 sudoch. 28 Reformácia na Orave a Thurzovci Pôsobenie Thurzovcov na Orave malo vplyv na všetky oblasti vtedajšieho života. Výnimkou nebol ani náboženský život. V čase príchodu Thurzovcov do tohto regiónu v r Dangl, V. Kopčan, V.: Vojenské dejiny Slovenska II, MO SR Bratislava 1995, s Matejka, M. Šimkovic, M. Stehlíková, J. Čajka, M. Hlavatá, J. Straková, L.: Nové poznatky o stavebnom vývoji Oravského hradu v stredoveku vo svetle najnovších výskumov. In: Zborník Oravského múzea, 2010, ročník XXVII, s Štátny archív Bytča, fond Oravský komposesorát, Thurzovská korešpondencia, i. č

12 bolo na Orave spolu 5 farností (so sídlami v mestečku Veličná, Tvrdošín a Trstená a v obciach Dolný Kubín a Sedliacka Dubová). Thurzovci boli významnými šíriteľmi a podporovateľmi reformácie. Reformácia na Orave sa začala už v prvej polovici 16. stor. a evanjelikmi boli aj Mikuláš Kostka, Ján z Dubovca a Václav Sedlnický. František Thurzo tak isto prestúpil na evanjelickú vieru (r. 1562). Štyri z piatich farností v r , ako to zistili kanonické vizitácie ostrihomského arcibiskupstva, vykonávali obrady podľa katolíckeho aj podľa protestantského spôsobu a kňazi boli ženatí. Juraj Thurzo v šírení reformácie pokračoval, vznikli nové farnosti v Jablonke, Podvlku, Námestove, Lokci, Nižnej a v Žaškove. Všetky kostoly, farské aj filiálne, boli v tomto období drevené. 29 Pri farnostiach boli organizované aj školy s príslušnými učiteľmi. Farári a učitelia mali pevne stanovené platy a v každej novozaloženej farnosti vznikla aj ľudová evanjelická škola. V mestečkách, ktoré mali školy už v staršom období, sa rozvíjali nižšie latinské gymnáziá, napr. vo Veličnej, kde pôsobil v r Pavel Fabricius a v r oravský rodák Mikuláš Baticius, ktorý bol neskôr rektorom na škole v sídle Thurzovcov v Bytči. Baticius študoval s podporou Juraja Thurzu na univerzite vo Wittembergu a ako farár vo Veličnej zastupoval Oravu na Žilinskej synode v r Podobné školy existovali aj v mestečkách Tvrdošín a Trstená, ale aj v Dolnom Kubíne, ktorý síce Juraj Thurzo plánoval povýšiť na mestečko, ale výsady získal až od direktora Oravského komposesorátu Gašpara Illešháziho v r Prvým rektorom latinskej školy v Dolnom Kubíne bol Martin Rosinský v r Po ňom viedol školu Juraj Miškovič. 30 Rozvoj reformácie na Orave vyvrcholil v čase pôsobenia Juraja Thurzu. Využíval pritom svoje postavenie zemepána a všeobecne prijímanú zásadu cuius regio, eius religio (koho vláda, toho náboženstvo). V rámci oravského panstva uviedol do farností, vrátane tých, ktoré predtým patrili katolíkom, protestantských kazateľov a v r založil novú farnosť v Orávke pri poľských hraniciach. Jej kazateľom sa stal Ján Voloschius. Tento i ďalší kazatelia boli odborne pripravení na svoju činnosť, lebo Juraj Thurzo im zabezpečoval vzdelanie vo Wittenbergu. Vďaka podpore zemepána sa na prelome 16. a 17. stor. na Orave uplatnili známi protestantskí kazatelia, napr. Gašpar Kollárik v Žaškove, Jaroslav Urbanovič vo Veličnej a Michal Marček v Dolnom Kubíne. Najlepšie zázemie si našla protestantská cirkev na dolnej Orave, kde ju podporovali zemania i poddanské obyvateľstvo. Na hornej Orave bolo centrom protestantov mestečko Tvrdošín, kde si nový smer v náboženstve našiel stúpencov krátko po vystúpení Martina Luthera v nemeckých krajinách, ešte pred príchodom Thurzovcov na Oravu. 31 Kolonizácia na Orave V dôsledku povstania Juraja Dóžu v r bol v Uhorsku prijatý zákon, ktorý poddaných ako večných nevoľníkov pripútal k pôde. Tento stav mal byť základom vzťahu zemepán poddaný, ale osmanský vpád a chaotické pomery spôsobili veľkú mobilitu obyvateľstva, bez ohľadu na zákonné predpisy. V dôsledku pohnutých udalostí, hlavne vojnového pustošenia, bol v celej krajine nedostatok pracovných síl 29 Horváth, P.: Orava v období Thurzovcov, s. 20. In: Zborník Oravského múzea 1995, ročník XII. 30 Horváth, P.: Orava v období Thurzovcov, s. 21. In: Zborník Oravského múzea 1995, ročník XII. 31 Kavuljak, A.: Hrad Orava. Martin, 1927, s a zemepáni sa (často aj nevyberanými prostriedkami) snažili osídliť spustošené panstvá novými ľuďmi, či už z vlastných, hustejšie obývaných panstiev, alebo prijímaním kolonistov, často aj zo zahraničia. 32 Tento proces neobišiel ani Oravu. Miestne pomery v tomto regióne vytvárali príležitosti pre kolonizáciu tých území, ktoré boli dovtedy riedko obývané. Thurzovci ako zemepáni tento proces aktívne podporovali. Tým si zabezpečovali nielen príjmy, lebo nové osady znamenali nových daňových poplatníkov, ale zabezpečovali aj celistvosť svojho panstva. Pritom sa neraz dostali do sporov s inými šľachtickými rodinami, napr. so Zmeškalovcami, s ktorými súperili s cieľom získať obec Malatinú. Najväčší konflikt mali Thurzovci s rodinou Platayovcov, pretože väčšina Turzovcami založených obcí ležala na území v blízkosti obce Čimhová, ktorá na základe donácie z r mala patriť rodine Platayovcov. Vleklý súdny spor (trval 27 rokov) sa vďaka moci palatína skončil v prospech Thurzovcov. 33 Thurzovská kolonizácia na Orave smerovala do riedko osídleného územia na hraniciach Uhorska a Poľska a keďže v rovnakom čase pokračoval kolonizačný proces aj na poľskej strane hraníc, dochádzalo k stretávaniu a miešaniu sa obyvateľstva oboch štátov. Thurzovci sa napriek tomu snažili zamedziť imigrácii Poliakov na svoje majetky. Príkladom je spor medzi Thurzovcami a Komorowskim. V tomto čase sa na Oravu snažili presťahovať poddaní z panstva Žiwiec v Poľsku, jeho vlastník Mikuláš Komorowski ich počet odhadoval na 400 osôb a apeloval na Thurzovcov, aby mu vrátili utečencov, nakoľko dezercie poddaných ohrozujú rentabilitu jeho panstva. 34 Orava mala pre Thurzovcov význam nielen ako feudálne panstvo, ale aj ako tranzitné územie, ktoré ležalo na ceste z oblasti stredoslovenských banských miest do poľského Krakova, pričom dôležitými obchodnými artiklami boli soľ a kovy. Zo slovenských baní sa prepravovala meď na scedzovanie do krakovských hút, z Poľska do Uhorska bolo dovážané olovo. 35 Za vlády Thurzovcov sa zásadným spôsobom zmenila podoba celého oravského regiónu. V dôsledku thurzovskej kolonizácie vznikol pojem Horná a Dolná Orava. Do polovice 16. stor. bola hustejšie obývaná vlastne len dnešná Dolná Orava (s výnimkou osídlenia okolo Tvrdošína) a na ostatnom území bolo len rozptýlené osídlenie kopaničiarskeho a valašského typu. Do konca 16. stor. bolo založených 42 nových dedín. Nie je bez zaujímavosti, že tento počet bol o 10 vyšší, než celkový počet pôvodných poddanských obcí oravského panstva pred r Sídliskovú štruktúru Oravskej stolice dopĺňali šľachtické osady a majery Oravského feudálneho panstva. Thurzovské panstvo tvorilo na začiatku 17. stor. 83 obcí, z toho 80 poddanských dedín a tri zemepanské mestečká (Trstená, Tvrdošín a Veličná). 36 Hospodárskym zázemím obyvateľstva na kolonizovanom území Hornej Oravy bolo predovšetkým pastierstvo, lebo kvôli tvrdým klimatickým podmienkam mali klasické poľnohospo- 32 Lengyelová, T. Várkonyi, G.: Báthory. Život a smrť. Ottovo nakladatelství Praha, 2009, s Lengyelová, T. Várkonyi, G.: Báthory. Život a smrť. Ottovo nakladatelství Praha, 2009, s Floreková, I.: Poľské vplyvy v dejinách Oravského panstva a hradu. In: Zborník Oravského múzea 2010, ročník XXVII, s Floreková, I.: Poľské vplyvy v dejinách Oravského panstva a hradu. In: Zborník Oravského múzea 2010, ročník XXVII, s Horváth, P.: Orava v období Thurzovcov, s. 17. In: Zborník Oravského múzea 1995, ročník XII

13 dárske postupy len obmedzené vyhliadky na úspech. Oravské panstvo prenajímalo poddaným svoje pozemky na pastvu dobytka a oviec, určovalo, aké stáda si majú obce vydržiavať, lebo to predstavovalo základ ich zdanenia. V r si prenajímali pozemky Thurzovcov obyvatelia štyridsiatich obcí, na ktorých sa páslo stádo pribli žne oviec. Platili z nich dvadsiatok a navyše za každú ovcu 8 denárov. Veľký hospodársky význam mala ťažba a obchod s drevom. Drevo a ďalšie produkty sa dopravovali plťami do Bytče a slúžili nielen na výstavbu thurzovských sídiel, ale zohrali svoju úlohu pri obrane Uhorska. 37 Imrich Thurzo Imrich bol jediným synom grófa Juraja Thurzu, ktorý sa dožil dospelosti. Narodil sa v r Mal sa stať nástupcom svojho otca. Dostalo sa mu kvalitného vzdelania, ktoré zavŕšil svojím štúdiom na univerzite vo Wittenbergu, s ktorou mal jeho otec dlhodobé kontakty. Pôsobil tam v r a súčasne zastával funkciu rektora univerzity. Bola to čestná funkcia, do ktorej ho vymenoval osobne saský Kurfürst. Zo strany univerzity to bolo gesto vďačnosti voči rodine Thurzovcov, ktorá ju dlhodobo podporovala. 38 Náhla smrť jeho otca prinútila mladého Imricha predčasne ukončiť štúdium a ujať sa správy thurzovských majetkov. Zároveň sa stal hlavou oravskej šľachty, keď bol v r zvolený za hlavného župana Oravskej stolice. Krátko po svojom návrate zo štúdií sa oženil, jeho manželkou sa dňa stala Kristína Nyáriová. Osudovou výzvou v živote mladého grófa sa stalo stavovské povstanie Gabriela Betlena. Toto povstanie sa stalo súčasťou veľkého konfliktu 17. stor., tridsaťročnej vojny, do ktorej sa zapojili takmer všetky európske štáty. Územie Uhorska sa stalo bojiskom tohto zápasu práve v dôsledku vypuknutia tohto stavovského povstania, pričom povstalci sa zapojili do českej a dánskej vojny. Lídrom povstania sa stal Gabriel Betlen. Tento magnát pochádzal zo Zatisia a stal sa veľmožom v Sedmohradsku. Bol aktívnym účastníkom povstania Štefana Bočkaja. V r s tureckou pomocou zvrhol sedmohradské knieža Žigmunda Bátoryho a na sneme v Kluži bol zvolený vládcom Sedmohradska. Jeho ambicióznej politike v Uhorsku priali konflikty vyvolávané absolutistickou a protireformačnou politikou Viedne a nespokojnosť protestantov. 39 Knieža Gabriel Betlen získal na svoju stranu významných uhorských magnátov. Jeho stúpencami sa stali gróf Imrich Thurzo, syn palatína, majiteľ Oravy, Bytče, Lietavy a Tokaja, novozámocký hlavný kapitán Stanislav Thurzo, Gašpar Illešházy, Juraj Rákozci, ktorý bol synom bývalého sedmohradského kniežaťa a tiež aktívny účastník Bočkajovho povstania, Juraj Séči a František Batáni. Povstanie Gabriela Betlena a mierové rokovanie v Mikulove bolo vrcholom kariéry Imricha Thurzu. Na rozdiel od svojho otca, ktorý ostal celý život stúpencom Viedne, Imrich sa otvorene angažoval v protihabsburskom odboji. Na vlastné náklady postavil vojsko, ktoré sa zapojilo do boja proti cisárovi a významnou mierou sa angažoval v rokovaniach o mieri na zámku v Mikulove na Morave. Vyjednávanie sa začalo a krátko na to gróf Imrich Thurzo zomrel (dňa ). V čase svojej smrti mal 23 rokov. Pochovaný bol do krypty Oravského hradu Horváth, P.: Orava v období Thurzovcov, s. 18. In: Zborník Oravského múzea 1995, ročník XII. 38 Horváth, P.: Orava v období Thurzovcov, s. 8. In: Zborník Oravského múzea 1995, ročník XII. 39 Dangl, V. Kopčan, V.: Vojenské dejiny Slovenska II, MO SR Bratislava 1995, s Kavuljak, A.: Hrad Orava. Martin, 1927, s Vymretie rodiny Thurzovcov po meči a vznik Oravského komposesorátu Imrich Thurzo nemal mužského dediča a jeho smrťou vymrela oravsko-bytčianska vetva tohto rodu po meči. Správy rozsiahlych majetkov rodu sa ujala jeho matka Alžbeta, rodená Czoborová. So svojím manželom Jurajom Thurzom prežila šťastné manželstvo a keďže jej manžel sa často zdržiaval mimo domova, správa hospodárstva spočívala fakticky v jej rukách. Svoj organizačný talent využila aj ako vdova a až do svojej smrti riadila oravské, lietavské a bytčianske panstvo. Tešila sa značnej prestíži v radoch šľachty, vďaka čomu zastávala po smrti svojho manžela a syna pozíciu hlavného župana Oravskej stolice. Jej pôsobenie poznačila vojna, pretože povstanie Gabriela Betlena, ktoré bolo po strategickej stránke súčasťou tridsaťročnej vojny, sa ešte neskončilo. Sedmohradský knieža uskutočnil v rokoch 1623 a 1626 ešte dve vojenské ťaženia proti cisárovi. Ako zámienku pre obnovenie nepriateľstva uvádzal, že cisár neplní ustanovenia Mikulovského mieru. Nepodarilo sa mu však získať podporu uhorskej šľachty, lebo väčšina jej príslušníkov bola spokojná s dosiahnutými výsledkami Mikulovského mieru. Na jeho strane ostal len Juraj Rákoczi. Betlen sa však spoliehal na pomoc protihabsburskej koalície Anglicka, Holandska a Dánska, ktorú podporovalo Francúzsko a niektoré ríšske kniežatstvá. Betlenova posledná výprava v r sa skončila kompromisom, keďže obe znepriatelené strany boli vyčerpané. Mier bol uzavretý dňa v Bratislave a v podstate znamenal potvrdenie podmienok Mikulovského a Viedenského mieru, s výnimkou pozastavenia finančnej pomoci Betlenovi. 41 V pohnutých časoch tridsaťročnej vojny zomrela grófka Alžbeta Thurzová, rodená Czoborová a dňa sa uskutočnilo pracovné stretnutie dedičov na hrade Lietava, kde bol za účelom správy oravského panstva vytvorený Oravský komposesorát. 42 Bola to účastinná spoločnosť potomkov a dedičov Juraja Thurzu z Betľanoviec, ktorá zohrala významnú úlohu v dejinách Oravy od 17. do 20. stor. Doslov Rodina Thurzovcov pôsobila na Orave v druhej polovici 16. a na začiatku 17. stor. Bola to v dejinách Oravy pomerne krátka epocha, v priebehu ktorej sa vystriedali tri generácie. Bola to pohnutá doba, v priebehu ktorej sa odohrávali zásadné udalosti svetových dejín: zápas kresťanského Západu a moslimského Východu a súčasne prebiehali nábožensky motivované konflikty medzi katolíkmi a protestantmi. Obyvateľstvo Oravy pod Thurzovskou nadvládou sa priamo i nepriamo zúčastnilo tohto zápasu a bolo ovplyvnené novými prúdmi spoločenského a náboženského myslenia. Thurzovská epocha priniesla na Oravu novú vlnu kolonizácie, v dôsledku ktorej vznikol základ jej dnešného osídlenia. V rovnakom čase sa v tomto kraji rozšírila reformácia, došlo k rozvoju kultúry a architektúry, napr. pri výstavbe Oravského hradu. Tienistou stránkou tejto epochy boli dopady historických udalostí na životy ľudí. Obyvateľstvo bolo nútené znášať vysoké náklady na vydržiavanie vojsk, trpelo ich svojvôľou a hoci počas pätnásťročnej vojny proti Turkom sa Orava nestala priamo bojiskom, počas stavovských povstaní boli thurzovské panstvá, vrátane Oravy, priamo zatiahnuté do víru vojenských operácií. 41 Dangl, V. Kopčan, V.: Vojenské dejiny Slovenska II, MO SR Bratislava 1995, s Kavuljak, A.: Hrad Orava. Martin, 1927, s

14 Zoznam literatúry a prameňov: Literatúra: Knihy Čaplovič, P.: Oravský zámok. Stredoslovenské vydavateľstvo, Banská Bystrica, Dangl, V.: Bitky a bojiská v našich dejinách. Od Samovej ríše po vznik stálej armády. Perfekt, Bratislava, Dangl, V. Kopčan, V.: Vojenské dejiny Slovenska II, MO SR, Bratislava, Dvořák, P.: Turci v Uhorsku. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov. Literárne informačné centrum Bratislava, Kavuljak, A.: Oravský zámok. Martin, Kolektív: Vojenské dejiny Československa II Naše Vojsko, Praha, Kopčan, V.: Turecké nebezpečenstvo a Slovensko. Veda, Bratislava, Lengyelová, T. Várkonyi, G.: Báthory. Život a smrť. Ottovo nakladatelství, Praha, Saktorová, H.: Thurzovské knižnice. Slovenská národná knižnica, Martin, Dokumenty a materiály Durikovič, J.: Historia factorum acris Arva, In: Zbierkový fond Oravského múzea, H Kubínyi, I.: Arva vára, rukopis. In: Zbierkový fond Oravského múzea, H Smetana, J.: Dejiny Oravy, rukopis. In: Dokumentácia Oravského múzea. Archívne dokumenty Štátny archív Bytča, fond Oravská župa I. Štátny archív Bytča, fond Oravský komposesorát, Thurzovská korešpondencia. Časopisy Česnek, S.: Vývoj ochrannej zbroje v 16. a 17. stor. Zborník Oravského múzea XV. Dolný Kubín, Horváth, P.: Orava v období Thurzovcov. In: Zborník Oravského múzea XII. Dolný Kubín, Floreková, I.: Poľské vplyvy v dejinách Oravského panstva a hradu. In: Zborník Oravského múzea 2010, ročník XXVII. Chmelík, M.: Oravský komposesorát v 20. storočí. In: Zborník Oravského múzea XXII. Dolný Kubín, Kurucárová, J.: Thurzovci a Bytča. In: Zborník Oravského múzea XV. Dolný Kubín, Lengyelová, T.: Vzájomné vzťahy Palatína Juraja Thurzu a Alžbety Bátoryovej. In: Zborník Oravského múzea XV. Dolný Kubín, Lengyelová, T.: Konflikty v rodine palatína Juraja Thurzu. In: Zborník Oravského múzea XXIII. Dolný Kubín, Maťugová, S.: Kolonizácia Oravy za vlády Thurzovcov. In: Zborník Oravského múzea XV. Dolný Kubín, Matejka, M. Šimkovic, M. Stehlíková, J. Čajka, M. Hlavatá, J. Straková, L.: Nové poznatky o stavebnom vývoji Oravského hradu v stredoveku vo svetle najnovších výskumov. In: Zborník Oravského múzea 2010, ročník XXVII. Saktorová, H.: Knižnica palatína Juraja Thurzu. In: Zborník Oravského múzea XII. Dolný Kubín, Nosáľ, M. Šlauka, Ľ.: O zbierke militárií Oravského múzea a o štyroch predmetoch tejto zbierky. In: Zborník Oravského múzea XIII. Dolný Kubín, Veselý, D.: Palatín gróf Juraj Thurzo a Žilinská synoda. In: Zborník Oravského múzea XV. Dolný Kubín,

15 Thurzovci v Hlohovci Mgr. Peter Novosedlík Vlastivedné múzeum v Hlohovci Majitelia hlohovského panstva z rodu Thurzovcov Thurzovci boli druhým významnejším šľachtickým rodom, ktorý v období feudalizmu dlhodobejšie vlastnil hlohovské panstvo. Prvými dlhodobejšími vlastníkmi tohto panstva boli v r príslušníci rodu Ujlakyovcov (Ilockých). 1 Thurzovci získali hlohovské panstvo v r kráľ Ľudovít II. ho daroval Alexiovi (okolo ) synovi Jána Thurzu ( 1508). 2 Alexius bol vlastníkom panstva až do svojej smrti v r Je zaujímavé, že vo svojom testamente pamätal i na Hlohovec napr. obdaroval kazateľa Františka z Hlohovca a hlohovskému špitálu daroval 200 zlatých. 3 Po Alexiovej smrti zdedili hlohovské panstvo jeho druhá manželka Magdaléna Székely de Ormosd a jeho dve dcéry Anna a Alžbeta. Magdaléna Székely de Ormosd sa druhýkrát vydala za českého šľachtica Jána z Pernštejna. Alexiova staršia dcéra Anna sa vydala za Andreja Báthoryho; 4 mladšia dcéra Alžbeta sa vydala najskôr za Jaroslava z Pernštejna, po jeho smrti si zobrala Adama Ungnada a po Ungnadovej smrti Júliusa Salm-Neuburg, s ktorým mala dcéru Annu. 5 Po Alžbetinej smrti zostalo hlohovské panstvo v rukách Júliusa Salm-Neuburg a jeho dcéry Anny, ktorá sa vydala za Jána Septimia de Liechtenstein-Nikolsburg. V 80-tych a 90-tych rokoch 16. st. začínajú právo na panstvo Hlohovec uplatňovať vzdialení mužskí príbuzní Alexia Thurzu pravnuci jeho brata Juraja. Boli to bratia Stanislav, Mikuláš a Alexius Thurzovci. Panstvo Hlohovec vtedy tvorilo sedem mestečiek (Nový Hlohovec, Starý Hlohovec, Svätý Peter, Piešťany, Veľké Zálužie, Dvorníky, Bojničky) a dediny Lehota, Pusté Sady, Kľačany, Pastuchov, Tekolďany, Drahovce, Madunice, Horná Streda, Červeník, Banka. 6 Po smrti Jána Septimia de Liechtenstein-Nikolsburg a jeho ženy Anny ( 1596) sa v zmysle zákona o odúmrti stáva vlastníkom panstva Hlohovec kráľovská komora. V r dostal majetky Anny Salm-Neuburg Stanislav Thurzo ( 1625), ktorý si v r rozdelil hlohovské panstvo s bratom Krištofom. 7 Po Krištofovej smrti sa jediným vlastníkom panstva Hlohovec stal Stanislav, ktorý v r získal funkciu palatína. V roku 1625 Stanislav zomrel a až do roku 1629, kedy dosiahol plnoletosť jeho najstarší syn Adam, spravovala panstvo vdova po Stanislavovi Anna Listius. Od r prevzal správu majetkov Adam Thurzo s bratom Michalom. V roku 1635 zomrel Adam, rok po ňom i Michal Thurzo. A tak v roku 1636 zaberá panstvo Hlohovec opäť kráľovská komora, ktorá ho vlastnila do r. 1639, kedy panstvo kúpili Forgáčovci. 8 Thurzovci vlastnili hlohovské panstvo v období, kedy i v Uhorsku vznikali protestantské cirkvi. Čo sa týka ich konfesionálnej príslušnosti, viacerí členovia rodu boli príslušníkmi 1 Hlohovec a jeho okolie. Bratislava 1968, s Ref. 1, s Ref. 1, s Ref. 1, s Ref. 1, s Ref. 1, s Ref. 1, s Ref. 1, s , 93. evanjelickej cirkvi augsburského vyznania. Alexius Thurzo ešte nebol evanjelikom, bol však podporovateľom evanjelickej cirkvi. Adam Ungnad a Július Salm-Neuburg už boli evanjelikmi. Takisto prívržencom tohto smeru reformácie bol i Stanislav Thurzo. Jeho synovia Adam a Michal však už prestúpili na katolícku vieru. Kultúrne a vzdelávacie aktivity v Hlohovci za Thurzovcov K najvýznamnejším činom za pôsobenia Thurzovcov v Hlohovci v oblasti kultúry a vzdelávania patrili: založenie prvej kníhtlačiarne v Hlohovci v r , založenie trojjazyčného gymnázia a snahy o založenie evanjelickej akadémie v Hlohovci. Ako už bolo vyššie uvedené, časť príslušníkov rodu Thurzovcov sa pridala k evanjelickej cirkvi. Keďže tieto kultúrne a vzdelávacie aktivity boli dielom tých členov rodu, ktorí boli evanjelici, treba ich rátať i k dejinám evanjelickej cirkvi v Hlohovci. Mančkovičova kníhtlačiareň V r pôsobila v Hlohovci evanjelická kníhtlačiareň Valentína Mančkoviča, ktorá patrila k najstarším kníhtlačiarňam na území západného Slovenska. Jej majiteľom bol kníhtlačiar Valentín Mančkovič (Mantskovits, Farinola), ktorý pochádzal z Poľska. Táto kníhtlačiareň bola pokračovateľkou kníhtlačiarne Petra Bornemiszu, ktorá pôsobila najskôr v Šintave ( ), potom na Plaveckom hrade a v Rohožníku ( ). V literatúre sa uvádza 6 titulov, ktoré Mančkovič v Hlohovci vytlačil. 9 V r boli vytlačené 2 tituly: Lelki Hartz... (Boj duše...) od Demetera Siboltiho jediný originál tohto diela je v Országos Széchenyi Könyvtár v Budapešti; Halando embernek kisirtetiröl... (Pokušenia smrteľníka...) od Lenárda Vidasa originál tohto diela sa nezachoval, je známe len jeho mladšie vydanie, ktoré vyšlo v r v Alba Iulii v dnešnom Rumunsku. V r boli vytlačené 3 tituly: Confessio Fidei et Doctrinae... (Vyznanie viery a náuky...) od Pavla Kyrmezera, dosiaľ sú známe 3 originály tohto diela v Slovenskej národnej knižnici v Martine, v Kapitulskej knižnici v Rožňave a v Universitätbibliothek v Halle v Nemecku; Az Kereztyeni Tvdománnac Fö Ágairol... (Knižka o hlavných smeroch kresťanskej vedy...) od Hieronyma Rauschera, dosiaľ sú známe 2 originály tohto diela v Univerzitnej knižnici v Bratislave a v Országos Széchenyi Könyvtár v Budapešti; Lutherov Katechizmus latinsko-slovenský originál sa nezachoval, informácia o ňom existuje v diele Bohuslava Tablica Poezye z r. 1806, 10 Tablic vlastnil neúplný exemplár tohto diela. V r bola vytlačená kniha Libellvs Exercitorvm Poeseos Scholasticorvm... (Knižka cvičení učiteľov poézie...), ktorej zostavovateľom bol trenčiansky básnik Valerián Mader jediný originál tohto diela je v Österreichische Nationalbibliothek vo Viedni. Z tejto knihy bola do slovenčiny preložená báseň na znak mesta Trenčína od Valeriána Madera. 11 Ako je z uvedeného zrejmé, knihy sa v tejto kníhtlačiarni tlačili v latinčine, maďarčine a zrejme i v slovenčine. V diele H. Rauschera je údaj, ktorý umožňuje s veľkou pravdepodobnosťou lokalizovať miesto, kde bola kníhtlačiareň umiestnená do budovy františkánskeho kláštora. Mančkovič totiž túto knihu venuje grófke Anne Salm-Neuburg, dcére 9 Všetky známe diela vytlačené v Mančkovičovej kníhtlačiarni uvádza Čaplovič, Ján: Bibliografia tlačí vydaných na Slovensku do r Diel 1. Martin, 1972, s Tablic, Bohuslav: Poezye I. Wacow 1806, s Mader, Valerián: Báseň na znak mesta Trenčína. Vydalo Mesto Trenčín v spolupráci s Trenčianskym múzeom v Trenčíne v marci 1998 vo vydavateľstve Alfa-press v Bratislave

16 Júliusa Salm-Neuburg a Alžbety Thurzovej z hlohovského kláštora (Galgotzi klastromból). Po svojom pôsobení v Hlohovci sa Mančkovič presťahoval so svojou kníhtlačiarňou do Viszolyu (na území dnešného Maďarska), kde sa preslávil vytlačením Biblie v maďarskom jazyku. Mančkovičova kníhtlačiareň v Hlohovci pôsobila v čase, keď zemepánmi Hlohovca boli Július Salm-Neuburg a jeho dcéra Anna. Trojjazyčné gymnázium Trojjazyčné gymnázium podľa zakladacej listiny zriadili bratia Stanislav, Mikuláš a Krištof Thurzovci vo františkánskom kláštore v Hlohovci dňa Aj keď ide o zakladaciu listinu, škola v skutočnosti nadväzovala na staršiu školu, ktorá v Hlohovci existovala už v 2. polovici 16. st. 12 Zo zakladacej listiny vyplývalo niekoľko skutočností. Na gymnáziu sa vyučovalo v slovenčine, maďarčine a nemčine. Riaditeľ školy dostával plat 100 zlatých ročne a mal to byť Slovák. Učitelia boli všetkých 3 národností Slováci, Maďari a Nemci. Žiaci boli každý deň na poslednej hodine vyskúšaní z opakovania celodenného štúdia. Koncom každého školského roka mali všetci žiaci koncoročné skúšky. Na týchto skúškach mohli byť prítomní i hlohovskí kňazi, predstavitelia mesta a tiež zástupcovia zemepána z hlohovského hradu. Pre žiakov bola zriadená nadácia žiaci mali dostať každý týždeň štyri merice žita; podmienkou však bolo, aby sa pomodlili pri obednom zvonení zvona na trhovisku (tým je zrejme myslené zvonenie v dnešnom kostole sv. Michala) a pri večernom a rannom zvonení zvona v kláštore. 13 Hlohovské evanjelické gymnázium dosahovalo najlepšiu úroveň za Stanislava Thurzu, po jeho smrti už nedosahovalo predchádzajúcu úroveň. Snahy o založenie evanjelickej akadémie Snahy o založenie evanjelickej vyššej strednej školy (akadémie) sú späté hlavne s osobou palatína Juraja Thurzu, ktorý rozoslal uhorským stoliciam listy. V týchto listoch ich žiadal o finančnú podporu pre zriadenie akadémie, ktorá mala mať sídlo v Hlohovci. Po smrti Juraja Thurzu v decembri 1616 v jeho aktivitách v tomto smere pokračovali jeho syn Imrich a majiteľ hlohovského panstva Stanislav Thurzo. Založenie akadémie sa však pre nedostatok finančných prostriedkov a pre povstanie Gabriela Bethlena neuskutočnilo. 14 Pamiatky na Thurzovcov v Hlohovci V Hlohovci sa dodnes zachovalo niekoľko stavebných pamiatok, ktoré existovali už v období, kedy boli hlohovskými zemepánmi Thurzovci. Týmito pamiatkami sú predovšetkým zámok a zámocký areál, kostol sv. Michala a františkánsky kostol Všetkých svätých. Zámok a zámocký areál v dnešnej podobe je výsledkom prestavby pôvodného hradu Hlohovec na reprezentačný zámok za Erdődyovcov na prelome 18. a 19. st. V budove zámku sú však zachované niektoré prvky z renesančnej stavebnej fázy hradu, ktorá bola realizovaná za Thurzovcov. Renesančná stavebná fáza je tu doložená predovšetkým prízemnými arkádami a stĺpovými arkádami na podlaží zámku. 15 Nie je vylúčené, že aj najnovšie nálezy malieb v severnom krídle zámku môžu byť z obdobia Thurzovcov. Ich datovanie však zatiaľ nie je jednoznačné, môžu byť i barokové. Renesančná stavebná fáza je doložená i na záhradnom altánku, pôvodne súčasti opevnenia hradu Hlohovec. Táto fáza je dobre viditeľná predovšetkým na poschodí altánku, kde bola otvorená arkáda s kamennými toskánskymi stĺpmi a murovanými nárožiami. Na exteriérovej výzdobe stien bolo o. i. zistené i torzo erbu Salm-Neuburg. Výskyt tohto erbu súvisí s osobou Júliusa Salm-Neuburg. Erb tohto rodu má podľa heraldickej literatúry nasledovnú podobu: Štít je štvrtený v 1. a 4. poli sú na červenom podklade dva strieborné lososy, ktoré sú k sebe obrátené chrbtom, okolo nich je osem strieborných krížikov; v 2. a 3. poli je na striebornom podklade červený grif, ktorý prednými pazúrmi drží zajaca. Nad štítom sú dve prilby, na nich dva klenoty prvý klenot tvoria dva lososy, ktoré sa hlavou opierajú o klobúk; druhý klenot tvorí grif, ktorý v predných pazúroch drží zajaca. Prikrývadlá sú červeno-strieborné. 16 Z kostola sv. Michala sú známe dve pamiatky na Thurzovcov. Prvou pamiatkou, ktorú poznáme už len z literatúry, je náhrobný kameň Alexia Thurzu ( 1597), ktorý v tomto kostole dal postaviť v r jeho brat Krištof. Na tomto náhrobnom kameni bol nasledovný nápis: Manibus beatis generosi ac magnifici Domini Alexii Thurzó de Bethlenfalva Comitis Scepusiensis Perpetui: qui placide in Christo obdormiendo 28 Januarii tempore diei inter octavam et nonam horam ex hac vita in alteram coelestem migravit anno Aetatis vero suae 13. Christophorus Thurzó de Bethlenfalva comes scepusiensis germano suo carissimo posuit anno Domini Významovo možno tento nápis preložiť nasledovne: Statočnosti blaženého urodzeného a vznešeného pána Alexia Thurzu de Bethlenfalva dedičného spišského župana, ktorý pokojne zosnul v Kristovi 28. januára 1597 v čase dňa medzi 8. a 9. hodinou a z tohto života do onoho nebeského prešiel vo veku len 13 rokov. Krištof Thurzo de Bethlenfalva, spišský župan, bratovi svojmu najdrahšiemu postavil v roku Pána Paulíny, Ladislav: Dejepis superintendencie nitrianskej. Sväzok IV. Jasenová 1894, s Follajtár, Ernő: A galgóci háromnyelvű gimnázium. In Alapy, Gyula: Nemzeti Kultúra. Komárom 1933, s , Zakladacia listina gymnázia je zverejnená na s Varsik, Branislav: Národnostný problém trnavskej univerzity. Bratislava 1938, s Hlohovec. Bratislava 1989, s Csergheö, Géza von: Der Ungarische Adel. Heft 1 7. Nürnberg , s Ručka, Štefan: Trnawa čili historicko-miestopisný nástin krutých osudow a pamätností tohto sl. kr. mesta slowenského, a stručný opis zámku a pánstwa Frajsstáckeho. Skalica 1868, s

17 Druhou pamiatkou z kostola sv. Michala, ktorá pochádza z čias Thurzovcov, je kamenný erb Thurzovcov na veži kostola. Erb je umiestnený na západnej stene veže nad kamennou tabuľou s nasledovným textom: SPLIS AC MAGCVS DNVS DNVS STA NISLAVS THVRZO DE BETHLEMFALWA COMES PPTVVS TERRAE SCEPVSIEN LIB BARO ARCIVM. BAIMOCZ SEMPTE GALGOCZ TEMETHWENI ET RICHNO SACRAE MTIS REGIAE CVBICVLARIVS AC CONSILIARIVS. ETC: TVRRIM HANC A SIGNO HOC MEMRIAE CAVSA IN AL TVM DEDVCI AC PERFICI CVRAVIT. ANNO DNI M.D.CX. Významovo možno tento text preložiť takto: Urodzený a vznešený pán Stanislav Thurzo de Bethlenfalva, dedičný spišský župan, slobodný pán hradov Bojnice, Šintava, Hlohovec, Tematín a Richnava, kráľovský komorník a radca atď., dal túto vežu od tohto označenia na pamiatku nadstaviť a dobudovať v roku Pána Nápis na kamennej tabuli je teda informáciou o tom, že Stanislav Thurzo dal v r do dnešnej výšky postaviť vežu kostola sv. Michala. Erb rodu Thurzovcov zobrazený na reliéfe na veži tohto kostola má podľa heraldickej literatúry túto podobu: Vo vrchnej červenej polovici deleného štítu je horná polovica zlatého korunovaného dvojchvostého leva; v dolnej zlatej polovici sú tri červené ruže. Lev je aj klenotom erbu, prikrývadlá sú zlato-červené. 18 Vo františkánskom kostole Všetkých svätých sú zachované dva náhrobné kamene z čias Thurzovcov. 18 Novák, Jozef: Rodové erby na Slovensku I. Kubínyiho zbierka pečatí. Martin 1980, s Na južnej strane svätyne v tomto kostole je značne poškodená náhrobná doska. Možno predpokladať, že jej lokalizácia je primárna. V hornej časti tabule, z ktorej pravá časť chýba, je na 8 riadkoch vo fragmentoch zachovaný zle čitateľný text. V dolnej časti je torzo figurálneho reliéfu vsadeného do ozdobne vytesaného rámu uzavretého poloblúkom. Reliéf predstavuje pravdepodobne postavu ženy. Z nápisu sa dá prečítať táto časť: SEPVLTVR......NIS DNA... S...IS ET......LIBERA......GALG......DIE X......D.XX......S...VIVAT... Z miesta, kde bolo v siedmom riadku uvedené datovanie, sú čitateľné len písmeno D a dve písmená X. Pred písmenom D treba predpokladať písmeno M. Medzi písmenami D a dvoma písmenami X je miesto na jedno písmeno. To umožňuje najpravdepodobnejšie tieto možnosti čítania letopočtu MDXXX..., MDLXX..., MDCXX... Nápis DNA v druhom riadku možno čítať ako DOMINA, čo určuje, že tu bola pochovaná žena. S veľkou pravdepodobnosťou mohla pochádzať priamo z rodiny Thurzovcov. 19 Komu však tento náhrobný kameň mohol patriť? Ponúka sa niekoľko možností, ktoré vychádzajú z toho, aký letopočet bol na kameni uvedený. Pokiaľ by tam bol letopočet MDXXX... alebo MDLXX..., možno predpokladať, že by to mohla byť jedna z manželiek Alexia Thurzu alebo niektorá jeho dcéra. Je možné predpokladať, že prvá manželka Alexia Thurzu, Anna Szátmáry, zomrela niekedy pred r (rok úmrtia Alexia Thurzu), pretože Alexius sa ešte raz oženil. Jeho druhou manželkou bola Magdaléna Székely de Ormosd, pravdepodobne z tohto druhého zväzku pochádzali jeho dve dcéry Anna a Alžbeta. Magdaléna Székely de Ormosd zomrela v r. 1556, 20 dátum úmrtia staršej dcéry Alexia Thurzu, Anny, nám nie je známy. Mladšia dcéra Alexia Thurzu, Alžbeta, zomrela podľa niektorých prameňov v r Z uvedeného je zrejmé, že najpravdepodobnejšími príslušníčkami tohto rodu, ktoré tu mohli byť pochované v 16. st., sú prvá manželka Alexia Thurzu, Anna Szátmáry, alebo jeho mladšia dcéra Alžbeta. 22 Pokiaľ by bol na kameni uvedený letopočet MDCXX..., možno predpokladať, že tu mohla byť pochovaná niektorá z manželiek Stanislava Thurzu ( 1625), prípadne niektorá jeho sestra alebo dcéra. 19 Pastorek, Ivan: Epitafy Thurzovcov. Život v Hlohovci, roč. XXXVIII, č. 9, 2004, s Ref. 17, s Ref. 19, s. 11; Kadlečík, František: Latinské nápisy v Hlohovci. Seminárna práca. Katedra archívnictva a pomocných vied historických, Filozofická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave 2007, s

18 Poškodenie tejto náhrobnej dosky mohlo vzniknúť pravdepodobne už v 17. st., po opätovnom získaní kláštora i kostola katolíkmi. Druhý náhrobný kameň z dôb Thurzovcov z kostola Všetkých svätých pôvodne označoval miesto pochovania dvoch detí Stanislava Thurzu. Tento kameň bol sekundárne osadený na menzu hlavného oltára. Navyše, v dolnej polovici kameňa bol dodatočne vytvorený štvorcový otvor, neskôr zaplnený, ktorý čiastočne poškodil nápis na tomto kameni. Z tohto dôvodu je text na kameni čitateľný nasledovne: HIC IACET PAVLVS FILIVS SPLIS AC MAGCI DONI D STANISLAI THVRZO DE BETLEMFALWA PPETVI CO MITIS COMIT SCEPVSIEN QVI MORTVVS EST DIE 20 MENSIS IANVARII ANNI 1602 ET FILIA EIUSDEM ELIZABETA QVAE OBIIT SEXTA DIE M... OCTOBRIS AN V kostole Všetkých svätých bola pôvodne umiestnená i renesančná krstiteľnica, ktorej horná časť je dnes uložená vo Vlastivednom múzeu v Hlohovci. Táto horná časť krstiteľnice je vyrobená z pieskovca a má polguľovitý tvar. Je zdobená jednoduchými lupeňovitými plastickými ornamentmi. Na hornom okraji je umiestnený nápis, ktorý je čiastočne poškodený. Nápis sa dá prepísať nasledovne:...leck ILLVST:ET..GN:D D JULII COMITIS A SALMIS ET N...VBI...ARIVS, MEMORIA:ERGO MDXC... Na základe tohto nápisu možno predpokladať, že krstiteľnicu dal zhotoviť gróf Július Salm-Neuburg niekedy okolo r Záverom možno skonštatovať, že Thurzovci zohrali v Hlohovci veľmi významnú úlohu v dejinách evanjelickej cirkvi, ako i v dejinách kultúry a vzdelávania. Významovo možno tento text preložiť takto: Tu leží Pavol syn urodzeného a vznešeného pána Stanislava Thurzu de Bethlenfalva, dedičného spišského župana ktorý zomrel 20. januára 1602 a dcéra toho istého (pána) Alžbeta, ktorá zomrela 6. októbra (1)603. V spodnej časti tohto náhrobného kameňa je poetický text tohto znenia: Flere uetat pietas dulces sua pignora natos Quëis cito et ante diem mors properata uenit Illi delicia Christo et plantaria coeli. Illis poena füit uiuere, dulce mori. Významovo možno tento text preložiť takto: Oplakávať deti, sladké putá, ku ktorým prišla tajne náhla smrť, zakazuje láska. Oni sú potešením Krista a výhonky neba. Im bolo utrpenie žiť a sladko umrieť. 23 Kamenný erb Thurzovcov a kamenná tabuľa na veži kostola sv. Michala v Hlohovci. Tabuľa informuje o tom, že Stanislav Thurzo dal v r do dnešnej výšky postaviť vežu kostola sv. Michala. Foto: A. Psica. 23 Pri tomto poetickom texte je uvedený preklad PhDr. Veroniky Novákovej, riaditeľky Štátneho archívu v Bratislave, pobočka Šaľa 34 35

19 Pamiatky na Turzovcov v Šintave - Seredi a Čiernom Brode. Mgr. arch. Rastislav Petrovič Krajský pamiatkový úrad v Trnave Náhrobný kameň detí Stanislava Thurzu zo začiatku 17. st. v kostole Všetkých svätých v Hlohovci. Foto: A. Psica Príslušníci významného uhorského rodu Turzovcov (Thurzovcov) vlastnili na západnom, strednom a východnom Slovensku rozsiahle panstvá a majetky. Člen tzv. spišskej vetvy Alexej I. Turzo získal od kráľa Ľudovíta II. hrad Šintavu spolu s rozsiahlym panstvom v roku Hrad Šintava, postavený na riečnom ostrove, sa nachádzal pri križovatke diaľkových ciest, v blízkosti brodu cez rieku Váh. Hoci sa hrad spomína už v Anonymovej kronike a samotná Šintava už v roku 1074, za najstaršiu zmienku o hrade sa považuje rok 1177, kedy sa spomína hradný župan Zemere. Hrad sa vďaka svojej významnej polohe stal sídlom hradného županstva s obvodom, ktorý sa neskôr stal súčasťou hradného panstva. Hrad ako kráľovský majetok bol spravovaný kráľovskými kastelánmi alebo ho kráľ dával do zálohy. V roku 1430 dal kráľ Žigmund hrad a celé panstvo do zálohy Štefanovi a Jurajovi z Rozhanoviec (Rozgonyovcom), županom Bratislavskej, Nitrianskej a Komárňanskej župy. Rodina Rozhanovských vlastnila hrad Šintavu a panstvo takmer jedno storočie. Po smrti posledného mužského potomka grófov z Rozhanoviec Sebastiána VII. v roku 1523 pripadlo šintavské panstvo ako odúmrť kráľovi. Horná časť krstiteľnice, ktorú dal pravdepodobne zhotoviť Július Salm-Neuburg okolo r. 1590, pôvodne súčasť inventára kostola Všetkých svätých v Hlohovci. Foto: A. Jančiová Pohľad na Šintavský hrad v roku 1666 (Sereď dejiny mesta, 2002)

20 Kráľ Ľudovít II. daroval donačnou listinou vydanou 11. júna 1523 Alexejovi Thurzovi ( ) dve rozsiahle feudálne panstvá šintavské a čeklíske, ktorých obce sa rozprestierali v Bratislavskej a Nitrianskej stolici. V Bratislavskej stolici to boli obce Sereď spolu s mýtom, Abrahám, Vlčkovce s mýtom, Veľký Šúr, Valtov Šúr, Varov Šúr, Horné Saliby, Vozokany, Veľká Mača, Križovany, Pusté Sady, Matúškovo (Takšoň), Čierny Brod (Vízkelet), Čeklís (Bernolákovo), Senec, Mierovo (Béke), v Nitrianskej stolici Šintava, Šoporňa, Pata, Paľovce (časť Kajalu) a Červeník (Verešvár). Seredský kaštieľ v roku V popredí juhozápadný rizalit ukrývajúci v sebe renesančný bastión. Foto: R. Petrovič To, že sa Thurzo na získanie nových majetkov cieľavedome pripravoval, nám dokladá privilégium vydané už o mesiac skôr, 10. mája 1523, ktorým kráľ Ľudovít II. na žiadosť Alexeja Turza oslobodil obyvateľov Serede, Šintavy a Senca od platenia všetkých mýtnych poplatkov vyberaných kdekoľvek na území Uhorska. Alexej Turzo bol jedným z najbohatších uhorských magnátov. V Uhorskom kráľovstve zastával viacero funkcií (taverník, kráľovský pokladník a komorník, krajinský sudca a uhorský miestodržiteľ, kremnický komorský gróf a dedičný spišský župan). Na dvore zastupoval záujmy turzovsko-fuggerovskej spoločnosti. Bol prívržencom kráľovnej Márie, manželky Ľudovíta II. Po Ľudovítovej smrti sa pridal na stranu Ferdinanda I. Habsburského proti Jánovi Zápoľskému. Vďaka tomu si rozšíril svoje dovtedajšie majetky panstvá Šintavu, Červený Kameň, Tematín a Hlohovec o Bojnice, Trenčín, Oravu a Spiš. Alexej Turzo zomrel v roku Pretože nemal mužských potomkov, na základe testamentu a so súhlasom panovníka vlastnili tieto panstvá dedičia, jeho vdova Magdaléna a dcéry Anna a Alžbeta. Výnimkou boli len bojnické a spišské panstvo, ktoré Alexej zanechal mužským príbuzným. Staršia dcéra Anna sa podľa otcovho želania vydala za krajinského sudcu Andreja Báthoryho. Báthory bol aj hlavným taverníkom a satmárskym a sabolčským županom. Šintavský hrad prebudoval na pohodlné panské sídlo, zveľadil rodinnú klenotnicu, ktorú založil jeho svokor. Mladšia Alžbeta si najprv vzala Jaroslava z Perštejna (syna moravského hajtmana Jana Perštejna, tretieho manžela svojej ovdovelej matky), druhým manželom bol Adam Ungnad a tretím Július zo Salmu a Neuburgu. Salm sa zaslúžil o prebudovanie hradu Šintava na vojenskú pevnosť, na tzv. vojenské prezídium. Bol podporovateľom šíriaceho sa protestantizmu. V Šintave v tom čase pôsobil známy protestantský kazateľ, spisovateľ a kníhtlačiar Peter Bornemisza. Pod ochranou Júliusa Salmu zriadil na Šintavskom hrade kníhtlačiareň (1573), v ktorej sa vytlačilo významné dielo Postila a ďalšie jeho práce a kázne. V roku 1579 bol Bornemisza nútený zo Šintavy odísť a s tlačiarňou sa presťahovať na Plavecký hrad. O dedičstvo po Alexejovi Turzovi zaručenom po praslici mali záujem aj ďalší príbuzní z rodu Turzovcov. A tak sa o majetky viedli spory niekoľko desaťročí. V roku 1590 si svoje nároky na panstvá Šintavu, Hlohovec a Tematín uplatnil aj oravský župan Juraj Turzo. Súdne spory sa skončili až v roku 1596, kedy zomrela Anna Lichtenštejnová, dcéra Júliusa Salmu a Alžbety Turzovej. Hrady a panstvá Šintavu a Hlohovec získal neskorší palatín Stanislav III. Turzo. Podľa Mateja Bela sa práve on zaslúžil o prebudovanie šintavského hradu na modernú protitureckú pevnosť. Smrťou jeho syna Adama v roku 1635 a Michala v roku 1636 vymiera po meči spišská vetva Turzovcov. Po ich smrti zaberá celý turzovský majetkový komplex kráľovská komora. V roku 1637 boli odhalené ťažké zločiny Anny Rozálie Listiusovej (Anny Rosiny Listiusz), vdovy po Stanislavovi Turzovi, ktorá ich páchala na svojom služobníctve a poddaných na šintavskom panstve. Tieto nariadil vyšetriť palatín Mikuláš Esterházy. Ten sa počas vyšetrovania oboznámil s pomermi na panstve a stavom majetku vdovy Turzovej. Napokon šintavské panstvo a hrad získal Mikuláš Esterházy najprv do zálohy (1639) a v roku 1642 ako donáciu od kráľa Ferdinanda III. Esterházy tým len rozšíril turzovský majetok bytčiansko-oravskej vetvy, ktorý získal v roku 1624 vďaka výhodnému sobášu s Kristínou Ňáryovou (Nyáry), vdovou po Imrichovi Turzovi. V období novoveku patril hrad a panstvo Šintava dvom najvýznamnejším uhorským šľachtickým rodom: Turzovcom a Esterházyovcom. Turzovci ho vlastnili viac ako jedno storočie. Čo dodnes zostalo po Turzovcoch, bývalých zemepánoch, v Šintave? Šintavský hrad by ste márne hľadali v Šintave, dodnes stojí ako kaštieľ v Zámockom parku v Seredi. Barokovo-klasicistický kaštieľ je len malým torzom niekdajšieho vodného hradu. Zachovali sa len dve hradné krídla, ktoré spojili a prestavali v 18. storočí. Pôvodný stredoveký hrad sa postupne rozrastal až do podoby renesančnej protitureckej pevnosti. V hmote juhozápadného rizalitu kaštieľa sa zachoval renesančný bastión s flankovacími strieľňami, ktorý postavili okolo roku Kazematy bastióna sú zaklenuté valenou klenbou dosadajúcou na tri mohutné piliere a takmer 4 metre hrubé tehlové múry. V klenbe sa zachovali tri okrúhle vetráky, ktorými odvádzali dym z diel. Nedávno bola obnovená predsieň bastióna a dvorová fasáda so sgrafitom lemujúcim vstupný otvor. Kazematy predstavujú najstarší a najcennejší interiér bývalého hradu. Prestavbu hradu z čias Stanislava Turza dokladá prejazd a kamenný portál brány vybudovaný po roku Časť priekop a zemných valov bývalej pevnosti sa zachovala v severovýchodnej časti parku, ktorý sa rozprestiera okolo kaštieľa. Zdevastovaný kaštieľ patrí Mestu Sereď. V seredskom farskom kostole turzovskú epochu dokladajú dva renesančné kamenné ná

21 hrobky. Tieto boli do dnešného nového kostola prenesené z pôvodného starého gotického kostola niekedy pred rokom 1781 na príkaz grófa Františka Esterházyho. Umiestnené sú po stranách hlavného vstupu. s pôvodne súkromnou kaplnkou dala postaviť rodina Turzovcov. Polygonálne ukončená neskororenesančná kaplnka je murovaná tehlová stavba s kamennými šambránami okien a dverí. Interiér je zaklenutý valenou klenbou s výsečami. Pôvodne mala kaplnka drevenú vežičku so zvonom. V roku 1778 ju dal obnoviť František Esterházy, lebo v roku 1763 sa po zemetrasení zrútila klenba. Schátralý objekt patrí Rímskokatolíckej cirkvi, farnosť Mostová. Kamenný náhrobok Frederika Rottenbergera z roku Foto: M. Kováč Kamenný náhrobok neznámeho bojovníka z prvej polovice 17. storočia. Foto: M. Kováč Prvý epitaf zobrazujúci udatného bojovníka proti Turkom, šľachtica Frederika Rottenbergera, dokladá pôsobenie grófa Júliusa zo Salmu a Neuburgu, manžela Alžbety Thurzovej, ako kastelána a veliteľa hradu Šintava. Rottenberger, ktorý zomrel 28. júla 1589, patril medzi nemeckých veliacich dôstojníkov vo vojenskom prezídiu hradu Šintava, na čele ktorého vtedy stál Július Salm. Druhý epitaf zobrazuje neznámeho bojovníka odetého v dobovej zbroji, aká sa používala do polovice 17. storočia. V obci Čierny Brod, ktorá kedysi patrila do šintavského panstva, sa dodnes zachoval relikt niekdajšej renesančnej kúrie, a to Kaplnka svätej Anny. Túto kaplnku dodnes nazývajú ako Thurzovská. Prízemná kúria mala v pôdoryse tvar písmena U, pričom dlhšie krídlo bolo paralelné s ulicou. Zo západného krídla smerom do ulice vybiehala kaplnka. Kúriu Kaplnka sv. Anny v Čiernom Brode v roku Foto: R. Petrovič Uvedené pamiatky na Turzovcov sú súčasťou nášho kultúrneho dedičstva. Ako národné kultúrne pamiatky sú zapísané v Ústrednom zozname pamiatkového Fondu Slovenskej republiky. Použitá literatúra: KLOBUČNÍK, Miroslav: Farská obec v období rekatolizácie na národnostne zmiešanom území (obvod Galanta). Trnava: Dobrá kniha, LEHOTSKÁ, Darina (zost.): Hlohovec a jeho okolie. Bratislava: Obzor, VRABCOVÁ, Eva PETROVIČ, Rastislav (zost.) : Sereď dejiny mesta. Sereď: Mesto Sereď

22 Osobnost olomouckého biskupa Stanislava I. Thurza z Béthlenfalvy ( ) PhDr. Jan Al Saheb, Ph. D. Centrum pro hospodářské a sociální dějiny Filozofické fakulty Ostravské univerzity Jednou z významných osobností uherského šlechtického rodu Thurzů z Bethlenfalvy byl bezpochyby olomoucký biskup Stanislav ( ), jehož politické působení a odkaz v mnoha ohledech přesahuje rámec zmíněné církevní instituce. Ačkoliv je nezpochybnitelné, že za jeho kariérním a společenským vzestupem stál značný kapitál, jímž rod Thurzů disponoval, nelze Stanislavovi upřít rozhled a diplomatickou obratnost, kterou převyšoval většinu svých současníků. Stanislav Thurzo se narodil okolo roku 1470 v polském Krakově, kam zavedly jeho otce Jana I. Thurza z Bethlenfalvy podnikatelské aktivity. Stanislavovou matkou byla dcera krakovského měšťana Jana Bema, Uršula ( před 1483). S ní měl Jan I. Thurzo kromě Stanislava ještě dva syny a dvě dcery a z jeho druhého manželství vzešlo dalších pět dětí (dva synové a tři dcery). Prostřednictvím velmi prozíravé sňatkové politiky svých potomků upevnil Jan I. Thurzo rodové vazby se zámožným augšpurským bankovním domem Fuggerů. S ním jej ostatně od roku 1496 pojilo společné podnikání zaměřené na důlní činnost v Horních Uhrách (tzv. thurzovsko-fuggerovská společnost). Je pozoruhodné, jakého vzestupu tímto rodina během dvou generací dosáhla. Vždyť kromě Stanislava, který se stal olomouckým biskupem, dopomohly podnikatelské aktivity Jana I. Thurza k získání významných úřadů rovněž dalším jeho synům. Jan II. (*1464) se stal biskupem ve slezské Vratislavi, Jiří (*1467) dosáhl úřadu zvolenského župana, Alexius (*okolo 1490) završil svůj kariérní vzestup dokonce coby místodržitel uherského království a Jan III. (*1490) získal hodnost hraběte kremnické komory a dosáhl taktéž úřadu zvolenského župana. Vraťme se však k osobnosti pozdějšího olomouckého biskupa Stanislava Thurza, jemuž se v mládí dostalo na svou dobu nadprůměrného vzdělání. Na dvoře uherského krále Matyáše Korvína prodchnutém humanismem a ranou záalpskou renesancí se Thurzo vzdělával jak ve vědách světských, tak i duchovních (sacris quam profanis), jejichž studium po roce 1485 prohloubil na univerzitě v rodném Krakově. Osobní aspirace Stanislava Thurza přivedly do služeb katolické církve, která na sklonku 15. století skýtala nejlepší možnosti kariérního, společenského a v neposlední řadě také mocenského vzestupu. Ostatně když Thurzo odcházel studovat do italské Padovy a posléze do Říma doktorát teologie a církevního práva, byl již členem krakovské kapituly. Vzdělání společně s bohatstvím jeho rozvětveného příbuzenstva mu záhy otevřely cestu do nejvyšších pater církevní hierarchie, výrazem čehož byl zisk olomouckého kanonikátu. Když papež Alexander VI. Borgia ignoroval podobně jako jeho předchůdce Inocenc VIII. právo olomoucké kapituly na svobodnou volbu biskupa a prosazoval na biskupský stolec vlastního příbuzného, hájil v Římě zájmy kapituly coby její vyslanec právě Stanislav Thurzo. Svou diplomatickou obratností i za výrazného přispění vlastního kapitálu nejenže uhájil právo nezávislé volby [ ] podle starobylého chvalitebného obyčeje a pořádku votis capitulariter datis [ ], ale získal tím respekt většiny olomouckých kanovníků. Příznivé rozložení sil uvnitř kapituly se následně projevilo při biskupské volbě, která jej počátkem roku 1497 vynesla coby nového olomouckého biskupa až na vrchol církevní hierarchie českých zemí (pražské arcibiskupství totiž bylo od roku 1421 vakantní). Papežská konfirmace volebního aktu a vydání příslušné buly zahájily Thurzův neobyčejně dlouhý, čtyři desetiletí trvající episkopát. Z hlediska vývoje olomoucké církevní provincie je toto období právem považováno za zcela zásadní etapu, během níž došlo ke konsolidaci této instituce, otřesené spletitým vývojem událostí v 15. století. Na základech, které se podařilo Thurzovi i díky finančnímu kapitálu jeho rodiny položit, mohli jeho nástupci během 16. století dotvořit jedno z nejvýznamnějších mocenských center v zemích české Koruny. Viděno prizmatem kulturního vývoje nutno poznamenat, že Thurzův episkopát se nesl ve znamení přechodu Moravy od pozdní gotiky k renesanci. Tyto znaky ostatně nejvýrazněji vykazuje dvůr biskupa Thurza v sídelní Kroměříži. Synonymem vzkvétajícího latinského humanismu se počátkem 16. století stala Olomouc. Za připomenutí v této souvislosti stojí alespoň jméno Augustina Käsenbrota, autora spisu Catalogus episcoporum Olomucensium, dedikovaného právě Stanislavu Thurzovi. Během svého dlouhého episkopátu vrhnul energický Stanislav Thurzo své síly bezvýhradně k řešení nakumulovaných problémů sužujících instituci, v jejímž čele stanul. Turbulentní vývoj během 15. století znamenal pro katolickou církev v českých zemích značný ústup z dřívějších mocenských pozic. Ačkoliv na rozdíl od pražské církevní provincie nezůstalo olomoucké biskupství dlouhodobě vakantní, jeho mocenský potenciál byl husitskými a později také česko-uherskými válkami značně podlomen. Cesta k opětovnému posílení prestiže a mocenského postavení olomouckého biskupství v rámci Moravy i komplexu korunních zemí byla podmíněna především konsolidací jeho rozchvácené pozemkové držby. S úsilím o restauraci suverénního postavení biskupství na zemském fóru markrabství moravského souvisela otázka důsledného znovuprosazení exempce lenního systému olomouckého biskupství z jurisdikce zemských úřadů, především zemského soudu. A konečně od poloviny dvacátých let 16. století musel Stanislav Thurzo čelit vzmáhající se vlně reformace, která během krátkého období značně narušila stávající církevně-správní organizaci olomouckého biskupství. Takřka rozmetána byla především nejnižší organizační složka, farní síť. Lze říci, že jen s vypětím sil a za značného přispění rodinného kapitálu se Stanislavu Thurzovi, i díky nebývale dlouhodobému charakteru jeho episkopátu, nakonec podařilo téměř bezezbytku realizovat první dva nastíněné cíle. Na účinnější zásah proti reformaci naopak Thurzovi ještě scházela potřebná výchozí platforma, systemizovaná teprve tridentským koncilem ( ). Nejpalčivějším problémem olomouckého biskupství v době nástupu Stanislava Thurza na biskupský stolec byl jednoznačně neutěšený stav pozemkového majetku této instituce. Na mysli máme zejména tzv. mensální a komorní državy, tedy ta panství, jejichž výnos plynul přímo do biskupské komory. Z hlediska právního statusu totiž biskupství disponovalo rovněž kapitulními a lenními statky, avšak ty nebyly s biskupskými příjmy téměř vůbec spjaty. V důsledku pohnutých událostí 15. století se na počátku Thurzova episkopátu nacházela většina z mensálních a komorních panství v rukou zástavních držitelů. Již olomoucký biskup Tas Černohorský z Boskovic (eps ) vyvinul nemalé 42 43

23 úsilí o restauraci poměrů a navrácení rozchvácených držav, avšak ke konsolidaci původní majetkové základny olomouckého biskupství došlo teprve v průběhu první poloviny 16. století. Nemalou měrou k tomu přispěly finanční zdroje Thurzových příbuzných, úzce provázaných s augsburským bankovním domem Fuggerů. V době nástupu na olomoucký biskupský stolec Stanislav Thurzo disponoval pouze mensálními statky Vyškov, Modřice, Mírov, Svitavy, Osoblaha, Ketř a komorními državami poblíž Olomouce. Teprve v průběhu svého episkopátu postupně restituoval ze zástavní držby také většinu dalších biskupských mensálních a komorních panství. Již v roce 1497 zahájil jednání o navrácení panství Kroměříž, zastaveného příslušníkům uherského magnátského rodu Zápolských. Kroměřížskou državu se Thurzovi nakonec podařilo vyplatit v první čtvrtině roku Krátce nato, dle všeho před rokem 1504, přivtělil Thurzo k mense také komorní statek Libavá. V září roku 1504 rozšířil panství Kroměříž o bývalé manství Miňůvky a do konce prvního desetiletí 16. století se biskupská přímá držba rozrostla ještě o nejrozlehlejší mensální doménu, severomoravské panství Hukvaldy. V roce 1511 následně Thurzo získal ze zástavy od Ladislava z Boskovic i panství Kelč a přinejmenším v roce 1517 disponoval biskup také komorním statkem Budišov. V samém závěru svého života pak obohatil mensu ještě o původní lenní statek Dědice. Ačkoliv rozsah biskupské mensy na konci episkopátu Stanislava Thurza již vzhlížel mnohem kompaktněji, než tomu bylo před jeho nástupem na olomoucký biskupský stolec, některá panství se navzdory jeho úsilí nepodařilo z rukou zástavních držitelů vyplatit. Jednalo se především o území ležící za hranicemi Markrabství moravského, v Čechách. Před polovinou 16. století zůstávala i nadále v zástavě ves a tvrz Dřevčice poblíž Brandýsa nad Labem a panství Jezbořice ležící ve východních Čechách mezi Chrudimí a Kolínem. Okolo roku 1530 byl navíc Stanislav Thurzo nucen zastavit mensální ves Jaktař poblíž Opavy. Bez ohledu na dílčí neúspěchy však předal svým nástupcům vcelku konsolidovanou pozemkovou základnu, která vytvářela předpoklad mocenského vzestupu olomouckého biskupství v následujících desetiletích. Kumulace původní mensální a komorní pozemkové držby byla tedy během Thurzova episkopátu v hrubých obrysech završena a rozsah biskupského dominia speciale odpovídal přibližně situaci z počátku osmdesátých let 14. století. Expanzi biskupských držav umožňoval krom příznivé Thurzovy finanční situace rovněž právní rámec markrabství moravského, neboť na rozdíl od ostatních církevních korporací mohli biskupové k mense volně přikupovat další majetky. V článku zemského zřízení z roku 1535 o zákazu skupování zemských statků církví je v této souvislosti zakotvena výjimka [ ] než kněze biskupa j[eho] m[ilos]ti osobně ani budaucím potomkuóm biskupuóm olomauckým toto žádné škodě býti nemá [ ]. Prostřednictvím přikupování drobných územních držav (manských i zemsko-deskových) se původní středověká panství tvořená shluky drobnějších majetků příslušejících k biskupským hradům a městům proměňovala v teritoriálně kompaktně vymezená a uzavřená dominia. Průvodním znakem tohoto vývojového trendu bylo pohlcování statků drobné šlechty a přeměna mnoha původně lenních statků v mensální. Kromě územní konsolidace mensy položil Thurzo na biskupských državách základy režijního hospodaření v podobě vybudování rozsáhlé rybniční sítě dobudované jeho nástupcem Janem Dubraviem (eps ). Mocenské pozice olomouckého biskupství v rámci Moravy vyjadřovala navenek zejména suverenita vlastního lenního systému. Důsledkem pohnutých událostí 15. století byla sama jeho existence značně otřesena, takže Thurzo musel vynaložit mnoho úsilí, aby všechny pravomoci vlastní církevní instituce v tomto směru obhájil. Kořeny exemptního právního zakotvení olomouckého biskupství je nutno hledat již ve středověku. Nezastupitelným právním dokumentem je v tomto směru listina Karla IV. ze 7. dubna Na jejím základě bylo zajištěno vynětí biskupství ze zemských majetků a jeho přímá podřízenost českým králům formou lenního svazku [...] episcopatum Olomucensem [ ] ad iurisdictionem et directum dominium regum et Corone regni Bo[h]emi[a]e iure spectare, quodque episcopi [ ] a nobis heredibus et successoribus nostris Bo[h]emi[a]e duntaxat regibus et a Corona regni Bo[h]emi[a]e absque renitentia, seu difficultate in feudum reverenter suscipere, nobisque ac dictis heredibus et successoribus nostris Bo[h]emi[a]e regibus et Corone regni prefati, in casibus antedictis homagii, ob[o]ediencie, ac subieccionis debite, consueta iuramenta corporaliter facere teneantur [...]. Privilegium zároveň konfirmovalo existenci manské soustavy, kterou olomoucké biskupství už od poloviny 13. století disponovalo. Právní postavení manských statků lze označit v rámci českých zemí za velmi specifické. Vzhledem k tomu, že pozemkový majetek olomouckého biskupství byl primárně považován za léno české Koruny, stala se biskupská léna podlény (Afterlehen) českého státu. Podobně jako biskupské bezprostřední državy, byla rovněž všechna manství vyjmuta z pravomoci zemských úřadů a podléhala jurisdikci biskupa a jeho manských orgánů (sněmu a soudu). Uvedenou platformu beze zbytku recipoval rovněž právní řád moravského zemského práva. V nejstarším moravském právním kodexu, tzv. Tovačovské knize z počátku osmdesátých let 15. století, je v tomto kontextu zakotveno, že [...] biskup má své many i zvláštní svůj saud, to, což jeho manství jest, ku právu zemskému nepřísluší [...]. Stejné ustanovení nechybí ani v mladším zákoníku zemského práva, tzv. knize Drnovské z let Přestože dvojkolejnost zemských a manských orgánů byla v právním systému Markrabství moravského pevně zakotvena, po celé 16. století představovala pro moravské stavy nežádoucí element. Stavovské obci bylo solí v očích údajné nerovnoměrné berní zatížení statků olomouckého biskupství vůči zemským deskovým panstvím. Na biskupskou doménu se navíc nevztahovala jurisdikce zemských výběrčích a biskupové pověřovali výběrem berní své patrimoniální úředníky. Nejvýraznější třecí plochu ovšem představovala dvojkolejnost v soudnictví, spočívající v paralelní činnosti zemského a manského soudu. Otázka jurisdikčních pravomocí obou těchto institucí vyvolávala již v první polovině 16. století mezi stavy a biskupy stálé napětí [...] Jakož jest od některých časuóv mezi biskupy holomůckými a stavy tohoto Mark[rabství] různice byla, když jsau kteří z obyvateluóv kněze biskupa ku právu a saudu zemskému poháněli, že jsau jim pod tímž saudem odpovídati nechtěli, zastírajíce se jim svobodami svými a skrze to i král jeho milost, starán jest bejval [...]. K dohodě došlo teprve v roce 1531, kdy Stanislav Thurzo uzavřel s představiteli stavů smlouvu vymezující zejména jurisdikci manského soudu. Biskupovi se v korelaci s privilegiem Karla IV. z roku 1348 a ustanoveními obsaženými v Tovačovské a Drnovské knize podařilo obhájit vynětí mensálních a komorních statků z pravomoci zemského práva a jeho podřízení manskému soudu. Jurisdikce zemského soudu se naopak měla vztahovat na veškeré alodní deskové statky držené biskupy. [...] O to [j]sme se snesli [ ], že biskup holomaucký z[e] svého zboží stolního, čehož v deskách nemá, před právem zemským odpovídati nemá. A protož kněz biskup nynější i budaucí při tom tak zuóstavení a zachovaní bejti mají. Než jestliže by kněz 44 45

24 biskup nynější neb budaucí holomaučtí biskupové která zboží v tomto Mark[rabs]t[v]í od tohoto času přikaupili, kteráž by zboží pod právo zemský příslušela, z těch a z takových zboží kaupených, když by řádně pohnáni byli, ku právu zemskýmu před saudem zemským odpovídati mají potud, pokudž by se těch statkuóv kaupených a lidí nebo úředníkuóv a pří na nich neb o ně sběhlých dotýkalo [...]. Text dohody byl následně zařazen jako dodatek k moravskému zemskému zřízení z roku 1535, odkud byl přejat i do pozdějších předbělohorských redakcí zemského zřízení z let 1545, 1562 i Ačkoliv úmluva z roku 1531 znamenala potvrzení právní suverenity manského soudu vůči zemským orgánům, biskup Stanislav Thurzo i jeho následovníci si byli vědomi potřeby upevnění lenního systému i zevnitř. Příčinou byly sílící odstředivé tendence jednotlivých manů (v 16. století se celkový počet manských statků pohyboval okolo 70), posilované mnohdy jejich konverzí k nekatolickým vyznáním. Kompaktnost manského systému ohrožovala během 16. století také období delších sedisvakancí a časté střídání biskupů v sedmdesátých letech. Například v listopadu 1578 na nebezpečí rozvolnění lenních svazků z důvodu neobsazení biskupského stolce upozorňoval papežský nuncius Malaspina. Prvním výrazem snahy biskupů o posílení lenní soustavy byla kodifikace manského právního systému. Tu nechal dle tzv. Švábského zrcadla na vlastní náklady sestavit právě biskup Stanislav Thurzo. Roku 1538 tedy byla v Olomouci nakladatelem Janem Olivetským z Heřmaní vydána Práva manská. Tento kodex lenního práva je rozdělen na dvě části, přičemž první tvoří vlastní manská práva, regulující chod a procesní pravidla manského soudu, přijatá manskými sněmy v letech 1529, 1532, 1536 a Druhá část je nazvána Práva zemská, na kteráž se práva manská vztahují a je korelací zemského a manského práva. Tato kodifikace z roku 1538 však nezcela odpovídala potřebám lenních úřadů, neboť dostatečně nereflektovala obyčejové právo a praxi, vycházející z moravského zemského práva. K částečné úpravě manského práva došlo formou sněmovního usnesení teprve v roce 1573 za biskupa Jana Grodeckého (eps ). Články této smlouvy, která vztah leníků a seniora nově modifikovala, především umocňovaly podřízenost leníků olomouckým biskupům. Primární rolí Stanislava Thurza, vyplývající z jeho církevního svěcení a faktu, že stanul na samém vrcholu moravské katolické hierarchie, byla přirozeně svázána se sférou duchovní správy svěřené diecéze. Jeho episkopát v tomto směru prodchla urputná (ovšem ne zcela úspěšná) snaha o reformu diecézního kléru. Od poloviny 20. let 16. století pak biskup všemi dostupnými způsoby čelil vzmáhající se vlně reformace. Jedním z prvních Thurzových kroků po nástupu na biskupský stolec bylo svolání církevní synody do Vyškova v roce Tohoto fóra se povinně zúčastnili všichni vysocí církevní hodnostáři olomoucké diecéze, členové kapitul, arcijáhni, děkani, opati, ale také delegáti farního kléru. Náplní zasedání byly především otázky spojené s pastorací. Na závěr byla přijata tzv. statuta reprezentující normativní shrnutí zásad života duchovních i laiků. Prostřednictvím synody hodlal Thurzo vystoupit proti zlořádům, které se v životě katolické církevní hierarchie šířily značným tempem. Druhou synodu, namířenou již proti pronikání reformace, svolal Thurzo na sklonku svého episkopátu v roce Také statuta přijatá na této synodě se obracela ponejvíce k naléhavé potřebě vnitřní obrody katolického kléru. Již na přelomu 15. a 16. století se ovšem Stanislav Thurzo aktivně zapojil do intenzivní protikacířské kampaně vedené zejména budínským dvorem. Rozhodnějšímu postupu biskupské administrativy vůči sektám v tomto období odpovídá mj. nárůst tištěné produkce. Roku 1500 byl například za výrazné biskupovy finanční podpory vydán spis Augustina Käsenbrota namířený proti Jednotě bratrské, v dalších letech inicioval Thurzo například vydání spisu Jindřicha Institorise Sanctae Romanae ecclesiae fidei defensionis clippeum adversus Waldensium. Na brněnském zemském sněmu v roce 1505 se dále biskup výrazným způsobem zasadil o přijetí několika výnosů namířených proti pikartům. Veškeré tyto kroky ovšem nemohly účinně zamezit rozkladu katolické církevní organizace na Moravě, respektive ve všech korunních zemích. Reformační vlna rozdrobila především nejnižší organizační složku katolické církve v zemi, farní síť. Jestliže v první polovině 16. století bychom na území olomoucké diecéze napočítali přibližně 875 farních obvodů, tak okolo roku 1540 nebyla v rukou katolické duchovní správy ani polovina z tohoto počtu (uvádí se přibližně 400 katolických farností). O masivním postupu nekatolických vyznání před polovinou 16. století svědčí fakt, že po roce 1550 bylo v katolických rukou již pouhých 260 farností. Thurzovo působení v duchovní správě olomoucké diecéze lze tedy shrnout slovy osvícence Ignáce Cornovy, který o jeho episkopátu napsal [...] adito episcopatu prima Stanislao cura fuit reformatio suae ecclesiae, quam per annos quindecim pastore destitutam corrupti complurium clericorum mores deformarunt [...]. Nejvyšší moravští církevní hodnostáři, tedy i Stanislav Thurzo, svými diplomatickými aktivitami často překračovali užší rámec zemské politiky, na níž měli zásadní vliv. Růst prestiže Stanislava Thurza se od první dekády 16. století odrážel v diplomatických aktivitách budínského dvora, který biskupa často pověřoval důležitými jednáními, často zcela mimo rámec markrabství moravského. Dne 11. března 1509 navíc právě z Thurzových rukou přijal v Praze mladý kralevic Ludvík Jagellonský korunu českého království. V lednu 1514 se biskup zúčastnil coby královský vyslanec pražského generálního sněmu české Koruny. Počátkem února 1518 pak odcestoval se zástupci moravských stavů do Kladska ve věci vyjednání společného landfrýdu proti zemským škůdcům. Dne 9. května 1522 Thurzo celebroval v pražském chrámu sv. Víta slavnostní mši, při níž složil slavnostní přísahu král Ludvík Jagellonský. O několik dní později z biskupových rukou přijala českou korunu Ludvíkova manželka Marie Habsburská. Nezastupitelnou roli Thurzo sehrál rovněž při volbě českého krále po tragické smrti Ludvíka Jagellonského v bažinách u Moháče v roce Přítomen byl i následné královské korunovaci, která se uskutečnila 24. února Biskup tehdy společně se svým bratrem, vratislavským biskupem Janem Thurzem uvedl slavnostním korunovačním aktem na český trůn Ferdinanda I. Habsburského. O den později se z jeho rukou dostalo stejné pocty také nové české královně, Anně Jagellonské. Ferdinand Habsburský Stanislava Thurza do konce jeho episkopátu posléze několikrát pověřil rolí královského vyslance na zemských sněmech českého království i dalšími diplomatickými aktivitami, což jen umocnilo jeho výsostné postavení v rámci stavovské společnosti českých zemí. Závěrem možno shrnout, že Stanislav Thurzo během svého dlouhého episkopátu vrhnul své síly zejména k vyřešení tří palčivých problémů, které se bezprostředně dotýkaly instituce, v jejímž čele v letech stál. Prioritně se mu podařilo konsolidovat 46 47

25 a dokonce i rozšířit zástavami rozchvácenou pozemkovou držbu olomouckého biskupství. Zároveň stál u zrodu postupné transformace hospodářského profilu přímých biskupských držav z ryze rentového v režijní velkostatek, zatím ještě s převládající orientací na rybnikářství. Druhým okruhem Thurzova úsilí byla obhajoba suverenity právního a mocenského postavení olomouckého biskupství v rámci markrabství moravského i českých zemí jakožto pevného geopolitického celku. Jádrem této problematiky přitom byla obhajoba exempce lenní soustavy a rozsah jurisdikce manského soudu, vztahující se nejen na vlastní lenní, nýbrž také mensální, komorní a kapitulní statky. Jestliže v obou uvedených oblastech slavil Thurzo úspěch a jeho přínos a význam z hlediska historického vývoje olomouckého biskupství je naprosto zásadní, naopak na poli duchovní správy diecéze lze jeho episkopát označit za ryze defenzivní rezistenci vůči v té době triumfující reformaci. Při celkovém pohledu na osobnost olomouckého biskupa Stanislava Thurza nutno zároveň zdůraznit jeho roli v rámci zemské i evropské diplomacie, stejně jako jeho výrazný přínos z hlediska rozšíření kultury humanismu a renesance na Moravě, jejímž byl štědrým mecenášem. Olomoucký biskup Stanislav Thurzo na stylizované rytině z roku Erb Stanislava I. Thurza. Prameny a literatura: Národní archiv v Praze Moravský zemský archiv v Brně Zemský archiv v Opavě, pobočka Olomouc AL SAHEB, Jan: K procesu úpadku drobné šlechty na severovýchodní Moravě v 16. století. In: Sborník prací filozofické fakulty brněnské univerzity, řada C, 2008, s AL SAHEB, Jan: K formování mensálních statků olomouckého biskupství před Bílou horou. Historica 2010, č. 1, s AL SAHEB, Jan: Hukvaldské panství před Bílou horou ( ) v kontextu mensy olomouckého biskupství. Ostrava AL SAHEB, Jan: Historiografická reflexe předbělohorské etapy dějin olomouckého biskupství. In: Acta historica Universitatis Silesianae Opaviensis 2012, v tisku. AL SAHEB, Jan: Územní vývoj přímé majetkové držby olomouckých biskupů v letech Sborník archivních prací 2012, č. 1, v tisku. BALETKA, Tomáš: Disiecta membra k církevní správě na Moravě v 1. polovině 16. století. In: XXVII. mikulovské sympozium Brno 2003, s BALETKA, Tomáš: Dvůr olomouckého biskupa Stanislava Thurza ( ). Opera historica 7, 1999, s BALETKA, Tomáš: Dvůr olomouckého biskupa Stanislava Thurza ( ), jeho kancelář a správa biskupských statků. SAP 54, 2004, č. 1, s BALETKA, Tomáš: Olomoucké biskupství a proměny jeho správního organismu mezi středověkem a novověkem. In: Rezidence a správní sídla v zemích České koruny ve století. Praha 2007, s BALETKA, Tomáš: Olomoucké biskupství, jeho správa a písemnosti na přelomu 15. a 16. století. In: Acta Universitatis Carolinae-philosophica et historica 2, z pomocných věd historických XV, 1999, s BALETKA, Tomáš: Proměny farní sítě na Moravě mezi pozdním středověkem a raným novověkem. In: Církevní topografie a farní síť pražské církevní provincie v pozdním středověku. Praha 2007, s BREITENBACHER, Anton: Die Besetzung der Bistümer Prag und Olmütz bis zur Anerkennung des ausschliesslichen Wahlrechtes der beiden Domkapitel. Zeitschrift des Vereines für Geschichte Mährens und Schlesiens 8, 1904, s ČÁDA, František (ed.): Zemské zřízení moravské z roku 1535 spolu s tiskem z roku 1562 nově vydaným. Praha d ELVERT, Christian: Zur Geschichte des Erzbisthums Olmütz. SGBANL 29, d ELVERT, Christian: Die Gelehrten Gesellschaften in Mähren und oesterreichisch-schlesien. Schriften der historisch-statistischen Section der k. k. mährischen Gesellschaft zur Beförderung des Ackerbaues, der Natur und Landeskunde 5, ELBEL, Petr PUMPR, Pavel: Církev. In: Peníze nervem společnosti. Brno 2007, s FASSEAU, Arsenius Theodor (ed.): Collectio synodorum et statutorum almae dioecesis Olomucenae. Rezii JANIŠ, Dalibor: Ústavní základy moravského zemského práva na počátku novověku. In: Vladislavské zřízení zemské a počátky ústavního zřízení v českých zemích ( ). Praha 2001, s

26 KAMENÍČEK, František: Zemské sněmy a sjezdy moravské III. Brno KNOLL, Josef Leonard: Mittelpunkte der Geschichtsforschung und Geschichtsschreibung in Böhmen und Mähren als Einleitung in die sieben Bücher mährischer Geschichte. Olmütz KOUŘIL, Miloš: Augustin olomoucký In: Historiografie Moravy a Slezska. Olomouc 2001, s KOVÁŘOVÁ, Stanislava: Olomoučtí biskupové a korunovace českých králů. Střední Morava 1, 1995, s LAPČÍK, Stanislav: Nástin vývoje lenní organizace olomouckých biskupů a arcibiskupů. OAS 3, 2005, s LECHNER, Karl (ed.): Die ältesten Belehnungs- und Lehensgerichtsbücher des Bisthums Olmütz. Brünn MONSE, Josephus Wratislaus: Infulae doctae Moraviae. Brunae NOVÁČEK, Václav (ed.): Parolipomena de vitis episcoporum Olomucensium. Věstník Královské české společnosti nauk 1902, č. 15, s PAPROCKÝ z Glogol, Bartoloměj: Zrcadlo slavného Markrabství moravského. Olomouc PILARZ, Adolphus MORAVETZ, Franciscus: Moraviae historia politica et ecclesiastica III. Brunae RICHTER, Franciscus Xaver (ed.): Augustini Olomucensis episcoporum Olomucensium series. Olomucii ROUBIC, Antonín: Několik poznámek k postavení olomoucké kapituly v 16. století. In: HO 4, 1983, s ROUBIC, Antonín: Olomoucké biskupství ve druhé polovině 15. století. In: Morava na prahu nové doby. Přerov 1995, s ROUBIC, Antonín: Správa statků olomouckého (arci)biskupství od 16. století. SAP 31, 1981, č. 2, s SCHMIDTOVÁ, Anežka SALAČ, Antonín (edd.): De piscinis ad Antonium Fuggerum. Praha STŘEDOVSKÝ, Jan Jiří: Mercurius Moraviae memorabilium. Olomutii VÁLKA, Josef: Tolerance, či koexistence? K povaze soužití různých náboženských vyznání v českých zemích v 15. až 17. století. SCetH 18, 1988, s WOTKE, Karl: Der Olmützer Bischof Stanislaus Thurzó von Béthlenfalva ( ) und dessen Humanistenkreis. ZVGMS 3, 1899, s WÖRSTER, Peter: Humanismus in Olmütz. Landesbeschreibung, Stadtlob und Geschichtsschreibung in der ersten Hälfte des 16. Jahrhunderts. Marburg ZEMEK, Metoděj: Das Olmützer Domkapitel. Seine Entstehung und Entwicklung bis In: Archiv für Kirchengeschichte von Böhmen-Mähren-Schlesien 9, 1988, s ; 10, s ; 11, 1990, s ; 12, 1993, s Palatín Štefan Illésházy predchodca a súčasník Juraja Thurza PhDr. Karol Dzuriak Liptovské múzeum v Ružomberku Juraj Thurzo je právom považovaný za jednu z najvýznamnejších osobností uhorských a slovenských dejín prvej tretiny 17. storočia. Pre slovenských evanjelikov predstavuje fenomén par excellence, najvýznamnejšieho ochrancu a budovateľa cirkvi z radov neordinovaných, pripisuje sa mu leví podiel na príprave a zvolaní známej Žilinskej synody i na jej obhajobe a presadzovaní jej kánonov do života. To všetko je nepochybne pravda. Ale Thurzov prínos pre politické, kultúrne a náboženské dejiny by mal celkom určite iné kontúry, nebyť jeho predchodcu, súputníka a priateľa, ktorý istý čas stál aj v opačnom tábore, než on sám. Neprávom zabúdaného Štefana Illésházyho, spolutvorcu tolerantnejšieho a otvorenejšieho Uhorska na začiatku 17. storočia. Keď v roku 1580 zomrel v Kaniži, slobodnom kráľovskom meste a významnej krajinskej pevnosti, veterán tureckých vojen Ján Krušič, začala vychádzať hviezda Štefana Illésházyho. Mužovi v zrelom veku na prahu štyridsiatky, talentovanému politikovi a schopnému dôstojníkovi svojich vojsk, zosnulý hlavný preddunajský kapitán a liptovský župan poručil nielen svoje majetky (vrátane liptovskej Likavy), ale aj ruku svojej manželky, Kataríny Pálffyovej. Krušičov obľúbenec manželským zväzkom s príslušníčkou pálffyovského rodu ešte viac upevnil svoje postavenie. Katarína Pálffyová z Erdődu bola dcérou ďalšieho z účastníkov tureckých vojen, Petra I. Pálffyho a sestrou najvyššieho kráľovského kapitána a kráľovského radcu Mikuláša I. Pálffyho. Aj jej ďalší bratia Ján, Štefan a Tomáš boli vojenskými veliteľmi v kráľovských službách a kapitánmi hradov na tureckom pomedzí. Kto však bol samotný Štefan Illésházy, na ktorého sa nepochybne aj vďaka jeho schopnostiam usmialo slnko šťasteny? Ambiciózny šľachtic pochádzal zo zemianskej rodiny, sídliacej takmer po dve storočia v Eliášovciach na Žitnom ostrove. Jeho otec Tomáš bol podžupanom Bratislavskej stolice. Ako vojak Štefan Illésházy slúžil pod velením Jána Krušiča a svojho švagra Mikuláša Pálffyho. V r na rozvíjajúcom sa rodovom panstve v Rohovciach, neďaleko Šamorína, nechal prestavať pôvodný sárkányiovský vodný hrad na renesančný kaštieľ. V roku 1573 zastával volenú funkciu podžupana Bratislavskej stolice a v r sa stal radcom uhorskej komory. Za sľubný a rýchly spoločenský vzostup vďačil svojim politickým a vojenským schopnostiam, ale aj príbuzenským zväzkom s Dersffyovcami, Erdödyovcami a Pálffyovcami. Jeho prvou manželkou bola Anna, rodená Erdödyová, vdova po preddunajskom hlavnom kapitánovi Štefanovi Dersffym a dcéra chorvátskeho bána Petra II. Erdödyho. Tá však po krátkej dobe zomrela. Manželstvo s Katarínou Pálffyovou mu prinieslo hradné panstvá Likavu, Sv. Jur a Pezinok. Polovičný podiel z nich pripadal grófovi Maximiliánovi Dietrichsteinovi, mužovi Heleny 50 51

27 Krušičovej, ktorý ho po jej smrti manželom odstúpil v decembri Záložnú držbu Likavy po J. Krušičovi Illesházymu potvrdil uhorský a český kráľ a rímsko-nemecký cisár Rudolf I. (II.) už v r a v nasledujúcom roku ho prostredníctvom svojho brata, arcivojvodu Ernesta, vymenoval za liptovského župana. O dva roky neskôr už bol kráľovským radcom a dvorníkom; v r získal za vojenské zásluhy baronát i obnovenie záložného vlastníctva likavského panstva za doplatok k pôvodnej záložnej sume vo výške 12 tisíc zlatých, splatených kráľovskej komore. Okrem iných špecializovaných funkcií v rôznych komisiách sa v r stal trenčianskym županom. To už bol záložným vlastníkom panstiev Trenčína so Súčou, Bánoviec nad Bebravou a Šurian. V r Rudolf I. daroval Štefanovi Illésházymu spomínané panstvá na Považí a Ponitrí, ktoré už mal v záložnej držbe, a zároveň jemu i jeho potomkom udelil dedičný úrad župana Trenčianskej a Liptovskej stolice. Na svojich panstvách podporoval šírenie reformačného učenia a spolu s manželkou sa stal patrónom evanjelického školstva. Sám bol humanistickým vzdelancom, autorom viacerých rukopisných prác, politických prejavov, denníkových zápiskov a rozsiahlej korešpondencie. Pripisovalo sa mu aj autorstvo niektorých veršov v kódexe Valentína Balassu. Najznámejšou z radu illésházyovských magnátskych škôl sa stalo neskoršie gymnázium v Bánovciach n. Bebravou. Archivár a historik Juraj Fojtík pripísal úmysel založiť spomínaný ústav práve Štefanovi Illésházymu, pričom vykonávateľom jeho poslednej vôle a poskytovateľom pravidelných štedrých donácií sa stala jeho manželka Katarína Pálffyová. Podľa Rezikovej a Matthaeidesovej Gymnaziológie samotný Štefan Illésházy nedlho pred svojou smrťou školu znova hmotne zabezpečil a povzniesol a zároveň do Bánoviec povolal ako učiteľa a správcu školy absolventa teologických a filozofických štúdií v Halle a Wittenbergu, Eliáša Ursínia z Meissenu, schopného pedagóga, ktorý po šesťročnom bánovskom pobyte pôsobil aj v česko-nemeckej škole na pražskom Starom meste a potom v Levoči. Ursínius si získal uznanie súčasníkov aj ako prekladateľ, upravovateľ a autor učebníc z prírodných vied a latinčiny. Jeho talent však spomínané plody priniesol až po Illésházyho smrti na spomínaných ďalších pôsobiskách. Podobný prístup Štefan Illésházy zvolil v Trenčíne, kde koncom 16. storočia nechal pri Hornej bráne postaviť zámockú školu a povolal do nej učiteľa z Wittenbergu. Aj túto po jeho smrti finančne i hmotne z prostriedkov trenčianskeho panstva podporovala pozostalá manželka spolu s mestom Trenčín. Tretím školským ústavom bola evanjelická latinská škola v Ružomberku, založená okolo r Pálffyovej manželom Jánom Krušičom, v ktorej veľkorysej podpore Štefan Illésházy s manželkou a po nich Štefanov adoptívny syn a dedič (v skutočnosti synovec) Gašpar Illésházy pokračovali. Už za Štefanovho života tu pôsobil Ondrej Czengler, okrem svojho kňazského a pedagogického poslania autor duchovných piesní a prekladateľ z gréckeho a latinského jazyka, Tomáš Dorschitz starší, autor Diária, významného prameňa k dejinám severnej časti stredného Slovenska na prelome 16. a 17. storočia, barokový básnik Ján Kalinka a ďalší. Kalinkov tesť a liptovský senior Leonhard Mokoschini dedikoval Illésházymu ako mecénovi a patrónovi ružomberskej školy a podporovateľovi vzdelanosti svoje dielo, v latinskom jazyku zveršované deje Starej zmluvy, ktoré vyšli tlačou vo Wittenbergu r Na Liptove Štefan Illésházy s manželkou Katarínou pokračovali v stavebnej čin- nosti svojich predchodcov na území prináležiacom k likavskému panstvu. Ako zemepáni Ružomberka a zanietení vyznávači evanjelického vierovyznania nechali r opraviť, prestavať a rozšíriť pôvodný kostol sv. Ladislava, ktorý od Krušičových čias slúžil evanjelikom. Stalo sa tak po ničivom požiari z roku Kostol rozšírili na jeho južnej strane a vybudovali nové polygonálne presbytérium. Pôvodná jednoloďová stavba sa zmenila na trojloďovú a jej interiér získal renesančný charakter. Zásluhy manželov o obnovu kostola pripomínala pamätná tabuľa situovaná nad južným bočným, dnes už neexistujúcim vchodom do kostola. Z pohľadu dejín Ružomberka zostáva zaujímavým faktom, viažucim sa k obnove kostola, skutočnosť, že do veže počas opráv v roku 1585 umiestnili zápis, ktorý obsahuje najstaršie, a tým najautentickejšie podanie povesti o založení mesta nemeckými kolonistami. Na rozdiel od oficiálnej historiografie, ktorá za najstaršie jadro mesta pokladá Rínok, horné historické námestie, na ktorého juhovýchodnom okraji stojí illésházyovský kostol (dnešný rímskokatolícky Farský kostol sv. Ondreja apoštola), znenie pamätnej listiny situovalo prvé príbytky nemeckých hostes pod jeho ostroh, na protiľahlý breh rieky Revúcej (teda niekde do susedstva kaštieľa sv. Žofie). V nasledujúcom roku (1586) Štefan Illésházy a Katarína Pálffyová pokračovali v rozširovaní kaštieľa sv. Žofie stavbou juhozápadného traktu. Pripomínala ju pamätná tabuľa osadená nad južnou bránou, odstránená až pri búracích prácach niekedy v 19. storočí. Kaštieľ sa stal miestom, kde sa konali za prítomnosti panstva a panských úradníkov reštavrácie ružomberského magistrátu. Prvá správa o nich pochádza z r Táto prax odzrkadľovala aj odvrátenú stránku vplyvu Illésházyho a Pálffyovej účinkovania ich snahu o absolútnu kontrolu správy a života privilegovaných, avšak do kategórie poddanských miest degradovaných urbánnych sídiel na ich panstvách. Aj keď z hľadiska doby naplnenej rozjatrenými politickými a náboženskými problémami, vŕšiacimi sa na pozadí dlhodobého vojnového konfliktu s Osmanskou ríšou, možno mať pre ich prísne a obozretné (no aj ich ekonomickými záujmami diktované) konanie určitú mieru porozumenia, nemennou skutočnosťou zostáva, že týmito krokmi rozvoj svojich mestečiek zároveň brzdili a spomaľovali. Na rozdiel od Sv. Jura a Pezinka, ktoré podstúpili riziko právneho sporu so svojím zemepánom (čo sa za danej politickej situácie napokon Štefanovi Illésházymu takmer stalo osudným), Ružomberok si niečo takéto nedovolil a podľa interpretácie Mieroslava Kovalevského dokonca za svojho zemepána (možno na jeho diskrétny podnet) v háklivom období kulminácie jeho sporu s panovníkom a kráľovskými úradmi intervenoval v miere primeranej jeho postaveniu. Pravdepodobne v tej istej dobe ako sa uskutočňovala ďalšia etapa výstavby illésházyovského kaštieľa na pôde Ružomberka, prebiehali aj opravy a rekonštrukčné zásahy na Likavskom hrade, kde nanovo vystavali čiastočne zrútenú južnú stenu hlavnej veže a priľahlú hradbu s delovou strieľňou, ktorá smerovala na západ, k dolnému hradu. Okrem starosti o konsolidáciu nadobudnutých panstiev sa Štefan Illésházy v narastajúcej miere začínal venovať veľkej politike na krajinskej úrovni. V 90-tych rokoch 16. storočia sa Štefan Illésházy začal čoraz dôraznejšie presadzovať na uhorskej politickej scéne ako obranca stavovských a náboženských slobôd. Veľkú pozornosť si získali jeho vystúpenia na zasadnutiach krajinského snemu. Hviezda talentovaného, vekom i skúsenosťami zrelého politika vychádzala v čase veľmi komplikovanej, neustále sa vyostrujúcej situácie vo vnútri habsburského stredoeuróp

28 skeho súštátia, ktorú ovplyvňoval pomer síl medzi katolíckym a protestantským táborom v Európe a nový zdĺhavý konflikt s Osmanskou ríšou pätnásťročná vojna v r Nástup síl radikálnej protireformačnej línie v krajinách Habsburskej ríše, podporovaných španielskym dvorom (úzko spriazneným s Viedňou a Prahou cez príbuzenské zväzky) i pápežskou kúriou, sa v Uhorsku prejavil okrem iného vo vykonštruovanej kauze, zinscenovanej proti Štefanovi Illésházymu. Prípad mal reálne pozadie privilegované mestečká Sv. Jur a Pezinok, ktoré mal tento evanjelický magnát v záložnej držbe, sa v r obrátili na Rudolfa I. (II.) s prosbou, aby po uplynutí doby zálohu jeho platnosť Illésházymu neobnovil. Dôvodom pre takúto prosbu bolo zvyšovanie feudálnych povinností, početné neprávosti a nerešpektovanie starších výsad zo strany Illésházyho, ako aj prirodzená snaha mestečiek o právnu a hospodársku emancipáciu. Štefan Illésházy, nárokujúc si náhradu investícií vložených počas trvania zálohu do oboch západoslovenských panstiev, odmietol tieto majetky odstúpiť a dostal sa do vážneho právneho sporu s korunou. Bol obvinený z urážky kráľovského majestátu vyhlásil, že panovník nemá právo povýšiť ich na slobodné kráľovské mestá vydaním svojho dekrétu a v r sa v dlhotrvajúcom procese s obžalovaným prominentom objavili obvinenia z velezrady a falošné svedectvá, ktoré mu priťažili. V novembri 1603 bol Štefan Illésházy odsúdený na trest smrti a stratu všetkého majetku i krajinských hodností. Výkonu exekúcie sa vyhol útekom do Poľska ešte pred vynesením rozsudku. Do poľského exilu ho sprevádzal mladučký synovec Pavol Esterházy, syn jeho sestry Žofie, manželky bratislavského podžupana Františka Esterházyho. Na začiatku januára 1604 kráľovský právnik Štefan Somogyi skonfiškoval Illésházyho majetky, vrátane Likavy. Cisár Rudolf II. ich daroval viedenskému veľkoobchodníkovi Lazarovi Henkelovi. Stoličné zhromaždenie liptovskej šľachty, konané v Nemeckej Ľupči, vydalo Kataríne Pálffyovej ešte 19. novembra 1603, krátko po vynesení rozsudku nad jej manželom, osvedčenie, že hrad Likavu získala ako dedičstvo po prvom manželovi Jánovi Krušičovi a že jej patrí čiastka po zosnulej dcére Helene. Toto svedectvo jej nepomohlo, pretože z likavského panstva jej boli ponechané na obživu iba dediny Likavka, Martinček, Lisková, Sokolče a mestečko Bobrovec. Správcami hradného panstva Likava v kráľovských službách sa v decembri 1604 stali Ján Pružinský a Matúš Emerici, neskôr Matúš Bartholomaei. Proti konfiškácii Likavy listom z poľského exilu protestoval Štefan Illésházy, ktorý prosil zástupcov Liptovskej stolice, aby v prospech jeho osoby i rodiny intervenovali na pripravovanom sneme v Bratislave. V decembri 1604, v rozjatrenej spoločenskej atmosfére, vyvolanej perzekúciami evanjelikov a kalvínov na východnom Slovensku a v Sedmohradsku, prechmatmi cisárskych generálov a udalosťami prepukajúceho povstania Štefana Bocskaya, donútil Štefan Somogyi poddaných likavského panstva, aby v Ružomberku zložili prísahu vernosti kráľovi a cisárovi. Prisahajúci museli odmietnuť poskytnutie akejkoľvek formy podpory a prejavy lojálnosti voči svojim bývalým zemepánom v danom momente, za existujúceho právneho stavu. V texte prísahy bola formulácia zaručujúca rešpektovanie výsad mestečiek a obcí panstva i slobodu náboženského vyznania. Naopak, jej znenie neobsahovalo formulu o Panne Márii a svätých, čo bolo ústupkom nekatolíckemu obyvateľstvu panstva. V prísahe bola obsiahnutá záruka, že poddaní panstva nebudú nútení pomáhať pri dobýjaní Likavského hradu, ak by nastali takéto okolnosti a že sa im zaručí beztrestnosť za zloženie tejto prísahy v prípade omilostenia Štefana Illésházyho. Rudolf I. (II.) potvrdil v Prahe mestské výsady Ružomberka. Urodzený exulant nepobudol v sliezskej Lanckorone dlho. Napätie v Uhorsku a Sedmohradsku, vyvolané excesmi rekatolizačných opatrení, výčinmi habsburských vojsk, politickými represáliami a konfiškáciami majetkov vysokej šľachty, prerástlo na jeseň 1604 do otvoreného povstania. Jeho ohnisko bolo v Sedmohradsku, zmietanom od čias prvej abdikácie kniežaťa Žigmunda Báthoryho v prospech Habsburgovcov (r. 1598) vnútornými spormi o politickú orientáciu kniežatstva a sužovanom intervenciou habsburských vojenských oddielov. Na čelo povstalcov, diplomaticky i vojensky podporovaných Osmanskou ríšou, sa postavil sedmohradský magnát Štefan Bocskay, pôvodne zástanca myšlienky zmierenia s Rudolfom I. (II.) Habsburským. Bocskay v bitke pri Álmosde Dioszégu (Diosigu) 15. októbra 1604 na hlavu porazil cisárske vojsko Barbiana di Belgiojosa a 11. novembra rozložil svoj hlavný stan v Košiciach. Výmena neúspešného veliteľa za generála Bastu, rovnakou mierou nenávideného a skompromitovaného v očiach uhorských stavov, nepriniesla Rudolfovi I. žiadaný úspech dobytie Košíc. Do konca r povstalci ovládli východné Slovensko (s výnimkou niektorých pevností) a hrady a opevnené mestá na tureckom pomedzí, v Honte a Novohrade. Na jar 1605 získali stredoslovenské banské mestá a po páde Trenčína, Nitry a Trnavy aj celé západné Slovensko s výnimkou Bratislavy. Podnikli ničivý vpád na Moravu a do rakúskych krajín. Na povstaleckých snemoch v Medgyesi a Szerencsi, ktoré sa konali vo februári apríli 1605, zvolili stavy Štefana Bocskaya za sedmohradské a uhorské knieža. 20. novembra 1604 mu veľkovezír Lala Mehmed paša poslal po vyslancovi do Košíc ahdname, zmluvu, ktorou ho potvrdil za sedmohradské knieža a uhorského kráľa, vazala Osmanskej ríše, a spolu s ňou aj odznaky panovníckej moci. V danom momente sa Bocskai, s ohľadom na negatívne dôsledky spojenectva s Turkami pre povstalecké hnutie, úplnému aktu korunovácie vyhol. Uvedomoval si totiž delikátnosť situácie (panovnícku legitimitu Rudolfa I. a krehkosť uznania spojenectva s Osmanskou ríšou zo strany uhorskej šľachty), ktorá by mohla ohroziť výdobytky povstania. Avšak presne o rok neskôr, dva mesiace po dobytí Ostrihomu tureckou armádou, sa v Budíne, v prítomnosti veľkovezíra, konala jeho korunovácia za uhorského kráľa. Pokiaľ ide o postoje stoličnej šľachty i mešťanov oboch illésházyovských stolíc, Trenčianskej i Liptovskej, k povstaniu, v oboch prípadoch sa vyznačovali vyčkávaním a opatrnosťou. Keď sa bocskayovským hajdúchom podarilo na jeseň 1604 obsadiť niekoľko hradov na území Trenčianskej stolice, zvolala jej generálna kongregácia stoličnú insurekciu, na čelo ktorej bol postavený Juraj Thurzo. Ten sa však už 12. marca nasledujúceho roku vzdal funkcie a hoci stoličná kongregácia v Beluši ešte v ten istý deň nariadila zemanom v Trenčíne a Beckove postaviť ozbrojený kontingent, súčasne vyslala do Košíc, k Štefanovi Bocskayovi delegáciu, ktorá mala dohodnúť prijateľné mierové podmienky. Keďže na Trenčianskom hrade sídlila silná habsburská posádka, mesto i Trenčianska stolica s ňou museli udržiavať korektné vzťahy, postaviť ozbrojenú hotovosť (Trenčín) a zabezpečiť jej zásobovanie (stolica). V polovici mája 1605 Trenčiansky hrad obľahli Rhédeyiovi hajdúsi a stolica i mesto sa 54 55

29 šlo i na generálnej kongregácii stoličnej šľachty v Trenčíne 13. augusta Po príchode do Trenčína Illésházy začal okamžite nastoľovať verejný poriadok a nechal zastreliť kapitána hajdúchov Belošiča, veliteľa bocskayovských jednotiek, ktoré na jar obliehali Trenčín, ako trest za škody spáchané pod jeho velením na majetkoch Juraja Thurza. Kým Štefan Illésházy až do polovice leta 1605 zotrvával v Poľsku, udržiavajúc kontakty s predstaviteľmi povstania i s umiernenejšími zástupcami habsburského dvora, jeho manželka sa bez úspechu pokúšala dosiahnuť audienciu u Rudolfa I. (II.) v jeho pražskom sídle. Po vypuknutí otvoreného ozbrojeného konfliktu sa arcivojvoda Matej pokúšal u svojho kráľovského brata Rudolfa I. (II.) dosiahnuť udelenie milosti Štefanovi Illésházymu. Uvedomoval si význam a politickú váhu osobnosti tohto uhorského magnáta a realistického politika, ktorý sa opätovne stával hlavou protestantskej šľachty v krajine a rýchlo nadobúdal stratené pozície i politický vplyv. Obojstranné vyjednávanie sa skončilo neúspechom pre neústupnosť cisárskeho radcu a správcu financií Wolfa Unversagta. Unversagt požadoval, aby sa Illésházy vzdal držby panstiev Likavy, Trenčína a Súče. V pozadí tejto podmienky bol jeho osobný záujem o menované domíniá. Katarína Pálffyová predostrela kompromisný návrh ponúkla Unversagtovi zaplatenie čiastky 150 tisíc zlatých, ale cisársky radca ho neprijal. Illésházy nebol ochotný za takýchto podmienok ďalej rokovať a po kapitulácii nemeckej posádky Trenčianskeho hradu 1. júla 1605 prijal pozvanie Štefana Bocskaya, sprostredkované osobne kniežacím kancelárom Michalom Kathayom, a vrátil sa do vlasti. Bocskay vrátil Štefanovi Illésházymu jeho majetky, hodnosti a úrady, ktoré mu patrili pred vynesením rozsudku viedenskej komisie r. 1603, a vymenoval ho za taverníka Uhorského kráľovstva a kapitána Preddunajska. Štefan Illésházy sa stal najvýznamnejším predstaviteľom povstaleckých stavov na území dnešného Slovenska. Pripadla mu dôležitá úloha ako uznávaný politik s gloriolou politického martýra a čelná osobnosť evanjelickej šľachty sa od svojho návratu do vlasti stal kľúčovým činiteľom a sprostredkovateľom pri mierových rokovaniach s cisárskou stranou. Prvé predbežné rozhovory o podmienkach mieru sa začali v Košiciach už krátko potom, júla Vojenské úspechy hajdúchov, no predovšetkým pád Nových Zámkov a Ostrihomu na jeseň 1605 prinútili habsburský dvor hľadať cestu k mierovým rokovaniam. Na druhej strane požiadavka ukončiť vnútorný konflikt rezonovala i u časti Bocskayových stúpencov. V povstaleckom tábore bol vedúcim predstaviteľom skupiny uprednostňujúcej mierové usporiadanie vzniknutej situácie Štefan Illésházy. Požíval Bocskayovu dôveru, mal dobré vzťahy s Jurajom Thurzom, ktorý zostal verný Rudolfovi I. (II.) a tiež sa usiloval o uzavretie mierovej dohody. S váhou jeho politického vplyvu počítal aj arciknieža Matej, hlavný oponent nešťastnej vnútornej politiky svojho kráľovského a cisárskeho brata v habsburskej rodine. Štefan Illésházy spolu s ďalšími významnými osobnosťami zohrával rozhodujúcu úlohu pri košických i ďalších predbežných rokovaniach prebiehajúcich niekoľko mesiacov. Keď tieto viazli kvôli podmienkam a neústupčivým postojom oboch zúčastnených strán konfliktu (no najmä habsburskej), v zložitej patovej situácii na sneme povstaleckých stavov v Krupine (v novembri roku 1605), hroziacej úplným krachom mierových rozhovorov, navrhol ich pokračovanie priamo vo Viedni. Nové kolo neľahkých, komplikovaných rokovadostali medzi dva ohne. Na výzvu bocskayovského kapitána Ujváryho, aby Trenčianska stolica prisahala vernosť kniežaťu a vyslala svoj kontingent na pomoc obliehateľom hradu, odpovedala táto kladne pod podmienkou, že budú rešpektované slobody stavov a povstalci poskytnú stolici ochranu pred ničivými nájazdmi svojich druhov, plieniacich v tom čase Moravu. To jej však nebránilo zároveň potvrdiť vernosť aj veliteľovi cisárskej posádky na Trenčianskom hrade, Karolovi Mannsfeldovi. Už tri dni po začiatku obliehania, 17. mája, sa na mesto Trenčín s požiadavkou dobrovoľnej kapitulácie (spolu aj s hradom) obrátil samotný Štefan Bocskay. Mesto tak čoskoro aj urobilo, pravdepodobne dobrovoľne, a Bocskay písomne ubezpečil jeho predstaviteľov, že jeho hajdúsi nebudú v Trenčíne rabovať. 31. mája mesto so svojím oddielom obsadil hajdúsky kapitán Belošič, boje a rokovania s posádkou hradu sa pretiahli až do 1. júla Vtedy hajdúsi po čestnej kapitulácii obsadili hrad a jeho cisárska posádka, sprevádzaná vyčlenenými povstaleckými oddielmi Zmeškala a Balažoviča, odtiahla na Moravu. Vzápätí, 2. júla, hajdúsi napriek predchádzajúcim sľubom vyrabovali mesto, ktoré navyše na základe uznesení povstaleckých snemov v Šoproni a Krupine muselo prispieť na vojenské potreby povstania vysokou finančnou čiastkou. Celé územie Trenčianskej stolice navyše sužovali tatárske a turecké oddiely v Bocskayových službách, takže tá musela proti nim zvolať insurekciu. Štefan Bocskay na sťažnosti odpovedal v tom zmysle, že ich bude riešiť krajinský snem. Príchodom Štefana Illésházyho do Trenčína 9. augusta 1605 sa utvorili podmienky pre určitú konsolidáciu a upokojenie pomerov. Na jeseň 1604 vyslala liptovská šľachta jedného zástupcu zo svojich radov na Spiš, aby preskúmal situáciu. Napriek pobytu bocskayovských hajdúchov na Liptove v zime i hlasom, ktoré sa vyslovili za podporu povstania a jeho cieľov, formálne zachovala vernosť Rudolfovi I., Liptovská stolica ju deklarovala ešte 9. apríla 1605, ale príchod hajdúšskych jednotiek Mikuláša Segneya a Michala Dengeleghyho, ktoré si v Ružomberku zriadili hlavný tábor, odstránil všetky formálne ohľady. 27. apríla 1605 generálna kongregácia Liptovskej stolice proklamovala vernosť kniežaťu Štefanovi Bocskayovi. Žiadala ho len o ochranu kostolov pred hajdúchmi, ktorých nedisciplinované a divoké oddiely drancovali majetky a sídla odporcov povstania v krajine. Segney a Dengeleghy sa 27. apríla písomne obrátili na samotného Juraja Thurza, dedičného oravského župana a preddunajského hlavného kapitána, aby prešiel na stranu Štefana Bocskaya. Významný evanjelický veľmož však zachoval vernosť Rudolfovi I. (II.) a prísahu Bocskayovi zložili len niektorí oravskí richtári, ktorí uposlúchli Illésházyho výzvu, zaslanú z Poľska. Hajdúsi z pomsty podnikli pustošivý nájazd na Oravu a thurzovské panstvá v Trenčianskej stolici, Lietavu a Bytču. Segney v polovici mája 1605 rozdával na Liptove majetky skonfiškované pred povstaním kráľovským erárom. 30. júla 1605 sa Štefan Illésházy vrátil z poľského exilu na Liptov. Deň predtým boli na stoličnej kongregácii v Ružomberku zverejnené Bocskayove nariadenia o uvedení Illésházyho do pôvodných i nových funkcií, vrátane úradu liptovského župana. Okrem toho vodca povstania nariadil, aby stolica vydržiavala 50 peších vojakov na zabezpečenie poriadku a zamedzenie výčinov hajdúchov, dezertérov a marodérov. Hradu Likava pripadla dôležitá úloha pri mobilizácii stoličnej hotovosti. Signálom na zhromaždenie ozbrojených zemianskych príslušníkov insurekcie mali byť tri výstrely z jedného z hradných diel. K podobnému aktu uvedenia Štefana Illésházyho do stoličných a krajinských úradov do

30 ní sa začalo na mieste, ktoré navrhol, okamžite po sviatkoch Troch kráľov, 7. januára Zároveň bojujúce strany uzavreli prímerie. Illésházy ako hlavný Bocskayov splnomocnenec pre mierové rokovania pricestoval do Viedne za značnej pozornosti viedenských mešťanov i šľachty v posledný deň roku Vedel, že ho nečaká ľahká úloha; keby nešlo o blaho mojej vlasti, takú prácu by som len za svoje spasenie konal; i tu len ja nesiem každodenné bremeno, napísal neskôr manželke. Najpálčivejšími otázkami niekoľkomesačných rozhovorov o mieri bola otázka uznania náboženskej slobody evanjelikov a kalvínov v Uhorsku (proti čomu sa staval vysoký katolícky klérus, ktorý si stanovil požiadavku, že sa tak nesmie stať na úkor rímskokatolíckeho vyznania, a bol ochotný pristúpiť len na nútenú, trpenú toleranciu iných vierovyznaní), postavenie jezuitov v krajine (povstalecké stavy žiadali ich vyhnanie z Uhorska) a následné uzavretie mierovej zmluvy s Osmanskou ríšou (ktoré prekážalo španielskej strane i novému pápežovi Pavlovi VI.). Illésházy tak musel zápasiť s neústupčivosťou na dvoch frontoch tvrdo vybojovať každý ústupok habsburskej strany v prospech uhorských stavov a zároveň odrážať podozrenia a výčitky radikálov z vlastného tábora, ktoré ho obviňovali z prílišnej povoľnosti voči dvoru a prelátom. 23. júna 1606 bola mierová zmluva hotová, napriek výhradám ju napokon podpísal Rudolf a po rokovaní krajinského snemu v Košiciach 17. augusta 1606 aj Štefan Bocskay, (nie nepodstatné) detaily a nejasnosti sa mali spresniť a uhladiť pri výmene ratifikačných listín vo Viedni. Na uzavretie vnútrokrajinského Viedenského mieru o niekoľko mesiacov neskôr nadviazala mierová zmluva s Osmanskou ríšou, podpísaná v novembri 1606 pri ústí rieky Žitavy. Ňou sa formálne skončila pätnásťročná vojna s Turkami. V dôsledku podpísania Viedenského mieru znepriatelenými stranami sa v Uhorsku otvorila cesta k reštaurácii tradičných krajinských inštitúcií, najmä úradu palatína, ktoré boli určitou zárukou ochrany pred svojvoľným konaním habsburského panovníka. Posilnilo sa postavenie uhorských stavov v krajinských i vojenských úradoch. Zároveň sa uzavretím mierovej zmluvy vytvorili podmienky pre legislatívne zrovnoprávnenie evanjelikov a kalvínov s rímskokatolíckym vierovyznaním a slobodné vyznávanie troch zákonom uznaných náboženských vyznaní sa otvorilo širokým vrstvám obyvateľstva (absolútne najširšiu mieru duchovných slobôd umožnil o štyri desaťročia neskôr linecký mier). Keďže Rudolf I. (II.), infikovaný dvorskou španielskou stranou, katolíckou cirkevnou hierarchiou a zahraničnými vyslancami, začal nebezpečnú hru obštrukcií a hrozilo, že krehký pokoj v habsburskom súštátí stroskotá, prevzala roku 1608 opozícia iniciatívu. Arcivojvoda Matej, ktorého vývoj situácie posúval do pozície jediného akceptovateľného a realistického partnera a postupne, chtiac nechtiac, i predstaviteľa opozičných uhorských stavov, zvolal zasadanie krajinského snemu na 11. januára Rudolf, posilnený vo svojej nezmieriteľnosti aj Bocskayovou smrťou v decembri 1607, jeho konanie zakázal. Sám zvolal zasadnutie snemu na 11. marca. Opozícia však jeho rozhodnutie ignorovala. Na rokovaní januárového krajinského snemu sedeli za predsedníckym stolom spoločne Štefan Illésházy s Jurajom Thurzom, ktorého vývoj udalostí presvedčil o nutnosti definitívne sa vysporiadať s negatívnymi dôsledkami Rudolfovej vnútornej i zahraničnej politiky. Odpor vysokého katolíckeho kléru, ktorý stále odmietal uznať platnosť Viedenského mieru a podpisom najvyšších predstaviteľov cirkvi v krajine formálne potvrdiť akceptá- ciu jeho ustanovení, Illésházy energicky a tvrdo eliminoval hrozbou vystúpenia nespokojných hajdúchov, ktorých povolal do zbrane. Tým si vynútil súhlas prelátov s mierovou zmluvou ukončujúcou vnútorný konflikt v kráľovstve. Snem zvolil arcivojvodu Mateja za dedičného správcu Uhorského kráľovstva a prispel k zjednoteniu jednotlivých politických prúdov v krajine. Začalo sa však nové kolo eskalácie konfliktu, ktorý sa rýchlo posúval do roviny novej hrozby vnútornej vojny v Uhorsku i celom habsburskom súštátí. Spojené uhorské, rakúske a moravské stavy sa dohodli s realistickým arcikniežaťom Matejom, 19. apríla s ním uzavreli zmluvu o vzájomnej podpore vo všetkých spravodlivých a zákonných záležitostiach. Ich vojsko v Matejových službách vytiahlo pod Thurzovým velením ku Prahe. Po vojenskej stránke mali Matejove a stavovské oddiely nad Rudolfovými silami prevahu, čo do značnej miery predurčovalo výsledok nadchádzajúceho stretnutia. Libenská zmluva, uzavretá medzi obomi kráľovskými bratmi z habsburského rodu, znamenala pre Rudolfa stratu Rakúska, Moravy i uhorskej kráľovskej koruny a pre Mateja poistenie nástupníckeho práva vo všetkých korunách habsburského súštátia. Thurzo Matejovi z Prahy triumfálne priviezol uhorské korunovačné klenoty. Logickým dovŕšením tohto procesu bolo uzavretie internej spojeneckej zmluvy medzi uhorskými, rakúskymi, moravskými a českými stavmi o vzájomnej pomoci a podpore bezprostredne po podpise Libenskej zmluvy. Návrh tohto významného dokumentu vypracoval Juraj Thurzo a zmluva sa stala súčasťou aprílovej dohody s arcivojvodom Matejom. Predbežnú definitívnu bodku za uzatvárajúcou sa kapitolou dlhodobého mocenského, politického a náboženského konfliktu v Uhorsku dal bratislavský predkorunovačný snem na jeseň roku 1608, na ktorom mali prevahu evanjelici a kalvíni. Rozhodnutia snemu i ustanovenia Viedenského mieru sa premietli po plamenných snemových diskusiách s katolíckou stranou do Matejovho predkorunovačného dekrétu. V krajine bol etablovaný právny status, ktorý kodifikoval náboženskú slobodu a rovnosť troch hlavných vierovyznaní, ako aj princíp vzájomnej náboženskej tolerancie a mieru, a to bez podmienečnej formulácie o ujme katolíckej strany, ktorá sa ešte vyskytovala v znení Viedenského mieru. Zároveň obnovil postavenie tradičných uhorských inštitúcií a uhorskej šľachty pri správe a obrane krajiny. Jezuitský rád v Uhorsku nesmel vlastniť žiaden majetok. Štefan Illésházy zohral v roku 1608 rovnako dôležitú a významnú úlohu ako počas udalostí Bocskayovho povstania. Presadzoval mierové vyriešenie krízy a urovnanie sporu medzi Rudolfom na jednej a jeho bratom Matejom a stavmi na druhej strane. Stal sa blízkym a nenahraditeľným spolupracovníkom arcikniežaťa, budúceho uhorského kráľa Mateja II. Dôvera nového panovníka i uhorských stavov sa premietli do voľby Štefana Illésházyho za palatína. Svoj úrad zastával krátko, len niekoľko mesiacov, pretože v máji 1609 zomrel. Dosiahol dvojnásobné prvenstvo: bol prvým zvoleným palatínom po takmer polstoročnej prestávke a prvým evanjelickým palatínom v Uhorsku. Vo vzťahu k držbe Likavy a ďalších panstiev nastal pre Illésházyho priaznivý obrat už 10. apríla 1606, keď mu Rudolf I.(II.) ako dôležitému sprostredkovateľovi mierových rozhovorov a uznávanej politickej autorite udelil milosť a vrátil skonfiškované majetky. Definitívne právne zadosťučinenie Illésházy získal v podobe zákonných článkov, ktoré uhorský snem prijal v novembri Bol zrušený rozsudok z roku 1603 a všetok hnuteľný a 58 59

31 nehnuteľný majetok mal byť Štefanovi Illésházymu i Kataríne Pálffyovej vrátený. So Štefanom Somogyim, ktorý v panovníkovom mene konfiškoval jeho majetky, sa rehabilitovaný veľmož pokonal už skôr. Pri návrate z Viedne v lete 1606 ho v Trnave zajal a nechal 30. augusta toho istého roku obesiť na Dolnej bráne v Trenčíne. Nad mŕtvym telom sa skvel nápis v latinčine Proditor patriae (zradca vlasti). Na začiatku roku 1609 daroval kráľ Matej II. Štefanovi Illésházymu, jeho manželke a dedičom likavské hradné panstvo na večné časy. Dôvodom donácie, ktorá zmenila záložnú držbu na trvalé vlastníctvo, boli významné služby palatína preukázané korune v rokoch Z nadobudnutého postavenia a bohatstva sa však palatín Illésházy dlho netešil. Ako už bolo spomenuté vyššie, na jar 1609 mu dramatickými životnými peripetiami podlomené zdravie prestalo slúžiť a zomrel. Po Štefanovom skone vlastnila panstvo a hrad až do svojej smrti (1616) vdova Katarína Pálffyová. Od roku 1611 sa oň delila s testamentárne určeným adoptívnym dedičom, synovcom zosnulého palatína Gašparom Illésházym. Ten získal dedičstvo po strýkovi len pod tou podmienkou, že konvertoval z katolíckej na evanjelickú vieru. Gašpara Illésházyho už v roku 1609 panovník potvrdil vo funkcii dedičného liptovského a trenčianskeho župana. V roku 1626 sa stal aj oravským županom a riaditeľom Oravského komposesorátu. Bol rytierom zlatého rúna, cisárskym a kráľovským radcom. Krátko pred smrťou roku 1648 získal dedičný grófsky titul. Okrem strýkovho závetu, vďaka ktorému sa stal jedným z najbohatších magnátov na území Slovenska, si svoju pozíciu upevnil i prostredníctvom rodinných zväzkov s najvplyvnejšími rodmi Uhorska a Sedmohradska. Za manželku si vzal dcéru palatína Juraja Thurza Helenu (1612) a svoju dcéru Katarínu vydal za Petra Bethlena, syna sedmohradského kniežaťa, v čase svadby (1633) už nebohého. Pokračoval v strýkových šľapajach a pokúšal sa zasahovať do vysokej politiky. Ako presvedčený a horlivý stúpenec Gabriela Bethlena sa stal členom tajného spoločenstva, ktoré na podporu sedmohradského kniežaťa okrem neho uzavreli ešte Imrich Thurzo (jeho švagor), Juraj I. Rákoczi a Juraj Széchy. Podporoval voľbu Gabriela Bethlena za uhorského kráľa v auguste 1620 na sneme v Banskej Bystrici. Na jeseň 1621 na čele uhorských jednotiek v Bethlenových službách a v súčinnosti s povstalcami poddanými brumovského panstva dobyl jeho sídlo, moravský hrad Brumov, ktorý ešte roku 1597 získal do vlastníctva jeho strýko Štefan. Viackrát hostil vo svojom ružomberskom kaštieli samotného Bethlena a vo februári 1626 aj jeho nastávajúcu manželku, Katarínu Brandenburskú. Najvýznamnejší čin v prospech svojho patróna a stredoeurópskych protestantských stavov vykonal na jeseň Vtedy sa mu podaril bravúrny vojenský ťah, keď pri Trenčíne previedol cez Váh dánske vojsko Petra Mansfelda, preľstiac samotného Valdštejna, snažiaceho sa zabrániť spojeniu dánsko-nemeckých oddielov s Bethlenovou armádou pred pripravovaným ťažením proti Ferdinandovi II. O dve desaťročia neskôr Gašpar Illésházy podporoval vystúpenie Juraja I. Rákocziho proti politike Viedne, tentokrát však s omnoho väčšou mierou diskrétnosti a utajenia, než ako to bolo v prípade Gabriela Bethlena. Roku 1643 z titulu hodnosti župana nesúhlasil s tým, aby Liptovská stolica prispela na údržbu kráľovskej novozámockej pevnosti. V auguste 1644 sa pasívne staval voči snahám Pavla Ostrožiča o dobytie Hrádku ovládaného ráko- cziovskými vojakmi a tiež k povinnosti stolice strážiť dolnoliptovské horské priechody. Až na jeseň toho roku na jeho popud Liptovská stolica prijala opatrenia na ochranu fatranských priesmykov a deklarovala vernosť Ferdinandovi III., pravdepodobne pod vplyvom obnovených mierových rokovaní s cisárom. Na jeho opatrný postoj nepochybne vplývala neustále sa meniaca vojenská situácia, keď cez Liptov v priebehu niekoľkých mesiacov striedavo tiahli cisárske i povstalecké vojská. Gašpar Illésházy zomrel ako 56-ročný, v dobrej viere, a v poznaniu Spasiteľa nášho, v Trenčíne 11. apríla Gašpar Illésházy patril k významným mecénom školstva a vzdelanosti. Zaslúžil sa o ďalší rozkvet evanjelickej latinskej školy v Ružomberku, pre ktorú nechal v r postaviť novú budovu na mestskom Rínku. Podporoval aj miestnych študentov slovenského pôvodu na univerzite vo Wittenbergu. On samotný bol jedným z najvzdelanejších majiteľov likavského panstva v jeho histórii, akademické vzdelanie nadobudol na univerzite v Lipsku, venoval sa literárnej a prekladateľskej tvorbe, viedol náboženské polemiky s katolíckymi teológmi. Bol známy ako horlivý stúpenec Reformácie i ochranca evanjelického duchovenstva a náboženských exulantov z Čiech, Moravy a Nemecka. Na rozdiel od jeho trenčianskych majetkov nie je známe, že by sa v hraniciach likavského panstva počas jeho života usadili vyznávači niektorého reformačného smeru, pochádzajúci zo spomínaných krajín. Výnimku predstavuje osobnosť Juraja Tranovského, ktorého na konvente v januári 1632, konanom v Ružomberku, prijali do radov seniorálneho bratstva evanjelických duchovných a zvolili za cirkevného sudcu. Tranovský však potom pôsobil ako kazateľ v Liptovskom Mikuláši, mimo územia likavského domínia. História Gašparovi Illésházymu pripisuje myšlienkové autorstvo návrhu na konštituovanie evanjelických stavov ako najvyššieho právneho subjektu, od ktorého sa odvíjajú legitímne kroky duchovenstva, podriadeného stavovskej autorite. V zápase o právne uznanie evanjelických stavov v rámci Uhorska sa preslávil konfliktom s Mikulášom Forgáchom počas zasadania snemu v rokoch , keď na Forgáchovu slovnú urážku rovnako ostro odpovedal a keď jeho oponent tasil meč, Illésházy sa mu takisto s mečom v ruke postavil na odpor. Cieľavedomú pozornosť venoval upevneniu cirkevnej organizácie, v čom nachádzal oddaného spolupracovníka v osobe ružomberského rodáka Joachima Kalinku. Toho konvent v Bánovciach na začiatku roku 1646, prebiehajúci pod Illésházyho predsedníctvom, jednomyseľne zvolil za superintendenta bytčianskej superintendencie, zahrňujúcej teritórium Trenčianskej, Oravskej a Liptovskej stolice. Aj keď nikdy nedosiahol na najvyššie méty ako jeho strýko a tútor, bol dôstojným pokračovateľom a napĺňateľom jeho odkazu. Odkazu pozabudnutého uhorského palatína, ktorý spolu s Jurajom Thurzom a ďalšími významnými súčasníkmi stvoril uhorský svet v Uhorsku do tej podoby, aká sa v podstate udržala až do dramatického zlomu v 70-tych a 80-tych rokoch 17. storočia

32 Osudy Sobášneho paláca v Bytči Mgr. Michal Jurecký Považské múzeum v Žiline Sobášny palác v Bytči patrí medzi najvýznamnejšie profánne renesančné stavby na našom území a spolu s budovou kaštieľa vytvára jedinečný komplex, ktorý svojím významom presahuje nielen hranice vlastného regiónu, ale aj územia Slovenska a možno aj strednej Európy. Výnimočnosť Sobášneho paláca spočíva najmä v jeho pôvodnej funkcii, architektonickej forme, výtvarnom riešení a kvalite kameňosochárskych architektonických článkov, na ktorých sú viditeľné priame talianske vplyvy. V literatúre sa stretávame často s rôznym pomenovaním pre túto jedinečnú stavbu. Bežné miestne pomenovanie je Svadobný palác, iné Palác snúbencov, avšak oficiálnym pomenovaním, pod ktorým palác vystupuje vo všetkých úradných dokumentoch, ako aj v Ústrednom zozname pamiatkového fondu je Sobášny palác, preto budeme pracovať práve s týmto označením. Sobášny palác je jedinečnou stavbou, ktorej pôvodný charakter a využitie je dokladom vysokej kultúrnej úrovne, ako aj odzrkadlením vysokého spoločenského postavenia rodiny Turzovcov, predovšetkým Juraja Turza, ktorý ho nechal postaviť v roku Majetky rodiny Turzovcov, jej bytčiansko-oravskej vetvy, zahrnovali predovšetkým tri hradné panstvá: Oravu, Lietavu a Bytču aj s neďalekým hradom Hričov. Ostatné početné majetky v iných častiach Uhorska boli skôr výnosnými podnikmi, ktoré zabezpečovali príjmy z rôznych odvetví výroby a obchodu a neslúžili ako hlavné rodové sídla. Po smrti Františka Turza v roku 1574 sa hlavným sídlom rodiny Turzovcov stala Bytča. Vdova po Františkovi, Katarína Zrínska, sa vydala za Imricha Forgáča a presťahovala sa do obnoveného kaštieľa. Syn Juraj Turzo sa definitívne ujal viesť rodinné majetky v roku 1585 po smrti svojej matky. Oženil sa so Žofiou Forgáčovou, s ktorou mal dve dcéry Zuzanu a Juditu. 1 Už v roku 1590 ovdovel a v roku 1592 sa oženil s Alžbetou Coborovou, s ktorou mal ďalších päť dcér a jediného syna Imricha. Imrich mal za manželku Kristínu Ňáriovú, ktorá sa po jeho smrti vydala za Mikuláša Esterháziho. Za Esterháziovcov, ktorí sídlili prevažne na svojich majetkoch v Galante, Kismartone či hrade Fraknó, sa majetky Bytčianskeho panstva stali istou formou výhodného podnikania, keď jednotlivé časti prenajímali šľachtickým rodom za pomerne výhodné sumy. V roku 1641 získal Mikuláš Esterházi za prenájom časti panstva zlatých od Imricha Balašu. V roku 1649 dal celé panstvo Bytča do zálohu Gabrielovi Ilešházimu za zlatých, ktorý ho ďalej prenajímal miestnej šľachte. Esterháziovci však na začiatku 19. storočia vykúpili bytčianske panstvo späť zo zálohu a opäť boli jeho jediní vlastníci až do roku 1862, kedy panstvo aj zo zámkom prenajali a v roku 1868 definitívne predali obchodníkovi s drevom Leopoldovi Popperovi. 2 Ten prispôsobil areál svojim potrebám. Boli tu vytvorené kancelárske priestory a byty. Palatín Štefan Illesházy 1 MRVOVÁ, J. OKÁNIKOVÁ M.: Sobášny palác, klenot Bytče, Žilinský samosprávny kraj, KOČIŠ, J.: Bytčiansky zámok. Martin. Vydavateľstvo Osveta, 1974, s

33 Rozsiahly Popperovský majetok spravovala v rokoch ústredná správa so sídlom v Bytči Hliníku, ktorú v roku 1873 premiestnili do Viedne. Leopold Popper sa svojimi obchodnými aktivitami stal veľkopodnikateľom medzinárodného významu. V roku 1882 bol povýšený do šľachtického stavu a získal barónsky titul s predikátom de Podhragy. V jeho erbe stojí na zelenom trojvrší jedľa obletovaná včelami. Hlavným vývozným artiklom Popperovcov bolo drevo, ale vlastnili aj majere, mlyny, pálenice, ktoré však väčšinou dávali do prenájmu. V Bytči im napríklad patrila parná píla, zápalkáreň a pivovar. 3 Začiatkom 20. storočia sa Bytča stala sídelným mestom Bytčianskeho okresu, kedy v priestoroch areálu kaštieľa sídlili viaceré úrady, ktoré potrebovali kancelárske priestory. Správa veľkostatku Bytča preto naďalej prenajímala priestory Sobášneho paláca okresnému súdu a od roku 1932 aj daňovému úradu. Sobášny palác je od roku 1970 národnou kultúrnou pamiatkou. Nachádzali sa v ňom výstavné priestory Považského múzea v Žiline a slúžil aj na rôzne obecné účely. Od roku 2002 je Sobášny palác vo vlastníctve Žilinského samosprávneho kraja, jeho správcom je Považské múzeum v Žiline. Historický opis Sobášneho paláca Sobášny palác je situovaný severozápadne v rámci areálu turzovského renesančného kaštieľa, ktorý pozostáva z budovy samotného kaštieľa, sobášneho paláca, hospodárskej budovy a vstupnej brány, ktorá bola v roku 1900 začlenená do historizujúcej novostavby, v ktorej sú dnes umiestnené viaceré úrady. Palác je svojou východnou fasádou orientovaný na os vstupnej brány areálu. Tesne pri severovýchodnom nároží paláca je situovaná tzv. klasicistická budova, ktorá bola v tom čase hospodárskym objektom a dnes vymedzuje severnú hranicu celého komplexu. Dobový opis Sobášneho paláca nám približuje predovšetkým práca doktora Kočiša, ktorý pomerne presne opisuje jeho pôvodný stav. Na základe práce založenej na historických inventároch, výsledkov pamiatkových a reštaurátorských výskumov dokážeme rekonštruovať historickú podobu paláca, hlavne jeho interiéru, ktorý bol v minulosti najviac narušený stavebnými úpravami. V roku 1601 dal Juraj Turzo severozápadne od kaštieľa postaviť Sobášny palác, objekt s veľmi špecifickým určením. Vznikla impozantná dvojpodlažná, čiastočne podpivničená stavba obdĺžnikového pôdorysu s rozmermi 40 x 15 m. Prvé nadzemné podlažie paláca je trojtraktové, centrálny trakt tvorí vstupná hala s rozmermi 21 x 12,5 m, pôvodne zaklenutá krížovou klenbou, ktorú niesli dva piliere v centrálnej línii a dva prístenné piliere. V severnom a južnom trakte sú situované po dve miestnosti s klenbami. Východná miestnosť južného traktu so štvorcovým pôdorysom bola väčšia, zaklenutá kláštornou klenbou. Západná miestnosť mala valenú klenbu s lunetami. V nej je umiestnený kozub fornax italica s profilovanou rímsou v jeho hornej časti. Klenby v oboch miestnostiach sú primárne renesančné. Historické opisy uvádzajú, že miestnosti severného traktu boli tiež klenuté, klenby sa však nezachovali. Na poschodie viedlo dvojramenné kamenné schodisko s nástupom v severozápadnom nároží, ústiace cez kamenný portál do hlavnej sály s rozmermi 34,5 x 12,5 m. Na sever- 3 MRVOVÁ, J. OKÁNIKOVÁ M.: Sobášny palác, klenot Bytče, Žilinský samosprávny kraj, nej strane sály (v časti nad schodiskom) bola umiestnená hudobná empora prístupná zo schodiskového priestoru. Parapet empory tvorila kamenná balustráda z kuželiek, ktoré sa striedali s plnými článkami s florálnym dekórom a polkuželkou na okrajoch. V strede západného múru bol situovaný arkier, ktorý slúžil podľa legendy pre svadobnú posteľ. Priestor arkiera bol pravdepodobne architektonizovaný na spôsob monumentálneho kamenného portálu. V správe Alexandra Lombardiniho z roku 1884, ktorú publikoval v Slovenských pohľadoch pod názvom Bytča, sa spomína nápis v latinskom jazyku, ktorý bol vo výklenku nad svadobnou posteľou. Nápis v preklade znel Obmedzuj zbytočnosti a v noci túžby svoje kroť. Uvažuj, čo si žiada tvoja povaha, nie to, po čom tvoja náruživosť. Zmierni žiadosti svoje a zjemni lichotenie, zavrhni, k čomu ťa priťahuje tajná rozkoš. Výmaľba interiéru sály bola realizovaná formou iluzívnej architektúry spôsobom en grisaille. Špalety okenných otvorov boli dekorované bosážou, podokenný parapet bol vyplnený rozvilinovým ornamentom. Okenné otvory boli lemované maľovanými stĺpmi s hlavicami z akantových listov stojacimi na bázach s diamantovaním. Stĺpy niesli kladie s mohutným vlysom obiehajúcim po obvode celej sály. Vlys bol vyplnený striedajúcimi sa veľkými oválnymi kartušami s menšími kruhovými kartušami, ktoré boli vzájomne spojené páskami a rozvilinovým ornamentom. V kartušiach sa striedali figurálne kompozície s portrétmi. Voľné plochy stien medzi okennými otvormi bez výtvarnej výzdoby mohli slúžiť pre umiestnenie tapisérií. Hlavná sála mala v minulosti trámový strop zdobený polychrómovanými, z dreva vyrezávanými ružami 4 (pravdepodobne heraldické turzovské ruže). Zariadenie miestnosti tvorili vyrezávané stoly a stoličky s vysokými operadlami a stojany na sklo. Miestnosť osvetľovali stojany a holandské lustre. Ďalej sa tu podľa inventárov mali nachádzať aj dve habánske pece. Interiér korešpondoval s riešením fasád. Vstupný kamenný portál paláca je riešený monumentálne a patrí medzi najkrajšie a najvýznamnejšie renesančné portály na Slovensku. Portál pozostáva z profilovaného kamenného ostenia tvoreného kanelovanými pilastrami s toskánskymi hlavicami, ktoré stoja na kvádrových bázach s diamantovaním. Na pilastre nadväzujú mohutné kanelované volútové konzoly, nesúce zalamované profilované kladie, na ktoré dosadá samostatne riešený nadstavec. Nadstavec portálu je na každej strane lemovaný dvojicou volútových konzol. Priestor nadstavca je vyplnený dvojicou erbov vo vavrínových vencoch s iniciálami Juraja Turza G. T. D. BF. (Georgius Thurzo de Bethlenfalva) a Alžbety Coborovej E. C. D. C. Z. M. (Elisabetha Czobor de Czobor Zene Mihály). Na pravej i ľavej strane sa vavrínových vencov jemne dotýkajú postavy veľkých anjelov s roztvorenými krídlami, slávnostne odetých v dlhom splývavom plastickom rúchu a kratšej tunike. Horná časť nadstavca je ukončená vlysom s florálnymi rozvilinami s centrálne umiestneným maskarónom. Nadstavec je ukončený mohutným prelamovaným profilovaným kladím s motívom vajcovca, volútových konzoliek s akantom a turzovskej heraldickej ruže. Na kladie dosadá centrálne umiestnená nápisová doska, osadená v bohato zdobenom ráme, ktorú podopiera po stranách svojimi stočenými chvostmi dvojica delfínov. Na tabuli je latinský 4 KOČIŠ, J.: Bytčiansky zámok. Martin. Vydavateľstvo Osveta, 1974 ; MRVOVÁ, J. OKÁNIKOVÁ M.: Sobášny palác, klenot Bytče, Žilinský samosprávny kraj,

34 dedikačný text s rokom výstavby paláca. 5 Kamenná časť portálu je povrchovo upravená polychrómiou, zlátením a striebrením. Portál je vo vrchole ukončený ďalšou erbovou doskou, ktorú drží dvojica anjelov. Na portál sa priamo napájajú figurálne sgrafitá, ktoré opticky zvýrazňujú a kompozične rozširujú vlastný portál. Sgrafito sa uplatnilo i na nárožiach paláca, okolo všetkých okenných otvorov, na výzdobe arkiera a v časti pod korunnou rímsou. Ikonografickými motívmi sgrafít boli rollwerk, florálne rozviliny, roh hojnosti, alegorické figúry, putti a pravdepodobne aj textové pásovky. Figurálny motív bol použitý hlavne na orámovanie veľkých okenných otvorov na druhom nadzemnom podlaží (postavy rytierov a alegórií). Ukončujúcim fasádnym prvkom je podstrešný vlys tvorený volútovými konzolami, nesúcimi korunnú rímsu. Metópy medzi konzolami, realizované tiež sgrafitom, znázorňujú motívy zo zverokruhu, bájne a reálne zvieratá, anjelské hlavy, hlavy s korunou a vencom víťazstva atď. Korunná rímsa je zdobená maľovaným tulipánovým motívom. Objekt bol pôvodne zakončený štítovou atikou, nad ktorú vyčnievali dva komíny s plastickou výzdobou na všetkých štyroch stranách. Na jednom bola postava ženy s erbom Zrínskych a na druhom postava muža s erbom Turzovcov. Tvar komínov poznáme vďaka profesorovi Jozefovi Könyökimu, ktorý ich vyfotografoval a publikoval na začiatku 20. storočia. Palác mal slúžiť na svadobné hostiny dcér Juraja Turzu. Vzhľadom na zvyk, že svadobný obrad aj hostina sa konali u rodiny nevesty, Juraj Turzo pravdepodobne počítal s veľkými hostinami, keďže už v roku 1600 mal určite päť dcér. Hoci honosné, nie však dostatočne priestranné riešenie bytčianskeho kaštieľa si vyžiadalo potrebu postavenia objektu s veľkou sálou. Samostatne postaviť sálu bolo jednoduchšie, ako ju začleniť do stavebnej hmoty už stojaceho kaštieľa. Ako hovorí tabuľa nad hlavným vstupným portálom paláca, bolo tak vykonané v roku Či to bol dátum dokončenia stavby, alebo jej začatia, nevieme. Vieme však, že v roku 1603 sa konala svadba Jurajovej dcéry Zuzany so Štefanom Perénim, takže v tomto roku bol palác určite dokončený. 6 O stavebných a kamenárskych majstroch, ktorí stavbu realizovali, sa môžeme tiež len domnievať. V roku 1605 bol kaštieľ obsadený hajdúchmi. Vtedy sa rodina Juraja Turzu uchýlila na lepšie chránený hrad Lietava. Bytčiansky kaštieľ aj s budovou paláca boli poškodené pri požiari mesta, ktorý zapálili hajdúske vojská. Krátko nato sa začalo s obnovou, keď prioritou bol predovšetkým kaštieľ a kostol, Sobášny palác začali opravovať na jeseň v roku Prác sa ujali talianski kamenári, napríklad majster Anton, ktorý pôsobil už na hrade Lietava, či Andrej Pocabello, miestny kamenár, ktorý používal prímeno Kresáč. Je teda pravdepodobné, že aj pôvodnými realizátormi stavby boli títo talianski majstri. 7 Svadobným hostinám slúžil 5 SPECTABILIS AC MAGNIFICVS DOMINVS GEORGIVS // THVRZO DE BETTLENFALWA COMES COMITATVS // ARWENSIS PINCERNARVM REGALIVM IN HVNGARIA // MAGISTER AC SACRE CESAREAE REGIAEQWE // MAIESTATIS CONSILIARIVS ECX AMORE PATERNO // PRO SOLENITATE NVPTIARUM CHARISSIMARVM // FILIARVM SVARVM A DOMINO DEO SIBI DONATARVM // SI DOMINVS DEVS TAM DIV EAS SVPERSTITES // ESSE VOLVERIT PALATIVM HOC FIERI ET ECXTRVI // CVRAVIT ANNO DOMINI ~ (Tento palác roku Pána 1601 z otcovskej lásky na svadobnú slávnosť svojich drahých Bohom darovaných dcér-ak ich Pán tak dlho zachová pri živote-dal postaviť vznešený a urodzený pán Juraj Thurzo z Bettlenfalvy, gróf Oravského komitátu, magister kráľovských pohárníkov v Uhorsku a radca posvätného cisárskeho a kráľovského veličenstva.) 6 NAGY. I: Magyarországh családai czimerekkel és nemzékrendi táblákkal. Pest 1868, genealogická tabuľka rodiny Turzo. 7 KOČIŠ, J.: Bytčiansky zámok. Martin. Vydavateľstvo Osveta, 1974, s palác až do roku 1622, kedy sa konala svadba najmladšej dcéry Anny s Jánom Suňogom, ktorá bola takmer presne rok po smrti Imricha Turzu, čo určite súviselo s dodržiavaním smútku. Stavebné fázy Sobášneho paláca Na základe hĺbkového prieskumu z rokov Ing. Karol Chudomelka predpokladal v rámci prvej stavebnej etapy paláca existenciu starších objektov v jeho severnej a južnej časti. V severnej časti identifikoval i zvyšky pôvodnej pivnice a odkvapového chodníka. Podľa Chudomelku v druhej stavebnej etape (rok 1601) boli tieto objekty zakomponované v pôvodnom pôdoryse do budovaného Sobášneho paláca a preklenuté klenbou na dvoch stĺpoch a doplnené o schodisko na druhé nadzemné podlažie. Ide o etapu výstavby vlastného Sobášneho paláca. Poslednou treťou etapou mala byť deštrukčná stavebná úprava z konca 19. storočia (1886), kedy bol objekt Sobášneho paláca adaptovaný pre potreby Okresného súdu a jeho dispozícia bola podstatne narušená. Bez zásahu zostali len dve miestnosti prvého nadzemného podlažia v južnej časti a obvodové múry paláca. V zime roku 1967 Slovenský ústav pamiatkovej starostlivosti vykonal archeologický výskum v interiéri paláca. (Bolo to v čase pred ukončením obnovy.) Vo viacerých sondách sa odkryli základy z miešaného muriva rôznej hrúbky, ktoré boli plytko zapustené pod úroveň terénu. Vyhodnotené boli ako základy priečok z prestavby v 19. storočí (1886). V severozápadnej časti pôvodnej haly bola zachytená časť suterénneho priestoru s valenou tehlovou klenbou (jej zvyškami), ktorá vychádzala z hrubých múrov zo miešaného muriva; na rozdiel od základov priečok prestavby s prevahou kameňov. Vychádzajúc z ďalších nálezových okolností bolo jednoznačne skonštatované, že suterénny priestor je mladší než samotný objekt paláca. Už pri architektonicko reštaurátorských výskumoch boli v severnej časti objektu paláca zistené mohutné základy interpretované ako základy pôvodnej priečky (pendant k priestorom v južnej časti paláca). Tieto základy boli Chudomelkom pokladané za súčasť staršej obytnej veže (I. stavebná etapa). Napriek tomu, že tieto základy boli po stavebno- -technickej stránke rovnaké ako obvodové základy paláca, bola medzi nimi jasná, niekoľko centimetrov široká stavebná cezúra, pričom obvodové základy na severnej aj východnej strane boli súvislé. Na základe výsledkov výskumu možno skonštatovať, že Sobášny palác nebol postavený na základoch starších objektov a vyvrátil Chudomelkove predpoklady a prvou stavebnou etapou tak bola vlastná realizácia paláca. Vznikol ako novostavba na objednávku grófa Juraja Turza v roku Odkryté mohutné interiérové základy možno považovať zhodne s výsledkami architektonických výskumov za základy pôvodných priečok pôvodnej trojtraktovej dispozície. Prestavby, obnovy a rekonštrukcie Ako sa postupne menili majitelia bytčianskeho panstva, menil sa spôsob využívania Sobášneho paláca. Podľa záznamov z roku 1627 vieme, že palác bol využívaný ako sýpka alebo aj soľný sklad. Vo vstupnej hale paláca sa nachádzalo 26 balíkov soli, pričom každý vážil okolo 120 kilogramov. Táto soľ pochádzala z Poľska a bola určená pre miestny trh. Na prízemí bola podľa súpisu aj kuchyňa a vo veľkej sále na poschodí 66 67

35 11 hromád obilia a iných plodín. Z uvedeného súpisu jednoznačne vyplýva, že palác už krátko po poslednej svadbe slúžil na iné účely. Za Esterháziovcov v roku 1647 palác vyhorel, bol síce opravený, ale už prevažovalo jeho využitie na skladové priestory. Staršie kresby paláca sa nezachovali. 8 Ďalší opis paláca sa zachoval z roku 1720, ktorý spísal Esterháziovský inšpektor majetkov Gašpar Šimoni. Jeho opis je nasledovný: V dolnej klenbovej sále sú 2 mohutné klenbové stĺpy, 4 veľké okná a 2 veľké okrúhle stoly. Vpravo je klenbová miestnosť s 2 oknami a zelenými kachľami, pri nej ďalšia miestnosť s klenbou, s jedným oknom, posteľou a talianskym ohniskom. Vľavo od dolnej sály sa nachádza izba s klenbovým stropom, ktorá má 2 okná a zelené kachle. Napokon pri tejto izbe je ešte iná klenbová miestnosť s 1 oknom a posteľou. Na poschodie vedie kamenné schodište, ktorým sa možno dostať do hornej sály. Sála zaberá celé poschodie paláca. Uprostred schodišťa visí veľké sklenené svietidlo na železnej podpere. Strop sály tvoria rozlične zafarbené mohutné trámy ozdobené vyrezávanými ružami z dreva. Dlážka sály je vykladaná z opracovaných lát. Dvojo vkusne vyrobených kachlí stálo blízko schodov, ktorými sa vchádza do sály. Uprostred vo vydlabanom otvore múru je umiestnená skriňa na uloženie pohárov, siahajúca až po strop a vežičku, ktorá mala 5 malých okien. Pod touto vežičkou a nad spomínanou skriňou s tmavo zafarbenými mriežkami visí rozmerné sklenené svietidlo. Sála má 11 veľkých a 2 malé okná, pričom okenné sklo je v železných rámikoch. V sále priečne v pravo sa nachádza kamenným ambitom lemované priestranstvo pre hudobníkov, ku ktorému je príchod zo schodišťa. Blízko tohto priestranstva je na vyvýšenom mieste lôžko na odpočívanie. Strop paláca spočíva na 56 železných nosníkoch, na ktoré boli upevnené drevené hrady strechy. Na povale bola vrstva hrnčiarskej hliny, ktorá chráni proti ohňu. Palác je zastrešený šindľami. Budova má 4 nárožné a 2 prostredné vežičky, ktoré majú v dolnej časti šindle a v hornej plech. 9 Tento opis Sobášneho paláca môžeme považovať za najstarší zachovaný dokument, na základe ktorého môžeme predpokladať, že ešte aj v roku 1720 mal palác svoju pôvodnú renesančnú podobu, vrátane pôvodného stropu svadobnej sály. Z roku 1801 sa dochoval opis, podľa ktorého boli v paláci na prízemí uložené rôzne železné nástroje a prázdne sudy. Poschodie slúžilo ako sýpka a tiež čiastočne na bývanie, pravdepodobne personálu. Bývali tam napr. lesník Vincent Višňovský, obilník Michal Zentall a veliteľ zámockej stráže Juraj Václavík s rodinami. V tomto roku už hlavná sála na poschodí bola predelená na viacero miestností. Dňa 14. júna 1856 vypukol v Bytči požiar, pri ktorom zhorela celá strecha paláca. Objekt bol definitívne opravený až v roku V roku 1886 vytvorili ďalšie priečky na poschodí pri adaptácii paláca pre potreby okresného súdu. Po týchto stavebných zásahoch pôvodný palác pripomínala už len jeho vlastná hmota a čiastočne výzdoba fasád. V roku 1936 bola na majetok panstva uvalená exekúcia. Okresný súd v Bytči nariadil vypracovať posudok aj na Sobášny palác, v ktorom sa uvádza: Budova je celá prenajatá a obsahuje na prízemí 1 dvojizbový súkromný byt, 1 miestnosť je voľná a teraz pou- 8 KOČIŠ, J.: Bytčiansky zámok. Martin. Vydavateľstvo Osveta, 1974 ; MRVOVÁ, J. OKÁNIKOVÁ M.: Sobášny palác, klenot Bytče, Žilinský samosprávny kraj, KOČIŠ, J.: Bytčiansky zámok. Martin. Vydavateľstvo Osveta, 1974 ; MRVOVÁ, J. OKÁNIKOVÁ M.: Sobášny palác, klenot Bytče, Žilinský samosprávny kraj, žívaná ako garáž vetroňa, ďalej sa na prízemí nachádza 6 úradných miestností daňovej správy a jedna archívna miestnosť. Na celom prvom poschodí je 10 úradných miestností okresného súdu a 3 archívne miestnosti. V posudku sa ďalej píše, že budova Sobášneho paláca potrebuje mimoriadne opravy, najviac je potrebné opraviť strechu, podlahy, omietky, okná, dvere a zhotoviť izoláciu prízemných miestností. V budove sú kanalizácia a vodovod pripojené na zámockú sieť a elektrické osvetlenie je v celej budove okrem pivnice a povaly. 10 V roku 1968 bola vyhotovená Informatívna správa o kultúrnej pamiatke, v ktorej sa hovorí, že opravné práce na Sobášnom paláci sa začali v roku 1956, kedy bola vypracovaná projektová úloha, ktorá mala zabezpečiť pamiatkovú úpravu objektu. Práce boli rozdelené na dve časti: stavebnú a reštaurátorskú. 11 Stavebné práce boli realizované podľa projektov architekta Karola Chudomelku v dvoch etapách. Prvá etapa v rokoch bola pre nedostatok finančných prostriedkov zameraná len na práce menšieho rozsahu. V druhej etape od roku 1961 práce pokročili. Stavená časť spočívala v obnovení pôvodnej renesančnej dispozície objektu na prvom nadzemnom podlaží boli odstránené sekundárne priečky a obnovená trojtraktová dispozícia, na druhom nadzemnom podlaží bola odstránená trojtraktová dispozícia poschodia s ústrednou chodbou a množstvom kancelárií po oboch stranách, čím bol rekonštruovaný pôvodný renesančný charakter sály s arkierom a hudobnou emporou. Nový strop bol realizovaný ako konštrukcia z priehradových nosníkov a stropného podhľadu. Stĺpový vestibul prízemia bol riešený modernou dostavbou, ktorá mala evokovať pôvodný priestor s naznačeným členením klenieb na dvoch valcových stĺpoch. Nová betónová klenba bola realizovaná v ostrých lomených líniách s mohutnými hrebienkami. Je do značnej miery otázne, či zvolená náznaková rekonštrukcia krížovej hrebienkovej klenby bola vhodná. V renesančnom priestore pôsobí výrazne cudzorodo a svojimi ostrými líniami skôr odkazuje na gotiku. Je otázne, prečo sa Chudomelka rozhodol pre tento variant rekonštrukcie klenby, keď pri hĺbkovej sondáži pred obnovou boli odkryté odtlačky čelných oblúkov pôvodnej renesančnej klenby s pätkami so štukovými čabrakmi. Strop v severozápadnej miestnosti však bol obnovený ako historická valená klenba. 12 Reštaurátorský výskum sa zameriaval hlavne na sgrafitovú výzdobu fasád paláca. Po osadení nového stropu v svadobnej sále však došlo k objaveniu pôvodnej renesančnej výmaľby i v interiéri (svadobná sála a miestnosť s kláštornou klenbou na prízemí). Maľovaný vlys s medailónmi v svadobnej sále bol zachovaný len v úrovni spodných dvoch tretín. Vyplynulo z toho, že úroveň pôvodného renesančného stropu musela byť približne o 80 cm vyššie. Reštaurovaná bola výmaľba v svadobnej sále popri okenných otvoroch a pod stropom a výmaľba v miestnosti s kláštornou klenbou. Reštaurovanie fasád so sgrafitami realizovali viaceré reštaurátorské tímy severnú fasádu reštauroval akad. mal. Grnáč, východnú a južnú fasádu akad. mal. Kuc, a západnú fasádu akad. mal. Leixner. Táto rekonštrukcia vrátila Sobášnemu palácu pôvodný renesančný charakter s obnovenou renesančnou dispozíciou prvého i druhého nadzemného podlažia. 10 MRVOVÁ, J. OKÁNIKOVÁ M.: Sobášny palác, klenot Bytče, Žilinský samosprávny kraj, Informatívna správa o kultúrnej pamiatke Sobášny palác v Bytči, Bratislava, 1868 Originál: KPÚ Žilina. 12 Aktualizačný list pamiatkového objektu Kaštieľ s areálom v Bytči, Originál: KPÚ Žilina

36 Posledná obnova Nedostatočná údržba objektu v nasledujúcich desaťročiach zapríčinila havarijný stav, ktorý vyústil do akútnej potreby obnovy objektu. V roku 2007 bol Výborom finančného mechanizmu európskeho hospodárskeho priestoru a Nórskeho finančného mechanizmu a Ministerstvom zahraničných vecí Nórskej republiky schválený grant. Zmluvu o nenávratný finančný príspevok na projekt Rekonštrukcia národnej kultúrnej pamiatky Sobášneho paláca v Bytči v horizonte rokov podpísal Žilinský samosprávny kraj s Úradom Vlády SR v roku Reštaurátorskými prácami bol poverený tím Mgr. art. Mária Flaugnattiho. Obnova fasád bola realizovaná ako úplná rekonštrukcia s doplnením chýbajúcich častí, doplnky tvoria na jednotlivých fasádach v priemere viac ako 60 %. Na rekonštrukciu sgrafít bola použitá dokumentácia z obnovy z rokov a historické analógie. 14 Výrazne deštruovaný hlavný vstupný portál bol reštaurovaný aj s obnovou primárnej polychrómie, striebrenia a zlátenia. Obnova interiéru prvého nadzemného podlažia spočívala v opätovnom reštaurovaní renesančnej maliarskej výzdoby, v zakomponovaní zachovaných pôvodných kamenných článkov (preklad vstupného portálu do svadobnej sály, dvojica stĺpov s pätkami a časti balustrády hudobnej empory) a v korekcii nevhodných prvkov a úprav z obdobia predošlej rekonštrukcie. Na prvom nadzemnom podlaží boli všetky cementové omietky nahradené novými vápennými omietkami. Betónová terazzová dlažba bola v plnom rozsahu nahradená novou veľkoformátovou dlažbou imitujúcou kameň. Moderná klenba na dvoch stĺpoch bola napriek svojej určitej rozporuplnosti zachovaná ako príklad dobového riešenia pamiatkovej obnovy z druhej polovice 20. storočia. Miestnosť s kláštornou klenbou v juhovýchodnej časti prvého nadzemného podlažia s pôvodnou výmaľbou, ktorá bola reštaurovaná už v rokoch , bola opätovne reštaurovaná s vizuálnym odlíšením doplnených častí. Nebola však realizovaná rekonštrukcia spomínaného talianskeho kozuba, situovaného v juhozápadnej miestnosti, ktorý ostal uzatvorený sekundárnou zámurovkou a rovnako nebola reštaurovaná ani jeho rímsa. Obnova schodiska spočívala v realizácii novej dlažby, identickej s dlažbou na prvom nadzemnom podlaží. V svadobnej sále boli nanovo reštaurované nástenné maľby. Kamenný vstupný portál do sály bol rekonštruovaný na základe zachovaných fragmentov. Chýbajúce časti portálu boli doplnené z umelého kameňa, originál bol reštaurovaný s pôvodnou polychrómiou. Podobne bola reštaurovaná aj dvojica kamenných stĺpov, ktoré boli prezentované ako súčasť priestoru arkiera. Drevený parapet empory s kazetovaním bol odstránený a nahradený kamennou balustrádou. Podľa pôvodných deliacich polí s polkuželkami po stranách so zachovanou polychrómiou boli analogicky doplnené jednotlivé kuželky balustrády a parapet. 15 Reštaurovanie kamenných architektonických článkov bolo realizované v rokoch pod vedením akad. soch. A. Mézesa a akad. soch. O. Csütörtökiho. Reštaurovanie vstupného portálu bolo realizované v spolupráci s Mgr. art. J. Karcolom. 13 MRVOVÁ, J. OKÁNIKOVÁ M.: Sobášny palác, klenot Bytče, Žilinský samosprávny kraj, Akcia reštaurovania sgrafít na Sobášnom paláci v Bytči. Originál: KPÚ Žilina. 15 HUDÁK, P.: Fragmenty z interiéru Sobášneho paláca v Bytči. In: Pamiatky a múzeá č. 2/2010. Strop svadobnej sály bol realizovaný nanovo. Konštrukčne je tvorený oceľovými profilmi, na ktoré je upevnený podhľad realizovaný formou falošného trámového stropu, ktorý bol navrhnutý na základe dobových analógií. Nová konštrukcia stropu bola síce osadená vyššie oproti stavu z druhej polovice 20. storočia, ale svoju pôvodnú úroveň nedosiahla. Podlaha z drevených vlyskov kladených na rybinu bola nahradená novou dubovou doskovou podlahou kladenou do rastrov. 16 Podkrovie Sobášneho paláca bolo adaptované na ubytovacie priestory, kancelárie, zasadačku a priestor depozitáru pre potreby Považského múzea v Žiline. Schodisko sprístupňujúce podkrovie bolo situované v priestore hudobnej empory. V rámci komplexnej obnovy bola vytvorená nová hydroizolácia objektu formou chemickej infúznej clony, slohovo indiferentné dverné výplne boli nahradené novými vyrobenými podľa renesančných dobových analógií, boli vymenené všetky okenné výplne, realizovaná bola nová elektroinštalácia a vzduchotechnika a kúrenie atď. Ostatná rekonštrukcia realizovaná v rokoch prispela k záchrane objektu, ktorý je predstaviteľom a príkladom profánnej renesančnej architektúry najvyšších kvalít, ktorá priamo reflektovala na svoje talianske predlohy. Okrem reštaurátorskej obnovy originálnych súčastí paláca boli v značnej miere odstránené i nedostatky predošlej obnovy determinované vlastnou dobou, dostupnosťou vhodných materiálov, technológií a prirodzeným vývojom pamiatkovej starostlivosti a metodiky obnovy pamiatok. V spolupráci investora, realizátora obnovy a krajského pamiatkového úradu bol dosiahnutý najlepší možný výsledok určený časovým horizontom projektu, finančnými prostriedkami a ochotou zúčastnených strán pristúpiť na akceptovateľné kompromisy. Dňa 23. októbra 2009 bol obnovený Sobášny palác slávnostne sprístupnený verejnosti za prítomnosti podpredsedu vlády pre vedomostnú spoločnosť, európske záležitosti, ľudské práva a menšiny Dušana Čaploviča a predsedu Žilinského samosprávneho kraja Juraja Blanára. V súčasnosti je Sobášny palác využívaný Považským múzeom v Žiline. Použitá literatúra: DVOŘÁKOVÁ, D.: Bohatstvá Lietavského hradu a Bytče. In: Historická revue 3, 1992, č. 5, s HUDÁK, P.: Fragmenty z interiéru Sobášneho paláca v Bytči. In: Pamiatky a múzeá č. 2/2010. KOČIŠ, J.: Bytčiansky zámok. Martin. Vydavateľstvo Osveta, KOL. AUTOROV: Bytča. Žilina: Knižné centrum, KOL. AUTOROV: Bytča Martin: Neografia, KURUCÁROVÁ, J.: Turzovci a Bytča. In: Zborník Oravského múzea 15, MRVOVÁ, J. OKÁNIKOVÁ M.: Sobášny palác, klenot Bytče, Žilinský samosprávny kraj, URBANOVÁ, N. VEĽASOVÁ, Ľ.: Thurzovský kaštieľ v Bytči. In: Pamiatky a múzeá č. 1/2000. Pramene: Akcia reštaurovania sgrafít na Sobášnom paláci v Bytči. Originál: KPÚ Žilina. Aktualizačný list pamiatkového objektu Kaštieľ s areálom v Bytči. Originál: KPÚ Žilina. Informatívna správa o kultúrnej pamiatke Sobášny palác v Bytči, Bratislava Originál: KPÚ Žilina. 16 Ing. Chudomelka pôvodne už pri obnove v 60. rokoch uvažoval s remeňovou podlahou z úzkych dosák z červeného smreku, ktorá však nebola realizovaná

37 Thurzovci v literatúre Ivana Uríková Nataša Lajdová Krajská knižnica v Žiline Zvýšený záujem o región a dianie v ňom sa odráža vo väčšom dopyte po regionálnych informáciách. Špecializované pracoviská knižníc v zriaďovateľskej pôsobnosti Žilinského samosprávneho kraja sa venujú získavaniu, spracovávaniu a uchovávaniu regionálnych dokumentov, zostavujú bibliografické súpisy, poskytujú adresné bibliografické informácie a budujú článkové elektronické bibliografické databázy s regionálnym obsahovým zameraním. Každoročne vydávajú Kalendáriá, v ktorých si pripomínajú výročia významných osobností. Knižnice Žilinského samosprávneho kraja monitorujú oravsko-bytčiansku vetvu rodu Turzovcov, ktorému patrí v literatúre dôležité miesto. Zmienka o jeho významných predstaviteľoch sa nachádza takmer v každej encyklopédii a slovenských dejinách. Už z názvu príspevku vyplýva, že sa nezameriavame na dejiny rodu Turzovcov, ale na literatúru, v ktorej sa tento rod s dôrazom na oravsko-bytčiansku vetvu spomína. Krajská knižnica v Žiline vydala v roku 1991 bibliografický leták Imrich Thurzo (370. výročie úmrtia), v ktorom zostavovateľka Milada Valachová spracovala krátky životopis, dielo a súpis literatúry a článkov. Rozdelením literatúry do jednotlivých skupín predstavujeme konkrétne vybrané tituly z fondov regionálnych knižníc Žilinského samosprávneho kraja. Príloha obsahuje súpis literatúry a článkov Krajskej knižnice v Žiline a Oravskej knižnice Antona Habovštiaka v Dolnom Kubíne, nakoľko tento rod pôsobil práve v týchto regiónoch. 1. Encyklopédie K jedným z najstarších kníh, kde sa spomína meno a rod Turzovcov, patrí Bibliografia písomníctva slovenského na spôsob slovníka od najstarších čias do konca r. 1900, diel šiesty: T Ž, ktorú zostavil Ľudovít V. Rizner. Bola vydaná v Turčianskom sv. Martine v roku 1934 a Matica slovenská ju vydala v roku 1968 ako reedíciu. Zachytáva súpis literatúry rodu Turzovcov. Encyklopédiu Slovenska, VI. Zväzok, T-Ž vydalo vydavateľstvo Veda v Bratislave v roku Pod heslom Thurzo môžeme nájsť informácie o uhorskom šľachtickom rode Turzovcov, pôvodom z Betlanoviec na Spiši, ktorý sa v 16. storočí značne rozvetvil a z pôvodného rodu sa vyčlenila oravsko-bytčianska vetva. Text dopĺňa vyobrazenie erbu tohto slávneho rodu. Na Turzovcov sa nezabúda ani v najnovších encyklopédiách. Napríklad Ottova praktická encyklopédia Slovensko, ktorá vyšla v Ottovom nakladatelství v roku 2008, nám približuje prierez uhorským šľachtickým rodom Turzovcov a vyobrazenie erbu a Turzovského domu v Levoči. Kniha Slovensko A-Ž je pôvodná encyklopédia venovaná slovenským reáliám. Vydalo ju vydavateľstvo Ikar v roku Text nás prevedie hlavnými udalosťami rodu Turzovcov od začiatku ich pôsobenia v Betlanovciach na Spiši cez Levoču, Lietavu, Bytču až po smrť Imricha Turzu v roku 1621, pochovaného na Oravskom hrade. Jeho smrťou vymrel rod po meči. Text je obohatený o fotografiu Sobášneho paláca v Bytči. 2. Slovenské dejiny V prvom zväzku Dejín Slovenska I (do roku 1526), ktorého zostavovateľom je Richard Marsina a vyšiel v roku 1986 vo vydavateľstve Veda, sa hovorí o ďalšom historickom vývoji Slovenska a Slovákov v epoche feudalizmu. Zostavovateľ v tretej časti Mocenské a triedne zápasy v 15. a na začiatku 16. storočia v tretej kapitole, časť 4 pod názvom Remeslo a obchod, priblížil čitateľom skutočnosť, že Turzovci patrili k najvýznamnejším obchodníckym rodinám. V druhom zväzku Dejín Slovenska II ( ), ktorého zostavovateľmi sú Vladimír Matula a Jozef Vozár a vyšiel v roku 1987 vo vydavateľstve Veda, si môže čitateľ nájsť ďalšie informácie v mennom registri. V druhej časti, Storočie vnútorných nepokojov , v prvej kapitole, časť 1 s názvom Upevnenie moci uhorskej šľachty a nástup rekatolizácie, sa dozvieme o spore o nového palatína. Protestantská väčšina dosiahla, že za palatína bol zvolený evanjelik Juraj Turzo, ako druhý najvýznamnejší predstaviteľ protestantskej aristokracie na Slovensku. V tretej kapitole, časť 2 pod názvom Šľachta a jej majetkové pomery, sú vymenované významné uhorské šľachtické rody, medzi ktoré patrili aj Turzovci. Súčasťou textu je portrét Juraja Turzu ( ). V roku 2007 vyšla publikácia, ktorá bola výsledkom spoločnej česko-slovenskej edičnej spolupráce partnerských vydavateľstiev českého vydavateľstva Libri a slovenského Vydavateľstva Slovart, pozoruhodné dielo chronologický prehľad dejín Slovenska pod názvom Dejiny Slovenska dátumy, udalosti, osobnosti. Dňa marca 1610 pod predsedníctvom uhorského palatína sa v Žiline na synode zišli predstavitelia evanjelickej cirkvi, aby vytvorili svoju cirkevnú organizáciu a 7. januára 1611 Juraj Turzo odsúdil v Bytči na smrť pomocníkov čachtickej pani Alžbety Bátoriovej. Súčasťou textu je vyobrazenie palatína Juraja Turzu a Alžbety Bátoriovej. Významné udalosti rodu Turzovcov sú v knihe zaznamené chronologicky. 3. Zborníky Národný bibliografický ústav Slovenskej národnej knižnice v Martine sa venoval výskumu dejín knižnej kultúry na Slovensku. Pravidelne vydával zborník Kniha, ktorý dokumentoval výsledky výskumu širokého okruhu odborných a vedeckých pracovníkov z oblasti dejín knižnej kultúry na Slovensku i v zahraničí a rod Turzovcov má v nich svoje nezastupiteľné miesto. Vo viacerých vydaniach sa dozvedáme množstvo zaujímavých informácií. Pavol Parenička vo svojej recenzii Katalóg medzinárodnej putovnej výstavy Modrá krv, tlačiarenská čerň v zborníku Kniha 2006, spomína štúdiu Heleny Saktorovej, Knižnica palatína Juraja Turzu. Oravské múzeum v Dolnom Kubíne vydáva od roku 1968 Zborník oravského múzea, ktorý prináša širokej aj odbornej verejnosti príspevky mapujúce región Orava, jeho bohatú históriu, prírodu, spomienky a výročia významných osobností. Zborníky prinášajú príspevky zo seminárov venovaným osobnostiam, udalostiam alebo významným inštitúciám v regióne. Príspevok Tünde Lengyelovej Konflikty v rodine palatína Juraja Thurzu sa nachádza v Zborníku Oravského múzea 2006 XXIII. V úvode nám autorka predstavuje postavenie Juraja Turzu na prelome 16. a 17. storočia. V ďalšej časti sa venuje rodinným pomerom a vzťahom. V závere svojho príspevku vysvetľuje, že nechcela vykreslením 72 73

38 niektorých tienistých stránok pováh rodiny Juraja Turzu spochybňovať ich historický význam. Neraz konali pod tlakom svojho okolia a trpeli bežnými ľudskými slabosťami. 4. Hrady a zámky Rod Turzovcov vlastnil viaceré hrady a kaštiele. Medzi najvýznamnejšie majetky Turzovcov v Žilinskom kraji patrili hrad Lietava, Oravský Hrad a kaštieľ v Bytči. Kniha Za tajomstvami zrúcanín II od autora Jaroslava Nešpora, ktorá vyšla v roku 2006, zachytáva Lietavský hrad, z ktorého dnes zostala iba zrúcanina a minulú slávu hradu si môžeme len predstavovať. Z textu sa dozvieme o geografickej polohe, značenom prístupe, prvej písomnej zmienke. Zoznámime sa postupne s majiteľmi hradu. Jedným z nich bol František Turzo, ktorému sa 2. septembra 1567 na Lietave narodil syn Juraj, dedič jeho majetkov a budúci uhorský palatín. Súčasťou textu je súčasná aj dávna podoba hradu, variant erbu Turzovcov a pôdorys hradu. Oravskému hradu týčiacemu sa na osamelom brale nad riekou Orava vtisli svoju pečať aj Turzovci v polovici 16. storočia. Fotografie Vladimíra Bárta a Vladimíra Barta z knihy Hrady a zámky (2006) nám približujú krásu Oravského hradu. V roku 1235 sa hrad spomína ako kráľovský majetok. Jeho ďalší majitelia podobu hradu menili rôznymi prestavbami. Tri terasy skalného masívu sa stali základom horného, stredného a dolného hradu. Dnešnú podobu dali hradnému areálu najmä Turzovci v polovici 16. storočia. Jeho expozícia je dnes súčasťou Oravského múzea. Turzovské hlavné sídlo Bytča patrilo koncom 16. a začiatkom 17. storočia k významným kultúrnym strediskám Európy. Kniha Kaštiele od autora Jána Laciku, ktorá vyšla v rámci edície Kultúrne Krásy Slovenska (2008), nám kaštieľ v Bytči približuje formou textu aj obrazom. Textová časť sa zaoberá históriou, pamätným súdom s grófkou Alžbetou Bátoriovou, Sobášnym palácom, ktorý dal postaviť palatín Turzo pre svoje dcéry. V súčasnosti má v kaštieli svoje sídlo Štátny archív v Bytči, ktorý má vo svojich zbierkach denníky Juraja Turzu a Imricha Turzu a korešpondenciu Turzovcov. Tematika listov je veľmi pestrá. Sú to správy o dianí v čase bojov proti Turkom, o hospodárení na turzovských panstvách, listy žúp a miest, listy členov turzovskej rodiny a rozličných osôb. Historik Jozef Kočiš vo svojej knihe Od Čachtíc po Strečno (1989) zachytáva pätnásť hradov stredného Považia Čachtice, Tematín, Beckov, Trenčín, Vršatec, Košeca, Lednica, Bystrica, Bytča, Súľov, Hričov, Budatín, Lietava, Strečno, Starý hrad. Poodhaľuje nám ich vznik či zánik, zmeny majiteľov, stavebný vývin, vzhľad, zariadenie, interiéry, ich postavenie v politickom živote, ale aj život a osudy ich majiteľov, medzi ktorými boli aj Turzovci. Prvým hradom spomínaným v knihe sú Čachtice, kde sa odohrávala tragická a temná história spojená s čachtickou paňou Alžbetou Bátoriovou, ktorú súdil palatín Juraj Turzo. Na ďalších stranách a pri pútavom opise ďalších hradov sa dozvieme aj o doteraz neznámych faktoch. 5. Turzovské knižnice Monografia Heleny Saktorovej Turzovské knižnice vydanej Slovenskou národnou knižnicou v Martine v roku 2009 je prvou ucelenou prácou o knižniciach viacerých členov Turzovského rodu. Autorka sa sústredila na súpis knižných zbierok turzovskej rodiny v chronologicko genealogickom prehľade podľa jednotlivých línií Turzovcov. Dominuje v nej knižná zbierka uhorského palatína Juraja Turzu, analyzuje turzovskú knižnicu, ktorá bola uložená v Bytčianskom kaštieli, na základe rukopisného katalógu (cca 450 kníh), ktorý spísal Turzov košický tajomník Samuel Hamel. Autorka svojím dielom prispela k objasneniu turzovského rodu v dejinách knižnej kultúry. 6. Monografie miest a obcí Slovenska Osobnosť Juraja Turzu je neodmysliteľne spätá s obcou Lietava, kde sa nachádza už viackrát spomínaný hrad Lietava, ktorý patril rodu Turzovcov ako posledný. V súčasnosti hrad patrí do chotára obce Lietava. Kniha Lietavská dolina končí pod Súľovskými skalami od Heleny Zjavkovej (2002), do ktorej prispeli aj obyvatelia obce, zachytáva pôsobenie tejto veľkej osobnosti dejín v Lietavskom panstve. Vrcholové obdobie v dejinách mesta Bytča v období feudalizmu spadá do turzovskej éry. Najmä za Juraja Turzu a jeho palatinátu bola Bytča renesančným kultúrnym centrom a centrom vzdelanosti. Monografia Bytča , ktorú zostavil Jozef Kočiš a Slavko Churý (1978), nám približuje spätosť tohto rodu s mestom Bytča. Bližšie životopisné údaje o palatínovi Jurajovi Turzovi a jeho synovi Imrichovi sa dozvieme v príspevku Štefana A. Brezányho Bytčianski dejatelia v kultúre a umení. K dejateľom turzovského obdobia patria aj Juraj Závodský, ktorý bol až do roku 1616 tajomníkom Juraja Turzu, básnik Ján Rimay z Dolnej Strehovej poradca Imricha Turzu a jeho matky Alžbety Czoborovej, Andrej Pocabello kamenársky majster, rodom talian, ktorého do Bytče pozvali Turzovci spolu so staviteľom Jánom Kilianom a mnohí ďalší. 7. Žilinská synoda Za život evanjelikov a vytvorenie ich samostatnej právnej organizácie sa zaslúžil palatín Juraj Turzo. Synoda sa konala v meste Žilina v dňoch marca Hlavnými postavami Žilinskej synody boli palatín Juraj Turzo a senior Eliáš Láni. Publikácia Akty a závery zákony a ustanovenia Žilinskej synody (2010) vyšla s finančnou podporou Ministerstva kultúry Slovenskej republiky v Slovenskej národnej knižnici v Martine. Editorom je Miloš Kovačka. Kniha je obohatená o kresbu na frontispice Juraja Turzu a Eliáša Lániho od žilinského rodáka, maliara Stanislava Lajdu. K ďalším zaujímavostiam patrí faksimilné vydanie originálnej listiny so závermi Žilinskej synody. Najstaršou knižnou publikáciou vo fonde krajskej knižnice, ktorá sa venuje tejto historickej udalosti, je Stručný nástin dejín starobylej Cirkve evanj. a. v. Žilinskej (Zsolna), ktorú napísal Joz. Ľud. Holuby, vyslúžilý senior trenčiansky a farár zemansko-podhradský. Vyšla v roku 1910 v Budapešti. 8. Palatín Juraj Turzo a Alžbeta Bátoriová Prvé vydanie knihy od Jozefa Kočiša Alžbeta Báthoryová a palatín Thurzo (1981) sa zaoberá smutnou históriou spojenou s menom Alžbety Bátoriovej, ktorá bola označovaná ako krvavá grófka. V roku 1610 Matej II. poveril palatína Juraja Turzu, aby preskúmal sťažnosti a vyšetril grófkine delikty. Bola to prvá najzávažnejšia úloha, ktorú riešil na začiatku svojho palatinátu. Štvrté upravené a doplnené vydanie od Jozefa Kočiša Alžbeta Báthoryová a jej obete. Pravda o čachticej panej vyšlo v roku Autor v knihe pripojil kapitolu Nové výskumy, opisy Keresztúrskeho zámku z roku 1597 a Čachtického kaštieľa z roku Kniha od Mariána Tkáča Turzovci, ktorá vyšla v roku 2010, obsahuje fakty, vetvy turzovského rodu, osudy turzovských žien, stopy po Turzovcoch a turzovský rodostrom

39 Je doplnená o príbeh posledného mužského člena Imricha Turza. Alexander Lombardini patrí medzi významné regionálne osobnosti mesta Žilina. Kniha od Mariána Mrvu Žilina a Alexander Lombardini (2009) je uceleným pohľadom na túto osobnosť, ktorá ako prvá začala s propagáciou dejín mesta. Cez kapitoly knihy Predchodcovia Lombardiniho, Od Londýna po Krétu, Život v práci a Práca v živote sa dostaneme až k ukážke publikovanej práce Lombardiniho o Jurajovi Turzovi v zborníku Od Šumavy k Tatrám s názvom Palatín gróf Ďuro Thurzo z Betlanoviec. Životopisný a vekový obrázok. Významnou súčasťou jeho tvorby bolo publikovanie článkov v Slovenských pohľadoch. Prvým bol pomerene rozsiahly článok Bytča s doplnkom v trenčianskej stolici, uverejnený v roku Svoj interes o rod Turzovcov predviedol v sérii tzv. hradných článkov zachytávajúcich históriu vybraných slovenských hradov. Lombardini mal o Turzovcoch dostatok zdrojových materiálov, z ktorých čerpal. V článku Lietava v trenčianskej stolici (Slovenské pohľady, 1884) sa okrem dejín hradu venuje aj Františkovi Turzovi, otcovi palatína Juraja Turzu. Zmienok o slávnom rode Turzovcov v literatúre je veľa a nie je možné spomenúť všetky diela, ktoré Turzovcov zachytávajú. Okrem budovania knižného fondu knižnice spracovávajú aj článkové bibliografické databázy, ktoré sú prameňom ďalších poznatkov o rode Turzovcov. Cieľom príspevku je predstaviť výberovo literatúru, zmieniť sa o tomto rode a pozvať širokú verejnosť k návšteve regionálnych knižníc Žilinského samosprávneho kraja k jeho podrobnejšiemu štúdiu. Literatúra: Encyklopédia Slovenska T Ž, VI. zväzok. Bratislava: Veda, Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1982, 774 s. Ottova praktická encyklopédia Slovensko. Praha: Ottovo nakladatelství, 2008, 672 s. Dejiny Slovenska I (do roku 1526). Bratislava: Veda, Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1986, 532 s. Dejiny Slovenska II ( ). Bratislava: Veda, Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1987, 856 s. Plaček, M. Bóna, M.: Encyklopédia slovenských hradov. Bratislava: Slovart, 2007, 391 s. Kočiš, J.: Od Čachtíc po Strečno. Martin: Vydavateľstvo Osveta, 1989, 232 s. Akty a závery Zákony a ustanovenia Žilinskej synody. Martin: Slovenská národná knižnica, 2010, 111 s. Súpis literatúry a článkov Krajskej knižnice v Žiline a Oravskej knižnice Antona Habovštiaka v Dolnom Kubíne k rodu Turzovcov (výber). Krajská knižnica v Žiline 1906 Ottův slovník naučný XXV. T Tz. Praha: Ottovo nakladatelství, 1906, 995 s Holuby, Jozef Ľudovít Stručný nástin dejín starobylej církve ev. a. v. Žilinskej (Zsolna) / Jozef Ľudovít Holuby. Budapešť: 1910, 42 s Rizner, Ľudovít V. Biografia písomníctva slovenského na spôsob slovníka od najstarších čias do konca r VI. T Ž a značky / Ľudovít V. Rizner. Martin: Matica slovenská, 1934, 266 s Súpis pamiatok na Slovensku I. zv. A J. Bratislava: Obzor, 1967, 531 s Kočiš, Jozef Bytčiansky zámok / Jozef Kočiš. Martin: Vydavateľstvo Osveta, 1974,183 s Kočiš, Jozef Churý, Slavko Bytča / Jozef Kočiš, Slavko Churý. Martin: Vydavateľstvo Osveta, 1978, 338 s Kočiš, Jozef Alžbeta Báthoryová a palatín Thurzo / Jozef Kočiš. Martin: Vydavateľstvo Osveta, 1981, 128 s. Mednyanský, Alojz Malebná cesta dolu Váhom / Alojz Mednyanský. Bratislava: Tatran, 1981, 154 s Encyklopédia Slovenska VI. zv. T Ž. Bratislava: Veda, 1982, 774 s Dejiny Slovenska I. (do roku 1526). Bratislava: Veda, 1986, 532 s Dejiny Slovenska II. ( ). Bratislava: Veda, 1987, 846 s. Kniha 87. Martin: Matica slovenská, 1987, 150 s. Križanová, Eva Kusák, Dalibor Slovenské hrady, zámky a kaštiele / Eva Križanová, Dalibor Kusák. Martin: Vydavateľstvo Osveta, 1987, 205 s Kočiš, Jozef Od Čachtíc po Strečno / Jozef Kočiš. Martin: Vydavateľstvo Osveta, 1989, 226 s., ISBN X Slovenský biografický slovník VI. zv. T Ž. Martin: Matica slovenská, 1994, 659 s Ferko, Milan Sto slávnych Slovákov / zost. Milan Ferko. Martin: Matica slovenská, 1997, 207 s., ISBN Reprezentačný biografický lexikón Slovenska. Martin: Matica slovenská, 1999, 384 s, ISBN Dejiny Slovenska. Bratislava: AEP, 2000, 309 s., ISBN Domenová, Miroslava Kniha / zost. Miroslava Domenová. Martin: SNK, 2002, 638 s., ISBN

40 2003 Benyovszky, Karl Považie hrady, zámky a povesti / Karl Benyovszky. Bratislava: PT, 2003, 105 s., ISBN Nešpor, Jaroslav Hrady sprievodca po slovenských hradoch / Jaroslav Nešpor. Banská Bystrica: AB ART press, 2003, 143 s., ISBN Zjavková, Helena Lietavská dolina končí pod Súľovskými skalami / Helena Zjavková. Lietava: Obec Lietava, 2002, 170 s Menclová, Dobroslava Hrad Lietava / Dobroslava Menclová. Bratislava Lietava: ASA Slovenská hradovedná spoločnosť Združenie na záchranu Lietavského hradu, 2004, 78 s., ISBN Všeobecný encyklopedický slovník S Ž. Praha: Ottovo nakladatelství, 2002, s., ISBN Modrá krv, tlačiarenská čerň. Šľachtické knižnice Martin: Slovenská národná knižnica, 2005, 192 s., ISBN Domenová, Miroslava Modrá krv, tlačiarenská čerň. Šľachtické knižnice Martin: Slovenská národná knižnica, 2005, 192 s., ISBN Slámka, Miroslav Matejka, Miroslav Zrúcaniny hradov na trojrozmerných fotografiách / Miroslav Slámka, Miroslav Matejka. Bratislava: Slovenský skauting, 2005, 190 s., ISBN Bárta, Vladimír Barta, Vladimír Hrady a Zámky / Vladimír Bárta, Vladimír Barta. Slovenská Ľupča: AB ART press, 2006, 79 s., ISBN X. Hoferek, Aleš Chobot, Ľubomír Lietava. Zrúcanina hradu v kultúrnej krajine / Aleš Hoferek, Ľubomír Chobot. Lietava: Združenie na záchranu Lietavského hradu, 2006, 23 s., ISBN Domenová, Miroslava Kniha 2006 / zost. Miroslava Domenová. Martin: Slovenská národná knižnica, 2007, 360 s., ISBN Nešpor, Jaroslav Za tajomstvami zrúcanín II. zrúcaniny stredného Slovenska / Jaroslav Nešpor. Bratislava: Gu100, 2006, 163 s., ISBN Škvarna, Dušan Slovensko dejiny, divadlo, hudba, jazyk, literatúra, ľudová kultúra, výtvarné umenie, Slováci v zahraničí / Dušan Škvarna. Bratislava : Perfekt, s. ISBN Vároš, Milan Stratené slovenské poklady (1). Osudy umeleckých pamiatok šľachty a panovníkov / Milan Vároš. Martin: Matica slovenská, 2006, 360 s., ISBN Dejiny Slovenska. Dátumy, udalosti, osobnosti. Bratislava: Slovart, 2007, 882 s., ISBN Domenová, Miroslava Kniha 2007/ zost. Miroslava Domenová. Martin: Slovenská národná knižnica, 2007, 360 s., ISBN Kočiš, Jozef Alžbeta Báthoryová a jej obete / Jozef Kočiš. Žilina: Knižné centrum, 2007, 116 s., ISBN Machala, Radoslav Šľachtické rody / Radoslav Machala. Bratislava: Perfekt, 2007, 85 s., ISBN Plaček, Miroslav Bóna, Martin Encyklopédia Slovenských hradov / Miroslav Plaček, Martin Bóna. Bratislava: Slovart, 2007, 391 s., ISBN Vároš, Milan Stratené slovenské poklady (2). Osudy našich umeleckých diel a pamiatok / Milan Vároš. Martin: Matica slovenská, 2007, 559 s., ISBN Domenová, Miroslava Kniha 2008 / zost. Miroslava Domenová. Martin: Slovenská národná knižnica, 2008, 444 s., ISBN Lacika, Ján Kaštiele / Ján Lacika. Bratislava: Dajama, 2008, 127 s., ISBN Ottova praktická encyklopédia Slovensko. Praha: Ottovo nakladatelství, 2008, ISBN Domenová, Miroslava Kniha 2009 / zost. Miroslava Domenová. Martin: Slovenská národná knižnica, 2009, 388 s., ISBN Mrva, Marián Žilina a Alexander Lombardini / Marián Mrva. Žilina: Artis Omnis, 2009, 137 s., ISBN Slovensko A Ž. Bratislava: Ikar, 2009, 488 s., ISBN Zemianstvo na Slovensku v novoveku, časť I. Postavenie a majetky zemianskych rodov / editor Miloš Kovačka, Eva Ugustínová, Maroš Mačuha. Martin: Slovenská národná knižnica, 2009, ISBN Zemianstvo na Slovensku v novoveku, časť II. Duchovná a hmotná kultúra / editor Miloš Kovačka, Eva Ugustínová, Maroš Mačuha. Martin: Slovenská národná knižnica, 2009, ISBN Tkáč, Martin Turzovci / Marián Tkáč. Bratislava: PostScriptum, 2010, 158 s., ISBN Akty a závery Zákony a ustanovenia Žilinskej synody / editor Miloš Kovačka. Martin: Slovenská národná knižnica, 2010, 111 s., ISBN

41 Oravská knižnica Antona Habovštiaka v Dolnom Kubíne 1971 Katalóg portrétov majiteľov a direktorov oravského panstva, zhromaždených v zbierkach múzea na Oravskom zámku. Fotogr. In: Zborník Oravského múzea 2 / Zost. Pavol Čaplovič. Banská Bystrica: Stredoslovenské vydavateľstvo, 1971, s Ullrich, Herbert Antropologické poznámky ku kostrám Thurzovcov z hradnej kaplnky na Orave / Herbert Ullrich. Fotogr. 10. In: Zborník Oravského múzea 2 / Zost. Pavol Čaplovič. Banská Bystrica: Stredoslovenské vydavateľstvo, 1971, s Kaššovic, Branislav - Bábel, Ján Smrtné štíty v kaplnke Oravského hradu / Branislav Kaššovic, Ján Bábel., Lit. 5.: obr. 3. In: Zborník Oravského múzea 1992 / Zost. Peter Huba. Vyd.1., Dolný Kubín: Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava, 1992, s Čerňan, Igor Oravský hrad v období Turzovcov a ich hrobka / Igor Čerňan. Fotogr. 18. In: Zborník Oravského múzea 1995 / Zost. Pavel Horváth, Dušan Karaska. Dolný Kubín: Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava, 1995, s , ISBN Čerňan, Igor Európske unikáty na Orave 2 / Igor Čerňan. In: Orava. Roč. 1 (105), č. 12 ( ), s. 5. Čerňan, Igor Európske unikáty na Orave 3 / Igor Čerňan. Fotogr. 1. In: Orava. Roč. 1 (105), č. 13 ( ), s. 5. Ferko, Milan Juraj Turzo / Milan Ferko. In: Sto slávnych Slovákov / Milan Ferko. Vyd. 1., Martin: Matica slovenská, 1995, s. 39, (brož.). Horváth, Pavel Orava v období Turzovcov / Pavel Horváth. Lit. 36. In: Zborník Oravského múzea 1995 / Zost. Pavel Horváth, Dušan Karaska. Dolný Kubín: Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava, 1995, s. 5 23, ISBN Maťugová, Soňa Turzovské listiny pre oravské mestečká a obce, uložené v ŠOKA Dolný Kubín / Soňa Maťugová. In: Zborník Oravského múzea 1995 / Zost. Pavel Horváth, Dušan Karaska. Dolný Kubín: Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava, 1995, s , ISBN Saktorová, Helena Knižnica palatína Juraja Turzu / Helena Saktorová. Lit. 13. In: Zborník Oravského múzea 1995 / Zost. Pavel Horváth, Dušan Karaska. Dolný Kubín: Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava, 1995, s , ISBN Závadová, Katarína Turzovské sídla na grafických vedutách / Katarína Závadová. Fotogr. 6. In: Zborník Oravského múzea 1995 / Zost. Pavel Horváth, Dušan Karaska. Dolný Kubín: Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava, 1995, s , ISBN Ďurkechová, Lenka Prví slovenskí kapitalisti / Lenka Ďurkechová. In: Reportér. Roč. 1, č. 7 ( ), s. 18. Floreková, Iveta - Lichá, Eva Jurajove 380-ročné šaty: Čo skrývala hrobka Thurzovcov na Oravskom hrade? / Iveta Floreková, Eva Lichá. In: Smer. Roč. 6, č. 16 ( ), s. 1, 9. Fogášová, Angelika - Čerňan, Igor - Markovič, Stanislav Seminár o Jurajovi Thurzovi / Angelika Fogášová, Igor Čerňan, Stanislav Markovič. Fotogr. 1. In: Naša Orava. Roč. 3, č. 41 ( ), s. 6. Lengyelová, Tünde Rodinné sviatky Turzovcov / Tünde Lengyelová. In: Zborník Oravského múzea, Vyd. 1., s , (brož.). Zubercová, Magdaléna O dvoch mužských odevných kompletoch z hrobky Oravského hradu / Magdaléna Zubercová. In: Zborník Oravského múzea Vyd. 1., s , (brož.) Lengyelová, Tünde Nevesty z dobrej rodiny: Svadby v rodine palatína Turzu / Tünde Lengyelová. In: Historická revue. Roč. 8, č. 6 (1997), s Bozai, Zsuzsanna L. Korešpondencia Juraja Turzu a jeho manželky Alžbety Coborovej / Zsuzsanna L. Bozai. In: Zborník Oravského múzea 1998 / Zost. Dušan Karaska. Vyd. 1. Dolný Kubín: Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava, 1998, s , ISBN Kubiciel, Romuald Turzonowie w Polsce i na Slasku / Romuald Kubiciel. In: Zborník Oravského múzea 1998 / Zost. Dušan Karaska. Vyd. 1. Dolný Kubín: Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava, 1998, s. 7 20, (brož.), ISBN Kurucárová, Jana Turzovci a Bytča / Jana Kurucárová. In: Zborník Oravského múzea 1998 / Zost. Dušan Karaska. Vyd. 1. Dolný Kubín: Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava, 1998, s , (brož.), ISBN Lengyelová, Tünde Vzájomné vzťahy palatína Juraja Turzu a Alžbety Bátoriovej / Tünde Lengyelová. In: Zborník Oravského múzea 1998 / Zost. Dušan Karaska. Vyd. 1. Dolný Kubín: Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava, 1998, s , (brož.), ISBN Lietava, Ján - Thurzo, Milan Identifikácia pozostatkov a zisťovanie telesných znakov palatína Juraja Turzu: predbežné výsledky antropologického a osteopatologického rozboru / Ján Lietava, Milan Thurzo. In: Zborník Oravského múzea 1998 / Zost. Dušan Karaska. Vyd. 1. Dolný Kubín: Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava, 1998, s , (brož.), ISBN Maťugová, Soňa Kolonizácia Oravy za vlády Turzovcov / Soňa Maťugová. In: Zborník Oravského múzea 1998 / Zost. Dušan Karaska. Vyd. 1. Dolný Kubín: Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava, 1998, s , (brož.), ISBN Mrva, Marián Hrad Lietava rodisko Juraja Turzu / Marián Mrva. In: Zborník Oravského múzea 1998 / Zost. Dušan Karaska. Vyd. 1. Dolný Kubín: Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava, 1998, s , (brož.), ISBN

42 Šoka, Milan Turzovci a Banská Bystrica / Milan Šoka. In: Zborník Oravského múzea 1998 / Zost. Dušan Karaska. Vyd. 1. Dolný Kubín: Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava, 1998, s , (brož.), ISBN Veselý, Daniel Palatín gróf Juraj Turzo a Žilinská synoda / Daniel Veselý. In: Zborník Oravského múzea 1998 / Zost. Dušan Karaska. Vyd. 1. Dolný Kubín: Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava, 1998, s , (brož.), ISBN Tkáč, Marián Ján Thurzo prvý podnikateľ na slovenskom území / Marián Tkáč. Fotogr. 4. In: Senior. Roč. 2, č. 3 (1999), s Vojtaššáková, Lýdia V múzeu zbierky miliardových hodnôt / Lýdia Vojtaššáková. Fotogr. 1. In: Naša Orava. Roč. 6, č. 39 ( ), s Suran, Rudolf Telesné pozostatky Juraja Turzu: z našej histórie / Rudolf Suran. In: Orava / Biela Orava. Roč. 6 (111), č. 40 ( ), s Remiášová, Alžbeta Keď sa Thurzovci svadbili / Alžbeta Remiášová. Fotogr. 5. In: Slovenka. Roč. 54, č. 30 (2001), s , ISSN Huba, Peter Správca zneužíval neprítomnosť majiteľa: rozhovor s minulosťou (19) / Peter Huba. In: Noviny Orava. Roč. 1 (113), č. 25 ( ), s. 6, ISSN Huba, Peter Rozhovor s minulosťou (7) / Peter Huba. In: Noviny Orava. Roč. 1 (113), č. 12 ( ), s. 6, ISSN Mikulcová, Monika Éra Turzovcov / Monika Mikulcová. Fotogr. 2. In: Plus sedem dní. Roč. 13, č. 41 (2003), s , ISSN Rýpal, Palo Thurzovci, prví kapitalisti na Slovensku / Palo Rýpal. Fotogr. 2. In: Národná obroda. Roč. 14, č. 177 ( ). [[Príl.] Víkend. S. XI.] 2005 Thurzo, Milan - Lietava, Ján - Lengyelová, Tünde - Beňuš, Radoslav Anna Szunyogová (rod. Thurzová) dcéra palatína Juraja Thurzu a Alžbety Czoborovej: nová antropologicko-historická a paleopatologická analýza / Milan Thurzo, Ján Lietava, Tünde Lengyelová, Radoslav Beňuš. Lit. 28., obr. 5., tab. 2. In: Zborník Oravského múzea 2003 / Zost. Mária Jagnešáková. Vyd. 1. Dolný Kubín: Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava, 2005, s , ISBN Floreková, Iveta - Kubašková, Erika Alžbeta sa naučila čítať a písať od Juraja Thurzu: ako sa žilo a panovalo na Oravskom hrade pred viac než tristo rokmi? / Iveta Floreková, Erika Kubašková. Fotogr. 3. In: Noviny Orava. Roč. 6, č. 24 ( ), s. 5, ISSN Lengyelová, Tünde Konflikty v rodine palatína Juraja Thurzu / Tünde Lengyelová. In: Zborník Oravského múzea Vyd. 1. Dolný Kubín: Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava, 2007, s. 5 18, ISBN (lv) Najprv zlyhali krvné supiny, potom aj DNA: antropológovia však našli iný záchytný bod / (lv). Fotogr. 2. In: Oravec. Roč. 2, č. 11 ( ), s. 9. (mp) Konečne odpočívajú v pokoji! / (mp). Fotogr. 3. In: MY Oravské noviny. Roč. 14, č. 20 ( ), s. 1, ISSN Pastvová, Melánia Juraj Thurzo prvý muž po panovníkovi / Melánia Pastvová. Fotogr. 1. In: MY Oravské noviny. Roč. 14, č. 21 ( ), s. 24, ISSN Thurzo, Milan - Vojtaššáková, Lýdia Najprv zlyhali krvné skupiny, potom DNA. Antropológovia však našli iný záchytný bod: hovoríme s doc. RNDr. Milanom Thurzom, CSc., antropológom z Katedry antropológie Prírodovedeckej fakulty UK / Milan Thurzo, Lýdia Vojtaššáková. In: Oravec. Roč. 2, č. 12 ( ), s Čajka, Michal Vzácny renesančný prsteň zo zbierok Oravského múzea / Michal Čajka. Fotogr. 2.: lit. 4. In: Zborník Oravského múzea 2009, s , ISBN Saktorová, Helena Turzovské knižnice: (osobné knižné zbierky a knihy dedikované členom rodu Turzovcov) / Helena Saktorová. Martin: Slovenská národná knižnica, 2009, 224 s., ISBN : 4.50 (brož.) Kubica, Peter Palatín Juraj Turzo sa vracia: Orava, Kysuce a Horné Považie oprášia spoločnú históriu / Peter Kubica. Fotogr. 4. In: MY Oravské noviny. Roč. 17, č. 49 ( ), s. 7, ISSN Tkáč, Marián Turzovci / Marián Tkáč. 1. vyd., Bratislava: Post Scriptum, 2010, 158 s., ISBN : 9.90 (viaz.) Komorová, Klára Turzovské knižnice / Klára Komorová. In: Knižnica. Roč. 12, č. 4 (2011), s , ISSN

43 Sila Turzovho príbehu......alebo ako dovidieť od historickej osobnosti k marketingovej značke Mgr. Zuzana Muchová, PhD. Úrad Žilinského samosprávneho kraja, odbor kultúry, cestovného ruchu, zahraničných vzťahov a informácií Ak sa stotožňujeme s názorom, že náš záujem o historické osobnosti a udalosti sa zvyšuje s kvalitou príbehu, prostredníctvom ktorého k nám prehovárajú, nemôžeme silu tohto príbehu, ani potenciál a dosah komunikačných ciest jeho šírenia podceniť. Obzvlášť v dnešnej dobe, ktorá z médií priam vychádza a zaujímavosti či pestrosť a osobitosť príbehu vyhľadáva. Súčasné médiá, ich vzájomná prepojenosť a nadväznosť, majú potenciál vytvárať a živiť rôznorodé témy. Nielen, no z nášho pohľadu najmä kultúrno-historické námety, ktoré uchopené práve dnešnými masmédiami, majú s mystikou minulosti silu stať sa historickými fenoménmi. I dnešná téma našej konferencie Turzovci a široké spektrum príspevkov ako spôsobov nahliadania na ňu a postupov jej sprítomnenia, svedčia o nápadoch, akými sa prezentácia zásadných historických osobností, našich predchodcov, môže úspešne spoločensky a úspešne mediálne uberať. Niet sa čomu čudovať. Turzovci sú istotne výskumnou lahôdkou nielen pre odborníkov z oblasti histórie, archeológie, antropológie, grafológie a ďalších kultúrnych a spoločenských vied. Svedčia o tom viaceré publikácie, štúdie a projekty, ktoré nás prenášajú z dávno mŕtveho sveta do sveta živej renesancie plnej dôkazov o skutočných ľuďoch, reálnych rozhodnutiach a životnom osude, sprítomnených láskach či nekompromisnej smrti. To, čo odborníkov priťahuje a núti študovať celé hodiny, to zaujíma i laickú verejnosť, ale v dynamickej, skrátenej a pohlcujúco pútavej podobe. Pokým si však odborná spoločnosť vyberá predmet svojho výskumu a bádania cieľavedome a s rozhodnosťou sama, návštevníkom našich pamätihodností, múzeí, galérií a nádejným bádateľom po našich regionálnych zaujímavostiach by sme mali s nasmerovaním pomôcť my. A pomôcť tak, aby to, čo my považujeme za znalosti a nuansy bádania a výskumu, v praxi fungovalo ako podhubie úspešného marketingového nástroja. Ako na to? Už dnes máme niekoľko skvelých príkladov, konkrétne z práce kultúrnych inštitúcií Žilinského samosprávneho kraja, ktoré sa Turzovcom v užšom záujme o bytčiansko-oravskú vetvu dlhodobo venujú. Ak by sme v priestore tohto príspevku chceli poukázať na časť aktivít venovaných Turzovcom, určite nemôžeme obísť tradíciu sprítomnenia niekdajšieho hradného pána. Už niekoľko sezón sprevádzajú návštevníkov Oravského hradu jeho najslávnejší vlastníci oživení palatín Juraj Turzo spolu so svojou druhou manželkou Alžbetou Coborovou. Výsadou palatína je tiež pasovanie turistov do šľachtického stavu, ktoré sa medzi návštevníkmi teší nemalej obľube. Akt pasovania mečom na ramená má svoj slávnostný pátos, ale i humorný rozmer spojený s obavou o ucho. Turzo a Coborová: Turistov na Oravskom hrade zvykne vítať domáci pán najslávnejší vlastník Oravského hradu Juraj Turzo s manželkou Alžbetou Coborovou osobne. Pasovanie: Palatín Juraj Turzo z moci, ktorá mu bola daná, pasoval mečom do šľachtického stavu nejedného odvážlivca. Neopomenuteľnou je najpredávanejšia marketingová téma a to hlboká láska, ktorou sa inšpirovali i pracovníci Oravského múzea P. O. Hviezdoslava v prípravách podujatia Čaro lásky, ktoré s príchodom sviatku sv. Valentína privádza do hradu nielen zamilované dvojice hostí. Okrem podávaného nápoja lásky si návštevníci hradného komplexu počas podujatia vychutnávajú úryvky z ľúbostných listov, ktoré si medzi sebou manželia Juraj Turzo a Alžbeta Coborová intenzívne, i niekoľkokrát za deň, písali. Z dielne Oravského múzea vyšlo i podujatie Turzovské slávnosti, ktoré ako prehliadka majestátu Juraja Turzu okrem iného poukazuje na jeho osobitné zásluhy a neopomenuteľné postavenie na Plagát Turzovské slávnosti: Súčasťou Turzovských slávností je príhovor palatína a oravského župana Juraja Turzu k svojim poddaným

44 cisárskom dvore, no najmä doma v Oravskej stolici blízko svojich poddaných. Už zabehané podujatie s príznačnou atmosférou priťahuje stovky domácich i zahraničných návštevníkov. Marketing Oravského hradu je s turzovskou tradíciou pevne spätý. Veľkoleposť hradného brala, pravidelnosť historických podujatí, dobové kostýmy, postavy, príbehy a sprievodné podujatia to všetko sa podpisuje už tretí rok pod výsledky najnavštevovanejšieho hradu Slovenska. Z pohľadu období boli roky 2009 a 2010 v propagácii Turzovcov obzvlášť adresné a úspešné. Počas prvého z nich sa súčasník doslova preniesol do obdobia plodnej renesancie, keď turzovská rodinná rezidencia v Bytči bola centrom humanistickej kultúry a vzdelanosti. Stovky zvedavých očí sa v októbri 2009 stali súčasťou slávnostného ceremoniálu otvorenia komplexne rekonštruovanej unikátnej stavby Juraja Turzu z roku 1601 bytčianskeho Sobášneho paláca. Prostredníctvom dramatizácie dobových svadobných zvyklostí osvetlil samotný palatín Juraj Turzo svoju myšlienku postaviť pre svadobné hostiny svojim siedmim dcéram osobitný palác. Otvorenie Sobášneho paláca v Bytči: Palatín Turzo zdôvodňuje svoje rozhodnutie postaviť svojim dcéram palác na oslavu ich sobášov. Niet divu, mal ich sedem. Koniec roku 2010 sa niesol v znamení premiéry dokumentárneho filmu slovenského historika, publicistu a scenáristu Pavla Dvořáka Život a smrť palatína Juraja Turzu a Alžbety Coborovej. Išlo o prvú aktivitu spoločného projektu Žilinského samosprávneho kraja a troch múzeí v jeho zriaďovateľskej pôsobnosti (Považského múzea v Žiline, Kysuckého múzea v Čadci a Oravského múzea P. O. Hviezdoslava v Dolnom Kubíne) s názvom Po stopách Juraja Turzu. Prvá línia projektu mala odborno-vedecký charakter. Druhá, popularizačno-prezentačná predstavovala širokému spektru ľudí osobnosť Turzu vo viacerých významových úrovniach v otvorenej diskusii. Verejné rozpravy v Bytči, Žiline a Turzovke s historikom Pavlom Dvořákom boli prednostne venované študentom, s cieľom zviditeľniť renesančného aristokrata európskeho formátu Juraja Turzu a transformovať jeho nadčasové myšlienky osvietenstva do súčasnosti. Historik P. Dvořák v Bytči počas uvádzania dokumentu, zachytávajúceho Turzu ako neopomenuteľnú súčasť slovenských dejín a jeho životné míľniky, zdôraznil: Turzo je súčasťou slovenskej histórie veľmi plnohodnotne. Turzo je špecifický tým, že vedel po slovensky, písal po slovensky a žil na Slovensku. Je úžasný ako renesančný šľachtic, ktorý je obklopený renesančným umením, literatúrou, architektúrou, obrazmi, hudbou. A navyše mal ľudský rozmer. Jeho láska s Alžbetou Coborovou je dojemná. 1 Vyvrcholením spoločného projektu Žilinského samosprávneho kraja, jeho múzeí a ďalších spolupracovníkov pod názvom Po stopách Juraja Turzu bude vydanie monografie o Jurajovi Turzovi na jeseň tohto roka, tzv. veľkej knihy, už druhej z histórie kraja (prvá bola venovaná drotárstvu). S uvedením zrekonštruovaného a reprezentatívneho Sobášneho paláca v Bytči skrsla i myšlienka pokračovať v napĺňaní pôvodného nápadu Juraja Turzu vo využívaní paláca pre svadobné hostiny. Považské múzeum so sídlom v Žiline, v ktorého správe sa Sobášny palác v Bytči nachádza, zhmotnilo túto predstavu v úspešný marketingový nástroj súťaž pre snúbencov pod názvom Svadobný dar palatína Turzu. V roku 2012 múzeum vyhlásilo už tretí ročník súťaže. 2 Úlohou snúbencov, ako po ostatné ročníky, je do mapy Poklady múzeí Žilinského kraja zbierať pečiatky z návštev všetkých expozícií Považského múzea a aspoň jednej z expozícií ostatných troch múzeí v pôsobnosti krajskej samosprávy. Po splnení podmienok mohli byť snúbenci zaradení do losovania o realizáciu svadobnej hostiny v Sobášnom paláci v Bytči, a to vždy nasledujúci rok od vyhlásenia súťaže. Za dva ročníky súťaže sa o výhru uchádzalo spolu 23 snúbeneckých párov, čo je na rozbiehajúci sa projekt a nutný odhodlaný prístup zamilovaných k návšteve expozícií a zbieraní pečiatok, mimoriadny úspech. I tieto aktivity nás musia utvrdzovať v názore, že Turzovi sa jeho inšpiratívny vplyv pre marketingové aktivity nedá uprieť. A hoci nevedno, či sám seba vnímal ako výnimočného v dobe svojho bytia, súčasníkom je jeho životný príbeh, epocha, v ktorej žil a s ktorou sa tak osvietensky pasoval podnetným padajúcim jablkom. Odvolávajúc sa na časť najzvučnejších marketingových aktivít, podniknutých kultúrnymi inštitúciami Žilinského samosprávneho kraja a ďalších partnerov, vnímajúc intenzitu, s akou prenikajú médiami, s akou mierou odozvy sa stretávajú u verejnosti, a akú ambicióznu odozvu by sme si my v ich mene i naďalej predstavovali je pre nás kultúrnych a mediálnych pracovníkov priam povinnosťou rozvíjať existujúce a hľadať a nachádzať nové možnosti sústredenej propagácie šľachtického rodu Turzovcov, na čele s Jurajom Turzom. Vieme pomôcť propagácii Turzovcov ešte adresnejšie? Ako povedal P. Dvořák vo svojom filme Život a smrť palatína, o Františkovi Turzovi nevieme takmer nič, o jeho sy- 1 BYTČA: TurzoTour s Pavlom Dvořákom odštartovala premiéra dokumentárneho filmu. Tlačová agentúra Slovenskej republiky.(tasr) Svadobný dar palatína Turzu. Považské múzeum v Žiline

45 tové eurofondové zdroje. Predčasom ich využilo na propagáciu Turzovcov aj Oravské múzeum. Hoci viac partnerov prináša i viac starostí, nesie so sebou i viac nápadov a pohľadov. Krajská samospráva už historický projekt väčšieho rozmeru realizuje pod názvom Žilinský kraj templárov. Skúsme zhmotniť myšlienku spojiť do jedného europrojektu o Turzovcoch odbornú aj laickú verejnosť, viaceré cieľové skupiny a pokúsme sa aj s pomocou masmédií sprítomniť príbehy, ktoré písali dejiny, naše, slovenské dejiny. Minuloročný viťazný pár. Výhercovia prvého ročníka súťaže Svadobný dar palatína Turzu. Spečatenie svojej lásky oslávili v Sobášnom paláci v Bytči. novi, Jurajovi, vieme takmer všetko. A to, čo vieme, sú pozoruhodné fakty, ktoré majú danosť spôsobiť aj u laika stav fascinácie históriou. Nie je i táto konferencia príležitosťou, ako prijať ďalšiu z výziev sprítomnenia Turzovcov pre obyvateľov, návštevníkov a médiá v našich regiónoch? Palatín Juraj Turzo bol činorodým v mnohých oblastiach. V Žilinskom kraji sa zo svojich sídiel najviac pohyboval v trojuholníku Lietavský hrad, Bytčiansky zámok, Oravský hrad. Ak sme po stopách šurianskej rodáčky pomenovali a označili cyklotrasu Vetva Žofie Bosniakovej ktorá spája Budatínsky hrad a hrad Strečno, Turzov cyklotriangel by si mohol taktiež získať svojich nadšencov na organizovanom športovo-kultúrnom podujatí. Palatín sa podieľal na osídľovaní Oravy a Kysúc. Osady a obce, pri ktorých zakladaní stál aj druhý najmocnejší muž Uhorska Juraj Turzo, by sa mohli stať súčasťou turistického, náučného chodníka. Alebo, ak je našou snahou pôsobiť aj edukatívne, čo tak zapojiť deti do tvorby maľovaného rodokmeňa Turzovcov? Okrem hry by sa dozvedeli i zaujímavosti z práce dnešného i dobového kronikára. Možno i priamo v sídle Bytčianskeho zámku, kde sídli Štátny archív. Rekonštrukcia originálnej renesančnej svadobnej hostiny v Sobášnom paláci. Nedal by sa tento zážitok vďaka hercom historickej skupiny sprostredkovať práve na tomto mieste, ktoré bolo pre svadby určené? Alebo, čo tak Turzov nápoj lásky ako tradičné uvítanie hostí Oravského hradu, kde sa odohrával príbeh lásky Juraja Turzu a Alžbety Coborovej? Alebo krásny suvenír pre dámy prsteň, ktorý sa našiel v hrobke Turzovcov ako symbol ich lásky... Možno by si takúto pamiatku z návštevy hradu okrem fotiek rada odniesla na prste v striebornej podobe nejedna návštevníčka. Nachádzame sa v čase, ktorý povzneseniu historických a kultúrnych fenoménov praje. Naše finančné možnosti sú na ďalší návrat k téme Turzovci rozšírené aj o mimorozpoč- Reprodukcia obalu videa: Symbol lásky. Nápad z minulosti. Čo tak suvenír pre návštevníčky Oravského hradu? 88 89