OBSAH. Úvod...3 ŠTÚDIE

Transkript

1 OBSAH Úvod...3 ŠTÚDIE MAREK MEŠKO Konštantínopol a jeho miesto v politickej ideológii včasnej Byzancie v 4. až 7. storočí...31 VRATISLAV ZERVAN Výboje Karola Veľkého proti Avarom...45 MAREK ĎURČO Postavenie pristaldov a kráľovského človeka (homo regius) v uhorskom právnom systéme s osobitným zreteľom na hodnoverné miesta...43 JANA CHMEĽOVÁ Uhorská križiacka výprava do Svätej zeme pod vedením kráľa Ondreja II. v r PETER MATIJEK K politickým konfliktom Mateja Korvína a cisára Fridricha III...88 ANOTÁCIE BERANOVÁ, M. Slované (Jozef Vrábeľ) ČEŠKA, J. Zánik antického světa (Branislav Kovár) INTERNET Histórické stránky n@ internete AD REM Rozhovor s Mgr. Vincentom Múcskom, PhD...116

2

3 Medea Studia MEDievalia Et Antiqua Milí čitatelia, ÚVOD držíte v rukách už štvrté číslo zborníka Medea a my môžeme s potešením skonštatovať, že ten náš (alebo Váš) časopis je takpovediac zabehaný, a stáva sa pomaly, ale iste tradíciou, že máme všetci možnosť každý január si pozrieť nové číslo študentských prác. Toto číslo je charakteristické už len tým, že je posledné v 20. storočí, hoci sa tento predel samozrejme nedá chápať ako príliš významný, tak ako tomu je aj inde, keď dôležitejšie ako dátumové zmeny sú spoločenské udalosti. Dôležitejšie pre nás je, že sa zmenila redakčná rada; z predchádzajúcej redakcie ostal len jeden redaktor a pribudli ďalší. Odchádzajúcim Patrikovi Kunecovi a Ivanovi Varšovi ďakujeme za ich prínos v minulých rokoch. Hoci je to v dnešných podmienkach priam neuveriteľné, zdá sa, že Medea vyjde v tomto roku bez problémov. Tak ako po minulé roky, aj teraz máme vďaka Filozofickej fakulte Univerzity Komenského zabezpečené finančené prostridky a noví redaktori sa snažili (a budú snažiť) zabezpečiť kontinuitu s predchádzajúcimi čislami. Nemôžeme teda predbežne hovoriť o problémoch do budúcnosti. Takisto nie je ani väčší problém s prispievateľmi, hoci by sme uvítali väčší ohlas a aj to, aby sa študenti nebáli prezentovať svoje výsledky na stránkach tohto zborníka. Ďalšou novinkou je zmena našej mailovej schránky, odteraz čakáme Vaše maily na adrese zbornik.medea@post.sk, pričom pripravujeme aj inováciu našej internetovej adresy: Dúfame, že sa nám ju podarí čo najskôr dokončiť. Keď už je reč o internete, zdá sa, že v budúcnosti sa stane nevyhnutnou pomôckou historikovej práce. Na túto skutočnosť sme chceli reagovať novou rubrikou história n@ internete, kde by sme Vám chceli uviesť niekoľko základných stránok o histórii. V dobe písania tohto úvodníku sa veľa hovorí o novom miléniu (asi ako pred rokom). Ako historici vieme, že nové tisícročie nemusí vždy prinášať všetko nové, na druhej strane však aspoň môžeme dúfať, že prinesie to lepšie, a keďže je veľmi málo pravdepodobné, že sa dožijeme toho ďalšieho, musíme si to tretie tisícročie poriadne užiť (carpe diem). Redakcia 3

4

5 ŠTÚDIE

6 Medea Studia MEDievalia Et Antiqua KONŠTANTÍNOPOL A JEHO MIESTO V POLITICKEJ IDE- OLÓGII VČASNEJ BYZANCIE V STOROČÍ Marek Meško Keď sa vysloví meno mesta Konštantínopol, okamžite je v ňom cítiť vzdialenú exotickú príchuť Orientu, umocnenú faktom, že dnes toto mesto už nemá kresťanský charakter a pre bežného stredoeurópana k Európe už nepatrí, prípadne leží ako nedôležité na jej samotnom okraji. Krátky pohľad na mapu ostatne toto stanovisko len podporí. A predsa v stredoveku bolo najkresťanskejším mestom nášho kontinentu, jej najväčším a jej najdôležitejším, poprípade druhým najdôležitejším centrom, odkiaľ boli riadené osudy mnohých národov. Stačí si len pripomenúť kristianizačnú a diplomatickú misiu bratov Konštantína a Metoda na Veľkej Morave, ktorá začala práve na tomto mieste. Z hľadiska Grékov si Konštantínopol svoj symbolický význam podržal až do modernej doby, a hoci už neleží na území ich štátu, nazývajú ho aj naďalej Mesto. Význam, ktorý metropola nesúca meno svojho zakladateľa cisára Konštantína I. Veľkého ( ), v priebehu svojej existencie nadobudlo, bol teda nesmierny. Nezrodil sa však cez noc, ale bol výsledkom zložitých procesov, výskytu náhodných faktorov ako aj raz a navždy daných skutočností. 1 Ich aspoň približným sledovaním sa budem zaoberať v tejto práci. V prvom rade si kladiem za cieľ osvetliť prelomové historické okamihy, ktoré viedli k premene neskoroantického provinčného Byzantia na cisárske hlavné mesto a sídlo patriarchu, nervové centrum moci silnej a vysoko civilizovanej Byzantskej ríše. Tu sa mnohokrát nevyhnem paralelám s pôvodným hlavným mestom Rímskej ríše Rímom. Preto sa najskôr zameriam na sledovanie politického vývinu a jeho trendov, pričom príklady sa pokúsim vhodne dokladovať príslušnou historickou literatúrou. Predložená práca by nemala zostať len v rovine čistých faktov a neproduktívnych reprodukciách popisov rozličných udalostí. Jej zámerom je priblížiť čitateľovi cirkevný a ideologický aspekt tohto nesmierne zaujímavého procesu, a poodhaliť jeho pozadie vyvierajúce z religiózno-politického myslenia byzantských Grékov. V závere práce načrtnem odraz tvoriacej sa ideológie Konštantínopolu ako Nového Ríma a centra kresťanstva v byzantskej historickej spisbe. Časový rámec, ktorého hranice si z hľadiska časovej a priestorovej náročnosti netrúfam prekročiť, je vymedzený ranobyzantskou dobou, tj. obdobím medzi začiatkom 4. a začiatkom 7. storočia. Vtedy sa totiž celý skúmaný proces odohral a historický vývoj nasledujúcich období k vznikajúcemu odkazu už len máločo pridal. 1 Myslia sa tým napríklad geografická poloha mesta a morfológia terénu v jeho najbližšom okolí, ktoré mali vplyv na možnosti obrany mesta, alebo na obchodné podnikanie. 6

7 Marek Meško Konštantínopol a jeho miesto v politickej ideológii... Vo vlastnom zmysle slova bolo mesto Konštantínopol založené dvakrát. Prvý raz sa tak stalo podľa tradície v roku 658 pred Kristom, kedy bolo založené osadníkmi z gréckej Megary vedených mužom menom Byzas, podľa ktorého dostala novovzniknutá osada meno Byzantion. 2 Druhýkrát sa tak stalo v roku 324, keď sa cisár Konštantín rozhodol vytvoriť nové hlavné mesto ríše a za týmto účelom dal mesto Byzantion zväčšiť a prebudovať, aby svoju úlohu mohlo plniť na zodpovedajúcej úrovni. Tento počin bol nielen v podstate, ale aj fakticky, udalosťou, ktorá výrazne prispela k zmene štatútu provinčného Byzantia a od tohto okamžiku sa už tendencia vedúca k rastu jeho významu nikdy nevytratila. V byzantských prameňoch je preto spätne venovaná náležitá pozornosť, je zaznamenaný veľký počet legiend, ktoré sa tejto udalosti týkajú, takže reálne historické pozadie je možné rozoznať už len veľmi obtiažne. 3 V tomto smere je dôležité objasniť si, aké pravdepodobné motívy viedli cisára Konštantína k takémuto vážnemu kroku. V prvom rade je potrebné si uvedomiť, že stanoviská zaujaté byzantskými historikmi k založeniu druhého hlavného mesta sa líšia aj podľa toho, či boli a- lebo neboli kresťanmi. Historik Zosimos (5. storočie) vo svojom diele popisuje svoj údiv nad nečakaným vzrastom významu mesta, keď tvrdí, že to nedáva zmysel, keďže o takejto významnej udalosti nebola rímskym predkom odkázaná žiadna veštba. 4 Všeobecne je možné tvrdiť, že jeho negatívny pohľad na vládu cisára Konštantína, 5 v ktorom videl porušovateľa a ničiteľa starých rímskych tradícií sa preniesol aj na akt založenia Konštantínopolu. Ten bol podľa neho založený preto, lebo Konštantín už pre svoj spôsob života a bezbožnosť nemohol ďalej zotrvať v Ríme 6 a hľadal miesto, ktoré by sa stalo protiváhou Rímu a miestom nového náboženstva kresťanstva. 7 Tento výrok viedol skutočne k téze, ktorá sa vyskytuje v súčasnej historickej literatúre, že Konštantínopol vznikol ako hlavné mesto kresťanskej Rímskej ríše, ako protiklad k stále ešte pohanskému Rímu. 8 Ale v skutočnosti tomu tak nebolo. Aj keď podobné intencie je možné vycítiť pri čítaní diela otca cirkevných dejín a panegyrika cisára Konštantína Eusebia z Caesarei ( ), ktorý pri opise nového mesta spomína len kresťanské 2 Grécka forma mena bola Βυζάντιον, po začlenení mesta do Rímskej ríše v roku 73 pred Kristom dostalo latinský názov Byzantium. 3 GREN, E.: Zu den Legenden von der Gründung Konstantinopels. Eranos, LXV, 1947, s ZOSIMOS: Stesky posledního Římana. Praha, Odeon 1983, s Zosimos na viacerých miestach kritizuje Konštantínove reformy v oblasti civilnej aj vojenskej správy ríše a priamo ho obviňuje, že dal zavraždiť svoju manželku Faustu a prvorodeného syna Crispa. ZOSIMOS: Stesky posledního Římana. Praha, Odeon 1983, s Táto príhoda sa datuje do roku 326, kedy cisár Konštantín naposledy sídlil v Ríme. 7 Na novotu kresťanstva často a radi poukazovali najmä pohanskí historici, kresťanskí otcovia naopak poukazovali na jeho starobylosť vychádzajúcu zo starozákonnej tradície. 8 ZÁSTĚROVÁ, B. a kol.: Dějiny Byzance. Praha, Akademia 1996, s

8 Medea Studia MEDievalia Et Antiqua chrámy a pomníky pohanskej rímskej minulosti takmer úplne vypúšťa, 9 ťažko mohol byť Konštantínopol zakladaný práve s týmto zámerom. Rím bol v skutočnosti aj mestom rozsiahlej kresťanskej komunity, od 2. storočia mal jeho biskup nárok na čestný primát v celom kresťanstve, pretože Rím bol pôsobiskom a neskôr aj miestom mučeníckej smrti apoštola Petra. A napokon aj v Konštantínopole boli aspoň spočiatku tolerované aj pohanské kulty, bolo tam kvôli nekresťanským obyvateľom prenesené Palladium z Ríma, a jeho námestia a budovy zdobilo množstvo sôch gréckych bohov, ktoré tam boli kvôli výzdobe rozsiahlych verejných priestranstiev zvážané z celej Rímskej ríše. 10 Konštantín pravdepodobne nezakladal nové hlavné mesto s úmyslom potlačiť, či úplne nahradiť Rím. To ostatne aj vyjadrovalo meno, ktoré mu podľa cirkevného historika Sokrata Scholastika ( ) bolo prisúdené v dobe jeho založenia, nazývali ho aj Druhý Rím. 11 Cieľom teda bolo vytvoriť druhé hlavné mesto, 12 s významom hneď po Ríme, 13 ako prirodzené centrum východných provincií, 14 z ktorého by ich bolo možné ľahšie ovládať, ako zo vzdialeného Ríma. Možno ho k týmto úvahám viedlo práve dovŕšené víťazstvo nad cisárom Východu Liciniom, ktorého porazil práve v priestore budúcej metropole v dvoch po sebe idúcich bitkách, z ktorých posledná sa odohrala v septembri 324 pri Chalkedone. Treba si taktiež pripomenúť, že v tomto období sa už akútne pociťovala nevyhovujúca strategická poloha Ríma, a preto cisári, počnúc Diokleciánom ( ) si podľa okamžitých potrieb volili za dočasné sídla rôzne iné väčšie mestá, napríklad Miláno, Solún, Trevír, Sofia, Antiochia, Nikomédia, atď. V tomto smere Konštantín len pokračoval v udanom vývojovom trende. 15 Bezprostrednou príčinou tohto stavu bolo akútne vojenské ohrozenie Ríše. V 3. a 4. storočí mali pre Rímsku ríšu význam tri hranice: hranica s Germánmi na Rýne a Dunaji, 16 dolnodunajský limes a východná hranica s Perzskou ríšou. 17 Práve v tej dobe stupňujúci sa vojenský tlak Perzskej ríše, ktorá si podobne ako ríša rímska činila nárok na svetovládu, mohol byť jedným z ďalších výz- 9 Eusebios píše, že v Konštantínopole boli zakázané všetky druhy pohanských obiet, uctievanie idolov akéhokoľvek druhu, čím sa myslia pohanské kulty, a stavanie sôch a chrámov pohanským bohom. EUSEBIOS: The life of the blessed Emperor Constantine. Je to anglický preklad prístupný na tejto internetovej adrese: novembra 2000, 15: EUSEBIOS III:LIV 11 S týmto názvom je možné stretnúť sa u Sokrata na viacerých miestach, po grécky δευτέρα Ρώµη. 12 GREN, E.: op. cit., s BECK, H.-G.: Konstantinopel-das neue Rom. Gymnasium, LXXI, 1964, s DÖLGER, F.: Byzanz und die europäische Staatenwelt. Ettal, Buch-Kunstverlag 1953, s Ďalším nezanedbateľným trendom vo vývoji Rímskej ríše bol aj rast politického a hospodárskeho významu provincií, najmä vo východnej časti ríše, čo sa začalo prejavovať od začiatku 3. storočia. SALAMON, M.: Rzym-Konstantynopol od IV do pierwszej połowy VI wieku. Uniwersytet Ślaski, Katowice 1989, s Tzv. hornogermánsko-raetsky limes. 17 SALAMON, M.: op. cit., s

9 Marek Meško Konštantínopol a jeho miesto v politickej ideológii... namných motívov, ktorá viedli k založeniu nového hlavného mesta. Nové mesto vznikalo neobyčajne rýchlo. K rozhodnutiu cisára Konštantína došlo v priebehu októbra 324, 18 k položeniu prvých základov obvodových múrov v roku a k slávnostnému otvoreniu a vysväteniu mesta došlo už 11. mája V roku 334 už práce pokročili natoľko, že cisár Konštantín mohol sídliť v meste aj s celým cisárskym dvorom až do svojej smrti v roku V Konštantínopole, 22 ako sa nové hlavné mesto od roku 324 nazývalo, bola utvorená vlastná samospráva, presťahovalo sa sem za cisárom aj niekoľko senátorských rodín, takže aj v tomto smere sa plne vyrovnalo Rímu nad Tiberom. 23 Územné usporiadanie mesta taktiež zodpovedalo obrazu Ríma, mesto stálo na siedmych pahorkoch, 24 rozdelené bolo na štrnásť okrskov. Malo svoj vlastný senát a postupom času taktiež dostalo aj svojho prefekta. 25 V roku 373 získalo mesto aj právnu zvrchovanosť totožnú s Rímom, keď mu cisár Valens ( ) udelil privilégium samosprávy podľa ius italica. 26 Po smrti cisára Konštantína sa proces rozmachu mesta pribrzdil. Konštantínovi synovia Konstans ( ) a Konstantius II. ( ) a aj nasledujúci cisári síce pokračovali vo výstavbe mesta a v podporovaní jeho rozvoja, takže už v polovici 4. storočia ho bolo možné považovať aj čo do výstavnosti, bohatstva a veľkosti za druhé po Ríme, ale väčšinou v ňom trvalo nesídlili, 27 pretože vzrastajúce germánske a perzské nebezpečenstvo ich nútilo sídliť vo väčšej blízkosti hraníc. 28 Veď aj vo východných provinciách boli také veľké mestá ako Alexandria a Antiochia, ktoré boli takisto sídlami patriarchátov a v dobe intenzívnej výstavby Konštantínopolu si ešte stále zachovávali svoju kultúrnu prevahu. 29 Takisto aj cisár Teodósius I. ( ) najprv nesídlil v Konštantínopoli, ale v Solúni, a hlavné mesto sa stalo jeho sídlom až roku Pozíciu Konštantínopolu potom tento cisár posilnil v roku 381, kedy 18 U kresťanských historikov Sozomena ( ), Gregora Kedrena (11.storočie) a Teofana (asi 752 asi 818) sa vyskytuje ešte ďalšie vysvetlenie, ktoré podľa nich viedlo k založeniu mesta; cisár Konštantín mal sen, v ktorom mu Boh prikázal založiť nové hlavné mesto, alebo ho preložiť do Byzantia. GREN, E.: op. cit., s SALAMON, M.: op. cit., s Tu je však potrebné poznamenať, že v dobe svojho otvorenia mesto ani zdaleka nebolo dokončené, podľa pôvodných plánov pokračovali práce až do polovice 5. storočia. 21 SALAMON, M.: op. cit., s Grécka forma mena bola Κωνσταντνούπολις, latinská Constantinopolis. 23 Toto všetko malo za cieľ akoby stotožniť Konštantínopol s Rímom, v zmysle chápania pars pro toto. 24 Na siedmych pahorkoch však mesto stálo až po roku 413, kedy dal prefekt Anthemius vybudovať nové hradby, čím sa ešte zväčšila rozloha mesta. 25 BECK, H.-G.: op. cit., s SALAMON, M.: op. cit., s SALAMON, M.: op. cit., s V Perzskej ríši vtedy vládol azda jej najschopnejší panovník Šápur II. ( ), ktorý od roku 339 neustále podnikal nájazdy na východné rímske provincie. 29 BECK, H.-G.: op. cit., s SALAMON, M.: op. cit., s

10 Medea Studia MEDievalia Et Antiqua nopolu potom tento cisár posilnil v roku 381, kedy počas svojho pobytu v Ríme právne a hodnostne zrovnoprávnil Konštantínopol s Rímom. 31 Tento krok bol potvrdený politickým vývojom už v roku 395, po smrti cisára Teodózia I., kedy došlo k definitívnemu rozdeleniu Rímskej ríše na dve časti, pars Occidentis s hlavným mestom Rímom a pars Orientis, ktorej centrom sa stal Konštantínopol. 32 Rímskej ríši vládli dvaja cisári, na Východe Arkadius ( ) a na Západe Honorius ( ), každý s vlastným cisárskym dvorom. Napriek tomu sa imperium, legitímna moc Rímskej ríše a základ štátu, nedelilo, čo sa odrazilo najmä v tom, že akékoľvek legislatívne úpravy v jednej časti ríše boli automaticky aplikovateľné v časti druhej. 33 Pre vývoj obrazu a chápania Konštantínopolu nastalo kvalitatívne nové obdobie. Fakt rozdelenia ríše totiž favorizoval posilnenie pozícií Konštantínopolu ako hlavného mesta a vyrovnanie jeho politického významu so starou metropolou. V prospech Konštantínopolu vystupovalo viacero skutočností. Zatiaľ čo na Západe sa pomerne často striedali cisári, ktorých moc vzhľadom ku krátkodobosti ich vlády bola pomerne slabá, na Východe nedochádzalo až k takým častým zmenám na tróne a toto obdobie sa vyznačovalo pomerne veľkou stabilitou. 34 Rím stále ostával hlavným mestom, ale ako aj v predchádzajúcom období, ani na konci 4. a po celé 5. storočie s výnimkou Valentiniána III. ( ) v ňom cisári nesídlili a sídelným mestom bola od roku 402 najčastejšie Ravenna. 35 Naopak vo východnej časti bol hlavným a súčasne aj sídelným mestom Konštantínopol, kde sa sústreďoval všetok politický život navonok reprezentovaný dvorom a cisárskymi inštitúciami, čo len posilňovalo tendencie vedúce k jeho poprednému postaveniu v ríši. 36 Obidva dvory nie vždy spolupracovali, a tak sa napríklad stalo, že vizigótskeho nebezpečenstva sa východná časť ríše zbavila len tak, že ich obratnou a bezohľadnou politikou pohla v roku 402 k tomu, aby pod vedením kráľa Alaricha odtiahli na územie západnej časti ríše. Vo svojich dôsledkoch to ale viedlo k vyplieneniu Ríma roku 410 a k prudkému pádu jeho prestíže ako politického 31 Ibid., s Toto rozdelenie nepredstavovalo pre súčasníkov taký výrazný historický medzník, v podstate ho ani veľmi nevnímali ako významnú udalosť, pretože od čias cisára Diokleciána bola Rímska ríša analogicky rozdelená už niekoľkokrát. 33 WEBSTER, L. BROWN, M.: The transformation of the Roman world AD London, British Museum press 1997, s Aj tu sa síce vyskytovali pomerne časté palácové prevraty, ale ich obeťami sa na rozdiel od západnej polovice ríše stávali vysokopostavení úradníci pri cisárskom dvore. 35 SALAMON, M.: op. cit., s Navyše, keďže bolo mesto ešte stále vo výstavbe a dynamicky sa rozvíjalo, predstavovalo magnet pre veľké množstvo ľudí, ktorí tu mohli nájsť lepšie uplatnenie ako kdekoľvek inde. Prítomnosť cisárskeho dvora ponúkala veľa pracovných príležitostí a pre aristokraciu zase možnosti spoločenského postupu, aké napríklad Rím ponúknuť nemohol. V období Justiniánovej vlády príliv ľudí do Konštantínopolu zosilnel natoľko, že bolo nutné prijať prvé restrikčné opatrenia, aby sa tak zabránilo vyľudňovaniu blízkeho vidieka. BECK, H.-G.: Konstantinopel - das neue Rom. Gymnasium LXXI, 1964, s

11 Marek Meško Konštantínopol a jeho miesto v politickej ideológii... centra celej ríše a urbs aeterna. Táto pohroma bola ďalším impulzom rastu významu Konštantínopolu. Kým do roku 410 boli prostriedky oboch dvorov a oboch častí ríše približne na rovnakej úrovni, po tomto dátume 37 sa reálna politická moc postupne presúva na Východ a na Západe dochádza k postupnému rozkladu rímskeho panstva, ktorý je urýchlený usadzovaním sa germánskych kmeňov v provinciách a novým vyplienením Ríma, tentoraz Vandalmi vedenými Geiserichom v roku 455. Symbol padol a nádej tých, ktorí si želali pretrvanie Rímskej ríše sa uprela na rýchlo sa rozvíjajúci Konštantínopol. 38 Tento vývoj sa završuje v roku 476, kedy Rím definitívne aj po formálnej stránke prestáva byť cisárskym mestom, a Konštantínopol ním ostáva. 39 Následne nastupuje fáza, v ktorej už politický význam Konštantínopolu jasne predčil význam Ríma a učinil z neho nesporne mesto najväčšieho významu. Z politického hľadiska sa tak zavŕšil vývoj od provinčného mesta Byzantia k hlavnému mestu Rímskej ríše a k jeho významového stotožneniu s Rímom, sídlom cisára. Veľkolepý záver tohto vývinu predstavovalo obdobie vlády cisára Justiniána ( ), kedy sa začínajú snahy o vonkajšie vyjadrenie a zideologizovanie politickej reality, akési poistenie platného stavu. 40 Jeden smer viedol k veľkému stavebnému vypätiu justiniánovského obdobia a k vzniku ústredného symbolu celého kresťanstva, ktorý predstavoval chrám Hagia Sofia; zatiaľ čo druhý viedol k vzniku ucelenej politicko-náboženskej ideológie, ktorá potom v nasledujúcich storočiach tvorila neoddeliteľnú súčasť byzantského self-image. Základným predpokladom pre začatie vývoja neskoršej byzantskej ideológie a integrálneho začlenenia Konštantínopolu do nej bolo zároveň postupné ustanovenie nového hlavného mesta za najmladšie cirkevné centrum; a to aj napriek tomu, že na rozdiel od Ríma, alebo Jeruzalema nemalo apoštolské tradície. Na zmiernenie nevýhod, ktoré vyplývali z tohto stavu, bolo v priebehu existen- 37 Alebo o niečo neskôr, ako to naznačuje kolekcia mincí vydaných na Východe roku 415 a na Západe roku 422, na ktorých sa posledný raz objavuje alegorický obraz oboch hlavných miest, avšak na ňom zobrazené postavy majú už rovnaké atribúty vyjadrujúce skutočne rovnocenné postavenie oboch miest. SALAMON, M.: op. cit., s BECK, H.-G.: op. cit., s Najlepšie je toto trdenie možné doložiť rýchlym rastom počtu obyvateľstva. Konštantínopol bolo totiž jediné väčšie mesto, ktoré vo 4. storočí neprežívalo demografickú krízu. Odhaduje sa, že v roku smrti cisára Konštantína (337), teda trinásť rokov po založení, už v jeho múroch žilo asi obyvateľov, ku koncu vlády Teodósia II. ( ) už a za Justinánovej vlády ešte pred veľkým morom v rokoch 541 až 544, ktorý mesto vyľudnil, v ňom žilo okolo obyvateľov. HUNGER, H.: Reich der neuen Mitte. Der christliche Geist der byzantinischen Kultur. Graz Wien Köln, Verlag Styria 1965, s Odoaker po zvrhnutí Romula Augustula poslal k cisárovi Zenónovi ( , ) posolstvo, v ktorom ho žiadal o ustanovenie patricijom, aby mohol v jeho mene vykonávať vládu nad Itáliou. Týmto sa vlastne určitým spôsobom dostal Rím do formálnej závislosti od Konštantínopolu. 40 Preto je zároveň justiniánovské obdobie chápané ako doba, kedy sa už ukončilo formovanie ranej Byzancie, a od ktorého sa v historickej literatúre o Rímskej ríši toho obdobia píše už ako o Byzantskej ríši. 11

12 Medea Studia MEDievalia Et Antiqua cie mesta podniknutých niekoľko pokusov. V rozostavanom Konštantínopole sa počas posledných rokov Konštantínovej vlády nestavali len verejné priestranstvá a reprezentatívne budovy vrátane komplexu cisárskeho paláca, ale bolo založených aj množstvo mestských kostolov 41 na poctu rôznych svätých a martýrov. Jedným z kostolov bol aj kostol sv. Apoštolov. Táto stavba zaujíma výnimočné postavenie, pretože sa neskôr stala miestom odpočinku byzantských cisárov a jednou z najdôležitejších stavieb, ktorá bola súčasťou cisárskeho ceremoniálu. Eusebios venuje opisu tejto stavby dve kapitoly svojej Vita Constantini, 42 a vďaka nemu je známy vzhľad tohto kostola, pretože sa do dnešných dní nezachoval. Do týchto stavieb potom boli z rôznych častí ríše prenášané početné ostatky svätých, 43 čím sa položil základ neskoršej tradície Konštantínopolu, ako druhého najvýznamnejšieho pútnického miesta po miestach Kristovho pôsobenia v Palestíne a pôsobiskách apoštolov. 44 Absencia apoštolskej tradície bola zmiernená aj tým, že v roku 356/357 boli do kostola sv. Apoštolov prenesené ostatky dvoch Kristových učeníkov sv. Lukáša a sv. Ondreja a ich žiaka sv. Timoteja. 45 V dobe vlády cisára Teodósia I. už nikto nepochyboval o štatúte Konštantínopolu ako prinajmenšom Rímu rovnocenného centra svetskej moci. Preto vystúpili do popredia snahy, vytvoriť z Konštantínopolu aj centrum cirkevné. Tieto tu boli prítomné už od založenia mesta, ale nebolo možné ich uskutočniť, pretože po smrti cisára Konštantína vládli v pars Orientis cisári Konstantius ( ) a Valens ( ), ktorí boli naklonení ariánskej heréze, alebo Julián ( ), ktorý vyznával návrat k tradičnému rímskemu náboženstvu, a bol preto nazvaný kresťanskými dejepiscami Apostata, tzn. Odpadlík. Prítomnosť týchto cisárov v Konštantínopole nepriala rastu významu mesta ako cirkevného centra, pretože naň bolo z iných cirkevných centier, a menovite z Ríma 46, nazerané ako na sídlo herézy. 41 EUSEBIOS, III: XLVIII: And being fully resolved to distinguish the city which bore his name with especial honour, he embellished it with numerous sacred edifices, both memorials of martyrs on the largest scale, and other buildings of the most splendid kind, not only within the city itself, but in its vicinity EUSEBIOS, IV: LVIII a LXIX. 43 Počas celého trvania stredoveku európsky kresťanský Západ s úžasom, obdivom, ale aj so závisťou vzhliadal k množstvu svätých ostatkov, nachádzajúcich sa v konštantínopolských kostoloch. Preto okrem bežných cenností sa v roku 1204 po dobytí Konštantínopolu križiakmi, stali tieto ostatky korisťou zbožných pútnikov, ktorí ich potom odniesli do kostolov, prípadne kláštorov v blízkosti ich rodných miest na Západe. Robert z Clari, jeden z kronikárov štvrtej križiackej výpravy takto obdaroval kláštor v Corbie. 44 BECK, H.-G.: op. cit., s STANZL, G.: Längsbau und Zentralbau als Grundthemen der frühchristliche Architektur. Wien, Verlag der Österreichischen Akademie der Wissenschaften 1979, s V pars Occidentis práve vtedy vládli cisári Konstans ( ) a Valentinián ( ), ktorí ariánskej heréze nepriali. 12

13 Marek Meško Konštantínopol a jeho miesto v politickej ideológii... Cisár Teodózius I. bol však na rozdiel od svojich predchodcov zastáncom nicejského vyznania viery, 47 takže námietky voči Konštantínopolu ako centru herézy prestali byť opodstatnené. Navyše sa mu podarilo získať podporu významného teológa Gregora z Nazianzu. 48 Vďaka týmto skutočnostiam sa pripravila pôda pre II. ekumenický koncil roku 381, ktorý sa konal v Konštantínopole. Tento koncil predstavuje dôležitý medzník, ako v dejinách cirkevných a byzantských, tak aj v dejinách Konštantínopolu ako cirkevného centra. Vyznačuje sa tým, že na ňom bola odsúdená a definitívne postavená mimo zákon a- riánska heréza. V jeho treťom kánone sa ustanovuje, že biskup v Konštantínopole bude mať prvenstvo v hodnosti po rímskom biskupovi, pretože Konštantínopol je Novým Rímom. 49 Uvedeným kánonom sa nielenže utvoril v Konštantínopole patriarchát (po Jeruzaleme, Alexandrii, Antiochii a Ríme), ale navyše sa toto nové cirkevné centrum okamžite zaradilo na druhú pozíciu, čo do významu hneď za Rím. Označenie Konštantínopolu Nový Rím dokonca predbiehalo súdobý politický vývoj, 50 pretože stavalo Konštantínopol významovo nad staré hlavné mesto už v dobe ich formálneho politicko-právneho zrovnoprávnenia cisárom Teodósiom v roku 381. Ustanovenie Konštantínopolu sídlom patriarchu so sebou už od počiatku nieslo snahy o získanie prvej čestnej pozície, ktorá vtedy patrila Rímu. Proces postupoval pomerne rýchlo a jeho prvé ohlasy je možné spozorovať na emisii mincí z rokov 430/433, ktoré slúžili aj na propagandistické účely a sú citlivým ukazovateľom vývoja oficiálnej štátnej ideológie. Na tejto emisii sa po prvýkrát objavuje alegória Konštantínopolu totožná s alegóriou mesta Ríma, ale už držiaca v ruke kríž. V symbolickej reči to síce znamenalo ešte stále rovnoprávnosť oboch miest, ale keďže na Západe sa nepodarilo presadiť podobný typ mincí s alegóriou mesta Ríma a kresťanským symbolom vzhľadom k silnejším pohanským tradíciám, poukazoval tento obraz na to, že nový a kresťanský Rím Konštantínopol čoskoro nahradí starý Nicejské vyznanie viery, alebo krédo, bolo ustanovené na I.ekumenickom koncile v roku 325 v Nicei a potom upravené a doplnené na II. ekumenickom koncile v Konštantínopole v roku 381. Vyznavači ariánskej herézy z neho neuznávali a vynechali dogmu o konsubstancialite prvej a druhej osoby sv. Trojice (tj. o rovnakej podstate Otca a Syna) a tvrdili, že Kristus nebol zrodený z Boha Otca pred časom, ale že bol stvorený ako vesmír alebo ako človek a ostatné živé bytosti. Popieranie týchto formulácii z kréda viedlo u ariánov k znižovaniu božskosti Krista, a preto bolo ortodoxnou cirkvou odmietané ako nebezpečná heréza. Plné znenie nicejsko-konštantínopolského vyznania viery pozri: Katechizmus katolíckej cirkvi. Trnava, Spolok svätého Vojtecha 1998, s SALAMON, M.: op. cit., s Τον µέντον Κωνσταντινουπόλεος επίσκοπον έχειν τα πρεσβεια της τιµης µετα τον της Ρώµης επίσκοπον έχειν, δια το είναι αυτην νέαν Ρώµην. Citácia BECK, H.-G.: op. cit., s. 172 a SALAMON, M.: op. cit., s Takéto formulácie sa napríklad vyskytujú u Gregora z Nazianzu, ktorý obvykle používa na označenie Konštantínopolu výrazy druhý, mladší, nový ( δευτέρα, οπλοτέρη, νέα ). SALAMON, M.: op. cit., s SALAMON, M.: op. cit., s

14 Medea Studia MEDievalia Et Antiqua Pokus presadiť a narušiť prvenstvo rímskeho biskupa, resp. čestnú pozíciu mesta Rím v kresťanstve sa udial o dvadsať rokov neskôr, na IV. ekumenickom koncile, ktorý sa konal roku 451 v Chalkedone, meste na ázijskom brehu Bosporu, neďaleko Konštantínopolu. V jeho 28. kánone sa nárok Konštantínopolu na tie isté pocty a postavenie v kresťanstve odôvodňuje práve 3. kánonom koncilu z roku 381, v ktorom sa hovorí, že Konštantínopol je Nový Rím. Preto by sa mal tešiť aj z rovnakých výsad. Nároky konštantínopolského patriarchu vyjadroval novoprijatý titul biskup Konštantínopolu Nového Ríma, 52 ktorý je konštantínopolskými patriarchami používaný dodnes. Prestíž Konštantínopolu Nového Ríma na poli cirkevnom rástla aj nadalej. Konštantínopolský patriarcha získal postupne hegemóniu nad ostatnými východnými patriarchátmi (Jeruzalem, Alexandria, Antiochia), 53 čo sa potvrdilo mimo iné aj v skutočnosti, že z ekumenických koncilov sa konali v skúmanom období priamo v Konštantínopole druhý (381), piaty (553) a šiesty (680/681) koncil. 54 Čoskoro sa tento rozmach politického aj náboženského významu mesta začal prejavovať aj pri tvorbe byzantskej ideológie a pozície Konštantínopolu v nej. Na osvetlenie jej vývoja je najprv potrebný malý exkurz o tom, ako byzantskí Gréci chápali dejinnú úlohu svojej ríše. Tu sa znovu stretávame s Eusebiom. Eusebios totiž ako prvý z kresťanských cirkevných otcov pozitívne zhodnotil transformáciu Rímskeho impéria, ktoré zaradil ho ako nový prvok do kresťanského chápania dejín. 55 Podľa neho dostal človek pri stvorení do svojej povahy vlastnosť, ktorá ho predurčovala k snaženiu o návrat do Nebeského kráľovstva. Potom upadol do hriechu, takže všetky formy vlády v ľudských dejinách, t.j. kráľovstvá alebo ríše, boli len rôznymi a nedokonalými obrazmi tohto jediného a dokonalého vzoru. Posledný predstupeň pred príchodom Antikrista a následného Kristovho kráľovstva malo predstavovať kresťanské Rímske impérium a svätá cirkev, ktoré boli zároveň jeho viditeľným dôkazom. Cisár Konštantín ako prvý kresťanský cisár zastával v tomto pláne jedinečnú pozíciu, prostredníctvom neho totiž Kristus-Logos pripravoval ľudí na príchod Nebeského kráľovstva. A tak, ako Kristus ničil a vyháňal démonov, ničil Konštantín na zemi všetkých nepriateľov kresťanstva Tento titul επίσκοπος Κωνσταντινουπόλεως νέας Ρώµης však bol prijatý už v roku 448 patriarchom Flaviánom na synode v Konštantínopole. SALAMON, M.: op. cit., s. 117 aj DÖLGER, F.: Byzanz und die europäische Staatenwelt. Ettal, Buch-Kunstverlag 1953, s Definitívne ich mocenskú pozíciu a vplyv v kresťanskej cirkvi podlomil nástup islamu a dobytie týchto miest Arabmi v druhej polovici 7. storočia. 54 HUNGER, H.: op. cit., s Starší cirkevní otcovia, ako napríklad Tertullianus sa tomuto problému vo svojich spisoch vyhýbali. Tvrdili síce, že Rímska ríša existuje ako prejav Božej vôle a je výsledkom Božích zásahov, ale je pohanská, a že to tak aj ostane. CRANZ, E. F.: Kingdom and Polity in Eusebius of Caesarea. Harvard Theological review, XLV, 1952, s CRANZ, E. F.: op. cit., s

15 Marek Meško Konštantínopol a jeho miesto v politickej ideológii... V týchto úvahách sa ešte žiadna výnimočná úloha mesta založeného týmto cisárom nespomína. Aj Eusebios videl v tomto meste len druhé hlavné mesto, zástupcu Ríma na Východe, Druhý Rím. 57 Rastúci politický aj cirkevný význam Konštantínopolu, kontrastujúci s postupným úpadkom starej metropole nad Tiberom, nútil súčasníkov vracať sa k historickým okolnostiam založenia Konštantínopolu a spätne im prepožičiavať čoraz väčšiu dôležitosť a význam. Objavila sa verzia, že cisár Konštantín, vedomý si budúceho úpadku Ríma prostredníctvom veštby alebo sna, preniesol sídlo Rímskej ríše 58 do Byzantia a založil Nový Rím Konštantínopol. 59 Zaujímavý je časový okamih, kedy sa táto legenda objavuje. Je to v prelomovom roku 381, v roku, v ktorom cisár Teodósios I. zrovnoprávnil politicko-právne obe hlavné mestá, je to rok II. ekumenického koncilu a utvorenia patriarchátu v Konštantínopoli. Všetky tieto významné udalosti sa zakladajú práve na vyhlásení, že Konštantínopol bol založený ako Nový Rím. 60 Po prvýkrát sa toto označenie objavilo už v dobe panovania jedného z Konštantínových synov, cisára Konstanta II., a to v roku 357 v panegyrike rétora Themistia. V tomto špeciálnom prípade je však spojenie nový Rím použité len ako rétorický protiklad k starému Rímu ešte bez ideologického zafarbenia. Za skutočného tvorcu legendy je možné považovať Gregora z Nazianzu. Označenie Nový Rím v jeho oslavných básňach napísaných niekedy medzi rokmi 380 až 390 je už použité v duchu doby po II. ekumenickom koncile. 61 Potrebám konštantínopolských ortodoxných cirkevných kruhov totiž v tej dobe vyhovovala snaha nahradiť starý názov Druhý Rím symbolizujúci podriadenosť novej cirkevnej metropole Rímu názvom Nový Rím, ktorý mal túto podriadenosť nahradiť rovnocenným a nezávislým postavením voči Rímu. 62 Od Gregora z Nazianzu potom táto formulácia spolu s legendou o translatio imperii uskutočneným cisárom Konštantínom prešla do diela cirkevného historika Sozomena ( ) a potom ďalej do kroník Hesychia z Milétu, Prokopia (zomrel 565), Jána Malalasa ( ) až do Chronikon Paschale z polovice 7. storočia, 63 a z nich následne do celej neskoršej historickej spisby. 64 Jedným z priamych dôsledkov tohto procesu bola skutočnosť, že aj na- 57 Takto ho nazýva Eusebios aj cirkevný historik Sokrates, neskoršie označenie Nový Rím ešte nepoznajú. DÖLGER, F.: op.cit., s. 84. Podobná situácia sa opakuje aj v ostatných prameňoch zo 4. storočia, t.j. u Libania, Juliana, Basileia a Athanasia. 58 Došlo teda k translatio imperii. 59 GREN, E.: op. cit., s DÖLGER, F.: op.cit., s DÖLGER, F.: op.cit., s. 88, BECK, H.-G.: op. cit., s. 172 a SALAMON, M.: op. cit., s DÖLGER, F.: op.cit., s GREN, E.: op. cit., s Príkladom tohto dlhého časového pôsobenia legendy môže byť jej výskyt v kronike historika komnenovského obdobia Jána Zonarasa. V jej XIII. knihe opisuje obdobie vlády cisárov Konštantína I. až Markiana ( ) a podľa neho Konštantín založil Konštantínopol ako Nový Rím, kam potom preniesol hlavné sídlo vlády nad Rímskou ríšou. 15

16 Medea Studia MEDievalia Et Antiqua priek silnej a veľmi rýchlo postupujúcej grécizácii pars Orientis medzi 5. až 7. storočím sa v Byzantskej ríši zachovalo silné vedomie o kontinuite medzi Byzanciou a Rímskou ríšou cisára Augusta a o jej nepopierateľnom nástupníckom práve antického Ríma. 65 Po rozpade pars Occidentis po roku 476 sa napokon nová ideológia v súlade s politickým vývojom vydáva na cestu, ktorej cieľom už nebolo obraňovať a potvrdzovať rovnocenné postavenie oboch hlavných miest, ale skôr zaistiť jeho teraz už vedúcu pozíciu. 66 Táto sa v súdobej literatúre prejavovala viacerými spôsobmi. Konštantínopol bol opisovaný ako mesto veľkej krásy, chránené morom a mocnými hradbami, ozdobené nádhernými stavbami, zlatom, umeleckými dielami, senátom, kúpeľmi a nakoniec najväčšou ozdobou samotným cisárom, 67 ktorý už nesídlil v Ríme, ale iba v Konštantínopoli. 68 Obyvatelia Konštantínopolu, ktorí svoju metropolu vnímali ako centrum kresťanskej Rímskej ríše a obrazom Nebeského kráľovstva na zemi, boli presvedčení, že sa mesto nachádza pod priamou ochranou zástupu rôznych mučeníkov, svätých, Panny Márie 69 a nakoniec aj pod ochranou samotného Boha. 70 Stačí si len pripomenúť to obrovské množstvo sv. ostatkov v konštantínopolských kostoloch, ktoré vyjadrovali presvedčenie každého obyvateľa mesta, že s každými novými relikviami, ktoré budú uložené v meste sa zvýši a posilní jeho nadprirodzená ochrana. 71 K najcennejším sv. ostatkom patrili už spomínané ostatky sv. Lukáša, sv. Ondreja uložené v chráme sv. Apoštolov, a rúcho a pás sv. Panny Márie, nachádzajúce sa v kostole sv. Panny Márie Chalkoprateia neďale- 65 Je známe, že obyvatelia Byzantskej ríše sami seba neoznačovali za Grékov ( Ελλήνοι ), ale za Rimanov ( Ρωµαιοι ), hoci hovorili po grécky. 66 DÖLGER, F.: op.cit., s Prvý takto mesto opisoval v polovici 4. storočia rétor Himerius. ALEXANDER, P. J.: The strenght of Empire and capital as seen through Byzantine eyes. Speculum, XXXVII-3, 1962, s Život v Konštantínopole sa preto výrazne odlišoval od života v iných mestách. V krátkych časových intervaloch sa tu diali náboženské procesie, oslavy rôznych cirkevných sviatkov, vojenských triumfov, jednotlivé časti cisárskeho ceremoniálu a okázalé štátne bankety. To všetko veľmi pôsobilo na myslenie širokých vrstiev konštantínopolskej spoločnosti a malo vytvárať dojem večnosti a nemennosti Ríše. BECK, H.-G.: op. cit., s. 48. Podrobná analýza tejto funkcie dvorného ceremoniálu využivajúca za základ dielo cisára Konštantína Porfyrogeneta De ceremonies aulae byzantinae sa nachádza v práci: MOFFAT, A.: The master of Ceremonie s bottom drawer. The unfinished state of the De ceremoniis of Constantine Porphyrogennetos. Byzantinoslavica, LVI-2, 1995, s O vývine kultu sv. Panny Márie v Konštantínopoli pozri: BAYNES, N. H.: The Supernatural Defenders of Constantinople.In: Byzantine studies and other essays. London, The Athlone press 1960, s a CAMERON, A.: The Theotokos in sixth-century Constantinople. A city finds its symbol. Journal of Theological studies, XXIX-1, 1978, s O veľkom rozšírení kultu svedčí aj fakt, že doteraz bolo v Konštantínopoli modernými bádateľmi narátaných celkovo 123 kostolov zasvätených sv. Panne Márii. BECK, H.-G.: op. cit., s BAYNES, N.H.: op. cit., s Ibid., s

17 Marek Meško Konštantínopol a jeho miesto v politickej ideológii... ko Hagie Sofie. Práve sv. relikvie Bohorodičky mali podľa mienky obyvateľov hlavnú zásluhu na tom, že sa mesto ubránilo spojenému útoku Avarov, Slovanov a Peržanov v roku 626. Odvtedy bola sv. Panna Mária považovaná za hlavnú ochrankyňu a patrónku Konštantínopolu. 72 Presvedčenie, že Konštantínopol ako hlavné mesto Rímskej (Byzantskej) ríše a sídlo rímskeho cisára má dôležitú úlohu v Božom pláne, 73 sa posilnilo po už spomínanom útoku na mesto v roku 626 natoľko, že na VI. ekumenickom koncile, ktorý sa konal roku 680/681 v Konštantínopole bolo samotné mesto v jeho materiáloch nazvané ako cisárske mesto strážené Bohom. 74 Prečo však existovali všetky tieto snahy dokázať, že Konštantínopol je Nový Rím? Príčiny je opäť možné nájsť v byzantskom chápaní dejín, ktoré vychádzalo výlučne zo starozákonnej tradície. 75 Podľa Danielovho proroctva sa mali pred príchodom Antikrista vystriedať štyri svetové ríše, 76 poslednou z nich bola ríša Rímska. Po jej zániku by už ľudské dejiny nepokračovali. Preto bola vytvorená koncom 4. storočia legenda o translatio imperii cisárom Konštantínom do Byzantia, ktorý založením Nového, mladšieho Ríma omladil a zreštauroval upadajúcu Rímsku ríšu, vrátil jej starý lesk a slávu. Pojem novosti mal teda v byzantskom chápaní špecifický význam, ktorý spočíval v zachovaní Ríše a Mesta aj napriek neúprosnému postupu času, aby tak bolo zaistené splnenie dejinnej úlohy, ktorú im určil Boh. Tento myšlienkový vzor sa partikulárne prejavil napríklad v rozsiahlej staviteľskej aktivite niektorých neskorších byzantských cisárov. Takýmito obnoviteľmi boli napríklad cisár Justinián ( ), 77 po ňom cisár Herakleios ( ) a napokon aj byzantskí cisári Bazileios I. ( ), zakladateľ macedónskej dynastie 78 a cisár Alexios I. Komnenos ( ), zakladateľ dynastie Komnenovcov. Zatiaľčo sa teda cisári v Konštantínopoli starali o to, aby toto mesto ostalo aj naďalej Novým Rímom, upadajúce staré hlavné mesto, trpiace pod tyraniou 72 CAMERON, A.: op. cit., s Tento postoj je jasne dokumentovaný výrokom Teodora Synkella z roku 627, teda rok po veľkom obliehaní Konštantínopolu Avarmi, Slovanmi a Peržanmi, v ktorom hovorí: Konštantínopol je oko kresťanskej viery a útok naň ohrozuje šírenie Kristovho mystéria až na okraje sveta. ALEXANDER, P. J.: op. cit., s Jedná sa o jednoznačný významový posun oproti obdobiu vlády cisára Justiniána, ktorý ešte stále uznával ideologický nárok Ríma na prvenstvo aj napriek jeho reálnej slabosti a jasnej prevahe Konštantínopolu. 75 ALEXANDER, P. J.: op. cit., s Za prvú ríšu bola považovaná Babylonská ríša, za ňou nasledovali Perzská ríša a ríša Alexandra Macedónskeho. 77 Mnoho stavieb založených cisárom Konštantínom, či už v Konštantínopole, alebo na iných miestach, dal prestavať, alebo opraviť; v samotnom Konštantínopole môžu ako príklady jeho aktivity poslúžiť Hagia Sofia, Hagia Eirene a kostol sv. Apoštolov. 78 ALEXANDER, P. J.: op. cit., s Rozsiahla stavebná a reštauračná činnosť tohto panovníka je všeobecne známa. 17

18 Medea Studia MEDievalia Et Antiqua barbarov, bolo v prameňoch justiniánskeho obdobia 79 nazvané starý Rím. 80 Ako je zrejmé z nasledujúceho výroku, staré hlavné mesto sa už krásou nemohlo vyrovnať rýchlo sa rozvíjajúcemu Konštantínopolu a pri opise novostavby Hagie Sofie Pavol Silentiarios takto oslovuje Rím: Prídi, starý latinský Rím, a zapej s nami pieseň o novovykvitnutom Ríme. 81 Výrokom Paula Silentiaria sa výklad obsiahnutý v tejto práci končí. Tento výrok plne vyjadruje historickú skutočnosť, ktorá sa vyvinula na prelome 6. a 7. storočia a pretrvala potom celé obdobie trvania Byzantskej ríše až do jej zániku, keď Konštantínopol dobyli osmanskí Turci. Idea Nového Ríma Konštantínopolu, cisárskeho mesta, sídla patriarchu a centra moci spočiatku jedinej kresťanskej Rímskej ríše tu dosiahla svoju zrelosť a stala sa integrálnou časťou byzantskej oficiálnej ideológie. Ako bolo v práci naznačené, idea Konštantínopolu ako Nového Ríma a Byzancie ako pokračovateľky Rímskeho impéria prešla dlhodobým a rozporuplným vývojom. Táto idea nemohla byť a ani nebola v tej dobe na Západe spochybnená, pretože ten sa v dobe medzi 5. až 8. storočím zmietal v politickej nestabilite a bojoch, ktoré sprevádzali formovanie nových štátnych útvarov. Až korunováciou Karla Veľkého za cisára roku 800 sa v bývalej pars Occidentis začala rozvíjať vlastná imperiálna myšlienka, ktorej vrchol možno sledovať v období panovania otonskej dynastie. Obnovené nároky na rímske dedičstvo na Západe prinútili byzantských predstaviteľov opätovne využiť ideológiu Konštantínopolu ako Nového Ríma, ktorá sa pôvodne sformovala v období od 4. do 7. storočia za odlišnej politickej situácie, než aká potom nastala počiatkom 9. storočia. Preto sa v historických dielach počnúc autormi 6. a 7. storočia Prokopiom a Teofylaktom Symokattom ( ), cez Konštantína Porfyrogeneta ( ), Jána Zonarasa (11. storočie) a Teodora Prodroma (12. storočie), historikov komnenovskej epochy, až po prácu Laonika Chalkondydyla (15. storočie) neustále objavuje myšlienka Nového Ríma, Konštantínopolu, ako hlavného mesta Rímskej ríše preneseného cisárom Konštantínom z Ríma na Východ do Byzantia. Bez tohto ideologického pozadia by nebola mysliteľná snaha patriarchu Fotia o presadenie primátu konštantínopolského patriarchátu v 9. storočí na úkor rímskych pápežov a ani neutíchajúci boj medzi oboma cirkevnými centrami stredovekej kresťanskej civilizácie v neskoršom období. ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY: edície prameňov 79 Cisár Justinián I. však ešte uznával prvú pozíciu Ríma a bol jej zástancom. DÖLGER, F.: op. cit., s SYMOKATTES, T.: Na přelomu věků. Praha, Odeon 1986, s DÖLGER, F.: op. cit., s

19 Marek Meško Konštantínopol a jeho miesto v politickej ideológii... Eusebios: The life of the blessed Emperor Constantine. edu/halsall/basis/vita-constantine.html Symokattes, T.: Na přelomu věků. Praha, Odeon Zosimos: Stesky posledního Římana. Praha, Odeon sekundárna literatúra Alexander, P.J.: The strenght of Empire and Capital as seen through Byzantine eyes. Speculum, XXXVII-3, 1963, s Baynes, N.H.: The Supernatural Defenders of Constantinople. In: Byzantine studies and other essays. London, The Athlone press 1960, s Beck, H.-G.: Konstantinopel-das neue Rom. Gymnasium, LXXI, 1964, s Cameron, A.: The Theotokos in sixth-century Constantinople. A city finds its symbol. Journal of Theological studies, XXIX-1, 1978, s Cranz, E. F.: Kingdom and Polity in Eusebius of Caesarea. Harvard Theological review, XLV, 1952, s Dölger, F.: Byzanz und die europäische Staatenwelt. Ettal, Buch-Kunstverlag Gren, E.: Zu den Legenden von der Gründung Konstantinopels. Eranos, LXV, 1947, s Hunger, H.: Reich der neuen Mitte. Der christliche Geist der byzantinischen Kultur. Graz-Wien-Köln, Verlag Styria Katechizmus katolíckej cirkvi. Trnava, Spolok svätého Vojtecha 1998, s. 53. Moffat, A.: The master of ceremonie s bottom drawer. The unfinished state of the De ceremonies of Constantine Porphyrogennetos. Byzantinoslavica, LVI-2, 1995, s Salamon, M.: Rzym-Konstantynopol od IV do pierwszej połowy VI wieku. U- niwersytet Ślaski, Katowice Stanzl, G.: Längsbau und Zentralbau als Grundthemen der frühchristliche Architektur. Wien, Verlag der Österreichischen Akademie der Wissenschaften Zástěrová, B. a kol.: Dějiny Byzance. Praha, Akademia Webster, L. Brown, M.: The transformation of the Roman world AD London, British Museum press RÉSUMÉ: Constantinople et son lieu dans l idéologie politique de Byzance entre IV e et VII e siècles. Dans cet article, l auteur nous propose ses observations des origines de capitale byzantine. Toutes ses recherches sont concentrées principalement sur 19

20 Medea Studia MEDievalia Et Antiqua les aspects politiques, réligieux et idéologiques, qui ont participé à la naissance et le développement de cette capitale et de son rôle dans l idéologie byzantine. Au premier plan, il nous propose dans l ordre chronologique quelques é- venements historiques. Ceux-là sont déjà bien connus; il les analyse, en cherchant et marquant ceux de leurs aspects, qui ont positivement influencé la croissance de l importance politique de Constantinople et son transformation de seconde Rome, une capitale postérieure à Rome en 330 à nouvelle Rome, une capitale unique de l empire romain, telle qu elle est devenue après le pillage de Rome en 410 par les Visigoths et déclin définitif de la pars occidentis de l empire en 476. Au second plan, l auteur démontre, que grâce à cette évolution, Constantinople est devenu; toujours en opposition avec vieille capitale de l empire romain, un centre réligieux, au moins pour les provinces orientales de l empire. Ce fait se manifestait à travers les conciles ecuméniques qui y ont eu lieu, en particulier les conciles en 381 et 451. Constantinople est devenu le siège de patriarque, nouvelle Rome et le centre de la chrétienneté. En résulte le lieu de cette ville dans l idéologie byzantine, qui se constituait au fur et à mesure en liaison étroite avec le développement politique. Dans cette idéologie, Constantinople est devenu un seul centre de l empire chrétien romain, protégé par Dieu, avec la cour impériale et l empereur, le siège du patriarque avec une autorité égale à celle du pape à Rome. Sans elle, il serait impossible d observer la naissance de l empire byzantin, tel qu on le connaît au IX e siècle et également dans les siècles suivants. Cette idée, quoique modifiée et attachée à la version byzantine de translatio imperii, est devenue la partie intégrale de self-image des Byzantins et elle existait jusqu au derniers jours de Byzance en

21 Vratislav Zervan Výboje Karola Veľkého proti Avarom VÝBOJE KAROLA VEĽKÉHO PROTI AVAROM Vratislav Zervan Úvod Začiatkom 18. storočia sa začala sústrediť vtedajšia vedecká obec na problematiku Avarov a preto nás nemôže prekvapiť neprehľadné množstvo literatúry o tomto spoločenstve, ktoréj pribúda každým novým dňom. Mýtické názory o surovom národe kočovníkov s veľkými telami (obri podľa tradície Nestora) boli postupne prepracované alebo celkom zamietnuté. V posledných troch desaťročiach sa podarilo zhrnúť výsledky práce historikov a archeológov do vedecky fundovaných syntéz kultúry (Kollautz- Miyakawa 1970), dejín (Avenarius 1974, Pohl 1988a) či archeologického bádania o Avaroch (Bóna 1988, s ). Možnosť lepšie spoznať dejinné vnútro Avarskej ríše bolo doplnené v posledných desaťročiach systematickým archeologickým výskumom v oblasti, ktorú Avari obývali alebo ovládali, hlavne v Maďarsku, na Slovensku a v Rakúsku. Po zastavení avarskej expanzie v roku 626 sa dobové pramene až na niektoré výnimky (avarské útoky na langobardské Cividale 633, Lorch 713 a na korutánskych Slovanov 741/742 sú spolu s niektorými zachyteniami vnútorných konfliktov jedinými zachovanými prameňmi, z ktorých čerpáme) odmlčali, pretože nebol žiadny dôvod, aby sa o nich langobardské či byzantské pramene zmieňovali. Avarský kaganát síce naďalej zastával v Podunajsku úlohu politického a kultúrneho hegemóna, ale v štruktúre spoločnosti sa odohrávala zmena, ktorá musela nevyhnutne nasledovať po obmedzení koristníckych výprav proti Byzancií a iným štátom. Avarský kaganát sa stal ríšou, bazírujúcou na poľnohospodárskom, etnicky prevažne slovanskom obyvateľstve. Ríša sa stabilizovala hospodársky i etnicky tým, že jej obyvatelia nehľadiac na svôj pôvod, sa zrejme považovali za Avarov (Třeštík 1997, s. 264). K politickej konsolidácii však asi nedošlo, čomu by nasvedčovali aj neskoršie nepokoje (napr. občianska vojna v r. 796 pozri Ann. reg. Franc. a. 796 ed. R. Rau, s. 65) a rozdelenie moci medzi kagana a jugura (Ann. reg. Franc. a. 782 ed. R. Rau, s. 43). Situácia sa náhle zmenila na konci 8. storočia, keď sa stredné Podunajsko stalo objektom franského drang nach osten. Množstvo súvekých správ o priebehu vojny určite úzko súvisí aj s dôkladnejšou prípravou Karola Veľkého (Einhard 1999 c. 13, s. 51), ktorý zapojil do organizovania a velenia vojska viacerých schopných bojovníkov. Veľmi cenné údaje o vojnách Frankov proti Avarom prinášajú Annales regni Francorum, ktoré popisujú časový úsek od nastúpenia Karola Martella na trón v roku 741 až po rok 829. Už F. Kurze rozlišuje medzi Annales regni Francorum a Annales, qui dicuntur Einhardi (Pramene k dejinám Veľkej Moravy 1968, s. 65). 21