V Bratislave 14. apríla Milá starenka, milý starček!

Transkript

1 V Bratislave 14. apríla 2004 Milá starenka, milý starček! Pred mnohými a mnohými rokmi, keď v týchto končinách prekvital reálny socializmus, lialo sa mlieko po 1.90 Kčs a sypal sa piesok z nepodarených panelov chodili sme do jednej školy, dokonca do jednej triedy priemyslovky na Februárke. Od tej doby uplynulo 40 rokov, v týchto končinách prekvitá iracionálny kapitalizmus, za 1.90 Sk nám nalejú poldecák mlieka, panely sa nevyrábajú a Februárka je Račianska. Akurát my občas podliehame ilúzii, že sa toho až tak mnoho nezmenilo. Preto je potrebné stretnúť sa a v rámci zoznamovacieho večierka to všetko poriadne prediskutovať. Stretnutie po 40 rokoch považujeme za celkom dobrý nápad, vhodné miesto sme už našli, vhodným dňom by mohol byť piatok, takže ostáva doriešiť iba termín stretnutia. Obávame sa, že ak budeme demokraticky voliť termín stretnutia, stretneme sa najskôr na geriatrii. Preto sme sa uchýlili k negatívnemu vymedzeniu termínu a žiadame oznámiť obratom termíny alebo intervaly v rámci mája a júna, v ktorých sa z objektívnych dôvodov nebudeš môcť stretnutia zúčastniť. Nebolo by vhodné, aby nám "chlapci" písali, že oni už nemôžu takmer nikdy. Termíny alebo intervaly zašli do konca apríla ktorýmkoľvek z uvedených komunikačných kanálov: adresa: Ladislav Podolinský, Mamateyova 26, Bratislava Ing. Milan Zaťko, Čiernovodská 9, Bratislava telefón: Podolinský 02/ do práce alebo 02/ (D) Zaťko 02/ do práce alebo 02/ (D) mobil: Podolinský Zaťko Použitie poštových holubov neodporúčame. Odkedy im Kaník zrušil rýchlostný príplatok je doručovanie ohrozené. Flákajú sa. Veľkosť písma je zvolená pre prípad, že by (ako obvykle) neboli poruke okuliare.

2 Časť I Last Minute Motto Vždy, keď idem okolo väzenia alebo školy, ľutujem ľudí, ktorí tam sedia. Tom Peters Ten nadpis rozhodne neznie povzbudivo. Last Minute je o tom, že sme niečo zanedbali a na poslednú chvíľu to v rámci poslednej príležitosti naprávame. Konanie na poslednú chvíľu vystihuje nielen slovenskú náturu vo všeobecnosti, ale aj náturu nás, chemikov-maturantov z roku 1964, ktorí sa na stretnutí v roku 1989 dohodli, že sa budú stretávať častejšie a napriek tomu sa nestretli nielen v roku 1994, ale ani v roku 1999 a nebyť Laca, budú v tradícii nestretávania sa pokračovať až kým rozprávke nebude koniec. A to napriek pestovaniu ilúzie, že počas priemyslovky sme ešte boli akým - takým kolektívom. Ja dokonca tvrdím, že len tam a nie na inej škole (materskej, základnej, vysokej, autoškole a pod.), už vôbec nie na vojne a veľmi zriedkakedy v zamestnaní. Naše nestretávanie sa pripomína tunelárov (mám na mysli razičov tunelov a nie eufemistické označenie našských zlodejov) prerážajúcich kopec z oboch strán. Tiež sa málokedy stretnú. Na Branisku sa síce stretli a máme jeden tunel, ale zato v cene dvoch. Ten druhý majú tiež na svedomí naši tunelári (teraz mám na mysli tých zlodejov a nie razičov). Pravdepodobne si neuvedomujeme a určite nedoceňujeme, že čas strávený na priemyslovke bol pravdepodobne najlepším obdobím nášho života. Keď sme prichádzali na svet Američania natočili rovnomenný film The Best Years Of Our Lives a skonzumovali rekordných 714 miliónov galónov zmrzliny. Hľadáte súvislosť? Nenájdete. Skúste si však k intervalu rokov priradiť interval a hneď aj ten prvý dýcha inou atmosférou. Aj samotné roky boli zaujímavé. Veď sme zažili nástup Beatles, kubánsku krízu, atentát na Johna Kennedyho i čudnú samovraždu Marylin Monroe. Do vesmíru letel nielen Gagarin a družica Telstar, ale i naše travexové raketky. Hitchcock dal divákom Psycho a komunisti ľuďom novú Ústavu. Mandarínky a jonatánky v tých rokoch dozrievali iba pred Vianocami a cez výklad Tuzexu na Gorkého sme mohli čumieť do iného, nám neznámeho, sveta. Druhým okienkom do tohto sveta bolo vysielanie ORF. Museli ste však mať na rádiu západné pásmo a na TV normu PAL. Potom sa dali počúvať aktuálne hity a sledovať seriály ako Knight Rider, Daktari, Kung Fu alebo špekulovať nad tým, ako asi chutí čokoláda Milka, oplátky Manner a iné lákadlá z reklám. Ale rovnako dobre sme mohli mať naladený Slovenský rozhlas a počúvať Beu Littmanovú, Melániu Olláryovú, Jozefa Borároša, Gabrielu Hermelyovú a zo zahraničných asi Paula Robesona a Ymu Sumac. Mohli sme si tiež spievať odporúčané pesničky o ťažkom živote na Západe (chodím po Broadwai, chodím sem a tam, singi jau jau jupí, těžkej život mám). V obchodoch predavačky odkrajovali a navažovali z mohutných blokov maslo, masť, slivkový lekvár a turecký med. Takisto bonbóny, ale tie neodkrajovali z blokov, ale sáčkovali zo sklenených dóz lopatkou. Mlieko sa pre zmenu čapovalo do prinesenej kanvičky valcovou odmerkou 2

3 z pocínovaného plechu a do našej supermodernej chladničky energetickej triedy Z som musel dopĺňať ľad, ktorý som v sieťovke nosil zo Zimného štadióna. Na nástenkách viseli naše záväzky, na telách modré košele, na manifestáciách sme sa lopotili s transparentmi a za odmenu sme mohli prispievať peniazmi našich rodičov na zbierky pre kdejakých exotických darmožráčov. Tak vlastne čo by sme závideli nejakým rakušákom. O rozdiele medzi vtedajšou dobou a dneškom najlepšie vypovie, ak si predstavíme hypotetickú reakciu učiteľského zboru na náš príchod do školy s náušnicou alebo piercingom, farebnými, neprimerane dlhými alebo nagélovanými vlasmi, s umelými riasami a nechtami, v oblečení, z ktorého by dievčatám vykúkal (na veľkú radosť nefrológov) päťcentimetrový pás obnaženej kože medzi tričkom a rifľami, s neprítomným pohľadom príznačným pre sústredené počúvanie mp3 prehrávača pusteného, ako inak, na plné gule, na pokus uplatniť si svoje práva po dovŕšení 18. roku veku, na, na, na... skrátka nepredstaviteľné. V tých rokoch sa nám zdalo, že mnohé začína a iba máločo končí. Počas našich maturít sa narodila Courtney Love a o tri mesiace neskôr Róbert Fico. Keby sme zašli kúsok do histórie, zaujme nás, že presne 100 rokov pred našimi maturitami, 14. júna 1864, sa narodil Alois Alzheimer. Pamätám si to ako dnes! Ale vráťme sa k nášmu roku Elvis vydal Roustabout, v IBM vymysleli guľovú hlavu do písacieho stroja, inde objavili reliktné žiarenie, Čubírková odrezala svojmu druhému manželovi hlavu (s dodatočným úplným umŕtvením, ako písaval Hašek) a každému z nás to bolo úplne jedno. My sme maturovali a všetko ostatné nebolo podstatné. Už vtedy sme vďaka postupnostiam vedeli, že prídu roky 1968, 1989 a 1993, ale nikto netušil aký obsah im dá história, ani to, ako sa prvý z nich podpíše na našich osudoch. A dnes? Žijeme roztrúsení v siedmich krajinách (Slovensko, Česko, Izrael, Rakúsko, Nemecko, Švédsko a Švajčiarsko), i keď pôvodne som chcel napísať za siedmimi horami a siedmimi dolami. Vyzeráme čím ďalej, tým lepšie... a čím bližšie, tým horšie. Alebo ako tvrdí Phil Marlowe: z diaľky vyzeráme fantasticky a zblízka vyzeráme ako stvorení na pozorovanie z diaľky. Dobrovoľne, alebo tiež nie, končíme pracovné obdobie nášho života, zažili sme, alebo tiež nie, svojich Warholovských 15 minút slávy. Máme menej zubov a vlasov a keď zaťahujeme pred okoloidúcimi krásavicami brucho, tlačí nás na chrbticu. Čakajúc na druhý dych sa niekedy dočkáme prvého infarktu. V Izraeli vravia, že si pamätáme na Mŕtve more v dobe, keď bolo ešte maródom a v podstate sme všetci radi, že ten Nemec, ktorý starším ľuďom kradne veci, sa ešte nepristavil aj u nás. A tešíme sa na dobu, keď sa budeme vyhrievať na lavičke a obdivovať dozrievajúce devy. Len si musíme dávať pozor na inzeráty typu: Doopatrujem starších ľudí. Zn.: V rekordne krátkom čase. Pre tieto dôvody som tento text nazval Last Minute. Keď sa nám nepodarilo zorganizovať viac stretnutí v lepších časoch, stretávajme sa aspoň teraz, improvizovane, na poslednú chvíľu, lastminutovsky. Stretávajme sa, pretože tie naozaj zlé časy ešte len prídu. Zatiaľ sme schopní porozprávať sa aj o inom, než o našich najnovších diagnózach, zatiaľ si ešte dokážeme na kdečo spomenúť... Môže to však vyzerať aj inak. Je známe, že na prsné implantáty a na Viagru sa míňa podstatne viac prostriedkov, než na výskum Alzheimerovej choroby. To znamená, že o desať rokov tu môže byť široká dôchodcovská populácia s krásnymi prsiami a obrovskými erekciami, ktorá si ani za svet nespomenie, čo s nimi. Alebo na stretnutí 50 rokov po maturite môže odznieť nasledujúci dialóg: Spolužiačka A: Ježišmária, ja ťa určite poznám. Ja si ťa pamätám. Ty si predsa sedel v lavici za mnou. Len si neviem spomenúť na tvoje meno. Môžeš mi trochu pomôcť? Spolužiak B: A dokedy to potrebuješ vedieť? 3

4 1. Spomienky To najstrašnejšie, pred čím starci varujú, je budúcnosť. Tá, ktorá bude vyznievať tak nádherne, v spomienkach mladých, keď sa stanú starcami. Milan Lasica Neverím, že by si ktokoľvek v tých rokoch uvedomoval jedinečnosť tých chvíľ a toho obdobia. Žili sme ten krátky, udalosťami a citmi naplnený úsek života rýchlo, ľahko a bezproblémovo. Dnes, z perspektívy 40 rokov, by bolo fajn niečo prežiť ešte raz (a lepšie) a iné zasa vynechať. Boli by sme ideálnymi režisérmi i aktérmi nášho života na druhý pokus. Problémom je, že sme zatiaľ nechytili zlatú rybku, ktorá by nám to v rámci troch prianí splnila. My sme však skromní a sme radi, ak spĺňa aspoň jedno prianie a nemá veľa kostí. Žijeme stále naplno, bez zvuku filmovej klapky (ak niečo nevyjde) a bohužiaľ aj bez možnosti reštartu. Kdesi som čítal prirovnanie života k panenstvu, ako ku stavu, ktorý nejde obnoviť, na ktorý je možné iba nostalgicky spomínať. História sa prepisovala iba v Orwellovom My si môžeme prežité prehrávať v pamäti tak, ako si šachisti prehrávajú prehranú partiu šachu. Neomylne pri ňom prídu na ťah, ktorý to všetko spôsobil, napriek tomu, že na to vôbec nevyzeral. Aj my dodatočne zistíme, ako to všetko bolo a náročne to vyhodnotíme. Je nám to platné asi tak, ako pršiplášť utopencovi. Ešte šťastie, že nám v hlave funguje proces unifikácie spomienok, vďaka ktorému nám v pamäti ostane prevažne to pekné a zvyšok sa niekam stratí. Kundera to v inej súvislosti vyjadril výrokom, že láska má schopnost mytizovat své počátky. Výsledkom je, že naše spomienky síce nie sú verné (nakoniec spomienka je ženského rodu a tento rod si s vernosťou prílišné problémy nerobí), ale sú pekné a teda priateľské k užívateľovi, ako vydarený softvér. Aj keď pravdou je aj to, že spomienka nenahradí prežitok. Ani to však nemôže byť dôvodom na depresiu. Veď posledné slová, v tých časoch hojne čítaného, románu Gróf Montecristo zneli: Dum spiro, spero (pokiaľ žijem, dúfam, voľný preklad pre tých, ktorým už latinčina príliš nejde). Dúfanie, nádej, to je to pravé orechové, čo nás ešte dlho podrží nad vodou. Do minulosti sa oplatí obzerať iba pri okrúhlych výročiach. Vo zvyšnom čase je lepšie hľadieť dopredu a nech nás pritom neodradí, že nie vždy vidíme svetielko na konci tunela. Veď tunel môže byť zakrivený, vytunelovaný, prípadne sme už dlho nenavštívili optika. Dávno pred Dzurindom sme mali vlastnú skupinku, ktorá bola vystavená na pranier na jednom z prvých rodičovských združení (ZRPŠ združenie rodičov a pedofilov školy) a nie ako ostrovček pozitívnej deviácie. Stáli sme tam ako Anton Špelec Ostrostrelec, na ktorého sa neušla medaila, zatiaľ čo Lojzova matka nabádala učiteľský zbor: Len ich bite, pán profesor, len ich bite. A čuduj sa svete, bili nás. Naše emancipované deti asi neuveria, ako nás miláčik našich matiek, uhladený a arogantný Chrobák mlátil celuloidovým pravítkom. Často sa ani neobťažoval odvliecť svoju obeť do privátnej mučiarne s krycím názvom KABINET. A týmto emancipovaným deťom tiež neodpoviete na otázku a prečo ste sa nesťažovali?, pretože jedinou možnou odpoveďou by mohol byť modifikovaný a vtedy ešte nevypovedaný výrok nášho spolužiaka z III. k, Víťazoslava Morica, pretože na Slovensku to vtedy bolo tak. Slovač skrátka bijú odjakživa a našou obvyklou reakciou je hrdosť na to, koľko vydržíme. Neboli však iba chrobáci, bol aj Homo. Jeho hlásenia do školského rozhlasu boli vítaným spestrením nášho pobytu na priemyslovke a uplatnili by sa v 4

5 ktorejkoľvek humoristickej relácii. Bohužiaľ, nezachovali sa. Na jeho typický bonmot Ty plech. Vieš prečo si plech. Lebo z plechu sa robia trúby. A ty si taká trúba si nedávno v SME spomenul náš spolužiak z vedľajšej triedy Dušan Dušek. Neexistujú ani záznamy výučby ruštiny bábuškou (pif, paf ojojoj, ubegajet zajčik moj), záznamy komickej figúrky Bartoša, ani záznam Matulayovho pokusu o zabitie Kostolského. On, ten Matulay, to samozrejme tak nezamýšľal, ale som presvedčený, že keby sa Kostolský v poslednej chvíli neuhol, tak tú ranu neprežije. K takejto reakcii môže nemčinára vyprovokovať dialóg obdobný dialógu popísanému v Žákových Študákoch a kantoroch, ktorý som trochu upravil na pripomenutie Kostolského i Matulaya: Also, was machte der Vater, Kostolský? Ja, vraví Kostolský, skúšajúc vojnové šťastie. Was? Nein, opravuje sa pohotovo. Verstehen sie die Frage? Ja, mieni Kostolský. Also, antworten Sie. Nein, odpovedá Kostolský, starostlivo striedajúc zápor a klad. Warum denn? pýta sa Matulay hrozivo. Jawohl, triumfuje vypočúvaný. To všetko už existuje iba v našej, stále poruchovejšej, pamäti. Čo sa dá robiť? Nezúfať, pretože v tej istej pamäti sú aj poviedky, ktoré nám pani Zanzottová čítala zo Světové literatury namiesto toho, aby nás podľa osnov učila o diele zakomplexovanej grafomanky menom Božena Slančíková-Timrava. Alebo (ako mi pripomenula Ľubka) vychyľovanie Janka Máliša z jeho krehkej duševnej rovnováhy tým, že sme sa mu, podľa dohody uzatvorenej počas prestávky, uprene dívali na kravatu. Znervóznel ako Marvan v Ceste do hlubin študákovy duše po príchode do prázdnej triedy a zmätene pobiehajúc si kontroloval a potajomky upravoval rôzne odevné súčasti, kým oslobodzujúce zvonenie neukončilo jeho trápenie. Ale sranda to bola. Minimálne taká, ako pri demonštrovaní preskoku elektriny medzi dvoma elektródami tým istým Málišom (tentoraz vo funkcii fyzika), pri ktorom si rozbujačená elektrina namiesto ponúkanej elektródy vybrala demonštrátora. Chemická priemyslovka mala oproti obdobným školám svoje čaro v laboratórnych cvičeniach, početných exkurziách a brigádach. Vyučovanie bolo iba medziobdobím, prerušujúcim nepretržitú sériu mimoškolských aktivít. A aké to boli exkurzie! Spomínate si na ten úžasný smrad v Kožiarskych závodoch v Liptovskom Mikuláši? Taký smrad som odvtedy zacítil iba na vojne, keď sa jeden spolubojovník po celodennom presune vyzul z kanád. Smrad mokrého psa, boľavej nohy alebo Veľkonočnej voňavky je o niekoľko rádov znesiteľnejší. Nezabudnuteľné boli aj cesty električkou po výrobnej praxi (to bol taký eufemizmus pre zametanie zvyškov hexachlórcyklohexánu) v Dimitrovke. Aj po dôkladnom a opakovanom sprchovaní sme na okolie pôsobili ako účinný repelent. V električke sme mali vždy dosť miesta napriek tomu, že na protiľahlom konci sa ľudia tlačili, ako ovce v košiari pri vopred neohlásenej návšteve medveďa. A kto si ešte spomenie na horkú chuť desiatového chleba konzumovaného vo fajčiarni výrobne gumárenských urýchľovačov? Naháňačky v otvorených električkách na trase priemyslovka Krajská správa ZNB síce nepatrili k príliš duchaplným zábavám, ale v tej dobe o bungee jumpingu, raftingu, kaňoningu a iných adrenalínových ingoch nikto ani nechyroval. Tým by mohli konkurovať nanajvýš tak prestrelky papierovými guľôčkami vyfukovanými puzdrom verzatilky. Ťažko zabudnuteľné boli nielen výlety do Ledníc, Prahy a 5

6 Červeného Kameňa, ale aj lyžiarsky výcvik v Čiernej Hore a hrabačky sena v Lamači. Ľahko zabudnuteľné boli všetky ostatné akcie, na ktoré som si ani pri najlepšej vôli nedokázal spomenúť. V spojitosti s analytikou si určite spomeniete na bulharské konštanty, ktorými sme upravovali výsledky dosiahnuté pri cvičeniach s cieľom priblížiť sa k spravodajsky získaným výsledkom. Podobného rázu boli aj snahy substituovať nevyprodukované azofarbivo na labákoch z organiky jemne treným dvojchrómanom z anorganiky. Dúfam, chemici, že ste ešte nezabudli, čo sa označuje pojmom substitúcia a nenazývate substitútkami krásavice postávajúce pri ceste do Slovnaftu. Nedávno som si prezrel webovú stránku chemickej priemyslovky. Tie priestory mi boli povedomé, dokonca na záberoch z labákov som bezpečne rozoznával pôvodné digestóriá, trojnožky, kahany (u nich ešte dokážem identifikovať aj typy). Ale u ľudí som sa nechytal absolútne. Už to, že priemyslovka nie je priemyslovkou a že má na čele riaditeľku svedčí o tom, že po našom odchode to s ňou ide dolu vodou. Stačilo obdobie dvoch generácií a personál i študenti sú z hľadiska poznateľnosti na úrovni náhodného výberu obyvateľov Slovenska. Zabudnime preto na nápady spojené s pietnou návštevou priemyslovky. Jedine, že by sme tam išli umiestniť nápis, ktorý obvykle zdobí vchody do cintorínov: Čo ste vy, boli sme aj my. Čo sme my, budete aj vy. Ale nie, netreba tam vôbec chodiť. Nie sme predsa zločinci s ich nutkavou potrebou vracať sa na miesto činu. Už by sa to príliš podobalo návšteve ZOO, akurát by nebolo jasné, kto je návštevník a kto chovanec. To aj v blázinci je situácia prehľadnejšia, pretože tam psychiatra od blázna spoľahlivo rozoznáte podľa toho, že psychiater má kľúče. Tá priemyslovka, ktorú sme poznali my, už existuje iba v našej pamäti. Podmienkou úspešnosti chemického priemyslováka v praxi bolo, okrem prítomnosti nadprahového intelektu, aj bezproblémové fungovanie zmyslov (priemyslovák musel byť zmyselný, o dievčatách ani nevraviac). Farboslepý chemik by mal pri klasickej analytike väčšie problémy ako farboslepý Eskimák, neschopný dodržať základné pravidlo Eskimákov nikdy nejesť žltý sneh. Na druhej strane perfektne fungujúce chuťové poháriky sa viac hodili našim spolužiakom z konzervárskej alebo mäsiarskej vetvy, než nám. My sme ich ani nepotrebovali. Veď ani v odbornej literatúre sa nedočítate o chuťových vnemoch človeka chrúmajúceho kryštalický kyanid. Ochutnávať v rámci laboratórnych cvičení najrôznejšie chemikálie teda predstavovalo pomerne riskantnú činnosť. A práve toho sa dopúšťal Ľubo, takže jeho prežitie patrí medzi tie nevysvetliteľné záhady, o ktorých píše Däniken, Souček a ďalší. V analytike si mohol dať patentovať Švorcovu ochutnávaciu metódu, ktorá poskytovala pomerne slušné výsledky a nespotreboval sa pri nej ani gram sírovodíka. Napriek riskantnosti mu táto schopnosť o niekoľko rokov vydobyla obrovský úspech, a to dokonca medzinárodný. Ľubo, zamestnanec Niklovej huty Sereď, mal byť vyslaný do Albánska, nakoľko táto čudná zem tvorila polovicu zo svetových producentov niklovej rudy a bola predsa len o čosi bližšie, ako Nová Kaledónia. V rámci prípravy na pobyt ochutnával rudy so známym obsahom niklu a zafixoval si akúsi chuťovú kalibračnú krivku. Po príchode do Albánska ho samozrejme naši milí moslimi chceli oklamať (ak to čítate po 22 h., dosaďte si vhodnejší výraz). Veď pre nich bol iba ďalším neveriacim. Ľubo pred nimi rudu teatrálne ochutnal a oznámil im presný obsah niklu, ktorý bol pochopiteľne omnoho nižší, než deklarovali Albánci. Málo chýbalo, aby ho užasnutí Albánci nezvolili za svojho hlavného čarodejníka. Dokonca mu umožnili urobiť si tam vodičák, ktorého nostrifikácia po návrate domov zasa riadne zamotala šišku galantským policajtom. Tí sa naivne domnievali, že najbližší súdny tlmočník na albánčinu nemôže sídliť ďalej, ako v Bratislave. A ten pritom sídlil až v Prahe. 6

7 Vlastne nesídlil, pretože medzičasom zomrel. Takže žalovať sa nesmie, ale hlásiť to musím, že Ľubo má vodičák iba na základe jeho ústneho prehlásenia, že vie šoférovať. Ľubor mi napísal, že sa mu prisnil sen s Filákom v hlavnej úlohe. Môžem potvrdiť, že prostredie priemyslovky dominovalo v mojich snoch takmer dvadsať rokov, i keď osoby a obsadenie už s priemyslovkou nemali nič spoločné. Ale ani v bláznivých opileckých snoch sa mi neprisnilo s Filákom. Ľubor by to nemal podceňovať a navštíviť príslušného lekára. Môže to byť symptómom niečoho vážnejšieho. Prelistoval som takmer celý snár a ani tam som nenašiel heslo Filáka ve snu viděti. On nás vlastne ani neučil, len zopárkrát suploval. Väčšinu času trávil v tej svojej poloprevádzke, kde lepil papundeklové kanoe alebo varil pivo, ktoré s nadšením výskumníka chodil koštovať Jožo Selecký. Spomínam si, ako niektorý z vás došiel s úlohou napodobniť pohybom rúk planétový prevod. Keďže mám psychomotorický deficit, úlohu som počas prestávky nezvládol a sústredene som sa v prvej lavici o to pokúšal aj počas Filákovho suplovania. Zakomplexovaný Filák nielenže neocenil moju vytrvalosť, ale naopak dospel k presvedčeniu, že onými pohybmi narušujem integritu jeho osobnosti a vykázal ma z triedy. Keďže vtedy ešte neexistoval dnes už klasický výrok: Hujer, metelescu blescu, vybľabotal iba niečo v zmysle: Vypadněte ven, vy fprofťáku! Z triedy ma, spoločne s Ľubom, vyhodil aj Kubáň. Tomu predchádzala súhra niekoľkých okolností: Ľubo často sedával s prekríženými nohami; v oný deň mi pripadal akosi bez života; naša spoločná prvá lavica bola podsunutá pod vrchnú dosku katedry a Kubáň niečo zapisoval do triednej knihy v najnevhodnejšom čase. Bolo zákonité, že diagnostický pokus sledujúci posúdenie Ľubovej životaschopnosti a pozostávajúci z nie príliš hlbokého vpichnutia špendlíka do jeho stehna, musel vyvolať reťazovú reakciu končiacu našou exkomunikáciou z triedy. Okoloidúca bábuška, vidiac nás stáť na chodbe, opáčila A što vy zdes?. Ľubo pohotovo odvetil Nam užé akónčilsa urók, na čo bábuška zaševelila Nu vot a spokojne odcupotala. Náš slovník v tej dobe prekypoval nepublikovateľnými výrazmi. Z dnešného hľadiska sme boli vlastne slušňákmi, pretože sme tieto výrazy používali pomerne zriedka, vo vybranej spoločnosti a na správnych miestach a nie ako náhradu pri neúspešnom hľadaní adekvátneho výrazu. Dodatočne ma v tejto spojitosti prekvapilo, že slovenčina pozná iba štyri!!! vulgarizmy (ženský pohlavný orgán, mužský pohlavný orgán, pohlavný styk a žena živiaca sa pohlavným stykom). O prípadných ďalších Markovič vraví, že to sú také, ktoré ani na vojne nepočul. Raz sme boli niekde na brigáde, ktorej náplňou boli zemné práce. Lojzo stojac na dne asi tri metre hlbokého rigolu bol v jednej chvíli zasypaný spŕškou zhora uvoľnenej zeminy a zareval smerom k pravdepodobnému pôvodcovi Kerý [muž. pohl. orgán] sa tam [vykonáva pohlavný styk] s tou zemou. To som ja, priznala sa k autorstvu nevinným hláskom zvedavá Janka. Tak [žen. pohl. orgán] spresnil Lojzo pohotovo a bez známok ďalšieho záujmu pokračoval v práci. 2. Záujmy Štúdium chémie v mojich predstavách z roku 1959 znamenalo predovšetkým umožnenie prístupu k zábavnejšej pyrotechnike, než poskytovali hlavičky zápaliek nastrúhané do dutého kľúča a privádzané k výbuchu úderom klinca bez špičky alebo miniraketky z alobalu poháňané kúskami celuloidového pravítka a štartované 7

8 z tabuľky pevného liehu. V čase núdze dokonca stačili na zábavu i odcvrnkávané zápalky. A práve pre ne som mal koncom základnej školy maxiprúser, pretože jedna zo zápaliek neplánovane pristála (síce vyhorená, ale ešte dosť teplá) na hornom viečku synáčika straníckej funkcionárky mestského levelu! Pokakaným učiteľom sa na moje exemplárne potrestanie málil aj ponukový list z vysvedčenia. A ten obsahuje ponuky, ktoré nemožno odmietnuť. Rodičia boli nútení, predtým ako ma výdatne zmlátili prakerom (dobový nástroj používaný pred sviatkami na rozptyľovanie prachu do okolia, využiteľný a využívaný aj na tlčenie detí), obrátiť vysvedčenie, aby do číselnej podoby previedli význam pre nich neznámeho textu uvedeného v riadku správanie. Na druhej strane moji rodičia sem-tam aj podporovali môj záujem o akčnú chémiu. Na to slúžil taký obchod vedľa Pioniera. Myslím, že sa volal Chemodroga a mali tam, z môjho vtedajšieho hľadiska, priam poklady. Asi to znie neuveriteľne, ale na Vianoce roku 1959 som si bol v tomto obchode vybrať darčeky, ktorými boli 10-dekové množstvá K 2 Cr 2 O 7, KMnO 4, CuSO 4, S, Zn a KNO 3. Je súčasne pravdou, že KClO 3 a červený fosfor nechcel drogista predať ani mojej matke a to ani po ubezpečení, že to potrebujem na vyvolávanie fotografií. Komu tieto značky dodnes nič nehovoria a má menej než 50 rokov, je zbavený možnosti pochopiť, aké pekné Vianoce mi rodičia za pár korún pripravili. A ten ani nepochopí, ako si môžem takmer 50 rokov presne pamätať napr. zvláštnu vôňu uvoľňujúcu sa z nádoby, ktorá bola poruke, pri rozpúšťaní klincov v technickej kyseline soľnej. Aj v tom obchode to voňalo zvláštnou exotikou. A nielen voňalo. Mali tam krásne 3cm kryštály modrej skalice, ktoré boli až z Chile. Pritom za socializmu bolo Chile omnoho ďalej, ako je dnes. I keď aj dnes je dosť ďaleko. Nezodpovedne som tieto maxikryštály rozpustil za účelom ich rekonštrukcie prípadne tajne očakávaného zväčšenia (dostihnúť a predstihnúť, ako sa po komunistoch usilujú aj magori z Európskej únie), čo sa mi prirodzene už nikdy nepodarilo (ako sa to napriek Lisabonskej stratégii nedarí ani tým spomínaným magorom). Chemické, ale skôr pyrotechnické učňovské roky sme absolvovali v chemickom krúžku v záhrade pioniersko-prezidentského paláca. V ňom nás ďalšia figúrka z panoptika, Kliský, zoznámil, okrem iného, aj s účinkom olúpaného draslíka zabaleného do filtračného papiera a vhodeného do mažiaru s malým množstvom vody. Poskytovalo to veľkolepé divadlo. Nečudo, že sme neskôr v labáku priemyslovky hľadeli na hnedé fľaštičky s guľôčkami draslíka zaliatymi petrolejom pohľadom narkomana na pole makovíc. Alebo pohľadom potenciálnych alkoholikov, ktorým sme pri exkurzii v Slovliku Trenčín hľadeli cez priezor destilačnej kolóny na nevyčerpateľný pramienok borovičky, od ktorého nás delilo iba pomerne tenké plexisklo. Aj Milan Lasica sa nedávno priznal, že chodil do tohto krúžku ktorý viedol jeden taký trochu blázon, takže moji rodičia nikdy nevedeli, či sa domov vrátim živý. Na priemyslovke toto moje zvláštne ponímanie chémie pokračovalo sofistikovanejšími formami. Doslova na vlastné oči som zažil excelentnú explóziu mierne nadkritického (cca dvesto násobku odporúčaného) množstva odležaného Tollensovho činidla. Aj následná injekcia do postihnutého oka vo Fakultnej nemocnici patrí k mojim nezabudnuteľným zážitkom. Keďže záchranná služba fungovala pre nás, simulantov, iba jednocestne, návrat do školy električkou sprevádzali uznanlivé pohľady spolucestujúcich na naše umelecky postriebrené biele plášte. Laco tvrdí, že jeden obdivovateľ na našu adresu poznamenal: Šak vy vypadáte jak malári. Vás neopere ani desat materí. Je to možné. Možné je však aj to, že som túto sentenciu nezachytil pre hluk spôsobený pokračujúcimi minivýbuchmi schnúceho traskavého striebra na mojom plášti. 8

9 Pišta určite nezabudol na svoje pyrotechnické pokusy na Štrkovci, ktoré iba vďaka veľkému šťastiu neskončili jeho termickou traumatickou kastráciou. Peter, Pišta, Laco, Ľubor a ja (Rocket Dream Team) na miestnej raketovej strelnici Štrkovec (nachádza sa medzi Bajkonurom a Cap Canaveralom) vypúšťali svoje raketové výtvory poháňané novinami impregnovanými travexom. Sem tam aj úspešne. Pišta, mi pripomenul aj jódodusíkové kauzy. Spomínam si, že túto látku s ťažko odhadnuteľnou dobou výbušného rozkladu sme vyrábali priam v poloprevádzkových podmienkach. Litrovka Erlenmayerovej banky bola jednotkovým množstvom. Výrobný postup bol jednoduchý: zliať dve zložky a získaný produkt odfiltrovať. Pravdepodobne od nás sa ho dozvedeli Američania (zasa niekto kecal!) a začali s výrobou binárnych zbraní na tom istom princípe. V každom prípade mala naša jódodusíková éra aj nezanedbateľný zdravotný účinok. Vo vzduchu bolo po výbuchoch toľko jódu, že sme nemuseli chodiť k moru, ani presáľať jedlá jodidovanou soľou a napriek tomu nikto z nás nemal najmenšie problémy so štítnou žľazou. To nevylučuje, že väčšina z nás mala problémy s úplne inými žľazami. V závere svojho mailu ma Pišta prekvapil nielen tým, že sa podpísal ako ŠKELO (nepamätám sa, aj keby ma mučila americká vojačka v Iraku), ale aj tým, že posiela peniaze na stretnutie a nie si je istý, či naň nezabudne prísť. Tak s tým sme naozaj nepočítali, že okrem účastníkov stretnutia budeme mať aj sponzorov. No, keby sa podarilo zohnať pár solventných externých sponzorov, mohli by sme zo stretnutia urobiť aj týždňovku. Boris Filan ma pobavil priznaním, že v tých rokoch bola medzi jeho rovesníkmi populárna skladba, ktorú si nazvali Icbina podľa začiatku jej textu (It s Been A Hard Days Nights). Nemožno sa tomu čudovať. V tej dobe malo iba niekoľko šťastlivcov prístup k juhoslovanskej mutácii Bravo (nie Fiat, časopis!) a ešte menší počet k zahraničným platniam. A i v Brave sa človek dostal k takým čudným názvom skladieb, ako napr.: Danas nema mleka (No Milk Today) alebo Kak vi bijo drvoseča (If I Was A Carpenter). Tak sme si pomáhali tým, že sme za názov skladby prehlásili najčastejšie opakované zoskupenie slov. A basta! Ic bina! Sem-tam sa síce dalo niečo chytiť na Viedenskom rozhlase a naozajstní nadšenci dokázali odlíšiť signál od šumu aj na Rádiu Laxmberk, ale bolo to iba paberkovanie. Pri cestách na exkurzie sme si aj preto pospevovali predovšetkým semaforské pesničky. Netušili sme, že tomuto obdobiu sa po čase bude s nostalgiou vravieť zlaté šesťdesiate roky. Málokto si dnes vie predstaviť, aké úsilie bolo potrebné vynaložiť na natočenie nejakej skladby na náš dobrý a nezničiteľný magnetofón Sonet duo. Vtedy sme pesničky lovili, dnes ich stačí pozbierať. A ani ohýbať sa, ako na hubách, netreba. Zlaté šesťdesiate roky to však nebola iba pop music. V kinách začínala nová vlna s Černým Petrom, Láskami jedné plavovlásky a ďalšími skvostami. Kto mal záujem mohol ísť na Vinnetoua alebo Večne spievajú lesy. V roku 1963 začal fungovať Filmový klub, ktorému vďačím za celkom slušný prehľad o filmovej produkcii počas posledných sto rokov. Existuje dosť filmov, ktoré som videl iba tam a iba vtedy (uvediem iba japonské: Onibaba, Piesočná žena, Ostrov, Nebo a peklo, Príbehy bledej luny po daždi, Sedem samurajov, Rašomón). Na druhej strane existuje mnohonásobne viac filmov, ktoré mi v televízii predhadzujú každú chvíľu napriek tomu, že už ich prvé zhliadnutie bolo stratou času. Do kina sme chodili často nielen preto, že to bola jediná finančne dostupná kultúra, ale aj preto, že to bola jedna z možností, ako sa ocitnúť s potenciálnou frajerkou v tme bez toho, aby sme boli predtým nútení travexovou zmesou vyhodiť do luftu elektráreň. Niektorí dokonca chodili do kina aj kvôli filmom. Nechápem celkom motív ich správania, pretože obsah filmov už nikto nikdy nedokázal tak porozprávať, ako Ľubo. A dodatočná 9

10 návšteva kina mohla naivnému divákovi priniesť iba sklamanie. Najmä vtedy, ak sa vybral na film s Jerrym Cottonom, ktorého Ľubo miloval napriek tomu, že išlo o akýsi mix Jamesa Bonda (Jsem Bond. James Bond.), kapitána Klosa, majora Zemana, podplukovníka... atď. Už sme tak často nechodili blicovať do Časíku na Chaplina, Lupina, Friga, Harolda Lloyda, Laurela a Hardyho a ďalších velikánov nemej grotesky, kde som zažíval pocit viny pri opakovanom sledovaní už videného za jedno vstupné. Zažili sme však amfiteáter na Hrade s neplatiacimi divákmi na hradných múroch. V amfiteátri som spoznal domino efekt dávno predtým, ako ho Henry Kissinger uviedol do zahraničnej politiky. Premietali tam Sladký život s Anitou Ekberg. Po Bratislave sa rozchýrilo, že vo filme vystavuje svoje obrovské prsia bez akéhokoľvek textilného krytia, čo v roku 1963 bolo neuveriteľné. Veď vtedy väčšina z nás verila, že 2 3 hodiny po skončení oficiálneho vysielania sa na ORF vysielajú pornofilmy. Samozrejme, že sa toho nikto nedočkal, ani keby prebdel noc, ale keďže sa nikto k tomuto zisteniu nepriznal, mýtus žil svojim životom ďalej. Dôsledkom nenaplnených očakávaní bolo, že sa teenageri zbláznili a vidieť tento film sa stalo otázkou ich prestíže. Kto nevidel Anitu, nebol in, ani cool. O trhovej ekonomike vedel vtedy málokto, napriek tomu sa našli podnikavci, ktorí predali na tento film asi o 5000 vstupeniek viac, než bola kapacita amfiteátra. Ich šťastní majitelia sa z nedostatku iných možností natlačili aj do uličiek medzi sedadlami. To natlačenie bolo také dokonalé, že uspokojovalo aj náročných frotérov. Uličky sa mierne zvažovali smerom k premietaciemu plátnu, čím boli všetky podmienky pre vznik domino efektu splnené. Potom už stačil pomerne malý podnet diváka stojaceho na vrchole uličkového x-stupu. Jeho zavrávoranie spôsobilo, že celý x-stup (bohužiaľ aj so mnou) sa zvalil ako dominové kocky bez šance ktoréhokoľvek z účastníkov padania tento proces akokoľvek ovplyvniť. Podobne som sa cítil začiatkom decembra 1989, keď som si po absolvovaní zasadania redakčnej rady kliesnil cestu Václavským námestím na hlavnú stanicu. Po chodníku sa valili dva prúdy: pravý smerom hore, ľavý opačným smerom. Ja, pohybujúci sa takmer v strede chodníka (typická stredopravá orientácia), som zistil, že stačí spraviť úkrok vľavo a okamžite a nezadržateľne budem unášaný opačným smerom od svojho pôvodného cieľa. Takže poučenie aj pre súčasnosť: vopred si rozmyslite každý úkrok doľava. Aj keď súčasná doba ponúka v oblasti audio a video aj to, o čom sme predtým ani nesnívali (všetko je na webe), predsa sme na krátkom posedení s Luďom po SIAD 2004 konštatovali, že skladba Del Shannona I ll Be Lonely Tomorrow a film Jazzová revue (1963 It s Trad, Dad) v tejto ponuke zatiaľ chýbajú. V roku 2005 môžem v rámci x-tej revízie textu s uspokojením dopísať, že Del Shannonovu skladbu už mám a zmienený film na DVD môžem mať za púhych 29 dolárov. Čo to je 29 dolárov! To zarobí kdejaký černoch za dopoludnie. A pri ďalšej, x+1 revízii môžem dopísať, že zmienené DVD som dostal k narodeninám. A to ešte nemám ani šesťdesiat. Keď som si film po mnohých desaťročiach pozrel mal som nejednoznačný pocit, ktorý popisujem o mnoho strán ďalej. Napriek tomu som rád, že ho mám (to DVD, nie ten pocit), pretože pre mňa bol míľnikom a bez míľnikov sa človek zle orientuje a jeho pes nemá čo ocikávať. 10

11 3. P. S. To nie je Pohraničná stráž, ale post scriptum, i keď som ochotný uznať, že PC častejšie znamená osobný počítač, než post coitum. Ako už naznačuje úvodná skratka rozhodol som sa pokračovať. Viem pritom, že väčšina pokračovaní (mušketiermi počínajúc, cez rôzne smrtonosné pasce a zbrane až k nemocnici na kraji mesta) nedosiahne úroveň pôvodiny. Uvedomujem si teda, že je vrcholne nerozumné a nezodpovedné písať pokračovanie. Veď pôvodná verzia Last Minute sa stretla s pomerne dobrým ohlasom a mohol som sa vytešovať, že sa mi po dlhej dobe zasa niečo podarilo. Kritici boli vlastne iba dvaja. Lacovi sa nepozdával vek Morica a úzka paleta použitých typov písma, Ľuborovi zasa absencia jeho športových úspechov. Laco, ako majiteľ webovej stránky, si kritizované nedostatky opravil do podoby ladiacej s jeho kultúrnymi stereotypmi sám a mne ostalo doplnenie športovej tematiky. Veľmi sa mi do toho nechce, pretože je mi bližší cigaru fajčiaci a whisky popíjajúci Churchill s jeho striktným odmietaním športovania (no sport), než upotený atlét na tartane očakávajúci búrlivé ovácie od všetkých 17 divákov. Ani takýto prístup však neurobí z Mazánka, známeho to objaviteľa ochmýřených sosáčkov, študenta, ktorý vie ako sa správne prchá. Ale, ak sa mám vrátiť k športovej tematike, veľmi rád spomínam na krátke obdobie mojich pokusov o parkúrové jazdenie na koni, ku ktorému ma priviedol Zanzotto. Okrem iného si pamätám, ako sa sťažoval, že napriek množstvu prečítaných rodokapsov zistil existenciu významného rozdielu medzi tam uvádzaným textom ľahko ostrohami popchol koňa a ten tryskom vyrazil k horizontu a praxou začiatočníkov, vyčerpávajúcich sa márnymi pokusmi o uvedenie koňa do akéhokoľvek pohybu končiacou nenápadným pohybom koňa, po ktorom sa začiatočník nápadne zbieral zo zeme. Ja som sa počas jednej vychádzky takto zbieral zo zeme sedemkrát. Párkrát sa mi, po predchádzajúcich nedobrovoľných saltách a piruetách, podarilo pristáť na nohách. Pri poslednom páde som však napikoval hlavou do čiastočne spráchniveného pňa, kôň využil moje krátke obdobie bez sebavedomia na útek do stajne a zo mňa spravil pešiaka. Od tej doby každý môj neúspech na intelektuálnom poli rád pripisujem na vrub tomuto pádu na hlavu. Je to predsa také pohodlné. Za šport je možné z istého hľadiska považovať aj to, ako nás Draža v rámci neformálneho tréningu juda nešetrne ukladala na podlahu. Mňa ukladala obzvlášť rada. Nebola to ani tak otázka sympatie, ale vhodnej kombinácie výšky a váhy (mal som pri nezmenenej výške o 40 kg menej, ako v súčasnosti). Čím vyšší a ľahší, tým vychýliteľnejší. Ideálny sparringpartner. Nie som si istý, či tiež platí, že čím vyššia, tým ľahšia a teda tým ideálnejšia partnerka. Je však nepopierateľné, že pod Ľuborovým vedením a príkladom sme sa nadštandardne venovali atletike. Ľubor pri tom dokonca preskočil sám seba. S odstupom času a s prihliadnutím k jeho nevýškarskej výške mi to až tak úžasné nepripadá. To taká Maja Zajičková (nomen omen), tá sa preskočila dokonca niekoľkokrát a iba ozajstný neprajník môže pindať niečo o tom, že to bolo iným smerom. Keď ten úžasný výkon chápeme ako skalár (a nemyslím tým onú placatú akváriovú rybku), tak na smere až tak nezáleží. To, že sa nakoniec títo dvaja skokani do rôznych smerov vzali, zaváňa podozrením, či náhodou nekalkulovali s tým, že potomok skokana do výšky a skokanky do diaľky by mohol byť napríklad dobrým trojskokanom. S atletikou som veľmi rýchlo skončil vo vynútenej pozícii zapisovateľa a diváka. Tiež to malo svoje čaro. Napríklad, keď trénovali, na svoj vek veľmi dobre 11

12 vyvinuté, adeptky atletiky z nižších ročníkov. Nemohol som neobdivovať, ako ich múdra príroda vybavila proporciami, ktoré im umožňovali podľa potreby meniť ťažisko nad latkou, neudrieť sa pri dopade na pieskové doskočisko a byť fotogenické aj v prípade, že my, náhodní diváci, sme nemali vo fotoaparáte film a v ústach sliny. Keď som nedávno čítal, že na olympiádu do Atén ide športovcov a až 5000 funkcionárov, začal vo mne hlodať červík pochybnosti, či som urobil dobre, že som s tým športovým funkcionárčením sekol bez toho, aby som sa stal členom nejakej delegácie. Mirečku máš dolary? Klucí já nemám dolary, já jsem delegace. A keď som už pri športovej tematike, nedá sa zabudnúť na naše bezvrtuľové spolužiačky Blaženu a Vierku, ktoré bez ohľadu na vyhovujúce proporcie sem tam pristáli aj tvrdšie, než pôvodne očakávali. Pri návšteve u Cvečkovcov, kde sa Laco vnucoval s nejakými organizačnými detailmi pripravovaného stretnutia a Ľubka prehovárala domácu psicu baskervillskú, aby nás nezožrala, sme s domácim Milanom náročne degustovali pol litra Špačkovice. To vám je božský nápoj. Já tedy kupuji u svého drogisty čtvrt litru za korunu, ale řeknu vám, to není k přirovnání. Ak by sa medzi čitateľmi vyskytovali nejakí abstinenti (nepredpokladám), priblížil by som im zážitok z degustácie Špačkovice k pocitom, ktoré som mával (ako brigádnik v Bratislavských mliekárňach) pri degustácii jahodového džemu pôvodne určeného na dochutenie jogurtu. Áno, toho jogurtu, ktorý sa plnil do kónických sklenených nádobiek uzatvorených povoskovaným kartónom a predával sa za neuveriteľnú cenu 1.30 Kčs. Ako v Špačkovici, tak i v tomto džeme bolo cítiť nefalšovaný prírodný pôvod bez prídavkov antioxidantov, emulgátorov, stabilizátorov, farbív a iných zaručene neškodných svinstiev nevinne označovaných písmenom E. A žiadne prídavky a vylepšenia necítite ani v Špačkovici (a to ani na druhý deň!). Kam sa hrabú univerzitní profesori a kandidáti vied. Jožo, to je klasa! Richtár dedinky s takým studeným názvom (Lednica) a akô čudo dokáže vypáliť. Normálne sme mali po tom pollitri chuť začať skandovať Špafi na hrad!. Zabránila nám v tom iba obava, že by nás cez kopec mohlo počuť tam sídliace menšie zlo. Jožo sa nemôže čudovať, ak ho pri príchode na stretnutie zištne podrobíme ešte telesnejšej prehliadke, ako arabského teroristu s krycím menom Hrča. Hrča pritom na ochutnávanie Špačkovice zamestnáva na plný úväzok Marcella. Marcello ochutnal, pochválil a aj tak mu nedal ochutnať s vysvetlením, že on je lenivý aj chľastať. To mi pripomenulo vysvetlenie tlstých ľudí, že oni vlastne ani nie sú tlstí, oni iba nie sú leniví poriadne sa nažrať. 4. Historky Práve som dočítal mail od Ľubky s pochvalou na Last Minute, ktorá sa celkom príjemne číta. Rovnako dobre musia byť čitateľné historky z našej mladosti. Historky musia byť dokonca lepšie, ako skutočnosť. Tak, ako Ľubove prerozprávania filmov boli lepšie, ako filmy samotné. Všeličo je prípustné, ak človek ctí žáner. Výnimočný bol v tomto Zanzotto, ktorý dokonca ľudí delil na tých, ktorí jeho poljohimbínové sentencie returnujú, tých, ktorí ich aspoň pochopia a na tých, ktorí sa po ich vypočutí urazia. Napriek výzvam sa niektorí spolužiaci zatiaľ neozvali. Lojzo chodí na týždňovky do zahraničia a zavolal. Zavolal v nedeľu, inokedy nemôže. Zavolal, pretože má záujem a chce prispieť k úspechu celého diela. Iní možno sedia doma a 12

13 čakajú, ako to všetko dopadne. Nešlo pritom o zdvorilostné volania. Chcel som, aby táto per partes vznikajúca písomnosť bola naším spoločným dielom, v ktorom zohrám nanajvýš úlohu redaktora. Spomínate si na pasáž o kolektívnej pamäti? Výsledok trojmesačného zbierania dobových fotografií, historiek a iných relikvií bude na CD. To, čo sa nedostane na CD, to zabudneme. Čo zabudneme, o to sme prišli. Uchovajte si spomienky, to je všetko, čo vám ostane, spievali už pred 30 rokmi Simon s Garfunklom v kratučkej skladbe Bookends Theme, ktorú vám na to CD napálim aj keby som mal byť za to upálený vlastníkmi autorských práv. Dělejte, dělejte, já to pak náročně skritizuju, ako vyhlasoval svojho času môj veliaci generál. Predpokladám, že všetci sa chceme stretnúť!? Ale ak má to stretnutie vyjsť podľa našich predstáv, treba preň urobiť o niečo viac, než poslať peniaze na určený účet a dostaviť sa v určený termín na určené miesto. To nemá byť stretnutie otrávených a znudených (tak som tu, bavte ma), ktorých dokáže prebudiť z letargie iba obdiv prípadných pochlebovačov ó ako dobre vyzeráš, a kde si všade bol, a akú úžasnú kariéru si urobil, óóóh alebo iný oslovil spolužiačku A jejé Jarka, teba by som oblečenú ani nespoznal. Zaiste oceníte, že som do posledného kvázicitátu vložil krstné meno, ktoré sa v našej triede nevyskytovalo. To je len taká prevencia pred zlobou tých, ktorí kvalitu tohto textu oceňujú podľa frekvencie zmienok o nich a samozrejme iba v dobrých súvislostiach. To nemá byť stretnutie, kde kritériom úspešnosti je dosiahnutie 100% účasti dosiahnuteľných abiturientov. To má byť stretnutie ľudí rovnakej krvnej skupiny, ľudí, ktorých nespájal iba zasadací poriadok, ale aj putá odolávajúce zubu času. Niektorí ľudia si nemajú čo povedať po piatich minútach. O koľko je cennejšie, ak si iní majú čo povedať aj po 40 rokoch. Ak vás neznechutilo ani čítanie P.S. a spomeniete si na ďalšie príhody, napíšte, zatelefonujte, zaesemeskujte, zamailujte. Inak ma donútite kombinovať. Naposledy som kombináciou dospel k poznaniu, že Jano Mika je veľké zviera v Jaslovských Bohuniciach. Do penzie pôjde v roku 2008 a v tom istom roku aj odstavia atómku. To nemôže byť náhoda, ani výsledok spojeného nátlaku Rakúšanov a EÚ. Je to určite výsledok poznania, že bez Jana tá atómka jednoducho nebude fungovať a bude ju istejšie odstaviť v deň jeho odchodu do penzie. Lebo keď nefunguje bordel, treba vymeniť dievčatá a nie záclony. Napriek takýmto konštrukciám mi stále chýbajú príbehy našich cezpoľných spolužiakov. Nemôžem vystačiť s duchaplnosťami typu: O Pastorkovi viem, že bez neho nenaštartuje ani jedno auto, o Paľovi Mazákovi zas to, že bol na vojne mazákom aj v čase, keď jeho rovesníci boli holubmi. To by bolo slabé. Za čas, ktorý trávili spolu sa predsa muselo odohrať množstvo príhod, z ktorých sú už dnes historky. Od Laca som napríklad počul, že protestovali proti príkoriam páchaným na nich vychovávateľkou v internáte tým, že naukladali rôzne potraviny do krytu lampy a výsledok svojej tvorby položili pred dvere jej izby. Zdanlivo nič mimoriadne. Pointou príbehu je, že oné potraviny najprv nechali prejsť svojím tráviacim traktom. Som rád, že iba niekoľko dní po zverejnení predchádzajúcej historky došlo dementi (čítať tvrdo, to nie je oslovenie) od jej aktérov. Ak to takto pôjde ďalej, tak sa udementujem. Ale čo už s tým narobím, veď dementi istým spôsobom patrí k nášmu veku. Horšie je, že rozdiel medzi popísanou historkou a skutočnosťou silno pripomína všeobecne známe hlásenie dedinského rozhlasu, že večer sa bude premietať švédsky pornografický film Dala baba vojakovi, neskôr poopravené na avízo premietania sovietskeho panoramatického filmu Balada o vojakovi. Zvyšné informácie boli pravdivé. Nakoľko v tomto prípade ide o háklivú historku, je potrebné utajiť mená jej aktérov a skultivovať terminológiu použitú v dementi. Aktérov môžeme na účely tohto textu cvične nazývať Hrča a Marcello. Tak je vylúčené, že by ich mohol niekto stotožniť so žijúcimi osobami. Skultivovať použitú terminológiu je možné iba do istej miery, čo vysvetlím neskôr. Nie je teda pravdou, že 13

14 1. Naši cezpoľní spolužiaci mali konflikty s vychovávateľkami. Pravdou je, že ich mali svojim spôsobom radi aj keď sa občas na dverách ich izby objavil nápis KRAVÍN. 2. Naloženie zvyškov potravín do krytu lampy bolo výrazom protestu. Pravdou je, že to bolo výrazom krajnej núdze po havárii vodných zdrojov v okolí Slovnaftu. 3. Výsledný produkt bol uložený pred dvere izby vychovávateliek. Pravdou je, že bol uložený pred dvere riaditeľa internátu s krycím menom Belzo, kde sa dopravca s nasadením života doplazil prekonajúc aj legendárnu ostražitosť miestnych Cerberov. 4. Internátni Holmesi nenašli páchateľa. Pravdou je, že sekvenovanie DNK ešte nebolo objavené, že porovnávanie s etalónmi nebolo spoločensky akceptovateľné, ale napriek tomu páchateľa (za ktorého označili neskoršieho slávneho producenta Špačkovice) identifikovali podľa útržku týždenníka Štart, ktorého bol monopolným čitateľom a používateľom. Klasickým vydieraním dotlačili Hrču s Marcellom k priznaniu. 5. Páchateľov po priznaní Belzo inzultoval. Pravdou je, že Belzo bol už vtedy obéznejší, ako jeden z páchateľov v súčasnosti, a teda nemal šancu našich, vtedy rýchlonohých, spolužiakov dobehnúť. 6. Dvojica bola vylúčená z internátu. Pravdou je, že odišli sami, nakoľko sa im podarilo včas zohnať privát. Ostatné ostáva nezmenené. Hrčovi sa mnou zjemnená úprava jeho dementi neveľmi pozdávala a svoj názor podporil príkladom, ktorý dokumentuje, že veci je potrebné nazývať pravým menom bez ohľadu na pobúrenie, ktoré to vyvolá. Ide o hádanku, či slepec môže stúpiť do hovna. Odpoveď A: Môže, pretože hovno vidí je totožná s odpoveďou B: Môže, pretože hovno nevidí, i keď odôvodnenia sú opačné. Skúste si dosadiť za inkriminované slovo akékoľvek iné a uvidíte, aké problémy budete mať s vysvetľovaním pointy hádanky. Asi ako ja pri interpretácii rozprávky O dvanástich mesiačikoch. Moja vnučka, bývajúca necelý kilometer od Polusu, nevedela za svet pochopiť, prečo bolo pre Marušku problémom zohnať vo februári jahody. 5. Zasadania Krátko po spisovaní výziev na telefonáty a mailáty sa samozvaný organizačný výbor stretol štvrtý a pravdepodobne posledný krát. Tento krát u nás. Bolo pri ňom dosiahnutých niekoľko historických prvenstiev (Guiness, kde si?). Všetci účastníci sa bez pomoci výťahu a tatranských horských nosičov dokázali vyšplhať do 4. poschodia. Druhým triumfom bolo, že sa nezľakli prítomnosti nášho pitbula Brutusa i keď na druhej strane treba pripustiť, že bol nažraný. A tretím zázrakom bolo, že odolali nástrahám kontrolnej vzorky Špačkovice a dali sa zlákať na mnou vyprodukované palacinky. Tie sa síce príliš nepodarili, ale z vlastnej skúsenosti mi potvrdíte, že v prítomnosti návštevy sa pokazí obraz vášho televízora, v prítomnosti opravára sa prestane prejavovať porucha, pre ktorú ste ho volali a že existuje množstvo ďalších schválností, ktoré potvrdzujú platnosť nielen prírodných, ale aj Murphyho zákonov. Na ďalší deň sa mailom ozvala i Vierka Pastýriková Kramárová, podľa Závarského konopná hachla, ktorá sa skrochmelila z letúna a podľa Chrobáka orchidea v lavóre, i keď tieto rádobyvtipné označenia vypovedajú skôr o ich autoroch, než o našej spolužiačke, takže nášmu stretnutiu už nič nebráni. 14

15 Ale keď už som pri tej našej triednej platinovej kráske, nedá sa nespomenúť aspoň dva z plejády vtipov o blondínkach: Príde blondínka k policajtovi, ktorý stojí pred policajnou stanicou a pýta sa ho Prosím vás, neviete, kde je tu policajná stanica? Policajt sa na ňu prekvapene pozrie a povie Prečítajte mi názov tej budovy za mnou. Blondínka sa otočí, prečíta názov Policajná stanica, obráti sa k policajtovi a spýta sa ho A teraz mi to už poviete? V lietadle, ktoré letí z New Yorku do Paríža, sedí v I. triede blondínka, napriek tomu, že má letenku do II. triedy a svoje miesto odmieta opustiť. Keď letušky vyčerpajú všetky možnosti, ako ju z miesta dostať, obrátia sa na kapitána. Kapitán im s úsmevom oznámi, že preňho to nie je žiaden problém, nakoľko jeho žena je blondínka a za tie roky nadobudol značné skúsenosti. Pristúpi k blondínke zašeptá jej do ucha pár slov, blondínka sa zdvihne a poslušne zaujme svoje miesto v II. triede. Čo ste jej preboha povedali? pýtajú sa letušky. Ale nič zvláštne. Oznámil som jej, že do Paríža letí iba II. trieda. Všimol som si, že prvý z vtipov o blondínkach je mimoriadne podobný vtipu, ktorý bol pred piatimi rokmi v internetovom prieskume, ktorého sa zúčastnilo 300 tis. respondentov, označený za najlepší vtip všetkých čias. Tu je: Dvaja poľovníci idú lesom, keď jeden z nich náhle omdlie. Nedýcha, oči má sklené. Druhý z poľovníkov zúfalo volá mobilom lekára: Môj priateľ je mŕtvy. Čo mám teraz robiť? Lekár odpovedá: Upokojte sa! Najprv si musíme byť istí, že je skutočne mŕtvy. Na druhej strane slúchadla je najskôr chvíľu ticho, potom sa ozve výstrel a znovu hlas poľovníka: Okey, a teraz čo mám robiť? Účasť na stretnutí by mohla byť dokonca vyššia ako 100 %. Túto neobvyklú účasť by sme mohli dosiahnuť najmä vďaka Lacovi, ktorý sa vypracoval na špičkového sliediča (niečo medzi mjr. Jirsákom a Tommy Lee Jonesom). Dokázal nájsť nielen pendlerku Vierku Fišerovú, nonkonformného Joža Seleckého, samotára Paľa Mistríka, takmer zabudnutého Joža Kostolského, ale aj Alina, ktorý dávno pred ostatnými zdrhol na Západ. Zakotvil síce iba v Prahe, ale Západ je to v každom prípade. Pozdravuje nás spisovnou češtinou, prisľúbil aj účasť, takže sa pobavíme minimálne na jeho slovenčine, o ktorej podobnosti s Paulovičovou vo filme Pásla kone na betóne nepochybujem. A bomba na záver. Laco dokázal nájsť aj Janu Besedovú! A to už išlo o hľadanie porovnateľné s hľadaním myšlienok v prezidentovom novoročnom prejave. Vyhľadal si všetkých Besedovcov v telefónnom zozname Devínskej Novej Vsi a trpezlivo volal jednému po druhom. Už pri treťom volaní naďabil na Besedovej sesternicu. Zvyšok už bol iba rutinnou operáciou. Keď si uvedomíme 40-ročnú pauzu, zmenu priezviska, výzoru, spoločných známych a ďalších identifikátorov ostáva iba zanôtiť si s Del Shannonom Hats Off To Laci. Dúfam, že Laco opojený pátračskými úspechmi neprivedie na stretnutie desiatky neznámych ľudí, ktorí síce s priemyslovkou a s nami nemajú nič spoločné, ale Laco ich našiel, tak prečo by sme mu neurobili radosť a neprijali ich medzi seba. Na tomto mieste sa patrí končiť a zaprisahávať sa, že už nikdy, naozaj nikdy nesadnem k počítaču a nebudem nič dopisovať a ani napísané donekonečna prepisovať. Lenže, ako hovorí James Bond Never say never again, čo v preklade znamená never nikomu alebo podľa inej verzie buď opäť neverný. S cudzími rečami je celkovo problém. Asi preto, že sú také cudzie. Pocítil som to v Kalifornii, kde ma tlmočník žiadal, aby som sa už nepokúšal hovoriť po anglicky, pretože tak ako ja vravia u nich iba opití černosi. Keďže žil v Amerike a s černochmi sa stretával častejšie, ako ja s Maigom z Gurunu, vyhovel som mu. S angličtinou som mal prúser aj nedávno. Obdivoval som mladú vlčiačku s kupírovaným chvostom a okrem toho, 15