Zachráňme dedičstvo našich predkov - Save the heritage of our ancestors

Transkript

1 HolíČsky Zámok a jeho história CHRÁNIME KULTÚRNE DEDIČSTVO PRE BUDÚCE GENERÁCIE Zachráňme dedičstvo našich predkov - Save the heritage of our ancestors Projekt je financovaný z grantov Islandu, Lichtenštajnska a Nórska prostredníctvom Finančného mechanizmu EHP a zo štátneho rozpočtu Slovenskej republiky. Celkové oprávnené výdavky projektu:

2 František Štefan Lotrinský

3 Majitelia Holíčskeho zámku Územie Holíča poskytovalo vhodné podmienky pre osídlenie už od praveku. V období Veľkomoravskej ríše sa v okolí dnešného Holíča nachádzali osady, ktoré patrili k hradisku Valy pri Mikulčiciach. Prvé písomné zmienky o Holíči pochádzajú z 13. storočia, kedy sa Holíč nazýva Wywar, teda Nový hrad. To by mohlo dokazovať skutočnosť, že v lokalite sa už nachádzal iný hrad, ktorý bol starší. Prvým pravdepodobným známym vlastníkom mohol byť Komes Kemyn, ktorému územie holíčskeho panstva daroval kráľ Ondrej II. Od 13. storočia Holíčom otriasli nájazdy Tatárov a českouhorské konflikty. V tomto období hrad vlastnil Kemynov syn Vavrinec a napokon v roku 1291 Abrahám Rúfus, ktorý hrad neubránil pred vojskom Matúša Čáka Trenčianskeho. Hrad Matúšovi Čákovi poslúžil ako výhodný strategický bod pri bitke s českým kráľom Jánom Luxemburským. Po roku 1332 Matúš Čák Trenčanský bolo mesto a hrad v majetku anjouovských kráľov. V roku 1392 kráľ Žigmund Luxemburský daroval počas svojho panovania Holíč Stiborovi zo Stiboríc. Po smrti Stibora II. prešli jeho majetky naspäť do rúk panovníka. V roku 1434 panovník Holíč daruje Gašparovi Schlickovi, ktorý ho v roku 1444 odstúpil nitrianskemu županovi. Listinou z 18. mája 1489 kráľ Matej Korvín zálohoval panstvo rodu Imrichovi a Martinovi Coborovi, ktorí ho plánovali čo najskôr predať. Zároveň požadovali preplatenie peňazí, ktoré vydali na opravu hradu. V roku 1493 im Vladislav II. Jagellonský neuznal celú zálohovanú sumu a namiesto úhrady 1635 zl. urobil Coborovcov vlastníkmi Holíča. Imrichov syn Gašpar Cobor nebol veľmi dobrým hospodárom. Svoje panstvo veľmi zadĺžil a preto si v dôsledku tejto skutočnosti po jeho smrti robili na panstvo nárok Bakičovci, Révaiovci, Šlikovci, či potomkovia Martina Cobora. Celé 16. storočie sa nieslo v znamení súdnych sporov. V roku 1554 bol kráľovskou komisiou majetok a priestory hradu rozdelené medzi Coborovcov, Bakičovcov, Révaiovcov. V priebehu niekoľkých desaťročí výmenou, kúpou, rodinnými zväzkami získali Coborovci na panstve výlučné vlastnícke právo. Posledným majiteľom z rodu Coborovcov bol Jozef Cobor, ktorý sa značne zadĺžil a v roku 1736 predáva zámok i panstvo Františkovi Štefanovi Lotrinskému. Františkovi z titulu jeho funkcie uhorského miestodržiteľa so sídlom v Bratislave, boli pravdepodobne aspoň čiastočne známe pomery v Holíči. K definitívnemu prikloneniu sa k výberu tohto panstva viedlo niekoľko určujúcich faktorov. V prvom rade zadĺženie Jozefa Cobora a jeho vzrastajúca insolvencia finančne podhodnotila cenu majetku. Strategická poloha miesta na hraniciach M A J I T E L I A H O L Í Č S K E H O Z Á M K U 3

4 troch krajín, malá vzdialenosť od Viedne, kvalitná pôda s vysokou úrodnosťou a v neposlednom rade vzrastajúci počet obyvateľov v oblasti. Určitým mínusom sa stal odpredaj vo viacerých etapách. Aby cisár prevzal pod svoju správu majetok v plnom rozsahu musel niektoré obce odkúpiť od veriteľov, ktorým takto súd vykompenzoval nesplatené zálohy. K definitívnemu odpredaju prišlo , kedy Jozef Cobor podpísal prehlásenie, že sa vzdáva majetku. Popri opise coborovských majetkov popisuje svoj osud. Sťažuje sa na svoje beznádejné položenie, na nestály osud, ktorý ho stíha. Kedysi na vrchole spoločenského úspechu, teraz stroskotanec, ktorý nemá kde hlavu skloniť, prenasledovaný veriteľmi svojich predchodcov. Žije z prostriedkov menej než dôstojných. O márnivosti Jozefa Cobora existuje niekoľko príhod. Podľa uhorského genealóga Ivana Nagya sa Jozef Cobor stavil s istým uhorským šľachticom o to, kto sa dostaví na večierok v drahšom odeve. Protivník Cobora si nechal ušiť zlatom zdobený odev, ktorý mal mať hodnotu 10 tisíc zlatých. Jozef sa dostavil na večierok v obyčajných šatách. Všetkým zúčastneným sa zdalo, že prehral, až do doby než si vyzliekol sako. Jeho podšívka bola ušitá z plátna starého talianskeho majstra, ktorý mal hodnotu celého panstva. Stávku o 500 zlatých niekde sa uvádza 1000 zlatých síce vyhral, ale jeho dlhy vzrástli. V iných správach sa hovorí, Jozef Cobor sa vo Viedni zriekol panstiev Holíč a Šaštín Jozef Cobor že šľachticom, ktorý sa vsadil s Jozefom Coborom bol šľachtic Silva - Tarouca. Autorom plátna mal byť Correggio. O dôležitosti, ktoré obom panstvám pripisoval cisár svedčí i fakt, že ich zmieňuje vo svojom testamente z roku 1751, pričom neuvažoval do závetu dopísať majetky, ktoré nadobudol po tomto roku. Po smrti Františka Štefana holíčske panstvo a zámok postupne strácalo charakter miesta, ktoré pravidelne navštevoval panovník. Majitelia zámku Habsburgovci ho navštevovali len sporadicky. Po väčšine roka slúžil zámok v priebehu 19. storočia pre potreby jazdeckej dôstojníckej školy. Jednotlivé jazdecké pluky do Holíča vždy na jeseň posielali mladých dôstojníkov v počte jedného alebo dvoch. V škole jazdecký výcvik absolvovali aj dôstojníci cudzích armád. Panovníka uvítal zámok napríklad v roku 1805 po bitke 4 H o l í č s k y z á m o k a j e h o h i s t ó r i a

5 pri Slavkove u Brna, kedy k Holíču ustupovala ruská armáda. V zámku sa ubytoval rakúsky cisár František I. spoločne s ruským cárom Alexandrom I. Generála Michaila Kutuzova ubytovali v priestoroch manufaktúry na výrobu fajansy. V zámku prišlo k dohode základných bodov tzv. Bratislavského mieru. V júni roku 1839 prišiel do Holíča cisár Ferdinand V. spoločne s manželkou. Na cestu sa vydali 16. júna z Bratislavy. Počas svojej cesty navštívili na pozvanie grófa Pálfiho Malacky a Stupavu. V Holíči ich čakali zástupy panstva a najrozmanitejšie deputácie. V období panovania Františka Jozefa I. sa lesk holíčskeho panstva úplne stratil. Pre panovníka bol rozhodujúci len ekonomický výnos prameniaci z panstva. V roku 1902 cisár panstvo využil ako stredisko veľkých vojenských manévrov. Habsburgsko lotrinskej dynastii patril zámok až do roku 1921, kedy prepadá v prospech 1. Československej republiky. Počas prvej československej republiky sídli v zámku meštianska škola. V roku 1970 je zámok vyhlásený za Národnú kultúrnu pamiatku. František Štefan Lotrinský František Štefan sa narodil 8. decembra 1708 v meste Nancy v Lotrinsku, ktoré je dnes súčasťou Francúzska ako dieťa Leopolda Jozefa Karola Lotrinského a jeho ženy Alžbety Charlotty Orleánskej. František Štefan patril k mladšej vetve lotrinských vojvodov z rodu Vaudémont, vládnucej vo vojvodstve od roku 1509 a zároveň bol jej posledným členom. František Štefan Lotrinský Rok 1723 bol mimoriadne tragickým obdobím v rodine lotrinského vojvodu. Dňa 4.júna zomrel na kiahne starší Františkov brat Leopold Clemens. Úlohu dedičného princa tak prevzal druhorodený František Štefan. V roku 1732 cisár Karol VI. vymenoval v Bratislave Františka uhorským miestodržiteľom so sídlom na Bratislavskom hrade. Dňa František Štefan oficiálne požiadal o dovolenie uzavretia manželstva s Máriou Teréziou. Svadba sa uskutočnila v Augustiniánskom kostole vo Viedni. Svadobný obrad celebroval pápežský nuncius Domenico Passionei. Cisár svojmu zaťovi po svadbe zveril funkciu generálneho guvernéra v Nizozemsku. K praktickému naplneniu úradu ale nikdy neprišlo. F R A N T I Š E K Š T E F A N L O T R I N S K Ý 5

6 6 H o l í č s k y z á m o k a j e h o h i s t ó r i a

7 Na prelome rokov 1737 a 1738 sa František Štefan stáva vrchným veliteľom cisárskych vojsk. Viedenský mier z roku 1735 pririekol Toskánsko Františkovi Štefanovi. Ten tak mal byť odškodnený za Lotrinsko, ktorého sa musel vzdať pred svadbou s Máriou Teréziou. Lotrinsko si k svojmu územiu chcelo pripojiť Francúzsko. František sa mohol ujať krajiny až po smrti posledného mužského člena rodu Medici. Mladí manželia nemuseli na svoje talianske dedičstvo dlho čakať. Posledný veľkovojvoda Toskánsky Giovanni Gastone Medici zomrel Už o tri dni neskôr zverejnili v krajine cisársky dekrét, ktorým národ vojvodu Lotrinského prebral vládu nad Toskánskom. Do Toskánska mladomanželia odišli v roku 1739 a usídlili sa v paláci Pitti vo Florencii. Krátky pobyt páru v novej krajine prerušila nečakaná smrť cisára Karola VI. Mária Terézia spoločne s manželom bola nútená vrátiť sa do Viedne, kde sa mala ujať vlády. V roku 1740 vymenovala svojho manžela za spoluregenta rakúskej časti monarchie. Z funkcie spoluregenta mal oprávnenie spolupodielať sa na rozhodnutiach v otázkach vládnutia. Mária Terézia jeho služby a názory nikdy nebrala do úvahy. Opačná situácia, ale nastala vo finančnej oblasti, kde jeho rady nielen prijala, ale sama ho žiadala o pomoc. Ešte počas života Karola VI. mala rakúska diplomacia snahu úplatkami a nátlakom zaistiť Františkovi Štefanovi nástup na cisársky stolec. Korunovácia sa konala na sviatok patróna budúceho cisára svätého Františka, pripadajúceho na 4. október roku 1745 vo Frankfurte nad Mohanom. František Štefan Lotrinský zomrel dňa 18. augusta 1765 v Innsbrucku vo veku 57 rokov po divadelnom predstavení, ktoré sa konalo na počesť svadby jeho syna Leopolda. František Štefan bol prvým členom rodu, ktorý disponoval súkromným majetkom. V priebehu svojho života dokázal úspešnou podnikateľskou činnosťou nazhromaždiť mohutný majetok. V čase jeho smrti to bolo okolo 18 miliónov zlatých. Okrem jeho vlastnej pokladnice, to boli rôzne panstvá a súkromný majetok jeho manželky, ktorý sa mu podaril rozmnožiť. Približne suma vo výške zlatých tvorila základ tzv. rodinnej pokladnice, neskôr rodinného zaopatrovacieho fondu. Okrem podnikania, numizmatiky a prírodných vied bola Františkovou záľubou opera a divadelné hry. František Štefan ovládal hru na husle. Všestranná osobnosť cisára sa prejavila aj v literárnej oblasti. V priebehu života napísal esej s názvom Návod pre moje deti na ich duchovný, ale aj pozemský život z roku 1752 a traktát Pustovník vo svete. V dielach rozvíja ideu askézy, objasňuje svoje postoje k cirkvi, radí a inštruuje svoje deti. Každé z detí po jeho smrti dostalo zoznam ponaučení, ktoré cisár sám napísal. Cisár vynikal v botanike, numizmatike, prírodných vedách. Jeho umelecké záľuby sa neobmedzovali len na literárnu a hudobnú činnosť, ale František mal aj výtvarné nadanie. Napriek členstvu v spoločenstve slobodomurárov, cisárov silný vzťah ku katolíckej viere a oddanosť ku krajine vyjadruje jeho heslo Pro deo et imperio Za Boha a ríšu. František Štefan Lotrinský F R A N T I Š E K Š T E F A N L O T R I N S K Ý 7

8 Stavebný vývoj zámku Najstarší predchodca Holíčskeho zámku vznikol na strategicky dôležitom mieste moravsko uhorského pohraničia niekedy v 12. storočí ako hraničná pevnosť strážiaca západnú hranicu Uhorského kráľovstva. Vybudovaná bola na mieste ostrova vybiehajúceho do záplavového pásma rieky Moravy, ktorá tvorila súčasť jeho obrany. Objekt bol obohnaný zemným valom s palisádovým opevnením. Nepodarilo sa zistiť, či sa okolo objektu nachádzala obytná budova alebo obytná veža, donjon. V 13. storočí drevenú palisádu nahradilo opevnenie postavené z lomového kameňa. K dreveným stavbám na hrade pribudla kamenná murovaná veža. Ďalšia stavebná etapa hradu sa viaže k 14. storočiu. V tomto období prišlo k náprave vojnových škôd, ktoré boli spôsobené počas bitky medzi Matúšom Čákom Trenčianskym a českým kráľom Jánom Luxemburským. Druhým dôvodom prestavby bola modernizácia obranného systému hradu, ktorý nezodpovedal novým výdobytkom vojenskej techniky a trendom v obrane. Na mieste dnešného južného krídla zámku vybudovali samostatne stojaci dvojpodlažný palác, ktorý mal obdĺžnikový pôdorys s rozmermi 49 m x 11,5 m. Objekt mal trojpriestorovú dispozíciu. V 15. storočí prešiel hrad rozsiahlou neskorogotickou prestavbou. Pri tejto prestavbe zaniklo ranogotické opevnenie a murovaná veža postavená v 13. storočí. K južnému palácu zo 14. storočia pribudlo kolmo pristavené dvojpodlažné krídlo, ktoré je situované na mieste dnešného západného krídla zámku. Nové palácové krídlo podobne ako opevnenie bolo vybudované na hustej drevenej pilotáži. Komunikačné chodby pravdepodobne viedli drevenou pavlačou, ktorá bola umiestnená na kamenných konzolách. Piatu stavebnú etapu prestavby objektu, kedy sa stredoveký hrad postupne prebudoval na renesančnú pevnosť môžeme datovať medzi koniec 15. storočia a prvú polovicu 16. storočia. K dvom krídlam stredovekého paláca pribudli ďalšie dve dvojpodlažné krídla a to východné a severné. Objekt dostal štvorkrídlovú dispozíciu s centrálnym nádvorím. Z dochovaného spisu z roku 1554 sa môžeme dozvedieť vnútornú dispozíciu a rozdelenie objektu. V západnom krídle na prízemí sa nachádzali potravinové komory a obytné miestnosti. Na poschodí boli izby s predizbami a kúpeľňa. V južnom krídle sa taktiež nachádzali obytné izby a komory. V druhej polovici 17. storočia prišlo pravdepodobne k výstavbe bastiónového opevnenia, ktoré sa okolo zámku nachádza dodnes. Zatiaľ sa nepodarilo nájsť písomný prameň, ktorý by hovoril o presnom datovaní výstavby objektu, poprípade o akýchkoľvek detailnejších informáciách k stavbe. Vybudovanie bastiónovej pevnosti má pravdepodobne súvis s rozhodnutím Dvorskej vojenskej rady o intenzívnom posilnení protitureckej obrany Uhorska po roku V tomto roku do rúk Turkov padli Nové Zámky. Pri výskume terasy hlavného objektu bola nájdená kolkovaná tehla s letopočtom 1678, ktorá môže odkazovať na pravdepodobný rok výstavby pevnosti. Jedna z najväčších a najvýznamnejší etáp prestavby objektu sa uskutočnila v rozmedzí rokov 1749 až 60. rokov 18. storočia. Opevnený zámok bol prestavaný na honosný palác s parkovou úpravou, ktorý sa stal obľúbeným sezónnym sídlom cisárskej rodiny. Autora prestavby dnes s určitosťou nepoznáme. Z dochovaných prameňov sa dozvedáme mená rodákov pochádzajúcich z cisárovej domoviny Lotrinska. Do úvahy prichádza viedenský dvorný staviteľ Jean Nicolas Jadot de Ville, maliar a architekt 8 H o l í č s k y z á m o k a j e h o h i s t ó r i a

9 Jean Joseph Chamant, ako i šéf bratislavskej stavebnej komory Franz Anton Hillebrandt. V Holíči pôsobil v rokoch Stavebné úpravy prebiehajúce v 40. rokoch 18. storočia s najväčšou pravdepodobnosťou realizoval staviteľ Andreas Winthalm. V niektorých prameňoch sa stretneme s inou variantou jeho priezviska a to Winthaler. Radoslav Ragač začiatok prestavby datuje do obdobia po skončení vojny o rakúske dedičstvo, teda do roku Od roku 1750 prišla na rad adaptácia priestorov na 2. poschodí. Stavba sa realizovala pravdepodobne pod dohľadom staviteľa Tadeáša Adama Karnera. Karner v rokoch realizoval aj nadstavbu 3. poschodia objektu, ktoré bolo vyhradené na ubytovanie dvoranov. K ďalším významných stavebným aktivitám prišlo v rozmedzí rokov Adaptovalo sa druhé poschodie, na ktorom sa nachádzali najreprezentatívnejšie priestory celého objektu. Zmenšením miestností vznikla nová chodba, uskutočnili sa úpravy mezanínu, určeného na ubytovanie služobníctva. V 19. storočí už neprišlo k väčšej stavebnej prestavbe objektu. Areál sa priebežne udržiaval. Prichádza len k drobnejším zásahom, aby bol docielený komfortnejší pobyt jazdeckej školy, ktorá tu sídlila. Po skonfiškovaní majetku Habsburgovcom firma Tokoš a Angelíny z Holíča adaptovala niektoré priestory zámku pre tri školské triedy. Triedy boli situované po celej budove zámku. Dokonca z chodby na 1. poschodí boli núdzovo zriadené dve triedy. Pri príležitosti 80. rokov prvého československého prezidenta Tomáša Garrigua Masaryka bolo do školských priestorov na zámku zavedené elektrické osvetlenie. Dobová fotografia Holíčskeho zámku S T A V E B N Ý V Ý V O J Z Á M K U 9

10 Baroková prestavba Holíčskeho Zámku Majiteľ panstva František Štefan Lotrinský, ako najbohatší muž monarchie si mohol dovoliť finančne náročnú prestavbu pevnosti, ktorá by zodpovedala dobovému vkusu a nárokom na bývanie cisárskej rodiny. Z archívnych záznamov vieme, že iniciátorom prestavby bol sám cisár, ktorý bol dobre orientovaný v trendoch európskeho staviteľstva a umenia. Prestavba sa uskutočnila v niekoľkých etapách. Výsledkom prestavby sa stal monumentálny a u nás ojedinelý príklad tereziánskej architektúry, ktorý spolu s rozsiahlym areálom vytváral aj výraznú krajinnú dominantu. Holíčska kompozícia nesie slohové znaky počiatkov tereziánskeho stavebného umenia. Zámok je riešený v duchu viedenského okázalého tereziánskeho klasicizmu bez nárokov na exteriérovú zdobnosť. Poverený projektant stavby citlivo začlenil hviezdicové bastiónové opevnenie do novej dispozície sídla. Nová úprava mala za úlohu výtvarne a esteticky zladiť všetky stavebné obdobia, ktoré sa podpísali na objekte a zároveň vyzdvihnúť prvky podporujúce monumentalitu niekoľko storočnej architektúry. Aby prišlo k zjednoteniu hmoty gotického hradu a renesančnej pevnosti museli byť vytvorené niekoľkoradové tehlové plentáže, vďaka, ktorým sa odstránili viditeľné znaky starších architektúr. Veľa starších architektonických článkov bolo umiestnených za týmito plentážami, poprípade boli použité v sekundárnej polohe alebo sa využili ako stavebný materiál v násypoch. Víziou architekta a investora bolo iluzívnymi prostriedkami dosiahnuť dojem jednotne koncipovanej architektúry, vyznievajúcej ako novostavba so všetkými vtedy módnymi prvkami, použitými v barokovom slohu. Avšak nie vždy sa to úplne podarilo. Mohutná hmota gotického paláca spoločne s uskutočnenými renesančnými úpravami nedovoľovala architektovi realizovať dôslednú barokovú dispozíciu. Piano nobile nedominuje celému riešeniu a nie je príliš zvýraznené ani na fasáde. Monumentálne schodisko je umiestené asymetricky. Miestnosti s takmer štvorcovým pôdorysom boli pred barokovou prestavbou radené vedľa seba a v prvých dvoch poschodiach si navzájom nekorešpondujú. Ich pôvodné zlučujúce radenie nezodpovedalo novému názoru na pohodlné bývanie, ktoré bolo preferované u šľachty a to orientácia týchto priestorov do krajiny. Preto boli dobudované nové priečky, ktoré boli drevené. Z oboch strán boli omietnuté a následne zdobené maľbou alebo štukatérsky. Výber dreva určite nebol náhodný. Drevená priečka bola v prípade potreby ľahšie demontovaná oproti murovanej. Os celého areálu prechádzala v smere východ západ dvojitou stromovou alejou vedúcou barokovou bránou od centra mesta cez murovaný most a vstupnú bránu, čestné nádvorie, vstupný vestibul a prejazd západného krídla a opäť vychádzala murovaným mostom cez bránu v opevnení do parku a ďalej do krajiny, kde stromovou alejou pokračovala až do neďalekej obce Kopčany. Aby prišlo k vytvoreniu cour d honneur, tzv. čestného nádvoria, muselo byť odstránené celé východné krídlo kaštieľa. Objekt tak získal pôdorys v tvare písmena U. Veľkoknieža Fürst v roku 1755 poznamenal o vzťahu Františka Štefana k Holíču. V prípade holíčskeho panstva cisár nešetrí peniazmi, len aby ho mohol zlepšiť a skrášliť. Plány 10 H o l í č s k y z á m o k a j e h o h i s t ó r i a

11 prestavby zámku môžeme pravdepodobne pripísať i vzhľadom na umelecké zázemie Františka Štefana dvornému staviteľovi Jeanovi Nicolasovi Jadotovi de Ville. Jeho koncept prestavby z roku 1748 zámok riešil ako castello. Interiér zodpovedal všetkým reprezentačným a súkromným požiadavkám panovníckej rodiny. Jadot pri realizácii zámku v Holíči vytvoril v Hornom Uhorsku málo využívané trojkrídlo s cour d honneurom, motivujúcim hlavnú os smerom do obce, ako aj do zázemia objektu, kde boli situované rozsiahle parkové pozemky, rybníky a bažantnice. Na projekčnej práci sa podľa niektorých zdrojov mal podieľať aj Franz Anton Hillebrandt. Podľa Vladimíra Wagnera oficiálny purizmus použitý v exteriéri, nemusel byť Jadotovou realizáciou, ale práve príspevkom Hillebrandta. Použitý purizmus zároveň korešponduje s ekonomickou úspornosťou i vkusom Františka Štefana. Hillebrandt pravdepodobne pôsobil v Holíči v rokoch 1771 a 1773 pri nadstavbe 3. poschodia budovy zámku. Za jeho návrh je možné považovať inováciu priečelia s dvakrát podloženým plytkým štítovým rizalitom. Vynikajúcim vkladom autora projektu je riešenie interiéru. Jednotrakty v bokoch stavby sú spojené centrálnym krídlom s kumuláciou umelecky náročných vyzdobených priestorov vstupnej schodiskovej siene, sálou a kaplnkou v opozícii ku komorne ladeným sálom a obytným miestnostiam, ktoré spĺňali vysoké požiadavky na komfort aristokracie. Prízemné priestory sa navážkami na nádvorí ocitli čiastočne v suterénnej polohe. Hlavná časť zámku tzv. corps-de-logis bola situovaná do západného krídla. Hlavná časť bola zložená zo vstupného vestibulu s prejazdom, schodiska a reprezentačných miestností nachádzajúcich sa na druhom poschodí. V severnom krídle bola vybudovaná kaplnka s emporou. Druhá empora je mladšia. Do priestoru bola doplnená až v priebehu 19. storočia. V interiéroch zámku sa mali nachádzať nástenné maľby od Jeana Josepha Chamanta s nám dnes neznámou témou. V roku 1759 mal vnútro paláca vymaľovať viedenský maliar Ferdinand Sebastian Fimbacher, ktorý mal vytvoriť nástenné maľby čerpajúce námet z histórie. Z dochovaných plánov dokážeme identifikovať využitie jednotlivých miestností na každom podlaží. Na každom poschodí, kde sa nachádzali izby vyhradené pre komorníkov, miesto pre personál, izby pre kuričov. Mezanín, ktorý vznikol v rokoch bol vyhradený pre sluhov, komorné. Nachádzali sa tu i izby pre cisársku telesnú stráž. Na prízemí bolo umiestnené divadlo s hľadiskom a chórom pre hudobníkov. Ďalej sa tu nachádzala izba baróna von Toussaint, jeho pracovňa, byt cisárovho pobočníka grófa St. Julien, byt bližšie nešpecifikovaného arcivojvodu, byt vrchného stajníka kniežaťa von Auersperga. 1. poschodie po prestavbe v rokoch 1761 a 1762 pozostávalo z miestností vyhradených pre cisársku rodinu a miestností určených na reprezentáciu. Nachádzala sa tu prvá predizba jeho cisárskej výsosti, druhá predizba, obytná miestnosť pre cisára. Pre Máriu Teréziu slúžila prvá predizba, kabinet cisárovnej. Na poschodí bola aj cisárska spálňa. Podobne ako v ich sídlach vo Viedni bola spoločná pre oboch manželov. Ďalej tu bol byt pre jednu alebo dve arcivojvodkyne. S najväčšou pravdepodobnosťou išlo o deti Františka Štefana a Márie Terézie. Korunnému princovi Jozefovi boli vyhradené jedna predizba, spálňa. Na poschodí sa nachádzala aj obytná miestnosť vrchnej dvormajsterky. Medzi spoločné miestnosti patrila jedáleň, galéria alebo herňa, zrkadlová sála. Na treťom poschodí, ktoré bolo postavené B A R O K O V Á P R E S T A V B A H O L Í Č S K E H O Z Á M K U 11

12 v rokoch 1755 a 1756 bolo päť bytov pre dvoranov a dámy, tri byty pre dvorské dámy, dva byty pre dámy, sedem bytov pre pánov komorníkov a ďalšie miestnosti vyhradené napríklad pre cisársku komornú, pre služobníctvo, kuriča cisárovnej. Zámok mal približne 100 miestností. O vzhľade zámku v Holíči nás informuje správa spisovateľa, žijúceho v Bratislave Gottfrieda von Rotensteina, ktorý v septembri v roku 1782 absolvoval cestu cez Rakúsko a Moravu do Brna. Holíč charakterizoval ako priemerné mesto, ktoré leží už v maďarskom kraji. Má 5500 obyvateľov vrátane 500 židov, farský kostol, jeden kapucínsky kláštor, lekáreň, manufaktúru na výrobu majoliky a podľa neho celkom pekný cisársky hrad. Než sa dostaneme k zámku musíme prejsť gaštanovou alejou s 128 stromami. Potom prídeme k hradnej priekope s vodou, múrom so 4 baštami a 4 Kabinet Márie Terézie v roku 1920 strážnymi vežičkami. Cez most môžeme prejsť na prvé nádvorie, kde je parter s kvetinami, fontánami, vrátane kvetináčov s kvetinami. Zámok má tri poschodia s balustrádou a hodinami na fasáde. Do záhrady sa dá ísť druhým mostom. Okolo zámku sú štyri budovy. Vo vodnej priekope sú dva okrúhle ostrovy s topoľmi. V záhrade je 1000 bažantov. Pri svojom opise nezabudol ani na interiér zámku. Vo svojej správe opisuje niektoré z miestností. Napríklad predsieň mala pravdepodobne zelené tapety so žltými kvetmi. Audienčná sieň Františka mala hnedé hodvábne tapety, na ktorých boli svetlo modré kvety. Rovnaký bol i trón s baldachýnom. V cisárovej pracovni prišlo k použitiu zlatého damašku. V miestnosti sa nachádzal krb zo šedého mramoru. V inej miestnosti s damaškom bol taktiež šedý mramorový krb. Nad krbom bola krásna kvetinová maľba. Podľa Rotensteina sa tu nachádzala veľmi pekná skriňa. Jeden kabinet mal atlasové tapety. V tejto miestnosti boli sivé rytiny. Neobyčajne dobre vyzerala výzdoba s námetom čínskych domov, hostí, miest, rastlín. Podlaha bola z cudzokrajného dreva veľmi komplikovane riešená. Táto miestnosť bola pracovňou Márie Terézie. Jedna miestnosť s červeným damaškom v dobe jej prítomnosti slúžila pre dcéru Márie Terézie, Máriu Kristínu. Izba so zeleným damaškom bola izbou ďalšej dcéry Márie Anny. V ďalšej miestnosti sa nachádzali napríklad tapety s námetmi z čínskej histórie a krajiny. Kaplnka bola úplne biela. Na oltári sa nachádzal obraz Nanebovzatia Panny Márie s Najsvätejšou Trojicou. Z nábytku spomína napríklad skriňu so štyrmi veľkými zásuvkami. Skriňu cisárovi daroval pruský kráľ Fridrich Veľký a mala hodnotu fl. Spomína lustre, stoličky, kreslá, lôžka, porcelánové vázy. 12 H o l í č s k y z á m o k a j e h o h i s t ó r i a

13 Čínska sála Vzhľad miestností na 2. poschodí určovali v prevažnej miere drevené mozaikovo riešené parkety, drevené intarzované obloženia stien, textilné tapety, dverné výplne s maľovanou rokajovou ornamentikou. Najnáročnejšie bola riešená výzdoba miestnosti, umiestnenej v stredovej osi 2. poschodia západného krídla v západnom trakte. Miestnosť je podľa charakteru výzdoby nazvaná čínska sála. Pôdorysne tvorí podobu obdĺžnika v smere sever juh. Ako súčasť enfilády celého západného krídla je aj táto miestnosť priechodná. Základná koncepcia výzdoby je plne v područí barokovo rokokového štýlu. Veľké plochy stien boli pomocou drevených prvkov ako sokel, panel, supraporta rozčlenené na menšie časti. V nich sa naplno mohla prejaviť nákladná dekoratívna výzdoba. Výtvarnej výzdobe dominovali chinoiserie, výtvarné diela čínskeho pôvodu alebo diela napodobňujúce čínske predlohy. Chinoiserie sú aplikované na veľkoplošných kožených tapetách a v podobe solitérnych malieb na dreve v soklovej časti okolo celej miestnosti, dverných krídlach a špaletách okenných a dverných otvorov. Nosnou časťou výzdoby boli kožené tapety. V blokoch boli napnuté na drevené slepé rámy, ktoré boli pre lepšiu nosnosť spevnené priečnymi a diagonálnymi lištami. Celá drevená konštrukcia je vsadená do plochy, ktorá je včlenená do priestoru medzi štukovú profilovanú rímsu v hornej časti a drevený sokel v dolnej časti. Celá výzdoba pozostáva z 12 samostatných blokov, z nich je 6 veľkorozmerných, ktoré pokrývali väčšiu časť stien a ostatných 6 je menších. Boli umiestnené v západných nárožiach miestnosti a v ploche medzi zrkadlami a dvojicou dvier, ktoré sú súčasťou enfilády. Autori malieb prejavili rôzny stupeň poznania čínskeho umenia maľby. Rozdelenie výjavov na jednotlivé steny miestnosti prinútilo autora k prijatiu spôsobu maľby, ktorý sa častejšie Čínska sála okolo roku 1920 Č Í N S K A S Á L A 13

14 používal na dekoratívnych paravánoch. Podklad maľby tvorila strieborná fólia, vytvorená z plátkového striebra. Samotná maľba je realizovaná použitím lazúrnych vrstiev, technikou olejovej tempery. Ohraničenie maľby od pozadia bolo docielené raznicami s geometrickou ornamentikou. Jednotlivé bloky sú lemované paspartou a štylizovanými rastlinnými ornamentmi a rozvilinami. Celú výtvarnú koncepciu dopĺňa 60 malieb na dreve so žánrovými výjavmi. Polovica z nich je umiestnená na drevenom sokli, polovica v špaletách okenných a dverných vstupov a v krídlach dverí. Žánrové výjavy boli umiestnené do horizontálne komponovaných zrkadiel. Sokel má výšku 85 cm. V dolnej časti sa nachádza plastická okopná lišta. Bohato zdobená je aj drevená architektúra, do ktorej sú vložené zrkadlá. Nad všetkými dvernými vstupmi je supraporta. Ornament je aplikovaný v okenných, dverných špaletách, na jednotlivých krídlach dverí. Súčasťou miestností sú dve mramorové krbové telesá nachádzajúce sa na bočných stenách so zrkadlovou nadstavbou lemovanou bohatou ornamentikou. Vo vnútornej časti krbu je zabudovaná dvojdverová skrinka s jednoduchými štvorcovými kazetami na dvierkach. Pravdepodobne ide o sekundárnu úpravu, realizovanú až v priebehu 19. storočia. Ďalšie dve vykurovacie telesá majú podobu dvoch neskoroklasicistických keramických kachlí kruhového pôdorysu. Ich umiestnenie do priestoru je sekundárne, čomu nasvedčuje narušenie celistvosti maľovaných výjavov na tapetách a zánik dvoch chinoiserií v soklovej časti. Ich primárnou funkciou bolo zvýšenie štandardu vykurovacieho systému. Pece majú teplovzdušný charakter. Do telies pecí prichádzal iba teplý vzduch, ktorý sálaním cez steny a priamo cez otvory ohrieval vzduch v miestnosti. Z 19. storočia pochádzajú tri lustre. Zo stropu sú spustené na textilnom povraze dozdobenom dekoratívnym strapcom z nití zlatej farby. Ich základná kostra je kovová alebo mosadzná. Dekoratívnu zložku tvoria ornamenty z brúseného skla alebo krištáľu. Na valcové objímky s plochou kruhovou miskou v dolnej časti sa upevňovali sviečky. V miestnosti sa nachádzajú aj tri guľaté osvetľovacie telesá, ktoré pravdepodobne pochádzajú až z 20. storočia, kedy okolo roku 1919 bola uskutočnená elektrifikácia objektu. Na zemi bola použitá drevená parketová podlaha so štvorcovým pôdorysom. V sále sa dnes nachádza niekoľko kusov nábytku, pochádzajúceho pravdepodobne z mladších historických slohových období. Ide o sekretár, písací stôl, kruhový stolík a dve kreslá. O ich pôvodnom umiestnení nemáme bližšie informácie. Na rozdiel od ostatných interiérov objektu je pôvodný charakter výzdoby miestnosti zachovaný pomerne intaktne. Z hľadiska slohovej charakteristiky je výtvarná výzdoba sály realizovaná v rokokovom štýle s inšpiráciou v tvarosloví francúzskeho rokoka. Reaguje na klasicizujúce formy baroka vo Francúzsku s rezíduami znakov stredoeurópskeho baroka. Celá výzdoba dnes hovorovo nazývanej čínskej sály sa viaže pravdepodobne k barokovo-rokokovej prestavbe, uskutočnenej v prvej polovici 18. storočia. Výtvarná kvalita tohto originálneho súboru presahuje regionálny rámec. 14 H o l í č s k y z á m o k a j e h o h i s t ó r i a

15 Kaplnka V priestoroch objektu zámku v Holíči sa nachádza kaplnka zasvätená mariánskemu sviatku Nanebovzatia Panny Márie. Privátna kaplnka situovaná v priestoroch kaštieľa slúžila ku konaniu súkromných bohoslužieb pre cisára a okruh členov jeho dvora. Na osobnú adoráciu sa používali vyhradené časti v miestnostiach napríklad v súkromných miestnostiach pre osobné rozjímanie a intímnu modlitbu, skladajúcu sa obyčajne z malého oltárika alebo obrazu s náboženským námetom. Kaplnka bola zariadená po hmotnej stránke potrebným mobiliárom. Po duchovnej stránke nechýbalo vybavenie potrebnými paramentami. Z kanonických vizitácií sa dozvedáme, že mala bližšie neuvedené biskupské privilégiá. Výber patrocínia mohla ovplyvniť i ďalšia veľmi dôležitá udalosť v živote Františka Štefana a to udelenie Rádu Zlatého rúna z rúk budúceho svokra Karola VI. práve na sviatok Nanebovzatia Panny Márie. Obrad prebehol v kaplnke Všetkých svätých na Pražskom hrade. Prijatie Rádu Zlatého rúna bolo aktom najvyššieho vyznamenania a zároveň oficiálneho predstavenia princa dvorskej spoločnosti. Zároveň členstvo v Ráde Zlatého rúna predstavovalo pre každého šľachtica a panovníka prestížnu životnú poctu. Dodnes sa z vybavenia priamo v priestoroch zámku v Holíči dochovala len architektúra hlavného oltára bez oltárneho obrazu a štuková výzdoba stien miestnosti. Na oltárnom obraze, ktorý nie je dnes súčasťou oltárnej architektúry sa nachádzal výjav Nanebovzatia Panny Márie spoločne s Najsvätejšou Trojicou. Oltár zdobia malí putti a symbol Najsvätejšej Trojice. Všetky tieto súčasti boli pravdepodobne vyrobené v holíčskej manufaktúre na výrobu fajansy. Taktiež sa nám dochoval iný návrh na oltár z roku 1761 od sochára Antona Schwaigera, ktorému bol za tento návrh vyplatený honorár. Súčasťou výzdoby počas vlastnenia objektu cisárom boli dve strieborné kytice v strieborných vázach, ktoré boli darované cisárovi pápežom Klementom XIV. Na stene kaplnky sa nachádza dvojica malých okien, ktoré boli vytvorené v druhej polovici 20. storočia. Pomocou nich sa premietali filmy na plátno, ktoré bolo natiahnuté pred oltárom. Filmy boli premietané študentom, ktorí navštevovali učilište, sídliace v priestoroch zámku práve v druhej polovici 20. storočia. K A P L N K A Obraz z Kaplnky na Nebovzatia Panny Márie 15

16 Bastiónové opevnenie Novoveká fortifikácia Holíčskeho zámku je tvorená vonkajším a vnútorným okruhom opevnenia. Vonkajšie novoveké opevnenie je vybudované ako štvorboká bastiónová pevnosť. Opevnenie tvoria štyri bastióny päťuholníkového pôdorysu, na ktoré sa napájajú kurtiny. Bastióny pôvodne obsahovali každý po 10 strieľní. Celý obvod murovanej časti vonkajšieho opevnenia je obohnaný širokou vodnou priekopou. Základnou časťou vnútorného okruhu opevnenia je suchá priekopa obkolesujúca priestor s hlavným objektom. Suchá priekopa je tvorená eskarpou štvorcového pôdorysu, ktorá má na nárožiach umiestnené strážne vežičky podobného charakteru ako preukázateľne existovali na bastiónoch resp. kurtinách. V murovanej kontraeskarpe je umiestnená hlavná galéria s prerazenými strieľňami smerom do priekopy. Strieľne nie sú prerazené po celom obvode, ale sú prerušované so snahou zachovať zásadu flankovania v jednom smere. To znamená dve strieľne nikdy nie sú umiestnené oproti sebe. Opevnenie bolo budované ako kombinácia zemnej konštrukcie armovanej z vonkajšej strany mohutnou eskarpou, zo strany vnútornej kontraeskarpou suchej priekopy vnútorného opevnenia. Opevnenie bolo tvorené tromi okruhmi a to suchou priekopou, bastiónovým opevnením s priekopou a vonkajším okruhom opevnenia s plochým valom, ktorý smerom von do krajiny zvoľna klesá, tzv. glacis. Za glacis smerom dovnútra sa nachádzala krytá cesta. Cez priekopu viedli pravdepodobne drevené mosty s minimálne jedným padacím mostom. V tereziánskom období boli drevené mosty nahradené murovanými. Zámok v Holíči, Leopold Schmalhofer, H o l í č s k y z á m o k a j e h o h i s t ó r i a

17 Strážna vežička na bastióne - detail, dobová fotografia Fortifikácie bastiónového typu sa stávajú dominantným prvkom v európskom pevnostnom staviteľstve v priebehu 16. a 17. storočia. Použitie kombinácie zemného valu a murovanej eskarpy umožňovala odolávať zdokonaľujúcemu sa delostrelectvu. Systém bastiónov a kurtín umožňoval uplatnenie zásad aktívnej obrany. K výstavbe bastiónových pevností v Uhorsku dochádza v období po Bitke pri Moháči v roku Nájazdy Osmanskej ríše prinútili viedenský dvor začať s modernizáciou fortifikácii na území monarchie. Tlak Osmanskej ríše vyvrcholil v roku Po páde pevnosti Nové Zámky sa hranica Osmanskej ríše posunula až k rieke Váh. Po porážke osmanského vojska pri sv. Gottharde uzatvára Leopold I. so sultánom kompromisný mier vo Vasari v roku Cisárovi bolo tak umožnené postavenie pevnosti Leopoldov. Napriek Vašvárskému mieru Turci naďalej ohrozujú pravý breh rieky Váh a postupne počas svojich výprav prenikajú až na Moravu. Ako reakcia na turecké počínanie prichádza k rozhodnutiu postaviť opevnenie okolo hradu v Holíči a bastiónové opevnenie v Šaštíne. Presné datovanie výstavby bastiónovej pevnosti nám nie je známe. Krátko po dostavbe pevnosti nebezpečenstvo od Turkov pominulo. S najväčšou pravdepodobnosťou novoveká fortifikácia zámku bola použitá len v roku 1705 počas útoku Rákociho povstalcov. Začiatkom 18. storočia stráca holíčske opevnenie pre zmenené mocensko politické súvislosti svoj vojenský význam. Počas vlastnenia objektu Františkom Štefanom bolo bastiónové opevnenie zachované takmer v nezmenenej podobe. Vnútorná plocha bastiónov bola zahrnutá do koncepcie úpravy parku. Bastióny boli využité ako vyhliadkové terasy so sadovými úpravami. Na sadové úpravy bola využitá i suchá priekopa medzi vonkajším a vnútorným opevnením. Na všetkých kurtinách vonkajšieho opevnenia boli vybudované v celom ich rozsahu nové objekty s obytnou a hospodárskou funkciou. Budovy sú jedným pozdĺžnym obvodovým múrom postavené na soklovú časť eskarpy. Najvýznamnejším stavebným zásahom do opevnenia v tomto období bola výstavba budovy tzv. Tabačiarne, ktorá svojím východným krídlom zasahuje až do priestoru predprstňa východného čela bastiónu. B A S T I Ó N O V É O P E V N E N I E 17

18 Podzemné chodby Podzemné chodby, ktoré sú súčasťou fortifikačného systému bastiónovej pevnosti v Holíči boli budované pravdepodobne od 14. storočia. Ich hlavnou úlohou bolo umožnenie úkrytu obyvateľstva v prípade nebezpečenstva. Boli využívané ako dopravná tepna pre zásobovanie hradu, či slúžili na útek z neho v prípade jeho dobytia. Podľa opisu priebehu bojov o Holíčsky hrad v roku 1315 sa do vtedajšieho hradu pomocou podzemnej chodby pokúsilo vniknúť české vojsko. Plány chodieb, ich počet, orientácia, dĺžka nám nie sú dodnes presne známe. O ich orientácii, dĺžke nám môžu podať informácie spomienky vojakov, ktorí slúžili v Holíčskom kaštieli počas Rakúsko - Uhorska. Niektorí z vojakov vo svojom rozprávaní spomínali chodby vedúce smerom na Popudinské Močidľany a Šaštín Stráže. Podzemné chodby v Holíčskom zámku V súčasnosti je známych osem podzemných chodieb, ktoré sa radiálne rozbiehajú od objektu hlavnej budovy zámku do okolia a to chodba vedúca povyše starého mlynského náhonu medzi sídliskom M. Nešpora a sídliskom Lúčky, chodba vedúca povedľa budovy, v ktorej sídli Slovenská sporiteľňa, tri popri sebe vedúce chodby v miestach Kostola sv. Martina v Holíči, chodba vedúca po pravej strane námestia Mieru smerom ku gotickému kostolu, chodba vedúca k sýpke, chodba smerujúca ku kaplnke sv. Margity Antiochijskej, ktorá sa nachádza v obci Kopčany. Ich celková dĺžka dosahuje niekoľko kilometrov. Podzemné chodby sú vystavané vo väčšine z pálenej tehly a z kameňa. Chodby sú zaklenuté jednoduchou valenou klenbou. 18 H o l í č s k y z á m o k a j e h o h i s t ó r i a

19 Koniareň a tabačiareň Nakoľko fortifikačné opevnenie stratilo v období 18. storočia svoju obrannú funkciu boli v jeho tesnej blízkosti vybudované dve hospodárske budovy. Kvôli svojej primárnej funkcii sú nazývané koniareň a tabačiareň. Budovy koniarne a tabačiarne tvoria vstupnú kulisu do areálu zámku. Obidva objekty majú pôdorys v tvare písmena L. Svojimi dlhšími krídlami boli osadené na hrany kurtín bastiónovej pevnosti. Kratšie krídla sú vsadené do hmôt juhovýchodného a severovýchodného bastiónu. Vstupný priestor za hlavnou bránou z oboch strán lemujú kamenné piliere. Piliere vytvárajú jednoduché portiky a zároveň nesú vysunuté krovové konštrukcie. Vstupný priestor je po stranách brány akcentovaný oktogonálnymi strážnicami, ktoré sú vysunuté nad priekopu. Koniareň a tabačiareň mali pôvodne identickú výšku a vytvárali symetrické pohľadové predpolie architektúre hlavnej budovy zámku. Koncom 20. storočia bola valbová strecha u budovy tabačiarne zvýšená. Nie je nám známa ani doba výstavby oboch objektov ani autor projektov. Budova koniarne je postavená južne od hlavnej brány. Ide o prízemný pozdĺžny dvojtrakt so vstupnou severnou časťou, ktorá je užšia. Budova je podpivničená pod svojou západnou štvrtinou. V budove boli ustajnené cisárske záprahové kone. Predpokladáme, že koniareň slúžila len pre dočasný pobyt koní, ktoré museli byť ihneď k dispozícii pre potreby panovníka, nakoľko v blízkosti Holíča v obci Kopčany bol vybudovaný rozsiahly žrebčín. Vo východnom trakte hlavného krídla viedla chodba do dvoch stajní. Pre kone slúžili boxy. Nad každým bolo vetracie okienko do šachty smerujúcej do podkrovia. Popri stredovom Zámok s budovou koniarne K O N I A R E Ň A T A B A Č I A R E Ň 19

20 deliacom múre sa nachádzali válovy. Jeden box slúžil vždy pre dva kone. V budove sa nachádzalo ďalej niekoľko miestností, ktoré boli využívané rôzne, ako sklady potravín, čierna kuchyňa, prípravňa, kúreniská, väčšie sály. Väčšie sály v západnom trakte mali kvalitnú výzdobu, ktorej fragmenty sa na stenách a klenbách koniarne dochovali dodnes. Maľby situované do špaliet okien predstavujú orientálne výjavy s exotickými zvieratami, postavami v kimonách v krajine. Zvolené námety sa približujú výjavom, ktoré sa nachádzajú v čínskej sále v zámku. Na západnej stene sály bol odkrytý štvorčekový vzorkovník, ktorého políčka vypĺňajú postavy a predmety, ktoré slúžili ako predlohy pre definitívnu výmaľbu sály. Autor malieb nie je známy. V priebehu 19. storočia, kedy bol areál využívaný vojenskou jazdeckou školou bolo v suteréne vložením nových priečok a zaklenutím jednotlivých ciel valenými klenbami vytvorené väzenie. Cely mali kamenné portály s masívnymi pántami. Súčasťou ciel boli suché záchody v podobe kamenných kubusov s otvorom na hornej ploche. Tabačiareň mala odlišné dispozičné riešenie, ktoré korešpondovalo s jej industriálnym vyu žitím. V budove sa sušil a následne spracovával tabak. Širšia časť hlavného krídla slúžila pre dve výrobné haly, ktoré boli zapustené do terénu, aby sa docielila rovnaká výška oboch protiľahlých budov. V podzemných priestoroch sa nachádzali sklady. Okrem skladov sa v podzemnej časti nachádzala malá štvorcová miestnosť vyhradená pravdepodobne pre potreby vedúceho majstra. Fragmenty výzdoby koniarne s orientálnymi výjavmi a maľbami exotických zvierat 20 H o l í č s k y z á m o k a j e h o h i s t ó r i a

21 Parky a záhrady Holíčskeho zámku Od tridsiatych rokov 18. storočia sa začali veľmi intenzívne práce na parkovej úprave okolia holíčskeho zámku. Smerom na východ išlo o park anglického typu, ktorý prostredníctvom aleje spojil zámok s centrom Holíča. Najväčšia aktivita však smerovala za zámok, kde bol vytvorený francúzsky park, ktorý nahradil pôvodný z čias Coborovcov. Plocha ďalšej časti parku sa začala budovať po prestavbe hlavnej budovy v priestoroch vnútornej zámockej priekopy, kde boli situované zložito štruktúrované symetrické ozdobné kvetinové záhony. Parkovo boli upravené a zatrávnené aj horné časti zámockých bastiónov. Do konca 18. storočia boli vysadené kvetinové záhony aj na korunách bastiónov. Vo vstupnom areáli zámku smerom od obce boli situované hospodárske budovy. V preluke medzi nimi viedla prístupová cesta k zámku, ktorá bola lemovaná stromami v štyroch radoch. Zámok od hospodárskych budov oddeľoval široký pás stromovej zelene. Za ním sa nachádzal palisádový chodník, ktorý bol z oboch strán lemovaný stromoradím. Prvý dvor bol takmer bez zelene. Len v nárožných bastiónoch boli steny tvarovanými živých plotov. V strede sa nachádzali záhony alebo tvarované krovité plastiky. Čestný dvor bol bez zelene. Avšak je pravdepodobné, že sa tu nachádzali kvetináče s rôzne tvarovaných drevinami alebo kvetinovou výsadbou. Za priekopou smerom na obec Kopčany bola barokovo-klasicistická bažantnica. Bažantnicu tvoril lesný porast rozdelený do niekoľkých dielcov, či už trojuholníkov alebo štvorcov. Každý štvorec bol obrúbený alejami. V priesečníku týchto alejí bola veľká kruhová plocha, kde bol kruhový bazén, pravdepodobne s vodotryskom. V parku bolo rozmiestnených niekoľko odpočívadiel, kde boli situované lavičky a alegorické sochy. Ich intimita bola docielená strihaným živým plotom. Strihané ploty boli výrazným architektonickým prvkom v koncepcii parku. Usmerňovali pohľady nielen na drobnú architektúru v parku, ale aj na dôležité objekty v mestečku. Zámok bol dominantou celého priestoru. Pri riešení sadovníckych úprav sa uplatnili všetky dobové moderné prvky ako napríklad parter, geometrické tvary výsadby rastlín, aleje v tvare trojzubcov, múriky s bránkami, drobná parková architektúra. Pravdepodobne rozhodujúce slovo pri tvorbe parku mal sám cisár. Láska k prírode u neho bola zakorenená od detstva. S pomocou svojich lotrinských spolupracovníkov, ktorí ho obklopovali, založil park pri zámku Schönbrunn a botanickú záhradu. Jeho dielom je časť parku pri zámku Laxenburg v Rakúsku. František vo Viedni založil i zoologickú záhradu, v ktorej boli umiestnené exotické zvieratá. Živočíchy a rastliny boli vo väčšej miere dovážané z expedícií, ktorých donátorom bol samotný panovník. Je viac ako pravdepodobné, že na návrhu záhrady okolo zámku v Holíči sa svojimi podnetmi podieľal sám cisár. O veľkom záujme cisára o zámocký park svedčí skutočnosť, že v polovici 60. rokov 18. storočia mal holíčsky záhradník až štyroch platených stálych pomocníkov. Aby mali záhradníci zabezpečené, čo najlepšie podmienky pre prácu bola v roku 1751 postavená nová budova pre nich v blízkosti parku. Park strážil vojenský vyslúžilec, ktorý mal pri jednom z múrov aj svoj malý domček. Chod zámockej záhrady a parku zabezpečovali skúsení odborníci P A R K Y A Z Á H R A D Y H O L Í Č S K E H O Z Á M K U 21

22 z cudziny. Ďalšie práce vykonávali ich pomocníci z radov domácich obyvateľov. V 50. rokoch 18. storočia sa napríklad o záhradu starali lotrinskí záhradníci Durnoy a La Clange. Voda bola dôležitým prvkom v koncepcii barokovej záhrady. Popri budovách ako boli domčeky záhradníkov, strážnika, zámockých bažantníc parkový mobiliár v polovici 18. storočia mali doplniť fontány. Avšak ich stavba nakoniec nebola realizovaná. Dominantou celého parku mala byť veľká reprezentatívna fontána v centrálnej časti parku, v časti, kde bola os vodovodu. Podľa dochovaných plánov vieme, že jedna z navrhovaných fontán mala okrúhly pôdorys s kamennou obrubou. Bola tvorená ústrednou masívnou kovovou figúrou, z ktorej mala striekať voda. Autor, ktorý je anonymný pochádzal z Talianska. Druhý návrh je z francúzskej proveniencie. Oproti fontáne z Talianska je zložitejšia. Fontána mala charakter umelej jaskyne, grotty s vnútornou miestnosťou, kde sa nachádzalo časť jej technického zázemia. Vodným zdrojom pre fontány bolo potrubie uložené pod hlavnou komunikáciou s mostovkou. Gravitačnou silou poháňaný vodovod s liatinovým potrubím mal byť napájaný z cisterny na návrší nad mestečkom. Dostatočný tlak vody musel byť zabezpečený bližšie nám neznámym technickým riešením. Na prelome storočia dostal holíčsky zámocký park novú podobu. Jej autorom je Johann Kegel. Jeho úprava parku sa inšpirovala striedmejšími anglickými vzormi. Výsadba v zámockom parku bola zjednodušená. Časť parku bola rozdelená na lineárne pásy. Do parku bolo vysadených viacero stromov. Bastióny boli v druhej polovici 19. storočia len zatrávnené. V tomto období zanikli kvetinové záhony vo vnútornej priekope zámku. Vzhľadom na to, že zámok prestal po smrti cisára Františka Štefana slúžiť reprezentatívnym účelom, ani starostlivosť o park nebola taká, ako si barokovo klasicistická úprava vyžadovala. Zámok a park spolu vytváral jeden kompozičný celok, dominujúci celému mestu až do vzniku 1. Československej republiky, kedy bola bažantnica vyrúbaná. Architektonicky stvárnená fontána v zámockom parku (návrh) 22 H o l í č s k y z á m o k a j e h o h i s t ó r i a

23 Mobiliár zámku v Holíči V súčasnosti nie je známy konkrétny úplný mobiliár, ktorý sa v priestore zámku v Holíči nachádzal. Po smrti cisára v roku 1765 prišlo k odvezeniu niekoľkých predmetov z vybavenia na príkaz manželky Márie Terézie, či už zo zámku v Holíči alebo zámočku v Šaštíne, svojou rozlohou menšieho, slúžiaceho k uspokojeniu cisárových loveckých aktivít. V roku 1921, kedy bol zámok v Holíči prevzatý Československou republikou boli ešte niektoré diela, ako napríklad obrazy, sochy a nábytok uložené v jednotlivých sálach zámku. Olejomaľby s námetom zátiší, portrétov, obrazy s mytologickými námetmi boli v zámku ešte v 30. rokoch 20. storočia. V roku 1940 bola vykonaná ďalšia obhliadka, pri ktorej prišlo k zisteniu, že väčšina inventára je už rozobratá. Osud Holíča nie je na Slovensku ojedinelým prípadom. Z pôvodného prostredia, odkiaľ boli predmety po 2. svetovej vojne zobrané si často do nového miesta nepriniesli žiadnu informáciu. Vo väčšine prípadov Národnou kultúrnou komisiou neboli spracované žiadne evidenčné karty, pomocou ktorých by sa nám dnes podarilo dohľadať ich pôvodného majiteľa a umiestnenie. Pohyb predmetov, ktoré našli svoje miesto v tzv. zberniach Národnej kultúrnej komisie, ktoré boli situované do priestorov hradov a zámkov bol na začiatku prakticky nestály, nepodliehajúci žiadnej kontrole. Zároveň sa počítalo s vyraďovaním predmetov, ktoré boli následne zničené, predané, odcudzené a tak nenávratne stratené. Takáto prax je dnes neakceptovateľná. Nevýhodou zámku v Holíči sa stala skutočnosť, že po smrti manžela, Mária Terézia prestala Holíč navštevovať. Podobne ako zámok Belveder v Šaštíne. Mária Terézia po manželovom úmrtí nepovažovala za potrebné ďalej udržiavať tento objekt. V júni 1766 nariadil Jan Adam Posch z Viedne správe panstva Šaštín, aby nechali previesť všetky zachované matrace, vankúše, či deky z Belvederu do Schönbrunnu. V septembri toho istého roku oznámil J.A. von Posch, že cisárovná rozkázala, aby časť mobiliáru zo zámku Belveder bola prevezená do zámku Halbturn v Burgenlande v dnešnom Rakúsku a do zámku v neďalekom Holíči. Konkrétne išlo o zariadenia z kuchyne, cukrárstva a pivnice. V zámku v Holíči boli uskladnené nepotrebné a zvyšné kusy nábytku. Okrem výzdoby a vybavenia tzv. čínskej sály a kaplnky sa do dnešných dní v priestoroch zámku dochovalo niekoľko pevných súčastí výzdoby v podobe štúk, zábradlia, fragmentov nástenných malieb, kovových súčastí na dverách ako sú napríklad západky, mreže, drevené vchodové dvere, zariadenie hodinového strojčeka, krbové časti, v niektorých miestnostiach dlažba, parkety, podlaha z dubových pňov alebo časť výzdoby grotty. S istotou vieme určiť, že v zámku boli rozvešané obrazy, ktoré sú dnes uložené v Slovenskom národnom múzeu Historické múzeum v Bratislave a to oleje na plátne pochádzajúce pravdepodobne zo 17. storočia. Ide o zátišie s kvetinami a zátišie s ovocím. Ďalej je to zátišie na stole namaľované technikou olej na plátne pravdepodobne z 18. storočia a obraz s mytologickým námetom predstavujúcim Theseusa a kráľovnú amazoniek. Tento olej na plátne pochádza pravdepodobne zo 17. storočia. Súčasťou interiérového vybavenia zámku bol i súbor obrazov členov najbližšej rodiny Františka Štefana Lotrinského. Portréty sú poňaté v maliarskom ovále, ktorý je situovaný M O B I L I Á R Z Á M K U V H O L Í Č I 23