ROČNÍK 3. B 3. ČÍSLO

3 2006 4, harf a. RO Č 2. NÍK 3 ČÍS. LO 40 Kč/Sk ROČNÍK 4. SLOVENSKÝ LITERÁRNY KLUB V ČESKEJ REPUBLIKE 1. ČÍSLO CENA CEN A 4 40 ROČNÍK 3. B 3. ČÍSLO Sk. 3 NÍK ROČ ÍSLO. Č KLU NY RÁR KE LITE UBLI SKÝ EJ REP N E V K SLO V ČES Kč/ Í DLEN RCA IE - Z N E L AD ZRK 06 4/20 čná 1/2007 otik a 2007 2002 6 ZRKADLENIE - ZRCADLENÍ mo tyk e ZR KA DL EN IE - na ZR CA DL EN Í yka a 1 2/2 006 2006

2 OBSAH 4 Slovo úvodom (Vladimír Skalský) 5 To sme my Zrkadlenie-Zrcadlení 6 PUBLICISTIKA 7 2007 rok Ladislava Hanusa (Anton Baláž, Alexander Halvoník, Rudolf Dobiáš, Jozef Jarab, Milan Hamada, Ján Letz, Juraj Lauko, Alena Piatrová, Janko Silan) 60 Ľubomír Feldek 70 (Juraj Kuniak) 62 Dualóg (Petr Žantovský, Gustáv Murín) 67 TVORBA 68 Spomienka na Vladimíra Reisa (Vladimír Skalský, Zdenka Sojková, Vladimír Reis, Jiřina Kintnerová, Evžen Lukeš, Aleš Haman, Jana Štroblová) 86 Jazykovedec na cestách (Slavomír Ondrejovič, Ján Sabol) 94 Kniha Egona Lánského (Naďa Vokušová, Egon T. Lánský) 115 KRITIKA 116 Téma: Pavol Strauss 121 Fenomén Zamarovský (Anton Baláž, Ján Čomaj) 126 AUTORI-AUTOŘI 127 O výtvarnom sprievode (Jiřina Divácká) 130 Auto(r/ř)i 131 Trochu výstredné Post Scriptá (Gaco Novomesský, Bengt Ahlfors, Peter Kerlik) ZRKADLENIE-ZRCADLENÍ česko-slovenská revue štvrťročník- čtvrtletník číslo 1/2007 deň vydania 30. 3. 2007, miesto: Praha cena 40 Kč v ČR, 40 Sk v SR rediguje Redakčný kruh, predsedníčka: Oľga Feldeková, výkonný podpredseda: Vladimír Skalský ilustrácie: Mária, Zuzana, Ondrej a Andrej Rudavskí grafická úprava: Jozef Illiaš jazyková úprava: Eva Svorová vydáva Slovenský literárny klub v ČR, Salmovská 11, 120 00 Praha 2, IČO: 26603292, tel.: +420 224 918 483, tel./fax: +420 224 919 525, e-mai: zrkadlenie@czsk.net v spolupráci so Slovensko-českým klubom, Českým PEN klubom a Slovenským centrom PEN klubu Tlač: Sdružení MAC, s. r. o. Reg. MK ČR E 15388 Vychádza s podporou Ministerstva kultúry ČR Toto číslo vychádza v spolupráci s Literárnym informačným centrom v Bratislave a s jeho podporou Anton Baláž Ireney Baláž Ladislav Ballek Zuzana Cigánová Vojtech Čelko Ľubomír Feldek Oľga Feldeková Daniela Fischerová Michal Giboda Alexander Halvoník Helena Haškovcová Karol Horák Viktoria Hradská Miroslav Huptych Anton Hykisch Emil Charous Rudolf Chmel Jozef Junas Peter Juščák Vladimír Karfík Vladimír Kavčiak Peter Kerlik Ivan Klíma REDAKČNÝ KRUH Alex Koenigsmark Imrich Kružliak Juraj Kuniak Jan Lukeš Lubomír Machala Dušan Malota Gustáv Murín Mira Nábělková Vladimír Petrík Ján Rakytka Vladimír Skalský Zdenka Sojková Jiří Stránský Eduard Světlík Ivan O. Štampach Nataša Tanská Miloš Tomčík Ondřej Vaculík Marián Vanek Pavel Verner Naďa Vokušová Jarmila Wankeová Jiří Žáček

A R 3

4 VLADIMÍR SKALSKÝ...česko-slovenskej revue, literárneho štvrťročníka Zrkadlenie-Zrcadlení, ktoré práve držíte v rukách, je určite príležitosťou na malú rekapituláciu. O to skôr, že aj Slovenský literárny klub v ČR, vydavateľ Zrkadlenia, oslávi tento rok výročie, päť rokov existencie. Táto slovenská spisovateľská organizácia si ho pripomenie aj slávnostným programom v júni. Obe malé jubileá sa mi zdajú neuveriteľné. Zdá sa mi ako včera, keď som počas povodní v Prahe v roku 2002 išiel na náhradnú poštu vyzdvihnúť list z ministerstva vnútra. Obsahoval registráciu Slovenského literárneho klubu v ČR. Prvé Zrkadlenie, to je už úplne čerstvá spomienka úplne živo si pamätám, ako ťažko sme vyberali z troch grafických návrhov obálky. Vďaka nášmu grafikovi, Jožkovi Illiašovi, bol jeden lepší ako druhý. Bola to jeseň 2004. Po jednom čísle tohto prvého, skusmého ročníka vyšli kompletné edície v rokoch 2005 a 2006 a prvé číslo s vročením 2007 je tak desiatym celkovo. Desať čísel, jeden a pol tisíc strán, skvelý a prestížny redakčný kruh, naozaj impozantný zoznam autorov, ktorý si môžete prezrieť na stránke oproti. Časopis získal od začiatku podporu Ministerstva kultúry ČR, niekoľkokrát aj Literárneho informačného centra v Bratislave, nadviazal spoluprácu s kabinetom slovakistiky na Filozofickej fakulte UK v Prahe, ako aj s ďalšími akademickými pracoviskami. Okolo časopisu vyrástli ďalšie aktivity, z nich asi najviac vyčnieva Literárna súťaž Jána Kollára v Zrkadlení sme priniesli už dva ročníky víťazných prác. Dočkali sme sa mnohých pozitívnych i nadšených reakcií, že presne čosi také ako Zrkadlenie-Zrcadlení česko-slovenskému kultúrnemu, a osobitne literárnemu kontextu chýbalo. Neskromne si dovolím zacitovať názor, publikovaný spoločne riaditeľom Literárneho informačného centra a súčasne jedným z najvýznamnejších literárnych teoretikov Alexandrom Halvoníkom a jeho zástupcom a popredným prozaikom Antonom Balážom. Zrkadlenie-Zrcadlení je podľa nich paradoxne obsahovo najpestrejší a výtvarne najpútavejší slovenský literárny časopis vôbec. Paradoxne preto, že nevychádza na Slovensku a navyše nie je čisto slovenským, ale slovensko-českým či česko-slovenským periodikom. Výtvarná stránka je určite jedným z tromfov periodika. Každé číslo je v tomto smere tematické. Prvým ilustrátorom bol so svojimi kolážami český básnik Miroslav Huptych, medzi ďalšími boli postupne hneď štyria pražskí slovenskí fotografi Pavel Hudec Ahasver, Ján Pavlík, Robert Vano a Juraj Šajmovič, ale tiež Slovenská únia karikaturistov alebo účastníci sympózia Veda a umenie, legenda slovenskej grafiky Albín Brunovský či naposledy český výtvarník Ladislav Hojný. Toto číslo je ilustrované štyrmi členmi poprednej rodiny výtvarníkov Rudavských. Ťažko vybrať, čo pripomenúť z obsahu tých desiatich vydaní. Dovolím si len bleskový exkurz, akýsi prelet stíhačkou ponad krajinu Zrkadlenia. Z najvýznamnejších blokov by som určite spomenul aspoň niekoľko Euroliteratúra? o osudoch národných literatúr v zjednocujúcej sa Európe, Košický Franz Kafka o Sándorovi Máraim, Zrkadlenie vedy a umenia, 10 rokov českej univerzitnej slovakistiky, Zo ženského aspektu v spolupráci SLOVO ÚVODOM DESIATE VYDANIE

s LIC, Čeští spisovatelé o Slovensku pri príležitosti vydania knihy Emila Charousa Rozdíly sbližují, Slovenský jazyk na české škole, Folk na Slovensku, Motyka moja gotika o literatúre dolnozemských Slovákov, Visegrad Terra Interculturalis či Ľudovít Štúr česko-slovenský opäť v spolupráci s LIC. V tomto čísle si dovolím v duchu nadzvukového predstavovania upozorniť aspoň na dva bloky: 2007 rok Ladislava Hanusa, pripravený do tretice s Literárnym informačným centrom, a na spomienky na českého spisovateľa, teoretika a slovakistu Vladimíra Reisa, ktoré sme mohli zoastavit najmä vďaka jeho priateľovi a kolegovi Evženovi Lukešovi. Som si však istý, že v tomto čísle si nájdete omnoho viac. AUTORI PRVÝCH DESIATICH ČÍSEL Bengt Ahlfors Egon Alter Ivan Miroslav Ambruš Dagmar Mária Anoca Viliam Apfel Koloman Kertész Bagala Anton Baláž Ireney Baláž Balla Ladislav Ballek Jaroslav Balvín Zdenka Becker Jana Beňová Zdeněk Beran Barbora Biháryová Lukáš Bílek Ivan Binar Juraj Bindzár Marián Bližniak Paľo Bohuš Egon Bondy Stanislava Bumbová Ján Buzássy Peter Cabadaj Čestmír Císař Pavel Cmíral Ladislav Čáni Karel Čapek Vojtech Čelko Ján Čomaj Jan Čulík Ladislav Čúzy Hana Daubnerová Jiří Dědeček Jiřina Divácká Nina Divíšková Rudolf Dobiáš Ľubo Dobrovoda Miroslav Dudok Iva Dvořáková Ľubomír Ďurovič Stanislava Fedrová Ľubomír Feldek Oľga Feldeková Lenka Fialová Ľubomír Foltán Josef Fousek Imrich Fuhl Zdeněk Fuka Denisa Fulmeková Anna Gajdošová Michal Giboda Adam Gold Peter Gregor Fero Guldan Alexander Halvoník Milan Hamada Aleš Haman Jaroslav Hašek Mila Haugová Daniel Hevier Adolf Heyduk Ivan Hoffman Igor Hochel Miroslav Holub Josef Hora Karol D. Horváth Tomáš Horváth Víťazoslav Hronec Jakub Hudák Pavel Hudec Ahasver Martin Hudymač Miroslav Huptych Ilja Hurník Stanislava Hvězdová Anton Hykisch Emil Charous Rudolf Chmel Jozef Illiaš Ropa Interior Viliam Jablonický Pavol Janík Miloš Janoušek Tomáš Janovic Miroslav Janovský Jozef Jarab Jana Juráňová Milan Jurčo Ľuboš Jurík Ondřej Jurčík Peter Juščák Jan Kačer Daniela Kapitáňová Jiří Karásek ze Lvovic Vladimír Kavčiak Julo Kazimír Zuzana Kepplová Peter Kerlik Jiřina Kintnerová Viliam Klimáček Ivan Klíma Anna Kobylińska Alex Koenigsmark Martin Kolesár Monika Kompaníková Hana Kompoltová Konstantin Filosof Kamil Kopecký Libuša Kordíková Alexander Kormoš Dušan Kováč Uršula Kovalyk Imrich Kružliak Martin Kubík Martin Kučera Juraj Kuniak Jiří Kutina Petra Kuželová Robert Kvaček Elena Kytková Kamila Kytková Ján Labáth Peter Lachký Ladislav Lajčiak Egon T. Lánský Juraj Lauko Silvester Lavrík Ludmila Lekešová Ján Letz Štefan Letz Romana Ličková Peter Lipták Věra Ludíková Eva Lukáčová Evžen Lukeš Lubomír Machala Dušan Malota Eva Meisels Jiří Milička Patrik Mitter Omar Mounir Peter Mráz Gustáv Murín Květoslava Musilová Mira Nábělková Gaco Novomesský Erik Ondrejička Slavomír Ondrejovič Katarína Oravcová Otcova rola Filip Pacalaj Soňa Pacherová Gregor Papuček Radoslav Passia Jana Pátková Veronika Pavlů Robert Pejša Radoslava Pekarová Bohumíra Perlíková Alena Piatrová Petr Pláteník Dana Podracká Ivo Pospíšil Marta Ptáčková Stano Radič Stanislav Rakús Ján Rakytka Vladimír Reis Lenka Rišková Michaela Rosová Milan Rúfus Jan Rychlík Ján Sabol Štefan Sandtner Kari Serius Friedrich Schiller Janko Silan Vladimír Skalský Marián Sloboda Jaroslav Sojka Zdenka Sojková Barbora Stolínová Pavol Strauss Jiří Suchý Tereza Svatošová Ľuboš Svetoň Eliška Sýkorová Slavomír Szabó Oľga Szántová Vincent Šabík Jiřina Šiklová Karel Šiktanc Ján Šimonovič Marie Šotolová Ivan Odillo Štampach Ondrej Štefanko Jana Štroblová Martina Šulcková Nataša Tanská Dušan Tóth Helena Turcerová- Devečková Juraj Tušiak Ota Ulč Marek Vadas Igor Válek Dušan Valúch Marián Vanek Milan Vároš Lenka Vavreková Pavel Verner Martin Vérteši Lukáš Vlach Jan Vodňanský Miloslav Vojtech Naďa Vokušová František Všetička Viola Vyholená-Šípivá Helena Vyplelová Jarmila Wankeová Peter Zajac Julius Zeyer P. A. F. Ztohohotový Jiří Žáček Petr Žantovský 5 TO SME MY - ZRKADLENIE/ZRCADLENÍ

6 publicistika M R

LADISLAV HANUS: MYSLITEĽ, KTORÝ PREKROČIL SLOVENSKÝ HORIZONT ANTON BALÁŽ Rok 2007 je na Slovensku rokom Ladislava Hanusa, osobnosti európskeho kresťanského a filozofického myslenia. Na podnet Literárneho informačného centra bola storočnica jeho narodenia (26.2.1907) zaradená do kalendára celosvetových kultúrnych výročí UNESCO. Hanus sa ako jeden z prvých európskych mysliteľov 20. storočia zameral na fenomén skultúrňovania človeka. Kultúrnosť vnímal ako prvok duchovného života. Podnetné a dodnes živé úvahy o kultúre načrtol už na začiatku 40. rokov uplynulého storočia v knihách esejí Rozprava o kultúrnosti a Rozhľadenie a rozvinul vo svojom vrcholnom diele Filozofia kultúry. Napriek trinástim rokom stráveným v komunistických väzniciach si uchoval ľudskú i mravnú integritu a dokázal v 70. a 80. rokoch pokračovať v násilne prerušenom diele. Duchovne ním formoval mladšiu generáciu katolíckych kňazov, teológov, filozofov, umelcov a architektov. Dal slovenskému kresťanskému mysleniu významný rozvojový impulz a sám sa pre budúce generácie stal symbolom slovenskej kultúrnosti. Prvým podujatím, ktoré Literárne informačné centrum k Hanusovej storočnici usporiadalo v spolupráci so Združením kresťanských pracovníkov kultúry a Kňazským seminárom biskupa Jána Vojtaššáka bol odborný seminár, ktorý sa konal v Spišskej Kapitule v dňoch 20. 22. 9. 2006 pod názvom Ladislav Hanus osobnosť pre 21. storočie. Do programu seminára boli zaradené príspevky pamätníkov života a diela L. Hanusa rektora Kňazského seminára prof. J. Jaraba a spisovateľa a jáchymovského väzňa R. Dobiáša, odborníkov, ktorí sa zaoberajú jeho filozofickým, teologickým a kulturologickým odkazom vysokoškolskí profesori J. Letz a P. Liba, a príspevky predstaviteľov mladej hanusovskej generácie sústredenej v Spoločenstve Ladislava Hanusa J. Lauko, M. Hrubčo a Z. Klačanská. Ich príspevky prispeli k tematickému i významovému posunu vo vnímaní Hanusovho diela a zároveň ho širšie zapájajú do prúdu moderného kresťanského myslenia 20. storočia. Na seminári odznel aj príspevok prof. J. Pašteku Ladislav Hanus, európsky a kresťanský personalista a súčasťou seminára bola i bohatá odborná diskusia, ktorá poukázala na ďalšie súvislosti Hanusovho diela s prúdom kresťanského myslenia v Európe po prvej svetovej vojne a z ktorého Hanus tvorivo čerpal a pretváral ho. Hovorilo sa aj o životných osudoch a okolnostiach, často dramatických, ktoré sprevádzali zrod jeho jednotlivých diel, rovnako i o tom, aké dôležité je sprístupniť veľké duchovné bohatstvo jeho diela slovenskej i svetovej odbornej i širšej verejnosti. Ďalším odborným podujatím k storočnici L. Hanusa bola konferencia pod názvom Ladislav Hanus symbol slovenskej kultúrnosti, ktorá sa uskutočnila 1. marca 2007 v Trnave, v obnovenej budove historického Pazmaneuma. Popri Literárnom informačnom centre bol spoluusporiadateľom konferencie Inštitút kresťanskej kultúry Filozofickej 7 2007 - ROK LADISLAVA HANUSA

8 2007 - ROK LADISLAVA HANUSA fakulty Trnavskej univerzity. Na úvod konferencie zaznel z magnetofónovej nahrávky hlas Ladislava Hanusa s jeho myšlienkami o symbolike kresťanského kríža a jeho poslaní v kultúrnych dejinách ľudstva. Vo veľmi bohatom programe konferencie prehovoril ako prvý riaditeľ LIC A. Halvoník, ktorý zdôraznil, že je najvyšší čas, aby nevyčerpateľné impulzy Hanusovho diela prekročili úzke kruhy zasvätencov a stali sa majetkom celej spoločnosti. Poslanec NR SR Jozef Rydlo predstavil L. Hanusa ako osobnosť, ktorá prerástla slovenský horizont a stála na začiatku nášho nového kresťanského rozhľadenia. Prof. Jozef Jarab, rektor spišsko-kapitulského seminára J. Vojtaššáka svoj referát orientoval na obdobie 70. a 80. rokov uplynulého storočia, keď sa on i jeho kňazská generácia stretávali s L. Hanusom ako so svojim učiteľom a podnecovateľom ich duchovného rastu. V tematickom bloku nazvanom Ladislav Hanus filozof kultúry odzneli referáty prof. Milana Hamadu a prof. Jána Letza. O Hanusovi ako teológovi hovorili Mons. Marián Gavenda, v súčasnosti šéfredaktor Katolíckych novín a dekan Predagogickej fakulty Katolíckej univerzity prof. Amantius Chimiak. Ďalší tematický blok predstavil L. Hanusa ako historika umenia a vystúpili v ňom doc. Marián Zervan, akad. mal. Eva Trizuljaková a PhDr. Alena Patrová. O Hanusovi ako spišsko-kapitulskom monografistovi a jeho pedagogickom odkaze hovoril publicista Viliam Jablonický. Súčasťou bohatého programu konferencie bolo i predstavenie Hanusových spomienok, ktoré vyšli pod názvom Pamäti svedka storočia vo vydavateľstve LÚČ. Kniha vznikla prepisom magnetofonových nahrávok a pôvodný 1200 stranový text na vydanie pripravil prof. Július Pašteka. Pozvanie na jej slávnostné uvedenie slovenskému čitateľovi prijal významný predstaviteľ kresťanského disentu, dnes poslanec NR SR František Mikloško. Prezentoval svoj pohľad na Hanusa ako veľkú kresťanskú osobnosť a uviedol i zaujímavé okolnosti súvisiace so získaním nahrávok rozhovorov, ktoré tvoria obsah knihy. Prezentovaný výtlačok Hanusových pamätí, podpísaný všetkými, ktorí sa podieľali na vzniku tohto veľkého diela slovenskej biografickej literatúry, bude uložený v Kňazskom seminári v Spišskej Kapitule, kde prof. Hanus v rokoch 1938 1950 pôsobil. Príspevky z oboch seminárov, doplnené ďalšími spomienkami pamätníkov a dokumentmi spojenými s Hanusovými pohnutými životnými osudmi budú publikované v reprezentačnom zborníku, ktorý vyjde v septembri 2007. Po predstavení štúrovského jubilea v Zrkadlení č. 4/2006 Literárne informačné centrum víta možnosť predstaviť i veľké hanusovské jubileum v prvom tohtoročnom čísle tejto česko-slovenskej kultúrnej revue. Vybrali sme na publikovanie v Zrkadlení-Zrcadlení príspevky, ktoré poskytujú už aj v tejto podobe relatívne ucelený pohľad na Hanusove životné osudy (texty spisovateľa R. Dobiáša, v 50. rokoch jáchymovského väzňa a prof. Jozefa Jaraba, rektora Kňazského seminára J. Vojtaššáka v Spišskej Kupitule) a ťažiskové filozofické a kulturologické podnety z jeho diela v príspevkoch súčasných slovenských odborníkov v tejto oblasti. Vstupný text je od riaditeľa LIC Alexandra Halvoníka. Na záver tohto predstavenia L. Hanusa i českej kultúrnej verejnosti som pripojil svoj pohľad na jeho spomienky Pamäti svedka storočia a báseň jeho generačného a kňazského súputníka Janka Silana.

ČÍTANIE HANUSA AKO OBJAV A DUCHOVNÝ ZÁŽITOK ALEXANDER HALVONÍK Konferencia Ladislav Hanus symbol slovenskej kultúrnosti je tretím podujatím v rámci storočnice Ladislava Hanusa. Prvým bol seminár v Spišskej Kapitule v minulom roku, druhý otvárací seminár na Filozofickej fakulte Katolíckej univerzity v Ružomberku. Tri hanusovské podujatia v krátkom čase sú podľa mňa dobrou správou o tom, že hanusovskej myšlienke sa konečne dostáva pozornosti, ktorú si zaslúži a s ktorou Slovensko akosi vajatavo mešká. Dobrou správou je azda aj to, že hanusovský rok sa koná pod záštitou ministra kultúry Marka Maďariča. Je to dôležité preto, lebo je naozaj najvyšší čas, aby nevyčerpateľné impulzy Hanusovho diela prekročili úzke kruhy hanusovských zasvätencov a stali sa takpovediac majetkom spoločnosti, národa, štátu a hovorím to bez falošnej skromnosti i majetkom kultúrnej Európy. Lebo jedno je isté dosiaľ to tak nie je. A pri notorickej odolnosti súčasného sveta voči myšlienkam bude treba usporiadať ešte veľa takýchto seminárov a zorganizovať veľa hanusovských podujatí, aby sa tak stalo. Lebo každý, kto dnes neprestal veriť, že náš svet môže povzniesť iba myšlienka, a takúto myšlienku márne hľadá v súčasných knihách, filmoch, obrazoch a multimediálnych výtvoroch, po prečítaní Hanusových diel jednoducho nemôže nedôjsť k objavu, že takáto myšlienka tu je. Pre ľudí, ktorí z rôznych dôvodov nemali možnosť zoznámiť sa s Hanusovými samizdatmi, je to jednoducho objav a prekvapenie. Čítanie Hanusa môže byť objavom aj pre tých, čo krvopotne hľadajú obsah pre novú štátnosť, novú koncepciu národa, i pre tých, čo sa bytostne usilujú tvoriť novú literatúru, novú hudbu, nové výtvarné umenie. Hanus tu jednoducho je, len ho treba vpustiť do krvného obehu tejto pospolitosti. Je veľký, zrozumiteľný a komunikatívny. Je demokratický, ústretový a vzťahotvorný. Je univerzálny možno sa oňho oprieť vo všetkých bytostných otázkach. Je teológ, moralista, etik, filozof, historik, estetik, ale i neuveriteľný pragmatik. Jeho obsahom je najčírejšia kresťanská tradícia a jeho metódou je vecnosť, poznanie a rešpektovanie faktov. V Hanusovom diele sa často frekventuje slovíčko súvis. Tento milý archaizmus akoby symbolizoval šírky, hĺbky i výšky záberu prenikavého intelektu, reflexívnej skúsenosti a slobodnej intuície. Keď Hanus hovorí o niečom, hovorí o všetkom. Jeho výpoveď je navzdory tomu jasná, vecná a jednoznačná. Jeho princípom je pluralita, ale jeho pluralistická otvorenosť sa nikdy nerozplynie v bezbrehých relativistických zmätkoch. Akosi samozrejme vie, prečo sa v dejinách rozpadali ríše, ale rovnako samozrejmé mu je to, prečo musí mať Slovensko štát a prečo tento štát musí stáť na autenticite vlastnej kultúry. Hanus je mysliteľ, ktorý prežil storočie s dvoma svetovými vojnami. Preto mu je jasné, že ľudská pospolitosť a jej budovanie si nevystačí s tradičným chápaním človeka. Napriek tomu, že ho možno 9 2007 - ROK LADISLAVA HANUSA

10 2007 - ROK LADISLAVA HANUSA porovnávať s najväčšími duchovnými vodcami európskeho myslenia 20. storočia, nikdy neupadol do bezvýchodiskovej skepsy či do bezradného intelektualizmu, čo sa veru prihodilo nejednému velikánovi na Západe i na Východe. Ostal moderným vyznávačom sociálneho, kultúrneho i duchovného progresu, nehovoriac o tom, že jeho životný údel mu poskytol dostatok dôvodov na skepsu či nihilizmus. V našej kultúrnej histórii máme niektoré legendy od Hollého, Kollára, cez Hurbana a Vajanského, Svätopluka Štúra až povedzme po Mináča, no nikde sa nestretneme s takým kompaktným komplexom vzťahov vecí a súvislostí ako v Hanusovi. Nech Hanus hovorí o teológii, filozofii, politike, estetike, umení či o obyčajných každodenných pragmatizmoch, vždy u neho cítiť vôľu po zdokonaľovaní človeka v súvislosti so zdokonaľovaním spoločnosti a sveta. Vždy je pritom bezohľadne pravdivý, ako hovorí Július Pašteka, ale nikdy nie jednostranne znevažujúci či hodnotovo bezradný. Jeho modernosť je namierená proti zápecníctvam každého druhu, ale očividne najmä preto, že je väčšmi za tvorivú tvorbu. Jeho koncepcia kultúry je založená na ontotvornosti kultúry, pričom osobnosť človeka je ústrednou hodnotou nového poriadku, ako hovorí v stati Slovenská štátnosť. Hanus je človekotvorný, ale o nič menej nie štátotvorný a sociálnotvorný. Hlboká viera mu nebráni vidieť svet ani chápať jeho realitu. Možno v týchto troch dimenziách a skĺbení do ucelenej vízie súčasnej civilizácie Hanus presahuje začarované kruhy i účelové deformácie dnešného mysliteľstva. Forma je víťazstvo, hovorí Hanus. Nová forma znamená novú dobu, dokladá. Nazdávam sa, že Hanusovo dielo i jeho mučenícky údel je práve tou formou, ktorú celou bytosťou hľadal. Práve vďaka nej sa mohol stať veľavravným svedkom minulého storočia, ale i slovenským prorokom storočí budúcich. Dostal Boží dar výrečnosti a svojím životom, zasväteným tvorbe, zužitkoval slovo na poklad, ktorý dnes treba nielen udržiavať, ale i zveľaďovať v prospech dneška i budúcnosti.

ŽIVOTNÉ OSUDY TRIEDNEHO NEPRIATEĽA LADISLAVA HANUSA RUDOLF DOBIÁŠ Hoci od narodenia Ladislava Hanusa uplynulo storočie, jeho osobnosť je pre Slovensko a Slovákov ešte stále nepreskúmanou pevninou, a to aj napriek tomu, že jeho filozofické a teologické dielo vyplnilo viac ako polovicu dvadsiateho storočia. Bolo to storočie starých spôsobov prežívania života, búrania starých istôt, zmäteného hľadania nových, krutých zápasov, krvavého nepriateľstva. Nacionálne a sociálne projekty tzv. nových poriadkov priniesli, a ešte stále prinášajú ľudstvu nezmerateľné utrpenie. Hanus vo svojom diele takmer presne odhadol a identifikoval hrozby, ktoré dnes ohrozujú ľudstvo. Jeho dielo ako keby ešte stále rástlo pred našimi očami ako strom, ktorý teraz prináša úrodu. Nová doba, svet, ktorý sa na nepoznanie zmenil, neubrali jeho dielu na sile a pravdivosti. Svojím dôrazom na potrebu sebaskultúrňovania slovenského človeka a človeka vôbec nielenže nám pripomína odkazy iných dejateľov, ale sám sa odvážne vydá na cestu, ktorú pre nás, i pre ďalšie pokolenia vytýčil. Áno, aj pre ďalšie pokolenia. Jeho dielo je aj a najmä v dnešných časoch až neskutočne aktuálne. Jeho eseje nie sú príliš ohľaduplné k adresátom, nesnažil sa hladkať, ani utešovať, či mýtizovať spoločenstvo, ktorému adresoval svoje posolstvá. V spoločnosti i v štáte sa roja celé kŕdle živočíchov s dobrým ňuchacím orgánom... Najprv vystrčia nos, jemne oňuchajú situáciu, rozloženie síl, odkiaľ a kam duje vietor, aké heslo je v móde, kto je pri vesle a podľa toho sa zariadia. Keď je v móde liberalizmus, sú pokrokármi. Keď internacionalizmus, sú súdruhmi, keď nacionalizmus, sú šovinisti, keď zbožnosť, prvou horlivosťou upozorňujú na seba. Tí istí. Metódy sú pritom individuálne... Jeho odkaz Slovensku však akosi nevieme zabudovať do kultúrno-spoločenských súradníc, do vedomia i svedomia dnešnej spoločnosti. Dnes, keď máme k dispozícii celé jeho dielo, s ľútosťou si uvedomujem, aké nenapraviteľné škody napáchal bývalý režim tým, že ľudí ako on poslal do väzení. Tak sa stalo, že Hanusove myšlienky, jeho svedectvo o slovenskom človeku, jeho diagnózy a analýzy sa stávajú majetkom dvadsiateho prvého storočia. Jeho odkaz sa stal o to nástojčivejší, o čo rýchlejšie prichádzame o svoje ilúzie nielen o dobe, ale aj o nás samých. Ľudia sú nepoučiteľní. Päť generácií ľudstva bolo účastníkmi nespočetného množstva revolúcií, krvavých prevratov, dvoch svetových vojen, koncentračných táborov, plynových komôr, gulagov, masových hrobov, vyvražďovania celých národov. A história sa opakuje. Ani deň bez vojny, ani deň bez masových vrážd. Vízia tretieho tisícročia nás vzrušuje bielobou nepopísaného listu. Isté je len to, že do nového a neznámeho sveta nevojdeme širokou bránou, takrečeno Bránou víťazstva, ovenčenou girlandami a vavrínovými vencami... V roku 1943, uprostred II. svetovej vojny vyšlo v Ružomberku nenápadné dielko Rozprava o kultúrnosti. Knižka vyšla ako prvé edičné číslo novozaloženého vydava- 11 2007 - ROK LADISLAVA HANUSA

12 2007 - ROK LADISLAVA HANUSA teľstva Obroda. Jej autorom bol Ladislav Hanus, profesor na Vysokej škole bohosloveckej v Spišskej Kapitule. Ladislav Hanus sa narodil 26. 2. 1907 v Liptovskom sv. Mikuláši. Jeho otec Ján bol mestským sluhom, matka Katarína, rodená Lančaričová sa starala o domácnosť. Ladislav mal štyroch súrodencov brata Rudolfa, sestru Irenu, vydatú Zvěřinovú, Irmu, vydatú Sobotovú a Katarínu Hanusovú. Študoval na Gymnáziu v Liptovskom Mikuláši. V pondelok 30. júna 1923 ho otec doviezol vlakom do Spišského Podhradia, kde Ladislav absolvoval konkurz na prijatie do seminára. Konkurz pozostával z prekladu z latinčiny a z recitácie. Hanus recituje báseň Ja som pyšný, že som Slovák. V ten deň sa prvý raz stretne s kňazom, ktorý ho mimoriadne ovplyvní s Ferkom Skyčákom. Druhý raz sa s ním stretne o dva roky neskôr, keď sa stal kleričkom, ako sám seba a svojich spolubratov nazýva. Hanusov prvý dojem zo seminára však nebol veľmi povzbudzujúci. Starý seminár pôsobil na mňa ako hrob. Chodby tmavé, ledva svitajú schody alebo nejaké kontúry. Dýle sa prevalujúce, nevieme, kedy voľakde spadneme a bude po všetkom... Po ročnom pobyte v seminári biskup Ján Vojtaššák posiela klerika Hanusa do Innsbrucku. V tridsiatych rokoch sa innsbrucká univerzita svojou kvalitou vyrovnala rímskym univerzitám. Hanus si dokonale osvojil nemčinu, študoval filozofiu a teológiu. Za kňaza bol vysvätený v roku 1932. Jeho prvou kaplánkou sú Spišské Vlachy, po roku je to Spišská Nová Ves a napokon roku 1935 sa stáva kaplánom u Andreja Hlinku v Ružomberku, odkiaľ ho roku 1938 povoláva biskup Ján Vojtaššák na Vysokú školu bohosloveckú v Spišskej Kapitule, kde prednáša mravouku a sakrálne umenie. Profesormi sú aj jeho innsbruckí spolubratia Vaľo Kalinay a Ján Brišák. Rektorom je v tom čase už spomínaný Ferko Skyčák. Upozornil ma na krásu, konštatuje Hanus lakonicky. Tam bol začiatok môjho zapodievania sa umením... Dychtivo sme hltali, čo sa nám tu zvestovalo. Boli sme otvorení, pre kultúru, pre kultúrnosť... Bol to začiatok nášho rastu. Skyčákova siatba skutočne v Hanusovi našla úrodnú pôdu. Program kultúry a kultúrnosti sa vypracoval a vybrusoval v ľútom ideovom zápase... Čím viac bolo v týchto pohnutých rokoch prejavov nekultúrnosti, klerikálnej násilnosti, zdusenej obskúrnosti, zákulisia klík, duchovnej úžiny, zaťatej fanatickej zadubenosti, kde, z mocenských pozícií, chýbala všetka dobrá vôľa k diskusii, kde povedané slovo sa vôbec nepokladalo za záväzné... kde chýbalo už iba fyzické násilie... Doba bola mimoriadne zložitá. Hanus si nemilo spomína na surovosť spoločenských spôsobov. Bol to detailný moment všeobecného zjavu spoločenského na Slovensku v tých prevratových rokoch. Nedostatok spôsobov, konštatuje autor Rozpravy o kultúrnosti. A pokračuje: Čím viac bolo v tých rokoch prejavov nekultúrnosti, klerikálnej násilnosti,... tým jasnejšie sa vynárali ideály kultúrnosti, tým naliehavejšími sa ukázali princípy kultúry... Bol čas vytvárať jasné ovzdušie pravdy, úcty a dorozumenia. Pestovať duchovné dispozície pre éru dialógu. Začítajme sa pozorne do týchto riadkov, vyňatých z Hanusovej Rozpravy o kultúrnosti. V nich môžeme zazrieť obrysy jeho neskorších takpovediac kultových diel: Človek a kultúra, Kostol ako umenie, Princíp pluralizmu. V čase, keď písal Rozpravu o kultúrnosti, už pominul ošiaľ, ktorý Slovensko zažívalo pri vzniku Slovenského štátu roku 1939. Prišiel Slovenský štát a vzápätí vypukla druhá svetová vojna. Vo svojich spomienkach

roku 1993 takto hodnotí prvý rok samostatného štátu:...tento rok tridsiatydeviaty, možno povedať, že boli medové týždne Slovenského štátu. Totiž ešte bol pokoj. Ešte sa dalo pracovať, štát sa mohol konsolidovať, ale žiaľbohu, veľmi krátky čas. Bože, aký je to rozdiel zakladať štát a konsolidovať štát v pokoji, a vo vojne. Aký je to rozdiel. Teraz si môžeme toto povedať... (zo zvukovej nahrávky) Prvého septembra 1941 Hitler napadol Poľsko. O rok neskôr vstúpila do vojny po boku Nemecka aj Slovenská republika. Všetko bolo zrazu inak. Aj pre Hanusa. Začínali potom už aj transporty so Židmi už aj mimo hranice Slovenska. A najviacej cez Čadcu, kde bol zase môj brat. No tak môžem povedať, že on hodne pomáhal. Veď mal predsa srdce a predsa bol správny chlap. Môj brat. Hodne pomáhal, jednak intervenoval, zakročoval, miernil alebo odovzdával odkazy, chytro, ktorí ho ešte chceli o voľačo prosiť, tým a tým odkazy, ktorí ešte zostali doma. Tak si sám spomínam, že prišiel za mnou ten už spomínaný Dežko Handelsmann z Podhradia, veľmi poriadny Žid, ale ozaj až dojímavo poriadny prišiel za mnou, aby som telefonoval svojmu bratovi, že pôjdu tí a tí, s týmto a týmto odkazom, no tak brat to vykonal. To len tak spomínam. (zo zvukovej nahrávky) V Spišskej Kapitule však profesori naďalej prednášali, bohoslovci študovali. Vojna ich naplno zasiahla až koncom roku 1944. Kapitulu obsadilo nemecké vojsko, spravilo si tam poľný lazaret. V posluchárňach bola ambulancia a operačné sály. Aj napriek tomu zimný semester pokračoval. Pred Vianocami 1944 bombardovali Prešov, ranených vozili na Kapitulu. Lazaret bol plný. Na Tri krále pochovali rektora Ferka Skyčáka. Kapitula bola oslobodená bez výstrelu. Aj keď tieto roky znamenali útlm v práci, Hanus neprestal pracovať. Krátko po vojne založil v Liptovskom Hrádku s básnikom Jankom Silanom kultúrnu revue Verbum. Po februári 1948 však všetko skončilo. Dvadsiateho júna 1948 obsadili biskupské úrady štátni zmocnenci. Kontrolovali chod biskupstiev, návštevníkov biskupov, doručovanú aj odosielanú poštu. V noci z 13. na 14. apríla 1950 bola pomocou milície a štátnej bezpečnosti zlikvidovaná rozhodujúca časť mužských kláštorov. V priebehu noci 28. apríla podvodne vzniknutý veľký sobor odhlasoval likvidáciu gréckokatolíckej cirkvi, 15. septembra bol zatknutý biskup Vojtaššák, ostatní biskupi boli internovaní. Biskupi Pavol Gojdič, Ján Vojtaššák a Michal Buzalka boli 10. januára 1951 postavení pred súd. Prokurátor Feješ obviňuje cirkev a jej predstaviteľov z takýchto zločinov: Obvinení sa takto na spoločnej základni stretli s imperialistickými podpaľačmi svetového požiaru, s veľkostatkármi, bankármi, monopolistami, špiónmi a diverzantami, s titovskými fašistami, s celým týmto odporným frontom špekulantov s ľudskou krvou, masových vrahov celých rás a národov. Na tejto základni sprisahali sa všetci obvinení proti vlastnému štátu a ľudu. Ján Vojtaššák bol odsúdený na 24 rokov odňatia slobody, pokutu 500 tisíc Kčs, prepadnutie majetku, stratu občianskych práv, biskup Michal Buzalka na doživotie, takisto aj biskup Pavol Gojdič. Spečatený bol aj osud Vysokej školy bohosloveckej v Spišskej Kapitule. Hanus posledný opustil Kapitulu. Do Učiteľského ústavu sa v septembri nasťahoval Robotnícky maturitný kurz. Hanus sa ocitol bez strechy nad hlavou. Vedel, že jeho zatknutie nedá na seba dlho čakať. Odišiel do Svätej Mary, kde bol farárom jeho priateľ Albert Kontík. Prvý pokus o jeho zatknutie nevyšiel. Príslušníci ŠtB si ho pomýlili s Albertom Kontíkom. Ten stihol Hanusa varovať. Hanus sa rok skrýval na Kysuciach, ale napokon agenti ŠtB 13 2007 - ROK LADISLAVA HANUSA

14 2007 - ROK LADISLAVA HANUSA ho vysnorili, v septembri 1952 zatkli a previezli do Prahy, kde ho po takmer dvojročnom pobyte na samotke prokurátor obžaloval, že...jako vicerektor spišského semináře přijal bez souhlasu státních orgánu od biskupa Vojtaššáka v souvislosti se svou protistátní činností funkci tajného rektora ústavu a tak se připojil k rozvratné agentuře Vatikánu na území Československé republiky. V dňoch 12. 15. októbra 1954 stála pred Najvyšším súdom v Prahe skupina katolíckych intelektuálov. V procese MUDr. Rudolf Šesták a spol. bolo odsúdených dvanásť mužov a jedna žena k vysokým trestom odňatia slobody a prepadnutiu majetku. Dnes ich poznáme pod menom Kolakovičovci. Generálny prokurátor, zastúpený doktorom Davidom, žaloval absolventy vatikánské vyzvědačské školy Russicum a organizátory protistátní rozvratné organizace Rodina. Procesy päťdesiatych rokov majú mnoho spoločného vo verbálnej aj ideovej rovine. Proces s Rudolfom Šestákom a jeho spoločníkmi bol predsa len niečím výnimočný. A síce tým, že proces so Slovákmi prebiehal v Prahe pred Najvyšším súdom, z čoho vyplynulo aj záverečné poučenie. Proti tomuto rozsudku není odvolání přípustné. Päť lekárov (Rudolf Šesták, Ján Puobiš, Pavol Eichler, Anton Neuwirth, Ivan Porázik), päť kňazov (Dominik Bartosiewicz, Juraj Jendželovský, Vojtech Jenčík, Ladislav Hanus, Martin Konopa - k nim môžeme prirátať aj MUDr. Rudolfa Šestáka, SJ) a dvaja katolícki laici (Ing. Juraj Žalobín a Júlia Baníková) skončili na dlhé roky vo väzení. Ladislav Hanus, odsúdený na 16 rokov odňatia slobody bol z väzenia vo Valdiciach prepustený až v roku 1965. Poznamenávam, že s týmto procesom súviseli aj ďalšie, v ktorých boli odsúdení MUDr. Silvester Krčméry, Imrich Staríček, Vladimír Stercula, Igor Kapišinský, Jozef Šoltés, Dorota Kravjanská a ďalší. V Čechách prebehol podobný proces s českými katolíckymi intelektuálmi - Otom Mádrom, Josefom Zvěřinom, Ruženou Vackovou, Václavom Vaškom a s ďalšími kňazmi a laikmi (o. i. Vladimír Jukl). Režim takto pokračoval v nenávistnej kampani proti katolíckej cirkvi a Vatikánu s obzvlášť vytrvalým, až zanovitým nasadením. Po internácii biskupov prišiel útok na intelektuálne kruhy, a keďže veľa z nich pôsobilo v seminároch a na univerzitách, čiže medzi mládežou, režim sa obával, že sa mládež dostane pod ich vplyv. V procese Rudolf Šesták a spol. pred Najvyšším súdom ČSSR v Prahe išlo o likvidáciu duchovných a intelektuálnych centier katolíckeho v tom čase ešte sa len formujúceho disentu na Slovensku. Tým sa dá vysvetliť aj dlhodobý (13-16 rokov) pobyt vybraných osobností (Krčméry, Jukl, Hanus) z tohto a iných procesov vo väzeniach. Aký to bol proces, ako prebiehalo vyšetrovanie obvinených, o tom podáva svedectvo jeden z odsúdených, MUDr. Ivan Porázik, košický lekár. Štvrtého marca 1968 píše sťažnosť, adresovanú Slovenskej národnej rade a jej Právnej komisii pre porušenie zákona v rozsudku Najvyššieho súdu z 15. 10. 1954. O. i. v nej spomína skutočnosť, že Rozsudok som dodnes neobdržal a len vo výkone trestu som mohol prvý a posledný raz dňa 21. marca 1958 do jeho IX. časti nahliadnuť tam, kde sa jedná o mojej osobe. Na základe tohto zoznámenia som podal ihneď žiadosť o revíziu rozsudku... Senát doktora Jiřího Štella vtedy však nenašiel dôvod na obnovu konania. Mimochodom, aj Ladislav Hanus v roku 1976 podal sťažnosť na Krajský súd vo veci tohto procesu. Krajský súd v Košiciach, aj Najvyšší súd v Bratislave Hanusovu sťažnosť odmietol. Spomedzi dôvodov odmietnutia spomeniem aspoň jeden. Ladislav Hanus ako profesor a vicerektor bohosloveckého seminára v rokoch

1945-49 nabádal bohoslovcov k tomu, aby neplnili uznesenia štátnych orgánov, vydané k cirkevnej otázke, a aby plnili len príkazy Vatikánu. Výsledok tejto činnosti sa prejavil v tom, že z 25 bohoslovcov, ktorých vychovával, bolo niekoľko odsúdených za protištátnu činnosť. Dr. Porázik vo svojej sťažnosti, adresovanej poslancom Slovenskej národnej rady, opisuje vyšetrovacie metódy ŠtB, uplatňované v päťdesiatych rokoch vari vo všetkých známych vyšetrovačkách, nielen v Čechách, ale i na Slovensku. Koľko razy vyrevúval (poručík Šmarda, pozn. red.) to stereotypné: Vypovídejte o své trestné činnosti! Keď som nevedel, o čo mu vlastne ide, použili sa manuálne osvieženia pamäti. Kráčal som postupne na ceste k sebazničeniu a na kraji zúfania som už hľadal spôsob úniku z tohto života, ktorý sa stal pre mňa utrpením. Raz sa podarila samovražda jednému čerstvo zatknutému kňazovi, ktorý si, neviem ako, vpašoval britvu do cely a prerezal si ňou zápästie. Vykrvácal a unikol trýzneniu týchto nadľudí. To bolo v Litoměřicích. Ďalší svedok, Júlia Baníková, odsúdená v tomto procese na štyri roky väzenia si na vyšetrovanie spomína takto: Nasledovali výsluchy dni a noci, pri ktorých sa striedali aj šiesti vyšetrujúci. Pre ďalšie odmietanie formulovaných výpovedí nasledovali nespočetné drepy a státie v kúte o hlade a smäde. Pritom vyšetrujúci provokatívne jedli citróny a pili čiernu kávu. Toto psychicky a telesne vyčerpávajúce vyšetrovanie viedlo tak ďaleko, že som močila rovno na mieste, kde som stála... na ďalšie sa vôbec nepamätám, prebrala som sa v cele... Ľudia za podmienok najhrubšieho psychického a fyzického nátlaku napokon podpísali protokoly, a to aj napriek ich vykonštruovanému a vyfabulovanému obsahu. Postupom času, píše Dr. Porázik, som stratil všetok odpor čeliť diabolskej násilnosti ľudskej zloby... Azda teraz si budeme vedieť plastickejšie predstaviť aj situáciu Ladislava Hanusa. Na Ruzyň sa dostal o štrnásť mesiacov skôr ako Dr. Porázik, čiže samotky si užil až nad hlavu, a predsa mal o voľačo ľahšiu pozíciu ako on. Bez zaváhania, zrejme presvedčený o správnosti a legitímnosti svojho konania, priznával svoju údajnú vinu v tom, že vo svojich prednáškach a rozhovoroch s bohoslovcami zámerne uvádzal, že toto pokrokové zřízení jest nepřátelsky zaměřeno proti víře a náboženství, že nutno proto bojovati proti tomuto zřízení a rozleptávat je. Vybízel bohoslovce, aby zůstali věrni cirkvi a Vatikánu, aby se z nich nestali vlastenci... (citát z obžaloby). Určite ani za vlasy pritiahnuté tézy, podľa ktorých (citujem z obžaloby)...vatikán postavil se plně na stranu západních imperialistů, s nimiž provádí záškodníckou činnost, směřující ke zničení lidově demokratického Československa... a na inom mieste dokonca, že...vatikán je špionážní centrálou, připravující spolu s americkými imperialisty třetí světovou válku... nemohol pokladať za pravdivé, a smerodajné, pretože v nich absentovala logika. Dá sa povedať, že pre vtedajšie súdnictvo ani litera zákona nebola smerodajná, že v obžalobách a výrokoch súdov bola uplatňovaná číra nenávisť, ani nie tak k osobám, ktoré stáli pred súdom, ale k tomu, čo reprezentovali a čím žili. Takmer všetci v procese odsúdení boli odtransportovaní na otrocké práce v jáchymovských baniach. Ladislavovi Hanusovi sa ušla práca na tábore Lv tzv. Veži smrti, kde sa v guľových mlynoch mlela vyťažená hornina, hlušina sa odplavovala a na roštoch zostávala čistá smolka, rádioaktívny smolinec v koncentrovanej podobe, ktorý neskôr nákladné 15 2007 - ROK LADISLAVA HANUSA

16 2007 - ROK LADISLAVA HANUSA vlaky odvážali do Sovietskeho zväzu. O pomeroch v tábore rozpráva rektor nitrianskeho seminára sv. Gorazda Rudolf Bošnák: S Hanusom som sa stretol na jáchymovskom tábore L. Patril k najhorším táborom, tu bol mlyn na mletie uránovej rudy, koncentrované rádioaktívne žiarenie, pred ktorým nás okrem božej lásky nechránilo nič. Nebolo náhodou, že na tieto práce vyčlenili kňazov, bolo nás tam okolo 120. Veliteľstvo dávalo pozor, aby nevznikali nejaké silné priateľstvá, skupiny, tak nás z času na čas prehadzovali z tábora na tábor. Žili sme tu plnohodnotný duchovný život, boli tu osobnosti napríklad doktor Zvěřina, Hanus, doktor Bartosiewicz, profesori, ktorí prednášali po celej Európe. Ja som sa uránu zbavil až roku 1962, vtedy už bol Lacko Hanus vo Valdiciach. Ladislava Hanusa sa nedotkli amnestie pre politických väzňov v roku 1960 a 1962. Niektoré tábory boli v tých rokoch zrušené, Hanusa a aj ďalších spoluodsúdených previezli do väznice Valdice. Väznica Valdice u Jičína, známa aj ako Kartouzy, bola pôvodne kartuziánskym kláštorom, na väznicu ju zmenili za Rakúsko-Uhorska. Kláštorný chrám slúžil aj ako väzenský kostol, po roku 1950 bol prestavaný na výrobňu bižutérie. Umelecké diela boli rozkradnuté alebo zničené. Kláštorné objekty sa stali domovom asi 400 väzňom. Boli medzi nimi vzácne osobnosti biskupi, univerzitní profesori, právnici, občania ČSR. Jeden zo spoluväzňov, tajný biskup J. Ch. Korec si na Hanusov pobyt vo Valdiciach po rokoch takto spomína: Valdice. Väzenie a vo väzení dvesto kňazov. A akých! Medzi nimi vynikal Hanus. Vždy vyrovnaný a vždy profesor a mysliteľ. Ale aj človek, ktorý mal zmysel pre humor, stále vyrovnaný, stále ochotný rozdávať sa. Rovesníci s ním žartovali, doberali si ho. On mal pre humor zmysel. Karol, Vladko, nože ideme, čo budeme hlivieť, hovorieval na začiatku hodinovej prechádzky vo Valdiciach. Preberal s nimi morálku a oni potom boli vo väzení vysvätení za kňazov. Aj vo väzení čítal klasikov. Okrem modlitby stále čítal. Vo väzení napísal prvý náčrt Filozofie kultúry... Generácia Ladislava Hanusa bola jedna z najplodnejších v dejinách Cirkvi na Slovensku. Táto generácia kňazov-vzdelancov dala pre celú budúcnosť Slovenska príklad: vedeli niesť aj kríž. Neohla sa pred mocnými, zostala akosi pokorne hrdá a nepokoriteľná. Hanusa som poznal z článkov, štúdií v Kultúre, Obrode, Verbume a inde. Čítal som ako bohoslovec jeho knihy. Potom som sa s ním stretol vo väzení - vo Valdiciach. Teraz sa na chvíľu pristavím pri Valdiciach. Nedávno som totiž čítal svedectvá politických väzňov (Wolf, Gruntorád), ktorí boli väznení v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch v Minkoviciach pri Liberci. Zhodne tvrdia, že Minkovická väznica bola v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch nočnou morou všetkých politických väzňov. Väzni sa tešili, až budú za trest preradení do najťažšieho, valdického väzenia, že Valdice byly oproti Minkovicím téměř ráj. Prečo o tom hovorím? Chcem poukázať na to, že vo Valdiciach súdiac aj podľa svedectva kardinála Korca - bola, aj napriek tomu, že išlo o väzenie klasifikované ako najťažšie, iná atmosféra, iná duchovná klíma, v ktorej dozrievalo to hlboké, strom, rastúci do výšky i šírky, z ktorého dnes oberáme ovocie, bez ktorého by náš život bol poznačený duchovným hladomorom. Hanus bol z Valdíc prepustený po trinástich rokoch v roku 1965. Mária Olejníková z Ružomberka, s rodinou ktorej sa Hanus zoznámil počas svojej kaplánky v Ružomberku, a ktorá neskôr vo svojom ružomberskom byte opatrovala a skrývala rukopisy jeho prác, si takto spomína na jeho príchod: Jeho prvá cesta viedla k nám. Práve sme

pílili drevo na dvore. Skoro sme ho po toľkých rokoch nepoznali, taký bol zmenený. Prišiel aj s doktorom Pavlom Straussom. Ten bol pre nás vtedy ešte cudzí. Pán profesor krátko nato odišiel do Bratislavy. Býval u sestry Irmy. Zamestnal sa v Dúbravke v závode Technické sklo ako kurič. Boli tam zamestnaní piati kňazi. Preto ich pracovisko nazývali svätá kotolňa. Všetci absolvovali príslušné kurzy na obsluhu strednotlakových kotlov. Pán profesor sa neskôr presťahoval na Štrkovec, do vežiaka na jedenáste poschodie. V Bratislave sa po rokoch stretol so svojím priateľom Jozefom Kútnikom-Šmálovom, literárnym kritikom, o ktorom neskôr napíše monografiu. Spolu navštevujú Pavla Straussa v Nitre, kde sa zoznámi aj s hercom Gustávom Valachom. V Bratislave, v kotolni, dokončí knihu Princíp pluralizmu. V diele pojednáva o období netolerantnosti, totality s veľmi obmedzenou slobodou, ktorá neumožňovala dialóg medzi občanmi a predstaviteľmi moci. Objasňuje filozoficky, historicky i sociologicky otvorený pluralitný mnohonázorový systém, zároveň však upozorňuje, že pluralitná demokracia neznamená slobodu vo všetkom. Zdôrazňuje viazanosť slobody na etické normy. Vrcholným filozofickým dielom Ladislava Hanusa je monografia Človek a kultúra. Táto esej je syntézou jeho myslenia. V nej objasňuje ľudskú podstatu kultúry ako prostriedok sebadotvorenia človeka, oblasť, v ktorej človek jednotlivec uplatňuje svoje psychické danosti, čo na neho spätne pôsobí. A že takýmto spôsobom sa môže jednotlivec stať dejinotvorným spoločenským prvkom, spolupôsobiť na procese humanizácie a spiritualizácie sveta. Rukopis monografie prešiel viacerými zmenami aj formálnymi. O dôvodoch, pre ktoré sa odhodlal napísať monumentálnu monografiu Kostol ako symbol sme sa od neho dozvedeli: Chcel pokračovať v Skyčákom rozbehnutej reforme sakrálneho umenia. Išlo mu o skoncovanie s konzervatívnym historizmom, sentimentálnou gýčovitosťou, s falšou a pretvárkou, o obrodu sakrálneho umenia maliarstva, sochárstva, architektúry, o snahu spojiť náboženstvo s opravdivým umením, poučiť kňazov vo veciach výtvarného umenia, vypestovať v nich estetický cit. Poznamenávam, že tento zámer Hanus publikoval už v roku 1940. Roku 1968 bol Hanusovi povolený návrat do pastorácie. Poslali ho do dlhší čas neobsadenej fary v Kvačanoch. Tam strávil šesť rokov. V tých rokoch sa stali Sliače, fara, kde bol farárom jeho priateľ Jozef Kútnik Šmálov, centrom kultúrno - náboženského pohybu. Tam sa stretávali cirkevní a laickí predstavitelia z celého Československa - Ružena Vacková, Jozef Zvěřina, Oto Mádr, dnes arcibiskup Karel Otčenášek, Juraj Chovan, Janko Silan a ďalší. Posledné roky života prežil Ladislav Hanus u rodiny Olejníkovej v Ružomberku. Ešte roku 1987 je podmienečne odsúdený za marenie dozoru nad cirkvami na dva roky väzenia. Pomáhal miestnemu kňazovi pri spoločných spovediach. Ako osemdesiatsedemročný sa dožil návštevy pápeža v Československu, k nemu sa však nedostal, bol sklamaný. Čestný doktorát UK v Bratislave bol už iba symbolickým aktom spoločenského uznania významu jeho diela. Zomrel 7. marca 1994 v Ružomberku v dome rodiny Olejníkovej. Ale vrátim sa k môjmu konštatovaniu, že najmä dnes je odkaz Ladislava Hanusa aktuálnejší ako v dobe, keď jeho dielo poznali len nemnohí priatelia. Mňa osobne fascinovalo najmä to, že napriek takmer polstoročnej spoločenskej i odbornej izolácii, vrátane trinásťročného väznenia, aj pod nepretržitým dohľadom ŠtB a jej pomocníkov, Hanusov tvorivý duch nezaháľal. Pavol Strauss, Hanusov priateľ, sa v tých časoch ponoril do ticha meditácie. Na 17 2007 - ROK LADISLAVA HANUSA

18 2007 - ROK LADISLAVA HANUSA O R počiatku bolo ticho. Všetko, čo robí život veľkým, je z ticha... Povedané a napísané - je zväčša hlúposť a úbohosť. To najmúdrejšie zostáva nevypovedané... Slovo je len krásne zlyhanie našich duší. Pri tejto príležitosti len okrajovo pripomínam masívnu účasť našich inžinierov ľudských duší na inštalácii komunistickej moci. V súčasnosti, ako konštatuje politológ Paul Lendvay, do krajín strednej a východnej Európy sa vracia nacionalizmus. Etnické čistky a masové hroby svetu v závere XX. storočia pripomenuli jeho odvrátenú tvár. Hanus to predvídal a varoval nás. Koľkou hodnotou je národ, koľké požehnanie prináša, skusujeme na sebe... Ale nacionalizmus... je i nebezpečenstvo. Národné povedomie prepína v subjektívnu pýchu, vo vedomie jedinečnosti... Nacionalizmus je najpažravejšia sila nového veku...veľká eruptívna, zápalná, sugestívna moc... Skúsili sme jeho požehnanie, ale na vlastnej koži sme skúsili aj pliagu šovinizmu. ( Rozprava o kultúrnosti ). A na inom mieste (v diele Princíp pluralizmu ) k téme dodáva:...dokázala sa pravda: keď niektorá idea dosiahne kult deifikácie, tým samým sa odmocní a začína cestu úpadku...

Hanus vedel o nás viac, než ktokoľvek v jeho i v našich časoch:...orientácia slovenského človeka... príliš dlho viazla v neusmernenej pudovosti a živelnosti. Rozumom nekontrolovaná živelnosť ešte vždy zasahuje aj do nášho intelektuálneho života... vedúca moc myšlienky chce sa nahradiť duchovným násilím... V ovzduší je priveľa negatívnych činiteľov, hlušiacich jemnú priesadu kultúrnosti... ( Rozprava o kultúrnosti ). Potrebovali by sme generáciu, o ktorej už spomínaný J. Ch. Korec hovorí, že bola jednou z najplodnejších v dejinách Cirkvi na Slovensku. Boli vzdelaní, pracovití, tvoriví... vedeli niesť aj kríž... A Hanus ako keby mu odpovedal: Ťažšie ako chlebová núdza dolieha na nás duchovná núdza... to najťažšie v tomto našom čase je nedostatok osôb, nedostatok vedúcich osobností. Nie konflikty, akokoľvek ťažké, sú tie najväčšie pohromy. Ale to, že nemáme osobnosti veľkého formátu. To sú Hanusove slová, vyslovené krátko pred jeho odchodom na večnosť. Hanus nás však učí trpezlivosti v nádeji. V duchovnom živote je to podobne ako v prírode: organické rastie pomaly, vyžaduje veľa trpezlivosti, odovzdanosti vo vyššiu vôľu. Nič sa nepreskočí, ale pomaly sa musí svedomito prekonávať každý stupeň. Ale duch je slobodný. Pri tom všetkom je nezávislý od prírodných podmienok. Môže vyhúknuť v krásnu formu hockde, v každom kúte ľudskom, zväčša tam, kde by sme to najmenej čakali... ( Rozprava o kultúrnosti ). Hanusovo obdivuhodné dielo preskočilo polstoročie a má šancu osloviť aj najmladšiu generáciu, občana i politickú garnitúru volaním po dialógu a pluralizme. Hanusova generácia sa nasycovala Európou a Európou sýtili i nás. Táto generácia vie, že zmysel kultúry (stabilizovanie, zduchovnenie, humanizovanie) je vlastne generačnou úlohou zvládnutia sveta a návratu k sebe... ( Človek a kultúra ). Európa bola blízko, priam na dosah ruky. Ale nie pre dve generácie dvadsiateho storočia. Celý svoj dospelý vek sme prežili za zadrôtovanými hranicami. Poučili sme sa, že premena spoločnosti sa nedá dosiahnuť nijakými dekrétmi, ale kultúrou, ktorá sa rodí vo vnútri človeka. Že hlboká zmena je výsledkom pôsobenia lásky a nie ideológie. Že arogancia je opakom lásky a prejavom nekultúrnosti. Poznali sme aj z príkladu Hanusovho života, že autentická kresťanská kultúra je kultúrou mučeníkov (kardinál Poupard). Dnes je zrejmé, že Hanus a jeho generácia boli pri tom, keď sa v Európe kládli základy nového humanizmu, že ešte aj teraz, už odpočívajúci v hrobe po bojoch a na ceste do večnosti, skrze svoje dielo je ešte stále spolutvorcom humanizmu nového storočia, humanizmu kresťanského, jeho príbehov, odohrávajúcich sa na javiskách smrti a zmŕtvychvstania človeka a ľudstva. 19 2007 - ROK LADISLAVA HANUSA

20 2007 - ROK LADISLAVA HANUSA PROF. LADISLAV HANUS V SPOMIENKACH: OTEC - SPOLUBRAT - PROFESOR JOZEF JARAB Necítim sa byť povolaným zhodnotiť v tejto spomienke život a dielo pána prof. ThDr. Ladislava Hanusa, ale rád by som vydal svedectvo času desaťročí, cez ktoré som mohol zdieľať jeho blízkosť: otcovstvo, kňazské priateľstvo i jeho pedagogické majstrovstvo. Keď som sa ako malý školák a potom študent na strednej škole prehrabával na povale rodného domu, či lepšie povedané z povaly dolu donesených časopisoch (Posol Božského Srdca, Svätá rodina, Priateľ dietok, Verbum, Obroda), ktoré v päťdesiatych rokoch minulého storočia v kresťanských rodinách nahrádzali nedostatok náboženskej literatúry, objavoval som v týchto časopisoch často meno Ladislav Hanus. Pýtal som sa na neho svojich rodičov, a keďže moje rodisko (Bijacovce) je blízko Spišskej Kapituly, v pamäti mojich rodičov bolo toto meno veľmi živé. Ako študent na strednej škole som sa s menom prof. Hanusa častejšie stretol aj na bijacovskej fare, kde bol vtedy kňazom vdp. Anton Tholt, jeden z absolventov posledných ročníkov seminára v Spišskej Kapitule pred jeho zlikvidovaním, ktorý mal samozrejme veľmi živé spomienky na Hanusovo pedagogické pôsobenie na Kapitule. S pánom farárom Tholtom sa neskôr stretávali mnohí kňazi, ktorí boli tajne vysvätení v roku 1950 v Rožňave. Aj v ich spoločenstve, do ktorého ma neskôr ako čerstvého bohoslovca prijali, sa veľmi často meno pána prof. Hanusa spomínalo, hoci v tých rokoch (1962-1965) bol pán prof. Hanus ešte vo väzení. Živo si však spomínam na moje prvé stretnutie s profesorom Hanusom, ktoré sa uskutočnilo v Bratislave. Keď som nastúpil v septembri roku 1965 do kňazského seminára, jeho práve prepustili z väzenia. Zamestnal sa ako kurič v závode Technické sklo v Dúbravke, ktorá vtedy bola jednou z miestnych častí Bratislavy. Môj duktor v prvom ročníku vdp. Vincent Dorník mi jednu nedeľu povedal: Ak sa chceš stretnúť s pánom prof. Hanusom, počkaj na mňa po omši. A tak sa naše prvé stretnutie odohralo v Dóme sv. Martina. Bol to pre mňa objav, keď som sa dozvedel, že ten človek v kabáte, ktorý sedí v lavici pri sakristii spolu s jeho bývalým žiakom našim kňazským spolubratom vdp. Michalom Pačnárom, je pán prof. Hanus. Potešilo ho, keď sa dozvedel, že patrím medzi tých pár bohoslovcov, ktorí v seminári zastupujú spišskú diecézu. Hneď po prvom stretnutí sa v každom z nás veľmi rýchlo zorientoval a stačilo pár jeho slov, aby nás povzbudil v našej službe Cirkvi. Stretával som sa potom s ním takmer každú nedeľu, chodievali sme spolu na prechádzky na korzo a po ošarpaných uličkách bratislavského Podhradia. Rozoberal s nami teologické otázky tak, že sme získali oveľa širší pohľad i na život, ale aj na mnohé súvislosti. Fascinovalo ma najmä to, že nerezignoval. Väzenie ho nezlomilo, práve naopak mal veľké plány a často aj nás povzbudzoval slovami: Nebojte sa. Za tri roky, čo žil v Bratislave, významným spôsobom ovplyvnil aj akademickú obec a umelecké špičky v Bratislave majstra G. Valacha, ale aj V. Hložníka, A. Trizuljaka a ďalších.