Roč. XII. č. 45 EMPATIA BULLETIN

Roč. XII. č. 45 EMPATIA BULLETIN Odbor poradensko-psychologických služieb Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny. Asociácia poradcov a sociálnych pracovníkov SR v Bratislave. Slúži na komunikáciu a informovanie o formách práce, úspechoch i ťažkostiach na ceste pomoci človeku v náročných životných situáciách NIELEN PRE ODBORNÍKOV Číslo 3 september 2005 Bratislava

OBSAH ÚVOD 4 MEDZI NAMI 1. A. Rybáriková: Projekt: Inovatívne špecializačné vzdelávanie v poradenstve a sociálnej práci pre rodinu, partnerské vzťahy a osobnostné problémy 8 2. J. Kusá: Terapia páchateľov domáceho násilia 10 3. J. Žilinčík: Kedy a ako venovať pozornosť hodnotovým - morálnym otázkam pri poradenskej práci s párom 14 TÉMA 1. E. Pavluvčíková: Pojem poradenstva 18 2. I. Závodská: Násilie na ženách (kapitoly zo záverečnej práce) 23 PREKLAD 1. D. Boecenoughe, M. Buelens, J. Fontaine, K. Vanderheydenová: Predpovedanie stresu pomocou hodnôt. Preložil I. Valkovič 31 PREČÍTALI SME 1. F. Schulz von Thun: Jak spolu komunikujeme (Valkovič) 42 2. A. Šimek: Supervize-kazuistiky (Pavluvčíková) 43 3. J. Camfield, J. Millerová: Keď v práci vládne srdce (Kusá) 44 4. Rodinná politika a potreby mladých rodín, 2004, Stredisko pre štúdium práce a rodiny, výskumná správa. (J. Kusá, pokračovanie) 46 3

ÚVOD Predovšetkým sa neznepokojuj. Lebo všetko sa deje podľa prirodzenosti vesmíru, vo všetkom sú zmeny a rovnaké sú aj ľudské údely. Marcus Aurelius Často sa dopúšťa bezprávia aj ten, kto nič nerobí, nielen ten, čo niečo robí. Marcus Aurelius Prvé číslo Empatie s novou hlavičkou je výrazom zmien, ku ktorým došlo od prvého septembra v našom organizačnom usporiadaní. CPPS ako značka je už minulosťou, odišla niekde tam, kde už spočíval názov Predmanželská a manželská poradňa. Súčasný názov: Odbor poradensko psychologických služieb na Ústredí práce sociálnych vecí a rodiny a referáty poradensko psychologických služieb na Úradoch práce sociálnych vecí a rodiny (UPSVaR) nie je nijako honosný, ale stále sme poradenskopsychologickými službami. Osud niektorých z nás je podobný osudu občanov tohoto štátu bez toho, žeby sa pohli z miesta, boli občanmi aj piatich rôznych štátnych útvarov. A veruže podobnosť je aj v tom, že každý ten útvar mal svoju legislatívu, atmosféru, kultúru sociálnych a administratívnych štruktúr. Práve sa s jednou zoznamujeme, zaraďujeme sa do nej, snažíme sa spriateliť a nenarážať. Moja skúsenosť je dosť absurdná: môžu z toho aj bolieť nohy keď sa nedá spoľahnúť na poštu, alebo čas súri, tak beháme z jednej časti Ústredia na druhú. Určite nám to prispeje k fyzickej kondícii. Doba chaosu, ktorú prežívame, ma priviedla k filozofovi a vojvodcovi, zdá sa mi to najlepšia kombinácia - myšlienky a skutky - k inšpirácii pri vnímaní a spracovávaní všetkých noviniek, nejasností a obtiažností. Najradšej by som pokračovala samými citátmi, ale tie si môže každý vyhľadať a to práve také, aké mu budú najlepšie pasovať na citlivé miesta, ktoré rozptýlia obavy a posilnia odvahu a trpezlivosť. Samotná Empatia vznikla podobne ako vždy, ale vyzývam vás k intenzívnejšej spolupráci. Napíšte, prosím, svoje príbehy o transformácií. Ako to šlo, čo ste stratili a čo ste našli, ako sa vám dýcha, čo ste sa naučili, čo vás omína, čo vám pomohlo. Môžeme sa stále cítiť súčasťou jedného systému, môžeme veci zdieľať, vymieňať si skúseností. Ľudské i odborné. Všetkým, ktorí prispievajú svojou prácou k existencii Empatie dávam 4

na vedomie, že je o ňu stále väčší záujem. Najnovšie máme na stole objednávky od inštitúcií a riešime problém ako im ju fakturovať, keď je nepredajná. Je to ocenenie vzácností a kvality príspevkov, ktoré sa opierajú o profesionálnu skúsenosť. Dúfam, že Vám zostane priestor, sila a energia pokračovať v dobrom diele. V dobách chaosu je to maják stability, ktorý zabezpečí, že optimizmus nestroskotá. Píšte prosím recenzie na krásne knihy, ktoré ste prečítali, podeľte sa o odborné skúseností a zážitky. Všetko vítame a čakáme. Želáme Vám to, čo sebe, pokoj v duši, chladnú hlavu a odvážne srdce. Redakcia a J. Kusá Empatia 3/2005 5

ÔÔÔÔÔÔÔÔÔÔÔÔÔÔÔÔÔÔÔ Julian Lučanský narodený: 30. 7. 1942 zomrel: 24.7. 2005 Stalo sa smutným pravidlom, že sa v každom čísle Empatie lúčime s kolegom, či kolegyňou. Dnes si pripomíname rozlúčku s Juliánom Lučanským, ktorá sa uskutočnila v bratislavskom krematóriu. Julian Lučanský pracoval v poradenstve od polovice sedemdesiatych rokov a patril v Bratislave popri Janovi Gaburovi, Petrovi Zátopkovi, spolu s našimi externistami Honzom Kožnárom, Dušanom Fabiánom k silnej mužskej poradenskej zakladateľskej skupine. Až do konca bol vedúcim ÚPCPPS Bratislava II. Aj preto sa Honzo Kožnár, ktorý sa s ním prišiel rozlúčiť z Prahy, nechápavo obzeral na obrade, kde sú všetci? Iba ženské kolegyne boli zastúpené bohato, Šárka prišla zo svojej Otavy, Miša z Cejlónu a my ostatní zo svojich pracovísk. Muži boli po dovolenkách, alebo služobných cestách po svete, ako to mávajú vo zvyku. Zvykáme si, aj po rozlúčke s Tebou, Julian, že svet sa mení rýchlejšie ako by sme si želali a nič už nebude ako predtým. Naše komplikované vzťahy v dobrom i zlom, všetko sa skončilo a môžeme len spomínať. Julian bol s nami už vtedy, keď sme boli mladí, krásni a plní očakávaní, chuti do života, mnohé veci sme skúšali, vymýšľali, projektovali. Zostáva súčasťou našej skúsenosti, našich životov. J. Kusá Za všetkých sa s ním krásne rozlúčila Gaba Prelovská, jeho dlhoročná kolegyňa: Ahoj, Žilien, na správu, ktorú si nám v nedeľu prostredníctvom Tvojej rodiny poslal, sa nemohol nikto z nás pripraviť a mnohým z nás čo sme sa tu zišli jej obsah stále ešte ani veľmi nedochádza, alebo nechce dôjsť. Ahoj, Žilien zaznievalo každé pracovné ráno v poradni. Ako šéf, spôsobom sebe vlastným, odpoveďou na pozdrav si každému z nás dával na vedomie, že si vlastne rád, že sme ráno vstali a uráčilo sa nám prísť do práce. Každý deň tie dlhé roky si bol ten, ktorého prítomnosť bola pre všetkých istotou a zárukou nevyčerpateľnej pracovnej pohody. Pred rokmi si ma začal strašiť tým, že zostanem na poradni sama, keďže som bola 6

najmladšia. Nevenovala som tomu pozornosť, pretože som si to nevedela a ani nechcela predstaviť. Odchádzali ste jeden po druhom Jarka, Nora, Šárka, Alča, Slávka, Maťka žiť svoje životy ďalej mimo poradne. Zostal si len Ty a s tebou moje presvedčenie, že samota mi nehrozí. Tvoj pragmatizmus nás často dokázal neuveriteľne vytočiť a preto, že Tvoje vizionárske myšlienky sa plnili. Tebou vytvorená pracovná atmosféra, ktorá odolávala nečasom zvonka-atmosféra dôvery. Bezhraničnej otvorenosti, porozumenia, pochopenia, súdržnosti, maximálneho spoľahnutia sa na Teba, vzájomnej opory a podpory a predovšetkým Tvojho jedinečného humoru, osobitého slovníka, umožňovala každému z nás jedinečnú a nadštandardnú skúsenosť, byť v práci rád. Tvoja múdrosť, citlivosť, veľkorysosť, zmysel pre detail, láskavosť, neha, ale i strach, ukryté v rozčuľovaní, kritike, mručaní a frfotaní boli mnohým nedostupné. Nechával si na ľuďoch, aby si vybrali, koho chcú v Tebe vidieť. Neuľahčoval si im to. Bol si majster slova, hlavne v jednej zo svojich životných filozofií...ak nepresvedčím, aspoň popletiem... O sebe si veľa nehovoril, my sme však mali príležitosť poznať Tvoje ukrývané citlivé stránky. Bolo to vždy, keď si hovoril o svojej rodine. Bol si si vedomý božskej trpezlivosti svojej manželky Magdy a my sme nepochybovali o úcte, ktorú k nej máš. Rád si hovoril o svojich dcérach - Andrei, Katke, Martine a ďalších členoch Tvojej dnes už početnej rodiny. V ich neprítomnosti s obdivom i uznaním sa Ti len ťažko darilo skrývať veľkosť lásky k nim, ktorú si nevyjadroval otvorene. Naučili sme sa pri Tebe všeličomu, ale nedokážeme Tvojej rodine ani sebe ošetriť bolesť, ktorú cítime. Asi to ešte potrvá, kým príjmeme fakt, že neprídeš. Julian, lúčim sa s tebou za všetkých, ktorí Ťa sprevádzali v rôznych etapách Tvojho nie dlhého života, Tvojich súčasných i bývalých kolegov, Tvojich skutočných priateľov a i dobrých známych, proste za všetkých, ktorí Ti chceli rozumieť a rozumeli. ÔÔÔÔÔÔÔÔÔÔÔÔÔÔÔÔÔÔÔ 7

MEDZI NAMI Projekt Európskeho sociálneho fondu Inovatívne špecializačné vzdelávanie v poradenstve a sociálnej práci pre rodinu, partnerské vzťahy a osobnostné problémy Informácia V preddovolenkovom období, v krásnom a teplom júnovom týždni, sa v Bojniciach uskutočnilo týždňové vzdelávanie sociálnych pracovníčok CPPS pod názvom Dištančné poradenstvo a krízová intervencia. Úvod patril PhDr. Milanovi Schavellovi z Trnavy, ktorý s účastníčkami prebral Niektoré aspekty sociálneho poradenstva pri práci s klientom. Ďalšie dni sa odborným témam venovala PhDr. Anna Rybáriková z Košíc. V rámci témy dištančného poradenstva sme hľadali, čo všetko môžeme pod dištančné poradenstvo zahrnúť. Viac sme sa venovali dištančnému poradenstvu pre deti, pretože v tejto vekovej kategórii nie sú sociálne pracovníčky školené a je potrebné vedieť, čo iné trápi deti ako dospelých a ako ináč sa riešia ich problémy. Povedali sme si, aké sú charakteristiky volajúcich detí, aj to, že je pre nich charakteristická zvýšená tendencia ku skupinovým hovorom. Keď sa chcú dozvedieť niečo o tabu témach, získavajú to prostredníctvom hrania sa na dospelého. Každý hovor treba brať seriózne, aj keď sa zdá byť pre dospelého nedôležitý. Dieťa, ale aj iný volajúci dospelý, potom následne v zložitejšej kríze bude vedieť, že na tomto telefónnom čísle nájde pochopenie a pomoc. Vyskúšali sme si sami na sebe, ako pôsobí dlhé, či krátke vyzváňanie telefónu. Aj to, ako každému z nás ináč plynie čas. V modelovej situácii sme si prehrali ako pôsobí na volajúceho to, keď poradca nie je s ním naplno, ale sám má nejaký aktuálny problém. Rozobrali sme si štruktúru hovoru, vhodné, či nevhodné otázky i otázky, ktoré dávajú väčší priestor volajúcemu. Precvičovali sme v dvojiciach i trojiciach rôzne témy telefonátov detí i dospelých a následne sme rozoberali, ako prístup poradcu ovplyvňoval klienta či už v smere povzbudenia alebo neporozumenia. Ukázalo sa, že akékoľvek ľudské prijatie, povzbudenie a pochopenie problému pomáha viac ako vecné a kvalifikované odporúčanie na iného odborníka, či inštitúciu. Odvážili sme sa viesť aj hovor s agresívnym, útočiacim, či obviňujúcim klientom a pokúšali sme sa uhádnuť, prečo po zdvihnutí telefónu volajúci na druhej strane mlčí. Keďže k dištančnému poradenstvu patrí aj písomné poradenstvo, pracovníčky dostali úlohu písomne pripraviť odpoveď na reálny problém klientov. Konštatovali, že je rozdiel 8

medzi tým, keď si môžeme nejasnosti ohľadne príbehu s klientom slovne vyrozprávať a vyjasniť. V písanej komunikácii nám chýba viac informácii, na ktoré sme z bežnej poradenskej praxe zvyknuté. Krízová intervencia sa hladko včlenila do témy dištančného poradenstva, pretože takmer každé obrátenie sa o pomoc môže v sebe obsahovať prvky krízy (samozrejme, okrem hovorov, kedy volajúci potrebuje iba vecnú informáciu). Každá z účastníčok si otestovala sama seba ako na tom s množstvom záťažových situácií u seba aktuálne je. Súčasťou cvičenia bola aj analýza toho, ako samy riešili krízu v minulosti, ako reagovali, akú pomoc a od koho očakávali a aký dopad táto pomoc na nich mala. Takmer každá z frekventantiek mala nejakú osobnú skúsenosť či už so závažným telefonátom, s krízou alebo nejakou formou dištančného poradenstva. Svojimi príbehmi oživili výklad a mohli sa tak aj samy následne korigovať alebo utvrdiť v adekvátnom postupe. Trochu sme sa aj zahrali humornou formou sme odhaľovali záhady svojej duše a vzťahov, pokúšali sme sa cvičiť a trochu času sme venovali relaxácii, či iným upokojujúcim myšlienkam. V komornom prostredí rekreačného zariadenia sa stretlo 21 žien z celého Slovenska. Niektoré vekovo, iné pracovne mladšie a ďalšie zo strednej generácie tvorili tím, ktorý pracoval, keď bolo treba, oddychoval, keď sa to žiadalo, sedel pospolu alebo po skupinkách podľa toho, kto ako potreboval. Všetky Gitka, Eva, Gabika, Mariana, Agi, Janka, Eva, Maja, Iza, Táňa, Maja, Heňa, Eva, Ica, Jarka, Katka, Marika, Renáta, Katka, Timea, Lenka si zaslúžia ocenenie za to, akým spôsobom napĺňali svoje očakávania od tohto týždňa. Organizačne ich navigovala Mgr. Gitka Varmužová, ktorá mala na starosti komunikáciu s vedením zariadenia, koordinovala pracovný i voľný čas, dávala pozor na stravu, mala na starosti ubytovanie, dohliadala na techniku a pomôcky, venovala sa lektorom, riešila úvodné príchody a záverečné odchody, vypĺňala potrebné tlačivá, viedla rozhovory o budúcnosti, riešila individuálne problémy, navrhovala, upokojovala, zapisovala, počúvala, sedela, smiala sa, učila sa plávať, rešpektovala, pracovala... Mala veľký podiel na pokojnej atmosfére, ktorá tam vládla. Ďakujeme. V záverečnej ankete sa objavilo veľa krásnych slov poďakovania za prínos výcviku pre osobný i profesionálny život. Našli sa aj vyjadrenia nádeje na ďalšie stretnutia a vzdelávanie, čo svedčí o ochote učiť sa nové veci, udržiavať vzájomné kontakty, postarať sa o vlastnú psychohygienu a tak môcť byť ďalej a stále viac užitočnými našim klientom a klientkám. PhDr. Anna Rybáriková RPPS ÚPSVaR Košice-mesto 9

Terapia páchateľov domáceho násilia. To bol podtitulok medzinárodnej konferencie, ktorá sa stručne volala Bezpečné soužití a organizovala ju Liga lidských práv v Brne. Zúčastnila som sa jej preto, aby som sa zoznámila s ľuďmi a programami, ktoré sa realizujú v Európe. Účastníkmi boli naši najbližší i vzdialenejší susedia a tak sa ponúkala šanca na nadviazanie spolupráce v oblasti, ktorá aj u nás dozrela na riešenie. Je napríklad ťažko predstaviteľná sanácia biologických rodín, kde je otec detí násilník bez toho, že by sme vedeli ponúknuť pomoc aj jemu. Aj riešenie situácie obete a detí týchto obetí zostáva bez šance pomôcť násilníkovi, ktorý prejaví o pomoc záujem nanajvýš na polovičnej ceste. Vieme veľmi dobre, ako obete stoja o partnera, o vzťah a ako často sa k násilnému partnerovi vracajú. Tým ale padajú opäť do kruhu násilia, lebo muž sa nezmenil, aj keď to presvedčivo sľuboval. A zmena je to, čo potrebuje muž, ktorý sa naučil riešiť problémy násilím a čo nevie vlastnou silou dosiahnuť.. Nie náhodou sa organizácia, ktorá sa tejto práci venuje v Londýne, menuje Change Zmena. Rozhodla som sa nereferovať, ako to robia vo Viedni, v Edinburgu, Lipsku, Lodži, San Franciscu a Londýne, ale uviesť spoločné črty týchto programov, pretože som si uvedomila, že takéto spoločné črty majú. Konkrétne programy budem mať na CD, eventuálne ich dostanem cez internet od odborníkov, s ktorými som si dohodla komunikáciu. Je potrebné poznamenať, že takmer celá práca na rodových vzťahoch, na odstraňovaní prekonaných vzorcov hierarchického správania zostáva na ženách. Sú to ženské spolky a organizácie, ktoré iniciovali starostlivosť o obete a taktiež prišli na to, že je potrebné pomôcť aj agresorovi. Ale ešte jedna naliehavá úloha nás všetkých čaká a neznesie odklad: pracovať všetkými silami na šírení správnych postojov a stereotypov. Ovplyvniť rodičov, ktorí vychovávajú malých mužov a malé ženy. Preťať ten kruh, kde nám tradícia odkazuje: žena musí ustúpiť pre pokoj v dome, muž je hlava, žena krk a podobne. Iba tak pripravíme cestu organickému modelu rovnoprávneho partnerského spolužitia a odstránime aj zdroje násilia na ženách. Program práce s páchateľmi násilia. Skôr ako začneme pracovať s násilnými mužmi, musíme pracovať s inštitúciami a organizáciami v regióne, v komunite. Musíme dať na známosť súdom, polícii, sociálnej správe, verejnej správe, školám..., že sa takýmto programom zaoberáme a že hlásame názor, že rodinné násilie je vec verejná. 10

Až potom budeme mať akú takú istotu, že sa môžeme na tieto inštitúcie obrátiť a budú nám rozumieť. Potrebujeme tiež šíriť osvetu o správnych postojoch a stereotypoch, aby sme mali istotu, že pracovníci spolupracujúcich inštitúcií ich poznajú a akceptujú. Štartovacia fáza: Ukázalo sa, že najúčinnejšie sa darí zachytiť a motivovať násilníka vtedy, keď je pracovník zariadenia, ktoré poskytuje terapiu, alebo dobrovoľník z tejto inštitúcie prizvaný hneď po čine násilia, spolu s políciou, či lekárom. Páchateľ je otrasený a otvorenejší ako inokedy, pravda, pokiaľ nie je pod vplyvom alkoholu, alebo drog. Prispeje to k jeho motivovanosti, ktorá býva veľkým problémom, býva veľmi slabá. Problém motivácie násilníkov. Popieranie a minimalizácia násilníkov: Páchatelia násilia sú presvedčení, že pomoc potrebuje žena, popierajú a minimalizujú svoje konanie až do absurdných rozmerov (napr. dala hlavu do mojich rúk a začala tlačiť, ja som ju neškrtil, iba som ju odstrčil, aby mi neublížila, spadla sama, opakovane, zlomila si rebrá...). Externalizujú príčinu násilia: keby ona bola normálna, aj ja by som bol, s ňou sa inak nedá, jej to tak vyhovuje. Odmietajú psychoterapiu, pretože nie sú blázni. Ponúkajú do psychoterapie ženu. Keď sa im terapia javí ako výhodná alternatíva (namiesto väzenia, alebo vypovedania z krajiny)prídu, ale sú často pasívni: zmeňte ma. Sú si vedomí ženinej závislosti v oblasti emocionálnej, ekonomickej, sociálnej a cítia sa neohroziteľní. Často až násilie na deťoch motivuje ženu, aby sa uchádzala o pomoc, pretože si deti váži viac ako seba. Reakcie dôležitých blízkych osôb: Skôr, ako muža dostaneme do terapie ho môžeme motivovať reakciami relevantných druhých: - ako by to videla vaša matka, pozrite sa na to očami vašej ženy.., ako by reagovali deti, otec, zamestnávateľ, farár... Funkcia násilia: Dôležité je zistenie akú funkciu plní násilie v živote páchateľa. Potom máme šancu mu predostrieť predstavu života bez násilia: naučíte sa reagovať inak, predstavte si, že už nikdy neudriete ženu, deti, nebudete sa musieť hanbiť a báť (ak má tieto pocity), vaše vzťahy budú dobré, bude v nich láska a nie nenávisť a strach. Možnosť zmeny: Je tiež potrebné presvedčiť mužov, že sa to dá a že to dokážu. Muža môžeme dostať do terapie napr. cez terapeuta manželky, obete, v niektorých štátoch ich do terapie posiela súd namiesto trestu, alebo 11

po odpykaní trestu ako jeho súčasť. Niekedy ho prinúti manželka ako podmienku ďalšieho spolužitia. Tvoria teda skupinu, v ktorej sú pravdepodobné veľké straty (30-50%) Kritéria pre výber do skupiny: Aby bol násilník zaraditeľný do skupinovej terapie: musí mať kognitívne schopnosti absolvovať program, nesmie byť závislý na drogách, alkohole, gamblingu, musí byť duševne zdravý. Pokiaľ kandidáti nespĺňajú tieto kritériá, sú distribuovaní patričným organizáciám. Začiatok terapie: Úplne na začiatku sa robí hodnotenie rizík, aby sme nezačali pracovať s tými, kde je riziko príliš vysoké. Je užitočné hovoriť s obeťou, navštíviť rodinu, hovoriť s deťmi, rodičmi, s kým je možné. Prvé dve, tri sedenia sú diagnostické, robí sa obvykle aj psychiatrická diagnostika. Najdôležitejšia je ale podrobná anamnéza, urobená aj za účasti obete a členov rodiny. Páchateľ má tendenciu si svoje činy nepamätať. V tejto fáze sa robia aj individuálne diagnostické sedenia. V priebehu štartovacej fázy je dominantným cieľom zastaviť násilie. Začína sa proces vzdelávania, motivovania. najdôležitejšie je, aby páchateľ prijal svoju agresivitu ako normálnu súčasť osobnosti, ktorá sa ale u neho vymyká spod kontroly až k bodu varu a tým ju používa nesprávne. Aby ju dostal pod kontrolu, potrebuje sa naučiť predovšetkým Time out, aby vedel prerušiť kruh násilia.. Po zvládnutí štartovacej fázy 2-3 sedenia, začína normálne stretávanie terapeutickej skupiny, ktorá môže byť otvorená i zatvorená (s obidvoma druhmi sú skúsenosti a obidva druhy majú pozitíva aj negatíva). Skupiny sú aspoň čiastočne štruktúrované, každá má aj reedukačné ciele. Na zmene postojov sa pracuje aj cez informácie, vzdelávacie a cvičebné moduly o mužovi, žene, vzťahoch, rodine, komunikácii, sebakontrole. Druhou úrovňou, na ktorej skupina pracuje je sebahodnotenie a sebaúcta účastníkov. K zvládnutiu pohľadu na seba, na druhých ľudí a na vzťahy má každý program pripravené aktivity ako psychohry, hranie scénok, psychodráma, hranie rolí. k tomu sa časť skupinového stretnutia vždy vyčleňuje na vyjadrenie postojov a zážitkov účastníkov, skupinovú interakciu. Treťou úrovňou je sebavyjadrenie učenie sa hovoriť o sebe, byť v kontakte so svojím myslením, cítením a presvedčením, vedieť sformulovať postoj, názor, identifikovať pocit, presvedčenie a pod. 12

K témam, ktoré sú na stretnutiach obligátne zaraďované, patrí komunikácia, vzťahy v rodine, rodina ako hodnota, muž žena, role a časť tém môžu navrhnúť účastníci. Mnohé programy majú prepracované metodiky na jednotlivé stretnutia aktivity, hranie rolí, hry, diskusie o témach, ktoré začínajú vlastnými názormi, až potom nasledujú spoločensky akceptovateľné normy a postoje. Svoj obraz seba (žiadúceho) si potrebujú účastníci internalizovať. Aj preto musí byť práca s nimi dlhodobá: od jedného do troch rokov. Na prvý rok je naplánované terapeutické skupinové stretávanie - napr. v Nemecku zákon ukladá 12 reedukačných sedení, ktoré ale bývajú iba súčasťou dlhodobejšej práce. V Holandsku majú program na 52 stretnutí raz týždenne a podobne sú postavené aj iné programy. Po prvom roku by mali zostať klienti podobne ako liečení alkoholici v udržiavacej terapii, podporných skupinách s odborným vedením a ešte aspoň jeden rok v svojpomocnej skupine. Je dôležité, aby bola dostupná možnosť navštíviť skupinu, podobnú ako sú anonymní alkoholici. Z toho vyplýva, že je potrebné, aby v každom regióne existoval koordinátor, ktorý okrem iného bude mať na starosti aj udržiavanie skupín v chode. Takto to funguje napr. v Holandsku aj v Rakúsku. Čaká nás ešte hodne práce, kým budeme môcť povedať, že na Slovensku máme funkčný systém psychoterapie páchateľov domáceho násilia. Naše miesto vidím v pozíciách vedúcich skupín, terapeutov a koterapeutov, preto sú najdôležitejšie pre nás programy a osobná príprava. V tomto prípade, ako sme už spomenuli, sa celý systém práce neobíde bez sociálnej práce v regióne, komunite, bez osvetového pôsobenia v regióne a tak musíme byť pripravení aj na tieto činnosti. Optimálnou dvojicou na vedenie skupiny sa javí byť psychológ, psychoterapeut a sociálny pracovník. Veľmi vítaní sú ďalší dobrovoľní pomocníci, spočiatku by to tiež mohli byť profesionáli a postupne sa vychovajú z úspešných absolventov terapeutických a resocializačných programov. Je pre nás dôležité poznať programy, podľa ktorých postupujú v iných krajinách a zvážiť ich implementáciu do našich podmienok, vychádzajúc z národných tradícií, výskumov o stave postojov a názorov a nakoniec i zo skúseností z našej dlhodobej terapeutickej práce s rodinou. S problematikou násilia máme značné skúsenosti. Možno sa ukáže, že potrebujeme aj výcvik pre budúcich facilitátorov terapeutických skupín páchateľov násilia, ktorí by odštartovali túto aktivitu 13

a nejaký čas jej robili supervíziu. Ako sme na vlastnej koži zažili už len modelovanie, hranie scénok s násilím a jeho interpretáciou, bolo silným zážitkom, nepostrádateľným pre usadenie emocionálneho naladenia na túto prácu. Takže k nejakému druhu výcviku pre záujemcov sa s najväčšou pravdepodobnosťou bude v dohľadnej dobe schyľovať. Možno aj návšteva fungujúcich centier by bola veľmi produktívna či už v Londýne, v Edinburgu, alebo vo Viedni. Začať je potrebné od šírenia idey: domáce násilie vec verejná. J. Kusá Pamätaj si, že si schopný znášať všetko, čo si vo svojej mysli urobíš znesiteľným. M. Aurelius KEDY A AKO VENOVAŤ POZORNOSŤ HODNOTOVÝM MORÁLNYM OTÁZKAM PRI PORADENSKEJ PRÁCI S PÁROM (Výstup workshopu uskutočnenom na stretnutí tematickej skupiny Poradenstvo a terapia párového vzťahu v Poprade 2004) Hodnotové a etické otázky spojené s manželstvom možno ilustrovať príkladmi: Aký účel má naše manželstvo? Aký zmysel má pre mňa (pre nás) naše manželstvo, čo mne a partnerovi ako aj deťom prináša a dáva, v čom vnímame jeho význam, vplyv na náš život? Aké hodnoty sa snažíme napĺňať našim spoločným životom? Akými vyššími princípmi sa riadime v našom spolužití? Aké morálne kvality ( cnosti ) dokážeme uplatňovať vo vzájomnom správaní? Tieto príklady chcú naznačiť, že sa jedná o otázky úplne podstatného významu. Hodnotové či etické stránky vzťahu môžu predstavovať základnejšie faktory, ktorých prehliadanie pri poradenskej práci s párom môže niekedy znamenať márnosť snáh orientovaných na povrchnejšie aspekty vzťahu, akými sú napríklad charakteristiky párovej komunikácie (Fowers, 2001). Prax párového poradenstva je zatiaľ značne vzdialená od premyslenej a systematickej práce s týmito otázkami. Aj preto sme dali hlavy do kopy a spoločne sme začali uvažovať, ako sa týchto otázok dotýkať a nenarobiť viac škody ako úžitku. Zatiaľ sme dospeli k nasledovnému. Kedy urobiť hodnotové/morálne otázky predmetom pozornosti Odpoveď č.1: Vždy Zdôvodnenie: Hodnotové a morálne aspekty sú neoddeliteľnou súčasťou párového vzťahu a významne ho 14

určujú. Pokiaľ nemá poradca do nich potrebný vhľad, nevie, ako podporujú či naopak podkopávajú úsilie o pozitívnu zmenu. Táto úvaha má logický dôsledok ak si je poradca vedomý významu hodnôt a žitej morálky (uplatňovaných morálnych princípov, cností alebo naopak, ich absencie), jeho načúvanie príbehu partnerov je obohatené o dôležitý rozmer. Odpoveď č. 2: Situačne Sú situácie, kedy hodnotové otázky vystúpia do popredia a pýtajú si pozornosť, napríklad: klienti sami nastoľujú otázku hodnôt (zmyslu) vzťahu, vyslovujú etické dilemy ( čo je správne? ), čelia strate nejakej významnej hodnoty, ktorá dávala ich vzťahu zmysel (napríklad v prípadoch nevery partnera, úmrtia dieťaťa), sú vo svojich hodnotách zneistení, napríklad v dôsledku silného vonkajšieho tlaku na konanie istým smerom, je evidentný rozpor hodnôt medzi partnermi či medzi hlásanými hodnotami a konaním a pod. Ako môže poradca pracovať s hodnotovými/etickými aspektmi vo vzťahu Tu sa opäť črtajú dve základné odpovede: priamo (explicitne) alebo nepriamo (implicitne). Explicitný prístup Explicitný prístup znamená, že otvorene hovoríme o hodnotách a morálnych princípoch a partnerom kladieme otázky ako napríklad: Prečo spolu žijete?, Akými hlavnými princípmi sa riadite vo vašom súžití?, Čo je dôležité vo vašom spoločnom živote, čo najviac chcete? Takto poradca pomáha partnerom reflektovať hodnotové/morálne otázky, sám však nezaujíma hodnotiaci postoj, ani nezískava klientov pre hodnoty či princípy, ktoré sám uznáva. Takýto prístup sme označili ako facilitujúci. V reakciách poradcu sa predpokladá hodnotová neutralita. Osobitnú diskusiu by si žiadala otázka, nakoľko a za akých okolností je hodnotová neutralita poradcu možná. Pripusťme, že poradca, ktorý má dobre zreflektované vlastné hodnoty, etické zásady a nie je im dogmaticky/fanaticky oddaný, by mohol byť schopný dostatočnej neutrality. O niečo hlbším či intenzívnejším variantom je prístup, ktorý by sme mohli označiť ako prístup facilitujúci vlastné svedomie partnerov, vychádzajúci z predpokladu, že ak v spolužití dvoch ľudí vznikne pocit ublíženia a nešťastia, môže dôjsť k odklonu od realizácie hodnôt dôležitých pre jednotlivca i pár ako celok či k sprenevere vlastným morálnym princípom. Pri takomto prístupe poradca ponúka klientom na zodpovedanie otázky ako napríklad: Cítite ako správne to, čo robíte? Prečo to takto vnímate? 15

Je vaše konanie v zhode s tým, čo v hĺbke svojej duše cítite ako dobro? Ak nie, ako k tomu došlo? Pri tomto skúmaní môže vyjsť na povrch množstvo zážitkov, ktoré je potrebné znovu odžiť, spracovať pre život prospešnejším spôsobom, posilniť lásku k sebe samému, odpustiť sebe i iným (nezriedka vlastným rodičom). V kontraste k facilitujúcemu prístupu sme ako aktívny pomenovali taký prístup, kedy poradca otvorene vnáša, navrhuje hodnoty či morálne princípy. Takýto prístup by mohol mať istú legitímnosť v prípade, že by bolo možné jednoznačne určiť hodnoty či morálne zásady, ktoré majú univerzálnu platnosť, ktoré nespochybniteľne prospievajú zdravému partnerskému vzťahu. Osobne sa domnievam, že by bolo možné vyryžovať niekoľko základných hodnôt princípov, ktoré by nielen zniesli uvedené kritérium univerzálnosti a nespochybniteľnej prospešnosti, ale ktoré by pôsobili aj ako účinný nástroj v poradenskej práci. Príkladom takéhoto princípu by mohla byť rovnosť partnerov, zadefinovaná Plzákom ako rovnaká sila hlasov pri rozhodovaní ( 2002). Aktívny prístup ( ponúkanie hodnôt ) môže nepochybne obsahovať riziká. Ak poradca aktívne navrhuje hodnoty klientom, ktorých vníma ako oslabených v dôsledku straty pre nich významnej hodnoty, môže im zabraňovať, aby dostatočne odžili stratu významnej hodnoty. Môže to tiež sťažovať výhľad na iné cesty, ktoré by im mohli pomôcť prekonať stratu. S uvedeným môžu súvisieť pocity klientov, že ich poradca nechápe alebo pocity, že ponúkaná pomoc je slabá. Ak poradca vníma klientov ako pomýlených či riadiacich sa hodnotami podsunutými inými ľuďmi (napríklad berú drogy, ľahkovážne sa stavajú k rozpadávaniu sa významného vzťahu, ktorý by mohli udržať) a apeluje na správne hodnoty, hrozí, že rozšíri rady tých, ktorí im podsúvajú hodnoty a že sa klienti navonok nasmerujú na riešenia, ktoré vnútorne neprijmú, a v krajnom prípade ich môže poradca stratiť (a klienti stratia poradcu ako človeka, ktorý ich akceptuje). Minimálnym zabezpečením proti nevhodnej aktivite poradcu v zmysle indukovania hodnôt klientom by malo byť, aby reflektoval svoje pohnútky a počínanie a aby si overoval, nakoľko akceptovateľné je pre klientov to, čo im ponúka. Implicitný prístup Nezostal čas spoločne bližšie rozobrať implicitný prístup. V kontraste k explicitnému implicitný prístup znamená, že poradca vníma hodnotovo-etické kvality vo vzťahu, avšak ako také ich priamo neoznačuje. Ak by sme deliace kritérium facilitatívny aktívny aplikovali aj na 16

implicitný prístup, pravdepodobne by sme dospeli k záverom, že: implicitný facilitujúci prístup predstavuje citlivý spôsob pomáhania klientom reflektovať hodnotové/ etické otázky bez nevyhnutnej klarifikácie, že práve toto sa deje, a rozhodne bez sugerovania hodnôt uznávaných poradcom, kým implicitný aktívny prístup by mohol byť nielen rizikový, ale za istých okolností priam neprijateľný manipulatívny (= snaha ovplyvniť klientov k svojim hodnotám bez toho, že by sme otvorene priznali, že to robíme). Ísť ostatným príkladom je nielen najlepší spôsob ako niekoho niečo naučiť, ale zrejme aj jediný Albert Schweitzer Literatúra Fowers, Blaine J.: The limits of a technical concept of a good skills: Exploring the role of virtue in communication, Journal of Marital and Family Therapy, 2001, Vol 27 (Pozri Empatiu 3/2004) Plzák, M.: Manželský svár, ERA 2002 Podnety tímu v zložení Jana Zacharovská, Natália Ďurková, Mária Vanátová, Ivana Ihringová, Oľga Kostelníková a Juraj Žilinčík usporiadal posledne menovaný. Pokoj v duši je mentálny stav, v ktorom sme sa už zmierili s najhorším. Lin Yutang Čo človeka robí šťastným, robí ho zároveň aj bohatým. ruské príslovie 17

TÉMA Pojem poradenstva Poradenstvo od svojho vzniku do súčasnosti bolo definované rôznymi spôsobmi. Nelson,R. (1968) uvádza, že termín poradenstvo sa používa vo viacerých významoch a možno ho chápať ako špeciálny druh pomáhajúceho vzťahu, rovnako ako súbor intervencií i ako psychologický proces. Niekedy sa poradenstvo definuje prostredníctvom cieľov, ktoré chce dosiahnuť, alebo ľudí, ktorí ho uskutočňujú, alebo prostredníctvom jeho vzťahu k psychoterapii. Poradenstvo ako pomáhajúci vzťah Nelson, R. (1968), Dryden, W., Woolfe, R. (1996) hovoria, že prakticky všetci poradcovia sa zhodujú v tom, že dobrý pomáhajúci vzťah je nevyhnutný pre efektívnu prácu s klientmi. Na klienta orientovaní poradcovia ho považujú za nevyhnutný, ale i postačujúci pre konštruktívne zmeny u klientov (Rogers, 1957). Poradenstvo ako pomáhajúci vzťah sa zvykne definovať prostredníctvom svojich charakteristík. Ide vlastne o základné podmienky pomáhajúceho vzťahu, ktorými sú: empatické porozumenie, rešpekt ku klientovej schopnosti viesť vlastný život, kongruencia, úprimnosť. Výrazy ako aktívne počúvanie a (prospešné, užitočné, vďačné, odmeňujúce) počúvanie sú inými spôsobmi vyjadrenia hlavných zručností základného pomáhajúceho vzťahu. Tí, ktorí chápu poradenstvo prevažne ako pomáhajúci vzťah, bývajú prívržencami teórie a praxe poradenstva zameraného na človeka (person-centered). Súčasné chápanie poradenstva založeného na vzťahu pomoci obsahuje v sebe snahu poradcu o lepšiu orientáciu klienta v jeho životnej situácii, pomoc klientovi pri zvládaní interpersonálnych náročných životných situácií, podporu osobnostnej zrelosti, rastových a rozvíjajúcich tendencií. Poradenstvo ako súbor intervencií Corsini (1987), hovorí, že poradcovia nepovažujú väčšinou pomáhajúci vzťah za postačujúci, ani za dostatočne rýchly, aby u klienta došlo ku konštruktívnym zmenám. Preto okrem pomáhajúceho vzťahu vyžadujú súbor intervencií. Termín intervencia má pôvod vo vojenskej terminológii a v psychosociálnej oblasti sa začal používať najprv v pedagogike v období 70.-80. rokov minulého storočia. Charakteristickým znakom tohto pojmu je skutočnosť, že klient je objektom tejto aktivity a ten, kto intervenciu uskutočňuje je aktívnym činiteľom. (Výrost, Slaměník, 2001). Intervencia v širšom slova zmysle je zákrok. V užšom slova zmysle je to cielený, vopred premyslený zásah, spravidla zameraný na zmiernenie 18

ťaživej osobnej situácie sledovanej osoby. V inom slova zmysle je to akýkoľvek postup alebo technika smerujúca k prerušeniu, zamedzeniu alebo úprave prebiehajúceho procesu. V psychoterapii má cieľ prerušiť už prebiehajúce neprimerané vzorce správania. Krízová intervencia je psychoterapeutická pomoc poskytovaná v krízových situáciách, (predávkovanie drogou, sebevražedný pokus, ťažký manželský konflikt, náhla depresia). Cieľom je ohraničenie akútneho krízového stavu, zoslabenie intenzity krízy a jej upokojenie. Dlhodobejším cieľom je funkčné obnovenie psychického stavu postihnutého na úroveň pred započatím krízového stavu. (Hartl, P., Hartlová, H., 2000) Alternatívnym pojmom pre intervenciu sú poradenské metódy alebo pomáhajúce, pomocné stratégie. Poradcovia, ktorí disponujú repertoárom intervencií, musia zodpovedať otázky ohľadom toho, aké intervencie použiť u ktorého klienta a s akou pravdepodobnosťou úspechu. Poradcov repertoár intervencií odráža jeho teoretickú orientáciu: napr. psychoanalytický poradca používa psychoanalytické intervencie, racionálno-emočný a behaviorálny poradca používa racionálno-emočné a behaviorálne intervencie a geštaltista používa geštaltovo zamerané intervencie. Eklektickí poradcovia používajú intervencie vychádzajúce z rôznych teoretických prístupov. Corsini poukazuje na to, že spolu s konkrétnymi intervenciami je tiež dôležitá osobnosť poradcu a kombinácia poradcu a klienta. Došiel k presvedčeniu, že je dôležité : kto to robí, ako to robí a komu to robí. (Corsini, 1989). Z našich autorov J. Džuka (1991) vyzdvihuje rôznorodosť problémov klientov a kompetencie poradcu vo vzťahu pomoci. Uvádza, že jedným zo spôsobov ako zvýšiť kompetencie poradcu je spoznanie základných procesov, ktoré sa odohrávajú v klientovi a poradcovi počas poradenskej intervencie a tréning spôsobilosti tieto procesy regulovať. Považuje za dôležité analyzovať interakčné prvky poradenského procesu, ktoré sa viažu na osobnosť poradcu a klienta. Poradenstvo ako psychologický proces Nelson, R. (1968) chápe poradenstvo ako skrátenú verziu výrazu psychologické poradenstvo. Či sa už chápe ako pomáhajúci vzťah charakterizovaný svojimi základnými podmienkami alebo ako súbor intervencií odvodený z rôznych teoretických prístupov, poradenstvo je psychologický proces. Všetky poradenské prístupy sa zameriavajú i keď v rôznej miere na zmenu toho, ako sa ľudia cítia, ako myslia a ako sa správajú, tak, aby žili svoj život efektívnejšie. Proces poradenstva je teda psychologický. Poradenský proces nie je statický, ale dynamický a väčšina z neho sa deje 19

v klientovej hlave medzi sedeniami a neskôr, keď si klient pomáha sám, po jeho ukončení. Poradenský proces je takisto ovplyvnený myšlienkovými a citovými pochodmi poradcu počas konzultácie a medzi sedeniami. Základné teórie, z ktorých sa odvodzujú poradenské ciele a intervencie, sú psychologické a mnohí poprední poradenskí teoretici, Rogers a Ellis boli psychológovia. Ako ďalší argument autor uvádza, že psychologický výskum prispieva ako k vytváraniu poradenských teórií, tak k hodnoteniu poradenských procesov a výsledkov. Ciele poradenstva Poradcovia môžu mať rôzne ciele u rôznych klientov, napríklad pomôcť im : prekonať emocionálnu depriváciu z minulosti, zvládať súčasné problémy, vyrovnávať sa so zmenami, robiť rozhodnutia, zvládať krízy a rozvíjať špecifické zručnosti. Niekedy sú ciele poradenstva rozdelené na nápravné, alebo rastové a rozvojové. Takisto môžu plniť preventívnu funkciu. Hoci poradenstvo často upravuje, lieči, jeho základným zameraním sú skôr vývinové úlohy obrovskej väčšiny bežných ľudí, než potreby vážnejšie postihnutej menšiny. Pod vývinovými úlohami rozumie Blocher, D.H. (2000) úlohy, ktorým ľudia čelia v rôznych etapách svojho života, napríklad osamostatňovanie sa od rodičov, hľadanie partnera, adjustácia na spolužitie v páre, na príchod potomka, odchod detí z domu, adjustácia na starnutie. Zvládnutie vývinových úloh je sprevádzané tak pozitívnymi ako negatívnymi aspektmi. Maslow, A. H. (1970) sa opisom vlastností sebaaktualizujúcich sa ľudí pokúša stanoviť ciele skôr pozitívne vo vývinových termínoch ako v nápravných. Jeho charakteristiky sebaaktualizácie obsahujú tvorivosť, autonómiu, sociálny záujem a zameranie na problém. Bez ohľadu na teoretické východiská, poradenské ciele kladú dôraz na zvyšovanie klientovej osobnej zodpovednosti za vytváranie a zvládanie vlastného života. Človek má robiť rozhodnutia, ktoré mu umožnia myslieť a konať efektívne, cítiť sa príjemne. Potrebuje (znovu)nadobudnúť schopnosť prežívať a vyjadrovať pocity, myslieť racionálne a konať efektívne smerom k dosahovaniu svojich cieľov. Poradca býva užitočnejší, keď umožní klientovi, aby si poradil sám, keď sa poradenský proces ukončí. Takže konečným cieľom poradenstva je, aby človek nadobudol schopnosť pomôcť sám sebe. Poradenstvo a psychoterapia Ak dôjde k snahe rozlíšiť poradenstvo a psychoterapiu, výsledok nebýva jednoznačný. Pokusy odlíšiť ich obsahujú tieto tvrdenia: Psychoterapia sa zameriava na dosiahnutie osobnostnej zmeny, poradenstvo na pomoc ľuďom lepšie používať existu- 20

júce zdroje zvládania. Na vymedzenie kompetencií sa najčastejšie používa kritérium predmetu pôsobenia a časového trvania. Poradenstvu sa pripisuje predmet : konflikt, problém, náročná situácia. Rozlišuje sa informatívne poradenstvo, krátkodobé poradenstvo v trvaní troch mesiacov a dlhodobé poradenstvo v trvaní minimálne jedného roka. Terapii sa pripisuje predmet: porucha, duševná choroba a časové trvanie viac ako jeden rok. Určiť presné hranice je ťažké. Niektorí autori považujú rozlišovanie týchto pojmov za zbytočné, pretože predmet pôsobenia a techniky sa prekrývajú. Prikláňam sa k názoru S. Kratochvíla (2000), ktorý vníma pojmy poradenstva a terapie ako vzájomne sa veľmi prekrývajúce v predmete, cieli i technikách, zachovávajúce si však predsa istú odlišnosť. Presné vymedzenie tejto odlišnosti je ťažké a S. Kratochvíl ho nepovažuje za účelné. R. Atkinsonová (1995) uvádza, že klinickí a poradenskí psychológovia majú v mnohých oblastiach spoločný predmet pôsobenia. V zásade platí, že poradenský psychológ sa zaoberá celkovou osobnosťou prevažne zdravého klienta, ktorý trpí psychickými problémami. Poradenstvo je v súčasnosti živý a stále sa rozvíjajúci systém. V centre jeho pozornosti je človek, osoba potrebujúca pomoc. (Hvozdík, S. 2001) uvádza grafické znázornenie jednotlivých pomáhajúcich pozícií podľa W. Drydena modifikované na naše podmienky. Grafické znázornenie naznačuje hierarchiu pomoci, ktorá sa človeku dostáva. Z uvedeného grafu vyplýva postavenie manželského poradenstva, ak uvažujeme v intenciách poradenstva ako činnosti. V súčasnosti sa pojem manželské poradenstvo nahradil pojmom párové poradenstvo, spresnil sa predmet jeho pôsobenia. Poradenské pracoviská majú presne, ale dostatočne pružne vymedzený predmet svojej činnosti. Základ poradenskej práce je nasledovný: prevencia, informatívne poradenstvo, krátkodobé poradenstvo a dlhodobé poradenstvo, ktoré sa niekedy v technikách prelína s terapiou. Preventívna činnosť je zameraná na rôzne oblasti nášho života, napr. na prevenciu nezamestnanosti uskutočňovanú so stredoškolskou mládežou, najčastejšie sa však týka prevencie patologických javov a drogových závislostí. Do oblasti prevencie sa zaraďuje i výchova k manželstvu a rodičovstvu. Koncepcia prevencie je prepracovaná a ďalej rozvíjaná špecifickými pracoviskami zaoberajúcimi sa výlučne problematikou prevencie. Poradenstvo sa zameriava buď na indivíduum s jeho problémami, na pár, alebo rodinu. Podľa toho sa pomenúva ako osobnostné, párové, rodinné. Do individuálneho poradenstva zahŕňame poradenstvo pre jednotlivcov, páry a rodiny. Pred- 21

metom skupinového poradenstva môže byť skupina, ktorá združuje ľudí s osobnostnými, párovými alebo rodinnými problémami. Empatia 3/2005 Osoba potrebujúca pomoc 22

Literatúra: 1. Nelson-Jones,R.: The Theory and Practice of Counseling. Cassell, Wellington House, London, 1968. 2. Woolfe,R., Dryden,W.: Handbook of counselling psychology. Sage publication, London, 1996. 3. Rogers,C.R.: Client centered therapy. Houghton Mifflin, Boston 1951. 4. Corsini,R.J. (ed.): Concise Encyclopedia of psychology, Chichester a New York, Wiley and Sons 1987. 5. Výrost, J., Slaměník,I.: Aplikovaná sociální psychologie II. Grada, Praha 2001. 6. Hartl,P., Hartlová,H.: Psychologický slovník, Portál, Praha 2000. 7. Džuka,J.: Príručka psychologického poradenstva. Prešov FF UPJŠ 1991. 8. Blocher, D.H.: Counseling a developmental Approach: John Wiley and Sons, Inc., Toronto, 2000. 9. Maslow, A.H.: Motivation and personality. Harper and Row. New York 1970. 10. Kratochvíl, S.: Manželská terapie, Portál, Praha 2000. 11. Atkinson, R. et.al.: Psychologie. Victoria Publishing, Praha,1995. 12. Hvozdík,S.: Vybrané kapitoly zo školskej psychológie. Prešov, FF PU 2001. PhDr. Elena Pavluvčíková Prešov Násilie páchané na ženách (zo záverečnej práce v rámci výcviku Poradenská propedeutika) Faktory pôsobiace na vznik PARTNERSKÉHO násilia Častokrát sa ľudia pýtajú, prečo v niektorých vzťahoch je násilie a v iných nie je. Je mnoho teórií, ktoré sa snažia o vysvetlenie existencie a výskytu domáceho násilia. Niektoré teórie sa zameriavajú na jednotlivca a hľadajú osobné vysvetlenia ako zneužívanie alkoholu a drog, stres, frustráciu, duševné choroby, zaostalosť či násilie v rodinnej histórii. Implicitná akceptácia partnerského násilia vedie k pochybnostiam o vysvetlenie tohto javu prostredníctvom osobných alebo individuálnych charakteristík. Navrhujú sa skôr sociálne a štrukturálne vysvetlenia. Rodinné násilie (voči ženám) má svoj pôvod v komplexnom sociálnom kontexte. Násilie voči ženám je reflexiou štruktúr sexuálnej a ekonomickej nerovnoprávnosti v spoločnosti. Podľa týchto teórií sociálna, politická a ekonomická závislosť žien od mužov poskytuje priestor na páchanie násilia na ženách mužmi. Namiesto toho, aby partnerské násilie reprezentovalo aberáciu, je v spoločnosti všeobecne tolerované a akceptované. Je súčasťou role, ktorú spoločnosť prisudzuje mužom v ich osobnej sfére. 23

Pôvod násilia je možné lokalizovať v sociálnej štruktúre a komplexnom systéme hodnôt, tradícií, zvykov a povier týkajúcich sa rodovej nerovnosti. Obeťami sú najčastejšie ženy a páchateľmi muži, štruktúry spoločnosti túto nerovnosť často len podporujú. Násilie voči ženám je dôsledkom všeobecne rozšírenej viery, udržovanej vo väčšine kultúr, že muži sú nadradení ženám a ženy (aj s deťmi), ktoré s nimi žijú, sú ich majetkom, s ktorými môžu muži zaobchádzať podľa ľubovôle. Okrem spoločenských predsudkov, rigidných sexuálnych rolí, ekonomickej nerovnováhy, v nemalej miere pôsobia v tomto smere i médiá, ktoré často propagujú násilie voči ženám. Výchova a školstvo majú taktiež na tomto jave svoju funkciu najmä pri medzigeneračnom prenose rigidných sexuálnych rolí. ZDRAVOTNÉ DÔSLEDKY PARTNERSKÉHO NÁSILIA NA ŽENY Mnohé medzinárodné výskumy potvrdzujú, že násilie páchané na ženách v partnerskom vzťahu má výrazný negatívny vplyv na ich telesné a duševné zdravie. Medzi telesné následky patria: špecifické zranenia tváre, krku, hlavy, hrude, prsníkov, brucha, genitálií, pomliaždeniny, rezné rany, podliatiny pod očami, bilaterálna distribúcia zranení alebo zranenia vo viacerých oblastiach; modriny, rezné rany, odreniny, bodnutia, ľudské uhryznutia, otras mozgu a zlomeniny (obzvlášť zlomeniny nosa, oblastí uší a zápästia), sťažnosti na akútnu alebo chronickú bolesť bez zranenia tkaniva, znaky sexuálneho útoku; poranenia, alebo vaginálne krvácanie počas tehotenstva, spontánny alebo vynútený potrat (ženy, ktorá má poranenia na prsiach alebo v oblasti brucha je takmer s istotou týraná); priamy dopad domáceho násilia na tehotenstvo môže zahŕňať: abdominálnu traumu vedúcu k prerušeniu tehotenstva alebo predčasnému pôrodu, zlomeniny plodu, porušená placenta,... týrané ženy taktiež často trpia bolesťami hlavy, svalov, bolesťami v podbrušnej oblasti, opakovanými infekciami pošvy, poruchami prijímania potravy a spánku; rôzne psychosomatické príznaky migrény, bolesti krku, chrbtice a hrudníka, búšenie srdca, nadmerné potenie, hyperventilácia, gastrointestinálne poruchy (hnačky, koliky, hnačky), sexuálne dysfunkcie. Štúdie vybraných žien v USA a v Novom Zélande zistili, že telesné 24

i duševné zdravie týraných žien bolo výrazne horšie. Medzi psychické dôsledky patria nasledovné známky zmeneného správania: vyhýbavosť pri popise príčiny zranenia; žena sa javí ako zahanbená, cíti sa trápne, je vystrašená, dezorientovaná alebo deprimovaná; reakcia ženy je disproporčná k zraneniam; prehnaná reakcia pri malom zranení alebo nedostatočné emócie pri vážnom zranení; nesúvislé vysvetlenie vzniku zranenia, vysvetlenie príčiny zranenia je v nesúlade so vznikom zranenia; žena má veľké pocity viny, najmä sa sama obviňuje, zranenia vysvetľuje ako nešťastnú nehodu; pocity depresie, úzkosti, zvýšená dráždivosť; pocity zraniteľnosti, prehry, zrady, beznádeje (podrobný opis špecifík správania týraných žien je v druhej kapitole). Pre mnohé ženy sú však psychické následky násilia oveľa horšie ako telesné. Týrané ženy sú často sociálne izolované, snažia sa utajiť známky týrania. ŠTOKHOLMSKÝ SYNDRÓM Jednou z najčastejších otázok, s ktorou sú týrané ženy stále konfrontované, je, prečo ženy zotrvávajú vo vzťahoch, v ktorých sú týrané. Ako odpoveď možno uviesť okrem iných - väzbu na partnera. Takáto väzba môže mať všetky príznaky štokholmského syndrómu. Americkí psychológovia v priebehu dvoch rokov sledovali 200 žien, ktoré žili v týrajúcom vzťahu, a konštatovali, že tieto ženy sa správajú celkom normálne, či skôr vykazujú úplne typickú reakciu na situáciu násilia, v ktorej sa nachádzajú. Čiže správajú sa podľa štokholmského syndrómu. Štokholmský syndróm bol prvýkrát pozorovaný v Štokholme, podľa toho sa aj volá. V 70. rokoch v horeuvedenom meste prepadli banku, pričom útočníci štyri dni držali šiestich ľudí ako rukojemníkov. Pri štokholmskom syndróme musia byť splnené podľa Renate Egger (In: 2001) štyri podmienky: 1. Život obete je v ohrození. Tak ako pri prepade banky, kedy tam vtrhnú gangstri, ktorí kričia: Ruky hore! Toto je prepad! a k hlave osoby priložia zbraň je isté, že váš život je ohrozený. Prenesené do roviny vzťahov s násilím, hrozba Zabijem ťa!, fyzické a psychické ubližovanie, smrteľný strach, takisto privádzajú ženu do stavu, kedy si myslí, že jej život je vážne ohrozený. 25

2. Obeť nemôže uniknúť, respektíve je presvedčená o tom, že nemôže uniknúť. Keď sa vrátime do situácie prepadnutia banky: Aj keď rukojemník vie, že by sa mohol nejakým spôsobom pokúsiť o útek, ani tak nemôže ujsť, pretože nemôže vedieť, ako bude gangster reagovať. Týrané ženy sú v podobnej situácii: Celý deň premýšľajú o svojej situácii, o násilí, ktoré môže kedykoľvek nastať, nevie, čo môže od násilného partnera očakávať, takže už nemajú silu uvažovať o tom, ako by sa z danej situácie dalo uniknúť 3. Izolácia od iných ľudí. Rukojemníci nemôžu komunikovať s inými rukojemníkmi a už vôbec nie s ľuďmi mimo prepadnutej banky. Pre nepredvídateľné správanie gangstrov, budú mať rukojemníci paradoxne najväčší strach z polície, preto sa vzťah zrazu obráti. Vo vzťahu s násilím je izolácia jedným z najdôležitejších faktorov. To znamená, že žena nesmie mať kontakt s priateľmi, so svojimi príbuznými, častý je aj zákaz pracovať, muž kontroluje všetko, čo žena robí. 4. Prechodná náklonnosť, prechodná priateľskosť páchateľa. Ako často vidíme najmä z filmov o prepadoch, páchatelia niekedy dovolia rukojemníkom ísť na WC, donesú im piť a jesť atď. Vtedy sú rukojemníci ochotní vymazať z pamäti všetko, čo bolo negatívne, a zostane len to pozitívne. Niečo podobné sa stáva aj v násilných vzťahoch, keď hrozí, že žena sa rozhodla násilníka opustiť. Vtedy sa snaží pôsobiť príjemne a nenásilne. U ženy v ten moment vzrastie nádej, že partner sa zmení a odchod si rozmyslí. Tieto štyri podmienky spôsobia výraznú zmenu vo vnímaní únoscov rukojemníkmi. Tí sa úplne identifikujú s rukojemníkmi, aby si zabezpečili vlastné prežitie. Toto viac menej funguje pri únose, ktorý zvyčajne trvá kratšiu dobu ako dlhoročný násilný vzťah. Preto by nemalo byť vôbec prekvapením, keď ženy v takýchto vzťahoch preberajú stanovisko páchateľa a identifikujú sa s ním. Obeť násilia sa ocitne v situácii, v ktorej je ohrozený život a nedotknuteľnosť osoby. Obeť nemôže použiť naučené stratégie reagovania a prispôsobovania, nemôže realizovať ani jednu z možností ani útek, ani útok. Dôsledkom toho je napnutie sympatického a parasympatického nervstva, až dôjde k blokáde. Táto blokáda spôsobuje, že obeť akékoľvek jednanie vidí ako nezmyselné, čo ju ochromuje. Systém reagovania sa zrúti a zostáva absolútna bezmocnosť, strach a nemožnosť kontroly. Obeť násilia stráca prehľad o tom, kde je, stráca kontakt s realitou, dochádza k narušeniu fyziologickej 26

dráždivosti, môže dôjsť k zmene pocitov, vnímania, pamäti čo je vlastne posttraumatická porucha. A. Jones dokonca tvrdí, že týrané ženy sú na tom ešte horšie ako rukojemníci a je voči týraným ženám nespravodlivé ich prirovnávať k rukojemníkom. Rukojemníci: sú v zajatí zvyčajne krátko, je to otázka skôr hodín a dní, sú len zriedka podrobovaní vážnemu fyzickému alebo sexuálnemu násiliu, vedia, že úrady im veria a usilujú sa oslobodiť ich, vedia, že po prepustení sa k nim budú správať so súcitom, ako k hrdinom, vedia, že na nich nebudú zvaľovať vinu. Týrané ženy: sú v zajatí dlhodobo, sú pravidelne vystavované vážnemu fyzickému, sexuálnemu a inému násiliu, zisťujú, že nikto z vonku pravdepodobne nezasiahne, často im úrady ani neveria. Krízová intervencia pre obete násilia Nastáva v prípade, ak sa žena nachádza vo veľmi akútnej, nebezpečnej situácii, kedy ide o zdravie a život. Podľa Sarah Buel (In: 2001) je v čase úteku zavraždených viac žien ako v ktoromkoľvek inom období vzťahu. To znamená, že je podľa tejto odborníčky dosť neseriózne a veľmi riskantné poradiť žene aby odišla. Práve v tejto kritickej fáze treba postupovať opatrne, treba tieto ženy kontaktovať na kompetentné organizácie. Vypracovávajú sa bezpečnostné plány, ktoré slúžia na rýchlu pomoc v krízovej situácii a zároveň podporujú u týraných žien pocit, že môžu predsa len niečo urobiť, nejako sa brániť. V bezpečnostnom alebo krízovom pláne by sa so ženou malo prejsť, odkiaľ zobrať prípadné zdroje, ktoré by mohli zabezpečiť jej lepšiu ochranu a bezpečnosť, na koho sa môže v akútnej situácii obrátiť, kam môže ísť a i. Bezpečnostný plán by mal obsahovať: telefónne čísla, ktoré budú k dispozícii žene i deťom (najideálnejšie je keby žena tieto vedela naspamäť, aby jej ich nenašiel manžel); zoznam osôb, ktorým žena alebo deti môžu povedať o ich týraní, ktorým môžu dôverovať a požia- 27