96 9. ŠTUDENTSKÁ VEDECKÁ KONFERENCIA EVA ZELIZŇAKOVÁ JE KANT PRIRODZENOPRÁVNYM FILOZOFOM? Je Kant prirodzenoprávnym filozofom? Prirodzenoprávna teória, ponímaná ako morálna verzia jurisprudencie, zdôrazňuje prioritu prirodzeného práva ako prirodzeného poriadku, ktorý platí bez ohľadu na existenciu štátu, bez ohľadu na vôľu zákonodárcu. Základnou zásadou tejto teórie je lex iniusta non sed lex, nespravodlivý zákon nie je zákon, uznáva teda vyššie kritérium správnosti zákonov, ktoré rozhoduje o ich legitimite. Ak si pozitívne právo, ako súhrn zákonov štátu, nárokuje legitimitu, musí byť nevyhnutne založené na morálnom princípe. Na tomto základe je potom platným právom len to, čo je súčasne morálne správne. Jadrom prirodzenoprávnej jurisprudencie je tzv. téza závislosti, podľa ktorej existencia a obsah práva nevyhnutne závisí na morálnom statuse... pre prirodzenoprávnych teoretikov tak existujú dva štandardy pre platnosť práva: či bolo vydané v náležitej forme príslušnou autoritou a zároveň, či existuje dostatočný morálny dôvod na to, aby sme sa mu podrobili (Crowe, 2011, s. 304). Prirodzenoprávny prístup k právu preto vyžaduje schopnosť posudzovať právny problém nielen z hľadiska platného práva, ale aj z pohľadu toho, čo je a čo nie je v danej situácii spravodlivé. 1 Pre pozitívnoprávnu teóriu je právo, naopak, inštitucionálne faktum bez ohľadu na svoj obsah (Holländer, 2006, s. 21). Právny pozitivizmus vychádza z tzv. pramennej tézy, podľa ktorej jediným potrebným faktorom určujúcim niečo ako právo je jeho prameň, resp. zdroj (Crowe, 2011, s. 304), inými slovami, či je vydaný v náležitej forme príslušnou autoritou, čo je dostatočným dôvodom pre jeho legitimitu. Medzi množstvom pozitivistických prístupov sa v poslednom čase často spomína etický alebo normatívny pozitivizmus, akási etická verzia pozitívnoprávnej teórie, ktorá sa týka platnosti pozitívneho práva. Trvá na odlíšení normy a jej etickej správnosti a zastáva názor, že platnosť je do značnej miery rozhodnutím o existencii normy, nie jej morálnej správnosti... Právo môže byť zlé, nespravodlivé a predsa byť právom, v tom zmysle, že občania majú povinnosť ho poslúchať a úrady sú oprávnené trestať tých, ktorí ho porušujú (Fiss, 1981, s. 1007). Etický pozitivizmus však zároveň kladie dôraz na rozdiel medzi právom, aké je (lex lata), a právom aké by malo byť (lex ferenda); a hoci vyžaduje, aby sme si nezamieňali existenciu práva s jeho morálnou korektnosťou, neuprednostňuje právo aké je. Právo, ktoré existuje, sa musí zmeniť, aby sa stalo spravodlivejším, aby sa dostalo do súladu so stavom aké by malo byť. Inými slovami: rešpektujme právo z dôvodu jeho existencie, ale zároveň bojujme (sic! legálnymi prostriedkami) za to, aké by malo byť. Etický pozitivizmus je jednotiacou teóriou, v rámci ktorej môžu výrazne odlišné stanoviská politickej filozofie a morálnej epistemológie vzájomne koexistovať alebo sa naďalej sváriť (Campbell, 2004, s. 24). Ak budeme vychádzať z tradičného zaradenia I. Kanta ako prirodzenoprávneho filozofa a analyzovať postavenie jeho prístupu k právu optikou súčasnej filozofie práva, musíme si zadefinovať dve základné roviny prirodzenoprávneho prístupu: rovinu objektívnej platnosti prirodzených práv a rovinu nevyhnutnosti morálneho základu pre legitimitu pozitívneho práva. Rovina objektívnej platnosti prirodzených práv Vytvorenie občianskeho stavu by sa nemohlo uskutočniť, ak by ani pred jeho zriadením neexistoval nikto, kto by bol ochotný uznať nadobudnutie práva za právoplatné, dokonca ani ako dočasné (Kant, 1797, s. 312). Na rozdiel od Hobbesa, Kant nechápe prirodzený stav ako stav prírodný, bez akýchkoľvek pravidiel, človek tu nie je človeku vlkom, avšak všeobecná akceptácie slobody a práv 1 Pozri k tomu viac napr. M.Kriele, Recht und praktische Vernunft. Gottingen 1979; M. Kriele, Rechtspflicht und die positivistische Trennung von Recht und Moral. In: M. Kriele, Recht Vernunft Wirlichkeit, Berlin, 1990; G. Radbruch, Gesetzliches Unrecht und ubergesetzliches Recht, 1946; L. L. Fuller, Morálka práva, Praha, 1998.
SEKCIA FILOZOFIE A ETIKY 97 druhého je celkom závislá na ľubovôli každého jednotlivca takéhoto spoločenstva, lebo každý bude mať svoju vlastnú pravdu o tom, čo znamená právo a dobro preňho, nezávisle na názore ostatných (Kant, 1797, s. 312). V stave prirodzene sa vyskytujúcich pravidiel existujú síce rozumom zdôvodnené nároky a z nich vyplývajúce povinnosti, ale o ich presadení rozhoduje ten subjekt, ktorý má v takomto stave dominantnejšie postavenie, ktorý má vo vzťahu prevahu. O právach a povinnostiach sa rozhoduje jednostranne, aj na základe sily a prostriedkov, ktorými ten-ktorý subjekt disponuje. Vzhľadom na prirodzené sklony človeka, na jeho nedružnú družnosť (k tomu viac Kant, 1996, s. 61), antagonizmus potreby byť súčasne časťou spoločnosti a snahou sa z nej egoisticky vydeľovať, stav bez pevne stanovených a vynútiteľných pravidiel znamená hrozbu polarizácie spoločnosti na tých, ktorí pravidlá rešpektujú a tých, ktorí z takého stavu jednostranne profitujú. Kant však súčasne hovorí: Prirodzený stav nemusí byť nevyhnutne stavom nespravodlivým (iniustus) iba preto, že tí, ktorí v ňom žijú sa voči sebe správajú z pozície veľkosti sily, ktorou disponujú, ale je to stav bezprávia (status iustitia vacuus), v ktorom, v prípade vzniku sporu ohľadom práv (ius controversum), neexistuje žiadny spôsobilý sudca, ktorý by vyniesol právoplatné rozhodnutie (Kant, 1797, s. 312). Nejde tu len o priznanie práv oprávnenému subjektu, ide aj o nápravu a navrátenie veci do pôvodného stavu, prípade o vynútenie náhrady vzniknutej škody. Na to, aby boli prirodzené práva uznané a rešpektované, čiže účinné v konkrétnom priestore a čase, potrebuje Kant občiansku spoločnosť, štát, a jeho legislatívnu, exekutívnu a jurisdikčnú právomoc, fungujúce na základe všeobecne akceptovateľných a vynútiteľných pravidiel, ktoré nazýva právom (v zmysle pozitívneho práva). V prirodzenom stave tak u Kanta existuje systém prirodzených súkromných práv založených na recipročnom princípe, ktorý upravuje rôzne formy medziľudských vzťahov empirickej reality. Pre objasnenie rozdielu medzi prirodzeným a občianskym stavom využíva Kant inštitút vlastníckeho práva, ktorý je postavený na na vnímaní rozdielu moje-tvoje voči objektom fenomenálneho sveta. Po formálnej stránke sú totiž zákony, ktoré sa týkajú vlastníckych práv, tak v prirodzenom ako aj občianskom stave úplne rovnaké, pokiaľ sú určené len pre čisté poňatie rozumu. Rozdielne sú v druhom prípade podmienky, na základe ktorých sú zákony aplikované (podľa princípov distributívnej spravodlivosti)... ak by totiž ani v prirodzenom stave neexistoval provizórny systém vlastníckych práv určujúci vzťahy moje-tvoje, neboli by tu ani žiadne právne záväzky týkajúce sa vlastníctva, a teda ani oprávnená požiadavka, aby sa od takého stavu upustilo (Kant, 1797, s. 313). Na to, aby boli tieto práva a im zodpovedajúce povinnosti uznané a rešpektované všetkými členmi spoločenstva, čiže reálne presaditeľné v určitom konkrétnom priestore a čase, potrebuje Kant občiansku spoločnosť (štát) a jeho legislatívnu, exekutívnu a jurisdikčnú právomoc fungujúce na základe všeobecne akceptovateľných a vynútiteľných pravidiel, ktoré nazýva právom (v zmysle pozitívneho práva). Právo inštitucionalizuje všeobecnú vôľu na princípe donútenia, ktorý je pre Kanta kľúčovým momentom: Právo a autorizácia použitia donútenia... je jedna a tá istá vec (Kant, 1797, s. 231). Donútenie je nevyhnutné, pretože aj keď si predstavíme ľudí takej dobrej povahy a natoľko rechtliebender 2, nakoľko sa vyžaduje, predsa nám a priori idea rozumu nezákonného stavu bude stále pripomínať, že kým sa neustanoví verejný zákonný poriadok, nemôžu byť jednotlivci, ľud ani štáty nikdy bezpečné pred násilnými činmi jedného voči druhému (Kant, 1797, s. 312). Kým pre utilitaristickú teóriu a libertariánov, dve dominantné teórie politickoprávnej argumentácie súčasnosti, je štát príťažou, Kant zastáva opačný názor. Ak by bola celá spoločnosť spolkom anjelov, stav bez štátu by nepredstavoval stabilitu, a neposkytoval žiadnu istotu. Preto napriek tomu, že právne vedomie každého jednotlivca uznáva nadobudnutie vonkajšieho predmetu na základe vydržania alebo zmluvy, takéto nadobudnutie bude len dočasné, pokiaľ nebude sankcionované prostredníctvom verejného práva, keďže nie je zakotvené v žiadnej verejnej (distributívnej) podobe spravodlivosti a nie je ani zaručené žiadnou inštitúciou oprávnenou výkonom práva (Kant, 1797, s. 312). Fungovanie pozitívneho práva si nevynucuje samotná existencia prirodzeného práva, ale situácia uskutočnenia a garancie základného práva na slobodu. Doslova tu platí, že len splnenie tohto účelu opodstatňuje exis- 2 Termín rechtliebend by sa dal preložiť do slovenčiny ako rešpektujúci či milujúci právo.
98 9. ŠTUDENTSKÁ VEDECKÁ KONFERENCIA tenciu pozitívneho práva (Machalová, 2004, s. 121). Akékoľvek právo je len také účinné, aký účinný je proces, ktorým sa toto právo potvrdzuje a vynucuje. Pozitívne právo tak na jednej strane poskytuje prirodzeným súkromným právam realizovateľnosť v konkrétnom čase a priestore tým, že inštitucionalizuje všeobecnú vôľu na princípe donútenia a na strane druhej upravuje vzťahy všeobecnou vôľou vytvorených inštitúcií voči sebe navzájom a voči svojim pôvodcom formou verejného práva. Ide o komplementárny vzťah, keďže pozitívne právo dáva subjektívnym právam účinok, verejné právo prichádza ako nevyhnutný sprievodný jav a obidva stoja na princípe donútenia. Pozitívne právo, vrátane inštitúcií legislatívy, jurisdikcie a exekutívy robí súkromné prirodzené práva účinnými vytvorením stanoviska, z ktorého všeobecná vôľa v podobe inštitucionalizovaného súkromného a verejného práva nahrádza jednostranné súkromné rozhodovanie. Možnosť donútenia je v tomto prípade kľúčová, pretože zaisťuje všeobecné rešpektovanie tak súkromného ako aj verejného práva ako vyjadrenia všeobecnej vôle. Pozitívne práva tak nie sú protikladom prirodzených práv, platia len vtedy (v súlade s Kantovým ponímaním spoločenskej zmluvy ako idey rozumu a na tom založenom všeobecnom zákonodárstve), ak sú ľudia presvedční o ich správnosti a nevyhnutnosti na základe zákonov praktického rozumu. Rovina morálnej podmienenosti práva Kant svoje zásadné dielo venované problematike práva, Metafyziku mravov (1797), vystaval na normatívnom zmysle práva, ako zákone rozumu. Jeho koncepcia práva je často prezentovaná ako deontologická, keďže predstavuje súhrn pevne stanovených pravidiel, podľa ktorých má človek bezvýhradne konať. Ide o pravidlá absolutistické, neuznávajúce výnimky. Podľa takto chápanej teórie práva človek, ako rozumná bytosť, vie aj bez toho, aby to zákon nariaďoval či vyžadoval, čo je jeho povinnosťou. Kant nazýva schopnosť rozumu ukladať povinnosti princípom všeobecného zákonodarstva rozumu, a právo stanovené rozumom nazýva Vernunftrecht, teda právom rozumu. V súlade s princípom všeobecného zákonodarstva rozumu je potom konanie podľa neho tou "najjednoduchšou, najjasnejšou a najprirodzenejšou možnosťou, ktorú mi rozum ponúka, bez ohľadu na účel, bez ohľadu na blaženosť, len jedna možnosť je jedinou skutočnou povinnosťou (Kant, 1999, s. 66). Naše konanie, vnútorne obmedzované kategorickým imperatívom, je však naviac obmedzené potenciálom našej telesnosti. Človek, ako člen ľudského spoločenstva, ktorý disponuje slobodou, nevyhnutne vstupuje do medziľudských vzťahov, ktoré, ak majú mať charakter právnych vzťahov, podliehajú podľa Kanta všeobecnému princípu práva: Konaj tak, aby slobodné používanie tvojej ľubovôle bolo zlučiteľné so slobodou každého podľa všeobecného zákona (Kant, 1797, s. 230). Všeobecný princíp práva sa nás týka ako telesných bytostí existujúcich v určitom priestore a čase. Kým kategorický imperatív je o morálnom sebaurčení, všeobecný princíp práva sa týka našej fyzickej nezávislosti (pozri k tomu viac Ripstein, 2009). Keďže sa ľudia nemôžu vyhnúť vonkajšej interakcii s inými ľuďmi (s výnimkou extrémnych prípadov), potrebujeme systém formálnych pravidiel, ktoré toto vzájomné pôsobenie upravia. Pre Kanta je kľúčovým momentom práve tento formálny charakter práva. Právo chápe ako ochranu nezávislosti, slobody jednotlivca vo svete, v ktorom naň iní jednotlivci reálne pôsobia. Nemožno nechávať bokom empirické poznatky a stanoviť obsah prirodzeného práva výhradne mechanickým odvodzovaním z apriórnych formálnych princípov. Takto (vďaka odhaleniu neprípustnosti absolútnych obsahových postulátov a situačnej podmienenosti etického rozhodovania) smeruje Kantovo učenie nutne aj proti nekritickým prirodzenoprávnym vetám zakladateľov práva na báze rozumu, rovnako ako proti dielu osvietenských zákonodarcov (Seltenreich, 2003, s. 724). Hoci v práve vždy záleží len na forme konania, nie na jeho pohnútkach, musí mať právo s cnosťou nejaký spoločný bod. Preložené do Kantovej reči princípov, na rozdiel od kategorického imperatívu nemusí byť všeobecný princíp práva motívom konania, a musí byť viac než len adaptáciou kategorického imperatívu na typické ľudské okolnosti. Cez optiku vonkajšej a vnútornej perspektívy riadi kategorický imperatív chcenie maximy, všeobecný princíp práva riadi výber skutkov. Systém práva je potom možné chápať ako štruktúru, v rámci ktorej máme k dispozícii formálne prostriedky pre vzájomnú interakciu, a ktorá nám poskytuje možnosť konať na základe morálnych maxím, pričom je posilnená fenoménom donútenia. "Kant nám predstavuje prirodzené a pozitívne právo ako dve rôzne formy práva, ktoré fungujú kvôli rovnakému účelu. Slovami systémovej teórie práva, obe operujú v
SEKCIA FILOZOFIE A ETIKY 99 rovnakom médiu, ktorým je "Vernunftrecht" a odlišujú sa iba tým, že prechod, ktorý toto právo umožňuje (od empirického k všebecnému, subjektívneho k objektívnemu, atd.) zabezpečujú rôznym spôsobom. Kant nepripisuje apriórny moment len prirodzenému právu. Obsahuje ho tiež účel, ktorého splnenie sleduje pozitívne právo (Machalová, 2004, s. 121). Ak sa vrátime k východisku pre túto rovinu, či je morálny základ podmienkou legitimity pozitívneho práva, Kant poskytuje presvedčivý dôkaz, prečo túto možnosť vylúčiť. Nájdeme ho v záverečnej časti jeho Antropológie z pragmatického hľadiska, v Metafyzike mravov ako aj menšom spise K večnému mieru. V Antropológii predstavuje Kant štyri rôzne formy štátov, ktoré vzniknú zo vzájomnej kombinácie moci, slobody a práva: anarchia právo a sloboda bez moci (de facto prirodzený stav ako idea rozumu) despotizmus právo a moc bez slobody barbarstvo 3 moc bez slobody a práva republika moc a sloboda a právo (občiansky stav ako idea rozumu). Odhliadnuc od anarchie, kedy sa právo v pozitívnom zmysle neuplatňuje, a ideálneho stavu republiky, Kant dôrazne diferencuje despotický stav a barbarstvo. Charakteristickým znakom barbarstva nie je len absencia práva, ale aj absencia idey spoločenskej zmluvy ako takej. Neexistencia spoločenskej zmluvy a verejného právneho poriadku pripomína prirodzený stav: rozhodovanie je unilaterálne, na úkor ovládaného subjektu, barbarstvo je však zároveň defektným prirodzeným stavom, keďže všetka moc je zneužívaná na súkromné účely a konaniu vládnuceho chýba akýkoľvek verejný účel. Na rozdiel od anarchie používa systém moc na popretie akejkoľvek formy slobody (Ripstein, 2009, s. 341). Despotizmus je naproti tomu síce defektná forma republiky, môže však byť vyjadrením všeobecnej vôle, keďže afirmatívne a vynucujúce opatrenia takého štátu sú v súlade s platným právnym poriadkom, sú preto legálne, a nemožno poprieť, že zabezpečujú občanom to, čo im patrí. 4 Napriek nedostatku či absencii slobody, občania takého štátu môžu predsa len rátať s určitou mierou istoty, ktorú im poskytuje platný právny poriadok. Postulát verejného práva totiž vyžaduje, že každý musí vstúpiť do stavu, v ktorom je každému to, čo je uznané ako jeho vlastné, stanovené zákonom a zaručené príslušnou mocou (ktorá nie je jeho vlastná, ale voči nemu vonkajšia) (Kant, 1797, s. 312). Platné právo despotického štátu tiež spĺňa kritérium publicity, Kantovu negatívnu transcedentálnu formulu (Belás, 2008, s. 131), podľa ktorej všetky činy, vzťahujúce sa na právo ľudí, ktorých maxima sa neznáša s publicitou, sú bezprávne (Kant, 1996, s. 50). Nedokonalosť právneho poriadku v despotickom štáte spočíva jednak v tom, že vládnuca skupina môže zneužívať právo na súkromné účely a tiež skutočnosť, že bezprostredným zdrojom platného práva nie sú občania, zákony sú uložené zvonku a nie sú vždy prejavom všeobecnej vôle. Ako celok však toto právo platí, a preto nie je v rozpore ani s Kantovým výrokom: Moju vonkajšiu (právnu) slobodu možno vysvetliť takto: je oprávnením neposlúchať žiadne vonkajšie zákony okrem tých, ku ktorým by som mohol dať svoj súhlas (Kant, 1996, s. 17). Ak rešpektujem určité právo v rámci právneho systému, nemôžem tak robiť selektívne. Na základe tohto rozdelenia možno vysvetliť aj toľkokrát analyzovaný dôvod Kantovho popretia práva na odpor formou revolúcie. Odpor proti existujúcemu právnemu poriadku, hoci aj v defektnom despotickom štáte, je odporom voči platnému právnemu systému, ktorý síce nedokonale, ale napriek tomu napĺňa postulát verejného práva. Naproti tomu je odpor proti barbarstvu oprávnený, pretože znamená vôľu vstúpiť do občianskeho stavu, opustiť divú a anarchistickú slobodu, aby sa im vrátila v podobe zákonnej závislosti, t. j. v právnom stave a v nezmenšenej miere, pretože táto zákonná závislosť pramení z ich vlastnej zákonodárnej vôle (Kant, 1797, s. 315). Odmietnutím možnosti odporu proti despotickému štátu Kant uznáva, že aj nedokonalý zákon je zákon, bez ohľadu na svoju morálnu podstatu, ak je súčasťou platného právneho poriadku. Taký zákon je účinný, vynútiteľný a ľudia majú bezpodmienečnú povinnosť ho zachovávať. 3 V origináli Barbarei pozri KANT, I.: Anthropologie in pragmatischer Hinsicht, s. 330. 4 Kant robí túto poznámku v 52 Metafyziky mravov, kde poznamenáva, že ľudia by mohli chcieť autokraciu.
100 9. ŠTUDENTSKÁ VEDECKÁ KONFERENCIA Záver Z hľadiska prvej analyzovanej roviny prirodzenoprávneho prístupu možno Kanta označiť za prirodzenoprávneho filozofa, avšak len do tej miery, pokiaľ ide o priznanie existencie súkromným prirodzeným právam, ktoré sú vrodené všetkým ľuďom. To, čo je odvodené zo zvláštnych prirodzených vlôh ľudstva, z určitých citov a náchylností, ba dokonca tam, kde je to možné, zo zvláštneho smerovania, ktoré by bolo vlastné ľudskému rozumu, no nemuselo by nevyhnutne platiť pre vôľu každej rozumnej bytosti, tak nám to môže síce dať maximu, nie však zákon, môže to byť subjektívny princíp, podľa ktorého sme náchylní a naklonení aj konať, nie však princípom objektívnym, podľa ktorého by nám bolo prikázané konať aj vtedy, ak by to priam odporovalo každej našej náchylnosti, náklonnosti a prirodzenému uspôsobeniu (Kant, 2004, s. 53). Kant nám predstavuje prirodzené právo len ako "právo človeka mať právo". Toto je zásadný znak, ktorý odlišuje Kantovo poňatie prirodzeného práva od klasického konceptu (Machalová, 2004, s. 121). Súčasne však možno konštatovať, že u Kanta neexistuje objektívny prirodzený poriadok, ktorý by bol účinný a všeobecne platný bez prítomnosti štátu, jeho inštitúcií a formálneho, teda pozitívneho vyjadrenia práva. Ak pre legitimitu platného práva v pozitivistickom zmysle stačí skutočnosť, že je vydané v náležitej forme príslušnou autoritou, potom je Kant z perspektívy druhej analyzovanej roviny prirodzenoprávneho prístupu právnym pozitivistom. Predstaviť Kanta ako právneho pozitivistu neznamená poprieť Kanta moralistu či Kanta teoretika cnosti a zákona. Ide skôr o to, ukázať prečo na akých hodnotiacich základoch obhajuje Kant ideu pozitívneho práva t. j. práva, ktoré sa dá identifikovať bez ohľadu na jednotlivé morálne názory (Waldron, 1996, s. 1541). Súčasne však možno konštatovať, že Kant je pozitivistom etickým, lebo pripúšťa, že platná legislatíva môže byť nedokonalá. Do istej miery je každý súčasný štát príkladom nedokonalého despotického štátu; v jeho právnom systéme sa môžu vyskytovať zákony, ktoré nie sú jednoznačným prejavom všeobecnej vôle, to však nie je dôvodom pre popretie platnosti právneho poriadku ako celku. Kant odmieta revolúciu, lebo postaviť sa proti systému, znamená vyčleniť sa z platného právneho poriadku a jednostranne rozhodnúť o tom, čo je a čo nie je právom. Aj nedokonalé štáty sú štátmi a to, čo občania môžu nanajvýš urobiť, je namietať petíciou proti jeho excesom (Ripstein, 2009, 341). Kantovo popretie možnosti právneho zakotvenia práva na revolúciu je konštatovaním zvrchovanosti pozitívneho práva. Pre dosiahnutie spravodlivejšej spoločnosti máme hľadať možnosti presadenia lex ferenda v rámci systému. Len nedokonalý systém má priestor na zlepšenie; a hoci je dávaná prednosť onomu pasívnemu stavu pred nebezpečnou situáciou hľadania stavu lepšieho, našou povinnosťou je nerezignovať a neakceptovať zákony priečiace sa atribútom spravodlivosti a rovnosti pretože potom všetky dostatočne dlho existujúce zriadenia, nech už majú akékoľvek nedostatky, vedú v tejto veci pri všetkých svojich odlišnostiach k jedinému výsledku, totiž byť spokojný so zriadením existujúcim (Belás, 2008, s. 143). Literatúra: BELÁS, Ľ.: Kant a problém politiky. In: Filozofia, 2008, roč. 63, č. 2,, s. 131 143. CAMPBELL, T.: Prescriptive Legal Positivism: Law, Rights and Democracy. London: UCL Press 2004. 342 s. CROWE, J.: Natural Law Beyond Finnis. In: Jurisprudence, 2011, Vol. 2, No. 2, s. 293 308. FISS, O. M.: The Varieties of Positivism. Faculty Scholarship Series. Paper 1219. [Cit. 2013-21-03.] Dostupné na internete: <http://digitalcommons.law.yale.edu/fss_papers/1219> HOLLÄNDER, P.: Filosofie práva. Aleš Čeněk 2006. 304 s. KANT, I.: Anthropologie in pragmatischer Hinsicht (1798), AA 07, Kants gesammlete Schriften, Akademie-Ausgabe, Berlin 1900nn, s. 117 335. KANT, I.: Die Metaphysik der Sitten (1797), AA 06, Kants gesammlete Schriften, Akademie- Ausgabe, Berlin 1900nn, s. 203 494. KANT, I.: Idea ku všeobecným dejinám v svetoobčianskom zmysle. In: KANT, I.: K večnému mieru. Bratislava: Archa, 1996. 90 s. KANT, I.: K večnému mieru. Bratislava: Archa 1996. 90 s.
SEKCIA FILOZOFIE A ETIKY 101 KANT, I.: K věčnému míru. O obecném rčení: Je-li něco správné v teorii, nemusí se to ještě hodit pro praxi. Praha: OIKOYMENH 1999. 102 s. KANT, I.: Über ein vermeintes Recht aus Menschenliebe zu lügen (1797), AA 08, Kants gesammlete Schriften, Akademie-Ausgabe, Berlin 1900nn, s. 423 421. KANT, I.: Základy metafyziky mravov. Bratislava: Kalligram 2004. 96 s. MACHALOVÁ, T.: Tradice a perspektivy racionalistického právního myšlení. Brno: Masarykova universita 2004. 342 s. RIPSTEIN, A.: Force and Freedom: Kant s Legal and Political Philosophy. Harvard University Press 2009. 416 s. SELTENREICH, R. a kol.: Dějiny evropského kontinentálního práva. Praha: Linde 2003. 809 s. VEVERKA, V., BOGUSZAK, J., ČAPEK, J.: Základy teorie práva a právní filosofie. Praha: CO- DEX 1996. 319 s. WALDRON, J.: Kant's Legal Positivism. In: Harvard Law Review, 1996, Vol. 109, No. 7, s. 1535 1566.