ROČNÍK 3. B 3. ČÍSLO

Transkript

1 , harf a. RO Č 2. NÍK 3 ČÍS. LO 40 Kč/Sk ROČNÍK 4. SLOVENSKÝ LITERÁRNY KLUB V ČESKEJ REPUBLIKE 1. ČÍSLO CENA CEN A 4 40 ROČNÍK 3. B 3. ČÍSLO Sk. 3 NÍK ROČ ÍSLO. Č KLU NY RÁR KE LITE UBLI SKÝ EJ REP N E V K SLO V ČES Kč/ Í DLEN RCA IE - Z N E L AD ZRK 06 4/20 čná 1/2007 otik a ZRKADLENIE - ZRCADLENÍ mo tyk e ZR KA DL EN IE - na ZR CA DL EN Í yka a 1 2/

2 2 OBSAH 4 Slovo úvodom (Vladimír Skalský) 5 To sme my Zrkadlenie-Zrcadlení 6 PUBLICISTIKA rok Ladislava Hanusa (Anton Baláž, Alexander Halvoník, Rudolf Dobiáš, Jozef Jarab, Milan Hamada, Ján Letz, Juraj Lauko, Alena Piatrová, Janko Silan) 60 Ľubomír Feldek 70 (Juraj Kuniak) 62 Dualóg (Petr Žantovský, Gustáv Murín) 67 TVORBA 68 Spomienka na Vladimíra Reisa (Vladimír Skalský, Zdenka Sojková, Vladimír Reis, Jiřina Kintnerová, Evžen Lukeš, Aleš Haman, Jana Štroblová) 86 Jazykovedec na cestách (Slavomír Ondrejovič, Ján Sabol) 94 Kniha Egona Lánského (Naďa Vokušová, Egon T. Lánský) 115 KRITIKA 116 Téma: Pavol Strauss 121 Fenomén Zamarovský (Anton Baláž, Ján Čomaj) 126 AUTORI-AUTOŘI 127 O výtvarnom sprievode (Jiřina Divácká) 130 Auto(r/ř)i 131 Trochu výstredné Post Scriptá (Gaco Novomesský, Bengt Ahlfors, Peter Kerlik) ZRKADLENIE-ZRCADLENÍ česko-slovenská revue štvrťročník- čtvrtletník číslo 1/2007 deň vydania , miesto: Praha cena 40 Kč v ČR, 40 Sk v SR rediguje Redakčný kruh, predsedníčka: Oľga Feldeková, výkonný podpredseda: Vladimír Skalský ilustrácie: Mária, Zuzana, Ondrej a Andrej Rudavskí grafická úprava: Jozef Illiaš jazyková úprava: Eva Svorová vydáva Slovenský literárny klub v ČR, Salmovská 11, Praha 2, IČO: , tel.: , tel./fax: , e-mai: [email protected] v spolupráci so Slovensko-českým klubom, Českým PEN klubom a Slovenským centrom PEN klubu Tlač: Sdružení MAC, s. r. o. Reg. MK ČR E Vychádza s podporou Ministerstva kultúry ČR Toto číslo vychádza v spolupráci s Literárnym informačným centrom v Bratislave a s jeho podporou Anton Baláž Ireney Baláž Ladislav Ballek Zuzana Cigánová Vojtech Čelko Ľubomír Feldek Oľga Feldeková Daniela Fischerová Michal Giboda Alexander Halvoník Helena Haškovcová Karol Horák Viktoria Hradská Miroslav Huptych Anton Hykisch Emil Charous Rudolf Chmel Jozef Junas Peter Juščák Vladimír Karfík Vladimír Kavčiak Peter Kerlik Ivan Klíma REDAKČNÝ KRUH Alex Koenigsmark Imrich Kružliak Juraj Kuniak Jan Lukeš Lubomír Machala Dušan Malota Gustáv Murín Mira Nábělková Vladimír Petrík Ján Rakytka Vladimír Skalský Zdenka Sojková Jiří Stránský Eduard Světlík Ivan O. Štampach Nataša Tanská Miloš Tomčík Ondřej Vaculík Marián Vanek Pavel Verner Naďa Vokušová Jarmila Wankeová Jiří Žáček

3 A R 3

4 4 VLADIMÍR SKALSKÝ...česko-slovenskej revue, literárneho štvrťročníka Zrkadlenie-Zrcadlení, ktoré práve držíte v rukách, je určite príležitosťou na malú rekapituláciu. O to skôr, že aj Slovenský literárny klub v ČR, vydavateľ Zrkadlenia, oslávi tento rok výročie, päť rokov existencie. Táto slovenská spisovateľská organizácia si ho pripomenie aj slávnostným programom v júni. Obe malé jubileá sa mi zdajú neuveriteľné. Zdá sa mi ako včera, keď som počas povodní v Prahe v roku 2002 išiel na náhradnú poštu vyzdvihnúť list z ministerstva vnútra. Obsahoval registráciu Slovenského literárneho klubu v ČR. Prvé Zrkadlenie, to je už úplne čerstvá spomienka úplne živo si pamätám, ako ťažko sme vyberali z troch grafických návrhov obálky. Vďaka nášmu grafikovi, Jožkovi Illiašovi, bol jeden lepší ako druhý. Bola to jeseň Po jednom čísle tohto prvého, skusmého ročníka vyšli kompletné edície v rokoch 2005 a 2006 a prvé číslo s vročením 2007 je tak desiatym celkovo. Desať čísel, jeden a pol tisíc strán, skvelý a prestížny redakčný kruh, naozaj impozantný zoznam autorov, ktorý si môžete prezrieť na stránke oproti. Časopis získal od začiatku podporu Ministerstva kultúry ČR, niekoľkokrát aj Literárneho informačného centra v Bratislave, nadviazal spoluprácu s kabinetom slovakistiky na Filozofickej fakulte UK v Prahe, ako aj s ďalšími akademickými pracoviskami. Okolo časopisu vyrástli ďalšie aktivity, z nich asi najviac vyčnieva Literárna súťaž Jána Kollára v Zrkadlení sme priniesli už dva ročníky víťazných prác. Dočkali sme sa mnohých pozitívnych i nadšených reakcií, že presne čosi také ako Zrkadlenie-Zrcadlení česko-slovenskému kultúrnemu, a osobitne literárnemu kontextu chýbalo. Neskromne si dovolím zacitovať názor, publikovaný spoločne riaditeľom Literárneho informačného centra a súčasne jedným z najvýznamnejších literárnych teoretikov Alexandrom Halvoníkom a jeho zástupcom a popredným prozaikom Antonom Balážom. Zrkadlenie-Zrcadlení je podľa nich paradoxne obsahovo najpestrejší a výtvarne najpútavejší slovenský literárny časopis vôbec. Paradoxne preto, že nevychádza na Slovensku a navyše nie je čisto slovenským, ale slovensko-českým či česko-slovenským periodikom. Výtvarná stránka je určite jedným z tromfov periodika. Každé číslo je v tomto smere tematické. Prvým ilustrátorom bol so svojimi kolážami český básnik Miroslav Huptych, medzi ďalšími boli postupne hneď štyria pražskí slovenskí fotografi Pavel Hudec Ahasver, Ján Pavlík, Robert Vano a Juraj Šajmovič, ale tiež Slovenská únia karikaturistov alebo účastníci sympózia Veda a umenie, legenda slovenskej grafiky Albín Brunovský či naposledy český výtvarník Ladislav Hojný. Toto číslo je ilustrované štyrmi členmi poprednej rodiny výtvarníkov Rudavských. Ťažko vybrať, čo pripomenúť z obsahu tých desiatich vydaní. Dovolím si len bleskový exkurz, akýsi prelet stíhačkou ponad krajinu Zrkadlenia. Z najvýznamnejších blokov by som určite spomenul aspoň niekoľko Euroliteratúra? o osudoch národných literatúr v zjednocujúcej sa Európe, Košický Franz Kafka o Sándorovi Máraim, Zrkadlenie vedy a umenia, 10 rokov českej univerzitnej slovakistiky, Zo ženského aspektu v spolupráci SLOVO ÚVODOM DESIATE VYDANIE

5 s LIC, Čeští spisovatelé o Slovensku pri príležitosti vydania knihy Emila Charousa Rozdíly sbližují, Slovenský jazyk na české škole, Folk na Slovensku, Motyka moja gotika o literatúre dolnozemských Slovákov, Visegrad Terra Interculturalis či Ľudovít Štúr česko-slovenský opäť v spolupráci s LIC. V tomto čísle si dovolím v duchu nadzvukového predstavovania upozorniť aspoň na dva bloky: 2007 rok Ladislava Hanusa, pripravený do tretice s Literárnym informačným centrom, a na spomienky na českého spisovateľa, teoretika a slovakistu Vladimíra Reisa, ktoré sme mohli zoastavit najmä vďaka jeho priateľovi a kolegovi Evženovi Lukešovi. Som si však istý, že v tomto čísle si nájdete omnoho viac. AUTORI PRVÝCH DESIATICH ČÍSEL Bengt Ahlfors Egon Alter Ivan Miroslav Ambruš Dagmar Mária Anoca Viliam Apfel Koloman Kertész Bagala Anton Baláž Ireney Baláž Balla Ladislav Ballek Jaroslav Balvín Zdenka Becker Jana Beňová Zdeněk Beran Barbora Biháryová Lukáš Bílek Ivan Binar Juraj Bindzár Marián Bližniak Paľo Bohuš Egon Bondy Stanislava Bumbová Ján Buzássy Peter Cabadaj Čestmír Císař Pavel Cmíral Ladislav Čáni Karel Čapek Vojtech Čelko Ján Čomaj Jan Čulík Ladislav Čúzy Hana Daubnerová Jiří Dědeček Jiřina Divácká Nina Divíšková Rudolf Dobiáš Ľubo Dobrovoda Miroslav Dudok Iva Dvořáková Ľubomír Ďurovič Stanislava Fedrová Ľubomír Feldek Oľga Feldeková Lenka Fialová Ľubomír Foltán Josef Fousek Imrich Fuhl Zdeněk Fuka Denisa Fulmeková Anna Gajdošová Michal Giboda Adam Gold Peter Gregor Fero Guldan Alexander Halvoník Milan Hamada Aleš Haman Jaroslav Hašek Mila Haugová Daniel Hevier Adolf Heyduk Ivan Hoffman Igor Hochel Miroslav Holub Josef Hora Karol D. Horváth Tomáš Horváth Víťazoslav Hronec Jakub Hudák Pavel Hudec Ahasver Martin Hudymač Miroslav Huptych Ilja Hurník Stanislava Hvězdová Anton Hykisch Emil Charous Rudolf Chmel Jozef Illiaš Ropa Interior Viliam Jablonický Pavol Janík Miloš Janoušek Tomáš Janovic Miroslav Janovský Jozef Jarab Jana Juráňová Milan Jurčo Ľuboš Jurík Ondřej Jurčík Peter Juščák Jan Kačer Daniela Kapitáňová Jiří Karásek ze Lvovic Vladimír Kavčiak Julo Kazimír Zuzana Kepplová Peter Kerlik Jiřina Kintnerová Viliam Klimáček Ivan Klíma Anna Kobylińska Alex Koenigsmark Martin Kolesár Monika Kompaníková Hana Kompoltová Konstantin Filosof Kamil Kopecký Libuša Kordíková Alexander Kormoš Dušan Kováč Uršula Kovalyk Imrich Kružliak Martin Kubík Martin Kučera Juraj Kuniak Jiří Kutina Petra Kuželová Robert Kvaček Elena Kytková Kamila Kytková Ján Labáth Peter Lachký Ladislav Lajčiak Egon T. Lánský Juraj Lauko Silvester Lavrík Ludmila Lekešová Ján Letz Štefan Letz Romana Ličková Peter Lipták Věra Ludíková Eva Lukáčová Evžen Lukeš Lubomír Machala Dušan Malota Eva Meisels Jiří Milička Patrik Mitter Omar Mounir Peter Mráz Gustáv Murín Květoslava Musilová Mira Nábělková Gaco Novomesský Erik Ondrejička Slavomír Ondrejovič Katarína Oravcová Otcova rola Filip Pacalaj Soňa Pacherová Gregor Papuček Radoslav Passia Jana Pátková Veronika Pavlů Robert Pejša Radoslava Pekarová Bohumíra Perlíková Alena Piatrová Petr Pláteník Dana Podracká Ivo Pospíšil Marta Ptáčková Stano Radič Stanislav Rakús Ján Rakytka Vladimír Reis Lenka Rišková Michaela Rosová Milan Rúfus Jan Rychlík Ján Sabol Štefan Sandtner Kari Serius Friedrich Schiller Janko Silan Vladimír Skalský Marián Sloboda Jaroslav Sojka Zdenka Sojková Barbora Stolínová Pavol Strauss Jiří Suchý Tereza Svatošová Ľuboš Svetoň Eliška Sýkorová Slavomír Szabó Oľga Szántová Vincent Šabík Jiřina Šiklová Karel Šiktanc Ján Šimonovič Marie Šotolová Ivan Odillo Štampach Ondrej Štefanko Jana Štroblová Martina Šulcková Nataša Tanská Dušan Tóth Helena Turcerová- Devečková Juraj Tušiak Ota Ulč Marek Vadas Igor Válek Dušan Valúch Marián Vanek Milan Vároš Lenka Vavreková Pavel Verner Martin Vérteši Lukáš Vlach Jan Vodňanský Miloslav Vojtech Naďa Vokušová František Všetička Viola Vyholená-Šípivá Helena Vyplelová Jarmila Wankeová Peter Zajac Julius Zeyer P. A. F. Ztohohotový Jiří Žáček Petr Žantovský 5 TO SME MY - ZRKADLENIE/ZRCADLENÍ

6 6 publicistika M R

7 LADISLAV HANUS: MYSLITEĽ, KTORÝ PREKROČIL SLOVENSKÝ HORIZONT ANTON BALÁŽ Rok 2007 je na Slovensku rokom Ladislava Hanusa, osobnosti európskeho kresťanského a filozofického myslenia. Na podnet Literárneho informačného centra bola storočnica jeho narodenia ( ) zaradená do kalendára celosvetových kultúrnych výročí UNESCO. Hanus sa ako jeden z prvých európskych mysliteľov 20. storočia zameral na fenomén skultúrňovania človeka. Kultúrnosť vnímal ako prvok duchovného života. Podnetné a dodnes živé úvahy o kultúre načrtol už na začiatku 40. rokov uplynulého storočia v knihách esejí Rozprava o kultúrnosti a Rozhľadenie a rozvinul vo svojom vrcholnom diele Filozofia kultúry. Napriek trinástim rokom stráveným v komunistických väzniciach si uchoval ľudskú i mravnú integritu a dokázal v 70. a 80. rokoch pokračovať v násilne prerušenom diele. Duchovne ním formoval mladšiu generáciu katolíckych kňazov, teológov, filozofov, umelcov a architektov. Dal slovenskému kresťanskému mysleniu významný rozvojový impulz a sám sa pre budúce generácie stal symbolom slovenskej kultúrnosti. Prvým podujatím, ktoré Literárne informačné centrum k Hanusovej storočnici usporiadalo v spolupráci so Združením kresťanských pracovníkov kultúry a Kňazským seminárom biskupa Jána Vojtaššáka bol odborný seminár, ktorý sa konal v Spišskej Kapitule v dňoch pod názvom Ladislav Hanus osobnosť pre 21. storočie. Do programu seminára boli zaradené príspevky pamätníkov života a diela L. Hanusa rektora Kňazského seminára prof. J. Jaraba a spisovateľa a jáchymovského väzňa R. Dobiáša, odborníkov, ktorí sa zaoberajú jeho filozofickým, teologickým a kulturologickým odkazom vysokoškolskí profesori J. Letz a P. Liba, a príspevky predstaviteľov mladej hanusovskej generácie sústredenej v Spoločenstve Ladislava Hanusa J. Lauko, M. Hrubčo a Z. Klačanská. Ich príspevky prispeli k tematickému i významovému posunu vo vnímaní Hanusovho diela a zároveň ho širšie zapájajú do prúdu moderného kresťanského myslenia 20. storočia. Na seminári odznel aj príspevok prof. J. Pašteku Ladislav Hanus, európsky a kresťanský personalista a súčasťou seminára bola i bohatá odborná diskusia, ktorá poukázala na ďalšie súvislosti Hanusovho diela s prúdom kresťanského myslenia v Európe po prvej svetovej vojne a z ktorého Hanus tvorivo čerpal a pretváral ho. Hovorilo sa aj o životných osudoch a okolnostiach, často dramatických, ktoré sprevádzali zrod jeho jednotlivých diel, rovnako i o tom, aké dôležité je sprístupniť veľké duchovné bohatstvo jeho diela slovenskej i svetovej odbornej i širšej verejnosti. Ďalším odborným podujatím k storočnici L. Hanusa bola konferencia pod názvom Ladislav Hanus symbol slovenskej kultúrnosti, ktorá sa uskutočnila 1. marca 2007 v Trnave, v obnovenej budove historického Pazmaneuma. Popri Literárnom informačnom centre bol spoluusporiadateľom konferencie Inštitút kresťanskej kultúry Filozofickej ROK LADISLAVA HANUSA

8 ROK LADISLAVA HANUSA fakulty Trnavskej univerzity. Na úvod konferencie zaznel z magnetofónovej nahrávky hlas Ladislava Hanusa s jeho myšlienkami o symbolike kresťanského kríža a jeho poslaní v kultúrnych dejinách ľudstva. Vo veľmi bohatom programe konferencie prehovoril ako prvý riaditeľ LIC A. Halvoník, ktorý zdôraznil, že je najvyšší čas, aby nevyčerpateľné impulzy Hanusovho diela prekročili úzke kruhy zasvätencov a stali sa majetkom celej spoločnosti. Poslanec NR SR Jozef Rydlo predstavil L. Hanusa ako osobnosť, ktorá prerástla slovenský horizont a stála na začiatku nášho nového kresťanského rozhľadenia. Prof. Jozef Jarab, rektor spišsko-kapitulského seminára J. Vojtaššáka svoj referát orientoval na obdobie 70. a 80. rokov uplynulého storočia, keď sa on i jeho kňazská generácia stretávali s L. Hanusom ako so svojim učiteľom a podnecovateľom ich duchovného rastu. V tematickom bloku nazvanom Ladislav Hanus filozof kultúry odzneli referáty prof. Milana Hamadu a prof. Jána Letza. O Hanusovi ako teológovi hovorili Mons. Marián Gavenda, v súčasnosti šéfredaktor Katolíckych novín a dekan Predagogickej fakulty Katolíckej univerzity prof. Amantius Chimiak. Ďalší tematický blok predstavil L. Hanusa ako historika umenia a vystúpili v ňom doc. Marián Zervan, akad. mal. Eva Trizuljaková a PhDr. Alena Patrová. O Hanusovi ako spišsko-kapitulskom monografistovi a jeho pedagogickom odkaze hovoril publicista Viliam Jablonický. Súčasťou bohatého programu konferencie bolo i predstavenie Hanusových spomienok, ktoré vyšli pod názvom Pamäti svedka storočia vo vydavateľstve LÚČ. Kniha vznikla prepisom magnetofonových nahrávok a pôvodný 1200 stranový text na vydanie pripravil prof. Július Pašteka. Pozvanie na jej slávnostné uvedenie slovenskému čitateľovi prijal významný predstaviteľ kresťanského disentu, dnes poslanec NR SR František Mikloško. Prezentoval svoj pohľad na Hanusa ako veľkú kresťanskú osobnosť a uviedol i zaujímavé okolnosti súvisiace so získaním nahrávok rozhovorov, ktoré tvoria obsah knihy. Prezentovaný výtlačok Hanusových pamätí, podpísaný všetkými, ktorí sa podieľali na vzniku tohto veľkého diela slovenskej biografickej literatúry, bude uložený v Kňazskom seminári v Spišskej Kapitule, kde prof. Hanus v rokoch pôsobil. Príspevky z oboch seminárov, doplnené ďalšími spomienkami pamätníkov a dokumentmi spojenými s Hanusovými pohnutými životnými osudmi budú publikované v reprezentačnom zborníku, ktorý vyjde v septembri Po predstavení štúrovského jubilea v Zrkadlení č. 4/2006 Literárne informačné centrum víta možnosť predstaviť i veľké hanusovské jubileum v prvom tohtoročnom čísle tejto česko-slovenskej kultúrnej revue. Vybrali sme na publikovanie v Zrkadlení-Zrcadlení príspevky, ktoré poskytujú už aj v tejto podobe relatívne ucelený pohľad na Hanusove životné osudy (texty spisovateľa R. Dobiáša, v 50. rokoch jáchymovského väzňa a prof. Jozefa Jaraba, rektora Kňazského seminára J. Vojtaššáka v Spišskej Kupitule) a ťažiskové filozofické a kulturologické podnety z jeho diela v príspevkoch súčasných slovenských odborníkov v tejto oblasti. Vstupný text je od riaditeľa LIC Alexandra Halvoníka. Na záver tohto predstavenia L. Hanusa i českej kultúrnej verejnosti som pripojil svoj pohľad na jeho spomienky Pamäti svedka storočia a báseň jeho generačného a kňazského súputníka Janka Silana.

9 ČÍTANIE HANUSA AKO OBJAV A DUCHOVNÝ ZÁŽITOK ALEXANDER HALVONÍK Konferencia Ladislav Hanus symbol slovenskej kultúrnosti je tretím podujatím v rámci storočnice Ladislava Hanusa. Prvým bol seminár v Spišskej Kapitule v minulom roku, druhý otvárací seminár na Filozofickej fakulte Katolíckej univerzity v Ružomberku. Tri hanusovské podujatia v krátkom čase sú podľa mňa dobrou správou o tom, že hanusovskej myšlienke sa konečne dostáva pozornosti, ktorú si zaslúži a s ktorou Slovensko akosi vajatavo mešká. Dobrou správou je azda aj to, že hanusovský rok sa koná pod záštitou ministra kultúry Marka Maďariča. Je to dôležité preto, lebo je naozaj najvyšší čas, aby nevyčerpateľné impulzy Hanusovho diela prekročili úzke kruhy hanusovských zasvätencov a stali sa takpovediac majetkom spoločnosti, národa, štátu a hovorím to bez falošnej skromnosti i majetkom kultúrnej Európy. Lebo jedno je isté dosiaľ to tak nie je. A pri notorickej odolnosti súčasného sveta voči myšlienkam bude treba usporiadať ešte veľa takýchto seminárov a zorganizovať veľa hanusovských podujatí, aby sa tak stalo. Lebo každý, kto dnes neprestal veriť, že náš svet môže povzniesť iba myšlienka, a takúto myšlienku márne hľadá v súčasných knihách, filmoch, obrazoch a multimediálnych výtvoroch, po prečítaní Hanusových diel jednoducho nemôže nedôjsť k objavu, že takáto myšlienka tu je. Pre ľudí, ktorí z rôznych dôvodov nemali možnosť zoznámiť sa s Hanusovými samizdatmi, je to jednoducho objav a prekvapenie. Čítanie Hanusa môže byť objavom aj pre tých, čo krvopotne hľadajú obsah pre novú štátnosť, novú koncepciu národa, i pre tých, čo sa bytostne usilujú tvoriť novú literatúru, novú hudbu, nové výtvarné umenie. Hanus tu jednoducho je, len ho treba vpustiť do krvného obehu tejto pospolitosti. Je veľký, zrozumiteľný a komunikatívny. Je demokratický, ústretový a vzťahotvorný. Je univerzálny možno sa oňho oprieť vo všetkých bytostných otázkach. Je teológ, moralista, etik, filozof, historik, estetik, ale i neuveriteľný pragmatik. Jeho obsahom je najčírejšia kresťanská tradícia a jeho metódou je vecnosť, poznanie a rešpektovanie faktov. V Hanusovom diele sa často frekventuje slovíčko súvis. Tento milý archaizmus akoby symbolizoval šírky, hĺbky i výšky záberu prenikavého intelektu, reflexívnej skúsenosti a slobodnej intuície. Keď Hanus hovorí o niečom, hovorí o všetkom. Jeho výpoveď je navzdory tomu jasná, vecná a jednoznačná. Jeho princípom je pluralita, ale jeho pluralistická otvorenosť sa nikdy nerozplynie v bezbrehých relativistických zmätkoch. Akosi samozrejme vie, prečo sa v dejinách rozpadali ríše, ale rovnako samozrejmé mu je to, prečo musí mať Slovensko štát a prečo tento štát musí stáť na autenticite vlastnej kultúry. Hanus je mysliteľ, ktorý prežil storočie s dvoma svetovými vojnami. Preto mu je jasné, že ľudská pospolitosť a jej budovanie si nevystačí s tradičným chápaním človeka. Napriek tomu, že ho možno ROK LADISLAVA HANUSA

10 ROK LADISLAVA HANUSA porovnávať s najväčšími duchovnými vodcami európskeho myslenia 20. storočia, nikdy neupadol do bezvýchodiskovej skepsy či do bezradného intelektualizmu, čo sa veru prihodilo nejednému velikánovi na Západe i na Východe. Ostal moderným vyznávačom sociálneho, kultúrneho i duchovného progresu, nehovoriac o tom, že jeho životný údel mu poskytol dostatok dôvodov na skepsu či nihilizmus. V našej kultúrnej histórii máme niektoré legendy od Hollého, Kollára, cez Hurbana a Vajanského, Svätopluka Štúra až povedzme po Mináča, no nikde sa nestretneme s takým kompaktným komplexom vzťahov vecí a súvislostí ako v Hanusovi. Nech Hanus hovorí o teológii, filozofii, politike, estetike, umení či o obyčajných každodenných pragmatizmoch, vždy u neho cítiť vôľu po zdokonaľovaní človeka v súvislosti so zdokonaľovaním spoločnosti a sveta. Vždy je pritom bezohľadne pravdivý, ako hovorí Július Pašteka, ale nikdy nie jednostranne znevažujúci či hodnotovo bezradný. Jeho modernosť je namierená proti zápecníctvam každého druhu, ale očividne najmä preto, že je väčšmi za tvorivú tvorbu. Jeho koncepcia kultúry je založená na ontotvornosti kultúry, pričom osobnosť človeka je ústrednou hodnotou nového poriadku, ako hovorí v stati Slovenská štátnosť. Hanus je človekotvorný, ale o nič menej nie štátotvorný a sociálnotvorný. Hlboká viera mu nebráni vidieť svet ani chápať jeho realitu. Možno v týchto troch dimenziách a skĺbení do ucelenej vízie súčasnej civilizácie Hanus presahuje začarované kruhy i účelové deformácie dnešného mysliteľstva. Forma je víťazstvo, hovorí Hanus. Nová forma znamená novú dobu, dokladá. Nazdávam sa, že Hanusovo dielo i jeho mučenícky údel je práve tou formou, ktorú celou bytosťou hľadal. Práve vďaka nej sa mohol stať veľavravným svedkom minulého storočia, ale i slovenským prorokom storočí budúcich. Dostal Boží dar výrečnosti a svojím životom, zasväteným tvorbe, zužitkoval slovo na poklad, ktorý dnes treba nielen udržiavať, ale i zveľaďovať v prospech dneška i budúcnosti.

11 ŽIVOTNÉ OSUDY TRIEDNEHO NEPRIATEĽA LADISLAVA HANUSA RUDOLF DOBIÁŠ Hoci od narodenia Ladislava Hanusa uplynulo storočie, jeho osobnosť je pre Slovensko a Slovákov ešte stále nepreskúmanou pevninou, a to aj napriek tomu, že jeho filozofické a teologické dielo vyplnilo viac ako polovicu dvadsiateho storočia. Bolo to storočie starých spôsobov prežívania života, búrania starých istôt, zmäteného hľadania nových, krutých zápasov, krvavého nepriateľstva. Nacionálne a sociálne projekty tzv. nových poriadkov priniesli, a ešte stále prinášajú ľudstvu nezmerateľné utrpenie. Hanus vo svojom diele takmer presne odhadol a identifikoval hrozby, ktoré dnes ohrozujú ľudstvo. Jeho dielo ako keby ešte stále rástlo pred našimi očami ako strom, ktorý teraz prináša úrodu. Nová doba, svet, ktorý sa na nepoznanie zmenil, neubrali jeho dielu na sile a pravdivosti. Svojím dôrazom na potrebu sebaskultúrňovania slovenského človeka a človeka vôbec nielenže nám pripomína odkazy iných dejateľov, ale sám sa odvážne vydá na cestu, ktorú pre nás, i pre ďalšie pokolenia vytýčil. Áno, aj pre ďalšie pokolenia. Jeho dielo je aj a najmä v dnešných časoch až neskutočne aktuálne. Jeho eseje nie sú príliš ohľaduplné k adresátom, nesnažil sa hladkať, ani utešovať, či mýtizovať spoločenstvo, ktorému adresoval svoje posolstvá. V spoločnosti i v štáte sa roja celé kŕdle živočíchov s dobrým ňuchacím orgánom... Najprv vystrčia nos, jemne oňuchajú situáciu, rozloženie síl, odkiaľ a kam duje vietor, aké heslo je v móde, kto je pri vesle a podľa toho sa zariadia. Keď je v móde liberalizmus, sú pokrokármi. Keď internacionalizmus, sú súdruhmi, keď nacionalizmus, sú šovinisti, keď zbožnosť, prvou horlivosťou upozorňujú na seba. Tí istí. Metódy sú pritom individuálne... Jeho odkaz Slovensku však akosi nevieme zabudovať do kultúrno-spoločenských súradníc, do vedomia i svedomia dnešnej spoločnosti. Dnes, keď máme k dispozícii celé jeho dielo, s ľútosťou si uvedomujem, aké nenapraviteľné škody napáchal bývalý režim tým, že ľudí ako on poslal do väzení. Tak sa stalo, že Hanusove myšlienky, jeho svedectvo o slovenskom človeku, jeho diagnózy a analýzy sa stávajú majetkom dvadsiateho prvého storočia. Jeho odkaz sa stal o to nástojčivejší, o čo rýchlejšie prichádzame o svoje ilúzie nielen o dobe, ale aj o nás samých. Ľudia sú nepoučiteľní. Päť generácií ľudstva bolo účastníkmi nespočetného množstva revolúcií, krvavých prevratov, dvoch svetových vojen, koncentračných táborov, plynových komôr, gulagov, masových hrobov, vyvražďovania celých národov. A história sa opakuje. Ani deň bez vojny, ani deň bez masových vrážd. Vízia tretieho tisícročia nás vzrušuje bielobou nepopísaného listu. Isté je len to, že do nového a neznámeho sveta nevojdeme širokou bránou, takrečeno Bránou víťazstva, ovenčenou girlandami a vavrínovými vencami... V roku 1943, uprostred II. svetovej vojny vyšlo v Ružomberku nenápadné dielko Rozprava o kultúrnosti. Knižka vyšla ako prvé edičné číslo novozaloženého vydava ROK LADISLAVA HANUSA

12 ROK LADISLAVA HANUSA teľstva Obroda. Jej autorom bol Ladislav Hanus, profesor na Vysokej škole bohosloveckej v Spišskej Kapitule. Ladislav Hanus sa narodil v Liptovskom sv. Mikuláši. Jeho otec Ján bol mestským sluhom, matka Katarína, rodená Lančaričová sa starala o domácnosť. Ladislav mal štyroch súrodencov brata Rudolfa, sestru Irenu, vydatú Zvěřinovú, Irmu, vydatú Sobotovú a Katarínu Hanusovú. Študoval na Gymnáziu v Liptovskom Mikuláši. V pondelok 30. júna 1923 ho otec doviezol vlakom do Spišského Podhradia, kde Ladislav absolvoval konkurz na prijatie do seminára. Konkurz pozostával z prekladu z latinčiny a z recitácie. Hanus recituje báseň Ja som pyšný, že som Slovák. V ten deň sa prvý raz stretne s kňazom, ktorý ho mimoriadne ovplyvní s Ferkom Skyčákom. Druhý raz sa s ním stretne o dva roky neskôr, keď sa stal kleričkom, ako sám seba a svojich spolubratov nazýva. Hanusov prvý dojem zo seminára však nebol veľmi povzbudzujúci. Starý seminár pôsobil na mňa ako hrob. Chodby tmavé, ledva svitajú schody alebo nejaké kontúry. Dýle sa prevalujúce, nevieme, kedy voľakde spadneme a bude po všetkom... Po ročnom pobyte v seminári biskup Ján Vojtaššák posiela klerika Hanusa do Innsbrucku. V tridsiatych rokoch sa innsbrucká univerzita svojou kvalitou vyrovnala rímskym univerzitám. Hanus si dokonale osvojil nemčinu, študoval filozofiu a teológiu. Za kňaza bol vysvätený v roku Jeho prvou kaplánkou sú Spišské Vlachy, po roku je to Spišská Nová Ves a napokon roku 1935 sa stáva kaplánom u Andreja Hlinku v Ružomberku, odkiaľ ho roku 1938 povoláva biskup Ján Vojtaššák na Vysokú školu bohosloveckú v Spišskej Kapitule, kde prednáša mravouku a sakrálne umenie. Profesormi sú aj jeho innsbruckí spolubratia Vaľo Kalinay a Ján Brišák. Rektorom je v tom čase už spomínaný Ferko Skyčák. Upozornil ma na krásu, konštatuje Hanus lakonicky. Tam bol začiatok môjho zapodievania sa umením... Dychtivo sme hltali, čo sa nám tu zvestovalo. Boli sme otvorení, pre kultúru, pre kultúrnosť... Bol to začiatok nášho rastu. Skyčákova siatba skutočne v Hanusovi našla úrodnú pôdu. Program kultúry a kultúrnosti sa vypracoval a vybrusoval v ľútom ideovom zápase... Čím viac bolo v týchto pohnutých rokoch prejavov nekultúrnosti, klerikálnej násilnosti, zdusenej obskúrnosti, zákulisia klík, duchovnej úžiny, zaťatej fanatickej zadubenosti, kde, z mocenských pozícií, chýbala všetka dobrá vôľa k diskusii, kde povedané slovo sa vôbec nepokladalo za záväzné... kde chýbalo už iba fyzické násilie... Doba bola mimoriadne zložitá. Hanus si nemilo spomína na surovosť spoločenských spôsobov. Bol to detailný moment všeobecného zjavu spoločenského na Slovensku v tých prevratových rokoch. Nedostatok spôsobov, konštatuje autor Rozpravy o kultúrnosti. A pokračuje: Čím viac bolo v tých rokoch prejavov nekultúrnosti, klerikálnej násilnosti,... tým jasnejšie sa vynárali ideály kultúrnosti, tým naliehavejšími sa ukázali princípy kultúry... Bol čas vytvárať jasné ovzdušie pravdy, úcty a dorozumenia. Pestovať duchovné dispozície pre éru dialógu. Začítajme sa pozorne do týchto riadkov, vyňatých z Hanusovej Rozpravy o kultúrnosti. V nich môžeme zazrieť obrysy jeho neskorších takpovediac kultových diel: Človek a kultúra, Kostol ako umenie, Princíp pluralizmu. V čase, keď písal Rozpravu o kultúrnosti, už pominul ošiaľ, ktorý Slovensko zažívalo pri vzniku Slovenského štátu roku Prišiel Slovenský štát a vzápätí vypukla druhá svetová vojna. Vo svojich spomienkach

13 roku 1993 takto hodnotí prvý rok samostatného štátu:...tento rok tridsiatydeviaty, možno povedať, že boli medové týždne Slovenského štátu. Totiž ešte bol pokoj. Ešte sa dalo pracovať, štát sa mohol konsolidovať, ale žiaľbohu, veľmi krátky čas. Bože, aký je to rozdiel zakladať štát a konsolidovať štát v pokoji, a vo vojne. Aký je to rozdiel. Teraz si môžeme toto povedať... (zo zvukovej nahrávky) Prvého septembra 1941 Hitler napadol Poľsko. O rok neskôr vstúpila do vojny po boku Nemecka aj Slovenská republika. Všetko bolo zrazu inak. Aj pre Hanusa. Začínali potom už aj transporty so Židmi už aj mimo hranice Slovenska. A najviacej cez Čadcu, kde bol zase môj brat. No tak môžem povedať, že on hodne pomáhal. Veď mal predsa srdce a predsa bol správny chlap. Môj brat. Hodne pomáhal, jednak intervenoval, zakročoval, miernil alebo odovzdával odkazy, chytro, ktorí ho ešte chceli o voľačo prosiť, tým a tým odkazy, ktorí ešte zostali doma. Tak si sám spomínam, že prišiel za mnou ten už spomínaný Dežko Handelsmann z Podhradia, veľmi poriadny Žid, ale ozaj až dojímavo poriadny prišiel za mnou, aby som telefonoval svojmu bratovi, že pôjdu tí a tí, s týmto a týmto odkazom, no tak brat to vykonal. To len tak spomínam. (zo zvukovej nahrávky) V Spišskej Kapitule však profesori naďalej prednášali, bohoslovci študovali. Vojna ich naplno zasiahla až koncom roku Kapitulu obsadilo nemecké vojsko, spravilo si tam poľný lazaret. V posluchárňach bola ambulancia a operačné sály. Aj napriek tomu zimný semester pokračoval. Pred Vianocami 1944 bombardovali Prešov, ranených vozili na Kapitulu. Lazaret bol plný. Na Tri krále pochovali rektora Ferka Skyčáka. Kapitula bola oslobodená bez výstrelu. Aj keď tieto roky znamenali útlm v práci, Hanus neprestal pracovať. Krátko po vojne založil v Liptovskom Hrádku s básnikom Jankom Silanom kultúrnu revue Verbum. Po februári 1948 však všetko skončilo. Dvadsiateho júna 1948 obsadili biskupské úrady štátni zmocnenci. Kontrolovali chod biskupstiev, návštevníkov biskupov, doručovanú aj odosielanú poštu. V noci z 13. na 14. apríla 1950 bola pomocou milície a štátnej bezpečnosti zlikvidovaná rozhodujúca časť mužských kláštorov. V priebehu noci 28. apríla podvodne vzniknutý veľký sobor odhlasoval likvidáciu gréckokatolíckej cirkvi, 15. septembra bol zatknutý biskup Vojtaššák, ostatní biskupi boli internovaní. Biskupi Pavol Gojdič, Ján Vojtaššák a Michal Buzalka boli 10. januára 1951 postavení pred súd. Prokurátor Feješ obviňuje cirkev a jej predstaviteľov z takýchto zločinov: Obvinení sa takto na spoločnej základni stretli s imperialistickými podpaľačmi svetového požiaru, s veľkostatkármi, bankármi, monopolistami, špiónmi a diverzantami, s titovskými fašistami, s celým týmto odporným frontom špekulantov s ľudskou krvou, masových vrahov celých rás a národov. Na tejto základni sprisahali sa všetci obvinení proti vlastnému štátu a ľudu. Ján Vojtaššák bol odsúdený na 24 rokov odňatia slobody, pokutu 500 tisíc Kčs, prepadnutie majetku, stratu občianskych práv, biskup Michal Buzalka na doživotie, takisto aj biskup Pavol Gojdič. Spečatený bol aj osud Vysokej školy bohosloveckej v Spišskej Kapitule. Hanus posledný opustil Kapitulu. Do Učiteľského ústavu sa v septembri nasťahoval Robotnícky maturitný kurz. Hanus sa ocitol bez strechy nad hlavou. Vedel, že jeho zatknutie nedá na seba dlho čakať. Odišiel do Svätej Mary, kde bol farárom jeho priateľ Albert Kontík. Prvý pokus o jeho zatknutie nevyšiel. Príslušníci ŠtB si ho pomýlili s Albertom Kontíkom. Ten stihol Hanusa varovať. Hanus sa rok skrýval na Kysuciach, ale napokon agenti ŠtB ROK LADISLAVA HANUSA

14 ROK LADISLAVA HANUSA ho vysnorili, v septembri 1952 zatkli a previezli do Prahy, kde ho po takmer dvojročnom pobyte na samotke prokurátor obžaloval, že...jako vicerektor spišského semináře přijal bez souhlasu státních orgánu od biskupa Vojtaššáka v souvislosti se svou protistátní činností funkci tajného rektora ústavu a tak se připojil k rozvratné agentuře Vatikánu na území Československé republiky. V dňoch októbra 1954 stála pred Najvyšším súdom v Prahe skupina katolíckych intelektuálov. V procese MUDr. Rudolf Šesták a spol. bolo odsúdených dvanásť mužov a jedna žena k vysokým trestom odňatia slobody a prepadnutiu majetku. Dnes ich poznáme pod menom Kolakovičovci. Generálny prokurátor, zastúpený doktorom Davidom, žaloval absolventy vatikánské vyzvědačské školy Russicum a organizátory protistátní rozvratné organizace Rodina. Procesy päťdesiatych rokov majú mnoho spoločného vo verbálnej aj ideovej rovine. Proces s Rudolfom Šestákom a jeho spoločníkmi bol predsa len niečím výnimočný. A síce tým, že proces so Slovákmi prebiehal v Prahe pred Najvyšším súdom, z čoho vyplynulo aj záverečné poučenie. Proti tomuto rozsudku není odvolání přípustné. Päť lekárov (Rudolf Šesták, Ján Puobiš, Pavol Eichler, Anton Neuwirth, Ivan Porázik), päť kňazov (Dominik Bartosiewicz, Juraj Jendželovský, Vojtech Jenčík, Ladislav Hanus, Martin Konopa - k nim môžeme prirátať aj MUDr. Rudolfa Šestáka, SJ) a dvaja katolícki laici (Ing. Juraj Žalobín a Júlia Baníková) skončili na dlhé roky vo väzení. Ladislav Hanus, odsúdený na 16 rokov odňatia slobody bol z väzenia vo Valdiciach prepustený až v roku Poznamenávam, že s týmto procesom súviseli aj ďalšie, v ktorých boli odsúdení MUDr. Silvester Krčméry, Imrich Staríček, Vladimír Stercula, Igor Kapišinský, Jozef Šoltés, Dorota Kravjanská a ďalší. V Čechách prebehol podobný proces s českými katolíckymi intelektuálmi - Otom Mádrom, Josefom Zvěřinom, Ruženou Vackovou, Václavom Vaškom a s ďalšími kňazmi a laikmi (o. i. Vladimír Jukl). Režim takto pokračoval v nenávistnej kampani proti katolíckej cirkvi a Vatikánu s obzvlášť vytrvalým, až zanovitým nasadením. Po internácii biskupov prišiel útok na intelektuálne kruhy, a keďže veľa z nich pôsobilo v seminároch a na univerzitách, čiže medzi mládežou, režim sa obával, že sa mládež dostane pod ich vplyv. V procese Rudolf Šesták a spol. pred Najvyšším súdom ČSSR v Prahe išlo o likvidáciu duchovných a intelektuálnych centier katolíckeho v tom čase ešte sa len formujúceho disentu na Slovensku. Tým sa dá vysvetliť aj dlhodobý (13-16 rokov) pobyt vybraných osobností (Krčméry, Jukl, Hanus) z tohto a iných procesov vo väzeniach. Aký to bol proces, ako prebiehalo vyšetrovanie obvinených, o tom podáva svedectvo jeden z odsúdených, MUDr. Ivan Porázik, košický lekár. Štvrtého marca 1968 píše sťažnosť, adresovanú Slovenskej národnej rade a jej Právnej komisii pre porušenie zákona v rozsudku Najvyššieho súdu z O. i. v nej spomína skutočnosť, že Rozsudok som dodnes neobdržal a len vo výkone trestu som mohol prvý a posledný raz dňa 21. marca 1958 do jeho IX. časti nahliadnuť tam, kde sa jedná o mojej osobe. Na základe tohto zoznámenia som podal ihneď žiadosť o revíziu rozsudku... Senát doktora Jiřího Štella vtedy však nenašiel dôvod na obnovu konania. Mimochodom, aj Ladislav Hanus v roku 1976 podal sťažnosť na Krajský súd vo veci tohto procesu. Krajský súd v Košiciach, aj Najvyšší súd v Bratislave Hanusovu sťažnosť odmietol. Spomedzi dôvodov odmietnutia spomeniem aspoň jeden. Ladislav Hanus ako profesor a vicerektor bohosloveckého seminára v rokoch

15 nabádal bohoslovcov k tomu, aby neplnili uznesenia štátnych orgánov, vydané k cirkevnej otázke, a aby plnili len príkazy Vatikánu. Výsledok tejto činnosti sa prejavil v tom, že z 25 bohoslovcov, ktorých vychovával, bolo niekoľko odsúdených za protištátnu činnosť. Dr. Porázik vo svojej sťažnosti, adresovanej poslancom Slovenskej národnej rady, opisuje vyšetrovacie metódy ŠtB, uplatňované v päťdesiatych rokoch vari vo všetkých známych vyšetrovačkách, nielen v Čechách, ale i na Slovensku. Koľko razy vyrevúval (poručík Šmarda, pozn. red.) to stereotypné: Vypovídejte o své trestné činnosti! Keď som nevedel, o čo mu vlastne ide, použili sa manuálne osvieženia pamäti. Kráčal som postupne na ceste k sebazničeniu a na kraji zúfania som už hľadal spôsob úniku z tohto života, ktorý sa stal pre mňa utrpením. Raz sa podarila samovražda jednému čerstvo zatknutému kňazovi, ktorý si, neviem ako, vpašoval britvu do cely a prerezal si ňou zápästie. Vykrvácal a unikol trýzneniu týchto nadľudí. To bolo v Litoměřicích. Ďalší svedok, Júlia Baníková, odsúdená v tomto procese na štyri roky väzenia si na vyšetrovanie spomína takto: Nasledovali výsluchy dni a noci, pri ktorých sa striedali aj šiesti vyšetrujúci. Pre ďalšie odmietanie formulovaných výpovedí nasledovali nespočetné drepy a státie v kúte o hlade a smäde. Pritom vyšetrujúci provokatívne jedli citróny a pili čiernu kávu. Toto psychicky a telesne vyčerpávajúce vyšetrovanie viedlo tak ďaleko, že som močila rovno na mieste, kde som stála... na ďalšie sa vôbec nepamätám, prebrala som sa v cele... Ľudia za podmienok najhrubšieho psychického a fyzického nátlaku napokon podpísali protokoly, a to aj napriek ich vykonštruovanému a vyfabulovanému obsahu. Postupom času, píše Dr. Porázik, som stratil všetok odpor čeliť diabolskej násilnosti ľudskej zloby... Azda teraz si budeme vedieť plastickejšie predstaviť aj situáciu Ladislava Hanusa. Na Ruzyň sa dostal o štrnásť mesiacov skôr ako Dr. Porázik, čiže samotky si užil až nad hlavu, a predsa mal o voľačo ľahšiu pozíciu ako on. Bez zaváhania, zrejme presvedčený o správnosti a legitímnosti svojho konania, priznával svoju údajnú vinu v tom, že vo svojich prednáškach a rozhovoroch s bohoslovcami zámerne uvádzal, že toto pokrokové zřízení jest nepřátelsky zaměřeno proti víře a náboženství, že nutno proto bojovati proti tomuto zřízení a rozleptávat je. Vybízel bohoslovce, aby zůstali věrni cirkvi a Vatikánu, aby se z nich nestali vlastenci... (citát z obžaloby). Určite ani za vlasy pritiahnuté tézy, podľa ktorých (citujem z obžaloby)...vatikán postavil se plně na stranu západních imperialistů, s nimiž provádí záškodníckou činnost, směřující ke zničení lidově demokratického Československa... a na inom mieste dokonca, že...vatikán je špionážní centrálou, připravující spolu s americkými imperialisty třetí světovou válku... nemohol pokladať za pravdivé, a smerodajné, pretože v nich absentovala logika. Dá sa povedať, že pre vtedajšie súdnictvo ani litera zákona nebola smerodajná, že v obžalobách a výrokoch súdov bola uplatňovaná číra nenávisť, ani nie tak k osobám, ktoré stáli pred súdom, ale k tomu, čo reprezentovali a čím žili. Takmer všetci v procese odsúdení boli odtransportovaní na otrocké práce v jáchymovských baniach. Ladislavovi Hanusovi sa ušla práca na tábore Lv tzv. Veži smrti, kde sa v guľových mlynoch mlela vyťažená hornina, hlušina sa odplavovala a na roštoch zostávala čistá smolka, rádioaktívny smolinec v koncentrovanej podobe, ktorý neskôr nákladné ROK LADISLAVA HANUSA

16 ROK LADISLAVA HANUSA vlaky odvážali do Sovietskeho zväzu. O pomeroch v tábore rozpráva rektor nitrianskeho seminára sv. Gorazda Rudolf Bošnák: S Hanusom som sa stretol na jáchymovskom tábore L. Patril k najhorším táborom, tu bol mlyn na mletie uránovej rudy, koncentrované rádioaktívne žiarenie, pred ktorým nás okrem božej lásky nechránilo nič. Nebolo náhodou, že na tieto práce vyčlenili kňazov, bolo nás tam okolo 120. Veliteľstvo dávalo pozor, aby nevznikali nejaké silné priateľstvá, skupiny, tak nás z času na čas prehadzovali z tábora na tábor. Žili sme tu plnohodnotný duchovný život, boli tu osobnosti napríklad doktor Zvěřina, Hanus, doktor Bartosiewicz, profesori, ktorí prednášali po celej Európe. Ja som sa uránu zbavil až roku 1962, vtedy už bol Lacko Hanus vo Valdiciach. Ladislava Hanusa sa nedotkli amnestie pre politických väzňov v roku 1960 a Niektoré tábory boli v tých rokoch zrušené, Hanusa a aj ďalších spoluodsúdených previezli do väznice Valdice. Väznica Valdice u Jičína, známa aj ako Kartouzy, bola pôvodne kartuziánskym kláštorom, na väznicu ju zmenili za Rakúsko-Uhorska. Kláštorný chrám slúžil aj ako väzenský kostol, po roku 1950 bol prestavaný na výrobňu bižutérie. Umelecké diela boli rozkradnuté alebo zničené. Kláštorné objekty sa stali domovom asi 400 väzňom. Boli medzi nimi vzácne osobnosti biskupi, univerzitní profesori, právnici, občania ČSR. Jeden zo spoluväzňov, tajný biskup J. Ch. Korec si na Hanusov pobyt vo Valdiciach po rokoch takto spomína: Valdice. Väzenie a vo väzení dvesto kňazov. A akých! Medzi nimi vynikal Hanus. Vždy vyrovnaný a vždy profesor a mysliteľ. Ale aj človek, ktorý mal zmysel pre humor, stále vyrovnaný, stále ochotný rozdávať sa. Rovesníci s ním žartovali, doberali si ho. On mal pre humor zmysel. Karol, Vladko, nože ideme, čo budeme hlivieť, hovorieval na začiatku hodinovej prechádzky vo Valdiciach. Preberal s nimi morálku a oni potom boli vo väzení vysvätení za kňazov. Aj vo väzení čítal klasikov. Okrem modlitby stále čítal. Vo väzení napísal prvý náčrt Filozofie kultúry... Generácia Ladislava Hanusa bola jedna z najplodnejších v dejinách Cirkvi na Slovensku. Táto generácia kňazov-vzdelancov dala pre celú budúcnosť Slovenska príklad: vedeli niesť aj kríž. Neohla sa pred mocnými, zostala akosi pokorne hrdá a nepokoriteľná. Hanusa som poznal z článkov, štúdií v Kultúre, Obrode, Verbume a inde. Čítal som ako bohoslovec jeho knihy. Potom som sa s ním stretol vo väzení - vo Valdiciach. Teraz sa na chvíľu pristavím pri Valdiciach. Nedávno som totiž čítal svedectvá politických väzňov (Wolf, Gruntorád), ktorí boli väznení v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch v Minkoviciach pri Liberci. Zhodne tvrdia, že Minkovická väznica bola v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch nočnou morou všetkých politických väzňov. Väzni sa tešili, až budú za trest preradení do najťažšieho, valdického väzenia, že Valdice byly oproti Minkovicím téměř ráj. Prečo o tom hovorím? Chcem poukázať na to, že vo Valdiciach súdiac aj podľa svedectva kardinála Korca - bola, aj napriek tomu, že išlo o väzenie klasifikované ako najťažšie, iná atmosféra, iná duchovná klíma, v ktorej dozrievalo to hlboké, strom, rastúci do výšky i šírky, z ktorého dnes oberáme ovocie, bez ktorého by náš život bol poznačený duchovným hladomorom. Hanus bol z Valdíc prepustený po trinástich rokoch v roku Mária Olejníková z Ružomberka, s rodinou ktorej sa Hanus zoznámil počas svojej kaplánky v Ružomberku, a ktorá neskôr vo svojom ružomberskom byte opatrovala a skrývala rukopisy jeho prác, si takto spomína na jeho príchod: Jeho prvá cesta viedla k nám. Práve sme

17 pílili drevo na dvore. Skoro sme ho po toľkých rokoch nepoznali, taký bol zmenený. Prišiel aj s doktorom Pavlom Straussom. Ten bol pre nás vtedy ešte cudzí. Pán profesor krátko nato odišiel do Bratislavy. Býval u sestry Irmy. Zamestnal sa v Dúbravke v závode Technické sklo ako kurič. Boli tam zamestnaní piati kňazi. Preto ich pracovisko nazývali svätá kotolňa. Všetci absolvovali príslušné kurzy na obsluhu strednotlakových kotlov. Pán profesor sa neskôr presťahoval na Štrkovec, do vežiaka na jedenáste poschodie. V Bratislave sa po rokoch stretol so svojím priateľom Jozefom Kútnikom-Šmálovom, literárnym kritikom, o ktorom neskôr napíše monografiu. Spolu navštevujú Pavla Straussa v Nitre, kde sa zoznámi aj s hercom Gustávom Valachom. V Bratislave, v kotolni, dokončí knihu Princíp pluralizmu. V diele pojednáva o období netolerantnosti, totality s veľmi obmedzenou slobodou, ktorá neumožňovala dialóg medzi občanmi a predstaviteľmi moci. Objasňuje filozoficky, historicky i sociologicky otvorený pluralitný mnohonázorový systém, zároveň však upozorňuje, že pluralitná demokracia neznamená slobodu vo všetkom. Zdôrazňuje viazanosť slobody na etické normy. Vrcholným filozofickým dielom Ladislava Hanusa je monografia Človek a kultúra. Táto esej je syntézou jeho myslenia. V nej objasňuje ľudskú podstatu kultúry ako prostriedok sebadotvorenia človeka, oblasť, v ktorej človek jednotlivec uplatňuje svoje psychické danosti, čo na neho spätne pôsobí. A že takýmto spôsobom sa môže jednotlivec stať dejinotvorným spoločenským prvkom, spolupôsobiť na procese humanizácie a spiritualizácie sveta. Rukopis monografie prešiel viacerými zmenami aj formálnymi. O dôvodoch, pre ktoré sa odhodlal napísať monumentálnu monografiu Kostol ako symbol sme sa od neho dozvedeli: Chcel pokračovať v Skyčákom rozbehnutej reforme sakrálneho umenia. Išlo mu o skoncovanie s konzervatívnym historizmom, sentimentálnou gýčovitosťou, s falšou a pretvárkou, o obrodu sakrálneho umenia maliarstva, sochárstva, architektúry, o snahu spojiť náboženstvo s opravdivým umením, poučiť kňazov vo veciach výtvarného umenia, vypestovať v nich estetický cit. Poznamenávam, že tento zámer Hanus publikoval už v roku Roku 1968 bol Hanusovi povolený návrat do pastorácie. Poslali ho do dlhší čas neobsadenej fary v Kvačanoch. Tam strávil šesť rokov. V tých rokoch sa stali Sliače, fara, kde bol farárom jeho priateľ Jozef Kútnik Šmálov, centrom kultúrno - náboženského pohybu. Tam sa stretávali cirkevní a laickí predstavitelia z celého Československa - Ružena Vacková, Jozef Zvěřina, Oto Mádr, dnes arcibiskup Karel Otčenášek, Juraj Chovan, Janko Silan a ďalší. Posledné roky života prežil Ladislav Hanus u rodiny Olejníkovej v Ružomberku. Ešte roku 1987 je podmienečne odsúdený za marenie dozoru nad cirkvami na dva roky väzenia. Pomáhal miestnemu kňazovi pri spoločných spovediach. Ako osemdesiatsedemročný sa dožil návštevy pápeža v Československu, k nemu sa však nedostal, bol sklamaný. Čestný doktorát UK v Bratislave bol už iba symbolickým aktom spoločenského uznania významu jeho diela. Zomrel 7. marca 1994 v Ružomberku v dome rodiny Olejníkovej. Ale vrátim sa k môjmu konštatovaniu, že najmä dnes je odkaz Ladislava Hanusa aktuálnejší ako v dobe, keď jeho dielo poznali len nemnohí priatelia. Mňa osobne fascinovalo najmä to, že napriek takmer polstoročnej spoločenskej i odbornej izolácii, vrátane trinásťročného väznenia, aj pod nepretržitým dohľadom ŠtB a jej pomocníkov, Hanusov tvorivý duch nezaháľal. Pavol Strauss, Hanusov priateľ, sa v tých časoch ponoril do ticha meditácie. Na ROK LADISLAVA HANUSA

18 ROK LADISLAVA HANUSA O R počiatku bolo ticho. Všetko, čo robí život veľkým, je z ticha... Povedané a napísané - je zväčša hlúposť a úbohosť. To najmúdrejšie zostáva nevypovedané... Slovo je len krásne zlyhanie našich duší. Pri tejto príležitosti len okrajovo pripomínam masívnu účasť našich inžinierov ľudských duší na inštalácii komunistickej moci. V súčasnosti, ako konštatuje politológ Paul Lendvay, do krajín strednej a východnej Európy sa vracia nacionalizmus. Etnické čistky a masové hroby svetu v závere XX. storočia pripomenuli jeho odvrátenú tvár. Hanus to predvídal a varoval nás. Koľkou hodnotou je národ, koľké požehnanie prináša, skusujeme na sebe... Ale nacionalizmus... je i nebezpečenstvo. Národné povedomie prepína v subjektívnu pýchu, vo vedomie jedinečnosti... Nacionalizmus je najpažravejšia sila nového veku...veľká eruptívna, zápalná, sugestívna moc... Skúsili sme jeho požehnanie, ale na vlastnej koži sme skúsili aj pliagu šovinizmu. ( Rozprava o kultúrnosti ). A na inom mieste (v diele Princíp pluralizmu ) k téme dodáva:...dokázala sa pravda: keď niektorá idea dosiahne kult deifikácie, tým samým sa odmocní a začína cestu úpadku...

19 Hanus vedel o nás viac, než ktokoľvek v jeho i v našich časoch:...orientácia slovenského človeka... príliš dlho viazla v neusmernenej pudovosti a živelnosti. Rozumom nekontrolovaná živelnosť ešte vždy zasahuje aj do nášho intelektuálneho života... vedúca moc myšlienky chce sa nahradiť duchovným násilím... V ovzduší je priveľa negatívnych činiteľov, hlušiacich jemnú priesadu kultúrnosti... ( Rozprava o kultúrnosti ). Potrebovali by sme generáciu, o ktorej už spomínaný J. Ch. Korec hovorí, že bola jednou z najplodnejších v dejinách Cirkvi na Slovensku. Boli vzdelaní, pracovití, tvoriví... vedeli niesť aj kríž... A Hanus ako keby mu odpovedal: Ťažšie ako chlebová núdza dolieha na nás duchovná núdza... to najťažšie v tomto našom čase je nedostatok osôb, nedostatok vedúcich osobností. Nie konflikty, akokoľvek ťažké, sú tie najväčšie pohromy. Ale to, že nemáme osobnosti veľkého formátu. To sú Hanusove slová, vyslovené krátko pred jeho odchodom na večnosť. Hanus nás však učí trpezlivosti v nádeji. V duchovnom živote je to podobne ako v prírode: organické rastie pomaly, vyžaduje veľa trpezlivosti, odovzdanosti vo vyššiu vôľu. Nič sa nepreskočí, ale pomaly sa musí svedomito prekonávať každý stupeň. Ale duch je slobodný. Pri tom všetkom je nezávislý od prírodných podmienok. Môže vyhúknuť v krásnu formu hockde, v každom kúte ľudskom, zväčša tam, kde by sme to najmenej čakali... ( Rozprava o kultúrnosti ). Hanusovo obdivuhodné dielo preskočilo polstoročie a má šancu osloviť aj najmladšiu generáciu, občana i politickú garnitúru volaním po dialógu a pluralizme. Hanusova generácia sa nasycovala Európou a Európou sýtili i nás. Táto generácia vie, že zmysel kultúry (stabilizovanie, zduchovnenie, humanizovanie) je vlastne generačnou úlohou zvládnutia sveta a návratu k sebe... ( Človek a kultúra ). Európa bola blízko, priam na dosah ruky. Ale nie pre dve generácie dvadsiateho storočia. Celý svoj dospelý vek sme prežili za zadrôtovanými hranicami. Poučili sme sa, že premena spoločnosti sa nedá dosiahnuť nijakými dekrétmi, ale kultúrou, ktorá sa rodí vo vnútri človeka. Že hlboká zmena je výsledkom pôsobenia lásky a nie ideológie. Že arogancia je opakom lásky a prejavom nekultúrnosti. Poznali sme aj z príkladu Hanusovho života, že autentická kresťanská kultúra je kultúrou mučeníkov (kardinál Poupard). Dnes je zrejmé, že Hanus a jeho generácia boli pri tom, keď sa v Európe kládli základy nového humanizmu, že ešte aj teraz, už odpočívajúci v hrobe po bojoch a na ceste do večnosti, skrze svoje dielo je ešte stále spolutvorcom humanizmu nového storočia, humanizmu kresťanského, jeho príbehov, odohrávajúcich sa na javiskách smrti a zmŕtvychvstania človeka a ľudstva ROK LADISLAVA HANUSA

20 ROK LADISLAVA HANUSA PROF. LADISLAV HANUS V SPOMIENKACH: OTEC - SPOLUBRAT - PROFESOR JOZEF JARAB Necítim sa byť povolaným zhodnotiť v tejto spomienke život a dielo pána prof. ThDr. Ladislava Hanusa, ale rád by som vydal svedectvo času desaťročí, cez ktoré som mohol zdieľať jeho blízkosť: otcovstvo, kňazské priateľstvo i jeho pedagogické majstrovstvo. Keď som sa ako malý školák a potom študent na strednej škole prehrabával na povale rodného domu, či lepšie povedané z povaly dolu donesených časopisoch (Posol Božského Srdca, Svätá rodina, Priateľ dietok, Verbum, Obroda), ktoré v päťdesiatych rokoch minulého storočia v kresťanských rodinách nahrádzali nedostatok náboženskej literatúry, objavoval som v týchto časopisoch často meno Ladislav Hanus. Pýtal som sa na neho svojich rodičov, a keďže moje rodisko (Bijacovce) je blízko Spišskej Kapituly, v pamäti mojich rodičov bolo toto meno veľmi živé. Ako študent na strednej škole som sa s menom prof. Hanusa častejšie stretol aj na bijacovskej fare, kde bol vtedy kňazom vdp. Anton Tholt, jeden z absolventov posledných ročníkov seminára v Spišskej Kapitule pred jeho zlikvidovaním, ktorý mal samozrejme veľmi živé spomienky na Hanusovo pedagogické pôsobenie na Kapitule. S pánom farárom Tholtom sa neskôr stretávali mnohí kňazi, ktorí boli tajne vysvätení v roku 1950 v Rožňave. Aj v ich spoločenstve, do ktorého ma neskôr ako čerstvého bohoslovca prijali, sa veľmi často meno pána prof. Hanusa spomínalo, hoci v tých rokoch ( ) bol pán prof. Hanus ešte vo väzení. Živo si však spomínam na moje prvé stretnutie s profesorom Hanusom, ktoré sa uskutočnilo v Bratislave. Keď som nastúpil v septembri roku 1965 do kňazského seminára, jeho práve prepustili z väzenia. Zamestnal sa ako kurič v závode Technické sklo v Dúbravke, ktorá vtedy bola jednou z miestnych častí Bratislavy. Môj duktor v prvom ročníku vdp. Vincent Dorník mi jednu nedeľu povedal: Ak sa chceš stretnúť s pánom prof. Hanusom, počkaj na mňa po omši. A tak sa naše prvé stretnutie odohralo v Dóme sv. Martina. Bol to pre mňa objav, keď som sa dozvedel, že ten človek v kabáte, ktorý sedí v lavici pri sakristii spolu s jeho bývalým žiakom našim kňazským spolubratom vdp. Michalom Pačnárom, je pán prof. Hanus. Potešilo ho, keď sa dozvedel, že patrím medzi tých pár bohoslovcov, ktorí v seminári zastupujú spišskú diecézu. Hneď po prvom stretnutí sa v každom z nás veľmi rýchlo zorientoval a stačilo pár jeho slov, aby nás povzbudil v našej službe Cirkvi. Stretával som sa potom s ním takmer každú nedeľu, chodievali sme spolu na prechádzky na korzo a po ošarpaných uličkách bratislavského Podhradia. Rozoberal s nami teologické otázky tak, že sme získali oveľa širší pohľad i na život, ale aj na mnohé súvislosti. Fascinovalo ma najmä to, že nerezignoval. Väzenie ho nezlomilo, práve naopak mal veľké plány a často aj nás povzbudzoval slovami: Nebojte sa. Za tri roky, čo žil v Bratislave, významným spôsobom ovplyvnil aj akademickú obec a umelecké špičky v Bratislave majstra G. Valacha, ale aj V. Hložníka, A. Trizuljaka a ďalších.

21 V roku 1968 mohol nastúpiť do pastorácie a stáva sa správcom farnosti v Kvačanoch ( ) a potom neskoršie v Hybiach ( ). V týchto rokoch sa stáva patriarchálnym typom Spišskej diecézy, jedným zo vzácnych kňazských osobností, ktoré mala Spišská diecéza aj v tých pre Cirkev ťažkých rokoch osobností akými boli Mons. Viktor Trstenský, dekan Pavol Matis, kanonik Jozef Vojtas, Jozef Kútnik - Šmálov, Janko Kováč, Štefan Hatala, básnik Janko Silan. Prof. Hanus, rovnako ako ostatní kňazi, ktorí sa vrátili do pastorácie po dlhoročnom väzení, a pri spomienke na obetu otca biskupa Jána Vojtaššáka, priniesli do diecézy najvznešenejšiu devízu príkladu vlastnej obety za vieru a Božie požehnanie, ktoré bolo ochrannou známkou života Spišského biskupstva v tých rokoch. To, čo sme vtedy mohli žiť, a dovolím si povedať aj dnes žijeme, je vyobetovaný priestor života Cirkvi, vyobetovaný mnohými rokmi väzenia našich kňazských spolubratov, ale aj ostatných rehoľníkov, rehoľníčok a veriacich z územia našej diecézy. Považujem za veľký dar mojej kňazskej generácii, ktorá po roku 1968 vstupovala do kňazského života Spišskej diecézy, že prišla práve do takéhoto prostredia bratského ovzdušia aktivít a budovania náboženského života, kde práve Hanusov pohľad na kultúru a kultúrnosť vo všetkých vzťahoch bol veľmi dôležitý. Vnímam to ako veľký príspevok jeho duchovného otcovstva. Toto jeho otcovstvo sa naplno prejavilo aj v tom, že sám inicioval naše prvé stretnutia, a ak mu to čas dovolil, rád sa ich i neskôr sám zúčastňoval. A cez ďalšieho kňaza z mojej kňazskej generácie, Mons. Jána Magu a okolo Hanusom podnieteného časopisu Orientácia, ktorý bol jedným z najdlhšie vydávaných samizdatových časopisov u nás, sa formovala aj naša prvá študijná skupina. Uvediem aj ďalšiu skutočnosť, ktorá svedčí o tom, že sme sa o otcovstvo a patriarchálnu rozhľadenosť pána prof. Hanusa mohli oprieť aj vo chvíľach, ktoré boli kritické pre život diecézy. Takou vskutku kritickou chvíľou bol aj 18. september 1973, keď vo veku 58 rokov náhle zomiera ThDr. Jozef Ligoš, spišský ordinár. Jeho smrť šokovala diecézu, pretože odišiel zo života náhle a takpovediac v plnom životnom rozbehu. V diecéze sme si dávali otázku, čo bude s nami ďalej. Vo vzťahu komunistického štátu k Cirkvi v tých rokoch už vládla tuhá normalizačná politika a Spišská diecéza mala za sebou skúsenosť z 18-ročného obsadenia biskupského stolca Andrejom Schefferom, ktorého po uväznení biskupa Jána Vojtaššáka v roku 1950, bola kapitula donútená zvoliť za kapitulného vikára. Banskobystrický biskup Mons. Jozef Feranec na základe svojich právomocí vymenoval za nového spišského ordinára Mons. Štefana Garaja. Pre mnohých vyvstala otázka, ako ho prijme kňazstvo diecézy. Patriarchálna charizma prof. Hanusa vtedy zavelila: Ak chceme v diecéze niečo robiť i v týchto obmedzených podmienkach štátneho dozoru, musíme ordinára podržať. Ako ukázali budúce roky v Spišskej diecéze, táto veta bola požehnaním. Keď som v apríli 1974 prišiel na Spišskú kapitulu za tajomníka biskupského úradu, rovnako cenné rady o potrebe spolupráce so svojim ordinárom poskytol pán prof. Hanus aj mne. Práve denné spoločenstvo s Mons. Štefanom Garajom a Jankom Magom, ktorý bol vtedy v Spišskom Podhradí kaplánom a neskoršie v Poľanovciach správcom farnosti, spolu s pôsobením a otcovskými radami prof. Hanusa, nám umožnili i kontakty na ľudí tzv. tajnej Cirkvi, Dr. Silvestra Krčméryho, Dr. Vladimíra Jukla, Pavla Čarnogurského, jeho syna Dr. Jána Čarnogurského, Dr. Františka Mikloška, ale aj na české a moravské zázemie okolo biskupa Mons. Karla Očenáška, prof. Josefa Zvěřinu, Dr. Otta Mádra, Václava Malého ROK LADISLAVA HANUSA

22 ROK LADISLAVA HANUSA a ďalších. Tak sme mohli v diecéze pripraviť oslavu spomienku na 200-ročné trvanie Spišskej diecézy, ktoré pripadlo na 13. marec Pri spomienke, ktorá sa za veľkej účasti kňazov a veriacich uskutočnila 14. marca 1976 v katedrále sv. Martina i v aule biskupskej rezidencie, a to napriek zákazu Sekretariátu pre veci cirkevné na Ministerstve kultúry SSR, veľkú dávku odvahy ukázal práve ordinár Mons. Štefan Garaj. Známa postava hrůzovlády cirkevnej politiky na Slovensku Dr. Karol Homola, prednosta Sekretariátu pre veci cirkevné Ministerstva kultúry SSR, plný zlosti, pred kňazmi, ktorí zaplnili aulu, povedal: Tu cítiť Vojtaššákovho ducha. A mal pravdu. Od roku 1973 okolo Orientácie rastie spoločenstvo hlavne mladých kňazov, ktorí potom utvorili študijný krúžok tzv. podzemnej univerzity, na ktorej sme sa pod vedením prof. Hanusa a rovnako za účinnej pomoci pána prof. Dr. Jozefa Zvěřinu vzdelávali a prehlbovali si teologické vedomosti. Orientácia sa tak stala neoficiálnou tribúnou tejto podzemnej univerzity. Mesačne sme sa aspoň raz na jeden dva dni stretávali na rôznych miestach, kde okrem duchovného programu a spoločnej modlitby bol ponechaný veľký priestor pre ďalšie vlastné vzdelávanie. Podnecoval nás k tomu i pán prof. Hanus, ale aj sami sme si dávali záväzok, aby sme sa obohacovali čítaním literatúry i tým, čo sami vytvoríme. Známa bola Hanusova veta, aby sme sa prejavili, či už vlastnou tvorbou, alebo prekladmi. Treba však povedať, že podstatnú časť textov do Orientácie pripravil práve prof. Hanus, len v menšej miere ďalší autori, ako o tom svedčí prehľad publikovaných materiálov v rokoch 1973 až Orientácia uverejňovala na pokračovanie jeho diela, ktoré potom knižne vyšli vo vydavateľstve Lúč. Boli sme veľmi milo prekvapení, keď v Kanade, v Galte vyšla v roku 1984 jeho kniha Spomienky na Ferka Skyčáka. V Orientácii okrem iných textov vychádzalo aj jedno z kľúčových diel profesora Hanusa Romano Gaurdini. Mysliteľ a pedagóg storočia. Knižne vyšlo v Lúči v roku V roku 1982 pán prof. Hanus veľmi účinne podporil vznik Scholy cantorum kňazov Spišskej diecézy pod vedením pátra prof. Štefana Olosa, SDB. Náš kňazský spevokol mal okolo členov a účinkoval hlavne pri kňazských pohreboch a na liturgických slávnostiach diecézy v katedrále Sv. Martina. Popri rekolekciách, na ktorých skoro vždy bol prítomný štátny dozor (cirkevný tajomník ONV), to bola ďalšia príležitosť, a tentoraz bez dohliadajúceho oka štátu, na výmenu pastoračných skúseností, odovzdávanie informácií, materiálu o živote Cirkvi, informácií o živote jej umlčanej časti, a to najmä zo skupiny okolo tajného biskupa, neskoršieho kardinála Jána Chryzostoma Korca. O duchovnej blízkosti pána prof. Hanusa a otca kardinála Korca môže vydať najlepšie svedectvo kardinál Korec, mne ale dovoľte spomenúť jednu milú udalosť, o ktorej píše Ján Chryzostom Korec v knihe Od barbarskej noci na slobode. Dňa 18. mája 1986 dostal biskup Ján Chryzostom Korec spolu s ostatnými ocenenými čestný doktorát práv na Univerzite Notre Dame v Indiane, v USA ako prejav úcty opravdivému vzoru kresťanskej odvahy v otázkach ľudských práv. Keďže vo vtedajších pomeroch bolo vylúčené, aby biskup Korec mohol odcestovať na slávnostnú promóciu do USA, v septembri 1986, z popudu pána prof. Hanusa, ktorý vyhlásil, že taká záležitosť nemôže byť v našom slovenskom priestore života Cirkvi zabudnutá, sme na fare v Spišskom Bystrom usporiadali aspoň malú domácu slávnosť promócie Korcovho čestného doktorátu. Slávnostnú promočnú laudáciu pred asi tridsiatimi kňazmi zo Spišskej diecézy, ale aj z celého Slovenska pred-

23 niesol prof. Ladislav Hanus. Vyzdvihol v nej prínos biskupa tajnej Cirkvi Jána Chryzostoma Korca pre Slovensko, pre teologickú vedu, život Cirkvi, ale hlavne zvýraznil náš prejav úcty k opravdivému vzoru kresťanskej odvahy v otázkach ľudských práv tohto biskupa v montérkach. Nového čestného doktora práv vtedy pozdravil i spišský ordinár Mons. Štefan Garaj. Aspoň na malú chvíľu a na malom kúsku zeme sme boli vtedy veľmi slobodní. A práve na podobných podujatiach, na rôznych miestach a v rôznych priestoroch sme boli veľmi vďační za túto otcovskú charizmu pána prof. Hanusa. O kňazstve a spolubratstve prof. Hanusa sa mi žiada niečo povedať napriek, či práve preto, čo bolo vyššie povedané o jeho otcovstve, podať svedectvo o tom, aké je jeho kňazské miesto v dejinách Spišskej diecézy i Slovenska. Od počiatku, tak ako ho poznali predo mnou moji starší kňazskí spolubratia, bol vždy aj nám mladším, blízkym kňazským spolubratom. Svedčia o tom mnohé moje osobné zážitky a spomienky. Dovoľte mi spomenúť aspoň niektoré: jeho tiché zaradenie napriek jeho intelektuálnej výške, do života aj malých spoločenstiev (vedel viesť vysokú teologickú diskusiu aj s dvoma rehoľnicami), ako aj celej diecézy. Schopnosť a ochota odovzdať všetko zo seba v prospech druhých ukazujú na najkrajšiu podstatu kňazstva, jeho ontologický základ, ako ho vnímal pán profesor. A tak sa s nami naozaj ako spolubrat delil o všetko. Spolu s nami slávil svätú omšu, koncelebroval. Bolo dojímavé, hlavne v posledných rokoch, keď som mohol jeho život zblízka pozorovať na fare v Batizovciach u spolubrata Janka Magu, či keď celebroval sestričkám, alebo už len v byte, keď celebroval sediac za stolom, ako prežíva svoje kňazstvo. Bol nám veľkým vzorom v prežívaní svojej kňazskej identity a svojej kňazskej hĺbky. A bolo zaujímavé, ako nás povzbudzoval ku kňazskému spoločenstvu, ku stretnutiam, v ktorých vždy viedol rozpravu aj smerom k intelektuálnemu a duchovnému pookriatiu. Jeho spolupatričnosť s nami sa prejavila v jednom prípade zvláštnym spôsobom. V roku 1987, 26. februára, presne v deň jeho osemdesiatych narodenín, bol na Okresnom súde v Liptovskom Mikuláši proti nemu vedený proces za to, že krátko predtým vypomáhal pri vysluhovaní sviatosti zmierenia práve v Batizovciach pod Tatrami. Bol súdený preto, lebo maril dozor štátu nad cirkvami ako znela oficiálna obžaloba. Bolo nádherné sledovať nás kňazov, ktorí sme ho vtedy prišli povzbudiť do súdnej siene, ale rovnako pozorovať rozpačitosť predstaviteľov štátnej moci súdu, keď pán profesor Hanus v tej typickej súdnej klietke stál pokojne pred porotou a na úvod povedal: Stojím tu na svoje 80. narodeniny a moje rodné mesto ma súdi. Čím viac pánovi prof. Hanusovi pribúdali roky a hlásili sa zdravotné problémy, tým viac vynikala jeho charizma kňazstva. Bolo to po roku 1980, keď počas pobytov na batizovskej fare nahrával svoje spomienky, ktoré práve teraz vyšli pod názvom Pamäti svedka storočia vo vydavateľstve Lúč. Pán profesor vždy potreboval spolubesedníka. Najčastejšie mu poslúžil domáci pán Janko Maga, potom sestričky a niekedy aj ja. Tak som sedel pri rozprávaní o okolnostiach a udalostiach počas jeho skrývania sa po roku 1950 na Kysuciach. Rovnako, keď rozprával o rokoch väzenia, o tom ako tam prežíval svoje kňazstvo, ale i bratstvo ostatných väznených kňazov spolubratov. Dňa 5. marca 1992 k jeho 85. narodeninám, mu Univerzita Komenského udelila čestný doktorát filozofie. Chcem aj na tomto mieste vysloviť slová vďaky vtedajšiemu vedeniu UK v Bratislave a jeho rektorovi prof. MUDr. Jurajovi Švecovi, ale aj vtedajším predstaviteľom ROK LADISLAVA HANUSA

24 24 štátu, RNDr. Františkovi Mikloškovi, predsedovi SNR a JUDr. Jánovi Čarnogurskému, predsedovi vlády SR za ich úctu k životu a dielu prof. Hanusa. Mal som tú česť sprevádzať pána profesora počas celého promočného obradu, ale aj mimo oficialít spolu s Jankom Magom a sestričkou. Ujova ako sme ho na konci života už familiárne volali skromnosť oslovovala všetkých. Na slávnostnej večeri v úzkom kruhu vo vládnom Bôriku, keď mal na tanieri sviečkovú s knedlíkmi, svojou prosbou o kúsok chleba vytočil vládnych čašníkov. Svoju prosbu ticho zdôvodnil tým, že on ku všetkému je chlieb... Je veľa vzácnych spomienok na bratské stretnutia na rôznych farách. Za všetky tieto spomienky uvediem tú pre mňa najemotívnejšiu, spomienku na deň jeho skonu 7. marca 1994 v Ružomberku. 4. januára 1994 vymenoval Svätý otec Ján Pavol II. pána prof. Ladislava Hanusa za pápežského preláta apoštolského protonotára. Keďže sme vedeli, že zdravotný stav pána profesora je veľmi vážny, z poverenia diecézneho biskupa Mons. Františka Tondru vybral sa pomocný biskup Mons. Andrej Imrich a spolu s ním som šiel aj ja, aby sme pánu profesorovi odovzdali menovací dekrét Svätého otca. Ležal už na svojej smrteľnej posteli. Vnímal nás a my sme boli svedkami ako aj toto veľké dobrodenie a zároveň požehnanie Svätého otca prijímal v posledných chvíľach svojho života. Po našom odchode ukončil svoju pozemskú púť. Nekrológ o ňom napísal jeden z jeho najbližších, Mons. Ján Maga. V čase, keď pán prof. Hanus písal riadky do reedície svojej Rozpravy o kultúrnosti ( s.5) a volal v nich po osobnostiach, s pocitom pokory jemu vlastnej tak, ako sme ho poznali, určite sa neradil k nim. Aj keď vedel, ako sú potrebné v celej šírke života. Je dobré, že i toto jeho jubileum aj v rámci programu UNESCO právom zaradilo osobnosť pána prof. Hanusa do pomyselného panteónu osobností dejín ľudstva s vďakou za ochotu urobiť povestný amstrongovský...malý krok človeka, ale veľký krok ľudstva. A nám ostáva povinnosť si pripomenúť, že sme mohli žiť vedľa takýchto osobností, alebo ako to rád vyjadrujem: Šťastná generácia, ktorá sa mohla dotýkať svätých! ROK LADISLAVA HANUSA

25 NÁVRAT VEĽKÉHO MYSLITEĽA MILAN HAMADA Profesor Dr. Ladislav Hanus patrí medzi významné osobnosti slovenskej kultúry 20. storočia. Ako katolícky kňaz a teológ zasiahol do viacerých oblastí humanitných vied, do dejín výtvarného umenia a do literatúry. Nežičlivosťou politických pomerov po roku 1948 sa jeho verejné vedecké a literárne pôsobenie zúžilo prakticky na jedno desaťročie ( ). Na začiatku päťdesiatych rokov bol zbavený nielen slobody vedeckej práce a verejného pôsobenia, ale aj občianskej a ľudskej slobody. Patril medzi prvých väzňov svedomia, odsúdených za svoje presvedčenie. Doba Hanusovho pôsobenia, t.j. štyridsiate roky, bola veľmi zložitá. Nejeden slovenský kultúrny pracovník, spisovateľ, filozof dal sa do služieb antihumánnej a antidemokratickej ideológie národného socializmu fašistickej proveniencie, a to najčastejšie z naivity, pod vplyvom rôznych ilúzií o možnosti dokonštituovania slovenského národa v samostatnom štáte. Do týchto krážov dostala sa celá kultúra, aj katolícka cirkev a nebolo ľahké sa v takejto neprehľadnej situácii správne orientovať. A predsa sa tu popri, či vlastne takmer proti ideologicky obmedzeným mysliteľom a predstaviteľom kultúry typu Štefana Polakoviča, Stanislava Mečiara a iných formovali myslitelia, ktorí sa nedali pohltiť zjednodušujúcou a služobnou ideologickou inštrukciou, ale budovali svoje myslenie ako autonómnu inštitúciu, ktorá neslúži nijakej politickej a ideologickej doktríne. Medzi takýchto mysliteľov patril aj profesor Hanus. Svojou nemalou účasťou na rozpracúvaní teologicko-filozofickej koncepcie kresťanského humanizmu a personalizmu rozvíjal myslenie, ktoré tvorilo potrebný korektív oficiálnej ideológie. Vďaka rozpracúvaniu koncepcie kresťanského humanizmu a filozofického personalizmu dochádzalo vo vtedajšej kultúre ku koncepčnej diferenciácii aj v časti oficiálnej kultúry. Kým spomenutí Polakovič a Mečiar sa stali časťou svojho diela ideologickými apologétmi politického režimu (oslavovateľmi Hitlera, deformovateľmi našej kultúrnej tradície pre politické ciele), Ladislav Hanus, Jozef Kútnik-Šmálov, Štefan Hatala a ďalší sa neraz nevyhýbali ani priamej kritike politického režimu a oficiálnej ideológie. Napríklad J. Kútnik-Šmálov zaujal kritický postoj k dielu Štefana Polakoviča Slovenský národný socializmus (1941), keď mu vyčítal rétoricko-frázistický až vulgárny žurnalizmus, ktorý podľa Kútnika vedie ku generalizujúcim názorom, nepodloženým nijakými argumentmi a k politickej aktivite bez hlbokého teoretického zdôvodnenia. Proti vtedajšej kultúrno-politickej praxi podriaďujúcej kultúru politike a redukujúcej jej mnohostrannosť (Hanus používal termín pluralita) obhajovali spomenutí myslitelia princíp relatívnej samostatnosti kultúry s jej vlastným poslaním a osobitnou zákonitosťou. Katolicita, ktorá znamená univerzálnosť, ako svetonázorová základňa si žiada podľa týchto mysliteľov mnohostrannosť, pluralitu. V úsilí zaviesť do kultúry iba jednu ideovú orientáciu vidia jej likvidáciu. Na to, že toto tvrdenie má axiomatickú platnosť, prišla svetová humanistika, konkrétne semiotika a kulturológia až o niekoľko desaťročí (J. M. Lotman) ROK LADISLAVA HANUSA

26 26 Ladislav Hanus sústredil svoj vedecký záujem práve na otázky filozofie kultúry. Svojimi esejami Rozprava o kultúrnosti (1943), Rozhľadenie (1943), Všeobecné kresťanstvo (1944) a iné, akoby anticipoval filozoficko-antropologické ponímanie kultúry. Vidno to najmä na prácach, ktoré autor napísal po prepustení z väzenia a ktoré nadväzujú na eseje vydané v štyridsiatich rokoch. Ide o Filozofiu kultúry (1969) a Človek a kultúra (1972). Tieto i ďalšie práce postupne vychádzajú knižne vo vydavateľstve Lúč. Práve v nich sa Hanus predstavuje ako originálny mysliteľ v oblasti filozofie kultúry. Lenže už na základe publikovaných esejí, ku ktorým sa pripájajú aj jeho umenovedné a literárnovedné práce, ako aj prekladateľská činnosť, sa ukazuje, že máme do činenia s originálnym teológom a mysliteľom. Do dejín výtvarného umenia prispel esejami o sakrálnom umení, filozoficko-teologický charakter majú eseje o Dostojevskom, v ktorých nadviazal na náboženských mysliteľov Loského, Berďajeva a Merežkovského. Mimoriadne významný je jeho preklad Rilkeho románu Zápisky Malteho Lauridsa Briggeho (1941), ktorý zasiahol aj do formovania súčasnej slovenskej prózy D. Tatarku a ďalších. Pre myšlienkovú charakteristiku Hanusovej teologicko-filozofickej orientácie nie je zanedbateľné, že hľadá podnety u takých filozofov a teológov, ako sú Maritain a Romano Guardini, nezávislý teológ, ktorému fašistický režim nacistického Nemecka znemožnil pracovať. Tak ako zasa totalitný komunistický systém znemožnil Hanusovi nielen pracovať, ale takmer aj žiť. Dovolím si povedať, že Hanusovo teologicko-filozofické myslenie sa postupne menilo na polemiku s ideológiou národného socializmu a fašizmu. Toho dôkazom je skutočnosť, že pokiaľ ide o kresťanstvo, vracia sa k predkonštantínovskému ponímaniu kresťanstva a náboženstva, keď postuluje, že kresťanstvo má zachovávať odstup od každej politickej moci a štátu. Jedine tak si môže zachovať svoju všeobecnosť, univerzálnosť. O národe vyslovuje myšlienky s trvalou platnosťou aj pre súčasnú situáciu. Národ nie je totiž jediným, ani nie najvyšším cieľom človeka. Je cestou, smerom k vlastnému a najvyššiemu, k poslednému bytostnému dovŕšeniu človeka, ku spaseniu. Vierou sa národ povýši, posvätí, ale aj prekoná. Na inom mieste hovorí, že národ, veľká prirodzená hodnota, zasluhujúca si úctu, službu, obetu, od počiatku je v najbližšom nebezpečenstve prekročiť svoje hranice. Nebuduje totiž len na mravnom poznaní jednoty, ale aj na pudovom precítení krvnej príbuznosti. Krv bola a je čudná šťava. Láska k svojeti nosí nebezpečenstvo pažravej sebeckosti. Jej odpor voči nepriateľom ľahko zblčí v hluchú nenávisť. Nič iné tak nezúži pohľad a úsudok ako práve takáto nenávisť. Šovinizmus drží svoju masu v nízkom otroctve. Krvou stúpa pocit moci ako hladina, ktorá dostúpi istý okraj, aby zatopila všetko navôkol, aby pohltila ostatné pospolitosti, aby sa dvíhala pohlcovaním ľudstiev ako hrubého cudzieho materiálu na svoje vlastné zveľadenie. A preto kresťanstvo je na to, aby postrehlo nebezpečenstvo krvi, i keby sa chýlilo pod kresťanským rúchom. Je strážcom prirodzených práv proti akýmkoľvek prehmatom. O vzťahu kresťanstva ku štátu hovorí, že kresťanstvo sa nestotožňuje s nijakou štátnou formou, ale pre vyspelých občanov však uznáva prednosti a pružnosť demokratickej štátnej formy, ktorá máva rozličné varianty. Ba nevyhýba sa ani kritike samých členov kléru, pre ktorých je politika pokušením, pretože sú chtiví moci, chtiví prenášať duchovnú autoritu, ktorú majú svojim kňazstvom na duchovnom poli, aj na pole profánne. O politike totiž ROK LADISLAVA HANUSA

27 hovorí, že sa rada vymyká vyšším formám poctivosti, slušnosti a spravodlivosti, pričom sa rada odvoláva výlučne na svoje metódy, ktoré nemajú do činenia s tamtými normami. Zaoberá sa aj vzťahom kresťanstva k triednemu ponímaniu spoločnosti. Keďže trieda v súvekom pojatí nie je ani organickou funkčnou časťou spoločnosti, ale je to skupina nepriateľsky sa oddeľujúca od celku a stavajúca sa proti celku, rozráža ľudstvo na dva nepriateľské tábory a ako časť sa snaží mechanickým princípom ovládnuť celok. Tak sa stáva, že jednotu neutvorí múdrym vyvážením a sňatím mnohosti, len násilným zrušením mnohosti. Mechanický princíp protikladu, t.j. princíp triedneho boja, teda nie je podľa Hanusa spôsobilý princíp na trvalú organizáciu ľudstva. Kresťanstvo slúži celému ľudstvu, takému, aké je a aké má byť podľa vôle Stvoriteľovej. Je zásadne na stanovisku organickosti, pod ktorou rozumie jednotu v rozmanitosti. Uznáva dôležitosť jednotlivých členov na ich mieste. Nechce ich zrušovať, potlačovať, ich funkciu nahradiť inou, hoci aj vyššou. Nijaké potlačovanie prirodzeného činiteľa sa nezaobíde bez násilia a bez škody, napokon aj pre samého rušiteľa. Kresťanstvo nedovolí časti vymknúť sa a vyhúknuť v obludnú absolútnu veličinu, a preto je aj jediným strážcom a ručiteľom organickej celistvosti ľudstva. Práve ono prišlo s evanjeliom rovnosti, zásadnej rovnosti medzi človekom a človekom. Pokiaľ ide o vzťah kresťanstva a kultúry, zastáva stanovisko nepovyšovať ani kultúru na najvyššiu hodnotu, na úplne autonómny, od nijakého iného poriadku nezávislý svet. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že kresťanské náboženstvo charakterizuje ako náboženstvo kríža, religio crucis; tým sa približuje k protestantizmu, čiže vykonáva akýsi ekumenický pohyb, ktorý je charakteristický pre teologické myslenie Guardiniho. Na základe takto ponímaného kresťanstva dospieva k názoru, že sa ono nestotožňuje so žiadnou kultúrou, aj keď v európskom okruhu vytvorilo najvyššiu kultúru, nestotožňuje sa ani s nijakou filozofickou školou, ba ani s nijakým teologickým systémom. V znamení onoho religio crucis, náboženstva kríža, hovorí opäť v súlade aj s protestantským ponímaním, že kresťanstvo nevstúpilo na svet ako kultúrna náuka, aby zaimponovalo vtedajšej výške ducha, alebo aby si získalo prívržencov predovšetkým medzi súčasnými vzdelancami. Naopak, vystúpilo v znamení nepatrnosti. Ničím nezavážiť pred kritériami sveta, hoci už v jeho začiatkoch väzili všetky zárodky najvyššej kultúrnosti. Kresťanstvo vystúpilo, aby vykonalo vo svete svoje nadprirodzené poslanie, aby nadviazalo spojenie medzi ľudstvom a Bohom, živé a osobné spojenie medzi človekom a osobným Bohom. Ten, kto pozná modernú teológiu, napríklad Romana Gaurdiniho, ale aj povedzme protestantského teológa Paula Tillicha, nemôže nevidieť u Hanusa inšpiráciu týmito teologickými konceptmi, zameranými na predkonštantínovské kresťanstvo, t.j. na kresťanské náboženstvo, ktoré nie je nástrojom nejakého štátu, národa, politiky, strán a kultúry. Naopak ide im o kresťanstvo, ktoré si zachováva svoju univerzálnosť a stavia sa proti všakovakým delidlám krvi, triedy, moci, strán, rodu, vzdelania, ktoré ľudia nastavali medzi seba. Ide tu o boj o podstatný pochop života ako obrazu božieho, imago Dei. Je to boj proti akémukoľvek gniaveniu, zotročovaniu človeka človekom, národa národom, krvi krvou, skupiny skupinou v mene akéhokoľvek hesla. Ešte vari treba pripomenúť, že Hanus vystríha aj pred náboženským násilím na veciach a človeku, ku ktorému dochádza vtedy, keď sa zanedbáva, potláča a podozrieva vnútorná ROK LADISLAVA HANUSA

28 28 zákonitosť životných oblastí a na jej miesto nastupuje jednoducho vševediaca a všetko neodvolateľne riešiaca zbožnosť. Poslaním kresťanstva je povolávať zemské oblasti k vyššej zodpovednosti. Stavia ich pod absolútne normy. Má nad nimi kompetenciu svedomia. Nijaká oblasť nie je taká vysoká, aby sa vymkla spod jeho súdu, aby nebola zodpovedná ničomu a nikomu vyššiemu. Kresťanstvo sa však podľa Hanusa nevyhýba ani sociálnej otázke, ktorú vidí ako ústredný problém storočia, a pokladá jej radikálne riešenie za prvú úlohu povojnového sveta. Pôjde o to stvoriť stabilný poriadok, v ktorom čím najväčšie blaho, čím najväčšieho množstva nebude závisieť iba od blahovôle, ale bude zaručené neúprosnou sociálnou spravodlivosťou. Lenže aj napriek veľkej dôležitosti a akútnosti riešenia sociálnej otázky za najväčší svetový problém ľudstva pokladá ohrozenie ducha. V tejto súvislosti hovorí, že potlačenie ducha, i pri hmotnom blahobyte, spôsobuje zmätok a väčšiu krízu, než bola hociktorá doterajšia. Jeho obavy sa naplnili vrchovatou mierou. Veď aj uväznenie Ladislava Hanusa za názory, ktoré som tu v skratke naznačil, nebolo ničím iným, ako prejavom onoho ohrozovania, potlačovania ľudského ducha, ktorého svedkami aj obeťami sme boli všetci, potláčaní aj potlačovatelia. Namiesto toho, aby sme načúvali týmto slovám a zamýšľali sa nad nimi, umlčiavali sme najbezohľadnejším násilím tých, ktorí ich vyslovovali. Umlčiavatelia stratili moc, slovo umlčaných však trvá a prihovára sa nám. To slovo je živé a múdre. Nuž aspoň teraz ho počúvajme. Má nám stále čo povedať. Na záver ešte raz nechám prehovoriť profesora Hanusa: Už dávno neúčinkuje pravda svojou vlastnou váhou. Mienka sa nekladie vedľa mienky, aby sa rozumom obe preskúmali, aby sa rozhodnutia k presvedčeniam diali podľa výberu slobodného uváženia. Nadovšetko účinkuje propaganda, ktorej záleží viac na citových schopnostiach než na rozume, viac na podvedomí než na vedomí, viac na mase než na jednotlivcovi. Nepostupuje od človeka k pospolitosti, ale predovšetkým oslovuje, spracúva, rozohňuje masu. Od nej dochádza k jednotlivcovi ako k spracovanému nástroju. Vychováva straníka a nie pokojne uvedomelého prívrženca. Vyžaduje vieru, a nie presvedčenie. Mysliteľ, ktorý takými slovami oslovoval človeka na Slovensku v štyridsiatych rokoch, uprostred vojnového besnenia, obklopený ľuďmi, čo sa na ostrove v mori naplnenom ľudskou krvou venovali bez výčitiek svedomia svojmu blahobytu, stal sa o niekoľko rokov obeťou nových poriadkov, ktoré vytvorili novú totalitu, ešte dokonalejšiu, ako bola tá, v ktorej mohol aspoň hovoriť, i keď ho, zdá sa, veľmi nepočúvali ROK LADISLAVA HANUSA

29 PERSONALIZMUS LADISLAVA HANUSA JÁN LETZ VÝVINOVÉ KOORDINÁTY HANUSOVHO MYSLENIA Profesor Július Pašteka upozornil na význam Hanusovho personalizmu vo svojej štúdii z roku , v ktorej ukázal, že vo všetkých vývinových obdobiach jeho myslenia pôsobí ako jedna z najúčinnejších integrujúcich ideí idea osoby. Hanusovo chápanie osoby je v duchu skyčákovskej tradície tak úzko späté s kultúrou a kultúrnosťou, že celý jeho mysliteľský koncept môžeme bližšie charakterizovať ako kulturálny personalizmus. Už v prvom období svojho myslenia ohraničenom rokmi sa Hanus usiluje o koncipovanie svojej kulturfilozofie ako rozhľadený vzdelanec, publikujúci vo viacerých časopisoch (Slovenské pohľady, Kultúra, Obroda, Verbum). Jeho dielo Rozprava o kultúrnosti z roku 1943 načim podľa Pašteku chápať...ako teoretický koncept aktívneho skultúrňovacieho programu Slovenska, v ktorom vystúpil ako iniciatívny predstaviteľ kultúrneho aktivizmu. 2 Toto jeho úsilie sa rozvíjalo paralelne s úsilím moderného kresťanského humanizmu Jacka Maritaina a kresťanského personalizmu Émmanuela Mouniera. Idea demokracie a integrálneho humanizmu ho veľmi skoro priviedli k jeho základnému filozofickému konceptu organického pluralizmu. O vyzretosti jeho úvah svedčí napríklad recenzia publikovaná v časopise Verbum z roku 1948, Dve knihy J. Maritaina, ktorá vyšla tesne pred zákazom tohto avantgardného kresťanského kultúrneho časopisu. Na konci recenzie napísal: Nestačí ani len sloboda, bo poznáme aj dôsledky liberalizmu. Musí to byť veľkolepá organická jednota, kde viazanie sa vyrovnáva slobodou. Ideovú štruktúru poskytuje systém sv. Tomáša. 3 Hanus sa tu profiluje už ako vyzretý kresťanský humanista, ktorý takýmto spôsobom rozvíja učenie o božskom Logose: Kresťanský humanizmus je humanizmus vteleného Slova. Vtelenie je jeho poslaním v dejinách: vteľovanie poriadku milosti do prirodzených oblastí človeka, rodiny, štátu. Jeho svätým etosom je zduchovnenie hmoty. Všetok sa vteľuje do tela, na to, aby ho dvíhal, aby sa v dejinách dialo nanebovstúpenie celej prírody. 4 Už tu Hanus predznamenáva, kam sa ďalej bude uberať jeho myslenie v ústrety Teilhardovi de Chardin! V druhom vývinovom období, voľne ohraničenom rokmi , Hanus sa už usiluje o systematickejšie spracovanie svojho konceptu filozofie kultúry a filozofie človeka. Urobil to najmä v samizdatovo vydaných dielach Filozofia kultúry, 1969 a Človek a kultúra, V nich už hľadá ontologické odôvodnenie potreby dotvárania človeka prostredníctvom kultúry, cieľavedomým prechodom od hominizácie k humanizácii. Jeho filozofická antropológia nevdojak kladie do stredu osobu a personálnosť a stáva sa personalistickou. Pašteka správne vystihuje, že popri personálnosti a duchovnosti človeka je ďalším jeho proprium humanum človeka nehotovosť a vývinovosť človeka. A je to práve personálnosť 1 PAŠTEKA, J.: Prof. PhDr. Ladislav Hanus európsky a kresťanský personalista. In: Viera a život, roč. 2, 1992, č. 1, s Tamže, s HANUS, L.: Dve knihy J. Maritaina. In: Verbum, roč. 2, 1948, č. 6, s Tamže ROK LADISLAVA HANUSA

30 30 človeka, ktorá umožňuje jednotlivcovi i celému ľudstvu nájsť, aj pri veľkých fylogenetických a ontogenentických premenách, identitu, tajomnú personálnu identitu, vďaka ktorej sa človek v každom dejinnom priereze i v každej situácii môže sebapostihnúť vo svojej dôstojnosti a jedinečnosti. Hanus starostlivo rozlišuje medzi kultúrou a pseudokultúrou či pakultúrou, ktorá sa zakuklieva do rozličných podôb civilizácie. Pravá kultúra je podľa neho tá, ktorú tvorí človek ako osoba a osobnosť a pri tvorbe ktorej sa ďalej rozvíja ako kultúrna a duchovná osobnosť. Teda autentický, skutočne hodnotný kultúrny výtvor nie je len hodnotou v sebe, ale spätne sa premieta do aktuálnej hodnoty človeka, čím prehlbuje aj vedomie jeho hodnoty a zmysluplnosti. Koncom tohto druhého obdobia možno v Hanusovom myslení badať výrazný posun od guardiniovského dialogického personalizmu a mounierizmu, k teilhardovskému personalimu, ktorý zdôrazňuje, personalizáciu nielen ako ďalšiu spiritualizáciu ľudského ducha, ale celého človeka, čiže v newmanovskom zmysle personáciu; teda i jeho tela, ako aj všetkého, s čím takýto celistvý duchovno-telesný človek prichádza do styku. Dobre to dokumentuje Hanusova štúdia publikovaná v avantgardnom českom teologickom časopise Via roku V nej sa rozchádza s akýmkoľvek supranaturalizmom a zdôrazňuje, že vo vzťahu ku kultúre sa žiada preorientovanie v samých princípoch. Znovu si kladie otázku po ontologickom základe kultúry. Poukazuje na dvojpolárnosť ľudského bytia, jeho status esse (stav bytia) a actus essendi (akt existovania), teda esenciálnu danosť a prechodnú hotovosť na jednej strane, no bytostnú otvorenosť a procesuálnosť na strane druhej. Opravdivo kultúrny človek má podľa Hanusa v tejto bipolarite vždy nachádzať dynamickú rovnováhu, pre jeho jedinečnú ideálnu plnosť bytia. Táto plnosť sa dosahuje len po namáhavom celoživotnom zápase, v ktorom človek rozličnými spôsobmi neraz upadal do extrémnych pólov statizmu a dynamizmu, no vždy sa našiel a dospel k obnoveniu stratenej rovnováhy. Hanus je životný dialektik a premýšľa v duchu Guardiniovej životnej bipolarity konkrétne živého, ktorú tento mysliteľ predstavil v diele Gegensatz v roku Dospel k záveru, že nielen vo filozofii, ale aj v teológii musí dôjsť k radikálnemu obratu, a to nielen na akademickej pôde, ale aj v živote cirkvi. Ak teológia sa má aktívne a pretvárajúco začleniť do dnešnej kultúry, musí oveľa viacej ako doteraz zdôrazňovať zmysel pre dejinnosť, od ktorej nemožno nikdy abstrahovať, a rozvinúť model duchovnej jednoty. Mala by pristúpiť k novému ponímaniu jednoty, interpretovanému nie v symbole gotickej katedrály, ale hviezdneho neba, v ktorom v zdanlivom nenávratnom rozptýlení nekonečnej mnohosti pôsobí tajomný zákon kozmickej jednoty. V treťom období ( ) sa touto revolučnou cestou Hanusovo myslenie už ďalej neuberalo. Náhla premena spoločenských podmienok a nedostatok pokoja v dôsledku revolučných zmien, zhoršené zdravie a iné spôsobili, že Hanus už nevedel nájsť dostatočný pokoj a pohodu pre tvorivú prácu a uskutočňovanie svojich ďalších smelých mysliteľských zámerov, o ktorých mi pri príležitosti mojej návštevy na fare v Hybiach sám čo-to povedal. Napriek týmto peripetiám a neukončenému dielu koniec koncov, ktoré ľudské dielo je ukončené? Hanus ostal na konci života tým, čím bol aj od začiatku. Vždy mu išlo o...kultúrny aktivizmus, kresťanský humanizmus, personalizmus, univerzalizmus, pluralizmus i europeizáciu slovenského človeka ROK LADISLAVA HANUSA 5 HANUS, L.: Teológia kultúry ako problém a úloha. In: Via, roč. 2, 1969, č PAŠTEKA, J, cit. štúdia, s. 12.

31 Z R 31

32 32 OSOBA A PERSONÁLNOSŤ ROK LADISLAVA HANUSA V HANUSOVEJ FILOZOFII ČLOVEKA Teraz sa bližšie upriamim na Hanusovo chápanie osoby. Hanus svoj koncept osoby najkoncentrovanejšie spracoval v diele Človek a kultúra, 1983, ktoré vyšlo tlačou z nedokončeného rukopisu až v roku V podkapitole nazvanej Osoba a spoločnosť sa hneď na prvej strane dozvedáme, že pojem osoby je nevyhnutne metafyzický. Pritom pojem metafyzický Hanus chápe v klasickom ontologickom zmysle. V ontológii osoby vidí ťažisko osoby v duchovnosti. Osobný je však podľa neho celý človek i jeho telovosť, pritom personálnosť tela je sekundárna a je výsledkom inkarnácie personálneho človekovho ducha. Odhliadnuc od problematického výkladu genézy komplexnej personálnosti človeka, Hanus dospieva podľa môjho názoru k správnemu stanovisku, že osoba vo svojom jadre zahŕňa celého človeka, ktorý je...telesno-duchovnou komplexnosťou v jednote osoby. 1 Osoba je podľa neho základným princípom humanizácie človeka. Čím je človek humánnejší a kultúrnejší, tým je zjavne osobnejší a tým zjavnejšie je autentickou osobnosťou. Dovolávajúc sa Guardiniho a Steinbüchela, charakterizuje osobu ako to, vďaka čomu je človek schopný slobodného sebavlastnenia. Osoba je teda primárne duchovná a spoznáva a uvedomuje sa prostredníctvom seba samého ako subjektu duchovnej osobnosti. Konfrontujúc sa s Teilhardom de Chardin, Hanus však zdôrazňuje, že...osobitný svet (osoby) nie je pokračovaním evolučného radu... ale je jeho prerušením. Nie je kontinuitou, ale diskontinuitou. 2 Utvorenie každej ľudskej osoby teda nemožno vysvetliť ako jednoduchú prolongáciu kreačnej evolúcie, ale ako výsledok priameho kreačného pôsobenia Boha v biologickom základe človeka. Len takto si totiž možno vysvetliť, že každá osoba je niečo jedinečné a neopakovateľné, čo nemožno vysvetliť z kauzálneho pôsobenia celého komplexu predchádzajúcich príčin. Každá osoba teda nie je začiatkom v kontinuite hominizačnej evolúcie, ale je vždy novým počiatkom. Túto interpretáciu podporujú aj poznatky, že osoba je novou ontologickou kvalitou, a že je cieľom pre seba a nikdy nie prostriedkom. 3 Z tejto základnej tézy sa Hanus prepracúva k druhej téze, ktorú objavuje aj u Maritaina, a to, že osoba nie je len indivíduum, ktoré môže poslúžiť ako prostriedok, ale je aj personálnosť, ktorú nemožno inštrumentalizovať. Pritom ale človek je plnohodnotnou jednotou idividuality a personality. Osoba je jedinečnou hodnotou, ktorú nemožno spredmetniť a ovládnuť ani sebaväčším nátlakom. Z uvedeného Hanusovi vyplynulo, že osoba nie je jednoducho akousi vyššou, predĺženou kvalitou ľudskej prirodzenosti, ale je vyšším bytím človeka, prejavujúcim sa v jeho bytostnej otvorenosti. Toto bytie, či osobitný modus bytia, môže vystupovať aj v opozícii k prirodzenosti človeka. Z uvedeného ďalej vyplýva, že osobu nemožno nijako zhypostazovať a teda začleniť do imanentného celku nejakej sociéty. Osoba jedným svojím pólom síce prináleží všetkým autentickým podobám sociét, no druhým pólom všetky society presahuje, transcenduje. Je teda aj transcendenciou a nemôže byť nikdy plne sociálne determinovaná. To je veľmi dôležitá téza oponujúca každej podobe sociálneho a štrukturalistického determi- 1 HANUS, L.: Človek a kultúra. Bratislava : LÚČ, 1997, s Tamže, s Tamže, s. 84.

33 nizmu. Hanus ontologickú bipolárnosť osoby vysvetľuje a vyjadruje výrazmi terminus quo a teminud quem, t. j. tým, čím aktuálne je a tým, k čomu zo svojej bytostnej konštitúcie speje. Z toho mu ďalej vyplynulo, že osoba je viacej persona viatrix ako persona requiescens. Je väčšmi procesom a životnou úlohou ako dajakým konečným stavom. Hanus nie vždy je presný v rozlišovaní osoby a osobnosti. Len ťažko možno hovoriť o vývoji osoby, no vývoj osobnosti je zákonitý. Vychádzajúc z personalistického filozofa a teológa N. A. Luytena, už jasne rozlišuje osobu a osobnosť a vyjadruje to takto: Osobnosť vo vlastnom zmysle je psychologické uskutočnenie prerogatívu osoby. Byť osobou je ontologickou danosťou. Byť osobnosťou je však výdobytkom. 4 Hanus hlbšie bližšie neskúmal povahu interpersonálnych vzťahov medzi ľudskými osobami, ako aj medzi ľudskými a božskými Osobami. Nevyrovnával sa s významným poznatkom personalistickej filozofie, akým je paradox sebanaplnenia 5 a väčšmi upriamuje svoju pozornosť na vzťah osoby a spoločnosti, či osoby v spoločnosti, osobitne si pritom všímajúc vzťah osobného a spoločenského. Hlbšie sa zamýšľa nad povahou ontogenézy človeka v personalistickom chápaní. Dospieva k záveru, že v nej je rozhodujúci jeho duchovný rast človeka, jeho preutváranie sa na zrelú duchovnú a morálnu osobnosť. V tomto duchovnom raste Hanus akcentuje úsilie človeka, jeho výsledky dosiahnuté na ceste intelektuálneho, vôľovo-morálneho a emocionálneho dozrievania. Spolupôsobenie Boha pri tomto raste bližšie neskúma a uspokojuje sa s jeho teologickou interpretáciou ako pôsobenia Božej milosti. V skutočnosti podľa môjho názoru pravá kultúra a kultúrny výtvor s trvácim pneumatickým základom môže vzniknúť iba cestou vnútornej, bytostnej koaktivity Boha s človekom. A nepostačuje na to samotný interpersonálny dialóg. 6 Pre rozvoj kultúry je z tohto hľadiska podľa Hanusa najdôležitejšia duchovná výchova a najmä sebavýchova vo všetkých obdobiach života človeka, pričom ich najvýznamnejšou súčasťou je náboženská, morálna alebo morálno-estetická a vedomostná výchova. Doslova k tomu píše: V duchovnej výchove pokolenia má vidieť spoločnosť svoju vlastnú a najvyššiu úlohu. V hierarchii spoločenských úloh výchova je prvá a najvyššia. 7 V nej nepostačuje, keď vychovávaní jednotlivci, či generácia týchto jednotlivcov, obsiahnu celú dovtedajšiu duchovnú tradíciu. Pri výchove a vzdelávaní neslobodno ostať len pri tom, čo existuje, čo je osvedčené a čo je takrečeno k dispozícii, ale duchovnú výchovu, najmä výchovu smerujúcu k duchovnému rastu, načim orientovať na ozrejmovanie perspektívy a úmyslu tak jednotlivca, ako aj rozličných sociét i celej národnej pospolitosti. V tejto súvislosti Hanus poznamenáva: Totiž keby sa vo výchove striktne vykonalo len toľkoto, podobalo by sa to rovnici, v ktorej výsledok by sa rovnal vloženému vkladu. Chýbal by tu však moment a perspektíva pokroku, čiže spoločensko-kultúrneho nárastu. 8 Táto Hanusova téza je veľmi aktuálna aj v súčasnosti, keď našej mládeži, ale aj mladšej generácii dospelých chýba duchovná orientácia, konkrétne formulovaný zmysel ich života. Ich ciele sa väčšinou obmedzujú na kariérnu a materiálnu oblasť. Podobne to je však aj v prípade rodinných spoločenstiev i samotného národa. Ak sa však má slovenský národ ďalej rozvíjať aj v kultúrnej a duchovnej oblasti, 4 Tamže, s VRÁNA, K.: Dialogický personalizmus. Praha : Zvon, 1996, s LETZ, J.: Korene dnešnej nepravej kultúry výzva pre kresťanstvo. In: Kresťanstvo a kultúra I. Bratislava : SNG, 1999, s Tamže, s Tamže, s ROK LADISLAVA HANUSA

34 34 je povinný si hlbšie uvedomiť svoj zmysel a svoje poslanie v dejinách, a z tejto, ním novo reflektovanej duchovnej perspektívy, nanovo formulovať aj koncepciu svojej štátnosti. Personalizmus je veľkou morálnou výzvou pre každého človeka, výzvou k alterocentrickému obratu. Osobnosť sa od určitého štádia dospelosti totiž nemôže vyvíjať len vo sfére svojho ega, aj keď by tento vývoj sa mohol zdať byť akokoľvek ušľachtilý a kultivovaný. Musí rozhodne vystúpiť zo seba, sebatranscendovať sa smerom k druhým ľuďom, blížnym. Až v takomto prežívanom dialógu s druhými ty môže vo svojom duchovnom vývoji pokročiť ďalej a hlbšie sa sebauchopiť a sebareflektovať. Túto základnú podmienku ďalšieho personálneho rastu Hanus vyjadril takto: Keď sa osoba otvorí druhému ty, ponajprv uvedomí si v ňom to nie-ja, čiže cez druhú osobu si lepšie uvedomí a sa zmocní seba. Ale, vzápätí, osoba sa druhému ty otvorí a obráti. Poznáva v ňom druhé osobné centrum, druhé vedomie ja, druhý osobný svet, jej príbuzný. 9 Takýmto spôsobom sa utvára sféra interpersonálneho vzťahu, v ktorej sa jedna osoba odovzdáva druhým osobám, zdieľa sa im, a tak utvára novú podobu sociálnej skutočnosti vybudovanú na láske a porozumení. Hanus však bližšie neskúma povahu, najmä ontológiu tejto interpersonálnej relacionálnej skutočnosti. Nevychádza z priekopníckych úvah rakúskeho personalistu logosu Ferdinanda Ebnera a ďalších. Jeho koncepcia personálneho sebanaplnenia stále zotrváva v antropocentrickom pohľade. No výsledky bádania najmä posledných troch dekádach ukazujú, že osoba či personálnosť nie je len kategóriou antropologickou, ale predovšetkým metafyzickou, bezprostredne sa týkajúcou všetkého jestvujúceho, t. j. Boha i Jeho stvorenstva. Takže takto ponímané personálne je rovnako univerzálnou metafyzickou kategóriou ako jestvujúce. Tu spomeniem len priekopnícke práce poľského filozofa a teológa C. S. Bartnika, 10 ktoré jasne ukazujú na významný obrat v personalistickom myslení, od antropologického personalizmu k univerzálnemu prosopoizmu, v zmysle ktorého personálnosť je pri základe všetkého existujúceho. Na nevídané možnosti takéhoto prosopoického myslenia vo filozofii a teológii, ako aj v celej kresťanskej spiritualite, poukazoval aj pápež Ján Pavol II. Prosopoizmus väčšmi približuje kresťanské myslenie k najvyššej pravde Najsvätejšej Trojice, ktorá sa v rozličných obmenách a stupňoch odzrkadľuje v celom stvorenstve. V metafyzike to znamená prechod od výhradného analogia entis k analogia personalis a až k analogia trinitatis. Súhrnne možno povedať, že aj keď Hanus zjavne o týchto otázkach nehovorí, vďaka jeho univerzálnej kulturálnej orientácii plodne ich vo svojom myslení anticipuje ROK LADISLAVA HANUSA 9 Tamže, s BARTNIK, S. C.: Personalizm. Lublin : KUL, 1995, najmä s

35 HANUSOVA FILOZOFIA PLURALIZMU 35 Profesor Hanus niesol v sebe a hlásal ideu pluralizmu už v prvom vývinovom období svojho myslenia, no vyjadril ju do jasnej a systematickejšej podoby až po návrate z väzenia v rokoch Táto idea, nazývaná tiež princíp, je nevyhnutnou myšlienkovou základňou jeho pluralitného, dialogického a intergrálneho ponímania kultúry. Hanusovi nešlo o pluralizmus vo zvyčajnom chápaní, ako ideové a politické formulovanie mnohosti, plurality, charakteristické najmä pre postmoderné myslenie. Ide mu o tzv. organický pluralizmus, v ktorom mnohosť sa chápe v organickej jednote a celistvosti, pričom táto jednota sa považuje za dominantnú. Pluralizmus odvodený od latinského plus = viac predstavuje podľa Hanusa taký ideový a metafyzický koncept, ktorý je proti každému zásadnému redukovaniu všetkého na jedno. Vyjadruje teda toľko, že všetko jestvujúce je viac ako jedno, a to viac, čo do kvality, hodnoty, dokonalosti a v neposledom rade i čo do bytia. Postuluje sa ním nie samotná mnohosť, ale viacosť či viacerosť v dialektickom a organickom vzťahu jednoty v mnohosti a mnohosti v jednote. 1 Načim si uvedomiť, že túto ideu či princíp nenachodíme len v stvorenstve, ale aj v Bohu, u ktorého viacosť jeho nekonečného a absolútneho Bytia nachodí pluralitný výraz v Jeho trinite, ktorá je zároveň výrazom naplnenia princípu personálnosti v troch božských Osobách a ich vzťahoch. Organicko-pluralitnú štruktúru sveta Hanus nechápe ako definitívne ukončenú, ale ako zásadne sa vyvíjajúcu. Preto štruktúru stvorenstva chápe ako to, čo jestvuje medzi východiskom (terminus a quo) a smerovaním ku konečnému (terminus ad quem). V priestore medzi týmito dvoma pólmi sa rozprestiera...časová existencia sveta v trvaní, medzera vyplnená snažením, aktivitou, sebarealizovaním, smerom k svojej dokonalosti. Vznik, rast, vývin, sebarealizovanie, sebaaktivizovanie je zákonom tohto bytia. 2 Princíp plurality sa má uplatňovať v celom ľudskom myslení a osobitne vo filozofii. Má sa uplatňovať v celej realite, vo vesmíre i v Bohu. Teda aj v samotnom poznávajúcom subjekte vystupuje celá univerzálna šírka a komplexnosť, osobitne v spôsoboch a úrovniach poznávania a skúsenosti. Pluralizmus nedovoľuje, aby sa metodologické prístupy uplatňované v metafyzike, ontológii, v teórii poznania i v antropológii redukovali v unitárnom smere na jednostranné prístupy voluntaristické, intelektualistické, emocionalistické, ale aj spiritualistické, materialistické a vôbec monisticko-redukcionistické. Hanus zdôrazňuje, že s hierarchickou pluralitou bytia korešponduje hierarchická pluralita prírody, ducha, a kultúry. Opierajúc sa o myslenie sv. Tomáša Akvinského sformuloval štyri zásady pluralizmu: 1. Každá vec má aj svoje vlastné určenie. Z tohto bytostného predpokladu vyplýva aj bytostné právo tejto veci alebo hodnoty, a nárok, aby toto právo uznával a rešpektoval každý, kto s tou vecou chce narábať, použiť ju na nejaký cieľ. 2. Každá hodnota má slúžiť, ponajprv pre človeka, ktorý má výsadu používať všetky veci sveta ako prostriedok k svojmu, ľudskému cieľu. Používanie vecí zaväzuje človeka k určitému etickému, mravnému poriadku. A prvým princípom tohto mravného poriadku je práve úcta k veciam, rešpektovanie ich vlastnej zákonitosti. 1 HANUS, L.: Princíp pluralizmu. Bratislava : LÚČ, 1977, s Tamže, s ROK LADISLAVA HANUSA

36 36 3. Každá vec, hodnota, oblasť atď. má určenie slúžiť niečomu od seba vyššiemu, vyššiemu cieľu, vyššiemu bytostnému poriadku. Hmota je určená k duchu, aby bola zduchovnená, a duch je určený k hmotnosti, aby ju dvihol do svojej duchovnej sféry. Tak telesná postať má byť v človeku zduchovnená vo vyššom duchovnom človeku, pod personálnou formou. 3 Na základe týchto zásad Hanus uzatvára: Až dvihnutím a zapojením do vyššej sféry a finality, až službou vyššiemu určeniu, dosiahne každá vec, oblasť, činnosť, svoju vlastnú, najvyššiu bytostnú dokonalosť. 4 Touto vecou z citovaného textu je predovšetkým človek, ľudské society i ľudstvo ako celok. Ich cieľom je ešte vo väčšej miere sa upriamiť predovšetkým na to, čo ich presahuje, čo bude znamenať ich vyššie bytostné pozdvihnutie. Uskutočnenie tohto ich sebapresahovania nebude znamenať popretie ich identity, ale naopak, jej prehĺbenie. Tak človek jednotlivec v bytostne vyššom spoločenstve sa plnšie uskutoční, bez toho, že by sa tým znížila alebo dokonca negovala jeho individuálno-personálna existencia. Pre bližšiu ilustráciu uvediem ešte iný, aktuálny príklad: Štáty Európskej únie nestratia v tomto spoločenstve štátov svoju štátnu a národnú identitu, naopak jej jedinečnosť sa takto ešte lepšie prejaví a bude transparentnejšia pre ostatné štáty spoločenstva. Pravda, to môže platiť len vtedy, keď toto spoločenstvo sa bude zakladať aj na duchovných, morálnych a náboženských hodnotách, a nie len na ekonomických a právnych hodnotách a aj to neodôvodnene redukovaných na liberalistický spôsob. Preto zápas o duchovnú tvár Európy má dnes priam existenciálny a providenciálny význam. V tejto súvislosti mi dovoľte zacitovať Hanusove varovné slová: Budúcnosť Európy závisí od pokračovania jej pohybu, lebo životom Západu je zápas... smrtonosným pre Európu je vždy len jedno: dláviaca mechanická moc, či už pochádza od dobyvateľského barbarského etnika, alebo od nahromadeného a výbušného prechmatu moci, či už v službe štátu alebo más. 5 Tento návrat nového barbarstva, a tým aj ohrozenie samotnej existencie kultúrnej Európy, nemusí byť vyvolaný násilím zvonku, ale aj zvnútra. Postačí, keď sa dostanú k moci určité zbarbarštené spoločenské skupiny, ktoré mocensky a hospodársky ovládnu Európu a cynicky pošliapu jej hodnoty. Táto druhá hrozba sa vidí byť reálnejšia. Keď chceme naozaj využiť Hanusov pluralistický princíp aj v našom konaní, musíme mať stále na pamäti, že je jednostaj potrebné vyvažovať a vyrovnávať stále sa vynárajúce protiklady a takto ich privádzať do novej syntézy, ktorá povedie k dočasnej harmonizácii stavu. Tento stav nevedie k nehybnému, ale tvorivému pokoju, v ktorom sa môžu zúročiť všetky sily a potencie, ktoré sa skrývajú v hre protikladnosti. Týmto smerom sa má uberať uplatňovanie tohto princípu v živote rodiny, inštitúcie, národa a v neposlednom rade štátu. Takýto tvorivý pokoj je rezultantou spolupôsobenia všetkých rozhodujúcich, neraz aj veľmi protikladných tvorivých síl. Nejde tu len o dosiahnutie jednoty či o dajaký konsenzus za každú cenu. Neporovnateľne dôležitejšie je, aká je táto jednota či na základe prijatia akej pravdy je dosiahnutý tento kosenzus. Aké je jej smerovanie, či naozaj integruje spoločenstvo a poskytuje mu mobilizujúce vízie, alebo nie. Dnešná, značne rozšírená spoločenská apatia a zločinnosť v rôznych podobách je výsledkom absencie základného konsenzu, ktorého obsahom predovšetkým má byť naznačenie jasnej duchovnej perspektívy. 3 Tamže, s Tamže, s Tamže, ROK LADISLAVA HANUSA

37 Pravá integrácia, na ktorejkoľvek úrovni a akejkoľvek povahy, sa podľa Hanusa ale aj podľa mnohých iných, najmä kresťanských mysliteľov - môže s úspechom budovať iba na personalistickom základe, dôsledne rešpektujúc princíp organickej plurality. Nositeľom tohto základu musia byť duchovne, morálne, vedomostne a schopnosťou vyspelé osobnosti. Teda každá integrujúca sa societa musí byť priam prerastená takýmito osobnosťami, lebo len tak sa môže dostať na vyššiu kvalitatívnu úroveň a stať sa societou osobností, či lepšie, osobnostnou societou. Hanus túto svoju víziu zdarnej integrácie na základe princípu plurality vyjadril takto: Pravá integrácia je: všetky dané členy pospolitej plurality uviesť v jednotu tak, že ich dvíha a zapája do vyššieho ideového celku; tak, že rešpektuje ich samobytie a svojcieľnosť, ich tendenciu k aktivizovaniu a realizovaniu vlastnej podstaty, podľa vlastnej zákonitosti, čiže dvíha a zapája ich cez ne samé, cez ich vlastnú štruktúrovú podstatu: ekonómiu cez jej zákonitosti, kultúru cez uplatnenie a plné nároky kultúry, vedú cez plné uplatnenie vedy, umenie cez umenie, výchovu cez výchovu, tak, aby vlastnú zákonitosť nepotlačili a nenahradili zákonitosťou ich podstate cudzou, skomercionalizovaním duchovných hodnôt kultúry, spolitizovaním všetkých oblastí štátneho života... 6 Ale ani akceptovanie pluralitného činiteľa a jeho správne porozumenie nemusí postačiť. Rozhodujúce je, ako sa začlení do celku. A práve len týmto začlenením dosiahne vrchol svojej potencionality, keď v tvorivom napätí sa doplňuje a vyvažuje so svojím protipólom. 7 Neslobodno zabudnúť, že táto realizácia pluralitného činiteľa vyžaduje ešte dve podmienky: Všeobecne prijatý konsenzus v otázke naozaj hodnotnej a akcieschopnej vedúcej idey. Jej hodnota a jasnosť formulácie opäť závisia od prijatia základného filozofického a náboženského konceptu spoločenstva, ktoré sa má ďalej integrovať. Súčasťou tejto vedúcej idey však nemôže nebyť idea integrálneho humanizmu koncipovaná na personalistickom základe. Druhou podmienkou nie je len dominantná prítomnosť osobnostnej štruktúry spoločenstva, ale aj centrálna, teda nie okrajová prítomnosť vedúcich (Hanusom nazývaných vodcovských) osobností ROK LADISLAVA HANUSA 6 Tamže, s Tamže, s. 106.

38 38 (AKO LIEK NA SÚČASNÉ PROBLÉMY?) JURAJ LAUKO V súčasnosti sme neustále svedkami rozširujúceho sa zápasu, ktorý dostáva rôzne podoby a podľa toho i rozmanité názvy. Niektorí hovoria o kultúrnej vojne, iní hovoria o vojne medzi kresťanstvom a islamom, ďalší o vojne medzi konzervativizmom a liberalizmom, či o zápase medzi sekularizmom a náboženstvom. V zásade však ide o zápas medzi dobrom a zlom. Aj keď toto konštatovanie na prvý pohľad znie detsky a trocha rozprávkovo, ako jediné zo všetkých spomenutých vyjadruje jednak ontologický základ a jednak metafyzickú skutočnosť, ktorá sa skrýva za všetkými ľudskými zápasmi, výhrami a prehrami. Úzkoprsý vedecký pohľad, ktorý sa často aplikuje i v našej verejnej a politickej diskusii o mnohých aktuálnych problémoch, ktoré stoja pred našou mladou republikou, často vedie k zahmlievaniu jednotlivých prvkov, z ktorých sa tieto problémy skladajú. Naši predstavitelia verejnej moci, ústavní činitelia, ale často žiaľ i predstavitelia cirkvi a intelektuáli, akoby zabúdali na metafyzickú rovinu mnohých sporov. Podľa môjho názoru je prinajmenšom naivné chcieť riešiť mnohé otázky súčasnej bioetiky, otázky terorizmu, bezpečnosti štátu a mieru, demografickú a kultúrnu krízu Európy, otázky výstavby Európskeho spoločenstva..., bez ohľadu na vertikálnu rovinu, bez ohľadu na metafyzickú dimenziu rozprestierajúcu sa v relacionalite konkrétnej osoby a živého, skutočného Boha. Európa v súčasnosti a budúcnosti nebude, podľa mňa, schopná vyriešiť svoj vzťah k Amerike, k Východu, svoj vzťah k islamským krajinám, ak si nevyrieši zásadný vzťah k svojmu základu, k Bohu. Iba ten strom, ktorý má svoje korene pevne v zemi, môže sa pustiť do láskyplného boja, či dialógu ak chcete, a spoluvytvoriť tak les. Naopak vykorenený strom vysychá, starne, umiera. Keď pozeráme na súčasne problémy z akéhokoľvek aspektu, mali by sme mať vždy na pamäti jediný východiskový bod, a tým je tajomstvo života skutočne ľudského! V jednej zo svojich úžasných knižiek Karl Rahner píše: Nekonečný horizont, pojem, ktorým označujeme transcendentno, a ktorý nás otvára neobmedzeným možnostiam stretnutia s tou či onou konkrétnou vecou, nemôžeme ako taký pomenovať. Pomenovanie by ho totiž zasadzovalo medzi skutočnosti, vnímané v rámci tohto pojmu a tohto zdroja. Áno, môžeme a vlastne musíme uvažovať o tajomnom a nepochopiteľnom, ktoré sa nikdy nedá umiestniť do nášho súradnicového systému, a ktoré sa nikdy nemôže definovať odlíšením od niečoho iného. 1 Tento zvláštny paradox osudu myslenia a vôbec ľudského postavenia vo svete nás odkazuje na svoju zvláštnu trinitárnu štruktúru. Jej základnými a redukcionizmu unikajúcimi prvkami sú: Boh, človek a myslenie. Človeka nemožno odtrhnúť od Boha, rovnako ako nemožno odtrhnúť myslenie od človeka. Dokonca nemožno študovať ani bytie sveta ROK LADISLAVA HANUSA HANUSOVA KULTÚRNA ANTROPOLÓGIA 1 RAHNER, K.: Základy kresťanského náboženstva, 61. In: RAHNER, K; LEUNIG, M: Filosofie pro každého. Košice: Knižná dielňa Timotej, 1998, s. 12.

39 bez toho, aby sme doň nepojali štúdium nášho bytia. Nepreženiem, ak budem tvrdiť, že moderná filozofia je jednoznačne zameraná na človeka. V skutočnosti filozofia nie je ničím iným, než konkrétnym štúdiom človeka samotného a v jeho vzťahoch k Bohu a svetu. 2 Ak si však toto uvedomíme, ako je potom možné, že sa moderna dostala do takých hlbokých kríz a apórií? Ako je potom možné, že práve v historickej etape moderny dochádza k najmasovejším a najbrutálnejším vojnám; k výhre ideológií a filozofií, ktoré zotročia masy ľudí, pošľapú základné ľudské práva a ľudskú dôstojnosť; a napokon k všeobecnej výhre systému liberálnej ideológie, ktorá paradoxne vytrvalo v praxi ničí základy skutočného humanizmu a korene vlastnej západnej civilizácie. Kultúra smrti tejto ideológie prekročila svojou ničivosťou a bezohľadnosťou všetko, čo sme doposiaľ v dejinách človeka zažili. Ako je to možné? Sú to zložité a ťažké otázky, ktoré stoja pred nami, pred našou budúcnosťou, pred otázkou samotnej vízie a tvárnosti Európy, či Európskeho spoločenstva. No čo je naším generačným, slovenským problémom? Vy, generácia starších, aj vďaka 40-tim rokom totality, zdedili ste málo z duchovného bohatstva predkov. A my mladší? Tratíme ešte i z toho mála! No našťastie tieto chmáre čierňavy majú i slabé miesta, pomedzi ktoré presvitá svetlo. Vetrím v ovzduší požehnanú vôňu duchovnej a kultúrnej práce našich ľudí, vďaka ktorej sa i my dozvedáme, že existoval akýsi Ferko Skyčák, že existoval dajaký Ladislav Hanus a mnohí iní! Tieto dni sú venované práve osobe Ladislava Hanusa, spomienkam. No ja nebudem spomínať! To je úloha vás, starších! Ja budem skôr snívať, budem skôr tvorivo nadväzovať, budem búšiť do zvona možno naivne a trocha prihlúplo, s rizikom omylov a trocha prihlučne pardonne-moi ce caprice d enfante! Ladislav Hanus, slováčisko akýsi, od Liptova, ktorý sa ku mne prihovára z inej doby. V jeho knihách zrazu objavujem svet nie nepodobný tomu môjmu, v jeho problémoch a skúsenostiach nachádzam tie svoje. A nebyť jeho typického jazyka (čo tomu nášmu súčasnému sluchu znie zvláštne), ani by som neveril, že patrí minulosti. Tej minulosti však patrí len telesne, duchovne ju prekročil. Ladislav Hanus, našinec, podáva nám riešenia vyššie spomenutých otázok, ukazuje cestu, naznačuje smer. Rovnako ako jemu otvoril cestu jeho učiteľ Ferko Skyčák. Práve v úvode svojich spomienok na túto osobnosť, Hanus hovorí: Vieme, že kultúrny proces nie je samočinný a spontánny tok zákonitosti prírodnej, ale je to proces činnosti..., špecifickej zákonitosti ľudskej, a tá sa deje na rovine uvedomenia a slobody, hoc aj ohrozenosti. 3 Ako jasne a presne to zachytil! Ide o tajomstvo života skutočne ľudského. A čo iné je život, ak nie polom relacionality medzi konkrétnou osobou a Bohom? Toto neviditeľné pole sa však dá spoznať, pretože má, rovnako ako fyzikálne pole, svoje siločiary; siločiary lásky. Novoveku treba priznať svoju pozitívnu úlohu, treba mu uznať, že objavil pre myslenie tajomstvo človeka. V tomto smere sa však veľmi zaujímavo javí Hanusova myšlienka, že zápas o nový pochop človeka sa nezačal koncom stredoveku, ale oveľa skôr, takže sa v renesancii prevalili a uplatnili naplno prúdy, ktoré už dávno jestvovali v stredoveku....korene tak vykričanej renesancie sú náboženské, írečito katolícke..., že pôvodne to boli túžby po poslednej náboženskej obrode človeka, a to u osobností, ktoré ešte kmeňovo patria do stredoveku, ako u sv. Františka z Assisi, 2 Pozri: BOGLIOLO, A.: Filozofická antropológia. Pravda o človeku. Rím: Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda, 1976, s HANUS, L.: Spomienky na Ferka Skyčáka. Bratislava: Lúč, 2001, s ROK LADISLAVA HANUSA

40 ROK LADISLAVA HANUSA Danteho, sv. Bonaventúru, sv. Alberta Veľkého, sv. Tomáša Akvinského Avšak ľudská snaha poznávať, či už na úrovni mytologickej alebo vedeckej, vždy v histórii viedla k redukcionizmu, k triedeniu a analyzovaniu. Je to spôsob, akým náš rozum pracuje. Hoci sa nám prvotné, naivné nadšenie a klamlivý optimizmus osvietenstva pre silu rozumu rozplynul v množstve vied, odborov a sekcií, stále nám ostáva pokušenie rozkladať všetko na jednotliviny a vnímať svet z takéhoto parciálneho aspektu. Hanus však jasne stanovuje diagnózu: pars pro toto stáva sa základným logickým omylom novoveku, a tak ani nečudo, že napriek nepopierateľnému rozvoju vied, rozumieme samotnému človeku veľmi málo. Práve tu však nám na pomoc prichádza Hanus. V jeho filozofickom úsilí o integrálnosť cítiť vplyv Guardiniho a Maritaina. A hoci i oni sa pokúšali na spomenuté problémy moderny reagovať, Hanus hľadá svoje riešenia. Upriamuje sa na kultúru a verí, že cez kultúru pochopí čo to o človeku: Cez kultúru lepšie poznáme človeka. Cez človeka lepšie poznáme kultúru. Človek a kultúra, to sú dve tváre jednej a tej istej skutočnosti. 5 Hanusovi v tomto kontexte išlo o filozofiu, ontológiu kultúry. Kultúra to je ten fenomén, tá dimenzia, ktorú chcel preskúmať. Uvedomujúc si však organické, bytostné spojenie medzi kultúrou a človekom, konštituuje kultúrnu antropológiu ako úvod do ontológie kultúry. Vo svojom skúmaní prichádza k poznaniu, že človek svoje bytie najúplnejšie a najopravdivejšie vyjadruje kultúrou. Kultúra vyplýva z bytostnej štruktúry ľudskej prirodzenosti. 6 A tu vidím možnosť tvorivého nadviazania na Ladislava Hanusa, tu nám ukazuje smer. Samotná kultúrna antropológia sa dá rozšíriť a aplikovať nielen ako úvod k pochopeniu ontológie kultúry, ale i k riešeniu mnohých súčasných problémov, ktoré som vyššie spomínal. Dovolím si vysloviť tézu, že súčasná spoločenská kríza: dezorientácia duchovná, morálna dekadencia, pesimizmus a depresia, ktoré prýštia zo súčasných filozofických smerov, ako neopozitivizmus, fenomenalizmus, problematicizmus, či antiintelektualizmus, sú ovocím agnostického pesimizmu, dedičstvo to Kantovo. Je tragédiou ducha novoveku, že ustrnul vo velebení človeka. Tento poznatok, ktorý pre svet úžasne metodicky a poctivo objasnil Jacques Maritain, preberá i Ladislav Hanus. Maritain k nám prichádza s analýzou humanistického, či prometeovského humanizmu, ktorý označuje ako človekostredný humanizmus. Od neho však odlišuje teocentrický humanizmus, humanizmus, ktorý sa opiera, či presnejšie, je zakotvený v Bohu. 7 I Hanus konštatuje, že...humanizmus potrebuje náboženské fundovanie. 8 Paradoxom novoveku ostáva poznanie, že absolútny antropocentrizmus znamená smrť človeka a nie Boha! Toto poznanie, ktoré artikulovali najmä novotomistickí filozofi, si naplno osvojuje i Ladislav Hanus. Kresťanský humanizmus a kresťanský pluralizmus sa stáva leitmotívom celého Hanusovho filozofického konceptu: Úcta k slobode vyžaduje čo najväčšiu šírku....musí to byť nielen mnohosť, bo cez atomizmus sme už prešli. Nestačí ani len sloboda, bo poznáme aj dôsledky liberalizmu. Musí to byť veľkolepá organická jednota, kde viazanie sa vyrovnáva so slobodou. 9 Hanus vo svojej kultúrnej antropológii vychádza z kresťanskej filozofie. I keď sám sa staval voči konzervatívnemu tradicionalizmu a supranaturalizmu v kultúrnej oblasti, jeho filozofické východiská majú svoj pôvod vo filozofii sv. Tomáša Akvinského a jeho závery 4 HANUS, L.: Obnova humanizmu v Rakúsku. In: Verbum, roč. 1, 1947, č. 3-4, s HANUS, L.: Človek a kultúra. Bratislava: Lúč, 1997, s HANUS, L.: Človek a kultúra. Bratislava: Lúč, 1997, s Pozri: MARITAIN, J.: Integrálny humanismus. 8 HANUS, L.: Obnova humanizmu v Rakúsku. In: Verbum, roč. 1, 1947, č. 3-4, s HANUS, L.: Dve knihy J. Maritaina. In: Verbum, roč. 2, 1948, č. 6, s. 367.

41 možno označiť jedine za kontrarevolučné voči svojej dobe. Človek je u Hanusa jednotou, a to komplexnou. Akvinský hovorí: Homo est quodammodo totum ens. (Človek je v určitom zmysle súhrnom súcien.) 10 A Hanus objasňuje: Komplexnosť tu znamená úplnosť, úhrn všetkého. 11 To znamená, že človek vlastní bytie takým intenzívnym spôsobom, že ľudské bytie, špecificky ľudské, znamená žiť, cítiť a rozumieť. Na začiatku som spomínal trinitárnu štruktúru tajomstva: Boh, človek, myslenie. A myslenie v poznávaní ako skúsenosti bytia má takú silu, že nepozná nijaké hranice, okrem ničoty. Život ako myslenie má takú hĺbku a silu, ktorá presahuje akúkoľvek kvantitatívnu mieru: je nezmerateľný. 12 Žiadna iná, ako kresťanská filozofia, neposkytuje takýto pozitívny rezultát o ľudskom myslení, o hodnote človeka. Binárna ontologická štruktúra vesmírnej reality, ktorú najpresnejšie objasnil svojím učením sv. Tomáš Akvinský, a ktorá sa stala predmetom toľkých omylov, prekrúcaní a revolúcií, nachádza svoje zavŕšenie a svoje vysvetlenie v dualite človeka skutočne jedného, v jeho, Hanusovsky povedané, komplexnosti. Ján Pavol II. vo svojej absolútne fenomenálnej Teologii tela 13, v stati s názvom Pôvodná jednota muža a ženy uvažuje o Adamovej úžasnej samote, ktorá odhaľuje dôležité skutočnosti o človeku, o jeho osude. Pôvodná samota má dva významy. Adam je sám jednak preto, že nie je ani zvieraťom, ani Bohom je to ľudská samota, ktorú prežíva spolu s Evou a s každou bytosťou v dejinách. Premýšľaním o tejto samote, poznávame sa ako osoby. Sme iní, pretože myslíme, rozhodujeme sa a konáme ako subjekty, a nie len ako objekty prírody. S týmto sebapoznaním prichádza slobodná vôľa, schopnosť rozhodnúť sa ako budeme konať. V najhlbšej opäť v tej zdanlivo rozprávkovej rovine to znamená rozhodnúť sa medzi dobrom a zlom, medzi životom a smrťou. Pri tomto rozhodovaní sa však už poznávame ako osoby, ktoré majú telo. Telo nie je stroj, v ktorom sme sa náhodne ocitli. Telo, ktorým vyjadrujeme, kto sme, a vykonávame rozhodnutia, ku ktorým dospievame, nie je náhodné voči tej skutočnosti, kto sme. Dualistický pesimizmus tu teda nemá nijaké miesto. Bludy, herézy a najrozmanitejšie podoby gnosticizmu, ktoré počnúc antikou, cez revolty v stredoveku, cez reformáciu, pretrvávajú dodnes v najrozmanitejších úskokoch ľavicovo-liberálnej ideológie, nemôžu konkurovať kresťanskému učeniu s takto hlboko prepracovaným metafyzickým základom kresťanskej antropológie. No tu treba poctivo spolu s Hanusom povedať, že určitý pesimizmus plynúci z pokušenia dualizmu sa dostal i za hradby katolíckej Cirkvi. A to najmä v podobe extrémneho spiritualizmu, či elitného aristokratizmu ducha. 14 Na tomto poli však Cirkev urobila svoje práve vďaka Druhému vatikánskemu koncilu, ktorý je dôsledným prekonaním dualizmu a o stanoviská ktorého sa opiera i Hanus. Hanus teda vníma človeka v jeho komplexnosti ako vyvrcholenie viditeľného sveta. Sám o tom hovorí: Človekom sa svet vymaňuje z determinizmu prírody Nejde však o hocijakú koncepciu slobody. Sloboda je tu dôsledkom rozumnosti. Podobne sa vyjadroval i Ján Pavol II., ktorý najmä nás mladých nabádal, aby sme prehlbovali naše chápanie slobody. Sloboda je podľa neho ušľachtilá, keď sa slobodná ľudská osoba rozhoduje múdro. 16 Hanusovo chápanie slobody nie je tejto výzve vzdialené. Nielenže je sloboda dôsledkom 10 AKVINSKÝ, T.: Comment. k Aristot. De Anima, III., lect. 13, n HANUS, L.: Človek a kultúra. Bratislava: Lúč, 1997, s Pozri: BOGLIOLO, A.: Filozofická antropológia. Pravda o človeku. Rím: Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda, 1976, s Ján Pavol II.: The Theology of the Body. Boston: Pauline Books and Media, Pozri: HANUS, L.: Človek a kultúra. Bratislava: Lúč, 1997, s Tamtiež, s Cit. podľa: WEIGEL, G.: Svedok nádeje. Autorizovaný životopis Jána Pavla II. Bratislava: Práh, 2005, s ROK LADISLAVA HANUSA

42 ROK LADISLAVA HANUSA rozumnosti, ale potrebuje ju, aby sa vôbec mohla uplatniť v akcii. Hanus vlastne preberá Guardiniho koncept slobody 17, v ktorom sa dopĺňa negatívny liberálny pochop slobody libertas a quo o jeho pozitívny dodatok. Hovorí o vlastnom naplnení slobody, ktoré sa uskutočňuje až vtedy, keď konkrétna osoba danú situáciu využije na pozitívnu slobodnú akciu; a to na splnenie úlohy, ktorá sa jej ukladá, a ktorú ona dobrovoľne plní. Sloboda je vlastne svedectvom o transcendencii ľudského ducha ohľadne všetkého, čo je ohraničené a čiastkové. 18 Po týchto výpovediach Hanus prikračuje vo svojej kultúrnej antropológii k hlavnej kategórii človeka, k pojmu osoby. I pri vyjasňovaní tohto pojmu sleduje svojho obľúbeného filozofa a učiteľa Romana Guardiniho. Sledujúc jeho filozofickú intuíciu o povahe pravdy ( Die Wahrheit ist keine rationalistische Simplizität, sondern ein Exzessivum 19 ) usiluje sa i Hanus vyhnúť racionalistickej úžine ducha. Aj preto veľmi dôsledne skúma tomistický i novotomistický náhľad na osobu. Zhodne s tradíciou rozlišuje individuálny a personálny faktor. Z určitého pohľadu nám človek vystupuje ako indivíduum, ako jednotlivec, a teda ako časť politického spoločenstva. Tento aspekt sa zdôrazňuje najmä vtedy, keď ide o dočasné dobro človeka. Na druhej strane z aspektu nadprirodzeného, či presnejšie z hľadiska večnosti, javí sa nám človek ako personalita, ako osobnosť, ktorá transcenduje spoločnosť. V zásade ide o rozlíšenie formálne a nie substanciálne; túto dualitu nemožno rozumieť tak, že by v človeku existovali dve substancie individuality a personality. Z hľadiska sociálnej filozofie je toto rozlíšenie dôležité preto, že sa akcentovaním personality človeka zdôrazňuje jeho jedinečnosť, jeho hodnota: Označenie osobnosť používame pre jednotlivcov len v tých prípadoch, keď táto konkrétna substancia má špecifickú dôstojnosť. 20 Hanus tieto veci objasňuje takto: princípom komplexnej jednoty človeka je osobný duch. Človeka teda možno definovať takto: telesno-duchovná komplexnosť v jednote osoby. 21 Tu sa personalita stáva zjednocujúcim princípom. Hanus si na pomoc berie citát od Theodora Steinbüchela:...(človek) Svojou telesnou postaťou ostáva s prírodou spojený, ale nad touto sférou vyrastá jeho spiritualita. Spočíva na prírode, ale nedá sa od nej odvodiť. Byť osobou neznamená len odlišnosť od všetkého ostatného, ale to, že duchom sama môže uchopiť a sa zmocniť svojej samobytnosti a sa môže zasadiť za túto svoju samobytnosť. Osobou byť neznamená len osebe byť, ale aj pre seba byť. 22 Človek ako osoba prekračuje svet, no svojím konaním sa k nemu obracia, aby na ňom vykonal svoje dielo, aby ho zľudštil. Práve týmto konaním jednak napĺňa slobodu (ako sme to už vyššie uviedli) a jednak svet humanizuje, čím vytvára ono hanusovské specificum humanum, kultúru. V tomto novotomistickom chápaní pojmu osoby teda vidíme, ako sa personalita ako osobný princíp stáva princípom poznania, myslenia, slobody, konania a tvorenia. Ak prijmeme tieto metafyzické, ontologické a antropologické poznatky ako naše východiská, získame tak, aj vďaka práci L. Hanusa, silnú zbraň na riešenie mnohých sociálnopolitických otázok a otázok morálnej filozofie dneška. Ak totiž postulujeme existenciu personality, rozdelíme tým v axiologickej oblasti dva odlišné hodnotové poriadky. Hanus 17 Pozri: HANUS, L.: Romano Guardini. Mysliteľ a pedagóg storočia. Bratislava: Lúč, 1994, Pozri: BOGLIOLO, A.: Filozofická antropológia. Pravda o človeku. Rím: Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda, 1976, s Pozri: HANUS, L.: Romano Guardini. Mysliteľ a pedagóg storočia. Bratislava: Lúč, 1994, GILSON, E.: Duch stredovekej filozofie. Varšava, 1958, s HANUS, L.: Človek a kultúra. Bratislava: Lúč, 1997, s Tamtiež, s. 82.

43 A R 43

44 ROK LADISLAVA HANUSA v tomto kontexte hovorí o osobnom poriadku a vecnom poriadku. Primárnou hodnotou v osobnom poriadku je osoba sama, od nej sa odvíjajú ostatné hodnoty, ktoré majú k osobe vzťah, a ktoré sú výrazom jej hodnosti (právo, práca, mravnosť, náboženstvo, cnosť, spravodlivosť, sloboda, kultúra). 23 Naproti tomu poriadok vecný je človeku daný ako prostriedok, jeho postavenie je v rovine nástroja, ako kauza inštrumentálna. Preto najväčším ohrozením osoby a jej hodnoty je, podľa Hanusa, jej zvecnenie. Veľmi podobne, i keď odlišným jazykom hovorí i Ján Pavol II. v už spomínanej Teológii tela. Spomenieme teraz druhý význam Adamovej pôvodnej samoty. Tu Adam spoznáva, že je sám, lebo neexistuje iná ľudská bytosť. Preto sa zavŕšené stvorenie človeka odohrá až vtedy, keď Boh stvorí Evu, a keď Adam spozná, že Eva je ľudská bytosť ako on, hoci iná. Tu sa pôvodná samota prekonáva v pozoruhodnom procese, v ktorom sa spájam s druhým človekom. Človek sa ako imago Dei stáva v okamihu, keď vytvára spoločenstvo. Spoločenstvo telesných osôb. Ján Pavol II. ďalej poznamenáva, že pôvodná nahota je popri pôvodnej samote a pôvodnej jednote treťou časťou záhady toho, kto vlastne sme. Hanba je vlastne strach z druhého a druhého sa bojíme vtedy, keď sa pre nás stáva objektom. Práve vtedy, keď hanusovsky povedané sa dopúšťame zvecnenia teoretického, z ktorého plynie zvecnenie človeka v životnej praxi. Adam a Eva sa nehanbili za svoju nahotu, keď žili vo vzájomnom sebadarovaní. Nehanbili sa, keď prežívali slobodu ako sebadarovanie. Dedičný hriech je porušením do nás zabudovaného zákona daru, je zneužívaním druhého človeka ako objektu, ako veci, ktorú používame. 24 Osoba je teda cieľom pre seba, nikdy nie prostriedkom, je celkom, nikdy nie časťou. V tomto smere sa však veľmi dôležitou stáva otázka, ktorá prechádza hranice úzko antropologické a smeruje k otázkam sociálno-politickým. A Hanus sa vo svojej antropológii nevyhýba ani týmto problémom. Je to predovšetkým problém vzťahu medzi jednotlivcom a spoločnosťou. Ide o polárnosť personálneho a sociálneho. Hanus hovorí: Oboje je praskutočnosťou ľudskou, ktorú ani medzi sebou jedno od druhého, ani od niečoho ďalšieho, vari ešte pôvodnejšieho, nemožno odvodiť. Spoločnosť nie je súčtom nejakého počtu jednotlivcov, ale aj osobitnou kategóriou ľudského bytia. 25 A samozrejme človek jednotlivec, nie je atómom v zhluku molekúl, ale pôvodnou živou osobou. Z aspektu spoločenskosti človeka je dôležité upozorniť na skutočnosť biologickej sociability. Byť človekom znamená pochádzať od iných, znamená, že sme upradení na krosnách iných životov. 26 Hanus nás však učí aj o sociabilite duchovnej. Táto sa splieta s biologickou v komplexnej telesno-duchovnej jednote. A až táto zduchovnelosť spoločenskosti je forma skutočne ľudská. Opäť sa vrátim k slovám Jána Pavla II., ktorý učil, že človek sa stáva obrazom Boha v okamihu, keď vytvára spoločenstvo. A táto túžba po sebadarovaní a prijímaní druhého, je základom našej ľudskosti, je základom Hanusovej humanitas. Slovo humanitas Hanus chápe ako šľachetnú ľudskosť, je to náplň ľudskej výšky. 27 Je to Maritainov integrálny humanizmus. Práve túto výšku stanovuje Hanus ako odpoveď na otázku ľudskej prirodzenosti, na to specificum humanum. Tu dostáva i samotná idea humanizmu celkom nový rozmer, a preto si právom zasluhuje maritainovské pomenovanie integrálny, či 23 Pozri: HANUS, L.: Človek a kultúra. Bratislava: Lúč, 1997, s Pozri: WEIGEL, G.: Svedok nádeje. Autorizovaný životopis Jána Pavla II. Bratislava: Práh, 2005, s HANUS, L.: Človek a kultúra. Bratislava: Lúč, 1997, s Pozri: tamtiež, s Pozri: tamtiež, s. 114.

45 pravý humanizmus. Je to humanizmus zakotvený v Bohu, humanizmus, ktorý svoju náplň dostáva z biblického odkazu a chápania človeka ako imago Dei. Obraz vyjadruje nielen bytie človeka, ale i jeho poslanie: sebeaktivizovanie v zmysle napĺňania tohto jedinečného obrazu, v zmysle stať sa obrazom. Hanus teda v diele Človek a kultúra definuje specificum humanum ako tú postať človeka, v ktorej je človek vo svojom, najvlastnejšom, v čom sa splní a naplní zmysel jeho bytia. V začiatkoch tejto prednášky som vravel, že nebudem spomínať, ale skôr tvorivo nadväzovať. A naozaj je na čo. Hanus nám touto teóriou umožňuje riešiť problémy praxe. Ako? Tak, že samotné specificum humanum zaväzuje človeka ako norma postoja, prejavu, konania. Vždy bude v našom svete disproporcia medzi stavom aký má byť a stavom aký je, no nikdy sa nemôžeme prestať snažiť napĺňať náš obraz. A to je výzva nielen pre jednotlivcov, ale i pre náš národ a štát. LADISLAV HANUS ESTETIK SAKRÁLNEHO UMENIA ALENA PIATROVÁ ÚVOD Vysoká škola bohoslovecká v Spišskej Kapitule sa v 30. až 50. rokoch 20. storočia stala strediskom obrodného, istým spôsobom revolučného hnutia, ktoré prinieslo nové myšlienkové smerovanie tak v teologickej ako i v spoločensko-kultúrnej oblasti. Prvým hýbateľom - spritus movens - stojatých súdobých slovenských teologických a cirkevných vôd bol Ferko Skyčák ( ), rozhľadený intelektuál, ktorého biskup povolal do spišskokapitulského seminára ako pedagóga a prefekta roku Druhým podnetným činiteľom bolo, na tú dobu odvážne rozhodnutie predstavených seminára (F. Skyčák sa neskôr stal vicerektorom a rektorom 1 ), vysielať najšikovnejších bohoslovcov na štúdiá do zahraničia, prevažne na jezuitskú Teologickú fakultu innsbruckej univerzity. Tu sa slovenským mladíkom zo Spiša, Liptova a Oravy otvárali okná do európskej a svetovej kultúry, tu sa učili prekonávať slovenskú malosť a myslieť nielen slovensky, ale aj európsky a svetovo 2. Hanus sa na štúdiách v Innsbrucku ( ) ocitol v čase, keď sa na hrade Rothenfels, duchovnom centre spolku Quickborn, ohnisku liturgickej obnovy, schádzali okolo nezabudnu teľného Romana Guardiniho 3 katolícki intelektuáli a početná mládež. 1 Ferko Skyčák pôsobil v rokoch ako prefekt kňazského seminára, v r ako vicerektor, v ako rektor. Porov.: Kol. autorov: Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska. Bratislava: Lúč, 2000, s Hanus, Ladislav: Rozhľadenie. Trnava, 1943, s Romano Guardini ( ), teológ, filozof náboženstva, propagátor pastorálneho liturgického hnutia ROK LADISLAVA HANUSA

46 ROK LADISLAVA HANUSA Fascinovaný guardiniovským teologickým pohľadom a progresívnymi myšlienkami liturgického hnutia sa vracia na Slovensko. Duch reformy na Spišskej Kapitule vytvoril mocný intelektuálny potenciál, ktorý sa však stretával s nepocho pením, ba často až s odporom u miestneho kléru i väčšiny veriacich. Jedným z takých neuralgických bodov bol aj problém náboženského umenia a sakrálnej architektúry. ZÁUJEM O SAKRÁLNE UMENIE Záujem o umenie a kultúru vôbec patril akosi samozrejme do spišskokapitulskej agendy. Tento fenomén Hanus objasnil nasledovne: Bolo prirodzené, že Spišský kňazský seminár, reformný ideovosťou, kultúrnosťou, celým svetonáhľadovým principiálnym programom, zapájal sa plno aj do reformy sakrálneho umenia. Účtoval s konzervatívnym historizmom, dištancoval sa radikálne od všetkej sentimentálnej, sladkastej gýčovitosti, od všetkej falše, lži, neprávosti. Obroda a očista života, ako v celom svete ducha, tak aj v umení. Neostalo sa pri kritike. Celou vervou sme sa zapájali do organizovania tohto poľa, organizáciou diecéznou i celoslovenskou. Akcia za akciou. Pokiaľ sa dalo, po poslednú chvíľu, kým svetlo ešte svietilo, sa vykonalo kus pozitívnej práce, na ktorú môže nadviazať, v budúcnosti, ďalšia práca... Spišský kňazský seminár chcel svoje reformové snahy vyjadriť viditeľným dielom. 4 Prvým takým viditeľným dielom bolo inštalovanie oltára sv. Jána Nepomuckého (patróna kňazského seminára) v seminárskej kaplnke od Martina Benku. Pri tejto príležitosti vyšiel zborník Spišský kňazský seminár v minulosti a prítomnosti (1943), kde Hanus publikuje štúdiu základného významu s názvom Situácia súčasného náboženského umenia. Oltár považoval za Benkovo vrcholné dielo. 5 Hanus je autorom početných prác o sakrálnom umení, 6 nesporne nielen na vysokej profesionálnej úrovni, ale i podnetných a v mnohom aj stále aktuálnych. Žiaľ... Posúďte sami. V roku 1947 Hanus píše: História sakrálneho umenia u nás bude rozprávať o ťažkých hľadaniach. 7 Uplynulo celých 60 rokov od tohto Hanusovho konštatovania, a tak sa celkom oprávnene, s odstupom takmer jedného ľudského života, môžeme pýtať na výsledky predpokladaného ťažkého hľadania? Odpoveď sa však formuluje veľmi ťažko, skôr si kladieme otázku, či sme vôbec hľadali? Poznanie stavu nášho sakrálneho umenia v nás umocňuje presvedčenie, že kdesi sa stala chyba s dedičnými následkami. Ladislav Hanus ako teológ a kresťanský filozof predstihol Druhý vatikánsky koncil a koncilový odkaz aggiornamenta o celých 20 rokov a to aj v názoroch na sakrálne umenie a architektúru. K bohatým teoretickým vedomostiam sa pridala i osobná skúsenosť s poznávaním umenia a architektúry na umeleckých cestách po Rakúsku, Nemecku, Taliansku, 4 Hanus, Ladislav: Spomienky na Ferka Skyčáka. Bratislava: Lúč, 2001,s Porov.: Tamže, s Napr. O terajšom stave cirkevného umenia, (1940), Požiadavky pri maľovaní kostolov (1940), Kňaz a umenie (1940), Ešte o liturgickom umení (1941), Nové stretnutie náboženstva s umením (1942), Situácia súčasného náboženského umenia (1943), Prelomy v náboženskom umení slovenskom (1943), Náboženský maliar Ladislav Záborský (1948), Náboženské umenie (1948), Spolupráca staviteľa s kňazom (1948), Liturgické symbolické kresby (Jas 1949), Kostol ako symbol (Bratislava, 1995) a iné. Súborne vyšli v knihe Umenie a náboženstvo (Bratislava: Lúč, 2001). 7 Hanus, Ladislav: Umenie a náboženstvo. Bratislava: Lúč, 2001, s. 325.

47 Švajčiarsku i Čechách 8. Svojou osobnosťou a bohatým životným dielom sa Hanus stal na slovenskej pôde nateraz neprekonaným teoretikom a formátorom moderného náboženského umenia a sakrálnej architektúry estetikom sakrálneho umenia. 9 V tejto súvislosti nemožno nespomenúť aj jezuitu p. Valéra A. Zavarského, popri Hanusovi druhú významnú osobnosťou v tejto oblasti. Zavarského prácu si Hanus nesmierne cenil a považoval ho za duchovného usmerňovateľa rodiaceho sa sakrálneho umenia. 10 Obaja, Hanus aj Zavarský celé svoje úsilie koncentrovali na to, aby zbavili slovenské náboženské umenie pseudokatolíckej romantiky a historizmu 11 a posúvali ho smerom k modernému výtvarnému prejavu. Zároveň sú obaja pre nás príkladom povestného symbolického budovania mostov medzi svetom teológie a kultúry a pre kňazov i teológov výzvou k nasledovaniu 12. Hanus i Zavarský ako teológovia pochopili to, čo o 50 rokov neskôr zdôraznil aj pápež Ján Pa vol II., keď vyzýval k dialógu s umelcami. Umenie má totiž, ak je opravdivé, aj mimo jeho typických náboženských výrazových foriem vnútornú blízkosť k svetu viery. Takže dokonca v situáciách väčšieho oddelenia sa kultúry od Cirkvi predstavuje umenie naďalej akýsi most k náboženskej skúsenosti. 13 VZŤAH UMENIA A NÁBOŽENSTVA - CIRKEV A UMENIE Hanus nám pripomína, že umenie sprevádza kresťanstvo v celej jeho histórii, podobne ako aj iné náboženstvá. Samotná história umenia je svedkom nespočítateľného množstva diel s nábožen skou témou. V západnom umení hlavné slohy a štýly reprezentujú predovšetkým diela nábožen ského charakteru a každé jedno odráža zvláštny, osobitý okamih histórie viery. Tu si Hanus osvojuje Lützelerovu myšlienku, že svet slohov je sledom náboženského života vekov 14. Umenie väčšinu svojej histórie bolo v službe kultu, malo výraz sakrálneho, vlastne prostredníctvom umeleckých diel kresťanstvo vyjadrovalo svoje najhlbšie tajomstvá. Medzi umením a nábožen stvom, teda aj medzi umením a bohoslužbou existovalo kedysi pevné vnútorné puto, vzájomne sa dopĺňali. Bohoslužba sa podľa Hanusa musí spájať s najušľachtilejšími umeleckými dielami. Bojuje proti gýču, poukazuje ako gýč kazí vkus, no predovšetkým gýč vníma ako nedôstojný spôsob zobrazovania kresťanského učenia a jeho reprezentantov. Hanus sa bezradne pýta: Tieto vyfarbené, bezduché tváre majú vyjadrovať našich svätých? Úbohá Terezka z Lisieux! Na obrázkoch, 8 Porov.: Švajčiarske cesty. In: Kultúra, 1936, roč. 8, č ; Hanus, Ladislav: Pamäti svedka storočia. Bratislava: Lúč, 2007, s Pašteka, Július: Hanus proti rozchodu umenia s náboženstvom. In: Umenie a náboženstvo. Bratislava: Lúč, 2001, s. 25. Citované pomenovanie som si dovolila použiť ako názov mojej prednášky. 10 PhDr. Valér A. Zavarský, teológ, historik umenia a kňaz Spoločnosti Ježišovej. Popri pamiatkárskej a projekčnej práci bol Zavarský činný aj ako teoretik umenia. Predmetom jeho záujmu boli otázky sakrálneho umenia, no nevyhýbal sa ani analýze súdobého slovenského výtvarného umenia. Porov.: Hanus, Ladislav: Súčasné náboženské umenie. In: Umenie a náboženstvo. Bratislava: Lúč, 2001, s ; Kol. autorov: Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska. Bratislava: Lúč, 2000, s Život a dielo P. Valéra Aurela Zavarského SJ. Zborník z konferencie pri príležitosti nedožitých stých narodenín. Trnava: Dobrá kniha, Hanus Ladislav: Umenie a náboženstvo. Bratislava: Lúč, 2001, s Nemožno opomenúť, že L. Hanus aj V. A. Zavarský mali priateľské vzťahy a dobrú spoluprácu s Jozefom Zvěřinom. 13 Ján Pavol II.: List umelcom. Trnava: Spolok sv. Vojtecha, 1999, čl. 11, s Hanus Ladislav: Umenie a náboženstvo. Bratislava: Lúč, 2001, s ROK LADISLAVA HANUSA

48 ROK LADISLAVA HANUSA na soškách, sochách je to presladká, prázdna a našminkovaná tvárička, ktorá nič nevyjadruje Úlohou náboženského umenia je povzbudiť človeka k zbožnosti, napomôcť mu vstúpiť do tajomstva rítu, strhnúť myseľ ku kontemplácii 16. Takúto silu má len umenie zrodené z ducha, ktoré ducha povznáša a dvíha k vyšším métam. Podnetná je analógia, ktorú Hanus nachádza medzi umením a kňazským poslaním. Pripomína, že svetu kňaza sa najviac približuje práve umenie, pretože majú podobné ciele. Poslaním umenia je pomôcť človeku vidieť obzory, za ktorými tušíme odpovede na najhlbšie otázky nášho rozumu, srdca a svedomia, nášho života a hľadania zmyslu jeho naplnenia. Poslaním kňaza je napomáhať človeku vstúpiť do duchovných sfér, prebúdzať, odhaľovať v duši človeka krásu Boha a jeho diela. Z toho Hanusovi ďalej celkom logicky vyplynulo, že umenie a vedomosti o umení sú pre kňaza, po teológii, najdôležitejšími. Kňaz sa umeniu nemôže vyhnúť, každodenne s ním bude prichádzať do kontaktu a preto sa od neho právom vyžadujú aspoň základné vedomosti z dejín umenia a tiež dobrý prehľad o slovenskom umení. Nevzdelaný kňaz môže v umeleckej oblasti napáchať nenapraviteľné škody. Hanusov ideál je vzdelaný kňaz, ktorý okrem toho, že je pastierom duší, sa stane aj apoštolom náboženského umenia. 17 CHARAKTERISTIKA SAKRÁLNEHO UMENIA A ZÁKLADNÉ POJMY Potrebné je objasniť si Hanusov terminologický slovník, ktorý obsahuje pojmy ako náboženské umenie, sakrálne umenie, cirkevné umenie, kostolné umenie, liturgické umenie. Termín náboženské umenie používa ako všeobecné pomenovanie pre umenie, ktoré zobrazuje náboženskú tematiku, pričom niekedy sa prekrýva s pojmom sakrálne umenie. Náboženské umenie chápe ako umenie monumentálne, no monumentalita u neho nespočíva v rozmeroch, ale vo vnútornom duchovnom odkaze diela, organicky prepojeného na tradíciu. Dokonca prichádza k záveru, že náboženské umenie je alebo monumentálne, alebo nijaké 18. Termín sakrálne umenie sa prekrýva s termínom cirkevné alebo kostolné umenie, používa ich ako synonymá. Sakrálne (= cirkevné, kostolné) umenie charakterizuje ako také, ktoré je v službe kresťanského, resp. katolíckeho náboženstva, teda aj Cirkvi. Takéto umenie má za cieľ predovšetkým vyjadrovať učenie Cirkvi, vypovedať o mystériách náboženstva, no zároveň aj povzbudzovať ľudí k zbožnosti, navodiť duchovnú, náboženskú atmosféru. Sakrálne umenie predstavuje podľa Hanusa najvyššiu formu náboženského umenia. Liturgické umenie je len časťou sakrálneho (cirkevného, kostolného) umenia. Ide o predmety, ktoré sú bezprostredne potrebné pri bohoslužbe (liturgii) a majú byť umelecky stvárnené (liturgický riad, odev, textílie). Popri liturgickom umení rozoznáva Hanus ešte aj tzv. ľudové umenie, ktoré je poznamenané prvkami naivného výrazu ľudovej zbožnosti. Toto ľudové naivné umenie sa postupne vytráca, tak ako sa z ľudu vytráca naivita. 19 Dôležitý význam Hanus pripisuje aj tzv. subjektívnemu umeniu. Ide o voľné umenie vychádzajúce z osobného náboženského zážitku umelca, určené je však len pre osobnú 15 Hanus, Ladislav: Spomienky na Ferka Skyčáka. Bratislava: Lúč, 2001, s Porov.: Tamže., s Tamže, s Tamže, s Porov.: Tamže, s. 198.

49 zbožnosť. Takéto umenie je možné a potrebné preto, že časom sa zbožnosť vymanila zo závislosti od liturgie. Úlohou náboženského umenia je teda byť v službe liturgie, istým spôsobom je to umenie služobné. Preto od moderného náboženského umenia Hanus očakáva, že bude návratom k liturgii. Ako príklad uvádza románsky sloh, ktorý sa mu javí ako ten, ktorý najlepšie vyjadroval liturgického ducha. Ostro však vystupuje proti zaužívanému a rozšírenému názoru, že najprimeranejším slohom pre Cirkev je gotika. Hanus odmieta historizmus, lebo tento nevyjadruje ducha doby, je iba nostalgickou spomienkou na zašlé časy slávy, čo vníma ako poblúdenie umeleckého zmyslu. 20 Aké kritériá musí spĺňať náboženské umenie? Pri definovaní pojmu náboženské umenie sa Hanus odvoláva na nemeckého teológa, kardinála Michaela von Faulhabera, ktorý mu pripisuje nasledovné kritériá: A) Hovoriť jazykom svojej doby; najobtiažnejšou črtou náboženského umenia je syntéza minulosti a prítomnosti; Hanus túto podmienku definuje ako vernosť kresťanskej umeleckej tradícii rečou svojho času. B) Zachovať náboženský charakter; t. j. osobná zbožnosť umelca; túto požiadavku Hanus nazýva symbolickosť: kresťanské umelecké dielo má vlastným bytím svedčiť o prítomnosti druhého sveta prostredníctvom znakov a symbolov. C) Má sa stať bohoslužbou; umelecké dielo samé o sebe má hovoriť o biblickom posolstve, skrze reč symbolov má človeku priblížiť najhlbšie tajomstvá života, má evanjelizovať. Tu Hanus hovorí o svetonázorovosti: náboženské umenie nevyjadruje len subjektívne zážitky, ale aj tajomstvá viery, poznanie životných právd v duchu kresťanského náboženstva. 21 D) Hanus pripomína, že náboženské umenie je teocentrické, t. j. že svojím obsahom, myšlienkou odkazuje na Stvoriteľa a jeho diela. SITUÁCIA NA SLOVENSKU Stav sakrálneho umenia na Slovensku považuje Hanus za žalostný a v niekoľkých štúdiách nám podáva nielen dôslednú analýzu, ale zároveň ponúka aj riešenia a východiská. 22 Kritikou nešetrí ani vo vlastných radoch, lebo práve tam, v kňazoch a biskupoch, vidí hlavnú príčinu pestovaného nevkusu a gýčovitosti. Na Slovensku sme totiž dospeli tak ďaleko, že Cirkev vypustila z rúk riadenie sakrálneho umenia a v celých svojich dejinách sa Cirkev práve v pokrokovom 20. storočí po prvý raz rozchádza s umením 23. Miestny klérus a ani biskupi problém sakrálneho umenia a architektúry nevideli (nevidia) v centre svojej pozornosti. Príčina je jednoduchá: nevzdelanosť kňazov v umeleckej oblasti, na teologických fakultách chýba seriózne štúdium umenia, ako i formácia k umeniu. Tu je Hanus bezohľadne pravdivý 24 : Farári nemali vyšších nárokov. Nemali nijakého umeleckého vzdelania. Stotožňovali sa s nízkou, aj najnižšou ľudovou úrovňou, ktorej zodpovedal 20 Tamže, s Porov.: Tamže, s Napr. štúdie O terajšom stave cirkevného umenia (1940), Nové stretnutie náboženstva s umením (1942), Slovo o náboženskom umení (1943) a iné. 23 Porov.: Hanus, Ladislav: Spomienky na Ferka Skyčáka. Bratislava: Lúč, 2001, s Porov.: Pašteka, Július: Professor Hanus ako kritický pamätník. In: Hanus, Ladislav: Pamäti svedka storočia. Bratislava: Lúč, 2007, s ROK LADISLAVA HANUSA

50 50 gýč a brak. V umení sa nevedeli orientovať ani sami, ani orientovať svojich veriacich. 25 Úprimne povedané, výrazné zlepšenie v umeleckom vzdelávaní bohoslovcov a vzťahu slovenského kléru k umeniu a estetike sme do dnešných dní nezaznamenali, čo je konštatovanie alarmujúce. Samotný úpadok náboženského umenia zaznamenáva Hanus od baroka, keď sa umenie podľa neho najviac oddialilo od liturgie, dokonca umenie svojou rozpínavosťou liturgiu potláčalo. Hanus ako vzdelaný teológ európskeho rozmeru, žiadal od našich umelcov, aby prekročili úzke domáce obzory, ale tak, aby sa umenie neodtrhlo od národnej reality a ani od kresťanskej tradície. 26 Do slovenského výtvarného života v tridsiatych a štyridsiatych rokoch 20. storočia vstúpili nové, priebojné talenty. Ako príklady hodné nasledovania aj pre náboženské motívy, uvádzal okrem už spomenutého Martina Benku aj Ľudovíta Fullu, Vincenta Hložníka, Františka Gibalu či Vladimíra Droppu. Popri týchto laických výtvarníkoch menuje i jedného kňazského, vtedy ešte verejnosti málo známeho umelca, františkána Teodora Tekela. 27 Veľkú nádej pre náboženské výtvarné umenie videl Hanus v Ladislavovi Záborskom, ktorému venoval osobitnú štúdiu s názvom Náboženský maliar Ladislav Záborský 28. Záborského biblickosť, osobná, intenzívne prežívanú viera v obsahovej rovine, ale aj skutočnosť, že vo formálnej stránke sa oslobodil od impresionizmu ako tvorivého východiska a hľadá nové smerovanie v náboženskom umení, umožňuje Hanusovi vidieť v ňom začiatok novej tradície, prielom, pioniersku robotu. 29 V stati Ešte o liturgickom umení z roku 1941 napokon konštatuje, že na Slovensku žijeme ešte v barokovom ovzduší. Zázraky si Hanus sľuboval od liturgickej výchovy moderného človeka. 30 Na ten zázrak však čakáme dodnes. Prečo je tomu tak? Hanus nám dáva jasnú odpoveď: slovenský človek, slovenská spoločnosť je poznamená slovenským a katolíckym romantizmom, historizmom, tradicionalizmom. Prvoradou úlohou je preto prekonať toto neradostné dedičstvo našich predkov. Zúčtovanie s historizmom vidí ako jedinú cestu, ktorá Cirkvi otvorí nové obzory i porozumenie pre nové, súčasné, moderné náboženské umenie ROK LADISLAVA HANUSA ROZCHOD CIRKVI S UMENÍM A JEHO DÔSLEDKY Otázka vzťahu umenia k náboženstvu, či náboženstva k umeniu bola a stále zostáva aktuálnou, najmä v situácii, keď v tomto vzťahu nie je rovnováha a niektorá strana sa stáva slúžkou tej druhej, čím samozrejme trpia na kvalite obidve. Hanus konštatuje, že na Slovensku sme dospeli do stavu, keď sa náboženstvo a umenie odcudzili. Náboženstvo nedáva umeniu tú dôležitosť, ktorá mu patrí, umenie zas prestáva náboženstvo potrebovať a vyjadruje sa v polohe všeobecnej spirituálnosti. Cirkev sa umenia bojí, správa sa 25 Tamže, s Porov.: Tamže, s Tamže, s Hanus, Ladislav: Umenie a náboženstvo. Bratislava: Lúč, 2001, s Tamže, s Tamže, s. 200.

51 k nemu podozrievavo. Náboženstvo a umenie predstavujú dnes dva vzdialené, odcudzené svety. Hanus však tento postupný rozchod umenia s náboženstvom vnímal v širších súvislostiach teológa a filozofa kultúry. Za nebezpečenstvo označuje skutočnosť, ak sa náboženstvo zrieka umenia, lebo tým stráca akúsi životnú miazgu (ut vitam habeant et abundatius habeant 31 ), a je na ceste postupného vysýchania. Náboženstvo bez umenia je temer bezmocné. V umení vidí najvhodnejší prostriedok ako sa náboženstvo, teda Cirkev môže priblížiť človeku, lebo tajomstvá viery mu predstaví v ľudskej forme. V tejto teologickej úvahe Hanus upozorňuje na spoločné prvky kresťanstva s umením, a preto sú pre neho kresťanstvo a umenie neodlučiteľné. V novodobom odsudzovaní sa náboženstva od umenia vidí Hanus vážnejšie problémy, ktoré sa dotýkajú samej podstaty kresťanstva. 32 Naráža tu na fenomén modernej doby, ktorá je charakteristická postupným odsudzovaním sa človeka od Boha, s čím súvisí aj postupná sekularizácia kultúry. Hanus však optimisticky verí, že odlúčené strany sa raz stretnú, že dôjde k opätovnému stretnutiu náboženstva s umením a že našou úlohou je toto stretnutie pripraviť. Túto optimistickú víziu predniesol v roku O pol storočie neskôr aj pápež Ján Pavol II. videl naliehavú potrebu viesť dialóg so svetom umenia. V úvode Listu umelcom z roku 1999 píše: Týmto listom by som sa chcel vydať na cestu plodného rozhovoru Cirkvi s umelcami, ktorý počas dvoch tisícročných dejín Cirkvi nebol nikdy prerušený a na prahu 3. tisícročia sa javí ešte plodnejším. V skutočnosti ide o dialóg, ktorý nám nevnucujú len historické okolnosti a praktické dôvody, lež je zakorenený v samotnej náboženskej skúsenosti a umeleckej tvorbe. 34 CESTY K NÁPRAVE V DUCHU HANUSOVHO ODKAZU Hanus ako teoretik umenia bol mimoriadne konštruktívny, pretože vždy predkladal celý rad riešení na zlepšenie situácie, ktoré nestratili nič zo svojej aktuálnosti ani po pol storočí. Dúfam, že naše požiadavky nebudú prehnané, ak sa obrátime na Cirkev s výzvou, aby sa po sedemnástich rokoch slobodného života, začala koncepčne zaoberať aj situáciou sakrálneho umenia a architektúry, či kresťanskou kultúrou vo všeobecnosti, pretože je to integrálna súčasť jej života. Naviac, kultúra a umenie sú priestorom, kde je možné viesť dialóg so svetom, ovplyvneným postmodernistickým myslením a neeurópskymi kultúrami. Bolo by nenapraviteľnou chybou pretrhnúť tradíciu Cirkvi, ktorá vždy prechovávala veľkú úctu voči hodnotám umenia ako takého. Hanus nás učí, že ako prvý krok k náprave je potrebné vypracovať dôslednú analýzu súčasného stavu. Hlavnú príčinu stagnujúcej situácie náboženského umenia videl v tom a na tejto skutočnosti sa od Hanusových čias nič nezmenilo, že klérus o umenie veľký záujem nemá a teda ho ani neštuduje, nepozná. Ak predsa len nejaký záujem má, tak zväčša je negatívny, lebo sa spája s financiami (či už je to výstavba chrámu alebo obnova). A keď je pri týchto aktivitách potrebná aj spolupráca s pamiatkárom, kňazom, problémy sa 31 Jn 10,10 32 Porov. Hanus, Ladislav: Umenie a náboženstvo. Bratislava: Lúč, 2001, s Porov. Tamže, s Ján Pavol II.: List umelcom. Trnava: Spolok sv. Vojtecha, 1999, č. 1, s ROK LADISLAVA HANUSA

52 ROK LADISLAVA HANUSA len znásobujú. Nepriateľom číslo jeden je v dnešnej dobe, namiesto cirkevného tajomníka, pamiatkár. Tento neradostný stav sa dá odstrániť len systematickým vzdelávaním a formáciou kléru aj v umeleckej a estetickej oblasti. Hanus ako konkrétne riešenie pre prax navrhoval ustanoviť diecéznych poradcov konzultorov pre otázky sakrálneho umenia. Ich funkciu by v súčasnosti mali vykonávať Liturgické komisie, teda prizvaní špecialisti. Prax nás však učí, že členmi týchto komisií sú prevažne kňazi a zopár architektov. Historikov umenia a pamiatkárov, zdá sa, nikto nepotrebuje. Taktiež za dôležitú považuje Hanus formáciu umelcov a architektov pre tvorbu sakrálneho umenia a architektúry, pretože takéto umenie má svoje zákonitosti. O túto formáciu laikov by sa mali starať práve kňazi vzdelaní v tejto oblasti. Na Slovensku je to začarovaný kruh: nemáme kňazov, teda nemáme umelcov; nemáme umelcov, lebo nemáme kňazov. Náboženstvo a umenie sa musia nanovo spoznávať, pričom je potrebná vzájomná tolerancia a sloboda prejavu. Kurz o tejto problematike, pripravený v spolupráci teológov, liturgistov, historikov umenia a ďalších odborníkov, by bol celkom určite prínosom pre všetkých zúčastnených. Hanusov program obnovy sakrálneho umenia na Slovensku je stále aktuálny. Záujem o nápravu stavu, či lepšie povedané nový začiatok tu je. Deklaruje to umelecká obec, architekti i profesionálne pripravení laici. Iba hlas Cirkvi je akýsi tichý. Kňazi, teológovia, nebojte sa umenia, nebojte sa umelcov, nebojte sa pamiatkárov. Alebo ako zdôrazňuje v diele Umenie a náboženstvo : (Iba) Dvoje treba vykonať: vytlačiť z kostolov širokoďaleko zamestnaných nepovolaných a vniesť do kostolov dôstojné sakrálne umenie. Ako pravdivý cieľ pozdravíme až tieto začiatky. Z MŔTVYCH DOMOV LADISLAVA HANUSA ANTON BALÁŽ V pekný jesenný deň 19. októbra 1978 na fare v Poľanovciach pod Braniskom začal miestny kňaz Ján Maga formou rozprávania o minulých a prítomných pohľadoch na život a všetko čo s tým súvisí nahrávať na magnetofónové pásky spomienky profesora Ladislava Hanusa. Učiteľ a jeho oddaný žiak, v tom čase i vydavateľ disidentského časopisu Orientácia, potom v nasledujúcich piatich rokoch, na viacerých farách Spišskej diecézy strávili stovky hodín v dialógu, v ktorom Hanus, človek 20. storočia, ľudské indivíduum tohto storočia si spomína na svoje storočie. Vydania svojich rozsiahlych, sedemsto stranových memoárov sa Ladislav Hanus nedožil. Na ich usporiadanie a edičnú prípravu sa podujal prof. Július Pašteka a vychádzajú v bratislavskom vydavateľstve LÚČ pod názvom Pamäti svedka storočia. Takmer dvesto strán rozprávania venuje L. Hanus svojmu trinásťročnému pobytu v československých mŕtvych domoch v Jáchymove, Mírove, Valdiciach a Leopoldove.

53 JÁCHYMOV PODĽA SOVIETSKEHO VZORU A BESOV 53 Do Jáchymova prišiel Hanus po 19 mesiacoch strávených v Ruzyni a vykonštruovanom súdnom procese, v ktorom bol pred Najvyšším súdom v Prahe v novembri 1952 odsúdený za vlastizradu na 16 rokov väzenia. V tom čase bol celý Jáchymov pod sovietskou správou. V každom z dvanástich táborov, v ktorých sa nachádzalo 30 až 40 tisíc väzňov sídlil sovietsky štáb, v samostatnej budove bol celý regiment sovietskych pracovníkov a všelijakých ženských a tí absolútne v tábore vládli s cieľom vyťažiť tu čo najviac uránovej rudy a rovno z Jáchymova ju transportovať do Sovietskeho zväzu. A na to potrebovali pracovné sily, lacné, poslušné, otrocké pracovné sily presne podľa osvedčeného vzoru sovietskych gulagov. Všetko bolo podľa sovietskeho vzoru. Celé súdnictvo a celý ten postup, lifrovanie a deportovanie, dialo sa podľa sovietskeho vzoru. Sovietsky zväz náš vzor! a teda aj súdnictvo, väzenstvo, tábory! Hlavnou úlohou bol triedny boj, to je nevyhnutné štádium nástupu socializmu. Zúrivý triedny nápor, spojený s terorom, začína svoje rozprávanie o Jáchymove Hanus. A hneď sa mu vynorí súvislosť s Dostojevským a jeho románmi. Možno to bude znieť ako neprimeraný paradox, ale L. Hanus akoby si svojimi štúdiami zo začiatku štyridsiatych rokov F.M. Dostojevský a svet boľševizmu a Kristova postava u F.M. Dostojevského pripravil teoretické a teologické východisko na pochopenie toho, čo sa pod sovietskou správou dialo v tomto jáchymovskom pekle na začiatku päťdesiatych rokov. Zároveň mu to, opretého o Dostojevského a jeho prorocké romány, najmä Besov, v ktorých vopred predviedol monštruózne idey 19.a 20. storočia, iste pomohlo zvládnuť tábor aj ľudsky fyzicky i duševne. V kapitole Jáchymovský väzeň (str. 538) takto, na pozadí svojich štúdií, nanovo interpretuje svoje vnímanie Dostojevského a jeho víziu socializmu, ktorú veľký ruský románopisec predstavuje v podobe fourierizmu a šigalevčiny. Hanus v spomienkach píše: To je podstata socialistického režimu, že všade, kde sa nastolí, musí prísť prvá fáza, fourierizmus, ohromný nápor, ohromný úder na protivníka. S tým je spojená šigalevčina, likvidovanie výnimočných osobností. To je ideológia a režim teroru: fourierizmus a šigalevčina. My sme to v tomto štáte naozaj skúsili. A nielen v našom. Lebo nejaký ten február bol v každom štáte v Maďarsku, Poľsku, Rumunsku, Bulharsku. Oni sa nemaznajú, musí sa vykonať totálne rátanie s protivníkom. Toto totálne rátanie sa aj v Jáchymove vzťahovalo predovšetkým na kňazov. Boli umiestnení v osobitnom tábore, v tzv. elku. Elko bol predovšetkým kňazský láger, vysvetľuje Hanus. To bolo zvláštne, po celý čas našej väzenskej existencie kňazov nerozptýlili, to bol systém. Neporozhadzovali ich po všetkých možných lágroch v celej republike. Kňazov chceli mať všetkých pekne spolu. Kňazov z tých všetkých lágrov najradšej sústredili do jedného, to bol kňazský láger, to bolo naše elko. Len náhodou sa mohlo stať, že sa voľáky kňaz zatúlal inde. Keď na to prišli, chytro ho lifrovali, aby sme boli všetci v jednom vreci. Alebo ako v akváriu, aby sme boli všetci pekne pozorovateľní. Mohlo nás tam byť asi päťsto kňazov. Kto tam bol z našich, z našej diecézy? Akoby som bol prišiel na Kapitulu alebo medzi našich chlapcov, toľko ich tam bolo. Poznamenávam, že Spiš bol zastúpený v celom krimináli. Po všetky roky bol Spiš zastúpený čestne ROK LADISLAVA HANUSA

54 ROK LADISLAVA HANUSA V Jáchymove neboli početne zastúpení len kňazi zo Spiša. Hanus hovorí, že tam bola celá republika každá diecéza, každá rehoľa, každá kapitula. Akiste na to ani nepomýšľali, čo urobili; že nás teraz zblížili, my sme vytvorili veľké bratstvo z celej republiky. Ináč by sme sa nikdy neboli tak zblízka poznali. Boli tam kňazi, ba kňazská elita aj z českých diecéz Budějovickej, Pražskej, Olomouckej, Královohradeckej, Litoměřickej, českí františkáni, jezuiti, saleziáni, salvatoriáni, benediktíni, premoštrátori, ešte aj tzv. rytieri kríža aj so svojím veľmajstrom. V Jáchymove Hanus nadviazal úzke ľudské i profesorské vzťahy s poprednými českými teológmi J. Zvěřinom, A. Mandlom a O. Mádrom. Píše o nich: O Zvěřinovi ťažko hovoriť, tá ľudská kvalita, tá vzácnosť ducha, ten široký rozhľad v kultúre, to bolo obdivuhodné. V tábore bol vždy vyrovnaný, živý, nikdy nie skľúčený, stále aktívny ako v myslení, tak v diskusii o problémoch. Ohromne intenzívne pracoval. Aj písal. Ustavične písal na tých svojich papierikoch, dielo za dielom, vedecké diela. Čo napísal, to sa mu aj podarilo lifrovať voľáko von. Hoci to sa nedalo ani predstaviť... A tí ďalší? Aťa Madl bol jemný intelekt, prirovnal by som ho k francúzskym katolíckym intelektuálom. Aj on písal, ustavične písal. Jeho špecifikum boli dialógy. To boli jednoaktovky, pozbieral Starý zákon, Nový zákon, spojil v dialógoch, povedzme Claudela s voľákym komunistom, potom kardinála Ottavianiho zasa s iným, vtipne to vedel spriasť. Z týchto vecí sme žili, to kolovalo medzi nami. Oto Mádr bol celkom iná povaha, odmeraný, veľmi vážny, lež ostrý, britký rozum, presný a neúprosný systematik. My dvaja sme tých vzájomných diskusií mali dosť, u neho človek musel dávať pozor, nesmel povedať voľáku nepresnosť. Ďalej si spomínam na otca Vlčka. To bol generálny vikár Litoměřickej diecézy. Vysoký, štíhly, no veľmi, veľmi prísny človek, vážny, ale aj spoločenský. Hanusovi sa v spomienkach vynárajú i ďalšie tváre českých spoluväzňov, s mnohými z nich putoval potom do Mírova, Valdíc a nakoniec i kňazskej väznice v Leopoldove. Napriek tomu, že v Jáchymove si práve kňazi dokázali uchovať vnútornú slobodu a rozvíjali svoj duchovný potenciál, vonkajšie lágrové podmienky boli práve voči nim zvlášť kruté. Kde sme boli my, kňazi, tam bol prísny dozor. Lebo ten vtedajší politický režim chcel kňazov osobitne popučiť. Čiže, kde boli kňazi, bola aj sekatúra, taký láger mal zlý chýr. To je na tejrání farářů, tak ešte aj chuligáni hovorili. Náš láger bol výslovne trestný láger. Takú mal povesť na celom Jáchymovsku. Teda osobitne prísny, tresty a naháňačky, takže sotva bolo voľného času. Ustavične zamestnávať a zamestnávať celé osadenstvo, to bol ten trestný láger. A pre všetky lágre Jáchymovska bola na elku takzvaná korekcia v kúte nášho dvora, lebo to bolo väzenie vo väzení, karcer osobitný vo väzení. Tam privážali zo všetkých lágrov alebo aj od nás na osobitný trest, do korekcie. Z ostatných lágrov dovážali väzňov v želiezkach, všetko lifrovali na elko, do našej korekcie za trest. Ktorých doviezli do korekcie v želiezkach a korekciu si odbavili, nelifrovali ich naspäť do pôvodného lágra, ale ostali istý čas na elku. Často to boli intelektuáli, alebo aj kňazi, zväčša teda lepšia spoločnosť. Pomaličky sme sa so všetkými kňazmi aj s ostatnými zbližovali, nakoniec náš láger tvoril predsa takú morálnu jednotu. V kňazskom lágri bola tzv. Veža smrti, kde sa v guľových mlynoch mlela vyťažená hornina a na roštoch zostával čistý vysokorádioktívny smolinec. Kňazi tu pracovali bez ochrany, a preto Jáchymov mnohých doživotne zdravotne poznačil. Hanus s veľkou presnosťou a obdivuhodnými technickými detailami opisuje celú technológiu spracovania vyťaženej

55 M R 55

56 56 rudy na elku. Od jej triedenia na rampách, merania uránovej rádioaktivity, prekladanie do debničiek, presúvania na ďalšiu rampu. Debničky prichádzali, prichádzali, to všetko bolo treba rýchlo brať a postaviť z toho štafel, iní väzni zasa pri tom čakali s rudlíkom, sa to naložilo a potom už viezlo ďalej, do ďalšieho oddelenia, do tzv. boxov. Sypalo sa to do boxov s veľkými transportérmi, celá táto ruda sa tam sypala a viezla sa hore do veže. To bola veža v našom tábore, ktorú nazývali veža smrti. Tam sa totiž ruda mlela na drobný štrk, v tejto veži sa vyviezla až hore, potom sa to zosypalo a týmto sa to tiež triedilo, z tej výšky sa to zosypalo dolu a zachytávalo do okrúhlych kovových súdkov, ktoré sa volali barely. Tieto súdky zasa prechádzali cez také miesto, kde sedeli dvaja väzni, ktorí ich zanitovali. Barely mali len poldruha decimetra otvor, takým vekom sa to založilo a rýchlo zanitovalo, potom to šlo zasa do tej poslednej rampy, takej velikánskej na samotnej stanici. Vo velikánskej rampe to bolo pripravené a odtiaľ sa bralo do vagónov. Uránová ruda sa ťažila nepretržite, vo dne v noci, bez prestávky viac ako desať rokov a odvážala z Jáchymova do Sovietskeho zväzu. Hanus tento pracovný systém oprávnene charakterizuje ako otrocký systém a dodáva: To sme videli aj v iných krimináloch, kde sme boli neskoršie, ako sa pracovne využívajú väzni. A to bol plán, premyslený plán, bolo treba produkovať čím viacej väzňov. Čiže ten systém bol premyslený hádam ešte cez vojnu v Moskve. Naprodukovať tých väzňov čím viacej, aby boli zadarmo pracovné sily, takto sa vyplatí budovať socializmus. Tento besovský variant socializmu zavliekol v nasledujúcich desiatich rokoch Ladislava Hanusa do ďalších komunistických väzníc socialistického Československa ROK LADISLAVA HANUSA VALDICE A LEOPOLDOV: KRIŠTÁĽOVÝ PALÁC A DOM TERMITOV Začiatkom mája eskortujú Hanusa z Jáchymova ďalej pre väzňa to vždy bolo neznámo kam. Pristavili dlhý autobus a už nás vodili. Ale chystali v tom autobuse reťaze, kládli ich vedľa seba. Boli tam totiž s nami aj iní, civili, nekňazi. Tie reťaze chystali pre nás, nás kňazov všetkých spútali. Nielen medzi sebou, aj ku sedadlu pripútali. Takže my sme boli extra väzni. Vždy a všade. Osobitná pozornosť, kde sme my boli! Tak sme sa cítili ako psi, na ktorých sa chystajú reťaze. Dali nás do zadnej časti, rinčali sme putami... To rinčanie reťazí nám opäť evokuje Dostojevského, teraz jeho vlastný osud politického väzňa, tak ako ho zachytil v Zápiskoch z mŕtveho domu. Počas eskorty z Petrohradu do odľahlých sibírskych končín, uprostred stepí, hôr a neschodných lesov, do katorgy, zvláštneho svojského sveta, ktorý nemal nikde obdoby, kde vládli svojské zákony, svojské oblečenie, svojské mravy a obyčaje a za živa mŕtvy dom, mal Dostojevský, vtedy už známy a uznávaný spisovateľ, na nohách tiež okovy. Neforemné okovy z prstencov, cengáčiky, ako ich volali trestanci. Jednotné trestanecké okovy, prispôsobené na prácu, zo štyroch železných prútov, hrubých skoro ako prst a spojených medzi sebou troma krúžkami. Hanus tvar trestaneckých okov nepopisuje, ale ich rinčanie je rovnako nepriahliadnuteľné. A neprehliadnuteľná by v tomto porovnaní mala byť aj myšlienka, že kým Dostojevského okovy patria do polovice 19. storočia, do temného a v mnohom ešte barbarského Ruska, tie Hanusove do polovice 20. storočia, do obdobia budova-

57 nia najhumanistickejšieho a najspravodlivejšieho poriadku v ľudských dejinách, za aký komunisti vyhlasovali spoločenský poriadok, nastolený v Československu po roku Po mesačnom pobyte na Mírove, ktorému dominuje vysoká veža a z jej siedmeho poschodia, kde boli cely kňazov, je krásny výhľad; táto veža vyvolávala v Hanusovi túžbu po slobode a voľnosti. ( Akú túžbu mal vtedy človek za krajom, za nebom, za priestorom, za tým voľným svetom! ) Po Mírove sa Hanus na pol roka ocitne v uhoľnej bani Tmavý důl a od januára 1957, zasa v okovách, vo Valdiciach. Znova sa ocitne v krážoch (jeho obľúbený výraz) sveta Fiodora Michajloviča, ktorého románový svet ovládajú tri obrazy: krištáľový palác, Babylon a Dom termitov ako to Hanus definuje v eseji Romano Guardini. Mysliteľ a pedagóg storočia, ktorú písal v sedemdesiatych rokoch, zhruba desať rokov po návrate z väzenia a s hlbokým, trinásťročným zažitím spomenutých mŕtvych domov československých. Práve Valdice Hanusovi v eseji o Guardinim evokovali Dostojevského krištáľový palác, zrodený z kultu zbožstveného Rozumu, ktorý v snahe vedením ovládnuť svet podľahne ničím nekorigovanému pudeniu ovládnuť svet. Oproti samorastlej a svojzákonnej prírode je krištáľový palác umelé bludovisko, dielo človeka. V prírode, vo svete, cudzie teleso, obludné teleso. Akiste je to budova centrálna, kde rozum, Oko rozumu, súčasne vidí do všetkých kútov i posledných zákutí. A takto vo svojich pamätiach popisuje valdický krištáľový palác: Vnútro je prázdne, od samého spodku až hore, po akúsi špinavú sklenenú klenbu je to prázdne. To celé teleso je prázdne. Nejaké chodby sú len pavlače po okrajoch, pavlače visiace, železné... Pavlače visia akoby vo vzduchu, sú na takých železných operadlách, stadiaľ sú dvere do jednotlivých ciel. A podľa poschodí, medzi týmito pavlačami, sú spojovacie chodbičky alebo mosty. To je vypočítané, že bachar má hneď prehľad o všetkom, čo sa deje. To je také prehľadné, to je taká klietka, z každého bodu vidieť čo sa deje, na hociktorom poschodí. (V Jáchymove mu takéto usporiadanie evokovalo akvárium, v ktorom ich strážcovia môžu tiež nepretržite pozorovať a kontrolovať). To všetko je otvorené. A po tých chodbách sa prechádzajú bachari, na tých spojovacích mostoch si zastanú, a pozorujú, čo sa robí, dívajú sa dolu, je tam stále prítmie, lebo to obloky nemá. Tá sklená klenba je taká špinavá, že svetlo sotva prepustí. Celý ten obrovský priestor s tými pavlačami vyzerá ako pavúčia sieť. Tie všelijaké pletivá, tie všelijaké spojivá, to bolo také pohnuté, to akoby sa hemžilo. To hemženie, to nás privádza do Domu termitov. Najskôr ako ho chápe Dostojevský a prostredníctvom neho a Gaurdiniho definuje Hanus: Je to model dôsledného kolektivizmu. Horizont kolektívneho človeka je ten, ktorého sa podarí, zhora naplánovať, zhora ho, všestranne, ale k jedinému cieľu, formovať, a tak vnútorne premeniť lebo musí tu nastať akási vnútorná zmena, od tradičného občianskeho človeka k človeku kolektívnemu ktorý je už celkom skonformovaný s celkom. V Dome termitov panuje ústredné plánované riadenie. Deľba práce do posledných detailov. Spoľahlivý, presný výkon. Dokonale odstránená poruchovosť... Čoraz vyššie vztyčovanie výkonov a cieľov... Model spoľahlivý, ale z neho odstránené všetko ľudské. Hanus o tomto neľudskom pracovnom výkone podáva výrečné svedectvo už pri popise jáchymovského uránového stroja, ako sme to videli v predchádzajúcej kapitole. O deľbe práce do všetkých detailov ešte aspoň táto časť jeho rozprávania: Denne sa ROK LADISLAVA HANUSA

58 58 v kancelárii zostavovali zmeny, šichty, ktoré oznamovali miestnym táborovým rozhlasom. Tak sa hlásilo, napríklad: prvá rampa tí a tí, rádiometria tí a tí, boxy tí a tí, ďalšie pracoviská a mená, potom veže, tam boli dvaja parťáci: věž Fiala a věž Talajka. Ku ktorému sa človek dostal, či ku Fialovi, či ku Talajkovi, nezáležalo. Keď sme prišli na pracovisko, sme vlastne nevedeli, čo a kde budeme robiť... V Leopoldove, kam prišiel Hanus po poldruharočnom väznení vo Valdiciach v máji 1958 malo väzenské termitište takúto podobu: Potom sme mali inú robotu. Prešli sme na vrecia, plátali sme vrecia. Nešili, len plátali. Na nákladiakoch nám toho celé kopy doviezli a my sme to plátali na elektrických šijacích strojoch. Pravdaže, prášilo sa z toho, aj na chodbách a v celom oddelení sme pracovali v prachu. Tie stroje stačilo len stlačiť, išlo to ako parom. Bolo treba rýchlo, bleskovo otáčať hore-dolu a mohlo to človeka poraniť, napríklad preraziť prst... Práca bola rozdelená. Prví prijímali z nákladných áut tie baly. Ďalší po jednom vreci vzali a kriedou označili, kde je diera, kde treba plátať. Tretí boli tí, čo šili a plátali. Nakoniec bola kontrola tých záplat, či sa ešte nezabudlo na voľáku dieru. Bola to robota, kde platili normy. Tie práce bolo treba rýchlo spraviť, rýchlo expedovať, šlo to šmahom ROK LADISLAVA HANUSA SVEDECTVO, KTORÉ MÁ TRVALÚ PLATNOSŤ V čase, keď Hanus a desiatky tisíc politických väzňov v termitištiach väzenských krištálových palácov svojou otrockou prácou nedobrovoľne realizovali obludnú ideu násilného kolektivizmu, boli do budovateľského diela zapojené ďalšie tisíce nedobrovoľných pracovných síl v Táboroch nútených prác na Slovensku predovšetkým v Novákoch, na Oravskej priehrade, v Hronci a Podbrezovej. Hanusove pamäti nás nielen literárne sugestívne a svedecky presne vovádzajú do tohto sveta, ale svojím mysliteľským prienikom, opretým o poznanie Dostojevského, analyzujú i odkrývajú jeho besovskú tvár. Povyšujú tak dobovú realitu týchto táborov a väzníc do všeplatného symbolu mŕtvych domov. A ak si uvedomíme, že profesor Ladislav Hanus nahrával svoje spomienky v čase, keď sa o československých mŕtvych domoch pod hrozbou ohovárania socialistického zriadenia nesmelo hovoriť ani písať (a navyše bol pod ustavičnou kontrolou štátnej bezpečnosti ešte v roku 1988 mu hrozilo odsúdenie na dva roky len za to, že bez štátneho súhlasu vypomáhal pri spovedi!), musíme oceniť jeho ľudskú odvahu, s akou vo svojich pamätiach vyjadril svoj jednoznačne odmietavý postoj ku komunistickému režimu. Pamäti svedka storočia sú teda i svedectvom o jeho ľudskej nezlomnosti, o slobodnom intelektuálnom prieniku dobou, mysliteľskom výkone, ktorý nemá v slovenskej memoárovej literatúre 20. storočia obdobu.

59 59 RÁČ MA POŽEHNAŤ JANKO SILAN (Pieseň na zlaté jubileum dr. Ladislava Hanusa) Slávme to spoločne! Máš pravdu. Pravdu máš: prichádza skutočne v omši sám Mesiáš Je Bohočlovek a ty mladý kňaz. Náš vzácny Sion spišský seminár, tam sme sa vlastne stretli prvý raz. Mne zažiarila, dodnes Tvoja žiari tvár. A potom prišli Tatry. Ždiar. Podspády. Jurgov. Javorina. Spomeň si, Lacko, ďalej žiar A hrej sťa pohár tokajského vína, ROK LADISLAVA HANUSA Nech žiari Tvoja tvár a nielen v Ždiari, ale aj v Hybiach, kde si dnes, kde šumíš, osviežuješ ako les a mladosť dávaš večne jarý. Najradšej by som si Ťa znova schoval na fare važeckej, kde si našiel Hrad slobody. A najradšej by som Ti zas miništroval. Už kľačím. Čakám. Ráč ma požehnať. Važec,

60 60 ĽUBOMR FELDEK 70 VÝNIMOČNÝ AKO ŠTVORLÍSTOK JURAJ KUNIAK Znova som raz otvoril Feldekove Poznámky na epos a našiel som v nich vylisovaný štvorlístok. Spočítal som si, že tam leží už 26 rokov. Slúži mi ako záložka na báseň Parkujúci na Václaváku. Už si nepamätám, kde som našiel štvorlístok. Ale dobre si pamätám, kde som si kúpil túto nevšednú knihu. Bolo to v Prahe na Václavskom námestí. Do mojej alma mater som sa vtedy vrátil ako mladý inžinier na služobnej ceste a pripadalo mi to ako púť. Aj spomínaná báseň bola takou púťou. Putovaním nepokojného feldekovského Odyssea po stopách otca. Zobral som do rúk štvorlístok a zamyslel som sa: Prečo som si ho odložil práve sem? Premkol ma pocit, či zmes pocitov, ako pred rokmi, keď som sa ocitol vo vzrušujúcom rezonančnom poli knihy, ktorá si ma podmanila. Sedel som v reštaurácii U černého koně a slovenské verše zapíjal českým pivom. Chutilo mi. Ešte viac ako znamenité pivo odvážna kniha. Priťahovala ma mnohými rozmermi i snúbením básne s epikou. A potom sa mi rozsvietilo. Poznámky na epos majú 4 oddiely. Feldek mal v čase ich vydania 44 rokov a na záložku knihy napísal: Rýmov môžem rozosiať po svete ako ďateliny, a práve preto ma už zaujíma len rým štvorlístok. A ešte tam napísal: Opustil som zlozvyk sebahľadania... podpisujem Picassov výrok: Nehľadám, nachádzam. Vtedy sa aj mne podarilo nájsť štvorlístok a odložil som si ho práve do tejto knihy. Mal som rád matematiku a páčilo sa mi, že básnik sa hrá s číslami. Pravdaže, to podstatné je niekde inde, mimo čísel a mimo hru, ale v prípade filigránskeho umelca nemožno nechať nepovšimnutý žiadny detail. Každý je dôležitý a tvorí súčasť celku. O celku by sa dalo veľa. Napríklad aj toto: Vskutku dobrý autor je rovnako svoj v celom diele, ako v každej knihe. Skúsme i pri jubileu Feldeka zotrvať s jednou jeho knihou. V Poznámkach na epos je básnická struna natiahnutá medzi dvoma pólmi. Na jednej strane imaginatívna lyrika, na druhej strane básne s rôznou mierou epickosti či reflexie, až vyslovene prozaické (príbehové) básne. Prvé čísla knižky svojím imaginatívnym rázom pripomínajú napojenie na medzivojnovú umeleckú avantgardu. Druhý oddiel obsahuje básne, ktoré majú blízko k zápiskom (poznámkam), a teda i k próze, ale nie sú príbehové, skôr ide o okamih, krátko osvetlenú scénu, kde sa odohrá niečo dramatické (Vladimír Kompánek páli svoje sošky, Smrť obyčajného človeka). Majstrovský cyklus Piesne piesní je poéziou rýdzej telesnosti. Jožo Urban mi raz o ňom s uznaním povedal: Toto je to najlepšie z ľúbostnej poézie, čo som kedy čítal. Ján Zambor sa o tomto cykle vyjadril, že oplýva umelecky čistou obraznosťou, zvukovými nápadmi, parodickosťou, jemným humorom, fantazijnosťou, malebnosťou, pôsobí celkovým dojmom rafinovanej spontánnosti, estetickej bohatosti, hravosti a pôvabu: autor výraz funkčne zapojil do premenlivých erotických hier. Príbehové básne v závere knižky sú zrejme logickým dôsledkom Feldekovho zážitku z prekladania Robinsona Jeffersa, jeho Grošovaného žrebca. Autor na záložke knihy prezradil, ako svoje

61 texty zabezpečil, že ostali básňami. Robil som to tak, ako sa to robievalo v antike. Príbehová báseň nevyústi do prózy, keď jej príbeh vyústi do podobenstva. Záverečná príbehová báseň Parkujúci na Václaváku končí takto: O pár hodín frčíme už popod Múzeum, nikto nás nezastavil, iba autá za nami podozrivo svietia, trúbia, a v jednom, čo nás predbieha vo vedľajšom prúde, akýsi mladík spúšťa okienko, otváram takisto a počujem, ako kričí: Máte prázdnej zadek. Tak predsa so mnou vybabrali ale mohol to byť aj vrátnik z hotela Zlatá husa, stál som na ich parkovisku, a koniec koncov koleso mohlo vyfučať aj samo tak ako, otče, tvoja mäkká duša. Sledoval som niť básnického príbehu, presvedčil som sa, že skončil podobenstvom, ale celé jeho tajomstvo som sa vtedy nedozvedel. Nemohol som sa dozvedieť, čo malo zostať skryté v čase, keď obligátne eposy boli falošné, zato však pravé eposy sa nepísali, ale žili. Dnes viem, že Feldekov otec bol vychýrený sudca v Žiline, ktorý sa znepáčil súdruhom, keď so svojím demokratickým cítením súdil dobové udania veľmi mierne. Takúto odvahu posudzovali prísne. Komando Štátnej bezpečnosti si urobilo výlet do Prahy a zatklo ho vo chvíli, keď vychádzal z domu svojej matky, ktorá sa na to nechápavo pozerala z okna. Následné strádanie mu tak podlomilo zdravie, že po návrate z väzenia zomrel. Odkryté tajomstvo básne, malá šifra v nej, poukazuje na myseľ autora v tamtých časoch: dôležité poznanie. Zároveň by som si v tejto súvislosti dovolil poukázať na vlastnosť Ľubomíra Feldeka otcovské dedičstvo nebáť sa ťažšej voľby. Feldek nezvykol voliť ľahšiu cestu. Rád sa púšťal do ťažkých úloh. V básnickej tvorbe ovládal rôzne nástroje a objavoval nové. Viliam Turčány o tom povedal: Nový inštrument nový inštrumentál! Pád, ktorý je u Feldeka vždy zdvihom. Zdvihom i vo vývoji meranom ním samým i vo vývoji jeho generácie a v porovnaní s celou slovenskou poéziou. Pravdaže, Feldek by si zazlúžil viac a závažnejších slov ako týchto pár mojich skromných poznámok. Napríklad o spoločnom nástupe s generačnými druhmi na konci päťdesiatych rokov, ovplyvnenom českým poetizmom, najmä Nezvalom a jeho hlavným inšpiračným zdrojom Apollinairom. O jeho esejistickej a bohatej prekladateľskej a dramatickej tvorbe. O originálnej tvorbe pre deti... Ak by sme mali byť maximálne struční, o Feldekovi rovnako ako o Nezvalovi možno povedať: básnik - podivuhodný kúzelník a dramatik. Aj keď žiada sa byť presnejší. Medzi Nezvalom a Feldekom je asi taký rozdiel ako medzi Platónom a Aristotelom. Kým Platón umiestňoval idey mimo sveta, jeho žiak Aristoteles tvrdil, že sú v predmetoch, ktoré nás bezprostredne obklopujú. Podobne na pozadí poetických ohňostrojov Nezvala, na Feldekových básňach vidieť, že sú zažité, autentické, ťažiace z jednotlivostí, nie zo všeobecna, preto jeho poézia prežíva a prežije. Mohol som vyratúvať Feldekove knihy, ale zvolil som iný prístup. Vybral som si len jednu. Prišiel som k nej, keď som mal 25 a mám pre ňu mimoriadne miesto v knižnici dodnes. Ale čo na tom záleží, kedy to bolo. Až tak veľa sa toho za ten čas (v poézii) nezmenilo. Nezostarlo ani ono Šaldovo: Každý má toľko voľnosti, koľko si jej dokáže vziať svojím tvorivým činom. Pre vynikajúcich básnikov je stále dosť priestoru pre prvovýstupy s osobitým čarom. Platí azda len jedno: Ak uvidíte človeka na vrchole hory, môžete si byť istý, že tam nespadol. Je málo dobrých básnikov. Nezval je len jeden. Aj Feldek je len jeden. Číslo 70 pri jeho mene vnímam ako ozdobu. Pristane mu práve tak ako sa jeho vek rýmuje s tým, čo dokázal je to šťastný a výnimočný rým, rým štvorlístok. 61 ĽUBOMR FELDEK 70

62 62 DUALÓG KDE SA TO CELÉ VZALO... Gustáv Murín a Petr Žantovský, jeden slovenský a jeden český publicista, prvýkrát sa stretli na Salonu kritického myšlení v Litoměřiciach v roku Odvtedy nestratili kontakt, ktorý sa transformoval do dualógu, keď obaja zo svojej strany hraníc bývalého spoločného štátu komentujú rovnaké témy dňa. Tento dualóg má aktuálnu tému hraníc vo svetle napätých rokovaní o rozšírení tzv. schengenského priestoru o naše krajiny. Petr Žantovský (1962) absolvoval Fakultu žurnalistiky UK Praha (1988), po roku 1989 bol vedúcim kultúrnej rubriky denníka Práce a týždenníka Reportér, v rokoch šéfredaktorom nakladateľstva Melantrich, v rokoch riaditeľom nakladateľstva Votobia, medzitým ( ) podpredsedom Syndikátu novinárov ČR, od roku 2003 pôsobí na VŠJAK (od 2005 ako vedúci Katedry sociální a masové komunikace). Bol aj členom Rady pro rozhlasové a televizní vysílání ( ). Gustáv Murín (1959) je čitateľom dobre známy. Je to biológ, spisovateľ a publicista, bývalý predseda Slovenského centra PEN klubu. Publikoval vyše tisíc článkov vo viac ako 39 periodikách doma i v zahraničí. Vydal sedemnásť kníh, z toho päť v Čechách a po jednej vo Francúzsku a Indii. PROČ JE DOBRÉ MÍTI HRANICE PETR ŽANTOVSKÝ Můj oblíbený komentátor (Luboš Palata), píšící často o Slovensku, vymyslel (v LN 18.9.) tento geniální plán. Když nám západní partneři sdruženi v Evropské unii nechtějí přiznat schengenský statut, tzn. nechtějí rozšířit stávající pásmo bez hranic o nové členské země, mj. též o Česko a Slovensko, budiž, nechme je, ať si kverulují třeba do roku My na to půjdeme po našem, po selsku, po česko-slovensku. Uděláme si bezhraniční styk jen mezi Českem a Slovenskem, a to hned. Na to se nemusíme u bruselské vrchnosti ptát, to je čistě naše pravomoc. Jak píše autor tohoto geniálního nápadu, budeme tím demonstrovat, že jsme evropštější než Evropa sama, půjdeme příkladem, dokážeme mocné mátušce, že jsme sice ještě malé, ale velmi hodné děti. Třeba se nás pak administrátorům Velké Evropy zželí a ten schengen nám přiznají. A bude to. Nechme stranou hloupost, která z toho nápadu tryská a jež jediná je opravdu bez hranic. Podobné nesmysly může navrhovat jen ten, kdo neví vůbec nic o podstatě evropské byrokracie, jíž je především (jednosměrná) ochrana (staroevropských) zájmů. Našeho vynálezce může pohoršit, že za Břeclaví musí tasit pasport, že mu celníci lezou do kupé, a jede-li nočním spojem do Kútů, tak ho dokonce i vzbudí. Může ho naštvat, že úpravné silnice mezi českou a slovenskou stranou jsou přerušeny nevzhlednými krabicemi se zátarasy a celníky, kteří jak jinak zdržují. Nemůže ale nikterak popřít, že tato vskutku minimální opatření mohou čas od času přispět k odhalení pašeráků drog z východu či

63 zbraní na východ. Že mohou byť jen víceméně namátkou zastavit nelegální přesun osob, jejichž přítomnosti na našem území navzdory veškeré multi-kulti toleranci bychom asi netleskali. Třeba proto, že v příručním zavazadle mají korán a plastickou trhavinu a obojí považují za stejně důležitý prostředek šíření víry pravé. Ochrana základní existence a bezpečí obyvatel je tím posledním, ale dosud stále platným zdůvodněním, proč živit pohraniční policii. Jestli milý komentátor propadá záchvatům sentimentu při vzpomínce na časy, kdy za Břeclaví nekončil jeden a nezačínal druhý státní útvar se svým nezadatelným zájmem chránit své občany, je to jistě hezké, ale k ničemu. Stejně bychom mohli vzdychat po zašlé slávě rakousko-uherské monarchie, pramáti středoevropské integrace. Tehdy také stály hraniční kameny a hlídali financové, jen o něco jižněji a východněji. A to nebezpečí bylo snad - trochu menší a tedy vzdálenější. Náš milý komentátor zapomíná ještě na jednu věc. Hranice neslouží jen k izolaci a ochraně těch, co jsou uvnitř, ale neméně také k ochraně těch vně. Nejen nafoukaných bruselských institucí, které jsou dnes především mocnými ochránci klíčových ekonomických a geopolitických zájmů, jakýmisi nadnárodními lobbisty, ohánějícími se vlajkou s hvězdami a rétorikou o ideálech, zatímco jde jen o prachy. Ale především k ochraně opět občanů a jejich pochopitelných strachů o chleba a bezpečí. Připomeňme, jak nás líčí západoevropská propaganda včetně nejvyšších politických kruhů. Jako darmožrouty, kteří kradou v samoobsluhách. Jako lemply a nedouky, kteří vyhánějí dumpováním ceny své pracovní síly - kvalifikované pracovníky z manuálních profesí. Jako nadutce, kteří by chtěli poučovat Velké Říše Západu o tom, jak se má dělat ekonomika či diplomacie, zatímco to nejlepší, co bychom dělat měli, je držet hubu. Což drze nečiníme. Nedivme se pak, že se na nás občané za Aší mohou dívat poněkud xenofobně. Asi tak, jako my na občany za Břeclaví. Ba ne, hranice je dobrá a užitečná věc. Drží naše předsudky, komplexy, bázně a hany pěkně v domácím tyglíku, nepouští je ven a nedovoluje jim vytahovat se tak snadno za ty druhé. Udržuje v soudržnosti domácí mikrokulturu, a skrze ni i jeden z významných proudů, z nichž se skládá národní makrokultura. Hranice je součástí a obrysem naší identity. Když ji zavrhneme, zrušíme, vygumujeme, může se nám ta identita roztéci po bezbřehém evropanském talíři a utonout v drobečcích německého krajíce či francouzského sýra. Což neznamená, že by se nám po té hranici měly prohánět hordy po zuby ozbrojených vojáků a zamindrákované celnické lampasačky by měly našim ženám a dívkám lézt do spodního prádla, jak to známe z předchozího režimu. Takovou interpretaci by mi snad nepředhodil ani ten nejzapálenější euronadšenecký komentátor. Pokud ovšem za to své nadšení nevyměnil zbytky rozumu. 63 DUALÓG

64 64 DUALÓG AJ HRANICE MUSIA MAŤ HRANICE GUSTÁV MURÍN Najnovšie vyhlásenie českého ministra zahraničných vecí Sašu Vondru o tom, že kvôli ich vstupu do Schengenu sú ochotní pristúpiť aj k sprísneniu režimu na hraniciach so Slovenskom, je čítanková ukážka českej politiky nápadného, ale beznádejného šplhúnstva, ktoré predvádzali naši bratia už od rozdelenia Československa. Rovnakým spôsobom sabotovali Vyšehradskú štvorku, keď vtedajší premiér Klaus odvolával svojich ministrov už z cesty na jeden zo summitov V4, ale dnes ako prezident si spoluprácu V4 pochvaľuje. Najotvorenejšie o tom napísal A. Liehm (Kult. Život č /2002): Malá česká arogancia nechcela o ničom takom ani počuť. My sme, samozrejme, najlepší, najmúdrejší, najschopnejší, dôjdeme do Európy sami, nebudeme vláčiť bremeno menej vyspelých komponentov vyšehradského projektu. A zasa, tentoraz s hranicami, začínajú? Hranice sú neprirodzené. Začali tým Číňania a nepomohlo. V Európe sa ako prví jasne ohraničili proti neznámemu a nepriateľskému svetu až Rimania povestnou Lines Romanum. Dovtedy tu ostro vymedzené hranice neexistovali. Odvtedy sa hranice stavajú hlavne proti tomu neznámemu a nepriateľskému, od ktorého sa chceme oddeliť. Sú tu ale dnes okolo nás neznámi, či dokonca nepriatelia? Vážne o tom pochybujem. Hranice v Európskej Únii strácajú zmysel a chvalabohu za to. Príkladom absurdnosti hraníc bol až donedávna nočný rýchlik na trase Varšava Bratislava, prechádzajúci len cípom Českej republiky. Vďaka hraniciam tu však cestujúci zažívali pozoruhodnú nočnú tortúru neuveriteľných osem kontrol v čase od 3.00 do 4.00 hod. ráno, teda v čase, keď každý najlepšie spí. Prvé dve kontroly, colník a pasovák, prišli na poľskej strane hraníc. O chvíľu obdobná dvojica na českej strane. Potom neodhadnuteľná doba strávená v polospánku, keď vlak prechádzal severovýchodným cípom Moravy k slovenským hraniciam. Z tej nekonečnej chvíle vás zobudili opäť iní dvaja strážcovia hraníc na českej strane a zakrátko poslední dvaja na slovenskej strane. A to všetko okorenené upozornením sprievodcu, že je nutné sa zamykať, lebo okrem hraničných kontrol chodia aj zlodeji. Táto kombinácia nutnosti neotvoriť a povinnosti otvoriť vyústila do absurdnej situácie, ktorej som bol svedkom. Dve panie z Poľska vo vedľajšom kupé absolvovali prvé štyri kontroly bez problémov. Aj piatu, českého colníka, zvládli. Potom ale prišiel opäť buchot na dvere. A ony, asi v rozospatí, ale aj strachu, odmietli otvoriť. Jednoducho si mysleli, že kontrolu už majú za sebou a jediný kto na nich môže tak neuveriteľne agresívne búchať, sú nebezpeční lupiči. Ale bol to český pasovák a nemal akurát dobrý deň. Jeho búchanie sa stupňovalo do nepríčetna a jeho komentár tiež. To ich ešte viac vyľakalo, ale nakoniec predsa len otvorili. Ale to už bolo, pre tohto malého poloboha, neskoro. Malosť v uniforme je neliečiteľná. Medzičasom totiž prišla aj jeho kolegyňa a on sa rozhodol, že všetkým trom ukáže, kto je tu pánom. Nepomáhalo

65 vysvetľovanie, ani to, že mali všetko v poriadku, už ani slzy nakoniec, tento arogantný, zupácky vládca nad ľudskými osudmi sa rozhodol predviesť svoju moc. A vyhnal tie dve panie do studenej noci na opustenej zastávke, kde po odchode tohto rýchlika nemali nádej dočkať sa skoro žiadneho ďalšieho spoja. A aký bol tento uniformovaný pánboh spokojný, ako náramne sa vyzúril, ako názorne všetkým ukázal svoju nekonečnú hlúposť. HLÚPOSŤ JE NADNÁRODNÁ Horšie je, že sa táto hlúposť nedá liečiť. Samozrejme, že som ako svedok celej ukážky úradníckej perverzity podal sťažnosť. Ale vyšetrovanie sa vlieklo pol roka a skončilo na tom, že kolegovia toho zúrivca (možno aj on sám) zastrašili sprievodcu vlaku a ten potom svedčil úplné nezmysly. Je to neriešiteľné (skúste sa o tretej ráno, len v pyžame, postaviť na odpor niekomu, kto sa vyžíva vo svojej mocičke?), pokiaľ existujú hranice. Lebo úradníkovi v uniforme môžete zobrať jeho potešenie zo šikanovania cestujúcich len tým, že mu zoberiete príležitosť na takéto úbohé exhibície zrušením hraníc. Hranice totiž dávajú šancu ľudskej hlúposti, ktorá je bezhraničná. Netýka sa to len jedného prípadu českého kontrolóra pasov na trase, kde to ani nemalo zmysel, veď drvivá väčšina cestujúcich Českou republikou len prechádzala bez toho, aby ju v noci čo i len videla. Aj slovenskí colníci sa vedeli dômyselne vyzabávať. Poznám celú zbierku takýchto príhod od suseda z oravskej chalupy, ktorý býva v Havířově. Raz mu nedovolili previesť starú práčku, lebo je to šrot a to je odpad a ten sa nesmie prevážať cez hranice. Inokedy ho vrátili, lebo mal čohosi viacej, než dovoľovala práve vtedy platiaca len námatkovo zvolená norma, hoci vedeli, že na chalupu chodí takmer každý víkend a tak si za celý rok môže po kúskoch doviesť aj celú novú chalupu. Ale predpis je mocná zbraň v rukách niekoho, kto tú zbraň chce použiť. Dodnes, hoci sme v EÚ, sa rakúski colníci vyžívajú v tom, že nechajú vystúpiť všetkých pasažierov pravidelnej autobusovej linky z Bratislavy do Viedne a prejsť zvláštnou kontrolou, hoci iní cestujúci v autách samozrejme nevystupujú a stovky ďalších na pravidelných vlakových linkách a ďalších, na lodnej pravidelnej linke samozrejme tiež, nemôžu nechať za jazdy vystúpiť len preto, aby hneď zase nastúpili späť. Hranice sú však príležitosťou nielen na absurdné ukážky nadradenosti úradníkov v uniforme, ale aj na korupciu. O tom by mohla byť spísaná celá kniha len na jednom prechode, napríklad práve medzi Bratislavou a Viedňou, kde slovenskí colníci oberali vodičov kamiónov z cudzích krajín už automaticky o akési povinné mýto za to, že im nerobili z jednoduchého prechodu hraníc peklo. Kvôli tomuto všetkému som rád, že hranice pomaly zanikajú, hoci nie som rád, že ktosi nechal medzi Slovenskom a Českou republikou vystavať obrovské hraničné zariadenia, ktoré sú (a dúfam, že aj budú) celkom nanič. Som tiež rád, že môžeme po celej takmer už zjednotenej Európe cestovať len na občiansky preukaz, lebo sa v ňom nedá listovať. Aj pasovák je len človek, tiež sa rád zabáva listovaním a pečiatkovaním. To všetko už snáď konečne odpadlo ako zväčša zbytočný folklór minulého storočia. A asi nikto netúži potom, aby sa to zasa vrátilo najmä na našich spoločných česko-slovenských hraniciach. 65 DUALÓG

66 66 KEDY V SCHENGENE? DUALÓG Tak ako sa rakúskym pasovákom ťažko zvyká na to, že už nie sme chudobní príbuzní z východu, ale im rovnocenní občania zjednotenej Európy, tak sa úradníkom v Bruseli ťažko pripúšťa, že by sme boli hodní naozaj otvorených hraníc. A je možné, že tentoraz majú pravdu. Cez naše východné hranice prichádzajú nielen tisíce utečencov z Ázie, ale s nimi aj u nás už zabudnuté choroby ako napríklad tubera. Je známe, že aj keď takto infikovaných utečencov zachytíme v táboroch, veľmi ľahko ujdú a vôbec nedbajú na to, že sú svojim hostiteľským krajinám skutočnou hrozbou. Rozumiem podmienke EÚ, že najskôr musíme spevniť naše hranice proti tomuto nebezpečenstvu od neznámych utečencov a až potom môžeme voľne prechádzať cez tie ich. Česko takéto vonkajšie hranice s krajinami mimo EÚ nemá a tak sa môže cítiť poškodené. Ale môže tiež prispieť k tomu, aby bol problém čím rýchlejšie vyriešený. Jednoducho tým, že pošle svojich pohraničníkov, ušetrených na česko-slovenskej hranici, na slovensko-ukrajinskú hranicu. Áno, pri Čiernej nad Tisou môže český pohraničník chrániť záujmy českého štátu i občanov. Nie je to koncept úplne nový a netýka sa to len českej pomoci. Takto by mohli v ohraničených časových turnusoch vypomáhať na najvýchodnejšom vale EÚ proti utečencom i ich chorobám aj pohraničníci z Nemecka, Belgicka, či Dánska. Ich príspevkom je aj to, že sú menej podplatiteľní, než tí miestni, a stálou rotáciou sa problém korupcie minimalizuje. Potom by to boli už naozaj schengenské, v pravde európske hranice, vďaka ktorým by nás v ich vnútri už žiadne hranice nedelili...

67 67 tvorba Z R

68 68 SPOMIENKA NA VLADIMÍRA REISA ZOMREL VLADIMÍR REIS VLADIMÍR SKALSKÝ Iba nedávno sme do redakcie dostali knihu Vladimíra Reisa a Jiřiny Kintnerovej Kultura mezi Čechy a Slováky. Než sme ju stihli recenzovať, prišla omnoho smutnejšia zásielka. Správa, že Vladimír Reis zomrel. Poznali sme ho ako vynikajúceho autora, knižného redaktora, prekladateľa zo slovenčiny, popredného českého slovakistu. Ako návštevníka mnohých našich akcií, na nejednej z nich aj ako vášnivého diskutéra, v neposlednom rade ako člena redakčného kruhu literárnej revue Zrkadlenie-Zrcadlení. Vladimír Reis vyrastal v rodinnej tradícii kníhtlačiarov, jeho starý otec Antonín založil na prelome devätnásteho a dvadsiateho storočia tlačiareň a nakladateľstvo. Aj pre Vladimíra Reisa bol prvým dotykom so svetom knihy výučný list ručného sadzača. Je šťastím pre česko-slovenské literárne vzťahy, že prvým z mnohých. Po maturite na Jiráskově gymnáziu v Prahe (1941), študoval v rokoch filozofiu a slovanské literatúry na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej, v roku 1969 získal titul PhDr. Začínal ako nočný korektor, takmer dvadsať rokov ( ) pôsobil v nakladateľstve Odeon, kde predovšetkým redigoval slovenskú knižnicu. V rokoch bol vedúcim redaktorom v nakladateľstve Artia. Prekladal slovenskú prózu, drámu i poéziu, písal štúdie, rozhlasové hry, televízne scenáre a samozrejme množstvo úvodov a doslovov. Vydal niekoľko vlastných próz. Dostal niekoľko cien, naposledy v roku 1989 za preklad knihy Pásla kone na betóne.

69 REISOVI, NAŠE KULTURA A NAŠE SLOVENSKO ZDENKA SOJKOVÁ Na konci roku 2006 vychází v nakladatelství Akademia s podporou Akademie věd České republiky kniha Vladimíra Reise a Jiřiny Kintnerové Kultura mezi Čechy a Slováky. Název knihy je totožný s názvem první studie, kterou před lety vypracoval Vladimír Reis spolu se svou ženou Jiřinou. V následujícím kratším eseji Divný Janko? Prorok? se autor zastavil u geniálního básníka generace štúrovské Janka Krále. Až potom přikročil k pojednání Hlaváčkova Modlitba a Kraskovo Solitudo v souvislostech česko-slovenského dialogu. Tato práce, kterou dovršil Vladimír Reis své badatelské úsilí, tvoří největší část knihy. Svůj nesnadný záměr autor sám doznal v závěrečných slovech: Naše úvaha byla jen drobnou archeologickou sondou do hlubin neodkrytých vztahů a zákonitostí, pokusem racionalizovat, a tím v obecnosti umožnit, aby se neopakovaly chyby, aby se podporovalo vše efektivnější, aby se objasnilo, co přetrvává do budoucna a co zaostává v minulém, co Čechy a Slováky na cestě vpřed rozdvojovalo, ale především jaký cíl je spojoval. Domnívám se, že velmi podobný záměr, zdánlivě mnohem skromnější, ale neméně smělý, vedl na počátku dvacátého století autorova dědečka a předchůdce (!) Antonína Reise, vydavatele a redaktora pražské revue Naše Slovensko. U něho se také autor zastavil v kapitole Událost v obou systémech revue Naše Slovensko. Mám ve své knihovně všechny tři ročníky Našeho Slovenska, má matka je kdysi dostala od svých rodičů. Poslední ročník tvoří už jen několik nepravidelně vydávaných čísel. Na obálce každého z nich je působivá Alšova kresba sedícího zamyšleného Detvana s valaškou v ruce. Trochu mě mrzí, že se o ní ve vzpomínkách Vladimíra Reise mlčí. A přitom autor sám si ji musel připomenout, když se mu o téměř půl století později podařilo získat od Mistra Maxe Švabinského pro první svazek edice Slovenská knihovna roku 1956 dvě podobizny Ľudovíta Štúra! Ovšem od té doby už uplynulo dalších padesát let SPOMIENKA NA VLADIMÍRA REISA UDÁLOST V OBOU SYSTÉMECH REVUE NAŠE SLOVENSKO VLADIMÍR REIS, JIŘINA KINTNEROVÁ O jejich počátcích a pôsobení se zmiňuje Anton Štefánek, přednášející později sociologii, hlasista a po roce 1918 agrární politik, ve Sborníku přednášek o TGM, když referuje o luhačovických poradách, na nichž se vždy scházeli čeští a slovenští činitelé, aby vypracovali společnou strategii. Tu vznikla myšlenka založit čsl. revui Naše Slovensko, která v letech vykonala pro čsl. sblížení neocenitelné služby. Vydavatel revue Antoním Reis byl typografem, byl jmenován poslaneckým kandidátem v tehdejším 14. kraji za čtvrtou (dělnickou) kurii,

70 70 byl organizátorem první dělnické výstavy v Praze roku 1902, členem předsednictva sociálnědemokratické strany, ředitelem slévárny písem a později tiskárny Grafie. Jeho vztah k národnostní otázce byl realističtější než oficiální, po vzoru rakouské sociální demokracie rigorózně anacionální postoj strany a pak také patřil k volnější, anarchistické kladenské organizaci především však byl ovlivněn citovým zaujetím pro Slovensko....byl jsem po léta u této společnosti (akciová slévárna písem, pozn. V.R.) cestujícím a procestoval častokráte celé Slovensko a tu poznal trudné poměry jeho... Bylo vždy nejvroucnějším přáním mým též přispěti hřivnou svou k ulehčení poměrů bratří našich, mnoho jsem se napřemýšlel, až ružomberský soud utvrdil úmysl můj... píše v dopise přednímu slovenskému historikovi Júliu Bottovi. Jako první časopis toho druhu byla revue vydávána v Praze a naplnila tři ročníky. Časopis hájící zájmy uherských Slováků, jak stojí v podtitulu, se prezentoval jako apolitický, na tu dobu široce pojatý zájem o společenské problémy napovídá sociálně demokratické názory a názory skupiny kolem časopisu Čas. Před vydáním prvních čísel podnikl Reis rozsáhlé přípravy. Vyzval například roku 1907 Masaryka, aby zodpověděl tři otázky: 1. Co soudíte o myšlence té?, 2. Byl byste ochoten v tom neb onom oboru alespoň částečně spolupracovat?, 3. Neznáte adresy některých významnějších přátel Slovenska u nás a nebyl byste tak laskav a sdělil mi je? Výzvu rozeslal všem předpokládaným spolupracovníkům na Slovensku i v Čechách a na Moravě, mezi jiným Františku Modráčkovi, Milanu Hodžovi, Adolfu Heydukovi, Karlu Kálalovi, Aloisi Jiráskovi, Antonínu Mackovi a jiným. Na výzvu přišlo veliké množství odpovědí, ze Slovenska přes osmdesát souhlasných dopisů. Událost, která vzbudila tak veliké pobouření a vyvolala vlnu solidarity, se udála 27. října 1907 ve vesničce Černová; měl tu být vysvěcen kostel postavený z prostředků nashromážděných obyvateli jako útočiště slovenského slova a vysloveného knězem slovanským. Měl to být místní rodák, suspendovaný kněz Andrej Hlinka. Místní slúžný byl upozorněn, že jde o vzpouru dotovanou z českých peněz; napochodoval tedy s několika četníky a maďarským knězem; při střetu byla zastřelena matka sedmi dětí a zraněno několik obyvatel. Dne 2. března 1908 bylo na soudu v Ružomberku obžalováno 59 osob z násilí proti vrchnosti a odsouzeno. Ve zmíněném dopise pokračuje Július Botto na Reisovu výzvu:...přál bych si nadevše, aby se Vám poštěstilo najít prostředek (...), kterým by bylo možno vyburcovat náš lid slovenský z té strašné letargie, netečnosti, nevšímavosti, jakou při každém národním díle dokazuje a cestu Slováků vpřed znemožňuje. Neodstraní ji Vámi kontemplovaný časopis. Ať svým duševním kapitálem uspořádají (Češi pozn. V.R.) Slovensko nejdřív hospodářsky, potom mravněnárodně. Reis odmítá dopisem z 23. března 1907 Bottův pesimismus:... považte, jaké byly poměry naše ještě v letech padesátých, a kde jsme dnes! (...) nestačí jen práce několika inteligentů... Jít mezi lid, stýkat se s ním, pozvolna hovorem vychovávat a probouzet, naučit jej všímat si života veřejného... zhnusit mu otroctví... jít mezi ty, jimž každý se vyhýbal... (...) roku 1907 byla jako příloha Našeho Slovenska uveřejněna barevná Národopisná mapa Uherského Slovenska, již upravil podle soupisu lidu z r dr. Vít. šl. Cintula. Tato mapa byla podle svědectví dr. Hally poslána Masarykovi k jednáním v USA o příštích hranicích Československa. Že tomuto účelu dobře posloužila, svědčí podstatná shoda se současným vymezením hranic Slovenska. (Z knihy Vladimíra Reise a Jiřiny Kintnerové Kultura mezi Čechy a Slováky. Praha 2006, s ) SPOMIENKA NA VLADIMÍRA REISA

71 VLADIMÍR REIS A EDICE SLOVENSKÁ KNIHOVNA EVŽEN LUKEŠ Pražské nakladatelství ODEON (původně Státní nakladatelství krásné literatury, hudby a umění) bohatě naplňovalo svůj program; uvádělo k nám díla význačných autorů z celého světa a neopomíjelo ani autory slovenské. Vedle porůznu vydávaných překladů ze slovenštiny disponovalo zejména uceleným souborem Slovenská knihovna, jehož iniciátorem a neúnavným pěstovatelem byl odpovědný redaktor Vladimír Reis. Volba nemohla padnout na vhodnějšího editora. Byl odborně kvalifikován nejen jako žák profesora české a slovenské literatury J. B. Čapka, a nadto ho k jeho celoživotním slovenským zájmům poutal vřelý osobní vztah, zakotvený už v rodinné tradici. Externě zaštiťoval Slovenskou knihovnu slovenský literární historik prof. dr. Karol Rosenbaum, který si s Reisem v oblasti literární dobře rozuměl a jenž se podílel značnou měrou na koncepci edičního plánu. Detailní příprava jednotlivých svazků spočívala ovšem interně na bedrech odpovědného redaktora, jako bylo zajišťování spolehlivého výchozího textu, výběr vhodných překladatelů, výtvarníků, autorů komentářů a lektorských posudků, porady se slovenskými kolegy a mnoho dalších úkolů. Šlo o čtenářská vydání, ale Reisovou ctižádostí bylo dosahovat přitom vyšší úrovně, než bývá obvyklé. Doprovodný aparát každého svazku pořizovali známí odborníci, tak třeba M. Pišút, J. V. Ormis, J. Marták, A. Mráz, A. Matuška, K. Rosenbaum, I. Kusý, A. Melicherčík a jiní; vedle doslovů a předmluv nechyběly pro českého čtenáře potřebné poznámky a vysvětlivky. Překladů se ujímali zkušení literáti, namnoze to byli dlouholetí pracovníci v oboru slovakistiky. Náročná péče se věnovala výtvarné podobě jednotlivých knih. Počínaje Maxem Švabinským střídají se zde jako ilustrátoři M. Váša, V. Hložník, M. Habr, A. Paderlík, V. Vrbová-Kotrbová, K. Stika, O. Čechová, F. Duša, J. Zrzavý, O. Dubay, J. Hadlač a další. Grafický znak Slovenské knihovny navrhl Oldřich Menhart. Na počátku stálo jednoznačné rozhodnutí, že se budou pořizovat překlady. V té době bylo totiž ještě někdy slyšet námitky, že je to zbytečné, protože my přece slovenštině rozumíme. Avšak Vladimír Reis a jeho žena Jiřina Kintnerová už dříve přesvědčivě dovodili, že v případě uměleckého díla nejde ani tak o rozumění, jako problém přiměřeného estetického vnímání. Literární dílo přenesené do odlišného jazykového a kulturního prostředí, má-li dosáhnout plného účinku, si vyžaduje, aby bylo vyjádřeno novými jazykovými prostředky. Oba, obdařeni básnickým nadáním, to prokázali v praxi: například kongeniální překlad Hviezdoslavovy Hájnikovy ženy z pera J. Kintnerové, je nesporně esteticky působivý, nemluvě o tom, že její překlad je zároveň i výkladem, který rozšifroval temnější místa originálu. V průběhu let vznikalo tedy v Odeonu kompendium všeho podstatného, co vytvořili slovenští literáti od časů obrozenských až po dobu první republiky. Začínající edici 71 SPOMIENKA NA VLADIMÍRA REISA

72 72 tehdy uvedla velmi šťastně Zdenka Sojková objevným výborem z kratších prací Ľ. Štúra K přátelům, k bratrům a připomněla tak důležitý Štúrův podíl i na kulturním a politickém vývoji českém. Tento časově první svazek nesl pořadové číslo tři; podle plánu byly mu pak ještě předřazeny výbor z Kollára a neprávem pozapomenutý pikareskní román J. Chalupky Bendegúz, Gyula Kolompos a Pišta Kurtaforint, který bylo nutno přeložit z německého originálu. Jako další následovali S. Chalupka, J. M. Hurban, A. Sládkovič, J. Kráľ, J. Botto, se svými prózami J. Kalinčiak a S. H. Vajanský, dále po dvou svazcích P. O. Hviezdoslava, M. Kukučína a J. Jesenského, oblíbené autorky E. Maróthy-Šoltésová a Timrava, pak J. G. Tajovský, k tomu sborník pěti divadelních her. Reprezentant slovenské moderny I. Krasko byl zastoupen oběma básnickými sbírkami, po něm se objevil Nádaši Jégého Adam Šangala a ješte P. Jilemnický a F. Kráľ. Poslední svazky přinesly dva výbory z kratších slovenských povídek, po jednom z moderní poezie Refrény země a z Dobšinského pohádek. Závěrečný svazek byl věnován slovenským lidovým písním a zde došlo k jediné výnimce; proti původnímu předpokladu se redakce rozhodla písně nepřekládat, aniž to jakkoliv zdůvodnila. (Přitom již existovalo české znění několika Lidových balad v podání K. Plicky a F. Volfa z r ) Vytvořit konkrétní podobu plánovaných knih nebylo vždy snadné. Jak vzpomíná Zdenka Sojková, hned o vstupní svazek se rozvinul spor; ona sama prosazovala na začátek Štúra, ale redaktor Reis, přítel ze studií, byl rozhodnut napřed dát slovo Kollárovi. Také obsah svazku (jímž měl být podle Sojkové Štúrův spis O národních písních a pověstech plemen slovanských ), si představoval redaktor jinak. Nakonec ji přesvědčil, aby v tísnivě krátkém termínu sestavila výbor ze Štúrových drobnějších prací, psaných někdy v češtině, dopisů a projevů, jenž by dokumentoval rysy jeho buditelské a revoluční osobnosti. Výsledek byl mimořádně zdařilý. Jiná potíž se vynořila v souvislosti s poezií Janka Kráľa, třebaže se zpočátku jevila jako bezproblémová. Výzvu k překladu přijal básník máchovského ladění Vladimír Holan. Ten měl chuť pustit se do balad, ale Kráľovy úvahové skladby už se mu příliš nezamlouvaly. Vyžádal si tedy, aby mu redakce dala vyrobit tzv. podstročnik (pro nezasvěcené: překladatelova pomůcka, doslovný překlad). Bylo mu vyhověno. V průběhu práce vznášel redaktor uctivé připomínky k dílčím výsledkům. Posléze však velký básník ztratil nervy a s nečekanou nedůtklivostí si stěžoval v nakladatelství na svého oddaného stoupence, že prý ho opovážlivě poučuje a to že by se mu nemělo trpět. Aférku se podařilo zažehnat, překladatelovy chyby zůstaly neopraveny a na přátelství dvou Vladimírů padl stín. Třicet svazků jakožto průřez slovenským písemnictvím není málo, ale přesto se pociťovalo, že časem nastoupila řada dalších soudobých tvůrců, kteří by neměli zůstávat stranou. To logicky vedlo Vladimíra Reise k myšlence iniciovat pokračování pod označením Slovenská knihovna Nová řada. Ta vycházela v letech a věnovala se spisovatelům jako byli: Jašík, Vámoš, Hečko, Bednár, Figuli, Horváth, Hronský, Jilemnický, Horák, Letz, Chrobák. I nyní se obsahu i vzhledu jejich do češtiny přeložených prací dostávalo obvyklé péče. Z proponovaných patnácti svazků ale čtyři (č ) už v Odeonu nevyšly. Tehdy totiž ovzduší naplno rozvinuté normalizace postupně zvyšovalo tlak na nakladatelskou činnost. Normalizátoři se zároveň činili při prosazování vlastních zištných zájmů. Tak i dravé politické vedení nakladatelství Československý spisovatel bylo odhodláno vydo- SPOMIENKA NA VLADIMÍRA REISA

73 být pro sebe monopol na vydávání soudobé české i slovenské literatury. Neštítilo se ani denuncování redakce Odeonu, jmenovitě šéfredaktora Josefa Čermáka, jenž těmto snahám tvrdě oponoval, a pomocí stranického diktátu svůj záměr prosadilo. Znamenalo to mimo jiné, že Slovenská knihovna byla jako kořist přenesena do Čs. spisovatele nyní už jen nečíslovaná řada, v níž za roky 1982 až 1989 byšlo 31 svazků v úpravě totožné s původní, odeonskou. Uloupeno bylo a znetvořeno charakteristické logo, které si Odeon objednal u O. Menharta a jako vrchol všeho se tento počin drze vyhlašoval za zcela nově založenou edici. Na tom neblahém zvratu se ovšem Vladimír Reis nepodílel. Když se situace takto vyvinula, neviděl dále pro sebe v Odeonu náležité uplatnění. Přešel do knižní redakce nakladatelství ARTIA, kde opět našel příznivé prostředí a kde se mohly zúročit jeho dlouholeté zkušenosti, zejména při vydávání cizojazyčných pohádek. Všechny svazky jeho příkladné Slovenské knihovny jsou dávno beznadějně rozebrány. MAGIE SVĚTA A MAGIE SLOVA ALEŠ HAMAN Nakladatelství Arcsi vyslalo do světa knížku se zajímavou obálkou zobrazující sochu Ikarova hlava od Františka Štorka v syrové podobě s nálitky, které jako by tvořily kolem hlavy mřížoví. Pod tímto obrazem je neméně mnohoznačný název Cesty skrytosti. Obsahuje čtyři prózy Vladimíra Reise. V kontextu současné prózy působí překvapivě nejen svou stylizací, nýbrž i životním pohledem, lépe řečeno rozhledem subjektu, jenž je v pozadí fiktivních světů jednotlivých povídek, které zahrnují široké prostory živé i neživé přírody. Soubor otvírá próza Dr. Osud, jež zpodobuje v tragickém osvětlení příběh intelektuála, kterého totalitní režim zahnal do prostředí tovární práce. Tam je odsouzen živořit v izolaci jedince, který se k ničemu nehodí, a jako přebytečný se musí skrývat za mimikry pracujícího člověka. Předstírá práci, aby se nelišil. Liší se ovšem vnitřně, schopností překonávat tíži života fantazií. Drobný příběh připomínající Hrabala a jeho následovníky je podán čapkovsky v hovorovém stylu. Následující tři povídky jsou zcela odlišné; autor, dlouholetý překladatel, redaktor i aktivní literát jako by se vracel k avantgardnímu kultu slova, k jeho magické uhrančivosti umožňující postihnout děje prostupující přírodní i lidský svět a dávající mu podobu nepřetržité proměny, spojování a dělení, přibližování a odpuzování, v němž vyprávějící subjekt vidí podstatu života. Hned úvodní pasáže povídky Usmívání v Hercynském lese, líčící proces vzniku krajiny dosud bez člověka, nabízejí sugestivní zážitek: Doubrava tavila svora dravě, s hltavostí zeleného plamene, jehož žravost nejprve tráví a narušuje, aby posléze zúrodnila samčí kamenitost a dala jí úkol: být podložím pro růst, přejít do výtrysku, přitom však nevyjít ze 73 SPOMIENKA NA VLADIMÍRA REISA

74 74 své podoby; vždyť jiskřičky v plameni vířící nic navzájem nepojí, a přece těkají ve společném tvaru. Ve větách se spojuje magický obraz přírodního dění se zvláštním rytmem, jenž zvýrazňuje účinek řečeného. Povídka je obrazem procesu, v němž z pololidské, polozvířecí podoby vzniká homo sapiens, jenž na vrcholu technické dokonalosti usiluje o návrat k přírodě, které se vzdálil, o znovunabytí jednoty, kterou ztratil. Možná, že závěr povídky se autorovi poněkud rozběhl, ale smysl tím není narušen. Také další povídka Po schodech, leděná spíše psychoanalyticky, v sobě skrývá myšlenku magického propojení životů, skutečnosti a snu, člověka a přírody. Autor užívá metody koláže, skládající mozaikovitě vcelku romantický příběh mladého lékaře pronásledovaného obsedantní noční můrou, kterého zachrání láska k dívce obdařené schopností objevovat skryté podhoubí vzruchových sítí prolínající přírodou to skryté, co zůstává kalkulujícímu rozumu uzavřeno. Do děje je vložena i scénka ze společenského podsvětí ( záporného podhoubí společnosti); to dává autorovi příležitost, aby si opět pohrál s jazykem a jeho tvořivými i deformačními možnostmi. Třetí povídka Zeus párty je postavena na klasickém motivu antického bájesloví únosu Európy Diem proměněným v býka. Do této prózy vložil autor nejen své široké znalosti antiky, své bohaté kulturní vědomí i schopnost hravé fantazie přetvářet a aktualizovat poselství starých mýtů, které pro computerovou civilizaci ztrácí význam. Tu se také nejzřetelněji projevuje společný jmenovatel všech tří povídek je to vize mytické jednoty světa, v němž vše souvisí se vším, ne však v podobě kauzálních řetězců, nýbrž ve skrytých vazbách prostupujících přírodu i lidský svět. Reisův vypravěč s nostalgií sleduje, jak se vytrácí z lidského vědomí cit pro skrytost celku, jejž pomáhal objevovat mýtus, pohádku a báseň. Všechny tyto žánry se v Cestách skrytosti spojily ve vzácném pokusu oživit ve čtenáři mizející schopnost procítit a prožít mytickou jednotu světa. Jeho prózy mají blíže k moderně než k postmoderně a její partikularizaci a atomizaci života. Tím právě jsou zajímavé. SPOMIENKA NA VLADIMÍRA REISA

75 MINULOST NESPÍ VLADIMÍR REIS ÚRYVOK Z KNIHY CESTY SKRYTOSTI Byl to velice půvabný hřbitov v klínu kopcovité vrchoviny. Ale skrýval svá zrna do hlíny vložená za tlustou zdí chránící jejich spánek. Vcházelo se od široké cesty vedoucí někam k hájům za městem a lemované ovocnou alejí. Před hrobkou v malém houfku pamětníků mluvil o řídícím učiteli Karlu Zeussovi bezpochyby nynější děkan, sympatický napapaný pán s dětsky modrýma očima, jimiž jako by hladil svět. Vzpomněl výročí smrti, jež přerušila život nadmíru bohatý a tvůrčí, smrti člověka bohabojného, i když jak skoro nepostřehnutelně připustil možná i nevěřícího, především ale učeného v mnoha vědách, takže slávu našeho města pozvedl hned po inženýru Křižíkovi do nebývalé výše. Jako jeden z prvních se zabýval laténskou kulturou v našem kraji, a jak všichni víte, obkroužil pravicí jakoby z kazatelny celý hlouček, jeho spisek o keltštině měl na svou dobu vynikající vědeckou úroveň. Podle jeho názoru, který publikoval ve zdejších Listech, a přitom s humorem navázal na své jméno o tom se dodnes neví, kde se právě tady vzalo-, poklidně rozpřáhl paže a s posmutnělým úsměvem objal očima nevelké stádečko posluchačů na rtech mu visících, tvrdil, že jeho jmenovec Zeus, a opět ten shovívavý smíšek, bůh řecký byl také bohem Keltů. A ti, to už dnes víme bez pochyb, měli svá původní sídla v západních a jihozápadních Čechách. A Slované? Co myslíte, kdo to byl Perun? Také bůh blesku. A nemáme tu snad Perunův kopec?! Cesty boží jsou nevyzpytatelné, zakončil poněkud hádankovitě. Drazí přítomní, můžeme říci tedy ve vší vážnosti, že jméno našeho rodáka vyzařuje dodnes následováníhodné vlastnosti: bystrý úsudek a hluboké znalosti. Budiž mu země lehká. Položil jsem věnec na hrobku, vzpomněl si na Dana a vracel se k východu. Děkan ke mně přistoupil, podával mi ruku a s úsměvem řekl: Tak vy jste ten legát rodiny. Slyšel jsem, slyšel. Pane doktore, lituji, že vás někdo odsud tak nepěkně přivítal. Omlouvám se za něj, bude potrestán, levá ruka se povznesla vzhůru. Dovolíte, abych vás kousek doprovodil? Děkanství je tu blízko. A nezašel byste třeba na šálek kávy? Byl milý. Bude mi potěšením, pane děkane, stejně mám pro vás vzkaz od Dana, je vám velice zavázán a děkuje, že jste se ujal toho připomenutí. Nebyl schopen přiject. Znáte ho. Znám, znám, pokyvoval zasvěceně hlavou. Nesmírně nadaná rodina. Ale sáhl na ně prstem černý anděl, zůstal stát, díval se mi do očí, uchopil mě za předloktí. Rozumíte mi. Neodsuzuji, modlím se za ně přečasto. Šli jsme pomalu ke kostelu, který tu vybudoval Dienzenhofer. Děkan Hinz, můj dávný předchůdce taky tam odpočívá ukázal palcem za sebe, byl pana řídícího moc dobrým přítelem. To jméno jsem už slyšel, zapátral jsem v paměti. Zůstavil po sobě obsáhlé zápisky, byl požehnáním pro kraj. Často se v nich probírám, nejsem odsud, víte, a rád bych se tomuhle předhůří Šumavy dostal pod kůži. 75 SPOMIENKA NA VLADIMÍRA REISA

76 76 Chci těm lidem porozumět, a není to snadné! Hodní lidé. A najednou vám někdo zapálí auto. Musíte být připravený na to, že i vy trochu dědíte legendy, co se povídaly o té rodině. Nerad chodíte mezi lidi, opět mi položil ruku na rukáv, promiňte mi, ale bydlíte v domě, o kterém se trousily všelijaké řeči... Najednou mě napadla myšlenka, jak se vykoupit z těch vidin: Vyzpovídat se mu! Ale vždyť jsi bezvěrec, zchladil jsem hned sám sebe....takže jistě pochopíte, jste vysokoškolsky vzdělaný člověk. A pan řídící Zeuss byl také, ohlédl se, vášnivý okultista! Vyšli jsme po schodech do jeho světnice, z oken byl nádherný výhled na Plánickou vrchovinu a z druhé strany na cestu zeširoka mířící na náměstí. Postavil přede mne hrnek s kouřící kávou. Slunce zlatilo bělostný ubrus. Už za Rakouska byla Plánice sídlem hejtmanství. A na hejtmanství pracoval v dobách děkana Hinze takový fámulus, nejspíš obecní posel to byl. Docela nenápadný, svobodný, ochotný člověk a vidíte, osvícený pan děkan Hinz v něm rozpoznal démona! Zakukleného démona. V údivu jsem zvedl oči. Dostala se mu totiž do rukou všechna lejstra, co se našla v příbytku toho muže. On totiž jednoho dne beze stopy zmizel, hned na druhý den, co podepsali příměří a skončila první světová. Mezi těmi lejstry byly i dopisy vojáků z fronty, co tomu muži vůbec nepatřily. Byly adresované různým plánickým rodinám. Jak asi k nim přišel, to vrtalo Hinzovi hlavou. Děkan odstoupil od okna, nejspíš tam dumal při svém úvodu nad neproniknutelností místa svěřeného mu k duchovní péči. Na tváři mu tkvěl šibalský úsměv. Víte, pane doktore, on byl pan děkan něco jako otec Dowling, ten seriál jde v televizi, dívám se na to. Taky si nedal pokoj, dokud všemu nepřišel na kloub. Tak on ty pozůstalé obešel, vyzpovídal je a udělal si o tom muži svůj vlastní názor. Byla to ostatně jaho povinnost jako duchovního pastýře, nyní mu tvář zvážněla, a bylo to tenkrát. Za Rakouska byla církev mocná. Ale to není podstatné. On ten případ zpracoval, představte si, literárně ho zpracoval! Byl to skvělý muž. Chcete se juknout? podával mi útlé papírové desky. Mohu si to vzít k sobě, pane děkane? Přikývl. S tím jsem počítal. Jsem zvědavý na váš úsudek. Doma jsem se nejprve, jako ostatně po všechny dny, rozhlédl v přízemní místnosti. Posedlo mě neodolatelné nutkání očekávat odtud poselství, ať už jakákoliv, děsivá, či povzbudivá. Prostě chvění nervů. Podprahovou tíseň. Nahoře jsem se hned dal do čtení. SPOMIENKA NA VLADIMÍRA REISA TABORI POSTA Můj drahý Příteli! Nemohl jsem psáti, zde v horách není možno ani kartu polní pošty koupiti a pak spojení v poli je obtížné Vorel vyjímal ty vzkazy jeden po druhém a četl je několikrát za večer, pak je s orosenýma očima ukládal do truhličky, představoval si ty siré, holé pláně na kopcích, ty zasněžené hory do hloubi otevřené šrapnely, zásvity kanonády, kusy těl odnášené v polních tornách, jak mu bylo líto těch válečníků, těch hrdinů, jejich vzkazy, z nichž táhl spálený střelný prach a mrtvina, patřily především jemu, on nejlíp ví, jak chutná usrknout

77 krve toho, koho jsi proklál na bojišti, on ví předobře, čím si pravý válečník zaslouží obdiv, čím úctu celé hordy. To takoví hňupové jako řemeslníci, kupčíci, ouřadové, co jim jsou vzkazy adresované, nemají ani ponětí, co je to laur na čele bojovníka, nemá cenu předávat jim to chvění, to cukání nervů, jaké provází doručení obálek polní pošty. Že je jeho povinností roznést je a předat? Neuznává tupé předpisy civilů, protože vzkazy z válečných polí najdou odezvu především v jeho duši, on je vychutná nejlíp a tím splní souznění, jež je jeho posláním. K. K. LANDSTURM-BATAILLON No 54 Dostal jsem se z hor na tratě. Tady netrpím tak strašně zimou Vorel vložil tu škartku do truhličky, byla jich tam už hromádka, a zasnil se, kamennou tvář roztavil skoro plachý žal, oči upřel do věků, jimiž odkaz boje prochází, sklonil se k další: TABORI POSTAI LEVELEZÖLAP Konáme službu na Dunaji a díváme se na druhý břeh. Ač je klid zbraní, slyšíme na Dunaji dunění děl. Je zde zima a ztuchlá sláma páchne. Kdy se uvidíme teď opravdu nevím Dnes jich přišlo požehnane. Vorel je na vrcholu blaha. K. U. K. FELDKOMPAGNIEKOMMANDO Vážený příteli! Dozvěděl jsem se od sestry, že Váš p. syn jest také voják. Přijmete moji soustrast Vorel tento vzkaz pohodil na prkennou podlahu napuštěnou olejem, nikde jinde si nezaslouží pobývat písmo zbabělce. K. U. K. FELDKOMPAGNIEKOMMANDO Vážený Pane! Děkuji srdečně za lísteček Váš a tu panenku na něm. Máme zde také dívtky, té se ovšem nesmí rovnati. Marnost nad marnost ale není nad dívtky naše Vorel se usmál s pochopením, pocítil teplo u srdce. FELDPOSTKORRESPONDENZKARTE Šťastné a veselé vánoce přeji Vám Tak tam toho Krista přidržte a držte ho tak dlouho, dokud Vám tam nenechá ten dlouho čekaný mír, snad už si dá říct přec jednou Vorel zvedl oči k trhacímu kalendáři pověšenému naproti na stěně, brčálovou zelení z něj zářila veliká osma, pod ní menší NEDĚLE a černými literami LISTOPAD. Ještě je čas, řekl si a vzkaz se též snesl na zem. FELDPOSTKORRESPONDENZKARTE Že snesu tolik tělesných a duševních útrap bych nikdy nevěřil. Nic nechci jen dopisy. Slovo bude mě zlatem. Vždyť jsem dosud nedostal od nikoho ani řádky Jako u všech vzkazů i zde Vorel červenou tužkou pečlivě podtrhl jméno adresáta a v truhličce ho zařadil podle abecedy. 77 SPOMIENKA NA VLADIMÍRA REISA

78 78 FELDPOSTKORRESPONDENZKARTE Nemám jiné přání než shledati se s Tebou a mojí rodinou. Vidím Vás všecky denně před sebou Jen se nerozbreč, ty hrdino, mrzutě zabručel Vorel a vzkaz slétl na zem. SPOMIENKA NA VLADIMÍRA REISA TABORI POSTALI LEVELEZÖLAP Půjdu za několik dnů zpět ke kumpanii. Nelze jinak, prosím potěš mojí rodinu. Cítím ještě bolesti. Bylo to již takové, že navrhnut jsem byl k superarbitraci, nebo operaci Vorel přímo ucítil závan lyzolu, zakrvavené obvazy se odvinují z nohy, polní sestra se dívá vojákovi do očí s hrdostí, z ní musí vyrozumět, že na něj myslí celé mocnářství, že za ním stojí národ. Až se zastyděl za své rozcitlivění a vzkaz hrdiny rychle vsunul na patřičné místo. Škartky nehodných zvedl z naolejované zčernalé podlahy, zítra je roznese, Dobrý den, pane Vorel, proboha, snad ne něco z fronty, chytají se za srdce, tváře zbělejí, ale jak si vzkaz přečtou, uleví se jim. Co nového na hejtmanství, pane Vorel, nový vyhlášky, budou? Vorel tyhle nářky zbabělců nevnímá, nevzrušují ho. Lační po jiném. Žije pouze pro tu chvíli, bílou, posvátnou chvíli, až z velitelství dojde na hejtmanství vojsková obálka, z níž se polinou, jen co ji uchopíte, žalné, leč slavnostní tóny, úryvek trauermarše přeruší břeskné křiky polnic nad všemi bojišti a na jejich rozkaz povstanou mrtví hrdinové z hrobů a zasalutují novému druhovi, co zavítal do jejich řad pod bílou vlající rouškou uprostřed s krvavou skvrnou, rouškou Hrdinné Smrti; pak on vyjme z truhličky všechny dřívější pečlivě utajované vzkazy o smrti, adresované pozůstalým po hrdinovi právě padlém, vzkazy, nad nimiž on, Vorel z hejtmanství, doteď snil, jimiž se dojímal. Nyní celý ten naschráněný svazeček vloží vzrušen do jediné obálky a pošle anonymně poštou; bude tak adresátovi předána drahocenná památka zmnožená tím, že obdrží nebožtíka v jednom balení, v jediném polknutí z úděsu: jak s jeho předsmrtnými sny a tužbami, v jejichž splnění ještě doufal, tak spolu se završením hrdinova života u věčnosti. Bohužel se Vorel připraví o slavnostní a drásavou kondolenci, při níž se odkryje nitro pozůstalého, nitro rozsápané bolestí a zároveň pýchou nad drahým zastřeleným. Vložil jsem desky do zásuvky. Sestoupil jsem dolů a na noc zavřel okno u počítačů. O skla se bil velký pták. Snažil jsem se ho chytit a vypustit ven. Rozevřel na mě doširoka bizarně vyhlížející zobák, aby mě vystrašil. Lelek kozodoj, věřívalo se o něm, že za večerů vydojuje krávy na pastvě a že je poslem nadsvětných sil. Tak On je tu stále.

79 Z R 79

80 80 SPOMIENKA NA VLADIMÍRA REISA VZPOMÍNKA NA VLADIMÍRA REISE JANA ŠTROBLOVÁ Vladimíra Reise jsem poznala až někdy na přelomu 70. a 80. let v nakladatelství Artia, i když jsem ho mohla znát už z Odeonu, kde pracoval předtím. Už nevím, který z přátel mě za ním do té Artie poslal, ale v každém případě jsem za ním byla poslána jako za někým, kdo pomáhá nežádoucím autorům. Skutečně mi pomohl, po deseti letech zákazu publikování, vydat zas jednu z pohádek pod svým jménem. Bylo pro něj typické, že se staral víc o dílka či díla ostatních, než aby pomohl na světlo světa svým vlastním. Po léta vydával jen překlady, teprve na sklonku života mu vyšla kniha pozoruhodných próz Cesty skrytosti. Při té příležitosti jsme se po delší době znovu sešli (v nakladatelství Arsci, kde jsem zrovna vydala knížku i já) a zvláštní shodou okolností zrovna se s ním totiž natáčel rozhovor pro Rádio Svobodná Evropa jsem se teprve v té chvíli dověděla, jak byl jeho život poznamenán účastí ve studentské protikomunistické demonstraci v únoru Provždycky se tím odřekl jakékoli větší kariéry či společenského vzestupu. Jsem ráda, že jsem mu tehdy v Artii mohla oplatit dobré dobrým, což se ne vždycky podaří. Šlo spíš o šťastnou náhodu než o hluboký úmysl; seznámila jsem ho s malířkou Julií Svobodovou, která pak v jeho edici cizojazyčných publikací ilustrovala několik svazků exotických pohádek, ale co bylo důležitější mezi ní a jím a zároveň jeho ženou Jiřinou vznikla vzácná duševní spřízněnost. V Juliině ateliéru s nepopsatelnou atmosférou trávili řadu ze svých nejlepších chvilek života, jak mi potvrdil při našem posledním setkání.

81 DŮVĚRNĚ VLADIMÍR REIS V intimní chvíli se máš jako na dlani. Nenalháváš si všednodenní spěch, nelíčíš si tvář ani pro své bližní ani nebližní, neladíš hlas do naimitované popkonverzace, při jaké se vypíná mozek a kdy působí leda masáž smyslů. V intimní chvíli stojíš před soudem nad sebou samým. Vypovídej, věděl-li sis sám se sebou rady a neopustíš-li se ani do budoucna. Z lágrů v reichu si má generace nesla domů vysoký sen. Já, že budu svobodně myslet a psát. Ale po osmačtyřicátém nás pokořili na suspendované lidi, jak ten stav nazval Jan Zábrana. Do dneška odkrývám, co jsem odtehdy pohřbil v šuplatech. Verše se přestěhovaly do jiných šuplat, prózy se převalují v očekávání exhumace, rozhlasová hra a dětská kniha jsou venku. Ale v té době temna mi literatura zůstala jako světýlko. Rodinné geny mě připoutaly ke Slovensku. Děda Antonín vydával v r revui Naše Slovensko snad právě v ní jsem zdědil ukazatele směru. Dala mi první poznání, jaký prokrvený, živoucí organismus se vytvořil z kooperace dvou národů žijících odnepaměti vedle sebe. A právě že tak živoucí a pulzující, nesl a nese v sobě tři složky, které jsou v neustálem pohybu: sjednocující, oddělující a doplňkovou. Proto patří stejně k věci, když čtenář z Iloku v anketě staré skoro 90 let na revui cení nadovšetko ten bratský duch lásky, ktorý z každého článku k nám hovorí obodrujúcim slovom, jako když se revui zazlívalo to prý přivlastňovací Naše v titulu. Dějinná chvíle vrcholného ohrožení obnažila už tehdy, z jak hlubokých zdrojů citu a sounáležitosti pramení energie k součinnosti na obou stranách. Od půlky padesátých let začal Odeon připravovat Slovenskou knihovnu a po ní Novou slovenskou knihovnu. Při redigování knih jako bych se ubíral známou cestou, tušenou už za studií. Zasnění nad knihami a rukopisy přerostla do rozhovorů se slovenskými autory a slovenskými ilustrátory, lingvisty a literárními vědci. A toho putování na Slovensko, kde nás vždy prichýlili v Tatranu a Gabo Rapoš obestřený pověstí znalce rukopisů uchovávaných po truhlicích v chalupách nás napojil na své nevyčerpatelné energetické pole organizátora. Novotného velkostrana nevrle sledovala naše edice Štúra, Vajanského, Tatarky. A Husákova velkostrana řekla českým slovacistům stroze: Česko-slovenské vztahy patří výhradně do naší kompetence. Mám trýznivý pocit, že mnozí ještě dnes mají tento ortel za setrvalý. Ve mně však žijí obě literatury, moje mateřská i ta slovenská. Obě se mě po dlouhou dobu temna ptaly, zdali si vím se sebou rady a zdali se neopustím. Pronikají se vzájemně, domlouvají se a ovlivňují, někdy si vjedou do vlasů. Bez obrazů lidí, myšlenek a příběhů, které ve mně zažehly, bych to byl já už jenom napůl. Doufám, že jsme je naší odeonskou Slovenskou knihovnou zažehli i v mysli našich čtenářů. 81 SPOMIENKA NA VLADIMÍRA REISA

82 82 SPOMIENKA NA VLADIMÍRA REISA MEDIÁLNÍ ROZHOVOR U STALETÉHO STOLU STENOGRAFINGOVAL V. REIS Pracovníkům nakladatelství Odeon se pomocí literární virgule a několika médií podařilo uskutečnit! rozhovor mezi staletími! Je zajímavé, že se točil kolem otázek česko-slovenských, které bezpochyby hýbají ne tak tímto, jako spíše oním světem alespoň co se literatury týče. Rozhovor probíhal na vzdálenost až! dvou set padesáti let! První pracovník: Dovolte, abych předeslal, že... Ján Kollár:...pěkná vlastnost, která obzvláště slovanský národ ozdobuje, jest nevinná veselost. První pracovník: Ovšem, nám ale dnes tanou na mysli věci vážnější. V posledních staletích se mezi Čechy a Slováky nahromadilo několik nevyřízených účtů, které si v posledních letech chceme vyřídit ve společném státě, a to najednou. A to ovšem sami. Ale zůstaňme u kultury. Mnich Alexander Máčay: Ač mezi jinými řečmi, s kterými slovenský národ má svazky, slouží mu najmě vypěstovaná řeč česká a moravská, však kazatelské knihy v tomto jazyce v naší vlasti těžko vidět a takměř nemožno je si je obstarat. Druhý pracovník: Ovšem, ale ještě větší stížnosti jsou na distribuci slovenské beletrie v Česku, pardon, v Čechách a na Moravě. Bohuslav Tablic: K šťastnému českoslovanských knih odbytu vyhledává se, aby knihy v Čechách a na Moravě vydané i v Uhřích od Slováků čteny byly, vydané pak v Uhřích v česko-slovanském nářečí, aby v Čechách, v Moravě i ve Slezsku své čtenáře nalezaly. Komu tedy vzdělanost Čechů, Moravanů, Slováků, Slezáků na srdci leží, ten ať rozšiřování knih česko-slovenských v Čechách, v Moravě, Slezsku i v Uhřích mezi Slováky napomáhá. Druhý pracovník: Dovoluji si upozornit, že už nemáme společné česko-slovanské nářečí, nýbrž dva národní spisovné jazyky. Ján Kalinčiak: Češi nám jistě dopřejí, když my, ohlédajíce se na místní poměry naše, utvoříme díla v slovenštině sestavená... Ľudovít Štúr: Najednou na nás vyskočí a křikem nás přepadnou: Co jste zač, kam jste to zašli, co to začínáte, vy nesvorníci... První pracovník: Promiňte, ale pokud nechcete aktualizovat jinak, tak dnes už je samostatná a svébytná slovenská literatura pro Čechy samozřejmostí. Druhý pracovník (šeptá prvnímu): Takovou samozřejmostí, že ji v originále vyhledávají zřídkakdy. Ľudovít Štúr: Avšak když vystoupíme s věcmi našimi, přesvědčíte se, jak myslíme o vás a jak se budeme míti k vám. I o tom vás ujišťuji, že vy po vzbuzení se našem ještě vyhráte,

83 nebo v literatuře my sobě vždy přece nejbližší zůstaneme a k duchovnímu životu vzbuzení Slováci i vaše spisy mnohem více čítati budou, než nyní čítají. Druhý pracovník: Ještě nedávno se u nás preferovala jen ideologická monolitnost a ta měla vystačit na všecko. Byli jsme prostě bratrské národy a basta. Ľudovít Štúr: Jednota je jen v jednotě myšlenek a v jednotě vůle a to stokráte nahrazuje povrchní uniformitu a jednotvárnost. Duch národa českého, ač je našemu rovný, je přece též od našeho rozdílný. Bohuslav Tablic: Společenství v literním zvláště ohledu žádosti všech šlechetných vlastenců jest hodno. Ľudovít Štúr: Co se týká Čechů, řekli jsme hned na počátku našeho vystoupení, že budeme číst jejich literaturu, rozšiřovat ji mezi námi, a tak i nadále budeme mít nepřetržitě účast na jejich životě. První pracovník: Nám v nakladatelství taky záleželo na tom, aby Češi četli vaši literaturu, rozšiřovali ji mezi sebou, a tak měli větší účast na vašem životě. Protože vnímání krásné literatury není jen záležitost intimního setkání díla se čtenářem. Literatura rezonuje fungování celého duchovního světa a zpětně ho ovlivňuje. Vyvolává hlubší, citlivější a pevnější vazby mezi národy. Druhý pracovník: Tím spíš, že u nás fungují na naše poměry obrovské čtenářské aktivy. Dokonce bych řekl, že vydáváním českých překladů slovenské beletrie v posledních desetiletích a tuto zásluhu nechci připisovat jenom Odeonu, ale všem zúčastněným českým nakladatelstvím byl tradičně hluboký, tradičně vnímavý, a tudíž tradičně zaujatý čtenářský vztah ke knize obohacen o nové občanské kvality. První pracovník: Načalo se prostě něco, co nám ve vztahu ke Slovensku chybělo. Když se ohlédneme nazpátek, vydal Odeon od roku 1956 do roku 1968 všech třicet plánovaných svazků Slovenské knihovny. V těch třiceti svazcích zhuštěného výběru slovenské klasiky je, abych tak řekl, podán extrakt estetického, citového i myslitelského ingenia národa. Jestli je dnes nad slunce jasná potřeba vzájemného dialogu, byl tento ediční čin v českých poměrech předtím dosud nikdy neuskutečněný dobrým úvodem do tohoto dialogu. Nemůžeme zanedbat jeho podnětnost - i když často přijímanou neuvědoměle při vyvolávání pocitu, že tok informací, dodnes jednostranně plynoucí od nás na Slovensko, měl by být obrácen a změněn v oboustranný koloběh. První pracovník: A koloběh především citových informací. Přínos Slovenské knihovny je také v tom, že poskytla rozsáhlé teoretické informace v doslovech a předmluvách, které každou knihu pravidelně doprovázely. A že byl každý svazek ilustrován, to zvýšilo přitažlivost řady. V našem tisku se Slovenská knihovna dočkala malé pozornosti kritiků, a tak se musela v propagaci spoléhat sama na sebe. Druhý pracovník: Ještě tak nejvíc se diskutovalo o věci ne zrovna prvořadé, totiž jestli se má ze slovenštiny překládat nebo ne. Bohuslav Tablic: Poučení lidu o věcech, které se jeho štěstí týkají, nejlépe se v jeho vlastní řeči daří, k poučení tedy těch, kteří v mluvení a psaní českého a slovenského jazyka užívají, týž jazyk nejbližšího a nejlepšího prostředku podává a naučení v něm daná nejhlouběji v srdce váznou a je pronikají. Totě byla u všech vzdělaných národů k osvícení rozumu a ke šlechtění srdce cesta a též na věky zůstane. 83 SPOMIENKA NA VLADIMÍRA REISA

84 84 První pracovník: To je taky naše řeč. Jedině překlad umožňuje, aby dílo krásné literatury plně esteticky vyznělo a bylo akceptováno i v prostředí druhého jazyka. Vždycky jsme se snažili vydávat dobrý překlad, i když mezi ostatními překlady to byla hotová popelka. Myslím, že teprve dnes se ukáže v širších souvislostech, jak neprávem opomíjená. Druhý pracovník (šeptá mu): Prosím vás, to tady neřešte, nebo se zapleteme do debatního masakru. (Už nešeptá.) Radši se vrátíme ke Slovenské knihovně. Ale vy jste zapomněl na ostatní edice! Krom Tajovského, Kukučína, Hviezdoslava, Sládkoviče, Kráľe, Jesenského, Jilemnického, Kraska, Botta, Vajanského, Tatarky a mnoha jiných ve Slovenské knihovně vyšlo také mnoho autorů v Klubu čtenářů, v Nesmrtelných, v Bibelotech nebo ve Světové četbě. První pracovník: Jak bych mohl zapomenout! Jednotlivé edice si přece pomáhaly, nahrávaly, ve spolupráci vytvářely širší pohledy na slovenskou skutečnost a literaturu. Druhý pracovník: Ale teď Sk skončila. Máme říkat: Ať žije Sk!? První pracovník: Musíme. A dokonce to říkáme už pomalu čtyři roky. Už čtyři roky vychází nová řada Slovenské knihovny. Jašík: Náměstí svaté Alžběty, Vámoš: Odlomená haluz, Hečko: Dřevěná dědina. Druhý pracovník: Do budoucna Cíger-Hronský, Horváth, Letz, Chrobák, Figuli atd. atd. Literatura od r po současnost. A letos Bednár. První pracovník: Správně, v letošním roce z Bednára vydáme jeho prvotinu Skleněný vrch, knihu, která se stala i prvotinou nové, kritické vlny současné slovenské literatury. Je v ní už to bednárovské urputné hledačství člověka, jeho vztahů k lidem i k sobě samému, složené z deníkových záznamů do mozaiky velké metafory pohádkového skleněného vrchu, do nekompromisního etosu: člověk nesmí přestat být člověku člověkem. Bohuslav Tablic: Čím více horlivých a na rozumu i srdci vzdělaných vlastenců v krajině, tím dříve dosáhne vlast svého žádaného cíle blaženosti, tím horlivější se stávají vlastenci a hotovější k obraně trůnu a vlasti a napomáhání všelikých užitečných k obecnému dobrému směřujících ustanovení. Ľudovít Štúr: Vlast tehdy jenom do květu se rozloží, když všichni se starostlivě opatrují, vzdělávají, když se všichni jako synové, jako nápadníci jednoho dědictví považují. F. X. Šalda: Nejde o to, aby slovenská literatura vplynula do české, nýbrž o to, aby tvořivě popírala českou literaturu. V tomto soupeření je celá vyšší vývojnost naší příští literatury. První pracovník: Děkuji. Pojďte pane kolego, odkulíme ten stůl. SPOMIENKA NA VLADIMÍRA REISA (Kurýr Odeonu 4-5/1969)

85 LISTOPAD NAPODRUHÉ VLADIMÍR REIS Už jsme tu přes práh sametu kožíšky myší přišly vlažička vrabčí peříčka z mrákavy potemníci K nim se chci říci chrstnu se na rudý plyš všiváčkem drhnu do krve deru se vzhůru chci jít výš milénium říct poprvé rozpustit sebe do okolí ať cizí ve mně bolí Jazykem vlastním hlásím se že opět živý jsem zažehlou jsem svící Puťa na pojď na mou píci mezi skořápkou a mnou je svět bílek ušlehaný z vět puťa na probuzená tvář puťa na zobej mne jsem váš slovy jsem do vás prolomen vy s hlavou na stole 85 SPOMIENKA NA VLADIMÍRA REISA vy ve zpěvavých hospodách vy spadlá pěna pivní splach Odhořel nebem rudopták zdola zažíhá Václavák raketa do nás odlétá Kéž v palubních přístrojích nelehne mráz a sníh ZNAMÍNKO KRÁSY Vločka odpuštěná nebi do mého tvaru sněží Krásno chce na zemi pobýt Láká ze škeblí skrýše vyjdi Snad budeš slyšen ke stáru sladkému svěží

86 86 JAZYKOVEDEC NA CESTÁCH MOJE CESTY ZA VEDOU SLAVOMÍR ONDREJOVIČ (PREDSLOV Z KNIHY SEDEM A POL. ZÁPISKY Z TZV. VEDECKEJ TURISTIKY) U nás každý vie o zahraničných cestách vedcov dávno svoje. Genius loci si tieto cesty aj pomenoval trefným názvom vedecká turistika. Vedci sa tvária, že idú do zahraničia za európskou a svetovou vedou, alebo dokonca, že našu vedu do Európy a sveta vyvážajú. To určite! Všetci predsa dobre vieme, hovorí táto fáma, že v skutočnosti nejde o nič iné, než o obratnejšie či menej obratné kamuflovanie vycestúvania za celkom inými, alebo prinajmenšom aj za inými cieľmi. Táto knižka reportáží či skôr akýchsi správ z vedeckých podujatí môže aj podporiť uvedenú povesť. Napriek tomuto rád podstupujem toto riziko, lebo len tak sa dá ukázať, že optiku vedeckých pracovníkov neohraničuje len predmet ich bádania, či ich vlastná vedecká diciplína a že navyše každá pracovná cesta môže byť zároveň aj malým dobrodružstvom. Mnohí sa ani dnes netaja tým, že si nevedia odpovedať na otázku, či im nežná revolúcia priniesla zmenu k lepšiemu alebo k horšiemu. Pre mňa je tu odpoveď jasná. Moje cesty sa mohli rozbehnúť, či skôr nabrať aj nové smery iba po tejto udalosti. Toto rozbiehanie nebolo, pravdaže, ľahké, ani celkom bezbolestné. Do cesty sa mi stavali nečakané prekážky i nevyspytateľnosti tých, čo o mojich vedeckých cestách vtedy rozhodovali. Musel prísť začiatok 90. rokov nedávno sa skončivšieho storočia a až vtedy sa zdvihla závora pre moje pravidelné cesty do zahraničia. Po prvých, nesmelých pokusoch nasledovali návštevy sebaistejšie, po ktorých som sa zrejme ocitol v tej pravej banke dát, lebo uhrádzané pozvania sa začali prekvapujúco hrnúť tak, že som si v nich mohol preberať. V pamätnom roku, udalosti ktorého líčia tieto rozprávania, som si vybral z bohatej ponuky osem vedeckých podujatí, ktoré som aj navštívil. Pri posledných dvoch som križoval medzi dvoma rôznymi akciami, takže som ich pri sumarizovaní mohol rátať iba za poldruha. Odtiaľ výsledná cifra sedem a pol, čiže ilúzia na nezabudnuteľného Federica Felliniho je tu čiste náhodná. Prirodzene, že nie všetky opisované cesty sa vošli do rámca jedného roka, veď niektoré boli dvojdielne či výnimočne aj trojdielne. Pražskú cestu, ktorej opis sa medzitým dostal do iného výberu, som v záujme toho, aby som sa neopakoval, ale aby počty naďalej sedeli, nahradil neskoršou parížskou cestou. Nepochybne zaznamenaniahodné boli aj iné cesty, ktoré som počas uplynulého pätnásťročia vykonal. Vo svojom texte sa však sústreďujem na rok 1994, dovoliac si iba jedinú výnimku. Medzitým som absolvoval aj väčšie a opakované cesty do Afriky, Indie, Južnej Ameriky a Číny, ktoré sa v textoch spomínajú len ako pripravované cesty. V reportážach, ktoré v tejto knižke čitateľovi predkladám, som sa teda obmedzil výlučne na Európu. Tá tzv. vedecká turistika sa totiž už vonkoncom netýkala túr na iné kontinenty.

87 RUŽE PRE JAZYKOVEDCA 87 SLAVOMÍR ONDREJOVIČ Na cestu do Nadlaku a Bukurešti pozvali naši rumunskí priatelia niekoľko osobností z literárneho Slovenska. Z nejakého dôvodu však chceli, aby túto literárnu skupinu uzavrel jazykovedec. Vybrali si profesora Jána Sabola z vtedajšej Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Prešove, ktorý okrem čisto jazykovedných záujmov má i literárnovedné záujmy, ale ktorý dokázal svoje schopnosti aj v básnickej tvorbe. Ján Sabol však na tento čas nebol voľný, nemohol preto prijať pozvanie. Druhý v poradí som bol ja. Cesta sa konala tentoraz mikrobusom, ktorý sa ukázal ako mimoriadne vhodný prostriedok na smutne preslávené rumunské cesty. Mikrobus viezol napokon takúto zostavu: emeritný profesor Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, básnik a spisovateľ Pavol Bunčák, literárny kritik Vladimír Petrík z Ústavu slovenskej literatúry SAV, literárny historik Michal Gáfrik z toho istého ústavu, známa postava divadelnej scény a humorista Kornel Földváry a napokon ja. Posadil som sa k šoférovi podvedome aj preto, lebo som si už pri nastupovaní do mikrobusu všimol, že Pavol Bunčák je rozprávačom, ktorý tak ľahko nezmĺkne. Vpredu si môžem regulovať sám, či hodlám počúvať rozprávanie, či chcem alebo nechcem doň vstúpiť. Napokon sa stalo to, čo som naozaj neočakával. Takmer celú cestu som musel sedieť pootočený dozadu, aby mi z rozprávania Pavla Bunčáka nič neuniklo. Slovo mal takmer celú cestu on, ale ani na chvíľu nebol nudný, nezaujímavý ani únavný. Naopak. Bol to absolútny estetický zážitok počúvať jeho líčenie udalostí a ľudí z jeho pôsobenia ako mladého básnika na Slovensku či medzi francúzskymi bardmi poézie. Neuveriteľná pamäť na mená a roky z obdobia aj spred 50 rokov. Našou prvou zastávkou v Rumunsku bol Nadlak. Ukázalo sa, že nás tu zatiaľ nečakajú nijaké zvláštne povinnosti. Mali sme si tu iba oddýchnuť a prenocovať. Teda len prepriahame a na nasledujúci deň postupujeme ďalej do vnútrozemia. Prvé podujatie sa v tejto krajine konalo až na pôde veľvyslanectva Slovenskej republiky v Rumunsku v Bukurešti. Stojí za zmienku, že v Nadlaku nám ešte pripravili pravé lukulské hody, aby sme vydržali až do hlavného mesta. Spomeniem však aj to, že práve v čase nadlackej zastávky sa naplnili moje abrahámoviny. Nemal som dôvod tento fakt zverejňovať, veď som sa nechystal oslavovať, ani dať sa oslavovať. Odbavil som si ich dopredu a vlastne mal som osláv už aj dosť, no nezdalo sa mi fér tento fakt celkom zamlčať. Preto som túto vec spomenul iba úchytkom ako niečo, o čom sa nechcem zbytočne rozširovať. Podávam to úplne marginálne a na diskrétnosť v tejto veci apelujem aj u svojich parťákov. Ubytovanie v metropole krajiny sme dostali v blízkosti hlavnej, a teda najvýstavnejšej triedy. V uličkách neďaleko nášho hotela, ktorý sa nachádzal iba niekoľko sto metrov od najrušnejšej bukureštskej triedy, boli usídlené psy. Zjavne nepatrili nikomu, žili teda na slobode, čo je určite túžbou každého psa uviazaného na reťazi. A nenaháňal ich nijaký šarha. Ale na prvý pohľad bolo vidieť, že nie sú šťastné. Zrejme preto, že nemali komu slúžiť, že sa v ich prípade prerušilo odveké puto spájajúce človeka a psa. JAZYKOVEDEC NA CESTÁCH

88 88 Ale niet času rozjímať nad vzťahom človeka a jeho verného súpútnika psa. Treba sa chystať na vystúpenie na veľvyslanectve Slovenskej republiky, kde sa koná seminár. Pri nastupovaní do mikrobusu sme si všetci starostlivo poskladali obleky a odložili sme ich do zadnej časti mikrobusu, aby sme po prezlečnení mohli vyzerať ako zo škatuľky. Nevšimol som si, v akom stave bolo po vystúpení v Bukurešti oblečenie ostatných, lebo som sa sústredil na svoje. Moje sako od obleku vyzeralo po vytiahnutí z príslušného štósu v batožinovom priestore ako krave z pysku, ako naši starí hovorili. Vystúpim v košeli, alebo v rýchlosti pohľadám na veľvyslanectve pomoc? Vydal som sa preto náhlivo po chodbách a miestnostiach veľvyslanectva a objavil som aj komnatu, ktorá pripomínala onú povestnú trinástu. Bola v nej mladá žena, ktorá sa zaoberala zjavne neveľvyslaneckou činnosťou. Zašívala čosi, čo vyzeralo na prvý pohľad ako zástava, mohol to byť však aj záves. Zrak mi padol hneď na stojan so žehličkou. Keďže som na slovenskom veľvyslanectve, oslovil som ševkyňu po našom, v slovenskom jazyku. Vôbec ju neprekvapilo, že má niekto v takomto stánku kultúry záujem o žehličku a kývla hlavou smerom k stojanu. Ešte šťastie, že žehlenie nie je pre mňa celkom neznámym umením. O chvíľu som hotový a môžem ísť medzi ostatných. Pohľad na program podujatia ma prekvapil. Na tomto dobre obsadenom rumunskoslovenskom seminári s mnohými zvučnými spisovateľskými i literárnovednými menami nachádzam svoje meno nečakane na čele. Zároveň sa dozvedám, že prítomná profesorka Armašová, ktorá sa venuje najmä slovenským nárečniam v Rumunsku, má významné životné jubileum. Moja prednáška je sociolingvistická. Vykresľujem jazykovú situáciu na Slovensku, venujem sa kontaktom i konfliktom slovenčiny s inými jazykmi, ale opisujem aj politické aspekty používania slovenčiny, jej variet a dialektov. Nevyhýbam sa ani špíclom, ako boli postoje k jazykovému prejavu vtedajšieho prezidenta Slovenskej republiky Michala Kováča. Pripomínam, že prednášam o slovenskej sociolingvistickej situácii, ale keďže sociolingvistika je mladšia sestra dialektológie (z vlastnej skúsenosti viem, ako táto fráza lahodí uchu dialektológa), dovoľujem si pripísať prednášku profesorky Armašovej. Po mojom vystúpení nasledujú podrobné analýzy slovenskej literatúry v Rumunsku, ale aj domácej literatúry a domáceho jazyka v podaní našich hostiteľov. Každá prednáška sa simultánne tlmočí podľa potreby zo slovenčiny do rumunčiny alebo z rumunčiny do slovenčiny. V tlmočníckom umení vynikajú Ondrej Štefanko a Mária Anoca. Po skončení oficiálneho programu prichádza veľvyslanecké pohostenie a nasleduje voľná zábava. Pýtam sa tajomníčky veľvyslanectva, mojej známej z Bratislavy, prečo som dostal takú mimoriadnu poctu mať otváraciu prednášku. Teraz ti to už môžem povedať bez okolkov, hovorí Hilda, zhodou okolností nevesta Pavla Bunčáka. Máme skúsenosti, že jazykovedné vystúpenia sú zväčša pri širšie publikum nezaujímavé a nudné. Ty si však na naše prekvapenie ukázal, že to nemusí tak byť vždy. Len preto som ti prezradila toto verejné tajomstvo. Hneď protestujem, menujem tucet jazykovedcov, ktorí by mohli na počkanie previesť originálne a zároveň pútavé vystúpenia. Nemôžem však poprieť, že niektorí vedia znechutiť aj mňa. Kornel Földvári má niekoľko poznámok k môjmu vystúpeniu. Najprv ma víta v klube podvodníkov. Ach áno, spomínam si. Pani profesorka Armašová. Moju prednášku hodnotí ako zaujímavú, ale priznáva sa, že ku koncu zapochyboval o jej vedeckej úrovni. Prečo? Predsa preto, že všetkému rozumel. JAZYKOVEDEC NA CESTÁCH

89 Slova sa napokon ujíma domáci pán veľvyslanec Slovenskej republiky, ktorým bol v tom čase Milan Resutík. Svoju reč uzatvára otázkou: Prosím vás, je ešte niekto medzi nami, kto má päťdesiatiny okrem Slava Ondrejoviča? Vzápätí sa ukázalo, že celé pohostenie je na moju počesť a že aj rôzne excelencie považujú za svoju povinnosť mi zablahoželať. Ale čo s mojimi druhmi? Ako dodržali slovo nerozširovať informáciu o mojich narodeninách? Musel som však uznať, že napokon priamo o mne nepovedal nič ani pán veľvyslanec. Silným zážitkom bola pre mňa návšteva Cornelia Barboricu. Je to riadny profesor na Štátnej univerzite v Bukurešti i významný rumunský spisovateľ, ktorého viaceré knihy boli preložené aj do slovenčiny, iné zasa sám v slovenčine napísal a viacerých našich autorov preložil do rumunčiny: Ivana Kraska, Mila Urbana, Františka Hečka, Vladimíra Mináča. Študoval na Slovensku i v Prahe a ani sa nechce veriť, že boli časy, keď tento človek nevedel po slovensky ani slovo. Nijaký akcent, nijaké hľadanie slov. Spisovateľ je však pripútaný na lôžko, či lepšie povedané na kreslo. Po príhode, ktorá ho postihla pred mnohými rokmi, môže písať na stroji len jedným prstom. Ale píše naďalej kvalitné veci. Je to však možné len vďaka obetavému domácemu zázemiu, ktoré Corneliu našťastie má. Keď odchádzame, podáva mi ruku a povie: stretneme sa v Bratislave. Pozriem sa na iných, ale vidím, že nikto nevie, čo to znamená. Ešte máme v Bukurešti jedno vystúpenie na Bukureštskej štátnej univerzite, ktoré pokračuje besedou so študentmi slovakistiky. Potom nás už čaká len cesta cez Sedmohradsko, kde sa zastavujeme vo viacerých starých nemeckých mestách so zaujímavou sakrálnou i svetskou architektúrou. Akoby to bola iná krajina, než sme videli doteraz, akoby to, že toto územie nepatrilo do starého Rumunského kráľovstva, ale do Uhorska, jej vtislo iný ráz. Nakoniec mierime ešte raz do Nadlaku, do mesta, kde sme svoju cestu po Rumunsku začali. Tentokrát nás tu čaká beseda s početným obecenstvom. Pavol Bunčák si berie slovo a rozpráva o tom, ako videl v živote prvého Rumuna. Vynikajúci prozatérsky a rétorický výkon. Postupne sa striedame aj všetci ostatní z delegácie. Obecenstvo sa pýta a má množstvo otázok aj na jazykovú situáciu na Slovensku. Odpovedám, ale od začiatku besedy ma trochu ruší pani, ktorá sedí v prvom rade a drží v náručí neobyčajne bohatú kyticu červených ruží. Je zrejmé, že jej úlohou je tie ruže v príhodný čas niekomu darovať. Veď áno, na pódiu je medzi nami dostatok známych a zaslúžilých osobností. Beseda sa končí a pani za kyticou konečne vstáva a prehovorí. Na moje prekvapenie kytica patrí mne. To som skutočne nečakal, aj keď je pravda, že narodeniny nemá spomedzi nás v týchto dňoch nik iný iba ja. Vnímam to však zároveň aj ako ocenenie jazykovedy uprostred literárne naladeného obecenstva. 89 JAZYKOVEDEC NA CESTÁCH

90 90

91 Z R 91

92 92 JAZYKOVEDEC NA CESTÁCH JAZYK(OVEDEC) NA CESTÁCH JÁN SABOL (DOSLOV Z KNIHY SLAVOMÍRA ONDREJOVIČA SEDEM A POL) Keď som bol malý chlapec, rád som sa z pažite za našou záhradou smerom na východ pozeral na bielu prašnú kľukatú cestu, ktorá sa mierne dvíhala až k obzoru a dotýkala sa tam oblohy nazval som si ju cestičkou do neba. Vtedy som ešte netušil, že sa náš výsek hornádskeho údolia, ovenčeného z ostatných troch svetových strán lesmi a horami, za oným pomyselným bodom dotyku neba a zeme, tam, kde vychádza slnko, napája na rozšírenú dolinu Torysy, že takýchto cestičiek do neba je toľko, na koľko putovaní sa vydáme. Vždy trochu rovnakých, vždy trochu iných. Pohyb z domova do sveta je zmysluplný vtedy, keď má smer palindrómu (z gr. palindromos = vracajúci sa, cúvajúci), keď v odchode je zakódovaný návrat; pripomeňme si tento štylistický zvrat, slovnú hru sugestívnym vyjadrením V. Turčányho Aj most som ja (prečítajme si ho aj odzadu). Zmysel tejto slovnej hry, ktorý je daný faktom návratu, sa umocňuje sémantickým echom slova most, označujúceho spojivo, prepojenie, spájanie brehov riek či priehlbní, pod ktorým je voľný priestor, areál pre fantáziu; nad ním akoby sme boli vtákmi. Most je teda hojdačkou pre palindróm, evokuje predstavu cesty tam a späť (z brehu na breh, a to v oboch smeroch) ako roztvárania ďalších svetov a hoci táto slovná hra si potvrdzuje nemennosť svojej podstaty (lebo musí takou byť), nič sa v úplnosti neopakuje. Lebo objavovanie za obzorom vždy aj s napätím z predtuchy či očakávania (pripomína to stanovenie hypotézy vo vedeckom bádaní) neznámeho a tak trochu i tajomného, záhadného ako výsledok pohybu navonok a k sebe musí mať svoj fókus stability, istoty, bezpečnosti, spoľahlivosti aj sebavedomia, svoj korektív domov korene v korune poznávania. A oná cestička do neba, ktorá sa končí len vo vizuálnom uzle ilúzie, láka, dráždi, volá, otvára tušené i nepredpokladané obzory. Z cestopisných skíc, pozorovaní a úvah Slavomíra Ondrejoviča sála onen permanentný nepokoj poznania, časopriestorového a vedeckého, fyzického aj duchovného. Most odchodu a návratu je čím ďalej, tým dlhší, nadnášajúce i povznášajúce náruče vzduchu pod ním sú priestrannejšie, rieka aj ako plynutie času intenzívnejšie vypovedá o vízii prameňa a mora, pohľad jemnejšie odhaľuje skrytý zmysel panorámy a detailu, dotyky neba i zeme sa rozširujú, palindróm naoko ten istý sa obohacuje o nové mosty medzi domovom a cudzinou. Téma vyznenia protikladu domova a cudziny, domova a sveta má svoju tradíciu aj v slovenskej krásnej literatúre. Pripomeňme si v týchto súvislostiach básnické zbierky S. H. Vajanského Tatry a more a E. B. Lukáča Dunaj a Seina či opozície v poézii L. Novomeského gondola topoľ, Dunaj more; hoci jednou z konštánt tejto poézie sú diaľky, cesta, túžba za poznaním, upozorňuje sa v nej aj na uhryznutie diaľkami opúšťanie domova ako východiskového bodu istoty neprináša uspokojenie, ale zánik. Ondrejovičovo oko kame-

93 ry je však naladené na optimistické zábery vyvažujúce aj zažitie stresu, nepochopenia a únavy. Prekonáva ich aj vtipom, hravým a šantivým jazykom ako katarzným interpretom skutočnosti, ktorý nesklame v nijakej situácii. Keď je jazyk a jazykovedec na cestách, tak možno predpokladať, že ich dialóg či diskurz bude plný lingvistických uvažovaní, záznamov, anylýz, výkladov, že bude reč o reči. Ani autor tejto knižky, prirodzene, nezaprel v sebe jazykovedca; ale aj odborné poznámky predkladá decentne a s citom pre mieru. V jeho cestopisných zážitkoch však ide predovšetkým o jazyk v exteriéri, o to, čo s jazykom súvisí len nepriamo, v náznakoch, z odvrátenej tváre života a vecí. Fakty sú len rámcom pozorovaní, ktoré vznikajú v zadychčanom pohybe, na prvý pohľad v smoliarskych situáciách, keď sa nedobehne na vlak či lietadlo. Ale autor nerezignuje, dokáže vyťažiť duchaplný komentár aj zo všedných, každodenných faktov a príhod, zo zdanlivých maličkostí a malicherností, lebo poézia videnia je skrytá v detaile, v nájdení zmyslu toho, čo pripadá ako nezaujímavé, nudné, fádne, nezáživné. Vedenie a videnie je tu v symbióze, lebo jazyk, ten teorietik, ale aj šibal a nezbedník, je všade. A my s ním. 93 JAZYKOVEDEC NA CESTÁCH

94 94 KNIHA EGONA LÁNSKÉHO INCIDENT S POLITIKOU NAĎA VOKUŠOVÁ Na tohtoročnom pražskom Světe knihy bude Slovensko-český klub prvýkrát prezentovať knihu publicistu a politika Egona Lánského Incident s politikou. Ide o česko slovenskú publikáciu, v ktorej nájdeme politické komentáre, úvahy o aktuálnych či historických témach, glosy, eseje, rozhovory, uverejňované v najrôznejších domácich i zahraničných periodikách. Egon Lánský sa narodil v Trenčíne ako Egon Löwy. Obaja jeho rodičia boli lekári, otec v roku 1939 ušiel do Anglicka, zvyšok rodiny sa matke podarilo hospitalizovať v miestnej nemocnici. Neskôr však boli napriek tomu deportovaní do Terezína a Osvienčimu, vojnu však prežili. Vrátili sa do Trenčína a rodina si zmenila meno na Lánský. Pre protikomunistické aktivity bol Egon Lánský trikrát vyhodený z vysokých škôl. V roku 1968 emigroval do Švédska a vyštudoval tam históriu a politológiu. Pracoval ako komentátor pre švédsku tlač a pre československú redakciu londýnskej BBC, neskôr sa presadil ako komentátor Slobodnej Európy v Mníchove. Angažoval sa v mnohých hnutiach pre Izrael a založil Výbor solidarity s východnou Európou. Po novembri 1989 sa vrátil do Československa, stal sa hovorcom Ministerstva zahraničných vecí a neskôr vyslancom československej stálej misie pri Rade Európy v Štrasburku. Po rozdelení Česko-Slovenska pracoval ako poradca a novinár a v roku 1995 sa stal tlačovým hovorcom predsedu ČSSD Miloša Zemana. V roku 1996 ho zvolili za sociálno-demokratického senátora, neskôr za podpredsedu Zemanovej vlády, kde bol poverený koordináciou rezortu zahraničia, vnútra a obrany, najmä však prístupových rokovaní s EÚ. Rezignoval v roku Pre zaujímavosť ešte môžeme uviesť, že si v roku 1994 zahral vo významnom českom filme Golet v údolí rabína. OČIMA NEČECHA A NENĚMCE ČEŠI A ČEŠTÍ NĚMCI VŠECH TŘÍ DRUHŮ EGON T. LÁNSKÝ Má, mírně řečeno pestrá, životní dráha mě většinou příliš brzo donutila naučit se příliš mnoho z toho, co se celá hromada dospělých nepotřebuje naučit za celý, dlouhý život. Na stará kolena ale zjišťuji, že je stále plno zajímavostí, o nichž jsem dosud neměl ani tušení, ač jsem je měl znát už dávno. O Němcích, jak se můj čtenář zřejmě již dozvěděl, jsem se leccos naučil již v dětství. S nejedným a nejednou jsem se během života seznámil, mnohé z nich jsem si vážil, oblíbil a měl rád. Něco jsem vyčetl z literatury, něco se dozvěděl v hodinách dějepisu. Toho posledního příliš nebylo a ani to asi nebyly poznatky příliš

95 pravdivé. Takový už je dějepis a já jsem chodil do gymnázia za nejtvrdší bolševické totality. Na mnoha cestách německy mluvícími zeměmi jsem si později vědomosti poněkud doplnil; co jsem se naučil za pobytu v bavorském Mnichově jsem už, tuším, stačil čtenáři částečně prozradit. Jsou ale věci, jež si musím doplnit, opravit a znovu doplnit i v pozdním životě, kdy už bych toho příliš ani nemusel potřebovat. Ale kdoví? Tak pro jistotu a pro přesnost: Z dívčích románů, které jsem si tajně vypůjčoval od své sestry, jsem měl v hlavě zafixováno, že do Sudet posílaly české středostavovské rodiny o prázdninách své děti do pohraničí, aby přišly na čerstvý venkovský vzduch a v německých rodinách se naučily německy. Sám, slovenský Žid z lékařské rodiny, jsem se německy naučil dříve než slovensky. Zatímco totiž rodiče pracovali v ordinaci, pečovala o mě slečna, jež nejlépe mluvila němčinou, trochu rakouského odstínu. Protože se jazyky spíše než ve škole učím v životě prostě mluvením, naučil jsem se pak rychle i slovensky od dětí, s nimiž jsem si hrál a od Marky, tedy Márie Barancovej, jež u nás vedla domácnost a jen tak bokem, spoluvychovala mou sestru, mě, i později sestřina syna. Mezitím, za války, po příchodu německé armády na Slovensko, už pro Židy pracovat nesměla, ale když nás chytli němečtí vojáci u partyzánů a Gestapo nás posadilo v rodném městě do vězení, nosila nám tam Marka tajně jídlo v kastrůlkách, které jsme večer na provázku vytahovali nahoru. Naštěstí nás při tom nikdy nepřistihli. I za menší projevy statečnosti a soucítění se tenkrát platilo životem. Spolu se sestrou a jejím synem jsme mnohem později za to Marce v jeruzalémském památníku Yad Vashem zasadili stromek, což jsme původně chtěli udělat v její přítomnosti i s příslušnou medailí. To by se jí bylo jistě líbilo. Ale Marka se nedočkala a než jsme vše zařídili, umřela nám v Praze bez medaile. Stromek jsem ale byl skontrolovat, je tam a roste. Snad ho Marka, když občas po nás shora pokukuje, vidí a těší se z něj. Pro porozumění, stromky se sadí s jmenovkou toho, komu je věnován a ten dostane i příslušnou medaili s diplomem. To je, z rozhodnutí izraelské vlády, skromné ocenění spravedlivým nežidům, kteří riskovali sami, aby ochránili židovské přátele, příbuzné, sousedy, či prostě původně neznámé osoby. Oklikou jsem vysvětlil, kdo byla Marka a jak jsem se naučil slovensky, ale chtěl jsem vlastně popsat, jak pozdě a složitě jsem se dozvídal o takzvaných sudetských Němcích. A to jsem byl zavřený v Terezíně, tedy přímo v takzvaných Sudetech a do penze jsem odešel jako senátor za Děčín, což je v jejich samém srdci. Prvního takzvaného Sudeťáka v mém životě si ale pamatuji ze Švédska. Bylo to krátce po mém příchodu do exilu, na podzim 1968 kdy, po Pražském jaru, bylo Československo ve světě opravdu v kursu. Na univerzitě v jihošvédském Lundu, kde jsem krátce předtím začal studovat sociologii, pořádal studentský spolek besedu s bývalým šéfredaktorem bývalého pražského týdeníku Listy, Veselým (také čerstvě v exilu). Bylo nabito, já, jak jsem byl nabroušený na komunistický režim, jsem si ulevoval jakousi soukromou půtkou s hostem večera a teprve ke konci jsem si uvědomil, že si s ním asi chtěli povídat studenti, které jsem sotva pustil ke slovu. S panem redaktorem jsem konverzoval německy. Po skončení, kdy se ještě povídalo na chodbě, ke mně přistoupil starší pán a německy mne oslovil. Říkal, že by se mnou rád pohovořil, ale bojí se, že já nebudu ochoten. Z očí mu přitom ukáplo pár slz. Samozřejmě s vámi budu hovořit, proč bych odmítal, odvětil jsem. Já jsem totiž sudetský Němec, řekl ten pán. Od té doby jsme spolu, až do jeho smrti o nějakých deset let později, hovořili 95 KNIHA EGONA LÁNSKÉHO

96 96 mnohokrát. On mě pasoval svým synem (jeho skutečný syn byl dirigentem v Göteborgu) a pozval mne nejednou přednášet na setkání jeho sudetoněmeckého spolku Seliger Gemeinde v Německu i ve Švédsku. V jeho rodině jsem byl přijímán jako doma. Ten pán byl Karl Kern, horník z Krupky u Teplic, zakladatel mládežnické organizace německé sociální demokracie a redaktor jejího místního listu. Po záboru pohraničí německými vojsky utekl, jako mnoho takzvaně sudetských, sociálních demokratů do Prahy, po obsazení Prahy do exilu. Když jsem se s ním seznámil, byl regionálním šéfem úřadu práce v Malmö, krátce před penzí. Dávno před penzí ale sepsal a zveřejnil své paměti a zredigoval pro vydání spisy vůdce své strany Wenzela Jaksche. Ten se za války v britském exilu nepohodl s prezidentem Benešem, jenž chtěl, aby se jeho strana připojila k oficiálním exilovým strukturám. Karl mi třídílný sborník Jakschových spisů věnoval, já jsem je zběžně prolistoval připomínaly mi ty meziválečné politické boje, často i vnitrostranické, jako naše současné trápení s demokracií. V tehdejších i v současných politických šarvátkách jsem objevil málo vzrušivého a rychle jsem na ně zapoměl. Brzy se ukázalo, že to byla chyba, a některé chyby se těžko napravují. Ale dělám, co stíhám a zvládám. Pokud jde o Karla Kerna, ten po odchodu do penze přeložil knihu švédské poezie do němčiny, zapsal se na univerzitu a hrdě mi telefonoval, že konečně bude studovat, což si celý život přál, ale nikdy nemohl. Poválečná léta prožil Karl Kern ve Švédsku, ačkoli v Německu se jistě mohl stát například poslancem jako jeho bývalí političtí přátelé. To ho ale nelákalo. Ještě před smrtí byl oceněn medailí Karla Velkého (což je ovšem německý Karel, zakladatel Svaté říše římské národu německého, nikoli ten velký, český - poloněmecký Lucemburk). Seznámil jsem se postupně s dalšími německými sociálními demokraty z Československa mnozí z nich bojovali v kanadské, americké, či britské armádě proti nacistům. Doma před válkou byla jejich strana jediná s Československem (ČSR) lojální a členem všech koaličních vlád, až, tuším, do roku Chovali se ke mně vždy přátelsky a dobře jsme si rozuměli. Později, za pobytu v Londýně, jsem poznal jiného českého Němce, Johanna Wolfganga Brügela, shodou okolností také sociálního demokrata, jenž byl ale především mezinárodně uznáván jako autorita na vztahy Čechů a sudetských Němců. K W. Jakschovi byl kritický a sympatie k Čechům a Československu nikdy neskrýval. Dr. Brügel nebyl členem žádné strany, ani hnutí, či skupiny. Byl badatel-samotář, nikomu nepodléhal, ani nepodlézal, na nikom nebyl závislý. Názory Dr. Brügela mě nutily k zamyšlení, ale sám jsem se sociálním demokratem necítil a považoval jsem vše za interní spory německých sociálních demokratů z Československa, k nimž jsem nepotřeboval zaujímat stanovisko. Pochopil jsem ale, že vedle Seliger Gemeinde, pojmenované po dávném členovi německé sociální demokracie, existovala v zahraničí i další skupina sociálních demokratů z ČSR, jež ale zůstala téměř zapomenutá, protože na rozdíl od Seligerovců, neměla podporu spolkové vlády a tudíž ani peníze na publikace a na veřejnou činnost vůbec. Je také možné, že nechtěli vést veřejné spory s bývalými partajními druhy. Tato skupina, vedená bývalým poslancem pražského Národního shromáždění Rudolfem Zischkou z Mostu a dalšími bývalými poslanci za německé sociální demokraty, se nazvala Pracovní sdružení bývalých německých sociálních demokratů z Československa a vydávala alespoň cyklostylovaný časopis Neue Kommentare. S tím jsem vystačil až do přesunu ke Svobodné Evropě. V Mnichově KNIHA EGONA LÁNSKÉHO

97 jsem se totiž dostal do prostředí, v němž žily a bujely různé exilové extrémy a představy, včetně slovenských, nacionalistických, krajně pravicových a konzervativně katolických, navazujících na válečný Slovenský štát. Objevil jsem v Mnichově dokonce jednoho vlastního vzdálenějšího příbuzného, který, k mému údivu, podobné představy též sdílel. Bujely a bují v Mnichově také a především představy Sudetoněmeckého landsmanšaftu (SL), neboli krajanského spolku střechové to organizace sdružující všechny četné podorganizace této etnické skupiny, včetně Seligerovců, nikoli ale Pracovní sdružení Některé z těch členských organizací jsou bizarně naivní, více, či méně agresivní, ale všechny hojně publikují díla, obhajující jejich víru ve vlastní tisíciletou historii, již si za nějakých sto let existence sudetoněmecké ideologie vytvořili. Patří k tomu povídání o bavorských kmenech z nichž čtvrtým má být právě ten sudetský, pod patronátem bavorské vlády. Jde v lepším případě o autoritářské vnoření se do germánské mytologie, jakému se ani Wagner nepřiblížil a ten motivy svých oper za historii nevydával, na rozdíl od některých svých obdivovatelů. Tím spíše mě udivuje, jak mýty a pohádky o sudetsko-bavorském kmenu spolykali někteří čeští liberální intelektuálové, politici, vzdělanci i polovzdělanci, místo aby problematiku, kterou není radno bagatelizovat, posuzovali tolerantně a přitom si podrželi kritickou mysl, jak to dělá hrstka českých i německých historiků. Takové české postoje, jaké se při občasných diskusních setkáních objevují, namísto řešení problému, jenž býval, postupně, spíše český než německý, a sbližování lidí, kteří v předchozích generacích přece bývali spoluobčany, přispívají, jako kdysi za totality, k prohlubování animozit, pokrytectví a dnes už i na německé straně, k politickému využívání, ve smyslu předvolebního zátahu na hlasy, přičemž úlitbou jsou projevy, jež se jisté skupině voličů zalíbí. Jak působí přes hranici je celkem jedno česká politika se s tím po volbách nějak vyrovná a, konec konců, teď už máme česko-německou deklaraci, takže nic nehrozí... Opravdu ne? Jako člověk u politiky, pak v politice a člen vlády s odpovědností za mezinárodní vztahy jsem s tím udělal svou zkušenost. Mezi ty, od nichž jsem se o vztazích mezi Čechy a českými Němci nejvíce naučil patří dvě osobnosti, z nich jednu jsem, k mé velké lítosti, nikdy nepotkal. Byl to Friedrich Torberg, rakouský Žid, novinář a spisovatel, jenž byl svým způsobem víc československým občanem, ba, troufám si říct, Čechem, než téměř všichni údajní i skuteční vyhnanci. Na rozdíl od nich mluvil plynně česky natolik, že českému slovnímu humoru nejen rozuměl, ale uměl ho sám i vytvářet. Vůči Československu byl Torberg po celý život lojální, stejně tak ale vůči staré dvojmonarchii, jež se, k lítosti Čechů, trojmonarchii nikdy nestala. Podobný postoj zaujímala ostatně naprostá většina jemu podobných. V Praze dokonce hrál i vodní pólo, nejen za ligový Hagibor, ale párkrát i za národní výběr (nazvat to národním týmem ČSR se neodvážím). Na různých místech tohoto spisu jsem ho už několikrát citoval a ještě možná budu. Torberg také v Praze maturoval na německém gymnáziu, ale přece, a pracoval v jednu dobu pro Prager Tagblatt Pražský deník - což byly věhlasné noviny, považované za jedny z nejkvalitnějších v Evropě. K věci patří, že je nikdy nedělali sudetští Němci, ale pražští (a někdy, jako v Torbergově případě), rakouští, ba i maďarsko-rakouští Židé. V tomto okamžiku bych měl vysvětlit, že o kulturní vyspělosti českých, německy mluvících Židů nemluvím tak pozitivně, protože jsem náhodou já jsem k tomu přece nepřispěl sám Židem, ale proto, že německé etnikum v Česku a především v Praze, se 97 KNIHA EGONA LÁNSKÉHO

98 98 striktně dělilo na tři oddělené skupiny, jež se prakticky nikdy nemíchaly. Hlavní židovskou německou tepnou v Praze byla ulice Na Příkopech a částečně také Národní třída, tehdy Ferdinandova, zatímco sudetští Němci byli za vodou, na Malé straně. Sudetoněmectví byla ideologie, původně odlišná i od velkoněmectví nacistů. Třetími Němci v Česku byli před válkou ti, kteří se prostě narodili do německých rodin, nebyli Židy (ale nebránili se stykům s nimi) a o nějaké národovectví v Česku, či Československu, se prostě nezajímali. Všechny tři skupiny dohromady by se daly nazvat českými Němci, ač se navzájem vůbec nemíchaly. Měl bych také vysvětlit, že se tolik věnuji německé sociální demokracii v předválečné ČSR ne proto, že jsem se sám stal sociálním demokratem. V té době jsem jím nebyl a když jsem se stal sociálnědemokratickým politikem, začali se mě ve Švédsku přátelé i média vyptávat, jak jsem se mohl tak změnit, když jsem dříve vždy tvrdil, že volím konzervativní stranu? To byla také pravda. Dodnes se ovšem domnívám, a odpovídám, že já jsem se, myslím, nezměnil - spíše se změnil svět kolem mě. Současnému švédskému ministru zahraničí (a bývalému předsedovi vlády) Carlu Bildovi jsem svého času řekl, že jsem přesvědčen, že v Česku by ani on zdejší, údajně konzervativní, stranu nevolil. Prozradím, že jsem ve švédských volbách 2006 také volil konzervativce. Tak se stalo, že tam jsem volby vyhrál. Na rozdíl od Česka. Pokud jde o mé psaní o německé sociální demokracii v ČSR a dnes (hlavně) v SRN, činím tak proto, že to byla v předválečné ČSR jediná seriózní německá politická strana a proto, že osudy jejich tehdejších a dnešních členů a přívrženců nejsou příliš známé ani mezi Němci, natož v dnešním Česku. A přece se nás týkají. Mým zdrojem k zde vylíčeným znalostem byla ještě víc než Friedrich Torberg, Dr. Eva Hahnová, historička, původem z Prahy, jež ale vystudovala v Německu a v Británii a pak téměř dvacet let pracovala v Colegiu Carolinu v Mnichově, kde jsem ji také poznal. Oceňuji, že ve zmíněné instituci tak dlouho a plodně pracovat vydržela. Je to totiž historický výzkumný ústav dobré pověsti a seriózní úrovně, sídlí ale v mnichovském Sudetoněmeckém domě a sám jsem zakusil, že v té budově je vzduch dost těžko dýchatelný. A to jsem tam byl jen párkrát na návštěvě. Chodit tam denně dvacet let do práce a plodně výzkumničit je něco, co pokládám za obdivuhodné. Obdivuhodné jsou také znalosti Evy Hahnové o českém němectví a jeho vztazích k Čechům. Nerad bych z této malé statě, jež chce být pouze rámcově informativní, udělal špatnou napodobeninu vysokoškolské studie ješte k tomu částečně opsané od jiných autorů. Protože ale předpokládám, že ten, kdo si toto moje dílko přečte, se o podobná témata zajímá a rád se o nich dozví o trochu víc, než se naučil z bolševické osvěty, odkáži alespoň na to, co od doktorky Hahnové vyšlo v češtině a nejspíš je k sehnání přes kteroukoli českou knihovnu. Horší to bude pro mého čtenáře neovládajícího němčinu s díly Friedricha Torberga. Napsal jich opravdu hodně, ale nevím o žádném, jež by v češtině bylo vydáno. Je možné, že proto, že zemřel v roce 1974 a vydavatelská práva na překlad se u nás nakladatelům zdála drahá. Kdo ale rozumí němčině, sežene asi bez problémů například jeho dvě knihy jakýchsi humorně napsaných pamětí, kde se kromě mnohého o Praze a o Česku dočte také o Vídni, o kavárenském životě, hlavně první půle dvacátého století, ve Vídni a střední Evropě a o ještě společné, středoevropské kulturní atmosféře minulého století, (včetně, nejen Torbergově útěku před nacisty a životě v americkém exilu). Ta dílka se jmenují Die Tante Jolesch a Die Erben KNIHA EGONA LÁNSKÉHO

99 der Tante Jolesch. Vydavatele znát nepotřebujete, v německy mluvících zemích pomůže každý knihkupec. Ještě prozradím, že tetička Joleschová je typ a měla pocházet z venkovského hospodářství u Jihlavy. V obou našich zemích je samozřejmě řada historiků, kteří společnou čerstvou minulost zkoušejí poctivě, odborně zpracovat. Ale sdílená zkušenost někdy nelehkého, ale také dobrého a plodného soužití nemusí vyústit do stejného zážitku. Nezaujatost mých hlavních informačních zdrojů mi ale potvrzuje, že jsem volil dobré opory. Friedrich Torberg měl stejně pozitivní vztah k rakouskému císařství, jako k Československu jež, dalo by se říci, mu pomohlo k zániku. Nepatřím k těm, kteří se hlásí k operování fenoménem vyhnanství, což je módní termín současnosti. Konec konců sám bych pak byl vyhnancem několikanásobným. Byl jsem přece nejdřív slovenskými fašisty, ve spolupráci s nacisty, vyhnán z mé vlasti na níž už vůbec nemám právo!, ona přestala existovat - pak komunisty a když jsem se po totalitě vrátil z exilu, kde jsem snad pádu totality přece jen trochu napomohl, a začal své zemi sloužit, zrušila mi ji vlastní vláda, pro níž jsem v exilu a teď už dokonce i doma, pracoval. Nenaříkám, jsem šťastný, že dnes žijeme ve svobodné zemi, kde si svobodně volíme politiky, s nimiž nejsme spokojeni a pak si navzájem stěžujeme a politikům nadáváme a všechnu vinu svalujeme na ně, ač je vlastně naše - proč jsme si je volili? Asi proto, že představují průměrné voliče. Ke sporu kolem sudetoněmecké ideologie a Sudet, které historicky nikdy neexistovaly, ještě pár slov: Z opakovaných požadavků etnické skupiny takzvaných sudetských Němců, tedy pouze části bývalých, německy mluvících občanů Československa, zdánlivě zbývají tři nesplněné. Jde o údajné právo na návrat, opřené o také údajné právo na vlast, dále o zrušení Československým národním shromážděním schválené takzvané Benešovy dekrety a o, nikoli takzvané, majetkové vyrovnání, cosi o čem v dnešním spolkovém Německu občas mluví a píší politici, média a někteří sudetští Němci. Němečtí politici a média poukazují, s odvoláním na některé, neurčité a nezávazné výroky jednotlivých sudetských Němců, že by šlo pouze o několik navrátilců a o vcelku nepodstatné, nepatrné a nemnohé majetkové nároky. Víc než šedesát let po skončení druhé světové války není příliš smysluplné, když má mezinárodněprávně plně uznaný stát spor s etnickou skupinou z tohoto státu pocházející, ale žijící dnes jako plnoprávní občané v jiném, nejen v sousedním státě. To platí tím spíše, že vzhledem k členství Česka i SRN v Evropské unii jejich občané právo mají, ale pro německé stanovisko o neotevření pracovního trhu občanům nových zemí teprve v dohledné době budou mít čeští občané možnost ho volně uplatňovat a usazovat se na území SRN. Občané členských zemí EU se usadit v ČR mohou už teď. Právo na návrat pak bude s konečnou platností uskutečněno. Pokud jde o právo na vlast, není jasné, co to konkrétně má znamenat. Dnešní němečtí, ale také například rakouští, či švédští občané, původem z bývalé ČSR a jejich potomci mají, rozumím-li tomu správně, přece svou vlast v zemích, v nichž dnes žijí a jichž jsou občané. Pokud se přestěhují do Česka a požádají zde o občanství, mohou ho podle platného českého práva obdržet. Stejně tak může český občan učinit totéž opačným směrem. Z hlediska mezinárodního práva termín právo na vlast neexistuje. Kolik vlastí člověk smí mít, není věcí práva. Sám někdy přemýšlím, kolik vlastí symbolických, či skutečných 99 KNIHA EGONA LÁNSKÉHO

100 100 vlastně mám? Jsem občanem tří států Česka, Slovenska a Švédska kdybych chtěl, mohl bych se podle izraelského zákona stát občanem i tam. Nemám ale zájem stát se světovým rekordmanem, ba ani evropským, co do počtu občanství. Pocit sounáležnosti mám ke všem jmenovaným státům a jejich občanům velmi upřímně. To je ale mé vlastní, soukromé rozhodnutí, jež mi žádný stát ani jeho úřady nemohou ovlivňovat a už vůbec ne vzít, či dát. Jeden Slovenský stát (jiný než ten dnešní) mě kdysi za hodného jeho občanství nepovažoval, jiný stát, československý, jehož jsem byl občanem, mi spoluobčané, kterým jsem i trochu k moci v něm pomohl, zlikvidovali. Slovensko, Československo, Česko, Švédsko i Izrael jsou z mého svobodného rozhodnutí mou vlastí, do toho mi nikdo nemůže mluvit a podle toho se k nim chovám. (To ovšem neznamená, že k zemím jež mou vlastí nejsou a k jejich občanům, se mohu chovat jakkoli bezohledně.) Jsem si jist, že i naši bývalí němečtí spoluobčané (a nejen oni) mohou stejně mít svou vlast Česko (či Böhmen, pokud tomu dávají přednost). Měli by se pak ale k našemu státu jako ke své vlasti chovat. Zbývá požadavek zrušení zákonů, vydaných jako dekrety československého prezidenta a po zvolení poslanců a vzniku československého Ústavodárného národního shromáždění, tímto shromážděním schválených. Domnívám se, že především by se mělo přestat s mírně řečeno nezdvořilým označováním těchto zákonů za jakési Benešovy dekrety a nazývat je tím, čím jsou, tedy československé a nyní české a slovenské platné zákony. Kdokoli, kdo s druhou stranou chce jednat, nezačíná přece nezdvořilostí. Praxe, probíhající u českých soudů pak naznačuje, že majetkových nároků není málo, ani nejsou nepodstatné. Podotýkám, že sám jsem své majetkové nároky po mnoha příbuzných, nikoli vyhnaných, či vysídlených, ale předčasně připravených o život za druhé světové války, ze strany nástupnických států ČSR měl uspokojeny sotva symbolicky, z německé strany vůbec ne. Nejsem právník, ani expert na ústavní právo, ač jsem šest let sloužil jako zákonodárce. Tehdy jsem, pravda, měl možnost konzultovat odborné otázky s právními experty. Mám ale pocit, že tento požadavek zrušení platných, dnes zákonů České republiky lze položit proti českému požadavku uznání neplatnosti Mnichovské smlouvy od samého počátku. To je ústavněprávní problém na německé straně. Domnívám se, že oba problémy jsou v současné chvíli spíše teoretické a pokud by bylo lze oboustranně spoléhat na dobrou vůli států i jejich občanů, dal by se najít způsob, jak oběma požadavkům bezbolestně vyhovět i když by zřejmě šlo o jakousi formální obezličku, jak totiž zrušit zákon, podle nějž se v (dávné i méně dávné) minulosti rozhodly tisíce případů? A co s těmi rozhodnutími? Sousedé mají spolu někdy problémy, ale také dobré časy. Thomas Mann, jeden z největších moderních německých spisovatelů a intelektuálů nebyl Žid, ani komunista, ale spolu s tisíci dalšími krajany a Rakušany přišel v těžkých časech z Hitlerovy tisícileté říše jako vyhnanec do demokratického Československa, kde od údajně zlého, nenávisti hodného Beneše dostal nejen azyl, ale i občanství. Stejně tak i ostatní uprchlíci z nacistické dvanáctileté říše. A, pravda, Edvard Beneš, nepochybně státník více než evropského formátu, v roce 1937, v těžké krizové době Evropy jednou pronesl: Radši Hitler než Habsburg. Jsem si jist, že toho nejednou litoval, ba že se mu ten výrok pomstil. Já, a se mnou tisíce československých vyhnanců z komunistické říše na věčné časy jsem byl, ještě než věčné časy nastaly, velkoryse přijat v konzervativním katolickém KNIHA EGONA LÁNSKÉHO

101 Bavorsku údajně zlého Franze Josefa Strausse, jehož politickým příznivcem jsem nebyl. Mé skromné znalosti politiky a historie mi přesvědčivě našeptávají, že oba údajní zloduchové (tak byli Beneš i Strauss skutečně nejednou nazýváni) měli v životě slabší, ale i velmi silné a úspěšné chvíle. Jako konec konců většina smrtelníků, i když zřejmě byli oba hráči politické extraligy, ne jako většina jiných geniálních politických neosobností, krajského, či okresního přeboru. Sám se pokusím alespoň najít způsob jak přispět k vytvoření pozitivního centra proti vyhánění. Na několika schůzích parlamentního výboru přidružení k Evropské unii, jehož členy byli čeští senátoři a poslanci spolu s poslanci Evropského parlamentu, jsem nabízel spolupráci s takovým cílem předsedovi Sudetoněmeckého krajanského sdružení a členovi parlamentu EU Berndtu Posseltovi a jeho rakouské kolegyni. Reakce nepřišla od nich žádná. Bohužel ale ani od mých českých kolegů. ANKETA K VÝROČÍ MNICHOVSKÉ DOHODY EGON T. LÁNSKÝ V době padesátého výročí jejího podpisu, v září 1988 jsem ještě sloužil v Mnichově, kde v té době žil nejeden slovenský obdivovatel Slovenského státu. Ten vznikl po likvidaci Československa Hitlerem, 14. března 1939, jako jakási spolupříčina a současně opožděný důsledek oné Mnichovské dohody. Někteří bývalí exponenti tohoto státu dokonce pracovali v redakci Svobodné Evropy jako já, jeden z nich v relativně vedoucí funkci. To mne přimělo jednak napsat, pro československé exilové noviny příspěvek, silně polemizující s kanadským předsedou tzv. Světového kongresu Slováků Romanem, jednak stát se členem Rady svobodného Československa (RSČ), a také Československé společnosti pro vědy a umění, přestože jsem se jinak členství v exilových organizacích, stejně jako psaní pro exilový tisk, vždy důsledně vyhýbal. V tomto případě jsem byl přesvědčen, že svým vstupem do československých organizací udělám jako Slovák v mnichovském prostředí možná nepříliš významné, každopádně ale symbolické gesto. Jaksi jsem přehlédl, že mne slovenští nacionalisté za úplného a skutečného Slováka nikdy nepovažovali. Oběma zmíněným organizacím jsem nabídl, že k 50. výročí podpisu mnichovské dohody uspořádám mezinárodní anketu s politiky, historiky a kulturními osobnostmi oné doby i současnými. Přijaly mou nabídku myslím rády a celou akci zaštítily. Po dohodě s představiteli RSČ jsem připravil dvě stručné otázky, které jsem pak spolu s průvodným dopisem rozeslal více než stovce předpokládaných účastníků ankety, českých i mezinárodních politiků současných a minulých, akademiků, publicistů a osobností veřejného života. Zde následují otázky: 101 KNIHA EGONA LÁNSKÉHO

102 102 Jaké jsou, podle vás, z hlediska současnosti a budoucnosti, historický význam a poučení z Mnichovské dohody ze září 1938? Dovedete si představit, že by v současné mezinárodní situaci, nebo někdy v budoucnosti mohla vzniknout situace, v níž by demokratické země byly ochotny pod nátlakem nebo vydíráním - k podobnému kompromisu a případně i obětovaly spojence v naději, že tím zachrání mír? KNIHA EGONA LÁNSKÉHO Obdržel jsem celkem 62 odpovědí, z toho 18 z tehdejšího okupovaného Československa. Ze Slovenska přišly dvě. Mezi respondenty z různých krajin byli politici, bývalí diplomaté a 24 profesorů univerzit, slavných i méně slavných. Byly mezi nimi osobnosti českého i slovenského původu, o některých z nich většina čtenářů snad ani neslyšela. Pokusím se jim v této kapitole alespoň pár řádků věnovat. Omluvy jsem obdržel od 11 adresátů, většinou aktivních nebo bývalých politiků, například Henryho Kissingera, Helmuta Schmidta, či západoněmeckého ministra zahraničí Genschera. Předseda Evropského parlamentu (EP), lord Plumb se nejen omluvil, požádal také Generálního ředitele EP pro výzkum, aby jeho jménem odpověděl. Někteří aktivní světoví politici se ale odpovědět neostýchali. K nim patřil poslanec britské sociální demokracie a předseda této strany, (jež krátce předtím vznikla odtržením od labour a později se spojila s liberály na dosud existující stranu liberálně demokratickou) nedávno ještě ministr zahraničí vlády Jejího veličenstva, David Owen, a také tehdejší předseda německé sociální demokracie Hans-Jochen Vogel, ale i britský konzervativní poslanec Robert Rhodes James, profesor historie a bývalý tajemník generálního sekretáře OSN Kurta Waldheima, jenž později inicioval šetření Waldheimovy nacistické minulosti britskou vládou. Následuje hrst, většinou těch stručnějších odpovědí s malou prezentací jejich autorů: Nemohu, než začít paní Marií Provazníkovou, mnohaletou náčelnicí Sokola. Devadesátiosmiletá dáma nadiktovala v roce 1988, v odpovědi na moji prosbu o názor, své ošetřovatelce aspoň pár slov, které pak vlastnoručně podepsala. Zde jsou: Jako motto uvádím slova Svatopluka Čecha: Nevěřte nikomu na světě širém. 1. Všechna poučení z Mnichovské konference lze shrnout v jedinou větu: Žádná smlouva, žádné závazky nezabrání tomu, aby silnější moci obětovaly menší svým vlastním zájmům, pokud se my, malí nespojíme k obraně. 2. Nejen mohu si představit, ale jsem přesvědčena, že v situaci, o které píšete, bude každá země rozhodovat podle svých vlastních zájmů. Snad lze pro politiky a občany současné svobodné České republiky poukázat na vlastenectví a jasnou mysl paní Provazníkové, které si udržela ještě po čtyřiceti letech exilu a ve velmi vysokém věku. Taková ovšem nebyla sama. Téměř se jí vyrovnali i jiní příslušníci československého exilu: Avigdor Dagan, českým jménem Viktor Fischl byl český spisovatel a izraelský diplomat. Na jaře 2006, do poslední chvíle aktivní, zemřel. Za svého života byl mimo jiné spolupracovníkem Jana Masaryka a izraelským velvyslancem v Jugoslávii, Norsku, Polsku, či Rakousku. Všechny své knihy poezii, povídky, romány i Hovory s Janem Masarykem

103 M R 103

104 104 napsal česky. Do moderní hebrejštiny-ivritu a mnoha dalších jazyků byly přeloženy až později. O Mnichovské dohodě napsal toto: 1. Mnichov je, anebo by aspoň měl být, trvalou výstrahou pro všechny, kdo se snad ještě domnívají, že ústupky útočníkům, na účet malých národů, lze zabránit válkám. 2. Podle všech zákonů logiky by opakování toho, co se stalo v Mnichově, mělo být nemyslitelné. Ti, kdo odpovídají za dějiny lidstva však nemyslí vždy v kategoriích Kantovy logiky. Proto si nejsem jist, že lze možnost případného nového Mnichova bezpečně vyloučit. Žiji, jak víte, v Izraeli a pociťuji to tím akutněji. KNIHA EGONA LÁNSKÉHO Victor S. Mamatey, slovenský Čechoslovák v USA, byl za svého života profesorem historie na univerzitě státu Georgia a autorem knih jako například Vzestup Habsburské říše, USA a východní Střední Evropa, či Imperialismus Sovětského Ruska. Z jeho, trochu obsáhlejší, anglicky psané odpovědi jsem přeložil alespoň pár moudrých citátů: 1. Samozřejmě nikdo neumí předpovídat budoucnost. Je ale povinností státníků počítat se všemi představitelnými možnostmi, nikoli nutně proto, že předvídat nežádoucí situace umožní státníkovi zabránit jim, ale aby mohl v každé situaci jednat se ctí a důstojností. Německá a maďarská revizionistická propaganda po I. světové válce neustále vytrubovala, že Československo je umělý a sezónní stát vytvořený Spojenci ze vzduchu a nadále spočívající na spojeneckých bajonetech. Proto bylo pro Čechy a Slováky na výsost důležité dokázat, že československá nezávislost nebyla náhodným produktem spojenecké diplomacie, ale také výsledkem jejich vlastní vůle a úsilí, prokázaných snahami Masaryka Beneše a Štefánika v zemích spojenců za války; úsilím českých a slovenských emigrantských skupin v zahraničí; československými legiemi v Rusku, ve Francii a Itálii a v neposlední řadě Čechy a Slováky doma v posledních válečných měsících. Mexický revolucionář Emiliano Zapata řekl, že je lepší zemřít vestoje, než žít na kolenou. Pro postavení Československa v Evropě, pro jeho obraz v očích sousedů a především, pro vlastní sebeúctu, bylo pro Čechy a Slováky důležité dokázat, že se zbavili ducha servility, sklánění se před mocnými tohoto světa že jsou svobodní lidé, kteří každého, kdo by to zpochybňoval, donutí zaplatit. Rozhořčené demonstrace Čechů 22. září 1938, když se ukázalo, že vláda přijala anglo-francouzský plán odevzdat pohraniční části Čech, Moravy a Slezska Německu ukázaly, že jsou připraveni bojovat za územní celistvost Československa a za jeho nezávislost. Tím, že jim to neumožnil, se prezident Beneš nejen dopustil tragické chyby, ale také hrubé nespravedlnosti vůči vlastnímu lidu. 2. Předpovídat budoucnost je vždy riskantní. Staré latinské přísloví necessitas non habet legem nutnost nemá zákonů stále platí. Pod tlakem nutnosti supervelmoci USA i SSSR opustily své spojence Jižní Vietnam a Afghanistan. Za jistých okolností by USA mohly být nuceny stáhnout se ze západní Evropy a ponechat ji odkázanou na sebe. Nebo, v případě čínsko-ruské války by SSSR mohl opustit své satelity. Nic z toho není pravděpodobné, ale také to nelze apriorně vyloučit. René Wellek byl v minulosti proslaven jako jeden z nejpopřednějších českých strukturalistů. V exilu se stal profesorem na univerzitě Yale v USA a býval též předsedou Československé společnosti pro vědy a umění.

105 1. Nemůže, přirozeně, být pochyb o tom, že (Mnichov) byl bodem obratu v evropských dějinách a že ve skutečnosti byl nevyhnutelnou příčinou války, ačkoli Neville Chamberlain měl iluze o trvalém míru. Pokud z toho plyne poučení pro nás, či pro budoucnost, může jím být pouze samozřejmé: Musíme protivníka znát a nedat mu poshovět. Utopické naděje jsou v rozporu s nepřáteli, jako byl Hitler. 2. Domnívám se, že nemá smysl spekulovat, zda by demokratické země souhlasily s podobným kompromisem nebo obětí v naději na zachování míru. Nikdo nemůže přesně předvídat okolnosti, za kterých by taková situace mohla vzniknout. Ľubomír Ďurovič byl profesorem slavistiky na Karlově univerzitě ve švédském Lundu (tedy na mé vlastní alma mater). Na obě otázky nabídl jednu odpověď: Každý štát koná jedine a výlučne podľa svojich vlastných záujmov obrana mieru, slabšieho, spojenca, životného prostredia, tuleňov, čohokoľvek, hrajú a budú hrať úlohu len vtedy, keď to zodpovedá niečim vlastným záujmom. Potom samozrejme, príde ešte druhá otázka, či totiž na takúto obranu niečoho, aj keď je to v rámci vlastných záujmov, má taký potenciálny obranca dosť sily. A to všetko v rámci globálnej atómovej stratégie. Z toho vidím pre budúcnosť len jeden záver: Mníchov je pravidlo, nie výnimka. Nikto si nemôže myslieť, že si za nás, či za kohokoľvek iného, niekto pôjde páliť prsty takisto, ako by sme si my nešli páliť. Nikto si nemá myslieť, že našu suverenitu a demokraciu reštituuje Západ, alebo, že nám ich daruje Gorbačov. Ako vidno na príklade Fínska alebo Estónska to, čo si kto sám vydobyje, to má; a to, čo si kto sám prešustruje (Československo svoju suverenitu ), to mu nikto iný nevráti. Václav Havel: 1. Myslím, že z Mnichova vyplývá jedno, velmi prosté poučení: že se nevyplácí ustupovat před zlem a násilím. 2. Je to samozřejmě možné, i když v dnešním světě mi to připadá méně pravděpodobné než v třicátých letech. Z mnoha různých důvodů, mimo jiné i dík poučení z Mnichova. Ján Čarnogurský: 1. Československo si pri tvorbe svojej vnútornej a zahraničnej politiky musí uvedomovať, že ľahko a neočakávane sa môže vyskytnúť situácia, keď bude musieť svoju politiku brániť a to prípadne aj ozbrojenou mocou. Musí voliť takú politiku, ktorú by bolo schopné ubrániť prevažne vlastnými silami. 2. Áno, taká situácia sa môže vyskytnúť, dokonca nie ani v podobe, že by demokratické krajiny obeťou chceli zachrániť mier, ale v podobe, že nebudú mať dosť síl, aby ubránili spojenca. Niektoré prvky takej situácie sa vyskytli v 70. rokoch pri ústupe USA z Indočíny. Pre Československo je to však len akademická otázka. Západné, demokratické krajiny toho času nepokladajú Československo za svojho spojenca a nevyčleňujú žiadnu kapacitu na jeho obranu. Gabriel Laub, byl polsko-rusko-česko-židovsko-německý satirik. Do Německa přišel po Pražském jaru, německy neuměl a stal se tam populárním satirikem, stálým spolupracovní- 105 KNIHA EGONA LÁNSKÉHO

106 106 kem televize a laureátem řady cen. Byl také několik let předsedou exilového československého PEN klubu. Jeho povolání čiší z jeho odpovědí: 1. Za a) Mír za každou cenu je příliš drahý. Za b) Předhodíme-li přítele k sežrání, nenasytíme tím útočníka, jen povzbudíme jeho chuť a posílíme jej k útoku na nás. Za c) Nejdůležitější ponaučení: Všechna ponaučení jsou houby platná, protože na ně nikdo nedá. 2. Samozřejmě. Kdyby záleželo jen na vůli jednotlivých států, prodají spojence za každé situace i bez nátlaku a vydírání. Pak jej budou částečně oplakávat a částečně obviňovat jak se na demokracii sluší, mohou se občané, politikové, strany, nebo média svobodně rozhodnout pro jedno, druhé, nebo oboje. Existence paktů, smluv a dohod věc poněkud komplikuje. Lze však potenciálním obětem doporučit, aby na to moc nespoléhaly. KNIHA EGONA LÁNSKÉHO Wesley Frank Wolf, kdysi spolupracovník šéfa předválečné čsl. spravodajské služby, plukovníka Františka Moravce, v době přípravy své odpovědi plukovník vojenského spravodajství USA. Z jeho obsáhlé odpovědi jsem vybral především poukazy na některá situační fakta Mnichovské doby: 1. Benešově vládě bylo již v roce 1936 jasné, že Němci chystají ozbrojený konflikt. Ale toto podezření měla čs. vláda již dříve, takže začala s obrannými opatřeními již v roce Postupně byly zvyšovány mírové počty vojenských útvarů, počty vyšších vojenských jednotek (divizí, armád, sborů), které v případě konfliktu by mohly být doplněny povoláním záložníků. Do vyšších vojenských učilišť bylo povoláno daleko více posluchačů, aby mohly být doplněny velitelské štáby nových, vyšších jednotek. Vojenská akademie nestačila vychovat dostatek důstojníků všech druhů zbraní pro polní útvary, proto bylo přikročeno k aktivování důstojníků záložních. České a slovenské obyvatelstvo bylo si plně vědomo nastalé situace, odhodlanost k obraně byla neobyčejně vysoká, v roce 1938 vojenští záložníci jen čekali na povolávací rozkaz. Takové spontánní jednoty a odhodlání k boji nebylo od té doby nikdy více dosaženo. To platilo už když Hitler obsadil Rakousko. Všichni, čs. vládou počínaje, spoléhali a věřili pevně na přátelskou a obrannou smlouvu s Francií, zavazující Francii a Československo oboustranně k plné vojenské pomoci v případě napadení jednoho z obou (signatářů). Obdobnou smlouvu mělo Československo s Anglií. Francie byla v roce 1938 největší evropskou vojenskou mocí (nečítaje ovšem SSSR). Proti německému nebezpečí postavila Francie obrannou Maginotovou linii, budovanou po řadu let, podle zkušeností z 1. sv. války. V letech jsem navštěvoval konverzační hodiny francouzštiny v budově Ministerstva Národní Obrany, které vedl člen vojenské francouzské mise v ČSR plk. Bardonench. On a jiní členové francouzské mise nás ujišťovali, že na Francii se můžeme úplně spolehnout. A mysleli to upřímně, když byla vyhlášena Mnichovská dohoda, velitel francouzské Vojenské mise v ČSR, gen. Faucher opustil francouzskou armádu a dal se k dispozici prezidentu Benešovi a čsl. armádě, byl tak překvapen a roztrpčen. Anglický tisk a rozhlas byly pro ČSR; když Chamberlain Mnichovskou dohodu podepsal, byl značný odpor v Anglii proti tomu. Ruský rozhlas před vyhlášením Mnichovské dohody byl plně pro ČSR, mluvil velmi bojovně. To rychle ustalo sovětskou dohodou s nacisty, která rozdělila mezi nimi Polsko. Polsko bylo zdrženlivé, nestranilo v rozhlase

107 s nikým, ale po vyhlášení Mnichovské dohody se rychle vrhlo na ČSR, aby urvalo polovinu Těšínska. Stáli jsme tam hotovi k boji. (Sám jsem viděl naše dělostřelectvo 16. divise /velitel gen. Marvan/ zamířené na polské pozice u Těšína.) 2. Nevěřte plně a nespoléhejte se na stoprocent nikdy na nikoho. Udělejte si vždy zadní dvířka výchozí cestičku z každé situace, která se může vyvinouti v nebezpečí. Jen v nedaleké minulosti najdeme pro toto řešení celou řadu příkladů. Nezapomínejte nikdy, že světovou politiku řídí politikové a diplomati. A dobrý politik a diplomat, i když ví, že rozhodnutí je NE, řekne jen SNAD nebo MOŽNÁ. Řekne-li politik přímo NE, je to špatný politik. A řekne-li diplomat přímo NE, tak to není vůbec diplomat. David Owen poslanec Dolní sněmovny v Londýně a vůdce britských sociálních demokratů bývalý britský ministr zahraničních věcí (labour): 1. Léta appeasementu byla nejostudnější v britských dějinách. Byla to populární politika; všechny strany, konzervativní, labour i liberálové ji podporovaly, celý britský establišment, jenom velmi málo poslanců jí odporovalo. Nyní existuje snaha vše racionalizovat, prý jsme si kupovali čas, abychom přezbrojili. Nevěřím, že to byla naše motivace. Myslím, že jsme měli stát pevně už léta předtím a neudělali jsme to, protože jsme v procesu rozhodování měli odpor k boji na jakékoli významné úrovni. 2. Ano. To je jedna z příčin, proč věřím, že je důležité, aby si Británie a Francie ponechaly jaderné zbraně, dokud je má Sovětský svaz. Robert Rhodes James, konzervativní poslanec Dolní sněmovny, profesor historie, předtím osobní tajemník generálního sekretáře OSN Kurta Waldheima a později iniciátor vyšetřování Waldheimovy válečné minulosti britskou vládou. Také publicista a vydavatel. 1. Mnichovskou dohodu z roku 1938 považuji za jednu z nejhanebnějších epizod v dějinách mé země a ač jsem byl tehdy velmi mlád, živě si vzpomínám na pocity studu a ponížení, s nimiž slušní lidé poslouchali zprávy o tom, že jsme zradili Československo. 2. Význam je zcela prostý že se totiž svobodné národy nikdy víc nesmí dostat do postavení, kdy, pro svou vlastní slabost, nebudou s to podpořit demokracii. Hans-Jochen Vogel, vůdce západoněmeckých sociálních demokratů v roce 1988, poslal své i stranické oficiální stanovisko k 50. výročí Mnichovské smlouvy. V obou případech jde především o promyšlené vnitropolitické stanovisko k choulostivé otázce. Pokusil jsem se vybrat z obou rozsáhlejších materiálů, které se samozřejmě svými závěry překrývají, myšlenky, podstatné pro naši anketu a vynechat interní, německou stranicko-politickou polemiku. I tak zůstal poměrně dlouhý text, který ale pro jeho zásadní význam považuji za potřebné i dnes, o 18 let později, uveřejnit. 29. září bude 50. výročí uzavření Mnichovské smlouvy. Pod dojmem Hitlerových nedvojznačných hrozeb se tehdy Československo cítilo nuceno vzdát se sudetských území, převážně obývaných Němci. V žádném okamžiku nešlo Hitlerovi o právo na samourčení. Jeho cílem bylo rozkouskování Československa, jež bylo zpečetěno v březnu 1939 obsazením Prahy. 107 KNIHA EGONA LÁNSKÉHO

108 108 Pro nás je Mnichovská smlouva dnes šifrou pro politiku appeasementu, ústupku vůči totalitní moci, odhodlané ke všemu. Pro Hitlera to byla zastávka na cestě k válce, o níž bylo dávno rozhodnuto. Jen o rok později rozpoutal II. světovou válku, jež zavedla celou Evropu na okraj zničení. Nový začátek je zásluhou vlády, vedené sociálním demokratem Willi Brandtem. Před téměř 15 lety uzavřela smlouvu o vzájemných vztazích mezi Spolkovou republikou Německo a Československou socialistickou republikou, která si v preambuli klade za cíl učinit závěrečnou tečku za temnou kapitolou společných dějin zúčastněných národů. V textu smlouvy uznávají obě strany, že Mnichovská smlouva byla ve své době od Československa vynucena násilím a tudíž má být považována za neplatnou. Co se stalo před 50 lety, bylo i na úkor celé Evropy. Nás to, v zájmu celé Evropy, vede k pohledu dopředu. Přejeme si průchodné hranice, jež lidi neoddělují, ale spojují. A vědomi si toho, že oba naše státy náleží k různým společenským systémům a svazkům, chceme rostoucí spolupráci, bez vojenské hrozby, mírové soutěžení systémů s pohledem, zamířeným na náš evropský dům. Egon Bahr konstatoval ve Spolkovém sněmu v roce 1974: Dohoda s Prahou nám připadá snadná, protože zde nikdo nemůže říct, že došlo k odstoupení od právních pozicí. Nanejvýš lze říct: Vyvázali jsme se z bezpráví. Smlouva s ČSSR prolomila konečně v roce 1974 ďábelský kruh, v němž, mezi našimi národy, dosud násilí následovalo násilí. Sociální demokraté ale ve Spolkovém sněmu také zdůraznili, že odmítnutím násilí nebyly žádné násilné činy uznány za oprávněné, ať už se jich dopustil kdokoli. Tudíž smlouva nelegitimovala ani vyhnání po roce 1945, jež mnozí ještě dnes zkoušejí považovat za důsledek nacistických zločinů. Hitlerovo brutální porušení Mnichovské smlouvy obsazením Prahy wehrmachtem nebylo podmínkou pro uznání nepráva jako takového. Když v září 1938 Hitler a Mussolini s předsedy vlád Velké Británie a Francie Nevillem Chamberlainem a Édouardem Daladiérem podepsali odstoupení sudetských území Německé říši, byl to pro německé sociální demokraty v podzemí a v exilu jen další krok na Hitlerově cestě k podmanění Evropy. Nejpozději od zkušeností s připojením Rakouska věděli sudetoněmečtí sociální demokraté, že připojení k Třetí říši bude znamenat jejich politický a pro mnohé i fyzický konec a mnozí z nich si byli vědomi, že Hitlerova politika musí vést k válce. V září 1938 mohli v Německé říši, ale i v ostatní Evropě existovat další, kteří se chytli Chamberlainovy teze o zachráněném míru Mír pro naši dobu a ulehčeně vydechli, když se nejdříve zdálo, že nejhoršímu je zabráněno. Sociální demokraté ten dojem neměli. Od západních demokrací očekávali pevnější postoj už tehdy a ne až dodatečně. Je tudíž zavádějící dávat spoluúčast na rozpoutání II. světové války za vinu těm, kteří jí chtěli zabránit a teze, že teprve pacifismus umožnil Osvětim je nejen zcestná, je infámní a staví dějiny na hlavu. I sudetoněmečtí sociální demokraté se snaží osvobodit konečně vzájemné vztahy obou států od stínu Mnichovské smlouvy. Předseda Seligerovy obce, myšlenkového společenství sudetoněmeckých sociálních demokratů, Volkmar Gabert, vidí dnes nové úlohy národů střední Evropy: Už dnes musí Moskva i Washington brát určitý ohled na to, že státy na obou stranách dělící linie se staly navzájem od sebe závislými. To je úspěch, který dokazuje, co střední Evropa už je a víc, čím by se měla a mohla stát, ohnivkem svazujícím obě poloviny rozlomeného kontinentu. KNIHA EGONA LÁNSKÉHO

109 V už zmíněné diskusi ve Spolkovém sněmu v roce 1974 prohlásil Egon Bahr, že pokud smlouva s Prahou odstraní překážky minulosti a tím vytvoří další předpoklady pro posílení spolupráce ve středu Evropy, je to také v evropském zájmu. Evropské státy rozjely v roce 1975 Konferenci pro bezpečnost a spolupráci v Evropě (KBSE), jež rozšířila základy důvěry pro hospodářskou a kulturní spolupráci a vytvořila důležité elementy mírového pořádku v Evropě. V bilaterální spolupráci mezi Spolkovou republikou Německo a ČSSR přinesla tato politika ovoce na nejednom poli, například v hospodářské politice, v ochraně životního prostředí, partnerství měst, rozšiřování turistiky a zlepšování kulturní výměny. Bonn a Praha by mohly poskytnout mírovému a odzbrojovacímu procesu v Evropě i další impulzy. Státy východní Evropy nám připomínají, že pro vnitřní evropský trh nesmí vznikat žádné nové hranice. Mnozí z nás si zvykli považovat Evropské společenství za Evropu. Měli bychom si ale vždy připomínat, že Evropa, to nejsou jen státy společenství. K Evropě patří stejně tak státy severní, východní a jihovýchodní části našeho kontinentu. Společenství je samozřejmě důležitou částí Evropy, je krystalizačním bodem evropského úsilí o sjednocení celou Evropou však není. Překonání stínů minulosti je podminěno trpělivostí a malými krůčky. Pokud se dějí, má Evropa budoucnost. 109 KNIHA EGONA LÁNSKÉHO

110 110 AD: ÚLEVA Z ROZHODNUTÍ KNIHA EGONA LÁNSKÉHO (PREVZATÉ Z LITERÁRNÍCH NOVIN Č. 24/1992) Chtěli jsme se Slováky žít ve společném státě, jehož administrativní uspořádání na základě občanské demokracie by uspokojilo také osobité potřeby našich národů a národností, o jejichž svébytnosti nepochybujeme. V posledních dvou letech, jež nás měla k takovému státu přiblížit, rozdíly a rozpory mezi námi naopak vzrostly. Aniž dáváme teď někomu větší či menší vinu, stojíme před faktem, že od voleb jsou tu místo dřívějšího jednoho státu státy dva, odlišné svým směřováním. Volby v České republice i při škále názorů a sil odleva doprava potvrdily vůli našeho národa po svobodném hospodářství a politické demokracii, zatímco na Slovensku ukazují na vývoj ku společnosti řízené státem, s prvky národního socialismu, a tyto dvě tendence nelze podle našeho názoru spojit ve společnou vůli pod společnou vládu. Je to pro nás otřes. V této chvíli se však chceme bez kritiky a výčitek rozumně podívat na svou situaci: jaké nové možnosti obsahuje a jaké myšlenky budí. Především, a je-li tomu tak, že Slováci svou volbou mínili mimo jiné vyjádřit i touhu po vlastním, samostatném státě, přejeme jim, aby se jim podařilo udržet a rozvinout v něm demokracii a vyvíjet hospodářství a politický systém tak, aby se naše národy po dosažení tohoto slovenského cíle v budoucnu přibližovaly. Za druhé, a je-li tomu tak, že teprve ustavení vlastního státu je znamením dospělosti a svéprávnosti národa, nemáme důvod počítat si za prohru a ztrátu, čím jsme k tomu Slovensku od roku 1918 hmotně i morálně přispěli. Založením Československé republiky se dovršilo české národní obrození, a jestliže se Slováci dnes od nás odpojují, znamená to, že jim k témuž stavu a vědomí ještě něco chybí, a my nemáme právo je od toho zdržovat. Svým rozhodnutím nám Slováci dávají impuls i volnost, abychom se ohlíželi po novém úkolu, v širším obzoru. A opravdu vidíme od pádu komunistického režimu signály, že naše občanstvo potřebuje nějakou novou ideu státu českého. Pouhé hromadění majetku a dokonalejší obsluha spotřeby většině lidí jako politický cíl i smysl života nestačí. Skončeme tedy s napětím a tísní a pochopme tuto chvíli jako začátek své nové doby. Pro doslova nejbližší dny si přejeme, aby naši politikové neztráceli čas a důstojnost prodlužováním minulosti, aby vzali rozhodnutí slovenského národa za nový fakt a zabývali se naší, českou budoucností. Jestliže slovenští politikové usnesením Slovenské národní rady či referendem potvrdí to, co je dostatečně jasné už z voleb, my žádné takové referendum nepotřebujeme a odmítáme je. Ať se stane zřejmým, že jsou to Slováci, kdo vystupují z federace, a my pak jsme nástupnický stát, jenž zůstane ve svých závazcích, smlouvách a vztazích k okolnímu světu. České království spojené historicky s Moravou se nepotřebuje dávat žádným Římem, Frankfurtem či Vídní znovu potvrzovat. Parlament a vláda zmenšeného Československa budou pracovat svobodněji, pružněji a levněji. Bez racionálních komplikací, výhrad a připomínek budou jistě schopny věcněji a

111 rychleji projednat otázky, s nimiž se v minulém období tři parlamenty a tři vlády potýkaly tak těžko a s výsledkem, který neuspokojuje nikoho. Jsou to krom problémů spojených s průmyslovým i zemědělským podnikáním pořád otázky rehabilitace, restituce, pojmenování viníků za úpadek práva, morálky a hospodářství po válce, vyšetření a potrestání zločinů. Myslíme, že nedůslednost a slabá vůle parlamentů a vlád v tom, co naše společnost chápe jako odbolševizování a odloučení od ducha i praktik minulé diktatury, zavinily v národě zklamání i úpadek důvěry a vynášejí nahoru i bezohledné postavy a extrémní proudy. Bez umělého nacionalizování dají se všechny otázky pojmenovat i řešit věcněji, včetně například či zejména samosprávy Moravy a Slezska. Odloučení Slovenska od českých zemí je třeba provést bez malicherných sporů o hmotné jednotlivosti, ba spíše velkoryse. Bude nás to něco stát, ale hlavně si už oddechneme, a ztráty nahradíme v čase ekonomicky přijatelném. Nebudeme už nutně pod účinky slovenské vnitřní i zahraniční politiky, snáze získáme ve světě důvěru, zvláště pod dosavadním jménem a obchodní značkou. V naší politice najde volnější výraz každý ideový a zájmový proud, protože už nebude třeba přičítat ho nebo odečítat od politických sil na Slovensku; i levice a pravice bude v českém parlamentě znamenat něco jiného než v dosavadním smíšeném. Pomysleme na to, v kolika otázkách bylo nejjednoduší řešení zmařeno povinnými ohledy na nacionální prestiže. Žádná politická strana, zastupující vždy jen menšinu občanstva, nebude nám ze slovenských důvodů vnucovat presidenta, jenž by byl pod naší úrovní, dosaženou volbou Václava Havla. Pro zákaz majorizace nemusíme se nechat minorizovat. Nové Československo, územně definované slovenskými volbami 1992, bude státem, v němž občané obou národností budou mít stejná práva. Nevíme, jaké postavení vznikne pro Čechy na Slovensku. U nás Slovák bude moci zastávat jakoukoli veřejnou funkci, rovnoprávnost obou jazyků bude samozřejmá. I nadále budeme přijímat slovenskou kulturu, jež vešla do našeho národního vědomí. Tento stát bude nadále otevřen slovenským umělcům, studentům i dělníkům. V tomto smyslu si podržme jméno Československo, v němž nakonec má být i zapsaná historická možnost budoucího spojení obou států ve vyšší celek. Naše slovenská otázka dostala sice jinou odpověď, než jsme si přáli, ale je aspoň načas vyřešena. Můžeme se proto zaměřit na otázky jiné: například na příčiny, jež vedly nikoli jen k pádu komunismu, ale už k jeho vzniku. Ty jsou obecné a ani kapitalistický svět s nimi moc nehnul. K tomu přibyly společné starosti o život na Zemi. Toto je stanovisko několika lidí, kteří se dne 9. června náhodně sešli v redakci Literárních novin v diskusi, jaká se dnes nepochybně odehrává i leckde jinde. 111 KNIHA EGONA LÁNSKÉHO Jiří Kolář, Karel Šiktanc, Karel Pecka, Ludvík Vaculík, Vladimír Karfík, Ivan Wernisch, Jan Lopatka, Sergej Machonin, Přemysl Rut, Dušan Karpatský, Vratislav Färber, Jiří Cieslar, Miroslav Klomínek, Milan Jungmann

112 112 ÚVAHY KNIHA EGONA LÁNSKÉHO NAD ÚĽAVOU Z ROZHODNUTIA EGON T. LÁNSKÝ Povedal by som, že je to falošná úľava z vlastnej rezignácie, a k tomu mám veľmi jednoduchý vzťah. Ja som nerezignoval ani v dobe fašizmu, ani v dobe komunizmu a pozrite sa, my sme to nakoniec vyhrali. Preto nevidím dôvod, prečo rezignovať teraz, keď sa náš štát dostal do vážnych komplikácií. Pacient, ktorému povedia, že je smrteľne chorý a rezignuje, ten sa sám už napoly odsúdil. Poznám však smrteľne chorých ľudí, ktorí sa chorobe vzopreli a zvíťazili. Táto naša republika nie je smrteľne chorá. Smrteľne choré sú niektoré fanatické mocenské záujmy niektorých našich politikov. Nedajme sa nimi zavaliť a omámiť! Silácke vyjadrenie pána Vaculíka a ďalších významných českých spisovateľov v Literárkach nie je jediné. Našiel som čosi podobné nedávno aj v Respekte, kde sa hovorí o tom, že referendum už vlastne bolo. Že voľby boli referendom. Zdá sa mi, že tento kategorický prístup neslúži ničomu, iba tým, ktorí s viac alebo menej jasným cieľom sa už dávno rozhodli pre svoje vlastné mocenské záujmy tento štát rozbiť. Otázka je, či to stojí za to. Ja sa domnievam, že odpoveď na otázku, či spoločný štát alebo nie, nemožno klásť automaticky. Nie som zaslepený stúpenec spoločného štátu, iba tvrdím, že ak je to skutočne tak, že možno jediným a najlepším riešením pre obe strany je sa rozísť, tak toto musí byť výsledok racionálnej analýzy. A ak tá racionálna analýza povie: áno, toto je najlepšie pre obidve strany, potom to skúsme urobiť a skúsme to urobiť najmenej bolestne. Ale my sme nijakú analýzu nerobili. Niektoré politické sily na obidvoch stranách sa slepo vrhli do náručia tým, ktorí si tieto extrémne rozhodnutia naplánovali. Naša generácia už prežila toľko podobných krízových situácií, že by sa mala naučiť nestrácať nervy, neprepadať radikálnym vyhláseniam. Nemyslím si, že radikalizmus je najlepším radcom v takýchto rozhodnutiach, a ľudia, ktorí hovoria, že sa im z tohto rozhodnutia, ktoré za nich, podľa ich slov, urobil niekto iný, uľavilo, vlastne tým hovoria, že čakali na to, že niekto za nich rozhodnutie urobí a že zaplať pánboh, tí Slováci ho urobili, aspoň sme sa ich zbavili. Ja si myslím, že by sa mal hľadať konsenzus medzi demokratmi a nie medzi buď Slovákmi alebo Čechmi. Konsenzus rozumných, uvažujúcich, demokratických, tolerantných občanov, akých v takýchto kľúčových situáciách nesmierne treba. České politické záujmy, sú, samozrejme, celkom oprávnené. Treba ich hľadať ako protiklad slovenských politických záujmov v celom tom dlhom rade peripetií od Trenčianskych Teplíc, či kde to bolo, až po Milovy. A žiaľbohu, nedostatok schopnosti reflexie českých politických záujmov nás doviedlo tam, kde sme. Teraz dodatočne hľadať radikálne formulácie českých národných záujmov, v tejto kritickej situácii, myslím si, že skôr škodí než pomáha, myslím si, že nás to rozdeľuje. A navyše, nevidím, zdôrazňujem nevidím nijaký jednoliaty český demokratický front. Totiž keď povieme demokratický, tak už by musel byť tolerantný, už by musel byť znášanlivý, už by musel hľadať konsenzus. Ale keď povieme

113 český politický front, lebo sa mi zdá, že česká pravica chce vytvárať nový národný front proti jednak tým Slovákom, ktorí teda nech si idú, ktorí majú národný socializmus ako svoj cieľ, a jednak proti českej ľavici, teda boľševikom v najrozličnejších odtieňoch. Myslím si, že národný front je v demokracii škodlivý a nebezpečný, nech sa vytvára v mene pravice alebo ľavice. A hlavne protidemokraticky. Som presvedčený, že Slovákom skutočne nehrozí český nacionalizmus. Nehrozil ani doteraz. Hrozila mu česká arogancia, ktorá nebola schopná vážne sa zamyslieť nad slovenskou problematikou. Ale tá česká arogancia, ktorá je teraz vyjadrená tým, nech si idú, tým úľava z rozhodnutia, tým respektovským referendom sa už uskutočnila. Tá arogancia totiž hádže do jedného vreca všetkých Slovákov, slovenských demokratov, slovenských intelektuálov, ktorí sa bránia zjednodušovaniu slovenskej politickej scény rôznymi extrémistami, SNS-ákmi, hnutiami za oslobodenie Slovenska a otvorenými fašistami. To si ja v prvom rade chcem vyprosiť a som si istý, že aj mnohí iní Slováci. A mimochodom, na vytvorenie vzájomne akceptovanej formy demokratického spoločného štátu je privčas dnes zatvárať dvere, lebo som presvedčený o tom, že v dnešnej víťaznej slovenskej politickej reprezentácii sú všetky možné odtiene. Že v nej dnes a určite pozajtra bude celý rad možností a otvorení, ale predovšetkým ich bude treba hľadať. A hľadať je, samozrejme, najťažšie v okamihu krízy. Ak si dnes pribuchneme dvere, ak dnes povieme z českej strany slovenským demokratom, že s vami my už spoločný štát hľadať nechceme, tak tá kríza prejde do stavu, keď už ho bude nemožné hľadať. Zdá sa mi, že v tomto okamihu na českej strane treba otvoriť možnosti čo najširšej diskusii, demokratickej diskusii a výmene názorov, že dnes na českej strane si treba veľmi dobre uvedomiť nielen cenu toho rozpadu, ale koho a čo tam na druhej strane nechávate. A súčasne: čo to tu vytvárate za rezerváciu českej politickej pravice? Česká politická pravica, čokoľvek to je, si podľa môjho názoru nevyárendovala scénu, a už vôbec nie ako zomknutie sa proti bývalým komunistom, lebo kde chcete už robiť potom tú hranicu? Ludvík Vaculík je čo? Je pravičiar? Alebo sa dohodneme na tom, že aj komunista sa môže zdemokratizovať, alebo teda par excelence všetci, ktorí raz koketovali s komunizmom sú pre nás nepriateľmi, ale potom nepriateľom je aj Ludvík Vaculík. Práve v tejto parlamentnej situácii, ktorá vznikla v Česko-Slovensku na základe slobodnej vôle občanov, nech už sa nám to páči alebo nepáči, musíme hľadať spojenia, porozumenia, konsenzy, a to s každým, s kým sa to hľadať dá, v mene toho, čo stojí za to brániť a chrániť to znamená otvorenú demokratickú občiansku spoločnosť. Slovenský syndróm je tu teda akýsi vred, ktorý treba ostrániť z tela nášho štátu a potom sa aj s komunistami lepšie dorozumieme? Ale na českej politickej scéne, žiaľ, počujem aj iný zvuk: my si teraz nemôžeme dovoliť zdržovať sa akousi ústavnosťou, lebo na druhej strane tej deliacej čiary v parlamente sú už iba komunisti rôznych druhov a vládu komunizmu nemôžeme pripustiť, preto sa musí pravica zjednotiť, zbaviť sa ľavého Slovenska... Nehovorím už ani o tom, že potom sa v Čechách dá priestor aj ľavici. Mne sa zdá, že zoskupovať sa do vlády jednej strany, pod pravým alebo ľavým kepienkom, je rovnako nebezpečné. Rovnako neprijateľný a hrozivý prísľub či predstava ľavej totality alebo pravej totality. Ja nevidím rozdiel, tým skôr, že demokratický občiansky konsens, v parlamente slobodne zvolenom pred dvoma rokmi, sa podarilo rozbiť a zlik- 113 KNIHA EGONA LÁNSKÉHO

114 114 vidovať poukazom na potrebu ideologického vyčistenia sa ľavice a pravice. Pod heslom Strany sú pre straníkov Občianske fórum je pre všetkých, zvíťazilo Občianske fórum presvedčivým spôsobom. Rovnako aj jeho partnerské hnutie VPN na Slovensku. Niekoľko mesiacov po tomto presvedčivom víťazstve naraz OF nebolo pre všetkých a bolo ho treba rozbiť v mene čitateľnosti, v mene priezračnosti, v mene ideologického vytríbenia sa. Na základe toho sme sa dostali do situácie, keď odrazu v parlamente vznikli politické kluby strán, ktoré vôbec neboli zvolené. Od tej chvíle parlament nebol schopný pracovať ako parlament. Toto ústavodarné zhromaždenie nebolo schopné prijať ústavy a vlastne nás do dnešnej situácie priviedlo. Dnes tí istí, ktorí rozbili konsenzus, na základe ktorého vyhrali voľby, nám zasa naopak budú v mene akejsi hrozby zo strany ľavice a zo strany slovenského národného socializmu vnucovať riešenie na základe spojenia sa pravice? Veď to je neslýchaná arogancia a myslím si, že práve v tejto chvíli sa treba vedieť zbaviť paniky a hystérie a viesť vecný, možno ostrý, ale vždy demokratický a počúvajúci dialóg čo najväčšieho množstva rozumných hlasov, hľadajúcich možnosť dorozumieť sa. Lebo o to tu ide. Poďme formulovať problémy, poďme hľadať odpovede na ne, poďme sa tvrdo púšťať do konflitov, ale z pozície spojencov, bratov v spoločnom štáte. Ak východiská napriek tomu nenájdeme, potom, ale až potom, sa možeme dohodnúť, že spoločný štát už stráca zmysel. Ale dospieť k takému záveru v súzvuku so všakovakými nepriateľmi spoločného štátu, ktorým tak ešte umožníme vydávať sa za jeho obrancov, to sa mi zdá nelogické, nedemokratické i zbabelé. KNIHA EGONA LÁNSKÉHO

115 115 O R kri ti ka

116 116 TÉMA: PAVOL STRAUSS PREČO JE AFORIZMUS KRÁĽOVSKÝ ŽÁNER MÁRIA BÁTOROVÁ: PARADOXY PAVLA STRAUSSA JARMILA WANKEOVÁ Keď mi v polovici osemdesiatych rokov minulého storočia vysokoškolský profesor a literárny kritik z Košíc Július Rybák dal do ruky rukopis aforizmov autora Pavla Straussa s tým, aby som preň skúsila nájsť v Prahe vydavateľa, nedokázala som obsiahnuť, aký vzácny manuskript so sebou nesiem. Texty a myšlienky v rukopise boli mimoriadne duchaplné a konvenovali mi, no akosi som ich veľkosti nedorástla. Obišla som zo dve-tri vydavateľstvá a keď som nepochodila, vzdala som sa, nevediac byť priebojná a obhájiť ho. Keď sa mi dostala do ruky kniha Márie Bátorovej Paradoxy Pavla Straussa, uvedomila som si nielen časový odstup, ale aj hodnotu diela. Pavol Strauss ( ) pôsobil ako chirurg v Nitre. Popri lekárskom povolaní písal a v okruhu svojich priateľov rozširoval svoje dielo. Jeho životná dráha zostala však verejnosti utajená. Vlastne až v tejto knihe sa dočítame o rozhodujúcich míľnikoch jeho života. Pavol Strauss začal v roku 1931 študovať medicínu vo Viedni. Prečo medicínu? V knihe sa dočítame: Jeho vzťah k medicíne možno podmieniť dvojnásobne: vrodenou srdcovou chorobou matky, ktorú nadovšetko miloval a ktorú zavčasu stratil (zomrela ako 42-ročná). S chorobou ako fenoménom sa stretáva odmalička aj cez prax starého otca Kuxa mestského lekára v Liptovskom Svätom Mikuláši, ktorý svojmu vnukovi gymnazistovi o Viedni často rozpráva. Keďže ovládanie niekoľkých jazykov bolo medzi slovenskými vzdelancami na začiatku minulého storočia bežné, nebol pre P. Straussa problém začleniť sa do života Viedne. Ako sa dozvedáme z knihy, už do Viedne si priniesol poznačenie v podobe stretnutí s chorobami a smrťou. Smrť nachádzal i v dielach autorov moderny, ktorí ho v tom čase fascinovali (R. M. Rilke, F. Kafka, R. Musil). Už vo Viedni a potom v Prahe sa P. Strauss odhodláva k tomu, čo je potom smerodajné pre cestu, ktorú si zvolil: ambície umelca koriguje rozhodnutím byť v prvom rade odborníkom vo svojej (lekárskej) profesii, aby mohol pomáhať ľuďom. Toto rozhodnutie sa naplno realizuje najmä po roku 1946, keď sa Pavol Strauss odkláňa od písania poézie a od nemčiny a píše v slovenčine. Obdobie 30. rokov, keď vznikli za sebou štyri zbierky básní, sú myslím (s výnimkou literárnych vedcov a germanistov) málokomu u nás známe. Literárna vedkyňa Mária Bátorová v knihe podrobne osvetľuje ich genézu a jedinečnosť. I keď v Straussovej ranej tvorbe nachádzame dostatok dôkazov o kombinácii exaktného myslenia s umeleckým prejavom, ďalšia, kľúčová kapitola života P. Straussa prináša príklon

117 ku kresťanským hodnotám. Neznamená to zásadnú osobnostnú premenu, lebo mnohé hodnoty vyznával už predtým: zmysel pre povinnosť a zároveň ľahkosť a radosť, s akou sa povinnosť vykonáva, obeť, ktorá je radostná, pretože sa koná pre druhých, a tým regeneruje vnútornú silu, presvetlený, usmievavý svet, zmysel pre sviatok, ktorý nie je pompézny, ale vnútorne sviatočný a výnimočný, chuť a schopnosť,mať nedeľu,, cítiť život a prostredie ako niečo pozitívne a sám sa na konštitúcii pozitívneho podieľať... (s.95). Na druhej strane sa v tvorbe P. Straussa paradoxne vyskytuje málo odkazov na biblické príbehy a symboly. Prirodzene, že v rokoch budovania socializmu narazil na nepriazeň systému. Bolo to preňho o to ťažšie, že povolanie, ktoré si vyvolil, bolo založené na komunikácii s ľuďmi. Pre Straussovu komunikáciu so svetom je preto príznačný istý typ odstupu, istá noblesa výnimočnosti postavenia, nazerania a abstraktného vyjadrovania (s. 98). Žiť identický život a zároveň nenarážať ostro na požiadavky okolitého sveta odrazom toho boli v tvorbe Pavla Straussa literárne formy eseje, denníka a napokon aforizmov. Mária Bátorová vysvetľuje, prečo tvorba vyústila práve do aforizmov, hoci v slovenskej literatúre aforizmus nemal takú tradíciu ako v literatúre nemeckej či francúzskej a kde poézia vychádzala z ľudovej piesne s jej harmóniou, rytmom a rýmom. Nazvala aforizmus intelektuálnou formou princípu a esencie života. Ak sú ako je to v prípade Pavla Straussa naplnené životnou skúsenosťou a múdrosťou, môžu byť nielen poučné, ale možno si ich vziať ako istú rukoväť na ceste vlastným životom. Napokon, ako autorka usudzuje, môžu byť diela ako Straussove víziou pre spôsob žitia a tvorby v 21. storočí. Kniha Márie Bátorovej je napísaná fundovane, s filozofickými prienikmi i obsažným dokumentačným aparátom, zasväcuje nás do života i tvorby Pavla Straussa. Škoda niektorých gramatických chybičiek, ktoré unikli pozornému oku korektora. 117 TÉMA: PAVOL STRAUSS

118 118 TÉMA: PAVOL STRAUSS SÁM ZA SEBOU (ZÁPISKY ROKU 1970) PAVOL STRAUSS 1. januára Je ľahostajné, aký je deň. Podstatné je, aký je človek. 10. januára Sú úkazy pararelné v patológii biologickej i spoločenskej. Obranná reakcia voči škodlivine je príliš veľká, takže sa sama stáva chorobným úkazom. Veselosť a zábava má opodstatnenie ako vyvažovanie životnej úzkosti, ďalej a stále väčšej životnej ohrozenosti, a stala sa samoúčelom. I sex i organizovanosť i byrokratická skostnatelosť i prepolitizovanosť. Sú otravní humoristi, von ten humor. Sú nemožní komedianti: v najlepšom prípade zívaš, alebo ich aj ľutuješ. A existujú veľkovýrobcovia slovných coctailov: našťastie sa nič nestane, keď vylejú svoje podkôrové miškulancie na naše úbohé hlavy. Nemá to ani kozmické, ani mikrokozmické dôsledky skôr komické. 25. januára Naša stála premena je zárukou našej trvácnosti. Každý vývoj smeruje k tomu, aby sme sa zmenili v seba. 23. februára Nepoznane a anonymne rastie po celom svete tendencia po zbližovaní protiľahlých oblastí. Nie náhodou sa vyformovalo práve v tieto roky hnutie ekumenické, tendencie po zjednotení kresťanstva. Nie je to len obranný postoj. Však ak má vývoj zmysel, smeruje i hospodárstvo i politika po svetovosti. A usmernenie a tendencie v duchovných oblastiach predchádzajú vždy reálnejšie a materiálnejšie sily. Ako sú sopky na rôznych miestach výrazom podpovrchového vrenia a doznievaní, sú i na rôznych miestach sveta a v rôznych zamestnaniach duchovia, čo cez vedu, cez umenie, cez náboženské a politické tendencie vynášajú na povrch novo sa rodiace snahy a potreba ľudstva. Nové postoje, nové formy, v ktorých sa pretavuje po zlomoch a výbuchoch život do kvetu novej jari. Zdanlivo staré ľudstvo, a predsa vždy nový človek. Ako je jeseň neúcta k letu. Ako je motýľ zradou kukly. Nezadržateľne a vždy znovu. A tí celkom veľkí všetkých dôb sú si blízki a podobní. To sú tie chvíle, keď sa zmení život na Život. To veľké Ty, v ktorom sa zrkadlí naše bytie. Aby občas nielen bolo, ale znova sa stalo.

119 3. marca Smrť je tak jednoduchá a veľká, že sa do nej pomestia všetky tajomstvá. 9. marca Vinohradník nemusí byť korheľ. Tvorca umeleckých hodnôt nemusí byť ich veľkým konzumentom. A chirurg je chirurgom pretože operuje, nie preto, že číta o chirurgii. 18. apríla Život človeka sa podobá anténe, ktorá zachytáva len určité typy vĺn. Preto sú osudy ľudské akousi kópiou jeho vnútra. 22. apríla Drzosť je u intelektuálov závisť s obráteným predznamenaním. 2. mája Sme asi prvou dobou, v ktorej realita vedy a techniky má predstih pred fantáziou. Lenže štedrosť Pandorinej škatule je vždy šťastím i záhubou. Čo ale treba, je vždy nový spôsob dostať sa za zmyslové poznanie, kde sa menia všetky dimenzie, i demenzie poznania. Ľudskú myšlienku možno vystupňovať a umenie začína tam, kde cítiť vibráciu svetov za svetom, kde sú diaľky blízke a všetko blízke je preniknuté diaľavami. Kde sme postavení do prievanu nepredstaviteľných realít. 9. júla Kto hľadá úprimne seba, narazí na Absolútno. Kto hľadá Absolútno, nájde sa. Všetky cesty sú jedna cesta. 22. júla Nikto netvorí. Každý len pretvára. 5. augusta Človek by najmä v umení mal len to robiť, k čomu ho zvnútra intenzívne pudí. Od všetkého ostatného nech ho chráni prirodzená lenivosť. 7. augusta Niet obyčajných vecí. Všetko je zvláštne. V živote, v biológii, v umení, vo vede. Len treba mať vnútorný inštrument, ktorý to pozná a vie to aj inam ukázať svojským, novým adekvátnym spôsobom. Preto sa podobajú talenty vo všetkých oblastiach. Objav sa nevnucuje od predmetu k subjektu, nie je vyžiarovaním. Je priepasťou v nás, ktorá ho osvetlí. Dakedy v umení viac odhalí prostá čiara kontúry ako zachytenie detailov. Jeden lúč viac odhalí ako záplava svetiel. Jedna myšlienka originálna povie viac ako úzkostlivo pozbierané folianty. 119 TÉMA: PAVOL STRAUSS

120 augusta Žiť z vtipu je smutné. Ale múdry človek býva smutný, pretože je vtipný. Ale nie vtip je zdroj smútku, ale sila jeho svetla. TÉMA: PAVOL STRAUSS 2. septembra Každá generácia má svoj nevkus. Len nevkus mladých platí za vkus doby. 14. novembra Dnes už nie je možné zabsolutizovať jediný pohľad ani vo vede, ani vo filozofii. Dnešný aspekt pravdy, ak chce byť seriózny, musí v každej oblasti byť otvorený pre veľa možných aspektov. Obraz pravdy nie je zložitý, ale zložený z viacerých stanovísk, z viacerých osvetlení, z viacerých koncepcií. Nie je eklektický, ale viac než dialektický komplexný a pluralistický. Alebo chce ním byť. A to je ten nový pohľad. 31. decembra Ťažko rozhodnúť, či ťažšie niečo začať alebo skončiť. V každom začínaní je potenciálne zhrnuté všetko prebiehanie i takzvaný koniec. Vyzerá to tak z aspektu času nášho typu. Všetko je možnosť. I krása života sa vystupňuje, keď je akoby jednou z možných krás, ktorá vstúpila do nám pochopiteľného bytia. Čo sme prežili, nie je naším majetkom, ako je to, čo nám uniklo, nie deficitom nášho života. Sme len interferenčným bodom medzi možnosťou a milosťou. To je hrdá pokora, ktorá vie všetko prijať a sebe i iným posvieti pri zostupe do hĺbok vlastného určenia, kde sa vyrovná pokoj s pohybom, svetlo s tmou, zvuk a ticho. A kde vládne láska ako trpezlivosť, ticho a smútok ako múdrosť, a závan večnosti ako prítomná chvíľa. Každá blízkosť je len forma diaľky.

121 ZAMAROVSKÉHO ŽIVOTNÝ A TVORIVÝ PORTRÉT ANTON BALÁŽ Slovenské vydavateľstvo PERFEKT realizovalo v uplynulých štyroch rokoch záslužný a odvážny edičný projekt: vydanie súborného diela klasika česko-slovenskej literatúry faktu Vojtecha Zamarovského. V premyslenej a príťažlivej grafickej úprave, autorom o najnovšie poznatky doplnených vyšlo trinásť Zamarovského diel, ktoré si medzitým získali svetovú popularitu a o ich hodnote pre poznanie starých civilizácii a kultúr hádam najvýrečnejšie svedčí čestný titul Veľvyslanec helenizmu, ktorý mu v marci 2006 v Aténach udelila grécka vláda. Zamarovského cesta do milovaného Grécka bola, žiaľ, jeho poslednou cestou do zahraničia koncom júla 2006 Zamarovského neúnavná ruka navždy znehybnela. Len tri mesiace od jeho smrti, v októbri 2006, vychádza v Perfekte kniha Jána Čomaja Fenomén Zamarovský, ktorú môžeme vnímať aj ako symbolické zavŕšenie tohto veľkého edičného počinu. Čomaj je známy a uznávaný slovenský autor literatúry faktu a i jeden z nositeľov ceny za túto literárnu oblasť, nazvanú práve podľa Vojtecha Zamarovského. Autorov život a dielo približuje v premyslenom a príťažlivom rozprávaní, ktoré siaha až do počiatkov histórie šľachtického rodu Zamarovských, ktorá sa odvíja od Litterae armales, udelené ich predkovi ešte v roku 1208 uhorským kráľom Ondrejom II., cez stručné portréty významných členov rodu, až po vetvu, z ktorej pochádza Vojtechov Bélov otec, pôvodne kominársky majster, neskôr stredne zámožný podnikateľ v Trenčíne, kde sa na Matúšovej ulici, tesne pod Trenčianskym hradom, v roku 1919 Zamarovský narodil. Vďaka múdrosti rodičov sa od detstva učil cudzie jazyky, a hoci začal v roku 1938 v Prahe študovať Vysokú školu obchodnú, potom práva v Bratislave, stal sa bankovým úradníkom, po skončení druhej svetovej vojny sa vrátil do Prahy dokončiť vysokú školu, prednášať na nej, vstúpiť do KSČ, byť z nej ako syn fabrikanta vylúčený, čo v tých časoch, ako uvádza Čomaj, znamenalo spoločenskú popravu a stratu existencie, tento nevšedne vzdelaný muž, obdivovateľ starých kultúr, akoby podvedome stále cítil, že práve literatúra je tá cesta, ktorá ho oddávna čaká. Vydal sa na ňu v Prahe najskôr ako prekladateľ z francúzštiny (Rousseau, Saint-Simon) a od roku 1960, keď prijal ponuku slovenského vydavateľstva Mladé letá, ako autor vlastného diela Za siedmimi divmi sveta. Začal sa tak rodiť fenomén Zamarovský, autor takých obľúbených a v mnohých jazykoch vydávaných diel ako Grécky zázrak, Objavenie Tróje, Za tajomstvami ríše Chetitov, Ich veličenstvá pyramídy a ďalších. Čomaj v knihe uvádza, že každú knihu napísal rukou, a každú dvakrát: po slovensky a po česky. Sleduje Zamarovského tvorivú cestu, jeho výpravy za poznaním starých civilizácii do Iraku, Egypta, Turecka, popisuje tvorivú metódu autora, ktorému vždy záležalo 121 FENOMÉN ZAMAROVSKÝ

122 122 predovšetkým na tom, aby sa pridŕžal faktov, ale ktorý zároveň, ako ho charakterizuje P. Dvořák vedel písať ľahko o ťažkých veciach. Čomaj strávil so Zamarovským i chvíle, keď ho už väznila nebolestivá, mĺkva a tupá Parkinsonova choroba a prináša tak v knihe svedectvo i o ľudskom zápase na konci jeho dní. Kniha Fenomén Zamarovský prináša aj stručný pohľad na jeho najvýznamnejšie diela a je doplnená pekným doslovom riaditeľa vydavateľstva Perfekt E. Drobného pod názvom Čo sa nezmestilo do tejto knihy. Hovorí o okolnostiach zrodu myšlienky znova vydať Zamarovského dielo, ktoré by oslovilo aj ďalšie generácie slovenských čitateľov. Aj keď toto rozhodnutie sprevádzali pochopiteľné obavy, dnes už vieme, že sa stretlo s veľkým čitateľským úspechom. A ďalej? Možno čaká na rovnako odvážneho českého vydavateľa. Veď Zamarovský bol, a mal by i zostať, našim spoločným česko-slovenským literárnym fenoménom. FENOMÉN ZAMAROVSKÝ FENOMÉN ZAMAROVSKÝ JÁN ČOMAJ Vojtech Zamarovský napísal štrnásť či pätnásť pôvodných diel, podľa toho, aké kritérium si zvolíme. Vyšli dosiaľ asi v stoštyridsiatich vydaniach a ich súhrnný náklad možno odhadnúť na vyše milióna. Dvadsaťdva kníh preložil do češtiny alebo slovenčiny, bol medzi nimi Schiller, Goethe, Rousseau, aj staré eposy. Prekladal z francúzštiny, nemčiny, angličtiny a latinčiny. Je autorom päťdesiatich dvoch rozhlasových pásiem, ktoré mali vyše sto repríz. Na jeho scenár nakrútili približne štyridsať umeleckodokumentárnych filmov. Z jeho diel vyšlo dvadsaťšesť zväzkov v slepeckej tlači a takmer štyritisíc minút audiokaziet pre nevidiacich a slabozrakých. Spisovateľ rodným mestom milovaný tak by som charakterizoval vzťah Trenčína k Zamarovskému, ak by som sa chcel pateticky vyjadriť. Netreba patetiky. Trenčín má k svojmu rodákovi naozaj srdečný vzťah. Tak sa mi vidí, že (okrem hodnoty diela) má dve príčiny: Prvá: roky tu nežije a teda im nezovšednel. Druhá: v meste je niekoľko inštitúcií a osobností, ktoré by sme mohli nazvať nadšencami. Magistrát. Štátna krajská knižnica Michala Rešetku. Mestské kultúrne stredisko. Štátny okresný archív. Trenčianske múzeum. Občianske združenie Klub priateľov Vojtecha Zamarovského, to vari predovšetkým. Ing. arch. Július Bruna, predseda klubu. Ivo Veliký, skvelý organizátor podujatí. Ľudmila Strohnerová, autorka Zamarovského obsiahlej personálnej bibliografie... V roku 1999 ju knižne vydalo mesto Trenčín a Štátna krajská knižnica. V tom istom roku Klub priateľov Vojtecha Zamarovského pripravil odborný seminár o autorovom diele pri jeho osemdesiatinách a obsažný výber z referátov vydal opäť knižne, v roku 2001 vyšlo už jeho druhé vydanie. Medzitým sa v Trenčíne otvorila stála expozícia Múzea antiky Vojtecha Zamarovského.

123 V spomenutom zborníku nie sú príspevky, čo odzneli na akomsi regionálnom podujatí, naopak, publikácia obsiahla závažné štúdie a úvahy renomovaných autorov. Ivo Veliký prispel esejou na tému Zamarovský a Trenčín, ktorá spomína aj Zamarovského detstvo a študentské roky a jeho styky s Trenčínom, Zamarovcami a Považím v priebehu ďalších desaťročí. Blahoslav Dokoupil, vedecký pracovník Ústavu dejín českej literatúry ČAV sa zamýšľa nad Zamarovského dielom v kontexte literatúry faktu. Oleg Malevič, slovakista a bohemista z Petrohradu sa venoval ohlasu Zamarovského kníh v ruskom a slovanskom prostredí. Viera Morišová priniesla genealógiu rodu Zamarovských od 13. storočia. Milan Šišmiš predstavil ich rodinnú knižnicu. Tamara Nešporová v zaujímavom exkurze charakterizovala antické nálezy v Trenčianskom múzeu. Spisovateľ Pavel Dvořák múdro uvažoval o inšpirácii Zamarovského idela pre poznanie najstarších dejín Slovenska. Ľudmila Strohnerová priblížila spomínanú bibliografiu a Milan Jurčo sa venoval dvojrozmernosti Zamarovského kníh: literárnemu umeniu a vedecko-popularizačnej hodnote jeho prác. Vyvrcholením aktivít spomínaného klubu bolo otvorenie pamätnej izby Vojtecha Zamarovského v jeho rodnom dome na sklonku roka A potom prišla tá nečakaná správa: Vojtech Zamarovský si išiel na jar roku 2006 osobne prevziať do Atén jedno z gréckych vyznamenaní Veľvyslanec helenizmu. Nechcelo sa mi veriť. Vedel som, že ho sprevádzala jeho verná opatrovkyňa pani Věra Vlasáková, aj predseda klubu Ing. arch. Bruna. Aj tak sa mi nechcelo veriť, že je to pravda. Niekoľko mesiacov predtým nemal síl prísť na otvorenie svojej pamätnej izby. Trenčania, ktorí išli poňho autom do Prahy, sa smutní vrátili bez neho. A tu zrazu letí do Atén. Koľko síl dokáže dať telu eufória duše! Zamarovský nám objavil veľa svetov, zľudštil a sprítomnil antiku. Najmä antiku. O nej boli celé generácie vzdelávané, len im to nik nesprítomnil. Navyše nás naučil rozmýšľať v časových dimneziách, v ktorých je tisícročie iba etapa. A smelo sa stávať objaviteľom. Alebo aspoň mať ten pocit. Malý príklad: Teatrológ Milan Polák bol v lete 2005 dovolenkovať na Kréte. V minojskom paláci v Knossose navštívil aj neveľmi dávno objavené a dnes čiastočne rekonštruované vykopávky amfiteátra so stupňovitým hľadiskom pre divákov a s vyvýšenou kráľovskou lóžou. Uvažuje: kde bolo hľadisko a javisko, bolo aj divadlo. Aj keď nie v dnešnom ponímaní. Antické divadelné hry ako počiatok divadelnej kultúry sa spájajú s Tespisom a mestskými dionýziami v 6. storočí pred naším letopočtom. Divadlo v knossoskom paláci je však najmenej o tisíc rokov staršie a to by znamenalo, že najmenej o tisíc rokov dozadu treba posunúť aj dejiny divadla. Ak ich nechápeme len ako Théatre, Thetre, Teatro, ale aj ako Spectacle ako divadlo od slova dívať sa. Napokon tak ich chápe aj jedinečné dielo Martina Slivku Slovenské ľudové divadlo (Bratislava, 2002), keď do dejín nášho divadla priberá aj celú vrstvu ľudového či zvykoslovného divadla a považuje ho za rovnocenné a plnoprávne. Hypotézu nemožno potvrdiť, hypotézu možno len vyvrátiť je mottom Polákových úvah. S Vojtechom Zamarovským som trávil krásne, pokojné, obohacujúce dni pred vianočným týždňom roku Redakcii jedného týždenníka som sľúbil, že po návrate z Prahy napíšem vianočný príhovor. Nesplnil som ich želanie. Oveľa viac sa mi žiadalo opísať moje predvianočné pražské dni. 123 FENOMÉN ZAMAROVSKÝ

124 124 Vedel som, prirodzene, že Vojtech Zamarovský už dvadsať rokov trpí na chorobu, ktorá sa nedá lečiť ani prihamovať. Skôr zaťato progreduje. Celé roky si jej agresívnosť všímal svet na Svätom Otcovi Jánovi Pavlovi II. Uvedomoval som si aj úctyhodný majstrov vek mal vtedy osemdesiaťšesť rokov. Vedel som, pravdaže, že mu pred desiatimi rokmi umrela manželka a že už nemôže trvalo bývať vo svojom najmilšom kráľovstve na chalupe v Souticiach, šesťdesiat kilometrov od hlučného, bezohľadného a nevšímavého veľkomesta. Rodáci z Trenčína mu vtedy ponúkli, aby sa vrátil domov, s Klubom spisovateľov literatúry faktu a vtedajším Národným literárnym centrom by boli všetko zariadili, domček, opateru, aj presťahovanie knižnice a drobných pamiatok z ciest, vecí, bez ktorých by Zamarovského dom nebol domovom, k tomu patrí aj ten olej od Martina Benku. Zamarovský to odmietol, s vrúcnou vďakou odmietol, hoci vedel, že rodákov urazí. Tam v Prahe a Souticiach však medzi tým vznikla veľká a krásna väzba suseda pani Věra, ktorú dcéra Zuzka pôvodne požiadala o opatrovníctvo, sa mu stala neodmysliteľnou partnerkou, a vidí sa mi, že prinajmenšom rovnako vtedy osemdesiatročný slovenský spisovateľ sa stal neodmysliteľnou súčasťou života relatívne mladej vdovy. Relatívne mladá! To je naozaj prázdne slovné spojenie. Sedemdesiatnička má už predsa korene tiež poriadne hlboko. A Zamarovský rozmýšľal ďalej: je tu jeho syn, doktor fyziky a prednáša filozofiu. Lákalo ho do Trenčína? Istotne. Ale sily, ktoré ho ťahali zostať v Prahe, boli už silnejšie. Navyše aj on už mal korene hlboko žil tu od študentských čias! Zostali teda Soutice a v zime Praha. Chalupa a pracovňa v dvanásťposchodovom paneláku. Dva malé svety veľkého muža. V jednom z nich som s Vojtechom Zamarovským prežíval nezabudnuteľné predvianočné dni. Skalka je konečná metra na trase A. Strašnice. Praha desať. Pokojná štvrť rodinných viliek a jedno až dvojposchodových domov. Dva hotelíky. Jedno nákupné stredisko. Rad vežiakov z betónu, akoby omylom stratených v tomto útulnom priestore. Domy, ktoré akýsi nenávistník vrhol do celkom iného prostredia. Tiché uličky. Veľké trávniky. Psíky. Občas sa mi zdalo, že ich ranný štekot pri priateľskom stretnutí je tu jediný ostrejší zvuk. Majster rozpráva oveľa pomalšie a oveľa tichšie, ako jeho už nebohý poľský spolutrpiteľ Karol Wojtyla. Ale usiluje sa povedať všetko a odpovedať na každú otázku. Nechodí už vôbec aj s vozíkom pred sebou nanajvýš pár krokov do kúpeľne. Čo však bolo pre mňa doslova fascinujúce mal večne úsmev na perách, prepáčte, že to opakujem, ale na kom to vidíte? Ešte aj vtedy sa usmieval, len trochu previnilo, keď nad niečím úporne rozmýšľal, nad krstným menom spolužiaka, nad rokom, keď prvý raz cestoval do sveta antiky a Orientu. A keď prišla z dvanásteho poschodia k nám na ôsme pani Věra (vždy nás dve-tri hodiny nechávala v nerušenom rozhovore), aby nám naliala pohár červeného vína, uvarila kávu, nakrájala bábovku, pripravila večeru... Vojtíšek, ako mu priateľka hovorí, zrazu sedel vzpriamenejšie, nebadane si utrel slinku v kútiku úst a oči mu zahoreli. Riki, dvojročný jazvečík pani Věry, mládenec v najkrajšom veku, vyskočil Vojtíškovi do lona a vrtel sa tam, nevediac čo skôr od radosti. Vtedy sa pani Věra zahnala na Vojtíška, na Vojtíška, nie na psíka, a pľacla ho po pleci. Tušil som, že mi predvedie zaujímavé divadlo. Bolo to tak. V tom okamihu sa z maznáčika Rikiho stal dravec a strážca svojho pána: vyskočil na vlastnú majiteľku, ktorá ho kŕmi, FENOMÉN ZAMAROVSKÝ

125 češe, kúpe, vodí na prechádzku... Zúrivým zabrechaním si bránil svojho pána. Akoby vedel, kto z nás v tejto miestnosti najviac potrebuje ochranu. Nie akoby vedel. On to vedel. V tom čase v megalomanských nákupných centrách sa hmýrili ľudia, strkajúc do seba, revali amplióny, klali svetlá a plieskali reklamy. Na Skalke, v dome číslo 9, v jednom byte na ôsmom poschodí vládol neuveriteľný pokoj, pohoda a láska. Pocit porozumenia a vďaky. Pocit potreby jeden druhého Čo krajšie som mohol popriať čitateľom v tom predvianočnom čísle týždenníka? V piatok 16. júna, iba s malým omeškaním voči dohodnutému termínu som zaniesol disketu tejto knihy do vydavateľstva Perfekt na Karpatskej ulici. Odľahlo mi. Vypil som kávu, trochu sme si poklebetili a vyšiel som do horúceho asfaltového poludnia. Na neďalekej zastávke ma oslovila príjemná dáma. - Nepoznávate ma, však? Alebo si ma aspoň neviete zaradiť. Zamarovská. Bolo to tak, ako vravela. Hoci som bol u nich teda u Ička, lebo pani je manželkou mladšieho brata Vojtecha Zamarovského dva razy, v úplne inom prostredí som si ju naozaj nevedel zaradiť. Nastúpili sme spolu do trolejbusu a tam sa na mňa zosypala tá správa: - Belovi sa zhoršil zdravotný stav. Zomrel 26. júla 2006 na svätú Annu o hod. 125 FENOMÉN ZAMAROVSKÝ

126 126 autori Z R

127 CENA ZA DRINU... (ROZHOVOR SO ZUZANOU RUDAVSKOU) JIŘINA DIVÁCKÁ D+Gallery ako každoročne i tento rok v máji, v rámci veľtrhu súčasného umenia v pražskom Mánese, prezentuje slovenských výtvarných umelcov (už tradične aj v spolupráci so Slovensko-českým klubom). Tentoraz je to jedna z najvýznamnejších umeleckých rodín rodina Rudavská a to hneď štyrikrát. Takmer klasik slovenského sochárstva akad. soch. Andrej Rudavský, jeho manželka akad. mal. Mária Rudavská a ich deti sochárka a šperkárka Zuzana a grafik (videografik), ilustrátor, maliar a filmový tvorca Ondrej. Zatiaľ čo rodičia celý svoj život prežili na Slovensku, Zuzana a Ondrej emigrovali za veľkú mláku, tam získali skúsenosti, zaradili sa medzi úspešných výtvarných umelcov. Zuzana sa pred nedávnom vrátila na Slovensko a Ondrej zostal v USA. Pôsobí v Los Angeles. Tu získal mnoho ocenení a je o neho neustále veľký záujem. Lee Karpiscaková, námestníčka riaditeľa Múzea umenia Univerzity v Arizone ho dokonca nazvala technickým mágom, ktorý stojí na prahu svetového uznania napriek svojmu mladému veku. Pri návšteve v Zuzaninom ateliéri som jej položila niekoľko otázok, ktoré nám priblížia nielen výtvarníčku, ale aj prostredie, v ktorom ona i jej brat vyrástli a mohli sa tak stať tým, kým sú... Vyrástli ste v rodine dvoch významných umelcov, navyše vaša mamička pochádza zo slávneho rodu výtvarníkov Korkošovcov. Čo to pre vás znamenalo? - Áno, vyrastala som v rodine umelcov Márie a Andreja Rudavskovcov. Znamená to, že od útleho veku výtvarné umenie ovplyvnilo moje vnímanie sveta. Nakoľko v našej rodine každý niečo neustále tvoril, a to nielen v jedinom médiu, myslela som si, že je to tak celkom prirodzené. Mama sa v čase môjho detstva intenzívne venovala textilnému výtvarnému umeniu. V strede jej ateliéru, v ktorom momentálne, keď som na Slovensku, pracujem ja, stáli prekrásne drevené krosná, na ktorých tkala moderné textilné závesy. Dookola boli porozkladané koše s textilnými klbkami i ľanovými vláknami. Bolo pre mňa celkom prirodzené, že som už od detstva vytvárala v rôznych médiách. Jej ateliér bol vždy plný nehy, pohody a nesmierneho citu pre materiál a poéziu. A Korkošovci? - Moja stará mama Alžbeta Korkošová maľovala inzitné obrázky na skle, starý otec Sebastián Korkoš vyrezával drevené sošky. Všetky ich deti sa venujú výtvarnému umeniu. I keď ste jemná a veľmi pôvabná žena išli ste v šľapajách svojho otca jedného z popredných slovenských sochárov. Nekoketovali ste skôr s maliarstvom či grafikou? - Ako kontrast k tomuto miestu môjho detstva bol a dodnes je otcov sochársky ateliér. Už pri vstupe ma vždy ohúrilo nesmierne množstvo ľudí, aktivity, jeho výbušnosť prejavu v tvorbe i sily, ktorou musel skrotiť kameň či kov, aby sa mu poddali. V záhrade plnej stro- 127 O VÝTVARNOM SPRIEVODE

128 128 mov, mačiek a ľudí vždy prevládol buchot, hukot, brúsenie. Iba na malé okamihy tam ostávalo ticho, aby som v pokoji mohla vnímať, čo sa tam vytvára. Kedykoľvek som vchádzala do jeho sochárskej záhrady v Podunajských Biskupiciach, nikdy som nevedela, čo čakať za jej múrmi... Väčšinou sme tam trávili ako rodina celé soboty a nedele. Bolo to všetko veľmi zázračné, krásne, bolo pre mňa prirodzené pozorovať, ako sa rodia nové sochy. Nemôžem nespomenúť svojho brata, mali sme spoločnú izbu. Ten zasa odmalička vyťukával kladivkom nejaké sošky, či kreslil miniatúrne kresbičky, ktoré sa dali vidieť iba pod lupou. Našťastie v dospelejšom veku ich začal zväčšovať a používať do svojich prvých filmov. O VÝTVARNOM SPRIEVODE Ktorý materiál je pre vás ten pravý? - Všetko som brala, že je to tak, ako má byť. Preto mi nikdy nebolo cudzie siahnuť po ktoromkoľvek materiáli, aby som vyjadrila svoje pocity. Moje zameranie na UMPRUMe v Prahe bolo na tvorbu experimentálneho textilu. Možnosť pracovať s vláknom toľkými možnými spôsobmi ma fascinovala už od detstva. Tam kdesi pramení, že materiál alebo forma textilného vlákna sa objavuje v mojej tvorbe súvisle, napriek rôznym vývojovým etapám: od plochých textilných závesov experimentujúcich so svetlom a tieňom v 80. rokoch až po monumentálne sochárske inštalácie na konci 90. rokov. Dnes je to v kresbe, koláži a objektoch. Tvorba ako taká bola pre mňa súčasťou života, ako vzduch, jedlo, jednoducho ďalšia životná nutnosť. Až svojou emigráciou som pochopila, že je to až nadstavba. Trvalo istý čas, kým som sa k tvorbe v USA mohla vrátiť. V USA ste žili nepretržite viac ako 16 rokov. Čo vám Amerika dala a čo zobrala? - Neviem, či sa to dá povedať jednoznačne, ale myslím si, že svojím trvalým pôsobením v New Yorku som sa stala celkom prirodzene obyvateľkou sveta. Nesmierne množstvo ľudí z celého sveta, ktorí tam žijú na jednom mieste, mi otvorilo bránu do iných kultúr, náboženstiev a tradícií. Je zaujímavé, že čím viac som spoznávala Ameriku, tým viac som si prirodzene vážila svoju vlastnú kultúru a hľadala v sebe prepojenia na vlastné zážitky zo svojej mladosti. Akoby som cítila, že nejde sa nechať uniesť inou kultúrou, ale práve prehĺbiť tú vlastnú, v ktorej som vyrástla, je mojou najväčšou silou inšpirácie. Pracovne som precestovala množstvo krajín, zúčastnila som sa na rôznych sochárskych sympóziách, a chcela som o nich a ľuďoch vedieť všetko, ale domov mám iba jeden... prešlo mnoho rokov a ja som rada, že momentálne trávim viac času na Slovensku. A Amerika? Tá mi zobrala možno ilúzie, možno nádej, ale som si istá, že v konečnom dôsledku je to dôležité a dobré. V jednej svojej piesni hovorím: Zažila som výšky Zažila som pády Viem čo je to horúčava Viem čo je keď chladí Nenašla som pravdu Tu ani tam Asi teda pravdu V sebe mám

129 Vieme, že podstatou umenia je talent, pracovitosť a predovšetkým pokora... Ako ste dokázali zosúladiť svoje stredoeurópske cítenie s úplne odlišným výtvarným cítením Ameriky? - Nezosúladila som svoje cítenie s cítením Ameriky. Robím celý život to, čo cítim. Nemyslím si, že ide tak jednoducho zosúladiť sa. Možno sme navonok schopní sa prispôsobiť, dokonca i tam sa cítiť doma, ale v mojom umení to tak nie je. Dokonca si myslím, že práve technické prostredie New Yorku ma provokovalo vytvárať práce pôsobiace čisto organicky, napríklad objekty Hniezdo a Vietor. Moja túžba po prírode bola neuveriteľná. Niekedy prežijete čo nemáte možno ešte intenzívnejšie, než keby ste to mali. Patríte k veľmi vyhľadávaným sochárkam, vaše práce sú už aj v slávnych pražských Sovových mlynoch. Je známe, že Meda Mládková nevyberie a nevystaví niečo, čo by bolo priemerom alebo módnym hitom. Teda čo doma a teraz? - Tvorím, ako som vždy tvorila. Neovplyvňuje ma skutočnosť kde vystavujem. Isteže ma to teší, mám z toho radosť, ale nie je to tá najpodstatnejšia vec v živote. Najpodstatnejšie sú práve momenty, keď práca vzniká. Keď netuším, čo bude, keď sama čakám, pretože mám iba predtuchu, ktorá sa zhmotní až bude hotová práca. Mám úprimnú radosť, keď sa mi podarí vystavovať v prekrásnom priestore na prekrásnom mieste, v prekrásnom meste. Tak beriem aj Sovove mlyny. Ale pre mňa každé miesto, kde vystavujem, je niečím vzácne. Každé z mojich 15 sympózií je míľnikom, časom spomienok na niečo, čo som zažila. Myslím si, že byť umelcom je spôsob života, nie je to iba profesia, kde keď sa vrátite domov z práce, vypnete. Je to neustále vnímanie sveta iným spôsobom. Inšpirácia sa zjaví väčšinou celkom nečakane, je to istý moment, ktorý sa nedá naplánovať. Mám v rukách materiál a čakám, čo sa udeje. A najbližšie plány? - Rada by som povedala ešte oveľa viac svojou prácou. Ale na všetko treba čas. Všetko sa deje v tom pravom čase. Ďakujem za rozhovor a tešíme sa do Mánesa v máji tohto roku. - Aj ja ďakujem. A tiež sa teším. 129 O VÝTVARNOM SPRIEVODE

130 130 AUTO(R/Ř)I ČÍSLA AUTO(R/Ř)I BENGT AHLFORS po švédsky píšúci fínsky dramatik ANTON BALÁŽ slovenský prozaik a scenárista, zástupca riaditeľa Lit. inf. centra JÁN ČOMAj slovenský spisovateľ, autor knižných reportáží a memoárov JIŘINA DIVÁCKÁ česká galeristka, odborníčka na slovenské výtvarné umenie RUDOLF DOBIÁš slovenský spisovateľ, v 50. rokoch jáchymovský väzeň ALEXANDER HALVONÍK slovenský literárny kritik, riaditeľ Lit. inf. centra MILAN HAMADA slovenský literárny vedec, profesor literatúry na FF TU v Trnave ALEŠ HAMAN český literárny kritik a vysokoškolský pedagóg JOZEF JARAB rektor Kňazského seminára biskupa Jána Vojtaššáka v Spišskej Kapitule PETER KERLIK slovenský prozaik a prekladateľ, diplomat a odborník na kultúru JIŘINA KINTNEROVÁ česká literárna teoretička a prekladateľka JURAJ KUNIAK slovenský básnik a podnikateľ, podpredseda Slovenského centra PEN JURAJ LAUKO absolvent FF TU v Trnave, predstaviteľ Spoločenstva Ladislava Hanusa EGON T. LÁNSKÝ pražský slovenský publicista, bývalý podpredseda vlády ČR a senátor JÁN LETZ slovenský filozof kresťanskej orientácie, profesor filozofie na FF TU v Trnave EVŽEN LUKEŠ významný český knihovník, prekladateľ GUSTÁV MURÍN slovenský biológ a spisovateľ GACO NOVOMESSKÝ pseud., všestranný slovenský autor žijúci v Prahe SLAVOMÍR ONDREJOVIČ jazykovedec, riaditeľ Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV ALENA PIATROVÁ historička umenia, riaditeľka Inštitútu kresťan. kultúry na FF TU v Trnave VLADIMÍR REIS český slovakista, spisovateľ a literárny teoretik JÁN SABOL slovenský jazykovedec, pedagóg Prešovskej univerzity JANKO SILAN slovenský básnik, predstaviteľ katolíckej moderny VLADIMÍR SKALSKÝ slovenský novinár, básnik a esejista žijúci v Prahe, predseda Svetového združenia Slovákov v zahraničí, editor Zrkadlenia-Zrcadlení ZDENKA SOJKOVÁ česká slovakistka PAVOL STRAUSS slovenský filozof a spisovateľ, pôvodným povolaním lekár JANA ŠTROBLOVÁ česká poetka a prekladateľka NAĎA VOKUŠOVÁ slovenská novinárka a organizátorka kultúry žijúca v Prahe, predsedníčka Slovensko-českého klubu JARMILA WANKEOVÁ slovenská novinárka žijúca v Prahe PETR ŽANTOVSKÝ český novinár, publicista, vydavateľ a vysokoškolský pedagóg

131 ÓDA NA POKRAČOVANIE (Z HYGIENICKÉHO DENNÍKA BÁSNIKA GACA NOVOMESSKÉHO) Nedeľa ráno 4. marca včera večer, pri sobotnom kúpaní, som sa pozornejšie pozrel v kúpeľni do zrkadla a celkom automaticky mi prišla na um oslavná óda na Slováka. Nie je ešte celá, len prvé dve slohy. Budem sa musieť ísť na seba pozrieť ešte raz. Myslím si však, že začiatok ódy pekne mieri k podstate... už aby zase bola sobota, nemôžem sa dočkať... Nedeľa ráno 11. marca márna sláva, cítim, že idem správnym smerom - po včerajšku ďalšie dve slohy. Možno by som sa mal častejšie kúpať. Nedeľa ráno 18. marca škoda, praskli stúpačky... mohlo to byť dlhšie než Mor ho!... SLOVÁK AKO TAKÝ (ONÝ) Slovami sa vypovedať nedá, ako Slovák ľúbi svoju vlasť. Pokúšam sa o to od obeda, no nie a nie správne slová nájsť. Nebojí sa za ňu preskakovať vatry, smelo múde nastavuje plameňom, cíti presne, čo sa za vlasť patrí, kedy koho chlebom, kedy kameňom. Toľko farieb nemám na palete, koľko by som ich tam musel mať, aby dušu Slováka v rozlete vedel môj štetec namaľovať. Nízke sa tej duši nevýslovne hnusí, iba za vyšším piští mu duša tá, lieta ponad kŕdle divých husí, závidí jej múdra sova ušatá. GACO NOVOMESSKÝ (a to by ťa sralo) Chýbajú mi tóny do pesničky o dobre, čo Slovák v srdci nosí. S ním líha i preskakuje pníčky, je mu skrátka blízke tak akosi. Nezabúda ale, že chlieb má dve kôrky, obcovať len s dobrom, že má aj zlú stránku, a tak pre istotu zo svojej komôrky s Kykymorou občas vyrazí si v tanku. Chýba mi šošovka, ktorou by som skúsil trafiť ho - Slováka - v celej zložitosti, ani Zeiss by takú jemnú nevybrúsil, zbytočne by meral, márne by sa zlostil. Slováka netrafíš! Ani rybím okom! Ešte tak sokolím by sa možno dalo, ale kúsok z neho zostane vždy bokom, hoc by si vyletel nad najvyššie bralo TROCHU VÝSTREDNÉ POST SCRIPTÁ Technická: posledná veta je vhodná len na štadiónovú recitáciu, pochopiteľne.

132 132 ŽIVOT, MYDLOVÁ OPERA BENGT AHLFORS Preložil Peter Kerlik 1 Boli raz dvaja krásni, bohatí ľudia, ktorí sa vzali a boli veľmi nešťastní. 2 Boli raz dvaja škaredí, chudobní ľudia, ktorí sa vzali a boli rovnako nešťastní 9 Boli raz dvaja krásni, bohatí ľudia, ktorí sa vzali a boli veľmi šťastní ale nie jeden s druhým. 26 Boli raz dvaja škaredí, bohatí ľudia, ktorí si vzali dvoch krásnych chudobných ľudí a boli chudobnejší, ale nie krajší. 53 Boli raz dvaja šťastní ľudia, ktorí sa vzali a boli dosť bohatí, no veľmi škaredí. 108 Boli raz dvaja škaredí, bohatí ľudia, ktorí boli veľmi nešťastní, lebo dvaja chudobní ľudia boli krásni. 211 Boli raz dvaja polobohatí čistotní ľudia, ktorí sa nevzali. A to bolo dobre.