Manfred Jacobs. Assisi. Jána Pavla II.

Transkript

1 Manfred Jacobs Assisi a nové náboženstvo Jána Pavla II. Podľa nemeckého originálu Assisi a nové náboženstvo Jána Pavla II., Verlag Anton A. Schmid, Durach 1997; spracoval, preložil a doplnil Ján Pustovník; vydala súkromná edícia Radikálna vernosť, 2005; prvé prémiové vydanie.

2 Obsah Úvodom 4 Assisi a New Age 7 Predhistória Assisi 14 Medzináboženský kult v Assisi 22 Zjednotené náboženstvá sveta 33 Nové náboženstvo Jána Pavla II. 38 Nové náboženstvo Jána Pavla II. a misie 45 Dodatok I: Encyklika Mortalium animosis Pia XI. 48 Dodatok II: Proroctvo sv. Františka z Assisi 61 Dodatok III: Mene Tekel z Assisi 65 2

3 Úvodom Deň modlitieb svetových náboženstiev za mier dňa 27. októbra 1986 v Assisi bol internáboženským kultom mnohobožstva! To, že Ján Pavol II. ako prvý pápež v dejinách katolíckej Cirkvi pozval predstaviteľov svetových náboženstiev k polyteistickej 1 kultovnej oslave a že sa spolu s reprezentantmi ostatných kresťanských spoločenstiev tohto ekumenického kultického aktu aj zúčastnil, predstavuje z pohľadu tradičnej kresťanskej teológie skutočne historický škandál a je ťažkým previnením voči prvému Božiemu prikázaniu. Na udalosť v Assisi je však potrebné hľadieť aj v jej svetovohistorickom a svetovo-politickom aspekte. Na prvý pohľad sa síce zdá, že aktérmi v Assisi boli takmer výlučne náboženské osobnosti, ktoré tak rúhavým spôsobom demonštrovali svetovej verejnosti internáboženský kult. Kto by však chcel odborne a znalecky posúdiť proces, snažiaci sa zvrátiť doterajší svetový poriadok proces, ktorého konečným cieľom je zrušenie všetkých platných noriem a hodnôt, musí poznať aj záujmové skupiny, ktoré tento proces spôsobujú. Tieto sily verejne nevystupujú ani sa nezjavujú, či už skupinovo alebo individuálne, pretože pôsobia výlučne v skrytosti. Sú to najvyššie politické sily, stojace v pozadí tohto kultovného spoločenstva združených náboženstiev sveta. Vytýčeným cieľom týchto síl je zriadenie nového svetového poriadku s novým svetovým náboženstvom. Samotný pojem i plán nového svetového poriadku (Novus Ordo Seclorum) 2 pochádza od Adama Weishaupta, 3 duchovného otca starých i nových iluminátov. 4 1 Polyteizmus (grécky) mnohobožstvo, výraz označujúci uctievanie viacerých bohov alebo božstiev. 2 Pod slobodomurárskou pyramídou na 1 $ bankovke USA stojí heslo: Novus Ordo Seclorum (nový svetový poriadok); porov. Norbert Homuth, Vorsicht! Ökumene! Christen im Strudel der Antichristlichen Endzeitkirche, (Pozor! Ekumenizmus! kresťania vo víre antikristovej cirkvi na konci sveta), kde je poukázané na prekvapujúcu súvislosť medzi Novus Ordo Seclorum a Novus Ordo Missae (novým omšovým poriadkom). 3 Adam Weishaupt nar ( ), zakladateľ iluminátov. Roku 1772 obdržal mimoriadnu profesúru prirodzeného i kánonického práva. Weishaupt nebol jezuita, ale iba odchovancom jezuitov a navštevoval jezuitské kolégium. 3

4 Presne 200 rokov po zákaze Weishauptovho tajného spolku v Bavorsku, inscenovali v roku 1986 v Assisi jeho dnešní žiaci doposiaľ neslýchané-nevídané politické a náboženské divadelné predstavenie. Demonštratívne tak ukázali celému svetu a všetkým zasväteným, že sú to oni, ktorí zo zákulisia režírujú celosvetové dianie, majú v rukách nitky svetovej politiky a pevne ovládajú aj všetky svetové náboženstvá. V tejto našej drobnej štúdii sa nebudeme bližšie zaoberať naznačeným pozadím svetovej politiky. Ide nám výhradne iba o náboženské a teologické fakty a to také, ktoré sú pre väčšinu veriacich šokujúce a ohromujúce: pretože Ján Pavol II. v Assisi pred celou svetovou verejnosťou vlastne prezentoval nové náboženstvo a novú cirkev náboženstvo a cirkev, ktoré nie sú ani v najmenšom totožné a porovnateľné s pôvodným, ktoré založil Ježiš Kristus na apoštolských základoch. O to podrobnejšie sa tu bude pojednávať o nenásilnej a nekrvavej revolúcii v rímsko-katolíckej cirkvi, revolúcii vedenej zhora, ktorej celú historickú dimenziu a tragédiu drvivá väčšina súčasných veriacich vôbec ešte ani nepostrehla a nerozpoznala. Táto štúdia uspokojí aj všeobecný záujem, presahujúci náboženský aspekt, pretože celá akcia v Assisi podľa plánu iluminátskych politikov svetového štátu predstavuje epochálny míľnik na ceste k novému svetovému poriadku, ktorý má byť uskutočnený ako diktatúra humanity. Početné podrobné poznámky majú čitateľovi pomôcť lepšie pochopiť obtiažnosti danej problematiky. Okrem toho by sme chceli čitateľa podnietiť a povzbudiť, aby udalosti v Assisi aj naďalej pozorne sledoval, pochopil a zaoberal sa ich dôsledkami. Na Deň zjavenia Pána Rád iluminátov (osvietených). Dňa 1. mája 1776 bol v nemeckom Ingolstadte založený tajný rád, ktorý mal zreformovať katolícku cirkev podľa zásad osvietenstva. Tento tajný rád a v následnej súvislosti s ním aj ostatné slobodomurárstvo sa právom označuje za iniciátora a pôvodcu hrôzovlády francúzskej revolúcie aj s jej dôsledkami pre Európu i svet. Tento rád bol síce v r v Bavorsku zakázaný, no neskôr znovu obnovený. Dnešní ilumináti sú viac duchovnou zložkou, než fyzickým rádom v pravom slova zmysle. 4

5 Predhovor k druhému vydaniu Od prvého vydania došlo medzitým k ďalším početným interreligióznym podujatiam. 5 Napriek tomu nebol obsah tohto vydania ani zmenený, či doplnený, aby nebol čitateľ prvého vydania v ničom ukrátený. Kiež by aj toto druhé vydanie prispelo k tomu, aby sa celý škandál z Assisi ukázal v takom svetle, aké mu právom patrí. Na sviatok Božieho tela 1997 Autor 5 Nehovoriac o ďalších pravidelných podujatiach, ktoré sa už stali samozrejmosťou a ktoré sú do dnešných dní aj naďalej tvrdošijne Vatikánom organizované. (Pozn. prekladateľa v r. 2005). 5

6 I. Assisi a New Age Katolícka cirkev zažila v priebehu svojich dejín významné impulzy, ktoré viedly často k prenikavým a závažným zmenám. Nie vždy však to bol geografický Rím, sídlo pápežov, na ktoré sa upínali pohľady svetovej verejnosti. Aj umbrijské mesto Assisi vzbudilo už dvakrát pozornosť celého sveta. Už po dvakrát odtiaľ vyšli ďalekosiahlé a prevratné duchovno-náboženské prúdy, vyvolávajúce obzvlášť mimoriadnu pozornosť. Najprv to bol v 13. storočí bohatý kupecký syn Giovanni Francesco Bernadone, známy ako svätý František. Tento František (zvaný tiež Poverello = chudobný) sa úplne odovzdal do náruče Ježiša Krista, bral kresťanstvo s radikálnou vážnosťou, žil podľa evanjelia a hlásal v radikálnej vernosti ako posol a služobník Ježiša Krista pravú apoštolskú katolícku vieru. František tým vyvolal skutočnú revolúciu. Nebola to však násilná revolúcia, nebol to žiadny ničiaci prevrat, nenastal chaos a spôsobené premeny nezanechali žiadne trosky práve naopak! Účinky a následky františkánskeho prevratu boli premena myslenia v skutočne kresťanskom zmysle. Cez Ducha evangelia prišlo k obráteniam a primknutiu sa k Bohu. Táto františkánska erupcia prerazila svojou dynamikou až k vrcholu to znamená až k uvedomeniu si a sprítomneniu Ježiša Krista. Svätý František, úplne oddaný Bohu, ešte stále nebol spokojný a napínal svoje sily pri plnení úlohy šíriť a upevňovať Kristove kráľovstvo až po vyčerpanie a chorľavenie. Posmechy a nevraživosti znášal mlčky ba až radostne, pretože:...blahoslavení budete, keď vás budú ľudia nenávidieť, keď vás vylúčia spomedzi seba, potupia a ako zlo vaše meno zavrhnú pre Syna človeka. Radujte sa v ten deň a jasajte, lebo máte veľkú odmenu v nebi! Veď to isté robili ich otcovia prorokom (Lk 6,22-23). Svätý František nehovoril nikdy k svetu a ľuďom ich spôsobom a ani sa nesnažil prispôsobovať prevažujúcim prúdom. Tento svätec nemiloval nič viac ako Boha eucharistickej obety, ktorej preukazoval všemožnú a dôstojnú poctu. V testamente svätého Františka sa hovorí: Tu na tomto svete nevidím telesne nič iné zo Syna všemohúceho Boha ako jeho najsvä- 6

7 tejšie telo a jeho najsvätejšiu krv... a tieto najsvätejšie tajomstvá chcem nadovšetko velebiť a ctiť. A na inom mieste čítame: Pán mi prepožičal takú vieru v Cirkev, aby som sa jednoducho a proste modlil a hovoril: Vzývame ťa Pane Ježišu Kriste a ďakujeme ti, že si skrze svoj svätý kríž spasil celý svet. 6 Sedem storočí neskôr to bolo znovu Assisi, ktoré na seba pritiahlo pozornosť svetovej verejnosti. Tentokrát sa mesto nestalo iba čírou náhodou miestom zhromaždenia pre hnutie, ktoré je so svojim programom v diametrálnom rozpore voči posvätnému úsiliu svätého Františka a jeho veľkou misionárskou obnovou Cirkvi v radikalnej vernosti kresťanskému duchu, tradícii a učeniu evangelia. Duchovná kresťanská revolúcia, zahájená v trinástom storočí svätým Františkom, ktorá do svojho stredu postavila Ježiša Krista, má byť v dvadsiatom storočí vystriedaná revolúciou, ktorá sa snaží toto zásadné povedomie o Ježišovi Kristovi ako stredobode všetkého oslabiť, zamlžiť a nakoniec odstrániť. Mienený je svetový modlitebný deň náboženstiev z 27. októbra Tento ceremoniál svetového dňa modlitieb, ktorý tu bol svetovej verejnosti predvedený, sa rovná degradácii Ježiša Krista ako Božieho Syna. Pri úvodnom zahajovaní počiatku nového veku 7 vyzval Ján Pavol II. už 21. septembra 1986 ako iniciátor a hostiteľ predstaviteľov najrôznejších náboženských spoločenstiev k vytrvalosti v radikálnej vernosti svojim náboženským tradíciam, aby tak prinášali svoje obety a modlitby SVOJIM BOŽSTVÁM! Ani v najmenšom sa teda nedá poprieť, že svetový deň modlitieb v Assisi 27. októbra 1986 bol symbolickým kultickým aktom, pričom sa jasne ukázalo, ako nesmierne sa pápež Ján Pavol II. aj s celým episkopátom vzdialil od svojich predchodcov, obzvlášť ale tým jedenástim pápežom, ktorí od čias francúzskej revolúcie odsúdili liberálne úmysly zbližovania katolíckej cirkvi s falošnými náboženstvami. 6 Ignatius Klug, Ringende und Reife - Lebensbilder vollendeter Menschen, Paderborn 1955, str. 93 ad. 7 Porov. J. Dörmann, Die eine Wahrheit und die vielen Religionen Assisi: Anfang neuen Zeit, Abensberg 1988, str (Respondeo Heft Nr. 8) 7

8 V spoločnom prehlásení z 2. decembra 1986, ktoré vydali Msgr. Marcel Lefébvre a Msgr. Antonio de Castro Mayer, sa preto výstižne hovorí:...všetko to, čo bolo v minulosti Cirkvou uskutočnené na obranu viery, ako aj všetko to, čo sa podarilo uskutočniť misionárom až po mučeníctvo sa odteraz považuje za chybný vývoj, pre ktorý je Cirkev obviňovaná a za ktorý musí prosiť o odpustenie. Stanovisku týchto jedenástich pápežov, ktorí od r až do (vrátane) roku 1958 v oficiálnych dokumentoch liberálnu revolúciu odsúdili, sa teraz vyčíta nedostatok porozumenia pre závan kresťanského ducha, ktorý revolúciu inšpiroval. Odtiaľ pochádza totálna zmena kurzu Ríma po druhom vatikánskom koncile, ktorá nás núti opakovať slová nášho Pána tým, ktorí ho prišli zatknúť:...toto je vaša hodina a moc temna (Lk 22,53). Tým, že Vatikán prevzal liberálne náboženstvo protestantizmu a revolúcie, naturalistické zásady J. J. Rouseaua, ateistické slobody deklarácie ľudských práv a princíp ľudskej dôstojnosti bez akejkoľvek väzby na pravdu a mravnú dôstojnosť, sa rímske autority obrátili chrbtom k celej tradícii ako aj ku svojim predchodcom, pretrhli puto s katolíckou Cirkvou a vstúpili do služieb ničiteľa kresťanstva a zhubcu všeobsiahleho kráľovstva nášho Pána Ježiša Krista. Súčasné činy a postoje Jána Pavla II. ako aj národných episkopátov z roka na rok čoraz jasnejšie objasňujú radikálnu zmenu v ponímaní viery, cirkvi, kňazstva, sveta, ako aj v ponímaní Božej milosti, spôsobujúcej spásu. Pretrhnuté puto s doterajším učiteľským úradom cirkvi dosiahol svoje vyvrcholenie v Assisi... Tento verejne spáchaný hriech proti Božej jedinečnosti, proti Slovu ktoré sa Telom stalo i proti Jeho Cirkvi vzbudzuje hrôzu a údes: Ján Pavol II. povzbudzuje falošné náboženstvá k modlitbám ku ich falošným božstvám bezpríkladné to pohoršenie. Prvé Božie prikázanie Nebudeš mať žiadnych bohov okrem mňa bolo pri modlitebnom zhromaždení v Assisi objektívne porušené: zastupitelia nekresťanských náboženstiev sedeli spolu s predstaviteľmi kresťanských cirkví a modlili sa ako účastníci tej istej kultickej oslavy ku svojim božstvám (k Buddhovi, Brahmovi, 8

9 Višnovi, k duchom zomrelých predkov, veľkému duchu, Matke zeme, či ku štyrom vetrom ). 8 Assisi je jedným míľnikom na ceste pretvárania a tým aj zrádzania a opustenia identity katolíckej Cirkvi. Modlitebné stretnutie v Assisi potvrdilo svetovej verejnosti to, čo konštatoval Grand Orient de France najvyšší orgán francúzskej slobodomurárskej lóže: Katolícka cirkev sa môže udržať pri živote už len zaprením celej svojej vlastnej tradície. 9 Udalosť svetového modlitebného stretnutia v Assisi, ktorá bola vyhlásená Jánom Pavlom II. ako už bolo vyššie povedané 25. januára 1986 bez akejkoľvek pastorálnej a teologickej prípravy veriacich, bola oficiálnym vatikánskym listom Osservatore Romano označená ako počiatok nového veku. Počiatok nového veku? To nás núti zbystriť pozornosť, veď dnes sa všade hovorí o New Age, čo neznamená nič iného než Nový vek! Čo sa konkrétne pod tým Novým vekom myslí? Zamýšľa sa zriadenie nového, jediného svetového poriadku, jedinej svetovej vlády a jediného svetového náboženstva. Politickým cieľom hnutia je nastolenie svetovlády, zrušenie, resp. likvidácia všetkých suverénnych národných štátov. Táto jediná svetová vláda má prevziať kontrolu nad všetkými oblasťami ľudskej spoločnosti a tým podrobiť jednotlivca údajne v jeho vlastnom záujme diktatúre humanity, lebo iba tak môže byť zabezpečený ohrozený svetový mier a následne zavedený stav univerzálnej harmónie, čo má nakoniec slúžiť k zachovaniu ľudstva. Permanentný stav krízového povedomia a neutíchajúceho strachu o existenciu sú príčinou, prečo sa zosilňuje volanie mnohých ľudí po takom svetovom pomiešanom spoločenstve zo všetkých rás, kultúr a náboženstiev. Heslo znie: zjednotený svet, alebo žiadny svet One World. Od kolektívneho zjednotenia sa odvodzuje nádej na prežitie. Dnes tak často citovaná kríza straty zmyslu súvisí bezprostredne s libertinistickou (to zn. neviazanou) stratou morálnej orientovanosti. 8 Informationsbrief Nr. 120 der Bekenntnisbewegung Kein anderes Evagelium, Lüdenscheid, február 1987, str Wilhelm Ettelt, Zur Situation der Katholischen Kirche, Viedeň 1978, str

10 Západný svet sa od svojich kresťanských základov v priebehu osvietenského sekularizačného procesu priveľmi uvolnil a namiesto toho sa z časti podriadil premenlivým ideológiam a z časti zasa racionalisticko-materialistickému životnému postoju. Cirkev tomu nedokázala zabrániť, pretože v dôsledku straty teologickej substancie stratila aj svoj vplyv. A do tohoto vyprázdneného priestoru, z dôsledku krízy straty zmyslu, vtrhla mnohotvárna ponuka cudzích náboženstiev, ktoré zneisteným ľuďom predstierajú, že dokážu vyriešiť všetky ich osobné i spoločenské otázky a potreby. Toto nové náboženstvo, často označované ako New Age (Nový vek), prichádza k nám súbežne nespočetnými kanálmi. Aby sme nevybočili z rámca témy nášho pojednania, predložíme iba dve z ponúk New Age: 1. Modernou náboženskou vedou ovplyvňovaná teológia náboženstiev vychádza z toho, že všetky náboženstvá majú podiel na univerzálnom a celými ľudskými dejinami prechádzajúcom prisľúbení spásy. V tomto dôsledku je potom každé náboženstvo považované za latentnú cirkev (Paul Tillich) a jeho stúpenci za anonymných kresťanov, (Karl Rahner), s ktorými sa potom pri hľadaní rozsiahlého spoločenstva vstupuje do vzájomne sa obohacujúceho dialogu (Dialogové programy ženevskej cirkevnej rady a Vatikánu). 2. Mierove hnutie sa snaží zvolať celosvetový mierový koncil cirkví, ktorý by mal však podľa predstáv jeho iniciátora, Karla Fr iedr icha Weizsäckera tvoriť iba akýsi predstupeň neskoršieho koncilu svetových náboženstiev, ktorý by sa mal zjednotiť a z terajších duchovných síl odstrániť svetové sociálne a politické spory. Tento požiadavok našiel svoje prvé uskutočnenie v modlitbe za mier všetkých vyznaní a náboženstiev, ktoré zvolal do Assisi Ján Pavol II. Tým bol samozrejme podporený osudný a mylný náhľad, podľa ktorého všetky náboženstvá vytvárajú vo svojej najhlbšej podstate jednotu a uctievajú to isté božstvo ibaže rôznym spôsobom a pod rozličnými menami. 10

11 Interpretácia takého rôznorodého, neprehľadného a veľmi mlhavého duchovného smeru s panteistickou 10 základnou štruktúrou je podľa prehlásenia smerodatných predstaviteľov hnutia New Age možná iba z astrologického pohľadu. Na miesto uplynulého veku rýb (symbolu pre kresťanstvo) teraz pod znamením dúhy 11 (niekedy aj pyramídy) 12 harmonizujúci vek vodnára, ktorý je symbolom pre naturalistické univerzálne náboženstvo typu Ďalekého Východu. Toto náboženstvo chce zlúčiť tajomné sily mikrokozmu (človeka) s makrokozmom (vesmírom), čo v konečnom efekte smeruje ku sebarealizácii a sebavykúpeniu. Kľúčová predstava hnutia New Age je teda transformácia a premena doterajšieho ľudského myslenia až do vnútra náboženskej sféry. Názorné čiastočné príklady premeny myslenia sú už dnes viditeľné u tzv. ľudových hnutí, ako sú napr. ekologické a mierové hnutie, ženské (emancipačné) hnutie, reštrukturalizácia sexuálneho cítenia atď. Preberme si v krátkosti tiež ezotericko-astrologické komponenty systému hnutia New Age: Určitými vesmírno-mechanickými pohybmi sa posúva zdanlivá poloha severného i južného pólu (zemskej osy) cez viaceré súhvezdia. Keď roztočíme detskú káču na hladkej ploche, bude vykonávať tri rôzne pohyby: otáča sa rýchlo okolo svojej osy, obieha dookola po eliptickej dráhe a naviac opisuje vrchol jej osy ešte jeden kruh. Takisto aj zemeguľa vykonáva tieto tri druhy pohybu: otáča sa rýchlo t.zn. denne okolo svojej osy (rotácia), obieha raz za rok okolo slnka (revolúcia), 13 a konečne opisuje nasmerovanie jej osy veľmi pomaly asi za rokov takisto jeden kruh (precesia). V dôsledku precesie prechádza jarný bod (postavenie slnka 21. marca každého roku) za asi 2140 rokov novým súhvezdím. Slnko teda stálo zhruba povedané v rokoch 4000 až 2000 pred Kristom v prvý jarný deň v znamení býka, čo je interpretované ako odkaz pre vtedajší kult plodnosti ( Apis býk ). Ďalších 2000 rokov bolo v znamení Abrahámom obetovaného barana až do zničenia jeruzalemského chrámu. Nasledujúcich 2000 rokov teda od narodenia 10 Panteismus je učenie, podľa ktorého Boh neexistuje mimo svet, ale Boh a svet je to isté. 11 Dúha je symbolom hnutia New Age 12 Pracovným modelom svetového zjednotenia je pyramída, ktorá svojou štruktúrou predstavuje stupňovitú skladbu Nového svetového poriadku. 13 Revolúcia znamená v astronómii obeh; pozn. prekl. 11

12 Krista až do 5. februára 1962, keď sa slnko, mesiac (v úplnku) i päť voľným okom viditeľných planét zoskupilo v znamení vodnára bolo v znamení rýb. Ryba bola v prvých kresťanských storočiach často užívaným symbolom a poznávacím znamením medzi kresťanmi a je odvodená z gréckeho slova pre rybu i-ch-th-y-s, čo odpovedá počiatočným písmenám zkratky pre vyznanie viery: Ježiš Kristus Boží Syn, Spasiteľ. 14 Od 5. februára 1962 sa teda nachádzame v znamení vodnára. Podľa učenia New Age vyleje vodnár na svet vodu ako symbol nového ducha (prekrstenie). Tento duch má viesť ľudstvo nového veku k rozšíreniu vedomia a uschopniť ho viesť život bez ťažkostí a problémov. 15 Týmto sa kruh uzatvára; a tak ako už bolo spomenuté na začiatku, znovu tu stojíme pred svetovládou (One World) a svetovým náboženstvom, z ktorého ale nežiari Kristus ako Kýrios, ale ako rovný medzi rovnými! Rok 1962 nášho letopočtu je preto pre isté kruhy obzvlášť významným. Natíska sa tu závažná otazka: je to skutočne iba čistá náhoda, že zahájenie druhého vatikánskeho koncilu pripadlo na tento rok? Dokonca aj najbližšie okolie pápeža Jána XXIII. bolo zmätené jeho neočakávaným a náhlym rozhodnutím, zvolať v tak nemožne krátkom termíne na rok 1962 koncil. A takisto aj nový Missale Romanum 16 Jána XXIII. spadá do tohoto roku! Podujatie z 27. októbra 1986 v Assisi, ktorého duch mení svet, ktoré bolo ako znamenie hlbokého zárezu do ľudských dejín celosvetovo viditeľné, ktoré má preniknúť hlboko do vedomia a spôsobiť počiatok Nového veku a ktoré je chápané samotným pápežom Jánom Pavlom II. ako iniciačný štart pre nové náboženské svetové hnutie, má samozrejme svoju dlhšiu predchádzajúcu históriu. 14 SAKA-Informationen, č. 9, CH-4011 Basel, Postfach 51 sept. 1987, str. 14 aď. 15 P. Josef Boxler v Mysterium Fidei, CH-4622 Egerkingen, č. 6, jún 1988, str Tj. Rímsky misál; pozn. prekl. 12

13 II. Predhistoria Assisi Na počiatku bol istý duchovný postoj, ktorý sa snažil dosiahnuť všeobecnú náboženskú toleranciu, čo malo v praxi znamenať jednotu, rovnoprávnosť, univerzálne bratstvo a nakoniec zjednotenie všetkých náboženstiev. To vlastne znamená, že tu šlo o zrieknutie sa nároku katolíckej Cirkvi na jedinečnosť a absolútnosť a takisto o zrieknutie sa misijnej činnosti v biblickom zmysle poslania. Tu máme nábeh k demolácii kresťanského poriadku a počiatok nástupu k výstavbe antikresťanského svetového systému. Plánovanie a prevedenie spomenutého antikresťanského svetového systému je v rukách zástupcov liberálnych táborov osvietenského humanizmu. S húževnatosťou a im typickou mravčou usilovnosťou organizujú nespočetné zhromaždenia a kongresy, na ktorých je prebúdzaný duch náboženskej tolerancie, vypracovávané základy pospolitosti pre veľké náboženstvá a všemožne podporovaná náboženská jednota ľudstva. Vedúcou myšlienkou pre vytvorenie nábožensky oslobodeného sveta bolo údajne pre všetky náboženstvá platné zlaté pravidlo. 17 Už v r umožnila aktivita celosvetovej siete jednotlivcov ako aj spoločností usporiadať v Chicagu Svetový kongres náboženstiev, kde sa tiež podarilo západnému liberalizmu naviazať veľmi svojrázne spojenia s východnými svetovými náboženstvami. Liberálne ciele chicagského kongresu našli svoj zvláštny výraz v prednáške V ivekanandu, žiaka a nástupcu Ramakr išnu. Už vtedy na pôde náboženského parlamentu v Chicagu 1893 hájil tento svami (t.zn. duchovný vodca) Vivekananda princíp medzináboženského dialogu, ktorému by mala patriť budúcnosť. Napriek tomu, že sa neohinduizmus vydáva za dokonalé stelesnenie pravdy, kľudne hlása náboženskú toleranciu, lebo nevylučuje žiadne náboženstvo. Preňho sú všetky náboženstvá cestami k večnému-jednému, ktorý sa veriacim zjavuje pod rôznymi aspektami a menami. 18 Bengálsky hinduistický reformátor Ramakr išna ( ) u- viedol do praxe učenie védantskej filozófie 19 v tom zmysle, že v niž- 17 Mysterium Fidei, por. pozn. 6, str Tamtiež, str Vedanta (v sanskrte = koniec védy) je na védických upanišádách spočívajúca hinduistická filosofická škola brahmanov, učiaca dokonalý monismus. 13

14 ších stupňoch poznania uctieva rôzne indické či mohamedánske božstvá a Krista, počas stavu duchovného ponorenia ku vše-jednému neosobnému absolútnu. Podľa jeho vzoru sa pokúša Ramakrišnova misia vysvetlovať najrôznejšie indické a neindické formy viery a kultu ako predstupne védantickej vše-jednoty. 20 Vivekananda ale v Chicagu nekázal celkom v zmysle učenia svojho učiteľa Ramakrišnu vytvoriť univerzálne zmiešané náboženstvo,...ale zmierlivú toleranciu, ktorá by sa vyhýbala sporom a zaistila vzájomnú pomoc. Kresťan sa nemá stať hinduistom či buddhistom, ani hinduista a buddhista kresťanom. O to viac by si mal každý vyznávač týchto náboženstiev osvojiť ducha ostatných náboženstiev, ale zachovať si aj vlastnú svojráznosť. Vivekananda týmto predstavil princíp medzináboženského dialógu, ktorému by mala patriť budúcnosť. Tieto jeho slová padli na úrodnú pôdu, lebo zhruba o deväťdesiat rokov neskôr prehlásil vatikánsky sekretariát pre nekresťanov v dokumente Dialog a misie (1984), že tajomný a mlčanlivý duch Boží otvorí cestu dialógu, aby prekonal rasové, spoločenské a náboženské rozdiely a umožnil vzájomné obohacovanie. Ohľadne Assisi Ján Pavol II. 21. septembra 1986 žiadal v mene mieru od všech pozvaných náboženstiev zachovať radikálnu vernosť svojim náboženským tradíciam. Doslova vtedy povedal: Táto spoločná radikálna vernosť k vlastným náboženským tradíciam je dnes viac ako inokedy požiadavkou mieru. 21 Výzvou predstaviteľom nekresťanských náboženských spoločenstiev zachovávať radikálnu vernosť svojim vlastným náboženským tradíciam, bol po prvýkrát v celých dejinách katolíckej cirkvi pápežom zrušený záväzný príkaz Pána Ježiša Krista o misijnom poslaní cirkvi! Rovnako podobne sa už nedbá na výrok Pána Ježiša o triedení duchov (Mt. 10,34), pretože je v príkrom a diametrálnom rozpore so súčasnou cirkevnou politikou a prekáža dialógu s inovercami. Aby sa to čo najviac zdôraznilo, zaviedol sa nedávno do cirkevnej terminológie nový slovný obrat, že by bolo mylné a zavádzajúce hovoriť o rôznych náboženstvách, namiesto toho by sa malo radšej hovoriť, že 20 Helmut Glasenapp, Die nichtchristlichen Religionen, Fischer Lexikon Nr. 1, Tamtiež, porov. pozn. 6, str

15 existujú rôzne náboženské tradície, ktoré je treba využiť ku vzájomnému korigovaniu a obohacovaniu. 22 Potom už ani veľmi nezarazí, keď Ján Pavol II. nielenže podporuje úplne verejne náboženskú toleranciu, ale dokonca stavia indickú duchovnú toleranciu za akúsi normu. Vo svojom príhovore 5. februára 1986 v indickom Madrase mimo iného povedal: V súvislosti s náboženským pluralizmom je duch tolerancie, oddávna prináležiaci indickému dedičstvu, nielen žiadúci, ale priamo prikázaný. 23 Tu sa natíska otázka, či Ján Pavol II. nezbadal, že hinduistické osobnosti vyžadujú náboženskú toleranciu výhradne v zmysle ich vlastného hinduistického náboženského poňatia? Práve tým, že hinduizmus nevylučuje žiadne iné náboženstvo a hlása náboženskú toleranciu, nárokuje si byť stelesnením náboženskej pravdy. Po Svetovom kongrese náboženstiev v 1893 v Chicagu stal sa Berlín ďalším míľnikom, kde sa r konal Svetový kongres za slobodné kresťanstvo a náboženský pokrok. Aj nad týmto zhromaždením zástupcov svetových náboženstiev sa vznášal Vivekanandov duch. Istý profesor V a s v a n i vyzval všetky náboženstvá k bratskému zjednoteniu. Ďalej vyhlásil, že svetové náboženstvá si nie sú konkurentmi, ale bratia; bolo by celkom oprávnené zjednotiť sa a vytvoriť spoločnú rodinu viery ku cti Otca, ktorý pôsobí v nás všetkých. Na záver kongresu predniesol Pére Loyson 24 za všetkých Otčenáš. Táto možnosť už r v Assisi nebola, pretože sebavedomie nekresťanských svetových náboženstiev v rokoch vzrástlo a samotná cirkev začala tolerantnému duchu medzináboženského dialógu medzitým holdovať. Ďalší krok smerom k jednotnému svetovému náboženstvu vykonal r Rudolf Otto, 25 zakladateľ modernej náboženskej vedy a 22 Tamtiež, str Tamtiež, str Charles Loyson, katolícky teológ, nar v Orleans, v Paríži. Od r karmelitán (rádove meno Pére Hyacinte). Jeho snahy o cirkevnú reformu ho priviedly až ku konfliktom, ktoré napokon kvôli odmietnutiu uzáverov I. vatikánského koncilu (1870) skončily jeho odpadom od katolíckej Cirkvi. 25 Rudolf Otto, nemecký evanjelický teológ a náboženský filosóf ( ). Bol profesorom v Göttingene, Vratislave a Marburgu; popredný predstaviteľ teológie na nábožensko-fenomenologickom a porovnávacom základe. Významná je 15

16 predstaviteľ slobodného kresťanstva. O. i. založil Náboženský zväz ľudstva s cieľom podporovať jednotu náboženstva a mieru vo svete z pocitu náboženskej zodpovednosti. Jeho organizácia Náboženský sväz ľudstva existuje dodnes ako dôležité spojivo medzi náboženskou vedou a svetonázorovými bojovými spoločnosťami. Ottove náboženské poňatie vytvára tiež vedeckú základňu pre Hnutie za slobodné kresťanstvo a pre Náboženský zväz ľudstva. Liberálno-náboženské hnutie z Chicaga a Berlína prerástlo na tomto podklade do pevnej organizácie a dosiahlo vedeckého základu. Niektorí náboženskí vedci zastávajú dodnes názor, že moderná náboženská veda poskytla dôkaz pre možnosť konečnej jednoty všetkých náboženstiev. Roku 1957 sa to snažil dokázať Friedrich Heiler 26 v Brémach na zasadaní Náboženského zväzu ľudstva vo jeho štúdia o tvárnosti a štruktúre náboženských skúseností, rovnako ako jeho porovnanie kresťanskej a indickej nábožnosti. 26 Friedrich Heiler ( ). Pôvodne rímsky katolík, prestúpil vo Švédsku pod vplyvom Nathana Söderbloma do luteránskej cirkvi. Od r bol profesorom porovnávacích dejín náboženstva a náboženskej filosofie na teologickej fakulte v Marburgu, pôsobil na filosofickej fakulte, r sa stal vedúcim náboženských zbierok marburskej univerzity. Na Söderblomov podnet sa Heiler stal priekopníkom ekumenického hnutia a hnutia Una Sancta. Od r bol predsedom Evanjelicko-ekumenického sdruženia a tak ako Rudolf Otto se zasadzoval za spoluprácu veľkých náboženstiev. Heiler bol popredným predstaviteľom porovnávacej náboženskej vedy. - Nathan Söderblom (vlastným menom Lars Olof Jonathan, ), švédsky luteránsky teológ. Od roku 1901 bol profesorom v Uppsale, od r tiež v Lipsku sa stal uppsalským arcibiskupom. Söderblom bol spolupracovníkom Svetového zväzu kresťanských študentov. Je považovaný za skutočného zakladateľa ekumény a mal rozhodujúci podiel na liturgickej obnove; usiloval o jednotu kresťanských cirkví. Svoju ekumenickú činnost korunoval na konferencii svetových cirkví v Štockholme. Roku 1930 obdržal Nobelovu cenu za mier. Söderblom bol ale tiež aj vysokostupňový slobodomurár. Roku 1904 ho vysvätili za kňaza vyznavačov ohňa vo svätyni Ahura Nazdan. Ako iluminát zasadal v Rade 33 a dá sa právom domnievať, že od tej doby spolurozhodoval ako vedúci člen Svetovej rady cirkví o postupe Novus Ordo Seclorum; o predstaviteľoch ekumény v USA sa to vie s istotou. - Svetový zväz kresťanských študentov založil r John Mott, člen Phi Kappa Societ y, tajnej organizácie so slobodomurárskymi obradmi a prísahou mlčanlivosti. - Od roku 1928 bol generálnym tajomníkom Svetového zväzu kresťanských študentov holandský reformovaný teológ Willem Adolf Viser t Hooft. Nar. 1900, v rokoch bol generálnym tajomníkom Ekumenickej rady cirkví, nositeľ Mierovej ceny nemeckých knih- 16

17 svojej prednáške s názvom Jednota a spolupráca náboženstiev. Pre Heilera platí výsledok modernej náboženskej vedy ako dôkaz, že sa Boh zjavil vo všetkých náboženstvách a preto požaduje univerzálnu vieru ľudstva, ktorá by ako jediná zodpovedala univerzálnemu Božiemu zjaveniu. To je základňa pre Hnutie slobodného kresťanstva. Slobodné kresťanstvo znamená predovšetkým oslobodenie od všetkých dogmatických nánosov cirkevného kresťanstva. V spojení s modernou náboženskou vedou a nedogmatickým kresťanstvom tu ide predovšetkým o bojové spoločenstvo proti autoritatívnej a exkluzívnej náboženskej dynastii a proti akejkoľvek dogmami zviazanej cirkevnosti. Toto spoločenstvo, odvolávajúc sa na poznatky modernej náboženskej vedy a teológie, vyžaduje od kresťanstva zrieknutie sa akéhokoľvek nároku na absolútnosť a výlučnosť ako aj uznanie ostatných náboženstiev za rovnoprávnych partnerov. V tomto požiadavku sa zhoduje so snahami nekresťanských náboženstiev. Postavenie slobodného kresťanstva popisuje G u s t a v M e n - sching 27 nasledovne: Takéto kresťanstvo slobody synov Božích (Rim. 8,21) vlastní celosvetové pôsobenie boha i slova v dejinách náboženstiev tejto zeme. Nezbytným dôsledkom je obsahová tolerancia, to znamená žiadne púhe trpenie či dokonca útrpné strpenie cudzích náboženských presvedčení a praxí, ale uznanie cudzích náboženstiev ako skutočne pravú možnosť stretnutia so sviatosťou. Pre Menschinga je dogma o božstve Krista samozrejme iba mytologickým výtvorom Cirkvi. Ježiš Kristus je iba jeden z veľkých Synov Božích, len jeden z náboženských géniov ľudstva. Je jasné, kupcov (spolu s Augustinom Beom [a neskôr aj Václavom Havlom; pozn. prekl.]) Visser t Hooft bol takisto slobodomurár, pravdepodobne podľa yorkského obradu, johanitský majster a bilderbergovec. - Augustin Bea ( ), nemecký jezuita a od r kardinál, od r predseda vatikánského Sekretariátu pre jednotu kresťanov, pôsobil tiež ako vyjednávač medzi Židovstvom a Vatikánom pri prípravách II. Vatikánskeho koncilu. 27 Gustav Mensching, náboženský vedec (nar ), sa stal r profesorom v Rige, 1936 učiteľom a 1942 profesorom v Bonne. Program neteologického a prísne nábožensko-vedeckého posudzovania kresťanského náboženstva v obecnej náboženskej vede vypracoval vo svojich dielach, zvlášť venovaných fenomenológii a sociológii náboženstva. 17

18 že cirkevné dogma o Božom vtelení Ježiša Krista predstavuje nárok na absolútnosť a výlučnosť. Nábožensko-liberálne svetové hnutie, založené r.1893 v Chicagu, získavalo stále viac pôdy pod nohami a mohutnelo. A tak práve s ohľadom na Chicago a Berlín uviedol sir Francis Younghusband v r v Anglii do života World Congress of Faith, ktorého zasadania boli spojené s medzináboženskými bohoslužbami. Francis Younghusband hovoril o väčšom kresťanstve, ktoré musí byť otvorené a ktoré je schopné zriecť sa všetkých dogmatických úzkostí, aby tak vychádzalo v ústrety nekresťanským častiam ľudstva. Kristova smrť na kríži nehovorí ostatným náboženstvám nič a ľudia potrebujú skôr vznešený symbol, než nástroj mučeníctva. Také a podobné výroky len potvrdzujú, že nábožensko-liberálne hnutie stojí voči kresťanstvu bez akéhokoľvek porozumenia; neuznáva, že posolstvo Kríža odkrýva a vysvetľuje základné problémy ľudskej existencie, ktoré sú z nábožensko-liberálneho stanoviska neriešiteľné. Napriek akýmkoľvek snahám nie je také nábožensko-liberálne svetové hnutie v stave vydať takú výpoveď, ktorá by dokázala uspokojivo čeliť biblickému stanovisku. V r bola nemecká vetva svetového zväzu náboženstiev pričlenená ako duchovne spríbuznený Náboženský zväz ľudstva do World Congress of Faith. Medzi ďalšie hnutia s podobnými cieľmi ako už spomenuté patrí Ananai-Kyo svetový kongres náboženstiev ( = World Religions Congress on the Foundation of the World Peace through Religion ), ktorý založil Y o no s u k e N a k a no, International Association for Liberal Christianity and Religious Freedom, World Parlament of Religions, Universal Religions Alliance, ako aj v Indii vzniknutý Vishva Dharma Sammelan (World Conference of all Religions). A ešte je potrebné zmieniť sa obzvlášť o hnutí, ktoré svojimi aktivitami vyústilo bezprostredne do Svetového dňa modlitieb v Assisi je ním Svetová konferencia náboženstiev za mier pod anglickou skratkou WCRP. WCRP sa po prvýkrát zišla r v joponskom Kjótu za účasti 260 delegátov z 39 zemí a 10 náboženstiev; na programe stretnutia bolo úsilie všetkých náboženstiev za svetový mier. 18

19 Krátko pred udalosťami Svetového dňa modlitieb z 27. októbra 1986 v Assisi sa zišla medzinárodná rada Svetovej konferencie náboženstiev za mier v čínskom Huai-rou u Pekingu a vyzvala všetky sekcie WCRP viac sa angažovať vo výchove k mieru a premeňovať každú kultúru v kultúru mieru. 28 Predpokladom tohoto je: keď chcú náboženstvá spoločne podporovať mier, musia najskôr uzavrieť mier medzi sebou, teda aj tu ide o uznanie a úctu všetkým náboženstvám skrze obsahovú náboženskú toleranciu. Iba tak bude možné Svetový deň modlitieb, ako ten z 27. októbra 1986 v Assisi úspešne uskutočniť. Nie je náhoda, že medzi prominentnými účastníkmi modlitebného stretnutia bol aj predseda WCRP. Za zmienku tiež iste stojí, že tento krúžok pozýval predovšetkým predstaviteľov islámu a jeden účastník tam dokonca prestúpil z katolíctva na islám. 29 Tak vďaka osobnej energickej činnosti Jána Pavla II. dosiahlo toto hnutie, ktoré vyšlo r z Chicaga, r v Assisi svoje vyvrcholenie! 28 por. pozn. 6, str Tamtiež, str

20 III. Medzináboženský kult v Assisi Podľa novín Osservatore Romano znamenal modlitebný deň náboženstiev za svetový mier dňa 27. októbra 1986 v Assisi pre Vatikán významný medzník v dejinách ľudstva, ktorý prenikol hlboko do povedomia ľudí a má vyvolať nástup nového veku. A Vatikán skutočne starostlivo pracoval na tom, aby sa so žiadúcim súhlasom verejnosti, no predovšetkým katolíkov s týmto novým vekom nič neprehliadlo, nezanedbalo a nič neostalo bez povšimnutia. Všetko bolo čo najdôkladnejšie pripravené a zorganizované. Tak bol napríklad za zahajovací deň vybraný pondelok, pretože je to v sakrálnom zmysle neutrálny deň, tzn. že v žiadnom zo svetových náboženstiev nie je dňom Pána. Vyhovelo sa tým všetkým náboženským predstaviteľom a znamenalo to aj zabezpečenie ich plnej a činnej spolupráce. Počas modlitebného stretnutia sa menovite vzývali Bodhisattva, 30 Višnu (Brahma), indiánsky Veľký duch, Alláh, Matka Zeme, štyri vetry, hrom a duchovia afrických predkov. 31 Prítomní boli predstavitelia islámu, buddhizmu, hinduizmu a šintoizmu, reprezentanti sikhov, parzov a starovýchodných cirkví, kresťanských svetových spoločenstiev a organizácií ako aj katolíckej cirkvi. Ján Pavol II. vítal svojich hostí na schodišti mariánskej baziliky, stojacej na tom mieste, kde sv. František 3. októbra 1226 vo svojom kostolíčku Portiunkula, ktorý bol vlastne jeho skutočným domovom, navždy zavrel svoje pozemské oči. Nerobil to ale ako predseda modlitebného stretnutia, ale zo skromnosti iba ako pán domu (!). V skutočnosti mala byť týmto gestom vyjadrená a podtrhnutá rovnoprávnosť, nezávislosť a svojbytnosť všetkých zúčastnených náboženstiev. Takisto aj v uvítacom prejave Jána Pavla II. bol skrytý signál, ktorým sa všetkým náboženstvám potvrdzovala ich nedotknuteľná legitimita a plné uznanie. Oslovením Bratia a sestry..., ktoré Nový 30 Bodhisattva je v buddhistickom písomníctve k osvieteniu určená bytosť, budúci Budha. - Brahma (sanskrt) je v indickom náboženstve absolutno, personifikované ako boh stvorenia. - Višnu je jedným z mocných indických božstiev; pre mnohých hinduistov je najvyšším bohom, ztelesnením princípu zachovania a obnovy sveta. 31 Démoni woodoo (pozn. prekl.) 20

21 Zákon vyhradzuje výlučne iba príslušníkom Božieho ľudu (t. zn. katolíckej Cirkvi Božej), prejavil svoju náboženskú toleranciu, ktorá je však v hrubom a príkrom rozpore s celým Svätým Písmom ako aj celej cirkevnej tradície! Ján Pavol II. dal takto jasne najavo, že sa stotožňuje so všetkými náboženstvami a že sa cíti byť bratsky spojený s ich predstaviteľmi. Po privítaní vošli vodcovia a predstavitelia svetových náboženstiev do baziliky. Aj táto scéna mala byť dôkazom bratského prejavu a ztotožnenia sa s cudzími náboženstvami. Ich vstup do katolíckeho svätostánku symbolizoval a signalizoval otvorenie sa katolíckej cirkvi všetkým, teda aj pohanským náboženstvám! Požiadavok spásnej viery a krstu ako predpoklad pre vstup do spásnej katolíckej Cirkvi nielenže nebol v Assisi vznesený, ale dokonca nebol ani v najmenšom naznačený! Do svätostánku vkročil ako prvý Dalai Lama, 32 odetý v žltočervenom plášti. Po ňom nasledovali rôzni buddhistickí a hinduistickí predstavitelia, šintoisti, 33 sikhovia, 34 parsisti 35 a po nich moslimovia. Radu nekresťanských reprezentantov uzatvárali traja krikľavo oblečení africkí čarodejníci a dvaja indiánsky šamani. Potom vošli Židia pod vedením rímskeho vrchného rabína, nasledovaní zástupcami rôznych kresťanských vyznaní Západu i Východu. Ako posledný z nich potom anglikánsky arcibiskup z Canterbury. Celý sprievod uzatváral pápež s katolíckou skupinou. Celkovo sa na podujatí zúčastnilo 50 nekresťanských náboženských vyznaní, medzi nimi ako už bolo spomenuté Dalai Lama, ďalej generálny tajomník Islámskeho svetového kongresu, jeden vnuk Mahatma Ghandiho ako zástupca Sikhov, (o ktorých práve v tom čase kvôli povstaniu v Pandžábu svetová tlač plnila titulné 32 Dalaj Láma je svetskou hlavou tibetského lámaizmu; je považovaný za inkarnáciu Bodhisattva, patróna Tibetu. Lámaismom sa rozumie forma buddhizmu, predovšetkým v Tibete a v Mongolsku. 33 Šintoismus (japon. Shinto = cesta bohov) je národným náboženstvom Japoncov, zbožňovaným uctievaním duchov predkov, teda duchov zomrelých. 34 Sikhovia (Sikh = Hindustanský adept) sú stúpenci náboženského spoločenstva, ktoré je syntézou islámu a hinduizmu; od 17. storočia je vojensky organizované. 35 Indické Zoroastrovo náboženstvo; svedectvo ich učenia sú chrámy ohňa. Svojich mŕtvych vystavujú v tzv. vežiach mlčania. 21

22 stránky) a mnohí a mnohí ďalší od parsistov, až po predstaviteľov prírodných náboženstiev Afriky a Ameriky. Ku kresťanskej skupine patrili o. i. generálny tajomník Svetovej rady cirkví, metropolita F is a r e t e z moskovského zahraničného výboru ruskej pravoslávnej cirkvi, viceprezidentka luteránskeho svetového zväzu, ako aj tajomníci metodistickej svetovej rady a baptistickej svetovej aliancie; bol medzi nimi aj A l l e n B o e s a k z Južnej Afriky. Nemecký list Rheinische Merkur z o.i. napísal: V polkruhu chórového priestoru baziliky Santa Maria degli Angeli... sedel pápež ako náboženský vodca medzi ostatnými. Všetci sedeli na rovnakých sedadlách a nikto z nich nebol zvýraznený nejakým vonkajším znamením. Ak je všeobecne známe, ako starostlivo je pri katolických kultovných obradoch zvýraznené duchovné postavenie pápeža vonkajšími symbolmi, potom zrieknutie sa týchto je veľmi príznačné. Reportéri videli v zasadacom poriadku symbolický náznak vyjadrenia rovnoprávnosti všetkých zúčastnených náboženských vyznaní. Ako veľmi záležalo Jánovi Pavlovi II. aby vydal pred všetkými ľuďmi svedectvo o uznaní rovnoprávnosti všetkých náboženstiev, je možné rozpoznať z jeho želania, ktoré vzniesol už pred modlitebným stretnutím a označil za spoločnú povinnosť všetkých zúčastnených náboženstiev. Doslova sa tam hovorí: Táto spoločná radikálna vernosť k vlastným náboženskym tradíciam je dnes viac ako kedykoľvek predtým požiadavkou mieru. Každý z prítomných v Assisi sa bude modliť k Bohu podľa svojich vlastných náboženských tradícií! Ján Pavol II. nevyžadoval od svojich hosťov, tak ako prikazuje Sväté Písmo i biblická misia katolíckej cirkvi, opustiť falošné n u - mina 36 a vzývať iba jediného pravého Boha, ale ich naopak vyzýval, aby sa v radikálnej vernosti ku vlastnej tradícii modlili za mier ku svojim božstvám. Je teda úplne jasné, že keby Ján Pavol II. trval na uskutočnení prvého Božieho prikázania, svetový modlitebný deň náboženstiev by sa nikdy nemohol uskutočniť. Akýkoľvek záujem na jeho realizácii a 36 Numen (latinsky) je božstvo, božská bytosť ako činná moc bez hlavných osobných obrysov. 22

23 hladkom priebehu nemôže byť pre nikoho zámienkou na ignorovanie toho najzákladnejšieho Božieho prikázania a zrieknutia sa biblického poslania katolíckej cirkevnej misie! Naviac je bolestné, že k tejto zrade došlo práve v domovskom meste sv. Františka, ktorý vďaka svojej radikálnej vernosti ku Kristovi patrí k najväčším svätcom v dejinách katolíckej cirkvi! Práve pre túto svoju radikálnu vernosť stal sa sv. František zakladateľom jedného z najvýznamnejších misijných rádov a sám bol takisto misionárom, pretože veľmi dobre vedel, že ľuďom nie je dané žiadne iné meno, v ktorom by mohli dospieť k spaseniu a skutočnému mieru, než meno Ježiša Krista! Je priamo potupné, že sv. František musí v náboženskej a teologickej súvislosti s týmto hanebným modlitebným dňom strpieť tak hroznú urážku svojej podstaty a poslania, práve skrz katolícku cirkev. A práve jeho ctihodnej pamiatke sa musí prihodiť taká nehorázna nespravodlivosť! On, misionár Ježiša Krista, bol spotvorený do falošného medzináboženského symbolu mieru, zmierenia a bratstva! V Assisi boli Jánom Pavlom II. jednotlivým i nekresťanským náboženstvám dané k dispozícii katolické chrámy a kostoly za účelom praktikovania ich modloslužobných kultických obradov! Hanebnosť na posvätnom mieste! V opátskom kostole San Pietro si svoj kultický stánok zriadili buddhisti: Tu, vedľa kríža prastarého kostola vialy buddhistické modlitebné farebné vlajky, tam vo vnútri zase na svätostánku s Eucharistiou (!!!) 37 stála soška Buddhu, vedľa sviečok dymili kadidlové tyčinky, miesto hlaholu zvonov burácal gong a miesto gregoriánskeho chorálu zaznievali buddhistické sútry. 38/39 37 Porov.: abbé Daniel Le Roux, Pierre m aimes-tu? Jean-Paul II.: Pape de Tradition ou Pape de la Révolution?, Edition Fideliter F Escurolles, str. 144 obr. č. 35 a 36; a: Mitteilungsblatt der Priesterbruderschaft St. Pius X. für den deutschen Sprachraum, Nr. 98, februar 1987, str. 12. obr. hore. 38 Sútra (sankrtsk = príručka) je systematicky vypracovaná autoritativna doktrína nábožensko-filosofických predstáv Indie, zčasti pocházajúcich až z védskych dôb. 23

24 Buddha nad Kristom! Buddhistické osvietenie vedľa viery v Božstvo Ježišovo? Podľa D. T. Suzukiho, zástupcu Zen-Buddhizmu, 40 to znamená: V zážitku osvietenia nie je žiadny Boh, žiadny stvoriteľ, žiadna vlastná duša, žiadne ukrižovanie, žiadne delenie na dobro a zlo, na priateľa a nepriateľa, ďalej v inšpirácii nie je strata raja, konanie súdu, nadobytie nesmrteľnosti, vyznanie sa k spasiteľovi a vstúpenie do jeho kráľovstva. Suzuki ďalej hovorí: Ukrižovaný Kristus, to je hrozný pohľad a ja si nemôžem pomôcť, ale v mojich predstavách sa spája so sadizmom duchovne predráždenej fantázie. Aký to radikálny a rozporuplný protiklad ku kresťanstvu, k Obete Kríža a zmŕtvychvstania Syna Božieho, Ježiša Krista, k jeho milostivému oslobodeniu (spásy) človeka od dedičného hriechu a jeho pozdvihnutie do stavu nádeje dedičstva Božích detí! Neďaleko od buddhistov sa modlili šintoisti. Rovnako aj hinduistom a sikhom boli dané k dispozícii katolícke cirkevné stavby, aby v nich svorne vedľa seba prevádzali svoje kultické obrady. Veľkú pozornosť si zaslúži a v žiadnom prípade to nesmie byť prehliadnuté že ako moslimovia tak aj Židia odmietli praktikovať svoje náboženské kultické obrady v kresťanskom svätostánku, čím dali jasne a dôrazne najavo svoje dávne pevné a nezmeniteľné presvedčenie! Jadrom Islámu je viera v jedného neporovnateľného Boha, stojaceho nad svetom, ale pevne ho ovládajúceho. Najstručnejší výraz nachádza táto viera v 112 súre koránu, kde sa hovorí: Je jeden Boh, večný Boh. Neplodí a nebol splodený a nikto sa mu nevyrovná. Islám považuje za ťažký omyl a blud k neporovnateľnému Bohu pridružovať inú bytosť. Z toho vyplýva jednoznačný cieľ zakladateľa islámu, Mohameda, rozdrtiť kresťanstvo a získať celý svet pre U buddhistov a džajnasov sú sútry (Pali a Prankrit Sutta) určitými odsekmi kanónických spisov. 39 Porov. pozn. 8, tu č. 120, február 1987 str Zen- (buddhizmus), japonsky zen = meditácia. Ide o japonský smer buddhizmu, školu meditácie Mahajana, odvodenú od meditačnej školy Inda Bodhidharma, ktorú založil v Číně v 6. stor. po Kr. V 13. storočí sa rozšírila do Japonska a dosiahla tam rozhodujúceho významu (kde pôsobí dodnes). Pomocou meditácie sa usiluje o prekonanie vlastného ja a tým o aktiváciu duchovných síl. 24

25 islám. Niektoré súry koránu priamo vyzývajú k totálnemu zničeniu kresťanstva. Tu je niekoľko príkladov: 2. súra, 40: Tí, ktorí neveria a popierajú korán, prepadnú pekelnému ohňu a už v ňom zostanú. 2. súra, 192: Zabíjajte ich, kde len na nich narazíte. Vyžeňte ich, odkiaľ vás oni vypudili; vyhnať je horšie než zabiť. 3. súra, 119: Ó veriaci! Nepriateľte sa s takými, ktorí nepatria k vášmu náboženstvu, lebo tí vás neprestanú pokúšať a prajú si len vašu skazu. 5. súra, 52: Ó veriaci! Nevyberajte si za priateľov ani kresťanov, ani židov. Kto ich má za priateľov, je jedným z nich. 8. súra, 40: Bojujte proti nim tak dlho, až prestanú všetky pokušenia a Allahovo náboženstvo sa všade rozšíri. 48. súra 17: Buď sa budú hlásiť k islámu, alebo ich potierajte. 76. súra 5,32: Vskutku, pre neveriacich sme pripravili reťaze, šibenice a oheň pekelný. 41 Napriek tomu všetkému Ján Pavol II. osobne vyzýval, aby si každý vo vernosti k zdedenému náboženstvu vykonal svoje modlitby za mier vo vlastnej náboženskej tradícii a aby boli tieto v rôznosti náboženstiev prednesené najvyššej moci. Ako sa ale jasne ukázalo a iné sa ani nedalo očakávať že rôzne náboženstvá sa dovolávali svojich veľmi rozdielných najvyšších mocí. Takisto nepochopiteľné je prehlásenie Jána Pavla II., že každý v Assisi prednesie prítomnému Bohu modlitbu podľa svojej vlastnej náboženskej tradície. Takisto aj tu je samozrejmé, že všetky tie rôzne náboženstvá nepredkladajú svoje modlitby k Bohu to znamená nie k jedinému, pravému a spásnemu Bohu biblického zjavenia ale že oslovujú svoje veľmi rozdielne božstvá a numina, pretože žiadne nábo- 41 Einsicht, júl 1988, str. 43 (D München, Postfach ) Der Koran, Goildman Verlag 1959, 8. vyd. - Jednotné číslovanie veršov súr neexistuje, k čomu je treba prihliadnúť pri eventuálnom porovnávaní. 25

26 ženstvo, ktoré samo seba berie vážne, sa nevzdá svojej vlastnej absolútnej pravdy. Záverečná ceremónia Svetového dňa modlitieb bola opäť poznamenaná hlbokou symbolikou. Opatrnosť a pokorná zdržanlivosť Vatikánu toto divadlo neumiestnila do kostola s hrobom sv. Františka, ale na námestie pred ním! Vstup delegátov svetových náboženstiev do baziliky by totiž mohol viesť k mylnej domnienke, že konečným cieľom stretnutia v Assisi bola katolícka cirkev a nie transcendencia spoločná všetkým náboženstvám! Mierove modlitby jednotlivých náboženstiev tiež jasne a jednoznačne ukázali, že sa tu v žiadnom prípade nedá hovoriť o nejakom pokuse o náväznosť alebo o zblíženie s kresťanstvom. Mierová modlitba buddhistov bola úplne jednoznačným vyznaním viery k mahâyâna-buddhizmu 42 (aj hînayâna-buddhizmus bol zastúpený jedným thajským bhikšu 43 ). Vyprosoval sa tu mier od božstva Bodhisattva Sangha. Táto modlitba je výzva pre všetkých, aby nastúpili na cestu a nakoniec vlastnými zásluhami a mocou Bodhisattva dospeli v najvyššiemu buddhistickému cieľu aby sa stali Buddhom (t. zn. precitli v nirváne 44 ). Týmto je prekázaný nepreklenuteľný rozpor s osobným Bohom biblického zjavenia a zdôraznený absolútny protiklad ku kresťanskej dogme vykúpenia a jedinému prostredníkovi medzi Bohom a človekom Ježišu Kristovi! Džajnasovia 45 sa v svojej mierovej modlitbe vyznávali k džajnasismu, teda náboženstva výslovného sebaspasenia. Mierotvorcom 42 Mahâyâna (sanskrt) znamená veľké vozidlo, loď k spáse, čo má pre duchovné dejiny buddhistického náboženstva veľký význam, pretože obohacuje prostý a triezvy buddhismus starších škôl, ktorý sa nazýva hînayâna, tj. malé vozidlo. 43 Bhikšu (staroind.) žobrák, brahman. Bhikšu a bhikk (pali) znamená tiež buddhisticky mních. - Pali je jazyk buddhistických kánonov a ďalších buddhistických spisov, zaraďovaný mezi stredoindické jazyky. Podľa predstáv buddhistov na Ceylone (Srí Lanke) bolo pali jazykom Budhu v jeho vlasti v Magadhe. 44 Nirvána (sanskrt) znamená vyhasnutie resp. zánik a ztotožňuje sa s naprostým blaženým kľudom ako vytúženým cieľom veriacich buddhistov (zbavenie sa nutnosti znovuzrodenia). 45 Džajnas je stúpenec džajnasizmu (dschainasimus, jainasismus, jinismus), teda indického náboženstva, nazvaného podľa čestného označenia Dschainnah (v sanskrite = víťaz), jeho letopočet začína rokom úmrtia svojho zakladateľa, 527 pred Kristom. Zakladateľom náboženstva bol Vardhamana, cirkevným menom Mahavira (= veľký hrdina). 26

27 pre svet je Shanti (natha), ten Pán, ktorý dosiahol najvyššieho stupňa... (časť textu modlitby). Podľa náboženských predstáv džajnasov je mier stavom osvietenia v isatprâgbhârâ. Aj tu je výrazný protiklad k biblickému zjaveniu fundamentálny. A aj tu platí, že sa treba rozhodnúť, ku komu kto prislúcha Vardhamâ Mahâvîrovi alebo Ježišovi Kristovi! V mierovej modlitbe hinduistov 46 síce zazneli texty s monoteistickým podfarbením, pričom tu ale šlo o monoteizmus z upanišád 47 a polyteistických véd. 48 Z toho vyplýva, že aj hinduisti sa vo svojej mierovej modlitbe hlásili k hinduizmu, ktorý sa predstavuje v neprehľadnom množstve náboženských foriem. Jeho základnou tendenciou je však monizmus 49 a učenie, že okolitý svet (viditeľný) je výron absolútneho praprincípu (prapočiatku). Buddhistický monizmus s identitou âtmana 50 a brahmana odporuje zásadne biblicko-kresťanskej viere stvorenia. Biblický vzťah Stvoriteľa ku stvoreniu patrí k základnej podstate určujúcej existenciu a bytie kresťanského náboženstva. 46 Slovo hindu je odvodené od sanskrtského sindhu. Podľa vzoru mohamedánskych dobyvateľov boli ako hindu označovaný tí Indovia, ktorí sa neprihlásili ku kresťanstvu, islámu alebo inému, dogmaticky ľahko definovateľnému náboženstvu. 47 Upanišády sú staroindické ezoterické učenia, (doslova posadením sa u nôh niekoho) alebo inak povedané - pri tejto príležitosti poskytnuté dôverné zdelenia. Upanišády sú istým druhom staroindických teologicko-filosofických textov nerovnakej hodnoty a veku a obsahujú najstaršie filosofické úvahy Indov. 48 Véda (sanskrt) znamená znalosť a ide o úhrn starého náboženského písomnictva Indov. Védy sú považované za písomné zjavenie nadľudského pôvodu a majú rozhodujúcí vpliv na myslenie a jednanie Indov. 49 Monismom sa všeobecne myslí učenie, vysvetľujúce celok sveta jednotným princípom (materialistický monismus z matérie, špiritualistický monismus z ducha; tiež panteizmus). 50 âtman (staroindicky = dych) centrálna predstava indickej filozófie i všetkých indických náboženstiev: pôvodný dych, či sila dychu je prejav osoby človeka, špeciálne jeho duchovná esencia (duša), ktorá sa prejavuje v životnej sile, vo vedomí a poznaní, snažiaca sa o splynutie s brahmanom, ako s božstvom sveta. Keď individuálny âtman dosiahne zjednotenie s absolútnym brahmanom, dochádza k ukončeniu reinkarnačného cyklu a ku konečnému cieľu indickému spaseniu. 27

28 Takže ani tu neostáva nič iné, ako rozhodnúť sa, ktorý zákon chceme nasledovať védický zákon mieru, alebo mierový zákon pokoja Ježiša Krista! Príspevok šintoistov 51 pôsobil skôr všeobecne ako slovo o mieri než ako modlitba. Je to pochopiteľné, keď sa zohľadní, že toto náboženstvo má štátnický význam pre cisárstvo a preto je tiež označované ako tennoizmus. Je teda jasné, že mierová modlitba bola uvedená s ódami na tenno (cisára), ktorý v šintoizmu hraje centrálnu úlohu. Akékoľvek porovnanie kresťanstva s prírodnými náboženstvami Afričanov 52 a Indiánov je absolútne zbytočné. Tam vzýva šaman z posvätného hája u jazera Togo svoj pohanský fetiš veľký palec, tu zasa vyzýva vtáčim perím ozdobený severoamerický Indián prítomných ku spoločnemu fajčeniu fajky mieru. Mierová modlitba moslimov sa otvorene, naprosto zrozumiteľne a zreteľne obracia proti kristologickým a trinitárskym dogmám kresťanstva! Modlitba moslimov pochádza z koránu a bola prednesená s veľkým dôrazom. Začala úvodnou súrou koránu (I.) velebením Alláha. Mimo iné sa tam hovorí: Tebe jedinému chceme slúžiť a teba jediného prosíme o pomoc. Veď nás správnou cestou, cestou tých, ktorí sa tešia z tvojej milosti a nie cestou tých, na ktorých sa hneváš, ani cestou tých, ktorí blúdia. Potom nasledovala súra II. 136: Hovorte: Veríme v Allaha a v to, čo všetko nám zjavil, i v to, čo bolo dané všetkým prorokom od ich Pána. Medzi nimi nepoznáme žiadneho rozdielu a zostávame oddaní Allahovi. V súre IV., 1. sa znovu zôrazňuje prikázanie uctievať jedine Allaha: Ctite Allaha, v ktorého mene vzájomne prosíte. Islámska mierová modlitba končí súrou CXII. V mene Allaha, najmilosrdnejšieho! Hovorte: Alláh je výhradný, samojediný a večný Boh. Neplodí a nebol splodený, a nič sa mu nevyrovná. Aj 51 Šintoizmus: slovo šinto znamená cesta bohov a ide o čínsko-japonské označenie národného náboženstva Japonska, ktoré je božským uctievaním prírodných síl a duchov predkov. Šin (tiež džin, či šen) je označenie v čínštině pre prírodného ducha, slovo to znamená cesta. Príslušnosť k šintoizmu nevylučuje príslušnosť k buddhizmu. 52 Všetky tzv. prírodné náboženstvá Afriky vzývajú pohanských démonov Woodoo, čo sú duchovia zomrelých predkov, ktorými sa ich vyznávači nechávajú dobrovoľne posadnúť. (pozn. prekl.) 28

29 v islámskej mierovej modlitbe nie je mier ukrátený, to ale iba v súvislosti so svätou vojnou! (súra IV., 95 a VIII., 62). Všetko to, čo sa dalo od moslimov v Assisi počuť, bolo jednoznačným a neochvejným vyznaním príslušnosti k islámu. Moslimovia hlásajú nekompromisný monoteizmus a vyžadujú výhradné uctievanie Allaha. Preto tiež ich modlitba hovorí o pravej ceste Allahovej a všetky ostatné náboženstvá kategoricky prehlasuje za bludné cesty, vyvolávajúce Allahov hnev. Tým, že vyžaduje uznanie všetkých prorokov bez rozdielu a popiera božské svedectvo, obracia sa islám priamo proti kristologickým a trinitárskym dogmám kresťanstva. 53 Čo si možno pomyslieť o pápežovi, ktorý má z Božieho poverenia ako samojediný právo, ba dokonca bezpodmienečnú povinnosť, vznášať menom Ježiša Krista nárok náboženskej absolútnosti a pravdy a obhajovať ich či už vhod alebo nevhod pred celým svetom, ale ktorý namiesto toho už ako hostiteľ svojim pozvaním k mierovým modlitbám preukazuje všetkým ostatným (nepravým, pohanským a bludným) náboženstvám b r a t s k é u z n a n i e? Čo si myslieť o pápežovi, ktorý všetkým ostatným náboženstvám, ktoré predložili svoje mierové predstavy, vyslovili svoje náboženské vyznania, ohlásili svoje cesty spásy a ktoré obetovali svoje modlitby rôznym numinám 54, čo potvrdzuje uznanie legitímnosti a vzájomnej rovnoprávnosti všetkých náboženstiev, pričom kresťanstvo je súčasne relativizované? Čo sa dá očakávať od pápeža ktorý riadi akciu, pri ktorej sú sústredené svetové náboženstvá na jednom mieste pred svetovou verejnosťou a (podľa pápežovho požiadavku) prednášajú v radikálnej vernosti ku svojej vlastnej tradícii svoje modlitby k Bohu, či najvyššej mocnosti? V Assisi r vychvaľovali svoje cesty spásy a modlili sa v radikálnej vernosti vlastným náboženským tradíciam ku svojim božstvám postupne buddhisti, hinduisti, jainasovia, moslimovia, šintoisti, sikhovia, predstavitelia afrických a severoamerických kmeňových náboženstiev, židia i kresťania. Pekne vedľa seba tam stáli cesty spásy Siddhârta Gautama, Shânditeva, Šankara, Vardahamâ- 53 Porov. pozn porov. pozn

30 na Mahavîra, Mohameda, Nânak Deva, mystických predkov Zarathuštra, Mojžiša i Ježiša Krista Nazaretského. Postupne a súbežne boly ľudstvu predstavovaní ako najvyššia mocnosť alebo Boh : Buddha, Bodhisattva, Brahma, Jina, Alláh, Kami, Nâm-Sat, veľký hrom, Manitu, Ormazd, Jahve a trojjediný Boh. 55 V uznaní svojich mier podporujúcich modlitieb mohli nekresťanské náboženstvá pokladať aj vlastné metafyzické reality a dejinné sily svojich numina pápežom Jánom Pavlom II. za uznané. Táto teologická skutočnosť bola ešte zdôraznená oznámením nepochybného úmyslu Jána Pavla II. založiť v Assisi nový mierumilovný svet na pevných základoch modlitebnej plurality všetkých náboženstiev. 55 Porov. pozn

31 IV. Zjednotené náboženstvá sveta Modlitebné stretnutie v Assisi spočíva údajne na základnej pospolitosti všetkých náboženstiev. Jasnejšie uznanie nekresťanských náboženstiev, ako sa to stalo v Assisi, už nie je možné. Nevyhnutným dôsledkom z tohoto teologického pohľadu je úplne nový postoj katolíckej cirkvi k nekresťanským náboženstvám, tak ako to bolo slovom i skutkom Jánom Pavlom II. na modlitebnom stretnutí v Assisi vyjadrené. Už vo svojej prvej encyklike Redemptor hominis Ján Pavol II. hovorí: Vďaka tejto jednote [t.zn. tomu, čo nás spája] sa stále viac približujeme dedičstvu ľudského ducha, ako sa prejavil vo všetkých náboženstvách a ako to učí druhý Vatikánsky koncil v Nostra Aetate [v Deklarácii o pomere cirkvi k nekresťanským náboženstvám]. Vďaka tejto jednote sa stále viac zbližujeme so všetkými kultúrami, svetonázormi i so všetkými ľuďmi dobrej vôle. 56 Z toho sa dá jednoznačne odvodiť, že človek (!!) stojí najvyššie: výlučne na skutočnosti ľudského bytia spočívajúca dôstojnosť človeka i sloboda jeho svedomia je postavená a povýšená nad každé Božie zjavenie, nad Božie právo i Božiu autoritu, pretože v dokumente koncilu sa ďalej hovorí: Všetko na zemi je usporiadané k človekovi ako ku svojmu stredu. Keď chceli niektorí účastníci koncilu text doplniť slovami:...a človek je podriadený Bohu ako svojmu stredu, bolo to zamietnuté s oddôvodnením, že nie všetci ľudia by to mohli akceptovať! Na synóde vo Würzburgu ( ) za predsedníctva kardinála Döpfnera ( 1976) schválili jej účastníci nasledujúci výrok: Kristus síce nebol blázon ani rebel, ale bol obidvom typom na nerozoznanie podobný. Neskôr boli dokumenty z Würzburgu Vatikánom uznané. Parížsky arcibiskup L u s t ig e r, Jánom Pavlom II. vymenovaný za kardinála, priznal v tlačovom interview, že sa nikdy nevzdal židovskej viery a že konverzia zo židovstva ku kresťanstvu je zradou. Aaron Jean-Marie Lustiger je poľský Žid. Keď sa ako štrnásťročný chystal ku kresťanskému krstu, prehlásil svojim rodičom pred odchodom do kostola, že bude aj naďalej verne zachovávať židovskú vieru. 56 CODE;, Verlag Diagnosen, Untere Burghalde 51 D Leonberg; č. 6, jún 1987, str

32 Chcel sa tiež nechať pokrstiť pod rodným menom Aaron, aby tým dal najavo svoj levitský pôvod (t. zn. príslušenstvo k židovskému kmeňu Lévi). To sú jeho vlastné slová! Pre kardinála Lustigera obe náboženstvá (židovské a kresťanské) sú iba jediným. Podľa jeho presvedčenia Kristom založená Nová Zmluva neukončila starú zmluvu zo Sinaja. To ho oprávňuje tvrdiť, že Ježiš Kristus bol iba prorokom Izraela, ktorý prišiel priniesť pohanom svetlo židovského mesianizmu. A preto katolícka cirkev nie je ničim iným, než podradným prostriedkom na uvádzanie ľudí do judaizmu. U Lustigera tu teda ide jednoznačne o ťažkú heréziu, ktorá je odsúdená celou dvetisícročnou kresťanskou tradíciou! 57 Švajčiarsky kapucínsky profesor Walbert Bühlmann prehlásil v jednom článku bazilejských farských novín, že jedinečnosť a absolútnosť Ježiša Krista sa nedá teologicky dokázať. 58 No profesor Bühlmann nie je prípad ojedinelý! Pre objektivitu je vhodné pripomenúť, že Ján Pavol II. ako vôbec prvý pápež v dejinách cirkvi navštívil židovskú synagógu v Ríme! (Nebola to však prvá Wojtylova návšteva, pretože už predtým vykonal svoju obradnú návštevu krakovskej synagógy v dobe, keď bol ešte iba kardinálom). Vo svojom prejave v rímskej synagóge Ján Pavol II. objavil v neveriacich a Kristove Božstvo popierajúcich Židoch starších bratov nevedomých kresťanov...!!! 59 Postoj Jána Pavla II. dal už mnohokrát podnet k tomu, aby si katolíci sami zvolili, či chcú byť hertikmi a schizmatikmi alebo nie. Romano Amerio na 363 stranách svojej knihy 60 uvádza nevyčerpateľné možnosti takejto voľby: Katolík sa musí rozhodnúť buď pre už definovanú neplatnosť anglikánskeho kňazského svätenia (Lev XIII., Apostolica curae z ), alebo pre dnešný trend cirkvi, podľa ktorého sa r rímsky pápež po prvýkrát zúčastnil v canterburskej katedrále angli- 57 SAKA; CH-4011 Basel; Postfach 51, Nr. 7/8 Júl/August 1988 str tamtiež, Nr. 4 apríl 1988 str. 71 a ďalej: P. Franz Schmidberger Die Bischofskonsekration des 30. Juni str Článok Weder schismatisch noch exkommuniziert z časopisu Si si, no no / Courrier de Rome (originálny titul: Ni schismatiques ni excommuniés, Courrier de Rome Paríž, september 1988, str. 3 aď.). 60 Iota unum, studio delle variazioni della Chiesa Cattolica nel secolo XX, Ricciardi, Miláno-Neapol

33 kánskeho obradu a kde spolu s primášom tejto heretickej a schizmatickej sekty požehnal prítomným s jedným lajckým primášom, ktorý si vo svojom privítacom prejave nárokoval pre seba titul následníka sv. Augustína, katolíckeho evangelizátora Anglie. (Je tu mienený sv. Augustín z Canterbury, ktorý bol pápežom Gregorom Veľkým vyslaný ako biskup pre evangelizáciu Veľkej Británie. V r. 597 sa vylodil u anglických brehoch spolu s asi štyridsiatimi misionármi a v Canterbury zriadil kláštor. Sv. Augustín zomrel r. 604.) Katolík sa musí prihlásiť buď k tradičnej historickosti evangelia, ktoré svätá cirkev pevným a ustavičným spôsobom potvrdzovala a potvrdzuje... a taktiež aj naďalej bez váhania dosvedčuje alebo medzi súčasným zameraním [pokoncilovej] cirkvi, ktorá spomenutú historickú skutočnosť 24. júna 1985 dokumentom Pápežskej komise pre náboženské vzťahy k židovstvu škandálne zaprela. 61 Katolík sa musí rozhodnúť voliť buď medzi akceptovaním a rešpektovaním prvého Božieho prikázania Nebudeš mať žiadnych iných bohov mimo mňa včetne všetkým ľuďom spoločnej povinnosti uctievať Boha v duchu a pravde alebo medzi súčasným zameraním cirkvi, na základe ktorého pozval rímsky pápež do katolíckych kostolov v Assisi všetky i tie najhoršie formy modloslužobníctva k prevádzaniu ich falošných kultov, počnúc Židmi, popierajúcich Ježiša Krista, až po buddhistov, zbožňujúcich svoj žijúci idol, ktorý tam sedel chrbtom ku svätostánku, na ktorom horelo večné svetlo potvrdzujúce skutočnú prítomnosť nášho Pána Ježiša Krista. 62 Katolík si musí vedieť vybrať buď medzi katolíckou dogmou mimo Cirkev nie je spásy alebo medzi súčasným zameraním cirkvi, kde sa v nekresťanských náboženstvách vidia rôzne cesty k Bohu a ako rovnako ctihodné sa prehlasuje dokonca aj polyteistické náboženstvo! 63 Katolík sa musí rozhodnúť medzi pôvodným, stálym a nemenným tradičným učením katolíckej Cirkvi, podľa ktorého sa Židia, heretici, 61 Porov. Osservatore Romano, Avvenire, Dalajláma je považovaný za reinkarnovaného Buddhu. 63 Osservatore Romano, Eléments pour une base Théologique de la Journeé Mondiale de Priére pour la Paix, viď tiež Civiltá cattolica z , Le Christianisme et les religions non-chrétiennes. 33

34 apostati, schizmatici a exkomunikovaní nachádzajú mimo Cirkev 64 a medzi súčasným trendom [pokoncilovej] cirkvi, podľa ktorého je medzi rôznymi kresťanskými konfesiami rozdiel iba v hĺbke a plnosti pospolitosti, 65 a preto sa aj tieto rôzne heretické a schizmatické sekty majú rešpektovať ako cirkvi a cirkevné spoločenstvá. 66 Je viac než jasné, že akcia z 27. októbra 1986 v Assisi neostane ojedinelá svojho druhu a že aj vystupňovanie je možné. Tak napr. boli súbežne s udalosťami v Assisi usporiadané podobné mierové stretnutia s protestantami a zástupcami nekresťanských náboženstiev na dicéznych a farských úrovniach. Rovnako sa majú na týchto nižších úrovniach v budúcnosti pravideľne a intenzívnejšie organizovať spoločné modlitebné stretnutia s protestantmi, židmi, mohamedánmi, buddhistami, hinduistami, s príslušníkmi prírodných náboženstiev atď. Ako príklad na úkážku aspoň program jedného takého stretnutia v arcidiecéze Mecheln-Brusel ( októbra 1986), vydaného bruselským arcibiskupstvom. Piatok 24. októbra: Noc modlitieb vo všetkých farnostiach. Príslušná brožúra Pax Christi s návodom na modlitebnú noc bola už všetkým farárom arcidiecézou rozoslaná. Texty obsahujú: a) pre flámsky hovoriacich (brožúra Mier vyžaduje solidaritu všetkých príloha k Pastoralia, oficiálnemu úradnému listu arcidiecézy Mecheln-Brusel z októbra 1986 s doprovodným listom generálneho vikára R. Goffineta: - čítanie z proroka Izajáša (str. 4-5) - čítanie z proroka Micheáša (str. 5) - čítanie zo svätých hinduistických kníh (str. 5) - čítanie z koránu (str. 6) 64 Kompendium kresťanského učenia sv. pápeža, Pia X., Mediatrix-Verlag, Viedeň 1981, str. 117, 6, článok 225; 65 Osservatore Romano, Pozdravná reč Jána Pavla II. ku kresťanom v katedrále S. Rufino v Assisi, viď Osservatore Romano z

35 b) pre franzúzsky hovoriacich (brožúra Assisi 27. októbra 1986 modlitebný deň za mier. Príručka pre reflexiu a liturgické povzbudenie) - meditácia s moslimami (str. 4) - meditácia s buddhistami (str. 6) - modlenie s protestantami s textom Martina Luthera (str. 12) - meditácia s mennonitmi 67 (str. 14) Sobota 25. a nedeľa 26. októbra: Nedeľné celebrovanie za myšlienku a starosť o mier. Vo francúzskej brožúre predkladá arcidiecéza ako úvod do celebrácie následovný text (str. 7)...Začnime priznaním, že hrešíme, kedykoľvek myslíme a súdime ako farizeji, pretože to je, akoby sme Boha priťahovali k sebe, akoby sme na neho chceli vložiť ruku. My však Boha nevlastníme, ba dokonca ani katolická cirkev nie; Boh patrí všetkým... Prosba za odpustenie Za naše dobré svedomie, ktoré je príčinou toho, že náš zlý údel zvaľujeme na nezamestnaných, na prisťahovalcov, či na komunistov Pane zmiluj sa! Nad našou mentalitou vlastníkov, ktorá v nás udržuje istotu že sme vlastníkmi pravdy a nedovoľuje nám ju hľadať so všetkými, ktorí nezdieľajú katolícku vieru Pane zmiluj sa! Tj. nenásilným krídlom hnutia novokrstencov, ktorí vznikli vo Švajčiarsku v rokoch z opozície proti Zwinglimu, v rámci curyšskej reformy. 68 Mitteilungsblatt der Priesterbruderschaft St. Pius X., č. 97, roč. 97, január 1987, str. 13 aď. 35

36 Nové náboženstvo Jana Pavla II. Podľa oznámenia Vatikánu i svetovej tlače majú sa stať podobné spoločné stretnutia všetkých náboženstiev v budúcnosti trvalou inštitúciou. Tak sa Ján Pavol II. spolu s ostatnými napríklad zasadil za to, aby sa ďalšie svetové stretnutie náboženstiev po Assisi konalo v najväčšej buddhistickej svätyni Japonska. O niekoľko mesiacov to bola už hotová záležitosť. V dňoch 3. až 4. augusta 1987 oslavovali buddhisti tisícdvestoročné jubileum založenia buddhistickej školy Tendai a chrámu Enrya Kuji na hore Hiei u starého japonského cisárskeho mesta Kyoto. S touto slávnosťou bolo spojené aj pokračovanie medzináboženských mierových modlitieb, ktoré sa konali po prvýkrát z iniciatívy pápeža Jána Pavla II. 27. októbra 1986 v Assisi. Premiešanie náboženstiev bolo touto kombináciou ešte zreteľnejšie. Pretože Ján Pavol II. už nemohol v roku 1987 naplánovať ďalšie zahraničné cesty, zastúpila ho pri tejto príležitosti vatikánska delegácia pod vedením kardinála kúrie A r i n z e - h o, prezidenta vatikánskeho sekretariátu pre nekresťanov. Ján Pavol II. zaslal účastníkom do Kyota následujúci pozdrav: Myšlienkami som na vašom stretnutí. V hod. japonského, to znamená 8 30 hod. stredoeuropského času zahájil veľký zvon buddhistického chrámu na hore Hiei i všetky gongy buddhistického kláštora so všetkými zvonmi katolíckych kostolov v zemi spoločnú modlitbu za mier. Takisto sa rozozneli súčasne aj kostolné zvony v Assisi a mali sa ozvať aj zvony chrámu sv. Petra v Ríme, ktoré však ostali napriek plánovanému úmyslu nemé. O deň neskôr prišlo zo zodpovedného miesta ospravedlnenie za túto organizačnú poruchu. 69 A tak aj v Kyotu predniesli predstavitelia buddhimu, hinduizmu, šintoizmu, konfucianizmu,, sikhov, islámu, nového náboženského hnutia Japonska, židovstva i kresťanstva svoje vlastné mierové modlitby. Kresťanskí účastníci stretnutia vtedy znovu pred svetovou verejnosťou prestúpili prvé Božie prikázanie a uznali mnohobožstvo; prvý zo všetkých Ján Pavol II., ako hlavný iniciátor medzináboženských stretnutí. 69 P. Franz Schmidberger Die Bischofskonsekration... str. 13 aď. 36

37 O ďalšie dva mesiace neskôr, 28. októbra 1987, sa uskutočnil nový náboženský kongres. Tentokrát v samotnom Ríme a naviac v jednom z najstarších kostolov Večného mesta, v najstaršej mariánskej svätyni Ríma vôbec, v bazilike Santa Maria Trastevere. Okrem rôznych náboženských predákov sa kongresu z katolíckej strany zúčastnil polský primáš kardinál Glemp, milánsky arcibiskup Martini, kardinál kúrie Silvestrini ako aj rektor lateránskej univerzity. Svetovým náboženstvám boli pre ich falošné kulty, teda na vzývanie ich bôžikov dané k dispozícii bočné kaplnky i s oltármi a účastníci týchto modloslužieb boli neskôr prijatí Jánom Pavlom II. na súkromnej audiencii! Znovu tu bol vedome vyvolaný dojem, že jeden Boh (osobný či neosobný, rozdielny od stvorenia, alebo s ním identický) bol zjavený všetkým náboženstvám podľa rôznosti kultúr a dôb. V dôsledku toho sú pre takého Boha všetky náboženstvá cestou ku spáse. Tak napr. vyšla r v Kössel-Verlag, kedysi katolíckom vydavateľstve (ktoré by chcelo ako také vyzerať ešte aj dnes) kniha severoamerického profesora Paula F. Fnittera s názvom Jeden Boh mnoho náboženstiev: proti kresťanskému nároku na absolútnosť. 70 Knitter je profesorom na jezuitmi založenej Xavierovej univerzite v Cincinnati, v USA; sám je kňazom a členom rádu Tovarišstva Božieho slova (= Steylerových misionárov, SVD), no stačil sa už medzitým aj oženiť s Cathy Cornellovou. Pôvodná anglická verzia jeho knihy bola vydaná v nakladateľstve Maryknoll-Missionare, čo dokazuje, že sa autor stotožňuje s postojom rímsko-ekumenickej cirkvi. Kniha vznikla z prednášok pre pokročilých na Xavierovej univerzite v Cincinnati a na katolíckej teologickej únii v Chicagu a je koncipovaná ako jednosemestrový univerzitný kurz pre katolíckych študentov. Jej obsah je dostatočne naznačený už v podtitule. Knitterovi ide predovšetkým o spochybnenie a oslabenie kresťanského nároku na asolútnosť. Tento nárok kresťanstva byť jediným pravým a Bohom vyvoleným náboženstvom, ako aj nárok katolíckej cirkvi byť jedinou pravou cirkvou, mimo ktorej spásy niet, je v jeho knihe označované ako neoprávnené a časovo prekonané. Podľa Knit- 70 Americké originálne vydanie má titul No other Name? A critical survey of christian toward world religions, čo v preklade znamená Žiadne iné meno? Kritický prehľad kresťanského postoja k svetovým náboženstvám. 37

38 terových úvah riešenie a východisko je náboženský pluralizmus, ako ho dnes každý môže viac ako kedy predtým rozpoznať a ako je tiež na mnohých miestach už aj praktikovaný. 71 Žiaľ, už tomu tak je: nedávno bola tiež v Mohuči založená nemecká sekcia WCRP. Po prvýkrát sa tam stretli zástupci nemeckej sekcie Svetovej konferencie náboženstiev za mier. Toto zhromaždenie má zahájiť obsahovú prípravu pre svetovú konferenciu WCRP r v austrálskom Melbourne. 72 Ale aj v Assisi ostáva všetko nanajvýš aktívne a snaživé. V dňoch 7. až 12. augusta 1988 sa šesť stoviek delegátov rozličných náboženstiev zúčastnilo prípravných prác na ekumenický mierový koncil, plánovaný na rok Názov mierový koncil bol s ohľadom na katolícku cirkev pozmenený na svetovú konferenciu za spravodlivosť, mier a zachovanie stvorenia. Prípravnú konferenciu organizovali: františkánsky rád, Justitia et Pax, Pax Christi, pacifistické hnutia protestantskej cirkvi a tzv. ekumenické hnutie. Zodpovední činitelia sa pri tom odvolávali na Jánom Pavlom II. na 27. októbra 1986 do Assisi zvolaný svetový deň modlitieb za mier. Duchovný iniciátor mierového koncilu, Carl Friedrich von Weizsäcker je pritom jedným z hovorcov hnutia New Age a popredným mysliteľom a prognostikom plánu svetového náboženstva. Účastníkov zhromaždenia pozdravil kardinál Dr. Franz König. 73 Udalosť v Assisi je triumfom slobodomurárov, ktorí si už koncom 19. storočia predsavzali uskutočniť revolúciu t i a r y a s u t a n y. Tak napríklad istý slobodomurár už krátko po vatikánskom koncile vyhlásil: Nepripustite už tvrdenie, že slobodomurárstvo je anticirkvou, pretože to je iba prechodný spôsob reči. Slobodomurárstvo chce byť v zásade supercírkvou, ktorá zjednocuje všetky ostatné (...) katolíci, pravoslávni, protestanti, moslimovia, hinduisti, buddhisti, voľnomyšlienkári i veriaci myslitelia to všetko je pre nás [tradičných slobodomurárov] iba krstné meno. Spoločné rodinné meno je s lo bo d o m u r á r s t vo! (Yves Marsaudon, L Oecuménis- 71 Porov. pozn 64, Nr. 11, november 1988, str. 181 aď. 72 Glaube und Leben, cirkevné noviny mohučského biskupstva č. 39, 25. septembra 1988, str Schwarzer Brief, Nr. 32/88 z 11. augusta

39 me vu par un franc-macon de tradition, v preklade Ekumenizmus očami tradičného slobodomurára. Paríž 1964, str. 126.) 74 V akom diametrálnom a krikľavom rozpore stoja citované slová proti tomu, čo je napísané v 20. kapitole druhej knihy Mojžišovej Exoduse. Boh, keď svojmu ľudu zakázal klaňať sa cudzím bohom, vyslovuje tieto slová: Ja som Pán, tvoj Boh, Boh silný a žiarlivý, navštevujúci neprávosť otcov na synoch do tretieho i štvrtého pokolenia u tých, čo ma nenávidia. (Ex. 20, 5); a v kapitole 34, 14 stojí napísané: Nebudeš sa klaňať cudzím bohom, veď Pánovo meno je Žiarlivý, on je žiarlivý Boh. Je nepochybne prospešné, že Boh dbá žiarlivo na to, čo mu patrí odpočiatku a od večnosti, že dbá žiarlivo na svoje nekonečné, večné a všemohúce bytie, že žiarlivo dbá na svoju česť, svoju pravdu a lásku, že horlí a žiarlivo dbá na to, aby bol jediným stvoriteľom i vykupiteľom a tým aj zmyslom všetkých vecí, jedinou cestou spásy a šťastia všetkých anjelov i všetkých ľudí, že horlivo dbá byť alfou a omegou. Katolícka cirkev, ktorú Boh založil a ktorej odovzdal a zveril všetky poklady svojej spásy, dbá rovnako žiarlivo na všetky výhradné práva svojho jediného Majstra a Pána a učí všetkých ľudí, že sa majú na ňu obracať, že skrze ňu musia byť v mene Trojjediného Boha pokrstení, aby mohli dosiahnúť spásy a sdieľať slávu Božiu v blaženej večnosti. Cirkev je teda bytostne misionárska. Je podstatne jediná, svätá, katolícka, apoštolská a rímska. Nemôže pripustiť, že mimo nej by mohlo existovať ešte iné pravé náboženstvo; nemôže pripustiť, že je možné mimo nej nájsť cestu spásy. Veď sa stotožňuje s výrokom jej Pána a Boha, ktorý povedal: Ja som Cesta Pravda a Život. Preto je jej aj odporné akékoľvek spoločenstvo alebo kontakt či vzťah s falošným náboženstvom, heréziami a bludmi, ktoré vzďalujú 74 Mitteilungsblatt der Priesterschaft St. Pius X. Nr. 97 január 1987, str. 24 aď; a Manfred Adler: Die antichristliche Revolution der Freimaurerei, Miriam Verlag, Jestetten 1974, str. 69 aď. 39

40 duše od svojho Boha, ktorý je jediný a výhradný. Katolícka cirkev vo svojom lone pozná iba vernosť a jednotu, podobnú svojmu Bohu. 75 Oproti tomu Assisi 1986 splnilo do posledného detailu požiadavky liberálnych hnutí, počnúc Chicagom 1893, po obsahovej tolerancii, zrieknutí sa výhradného oprávnenia absolútnosti, až po vzájomné uznanie a rovnoprávnosť všetkých náboženstiev. Jánom Pavlom II. Predvedený ekumenický postoj pokoncilovej cirkvi nepredpokladá spoločenstvo vo viere, ale pripúšťa a prijíma spoločenstvo spásy pre všetkých. Opustenie katolíckej pravdy vedie mlčky a zákerne k novému náboženstvu, predstavujúcemu teologickú základňu ku spoločným modlitbám všetkých náboženstiev. 76 Podľa Jána Pavla II. je to...predjímanie 77 toho, čo by Boh chcel vidieť, teda bratské putovanie, pri ktorom sa budeme vzájomne doprevádzať k transcendentnému cieľu, ktorý nám on stanovil. (Citát zo záverečného prejavu v Assisi). Je úplne zbytočné sa pýtať, aký je to ten transcendentný cieľ, pretože ním zaiste nie je Kráľovstvo Božie, ktoré nám zvestoval a priniesol Ježiš Kristus. Pre Jána Pavla II. sú tu náboženské rozdiely druhoradé, podstatnou skutočnosťou preňho je ľudská humánnosť. Veď približne polovicu náboženských vodcov v Assisi tvorili nekresťania, ktorí Ježiša Krista odmietajú. A nezabúdajme, že Ján Pavol II. je aj ich hovorcom. 78 Často je to možné konštatovať. Vo svojom tradičnom vianočnom prejave (1986) pred vatikánskou kúriou 75 Marcel Lefebvre, La Lettre Aux Anciens, (z Listu bývalým ) č. 5, jún 1988, str. 5 aď.; verejné prehlásenie pri príležitosti biskupskej vysviacky kňazov bratstva svätého Pia X. 76 Porov. francúzsky katolícky časopis Sous la Baniere, Nr. 19 (sept./okt. 1988). V článku s názvom Plán Assisi z roku 1920 sa o. i. hovorí: Existuje 68 rokov starý spis (Profesor Jean Izoulet: Paríž hlavné mesto náboženstiev - alebo misia Izraela ), v ktorom je podrobne popísaný plán sústredenia všetkých náboženstiev do židovského synkretizmu. Udalosť v Assisi z r bola teda presne pred 66 rokmi naplánovaná a následne aj financovaná židovskou slobodomurárskou lóžou B nai B rith (= Synovia zmluvy), založenou r v New Yorku, ktorej členovia sú výhradne iba Židia. V r bola zreorganizovaná. Tento rád má poznávacie znamenie a vlastný rituál. (Porov. Internationales Freimaurerlexikon, Amalthea-Verlag, oznámenie pred stanoveným termínom; pozn. prekl. 78 Informationsbrief Nr. 120 der Bekenntnisbewegung Kein anderes Evagelium, Lüdenscheid, február 1987, str

41 pripomenul pápež Ján Pavol II. prvé mierové stretnutie náboženských vodcov z celého sveta z 27. októbra toho roku v Assisi, meste svätého Františka. Prehlásil, že stav sveta v predvečer vianočných sviatkov 1986 je dôraznou výzvou znovuobjaviť ducha z Assisi a udržovať ho pri živote, pretože je základom nádeje pre budúcnosť. Podľa tohoto ducha z Assisi je jednota ľudí dôležitejšia, než rozdiely náboženstiev (!!!) 79 Pápež Ján Pavol II. poukázal na uzávery II. vatikánskeho koncilu ( ), podľa ktorého dokumentov sú všetci ľudia bez ohľadu na rasu, geografický pôvod alebo historické a kultúrne skúsenosti, podriadení božiemu plánu. Naproti tomu sú rozdiely vyplývajúce z náboženskej príslušnosti menej dôležité. Zo stretnutia v Assisi sa odvodzuje hlbšie porozumenie mieru a nový spôsob sa zaňho zasadzovať Je to nielen že nechutné, ale pre pokoncilovú cirkev typické a charakteristické, že sa duch z Assisi pokúša svojim pseudoekumenizmom prekrútiť a sfalošovať dielo svätého Františka v podivný druh všeobsiahleho rodinného spoločenstva. Keď sa všetky pohanské náboženstvá modlia k Bohu, potom sú všetky rozdiely medzi falošnými bôžikmi a modloslužbou a medzi jediným pravým náboženstvom zrušené. To znamená likvidáciu pravého náboženstva katolíckej viery a zrieknutie sa viery ako takej! Cirkev sa ale musí obracať zpäť na svoje duchovné tradičné skúsenosti a je povinná ich rešpektovať, to znamená že musí hájiť evanjelium bez zmien a kompromisov! Nikdy v celej histórii Cirkvi nezastával pápež tvrdenie, že nekresťanské náboženstvá sú legitímnou cestou spásy a rôznymi prejavmi Božieho zjavenia. V uznaní mierotvornej sily svojich modlitieb môžu nekresťanské náboženstvá zhliadnuť uznanie metafyzickej reality a dejinnej moci svojho numina pápežom! 81 Kto je pridelený do sféry pôsobnosti pápeža ako námestníka Kristovho na zemi, tomu na konci jeho pozemskej púte nestačí povedať: Optima voluisse sat est! (Stačí chcieť to najlepšie). 79 Pripomeňme si filosofiu Feuerbacha, podľa ktorej je človek najvyššou bytosťou. 80 Salzburger Nachrichten z 23. decembra J. Dörmann, Die eine Wahrheit und die vielen Religionen Assisi: Anfang neuen Zeit, Abensberg 1988, str

42 Príslušník pravého nebeského Jeruzaléma nemôže uzatvárať zväzok s babylónskou neviestkou; a je nezlučiteľné hľadať a vlastniť milosť Pánovu a súčasne pestovať aj priateľstvo s jeho úhlavnými nepriateľmi, pretože nikto nemôže slúžiť dvom pánom svetlu i temnotám, Ježišovi Kristovi a súčasne i Beliárovi. 82 Z doterajších výkladov je dostatočne pochopitelné, prečo si dnes stále viac katolíkov kladie naliehavú otazku, či ešte vôbec máme pravoverného a právoplatného pápeža! 82 Učenie Královny Nebies sv. Márii z Agredy: Mystické mesto Božie, 3. kniha, 22. časť, č Porov. aj: Das Zeichen Mariens, január 1989, Immaculata Verlag, Appenzell; Nr.. 9, roč. 21/22. 42

43 VI. Nové náboženstvo Jána Pavla II. a misie S Jánom Pavlom II. prerazil istý vývoj, ktorého plazivé počiatky sa strácajú v minulosti, ktorý však bol od počiatku jeho rozpoznania všetkými pápežmi (až do októbra 1958) svedomite potieraný. Ešte pápež Pius XI. vo svojej enzyklike Mortalium animos zo 6. januára 1928 podobné činy a orientačné smery ako v Assisi 27. októbra 1986 veľmi ostro odsúdil (viď dodatok I.). Bez toho, aby sme sa zaoberali so všetkými fundamentálnymi bludmi, ktoré Ján Pavol II. celé roky tvrdošijne zastával, postačí nám, keď si pripomenieme jeho prejav z 21. septembra 1986, v ktorom vzniesol neprijateľné tvrdenie, že všetci v Assisi prítomní, teda aj zástupcovia pohanských náboženstiev sa podľa svojich náboženských tradícií modlili k Bohu. To je absolútne neprijateľné tvrdenie! Je nevyhnutné zopakovať, že keď sa aj modlia pohania podľa svojich vlastných náboženských tradícií, nemodliasa pritom k pravému, živému, Trojjedinému Bohu, ale ku svojim ničotným bôžikom a modlám. Avšak práve to Ján Pavol II. popiera a tvrdí, že sa modlia k Bohu. Pokiaľ by to skutočne tak robili, potom by už ich modlitba nebola modloslužbou, ale bohoslužbou! Týmto svojim predpokladom sa Ján Pavol II. odkláňa od skutočnosti a miesto nej stavia sofistickú rovnicu: modloslužba sa rovná bohoslužbe! To teda konkrétne znamená, že už neexistuje žiadna modloslužba, ale iba bohoslužba, čím je zrušený zásadný rozdiel medzi pohanskou modloslužbou a kresťanskou bohoslužbou! Z toho potom nevyhnutne vyplýva, že už nie je možné a prípustné rozlišovať medzi mnohými pohanskými náboženstvami a jediným pravým náboženstvom Ježiša Krista. Ján Pavol II. tento rozdiel zrušil a tým sa zriekol práva jediného pravého náboženstva na absolútnosť, pretože to znamená, že všetky náboženstvá sú rovnoprávnymi a rovnocennými cestami k Bohu a teda legitimnými cestami spásy! Keby tomu tak skutočne bolo, potom by nemal nikdy ani zmysel, ani oprávnenie ani platnosť misijný príkaz, ktorý dal Ježiš Kristus svojej Cirkvi 83 a ktorá ho tiež od dôb apoštolov až do dnešného dňa po celom svete dodržiavala a verne plnila! Tým by sa totiž akákoľvek misionárska práca stala ne- 83 Mieni sa tu pravá a radikálne verná Rímskokatolícka Cirkev a nie dnešná pokoncilová vatikánsko-ekumenická cirkev - babylónska neviestka. (pozn. prekl.) 43

44 zákonnou, bola neoprávnená a stratila by zmysel na existenciu. Preto musí byť dôsledne zlikvidovaná! Presne to Ján Pavol II. už verbálne aj urobil, keď vo svojom prejave prehlásil, že radikálna vernosť vlastným náboženským tradíciam je dnes viac ako inokedy požiadavkom mieru. Námestok Krista vyzýva pohanov, aby kvôli mieru (ktorý však nie je pokojom Kristovým) boli a zostali radikálne verní svojim náboženským tradíciam. Inými slovami majú nekresťania aj naďalej viaznúť vo svojich bludoch, nemajú prijímať kresťanskú vieru a nechávať sa pokrstiť. S touto požiadavkou sa dostáva pápež, ktorý si nárokuje byť Kristovým námestkom, do najostrejšieho protikladu s misijným poslaním Ježiša Krista a jednoznačne tak toto jeho misijné poslanie ruší. Týmto Ján Pavol II. de facto ako zástupca Ježiša Krista abdikoval zo svojho pontifikálneho úradu a namiesto náboženstva Ježiša Krista postavil svoje vlastné NOVÉ NÁBOŽENSTVO. Na tejto skutočnosti nič nemení ani to, že zástanci a obhajcovia Nového náboženstva Jána Pavla II. ešte stále hovoria o misii, pretože ich poňatie misijnej činnosti je úplne odlišné od toho, aké nariadil Ježiš Kristus a Nový Zákon. Ako vyplýva z oficiálneho vatikánskeho dokumentu Dialóg a misie z roku 1984, je m i s i a v Novom náboženstve Jána Pavla II. zhodná s pojmom d i a l ó g u. Podľa kardinála Rat zingera je správny dialóg ten, ktorý sa približuje k pravde. Kto tak nerobí, ostáva v relativizme, t. zn. že sa pridržuje postoja, ktorý neuznáva objektívnu pravdu. Čo je to ale za pravdu ku ktorej sa chce Ratzinger priblížiť? Je to katolícka pravda? Asi sotva, pretože potom by nemohol existovať žiadny dialóg, ale iba misia, ktorá chce spasiť duše. Je možné zachrániť sa iba v pravde, ktorú náš Spasiteľ odkázal výhradne katolíckej Cirkvi. Pravda u Ratzingera nakoniec neznamená nič iného ako to, čo zahŕňa všetky náboženstvá. Preto je tiež jeho pokus vyhnúť sa relativizmu iba skrytou formou ešte horšieho relativizmu, ktorý sa snaží dialógom nájsť pre všetky náboženstvá rovnakú pravdu. A Ježiš Kristus jediná Pravda 84 je opúšťaný a zrádzaný, zatiaľ čo sa so všetkými zástupcami sveta a démonie vyjednáva v dialogu. 84 Ja som Cesta, Pravda a Život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa. Jn. 14,6 44

45 Podstatu dialógu veľmi realisticky interpretoval dr. Rudolf Graber, bývalý diecézny biskup z Regensburgu: Dialógom s hadom v raji prišiel na svet hriech. Skutoční Kristovi učeníci musia Nové náboženstvo Jána Pavla II. rozhodne odmietnuť práve pre radikálnu vernosť Ježišovi Kristovi. Preto tiež budú pokorne a s plnou dôverou prosiť Pána o pravoverného a právoplatného pápeža. To isté robia i svätí v nebi a v neposlednej rade aj svätý František z Assisi! 45

46 Dodatok I. Encyklika Mortalium animos proti falošnému ekumenizmu Pápež Pius XI. Ctihodní bratia! Pozdrav a apoštolské požehnanie! 1. Azda ešte nikdy predtým neboli ľudské srdcia naplnené takou horlivosťou posilniť a pre blaho celej ľudskej spoločnosti rozšíriť bratské väzby, ktorými sme v dôsledku spoločného pôvodu a rovnakej prirodzenosti navzájom spojení. 2. Národy ešte nepožívajú v plnej miere požehnanie mieru. Ba čo viac staré i nové roztržky vyvolávajú tu i tam vzbury a občianske spory. Pretože však mnohé rozpory, ohrozujúce blaho a pokoj národov nemôžu byť vo väčšine prípadov úspešne vyriešené inak, ako jednotnou a cieľavedomou spoluprácou vlád, ktoré stoja v čele štátov a ktorým je zverené riadenie štátnych záležitostí, dá sa ľahko pochopiť, prečo je tak mnoho tých, ktorí angažovane obhajujú prianie, aby národy, pohnuté ich spoločnou bratskou svornosťou, nadväzovali stále užšie vzťahy vzájomnej spolupatričnosti. 3. Niektorí by chceli podobne postupovať aj v oblasti, ktorá podlieha rádovému poriadku Novej Zmluvy, ktorú ustanovil Ježiš Kristus. Vychádzajú z predpokladu že je len málo ľudí, ktorým chýba 46

47 zmysel pre náboženstvo a ktorí veria, že vyznaním istých právd ako spoločného základu, je ich nádej oprávnená, že dosiahnu bez ťažkostí bratskú zhodu v náboženských otázkach u všetkých rôznorodých národov. 4. Za týmto účelom organizujú pred nespočetným obecenstvom konferencie, zhromaždenia a prednášky, na ktoré pozývajú k diskusii každého bez rozdielu: pohanov všetkých odtieňov, kresťanov a dokonca aj tých, ktorí nešťastne odpadli od Ježiša Krista, alebo tých, ktorí urputne a tvrdošijne popierajú jeho božskú prirodzenosť a jeho božské poslanie. 5. Katolíci nemôžu v žiadnom prípade schvalovať také pokusy, ktoré vychádzajú z bludnej náuky, podľa ktorej sú všetky náboženstvá rovnako dobré a chvályhodné, pretože aj keď v rôznych formách predsa rovnakým spôsobom vyjadrujú nám všetkým vrodený a prirodzený zmysel, ktorý povznáša k Bohu a pôsobí, že sa podriaďujeme jeho najvyššej zvrchovanosti. 6. Zástanci takýchto názorov nielenže sú obeťami omylu a sebaklamu, ale naviac ešte tým, že falšujú pojem pravého náboženstva, ho vlastne popierajú. Takýmto spôsobom sa krok za krokom približujú naturalizmu a ateizmu. Z toho jednoznačne vyplýva, že každý, kto takéto teórie schvaľuje, definitívne opúšťa a úplne sa zrieka Bohom zjaveného náboženstva. 7. Predstieraním zdanlivo dobrej veci, že ide o jednotu všetkých kresťanov, dávajú sa mnohí oklamať niektorými falošnými dôvodmi. Stále dokola sa opakuje:...či nie je správne ba nie je to dokonca svätá povinnosť aby sa všetci tí, ktorí vzývajú meno Krista prestali hanobiť a spojili sa konečne putom vzájomnej lásky? A ako si môže dovoliť povedať že miluje Krista ten, kto sa nesnaží zo všetkých síl plniť prianie toho, ktorý prosil Otca, aby jeho učeníci jedno boli? (Jn. 17,21). Nebola to azda vôľa samého Ježiša Krista, že sa jeho učeníci majú vyznačovať a od ostatných odlišovať práve tým, že sa budú navzájom milovať: Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete 47

48 navzájom milovať. (Jn. 13,35)? A tak dodávajú: Daj Boh, aby všetci kresťania jedno boli! O čo úspešnejší by potom boli v boji proti plíživému moru bezbožnosti, ktorý sa neustále šíri a ktorý hodlá zbaviť evangelium úplne jeho sily a účinku. 8. Tak a podobne sa vyjadrujú pan-kresťania. Netreba si namýšľať, že ide iba o malé skupinky práve naopak vzrástli už do veľkých zástupov, ktoré sú zjednotené vo veľmi rozšírených spoločnostiach, v čele ktorých stoja väčšinou nekatolícki vodcovia rozličných náboženských vyznaní. 9. Svoju činnosť medzitým natoľko zosilnili, že našla široký súhlas ľudu. Ich práca pritiahla a nadchla dokonca aj mnohých katolíkov, ktorí sa oddávajú nádeji, že sa takto podarí docieliť jednoty, zodpovedajúcej prianiu Matky Cirkvi, ktorej iste na ničom inom viac nezáleží, ako priviesť stratených synov zpäť do jej materského lona. 10. Za týmito zvodnými a lichotivými slovami sa ale skrýva ťažký a závažný blud, ktorý podkopáva a úplne ničí základy katolíckej viery. 11. Tak Nás svedomie nášho apoštolského úradu nabáda nepripustiť, aby zhýralé, skazonosné a falošné názory prenikly do Pánovho stáda. Preto vás, ctihodní bratia a pastieri vyzývame, aby ste Nás pri potieraní tohoto zla pomocne podporovali. Máme pevné presvedčenie, že Nami predložené a oddôvodnené zásady ľahšie preniknú Vašim slovom i písmom medzi ľud. Z týchto zásad sa potom majú katolíci naučiť, ako treba všetky tieto snahy posudzovať a aký postoj voči všetkým týmto pokusom zjednotiť za každú cenu všetkých kresťanov musia zaujať. 12. Boh, Stvoriteľ všetkých vecí, nás stvoril, aby sme ho spoznávali a jemu slúžili. Z toho vyplýva, že Boh má neobmedzené právo na našu službu. Boh síce mohol dať ľuďom iba prirodzený zákon, ktorý by vpísal do ich sŕdc a ktorého vývin by riadil svojou obvyklou prozreteľnosťou. 48

49 13. Uprednostil však uložiť nám zákony, ktoré sme zaviazaní poslušne zachovávať. V priebehu časov, od prvých dní ľudského pokolenia až do príchodu a kázaní Ježiša Krista, učil nás sám Boh o povinnostiach, ktoré je rozumom obdarené stvorenie povinné svojmu Stvoriteľovi preukazovať. Mnoho raz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi (Hebr. 1,1-2). 14. Z toho vyplýva, že neexistuje žiadne iné pravé náboženstvo okrem toho, ktoré je vybudované na Božom zjavení. Toto zjavenie, ktorého začiatok je od pradávna a ktoré pokračovalo v Starom Zákone, zavŕšil Ježiš Kristus sám v Novom Zákone. Keď ale Boh hovoril a to že hovoril, dosvedčujú svedectvá dejín potom je povinnosťou ľudí, aby Božiemu zjaveniu bezpodmienečne verili a jeho zákony v bezvýhradnej poslušnosti zachovávali. 15. Aby sme ale na počesť Božiu a na spásu našej duše oboje správnym spôsobom mohli vykonávať, založil Jednorodený Syn Boží na zemi svoju Cirkev. Všetci, ktorí sa ešte pokladajú za kresťanov, nebudú môcť veriť inak tak si My myslíme ako že Kristus Pán, založil určitú Cirkev a to iba jednu jedinú. Keď sa budeme ďalej pýtať, aká musí táto Cirkev podľa vôle jej zakladateľa byť, potom už nie sú všetci jednej mienky. Veľmi veľa je tých, ktorí popierajú viditeľnosť Cirkvi, prinajmenšom v tom zmysle, že sa má javiť ako jediné spoločenstvo veriacich, ktoré je zjednotené v jednom jedinom učení pod jediným učiteľským a pastierskym úradom. Naopak! Pod viditeľnosťou nechápu nič iné, ako jedno, z rozličných kresťanských vyznaní existujúce cirkevné spoločenstvo, aj keby boli jednotlivé vyznania rozdielne a dokonca aj keby vyznávali vzájomne si odporujúce náuky. 16. Kristus Pán však založil svoju Cirkev ako samostatnú, vo svojej podstate viditeľnú, navonok rozpoznateľnú a dokonalú spoločnosť. Tejto Cirkvi uložil povinnosť, aby pokračovala v diele spásy ľudského pokolenia až do posledných časov pod vedením jedinej najvyššej hlavy (Mt. 16,18; Lk. 22,32; Jn. 21,15-17;), živým učiteľským slovom (Mk. 1,15) a udeľovaním sviatostí, v ktorých sú pramene Božej milosti (Jn. 3,5; 6,48-49; 20, 22 aď.; porov. Mt. 49

50 18,18 aď.). Preto ju aj vo svojich podobenstvách prirovnal nebeskému kráľovstvu (porov. Mt. 13), k ovčincu (por. Jn. 10,16), so stádom (Jn. 21,15-17), či s domom (Mt. 7,24). 17. Táto tak podivuhodne založená Cirkev po smrti svojho Zakladateľa a apoštolov, ktorí zabezpečovali jej prvé rozšírenie, nemohla ani prestať, ani zaniknúť, veď jej bolo zverené poslanie viesť všetkých ľudí celého sveta a všetkých dôb k večnej spáse: Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého (Mt. 28,19). Ako by mohlo chýbať tejto Cirkvi počas večne pokračujúceho vykonávania jej úradu na sile a účinnosti, keď jej predsa Kristus nepretržite nápomocne stojí po boku, ten, ktorý slávnostne prisľúbil: Hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta (Mt. 28,20)? 18. A tak nielen že Cirkev musí existovať nielen dnes, ale až na veky vekov, ale musí existovať a ostať aj naďalej takou istou, akou bola za čias apoštolov. Inak by sme museli priznať nezmysel že Kristus Pán nemohol presadiť svoje predsavzatie, alebo že sa mýlil, keď prehlasoval, že jeho Cirkev brány pekelné nepremôžu (Mt. 16,18). 19. Na tomto mieste sa musíme zmieniť o falošnom názore, od ktorého závisí celá prejednávaná otázka a z ktorého vychádzajú aj mnohostranné akcie nekatolíkov za zjednotenie kresťanských cirkví. 20. Hovorcovia týchto akcií opakujú neustále dokola Kristove slová aby všetci jedno boli a bude jeden ovčinec a jeden pastier (Jn. 17, 21; 10,16). Pritom dávajú týmto slovám taký zmysel, akoby prianie a modlitba Ježiša Krista doposiaľ iba čakala na naplnenie. Oni sú totiž presvedčení, že jednota vo viere a vo vedení Cirkvi, táto známka pravej a jedinej Cirkvi Kristovej, tu nikdy nebola a ani dnes tu nie je. Môžeme po nej ale túžiť a raz ju spoločnou vôľou všetkých tiež dosiahneme, ale zatiaľ je to však iba pekný sen. 50

51 21. K tomu pridávajú: Cirkev existuje sama zo seba podľa jej povahy z mnohých rôznych cirkví alebo jednotlivých komunít, ktoré sú doposiaľ rozdelené a ktoré aj keď majú niektoré body náuky spoločné v ostatných si ale odporujú. Všetky tieto cirkvi majú rovnaké práva. A ďalej, že Cirkev bola jediná a jednotná nanajvýš tak od doby apoštolov až po prvý ekumenický koncil. Preto tak vyvodzujú ďalej je nevyhnutne potrebné, aby boli všetky sporné body, ktoré kresťanstvo až do dnešného dňa štiepia a rozdelujú, úplne odstránené a zabudnuté. 22. Z ostatných bodov náuky musí byť vytvorená jedna spoločná norma viery, v ktorej potom budú všetci v presvedčení a so živým pocitom cítiť bratskú spolupatričnosť. A takémuto všeobecnému zväzu cirkví bude potom umožnené účinne odporovať napredujúcemu postupu nevery. 23. V tomto, ctihodní bratia, panuje medzi vami zhoda. Iní idú ešte ďalej a priznávajú, že protestantizmus sa neuvážene vzdal istých vieroučných náuk a bohoslužobných zvykov, ktoré boli iste prijateľné a užitočné a ktoré si rímska Cirkev zachovala. Vzápätí však dodávajú, že aj rímska Cirkev jednala neprávom, keď narušila pôvodnú starú kresťanskú vieru tým, že zaviedla a ako neomylné učenie Cirkvi predstavila jednotlivé nové náuky, ktoré nielen že sú evangeliu cudzie, ale mu dokonca odporujú. 24. Počítajú k nim predovšetkým učenie o jurisdikčnom primáte apoštola Petra a jeho nástupcov na rímskom stolci. Medzi týmito sa najdú aj takí ich počet je ale nepatrný ktorí priznávajú pápežovi akési čestné prvenstvo a istú právomoc. Tá ale podľa ich mienky nespočíva na božskom práve, ale iba v dôsledku akéhosi súhlasu veriacich. Ďalší idú dokonca ešte ďalej a chcú z rímskeho pápeža urobiť akéhosi predsedu, aby riadil ich konferencie, hýriace všetkými farbami. 25. I keď sa dá nájsť mnoho nekatolíkov, ktorí na plné ústa vychvaľujú bratské spoločenstvo v Kristovi, predsa sa medzi nimi nenájde ani jeden, ktorý by sa podriadil učeniu a autorite námestníka 51

52 Ježiša Krista a bol mu poslušný. Medzitým vyhlasujú ochotu vyjednávať s rímskou Cirkvou pod zárukou rovnoprávnosti, teda ako rovný s rovným. Jedno je ale isté: keby došlo k takýmto rokovaniam, vyjednávali by iba s úmyslom, aby neboli donútení pri záverečnej dohode zanechať a vzdať sa svojich starých názorov, ktoré sú ešte aj dnes príčinou toho, že stoja ako blúdiace ovce mimo jediného ovčinca Ježiša Krista. 26. Je jasné, že za týchto okolností sa Svätá Stolica nemôže týchto konferencií akýmkoľvek spôsobom ani zúčastňovať, ani nemôže dať súhlas katolíkom tieto podujatia podporovať, alebo sa ich zúčastniť. Keby to urobili, uznali by platnosť falošnému kresťanskému náboženstvu, ktoré je od Cirkvi Ježiša Krista úplne odlišné. 27. Môžeme azda dopustiť čo by bola veľká bezbožnosť aby sa pravda a to Pravda Bohom zjavená stala predmetom vyjednávania? To by bolo jednanie nanajvýš hriešne. Jediné o čo tu ide je, aby bola zjavená Pravda pôvodná, chránená a obhájená. 28. Ježiš Kristus poslal svojich apoštolov do celého sveta, aby ohlasovali jeho evangelium všetkým národom; a aby ich uchránil pred každým bludom, zoslal im pred ich vyslaním Ducha Svätého, ktorý ich uviedol do plnej pravdy (Jn. 16,13). 29. Bolo azda niekedy toto apoštolské učenie v Cirkvi, ktorej sám Boh stojí ako vodca a ochránca po boku, celkom stratené, alebo čo i len raz zatemnené? A keď náš Vykupiteľ jasne povedal, že evanjelium nie je určené len pre apoštolské obdobie, ale pre všetky veky, mohla byť azda vierouka počas stáročí tak zatemnená a zneistená, že by sa dnes museli trpieť a tolerovať všetky tie navzájom si odporujúce mienky? Keby tomu tak bolo, potom by sa muselo tiež pripustiť, že zoslanie Ducha Svätého na apoštolov a neustále prebývanie tohto Ducha v Cirkvi, ako aj kázania Ježiša Krista, už od stáročí stratili svoju účinnosť a osoh. Avšak tvrdiť niečo takého by bolo rúhaním. 52

53 30. V skutočnosti dal Jednorodený Syn Boží svojim vyslancom príkaz učiť všetky národy, no súčasne uložil všetkým ľuďom za povinnosť prijať všetko, čo im bude Bohom predurčenými svedkami (Sk. 10,41) oznámené. K tomuto príkazu pripojil sankčné opatrenie: Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený; kto ale neuverí, bude zatratený. (Mk. 16,16). Tento dvojitý príkaz Kristov príkaz učiť a príkaz uveriť ktorý k dosiahnutiu večnej spásy vyžaduje vieru, musí byť navždy zachovávaný. Oba príkazy sú ale úplne nezrozumiteľné, keby Cirkev nepredkladala učenie evanjelia jasne a neporušene a keby nebola pri tomto ohlasovaní bez akéhokoľvek omylu. 31. V tejto otázke sú na bludnej ceste aj tí, ktorí sú toho názoru, že poklad vierouky sa síce niekde na zemi nachádza, nájsť ho ale si vyžaduje veľkú námahu, dlhodobé štúdia a dišpututácie, takže sotva by stačil celý ľudský život, aby človek tento poklad našiel a osvojil si ho. Akoby dobrotivý Boh skrze svojich prorokov a skrze svojho Jednorodeného Syna prehovoril kvôli tomu, aby iba niekoľko málo ľudí a aj to až v pokročilom veku mohlo spoznať Ním zvestovanú Pravdu, a nie preto, aby bola táto Jeho vierouka a mravouka predložená všetkým ľuďom na celej zemi a aby ich počas ich celého pozemského života viedla ku spáse. 32. Na pohľad sa zdá, akoby pan-kresťania, usilujúci sa o znovuzjednotenie cirkví, sledovali vznešený cieľ šíriť lásku medzi kresťanmi. Ako by ale mohla viesť láska k poškodeniu viery? My vieme ale všetci, že to bol práve Ján, apoštol lásky, ktorého evanjelium je akoby zjavením tajomstiev Najsvätejšieho Srdca Ježišovho a ktorý neustále svojim učeníkom pripomínal nové prikázanie milujte sa navzájom, sám prísne zakazoval stýkať sa s tými, ktorí nevyznávali čisté a neporušené učenie Ježiša Krista: Ak niekto prichádza k vám a neprináša toto učenie, neprijímajte ho do domu, ani ho nepozdravujte. Lebo kto ho pozdraví, má účasť na jeho zlých skutkoch. (2. Jn ). Pretože ale láska môže vznikať a rásť iba na základoch čistej, neporušenej a nesfalšovanej viery, musia byť učeníci Kristovi navzájom prepojení skrze jednotnú vierouku, ktorá je tým najznamenitejším zväzkom. 53

54 33. Ako si teda vôbec možno predstaviť nejaký kresťanský zväz, ktorého jednotliví členovia by si vo veciach vierouky zachovávali svoje vlastné názory, odporujúce názorom ostatných? A ako môžu ľudia s protichodnými názormi, tak sa pýtame, prislúchať k jednému a tomu istému zväzu veriacich? Uveďme niekoľko príkladov: keď jedni považujú ústne podanie a tradíciu za právoplatný prameň Božieho zjavenia, pričom ostatní to popierajú; keď jedni považujú cirkevnú hierarchiu biskupov, kňazov a diakonov za Bohom zriadenú inštitúciu, pričom ostatní by tvrdili, že hierarchia vznikala postupne podľa rôznych miestnych a dobových potrieb a vonkajších okolností; keď jedni uctievajú v Najsvätejšej Sviatosti oltárnej Ježiša Krista, ktorý je v nej skutočne prítomný v dôsledku podivuhodnej premeny chleba a vína, ktorá sa nazýva transsubstancia, a iní by tvrdili, že je tam prítomný len skrz vieru a symboliku, alebo skrz silu prameniacu zo sviatosti; keď jedni vidia v Najsvätejšej Eucharistii pravú obetu a pravú sviatosť, pričom tí druhí v nej vidia iba pamiatku a spomienku na poslednú večeru Pána; keď jedni považujú za dobré a spasiteľné oslavovať svätých, ktorí s Kristom kraľulú na Nebesiach, medzi nimi predovšetkým Najsvätejšiu Matku Božiu Pannu Máriu, pokorne vzývať a uctievať jej obrazy, pričom tí druhí tvrdia, že takéto uctievanie je neprípustné, pretože je to previnenie voči úcte k jedinému prostredníkovi medzi Bohom a ľuďmi (porov. 1.Tim. 1, 1-6). 34. Je nepredstaviteľné, aby sa pri takých rozdielnostiach v názoroch našla cesta k jednote cirkví, pretože taká jednota môže vzniknúť výlučne iba z jednoty učiteľského úradu a celokresťanskej jednotnosti pravidiel viery. 35. Vieme ale, že týmto spôsobom sa urovnáva cesta k podceňovaniu náboženstva k indiferentizmu, ako aj k tzv. modernizmu, ktorého poľutovaniahodní stúpenci učia, že pravda vierovyznania nie je absolútna, ale iba relatívna, teda že sa mení a prispôsobuje rozmanitým miestnym a časovým potrebám rôznych sklonov ľudskej mysle, pretože nie je obsiahnutá v nemennom zjavení, ale prispôsobuje sa ľudskému životu. 54

55 36. Okrem toho je absolútne neprípustné, aby sa v oblasti vierouky robili takéto nimi zavedené rozdiely medzi tzv. podstatnými a nepodstatnými bodmi vierouky, akoby tie podstatné museli byť prijaté všetkými a tie nepodstatné by mohli byť ponechané k voľnému súhlasu veriacich. Nadprirodzená cnosť viery má predsa za podnet autoritu Božieho zjavenia, ktorá v žiadnom prípade nepripúšťa takéto rozlišovanie. 37. Preto všetci praví stúpenci Ježiša Krista prijímajú takisto dogmu o nepoškvrnenom počatí Matky Božej, Panny Márie a veria vo vtelenie nášho Pána Ježiša Krista, ako aj s rovnakou vierou prijímajú tajomstvo Najsvätejšej Trojice a veria v pápežskú neomylnosť a to v tom zmysle, ako to bolo ustanovené na I. vatikánskom koncile. 38. Tieto pravdy nestrácajú na hodnovernosti i keď boli zavedené v rôznych dobách, alebo slávnostne definované iba pred nedávnom; pretože všetky sú Bohom zjavené. 39. Učiteľský úrad Cirkvi bol predsa založený z Božej voľe, aby tak bolo zjavené učenie zachované po všetky časy neporušené a mohlo tak byť ľahko a bezpečne ľuďmi poznávané. Keď je tento učiteľský úrad pápežom a biskupmi, ktorí sú s ním spojení, každodenným ohlasovaním vierouky vykonávaný, je taktiež jeho úlohou prijať jasnými formuláciami rozhodnutia o viere, ráznejšie a účinnejšie vystúpiť proti útokom bludárov, alebo jasnejšie a hlbšie vysvetliť veriacim jednotlivé články vierouky. 40. Vykonávaním tohto mimoriadneho učiteľského úradu sa nezavádzajú žiadne vymyslené učenia, ani sa k Bohom Cirkvi zverenému pokladu vierouky nepridáva nič, čo by v nej nebolo už obsiahnuté aspoň implicitne. Tak sa objasňujú iba pravdy, ktoré sa doposiaľ mohli zdať mnohým ešte nejasné, alebo sa predkladá ako definícia viery pravda, o ktorej dovtedy pretrvávala u niektorých rozdielnosť v názoroch. 55

56 41. Preto je jasné, ctihodní bratia, z akých dôvodov Apoštolská Stolica nikdy nedovolila účasť svojich veriacich na nekatolíckych konferenciach. Neexistuje totiž žiadna iná možnosť uskutočniť zjednotenie všetkých kresťanov, než podporovať návrat všetkých oddelených bratov k jedinej pravej Cirkvi Kristovej, od ktorej títo nešťastníci kedysi odpadli. 42. Hovoríme k jedinej pravej Cirkvi Kristovej ktorá stojí všetkým pred očami ľahko rozpoznateľná a ktorá podľa vôle jej zakladateľa ostane stále taká, akú ju ku spáse všetkých založil. Kristová mystická nevesta nebola v priebehu stáročí nikdy poškvrnená a poškvrnená ani nikdy nebude môcť byť, o čom svedčia slová sv. Cypriána: K manželskej nevere sa Kristova Nevesta nedá nikdy zviesť, je nepoškvrnená a cudná. Pozná iba jeden dom a v nepoškvrnenej hanblivosti si zachová sviatosť jednej spálne. (O jednote katolíckej Cirkvi, 6,11). A tento svätý mučeník sa právom diví, ako je možné veriť, že táto jednota, ktorá pramení z božej nepremennosti a úzko súvisí s nebeskými tajomstvami, by mohla byť v samotnej Cirkvi pretrhnutá a rozpormi nejednotných ľudí rozbitá (1.c). Pretože teda mystické telo Kristovo je jedno (1.Kor. 12,12) a pretože je zviazané a pospájané (Ef. 4,16) tak ako jeho fyzické telo, je nevhodné a pochabé tvrdiť, že toto mystické telo môže pozostávať z odtrhnutých a odlúčených údov. Kto teda nie je s týmto mystickým telom úzko spojený, nie je ani jeho údom a ani nepatrí ku hlave, ktorou je Ježiš Kristus (porov. Ef. 5,30; 1,22-23). 43. V tejto Cirkvi Kristovej nemôže byť a ani zostať nikto, kto neuznáva a poslušne neprijíma autoritu a plnú moc Petrovu ako aj jeho právoplatných nástupcov. Nevykazovali azda predkovia tých, ktorí sú dnes v zajatí bludoch Photiusa a všetkých reformátorov, rímskemu biskupovi ako najvyššiemu pastierovi duší poslušnosť? No nariekajme k Bohu: Synovia opustili otcovský dom, ten sa ale preto nezrútil ani nezanikol, pretože s Božou podporou navždy pretrvá. 44. Nech sa teda márnotratní synovia navrátia ku spoločnému otcovi, ktorý na bezprávie, ktorého sa kedysi dopustili voči Apoštolskému 56

57 Stolcu, dávno zabudol a ktorý ich príjme s láskyplným srdcom. Keď sa chcú, ako stále hovoria, s Nami a s Našimi, opäť zjednotiť, prečo sa potom urýchlene nenavrátia do Cirkvi, k matke a učiteľke všetkých v Krista veriacich? (4. lateránsky koncil, kap. 5). 45. Nech všetci počúvnu, čo hovoril Lactancius: Len katolícka Cirkev uchováva pravý kult. Ona je prameňom Pravdy, príbytkom viery a chrámom Božím. Kto do nej nevstúpi, alebo kto ju opustí, zrieka sa nádeje života a spásy. Nech si nikto nelichotí tvrdošijným zotrvávaním v sporných bodoch. Veď ide o jeho život a spásu. Kto sa opatrne a starostlivo nepostará o svoju spásu, ten na ňu stratí právo a prehrá. (Božie poučenia, Divin. Istit. 4,30, 11-12). 46. Nech sa teda navrátia odlúčení synovia k Apoštolskému Stolcu, zriadenému v tomto meste, ktorý apoštolské kniežatá Peter a Pavol posvätili svojou krvou, pretože tu je koreň a matka katolíckej Cirkvi (sv. Cyprian, Ep. 48 ad Cornelium, 3). Nie ale v domnienke a nádeji, že Cirkev Boha živého, stĺp a opora pravdy (1.Tim. 3,15) sa vzdá čistoty viery a bude trpieť a pripúšťať, ale práve naopak, aby sa zverili jej učiteľskému úradu a vedeniu. 47. Kiež by sa Nám pošťastilo to, čo sa toľkým našim predchodcom nepodarilo, aby Sme tých synov, ktorých odlúčenie, spôsobené ich zavrhnutiahodným činom ľutujeme, mohli opäť s otcovskou láskou objať! Kiež by Pán Boh, náš Vykupiteľ, ktorý chce, aby boli všetci ľudia spasení a dospeli k poznaniu Pravdy (1.Tim. 2,4), vypočuje Naše neustále prosby a privolá všetkých poblúdených zpäť k jednote Cirkvi. 48. V tejto tak dôležitej prosbe sa úpenlivo obraciame na najblahoslavenejšiu Pannu Máriu, Matku Božej Milosti, premožiteľku všetkých bludov, Pomocnicu kresťanov; a je Našim prianím, aby sa aj všetci ostatní k nej modlili, aby nám svojim príhovorom priblížila deň, keď budú všetci ľudia počúvať na hlas jej božského Syna, zachovávajúc jednotu ducha vo zväzku pokoja (Ef 4,3). 57

58 49. Vidíte, ctihodní bratia, ako veľmi Nám táto otázka leží na srdci. Nech sa o tom dozvedia všetci naši synovia, nielen katolíci, ale aj všetci od nás odlúčení. Keď budú pokornou modlitbou prosiť o nebeské osvietenie, nepochybne rozpoznajú jedinú pravú Cirkev Kristovu a vstúpia do nej, zjednotení s Nami v láske. 50. V tomto očakávaní udelujeme Vám, ctihodní bratia, vášmu duchovenstvu i vášmu ľudu, ako svedectvo božskej milosti a na dôkaz Našej otcovskej lásky zo srdca apoštolské požehnanie. Dané v Ríme u svätého Petra, 6. januára 1928, vo sviatok Zjavenia Krista, nášho Pána, v 6. roku Nášho pontifikátu. Nemecký katolícky časopis Kyrie eléison (Liga Katholischer Traditionalisten e.v., Postfach 2224, D-58022, Hagen) uverejnil v č. 2/1998 príspevok, ktorý jedinečne vysvetluje a doplňuje tému tejto knihy a preto ho pripájame ako Dodatok II. 58

59 Dodatok II. Proroctvo sv. Františka z Assisi Svätý František z Assisi varoval svojich bratov mníchov na úmrtnom lôžku pred útrapami a tiesňami, hovoriac: Jednajte statočne, bratia, buďte silní a dúfajte v Pána. Časy veľkých útrap a zármutku sa nezadržateľne blížia. Časy, v ktorých bude prevažovať chaos a ohrozenie svetského i duchovného rádu, láska mnohých ochladne a skazenosť zlých prevýši každú mieru. Moc démonov bude viac ako obvykle uvoľnená, M nepoškvrnená čistota nášho i ostatných rádov bude tak znetvorená, že len nemnohí z kresťanov budú s úprimným srdcom a dokonalou láskou poslúchať skutočného a pravého pápeža rímsko-katolíckej cirkvi. Ten, ktorý nebude kánonicky zvolený, ale bude na vrchole útrap k pápežstvu povýšený, sa bude rafinovaným spôsobom snažiť {doslova: s dôvtipom} mnohým naliať smrteľný jed {dosl.: smrť} svojho bludu. Potom sa pohoršenia rozmnožia, náš rád bude rozpoltený, mnohé ďalšie (rády) budú v rozklade, pretože sa nepostavili bludu na odpor, ale s ním súhlasili. Vznikne veľmi mnoho rozkolov medzi ľudom, rehoľníkmi a klérom a keby tieto dni neboli podľa Evanjelia skrátené, boli by zvedení a oklamaní dokonca aj vyvolení, keby neboli vedení cez túto strašnú búrku nesmiernym Božím milosrdenstvom. Proti našim reholným pravidlám a spôsobu života budú potom niektorí čo najostrejšie bojovať. Nastanú nesmierne pokušenia. Tí, ktorí sa osvedčia, prijmú korunu života. M Uvolnenie Satana predpovedala Panna Mária aj v roku 1846 v La Salettte, kde povedala: V roku 1864 bude z pekla vypustený Lucifer s veľkým počtom démonov. Postupne budú ničiť vieru aj u osôb zasvätených Bohu. Zaslepia ich natoľko, že s výnimkou osobitnej milosti prijmú tieto osoby ducha zlých anjelov... 59

60 Beda ale tým, ktorí svoje nádeje vložia výlučne iba do rádového života, zvlažnejú a nedokážu vytrvalo odolávať pokušeniam, ktoré budú Bohom pripustené na preskúšanie vyvolených. Tí ale, ktorí sa budú s planúcim duchom, z lásky a horlivosti pre Pravdu, držať pravej viery, budú pre neposlušnosť trpieť bezprávím a budú prenasledovaní ako schizmatici. Ich prenasledovatelia - poháňaní zlými duchmi - budú tvrdiť, že je čnosťou z poslušnosti voči Bohu {dosl.: veľkou poslušnosťou} takýchto skazených ľudí pozabíjať a vyhladiť z povrchu zemského. No potom však bude Pán útočišťom utláčaným a zachráni tých, ktorí v neho dúfali. A oni, aby sa pripodobnili svojej Hlave, budú konať v dôvere. A keď sa rozhodnú počúvať Boha viac ako ľudí, získajú svojou smrťou večný život. A pretože nebudú súhlasiť s klamstvom a nezradia vernosť Pravde, nebudú mať žiaden strach pred smrťou. Pravda bude potom mnohými kazateľmi zamlčovaná {dosl.: prikrytá mlčaním}, inými zasa pošliapaná a popieraná. Svätosť života bude tými, ktorý sa k nemu (navonok) hlásia, zosmiešnená a preto im Pán Ježiš Kristus nedá dôstojného pastiera, ale zhubcu a ničiteľa. 60

61 Titulná stránka z knižného vydania spisov sv. Františka z Assisi (ako aj sv. Antonína z Padova), ktoré vyšli v Paríži r

62 Stránka s úplným latinským textom proroctva svätého Františka z Assisi (stĺpec 430), ktorého doslovný preklad je uvedený vyššie. 62

63 Dodatok III. Mene Tekel v Assisi I. Akt Bolo 27. Októbra V talianskom Assisi, meste svätého Františka, sa toho dňa odohrávalo čosi, čo svet dovtedy ešte nevidel: zišli sa tu reprezentanti všetkých svetových náboženstiev, aby sa spoločne modlili za svetový mier, každý ku svojmu Bohu, alebo ku svojej modle. Jednoznačne tu šlo o medzináboženský kult mnohobožstva! Pozvaní boli osobne pápežom Jánom Pavlom II., ktorý tomuto stretnutiu aj predsedal. To, že Ján Pavol II., ako prvý pápež v histórii katolíckej cirkvi pozval zástupcov svetových náboženstiev k polyteistickým kultickým oslavám a spoločne spolu s ostatnými reprezentantmi kresťanských spoločentiev sa na tomto ekumenickom kultickom akte aj zúčastnil, je z hľadiska pravej 63

64 kresťanskej teológie vskutku historický škandál, ťažké previnenie sa voči prvému Božiemu prikázaniu. Každej cirkvi bol pridelený jeden katolícky kostol ako oratórium iba Židia a Mohamedáni s poďakovaním odmietli. Do starodôstojného opátskeho kostola San Pietro sa napríklad pohodlne rozložili buddhisti. Na oltár, ktorý bol dovtedy zasvätený a rezervovaný výlučne Najsvätejšej Sviatosti, postavili si sochu Buddhu, zapálili pred ňou svoje rituálne kadidlové tyčinky a prednášajúc svoje mágické mantry a sútry, znesvätili tak najväčšiu kresťanskú sviatosť. Nikto im to neznemožnil, nikto neprotestoval, žiadny katolícky kňaz, ani biskup a ani pápež. Ohavnosť spustošenia 85 je perfektná. Bohorúhanie v Asiisi ide ale veselo ďalej: Augusta 1990: Medzináboženské stretnutie pod heslom Zem nemôže čakať 86 Začiatok Júna 1991: Konferencia pre medzináboženský dialóg a medzináboženskú spoluprácu, s príhovorom Jána Pavla II Január 1993: Medzináboženské modlitebné stretnutie, «Pre mier v Európe, obzvlášť pre Balkán» 88 ; Ján Pavol II. posiela zvláštny pozdrav 89 ; za Židov sa zúčastňujú výlučne delegáti ich najvyššej slobodomurárskej lóže B nai B rith 90. Medzitým: «Nechajte sa poučiť, vladári zeme...» (Ž 2,10) Tri mesiace neskôr, exaktne ráno na Veľkonočný Pondelok (!) roku 1993, zaznel na nádvorí baziliky svätého Františka z Assisi ohlušujúci rachot. Nespočetní turisti sa v panike rozpŕchli na všetky strany. V dĺžke desiatich metrov sa starý múr v jedinom okamihu zrútil. 91 Bude trvať jeden a pol roka, kým bude obnovený Dan 11,31; Mt 24,15; 2 Sol 2,3; 1 Tim 4,1; 2 Tim 3,1-5; 1 Jn 2,18; 4,3; 2 Pt 3,3; 86 Osservatore Romano, 20. Júla 1990 str.4; 87 Osservatore Romano, 18. Oktober 1991, str Deutsche Tagespost, 5. December 1992 (Výzva Jána Pavla II. k účasti). 89 Deutsche Tagespost, (Guido Horst); 90 Deutsche Tagespost, 12. Január 1993 (KNA). 91 Osservatore Romano, 23. September 1994, str Osservatore Romano, 23. Septembra

65 II. akt «Ale oni sa rúhali Božiemu menu..» (Zjv 16, 9) Božie varovanie ostalo bez povšimnutia. Správali sa, ako by sa nič nestalo. Pokračujú urážky Najsvätejšej Trojice a Božieho mena Ježiša Krista, jediného vykupiteľa sveta. Kde? V Assisi: V polovici januára 1994: Krikľavé titulky: «Hudba za Jeden Svet», podtým správa: «Rím. Festa Musica Pro Mundo Uno [ Hudobný festival pre zjednotenie sveta ] sa začal v Umrii, v meste Assisi, kde príroda, človek a nadprirodzenosť sú vo vzájomnej harmónii. 93» Septembra 1994: Obnovené veľké medzinárodné modlitebné stretnutie svetových náboženstiev v Assisi; V stredobode bol «mierový proces na blízkom východe» ako aj «dialóg medzi kresťanmi, židmi a mohamedánmi»; znovu prišlo pozdravné posolstvo od Jána Pavla II. 94 Skorá jeseň 1997: Rozbehnutie príprav pre celú radu «medzináboženských» projektov v Assisi pre «S v ät ý r o k ». 95 Ale hľa: «Boh sa vysmievať nedá» (Gal 6, 7) Skorého rána dňa 26. Septembra 1997 otriaslo celým stredom Talianska prudké zemetrasenie. Otrasy pocítili až v Ríme. Obzvlášť bolo zasiahnuté Assisi. Tu bola ťažko poškodená horná bazilika svätého Františka. Po jej stenách vidno veľké trhliny, miestami boli spadnuté celé kusy muriva, dokonca aj stropné freskové maľby od Giotta boli poškodené. Sotva ale pominul prvý úľak a do baziliky bola narýchlo zvolaná odborná posudková komisia, aby upresnila rozsah škôd spôsobených 93 Osservatore Romano, 14. Január 1994, str. 5; 94 Deutsche Tagespost, 8. September 1994; 15. September Osservatore Romano, 31. Október 1997, str

66 zemetrasením, keď sa zrazu zem znova nečakane otriasla a ďalšie časti kopule kostola sa zrútily a zasypali komisiu posudkových znalcov. Dvaja františkáni a dve ďalšie osoby boli usmrtené. Čo je na tomto zemetrasení v Assisi zvláštne a nezvyčajné, je jeho neprehliadnuteľná jasnosť znamenia, ktoré bude dostatočne vysvetlené v nasledovných podrobnostiach: «Biskupská rezidencia v strede mesta aj s jej cirkevnými diecéznymi kanceláriami bola poškodená. Biskup má zvláštne starosti. Mnohé rozličné projekty pre svätý rok 2000 boli práve rozbehnuté. Neočakávané prudké prerušenie a z neho rezultujúce meškanie... prinášajú nové problémy...» 96 «Je historicky podložené, že oblasť Assisi, ležiacu v blízkosti epicentra, postihlo počas 700 rokov od postavenia dvojitej baziliky (postavenej na skalnom masíve na kraji stredovekého mesta) 22 ťažkých zemetrasení. Nikdy ale nebola spôsobená väčšia škoda na obrovskom komplexe oboch bazilík, alebo na susednom konvente s jeho krížovou cestou a pápežských komnát. Preto bol pád dvoch častí kopule v hlavnom kostole obzvlášť veľký šok.» 97 Neprehliadnuteľný symbolický charakter majú aj samotné časti zrútenej kostolnej kopule. Nápadné je aj to že Boh dopustil, že talianský fotograf Ghigo Ro li, ktorý pracoval na knihe obrazov o freskách v bazilike sv. Františka, tieto udalosti prežil a nebol ani zranený. O svojom zážitku hovorí v knihe Giorgio Bonsanti, Ghigo Roli: Assisi, die Deckenfresken der Oberkirche von San Francesco (München 1997); Rut h Vocke zverejnila všetko podstatné v novinách Deutsche Tagespost. 98 Píše: «Už v noci na 26. Septembra spadli po prvých otrasoch zeme časti nástenných freskových malieb. Doobeda potom chcelo vyše dvadsať ľudí toto zničenie nafilmovať. Vtom prišlo ešte silnejšie zemetrasenie. Roli uteká smerom von a vidí, ako sa celá fasáda 96 Osservatore Romano, 31. Októbra Osservatore Romano, 31. Októbra Deutsche Tagespost, 2. Januára 1998 (Ruth Vocke) 66

67 kostola dala do pohybu. Vnútri nastala temnota a všade hrubá vrstva dráždivého prachu. Tri klenby kostolnej kopule sa zrútili a táto katastrofa si vyžiadala štyri ľudské životy. Z oblúkového výrezu nad vstupnou bránou zmizli: svätý František a svätá Klára, svätý Antonín a svätý Benedikt, ako aj štyria ďalší svätci. Z prvej krížovej kopule stropu s obrazmi otcov cirkvi od Giotta zmizol svätý Hieronymus s jedným mníchom. Z kopule s evanjelistami od Cimabueho, kde bol pôvodne svätý Matúš škľabila sa veľká diera. Aj kus klenby s modrou oblohou a hviezdami, padol a rozbil oltár a naplnil baziliku sv. Františka oblakom prachu, ako to zachytil iný fotograf.» Hrob svätého Františka v krypte v dolnom kostole je jediným miestom, ktoré bolo od zemetrasenia celé ušetrené, pričom ale dolný kostol ako dosvedčujú františkáni z Assisi mal niekoľko trhlín. 99 «Otrasmi tohto zemetrasenia, ktoré trvalo v strednom Taliansku celé týždne bol postihnutý aj jeden kostol v Ríme. Ide o kostol, stojaci v blízkosti Španielskeho námestia: Sant Andrea delle Frate, ktorý utrpel poslednými otrasmi pôdy trhliny v klenbe a múre. Tento kostol je známy medzi iným aj preto, že tu svätý P. Maximilian Kolbe celebroval svoju prvú omšu.» 100 Ale hľa: «...ale oni nerobili pokánie...» (Zjv 16, 9) Ani nie desať dní po tejto ničivej katastrofe, od 5. až do 7. Októbra 1997 sa konalo ďalšie modlitebné stretnutie svetových náboženstiev, tentokrát v Padove. Tak ako každoročne, tak aj teraz s pozdravným posolstvom pápeža Jána Pavla II. A nikto nepohol ani brvou, či už vo Vatikáne alebo inde, aj napriek zemetraseniu v Assisi, ktorého otrasy zasiahli aj Rím. V Assisi sa medzitým započalo s obnovou baziliky sv. Františka. 101 Toto náhlenie bolo na mieste, veď predsa rok 2000 sa blížil a na tento rok bolo v pláne znovu usku- 99 Osservatore Romano, 31. Októbra 1997, str Osservatore Romano, 31. Októbra 1997, str Bazilika je dnes znovu sprístupnená verejnosti. 67

68 točniť v atmosfére jubilejného roku obzvlášť slávnostné medzináboženské stretnutie tu, v Assisi... Slová vatikánskych novín znejú hrdo a pyšne, udalosťami nedotknuté: Je nepodstatné, ako dlho budú obnovovacie práce trvať a koľko bude potrebných finančných prostriedkov; Assisi ostane cieľom pre milióny a ako centrum viery prežije, aby v jubilejnom roku 2000 privítalo dôstojne svojich návštevníkov. 102 A Vatikán pokračuje vo svojom pyšnom prehlasovaní: «Presne mesiac po sérii zemetrasení v strednom Taliansku bola v Assisi bazilika San Francesco znovu otvorená... Modlitebná stráž pre mier v duchu z Assisi má pripomínať prvé motlitebné stretnutie za svetový mier, ku ktorému pápež Ján Pavol II. do Assisi pozval vodcov všetkých svetových náboženstiev.» 103 III. Akt (?) «Spočítaný, odvážený...» (Dan 5, 26-27) Sväté písmo hovorí: Babylónsky kráľ Baltazár usporiadal veľkú hostinu, na ktorej dal všetkým svojim hosťom piť zo svätých nádob, pochádzajúcich z chrámu jediného pravého Boha z Jeruzalema. Všetci teda pili víno a oslavovali svojich zlatých, strieborných, kovových, drevených a kamenných bôžikov. Zrazu sa zjavili prsty ľudskej ruky, ktoré písali na vápno múru paláca. A ani na smrť preľaknutý kráľ, ani nikto iný z jeho kniežat a mudrcov nevedel prečítať napísané, ani vyložiť zmysel. Nakoniec bol privolaný prorok Daniel a prečítal kráľovi tajomné písmo a vysvetlil jeho zmysel. «Mene, Tekel, Ufarsin»: Mene: Boh spočítal tvoje kráľovstvo a urobil mu koniec. Tekel: Odvážili ťa na váhe a našli ťa priľahkým. 102 Osservatore Romano, 31. Októbra 1997, str Osservatore Romano, 31. Októbra 1997, str. 1 68

69 Ufarsin: rozdelené bude tvoje kráľovstvo medzi Médov a Peržanov. A ešte v tej noci bol kráľ Baltazár zabitý a na jeho miesto stanul kráľ Médov, Dárius. «..inak aj vy všetci podobne zahyniete.» (Lk 13, 3.5) Menetekel z Assisi 1997 nepotrebuje žiadneho prorockého výkladu a vysvetlenia; jeho zmysel je pre všetkých, kt o r í chcú vid ie ť, jednoznačný. Dvaja údajný synovia svätého Františka boli padajúcimi troskami usmrtený. Dvaja františkáni, ktorý sa v skutočnosti dávno zriekli pravej katolíckej viery a tým aj odkazu svojho duchovného otca, svätého Františka. Svätý František šiel svojho času odhodlane k Mohamedánom, vedome riskujúc svoj život, aby im hrdinsky hlásal jedinú, úplnú a pravú katolícku vieru, ktorá jediná môže byť ich spásou. Prvý raz v r v Assisi a odvtedy dodnes mnohokrát aj na iných miestach, tvrdilo sa naopak Mohamedánom, i príslušníkom ostatných náboženstiev a náboženstiev, že ich modlitby k Allahovi, ako aj k ostatným bôžikom, sú modlitbe katolíkov k Najsvätejšej Trojici rovnocenné! Málokto z tých, ktorí sa aj dnes naďalej volajú katolíkmi, sa pozastavil nad touto historickou rúhavou nehoráznosťou. Práve naopak rok čo rok sa mnohí katolíci pasívne prizerajú, ako sa táto tragická a opovážlivá nehanebnosť opakuje. Mnohí jej nadšene tlieskajú, alebo sa na nej dokonca aktívne zúčastňujú. A preto v súvislosti s usmrtením tých dvoch františkánskych mníchov platia varujúce slová Ježiša Krista všetkým od posledného novokatolíka až po samotného pápeža Myslíte si, že títo boli väčší hriešnici ako ostatní, keď sa im toto stalo? Nie, hovorím vám, ale ak nebudete robiť pokánie, všetci zahyniete podobne (Lk 13, 2-5)! Spracované podľa informačnej publikácie D a s M e n e t e k e l v o n A s s is i, vydavateľstva Pro Fide Catolica, Postfach 22, D-87467, Durach, z roku

70 Kresba vľavo predstavuje Satana, stelesnený to výkvet všetkého hnusu a špinavosti, hrôzy, krutosti a Zla, ktorého nakreslil odpadlý katolícky kňaz Alphonse Costant, ktorý si dal ako praktikujúci satanista židovské meno Eliphas Levi. Obraz vpravo: Ježiš Kristus, Spasiteľ a Vykupiteľ pre všetkých tých, ktorí v neho uveria, ktorí ho pred svetom vyznajú, jeho učenie s rad ikálnou ver nosťou zacho vajú a nikdy nezaprú stelesnenie všetkej krásy, lásky a dobroty. Iba medzi týmito dvomi Pánmi môže človek voliť a koho si kto vyvolí, tomu bude aj slúžiť: tu, na tomto svete, ako aj po smrti, na svete druhom vo večnosti. Ježiš Kristus sľubuje večnú blaženosť, Satan spôsobuje večné pekelné zatratenie. Obom Pánom sa slúžiť nedá! 70