Zborník z odbornej konferencie. Ľudovít Štúr a štúrovci. Kto žije duchom, v tom žije celý svet a on v celom svete.

Transkript

1 Zborník z odbornej konferencie Ľudovít Štúr a štúrovci Kto žije duchom, v tom žije celý svet a on v celom svete.

2

3 1

4 Ľudovít Štúr a štúrovci Zborník z konferencie Vydal, zostavil a graficky spracoval: Žilinský samosprávny kraj Prvé vydanie ISBN

5 Ľudovít Štúr a štúrovci Zborník z konferencie Október

6 4

7 OBSAH: Ľudovít Štúr a jeho vnímanie Tatier v básnickom diele... 7 Mgr. Jana Dzuriaková, PhD. Ako vznikla naša hymna? Peter Huba Ľudovít Štúr Európsky regionálny geograf Mgr. Daniel Husárik Nepokojné roky 1848 a 1849 na základe súdobých františkánskych kronikárskych záznamov Mgr. Michal Jurecký Ľudovít Štúr a oravskí štúrovci Mgr. Renáta Jedláková Ľudovít Štúr významná osobnosť slovenského národného obrodenia doc. PhDr. Miloš Klátik, PhD. Ľudovít Štúr v porevolučných rokoch a jeho stále aktuálny odkaz dnešku doc. PhDr. Zuzana Lopatková, PhD. PhDr. Andrea Koltaiová, PhD. Dva koncepty Slovanstva v myslení Ľudovíta Štúra Mgr. Marcel Martinkovič, PhD. Nové publikácie a výskumy o Ľubomír Štúr s prezentáciou najnovších kníh doc. PhDr. Augustín Maťovčík, DrSc. Odkaz Ľudovíta Štúra Slovensku a svetu Ing. Marián Tkáč, PhD. Štúrovci ako spoluzakladatelia prvej Tatra banky ( ) Mgr. Marek Tobolka, PhD. Johana Miloslava Lehotská v kontexte štúrovského hnutia v Liptove PaedDr. Stanislav Žiška 5

8 6

9 Ľudovít Štúr a jeho vnímanie Tatier v básnickom diele Mgr. Jana Dzuriaková, PhD., Katedra pedagogických štúdií, FHV, Žilinská univerzita v Žiline Abstrakt: Vo svojom príspevku sa budem zaoberať Ľudovítom Štúrom a jeho vzťahom k Tatrám a tatranskému horstvu. Zameriavam sa predovšetkým na jeho básnickú tvorbu a na to, ako cez básne zobrazoval Tatry a Tatrancov a vnímal ich ako ochrancov slovenského národa. Abstract: The paper deals with Ľudovít Štúr's relationship to Tatra mountains. The emphasis is mainly put on his poetry; his poetic view on Tatras and perception of people living there as protectors of Slovak nation. Kľúčové slová: Ľudovít Štúr, Tatry. Key words: Ľudovít Štúr, Tatra mountains, Tatras. Symbol vzniká navrstvením ďalších významov na prvotný význam. Symbolom môže byť vlastne všetko, čo zmyslovo, predmetne alebo jazykovo zastupuje nejaký pojem alebo jav. Slovo označujúce konkrétny predmet nadobúda zároveň abstraktný zmysel (Kol. autorov, 1997). Tatry sa pre básnikov romantickej generácie stávajú symbolom celého Slovenska a národa. Skoro všetky ich básne obsahujú motív Tatry ako matky Slovákov, Tatry ako symbolu Slovenska. Ony im zastupujú celé Slovensko a ľud pod Tatrami. Stávajú sa ochrancami národa a obrazom jeho vnímania života a citu v danom období. Tatry boli v literatúre 19. storočia vnímané v troch symboloch Tatry ako prírodný fenomén, ako symbol Slovenska a stredobod Slovanstva, ako odraz citového rozpoloženia. V tatranskej prírodnej symbolike osobitné miesto mal majestátne tróniaci Kriváň ako večný strážca a pozorovateľ osudu Slovákov, ktorý sa stal od 40. rokov 19. storočia miestom národných výstupov štúrovcov a poeti mu venovali početné básne (Ľ. Štúr, G. Fejérpataky Belopotocký, S. Chalupka, J. Jančo, B. Nosák Nezabudov a iní). (Dzuriaková, 2014, s. 11). V obrodenskej poézii, najmä v tvorbe štúrovských básnikov i v tvorbe realistov, Tatry vystupujú ako reprezentanti Slovenska, kolíska Slovanstva a slovanskej vzájomnosti (J. Kollár, J. Hollý, Ľ. Štúr a iní). Tatranci a Tatransko to sú Slováci a Slovensko. (Dzuriaková, 2014, s. 12). Tatry a Kriváň mal v osobitnom obdive vodca mladej generácie Ľudovít Štúr. Prehľad o výstupoch štúrovcov na Kriváň podáva Branislav Choma v práci Z dejín Liptovského Hrádku a okolia (2005): Vlastne prvý spoločný výstup Slovákov na Kriváň sa uskutočnil 24. septembra 1835, keď naň vystúpil známy mikulášsky osvietenec Gašpar Fejérpataky Belopotocký so svojimi šiestimi priateľmi. Tento výstup opísal v kuzmányovskej Hronke roku 1837 v stati Cesta na Křiváň Liptovský, a zrejme ním vzbudil záujem mladých štúrovcov, ktorí rok predtým boli na známom devínskom výlete. Druhý raz bol Belopotocký na Kriváni 16. augusta 1841 s Ľudovítom Štúrom, ktorý sem priviedol aj svojho bratislavského žiaka, grécke knieža J. Aristarcha, k nim sa pridal aj mikulášsky kňaz M. M. 7

10 Hodža a trnovecký farár Ján Lehotský so svojou spanilomyseľnou paňou, okrasou Tatier, ktorá sa pod pseudonymom Miloslava pokúšala o básne, ale napísala 1847 aj hodnotný Opis Liptova. Nadšený Štúr napísal z tatranských dojmov básne Ku Křiváňu a Nezábudky, neskoršie aj ďalšie básne. Ďalší výstup na Kriváň absolvoval už nasledujúceho roku 16. júna 1842 s mladým ruským bádateľom I. I. Sreznevským. Štúr si tak obľúbil krásny Liptov, že ho spolu s Tatrami považoval za stredok slovanstva a jeho najdávnejšie sedaliská, a tak i jeho nárečie v pokojných, údolistých Tatrách našich, čiže jeho ľuptáčtinu povýšil na základ svojej jazykovej kodifikácie spisovnej slovenčiny. Sreznevskij o tejto svojej ceste slovenským krajom (spolu aj s B. Nosákom Nezábudovom a J. B. Guothom) písal listy matke, publikované až koncom devätnásteho storočia, no už na bratislavskom lýceu inšpirovalo mladého Slowáka z Liptowa J. Kalinčiaka, aby koncom r písal rozprávky a prózu zo Svatojan v domácom podnářečí liptovském. Štúr bol v nasledujúcom roku u trnoveckých Lehotskovcov a Hroboňovom sielnickom Dieli, ale koncom augusta 1844 bol s bratom Samuelom na Štrbskom Plese. To boli tri inšpiratívne návštevy Liptova, vyúsťujúce do novozaloženého osvetového spolku Tatrín v Liptovskom Mikuláši a účasti na revolučných Žiadostiach slovenského národa z jari Štúrovská generácia a Liptov mali to dejinné šťastie, že v Liptovskom Mikuláši sídlil ako miestny kňaz M. M. Hodža, ktorý nielen organizoval podujatia na vytvorenie spisovného jazyka a národné vystúpenie so Žiadosťami, ale sám sa podieľal na teoretickom zdôvodnení spisovnej slovenčiny a tiež na prípravách nadšených národných ciest na Kriváň. Na nich sa zúčastnil aj tretí zo slávnostného štúrovského súhvezdia J. M. Hurban, ktorý 29. augusta 1844 vystúpil tiež s J. Kráľom, J. Franciscim a J. B. Guothom na Kriváň a v revolučnom roku viedol do Liptova svojich povstaleckých hurbanistov. S Liptovom a Kriváňom bol teda úzko spojený celý uvedomovací a slovenčiaci pohyb štúrovcov, z neho sa i na plti 1847 vydali na cestu do Čachtíc na ďalšiu tatrínsku sednicu (Choma, 2005, s ). Vysoké Tatry často navštevovali aj ďalší známi štúrovskí dejatelia. Ján Botto uskutočnil výlety do Tatier s Pavlom Dobšinským a ďalšími priateľmi v lete r. 1850, 1851 a 1857, ako zaznamenal v jeho kalendáriu Pavol Vongrej (Vongrej, 1983, s ). A takýchto návštev a výletov štúrovcov vo Vysokých Tatrách bolo iste oveľa viac, ako poznamenáva aj Stanislav Mečiar (Mečiar, 1932, s. 11). V období romantizmu, prezentovaného tvorbou štúrovských básnikov, Tatry symbolizovali stred celého Slovanstva, boli matkou Slovákov, ba mali aj zbližovať Slovákov s ostatnými kmeňmi. Tak to vyjadril aj J. M. Hurban: Z Tatier ideme k tatranskému ľudu a tu vidíme, ako je zviazaný so svojím svetom, ako sa spája, aké miesto mu patrí v tomto svete, na brehoch, ktorého hučí oceán ľudských dejín. (Hurban, 1973, s. 121). Cez tieto veľhory autori vyjadrovali svoj obdiv k prírode a k rodnému kraju. V ich dielach Tatry nadobudli výnimočné schopnosti, priraďovali im také charakteristiky ako hrdosť, mohutnosť, stálosť a iné. Tatry boli pre nich symbolom vzdoru proti utláčateľom a predstavovali protiklad voči iným krajom. Štúrovci od J. Hollého prebrali myšlienku, že Tatra je kolískou a pravlasťou všetkých Slovanov. Tatry ich inšpirovali k úvahám o národe, o jeho bojovnosti a nezlomnosti. Všetci Slováci sa pre nich stali synmi matky Tatry. Mnohí autori vo svojich básňach vyzývali do boja za vlasť Slováka syna Tatier. Aj sám vodca štúrovskej generácie Ľ. Štúr bol označovaný ako veľký syn Tatier. Mysticko náboženské vnímanie Tatier sa zrkadlilo len v diele S. B. Hroboňa Spevovzdychnutie Tatranské. Oveľa častejšie sa objavovalo 8

11 symbolicko národné zobrazovanie Tatier, čo sa premietlo aj do vzniku tzv. národných pútí, najmä na Kriváň. O jednom takomto výstupe podáva svedectvo aj Ľ. Štúr v óde Ku Křiváni, v ktorej bol tento vrchol vnímaný symbolicky a zároveň konkrétne. V tomto období sa sformoval aj systém symbolov zviazaných s Tatrami: mlčanie národa (zakliaty svet Tatier), čas obrodenia národa (blesky nad Tatrami), orly a sokoly sa stávajú zvestovateľmi nových životných podmienok pre národ. Kult Tatier našiel odraz v literárno-kultúrnych i organizačných podujatiach, almanach mladých štúrovcov mal názov Tatranka; prvý celonárodný spolok sa nazýval Tatrín; literárna príloha Štúrových slovenských národných novín mala názov Orol tatranský a iné (Škvarna, 2004, s. 41). Ako konštatuje J. Kołbuszewski symbolika Tatier sa stala jedným zo základných prvkov slovenskej literatúry a kultúry, ktorý sa vracal (v modifikáciách) u mnohých básnikov a vstupoval do široko chápaného kultúrneho života (In: Dzuriaková, 2014, s. 90). Ľudovít Štúr V rovnakom čase, národnom i kultúrnom rozpoložení na Slovensku v polovici 19. storočia, vyjadril nevysloviteľné nadchnutie velebnými Tatrami aj vodca mladej generácie Ľudovít Štúr ( ). Národný buditeľ, básnik, estetik, kodifikátor spisovnej slovenčiny, novinár, pedagóg a politik. Nižšie gymnázium navštevoval v Győri, potom prešiel na evanjelické lýceum do Bratislavy. Bol podpredsedom Spoločnosti česko-slovanskej, organizátorom vydania almanachu Plody (1836). Od roku 1837 bol námestníkom prof. J. Palkoviča na Katedre reči a literatúry československej. Roku študoval na univerzite v Halle jazykovedu a históriu. Potom pôsobil ako pedagóg na lýceu v Bratislave, po prepustení roku 1843 ilegálne prednášal vo svojom byte. V roku 1843 spolu s J. M. Hurbanom a M. M. Hodžom a ďalšími sa rozhodol uzákoniť spisovnú slovenčinu. Od roku 1848 vydával Slovenskje národňje novini s prílohou Orol tatránski. V roku 1847 bol poslancom uhorského snemu za mesto Zvolen. Bol jedným z hlavných organizátorov Slovenského povstania v rokoch Po revolúcii až do svojej smrti žil pod policajným dozorom v Modre (Dzuriaková, 2014, s. 36). Tatry sú mu suverénom slovenských hôr a lesov, k nim dochádzajú všetky ohlasy a sťažnosti, ony sú shromaždišťom, akumulátorom všetkých slovenských vzdychov, vzlykov, hlasov a predzvestí. Básnikovi zahľadenému do budúcnosti zdá sa, že všetky tie hlasy,,šepoty hôr, lesov a strání znejú Tatrám zvukom trúby zmŕtvychvstania. Jeho túžby sa napĺňajú v blízkosti a pri vzdávaní pocty,slávnej modle našich Tatier. Pri pohľade s ich štítov vidieť na sever,poľsko nešťastlivé a na juh,trúchlivé vrchy Slovenska a východisko z biedy národnej označuje vierou, že ako Kriváň v mračnách víťazí nad mrakmi čim je symbolom slovenského sveta, tak i my nesieme sa svetom v búrke, a čo Kriváň Tatrám, to my budeme svetu (Mečiar, 1932, s. 25). Tatry sa objavujú v jeho básnickej zbierke Spevy a piesne. Popri básnických textoch svoj obdiv Tatier vyslovil po tatranskej návšteve v lete 1844 v liste Samovi Bohdanovi Hroboňovi 4. septembra 1844: Liptou Váš takí sa mi zjaviu pekní jako pred troma rokmi v pokojňejších časoch. Ožilo vo mňe ťisíc a ťisíc citou pri pohlaďe na tje naše Tatri velebnje a tajomnje. Ťažko opusťiť tomu tento kraj, kdo ho raz viďeu a ťažko Slovákovi odtrhnúť sa od svatíň Tatranskích. Hoc bi si sa aj kam obráťiu, misel sem ubehuje, sem kďe príroda veďje život prekrásni a kíva príchodu iních šťastňejších vekou nad naše. Boli sme v Prosječnej a pri 9

12 Štrbskom plese. Ňevisloviťedlnou nadchnuťja uchváťilo ma pri tomto. Čo to za hĺbka pokojná v tích vodách, čo to za pokoj svatí a velebnosť v tích vrchoch ohromních?! Bolo nás tam mnoho a aj vrúcne krajanki naše z Lučivnej. S bohom pleso, ozvalo sa vo mňe, ti mjesto pokoja svatjeho! Slzi ma poljali a prechúmelilo sa sto mišljenok ces hlavu. S bohom aj ti Liptou náš uťešení, v ktorom som krem roďišťa zažiu najsladšje chvíle: kdo vje či sa viďíme vjac! (Listy Ľudovíta Štúra. II., 1956, s. 57) Vo svojej básni Rozlúčková pieseň prirovnáva Slovensko k rodine a k svojej milej. Tatry sú pre neho nielen Slovenskom, ale aj celým svetom. Majú chrániť Slovensko a Slováci majú sa v nich vidieť a ľúbiť ich ako blízku osobu. Mali by byť pre Slovákov všetkým, mali by im poskytnúť útočisko a ochranu. Ony sú hojivým balzamom na rany, tak ako odvaha Slovákov je hojivým balzamom na rany slovenského národa: Tá moja dedina o Tatry opretá, bôľne k nej zhliadajú i ďalej do sveta.... Z Tatier sa ženie tá bystrina šumivá, k nej chodí za šera, rany si vymýva. (Kondrót, 1982, s. 44) Báseň Spomienka venoval svojej druhej platonickej láske Márii Pospíšilovej. Na Tatrách vládne chladná zima, ale v jeho srdci sa však vzmáha cit, ktorý symbolizuje leto. Tento protiklad zimy a leta predznamenáva rozpor v jeho vnútri, v ktorom sa bijú láska k vlasti a láska k žene. Tento večný súboj vychádzal zo Štúrovho presvedčenia o tom, že ak sa chce venovať službe národu a boju za národ, nemôže mať ženu a rodinu. Tento jeho súboj zachytil aj jeho druh Jozef Miloslav Hurban (Hurban, J. M. In: Kondrót, 1982, s. 136). Musí zostať sám a len tak bude môcť podporiť slovenský národ a Slovákov. Len keď bude sám, môže im venovať celú svoju osobu a celý svoj život a môže plnohodnotne prispieť k formovaniu národa a jeho občanov. Pre Štúra bola najdôležitejšia jeho vlasť. Pre ňu obetoval všetko v živote. Zriekol sa aj svojej lásky. Aj keď sa okolo neho kopia mračná, on ostáva pevne stáť a bojovať za ňu. Tak ako bola nešťastná Tatra, tak by bola nešťastná aj jeho milá. Tatry mu symbolizujú otčinu, ktorá ho volá do boja za jej práva a za jej ľud. Pre ňu sa musí zriecť všetkých slastí, lebo národ má starosti a ohrozujú ho nepriatelia. Tatru zobrazuje ako matku všetkých Slovákov, ktorú treba neustále chrániť. Jeho osud bol vopred stanovený, on bol predurčený do boja za národ. Jeho milá by to mala pochopiť a nechať ho ísť, nechať ho konať v prospech národa. Na prácu pre národ vyzýva v básni Rozlúčenie: Keby si drahá videla tie mračná, čo vôkol Tatry hrozivo sa valia, zastrela by sa aj tvoja tvár krásna! 10

13 Náš pohľad je však pevný ani skala. Nech hromy bijú; Tatra je naša mať, my pri nej budeme verne stáť!... Tatra sa halí, mládenec sa rmúti. Čo by si mala z mládenca smutného, ktorého osud je už rozhodnutý; víchrice, búrky čakajú na neho; on v hromoch, bleskoch zabudne na svet zlý, len občas kradmo na druhých pomyslí. (Štúr, Ľ. Rozlúčenie. In: Kondrót, 1982, s ). V básni Kriváň vyjadruje pocity, že tak ako tento vrchol sa dvíha do výšky, aj ľudia pod ním žijúci povznášajú svoje myšlienky k oblakom, ale hneď sa musia vrátiť k zemi, lebo si uvedomujú ťažké položenie národa a jeho žiaľ. Tak ako sú však silné a mohutné Tatry, takí sú aj ľudia pod nimi. Kriváň chápe ako symbol Slovanov. Sám seba s ním stotožňuje, musí byť pevný, vysoko v oblakoch a predsa pripútaný k zemi. Aj tak však dokáže preraziť všetky mraky nad slovenským národom. Dokáže ho povzniesť k slobode a k vlastnému uvedomeniu. Tento pocit stotožnenia pretrváva od jeho výstupu na Kriváň v roku Jednu zo svojich básní venoval aj bratislavskému profesorovi Jurajovi Palkovičovi. Slovensko prirovnáva k háju, ktorý ráňajú mohutné vetry a voda, tak aj Slovákov ničili cudzie národy. Avšak jeden dub ostal stáť a je sám v boji. Tým dubom je Palkovič. Štúr si však kladie otázku, či sa môže udržať, keď ho všetci opustili. On sa však nepoddáva a bojuje za národ. Jeho myšlienky ako semiačka padnú do úrodnej zeme a z nich začína vyrastať mladá generácia pod opaterou svojho nestora. Za to mu národ pod Tatrami vzdáva vďaku. Podobný charakter má aj báseň Nepoznaný, v ktorej vzdáva úctu Matúšovi Čákovi Trenčianskemu. Štúrovci ho považovali za veľkého vodcu a ochrancu slovenského národa. Na to spomína aj Štúr, keď opisuje slávne mesto pod trenčianskym hradom. Matúš Čák Trenčiansky by sa podľa neho mal ešte vrátiť na svet, lebo ešte môže pre krajinu pod Tatrami vykonať veľké veci. Jeho hrad ochraňoval celé Slovensko, ktoré označuje ako tatranskú krajinu. On by mal byť ten, ktorý môže pomôcť národu a jeho občanom. V závere básne vyznieva nádej v lepšiu budúcnosť Slovákov: Za jeho času na veži trenčianskej oheň vraj jasný horieval, po celej krajine tatranskej zlatú vraj žiaru rozlieval.... Oj, zhasla už tá žiara od Trenčína, len rumy tam sa belejú, ale tá veža jej blesk pripomína a zachováva nádeju. (Štúr, Ľ.: Nepoznaný. In: Kondrót, 1982, s. 103). 11

14 Z básní Nezabudky (Liptovu) a Uvítanie zaznieva Štúrovo očarenie mohutnými Tatrami a národom pod nimi, ale zároveň aj smútok, že je tento národ utláčaný a zbavený všetkých práv. Z oboch básní však zaznieva viera, že sa nájde niekto, kto sa národa zastane a ochráni ho. Niekto, kto bude za neho bojovať. Postave Matúša Čáka Trenčianskeho sa venoval v bohatierskom speve Matúš z Trenčína. Rozdelil ho na Vstup a dva Spevy. Vstup aj prvý spev sa ešte ďalej členia na niekoľko častí. V časti Mračno, temno na Považí podáva Matúša Čáka Trenčianskeho ako veľkého vodcu a udatného bojovníka, a tak ako sa Kriváň týči nad Liptovom, tak sa Matúš týči nad svojimi druhmi. Tatry tu opisuje ako skrýšu, kaplnku, kde žil Matúš Čák Trenčiansky. Pre Štúra bol Kriváň najkrajším vrchom Tatier a bol pre neho symbolom veľkosti tohto horstva. Kriváň mu symbolizuje veľkosť a nezlomnosť slovenského národa. Tak ako Slovák bol udatný a bojovný, tak sa Kriváň týči nad Tatrami. Tatry mu predstavujú celé Slovensko, v ktorom nachádza veľa udatných ľudí: Chlapi sťa duby, čo ich napájali skalnaté Tatry čerstvými vodami.... čo majú Tatry ľudu bojovného všetko do zámku tiahne obrovského (Štúr, 1929, s. 42). Tatry tu opisuje ako skrýšu, kaplnku, kde žil Matúš Čák Trenčiansky. Vo fragmentoch Kraj pod Tatrami opisuje najkrajší kraj pod Tatrami, kde rastú jedle ako sviece. (Dzuriaková, 2014, s. 39). Vo svojom vyhnanstve už mohol len spomínať na tie krásne chvíle, ktoré zažil v Tatrách. Z toho útrapného a ťažkého boja tamdolu prichodil hore, na výšiny, kde je voľnosť, široký priestor na rozlet, kde možno si vydýchnuť a sať boží mier, ktorý na tieto výšky stvoriteľ soslal. Len si vetry povievajte a po horách šepotajte: tu na týchto horách rodných, na výšinách na slobodných, jak tu milo, jak tu voľno, jak tu dobre, jak pokojno! Tu vystihol Štúr lahodne a pritom hlboko tú sviatočnú vzácnu náladu, ktorú len zriedka poznali štúrovskí pracovníci. Natrafil tu na tón podobný melancholickej nálade spevov Janka Kráľa (Mečiar, 1932, s ). Ozveny tatranských motívov v poézii a tvorbe štúrovcov v nádejnom čase memorandových a matičných 60. rokov 19. storočia pozvoľne doznievali v básňach Sládkovičových, Chalupkových, Hroboňových, v Bottovej Smrti Jánošíkovej i u ďalších autorov. Boli to roky a desaťročia ostatných výbojov štúrovskej romantickej poézie, v ktorej tak mnohorako rezonovali Tatry ako symbol mohutnosti, krásy a nádeje (Dzuriaková, 2014, s. 74). 12

15 Použitá literatúra: DZURIAKOVÁ, J Tatry ako inšpiračný zdroj v štúrovskej literatúre. In: Téma, literární časopis pro esejistické myšlení, roč. 4, č. 16 ( ), 2006, ISSN X, DZURIAKOVÁ, J Tatry ako inšpiračný zdroj básnikov romantickej generácie. In Acta Humanica 1/2007, Žilina: FPV ŽU, Katedra pedagogiky, psychológie a sociálnych vied, s , ISSN DZURIAKOVÁ, J Tatry v slovenskej poézii 19. storočia. (Antológia). Martin Žilina: Slovenská národná knižnica Žilinská univerzita v Žiline, 2009, 71 s., ISBN DZURIAKOVÁ, J Ľudovít and Karol Štúr and their interest in the Tatra Mountains. In: SVU and its role in the era of globalisation: transatlantic collaboration, innovation and preservation [elektronický zdroj]: July 1 6, 2012 in Žilina, Slovakia: 26the SVU world congress of the Czechoslovak society of arts and science: book of papers. Žilina: Faculty of Humanities, University in Žilina, 2012, CD-ROM, s , ISBN DZURIAKOVÁ, J Tatry v poézii (19. storočie). Žilina: EDIS, 2014, 97 s., ISBN HURBAN, J. M Životopisy a články. Bratislava HURBAN, J. M In: Kondrót, V. Ľudovít Štúr (Stratený syn Slovenska). Bratislava CHOMA, B Z dejín Liptovského Hrádku a okolia. Bratislava KOLBUSZEWSKI, J Symbolika Tatier v slovenskej romantickej poézii. In.: Priestory a krajiny. Wrocław KOL. AUTOROV 1997 Teória a dejiny slovenskej literatúry. Nitra: Fakulta humanitných vied, KONDRÓT, V Ľudovít Štúr (Stratený syn Slovenska). Bratislava Listy Ľudovíta Štúra. II. Bratislava, MEČIAR, S Tatry v slovenskej a poľskej poézii. Martin, PELIKÁN, J Tatranská tematika v české literatuře. In: Slavia, 44, 1975, č. 2, s ŠKVARNA, D Začiatky moderných slovenských symbolov. Banská Bystrica ŠTÚR, Ľ Rozlúčenie. In: Kondrót, V. Ľudovít Štúr (Stratený syn Slovenska). Bratislava ŠTÚR, Ľ Nepoznaný. In: Kondrót, V. Ľudovít Štúr (Stratený syn Slovenska). Bratislava ŠTÚR, Ľ Spevy a piesne. Zv. 1. Martin VONGREJ, P Listy Jána Bottu. Martin

16 14

17 Ako vznikla naša hymna? Peter Huba, Oravská knižnica Antona Habovštiaka v Dolnom Kubíne 1. Kopala studienku, pozerala do nej, či je tak hlboká, ako je široká, skočila by do nej, ej, skočila by do nej. 2. A na tej studienke napájala páva, povedzže mi, milá, holubienka sivá, kohože si panna, ej, kohože si panna? 3. A ja ti nepoviem, lebo sama neviem, prídi na večer k nám, mamky sa opýtam, potom ti ja poviem, ej, potom ti ja poviem. Starodávna slovenská pieseň, ktorá očarila Janka Matúšku Začiatkom 20. storočia vznikli pochybnosti, kto je autorom piesne Nad Tatrou sa blýska. V roku 1906 vyšla v Martine drobná knižočka s názvom Pamätník Karola Kuzmányho. Bolo to v súvislosti s oslavami storočnice narodenia tejto významnej osobnosti. Zostavovateľ Pamätníka Jozef Škultéty na stranách uvádza vedľa seba pieseň Nad Tatrou sa blýska, hromy divo bijú s piesňou Do zbroje, Slovania. Jozef Škultéty síce na konci knihy píše, že za jeho mladých čias sa akýmsi omylom pieseň Nad Tatrou sa blýska spájala s menom Janka Matúšku, no skutočnosť, že sa táto pieseň nenachádza medzi Matúškovými rukopismi, ktoré Škultéty získal od Dr. Medveckého, ho viedlo k presvedčeniu, že jej autorom je Karol Kuzmány. Správnosť svojich záverov ešte dokladá faktom, že pieseň Nad Tatrou sa blýska uverejnená v Domovej pokladnici na rok 1851 s názvom Dobrovoľnícka, je tam uvedená spolu s piesňou Do zbroje, Slovania, ktorej autorstvo sa jednoznačne pripisovalo práve Karolovi Kuzmánymu. V dnešných časoch sa môžeme len zamýšľať nad jeho myšlienkovým pochodom. V Domovej pokladnici na rok 1851 nebolo priamo uvedené ani jedno meno, teda ani Matúškovo, ani Kuzmányho. Jozef Škultéty v Pamätníku Karola Kuzmányho spomína aj osud piatej a šiestej strofy piesne Nad Tatrou sa blýska. Píše:... pieseň Nad Tatrou sa blýska sa tlačievala i so strofami: To Slovensko naše posiaľ roztratené: vrahovia šturmujú, Slovákov spojujú v mesto uložené. my sa držíme spolu, svorne v tomto kolu, nik nás nepremôže!...ale to pribabral niekto iný, to nie je od Kuzmányho. Teda posledné dve strofy neboli podľa neho ani od Kuzmányho, ani od Matúšku. Dnes sa môžeme len zamýšľať aj nad tým, prečo si Janko Matúška nezapísal pieseň Nad 15

18 Tatrou sa blýska do svojho zborníčka. To by sme sa však museli zamýšľať ešte viac, prečo si tam nezapísal ani ďalšiu pieseň z toho istého obdobia, Dunaju slovenský. Aj jej autorstvo bolo pripisované až do roku 1967 Jankovi Kráľovi. Bol to smútok nad rokmi, ktorým obetoval svoju kariéru, ba bol ochotný obetovať aj viac? Isté je, že jeho nádeje sa nesplnili. Nemohla ho naplniť ani práca radového úradníka, o to viac v dobe silnejúcej maďarizácie. Niektorí autori sa domnievajú, že piesne neuviedol zo strachu pred prenasledovaním. Ani táto myšlienka sa nedá celkom zavrhnúť. Veľa nám napovedá skutočnosť, že po revolúcii , keď si Janko Matúška musel zachraňovať život v hornooravských horách, v snehu a mraze, ochorel a celkom sa odmlčal. Choroba ho sprevádzala po celý zvyšok života. Spor o autorstvo piesne Nad Tatrou sa blýska vyriešil až Albert Pražák v knihe Z dĕjin české literatury (zborník venovaný Jaroslavovi Vlčkovi). Na základe dokumentov dokázal, že autorom hymnickej piesne Nad Tatrou sa blýska nie je Karol Kuzmány, ale Janko Matúška. Počas svojich výskumov objavil v Pešbudínskych vedomostiach (vychádzali v 60-tych rokoch 19. storočia) správu, ktorú odcitujeme: Pán P. (išlo o Viliama Paulinyho-Tótha) poslal jest toto svrchovanĕ důležité a cenné místo: Po skončení semestru vystúpili slovenskí junáci (dajedni už prv), jak zo škol tak zo školských stravníc (alumnea a konviktu) a stravovali sa všetci spolu v jednom súkromnom dome na Vysokej ulici, kde sme našich odchádzajúcich bratov každodenne navštevovali. Schádzali sme sa teraz veľmi často; rozhovory o neistej budúcnosti a junácke plány pri pohároch piva boli našimi každodennými zábavami, ktoré striedavo tanec, žarty a najmä zápalisté reči korenili. Najobľúbenejšie piesne boli Nad Tatrou sa blýska od Janka Matúšku a Nech sa valí sláva letom od Petra Kellnera. Existujú aj ďalšie dôkazy, že autorom piesne Nad Tatrou sa blýska je Janko Matúška. Písalo sa aj o jeho smrti v roku 1877 a tiež v súvislosti s odhaľovaním pomníka nad jeho hrobom v roku Farár a senior Samuel Novák vyriekol nad hrobom Janka Matúšku tieto slová: Citom vďačnosti vedení národovci tunajší i okolití, áno i rodina zosnulého položila, ajhľa, tento pomník na hrob básnika Janka Matúšku, aby ten hlásal i potomstvu, že Janko Matúška bol pevcom jeho, bol rodoľubom verným, milujúcim národ svoj až po hrob. Oj, položil si on i sám pomník, ktorý trvať bude, pokiaľ len v národe a v ľude našom ozývať sa budú národne piesne jeho, ktoré náš ľud a mlaď naša už dávno spieva. Áno, Pokiaľ Tatra stojí, ozývať sa bude i pieseň jeho Nad Tatrou sa blýska. O týchto udalostiach prelomu rokov 1843/1844 sa dozvedáme z neskorších spomienok Jozefa Podhradského: Janko Matúška býval na Fürsten-Allee, v tej uličke od Palkoviča v treťom dome. Keď skladal svoju Nad Tatrou sa blýska, hromy divo bijú atď... musel som ju hrať na gitare. Spomínanie Jozefa Podhradského uverejnili Slovenské pohľady koncom 19. storočia. Vznik našej hymny je nerozlučne spojený s Evanjelickým lýceom v Bratislave a s osobnosťou Ľudovíta Štúra, ktorý tu nielen študoval, ale neskôr aj pôsobil. Keďže počas svojej existencie zohralo lýceum významnú úlohu v rozvoji slovenskej kultúry, nedá nám aspoň v krátkosti spomenúť niektoré míľniky z jeho histórie. Lýceum bolo založené v roku 1606 Davidom Kilgerom. V tej dobe sa tam vyučovalo v maďarčine, nemčine a latinčine. V roku 1714 sa stal rektorom lýcea polyhistor Matej Bel, ktorý povzniesol jeho úroveň, zmodernizoval školu, zaviedol prírodovedné predmety a 16

19 zreorganizoval systém vyučovacieho procesu. Jeho hlavným cieľom v škole bolo vychovať silné kresťanské osobnosti. Na škole pôsobil do roku V roku 1724 tu vznikla aj knižnica, ktorá sa zachovala dodnes a obsahuje okrem iných kníh aj zbierku stredovekých rukopisov, záznamy o študentoch lýcea od roku 1714, prednášky a iné rukopisy profesorov lýcea, ba niekoľko rukopisov Mateja Bela. Lýceum bolo zrušené K znovuotvoreniu došlo až v roku S Evanjelickým lýceom v Bratislave sa okrem Mateja Bela a Ľudovíta Štúra viažu aj mená ďalších známych osobností z našej minulosti. Spomenieme aspoň niektorých: Bohuslav Tablic 1785, Juraj Palkovič 1803, Ján Kollár 1812, František Palacký 1815, Karol Kuzmány 1822, Samo Chalupka 1827, Karol Štúr 1827, Daniel Lichard 1828, Ladislav Paulíny 1828, Ľudovít Štúr 1829, Jozef M. Hurban 1830, Michal M. Hodža 1832, Ctibor Zoch 1833, Augustín H. Škultéty 1835, Augustin Krčméry 1837, Dionýz Štúr 1838, Jozef Podhradský 1838, Ján Francisci 1839, Samo B. Hroboň 1839, Ján Kalinčiak 1839, Juraj Matúška, Andrej Braxatoris 1840, Štefan M. Daxner 1840, Peter Kellner 1840, Mikuláš Dohnány 1840, Janko Kráľ 1842, Viliam Paulíny 1843, Viliam Šulek 1847, Ján Leška 1850, Jozef Ľ. Holuby 1850, Ján Kmeť 1869, Milan R. Štefánik V roku 1839 začal na lýceu študovať aj Janko Matúška. Priblížme si tu jeho osudy a situáciu, kedy vznikla hymnická pieseň Nad Tatrou sa blýska. Janko Matúška sa narodil 10. januára 1821 v Dolnom Kubíne. Jeho rodný dom už neexistuje. Zbúraný bol v 60-tych rokoch 20. storočia. O detstve Janka Matúšku veľa nevieme. Základné vzdelanie získal v Dolnom Kubíne. Gymnázium absolvoval v Gemeri. Z hľadiska vzniku hymny je významné práve obdobie rokov , keď bol študentom lýcea v Bratislave. V štyridsiatych rokoch 19. storočia sa Janko Matúška radil medzi najnádejnejších poetov. Bol nielen nadaný, ale zastával neohrozený postoj počas národných snažení tých čias. Patril medzi popredných štúrovcov. Od počiatku pobytu v Bratislave sa zapojil do činnosti krúžku slovenských študentov. Aj tu ukázal, že je dobrý rečník a recitátor. Treba pripomenúť, že v tom čase ešte na Slovensku nebol jednotný spisovný jazyk. Niekoľkí básnici a spisovatelia používali Bernolákovu slovenčinu, ktorá sa však všeobecne neujala. Študenti lýcea bernolákovčinu neprijali vôbec. Používali bibličtinu a ňou začal písať aj Janko Matúška. 1. apríla 1840 na zasadnutí študentov Janko Matúška recitoval báseň Píseň masopustní a o štyri dni aj báseň Víla. Ani jedna z nich sa nezachovala. Zlomový bol rok 1843, keď Štúr, Hurban a Hodža v júli v Hlbokom dohodli slovenčinu. Janko Matúška sa zapájal do príprav na jazykovú reformu, bol jej nadšeným prívržencom. Jeho báseň, Pri uvítaní bratov, v Ústave dňa je pravdepodobne prvou básňou napísanou v novej slovenčine. Boli to veľmi zložité časy. Proti prijatej slovenčine sa ozvali v Prahe a čo bolo horšie, aj Ján Kollár v Pešti. Najväčší úder proti Ľudovítovi Štúrovi mal nastať priamo v Bratislave. V tom čase vykonával funkciu námestníka, vtedy už staručkého profesora Juraja Palkoviča na bratislavskom lýceu. Ľudovítovi Štúrovi sa tu podarilo okolo seba sústrediť takmer všetkých slovenských študentov. Jeho činnosť sa stala tŕňom v oku vtedajších vládnucich vrstiev presadzujúcich maďarizáciu. Nastalo vyšetrovanie a následne snaha o odstránenie Štúra z lýcea. 17

20 Daromné boli protesty slovenskej inteligencie. Najrevolučnejší boli v tom čase slovenskí študenti Štúrovi žiaci. Stretávali sa denne na Vysokej ulici. Janko Kráľ, Janko Matúška Mikuláš Dohnány a rad ďalších. Musíme stáť za Ľudovítom Štúrom ako tatranská žula! Všetci za neho! Keď nemôže Štúr, nemusíme ani my. Odídem z Bratislavy. Aj ja pôjdem, pripájali sa ďalší. Na jednom z týchto búrlivých stretnutí zaznela aj pieseň Ponad Tatru blýska. Atmosféru tých čias opisuje jeden zo slovenských študentov Vilko Pauliny. Boli to hrozné Vianoce, nerestný Štedrý večer. Kristus, syn Boha živého, narodil sa, aby nás spasil. On hlásal, miluj svojich blížnych ako seba samého... a my svätý deň jeho narodenia svätíme v horkom povedomí, že od predstavených našich celkom opak učenia Kristovho skusovať musíme, bo jediný tŕň v oku je im naša láska k národu, ktorou oduševňujú nás výtečné prednášky Štúrove. Avšak daromné námahy vaše, vy herostrastovia a efialtesovia národa slovenského, bo vedzte, že niet tých trýzní na svete, ktorými odcudziť by sme sa mohli národu, odcudziť našej svätej veci a s touto teraz už vaším pričinením strastenej vysokoučenej osobe nášho Ľudovíta. Vám na truc a na postrach vrahov: Za Štúrom aj do pekla pôjdeme! Ten istý Pauliny si 31. decembra a 1. januára do svojho denníka poznačil: 31. decembra. Dnešný večer sme spolu strávili v dôverných rozhovoroch. Veľmi mnohí narádzajú, aby sme všetci odišli z bratislavských škôl. Štúr je chorľavý. 1. januára. Opätovná veľmi búrlivá porada. Ohnivejší junáci za pomstou bažia, usadlejší ich tíšia. Niečo sa však stať musí. Veľkou väčšinou hlasov je rozhodnuté, aby každý, ktorý akokoľvek ťažko, ale predsa je v stave zanechať požúnske školy, tie zanechá koncom semestra. Najohnivejšími študentmi boli určite Janko Kráľ a Janko Matúška. Rozhodnutie, že Štúr nesmie prednášať, viedlo aj k definitívnemu rozhodnutiu niektorých študentov opustiť Bratislavu. Pre väčšinu to bol nesmierne ťažký krok. Mnohí pochádzali z chudobných rodín, niektorí boli sirotami. Rodičom záležalo na tom, aby ich synovia riadne skončili štúdium na lýceu, k tomu v Bratislave. Inde bola ich budúcnosť celkom neistá. Janko Matúška sa s Bratislavou takto lúčil: Dunaju slovenský, už ťa zanecháme keď na tvojich brehoch Ústavu nemáme. My vždy zostaneme verné tvoje deti, nikto ťa Slovákovi nevytrie z pamäti. Hej, vy naše Tatry, tam my poletíme, tam našich rodákov k Sláve povzbudíme. Už sa zatemnelo slniečko nad nami, nič sa nestarajme, veď je pán boh s nami. Nermúťte sa, bratia, však už skoro svitne, tam na našom hrobe nová sláva skvitne! Zbohom, Srbi, Česi, Chorváti, Poliaci, zbohom, bratia naši, dunajskí Slováci. 18

21 Zo záznamu zo zasadnutia profesorského zboru na lýceu zapísaného sa píše: 22 študujúcich slovenskej národnosti v dôsledku odstránenia dočasného profesora vznešeného Ľudovíta Štúra, muža presláveného učenosťou a vzdelanosťou, odišlo, keď sa dozvedeli o tomto rozhodnutí. V posledný večer v Bratislave nastalo lúčenie. Opäť sa recitovali revolučné verše a spievali piesne Nad Tatrou sa blýska, Dunaju náš slovenský a iné. Sľubovali si, že budú pracovať pre národ, aby si páni dobre pamätali, keď slovenskí mládenci opúšťali mesto na Dunaji. Už nie je podstatné, že z rôznych obáv odišlo z Bratislavy len osemnásť študentov a v Levoči sa na štúdium prihlásilo len trinásť študentov. Janko Matúška medzi nimi nebol. Prvú podobu piesne Nad Tatrou sa blýska mal text, ktorý zapísal V. Pauliny-Tóth do svojho zápisníčka po zaspievaní Matúškovej piesne 4. a 5. marca Vtedy sa spomínaných 22 študentov lýcea rozhodlo opustiť Bratislavu. Viliam Pauliny-Tóth (neodišiel do Levoče) si na pamiatku zapísal pieseň Janka Matúšku v nasledovnej podobe: 1844 Prešporskí Slováci, budaucj Lewočané Ponad Tatrou blýská hromi ďiwo bigau Zastawme jch bratia Weť sa oni stratia Slowaci ožgau To Slowensko naše posjal twrdo spalo Ale blesky hromu Zbudzugú ho k tomu Aby sa prebralo. To Slowensko naše posjal roztracené Wrahowja šturmugú Slowakou spogugú W miesto založené. Už Slowensko stáwá lúško zanecháwá Hoi Rodinko milá Hoďina odbyla Sčasná matka Sláwa. Nech si kdo chce hwjízdá nech spjewá ak muože Mi sa držme spolu Spolu w tomto kolu Nik nás nepremuože. Ešte duby rastú na Krywanskég strane Kdo gak Slowák chodí Nech knihy zahoďj A mezi nás stane. Janko Matuška Báseň Janka Matúšku sa dostala do rúk Ľudovíta Štúra, ktorý dovtedy korigoval práce aj iných študentov. Upravil ju nasledovne: Ponad Tatrú blíská, hromi diwo bijú!::: Postawme sa Braťja! Weď sa oňi straťja! Slowáci ožijú!::: To Slowensko naše posjal twrdo splo!::: Ale bleski hromu Zbuzujú ho k tomu, Aby sa prebralo!::: To Slowensko naše posjal roztraťenwo!::: Wrahowja šturmujú, Slowákow spojujú, W mesto uloženwo!::: Už Slowensko stáwá, lúško zaňecháwá!::: Hoj roďinko milá Hoďina odbila Šťastná matka Sláwa!::: Ňech si kdo chce hwízdá, ňech zpjewá ak muože::: Len sa držme spolu, Sworňe w tomto kolu Ňik nás nepremuože!::: Ešte dubi rastú na Kriwanskéj straňe::: Kdo jak Slowák cíťí, Ňech šabličku chytí A mezi nás staňe! Janko Matúška, též tedi Pod týmto oznámením mena tvorcu napísal Janko Štúr svoje venovanie celej zbierky veršov sestre Karolínke takto: Pesňe Slowenské a Slowanské obetuje Sestre swojej Brat Janko Tretia podoba najviac pripomína pôvodnú Matúškovu pieseň, pričom boli použité Štúrove predstavy o prijatej slovenčine. Nájdená bola v matičnom zborníčku číslo 390 Dr. Jánom Vilikovským. Do tlače ju pripravil V. P. Tóth v Banskej Bystrici v roku V spomenutom meste a zdá sa, že aj u toho istého vydavateľa, bola vytlačená aj ďalšia podoba pod názvom Dobrovoľnícka. Je bez podpisu a skrátená na štyri strofy. Dobrovolňícka Nad Tatrou sa blíska hromi diwo bijú::: Zastawme jich braťja, veď sa oni straťja Slowáci ožijú::: To Slowensko naše dosjal twrdo spalo::: Ale bleski hromu zbudzujú ho k tomu Abi sa prebralo::: Ešte jedle rastú na kriváňskej straňe::: Kdo Slowenski cíti, ňech sa šable chiťí A medzi nás staňe::: Už Slowensko stáva, puta si strháva::: Hej rodina mila, hodina odbila Žije matka Sláva::: 19

22 Janko Matúška sa v časoch revolučných rokov už zdržiaval na Orave a spolu s Ctibohom Zochom a Samuelom Novákom sa podieľal na organizovaní revolučných pohybov. V roku 1851 bol v Domovej pokladnici uverejnený nasledovný text Matúškovej piesne s niekoľkými drobnými zmenami: Dobrovoľnícka. Nad Tatrou sa blíska, hromy ďivo bijú::: Zastavme jich braťja, veď sa ony straťja Slováci ožijú::: To Slovensko naše dosjal twrdo spalo::: Ale blesky hromu zbudzujú ho k tomu, Aby sa prebralo::: Ešte jedle rastú na kriváňskej straňe::: Kdo slovensky cíti, ňech sa šable chiťí A medzi nás staňe::: Už Slovensko vstáva, puta si strháva::: Hej, roďina milá, hoďina odbila Žije matka Sláva::: (V B. Bistrici). S menom autora Janka Matúšku sa potom stretávame až v roku 1864, keď text zhudobnil Ján Levoslav Bella. V tom čase ešte Janko Matúška žil. Veľa sa počas rokov popísalo a pohovorilo o druhom verši prvej strofy. Logické bolo zastavme ich, bratia, nie zastavme sa, bratia. Všetky najstaršie rukopisné a aj tlačené záznamy uvádzajú podobu zastavme ich, bratia. Jozef Škultéty v knihe Janko Matúška sobrané spisy básnické však uvádza opak. Citujeme: Vo vydaní podávame text dnešný (teda Nebojme sa, bratia miesto nelogického Zastavme sa alebo Zastavme ich. Podoba zastavme sa, bratia sa stala druhou časťou hymny spoločného štátu Čechov a Slovákov v decembri roku Celé roky sa potom viedli diskusie o správnosti uvádzania druhého verša prvej strofy hymny. Súčasná podoba hymny: Nad Tatrou sa blýska, hromy divo bijú, zastavme ich, bratia, veď sa ony stratia, Slováci ožijú. To Slovensko naše posiaľ tvrdo spalo, ale blesky hromu vzbudzujú ho k tomu, aby sa prebralo. Použitá literatúra: KOVAČKA, Miloš: Janko Matúška Piesne a báje. Tatran, Bratislava ŠKULTÉTY, Jozef: Pamätník Karola Kuzmányho. Turčiansky sv. Martin NOVÁK, Pavol Samuel: Dejiny cirkve evanjelickej Augsb. vyzn. Dolno-Kubínskej k pamiatke 100-ročnej jej obnovenia a posvätenia chrámu. Turčiansky Sv. Martin VLČEK, Jaroslav: Janka Matúšku sobrané spisy básnické, Turčiansky Sv. Martin Noviny a časopisy: Národné noviny Orol Tatranský 1846,1848. Pešťbudínske vedomosti Slovenské národné noviny Tatranka

23 Janko Matúška. Rodný dom Janka Matúšku. 21

24 Najstarší text piesne Text piesne v revolučnej úprave Nad Tatrou sa blýska z roku z roku Hrob Janka Matúšku na cintoríne v Dolnom Kubíne. 22

25 Ľudovít Štúr Európsky regionálny geograf Mgr. Daniel Husárik, Kysucké múzeum v Čadci Rozsiahle Štúrove písomné dielo multidisciplinárneho charakteru zaznamenáva Bibliografia Ľudovíta Štúra zostavená Jánom Vladimírom Ormisom. Na takmer dvesto stranách sa nachádzajú záznamy Štúrových diel, ktoré sa dočkali knižných vydaní, časopiseckého publikovania či ostali v rukopise. Okrem toho bibliograf ponúka zoznam Štúrovej korešpondencie, referencie na Štúrove písomnosti i zoznam najnovšej literatúry, ktorá venuje pozornosť práve Štúrovi. Zdalo by sa, že od dôb zostavenia bibliografie v šesťdesiatych rokoch minulého storočia je štúrovská tematika z hľadiska vedeckého bádania vyčerpaná. Žiaľ, alebo našťastie, ani najnovší edičný knižný počin mapujúci dielo Ľudovíta Štúra neponúka celistvú komplexnosť, a tak i naďalej nachádzame Štúrove príspevky roztrúsené po novinách, časopisoch, almanachoch a v rukopisnej archívnej pozostalosti. Analýza Štandardnému zameraniu Štúrových článkov s filozoficko-sociálnym obsahom nezodpovedá príspevok uverejnený v prvom ročníku Orla Tatranského. V literárnej prílohe Slovenských národných novín vychádzala na pokračovanie Štúrova náučná štúdia venovaná poznávaniu európskych štátov s názvom Obozreňje sa na stav terajší národou v Europe a v Amerike. Štúr ako rozhľadený Európan prináša ľudu v novej spisovnej slovenčine obraz Európy ako geografického celku, ktorý pozostáva zo štátov a národov v nich žijúcich. V jednotlivých príspevkoch danej štúdie hľadá spojivo medzi národmi, zaoberá sa históriou štátov. Ktoréže sú teda iné základy a spojivá vlasti, ktorými jednotlivé krajiny v jeden celok zrastajú a v tuhú jednotu sa spájajú? Základy tieto a spojivá sú rozličného spôsobu, sú alebo čisto-prirodzené: zem a na nej vyznačené hranice krajiny, a tieto zase, alebo celkom prirodzené: rieky, moria, hory, alebo bez prirodzeného vyznačenia slobodne na zemi ustanovené; alebo sú prirodzenoduchovné: reč, obyčaje a mravy národa, napospol to, čo sa pod národnosťou vyrozumieva; alebo sú celkom duchovné: náboženstvo, práva, poriadky občianske a politické, podľa stupňa vzdelanosti národa viacej alebo menej dokonalé. [...] Vyznačenosť a určitosť zeme, t. j. určitosť hraníc, krajine je nevyhnutne potrebná. Ako rodina potrebuje svoje sedalisko, tak aj národ potrebuje svoju zem, na ktorej sa živí, svoje medze, pokiaľ jeho panstvo siaha, pokiaľ sa na nej slobodne rozvíjať a vôľu svoju prevádzať môže. 1 Štúr podobne ako rímsky cestovateľ Strabón opisoval krajiny z topografického, etnografického a politicko-historického hľadiska. Cieľom Štúrovho záujmu je človek žijúci v konkrétnom regióne. Vyčlenené územné jednotky skúmal komplexne, pričom uplatnil základné metódy modernej geografie, a síce priestorovosť a syntetickosť. 2 Porovnáva rôzne regióny, ich spoločné a rozličné črty. Analyzovaný príspevok je presiaknutý pojmom národ. Zdá sa, že ide o cielenú podprahovú reklamu adresovanú konkrétnej etnickej skupine (Slovákom), z ktorej sa má v budúcnosti 1 ŠTÚR, Ľudovít: Naše položenie vo vlasti In: Ľudovít Štúr: Dielo. Bratislava: Kalligram; Ústav slovenskej literatúry SAV, 2007, s DUBCOVÁ, Alena KRAMÁREKOVÁ, Hilda FARKAŠ, Celestín: Geografia: pomôcka pre maturantov a uchádzačov o štúdium na vysokých školách. Nitra: Enigma, 2007, s. 15. ISBN

26 sformovať sebestačný samostatný národ s vlastnou dejinnou identitou. Štúr chápe, že zrodenie moderného národa je možné interpretovať jedine ako kombináciu poznatkov o vývoji etnických, politických a ekonomických vzťahov s poznatkami o národných aktivitách a snahách o národnú mobilizáciu obyvateľstva. 3 K základným Štúrovým argumentom vzniku štátov a v nich jestvujúcich národov, resp. emancipačných etnických skupín, patrila história. Štúr pri zostavovaní štúdie, z ktorej rozsahu mohlo vzísť i knižné dielo, zaiste zúročil vedomosti z historicko-filozofických prednášok prednášaných študentom bratislavského lýcea. Úvodná časť štúdie prináša všeobecný geografický prehľad o Európe, ktorú autor v súlade so súdobými názormi pokladá za korunu sveta. 4 Ľudí žijúcich v Európe považuje za vrchol tvorstva. Európania dosiahli najvyšší stupeň vyspelosti v náboženstve, politike, verejnej správe, vede, umení a ďalších sférach bytia. Európa bola miestom veľkých dejinných udalostí. Štúr berie Európu ako jeden celok pozostávajúci z geografických reálií a duchovných hodnôt. Prirodzené hranice Európy tvoria oceány a moria obmývajúce jej brehy. Na východe oddeľuje Európu od Ázie pohorie Ural. Súčasťou Európy sú ostrovy. Obyvatelia Európy tvoria podľa Štúra jeden celok, nakoľko Európske národy majú vo väčšine prípadov spoločnú kolísku v Ázii India. Doslovne hovorí o príbuzenstve románskych, germánskych a slovanských národov, osve k nim pripája galský národ (Švajčiarsko), litovský národ (baltský národ obývajúci východné pobrežie Baltského mora) a národ grécky. 5 Indoeurópske národy prenikali z centrálnej Ázie do Európy už pred päťtisíc rokmi. Do tohto obdobia je datovaná aj etnická rôznorodosť Európanov. 6 Príslušnosť k indoeurópskym národom Štúr poľahky identifikuje na základe jazyka (reči). Ďalším okom pomyselnej reťaze národov je predkresťanské náboženstvo. Prijatím kresťanstva pritiahlo náboženstvo tieto národy do jedného kostola. Štúr nielenže popisuje genézu šírenia kresťanstva, ale vyzdvihuje i celkový prínos náboženstva pri rozvoji etiky, mravov a vzdelanosti. Za kolísku vzdelanosti správne považuje Grécko a neskôr Rímsku ríšu. Veda a umenie sa po páde Ríma šírili z Talianska do Francúzska, a potom do Nemecka. Vzdelanosti následne otvárali dvere ďalšie európske národy. Národy spájala dlhú dobu aj rímska reč (latinčina) zdedená pri rímskej expanzii, rovnako používaná aj pri cirkevných misiách. Čo mali národy spoločné v Štúrovej dobe? Pridanou hodnotou bola tlač, železnica a najmä obchod. 7 V duchu romantizujúceho ideálu vyzerá Európa ako spoločný národný celok. Problém však spočíva v geografickej odlišnosti krajiny, v používaní rôznych jazykov, v rozličnom politickom usporiadaní štátov a napokon podľa Štúra aj v príslušnosti k rôznym vetvám kresťanstva. Obdivuhodná je skutočnosť, že Štúr vo svojom príspevku identifikoval rôzne etnické kultúrne okruhy, pre ktoré nie sú podstatné štátne hranice, ale práve etnický vývoj. Pedagogickým štýlom predkladá čitateľovi jednoducho pochopiteľný geografický aparát. Definuje pevninu a polostrov. Apeninský polostrov opisuje ako zem v Európe najpožehnanejšiu, najkrásnejšiu. Vymenúva známejšie zoskupenia ostrovov okolo Európy. Na margo ostrovov 3 HROCH, Miroslav: Národy nejsou dílem náhody: Příčiny a předpoklady utváření moderních evropských národů. Praha: Sociologické nakladatelství, ISBN ŠTÚR, Ľudovít: Obozreňje sa na stav terajší národou v Europe a v Amerike. In: Orol Tatránski, 1845, roč. 1, č. 10, s ŠTÚR, ref. 4, s Národy sveta. Bratislava: Ikar, 2004, s. 11. ISBN ŠTÚR, ref. 4, s

27 sa nezdržiava trefných poznámok. Napríklad ostrovy okolo Grécka považuje za most z Európy vedúci do Ázie, ostrov Island ďaleko je od Európy odhodený a nikdy s ňou v užšom spojení nestál ani nestojí, a preto sa tak dobre k Európe ako k Amerike pripočítať môže. 8 Pri ostrovoch rovnako ako pri polostrovoch nezabudol uviesť plošnú rozlohu a počet obyvateľov. Európsku pevninu križujú hory. Detailne vymenúva Alpy, dopodrobna rozoberá ich rôzne vetvy na Európskej pevnine, v štúrovskej reči ide o tzv. haluzenie. Nezabudol ani na Tatry. Svoj milovaný národ, ktorému predpovedal skvelú budúcnosť, najradšej ospevoval z objatia tatranskej prírody či samotného Kriváňa. 9 Tatry bežia na spôsob polmesiaca okolo Uhorskej a Sedmohradskej (stolice), a dobehujú až k Čiernemu moru. 10 Pohoria netvoria vždy prirodzené hranice krajiny (štátu), avšak Štúr poukázal na tie hory, ktoré prirodzené hranice tvoria. Na zreteľ bral hlavne oddelenie národa od iného národa, oddelenie krajiny od krajiny, ale i ľudu od ľudu. Medzi ideálne príklady postavil Tatry. Každá stolica severného Uhorska (Slovenska) je špecifickým uzavretým mikroregiónom s vlastným nárečím, zvykmi, porekadlami a odevom. Prvú časť príspevku ukončil autor začlenením obyvateľstva Európy do jazykových skupín, ku ktorým priradil jednotlivé národy. Hlavné národy sú podľa jazykových kritérií: národy románske (Taliani, Francúzi, Španieli, Rumuni a ďalšie), germánske (Nemci, Škandinávci, Angličania) a slovanské (Rusi, Bulhari, Srbi, Chorváti, Slovinci, Slováci, Moravania a ďalšie). Tak ako už spomínal na inom mieste štúdie, menované národy patria k jednej čeľadi, k tak rečenému plemenu indoeurópskemu, kam patria ešte Gréci, Íri, Škóti a Albánci. 11 V Európe však žijú aj príslušníci ďalších plemien z tureckej (Turci, Tatári) a fínskej čeľade (ugrofínska jazyková skupina). 12 Osobitnou skupinou sú Baskovia, ktorých pôvod je ešte v súčasnosti zahalený tajomstvom. Vieme, že používajú predindogermánsky jazyk vychádzajúci z keltčiny, germánčiny, románčiny a latinčiny. Ide o jediný zachovaný jazyk tohto typu v Európe. 13 Pre prehľadnosť Štúr pripojil k jednotlivým národom údaje demografického charakteru. Vyhradené miesto patrí v Štúrovej štúdii náboženstvu. V teoretickej rovine podáva prehľad vierovyznaní, ku ktorému sa prikláňajú rôzne národy. Najväčší protipól vidí medzi kresťanstvom a islamom. Európske vzdelané národy preferujú kresťanstvo, k islamu sa priznávajú nevzdelaní Turci 14. Pre čitateľa vytvoril religióznu mapu Európy s dominujúcimi cirkvami kresťanského náboženstva. Nezabudol ani na Židov roztrúsených po Európe. Pri humánnogeografickej charakteristike štátov venuje značnú pozornosť dejinným súvislostiam reformácie. Univerzálnym pojmom textu je obec. S týmto pojmom pracuje vo viacerých rovinách a aspektoch. Pod obcou preto treba na rôznych miestach štúdie chápať štát, kraj, rovnako tak aj mesto alebo dedinu. Národy žijú v štátoch, ktoré Štúr postupne vymenoval. Plošnú rozlohu štátov udáva pomerom k najväčšiemu štátu Rusku. Počet obyvateľov štátov uvádza zostupne za Ruskom, ktoré v Štúrovej dobe obývalo 60 mil. ľudí. Popisuje i hustotu obyvateľstva na jednu míľu 8 ŠTÚR, ref. 4, s JURÍČEK, Ján: Ľudovít Štúr. Mladé letá: Bratislava, 1971, s ŠTÚR, ref. 4, s ŠTÚR, ref. 4, s ŠTÚR, ref. 4, s Národy sveta, ref. 6, s ŠTÚR, Ľudovít: Obozreňje sa na stav terajší národou v Europe a v Amerike. In: Orol Tatránski, 1845, roč. I, č. 11, s. [81]. 25

28 štvorcovú. Hustotu obyvateľstva porovnáva rovnako medzi štátmi, ako aj medzi krajmi daného štátu, čím zdôrazňuje rozličný stav zaľudnenia v rámci jedného národného celku. Osobitný postoj zaujíma voči štátom, v ktorých žijú viaceré národy. Príkladom je Rakúsko: Zložené z viacej národov a obcí a nemôže sa povedať žeby jednému národu výlučne táto obec patrila 15. Úrodnosť krajín (štátov) je priamo závislá od podnebia. Všeobecne platí, že úrodnosť klesá smerom k severným zemepisným šírkam. Najlepšie sa žije ľuďom na juhu a západe. Opäť platí priama úmera, že čím lepšie podnebie, tým lepší a plodnejší život. Poslednou časťou Štúrových úvodných geografických vedomostí je opis formy vlád. Štúr ako schopný politológ podáva náčrt troch druhov vládnej moci: samovládna moc, reprezentatívna moc a slobodné obce. Všíma si práva vladárov, práva ľudu a podiel rozhodovania v konkrétnych politických usporiadaniach. Politologické hľadisko Štúr používa aj pri opise dejín štátov, resp. na základe spomínaných foriem vlád vytvoril skupiny, do ktorých zaradil konkrétne štáty. Komparácia Historický prehľad o štátoch nie je podľa Štúra dostatočne vyčerpávajúci: hodíme okom po historickom rozvití jednej každej z obcí týchto. 16 Heslá o štátoch majú zväčša jednotnú formu. Začínajú sa založením krajiny (štátu), pohybom národov, vojnami, vládcami. Pokiaľ sa v dejinných súvislostiach štátu objaví veľká osobnosť, Štúr jej venuje náležitú pozornosť. História štátu sa končí pri Napoleonových výbojoch a jeho dôsledkoch pre sledovanú krajinu. Druhá časť hesla je venovaná forme vlády, jej histórii, fungovaniu a terajšiemu (časnému) stavu. Nechýba opis stavovského rozvrstvenia obyvateľstva, krajinskej správy a súdnictva. Štúr mapuje dejinné súvislosti historických javov v kontexte vplyvu na vtedajšiu i súčasnú spoločnosť, čím sa stáva nie kronikárom, ale historikom v modernom poňatí. Náhodný nie je ani fakt, že dejiny štátov opisuje začínajúc Ruskom. Osobný vzťah k Rusku neskôr naznačil v diele Slovanstvo a svet v budúcnosti. V tomto diele navrhoval politické splynutie s cárskym Ruskom, ako aj prebratie vzoru ruského štátneho politického usporiadania. Ruštinu odporúča používať ako jednotnú literárnu platformu pre všetky slovanské kmene. 17 Mohlo by sa zdať, že Štúr inklinoval predovšetkým k Rusku, čo v nedávnej minulosti vyhovovalo marxisticky ladenému prúdu historiografie. Hoci Štúr v Slovanstve naznačil tézu o protichodnom vývine západu a slovanského celku, o iných slovanských hodnotách, no zdôraznil i to, že mnoho, veľmi mnoho je takého, čomu treba sa nám učiť od Západu [...], čerpať z jeho obsiahlej vedy čo najviac a čo najlepšieho v nej je, [...] musíme sa dať Západu uviesť do chrámu umenia 18. Rusko už v prvom tisícročí pred Kristom osídlili Slovania. V 9. storočí vznikla Kyjevská Rus (Staroruský štát, Kyjevská zem). 19 Založenie Ruska datuje Štúr rokom 862, keď medzi Slovanov prišli traja varjagskí (normani z blízkej Škandinávie) bratia Rurik, Sineus a Truvor, 15 ŠTÚR, ref. 14, s ŠTÚR, ref. 14, s Ľudovít Štúr. [online]. [citované ]. Dostupné na internete: < wikipedia. org/wiki/%c4%bdudov%c3%adt_%c5%a0t%c3%bar > 18 Ľudovít Štúr: život a dielo Sborník materiálov u konferencie Historického ústavu Slovenskej akadémie vied. Bratislava: SAV, 1956, s Národy sveta, ref. 6, s

29 aby vládli krajine, v ktorej Slovania žili nesvorne a nevedeli ju spravovať. 20 Prvým kniežaťom Kyjevskej Rusi sa stal Rurik. 21 Legendický úvod naznačuje zdroj pôvodu informácií, ktoré mohol autor čerpať z Rozprávaní o dávnych časoch, podľa tradície autorsky pripisovaných ruskému mníchovi Nestorovi. Negatívnu stopu vryli do dejín ruskej zeme nájazdy Mongolov od 13. storočia. Ich jarmo preťal až Ivan III. moskovské knieža. Po vymretí Rurikovcov nastúpila na trón dynastia Romanovcov. Medzi európske veľmoci sa Rusko zaradilo počas vlády Petra Veľkého. Štúr píše: Jestli že sa už pod Rurikovci zem Ruská značne rozšírila, rozšírila sa ešte viac pod Romanovci a najmä pod Petrom Alexievičom Veľkým, hviezdou Ruskej zeme a jej národa. [...] Peter Veľký premohol zem Ruskú; on pustiny a neužitočné roviny zoral a uviedol tam ľudstvo, on rieky a vody Ruska pospájal, obyvateľstvo jedno s druhým ďalekým zblížil a obchodu ohromnému cestu prekliesnil, on močaristé pustiny a pieskovité, temné krajiny zaľudnil a na nich ohromné mesto s nádhernými palácmi vystavil, [...] 22. Rusko je ukážkovým modelom dedičnej politickej samovlády. V Rusku vládne cár. Zaznamenaný je veľký počet nižšieho i vyššieho zemianstva. Štúr opisuje zložitú genézu zemianskych stavov a ich právomocí až po administratívny zánik zemianstva, s ktorým súvisí vznik štrnástich tried štátnych (obecných) úradníkov. Mešťania sú rovní zemanom a ich stav pozostáva zo šiestich tried. Poslednou vrstvou obyvateľstva sú sedliaci so svojimi právami a povinnosťami slobodní, korunní a nevoľníci. Nevoľníci, samozrejme, práva nemajú. Štátna správa sa v Rusku delila na územnosprávne jednotky riaditeľstvá (gubernie). Do Štúrových čias pretrvalo aj členenie na väčšie historicko-zemepisné jednotky, ktorým však Štúr z hľadiska konceptu práce nevenoval pozornosť. 23 Zložité dejiny Talianska Štúr predložil čitateľovi v trinástom čísle Orla Tatranského. 24 K Itálii patrili: Sardínia, samovládne obce Parma, Lukka, Modena, Toskána, Cirkevný štát a Kráľovstvo obojakej Sicílie. Štúr si na vymedzenom publikačnom priestore predsavzal rozpovedať na krátko dejiny Italské. V dávnych časoch obývali Itáliu viaceré kmene. Pomenovanie Itália je odvodené od Italikov. Tak Rimania nazývali apeninské národy. 25 Poriadok do neusporiadaného systému vnieslo založenie Ríma, ktoré Štúr v súlade so známou povesťou o založení mesta datuje rokom 753 pred Kr. Územie Talianska bolo jadrom rímskej civilizácie, ktorá ovládala celé Stredomorie a niektoré vzdialenejšie územia. Do úžasu privodí človeka to že jedno jediné mesto tak ohromné panstvo založiť a mnoho vekov nad ním panovať bolo v stave, bola ale v Ríme neobmedzená poddanosť jednotlivcov vôli obce a pri poddanosti sloboda. 26 No aj sloboda pominula s nástupom samovladárov tesne pred narodením Krista. Prvým takýmto vládcom bol Augustus. Štúr mal zrejme na mysli novovzniknutý inštitút cisárstva. Hoc územne nadobúdalo rímske impérium stále väčšiu rozlohu, jeho vojenská sila ( zdatnosť 20 ŠTÚR, ref. 14, s Dejiny Ruska. [online]. [citované ]. Dostupné na internete: < wikipedia. org/wiki/dejiny_ruska#star. C3. A1_Rus_ _storo. C4. 8Die. C2. A0. E C2. A09. _storo. C4. 8Die. 29> 22 ŠTÚR, ref. 14, s ŠTÚR, Ľudovít: Obozreňje sa na stav terajší národou v Europe a v Amerike. In: Orol Tatránski, 1845, roč. I, č. 12, s. [89] ŠTÚR, Ľudovít: Obozreňje sa na stav terajší národou v Europe a v Amerike. In: Orol Tatránski, 1845, roč. I, č Národy sveta, ref. 6, s ŠTÚR, ref. 24, s

30 a bojovnosť ) chabla. Zo severu útočili germánske kmene. Rím po odolávaní padol. Na územie si nárokovali východní Góti, na juhu Byzantínci a na severe Longobardi. 27 Longobardov ale skrotili králi Frankov, Pipin a syn jeho Karol Veľký a tento ostatný r. 774 panstvo Longobardov od koreňa vyvrátil, čiastku z neho daroval svätej stolici a väčšiu panstvu Frankov privtelil. 28 Po zániku Rímskej ríše zostala krajina rozdrobená na menšie štátne celky. Krajine síce vládli nemeckí cisári, no Itália túžila po samostatnosti. Začiatkom 12. storočia je zaznamenaný rozvoj talianskych mestských štátov. 29 Na severe vznikli slobodné obce (mestské štáty), v strede Itálie sa osamostatnila pápežská moc a juh ovládlo Neapolské kráľovstvo. To, čo súčasná odborná terminológia nazýva pojmom renesancia, Štúr opisne vyjadril slovami ako prekvitanie obchodu, umenia, spoločenského i občianskeho života. Do vnútorného fungovania Itálie zasahovali mocnosti ako Francúzsko, Španielsko a ďalšie. 30 Sever bol sporným územím medzi rakúskymi Habsburgovcami a Francúzskom. Južné územia boli monarchiami francúzskych Bourbonovcov. Centrálne položený Rím s okolitým územím bol cirkevným štátom. 31 Svojou mierou prispel k dejinám Talianska Napoleon. Štúr sa venoval širším súvislostiam Napoleonovej nadvlády, ktorá skončila Viedenským kongresom v roku Severnú časť Talianskeho kráľovstva si ponechalo Rakúske cisárstvo. Opätovne boli obnovené staré talianske štáty. 32 Perličkou môže byť vznik tajnej organizácie mafie, ktorá práve v období protinapoleonských bojov (19. stor.) vyvíjala aktivity na oslobodenie a zjednotenie Sicílie, neskôr celého Talianska. 33 Tento domáci odboj však Štúr nespomenul. Zato však neopomenul žiaden nanovo vzniknutý taliansky štát v súlade s tým, čo deklaroval v úvode príspevku. Dozvedáme sa, že na Sardínii má silné postavenie zemianstvo, v Parme vládne rakúska arcivojvodkyňa Mária Lujza. K samovládam patrí aj Cirkevný štát, ktorého hlavou je pápež, ktorý sa aj svätým otcom menuje, on sám ale sa volá, služobník služobníkov pána alebo, biskup cirkvi katolíckej. 34 Samozrejmosťou dejín štátov je pripojená faktografia z oblasti politológie a verejnej správy, ktorú z nášho pohľadu vyšperkoval pri opise Cirkevného štátu. Opísal priebeh voľby pápeža, zaoberal sa činnosťou kardinálov, ich počtom, menovaním a zverenými štátnickými úlohami. Pripomenul, že Rím je sídlom biskupov, arcibiskupov a generálnych predstavených všetkých rádov. Tretím tematickým celkom po všeobecnom geografickom úvode a opise krajín so samovládnou mocou, t. j. krajín, kde panuje vladár so zákonodarnou, súdnou a výkonnou mocou, sa Štúr podujal veľactenému čitateľovi priblížiť tzv. reprezentatívne obce. Ide o krajiny, v ktorých má ľud nárok na vláde prostredníctvom svojich volených predstaviteľov (reprezentantov). Okrem toho má národ účasť v zákonodarstve a súdnictve. 35 Príkladnou vzorkou takejto formy vlády je Anglicko. V staroveku bolo územie Britských ostrovov 27 Národy sveta, ref. 6, s ŠTÚR, ref. 24, s Regionálna geografia Európy. Bratislava: Veda, 2013, s ISBN ŠTÚR, ref. 24, s Regionálna geografia Európy, ref. 29, s Italské království ( ). [online]. [citované ]. Dostupné na internete: < wikipedia. org/wiki/italsk%c3%a9_kr%c3%a1lovstv%c3%ad_(1805%e2%80%931814)> 33 Regionálna geografia Európy, ref. 29, s ŠTÚR, ref. 24, s ŠTÚR, ref. 14, s

31 v niekoľkých vlnách osídlené keltskými kmeňmi. 36 Národky tieto žili medzi sebou v nesvornosti a napadali jeden druhý. 37 Územie dnešného Anglicka sa v roku 85 po Kr. stalo rímskou provinciou Britannia. Po odchode Rimanov boje znovu vzplanuli. 38 Keltskí Briti obývajúci juh ostrovov napadli severanov Piktov a Scotov. Briti uzavreli spojenectvo s germánskymi Anglami a Sasmi. Germánske kmene od 5. storočia Keltov čiastočne asimilovali a časť zatlačili do horských oblastí. Na ostrovoch vzniklo sedem kráľovstiev, ktoré v 9. storočí spojil Egbert, kráľ Wessexu (Westfex), do jedného väčšieho dedičného kráľovstva s názvom Anglicko. Na začiatku 11. storočia kráľovstvo začas patrilo Dánsku. Uprázdnený kráľovský stolec bol predmetom bojov viac či menej oprávnených dedičov, ktorí si naň nárokovali. Po bitke pri Hastingse roku 1066 si anglickú korunu prisvojil Viliam vojvoda Normandský. Viliam I. nadobudnutú pozíciu bránil proti domácemu odporu voči Normanom aj proti dánskej invázii. 39 Normani si Anglosasov podrobili a postupne ich asimilovali. V 12. storočí nastúpil na anglický trón rod Anjouovcov: Pod panovaním tohoto domu, z ktorého aj Richard Lővenherz (Levie srdce) pošiel, začala sa rozvíjať tá sloboda občianska, ktorá neskôr zemi Anglickej toľkej znamenitosti dodala.. 40 Zrod parlamentnej demokracie datujeme 13. storočím. Spomedzi všetkých čiastkových príspevkov štúdie venuje Štúr pri histórii Anglicka najväčší priestor dejinám šľachtických rodov, resp. rodom, z ktorých vzišiel nový panovník. V 14. storočí viedli anglickí králi vojny s Francúzskom o francúzske krajiny, na ktoré si nárokovali právo. Po skončení vojen s Francúzskom vypukli vnútorné boje o trón. Nové nepokoje priniesla reformácia. Po kráľovnej Alžbete vládol Jakub I. z rodu Stuartovcov. Jeho nástupca Karol I. prišiel v boji s parlamentom o korunu a napokon i o život. Vlády sa chopil opravdivý diktátor slobodnej obce Englickej Oliver Cromwell. 41 Od konca 16. storočia sa Anglicko vyprofilovalo ako vládnuca námorná veľmoc. Anglicko sa vzmáhalo aj napriek tomu, že viedlo vojny. Najväčšia bola vojna Amerikánska (povstanie osád proti Anglicku) a vojna s Francúzskom (koloniálne vojny v Amerike a Afrike). 42 Vďaka bohatstvu z kolónií na celom svete bolo Anglicko v nasledujúcich storočiach poprednou svetovou obchodnou a hospodárskou veľmocou. 43 Rozsahom podobná ako časť venovaná histórii je kapitola o politických pomeroch. Štúr prechováva sympatie k znamenitej anglickej ústave. Zákonodarná moc prináleží kráľovi i parlamentu. Snem národa sa delí na hornú a dolnú komoru. Zákon musí prejsť obidvoma komorami a musí ho potvrdiť panovník. Návrhy k zákonu môže slobodne podávať každý člen parlamentu. Nezávislé od politickej moci je súdnictvo. 44 Dôkladne rozoberá činnosť parlamentu, jeho zloženie, členov, predsedov. Ohľadom poslancov prináša zaujímavú informáciu: vyslanci do parlamentu žiadny plat za svoje práce nedostávajú. 45 Anglický národ má práva, ktoré v Štúrovej domovine absentujú. 36 Regionálna geografia Európy, ref. 29, s ŠTÚR, ref. 24, s Národy sveta, ref. 6, s ŠTÚR, ref. 24, s Porov. Dějiny Anglie. [online]. [citované ]. Dostupné na internete: < wikipedia. org/wiki/d%c4%9bjiny_anglie> 40 ŠTÚR, ref. 24, s ŠTÚR, ref. 24, s ŠTÚR, ref. 24, s Národy sveta, ref. 6, s ŠTÚR, ref. 24, s ŠTÚR, ref. 24, s

32 Ide o slobodu tlače, slobodu predkladania petícií (prosby a žiadosti), slobodu verejného schádzania a zhromažďovania sa, právo zloženia kaucie pri súde, samostatný správny aparát obcí a ďalšie. Riadiace kompetencie tzv. provinciálnej sústavy preberajú krajské správy a okresy. Administratívne sa všetky tri britské krajiny (Anglicko, Škótsko, Írsko) členili na 115 grófstiev a ostrovy so samostatnými správcami. Ďalej sa dočítame o práci a postavení lorda, šerifa, sudcu pokoja, koronera, konstábla či majora (mešťanostu). Štúr zaujíma neutrálny hodnotiaci postoj aj k anglickým politickým stranám. 46 Značný priestor štúdie Štúr vyhradil zemi Nemeckej, čo určite malo nemalý súvis s dvojročným študijným pobytom na univerzite v Halle. Práve v tejto škole dostal Štúr do myšlienkovej výbavy duchovný pokrm Heglovej a Herderovej filozofie, ktorých koncepcia dejín ho sprevádzala v celom jeho filozoficko-historickom svetonázore. 47 Germánske kmene osídlili územie medzi Dunajom, Vislou a Rýnom v 1. tisícročí pred Kristom. 48 Štúr túto skutočnosť vykreslil poetickejšie: Na zemi Nemeckej od dávna sedeli kmene národa Germánskeho, od Slovanov Nemeckého zvaného.. 49 V našom letopočte sa územie stalo rímskou provinciou. Germánske kmene neustále napádali hranice Rímskej ríše. Úspechy obidvoch strán boli striedavé. Pamätná je bitka medzi rímskou armádou a germánskymi kmeňmi v Teutoburskom lese 9. septembra roku 9 po Kr. Germánsky vodca Armin (Hermann) Rimanom odobral chuť k potlačeniu svojho národa potrieskanim plukov Várovych. 50 Obdobných bitiek bolo ešte veľa. Karta sa nakoniec priklonila ku Germánom. Mocná ríša Rimanov padla pod ich ranami v 5. storočí. Nemecké rody spojili Frankovia. Prijali kresťanstvo a novému štátu požehnal pápež. Za vlády Karola Veľkého dosiahla Franská ríša vrcholný rozmach. Vlastné dejiny Nemecka sa začínajú zánikom (rozpadom) Franskej ríše a vznikom Východofranskej ríše. Ríša sa od začiatku 10. storočia nazývala Kráľovstvom Nemcov. 51 Štúr spomína nemecké vojnové strety s prvým slovanským štátnym útvarom, s Veľkou Moravou. Po vymretí Karolovcov nastúpila na trón dynastia Ottovcov. Vojenské výboje zaviedli Otta I. do ekonomicky vyspelej Itálie: Otto I-vý V. moc panstva Nemeckého zdnuka veľmi upevnil a sa za kráľa v samej Itálii, na ktorú od časov Pipina a Karola Vel. Nemeckí králi nikdy nezabúdali ale vždy nad ňou moc panskú si privlastňovali, a v Ríme za Rimského cisára sa korunovať dal. 52 Fakticky išlo o založenie Svätej ríše rímskej. Po Ottovcoch ovládol trón rod Heinrichovcov, neskôr Hohenštaufovcov, ktorý viedol boje proti silnému rodu Velfov a v Itálii proti mestám bojujúcim o samostatnosť. 53 Hohenštaufovci utrpeli porážku. Posledný mužský potomok bol sťatý mečom v Neapole v roku Oslabenie cisárskej moci pozdvihlo sebavedomie a moc úradníkov, šľachty, zemianstva. Nemecký trón získali Habsburgovci. Na krátky čas pretrhli 46 ŠTÚR, Ľudovít: Obozreňje sa na stav terajší národou v Europe a v Amerike. In Orol Tatránski, 1845, roč. I, č. 14, s. [105] Ľudovít Štúr. [online]. [citované ]. Dostupné na internete: < wikipedia. org/wiki/%c4%bdudov%c3%adt_%c5%a0t%c3%bar> 48 Národy sveta, ref. 6, s. 16. Pozn. Ďalšie pramene spomínajú aj rok 2000 pred Kristom. 49 ŠTÚR, Ľudovít: Obozreňje sa na stav terajší národou v Europe a v Amerike. In: Orol Tatránski, 1845, roč. I, č. 16, s ŠTÚR, ref. 49, s Porov. Bitka v Teutoburskom lese [online]. [citované ]. Dostupné na internete: < wikipedia. org/wiki/bitka_v_teutoburskom_lese> 51 Kol. autorov: Přiruční slovník naučný III. Praha: Academia, 1966, s ŠTÚR, ref. 49, s ŠTÚR, ref. 49, s Porov. Kol. autorov: Příruční slovník naučný II. Praha: Academia, 1963, s

33 niť habsburgského vládnutia Luxemburgovci. Po Žigmundovej smrti panovali nad Nemeckom až do čias Štúrovho života Habsburgovci. K domácim pomerom patrili nerozlučne rôzne nepokoje. Počas 14. a 15. storočia išlo predovšetkým o boje medzi zemanmi a mešťanmi. 16. storočie poznačila reformácia. Cirkevný rozkol mal aj politický rozmer: Reformácia dala prítulok nie len tým s terajšou cirkvou nespokojným ale aj všetkým pánom nemeckým od vlády kráľovskej vždy viac oslobodiť sa usilujúcim. Dvojaká táto námera porodila hroznú tak rečenú tridsaťročnú vojnu, [...]. 54 Kniežatá túžiace po samostatnosti vytvorili roku 1806 Rýnsky spolok, ktorý bol pod ochranou Napoleona. Cisár František I. sa vzdal koruny nemeckého cisára, čím zanikla aj Svätá rímska ríša. 55 Napoleon sa stal protektorom 25 nemeckých obcí pod správou Francúzska. Nemecko sa francúzskej nadvlády striaslo v roku Rýnsky spolok bol rozpustený. Po Viedenskom kongrese vznikol Nemecký spolok ako voľný zväz nemeckých štátov pod vedením Rakúska. Po ňom nasledoval zväzok mýtny (der Deutsche Zollverein). 56 Štúr zašiel pri výklade o nemeckom zväze do hĺbky. Vyjadril sa ku každej spolkovej krajine, k jej dejinám, samospráve i politickej sústave. Vytkol rovnosť vierovyznaní v mestskej správe, slobodu pohybu v rámci zväzových krajín, ako aj slobodu obchodu (pohybu tovaru). Súdna moc je oddelená od vládnej. Spomínané slobody našli najlepšiu odozvu v nemeckom mýtnom zväze, ktorý iniciovali horno-nemecké kraje. 57 Posledný balík famózneho prehľadu Štúrových vedomostí tvorili slobodné obce. Ide o krajiny, kde je moc sústredená v rukách národa, ktorý si sám skrz vyslancov svojich do pospolitých snemov zhromaždených zákony dáva, súdy si sám spravuje a vykonávaciu moc úradníkom na istí čas od seba zvoleným popúšťa. 58 V duchu Štúrovej definície patrí popredné miesto medzi slobodnými obcami (krajinami, štátmi) Švajčiarsku, resp. slobodnej obci Helvetskej. V staroveku bolo Švajčiarsko osídlené Rétorománmi a Keltskými Helvétmi. Krajinu dobili Rimania, ktorých panstvo malo pre krajinu túto blahodarne následky, bo sa pod ním vzdelanosť a obchod v zemi rozširovali a značne rozšírili. 59 Počas sťahovania národov sa tu usídlili germánski Alemáni. V šiestom storočí sa Švajčiarsko stalo súčasťou Franskej ríše. Po rozpade Franskej ríše pripadla časť Švajčiarska Východofranskej a časť Západofranskej ríši. Stredné oblasti krajiny boli v 13. storočí ovládané Habsburgovcami. Slávny Rudolf Habsburgský stal sa naposledok na konci 13-ho stor. pánom Helvécie, jeho ale synom krajinu spravujúcim nedobre sa zviedlo, lebo Helveti od nich urazení v jeden zväzok sa spojili a oproti moci ich obkľučujúcej vojensky sa postavili. 60 Vytvorenie protihabsburskej únie, tzv. Večného spolku troch kantónov (Schwyz, Uri, Unterwalden), 54 ŠTÚR, ref. 49, s Dejiny Nemecka. [online]. [citované ]. Dostupné na internete: < wikipedia. org/wiki/dejiny_nemecka> Porov. ŠTÚR, ref. 49, s ŠTÚR, ref. 49, s Porov. Kol. autorov: Příruční slovník naučný II., s ŠTÚR, Ľudovít: Obozreňje sa na stav terajší národou v Europe a v Amerike. In: Orol Tatránski, 1846, roč. I, č. 17, s. [129] ŠTÚR, ref. 14, s ŠTÚR, Ľudovít: Obozreňje sa na stav terajší národou v Europe a v Amerike. In: Orol Tatránski, 1846, roč. I, č. 18, s. [137]. Porov. Příruční slovník naučný IV. Praha: Academia, 1966, s ŠTÚR, ref. 59, s. [137]. 31

34 v roku 1291 možno považovať za základ dnešnej konfederácie. 61 K spolku pristupovali ďalšie kantóny. V 16. storočí zavládli nepokoje kvôli šíriacej sa reformácii. Nezávislosť krajiny na Nemeckej ríši bola potvrdená Vestfálskym mierom (1648). Väčšia časť Švajčiarska bola na začiatku 19. stor. pripojená k napoleonskému Francúzsku. Konfederácia bola obnovená po Viedenskom kongrese, na ktorom európske veľmoci prijali tiež uznesenie o večnej neutralite Švajčiarska. Politický systém Švajčiarska nemá na svete obdobu. Štúr načrtol činnosť národného snemu, do ktorého vysielajú jednotlivé kantóny svojich zástupcov. Z hľadiska správy a ústavy je však každý kantón špecifický a jedinečný. 62 Medzi slobodné obce patrili ešte slobodné mestá, ktorých bolo v Nemecku do roku 1803 päťdesiatjeden. Štúr sa venuje okolnostiam vzniku a zániku známejších slobodných miest, resp. stratám výsad týchto miest. Na Viedenskom kongrese bolo za slobodnú obec vyhlásené mesto Krakov. Ochranu pápeža požívala v Cirkevnom štáte ležiaca slobodná obec San Maríno. Slobodná obec Iónskych ostrovov bola od roku 1815 pod ochranou anglickej vlády. 63 Stručným výkladom slobodných obcí sa končí aj Štúrov prehľad dejín a politického usporiadania Európskych krajín. Posledným bodom štúdie je faktografický odkaz pod čiarou: O Amerike pozdejšie rozprávať budeme. 64 Záver Nemáme vedomosť o tom, že Ľudovít Štúr druhú avizovanú časť štúdie dokončil. Na Ameriku, jej dejiny a národy neostal Štúrovi čas, ba možno ani priestor na publikovanie. Porovnávaním Štúrovej historickej faktografie so súčasnými poznatkami môžeme len konštatovať, že aj po stosedemdesiatich rokoch od publikovania prvej časti štúdie Obozreňje sa na stav terajší... je dielo vhodné použiť ako vynikajúci didakticko-pedagogický materiál i v súčasnosti. Štúr sledoval národné ciele a národné emancipačné hnutie, ktoré čitateľovi priblížil v dejinných súvislostiach európskych štátov. Venoval sa kultúre, jazyku, národom, aby napokon sám formuloval politické oslobodzovacie požiadavky. Vedomosti predkladal spôsobom a štýlom, ktorým musel rozumieť aj posledný paholok. Štúra ako tvorcu znalostnej spoločnosti 19. storočia môžeme právom považovať za rovnako dobrého historika, politológa, etnografa, publicistu, novinára či v našom prípade regionálneho geografa. Široký obzor vzdelanosti zúročil takmer v šesťdesiat stranovej štúdii, prinášajúcej komplexný pohľad na Európu a jej krajiny. Pre popularizačný charakter záhadou ostávajú písomné pramene, z ktorých Štúr čerpal. Možno mu rovnako dobre poslúžili Všeobecné svetové dejiny pre všetky stavy so zvláštnou pozornosťou na dejiny náboženstiev... od Ludwiga Bauera, podobne ako História konzulátu a cisárstva od Adolpha Thiera, ktoré mal v osobnej knižnici. 65 Táto skutočnosť však v nijakom prípade neoberá Štúra o miesto v čestnom zástoji slovenských historikov a priekopníkov regionálnej geografie. 61 Národy sveta, ref. 6, s. 16. Porov. Příruční slovník naučný IV. Praha: Academia, 1966, s ŠTÚR, ref. 59, s Porov. Příruční slovník naučný IV. Praha: Academia, 1966, s ŠTÚR, ref. 59, s ŠTÚR, ref. 59, s THIERS, A. : Histoire du consulat et de l'empire BAUER, L. : Allgemeine Weltgeschichte für alle Stände mit besondrer Rücksicht auf die Geschichte der Religionen, sowie auf da Bedürfniss der gebildeten Jugend beiderlei Geschlechts

35 Ľudovít Štúr a oravskí štúrovci Mgr. Renáta Jedláková, Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava v Dolnom Kubíne V národnooslobodzovacom hnutí v rokoch mala aj Orava svoje neoddeliteľné miesto. Angažovali sa v ňom mnohé osobnosti pochádzajúce z Oravy, alebo na nej dlhodobo pôsobiace, inšpirované myšlienkami Ľudovíta Štúra. Naša štúdia je zameraná predovšetkým na tých oravských štúrovcov, ktorých mená sa objavili na stránkach Slovenských národných novín a Orla tatranského ( ) nachádzajúcich sa v historickom fonde Čaplovičovej knižnice v Dolnom Kubíne. Okrem tých najvýraznejších ako bol Ctiboh Zoch, Janko Matúška a Samuel Novák, spomenieme aj Baltazára Demiana, Juraja Matúšku, Vavrinca Miklošicu, Karola Veselovského, Daniela Sontága, Štefana Mára, Jakuba Grajchmana, Alexeja Čaploviča, Juraja Šípku, Petra Michala Bohúňa a ďalších. Pôsobili na poli výtvarného umenia, kňazskej služby, zdravotníctva, osvety, súdnictva, výchovy a vzdelávania s hlavným úmyslom pozdvihnúť národné povedomie oravského ľudu. Slovenskje Národňje Novini a Orol Tatránski Slovenskje národňje novini boli prvými slovenskými politickými novinami, vychádzajúcimi v rokoch v štúrovskej slovenčine, v náklade výtlačkov. Orol Tatránski bol ich dvojtýždennou literárnou prílohou (začal vychádzať v Bratislave 8. augusta 1845). 66 Ľudovít Štúr bol ich iniciátorom, vydavateľom a hlavným redaktorom. 15. júna 1845 vyšiel Ohlas o vychádzaní Slovenských národných novín a literárnej prílohy Orol tatranský a 1. augusta 1845 vyšlo prvé číslo novín so Štúrovým úvodníkom Čo chceme s novinami našimi. Redakcia novín sídlila na Panenskej ulici v Bratislave a medzi jej stálych členov patrili Bohuš Nosák, Peter Kellner-Hostinský, Móric Jurecký, Janko Štúr a Ľudovít Dohnány. S redakciou spolupracovali aj študenti lýcea Janko Kučera, Viliam Pauliny a Pavol Dobšinský. Redaktori mapovali politické dianie doma i vo svete, nakoľko im to možnosti a cenzúra umožňovali. Kontakty so slovenskými stolicami udržiavali najmä vďaka príspevkom dopisovateľov. Tí okrem politických a ekonomických správ pranierovali neutešený sociálny stav, nevzdelanosť a alkoholizmus. Od novembra 1847 uverejňoval Štúr vo svojich novinách aktuálne informácie z rokovania snemu v Bratislave spolu so svojimi poslaneckými príspevkami. Revolúcia na jar 1848 prerušila zasadanie snemu a urýchlila aj zánik novín. Posledné číslo vyšlo 9. júna Po povstaní, aj napriek Štúrovmu úsiliu, stroskotali všetky jeho pokusy opäť vydávať vlastné noviny s politickým zameraním. Slovenské národné noviny vychádzali v štúrovskej slovenčine a mnohí ich považovali za prekážku pri zjednocovacích snahách českého a slovenského národa. Spomedzi Slovákov sa ostro proti novinám postavil Ján Kollár, ktorý proti novému jazyku argumentoval v rozprave Hlasové o potřebě jednoty společného jazyka pro Čechy, Moravany a Slováky (1846). Útoky sa po čase utíšili a existenciu Slovenských národných novín po celý čas ich vychádzania sťažovali najmä finančné ťažkosti a prísna cenzúra Predplatiteľom novín bol aj Vavrinec Čaplovič, zakladateľ Čaplovičovej knižnice. 67 Dostupné na internete: < wikipedia. org/wiki/slovenskje_n%c3%a1rod%c5%88je_novini>. 33

36 Oravskí prispievatelia do Slovenských národných novín a Orla tatranského Ľudovít Štúr už dlhé mesiace pred vyjdením novín získaval veľké množstvo dopisovateľov. Spolupracovníci novín len sucho neopisovali udalosti svojho kraja, ale priamo zakladali i rozličné ľudovýchovné spolky. V búrlivom roku 1848 niektorí z nich aj organizovali ľudové zhromaždenia, zostavovali politické žiadosti Slovákov, pomocou ktorých chceli dosiahnuť ústupky od vládnucej triedy. Do Štúrových novín posielali nebojácne články proti sociálnym neduhom spoločnosti i proti vzrastajúcej maďarizácii. Noviny mali svojich prispievateľov aj z Oravy. Najviac príspevkov oravských spolupracovníkov bolo uverejnených v rubrike Ďenňík Domáci a to najmä o zakladaní spolkov striezlivosti a správy zo zasadnutia stoličného výboru, príležitostne ďalšie články vychádzali v rubrikách Osvedčeňja, Literatúra, Listár, Malí chírňik a v Orlovi Tatranskom v rubrike Ponúknuťja, Osvedčeňja, Literatúra. Prvým najvýznamnejším prispievateľom do novín z Oravy bol najbližší a najoddanejší priateľ Ľudovíta Štúra jasenovský evanjelický farár a národný buditeľ Ctiboh Zoch ( ) 68 (pôv. Timoteus Cochius). 69 Základy národného povedomia nadobudol v rodine a v školách v Banskej Štiavnici a v Bratislave. Do slovenského národného obrodenia sa zapojil už ako študent a tajomník Spoločnosti česko-slovanskej v Bratislave, kde sa zblížil so Štúrom. V tomto období vznikali jeho prvé vlastenecké básne, ktoré uverejnil v almanachu Plody zboru učenců řeči českoslovanské prešporského (1836). Ctiboh Zoch sa dostal do dejín literatúry ako literárna postava. Jasenovčan Martin Kukučín ho predstavil vo svojom románe Bohumil Valizlosť Zábor. Na jeho postave ukázal štúrovcov v drobnej práci za kultúrne, mravné, hospodárske a politické povznesenie slovenského ľudu. Hlavný hrdina je človekom praktickej činnosti v prospech ľudových vrstiev, akým Ctiboh Zoch v skutočnosti bol. Na fare v Jasenovej budoval regionálnu štruktúru tajného mladoslovenského spolku Vzájomnosť, podieľal sa na vydávaní časopisu Listy Vzájomnosti. V roku 1837 spolu so svojím otcom Pavlom Cochiusom, učiteľom Leopoldom Bruckom a istebnianskym farárom Jurajom Matúškom založil pedagogický spolok oravských učiteľov Oravské učiteľské bratstvo, 70 ktoré sa postupne sformovalo na významnú pedagogickú spoločnosť učiteľov dolnej Oravy a stalo sa príkladom organizovania pedagogického života pre iné slovenské stolice. V roku 1843 privítal uzákonenie štúrovskej spisovnej slovenčiny a bol jej aktívnym zástancom. Po jej kodifikácii (1843) bol národ jazykovo rozdelený na bernolákovcov, stúpencov biblickej češtiny a štúrovcov. Kollárov spis Hlasowé... podnietil oravských národovcov k odozve na stránkach Slovenských národných novín: Kňiha Hlasowé nás v presvedčeňí našom o Slovenčiňe ňje len ňeoslabila, ale znameňiťe per contrarium utvrďila [cit ]. 68 Slovenský biografický slovník. VI. zväzok T Ž. Martin: Matica slovenská, s ; pozri tiež: DUDÁŠ, Ján JANEK, Jozef: Literárno-kultúrny cestopis Oravy. Dolný Kubín: Vydavateľstvo Petra Hubu, s Zochove články, ktoré boli uverejnené v Slovenských národných novinách a Orlovi Tatranskom, nachádzame podpísané ako Ctiboh Cochius, C. C., C., Cťiboh Cochius, a pravdepodobne aj značkou T. 70 tiež Oravská učiteľská spoločnosť. Dostupné na internete: < sme. sk/dielo/1277/stur_casopisecke-zpravy/5>. [cit ]. 34

37 a za ňu tím lepšje rozhorlila, lebo je to vec prirodzená, že čím kdo urputňejšje nám dačo chce odňať, tím lepšje si ho bráňime a tuhšje držíme... Preto v najvetšej krátkosťi mi ňižje podpísaní sa osvedčujeme: že sa mi literárnej vzájemnosťi s Čechmi ňeodrjekame, ale našu Slovenčinu za dogma nášho života považujeme, ju tak ako sme prijali i na pozatím za svoju reč uznávame, v ňej a s ňou žiť i mrjeť, vzďelávať seba i národ chceme K uvedenej verejnej podpore Štúrovej slovenčiny pripojili svoj podpis Ondrej Brózik, Ctiboh Cochius, Juro Lenčo, Juro Matúška, Janko Matúška, Samuel Novák, Karol Rukovánsky, Ondrej Tomala, Samuel Andreánsky, Pavel Cancrini, Elek Čaplovič, Dr. Baltazar Demian, Daniel Janovic, Martin Šperlag a Josef Ujhely. Povzbudený Štúrom napísal Zoch reakciu na Kollárov spis aj rozsiahlejšiu rozpravu Slovo za slovenčinu (1846). Vďaka cenzúre táto rozprava nemohla byť vydaná, tlačou vyšla až v roku Počas revolučných pohybov bol Zoch ústrednou postavou tzv. Gäceľských žiadostí. Pre svoju horlivosť v národnom živote bol sledovaný maďarskou vrchnosťou, zatknutý a neskôr aj väznený. Podieľal sa i na spracovaní Čaplovičovej knižnice v Dolnom Kubíne. V roku 1858 sa zúčastnil na založení Spoločnosti Čaplovičovskej knižnice a stal sa jeho tajomníkom. Veľmi dobre poznal osudy knižnice, ako oravský rodák a priateľ Vavrinca Čaploviča mal k nej hlboký osobný vzťah. Na stránkach Orla tatranského uverejnil výťah z darovacej listiny a stručný životopis zberateľa. 72 Zúčastňoval sa na zasadnutiach spoločnosti a prispel aj prednesením viacerých historicko-filologických štúdií. O zasadnutiach Spoločnosti podával obsiahle a podrobné správy. 73 Patril k šíriteľom knižnej kultúry prihlásil sa za komisionára pre predaj slovenských a českých kníh na Orave: Majúc to presvedčeňja, že národňí život len z národňjeho ducha a srdca, z pevnej národňej vuole vikvitnúť muože, v tomto postupe národňjeho života podla jedneho mislidla (principium) sa pokračuvať ňedá, ale sa musí i tvoriť novuo, zdržuvať staruo dobruo i opatruvať a rjaďiť oboje. Rozličnje musja biť cesti národňjeho života, lebo rozličnje sú i cjele a potrebi jeho, a pri všetkom tom ňemáme z misli spusťiť tú trojicu okolo ktorej sa naša účinlivosť krúťiť má. I najmenšja práca keď sa v povedomí národňej povinnosťi koná priňesje úžitok. A toto ma pohlo k tomu, abi som milím rodákom a krajanom mojim ponúknuv svoju službu k rozšíruvaňú národňej literatúri v okolí našom. Hlaďjac na to, že v Orave, ba i v susedních stolicjach, žjadno kňíhkupectvo ňje len Slovenskuo ale aňi inakšje akuokolvek sa ňenachodí Významnú rolu zohral v dejinách slovenského knihovníctva, vybudoval vzácnu osobnú knižnicu so slovenskými, českými a inojazyčnými knihami. Aktívne sa zúčastnil memorandového zhromaždenia v Turčianskom sv. Martine (1861), patril medzi zakladateľov a členov výboru Matice slovenskej. Usiloval sa vymaniť oravský pospolitý ľud z neduhu alkoholizmu zakladaním spolkov striezlivosti a nedeľných škôl. Spolok striezlivosti založil vo svojom pôsobisku v Jasenovej. Prvé spolky striezlivosti na Orave vznikali už v roku Vôbec prvý spolok miernosti na Slovensku podľa írskeho vzoru založil v roku 1840 v Bobrovci pri Liptovskom Mikuláši práve Oravec rodák z Hladovky, katolícky kňaz 71 Slovenskje Národňje Novini. 1846, č. 107, s (sign. ČK DK XII/657). 72 Orol tatranský. 1845, č. 15, s (sign. ČK DK XII/657 c). 73 MAŤOVČÍK, Augustín: Vavrinec Čaplovič a jeho bibliotéka. Martin: Wist, s Orol Tatránski. 1846, č. 19, s (sign. ČK DK XII/657 c). 35

38 Peter Árvai (Árvay), ( ), 75 na ktorého pôde organizoval protialkoholické hnutie s osvetovou činnosťou, založil tu aj miestny hasičský zbor. 76 Za všestrannú ľudovýchovnú činnosť mu cisár František Jozef odovzdal zlatý záslužný kríž s korunou. 77 Zoch do Štúrových novín prispel článkom o Spolkoch Strjezlivosťi, ktoré sa na Orave naproťi tej bjeďe valňe a mocňe zakladajú Spomína tu aj niekoľkých zakladateľov spolkov striezlivosti spomedzi oravského katolíckeho a evanjelického duchovenstva Ondrej Chovanec, Ignác Matkoučík, Ondrej Šaliga, Jozef Juráček, Samoslav Novák, Ctiboh Cochius, Juraj Matúška a Ondrej Brózik. Medzi horlivých zakladateľov Spolkov miernosti, ako sa to dozvedáme zo stránok Slovenských národných novín, bol aj katolícky kňaz v Malatinej Štefan Máro ( ). Vo svojej farnosti, a nielen v nej, bojoval proti rozšírenému alkoholizmu. Pred kostolom čítal Malatinčanom články zo slovenských periodík. Bol oddaný národnej veci a v jeho knižnici sa ocitlo množstvo slovenských kníh. Zomrel v mladom veku v 30. roku života na suchoty. V novinách bola uverejnená správa o jeho úmrtí: Mi Slováci sme utraťili opravďivjeho horlivca, oddanjeho prjateľa našej národnosťi; viďeu človek uňho ňje len naše Novini ale i každú višlú kňižku. Cirkev Malaťinská utraťila naozajsnjeho duchovnjeho pastjera, lebo ňebohí ňje len že náležiťe svoje cirkevnje povinnosťi plňiu, ale najme založeňím spolku mjernosťi blahodárňe na bjednich cirkevňíkov puosobiu Ctiboh Zoch zomrel ako päťdesiatročný pred Vianocami v roku Ďalším oravským prispievateľom do Slovenských národných novín bol národne uvedomelý dolnokubínsky evanjelický farár oravský senior Samuel Novák ( ). 80 Bol spolusignatárom Gäceľských žiadostí, osobným priateľom Ľudovíta Štúra (počas revolučných nepokojov ho ukrýval spolu s J. M. Hurbanom a M. M. Hodžom), zakladajúci člen Matice slovenskej, členom spolku Tatrín i Oravskej učenej spoločnosti pri Čaplovičovej knižnici, spoluzakladal prvé slovenské gymnáziá v Martine a v Kláštore pod Znievom. Svoje snahy o pozdvihnutie slovenského pospolitého ľudu prejavil zakladaním spolkov miernosti (1845), i kultúrneho spolku Meštianska beseda. Spoločne s Jankom Matúškom, Adolfom Medzihradským, Antonom Nádašim (otec spisovateľa Ladislava Nádaši-Jégého) a Vendelínom Bruckom podporoval začínajúceho básnika Pavla Országha a pričinil sa o vydanie jeho debutu Básnické prviesenky Jozefa Zbranského. Svoje kázne a články publikoval v Slovenských národných novinách, Evanjelických cirkevných novinách, Cirkevných listoch, Korouhvi na Sione, Obzore a Pešťbudínskych vedomostiach. Do Slovenských národných novín písal 81 najmä správy zo zasadnutí Sl. Oravskej stolice stoličných sborov, v ktorých rozoberali účastníci napr. príčiny biedy 75 ČAPLOVIČ, Ján: Portréty dejateľov Oravy. Regionálna rukoväť. Dolný Kubín: ORA-PRESS, s. 12.; DUDÁŠ, Ján JANEK, Jozef: Literárno-kultúrny cestopis Oravy. Dolný Kubín: Vydavateľstvo Petra Hubu, 1991, s Biografický lexikón Slovenska I. zväzok. A B. Martin: Slovenská národná knižnica Národný biografický ústav, s DUDÁŠ, Ján JANEK, Jozef, ref. 10, s Slovenskje Národňje Novini. 1845, č. 1, s (sign. ČK DK XII/657 c). 79 Slovenskje Národňje Novini. 1848, č. 259, s (sign. ČK DK XII/657). 80 Slovenský biografický slovník. IV. zväzok M Q. Martin: Matica slovenská, 1990, s Pod článkami sa podpisoval ako S. N., S. Novák, S. Novak. 36

39 oravského ľudu, ktorými bola pijatika (pálenie alkoholu zo zemiakov a zbožia), klamstvo a úžerníctvo Židov, samá prirodzená poloha hornatého kraja neúrodná pôda, hlad. 82 Zomrel v Dolnom Kubíne, je pochovaný spolu s manželkou Žofiou rod. Cancrini na Historickom cintoríne. Jej otcom bol evanjelický dolnokubínsky farár a oravský senior Pavel Cancrini ( ), 83 s ktorého menom sa môžeme stretnúť v Slovenských národných novinách pod osvedčením za slovenčinu. 84 Ako kňaz šíril osvetu, zakladal spolky miernosti a podporoval chudobných slovenských študentov. Po Zochovi a Novákovi bol prispievateľom do Slovenských národných novín aj oravský stoličný lekár a maliar Baltazár Demian (Demján), ( ). 85 V roku 1846 sa s ďalšími osvedčil za spisovnú slovenčinu. Bol nezmieriteľným bojovníkom proti alkoholizmu, tiež zakladal spolky miernosti na Orave, navrhoval zákaz pitia liehovín a podporoval úplnú abstinenciu. Venoval sa zdravotníckej osvete, písal odborné články, v správach opisoval aj rozširovanie rôznych nákazlivých chorôb po Orave, ktoré prinášali cudzí vojaci a tiež aj oravskí plátenníci, rozoberal príčiny alkoholizmu, biedy a hladu, ktoré panovali na Orave. Za opateru ruských vojakov a zdolanie epidémie cholery na Orave 1848 ho v roku 1850 vyznamenali ruským vojenským vyznamenaním radom sv. Stanislava. Spolupracoval s Jankom Matúškom a Ctibohom Zochom. Zomrel ako 48-ročný, v súčasnosti má neoznačený hrob na Historickom cintoríne v Dolnom Kubíne. Do Štúrových Slovenských národných novín prispieval správami o zakladaní spolkov striezlivosti, uverejnil menoslov nových zakladateľov Spolkov miernosti na Orave: Emerik Broško, Jurko Repásky, Ladislav Fejérpataky spolu s kaplánom, obce Lokca, Mutné, Lipnica, Jozef Galasz, Jurko Kavuljak, richtár v Zubrohlave, Ján Machay a J. Sivý. 86 Ďalším najvýraznejším oravským štúrovcom celoslovenského významu je spisovateľ, úradník, ale predovšetkým tvorca našej slovenskej hymny Janko Vlastimil Matúška ( ). 87 Narodil sa do rodiny kubínskeho kožušníka Juraja Matúšku a Zuzany rod. Bencúrovej. Najstarší brat Juraj mu bol veľkým vzorom. V Kubíne ho učili vynikajúci pedagógovia Michal Jochman, neskôr ho učil veršujúci pedagóg Leopold Bruck, ktorého možno prirovnať k oravskému Komenskému. Gymnázium absolvoval v Šajavskom Gemeri, neskôr študoval na evanjelickom lýceu v Prešporku. Tu sa stal členom Ústavu reči a literatúry československej, tu vzniklo priateľstvo bratstvo s viacerými štúrovcami. Janko Matúška patril k tým obetuvancom, ktorí sa po vzbure za Štúra nedostali do Levoče, vrátil sa domov na Oravu. Po zložení kandidátskej skúšky u superintendenta Pavla Jozefiho v Tisovci sa stal úradníkom v Dolnom Kubíne, neskôr bol vychovávateľom v Oravskom Podzámku u prefekta Oravského panstva Cirulu. V čase revolučných nepokojov meruôsmych rokov patril k akčným oravským 82 Slovenskje národňje novini. 1847, č. 163, s (sign. ČK DK XII/657).; Slovenskje národňje novini. 1847, č. 224, s (sign. ČK DK XII/657). 83 Biografický lexikón Slovenska. II. zv. C F. Martin: Slovenská národná knižnica Národný biografický ústav, s. 19. ; pozri tiež: DUDÁŠ, Ján JANEK, Jozef, ref. 10, s Slovenskje Národňje Novini. 1846, č. 107, s (sign. ČK DK XII/657). 85 Biografický lexikón Slovenska, ref. 18, s Pod články v novinách bol podpísaný ako Dr. B. Demian, Dr. D. 87 Slovenský biografický slovník, ref. 15, s ; pozri tiež: DUDÁŠ, Ján JANEK, Jozef, ref. 10, s

40 národovcom, ktorí spísali tzv. Gäceľské žiadosti. Po zatknutí Zocha a ďalších na jar 1849 utiekol Matúška pred maďarskými žandármi na poľsko-slovenské pohraničie, do lesov v okolí Mútneho a vážne ochorel. Po návrate pracoval na súde v Trstenej. V roku 1851 sa oženil so Žofiou Veselovskou, sestrou lekára Oravského panstva a hlavného lekára Oravskej župy Karola Veselovského. Až do penzie v r pôsobil ako úradník na dolnokubínskom súde. Jeho literárna tvorba je odrazom národnobuditeľských snáh štúrovcov. Jeho práce vychádzali najmä časopisecky. Za jeho života knižne vyšla len dráma Siroty. V Orlovi Tatranskom môžeme nájsť jeho básne Orava 88 a Slepí starec. Zomrel deň po svojich päťdesiatych šiestich narodeninách. Pochovali ho do jednoduchého hrobu. Jeho súpútnici Samuel Novák, P. O. Hviezdoslav a Jaroslav Vlček mu dva roky po jeho smrti (1879) z veľkej vďaky dali postaviť pomník s nápisom Svoji svojmu. 89 Dnes (od r. 1979) sa nad jeho hrobom týči Letiaca múza od slovenského akademického sochára a maliara Ladislava Beráka (1938). 90 Janko Matúška a štátna hymna Slovenskej republiky Jej text vznikol v atmosfére odchodu niekoľkých slovenských študentov bratislavského evanjelického lýcea do Levoče, na protest odvolania z profesúry ich obľúbeného učiteľa Ľudovíta Štúra. Do Levoče však odišli len 13. Šiesti sa vrátili domov k svojim, medzi nimi aj Janko Kráľ a Janko Matúška. Odchod najtalentovanejších bratislavských lyceistov inšpirovalo viacerých z nich k literárnym počinom. Vznikli mnohé piesne protestsongy. Podobne aj pieseň Ponad Tatrou sa blýska. Matúška ju napísal na nápev ľudovej piesne Kopala studienku. O autorstve tejto piesne vznikali rôzne polemiky, istý čas sa pripisovala Karolovi Kuzmánymu, neskôr sa však potvrdilo autorstvo Janka Matúšku. Matúškov rukopis piesne sa nedochoval, zachovala sa v odpisoch jeho priateľov. Najstarší zápis budúcej slovenskej hymny sa nachádza v rukopise V. Paulíny-Tótha z roku 1844 pod názvom Prešporský Slowáci, budaucj Lewočané, známy tiež pod názvom Ponad Tatrau blýská. Prvý raz sa objavila anonymne v roku 1851 v Lichardovej Domovej pokladnici pod názvom Dobrovoľnícka. Počas revolučných nepokojov znela ako pieseň dobrovoľníkov a šírila sa na letákoch (ilustroval ju český maliar Mikoláš Aleš). Gäceľské žiadosti Orava bola v 40-tych rokoch 19. storočia okrajovou časťou Habsburského súštátia. No ani ona sa nevyhla celoeurópskym revolučným pohybom meruôsmych rokov. Tak ako to priniesli v úvode Slovenské národné noviny: Nazdau by sa dakdo že je Orava horami, vrchami tak od sveta odďelená, že do ňej aňi len lúče blahonosních evropejskích pohibov sa ňepreďeru; že je v ňej ako v dákej Siberii všetek život vimreti. Ej ale ňje tak bračekovci! I Orava sa k životu má, i Orava na tom pracuje, abi o sebe povstalú špatnú domňjenku u sveta zahanbila. 91 Proces národného obrodenia viacerých slovanských národov vykryštalizoval výrazné buditeľské osobnosti. K iniciátorom národného hnutia v oravských pomeroch patrili: Ctiboh 88 Orol Tatránski. 1846, č. 32, s (sign. ČK DK XII/657 c). 89 BRTÁŇ, Rudo: Janko Matúška pevec hymny Zost. Theo H. Florin. Dolný Kubín: Mestský dom osvety a Miestny odbor Matice slovenskej, s Dostupné na internete: < wikipedia. org/wiki/ladislav_ber%c3%a1k>. [cit ]. 91 Slovenskje národňje novini, 1848, č. 287, s (sign. ČK DK XII/657). 38

41 Zoch, Samuel Novák, Ondrej Brózik, Juraj Matúška, Jozef Kohút a ďalší. Tak sa stali súčasťou často celonárodných iniciatív od založenia spolku Tatrín, cez zakladanie a podporu prvých slovenských gymnázií, patrili k aktívnym prispievateľom Slovenských národných novín, či neskôr snáh k vytvoreniu Matice slovenskej. Významným petičným počinom oravských dejateľov bolo spísanie Žiadosti oravského ľudu tzv. Gäceľských žiadostí na sv. Juraja, Gäceľské podľa toho, že sa tak stalo v Gäceli blízko Dolného Kubína. Na tomto mieste sa nachádza pripomienka na túto udalosť skromná tabuľa na malej poschodovej, štvorhrannej tzv. Bajčiovskej veži. K hlavným protagonistom Gäceľských žiadostí patrili: Samuel Novák, Ctiboh Zoch, Gašpar Meško, Juraj Matúška, Janko Matúška a ďalší. Text spísaných žiadostí oravského ľudu bol uverejnený na stránkach Slovenských národných novín 92 a obsahoval 7 základných požiadaviek, 93 v ktorých sa požadovali pre Slovákov v Uhorsku základné politické, sociálne a kultúrne práva. Tieto žiadosti sa stali dôležitým prvkom celoslovenského petičného hnutia, ktoré vyvrcholilo v Liptovskom Mikuláši prijatím Žiadostí slovenského národa. V Slovenských národných novinách sa spomínajú ešte veľmi zaujímavé mená ako Juraj Matúška ( ) 94 kňaz, sudca a prvý predseda Spoločnosti vychovávateľskej oravského bratstva, Vavrinec Miklošica ( ) 95 lekár, Karol Veselovský ( ) 96 lekár a meteorológ a Daniel Sontág ( ) 97 historik, právnik. V Orlovi tatranskom uverejňovali svoje články, správy, recenzie a verše aj štúrovský básnik a spolužiak Janka Matúšku Jakub Grajchman ( ) 98, národovec, úradník a horár Oravského panstva Alexej (Elek) Čaplovič ( ) 99, za ním nasleduje učiteľ Juraj Šípka ( ), ktorý napísal správu o stave evanjelického školstva na Orave. Ako zaujímavosť uvádzame, že jeho manželka bola rodnou sestrou P. M. Bohúňa. 100 V Orlovi Tatranskom nachádzame meno rodáka zo Zemianskej dediny, evanjelického kňaza Jána Plecha ( ). 101 K štúrovcom mal veľmi blízko jeho brat Jozef Plech (1797?), ktorý ako vysokoškolský vzdelanec pripravoval štúrovcov z latinčiny, dievčatá učil nemčinu. Bol učiteľom v Liptovskom Mikuláši, v máji 1838 sa stal predsedom spolku liptovských učiteľov na zveľaďovanie školstva. 102 Na stránkach Orla tatranského 103 ohlásil svoj umelecký program 92 Tamtiež. 93 HUBA, Peter a kol. : Dolný Kubín mesto kultúrnych tradícií a dneška. Dolný Kubín: Vydavateľstvo Peter Huba, s Slovenský biografický slovník, ref. 15, s Slovenský biografický slovník, ref. 15, s Slovenský biografický slovník, ref. 3, s ; pozri tiež DUDÁŠ, Ján JANEK, Jozef, ref. 10, s Slovenský biografický slovník V. zv. R Š. Martin: Matica slovenská, s Biografický lexikón Slovenska III. zv. G H. Martin: Slovenská národná knižnica Národný biografický ústav, s Biografický lexikón Slovenska, ref. 18, s DUDÁŠ, Ján JANEK, Jozef, ref. 10, s Slovenský biografický slovník, ref. 15, s ; pozri tiež: ČAPLOVIČ, Ján, ref. 10, s ČAPLOVIČ, Ján, ref. 10, s Dostupné na internete: < osobnosti. sk/index. php?os=zivotopis&id=1993>. [cit ]. 39

42 zakladateľ národne orientovanej historickej maľby Peter Michal Slavomil Bohúň ( ). 104 Toľko o našich oravských a kubínskych národných a kultúrnych dejateľoch. Orava, hoci chudobný kraj na materiálne statky, bola vždy bohatá na ľudí veľkého ducha. Jeden z prispievateľov do Slovenských národných novín, ukrývajúceho sa pod iniciálou M., pekne opísal prístup a náturu Oravčanov, zvlášť Kubínčanov, a týmto opisom môžeme v prenesenom význame označiť aj našich spomenutých národne uvedomelých predstaviteľov: Čože mám povjedať o Kubíňe? tom úprimnom, srďečnom jeho mešťjanstve? o jeho láske k Slovenčiňe a svojmu národu? Istotňe iba všetko dobruo, lebo keď kďe, teda tuná poznau som duše statočnje a za všetko dobruo sa zaujímajúce Táto naša štúdia z tohto veľkého množstva približuje život a dielo len niektorých z nich. 104 Biografický lexikón Slovenska I. zv. A B. Martin: Slovenská národná knižnica Národný biografický ústav, str Slovenskje Národňje Novini. 1846, č. 125, s (sign. ČK DK XII/657). 40

43 Nepokojné roky 1848 a 1849 na základe súdobých františkánskych kronikárskych záznamov Mgr. Michal Jurecký, Považské múzeum v Žiline Kľúčové slová: Žilina, povstanie , františkáni Udalosti v Žiline a okolí v nepokojných rokoch sú sprostredkované na základe prameňov písaných bratmi žilinského františkánskeho kláštora. Jedná sa predovšetkým o kroniku Henricha Hájskeho OFM, ktorú do slovenčiny preložil Alexander Lombardini a zápisy z kláštornej kroniky Historia domestica františkánskeho kláštora v Žiline z príslušných rokov. Henrich Hájsky aj kláštorná kronika v rokoch spomínajú predovšetkým pobyt maďarských revolučných gárd, hurbanovské dobrovoľnícke zbory a cisársku armádu. Predovšetkým pobyt maďarských revolučných gárd, hurbanovské dobrovoľnícke zbory a cisársku armádu. Sú tu zachytené hodnotenia jednotlivých armád a opis bojov, ktoré zasiahli okolie Žiliny, predovšetkým časť medzi Brodnom a Budatínom, zničenie Budatínskeho hradu a presun jednotlivých vojsk. Kronika Henricha Hájskeho približuje aj obraz osobnosti J. M. Hurbana zo strany vtedajšej maďarskej propagandy a jeho čiastočnú korekciu z pohľadu autora. Pokúsime sa priniesť pohľad na tematiku revolučných rokov z inej perspektívy, ktorá má za cieľ doplniť mozaiku súčasných vedomostí. Krátko o prameňoch Meruôsme roky sú neodmysliteľne späté s revolúciami v celej Európe. Vyústili zo zlých hospodárskych a sociálnych podmienok, ktorými boli najčastejšie neúroda, celková bieda, epidémie a nespokojnosť s politickým systémom. Každá krajina na tom však bola inak a revolúcia vzišla zo špecifických podmienok jednotlivých štátov. Základom môjho príspevku sú kronikárske záznamy františkánskych bratov, ktorí zaznačovali dôležité udalosti, ktoré sa bezprostredne týkali ich konventu a ktoré boli veľmi dôležité pre spoločenský život mesta ako takého. Preto roky majú v týchto správach osobité postavenie. Kláštorná kronika je latinský rukopis Annales Priorum temporum sive Historia Domestica Conventus Solnensis F. F. minorum A obsahujúci zápisy z rokov Rukopis je rozdelený na časti dve hlavné časti. Prvá pozostáva zo záznamov do roku Tieto zápisy sú členené podľa rôznych období do jedenástich hláv, ktoré sa ďalej členia do paragrafov, ktoré spravidla opisujú zmeny vo vedení kláštora a v jednotlivých duchovných službách. Potom opisujú niektoré dôležité udalosti zo života kláštora a mesta. Posledný paragraf býva venovaný zápisom o zosnulých bratoch. Druhá časť kroniky opisuje udalosti jednotlivých rokov od roku Zápis z roku 1848 je pomerne dlhý a jednotlivé udalosti opisuje podrobnejšie. Druhým prameňom je kronika Henricha Hájskeho, Infaustorum Fatorum Solnam, eiusque vicinam pre 1848, et eum excipientem 1849-um annum invadentium, per eorum occulatumtestem, pro successorum notitia adnotatio. Vtedajšie udalosti v Žiline a jej susedstve roku , ktorú preložil a vydal Alexander Lombardini, s ktorého prekladom 41

44 sme pracovali. Tento preklad bol uverejnený v slovenských Pohľadoch XVI. z roku Henrich Hájsky bol kazateľom a profesorom žilinského gymnázia, ktorý sa narodil v roku v roku 1784 a umrel v roku Je pochovaný v krypte pod hlavným oltárom. Ostal po ňom rukopis Udalosti v Žiline a jej susedstve roku Situácia v Žiline v roku 1848 Rok 1848 bol rokom volieb do uhorského snemu. Ich dátum pripadol na 20. júna a za tri volebné miesta v hornej časti Trenčianskej stolice určili mestá Žilina, Kysucké Nové Mesto a Čadca. V tento deň sa schádzali volebné stránky z celého okolia Žiliny, z Rajca aj od Strečna. Množstvo ľudí, ktorí prišli do Žiliny, po voľbách odprevadila mestská stráž až na okraj mesta. Deň podľa kroniky Henricha Hájskeho skončil hudbou a spevom. Nešťastie nastalo až na druhý deň. 21. júla 1848 v Dávidovskom humne vznikol požiar, ktorý sa vďaka vetru šíril veľmi rýchlo a už o dve a pol hodiny pohltil celé mesto. Požiar bol skutočne ničivý, a len málo z domov ostalo bez ujmy. Uchránené ostali predovšetkým františkánske stavby. Kostol a kláštor s gymnaziálnymi budovami slúžili ľuďom na zloženie si zachránených vecí zo svojich domovov. Chodby kláštora aj gymnázia sa tak dočasne stali útočiskom žilinských mešťanov a ich rodín. Celý nasledujúci deň ľudia pracovali na záchrane toho posledného, čo im ostalo. Až do 21. októbra sa nič mimoriadne podľa kroniky neudialo. Žilina vďaka svojej polohe a tým, že je významnou križovatkou ciest, strategickým miestom pre presun vojsk, bola predurčená v nepokojných časoch od októbra 1848 až do októbra 1849 stať sa svedkom viacerých bitiek, ale aj obeťou nenásytnosti armád, ktoré potrebovali uspokojiť svoje materiálové a zásobovacie požiadavky. Po neúspešnej septembrovej výprave sa dobrovoľnícke zbory stali vplyvom viacerých okolností súčasťou cisárskej armády, ktorá mala za úlohu bojovať proti uhorským, respektíve maďarským gardám. V októbri roku 1848 sa slovenské hurbanovské dobrovoľnícke oddiely spolupracujúce s armádou generála Šimuniča pohli napriek nevôli predstaviteľov Trenčianskej stolice. Tí výpravu, napriek všetkým požiadavkám a vysvetleniu situácie v prítomnosti armády na území stolice, vyhlásili za protizákonnú. V Žiline po prechode rakúskych vojsk, kedy sa formovali gardy a začali s presunom na Trenčín, Henrich Hájsky spomína, že po odchode žilinskej gardy neostalo v meste takmer žiadneho muža. Teda samotné obyvateľstvo bolo vo väčšine na strane Uhorskej revolúcie. Na začiatku decembra sa pohla k Budatínu od Čadce armáda pod vedením generála Frischeisena, ktorá mala za úlohu zistiť stav a rozloženie uhorských gárd v Trenčianskej stolici. Súčasťou tejto armády bol aj dobrovoľnícky zbor pod Hurbanovým velením, ktorý zohral veľmi dôležitú rolu pri obkľúčení a rozohnaní postavenia gárd v bitke pri Budatíne. Posledné zvyšky gárd, ktoré ostali v Žiline, sa vybrali na Bytču, lebo oklamaní ostali v domnení, že sa Hurban presúva cez Bytču na Trenčín, čo však nebola pravda. Ten však ustúpil späť na Čadcu. Krátko na to sa v Žiline opäť začali zhromažďovať gardy, ktoré začali počtom významne rásť. Na začiatku roka 1849 sa stal veliteľom rakúskych vojsk generál Götz a 1. januára prišiel do Kysuckého Nového Mesta. Na druhý deň strážne oddiely pri Brodne zahnal až za Žilinu a sám obsadil Budatín aj so zámkom. Neskôr vstúpil do Žiliny a na chvíľu ju obsadil, kým sa nevydal cez Rajec smerom na Turiec a na Banské mestá. 10. januára 1849 rakúski vojaci, ktorí ostali v Budatíne, zvnútra zapálili zámok, ktorý nedokázali ani vojenské jednotky uhasiť 42

45 za pomoci striekačiek, ktoré si zadovážili zo Žiliny. Tak bol Budatínsky hrad silne poškodený, kedy zhorel predovšetkým barokový palác, ktorý sa nepodarilo už nikdy obnoviť, a v roku 1915 bol asanovaný. S príchodom rakúskej armády sa však vnímanie žilinského meštianstva opäť trochu menilo. Armáda v meste je síce pre meštianstvo vždy nepriateľom, ale predsa strach z jej prítomnosti núti obyvateľstvo s nimi vychádzať. V Žiline máme tiež pamätnú tabuľu, ktorá hovorí o tom, ako 4. januára rečnili ľudovému zhromaždeniu Ľudovít Štúr a Jozef Miloslav Hurban. Výsledok tohto náboru do dobrovoľných zborov bol taký, že sa k nim pridali len dvaja ľudia a to boli tuláci, ktorí neboli obyvatelia mesta. Je všeobecne známe, že aj Hurban sa vo svojej korešpondencii veľmi sťažoval na obyvateľov mesta, že boli relatívne chladne prijatí. Svoju rolu v tom zohralo aj určite zaneprázdnenie obyvateľstva nad svojimi samotnými životmi, kedy po veľkom letnom požiari boli nútení obnovovať si svoje príbytky a zachraňovať svoj majetok. Dva tábory, vnímanie revolučných gárd a cisárskej armády miestnym obyvateľstvom Je potrebné si uvedomiť situáciu miestneho obyvateľstva. Na jednej strane to boli mešťania aj obyvatelia blízkych obcí a mestečiek, ktorí boli príslušníkmi uhorského kráľovstva, ktorí od jari 1848 videli v revolučných myšlienkach určitý posun a zlepšenie ich situácie. Na druhej strane to bola menšia časť obyvateľstva, ktorej prítomnosť gárd, ich neorganizovanosť s uvoľnenou morálkou skôr prekážali a boli ochotní sa postaviť na stranu cisárskeho vojska a myšlienok slovenského povstania. Zaujímavými informáciami v kronike Henricha Hájskeho sú opisy o vnímaní a vytváraní obrazu cisárskej armády a jej vodcoch medzi bežnými ľuďmi. Na jednej strane to bol pohľad často prístupný revolučným myšlienkam, ktorý bol ovplyvnený propagandou uhorských gárd a promaďarskej politiky. Títo opisovali vodcu rakúskej armády generála Šimuniča ako zločinca, presnejšie lotra a zlého človeka, ktorý pozbavuje obyvateľov dobytka a života. Táto informácia však bola naračného charakteru, ktorý mal za cieľ vytvoriť v ľuďoch strach, ktorý by ich podnietil k spolupráci s gardistickými vojskami s úmyslom vytvorenia dojmu, že miestny človek bojom proti armáde a dobrovoľníckym zborom chráni svoj majetok, práva a život. Rovnako aj Žilinčania s miestnymi františkánmi boli týmito správami držaní v neistote, kedy sa obávali toho najhoršieho. Ako spomína Henrich Hájsky, z týchto obáv ich vyviedol až Ignác Mladotta, kontrolór čadčianskeho soľného úradu. Tento podal správu o prichádzajúcom regulárnom cisárskom vojsku, ktorého súčasťou boli aj oddiely slovenských dobrovoľníkov a ktoré nie násilím, ako sa vravelo, ale čestne pýta podporu a svoje potreby si od obyvateľstva riadne kupuje. Presun vojsk generála Šimuniča zo Žiliny do Trenčína trval len niekoľko dní a bol urýchlený informáciami o zhromažďovaní sa uhorských gárd, ktoré mali zaútočiť pri spomínanom Trenčíne. V Žiline však bola väčšina obyvateľstva naladená protirakúsky. Niektorí z nich prepadli vozy so zásobovaním pre cisársku armádu a dokonca sa im dostalo podpory meštianstva aj predstaviteľov samotného mesta, boli medzi nimi dokonca aj učitelia a kňaz. Musíme však spomenúť, že tí, ktorí prepadli cisárske vojsko, boli podľa Henricha Hájskeho mladíci zo škôl a z kňazstva vyhnaní za nemravnosť. 43

46 Opis príslušníkov uhorských gárd, ktoré prúdili do Žiliny, je tiež dvojaký. Na jednej strane Henrich Hájsky opisuje gardu 23 mužov z Mojšovej Lúčky, ktorej velil bradatý žid a boli ozbrojení výlučne kosami a kam sa pohli, vzbudzovali u obyvateľstva smiech a pohŕdanie. Na druhej strane je spomínaná skvelá žilinská garda, ktorá mala meno po celej stolici. Tu je možno vidieť, že samotný Hájsky, ktorý väčšinou opisuje gardy zahanbujúco a negatívne, pri žilincoch svoj názor koriguje. Napriek tomu v ďalších riadkoch sa Hájsky opäť vyjadruje na adresu gárd z Belej, Terchovej, Varína, Rosiny či zo Strečna, že keď sa zhromaždili v Žiline, nebolo tu miesta, kde by nebol býval opitý gardista. Opis Hurbana, ktorý viedol slovenských dobrovoľníkov, bol tiež ovplyvnený propagandou, ktorá pripisovala Hurbanovi rovnaké vlastnosti ako Šimuničovi. Bol medzi miestnym obyvateľstvom označený za lotra, luteránskeho kazateľa, ktorý Brezovú a Myjavu ohňom a mečom spustošil. Celkové hodnotenie obidvoch táborov z pera Henrich Hájskeho vyznelo takto. Maďarským gardám boli vyčítané zlá morálka a nespravodlivá poprava siedmych mužov z hurbanovských oddielov, ktorých zajali gardisti. Celkovo však maďarskí vojaci boli mestu viac na ťarchu, ako na úžitok a ich bojové schopnosti zaostávali aj za slabším priemerom. Všetko ostalo zhrnuté vo vete: že viac boli oddaní Bachusovi, hrtanu a bruchu, nežli Marsovi. Rakúske vojsko celkovo hodnotením obišlo celkom dobre, okrem vojsk vedených generálom Götzom, ktoré vypálili Budatínsky hrad a vykradli budatínsku kaplnku. A tiež, že mnohých mešťanov, ktorí stáli na strane cisára, aj tak okradli. Pohľad na revolučné roky je vo všeobecnosti zložitý. Bolo príliš veľa premenných, ktoré ovplyvňovali celkové dianie. Či to už bola politika Uhorska, ktorá nahrávala maďarskej národnosti, napriek tomu mala určite podporu aj slovenského obyvateľstva. Predstava samostatného Uhorska tiež vzbudzovala sympatie u mnohých, v kronike Hájsky spomína predovšetkým študujúcu mládež. Bolo tu obyčajné obyvateľstvo, ktoré možno nerozumelo tejto politike a ich vzťah k jednotlivým politickým krokom bol ambivalentný, a nakoniec tu žilo obyvateľstvo, ktoré sa vyhranilo voči uhorskej revolúcii. Prítomnosť armád ľuďom nepridala na pokoji a ostávali ostražití a nedôverčiví. Maďarské gardy boli silné v rečiach a v čase, kedy tu neboli prítomné cisárske vojská. Žilina však celkom určite bola ovplyvnená aj udalosťami, ktoré samotným bojom predchádzali. Použitá literatúra: DANGL, V.: Bitky a Bojiská. Bratislava: Mladé letá, DOBROTKOVÁ, M.: Žilina v rokoch In: Žilina v slovenských dejinách, Žilina HÁJSKY, H.: Udalosti v Žiline a jej susedstve roku Z latinského rukopisu podáva Alexander Lombardini. In: Slovenské pohľady XVI, RAPANT, D.: Slovenské povstanie roku Dejiny a dokumenty. III. Diel, Zimná výprava. Bratislava: SAV Štátny archív Bytča. (ŠAB), Fond Františkáni v Žiline, Annales Priorum temporum sive Historia Domestica Conventus Solnensis F. F. minorum A

47 Ľudovít Štúr významná osobnosť slovenského národného obrodenia doc. PhDr. Miloš Klátik, PhD., biskup evanjelickej cirkvi augsburského vyznania Naša Evanjelická cirkev augsburského vyznania na Slovensku si s úctou a vďakou pripomína výročia narodenia a smrti evanjelických osobností. Ceníme si ich prácu, ktorú vykonali pre svoju cirkev, ako aj v rôznych oblastiach nášho spoločenského, kultúrneho či hospodárskeho života. Takýchto osobností nie je málo. Veď v histórii takmer každého evanjelického cirkevného zboru sa nájde aj niekoľko jednotlivcov z duchovného či laického stavu, ktorí svojimi aktivitami prekročili bežný rámec svojho povolania. Mená týchto osobností sa uvádzajú v odbornej literatúre z oblasti dejín, umenia, filozofie, pedagogiky, techniky atď. Len niekedy je však pri ich menách uvedená aj príslušnosť k evanjelickej cirkvi augsburského vyznania, a ak áno, tak spojitosť danej osobnosti s našou cirkvou je zvyčajne málo viditeľná. V našej spoločnosti nielen v čase totality, ale aj v súčasnosti často absentuje pripomínanie si prínosu evanjelického vierovyznania a evanjelických osobností v našich kultúrnych dejinách. Zvlášť významnou osobnosťou našich cirkevných aj národných dejín, jednou z najvýznamnejších postáv slovenského národného obrodenia, bol Ľudovít Štúr ( ), ktorého 200. výročie narodenia si v tomto roku pripomíname. Sme veľmi radi, že Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky na jeho počesť vyhlásilo rok 2015 za Rok Ľudovíta Štúra. Významná osobnosť slovenského národného obrodenia Ľudovít Štúr je zvyčajne predstavovaný ako kodifikátor spisovnej slovenčiny, politik, básnik, publicista, jazykovedec, novinár, redaktor, mysliteľ a pedagóg. 106 To však zďaleka nie je všetko. Evanjelická cirkev augsburského vyznania na Slovensku si ctí Ľudovíta Štúra ako významného príslušníka evanjelickej cirkvi, ktorý stál pri zrode moderného slovenského národa a kodifikácii spisovného slovenského jazyka; ceníme si jeho snahu o povznesenie hospodárskeho a duchovného života slovenského ľudu a zaraďujeme ho k významným bojovníkom proti národnému a sociálnemu útlaku. Chceme však zdôrazniť aj to, že Ľudovít Štúr vyšiel práve z prostredia slovenskej evanjelickej rodiny, čo významným spôsobom ovplyvnilo jeho charakter, život i prácu pre cirkev a národ. Počas svojho štúdia či pedagogického pôsobenia na Evanjelickom lýceu v Bratislave a aj po svojom nespravodlivom suspendovaní z miesta zástupcu profesora Juraja Palkoviča mal výrazný výchovný a náboženský vplyv na svojich vrstovníkov aj na svojich študentov. Stal sa vedúcou osobnosťou slovenského národného obrodenia jeho tretej etapy, ktorá kodifikovaním spisovného slovenského jazyka dovŕšila formovanie novodobého slovenského národa. Na tomto mieste je potrebné uviesť, že pri zrode slovenskej kultúry už dávno pred Ľudovítom Štúrom stáli viaceré evanjelické osobnosti, ktoré zároveň zaujímajú významné miesto aj v histórii našej evanjelickej cirkvi. Spomeňme aspoň niektorých: Leonard Stöckel ( Slovenský biografický slovník 5. Matica slovenská: Martin, 1992, s

48 1560), Juraj Turzo ( ), Eliáš Láni ( ) či Daniel Krman ml. ( ), evanjelický farár a rektor polyhistor Matej Bel ( ) a ďalší. Napríklad Leonard Stöckel bol významný pedagóg a humanistický mysliteľ, avšak ako reformátor wittenberského smeru, ovplyvnený reformátormi Martinom Lutherom a Filipom Melanchtonom, určil aj smerovanie reformácie na našom území v duchu Augsburského vyznania (Augsburg, 1530). Juraj Turzo, obratný diplomat a vojak, palatín, teda druhá osobnosť po panovníkovi, sa zaslúžil o inštitucionalizovanie evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na území dnešného Slovenska. Zásluhou evanjelického farára, seniora a superintendenta, učiteľa, náboženského spisovateľa a básnika Eliáša Lániho Žilinská synoda v roku 1610 potvrdila platnosť Augsburského vyznania pre našu cirkev. Evanjelický farár a superintendent, spisovateľ, prekladateľ a vydavateľ Daniel Krman ml. na pamätnej Ružomberskej synode v roku 1707 ubránil Augsburské vyznanie v čase, keď našej cirkvi hrozil zánik. Evanjelici sústavne zohrávali poprednú úlohu v slovenskom národnom hnutí. Od konca 18. storočia sa evanjelická inteligencia, reprezentovaná najmä evanjelickými duchovnými, aktívne podieľala na formovaní národnej svojbytnosti. V dobe osvietenstva evanjelickí farári zakladali učené spoločnosti, ktorých cieľom bolo združovať vzdelancov, šíriť osvetu, vydávať literatúru, odborné vedecké spisy a zakladať knižnice. V evanjelickom prostredí vznikol prvý programový dokument slovenského národného hnutia Prestolný prosbopis (1842) aj v revolučnom roku Žiadosti slovenského národa (1848), ktoré boli adresované panovníkovi, uhorskému snemu, vláde a palatínovi, tiež sformulovali vodcovia Slovenského povstania meruôsmych rokov za predsedníctva Ľudovíta Štúra. 107 Koncom 18. storočia sa iniciatívy na poli národa chopila i generácia slovenských vzdelancov združených okolo katolíckeho farára a jazykovedca Antona Bernoláka ( ) bernolákovci, ktorí kodifikovaním bernolákovčiny v roku 1787 položili základy prvej etape slovenského národného obrodenia. V druhej etape národného obrodenia evanjelický farár, univerzitný profesor a básnik Ján Kollár ( ), katolícky farár, básnik a prekladateľ Ján Hollý ( ) a významný evanjelický vzdelanec, jazykovedec a básnik Pavel Jozef Šafárik ( ) zdôrazňovali ideu slovanskej vzájomnosti, na ktorú neskôr nadviazal aj Ľudovít Štúr v čase sklamania po neúspešnej Slovenskej revolúcii v rokoch Vrcholné obdobie slovenského národného obrodenia predstavujú svojimi aktivitami evanjelickí vzdelanci združení okolo Ľudovíta Štúra. Štúr a štúrovci sa v dobe sociálneho a národnostného útlaku Slovákov usilovali o pozdvihnutie úrovne slovenského ľudu a formovanie moderného slovenského národa. Uvedomovali si potrebu jazykovo zjednotiť Slovákov a uzákoniť celonárodný jazyk, ako aj zrušiť poddanstvo a šľachtické privilégiá, pričom nadväzovali na filozofiu francúzskych osvietencov. Ako evanjelici čerpali z dedičstva reformácie. Pochádzali z prostredia, v ktorom Lutherovo učenie o dvoch ríšach formovalo ich morálne profily. Preto štúrovcom nebola cudzia intenzívna práca na poli cirkvi aj na poli národa. Ľudovít Štúr zdôrazňoval nutnosť obetavej práce v oboch týchto oblastiach, a to aj na úkor súkromného života; známe je jeho odmietanie manželstva, ktoré považoval za prekážku práce pre národ. 107 Evanjelická encyklopédia Slovenska. Ed. Petrík, B., Rybár, P. BoPo: Bratislava, 2001, s

49 Vplyv rodinného prostredia Ľudovít Štúr sa narodil a bol vychovávaný v národne uvedomelej evanjelickej rodine v Uhrovci. Fenomén evanjelickej rodiny sa výrazne prejavil u neho aj u jeho súrodencov. Štúrov otec Samuel Štúr ( Lubina Uhrovec) bol evanjelický učiteľ, organista a pracovník v oblasti národnej kultúry. Od roku 1813 až do svojej smrti pôsobil v Uhrovci. Patril k osvietenským typom dedinských učiteľov, ktorí sa celý život venovali osvetovej práci medzi ľudom. Založil a viedol spolok miernosti a nedeľnú školu a šíril slovenskú spisbu. Vedomosti na ľudovýchovnú prácu získaval štúdiom literatúry z oblasti fyziky, zemepisu, zoológie a biblických dejín. Písal príležitostné básne v slovakizovanej češtine. V rukopisoch sa zachovali jeho Reči písma svatého; Historia biblická; O Novozákonných histórii biblických a iné práce. 108 Samuel Štúr mal so svojou manželkou Annou, rod. Michalcovou, šesť detí päť synov (štvrtý z nich Janko sa nedožil jedného roka; zomrel na šarlach) a dcéru Karolínu. 109 Manželia Štúrovci vytvorili svojim deťom harmonické prostredie s vysokými mravnými a duchovnými hodnotami. Umožnili im už v domácom prostredí získať kvalitné základy vzdelania. Prísny otec a citlivá matka viedli svoje deti k tomu, aby si súčasne s vedomosťami vypestovali hlboký vzťah k národu a k evanjelickej cirkvi augsburského vyznania. Jozef Miloslav Hurban o Štúrových rodičoch napísal:...taká rodina sa nenájde tak ľahko na Slovensku, takých otcov málo medzi otcami slovenskými, čo by boli toľké poklady zanechali ubiedenému národu, ako zanechal Samuel Štúr; on zanechal národu svoju rodinu vonkoncom preniknutú blahým duchom národného slovenského šťastia. Slovenskí rodičia obyčajne vychovávajú svoje deti cudziemu svetu; Štúrovo meno je zapísané vo večnej Zábezpečovni jasnejších mien, skadiaľ ho nevytrú nepriatelia jeho a jeho synov, v Zábezpečovni slovenského národného žitia. On trpel dosť za svojich synov, ale predsa nikdy neľutoval, že vychoval synov verných nešťastnému národu Všetci štyria synovia Samuela Štúra mali hlboký duchovný rozmer a svojou všestrannosťou vyvolávali obdiv vo svojom okolí. Najstarší syn Karol ( ) bol evanjelickým a. v. kňazom a profesorom na Evanjelickom lýceu v Modre. Syn Ľudovít ( ) sa stal jednou z najvýznamnejších osobností slovenských dejín, hlavným reprezentantom slovenského národného hnutia začiatkom 19. storočia. Syn Samuel ( ) sa stal farárom v Zemianskom Podhradí a najmladší syn Janko ( ) bol stoličným sudcom. 111 Ľudovít Štúr získal kvalitné základné vzdelanie od svojho otca. Doplnil si ho na nižšom gymnáziu v Győri ( ), kde sa zdokonalil v maďarčine. Tu si mladého Štúra všimol profesor Leopold Petz, pôvodom Slovák, ktorý obrátil jeho pozornosť na otázky Slovanov a slovanstva. 108 Slovenský biografický slovník 5, c. d., s Dostupné na internete: stur. sk/rodokmen/rodokmen. html. 110 Dostupné na internete: sme. sk/dielo/965/hurban_samuel-stur/1#ixzz3hchpvsml 111 PETRÍK, J. Kapitoly z domácich cirkevných dejín. Slovenská evanjelická bohoslovecká fakulta: Bratislava, 1969, s Slovenský biografický slovník 5, c. d., s

50 Štúdium na Evanjelickom lýceu v Bratislave V roku 1829 sa Ľudovít Štúr stal študentom Evanjelického lýcea v Bratislave. Zapojil sa do činnosti Spoločnosti česko-slovanskej, kde jeho starší brat Karol pôsobil ako podpredseda. V rokoch bol podpredsedom Spoločnosti Ľudovít. Pod jeho vedením sa Spoločnosť pretvorila na politicko-národný spolok a stala sa jadrom celého slovenského národného hnutia. 112 Už počas štúdia na Evanjelickom lýceu v Bratislave sa Štúr živo zaujímal o filozofiu. V 30. rokoch 19. storočia boli medzi študentmi lýcea rozšírené diela francúzskych osvietencov. Diela Voltaira a Rousseaua pôsobili na študentov dvoma smermi: odvádzali ich od náboženstva, súčasne však pôsobili kladne na vznik ich národného povedomia. 113 Treba však zdôrazniť, že neskôr práve zásluhou Ľudovíta Štúra študenti svoje záporné postoje k náboženstvu zmenili. Racionalizmus a radikalizmus poznačili aj Štúra. Pravdepodobne zabrzdili jeho orientáciu na kňazskú dráhu, ako aj tvorbu na teologické témy, avšak zintenzívnili jeho činnosť na národnom a politickom poli. S. Š. Osuský zdôrazňoval, že Štúra od radikálneho racionalizmu odvrátila výchova v rodine, vzťah k matke a jej vplyv na neho, ako aj tradície národa a evanjelickej cirkvi augsburského vyznania. 114 Štúdium v Halle a vplyv nemeckých filozofov V roku 1838 dvadsaťtriročný Štúr odišiel na univerzitu do Halle, kde študoval dva roky. Pôvodne chcel študovať teológiu, ale upustil od tohto predsavzatia a rozhodol sa pre históriu, filozofiu, filológiu a politiku. 115 V čase Štúrových študentských rokov chodili študenti zo Slovenska študovať najmä na univerzitu v Halle. Univerzity v Jene a Halle nemali niekdajší ortodoxný ráz Wittenbergu. Od konca 17. storočia tu pôsobili predstavitelia osvietenskej nemeckej filozofie, ktorí mali snahu integrovať obsah kresťanskej viery do filozofického myslenia (nemeckí osvietenci). Táto tendencia zbavovala kresťanskú vieru jej základu. Naši študenti sa v Nemecku často dostávali pod vplyv náboženských filozofov, ktorí stáli na pozíciách panteizmu (Božia všadeprítomnosť vychádzajúca z identity Boha a sveta, Boh je vo všetkých veciach, identita Boha a sveta). 116 K filozofom, ktorí mali vážny úmysel integrovať kresťanstvo do filozofie, patril Georg Wilhelm Friedrich Hegel ( ). Jeho pokus o teologickú a filozofickú syntézu z pohľadu kresťanstva však nevyšiel. 117 S Heglovou filozofiou, ale aj s filozofiou Johanna Gottfrieda Herdera ( ) sa v Halle oboznámil aj Ľudovít Štúr. S. Š. Osuský nepovažoval Ľudovíta Štúra za originálneho mysliteľa. Označil ho len za neúnavného, horlivého nadšeného hlásateľa osvojených, našim pomerom prispôsobených cudzích myšlienok. 118 Štúra ovplyvnilo predovšetkým filozofické dielo G. W. F. Hegla, 112 Slovenský biografický slovník 5, c. d., s OSUSKÝ, S. Š.: Štúrova filozofia. Slovenská liga: Bratislava, 1936, s Tamže, s PETRÍK, J., c. d., s OSUSKÝ, S. Š.: Štúrova filozofia, c. d., s GAŽÍK, P. Krátky pohľad na vzťah viery a filozofie v dejinách myslenia. In: Evanjelici a evanjelická teológia na Slovensku. Univerzita Komenského, Evanjelická bohoslovecká fakulta: Bratislava 1999, s OSUSKÝ, S. Š.: Štúrova filozofia, c. d., s

51 najmä jeho systematickosť, dialektika, učenie o vzostupnom vývine ducha spoločnosti, o historickom pokroku a úlohe jednotlivca v spoločnosti. Heglova filozofia dala Štúrovi filozofický základ a mala rozhodujúci význam pre jeho politickú a spoločenskú orientáciu. Jeho dialektika mu poskytla kľúč na riešenie mnohých otázok z politickej a národnej oblasti. Štúr tvorivo aplikoval Heglovu dialektiku vo svojej vedeckej, publicistickej a praktickej činnosti. 119 Do slovenského myslenia tým vnášal nový vývojový prvok: subjektívno-praktický a optimistický rozmer. 120 Heglova filozofia zaujala Štúra aj svojou estetickou hĺbkou a úzkou spojitosťou s protestantskou teológiou. 121 Názory na prevzatie Heglovej filozofie Štúrom sa rôznili. S. Š. Osuský zdôrazňoval Hurbanov názor, že Štúr Heglovu filozofiu neprevzal bez kritiky. 122 Štúr mal odlišný pohľad na vývoj národov a podstatu náboženstva. Na rozdiel od Hegla nevidel zavŕšenie dejinného vývoja v dejinách Nemcov. Názor na cieľ dejín Štúr prevzal od nemeckého evanjelického farára a filozofa Johanna Gottfrieda Herdera ( ), predstaviteľa osvietenskej filozofie. Tento evanjelický superintendent vo Weimare došiel k presvedčeniu, že Boha nie je možné chápať ako substanciu, ale ako silu. Herder bol panteista, podobne ako neskôr Hegel, a bol označovaný za humanistu. Od neho si Štúr osvojil aj niekoľko princípov o Slovanoch. Herder zdôrazňoval význam národného jazyka, tradície, ľudové umenie a obhajoval právo každého národa na svoje sebaurčenie. Významné miesto v dejinách ľudstva prisúdil Slovanom. 123 Súhlasne s Herderom Štúr a štúrovci stavali národ nad štát. Štúr sa nielen prikláňal k Herderovmu chápaniu dejín, ale s Heglom sa rozchádzal aj v názore na osud a vývoj absolútneho ducha. Hegel považoval za podstatu všetkých javov prírody a spoločnosti neosobný duchovný princíp, pre ktorý používal označenie absolútno, absolútna idea, absolútny duch, svetový duch, svetový rozum. 124 Podľa Osuského je Hegel nejasný svojím absolútnom, či je teistické, alebo panteistické. 125 Heglov absolútny duch prechádzal tromi základnými stupňami (téza, antitéza a syntéza). Triáda bola dôležitou súčasťou Heglovho dialektického učenia. V Heglovom systéme sa absolútny duch prejavoval najskôr v umení, potom v náboženstve a nakoniec vo filozofii. Na rozdiel od Hegla Štúr kládol na prvý stupeň náboženstvo, až potom umenie a filozofiu. Náboženstvo malo u Štúra prioritu, nie je však známe, že by sa podrobnejšie vyjadroval k tejto otázke. Pevné náboženské základy získané v rodine mu pravdepodobne bránili dať sa panteistickým smerom, o čom nepriamo svedčia i slová J. M. Hurbana: Zachoval si v neskazenom srdci úctivosť k patriarchálnym tradíciám pobožnej starovekosti Slovenský biografický slovník 5, c. d., s Tamže, s OSUSKÝ, S. Š., Štúrova filozofia, c. d., s Tamže, s Stručný filozofický slovník. Svoboda: Praha, 1966, s Slovenský biografický slovník V, c. d., s Stručný filozofický slovník, c. d., s OSUSKÝ, S. Š., Štúrova filozofia, c. d., s Tamže, s

52 Pôsobenie na Evanjelickom lýceu v Bratislave Po návrate z Nemecka Štúr v rokoch pôsobil ako námestník profesora Juraja Palkoviča na Katedre reči a literatúry česko-slovenskej na Evanjelickom lýceu v Bratislave. Samuel Štefan Osuský výstižne opísal situáciu na bratislavskom lýceu v 40. rokoch 19. storočia aj vplyv Ľudovíta Štúra na študentov slovami: Racionalizmus, prirodzene, účinkoval na šuhajcov, zo zbožných slovenských rodín pošlých. Povstaly náboženské hádky, náboženské pochybovanie, rozširoval sa radikalizmus, ktorý väčšie-menšie stopy zanechal u jednotlivých členov družiny a nebyť neskôr vlivu Štúrovho filozofického idealizmu, ktovie, kde by sa bol zastavil. 127 Pod vplyvom Ľudovíta Štúra sa mnohí jeho študenti zapojili aj do národnobuditeľskej, literárnej a kultúrno-organizačnej činnosti. Štúr na nich výrazne zapôsobil svojimi prednáškami. Jeho cieľom bolo vzbudiť vedecký záujem študentov o dejiny, literatúru, jazyky a kultúru Slovanov. Zmena, ktorá u Štúra nastala pod vplyvom filozofie Hegla i Herdera, sa prejavila aj pri výchove mládeže v oblasti náboženstva. Ján Kalinčiak hodnotil Štúrovo účinkovanie medzi mládežou týmito slovami: Štúr hľadel spolu i náboženský cit a náboženský život u mládeže obživiť, vystúpil teda obzvlášte oproti racionalistickému smeru, a snažil sa v mládeži vzbudiť vedecké spytovanie a zošľachtenie srdca na poli náboženskom a teológie protestantskej: hľadel vzbudiť a obživiť vieru. 128 Ľudovít Štúr sa síce nevenoval tvorbe teologických diel, avšak vo svojich lyceálnych prednáškach sa zaoberal aj náboženskou problematikou. Na študentov hlboko zapôsobili jeho výklady Písma svätého. Účinok Štúrovho výkladu 5. kapitoly z Evanjelia podľa Matúša na mládež poznáme z pôsobivého opisu Jozefa Miloslava Hurbana: Z verša na verš stupňoval sa jeho zápal a z nás, asi päťdesiatich malicherných racionalistov počúvajúcich nové, neslýchané názory, ktoré priam vyvierali z ducha, nebolo nikoho, komu by neboli zaihrali slzy pokánia v očiach i slzy radosti nad úchvatnými pravdami. Nikdy tak hádam ešte nebol na týchto školách zvestovaný Kristus, tak hlásaná kresťanská idea, čo temer za dve hodiny k úžasu a k oduševneniu všetkých nás rozvádzal nadšený Štúr. A my všetci ozaj znovuzrodení v myšlienkach svojich vrátili sme sa domov. Z mojich úst nevyšlo od tých čias nerozvážne alebo nectené slovo o Písme svätom a o náboženstve kresťanskom. 129 V náboženskom živote Štúr videl odzrkadlenie národa a spravodlivosti, ktorá je od Boha. 130 Jeho vzťah k Bohu a cirkvi zreteľnejšie zarezonoval aj v niektorých jeho verejných prejavoch. Napríklad v článku uverejnenom v Slovenských národných novinách pod názvom Neopúšťajme sa! sa Štúr prihováral mládeži a vyzýval ju k obetiam týmito slovami: Mládenci naši slovenskí, nie je človek len z hliny, ale vdúchol doňho Bôh ducha svojho, nedajteže sa podjarmiť telesnému životu, ale rozdúchajte v sebe tú istú iskru vyššiu a verte, že človeka a národa vznešenosť len v živote vyššom, živote duchovnom záleží OSUSKÝ, S. Š., Štúrova filozofia, c. d., s Tamže, s PETRÍK, J., c. d., s OSUSKÝ, S. Š.: Štúrova filozofia, c. d., s Tamže, s

53 Uzákonenie spisovného jazyka z pohľadu reformácie Kodifikovanie spisovného slovenského jazyka môžeme hodnotiť ako priamy odraz reformačnej zásady hlásať slovo Božie v jazyku zrozumiteľnom širokým vrstvám ľudu. Štúr si už v 30. rokoch 19. storočia uvedomoval, že rozvoj národného života nie je možný bez jednotného spisovného jazyka. Spisovný jazyk považoval za najvhodnejší nástroj na povznesenie vzdelanosti a kultúrnosti širokých vrstiev. Tieto myšlienky vyjadril v spise Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí, na ktorom pracoval od roku 1843, a v diele Nauka reči slovenskej kodifikoval gramatiku nového spisovného jazyka (obidve diela vyšli v roku 1846). Na kodifikovaní spisovnej slovenčiny sa Štúr, Hurban a Hodža dohodli v júli 1843 na fare v Hlbokom po predchádzajúcej porade s katolíckym farárom, významným slovenským bardom Jánom Hollým v Dobrej Vode, ktorú uskutočnili s cieľom spojiť úsilie evanjelikov a katolíkov a kodifikovať spisovný jazyk, ktorý by prijali za svoj obe konfesie. K tomu však došlo až o niečo neskôr tzv. hodžovsko-hattalovskou reformou, ktorou zaviedli do kodifikovaného slovenského jazyka etymologický princíp. Uzákonenie Štúrovej spisovnej slovenčiny sprevádzali aj negatívne ohlasy. Paradoxom bolo, že nový spisovný jazyk mal odporcov aj z evanjelických kruhov, ktorí ho považovali za nebiblický a protireformačný a obviňovali Štúra z toho, že slovenčina spôsobí úpadok evanjelického náboženstva. 132 Profesor Ján Petrík však vidí v uzákonení spisovnej slovenčiny práve splnenie apoštolskej a reformačnej zásady a označuje Štúra za lepšieho filozofa dejín a realistu ako jeho protivníkov. 133 Jazyk Kralickej Biblie síce v evanjelickej cirkvi augsburského vyznania naďalej ostal bohoslužobným jazykom v spievanej liturgii, ale v slovenčine začali postupne kázať viacerí národne uvedomelí farári. Prvú kázeň v novom spisovnom jazyku mal Michal Miloslav Hodža v Liptovskom Mikuláši na Smrtnú nedeľu v roku V tom istom roku kázal po slovensky Karol Kuzmány v Banskej Bystrici, o rok neskôr Michal Šoltés vo Važci a Ján Lehotský v Liptovskom Trnovci. Horlivými zástancami zavádzania slovenčiny do kázní boli aj ďalší farári v Liptove, na Orave, v Turci a v ďalších seniorátoch, napr. Ctibor Zoch a Samuel Novák (svokor básnika P. O. Hviezdoslava). Na záver Ľudovít Štúr bol jedným z najvýznamnejších tvorcov slovenskej kultúry a príkladom národného buditeľa, ktorý svoju mnohostrannú činnosť postavil do služieb národa, pričom vkladal do nej všetky svoje sily. Nepriaznivo na neho vplýval fakt, že v rokoch sa Slovákom nepodarilo úspešne vybojovať boj za svoju národnú a politickú slobodu. Následky tejto skutočnosti mali nepriaznivý dopad na ďalší vývoj slovenského národného hnutia aj na osudy Ľudovíta Štúra a jeho stúpencov. Stopa, ktorú Ľudovít Štúr a generácia štúrovcov zanechali v histórii Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku, ako aj v histórii slovenského národa, je však nezmazateľná a hodná obdivu a úcty. 132 PETRÍK, J., c. d., s Tamže, s

54 Použitá literatúra: Evanjelici v dejinách slovenskej kultúry 3. Tranoscius: Liptovský Mikuláš, Evanjelická encyklopédia Slovenska. Ed. Petrík, Borislav, Rybár, Peter. Bratislava: BoPo, GAŽÍK, Peter. Krátky pohľad na vzťah viery a filozofie v dejinách myslenia. In: Evanjelici a evanjelická teológia na Slovensku. Univerzita Komenského, Evanjelická bohoslovecká fakulta: Bratislava KLÁTIK, Miloš. Cestou viery. Iniciatívy evanjelikov v kultúrnych dejinách Slovenska. Tranoscius: Liptovský Mikuláš, KLÁTIK, Miloš. Osobnosť Ľudovíta Štúra v kontexte Lutherovho učenia o dvoch ríšach (Náboženstvo a evanjelická cirkev augsburského vyznania). In: Ľudovít Štúr a jeho doba. Prínos pre cirkev a národ. Zborník z vedecko-historickej konferencie ECAV na Slovensku na EBF UK v Bratislave. Ed. Klátik, Miloš. Pre ECAV na Slovensku vydal Tranoscius: Liptovský Mikuláš, OSUSKÝ, Samuel Štefan. Štúrova filozofia. 2. vydanie. Slovenská liga: Bratislava, PETRÍK, Ján. Kapitoly z domácich cirkevných dejín. Slovenská evanjelická bohoslovecká fakulta: Bratislava, Reprezentačný biografický lexikón Slovenska. Matica slovenská: Martin, Slovenský biografický slovník 5. R Š. Matica slovenská: Martin, Stručný filozofický slovník. Svoboda: Praha,

55 Ľudovít Štúr v porevolučných rokoch a jeho stále aktuálny odkaz dnešku doc. PhDr. Zuzana Lopatková, PhD., Trnavská univerzita v Trnave PhDr. Andrea Koltaiová, PhD., Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave Myšlienka Slovanská bola mi od prvej mladosti hviezdou, ona ma zahrievala, obživovala a na veky živiť bude... (list M. P. Pogodinovi z In: Listy Ľudovíta Štúra I. III. Zost. J. Ambruš. Bratislava 1956, zv. 2, list č. 250, s. 149) Pri vyslovení mena Ľudovít Štúr si väčšina ľudí v dnešnej dobe povie, že o tejto osobnosti slovenských dejín už nie je čo nové povedať či napísať. Napriek tomu je Ľ. Štúr natoľko významnou slovenskou osobnosťou, že stále vzbudzuje záujem ako v odbornej, tak aj laickej verejnosti. V našom príspevku sa zameriame na, v doterajšej literatúre najmenej spracované, posledné obdobie Štúrovho života. Tento fakt bol prvotným impulzom, pre ktorý sme sa rozhodli detailnejšie venovať tejto dôležitej časti života Ľ. Štúra a poukázať tak na jeho činnosť a aktivity práve po skončení revolúcie; na jeho porevolučné vzťahy s ostatnými slovanskými vzdelancami, priateľmi i známymi, pobyt v Modre a jeho najvýznamnejšie diela z tohto obdobia. Aj posledná etapa Štúrovho života zreteľne preukazuje, že Štúr bol skutočne všestranne činnou osobnosťou, ktorá na každom úseku svojej aktivity zanechala trvalé a nezmazateľné stopy. Zároveň sa nazdávame, že práve v poslednom období jeho života sa sformoval ten najdôležitejší odkaz, ktorý Ľ. Štúr zanechal nasledujúcim generáciám. Potom, čo 13. augusta 1849 maďarskí revolucionári zložili svoje zbrane a kapitulovali neďaleko maďarského mestečka Világoš, začala sa pre Ľ. Štúra, rovnako ako aj pre celú krajinu, nová životná etapa. Po skončení revolúcie sa Slováci ocitli v zložitej situácii. Aj keď sa na istý čas utlmila maďarizácia, slovenský národný program, tak ako o ňom národovci snívali počas revolúcie 1848/49, sa nepodarilo naplniť. Centralizácia, byrokratizácia, cenzúra a policajný režim v krajine po revolúcii tvrdo dopadli aj na Slovákov. Po skončení revolúcie vodcovia slovenského povstania za svoju podporu v boji proti odbojným Maďarom predložili Viedni svoje nádeje v splnenie slovenských požiadaviek, ale čakalo ich len sklamanie zo strany cisárskeho dvora. Štúr ako jeden z vedúcich osobností slovenského kultúrneho a politického života sa revolučných udalostí zúčastnil aktívne a so zbraňou v ruke bojoval v dobrovoľníckych oddieloch za slovenskú národnú svojbytnosť a štátnu samostatnosť. V duchu svojho hesla Naspäť cesta nemožná napred sa ísť musí! však aj po skončení revolúcie pokračoval v uskutočňovaní svojho programu, za ktorý neprestal bojovať do konca svojho života. Pre Slovákov tak nastalo obdobie s príznačným názvom obdobie suchoty a nemoty. Iba niekoľkí príslušníci staršej generácie národovcov získali miesta na nižších stupňoch politickej a súdnej správy. Ľ. Štúrovi ponúkli podradnú úradnícku funkciu, ktorú odmietol, a po sklamaní z neúprimnej politiky vlády sa utiahol do súkromia. Oveľa viac ako nevďačnosť Viedne však Ľ. Štúra bolela smrť jeho najbližších. V priebehu dvoch rokov pochoval brata Karola, otca, matku, blízkeho priateľa Mikuláša Dohnányho aj svoju platonickú lásku Adelu Ostrolúcku. Po smrti brata Karola sa v roku 1851 presťahoval k švagrinej do Modry, kde žil izolovane a pod policajným dozorom. Štúr bol však povestný svojou horlivosťou a pracovitosťou a aj vtedy, vo vlastnej zložitej životnej situácii myslel na Slovensko a Slovákov 53

56 a snažil sa napriek obmedzeným možnostiam pomáhať, ako vedel. Aj napriek na prvý pohľad zúfalej etape svojho života sa nevzdával, preukázal svoju psychickú silu a aj v objektívnych prekážkach pokračoval ďalej v práci pre slovenský národ. Je potrebné zdôrazniť, že Štúrov porevolučný život nebol len smútok, samota a policajný dozor. Ľudovít Štúr po skončení revolúcie aktívne pracoval na dosiahnutí cieľov, ktoré si vytýčil ešte dávno pred revolúciou. V krátkom období mimo policajného dozoru cestoval po Slovensku, informoval ľudí o novej spoločenskej situácii, písal správy vládnym hodnostárom i vyšším okresným úradníkom, aby ich upozornil na nepriaznivý stav v krajine. Napriek jeho prípisom a sťažnostiam, o ktorých informoval aj slovenskú verejnosť, však pre Slovákov dosiahol len minimum zo svojich požiadaviek. Štúr sa aktívne zapájal do viacerých skupinových aktivít Slovákov, ako napríklad prejednávanie školskej otázky v Bratislavskom dištrikte, či známa úprava slovenského spisovného jazyka. Aj v porevolučnom období sa Ľ. Štúr venoval publikačnej činnosti. V apríli 1850 plánoval Ľ. Štúr so svojím najbližším spolupracovníkom J. M. Hurbanom znovu vydávať slovenské politické noviny. Mali byť podobného charakteru ako predrevolučné Slovenské národné noviny, ktoré sa dočkali len vydaných štyroch ročníkov. Štúr si uvedomoval, že ľudia aj v tomto období majú právo byť pravdivo informovaní o dianí v krajine, a preto chcel začať vydávať noviny, ktoré by pozdvihli kultúrnu i duchovnú úroveň Slovákov. V prvej polovici roku 1850 tak podnikol prvý oficiálny krok k ich založeniu, ktorým bolo podanie žiadosti o ich povolenie na Vojenské veliteľstvo. K žiadosti pripojil aj program politických novín, pre ktoré mal pripravený názov Slovan, Národňje Novini, avšak nepodarilo sa mu získať oficiálne povolenie na ich vydávanie. Napriek tomu, že Štúrovi nevyšla realizácia vlastného politického časopisu, angažoval sa aspoň v Hurbanových Slovenských Pohľadoch, a to aj počas príprav na ich vydávanie a neskôr aj aktívnym prispievaním do jednotlivých vydaní. Ľ. Štúr sa okrem iného venoval aj štúdiu a posudzovaniu knižných diel ostatných autorov, a to nielen slovenských, ale aj srbských alebo českých autorov. V týchto recenziách prezentoval svoje vlastné názory, s ktorými nie vždy jeho priatelia súhlasili. Práve vzťahy s priateľmi z ostatných slovanských krajín boli v živote Ľ. Štúra veľmi dôležitým elementom. Ich vzájomné porevolučné kontakty sa síce obmedzili len na korešpondenciu a občasné stretnutia Štúra s niektorými priateľmi vo Viedni, ich priateľstvá však vznikali a odolávali skúškam časov ešte v predrevolučnom období a pretrvali až do konca Štúrovho života. Spájala ich vzájomná úcta, rešpekt i spoločná myšlienka, že im všetkým išlo o rovnaké ciele. Z mnohých jeho priateľov môžeme spomenúť Srbov Jozefa Rajačića a Djordjeho Kontića, ruských priateľov Izmaila Ivanoviča Sreznevského a Michaila Fjodoroviča Rajevského, či českých priateľov Jozefa Václava Friča, Václava Hanku či Františka Palackého. Svoje bohaté kontakty chcel Ľ. Štúr využiť aj pri spracovaní všeobecnej histórie celého slovanstva, kde plánoval obsiahnuť dejiny každého slovanského národa, toto dielo žiaľ nestihol dokončiť. Štúrova korešpondencia svedčí o tom, že priatelia mu žiadané, často ťažko dostupné materiály aj ochotne zapožičali. Popri príspevkoch, publikovaných v mnohých periodikách, sa Ľ. Štúr v porevolučnom období venoval aj písaniu rozsiahlejších diel. Vytvoril zbierku básní O národných piesňach a povestiach plemien slovanských, ktorá vyšla v roku Toto dielo vznikalo postupne dlhší čas, najmä vďaka Štúrovej spolupráci s jeho zahraničnými priateľmi a známymi. Najviac materiálu Štúrovi poskytol jeho priateľ 54

57 Václav Hanka, ktorý mal, ako vyhlásený profesor s dobrým menom po celej slovanskej Európe, mnohé kontakty. V poslednom období svojho života Štúr dokončil aj rozsiahlu politologickú štúdiu v nemeckom jazyku, ktorá mala zvláštne osudy a dodnes vyvoláva mnohé otázky a polemiky. Dielo Slovanstvo a svet budúcnosti dokončil na jar roku 1851, ale vyšlo v ruskom jazyku až po jeho smrti v roku V tomto období suchoty a nemoty dokázal Štúr vytvoriť dielo, ktoré sa svojím posolstvom prihovára aj generácií súčasníkov. A to práve z toho dôvodu, že ako zrelý a skúsený muž, ktorý videl hlboko do duše národa, videl jeho svetlé aj temné stránky, napísal odkaz pre všetkých, ktorí počujú jeho hlasy, jeho volanie. Na svet sa pozerá triezvo, ako človek, ktorý prežil sklamanie z revolúcie, ktorý vidí pravdivý stav veci. Ukazuje Slovanov minulosti, hovorí o ich chybách a prednostiach a čo je dôležité, venuje sa otázke ich poslania v dejinách. Je pravda, že žijeme v dobe, kedy akoby sa popierala potreba existencie národa ako pojmu, o existencii duchovného génia, o ktorom hovoril Štúr, ani nehovoriac. Vo víre dejinných udalostí, v rámci európskej integrácie a pod vplyvom myšlienok multikulturalizmu sa formuje stav, kedy sa krajiny stávajú celkami s polymorfnou kultúrou a národnou identitou. Aj napriek tomu sa pojem kultúrnej a národnej identity objavuje v kontexte európskych krajín stále aktuálnejšie. Možno hovoriť o dvoch krajných kontextoch v jej vnímaní. Ten pozitívny ju charakterizuje ako to, čo je dôležité pre prežitie. Ten negatívny ju považuje za vyprázdnenú kategóriou, ktorá je skôr zneužívaná na zastieranie nacionalizmu, hegemoniálnej politiky, či dokonca xenofóbie. Nečudo, veď národná identita bola a je častým zdrojom konfliktov, veľkých emócií aj politických ambícií. Väčšina pohľadov na národnú identitu sa zjednocuje na fakte, že národná identita vo svojej podstate tvorí určitý projekt, ktorý stojí medzi minulosťou a prítomnosťou, a odkazuje na budúcnosť. Svojím rozsahom tento pojem zahrnuje ú z e m i e národa, spoločný j a z y k, zvyklosti a k u l t ú r u, ale aj vedomie o nich, ako aj toho, čo určuje jednotlivé práva a väzby ku konkrétnemu národu. V hegelovsko-herderovskom poňatí, ktoré bolo Štúrovi tak blízke, sú dejiny manifestáciou svetového ducha. Jednotlivé národy v nich vystupujú ako logické vývojové momenty ducha, prostredníctvom ktorých dejiny smerujú k svojmu cieľu. Striedavo jedna a potom druhá vetva národov preberá štafetu a stáva sa ohniskom duchovnej tvorby. Každý národ má svoje zvláštne nadanie, ktoré pretaví na kultúru a prispeje tak ďalším poschodím do spoločného chrámu ľudstva. Štúrovci verili doslova, že každý národ má svojho génia, duchovnú bytosť, ktorá ho inšpiruje. Nie sú to len romantické blúznenia národovcov, za aké sú často neprávom a posmešne označované. Už v období kresťanského staroveku a stredoveku sa v rámci dogmatiky/teologickej angelológie uvádza, že každý národ má svojho archanjela či anjelské knieža, ktoré ho inšpiruje, vedie a stráži poslanie svojho národa vo svetovom pláne. Toto posolstvo vo svojom poslednom diele predáva svojimi slovami aj sám Štúr, keď hovorí: každý národ má pod Božím slnkom svoj čas a lipa kvitne až keď dub už dávno odkvitol. V súčasnom obraze sveta sa ale často popiera, že by veci mali nejaký zmysel. My Slováci sme v tomto smere v špecifickej pozícii, lebo nám v porovnaní s klasickými európskymi národmi chýba takmer všetko to, čo ich historická veda už produkovala pre lepšie poznanie národnej minulosti. Naša národná historická pamäť, priznajme si, nesiaha veľmi ďaleko. Väčšina Slovákov sa síce jednoznačne hlási k preduhorskému obdobiu starých Slovanov, no indície a myšlienky, ktoré by mohli ukazovať na ešte dávnejšiu históriu, posmešne odmietajú. 55

58 A to aj napriek tomu, že Slovania predstavujú najväčšie etnikum Európy a že aj najnovšie poznatky svedčia o tom, že naše etnikum tu žilo omnoho dlhšie, než doteraz tvrdila oficiálna história. Mnohé nálezy na našom území vedia skutočne prekvapiť a vyvolávajú mnoho otáznikov nad tým, ako to v skutočnosti mohlo byť a bolo. Myšlienka dôležitého poslania Slovanov v dejinách ľudstva znie mnohým ako málo pravdepodobná, ťažko uveriteľná či nereálna. Slováci sú už dlhšiu dobu štylizovaní do obrazu Slováka ako biedneho pastiera (so všetkými atribútmi: fujara, stádo oviec, slobodný život atď.), hoci tento obraz vzniká aj napriek tomu, že tradičná kultúra slovenského vidieka mala na prevažnej väčšine územia poľnohospodársky charakter. Tento stereotyp má korene aj v heteroobraze, aký si o Slovákoch vytvorili iné národy, pričom je prijímaný, zrozumiteľný a bežný dodnes (týmto spôsobom je Slovák pravidelne zobrazovaný napr. v karikatúrach, vtipoch, ale aj prezentácia našej krajiny navonok sa nesie predovšetkým vo folklórnom duchu). Menej sa už tento autoobraz objavuje v spontánnom identifikovaní sa bežného Slováka, aj keď pravdou zostáva, že aj pri sebaidentifikácii sa v rámci prieskumu kolektívnej identity na Slovensku (Krivý, 2004) respondenti najčastejšie definovali ako ľudia zo strednej vrstvy a vidieckeho, prípadne malomestského prostredia. Toto si však mnohí mylne interpretujú ako slabosť. Ako niečo, čo nás automaticky zaraďuje do pozície slabšieho. Paradoxne, najväčšou latentnou mocou Slovanstva je ich obetná sila. Tú považoval za kľúčovú aj sám Štúr, keď poukazoval na to, že na západe sa vytráca obetavosť. Táto sila, ktorej sa nič nevyrovná, sa azda prebudí, až Slovania nájdu svoju hviezdu, svoju vodiacu myšlienku. Všeobecne je často poukazované na bipolárne fungovanie východu a západu sveta, kedy východu je prisudzovaná duchovnosť a západu racionalita. Rovnako ako ľudský mozog má dve hemisféry, ktoré sa podobajú na zemské pologule. Ľavá je viac racionálna a verbálna, pravá viac obrazná a citová. V tomto smere Páleš (2013) veľmi trefne poukazuje na to, že v mnohom sa to podobá na západ a východ; západ rozvinul vedu, z východu prichádzali náboženstvá. Duchovnosť východu tu bola za cenu kolektivizmu, ktorý prehliadal dôstojnosť a slobodu jednotlivca. Na západe sa rozvinula individualita, silná osobnosť, ale vlastne len v materiálnej, nie duchovnej rovine. Z tohto pohľadu možno povedať, že my stojíme v strede týchto síl, na mieste, kde sa stretá západ s východom a už len touto pozíciou nám prináleží výnimočnosť. Z tejto pozície však zároveň vyplýva veľký potenciál a tiež poslanie. Národná hrdosť je interpretovaná ako druh symbolického statku, ktorý vzniká kombináciou individuálnych a spoločenských faktorov. Jej budovanie je úloha, ktorej sa štúrovci na čele s ich vodcom chopili doslova v hodine dvanástej. Je málo známe, že štúrovci chceli rozvíjať aj osobitú slovanskú vedu. Do tohto projektu slovanskej vedy vkladali veľkú nádej, pretože podľa ich presvedčenia každý kultúrny stupeň je spojený s novou formou poznania a pohľadu na svet. Jej hlavným znakom mala byť celistvosť. Mala integrovať všetky pramene poznania, to jest zmysly, rozum, ale aj intuíciu/zjavenie. Štúrovci verili, že Románi rozvinuli jednostranný empirizmus, Germáni racionalizmus a Slovania k tomu majú pridať svoje duchovné oko či vnútorné videnie, aby urobili poznanie celistvým. Štúrovskú slovanskú vedu netreba považovať za prežitú, ale naopak, treba v nej vidieť aktuálny odkaz do budúcnosti, ktorú my už teraz žijeme. Ľudovít Štúr je nesporne fascinujúcou osobnosťou slovenských dejín. Počnúc činmi, ktoré vykonal pre samotnú existenciu nášho národa, cez špecifiká jeho zložitého charakteru, až po 56

59 zásady, ktorými sa riadil celý svoj život. Bez pátosu ho možno označiť za skutočného národného hrdinu. O postavu Ľudovíta Štúra prejavili v nedávnom období záujem aj marketéri. Pred približne 5-timi rokmi bola otvorená sieť kaviarní Shtoor home made cafe v Bratislave, ktorá sa stretla s veľkým úspechom. Autori tejto myšlienky sa snažili o novodobý odkaz na Ľudovíta Štúra. V tomto duchu sa snažili využiť väzbu na romantickú históriu, kreatívne uchopenú štúrovčinu, ktorú používajú vo všetkých menu-lístkoch i v komunikácii so zákazníkmi na Facebooku, až po umiestnenie kaviarne na Štúrovej ulici v Bratislave a pod. Pred krátkym časom táto značka zmenila názov, logo a dizajn priestorov. Po novom sa sieť volá jednoducho Štúr. Ďalším novodobým pokusom o oživenie jeho odkazu je projekt True Štúr. Cieľom tohto dokumentárneho filmu je vyvolať záujem o národnú históriu v prvom rade u mladej generácie, nezaťaženej ideologickými výkladmi dejín. Aby sa podarilo osloviť práve túto generáciu, vytvorili autori pri stvárnení postavy Štúra nové/moderné výrazové prostriedky. Vzniklo tak dynamické a originálne filmové dielo, ktorého vizuálne pútavý formát vyrástol na báze populárnych žánrov, ako sú komiks a akčný film. Film True Štúr je vzrušujúcim dokumentárnym pátraním po pravdivom príbehu muža, ktorý sformoval slovenskú národnú identitu. Tvorcovia filmu považujú osobnosť Ľudovíta Štúra za vzor slovenského politika a inšpiráciu pre často poddimenzované sebavedomie našej krajiny. V odkaze by mala stáť tiež kontinuita nadčasových hodnôt našej spoločnosti. Film True Štúr tlmočí túto myšlienku v súlade s vizuálnymi požiadavkami súčasnej mladej generácie, čím Štúra vytrháva z kategórie dejepisného hesla a dáva mu podobu živého odkazu v diváckom zážitku. Formát filmu kombinuje dokumentárny obsah s najsúčasnejšími formálnymi požiadavkami filmového rozprávania od výrazových prostriedkov až po postprodukčné technológie. Garanciou náučného obsahu je spolupráca s Historickým ústavom SAV. Projekt True Štúr sa stal víťazným projektom súbehu námetov, ktorý vyhlásila RTVS. Tento koncept práce s historickou osobnosťou sa autorom tak zapáčil, že by ho radi zopakovali pri viacerých slovenských osobnostiach. Teraz čakajú na to, ako mladá generácia prijme novú sexi, ale faktickú verziu Štúra. Sebapoznanie je najťažšie, preto je aj ťažké povedať niečo o povahe vlastného národa a oveľa ťažšie sa hovorí o jeho poslaní. Ťažké je postaviť sa k veci z odstupu, najmä ak sme zaťažení nánosmi nálepiek, teórií a názorov o nás. Veď prvé zmienky o Slovanoch máme od cudzích historikov, vlastné pramene zmizli v prachu dejín. Na tomto základe sa mnohí snažili dokazovať, že Slovania nikdy neboli podstatnými stvárňovateľmi duchovného života Európy a Slovanstvo nijakým faktorom európskej moci a človečenstva, ale že tieto vlastnosti so všetkými svojimi zásluhami pripadajú jedine románskym a germánskym národom, ku ktorým sa Slovania iba ako jednoduchá vedľajšia časť boli pridružili. Na toto vo svojom poslednom odkaze upozorňuje aj sám Štúr. Pravda o histórii Slovanov je dodnes ukrytá pod nánosom umelo vytvorených teórií a často ideologických špekulácií. Nie je však spravodlivé len žalostne plakať nad svojím osudom a neustále sa dobrovoľne pasovať do pozície úbohých trpiteľov. Príčina tohto stavu tkvie priamo v našich činoch, lepšie povedané v tom, čo sme dopustili, aby sa stalo. Ako hovorí sám Štúr: skutočne je srdcervúci pohľad na národ v Európe počtom najväčší, ktorý je rozdelený, roztrhnutý, rozdrobený a vo svojej rozbitosti vzdychá pod jarmom... Ó akí sme všetci biedni! Ľahšie ako milovať, padne nám nenávidieť, ľahšie sa nám rozchádza, než schádza, naše ruky ľahšie 57

60 zbíjajú, ako objímajú. (Štúr, s ) Za najväčší neduh Slovanov považuje Štúr práve ich nejednotnosť. Viní ich z toho, že vo svojej ješitnej slepote zabúdajú na spoločný pôvod aj na všetky hlasy, ktoré sa im snažia pripomínať, že ich sila pramení v ich jednote. Zabudli na svoj spoločný pôvod a tým do hlbokej temnoty zabudnutia upadli všetky väzby ich spoločného pôvodu, ich bratskej jednoty. (Štúr, s. 31) Štúr sčasti vidí príčinu vo vplyve západu, a sčasti to pripisuje nezrelosti slovanských kmeňov. Slabosti človeka a národa sú zároveň jeho darmi. Určitá spavosť a pasivita je rubom mince, ktorej lícom môže byť hĺbka a vnímavosť duše. Uvedomenie si tohto faktu je základný predpoklad pre zmysluplné, poctivé a aktívne napredovanie. Jedným z posledných a možno najsilnejších odkazov, ktoré zanechal tento velikán svetu, je posolstvo, že Slovanom, aj napriek pesimistickým vyhliadkam po potlačenom povstaní, aj napriek všetkým neúspechom, patrí svet budúcnosti. Neochvejnosť jeho presvedčenia pramenila zo zákonov dejín. Tie v horizonte stáročí a tisícročí, v podobe kultúrnych vĺn zaznamenávajú vzostupy, rozkvety a pády kultúr a celých civilizácií. Cyklicky sa striedajú, aby vystúpili do popredia pri inšpirovaní sveta. Latinskú kultúru vystriedala anglosaskogermánska, ktorá dominuje v súčasnosti. Ale aj Germánov majú raz vystriedať Slovania a vybudovať celkom nový, vyšší kultúrny stupeň. Upozorňuje ale, že nemať vieru v seba samých, znamená rozklad zvnútra, a že nemať cieľ, predznamenáva bezcieľne blúdenie. Použitá literatúra a pramene: BOKES, F.: Dokumenty k slovenskému národnému hnutiu v rokoch Zv. 1. Bratislava: Vydavateľstvo SAV, 1962, ISBN , 476 s. CHMEL, R.: Listy a denníky Mikuláša Dohnányho. Martin: Matica slovenská, 1971, ISBN , 223 s. KRIVÝ, V.: Kolektívne identity na súčasnom Slovensku. Premenná publikácia zo sociologického výskumu. Bratislava: SAV, 2004, 90 s. ISBN MATULA, Vladimír: Listy Ľudovíta Štúra I. IV. Bratislava: Národné literárne centrum, 1999, ISBN , 338 s. PÁLEŠ, E.: Má Slovensko nejakú úlohu? Tvorba 2/2013. RAPANT, D.: Slovenské povstanie roku IV.3. Bratislava: Vydavateľstvo SAV, 1961, 532 s. SEDLÁK, I.: Ľudovít Štúr v súradniciach minulosti a súčasnosti. Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie v dňoch januára 1996 v Modre Harmónii v rámci celonárodných podujatí Roka Ľudovíta Štúra. Martin: Matica slovenská 1997, 395 s. ŠTÚR, Ľ.: Slovanstvo a svet budúcnosti. Bratislava: Gora, 1993, s. 45 a 59. Zborník dokumentov k slávnosti 200 rokov narodenia Karola Štúra: Modra, marca Modra: SNM Múzeum Ľudovíta Štúra v Modre, 2011, 36 s. Články v Slovenských pohľadoch. Ľudovít Štúr. Život a dielo 1815 až Zborník materiálov z konferencie Historického ústavu SAV. Bratislava 1956, 519 s. MATULA, V.: Ľudovít Štúr ( ). Bratislava: Vydavateľstvo SAV, 1956, 74 s. ORMIS, J. V.: Bibliografia Ľudovíta Štúra. Martin: Matica slovenská, 1958, 201 s. ORMIS, J. V.: Súčasníci o Ľudovítovi Štúrovi. Rozpomienky, zprávy a svedectvá. Bratislava: Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1955, 445 s. Internetové zdroje: PARENIČKA, P.: Jozef Kozáček. In: Knižnica, roč. 8, č. 10, s VEČERKA, R.: Biografickobibliografické medailonky českých lingvistů: bohemistů a slavistů. Linguistica online. Brno: Masarykova univerzita, 2008, ISSN , 199 s

61 Dva koncepty Slovanstva v myslení Ľudovíta Štúra Mgr. Marcel Martinkovič, PhD., Filozofický ústav SAV Text sa zameriava na charakterizovanie politického myslenia Ľudovíta Štúra a jeho vývoja v súvislosti s otázkou Slovanstva a slovanskej vzájomnosti. Štúr v tomto kontexte nadväzuje na Kollárom reinterpretovanú ideu kultúrnej koncepcie Slovanstva t. j. jednoty v mnohom. V predrevolučnom období ju však Štúr rozširuje aj na politickú spoluprácu slovanských národov. Jej koncept v tomto období pozitívne reflektuje kmeňovitosť Slovanov, ktorú reflektuje ako prejav kultúrnej vyspelosti. Jej cieľ vidí v slobodnej spolupráci pri napĺňaní národnej rovnoprávnosti. V tomto období chápe Slovanov ako súčasť európskej kultúry a civilizácie, pričom za významný zdroj jej kultúrnej vyspelosti považuje nediferencovane reflektované kresťanstvo. Myšlienkový posun a neskôr obrat v chápaní významu kmeňovitosti v rámci Slovanstva nastáva v Štúrovom myslení v revolučnom období 1848/1849. V tomto období sa Štúr mesianisticky upína na autokratické cárske Rusko ako jediného aktéra, ktorý je schopný zabezpečiť prostredníctvom integrácie Slovanov ich skutočnú slobodu. Rôznorodosť slovanských národov začína reflektovať ako príčinu slovanskej nejednotnosti a prekážku ich zrovnoprávnenia. Zdôrazňuje osobitosť civilizačného okruhu Slovanov a ich význam pre zavŕšenie dejín z pohľadu realizácie idey ľudskosti. Kľúčové slová: slovanská vzájomnosť, pluralita, Ľudovít Štúr, Slovanstvo, panslavizmus Ľudovít Štúr zásadným spôsobom prispel do diskusie ohľadom podstaty Slovanstva a jej cieľov. Napriek ideovej konzistentnosti Štúra v požiadavke zrovnoprávnenia ľudu v prístupe k vzdelaniu v materinskom jazyku, v ktorom kládol dôraz na všestranné humanitné vzdelanie, v otázke reflektovania podstaty Slovanstva sme svedkami sformulovania dvoch protichodných konceptov. V prvej etape Štúrových úvah o podstate slovanskej spolupráce prevažoval ich liberálny charakter a kultúrne ukotvenie v európskom civilizačnom okruhu 134 avšak po revolúcii 1848/49 už artikuluje víziu Slovanstva založenú najmä na diferencovanom chápaní kresťanstva a zdôrazňovaní pozitívnych osobitostí pravoslávia, ruského jazyka a tradícií občinovej samosprávy. V tejto súvislosti formuluje mesianistické očakávania od Ruska, v ktorom nachádzal dejinný subjekt schopný zabezpečiť integráciu a prostredníctvom nej aj slobodu jednotlivých slovanských národov. V nasledujúcom príspevku sa pokúsime charakterizovať odlišné aspekty obidvoch prístupov Ľudovíta štúra k Slovanstvu a slovanskej vzájomnosti. Kmeňová rôznorodosť ako pozitívny aspekt Slovanstva V predrevolučnej etape svojho verejného pôsobenia sa Štúr koncentroval najmä na riešenie problému spoločenskej emancipácie slovensky hovoriaceho ľudu v Rakúskej monarchii. V tejto súvislosti nadviazal na myšlienkový odkaz Jána Kollára a jeho ideu všeslovanskej literárnej vzájomnosti. Formovanie slovenskej národnej individuálnosti na pozadí 134 Termín civilizácie môžeme definovať ako kolektívnu entitu, ktorá je zjednocovaná povedomím kultúrnej blízkosti jednotlivcov, založenej na spoločnom zdieľaní historického povedomia, náboženstva, alebo aj jazyka a tradícií. Porovnaj HUNTINGTON, Phillips, Samuel. Střet civilizací. Praha: Rybka Publishers, 2001, s

62 zdôrazňovania kultúrnych afinít Slovanov sa v Štúrovom politickom myslení stala bazálnym prvkom jeho politického programu. V tejto súvislosti nadviazal aj na myslenie Johanna Gottfrieda Herdera, a to najmä v náhľade na úlohu jazyka a literatúry v procese akulturácie ľudu. Herderom ocenený kultúrny progres slovanských národov, ktorý artikuloval vo vízii novej slovanskej civilizačnej misie, inšpiroval Jána Kollára a prostredníctvom jeho prác ovplyvnil aj Ľudovíta Štúra. Ten v rámci našej kultúrnej obce zlegitimizoval a spropagoval pozitíva myšlienky jazykovej plurality Slovanov. V Štúrovom myslení sa tak stretávame s myšlienkou jednoty odlišného, ktorú chápe v kontexte filozofie dejín ako proces, v ktorom sa spoločná ľudská podstata rozvíja v kultúrnej diferenciácii národov. Štúr však v nadväznosti na kollárovskú interpretáciu slovanskej vzájomnosti vyslovuje aj kritiku, ktorá je zameraná na reduktívny prístup k slovanským jazykom. Odmieta ich rozdelenie len na štyri literatúry a následne formuluje potrebu rozšírenia slovanskej spolupráce okrem kultúry aj na politickú sféru. 135 V tejto súvislosti formuluje stanovisko, že jazyková diferenciácia Slovanov, resp. kmeňovitosť, je prejav duchovnej a kultúrnej vitality. 136 Z uvedeného vyplýva, že v tejto fáze vývoja Štúrovho myslenia považoval za kľúčový moment slovanskej spolupráce etnickú a kultúrnu blízkosť. Na ich základe následne reinterpretuje a rozširuje kollárovský obsah myšlienky jednoty odlišného aj na formovanie jednotlivých národných špecifík Slovanov. Pred revolučnými rokmi 1848/1849 má tak Štúrove politické myslenie pragmatický charakter, ktorý sa prejavuje aj v liberálnej povahe ním presadzovaného programu slovanskej vzájomnosti. Ten zdôrazňuje princíp slobodnej spolupráce Slovanov aj s rešpektovaním kultúrneho významu ruského kmeňa. Kresťanstvo v tejto súvislosti vníma ako dôležitý integratívny civilizačný faktor, pričom ho zároveň považuje za dôležitý nástroj formovania duchovnosti, sféry humanity a kultúrnej vyspelosti Európy. V tejto etape vývoja Štúrovho politického myslenia sa spomína Rusko najmä v kontexte ochrany a geopolitického významu pre Európu. Rešpektovanie kultúrnej svojbytnosti a rôznorodosti slovanských kmeňov malo zo strany slovanských elít vytvoriť predpoklad vzájomného podporovania a rastu národnej uvedomelosti. Podľa Štúra v tomto období pravá príčina a cieľ slovanskej vzájomnosti spočíva v politickej koordinácii a následnom zjednotení požiadaviek elít slovanských národov v úsilí dosiahnuť národnú rovnoprávnosť v hraniciach Rakúskej monarchie. Myšlienku politického zjednotenia slovanských národov v samostatnom štáte pod Ruskou dominanciou, t. j. panslavizmu, do polovice 19. storočia odmieta a potvrdzuje rešpektovanie vlasteneckých východísk. Dôvod, prečo sa koncentruje najmä na legitimizáciu kultúrneho a duchovného rozvoja prostredníctvom vzdelávania v materinskom jazyku, spočíva v tej skutočnosti, že kresťanské tradície a osvetu chápal v úzkom spojení s možnosťami rozširovania sféry slobody a zodpovednosti. Slovanov a aj kmeň Slovákov však stále reflektuje ako súčasť Európy, ktorú majú kultúrne rozvíjať. Jeho historický optimizmus vo vnímaní vzostupu slovanských národov sa odvíjal práve od očakávania rozvoja ich duchovného potenciálu, ktorého zdroj nachádzal okrem iného aj v prejavoch kultúrnej rôznorodosti. U Ľudovíta Štúra v tejto súvislosti môžeme nájsť aj artikuláciu esencializácie slovanských cností, medzi ktoré zaradil napr. skromnosť, odvahu, dobrosrdečnosť, vytrvalosť. Táto skutočnosť naznačuje ideový 135 Bližšie pozri ŠTÚR, Ľudovít. Nárečie slovenské alebo potreba písania v tomto nárečí. In: Reči a state. Bratislava: 1953, s Pozri ŠTÚR, Ľudovít. Slovania, bratia! Zväzok II. Bratislava : Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1956, s

63 vplyv slavianofilov. Tieto kolektívne zdieľané vlastnosti podľa neho Slovania nadobudli, okrem iného, pri ochrane Európy. 137 Štúrov náhľad na Slovanov sa v súvislosti s vývojom dejín spája nielen s týmto historicky naplneným poslaním, ale aj so stále aktívnou úlohou formovania duchovných kvalít európskej civilizácie. Politický pragmatizmus, ktorý v chápaní cieľov slovanskej spolupráce presvitá z textov, ktoré publikoval v tejto časti svojho verejného pôsobenia, je založený na úsilí o dosiahnutie národnej rovnoprávnosti na základe princípu reciprocity a graduálneho vývoja. Slovanov tak stále v tejto fáze považoval za integrálnu súčasť Západu, resp. Európy. Ideový posun v náhľade na Slovanstvo sa spája s revolučnými rokmi 1848/1849. Štúr počas nich opúšťa liberálnu stratégiu postupných krokov pri dosahovaní politických cieľov, ktorú zamieňa za snahu jednorázovo, v súlade s romantickou predstavou dejinného činu, inštitucionálne zabezpečiť národnú existenciu slovensky hovoriaceho ľudu. Súčasťou tejto Štúrovej zmeny v stratégii národnej emancipácie je kalkulácia, že riešenie národných práv sa dá zabezpečiť najmä prostredníctvom dohovoru a rozhodnutia centrálnych politických elít. Štúr sa tak v revolučnom období usiloval o bližšiu koordináciu činnosti elít jednotlivých národnoemancipačných hnutí Slovanov žijúcich v monarchii. 138 V niektorých textoch písaných počas revolučného obdobia však už spomína Rusko ako možný vzor usporiadania spoločenských vzťahov. 139 Zmienená podoba pluralistického konceptu slovanskej vzájomnosti však stále akceptuje ideu, že vývoj Ducha v dejinách sa prejavuje v kultúrnej rôznosti Slovanov a v slobodnom nachádzaní spoločných politických cieľov pri zabezpečení slobody, prístupu k vzdelaniu, resp. národnej a občianskej rovnoprávnosti. Štúrova koncepcia slovanskej vzájomnosti a Slovanstva vychádzajúca z propagácie idey jednoty v odlišnosti tak aj v revolučných časoch 1848/1849 stále rešpektovala princíp slovanskej solidarity založenej na myšlienke slobodnej kooperácie a kultúrnej plurality. Štúrova panrusistická vízia jednoty Slovanov Revolučný neúspech vystúpenia slovenskej inteligencie, porevolučný vývoj a jeho kritická reflexia sa prejavila aj v zmene Štúrovho prístupu k programu slovanskej vzájomnosti. Dovtedajší národotvorný koncept slovenských vzdelancov, zastrešený ideou jednoty odlišného, sa transformoval do utopického očakávania zjednotenia všetkých slovanských národov do jednotnej civilizačnej entity. V tejto fáze vývoja politického myslenia tak Štúr prehodnocuje niektoré svoje predrevolučné myšlienkové východiská. Táto skutočnosť sa prejavuje najmä v novej náplni Slovanstva, ktorého obsah nadobúda neuskutočniteľný rozmer. Kmeňovitosť, t. j. kultúrnu rôznorodosť Slovanov, označuje za prekážku spolupráce, a to najmä v súvislosti s absenciou štátoprávnych ambícií menších slovanských národov, ako aj s ich zameraním najmä na rodinný život. V ňom sa podľa neho odrážal dôraz na jednotlivosť, avšak bez schopnosti uvedomiť si význam štátu pre národný a politický rozvoj. Z tohto dôvodu bola pôvodná osnova slovanskej spolupráce nahradená víziou panrusizmu, 137 Pozri stať Zásluhy Slovanov o európsku civilizáciu. ŠTÚR, Ľudovít. Slovania, bratia! Bratislava: Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1956, s Pozri napr. Reč v Slovenskej Lipe. Tamže, s Napríklad v stati Rusi Štúr spomína ruské spoločenské a politické prostredie, ako nasledovaniahodný vzor pre slovanské národy a pomenováva pritom ruskú kultúrnu osobitosť, ktorá môže byť v prípade rozvoja slovanského ducha v Rusku dôležitým aktérom v rámci Slovanstva. Viac viď. Rusi. In: ŠTÚR, Ľudovít. Dielo II. Bratislava: Tatran, 1986, s

64 ktorý obsahovo nadväzoval najmä na esencializujúci prístup k charakterizovaniu slovanských cností s cieľom realizovať staroveký, pôvodný spôsob života Slovanov. Ten bol podľa Štúra založený na občinovej samospráve a viditeľný v Rusku. V tomto stanovisku si Štúr osvojil slavianofilskú interpretáciu dejín, ktorej podstatu videl v duchovnom napätí medzi Východom a Západom, kde Rusko reprezentuje Východ zdroj duchovnej obrody a Západ reprezentoval vývoj smerujúci k duchovnému a kultúrnemu úpadku. 140 V práci Slovanstvo a svet budúcnosti sa Štúr zameriava najmä na odhalenie podstaty dejinného vývoja a jeho cieľa. V jednotnom Slovanstve, chápanom ako samostatný civilizačný okruh mocensky zastrešeným Ruskou štátnou ochranou, nachádza hlavného nastupujúceho aktéra dejín, ktorý má realizovať misiu ľudskosti a zavŕšiť dejinný vývoj princípu humanity. Ľudovít Štúr podľa vzoru ruských slavianofilov nachádzal v živote ruského ľudu a spoločnosti zachované pôvodné slovanské kultúrne vzorce správania sa a hodnoty. V tomto osobitom chápaní podstaty Slovanstva formujúceho sa v civilizačnom napätí Východ Západ nadobúdalo Štúrove vzhliadanie k Rusku podobu romantického postoja. Ten sa prejavil najmä v nekritickom reflektovaní cárskeho autokratizmu a spoločenských pomerov v Rusku, o ktorých mal len sprostredkované informácie. Zdôrazňuje stanovisko, že jedine v ruských reáliách je viditeľná jednota a harmónia vôle vládnucich a ovládaných. Jej výhradným reprezentantom je cár, ktorý zohľadňuje záujmy ľudu (princíp sobornosti) 141, pričom celú spoločnosť integruje pozitívny vplyv pravoslávia. A práve v tomto bode prichádza k zásadnému prehodnoteniu a diferenciácii pôvodného Štúrovho stanoviska v otázke Slovanstva. Zatiaľ čo pred revolúciou zdôrazňoval kresťanstvo a klasickú vzdelanosť ako významný prvok európskej civilizačnej individuálnosti a zdroj vysokej kultúrnej a vzdelanostnej úrovne Západu; po neúspechu revolúcie prehodnocuje vyššie opísané stanovisko. Na základe diferenciácie kresťanstva do jednotlivých cirkevných spoločenstiev charakterizuje duchovnú prednosť pravoslávia oproti katolicizmu a protestantizmu pri formulovaní vízie zjednotenia Slovanov. 142 Zmena Štúrovho prístupu k hodnoteniu spoločenského vývoja v Európe pramení najmä z osvojenia si slavianofilského dichotomického vnímania dejín. Tie chápe ako duchovný proces pokroku a zároveň na danom stupni vývoja ako miesto rozhodujúceho civilizačného a duchovného zápasu medzi Východom a Západom. 143 Mesianistické nazeranie na Rusko ako na reprezentanta slovanskej esenciality je zdôvodnené tým, že ho považuje za civilizačný subjekt duchovného zavŕšenia dejinného vývoja, oproti rozkladajúcej sa individualistickej a 140 ŠTÚR, Ľudovít. Slovanstvo a svet budúcnosti. Bratislava: Slovenský inštitút medzinárodných štúdií, 1993, s Pozri ŠTÚR, Ľudovít. Slovanstvo a svet budúcnosti. Bratislava: Slovenský inštitút medzinárodných štúdií, 1993, s A tu je na prvom mieste pravoslávna cirkev. Svätou povinnosťou našich kmeňov je obracať k nej pohľad. Rozdiel medzi západnou a východnou cirkvou [...] je substanciálny a týka sa naskrze celku. [...] Pravoslávna cirkev nikdy nebudovala jedno jediné duchovné kráľovstvo, nepotrebovala teda logicky na jeho uchovanie a spravovanie pápeža, nikdy sa nenechala spravovať kňažským stavom, uspokojila sa s organickým zdokonaľovaním cirkvi... [...] Nenútila teda ľud k mechanickým, nezmyselným cvičeniam a iným takzvaným dobrým skutkom, k prijímaniu povrchnosti namiesto podstaty, vonkajškových javov namiesto vnútorných hodnôt a teda nikdy ľud nezotročovala, neotupovala a nehnala ho do bigotnosti. Tamže, s Pravoslávie takto prevyšuje katolicizmus a protestantizmus, opravuje ich nedostatky a jednostrannosti. Tamže, s V tomto momente sa prejavuje najmä vplyv myšlienok A. S. Chomiakova. 62

65 svetskej kultúre Západu. 144 Jedným z ďalších argumentov, o ktoré opiera svoje nové, panrusistické stanovisko spočíva najmä v tvorivej sile ruského národa a v schopnosti udržať všetko, čo vytvoril. Okrem toho, že v ruskom charaktere, v jeho občinovom systéme je najlepšie uchovaný duch slovanstva, v jeho mravoch sa snúbi sila so skromnosťou a dobromyseľnosťou, vyhol sa ruský národ najväčšiemu nedostatku slovanskej štátotvornosti a dokázal utvoriť silný jednotný štát. 145 To je pre Štúra rozhodujúci aspekt, ktorý garantuje realizáciu slovanskej vzájomnosti, ktorá by rešpektovala slovanskú prirodzenosť 146 a spájala rodinný a občinový spôsob života v harmonickom spojení vládnucich a ovládaných. Iba v ruskom politickom poriadku sa podľa Štúra môžeme stretnúť so skutočnosťou, že osvietený a milosrdný a s ľudom solidárny cár ani neočakáva prosbu, ale robí z vlastnej vôle to, čo mu prikazuje srdce v prospech celku. Štúr tak vo svojej konceptualizácii kultúrnych a náboženských rozdielov medzi Západom a Východom spája už existenciu a budúcnosť Slovanov s Ruskom a s prijatím pravoslávia. Štúr príčinu úpadku Západu videl v rozklade základných princípov kresťanstva v dekadentnom sekulárnom a materialistickom spôsobe života, ktorý nedokázal prostredníctvom ideí konštitucionalizmu a liberalizmu zabezpečiť ani slobodu človeka. A keďže duchovný rozvoj a túžba po slobode sú podľa Štúra hybnými silami dejinného vývoja, hlavné príčiny rozdielov medzi Západom a Ruskom, tak nachádzal najmä v odlišnom chápaní významu náboženstva v daných spoločnostiach. 147 Znižovanie vážnosti kresťanstva v Európe je podľa Štúra príčinou jeho civilizačného úpadku. Západ podľa Štúra už za hodnotu nepovažuje význam obety v prospech celku, ktorej dôležitosť sa vytratila zo života racionalisticky zameranej spoločnosti založenej na maximalizácii zmyslu realizácie osobných záujmov a hedonizme. Zdôraznenie významu štátu pre národnú existenciu, princípov individuálnej obety v prospech celku, nekritického rešpektovania mocenskej a náboženskej autority, prenášanie zodpovednosti na elitu ( načalstvo ), duchovnej prednosti pravoslávnej ortodoxie, harmónie vládnucich a ovládaných ( sobornosť ), občinového kolektivizmu ako ideálneho slovanského spôsobu samosprávy, slúžilo Štúrovi na legitimizáciu aspektov ruských kultúrnych a náboženských tradícií ako duchovných princípov, ktoré zabezpečia prežitie Slovanstva ako samostatného civilizačného okruhu. Záver Štúrove politické myslenie sa v kontexte charakterizovania podstaty a cieľov slovanskej spolupráce vyvíjalo od pluralistickej koncepcie slobodnej kultúrnej a politickej spolupráce zameranej na spoločný cieľ realizácia národnej rovnoprávnosti jednotlivých slovanských národov, až po definovanie utopickej vízie Slovanov ako osobitého civilizačného okruhu kultúrne, nábožensky a politicky zjednoteného pod Ruskou štátnou ochranou. V diele Slovanstvo a svet budúcnosti tak Štúr opúšťa svoju pôvodnú ideu jednoty v mnohosti, na ktorej postavil svoju predrevolučnú legitimizáciu národnoemancipačného procesu Slovákov. Vyčleňuje Slovanov ako samostatný civilizačný okruh a stáva sa predstaviteľom duchovno- 144 ŠTÚR, Ľudovít. Slovanstvo a svet budúcnosti. Bratislava: Slovenský inštitút medzinárodných štúdií, 1993, s V tomto kontexte tiež pripomína: Vzájomnosť Slovanov je síce úcty a chvály hodná, no je len malou náhradou v núdzi a nebude nikdy schopná všeobecne pôsobiť v živote všetkých kmeňov. Slovania majú pádny dôvod na to, aby vytvorili jednu literatúru je to ich ľudská, politická a historická povinnosť. Tamže, s Tamže, s Tamže, s Tamže, s

66 mesianistickej línie v slovanskom myslení. Ako dôkaz kvalitatívnej zmeny, odkláňajúcej sa od chápania pôvodnej pluralistickej koncepcie slovanskej vzájomnosti, ktorú zastával v predrevolučných a revolučných rokoch, nám slúži fakt, že vo svojom poslednom spise o Slovanstve za kľúčový zjednocujúci prostriedok budovania slovanskej jednoty a slobody označuje prijatie pravoslávia a zdôrazňuje v tejto súvislosti aj literárnu integráciu Slovanov, prednosť ruského jazyka a tradícií pod inštitucionálnym zastrešením Ruského impéria. Posledná etapa politického myslenia Ľ. Štúra, ktorá nekriticky a romanticky vzhliada k politickému, náboženskému a kultúrnemu významu Ruska, tak vlastne predstavuje popretie predchádzajúceho národnoemancipačného programu slovenskej inteligencie, ktorý bol založený na zdôrazňovaní a legitimizácii slovenskej národnej individuálnosti. Tento radikálny obrat v chápaní významu vlastnej národnej existencie Slovákov a ostatných slovanských národov prakticky vyvracia dovtedajší národotvorný program slovenských vzdelancov, ktorý Štúr sám pomáhal formulovať a následne realizovať. Štúrova pôvodná snaha sformovať národné povedomie slovensky hovoriaceho ľudu a realizovať kultúrnu a politickú rovnoprávnosť Slovákov na základe princípov slobodnej slovanskej spolupráce sa zmenila na mesianistický a panslavistický koncept Slovanstva, ktorého vízia bola založená na očakávaní zjednotenia a civilizačnej misie Slovanov s hegemónnou úlohou cárskeho Ruska. Použitá literatúra: HUNTINGTON, Phillips, Samuel. Střet civilizací. Praha: Rybka Publishers, ISBN ŠTÚR, Ľudovít. Dielo II. Bratislava: Tatran, ŠTÚR, Ľudovít. Reči a state. Bratislava: ŠTÚR, Ľudovít. Slovania, bratia! Zväzok II. Bratislava: Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, ŠTÚR, Ľudovít. Slovanstvo a svet budúcnosti. Bratislava: Slovenský inštitút medzinárodných štúdií, ISBN Príspevok vznikol vo Filozofickom ústave SAV ako súčasť grantového projektu VEGA č.2/0130/14. 64

67 Kalendárium života a diela a Personálna bibliografia Ľudovíta Štúra doc. PhDr. Augustín Maťovčík, DrSc. Kalendárium života a diela a Personálnu bibliografiu Ľudovíta Štúra sme spracovali v Slovenskej národnej knižnici v rámci príprav 200. výročia narodenia Ľudovíta Štúra ( ), ktoré vyšli pod názvami: Ľudovít Štúr. Kalendárium života a diela (Námestovo 2014) a Ľudovít Štúr. Biografické kalendárium a Personálna bibliografia (Martin 2014). Organickou súčasťou vedeckovýskumnej práce Národného biografického ústavu Slovenskej národnej knižnice je spracovanie biografií, kalendárií, bibliografií a vedeckých štúdií o významných slovenských dejateľoch, o ktorých spravidla organizujeme odborné konferencie a semináre a výsledky týchto podujatí uverejňujeme v ústavnom zborníku Biografické štúdie (dosiaľ vyšlo 37 zväzkov). Súčasťou toho vedeckého bádania bolo aj spracovanie osobitného Kalendária života a diela a Personálnej bibliografie Ľudovíta Štúra. V týchto súvislostiach treba konštatovať, že nám dodnes chýbalo podrobnejšie biografické kalendárium tejto kľúčovej osobnosti, ktoré by dokumentárne osvetlilo a priblížilo životné peripetie Ľ. Štúra, korigovalo by tradované nepresnosti a nejasnosti jeho životného putovania od narodenia až po okolnosti tragického úmrtia. Takéto detailné kalendáriá majú spracované vynikajúce osobnosti inonárodných literatúr (za všetky spomeniem viaczväzkovú Kroniku života a diela Adama Mickiewicza). Personálna bibliografia Ľudovíta Štúra O personálnej bibliografii Ľ. Štúra ako základnej a nevyhnutnej pomôcke pre ďalšie bádanie o tejto osobnosti stačí konštatovať, že nadväzuje na Bibliografiu Ľudovíta Štúra spracovanú literárnym historikom a bibliografom Jánom V. Ormisom pri storočnici Štúrovho narodenia, ktorá vyšla v Martine v roku 1958 a obsahuje súpis Štúrovho diela a literatúry o ňom od roku 1836 do roku Nami spracovaná Personálna bibliografia Ľ. Štúra prináša súpis knižného a časopiseckého diela Ľudovíta Štúra, ako aj literatúry o ňom za uplynulé vyše polstoročie, konkrétne za roky Pramennou bázou pre spracovanie pokračujúcej personálnej bibliografie Ľ. Štúra bola evidencia kníh a príspevkov, zaznamenaných od roku 1956 v jednotlivých zošitoch Slovenskej národnej bibliografie, ako aj bibliografická databáza, spracovaná od roku 1978 počítačovou formou v Bibliografickom ústave Matice slovenskej a od roku 2000 v Slovenskej národnej knižnici. V takto zostavenej a chronologicky usporiadanej Personálnej bibliografii Ľ. Štúra za roky , obsahujúcej vyše bibliografických záznamov, popri evidencii knižných a časopiseckých vydaní Štúrovho diela, najpočetnejšiu skupinu tvoria príspevky o Ľ. Štúrovi publikované v slovenských a inonárodných periodikách, najmä pri jednotlivých štúrovských výročiach. Tieto príspevky sú výrazným svedectvom o tom, že dielo Ľ. Štúra a jeho odkaz sú aj v súčasnosti veľmi živé a že Štúrova osobnosť na horizonte slovenských národných dejín svieti ako jasná hviezda. Zo samostatných knižných prác o životných osudoch a tvorbe Ľ. Štúra treba spomenúť významné diela a pramenné edície. Predovšetkým je to trojzväzkové vydanie Listy Ľudovíta 65

68 Štúra v precíznej edičnej príprave Jozefa Ambruša (Bratislava ), doplnené štvrtým zväzkom v príprave Vladimíra Matulu (1969). Životopisné monografie o Ľ. Štúrovi vydali viacerí slovenskí a českí bádatelia: Ľ. Bakoš: Ľudovít Štúr ako vychovávateľ a bojovník za slovenskú školu (Bratislava 1957), Jozef Miloslav Hurban: Ľudovít Štúr Rozpomienky (Bratislava 1959), Zdenka Sojková: Skvitne ešte život (Bratislava1965), Fraňo Ruttkay: Ľudovít Štúr ako zakladateľ modernej slovenskej žurnalistiky (Bratislava 1966), Ján Juríček: Ľudovít Štúr Stručná biografia (Bratislava 1971), Ján Hučko: Život a dielo Ľudovíta Štúra (Martin 1984), Vladimír Forst: Ľudovít Štúr (Praha 1986), Pavel Horváth: Rodokmeň a osudy rodiny Štúrovcov (Bratilava 1988) a ďalšie. Popri vydaniach Štúrovho diela vyšli zborníky z vedeckých konferencií o Ľ. Štúrovi, početné vedecké štúdie a popularizačné príspevky najmä pri štúrovských jubileách. Napriek tomu autor ostatného vydania Štúrovho diela Rudolf Chmel konštatuje, že Na kritické vydanie Ľudovíta Štúra sme sa dodnes nezmohli a budúcnosť nevyzerá vôbec nádejne. O syntetickej monografii, ktorá by mohla byť svojou komplexnosťou reprezentatívna smerom von i dovnútra, ani nehovoriac. (Ľ. Štúr: Dielo. Bratislava 2007, s. 626.) Takéto kritické konštatovanie zasväteného literárneho historika bolo podnetom aj pri spracovaní Štúrovho kalendária a personálnej bibliografie. Kalendárium života a diela Ľudovíta Štúra Pri štúdiu literatúry a prameňov, pri sústreďovaní a koncipovaní jednotlivých záznamov v Kalendáriu života a diela Ľ. Štúra, usporiadaných podľa jednotlivých rokov, mesiacov a dní, sa mi črtali nielen vonkajšie udalosti jeho životného behu, ale aj osobné vzťahy, neraz spory a rozpory tejto osobnosti, ktorým sa nemohol vyhnúť pri svojej širokej angažovanosti. Pravda, vniknúť do záhybov vnútorného rozpoloženia a duchovného ustrojenia Ľ. Štúra, nestačí len spracovať jeho biografické kalendárium, to by si vyžadovalo hlbší psychologický, filozofický, možno aj medicínsky ponor do tajov tejto mnohorozmernej osobnosti. V chronologickej postupnosti od narodenia roku 1815 môžeme sledovať Štúrovo rodinné prostredie a následné roky vzdelávania v rodnom Uhrovci a v Győri, cez štúdiá na ev. lýceu v Bratislave až po univerzitu v Halle. K lyceálnym štúdiám a nasledujúcemu obdobiu sa viaže Štúrov zápas s maďarizáciou v školstve a cirkvi, ako aj vnútorné a neraz dramatické jazykové úsilia, spojené s uzákonením novej spisovnej slovenčiny. Potom si všímame jeho boj o národné a sociálne práva vlastného národa, súvisiace s vydávaním Slovenských národných novín a Orla tatranského, s poslaneckým pôsobením v uhorskom sneme a s bojovým účinkovaním v dobrovoľníckych zboroch v Slovenskom povstaní , a napokon zakľučujúce, žiaľne roky porevolučného účinkovania v Modre až po tragický skon v roku Ak si ako príklad všimneme biografické záznamy z čias štúdia Ľ. Štúra na univerzite v Halle v rokoch , musíme konštatovať, že sú skromné. Túto problematiku podrobnejšie osvetlili štúdie Jozefa Ambruša: K štúdiu Ľudovíta Štúra v Nemecku (Historický sbomík, V, 1947, s ) a Jozefa Bánskeho: Slováci na štúdiách v Halle (Bratislava 1950). Z nich vieme, že Ľ. Štúr pôvodne zamýšľal študovať na univerzite v Berlíne, ale pre nedostatok finančných prostriedkov odišiel študovať do Halle, ako píše J. Ambruš:...Štúr chcel podľa vopred premysleného plánu odísť na štúdiá do Berlína, no keď sa mu nepodarilo obstarať pôžičku, potrebnú pre drahší Berlín, s nevôľou sa obrátil do Hale, kde pobyt bol lacnejší... Z toho tiež vyplýva, že Štúr hallskú univerzitu v porovnaní s berlínskou podceňoval a sám sa 66

69 usiloval pred verejnosťou zatajiť svoj odchod do Halle, keď bol k nemu z finančných príčin donútený. (J. Ambruš, cit. dielo, s. 218.) Z korešpondencie Ľ. Štúra počas hallských štúdií v rokoch vieme, že po príchode do Nemecka v novembri 1838 nenapísal v tomto roku ani jeden list. V nasledujúcom roku 1839 napísal štyri listy, a to lužickej mládeži do Budyšína ( ), dva listy pražskému nakladateľovi a redaktorovi Jaroslavovi Pospíšilovi ( a ), posielajúc mu príspevky do pražských Květov a do časopisu Českého musea, a list na Slovensko, adresovaný priateľovi Augustovi Horislavovi Škultétymu ( ). V poslednom roku hallských štúdií od januára do konca júla 1840 Ľ. Štúr napísal dva listy buditeľovi Lužických Srbov Jánovi Emestovi Smolerovi, dva listy ruskému slavistovi a cestovateľovi Izmailovi Ivanovičovi Sreznevskému, dva listy na Slovensko, a to priateľovi A. H. Škultétymu a profesorovi ev. lýcea v Kežmarku Jánovi Benedictimu, napokon dva listy do Čiech Jaroslavovi Pospíšilovi a lekárovi a pedagógovi Karolovi Slavojovi Amerlingovi, ktorým oznamuje svoj príchod do Prahy po návrate z hallských štúdií. Je známe, že Ľ. Štúr počas štúdia na univerzite v Halle v rokoch sa sústredil hlavne na jazykovedu a filozofiu, menej na teológiu. Pod vplyvom Heglovej filozofie a poznania situácie v slovanskom svete Ľ. Štúr sa utvrdil v dávnom rozhodnutí zasvätiť svoje ďalšie životné usilovania práci v prospech vlastného slovenského národa v širších slovanských súvislostiach. Toto rozhodnutie dostalo v Halle konkrétnejší obsah, ktorý po návrate medzi svojich rodných viedlo čoskoro k rozhodnutiu uzákoniť slovenský spisovný jazyk na základe stredoslovenského úzu. Uzákonenie spisovnej slovenčiny a s tým spojené vydavateľské a kultúmopolitické aktivity v slovenskom hnutí od polovice 40. rokoch 19. stor. znamenali celkom novú etapu v živote a etablovaní Slovákov, v ktorom má Ľ. Štúr nezastupiteľné miesto. Kalendárium života a diela Ľ. Štúra spolu s Personálnou bibliografiou predstavujú dosiaľ najpodrobnejší prehľad doložených dát o životnom putovaní a osobnostných aktivitách Ľ. Štúra od narodenia až po ukončenie životnej púte v Modre. 67

70 68

71 Odkaz Ľudovíta Štúra Slovensku a svetu Ing. Marián Tkáč, PhD., predseda Matice Slovenskej Rok Ľudovíta Štúra je predovšetkým príležitosťou rovnako ako pri všetkých významných osobnostiach na poučenie z jeho postojov a skutkov. Len vtedy majú naše tradície a pripomienky svoj skutočný význam a zmysel, a dokážeme odhaliť ich odkaz pre prítomnosť a budúcnosť. Aký je teda Štúrov odkaz pre Slovensko a pre svet? Veľké osobnosti sa zvyknú prejavovať vo viacerých oblastiach spoločenského života, a keďže sú veľké, obyčajne zanechajú veľké stopy vo všetkom, čomu sa venujú. Ľudovít Štúr z Uhrovca ( v Modre) patrí medzi veľké osobnosti nášho národa, šírka jeho angažovanosti je neuveriteľne veľká, určite by nebolo správne, keby sme ho priradili len k niektorej vyhranenej oblasti jeho aktivít. Vedecké, odborné a lexikografické diela ho charakterizujú ako čelného prominenta slovenskej národnej histórie, hlavnú postavu nášho národného hnutia i slovanských koncepcií z druhej polovice 19. storočia, schopného politika, jazykovedca, spisovateľa, básnika, novinára a publicistu. Vieme, že bol poslancom Uhorského snemu i členom prvej Slovenskej národnej rady, ktorá sa jeho zásluhou a zásluhou jeho najbližších spolupracovníkov podľa webovej stránky NR SR konštituovala 16. septembra 1848 na 200-člennom zhromaždení vo Viedni. Jej prvým predsedom sa stal Jozef Miloslav Hurban, ďalšími členmi úzkeho vedenia Ľudovít Štúr a Michal Miloslav Hodža. Štúrov prvý a možno aj najdôležitejší odkaz je práve tu. V odvahe, s akou s neveľkým okruhom dobrovoľníkom dvihol zbraň za národnú slobodu. Jeho najväčšou a neprekonateľnou zásluhou je, že dokázal dať Slovákom zmysel a cieľ ich národného života. A to v ťažkom čase, keď slovenský národ de iure neexistoval, nemal v rámci Uhorska osobitné štátoprávne postavenie ako napríklad Chorváti, keď tento ľud málo chápal svojich kriesiteľov, svojich politikov, ktorí ho akosi nechceli nechať na pokoji, vyrušovali ho zo sna ako spiacu Šípkovú Ruženku. Je pravdepodobné, že bez štúrovského a hurbanovského odboja by sme už dnes ani Slovákmi neboli. Nanajvýš a to len pri akomsi zázraku Uhrami, ktorí nehovoria po maďarsky... Málo sa vie, resp. takmer sa obchádza mlčaním angažovanosť Ľudovíta Štúra v národohospodárskej agende. Významný predstaviteľ slovenského bankovníctva na prelome 19. a 20. storočia, Július Markovič ( ), lekár, novinár, politik a zakladateľ Ľudovej banky v Novom Meste nad Váhom (roku 1896) zrejme nemal na mysli Štúra, keď napísal: Naši politickí predchodcovia a prví národní buditelia staväli stánky národného uvedomenia v mnohom ohľade nie od základu, ale od strechy, nakoľko vo svojej prílišnej ideálnosti a ináče úctyhodnej horlivosti zabudli na potreby každodenného života. A predsa Štúr bol veľký dejateľ slovenského národa i na poli hospodárskom, čítame v Sporiteľničných besiedkach č. 7 8 z roku Podobne hodnotil Štúra v auguste 1965 v Kultúrnom živote Hvezdoň Kočtúch, ktorý ho označil za našu prvú ekonomickú osobnosť. Tvrdil, že bez akéhokoľvek zveličovania ho treba zaradiť k prvým vzdelaným a širokoorientovaným Slovákom v ekonomickej literatúre i v hospodárskej praxi. Isté je, že Štúr poznal vtedajšiu základnú ekonomickú literatúru západoeurópskej i stredoeurópskej, predovšetkým nemeckej proveniencie. Áno, Ľudovít Štúr podľa toho, čo sám napísal a o čo sa 69

72 usiloval, bol naším prvým národohospodárom. Štúr bol prvým Slovákom, ktorý formuloval program národného obrodenia. Jeho súčasťou bola aj národohospodárska koncepcia s výsostne sociálnym pozadím. Toto bolo treba povedať prv, ako budeme hľadať odkaz Ľudovíta Štúra v jeho poslaneckom pôsobení na Uhorskom sneme, zasadajúcom v pôvodnom paláci Uhorskej kráľovskej komory v Bratislave (uhorský snem tu zasadal od roku 1802). Štúr v tejto budove zastupoval mesto Zvolen v rokoch Svoj poslanecký mandát dokázal umne v jazyku maďarskom! využiť aj na to, aby fundovane a otvorene analyzoval problémy, o ktorých sa vtedy nebolo jednoduché čo i len zmieniť. Takou tabuizovanou témou bolo napríklad zdanenie uhorskej šľachty. Zo šiestich vystúpení Ľudovíta Štúra na poslednom stavovskom sneme štyri uverejnili Slovenské národné noviny. Ešte pred prvým zasadnutím snemu uverejnil článok Naše nádeje a žiadosť k nastávajúcemu snemu. Podal v ňom politický program slovenského národného hnutia, ktoré bolo tvrdo potláčané. Zvýraznil nutnosť zrušenia poddanstva a ďalej pripomínal to, čo slovenský národ potrebuje k svojmu životu a rozvoju slovenské školstvo, uznanie slovenčiny za úradný jazyk na Slovensku a slovenské kultúrne ustanovizne. Ale evidoval aj problémy sociálne, veď v jeho časoch, teda ešte v 19. storočí poznali Slováci povinnú robotu na panskom, drábov a dereše, veľkú biedu a hlad, negramotnosť a vysťahovalectvo, úžerníctvo a alkoholizmus. Štúrova kritika sa upriamovala na neudržateľnosť týchto pomerov a vyúsťovala do návrhov, ako ich zmeniť. Vzniesol teda požiadavku industrializačnej politiky a ako prvý načrtol koncepciu slovenského peňažníctva a bankovníctva. Vo svojom vystúpení 17. novembra 1847 hovoril o zastúpení miest na sneme: Politické práva miest i ja z tej pohnútky ďalej zastávam, že s politickými právami sú i meštianske práva a prisluhovania spravodlivosti v tuhom spojení. V obmedzení týchto práv videl veľkú krivdu voči mestám a ich obyvateľom. Dňa 21. decembra 1847 predniesol Štúr na sneme svoju známu reč, a vstúpil ňou do našich dejín ako bojovník za zrušenie poddanstva, pričom nástojil na takom jeho zrušení, ktoré by poddaných finančne zaťažilo čo najmenej. Dnes by sme povedali, že sa prihováral za to, aby privatizácia spod feudálnej totality bola pre zamestnancov čo najlacnejšia. Štúr žiadal aj rovnomernejšie rozdelenie daňových povinností, dovolil si dokonca požadovať zdanenie šľachty i miest, čo bola v Uhorsku stáročia odmietaná požiadavka. Túto reč, v ktorej sa postavil na stranu utláčaných a dožadoval sa naliehavo základných ľudských práv, označujú historici za najpamätnejšiu a najbojovnejšiu. Okrem iného v nej povedal: A nechže sa vyslovím o stave chudobného ľudu nášho a o potrebe poľahčenia a polepšenia jeho lósu. To požadujú čím najsúrnejšie záujmy a budúcnosť našej vlasti, to požaduje poslúženie spravodlivosti a svätá vec človečenstva. Všetko toto hlasite k nám volá, aby sa už raz a naposledy chudobného ľudu lós polepšil. Žiadame v krajine našej slobodu rozširovať a dobre máme, lebo bez tejto postati v zlom stave sa krajina nachádza a není opravdivej bezpečnosti. Ale požadovaním slobody celkom na prieky sú roboty urbárske. Pritom vedel, že nejde len o otázku vnútroštátnu, ale plne pochopil aj jej medzinárodný dosah, keď uviedol: V západných štátoch nie sú tieto vzťahy feudálske viac v obyčaji, ani sa ony s terajším duchom stoletia nezrovnávajú. Podľa môjho náhľadu stojíme na hraničnej čiare dvoch vekov, a síce jedného zapadajúceho, v ktorom sa práva len jednotlivým osobám a kastám dávali, druhého svitajúceho, v ktorom sa ony každému, v opravdivom zmysle vzatému človeku povolia a nasúdia. 70

73 Zrušenie poddanstva ohlasoval snem v roku Pravdaže, okrem toho na sneme bojoval za slovenčinu. Naliehavo si uvedomoval, že útlym deťom treba nielen v rodine, ale aj v škole vštepovať slovenčinu, aby si na ňu, ako na samozrejmosť zvykli. Keď sa materinská reč vyučuje aj v škole, človek sa len tak ľahko s ňou nerozchádza. Často zdôrazňoval: Pri svojom duchovnom rozvoji chceme používať len svoju materčinu ako po svojich predkoch zdedenú posvätnú relikviu a nikdy sa jej nezriekneme v tom pevnom presvedčení, že národ náš nezhynie a zhynúť nemôže. Ľudovít Štúr vo svojich smelých vystúpeniach na sneme brojil proti prijatiu jednoznačne pomaďarčovacieho zákona nemaďarských národností v Uhorsku. Zákaz používania materinského jazyka aj na najnižších školách spájal s pojmom slobody: Za slobodou ide vek náš, za slobodou ide vlasť naša, ale k uskutočneniu opravdivej slobody prísne sa vyhľadáva vzdelanosť, bez ktorej sa tamtá vonkoncom uskutočniť nedá. Potrebu vzdelávania ľudu v materinskom jazyku umne spájal so sociálnym postavením národa. Aby sa uplatňovala vzdelanosť ľudu, musí mládež v školách vnímať a učiť sa vo svojom rodnom jazyku. Ľud gniavený feudalizmom, schudobnelý, ťarchami zavalený, je už aj tak dosť postihnutý. Keby pri tomto nešťastí ešte ho potkať malo, že by ani vyučovanie so svojej materinskej reči nedostal, teda by sa naozaj do sprostoty celkom pohrúžil a do hrozného duchovného a tiež materiálneho zanedbania upadol. Na základe toho žiadal, aby sa v návrhu slová: Kde sa maďarská reč z povinnosti vyučovať má, vynechali a nahradili slovami: Ale ich rečou vyučovania ostane v obciach reč materinská. Zákon, ktorý určil na národných školách za vyučovací jazyk maďarčinu, snem schválil. Vrátiť tam späť slovenčinu bola ťažká úloha a na svoje naplnenie čakal dlhé roky. A odkaz pre dnešok? Predovšetkým pre súčasných poslancov slovenského snemu, ktorých je až 150 (!), no koľkí z nich koncipujú budúcnosť Slovenska tak, ako Štúr? Koľkí spájajú slovenskú budúcnosť so starostlivosťou o zem, pôdu a zároveň s rozvojom slovenskej vzdelanosti? Vrátane dôsledného používania slovenčiny ako štátneho jazyka, a to nielen na slovenskom juhu, ale ako vidíme na príklade českej výstavy o Veľkej Morave, kde sú texty iba v češtine a angličtine aj na Bratislavskom hrade. Koľkých z našich poslancov trápi aj náš aktuálne možno najvypuklejší problém: úbohosť našich médií, vrátane toho verejnoprávneho s dvomi bodkami, za ktoré nesú poslanci osobnú zodpovednosť? Veď volia jej generálneho riaditeľa. Štúr bol vlastencom a iste by trpel pri sledovaní našej televízie, ak by ju vôbec sledoval! Kde je jej vzdelávacie a národnokultúrne poslanie? Za slobodou ide vek náš, za slobodou ide vlasť naša, ale k uskutočneniu opravdivej slobody prísne sa vyhľadáva vzdelanosť, bez ktorej sa tamtá vonkoncom uskutočniť nedá toto je Ľudovít Štúr. Písal a hovoril aj o tom, že namiesto almužny treba zakladať spolky, drobné ľudové peňažné ústavy, sporiteľnice, teda šetriť a pri šanobe nahospodáriť si majetnosť. Lebo tisíce a tisíce usporí ľud obecný, jestliže od svojho špatného výstupku, pitia pálenky, odstane a do spolkov miernosti, založených od horlivých vlastencov a priateľov ľudu, povstupuje. V sporiteľniach videl Štúr aj ten úžitok pre krajinu, že úžerníctvo pri peniazoch na uzde držia, požičiavajúc svoje peniaze pod zákonnými alebo ešte od týchto menšími úrokmi. A koľkí sú dnes boháčmi práve vďaka beztrestnej úžere? Ale aj toto je Štúr, hodný za citovanie, ale aj nasledovanie: Neopúšťajme vec pospolitú, všeobecnú, pre malicherné naše osoblivosti! Čo sa nám aj za vec našu poubližuje, čo sa nám aj krivdy od samých našich porobia, nenechávajme zato vec dobrú, vec všeobecnú, ale držme sa jej pevne, nezlomne. Vyššia je vec národa celého, vyššia je vec celku nad jednotlivé osoby, 71

74 a čo nám aj jednotlivci poubližujú, zato nám ešte neublíži vec sama. To sú aktuálne slová aj o poldruha storočia neskôr: Čo sa nám aj za našu správnu vec poubližuje... Štúr je aktuálny každou svojou vetou. Takže odkaz Slovensku, slovenským poslancom a politikom: hovorte jasne o slovenskej budúcnosti, o stratégii ako žiť a prežiť v tomto chaotickom svete. A zabezpečte informovanosť a vlasteneckú výchovu pre svojich občanov. Myslite aj na to, ako využívať pôdu, plodnú zem ľuďmi na nej žijúcimi. Aby naši mladí nemuseli húfne za prácou do sveta a doma ladom leží pôda, naša potenciálna živiteľka v časoch zlých. Verme, že neprídu, aj keď už klopú na dvere. Odkaz Ľudovíta Štúra pre Slovensko a Slovákov je aj dnes by sme povedali v ekumenickej spolupráci Slovákov. Vieme, že s ideou spisovnej slovenčiny na báze stredoslovenských nárečí zašiel pred jej aplikáciou za žijúcim bardom Bernolákovej spisovnej slovenčiny, opierajúcej sa o západoslovenské nárečia. A pravdou je aj to, že zlomovým bodom v zavádzaní spisovnej slovenčiny bola aj porada Tatrína v Čachticiach na katolíckej fare. Tam sa uskutočnilo 10. augusta 1847 pamätné štvrté zasadnutie Tatrína, na ktorom sa prekonala nejednotnosť katolíkov a Slovákov v používaní spisovného jazyka Slovákov. Ďalšia úprava slovenskej gramatiky, prechod z fonetického princípu na etymologický, bola zavedená reformou katolíka Martina Hattalu a evanjelika Michala Miloslava Hodžu v roku 1851/1852. Rozhodovania o gramatických zmenách sa zúčastnili aj Štúr, Jozef Miloslav Hurban, Ján Palárik, Andrej Radlinský a Štefan Závodník. Na princípe katolícko-evanjelickej spolupráce nevznikol iba jednotný jazyk všetkých Slovákov, ale spisovná slovenčina sa ubránila pokusom o jej počeštenie. Stalo sa tak roku 1932, keď na pôde Matice slovenskej sa stretli Andrej Hlinka a Martin Rázus. Tí spoločne zabránili uplatneniu Vážneho pravidiel slovenčiny a následne v tom istom roku vo Zvolene sa dohodli na spoločnom boji za slovenskú autonómiu. Aj prvý monumentálny pamätník Ľudovíta Štúra v Bánovciach nad Bebravou odhalený roku 1936 (v deň budúceho štátneho sviatku, 29. augusta) vznikol na báze nadkonfesionálnej spolupráce. Pri jeho odhalení rečnil správca Matice Jozef Škultéty a bánovský dekan Jozef Tiso, ktorý bol predsedom Spolku slovenských akademikov, ako o tom svedčí text pôvodne vytesaný do podstavca súsošia: Prvý štúrovský pomník postavila obetavosť slovenského národa, Ústredný Štúrov Jubilejný výbor v Bánovciach Spolku slovenských akademikov Štúrovho rodného kraja za predsedníctva Msgr. Jozefa Tisu z iniciatívy V. H. Kurthu, tajomníka, 29. augusta 1936 z príležitosti Štúrovej storočnice a pamiatky Štúrovho zvolenia zvolenským poslancom. (Tento text musel byť začiatkom päťdesiatych rokov odstránený. Vrátený tam bol počas reštaurovania pamätníka v roku 1991, ale už nie formou vytesania do podstavca súsošia, ale formou samostatnej pamätnej tabule ako súčasti pamätníka.) Je to okrem iného dôkaz porozumenia a spolupráce Slovákov bez konfesijného rozdielu, takej plodnej v zlomových časoch Slovenska. Slováci by na to nikdy nemali zabudnúť: len v jednote je sila. A aký je Štúrov odkaz svetu? Práve dnešnému svetu? Ľudovít Štúr niekoľko mesiacov pred svojou smrťou, medzi rokom 1854 a 1855 dokončil svoje posledné dielo Slovanstvo a svet budúcnosti po nemecky. V tom čase žil pod policajným dohľadom v Modre. Toto dielo prvý raz vydali v roku 1867 v Petrohrade v ruskom preklade slavistu, priateľa Slovákov, Vladimíra Lamanského. Muža, ktorý sprostredkoval finančnú podporu na orodovanie Francisciho slovenskému národnému hnutiu 72

75 v časoch najsilnejšej maďarizácie. Dnes to môžeme a treba povedať otvorene: bez ruských peňazí by neprežilo slovenské národné hnutie na prelome 19. a 20. storočia! A čím je Štúrovo dielo pozoruhodné? Tým, že na základe dôsledného poznania a analýzy dejín a vlastností slovanských národov, prichádza Štúr k záverom, ktoré sa dajú nazvať aj proroctvom o potrebe slovanskej spolupráce. Tu je v skratke základná línia diela Slovanstvo a svet budúcnosti, poskladaná z citátov: Ak by mal niekto zo Slovanov dôvod byť na niečo pyšný, potom by to boli rozhodne Rusi, no ich povaha im to nedovoľuje. Nehrdia sa pred svetom svojou mocou, bohatstvom a slávou tak ako Angličania a podľa toho, ako sa správajú, mohol by si človek myslieť, že v ich vlasti to vyzerá úplne inak. Vystupovanie Čecha Husa v Kostnici bolo dôstojné a mužné, no mimoriadne skromné, na rozdiel od vystupovania Luthera vo Wormse. A práve táto sila spojená s pokorou, obetavosť so skromnosťou, prísnosť s dobrotivosťou sú ideálom, po ktorom túžia najlepší mužovia slovanského sveta. Poľský kráľ Sobieski ochotne tiahne pod Viedeň do boja proti Turkom na pomoc ohrozenému kresťanstvu, a to bez akéhokoľvek osobného, či takzvaného politického záujmu, len na prostú prosbu cisára Leopolda a zachráni celé Rakúsko pred hroziacim nebezpečenstvom, no rakúsky cisár prijme skromného, zbožného hrdinu s chladom, sotva ho sediac na koni vo svojom tábore pozdraví a ani len nepozrie na jeho syna Jakuba, ktorého mu Sobieski predstaví so slovami Veličenstvo, toto je môj syn, ktorého som vychoval, aby bránil kresťanstvo! Osloboditelia Poliaci potom museli s nedostatkom zásob a ťažkosťami odtiahnuť domov. Za čias Napoleona si Rusi veľa vytrpeli od Francúzov, pretože im ich celá Európa hodila na krk a aby sa zachránili, museli zapáliť Moskvu, dôstojnú, starodávnu a nádhernú metropolu milovanú celým ruským národom. Ak by Západ skutočne jedného dňa zašiel tak ďaleko a úplne sa vzdal kresťanstva (zvýraznil M. T.), potom by bolo svätou povinnosťou slovanstva (pozn.: rozumej pravosláviu) znovu prinavrátiť svojím vplyvom česť večnému krížu a dopomôcť mu ku konečnému víťazstvu. Vieme, že nám na Západe vyčítajú slabosť, neohrabanosť, neschopnosť, nedostatok zanietenosti a podľa toho nám vo svetových dejinách prisudzujú na veky podradnú úlohu, no podať o tom nezvratné dôkazy nie je Západ schopný. Treba mať predovšetkým na zreteli, že slovanský národ ako taký sa ešte nepodujal v dejinách hrať vyššiu úlohu... no všetko má svoj čas. (zvýraznil M. T.)...ak sme vo vašich očiach takí slabí, prečo tak veľa kriku kvôli panslavizmu v tých najbezvýznamnejších prejavoch slovanského ducha? Prečo vás zakaždým zalieva hrôza pri tom najmenšom presune ruského vojska? Nech o vaše sympatie bojujú napríklad Maďari, no vy ste vy, my sme my a my kráčame inou cestou! Vzhľadom na pomery, v ktorých žijeme, jestvujú len tri možnosti, a podľa nich sa rozchádzajú aj prevládajúce názory: tým prvým je vytvorenie federatívnych štátov, po druhé utvoriť z Rakúska centrum všetkých západných a južných slovanských kmeňov a to tak, že by sa slovanský živel ako najmocnejší stal nositeľom hlavnej štátnej moci a podstatne by modifikoval štát, a podľa tretieho názoru by sa mali Slovania celkom a bez výnimky pripojiť k Rusku. (zvýraznil M. T.) Toto sú tri hlavné smery a my sa pokúsime na ne nezaujate pozrieť, aby sme zistili, ktorý z nich má najväčšiu šancu uspieť, ktorý najviac zabezpečí Slovanom ich existenciu a rozvoj a uvoľní cestu dejinám. Vonkajšie pomery týchto kmeňov úplne znemožňujú praktickú realizáciu federácie. Druhá verzia... táto teória je ešte nezmyselnejšia a horšia než tá prvá... Špehovanie a armáda verejných aj tajných policajných agentov decimujú národy, ich život strpčuje nenávidená byrokracia a ponemčovanie, ktoré ich udržiavajú v neustálom vare a tichom proteste proti Rakúsku. Jeho koniec možno ľahko predpovedať....zostáva potom už len tretia možnosť, totiž 73

76 pripojenie Slovanov k Rusku (zvýraznil M. T.), a jedine tá je správna a má budúcnosť. Ruku na srdce, bratia, a odpovedzte: nebolo to práve Rusko, ktoré v našej smutnej minulosti svietilo ako maják v hlbokej noci nášho života? Nebolo to Rusko, ktoré oživilo naše nádeje, povzbudilo našu odvahu, vzkriesilo takmer vyhasnutú chuť do života? Nebolo to Rusko, čo prišlo na pomoc jednotlivým kmeňom, napríklad Srbom, ktorí sa pokúšali striasť neznesiteľné cudzie jarmo a v týchto dňoch viacerým bratským kmeňom zápasiacim s Maďarmi, utláčateľmi nášho národa: neprišli Rusi, hoci aj v podobe Rakúšanov, na pomoc Srbom, Chorvátom, Slovákom? Rusi sú spomedzi Slovanov jediní, ktorí si zachovali svoju samostatnosť a tým zachránili česť slovanského mena. Okrem toho, že v ruskom charaktere, v jeho občinnom systéme je najlepšie uchovaný duch slovanstva, v jeho mravoch sa snúbi sila so skromnosťou a dobromyseľnosťou, vyhol sa ruský národ najväčšiemu nedostatku slovanskej štátotvornosti a dokázal utvoriť silný jednotný štát. Len v tomto štáte nájde slovanský život základňu svojho vývoja, len tvorivá a uchovávajúca ruská sila dokáže z trosiek vzkriesiť našu národnosť. Slovania, uchovajte si svoju jednotu, je vaším klenotom, a len s ňou budú prekvitať vaše štáty. Keď sa raz slovanské kmene, ktoré zatiaľ stoja mimo ruského štátu, s ním spoja do jedného celku, Rusko im bohato nahradí cudzích spojencov. Buďte teda trpezliví, Slovania, nadíde náš deň, na juhovýchode sa začne brieždiť. Kto bude môcť úspešne bojovať proti našim zjednoteným silám, kto bude chcieť odoprieť nám právo na život? V Rusku takáto monarchia jestvuje, treba ju len zosúladiť s vyššie uvedenými demokratickými inštitúciami prispôsobenými duchu nášho národa. Tým by sa celkovo vyriešila otázka potrebnosti ďalšieho štátneho rozvoja a skončili by sa nekonečné revolúcie. V slovanskom štáte musí napokon všetko posvätiť cirkev (pozn.: rozumie sa pravoslávna); ona je jeho alfou i omegou. Pravý Slovan sa nepustí do ničoho bez toho, aby neprosil o pomoc Boha a každé dielo zavŕši tým, že Bohu za jeho pomoc poďakuje. Nemec všetko nosí v hlave, všetko sa mu ukladá do pojmov, z čoho mu potom vychádzajú paragrafy a keďže sa z toho nič nedá podať ľudskou rečou, oznamuje to ostatným na papieri; rečníci svoje prejavy čítajú, rovnako aj profesori svoje prednášky; Slovan naproti tomu nosí všetko v srdci a v duši a dokáže to aj vyjadriť silou prejavu. Aj keby sa zdalo, že ľudstvo upadáva, nemôže sa na dlhý čas samo sebe spreneveriť a vzdať sa svojej podstaty, predovšetkým pri dnešnom neobyčajnom pokroku. Napreduje stále ďalej a nik nemôže povedať dopredu, kam dospeje. No zhoršenie môže byť len dočasné. Otvorte svoje dlho stiesnené srdcia, Slovania, naberte s božou pomocou odvahy k činom! Prázdna je národná samoľúbosť, ktorá v sebe neskrýva nič hlbšie. Ide napokon o ľudstvo, ktorého členmi sme spolu s ostatnými národmi. Také je naše posolstvo! Nech je prijaté tak, ako sme ho zamýšľali. Ktovie, či práve tento spis, práve kvôli svojmu antirakúskemu postoju nespôsobil Štúrovu záhadnú smrť. Veď to, čo napísal, je v istom zmysle ťažkým hriechom aj dnes, keď neslovanská Európa náš rozlet skôr obmedzuje, keď ohrozuje naše slovanské a kresťanské tradície. Keď nás priam núti prijať iné, nám cudzie hodnoty. Na počiatku bolo slovo, a to slovo bolo Ľudovítovo. Ľudovít Štúr nepatrí len našej minulosti, ale svojím ideovým svetom je bytostne súčasný, prítomný aj v našich snahách o zaradenie sa medzi vyspelé európske národy. K jeho odkazu sa hlási aj Matica slovenská, ktorá v tomto roku okrem iného odhalila tomuto reformátorovi nášho života bustu v rodiacom sa panteóne slovenských osobností v Martine. 74

77 Šúrovci ako spoluzakladatelia prvej Tatra banky ( ) Mgr. Marek Tobolka, PhD., Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre Autor príspevku píše o tom, že aj štúrovci, konkrétne Štefan Marko Daxner ( ) a Janko Francisci-Rimavský ( ) boli medzi prvými spoluzakladateľmi, akcionármi a členmi dozorného povereníctva prvej Tatra banky ( ). Informácie čerpá z vlastného archívneho výskumu, ktorého výsledky publikoval i vo vedeckej monografii. Kľúčové slová: štúrovci, Štefan Marko Daxner ( ), Janko Francisci-Rimavský ( ), Tatra banka ( ); Všeobecne sú známe politické, spoločenské, jazykovedné a literárne aktivity štúrovcov i ich súkromný život. Neznámou a dostatočne neprebádanou súčasťou ich života a činnosti sú ich finančné aktivity. V príspevku na základe štúdia archívnych dokumentov sa venujem dvom štúrovcom, konkrétne Štefanovi Markovi Daxnerovi ( ) a Jankovi Francisci- Rimavskému ( ), ktorí patrili medzi prvých spoluzakladateľov, akcionárov a členov dozorného povereníctva prvej Tatra banky ( ). 148 Boli riadnymi členmi jej direktória a spolupodieľali sa na vzniku jej stanov. Štefan Marko Daxner ( ), otec Ivana Daxnera ( ) 149, stál pri zrode Tatra banky ( ). Podľa zápisnice 148 Vychádzam z vlastného archívneho výskumu a publikovanej vedeckej monografie, Tobolka, Marek. Tatra Banka ( ) a Ivan Daxner ( ). Nitra: Vydavateľstvo Publica, 2008, 253 s. ISBN loc. gov/ Ivan Daxner ( ) (* Nagykálló Tisovec) bol synom Štefana Marka Daxnera. Jeho manželkou bola Ľudmila, rodená Jesenská ( ). Bol hlavným direktorom Tatra banky 8 rokov (od 19. apríla 1905 do 12. júna 1913). Tatra banka zažila počas jeho vedenia niekoľko významných zmien, ktoré pretrvali aj po jeho direktorovaní: stavbu novej vlastnej budovy, v ktorej bola podpísaná Deklarácia slovenského národa v roku 1918, zmenu v stanovách a v služobných pravidlách, založenie filiálky v Prešove, rozmach a spoluprácu s inými finančnými ústavmi, vrátane prevádzania amerického devízového a valutového obchodu. Mala akcie vo vyše 80 bankách, 15 podnikoch a niekoľkých nehnuteľnostiach. Spolupracovala s rôznymi bankami, finančnými (peňažnými) spolkami, priemyselnými podnikmi a to formami: kúpou ich akcií, uložením peňazí do depozitu (ich alebo jej), prevádzaním bežných účtovných operácií, podieľala sa pri ich vzniku, tak, že mala v nich akciovú účasť a poskytla im znalosti z bankovníctva prostredníctvom vlastného úradníctva banky. V rokoch1913 až 1924 podnikol súkromnú cestu do USA v prospech Tatra banky. Poznal sa s Edvardom Benešom, Tomášom Garrigue Masarykom a Milanom Rastislavom Štefánikom. Milan Rastislav Štefánik dostával úvery od Tatra banky na svoje výskumné aktivity. Ivan Daxner pôsobil v Slovenskej lige v Amerike v rôznych funkciách, najmä však ako jej sekretár. Podpísal Clevelandskú dohodu a Pittsburghskú dohodu. Ivan Daxner sa vrátil z USA v roku 1924 resp Prišiel do Československa, o ktoré sa osobne zaslúžil v československom zahraničnom odboji v USA počas I. svetovej vojny. Po návrate z USA udržoval kontakty so Slovenskou ligou v Amerike v súvislosti so zapracovaním Pittsburghskej dohody do ústavy Československej republiky a vzniku Ústavu M. R. Štefánika v Martine. Zomrel ako 76 ročný na zlyhanie srdca. Pochovaný bol v Tisovci. Na jeho parte je myšlienka vystihujúca jeho spôsob žitia a jeho osobnú životnú filozofiu: Žil pravde, veril v pravdu, bojoval za pravdu. ALU-SNK, signatúra SD 3/24; v pamätiach Terézie Vansovej ( ) je o Ivanovi Daxnerovi táto charakteristika: Igazi gentleman (t. j. skutočný gentleman) povedali rimavskosobotskí páni, keď videli Daxnera. Týmto názvom označili teraz už tiež 75

78 direktória z 2. februára 1885 bol v poradí šiestym akcionárom Tatra banky ( ) a vlastnil 2 vlastné účastiny a 100 účastín v zastúpení Tisovskej vzájomnej pomocnice). 150 V ich autobiografiách sa tento čin nespomína vôbec. 151 Dejiny Tatra banky majú 4 obdobia: 1. obdobie: Tatra hornouhorská banka, účastinársky spolok v Turčianskom Svätom Martine ( ) obdobie: Tatra banka, účastinársky spolok ( ). 3. obdobie: Slovenská Tatra banka ( ). 4. obdobie: peňažný ústav v pokoji ( ). Dňa 1. októbra 1990 vznikla terajšia Tatra Banka, Bratislava, a. s. 153 Medzi členmi jej volenej správy boli okrem prvých iniciátorov nápadu jej založenia Rudolfa Krupca a Jána Mileca aj poprední predstavitelia slovenského národného hnutia: Ján Francisci- Rimavský, Štefan Marko Daxner, Matúš Dulla, Pavol Mudroň, Peter Makovický, Andrej Halaša a iní. Hlavné dôvody jej založenia boli nasledovné: 1. Lacný úver a napomáhať zakladaniu ústavov. 2. Obľahčiť dosť významný obchod našich turčianskych šafraníkov, trenčianskych drotárov a oravských pláteníkov v cudzozemsku. (Výhody platobného styku) i zosnulého Ivana Daxnera. (VANSOVÁ, T. /Editor Július Noge/: Drahé postavy. Bratislava, s. 366; Terézia Vansová ( ) spisovateľka, publicistka, kultúrna pracovníčka a aktivistka ženského hnutia na Slovensku. Udržiavala s Ivanom Daxnerom písomný kontakt; viď listy v Archíve literatúry a umenia (ďalej ako ALU-SNK), signatúry 198 D1; 41 F 18; 41 N N 26; 150 Slovenský národný archív (ďalej ako SNA), fond Tatra banka ( ), s. 9, inv. č. 1, kartón č Daxner, Štefan Marko. V službe národa / Štefan Marko Daxner, výber zostavil, štúdiu napísal, poznámky a vysvetlivky vypracoval František Bokes. Bratislava: Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1958, 533 s. Francisci, Ján. Vlastný životopis. Turčiansky Sv. Martin: Kníhtlačiarsky účastinársky spolok, 1909,131 s marca 1886 v Turčianskom Svätom Martine uzavrel za Tatra banku Rudolf Krupec ako jej hlavný direktor nájomnú zmluvu s Jánom Kunajom a jeho manželkou Karolinou rodenou Švehlovou. Svedkovia uzavretia zmluvy boli Peter Kompiš a Ludevit Fiala. Zmluvou dali do prenájmu Tatra banke novopostavený dom 11 B. 48 zapísaný v pozemkovej knihe s číslom 59 Turčianskeho Sv. Martina pod označením A. I. so súpisným číslom 1 a čiastka so súpisným číslom 56. Prenájom nadobudol platnosť od 1. apríla 1886 do 1 apríla 1896 za 600 zlatých ročne, ktoré sa mali vopred platiť v štvrťročných intervaloch po 150 zlatých. Išlo o 5 izieb a 1 predizbu, ktoré boli k dispozícii Tatra banke. Tatra banka mala povinnosť vyparketovať 2 izby, vykonávať v prípade potreby menšie opravy a platiť kominára. Majitelia sa zaviazali vykonávať väčšie opravy a odstraňovať elementárne škody, zabezpečiť prísun vody z ich studne a paliva na kúrenie. Počas trvania nájomného vzťahu prenajímatelia nemali právo nájomné zvyšovať a ani byt vypovedať. Trovy so zapísaním (intabulovaním) zmluvy platila Tatra banka a daň z domu majitelia. Ak by Tatra banka chcela alebo by musela tieto priestory opustiť než uplynie spomínaných 10 rokov v zmluve, musela by Kunajovcom zaplatiť 1000 zlatých ako náhradu. MV SR SNA fond Tatra banka ( ), s. 20, inv. č. 241, kartón č. 146 Zápisnice zo zasadnutia direktória ; Ján Hrušovský spomína, že keď Jozef Gregor Tajovský prišiel za úradníka Tatra banky...banka bola umiestnená v tzv. Kunajovskom dome hneď vedľa budovy evanjelickej ľudovej školy... (HRUŠOVSKÝ, J. Za Jozefom Gregorom Tajovským. In Rosenbaum, K. Matúška, A.: J. G. Tajovský v kritike a spomienkach. Bratislava 1956, s. 253.). Nájomnú zmluvu podpísali Rudolf Krupec ( ), Ján Kunaj ( ) a jeho manželka Karolina rodená Švehlová ( ). Svedkovia uzavretia zmluvy boli Peter Kompiš ( ) a Ludevit Fiala ( ). Stavba vlastnej budovy Tatra banky začala 7. júna 1911 a dokončila sa 31. augusta Dnes sídli v tejto budove pobočka Slovenskej sporiteľne, a. s. v Martine bola v nej podpísaná Martinská deklarácia Deklarácia slovenského národa. 153 O právnom nástupcovi Slovenskej Tatra banky ( ) hovorí rozhodnutie ministerstva financií SR č. 7/1991 z 15. marca

79 lacnejšieho úveru. 3. Umožniť zavádzanie kupecko-priemyselných i továrenských podnikov februára 1884 sa uskutočnilo zhromaždenie zakladateľov, na ktorom bolo prítomných 86 zo 190 zakladateľov. Zvolil sa hlavný direktor, 24 riadnych členov direktória a 6 náhradných členov direktória. Bol podaný návrh stanov. Toto direktórium bolo splnomocnené porobiť všetko, čo bolo potrebné na založenie banky marca 1884 sa zišlo zhromaždenie zakladateľov a bolo napísané Prvé vyzvanie na upisovanie účastín. 28. júla 1884 sa zišla časť zakladateľov pod vedením Jána Francisciho- Rimavského a uzhodla sa, že základná istina bude zlatých, z nej mala byť prvá polovica účastín hneď zaplatená pri upisovaní a to najneskôr do 1. decembra 1884 a ohľadom druhej polovice malo rozhodnúť valné zhromaždenie, ktoré v tejto veci vydalo Druhé vyzvanie na upisovanie účastín s Rozhľadom (Prospektom), ktorý informoval o cieľoch a spôsobe založenia banky. 156 Zoznam prvých zakladateľov je na konci môjho príspevku. Dovedna sa prví zakladatelia upísali na účastín decembra 1884 sa uskutočnilo zasadnutie direktória, na ktorom Rudolf Krupec a Ján Milec podali správu o priebehu upisovania účastín...dosaváď ačkoľvek podpísané je okolo účastín splátky stali sa len asi na účastín. 158 Prebrali sa hlavné body stanov a ich prepracovanie mali na starosť Ján Francisci, Štefan Marko Daxner, Ľudovít Turzo a Ján Milec februára 1885 sa zišlo ustanovujúce valné zhromaždenie, prítomných bolo 156 účastinárov, ktorí spolu tvorili účastín vlastných účastín a s plnomocenstvom. Dohromady mala banka 190 účastinárov a spolu účastín, čo v hotových peniazoch predstavovalo zlatých a 49 grajciarov. Na návrh Rudolfa Krupca ustanovujúce valné zhromaždenie schválilo zriadiť účastinnú spoločnosť na základe účastín so základným kapitálom zlatých namiesto pôvodných zlatých. Schválili sa stanovy, potvrdilo sa vyvolené direktórium zo zakladateľov a vyvolilo sa dozorné povereníctvo. 160 Prvé direktorstvo pozostávalo z 25 členov z jedného hlavného direktora, 24 riadnych členov. Rudolf Krupec ako hlavný direktor; Ignác Balogh, Daniel S. Beniač, Juraj Čajka, Štefan Marko Daxner, Matúš Dula, Jozef Fábry, Ján Francisci-Rimavský, Gustáv Izák, Ján Kohút, Pavel Križko, Ján Kunay, Julius Lukáč, Peter Makovický, Ján Milec, Pavel Mudroň, 154 Z listu Jána Mileca datovaného v Žiline koncom januára Ján Milec informoval týmto listom Pavla Kuzmányho (syna evanjelického biskupa a národného dejateľa Karola Kuzmányho) v Prahe, ktorý bol prvým riaditeľom Živnostenskej banky v Prahe o porade z 26. januára 1884 v Martine. SNA, fond Tatra banka, Zápisnice zo zasadnutia direktória kartón č. 146, inv. č C. K. (iniciály Cyrilla Kresáka, ktorý bol hlavným riaditeľom Tatra banky v rokoch ): O založení Tatra banky. K 50-ročnému jubileu jej účinkovania. In. Kalendár Tatra banky na rok 1936, ročník 68, 1935, s. 44. Archív Národnej banky Slovenska (ďalej ako ANBS), fond Tatra banka( ), kalendáre. 156 Na Prospekte nemeckého znenia sa upísal aj Pavel Štefánik, evanjelický farár v Košariskách, otec Milana Rastislava Štefánika. Dôvod, prečo nie je v zozname spoluzakladateľov a prvých akcionárov je ten, že sa zrejme zapísal medzi účastinárov neskôr. SNA fond Tatra banka, Zápisnice zo zasadnutia direktória kartón č. 146, inv. č Jeho meno je uvedené po zápisnici z 2. februára C. K. (iniciály Cyrilla Kresáka), ref. 8, s Zápisnica z 5. decembra SNA, fond Tatra banka, Zápisnice zo zasadnutia direktória kartón č. 146, inv. č C. K. (iniciály Cyrilla Kresáka), ref. 8, s Pozri zápisnicu zo 17. apríla SNA, fond Tatra banka, Zápisnice zo zasadnutia direktória kartón č. 146, inv. č. 241 a C. K. (iniciály Cyrilla Kresáka), ref. 8, s

80 Ján Nemeš, Fraňo Országh Kuželeje, Peter Pálka, Jozef Peťko, dr. Ján Petrikovich, Ambro Pivko, Ján Rehák, Ľudovít Thurzo a Atila Ujhelyi ako riadny členovia. Náhradnými členmi direktorstva sa stali: Jozef Horváth, Ján Čičmanec, Fraňo Straňavský, Ján Beňovský, Michal Kollár a Ján Obuch ml. Do dozorného poverejníctva boli zvolení 5 ľudia: Ján Jesenský (Gašparé) ako predseda, Štefan Vladár, Žigmund Melfelber, Ambro Pietor a Andrej Halaša. Prvé direktorstvo pozostávalo z 25 členov z jedného hlavného direktora, 24 riadnych členov. Rudolf Krupec ako hlavný direktor; Ignác Balogh, Daniel S. Beniač, Juraj Čajka, Štefan Marko Daxner, Matúš Dula, Jozef Fábry, Ján Francisci, Gustáv Izák, Ján Kohút, Pavel Križko, Ján Kunay, Julius Lukáč, Peter Makovický, Ján Milec, Pavel Mudroň, Ján Nemeš, Fraňo Országh Kuželeje, Peter Pálka, Jozef Peťko, dr. Ján Petrikovich, Ambro Pivko, Ján Rehák, Ľudovít Thurzo a Atila Ujhelyi ako riadny členovia. Náhradními členmi direktorstva sa stali: Jozef Horváth, Ján Čičmanec, Fraňo Straňavský, Ján Beňovský, Michal Kollár a Ján Obuch ml. 161 Stanovy boli potvrdené banskobystrickou sedriou 27. júna 1885 a na 20. augusta 1885 sa počítalo s otvorením banky. Nestalo sa tak. Bránilo tomu publikovanie stanov banky. 18. apríla 1886 bolo zvolané mimoriadne valné zhromaždenie, na ktorom sa zmenili stanovy. Banka musela mať dvoch tzv. vládnych dôverníkov za predsedu spoločnosti bol zvolený Lajoš Lehoczky, podžupan turčiansky a za podpredsedu Ďuro Szmrecsányi, podžupan oravský. 162 Nové stanovy boli banskobystrickou sedriou potvrdené 29. mája 1886 a 6. júna 1886 boli publikované. Banka začala účinkovať 20. júna Zoznam prvých zakladateľov Tatra banky 164 : 1. Turč.-sv.- martinská Sporiteľňa. 2. Vzájomná pomocnica v Žiline. 3. Úverkový spolok v Ružomberku. 4. Vzájomná pomocnica v Tisovci. 5. Kníhtlačiarsky úč. spolok v Turč. Sv. Martine. 6. Pavel Valjašek, dekan, menom Composesorátu v Nesluši. 7. Július Lukáč v Ružomberku. 8. Rudolf Krupec, statkár vo Vyšňovom. 161 C. K. (iniciály Cyrilla Kresáka), ref. 8,. s C. K. (iniciály Cyrilla Kresáka), ref. 8,. s Uvedené dátumy pochádzajú od C. K.; C. K. (iniciály Cyrilla Kresáka), ref. 8, s Zoznam prvých 121 zakladateľov a údaj o ich rozšírení na 190 do 8. októbra 1884 pochádza od C. K. (pravdepodobne iniciály Cyrilla Kresáka): O založení Tatra banky. K 50-ročnému jubileu jej účinkovania. In: Kalendár Tatra banky na rok 1936, ročník 68, 1935, s ; pozri ANBS, fond Tatra banka ( ) kalendáre. Mená zakladateľov sú v poradí, ako sa podpísali na druhom Vyzvaní a Rozhľade. Osobitný zoznam účastinárov z Turčianskeho Sv. Martina je uložený v Archíve literatúry a umenia Slovenskej národnej knižnici v Martine (ALU-SNK) pod signatúrou 37 V 8. Na Prospekte nemeckého znenia sa upísal aj Pavel Štefánik ( ), ev. farár v Košariskách, otec Milana Rastislava Štefánika( ). Dôvod, prečo nie je v zozname je ten, že sa pravdepodobne zapísal medzi účastinárov neskôr. SNA, fond Tatra banka ( ), inv. č. 241, kartón č. 146 Zápisnice zo zasadnutia direktória ; Jeho meno je uvedené po zápisnici z 2. februára 1885 zo zasadnutia direktória / SNA, fond Tatra banka ( ), inv. č. 241, kartón č. 146 Zápisnice zo zasadnutia direktória /; Zoznam prvých účastinárov Tatra banky v podobe tlače je uložený v SNA, fond Tatra banka ( ), s. 9, inv. č. 1, kartón č. 1 Zápisnice valného zhromaždenia ( ). 78

81 9. Lajoš Thurzo, advokát v Banskej Bystrici. 10. Gabriel Polóni, veľkokupec v Bukurešti. 11. Peter Makovický, správca dvoch úč. úst. v Ružomberku. 12. Ján Milec, advokát v Žiline. 13. Michal Matuškovič, kupec v Kláštore. 14. Štefan Treskoň, r.-k. farár v Kolároviciach. 15. S. J. Zachej, kupec v Sofii. 16. Jozef Uhliarik, obchodník v Rajci. 17. Gustáv Izák, advokát v Turč. Sv. Martine. 18. Lajoš Dohnányi, statkár a advokát v Trenčíne. 19. Franko Veselovský, advokát v Trenčíne. 20. Anton Nádaši, advokát v Dolnom Kubíne. 21. Jozef Országh, advokát v Dolnom Kubíne. 22. Paula Ország, r. Beniač, v Dolnom Kubíne. 23. Ján Laco, ev. farár vo Veľkej Vsi. 24. Andrej Murčič, žup. úradník, v Dolnom Kubíne. 25. Štefan Závodník, dekan v Pružine. 26. Ján Rehák, advokát vo Veľkej Bytči. 27. Dr. Lajoš Holzmann, adv. vo Veľkej Bytči. 28. Peter Pálka, kupec v Lipt. Sv. Mikuláši. 29. Peter Holécy, veľkopriemyseľník v Lipt. Sv. Mikuláši. 30. Gustáv Naegelein, kupec v Lipt. Sv. Mikuláši. 31. Baltazár Šefranka, úradník v Lipt. Sv. Mikuláši. 32. Alois Eőrdőgh, župný úradník v Lipt. Sv. Mikuláši. 33. Samuel Jurenka, kupec na Myjave. 34. Jozef Simoník, r.-k. farár v Tepličke. 35. Jozef Kompánek, r.-k. farár v Ostraticiach. 36. Ján Vlossák, r.-k. farár v Lipt. Revúcej. 37. Rom. Zauymus, r.-k. farár v Bytčici. 38. J. Pohlner, kupec v Tešíne. 39. Ďuro Čajka, mešťan v Mošovciach. 40. Samuel Chorváth, ev. farár v Slov. Pravne. 41. Andrej Chorváth, ev. farár v Blatnici. 42. Ján Obuch ml., obchodník v Mošovciach. 43. Jozef Karlovský, statkár v Príbovciach. 44. Jozef Révay, statkár v Bystričke. Z Turč. Sv. Martina: 45. Matúš Dula, advokát. 46. Andrej Halaša, advokát. 47. Ján Kohút, advokát. 48. Ambro Pivko, správca Sporiteľne. 49. Ján Kunay, obchodník. 50. Žofia Izák, r. Beniač. 79

82 51. Ján Jesenský, advokát. 52. Dr. Adolf Lax, advokát. 53. Ján Čičmanec, statkár. 54. Mária Čičmanec. 55. Jozef Fábry, kupec. Z Kláštora pod Znievom: 56. Štefan Vladár, kr. sudca. 57. Fr. Bargár, kupec. 58. Pavel Mác, statkár. 59. Julius Szibner, exekútor. 60. Michal Kollár, adv. a správca. 61. Juraj Jesenský Dauké, statkár v H. Jasenove. 62. Ludvik Kerk, kupec v Mošovciach. 63. Ján Valocký, kupec v Mošovciach. 64. Ambro Pivko, statkár v Beniciach. 65. Juraj Pivko, statkár v Beniciach. 66. Fraňo Jesenský Gašparé v H. Jasene. 67. Andrej Beňovský, kupec v Mošovciach. 68. Georg Hraško, kupec v Ležiachove. 69. Georg Ondriš, kupec vo Valči. 70. Ján Cíger, kupec v Beniciach. 71. Jozef Peťko, kupec v Ležiachove. 72. Anna Peťko v Ležiachove. 73. Ignác Országh, kupec v Ležiachove. 74. Fr. Országh, kupec v Lazanoch. 75. Katarína Peťko v Lazanoch. 76. Jozef Volko, kupec v Lazanoch. 77. Ján Tatár, kupec v Lazanoch. 78. Mária Volko v Lazanoch. 79. Ján Čvíkota, kupec vo Valči. 80. Ján Hinko, kupec v Slovanoch. 81. Ignás Polóni, kupec v Kláštore. 82. Ján Hrianka, obchodník v Mošovciach. 83. E. Braun, kupec v Mošovciach. 84. Andrej Polerecký, ev. farár v Necpaloch. 85. Pavel Zoch, ev farár v Zárieči. 86. Karol Ballay, notár v Rovnom. 87. Ján Beňovský, statkár v Trstenej. 88. Apolónia Janec v Pov. Bystrici. 89. Fraňo Straňavský, advokát v Žiline. 90. Ignác Balogh, obchodník a mestský radný v Žiline. 91. Pavel Folkmann, hostinský v Žiline. 92. J. Capko, kupec v Sofii. 80

83 Z Ružomberka: 93. Julius Bohuš, ev. farár. 94. Daniel S. Beniač, advokát. 95. Jozef Labay, obchodník. 96. Fraňo Labay, obchodník. 97. Jozef Houdek, kupec. 98. Dr. Jozef Burjan, lekár. 99. Jozef Krčméry, statkár v Nem. Lupči Fridrich Kafenda, kupec v Mošovciach Andrej Duchaj Trnkovského, kupec v Blatnici Jozef Pažeský, kupec vo Valči Ján Gulis, obchodník v Kalamenovej Ján Kováč ml., statkár v Rim. Sobote Vladimír Makovický, kupec v Ružomberku Dr. Gustáv Zechenter, lekár v Kremnici Konst. Keresztfalvi, vo Sv. Kríži Pavel Križko, mestský nadúčt. v Kremnici Georg Prokša, kupec v Kremnici Jozef Dohnányi, mestský úradník v Kremnici Jozef Galanda, obchodník v Kremnici Ján Ivanka, hostinský v Ružomberku Emil Kolényi, ev. farár v Hajdušici Gustáv Nandrášy, kupec vo V. Revúci Ján Gotšo, obchodník v Kameňanoch Andrej Skokňa, kupec v Sučanoch Adrej Pivko, kupec v Sučanoch Charlotte Benicky Ruttkay v Príbovciach Fraňo Orságh, statkár v Kláštore Anna Duchaj r. Dulla v Blatnici Ján Lehotský, statkár na Bystričke. Do 8. októbra 1884, v deň zhromaždenia zakladateľov, bol počet zakladateľov Resumé: THE GENERATION AND MOVEMENT OF PERSON ĽUDOVÍT ŠTÚR AS FOUNDERS AND THE FIRST SHAREHOLDERS OF TATRA BANK ( ) The Tatra bank ( ) had 4 periods of history-self. The Hornouhorská banka Tatra (Upper Hungarian Bank Tatra) was the largest Slovak financial institution of the 19th century. It was founded by the shareholders headed by Rudolf Krupec and Ján Milec in 1885 (with its activity beginning only a year later) in Turčiansky Svätý Martin. This article is about founders and the first shareholders and members of the generation and movement of person Ľudovít Štúr, about gentlemans Štefan Marko Daxner ( ) and Janko Francisci Rimavský ( ). They where among the first co-founders, shareholders and members of the 165 C. K. (iniciály Cyrilla Kresáka), ref. 8, s

84 supervisory commission for the first Tatra Bank ( ). Author of this article draws informations on this theme of his archival research and the results published in the scientific monography. The fihrst period was began in 1885 and ended in During the 1th Czechoslovak Republik was called Tatra banka, účastinársky spolok in 1919 until The third period was very short, in this time it was named Slovenská Tatra banka in 1948 until In 1950 this bank was incorporated in the ŠBČS (States Bank of Czechoslovakia). 82

85 Johana Miloslava Lehotská v kontexte štúrovského hnutia v Liptove PaedDr. Stanislav Žiška, Gymnázium Liptovský Hrádok Historická cesta premeny chápania postavenia ženy v spoločnosti sa niesla v znamení nepochopenia, utrpenia a žiaľu. Do polovice 19. storočia zostala slovenská žena vnímaná z pozície darkyne života a tichej, obetavej strážkyne rodinného krbu. Prvé správy o tvorivej aktivite slovenských žien priniesol až Ján Kollár vo svojich Národných spievankách. Takmer v tom istom čase, po boku štúrovskej generácie sa objavujú mená žien, ktoré na svojich pleciach niesli nielen starostlivosť o domácnosť a tichú podporu manželovi, ale samé aktívne vstúpili na pole národného pôsobenia, napr. Anička Hurbanová, rod. Jurkovičová, či Anna Zuzana Šoltésová, rod. Orphanidesová. Do tejto skupiny žien národovkýň právom patrí aj Johana Miloslava Lehotská (Lehocká), rod. Vyšná. Mnohé mená minulosti odvial čas nenávratne do hĺbky zabudnutia. V lepšom prípade sa zachovali ako mlčiace svedectvo náhrobné kamene, pamätné tabule prípadne socha. Podobný osud stretol aj Johanu Lehotskú. Pre širšiu verejnosť je prakticky neznáma, nikdy o nej nepočuli. A ak si aj predsa na ňu niekto spomenie, tak objaví krátke životopisné heslo v encyklopédiách a slovníkoch. A predsa bola výnimočnou a výraznou liptovskou ženou z čias štúrovskej generácie. Rodáčka z Nemeckej (teraz Partizánskej) Lupče prežila väčšiu časť svojho života v Liptovskom Trnovci. Po boku manžela, evanjelického farára Jána Lehotského, sa zapojila do spoločenského života v mestečku a v okolí. Zúčastnila sa prvej národnej vychádzky na Kriváň v auguste Súčasníci ju označili ako peknoduchú, horlivú a všeobecne uctievanú matku národovkýň slovenských. Základný biografický materiál o Johane Miloslave Lehotskej predstavuje heslo v Slovenskom biografickom slovníku. 166 Zo starších publikovaných materiálov spomeňme prácu Dr. Flóry Kleinschitzovej: O Johane Miloslave Lehotskej uverejnenú na stránkach Živeny v roku Kratšie biografické texty so stručným hodnotením jej diela obsahujú napr. Encyklopédia slovenských spisovateľov, 168 Lexikón slovenských žien, 169 Evanjelici v dejinách slovenskej kultúry. 170 V publikáciách podobného typu, ako napr. Hornoliptovský panteón 171 a v štúdii Slovník spisovateľov Liptova 172 je Lehotská spomenutá ako súčasť životopisného materiálu venovaného jej manželovi Jánovi Lehotskému, rovnako aj v knihe 166 Slovenský biografický slovník III. Matica slovenská, Martin 1989, s Kleinschnitzová, F.: O Johane Miloslave Lehotskej. In: Živena, r. 23, 1933, č. 5, s Rosenbaum, K. a kol.: Encyklopédia slovenských spisovateľov 1. Obzor, Bratislava 1984, s Ďurianová, Ľ. a kol.: Lexikón slovenských žien. Slovenská národná knižnica, Martin 2003, s Uhorskai, P. Tkáčiková, E. a kol.: Evanjelici v kultúrnych dejinách Slovenska 1. Tranoscius, Lipt. Mikuláš 1997, s Choma, B.: Hornoliptovský panteón. Lufema, Bratislava 1993, s Chmel, R.: Slovník spisovateľov Liptova. In: Liptov 4. Osveta, Martin 1977, s

86 Rod Lehotský z Kráľovej Lehoty. 173 Beletrizujúce texty biografického charakteru nájdeme v knihe Dr. Margity Václavíkovej Matulayovej Slovenské rodoľubky 174 a v článku Hely Krčméryovej Nemohla nebyť Slovenkou. 175 V roku 1970 uverejnil ženský časopis Slovenka článok Prvé naše romantické poetky, v ktorom je stručne opísaná Lehotskej literárna tvorba. 176 V roku 2013 sme splatili dlh voči tejto osobnosti vyšla prvá ucelená práca mapujúca život a dielo. 177 Johane Lehotskej nebol dopriaty dlhý život, a predsa či už priamo, alebo nepriamo mohli by sme povedať zo zákulisia vplývala nielen na rodinný život, ale aj na dianie v cirkevnom zbore a v mestečku Trnovec. Aké boli jej osudy? Ako vnímala svoju dobu? Aký vplyv mala rodina a prostredie na jej rodinnú a národno-osvetovú prácu? Ako vnímalo okolie jej činnosť? Pri spracovaní problematiky sme využili literárnu pozostalosť nachádzajúcu sa v Slovenskej národnej knižnici v Archíve literatúry a umenia v Martine a tlačou vydané edície korešpondencie nielen Johany Lehotskej, ale aj Sama Bohdana Hroboňa a Bohuslavy Rajskej a Ľudovíta Štúra. Ďalšie údaje sme získali z článkov z dobovej tlače. Cenné informácie nám tiež poskytli údaje uvedené v citovaných publikáciách a štúdiách. Predkladaný text je skromným príspevkom k obohateniu a rozšíreniu všeobecného obzoru každého, kto sa chce zoznámiť nielen so životom pozoruhodnej ženy, ale aj s nezanedbateľným kúskom histórie regiónu Liptova. Johana Miloslava Lehotská a jej doba Johana Lehotská sa narodila 12. decembra v Nemeckej (teraz Partizánskej) Ľupči, ako šieste dieťa najmladšia dcéra remeselníka a zámožného ľupčianského mešťana, istý čas richtára, drobného zemana Mateja Vyšného (Wissny) a Zuzany, rod. Kusej (Kuszszá). 179 Otec Matej Vyšný pochádzal z tunajšej rodiny drobných zemanov. Rod Vyšný nachádzame v súpise liptovskej šľachty Ľudovíta Matiašovského. Bližšie životopisné údaje o detstve Johany nám chýbajú. Pri zostavovaní mozaiky života sme takto odkázaní na útržkovité informácie a dohady. Vyrastala v mestskom prostredí. Nemecká (Partizánska) Ľupča patrila 173 Vítek, P. Bizub, F.: Rod Lehotský z Kráľovej Lehoty. Kráľova Lehota 2008, s Václavíkova Matulayová, M.: Slovenské rodoľubky, Bratislava 1944, s , Krčméry, H.: Nemohla nebyť Slovenkou. In: Nedeľná Pravda, r. 7, 1975, č. 45, s (B. ): Prvé naše romantické poetky. In: Slovenka, r. 23, 1970, č. 21, s Štechová, A. Žiška, S.: Liptovský pustokvet. Johana Miloslava Lehotská ( ). Podtatranské noviny, v. d. Poprad 2013, ISBN: , 107 s. 178 V tomto čase sa v matrikách oficiálne uvádzal len deň krstu (dies baptismi), predpokladajme teda, že reálny dátum narodenia môže byť o dva-tri dni skôr. Uvedený dátum ako dátum narodenia uvádza aj Slovenský biografický slovník, pozri poznámka pod čiarou č F. Kleinschnitzová vo svojej štúdii O Johane Miloslave Lehotskej z roku 1933 uvádza, že Lehotská: Bola dcérou Imricha Vyšného, notára a mešťana v Nemeckej Ľupči, o ktorom hovoria Štúrovci, že bol nielen učený pre seba, ale aj národný ich muž. Nebolo ústavu slovensko-národného, ktorý by on nebou podporovau a nebolo ani zbierky peňažitej, kde by sa nebou štedrotou vyznačiu (s. 135). Podobný údaj uvádza aj rodák z Lipt. Trnovca Prof. ThDr. Ján Petrík ( ) v liste Margite Valehrachovej- Matulayovej (1960), ktorý ale zároveň píše, že...bližšie dáta neviem, nakoľko cirkevné matriky už nie sú na farách, ale sústredené pri KNV Žilina (asi vo Veľkej Bytči). (SNK-LA Martin, sign. 198 C 8). Slovenský biografický slovník (pozri pozn. pod čiarou č. 1) už uvádza správny údaj: otec- Matej Vyšný. Je viac ako pravdepodobné, že spomínaný Imrich Vyšný, je najmladším bratom Johany, narodený 29. marca 1813 v Nemeckej Ľupči (pozri pozn. pod čiarou č. 14). 84

87 medzi najstaršie mestské sídla v Liptove. Mestečko v priebehu stredoveku získalo niekoľko významných kráľovských privilégií, ktoré výrazne ovplyvnili jeho ďalší rozvoj, ako v samosprávnej, hospodárskej, politickej, tak i v náboženskej oblasti. Malá Johanka bola vychovávaná v kruhu početných súrodencov, o ktorých máme k dispozícii len skromné údaje. V tejto oblasti by sa žiadal uskutočniť podrobnejší výskum. Základy vzdelania získala Johana na tunajšej škole v tzv. Scholae mixta zmiešanej škole. Bola to koedukovaná škola, čo znamenalo, že sa tam spoločne učili chlapci a dievčatá bez rozdielu vierovyznania. V evanjelickej triede v tomto čase pôsobili ako učitelia Samuel Švehla ( ), Ján Orphanides ( ) a Ján Lehotský ( ). V dobe pôsobenia učiteľa Orphanidesa sa Johana stretla a nadviazala priateľstvo s jeho mladšou sestrou Annou Zuzanou, ktorá istý čas žila pri bratovi. Vtedy, prakticky rovesníčky, netušili, že neskôr budú mať uverejnené svoje verše v Hurbanovej Nitre. 180 V júli 1827 bol cirkevným konventom zvolený za evanjelického učiteľa v Ľupči Ján Lehotský. Bolo to jeho prvé učiteľské miesto. Zároveň vykonával aj funkciu kantora v cirkevnom zbore. Bol vo víre spoločenského života. Mnohé meštianske matky by rady videli mladého učiteľa, pochádzajúceho zo starého zemianskeho rodu, ako nádejného zaťa. Staré rímske príslovie hovorí: Fata regunt Homines, teda osud riadi život ľudí. Tak to bolo aj v prípade Lehotského. Podľa niektorých životopisných údajov:...sa mu zapáčila žiačka Johana Vyšná, dcéra richtára Mateja Vyšného, s ktorou sa neskôr oženil. 181 Dnes s odstupom času, keď poznáme neskoršie charakteristiky Johany Miloslavy, už môžeme povedať, že mladé sedemnásťročné dievča upútalo pozornosť svojho učiteľa nielen svojím zjavom, ale predovšetkým názormi a postojmi. Počas dvoch rokov pôsobenia v Nemeckej Ľupči, Lehotský dozrieval nielen po profesionálnej stránke, ale aj ako muž. Za tento čas dozrela aj mladá Johana. Pôvodne nesmelý vzťah sa postupne zakoreňoval v srdciach mladých ľudí. V roku 1829 odišiel Lehotský na evanjelickú školu do Pribyliny. Ešte v tom istom roku však prešiel do Liptovského Trnovca, kde bol cirkevným konventom zvolený za miestneho kazateľa slova Božieho. Za daných okolností si už mohol dovoliť ponúknuť akú takú istú budúcnosť svojej vyvolenej. Dňa 5. októbra (října) 1830 uzavrel v evanjelickom a. v. chráme Božom v Nemeckej Ľupči manželstvo Ján Lehocký, poctivý mládenec, pri Cirkvi Trnoveckej Slova Božieho kazateľ, jediný syn Jana a Márie Čík z Kráľovej Lehoty a Johana r. Vyšná, poctivá panna zdejší, najmladšia dcéra Mateja a Evy Kusej. 182 Sobášil ich farár Ján Kmety za prítomnosti svedkov Jakuba Hroboňa a Antónie Lehotskej. Evanjelický a. v. cirkevný zbor v Liptovskom Trnovci vznikol po roku V roku 1784 bol postavený tolerančný kostol, v blízkosti ktorého sa nachádzala drevená fara. Ján Lehotský nastúpil do zboru po Jurajovi Demianovi. 183 Johana Lehotská tak začala nový život v tieni trnoveckého tolerančného chrámu Božieho. Za pomerne zložitých okolností stavba novej 180 Žiška, S.: Neznáma poetka spod Kriváňa. In: Evanjelický posol spod Tatier, r. 94, 2004, č. 33, s. 6. Johana Vyšná, vydatá Lehotská spolu s manželom Jánom Lehotským boli neskôr krstnými rodičmi detí Anny Orphanidesovej a jej manžela Michala Šoltésa. 181 VÍTEK,P.: Dejiny Partizánskej Ľupče. Marmota Press, v. d., Poprad 2002, s Ministerstvo vnútra, Štátny archív Bytča, Zbierka cirkevných matrík. Nemecká Ľupča Evanjelický a. v. cirkevný zbor Nemecká Ľupča. Matrika narodených, krstených a zomretých Inv. č PETRÍK, B. RYBÁR, P. a kol.: Evanjelická encyklopédia Slovenska. BoPo, Bratislava 2001, s

88 fary po veľkom požiari, rozsiahle záplavy, si do novej fary privádza farár Lehotský svoju manželku. O tomto novom úseku života Johany Lehotskej a jej manžela, najmä v počiatkoch, nevieme prakticky nič, chýbajú nám konkrétne životopisné údaje. Môžeme sa len domnievať, že Johana vykonávala činnosti súvisiace s jej postavením manželky farára. Očakávalo sa, že bude predovšetkým vľúdna k cirkevníkom. Vypočuje ich radosti, smútky a žaloby, v prípade potreby pochváli, ale keď bude treba aj napomenie a pohaní. V kostole obsadí prvé miesto v lavici ako v lete, tak aj v zime. Okrem toho musí viesť domácnosť a dohliadať na hospodárstvo. Keď sledujeme životné osudy Johany Lehotskej, nemali by sme zabudnúť na konfesionálny vplyv. Vyrastala v evanjelickej a. v. rodine so silnými tradíciami a náboženským cítením a stala sa manželkou evanjelického a. v. farára. V jej prípade tzv. evanjelické prostredie, pod ktorým chápeme evanjelickú rodinu a cirkevný zbor, podstatnou mierou ovplyvnili život mladej ženy. V tomto prostredí sa dôsledne zachovávali princípy reformácie, ktoré boli úzko spojené s používaním biblickej češtiny ako liturgického jazyka. Z generácie na generáciu sa odovzdávali mravné a kultúrne hodnoty, ktorých výsledkom bola pracovitosť, skromnosť, šetrnosť a hlavne praktická racionálnosť. Tieto vlastnosti umožnili Johane Lehotskej aj v neľahkých životných okamžikoch konať výnimočnú a ojedinelú činnosť v oblasti kultúrneho a spoločenského život. Manželstvo bolo šťastné. Ako však plynul čas, ich domácnosti čosi stále chýbalo, čosi čo dotváralo obraz väčšiny vtedajších domácností detský džavot. Johane Lehotskej osud nedoprial držať v náručí vlastné dieťa, ktorého narodenie by potvrdili zápisy v matrike. Manžel Ján bol nielen kazateľom Božieho slova, ale aj horlivým národovcom, ktorý pozorne sledoval národné a politické pohyby vo vtedajšej Európe. Patril do neveľkej skupiny liptovských zemanov, ktorí boli naklonení slovenským národným snahám. 184 A ako bolo neskôr v roku 1879, pri polstoročnom výročí jeho kňazského pôsobenia konštatované Muža tohto prenasledovala, vysmievala, nenávidela jeho zemanská rodina pre vernosť jeho k národu; ale on sa v nej ani na okamžik nezklátil; on od svojho presvedčenia neupustil: miloval ťa národe a milovať ťa a slúžiť ti bude až do smrti. 185 Trnovecká fara nebola v tom čase veľmi bohatá. Napriek ťažkostiam, v roku 1832 cirkevný konvent zrevidoval vokátor farára Lehotského a zvýšil mu plat o 50 zlatých, takže dostával v hotovosti (okrem koledy) dvesto zlatých. Zároveň mu pridali aj v naturáliách. 186 V júli 1838 uskutočnil v cirkevnom zbore v Trnovci superintendent preddunajského dištriktu František Stromský ( ) kanonickú vizitáciu. Farár Lehotský vítal superintendanta po latinsky a farárka Johana s kurátorkami a inými ženami po slovensky. 187 Rok pred spomínanou vizitáciou v roku 1837, po smrti seniora Matúša Blahu, nastúpil na uvoľnené farárske miesto v susednom Liptovskom Sv. Mikuláši mladý kňaz Michal Miloslav Hodža. Svoje povolanie a poslanie evanjelického kazateľa vyjadril vo svojej prvej kázni 184 KLEIN-TESNOSKALSKÝ,B.: Zemianstvo Liptova a jeho slovenskosť. In. Slovenské pohľady, 40, 1924, č. 10, s M. D.: Trojlístok našich jubilantov. In: Národné noviny,r. 10, 1879, č. 98, s NECKÁR, P.: c. d. (1913), s Tamže, s

89 týmito slovami: vďačnosť Bohu, vernosť cirkvi a pomoc svojmu národu. 188 V Mikuláši a okolí našiel niekoľkých horlivých národovcov. Farár Ján Lehotský a jeho manželka Johana sa od prvých chvíľ zblížili s Hodžom. Fara v Liptovskom Trnovci sa stala častou zástavkou Hodžových ciest. Bola to nepochybne aj Lehotskej zásluha. Obetavá žena dokázala navodiť správnu atmosféru, jej rodinný krb tak v nasledujúcich rokoch predstavoval stredisko mladej štúrovskej generácie. V jej domácnosti sa schádzali vedúce osobnosti slovenského národného hnutia. Trnovecká fara staré drevené steny boli svedkom nejednej dôvernej porady. Návštevy na trnoveckej fare neutíchli ani cez búrlivé meruôsme roky. Johana Lehotská sa pomaly dostávala do centra národného diania v Liptove. Podporovala všetky aktivity, ktoré súviseli so slovenskou vecou. V duchu biblického: Buďte k potrebám svätých ochotní, k hosťom pohostinní! (List Rímskym 12, 13) pristupovali Lehotskí k svojim návštevníkom na fare. Pani veľkomožná ako oslovovali Johanu Lehotskú, mala pochopenie pre starosti aj radosti nielen domácich cirkevníkov, ale aj ohlásených či náhodne prichádzajúcich hostí. Lehotského fara v Trnovci si získala svojou pohostinnosťou na okolí vysoký kredit. V spomienkach štúrovcov bolo mestečko Trnovec nerozlučne späté s rodinou Lehotských. Tak napr. keď v roku 1845 cestoval cez Liptov mladý Pavol Dobšinský ( ), svoje dojmy z návštevy v mestečku opísal nasledovne: Jedenásteho júla (1845) ráno som navštívil Trnovec, asi pol hodiny od Sielnice k východu vzdialený. Krásnou bude mestečko toto pre každého nezábudkou, kto sa tu pri dvojctihodnom pánovi Lehockom a v tovarišstve manželky jeho Miloslavy, šľachetnej a hrdinsky zmýšľajúcej Slovenky, zabaví. Jesto tu tiež spolok miernosti. 189 Keď sa Jozef Miloslav Hurban na svojej ceste ku bratrům Slovanským roku 1839 zastavil na Morave a spýtali sa ho vlastenci moravskí, či má Slovensko i národne povedomé ženy, priznal, že i Slováci už majú sestry slovenské, anyž cíti hluboce krásu reči, vznešenost povahy, slávu minulou národu našeho a krásnou svou duší pojali, ušlechtilým srdcem pocítili sväté a nedotklé naši národnosti pravdy a úmysly. 190 Medzi tými nemnohými ženami myslel Hurban aj na Johanu Lehotskú. V auguste 1841 Gašpar Fejerpataky-Belopotocký, zorganizoval nový výstup na Kriváň. Spolu s ním vtedy vystúpili na končiar aj Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban, Michal Miloslav Hodža, grécke knieža Ján Aristarchis, ako i liptovská a mikulášska spoločnosť. Výstupu sa zúčastnilo niekoľko žien, medzi ktorými nechýbala Johana Lehotská. Ľudovít Štúr v liste zo septembra 1841, adresovanom Dr. Václavovi Staňkovi do Prahy, zvlášť vyzdvihol účasť slovenských žien: Slabé jest pero mé, abych Wám to opsal. Bylo nás mnoho i wlastenky. Pomyslite sobě, nad těmi hrůznými, strmými, několik set sáhů hlbokými propastmi byli ženy dosti smělé se vznášeti! Nech jsem dobrým! By to jiná od Slowanky neudělala! Ale věru Slowanská bílá pleť má začasto bohatýrskeho ducha. 191 Výlet na Kriváň umožnil Štúrovi zoznámiť sa a bližšie spoznať Johanu Lehotskú. Štúr bol známy svojou rezervovanosťou voči ženám. V prípade Lehotskej však ocenil nielen jej hostiteľské umenie, ale predovšetkým jej neutíchajúci záujem o veci národné, verejné, jej snahu o povznesenie slovenských žien. V nasledujúcich rokoch Štúr pri každej príležitosti 188 OSUSKÝ, S. Š.: Filozofia štúrovcov. Myjava 1932, s DOBŠINSKÝ Pavol: Púť po otčine roku In: ELIÁŠ, M.: Z cestovných denníkov štúrovcov. Matica slovenská, Martin 2010, s KLEINSCHNITZOVÁ, F.: c. d. (1933), s KLEINSCHNITZOVÁ, F.: Z listov štúrovcov. In: Sborník Matice slovenskej, 7, 1929, č. 3 4, s

90 navštevoval trnoveckú faru a niekedy tu pobudol i dlhšie. 192 V tom istom roku, v apríli, spoznala Štúra pri návšteve Bratislavy mladá česká vlastenka Bohuslava Rajská ( ) (Antonie Reissová). Od tohto času sa začala datovať korešpondencia medzi Štúrom a Rajskou. Stretnutie s českou vlastenkou podnietilo Štúra k odporučeniu korešpondencie s liptovskou národovkyňou Johanou Lehotskou. V liste z 11. septembra 1842, adresovanom Rajskej, okrem iného píše: Velice krásné jest, že chcete se blížeji seznámiti s naší sličnou básnířkou. Onať hodna toho. Jest paní nejen plná šlechetných citů, vzdělaná, vzorného života, ale i ať pravdu dím, mužského srdce. Vy dvě, kdybyste spolu žily, docela byste sobě odpovědely a podle soudu mého, vroucné byste byly přítelkyně. Pište ji, těšiti ji to bude velice. Ona má dosti času k zodpovídaní listů Vašich. Neníť žádnou matkou, hospodyní ovšem pilnou, ale k tomu i má čeleď i neníť při domě jejím tak rozsáhlého hospodářství. Pošlite lístek svůj vzácný aneb ke mně, kterýž ja hnedky pošlu, aneb pište ji zrovna, oslovíc snad lístek na chotě jejího Približne v tomto období mladé ženy nadviazali písomný kontakt. Vyplýva to z listu Sama Bohdana Hroboňa Bohuslave Rajskej z 5. augusta 1843, v ktorom ako píše: Zaplesal jsem celým srdcem nad utěšenou správou Vaší, že s paní Lehockou již v dopisování stojíte Hroboň tak reagoval na list Rajskej zo 17. mája, ktorým mu oznámila, že pred niekoľkými týždňami sa osmelila napísať Miloslave Lehotskej a že jej odpoveď ju naplnila radosťou. 195 Zachovaná korešpondencia Johany Lehotskej s Bohuslavou Rajskou predstavuje vzácny príklad úprimného prejavu vrelej rodolásky. 196 V jednotlivých listoch oboznamuje Lehotská Rajskú so situáciou na Slovensku, v Liptove. Hoci často je jej podtón pesimistický, predsa len verí vo vzkriesenie Slovákov. V liste z 12. apríla 1843 napr. Lehotská píše: Naši nepriatelia by nám radi i ten najsvätejší cit, vrúcu totiž lásku k národu drahému a k reči, ktorú sme v najútlejšej mladosti z pŕs matiek mašich sali, vyrvali! Neslýchané veci sa tu dejú a ešte horšie sa očakávajú, avšak len tým sa tešíme, že niet národa pod slnkom, ktorý by sa bez bolestí bol znovuzrodil, k duchovnému činnému životu! 197 Lehotskej listy českej vlastenke upozorňujú na významné národné podujatia: Nášmu Štúrovi je už docela zabránenô prednášať na ústave bratislavskom a nádej naša, že tam budeme mať školu pre našu mládež, zasi sklesla. Mladíci, rozhorčení nad tým, opustili nehodných profesorov bratislavských a odišli v počte 28 domov a do levočskej školy. Ostatní zostali plakať na runách a hájiť zbytky práva svätého, aby ešte i to surovosť maďarská nerozšlapala 198, ako aj na drobné prejavy národného života v Liptove. Podobne otázka maďarizácie bola spomenutá v takmer každom z jej listov Rajskej. Čo spájalo Lehotskú s Rajskou bola skutočnosť, že spoločnou črtou formovania novodobého národa ako Čechov, tak i Slovákov bolo jeho vytváranie v podmienkach ťažkého nacionálneho útlaku: Vy želiete, že musíte s nemeckým živlom zápasiť. U nás je to tiež zle. Vyššia šľachta je docela oddaná maďarizmu, mešťania nemčine a maďarčine, a úbohý ľud ešte nechápe, čo je národnosť. Lehotskej 192 KLEIN-TESNOSKALSKÝ, B.: c. d., (1924), s KLEINSCHNITZOVÁ, F.: Z našej romantiky. Slovenský spisovateľ, Bratislava 1958, s HLEBA, E.: Listy Sama Bohdana Hroboňa. Matica slovenská, Martin 1991, s HLEBA, E.: c. d. (1991), s KLEMENTIS, E.: Listy Johany Miloslavy Lehockej Bohuslave Rajskej a Samoslavovi Bohdanovi Hroboňovi. In: Literárny archív 1970, s Tamže, s ; podobne aj KLEINSCHNITZOVÁ, F.: Z našej romantiky. Bratislava 1958, s KLEINSCHNITZOVÁ, F.: c. d. (1958), s

91 činnosť, hoci len na úrovni osobnej korešpondencie, tak presahuje hranice Liptova, pretože sa včleňuje do celoslovenského úsilia a zasahuje aj české krajiny. Lehotská pohotovo reagovala na udalosti spojené s kodifikáciou slovenčiny, ktoré nie vždy boli prijímané na českej strane s porozumením. Preto Rajskej v novembri 1843 píše: Nechť Vás, drazemilovaná sestro, nenaplní žalem ona správa, že národní naše noviny... psány budou slovensky, v našem liptovském nářečí. Nemyslete, že se snad tím od Vás odtrhnouti chceme. O nikoli! Stati se to však má proto, že nás jiné národy slavianské posavád ještě neznají jako kmen samostatný, v Uhrách svá politická práva mající; proto, že z ohledu na celé Slovanstvo tím se nerozdvojení, ale tím vzájemnější literární spojení stane, jelikož naše nářečí jest všem kmenům nejzrozumitelnější, a zvláště proto, že to náš národ požaduje, že jen tak zanedbaný lid náš v stavu sme z dosavádní ospalosti k životu duševnímu povznésti a k národní hrdosti probuditi. 199 Z napísaných listov, z pocitov a myšlienok uložených do úhľadných riadkov, Rajská vytušila nielen ohromné vlastenecké nadšenie vzdialenej sestry slavianskej, ale aj túžbu po vzdelávaní a literárnej práci. Z tohto dôvodu ponúkla Lehotskej spoluprácu ponúkla jej možnosť prispieť heslami slovenskými reáliami do tzv. Všenaučníka, akejsi podoby heslovitej encyklopédie. Lehotskú táto ponuka nesmierne prekvapila. Ako jednoduchá a skromná žena, vedomá si svojich obmedzených možností, vyjadrila poďakovanie za ponúknutú spoluprácu: Vřelé díky Vám drahá sestro, za důvěru, kterou ste mne, chatrnou osobu, poctit ráčila, chtíc mne naděliti místečka mezi spisovatelkyňemi Vašeho Všenaučníka! než jakým spůsobem bych já směla nastoupiti dráhu literární? Slabost by to byla, uchopiti se díla takového ku kterému sily mé nestačejí... A tak mne docela nemožno ve vědách rovně Vám pokračovati Nakoniec však Rajská predsa len dosiahla to, čo chcela literárnu spoluprácu. V máji 1844 Lehotská píše: Osmeľujem sa na žiadosť Vašu poslať Vám, drahá Sestrička, môj opis Liptova. Je taký, ako mne ho vypracovať bolo možno. Opis celého Uhorska mi je nemožno podať, preto že som len to opisovať chcela, čo som sama videla. Zemepisu žiadneho som nechcela použiť, lebo sa dosiaľ veľmi nedokonale, a to nedokonalo ešte raz v tej istej forme podať, by bou nezmysel. Ak sa niečo z toho bude hodiť do Všenaučníka, použite toho. 201 S Rajskou ju nespájal len záujem o vlastenecké veci. Keď Samo Bohdan Hroboň pri svojich študijných cestách navštívil Prahu, Lehotská mu bola viac ako všetci jeho vrstovníkom, podporujúc ho hmotne i duchovne v rokoch, keď si prežíval svoje ľúbostné i životné sklamania. S ním sa tešila, keď sa jej v listoch vyznával z ľúbosti k Bohuslave Rajskej; s ním i žialila, keď sa dodrúzgali jeho sny o triezvu skutočnosť a bolo treba rozísť sa s Bohuslavou. 202 Po návrate domov Samo Hroboň chodieval zo Sielnice k Lehotskej do blízkeho Trnovca ako k spriaznenej duši, s ňou sníval v liptovskej prírode svoje vizionárske dumy kresťansko-slavianske, jej materinsky nežné priateľstvo bolo slnečným jasom jeho duchovného osihotenia. O Hroboňovom vrúcnom vzťahu k Lehotskej a jej rodine svedčia aj záznamy v jeho denníkoch. 203 Pokiaľ mu to dovoľovali okolnosti, takmer každodenne 199 KLEMENTIS, E.: c. d. (1970), s KLEINSCHNITZOVÁ, F.: c. d. (1958), s Tamže, s KLEMENTIS,E.: c. d., s HLEBA,E.: Samo Bohdan Hroboň romantik a mesianista. In: Literárny archív 34, Matica slovenská, Martin 1999, s a Literárny archív 35, Matica slovenská, Martin 2000, s

92 pobudol na fare v Trnovci. V utorok 27. mája 1845 si poznačil do denníka: Miloslave musím pekný pomník o Tatranovi postaviť ona ma jediná rozumie, duša pekná. 204 Vo chvíľkach voľna mladá žena veľkomožná pani nielen číta, vedie rozhovory, ale snaží sa na papier zachytiť svoje vnútorné pocity a túžby. Mnohí ju odhovárajú, že to nie je pre ženu. Lehotská sa nedala odradiť. Ručné práce, najmä vyšívanie, bolo jej obľúbeným zamestnaním, pretože pri ňom mohla v duchu a nerušene z nitiek myšlienok splietať svoje verše. Nesmelo, skromne síce, ale jednako len vo vedomí, že pre dusiaci sa a trpiaci národ je potrebná každá ruka a každé obetavé srdce, teda aj srdce ženy, poslala po dlhom vnútornom boji, na naliehavú prosbu Bohuša Nosáka, svoje prvé básnické pokusy Jozefovi Miloslavovi Hurbanovi, aby ich uverejnil, ak sa hodia. V roku 1842 tieto básne Hurban vydal v 1. ročníku almanachu Nitra, pod názvom Básně od Miloslawy tu boli publikované dve básne Podkriváňsky vlastenec a Slovenka. Mladá 22-ročná Johana Lehotská prijala, podľa vzoru spriaznených priateľov Štúrovej družiny, nové meno Miloslava. Po prvý raz boli verejne publikované jej verše. V auguste 1844 zvolal Hodža na svoju faru stretnutie popredných národovcov s cieľom založenia slovenského literárneho a kultúrneho spolku. Štúr nebol tri roky v Liptove a príroda podtatranského kraja ho opäť očarila. Boli sme v Prosiečnej a pri Štrbskom plese. Nevysloviteľné nadchnutie uchvátilo ma Cestou z Prosieckej doliny navštívil Ľudovít Štúr s družinou 24. a 25. augusta v Trnovci farára Lehotského s manželkou. Už vtedy prítomní vyjadrili radosť nad tým, že sa zišli so sestrou s porozumejúcou dušou, ktorá chápe ich sny, túžby, radosti a ich žiale. Ako výraz svojej vďaky za tam prežité dni, ktoré ako píše v liste adresovanom Jánovi Lehotskému:...som vo Vašom pohostinnom dome tam v tom peknom kraju v doliňe Sokolovej vedno aj s Vámi stráviu, poslal Štúr rodine Lehotskej výtlačok snemovej reči Rajačiča 206 a spis chorvátskeho vyslanca Ožegoviča 207. V závere listu nezabudol pozdraviť: Jej Milosti Vašej Paňej moje služby vskazujem. 208 O dva roky neskôr, na treťom valnom zhromaždení Tatrína v dňoch 16. a 17. septembra 1846 bol Ľudovít Štúr hosťom u Lehotských znova spolu so Samom Bohdanom Hroboňom. Počas stretnutia viedol Štúr na fare v Trnovci dôverné rozhovory, pravdepodobne išlo o taktiku v boji o slovenčinu. Neskôr v liste adresovanom Samovi B. Hroboňovi žiadal adresáta a jeho prostredníctvom aj Lehotskovcov, aby:...o tom, čo sme hovorili na Trnovci, zadržte najhlbšie mlčanie, ako to aj našincom na Trnovci ešte zvlášte naložte. Mám k tomu dostatočné príčiny; moje položenie to nevihnutne žiada. 209 Na fare v Trnovci v blízkosti srdca peknoduchej ženy, nachádzali národní pracovníci teplé lúče pochopenia a napĺňali ich radosťou, vierou, že ideálne ich túžby majú vernú strážkyňu i v slovenskej žene. V spomienkach sa často vracali na toto miesto. Veľmi pekne to vyjadril Janko Kalinčiak ( ) v liste Samovi B. Hroboňovi, keď 204 HLEBA,E.: Samo Bohdan Hroboň romantik a mesianista. In: Literárny archív 35, Matica slovenská, Martin 2000, s JURÍČEK, J.: c. d., s RAJAČIĆ, Jozef ( ) srbský patriarcha, hlava pravoslávnej cirkvi v rakúskom cisárstve. Štúrovi bol vďačný za starostlivosť o srbských študentov v Bratislave. Ľ. Štúr mu na znak úcty a vďaky za jeho podporu a priazeň venoval svoju knihu Náuka reči slovenskej. 207 OŽEGOVIČ, Metel ( ), chorvátsky politik, poslanec celouhorského krajinského snemu v Bratislave v rokoch 1843 a Bol priaznivcom Ľ. Štúra, podporoval národné záujmy Slovákov. 208 MATULA, V.: Listy Ľudovíta Štúra IV. Dodatky. Bratislava 1999, s. 30. List je uložený v SNK ALU v Martine, sign. M 47 B AMBRUŠ, J.: Listy Ľudovíta Štúra II. Bratislava 1956, s

93 napísal: Čo robí Miško Hodža i s Ondrejom a čo v Trnovci?...Nože pozdravte Vašich pánov rodičov úprimne a v tom Trnovci povedzte, či ich dakedy v noci duch môj nemáta, lebo vo dne nemám kedy pre zaneprázdnenie na duše drahé myslieť V rodine farára Lehotského túžba po tlačenom slove akosi prirodzene súvisela s profesionálnou dráhou pána domu slova Božieho kazateľa. Nielen teologické práce, ale aj diela svetovej a domácej literatúry tvorili súčasť domácej knižnice. Čítanie a rozhovory nad prečítaným boli prakticky každodennou záležitosťou. V decembri 1841 pripravoval J. M. Hurban do tlače prvý ročník almanachu Nitra. Ozývali sa aj hlasy proti tomuto zámeru z dôvodu nedostatku predplatiteľov. Hurbanovou zásluhou sa tieto predpovede nenaplnili a počet predplatiteľov prekonal pôvodné počty. 211 Bohuš Nosák Nezabudov 212 posiela v liste Hurbanovi aj menoslov odberateľov, medzi ktorými je pod číslo 36 uvedená Johana Lehotská. 213 Bol to práve Bohuš Nosák, ktorý od začiatku svojho kaplánskeho pôsobenia v Mikuláši udržiaval živé kontakty s Lehotskou. Môžeme povedať, že práve on ju podnecoval k literárnej tvorbe a k uverejneniu svojich prác. V osobe Johany Lehockej sa azda prvý raz prihlásila Slovenka o svoje právo byť hodnotená i pre svoje duchovné schopnosti. Nebála sa povedať pravdu na obidve strany; nebála sa ani vtedy, keď maďarské úrady ju začali upodozrievať z panslávskej a vlastizradnej činnosti pre jej styky so slovenskou i slovanskou verejnosťou. I to sa o nej pred povstaním roznieslo, že sa u nej zastavil poľského kráľa syn, ktorého vraj vodila po Tatrách, aby mohol špehovať. Vtedy musela na rozkaz mužov spáliť všetky svoje listy a písomnosti. V roku 1848 zachvátili Európu revolučné udalosti, ktoré neobišli ani Uhorsko a v ňom Slovensko. Vo víre národnooslobodzovacích revolúcií aj pre Slovákov prichádzal čas a otváral sa priestor na formovanie národno-emancipačného hnutia, v ktorom významná úloha pripadla Liptovu. Ústrednými postavami týchto aktivít boli Hodža, Hurban a Štúr. Trnovčania ako bezprostrední susedia Mikuláša sa stali priamymi účastníkmi národného hnutia a revolučných udalostí v centre Liptova. 27. marca 1848, po predchádzajúcej porade na Hodžovej fare, predniesol na zasadnutí liptovského stoličného výboru hybský notár Ľudovít Klein Liptovské žiadosti, ktoré predstavovali akýsi prvý náčrt politického programu Slovákov. Ján Lehotský a jeho manželka, Johana boli účastní pri koncipovaní i vyhlasovaní tohto dokumentu. Na podnet tisovského pravotára (advokáta) Štefana M. Daxnera bolo v máji zvolané národné zhromaždenie do Liptovského Mikuláša. Na poradu prišiel aj Štúr, hoci pôvodne jeho účasť neočakávali. Porady sa zúčastnili poprední národovci z takmer celého Slovenska. Niektorí prišli o deň skôr. V Mikuláši im však odopreli ubytovanie, takže asi dvadsať z nich išlo na nocľah do blízkeho Trnovca k tamojšiemu farárovi Jánovi Lehotskému. Už tu pri večeri a po nej sa začali prvé rozhovory o petícii, ktorú sa chystali na druhý deň zostaviť. Johana 210 KLEINSCHNITZOVÁ, F.: Z listov štúrovcov. In: Sborník Matice slovenskej, 7, 1929, č. 3 4, s KLEINSCHNITZOVÁ, F.: Kým vyšla NITRA. In: Z našej romantiky. Slovenský spisovateľ, Bratislava 1958, s NOSÁK, Timotej Ignác Bohuslav (* Tisovec, Sabinov) Štúrov spolupracovník v Slovenských národných novinách, za slovenského povstania v r bol druhým tajomníkom Slovenskej národnej rady. Prispieval básňami do slovenských časopisov, prekladal z ruštiny, nemčiny a angličtiny. 213 Slovenská národná knižnica, Archív literatúry a umenia Martin (SNK-ALU), fond J. M. Hurban, sign. M23F23. 91

94 Miloslava tak mala možnosť byť priamo účastná nielen ako hostiteľka, ale aj ako poradný hlas pri koncipovaní najdôležitejšieho politického programu Slovákov Žiadostí slovenského národa. Viacerí z ubytovaných boli ozbrojení a dokonca pod vedením Hurbana za farou aj strieľali, čo údajne vyvolalo u miestnych nevôľu. 214 Na druhý deň išli z Trnovca pešo do Mikuláša, kde na fare u Hodžu bol schválený konečný text petície. Uhorská vláda už pred udalosťami spojenými s vyhlásením Žiadostí slovenského národa vyhlásila stanné právo, ktoré teraz prerástlo do perzekúcie slovenských vlastencov. Na príkaz prvého podžupana Eugena Szentiványiho bolo niekoľko osôb skutočne zatknutých. Niektorým sa podarilo z väzenia ujsť, ako napríklad hybskému notárovi Ľudovítovi Kleinovi ( ), ktorý sa potom ukrýval v horách na Čiernom Váhu. 215 Podobný osud prežili aj na fare v Trnovci, ktorá po mikulášskej predstavovala nebezpečné hniezdo panslavizmu. Prosiecka dolina poskytla vo svojich lesoch na istý čas bezpečné útočisko pre farára Lehotského a jeho manželku. Nasledujúce udalosti roku 1848 boli nabité politickými a spoločenskými udalosťami. 216 Bol to revolučný rok v celej Európe. Maďarské vojsko postupne obsadilo územie Slovenska. Johane Lehotskej nebol ľahostajný osud slovenských bojovníkov. O jej tichej, ale výraznej pomoci svedčí napr. aj naliehavé varovanie v liste adresovanom Kornélii Hodžovej, manželke Michala M. Hodžu, určené pre kapitána slovenských dobrovoľníckych jednotiek Janka Kučeru ( ): Pani Sestra! Dozvediac sa od tunajšieho richtára, že slúžny Adolf Joób chce lapiť Kučeru, oznamujem Vám v náhlosti, aby ste mu v tom liste, ktorý do Turca posielate, oznámili, že by sem nechodil, ale radšej doma svoje útočište hľadal. Zostávam Vaša úprimná ctiteľka Johana Lehocká. 217 Medzi osobami, ktoré boli liptovskou stoličnou vrchnosťou označené ako nebezpeční buriči, a v dňoch 29. a 30. januára 1849 na rozkaz generála Artúra Gӧrgeya boli zatknutí a odvlečení do väzenia v Debrecíne, patril aj trnovecký evanjelický kňaz Ján Lehotský. Spolu s ním boli odvlečení aj iní mikulášski národovci, ktorí prežili ťažké útrapy pri ceste do väzenia aj v samotnom väzení. 218 Farára Lehotského zatkli priamo v kostole a nedovolili sa mu ani preobliecť. Keď bol takto vedený v putách cez susednú obec, kde bol farárom jeho známy oltárny spolubrat, pýtal si dovolenie ísť k nemu, aby...ho tenže poratoval a čistou bielizňou opatril, čo mu bolo aj dovolené. Lehotský tak prišiel na faru a...pán brat jeho, nie len že prosbu brata nevyplnil, ale i zaprel ho, osvedčujúc:,neznám toho človeka. 219 Začiatkom februára 1849 prenikol Zbor slovenských dobrovoľníkov do Liptova. Dopoludnia 10. februára Jozef Miloslav Hurban spolu so svojím sprievodom navštívil faru v Liptovskom Trnovci. Ako sám neskôr spomínal: Výlet môj do Trnovca stal sa triumfálnym: meštianstvo mikulášske sprevádzalo ma na vozoch a mládež koňmo. Mestečko Trnovec, úradom svojím 214 RAPANT, D.: Žiadosti slovenského národa. In: Zore nad Kriváňom. Liptovský Mikuláš 1948, s KLEIN TESNOSKALSKÝ, B.: Oppidum Hybbe. Liptovský Mikuláš 1942, s Kronika liptovsko-sv. -mikulášska z r In: Slovenské pohľady, 14, 1894, s VONGREJ, P.: K profilu Janka Kučeru ( ). In: Litrárny archív 26/89, Matica slovenská, Martin 1990, s J. B.: Z dejov roku In: Slovenské pohľady, 19, 1899, č. 12, s M. D.: Besednica. Za tými našími. Národné noviny, r. 11, 1880, č. 38, s

95 zastúpené, uvítalo ma v chotári. 220 Pred farou,...kde chyboval junácky farár, privítala Hurbana so spoločnosťou, smutná a uplakaná, v čiernych šatoch oblečená Johana Miloslava Lehocká hrdinská žena pýšila sa mužom svojím, že bol hodný tohto vyznačenia. Privítanie Hurbana pred farou sa stalo malou demonštráciou: Národ sa zahrnul pred faru a vyvolával Lehotskému na slávu.,vysloboďte nám nášho milovaného farára! niesli sa výkriky ľudu k nám do fary. 221 V Trnovci sa Hurban zdržal asi hodinu, potom sa vrátil do Mikuláša, kde sa robili organizačné prípravy ku chystanému národnému zhromaždeniu. Lehotského manželka Johana sa musela často skrývať pred prenasledovaním po trnoveckých filiálkach (Pavlová Ves, Bobrovček), v rodisku a v Sielnici, čo podlomilo jej zdravie. 222 Utrápená žena, riadením osudu násilne opustená bez manžela, pod kontrolou vrchnosti a k tomu časté návštevy uniformovaných žandárov spôsobili, že neprajné jazyky čoskoro rozchýrili reči o tom, ako sa im oddávala. Podobné ohováranie už zažila neraz. V roku 1846 písala Samovi B. Hroboňovi: Roznáša sa medzi ľudom povesť, že sa u mňa v lete za dlhší čas zdržoval poľského kráľa syn, ktorý vraj prišiel na špehy! a s ktorým som ja vraj dlho chodila po Kriváni a okolných Tatrách, skusovať okolia. Kto toto medzi náš ľud roztrúbiť mohol to neviem, ani vyšetrovať nebudem, lebo je to mne len k smiechu, a nie k strachu. 223 Môžeme sa len domýšľať, ako podobné reči trápili a umárali citlivú dušu mladej ženy, hoci na verejnosti ich znášala s hrdo vztýčenou hlavou. Začiatkom augusta kapitulovala maďarská armáda pri Világoši. Táto udalosť mala podstatný vplyv na osudy uväznených liptovských národovcov. 11. augusta bol prepustený na slobodu Ján Lehotský a Ctiboh Zoch. Obidvaja bývalí zajatci sa vrátili domov 25. augusta Príchod farára Lehotského domov spôsobil radostné zhromaždenie ľudu, ktoré nadšene vítalo svojho kazateľa. Na čele davu stála dojatá manželka, ktorá po všetkých prežitých útrapách mohla znovu objať manžela a spoločne pripravovať plány do budúcnosti. Život však rozhodol inakšie. Udalosťami nabité posledné mesiace roku 1849 poznačené telesným, ale aj psychickým vypätím oslabili ani nie tak ducha tejto nezlomnej ženy, ako skôr telo. Verná manželka sa dočkala prepustenia a príchodu svojho manžela, ale spoločné šťastie netrvalo dlhý čas. Vyčerpaný organizmus podľahol chorobe. Johana Miloslava Lehotská zomrela na zapálenia (zápal pľúc) 19. decembra 1849 doma, na fare v Trnovci. Ešte len tridsaťdeväťročnú ju skosila smrť práve vtedy, keď sa slovenské túžby za národnú slobodu skončili nastupujúcou, ešte tuhšou porobou. O dva dni neskôr, 21. decembra 1849, ju pochoval užialený manžel a zarmútení priatelia pod lipami starého trnoveckého cintorína. Smutné vianočné sviatky tak symbolicky uzatvorili tragickými udalosťami naplnený rok. Slovenské noviny priniesli vo svojom prvom januárovom čísle nasledovný nekrológ: Jedna z najušľachtilejších dcér Slovenska rozlúčila sa so svetom d. 19. Dec. a dnes bola pochovaná. Znáte rodáci vysokoctenú Johanu Miloslavu Lehockou, rodenou Vyšný, Dh. p. Jana Lehockého, ev. farára v Trnovci manželku, ktorá sa v tak úprimnej láske ku národu svojmu medzi nami skvela, ktorá toľko obetí národu priniesla, toľko nerestí pre 220 HURBAN, J. M.: Ľ. Štúr/Rozpomienky. Bratislava 1959, s. 733, 221 Tamže, s SNK ALU Martin, List J. Petríka M. Valehrachovej z , sign. 198 C KLEMENTIS, E.: c. d., s ZOCH, C.: Uväznenie Oravcov v roku deväťameru. In: Zore nad Kriváňom. Liptovský Mikuláš 1948, s

96 jeho dobro duchom hrdinským znášala, ktorá národnými spevmi svojimi srdce nejedného junáka rozpálila k obetovavosti za trón a za národ náš; táto ušľachtilá duša slovenská rozlúčila sa s nami! Ale pamiatka jejího mena u nás nevyhasne; áno veríme, že ona pamiatka prebudí i iné dcéry Slovenska, aby šľapaje blaženej sestry našej nasledovali a tak, jako ona, pred Bohom i pred svetom svoj rod slovenský vyznávali. Pokoj prachu jejímu! 225 V ten istý mesiac Samo Bohdan Hroboň písal Hurbanovi: Viem, že si už s rodinkou svojou drahou slzu srdečnú vyronil nad smrťou drahej našej Lehockej. A veru ju aj zasluhuje. Keď na jeseň 1851 bol Ľudovít Štúr v Korytnici na liečení a Samo Hroboň ho pozýval do Sielnice, odpovedal mu, ponosujúc sa na ťažké časy, ktoré drvili jednotlivcov i národ: Išjeu bych k Vám hore bez všetkej pochyby a navštíviu tam v susedstve Vašom i hrob vzácny Sklamaný a unavený vodca bitého Slovenska tak vyjadril svoju vrelú túžbu pristaviť sa, zadumať sa nad hrobom ženy, ktorá svojím cítením i konaním bola sestrou po duchu všetkých, ktorí pripravovali Slovensku národné vzkriesenie a život. Literárne dielo Johany Lehotskej je svojím rozsahom neveľké. 227 V citovanej Riznerovej bibliografii sú uvedené jej nasledovné práce Nitra I., 1842: Podkrináňsky vlastenec, s. 128; Slovenka, s Nitra II.,1844, Hrob, s Nitra IV., 1847: Opis Liptova, s ; Divadlo duchov nad Tatrami, s V tomto zozname chýba odkaz na článok v Štúrových Slovenských národných novinách z roku 1846 pod názvom Z Liptova, uverejnený v čísle 83, s Ján V. Ormis pri prehliadke kníh z pozostalosti Jozefa M. Hurbana objavil v Slovenských pohľadoch viaceré novozistené údaje o pseudonymoch. Medzi iným uvádza Pieseň labutiu, ktorá bola publikovaná v treťom ročníku Slovenských pohľadov z roku 1852 na str. 177, kde je v autorstve uvedené od Želmíry, pričom pod textom je Hurbanom ceruzkou napísané: Miloslava Lehotská. 228 Literárny kritici Lehotskej tvorbu hodnotia ako jednoduchú, no napriek tomu dôležitú vo svojej dobe. Johana Lehotská uverejňovala svoju tvorbu pod pseudonymom Miloslava. 229 V I. ročníku almanachu Nitra uverejnil Hurban dve jej básne v češtine, v ktorých splatila daň ideám svojej doby. Okolnosti, ktoré viedli k uverejneniu týchto básní, veľmi pôsobivo opisuje Bohuš Nosák Nezabudov v liste Jozefovi M. Hurbanovi zo 16. decembra 1842: Do Nitry Ti posílám básně od Miloslavy. Jeť to Johana Lehocká z Trnovce, Tobě dobře známá. Sotva sem i teraz vybojoval od ní tyto básničky, i to jen pod tou jedinou výnimkou, aby se její vlastní jméno nepodepsovalo a jedině redaktoru Nitry, tedy Tobě, a žádnému jinému neodekrylo. Jeť to svéhlavost ženská! Jsú to malé vrtochy, ale je věru trpělivě snášeti musíme, nebo nám jináče lásku vypoví! Já se usiloval, a to i s Ondřejkem 230, přemluviti ji, aby pod 225 Z Liptowa. In: Slovenské noviny, r. 2, 1. január 1850, č. 1, s AMBRUŠ, J.: Listy Ľudovíta Štúra II. Bratislava List č. 322 Samovi B. Hroboňovi, s RIZNER, Ľ. V.: Bibliografia písomníctva slovenského III. (L O). Martin 1932, s ORMIS, J. V.: Novozistené pseudonymi z polstoročia In: Bibliografický zborník 1962, Matica slovenská Martin, s Ako uvádza Kleinschnitzová (1958) na s. 109, v Národnom múzeu v Prahe sa nachádza Hroboňova báseň oslavujúca Jána Lehotského, ktorá obsahuje aj Hroboňovu poznámku: Miloslava je v duchu národnom prijatô meno prvej manželky J. Lehotského, rodzenej Joh. Vyšnej z Ľubče Ľubtovskej ženy to naozajstno ideálnej, spojujúcej so silou ducha útlocit ženský a krásu duše a tela. 230 Ondrej Hodža ( ), mladší brat M. M. Hodžu, ktorý sa väčšiu časť prázdnin zdržiaval pri bratovi na fare v Mikuláši. 94

97 vlastním jménem vystúpila; avšak nadarmo! 231 V predhovore čitateľom redaktor uviedol uverejnené básne poznámkou: Zasílatel těchto básní, p. Šajavský (B. Nosák), píše nám v tento smysl: Dvě básně tyto jsou wýtvorem jedné ze spanilomyslných našich wlastenek, která wšak pro skromnost swou pod wlastním jménem wystoupiti se ostýchala. Jestli že tyto počátkové jeji, jenž jsau důkazem pěkné duše wlasteneské Miloslawy, od Welect. čtenářstva Nitry wděčně přijaty budou, bude to nemalým podnětem i k dalšjmu jejímu, na poli omladující literatúry našj pracowání. V jednej z Miloslaviných básní rodu verná Slovenka osvedčuje sa slovami: Dříve si dám srdce vyrvat z těla, Nežbych se od Tebe vzdalovat, Neb tě zradit, národe můj, měla. To bolo vyjadrenie Lehotskej najvrelejších národných citov. V roku 1846 Štúrove Slovenské národné noviny v čísle 70 uverejnili článok o potrebe zakladania ústavov pre vychovávanie dievčat. Uverejnený text si veľmi pozorne prečítala aj Lehotská. Na tento článok pohotovo zareagovala príspevkom Z Liptova, publikovanom v čísle Keď sa Hurban usiloval dvíhať Slovensko v duchu teórie, že charakter ľudu je v úzkom súvise s rázom kraja, Lehotská mu poslala pozoruhodný geograficko-historicko-národopisný Opis Liptova, ktorý uverejnil v IV. ročníku Nitry (1847) do svojich Korytnických pohárikov. Na záver povzdychol si zarmútený redaktor pod čiarou (s. 38): Opísala ste si kraj svoj; hej, keby sme si každý opísali takto svoje okolia a najmä tie naše drahé Slovenky, keby sa už takto raz za príkladom tých daktorých, medzi ktorými predok vediete Vy, veľactená pani sestra Slovenská, k svojmu národu priznali! Keby keby keby, ale keď! Lež nič to zato, keď je blato; budú že budú kedysi aj chodníčky, aj k ostatným krajankám našim slovenským. Ja kedykoľvek si na tie korytnické poháriky pomyslím, voždy s odpornej strany sa mi ukáže tá hŕba nepočetná tých sestier Vašich, čo nič neznajú, iba módu, varešku, pantofličku, pomádičku a,vostrej jazeyček!...ale dosť; ved aj tieto sa míňajú a dorastajú aj takie, čo vravia:,do roboty sa Slováci, aby ste nás boli hodní! A týmto: Sláva, sláva! Osobitnú kapitolu predstavuje Lehotskej korešpondencia. Dobrý list predstavuje hlas, ktorým pisateľ myslí, hlas, ktorý je správou, spoveďou, rozhovorom a vo svojej podstate aj denníkom. O Lehotskej listoch môžeme povedať, že boli mocným hlasom v časoch, keď národ bol vedený k mlčanlivosti. Vo svojej dobe Johana Lehotská bola, obrazne povedané cez Bohuslavu Rajskú, akousi veľvyslankyňou slovenskej národnej veci medzi českými národovcami. Jej horlivá obrana slovenskej veci, slovenského spisovného jazyka a objektívne správy o pomeroch v Uhorsku, pomáhali prekonávať rezervovanosť a nedôveru medzi českými vzdelancami. Zavedenie spisovnej slovenčiny zo strany Štúrovcov bolo chápané ako trhanie bratských vzťahov. Lehotskej listy, písané v reálnom a triezvom tóne, mali podstatný vplyv na postoj českých národovcov. Keby bola Lehotská napísala iba svoju korešpondenciu adresovanú Rajskej a nič viac, aj tak by to stačilo, aby ju to vynieslo na popredné miesto v slovenskom národnom panteóne 19. storočia. 231 SEDLÁK, I.: c. d. (1982), s Slovenské národné noviny, r. 2, 1846, č. 83, s

98 Stopy minulosti V roku 2005 Obecný úrad v Liptovskom Trnovci vyhlásil recitátorskú súťaž žien Lehotskej Trnovec ako sprievodné podujatie na Trnoveckých jarmokoch. Recitátorky prednášajú báseň podľa vlastného výberu. Súťaž prebiehala v rokoch a pozostávala z dvoch kôl. 233 Pri tejto príležitosti bola pred obecným úradom odhalená aj socha Johany Miloslavy Lehotskej, ktorej autorom je ľudový rezbár Pavol Lofaj z Likavky. Lehotskej socha nám v nadživotnej veľkosti predstavuje orientačný portrét výnimočnej ženy, ktorej boli dané do vienka statočnosť, pevnosť ducha, láskavosť a odhodlanie ísť proti predsudkom svojej doby. Zložené ruky zobrazená pokora, ale aj pohostinnosť, držia husie pero symbol ženy poetky, ktorá do veršov vkladala svoju dušu a nádeje v lepší osud národa. To pierko zároveň akoby vyjadrovalo ľahkosť života a pominuteľnosť človeka, ktorého unáša vietor v ústrety osudu. Okrem súťaže a sochy bola v tunajšom kultúrnom dome v decembri 1999 nainštalovaná spomienková výstava. V roku 1980 vznikol z iniciatívy vtedajšieho evanjelického farára v Lipt. Trnovci Juraja Töröka zanieteného amatérskeho filmára, kultúrno-osvetovej pracovníčky a poetky pani Jolany Trombauerovej a riaditeľa literárno-historického múzea Janka Kráľa v Lipt. Mikuláši Jozefa Kasanického krátky dokumentárny film Miloslava, slovenská poetka. 234 Príležitostne sa o osudoch Johany Miloslavy Lehotskej dozvedáme aj zo súčasnej tlače, ktorej cieľom je priblížiť pamätihodnosti a osobnosti z rôznych kútov Slovenska širšej verejnosti. 235 Pri návšteve obce Liptovský Trnovec by našej pozornosti nemal uniknúť miestny cintorín, kde sa nachádza ďalšia pamiatka symbolické miesto posledného odpočinku zabudnutej poetky Johany Miloslavy, ako aj hrob jej manžela Jána Lehotského, o ktoré sa stará obecný úrad. Tatranský kameň s lipovým konárikom a tabuľkou obsahujúci úvodné verše nám len potvrdzuje starú pravdu, že všetko dobré, čo sa vykoná v dejinách, sa nestratí. Záver Z hmiel histórie nám vystupuje reálna peknoduchá a jemnocitná žena, ktorá túžila pomôcť svojmu ľudu. Žena, ktorá v sebe spojila silu ducha, ženský útlocit a krásu duše i tela. S Hroboňom a Rajskou prežívala ich osudové okamžiky a usilovala sa rozumieť obidvom. Jej dom bol miestom stretnutí popredných národných vodcov a aj najnadchnutejších mládencov i daktorých dievok národa. Veď nie nadarmo bola Johana Miloslava Lehotská označovaná za matku národovkýň slovenských. Jej život sa odohrával akoby v ústraní, v tieni manželovej práce. Aj napriek tomu hrdinsky bojovala svojím silným duchom a vierou v lepšie časy slovenské. Svoje sily obetovala predovšetkým zušľachťovaniu svojho okolia. Bieda však neobchádzala ani ju. Nebolo jej dopriate byť matkou. Jej neustávajúca práca bielych rúk a bystrého ducha vravela o obrovskej láske nielen k národu, ale aj k blížnym, ktorým slúžila s veľkou úctou a vďakou. Bola ideálnou družkou pre muža, ktorý na svojich pleciach, citom i činom, niesol kus bolestivej ťarchy svojho národa. Práve táto citlivá duša patrí medzi tie, ktoré ako prvé začali 233 Cenu Miloslavy získala v roku 2005 Ivona Krileková, v roku 2006 Martina Čanecká z Tvrdošína a v roku 2007 Lucia Chmeľová zo Zákamenného. 234 ONDREJKOVÁ, A.: Malý slovník spisovateľov Liptova. 1. časť Liptovská knižnica Gašpara Fejérpataky Belopotockého, Liptovský Mikuláš 2009, s HUDÁK, Pavol: Vidiek má obrovského ducha. In: Farmár, č. 14, , s

99 meniť tradičný obraz slovenskej ženy. Vzdelávala sa a túžila vzdelávať ostatné dievčatá a ženy. V práci neustávala, písala, veršovala. Koniec však prišiel veľmi rýchlo. Ako napísala Margita Václavíková-Matulayová: Bolo bolestným úderom osudu, že na svoju poslednú cestu si so sebou vzala táto krehká a jemná duša vedomie porážky myšlienky, pre ktorú žila a mrela. A že zhasla, nedočkajúc sa slnca rodu, nedočkajúc sa nádychu nových nádejí, nových čias. 236 Zápis v matrike o sobáši Johany Vyšnej a Jána Lehotského. Ján Lehotský. Bohuslava Rajská. 236 Václavíková-Matulayová, M.: Slovenské rodoľubky. Bratislava 1944, s

100 Samo Bohdan Hroboň. Hrob na cintoríne v Liptoskom Trnovci. Básně od Miloslawy, Nitra