ISBN ZEMPLÍNSKE HÁMRE

Transkript

1 ISBN ZEMPLÍNSKE HÁMRE

2 HISTÓRIA OBCE ZEMPLÍNSKE HÁMRE DO ROKU 1945 VZNIK OSADY POČIATKY OSADY JOZEFOVA DOLINA (známej aj pod názvom Hutta alebo Szinna Hámor) KATASTRÁLNA MAPA Z ROKU 1866 OSADA DO ROKU 1918 HÁMRY, JOZEFOVE HÁMRY OSADA SNINSKÉ HÁMRE OSLOBODENIE

3

4 VZNIK OSADY tnograf Vasil Latta z Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave vo svojom príspevku Uhliarstvo v Hámroch pri Snine v časopise Slovenský národopis z roku 1958 uvádza, že osada v Jozefovej doline bola založená v roku 1809 (nie sú tu však uvedené žiadne archívne či iné pramene, o ktoré sa pri uvedenom tvrdení opieral). Štefan Hapák autor publikácie o dejinách železiarskeho priemyslu na Slovensku, ktorá vyšla v roku 1962 sa v tomto prípade odvoláva na štúdiu Vasila Lattu a dopĺňa, že súčasnú obec Zemplínske Hámre založil v tzv. Jozefovej doline pravdepodobne v roku 1809 Jozef Rholl, pričom jej pôvodní obyvatelia boli banskí a hutnícki robotníci, ktorých sem presťahovali nielen z okolia Gelnice, Margecian a Rolovej Huty, ale aj z ďalších miest bývalého Uhorska. Ladislav Hoffman a Aladár Stankovský vo svojej publikácii Z dejín Sniny a okolia z roku 1976 v súvislosti so vznikom Zemplínskych Hámrov tvrdia (na základe štúdia pôvodného materiálu s názvom Topographische Beschreibung des Königreiches Ungarn und seiner einverleibten Provizen, ktorý v roku 1824 v Budapešti vydal M. Kunits v uvedenom roku Sninu aj osobne navštívil), že synovia nebohej grófky Terézie Wandernáth predali v roku 1799 majetky v Snine úspešnému železiarskemu podnikateľovi Jozefovi Rhollovi. Ten sa v roku 1815 rozhodol vybudovať približne 4 kilometre od Sniny v tzv. Jozefovej doline (ležala na samom úpätí Sninského kameňa, uprostred hustých lesov) hutu s hámrami (neskôr tu vznikla osada Sninské Hámre, ktorá sa časom zmenila na obec a od roku 1956 nesie oficiálny názov Zemplínske Hámre). Rhollovci do svojich železiarní následne priviedli odborníkov najmä Nemcov z okolia Gelnice, Margecian a Rolovej Huty. Počiatky dejín obce Zemplínske Hámre teda nie sú do dnešných dní dostatočne preskúmané ich objasnenie si vyžaduje precízny archívny výskum, ktorý však môže komplikovať fakt, že dnešná dedina administratívno-správne tvorila (v rámci bývalej uhorskej Zemplínskej stolice) súčasť blízkej Sniny, teda nevznikla ako samostatná obec. 3

5 I napriek všetkému Jozefova dolina predstavovala pre založenie baníckej a hutníckej osady veľmi výhodné miesto jednak z hľadiska dostupnosti výdatného vodného zdroja (potok), jednak kvôli svojej polohe uprostred hustých lesov (tie tvorili obrovský zdroj tepelnej energie, nevyhnutnej pre činnosť huty a hámra). POČIATKY OSADY JOZEFOVA DOLINA (známej aj pod názvom Hutta alebo Szinna Hámor) unajší obyvatelia, ktorí pracovali buď v železiarňach, alebo sa živili ako uhliari (v milieroch pálili drevené uhlie), bývali ako podnájomníci v panských kamenných murovaných domoch murovaniciach so širokými a nízkymi izbami, ktoré postavili prví prisťahovalci. Tieto príbytky (nezriedka sa v nich tiesnili až 4 rodiny) stáli v lese, po jednom pri každom z piatich hámrov (nachádzali sa v miestach, kde mal okolo roku 1958 dom Štefan Bavník, p. Demčák, p. Lukáč, p. Matoška a p. Novobilský). Doposiaľ najstarší známy písomný údaj o počte obyvateľov v osade pochádza z roku 1819 v tom čase tu bývalo 128 ľudí. Podľa starých cirkevných matrík k prvým obyvateľom Hámrov patrili Mária Brečková, Jozef Cenkner, Mária Čičáková, František Glüczielig, Mária Höloftová, Anna Jakurzuská, Juraj Koczis, Jozef Kojer, Matej Ogurčák, Šimon Penksa, Barbora Poolová, Mária Schwartzbachová, Barbara Thomayerová a Jakub Vozar. Do dnešných dní sa nám zachoval aj súpis pracovníkov železiarne z roku 1828 spomína sa tu Ján Bavoricz, Juraj Bendik, Anton Bisztiker, Ján Bömbsch, Jozef Brecska, Anton Czoszel, Martin Csekan, Žigmund Fischer, Andrej Frindt, Michal Géczi, Andrej Kizling, Jakub Kramarcsik, Ján Kudelászek, Ján Lemberger, Ján Lubiczky, Juraj Merganics, Martin Pluto, Vencelínus Ratsikovszky, Ján Rührkraut, Ernest Sauerman, Ján Szivák, Ján Szivák, Michal Stark, Andrej Schirger, Ján Stendl, Eliáš Szuhanics, Ján Valter, Ján Valuch, Štefan Valuch, Georgius Verdeker, Andrej Verzák, Andrej Zahoranszky a Ján Zajacz. Uvedení ľudia tu nielen pracovali, ale aj bývali. Osada sa postupne rozrastala prichádzali 4

6 ďalší prisťahovalci zo slovenských lokalít (napr. z Kežmarku), z Poľska a Čiech. V rokoch sa v osade narodilo 16 detí, 8 ľudí zomrelo (prirodzený prírastok obyvateľstva za 20 rokov teda predstavoval len 8 ľudí). Pôvodne vybudované domčeky časom nestačili na ubytovanie všetkých obyvateľov osady, preto majiteľ železiarne Jozef Rholl dovolil vyrúbať v blízkosti hámrov les a robotníci si na tomto mieste začali stavať drevené domčeky sedliackeho typu (podnikateľ Rholl si však vyhradil právo vlastníctva pozemkov i domčekov vo vlastníctve Rhollovcov, ich potomkov a nástupcov nakoniec zostali len pozemky). V rámci konfesionálnej štruktúry obyvateľstva v osade prevládali rímskokatolíci v polovici 19. storočia (konkrétne v roku 1851) vo filiálke s názvom Malleatura (huta) bývalo 235 rímskokatolíkov, 40 gréckokatolíkov, 54 kalvínov, žil tu 1 luterán a nebol žiaden žid. Ako v jednej z mála filiálok sa tu nachádzala i škola dochádzalo do nej 21 žiakov. Niekoľko tunajších gréckokatolíkov patrilo do farnosti so sídlom vo Valaškovciach. V roku 1840 v osade s názvom Szinnensis Malleatura ( Szninszka Huta ) žilo 21 veriacich východného obradu (bolo to viac ako v mestečku Snina). Začiatkom druhej polovice 19. storočia sa do osady prisťahovalo aj niekoľko židovských rodín. KATASTRÁLNA MAPA Z ROKU 1866 a katastrálnej mape Sniny z roku 1866 je osada v Jozefovej doline označená ako Josefsthal. Nachádzal sa tu cintorín, škola (jej majetok pôvodne patril grófke Kláre Rhollovej Csákyovej) a krčma (prislúchal k nej i pozemok). Najväčšia časť pozemkov v osade v tom čase patrila Kláre Csákyovej okrem nej tu určitý majetkový podiel vlastnili Janko Antal, Ondrej Benczo, Ján Brecska, Karol Czenkner, Štefan Czoler, Millo Demcsak, Johana Fischerová, Henrich Herzog, Ivan Hofina, Ján Kalaj, Ján Kisti, Ján Kotusz, Jozef Lokus, M. Nascak, M. Ogurcsak, Štefan Onufra, Milo Pesola, Jozef Petrov, Jozef Petruš, Millo Pindroch, Janko Pluto starší, Ján a Jozef Pöhlovci, Jozef Rubeczko, Eniz Sauerman, Ján 5

7 Stofira, Ján Vacul, Jozef Valaskocz, Milo Vatáh, M. Viberhauer, Ján Vozar, Pavol Wenzt a ďalší. Po celej osade boli roztrúsené objekty zo spalného (horľavého) materiálu, v hornej časti osady na pozemkoch grófky Kláry Csákyovej, neďaleko potoka stálo blízko seba 6 murovaných objektov. Kostol či kaplnka sa tu nenachádzali. Sninské panstvo (aj s majetkami v dnešných Zemplínskych Hámroch) od Kláry Rhollovej Csákyovej neskôr odkúpil belgický gróf Coburg z Flandier. O nejaký čas tento majetok získal Štefan Ocskay, na začiatku 20. storočia už patril Alžbete Benyovszkej a jej zaťovi grófovi Schaumburg Lippeovi. OSADA DO ROKU 1918 ublikované úradné uhorské štatistiky z druhej polovice 19. storočia osadu v Jozefovej doline uvádzajú len v rámci Sniny, preto je veľmi komplikované analyzovať tamojšie demografické pomery. Podľa publikácie, ktorá vyšla v roku 1877, no zrejme vychádzala zo starších údajov, v osade bývalo 331 rímskokatolíkov (tí tvorili filiálku sninskej farnosti), 6 gréckokatolíkov (prináležali do farnosti so sídlom vo Valaškovciach), 6 luteránov a žil tu aj 1 kalvín. V roku 1882 v tunajších železiarňach pracovali M. Barna, traja Jánovia Brecskovci, dvaja Jozefovia Brecskovci, Anton Czenkner, Karol Czenkner, Vencelín Czenkner, Terézia Czenknerová, Ján Danycs, Pavol Danycs, Michal Dudics, Zuzana Dudicsová, Ján Fischer, Ján Fischer mladší, Štefan Greschko, Michal Iberlauer, Ján Kalaj, Ján Kislik, Jozef Komar, Ján Kotusz, Štefan Lukacs, Juraj Majorek, Martin Miker, Štefan Mitro, Jozef Nascsak, Ján Novobilszky, Jozef Novobilszky, M. Ogurcsak, Ján Onufer, Jozef Penksza, Milo Pesola, František Pindroch, Ján Pindroch, Jozef Pindroch, Michal Pindroch, Štefan Pindroch, Ján Pluto, Jozef Pluto, Ján Pohl, Jozef Pohl, Wenzel Pohl, Ján Sisanik, Anton Sohn, Ján Sztanyicsar, Jozef Sztanyicsar, Andrej Szasz, Ján Schirgel, Ján Stofira, dvaja Andrejovia Schwarzbacherovci, Ján Walzer, August Watzel, Ján Watzel, Ján Wozar, František Zaremba, Štefan Zaremba, Štefan Zoller, Ján Zubereny a Wilhelm Zsira (menovaní so svojimi rodinami zároveň bývali v osade). 6

8 Presné štatistické údaje o počte obyvateľov a bytov v osade (uvádzanej pod názvom Józsefvölgy, na mapách Zemplínskej župy zo začiatku 20. storočia je označovaná ako József hámor ) pochádzajú až zo sčítania ľudí v sninskom okrese z roku 1899 v tom čase v Jozefovej doline bývalo (resp. bolo prítomných) 492 obyvateľov (v kolónke neprítomné obyvateľstvo je celkovo uvedených 23 ľudí 13 mužov a 10 žien) a nachádzalo sa tu vyše 84 bytov (neobývané boli 4 byty). V roku 1878 sa Lesná správa v Snine rozdelila na dištrikty prvý z nich sídlil v Snine a lesné správy mal v Snine, v dnešných Zemplínskych Hámroch a vo Valaškovciach. O 26 rokov neskôr si 144 hámorských podielnikov urbárnikov odkúpilo pasienky, ktoré začali využívať spoločne. Na začiatku 20. storočia tunajšie železiarne zanikli to zapríčinilo veľkú nezamestnanosť. Bývalí hámorskí robotníci prechádzali na iné druhy profesií len veľmi pomaly novým hlavným zdrojom príjmu miestnych obyvateľov sa postupne stalo pálenie dreveného uhlia a rúbanie dreva v okolitých lesoch. S nedostatkom pracovných príležitostí súviselo i vysťahovalectvo najmä do USA (podľa výpovedí starších pamätníkov do Ameriky emigrovalo z každého domu niekoľko ľudí). V roku 1887 si tunajší rímskokatolíci postavili Kaplnku Panny Márie. Žiaci sa i naďalej učili v miestnej rímskokatolíckej ľudovej škole (finančne ju podporovala nielen cirkev, ale aj štát) vzdelávali sa tu všetky deti, bez ohľadu na vierovyznanie (v roku 1906 do školy napr. dochádzalo 98 žiakov). Začiatkom 20. storočia tu niekoľko rokov pôsobil učiteľ Mikuláš Pusztay, neskôr ho vystriedali učiteľky Alžbeta Grieglová a Irma Dudášová. Prvá svetová vojna zasiahla do života tunajších obyvateľov veľmi bolestivo Snina i okolité dediny sa totiž v rokoch stali svedkami vojnových operácií (samotné mestečko i blízke okolie obsadili v novembri 1914 na krátky čas ruskí vojaci). Okrem množstva padlých a ranených vojakov boli zaznamenané aj veľké materiálne škody (mnohé dediny boli čiastočne alebo úplne vypálené, obyvateľstvo prišlo o svoje príbytky zničená bola napr. i budova hámorskej cirkevnej ľudovej školy). Ako vojak pražského zboru c. k. armády bojoval v okolí Sniny 7

9 (v čase prechodu frontu) i Egon Ervin Kisch zúrivý reportér a autor známych románov. Dňa 15. februára 1915 si poznamenal: Snina je zničená a vyplienená, obyvateľstvo oblieha poľnú kuchyňu a žobre o odpadky alebo trochu polievky, v obci je taktiež veľa chorých s omrzlinami. Rozprávajú nám, ako tu prebieha vojna rojnice sú od seba asi metrov, v podstate neexistujú boje zblízka, ale horšie ako strelné rany bolia omrznuté prsty na rukách a nohách. HÁMRY, JOZEFOVE HÁMRY o vzniku Československej republiky (ČSR) v roku 1918 sa tunajšia osada spomína najmä pod názvom Jozefove Hámre. V prvom súpise obyvateľstva a domov v ČSR z roku 1919 osada vystupuje (ako súčasť Sniny) pod pomenovaním Pusta Hamry v Snine v tom čase sídlil poštový, notársky a matričný úrad, pôsobil tu obvodný, resp. okresný lekár (v rokoch 1915 až 1944 ním bol MUDr. Armin Hoffman), nachádzala sa tu tiež železničná stanica. Oficiálne sčítanie obyvateľov z roku 1921 v súvislosti s názvom Hámry uvádza len časť Sniny so skupinou domov po niekoľkých rokoch sa pre túto skupinu domov v cirkevných prameňoch ustálilo pomenovanie Jozefove Hámry. V roku 1936 tu bývalo už 692 obyvateľov. Podľa údajov v obecnej kronike mala osada i vlastného richtára (ľudovo sa nazýval birov ) začiatkom 20. storočia túto funkciu vykonával Michal Gajdoš, po roku 1914 na uvedenom poste pôsobil Jozef Novobilský, okolo roku 1922 bol richtárom Štefan Cenkner, od roku 1925 tento úrad zastával Ján Barna, v roku 1929 v danej funkcii pôsobil Jozef Kislík, po ňom sa na poste starostu vystriedali Jozef Max a Ján Bromberger (richtár, resp. starosta bol tiež členom obecného zastupiteľstva v Snine). Sninský okres patril aj po vzniku ČSR medzi najchudobnejšie regióny v štáte a hoci očakávania boli veľké, hospodárska situácia sa v nasledujúcich rokoch nezlepšovala. Tunajší obyvatelia sa živili najmä uhliarstvom, prácou v lese a poľnohospodárstvom. 8

10 Cez chotár Jozefových Hámrov viedla úzkokoľajná železnica (začínala pri píle v Snine a pokračovala až pod Sninský kameň) pri potoku Barnova, v blízkosti osady, bola situovaná jedna z jej niekoľkých odbočiek. Úzkokoľajku istý čas prevádzkovalo Zemplínske lesné hospodárstvo v roku 1920 toto hospodárstvo získalo (od Jozefa Degenfelda) aj majetky v katastrálnom území dnešných Zemplínskych Hámrov. O sedem rokov neskôr si obyvatelia osady odkúpili od Zemplínskeho lesného hospodárstva časť pozemkov a políčok, zostávajúci majetok hospodárstva v roku 1935 vykúpil štát v Jozefových Hámroch bola následne (v roku 1937) zriadená lesná správa ako súčasť lesného hospodárskeho celku Kamenica nad Cirochou (išlo o vojenské lesy). Hámorskú rímskokatolícku ľudovú školu spravovala školská stolica, na ktorej čele stál sninský farár. V školskom roku 1918/1919 do tunajšej jednotriednej školy dochádzalo spolu 116 žiakov. Po zavedení 8-ročnej povinnej školskej dochádzky budova starej školy už prestala kapacitne vyhovovať nákladom 101 tisíc korún bol preto objekt prestavaný a rozšírený. V školskom roku 1932/1933 hámorskú školu s troma triedami navštevovalo už 153 žiakov (vzdelávali sa v dvoch učebniach) takmer všetci boli rímskokatolíckeho alebo gréckokatolíckeho vierovyznania. Na škole pôsobili dvaja učitelia okrem výchovno-vzdelávacieho procesu sa venovali i rôznym kultúrnym a spoločenským aktivitám (napr. nacvičovali divadlo). Školský rozpočet na rok 1932 predstavoval sumu takmer 24 tisíc korún. Z pedagógov, ktorí učili v hámorskej škole po roku 1918, môžeme spomenúť p. Juriša, Katarínu Hudáčovú (rodenú Kamasovú), Rudolfa Hudáča či Jozefa Hudáča. V roku 1937 bol založený miestny Dobrovoľný hasičský sbor (jeho veliteľom sa stal Jozef Brečka). Hasiči, ktorých si spoluobčania veľmi vážili, organizovali aj rozličné kultúrno-spoločenské podujatia. 9

11 OSADA SNINSKÉ HÁMRE o tzv. Malej vojne medzi Slovenskom a Maďarskom, ktorá začala 23. marca 1939, novoutvorený Slovenský štát stratil v apríli 1939 veľkú časť obcí z okresu Snina tento okres preto zanikol a okresné mesto (spolu s osadou Sninské Hámre) bolo pripojené k okresu Humenné. Najneskôr od 40-tych rokov 20. storočia mala osada v rámci Sniny voľnejšie postavenie (zrejme to spôsobil zvyšujúci sa počet obyvateľov, pričlenenie k novému okresu a od roku 1940 aj príslušnosť k novozriadenej Šarišsko-zemplínskej župe) samosprávu Sninských Hámrov reprezentoval menovaný vládny komisár so svojím poradným zborom, osada tiež disponovala vlastnou úradnou pečiatkou ( Osada Sninské Hámry. Okres Humenné. ). Funkciu vládneho komisára minimálne v rokoch 1941 a 1942 zastával Štefan Zoller (vystriedal dovtedajšieho starostu Jána Brombergera), jeho zástupcom bol Anton Barna. V roku 1942 si bývalí urbarialisti (po valnom zhromaždení v tunajšom hostinci, ktorý patril Antonovi Barnovi) založili Pasienkové spoločenstvo no už predtým (v 30-tych rokoch 20. storočia) boli v pozemkových knihách uvedené Spoločné pasienky občanov obce Snina (osady Hámry), resp. Pasienková spoločnosť Snina (Joz. Hámra) (post predsedu tejto spoločnosti v roku 1936 zastával Július Pohl). O dobrej práci učiteľov v miestnej ľudovej škole svedčí aj článok v novinách Slovenská sloboda z apríla Autor tu uvádza, že v nedeľu 9. apríla 1944 usporiadala miestna osvetová komisia divadelné predstavenie s názvom Lurdská pasáčka (hru režíroval tunajší učiteľ a riaditeľ školy Ján Potocký) a plná miestnosť divákov videla dobré herecké výkony najmä I. Barnovej, P. Michalenkovej a P. Lišaníkovej. Veľkú pozornosť úradov vzbudila udalosť z mája 1944, keď maďarská vojenská hliadka prekročila hraničnú čiaru a prišla až do Sninských Hámrov (po apríli 1939 sa totiž osada ocitla v blízkosti hranice). Dňa 4. augusta 1944 bolo územie Šarišsko-zemplínskej župy vyhlásené za operačné pásmo župný úrad v Prešove tiež zaviedol 10

12 v obciach zákaz nočného vychádzania (v čase od hod. do 5.00 hod.). Predstavitelia samosprávy Sninských Hámrov boli prostredníctvom notárskeho úradu informovaní aj o povinnosti ubytovať (v prípade potreby) nemecké vojsko. Koncom septembra 1944 úrady (v rámci civilnej ochrany) nariadili obyvateľom dedín, aby si zhotovili vhodné kryty okrem toho bol obmedzený pohyb obyvateľstva po zotmení, po súmraku sa nesmel vyháňať dobytok do záhrad a polí, vo večerných a nočných hodinách bolo zakázané lúpať kukuricu, zatemniť sa mali okná a zamaskovať mláťačky. V každom dome si museli pripraviť vodu, piesok, lopatu, sekeru, kľuku, rebrík a ďalšie potrebné náradie na uhasenie prípadných požiarov po náletoch. Jednotlivým obciam boli tiež predpísané dodávky pre potreby nemeckej armády (napr. mlieko a iné). Blížiaci sa front v jeseni 1944 obyvateľom Sninských Hámrov signalizovala prítomnosť nemeckého pešieho práporu, ktorý bol v osade umiestnený ako záloha. V novembri 1944 nemecké okupačné orgány nariadili povinnú evakuáciu. OSLOBODENIE ližšie údaje o oslobodení Sninských Hámrov nachádzame v spomienkach jedného z veliteľov sovietskej Červenej armády generálmajora V. F. Vladkova (samozrejme, spomienky je potrebné vždy vnímať s istou rezervou):... Prvú obranu nepriateľa na úseku Stakčín vybudovali troma líniami spojovacích zákopov s prechodm k predným okrajom zamínovaných polí. Záloha nepriateľa jeden peší pluk bol v Snine a peší prápor v Zemplínskych Hámroch... V tom čase (poznámka autora 25. novembra 1944) 1. prápor 37. pluku kapitána Berezňáka ovládol na krídle i v tyle nepriateľa obec Zemplínske Hámre, zajal mínometnú batériu a asi 100 vojakov tejto divízie. Medzi Sninou a Zemplínskymi Hámrami bola druhá obranná línia, no Nemci sa tu neuchytili. Pod silnou ochrannou paľbou začali ústup na Humenné. Po oslobodení sa na správe osady spolupodieľal národný výbor, na čele ktorého stál Juraj Gerbóc člen komunistickej strany. 11

13 12

14 KALENDÁRIUM UDALOSTÍ PO ROKU

15 1945 Po návrate evakuovaných osôb začala rekonštrukcia vojnou poškodených objektov obnovilo sa tiež vyučovanie v škole (to bolo prerušené udalosťami, ktoré súviseli s prechodom frontu). V rokoch 1945 až 1958 na poste riaditeľa tunajšej školy pôsobil Ján Potocký, neskôr ho vystriedal Karol Kulinič. Od roku 1945 až do roku 1954 sa vo funkcii predsedu výboru osady Sninské Hámre vystriedali Anton Vaceľ, Jozef Novobilský, Ján Maliňák a Jozef Brečka Miestna mládež (pod režisérskym vedením učiteľa Jána Potockého) nacvičila a pred verejnosťou prezentovala divadelnú hru s názvom Pytliakova žena Banderovci prepadli osadu Sninské Hámre a občanom vzali šatstvo a potraviny. Po generálnej oprave školskej budovy a učiteľského bytu sa tunajší žiaci opäť učili vo všetkých triedach V hámorskom chotári Michal Vasilčo otvoril lom na drvenie kameňa (v roku 1952 ho však štát znárodnil). Svoju činnosť ukončila miestna organizácia Demokratickej strany (post jej predsedu zastával František Barna) jedinou aktívnou politickou stranou tak na vyše 40 rokov zostala miestna organizácia komunistickej strany Tunajší obyvatelia založili telovýchovnú organizáciu pod názvom Jednotná telovýchovná organizácia Sokol Sninské Hámre (jej zakladateľom a predsedom bol Ján Potocký) prvý majstrovský zápas (proti Sokolu Klenová) miestni futbalisti odohrali až o dva roky neskôr Po zoštátnení tunajších súkromných obchodov začali uvedené služby zabezpečovať pracovníci spotrebného družstva Jednota so sídlom v Snine.

16 Prvým podpredsedom MNV Snina sa stal Ján Maliňák z osady Sninské Hámre (v 30-člennom výbore Sninské Hámre zastupovali dokopy piati poslanci) V tomto roku začala pravidelná autobusová preprava na linke Snina Belá nad Cirochou Sninské Hámre a späť. Časť miestnych občanov založila Miestny odbor Československého červeného kríža za prvého predsedu bol zvolený Anton Kislík. Do roku 1989 v osade, neskôr v obci, pôsobilo viacero spoločenských organizácií vznikli aj ideologicky nezaťažené záujmové združenia (napr. poľovnícke združenie Rys či miestna organizácia zväzu záhradkárov a pestovateľov) Do Miestneho národného výboru (MNV) boli zvolení Anton Pindroch (zastával post predsedu), Anton Cenkner (ustanovený bol za podpredsedu), Štefan Cenkner (pôsobil vo funkcii tajomníka) a Michal Demčák, Anton Kepič, Július Kislík, Jozef Michalenko, Helena Naščáková, Štefan Pľuta, Karol Pohl a Štefan Vozár (členovia). Za jeden z hlavných cieľov MNV Sninské Hámre si jeho členovia stanovili zabezpečenie samostatnosti obce. Osada bola elektrifikovaná (po necelých 20-tich rokoch si elektrická sieť vyžiadala celkovú rekonštrukciu) Po zániku píly v Snine prestala fungovať aj úzkokoľajná železnica medzi Sninou a Sninskými Hámrami Osada Sninské Hámre sa stala samostatnou obcou (mala vyše tisíc obyvateľov) a jej názov sa zmenil na Zemplínske Hámre (funkcionári uvažovali aj nad pomenovaním Jozefova Hamra a členovia národného výboru, zvolení v roku 1954, rozmýšľali tiež o názve Hamra pod Vihorlatom). Od roku 1956 (od administratívneho osamostatnenia sa od mesta Snina) až do roku 1989 vo funkcii predsedu MNV Zemplínske Hámre pôsobili Anton Pindroch, Andrej Zaremba (post zastával v rokoch ), Andrej Repko ( ), Jozef Kurilla ( ), Július Kotus ( ), Gustáv Vozár ( ) a MUDr. Gustáv Cenkner (od roku 1981). Obec bola zapojená do verejnej telefónnej siete. 15

17 1957 Začala výstavba kostola jej iniciátorom a podporovateľom bol sninský farár Ladislav Bartko, k hlavným organizátorom patrili Ján Brečka, Jozef Dudič, Jozef Gajdoš a Štefan Matoš, projekt stavby vypracoval Ján Ferko, projekt veže zhotovil František Mašľár Po úradnom zrušení okresu Snina boli Zemplínske Hámre pričlenené do okresu Humenné (podľa sčítania obyvateľstva z roku 1961 v dedine bývalo obyvateľov) Bol konsekrovaný nový kostol sv. Jozefa robotníka (slávnostne ho posvätil košický vikár Štefan Onderko) stará kaplnka a zvonica tak prestali plniť svoju pôvodnú funkciu, preto ich v roku 1964 zbúrali. Miestna telovýchovná organizácia zmenila svoj názov na TJ Vihorlat Zemplínske Hámre. V rámci nej pracovalo niekoľko oddielov futbalový, volejbalový, stolnotenisový, basketbalový, pästiarsky a lyžiarsky, neskôr pribudli turistický, cykloturistický, ľahkej atletiky, šachový a ďalšie (oddiely vznikali a zanikali nikdy však neboli funkčné naraz). Vo funkcii predsedu organizácie sa vystriedalo niekoľko občanov Zemplínskych Hámrov Nevyhnutná potreba umiestniť deti pracujúcich matiek do predškolského zariadenia viedla k otvoreniu materskej školy (umiestnená bola v upravenej dvojbytovke Vojenských lesov a majetkov). Za prvú riaditeľku bola vymenovaná Viera Brečková, v prvom roku do škôlky dochádzalo 28 detí Pôvodná budova autobusovej garáže bola zrekonštruovaná a adaptovaná na kultúrne účely (samotné stavebné práce trvali takmer 2 roky). Okrem iných kultúrnych aktivít začala prevádzka obecného kina. 16

18 1966 Firma OSP Humenné odovzdala do užívania novopostavenú budovu obchodného domu (práce na jej vybudovaní trvali 2 roky) Po menších opravách z predchádzajúcich rokov vedenie školy pristúpilo k nevyhnutnej generálnej oprave školskej budovy V obci bol zriadený poštový úrad Z iniciatívy osvetového pracovníka Jozefa Barnu si miestni obyvatelia po prvýkrát pripomenuli 160-te výročie vzniku osady, resp. obce Od nového školského roka vyučovací proces prebiehal už v novopostavenej modernej školskej budove (post riaditeľa školy v tom čase zastával Štefan Seko). Do užívania bola odovzdaná aj dvojbytovka pre tunajších učiteľov. Budova starej školy po prestavbe a adaptačných prácach začala slúžiť pre potreby materskej školy. V rokoch 1971 a 1972 sa poslednýkrát pálilo drevené uhlie (na objednávku podniku Slovnaft Bratislava) uhliarstvo bolo vtedy vykonávané p. Matošom, Jánom a Jozefom Nasčákovcami, p. Naščákom (prezývaným aj Kamenár) a p. Penxom Rozbehli sa práce na výstavbe obecného vodovodu (Východoslovenské vodárne a kanalizácie Humenné oficiálne prevzali miestny vodovod do svojej správy až po 20-tich rokoch). Od nového školského roka bola v obci zriadená plne organizovaná Základná deväťročná škola (ZDŠ) s 13-timi triedami, 17-timi pedagógmi a vyše 300 žiakmi (do školského roku 1972/1973 v obci fungoval len 1. stupeň čiže ročníky 1. 4., resp ). Post riaditeľa ZDŠ od nového školského roka zastával Ján Maleš, v školskom roku 1984/1985 ho vo funkcii vystriedal Eduard Dvorný. 17

19 1974 Primičnú svätú omšu v kostole sv. Jozefa robotníka odslúžili miestni rodáci Anton Novobilský a Jaroslav Naščák Po písomnom súhlase takmer všetkých tunajších vlastníkov pôdy boli pozemky odovzdané do užívania Štátneho majetku (ŠM) Ubľa, hospodárstvo Stakčín, čím bola ukončená socializácia Zemplínskych Hámrov (pred rokom 1975 bola hospodárska situácia v obci charakterizovaná v celoslovenských encyklopedických publikáciách týmito slovami: Je tu kameňolom. Časť obyvateľov pracuje v lesoch, ako súkromne hospodáriaci roľníci a v Snine. ) Po dlhšom období sa futbalové zápasy hrali na novovybudovanom ihrisku Na miestnom cintoríne bolo do užívania odovzdané účelové zariadenie Udalosti tzv. nežnej revolúcie sa odrazili aj na obecnej úrovni dňa 17. decembra 1989 bol v Zemplínskych Hámroch (občanmi, ktorí požadovali zmeny) založený miestny výbor hnutia Verejnosť proti násiliu (za jeho predsedu bol ustanovený Ing. Jozef Širgeľ), o 10 dní neskôr (po rekonštrukcii MNV) si tunajší poslanci za nového predsedu MNV zvolili Rudolfa Arvaja V komunálnych voľbách v obci kandidovali členovia, resp. sympatizanti Verejnosti proti násiliu (VPN), Kresťanskodemokratického hnutia (KDH) a Komunistickej strany Slovenska (KSS) novým starostom sa po voľbách stal František Miker. Po zriadení farnosti v Belej nad Cirochou (jej prvým správcom sa stal Stanislav Palenčár) boli do nej ako filiálna obec začlenené i Zemplínske Hámre. Primičnú svätú omšu v miestnom kostole v letných mesiacoch celebroval tunajší rodák Jozef Dudič, o necelý mesiac po primíciách bohoslužbu v miestnom chráme viedol košický biskup Alojz Tkáč.

20 1992 Dňa 1. septembra došlo k zmene na poste riaditeľa tunajšej základnej školy Eduarda Dvorného vystriedala Mária Pristašová Po rozdelení Československa vznikla samostatná Slovenská republika. Koncom roka 1993 bola do užívania odovzdaná novostavba kultúrneho domu budovu, neskôr označenú ako Účelové zariadenie Obecného úradu, projektovala firma Stavoprojekt Prešov a celkové náklady na realizáciu (so stavebnými prácami sa začalo ešte v roku 1990) predstavovali sumu korún (na budovaní sa podieľala aj obecná prevádzkareň pod vedením Františka Galandu v roku 1994 však bola zrušená) Po komunálnych voľbách sa starostom obce opäť stal František Miker Obecný úrad sa presťahoval z budovy materskej školy do nových priestorov v budove účelového zariadenia Obec Zemplínske Hámre bola pričlenená k obnovenému okresu Snina. Rozbehli sa práce na plynofikácii dediny (financované boli z peňazí obce a zo štátnej účelovej dotácie) V predčasných komunálnych voľbách najviac hlasov občanov získal poslanec Národnej rady Slovenskej republiky Ing. Jozef Gajdoš a stal sa novým starostom obce V Zemplínskych Hámroch vznikli 2 spoločensko-záujmové organizácie Rada mladých a Únia žien. Založená bola tiež ženská spevácka skupina Hámorčanka a detská spevácka skupina Hámorčatá (pod vedením Vlasty Harakaľovej). 19

21 2001 Podľa zatiaľ posledného oficiálneho sčítania obyvateľstva žilo v obci ľudí z toho 97,78 % tvorili Slováci, 0,47 % bolo Čechov, 0,32 % Ukrajincov, 0,24 % Rusínov a 0,08 % občanov sa prihlásilo k nemeckej národnosti. V konfesionálnej štruktúre dominovali rímskokatolíci (95,41 % obyvateľov), ku gréckokatolíckej viere sa v obci prihlásilo 0,87 % občanov, 0,40 % uviedlo pravoslávne vierovyznanie a 0,08 % tvorili veriaci čs. husitskej cirkvi (bez vyznania bolo 0,95 % obyvateľov, nezistené náboženstvo uviedlo 1,34 % Zemplínskohámorčanov). V obci v tom čase stálo 376 domov z toho 338 bolo trvale obývaných. Ukončili sa práce na komplexnej plynofikácii dediny. Na obecnom cintoríne bol v krátkom čase (za 10 mesiacov) dokončený Dom smútku dňa 7. októbra ho posvätil kňaz Andrej Onderko V zasadacej miestnosti obecného úradu bolo zriadené malé Obecné múzeum. Dňa 14. júla pri príležitosti konania 2. ročníka festivalu kultúry a športu Hámorská míľa obecná samospráva odovzdala do užívania Dom športovcov v športovom areáli (postavený bol za 4 mesiace). Domácnosti boli napojené na rozvod obecnej káblovej televízie Zrekonštruovala sa horná časť obecného vodovodu (v náklade 17,5 milióna korún). Medzi dedinou a mestom Snina bola vybudovaná (v hodnote 15,5 milióna korún) asfaltová cesta (v dĺžke 2,2 km) výrazne sa tak zvýšila dopravná dostupnosť mesta pre obyvateľov Zemplínskych Hámrov. V auguste sa ukončili práce na výstavbe tenisových kurtov v športovom areáli. Do prevádzky bola spustená čistiareň odpadových vôd (situovaná je v športovom areáli). Na mieste pôvodnej kaplnky, ktorú zbúrali v roku 1964, vyrástla

22 nová zasvätená je Ružencovej Panne Márii (pamätnú dosku posvätil pápež Ján Pavol II. po dvoch mesiacoch výstavby objekt kaplnky posvätil dňa 12. októbra pomocný košický biskup Bernard Bober) Transformáciou prešla tunajšia škola po jej ukončení bola zriadená Základná škola s materskou školu (má vlastnú právnu subjektivitu). Po rekonštrukcii budovy základnej školy a telocvične v rokoch (v celkovej výške 4 milióny korún) sa do objektu základnej školy presťahovala aj materská škola (tá pôvodne sídlila v zastaranom cirkevnom objekte bývalej základnej školy). Na základe zmluvy medzi siedmimi obcami vznikol mikroregión Cirocha (jeho súčasťou sú i Zemplínske Hámre). V roku 2004 bolo založené aj Združenie Biele kamene (jeho cieľom je realizácia projektu výstavby strediska zimných športov, ktoré by nieslo rovnomenný názov) post predsedu zastáva Ing. Jozef Gajdoš (starosta Zemplínskych Hámrov). Dňa 18. júna začal pre hostí svoje služby ponúkať prvý tunajší súkromný penzión. V polovici júla bola v dedine sprevádzkovaná nová fontána situovaná je v parku na Kostolnom námestí Keďže tento rok sa niesol v znamení ochrany životného prostredia, zlikvidované boli nelegálne skládky odpadu v intraviláne a extraviláne obce okrem toho boli v celej dedine osadené smetné koše a zaviedol sa separovaný zber tuhého komunálneho odpadu. Samospráva dala zhotoviť i rázovité autobusové zastávky. Na futbalovom ihrisku bola vybudovaná nová tribúna, ďalšia tribúna vyrástla pri kultúrnom dome (slúžiť má na rôzne kultúrne aktivity a vystúpenia) V zatiaľ posledných komunálnych voľbách zvíťazil Ing. Jozef Gajdoš a opätovne sa stal starostom Zemplínskych Hámrov za poslancov obecného zastupiteľstva boli zvolení František Barna (zástupca starostu), Ing. arch. Jozef Bajus, Miloš Brečka, Anna Michalenková, Mgr. Slávka Škutková, David Žír a Mgr. Veronika Žírová. 21

23 Ukončila sa dôležitá etapa rozsiahlej rekonštrukcie budovy miestnej základnej školy. K 31. decembru 2006 malo v obci trvalý pobyt obyvateľov Zemplínske Hámre v súčasnosti tvoria filiálnu obec rímskokatolíckej farnosti so sídlom v Belej nad Cirochou (post správcu farnosti zastáva Aurel Halajčík, kaplánom je Ján Hudák) a fíliu gréckokatolíckej farnosti v Snine (úrad správcu farnosti zastáva Peter Tremko, ako výpomocný duchovný tu pôsobí Miroslav Pindroch, kaplánom je Ján Bočkaj). V aktuálnom roku sa spracováva Územný plán obce Zemplínske Hámre strategický dokument pre ďalší rozvoj dediny. Samospráva okrem toho pripravuje projektovú dokumentáciu na tieto investičné akcie výstavba športového areálu Barnova rika, revitalizácia obecnej infraštruktúry, vybudovanie kanalizačnej siete a úpravy pozemkov v extraviláne Obec žije bohatým kultúrno-spoločenským životom, zveľaďujú sa verejné priestranstvá sa uskutočnil 8. ročník Hámorskej míle obecné zastupiteľstvo schválilo Územný plán obce ako strategický dokument obce. Zároveň rozhodlo o výstavbe bazénov v športovo-rekreačnom areáli Barnova rika bola starostami obcí Zemplínske Hámre a Olšanica v Poľsku podpísaná zmluva o cezhraničnej spolupráci. V dňoch zasadal reprezentačný Klub generálov SR a Ukrajiny končí éra slovenskej koruny na Slovensku Rok 2009 je prvým rokom vstupu Slovenskej republiky do eurozóny. Občania obce si zvykajú na euromince. Zároveň je tento rok rokom významných investícií. Bola dokončená rekonštrukcia telocvične základnej školy, rekonštrukcia tepelných rozvodov, strešnej krytiny a výmena okien za plastové v kultúrnom dome Činnosť zahájila Svadobka Štefana Didiča. Uskutočnila sa výsadba kultivárov na Kostolnom námestí. 21. júla 2009 bola slávnostne otvorená prevádzka viacúčelového ihriska s umelým trávnikom a prevádzka bazénov. Zároveň sa

24 konal 9. ročník Hámorskej mile. V športovo-rekreačnom zariadení vyrástla nová Bystro-prevádzka Ivo Miku v lokalite kameňolomu prevádzka Gazdovského dvora. Pokračovala výstavba sauny a odstavných plôch na parkovanie, v lokalite kameňolom boli položené základy ďalšieho penziónu v obci. Rok 2009 bol rokom ťažkých dopadov svetovej finančno-ekonomickej krízy na samosprávu. Zábery z obecného archívu 23

25 Z obecného archívu: Katolícky spevník CITHARA SANCTRORUM z roku 1894 od kňaza Jiřika Tranowského. 24

26 DÁVNE DEJINY OBCE ZEMPLÍNSKE HÁMRE A JEJ OKOLIA GEOGRAFICKÉ A PRÍRODNÉ POMERY MIKROREGIÓN V NAJSTARŠÍCH DOBÁCH Z DEJÍN ŽELEZIARSTVA A UHLIARSTVA NA STARÝCH HÁMROCH PODVIHORLATSKÉ HÁMRE HÁMORSKI UHLIARI 25

27 26

28 GEOGRAFICKÉ A PRÍRODNÉ POMERY a severnom podhorí Vihorlatu, vklinená do okolitých hustých lesov, leží historicky významná obec - Zemplínske Hámre. Chotár obce, situovaný asi 4 km južne od okresného mesta Snina, orograficky patrí do subprovincie Vnútorné Východné Karpaty - do celku Vihorlatské vrchy a podcelku Vihorlat. Vihorlatské vrchy patria medzi najlesnatejšie pohoria Slovenska so spoločným výskytom rastlinných druhov západokarpatskej, východokarpatskej i panónskej flóry. Ich súčasťou je chránená krajinná oblasť (CHKO) Vihorlat s najvyšším vrchom Vihorlat (1075 m n. m.). Chránené územie (rozlohou najmenšie na Slovensku) sa rozprestiera južne od obecného chotára. Vihorlat je typicky lesné územie, ktoré si v priebehu celého holocénu (najmä od nástupu bučín, dodnes určujúcich jeho vzhľad) zachovalo svoj prirodzený charakter. Z pohľadu geológie je územie pozoruhodné tým, že je najvýchodnejším slovenským sopečným horstvom. V mladších treťohorách tu došlo k erupciám andezitových a ryolitových láv, ktoré dnes pokrývajú všetky usadeniny staršie ako štvrtohory. Z geomorfologického hľadiska je územie Vihorlatu zaujímavé vďaka útvarom, ktoré vznikli zvetrávaním odolnejších lávových prúdov. Sú to rôzne skalné steny, bašty, ihly, kamenné sutiny i jednotlivé mohutné bralá. K najznámejším, turisticky atraktívnym prírodným pamiatkam, patrí Sninský kameň (1 005 m) - dominantný skalný útvar Vihorlatských vrchov, ktorý tvoria dve obrovské skalné bralá. Záverečná trasa výstupu na vrchol Sninského kameňa je pomerne náročná - vrcholí zdolaním niekoľkých železných rebríkov na južné, plošne menšie, avšak vyššie bralo. Z vrcholovej skalnej plošiny tohto prírodného výtvoru je nádherných kruhový výhľad na okolitú krajinu so striebornou hladinou Morského oka. Po výstupe na druhé, nižšie bralo, sa naskytá úchvatný pohľad na čarovnú 27

29 panorámu údolia Cirochy so Sninou, Laboreckú vrchovinu a pri dobrej viditeľnosti aj na poľské Beskydy. Ako ďalej ukážeme, územie Vihorlatských vrchov, predovšetkým severozápadné úpätie Sninského kameňa, bolo v minulosti významné aj z hľadiska železorudného baníctva. Územie Vihorlatu sa vyznačuje bohatou sieťou povrchových vodných tokov a prameňov. Patrí k nim napr. Kamenica, Kolonička, Bystrá, Rovný potok a s chotárom Zemplínskych Hámrov súvisiaci potok Barnov. Spomínané toky odvodňujú severnú a východnú časť Vihorlatu a končia vo vodách Laborca. Na území CHKO Vihorlat sa nachádzajú dva náučné chodníky, ktoré boli vybudované za účelom sprístupnenia jeho najatraktívnejších častí. Informačné panely približujú návštevníkom zaujímavosti z histórie, flóry a fauny pohoria Vihorlat. Súčasťou trás oboch náučných chodníkov sú aj niektoré časti zemplínsko-hámorského chotára. Prvá turistická trasa - Prechod Vihorlatom, keďže vedie vrcholovou centrálnou časťou Vihorlatských vrchov, patrí medzi náročné túry. Jej východiskovým bodom sú Remetské Hámre a cieľom obec Zemplínske Hámre (autobusová zastávka SAD, parkovisko). Trasa druhej turistickej túry, ktorá patrí k stredne náročným, začína v Zemplínskych Hámroch, vedie popri Sninskom kameni a Sninských rybníkoch a jej cieľovým bodom je mesto Snina. MIKROREGIÓN V NAJSTARŠÍCH DOBÁCH lízke i vzdialenejšie okolie obce neoplýva bohatstvom archeologických pamiatok - to však neznamená, že tento kraj nemá svoju históriu. Aj keď zo zemplínsko-hámorského chotára praveké i neskoršie, včasnohistorické a stredoveké nálezy zatiaľ nepoznáme, ich objavenie v budúcnosti nie je vylúčené. Hoci je pravda, že najmä archeológov viac lákajú nížinaté oblasti - ich pozornosti neunikajú ani hornatejšie územia. Nálezy, ktoré sa doteraz získali z katastrov niektorých obcí, dokladajú v širšom okolí Zemplínskych Hámrov osídlenie najskôr z obdobia staršieho praveku - z neolitu a eneolitu. Nájdené predmety predstavujú predovšetkým nepočetný črepový materiál, surovinu na výrobu 28

30 kamenných nástrojov a úštepy, ktoré vznikajú pri ich zhotovovaní. Artefakty pochádzajú z obce Dara (zanikla v čase výstavby vodnej nádrže Starina), zo Stakčína, Uliča i z Uble. V chotári obce Dlhé nad Cirochou boli na hrebeňoch niektorých vrchov lokalizované skupiny pravdepodobne neporušených mohylových násypov z obdobia eneolitu. Tieto nadzemné hlinené útvary, zaradené do okruhu kultúry východoslovenských mohýl (3. tisícročie pred n. l.), sú najcharakteristickejšími pravekými pamiatkami v oblasti severovýchodného Slovenska. V nasledujúcom, mladšom období praveku, v dobe bronzovej, poznali túto hornatú oblasť aj vtedajší kovolejári, či distribútori bronzových i zlatých výrobkov. Svedčia o tom napríklad nálezy bronzových sekeriek s tuľajkou a uškom, nájdené v bývalej Starine a v Stakčíne. Z Ruskej Volovej pochádza dokonca hromadný nález štyroch bronzových predmetov - tyčinkovitých náramkov. Staršia literatúra uvádza najvýraznejší nález v danom regióne - zlatý drôt, nájdený v obci Ulič. Osídlenie tunajších chotárov v ďalších tisícročiach nemáme relevantne doložené. Môže ho potvrdiť iba budúci archeologický výskum. Aj ďalšie druhy pamiatkového výskumu - historickoarcheologický i archívny, ktoré by mohli priniesť cenné poznatky o stredovekom osídlení územia, sú nateraz v tejto oblasti Slovenska nedostatočne rozvinuté. Z DEJÍN ŽELEZIARSTVA A UHLIARSTVA NA STARÝCH HÁMROCH PODVIHORLATSKÉ HÁMRE a Slovensku sa ťažili železné rudy a drahé kovy už v pravekých dobách. Železiarstvo patrilo v minulosti medzi najdôležitejšie výrobné odvetvia. História spracovania železa začína v staršej dobe železnej (doba halštatská) okolo polovice 1. tisícročia pred n. l. a svoj vrchol dosahuje o pár storočí neskôr - v mladšej dobe železnej (doba laténska). Zaslúžili sa oň keltské kmene, prichádzajúce na územie Slovenska s dokonalými vedomosťami hlavne z oblasti železiarstva. 29

31 Neskôr bolo Slovensko po stáročia hlavnou železiarskou oblasťou Uhorska. Prelom 18. a 19. storočia znamenal intenzívnejšie zavádzanie vysokých pecí a prestavbu celého železiarstva, ktorá vrcholila v 20-tych a 30-tych rokoch 19. storočia. Technický pokrok v slovenskom železiarstve sa do polovice 19. storočia prejavil zdokonaľovaním konštrukcie vysokých pecí, zavedením výkonnejších dúchadiel a postavením prvých pudlovní a valcovní. Možnosť spracovávať vo vysokých peciach i menej kvalitnú železnú rudu vytvorila podmienky pre vznik väčších železiarskych závodov v tých oblastiach Slovenska, kde sa nachádzali prevažne len siderity, dokonca aj s menším obsahom železa. No významnú úlohu tu hralo drevo (potrebné k výrobe drevného uhlia), preto sa vysoké pece nestavali tam, kde sa nachádzala železná ruda, resp. nestaval ich majiteľ železorudných baní, ale vždy len majiteľ lesov. Tak vznikli alebo sa rozvinuli napríklad železiarne v severovýchodných oblastiach Slovenska. Ako typický príklad možno spomenúť založenie železiarne v obci Remetské Hámre (okres Michalovce) grófom Sztáraym a Palocsayovcami v Javorine (okres Poprad) koncom 18. storočia. Tieto podniky mali na okolí dostatočné množstvo dreva z vlastných lesov. Podnik v Remetských Hámroch (okres Sobrance) sa začiatkom 20- tych rokov 19. storočia považoval za jednu z najvýznamnejších a najpozoruhodnejších železiarní v Uhorsku. Namiesto predošlých skriňových dúchadiel, ktoré boli z dreva, a preto boli i menej výkonné, tamojšia vysoká pec bola opatrená novodobým kovovým valcovým dúchadlom. Bolo to prvé valcové dúchadlo pri vysokej peci na Slovensku a v Uhorsku vôbec. Železná ruda, drevené uhlie a prísada sa dopravovali ku kychte vysokej pece vo vozíkoch po tzv. anglických koľajniciach. K tomuto sádkovaciemu priestoru sa surovina dopravovala výťahom na vodný pohon, ktorý ovládal len jeden človek ručnou pákou. Všetko strojové zariadenie pri vysokej peci a v hámroch bolo len z liatiny. Ročná výroba vysokej pece dosahovala priememe vied. centov surového železa a liatych výrobkov, čo bolo na tamojšie pomery a na vtedajšiu dobu vysoké číslo, lebo sa tu spracúvala veľmi nekvalitná železná ruda z blízkeho okolia. Pracovalo tu vtedy 8 hámrov a 1 kováreň na výrobu klincov so 4 ohniskami, ďalej 2 nástrojárne a iné dielne. Všetky tieto objekty a sklady pre ľahšiu a rýchlejšiu dopravu materiálu boli navzájom spojené spomínanou koľajnicovou dráhou pozdíž potoka, vytekajúceho z Morského 30

32 oka, na brehoch ktorého boli tieto objekty rozložené. Po potoku sa splavovalo i drevo, z ktorého sa potom pri závode pálilo uhlie. Hlavnými výrobkami tejto železiame boli odliatky, kované tyče, a rozličné kované predmety. Neskoršie táto železiareň vo svojom vývoji značne zaostala za ostatnými železiarňami na Slovensku. V 40-tych rokoch 19. storočia založili železiarski podnikatelia na Slovensku niekoľko železiarní a železiarskych dielní, ktoré mali v tej dobe pomeme vysokú úroveň. Ako prvý prípad možno spomenúť založenie železiarne v Zemplínskych Hámroch Štefanom Rhollom. Rholl pochádzal z holandskej rodiny, ktorá bola známa v Gemeri a na Spiši už v 16. storočí. Do Sniny sa Rholl prisťahoval koncom 18. storočia, kde si kúpil veľkostatok, na ktorom konal banské kutacie práce. Podľa jedného z údajov, asi roku 1809 založil v tzv. Jozefovej doline terajšiu obec Zemplínske Hámre z banských a hutných robotníkov, ktorých sem prisťahoval najmä z okolia Gelnice, Margecian a Rolovej Huty. V polovici 40-tych 19. storočia sa tu spomína niekoľko veľmi pekných železných hámrov. Roku 1840 je Rholl známy ako majiteľ jednej vysokej pece a jednej slovenskej pece s hámrami. V nasledujúcom roku tu bola postavená zlieváreň, v ktorej v tom istom roku uliali železnú socha Herkula bojujúceho s drakom - nachádza sa dodnes pred bývalým Rhollovým kaštieľom v Snine. V roku 1863 pracoval v Zemplínskych Hámroch pri dúchadle vysokej pece jeden pamý stroj, ktorý dosahoval výkon 20 konských síl. Železiareň vyrobila ročne ton surového železa, ton tyčového železa a asi 8, 4 tony nástrojového železa. Patrili k nej rozsiahle lesy, ktoré vytvorili podmienky pre výstavbu pudlovne a valcovne v blízkej Belej nad Cirochou. Istú dobu bola železiareň v Zemplínskych Hámroch (podobne ako podniky v Belej nad Cirochou, Remetských Hámroch a i.) daná do prenájmu. Zanikla v dôsledku hospodárskej krízy v roku Podnik v Belej nad Cirochou výrobne i právne nadväzoval na železiareň v Zemplínskych Hámroch. V polovici 50-tych rokov 19. storočia tu postavili podľa projektov Ing. J. Müllera pudlovňu a valcovňu tyčového železa na parný pohon. V prevádzke boli dve pudlovacie pece na drevný plyn, dve zváracie pece, jedno parné kladivo a lupová valcovňa na vodný pohon. Koncom 19. storočia bola železiareň už opustená. 31

33 Na Slovensku existovalo v polovici 50-tych rokov 19. storočia päť väčších oblastí so železiarskym priemyslom. Železiarne na severe Zemplína (Remetské Hámre, Zemplínske Hámre, Belá nad Cirochou, Kamenica nad Cirochou, Vyšná Jablonka) a Šariša patrili do štvrtej oblasti, ktorá v porovnaní s predchádzajúcimi patrila medzi menej významné. Prevádzku v železiarňach podstatnou mierou ovplyvňoval stav vody v ich blízkosti. Železiareň v Remetských Hámroch, ktorej vodné kolesá poháňala voda z potoka, vytekajúceho z Morského oka, v suchých rokoch pracovala normálne iba 8 týždňov. V ostatnom čase prúd vody postačoval iba na poháňanie jednotlivých hámorných kladív. Avšak prevádzka skoro všetkých vysokých pecí a hámrov bola obmedzená aj počas bežných poveternostných podmienok - najmä v lete a v zime. Napríklad železiareň v Zemplínskych Hámroch, ktorá bola poháňaná vodou neveľkého potoka, v letných mesiacoch trpela nedostatkom vody takmer 4 mesiace. Podstatnú zmenu do oblasti skujňovania železa prinieslo zavedenie pudlovania. Na Slovensku sa s týmto procesom stretávame v 1. polovici 19. storočia. Pudlovanie železa bolo oproti predošlému skujňovaniu oveľa výhodnejšie. Rozdiel spočíval v tom, že v prvom prípade palivo bezprostredne prichádzalo do styku so surovým železom, kým pri pudlovaní sa do styku so železom dostával iba plameň. Prvý spôsob vyžadoval použitie dreveného uhlia, pri druhom sa ako palivo mohlo použiť kamenné uhlie, dokonca i menej kvalitné drevo. Výrobná schopnosť pudlovacej pece bola oproti obyčajnej skujňovacej vyhni vyššia a na druhej strane výrobné náklady boli nižšie. S pudlovaním začali najprv zámožnejší podnikatelia, t. j. majitelia väčších železiarní, ako aj tí, pre ktorých palivo nebolo problémom. V roku 1842 bolo pudlovanie zavedené v niekoľkých peciach, o. i. aj v Zemplínskych Hámroch (vykurovalo sa tu drevným plynom) a v Belej nad Cirochou. Celková zaostalosť technickej úrovne železiarskeho priemyslu na Slovensku však spôsobila, že pudlovanie železa nezískalo prevahu ešte ani v 50-tych rokoch 19. storočia. Napr. v roku 1857 pracovalo na Slovensku iba 14 pudlovacích pecí. Patrila k nim aj spomínaná pec v Zemplínskych Hámroch. 32

34 Pomalé uplatňovanie pudlovania súviselo do istej miery aj s charakterom hospodárenia. Pri tejto činnosti sa už vyžadovali väčšie investície. Drobní podnikatelia, akých bolo na Slovensku veľa, však nemali istotu, či sa im investované peniaze vrátia aj so ziskom. V priebehu 60-tych rokov 19. storočia sa do ťažkej situácie dostali prakticky všetky železiarne, nachádzajúce sa v okrajových oblastiach. Ako sme už uviedli, išlo prevažne o železiarne neprosperujúce a po technickej stránke zaostalé. lch existenciu v podstate zaručoval iba nedostatočne rozvinutý domáci trh. V druhej polovici 60-tych rokov prichádzali aj do týchto okrajových oblastí lacnejšie valcované výrobky, čo spôsobilo, že tunajšie hámre i vysoké pece postupne svoju prevádzku zastavovali. Napr. v Zemplínskych Hámroch pracovala v spomínanom období z dvoch vysokých pecí už iba jedna. Pec pracovala len pár týždňov v roku a produkovala iba niekoľko viedenských centov surového železa a liatiny ročne. Do tunajšej železiarne sa dovážala na vozoch (po veľmi zlých cestách) pomerne nekvalitná železná ruda až z oblasti Vranova nad Topľou - napr. z Banského, Zamutova a Hermanoviec nad Topľou. Za týchto podmienok sa železiareň už dlho udržať nemohla. Podobne pracovali hámre i v Belej nad Cirochou a Kamenici nad Cirochou. V tejto obci hámor zanikol v rokoch a pudlovacie pece v Belej nad Cirochou zanikli po roku V Zemplínskej župe sa udržala jedine železiareň v Remetských Hámroch - aj tá sa však začiatkom 20. storočia nevyhla úpadku. HÁMORSKI UHLIARI ýroba drevného uhlia - najstaršieho umelého paliva má na území Slovenska starú tradíciu. Pálenie uhlia práve tak ako železiarstvo ovládali už naši slovanskí predkovia. V stredoveku zamestnávali banské a hutné podniky už osobitnú skupinu robotníkov - uhliarov. Z písomných prameňov vieme, že používanie drevného uhlia bolo rozšírené už v storočí. Zvýšený záujem o túto surovinu zaznamenávame od 16. storočia, kedy sa začínajú rozmáhať drobné taviarne železnej rudy ako základ hutníckeho priemyslu. Výroba drevného uhlia bola vzhľadom na jeho význam pre železiarske maše a hámre veľmi preferovaná. Kráľ Ferdinand 1. dokonca v roku 1546 oslobodil uhliarov a drevovýrobcov banských miest od daňových povinností. 33

35 Pre potreby feudálnych panstiev pálili drevné uhlie poddaní. Niekde ho tiež predávali remeselníkom, najmä kováčom. Drevné uhlie sa pálilo zo všetkých druhov dreva. Vzhľadom na lepšiu výhrevnosť, vyhľadávanejšie bolo drevné uhlie pripravené z bukového, dubového a hrabového dreva. Jeho najväčším konzumentom bolo železo hutníctvo - až do 2. polovice 19. storočia tu bolo používané ako jediné redukčné činidlo. V 19. storočí sa výrobou drevného uhlia zaoberala početná vrstva robotníkov, jeho predaj zabezpečovala vrstva malopodnikateľov. Ešte v roku 1910 pracovalo v slovenských župách pri pálení uhlia 523 ľudí. Okrem hút a železiarní sa veľké množstvo drevného uhlia spotrebovalo v drobných železiarskych hámroch, v roztratených malých kováčskych dielňach po dedinách i v menších prevádzkárňach (pivovary, sklárske huty apod.). Ak zvážime tieto fakty, neprekvapí nás skutočnosť, že na východnom Slovensku takmer v každej piatej obci, resp. v jej chotári, pálili drevné uhlie. História obce Zemplínske Hámre je okrem železiarstva výrazne spätá aj s týmto druhom ľudskej činnosti. Rozsiahly materiál o výrobe drevného uhlia v bývalých Hámroch priniesol príspevok etnografa Vasila Lattu. Ten, v rokoch , zozbieral priamo v teréne (vo vtedajších okresoch Snina, Humenné, Stropkov a Medzilaborce) početné informácie od mnohých informátorov. Boli medzi nimi prevažne domáci uhliari, ale cenné poznatky, ktoré pomohli osvetliť rôzne stránky uhliarskeho života, získal aj od kováčov, lesných manipulátorov, hájnikov i uhliarskych povozníkov. Osadu Hámre navštívil v roku rozprával tu s desiatkami uhliarov, ako aj s príslušníkmi uhliarskych rodín. Záujem V. Lattu o Hámre pramenil predovšetkým z vedomia toho, že išlo o jedinú typickú uhliarsku obec na Zemplíne. Uviedol, že ešte po 2. svetovej vojne vedeli všetci tunajší muži páliť uhlie a takmer všetci boli zamestnaní v tomto domácom priemysle. Pripomenul tiež skutočnosť, že na príklade Hámrov názorne vidieť rozvoj uhliarstva v minulosti, ako aj jeho postupné zanikanie v súčasnosti. Podľa neho a ďalších odborníkov bolo možné v osade sledovať celý proces pálenia drevného uhlia a zaznamenať kompletnú uhliarsku terminológiu. Už v tom čase poukázal na dôležitosť komplexného výskumu tejto osady, výsledky ktorého by nepochybne obohatili poznatky o živote tunajších presídlencov. Spôsob pálenia uhlia si Hámorčania doniesli z oblasti Gemera alebo Spiša. Tento druh činnosti jestvoval v bývalých Hámroch už od čias 34