Univerzita Komenského v Bratislave Evanjelická bohoslovecká fakulta Jednota v mnohosti Zborník z Teologickej konferencie mladých vedeckých pracovníkov Biela, Schön, Badura (eds.) 2012
Univerzita Komenského v Bratislave Evanjelická bohoslovecká fakulta Jednota v mnohosti Zborník z Teologickej konferencie mladých vedeckých pracovníkov Zostavili Mgr. Adriána Biela Mgr. Richard Schön Mgr. Ján Badura, MLIS Bratislava 2012
Univerzita Komenského v Bratislave Evanjelická bohoslovecká fakulta Zostavili: Adriána Biela, Richard Schön, Ján Badura Recenzenti: Marek Neština, Pavol Dancák ISBN 978-80-88827-43-6
OBSAH Lutherov koncept spravodlivosti 8 Anna-Mária Benková Možnosti a úskalí práce s hebrejským textem 30 Adam Mackerle Rituální zákony v Barnabášově epištole 49 Eliška Landovská "Křesťanské" mezopotámské magické texty pozdní antiky 70 Marek Vinklát Problém definovania hudby spojenej s náboženstvom 85 Lukáš Petruš Konverze apoštola Pavla ve světle NZ svědectví a pokus o psychologickou sondu do profilu jeho osobnosti 111 Eva Mašková Ponímanie absolútnej slobody v sekularizovanej spoločnosti 130 Petra Andrejčáková Liturgia hodín ako napĺňanie výzvy k neustálej modlitbe 153 Martin Tkáč Jednota v mnohosti ako výzva pre katechézu sluchovo postihnutých 171 Richard Schön Obraz Boha u mladého človeka z pastorálno-psychologickej perspektívy 192 Peter Nákačka Sprevádzanie na ceste duchovného rastu 212 Mirón Duda Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme. 230 Zdenko Žiška
Vplyv typu osobnosti podľa tendenčného ladenia na individuálne prežívanie viery. 249 Katarína Kučerová Nesprávne chápanie realizácie čností pri dosahovaní spásy 275 Veronika Liptáková Slovensko-maďarské vzťahy v Reformovanej kresťanskej cirkvi na Slovensku v rokoch 1918-1952. 293 Zsolt Buza Pojetí jednoty v mnohosti v Küngově projektu světový étos a v Bahá í autoritativních textech. 314 Kristýna Gallasová-Pilecká Vztah univerzality a partikularity v christologii Jona Sobrina 335 Petr Jandejsek Jakob Boehme a jeho koncept božské Moudrosti 349 Václav Ondráček Požiadavka jednoty v diele L. Hanusa 363 Martina Müllerová Ekumenismus života : Pozvání znovuobjevit duchovní kořeny jednoty křesťanů 371 Robert Svatoň Obraz cirkvi ako patriarchálnej rodiny u Bonhoeffera 402 Michaela Kušnieriková
Predhovor Z dávnej otázky o vzťahu teológie a vedy sa v súčasnosti stala otázka o vzťahu vedy a teológie. Už nejde o to, ako sa veda dokáže spojiť s teológiou pri poznávaní sveta a Boha, ale o to, či teológia má miesto vo svete vedy. Posledných sto rokov je poznačených odsunom teológie na perifériu ľudského poznávania a stále viac sa jej upiera miesto na univerzite s odôvodnením, že nespĺňa kritérium vedeckosti. Uvedomujeme si, že základ problému nespočíva len v otázke o vzťahu vedy a teológie, ale je obsiahnutý v trojakom vymedzení vzťahov medzi vedou, teológiou a vierou. Nestačí sa pýtať len na to, či je teológia vedou. Musíme si položiť otázku, v akom vzťahu je teológia a viera. Môže sa teológ zbaviť viery a zostať pritom teológom? Môže veriaci človek nebyť teológom? Čo sa týka vzťahu vedy a viery: je možné, aby veriaci človek bol dobrým vedcom? Naopak zasa, môže byť vedec veriacim? To, čo spája tieto oblasti je hľadanie pravdy. V tomto zborníku sa čitateľovi dostávajú do rúk práce mladých doktorandov v oblasti teológie, ktorí sa taktiež snažia hľadať pravdu. Prednášky, ktoré odzneli na medzinárodnej konferencii na pôde Evanjelickej bohosloveckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave v dňoch 9. 11. februára 2012, spája úprimná snaha o to, aby sa viera neskryla v komnate teológie, ale dokázala vstúpiť do siení vedy a to bez ohľadu na konfesionálnu príslušnosť. Mladí bádatelia tu predstavujú výsledky ich doterajšieho výskumu, prinášajú nové myšlienky a zaujímavé otázky. Čitateľa zaujme rôznosť prístupov z oblasti teológie a nájde inšpiráciu pre vlastné premýšľanie. Zborník obsahuje prednášky z oblasti jednotlivých katedier a predstavuje tak zaujímavé spektrum teologických prác. Som presvedčený, že to, čo je dobré, časom prinesie i hojné ovocie a posunie pisateľov i čitateľov k tomu, ktorý o sebe hovorí: Ja som cesta, pravda i život (J 14, 6). Ďakujem doktorandom EBF UK, Michaele Pogányovej, Anna-Márii Benkovej, Richardovi Schönovi, Jánovi Badurovi a Adriane Bielej, ktorí sa podieľali na príprave a realizácii konferencie i tohto zborníka do tlače. Ľubomír Batka, Dekan EBF UK
Úvodné slovo Teologická konferencia mladých vedeckých pracovníkov Jednota v mnohosti sa konala na pôde EBF UK v Bratislave pod záštitou jej dekana v dňoch 9. - 11. februára 2012. Organizácia projektu tohto druhu bola pre nás, ako organizačný tím, veľkou neznámou, pretože podobné vedecké stretnutia študentov doktorandského štúdia nie sú na teologickej pôde bežné. Dá sa povedať, že neprebiehajú vôbec. Našim cieľom bolo spojiť ľudí z rôznych cirkví, ľudí s rôznym teologickým pozadím, ľudí z rôznych krajín. Koncept Jednoty v mnohosti azda najprimeranejšie a najefektívnejšie vyjadruje všetky naše ciele, s ktorými sme do organizácie tejto konferencie vstupovali. Preto sa Jednota v mnohosti stala nosným názvom tejto prvej teologickej konferencie pre doktorandov a zároveň aj názvom tohto vedeckého zborníka, ktorý sa čitateľovi dostáva do rúk ako výstup z konferencie. Na našej pôde EBF UK sme okrem domácich študentov privítali 20 hostí z týchto fakúlt: GTF Prešovská Univerzita, RTF Univerzita J. Selyeho Komárno, ETF Univerzita Karlova Praha, HTF Univerzita Karlova Praha, CMTF Jihočeská Univerzita České Budějovice, Katolícka Univerzita Ružomberok, TF Trnavská Univerzita. Spolu odznelo 22 príspevkov, ktoré boli rozdelené do šiestich blokov. Každý blok obsahoval 4 príspevky, každý v rozsahu 15 minút. Po bloku príspevkov nasledovala 30 minútová diskusia k daným témam. Koncept Jednoty v mnohosti poskytol priestor každému doktorandovi predstaviť svoju vlastnú tému a pokroky vo svojej vedeckej činnosti. Vďaka tejto otvorenosti sme si mohli vypočuť zaujímavé príspevky z rôznych oblastí teológie, praktickej teológie, dogmatiky, religionostiky, Novej a Starej zmluvy, filozofie či cirkevných dejín. Počas príspevkov a diskusií, ktoré prebiehali v profesionálnej pracovnej, ale zároveň aj príjemnej atmosfére, sme si uvedomili, že teológiou sa treba zaoberať aj v záujme ekumenického dialógu. Máme čo poskytnúť jeden druhému, nehľadiac na to, z akej konfesie vychádzame. Znova sme sa mohli presvedčiť, že teológia je nesmierne bohatá a mala by byť čoraz viac zaraďovaná do interdisciplinárneho dialógu. Prínos tejto konferencie nebol iba vo vedeckej činnosti, ale aj v aspekte spoločenstva, ktoré sa nám počas týchto dní podarilo vytvoriť. Spoločné modlitby, kultúrny program či stretnutie s vedením fakulty, to všetko prispelo k pozitívnemu pocitu jednoty. Možno skonštatovať, že sa nám podarilo naplniť všetky ciele, ktoré sme si pri plánovaní tejto konferencie stanovili. Vytvorili sme totiž priestor, aby sa študenti teologického
doktorandského štúdia stretli a vzájomne sa oboznámili so svojimi témami, na ktorých pracujú. Dali sme mladým vedeckým pracovníkom možnosť prezentovať a predstaviť svoje vedecké a výskumné pokroky. Otvorili sme priestor na podnetné a zaujímavé diskusie. Nadviazali sme kontakty, ktoré budú pri našej ďalšej práci užitočné. Podarilo sa nám spojiť ľudí z rôznych kresťanských cirkví, čo má nepochybne veľký ekumenický význam. Spoločným menovateľom pre všetky ciele bol aspekt jednoty v mnohosti, ktorý spojil ľudí z rôznych fakúlt, rôznych národností, rôznych vierovyznaní, s rôznym vedeckým zameraním. Napriek tejto mnohosti sa ukázalo, že naša jednota je nielen v teológii, ale najmä vo viere v Trojjediného Boha. Osobitnú radosť nám prináša vydanie tohto zborníka, ktorý je prvým ovocím našej konferencie. Veríme, že nezostane iba spomienkou toho, že sa konferencia Jednota v mnohosti uskutočnila, ale že bude aj podnetným čítaním pre študentov teológie, a taktiež pripomienkou, aby sa z tejto konferencie mladých vedeckých pracovníkov stala každoročná tradícia. Naša vďaka patrí vedeniu a študentom EBF UK za poskytnutie priestorov a pomoc pri organizácii, všetkým zúčastneným a v neposlednom rade Trojjedinému Pánu Bohu, pretože bez Jeho pomoci by každá naša snaha bola márna. Richard Schön
LUTHEROV KONCEPT SPRAVODLIVOSTI Anna-Maria Benková Abstract This work focuses on the Luther s concept of righteousness within the sphere of his doctrine of justification as well as within the theology itself. The main purpose is to define and examine the theological terms Iustitia Dei and Iustitia Christianum, the relationship between these two kinds of righteousness and their influence on a human being. The research is in the boundaries of the Luther s Early Period falling between years 1505-1525. The aim of the particular parts of the work is to highlight the historical and theological aspects which influenced Luther s thoughts and work. The work is organized in such a manner, so that the reader could clearly, chronologically see the theological line of succession and shift in Luther s understanding of righteousness. There is also a biding aspect of Luther s presentation of the concept of righteousness on the particular examples, within the scope of exegesis of chosen parts of the Scripture, or in the sermon of Sermo de duplici iustitia. Kľúčové slová: Spravodlivosť, Iustitia Dei, aktívna spravodlivosť, pasívna spravodlivosť, Ježiš Kristus, Martin Luther, Augustín. Úvod Dominantná osobnosť stredoveku, človek, ktorý zmenil beh dejín, doktor Martin Luther. Tým, že bral cirkev vážne a nasledoval jej tradíciu, a taktiež hľadajúc pokoj pre svoju dušu, sa stal reformátorom. Jeho dielo je široké a obsažné. Od začiatku až po koniec možno pozorovať zaujímavý proces, v ktorom teologicky rastie a posúva sa vpred. Mení sa samotná osoba Luthera, jeho chápanie teológie a rovnako aj jeho dielo. Keď sa pozrieme v časovom horizonte na raného a reformačného Luthera 1, vidíme, že jeho teologické koncepty v značnej miere nadobúdajú nový obsah a nový smer interpretácie. Najprv sa formujú pomocou učenia rôznych nosných teologických, ale i filozofických smerov, s ktorými sa Luther nielen stretáva, ale ich aj študuje v jeho ranom období. 2 Obsažnú náplň teologickým pojmom dáva aj scholastika, humanizmus, mysticizmus, occamizmus a určite jeden z najvýznamnejších teológov Augustín. 1 Pozri bližšie LOHSE, B. Martin Luther, Who are the Young Luther and the Old Luther, s. 144-159. 2 LOHSE tvrdí, že obdobie raného Luthera spadá do roku 1517 alebo 1518. Možno ho tak datovať do začiatku kontroverzie s Rímom alebo až do roku 1518, keď Luther definoval svoje učenie o ospravedlnení. Ohľadom datovania raného obdobia však existuje viacero názorov. LOHSE, B. Martin Luther an introduction of His Life and Work. 8
Luther však nie je vždy spokojný s tým, čo mu jeho doba ponúka. Teologické učenie je pre neho nedostatočné, lebo i keď sa urputne snaží žiť tak, ako sa to v cirkvi od kresťana žiada, nie je toho schopný. Pociťuje slabosť, a preto zvádza boj sám so sebou či so samotným Pánom Bohom. No v skutočnosti to nebol boj so samým sebou a hriechom, ale boj s náboženstvom cirkvi. Hľadal istotu, ale ju nenachádzal. 3 U raného Luthera je to práve boj s teologickým konceptom Božej spravodlivosti (iustitia Dei), ktorý vyplýva z učenia o ospravedlnení. Možno konštatovať, že samotná spravodlivosť sa dostáva do tieňa učenia o ospravedlnení. U Luthera ospravedlnenie a Božia spravodlivosť prechádzajú radikálnou zmenou ich chápania. Na začiatku jeho kariéry iustitia Dei bola pre Luthera kameňom úrazu, až potom sa tento kameň stal uholným kameňom pre jeho teológiu. 4 Ospravedlnenie sa deklaruje za jeho centrálne teologické učenie, ktoré je nosným pilierom pre jeho teológiu. Koncept spravodlivosti ako takej môžeme zaradiť zase o čosi viac k Lutherovej etike. 5 1 Pojem iustitia - spravodlivosť Čo znamená pojem spravodlivosť? Ak iustitia znamená dobro za dobro a zlo za zlo (oko za oko, zub za zub), ako môže dobrý a spravodlivý Boh ospravedlniť zlého a nespravodlivého, teda hriešneho človeka? Ako spravodlivý Boh môže odplatiť dobrom za zlo? (konať dobro pre hriešného človeka) Teologický pojem iustitia obsahuje hebrejský kontext. Hebrejské termíny sdq a sdqh poukazujú na fenomén, ktorý sa objavuje v ich teologickom obsahu. Iustitia v sebe zahŕňa širokú plejádu interpretácií. Od súdneho cez spásny charakter, zriadenie spoločnosti, spôsob vlády kráľa, službu, zasľúbenie, zmluvu, dôveru, vernosť, Božiu zachraňujúcu lásku. Keď sa hebrejské ponímanie určitých pojmov dostalo do západnej teológie, úplne zmenilo význam. Obsah bol rozdielny. V hebrejčine je sdq ponímané v teologickom zmysle, zmysle spásy, kým v západnej kultúre sa berie skôr v právnom význame - spravodlivý súd nad človekom. Súd podľa vlastných zásluh. V tomto bode sa možno pýtať: Ako môže byť idea spravodlivého Boha dobrou správou (evanjeliom) pre hriešneho človeka? Kto môže milovať Boha, ktorý chce spravodlivo 3 VESELÝ, D. Martin Luther Reformátor, s. 23. 4 RUPP, G. The Righteousness of God, s. 122. 5 KOLB, R., ARAND, Ch. : The Genius of Luther s Theology. 9
nakladať s hriešnikom? Lutherova otázka o iustitia Dei - Božej spravodlivosti nie je iba jeho vlastným vynálezom, je to základný teologický crux (kríž), ktorý vyvolal diskusiu medzi mnohými teológmi, ale i teologickými a filozofickými školami. 1.1 Pojem iustitia u Luthera Od chápania ospravedlnenia, na ktorom sa podieľa samotný človek, Luther prichádza až tam, kde ospravedlnenie pokladá za čisto Božiu záležitosť. Práve na tomto mieste vidno už posun Luthera v učení o spravodlivosti. Práve ospravedlnenie a spravodlivosť sú centrálnou témou pre Lutherove dve kázne Sermo de triplici iustitia 6 (Kázeň o troch spravodlivostiach 1518) a Sermo de duplici iustitia 7 (Kázeň o dvoch spravodlivostiach 1519 roku). Tieto kázne boli výsledkom dlhoročného štúdia konceptu iustitia Dei, na ktorý v tejto práci poukážem. Luther napísal kázeň Sermo de triplici iustitia v roku 1518. Na tomto mieste hovorí o troch rôznych spravodlivostiach: iustitia civilis, iustitia Dei a iustitia Christianum. Každú spravodlivosť jednotlivo opisuje a biblicky podkladá. 8 O rok neskôr Luther napísal druhú kázeň: Sermo de duplici istitia 1519. Tu sa zameriava a pojednáva už iba o dvoch spravodlivostiach. Hovorí o iustitia aliena cudzia spravodlivosť a pre druhú spravodlivosť používa pojem vlastná spravodlivosť. Je dôležité všimnúť si a sledovať zmenu v pojmoch, ktoré Luther používa v oboch kázňach. To, čo v prvej kázni v sebe zahŕňa iustitia Dei (iustitia Christi), je v druhej kázni iustitia aliena alebo neskôr sa stretneme aj s pojmom pasívna spravodlivosť. Pojmy iustitia civilis a iustitia Christianum v druhej kázni nachádzame pod spoločným pojmom - vlastná spravodlivosť. Vlastná spravodlivosť je teda aktívna spravodlivosť. Kým v prvej kázni (Sermo de triplici iustitia 1518) 9 Luther objasňuje tri pojmy spravodlivosti, v druhej kázni (Sermo de duplici iustitia 1519) 10 dve spravodlivosti stavia do protikladu, ale hovorí aj o ich vzájomnom vzťahu, ktorý je medzi nimi nevyhnutný. 6 WA 2: 41-47. 7 WA 2: 9-146; LW 31: 297-99. 8 WA 2: 41-47. 9 WA 2: 41-47. 10 WA 2: 9-146; LW 31: 297-99. 10
Označenia pre spravodlivosť, ktoré Luther používa na konkrétnych miestach: 1518 - Sermo de triplici iustitia (kázeň o troch spravodlivostiach) iustitia civilis spravodlivosť človeka v spoločnosti 11 iustitia Dei spravodlivosť Božia iustitia christianum spravodlivosť kresťana 1519 Sermo de duplici iustitia (kázeň o dvoch spravodlivostiach) iustitia aliena cudzia spravodlivosť vlastná spravodlivosťou pasívna spravodlivosť: iustitia Dei iustitia Christi iustitia aliena cudzia spravodlivosť aktívna spravodlivosť: iustitia christianum iustitia civilis vlastná spravodlivosť pasívna spravodlivosť => aktívna spravodlivosť Z hľadiska pasívnej spravodlivosti (Kristovej spravodlivosti) a aktívnej spravodlivosti (vlastnej spravodlivosti) Luther delí v závere druhej kázne ľudí na tri skupiny. 12 Predtým, než sa detailnejšie pozrieme na pojmy aktívnej a pasívnej spravodlivosti v Lutherovej kázni Sermo de duplici iustitia, je potrebné sa pozrieť na vývoj chápania a na existujúce interpretácie pojmu spravodlivosť v Lutherovej dobe. Charakter genézy pojmu spravodlivosť je veľmi zaujímavý, pretože sa počas procesu Lutherovho štúdia 13 modifikuje a Luther ho dopĺňa nielen o nové pojmy, ale pozmeňuje aj ich obsah. 11 Iustitia civilis možno chápať ako spravodlivosť človeka vo vzťahu k inému človeku. Je to v rámci spoločnosti, nie spoločenstva v zmysle kresťanského spoločenstva - zboru. Do tohto pojmu je zahrnutá občianska spravodlivosť v rámci určitého štátu, kde platia určité stanovené zákony a nariadenia. Iba vtedy je človek spravodlivý, keď žije podľa zákona určitého štátu. 12 O vzájomnom vzťahu aktívnej a pasívnej spravodlivosti hovorí KOLB, Robert., ARAND, Charles: The Genius of Luther s Theology. 13 Za Lutherove štúdium môžeme považovať obdobie od 1505 1525 roku. Je to obdobie raného Luthera, teda pobyt v kláštore, štúdium humanistov, teológie (Augustína) vo Wittembergu, 95 téz, exegetická práca na Žalmoch, liste Rímskym, liste Galatským, Heidelbergská dišputa, napísanie troch nosných diel až po návrat z Warturgu. 11
2 Historicko-teologický kontext Lutherovej doby Pre správne pochopenie vývinu teologickej línie, v ktorej Luther postupoval, je nevyhnutné zaradiť vznik jeho teológie do určitého historického kontextu, v ktorom dominujú určité smery a školy. Tu je správne sa pýtať, čo Luthera podnietilo ku práci? Kým konkrétne a do akej miery bol inšpirovaný? Z ktorých teologických konceptov vychádza, kam spel, s čím nebol spokojný, čo reformoval a ktoré udalosti ho ovplyvnili? Oboznámenie sa z menovanými otázkami poskytne obraz o tom, kam Luther svoje učenie posúva, na čom je jeho učenie postavené a čo nové do teológie prináša. To čo bolo pre Luthera pri jeho práci a vytvorení vlastnej teológie dôležité B. Lohse 14 delí na tri väčšie celky: ad 1) ponímanie exegetickej tradície stredovekej cirkvi pri výklade Písma ako celku, takisto vybraných kapitol z Písma a nová interpretácia Písma Lutherom; ad 2) vplyv Augustína na formovanie teológie mladého Luthera, vrátane neraz mylnej interpretácie daného učenia; ad 3) teologické pojmy ako sú ospravedlnenie, spravodlivosť, viera, poslušnosť a pod. ich obsah a vzájomný vzťah. V rámci tejto práci sa budeme venovať hlavne teologickému pojmu spravodlivosť a prejdeme všetky menované celky. Bude nás zaujímať historicko-teologický kontext doby raného Luthera a nazrieme aj k reformačnému Lutherovi. 15 Budeme vychádzať z perspektívy reformačného Luthera a jeho interpretácie svojich začiatkov ohľadom vývoja osobnosti, myslenia a jeho diela. Najdôležitejším zdrojom pre sledovanie vývinu a zmien, ktoré sa diali v Lutherovom učení o ospravedlnení, je autobiografický fragment 16, ktorý bol publikovaný pred jeho smrťou v roku 1545. Samotný reformačný Luther zdôrazňuje a reaguje na teologické problémy, ktorým čelil na začiatku svojho pôsobenia ako farár a profesor, ale i mních a študent teológie. Takisto poukazuje i na jeho osobné zápasy, cez ktoré prechádzal počas jeho raného obdobia, a ktoré ovplyvňovali vznik a vývoj jeho reformačného učenia. 17 14 LOHSE, B. Martin Luther : An Introduction to His Life and Work, s. 145. 15 Lohse hovorí, že je veľmi ťažko vymedziť obdobie medzi raným a reformačným Lutherom a treba ho brať skôr ako kontinuitu. LOHSE, Bernhard. Martin Luther : An Introduction to His Life and Work, s. 144-145. 16 Pozri bližšie Mc GRATH, A. Luther's theology of the cross, s. 96. 17 Mc GRATH, A. A history of the Christian doctrine of Justification from 1500 to the present days. 12
2.1 Pojem iustitia v kláštore Aj napriek nesúhlasu, protestu a dohováraniu okolia, Luther vstupuje v roku 1505 do erfurtského konventu augustiniánskych eremitov. Luther to považuje za Božie volanie, možno útek pred stálou prítomnosťou smrti v spoločnosti, ale takisto je dôležité spomenúť fakt, že Luther beží od sebaspochybňovania a depresií, ktoré sa potom stávajú príznačným problémom v kláštore. 18 Luther má zlé svedomie, Boha pozná ako rozhnevaného sudcu, ktorý spravodlivo trestá hriešneho človeka. Sám nie je schopný získať spravodlivosť, ktorá je zo zákona. Práve preto sa chce v kláštore podrobiť všetkým duchovným cvičeniam, ktoré by mu pomohli k získaniu priazne Boha a zároveň by sa stál spravodlivý pred spravodlivým Bohom. 19 V takomto duchovnom rozpoložení plnom vnútorného nepokoja a kríz nachádza Luther priestor na ešte hlbšie a dôkladnejšie študovanie Biblie. Počas svojho noviciátu sa učil časti Písma a robil to dovtedy, kým to nemal zvládnuté až tak, že mohol narábať veľmi precízne s teologickými pojmami a oponenti mu mohli závidieť. Písmo však bolo aj miestom, kde hľadal odpovede na teologické otázky a kde sa snažil pochopiť pojem (unicum vocabulum) iustitia Dei, ktorý ho v konečnom dôsledku hnal vpred, aby sa kriticky pozrel na učenie stredovekej cirkvi. Išlo o pojem spravodlivosti, ktorý buď bol dobou vnímaný z filozofického aspektu alebo ako iustitia activa (ako to vysvetľovala scholastika), ktorou Boh bol spravodlivý a spravodlivo trestal nespravodlivých hriešnikov. 20 Okrem spirituálneho života v kláštore sa kládol dôraz aj na teologické poznatky. Tu sa Luther stretáva s prvkami Augustínovej teológie, ktorá vo veľkej miere ovplyvňuje Luthera a stáva sa aj jeho vlastnou teológiou. 21 O tom, čo ho pri štúdiu Augustína nadchlo, sa zmienim v inej kapitole. 22 Pozastavíme sa pri chápaní hriešneho človeka, milosti a hlavne ospravedlnenia a spravodlivosti. V kláštore sa teda Luther intenzívne zaoberá problematikou Božej spravodlivosti. Podnet k tomu plynie z uvedomovania si svojej hriešnosti coram Deo (pred Bohom). Luther začína so spoveďou. Snaží sa vymenovať každý jednotlivý hriech, ale sám toho nie schopný. Nie je schopný vyznať všetky hriechy, nemôže naplniť zákon, a teda Boh mu to nemôže 18 HANES, P. Dejiny kresťanstva. s. 220. 19 KOLB, R. Martin Luther: Confessor of the Faith, s. 26-27. 20 RUPP, G. The Righteousness of God, s. 12. 21 BRECHT, M. Martin Luther : His Road to Reformation 1483 1521. 22 Pozri v kapitole 2.2 Pojem iustitia u Augustína. 13
odpustiť, nemôže získať priazeň u Boha, a preto nemôže byť spravodlivý. Luther nenachádza uspokojenie a dostáva sa do bludného kruhu. Na tomto mieste sa treba pýtať, aký je Boh v očiach Luthera a akú pozíciu má človek? Tiež sa treba pýtať na to, ako sa definuje hriech, milosť, spása, ospravedlnenie, skutok teologické pojmy, ktoré sa vzťahujú na človeka a jeho spravodlivosť? Boh je spravodlivý. Boha pozná ako rozhnevaného sudcu, ktorý spravodlivo trestá hriešneho človeka. Človek musí konať podľa zákona, žiť podľa prikázaní a svojimi skutkami a zásluhami by sa mal dopracovať ku vlastnej spravodlivosti. Luther bol v putách aktívnej spravodlivosti 23, lebo si myslel, že človek musí byť aktívne spravodlivý, aby mohol stáť pred Bohom, ktorý ho súdi na základe jeho charakteru a správania. 24 V tomto období ho ovplyvňuje germánsky mysticizmus, via moderna a Luther sa tiež stretáva s prvkami Augustínovej teológie, ktorá vo veľkej miere ovplyvňuje Luthera a stáva sa aj jeho vlastnou teológiou. 25 Pre Luthera to predstavuje v danom momente možnosť odpovede na vlastné otázky. Luther sa oboznámil s teológiou via moderna a číta autorov, ako sú William Ockham, Pierre d'ailly a Gabriel Biel. Výsledkom tohto štúdia bolo to, že aj keď Luther inklinoval k humanizmu, bol viac scholastikom ako ktorýkoľvek iný reformátor. 26 V akom zmysle bola ponímaná iustitia Dei vo via moderne? Vo via moderne je soteriológia v úzkom spojení so zmluvou alebo teológiou zmluvy. Zmluvou Boh zaväzuje seba, že obdarí človeka milosťou, keď budú splnené určité požiadavky. Gabriel Biel to sumarizuje nasledovne: Boh vo svojom milosrdenstve robí s človekom pactum, ktorým započítava väčšiu hodnotu skutkom človeka, než si to sám človek zasluhuje. 27 23 Pod pojmom aktívna spravodlivosť Luther chápe život človeka podľa Božieho zákona a dobré skutky. Práve dobrými skutkami a naplnením zákona z vlastnej sily sa človek stáva spravodlivým. 24 SAARNIVAARA, U. Luther Discovers the Gospel, s. 44. Pozri bližšie v LOOFS Justitia Dei passiva in Luther Anfaengen, Theologische Studien und Kritiken. 25 BRECHT, M. Martin Luther : His Road to Reformation 1483 1521. 26 HANES, P. Dejiny kresťanstva, s. 220. 27 McGRATH, A. Luther s Theology of the cross, s. 106. : God is iustus, in that he gives to man what is his due (quod suum est) under the terms of the pactum. Thus the man who does quod in se est is rewarded with grace and eternal life; the man who does not is punished. Therefore iustitia Dei, the 'righteousness of God', can refer to either the righteousness by which God justifies sinners or to the righteousness by which he punish them as Scotus insisted, there is only one righteousness of God, and the different consequences in each case reflect differences in the part of the sinners, and not any difference within God himself. God consider only the acts and 14
Germánsky mysticizmus (Tauler, Bonaventúra) bol pre Luthera sympatický najmä preto, lebo odmieta skutky a zásluhy, za ktoré by človek dostal spásu ako odmenu. Hriech definujú ako perverznú ľudskú vôľu, sebeckosť a odmietanie Božej vôle a prikláňanie sa k vôli človeka. Človeka vnímajú ako toho, ktorý má byť úplne pasívny ku svojej spáse, lebo sám nie je ničoho schopný. Človeka, ktorý predtým než získa milosť od Boha a bude znovuzrodený, musí odsúdiť svoje hriechy a musí zažiť úzkosť, bolesť, trápenie svedomia, strach a zúfalstvo. Človek nemôže zažiť nebo, ak nezažil peklo. 28 V rámci germánskeho mysticizmu sa Luther učí od Taulera, ale i Bonaventuru. 29 V mysticizme to bolo Conformitas Christi, ktoré bolo pre Luthera veľmi dôležité. Ísť po ceste Kristovej považoval za spôsob, akým si Boh pripravuje človeka na vyvolenie pre spásu. Gelassenheit znamená celkovú pasivitu a úplnú pokoru, podrobenie svojej vôle pod vôľu Božiu vo všetkých veciach a práve toto sa považuje za správny prístup človeka k Bohu. Utrpenie a smrť Krista je najlepší a najvznešenejší príklad Gelassenheit. 30 Mysticizmus v učení o ospravedlnení hovorí, že Boh ospravedlňuje človeka tým, že ho robí spravodlivým. Duša zažíva nebeské blaho už tu na zemi, keď sa človek vyprázdni od toho, čo bolo pôvodné a od sveta a Kristus sa narodí v jeho živote. 31 Mysticizmus, ale aj scholasticizmus učili, že v človeku zostáva čiastka, ktorá nie je skorumpovaná, je božská. V ponímaní tejto skutočnosti sa navzájom tieto smery líšia. Scholastika to vysvetľuje nasledovne: svedomie môže trpieť a byť pokúšané, ale v hĺbke duše je synteresis, ktoré nie je ovplyvnené pádom do hriechu, má pôvodnú formu. Orientácia tejto božskej čiastočky je vždy smerom na Boha a preč od hriechu. Stredoveký mysticizmus hovorí o základe duše (Seelengrund), kde Boh zostáva, pretrváva po všetky časy je to produktom vliatej milosti. Môžeme sa opýtať, prečo Luther inklinoval týmto smerom? Luther ešte nemal úplne definované učenie, skôr sa zmietal v trápení. Pokora, sebazaprenie a kríž sa mu javili ako správna cesta, ktorá vedie k Bohu. Luther však i naďalej zápasí s iustitia Dei. Ani modlitby neuspokojovali jeho vnútro. Jeho učiteľ Staupitz sa mu snažil pomôcť a povzbudzoval ho k milovaniu Boha. Pre Luthera sa toto zdalo nemožné. Milovať Boha, ktorý je rozhnevaný sudca a bude súdiť hriešnika. Kríž bol ďalším úrazovým kameňom. Pri pohľade na Ježiša si predstavoval svoje vlastné utrpenie. motives of the individual in determining what his reward or punishment shall be. 28 SAARNIVAARA, U. Luther Discovers the Gospel, s. 75. 29 SAARNIVAARA, U. Luther Discovers the Gospel, s. 76. 30 tamže s. 77. 31 TAULER, J. Predigten. 15
Kristus teda nebol niekto, kto požehnáva, potešuje a oslobodzuje človeka. V očiach Luthera sa zdal byť tyranom, neodlišoval sa od zákonodarcu Mojžiša. 32 Jeho svedomie bolo zlé, nemohol patriť Bohu, lebo svojím posväcovaním nebol zmierený. Ešte stále nenachádzal uspokojenie v Božej spravodlivosti a nielen že tento teologický pojem nemal rád, Luther nenávidel frázu Božia spravodlivosť je v ňom vyjavená 33, lebo tu Boha chápal nie ako milujúceho, ale ako trestajúceho Boha. Neustále túži poznať pravý význam iustitie Dei, presne tak, ako to myslel apoštol Pavel. 34 Holl hovorí, že Lutherov problém nebol v tom, ako dať do vzťahu pojmy Božia spravodlivosť a milosť (misericordia) alebo dobro (bonitas) Boha, ale samotná koncepcia spravodlivosti (súdu) bola niečím, čo nechcel prijať. Luther to pochopil až neskôr, keď sa na Božiu spravodlivosť pozerá už nie ako na vlastnosť Boha (spravodlivý Boh spravodlivo súdi a hriešny človek nemá pred Bohom šancu), ale ako Boží dar pre človeka. 2.2 Pojem iustitia u Augustína Augustín sa zaoberá učením o ospravedlnení 35 prevažne v dielach, ktoré napísal v období boja proti pelagiánom 36 a semipelagiánom 37. Touto prácou bol ovplyvnený aj samotný Luther, keď hľadal pravdu, čo je to iustitia Dei. Predtým než sa pozrieme na samotnú spravodlivosti, musíme sa opýtať, ako bol vnímaný hriešny človek, ten, na koho sa samotná spravodlivosť vzťahovala v dielach Augustína, s ktorými Luther neskôr pracoval a z ktorých vychádzal pri formovaní teológie. Pádom do hriechu sa človek otočil od Boha (postavil sa proti Bohu) a arogantne túžil byť sám sebe bohom a pánom. Následkom tohto je skorumpovanosti prirodzenosti človeka, ktorá už netúži po dobre, radosti a šťastí v Bohu, ale po stvorených veciach. Človek už nemá slobodnú vôľu v duchovných veciach. Jeho duch je v otroctve tela a smrť prítomná ako trest za hriech. 38 Boží zákon požaduje poslušnosť a zachovávanie Božej vôle. Človek je však až tak 32 BRECHT, M. Martin Luther: His Road to Reformation 1483-1521, s. 77-78. 33 Začiatok listu Rímskym. 34 Luther diccovery in the Tower in SAARNIVARA, U. Luther Discovers the Gospel. 35 Pozri bližšie v McGRATH, A. Istitia Dei. A history of the Christian doctrine of Justification. From 1500 to the present day, s. 17-37. a s. 172-180. 36 Pozri bližšie v CROSS, L. F., LIVINGSTONE, A. E. Dictionary of the Christian Church. s. 1248-1249. 37 Pozri bližsie v CROSS, L. F., LIVINGSTONE, A. E. Dictionary of the Christian Church. s.1481. 38 Pozri bližšie v SV. AUGUSTÍN. Boží štát II., s. 7-41. 16
skorumpovaný hriechom, že nielen nechce, ale je aj neschopný (nemôže) splniť danú Božiu požiadavku. Zákon poukazuje na ľudskú slabosť, hriešnosť a narušenie vôle. Keď takýto človek počuje o milosti Božej, je hladný a smädný po spasení. Začína sa modliť, aby mu bola daná obnovujúca milosť, ktorá ho urobí schopným milovať Boha ako i svojho blížneho. Boh udeľuje milosť v krste. Pre tých, ktorí ju dostali, ale odpadli, je potrebné, aby činili pokánie. Aj napriek ich skazenej prirodzenosti im to umožňuje hľadať u Boha dobro, byť poslušní a plniť Jeho prikázania. Je potrebné nasledovať príklad Ježiša Krista. Duch Boží musí obnoviť srdce človeka, aby oslobodil jeho vôľu. Duch Svätý v nás obnovuje obraz Boží, na ktorý sme boli stvorení. Dostáva sa nám milosť, ktorá lieči, napráva hriešnu prirodzenosť človeka. Život dávajúci Duch zapisuje zákon a evanjelium do nášho srdca. Augustín hovorí o majetníckej (nenásytnej, sebeckej láske), ktorá je hriešna voči stvorenstvu a nazýva ju cupiditas, konkupisciencia (žiadostivosť). Cupidita má panstvo nad človekom. Človek je teda hriešny a nespravodlivý (Augustín uvádza dve veci, na jednej strane hriešnosť a na druhej strane nespravodlivosť). Opozitom žiadostivosti je kresťanská láska - caritas (milosrdenstvo, láska k blížnemu, charita), ktorá je zameraná na Boha a dobrodenia, ktoré človek nachádza v ňom. Boh stvoril človeka, ktorý má túto lásku, ale po páde ju stráca a jeho láska sa otáča preč od Boha a prikláňa sa k človeku. Keď caritas kontroluje srdce človeka, človek je vtedy spravodlivý. 39 Hriešny človek je vinný pred Bohom a je objektom jeho svätej nespokojnosti. 40 Nie je to však vina človeka ako jeho mravná skaza a choroba prirodzenosti, ktorá je rozhodujúca vo vzťahu s Bohom. Primárna úloha milosti je vyliečiť ľudskú prirodzenosť. Práve toto Augustín nazýva renovation, vivification, regeneration and justification. 41 Ospravedlnenie Augustín chápe nasledovne: človek je stvorený ako spravodlivý. Potom spravodlivosť stráca. Výsledkom je prístup k Bohu a schopnosť konať dobré skutky naplnené Božou milosťou a Duchom. Ide o obnovenie pôvodnej spravodlivosti. Z tohoto vyplýva nasledovné: Boh lieči naše duchovné ochorenie zo smrti, a to je ospravedlnenie toto píše Augustín a stále sa vracia ku citovaniu apoštola Paula, ktorý sa pýta na otázku ospravedlnenie a Božej spravodlivosti. V každom prípade to interpretuje takým spôsobom, že ide o nápravu pôvodnej spravodlivosti a vyliečenie ľudskej prirodzenosti. 42 39 Pozri bližšie LOHSE, B. Epochy dějin dogmatu, s. 91-97. 40 SAARNIVAARA, U. Luther Discovers the Gospel, s. 5. 41 tamže s. 5. 42 Pozri bližšie Mc GRATH, A. Christian Theology, s. 360-370. 17
De Spiritu et Littera liber unus je dielo Augustína, na ktoré sa odvoláva Luther, a ktoré ho inšpirovalo pri jeho objave evanjeliového konceptu Božia spravodlivosť. 43 Z Listu Rímskym 1, 17 je Božia spravodlivosť vysvetlená nasledovne: nehovorí o spravodlivosti človeka alebo o spravodlivej vôli, ale o Božej spravodlivosti. Tým sa však nechce povedať, že Boh samotný je spravodlivý (Boh je spravodlivosť), ale že iustitia Dei je spravodlivosť, ktorú človek dostáva, keď ho Boh ospravedlňuje. Znamená to byť ospravedlnený Jeho milosťou nie ospravedlnený podľa zákona ani z vlastnej vôle človeka; sme ospravedlnení bez našej vôle, lebo naša vôľa (rozhodovanie) sa v zákone javí ako slabá. Iba milosť môže vyliečiť túto slabosť a potom môže vyliečený človek naplniť zákon.. 44 Ospravedlňujúca milosť nie je zaslúžená. Neexistujú žiadne záslužné skutky, z ktorých by sme boli ospravedlnení. Ospravedlnenie je slobodné a bez zásluh, lebo ak by to bolo opačne, vtedy by milosť nebola milosťou. Teda nie kvôli naším dobrým skutkom, lebo my nie sme schopní naplniť zákon. Na tému spravodlivý skrze zákona a spravodlivý skrze milosti, Augustín sa vyjadruje nasledovne: byť ospravedlnený znamená urobiť ho spravodlivým, a to Bohom, ktorý ospravedlňuje bezbožného človeka, aby sa mohol stať božím. Ďalej: ospravedlnenie je vpísanie zákona do srdca človeka Duchom Svätým. Dať spravodlivosť človeku (u Augustína) ešte neznamená dostať ju v úplnosti. Nie je to ukončený proces. Je to postupný proces, kedy sa človek postupne stáva spravodlivým, kedy obnovená vôľa spolupracuje s Božou milosťou. Ospravedlnenie je postupný proces v ľudskej prirodzenosti a i keď má veriaci v sebe viac hriechov než spravodlivosti, pre neho je základné a dôležité, aby i naďalej bol a konal pokorne. I naďalej si má byť istý o existencii svojich hriechov a ľutovať ich. Človek sa konštantne musí modliť, prosiť o spravodlivosť alebo ospravedlnenie, aby dostal silu od Boha odvrátiť sa od sveta a prinavrátiť sa k Bohu, a teda aby plnil zákon, Jeho vôľu v láske a poslušnosti. Každodenne postupuje človek cez vnútorné obnovovanie, čím sa posilňuje viera. Človek sa počas pozemského života nikdy nestane absolútne spravodlivý, ale sa stále blíži k cieľu spravodlivosti, ktorý je vlastne dokonalým znovuobnovením. Augustín upozorňuje, že človek často môže upadnúť do presvedčenia, že je už úplne spravodlivý a nepotrebuje na sebe pracovať. Aj keď sa mu spravodlivosť dostáva milosťou ako dar, nemá prestať túžiť po spravodlivosti od Boha. Keď Augustín povie simul iustus et peccator myslí tým, že láska ešte nemá úplnú 43 SAARNIVAARA, U. Luther Discovers the Gospel, s. 5. 44 tamže s. 5. 18
dominanciu v srdci a v živote človeka. I naďalej prebieha akási vojna medzi láskou a žiadostivosťou. Telo túži po pôžitkoch, záľubách života, sveta. Jeho obnovená vôľa naplnená láskou chce a túži po pokladoch nebeských a nachádza v nich pôžitok. Takisto aj jeho zlý chtíč je pozmenený, ale nie je úplne mŕtvy, zostáva v tele a hýbe ním. Veriaci sa nazýva spravodlivým preto, lebo je iba na akomsi začiatku spravodlivosti, na začiatku cesty, dráhy ku spravodlivosti. Je to mix dobra a zla, duchovného a telesného, lásky a žiadostivosti. Jeho spravodlivosť v nás každodenne rastie a zväčšuje sa, kým nedosiahne dokonalosť. Z toho vyplýva, že veriaci sú ospravedlnení iba čiastočne. 45 3 Pojem iustitia u raného Luthera V rokoch 1513-1516 vo Wittembergu, Luther pracuje na interpretácii určitých novozmluvných spisov. Najprv prednáša výklad ku Žalmom, potom list Rímskym, list Galatským a list Židom. Od výkladu Žalmov 46 po list Židom sa koncepcia spravodlivosti u Luthera mení. Na začiatku vychádza z tradície cirkvi, prechádza cez teológiu Augustína a robí to preto, lebo sa sám nazdáva, že práve to nachádza dobré Pavlovské pochopenie učenia o ospravedlnení a zároveň spravodlivosti. V tomto období sa datuje aj vežový zážitok a tým reformačný objav a začiatok reformácie. 3.1 Pojem iustitia v exegetickej práci Luthera Ako už bolo zdôraznené Luther začal prednášky s výkladom Žalmov. Tu možno pomerne dosť cítiť vplyv tradície. Ihneď po Žalmoch nasledoval výklad listu Rímskym. Prednášal od 3. novembra 1515 47 do 9. septembra 1916. Výklad rozširoval o poznatky z Augustína, ale prechádza už aj k vlastnej interpretácii. V tomto období ešte stále robí rozdiel medzi darom a milosťou. Milosť ešte neponíma ako pripočítanie spravodlivosti. Na začiatku výkladu Luther zdôrazňuje to, že Pavel nehovorí o samospravodlivosti. Boh nás nezachráni cez našu spravodlivosť a múdrosť, ale iba cez aliena iustitia (externa et aliena iustitia). Táto aliena iustitia má pri reformačnom Lutherovi iný význam ako pri ranom Lutherovi. Pojem aliena iustitia používal Luther len na to, aby poukázal, že transformácia hriešneho človeka 48 je prácou Kristovou. 45 SAARNIVAARA, U. Luther Discovers the Gospel. 46 Pozri bližšie v LUTHER, Martin. Výber zo spisov. 47 V tomto období (1515) bola tlačou vydaná Nová zmluva, anotácie robil Erazmus Rotterdamský. 48 Človek sa stane spravodlivým. 19
Počas výkladu listu Rímskym Luther stále vníma ospravedlnenie ako Augustín 49, i keď potom prichádza aspoň v náznakoch na jeho reformačné učenie o ospravedlnení. Postupom času zanechá učenie Augustína, ku ktorému rokmi inklinoval a prezentuje vlastnú interpretáciu. 50 Už vo výklade Rímskym možno vidieť Lutherove presvedčenie, že ospravedlnenie nemôže byť bez viery. Ospravedlnenie sa tak netýka naplnenia morálneho zákona. Aj napriek tomu Luther ešte nehovorí, že skutky, ktoré robia kresťania, nemajú miesto v ospravedlnení. Až neskôr sú dobré skutky ovocím viery. Počas výkladu Rímskym prichádza do kontaktu už s hore spomenutou germánskou mystikou prezentovanou Johnom Taulerom ako aj anonymným autorom German Theology (ein Deutch theologia), ktorú našiel. Neskôr pridáva vlastné poznámky a publikuje ju v 1516 roku. Na začiatku svojho výkladu samotný Luther používa, podobne ako scholastika a mystika, pojem synteresis v tradičnom slova zmysle. 51 Keď ho používa už po druhýkrát, tiež hovorí, že človek má v sebe niečo Božie (Božiu moc), ale keď ho používa už po tretíkrát, explicitne popiera a hovorí, že synteresis nemôže byť spravodlivosť v človeku. Ľudská prirodzenosť nie je schopná vedieť a konať dobre (in genere universali nosse et velle bonum). Milosť Božia v človeku vytvorí vnútornú spravodlivosť 52 a iba ona môže napraviť chorú porušenú vôľu človeka a urobiť ju schopnou naplniť zákon, že v momente, keď je človek pokorený zákonom a chce spravodlivosť, je spravodlivý iba do určitej miery (aliquod modo iustus). 53 Podľa Augustína: spravodlivosť, ktorú máme, je inklinácia k dobrému a otočenie sa od zlého a potom dobré skutky sú ovocím spravodlivosti. Spravodlivé skutky posúvajú človeka vpred v raste spravodlivosti. Človek neustále prosí a túži po ospravedlnení až do svojej smrti. Človek je vždy v stave nedokončeného procesu, je v hriechu od svojho začiatočného bodu a ide ku bodu konečnému, kde je spravodlivosť - práve toto je jeho cieľom. Možno povedať, že sme z časti hriešni a z časti spravodliví. Tu sa iba začína proces spravodlivosti, ktorý však nie je dokončený (Non enim justificavit nos, i. E., perfecit et absolvit iustos ac iustitiam, sed incepit ut perficiat...). 49 Augustín chápal ospravedlnenie ako proces, ktorý sa začína udelením milosti. Človek je schopný konať dobré skutky, byť poslušný, kajať sa za svoje hriechy a byť pokorný. Ospravedlnenie a svoju spravodlivosť dosiahne až po smrti. 50 The righteousness of the saints is not the fulfillment of the Law, but the communication of Christ fulfillment alone, which He has accomplished. In SAARNIVAARA, U. Luther Discovers the Gospel, s. 84. 51 WA. 56, 177, 14. 52 tamže s. 279. 19, sch. Rim 4, 7. interior iustitia. 53 tamže s. 254, 23, sch. Rim. 3,20. 20
Luther neponíma zákon ako niečo, čo robí človeka lepším, ale ako to, čo ukazuje človeku hriech, aby sa človek mohol modliť a aby mu Boh dal milosť. Vlastné obvinenie a modlitby sú prerekvizitami pre ospravedlnenie. V období medzi 1515-1516 Luther učí, že človek si môže byť istý faktom, že je hriešny a môže sa iba nádejať a predpokladať spasenie. Je to tým, že Luther ešte nerobil rozdiel medzi zákonom a evanjeliom. Ešte stále učil, že naplnenie zákona je vskutku ospravedlnenie. Nemohol hovoriť o istote spásy a ospravedlnenie miešal s pojmom posvätenie. V období výkladu Rímskym sa Luther ešte stále nachádza vo svojej pred-reformačnej teológii, namiesto teologického aspektu ospravedlnenia, ešte stále je tu prítomný ten etický dôraz. 54 Až po ukončení výkladov prichádza na novú interpretáciu ospravedlnenia. Spravodlivosť Božiu už nechápe v zmysle aktívnom, ale pasívnom. Z tejto novej perspektívy sa začína pozerať kriticky na svoju prácu. Vracia sa k určitým výkladom, napr. konkrétne ku Žalmom a dáva im iný aspekt interpretácie. Tiež sa vracia k teologickým pojmom ako sú: virtus Dei: moc Boha ktorou nás robí silnými; sapientia Dei: múdrosť Božia ktorou nás robí múdrymi a Iustitia Dei: ktorou je samotný Boh. Po exegetickej práci v tomto období Luther spravodlivosť interpretuje nasledovne: 1. Je predovšetkým spravodlivosť, ktorá je darom od Boha a nie spravodlivosť, ktorá patrí Bohu. 2. Spravodlivosť, ktorá bola ukázaná na kríži. 3. Spravodlivosť, ktorá je v opozite od ľudským predsudkov. 55 Prvá téza ešte stále zodpovedá konceptu Augustína, kým v druhých dvoch sú už určité odlišnosti, Augustín vs. Luther. Pre Luthera je spravodlivosť zjavená exkluzívne na kríži, čo je úplne opačné od toho, čo by človek očakával, akým spôsobom bude zjavená. Tu sa Božia spravodlivosť priraďuje k ďalším atribútom Boha ako sú múdrosť, sláva a moc. Všetky sú zjavené na kríži. Toto poukazuje a podčiarkuje začiatok Lutherovej teológie kríža. 3.2 Pojem iustitia vo veži 1513-1518 Obdobie, počas ktorého Luther pôsobil na univerzite vo Wittembergu a hľadal odpovede na vlastné teologické otázky, takisto obdobie poznačené osobným bojom s pochopením spravodlivosti a potom aj exegetickou prácou, nazývame zážitok z veže. Jeho zážitok z veže mu otvoril oči, aby urobil rozdiel medzi evanjeliom a zákonom. Evanjelium sa stáva 54 SAARNIVAARA, U. Luther Discovers the Gospel. s. 86. 55 McGRATH, A. Istitia Dei. A history of the Christian doctrine of Justification. s. 7. 21
spasiteľnou mocou pre tých, ktorí ho prijímajú s dôverou Zjavuje sa v ňom zaiste spravodlivosť Božia z viery pre vieru, ako je napísané: Spravodlivý bude žiť z viery. V evanjeliu nachádza živého milostivého Boha, nie toho, ktorý spravodlivo súdi. Iustitia Dei je pasívna spravodlivosť. Božia spravodlivosť je vysvetlená nasledovne: nehovorí o spravodlivosti človeka alebo o spravodlivej vôli, ale o Božej spravodlivosti. Tým sa však nechce povedať, že Boh samotný je spravodlivý - atribút (Boh je spravodlivosť), ale že iustitia Dei je spravodlivosť, ktorú človek dostáva, keď ho Boh ospravedlňuje. Iustitia Dei nie spravodlivosť, ktorá patrí Bohu, ale ktorá je darom od Boha. Človek je ospravedlnený pre Krista. Cez Krista nám bola udelená spravodlivosť (iustitia Dei) - udeľuje ju Boh. Človek je hneď spravodlivý nie je to žiadny proces ako o tom hovorí Augustín. Je to okamžitým skutkom Boha. Už sa človeku nezapočítava hriech, v Božích očiach sa človek od tohto momentu stáva totálne spravodlivý a bez úhony. Človeku sa už započítava iba spravodlivosť (iustitia aliena - je cudzia, dostali sme ju). Toto ospravedlnenie, v ktorom je spravodlivosť a odpustenie hriechov, nie je zásluhou človeka, ale Krista. Boh kresťanom neodpláca za ich hriechy, ale pre vieru v Krista. Znamená to, že Boh nie je rozhnevaný sudca, ktorý by súdil spravodlivo, a tak sa človeku odplatil za jeho hriech. Pasívnou spravodlivosťou, ktorú teda veriaci dostáva ako dar cez milosť, je identická s odpustením hriechov. Je to oslobodenie od viny a robí človeka akceptovateľným pred Bohom. 56 Boh si už nechce pamätať viny človeka, pretože za ne umrel Kristus. Viera je novou kvalitou človeka. Jedine cez vieru dostávame všetko dobré a opierajúc sa o milosť Boha, stávame sa deťmi a dedičmi Boha, ktorí potom slobodne konajú dobro. Boh nielen odpúšťa viny, ale aj obnovuje človeka a robí ho spravodlivým v srdci a samotnom živote. Toto obnovenie je druhou časťou spasenia. Luther ho nazýval aj ako druhé spasenie. Prvé spasenie bolo ospravedlnenie skrze vieru, keď za nás zaplatil Boh. Na základe Rim 5, 15 hovoril o dvoch veciach: milosti (gratia) a dare (donum). Milosť alebo aj spravodlivosť viery je daná kompletne a okamžite, kým dar, ktorým je Duch Svätý a obnovenie, ktoré nám dáva Boh, sa deje postupne. Milosť je láska a vôľa Boha, ktorú má On k nám. Ňou pôsobí, aby sme boli totálne spravodliví pred Bohom. Boh nás berie do svojej priazne pre Krista. Na druhej strane dar u nás pôsobí každodenne a postupne. Nie sme ešte dokonalými a bez hriechu, lebo v nás, i keď sme spravodliví, zostáva hriech - Simul iustus et peccator. 57 56 SAARNIVAARA, U. Luther Discovers the Gospel. 57 Pozri bližšie v KOENKER, E. Man: simul iustus et peccator. In KADAI, Heino O. Luthers Theology of the 22
Niektorí teológovia a historici považujú vežový zážitok za zlomový bod a prínos nového učenia, ktoré sa stalo základným pilierom pre reformáciu. Sú ale aj tí, ktorí tomuto oponujú, hovoria, že Luther neprišiel k novému objavu, lebo podľa nich celá exegetická tradícia stredovekej cirkvi interpretovala Rim. 1, 17 rovnako. 58 4 Pojem iustitia v kázni Sermo de duplici iustitia Kázeň Sermo de duplici iustitia 59 je napísana v roku 1519. Predpokladá sa, že Luther má už svoje reformačné učenie vytvorené a je jasný rozdiel medzi ním a augustiánskym učením stredovekej cirkvi. Rok predtým napísal kázeň Sermo de triplici iustitia, v ktorej hovorí o troch spravodlivostiach. V kázni Sermo de duplici iustitia Dr. Martin Luther hovorí o dvoch druhoch kresťanskej spravodlivosti. 60 Prvá je iustitia aliena (cudzia spravodlivosť). 61 Je to spravodlivosť, ktorú Boh dáva človeku pri ospravedlnení. Táto spravodlivosť je Kristova a ňou nás On ospravedlňuje skrze vieru. 62 Túto spravodlivosť človek dostáva v krste 63 aj vtedy, keď sa úprimne kajá, vyznáva hriechy. Luther túto spravodlivosť pripodobňuje manželstvu, kde ženíchovi 64 patrí všetko nevestino a neveste všetko ženíchove. 65 V spise O Slobode kresťana 66 ju Luther nazýva Cross. 58 Pozri bližšie v PESCH, Otto Hermann. Cesty k Lutherovi, s. 56-73. 59 WA 2: 9-146; LW 31: 297-99. 60 Sú dva druhy kresťanskej spravodlivosti, rovnako ako aj ľudský hriech je dvojaký. (vlastný preklad autora) In WA 2: 9-146; LW 31: 297-99. 61 WA 2: 9-146; LW 31: 297-99. 62 1Kor. 1, 30: Z Neho aj vy ste v Kristu Ježiši, ktorého nám Boh učinil múdrosťou a spravodlivosťou a posvätením a vykúpením. V Evanjeliu podľa Jána 11, 25-26 čítame: Riekol jej Ježiš: Ja som vzkriesenie i život, - kto verí vo mňa, bude žiť. 63 A preto sa kresťan môže pýšiť Kristom a povedať: Kristov život, konanie, hovorenie, Jeho utrpenie a umieranie sú mojimi rovnako tak, akoby som žil, konal, hovoril a trpel a umrel podobne ako On. 64 Preto z prvej spravodlivosti vyplynie hlas ženícha, ktorý hovorí duši: som tvoj, na čo nevesta odpovedá: ja som tvoja. Práve vtedy je manželstvo naplnené, stáva sa pevným a dokonalým, a to podľa Piesni Šalamúnovej 2,16: Môj milý patrí mne, ja patrím jemu. Už potom duša netúži byť spravodlivá sama v sebe a kvôli sebe, ale má Kristovu spravodlivosť, a teda prosí o blaho pre ostatných. Preto Pán synagóge hrozí cez proroka Jeremiáša 7, 34: Vtedy odstránim z júdskych miest a z ulíc Jeruzalema hlas plesania a hlas radosti, hlas Ženícha i hlas mladuchy, lebo krajina bude rumoviskom. 65 Podobne ako Kristus a cirkev sú jedným duchom. 66 Pozri bližšie v LUTHER, Martin. Výber zo spisov. O slobode kresťana, s. 21-32. 23
radostnou výmenou. Ježiš Kristus berie všetko, čo má jeho nevesta - je to hriešny človek a zase jej dáva za to svoju spravodlivosť a odpustenie hriechov. 67 Túto spravodlivosť považuje za milosť, ktorá je darom. Dar nám je daný, i keď si ho nezasluhujeme a nemôžeme ho odplatiť, lebo inklinujeme k hriechu, máme v sebe zlú túžbu, je v nás hriech, ktorým odchádzame preč od Boha. Je to spravodlivosť, ktorá nás v momente oslobodzuje od hriechu, lebo v Kristu hriechy neexistujú a tým sa veriaci stávajú slobodní. Kristova spravodlivosť je pasívna. Ona je tá, ktorá nám bola daná namiesto pôvodnej spravodlivosti. Predstavuje zdroj pre druhú spravodlivosť, ktorou je aktívna spravodlivosť. Koná v nás to isté, čo aj pôvodná spravodlivosť a možno aj o čosi viac. Kristova spravodlivosť je protikladom ku dedičnému hriechu. Dedičný hriech peccatum radicale sme získali narodením a nie naším pričinením. Je to dôsledok nevery a neposlušnosti, keď človek chcel byť bohom. Tým odchádza preč od Boha a prikláňa sa k veciam stvoreným. V sebe má zlú túžbu, skazenosť a pokrútenosť do seba (sebaláska). Práve Kristova spravodlivosť z nášho starého Adama robí nového Adama. Je zaujímavé, že v kázni cítiť ešte aj augustínovské učenie 68, keď Luther hovorí: Cudzia spravodlivosť nie je vštepená do nás naraz, začne, vyvíja sa a dosiahne dokonalosť až na konci života cez smrť. Tu vidieť akýsi proces, ktorý pri ospravedlnení začína, ale sa stále vyvíja. Možno to chápať aj tak, že Kristova spravodlivosť každodenným vyznávaním hriechov v nás tvorí nového človeka. Tento človek bude spasený a oslávený až v nebesiach po smrti, a tým táto spravodlivosť nadobudne svoju dokonalosť. Druhý typ spravodlivosti je naša vlastná spravodlivosť aktívna spravodlivosť. 69 Aktívna spravodlivosť nie je z našich samotných skutkov. Je z toho, že skutky konáme s pasívnou spravodlivosťou. Tým, že sme Kristovi, máme nové životy. Konanie veriaceho a 67 Preto všetko, čo Kristus má, je naše, milostivo dané nehodnému človeku, ktorý sa odkláňa od Božej milosti, keď viacej túži po zlosti, zavrhnutí a pekle. Aj samotný Kristus hovorí, že prišiel naplniť Svätú vôľu Jeho Otca: Evanjelium podľa Jána 6, 38. Stal sa Jemu poslušný; a čokoľvek On urobil, urobil to pre nás a želal si, aby to bolo naše, hovoriac v Evanjeliu podľa Lukáša: Ale ja som medzi vami ako ten, čo slúži. On poznamenáva tiež v Evanjeliu podľa Lukáša: Toto je moje telo, ktoré sa vydáva za vás; to čiňte na moju pamiatku. Izaiáš 43, 24 hovorí: Ale ty si ma zaťažoval svojimi hriechmi, trápil si ma svojimi vinami. In WA 2: 9-146; LW 31: 29-99. 68 Preto táto cudzia spravodlivosť bola vštepená do nás bez nášho pričinenia, jedine samotnou milosťou, keď nás Otec vťahuje do Krista je to protikladom ku dedičnému hriechu, rovnako cudziemu, ktorý sme získali narodením a nie vlastným konaním. Každý deň Kristus vytláča (vyháňa) z nás starého Adama, neustále viac a viac, na základe čoho naša viera a poznanie o Kristovi rastú. Cudzia spravodlivosť nie je vštepená do nás naraz, ale začala, vyvíja sa a dosiahne dokonalosť až na konci skrze smrť. In WA 2: 9-146; LW 31: 297-99. 69 WA 2: 9-146; LW 31: 297-99. 24