Košice v súradniciach európskych dejín

Transkript

1 Mesto Košice, Archív mesta Košice Košice v súradniciach európskych dejín Mária Hajduová Martin Bartoš (eds.) Zborník prednášok z medzinárodnej vedeckej konferencie konanej pod záštitou ministra školstva, vedy, výskumu a športu Dušana Čaploviča a predsedu Košického samosprávneho kraja Zdenka Trebuľu, ktorá sa konala v dňoch septembra 2013 v Košiciach. Košice 2014

2 Mesto Košice, Archív mesta Košice Košice v súradniciach európskych dejín Mária Hajduová Martin Bartoš (eds.) Recenzenti PhDr. Tünde Lengyelová, CSc. Doc. PhDr. Ivan Mrva, PhD. Tento projekt bol finančne podporený Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky. Mesto Košice, Archív mesta Košice. Všetky práva vyhradené. Toto dielo ani žiadnu jeho časť nemožno reprodukovať, ukladať do informačných systémov alebo inak rozširovať bez súhlasu majiteľov práv. Rukopis neprešiel jazykovou úpravou. Za odbornú a jazykovú stránku príspevkov zodpovedajú autori. ISBN EAN

3 Obsah Úvod... 6 Významné archeologické náleziská a unikátne artefakty zo začiatku doby bronzovej z Košíc a okolia... 8 Ladislav Olexa - Tomáš Nováček Začiatok a vývoj meštianstva a mesta Košice do polovice 14. storočia Ferdinand Uličný Cesta Košíc po udelenie výsad v roku Attila Zsoldos K mestskej elite Košíc na prelome 13. a 14. storočia Drahoslav Magdoško Košice v anjouovskom období s osobitným zreteľom na obchodné kontakty mesta v rámci stredovýchodnej Európy Ján Lukačka Najstarší erb v Európe udelený mestu Jozef Kirst Korešpondencia Košíc a Krakova v stredoveku Stanisław A. Sroka Výmena a vzájomná závislosť Viedeň a jej vzťahy s Uhorským kráľovstvom v neskorom stredoveku a v ranom novoveku ( storočie) Ferdinand Opll Právne pozadie obchodného života Košíc Boglárka Weisz O populácii Košíc v ranom novoveku v európskom porovnaní György Granasztói Město Košice ve středoevropských souvislostech raného novověku Marie Marečková Vzťahy medzi Krakovom a Košicami v 16. storočí Zdzisław Noga 3

4 Prítomnosť obyvateľov Košíc na európskych univerzitách od 15. do 17. storočia: fakty a čísla Iulia Caproş Pentapolis spolupráca a roztržky Ivan Chalupecký Právne, spoločenské a hospodárske vzťahy medzi Košicami a mestami na území východného Slovenska v stredoveku Mária Fedorčáková Košický farár Ján Henckel - osobnosť európskej renesancie a humanizmu Miloslava Bodnárová Konštituovanie reformovanej cirkvi v Košiciach v kontexte vývinu kalvinizmu v strednej Európe Annamária Kónyová Fortifikácia mesta Košíc v dejinnom vývoji Jozef Duchoň Košice ako súčasť protitureckej obrannej línie v 17. storočí Martina Orosová - Katarína Kučerová Bodnárová Košice vo víre európskej mestskej politiky István H. Németh Dóm svätej Alžbety v Košiciach ako spiritus movens Peter Zubko Úradníci Spišskej (Košickej) komory v 17. storočí Tatjana Gusarova Košice v nemeckých prameňoch raného novoveku Julia Brandt Košice v európskych migračných procesoch ( ) Gábor Czoch Cassovia vetustissima Košice podľa rukopisu Mateja Bela Éva Gyulai 4

5 Košice v období uhorského kapitalizmu Ladislav Tajták Vzdelávacie a spoločenské spolky v Košiciach v druhej polovici 19. storočia Tamás Csiki Košice očami Williama Rittera, Švajčiarskeho milovníka slovenských miest Xavier Galmiche Život a dielo Bélu Gerstera Juraj Halász Osobnosti európskeho významu späté s Košicami v rokoch Ján Gašpar Významní pedagógovia spätí s Košicami Jana Mešterová Košice na konci druhej svetovej vojne politické a spoločenské centrum Československa Štefan Šutaj Košice ako dejinný pilier Slovenska Štefan Eliáš 5

6 Úvod Vážení čitatelia, držíte v rukách jedinečnú publikáciu s príspevkami významných historikov zo Slovenska i zo zahraničia, ktorí sa v septembri 2013 pozreli na bohatú a zaujímavú históriu Košíc komplexným odborným pohľadom a predstavili minulé i súčasné vzťahy nášho mesta v celoeurópskom kontexte. V roku, v ktorom sú Košice ako prvé slovenské mesto Európskym hlavným mestom kultúry, považujeme konanie medzinárodnej konferencie Košice v súradniciach europskych dejín a výstupy z nej za významný príspevok k úsiliu otvoriť prostredníctvom projektu Košice Európske hlavné mesto kultúry 2013 naše mesto dokorán Európe a pozvať Európu k nám do Košíc. V Košiciach chceme nechať tieto dvere otvorené pre nové myšlienky, prístupy, riešenia, nápady, investície, návštevníkov a ďalších, nových obyvateľov nášho mesta tak, ako sa nám to darí v úspešnom a inšpiratívnom roku 2013, aj v rokoch nasledujúcich. Košice získavajú vďaka tomu, čo prežívajú v roku 2013, novú víziu a nový rozmer svojej existencie. Je založený na tvorivosti, dialógu a partnerstvách. Sprevádza ho nebývalý rozvoj, ktorý už dnes vnímajú odborníci i široká verejnosť tak, že považujú Košice za najdynamickejšie sa rozvíjajúce mesto na Slovensku. Ďakujem všetkým, ktorí prispeli k úspechu konferencie Košice v súradniciach európskych dejín a k zaujímavému posolstvu, ktoré po nej ostáva v tomto zborníku. MUDr. Richard Raši, PhD., MPH Primátor mesta Košice 6

7 Vážení čitatelia, udelenie titulu Košice - Európske hlavné mesto kultúry 2013 vnímame ako jeden z významných medzníkov uznania bohatej histórie mesta. Archív mesta Košice, ako organická súčasť samosprávy mesta, sa rozhodol prispieť k európskej prezentácií mesta usporiadaním medzinárodnej vedeckej konferencie s názvom Košice v súradniciach európskych dejín. Účastníci zo Slovenska a zahraničia sa počas dvoch dní zhostili tohto zámeru a hodnotili postavenie a význam Košíc v premenách času prezentovaním výsledkov výskumov z histórie mesta tak, aby sme získali zaujímavú mozaiku poznatkov, ktorá poukazuje na európskosť a multikultúrnosť Košíc. Oslovili sme tých domácich i zahraničných bádateľov, ktorí sa vo svojej vedeckej a publikačnej činnosti venovali a venujú výskumu dejín mesta s koncepciou, ktorej cieľom bolo prezentovať vzťahy mesta v celoeurópskom kontexte vo forme historickej syntézy nadväzujúcej na výsledky doterajšieho výskumu. Samotný fakt, že konferencie sa zúčastnili poprední historici z deviatich krajín Európy (Francúzska, Nemecka, Rakúska, Česka, Maďarska, Poľska, Moldavska a Ruska), svedčí o význame Košíc v dejinách ako krajiny, tak aj Európy. Konferencia sa svojou vysokou profesionálnou úrovňou, či kultúrou prezentácie a organizácie, ako aj výsledkami zaradila medzi najúspešnejšie odborné podujatia svojho druhu na Slovensku. V zborníku z tejto konferencie Vám predkladáme príspevky v pôvodnej, neredigovanej podobe tak, ako ich prezentovali a zaslali ich autori. Veríme, že ho uvítajú všetci, ktorí chcú lepšie poznať bohatú históriu nášho mesta zaradenú do európskeho kontextu. Prajeme si, aby sa spoluprácou historikov a ostatných odborníkov a vzájomnou komparáciou výsledkov ich vedeckého bádania mohli napísať nielen dejiny Košíc a východného Slovenska, ale i tá časť európskej kultúrnej histórie, do ktorej mesto nepochybne prispelo. V mene organizátora a historikov ďakujem vedeniu mesta, partnerom a sponzorom za ich podporu, ktorou prispeli k medzinárodnému úspechu konferencie. Mária Hajduová Archív mesta Košice 7

8 Významné archeologické náleziská a unikátne artefakty zo začiatku doby bronzovej z Košíc a okolia Ladislav Olexa - Tomáš Nováček Abstrakt Územie Košickej kotliny bolo dôležitou súčasťou praveku Európy kvôli svojej geografickej polohe, prírodnému prostrediu a minerálnemu bohatstvu ukrytému v zemi. Jedným z najvýznamnejších období bola doba bronzová, zvlášť jej začiatok. V tomto období bolo postavené opevnené osady v Košiciach Barci, Nižnej Myšli a Rozhanovciach, ktoré boli centrami remesiel, obchodu, hutníctva a náboženstva. Po približne 300 rokoch zanikli a teraz sú, vďaka archeologickým vykopávkam, dôležitým zdrojom informácií pre lepšie pochopenie tohto dávneho obdobia v dejinách ľudstva. Príspevok prináša nové poznatky o unikátnych archeologických artefaktoch nájdených na území týchto sídiel. Kľúčové slová: Košice. Doba brondzová. Artefakty. Archeologické vykopávky. Územie Košickej kotliny bolo oddávna vďaka svojej geografickej polohe, prírodnému prostrediu a bohatstvu ukrytému v zemi osídlené civilizáciami, ktoré sa významne zapísali do dejín Európy. Jedným z vrcholných období bola doba bronzová a zvlášť jej počiatky. Vtedy si tunajšie obyvateľstvo postavilo v Košiciach-Barci, Nižnej Myšli a Rozhanovciach opevnené osady, ktoré boli spoločensko-hospodárskymi centrami. V nich rozkvitali remeslá, prebiehal lokálny i trans-európsky výmenný obchod, rozvíjala sa v tom čase moderná metalurgia farebných kovov. Osady po zhruba 300 rokoch existencie zanikli, ich zvyšky skúmané archeológmi poskytujú jedinečné informácie o tejto dávno zabudnutej civilizácii. Už desaťročia sa skúmajú aj súveké pohrebiská, aj z nich sa získali poznatky o živote a náboženstve ľudí žijúcich tu pred 3500 rokmi. Mnohé unikátne nálezy získané zo sídlisk a hrobov sú dokladom, že toto územie bolo kedysi jedným z civilizačných centier Európy. Niekoľko storočí pred prelomom 3. a 2. tisícročia pred n. l. sa v strednej Európe začal život obyvateľstva dramaticky meniť. Na viacerých miestach nastúpila doba bronzová. Prvá ľuďmi vyrobená kovová hmota - bronz, zliatina medi a cínu, dala pomenovanie nielen celej epoche, ale v istých aspektoch zblížila aj mnohé európske civilizácie. Mimoriadne sa zintenzívnil celoeurópsky výmenný obchod a nastali početné presuny obyvateľstva. Azda najvýraznejšie akceleroval spoločenský a ekonomický vývoj v tých komunitách ľudí, ktoré žili v blízkosti dostupných ložísk rúd farebných kovov, a tých, čo mali svoje sídla pozdĺž obchodných trás. Najvýhodnejšie územia a polohy v krátkom čase obsadili noví kolonisti. Po príchode do našich oblastí postupne pohltili pôvodné domáce obyvateľstvo a presadili svoj nový, modernejší životný štýl a kultúru. Expanzívny ľud, ktorý od juhu na sever obsadil územie Košickej kotliny, bol nositeľom otomansko-füzesabonského 8

9 kultúrneho komplexu. Pri Nižnej Myšli si pre svoje centrálne sídlo vybral dobrú strategickú polohu, plochú vyvýšeninu, ktorá svojimi strmými zrázmi a 45 metrovým prevýšením dominuje terénu nad sútokmi riek. Vybudoval si opevnenú osadu, ktorá sa stala hospodársko-správnym strediskom a v čase nebezpečenstva bola aj útočiskom pre obyvateľov z priľahlých roľníckych a pastierskych usadlostí. Už od roku 1977 prebieha na lokalite systematický archeologický výskum pod vedením košickej pobočky Archeologického ústavu Slovenskej akadémie vied v Nitre. 36 výskumných sezón jednoznačne dokázalo, že Nižná Myšľa bola pred 3500 rokmi dôležitým centrom celého Potisia. Vďaka unikátnej nálezovej situácii osady a k nej patriacemu pohre- praveký život bisku sa archeológom naskytla jedinečná šanca detailne skúmať na území Košickej kotliny a zaradiť ho do celoeurópskehoo kontextu. Osadu pri Nižnej Myšli založili na južnom okraji vyvýšeniny a jej opevnenie oblúkovito prepojilo strmé zrázy ostrohu. Fortifikácia pozostávala z mohutného hlineného valu a hlbokej hrotitej priekopy, ktorú dva razy upravovali a rozširovali. Chránený areál osady jej obyvatelia zastavali pravouhlými, jednopriestorovými domami. Domy s hlinenými dlážkami boli pravdepodobne zrubového typu s kamennými podmurovkami. Pravidelnou súčasťou ich interiéru boli hlinené pece alebo mierne vyvýšené ohniská, tie boli umiestnené v strede resp. v rohoch príbytkov. Inventár domov tvorili popri bohatých keramických nálezoch kamenné drvidlá a podložky, parohové Obr. 1: Celkový záber na západný svah Nižnej Myšle, kde na vyvýšenine stáli opevnené osady a kde sa nachá- dzalo i pohrebisko. mlaty a motyky, predmety z kameňa, bronzu a kosti, hlinené tkáčske závažia, cievky a prasleny. Tieto nálezy poukazujú na poľnohospodársko-remeselnícky charakter osady a dokladajú miestne spracovávanie základných a druhotných surovín. Neďaleko od príbytkov bolo založené pohrebisko, z neho sa dosiaľ z predpokladaných cca hrobov preskúmalo už takmer 800. Osada sa časom rozrastala, pribúdalo obyvateľstvo a to si vynútilo vyhĺbenie novej väčšej priekopy i mohutnejšieho opevnenia. Rozšírená centrálna osada aj s novou bránou mala urbanistickú koncepciu zástavby s rozlohou 7 hektárov. Doba bronzová je v archeológii známa svojimi vysoko estetickými pamiat- Košickej kotliny kami hmotnej kultúry. Nebolo tomu inak ani v priestore odkiaľ sú k dispozícií skvosty svetovej úrovne. Artefakty, ktoré rozhodne stoja za povšimnutie, sú napr. zlaté a bronzové predmety, ktoré i dnes uchvacujú 9

10 svojou precíznosťou. Predmety slúžiace k zdobeniu tela či oblečenia ako sú záušnice, pukličky, ihlice a náramky jednoznačne poukazujú na vyspelú civili- Európy záciu, ktorá sa dá porovnať so známymi významnými centrami južnej ako sú Mykény alebo blízkovýchodná Trója. Obr. 2: Záber na terénne práce počas vykopávok v Nižnej Myšli. Toto obdobie je taktiež známe svojimi početnými obchodnými kontaktmi. Dobrým príkladom sú nálezy baltského jantáru, o ktorom máme dôkazy že bol spracovávaný i v Nižnej Myšli. Táto niekedy cenná surovina bola pre svoju exotickosť používaná dokonca k balzamovaniu egyptských faraónov. Je mož- Taktiež né, že polotovary putovali do ďalekého Egypta aj cez naše územie. veľké množstvo iných predmetov, ktoré sa však nezachovali, mohli byť objektom dávneho trans-európskeho obchodu. Z mladších období histórie máme správy o obchode s medom, kožušinami, soľou ale aj s otrokmi. Už v tej dobe ľudia používali na prepravu obchodných artiklov vozy a kone. Vieme o tom vďaka dochovaným súčastiam postrojov, ale taktiež vďaka modelu vozíka z detského hrobu č. 40 z Nižnej Myšle, ktorému istotne slúžil ako predloha skutočný voz. Zároveň je tento vozík i unikátnym nálezom detskej hračky. Obr. 3: Výber zlatých predmetov z Nižnej Myšle. Obr. 4: Výber zlatých z Košíc Barce. predmetov 10

11 Obdobie začiatku doby bronzovej, vyčlenené rokmi 1900 až 1500 pr.n.l., je v našom prostredí charakteristické unikátnym fenoménom európskeho rozmeru stavbou opevnených sídlisk. V odborných kruhoch sa hovorí o tzv. proto-urbánnom horizonte. Do priestoru Karpatskej kotliny sa vďaka rozsiahlym obchodným kontaktom priviezla aj idea budovania centralizovaných osád akýchsi napodobením južných mestských štátov. V týchto osadách sa združovala, resp. vznikala elita niekdajšieho obyvateľstva, ktorá vo svojich rukách začala zhromažďovať bohatstvo a moc. To malo pozitívny dopad na rozvoj duchovného života, spoločnosti a z dlhodobého pohľadu tieto procesy dali základ samotným dejinám Európy. Od tých čias, v podstate až dodnes, je pre európske dejiny vlastná idea budovania miest, ktoré predstavujú obchodné i kultúrne centrá našej civilizácie. Južná časť Košickej kotliny okolie Košíc bolo so svojimi strediskami jedným z tzv. civilizač-ných kotlov, kde tieto typicky európske dejiny vznikali. A aj napriek tomu, že sa nám nedochovali žiadne písomné pramene, s určitosťou vieme, že naše územie zaujímalo dôležitý bod na mape pravekej Európy. To, že sa Košice stali v tomto roku Európskym hlavným mestom kultúry, je v podstate logickým pokračovaním vývoja, ktorý v istom zmysle začal už pred 3500 rokmi. Obr. 5: Unikátny vozík z detského hrobu č. 40 z Nižnej Myšle. Cieľom archeológov je nielen zbierať a dokumentovať pamiatky našej histórie, ale aj vhodným spôsobom priblížiť históriu verejnosti. V spolupráci s rôznymi inštitúciami, ako sú napr. múzea, je snahou vedcov ukázať bohaté dejiny a predstaviť laickej verejnosti zaujímavý príbeh našej krajiny, na ktorého konci stojíme dnes my. Štandardne sa to deje za pomoci najmä rôznych výstav. Avšak už v priebehu 90-tych rokov začali v Európe vznikať tzv. open-air múzeá čiže múzeá pod holým nebom. V etnografických skanzenoch rôzneho typu boli konzervované architektonické pamiatky z relatívne nedávnej minulosti. Neskoršia idea na výstavbu, lepšie povedané rekonštrukciu starších osídlení, predstavuje nový trend v prezentovaní minulosti a má mnoho pozitívnych ohlasov ako medzi odborníkmi tak aj medzi laickou verejnosťou. Návštevníci týchto archeo-skanzenov majú jedinečnú možnosť vidieť a stať sa súčasťou života v pravekých osadách, od ktorých nás delia 11

12 tisícročia. V roku 1995 bolo založené občianske združenie Collegium Myssle, ktorého hlavnou prioritou je pod vedením odborníkov vybudovanie vernej rekonštrukcie niekdajšej opevnenej osady v Nižnej Myšli. Obr. 6: Projekt, ako by mal vyzerať skanzen Myssle. Všetky prvky skanzenu by repre- objektov zentovali skutočnú situáciu domov, a pohrebiska zistených archeologickým výs- kumom. Archeologický skanzen MYSSLE je determinovaný ako rozsahom dosiaľ tam vykonaných výskumných prác, tak aj perspektívou ich pokračovania. V dvoch samostatných, oddelených častiach Várhegy a Koscelek by sa mala formou rekonštrukcií príbytkov reprezentovať história vývoja bytovej kultúry od dôb kamenných až po vrcholný stredovek. V časti Koscelek by mali byť na základe vedeckých poznatkov vybudované obydlia z celej histórie regiónu, pričom táto časť skanzenu bude súčasťou rekreačno-športového a náučného areálu, ktorý sa projektuje v kooperácii so susednými partnerskými slo- zvyšky venskými a maďarskými obcami. V časti Várhegy, kde sa odkryli zaniknutého pravekého mesta - dávnovekého centra Košickej kotliny - sa môžu znovu a na pôvodných miestach postaviť zrubové domy a zrekon- nálezov štruovať časti opevnenia so vstupnými bránami. Vybudovaním skanzenu MYSSLE sa rozšíri atraktivitaa vystavených v Myšľanskom obecnom múzeu, turistom sa priblíži príroda regiónu a pre všestranný oddych a ponaučenie vznikne v Košickej kotline jeden z najzaujímavejších relaxačných areálov. Zriadením tohto objektu sa môže znížiť vysoká nezamestnanosť a zvýši turistický ruch. Garanciou najvyššej historickej kvality výberu miesta na skanzen MYSSLE je napr. skutočnosť, že v rámci XII. Svetového kongresu archeológov v roku 1991 navštívilo výskum v Nižnej Myšli mnoho odborníkov z celého sveta. Vďaka tomu, ale aj na základe viacerých odborných publikácií a putovných výstav, sú 12

13 medzi európskymi i zámorskými archeológmi tunajšie náleziská dobre známe. Zriadenie archeologického skanzenu MYSSLE by sprístupnilo širokej verejnosti výsledky jedného z najdôležitejších, komplexných stredoeurópskych archeologických výskumov posledných desaťročí a použili by sa pri tom aj výsledky bádaní z iných nálezísk. Európske kultúre dedičstvo má v lokalitách z doby bronzovej pri Košiciach Barci, Rozhanovciach a Nižnej Myšli 3 skvosty toho najvyššieho rangu. Výsledky desiatok rokov trvajúcich výskumov sa postupne odborne spracovávajú a je čas zapojiť aj oblasť Košíc a okolia do projektov, ktoré by o dávnej histórií modernou formou informovali širokú verejnosť. Obr. 7: Rekonštrukcia pravekého domu v Nižnej Myšli. Literatúra Furmánek, V., Veliačik, L. a Vladár, J. Slovensko v dobe bronzovej. Bratislava, Olexa, L. Nižná Myšľa Osada a pohrebisko z doby bronzovej. APS 7. Košice, Olexa, L., Kavulič, J., Rákoš J. a Kaluvičová, J. Archeologický skanzen MYSSLE v obci Nižná Myšľa. In Skanseny archeologiczne i archeologia eksperymentalna. Krosno, Olexa, L. a Nováček,T. Pohrebisko zo staršej doby bronzovej v Nižnej Myšli. Katalóg I (hroby 1 310). ASM XIV. Nitra,

14 Začiatok a vývoj meštianstva a mesta Košice do polovice 14. storočia Ferdinand Uličný Abstrakt Hlavným cieľom príspevku je rekonštrukcia počiatkov a rozvoja mesta Košice a jeho meštianstva do polovice 14. storočia. Jeho prvá časť ponúka súhrn rozvoja osídlenia na území mesta Košice a v jeho okolí v období 10. až 13. storočia. Druhá časť popisuje vznik meštianstva, mestské privilégia, rozvoj samosprávy, ako aj remeselné a obchodné aktivity mešťanov, ich náboženský život a národnosť. Príspevok taktiež obsahuje terminológiu pomenúvania mešťanov a rekonštrukciu stavebného vývoja mesta. Kľúčové slová: Košice. Mešťanstvo. 10. až 14. storočie. Mestské privilégiá. Vývoj osídlenia Košíc a susediaceho okolia v 10. až 13. storočí Košice, najmä historicky najstaršia časť stredu mesta, ležia v rovinatej časti Košickej kotliny v susedstve pravého brehu Hornádu v nadmorskej výške okolo 210 metrov. Najstarší písomný doklad o Košiciach a ich obyvateľoch pochádza z roku 1230, čo nezávisle spoznal maďarský aj slovenský historik až začiatkom druhej polovice 20. storočia. 1 Príslušný zápis je v listine Jágerskej kapituly, ktorá úradne potvrdila, že Šimon, syn Gregora, farára v Košiciach a Peter, syn Pavla z Košíc, predali svoju časť pozemkového majetku Ľubina trom mužom, ktorých domovskú príslušnosť do listiny nezapísali. Obsahovo sa listina teda priamo vzťahuje aj na Košice ako ľudské sídlisko, avšak nie na košické pozemky, lebo menovite uvádza štyroch vtedajších obyvateľov Košíc. 2 Jedným z predávajúcich bol Šimon, syn vtedajšieho košického farára Gregora, druhým bol Peter, syn Pavla. Traja muži neboli sociálne charakterizovaní, len Gregor bol košickým farárom. Keďže pred rokom 1230 vlastnili pozemkové majetky, teda podiely v Ľubine, boli ako vlastníci pozemkov mešťanmi alebo šľachticmi. Na základe skutočnosti, že v roku 1230 boli obyvateľmi Košíc, možno usúdiť, že sociálne boli košickými mešťanmi. Pravda, nemožno vylúčiť ani ich prípadnú predošlú šľachtickú príslušnosť a usadenie sa v Košiciach krátko pred rokom Uvedený menovitý zápis hoci iba štyroch obyvateľov 1 Györffy, György: Az Árpád-kori Magyarország történeti földrajza. Budapest: Akadémiai Kiadó, 1963, s (Ďalej len Györffy, Az Árpád-kori). Varsik, Branislav: Osídlenie Košickej kotliny I., Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1964, s (Ďalej len Varsik, Osídlenie). 2 Marsina, Richard (ed.): Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae I. Bratislavae: Sumptibus Academiae scientiarum Slovacae, 1971, s. 259, č. 366 quod Symon filius Gregorii, sacerdotis de villa Cassa, et Petur, filius Paul de eadem. (Ďalej len Marsina, Codex I.). 14

15 a nepriamo troch domácností v Košiciach v roku 1230 je dostatočným dôvodom k úsudku, že Košice ako ľudské sídlo jestvovali už aj pred rokom Do latinskej listiny Jágerskej kapituly v roku 1230 zapísali názov Košíc v tvare Cassa. Bol to latinizovaný názov znejúci po maďarsky ako Kaša. Okrem názvu Cassa Kassa, ktorý úplne prevládal v latinských písomnostiach zo 13. a 14. storočia, sa ojedinele vyskytuje názov aj v tvare Kossa Cossa, 3 ktorý treba po slovensky vysloviť ako Koša. Na základe striedavého výskytu uvedených tvarov názvu možno usúdiť, že prvotným, pôvodným, najstarším názvom bol názov Koša, ktorý vyvinuli a používali okolití a miestni Sloveni v storočí. Dedinu s názvom Koša poznali Maďari od storočia a jej slovenský názov si prispôsobili do tvaru Kasa. Ten bol neskôr prevládajúcim, ba trvalým maďarizovaným názvom Košíc. Slováci v Abovskom komitáte a aj v Košiciach slovenský názov Koša samovoľne zanechali a upravili si ho do názvu Košice. Ten zostal trvalým slovenským názvom Košíc do súčasnosti. Slovenský názov Košice si bez zmeny osvojili Česi, o čom sú doklady od polovice 15. storočia v listinách a listoch napísaných po česky na Slovensku aj v Česku. 4 Bez zmeny slovenský názov Košice prevzali tiež Poliaci v Poľsku, ktorý od 15. storočia používali aj v textoch napísaných po latinsky. 5 Slovenský názov Košice, resp. prídavné meno košický, sa vyskytuje v písomnostiach napísaných na Slovensku po slovensky od 17. storočia. 6 V úradných uhorských písomnostiach sa slovenský názov vyskytuje od 18. storočia. 7 Na základe doterajších výskumov, poznatkov aj názorov historikov, archeológov a jazykovedcov možno stručne zhrnúť, že najbližšie s Košicami susediace sídla, menovite Barca, Ľubina, Gord, Myslava a Ťahanovce, jestvovali v 10. až 13. storočí ako starobylé slovenské dediny. 8 Susedný pozemkový majetok dočasne zvaný Vyšné Košice, aj dedina Hrabovec sa počas 13. storočia postupne dostali do vlastníctva košických meštianskych 3 Magyar Országos Levéltár Budapest (Ďalej len MOL), DL Kossa v roku Wenzel, Gusztáv (ed.): Codex diplomaticus Arpadianus continuatus IX. Pest 1873, s. 470 Kossa v roku Podrobne pozri Ref. 1, Györffy, Az Árpád-kori, s Chaloupecký, Václav (ed.): Středověké listy ze Slovenska. Bratislava Praha: Melantrich, 1937, s. 32, č. 30 s Kossiczemy v listine Jána Jiskru napísanej po česky v Kremnici v roku 1449; s. 59, č. 58 s Cossiczi v roku 1452; s. 56, č. 58 rychtářovi v Kossyczech asi z roku Pozri aj s. 78, č. 89. Rynešová, B. (ed.): Listář a listinář Oldřicha z Rožmberka II. 5 Długosz, Johannes: Historia Polonica IV, s. 665 Kosyce k roku Podrobne Vach, Miloslav: Jan Jiskra z Brandýsa a politický zápas Habsburků s Jagellovci o Uhry v letech In: Historické štúdie III, Bratislava: Vydavateľstvo SAV, 1957, s Ref. 1, Varsik, Osídlenie, s Historický slovník slovenského jazyka II. Bratislava: Veda, Vydavateľstvo SAV 1992, s. 114 v hesle košický uvádza gbelu kossiczkeho zo Spišského podhradia v roku 1689; cossickich v stanovách cechu zo 17. storočia. 7 Korabinsky, Johann Matthias: Geographisch historisches und Produkten Lexikon von Ungarn. Presburg, 1786, s. 284 Kaschau, Cassovia, Kascha, Kossice. 8 Ref. 1, Varsik, Osídlenie, s. 245 a n; 267 a n; 258 a n; 215 a n; 438 a n. Uličný, Ferdinand: Dejiny osídlenia Šariša. Košice: Východoslovenské vydavateľstvo, 1990, s

16 rodín a stali sa pozemkovými súčasťami chotára mesta Košice. Vyšné Košice ležali v bezprostrednom susedstve severozápadne od Košíc. Prvý písomný doklad o Vyšných Košiciach je v listine kráľoviča Štefana z roku Z jej obsahu je zrejmé, že pozemkový majetok so sídliskom Vyšné Košice do roku 1261 vlastnili podielnici Gál, Peter a Teodor aj ich príbuzní. Za akých okolností ho nadobudli, to listina nezverejnila. V roku 1261 im ho kráľovič Štefan odňal a ako náhradu dostali dediny Čaňu a Vyšný Gyňov, ležiace južne od Košíc. Vtedy kráľovič daroval Vyšné Košice košickým mešťanom Samphlebenovi a Oblovi. 9 V predmetnej darovacej listine bol podrobne zapísaný úplný priebeh chotárnej hranice pozemkového majetku dediny Vyšné Košice. 10 Treba zdôrazniť, že všetky vodopisné aj chotárne názvy, teda rieka Hornád, močiar Blatan, potoky Čermeľ aj Pstružník majú slovenský jazykový pôvod, pričom ich nárečová podoba je v listine mierne nepresne zapísaná, hoci ľahko identifikovaná. 11 Názov dediny aj príslušného pozemkového majetku bol odvodený od názvu Košice. Z toho možno usúdiť, že sídlo Vyšné Košice založili Košičania zaiste pred 13. storočím. Vyšné Košice boli v polovici 13. storočia, určite pred rokom a do roku 1261 samostatnou dedinou s príslušnými priľahlými pozemkami a vo vlastníctve šľachticov Gála, Petra, Teodora a ich príbuzných. Zmena vlastníkov a vlastníctvo dediny Vyšné Košice Kočičanmi od roku 1261 mala nepriaznivé dôsledky v ďalšom vývoji miestneho sídliska. Poddanskí obyvatelia ho postupne opúšťali, takže zakrátko zaniklo. Príslušný pozemkový majetok v chotári bývalej dediny Vyšné Košice sa stal súčasťou severného okraja mesta Košice. Je pravdepodobné, že zápis vo Varadínskom registri z roku 1229 sa vzťahuje na dedinu Hrabovec a priľahlé pozemky. 12 Avšak až doklad z roku 1292 nespochybniteľne svedčí o vtedajšom aj dávnejšom jestvovaní tejto dediny. V tom roku jágerský biskup Vladimír rozhodol spor medzi košickým farárom Arnoldom a Jágerskou kapitulou tak, že Jágerská kapitula ponecháva košickému farárovi celý tradičný desiatok od košických mešťanov. Desiatok z pozemkových majetkov Hrabovec, Ľubina a Vyšné Košice sa delia nasledovne: štvrtina plynie farárovi, tri štvrtiny kapitule. 13 Z obsahu predmetnej listiny 9 Archív mesta Košice (Ďalej len AMK), Taj. arch., A Cassovia 1 terram Superior Cassa nuncupatam. 10 Ref. 1, Varsik, Osídlenie, s. 164 incipit in fluvio Henrad,... transit paludem nomine Blathan... in rivulum Chermele... ex parte terre hospitum de Cassa... circa limites terre Dionisii... ad Berch ad montem, descendit in rivulum Pistrungus potoc nuncupatum,... in prefatum fluvium Hernad. 11 Podrobne pozri tamže, s K tomu treba dodať len to, že potok Pistrangus možno bez prekážok vykladať ako Pstružník, ľudovo a výstižne pomenovaného podľa bohatého výskytu pstruhov v ňom. Šmilauer, Vladimír: Vodopis starého Slovenska. Praha Bratislava: Učená společnost Šafaříkova, 1932, s , mapka č Karácsonyi, Johannes Borovszky, Samuelis (edits.): Regestrum Varadiense. Budapest 1903, s. 296, 375 villa Gurbuc. Tak už Ref.1, Györffy, Az Árpád-kori, s Ref. 9, AMK, Taj. arch. A Cassovia 3, 4 exceptis decimis de terris... Gurbuch... que solum modo salva quarta plebano debita ad capitulum pertinent. 16

17 je zrejmé, že dedina Hrabovec jestvovala už pred rokom 1292; že túto dedinu nadobudli košickí mešťania pred rokom 1292; že dedina Hrabovec bola v roku 1292 pozemkovým majetkom košických mešťanov. Hrabovec patril košickým mešťanom aj v 14. storočí. 14 Najstaršie písomné doklady o košických mešťanoch a začiatok meštianstva v Košiciach Vzhľadom na zachovanie a obsah jestvujúcich písomností možno zistiť a použiť dva pramene ako najstaršie písomné doklady o košických mešťanoch a meste Košice. Jedným je najstarší nepriamy doklad o košických mešťanoch, druhým je najstarší priamy doklad o košických mešťanoch a meste Košice. Už pred rokom 1230 Košičania Šimon, syn Gregora, farára v Košiciach a Peter, syn Pavla z Košíc vlastnili podiely pozemkov v chotári dediny Ľubina. V roku 1230 ich však predali iným mužom neznámeho domovského pôvodu a predaj listinou potvrdila Jágerská kapitula. 15 Keďže Šimon a Peter predávali svoje pozemkové majetky, mohli tak urobiť aj preto, že ich dovtedy vlastnili. Predávajúci nemohli byť sociálne poddanými, lebo vtedajšie obyčaje vylučovali poddaných z okruhu ľudí s právom vlastniť, teda aj predávať pozemky. Predávajúci Šimon a Peter neboli šľachticmi. Ak by boli šľachticmi, bolo by sa to prejavilo v ich sociálnom charakterizovaní latinským slovom comes pred ich menami, čo sa nestalo. Zostáva iba možnosť, že boli mešťanmi a Košice mestom, hoci v texte pre predávajúcich chýba ich sociálne charakterizovanie latinským slovom hospites alebo cives, a pri Košiciach slovo civitas. Vzhľadom na také vnímanie príslušného textu, možno ho považovať za najstarší ale nepriamy doklad o košických mešťanoch a Košiciach ako meste okolo roku Najstaršie priame informácie o košických mešťanoch a Košiciach ako meste sú v listine kráľa Bela IV. datovanej 13. apríla roku Listinou kráľ písomne svedčil, že výsady, mešťanom v Seni poskytol také slobody či výsady, aké už užívajú mešťania v Košiciach, ktoré im tiež on udelil. Len stroho do listiny napísali, že výsady Košičanov obsahujú napríklad právo vyplácať desiatky, právo v súdnych záležitostiach a všetky iné nekonkretizované práva. 16 Pravda, v listine je aj veta o povinnostiach Seňanov. Daň budú kráľovi platiť tiež takú, akú platia košické meštianske domácnosti Ref. 3, MOL, DL terram... Gerbec z rokov Nagy, Imre (ed.): Codex diplomaticus Hungaricus Andegavensis II., Budapest: Akadémiai Könyvkiadó 1880, s. 167 Gurbuchepotaka v roku Ref. 3, AMK, Taj. arch., M Tőkés 1 Gurbuche pataka v roku Ref. 2, Marsina, CDSl I., s. 259, č. 366 quod Symon, filius Gregorii, sacerdotis de villa Cassa et Petur, filius Paul de eadem. 16 Ref. 2, Marsina, CDSl II., s. 223, č. 319 libertate... qua ex concessione nostra hospites nostri de Kassa perfruuntur, tam in decimis exsolvendis, quam in iudiciis, seu eciam in omnibus aliis in eorundem privilegio nominatim per singula et articulatim expressis. 17 Tamže, censum... quem... populi nostri de Kassa. 17

18 Na základe informácií použitých dvoch listín z rokov 1230 a 1249 možno ustáliť zistenie, že v Košiciach žili mešťania a Košice boli mestom už pred rokom Treba však pokračovať v skúmaní a poznávaní okolností, ktoré spolu pôsobili v období života prvých generácií mešťanov v Košiciach. Začiatok tejto výskumnej cesty je v časti použitej listiny kráľa Bela IV. z roku V nej je napísané, že kráľ poskytuje Seňanom také výsady, aké on udelil košickým mešťanom a potvrdil príslušnou listinou. 18 Obsahovou analýzou tiež použitej listiny Jágerskej kapituly z roku 1230 sa došlo k poznatku, že Šimon a Peter boli už aj pred rokom košickými mešťanmi. Z politických dejín Uhorského kráľovstva je spoľahlivo známe, že Belo IV. bol uhorským kráľom od roku Avšak ešte za života svojho otca a kráľa Ondreja II. ( ) sa Belo úspešne domáhal svojho podielu na výkone funkcie kráľa, takže od roku 1220 dokázateľne pôsobil ako mladší kráľ aj vo východnej časti Uhorského kráľovstva. 19 Meštianske výsady Košičanom mohol Belo udeliť už ako mladší kráľ v rokoch V každom prípade sa tak stalo pred rokom Avšak presne, teda v ktorom roku to pretrváva ako jedno zo záhad vývoja košického meštianstva v 20-tych rokoch 13. storočia. Hneď však treba zverejniť prekvapivé zistenie, že predmetná listina kráľoviča Bela o ním poskytnutých výsadách Košičanom nejestvuje nielen v origináli ale ani v neskorších potvrdeniach či odpisoch, ba niet o nej iný ako už známy zápis v mladších písomnostiach. Táto nezmeniteľná skutočnosť už dávnejšie spôsobovala ťažkosti historikom a trvá to doteraz pri zisťovaní okolností nadobudnutia mestských výsad Košičanmi. Napriek známej nepriaznivej situácii sa musíme pokúsiť spoznať vtedajšie okolnosti. Nadobudnutím meštianskych výsad Košičanmi začalo výsadné, privilegiálne obdobie rozvoja meštianstva v Košiciach. Avšak samovoľný, živelný, teda spontánny vývoj tu, podobne ako vo všetkých iných mestách na Slovensku a v Uhorsku vôbec, nepochybne prebiehal už v 11. a 12. storočí. V živelnom období vývoja meštianstva však nevznikli, preto ani nejestvujú priame písomné informácie uhorského pôvodu o vtedajšom vývoji meštianstva a miest. Jestvujú však zahraničné, najmä arabské. Košice boli križovatkou starobylých krajinských ciest, tiahnucich priľahlou krajinou v smere juh sever aj v smere západ východ. O krajinskej ceste v smere juh sever, ktorá viedla popri dolnom toku Hornádu do Košíc je písomný doklad z roku Priľahlý úsek cesty od 18 Tamže, ut omni libertate gaudeant, qua ex concessione nostra hospites nostri de Kassa perfruuntur... in eorundem privilegio nominatim per singula et articulatim expressis. 19 Evidenciu jeho listín pozri Szentpétery, Emericus (ed.): Regesta regum stirpis Arpadianae critico-diplomatica I-1, Budapestini, 1923, s. 174, č ; II-2, Budapestini, 1927, s. 185, č Uličný, Ferdinand: Začiatky miest na východnom Slovensku. In: Zborník Filozofickej fakulty UK, Historica XLIII. 1996, Bratislava: Univerzita Komenského 1997, s

19 Barce do Košíc a ďalej na sever popri rieke Torysa do Solivaru a Prešova je dokumentovaný v opise chotárnej hranice pozemkového majetku Ľubina. 21 V smere od západu viedli do Košíc postupne dve krajinské cesty. Jedna išla od hradu Turňa a cez Moldavu do Košíc. O tej je zápis z roku Druhá cesta tiahla z juhovýchodného Spiša do Košíc. O tejto, mladšej ceste, je zápis z roku Z Košíc na východ do strednej časti Zemplína viedla krajinská cesta smerom k Sečovciam a Michalovciam. Iná krajinská cesta viedla od Sečoviec cez Trebišov do južného Zemplína. 24 Uvedené trasy krajinských ciest sú písomne priamo dokumentované od 13. storočia. Keďže vtedy už boli známymi, používanými diaľkovými cestami, ich používanie treba predpokladať dávno pred 13. storočím. Pravidelne ich používali najmä obchodníci a príležitostne aj vojaci. Trasy krajinských ciest, ktoré tiahli ku Košiciam a v nich sa stretávali aj križovali, využívali obchodníci nepochybne v 12. a aj pred 12. storočím. Keďže ako ľudské sídlisko na križovatke krajinských ciest príležitostne priťahovalo nielen obyvateľov z okolitých dedín, aby si tu zadovážili veci, ktoré nemali, ale potrebovali, ale túto príležitosť postupne využívali aj doboví obchodníci. Zhoda viacerých okolností viedla k samovoľnému zavedeniu trhu v Košiciach. Zavedenie, ale najmä trvalé konanie miestneho trhu bolo hospodárskym základom zrodu a vývoja košického meštianstva a premeny Košíc z dediny na mesto. Tieto súčasné procesy trvali nepochybne v storočí. Výhodná zemepisná poloha Košíc, ale najmä tunajší trh a rozvíjajúci sa meštiansky život obyvateľov boli nepochybne najpríťažlivejšími činiteľmi pre remeselníkov z okolitých dedín, ale najmä pre prisťahovalcov z cudziny, ktorí sa v Košiciach postupne usadzovali. Život novousadlíkov bol takmer úplne závislý na riadnom, pravidelnom konaní trhu, ktorý sa aj ich pričinením zdarne rozvíjal. Prisťahovalci z cudziny prinášali okrem remeselníckych a obchodných zručností aj skúsenosti i predstavy o občianskom, obyvateľskom, meštianskom živote v rodných krajinách. Práve prisťahovalci a novousadlíci, teda hostia, boli najaktívnejšou skupinou medzi košickými mešťanmi, ktorým sa podarilo v 20.-tych rokoch 13. storočia nadobudnúť od kráľoviča Bela meštianske výsady. Ich zavedením a využívaním v každodennom živote sa skončil spontánny vývoj mešťanov a nahradil ho vývoj verejného a spoločenského života mešťanov, najmä podľa výsad, teda riadne nadobudnutých od svetskej vrchnosti a spísaných vo verejnoprávnej listine. Výsady mali platnosť 21 Ref. 2, Marsina, CDSl I., s. 259, č. 366 ad magnam viam, qua itur ad Castrum Salis,... ad magnam viam, que veniens de Barca. O trasách krajinských ciest cez Šariš pozri Uličný, Ferdinand: Dejiny osídlenia Šariša. Košice: Východoslovenské vydavateľstvo 1990, s Ref. 3, MOL DL , via magna... de Scepsy versus Cassam. 23 Ref. 9, AMK, Taj. arch. M Tőkés 1 ad magnam viam... de Scepus ad Cossa. 24 O trasách krajinských ciest v Zemplíne pozri Uličný, Ferdinand: Dejiny osídlenia Zemplínskej župy. Michalovce: Zemplínska spoločnosť 2001, s aj mapka. 19

20 zákona pre Košičanov, kráľa, šľachticov aj cirkev a mali ich rešpektovať aj cudzinci. Zamestnania mešťanov O zamestnaniach košických mešťanov v 12. a 13. storočí nejestvujú žiadne správy. Napriek tomu treba uvažovať o týchto najpodstatnejších súčastiach takmer každodennej náplne práce a života mešťanov. Východiskom k úvahám o zamestnaniach v tom období môžu byť len poznatky o konkrétnych zamestnaniach košických mešťanov v storočí. Na základe tých poznatkov možno usúdiť, že zamestnania košických mešťanov tvorili pestrú zmes rozličných odborných činností. Živobytie jednotlivcov, rodín a domácností bolo úplne závislé na úrovni a prosperite ich roľníčenia, remeselníčenia alebo obchodovania. Roľníčenie pretrvávalo z predchádzajúceho obdobia Košičanov, ako obyvateľov dediny, zamestnaním roľníkov a sociálne poddaných. Roľníčenie zostalo nenahraditeľným spôsobom nadobúdania všetkých potravín pre úplnú väčšinu meštianskych domácností v Košiciach aj v storočí. Pre pestovanie obilnín, zeleniny, ovocia, dobytka a hydiny boli v košickom chotári veľmi priaznivé podmienky. Takmer každá meštianska domácnosť mala rodinné poľnohospodárstvo. Bol to vtedy pre nich najjednoduchší, najistejší a najdostupnejší spôsob k dostatku potravín pre vlastnú spotrebu. Z košického roľníctva vyšli aj prví jednotlivci či generačná skupina vinohradníkov. Vinohradníctvo tu možno predpokladať už pred 14. storočím, avšak jeho výrazný rozvoj nastal v prvej polovici 14. storočia. Najstaršia priama správa o košickom vinohradníctve, vinárstve a obchode s vínom je z roku Kráľ Ľudovít I. vtedy po žiadosti Košičanov ustanovil, že košické vinohradnícke a vinárske domácnosti nie sú povinné odovzdávať košickému farárovi desiatkovú dávku z dorobeného vína, že v Košiciach sa do turičných sviatkov (máj - jún) môžu predávať a v meste verejne čapovať a piť iba vlastné vína košických vinohradníkov a vinárov. Až po tých sviatkoch mohli obchodníci a krčmári predávať dovezené vína. 25 Z obsahu týchto ustanovení je zrejmé, že vinohrady, pivnice a vinárne tu jestvovali dávno pred rokom Funkciou predmetného ustanovenia bola ochrana košických vinárov a vín pred konkurenciou cudzích, dovezených vín. O remeselníkoch v Košiciach sú priame doklady až od začiatku 14. storočia. Napriek mlčaniu prameňov treba predpokladať, že v 13. storočí v meste Košice pôsobili napríklad kováči, kolári, krajčíri, obuvníci, mlynári, mäsiari ale aj iní remeselníci, ktorí vyrábali pre záujemcov také predmety, 25 Juck, Ľubomír (ed.): Výsady miest a mestečiek na Slovensku I. ( ). Bratislava: Veda, Vydavateľstvo SAV 1984 (ďalej len Juck, VM), s. 148, č. 188 de vineis eorundem chybriones nullatenus exigantur ; s. 154, č. 193 nullus extraneus vel aliquis de ipsis civibus vina extranea usque festum Penthecostes in eadem civitate Cassensi propinare audeat... donec vina eorum... Cassensium propria vendicioni exponantur. 20

21 ktoré si oni sami nedokázali vyrobiť. Napokon, špecializovaní remeselníci boli úplne závislí na nadobúdaní vecí nevyhnutne potrebných pre každodenný život vlastnej rodiny iba kúpou tovarov od iných výrobcov. Prvými priamo dokumentovanými remeselníkmi v Košiciach sú tunajší kožušníci. Niekoľkí košickí kožušníci si už v roku 1307 založili cech, teda dobrovoľné združenie so spísanými pravidlami práce a života členov cechu. Stanovy kožušníkov potvrdil vtedajší košický richtár s členmi rady mesta Košice. 26 Stanovy košických kožušníkov boli najstaršími cechovými stanovami v mestách na Slovensku a Uhorsku vôbec. Z hľadiska časového bolo tretín zamestnaním Košičanov obchodníctvo. Začiatky obchodnej činnosti v Košiciach boli spojené s predajom vlastných produktov tunajšími roľníkmi a vinohradníkmi. Túto činnosť podstatne rozšírili košickí obchodníci na miestnom trhovisku. Najvyššiu formu obchodu prevádzali košickí obchodníci ako priekupníci rozličných tovarov na miestnom trhu aj na trhoch najprv v blízkych mestách, neskôr aj vo vzdialených mestách v okolitých krajoch aj v zahraničí. Nepochybne košickí remeselnícki majstri a obchodníci boli iniciátormi nadobudnutia práva neplatiť mýtne poplatky na trhoviskách v Abovskom komitáte od kráľoviča Bela v dvadsiatych rokoch 13. storočia. V druhej polovici 13. storočia nepochybne najmä košickí obchodníci ako priekupníci obchodovali s rozličnými tovarmi. Kupovali a predávali súkno, obilie, soľ, železo, víno, olovo, kožušiny, vosk, med, múku, kone, voly, kravy, ovce, svine, loj, slaninu, peniaze, ryby, seno drevo. 27 Je príznačné, že prvým košickým mužom so zapísaným zamestnaním bol miestny obchodník. 28 V roku 1319 kráľ Karol I. po žiadosti košických mešťanov, zaiste remeselníckych majstrov a obchodníkov, ich oslobodil od platenia mýta v mýtniciach, menovite v Zemplínskej a Užskej stolici a všeobecne v rozsiahlejšom kraji medzi riekami Slana a Tisa. 29 V štyridsiatych rokoch 14. storočia košickí obchodníci nepochybne úspešne obchodovali mimo Uhorska, dokázateľne v severnejšom Haličsku a Vladimírsku. 30 Obchodníctvo bolo určite peňažne najvýnosnejším zamestnaním a činnosťou košických mešťanov. Trhy a jarmoky Predaj a kúpa na trhovisku je jednoduchý a pre zúčastnené stránky výhodný spôsob nadobudnutia potrebných vecí kupujúcimi a predania preby- 26 Sedlák, Vincent (ed.): Regesta diplomatica nec non epistolaria Slovaciae I. Bratislavae: Sumptibus Academiae scientiarum Slovacae 1980 (ďalej len Sedlák, RDSl), s. 225, č Pozri aj podnetné poznámky editora o zachovaní stanov. 27 Ref. 3, Wenzel, CDAC IX, s Gelnická mýtna tarifa z roku Ref. 26, Sedlák, RDSl I, s. 167, č. 347 mercator. 29 Ref. 25, Juck, VM, s. 93, č Tamže, s. 139, č

22 točných vecí, resp. tovarov predávajúcimi. Ho v ňom ide o opačné záujmy a vlastnícke vzťahy, obe stránky ho považovali a prijímali ako spravodlivý počin. Výmena vecí alebo ich predaj a kúpa sa medzi obyvateľmi Košíc vyvíjali samovoľne ako prirodzené súčasti hospodárskych vzťahov v 11. až 12. storočí, pričom počet aktov predaj kúpa narastal. Tento spôsob bol možný odvtedy, ako sa medzi obyvateľmi rozširovalo používanie peňazí, ako všeobecných mier hodnôt hnuteľných aj nehnuteľných vecí. Zavedenie trhu bolo ekonomickým základom vzniku meštianstva aj v Košiciach. O prípadnom zavedení trhu v Košiciach na základe povolenia kráľom nejestvujú žiadne doklady. Už je známe, že košickí mešťania nadobudli výsady v dvadsiatych rokoch 13. storočia. Z toho vyplýva, že trh sa v Košiciach konal už pred 13. storočím a tradične aj v 13. storočí. 31 Avšak až zo zápisu v listine z roku 1330 sa možno dozvedieť, že miestny trh sa konal každý štvrtok. 32 Ten, takzvaný týždenný trh sa konal v každom meste, pravda, v určitý deň týždňa tak, aby sa v susedných mestách konali trhy v rozličné dní týždňa, teda nie v ten istý deň. Košickí mešťania nadobudli od kráľa Ľudovíta I. právo konať trh každý pracovný deň v roku Bola to veľká obchodná výhoda pre všetkých mešťanov, najmä však pre remeselníkov a obchodníkov, lebo sa podstatne znásobil čas konania trhu, teda obchodovanie. Odvtedy sa v Košiciach konal takzvaný každodenný trh. Každodenný trh sa v polovici 14. storočia konal iba v Košiciach, v iných mestách na Slovensku pretrvávali týždenné trhy. Obchodné príležitosti košických mešťanov sa výrazne zväčšili v prvej štvrtine 14. storočia. Vtedy, za neznámych okolností, ale nepochybne v záujme všetkých Košičanov, najmä obchodníkov a remeselníkov, sa začal konať raz do roka výročných trh, teda jarmok. O konaní tunajšieho jarmoku je prvý doklad v listine z roku 1330, kedy bol košický jarmok známy obyvateľstvu v Abovskej stolici aj v priľahlých stoliciach. 34 Z jestvujúcich a známych písomností nevedno, v ktorý mesiac sa jarmok v Košiciach konal. Nepochybné je však to, že tak ako vtedajšie jarmoky v iných mestách, aj v Košiciach trval tri po sebe idúce dni okolo určitého cirkevného sviatku. Košickí mešťania, najmä obchodníci a remeselníci sa v polovici štyridsiatych rokov 14. storočia opäť snažili zlepšiť obchodné možnosti v Košiciach najmä prostredníctvom jarmoku. Chceli zmeniť čas konania jestvujúceho jarmoku aj zväčšiť počet dní jarmoku. Podarilo sa im to v roku 1347, keď kráľ Ľudovít I. povolil konať dva jarmoky v Košiciach. Prvý sedemdňový v dňoch 6. až 13. októbra, ktorý možno pomenovať ako Michal- 31 O obchodoch na košickom trhu začiatkom 14. storočia pozri Ref. 26, RDSl I, s. 167, č. 347; s. 168, č Ref. 25, Juck, VM, s. 96, č Ref. 9, AMK, Taj. arch., Jeszeney 2 feria V... in civitate Cassa... die fori. 33 Ref. 25, VM, s. 148, č. 188 forum, sicut prius, habeant cotidianum. 34 Ref. 9, AMK, Taj. arch., Tőkés 1 per fora comprovincialia, videlicet in forro... de Cossa. 22

23 ský jarmok. 35 Druhý v trvaní 14 dní od sviatku Trojice či Turíc, teda niekedy od polovice mája do polovice júna, ako tzv. Turičný alebo Trojičný jarmok. 36 Konanie dvoch jarmokov v želateľných, výhodných častiach roka, teda od polovice mája do polovice júna a v druhý týždeň októbra podstatne znásobilo dovtedajšie tri jarmočné dni. Napokon, zaiste sa aj naďalej konal prvý košický jarmok. V polovici 14. storočia sa v Košiciach konalo podstatne viac jarmokov a jarmočných dní ako v iných mestách na Slovensku. Košický každodenný trh v pracovné dni týždňa a tunajšie dva, resp. tri jarmoky počas 21, resp. 24 dní v roku, predstavovali najväčšie obchodné príležitosti z miest na Slovensku v polovici 14. storočia. 37 Výsady košických mešťanov Košickí obyvatelia nadobudli výsady mešťanov od kráľoviča Bela v dvadsiatych rokoch 13. storočia. Spoľahlivý zápis o tom je v listine kráľa Bela IV. datovanej 13. apríla roku 1249, ktorou potvrdil darovanie výsad košických mešťanov vtedajším obyvateľom Sene. V listine je najprv všeobecne napísané, že Seňania odteraz majú také výsady, aké z jeho povolenia už užívajú košickí mešťania. 38 Hneď však nasleduje konkrétnejší zápis, že ide o slobody či výsady o preplácaní desiatkov, o práva v súdnictve, ale tiež o iné práva, ktoré sú jednotlivo spísané v príslušnej listine Bela pre košických mešťanov. 39 Napriek už známej skutočnosti, že listina kráľoviča Bela určite nejestvuje, treba túto nevýhodu pri poznávaní a historickej rekonštukcii vývoja košického meštianstva v prvej polovici 13. storočia vedecky zmenšiť a prekonať. Možno predsa zdôvodnene predpokladať, že Košičania, najmä ti, ktorí sa osobne dostavili pred Bela a požiadali ho o udelenie želateľných výsad mešťanov, chceli nadobudnúť práve také výsady, aké si želali a aj nadobúdali mešťania v iných mestách v prvej polovici 13. storočia. Z dejín vývoja meštianstva a miest na Slovensku a v Uhorsku je známe, že v prvej polovici 13. storočia nadobudli meštianske výsady mešťania, resp. obyvatelia štrnástich miest. Keď sa preskúma obsah všetkých listín o výsadách, zistí sa, že sa predmetovo vzťahovali na súbor práv a povinností. Nadobudnuté práva obsahovali: - voľbu richtára a prísažných so súdnou a správnou právomocou; - vyňatie mešťanov z právomoci župana príslušného komitátu; 35 Ref. 25, Juck, VM, s. 150, č. 189 nundinas seu ferias ac congregacionem fori annui iniciandi in octavis festi beati Mychaelis archangeli usque quindenam earundem. 36 Tamže, s. 151, č. 190 nundinas seu ferias congregacionem fori annui iniciandi a festo beate Trinitatis usque quindenam eiusdem festi sancte Trinitatis. 37 Len v Bratislave sa konal jarmok od roku Ref. 25, Juck, VM, s , č Ref. 2, Marsina, CDSl II., s. 223, č. 319 ut omni libertate gaudeant, qua ex concessione nostra hospites nostri de Kassa perfruuntur. 39 Tamže, tam in decimis exsolvendis, quam in iudiciis, seu eciam in omnibus aliis in eorundem privilegio nominatim per singula et articulatim expressis. 23

24 - voľbu či výber farára do farského kostola, pričom farár už nepodlieha príslušnému arcidiakonovi, len diecéznemu biskupovi; mestskému farárovi patrí celý desiatok od mestských farníkov; - oslobodenie od platenia mýtnych poplatkov v určitej priľahlej časti krajiny; - len mešťania v niektorých mestách nadobudli banské právo; - právo vlastniť nehnuteľné majetky aj hnuteľné veci. Predmetovou súčasťou výsad boli povinnosti: - vyplatiť kráľovi každý rok stanovenú daň; - vystrojiť a poslať určitý počet vojakov do vojska kráľa; - prijať, pohostiť a ubytovať kráľa so sprievodom, ak o to požiada pri príležitostnom pobyte v príslušnom komitáte, alebo v priľahlom kraji; - odovzdať staré mince a prijať každý rok nové mince. 40 Je veľmi pravdepodobné, že Košičania za neznámych okolností nadobudli všetky uvedené výsady. Z nich sú však konkrétne dokázateľné iba práva cirkevné ohľadne preplácania desiatkov, ročnej dane, na ktorú sa skladali jednotlivé meštianske domácnosti. Tieto súčasti výsad košických mešťanov sú stroho zapísané v listine kráľa Bela IV. o poskytnutí meštianskych výsad Seňanom v roku O nadobudnutí a užívaní iných, avšak vtedy štandardných výsadách nepriamo svedčí to, že košickí mešťania v druhej polovici 13. a prvých dvoch desaťročiach 14. storočia nepovažovali za potrebné žiadať kráľov o poskytnutie takzvaných základných meštianskych výsad. Príčina bola prostá. Všetky základné výsady vtedy už tradične využívali. Až od roku 1319 sa košickí mešťania snažili rozšíriť, zlepšiť dovtedajšie výsady, a to v súbore práv aj v súbore povinností. V roku 1319 im kráľ Karol udelil právo, že košickí obchodníci nie sú povinní platiť mýtne poplatky na kráľovských mýtniciach ani mýtniciach šľachtických či cirkvi v Abovskom, Šarišskom, Zemplínskom a Užskom komitáte. 42 V súbore povinností voči kráľovi dosiahli nezvyčajný úspech v roku Vtedy v pamäti kráľa aj košických mešťanov ešte pretrvávali spomienky na politickú vernosť košických mešťanov ku kráľovi aj o ich vojenskej podpore kráľovi v ťažkej ale napokon pre kráľa úspešnej bitke pri Rozhanovciach 40 Podrobnejšie pozri Uličný, Ferdinand: Výsadnosť mešťanov od 13. storočia. In: Historický časopis 49, 3, 2001, s Ref. 2, Marsina, CDSl II, s. 223, č. 319 in decimis exsolvendis, quam in iudiciis,... de singulis mansionibus... censum. 42 Ref. 26, Sedlák, RDSl II., s. 209, č. 442 a solucione cuiuslibet tributi seu thelonii, tam in castra regia quam ad alios pertinentes,... in comitatibus de Wyuar, Zemlynio usque ad fluvios Tycie et Sayo... ac usque ad comitatum de Bereg. Do comitátu Wyuar vtedy patrilo aj územie Šariša. 24

25 v roku Kráľ Karol v roku 1321, nepochybne po žiadosti košických patriciov, zrušil dovtedajšiu každoročnú daň jednotlivých meštianskych domácnosti, teda pol fertona striebra kráľovi. 43 Vtedy súčasne kráľ stanovil, že výmena starej mince za novú bude v Košiciach trvať šesť týždňov. Napokon súhlasil s tým, že košickí mešťania môžu obchodovať prostredníctvom zlata, striebra, grošov, prípadne iných mincí. Uvedené zmeny boli pre Košičanov hospodársky veľmi výhodné, takže predmetnú listinu a platnosť jej ustanovení si dali kráľom potvrdiť aj v roku Košickí mešťania boli úspešní aj v zlepšovaní a rozširovaní ich práv. Bol to úspech košických obchodníkov, ktorým sa znížili mýtne poplatky a nepriamo zvýšili príjmy za prevážané a predávané tovary v severovýchodnej časti Uhorska. Pravda, neskôr sa občas stalo, že mýtnici, navedení ich šľachticmi, v tých komitátoch vyžadovali od košických obchodníkov mýtne poplatky, avšak nelegálne. Košickí obchodníci sa pred kráľom sťažovali proti svojvoľným mýtnikom. Následne kráľ Ľudovít I. v roku 1345 zakázal mýtnikom v Drienove, Seni a Középnémeti (Maďarsko) vyberať od košických obchodníkov mýtne poplatky. 45 Košickí obchodníci postupne prenikali nielen na trhy do vzdialenejších miest v Uhorsku, ale aj mimo Uhorska. Už pred rokom 1344 prevážali a predávali svoje tovary v Haličsku a Vladimírsku. Tamojší mýtnici od nich vyberali poplatky, ktoré Košičania považovali za nadmerne vysoké. Informovali o tom kráľa Ľudovíta I., ktorý po ich žiadosti prikázal gubernátorovi Rusov, aby jeho mýtnici od košických obchodníkov vyberal len také mýtne poplatky, aké platia poľskí obchodníci. 46 Zo zamestnanecky pestrej skupiny košických mešťanov najväčšie úsilie rozšíriť svoje práva vytrvalo prejavovali v druhej štvrtine 14. storočia košickí obchodníci. Treba konštatovať, že boli úspešní. Košickí mešťania v snahe predmetovo rozšíriť alebo zlepšiť svoje práva boli vtedy úspešní aj ohľadne súdnej právomoci richtára a rady mesta Košice. Už od kráľa Karola v roku 1342 nadobudli podstatné rozšírenie súdnej právomoci richtára a rady mesta Košice v tom zmysle, že oni ako súdny orgán majú právo riešiť nielen drobné ale aj veľké, teda všetky spory košických mešťanov. Ak by však niektorá zo stránok sporu nebola z výrokom mestského súdu spokojná, môže súd sťažovateľov doporučiť pred súd kráľa alebo taverníka. Taká súdna prax bola vtedy v hlavných uhorských mestách Ref 25, Juck, VM, s. 95, č. 108 collecta singulorum dimidiorum fertonum argenti... camere nostre... perpetuo exempti. 44 Tamže, s. 99, č Tamže, s. 140, č. 175 superfluum tributum. 46 Tamže, s. 139, č. 172 cives civitatis nostre Kassa vocate cum rebus... mercimonialibus ad Rutheniam procedere consueti,... tributarii vestri super ipsos tributum superflumum,... iniustum et plusquam a mercatoribus regni Polonie... exigerent. 47 Tamže, s , č. 164 ad instar aliarum capitalium civitatum... ut universas causas... tam maiores, quam minores... iudex ipsorum et iurati ibidem inter ipsos iudicabunt. 25

26 Košickí patriciovia sa však snažili aj územne rozšíriť súdnu právomoc mestského súdu. Po ich žiadosti kráľ Ľudovít I. verejne oznámil uhorským šľachticom a mešťanom, že košickému richtárovi a rade udelil právo dať chytať zlodejov, vrahov a iných zločincov v Abovskej stolici, uväzniť ich a súdiť ich spolu s personálnymi predstaviteľmi Abovskej stolice. 48 Avšak najväčšie úspechy v rozširovaní a prehlbovaní svojich práv dosiahli košickí mešťania v roku Na ich žiadosť im kráľ Ľudovít I. 28. júla roku 1347 poskytol výsady budínskych mešťanov, teda: - Z ročnej úrody ich vína neodovzdajú žiadne dávky. 49 V tomto sa dovtedajšia obyčaj nemenila, lebo dávky vína prv kráľovi povinne neodovzdávali. - Žiadny barón či prelát nesmie od nich vyžadovať pohostenie a ubytovanie Nijaký mešťan nesmie svoje pozemky a dom predať cudziemu, len košickému spolumešťanovi. 51 Toto bolo nové ustanovenie v právnom poriadku košických mešťanov, hoci v praxi sa už prv uplatňovalo. - Bezdetný mešťan môže svoje majetky dať komu chce Mešťania si slobodne vyberú farára do mestského kostola. 53 Toto právo mali už skôr. - Mešťania si volia richtára, ktorý súdi všetky spory mešťanov. 54 Toto právo sa v Košiciach uplatňovalo už skôr. - Palatín nesmie od nich vyžadovať pohostenie a ubytovanie ani ich súdiť. 55 Toto bola nová formulácia staršej obyčaje. - Kto by chcel v meste trvalo bývať, má sa podieľať na povinnostiach mešťanov. 56 Predmetné ustanovenie bolo novým prvkom v súbore výsad košických mešťanov. - Súboj mužov, nesmie byť spôsobom riešenia meštianskych sporov. 57 To bola nová, spresňujúca časť práv mešťanov. - Ak budú mešťania obviňovaní Nekošičanmi, svedkami môžu byť len mešťania Obchodníci na vozoch privážajú a odvážajú tovary na trh, ktorý 48 Tamže, s. 142, č. 178 ut ubicunque in... comitatu Abawyuar fures, latrones et... malefactores reperire et capere poterunt. 49 Tamže, s. 148, č. 188 de vineis. 50 Tamže, nullus principum. 51 Tamže, nullus hospes. 52 Tamže, quicunque ex ipsis sine herede. 53 Tamže, liberam eleccionem plebani. 54 Tamže, ipsi maiorem ville sibi eligant... qui omnes causas eorum... debeat iudicare. 55 Tamže, palatinus violenter descendere non possit... nec eosdem iudicare. 56 Tamže, quicunque cum eis habitare voluerint, habentes ibidem possessiones, cum eis teneantur servicia debita exercere. 57 Tamže, duellum inter eos non iudicetur. 58 Tamže, cum impetiti fuerint... ab aliquo extraneo. 26

27 sa koná každý pracovný deň, tak ako doteraz. 59 Trh sa v Košiciach nepochybne konal už skôr, hoci nevedno v ktorý deň. Odteraz sa môže na trhovisku obchodovať v každý pracovný deň, čo bola novota. - Rodinní príslušníci mešťanov majú vlastnícke právo na majetky v Košiciach po odsúdených, potrestaných či utečených mešťanoch. 60 Predmetné ustanovenie zaiste len kodifikovalo dovtedajšiu obyčaj v dedičských záležitostiach. - Odúmrť po bezdetných sa rozdeľuje nasledovne: Tretina farárovi za zádušné omše a dve tretiny pripadnú mestu, ako príspevok na výstavbu a údržbu mestského opevnenia. 61 Toto ustanovenie bolo novým prvkom v mestskom práve, hoci zaiste len kodifikovalo dovtedajšiu obyčaj. Treba však upozorniť a zdôrazniť, že ustanovenie obsahuje prvý spoľahlivý doklad o už jestvujúcom murovanom opevnení mesta Košice. - Za richtára si mešťania volia koho chcú a súdna právomoc richtára trvá jeden rok. 62 Toto ustanovenie opakovalo dovtedajšiu súčasť práv košických mešťanov. Svedčí o tom aj dávne a staromódne pomenovanie mestského richtára už nevhodným latinským slovom villicus. Záverečná veta dispozície predmetnej listiny vyjadrila myšlienku, že kráľ poskytuje košickým mešťanom uvedené výsady. 63 Pravda, len podrobný a kritický obsahový rozbor oných práv môže priniesť poznatok, aké súčasti práv užívali košickí mešťania už pred rokom 1347 a ktoré nadobudli 28. júla roku O tom, či jednotlivé ustanovenia v dispozícii predmetnej listiny boli z hľadiska vecného, predmetového tradičné alebo nové, to sa už vyjadrilo pri výklade obsahu všetkých ustanovení. Najpodstatnejšou novotou v právnom zmysle bolo to, že košickí mešťania nadobudli súbor práv budínskych mešťanov. Najpodstatnejšou novotou v súbore práv bolo nadobudnutie práva konať v Košiciach trh v každý pracovný deň. Dovtedajšia obyčaj trhu v niektorý pracovný deň týždňa sa zmenila na právo konať trh v každý pracovný deň. V terminologickom zmysle už nebolo vhodné hovoriť o týždennom trhu ale o každodennom trhu v meste Košice. Pravda, len ďalší výskum vývoja miestneho trhu môže zistiť, či a v akom rozsahu sa nadobud- 59 Tamže, currus descendentes et ascendentes cum mercimoniis apud eos descendant et forum, sicut prius, habeant cotidianum. 60 Tamže, heredes vel proximos, pro homicidio... maleficio. 61 Tamže, in elemosinas pro remedio anime decedentis... ad munimenta et edificia castri Cassensis. 62 Tamže, iudicem... ex eleccione... in villicum, quem volunt. 63 Tamže, s. 149, č. 188 presentes ipsis fidelibus civibus nostris Cassensibus concessimus. 27

28 nuté rozšírené právo trhu uplatnilo v nasledujúcom obchodnom živote košických mešťanov. Rozšírenie, teda zlepšenie práv košických mešťanov potvrdených listinou kráľa Ľudovíta I. 28. júla 1347 bolo ešte rozšírené o právo konať dva výročné trhy v Košiciach, ktoré povolil kráľ inými listinami v ten istý deň. Jeden jarmok sa mohol konať v dňoch 6. až 13. októbra podľa vzoru budínskeho jarmoku, kedy sa môžu konať aj súdne procesy pred košickým richtárom a radou mesta. 64 Kráľ inou listinou tiež 28. júla 1347 povolil aj konanie druhého jarmoku v Košiciach, trvajúceho 14 dní od sviatku sv. Trojice. 65 V auguste a septembri sa košickí patriciovia aj iní mešťania postupne zoznamovali s obsahom troch listín kráľa Ľudovíta I. vydaných 28. júla Tí najskúsenejší, najvzdelanejší a najaktívnejší došli k názoru, že niektoré ustanovenia tých listín možno obsahovo aj štylisticky ešte zlepšiť. Výsledkom ich chcenie a súhlasu kráľa bola nová listina Ľudovíta I. vydaná 18. októbra roku Do listiny boli zapísané najmä nasledujúce ustanovenia: - Cudzí vinohradníci ani košickí vinohradníci a vinári nesmú v meste čapovať dovezené vína až do sviatku Trojice, či Turíc, dokedy sa môžu čapovať iba domáce vína, teda košického pôvodu. 66 Bolo to obsahovo nové ustanovenie, ktorým sa jednoznačne uprednostnil výčap a predaj vína z viníc košických mešťanov ležiacich v košickom chotári. Zaradenie tohto ustanovenia dosvedčuje, že príjmy mešťanov z výčapu vlastného vína tvorili dôležitú položku a časť ich celkových ročných príjmov. - Ak by košický mešťan spáchal zločin krádeže alebo zabitia človeka mimo mesta Košice, aj taký má byť súdený len richtárom v Košiciach. 67 Toto ustanovenie len štylisticky spresňovalo nedávne ustanovenie o súdení košických mešťanov len v Košiciach ich vlastným richtárom. Súdenie Košičanov ich richtárom upravovali aj iné ustanovenia tejto listiny. Doterajší prehľad vývoja výsad košických mešťanov jednoznačne potvrdil, že Košičania nadobudli prvé, základné výsady v 20-tych rokoch 13. storočia, dokázateľne pred rokom Tie bez podstatných úprav, teda bez rozšírení a zlepšení využívali tunajší mešťania až do prelomu 30. a 40. rokov 14. storočia. Košickí mešťania však v 40-tych rokoch 14. storočia vyvinuli nebývalé úsilie o zlepšenie dovtedajších výsad. Nielen od kráľa Karola I. ale najmä od kráľa Ľudovíta I. dostali nové práva v oslobodení od platenia mýta 64 Tamže, s. 150, č. 189 nundinas seu ferias ac congregacionem fori annui iniciandi in octavis festi beati Mychaelis archangeli usque quindenam earundem. 65 Tamže, s. 151, č. 190 nundinas seu ferias congregacionem fori annui iniciandi a festo beate Trinitatis usque quindenam eiusdem festi sancte Trinitatis. 66 Tamže, s. 154, č. 193 nullus extraneus vel aliquis de ipsis civibus vina extranea usque festum Penthecostes in eadem civitate Cassensi propinare audeat... donec vina... Cassensium propria vendicioni exponantur. 67 Tamže, quicunque racione furti, latrocinii vel homicidii extra civitatem Cassensem. 28

29 v Abovskej, Šarišskej, Zemplínskej a Užskej stolici; v práve chytať rozličných zločincov v priľahlom okolí Košíc a súdiť aj trestať ich v Košiciach; v podstatnom zväčšení trhu, ale najmä zavedení dvoch jarmokov v Košiciach; najvýznamnejšou zmenou bolo prebranie a úprava dovtedajších práv budínskych mešťanov. Taký početný a obsažný súbor práv, aký nadobudli košickí mešťania od kráľa Ľudovíta I. v júli a októbri roku 1347 mali vtedy iba košickí mešťania. Jedinečnosťou výsad košických mešťanov bolo aj to, že vtedy nemali ani daňové ani vojenské povinnosti voči kráľovi. Jedinou povinnosťou košických mešťanov voči kráľovi od roku 1347 bolo raz do roka poskytnúť pre kráľa primerané množstvo kvalitného mäsa na pečenie. 68 Nadobudnutie rozsiahlych, výhodných a výnosných výsad bolo v záujme všetkých košických mešťanov. Z obsahu práv je zrejmé, že najväčšie požiadavky vtedy predkladali košickí obchodníci. Pravda, na dvore kráľa Ľudovíta I. ich prednášal, vyberal, formuloval a zdôvodňoval, teda vybavoval muž, ktorého meno zapísali v tvare Hannus. Bol to súčasne mešťan Budína aj Košíc. 69 Podľa osobného mena on alebo jeho predkovia pochádzali z nemeckej krajiny a Slováci v Košiciach si jeho meno upravili do tvaru Hanuš. Hanuš bol nepochybne rozhľadený, skúsený, obratný aj bohatý budínsky a košický mešťan a úspešný vyjednávač, vybavovateľ najdôležitejších záležitostí košických mešťanov na dvore kráľa Ľudovíta I. v roku Avšak aj obaja králi, teda nielen Karol I. ale aj Ľudovít I., mali ku Košičanom nezvyčajne priaznivý, teda žičlivý vzťah. Ten pretrvával ku Košičanom od leta 1312, kedy aj košickí mešťania osobne a aj vojaci mesta Košice vojensky pomohli kráľovi Karolovi I. k víťazstvu v bitke pri Rozhanovciach proti Omodejovcom. V naráciách kráľovských latinských listín tie zásluhy vyjadrovali v zmysle politická vernosť a vojenské služby Košičanov kráľovi. 70 Vývoj samosprávy V meste Košice vznikli a trvalo pôsobili samosprávne orgány charakteristické pre všetky sídelné spoločenstvá mešťanov, teda richtár, rada a obec. Všetky samosprávne orgány sa v Košiciach rozvíjali v súvislosti so sociálnym a právnym vývojom meštianstva v tomto meste. O richtároch a rade v Košiciach z obdobia 11. až začiatku 13. storočia, teda z obdobia samovoľného vývoja tunajšieho meštianstva a mesta, nejestvujú žiadne správy. Nezachovali sa preto, že vtedy žiadne písomnosti 68 Tamže, ut hominem nostrum pro allacione assature semel in anno quolibet remunerare teneantur. 69 Tamže, s. 148, č. 188 per comitem Hannus, civem... de... Cadda et de Buda ; s. 150, č. 189 comite Hannus filio Nicolai, dicti Weydner ; s. 151, č. 190; s. 154, č Ref. 26, Sedlák, RDSl II., s. 209, č Ref. 25, Juck, VM, s. 95, č. 108; s. 133, č. 164; s. 155, č

30 o Košiciach ešte nevznikli. Napriek tomu treba predpokladať, že vtedajšie personálne orgány v Košiciach pôsobili a pokračovali v tradičnej činnosti slovenských starostov. Keď však v dvadsiatych rokoch 13. storočia košickí novousadlíci z cudziny, teda hostia, nadobudli od kráľoviča Bela meštianske výsady, súčasťou získaných práv bolo aj právo voľby richtára a rady mesta Košice, ktorí mali najmä súdnu právomoc. O vtedy získanom práve voľby a súdnej činnosti košického richtára a rady je strohý ale obsažný zápis v listine kráľa Bela IV. z roku Právo voľby richtára a rady bolo pravidelnou, všeobecnou súčasťou výsad mešťanov vo všetkých mestách na Slovensku a v Uhorsku vôbec. Priame doklady o košických richtároch jestvujú od druhej polovice 13. storočia. V listinách z druhej polovice 13. storočia sú striedavo po latinsky zapísaní ako villicus a iudex, od 14. storočia len ako iudex. 72 Latinské pomenovanie iudex bolo výstižnejšie, lebo vyjadrovalo súdnu právomoc richtára, teda najpodstatnejšiu časť jeho úradnej, verejnej činnosti v meste. Od začiatku 14. storočia sú menovite známi početní košickí richtári. O rade mesta Košíc, ktorú tvorili prísažní, sú priame doklady od druhej polovice 13. storočia. 73 Prísažní, v párnom počte 8 až 12 dospelých mužov, tvorili radu mesta Košíc. Rada mesta Košíc bola poradným orgánom richtára najmä pri súdení košických mešťanov a rozhodovaní ich vzájomných, najmä majetkových sporov. Obec mesta Košice v začiatočnom období vývoja meštianstva pravdepodobne tvorili všetci dospelí muži. Také jestvovanie obce pretrvávalo ešte aj v polovici 14. storočia. Jestvovanie obce je dokumentované od druhej polovice 13. storočia latinským slovom universitas v zmysle obec, spoločenstvo. 74 Košický richtár s prísažnými od začiatku 14. storočia príležitostne vydávali hodnoverné listiny o obchodných, súdnych, hospodárskych a dedičských záležitostiach košických mešťanov. 75 Terminologické pomenúvania mešťanov a mesta Dobové písomné pramene od polovice 13. storočia uvádzajú košických mešťanov z hľadiska sociálneho dvoma latinskými slovami hospites a cives. 71 Ref. 2, Marsina, CDSl II., s. 223, č. 319 libertate... qua ex concessione nostra hospites nostri de Kassa perfruuntur,... in iudiciis. 72 Ref. 3, MOL DL villico... de Kassa z rokov 1262 až Ref. 25, Juck, VM, s. 73, č. 73 iudex de Cassa z roku Ref. 26, RDSl I, s. 244, č. 532 Arnoldus, iudex de Cassa okolo roku Ref. 3, MOL DL iuratis... de Kassa v rokoch 1262 až Tamže, universis civibus de Kassa. Ref. 25, Juck, VM, s. 73, č. 73 universitas... de Cassa v roku Ref. 26, Sedlák, RDSl I., s. 168, č. 350 Damus pro memoria... Datum in Cassa pred januárom 1305; s. 225, č. 486 v roku 1307, pravda, pôvodne po latinsky; s. 244, č. 532 Arnoldus, iudex de Cassa okolo roku

31 Slovom hospites ich charakterizovali pravidelne a často. 76 Latinské slovo hospites výstižne vyjadrovalo to, že tak zapísaní ľudia, resp. ich rodičia boli prisťahovalcami, novousadlíkmi v Košiciach. Slovom cives ich charakterizovali zriedkavešie. 77 Takéto charakterizovanie v zmysle mešťania bolo výstižnejšie, primeranejšie a správnejšie ako hostia. Treba však pripomenúť, že obe latinské slová v druhej polovici 13. storočia mali všeobecne rovnaký obsah v zmysle mešťania. Pravda, ojedinele a výnimočne sa vyskytlo aj pomenovanie populi. 78 Toto však už bolo nevhodné, chybné pomenovanie v zmysle poddaní, lebo Košičania boli vtedy dokázateľne mešťanmi. Košice boli z hľadiska správneho charakterizované v druhej polovici 13. storočia latinským slovom civitas. 79 Slovo civitas v zmysle mesto správne vystihovalo sídelne mestský ráz Košíc. Vyskytlo sa však aj charakterizovanie latinským slovom villa. 80 V druhej polovici 13. storočia to už bolo nevhodné vnímanie a opisovanie mesta Košíc v zmysle dedina. Uhorskí králi, šľachtici, cirkevní funkcionári aj mešťania v prvej polovici 14. storočia košických mešťanov už pravidelne, tradične opisovali výstižným a správnym latinským slovom cives, teda mešťania a Košice slovom civitas, teda mesto. Vývoj cirkevných záležitostí V rámci cirkevných záležitosti treba poznať a opísať vývoj košickej farnosti, teda košické kostoly, farárov a farníkov, tiež kláštory a rádové spoločenstvá v Košiciach do polovice 14. storočia. Kostol v Košiciach a košickú farnosť treba predpokladať už v období začiatočného vývoja tunajšieho meštianstva, teda v 11. až 12. storočí. Tento predpoklad nepriamo spočíva na dvoch skutočnostiach, teda na vývoji susedných farností a na dokázanej nespochybniteľnej košickej farnosti v 13. storočí. V južnom susedstve Košíc, teda v Barci, dokázateľne jestvoval kostol, cintorín a farnosť od 13. storočia pre miestnych poddanských obyvateľov. Susedná severná dedina Ťahanovce bola súčasťou kostoľanskej farnosti od postavenia farského kostola v Kostoľanoch nad Hornádom. Samostatná 76 Ref. 2, Marsina, CDSl II., s. 223, č. 319 v listine Bela IV. v roku Ref. 25, Juck, VM, s. 43, č. 28 v listine kráľoviča Štefana v roku 1261; s. 62, č. 55 v listine Ladislava IV. v roku Ref. 3, Wenzel, CDAC IX, s. 470 v roku Ref. 9, AMK, Taj. arch., A Cassovia 3, 4 v roku Ref. 2, Marsina, CDSl II., s. 290, č. 415 v listine župana Šarišského komitátu okolo roku Ref. 3, MOL DL v listine tavernika z rokov Ref. 9, AMK, Taj. arch. A Cassovia 3, 4 z roku Ref. 2, Marsina, CDSl II, s. 223, č. 319 v listine kráľa Bela IV. z roku 1249, v ktorej je aj pomenovanie hospites. 79 Spišské biskupstvo Spišské Podhradie. Súkromný archív Jasovského konventu IV, 31 stratam... in civitatem Cassa ducentem v roku Ref. 9, AMK, Taj. arch., A Cassovia 5 civitates... Cassa z roku Ref. 3, Wenzel, CDAC VIII, s. 173 villam Cassa v roku

32 košická farnosť nepochybne jestvovala, teda už v storočí ako farnosť v sociálne a spoločensky rozvinutejšom prostredí mešťanov. Najstarší priamy doklad o košickom farárovi a nepriamy aj o tunajšom kostole a farnosti je v listine z roku Jágerská kapitula listinou potvrdila, že Šimon, syn Gregora, košického farára, predal svoju časť pozemku v Ľubine. 81 Z toho zápisu je zrejmé, a/ že v roku 1230 bol košickým farárom Gregor, že v tom roku jestvoval v Košiciach kostol aj košická farnosť; b/ že všetky uvedené skutočnosti jestvovali aj pred rokom 1230; c/ že vtedajší farár Gregor bol ženatý muž a s manželkou mal syna Šimona. Na základe uvedených poznatkov treba skúmať, kde sa onen kostol nachádzal, aké bolo jeho duchovné patrocínium atď. Košický farský kostol do polovice 13. storočia určite nestál na mieste terajšieho dómu sv. Alžbety, teda v priestore ulicového námestia. Jeho miesto možno predpokladať v sídelnom priestore najstaršej časti Košíc, teda pri terajšej Kováčskej ulici. Kostol, jestvujúci v prvej polovici 13. storočia, bol v poradí možno tretím kostolom na tom mieste. Duchovného patróna či patrónov najstaršej skupiny košických kostolov sa nepodarilo zistiť. Možno to zostane navždy neznámou súčasťou najstarších cirkevných dejín Košíc. Doterajší kostol zasvätený svätej Alžbete Uhorskej a Durínskej je z časového hľadiska až štvrtým, možno piatym kostolom v Košiciach. Prvý raz bol písomne dokumentovaný v roku 1283, kedy v ňom pôsobil farár Arnold. 82 Vtedy už kostol slúžil svojim cirkevným účelom, lebo bol skôr postavený. O čase výstavby murovaného kostola na košickom námestí nepriamo svedčí jeho patrocínium. Alžbeta, dcéra uhorského kráľa Ondreja II., po krátkom manželstve v grófskej rodine v Durínsku ovdovela a nasledujúci krátky život naplnila osobným poskytovaním milodarov chudobným aj opaterou chorých a starých ľudí. Zomrela chudobná a len 31-ročná v Nemecku, avšak už v roku 1235 bola blahorečená. Jej uctievanie a kult sa zakrátko rozšíril a udomácnil aj v Uhorsku. 83 Pôvodný, teda prvý kostol v Košiciach zasvätený sv. Alžbete postavili okolo polovice 13. storočia na vznikajúcom námestí. Prvý kostol slúžil Košičanom ešte koncom 15. storočia. Časť jeho základov sa nachádza pod podlahou lode terajšieho Dómu sv. Alžbety. 84 Košickí mešťania si za farárov do farského kostola vyberali a volili želateľných farárov podľa vlastného rozhodnutia. Do dvadsiatych rokov 13. storočia sa to dialo podľa obyčaje, neskôr ako súčasť práva v rámci 81 Ref. 2, CDSl I., s. 259, č. 366 Symon, filius Gregorii, sacerdotis de villa Cassa. Mladší zápis o tunajšom farárovi je z polovice 13. storočia. Tamže, s. 290, č Ref. 9, AMK, Taj. arch. C Eccl. Hospitale 48 Arnoldus rector ecclesie Sncte Elisabet de Cassa. Farár Arnold v ňom pôsobil ešte okolo roku Tamže, A Cassovia 3, Sopko, Július: Milovníčka milosrdentva. In: Marsina, Richard (zost.): Legendy stredovekého Slovenska. Budmerice: Vydavateľstvo Rak 1997, s. 193 an. 84 Súpis pamiatok na Slovensku II. Bratislava: Obzor 1968, s

33 nadobudnutých meštianskych výsad. Mešťania do farského kostola v meste si zaiste volili veľmi súcich, skúsených farárov, niektorých aj košického pôvodu. Hlavnou povinnosťou a náplňou činnosti farára bolo krstiť, sobášiť, spovedať a pochovávať svojich farníkov, nabádať farníkov, aby dodržiavali príkazy a dobré kresťanské obyčaje v rodinnom, susedskom a verejnom živote vôbec. Z hľadiska dobového mestského práva boli košickí farári zamestnancami mesta Košice. Za svoju činnosť boli pravidelne odmeňovaní desiatkami, resp. ich peňažným vyplácaním košickými farníkmi. 85 V tretej štvrtine 13. storočia nastal rozvrat v majetkových a príjmových záležitostiach Jágerského biskupa a kapituly. Keď do funkcie biskupa nastúpil biskup Ondrej ( ), hneď v roku 1275 obnovil staršie príjmy biskupa a kapituly. Náprava sa vzťahovala aj na biskupov vzťah ku košickým mešťanom. 86 Prípadná úprava vzťahu nebola zapísaná. Z toho vyplýva, že pretrvával vzťah košických mešťanov a farára k biskupovi. Medzi jágerským biskupom a kapitulou však pretrvával spor o tom, komu patria desiatky od Košičanov. O ich vzájomnom spore sa dozvedel aj pápež Mikuláš IV., ktorý v roku 1288 písomne poveril ostrihomského arcibiskupa Vladimíra, aby vyšetril a napravil stav, keďže košický farár a farníci spôsobujú neprávosti obom stránkam sporu. 87 O príjem časti desiatkov od Košičanov sa uchádzal aj arcidiakon Abovského arcidiakonátu. Ohľadne jeho úsilia košickí vyslanci navštívili jágerského biskupa, ktorý po rokovaní zamietol snahu arcidiakona a potvrdil, že Košičania arcidiakonovi nepodliehajú ani hrozbám interdiktu. 88 Napriek tomu pretrvával protirečivý vzťah medzi košickým farárom a Jágerskou kapitulou o desiatky. Vtedy spor v roku 1292 rozriešil jágerský biskup Vladimír nasledujúcimi rozhodnutiami. Košickému farárovi naďalej patria desiatky od košických farníkov z roľníckej produkcie na tradičných poliach košického chotára. Avšak z úrody na poliach Vyšných Košíc, Ľubiny a Hrabovca len štvrtina desiatku pripadá košickému farárovi a tri štvrtiny patria kapitule. Košický farár má preplácať hodnotu oných troch štvrtín Jágerskej kapitule každoročne na Juraja (24. apríla) pätnástimi budínskymi hrivnami striebra. 89 V tridsiatych rokoch 14. storočia peňažná hodnota ročných desiatkov košického farára mala hodnotu hrivien, čo bola pomerne veľká suma 85 Ref. 9, AMK, Taj. arch., A Cassovia 3, 4 z roku Ref. 3, MOL DL Kondorné Látkóczki, Erzsébet (ed.): Árpád-kori oklevelek a Heves megyei levéltárban. Eger, 1997, s. 42 villam Kassa. 87 Tamže, s , č. 40 rector ecclesie et universitas hominum in villa de Cassa... super decimis et rebus aliis iniuriantur eisdem. 88 Tamže, s , č. 41 ut ipsos et ecclesiam eorum ab indebita vexatione parochyalis archidiaconi et inmoderato divinorum interdicto omnes causas spirituales in... villa Cassa emergentes rector sive sacerdos ipsius ecclesie de Cassa iudicare possit. Pozri aj s , č Tamže, s , č. 50. Ref. 9, AMK, Taj. arch., A Cassovia 3, 4. 33

34 peňazí. 90 Vtedajší košický farár, podobne ako iní farári na väčšine Slovenska, desatinu z peňažnej hodnoty vlastných desiatkov platil do pápežskej pokladnice. Košickí farári v cirkevnoprávnych vzťahoch podliehali biskupom v Jágri (Eger, Maďarsko), nie však arcidiakonom Abovského arcidiakonátu. V prvej polovici 14. storočia boli niektorí súci a ochotní košickí farári menovaní za arcidiakonov Abovského arcidiakonátu. Ti boli externými členmi Jágerskej kapituly, teda poradného orgánu jágerského biskupa. Iní košickí farári boli členmi Spišskej kapituly a poradcami prepošta Spišského prepoštstva v Spišskom Podhradí. 91 Keďže farári boli všeobecne považovaní za pravdovravných a čestných mužov, aj košickí farári príležitostne pôsobili ako svedkovia rozličných, najmä obchodných pokonaní. Pri takých príležitostiach vyhotovili písomné zápisy, ktoré potvrdili vlastnou pečaťou. 92 Aj košickí farári si vyberali a pripravili súcich chlapcov za miništrantov pri výkone bohoslužieb. V tom prostredí sa zrodila košická farská škola pre odrastené deti košických mešťanov. Súčasťou cirkevných inštitúcií v Košiciach bol aj miestny kláštor a jeho osadenstvo mníchov rádu dominikánov. Rád dominikánov vznikol zo španielskej iniciatívy okolo roku V krajinách strednej Európy, teda aj v ojedinelých uhorských mestách, medzi nimi aj v Košiciach od druhej štvrtiny 13. storočia. 93 Dominikánske kláštory nesmeli vlastniť pozemky ani výnosné práva. Mnísi mali zbožne žiť v kláštoroch v chudobe z milodarov a najmä kázňami povzbudzovať farníkov v dodržiavaní a prehlbovaní kresťanských zásad života, najmä v mestách. Okolnosti výstavby kláštora a začiatky rehoľného života dominikánov v Košiciach nemožno uspokojivo zistiť, lebo chýba o tom súdobý zápis. Možno iba predpokladať, že výstavba kláštora a pôsobenie prvej skupiny dominikánov v Košiciach sa udiali v druhej štvrtine 13. storočia. Mesto na vlastné náklady postavilo kláštor v severozápadnom okraji, kde doteraz jestvuje dominikánsky kláštor. Prvý písomný doklad o ňom pochádza z roku Vtedy kláštor už jestvoval. Jeden z jeho mníchov, brat Imrich, bol 90 Sedlák, Vincentius (ed.): Monumenta Vaticana Slovaciae I. Rationes collectorum pontificiorum in annis Trnavae Romae: Institutum Historicum Slovacum in Roma apud Universitatem Tyrnaviensem 2008 (ďalej len Sedlák, MVS), s. 69, č. 348 Jacobus plebanus de Cassa... beneficium suum non ultra XI marcas,... solvit ad XVIII grossos ; s. 157, č Plebanus de Kassa solvit XII marcas Cassenses. Porovnaj aj s. 165, č. 1274; s. 175, č Ref. 26, Sedlák, RDSl I., s. 31, č. 4; II., s. 85, č. 149; s. 384, č. 881; s. 477, č Ref. 3, MOL DL Ref. 2, Marsina, CDSl II., s. 290, č. 415 coram plebano de Cassa okolo roku Ref. 26, Sedlák, RDSl I., s. 31, č. 4, z rokov ; s. 38, č. 25 z rokov Pozri aj Nagy, Imre (ed.): Codex diplomaticus hungaricus Andegavensis IV. Budapest: Magyar Tudomános Akadémiai 1884 (ďalej len Nagy, CDHA), s. 71, č. 53; V, s. 433, č. 269; s. 629, č Hunčaga, Peter: Vznik, vývoj a význam dominikánov v kontexte vývoja stredovekého rehoľného života v Európe. In: Kožiak, Rastislav Múcska, Vincent (edit.): Rehole a kláštory v stredoveku. Banská Bystrica 2002, s. 152 an.,

35 poverený spravovať a dohliadať na život a pôsobenie dominikánov v celom Uhorsku. 94 Národnosti mešťanov Na vývoji spoločenského života v Košiciach v 11. až 14. storočí sa v rozličnej miere podieľali ľudia niekoľkých národností. Tento príliš všeobecný názor vychádza z doterajších poznatkov o politických dejinách, najmä štátnej príslušnosti Košíc v uvedenom období, z vývoja názvu Košíc, vývoja osídlenia priľahlého okolia a národnostnej príslušnosti tamojšieho obyvateľstva. Z doterajších poznatkov o tých súčastiach života obyvateľstva môže vzniknúť názor, že obyvateľmi Košíc v tom období boli Slováci, Maďari, Nemci, možno aj jednotlivci iného národnostného pôvodu. Prijateľnosť tohto predpokladu môžu potvrdiť, upraviť, resp. odmietnuť iba poznatky odborne vedeného výskumu. Ten je najviac sťažený nezvrátiteľnou skutočnosťou, že o obyvateľoch Košíc nejestvujú také dobové písomnosti, ktoré by priamo uvádzali národnostnú príslušnosť vtedajších mešťanov. Taký dokument nejestvuje preto, lebo nevznikol. Ani kráľ, ani jágerský biskup, ani košickí richtári, ani nikto iný nepovažoval za potrebné či užitočné vyhotoviť súpis mešťanov a domácností podľa ich jazykovej a národnej príslušnosti. Napriek nežičlivému stavu a mlčanlivosti dobových písomností sa treba pokúsiť zodpovedať na otázku. Príslušníci akých národností žili v Košiciach postupne, resp. súčasne v 11. až 14. storočí? Z vývoja osídlenia susediaceho aj vzdialenejšieho okolia, ale najmä zo sídelnej a obyvateľskej kontinuity Košíc vychádza poznatok, že Slováci žili v Košiciach nepretržite aj v storočí. Vtedy pokračoval sídelný vývoj najstaršej, pôvodne etnicky slovenskej sídelnej časti, teda dnešnej Kováčskej ulice s priľahlým kostolom. Pokračoval vývoj slovenského názvu Košíc z pôvodného názvu Koša do mladšieho a trvalého názvu Košice. Sotva možno pochybovať o tom, že Slováci aj v tom období tvorili početne väčšinu obyvateľstva Košíc. V časovom poradí druhou skupinou obyvateľstva v Košiciach boli zaiste Maďari. Jednotlivci alebo domácnosti maďarského pôvodu sa tu mohli usadzovať od 11. storočia, avšak o maďarskej skupine niet ani písomné, menné ani sídelné časti v Košiciach. Samotný maďarizovaný názov Košíc, teda názov Kassa, nie je priamym dokladom trvalého pobytu maďarskej obyvateľskej skupiny v Košiciach. Veď maďarizované názvy mali všetky dediny a mestá na Slovensku, hoci iba v ojedinelých žili aj Maďari. Treťou národnostnou skupinou boli v Košiciach Nemci. Prisťahovanie a trvalý pobyt jedincov a rodín nemeckého pôvodu v Košiciach sa predpo- 94 Gombos, A. F. (ed.): Catalogus fontium historiae Hungaricae. Budapestini 1938, s. 9 instituimus vicarium in provincia Ungariae fratrem Aymericum de Cassa. Ref. 1, Győrffy, Az Árpád-kori, s

36 kladá v polovici 13. storočia. Usadzovali sa tu v období rozvoja mesta, pričom najpríťažlivejším činiteľom im bol miestny trh. Práve Nemci, už ako košickí mešťania, sa najviac zaslúžili pri rozvoji remesiel a obchodu o rozširovanie práv košických mešťanov najmä od 14. storočia. V odborných kruhoch historikov, jazykovedcov aj iných vedcov sa všeobecne, hoci nie bez výhrad, vyskytuje názor, že o etnicite jedincov možno usudzovať aj na základe jazykovej príslušnosti ich osobných mien alebo prezývok. Takúto metodiku uplatnime aj pri menách Košičanov v 13. a v prvej polovici 14. storočia. Umožňuje to skutočnosť, že v jestvujúcich písomnostiach vzťahujúcich sa ku Košiciam sa mená ojedinelých Košičanov vyskytujú od roku Odvtedy a ešte počas prvej štvrtiny 14. storočia mali ojedinelí Košičania v uvedených rokoch nasledujúce krstné mená : Šimon syn Gregora, Peter syn Pavla. - okolo 1252: Nicelet, Puš : Gál, Peter, Teodor, Samphleben, Obl vo Vyšných Košiciach. - okolo 1290: Vylkyn, Juraj, Hanus syn Herborda, Vylkyn syn Hencha, Hanus Magnus, Herman syn Obula, Gerard Albus, Kunch, Herman, Hench. - okolo 1292: Alexander, Fenken, Hench, Herbord, Ryuk : Hans syn Herborda : Mojš syn Mojta : Arnold, Demeter : Henrich, Mikuláš, Hyrumtrud (?), Arnold, Katarína : Mikuláš syn Štefana zvaného Fulgazzer, Arnold syn Thyla, Mikuláš syn Jána zvaného Nagy : Arnold. Jedenásť použiteľných listín obsahuje 46 zápisov vyše 30 mien košických mešťanov a meštianok. Niekoľko zápisov kresťanských mien v latinských tvaroch etnicitu dotyčných osôb nevyjadruje. Slovenského pôvodu sú mená Puš, Mojš a Mojta, takže tí muži boli miestnymi Slovákmi. Maďarského pôvodu bol muž s prezývkou Nagy. Valónskeho, resp. románskeho pôvodu bol muž Nicelet. Nemeckého pôvodu boli muži s menami Arnold, Hans, Hench, Heinrich, Herbord, Tiel a žena s menom zapísaným v tvare Hyrumtrud. Tie počty mien slovenského, maďarského, nemeckého a valónskeho pôvodu a ich vzájomné pomery nemôžu byť svedectvom o skutočnom pomernom počte Slovákov, Maďarov a Nemcov v Košiciach v 13. a prvej štvrtine 14. storočia. Najmä preto, lebo písomnosti vznikli iba o tých Košičanoch, ktorí vykonali niečo z dobového hľadiska dôležité a pamätihodné, napríklad predaje a kúpy pozemkov, iní boli svedkovia takých pokonávok, alebo boli košickým richtárom, farárom a pod. Z uvedených zápisov a počtov mien nemeckého pôvodu je však zrejmé, že v druhej polovici 13. storočia a začiatkom 14. storočia boli Nemci spoločensky najaktívnejšou časťou košického meštianstva. 36

37 Mestské a kráľovské zariadenia V Košiciach od druhej polovice 13. storočia jestvoval chudobinec a od prvej štvrtiny 14. storočia tu bol aj dom kráľovskej komory. Chudobinec vznikol z iniciatívy meštianskych domácností a patriciov. Doklad o chudobinci je z roku Z dobového latinského pomenovania je zrejmé, že to bol dom, do ktorého prijímali jednotlivých košických ubiedených, zostarnutých a chorých ľudí, aby im tam poskytli ubytovanie, stravu a aj zdravotnícku pomoc. Chudobinec slúžil ako časť prejavu milosrdenstva na trovy mesta a z darov mešťanov. Miesto chudobinca je neznáme. Zaiste sa však nachádzal v niektorej okrajovej časti mesta. V Košiciach sa nachádzal dom patriaci kráľovi, v ktorom pôsobili kráľovi poverenci spravujúci jeho tunajšie peniaze a príjmy. V tom dome boli uskladnené a strážené pomerne veľké množstvá mincí, ktoré sa každý rok vymieňali za novorazené mince. Výmena mincí bola v Uhorskom kráľovstve všeobecnou povinnosťou a stálou súčasťou povinností aj košických mešťanov voči kráľovi. Vzhľadom na rozvinutý meštiansky život v Košiciach možno tunajší kráľov dom predpokladať od polovice 13. storočia. Kráľ Karol I. po dohovore s prelátmi a barónmi v roku 1323 nariadil, že nové denáre majú dosiahnuť kvalitu dávnych denárov, teda mincová masa má byť osemkrát pretavená. Rozličné mince majú byť vymieňané za nové denáre nasledovne: tri viedenské denáre za jeden nový denár; dva staré denáre za jeden nový; jeden český groš za tri nové denáre. Určený bol aj vzájomný vzťah váhových mier: jedna budinská hrivna striebra má obsahovať päť penzí nových denárov. 96 Výrazný rozvoj remeselníctva a obchodu košických mešťanov sa podieľali na zavedení tzv. košickej hrivny v prvej štvrtine 14. storočia. Dovtedy sa v Uhorsku všeobecne používala budínska hrivna, ktorá bola platná aj neskôr. Najstarší priamy doklad o košickej hrivne je z roku Zavedenie košickej hrivny do súboru váhových jednotiek a obchodných, najmä peňažných vzťahov možno predpokladať začiatkom 14. storočia, najneskôr však okolo roku Jej presný obsah je neznámy. Nepochybne však mala o málo menšiu váhu ako budínska hrivna. Košická hrivna bola po budínskej hrivne prvou váhovou jednotkou nazvanou podľa mesta na slovenskom území. Váhová miera košická hrivna bola používaná v slovenskej časti Spišskej komory, teda na východnom Slovensku, kým budínsku hrivnu používali na strednom a západnom Slovensku. Presvedčivo to dokumentujú zápisy z 30- tych rokov 14. storočia Ref. 9, AMK, Taj. arch. C Eccl. Hospitale 48 hospitali pauperum. 96 Ref. 26, Sedlák, RDSl II., s. 389, č Ref. 92, Nagy, CDHA II, s Ref. 3, MOL DL septem marcarum computi Cassensis. Pozri aj Nagy, Imre, et al. (ed.): Zichi és vásonkeői gróf Zichy család okmánytára I. Budapest 1871, s. 385 marcam quamlibet ad rationem civitatis Casse computando z roku Ref. 90, Sedlák, MVS, s. 34, č. 86: III marcas Budenses farár v Trnave; s. 36, č. 102 VII 37

38 Vzťahy košických mešťanov ku kráľom, jágerským biskupom, šľachticom a mešťanom Košickí mešťania od začiatku rozvoja svojho meštianskeho života utvárali a upravovali vlastné vzťahy ku kráľom ako najvyššej svetskej, politickej vrchnosti, ku jágerským biskupom ako funkčne najbližšej a najvyššej cirkevnej vrchnosti, ku šľachticom, vlastníkom dedín v susedstve Košíc, najmä však k magnátskej časti šľachty, ako aj k mešťanom v iných mestách. Tieto vzťahy k rozličným sociálnym skupinám vyjadrovali všeobecné snahy košických mešťanov k súdobým najvplyvnejším vonkajším ľudským činiteľom. Na utváraní vzťahov k mimokošickému, teda vonkajšiemu a cudziemu svetu sa podieľali všetci, resp. väčšina mešťanov, avšak najiniciatívnejší a najvplyvnejší boli zaiste košickí patriciovia, teda muži vo funkcii richtára a členov rady mesta Košice. Vývoj vzťahu košických mešťanov k uhorským kráľom možno spoznávať a opisovať od začiatku 13. storočia. Vtedajší vzťah sa najvýznamnejšie prejavil k Belovi ako kráľovičovi od dvadsiatych rokov 13. storočia, prípadne od roku 1235 ako ku kráľovi Belovi IV. Nadobudnutie meštianskych výsad od kráľoviča Bela malo pre Košičanov priam epochálny význam, ktorému sa nevyrovnal nijaký úspech Košičanov skôr ani neskôr. Je nepochybné, že košickí mešťania si ústretovosť a žičlivosť Bela IV. uvedomovali a kráľa si úprimne vážili a ctili. Bol to určite najpriaznivejší vzťah Košičanov v porovnaní k iným, neskorším kráľom z rodu Arpádovcov. Vzájomný priaznivý vzťah neskôr vznikol medzi mladším kráľom Štefanom a novousadlíkmi v Košiciach Samphlebenom a Oblom, ktorým kráľovič v roku 1261 daroval Vyšné Košice. Bol to však vzťah iba medzi kráľovičom a zaslúžilými a obdarenými mužmi, teda nie všeobecný vzťah medzi košickými mešťanmi a kráľovičom Štefanom. Na osobnom vzťahu neskôr nič nezmenila skutočnosť, že darovaný pozemkový majetok sa stal súčasťou chotára mesta Košice. Aj kráľ Ondrej III. ( ) mal dobrý vzťah ku Košičanom. Košického, nepochybne bohatého a v peňažníctve skúseného obchodníka Hanusa, syna Herborda, poveril najdôležitejšou funkciou v správe peňažných príjmov a pokladnice kráľa, teda funkciou správcu kráľovskej komory. Hanus túto funkciu vykonával v roku marcas Budenses v Bratislave; s. 176, č XIIII marcas Budenses in Viennensibus latis nitriansky biskup; s. 135, č. 928 IIII marcas Cassenses leleský prepošt; s. 157, č Plebanus de Kassa solvit XII marcas Cassenses ; s. 157, č Plebanus de Sarus solvit II marcas Cassenses ; s. 158, č Abbas de Zeplak solvit IIII marcas Cassenses ; s. 158, č Prepositus de Misle solvit VI marcas Cassenses ; s. 158, č Prepositus de Lelez solvit II marcas Cassenses ; s. 175, č Abbas de Zeplak solvit IIII marcas Cassenses ; s. 176, č Prepositus de Misle solvit VI marcas Cassenses. 99 Ref. 3, Wenzel, CDAC V, s. 169 Hannus... de Cassa, comes camere nostre maiestatis. 38

39 Neobyčajne priaznivý vzťah sa vyvinul medzi kráľom Karolom I. a košickými mešťanmi, ktorý nepretržite pretrvával 30 rokov. Je známe, že aj košickí drábi a ozbrojení košickí mešťania sa svojou mierou podieľali na vojenskom víťazstve kráľa Karola v bitke pri Rozhanovciach 15. júna 1312 proti Omodejovcom. Možno predpokladať, že hneď po bitke sa kráľ zotavoval v Košiciach. Pri Košiciach sa dokázateľne zdržiaval aj 10. augusta v roku V roku 1319 vyslanci košických mešťanov, najmä obchodníkov, nadobudli od kráľa Karola I. výnosné právo neplatiť mýto na všetkých mýtniciach v Abovskej, Šarišskej, Zemplínskej a Užskej stolici. Kráľ tak odmenil Košičanov za prejavenú politickú vernosť a nepochybne aj za vojenské zásluhy, čo si obe strany pamätali a uvedomovali. 101 Inokedy iba zdvorilá formula v listinách mala v tomto prípade úplné vecné opodstatnenie. Aj v roku 1321 kráľ oceňoval a odmeňoval známe a slávne zásluhy Košičanov pri poskytovaní práva neplatiť ročnú daň kráľovi. 102 Kráľ Karol I. so svojim osobným sprievodom navštívil Košice aj 27. júna Košičania ho aj vtedy privítali, pohostili a ubytovali zaiste tak, ako sa patrilo voči veľmi priaznivo naklonenému kráľovi. Košickí vyslanci navštívili tohto kráľa ešte začiatkom roka 1342, teda pol roka pred smrťou Karola I. Výsledkom návštevy a vybavovania bolo najmä to, že kráľ listinou datovanou na hrade Vyšehrad (Visegrad, Maďarsko) 28. januára 1342 potvrdil, že košický richtár s členmi rady majú právo súdiť Košičanov za priestupky aj zločiny. Právo súdiť a trestať aj zločincov bolo zdôvodnené dávnymi zásluhami Košičanov. Pravda, po 30. rokoch od bitky pri Rozhanovciach, si už aj vtedajší Košičania, aj notár v kancelárii kráľa poplietli oligarchu Matúša Čáka Trenčianskeho s Omodejovcami, čo sa prejavilo v narácii predmetnej listiny. 104 Treba upozorniť, že zaiste z iniciatívy košických mešťanov aj z hľadiska kráľa boli Košice vtedy zaradené medzi najrozvinutejšie mestá vo vtedajšom Uhorskom kráľovstve a boli jediným takým mestom na Slovensku. 105 Veľmi priaznivé vzťahy medzi Košičanmi a druhým uhorským kráľom z rodu Anjou, teda synom Karola I., kráľom Ľudovítom I. ( ) pokračovali od prvých rokov jeho panovania. Mladý kráľ už v roku 1344 vyhovel žiadosti košických obchodníkov a prikázal ruskému kapitánovi aby od košických obchodníkov na poľsko-ruskom pohraničí vyberali mýtnici len 100 Ref. 92, Nagy, CDHA I, s. 268 Datum prope Cassam. 101 Ref. 25, Juck, VM, s. 93, č. 108 nos consideratis fidelitatibus et multigenis serviciis fidelium hospitum nostrorum de Kassa. 102 Tamže, s. 95, č. 108 nos consideratis fidelitatibus et serviciorum... hospitum de Cassa preclaris. 103 Ref, 3, MOL DL , Datum in Cassa. 104 Ref. 25, Juck, VM, s. 134, č. 164 contra Mattheum... de Trenchen,... iuxta fluvium Tarcha... prope... Cassa... cum sumpma diligencia et sedula solicitudine nobis exhibitum. 105 Tamže, ad instar aliarum capitalium civitatum nostrarum. 39

40 také mýtne poplatky, aké platia poľskí obchodníci. 106 Kráľ aj v roku 1346 vyhovel požiadavke košických patriciov, keď im povolil, že košickí drábi môžu chytať a zajať rozličných zločincov v Abovskej stolici. 107 Kráľ Ľudovít I. však najviac priazne voči Košičanom prejavil v roku Dňa 28. júla 1347 im udelil taký súbor práv, aké užívali mešťania v Budíne; povolil im konanie dvoch jarmokov v roku spolu počas 21 dní. Napokon 18. októbra 1347 spresnil a rozšíril dovtedajšie práva o predaji a čapovaní vína, súdení zločincov a vlastníctve domov aj pozemkov. 108 Vtedy sa úspešne splnili dobové nádeje a požiadavky Košičanov, ktoré im udelil kráľ Ľudovít I. Treba však pripomenúť, že vyslanci a vybavovatelia požiadaviek Košičanov sotva prišli na kráľovský dvor s prázdnymi rukami. Králi a ich kancelári taktne o daroch mlčali. Aj primerané dary kráľovi, však priniesli Košičanom nové, výnosné výhody a práva. Pre košických mešťanov bol v cirkevných záležitostiach a vzťahoch najbližšou funkčnou vrchnosťou jágerský biskup. Košice totiž patrili do jágerskej diecézy od založenia Jágerského biskupstva začiatkom 11. storočia. Keď Košičania nadobudli medzi rokmi 1220 až 1230 meštianske výsady, odvtedy sa na základe práv mešťanov vyvíjali v cirkevných záležitostiach nové, vzájomne priame vzťahy medzi mešťanmi, mestským farárom a jágerským biskupom. Mešťania si odvtedy pozývali a vyberali podľa ich názoru vhodných farárov a jágerský biskup ich voľbu schválil, prípadne neschválil. Z jestvujúcich písomností však nemožno zistiť ani súhlas ani nesúhlas jágerských biskupov. Treba pripomenúť, že v Uhorsku sa až do roku 1279 zachovávala obyčaj, podľa ktorej príbuzní po zavraždenom alebo zabitom mužovi platili za jeho pochovanie hrivnu striebra príslušnému arcidiakonovi. Túto obyčaj však preláti na synode v Budíne v roku 1279 zrušili. 109 Avšak abovský arcidiakon ešte pred rokom 1290 svojvolne vyžadoval od Košičanov jemu vyplácať časť desiatku aj platbu za zabitie farníka. Keď košickí patriciovia požiadali biskupa o nápravu, jágerský biskup Ondrej ( ) v roku 1290 zakázal arcidiakonovi také požiadavky so zdôraznením, že v cirkevných záležitostiach vrátane súdneho riešenia cirkevných sporov medzi košickými farníkmi je oprávnený konať najprv košický farár a v obťažných prípadoch aj jágerský biskup. 110 S rozhodnutím biskupa boli Košičania spokojní, lebo biskup uznával práva Košičanov v cirkevných záležitostiach ich mestskej farnosti, najmä nezávislosť od abovského arcidiakona. 106 Tamže, s. 139, č Tamže, s. 142, č Tamže, s , č. 188; s. 150, č. 189; s. 151, č. 190; s , č Péterffy, Carolus (ed.): Sacra concilia ecclesiae romano-catholicae in regno Hungariae celebratae I. Viennae 1742, s. 117, hl. XLVI. 110 Ref. 25, Juck, VM, s. 73, č 73 ecclesiam ipsorum nedum aggravamine homicidiorum petito...concessimus eciam, ut omnes causas spirituales... rector sive sacerdos ipsius ecclesie Cassa iudicare possit. 40

41 Začiatkom 14. storočia sa košický farár podľa práva s dôverou obrátil k jágerskému biskupovi Ondrejovi a žiadal ho o radu pri súdnom riešení istého sporu Košičanov o dedičstvo. 111 Aj nasledujúci jágerský biskup Martin ( ) rešpektoval výsady košických mešťanov, takže si ho Košičania vážili. Zaiste aj preto sa biskup Martin v podstatnej miere osobne podieľal na spravodlivom usporiadaní vzťahu Omodejovcov ku Košičanom po potlačení vzbury Omodejovcov v Košiciach v septembri Dobré vzájomné vzťahy medzi Košičanmi a jágerskými biskupmi pretrvávali aj neskôr. Vývoj vzájomných vzťahov medzi košickými mešťanmi a šľachtou bol všeobecne ovplyvňovaný úplne rozdielnym chcením a náplňou života príslušníkov oboch sociálnych skupín. Mešťania závideli šľachticom ich vlastníctvo rozlične veľkých pozemkových majetkov, dedín a panstiev. Šľachtici závideli mešťanom to, že dokázali zo svojej remeselníckej a obchodníckej činnosti zhromaždiť rozlične veľké sumy peňazí. Mesto Košice a úspešní košickí mešťania sa stali začiatkom 14. storočia predmetom závisti a ovládnutia najbohatšieho magnáta v severovýchodnom Uhorsku, palatína Omodeja z rodu Aba. Barón Omodej vo funkcii palatína sa úradne ale prechodne zdržiaval v Košiciach dokázateľne okolo roku 1300, kde o svojich úradných rozhodnutiach vydal vlastné listiny. 113 Istý Košičan Hanus (Honaus) bol zakrátko poverencom v službách palatína Omodeja. 114 Palatín Omodej úradoval v Košiciach určite okolo 25. februára Vtedy vyvrcholila svojvoľná politická, mocenská rozpínavosť Omodeja nielen ako palatína, ale ako oligarchu. Košičanov sa bezprostredne týkali najmä nasledujúce výčiny Omodeja. Politicky ovládol Abovský aj Zemplínsky komitát, pričom svojvoľne dosadzoval svojich prívržencov za županov, prípadne podžupanov a slúžnych; zabral kráľovské lesy medzi Košicami a Gelnicou aj kráľove príjmy od Košičanov, Gelničanov aj Moldavčanov; svojvoľne dal postaviť hrad na severnej časti košického chotára; snažil sa primäť kráľa, aby mu daroval mesto Košice; v lete 1311 Omodej osobne so šiestimi synmi a desiatkami jeho ozbrojených prívržencov a drábov obsadil košické námestie. Vtedy sa však aj Košičania chopili zbraní. Strhla sa bitka, v ktorej Košičania Omodeja zabili, premohli jeho synov a prívržencov, ktorých zajali. Nepochybne z iniciatívy kráľa a s tichým súhlasom Košičanov zakrátko prišli do Košíc Tomáš, ostrihomský arcibiskup, Štefan, vesprímsky biskup a Martin, jágerský biskup, ktorí 3. októbra skončili rokovanie s vdovou po Omodejovi. Vdova a jej synovia sa vtedy zaviazali, že sa už nebudú snažiť 111 Ref. 26, Sedlák, RDSl I, s. 38, č Tamže, s , č. 914; s. 394, č. 915; s , č Ref. 3, MOL DL , Ref. 26, Sedlák, RDSl I, s. 167, č. 347 Honaus, officialis nostri de Cassa. 115 Tamže, s. 364, č. 855 Datum in Cassa. 41

42 získať od kráľa mesto Košice. 116 Zaviazali sa tiež vrátiť kráľovi svojvoľne zabrané príjmy od Košičanov, aj iných mešťanov, napokon, že nikdy násilne nevtrhnú do Košíc a neobsadia námestie. 117 Vdova a jej synovia aj zajatí prívrženci museli súhlasiť s rozhodnutím, že Dominik, syn nebohého Omodeja a do 50 ich prívržencov budú zajatcami Košičanov až do sviatkov Turíc, teda úplného právneho ukončenia neslýchanej agresie Omodeja v Košiciach. 118 Až v listine Martina, jágerského biskupa, datovanej v Košiciach 17. októbra 1311 sa píše, že išlo o spor kráľa aj košických mešťanov s vdovou po palatínovi Omodejovi a jeho synmi. 119 Hoci sa vdova po palatínovi a oligarchovi Omodejovi aj ich synovia začiatkom októbra v Košiciach zaviazali dodržiavať stanovené rozhodnutia s priznaním, že aj oni sú poddanými kráľa, cítili sa ponížení a urazení. Východisko z nepriaznivej situácie hľadali vo vojenskej porážke kráľa Karola I. Vhodnú príležitosť videli v bitke pri Rozhanovciach 15. júna Tú však prehrali, keď proti nim bojovali aj niekoľkí Košičania. Odvtedy už proti Košičanom priamo ani nepriamo nijaký šľachtic neprejavil takú nenávisť a nepriateľstvo. Košičania však rozvíjali túžbu nadobudnúť pozemky od šľachticov. Darilo sa im to formou záložnej držby a užívania početných, rozlične veľkých pozemkových majetkov. Treba pripomenúť, že v druhej štvrtine 14.storočia, kedy boli palatínmi postupne Viliam a Mikuláš Drugetovci, sa pri Košiciach a výnimočne aj v Košiciach konali spoločné zhromaženia šľachticov Abovskej a Šarišskej stolice, ktorým predsedali uvedení palatíni. 120 Vzájomné spoločenské vzťahy košických mešťanov s mešťanmi v iných mestách sa rozvíjali zaiste už v 12. storočí, avšak o tých nevznikli žiadne vtedajšie správy. Až z písomností od 13. storočia možno skúmať, spoznávať a opisovať vzťahy mešťanov z iných miest ku Košičanom, ale aj vzťahy Košičanov k mešťanom v iných mestách. Už sa spomenulo, že novousadlíci, teda hostia v Seni, nadobudli od kráľa Bela IV. v roku 1249 také výsady, aké vtedy užívali košickí mešťania. 121 Výsady košických mešťanov sa stali príťažlivým, želateľným vzorom pre novotvoriace sa spoločenstvo mešťanov v Seni. Začiatkom 14. storočia si aj šľachtic Ján, syn Juraja z Drienova, v susednom Šariši uvedomil, aké hospodárske výhody plynú šľachticom od mešťanov na ich panstvách. Využil vhodnú príležitosť a v roku 1317 nado- 116 Tamže, s. 391, č. 914 Obligamus nos, quod civitatem Cassa nec nos, nec heredes nostri. 117 Tamže, s. 392 forum... de Cassa... nullo unquam tempore impedire. 118 Tamže, s ; s. 394, č. 915; s , č. 917; s. 395, č Tamže, s. 395, č Ref. 92, Nagy, CDHA III, s. 101, č. 81 prope civitatem Cassa v roku 1334; V, s. 93, č. 36 v roku 1347; s. 510, č. 308 in civitate Cassa v roku Ref. 2, Marsina, CDSl II., s. 223, č. 319 hospites de Schena. 42

43 budol od kráľa povolenie, aby poddaní v jeho dedine Židov pri Drienove mohli užívať také výsady, aké majú košickí mešťania. 122 Aj z tohto príbehu je zrejmé, že výsady Košičanov boli výhodnejšie a príťažlivejšie ako výsady napríklad prešovských mešťanov. Rozhľadení, avšak len ojedinelí šľachtici sa aj v polovici 14. storočia snažili uplatniť aspoň časť výsad košických mešťanov vo vybraných dedinách ich panstiev. Napríklad šarišský šľachtic Ján, syn Ita, v roku 1341 pred kráľom vypovedal, že sám kráľ Karol I. udelil obyvateľom Koprivnice výsady košických mešťanov. 123 Jeho prehlásenie síce nebolo pravdivé, ale dosvedčuje snahu šľachtica Jána. Keď košickí mešťania, najmä obchodníci, postupne zistili, že výnosnejšie výsady ako oni majú budínski mešťania, snažili sa aj oni také nadobudnúť. Podarilo sa im to v roku 1347, kedy im kráľ Ľudovít I. udelil také práva, aké mali budínski mešťania. 124 Odvtedy mali aj Košičania najväčšie práva v celej skupine mešťanov na slovenskom území ako aj v Uhorsku vôbec. Košickí mešťania všeobecne, ale najmä ich richtári, prísažní aj farári mali aj v širokom okolí povesť rozhľadených, skúsených a spravodlivých mužov. Tak ich vnímali aj na dvore kráľa. Preto, keď medzi patricijmi Prešova, Veľkého Šariša a Sabinova vznikol vzájomný spor o ich podiely na dani kráľovi, kráľ Ľudovít I. v roku 1347 poveril predstaviteľov mesta Košice, aby spor spravodlivo rozsúdil. 125 Mimoriadny tribunál spor úspešne vyriešil, jeho rozhodnutie potvrdil aj kráľ a uspokojili sa s nim aj mešťania v Prešove, Veľkom Šariši a Sabinove. Vzájomné vzťahy medzi košickými mešťanmi a mešťanmi v iných mestách boli ovplyvňované najmä dvoma vtedajšími skutočnosťami. a/ Boli nimi skúsenosť a vedomie mešťanov, že si majú navzájom pomáhať proti spoločným neprajníkom, ktorých oprávnene videli v šľachticoch všeobecne, najmä v barónoch. b/ Poznatkom, že mešťania z rozličných miest sú všeobecne, najmä na trhoch a jarmokoch najväčšími a trvalými vzájomnými konkurentmi. Košickí mešťania sa podieľali aj na vzniku nových dedín podľa zákupného práva. Nepochybne z Košíc pochádzal prvý šoltýs, prípadne aj zakladatelia a prví obyvatelia dediny v juhozápadnom Šariši, ktorí najneskôr koncom 13. resp. začiatkom 14. storočia založili novú dedinu. Slovenskí obyvatelia okolitých dedín novú dedinu výstižne pomenovali názvom Košičany Ref. 25. Juck, VM, s. 88, č. 99 omnem libertatem, qua... cives nostri de Cassa... fruuntur. 123 Ref. 92, Nagy, CDHA IV, s. 177 v poznámke po listine quod possessio sua Kaproncha... sub libertate civitatis nostre de Kassa. 124 Ref. 25, Juck, VM, s. 148, č. 188 libertates infrascriptas more... civitatis nostre Budensis. 125 Tamže, s. 153, č. 192; s. 157, č. 196; s. 159, š Podrobnejšie Uličný, Ferdinand: Dejiny osídlenia Šariša. Košice: Východoslovenské vydavateľstvo 1990, s

44 Stavebný vývoj Stavebný vývoj, či urbanizmus mesta Košice bol dočasným, resp. trvalým dôsledkom stavebných činností Košičanov. Stavebný vývoj predmetovo zahŕňa viacero súčastí vzťahov medzi blokmi domov a domových parciel, ulíc medzi nimi, námestia, mestského opevnenia atď. Konkrétne sa pritom skúma, vníma a opisuje ich geometrická podoba a zemepisné vzťahy aj konkrétne stavebná architektonická podoba meštianskych domov, verejných budov, napríklad radnice, kostolov, ale aj námestia a ulíc, mestského opevnenia atď. Napokon sa všeobecne charakterizuje pôdorys mesta a jeho zovňajší vzhľad. Po vyhodnotení použiteľných dobových písomných informácií a čiastočne aj doterajších poznatkov historikov, ale najmä vzhľadom na nové poznatky o minulosti Košíc sa dospelo k všeobecnému poznatku, že stavebný vývoj a urbanistická podoba a vzhľad mesta Košice bol nepretržitý stavebný proces, ktorý bol úplne závislý na počte meštianskych domácností a mešťanov, ich zamestnaneckom a sociálnom rozvrstvení, hospodárskej prosperite ale najmä na ich osobných a spoločenských zámeroch. Zo všetkých chcení, zámerov, či úsilí prevládala funkčnosť, užitočnosť domov, námestia, ulíc, opevnenia. Sprievodným javom boli charakteristické prvky a znaky dobového umeleckého slohu, čo sa najvýraznejšie prejavilo pri stavbe nových kostolov v úsilí o krásu a vznešenosť, pravda, v dobových predstavách či ideáloch. Už sa spomenulo a zdôvodnilo, že najstaršou sídelnou časťou mesta Košice je tá časť terajšieho mesta, ktorá sa nachádzala v priestore terajšej Kováčskej ulice. Domy mešťanov v radovej zástavbe sídelne pokračovali na priestore staršej dediny s názvom Koša. Spoločensky, sociálne a obyčajovo meštiansky život sa tam začal a rozvíjal sa možno od 11. storočia, nepochybne v 12. storočí. Okrem domov mešťanov sa tam nachádzal aj farský kostol, ktorého miesto a zasvätenie zostáva neznáme. 127 Nespochybniteľným dôkazom najstaršej sídelnej časti mesta Košice bol stredoveký názov tej ulice v zmysle Slovenská ulica. Taký názov motivovaný starou a vtedajšou jazykovou a národnostnou príslušnosťou tam bývajúcich mešťanov, jej dali inonárodní prisťahovalci a potom trvalí mešťania, teda tunajší Nemci aj Maďari. 128 Z časového hľadiska v poradí druhým sídliskom či druhou ulicou v meste Košice je zaiste ulica s terajším názvom Alžbetina ulica. Radová výstavba a trvalé jestvovanie domov po jej oboch stranách boli nepochybne dielom novousadlíkov, hostí nemeckého pôvodu od začiatku 13. storočia. Táto ulica 127 Jedným z možných, predpokladaných miest je poloha, na ktorej dali mešťania postaviť kláštor pre františkánov. 128 Ref. 9, AMK, Liber actorum iudiciariorum domum in platea Sclauorum v roku Pozri aj Kniha , s. 31 b, 49 b Windische Gasse v rokoch Protocollum inhibitionum platea Sclavorum v roku 1539; in vico Toth v roku Tak už Varsik, Branislav: Slovenská ulica v Košiciach a vznik mesta Košíc. In: Historica Slovaca VI, VII. Bratislava , s. 87. Varsik, Branislav: Osídlenie Košickej kotliny I. Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 1964, s ,

45 nemala etnicky motivovaný názov, lebo Nemci nemali dôvod ju tak pomenovať. Táto ulica sa v smere západ východ tiahla kolmo k prvotnej sídelnej časti mesta, teda k ulici neskôr pomenúvanej v zmysle Slovenská ulica. Na voľnom priestore medzi oboma ulicami postavili mešťania prvý kostol zasvätený svätej Alžbete Durínskej či Uhorskej okolo polovice 13. storočia. Výber, voľba práve toho miesta a postavenie farského kostola na ňom je nepriamym ale logickým dôkazom jestvovania oboch spomenutých ulíc a ich vzájomných polôh. Bolo to užitočné rozhodnutie mešťanov. Voľný priestor medzi oboma ulicami v susedstve kostola a priľahlého cintorína slúžil ako ulica. Pri nej si na oboch stranách mešťania postupne stavali nové domy. Tak vznikla radová zástavba a námestie v podobe šošovky. Vtedy tak vznikla južná časť, teda nižná polovica košického námestia. Neskôr vznikla severná polovica námestia, ktorá má doteraz obdĺžnikový tvar. Na prelome 13. a 14. storočia námestie už slúžilo mešťanom nielen ako miesto obyvateľských stretnutí, ale najmä ako nové a odvtedy už trvalé trhovisko. Na ňom sa udiala najväčšia ozbrojená bitka medzi mešťanmi a Omodejovcami v septembri roku Pri tej príležitosti vznikla aj prvá priama správa o košickom námestí, v ktorej ho po latinsky zapísali v zmysle trhovisko. 129 Na južnom okraji námestia dali mešťania postaviť chudobinec, o ktorom je zápis z roku Pravdepodobne v druhej štvrtine 13. storočia dali mešťania postaviť kláštor pre dominikánov, ktorý umiestnili do voľného priestranstva v severozápadnej časti mesta. O jestvujúcom kláštore dominikánov a tamojšom priorovi je doklad z roku Pravdepodobne od polovice 13. storočia si mešťania postupne stavali domy na voľnom priestore v západnej časti mesta. Radová zástavba paralelná s námestím vytvorila západnú časť mesta. Tiahla ňou ulica s domami len na jej západnej strane. Jedinou budovou v Košiciach, ktorá nepatrila mešťanom ani mestu, bol tunajší dom kráľa. Jestvoval nepochybne od 13. storočia. Budova slúžila ako skladisko kráľových mincí, plynúcich z dane, cla a mýta, aj ako sklad starých a nových mincí pri ich každoročnej výmene. V budove býval kráľom poverený správca košickej komory a strážili ju kráľovskí drábi. V tej budove býval aj kráľ počas príležitostných pobytoch v Košiciach. Nie je však známe, v ktorej časti Košíc sa budova nachádzala. Košickí mešťania si zaiste už v 13. storočí uvedomovali, že peniaze, vzácne a užitočné predmety, domáca zvieratá im môžu kradnúť aj zlodeji z okolia mesta. Osobnú bezpečnosť a ochranu vecí im poskytovali dômyselne stavané domy aj ploty a brány okolo ich usadlostí. Možno však predpokladať, 129 Ref. 26, Sedlák, RDSl I, s. 392, č. 914 forum v roku Ref. 25, Juck, VM, s. 148, č. 188 forum... cotidianum vo význame každodenný trh. 130 Ref. 9, AMK, Taj. arch. C Eccl. Hospitale 48 hospitali pauperum. 131 Pozri pozn

46 že koncom 13. a začiatkom 14. storočia začali stavať čiastočne murovanú, čiastočne drevenú ohradu, palisádu, múr okolo sídelnej časti mesta, aby si takými stavebnými prvkami zvýšili slastnú bezpečnosť v meste. 132 Vpád palatína Omodeja s početnými ozbrojenými prívržencami do Košíc v lete 1311 košických mešťanov zaiste doviedol k presvedčeniu a rozhodnutiu dobudovať, resp. vybudovať vyhovujúce murované opevnenie mesta. Prvý zápis o výstavbe súvislých múrov s baštami okolo mesta a so vstupnými bránami je z roku Vtedy Košičania nadobudli právo budínskych mešťanov a v rámci nich aj právo, aby dve tretiny z hodnoty odúmrtí bezdetných Košičanov použili na výstavbu mestského opevnenia. 133 Od druhej štvrtiny 14. storočia bola dovtedajšia sídelná časť mesta obkľúčená múrom. Z vonkajšieho pohľadu prichádzajúcich malo mesto Košice vzhľad podobný hradu na rovine. Od výstavby brán, múra a bášt okolo Košíc bol stavebný vývoj v meste trvalo obmedzený dvoma činiteľmi. 1/ počtom a rozsahom stavebných parciel v meste; 2/ polohou mestského múra či hradieb. Pre košické meštianske domácnosti boli však potrebné noví prisťahovalci, ktorí v meštianskych domácnostiach pracovali ako tovariši, slúžky a pod. Rodiny poddaných z okolia, či už ako domácnosti remeselníkov alebo roľníkov sa aj naďalej usilovali usadiť v Košiciach. Od výstavby mestského opevnenia im to košickí mešťania umožňovali najmä pred bránami mesta. Odvtedy vznikali košické predmestia, ktoré tvorili obydlia pomerne chudobných novousadlíkov. Najstarší doklad o košickom predmestí je z roku Zápis vznikol vtedy, keď košickí mešťania nadobudli práva mešťanov Budína. Predmetné ustanovenie zakazovalo cudzím ľuďom kupovať domy v meste aj v predmestí bez predbežného súhlasu vtedajších košických mešťanov. 134 Prvé predmestie vzniklo pred nižnou košickou bránou, popri krajinskej ceste do mesta. Do stavebného vývoja mesta Košice v širšom zemepisnom zmysle patril aj blízky hrad. Hrad dal postaviť oligarcha Omodej z rodu Aba pravdepodobne krátko pred rokom 1310 na kopci nad severným okrajom mesta. Účelom hradu a tamojšieho vojenského osadenstva bolo na príkaz Omodeja vojensky 132 Názor, že Košice boli opevnené múrom okolo roku 1290 napísal už Korabinsky, Johann Mathias: Geographisch-historisches und Produkten Lexikon von Ungarn. Presburg, 1786, s Mencl, Václav: Středověká města na Slovensku. Bratislava 1938, s. 83. Wick, Béla: Kassa története és műemlékei. Kassa Ref Varsik, Slovenská, s. 85 v roku Halaga, Ondrej R.: Dvojité Košice a ich oevnenie. In: Historický časopis 37, , s. 489, 490, 497, 503, 507 zdôvodňoval svojvoľnými predpokladmi o údajne košickej kronike a činnosti Košičanov údajne v rokoch ; o nejestvujúcich, avšak nevzniknutých listinách z roku 1290, atď.; nezdôvodnenými, neprijateľnými interpretáciami niektorých listín a kronikárskych zápisov. Pozri aj jeho štúdiu Colnice a dôverníci v ríšskom monopole Košíc. In: Historický časopis 39, 1, 1991, s Ref. 25, Juck, VM, s. 148, č. 188 due vero partes ad munimenta et edificia castri Cassensis reserventur. 134 Tamže, s. 154, č. 193 in... civitate... Cassensi et in suburbio eiusdem. 46

47 prinútiť košických mešťanov, aby uznali oligarchu Omodeja za politickú vrchnosť mesta aj napriek zdržanlivosti a odporu kráľa Karola I. a neochote mešťanov. Hrad nesplnil očakávanú funkciu pôvodcu. Po bitke pri Rozhanovciach 15. júna 1312, v ktorej boli Omodejovci úplne porazení, košickí mešťania vo vlastnom záujme hrad urýchlene zbúrali. O jestvujúcom hrade nie sú priame ani nepriame písomné doklady z prvej štvrtiny 14. storočia. Jeho existenciu však zachoval latinský, nemecký a maďarský názov miesta, kde hrad stál, v zmysle Hradný vrch, ktorými Košičania pomenúvali ten kopec v 15. až 16. storočí, kedy tam mali vinice. 135 Výstižný slovenský názov Hradová je živý doteraz. Literatúra Archív mesta Košice, TA, Jeszeney 2; Tőkés 1; A Cassovia 3, 4, 5; C Eccl. Magyar Országos Levéltár Budapest, DL ; ; ; Catalogus fontium historiae Hungaricae, ed. A. F. Gombos. Budapestini, Codex diplomaticus Arpadianus continuatus IX., ed. Wenzel, Gusztáv. Pest, Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae I, ed. Marsina, Richard. Bratislavae: Sumptibus Academiae scientiarum Slovacae, Długosz Johannes, Historia Polonica IV. Györffy, György. Az Árpád-kori Magyarország történeti földrajza. Budapest: Akadémiai Kiadó, Halaga, Ondrej R. Colnice a dôverníci v ríšskom monopole Košíc, Historický časopis 39, č. 1 (1991). Halaga, Ondrej R. Halaga, Dvojité Košice a ich opevnenie, Historický časopis 37, č. 4 (1989). Historický slovník slovenského jazyka II. Bratislava: Veda, Vydavateľstvo SAV, Korabinsky, Johann Matthias. Geographisch historisches und Produkten Lexikon von Ungarn. Presburg, Listář a listinář Oldřicha z Rožmberka II , ed. B. Rynešová. Praha: Ministerstvo školstva a osvety, Mencl, Václav. Středověká města na Slovensku. Bratislava, Regesta diplomatica nec non epistolaria Slovaciae I, ed. Vincent Sedlák. Bratislavae: 135 Ref. 9, AMK, Liber actorum iuridicorum , s. 94 vineam... in Monte castri z roku Történelmi közlemények Abauj-Torna vármegye és Kassa multjából I. Kassa 1910,s. 176 Purgberk v roku AMK, Protokol Varhegy v roku Tak už Ref. 1, Varsik, Osídlenie I. s Varsikov názor, že ten hrad v 14. storočí pomenúvali názvom Sokol, tamže, s. 169 a n., neskorší výskum vyvrátil. Uličný, Ferdinand: Dejiny osídlenia Šariša. Košice: Východoslovenské vydavateľstvo 1990, s

48 Sumptibus Academiae scientiarum Slovacae, Středověké listy ze Slovenska, ed. Václav Chaloupecký. Bratislava Praha: Melantrich, Súpis pamiatok na Slovensku II. Bratislava: Obzor Uličný, Ferdinand. Dejiny osídlenia Šariša. Košice: Východoslovenské vydavateľstvo, Uličný Ferdinand. Výsadnosť mešťanov od 13. storočia. Historický časopis 49, č. 3 (2001): Vach, Miloslav. Jan Jiskra z Brandýsa a politický zápas Habsburků s Jagellovci o Uhry v letech In Historické štúdie III, Bratislava: Vydavateľstvo SAV, Varsik, Branislav. Osídlenie Košickej kotliny I. Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, Wick, Béla. Kassa története és műemlékei. Kassa, Zichi és vásonkeői gróf Zichy család okmánytára I, ed. Imre Nagy et al. Budapest,

49 Cesta Košíc po udelenie výsad v roku 1347 Attila Zsoldos Abstrakt Udelenie privilégií Košiciam má zvláštne, jedinečné rysy. Už pred rokom 1249 dostala osada privilégiá od kráľa Bélu IV. ( ). Konkrétna listina, ktorá by dokladala túto skutočnosť, sa nezachovala, ale z odkazov v iných dokumentoch môžeme jednoznačne vyvodiť, že osada užívajúca privilégiá bola kráľovská dedina (libera villa), nie mesto. Košice patrili do novohradského španstva. Od roku 1280 do roku 1311 boli ovládané samozvaným oligarchom severovýchodného Uhorska, Omodejom z rodu Aba. Za vlády Karola I. ( ) dostala osada viacero privilégií (1319, 1321, 1342), medzi ktorými ale nenachádzame mestské privilégiá všeobecne odvodzované od vzťahu k panovníkovi. Zmena nastala až v roku 1347 za vlády Ľudovíta I. ( ). Priamou príčinou bolo to, že na území ovládanom oligarchom Omodejom vytvoril Karol I. novú správnu oblasť, do čela ktorej posadil najskôr Filipa Drugeta, a potom jeho synovca, Viliama. Obaja patrili medzi najvernejších stúpencov Karola I., preto kráľ nechcel znižovať ich príjmy privilegovaním Košíc, čo by malo za následok vyňatie mesta z pod správy Drugetovcov. Po smrti Karola I. a Viliama Drugeta nový panovník, Ľudovít I., zrušil takto vytvorené správne územie a odstránil prekážky brániace privilegovaniu Košíc. Privilégiá udelené Košiciam darovacou listinu z 28. júla 1347 boli založené na privilégiách mesta Budína z rokov 1244 a 1276, čo dokazujú rovnako znejúce pasáže v textoch týchto troch listín. V privilegovaní mesta hral kľúčovú úlohu jeden z najprednejších budinských občanov, Hannus, syn Mikuláša Weydnera, ktorého spojovali s Košicami a blízkym okolím rodinné väzby. Kľúčové slová: Košice. Privilégiá. Mešťania. Stredovek. Hlavné zastávky cesty spomínanej v nadpise sú historikom dávno známe, nimi stanovený proces rozvoja je však očividne špecifický 1 a na viacerých miestach nachádzame ťažko interpretovateľné motívy. V tomto texte sa snažím nájsť pre ne patričné vysvetlenie. Kráľovskí hostia kolonisti zo Sene (hospites nostri de Scena) dostali v roku 1249 povolenie od Bela IV. na to, aby v ďalšom žili s výsadami kráľovských kolonistov z Košíc (hospites nostri de Kassa), ako to detailne uvádza výsadná listina, ktorú vydal kráľ Košičanom (in eorundem privilegio nominatim per singula et articulatim expressis). Z týchto dvoch listín sa síce zachovala iba listina Sene, máme však určitú predstavu aj o obsahu dokladu vydaného Košiciam. Na základe odkazov výsadnej listiny Sene je isté, že výsadná listina košických hostí obsahovala ustanovenia o spôsobe platby desiatku, o súdnictve a o výške dane z pôdy (census) splatnej kráľovi každý 1 Fügedi,

50 rok (annis singulis) a za každý dom (de singulis mansionibus suis) a pravdepodobne aj o termíne/termínoch ich platby. 2 Keďže Karol I. povolil Košičanom, aby v ktorejkoľvek veci rozhodovali ich vlastný richtár a prísažní až v roku 1342, 3 je jednoznačné, že v nedochovanej výsadnej listine Košíc sa spomínalo isté obmedzené právo súdu, a to také, ktoré v tzv. menších veciach poskytlo právo rozhodovať richtárovi komunity, vo väčších však zachovalo jurisdikciu župana. Na základe výsad Košíc získaných neskôr môžeme tiež opodstatnene predpokladať, že táto nedochovaná výsadná listina Košíc pochádzajúca spred roku 1249 jednak neobsahovala ani oslobodenie od platby cla, ani ustanovenie o zrušení povinnosti platby komorskej dane či dane collecta vyrubenej na základe predchádzajúcej, 4 lebo prvú z týchto výsad získali Košice v roku a druhú v roku Skutočnosť, že sa v roku 1311 spomína košický trh, 7 však hovorí o tom, že Košice získali právomoc na jeho organizovanie na základe nedochovanej výsadnej listiny spred roku a to preto, lebo v Seni sa tiež konal trh. 9 Súvislosť medzi dvoma trhmi potvrdzuje aj skutočnosť, že v Košiciach sa trh konal vo štvrtok a v Seni v stredu. 10 Zo známych a odôvodnene predpokladaných obsahových prvkov košickej výsadnej listiny, slúžiacej ako vzor výsadnej listiny Sene v roku 1249, obsahuje bod o súdnictve zásadné informácie. Potvrdzuje, že stratený doklad zabezpečil výsadu obmedzenej samosprávy hosťovských kolonistov, preto je obec možné považovať za slobodnú kráľovskú dedinu (libera villa), 11 nie mesto. 12 Z tohto hľadiska je nepodstatné, že Košice sa od konca 13. storočia čoraz častejšie označujú slovom civitas, 13 spomína sa mestský richtár a prísažní (iudex et iurati) 14 a v roku 1292 malo mesto údajne už aj pečatidlo, apríla 1249: Marsina, II január 1342: VMMS Pre definíciu pojmu pozri: Weisz, 2012a apríla 1319: VMMS mája 1321: tamtiež október 1311: RDES I Konanie trhu mohol povoliť kráľ, pozri: Weisz, 2012b februára 1327: Maďarský štátny archív, Diplomatický archív (ďalej len: DL) Weisz, 2012b. 135., pozri tamtiež a Pozri napr.: 1267: Bak Bónis - Sweeney, Fügedi, to isté naznačuje aj skutočnosť, že výsady Košíc získali pred rokom 1347 okrem spomínanej Sene aj obce Zsidópataka [pri Drienove] a Koprivnica (21. októbra 1317.: VMMS 88., 26. júla 1341: DL ), potom Bardejov a Sabinov (7. marec 1376: Wagner, , 15. apríla 1405.: tamtiež: ). Výsadná listina Starej Ľubovne z roku 1342 je falošná (1. mája 1342: VMMS ). 13 Najprv v roku 1281 (Slovenský národný archív. Súkromný archív jasovského prepošstva. Listiny a doklady 31.; fotokópia: Maďarský štátny archív, Diplomatický archív fotografií (ďalej len: DF) ); 14 Pozri napr. 3. október 1311: RDES I Archív mesta Košice. Elenchus iurium et privilegiorum civitatis Cassoviensis fol. XX., pozri: 50

51 keďže tieto fenomény sa objavujú už aj u iných obcí, ktoré nemali titul mesta. 16 Právny status obce neobmedzovalo nutne rozvoj Košíc. Ako dôkaz stačí krátko uviesť pápežské zoznamy desiatkov z rokov V zmysle týchto platila Seňa, ktorá od roku 1249 disponovala výsadami Košíc, pápežským vyberačom desiatku v priemere 22 grošov ročne, kým Košice platili 552 grošov, 17 aj keď taký rozdiel medzi dvoma obcami v roku 1249 nebol. Status Košíc ako obce kolonistov s obmedzenou samosprávou však znamenalo to, že obec patrila naďalej medzi príslušenstvo župy Novohrad, preto pre Košice vôbec nebolo jedno, kto a ako zastupuje kráľovskú moc v župe Újvár. Od 80-tych rokov 13. stor. bol touto osobou Omodej z rodu Aba, ktorý rozšíril svoju moc na čoraz väčšiu časť severovýchodnej časti Uhorska a od leta roku 1300 boli jeho snahy potvrdené kráľovským rozhodnutím. 18 Niet dôvodu pochybovať o tom, že Peter, syn Juraja (z drienovskej vetvy rodu Aba) bol už v rokoch 1288, 1291 a v roku 1300 Omodejovým podžupanom v župe Novohrad (t.j. Abov), podobne ako v rokoch 1301 až Nie je teda potrebné nasledovať príklad staršej maďarskej historiografie a predpokladať, že Omodej získal obec darom v neznámom čase, 20 keďže tá bola už ako príslušenstvo župy Újvár v rukách Omodeja od konca 80-tych rokov 13. stor. aj bez kráľovského daru. Táto situácia poskytuje vynikajúce vysvetlenie skutočnosti, že Omodej mal v Košiciach oficiála 21 a aj špecifického (a inak ťažko vysvetliteľného) ustanovenia košickej zmluvy z roku 1311, podľa ktorej synovia Omodeja jednak prisľúbia, že si Košice nebudú od kráľa žiadať ako dar a na druhej strane vrátia Košice, Moldavu nad Bodvou a Gelnicu kráľovi spolu s ich príjmami. 22 Košičania bojovali na strane Karola I. (aj keď sa o tom dozvedáme až neskôr) v bitke pri Rozhanovciach proti synom Omodeja a ich spojencom, 23 Halaga, Veľký Varadín (dnes: Oradea, Rumunsko) sa viackrát spomína ako civitas (10. decembra 1304: AO I. 89., [s. d.]: DL 2271); Richtár a prísažní Komárna, resp. Blatného Potoka (14. august 1307: VMMS 83., 26. januára 1315: Zichy I ); Stoličný Belehrad a Pešť (neskôr Budín) používali pečatidlo už pred získaním mestskej výsadnej listiny (Kubinyi, a Kubinyi, ). 17 Györffy, I. 55., Zsoldos, 2011a. 19 Zsoldos, 2011b. 218., Engel, I Pozri napr. Kemény, ; Csoma, , Wick, , Györffy I K. n.: DL , pre vydania pozri CD VI/ (bez datovania, medzi dekrétmi z konca 13. storočia) a RDES I. 167., č (datované na obdobie rokov 1304 až 1311). Listinu datoval na obdobie rokov 1304 až 1311 János Karácsonyi (Karácsonyi, 1988, , č. 220.), čo akceptoval Györffy György (Györffy, I. 103., 149.) a následne aj Vincent Sedlák. Pre vzťah Omodeja a Košíc vyplýva z uvedených skutočností, že terminus post quem vystavenia listiny nie je nutne rok október 1311: RDES I. 391., január 1342: VMMS , 18. októbra 1347: tamtiež: 155., febr. 10.: Archív mesta Košice. Archivum Secretum (ďalej len: AMK AS) A. (Cassovia) 15. (fotokópia: DF

52 avšak nemôžeme tvrdiť, že službu by bol kráľ opätoval. Panovník uznal zásluhy Košičanov len po troške zdá sa, že sa k tomu veľmi nemal. V roku 1319 Košice získali oslobodenie od platby cla, pričom platilo iba pre platbu ciel v župách Novohrad a Zemplín. 24 Táto výsada by mohla byť menšia iba vtedy, ak by sa týkala jedine župy Novohrad. Omnoho hodnotnejšou mohla byť pre obec výsada z roku 1321 oslobodzujúca od platby komorskej dane a dane collecta, vyrubenej namiesto nej. 25 Táto výsada mohla mať jednoznačne kladný účinok na obchodný život Košíc, avšak tiež podčiarkuje silne obmedzený charakter oslobodenia od platby cla získaného dva roky predtým. Okrem toho, keď v roku 1323 Karol I. začal používať nové pečatidlo, 26 svoju výsadnú listinu z roku 1321 dali kráľovi prepísať a potvrdiť, 27 no niet dôkazu toho, že by boli dostali rovnaké potvrdenie aj pre výsadnú listinu z roku 1319, čo vyvoláva domnienku, že po roku 1323 už ani obmedzené oslobodenie od platby cla nebolo platné. Následne prišla pauza o dĺžke cca. dvoch dekád a na začiatku roku 1342 Košice získali výsadu už s odvolaním sa na zásluhy obyvateľov v bitke pri Rozhanovciach aby na spôsob iných kráľovských miest (ad instar aliarum capitalium civitatum nostrarum) mohli v každej veci Košičanov rozhodovať vlastný richtár a prísažní, a ak tí neposkytnú spravodlivosť, nemajú byť pred kráľa či taverníka riadneho sudcu Košičanov (iudex videlicet ipsorum ordinarius) predvolaní Košičania ale richtár a prísažní. 28 Toto ustanovenie zmenilo Košice zo slobodnej kráľovskej dediny s obmedzenými právomocami na mesto s plnohodnotnou samosprávou, 29 čím sa obec vyňala z jurisdikcie abovského župana ako sudcu. Z neznámych príčin nebol tento dekrét vystavený vo forme výsadnej listiny za života Karola I., ale v roku 1344 ho dali prepísať taverníkovi Štefanovi Lackfimu takto sa zachovala aj táto formulácia. 30 Od tohto času postupovalo udeľovanie výsad Košiciam omnoho rýchlejšie. O ďalšie dva roky, v roku 1346, kráľ Ľudovít I. povolil Košičanom, aby 075.). Iná vec je to, že bratia košického farára Jakuba sa zúčastnili bitky na strane kráľa 12. decembra 1324.: Archív hodnoverného miesta Spišskej kapituly. Listiny 16. PRE DEFINÍCIU POJMU POZRI: 8. 9., fotokópia: DF ), títo však nemohli byť košickí mešťania ale statkári zo spišskej obce Ragyolc. Bertényi, , pozri tiež: Engel, (Szepesi [Stefkfalvi]). Je však pozoruhodné, že skoršie výsadné listiny Karola I. vystavené Košiciam sa týkajú len služieb všeobecne uvedených, poskytnutých kráľovi po jeho príchode do Uhorska, v roku 1319 aj v roku 1321 (9. apríla 1319: VMMS 93., 21, mája 1321: tamtiež: 95.), aj keď listiny Karola I. z roku 1317 a 1326 zachovali pamiatku toho, že Košičania bojovali aj mečom proti Karolovi ako stúpenci českého Václava, známeho v Uhorsku pod menom Ladislav - pozri tiež poznámku apríla 1319: VMMS mája 1321: tamtiež Gárdonyi, , pozri tiež: Grünn, júla 1323: VMMS januára 1342: tamtiež: Ako to správne uviedol už Gyula Osváth. Osváth, mája 1344: AMK AS B. (Privilegia) 1. (fotokópia: DF ), pre vydanie pozri: Osváth,

53 zlodejov, lotrov a iných zloduchov, ktorí sa v župe Abov (in comitatu Abawyuar) premnožili, vyhľadali a odsúdili kdekoľvek v župe (ubicunque in dicto comitatu Abawyuar) a zabavili hodnoty, ktoré pri sebe majú. Tiež nariadil obyvateľom okolitých obcí, aby s Košičanmi vo všetkom spolupracovali a odovzdali im zadržaných zloduchov. 31 Toto opatrenie sa síce obyčajne považuje za udelenie hrdelného práva, 32 v skutočnosti však ide o niečo iné. V listine sa totiž uvádza, že Košičania môžu toto právo vykonávať v osobe majstra Petra zvaného Poháros, župana rovnakej župy, ktorý s nami ide do boja (in persona magistri Petri dicti Paharus comitis ipsius comitatus nobiscum in exercitu existentis), teda právomoc bola platná iba na dobu vojenského ťaženia proti Benátčanom do Zadaru. 33 To potvrdzuje ten záver, že za účelom nájdenia zloduchov palatín držal v nasledovnom roku všeobecné zhromaždenie (generalis congregatio) pri Košiciach obvyklým spôsobom pre župy Abov a Šariš. 34 Potom nasledovalo udeľovanie výsad Košiciam v roku 1347, a to pomerne zvláštne, lebo namiesto jedinej výsadnej listiny obsahujúcej všetky detaily vydal panovník mestu najprv tri slávnostne vystavené privilégiá a neskôr, dňa 28. júla a 18. októbra, dva patenty. Z výsadných listín vydaných dňa 28. júla povoľujú mestu dve konanie ročného trhu, t.j. jarmoku: jeden začínajúci na týždeň od oktávy sviatku sv. Michala (t.j. 6. októbra), 35 druhý na dva týždne od sviatku Najsvätejšej Trojice (teda prvej nedele po Turícach). 36 Jeden z patentov vystavených dňa 18. októbra opakuje predchádzajúce ustanovenia spojené s jarmokom konaným po dni sv. Michala, zabezpečiac tým vyhlásenie kráľovského rozhodnutia, treba však poznamenať, že text bol neskôr doplnený o vsuvku o druhom jarmoku. 37 Tretia výsadná listina zo dňa 28. júla 38 je tá, ktorá obsahuje obvyklé prvky mestských výsadných listín vydaných uhorskými kráľmi od 30-tych rokov 13. stor., kým piata listina, druhý patent vydaný dňa 18. októbra 39 formuluje doplňujúce ustanovenia v porovnaní s výsadnou listinou zo dňa 28. júla s prísľubom, že panovník vydá jeho text aj vo forme výsadnej listiny. Spoločným znakom piatich listín je, že ako na vzor svojich ustanovení sa odvolávajú na výsady mesta Budín. Fenomén, podľa ktorého slúžia pri mája 1346: VMMS Tutkó, Tak postupoval aj autor zápisu na zadnej strane listiny v 18. storočí. 33 Wertner, , Kristó, Peter Poháros naozaj bojoval v kráľovskom vojsku pri Zadare, pozri. 3. október 1347: AO V a 22. október 1347: DL júna 1347: Archív mesta Košice. Collectio Schwartzenbachiana 3. (fotokópia: DF ) júla 1347: VMMS júl 1347: tamtiež: októbra 1347: VMMS júl 1347: tamtiež: októbra 1347: tamtiež:

54 udelení výsad nejakej obci slobody Budína, mal v roku 1347 už tradíciu dlhú niekoľko desaťročí. Prvým príkladom toho je výsadná listina hostí kolonistov z obce Almásfüzitő z roku Neskôr sa tento zvyk objavil vo výsadných listinách viacerých miest Komárno (1265), 41 Désakna (dnes Ocna-dejului, Rumunsko) (1291), 42 Nagymaros (1324), 43 Szécsény, Rimavská Sobota, Gyöngyös (všetky 1334) 44 ale objavuje sa aj v jednej z výsadných listín Šopronu. 45 Vo všetkých týchto výsadných listinách sa na výsady Budína poukazuje iba všeobecne. V prípade listín Košíc z roku 1347 je však situácia zásadne odlišná. Štyri z nich vznikli nepochybne na základe výsadných listín Budína. Zdrojom troch listín oprávňujúcich konať jarmoky (prirodzene, vzájomne spolu úzko súvisia) bola listina Ladislava IV. vystavená Budínu dňa 23. júna 1287 v podobnej veci inak spochybňovaná. 46 Časti špecifické pre Budín boli z košických listín vynechané, na druhej strane však tieto doplnili o ustanovenia chýbajúce z listiny Budína. Ešte užšie spolu súvisí výsadná listina Košíc zo dňa 28. júla 1347, ktorú je možné prakticky považovať za mestskú výsadnú listinu, s dvoma listinami Budína. V skutočnosti nie je košická listina ničím iným, ako doslovným prevzatím dvoch predchádzajúcich výsadných listín Budína. Tentokrát boli z textu vynechané náležitosti Budína, ktoré nedávajú zmysel v prípade Košíc, avšak k rozšíreniu textu slúžiaceho ako vzor nedošlo, na rozdiel od dokladu, ktorý pojednával o jarmokoch. Prvých 13 ustanovení listiny Košíc časť siahajúca od oslobodenia od platby dane cibrio 47 po zabezpečenie práva skladu 48 kopíruje s menšími štylistickými odchýlkami, resp. vynechaním určitých prvkov text výsadnej listiny Pešti z roku obsahujúcej aj prvky spred roku Ostatné ustanovenia košickej listiny sú presnou kópiou listiny vydanej Ladislavom IV. dňa 17. júna (samozrejme s úpravou či vynechaním náležitostí Budína), ktorou prepísal a potvrdil uvedenú výsadnú listinu svojho starého (s. d.): Erdélyi Sörös, II apríla 1265: VMMS januára 1291: UGDS I mája 1324: CD VIII/ mája 1334: AO III , VMMS , CD VIII/ novembra 1317: CD VIII/ júna 1287: BTOE I v súvislosti s hodnovernosťou listiny pozri. Poznámky Ivána Borsu (č. RA 3449), pozri tiež: Györffy, V súvislosti s týmto pojmom pozri: Weisz, 2012c V súvislosti s týmto pojmom pozri: Weisz, 2012a novembra 1244: BTOE I v súvislosti s prvkami spred roku 1242 pozri: Györffy, , , Zsoldos, Výsadná listina Pešti sa za listinu Budína považuje preto, lebo v roku 1247 Belo IV. presídlil tých, čo prežili vpád Tatárov v Pešti na dnešný hradný vrch a žili tam v zmysle slobôd uvedených vo svojej výsadnej listine z roku 1244, pozri: Györffy, júna 1276: BTOE I

55 otca Bela IV. z roku 1244 a aj ju rozšíril o nové ustanovenia. Tieto sa až na posledne menované dostali aj do košickej listiny z roku 1347 a to aj v prípadoch, kedy to nebolo nutné. Jasným príkladom toho je otázka slobodnej voľby richtára. Povolenie tejto výsady bolo uvedené v listine Pešti z roku 1244 a bezo zmien prešlo aj do výsadnej listiny Košíc z roku Avšak na jeseň roku 1264 v súvislosti s čoraz ostrejším konfliktom so svojím starším synom, mladším kráľom Štefanom, ktorý pomaly prešiel do vojny 53 Belo IV. pozastavil právo slobodnej voľby richtára Budína a sám postavil vedúceho zvaného rector na čelo mesta. 54 V listine Budína z roku 1276 sa teda tento prvok objavuje úplne opodstatnene. Podľa neho Budínčania nie sú povinní akceptovať nami stanoveného richtára, ale nech si stanovia richtára slobodnou voľbou, koho chcú, ako je to detailne stanovené vo výsadnej listine vydanej naším starým otcom vyššie (concessimus eisdem, ut non cogantur recipere aliquem iudicem per nos datum, sed ex electione sua libera assumant in villicum, quem volunt, prout in tenore privilegii avi nostri superius est expressum). 55 Inou vecou je však to, že v roku 1279 stál na čele Budína opäť rector stanovený kráľom. 56 Zopakovanie tohto ustanovenia v prípade Košíc bolo samozrejme nepotrebné, ale pri formulácii výsadnej listiny z roku 1347 sa držali textu listiny Budína, ktorý použili ako vzor, tak verne, že toto ustanovenie sa predsa len dostalo do listiny Košíc a vynechali jedine odkaz na listinu Bela IV. 57 Táto okolnosť činí tie výsady, ktoré boli z košickej listiny vynechané, naozaj zaujímavými. S takýmito sa stretávame iba vo výsadnej listine vydanej hosťom kolonistom z Pešti v roku Vynechanie časti ustanovení môžeme vysvetliť jednoducho. Ide totiž o také opatrenia, ktoré boli interpretovateľné jedine v súvislosti s Budínom. V niektorých prípadoch však treba nájsť iné riešenie. To, že právo Pešťanov o výmene peňazí 58 sa do košickej výsadnej listiny nedostalo, dokážeme ľahko vysvetliť tým, že výsadná listina Karola I. z roku zabezpečila pre Košice priaznivejšiu situáciu, preto je pochopiteľné, že toto ustanovenie vynechali. Vynechali aj ustanovenie o vojenskej povinnosti Pešťanov, 60 pravdepodobne preto, lebo v polovici 14. storočia už nebolo vo zvyku zapisovať takéto veci do mestských výsadných listín. Treba však vysvetliť, prečo vynechali celoštátne oslobodenie Pešti od platby cla 61 vo forme upravenej pre Košice z výsadnej listiny z roku novembra 1244: BTOE I. 42. a 28. júla 1347: VMMS V súvislosti s konfliktom pozri: Zsoldos, Kubinyi, , Györffy, júna 1276: BTOE I Kubinyi, , Györffy, júla 1347: VMMS novembra 1244: BTOE I mája 1321: VMMS novembra 1244: BTOE I novembra 1244: tamtiež: 55

56 1347. Ťažko uveriť, že pre Košice by táto výsada nebola hodnotnou, napriek tomu sa v privilégiu neuvádza, a to nie náhodou. Dôkazom toho je, že prvé tri ustanovenia listiny Pešti sa týkajú celoštátneho oslobodenie od platby cla a dane z vinohradov, kým v košickej listine je prvé ustanovenie o oslobodení od platby dane z vinohradov, zavedené jasným výrazom prv (primo) a ostatné ustanovenia listiny nasledujú v poradí totožnom s tým vo výsadnej listine Pešti z roku Toto úzke spojenie výsadnej listiny Košíc z júla 1347 a dvoch listín Budína však objasňuje aj to, prečo potrebovali Košice v októbri ďalší patent pre výsady mesta. Výsadná listina z júla predstavovala prevzatie slobôd Budína, chýbali z neho však všetky tie ustanovenia, ktoré boli potrebné pre Košice z dôvodu vlastných špecifík mesta. Tento predpoklad potvrdzuje aj skutočnosť, že ustanovenia o spravodlivosti a o zloduchoch chytených v meste či v jeho okolí, ktoré sú uvedené v listine z októbra, sú dosť úzko späté s výsadami zabezpečenými Karlom I. v roku 1342 a jeho synom Ľudovítom I. v roku 1346 prostredníctvom listín uvedených vyššie. Z hľadiska textu je však spojenie omnoho menej prísne, ako v prípade výsadných listín z júla a listín Budína. Historici dávno poznajú zhodné časti formulácie listín Budína z roku 1244 a 1276 a výsadnej listiny Košíc z júla roku Autor monografie o Budapešti z 19. storočia, Ferenc Salamon, využil aj túto okolnosť, keď sa snažil dokázať, že obe uvedené listiny Budína sú falzifikáty vytvorené niekedy na začiatku vlády Ľudovít I, ale ešte pred rokom Túto tézu Salamona odmietol už Gyula Pauler 63 a Albert Gárdonyi ju vyvrátil argumentáciou, ktorá obstojí aj dnes. 64 Očividnú informovanosť Košíc o výsadách Budína, ako to uviedol už Gárdonyi, 65 možno ľahko vysvetliť tým, že vo vybavení všetkých troch výsadných listín Košíc z júla 1347 hral komes Hannus kľúčovú úlohu bol mešťanom tak v Košiciach, ako aj v Budíne (civis [ ] de [ ] Cassa et de Buda). 66 Pre jeho identifikáciu nájdeme nepostrádateľné údaje v listinách povoľujúcich konanie jarmokov, tieto totiž uvádzajú, že ide o syna Mikuláša zvaného Weydner (Hannus filius Nicolai dicti Weydner). 67 Niet teda pochýb, že v prospech Košíc konal na kráľovskom dvore člen rodiny Weidner, 68 patriacej k elite mešťanov Budína jeho starý otec Veydunerius sa spomína medzi budínskymi prísažnými v roku 1292, jeho otec Mikuláš v roku Druhý syn Veyduneria, Bartolomej (Bartolomeus filius Weydneri), sa spomína 62 Salamon, III Pauler, II (pozn.155.). 64 Gárdonyi, 1910., pozri tiež poznámky Imre Szentpéteryho (č. RA 781). 65 Gárdonyi, júla 1347: VMMS 148., júl 1347: tamtiež: 150., Kubinyi, (s. d.): BTOE I. 283., 20. januára 1318: DF ). 56

57 ako svedok závetu mešťana z Budína v roku Mikulášov syn Hannus (či Ján) bol vlastníkom mlynov a viníc čiastočne spolu so svojím bratom Dominikom v okolí Budína, 71 ale mal statky aj v župe Tolna a Fejér. 72 Jeho manželka Margita patrila tiež do poprednej budínskej rodiny, bola dcérou 73 Jána, Hencovho syna, rektora Budína, župana Mošonu a správcu Uhorského Starhradu. 74 Hannusovu dcéru Katarínu 75 si vzal Mikuláš, syn majstra kráľovských dverníkov Töttösa Becseiho. 76 V týchto údajov niet známky toho, že by Hannus mal nejaký vzťah ku Košiciam. V roku 1347 ho však označujú za mešťana, možno si meštianske právo zabezpečil v Košiciach na základe svojich obchodných záujmov, ako o tom už bola reč, 77 ale oplatí sa posúdiť aj inú možnosť. Na konci roku 1324 synovia istého Štefana, syna Michala Šimon, Michal a Štefan potvrdili manželku Filipa Drugeta, Margitu, vo vlastníctve tretiny abovských dedín Vyšné Nemecké [Felnémeti], Stredné Nemecké [Középnémeti] a Nižné Nemecké [Alnémeti], 78 s čím súhlasil aj jeden zo susedov, Ján, syn Michala. 79 Účastníci úkonu boli blízki príbuzní všetci boli potomkovia ženy, ktorá slúžila v 60-tych až 70-tych rokoch 13. stor. manželke Štefana V., Alžbete, ako pestúnka. Žena, ktorá sa podľa falošnej listiny volala Menna, sa starala o viacero detí kráľovského páru (medzi nimi bola aj stará matka uhorského kráľa Karola I, Mária, neskoršia kráľovná Neapolu). Mennin muž bol Michal, ktorého vnuci v roku 1324 prepustili tretinu uvedených statkov Filipovej manželke Margite. Zo statkov patriacich k niekdajšiemu Vizsolyskému panstvu uhorských kráľovien dostala Menna a jej manžel Nižné Nemecké darom od kráľovnej Alžbety, Vyšné Nemecké od manželky Ladislava IV., Izabely, kým Stredné Nemecké dostala Menna a ďalší syn Michala, Juraj mešťan Budína ktorý slúžil kráľovnej Izabele ako jej dvorský župan 80 od svojej panej. 81 Aj Ján, syn Michala, ktorý sa pod dohodu z roku 1324 podpísal ako syn, bol príbuzným. Jeho matkou bola jedna z dcér september 1312: DL decembra 1337: CD VIII/ , 13. decembra 1339:tamtiež: , 20. decembra 1342: DL 3536., 13. januára 1343: Zichy XII mája 1337: Zichy I , 19. novembra 1338: DL , 24. júla 1346: Zichy II mája 1337: Zichy I. 516., 20. decembra 1342: DL 3536., 20. apríla 1343: DL Kubinyi, , 228., Engel, I. 155., decembra 1342: DL 3536., 20. apríla 1343: DL júna 1346: Zichy II , 24. júla 1346: tamtiež: Kubinyi, Nižné Nemecké sú dnes Hidasnémeti, Stredné Nemecké sú Tornyosnémeti, kým Vyšné Nemecké sa dnes nazývajú Milhosť decembra 1324: DL (pozri tiež: Slovenský národný archív. Pezinská vetva rodiny Pálffy: Acta Czoboriana 12., fotokópia: DF a DL ). 80 Pozri: Zsoldos, (s. d.): Zsoldos, (č. 166.), (s. d.):tamtiež: 114. (č.177.) a (č. 178a a b.). 57

58 Michala a Menny. 82 Manželka palatína Filipa bola s rodinou tiež spojená po ženskej vetve. Dievča menom Klára sa narodilo z manželstva Alžbety ďalšej dcéry Michala a Menny a neznámeho muža. Táto Klára sa vydalo za istého Michala, občana Budína a ich dcérou bola Margita, manželka Filipa Drugeta. 83 Dátum sobáša Filipa a Margity nepoznáme, je však pravdepodobné, že sa odohral na konci prvej dekády 14. stor., lebo v roku 1318 mal už Filip oficiála v jednom z Nemeckých. 84 Identifikácia otca Margity nie je samozrejmosťou, lebo na začiatku 14. storočia žili viacerí mešťania menom Mikuláš. 85 Úloha, ktorú zastával v udelení výsad Košiciam v roku 1347 Hannus, syn Mikuláša, Veydnerovho syna, však podporuje myšlienku, že svokrom palatína Filipa Drugeta bol Mikuláš, Veydnerov syn. Ak totiž mal Hannus rodinné styky s okolím Košíc prostredníctvom svojej matky a sestry zistíme, prečo mu udelenie výsad Košiciam ležalo na srdci. Okrem toho skutočnosť, že Hannus sa objavil niekoľko mesiacov predtým, vo februári 1347 na čele košických prísažných (ako Johannes Veyedner) a jeho meno sa tiež uvádza medzi prísažnými v roku pričom v zoznamoch prísažných Budína sa jeho meno nikde neobjavuje 87 je dôkazom toho, že Hannus sa v lete 1346 ešte ako mešťan Budína 88 presťahoval do Košíc a od začiatku roku 1347 ho môžeme považovať skôr za košického mešťana s meštianskym právom Budína ako opačne, teda za mešťana Budína, ktorý si získal meštianske právo v Košiciach. Osoba Hannusa poskytuje odpoveď aj na to, prečo práve v roku 1347 získali Košice výsadnú listinu nasledujúcu vzor Budína. Ako mešťan Budína mohol byť Hannus znalý toho, že Budín získal právo slobodnej voľby richtára iba na konci roku 1346, 89 preto ak by Košice boli získali od panovníka výsadu žiť podľa slobôd Budína, v podstate by to bol býval pre mesto krok späť. Máme dobrý dôvod si myslieť, že spiritus rector udelenia výsad Košiciam v roku 1347 bol práve Hannus. Mohol to byť on, kto svojim spolumešťanom navrhol žiadať od panovníka výsady Budína, pravdepodobne to bol on, kto sa dostal k výsadným listinám Budína, ktoré sa použili ako vzor pre formuláciu výsadnej listiny a určite to bol on, kto konal vo veci mesta pred panovníkom. 82 Otcom bol jeden z vlastníkov obce Méra v Above. 83 Pre pestúnku Mennu pozri: Zsoldos, , pre jej príbuzenstvo pozri: Zsoldos, marca 1318: Štátny archív v Levoči. Archív Spišského prepošstva: Listiny spred bitky pri Moháči 28 a 29 (fotokópie: DF , ) január 1318: Nicolaus filius Veydner, Nicolaus Lohrer DF , 5. decembra 1318: Nicolaus Lohrer, Nicolaus de Agria, Nicolaus filius Myko Slovenský národný archív. Archív hodnoverného miesta Spišskej kapituly: Oklevelek (fotokópia: DF ), 24. júla 1322: Nicolaus filius Halmanni, Nicolaus filius Myko DF február 1347: 6.: AMK AS A. (Cassovia) 13. a 14. (ich fotokópie: DF ), 10. februára 1352: AMK AS A. (Cassovia) 15. (fotokópia: DF ). 87 Kubinyi, júla 1346: Hannus dictus Weynner civis Budensis Zichy II Pozri: Kubinyi,

59 Ľudovít I., ale skôr jeho otec, Karol I., sa tak mohol rozhodnúť už oveľa skôr či už na základe vlastného uváženia alebo na žiadosť Košičanov že Košiciam poskytne slobody uvedené vo forme výsadnej listiny, ale ani jeden z nich to neurobil. Bolo by dobré vedieť prečo. Môžeme si myslieť, že konflikt, ktorý sa odohral niekedy pred rokom 1304, v ktorom sa Košičania a určití ľudia zo Spiša postavili proti Karolovi ako zástancovia českého kráľa, 90 zanechalo v kráľovi hlboké stopy a toto bol ten činiteľ, ktorý brzdil udelenie výsad Košiciam. Tomuto riešeniu však oponuje, že v rokoch 1319, 1321 a 1342, ako sme to uviedli vyššie, predsa len získalo mesto nejaké výsady od panovníka, také, ktoré sa u iných obcí objavujú ako prvky mestských výsadných listín. Treba však vziať do úvahy aj to, že Karol I. vydal počas svojho viac ako štyri desaťročia trvajúceho panovania iba zopár mestských výsadných listín, 91 preto je pomerne nepravdepodobné, že by absencia takýchto výsad v prípade Košíc bola následkom činiteľa ťažiaceho pomer mesta a Karola I. Bolo to skôr následkom politiky panovníka rozdeľovať mestské výsady mimoriadne stroho, aby sa tým neznížili príjmy podporujúce jeho moc. Systém vlády Karola bol totiž založený na inštitúcii honoru 92 a medzi kráľovskými statkami odovzdanými držiteľom honoru spôsobom pro honore boli aj slobodné kráľovské dediny spolu so svojimi príjmami. 93 Vzťah držiteľov honoru a spoločenstiev hospes žijúcich na územiach, ktoré im boli zverené, vidno dobre v dvoch provinciách krajiny majúcich dlhú históriu v Sedmohradsku a v Slavónsku. 94 Košice ležali tiež na území provincie, ktorú vytvoril Karol. V období rokov 1315 až 1334 kráľ zveril čoraz viac severovýchodných žúp do rúk Filipa Drugeta a jeho synovca Viliama a tieto župy boli spojené vzťahom silnejším ako totožnosť župana. Silou, ktorá držala provinciu po kope, bola jurisdikcia baróna postaveného na jej čelo, ako je to v prípade Sedmohradska či Slavónska. Tak Filip, ako aj Viliam riadil župy kompetenciami palatína už pred získaním samotnej funkcie palatína. 95 Evidentný dôkaz toho, že Košice boli skutočne pod jurisdikciou Drugetovcov, nachádzame vo výsadnej listine mesta z júla V peštianskej výsadnej listine z roku 1244 zakazuje kráľ predstaviteľom mesta, aby žiadali mája 1317: HO VII. 374., 7. februára 1326 : Štátny archív v Levoči. Krásnohorský archív rodiny Andrássy. Listiny spred bitky pri Moháči (fotokópia: DF ), pozri tiež: Halaga, mája 1324: CD VIII/ , 10. mája 1328: Wagner - Lindeck-Pozza, IV , 3. júna 1328: tamtiež: IV , 17. novembra 1328: VMMS , 3. októbra 1340: tamtiež: 130., 11. novembra 1340: tamtiež: , 14. novembra 1340: tamtiež: Engel, 1981., Engel, Pozri napr. 27. september 1325: AO II. 215., 22. apríla 1339: VMMS apríla 1322: UGDS I. 362., 16. októbra 1328: CDCr IX (pozri: 15. novembra 1340: tamtiež X. 587.), 17. júla 1329: tamtiež IX , 27. augusta 1331: UGDS I. 446., 28. augusta 1331: tamtiež I , 3. mája 1338: CDCr X , 24. apríl 1340: tamtiež: X. 537., 1. augusta 1340: UGDS I (pozri: 15. apríla 1341.: tamtiež I ). 95 Zsoldos, 2011.; Zsoldos,

60 ubytovanie od kolonistov a toto ustanovenie je bez zmeny uvedené aj v košickej výsadnej listine. 96 Peštianska listina uvádza túto skutočnosť výslovne v súvislosti s vicepalatínom a súčasne zbavuje hospes jurisdikcie vicepalatína. 97 Vysvetlenie tejto skutočnosti je to, že vicepalatín vykonával v župe Pešť úlohu župana, preto do udelenia výsad kolonistom Pešti bol ich richtárom. 98 Obdobné opatrenie je uvedené aj vo výsadnej listine Košíc, tam sa však neuvádza vicepalatín ale palatín, 99 teda Košice boli do začiatku roku 1342 pod jurisdikciou dvoch Drugetovcov. Systém vlády Karola I. teda vysvetľuje, prečo sa Košice dostali k celej množine mestských výsad iba postupne. Kým existovala Drugetovská provincia, kráľ udržal jej najvýznamnejšiu obec v nej a poskytol Košiciam iba také výsady, ktoré neohrozovali tento model. Oslobodenie od platby komorskej dane z roku 1319 znižovalo príjmy kráľa a nie Filipa Drugeta, kým úplná sudcovská imunita z roku 1342 síce znížila príjmy Viliama Drugeta, no dane z pôdy sa netýkala. Známy priateľský vzťah Karola a Drugetovcov je dostatočným potvrdením zdvorilosti panovníka. Po jeho smrti sa však Drugetovská provincia rýchlo zrušila 100 a tým odpadli všetky prekážky Košíc v získaní všetkých výsad, na ktoré si mohli právom nárokovať na základe svojho stupňa vývoja. Napriek tomu skutočnosť, že výsadná listina mesta bola vystavená až v roku 1347, naznačuje, že vtedajšie vedenie Košíc sa snažili získať právomoci Budína obnovené v roku Literatúra AO = Anjou-kori okmánytár I VII. Red. Nagy, Imre Nagy, Gyula. Budapešť Az Árpád-házi hercegek, hercegnők és a királynék okleveleinek kritikai jegyzéke. Szentpétery Imre kéziratának felhasználásával Red. Zsoldos, Attila. Budapešť Bertényi, Iván: Az országbírói intézmény története a XIV. században. Budapešť, BTOE = Budapest történetének okleveles emlékei I. ( ). Csánky Dezső gyűjtését kiegészítette és sajtó alá rendezte Gárdonyi Albert. Budapešť Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae I II. Ed. Richard Marsina. Bratislava novembra 1244: nullus principum nostrorum violentum descensum facere possit super eos, nec aliquid contra eorundem recipere voluntatem, sed descendens iusto pretio sibi necessaria debeat comparare BTOE I. 41., 28. júla 1347: VMMS 148. (s rovnakým textom) novembra 1244: vicepalatinus violenter descendere non possit super eos, nec eosdem iudicare BTOE I Györffy, a Zsoldos, júla 1347: palatinus violenter descendere non possit super eos, nec eosdem iudicare VMMS Engel, , Engel, ?? 60

61 CD = Codex diplomaticus Hungariae ecclesiasticus ac civilis I XI. Stud. et op. Georgii Fejér. Budae CDCr = Codex diplomaticus regni Croatiae, Dalmatiae et Slavoniae II XV. Collegit et digessit Tade Smičiklas. Zagrabiae Csoma, József: Omode nádor fiai és Kassa városa. Turul 29. (1911) Diplomatarium comitatus Sarosiensis quod ex tabulariis et codicibus manuscriptis eruit Carolus Wagner. Posonii Cassoviae Engel, Pál: A honor. A magyarországi feudális birtokformák kérdéséhez. Történelmi Szemle 24. (1981) Engel, Pál: Honor, vár, ispánság. Tanulmányok az Anjou-királyság kormányzati rendszeréről. Századok 116. (1982) Engel, Pál: Magyarország világi archontológiája I II. Budapešť Engel, Pál: Nagy Lajos ismeretlen adományreformja. Történelmi Szemle 39. (1997) Fügedi, Erik: Középkori magyar városprivilégiumok. V: Tanulmányok Budapest Múltjából 14. Budapešť, Gárdonyi, Albert: Budapest legrégibb kiváltságlevele. Turul 28. (1910) , Gárdonyi, Albert: I. Károly király nagypecsétjei. Turul 25. (1907) Grünn, Albert: I. Lajos király megerősítő záradéka. Turul 19. (1901) Györffy, György: Az Árpád-kori Magyarország történeti földrajza I 3 IV Györffy, György: Pest-Buda kialakulása. Budapest története a honfoglalástól az Árpádkor végi székvárossá alakulásig. Budapešť Halaga, Ondrej R.: Počiatky Košic a zrod metropoly. Hospodársko-sociálne, správne a kultúrne dejiny. Košice HO = Hazai okmánytár I VIII. Kiadják Nagy Imre, Paur Iván, Ráth Károly, Véghely Dezső. Győr Budapešť Karácsonyi, János: A hamis, hibáskeltű és keltezetlen oklevelek jegyzéke 1400-ig [A Történelmi Tár évi számában megjelent Pótlások -kal kiegészítve]. Red. Koszta, László. Segedín ifj. Kemény Lajos: Száz év Kassa legrégibb történetéből. Kassa Kristó, Gyula: Az Anjou-kor háborúi. Budapešť Kubinyi, András: Die Anfänge Ofens. Berlin Kubinyi, András: Buda város pecséthasználatának kialakulása. V: Tanulmányok Budapest Múltjából XIV. Budapešť, Kubinyi, András: A budai német patriciátus társadalmi helyzete családi 61

62 összeköttetéseinek tükrében a XIII. századtól a XV. század második feléig. Levéltári Közlemények 42. (1971) Kubinyi, András: Székesfehérvár középkori oklevéladása és pecsétei. V: Székesfehérvár évszázadai II. Középkor. Red. Kralovánszky, Alán. Stoličný Belehrad The Laws of the Medieval Kingdom of Hungary I red. János M. Bak, György Bónis, James Ross Sweeney. Bakersfield, Osváth, Gyula: Adalékok Kassa város közjogi helyzetéhez és közigazgatási szervezetéhez I. Lipót koráig. Košice A pannonhalmi Szent-Benedek-rend története I XII. Red. Erdélyi, László Sörös, Pongrác. Budapešť Pauler, Gyula: A magyar nemzet története az Árpádházi királyok alatt I II. Budapešť (reprint: Budapešť 1984.) RA = Az Árpád-házi királyok okleveleinek kritikai jegyzéke I II. Red. Szentpétery, Imre Borsa, Iván. Budapešť RDES = Regesta diplomatica nec non epistolaria Slovaciae I II. Ad edendum praeparavit Vincent Sedlák. Bratislava Salamon, Ferencz: Budapest története I III. Budapešť Tutkó, József: Szabad királyi Kassa városának történelmi évkönyve. Košice UGDS = Urkundenbuch zur Geschichte der Deutschen in Siebenbürgen I VII. Bearb. von Franz Zimmermann, Carl Werner et al. Hermanstadt Köln Wien Bucureşti Urkundenbuch des Burgenlandes und der angrenzenden Gebiete der Komitate Wieselburg, Ödenburg und Eisenburg I V. Bearb. von Hans Wagner, Irmtraut Lindeck- Pozza et al. Graz Köln Wien VMMS = Výsady miest a mestečiek na Slovensku ( ). red. Ľubomír Juck. Bratislava Weisz 2012a = Weisz Boglárka: A kamara haszna okán szedett collecta. V: Köztes- Európa vonzásában. Ünnepi tanulmányok Font Márta tiszteletére. Red. Bagi, Dániel Fedeles, Tamás Kiss, Gergely. Pécs Weisz 2012b = Weisz Boglárka: Vásárok és lerakatok a középkori Magyar Királyságban. Budapešť Weisz 2012c = Weisz, Boglárka: II. András jövedelmei: régi és új elemek. V: II. András és Székesfehérvár. Red. Kerny, Terézia Smohay, András. Stoličný Belehrad Wertner, Mór: Magyar hadjáratok a XIV. században. Századok 39. (1905) Wick, Béla: Kassa története és műemlékei. Košice Zichy = A zichi és vásonkeői gróf Zichy család idősb ágának okmánytára I XII. Red. 62

63 Nagy, Iván Nagy, Imre Véghelyi, Dezső Kammerer, Ernő Lukcsics, Pál. Budapešť, Zsoldos 2011a = Zsoldos, Attila: III. András hat nádora. In: Erősségénél fogva várépítésre való. Tanulmányok a 70 éves Németh Péter tiszteletére. Red. Juan Cabello C. Tóth, Norbert. Nyíregyháza Zsoldos 2011b = Zsoldos, Attila: Magyarország világi archontológiája Budapešť Zsoldos, Attila: Az Árpádok és asszonyaik. A királynéi intézmény az Árpádok korában. Budapešť Zsoldos, Attila: Családi ügy. IV. Béla és István ifjabb király viszálya az 1260-as években. Budapešť Zsoldos, Attila: Debrecen mint igazgatási központ a 14. század elején. In: Debrecen város 650 éves. Várostörténeti tanulmányok. Red. Bárány, Attila Papp, Klára Szálkai, Tamás. Debrecen Zsoldos, Attila: A Drugetek és a hét vármegye. In: Köztes-Európa vonzásában. Ünnepi tanulmányok Font Márta tiszteletére. Red. Bagi, Dániel Fedeles, Tamás Kiss, Gergely. Pécs Zsoldos, Attila: Két hamis oklevélről. Történelmi Szemle 41. (1999) Zsoldos, Attila: Visegrád vármegye és utódai. Történelmi Szemle 40. (1998)

64 K mestskej elite Košíc na prelome 13. a 14. storočia Drahoslav Magdoško Abstrakt Podľa zachovaných správ pochádzali prví dvaja po mene známi richtári Košíc z rodu Samphlebenovcov. Stáli na čele mesta na konci 13. storočia a takmer celú prvú polovicu 14. storočia. Tento rod vlastnil aj susedný majetok Vyšné Košice, ktorý získal kráľovskou donáciou v roku Jeden člen rodu možno spravoval tiež kráľovskú komoru so sídlom v Košiciach. Viaceré zmienky napovedajú práve o dôvere i úlohách zo strany panovníka aj iných hodnostárov krajiny voči niektorým takýmto čelným košickým osobnostiam. Prítomnosť kráľovskej komory s predpokladanou mincovňou vypovedá o mestskom charaktere Košíc, o ich ústrednom postavení v širšom regióne a tiež podporuje zistenia o výstavbe hradieb v tom období. Kľúčové slová: Košice. Stredovek. Mestská elita. Kráľovská komora. Mincovníctvo. V nasledujúcich riadkoch sa zameriame na popredných Košičanov z decénií na konci 13. a začiatku 14. storočia, kedy sa dozvedáme o prvých po mene známych richtároch. Keďže dobových správ predsa len nie je málo, vzhľadom na obmedzený rozsah štúdie sme si nevšímali všetky menné zmienky o mužoch zo správy mesta, ale zamerali sme sa výberovo na pár osobností košickej society. Predtým, než sa dostaneme k času vytýčenom v názve príspevku, uvedieme aspoň, že už v najstaršej zmienke o Košiciach z roku 1230 zapísali mená niekoľkých tu žijúcich mužov. 1 Okolo roku 1252 sa zase spomína istý Nicelet, ktorý uznal dlh pred farárom a spolumešťanmi z Košíc. 2 Interpretácia zápisu ale nie je jednoznačná. Mohlo ísť o spolumešťanov farára 3 alebo zároveň aj Nikoleta. 4 V prípade druhej možnosti sa dá uvažovať nad tým, že Nemci nemuseli byť jedinými či prvými hosťami, ktorí prišli do Košíc. Ďalším prameňom s menami Košičanov je donácia Vyšných Košíc od mladšieho kráľa Štefana pre tunajších, zjavne už nemeckých, hostí Samphlebena a Obla z roku Od konca 13. storočia rastie počet Štúdia bola vypracovaná v rámci projektu VEGA č. 1/0101/12 Miesta pamäti Košíc I. (Historické prelomy a inštitúcie). 1 MARSINA, Richard. Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae I. Bratislava : Obzor, 1971, č. 366, s MARSINA, Richard. Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae II. Bratislava : Obzor, 1987, s. 290, č. 415:...Nicelet obligavit se coram plebano de Cassa... et coram concivibus de Cassa. 3 Takto GYÖRFFY, György. Az Árpád-kori Magyarország történeti földrajza I. Budapest : Akademiai kiadó, 1963, s Pozri MAREK, Miloš. Cudzie etniká na stredovekom Slovensku. Martin : Matica Slovenská, 2006, s. 444, pozn. č JUCK, Ľubomír. Výsady miest a mestečiek na Slovensku ( ) I. Bratislava : Veda, 1984 (ďalej len VMMSl), č. 28, s

65 písomných prameňov ku Košiciam a takisto zápisy mien hostí mešťanov a to už aj výslovne spätých s vedením mesta. Podstatnou je najmä listina z obdobia okolo roku 1290, v ktorej vymenovali viacerých zástupcov Košíc, azda členovia mestskej rady. 6 Tu spomínaný Vylkynus je vôbec prvým po mene známym košickým richtárom. 7 Ako kedysi pôsobiaceho v danej funkcii ho spomína tiež listina z februára Tá je cenným prameňom, keďže objasňuje širšie genealogické súvislosti. Vtedy totiž mesto prevzalo od potomkov Samphlebena a Obla územie Vyšných Košíc, ktoré vlastnili vďaka už spomínanej kráľovskej donácii (z roku 1261). Podľa textu dohody uzavretej medzi mestskou radou a dovtedajšími vlastníkmi vyšnokošického chotára patrilo toto územie postupne Arnoldovi a Wolkynovi, jeho bratovi, našim bývalým richtárom, ako aj Herbordovi Samflebovi (a) podobne Jurajovi a Jakubovi, jeho bratovi, taktiež nazývaným Samfleb. 8 V uvedenej citácii sa pritom nespomína, že by Arnold a Volkyn (Vylkyn) mali byť potomkovia Obla, takže možno predpokladať, že meno Samfleb sa vzťahovalo nielen na Herborda, ale aj na oboch bratov richtárov a to podobne, ako ďalej pri Jurajovi a Jakubovi. Za neznámych okolností niekedy po roku 1275 došlo teda medzi pôvodnými majiteľmi či ich potomkami k vyrovnaniu a Vyšné Košice zostali už len Samphlebenovcom. V zápise spomínaný Arnold je zároveň druhým známym mužom vo funkcii košického richtára. Okolo roku 1290, kedy stál na čele Košíc jeho starší brat Vylkyn, však musel byť ešte veľmi mladým. V richtárskej pozícii sa totiž Arnold zmieňuje až v rozmedzí rokov Z tohto obdobia zároveň nemáme správy o iných Košičanoch ako richtároch, takže sa dá azda usudzovať, že funkciu zastával dokonca aj súvisle. Možno ďalej uvažovať, že ani Vylkyn neviedol mesto iba jeden rok, z ktorého sa zachovala arcibiskupova listina. Veď Košičania si ho v roku 1347 ešte dobre pamätali ako bývalého richtára. Samphlebenovci tak mali podstaný vplyv na richtársky úrad najneskôr od konca 13. až do polovice 14. storočia. Samotný Samphleben sa však v donácii z roku 1261 ani jej konfirmácii v 1275 nespomína ako košický richtár, takže 6 Listina pochádza niekedy z rokov K jej datovaniu a obsahu pozri MAGDOŠKO, Drahoslav. Vylkynus villicus najstaršia zmienka o košickom richtárovi. In Spoločnosť, kultúra a každodennosť v dejinách Slovenska. Ed. BOJKOVÁ, Alžbeta. Košice : Univerzita Pavla Jozefa Šafárika, 2012, s Edícia v KONDORNÉ LÁTKÓCZKI, Erzsébet. Árpád-kori oklevelek a Heves megyei levéltárban. Diplomata aetatis Arpadiana in archivo comitatus Hevesiensis conservata. Eger 1997 (ďalej len DAH), s DAH, s. 77:...Vylkynum villicum... 8 Archív mesta Košice, Tajný archív, A Cassovia, č. 13; Magyar Országos Levéltár, Diplomatikai Fényképgyűjtemény (ďalej len MOL DF) :...discretis viris, Arnoldo atque Wolkyno fratri suo olym iudicibus nostris necnon Herbordo Samfleb similiter Georgio et Jakobo fratri eiusdem Samfleb eciam vocatis, concivibus nostris... 9 Sumár zmienok v SLEZÁKOVÁ, Miroslava NÁDASKÁ, Katarína. Košice. In ŠTEFÁNIK, Martin LUKAČKA, Ján et al. Lexikón stredovekých miest na Slovensku. Bratislava : Prodama pre Historický ústav SAV, 2010, s

66 personálne obsadenie tohto úradu spred zmienky o Vylkynovi ostáva neznáme. Podobne aj v iných mestách je pritom v druhej polovici 13. až 14. storočia pozorovateľné dedenie richtárskej funkcie v jednom rode. 10 Text dohody z roku 1347 v prípade Košíc vypovedá aspoň o tom, že z potomkov Samphlebena boli dovtedy richtármi a súčasne správcami rodových majetkov (Vyšných Košíc) len Vylkyn a Arnold. Ako richtára napríklad neuviedli tam spomínaného Herborda, z čoho vyplýva, že vlastník Vyšných Košíc sa ním nestával automaticky. Košického richtára Arnolda zmieňujú písomné pramene v krátkosti už aj v iných než len mestských súvislostiach. Predpokladateľné sú jeho bližšie vzťahy s novým magnátskym rodom v severovýchodnom Uhorsku, Drugetovcami, ktorí zaujali pozície po Omodejovcoch porazených v bitke pri Rozhanovciach (1312). Pozoruhodnou je najmä zmienka v testamente abovského a spišského župana Viliama Drugeta z roku 1330, podľa ktorej sa práve Arnold podujal na ručenie za istý županov dlh 116 hrivien striebra. 11 Svedčí to o majetnosti richtára Košíc. No viac o zdrojoch jeho príjmov nevieme (len o Vyšných Košiciach, kde sa už vtedy mohli rozprestierať vinice mešťanov). Zároveň je zjavné, že ručiteľom sa stal prostredníctvom osobných kontaktov so županom. Arnold sa tiež objavuje ako svedok (homo regius, homo noster) pri majetkových záležitostiach spišského rodu pánov z Hrhova raz z nariadenia kráľa (rok 1317), 12 druhýkrát z poverenia palatína Jána Drugeta (1332). 13 Aj to vypovedá o jeho stykoch a dôvere kráľa i Drugetovcov voči nemu. Po Arnoldovi sa stal niekedy v polovici 40. rokov 14. storočia richtárom istý Albert, o ktorom nemáme bližšie informácie. Pravdepodobne nepochádzal z rodu Samphlebenovcov, keďže sa nespomína medzi vlastníkmi Vyšných Košíc. Práve za jeho éry sa mestská rada dohodla s Jurajom a Jakubom Samphlebenom na kúpe Vyšných Košíc, ktorú zavŕšili listinou z februára Tiež to zrejme poukazuje na istý ústup tohto rodu z výnimočnej pozície v mestských záležitostiach. Ešte v lete až jeseni toho istého roku zároveň Košičania požiadali kráľa o prevzatie (a prepísanie) budínskych výsad. 14 No 10 Predpokladá sa tiež, že išlo o potomkov lokátorov nemeckého osídlenia v daných lokalitách po mongolskom vpáde. Takto RÁBIK, Vladimír. Mestská kniha príjmov Trnavskej farnosti sv. Mikuláša z roku Trnava : Filozofická fakulta Trnavskej univerzity 2006, s. 16 a n. 11 FEJÉR, György. Codex diplomaticus Hungariae ecclesiasticus ac civilis (ďalej len CDH) VIII. Volumen 3. Budae 1832, s. 509, č Spoločne s Filipom Drugetom a Mikčom Ákošom vtedy poprednými panovníkovými úradníkmi v severovýchodnom Uhorsku a onedlho už aj v celom kráľovstve. MOL DF :...magister Phylippus noster fidelis castellanus de Scepus et magister Micx castellanus de Sarus et Arnoldus iudex de Kassa cum filiis Arnoldi comitis auctoritate regia... SEDLÁK, Vincent (ed.). Regesta diplomatica nec non epistolaria Slovaciae (ďalej len RDSl) I. Bratislava : Veda, 1980, s. 110, č MOL DL :...presentibus comite Stephano filio [...] de Peruen et comite Arnoldo iudice civitatis de Cassa hominibus nostris Okrem tejto možno pozoruhodnej chronologickej súvislosti sa dá z textu privilégií uvažovať aj 66

67 Samphlebenovci sa predsa nestiahli z popredia mestskej správy a v druhej polovici 14. storočia sa už spomínaný Juraj Samphleben stal viackrát richtárom štvrtým po mene známym. 15 Pri skúmaní textu dohody z roku 1347 možno ísť ešte ďalej, keďže sa v nej uvádza aj istý Herbord Samphleben. Je pritom pozoruhodné, že mená tu zapísaných dedičov nedodržujú chronologické poradie. Najprv je totiž uvedený Arnold a až po ňom jeho brat Vylkyn, ktorý však musel byť vďaka zmienke v listine okolo roku 1290 starším a tým pádom aj skorším správcom rodového majetku. Po Vylkynovi zapísali Herborda Samphlebena, jediného bez akéhokoľvek údaju o príbuzenskom vzťahu, a následne bratov Juraja a Jakuba Samphlebenovcov, ktorých už môžeme bezpečne zaradiť do polovice 14. storočia. Richtár Arnold pritom zastával svoju funkciu ešte v roku 1343, no Vyšné Košice v 1347 predávali už Juraj a Jakub. Možno zrejme predpokladať, že po Arnoldovi zdedili tento majetok priamo oni. Tým pádom musíme Herborda Samphlebena hľadať v staršom období. Ak by sme retrospektívne poradie Arnolda a Vylkyna v zápise z r vzťahovali aj na tohto Herborda, ten by ich ako vlastník Vyšných Košíc predchádzal. K držbe majetku sa však mohol dostať až po roku 1275, keď si konfirmáciu donácie na toto územie dali vyhotoviť ešte žijúci Samphleben s Oblom. V dohode z roku 1347 pritom chýba údaj, ktorý by naznačil, aké príbuzenstvo spájalo Herborda s Vylkynom a Arnoldom. Pravdepodobne nebol ich bratom, keďže takýto vzťah je práve medzi nimi dvoma zdôraznený, podobne, ako aj medzi Jurajom a Jakubom. A ak by bol ich otcom, aj to by pisár azda zaznamenal. Úvahami sme sa teda v prípade Herborda Samphlebena dostali aspoň do poslednej štvrtiny 13. storočia. Práve z tohto obdobia skutočne existujú viaceré zmienky o istom Herbordovi z Košíc. Spomína ho krátky údaj o predvolaní viacerých Košičanov a ich obce na súdne pojednávanie taverníka niekedy z rokov Ešte skôr, v roku 1288, obhajovali majetkové nároky v Barci (južne od Košíc) košickí hostia Hannus a Juraj. 17 Tento Juraj (už sám) sa k podielu v Barci hlásil ešte aj v druhej štvrtine 14. storočia, kedy stále žil v Košiciach. 18 Ďalšie pramene potvrdzujú, že išlo o synov Herborda. Už spomínaná listina ostrihomského arcibiskupa okolo roku 1290 uvádza spomedzi desiatich o iných dobových okolnostiach, ktoré našli odraz vo výsadách. Pozri MAGDOŠKO, Drahoslav. Prevzatie budínskych výsad Košicami v roku In Bitka pri Rozhanovciach v kontexte uhorských a slovenských dejín. Eds. ULIČNÝ, Ferdinand MAGDOŠKO, Drahoslav. Košice : Univerzita Pavla Jozefa Šafárika, 2012, s Zoznam zmienok o richtároch v SLEZÁKOVÁ, M. NÁDASKÁ, K. Košice..., s GYÖRFFY, Gy. Az Árpád-kori Magyarország..., s. 102:...Hench, Herbordum, Ryul, Absolonem cives de Kassa WENZEL, Gusztáv. Árpádkori új okmánytár. Codex diplomaticus Arpadianus continuatus (ďalej len CDAC) IX. Pest 1871, č. 337, s. 470; GYÖRFFY, Gy. Az Árpád-kori Magyarország..., s GYÖRFFY, Gy. Az Árpád-kori Magyarország... I, s

68 zástupcov Košíc práve oboch bratov, Herbordových synov, hneď po richtárovi Vylkynovi. 19 Čítanie tohto záznamu by dokonca bolo možné aj v tom zmysle, že samotný Vylkyn bol ich bratom a teda synom Herborda. Tomu sme sa ale už vyššie venovali a chýbajú iné indície, ktoré by podporili takúto interpretáciu. 20 K Herbordovi je napokon potrebné uviesť, že sa ako otec komesa Hannusa spomína tiež v roku a už aj priamo on ako komes v roku Ukazuje sa tak, že v rovnakom období by v Košiciach žili (komes) Herbord i Herbord Samphleben. Zdá sa preto prípustné, že v skutočnosti mohlo ísť o tú istú osobu, teda predsa člena rodu Samphlebenovcov. Vzhľadom na absenciu priamych správ ostáva však táto súvislosť istým predpokladom. Ďalej sa v krátkosti zameriame predovšetkým na Hannusa, ktorý sa okolo roku 1290 spomína na poprednom mieste medzi zástupcami Košíc, v roku 1293 ako comes a v 1297 už výslovne ako správca kráľovskej komory v Košiciach. Zaiste práve úspešné služby vo vedení tejto panovníkovej inštitúcie boli oporou pri jeho žiadosti o donáciu lesa medzi Gelnicou a Košicami od Ondreja III. Tu mal osídľovacie (a iste aj banícke) zámery. Keďže Hannus bol bohatým mužom, využíval obchodné možnosti, ktoré ponúkalo mesto Košice. Niekedy medzi rokmi okradli jeho obchodníka o súkno, dva kone a ďalšie veci. 23 K nemu a jeho potomkom máme už aj početnejšie správy. Vyzdvihneme tu aspoň, že syn Jakub sa stal spišským kanonikom a tiež dlhoročným košickým farárom v prvej polovici 14. storočia. 24 Práve tento Jakub sa popri richtárovi Arnoldovi takisto spomína v testamente abovského a spišského župana Viliama Drugeta z roku A opäť v zaujímavej súvislosti. Bol totiž tretím zo štyroch zaznamenaných svedkov. Na dosvedčenie testamentu privolal mladý magnát prepošta Petra z Myšle, opáta Jána z Krásnej, magistra Jakuba, farára z Košíc a napokon priora Jána z Veľkého Šariša. 25 Až na Jakuba išlo teda o predstaviteľov kláštorov. Uvedené okolnosti sú nepochybne odrazom vážnosti a prestíže, ktoré požívali tieto štyri cirkevné osobnosti a ich inštitúcie vo svojom regióne, čo sa teda týka aj košickej mestskej fary. Napokon Jakub ako aj myšliansky prepošt a 19 DAH, s , č. 51:...Vylkynum villicum, Georgium, Hannus filios Herbordi Možno ešte doplniť, že v prípade Barce v roku 1288 vystupovali Hannus a Juraj samostatne. Neuvádzajú sa ani medzi dedičmi Vyšných Košíc, a naopak, Vylkynov mladší brat Arnold už áno. 21 MOL DF :...a comite Hannus filio Herbordi de Cassa AMK, TA, A Cassovia, č. 5; CDAC V, č. 110, s. 169:...Hannus filius Comitis Herbordi de Cassa RDSl I, s. 167, č Napríklad RDSl II, s. 384, č CDH VIII/3, s. 506:...praesentibus honorabilibus viris, videlicet Domino Petro, Praeposito de Misle, Domino Iohanne, Abbate de Zeplak, Magistro Iacobo, Plebano de Kassa, et fratre Iohanne, Priore de Saaros

69 krasňanský opát mali tiež podobné príjmy dosahujúce 100 i viac košických hrivien. 26 Potomkovia Herborda (syn Hannus a vnuk Jakub) sa v priebehu niekoľkých desaťročí objavujú v najdôležitejších panovníkových i mestských správnych funkciách Košíc v kráľovskej komore, možno mestskej rade a vo farskom úrade. Niektorí historici dokonca považovali Hannusa za richtára Košíc dosadeného Omodejom na začiatku 14. storočia a to kvôli jeho označeniu ako Omodejovho úradníka v spomínanej listine z Zotrvanie Hannusových príbuzných a potomkov v košickej societe aj po bitke pri Rozhanovciach však spochybňuje takúto možnosť kolaborácie. Predpokladáme, že Omodejova formulácia o Hannusovi ako jeho funkcionárovi súvisela s prisvojením si príjmov tunajšej kráľovskej komory. A práve tejto inštitúcii je vhodné povenovať sa dôkladnejšie, keďže nám môže čo-to poodhaliť o pôsobení Hannusa ako aj o samotných Košiciach. Najstaršia zmienka o tunajšej komore sa nachádza v uvedenej donácii z roku Poukazovali na ňu skôr medievalisti a numizmatici zaoberajúci sa špeciálne Košicami, 29 pretože v syntetických prácach sa nespomína. 30 Kým teda časť historikov prijala za pravdepodobnú razbu mincí v meste aspoň od sklonku 13. storočia, plne sa tento názor, zdá sa, ešte nepresadil. Faktom je, že dosiaľ sa nenašli mince, ktoré by sa dali prisúdiť košickej razbe v tom období. Druhým záznamom týkajúcim sa kráľovskej komory v Košiciach je mestské privilégium z roku V súvislosti s vyňatím Košičanov z platenia lucrum camerae sa tu uvádza komora sídliaca v meste ako aj existencia jej provincie, teda územia, pre ktoré pôsobila. 31 Zároveň sa zmieňujú mince, ktoré dávala do obehu. 32 Práve o tieto údaje sa opieral a najdôraznejšie na ne upozorňoval aj Ondrej R. Halaga. 33 Podstatným je, že ide o zachytenie zvyklostí spred reforiem Karola Róberta, teda ešte podľa stavu z arpádovského obdobia. Od 26 Pápežské desiatky za roky v GYÖRFFY, Gy. Az Árpád-kori Magyarország..., s Takto GYÖRFFY, Gy. Az Árpád-kori Magyarország..., s. 106 a 108. RDSl I, s. 167, č. 347:...comitis Henaus, officialis nostri de Cassa CDAC V, č. 110, s. 169:...Hannus filius Comitis Herbordi de Cassa, Comes camere nostre Majestatis... Hannus sa ako comes spomína už v roku 1293, ale bez zmienky o komore. 29 Zrejme ako prvý Lajos Kemény, neskôr Artur Pohl a Ondrej R. Halaga. Názory zosumarizoval a razbu v Košiciach po roku 1290 pripúšťal PETÁCH, Emil. Dejiny mincovania v Košiciach. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1986, s Ako možnú ju uvádzajú aj MAROSI, Ernő PETROVICS, István. Kassa. In Korai magyar történeti lexikon ( század). Eds. KRISTÓ, Gyula ENGEL, Pál MAKK, Ferenc. Budapest : Akadémiai Kiadó, 1994, s Napríklad Dejiny Slovenska I. Ed. MARSINA, Richard. Bratislava : Veda, s.; ENGEL, Pál. Kamara. In Korai magyar történeti lexikon..., s. 320; GYÖNGYÖSSY, Márton. Magyar pénztörténet ( ). In Magyar középkori gazdaság- és pénztörténet. Ed. GYÖNGYÖSSY, Márton. Budapest : Bölcsész Konzorcium, 2006, s VMMSl, s. 95:...ab omni lucro camere nostre in eadem civitate et provincia existentis VMMSl, s. 96:...novi denarii iamdicte camere nostre HALAGA, R. Ondrej. Košice Balt I. Výroba a obchod v styku východoslovenských miest s Pruskom ( ). Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1975, s ,

70 začiatku 14. storočia sa tiež spomína košická hrivna ako počtová jednotka (marca numeri Cassensis). 34 Výskumy maďarských historikov dospeli už dávnejšie k poznatku, že pôvodne sa mince razili pravdepodobne len v jednej komore sídliacej v Ostrihome. V priebehu 13. storočia došlo k decentralizácii. Postupne sa objavujú zmienky o ďalších mincových komorách: od druhého decéna v Čanáde (neskôr Szegedín) a od 50. rokov v Srieme, Budíne ako aj v Slavónsku (Pakrac, Záhreb). Pre obdobie arpádovského Uhorska historiografia uvádza len tieto lokality. Kráľovské (mincové) komory bývajú pritom v listinách z storočia označované jednoducho ako camera nostra, teda rovnako, ako aj tá košická. Záznamy o nich súvisia predovšetkým s financiami: razbou mincí a ich zámenou v rámci lucrum camerae (preto aj názov tejto dane) či vyplatení istej sumy alebo naváženého striebra. Prieskumom listinných edícií sa nám popri Košiciach nepodarilo nájsť správu o inej kráľovskej komore do nástupu Anjouovcov, teda takej, pri ktorej by sa medzi historikmi všeobecne neakceptovala razba mincí. Je preto zrejmé, že ak by sa nepripúšťalo mincovanie v Košiciach, nezodpovedanými by ostávali otázky prečo a v čom mala byť košická komora odlišná od ostatných. Tieto inštitúcie totiž vznikali v čase Arpádovcov práve za účelom distribúcie a s ňou spätej razby mincí i vôbec kvôli správe (finančných) príjmov panovníka na príslušnom vymedzenom území. Paralely medzi košickou komorou a tými ďalšími v Uhorsku možno nájsť aj pri osobe Hannusa. V roku 1297 ho kráľ odmenil za verné služby udelením pozemkového majetku. Podobne prejavovali spokojnosť s prácou správcov komôr aj predchádzajúci arpádovskí panovníci v druhej polovici 13. storočia. Tak donáciou alebo kúpou sa dostal k pozemku susediacom od roku 1261 s majetkom kláštora Panny Márie zo Zajačieho ostrova Vylvin, komes kráľovskej komory. 35 V roku 1265 obdržal Walter od Bela IV. dedinu Komárno k hradu, ktorý získal už prv. 36 Ladislav IV. zase v roku 1281 odmenil za verné služby Friedmana židovského pôvodu udelil mu dedinu v Nitrianskej stolici. 37 Tento panovník štedro ocenil viacerými majetkami aj služby Merklina, ktorý ich preukázal jemu ako aj ešte Štefanovi V. i Belovi IV. 38 Zjavne išlo o mužov finančníkov. Hannus sa medzi takýmito arpádovskými donáciami objavuje ako posledný. Nebol však v Košiciach čerstvým prisťaho- 34 K roku 1307 pozri PETÁCH, E. Dejiny mincovania v Košiciach..., s. 28; RDSl I, s , č Prvá zmienka pochádza už z roku 1301, no v listine s otáznou pravosťou. Pozri RDSl I, s , č CDAC XI, s. 503:...Wyluinus Comes Camere nostre CDH IV/3, s. 283:...Waltero Comiti Camere nostre NAGY, Imre. Hazai okmánytár. Codex diplomaticus patrius VIII. Budapest 1891, s. 221:...Fredmanus iudeus comes camere nostre fidelis noster SZENTPÉTERY, Imre BORSA, Iván. Az Árpádházi királyok okleveleinek kritikai jehyzéke. Kötet II. Füzet 2 3 ( ). Budapest 1961, s. 36.:...meritis Merclini comitis camere nostre

71 valcom, keďže tu žil jeho otec, brat a dokonca, ako už bolo uvedené, možno uvažovať o jeho príslušnosti k rodu Samphlebenovcov. Pre isté porovnanie: niekoľko rokov v druhej polovici 13. storočia stál priamo na čele Budína ako rektor už spomínaný Walter, paralelne správca tamojšej komory. 39 Kráľovské komory stáli iba v zopár lokalitách arpádovského Uhorska. Písomná zmienka o tej košickej z konca 13. storočia tak svedčí o tom, že panovník vnímal Košice a ich polohu na križovatke ciest ako najvhodnejšie miesto pre správu svojich financií plynúcich z viacerých stolíc severovýchodnej časti kráľovstva. Sídliská, v ktorých komory v 13. storočí vznikali, bývali práve ústredného a zvyčajne mestského rázu. Zároveň tam stáli kráľovské či biskupské hrady, resp. samotné mestá si budovali hradby (Budín), čo zvyšovalo bezpečnosť mincovní. Tiež to by podporovalo predpoklady o stavbe opevnenia Košíc na konci 13. storočia. 40 V neskoršej reforme siete mincových komôr za Karola Róberta badať už tendenciu posunu razby mincí do miest, v ktorých sa priamo ťažili drahé kovy. Možno preto najpravdepodobnejšie rátať s tým, že organizačné zmeny prvého anjouovského kráľa na čas obmedzili činnosť košickej komory. Sídlom najbližšej mincovej komory sa totiž v druhej štvrtine 14. storočia stalo banské mesto Smolník, ale od čias Ľudovíta I. bývali mince razené v Košiciach.41 Záverom možno zhrnúť, že podobne ako v niektorých iných uhorských mestách aj v Košiciach je na prelome 13. a 14. storočia pozorovateľné ovládanie richtárskeho úradu jedným popredným rodom, v tunajšom prípade Samphlebenovcami. Tí sa azda dostali aj k vedeniu kráľovskej komory. Poznateľným javom sú niektorí poprední mešťania s majetkami v okolí mesta a kontaktmi na hodnostárov krajiny či v službách panovníka. Existencia komory preukazuje rozvoj peňažných vzťahov v Košiciach i vôbec v severovýchodnom Uhorsku a teda aj dnešnom východnom Slovensku, kde sa vyvíjalo viacero miest. Literatúra Magyar Országos Levéltár, Diplomatikai Fényképgyűjtemény, , Magyar Országos Levéltár, DL, Archív mesta Košice, Archivum secretum, A Cassovia, 5, 13. Dejiny Slovenska I. ed. Richard Marsina. Bratislava: Veda, GYÖRFFY, György. Budapest története az Árpád-korban. In Budapest története I. Ed. GEREVICH, László. Budapest : Akadémiai Kiadó, 1975, s Dlhšiu výstavbu samozrejme nemožno fixovať na konkrétny rok. Pozri MAGDOŠKO, Drahoslav. Nehodnovernosť tradície o opevnení Košíc v roku In Studia Historica Tyrnaviensia XIV XV, Trnava 2012, s Hradby a komoru dával do súvisu už HALAGA, R. Ondrej. Právny, územný a populačný vývoj mesta Košíc. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1967, s PETÁCH, E. Dejiny mincovania v Košiciach..., s. 31, 42 a n. 71

72 Engel, Pál. Kamara. In Korai magyar történeti lexikon lexikon ( század), ed. Gyula Kristó, Pál Engel a Ferenc Makk, 320. Budapest: Akadémiai Kiadó, Fejér, György. Codex diplomaticus Hungariae ecclesiasticus ac civilis VIII. Volumen 3. Budae, Gyöngyössy, Márton. Magyar pénztörténet ( ). In Magyar középkori gazdaság- és pénztörténet, ed. Márton Gyöngyössy, Budapest: Bölcsész Konzorcium, Györffy, György. Az Árpád-kori Magyarország történeti földrajza I. Budapest: Akademiai kiadó, Györffy, György. Budapest története az Árpád-korban. In Budapest története I, ed. László Gerevich, 300. Budapest: Akadémiai Kiadó, Halaga, Ondrej R. Košice Balt I. Výroba a obchod v styku východoslovenských miest s Pruskom ( ). Košice: Východoslovenské vydavateľstvo, Halaga, Ondrej R. Právny, územný a populačný vývoj mesta Košíc. Košice: Východoslovenské vydavateľstvo. Juck, Ľubomír. Výsady miest a mestečiek na Slovensku ( ) I. Bratislava: Veda, Látkóczki, Erzsébet Kondorné. Árpád-kori oklevelek a Heves megyei levéltárban. Diplomata aetatis Arpadiana in archivo comitatus Hevesiensis conservata. Eger Magdoško, Drahoslav. Nehodnovernosť tradície o opevnení Košíc v roku In Studia Historica Tyrnaviensia XIV XV, Trnava, Magdoško, Drahoslav. Prevzatie budínskych výsad Košicami v roku In Bitka pri Rozhanovciach v kontexte uhorských a slovenských dejín, ed. Ferdinand Uličný a Drahoslav Magdoško, Košice : Univerzita P. J. Šafárika, Magdoško, Drahoslav. Vylkynus villicus najstaršia zmienka o košickom richtárovi. In Spoločnosť, kultúra a každodennosť v dejinách Slovenska, ed. Alžbeta Bojková, Košice: Univerzita P. J. Šafárika, Marek, Miloš. Cudzie etniká na stredovekom Slovensku. Martin : Matica Slovenská, Marosi, Ernő and Petrovics, István. Kassa, in Korai magyar történeti lexikon ( század). ed. Gyula Kristó, Pál Engel a Ferenc Makk, 333. Budapest : Akadémiai Kiadó, Marsina, Richard. Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae I. Bratislava: Obzor, Marsina, Richard. Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae II. Bratislava: Obzor, Nagy, Imre. Hazai okmánytár. Codex diplomaticus patrius VIII, 221. Budapest, Petách, Emil. Dejiny mincovania v Košiciach. Košice: Východoslovenské 72

73 vydavateľstvo, Rábik, Vladimír. Mestská kniha príjmov Trnavskej farnosti sv. Mikuláša z roku Trnava: Filozofická fakulta, Trnavská univerzita Regesta diplomatica nec non epistolaria Slovaciae I, ed. Vincent Sedlák. Bratislava: Veda, Slezáková, Miroslava and Nádaská, Katarína. Košice. In Lexikón stredovekých miest na Slovensku, ed. Martin Štefánik et al., 204. Bratislava: Prodama pre Historický ústav SAV, Szentpétery, Imre a Borsa, Iván. Az Árpádházi királyok okleveleinek kritikai jehyzéke. Kötet II. Füzet 2 3 ( ). Budapest, Wenzel, Gusztáv. Árpádkori új okmánytár. Codex diplomaticus Arpadianus continuatus IX. Pest,

74 Košice v anjouovskom období s osobitným zreteľom na obchodné kontakty mesta v rámci stredovýchodnej Európy Ján Lukačka Abstrakt Košice sa ako významné stredoveké privilegované mesto doformovali v priebehu prvej polovice 14. stor. Bolo to najmä vďaka kráľovskej priazni Karola Róberta a aj jeho nástupcu na tróne Ľudovíta I. Veľkého. Vďaka výhodnej polohe na križovatke diaľkových obchodných ciest sa už v 14. stor. Košice profilovali ako obchodnoremeselnícke centrum severovýchodného Uhorska. Košickí obchodníci nadviazali obchodné styky so sedmohradskými saskými mestami a mali ambíciu podielať sa aj na obchode s krajinami juhovýchodnej Európy (do zablokovania tohto priestoru Osmanmi). Tradične živé kontakty udržiavali Košičania s kupcami zo severovýchodu, o čom svedčí aj ich záujem získať právo skladu pre kupcov prichádzajúcich z ruských krajín a Poľska. Najintenzívnejšie styky však Košičania udržiavali s mestami severovýchodnej Európy. Na prvom mieste to bol Krakov. Zintenzívneniu obchodnej výmeny mali napomáhať aj úľavy pri platení mýtnich poplatkov, ktoré spomímaným dvom mestám udeľovali uhorskí a poľskí panovníci. Ambície Košičanov však siahali aj ďalej na sever k Baltu, kde sa pokúšali nadväzovať styky s hanzovými mestami. Kľúčové slová: Košice. Obchod. 14. storočie. Anjouovci. Anjouovské obdobie zaberajúce viac ako 4/5 14. stor. patrí k svetlým obdobiam v dejinách stredovekého Uhorského kráľovstva. V porovnaní s predchádzajúcim obdobím feudálnej anarchie za vlády posledných arpádovských kráľov (myslíme Ladislava IV. Kumánskeho a Ondreja III.) sa javí vláda Karola Róberta ( ), jeho syna Ľudovíta I. Veľkého ( ) a samostatnej vlády Ľudovítovej dcéry Márie ( ) ako významný krok ku konsolidácii a hospodárskeho rozmachu rozsiahleho multietnického kráľovstva. Nepochybne najväčšie zásluhy za veľký obrat v dejinách Uhorského kráľovstva mal prvorodený syn Karola Martela Karol Róbert a jeho blízki radcovia, ktorí až do bitky pri Rozhanovciach hrali veľmi riskantnú hru, ktorá sa mohla skončiť úplne inak, než si jej výsledok predstavovali samotní aktéri. Karol však ako vydedený primogenitus vsadil všetko na jednu kartu a vyhral. V bitke pri Rozhanovciach 15. júna 1312 zlomil moc Omodejovcov a čiastočne aj ich spojenca Matúša Čáka Trenčianskeho. Tento bod obratu umožnil v nasledujúcich desaťročiach kráľovi Karolovi Róbertovi realizovať zásadné reformy, ktoré pomohli postaviť anarchiou rozvrátenú krajinu znovu na nohy. 1 Táto štúdia vznikla v rámci projektu VEGA 2/0064/11 Hospodárske privilégiá a obchodné aktivity vybraných slovenských miest v stredoveku. 1 Zásadná práca, ktorá by zhodnotila anjouovskú epochu uhorských dejín doposiaľ chýba. Okrem syntetických prehľadov existujú iba čiastkové práce zamerané na jednotlivé aspekty politického, 74

75 Do týchto dejinných súradníc presne zapadá aj príbeh jedného z najvýznamnejších stredovekých miest Uhorského kráľovstva Košíc. Skromné pomery starej vidieckej slovenskej osady sa prudko zmenili zrejme už pred polovicou 13. stor., keď sa tu usadila relatívne početná komunita nemeckých hostí. 2 Vďaka ich prítomnosti došlo k rýchlemu prerodu starého trhového a mýtneho miesta na stredoveké mesto. Detaily tohto procesu pre nedostatok súdobých prameňov bližšie nepoznáme, ale je jasné, že Košice sa vďaka nemeckým hosťom vybaveným bližšie nešpecifikovanými výsadami postupne etablovali na remeselnícko-obchodné centrum severovýchodných oblastí Uhorského kráľovstva. 3 Na prelome 13. a 14. stor. Košice už predstavovali vyvinutú mestskú komunitu, ktorej vedúca vrstva sa rozhodla vzdorovať hrubému nátlaku zo strany jedného z najvplynejších šľachtických oligarchov palatína Omodeja zo starobylého rodu Abovcov a jeho synov. Vzájomný konflikt vyvrcholil v septembri 1311, keď sebavedomý Omodej vedome porušil zákaz vstupu do mesta bez súhlasu mestskej samosprávy a doplatil nato svojim životom. 4 V tomto momente vstupujú Košice a ich mešťania do priamych kontaktov s kráľom Karolom Róbertom, ktoré vyvrcholilo aktívnou účasťou Košičanov v najväčšej rytierskej bitke od čias tatárskeho vpádu. Jej šťastný výsledok vyzdvihol Košice na piedestál, vďaka ktorému sa mesto dokázalo za necelé polstoročie predrať medzi najvýznamnejšie stredoveké mestá v krajine. Na kráľovskú vďačnosť síce museli 8 rokov čakať, ale kráľ nezabudol a svojich verných dokázal primerane odmeniť. V rozpätí rokov udelil Košiciam 3 zásadné privilégiá (1319 oslobodenie od platenia mýt v Abovskej a Zemplínskej župe, 1321 oslobodenie od platenia komorského zisku z výmeny mincí a roku 1342 udelenie úplnej súdnej právomoci košickému richtárovi a možnosť odvolania sa k súdu taverníka). Tieto výsady posunuli mesto medzi najvýznamnejšie plnoprávne stredoveké mestá. 5 hospodárskeho či kultúrneho vývoja Uhorského kráľovstva v 14. stor. 2 Početná komunita nemeckého elementu sídlila v Above v rámci Vižoľského komitátu už v prvej polovici 13. stor., ktorý patril k majetkom uhorských kráľovien. Za tatárskeho vpádu však boli tieto sídla spustošené a Sasi, ktorí prežili sa začali usádzať v Seni a najmä v Košiciach. Ich rady ešte rozšírili noví saskí osadníci v priebehu druhej polovice 40. a v 50. rokoch 13. stor. RÁBIK, Vladimír. Nemecké osídlenie na území východného Slovenska v stredoveku. Bratislava : Karpatonemecký spolok na Slovensku 2006, s Základné košické mestské privilégium zrejme existovalo, ale nevieme, čo obsahovalo a čo sa s ním vlastne ešte v stredoveku stalo. Jediná zmienka o jeho existencii je v privilégiu z roku 1249 pre hostí z blízkej Sene. Samotní Košičania ho však nikdy nepoužili a nikdy si ho nedali konfirmovať žiadnemu uhorskému panovníkovi, čo vyvoláva rôzne pochybnosti o reálnej existencii zmieneného privilégia. Vysvetlenie O. R. Halagu o jeho nepotrebnosti po roku 1347, keď Košičania získali výsady Budína, nemožno akceptovať. 4 Veľmi podrobne sa touto otázkou zaoberal HALAGA, Ondrej Rudolf. Počiatky Košíc a zrod metropoly. Košice 1992, s JUCK, Ľubomír. Výsady miest a mestečiek na Slovensku Bratislava : Veda 1984, čč. 106, 108 a

76 Vďačnosť voči Košičanom za pomoc v boji s oligarchami zdedil aj Karolov syn Ľudovít I. Jeho veľkorysá priazeň voči mestu vyvrcholila v druhej polovici roka Ak Košiciam dovtedy chýbali niektoré základné privilégiá, kráľ tento hendicap definitívne odstránil. Dňa 28. júla udelil mestu výsady mesta Budína s viacerými aktualizovanými článkami. 6 V ten istý deň získalo mesto právo konať jarmok v oktáve sviatku sv. Michala a na dôvažok v rovnaký deň ale novou samostatnou privilegiálnou listinou udelil kráľ Ľudovít I. aj právo konať ďalší jarmok v oktáve sviatku sv. Trojice. 7 Kráľovská štedrosť voči Košiciam sa týmto ešte nevyčerpala. Dňa 18. októbra 1347 na základe žiadosti vplyvného košického a budínskeho mešťana, ktorý stál aj za udelením predchádzajúcich výsad, kráľ ešte spresnil a doplnil nedávno prevzaté články budínskeho práva. Patrilo k nim najmä úplné oslobodenie od platenia mýtnych poplatkov pre všetkých prichádzajúcich kupcov do Košíc. Lobista komes Hanuš vyjednal na kráľovskom dvore (v ten istý deň) vydanie ďalšieho kráľovského privilégia týkajúceho sa úplnej súdnej kompetencie mestského súdu. Richtár a mestská rada získali právo súdiť a trestať zločincov (vynášať aj hrdelné tresty) a v prípade nespokojnosti stránok možnosť odvolania sa ku kráľovi alebo taverníkovi. Polepšili si aj právo výčapu. Len košickí mešťania mohli predávať v meste víno až do Turíc. 8 Obchodné aktivity v meste nepochybne stimulovalo ďalšie privilégium kráľa Ľudovíta I. z roku 1361, ktorým udelil Košiciam právo núteného skladu na tovary privážané z Ruska a Poľska. 9 Košickí kupci spoločne so spišskými určite stáli aj za ďalším privilégiom spomínaného kráľa z roku 1364, na základe ktorého boli Košičania a spišskí kupci zvýhodnení pri platení mýtnych poplatkov na novovybudovanej, resp. rozšírenej diaľkovej ceste smerujúcej z východného Slovenska cez Liptov do Žiliny a odtiaľ do Sliezska (Vratislavy-Wróclavy). 10 Prajnosť voči Košičanom prejavila aj kráľovná matka Alžbeta, ktorá roku 1371 svojou listinou zrovnoprávnila košických obchodníkov s poľskými (Krakovčanmi) aj vo výške platenia colných poplatkov (tridsiatku). 11 Tá istá kráľovná o 7 rokov neskôr znížila košickým a levočským kupcom colné poplatky na území Poľska o polovicu. 12 Kráľ Ľudovít I. zavŕšil sériu privlégií pre mesto roku 1380, keď vyňal mešťanov 6 Ibidem, č Ibidem, čč. 189 a Ibidem, čč. 193 a Originál listiny vydanej sa nachádza v Archíve mesta Košíc, D Depositorium, No Zrejme už koncom roka 1364 upravená diaľklová cesta do Vratislavy fungovala. Košičania a Spišiaci boli povinní platiť mýtne poplatky iba na troch mýtnych staniciach a to v Liptove, Turci a Žiline. Archív mesta Košíc, Archivum secretum, F Telonium, No Listina kráľovnej matky Alžbety bola vydaná 24. mája 1371 vo Visegráde. Archív mesta Košíc, F Telonium, No Kráľovná svojim privilégiom vydaným 16. septembra 1378 sledovala nepochybne zintenzívnenie obchodných kontaktov s Poľským kráľovstvom. Archív mesta Košíc, F Telonium, No 9. 76

77 spod súdnej kompetencie stoličných súdov. Pre košických obchodníkov malo význam ďalšie privilégium z toho istého roku, ktorým zakázal všetkým sudcom v krajine zadržiavať a väzniť Košičanov pre dlhy iných. Všetky prípadné spory sa mali riešiť pred mestským košickým súdom. 13 Z predchádzajúcich údajov je zjavné, že v priebehu 14. stor. sa vytvorili optimálne podmienky pre obchodné aktivity Košičanov jednak v samotnom meste, ale aj v rámci Uhorského kráľovstva a priľahlých krajín. Košičania sa ponúknutej šance chopili a v meste sa postupne vytvorila vplyvná skupina kupcov, ktorá sa venovala najmä diaľkovému obchodu. Disponovala nielen značným kapitálom, ale aj skúsenosťami, kde možno s najväčším profitom nakúpiť a následne aj predať svoje komodity. Košičania obchodovali predovšetkým s kovmi (zlato, striebro, meď, železo), vínom, ktoré sami dorábali v najbližšom okolí Košíc a v južnej časti Tokajskej oblasti. Časť sladšieho vína skupovali až v oblasti Sriemu a zásobovali ním špišské a rovnako aj mnohé poľské mestá. Košičania tradične obchodovali aj s kožami a kožušinami, drevom, poľnohospodárskymi produktami a dobytkom. Z artiklov diaľkového obchodu sa najčastejšie spomínajú korenie (v tom aj domáci šafran), vosk, nizozemské, anglické, nemecké, poľské a zriedkavo aj orientálne súkna. Drahšie druhy súkna sa do Košíc dostávali prostrednístvom Pruska a najmä Krakova, ktorý bol významným partnerom hanzovných miest. 14 V období 14. stor. udržiavali Košice najčulejšie obchodné kontakty s Krakovom, o čom svedčí aj dohovor o vzájomnej obchodnej spolupráci z roku Ten umožňoval košickým obchodníkom tranzit cez Krakov ďalej na sever (Gdansk) a ostatné hanzovné mestá. O 4 roky neskôr bol medzi spomínanými mestami uzavretý pakt vzájomnosti pojednávajúci o obchodnej spolupráci Košíc a Krakova. Košickí obchodníci mohli slobodne prichádzať so svojimi tovarmi do Krakova a odtiaľ mohli pokračovať aj do ostatných poľských miest s výnimkou Pruska, s ktorým bolo vtedy Poľské kráľovstvo vo vojnovom stave. Recipročne zasa krakovskí kupci mohli bez každej prekážky prichádzať za obchodom do Košíc a tu vyložiť svoje tovary. Ak by niektorá zo strán nechcela ďalej dodržiavať spomínaný pactum mutuum, mala túto skutočnosť oznámiť 4 mesiace vopred, aby kupci každej strany mohli odviezť svoj tovar domov. 15 Tradičné obchodné kontakty udržiavali košickí obchodníci aj so sliezskymi mestami. Na rastúci počet košických obchodných vozov neboli pripravené existujúce diaľkové cesty. Na základe podnetu Košičanov a spišských kupcov kráľ Ľudovít nariadil upraviť 13 Zmienené privilégiá posilnili právnu istotu košických kupcov, ktorí sa často zdržiavali mimo domova na cestách, kde im hrozili rôzne príkoria a niekedy aj strata osobnej slobody. Archív mesta Košíc, B Iudiciaria, No Základnou prácou pre obchodné aktivity Košičanov smerom na Poľsko a Prusko zostáva monografia Ondreja R. HALAGU. Košice Balt. Výroba a obchod v styku východoslovenských miest s Pruskom Košice : Východoslovenské vydavateľstvo 1975, s HALAGA. Košice Balt, s

78 a rozšíriť staršiu komunikáciu vedúcu severným Slovenskom. Hlavný ťah spomínanej cesty viedol síce do Sliezska, ale už pred rokom 1364 existovala odbočka tejto cesty vedúca na severnú Moravu a ďalej do Čiech. 16 Pomerne intenzívne kontakty mali Košice so sedmohradskými saskými mestami, ktoré sprostredkovávali transfer tovarov z juhovýchodnej Európy. Košickí kupci mali zasa ambíciu preniknúť so svojimi tovarmi do sedmohradských miest, čo niekedy narážalo na nevôľu sedmohradských Sasov. Vzájomné súperenie sa urovnalo vymedzením sfér záujmu oboch strán. Koncom 14. stor. musel do zložitých vzájomných vzťahov zasiahnuť kráľ Žigmund, ktorý na základe sťažnosti košických kupcov prikázal obchodníkom zo Sedmohradska a Veľkého Varadína pod trestom zhabania tovaru dodržiavať košické právo skladu. 17 Košičania samozrejme zásobovali diaľkovým obchodom získanými komoditami blízky priestor Potisia, kde vlastne neexistovali významnejšie mestské centrá. Tu sa však museli potýkať s nerešpektovaním svojich výsad prechádzať cez mýtne miesta bez platenia mýtnych poplatkov. 18 Príbeh Košíc za vlády anjouovskej dynastie predstavuje priam čítankový príklad, ako sa z priemernej mestskej komunity stalo v priebehu 14. stor. jedno z najvýznamnejších uhorských miest. Na počiatku tohto procesu bola odvaha príslušníkov komunity hostí vzoprieť sa násilnému podmaneniu zo strany palatína Omodeja, čo pokračovalo ochotou podporiť kráľovské rytierske vojsko na rozhanovskom poli, kde sa rozhodovalo aj o ich ďalšom osude. Vedúca vrstva mesta využila výhodné geografické danosti mesta a rovnako aj náklonnosť anjouovských kráľov k získavaniu stále nových právnych (ochranných) a obchodných privilégií. Tie spätne podporovali rozvoj miestnych remesiel a bohatnutie mešťanov. Košickí kupci vybavení právnymi zárukami využili ponúknutú šancu a vybavení dostatočným kapitálom križovali so svojimi povozmi po hrboľatých stredovekých cestách stredovýchodnú Európu, aby so ziskom predali svoj tovar a výhodne nakúpili tovary, ktoré sa dali speňažiť v rodnom meste. 16 Por. pozn. č Archív mesta Košíc, D depositorium, č. 8. O rešpektovanie práva skladu museli Košičania bojovať aj v nasledujúcich rokoch, lebo sa rozmohli nekalé spôsoby predaja tovaru priamo na obchodných cestách ešte pred vstupom do mesta. 18 Kráľ Žigmund Luxemburský a jeho manželka Mária boli veľkými priaznivcami Košíc. Vždy promptne reagovali na sťažnosti Košičanov ohľadom nerešpektovania ich oslobodenia od platenia mýtnych poplatkov na kráľovských mýtniciach v priestore Abova a Zemplína až k hraniciam Berežskej župy a na juhu až po vtok rieky Slanej do Tisy. Neraz museli napomínať aj vlastných kastelánov a županov. Por. Archív mesta Košíc, F Telonium, č. 16, 18, 19, 20 atď. 78

79 Literatúra Archív mesta Košice, Archivum secretum, D -Depositorium, no. 2, 8; F - Telonium, no. 6, 7; F - Telonium, no 9, 16, 18, 19, 20 etc.; B - Iudiciaria, no. 11. Juck, Ľubomír. Výsady miest a mestečiek na Slovensku, Bratislava: Veda Halaga, Ondrej R. Košice - Balt: výroba a obchod v styku východoslovenských miest s Pruskom Košice: Východoslovenské vydavateľstvo, Halaga, Ondrej R. Počiatky Košíc a zrod metropoly Rábik, Vladimír. Nemecké osídlenie na území východného Slovenska v stredoveku. Bratislava: Karpatonemecký spolok na Slovensku,

80 Najstarší erb v Európe udelený mestu Jozef Kirst Abstrakt Práca je stručným zhodnotením prvenstiev a jedinečnosti erbu mesta Košice v Európe i krajine: 1. Erbová listina pre mesto Košice je vôbec prvým najstarším udelením erbu právnickej osobe mestu v Európe. 2. Nie je známe žiadne ďalšie mesto v Európe, ktoré by malo štyri erbové listiny, naviac udelené štyrmi panovníkmi do roku Po roku 1405, odkedy sú podľa práva mestá zastúpené na krajinskom sneme, Košice ako prvé v Uhorsku dostávajú erbovú listinu v privilegiálnej forme v roku Miniatúra na listine z roku 1423 je prvou erbovou miniatúrou v Uhorsku na mestskej listine. 5. Košice ako prvé mesto v Uhorsku cestou štyroch kráľovských erbových listín završujú vývoj v roku 1502 do kompletného mestského erbu. 6. Miniatúry na listinách z roku 1423 a 1502 sú klenotmi gotického a renesančného umenia. 7. Takmer poldruha storočia trvajúca snaha správy mesta naznačuje obdivuhodnú a cieľavedomú kontinuitu práce na zabezpečení cieľa kompletného erbu. 8. Erb mesta je natoľko zakoreneným symbolom vo vedomí Košičanov, že na päťsté výročie užívania bol erb na hlavnej ulici prezentovaný v sochárskej podobe na jednom z dvoch najvýznamnejších bodov mesta. 9. V roku 2010 bola na hrade Diósgyőr, dnes súčasť Miškolca, odhalená pamätná tabuľa pripomínajúca najstaršie udelenie erbu mestu v Európe. 10. Mestská časť Košice-Staré mesto používa historický štít erbu mesta Košice tak, ako bol udelený mestu v r Kľúčové slová: Košice. Erb mesta. Erbová listina. Heraldika. Mesto Košice je v roku 2013 európskym hlavným mestom kultúry a to je jedinečná príležitosť pozrieť sa do vlastnej minulosti na správanie sa v oblasti kultúry. V každej komunite sa časom logicky kladie otázka, čím sme jedineční, odlišní od ostatných, v čom sme dosiahli významné výsledky, v čom sme prví. Spravidla sa tu nerozlišujú a miešajú udalosti a deje, v ktorých je komunita iniciátorom a aktívnym hýbateľom deja, s tými dejmi, v ktorých je trpná, prijímajúca, prípadne pasívna a vo vleku udalostí. Za osobitnú skupinu posudzovaných dejov, či ich výsledkov, treba pokladať tie, kde zjavným iniciátorom je komunita sama a prostredníctvom svojich predstaviteľov koná cieľavedome a nepochybne na prospech komunity. Ak komunita koná ako prvá v rámci Európy a potom v krajine stále ako prvá a dosiahne výsledok systematickým tlakom postupne na štyroch svojich panovníkov, nemožno to nazvať ináč ako významný európsky unikát, na ktorý komunita, ktorá to dosiahla, môže byť oprávnene hrdá. Naviac výsledok 133 rokov trvajúcich snáh od roku 1369 do roku 1502 je aj dnes aktuálny a živý. To, čo mesto dosiahlo a používa nezmenene viac ako pol tisícročia, je erb mesta Košice. Symbol sebavyjadrenia sa a prezentovania sa na verejnosti, patriaci do oblasti kultúry. V predheraldickom období si v Košiciach, po tom, čo mesto potrebovalo 80

81 spečaťovať svoje písomnosti ako nevyhnutný predpoklad právnej sily a záväznosti, zhotovilo svoje najstaršie pečatidlo. Najstarším dokladom o pečati mesta je zápis a popis v prvom inventári mesta vyhotovenom v prvom decéniu 16. storočia, ktorý uvádza s datovaním na rok 1292, že prvá pečať, ktorú vidieť na košických písomnostiach, bola: jedna ľalia na ratolesti. 1 Žiaľ nezachovali sa jej odtlačky. Poznáme len stopy po vosku z pritlačených pečatí na listinách vystavených v tejto dobe, ktoré rozmerom naznačujú menšiu pečať mesta Košice. Veľká, autentická pečať s plnou právnou silou zobrazuje novú patrónku mesta stojacu v strede trojkrídlového gotického oltára rozdávajúcu milodary. V bočných krídlach stojaci anjeli sú k nej privrátení a držia sviece. Nad bočnými oltárnymi krídlami sú naznačené veže mestského opevnenia. Kruhopis oznamuje, že ide o pečať občanov mesta. 2 Samotné pečatidlo je na uhorské pomery mimoriadne veľké a krásne gotické kovorytecké dielo. Táto veľká pečať plnila funkciu autentickej veľkej pečate mesta až do roku 1504, keď ju nahradila veľká pečať zhotovená podľa poslednej štvrtej erbovej listiny z roku Na úvod k celému heraldickému obdobiu treba povedať, že je tu stále nepochybná iniciatíva mešťanov, ktorí sa domáhali vydania štyroch erbových listín pre mesto. Žiaľ prvá erbová listina je z doby, keď máme ešte málo listín a z toho roku nepoznáme ani meno richtára. Miesto vydania hovorí o tom, že predstavitelia našich mešťanov sa o to uchádzali na hrade kráľa zhruba 80 kilometrov od Košíc. A dosiahli svoje, čo sa potom ukázalo ako európske prvenstvo. Domáhali sa toho u kráľa rodom z Anjou, s francúzskym vnímaním heraldiky a terminológiou, 3 ktorá sa stala súčasťou textu. Je takmer isté, že mesto muselo niečo významné poskytnúť kráľovi, aby ako protihodnotu dostalo prvú erbovú listinu. O tom, že čo to bolo, sa môžeme len domnievať. Prvá erbová listina Dňa 7. mája 1369 v Diosgyőri vydáva kráľ Ľudovít Veľký, ako prvý panovník v Európe najstaršiu erbovú listinu pre právnickú osobu mesto s textom: My, Ľudovít, z Božej milosti kráľ Uhorska, znením tejto listiny dávame na vedomie všetkým, ktorých sa to týka, že kráľovskou láskavosťou dbajúc na náležitý úžitok našich občanov a hostí Košíc, chcejúc, aby sa tí istí vzmáhali darmi milostí, na ich oddanú a poníženú žiadosť sme privolili z osobitnej blahovôle, tím istím našim občanom z Košíc, aby odteraz na tajnej a posielacej pečati ich mesta a zástave, mali právo a mohli naveky užívať formu štítu, vybranú z nášho kráľovského znaku, majúceho zhora jeden tiahnuci sa pás či líniu modrej farby s troma obrazcami ľalií a bočne odspodu štyri línie červené a toľko isto bielych. Pod našou tajnou pečaťou na dôkaz 1 Archív mesta Košice (ďalej len AMK), Tajný archív (ďalej TA), Scheutzlichov elench, fol. 19 r. 2 AMK, TA, in C-Ecclesia Nr. 6, NN-Miscellanea Nr AMK, TA, C-Insignia Nr. 1 tractum seu lienam flavei coloris, flavei nezodpovedá žltej, ale francúzskej heraldickej terminológii: pás či líniu modrej farby. 81

82 tejto listiny, ktorú dáme vyhotoviť vo forme nášho privilégia pod našou veľkou pečaťou na prospech tých istých mešťanov, ak nám bude predložená. Dané v Diosgyőri druhý deň pred sviatkom Nanebovstúpenia Pána 1369 (7. mája). 4 Touto erbovou listinou vydanou pre Košice Ľudovít Veľký ako vôbec prvý panovník v Európe prekročil hranicu udeľovania erbu fyzickým osobám. Ak na jednej strane chcel a aj udelil erb, tak na druhej strane nevedel k spokojnosti vyriešiť erb tak, aby vyhovoval pravidlám heraldiky. V danej dobe sa totiž javilo ako nepredstaviteľné, aby mesto ako právnická osoba dostalo tie súčasti erbu, ktoré mali charakter znakov viazaných na jednotlivca. Takými boli prilba, klenot a prikrývadlá, ktoré mohol niesť rytier - bojovník. Udelenie len štítu bolo síce podľa dobových zvyklostí heraldiky nedostačujúce, ale z panovníkovho hľadiska aj logicky neprekročiteľné. Mesto dostalo iba najpodstatnejšiu časť erbu, štít. Pri udeľovaní štítu a stanovení figúr vychádzal Ľudovít Veľký z vlastného erbu. Pretvoril ho tak, aby z neho vytvoril nový erb. Jeho erb bol vertikálne štiepený a mal pravé pole sedemkrát červeno-strieborne delené a ľavé pole posiate zlatými ľaliami. 5 Mestskému štítu horizontálnym delením vytvoril modrú hlavu do ktorej dal len tri zlaté ľalie. Štítové pole pod hlavou delil tiež sedemkrát červeno-strieborne tak, ako to mal vo vlastnom znaku, ale s formuláciou odspodu. Tým dosiahol vlastne zámenu na strieborno-červenú, čo bolo potrebné, aby sa dodržalo na styku tohto poľa s hlavou štítu základná heraldická zásada: farba na kov, kov na farbu. Pri udeľovaní štítu a stanovení figúr Ľudovít Veľký a potom aj ostatní panovníci, ktorí udeľovali erby živej heraldiky, zohľadnil aj vojenské potreby. Na vlajku, pod ktorou bojovali mestské oddiely, sa premietol jeden z dvoch základných symbolov kráľovstva. Sedemkrát červeno-strieborné delenie, alebo dvojramenný kríž. Kráľovské mesto dostalo symbol, ktorým bola jasne a viditeľne vyjadrená jeho príslušnosť ku kráľovstvu. Obsahová stránka štítu erbu tým bola vyriešená. Ostalo vyriešiť najzávažnejší právny a formálny problém vyplývajúci zo samotného udelenia erbu. Náležité udelenie erbu podľa dobových zvyklostí vo forme privilegiálnej listiny by bolo vlastne mesto nobilitovalo povýšilo do šľachtického stavu. Ale vidina toho, že sa mesto prípadne svojej nobilitácie bude dovolávať a bude sa snažiť o svoj 4 AMK, TA, C-Insignia Nr. 1 Nos Lodovicus Dei Gratia Rex Hungarie memorie commendantes tenore presentium significamus quibus espedit universis. Quod nos comodose utilitati fidelium Civium et hospitum nostrorum de Cassa regia liberalitate invigilare cupientes, et eosdem gratiarum donis gliscentes ampliare, at devotam et humilem ipsorum supplicationem, eisdem Civibus nostris de Cassa annuimus ex gratia speciali, ut iidem amodo in sigillo ipsius Civitatis secreto et missivo, ac vexillo, formam Cleppei de Signo nostro Regio extortam, desuper videlicet unum tractatum seu lineam flavei coloris, tribus imaginibus liliorum compaginatum, et de subtus quatuor lineas rufas et totidem albas, lateraliter habentis in perpetuum gestare valeant atque possint. Harum sub nostro sigillo secreto testimonio litterarum, quas in formam nostri privilegii sub magno nostro sigillo, pro ispsis Civibus redigi faciemus dum nobi fuerint reportate. Datum in Diiosgewr feria secunda proxima ante festum Ascensionis Domini, Anno eiusdem millesimo trecentesimo sexagesimo nono. 5 Országos Széchényi könyvtár, Viedenská obrázková kronika, fol. 69 r. 82

83 podiel na zastúpenie na správe krajiny, bolo ešte v r čosi nepredstaviteľné. Panovník musel dôsledne vylúčiť čo aj len takú možnosť. Dosiahol to udelením listiny v patentnej forme, ktorou sa udeľovali práva dočasné, so súčasným prísľubom vystavenia privilegiálnej listiny pod veľkou kráľovskou pečaťou. Tá sa mala vystaviť po predložení tejto listiny. Naviac obmedzil používanie erbu len na tajnú a posielaciu pečať. Táto menšia mestská pečať mala len menšiu právnu silu a sekundárnu funkciu. Formálne ponechal nedotknuté používanie autentickej veľkej pečate so sv. Alžbetou, ktorá mala plnú právnu silu. Tým do istej miery potlačil význam svojho udelenia. Košice ako prvé mesto v Európe vlastnili erbovú listinu vydanú panovníkom. Plne si uvedomovali svoju prioritu, že majú viac ako ostané mestá. Ale aj jej neúplnosť a nedostatok formy. Pokladáme za nepochybné, že sa snažili o vydanie listiny aspoň vo forme privilégia. Nabádal ich k tomu samotný text listiny. Predbehli však dobu svojou požiadavkou o celé desaťročia. Ľudovít Veľký vyšiel v ústrety Košiciam a udelil im štít erbu. Bolo to ale zároveň jeho prvé aj posledné také udelenie mestu. V ďalšom aj on, a potom aj kráľovná Mária, už mestám potvrdzovali len právo na používanie pečate. Po desaťročiach vyčkávania si mesto nechalo podľa listiny vyhotoviť na začiatku 15. storočia erbovú pečať so štítom. Pri tejto pečati sa žiada povedať, že v prípade Košíc treba byť opatrný s akýmikoľvek závermi opierajúcimi sa o logiku a porovnávanie s ostatnými mestami. Ak je mesto doložiteľne v krajine v tejto oblasti stále prvé, nemožno sa v úsudku opierať o ostatné mestá. Aj logika, ktorá sa zjavne natíska, nemusí mať správne závery. Tak napríklad menšia pečať mesta s kruhopisom gotickou majuskulou: S(igillum) MINUS.CIVIUM.CIVITATIS.DE.CASSA, je mylne logicky na základe schématicky vyrytého anjela vo funkcii nosiča štítu zaradená zle. Tvrdenie keďže ten (anjel) sa objavuje až na druhej erbovej listine, z roku 1423, je nepochybné, že ide o pečatidlo ktoré si mesto dalo vyhotoviť až po tomto roku 6 nezodpovedá pravde. Podľa takejto interpretácie je na pečatidle mestom prevzaté zobrazenie z erbovej listiny. Presný opak je pravdou. Najprv bolo mestské pečatidlo s naznačeným anjelom, pri ktorom sa anjel neurčito krídlami či rukami zhora dotýka štítu erbu mesta. Vo viacerých historických prácach sa uvádza u tejto menšej pečate zatiaľ dokumentom nedoložiteľný rok zhotovenia na rok 1404, zrejme podľa výskytu na neznámej listine. Uvádza sa pritom aj fakt, že mestu trvalo veľmi dlho ( ), kým si nechalo vyhotoviť túto pečať. Mesto podľa pravidiel heraldiky samotný štít bez helmice, prikrývadiel a klenotu pokladalo za nedostatočný stav. Vyriešilo to tak, že v pečati nad štít do medzery medzi kruhopisom si nechalo ako náhradu vyryť anjela. Odtlačok tejto pečate na listinách z r a je jasným dokladom toho, že to bola mestská iniciatíva a listina kráľa následne v roku 6 NOVÁK, Jozef: Pečate miest a obcí na Slovensku, -I. zväzok, A-M. Bratislava 2008, s AMK, Schwarzenbachiana (ďalej Schw.), Nr. 133 ( ). 8 Magyar országos levéltár, DL ( ). 83

84 1423 len akceptovala v miniatúre druhého armálesu mestom už používaného anjela. Domnievame sa, že mesto stále chcelo kompletný erb so všetkými súčasťami, ako o tom svedčia jeho ďalšie snahy. Mesto vymyslelo anjela - nosiča štítu, ako náhradu za prilbu, klenot a prikrývadlá. Vtedy si najskôr ani neuvedomilo, že si z hľadiska heraldiky nepomohlo, dokonca priťažilo. Zaviedlo do praxe takú náhradu, ktorá bola akceptovaná, ale následne bránila tomu, aby sa ďalšie súčasti erbu, vnímané ako nevyhnutné, na mestské erby dostali. Z anjela sa postupne v domácej heraldike stal nosič štítu nahrádzajúci práve to, čo mesto chcelo dosiahnuť. Z blízkych miest dostali takto koncipované erby Bardejov 9 a Kežmarok. 10 Zásadný zlom v právnych prekážkach nastal v r Odvtedy sú mestá formálne uznané kráľom za privilegovaný stav v krajine a už nič nebránilo tomu, aby mestá dostávali erby vo forme privilégia. Druhá erbová listina Dňa 31. januára 1423 v Bratislave vydáva Žigmund pre Košice prvú privilegiálnu listinu s prvou miniatúrou pre mesto v krajine. 11 Snaha Košíc o doriešenie mestského erbu privádza pred kráľov majestát košického prísažného a mešťana, magistra Ladislava Knola. Ako zástupca mesta je v úsilí o odstránenie neúplnosti erbu a nedostatku formy úspešný len čiastočne. Žigmund vydáva listinu formou privilégia a mesto má v rukách očakávaný dokument, ktorý nie je len dočasným potvrdením práva. Aspoň nespochybniteľné a trvalé právo je konečne po vyše 50-tich rokoch zabezpečené. Za úspech však nemožno pokladať ničím neobohatené a takmer doslovne prepísanie oprávnenia z pôvodnej listiny spočívajúce v používaní formy štítu na zástave a len na posielacej a tajnej pečati. Tu sa v plnej miere prejavila zotrvávajúca neistota v tom, ako má vlastne mestský erb vyzerať. Miniátor prekreslil mestské typárium a len úmerne k štítu zväčšil anjela a odel ho do červeného šatu zlatom prepásaného cez prsia na spôsob andrejského kríža. Na hlavu anjela položil zlatý prstencový diadém, z ktorého vyrastal jednoduchý latinský kríž. Obdivuhodne jednotiaci účinok celej miniatúry dosiahol damaskovaním plôch štítu erbu a damaskovaniu prispôsobenými rozvilinami v zelenom neutrálnom pozadí. Výtvarný účinok umocnilo orámovanie miniatúry puncovaným zlatým lístkovým pásom, mnohofareb-nými kvetmi a rastlinnými rozvilinami v rohoch. Pozoruhodným na tejto armálnej listine, ktorej miniatúra je majstrovským dielom a drobným klenotom gotiky, je aj to, že v ľavom dolnom rohu pod textom je súčasne namaľovaný erb Jána Hebenstreyta, v tom čase richtára mesta, i keď on nebol priamo osobne žiadateľom o vydanie tejto listiny a v listine sa ani nespomína. Samotný text listiny neobsahuje blason, len odkazuje na miniatúru. 9 Štátny archív v Prešove pobočka Bardejov, Magistrát mesta Bardejov, erbová listina z r Štátny archív v Levoči pobočka Poprad, Magistrát mesta Kežmarok, erbová listina z r AMK, TA, C-Insignia Nr

85 Tretia erbová listina Dňa 7. februára 1453 v Bratislave vydáva Ladislav V. pre Košice privilegiálnu listinu, 12 ktorá je ďalšou snahou mesta na odstránenie neúplnosti erbu. Končí tak, ako predchádzajúci pokus. Len čiastočným posunom dopredu, poloúspechom. Ešte stále a pomaly už storočie po vydaní prvej erbovej listiny nie je prijateľné, aby mesto dostalo kompletný erb. Aj Ladislav V. tak, ako jeho predchodca, ešte tápe v otázkach mestskej heraldickej tvorby. Udelenie štítu pre mestá už dlho nie je problémom. Nedotýka sa štítového znamenia udeleného Ľudovítom Veľkým a potvrdeného Žigmundom. Problé-mom je však stále prilba s klenotom a prikrývadlami. Uvedomuje si, že anjel ako nosič štítu nie je za ne dostačujúca náhrada, ale radšej obohacuje, pridáva ďalší prvok. Kladie na horný okraj štítu otvorenú korunu. V ďalšom texte ako Žigmund odkazuje na namaľovanú miniatúru. Avšak pod modrou hlavou štítu miniátor dodržal v krajine obvyklé sedemkrát červeno-strieborné delené pole v dolnej časti štítu. Tým podstatne a v neprospech mestského znaku zmenil obsah. Zamenil pôvodne stanovené, potom potvrdené a miniatúrou z roku 1423 znázornené poradie kov-farba, na opačné farba-kov. Porušil tak citlivé a heraldicky čisté stvárnenie z minulosti, ktoré v prípade Košíc a vôbec vždy, keď to bolo možné, dodržiavalo zásadu striedania kovu s farbou. Pod modrú hlavu štítu sa nesprávne dostala farba ako prvá, namiesto kovu. Vidíme v tom prejav tendencie zachovať autentické poradie sfarbenia krajinského erbu a tak ho dostať do mestských erbov tých miest, ktoré dostávajú prvýkrát erbové listiny. Tak dostali erb Bardejov v r a Kežmarok v r s tou istou heraldickou chybou farba na farbu. I keď by nebolo problém u nich dodržať zásadu farba-kov. Tu sa táto tendencia javí ako silnejšia než snaha o heraldickú čistotu. Dobovým vkusom je podmienená miniátorova zámena tvaru ranogotického štítu za neskorogotický. Zlatá otvorená koruna je zdobená drahokamami. Zmenená je farba šatu anjela z červenej na bielu. Listinná formulácia na čele krížom poznačeného sa prejavuje vo zvýraznení kríža a zámenou z jednoduchého latinského na ľaliový kríž zdobený drahokamami. Iné vhodné ozdoby sa ešte prejavujú ako zdobenie čiernym lemovaním a krížikmi na zopakovaných skrížených zlatých pásoch (lodingoch) cez šat anjela. Striebro časom na štíte zodpovedajúco zoxidovalo. Žiaľ miniatúra bola maľovaná na pergamen bez zodpovedajúcej úpravy podkladu arabskou gumou. Jej časť sa časom ošúchala a odpadla. Práve poškodenie tvárovej časti, na ktorej presvitá pôvodný linkový náčrt, naznačuje zručnosť a zbehlosť miniatora, ktorý maľoval priamo s veľkou invenciou a toleranciou k pôvodnej linke. Na miniatúre je vzhľadom na jej poškodenie zarážajúce, že v priestoroch nad rohmi vrchného okraja štítu vymedzených dlhými a krátkymi perami krídel anjela zreteľne presvitá kresba. Z tejto plochy, ktorá by mala mať farbu 12 AMK, TA, C-Insignia Nr Pozri poznámku č Pozri poznámku č

86 neutrálneho tehlového pozadia, no má ju sivastú budiac dojem oxidovaného striebra, presvitá množstvo liniek. Takých, ktoré ani pri veľkej tolerancii nemožno dať do súvisu s obsahom konečnej maľby. Žiaľ nevieme rekonštruovať pôvodnú kresbu v tomto priestore. Faktom je, že tam bola pôvodne kresba nesúvisiaca s výslednou miniatúrou, ktorá bola zrejme odstránená a priestor vyplnený linkovými vlnkami ako podkresbou, vylučujúcou následnú domaľbu. Faktom je aj to, že je to priestor, kde by mali byť pri rešpektovaní anjela podľa zásad heraldiky prilby, klenoty a prikrývadlá, čo sa pri pohľade na priestor nad hornými rohmi štítu na miniatúre priamo natíska. A nakoniec je faktom, že v tomto priestore ich má umiestnená ďalšia erbová listina pre Košice. Ak aj nevezmeme do úvahy skutočnosť, že už v tejto listine boli na miniatúre pôvodne prilby, klenoty a prikrývadlá, ostalo skutočnosťou, že Ladislav V. sa uspokojil s pridaním zlatej otvorenej koruny. Rozšíril možnosť použitia erbu aj na ľubovoľnú pečať a veci. V závere doplnil listinu o právo používania červeného vosku. Ako Žigmund, tak ani Ladislav V. neuviedli konkrétny dôvod vydania listiny, ak len zaň nepokladáme príslušné žiadosti mesta. Zásluhy mesta uviedli obaja všeobecne. Napriek tomu, že si už mesto mohlo nechať zhotoviť novú veľkú pečať mesta, neučinilo tak. Ani vyššie spomínanú menšiu pečať nenahradilo, len zmenilo farbu vosku, do ktorého pečatilo, zo zeleného na vosk červený. Silu, akou sa v meste pociťovala potreba kompletného erbu, je vidieť priamo na severnej veži dómu sv. Alžbety, kde na poslednom známom zobrazerní erbu päť rokov (1497) pred ďalším listinným udelením erbu (1502) je vytesaný erb mesta, ako klasicky naklonený už s jednou prilbou a prikrývadlami, i keď tie by tam ešte nemali byť. Štvrtá erbová listina Dňa 8. decembra 1502 v Budíne vydáva Vladislav II. pre Košice erbovú listinu završujúcu vývoj erbu mesta Košice. 15 V krajine prvú pre mesto so štítom, prilbou s klenotom a prikrývadlami. Až štvrtou listinou na konci obdobia živej heraldiky sa mestu podarilo po 133 rokoch dosiahnuť stav, ktorý si tak želalo. Dostať od panovník kompletný erb. Erb, ktorý bude užívať na základe privilégia, nespochybniteľnou mocou práva a nesporne. Používanie len mocou obyčajovou nadobudnutou vydržaním nepokladalo mesto za dostatočné. Uvedomovalo si to o to viac, že v listine z roku 1453 sa rozlišovalo užívanie erbov slobodnými kráľovskými mestami podľa práva alebo zvyklosti. Vladislav II. ako prvý siahol na štítové znamenie a urobil na ňom úpravu, ktorá ho podstatne pretvorila. Pod nezmenenou modrou hlavou s troma zlatými ľaliami štiepil pôvodnú dolnú časť sedemkrát deleného strieborno-červeného poľa. Opravil chybu poradia v Ladislavovej listine a vrátil sa aj k v domácej heraldike neobvyklým popisom pôvodnému dole 15 AMK, TA, C-Insignia Nr

87 zahrotenému štítu. Na ľavé pole vytvorené štiepením položil polovicu poľskej orlice zo svojho rodového znaku. Z časti erbu manželky, kráľovnej Anny, vytvoril modrú pätu štítu, v ktorej kosmú sedemkrát zlato-červene delenú niť sprevádzajú hore jedna a dole dve zlaté ľalie. Nad štítom odstránil otvorenú zlatú korunu a nahradil ju v rohoch prilbami s klenotami a prikrývadlami. Detailný popis udeleného erbu dôsledne dbá na úctu a heraldické zásady. Výrazne sa to prejavuje pri popise novoudelenej polovice orlice. V pravom (heraldicky) poli ponechal po štiepení z úcty pôvodný stav. Orlicu položil len na ľavé (heraldicky) pole. Súčasne polepšil a zachoval pritom pôvodne jednotný charakter týchto polí. Heraldický problém popisu polovice orlice, ktorá má v zásade vždy hlavu otočenú vpravo a ľavá polovica by bola bezhlavá, riešil hneď v úvode ustanovením o celej hlave. Zlatú zbroj, korunku a perizónium ukončené v tvare trojlístka popisuje jednotlivo. Popis erbu v listine nezačína štítom. Začína nosičom a ostatnými súčasťami, ktoré sa prvýkrát v krajinskej heraldike dostávajú do mestského erbu. Anjel je odetý do zlatom pretkávaného rúcha ametystovej farby, má svetlokučeravé vlasy, pritláčané drahokamami posádzaným vencom so zlatým krížom. Krídla má nebovomodrej farby pretkávané zlatými zrnkami. Oboma rukami drží štít dole zahrotený. Dve strieborné, zlatokorunované prilby majú zlaté spony. V strede klenotov, krídiel hore žltých, dole modrých so zlatými bodkami, je po jednej zlatej ľalii. Prikrývadlá sú popísané ako rôznofarebné padajúce kvety, akoby rozviate vetrom. Napriek bohatému popisu a kvetnatej reči listiny je miniatúra heraldicky ešte obsažnejšia. Dotvára obrazom podľa pravidiel heraldiky erb mesta. Tak ako klenoty dôsledne symbolizujú hlavu štítu a Anjouovskú dynastiu, aj prikrývadlá červeno-strieborné symbolizujú štátny erb z poľa štítu a arpádovskú dynastiu, i keď chýbajú v heraldickom popise. Klenot a prikrývadlá sú vlastne po 133 rokoch dodatočne dotvorené podľa pôvodného prvého štítu. Obsahom sú koncipované v nadväznosti na erbové figúry, tak ako by pôvodne mali byť z roku Polovičná postava anjela sa mení na celú a pribúda svätožiara. Ak doteraz pri šate anjela bola voľba len jednej zo základných farieb kráľovstva (červená alebo biela), tak teraz je to spojenie farieb červenej a modrej, ktoré spolu dávajú ametystovú. Prvýkrát v uhorskej heraldike je v tejto listine spomenutá dodatočná interpretácia strieborných pruhov, ktoré sa podľa listiny nesprávne pokladajú za hlavné krajinské rieky Dunaj, Tisa, Dráva, Sáva. Neskôr cestou prevzatia do Verbőczyho Tripartita sa stávajú mnemotechnickou pomôckou na zapamätanie si výzoru štátneho znaku. Táto obsahom a textom najbohatšia zo štyroch udelených erbových listín je vo výtvarnom poňatí typickým predstaviteľom renesancie. Široko rozpisuje tie zásluhy mesta, ktoré panovník uvádza ako dôvod jej vydania. Pripomína udalosti, ktoré sa odohrali dvanásť rokov predtým, ako ho hneď po korunovácii vojensky napadol z Poľska jeho brat Ján Albert, ktorý sa tiež uchádzal o korunu. Po dobytí Jágra zastavili jeho postup Košice a nechali sa mesiace obliehať. Z textu listiny vyberáme: 87

88 Strádali, nezlomení trpeli straty, prelievali krv, ale aj vtrhli do nepriateľských pozícií, priniesli pekné víťazstvo i korisť. Neupočúvli lichotivé výzvy, sľuby a divé vyhrážky počas dlhého a krutého obliehania. Ako jedinečná bašta kráľovstva na tomto mieste zotrvali vo vernosti ku kráľovi. V r si mesto nechalo vyhotoviť jedno z najkrajších uhorských renesančných mestských pečatidiel podľa erbovej listiny z roku Strieborné typárium s kruhopisom SIGIL LUM CIVITA TIS. CASSA zhotovil košický zlatnícky majster Antonius. Oproti textu a miniatúre má neskorogotický štít a anjel je na ňom doplnený o skrížené stuhy (lóding) cez prsia. Odtlačky Antoniovho pečatidla sa na dlhý čas stali vzorom pre ďalšie zobrazenia erbu mesta Košice, pretože originály erbových listín neboli verejne prístupné a boli pod viacerými zámkami, ako klenoty osobitne uschovávané v tajnom archíve mesta Košice. V závere je nutné povedať, že Košice si v priebehu svojich dejín vždy dobre uvedomovali svoj heraldický vývoj a bohatstvo heraldických pamiatok. Boli v zmysle historickej kontinuity i práva stále toho názoru, že koncepcie a návrhy jednotlivcov či akýchkoľvek komisií vo veci užívania erbu sú neakceptovateľné, ak neberú na vedomie dejinný vývoj s jeho 133-ročným úsilím mesta, štyrmi listinami štyroch panovníkov a to, že užívaný erb mesta je doslovne odmenou za krv Košičanov preliatou v boji. Mesto pokladá aj samotný vývoj a výsledok, ku ktorému sa dospelo, za európsky unikát. Zdá sa, že diskusia a výskum k erbom mesta Košice nebudú nikdy uzavreté. Je to na prospech mesta, pripomína mu to, že jeho občania v stredoveku boli svojimi snahami a myslením i kultúrnosťou v Európe na čele. Literatúra Magyar országos levéltár, DL ( ). MV SR Štátny archív v Levoči, pobočka Poprad, Magistrát mesta Kežmarok, Erbová listina z r MV SR Štátny archív v Prešove, pobočka Bardejov, Magistrát mesta Bardejov, Erbová listina z roku Országos Széchényi könyvtár, Viedenská obrázková kronika, fol. 69 r. Archív mesta Košice, Archivum Secretum, Scheutzlichov elench, fol. 19 r; C-Ecclesia Nr. 6, NN-Miscellanea no. 24; C-Insignia, no. 1, 2, 3, 4; Schwarzenbachiana, no Novák Jozef. Pečate miest a obcí na Slovensku, -I. zväzok, A-M. Bratislava,

89 Príloha: Obr. 1: Prvá erbová listina mesta Košice vydaná dňa 7. mája Obr. 2: Druhá erbová listina mesta Košice vydaná dňa 31. januára

90 Obr. 3: Tretia erbová listina mesta Košice vydaná dňa 7. februára Obr. 4: Štvrtá erbová listina mesta Košice vydaná dňa 8. decembra

91 Korešpondencia Košíc a Krakova v stredoveku Stanisław A. Sroka Abstrakt Mestská korešpondencia je jedným z najcennejších prameňov k poznaniu obchodných vzťahov. Stratená stredoveká korešpondenica, ktorá prichádzala do Krakova, ako aj stratené knihy odosielanej korešpondencie sú dôvodom, že listy krakovských konšelov a prísažných treba hľadať v archívoch iných poľských miest, dokonca aj v cudzích archívoch. Vďačným priestorom pre toto hľadanie sú archívy bývalého Uhorského kráľovstva, vzhľadom na pružne sa rozvíjajúci obchod, ktorý spájal bývalé hlavné mesto Poľského kráľovstva s týmito mestami. Stav zachovania je, samozrejme, rôzny. Obzvlášť bohatý na mestskú korešpondenciu je Archív mesta Košice. Už v roku 1902 Stanisław Kutrzeba publikoval rozsiahlu zbierku listín súvisiacu s obchodnými stykmi Poľska s Uhorskom. Bolo to možné vďaka pomoci košického archivára Ľudovíta Keménya, ktorý patričné dokumenty a listy poslal poľskému historikovy do Krakova. Korešpondencia mesta Krakova zachovaná v košickom archíve sa týka obchodných záležitostí, preto sa môže zdať monotónna a jednostranná. Zobrazuje však bežný život vtedajších obyvateľov miest po oboch stranách poľsko-uhorských hraníc. Stav zachovania korešpondencie medzi Krakovom a Košicami v stredoveku sa pričiňuje k tomu, že závery týkajúce sa vzájomných vzťahov, vyvodené na základe skromnej pramennej dokumentácie, musia byť veľmi opatrné. Kľúčové slová: Košice. Krakov. Korešpondencia. Obchod. Mestská korešpondencia je jedným z najhodnotnejších zdrojov pre vytvorenie obrazu o obchodných vzťahoch. Môžeme sa z nej dozvedieť o každodennom živote obyvateľov mesta, o ich finančných problémoch, o obchodníkoch s falošnými úmyslami či o prevoze tovaru. 1 Vzhľadom na skutočnosť, že stredoveká korešpondencia adresovaná predstaviteľom Krakova a tiež registre korešpondencie odosielané z Krakova sa nedochovali, listy krakovských radcov a richtárov treba hľadať v archívoch iných poľských a zahraničných miest. Mestské archívy niekdajšieho Uhorského kráľovstva sú bohatým zdrojom výskumu z dôvodu prekvitajúceho obchodu medzi bývalým hlavným mestom Poľského kráľovstva a týmito mestami. Miera zachovalosti obsahu týchto archívov je zjavne rôzna. Bezpochyby najlepším archívom je archív mesta Bardejov, ktorý sa napriek mnohým ťažkostiam zachoval vo vynikajúcom stave. 2 Aj archív mesta Košice obsahuje rozsiahlu zbierku korešpondencie mesta. V roku 1902 vydal Stanislaw Kutrzeba rozsiahlu zbierku záznamov o obchodných vzťahoch Poľska s Uhorskom. 3 Stalo sa to za 1 M. Starzyński, Średniowieczny Kraków w badaniach Stanisławy Kutrzeby, in: S. Kutrzeba, Finanse i handel średniowiecznego Krakowa, Krakov, 2009, s. XXX. 2 S.A. Sroka, Średniowieczny Bardiów i jego kontakty z Małopolską, Krakov 2010, s Akta odnoszące się do stosunków handlowych Polski z Węgrami głównie z archiwum koszyckiego z lat ,r ed. S. Kutrzeba (ďalej len: Kutrzeba), in: Archiwum Komisji 91

92 pomoci Ľudovíta Keménya, archivára v Košiciach, ktorý zaslal listy a dokumenty (bolo ich viac než sto) poľskému historikovi do Krakova (so súhlasom vedenia mesta). Archív obsahuje 21 listov, ktoré autority Krakova zaslali Košiciam (do roku 1526). Tieto listy (iba do roku 1505) vydal Stanislaw Kutrzeba v už uvedenej zbierke. Niektoré listy, ktoré tento autor nevzal do úvahy som zaradil do prvého zväzku diela Dokumenty polskie z archiwów dawnego Królestwa Węgier. Treba však pripomenúť, že zbierka záznamov, ktorú Kutrzeba pripravil, obsahovala nielen listy krakovských radcov, ale aj veľký počet listov napísaných mestom Košice a niektoré listy od mešťanov a šľachticov. 4 Korešpondencia mesta Krakov sa týka najmä obchodných záležitostí, preto sa môže javiť, že sú monotónne a jednostranné. Na druhej strane ilustrujú každodenný život obyvateľov mesta na oboch stranách poľskouhorskej hranice, ktorá bola značne problematická a kde úspešné cesty obchodníkov z prihraničných miest do Košíc boli dosť zriedkavé. Preto mnohé listy odoslané z Krakova žiadali o vrátenie odcudzených vecí a zaplatenie obchodníkom, ktorí utrpeli škody. Tieto škody neboli iba následkom veľkého počtu prihraničných zbojníkov, ale aj následkom trestných činov vykonaných štátnymi úradníkmi, menovite colníkmi, ktorí vyberali tridsiatok (tricesima). Títo ľudia, zvaní tricesimatores (tridsiatnici), boli často zlí a stali sa prvou prekážkou obchodníkov cestujúcich do Uhorska niekedy sa cez nich prechádzalo veľmi ťažko. Clo pod názvom tridsiatok zaviedol kráľ Ondrej II., ale jeho zlatý vek nastal v 14. a 15. storočí. 5 Výber tridsiatku reguloval kráľ Žigmund Luxemburský vo svojom prvom dekréte z roku 1405 adresovanom uhorským mestám. Článok 17 tohto predpisu uvádza, že tridsiatok 1/30 (3,33%) hodnoty tovaru je splatný za všetok tovar importovaný do, resp. exportovaný z Uhorského kráľovstva. 6 V novej politickej situácii, ktorá nastala po Žigmundovej smrti sa výška tridsiatku zvýšila na 5%, takže prakticky sa zmenila na dvadsiatok (vigesima) 1/20 hodnoty produktu, ktorý bol predmetom cla. 7 V polovici 15. storočia absolvovali predstavitelia Krakova intenzívnu výmenu korešpondencie s košickými radnými o prípade obchodníka menom Historycznej, zv. IX, Krakow, Dokumenty polskie z archiwów dawnego Królestwa Węgier, red. S.A. Sroka, zv. 1, Krakov P. Zs. Pách, A harmincadvám eredete, Budapešť 1990, passim; idem, A harmincadvám az Anjoukorban és a század fordulóján, Történelmi Szemle, 41, 1999, s pozri tiež: K. Mollay: A soproniak harmincadvámja , in: Házi Jenő Emlékkönyv. Emlékkönyv Házi Jenő Sopron város főlevéltárosa születésének 100. évfordulója tiszteletére, red. P. Dominkovits, É. Turbuly, Sopron 1993, s Decreta regni Hungariae. Gesetze und Verordnungen Ungarns , red. F. Döry, G. Bónis, V. Bácskai, Budapešť 1976, s Toto dokazuje list pápežského legáta Jeremiáša Landa, arcibiskupa z Kréty, ktorý prišiel na uhorský kráľovský dvor Mateja Korvína v roku Pozri tiež: P. Zs. Pách, Hogyan lett a harmincadvámból huszad? ( ), Történelmi Szemle, 37, 1995, s. 257, poznámka č

93 Jan Kyszwater (Botenwalder), ktorý bol prv mešťanom Krakova a potom sa usadil v Prešove. V roku 1452 viezol tovar z Košíc a údajne nezaplatil požadované clo tridsiatok. Následkom toho jeden z košických colníkov menom Pongracz zabavil všetok jeho tovar o hodnote 300 zlatých. 8 Tým sa začal spor medzi Kyszwaterom a Košicami, ktorý trval niekoľko rokov, a v ktorom sa angažovali nielen radní Krakova, ale aj feudálni páni na čele s Janom Melsztyńskim. O tomto spore boli informovaní kráľ Kazimír Jagelovský aj krakovský biskup a kardinál Zbigniew Oleśnicki. Najprv v máji 1452 krakovskí radcovia žiadali košických o pomoc v spore Kyszwatera. Išlo o štandardnú formuláciu pre rôzne škody spáchané v rámci obchodných vzťahoch, ktorá bola zaužívaná v korešpondencii medzi prihraničnými mestami. V liste sa tiež spomínajú škody utrpené krakovským mešťanom. 9 Medzi januárom a aprílom 1453 došlo k veľmi intenzívnej výmene listov ohľadne Kyszwaterovho prípadu. V januári napísal Jan Melsztyński, ktorý sa o okradnutého krakovského obchodníka staral, a ktorý ho považoval za jedného zo svojich familiares, list Košiciam, v ktorom žiadal o vrátenie zabaveného tovaru. 10 V marci rovnakého roku ďalšia osoba intervenovala v Košiciach za účelom pomoci Kyszwaterovi. Bol to Jan z Czyżowa, kastelán a starosta (vedúci administrátor) Krakova. 11 Od januára do marca vo svojich listoch zaslaných mestu Krakov a Jánovi Melsztyńskému košickí radcovia vysvetlili tzv. prípad Kyszwater, predpokladajúc, že mentor krakovského obchodníka (Melsztyński) aj krakovskí radcovia poznali iba verziu udalostí, ktorú rozpovedal samotný sťažovateľ. V liste tvrdili, že Kyszwater nezaplatil clo a následne Pongracz, vyberač tridsiatku, mu zabavil tovar. Radcovia navrhli, že Kyszwater by sa mal postaviť v čase, ktorý mu vyhovuje pred súd Mikuláša Brczala, ktorý bol veliteľom kráľovských vyberačov tridsiatku. 12 Melsztyński bol vo svojej odpovedi značne ostrý, uviedol, že do prípadu zainteresoval kráľa, v mene koho bol k Brczalovi vyslaný Mikuláš Chrząstowski. Sám Melsztyński pohrozil Košiciam, že ak krakovskému obchodníkovi nevrátia tovar, košickým obchodníkom zabavia tovar tiež. 13 Po tejto hrozbe zaslali košickí radcovia v rovnaký deň, , dlhé listy krakovskému biskupovi, kardinálovi Zbigniewovi Oleśnickému a Janovi Melsztyńskému. 14 V liste kardinálovi opísali celý incident a dodali, že Kyszwater sa vzdal meštianstva v Krakove a šiel more aliorum levium hominum na hrad Melsztyn, kde bol zamestnaný ako sluha Jána Melsztyńskeho. V rámci svojej tamojšej služby začal okrádať košických 8 Kutrzeba, č Tamtiež, č Tamtiež, č Tamtiež, č Tamtiež, č Tamtiež, č Tamtiež, č

94 obchodníkov a zabavoval im tovar. Košickí radní zdôraznili ešte raz, že vec sa má rozhodnúť pred súdom v čase, kedy to Kyszwaterovi vyhovuje. Na druhej strane list zaslaný Melsztyńskemu sa zdal byť obsahom zmierlivejší. Radní vysvetlili Melsztyńskemu, že najprv považovali colníka Pongracza nie za svojho spoluobyvateľa (non noster coinhabitator) ale za kráľovho človeka (homo regius), následkom čoho bol tovar skonfiškovaný de mandato domini sui. Neskôr však, keď sa sporný čin spáchal, Pongracz bol považovaný za spoluobyvateľa a následne vedenie mesta Košice požadovalo vysvetlenie. On však nástojil na tom, že vysvetlenie podá iba svojmu pánovi. 15 V čase, kedy mala byť vec riešené Mikulášom Brczalom, Pongraczovým nadriadeným, všetky strany boli pozvané na vyriešenie sporu, no Kyszwater neprišiel. V ďalšej časti listu radní zopakovali, čo uviedli v liste Oleśnickému, zmienili sa o tom, že Kyszwater lúpil v blízkosti hradu Melsztyn a opätovne žiadali o vyriešenie veci pred súdom. Tento spor medzi Kyszwaterom a Košicami trval roky a jeho výsledok nie je známy. 16 Mestská rada Krakova často intervenovala u košických radných vo veci dlhov. V roku 1431 krakovskí radní žiadali košických radných o pomoc Petrovi Hirsbergovi z Krakova vo veci zaplatenia dlhu Štefana Wallrabena z Košíc. 17 Existujú podobné listy až z roku O rok neskôr krakovský radní písali Košiciam o Andrejovi, kráľovskom trubačovi, ktorého brat umrel v Košiciach, čo spôsobilo isté problémy v získaní dedičstva. 18 Okrem toho listy z raného 16. storočia potvrdzujú, že pravidelne nastali problémy so splácaním splatných súm spojených s obchodovaním. V roku 1503 krakovskí radcovia žiadali od Košíc 320 zlatých pre niekoľko krakovských mešťanov. Tento spor trval mnohé roky. 19 V rovnakom roku (1503) krakovskí radní žiadali svojich kolegov v Košiciach o pomoc vo veci Jána Boreka z Krakova pri získaní peňazí, ktoré mu dlhoval Juraj Swarcz a v roku 1521 obchodníci z Košíc dlhovali obchodníkovi z Krakova, Leonardovi Fogelwerderovi. 20 Korešpondencia medzi Krakovom a Košicami je (ako to bolo uvedené vyššie) jednostranná, a to preto, lebo listy adresované krakovským mestským predstaviteľom sa nedochovali. Napriek tomu existujú určité materiály, ktoré potvrdzujú reakciu krakovských radných na sťažnosti miest Horného Uhorska. Problémy uvedené v listoch zaslaných do Krakova radcom z Košíc dokazujú, že lúpeže sa v pohraničí vykonávali vo veľkom a nielen ľudia z Uhorska kradli tovar poľským obchodníkom. Následkom neúčinných stredovekých záznamov miest malopoľského regiónu, t.j. nielen Krakova, je 15 Tamtiež, č Tamtiež, č Dokumenty polskie z archiwów dawnego Królestwa Węgier, zv. 1, č Kutrzeba, č Archiv mesta Košic, Appendix Schwarzenbachiana, č , Schwarzenbachiana 848, 857; Maďarský národný archív, DF , , ); Kutrzeba, č Archiv mesta Košic, Halagianum, č. 392; Maďarský národný archív, DF

95 nemožné ohodnotiť škálu lúpeží, ktorých sa Poliaci dopustili na obyvateľoch Uhorska. Môžeme len predpokladať (na základe ojedinelých zdrojov), že uhorskí obchodníci mali obdobné problémy. 21 Na záver treba zdôrazniť, že korešpondencia Krakova a Košíc sa vzťahuje väčšinou na obchodné vzťahy na hranici medzi Poľskom a Uhorskom. Väčšina listov krakovských autorít (radných a richtárov) buď obsahuje žiadosti napísané za krakovských obchodníkov, ktorých veci boli zabavené colníkmi, alebo žiada o zásah vo veci dlžníkov uhorských obchodníkov. Niektoré spory, napr. spor Jána Kyszwatera s Košicami, boli dlhodobé a angažovali sa v ňom nielen dve mestá ale aj elita krajiny. Zachovaná korešpondencia tiež odhaľuje aktivity krakovských radných pri pomoci uhorským obchodníkom, ktorí utrpeli v Poľsku škody. Každopádne však treba byť obozretným pri vyvodení dôsledkov z korešpondencie, ktorá sa zachovala najmä v košickom archíve (nedochovali sa listy adresované krakovským autoritám). Literatúra Maďarský národný archív, DF , , , ). Archív mesta Košice (AMK), Appendix Schwarzenbachiana, no , Schwarzenbachiana 392, 848, 857. Decreta regni Hungariae. Gesetze und Verordnungen Ungarns , ed. F. Döry, G. Bónis a V. Bácskai, Budapest, Dokumenty polskie z archiwów dawnego Królestwa Węgier vol. 1, ed. S.A. Sroka. Kraków, Kutrzeba, S. Akta odnoszące się do stosunków handlowych Polski z Węgrami głównie z archiwum koszyckiego z lat In Archiwum Komisji Historycznej vol. IX (1902). Pách, P. Zs. A harmincadvám az Anjou-korban és a század fordulóján. In Történelmi Szemle 41 (1999): Pách, P. Zs. A harmincadvám eredete. Budapest, Pách, P. Zs. Hogyan lett a harmincadvámból huszad? ( ). In Történelmi Szemle 37 (1995): 257. Starzyński, M. Średniowieczny Kraków w badaniach Stanisławy Kutrzeby. In Finanse i handel średniowiecznego Krakowa, ed. S. Kutrzeba. Kraków, S. A. Sroka, Średniowieczny Bardiów, s

96 Výmena a vzájomná závislosť Viedeň a jej vzťahy s Uhorským kráľovstvom v neskorom stredoveku a v ranom novoveku ( storočie) Ferdinand Opll Abstrakt Príspevok je zameraný na načrtnutie vzťahov medzi Viedňou a Uhorským kráľovstvom v období neskorého stredoveku a raného novoveku s ohľadom na vzájomnú závislosť, ako aj obojstranné ovplyvňovanie. Prvá časť príspevku prináša krátky prehľad vzájomných vzťahov predchádzajúcich sledovanému obdobiu. Hlavná časť príspevku sa zaoberá obdobím 15. a 16. storočia, kedy sa vzájomné vzťahy výrazne zintenzívnili. Kľúčové slová: Uhorské kráľovstvo. Viedeň. Politické vzťahy. Neskorý stredovek. Raný novovek. Vývoj a príležitosti neskoršieho hlavného mesta Rakúska boli súčasťou rámca vzťahov s Uhorskom a jeho národmi 1 už od čias prvej zmienky o meste v salzburgských análoch, 2 pochádzajúcej z roku 881. V prvej polovici 10. storočia vznikla Marchia orientalis v regióne Dunaja, 3 ktorá je dnes súčasťou Rakúska, čím sa Babenbergovci z Východného Franska stali novou mark- 1 Súhrny histórie Uhorska a jeho obyvateľov vydali Peter F(rigyes) Sugar Tibor Frank Peter Hanák (red.), A History of Hungary (London 1990), Miklós Molnár: Geschichte Ungarns. Von den Anfängen bis zur Gegenwart (Hamburg 1999), a Paul Lendvai: Die Ungarn. Eine tausendjährige Geschichte (Mníchov 2001). Pre stredovek pozri: Pál Engel, The realm of St. Stephen: A History of medieval Hungary, (Londýn 2001). 2 Pozri: Klaus Lohrmann Ferdinand Opll, Regesten zur Frühgeschichte von Wien (Forschungen und Beiträge zur Wiener Stadtgeschichte, zv. 10, Viedeň 1981), s. 31 n. 4:»Primum bellum cum Ungaris ad Weniam.«ohľadne histórie Viedne od jej začiatkov až po raný novovek pozri: Peter Csendes Ferdinand Opll (red.), Wien. Geschichte einer Stadt. zv. 1: Von den Anfängen bis zur Ersten Wiener Türkenbelagerung; zv. 2: Die frühneuzeitliche Residenz (16. bis 18. Jahrhundert), spoluredaktori: Karl Vocelka Anita Traninger (Viedeň Kolín nad Rýnom Weimar 2001 a 2003); vo forme zemepisného slovníka pozri: Peter Csendes Ferdinand Opll (red.), Die Stadt Wien (Österreichisches Städtebuch, red.: Othmar Pickl, zv. 7, Viedeň, 1999). Za preklad patrí vďaka Ursule Lindenberg (Viedeň). 3 Najlepšia prezentácia rakúskej histórie je rad publikácií redigovaný Herwigom Wolframom, Pre stredovek a raný novovek pozri zvázky: Karl Brunner, Hrzogtümer und Marken. Vom Ungarnsturm bis ins 12. Jahrhundert (Österreichische Geschichte , red.: Herwig Wolfram, Viedeň, 1994), Heinz Dopsch Karl Brunner Maximilian Weltin, Die Länder und das Reich. Der Ostalpenraum im Hochmittelalter (Österreichische Geschichte , red.: Herwig Wolfram, Viedeň 1999), Alois Niederstätter: Die Herrschaft Österreich. Fürst und Land im Spätmittelalter (Österreichische Geschichte , red.: Herwig Wolfram, Viedeň 2001), Alois Niederstätter: Das Jahrhundert der Mitte. An der Wende vom Mittelalter zur Neuzeit (Österreichische Geschichte , red.: Herwig Wolfram, Viedeň 1996) a Thomas Winkelbauer: Ständefreiheit und Fürstenmacht. Länder und Untertanen des Hauses Habsburg im konfessionellen Zeitalter. zv. 1 a 2 (Österreichische Geschichte , red.: Herwig Wolfram, Viedeň 2003). 96

97 grófskou rodinou. V tom čase vládnuce knieža uhorských Árpádovcov, Vajk, bol už v roku 985 pokrstený a prijal meno Štefan podľa patróna pasovskej diecézy. Od korunovácie Vajka/Štefana do polovice 12. storočia zostalo nové Uhorské kráľovstvo turbulentným a neľahkým susedom Rakúska aj Viedne. Od čias vlády markgrófa Leopolda Svätého ( 1136) boli zaznamenané rôzne svadby medzi jeho potomkami a členmi Árpadovskej dynastie, čím sa vytvoril vzor, na základe ktorého boli politické svadby najlepšou zárukou mieru medzi kráľovstvami, a to tak počas stredoveku, ako aj dlho po ňom. Tiež je však pravdou, že konflikty ( bella ) pokračovali napriek tejto skutočnosti. Jednou z týchto mimoriadne dramatických udalostí bola bitka pri rieke Leitha pri rakúsko-uhorských hraniciach v roku Rakúsky vojvoda Fridrich II. (Fridrich Bojovný) umrel na bojisku a s ním vymrela mužská vetva dynastie Babenbergovcov. 4 Čo sa týka Viedne, tá za vlády Babenbergovcov prešla urbanizačným rozvojom, vrátane stavby mestského opevnenia okolo roku 1200 a založením početných kostolov a kláštorov. Čoraz viac pripomínala skutočné hlavné mesto mala aj svoj význam v úlohe centra inteligencie a školstva. Tento politický rámec jasne určoval jej vzťah s Uhorskom. 5 Tento vzťah bol významný najmä pre obyvateľov s obchodnými záujmami, ekonomickými kontaktmi a možnosťami ich požiadavky boli zamerané na vyrovnané a stabilné vzťahy s východným susedom. Vzhľadom na poľnohospodársku produkciu a obrovský objem chovu dobytku bolo Uhorsko pre rastúcu Viedeň veľmi významné z hľadiska dodávky potravín. Uhorský obchod s dobytkom na západ bol predmetom mnohých štúdií. 6 Kým dopyt po poľnohospodárskych produktoch a čerstvom mäse bol významným stimulom pre dovoz uhorských výrobkov do Viedne, počnúc 13. storočím zaviedlo rakúske hlavné mesto opatrenia na potlačenie importu uhorského vína ako rivala domácej produkcie. Panónska kotlina spolu s regiónmi Horného Uhorska predstavovali omnoho väčšiu a zároveň aj produktívnejšiu vinohradnícku oblasť ako Rakúsko. 7 Prísny zákaz dovozu uhorského vína pretrval do 4 Pre históriu Babenbergovcov pozri: Karl Lechner: Die Babenberger. Markgrafen und Herzöge von Österreich (Veröffentlichungen des Instituts für österreichische Geschichtsforschung, zv. 23, Viedeň 1992) a Georg Scheibelreiter: Die Babenberger. Reichsfürsten und Landesherren (Viedeň 2010). 5 Pre hlavné línie histórie Viedne v 13. storočí pozri: Ferdinand Opll: Wien um die Mitte des 13. Jahrhunderts, in: Europas Städte zwischen Zwang und Freiheit. Die europäische Stadt um die Mitte des 13. Jahrhunderts, red. by Wilfried Hartmann (Schriftenreihe der Europa-Kolloquien im Alten Reichstag. Sonderband, Regensburg 1995), s pozri: István N. Kiss, Die Bedeutung der ungarischen Viehzucht für Ungarn und Mitteleuropa vom 16. bis zum 18. Jahrhundert, in: Ekkehard Westermann (red.), Internationaler Ochsenhandel ( ). Akten des 7th International Economic History Congress Edinburgh 1978 (Stuttgart 1979), s pozri: András Kubinyi, Weinbau und Weinhandel in den ungarischen Städten im Spätmittelalter und in der frühen Neuzeit, a tiež: Jozef Baďurík, Westslowakische Städte und der Weinbau im Jahrhundert (mit besonderer Beachtung von Bratislava/Preßburg und weiteren 97

98 druhej polovice 18. storočia. 8 Medzi tovarmi, ktoré Uhorsko exportovalo na západ sa od polovice stredoveku spomínajú kožušiny a kožené výrobky a tiež vzácne kovy, zlato, striebro, meď, ktoré pochádzali z Horného Uhorska (z dnešného Slovenska). Uhorské kráľovstvo trpelo inváziou Mongolov na počiatku 40-tych rokov 13. storočia omnoho viac ako susedské Rakúsko. Uhorský kráľ Belo IV. mal v dekáde nasledujúcej po vymretí Babenbergovcov, vojvodov Rakúska, len niekoľko rokov, ktoré mohol využiť vo svoj prospech. Prevziať rakúske územia chcel aj český kráľ Přemysl Ottakar II. Avšak proces zjednotenia bývalých Babenberských území s Českom sa ukončil počas 70-tych rokov 13. storočia konfliktom medzi čerstvo zvoleným rímsko-nemeckým kráľom Rudolfom Habsburgským a Přemyslovcami. Niekdajšie vojvodstvo Babenbergovcov získali Habsburgovci, ktorých vláda sa skončila až v roku V roku 1301 vymrela dynastia Árpádovcov a po krátkom panovaní českého kráľa Václava II., známeho v Uhorsku pod menom Ladislav V., získala trón Arpádovcov ďalšia dynastia: Anjouovci z juhu Talianska. V dobe zvlášť dlhovekých vládcov kráľa Karola Róberta I. ( ) a jeho syna Ľudovíta Veľkého ( ) sa Anjouovcom podarilo ovládnuť aj Poľsko. Aj keď nádej Habsburgovcov zachovať si korunu Svätej ríše rímskej zanikla smrťou Alberta I. a porážkou jeho syna Fridricha Pekného v boji s Ľudovítom Bavorským, 14. storočie prinieslo mnoho úspechov v územnej politike Habsburgovcov vrátane získania Korutánska a Tirolska. Rozvoj ekonomických vzťahov podporovali dlhé obdobia, počas ktorých sa susedia vo svojich politických ambíciách nezameriavali na bezprostrednú vzájomnú konfrontáciu. Pre Viedeň bolo 14. storočie obdobie rozkvetu urbanizácie s výnimkou značného počtu významných prekážok, napr. epidémie moru v roku 1349 a jej následkov. Nejde tu iba o všeobecný rozkvet mesta, ale aj o iniciatívy vojvodu Rudolfa IV. (prezývaného Zakladateľ), napr. založenie Viedenskej univerzity. Existencia tamojšej alma mater zvýšila atraktivitu rakúskeho hlavného mesta najmä u študentov z Uhorska, čo je jav, o ktorom bola nedávno vypracovaná štúdia so zameraním na študentov z Košíc. 9 Po smrti Rudolfa došlo k rozdeleniu rodu Habsburgovcov na dve vetvy, následkom čoho mala mestská elita Viedne mnoho politického priestoru na manévre v mestskej rade počas mnohých rokov. To sa definitívne zmenilo v 15. storočí. Rakúski vojvodovia z rodu Habsburgovcov dosiahli v tomto období značný úspech. Získali späť trón Svätej ríše rímskej a tým opätovne kleinkarpatischen Weinstädten), obe v: Ferdinand Opll (ed.), Stadt und Wein (Beiträge zur Geschichte der Städte Mitteleuropas, zv. XIV, Linz/Donau 1996), s a s Erich Landsteiner: Weinbau und Alkoholproduktion im südöstlichen Mitteleuropa. Eine langfristige Perspektive ( Jahrhundert), in: Österreich in Geschichte und Literatur 48 (2004), s , tu s. 266 sg. a Iulia Caproş, Students from Kosiče at foreign Universities before and during the Reformation Period in the Town (Doctoral Thesis. Central European University, Department of Medieval Studies, Budapest 2010); online prístup: ( ). 98

99 nastúpili na medzinárodné dejisko politiky, čo malo svoje výhody aj nevýhody. Uhorské kráľovstvo prevzal po smrti Ľudovíta Veľkého, ktorý nemal mužských potomkov, Žigmund Luxemburský. 10 Po pol storočia trvajúcom vládnutí (1387 až 1437) predčil Žigmund, ktorý sa v roku 1411 stal aj vládcom Svätej ríše rímskej, v dĺžke vládnutia aj svojich predchodcov. Sobáš Žigmundovej dcéry Alžbety s rakúskym vojvodom Albertom V. vydláždil cestu návratu Habsburgovcov, tentokrát v úlohe cisárov Svätej rímskej ríše. Albert, ktorý na tróne nasledoval svojho svokra ako kráľ Albert II., bol prvým Habsburgským vládcom, ktorý dokázal zjednotiť Svätú ríšu rímsku s Českým aj Uhorským kráľovstvom. 11 Jeho krátka vláda trvala rok a pol (aj s vládou svojho syna známeho ako Ladislav Pohrobok) sa javí byť iba prechodnou epizódou, no Uhorské kráľovstvo sa v tom čase dostalo do stredobodu pozornosti rakúskych vládcov. Albertov nástupca, knieža Fridrich zo Štajerska, vytvoril nový rekord vo vládnutí na konci neskorého stredoveku vládol 53 rokov. Každopádne sa však kráľ Fridrich IV. (známy ako cisár Fridrich III., ktorého výsledky sa následkom nedávneho výskumu považujú za omnoho kladnejšie než predtým 12 ) musel vzdať Uhorského kráľovstva. Avšak aj počas týchto ťažkých časov sa na kamennej balustráde domu na Flieshmarkte vo Viedni objavil erb Rakúska, Portugalska (žena Fridricha III. bola Eleonóra Portugalská), Ríše, Uhorska a Štajerska, 13 čo jednoznačne dokazuje, že požiadavka Habsburgovcov na uhorský trón bola podporovaná mešťanskou elitou Viedne. V Uhorskom kráľovstve sa stal v roku 1458 kráľom Matej, syn generálneho vikára a regenta Jána Hunyadiho. Čo sa týka politickej moci, nový kráľ bol v mnohých ohľadoch rovný habsburskému cisárovi a bol tiež otvorený novým intelektuálnym trendom doby, najmä renesančnému umeniu. Početné vzbury privodili Viedni dekády ťažkých časov. 14 Ako to bolo v predchádzajúcich storočiach, Uhorsko sa opäť stalo hrozbou a nebezpečenstvom pre obyvateľov Viedne. Priamou odpoveďou na turbulentné obdobie okolo roku 1440 charakterizované prechodom moci od Alberta II. k Fridrichovi bolo, že si Viedeň začala chrániť svoje predmestia výstavbou obrannej línie. 15 Na rozdiel 10 pozri: Imre Takács (red.), Sigismundus Rex et Imperator. Kunst und Kultur zur Zeit Sigismund von Luxemburg (Ausstellungskatalog, Augsburg 2006) a príspevky v: Karel Hruza (ed.), Kaiser Sigismund ( ). Zur Herrschaftspraxis eines europäischen Monarchen (Wien Köln Weimar 2012). 11 pozri: Günther Hödl: Albrecht II. Königtum, Reichsregierung und Reichsreform (Forschungen zur Kaiser- und Papstgeschichte des Mittelalters, zv. 3, Viedeň Kolín nad Rýnom Graz 1978). 12 pozri: Heinrich Koller: Kaiser Friedrich III. (Gestalten des Mittelalters und der Renaissance, Darmstadt 2005). 13 Renta Kassal-Mikula (ed.), Steinerne Zeugen. Relikte aus dem alten Wien (Ausstellungskatalog des Wien Museums, Viedeň, 2008), s , n Pre správy dobovej historiografie pozri: Ferdinand Opll, Nachrichten aus dem mittelalterlichen Wien. Zeitgenossen berichten (Wien Köln Weimar 1995), s pozri: Ferdinand Opll, Alte Grenzen im Wiener Raum (Kommentare zum Historischen Atlas 99

100 od mestských hradieb sa v tomto prípade použilo riešenie, ktoré sa dalo realizovať rýchlo a pri nižších nákladoch. Pozdĺž hlavných ciest vedúcich do mesta boli postavené valy s bránami, kým opevnenie medzi nimi pozostávalo iba z ohrád a palisád. Ako to ukázali neskoršie konflikty Habsburgovcov v 50- tych a 60-tych rokoch 15. storočia, resp. obliehanie Viedne vojskami kráľa Mateja o 20 rokov neskôr, táto predmestská obranná línia nepredstavovala skutočnú a účinnú ochranu. Matejovi Korvínovi sa podarilo dobiť Viedeň. Rakúsko a Viedeň zostali pod uhorskou nadvládou od roku 1485 do smrti uhorského kráľa na jar roku Je zaujímavé, že detailné štúdie o týchto piatich rokoch uhorskej nadvlády jasne ukázali, že vďaka mnohorakým vzťahom medzi členmi rodín, ktoré boli aktívne tak vo Viedni, ako aj v uhorských mestách najmä v Budíne nastal určitá miera politickej stability. Nič však nenaznačuje, že medzi mešťanmi Viedne či medzi jeho obyvateľstvom všeobecne by bol vznikol nejaký odpor voči "cudzej" uhorskej nadvláde. Nemôžeme však predpokladať, že kráľ Matej 16 by mal nejaké špeciálne preferencie voči Viedni a je tiež nesprávne považovať Viedeň za rezidenciu uhorského kráľa z rodu Hunyadiovcov. Politický prístup Viedne a jej bohatých mešťanov ohľadne obchodných a hospodárskych záujmov bol taký, že za najlepšiu záruku ekonomického úspechu považovali zachovanie bezpečnosti obchodov. Vtedajšie správy túto interpretáciu potvrdzujú. Na jar roku 1463 skupiny viedenských mešťanov vraj už začali hundrať z dôvodu neistoty doby spôsobenej konfliktmi medzi Habsburgovcami. V správe brandenburského kurfirsta sa píše: Viedenčania majú dosť vojvodu Alberta a chcú mať iného pána, menovite uhorského kráľa. 17 V starších výskumoch sa tento prístup označuje za zradu a často sa celé mesto označuje týmto prívlastkom, ale tento pohľad je nesprávny. V každom prípade politický vývoj 15. storočia oznamoval novú fázu vzťahov medzi Rakúskom a Viedňou na jednej strane a Uhorskom na strane druhej. Prvýkrát v histórii boli Rakúske vojvodstvo a Uhorské kráľovstvo zjednotené, aj keď na krátky čas. V nedávnom výskume sa toto označuje za predzvesť podunajskej monarchie 18 a iba predčasná smrť Alberta II. a jeho syna Ladislava zabránila rozšíreniu tohto konceptu. Každopádne však Habsburgovci mali naďalej ambície získať vládu nad Uhorskom, a to opakovane, od 40-tych rokov 15. storočia. Nárokovali si korunu Sv. Štefana, aj keď skôr diplomatickými ako vojenskými zbraňami. Opätovné získanie trónu Svätej ríše rímskej malo zásadný význam pre dynastiu Habsburgovcov. von Wien, zv. 4, Viedeň Mníchov 1986), s Pozri: Matthias Corvinus, the King. Tradition and Renewal in the Hungarian Royal Court (katalóg výstavy, Budapešť, 2008); pre vládu nad Viedňou pozri: Ferdinand Opll: Wienna caput Austrie ad Vngaros pervenit. Matthias Corvinus und Wien, in: Wiener Geschichtsblätter 65 (2010), s Opll: Wienna caput Austrie (pozri poznámku č. 16), s. 8: Die Wienner haben herczog Albrechten gar gnug und hetten gern einen andern herrn, nemlich den kenig von Hungern. 18 Niederstätter, Jahrhundert der Mitte (pozri pozn. č. 3), s

101 V Európe bolo rozšírenie ich moci čoskoro považované za príliš veľké. Na začiatku 15. storočia sa vláda Habsburgovcov sústreďovala na Horné a Dolné Rakúsko, Štajersko, Korutánsko, Tirolsko a Predné Rakúsko (Vorderösterreich). Avšak za niekoľko desaťročí prekonala obrovský pokrok. Od roku 1438 požadovali vládu nad Svätou ríšou rímskou a podarilo sa im dostať pod kontrolu dve susedné kráľovstvá: české a uhorské. Prostredníctvom svadby cisárovho syna Maximiliána 19 s Máriou Burgundskou (1477) získal tento vývoj ešte širšie dimenzie a alianciou Maximilánových detí (Filip a Margaréta) s deťmi španielskeho kráľa (Jana a Ján) (1495) bol položený základný kameň globálnej moci rakúskej dynastie Casa de Austria. Vráťme sa však ku kontextu dobových vzťahov medzi Rakúskom, najmä Viedňou a Uhorským kráľovstvom. Niektoré umelecké majstrovské diela 15. storočia sú dokonalým príkladom toho, ako sa kontakty rozšírili aj do kultúrnej sféry. Anonymný majster zvaný Schottenmeister (škótsky majster) tzv. viedenského oltáru Schottenaltar 20 (oltár kláštora írskych/škótskych mníchov) a umelecké hnutie súvisiace s týmto výnimočným príkladom neskorogotických panelových malieb sa stal štýlovým modelom množstva vtedajších oltárov (koncom 15. a začiatkom 16. storočia) v mnohých sedmohradských kostoloch. Medzi najznámejšie uhorské príklady patrí hlavný oltár sv. Margaréty v meste Mediaş 21 a krídlový oltár sv. Márie v meste Biertan. 22 V súvislosti s miestom konania tejto konferencie treba spomenúť rodinu výnimočných umelcov 15. storočia, ktorí do Viedne prišli z Košíc. Boli to otec a syn, Jakob a Hans Kaschauerovci, 23 ktorí žili vo Viedni od roku 1429 do roku Na konci 15. storočia a v 16. storočí sú to potom členovia 19 pozri: Hermann Wiesflecker, Kaiser Maximilian I. Das Reich, Österreich und Europa an der Wende zur Neuzeit, zv. 1 5 (Viedeň, Mníchov ); Manfred Hollegger, Maximilian I. ( ). Herrscher und Mensch einer Zeitenwende (Stuttgart 2005). 20 pozri: Lukas Madersbacher, Wien und Niederösterreich, in: Artur Rosenauer (red.), Geschichte der bildenden Kunst in Österreich, zv. 3: Spätmittelalter und Renaissance (Mníchov Berlín Londýn New York 2003), s ; Ferdinand Opll Martin Stürzlinger: Wiener Ansichten und Pläne von den Anfängen bis Mit einem Neufund aus Gorizia/Görz aus der Mitte des 16. Jahrhunderts (Wiener Geschichtsblätter, Beiheft, Viedeň 2013), p., nn. 7 a Otto Folberth: Gotik in Siebenbürgern. Der Meister des Mediascher Altars und seine Zeit (Viedeň, Mníchov 1973); Opll Stürzlinger: Ansichten und Pläne (pozri pozn. č. 20), p., nn pozri: Harald Krasser: Zur siebenbürgischen Nachfolge des Schottenmeisters. Die Birthälmer Altartafeln, in: Österreichische Zeitschrift für Kunst und Denkmalpflege 27 (1973), s Pozri: Richard Perger: Wiener Künstler des Mittelalters und der beginnenden Neuzeit. Regesten (Österreichische Akademie der Wissenschaften. Veröffentlichungen der Kommission für Kunstgeschichte, zv. 7, red.: Artur Rosenauer, Viedeň 2005), s a Nedávno došlo k zisteniu, že Hans Kaschau (mladší z umelcov) bol poverený vytvorením dekorácie na pohrebe cisára Fridricha III. v dóme sv. Štefana vo Viedni (1493). Pozri: Michail Bojcov: Die Wiener Totenfeier für Kaiser Friedrich III.: Die Vorbereitungen des Veranstalters, in: Franz Fuchs Paul- Joachim Heinig Martin Wagendorfer (red.): König und Kanzliste, Kaiser und Papst. Friedrich III. und Enea Silvio Piccolomini in Wiener Neustadt (Forschungen zur Kaiser- und Papstgeschichte des Mittelalters, 32, Viedeň Kolín nad Rýnom Weimar 2013), s (s. 291 sg.). 101

102 rodiny Pempflinger, 24 mešťania Budína a Viedne, ktorí hrali dôležitú úlohu v správe a politike oboch krajín. Aj keď Maximilián I. nasledoval svojho otca na tróne ríše v roku 1493, nepodarilo sa mu získať späť korunu sv. Štefana po smrti kráľa Mateja, no pomocou neobyčajne umnej a inteligentnej diplomatickej ofenzívy a dobre premyslenou politikou svadieb získal a upevnil svoj vplyv podarilo sa mu položiť základný kameň opätovného získania uhorskej koruny. Išlo o dvojitú svadbu zorganizovanú viedenským dvorom, ktorá spojila vnuka Maximiliána, Ferdinanda Kastílskeho, 25 s Annou, dcérou kráľa Vladislava a tiež Máriu, 26 Maximiliánovu vnučku, s Ľudovítom Uhorským. Jagelovská princezná Anna sa stala matkou 15-tich Ferdinandových detí. Smrťou kráľa Uhorska a Čiech, Ľudovíta II., v roku 1526 v bitke pri Moháči proti osmanským vojskám na juhu dnešného Maďarska nastal rozhodujúci bod v rakúsko-uhorských (a českých) vzťahoch. V skutočnosti tým nastalo vytvorenie reálnej základne "Podunajskej monarchie" Habsburgovcov do roku Tí získaním uhorskej koruny nezískali iba moc a prestíž ale aj príjmy. 27 V roku 1528 založil Ferdinand Uhorskú finančnú komoru 28 najprv v Budíne, potom v roku 1531 v Bratislave a od polovice 50-tych rokov 16. storočia aj vo Viedni. Potom, čo kapitán generál Lazár von Schwendi v roku 1567 založil v Košiciach špeciálne centrum finančnej správy v Hornom Uhorsku tzv. "Spišskú komoru", bol pomer ročných príjmov Habsburgovcov pochádzajúcich z Uhorskej, Spišskej a Dolnorakúskej komory cca. 30:30:40. Príjem z Uhorska predstavoval 150% príjmov pochádzajúcich z Rakúska a v rámci celej Habsburskej monarchie Uhorské kráľovstvo poskytovalo jednu tretinu všetkých príjmov. 29 Viedeň a jej politicky aktívni mešťania hrali významnú úlohu vo formovaní vzťahov s Uhorskom na konci stredoveku a najmä v 15. storočí. To sa v mnohých ohľadoch zmenilo počas prvého storočia raného novoveku. Viedeň podstúpila prerod z mesta aktívnych mešťanov na cisárske sídlo nového veku, podobne ako mnohé iné mestá v tej dobe. Nielen pre jej urbanistický rozvoj, ale aj pre svoju medzinárodnú rolu a účinok sa Viedeň stala symbolom cisárskej suverenity Habsburgovcov. Štúdia z roku o 24 András Kubinyi, Die Pemfflinger in Wien und Buda, in: Jahrbuch des Vereins für Geschichte der Stadt Wien 34 (1978), s pozri: Kaiser Ferdinand I Das Werden der Habsburgermonarchie, red.: Wilfried Seipel (Ausstellungskatalog, Viedeň, Miláno 2003); Alfred Kohler: Ferdinand I Fürst, König und Kaiser (München 2003). 26 pozri: Mary of Hungary. The Queen and her Court (katalóg výstavy, Budapešť 2005). 27 Ohľadne uhorského kráľovstva v 16. storočí pozri: Géza Pálffy, The Kingdom of Hungary and the Habsburg Monarchy in the sixteenth century (New York 2009). 28 pozri: Pálffy: Kingdom of Hungary (pozri pozn. č. 27), s Pálffy: Kingdom of Hungary (pozri pozn. č. 27), s. 130 sg. 30 Ferdinand Opll, Ferdinand I. und seine Stadt Wien. Versuch einer Neubewertung des Verhältnisses zwischen Herrscher und Stadt, in: Jahrbuch des Vereins für Geschichte der Stadt Wien 61 (2005), s

103 vzťahoch cisára Ferdinanda I. a Viedne jasne poukazuje na to, ako mesto rástlo v očiach Habsburgského vládcu práve pre dramatické udalosti prvého tureckého obliehania v roku 1529, ktoré sa stalo symbolom triumfu kresťanov nad moslimskými nepriateľmi, aj napriek kritickému postoju mesta k novému cisárovi, ktorý nasledoval po Maximiliánovi I. na začiatku 20-tych rokov 16. storočia. Ako to povedal Wolfgang Schmeltzl, učiteľ pôsobiaci vo viedenskom kláštore Schottenkloster: v 40-tych rokoch 16. storočia sa mesto Viedeň stalo "hradbami kresťanstva". 31 Napriek šťastnej obrane Viedne v bojoch proti osmanským vojskám, útok v roku 1529 viedol k hlbokej a dramatickej zmene vo vzťahoch tradičných habsburských krajín a tiež aj Svätej ríše rímskej k Uhorskému kráľovstvu, ktoré sa pod vládu Habsburgovcov dostalo len tri roky predtým a ich nadvláda tam ešte nebola pevne zakotvená. Táto skutočnosť bola umocnená tým, že spomínaná vojenská hrozba nastala v období, kedy mesto Viedeň stratilo väčšinu svojich stredovekých výsad a politické aktivity mešťanov boli obmedzené. Stredoveká meštianska autonómia zanikla, keď sa z mešťanov stali poddaní štátu raného novoveku. Boli to časy najväčšieho tlaku myšlienok reformácie na základy svetského a cirkevného systému vlády. Za týchto okolností jednoducho nebolo možné dobre zorganizovať a regulovať začlenenie Uhorska do cisárstva Habsburgovcov v dôsledku mnohoročného konfliktu Habsburgovcov s uhorským rivalom Jánom Zápoľským. Mier sa podarilo uzavrieť iba v roku Tento mier bol predzvesťou toho, že Ferdinand získa Uhorské kráľovstvo po smrti Zápoľského. V roku 1541 boli habsburské vojská porazené osmanskými, čím došlo k strate významnej časti území Uhorského kráľovstva. Budín sa stal centrom veľkej osmanskej provincie aj sídlom guvernéra. V tomto čase bolo Uhorsko rozdelené na tri časti: na Uhorské kráľovstvo patriace Habsburgovcom, na veľké územia kontrolované Osmanskou ríšou a na Sedmohradsko. Ferdinandove územia sa nachádzali najmä na západných a severných okrajoch niekdajšieho Uhorského kráľovstva siahali od pobrežia Jadranu na juhu až po Horné Uhorsko (dnešné Slovensko) na severe tu Košice 32 boli jedným z najdôležitejších miest na východe a súčasne aj jednou z najvýznamnejších bášt moci Habsburgovcov v Uhorsku. 31 pozri: Karl Vocelka,»Du bist di port und zir alzeit, befestigung der christenheit«. Wien zwischen Grenzfestung und Residenzstadt im späten Mittelalter und der frühen Neuzeit, in: Evamaria Engel Karen Lambrecht Hanna Nogossek (red.): Metropolen im Wandel. Zentralität in Ostmitteleuropa an der Wende vom Mittelalter zur Neuzeit (Berlin 1995), s a Ferdinand Opll: Innensicht und Außensicht. Überlegungen zum Selbst- und Fremdverständnis Wiens im 16. Jahrhundert, in: Wiener Geschichtsblätter 59 (2004), s Pre históriu Košíc (v nemčine) pozri: Franz Xaver Krones: Zur älteren Geschichte der oberungarischen Freistadt Kaschau. Eine Quellenstudie, in: Archiv für öst. Geschichte 31 (1864), s. 1 56; online prístup: archivfrsterrei04kommgoog#page/n15/ mode/2up ( ) a tiež Tobias Weger Konrad Gündisch: Kaschau/Košice. Eine kleine Stadtgeschichte (Regensburg 2013). 103

104 Zmena miesta korunovácie uhorského kráľa bola jasným príznakom tejto situácie. V roku 1527 boli Ján Zápoľský aj Ferdinand I. korunovaní na tradičnom mieste v bazilike v Stoličnom Belehrade, kým v roku 1563 prebehla korunovácia Ferdinandovho syna Maximilána II. už v Bratislave. Týmto rozšírením moci Habsburgovcov na východ rástol význam Viedne pre Uhorsko a v tomto kontexte hralo kľúčovú úlohu to, že Ferdinand vykonával svoju moc nad Uhorskom z miesta, ktoré bolo za hranicami krajiny. Počnúc rokom 1526 zaviedol habsburský kráľ v Uhorsku inštitút miestodržiteľa. Vzhľadom na neistú vojenskú situáciu ďalšou významnou rolou bola tá, ktorú zastupoval veliteľ vojsk zvaný Oberstfeldhauptmann a kancelár v osobe ostrihomského arcibiskupa spolu s Uhorskou dvornou kanceláriou Ungarische Hofkanzlei. Od rokov (kedy sa pod tureckú nadvládu dostali nielen Budín, ale aj Stoličný Belehrad a Ostrihom) boli kľúčové rozhodnutia vo veci financií, vojska a zahraničnej politiky pre Uhorské kráľovstvo doručované zvonku, buď z Viedne alebo z Prahy. Treba však tiež povedať, že práve v tomto období došlo k mnohým kladným zmenám vo vzťahoch medzi habsburgským vládcom a uhorskou šľachtou. Aktivita vysokých predstaviteľov uhorskej šľachty a kléru na viedenskom dvore, vzdelávanie detí uhorských šľachtických rodín v nových viedenských školách, najmä na škole jezuitského rádu, podporovala integráciu Uhorska do habsburgskej sféry. 33 Vicekancelár Mikuláš Oláh, ostrihomský arcibiskup v rokoch , žil mnohé roky na viedenskom dvore a od roku 1550 vlastnil dom vo Viedni na Wallnergasse. Tento sa neskôr stal majetkom rodiny Eszterházyovcov na začiatku 17. storočia. Existujú dôkazy aj o majetkoch ďalšieho prominentného uhorského šľachtica, tým je Mikuláš Zrínsky, ktorý bol lojálnym vojenským veliteľom Habsburgovcov a chorvátskym bánom. Padol v boji za Szigetvár pri uhorsko-chorvátskych hraniciach v roku Tomáš Nádasdy, palatín od roku 1554 a Ján Pethő, komárňanský kapitán, mali tiež domy vo Viedni. 34 Treba však povedať, že v porovnaní s počtom španielskych poddaných vo Viedni 35 tvorili tí uhorskí iba malú skupinu. Sídlo Habsburgovcov sa stalo centrom ľudí uhorského pôvodu v omnoho väčšej miere ako predtým. To všetko nastalo v časoch, kedy bola Viedeň vo veľkej časti Európy symbolom odboja proti Osmanskej ríši a kedy Uhorské kráľovstvo muselo následkom svojej geografickej polohy a rozdelenosti niesť ťarchu defenzívy. Do určitej miery boli obraz Viedne a Uhorska totožné mesto aj kráľovstvo boli považované za obranný val pred Osmanskou ríšou. 33 Pálffy: Kingdom of Hungary (pozri pozn. č. 27), s O týchto»uhorských«domoch vo Viedni pozri: Ferdinand Opll Martin Scheutz: Der Schlierbach-Plan des Job Hartmann von Enenkel. Ein Plan der Stadt Wien aus dem frühen 17. Jahrhundert (Quelleneditionen des Instituts für österreichische Geschichtsforschung, Viedeň, 2013), s., n. 48 a p., n. 79 a tiež Pálffy: Kingdom of Hungary (pozri pozn. č. 27), s Ferdinand Opll: Spanier in Wien, in: Wir. Zur Geschichte und Gegenwart der Zuwanderung nach Wien (Katalog der 217. Sonderausstellung des Historischen Museums der Stadt Wien, 19. September bis 29. Dezember 1996), s

105 Aktivity uhorských čakateľov na trón vyvolali takú vojenskú i politickú situáciu, ktorá viedla k vlne emigrácie nemeckých obyvateľov uhorských miest, a to najmä do Viedne. Táto emigrácia v 30-tych rokoch 16. storočia 36 je dobre zdokumentovaná v prípade Budína aj Košíc. Viedeň bola nielen rezidenciou uhorského kráľa, najvýznamnejším miestom pre prijímanie rozhodnutí o Uhorsku a jeho obyvateľoch, ale aj sídlom habsburského dvora. Stávala sa čoraz atraktívnejšou pre členov uhorskej šľachty a postupne sa z nej stalo druhé hlavné mesto Uhorska. 37 Rozvoj Bratislavy, ktorá bola omnoho bližšie k Viedni ako Budín, priniesol nielen nové miesto uhorských korunovácií ale aj prepojenie Viedne a Horného Uhorska stalo sa tak následkom rozdelenia kráľovstva na tri časti. Medzi najzaujímavejšie dokumenty o tejto novej role Viedne vo vzťahu k Uhorsku patrila mapa Viedne, ktorú vytvoril Domenico Zenoi, benátsky meďorytec a vydavateľ v rokoch 1560 až Mapa, 38 vydaná ako medirytina v roku 1566, obsahuje iba obraz viedenského hradu (Hofburg), zbytok mapy je zameraný na vojenské objekty, opevnenia, arzenál na severozápadnom okraji mesta a nové zbrane na ulici Renngasse. Iná verzia tejto mapy publikovaná v roku 1567 znázorňuje budovy v opevnenom meste, aj keď úplne nepresne. Čo nás na tejto mape zaujíma je názov mapy: Vienna. Città principal d Ongheria nel modo che al presente e fortificata. Označením Viedne ako "hlavného mesta Uhorska", tento kartografický dokument potvrdzuje rolu, ktorú mala Viedeň nielen po roku 1529, ale aj po uhorských udalostiach 40-tych rokov 16. storočia. Naviac označenie východnej brány viedenského opevnenia pôvodne známej od 13. storočia pod názvom "Stubentor" ako porta d Ongheria [uhorská brána] poukazuje na to isté, ako názov mapy. Zenoiho mapa spolu s názvami, ktoré na nej uviedol, poukazujú na novú rolu Viedne aj iných miest, ktoré boli blízko osmanským hraniciam, ako napr. Graz či Ljubljana stali sa centrami koordinácie všetkých obranných opatrení proti osmanským silám a všetkých vojenských operácií vedených proti nim. V roku 1547 bolo dojednané prímerie na ďalších 5 rokov spolu s potupným záväzkom platiť Adrianopolu dane každý rok. Súčasne s tým sa zastavili akékoľvek príležitosti pre rozvoj pozície Habsburgovcov. V 60-tych rokoch 16. storočia sa cisár Ferdinand márne snažil získať nadvládu nad Sedmohradskom. Bojiská vznikali na severe aj na juhu Uhorska. Kým v roku 1537 mali Habsburgovci pod kontrolou iba 17 žúp, v rokoch 1555/56 to bolo už 50, aj keď strata Sedmohradska znížila toto číslo na 32 v roku pozri: Lajos Gecsényi: Die Auseinandersetzungen des Wiener Stadtrats mit den aus Pest und Buda/Ofen vertriebenen Bürgern im Jahre 1534, in: Wiener Geschichtsblätter 61/3 (2006), s ; Weger Gündisch, Kaschau/Košice (pozri pozn. č. 38), s pozri: Pálffy: Kingdom of Hungary (pozri pozn. č. 27), s Opll Stürzlinger, Ansichten und Pläne (pozri pozn. č. 20), p., n pozri: Pálffy: Kingdom of Hungary (pozri pozn. č. 27), s

106 Následkom tohto vývoja a neustále sa meniaceho rámca vecí vznikol v južných častiach Uhorska ovládaných Habsburgovcami vojenský pohraničný režim, systém pomedzných pevností. V mnohých ohľadoch sa štruktúra nadvlády dvora nad Uhorskom, ktorú je možné charakaterizovať ako vládnutie nad krajinou zvonku, odzrkadlila na organizácii vojska. 40 Rozhodujúce a kľúčové vojenské veliteľské pozície nielen na najvyššej úrovni, ale aj na úrovni generálnych náčelníkov zodpovedných za jednotlivé opevnené miesta, zostali v rukách ľudí, ktorí neboli obyvateľmi Uhorska. Takým bol napríklad gróf Mikuláš von Salm, mladší syn ochrancu Viedne z roku Dokumentácia ukazuje, že to väčšinou boli nemeckí vojenskí experti, v menšej miere talianski. 41 V roku 1556 bola vo Viedni založená stála Cisárska vojnová rada Hofkriegsrat, 42 ktorá sa stala ústredím pre plánovanie, koordináciu a potrebné rozhodnutia. V tomto kontexte nachádzali špecialisti a experti na budovanie opevnení či raní vojenskí kartografi obrovské množstvo príležitostí. Medzi najúchvatnejšie dôkazy ich aktivít patria mapy opevnení uhorských pevností a mapy uhorských regiónov vypracované rôznymi členmi rodiny Angielini pôvodom z Milána. 43 Ich práce sú zdokumentované v troch atlasoch dochovaných v Generálnom krajinskom archíve (Generallandesarchiv) v Karlsruhe, v Saskom štátnom archíve (Sächsische Staatsarchiv) a Hlavnom štátnom archíve (Hauptstaatsarchiv) v Drážďanoch a v Rakúskej národnej knižnici (Österreichische Nationalbibliothek) vo Viedni. Bez toho, aby sme zachádzali do detailov, treba uviesť, že v týchto atlasoch boli mapy rôznych uhorských pevností: Nagykanizsa na juhu, Veszprém na sever od Blatenského jazera, Pápa na juh od Rábu, Komárno pri Dunaji či Košice. Vysoká technická a kartografická hodnota dokumentov Angieliniovcov sa obyčajne spája so známou mapou Uhorska uvedenou v atlasoch a na druhej strane s mapou Viedne, ktorá je uvedená v takmer rovnakej podobe vo všetkých dochovaných exemplároch v Drážďanoch, Karlsruhe či vo Viedni. Spolu s kartografickými zobrazeniami Grazu a Ljubljany, ktoré vytvorili Angieliniovci, sú tieto dokumenty obrazom významu týchto miest ako organizačných centier obranných štruktúr na východe. Z hľadiska kartografickej histórie Viedne je Angieliniho mapa jedným z najvýznamnejších dokumentov vytvorených iba dve desaťročia po nakreslení najstarších máp mesta autormi Augustinom Hirschvogelom a Bonifazom Wolmuetom 44 v roku 1547 po vytvorení nového systému opevnení s bastiónmi 45 vo Viedni. 40 pozri tiež: Pálffy: Kingdom of Hungary (pozri pozn. č. 27), s Pozri "Zoznam vládcov a najvyšších predstaviteľov Uhorska" v: Pálffy: Kingdom of Hungary (pozri pozn. č. 27), s Pálffy: Kingdom of Hungary (pozri pozn. č. 27), s. 97 sg. 43 pozri: Géza Pálffy: Die Anfänge der Militärkartographie in der Habsburgermonarchie (Budapešť 2011) a Opll Stürzlinger: Ansichten und Pläne (pozri pozn. č. 20), p., n Opll Stürzlinger: Ansichten und Pläne (pozri pozn. č. 20), s., nn. 35 a pozri: Opll: Alte Grenzen (pozri pozn. č. 15), s , a Id., Schutz und Symbol. Zur Stadtbefestigung von Wien vom hohen Mittelalter bis zur Mitte des 19. Jahrhunderts, in: 106

107 Konečnou akvizíciou koruny sv. Štefana Habsburgovcami získala Viedeň (ktorej vzťahy so susednou krajinou rástli na význame a dynamike počas 15. storočia) v ranom novoveku novú úlohu ako hlavný referenčný bod pre Uhorské kráľovstvo. V období, kedy vládnuca dynastia a aristokratická elita riešila medzinárodné záležitosti, nebola jazyková bariéra z dlhodobého hľadiska podstatná bola skôr spojovacím prvkom v boji voči moslimom Osmanom. V týchto dekádach sa šírila reformácia a následne sa kresťanský svet rozštiepil, no tieto javy nemali rozhodujúci účinok na vzťahy s Uhorskom. V tých časoch sa Viedeň stala "hlavným mestom" Uhorska. Avšak Habsburgovci sa museli v Uhorsku vysporiadať s podmienkami, ktoré boli značne odlišné od tých na západ od rieky Leitha, ako napr. s právom uhorskej šľachty na odpor, ktoré siahalo až do 13. storočia. Viedeň, označovaná za hlavné mesto cisárstva a sídelné mesto ( Reichshaupt- und Residenzstadt ), zostala základným pilierom Uhorského kráľovstva do začiatku 17. storočia aj medzi mnohými rozhodujúcimi činiteľmi dobovej politickej scény strednej Európy (osmanská moc, pozícia Sedmohradska na rozmedzí Východu a Západu, resp. sféra rakúskej a cisárskej moci) a aj v časoch, keď sa dvor presťahoval do Prahy. Literatúra Baďurík, Jozef. Westslowakische Städte und der Weinbau im Jahrhundert (mit besonderer Beachtung von Bratislava/Preßburg und weiteren kleinkarpatischen Weinstädten). In Stadt und Wein (Beiträge zur Geschichte der Städte Mitteleuropas, vol. XIV), ed. Ferdinand Opll, Linz/Donau, Caproş, Iulia. Students from Kosiče at foreign Universities before and during the Reformation Period in the Town (Doctoral Thesis. Central European University, Department of Medieval Studies, Budapest, 2010); online: (May 8, 2013). Folberth, Otto. Gotik in Siebenbürgern. Der Meister des Mediascher Altars und seine Zeit. Wien München, Gecsényi, Lajos. Die Auseinandersetzungen des Wiener Stadtrats mit den aus Pest und Buda/Ofen vertriebenen Bürgern im Jahre in Wiener Geschichtsblätter 61/3 (2006): Hollegger, Manfred. Maximilian I. ( ). Herrscher und Mensch einer Zeitenwende. Stuttgart, Hödl, Günther. Albrecht II. Königtum, Reichsregierung und Reichsreform Forschungen zur Kaiser- und Papstgeschichte des Mittelalters 3 (1978). Kaiser Ferdinand I Das Werden der Habsburgermonarchie, ed. Wilfried Seipel. Ausstellungskatalog, Wien Milano, Österreichische Zeitschrift für Kunst und Denkmalpflege LXIV, fasc. 1/2 (2010), s

108 Kiss, István N. Die Bedeutung der ungarischen Viehzucht für Ungarn und Mitteleuropa vom 16. bis zum 18. Jahrhundert. In Akten des 7th International Economic History Congress Edinburgh 1978 Internationaler Ochsenhandel ( ), ed. Ekkehard Westermann, Stuttgart, Kohler, Alfred. Ferdinand I Fürst, König und Kaiser. München, Koller, Heinrich. Kaiser Friedrich III. In Gestalten des Mittelalters und der Renaissance (Darmstadt, 2005). Krasser, Harald. Zur siebenbürgischen Nachfolge des Schottenmeisters. Die Birthälmer Altartafeln. In Österreichische Zeitschrift für Kunst und Denkmalpflege 27 (1973): Kubinyi, András. Die Pemfflinger in Wien und Buda. In Jahrbuch des Vereins für Geschichte der Stadt Wien 34 (1978): Kubinyi, András. Weinbau und Weinhandel in den ungarischen Städten im Spätmittelalter und in der frühen Neuzeit. In Stadt und Wein (Beiträge zur Geschichte der Städte Mitteleuropas, vol. XIV, ed. Ferdinand Opll, Linz/Donau, Landsteiner, Erich. Weinbau und Alkoholproduktion im südöstlichen Mitteleuropa. Eine langfristige Perspektive ( Jahrhundert). In Österreich in Geschichte und Literatur 48 (2004): Madersbacher, Lukas. Wien und Niederösterreich. In Geschichte der bildenden Kunst in Österreich, Bd. 3: Spätmittelalter und Renaissance, ed. Artur Rosenauer, München Berlin London New York, Mary of Hungary. The Queen and her Court Exhibition Catalogue, Budapest, Opll, Ferdinand. Alte Grenzen im Wiener Raum. Kommentare zum Historischen Atlas von Wien 4, (1986): Opll, Ferdinand and Stürzlinger, Martin. Wiener Ansichten und Pläne von den Anfängen bis Mit einem Neufund aus Gorizia/Görz aus der Mitte des 16. Jahrhunderts. Wien: Wiener Geschichtsblätter, Beiheft, Opll, Ferdinand. Ferdinand I. und seine Stadt Wien. Versuch einer Neubewertung des Verhältnisses zwischen Herrscher und Stadt. In Jahrbuch des Vereins für Geschichte der Stadt Wien 61 (2005): Opll, Ferdinand. Innensicht und Außensicht. Überlegungen zum Selbst- und Fremdverständnis Wiens im 16. Jahrhundert. In Wiener Geschichtsblätter 59 (2004): Opll, Ferdinand. Spanier in Wien. In Wir. Zur Geschichte und Gegenwart der Zuwanderung nach Wien. Katalog der 217. Sonderausstellung des Historischen Museums der Stadt Wien, 19. September bis 29. Dezember Pálffy, Géza. Die Anfänge der Militärkartographie in der Habsburgermonarchie. Budapest,

109 Sigismundus Rex et Imperator. Kunst und Kultur zur Zeit Sigismund von Luxemburg , ed. Imre Takács (Ausstellungskatalog, Augsburg, 2006). Steinerne Zeugen. Relikte aus dem alten Wien, ed. Renta Kassal-Mikula, Ausstellungskatalog des Wien Museums, Wien, Vocelka, Karl.»Du bist di port und zir alzeit, befestigung der christenheit«. Wien zwischen Grenzfestung und Residenzstadt im späten Mittelalter und der frühen Neuzeit. In Metropolen im Wandel. Zentralität in Ostmitteleuropa an der Wende vom Mittelalter zur Neuzeit, ed. Evamaria Engel, Karen Lambrecht a Hanna Nogossek, Berlin, Wiesflecker, Hermann. Kaiser Maximilian I. Das Reich, Österreich und Europa an der Wende zur Neuzeit, Voll Wien und München, Zur Herrschaftspraxis eines europäischen Monarchen, ed. Karel Hruza (Wien Köln Weimar, 2012). 109

110 Právne pozadie obchodného života Košíc Boglárka Weisz Abstrakt Cieľom príspevku je objasniť právne pozadie obchodného života mesta Košice v stredoveku. Popis rozvoja obchodu je doplnený zoznamom dôležitých privilégií, ktoré ovplyvňovali obchodné aktivity košických mešťanov. Jedným z najvýznamnejších privilégií mesta Košice bolo tzv. právo skladu. Toto právo prikazovalo obchodníkom z Poľska, Ruska a ich provincií, aby predali svoj tovar v Košiciach, ba čo viac, ďalej do vnútrozemia už nesmeli ísť. Neskôr bolo toto právo rozšírené aj na domácich obchodníkov (najmä zo Sedmohradska), pre ktorých platilo v opačnom smere. Mestu Košice sa podarilo právo skladu udržať, s väčšími či menšími ústupkami, až do konca stredoveku, čo výrazne pomáhalo obchodným aktivitám košických mešťanov. Kľúčové slová: Košice. Stredovek. Obchod. Právne pozadie obchodu. Právo skladu. Na obchodný život v Košiciach vo významnej miere pôsobila geografická poloha mesta. Ležalo pri strete nížiny a hôr, prechádzali cez ne hlavné obchodné cesty, 1 cez ktoré bolo možné dostať sa z Uhorského kráľovstva okrem iných do Poľska aj Ruska. Preto sa za čias Árpádovcov stalo aj miestom výberu cla zahraničného obchodu zavedeného kráľom Ondrejom II., tridsiatku. 2 Do druhej polovice 14. storočia musel každý obchodník, ktorý prichádzal zo zahraničia, na miestach výberu tridsiatku zastaviť, vybaliť tovar a zaplatiť pohraničné clo zodpovedajúce hodnote tovaru. 3 To malo prirodzene dobrý účinok aj na obchodný život danej obce, lebo obchodník sa snažil predať svoj tovar, keď už rozbalil voz. To však mohol vykonať iba vtedy, ak mal na to možnosť, teda bolo zabezpečené miesto výmeny tovaru. Spočiatku mal na to tri príležitosti: na týždennom trhu, na jarmoku a v sklade. 4 Z týchto mali v Košiciach do polovice 14. storočia iba týždenný trh. Povolenie Košíc organizovať týždenný trh nepoznáme, predpokladáme však, že ho získali už pri získaní hosťovských výsad, teda pred rokom 1249, 5 Výskum bol realizovaný v rámci špeciálneho projektu č. TÁMOP A/ s názvom Národný program excelentnosti celoštátny program vypracovania a prevádzky systému zabezpečujúceho odbornú podporu študentov, resp. výskumníkov Maďarska, podporeného Európskou úniou a Maďarskom. 1 Vö. Osváth, ; Györffy, a mapová príloha: Abaújvármegye a XIV. század elejéig Sedlák, Pozri: Weisz, , Wenzel, Preto spočiatku, lebo po získaní práva skladu zakázali zahraničným obchodníkom predaj na týždenných trhoch a predávať mohli iba na jarmokoch alebo v skladoch. Pozri: Weisz, Pozri: Zsoldos, 2013 v rovnakej publikácii s touto štúdiou. 110

111 aj keď prvá zmienka pochádza z roku Od 14. storočia sa v dekrétoch spomínajú dva týždenné trhy: boli organizované vo štvrtok 7 a v nedeľu. 8 Z týchto mohol byť štvrtkový trh povolený v dekréte výsad hostí, lebo konanie trhov v nedeľu sa v 12. až 13. storočí považovalo za zakázané, preto v tomto období nevydávali panovníci dekréty povoľujúce takéto trhy. V 14. storočí sa opäť objavuje povolenie na organizovanie trhov v nedeľu, preto Košičania pravdepodobne získali príslušné povolenie vo forme dekrétu ešte pred rokom 1340, 9 avšak ani toto sa nedochovalo. Žiadosť o organizovanie ďalšieho týždenného trhu nasvedčuje tomu, že v meste bol už rušný obchodný život, ktorý prerástol jeden týždenný trh. Význam košických týždenných trhov uvádza aj skutočnosť, že od 14. storočia boli aj miestom trojtrhových vyhlásení. 10 Avšak oprávnene predpokladáme, že sa ho nezúčastnili iba obyvatelia či obchodníci župy, ale jeho spádová oblasť bola omnoho väčšia. Z dôvodu zvýšeného záujmu mohlo byť nutné vyžiadať si povolenie na organizovanie jarmokov. Kráľ Ľudovít I. vydal dňa 28. júla 1347 dva dekréty ohľadne jarmokov s totožným znením s výnimkou sviatkov: 11 v prvom povolil konať jarmok trvajúci týždeň od oktávy Michala (6.okt.) a v druhom dvojtýždňový jarmok od sviatku Najsvätejšej Trojice. Povolenie na organizovanie jarmokov zabezpečil panovník vo forme totožnej so slobodami mešťanov z Budína (ad instar huiusmodi libertatis fidelium civium et hospitum nostrorum Budensium). To znamenalo, že panovník vyňal jarmok z oblasti kompetencií palatína, taverníka a krajinského sudcu, preto na jarmoku mohol súdiť iba košický richtár. Osoby, ktoré na jarmok došli po súši či po vode, neplatili na území mesta clo a slobodne obchodovali s tovarom. Obchodníkom, ktorí prišli na jarmok, nesmel nikto brániť v osobnej slobode či majetku z dôvodu predchádzajúcich dlhov či činností. 12 Odkaz na Budínčanov nebol v dekréte všeobecnou formuláciou, ako sme to videli v mnohých iných prípadoch 13 dekrét Košičanov bol vyhotovený na základe dekrétu zo 6 Archív mesta Košice. Archivum Secretum (ďalej len: AMK AS) A 7 (MNL OL, DF ) Maďarský národný archív, Celoštátny archív, Diplomatický archív (ďalej len: MNL OL, DL) ; 1330: Nagy, Imre; Nagy, Iván, ; 1330: Nagy, Gyula; ; 1335: Nagy, Imre; Nagy, Iván, ; 446; 1342: MNL OL, DL ; 1370: MNL OL, DL 5896; 1344.: Maďarský národný archív, Celoštátny archív, Diplomatický archív fotografií (ďalej len: MNL OL, DF) ; 1475: Kemény, MNL OL, DL V októbri 1340 bol už nedeľňajší košický trh miestom konania trojtrhového oznámenia, MNL OL, DL Pre význam trojtrhových oznámení pozri: Weisz B.: Vásárok és lerakatok (citované dielo) V rovnaký deň vznikla aj výsadná listina Košíc, ktorá bola taktiež vyhotovená na základe výsadnej listiny Budína, pozri: Zsoldos, 2013 (s predchádzajúcou literatúrou problematiky). 12 Pozri: VMMS I Napr. Bardejov, 2. augusta 1364: Štátny Archív v Poprade Pobočka Bardejov 20. (MNL OL, DF ). 111

112 dňa 23. júna o budínskom jarmoku. 15 Pri vynechaní častí aplikovateľných špeciálne pre Budín nájdeme v košickej výsadnej listine tiež body odlišné od listiny Budína z roku Dňa 28. októbra 1357 povolil Ľudovít I. organizovanie jarmoku podľa vzoru budínskeho na dva týždne počnúc sviatkom Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi. 16 Pri vystavení výsadnej listiny Žiliny slúžila ako vzor opäť výsadná listina Budína zo dňa 23. júna Ak porovnáme výsadu Žiliny a výsadné listiny Košíc zo dňa 28. júla 1347, 17 vidíme, že body odlišné od budínskej listiny z roku 1287 sa nachádzajú aj v listine Žiliny. Preto musíme počítať s tromi možnosťami: 1. listina Žiliny bola vyhotovená na základe košickej listiny; 2. existovala výsadná listina Budína o jarmoku, ktorá sa nedochovala; 3. body uvedené v doplnení sú zaužívanou formuláciou udelenia výsady ročných jarmokov z obdobia Ľudovíta I., preto sa mohli do týchto dvoch listín dostať aj bez súvisu. A naozaj, vo výsadných listinách Ľudovíta I. povoľujúcich jarmok nájdeme poznámky týkajúce sa tak voľného obchodu ako aj zabavenia, ich znenie je však odlišné od znenia výsadnej listiny Košíc a Žiliny, pričom posledne menované sa zhodujú do bodky, preto môžeme pokojne vylúčiť možnosť, že by sa tieto formulácie dostali do výsadných listín týchto miest navzájom nezávisle. Na základe budínskeho zákonníka je zrejmé, že Ladislav IV. vydal takú výsadnú listinu, ktorá sa týkala obchodovania, jarmoku v Budíne, 18 dnes však jej obsah už nepoznáme, lebo sa nedochovala. Preto môžeme predpokladať aj keď to nedokážeme potvrdiť že pri vyhotovení výsadnej listiny povoľujúcej jarmok v Košiciach a v Žiline bola popri výsadnej listine Ladislava IV. z roku 1287 použitá aj iná výsadná listina pre jarmok v Budíne. Dňa 18. októbra 1347 Ľudovít I. vydal ďalšiu výsadnú listinu povoľujúcu jarmok, v ktorej sa poskytuje povolenie na organizáciu jarmoku trvajúceho týždeň od oktávy dňa sv. Michala, pričom 19 do tejto bol doplnený text, v zmysle ktorého sa povolenie týka aj týždňa od oktávy sviatku Najsvätejšej Trojice. Toto doplnenie však protirečí povoleniu z júla, keďže umožňuje organizáciu dvojtýždňového jarmoku od sviatku Najsvätejšej Trojice. Dátum vzniku vsuvky nepoznáme, pričom je zrejmé, že ju napísala iná ruka 20 ako výsadnú listinu, iným atramentom, a že sa mýlila ohľadne času konania jarmoku. Dňa 24. októbra 1355 Ľudovít I. vydal ďalšiu výsadnú listinu, v zmysle ktorej povolil konanie týždenného jarmoku od oktávy sviatku sv. 14 BTOE I Pozri: Dodatok. 16 Pobočka Žilina, Archivum secretum 46. (MNL OL, DF ). 17 Pozri: Dodatok. 18 Pozri: 76, : Mollay, 1959: 90., 93., 95; Keďže budínska zbierka zákonov hovorí o týchto listinách len to, že ich vydal Ladislav, vzniká možnosť toho, že vydavateľom bol Václav (Ladislaus/Wladislaus), vystupujúci proti Karolovi, čo by vysvetlilo, prečo neprepísal tento dekrét Karol a neskôr Ľudovít I. 19 VMMS I AMK AS E

113 Michala, čo sa však Košičanom nezdalo vhodné z dôvodu vinobrania a iných aktivít, 21 preto posúva tento jarmok na sviatok Najsvätejšej Trojice a dva týždne po ňom. 22 Zaujímavosťou výsadnej listiny je to, že na základe výsadných listín z júla 1347 sa zdalo, že mesto obdržalo povolenie pre oba sviatky, preto presunutie z jedného sviatku na druhý nemá zmysel, iba ak v júli 1347 obdržali Košice povolenie iba na oktávu sviatku sv. Michala ako na to poukazuje výsadná listina Ľudovíta I. z roku 1355 a druhá výsadná listina mesta z júla vznikla na základe tejto. Niet však vonkajších znakov, na základe ktorého by sme mali výsadu konania jarmoku na sviatok Najsvätejšej Trojice považovať za neskorší falzifikát: tak písmo, ako aj dve pečate potvrdzujú originalitu listiny, ba čo viac, vidno na nej aj potvrdzujúcu doložku Ľudovíta I. z roku Keďže pečatidlo Ľudovíta I. sa stratilo v roku 1363, všetky výsadné listiny opatrené jeho prvou pečaťou bolo potrebné potvrdiť. Výsadnú listinu určenú na potvrdenie však nezapísali ako novú listinu, ale na spodok (obyčajne na pravú stranu) listiny zapísali potvrdzujúcu doložku a na ľavo od starej pečate umiestnili novú. 24 To badať aj na košickej výsadnej listine. Výsadnú listinu z roku 1355 však dokážeme interpretovať iba vtedy, ak výsadnú listinu z roku 1347 povoľujúcu jarmok na sviatok Najsvätejšej Trojice budeme považovať za falzifikát. Príčinou falšovania mohlo byť práve potvrdenie z roku 1364, pre ktoré bolo potrebné mať výsadu, nie povolenie na presun. Napriek tomu nemáme dôkaz na to, že ide naozaj o falzifikát, vieme iba toľko, že údaje uvedené v listinách si protirečia. Výsadnou listinou z roku 1355 zanikol jarmok konaný na sviatok sv. Michala a ten zo sviatku Najsvätejšej Trojice sa na konci 14. storočia uvádzal už ako jarmok konaný na sviatok Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi. 25 Po týchto udalostiach mesto obdržalo dňa 30. novembra 1392 povolenie na konanie druhého jarmoku na týždeň pred a po sviatku sv. Alžbety (19. novembra). Tento jarmok mohli organizovať vo forme košického jarmoku konaného na sviatok Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi a jarmokov iných kráľovských miest. 26 Následne v Košiciach dlho fungovali tieto dva jarmoky, kým dňa 24. mája 1517 Ľudovít II. povolil konanie jarmoku na sviatok Nájdenia sv. kríža (3. mája) a Nanebovzatia Panny Márie (15. augusta) a dni pred týmito sviatkami a po nich, ak to bolo nutné. 27 Tým mali Košice na konci stredoveku štyri jarmoky. Aj keď bolo v Uhorskom kráľovstve viacero takých miest, kde počet jarmokov prevýšil dva, napr. aj Veľký Varadín, kde mali ročne 11 jarmokov, to, že Košice sa v 15. storočí nesnažili získať povolenie na 21 AMK AS E AMK AS E Text doložky je zhodný s textom iných doložiek z tohto obdobia, pozri. Grünn, Tamtiež AMK AS E AMK AS E AMK AS E

114 ďalšie jarmoky, bolo zapríčinené ďalšou obchodnou inštitúciou, konkrétne právom skladu. Tie mestá, kde bol počet obchodníkov pomerne vysoký a dokázali získať právo skladu, môžeme považovať za obchodné mestá. Ich cieľom nebolo zvyšovanie počtu jarmokov zabezpečujúcich voľné obchodovanie, ale dosiahnutie obchodného monopolu miestnych obchodníkov. Aj vo Viedni, ktorá disponovala plným právom skladu (Sperrstapel) podobne ako Košice, ako to bude uvedené nižšie sa konali iba dva jarmoky. 28 Nie je náhodou, že Košice žiadajú povolenie od panovníka na ďalšie jarmoky až vtedy, keď právo skladu už upadá. Keď dňa 28. júla 1347 Košice získali výsady Budína, medzi prevzatými bodmi nachádzame aj to, 29 že vozy postupujúce smerom hore a dolu mali povinnosť sa zastaviť v meste a konať trh každý deň tak ako doteraz. V tomto bode výsadnej listiny Pešti z roku 1244 a Košíc z roku 1347 je očividne jediný rozdiel a to ten, že v košickej listine sa uvádzajú vozy nie lode, ako je to uvedené v listine Pešti. 30 Čo znamená, že výsadnú listinu Pešti nekopírovali doslova, ale snažili sa ju vylepšiť prispôsobením na košické pomery. Napriek tomu nepovažujeme za možné to, že poznámka textu o predchádzajúcom období (sicut prius) by bola správna, 31 teda že v Košiciach by bola bývala možnosť každodennej výmeny tovaru aj pred rokom Tento bod výsadnej listiny zabezpečil Košiciam právo skladu, 33 pričom z dôvodu príliš všeobecnej formulácie Ľudovít I. upresnil toto právo v roku V zmysle dekrétu panovníka museli zahraniční obchodníci prichádzajúci z Ruska, Poľska a ich provincií predať svoj tovar v Košiciach, ba čo viac, ďalej do vnútrozemia ani nesmeli ísť. 34 Tým získali Košice úplné právo skladu (Sperrstapel) v ohľade zahraničných obchodníkov prichádzajúcich zo severu a 28 V roku 1278 sa trhy konali na deň Jakuba (25. júla) a sviatok Obetovania pána (2. februára) Csendes, ), v roku 1382 boli tieto presunuté na sviatok Nanebovstúpenia pána a na deň Kataríny (25. november) (Rechtsquellen der Stadt Wien (citované dielo), 194.),, neskôr sa tieto dva termíny udomácnili. Pozri: 1417: Tomaschek, ; Csendes Oppl, , Pozri: Zsoldos, 2013?? 30 Item currus descendentes et ascendentes cum mercimoniis apud eos descendeant et forum, sicut prius, habeant cotidianum VMMS I. 148.; Pozri tiež výsadnú listinu Budína: 1244: Item naves et carine descendentes et ascendentes cum mercibus et curribus apud eos descendant et forum sicut prius habeant cottidianum EFHU III/ Podľa Halagu môžu byť Košice považované za skladové mesto od konca 13. storočia (Halaga, ), to však nič nepotvrdzuje. 32 Nejde o denný trh (Tagesmarkt), ako si to myslel Halaga, ale možnosť obchodovania pre zahraničných obchodníkov, nezávisle od týždenného trhu. Halaga, ; Weisz, V súvislosti s košickým právom skladu pozri: Farkas, 1893.; Halaga, V súvislosti s právom skladu miest stredovekého Uhorského kráľovstva na území dnešného Slovenska pozri: Suchý, AMK AS D 2. (MNL OL, DF ). Tento dekrét bol prepísaný Ľudovítom I. v roku 1364 AMK AS D3 (MNL OL, DF ), potom Žigmundom v roku 1393 AMK AS D 7 (MNL OL, DF ), posledne menovaný dekrét prepísal jasovský konvent v roku 1422 AMK AS D 21 (MNL OL, DF ). 114

115 severovýchodu, keďže panovník zakázal obchodníkom pokračovať v ceste. 35 Košice obdržali právo podobné tomu, ktoré získal Kolín nad Rýnom v roku 1259, v zmysle ktorého obchodníci prichádzajúci zo zahraničia aj Uhorska už vo svojej ceste ďalej nesmeli pokračovať. 36 Onedlho však kráľ poskytol poľským obchodníkom výnimku spod tohto prísneho košického práva skladu, konkrétne dňa 25. februára 1368, keď im povolil opustiť mesto na piaty deň po príchode, ak nedokážu svoj tovar predať v Košiciach za tri celé dni a následne tovar vziať kamkoľvek v Uhorskom kráľovstve alebo mimo neho. 37 Toto určite vyvolalo protest Košíc, lebo pre mesto boli najdôležitejší poľskí obchodníci. Dňa 4. augusta 1372 už mesto dosiahlo u Ľudovíta I., aby vydal ďalší dekrét, v ktorom uviedol, že poľskí a iní zahraniční obchodníci, ktorí na územie Uhorského kráľovstva prišli z poľského územia, mali svoj tovar povinne zložiť v Košiciach a ďalej za Košice s ním už postupovať nesmeli. 38 Ďalším krokom Košíc k doplneniu práva skladu bolo rozšírenie tohto práva aj na domácich obchodníkov. Dokázali to v dvoch krokoch: najprv v roku 1388 si kráľom Žigmundom dali potvrdiť, že ich právo sa týka obchodníkov prichádzajúcich z poľských území a nielen cudzincov 39 a v roku 1399 si to dali rozšíriť aj na obchodníkov, ktorí tam smerovali, keďže v tomto roku Žigmund prikázal domácim a zahraničným obchodníkom, najmä tým prichádzajúcim zo Sedmohradska a Veľkého Varadína, aby svoj tovar predali v Košiciach a zakázal im ho odtiaľ odviesť ďalej. 40 O rok neskôr, teda v roku 1400, sa panovník vyjadril tak, že každý domáci a cudzí obchodník je povinný pri prechode cez krajinu zložiť svoj tovar najprv (primitus) v Košiciach. 41 Prirodzene, toto bolo namierené predovšetkým proti Levoči, keďže toto mesto malo tiež záujem na vykúpení tovaru prichádzajúceho z poľských území a od roku 1321 disponovalo právom, ktorým prinútilo obchodníkov prechádzajúcich cez mesto predávať svoj tovar počas 15 dní. 42 Na začiatku 15. storočia si Košice uplatňovali svoje právo skladu zvané Sperrstapel v súvislosti s obchodníkmi prichádzajúcimi z Poľska a smerujúcimi tam. Svojimi krokmi, ktorými Košice vyzdvihol z radu ostatných miest, vyvolal Žigmund odpor v 35 V súvislosti s právom skladu Krakova a vzťahom ku Košiciam pozri: Kutrzeba, ; Halaga, Ennen Eckertz, K právu skladu Kolína nad Rýnom pozri: Gönnenwein, ; Kuske, CDCC I AMK AS D 4 (MNL OL, DF ); pozri tiež 1378: AMK AS D 5 (MNL OL, DF ). 39 AMK AS D 9 (MNL OL, DF ); v roku 1390 Žigmund zakázal Košičanom zastavovať obchodníkov z mesta Sibiu (Rumunsko): Zimmermann Werner, AMK AS D 8 (MNL OL, DF ); AMK AS D 10, D 11 (MNL OL, DF ). 41 AMK AS D 13 (MNL OL, DF ); Prepísaný jasovským konventom dňa 15. júla 1404, AMK AS D15 (MNL OL, DF ) a tiež dňa 27. decembra 1453, AMK AS D 27, D 28 (MNL OL, DF ) AMK AS D Sedlák, ; K právu skladu Levoče pozri. Suchý, Michal: Dejiny Levoče I. Košice????

116 radoch poľských i uhorských obchodníkov. Prv menovaní dosiahli v roku 1401, aby im uhorskí predstavitelia umožnili dopraviť tkaniny a iný tovar do ktoréhokoľvek mesta Uhorského kráľovstva 43 a domácich obchodníkov oslobodil panovník v roku 1402 od košického práva skladu, avšak toto právo v súvislosti so zahraničnými a sedmohradskými obchodníkmi potvrdil, 44 teda týmto im opätovne prikázal navštíviť mesto a predať tam svoj tovar. Potom, čo Košice nedokázali uplatniť svoje právo skladu v súvislosti s domácimi obchodníkmi s výnimkou sedmohradských chceli regulovať obchodovanie povolené v sklade tak, aby sa tým ochránili záujmy košických obchodníkov. V stredoveku na to použili tri prostriedky: 1. kúpu tovaru povolili v sklade iba mešťanom miest, ktoré disponovali právom skladu (napr.: Budín, 45 Benátky 46 ); 2. určitý čas mohli v sklade nakupovať iba obchodníci mesta, teda mali predkupné právo a iní mohli kupovať tovar iba potom (podobné pravidlo poznáme iba zo zahraničia, nie z Uhorského kráľovstva 47 ); 3. obmedzili množstvo tovaru, ktoré mohlo byť predané v sklade (napr. Budín, 48 Kežmarok 49 ). V košickom sklade mohli kupovať tak zahraniční, ako aj domáci obchodníci, pričom nesmeli svojich dlžníkov vyhľadať z dôvodu 50 svojho dlhu alebo úverovaných peňazí bez špeciálneho povolenia (sine speciali indulto vel licentia) Košičanov (richtára a prísažných). 51 Obchodovanie na úver bol prirodzene zaužívaným zvykom aj u Košičanov a tiež aj uskladnenie nepredaného tovaru. Dobrým príkladom toho je zmluva Košíc a Krakova z roku 1394, v ktorej sa dohodli, že ich obchodníci mohli slobodne predávať svoj tovar v meste druhej strany a ak by chceli dohodu vypovedať, sú povinní túto skutočnosť oznámiť druhej strane štyri mesiace vopred, aby mohli tovar nechať zaslať domov a vymôcť pohľadávky. 52 V roku 1404 mesto prvýkrát určilo, aké množstvá akého tovaru mohli zahraniční obchodníci a cudzinci (tí, 43 CDCC I. 141.; Žigmund sa však v roku 1423 rozhodol, že za Košice nesmú prevážať tovar (AMK AS D 22, MNL OL, DF ). V roku 1518 rozhodol Ľudovít II. podobne (MNL OL, DF ) Ku poľsko-uhorským obchodným vzťahom zo začiatku 15. storočia pozri. Sroka Starzyński, AMK AS D 14 (MNL OL, DF ) Mollay, Pozri: Gelder, Pozri: Gönnenwein, Napr. 76, 77, 104 Mollay, , Pozri: Demkó, Pozri: 1368: CDCC I ; 1399: AMK AS D 10, D 11 (MNL OL, DF ). 51 Pozri: 1399: AMK AS D 10, D 11 (MNL OL, DF ); 1417: AMK AS D 19 (MNL OL, DF ); 1417: AMK AS D CDCC I. 17.; V publikácii je uvedený dátum 1324, tento je akceptovaný poľskou aj slovenskou odbornou literatúrou, pozri. Kutrzeba, ; Varsik, ; Halaga, ; Baczkowski, ; Košický richtár Jakub Kilián, ktorý dekrét vydal, žil v 1390-tych rokoch (pozri. AMK AS D 12, MNL OL, DF ), ba čo viac, druhý exemplár dohody uchováva košický archív, tam je uvedený rok 1394, preto tento môžeme považovať za skutočný dátum dohody AMK AS D 1 (MNL OL, DF ). 116

117 ktorí neboli obyvateľmi a mešťanmi Košíc) predať inému cudziemu obchodníkovi, 53 pričom nemohli predať menej ani viac. Teda kým jednak zakazuje vzájomný maloobchod, obmedzuje aj množstvo vykúpeného tovaru, pričom v prípade Košičanov neuvádza takéto ustanovenie. Môžeme si však byť istí tým, že ani Košičania nemohli vykonávať maloobchodnú kúpu či predaj tovaru v sklade, 54 keďže na to mali možnosť iba na týždennom trhu, ako aj zahraniční obchodníci mohli v malom predávať iba na jarmokoch. 55 Cudzím obchodníkom okrem toho v roku 1404 predpísali, aby nepoužívali váhy, hmotnostné či dĺžkové miery v mieste svojho nocľahu, v obchodoch ani komorách a boli povinní používať váhu mesta. 56 Cechový poriadok košických obchodníkov zakázal členom cechu, aby cudzím obchodníkom požičiavali váhu alebo závažia. 57 Prirodzene, za používanie mestskej váhy museli obchodníci platiť, čo zvyšovalo príjmy mesta. Poľskí obchodníci sa prirodzene opätovne a opakovane pokúšali o obnovenie svojho práva slobodného obchodovania na území Uhorského kráľovstva, pričom Košice chceli opätovne dosiahnuť rozšírenie práva skladu na domácich obchodníkov. Tieto dve snahy sa v roku 1423 stretli v súdnom spore, ktorého výsledok bol polovičným úspechom pre Košice. Jednak Žigmund nariadil poľským obchodníkom, aby predávali svoj tovar v Košiciach a ďalej už nešli, na druhej strane toto ustanovenie považoval za platné aj pre tých, ktorí prichádzali do Uhorského kráľovstva z poľských území. 58 O dva roky predpísal panovník uhorským aj zahraničným obchodníkom navštíviť sklad v Košiciach a predaj tovaru v ňom. 59 Tým sa obnovilo plné právo skladu Košíc (Sperrstapel) aj v súvislosti s domácimi obchodníkmi a to sa nezmenilo ani neskôr. 60 Obchodníci, ktorí chceli Košice predsa len obísť, hľadali také cesty, ktoré obchádzali mesto, teda košický sklad. Prirodzene, Košice si to nemohli dovoliť, preto sa mesto neustále angažovalo voči týmto cestám. Jedna z týchto ciest viedla cez Humenné, preto sa Košičania usilovali o vydanie takých kráľovských nariadení, ktoré by smerovali k zrušeniu cesty cez Humenné. Za účelom dosiahnutia svojho cieľa poukazovali raz na svoje právo skladu, raz na tridsiatok vyberaný v meste a na absenciu výberu tridsiatku. Košičania protestovali prvýkrát proti cesty cez Humenné v roku 1455 a Ladislav V. im dal za pravdu: obchodníkom nariadil návštevu mesta a zloženie tovaru, avšak 53 AMK AS D 16 (DF ). 54 Mesto povolilo v roku 1461 iba na žiadosť krajčírskeho cechu, aby od cudzincov nakupovali pre seba a svoje rodiny, za účelom spracovania však povolili nákup len na baly. Kemény, Pozri: 1475: Kemény, AMK AS D 16 (DF ). 57 Kemény, AMK AS D 22 (MNL OL, DF ). 59 AMK AS D 35 (MNL OL, DF ); Prepísalo jasovské prepošstvo v roku 1491, tamtiež. 60 Pozri: 1453: AMK AS D 26 (MNL OL, DF ); 1460: AMK AS D 32 (MNL OL, DF ); 1503: AMK AS D 48 (MNL OL, DF ); 1511: AMK AS D 54 (DF ). 117

118 Košičanom zakázal zabaviť tovar obchodníkov. 61 Zákaz používania humenskej cesty sa objavoval aj v neskorších dobách. 62 Z Poľska viedla stará cesta z krompašských hôr do Košíc cez miesto výberu tridsiatku Košíc, teda cez Ľubovňu. Na začiatku 16. storočia dedičný spišský župan a vojvoda Ján Zápoľský dal vybudovať cestu cez Tvrdošín tak, že dal polámať kamene a bralá a tým sa stala cesta cez dolinu priechodnou. 63 Košice vykonali všetko preto, aby zabránili používaniu novej cesty a v roku 1516 zožalo mesto úspech, kedy Ľudovít II. nariadil obchodníkom prichádzajúcim z Poľska, aby prechádzali cez Košice a nevyužívali cestu cez Tvrdošín, ktorú smeli používať iba jazdci a peší pre prevoz potravín do banských miest. 64 Od druhej polovice 15. storočia bol jedným z najdôležitejších obchodných cieľov Košíc získať nadvládu nad obchodom s vínom v Hornom Uhorsku. Za týmto účelom vystúpili proti okolitým statkárom, 65 Levoči, resp. trom šarišským mestám: Prešovu, Bardejovu a Sabinovu. Tieto štyri mestá sa snažili postupovať proti košickému právu skladu raz samostatne, raz spoločne. 66 Zdá sa, že nakoniec došlo k vzniku takej dohody, ktorá zaručovala práva aj povinnosti pre obe strany. Teda to je možná interpretácia dekrétu Vladislava II. zo dňa 10. júna V zmysle tohto sú obchodníci z Levoče, Bardejova, Prešova a Sabinova povinní v Košiciach predávať tovar iba dva celé dni, potom však môžu pokračovať v ceste s prípadne nepredaným tovarom, môžu ho predať inde, môžu si slobodne nakúpiť tovar a víno, cestou späť sú však pri návrate do Košíc povinní sa zastaviť na trhu a dopoludnia sú povinní tam zostať; ak tam víno alebo iný tovar nedokážu predať, môžu voľne odísť. Toto ustanovenie je platné aj pre Levočanov. 67 Následne bolo košické právo skladu obmedzene platné pre Levoču, Bardejov, Prešov a Sabinov. 68 Mestá vystúpili proti košickému právu skladu opätovne na začiatku 16. storočia, 69 potom, čo v roku 1504 Vladislav II. zakázal obchodníkom z Košíc 61 AMK AS D 29 (MNL OL, DF ). 62 Pozri: 1459: AMK AS D 30 (MNL OL, DF ); 1459: AMK AS D 31 (MNL OL, DF ); 1460: AMK AS D 32 (MNL OL, DF ); 1461: AMK AS D 34 (MNL OL, DF ); 1511: AMK AS D 54 (MNL OL, DF ). 63 AMK AS D 20 (MNL OL, DF ). 64 AMK AS D 55 (MNL OL, DF ). 65 Pozri: 1482: AMK AS H 132 (MNL OL, DF ); 1482: AMK AS H 133 (MNL OL, DF ); 1503: AMK AS D 47 (MNL OL, DF ); 1503: AMK AS D 48 (MNL OL, DF ); 1522: AMK AS D 58 (MNL OL, DF ); 1522: AMK AS D 60 (MNL OL, DF ); 1522: AMK AS D 59 (MNL OL, DF ); 1522: SAB 5164 (MNL OL, DF ). 66 Pozri: 1491: AMK AS D 36 (MNL OL, DF ); 1494: AMK AS D 37 (MNL OL, DF ); 1495: AMK AS D 38 (MNL OL, DF ); 1495: AMK AS D 39 (MNL OL, DF = D 39); 1501: Štátny archív v Poprade Pobočka Bardejov (ďalej len: SAB) 3589 (MNL OL, DF ). 67 AMK AS D 43 (MNL OL, DF ); AMK AS D 44 (MNL OL, DF ). 68 Pozri: 1501: SAB 3612 (MNL OL, DF ); 1501: SAB 3624 (MNL OL, DF ); 1501: SAB 3626 (MNL OL, DF ); 1503: SAB 3738 (MNL OL, DF ). 69 Pozri: 1503: SAB 3752 (DF ); Vystúpenie miest proti Košiciam sa zachovalo v súhrne 118

119 a Šopronu, aby šľachticov a obyvateľov horných zemí postupujúcich zaužívanými cestami nútili k návšteve týchto miest so svojimi vozmi, koňmi a vínom. 70 Panovník však rozhodol tak, že jeho zákon platí iba pre šľachtu, pre mestá nie tieto museli svoje víno naďalej zaviesť do Košíc 71 a ponúknuť ho na predaj spôsobom uvedeným vyššie. Teda voči ostatným 4 mestám bolo košické právo skladu naďalej obmedzené. Zdá sa, že aj mešťania trinástich miest spišského zálohu mohli prejsť za Košice, 72 lebo v roku 1523 Ľudovít II. vo svojej výsadnej listine adresovanej Košiciam uvádza, že príslušníci trinástich spišských miest môžu v zmysle svojich starých slobôd postupovať nielen po Košice, po obvyklé miesto vykládky, ale kamkoľvek v krajine z dôvodu predaja svojho vína a iného tovaru a vyzval mesto Košice, aby ich v užívaní tohto práva neobmedzovalo. 73 Povinnosť vyloženia vína sa netýkala ani obchodníkov z maramurešských oblastí, Košice mohli svoje právo skladu uplatniť iba vo veci ostatných tovarov. Tomu nasvedčuje listina Vladislava II. vydaná dňa 14. marca 1501 komorskému županovi Maramurešu a košickému výbercovi tridsiatku, v ktorom uvádza, že mešťania maramurešských území musia s každým tovarom vstúpiť do košického skladu (locum scilicet depositionis) a tam ho zložiť s výnimkou vína. 74 Teda Košice si zachovali svoje právo skladu až do konca stredoveku s väčšími či menšími ústupkami čím výrazne napomohli obchodom miestnych obyvateľov. Členovia košického cechu obchodníkov mali vlastnú budovu (crom, steincrom), kde si mohli za príslušný poplatok prenajať obchod. 75 Tu však v zmysle poriadku cechu z roku 1446 nemohli členovia cechu vystaviť tovar cudzích obchodníkov (t.j. pochádzajúcich z iných miest, či z vlastného mesta, od tých, ktorí neboli členmi cechu), nemohli ho tam predávať ani s nimi vytvoriť obchodné spoločenstvo. 76 Košickí obchodníci získali vďaka právu skladu výhodu predovšetkým v súvislosti s nákupom tovaru prichádzajúceho z poľských území. Odkúpený tovar neskôr Košičania odpredali ďalej a museli nakúpiť aj taký tovar, ktorý predali obchodníkom, ktorí nesmeli pokračovať do vnútrozemia za Košice histórie Košíc, pochádzajúceho zo začiatku 19. storočia, ktorý napísal anonymný autor pod názvom Kassai Századok Košické storočia. V zmysle toho v roku 1495 zabavili Košičania vozy Levočanov naložené vínom a odviezli ich do Košíc. Následne sa v roku 1504 vydal zákon č. 19, Kassai Századok 25. (OszK Kézirattár Oct. Hung. 528.). 70 CJH I Pozri: 1504: AMK AS D 49. (MNL OL, DF ); 1504: SAB 3818 (DF ); 1505: AMK AS D 41 (MNL OL, DF ); 1505: AMK AS D 50 (MNL OL, DF ); 1505: AMK AS D 52 (MNL OL, DF ); 1505: AMK AS D 53 (MNL OL, DF ); 1505: AMK AS D 51 (MNL OL, DF ); 1516: AMK AS D 57 (MNL OL, DF ). 72 V roku 1500 Vladislav II. rozhodol ešte tak, že Košice nemajú brániť trinástim (spišským) mestám v použití starých a obvyklých ciest AMK AS D 42 (MNL OL, DF ). 73 Štátny Archív v Levoči B 1 4 (MNL OL, DF ). 74 AMK AS D 46 (MNL OL, DF ). 75 Kerekes, Pozri tiež: Pach, Kemény,

120 títo pochádzali predovšetkým z Poľska. Náklady obchodovania mimo mesta bolo možné znížiť predovšetkým získaním oslobodenia od platby cla a tridsiatku, preto sa Košice museli snažiť získať tieto výsady. To však nebolo také jednoduché, ako získať právo skladu. Na začiatku 14. storočia získalo mesto iba územne obmedzené oslobodenie od platby cla. V roku 1319 Karol I. oslobodil košických hostí od platby ciel a príjmov vyberaných pod inými názvami na územiach kráľovských hradov a iných statkov v župách Novohrad, Zemplín, po rieky Tisa a Slaná a až po župu Bereg. 77 Po roku 1323 Košice stratili túto výsadu, 78 pričom sa im ju podarilo získať späť až na konci 14. storočia, dovtedy získali len úľavy z ciel. Preto, keď išli smerom na Vroclav a české územia, v zmysle výsadnej listiny Ľudovíta I. z roku 1364 museli platiť clo iba na Liptove, v Turci a v Žiline, konkrétne 4 groše za kupecký voz maža naložený tovarom tam aj späť. 79 Z dobrej vôle kráľovnej Alžbety museli v Poľsku platiť od roku 1371 iba toľko cla, čo mali platiť obchodníci z Krakova a Poľska 80 a následne ich kráľovná Alžbeta v roku 1378 v Alba ecclesia sive Chyhou [dnes Czchów, Poľsko] oslobodila od platby polovice cla. 81 Košice nakoniec dňa 10. marca 1392 dosiahli u kráľa Žigmunda, aby potvrdil výsadnú listinu Karola I. z roku Od poskytnutia územne obmedzeného oslobodenia od platby cla, resp. jeho zrušenia už uplynulo toľko času, že opätovné uplatnenie nebolo jednoduché. 83 Potvrdzujúcu listinu Žigmunda z roku 1392 potvrdil neskôr sám Žigmund v roku 1423, potom Vladislav II. potvrdil v roku 1492 výsadnú listinu Karola I. z roku 1319, 84 v skutočnosti však všetci panovníci akceptovali ich oslobodenie napriek tomu, že výsadnú listinu neprepísali. 85 Celoštátne oslobodenie od platby cla sa mestu podarilo získať iba na začiatku 15. storočia, aj keď na to malo možnosť už aj skôr. 28. júla 1347 získali Košice výsady Budína 86 a v peštianskej výsadnej listine z roku 1244, 77 VMMS I Pozri: Weisz,??? 79 AMK AS F 6 (MNL OL, DF ). 80 AMK AS F 7 (MNL OL, DF ); AMK AS F 8 (MNL OL, DF ). 81 AMK AS F 9 (MNL OL, DF ). 82 AMK AS F 14 (MNL OL, DF ). 83 Pozri: 1393: AMK AS F 16 (MNL OL, DF ); 1404: AMK AS F 18 (MNL OL, DF ); 1404: AMK AS F 19 (MNL OL, DF ); 1404: AMK AS F 22 (MNL OL, DF ); 1404: AMK AS F 20 (MNL OL, DF ); 1404: AMK AS F 21 (MNL OL, DF ); 1405: AMK AS F 24/A (MNL OL, DF ) januára 1423: AMK AS F 34 (MNL OL, DF ); 6. apríl 1492.: AMK AS Confirmatio I 1. (MNL OL, DF ); Žigmundov dekrét z roku 1392 dali prepísať jasovskému konventu; 30. január 1406: AMK AS F 25 (MNL OL, DF ); Dekrét Žigmunda z roku 1392 prepísal palatín Michal Ország počas sporu konaného voči príjemcom ciel; 3. marca 1482: AMK AS F Pozri: 1453: AMK AS F 45 (MNL OL, DF ); 1478: AMK AS F 77 (MNL OL, DF ). 86 VMMS I

121 ktorú prevzali, figuruje aj bod, ktorým bolo zabezpečené ich celoštátne oslobodenie od platby cla. 87 Toto ustanovenie o oslobodení od platby cla však nenachádzame v listine Košíc, 88 čo naznačuje, že panovník nemal v úmysle poskytnúť Košiciam celoštátne oslobodenie od platby cla z dnes už neznámeho dôvodu. To je veľmi zaujímavé, najmä ak berieme do úvahy, že mesto získalo jednu z najdôležitejších výsad z hľadiska obchodu: právo skladu. 89 Ba čo viac, keď mesto získalo od Žigmunda v roku 1405 celoštátne oslobodenie od platby cla, stalo sa tak následkom okolnosti nezávislej od Košíc. Žigmund totiž vo svojom zákone o mestách zo dňa 15. apríla 1405 nariadil vyberať tridsiatok za dovážaný aj vyvážaný tovar, pričom ako kompenzáciu oslobodil obchodníkov od platby kráľovských ciel. 90 Košičania získali celoštátne oslobodenie od platby cla, ktoré platilo výlučne pre clá kráľovského majetku, ktoré mohli byť aj v držbe krajinských barónov, s odvolaním sa na tento dekrét už na druhý deň. 91 Markantný je rozdiel medzi územne obmedzeným a celoštátnym oslobodením Košíc od platby cla. Kým prvé sa vzťahovalo na clá majetkov splatných kráľovi či iným, celoštátne oslobodenie od platby cla platilo iba na clá splatné v súvislosti s kráľovskými majetkami. Nebolo to teda náhodou, že oblastné oslobodenie od platby cla bolo pre Košice veľmi dôležité počas celého stredoveku. Je však zrejmé, že ani jednému panovníkovi nedali prepísať výsadnú listinu Žigmunda, ktorou im v roku 1405 povolil oslobodenie od platby cla. Dalo by sa predpokladať, že ak nie inokedy, ale v roku 1492 kedy si Vladislavom II. nechali potvrdiť viacero výsadných listín 92 (aj keď nie všetky), medzi ktorými sa nájde aj listina poskytujúca územné oslobodenie od platby cla vydaná Karolom I. v roku 1319 si dajú potvrdiť výsadnú listinu o celoštátnom oslobodení od platby cla. 93 Napriek tomu údaje v zdrojoch jednoznačne nasvedčujú tomu, že výsada oslobodenia Košíc od platby cla bola živá a za absenciou potvrdenia treba hľadať nie stratu výsady, ale nejakú inú príčinu. Od polovice 15. storočia sa totiž zachovali také výsadné listiny, ktoré sa odvolávajú na oslobodenie Košíc od platby cla, platné oddávna či od čias Žigmunda, 94 pričom ide podľa všetkého o narážku na celoštátne oslobodenie Košíc od platby cla a nielen na to. 87 EFHU III./ Pozri: Zsoldos, 2013?? 89 Pozri: Weisz, Döry Bónis Bácskai, AMK AS F 23 (DF ). 92 AMK AS Confirmatio I 1 (DF ). 93 Dali túto listinu prepísať jedine konventu v Lelesi, v roku 1458, AMK AS F 52 (DF ); AMK AS F 53 (DF ); AMK AS F 54 (DF ) : AMK AS F 51 (DF ); 1470: AMK AS F 70 (DF ); 1474: AMK AS F 72 (DF ); 1481: AMK AS F 80 (DF ); 1482: AMK AS F 83 (DF ); 1483: AMK AS F 96 = F 97; 1484: AMK AS F 98; 1490: AMK AS F 102; 1491: AMK AS F 101; 1492: AMK AS F 103.; 1492: AMK AS F

122 Zakazujú totiž výber ciel od Košičanov nielen držiteľom kráľovských majetkov. V roku 1475 kráľ Matej poukazuje na to, že Košice podobne ako iné slobodné kráľovské mestá sú oslobodené od platby cla 95 a Vladislav II. vo svojom zákone z roku 1500 potvrdzuje, že slobodné kráľovské mestá, medzi nimi aj Košice, sú oslobodené od platby všetkých ciel. 96 Z údajov je zrejmé, že Košice dokázali svoju výsadu oslobodenia od platby cla uplatniť aj napriek absencii potvrdenia tejto výsady, ba čo viac, keďže si ju nedali potvrdiť, mohli ju postupom času rozšíriť aj na iné ako kráľovské clá. Vzhľadom na to, že Košice mali významné styky v oblasti zahraničného obchodu, chceli získať oslobodenie aj od platby pohraničného cla, tridsiatku, vyberaného od 13. storočia. Podobne, ako to bolo v prípade celoštátneho oslobodenia od platby cla, získanie tejto výsady trvalo dlhšie. V roku 1404 Žigmund síce oslobodil mesto od platby polovice tridsiatku na 10 rokov, 97 v roku 1453 však Ladislav V. poskytol oslobodenie iba na rok. 98 Nakoniec poskytol Ladislav V. Košiciam v roku 1454 plné oslobodenie od platby tridsiatku, 99 a to za služby, ktoré mu mesto poskytlo, konkrétne za zlatých, ktoré mesto zaplatilo Ladislavovi V. Z titulu korunného cla zavedeného v roku 1467 však museli platiť aj Košičania, konkrétne 400 zlatých ročne. 100 Na konci stredoveku, po zániku korunného cla, v roku 1500 Vladislav II. opätovne potvrdil oslobodenie Košíc od platby tridsiatku, 101 pričom sa zdá, že táto výsada im zostala. Košice získali v stredoveku také výsady, ktoré pomohli rozvoju obchodného života mesta. V meste prebiehal maloobchod na konci stredoveku popri dvoch týždenných trhoch už aj na štyroch jarmokoch. Na základe toho by sme mohli Košice považovať za jarmočné mesto (akým bol Veľký Varadín či Frankfurt nad Mohanom), kde obchodný život prebiehal na jarmokoch a mesto vykonávalo iba funkciu média, avšak to by bol omyl. Jarmoky navštevovali predovšetkým obchodníci prichádzajúci z poľských a ruských území a zo Sedmohradska, pre západných obchodníkov neboli košické jarmoky významné. Potvrdzuje to aj kniha Medera zostavená na začiatku 16. storočia zvaná Handel Buch, uvádzajúca najznámejšie jarmoky Európy, v ktorej medzi uhorskými jarmokmi Košice neuvádza. 102 Sedmohradskí 95 AMK AS F 73 (DF ). 96 V tomto duchu vydal Košiciam dekrét dňa 25. mája 1500 (AMK AS F 115) a dňa 11. augusta 1500 zakázal mníškam na Margitinom ostrove (Margitsziget), aby v Pešti vyberali clo od Košičanov (AMK AS F 116). 97 AMK AS E 1 (MNL OL, DF ); AMK AS E AMK AS E 4 (MNL OL, DF ); AMK AS E 5 (MNL OL, DF ); AMK AS E 6 (MNL OL, DF ). 99 AMK AS E 7 (MNL OL, DF ); Pozri: 1454: AMK AS E 8 (MNL OL, DF ); 1454: AMK AS E 9; Oslobodenie Košičanov od platby tridsiatku uznal aj Matej I. v roku 1464 AMK AS E 10 (MNL OL, DF ) : AMK AS E 13 (MNL OL, DF ); 1471: AMK AS E 14 (MNL OL, DF ). 101 AMK AS E 16 (MNL OL, DF ). 102 Medzi mestami, kde sa konali jarmoky, uvádza: Budín (Ofen), Pešť, Stoličný Belehrad 122

123 obchodníci prevážali ku koncu stredoveku tovar z Levanty obyčajne iba po Veľký Varadín, pričom odtiaľ sa do mesta dostal prostredníctvom košických obchodníkov. Boli to obyčajne oni, ktorí do Košíc prevážali západné obchodné artikle získané predovšetkým na jarmokoch v Budíne a Veľkom Varadíne. 103 Košice však v stredoveku disponovali omnoho významnejšou výsadou, ako bola výsada konania jarmokov, menovite právom skladu, čím sa Košice stali obchodným mestom. V Košiciach sa naviac stretávame s najsilnejším druhom tohto práva s výsadou Sperrstapel, ktorú nezískalo v stredoveku mnoho miest. Tým Košice získali takú výsadu ako Kolín nad Rýnom či Viedeň 104 a podobne, ako uvedené mestá, aj Košice viedli neustále boje za účelom zachovania tejto výsady. Je pravdou, že sa im nepodarilo dosiahnuť, aby v sklade mohli od zahraničných obchodníkov nakupovať iba obchodníci mesta, ako to bolo v Budíne, 105 Benátkach 106 či vo Viedni, 107 dokázali iba obmedziť obchody osôb, ktoré neboli mešťanmi mesta. Košický sklad nebol atraktívny iba pre obchodníkov prichádzajúcich z Poľska či Ruska, ale navštívili ho aj západní obchodníci. 108 Košickí obchodníci sa stali sprostredkovateľmi v obchodnom živote stredovekého Uhorského kráľovstva predovšetkým vďaka právu skladu. Náklady svojej činnosti dokázali znížiť za pomoci celoštátneho oslobodenia od platby cla a tridsiatku. Získaním tejto výsady mali Košice také právomoci na území Uhorského kráľovstva, aké boli nedostupné pre zahraničných obchodníkov. Ani Norimberg, najvýznamnejšie nemecké obchodné mesto oslobodené od platby cla v mnohých oblastiach, nebol schopný získať túto výsadu v Uhorskom kráľovstve. 109 Košice museli svoje výsady neustále chrániť, zabezpečiť ich dodržiavanie a aj keď miestami bolo mesto nútené prijať kompromisy, môžeme povedať, že mesto úspešne ochránilo svoje obchodné záujmy a stalo sa jedným z najvýznamnejších obchodných centier Uhorského kráľovstva. (Weissenburg), Bratislava (Preßburg), Tata (Dottes), Báta (Waldta), Veľký Varadín (Wardein), Jáger (Erlach), Gyarmat (Jarlach), Kesztölc (Gestelz), Hatvan (Hardwang) a neidentifikovateľný Pasten. Kellenbenz, , Fügedi, Gönnenwein, , , Weisz, Simonfeld, Skorka, Napr. z Norimbergu, pozri. Ammann, Pozri: Ammann,

124 Literatúra Magyar Nemzeti Levéltár, Országos Levéltár, Diplomatikai Fényképgyűjtemény, Magyar Nemzeti Levéltár, Országos Levéltár, Diplomatikai Levéltár, MV SR Štátny archív v Bytči, pobočka Žilina, Archivum secretum, 46. MV SR Štátny archív v Levoči, pobočka Bardejov, Archív mesta Košice, Archivum Secretum, A - F; Confirmatio I 1. A nagymihályi és sztárai gróf Sztáray család oklevéltára I. Published by count Anton Sztáray, ed. Gyula Nagy. Budapest, A zichi és vásonkeői gróf Zichy család idősb ágának okmánytára I XI, ed. Imre Nagy a Iván Nagy, Budapest, Budapest történetének okleveles emlékei I. ( ), zbierka Dezsőa Csánkyho bola rozšírená a pripravená na publikovanie Albertom Gárdonyim. Budapest, Codicis diplomatici civitatis Cracoviensis I. ( ), Kodeks dyplomatyczny miasta Krakowa I. ( ), publikoval Franciszek Piekosiński. Krakow, Corpus Juris Hungarici. Magyar törvénytár évi törvényczikkek, preložil Gyula Nagy et al. Budapest, Csendes, Peter a Oppl, Ferdinand Wien. Geschichte einer Stadt. I. Von den Anfängen bis zur ersten Türkenbelagerung (1529). Vienna, Decreta Regni Hungariae. Gesetze und Verordnungen Ungarns , ed. Franciscus Döry, Georgius Bónis a Vera Bácskai. Publicationes Archivi Nationalis Hungarici II, Budapest, Demkó, Kálmán. Késmárk város kereskedelmi szabályzata a XV-ik század elejéről. In Történelmi Tár (1886): Die Rechte und Freiheiten der Stadt Wien II, ed. Johann Adolf Tomaschek. Vienna, Die Rechtsquellen der Stadt Wien, ed. Peter Csendes. Wien Köln Graz, Elenchus fontium historiae urbanae III/2, ed. András Kubinyi et al. Budapest, Farkas, Róbert. Kassa árúmegállító joga. A város titkos levéltárának adatai alapján. Košice, Gelder, Maartje van. Trading places: the Netherlandish merchants in early modern Venice. Library of economic history, Gönnenwein, Otto Das Stapel- und Niederlagsrecht. Weimar, Germany, Grünn, Albert, I. Lajos király megerősítő záradéka. In Turul (1901): Györffy, György. Az Árpád-kori Magyarország történeti földrajza I. Budapest,

125 Halaga, Ondrej. Colnice a dôverníci v ríšskom monopole Košíc. In Historický Časopis 39 (1991): 3. Halaga, Ondrej R. Košice-Balt. Výroba a obchod v styku východoslovenských miest s Pruskom ( ). Košice, Halaga, Ondrej R. Krakovské právo skladu a sloboda obchodu v uhorsko poľsko pruskej politike pred Grunwaldom. In Slovanské Štúdie XVI (1975): Halaga, Ondrej R. Počiatky diaľkového obchodu cez Stredné Karpaty a košického práva skladu. Iin Historica Carpatica 4 (1973): Kemény, Lajos. A kassai kereskedők első czéhszabályzata 1475-ből. In Magyar Gazdaságtörténeti Szemle 4 (1897): 191. Kemény, Lajos. A kassai szabók évbeli czéhszabályzata. In Magyar Gazdaságtörténeti Szemle 10 (1903): 429. Kerekes, György. A kassai kereskedő-czéh (Bruderschaft) könyve. In Gazdaságtörténeti Szemle 10 (1903): Magyar Kuske, Bruno. Der Kölner Stapel und seine Zusammenhänge als wirtschaftspolitisches Beispiel. In Jahrbuch des Kölnischen Geschichtsvereins 21 (1939): Kutrzeba, Stanisław. Handel Krakowa w wiekach średnich na tle stosunków handlowych Polski. In Wydział Historyczno-Filozoficzny 46 (1902): Magyar diplomácziai emlékek az Anjou-korból. Acta extra Andegavensia I., ed. Wenzel Gusztáv. Budapest, Mollay, Karl. Das Ofner Stadtrecht. Eine deutschsprachige Rechtssammlung des 15. Jahrhunderts aus Ungarn. In Monumenta Historica Budapestinensia 1. (Budapest, 1959): 90, 93 a 95. Osváth, Gyula. Adalékok Kassa város közjogi helyzetéhez és közigazgatási szervezetéhez I. Lipót koráig. Košice, Pach, Zsigmond Pál. Szófejtés és gazdaságtörténet. Crom cromer kalmár. In Magyar Nyelv 72 (1976): Quellen zur Geschichte der Stadt Köln II, publikoval Leonard Ennen a Gottfried Eckertz. Cologne, Regesta diplomatica nec non epistolaria Slovaciae I, ed. Vincent Sedlák. Bratislava, Regesta diplomatica nec non epistolaria Slovaciae II, ad edendum praeparavit Vincent Sedlák. Bratislavae, Sroka, Stanisław and Starzyński, Marcin. Handel und Politik. Die Karriere des Markus von Nürnberg in Ungarn an der Wende vom 14. zum 15. Jahrhundert. In Mitteilungen des Vereins für Geschichte der Stadt Nürnberg 97 (2010): Suchý, Michal. Stredoveké právo núteného skladu. In Historický Časopis 10 (1962): 125

126 Urkundenbuch zur Geschichte der Deutschen in Siebenbürgen Zimmermann a Carl Werner. Sibiu, II, ed. Franz Varsik, Branislav. K boju medzi košickými meštanmi a Omodejovcami. In Historický Sborník X (1952): 235. Výsady miest a mestečiek na Slovensku I ( ), ed. Ľubomir Juck. Bratislava, Weisz, Boglárka. Az Árpád-kori harmicadvám, in Erősségénél fogva várépítésre való, ed. Juan Cabello a Norbert C. Tóth, 271, Nyíregyháza, Weisz, Boglárka. Megszerezni és megtartani egy kiváltságot. A kassaiak vámmentessége. (pripravené na publikovanie). Weisz, Boglárka. Vásárok és lerakatok a középkori Magyar Királyságban. Budapest, Zsoldos, Attila. Cesta Košíc po udelenie výsad v roku 1347, In: Košice v súradniciach európskych dejín, eds. Mária Hajduová a Martin Bartoš, Košice,

127 O populácii Košíc v ranom novoveku v európskom porovnaní György Granasztói Abstrakt V tomto článku sme sa pokúsili uviesť zopár doposiaľ neznámych detailov o každodennom rámci určujúcom život meštianskych rodín za pomoci výnimočných košických súpisov obyvateľov. Vieme, že rodina je proces, ktorý má životné cykly a vieme aj to, že vzťahy rodiny/domácnosti presahujú múry domu dostupné údaje ilustrujú niekoľko konštatovaní. Za daných okolností vrátane zvláštneho významu spôsobu prevodu majetku a toho, že mešťania považovali za prvoradý cieľ stabilizáciu životných podmienok môžeme uviesť prinajmenšom dve špecifiká. Košickí mešťania jednoducho neboli schopní zabezpečiť svojich vlastných nástupcov, lebo rodiny nevychovali dostatočný počet detí. To isté bolo pravdou všade inde v mestách Európy. Štruktúra rodín ukazuje aj to, že meštianstvo Košíc nasledovalo na konci stredoveku a v ranom novoveku európske vzory, v kultúrnom zmysle slova. Homogenita značí aj to, že tzv. etnické rozdiely nehrali úlohu. Kľúčové slová: Košice. Raný novovek. Populácia. Európa. Úvod V archíve mesta Košice sa zachovali také súpisy obyvateľstva zo 16. storočia, ktoré sú ojedinelé v celom Uhorsku obdobné nepoznáme ani v regióne Dunaja a sú vzácne aj v celej Európe. Aj použitím týchto som v minulosti napísal štúdiu knihu o spoločenskej histórii mesta, ktorá bola publikovaná nedávno. 1 Nižšie uvedený text predstavuje úryvky z tejto knihy s doplneniami. Ako je to známe, Košice už od svojho vzniku patrili medzi najvýznamnejšie mestá Uhorska. V hierarchii najrozvinutejších, najvýznamnejších obchodníckych miest stredoveku, tzv. taverníckych miest boli Košice na druhom mieste za Budínom a pred Bratislavou, Trnavou, Šopronom, Bardejovom, Prešovom a neskôr Pešťou. 2 Hospodárstvo, hospodárska organizácia, legislatíva a verejná správa, ba čo viac aj počet obyvateľov mesta dosiahli isté vyvrcholenie v druhej polovici 15. storočia. Hospodárstvo a spoločenské členenie Košíc vykazuje známky zrelosti. V časoch po Moháčskej bitke sa Košice stali jedným z hlavných terčov manévrov síl verných cisárovi Ferdinandovi, resp. Zápoľskému, už len pre svoju kľúčovú pozíciu. Mesto nebolo dostatočne silné na to, aby mohlo dlhodobo odolať ktorejkoľvek strane, ani jeho spojenci, ďalšie štyri mestá 1 Granasztói Szentpétery, a Kubinyi,

128 Horného Uhorska neposkytovali preň dostatočnú oporu. 3 V roku 1536 sa mesto dostalo do rúk Jána Zápoľského, čo len zintenzívnilo obchodné zmätky a prinieslo aj spoločenskú krízu (v tejto štúdii niet priestoru pre tieto detaily). V roku 1552 sa Košice dostali späť pod vládu Ferdinanda a mesto sa stalo sídlom Hornouhorského vojenského kapitanátu. Súčasne s tým nastal svojský posun v hlavných smeroch hospodárstva, lebo do popredia sa definitívne dostal vzťah s Nížinou, zvlášť s regiónom Tokaj. Poľský export tamojšieho vína sa rozmohol a mesto v tom hralo podstatnú úlohu. Začiatky reformácie siahajú do 20-tych rokoch 16. storočia do polovice storočia vznikla aj organizovaná reformovaná cirkev. Popri krátkom popise historického prostredia treba uviesť zopár poznámok o spomínaných špeciálnych spoločensko-historických zdrojoch. V stredovekých zdrojoch Košíc, resp. zdrojoch raného novoveku sa nachádza mnoho druhov mestských dokumentov vo forme fragmentov. To znamená, že takmer niet zdroja, pomocou ktorého by bolo možné nejakú tému sledovať cez dlhšie obdobie alebo komplexne. Daňové registre a súpisy sa dochovali len sporadicky z dlhších období, aj keď Šopron, Bardejov, Kežmarok, Levoča, Brašov a od konca 16. storočia i Trnava mali dlhšie, aj keď nie úplné série. 4 Pri porovnaní s dlhými sériami zdrojov západoeurópskych miest obsahujúcimi množstvo homogénnych informácií (farské matričné knihy, manželské zmluvy), pričom medzi týmito svojimi rozmermi a presnosťou vyniká florentské catasto 5 z roku 1427 môžeme povedať: košické zdroje sú menších rozmerov a nie sú vhodné pre štatistickú analýzu procesov. Napriek tomu je možné pri skúmaní mestských pomerov doby a regiónu vychádzať iba z vlastných zdrojov. Košický archív má naozaj pestré zdroje, mnohoraké informácie o meštianskej spoločnosti z krátkych, niekoľkoročných období. Takýmto obdobím bola posledná štvrtina 15. storočia, vďaka miestami až mimoriadne bohatým daňovým súpisom. Takým je tiež obdobie rokov 1549 až 1560, z ktorého sa zachovali súpisy populácie, daňové súpisy a tzv. dokumenty ambulatio, ale tieto roky sú mimoriadne bohaté aj na iné zdroje. V nižšie uvedenom texte sa budeme zameriavať na zdroje druhého 3 Košice, Bardejov, Prešov, Levoča a Sabinov Quinque civitates superiores vydali v roku 1412 "zákon" (gesecz), v ktorom sa zaviazali, že pri vymáhaní dlhov budú postupovať spoločne. (Iványi, ) Bol to pomerne povrchný vzťah, v rámci ktorého boli medzi jednotlivými mestami ostré konflikty, napr. na konci 15. storočia medzi Levočou a Košicami. 4 Šopron: Granasztói, 1970.; Bardejov: Gácsová, 1972.; Kežmarok: séria IBY v archíve mesta, počnúc rokom 1434 nedostatkom tunajších súpisov je, že sa obmedzujú na vlastníkov domov (v súčasnosti sa nachádzajú v Okresnom archíve Poprad, v Starej Ľubovni), pozri tiež: Gácsová, 1971.; Levoča: Suchy, 1969; Brašov: Granasztói, v súvislosti s banskými mestami pozri: Paulinyi, Pomocou daňových súpisov Trnavy je možné demonštrovať spoločenské zmeny mesta v 16. až 18. storočí, lebo boli mimoriadne bohaté na údaje. Granasztói Pozri: Goubert, Couturier, 1969.; Klapisch Demonet, 1972.; Wrigley, 1966.; Laslett,

129 zmieneného obdobia. Medzi nimi sú dva súpisy obyvateľov mesta Košice, ktoré majú zvláštnu hodnotu, a o ktorých sa treba zmieniť samostatne. Prvý dochovaný súpis populácie mesta (Conscr. 1549) vznikol ešte za čias vlády Zápoľského. V roku 1549 prešli každý dom za účelom spísania hláv rodín/domácnosti, dospelých mužov, žien a detí v rámci územia obohnaného mestskými múrmi. Mimoriadne hodnotný je súpis prvej štvrte. Autor postupoval veľmi dôkladne, rodinný stav obyvateľov uviedol do detailov. Súpis ostatných troch štvrtí je už strohejší. Cieľom autorov dokumentu bol súpis bojaschopných mužov. Na základe detailného súpisu prvej štvrte je možné určiť počet rodín/domácností, počet ich mužských a ženských členov, počet a pohlavie maloletých, príbuzenský stupeň či status ostatných osôb (slúžka, paholok atď.), na základe priezviska povolanie hlavy rodiny/domácnosti a to, či ide o hlavného obyvateľa alebo spoluobyvateľa. Ďalej je možné určiť aj bydlisko spísaných osôb v meste. V ostatných troch štvrtiach sú síce údaje o zložení rodín/domácností chudobnejšie, ale aj z tých je možné získať prehľad o dospelých mužoch, resp. boja neschopných osôb (žien, detí, slúžiek, resp. status mužov nepatriacich do rodiny). Ostatné typy údajov sú totožné s tými z 1. štvrte. Súpisy informujúce o štruktúre rodín sú mimoriadne vzácne medzi mestskými historickými zdrojmi pochádzajúcimi zo stredoveku a raného novoveku. Druhý súpis obyvateľov z roku 1554 (Conscr. 1554) vznikol už v Košiciach, ktoré sa vrátili pod vládu Ferdinanda, pričom v tomto čase sa už väčšina obyvateľov vymenila. Charakterom sa podobá predchádzajúcemu, avšak údaje o demografickom zložení populácie sú strohejšie, nemôžu konkurovať tým z prvej štvrte Conscr Hlavným zámerom bol opäť súpis bojaschopných osôb a tiež registrácia zásob obilia jednotlivých domov. Na základe tohto súpisu je možné určiť počet rodín/domácností, počet bojaschopných členov, resp. celkový počet žien, detí a slúžiek, povolanie hlavy rodiny/domácnosti a to, či ide o hlavného obyvateľa alebo spoluobyvateľa. Spísané osoby je možné lokalizovať aj v tomto prípade. Počet obyvateľov mešťanov v 15. až 18. storočí V opevnených Košiciach bolo v roku 1549 spísaných 365 domácností a v nich osôb, v roku domácností a v nich osôb. Ani v jednom prípade sa neuvádza vojsko, chýbajú aj cirkevné osoby (presnejšie povedané v roku 1549 chýbajú len rehoľníci, lebo obyvatelia fary boli zaradení do súpisu). Počet chýbajúcich cirkevných osôb odhadujeme na 10 a 10, počet 0 až 3-ročných maloletých detí na 106 a 160, počet nezaregistrovaných vojakov na 350 a Populácia mesta je preto nasledovná: 6 O počtoch kléru a vojska pozri: Granasztói, 2012.: 4. Dodatok. O počte maloletých pozri nižšie. 129

130 osôb spísaných mešťanov 106 osôb 160 spísaných maloletých mešťanov 10 osôb 10 spísaných cirkevných osôb 350 osôb 320 vojakov obyvateľov Odhad vykonaný na základe daňových súpisov z 80-tych rokov 15. storočia ukazuje, že počet meštianskeho obyvateľstva bol vyšší (cca osôb). 7 Použitím údajov súpisu z roku 1566, ktorý sa nedochoval, uvádzame počet obyvateľov osôb, aj keď toto číslo je podozrivo nízke. 8 Odhadujeme, že v roku 1632 počet meštianskeho obyvateľstva nedosiahol osôb. 9 V roku 1762 pri rozsiahlom súpise obyvateľov mesta našli na opevnenom území mesta osôb. 10 Zmeny počtu meštianskeho obyvateľstva sú teda nasledovné: 80-te roky stor. (odhad) (čiastočný odhad) (odhad) (súpis) (?) osôb Populácia Košíc v európskom porovnaní Uvedené počty obyvateľov treba chápať ako počty mešťanov žijúcich na opevnenom území a chránených výsadami. Časti mimo mestských múrov patrili pod jurisdikciu zemepánov Košíc. Na konci 15. storočia žilo na predmestí cca obyvateľov, v prvej polovici 16. storočia bol tento počet odhadom Celkový počet obyvateľov, spolu s predmestím je teda možné odhadom určiť na 4 ½ tisíc na prelome storočí, resp. menej ako 4 tisíc o 50 rokov neskôr. Tým Košice patrili medzi väčšie mestá Uhorska, pričom pred ním boli len Budín, Pešť, Segedín, Brašov a možno Bratislava, pričom prvé dve mestá mali počet obyvateľov prevyšujúci 10 tisíc osôb. V tzv. dunajskom regióne kam popri Uhorsku patrilo aj Rakúsko a Česko bolo v prvej polovici 16. storočia 33 miest s počtom obyvateľov prevyšujúcim 3 tisíc osôb. V tomto zozname 7 O odhadoch pozri tamtiež dodatok č. 1 a kapitolu 8.1! 8 V roku 1568 bolo v centre mesta obohnanom múrmi spísaných 1500 osôb, tento počet sme doplnili o 70 maloletých, ktorí boli pravdepodobne vynechaní aj tentokrát. (O zdroji pozri: Granasztói, 2012, kapitola 3.1., pozn. č. 3!). Tento počet obyvateľov je taký nízky, že bez znalosti zdroja ho môžeme zverejniť iba s pochybnosťami. 9 V daňovom súpise z roku 1633 bolo spočítaných 492 platcov dane. Pri uvažovaní priemeru 4,6 osôb na domácnosť (pozri: Granasztói, 2012, dodatok 7.1!) je počet obyvateľov osôb. 10 Conscr (Granasztói, 2012, kapitola 2., pozn. č. 10!). 130

131 boli Košice na 20. až 25. mieste. Popri Viedni, Prahe a Brne mali viac ako 10 tisíc obyvateľov Schwaz, Olomouc a Plzeň, medzi mestami o trochu väčšími ako Košice boli Bratislava, Graz či Salzburg. 11 Rozloha dunajského regiónu je 493 tisíc km², celkový počet obyvateľov bol na začiatku 16. storočia odhadom 7,5 miliónov. Berúc do úvahy obce, ktorých počet obyvateľov presahoval 2000 osôb, bol tzv. miera urbanizácie (percentuálny podiel obyvateľov miest v porovnaní s celkovým počtom obyvateľov) 5%, čo je tretina obdobnej európskej hodnoty, pričom pri prepočte na Uhorsko bola táto hodnota ešte nižšia: cca. 3%. Vyvodiť závery o miere urbanizácie však nie je možné iba na základe počtu obyvateľov, keďže ten ovplyvňujú civilizačné, kultúrne a behaviorálne faktory. Úloha Košíc medzi mestami krajiny, ich váha v zahraničnom styku a v obchodnom styku s Nížinou, pripravenosť inštitúcií, mnohorakosť hospodárskej činnosti, špecifický charakter kultúrnej, administratívnej a ochrannej úlohy predurčili mesto, aby sa stalo sídlom regionálneho významu tak v krajine ako aj celom regióne, pričom s jeho mestami, ako aj s Krakovom ho spájali silné putá mešťania mali s nimi mnohé styky. Mestá Uhorského kráľovstva a celého dunajského regiónu patrili charakterom svojej urbanizácie k tej špeciálnej európskej mestskej zóne, ktorá sa tiahla od britských ostrovov po Karpaty, od Škandinávie po Stredozemné more, bez ohľadu na miestne rozhodujúce špecifiká. Toto tvrdenie sa snažíme dokázať dostupnými údajmi demografie rodín. Dva súpisy populácie zo 16. storočia Zmena počtu meštianskych obyvateľov, t.j. jeho pokles v období medzi 15. a 18. storočím, je zaujímavým javom histórie mesta. Zmena, ktorá sa odohrala v rokoch 1549 až 1554 je každopádne zvláštna. Prečo narástla populácia o 50% za túto krátku dobu? Medzi týmito dvoma súpismi mesto prešlo pod vládu Ferdinanda, čo malo závažné dôsledky okrem iného to, že sa vyhnanci vrátili. Toto vysvetlenie je však príliš všeobecné. Nie je z neho jasné, či po zmene, ktorá nastala v roku 1552, sa štruktúra domácností zmenila alebo nie. Je otázne, či dochované dva súpisy nepredstavujú abnormálny stav a 3 4 a 5 6 a 7 8 a 9 10 a Celkom člen členovia členov členov členov viac členov ,3% 34% 38,4% 15,9% 3,5% 1,9% 100% ,4% 25,6% 33,7% 18,6% 9,1% 5,6% 100% 11 Granasztói, 1980., Granasztói,

132 Na základe úplných tabuliek počtov tu plne neuvedených z dôvodu ich dĺžky môžeme určiť zopár populárnych štatistických ukazovateľov: priemerný počet počet hodnôt premenných rozsah variancia (Ẋ) (R) (O 2 ) , ,8 (!) , ,7 Hodnotenie tabuľky a ukazovateľov vedie k záveru, že za uplynulých 5 rokov sa podstata nezmenila, nech je medzi oboma priemermi akýkoľvek nápadný rozdiel. Viac ako dve tretiny mestských domácností mali 2 až 5 členov. Tento údaj teda predstavuje priemernú situáciu. Rozdielna je však hodnota variancie. Táto hodnota vyjadruje priemernú odchýlku od priemeru, teda je rovnako dôležitým ukazovateľom výberu ako priemer. Nízka variancia z roku 1549 ukazuje, že prevažná časť domácností mala počet členov blízky priemeru a bolo málo početnejších domácností. Podiel počtu obyvateľov by bol vyrovnaný, keby u hodnôt premenných, t.j. typov domácností rozdelených podľa počtu členov, figurovali rovnaké hodnoty, teda keby v každej skupine bol rovnaký počet osôb. Napríklad, ak v roku 1549 v skupine 1-členných domácností (hodnota premennej) by bolo celkom 30 osôb, ako aj v skupinách 2, 3 a 4-členných domácností, ktoré by obsahovali rovnako 30 osôb na konci súpisu. Takýto prípad v skutočnosti neexistuje. Práve naopak, meria sa obyčajne to, do akej miery sa skúmaný výber odchýlil od tohto ideálneho stavu, teda do akej miery sa koncentruje. Tento rozdiel sa obyčajne meria tzv. Lorenzovou krivkou. 12 Čím viac sa krivka odchýli od uhlopriečky (táto vyjadruje uvedený ideálny stav), tým je koncentrácia skúmaného výberu vyššia. O vysokej koncentrácii môžeme hovoriť, ak k typom domácností rozdelených podľa počtu členov ako hodnôt premenných by patril malý počet obyvateľov (suma hodnôt). V prípade takejto vysokej koncentrácie sa krivka značne odchýli od uhlopriečky. 12 Veľká výhoda Lorenzovej krivky, ktorú je možné jednoducho zostrojiť, je to, že predstavuje tzv. relatívnu koncentráciu, napr. koncentráciu vypočítanú na základe percentuálneho rozdelenia. Preto je možné porovnať aj koncentrácie početností vyjadrujúcich rôzne kvality (napr. početnosti rozdelené na základe rôznych mier). Pre konštrukciu krivky sa používajú kumulované hodnoty čísel pomerov rozdelenia. Na osi X sa vyznačia kumulované relatívne častosti hodnôt premenných (g'), na osi Y kumulované relatívne súčty hodnôt (z'). 132

133 Lorenzova krivka počtu príslušníkov domácností v Košiciach v roku 1549 a % = všetky domácnosti Z' G' priamka egyenes Dve krivky uvedené na obrázku predstavujú miernu koncentráciu a potvrdzujú predchádzajúce konštatovanie, že nie je podstatný rozdiel medzi situáciou v roku 1549 a v roku Štruktúra meštianskych domácností 1. Typy domácností V klasických štatistikách mestskej histórie, najmä od nemeckých autorov a tiež aj v dnešnej historickej demografii, je problematickou otázkou stanovenie typov domácností. Vzniká otázka, ako systematizovať informácie o zložení domácností. Najsamozrejmejšia klasifikácia je rozdelenie domácností podľa veľkosti. Ďalšou možnosťou je stanovenie priemerného zloženia domácností (teda celkového podielu manžela, ženy, detí, sluhov a iných osôb). Kvalitatívna analýza, najmä ak je vytvorená s úmyslom porovnania, sa nemôže zastaviť pri spočítaní atomických častíc domácností, keďže medzi týmito môžu byť vzťahy rôznych druhov. Opis zloženia danej populácie je možný iba so znalosťou týchto vzťahov, jedine to môže byť základom porovnania. Nomenklatúru použitú nižšie zostavil P. Laslett. 13 V tejto sa za členov domácnosti považujú predovšetkým manžel, manželka a deti. Na druhom mieste ich nasledujú ostatní, ktorí sú s rodinou spojení pokrvným či 13 Základom pre systém, ktorý navrhol Laslett, je použitie špecifickej analytickej zobrazovacej metódy, pomocou ktorej je možné opísať obyvateľov všetkých domov a domácností. Pri vypracovaní metódy sa Laslett inšpiroval podobnou, ale menej dokonalou metódou používanou v antropológii (Laslett, 1972a a ). 133

134 manželským vzťahom a žijú s ňou pod jednou strechou. Na treťom mieste je služobníctvo, za nimi návštevníci, hostia a iní jedinci s neistým statusom. 14 Pojem služobníctva treba chápať dosť široko, lebo sa sem zaraďujú všetky osoby, ktoré ako sluhovia boli závislí od hlavy domácnosti. V tomto systéme pojem rodina neznamená úplnú skupinu žijúcu spoločne pod jednou strechou. Pojem domácnosť označuje príslušnosť k bydlisku, príbuzenstvo a spolužitie. Laslett rozdeľuje všetky domácnosti do niektorej z dvoch tried podľa toho, či v nej žilo služobníctvo alebo nie. Pre tento rozdiel sa zmení zloženie domácnosti, avšak nemôžeme tvrdiť, že by prítomnosť služobníctva určovala konečnú štruktúru domácnosti. V navrhovanom systéme sú hlavné typy domácností stanovené na základe zloženia rodiny nasledovné: jednoduchá rodinná domácnosť, rozšírená rodinná domácnosť a viacnásobná rodinná domácnosť. 15 V praxi vyskúšaný osoh tohto názvoslovia je to, že pomocou neho je možné porovnať populácie vzájomne vzdialených krajov, vekov, civilizácií a kultúrnych prostredí. Keďže dokáže hodnotiť pokrvné, iné príbuzenské vzťahy a vzťahy závislosti v rámci jednotlivých domácností, ide o analytické porovnanie. Jeho nedostatkom je, že si vyžaduje mimoriadne detailné zdroje, také, ktoré je ťažké nájsť v dávnych dobách. 16 Napríklad košické zdroje nie sú vhodné pre takúto štatistickú analýzu. Presnejšie povedané nie v celku. Súpis údajov z 1. štvrte z roku 1549 je použiteľný na účel stanovený Laslettom a túto okolnosť môžeme nazvať priazňou osudu či mimoriadnym šťastím. 14 Laslett, 1972a 26. Kategória návštevníci, hostia a iní jedinci s neistým statusom nie je úplne totožná s tou, ktorú navrhol Laslett. On totiž sem zaradil aj určitých spoluobyvateľov: podnájomníkov a stravníkov (the lodgers and the boarders), pre identifikáciu ktorých nemáme prostriedky a ktorí pravdepodobne ani neexistovali v Košiciach 16. storočia. Ak aj boli takí, týchto zaraďujeme medzi osoby s neistým statusom. 15 Laslett, 1972a Jednotlivé kategórie je možné charakterizovať takto: Jednoduchá rodina (simple family) pozostávala z manželského páru a prípadne jeho detí, resp. z ovdovelého člena manželského páru a z jeho detí. Rozšírená rodina (extended family) predstavuje rozšírenie jednoduchej rodiny o príbuzných. Príbuzný nie je priamym potomkom manželského páru. Stúpajúci je vzťah, ak rodinný príslušník patrí do generácie, ktorá predchádza hlave rodiny; klesajúci je vtedy, ak patrí do mladšej generácie. Ak však ide o prítomnosť sestry, brata či švagra, hovoríme o laterálnom vzťahu. Viacnásobná rodina (multiple family) pozostáva z rodiny založenej z dvoch/viacerých manželských vzťahov, ktoré spája pokrvný vzťah alebo príbuzenský pomer, ale nejde o priamy vzťah potomkov. O týchto krátkych zhrnutiach detailnejšie pozri: Laslett, 1972a Prvé porovnávacie tabuľky vyhotovené Laslettovou metódou vznikli na základe 9 rôznych zdrojov z obdobia 1599 až Najmenšia zo skúmaných populácií mala 85, najväčšia 311 domácností. (Pozri kratší francúzsky variant štúdie: Laslett 1972b 865. tabuľka č. V. Na strane 85 pôvodnej, dlhšej štúdie uviedol Laslett porovnanie len 5 zdrojov z tohto hľadiska.) 134

135 Rozdelenie obyvateľov 1. štvrte v roku 1549 podľa Laslettovej nomenklatúry kategórie a podkategórie bez služobníctva so služobníctvom celkom 1. Domácnosti ľudí žijúcich osamote a) vdovcovia/vdovy b) slobodní alebo osoby s nestanoveným rodinným stavom Celkom 10; 8,5% 2. Domácnosti bez rodinnej štruktúry a) spolubývajúci v príbuzenskom vzťahu (brat-sestra) b) spolubývajúci v inom vzťahu c) jedinci zdanlivo bez vzťahu Celkom 3; 2,5% 3. Homogénne rodinné domácnosti a) manželia b) manželia s deťmi c) vdovec s deťmi d) vdova s deťmi Celkom 93; 78,0% 4. Rozšírené rodinné domácnosti a) stúpajúce b) klesajúce c) laterálne d) stúpajúce a laterálne Celkom 12; 10,1% 5. Viacnásobné rodinné domácnosti a) druhotné stúpajúce jadro b) druhotné klesajúce jadro c) laterálne jadrá d) fréreches e) iné Celkom 1; 0,9% 6. Domácnosti nestanovenej štruktúry, v ktorej sú určité príbuzenské vzťahy: CELKOM ; 100% Ukazovatele: a) počet domácností 119 b) počet obyvateľov 504 c) priemerný počet osôb 4,22 135

136 d) minimax e) medián 6 Prevažná časť domácností v súpise má jednoduchú štruktúru. Členov rodín spája pokrvný vzťah rodič-dieťa. Rozdiel medzi rodinami je iba v tom, či majú služobníctvo alebo nie. Pomocou porovnávacích údajov publikovaných Laslettom môžeme zistiť, do akej miery je situácia v Košiciach špecifická. Zloženie domácností na základe kategórií v 10 krajinách. 16. až 18. storočie (P. Laslett) % % % % % % % % % % Kategórie domácností 1. 8, , , , , Veľkosť vzorky (=100%): Priemerný počet osôb v domácnosti: 4,22 4,75 5,05 5,75 4,16 4,90 5,39 4,95 4,85 5,25 Podiel zložených domácností (4. a 5. typ): 11,0% 8% 17 % 10 % 1 = Košice, 1. štvrť = Ealing (Anglicko) = Longuenesse (Francúzsko) = Löfflingen (Nemecko) = Colorno (Itália) = Belehrad (Srbsko) = Lesnica (Poľsko) % 29 % 6% 49 % 3% 14 % 17 Laslett, 1972b

137 8 = Nishinomiya (Japonsko) = Bristol R. I. (kolónia, Amerika) = Aross in Mull (Škótsko) 1779 Toto porovnanie presahujúce kontinenty, storočia, mestá a dediny umožňuje stanovenie niekoľkých všeobecných záverov. Vo všetkých skúmaných komunitách (s výnimkou Japonska) prevažuje rodinná bunka organizovaná okolo manželského páru ako jadra. Zložené typy domácností sú všade v menšine, ale ako to uvádza Laslett ich vývoj vykazuje protiklady nielen na rôznych kontinentoch, ale aj v prípade Francúzska a Anglicka. Laslett pozoruje v Anglicku proces rozširovania domácnosti predovšetkým v klesajúcom smere. V Košiciach je však väčšina rozšírených domácností laterálna. 18 Aj to je dôležité zistenie, že neexistuje korelácia medzi komplexnosťou a priemerným počtom osôb v domácnosti. 2. Štruktúra domácností 1. Principiálne otázky Väčšina košických domácností patrila medzi jednoduché rodinné domácnosti. Z uvedenej klasifikácie vyplýva aj to, že rozdelenie pozorované v tomto meste je zvyčajne typické pre preindustriálne spoločnosti. 19 Otázkou je, či mestská domácnosť ako historicky definovaný spoločenský jav vykazuje homogenitu, alebo sa odvíja od rozdelenia spoločnosti. V klasickej literatúre histórie miest poskytol Carl Bücher jednoznačnú odpoveď vo svojej monografii citovanej dlhé roky. Na základe hodnotenia súpisu z Norimbergu z roku 1449 povedal, že domácnosti stredovekých miest boli totožné s rodinou a z hľadiska typu boli homogénne. Hlavou bol otec domu, okrem neho patrili do rodiny jeho žena a ich deti, ako aj služobníctvo a remeselní pomocníci. Ženatí robotníci zamestnaní ako remeselníci neexistovali, v stredovekej spoločnosti boli nájomcovia postelí, izieb či stravníci, ktorí sa objavili až v novoveku, neznámi. 20 Viac ako 70 rokov po vyslovení tejto tézy považoval Oszkár Paulinyi za potrebné ju komplexne vyvrátiť. Podľa neho sa Bücher mýlil, keď sa opieral o súpis z Norimbergu a myslel si, že prevaha meštianskych domácností dokazuje absenciu tried stredovekého mesta. 21 Toto mylné chápanie viedlo tiež k metodickej chybe pri odhadoch počtov obyvateľov vyhotovených pod vplyvom Büchera, lebo za hlavami 18 Laslett, 1972b Nárast podielu rozšírených rodín je fenoménom modernej doby (pozri: Laslett, 1972b 868.) 20 Bücher, O tomto súpise neskôr vyšlo najavo, že vznikol za vojnových okolností a mestská rada dala z neho odstrániť osoby nedisponujúce potravinami. Tým jednoducho vyhnali nemajetnú plebejskú vrstvu, vrátane mnohých remeselných učňov (Paulinyi, ). 137

138 domácností mestskej spoločnosti považovanej za homogénnu bolo zvykom predpokladať jednotne ďalšie 3-4 osoby. Bücher a jeho nasledovníci nevzali do úvahy, že rozdelenosť spoločnosti sa prejavuje aj v odlišnom počte osôb, lebo zloženie a počet členov domácnosti plebejskej zložky boli odlišné od domácností mešťanov. Medzi týmito sa vo veľkom počte našli aj osoby žijúce osamote bez rodiny, pričom v ich domácnostiach nenájdeme ani služobníctvo. Paulinyi vyriešil tento protiklad v prípade banských miest tak, že rozdeľoval domácnosti vlastníkov domov a nájomcov. Ako píše Spoločenskú diferenciáciu počtu členov domácností (podľa tried) je možné potvrdiť štatistickými číselnými hodnotami na príklade stredovekých Drážďan. 22 Takto postupoval aj vtedy, keď odhadoval počet obyvateľov banských miest v povodí Hronu na základe daňových registrov šesťdesiatku z roku Už ani súdobá vedecká verejnosť neakceptovala jednoznačne Bücherovu teóriu o homogenite typov mestských domácností. 23 Zvyk používať výlučne priemerný počet osôb z Norimbergu znamená principiálne prevzatie tejto paradigmy. Napriek tomu musí takémuto odhadu počtu obyvateľov predchádzať analýza rozdelenia spoločnosti, lebo zmysel získa iba spolu s ňou. Teda počet obyvateľov určuje historická a spoločenská realita. Myšlienkový pochod Paulinyiho treba upraviť v dvoch aspektoch. Treba si vyjasniť, aká bola úloha domácnosti v spoločenskej organizácii mesta a treba si tiež premyslieť, ako súvisí veľkosť domácnosti s vrstvami spoločnosti. Prvý problém je možné zhrnúť takto: Odhliadnuc od niekoľkých spracovávaných špeciálnych zdrojov z Itálie nepoznáme žiadne mestské súpisy z protoštatistických časov, ktoré by uvádzali údaje o populačných aj majetkových pomeroch mestského obyvateľstva spolu, t.j. na rovnakých listoch. Súpis populácie a daňový súpis spĺňali rozdielne požiadavky. Inými slovami je nejasné, či pri vyhotovení súpisu populácie alebo daňového súpisu hľadeli autori súpisov na mestské domácnosti podľa rovnakých kritérií. To uviedol už aj Mendl. Pri odhade počtu obyvateľov Vroclavi vychádzal z toho, že počet platcov dane v meste bol vyšší ako počet domácností. 24 Tak to vidí v citovanej štúdii aj Paulinyi, keďže medzi typmi údajov daňových súpisov troch banských miest uvádza rodinných príslušníkov daňových poplatníkov a pridružené osoby, ktoré patrili do niektorej zo samostatne spísaných meštianskych domácností. Daňové súpisy teda teoreticky obsahovali všetky také 22 Paulinyi, Z porovnania súpisu populácie Drážďan z roku 1454 a registra dane z majetku z predchádzajúceho roku vyplýva, že priemerný počet členov domácností je 3,61 osôb; avšak priemer majiteľov domov je 5,07, kým priemer nájomcov je 2, Najostrejšiu kritiku uviedol Paasche, vo svojej štúdii o počte obyvateľov mesta Rostock. Autor ešte nemohol poznať neskoršie články napísané o vzniku súpisu z Norimbergu (pozri: Ott, 1907.), napriek tomu mal za to, že Bücher stanovil čísla nemeštianskeho obyvateľstva žijúceho medzi múrmi mesta príliš nízko medzi nimi bolo aj mnoho ľudí žijúcich osamote, v najväčšej biede (372.). Podobný odmietavý postoj mal aj k autorovi štúdie o počte obyvateľov mesta Münster v 16. storočí (Lethmate, 1912, 17.). 24 Mendl,

139 osoby, ktorým mohla byť vyrubená daň na základe svojho majetku alebo príjmu v určitom právnom rámci. 25 Autori súpisov populácie nepostupovali takto. Aj sám Paulinyi to dokazuje vo svojej štúdii v jednej z poznámok pod čiarou. V tejto pri uvedení súpisu populácie v Drážďanoch cituje úvod zdroja, z ktorého vyplýva princíp použitý pri vyhotovení súpisu. Mali spísať vlastníka domu, jeho manželku, deti, služobníctvo a spoluobyvateľov a ich (t.j. spoluobyvateľov) deti aj služobníkov. 26 V prípade košických súpisov bola situácia podobná, aj keď v tomto prípade sa nedochoval podobný návod ako v prípade Drážďan. Okrem toho náš daňový súpis vznikol o niekoľko rokov neskôr. Napriek tomu je zrejmé, že časť spoluobyvateľov oddelených v daňovom súpise slovom ibidem predstavovali rodinní príslušníci. 27 Predpokladáme, že toto rozdelenie sa uplatnilo aj u veľkej časti rozšírených rodín. Je pravdepodobné, že služobníci (želiari) boli uvedení samostatne, tak, ako v prípade banských miest. 28 Ak je pravdou, že pri tvorbe daňových súpisov a súpisov populácie bolo meštianstvo registrované rôznymi spôsobmi, je zrejmé, že pri odhade počtu obyvateľov na základe daňových súpisov nie je možné počítať s takými priemernými hodnotami, ktoré sú charakteristické pre zdroj vytvorený na základe iného postupu. V krátkosti: ak pri odhade použijeme norimberský priemer 4,68 osôb na domácnosť, dopustíme sa nie jednej, ale dvoch 25 Pravda, je možné, že určité osoby boli zdaňované spoločne s inými (napr. manželky obchodníkov spolu s manželmi, atď.). Počet osôb zaregistrovaných v súpise môže takáto okolnosť ovplyvniť. 26 Paulinyi, pozn. č Toto tvrdenie podložíme troma citátmi: Conscr Taxa, 1557 a.) ul. Zámočnícka [Lakatos] I/85. sz. lakadjarto balint feydverfoghato 4, seled 2. I/85. sz. Relicta Valentini lakatgartho den. 25 ibidem Jacobus lakatgartho den. 12. Medzičasom umrela hlava rodiny a na jej miesto nastúpila vdova; Jakub Lakatgyártó [Zámočník] bol pravdepodobne ich synom. b.) ul. Mäsiarska [Mészáros] II/45. sz. Pupuss István fegver 1, zelled 2 II/47. Steffan pupisch den. 50 ibidem pupischin den. 12. Z domácnosti Štefana Puposa [Hrbatého] zjavne oddelili jeho ovdovelú matku, ako je to zrejmé zo záznamov Conscr. 1549: II/25 Ambrosius Pupos, familia 4, Stephanus filius c.) Ring III/15 Cziko Bartolous fl 1 mit dem ibidem eiden den. 50. Tento zápis je úplne jednoznačný. 28 Nemáme priame dôkazy, predpoklad môžeme potvrdiť iba pozorovaním, že časť spoluobyvateľov sa uvádza iba krstnými menami. V pomenovaní osôb v mestách sa tento spôsob používal iba u osôb nízkeho pôvodu. Nižšie uvedieme ešte jeden výpočet za účelom kontroly. 139

140 metodických chýb súčasne. V daňových súpisoch totiž bude nutne vyšší počet osôb, ktoré žijú osamote a tým narastie vrstva tzv. spoluobyvateľov (Paulinyiho "nájomcov"). Ide o praktickú stránku problému, ktorá zrejme predstavuje metodickú ťažkosť, aj keď nie neprekonateľnú. Principiálnou časťou problému je však to, že si treba uvedomiť nasledovné: Meštianska domácnosť bola špecifickou organizačnou jednotkou, pričom v jej forme prevládajúcej v prekapitalistickej spoločnosti platilo, že patrila pod moc hlavy domácnosti, a že v prevažnej väčšine prípadov bola hlava domácnosti súčasne aj hlavou rodiny. V banských mestách pri Hrone bola situácia špecifická ako to vidno z Paulinyiho štúdie. V týchto mestách rozdelilo banské hospodárstvo raného kapitalizmu svojím svojským a primitívnym spôsobom dejisko rodinného a pracovného života v prípade niektorých skupín mestského obyvateľstva. V banských mestách mala plebejská populácia, t.j. obyvatelia miest žijúci mimo hradieb mestských výsad špeciálne zloženie, lebo väčšina pracovala ako banskí a metalurgickí robotníci (napr. v Banskej Bystrici to bolo zo 789 nájomcov 535 osôb). Títo žili v domácnostiach bez rodinnej štruktúry obyčajne osamote. V Košiciach neboli žiadne kapitalistické podniky podobné baniam Košice neboli v tomto ohľade odlišné od ostatných Uhorských miest. Je pravdepodobné, že na rozdiel od banských miest treba v ostatných stredovekých mestách a mestách raného novoveku hľadať najväčšiu časť nemajetných nájomných robotníkov v meštianskych domácnostiach Pomer spoluobyvateľov v porovnaní s hlavnými obyvateľmi v niektorých mestách. banské mestá a Banská Bystrica % 82,4 (!) 1542 Banská Štiavnica 57,1 Kremnica 24,7 ostatné uhorské mestá % Košice, koniec 15. storočia 36, ,1 (Conscr.) ,6 (Conscr.) daňové súpisy Brašov b koniec 15. storočia 20 30% Bratislava b ,2 Šopron b Bardejov c ,8 Bardejov d ,4 37,3 Prešov e Trnava f ostatné mestá Vroclav g % Brno g % Praha Staré mesto h % Rostock j % Bibliografické údaje: a) Paulinyi, , b) Granasztói, , 387., c) Granasztói, , d) Gácsová, , e) Gácsová, , f) Kazimir, , g) Mendl, , h) Beer, , j) Paasche,

141 Pre zloženie domácností, ako je to zrejmé z tabuľky vyhotovenej podľa Lasletta, nebola charakteristická rôznorodosť rodinných vzťahov, keďže viac ako ¾ meštianskych domácností predstavovali jednoduché rodiny. Rozdiel tkvie v prítomnosti či neprítomnosti služobníctva. Ak totiž popri hlave domácnosti spísali aj ďalších bojaschopných mužov, ich prevažnú časť nepredstavovali rodinní príslušníci, ale služobníci želiari, majstrovskí učni, iní služobníci. Teda vzťah medzi veľkosťou a zložením domácnosti je možné skúmať za pomoci tejto špecifickej kategórie. Je otázne, ako vykázať súvislosť medzi veľkosťou a zložením domácnosti a spoločenským postavením hlavy domácnosti. Treba rozlišovať medzi domácnosťami hlavných obyvateľov a spoluobyvateľov, najmä ak sa odhad počtu obyvateľov robí na základe daňových súpisov. Paulinyiho formulácia je v tomto mieste nejednoznačná. A to aj preto, lebo v inej časti svojej štúdie sám konštatuje, že vrstva nájomcov je sama veľmi heterogénna, na rozdiel od pomerne homogénnej vrstvy vlastníkov domov. Vysoký podiel nájomcov v banských mestách je sám o sebe výnimočným fenoménom. Ich počet je vysoký nielen v porovnaní s príslušnými údajmi ostatných uhorských miest, ale aj v porovnaní s pomermi rozvinutej Prahy či Vroclavu. 30 Vyššie sme už uviedli, že túto pohyblivú vrstvu, ktorá sa svojím počtom aj zložením často menila, rozlišovali na základe niekdajšej teórie tried. Aj keď mala vyjadriť odlišný charakter spoločenského stavu, nepredstavuje jasne vymedzenú kategóriu zodpovedajúcu požiadavkám súčasnosti. A to ani vtedy, ak v meste fungovali také kapitalistické podniky, ktoré si najímali väčší počet nájomných robotníkov na trvalý (nie sezónny) pracovný pomer. Na druhej strane je nesporné, že nájomní robotníci sa zaraďovali medzi spoluobyvateľov. Domácnosti týchto ľudí žijúcich osamote zvýšili podiel spoluobyvateľov a znížili priemerný počet členov domácností. Pirenne tvrdí, že čím bol priemysel vyspelejší, tým bol v stredovekých mestách nižší priemerný počet členov domácností Štruktúra rodín Pri analýze štruktúry rodín sa môžeme spoliehať iba na údaje 1. štvrte z roku Keďže viac ako ¾ z nich boli jednoduché, zameriame sa najprv na počet detí Pirenne dôrazne prízvukoval vo svojej štúdii (Pirenne, 1903), ktorú je možné považovať za zásadnú aj dnes, že priemysel poskytol chudobnými platenú prácu a živobytie. V Yperne, veľkom súkenníckom flámskom meste, žilo najviac osamelých ľudí na vrchole konjunktúry 15. storočia. Počas poklesu a následne po úplnom rozpade súkenníctva však narástol podiel domácností s väčším počtom členov (13.). 31 Pozri: Granasztói, 2012, dodatok č. 6.1., tabuľky Počet neúplných rodín (teda ovdovelý rodič a dieťa/deti žijúce s ním) nie je vysoký. Vysoký počet neúplných rodín by naznačoval vážnu epidémiu, ako sme to potvrdili v štúdii o Šoprone (Granasztói, ). 33 K tejto komplexnej otázke pozri: Wrigley, a Laslett,

142 Počet detí v 1. štvrti v roku domácnosti osoby chlapci dievčatá malí chlapci malé dievčatá 8 17 neznáme 9 19 Celkom Môžeme povedať, že deti predstavujú 31% celkového obyvateľstva. V jednej domácnosti žilo v priemere 1,31 detí, ale priemer nedosahoval 2 deti ani u rodín s deťmi. Sú to veľmi nízke hodnoty. 34 Tento fenomén si vyžaduje vysvetlenie, aj keď ide iba o obyvateľov jedinej štvrte. K nárastu obyvateľstva prispievali totiž rodiny s 3/viacerými deťmi, no medzi tými uvedenými v súpise bolo len 16 takých rodín. Pri skúmaní rozdelenia detí podľa pohlavia a veku uvedeného v zdroji je zrejmé, že počet chlapcov predstavoval polovicu počtu všetkých detí. A vôbec: zdá sa, že náš zdroj tvrdí, že počet maloletých detí je menší, aj keď je všeobecne akceptované, že v dávnych časoch bola situácia práve opačná, lebo vekový priemer obyvateľstva bol nižší ako dnes. Ak si predstavíme rozdelenie niekdajšieho obyvateľstva na základe veku, vidíme pred sebou pyramídu, v základoch ktorej je mnoho malých detí a mládeže. 35 Toto rozdelenie je odlišné od toho, ktoré vidíme napr. v dnešnom Maďarsku. Vzniká teda otázka, ako chápal autor súpisu rozdelenie detí podľa veku a či neboli najmladšie ročníky vynechané. Na túto otázku nenachádzame v košických zdrojoch odpoveď, usudzujeme iba na základe analogických prípadov. Jedným z hlavných bodov tvrdení vznesených proti všeobecnej platnosti súpisu z Norimbergu je to, že maloleté deti neboli zapísané do tohto súpisu slúžiaceho na účely zásobovania potravinami. Norimberg si v prvej polovici 15. storočia užíval obchodnú konjunktúru, napriek tomu, že husitské vojny prebiehali v 20-tych rokoch rovnakého storočia iba neďaleko a zapôsobili aj na život mesta. Prvý súpis obyvateľov mesta je možné považovať za následok tzv. Reichskriegu, vojny proti husitom. Slúžil síce na súpis bojaschopných osôb a všetkých osôb nad 12 rokov, ale prakticky boli spísaní všetci s výnimkou maloletých. Tento súpis 34 Z tabuľky vyplýva, že v oboch vekových skupinách je počet dievčat omnoho nižší ako počet chlapcov. Aj vtedy, ak do tejto kategórie započítame aj osoby neznámeho pohlavia. Žiaľ, môžeme iba hádať prečo z našich zdrojov sa k vysvetleniu nedopracujeme. Preto nie je možné zaoberať sa touto zaujímavou otázkou. 35 Ott,

143 pozostávajúci z viacerých častí Bücher nepoužil. Slávny zdroj z roku 1449 bol na rozdiel od toho predchádzajúceho vyhotovený v priamom ohrození vojnou markgrófov zvanej Markgrafenkrieg. Preto vyjadruje mimoriadny stav, nehovoriac o tom, že zopár rokov predtým zúril v Norimbergu mor. 36 Popri prieskume bojaschopného dospelého obyvateľstva slúžil tento súpis na registráciu potravinových zásob. Mestská rada totiž nariadila mešťanom, aby tí udržiavali zásoby určitého množstva obilia primerané svojmu majetku. Neskôr museli celé množstvo odovzdať. 37 Ani vtedy nezapočítali maloleté deti medzi obyvateľov, ktorí si vyžadujú stravu. Podobný prípad nastal v Štrasburgu o 30 rokov neskôr, keď chcel mesto napadnúť Karol Smelý. Z narýchlo spočítaného obyvateľstva vynechali maloleté deti. 38 Uviedli sme mimoriadne stavy vážnejšie stavy nemohli na počet obyvateľov a zloženie obyvateľstva pôsobiť ani v Košiciach. Pozrime si niekoľko porovnávacích údajov, ktoré sme získali za pomoci dostupnej literatúry: Ukazovatele populácie niektorých európskych miest (15. až 17. storočie) mesto podiel detí v obyvateľstve počet detí v domácnostiach priemerný počet osôb v domácnosti Košice, 1. štvrť ,00% 1,31 4,22 Norimberg, celý ,34% 30,54% 1,39 1,65 5,41 4,68 Freiburg, celý ,10% 1,81 4,14 Kolín nad Rýnom, 4 štvrte ,48% 1,66 5 Münster, celý (iba 1 štvrť) 32,00%? 1,78 1,86 4,25? Rostock, celý ,72% 1,77 4,57 Aix-en-Provence, celé 41,50% 1,74 3,86 36 Hegel, Hegel, Münsterský súpis je mimoriadne dôkladný, lebo v ňom sa vek detí uvádza v týždňoch. (Lethmate, ) 143

144 mesto 1695 Ypern, 1 štvrť 1506? 2,00 4,70 S výnimkou údajov Košíc a Norimbergu obsahuje každý zdroj všetky vekové skupiny obyvateľstva. 39 Tieto údaje majú dve špecifiká. Prvým z nich je, že s výnimkou Košíc a Norimbergu sa priemerný počet detí v domácnostiach odlišuje iba v dvoch desatinách napriek tomu, že priemerný počet osôb v domácnostiach sa menil v omnoho väčšej miere. Druhou špecifickou vlastnosťou je to, že priemerný počet detí a percentuálne podiely sú takmer totožné v prípade Košíc a Norimbergu. Vychádzajúc z posledne uvedeného špecifika pravdepodobne niet pochýb o tom, že v košickom súpise Conscr neboli spísané deti. Homogenita badateľná v celej Európe nás oprávňuje nepovažovať podiel detí nie starších ako 3 roky za vyšší ako 70. Počet detí je tak v priemere maximálne 1,8 osôb v rodine. 40 Aj keď je možné polemizovať o oprávnenosti odhadu alebo o tom, či chýba niektorá z vekových skupín maloletých, jedna vec sa zdá byť nespornou: Obyvateľstvo Košíc v roku 1549 nielenže nebolo schopné nárastu, ale ani jednoduchej reprodukcie. Zdieľalo teda údel ostatných európskych miest, bez ohľadu na veľkosť, spoločenské zloženie, hospodársku či politickú váhu. Čo sa týka ostatných členov meštianskych rodín, je dokázané, že starých rodičov, bratrancov/sesternice alebo iných príbuzných hlavy domácnosti v stúpajúcom, klesajúcom či laterálnom smere medzi nimi takmer nenachádzame. Bolo tiež podobne vzácne, aby dospelý syn býval v spoločnej domácnosti so svojimi rodičmi. Okrem detí sú teda príslušníci priemernej rodiny len rodičia. Počet členov rodiny v 1. štvrti v roku muži ženy neznáme celkom 3. až 5. kategória rodičia manželia jednoduchá rodina Preto sa počet osôb žijúcich v meštianskych domácnostiach 1. štvrte trochu zmení: 1. štvrť: 504 spísaných osôb 37 maloletých (odhad) 541 osôb 40 Pozri: Granasztói, 2012, dodatok č. 6.2., tabuľky

145 rozšírená rodina vdovcovia/ vdovy jednoduchá rodina rozšírená rodina Deti Príbuzní celkom (v 106 rodinách) Týchto 366 osôb bolo rozdelených do 106 rodín, ale úplný obraz dostaneme až vtedy, ak v súlade s uvedeným odhadom k nim pridáme 37 maloletých detí. Ak uvažujeme o 403 obyvateľov mesta žijúcich v rodinnom zväzku, dostaneme nasledovné priemerné počty: v jednotlivých rodinách celkom 1,9 rodičov 1,4 detí 0,4 maloletých detí (odhad) 0,1 príbuzných 3,8 osôb za rodinu V tomto článku sme sa pokúsili uviesť zopár doposiaľ neznámych detailov o každodennom rámci určujúcom život meštianskych rodín za pomoci výnimočných košických súpisov populácie. Vieme, že rodina je proces, ktorý má životné cykly a vieme aj to, že vzťahy rodiny/domácnosti presahujú múry domu dostupné údaje ilustrujú niekoľko konštatovaní. Za daných okolností vrátane zvláštneho významu spôsobu prevodu majetku a toho, že mešťania považovali za prvoradý cieľ stabilizáciu životných podmienok môžeme uviesť prinajmenšom dve špecifiká. Košickí mešťania jednoducho neboli schopní zabezpečiť svojich vlastných nástupcov, lebo rodiny nevychovali dostatočný počet detí. To isté bolo pravdou všade inde v mestách Európy. Štruktúra rodín ukazuje aj to, že meštianstvo Košíc nasledovalo na konci stredoveku a v ranom novoveku európske vzory, v kultúrnom zmysle slova. Homogenita značí aj to, že tzv. etnické rozdiely nehrali úlohu. 145

146 Literatúra Beer, Karl 1919: Zur älteren Bevölkerungsstatistik Prags und einiger anderer Städte Böhmens. Mitteilungen des Vereins für Geschichte der Deutschen in Böhmen Bücher, Karl 1886: Die Bevölkerung von Frankfurt am Main im XIV. und XV. Jahrhundert. Tübingen. Couturier, Marcel: Recherches sur les structures sociales de Châteaudun ( ). Paríž, Gácsová, Alžbeta 1970: Spoločenská štruktúra mesta Prešova v 15. a v prvej polovici 16. storočia. Historický časopis Gácsová, Alžbeta 1971: Spoločenská štruktúra Kežmarku v 15. a v prvej polovici 16. storočia. Historický časopis Gácsová, Alžbeta 1972: Spoločenská štruktúra Bardejova v 15. storočí a v prvej polovici 16. storočia. Bratislava. Goubert, Pierre 1982: Beauvais et la Beauvaisis de 1600 à 1730, Paríž, SEVPEN, 1960 (doktorská práca), neskôr vydané v tlači: Goubert, Pierre. Beauvais et le Beauvaisis de 1600 à 1730: contribution à l histoire sociale de la France du XVIIe siècle. Paríž. Granasztói, György 1970: Becslés Sopron XVI XVII. századi lélekszámára. Történelmi Szemle Granasztói, György 1970: Becslés Sopron XVI XVII. századi lélekszámára. Történelmi Szemle Granasztói, György 1972: Társadalmi tagozódás Brassóban a XV. század végén. Századok Granasztói, György 1980: Kassa társadalma ( ) a korreszpondencia-elemzés tükrében. Századok Granasztói, György: A barokk győzelme Nagyszombatban. Budapešť, Akadémiai K Granasztói, György: A dunai térség városodása (XVI-XVIII. század). Demográfia zv č Granasztói, György: A középkori magyar város. Budapest, Gondolat K Granasztói, György: A városi élet keretei a feudális kori Magyarországon. Kassa társadalma a 16. század derekán. Budapest, Hegel, Karl: Chroniken der deutschen Städte. 2. Bd. Nürnberg-Leipzig, Kazimír, Štefan 1970: Vývoj ekonomicko-sociálnej štruktúry mesta Trnavy v poslednej tretine 16. storočia a v 17. storočí. Historický časopis Klapisch, Christiane Demonet, Michel: A uno pane e uno vino. La famille toscane au début du XVe siècle. Annales. E. S. C. 27. zv l. 146

147 Kubinyi, András 1973: Budapest története a későbbi középkorban Buda elestéig (1541- ig). V: Gerevich, László (red.): Budapest története, zv. 2. Budapest Laslett 1972a = Laslett, Peter 1972: Introduction: The History of the Family. V: Peter Laslett and Richard Wall (red.): Household and Family in Past Time. Cambridge Laslett 1972b = Laslett, Peter 1972b: La famille et le ménage: approches historiques. Annales Laslett, Peter 1965: The World we have lost. Londýn. Lethmate, Franz 1912: Die Bevölkerung Münsters i. W. in der zweiten Hälfte des 16. Jahrhunderts. (Münsterische Beiträge zur Geschichtsforschung) Münster. Mendl, Bedrich 1929: Breslau zu Beginn des XV. Jahrhunderts. Eine statistische Studie nach dem Steuerbuche von Zeitschrift des Vereins für Geschichte Schlesiens Ott, Caspar Bevölkerungsstatistik in der Stadt und Landschaft Nürnberg in der ersten Hälfte des 15. Jahrhunderts, historisch-statistische Untersuchungen. Berlín. Paasche, Hermann 1882: Die städtische Bevölkerung früher Jahrhunderte nach urkundlichen Materialien aus dem Raths-Archive der Stadt Rostock. Jahrbuch für Nationalökonomie und Statistik. 39. NF Paulinyi, Oszkár 1958: A Garam-vidéki bányavárosok lakosságának létszáma a XVI. század derekán. Történelmi Szemle Paulinyi, Oszkár 1971: Eigentum und Gesellschaft in den niederungarischen Bergstädten. Ein Beitrag zur Problematik der deutschen Kolonisationsstadt in Ungarn. V: Bog, Ingomar (red.): Der Aussenhandel Ostmitteleuropas Die ostmitteleuropaischen Volkswirtschaften in ihren Beziehungen zu Mitteleuropa. Kolín nad Rýnom Pirenne, Henri 1903: Les dénombrements de la population d'ypres au XVe siècle ( ). Contribution à la statistique sociale du moyen âge. Vierteljahrschrift für Sozial- und Wirtschaftsgeschichte Suchý, Michal 1969: Vývoj majetkovej diferenciácie levočského obyvateľstva od polovice 16. do konca 17. storočia. Historický časopis Szentpétery, Imre, ml. 1934: A tárnoki ítélőszék kialakulása. Századok Wrigley, E. A. (red.): An introduction to English historical demography. Londýn, Eheberg, Karl Theodor von : Strassburgs Bevölkerungszahl seit Ende des XV. Jahrhunderts bis zur Gegenwart. Jahrbuch für Nationalökonomie und Statistik. 41. NF , 42. NF

148 Město Košice ve středoevropských souvislostech raného novověku Marie Marečková Abstrakt Východoslovenské měšťanstvo ve středoevropských souvislostech raného novověku má své oprávněné místo, neboť jeho sociální a kulturní model odpovídal typologii středoevropských měst. Východoslovenská města byla věhlasnými centry kultury, umění, vědy a vzdělanosti. Kromě východoslovenské městské každodenní kultury a kromě východoslovenské školy, ktorá zahájila na Slovensku tradici novodobého filozofického myšlení, zejména pozdně gotická a renesanční architektura, plastika, malba a umělecká řemesla představovaly trvalý tvůrčí přínos a zachovaly si kontinuitu dlouhodobého širokého kulturního působení dodnes. To zrcadlilo úroveň východoslovenského měšťanstva jak ve sféře kulturní tvorby, tak ve sféře kulturního konzumu a recepce, životního stylu, mentality a ideologie. Kľúčové slová: Košice. Mešťania. Gotická a renesančná architektúra. Filozofické myslenie. Slovenská historiografie prokázala, že východoslovenské měšťanstvo ve středoevropských souvislostech raného novověku má své oprávněné místo, neboť jeho sociální a kulturní model odpovídal typologii středoevropských měst. V raném novověku i východoslovenské měšťanstvo nabylo společenské dynamiky a zejména v 16. a 17. století se úspěšně vyrovnávalo se základními civilizačními proměnami, které přinášela rostoucí úloha státu, byrokracie správy, proměna vojenství, transformace ekonomiky i nové nároky na vzdělání. Část měšťanstva byla schopna podstoupit vlastní proměnu v byrokraty, podnikatele i kulturní tvůrce, aniž byl zaostávala za šlechtou. Ostatně čelní představitelé východoslovenského měšťanstva (i Košičané a Prešované) měli zájem na nobilitaci a tím na posílení řad zejména úřednické šlechty. Východoslovenská městská kultura raného novověku se stala jedním z ohnisek umění a vzdělanosti a svým působením do značné míry překonávala přehrady mezi měšťanstvem okolních zemí a rozdílného sociálního postavení uvnitř vlastního města. V majetkových, mocenských a kulturních poměrech měšťanstva různých zemí i v rámci jednotlivých států však existovaly značné rozdíly, takže měšťanstvo v raně novověké Evropě zůstává vysoce diferencovanou společenskou vrstvou. Během 17. století se prohluboval proces demografického zaostávání středoevropských měst vzhledem k městům západní a jižní Evropy, která právě během 17. století prodělávala demografický vzestup. Jednou z příčin dočasné relativní demografické stagnace středoevropských i východosloven- 148

149 ských a českých měst byla historicky vytvořená struktura osídlení a její širší souvislosti. Při značné hustotě obyvatelstva se ve střední Evropě vytvořila poměrně hustá síť měst a menších obcí, zatímco např. ve Velké Británii a Francii nebyla sídlištní síť tak hustá a obce i města byla mnohem větší. V polovině 19. století na Slovensku připadalo průměrně 14 obcí na 100 km 2, na Moravě 16, v Čechách 25, zato ve Francii 7 a ve Velké Británii pouze 5 obcí na 100 km 2. Přitom v průměrné obci na Slovensku žilo 250 obyvatel, v Čechách 350, avšak ve Francii 850 a ve Velké Británii dokonce obyvatel. 1 Tato dispozice na dohled z kostelní věže, ovlivnila specifickou symbiózu s okolními vesnicemi, obklopujícími města, a projevila se i v procesu industrializace. Ta zpočátku nebyla spjata s urbanizací. Řada průmyslových podniků vznikala na vesnicích. I když nové závody se budovaly ve městech a na předměstích, nevyvolalo to zprvu větší přesuny obyvatel. S ohledem na hustotu a strukturu osídlení bylo totiž možné angažovat pracovní sílu v bližším či širším okolí. Důsledkem bylo příznačné docházení či později dojíždění za prací, které existuje dodnes a činí problémy zaměstnanosti. Ve středoevropských souvislostech Košice, Prešov a Levoča byly městy střední velikosti. 2 Od druhého desetiletí 18. století však nejméně na třicet let nastoupila cestu demografického rozvoje a všestranné aktivizace vnitřního výrobního potenciálu, takže se nejen rychle završila jejich hospodářská obnova, nýbrž nastal další extenzivní rozvoj řemeslné produkce a směny. Zámožní podnikatelé vynikající nad běžný průměr se prosadili jen dočasně a v menší míře. Charakteristickým rysem sociální struktury východoslovenských měst byla tedy kontinuita početní i majetkové převahy středně zámožných vrstev, takže sociální rozdíly nebyly vyhrocené natolik jako v západoevropských městech. Jejich typům však odpovídala výraznější diferenciace na dolní majetkové hranici, tedy větší podíl nejchudších vrstev. V rozvíjejících se řemeslnicko-obchodních městech Košice, Prešov a Levoča městská chudina někdy i mírně početně převažovala, zvláště v období ekonomické prosperity. Většina samostatných žen příslušela k městské chudině. V jejím rámci pak představovaly ženy vůbec nejchudší zdaňované vrstvy. 3 Během 17. století města Košice a Prešov zůstala středisky evropského ochodu. Zajišťovala dodávky středoevropského a západoevropského zboží na evropský jihovýchod. Po poklesu významu krakovského trhu od počátku třicátých let 17. století posílila přímé vazby s Vídní a s rakouskými trhy, 1 Marečková, Marie. Sociální struktura středoevropských měst na prahu novověku. In: České země Brno: MU 2002, s Marečková, Marie. Východoslovenská města a měšťanstvo na prahu novověku. Brno: MU 1995, s. 32 n. 3 Marečková, Marie. Podnikatelské aktivity samostatných žen v Bardejove v prvé polovině 17. století. In: Lengyelová, Tünde (ed.): Žena a právo. Bratislava: Academic Eletronic Press 2004, s

150 později s Vratislaví a se slezskými a moravskými výrobními centry. Zejména Prešov a Košice byly organizačními centry tržních vazeb s Balkánem. Kapitálovou základnu pro toto podnikání představoval výnosný export uherského vína polské šlechtě. 4 I když ještě roku 1619 bylo uherské víno do Krakova dodáváno většinou prostřednictvím Slezska, 5 roku 1624 (tehdy export uherského vína do Krakova činil sudů) 6 shodně s rokem 1631 převládaly jeho dodávky přímo z Uher. Ve vývozu vína z východoslovenských měst, soustředěného v 16. století hlavně do Košic, získala během 17. století přední místo také města Prešov a Bardějov. 7 Od konce třicátých do padesátých let 17. století se export vína do Krakova přes Košice a Prešov ještě zvětšil. 8 Uherské víno dodané do Krakova roku 1631 bylo převážně určeno ke spotřebě ve městě a okolí. Jen 8% bylo vyvezeno dále do polských měst. 9 Od konce třicátých let 17. století kromě vytlačení Krakovanů z obchodu uherským vínem došlo k podstatným přesunům v orientaci jeho importu na krakovský trh. Od sedmdesátých let 17. století bylo vystřídáno víno z tokajské oblasti, tradičně deklarované obchodníky z východoslovenských měst v čele s Prešovem a Košicemi, vínem z oblasti jihozápadního Slovenska a ze Šoproně. Jeho dodavateli na krakovský trh byli obchodníci z Pezinku a Svätého Jury. 10 Až k roku 1669 byl hlavním dodavatelem Prešov, významný podíl na 4 Marečková, Marie. Die ostslowakischen Städte Obernungarn in den mitteleuropäischen Handelsverbindungen der Frühneuzeit. In: The First Millenium of Hungary in Europe. Debrezen 2002, s Wolański, Marian. Zwiazki handlowe Ślaska z Rzeczapospolita w 17 wieku ze szczególnym uwzglednieniem Wroclawia. Wroclaw 1961, s Roku 1624 export uherského vína do Krakova činil sudů. Hejl, František. Český obchod na krakovském trhu po Bílé hoře. In: Sborník prací Filozofické fakulty UJEP v Brně, řada C 8, 1961, s Roku 1631 dosáhl export 5 167,5 sudu 3 vědra 25 půlkuf 88 nádob 3 barylky a 1 antal. uherského vína. Tohoto roku se na dovozu podíleli ze dvou pětin polští obchodníci (Krakované dovezli sudů) a šlechta (pokud bylo evidováno). Zbytek dovezli obchodníci ze slovenských a maďarských měst, především z Ľubovně (667 sudů), a obdobně jako v jiných letech obchodníci z Prešova (535 sudů 3 barylky 1 antal). Marečková, Marie. Úloha Prešova jako centra obchodu vínem v prvé polovině 17. století. In: Sborník prací Filozofické fakulty brněnské univerzity C 27, 1980, s Horváth, Pavol. Obchodné styku Levoče s Polskom v druhej polovici 16. storočí. Historické štúdie 1, 1955, s Marečková, Marie. Úloha Prešova jako centra obchodu vínem v prvé polovině 17. století. In: Sborník prací Filozofické fakulty brněnské univerzity C 27, 1980, s Prešované dodávali více než třetinu celkového importu uherského vína. Roku sudů, roku sudy, roku sudů. Horváth, Pavol. Obchodné styku Levoče s Polskom v druhej polovici 16. storočí. Historické štúdie 1, 1955, s Názor o snižujícím se dovozu uherského vína do Krakova od počátku třetího desetiletí 17. století (Wolański, Marian. Zwiazki handlowe Ślaska z Rzeczapospolita w 17 wieku ze szczególnym uwzglednieniem Wroclawia. Wroclaw 1961, s. 216) tedy zřejmě platí pouze pro dodávky tohoto vína prostřednictvím Slezska. 9 Z Krakova bylo dále vyvezeno 3 276,5 sudu 1 vědro 3 půlkufy uherského vína. Marečková, Marie. Dálkový obchod Prešova v prvých třech desetiletích 17. století a krakovský trh. Disertační práce. Brno: Filozofická fakulta UJEP 1971, s V letech bylo exportováno do Krakova celkem sudů uherského vína. 150

151 importu měly také Košice a Kežmarok. Od počátku sedmdesátých let 17. století však dominoval zřetelně Pezinok, který spolu s městy Svätý Jur a Banská Bystrica převýšil stagnující a klesající prešovský import. 11 Zřejmě se tak projevily jisté důsledky změn stravovacích návyků, neboť při přípravě pokrmů se více dbalo na zachování přirozené chuti surovin, což měla zdůraznit i přírodní lehká vína. Těmto požadavkům odpovídala vína z jihozápadního Slovenska a z Moravy. Značný import moravského vína krakovskými židovskými obchodníky během první poloviny 17. století zřejmě těmto stravovacím návykům vyhovoval. Měšťanská společnost byla poměrně otevřená, fluktuující. Vnější imigrace se omezovala stále výrazněji v Bardějově a Kežmarku, ale i v Levoči na nejbližší okolí. Zejména města Košice a Prešov udržovala širší otevřené kontakty se zahraničím. Vedle přílivu kvalifikovaných řemeslníků a obchodníků německé národnosti současně sílil podíl obyvatel slovenských měst a vesnic. 12 Přitažlivost jednotlivých východoslovenských měst pro určitou národnost byla rozdílná a udržovala rozmanitost národnostní skladby. V souladu s obecným trendem slovenské měšťanstvo sílilo zejména v Prešově, ale i v Bardějově a v Sabinově. 13 I zásluhou východoslovenského měšťanstva se Slovensko velmi intenzivně zapojilo do evropské kulturní výměny. Východoslovenská města byla tradičně věhlasnými centry kultury, umění, vědy, vzdělanosti i organizace evangelické církve na severovýchodě země. Od roku 1667 se Prešov stal sídlem Evangelického kolegia, třetího uherského reformovaného vzdělávacího ústavu. 14 Během 17. století byla většina nově přijatých východoslovenských měšťanů gramotná a znala více než jeden jazyk, téměř pětina ovládala několik jazyků i latinu. Tento multilingvismus dokládá nejen širší sociálně ekonomické vazby, ale zejména vysokou kulturní úroveň podnikatelských vrstev a městské inteligence. 15 Marečková, Marie-Hejl, František-Fišer, Rudolf. Die ostslowakische Städte in der Struktur der mitteleuropäischen Handelsverbindungen im 17. Jahrhundert. In: Problems of Continuity and Discontinuity in History. Prague 1980, s. 119 n. 11 Fišer, Rudolf. Krakovský trh ve druhé polovině 17. století a jeho význam pro moravská a slovenská města. In: Sborník prací Filozofické fakulty brněnské univerzity C 27, 1980, s Kónya, Peter. Spoločnos t hornouhorských miest v 17. storočí. In: Csukovits Enikö Lengyelová, Tünde (ed.): Z Bardejova do Prešporku. Prešov Bratislava 2005, s. 269, , Marečková, Marie. Východoslovenská města a měšťanstvo na prahu novověku. Brno s. 33. Kónya, Peter. Spoločnos t hornouhorských miest v 17. storočí. In: Csukovits Enikö Lengyelová, Tünde (ed.): Z Bardejova do Prešporku. Prešov Bratislava 2005, s Marečková, Marie. Formování městské kultury ve východoslovenských svobodných královských městech v 17. století. Historický časopis 39. 3, 1991, s Marečková, Marie. Formování městské kultury ve východoslovenských svobodných královských městech v 17. století. Historický časopis 39. 3, 1991, s

152 V jejích řadách měli převahu potomci bohatých a středně zámožných vrstev obchodníků a podnikatelů, výjimkou byl řemeslnický původ. Nejméně pětina pocházela z rodin městské inteligence včetně církevní inteligence. Většinou patřili k bohatým a středně zámožným měšťanům, jejich majetkové poměry byly stabilní a s patriciátem je pojila spolupráce, prohloubená vzájemnými sňatky. 16 Učitelé, notáři, představitelé městské církve vynikali úrovní humanitního a reformačního vzdělání na prestižních zahraničních univerzitách, zejména na luterské univerzitě ve Wittenberku. Soustavný zájem o inovaci poznatků doložil zejména u notářů a učitelů i rozsah a skladba soukromých knihoven. 17 Městským notářům patří zásluha o prohloubení a kultivaci občanského a právního vědomí. 18 Kulturní vliv městského prostředí a gramotnost byla prokázána i v okolních vrchnostenských obcích východoslovenských měst. 19 Východoslovenská města za protireformace poskytla útočiště emigrantům z Čech, Moravy a Horního Slezska. Stali se pastory, notáři či učiteli městských škol. Získali uznání a existenční jistoty, vyjádřené i sňatky s dcerami z předních měšťanských rodin. Městské rady se ujaly osiřelých potomků českých emigrantů a vydržovaly je během nákladných univerzitních studií v zahraničí. 20 Kultivované východoslovenské měšťanstvo udělovalo i soukromá stipendia. 21 Podíl emigrantů ze zemí Koruny české, působících během druhé čtvrtiny 17. století jako učitelé či duchovní ve východoslovenských městech, dosahoval více než pětiny. Kromě úrovně měšťanské kultury a kromě Prešovské filozofické školy, která zahájila na Slovensku tradici novodobého filozofického myšlení, zejména pozdně gotická a renesanční architektura, plastika, malba, hudba a umělecká řemesla představovaly trvalý tvůrčí přínos a zachovaly si kontinuitu 16 Marečková, Marie. K společenskému postavení učitelů bardějovské městské školy v prvé polovině 17 století. In: Sborník prací Pedagogické fakulty Univerzity J. E. Purkyně řada společenských věd č. 7. Brno s Marečková, Marie. Knihovny východoslovenského měšťanstva v raném novověku. In: Kniha Zborník o problémoch a dejinách knižném kultúry. Martin 2002, s Marečková, Marie. K sociálnímu postavení městských notářů v Bardějově v prvé polovině 17. století. In: Ragačová, Júlia (ed.): Diplomatická produkcia v stredovekom meste. Bratislava: Ministerstvo vnútra SR 2005, s Marečková, Marie. Bardějovské poddanské vesnice v prvé polovině 17. století. In: Sborník prací filozofické fakulty Univerzity J. E. Purkyně, C Brno 1975, s. 143 n. 20 Marečková, Marie. Formování městské kultury ve východoslovenských svobodných královských městech v 17. století. Historický časopis 39. 3, 1991, s Např. Prešovan Daniel Lengfelner ve třicátých letech 17. století vydržoval na zahraničních univerzitách se svým synem Janem moravského emigranta Jána Matthaeida ml., který pak přispěl k věhlasu Prešovské filozofické školy. Štátny archív Prešov, fond Archív města Prešova, rkp. č. 2118, r , f. 77, kniha měšťanských práv. Uličný, Ferdinand ml. Evangelickí kazatelia v Šariškej stolici v rokoch In: Kónya, Peter. - Matlovič, René. (ed.) Obyvateĺstvo Karpatskej kotliny I. Prešov 1997, s Obdobně tomu bylo i v severokarpatské polské oblasti. Leśniak, F. Rzemieślnicy i kupcy w Krośnie pierwsza polowa 17 wieku. Kraków Příklad je z roku

153 dlouhodobého širokého kulturního působení dodnes. 22 To zrcadlilo úroveň košického měšťanstva jak ve sféře kulturní tvorby a mecenátu, tak ve sféře kulturního konzumu, vzdělanosti, recepce životního stylu, mentalit a ideologie. 23 V evropské kulturní výměně sehrávala východoslovenská města významnou úlohu. Podaří-li se to - spoluprací se zahraničními badateli a vzájemnou komparací výsledků - blíže objasnit a dále rozvíjet, nebudeme psát jen dějiny Prešova a Košic, ale také kus evropské kulturní historie. Literatúra Fišer, Rudolf. Krakovský trh ve druhé polovině 17. století a jeho význam pro moravská a slovenská města. In Sborník prací Filozofické fakulty brněnské univerzity C Hejl, František. Český obchod na krakovském trhu po Bílé hoře (White Mountain). In Sborník prací Filozofické fakulty UJEP v Brně, order C 8 (1961): 239. Horváth, Pavol Obchodné styku Levoče s Polskom v druhej polovici 16. storočí. Historické štúdie 1 (1955): 136. Kónya, Peter. Spoločnosť hornouhorských miest v 17. storočí. In Z Bardejova do Prešporku, ed. Enikö Csukovits and Tünde Lengyelová, Prešov Bratislava, Leśniak, F. Rzemieślnicy i kupcy w Krośnie pierwsza polowa 17 wieku. Kraków, Marečková, Marie. Podnikatelské aktivity samostatných žen v Bardejove v prvé polovině 17. století. In Žena a právo, ed. Tünde Lengyelová, Bratislava: Academic Eletronic Press, Marečková, Marie. Východoslovenská města a měšťanstvo na prahu novověku. Brno: MU, Marečková, Marie. K společenskému postavení učitelů bardějovské městské školy v prvé polovině 17 století. In Sborník prací Pedagogické fakulty Univerzity J. E. Purkyně řada společenských věd 7 (1976): 96. Marečková, Marie. K sociálnímu postavení městských notářů v Bardějově v prvé polovině 17. století. In Diplomatická produkcia v stredovekom meste, ed. Júlia Ragačová, Bratislava: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Marečková, Marie. Die ostslowakischen Städte Obernungarn in den mitteleuropäischen Handelsverbindungen der Frühneuzeit. In The First Millenium of 22 Marečková, Marie. Hudba a divadlo ve východoslovenských městech raného novověku. In: Sborník prací Pedagogické fakulty Masarykovy univerzity řada společenských věd č. 19. Brno: MU 2003, s Marečková, Marie. Formování městské kultury ve východoslovenských svobodných královských městech v 17. století. Historický časopis 39, 3, 1991, s

154 Hungary in Europe. Debrezen, Marečková, Marie. Formování městské kultury ve východoslovenských svobodných královských městech v 17. století. Historický časopis 39, č. 3 (1991): 280. Marečková, M., Hejl, F. and Fišer, R. Die ostslowakische Städte in der Struktur der mitteleuropäischen Handelsverbindungen im 17. Jahrhundert. In Problems of Continuity and Discontinuity in History. Prague, Marečková, Marie. Knihovny východoslovenského měšťanstva v raném novověku. In Kniha Zborník o problémoch a dejinách knižném kultúry. Martin, Marečková, Marie. Hudba a divadlo ve východoslovenských městech raného novověku. In Sborník prací Pedagogické fakulty Masarykovy univerzity řada společenských věd 19. Brno: MU, Marečková, Marie. Dálkový obchod Prešova v prvých třech desetiletích 17. století a krakovský trh. Dissertation work, Brno: Faculty of Arts UJEP, Marečková, Marie. Bardějovské poddanské vesnice v prvé polovině 17. století. In Sborník prací filozofické fakulty Univerzity J. E. Purkyně C Marečková, Marie. Sociální struktura středoevropských měst na prahu novověku. In České země Brno: MU, Marečková, Marie- Úloha Prešova jako centra obchodu vínem v prvé polovině 17. století. In Sborník prací Filozofické fakulty brněnské univerzity C Uličný, Ferdinand Jr., Evangelickí kazatelia v Šariškej stolici v rokoch In Obyvateĺstvo Karpatskej kotliny I, ed. Peter Kónya a René Matlovič. Prešov, Wolański, Marian. Zwiazki handlowe Ślaska z Rzeczapospolita w 17 wieku ze szczególnym uwzglednieniem Wroclawia. Wroclaw,

155 Vzťahy medzi Krakovom a Košicami v 16. storočí Zdzislaw Noga Abstrakt Rozsiahle obchodné kontakty medzi Košicami a Krakovom existovali najmenej od 14. storočia, svoj vrchol dosiahli v priebehu nasledujúceho storočia a trvali do roku Odkedy mali Košice od polovice 14. storočia úplné právo skladu, ktoré poľským obchodníkom nepovoľovalo pokračovať do ďalších miest na juhu Uhorska alebo do Sedmohradska, stali sa Košice najväčším obchodným partnerom Krakova na juh od Karpát. Naopak, Krakov bol hlavným obchodným centrom uhorských miest. Cieľom tejto štúdie je popis obchodných operácií medzi týmito dvomi mestami. Pričom nie je uvádzaná len všeobecná charakteristika, ale aj konkrétne príklady obchodníkov, ktorí udržiavali tieto obojstranné vzťahy. Dôraz je tiež kladený na sociálne, kultúrne a materiálne vzťahy medzi mešťanmi Košíc a Krakova. Kľúčové slová: Košice. Krakov. Diaľkový obchod. Obchodníci. Mestá strednej Európy si v časoch stredoveku a v ranom novoveku vytvorili sieť rôznorodých spojení, ktoré v niektorých prípadoch nadobudli organizovanú podobu, ako zväz Hanza v oblasti Baltického mora, alebo zostali na neformálnej úrovni, ako v prípade miest v krajinách strednej Európy. Obzvlášť povšimnutiahodné sú v posledne menovanom prípade kontakty, ktoré vznikli medzi mestami Norimberg, Frankfurt nad Mohanom, Praha, Krakov, Košice a Ľvov. Tieto vzťahy môžeme tiež študovať v užších súvislostiach, zamerajúc sa na kontakty medzi špecifickými mestami. 1 V tomto článku sa zameriame na vzťahy Krakova a Košíc v uvedenom období. Vzťahy medzi uvedenými dvoma mestami boli rozsiahle, keďže od polovice 14. storočia Košice neumožňovali poľským obchodníkom robiť obchody v mestách južného Uhorska alebo v Sedmohradsku. 2 Následkom toho sa Košice stali v stredoveku najvýznamnejším obchodným partnerom Krakova na juh od Karpát. Za pomoci dynastie Jagelovcov sa mesto snažilo vytvoriť monopol na obchody s Poľskom a v boji o obchodné aktivity vytlačilo ostatné mestá terajšieho Slovenska. Košice si túto privilegovanú pozíciu zachovali do konca vlády Jagelovcov v Uhorsku. Po ich porážke v bitke pri Moháči Košice podporovali Jána Zápoľského, ale ostatné mestá dnešného Slovenska (Levoča, Bardejov, Prešov) sa postavili na stranu Habsburgovcov, vďaka čomu získali obchodné privilégiá a mohli tým potlačiť monopol Košíc. Preto boli vzťahy medzi Košicami a Krakovom najsilnejšie v prvej štvrtine 14. storočia. Potom mierne oslabli, až kým založenie Spišskej komory v roku 1567 opätovne vyzdvihlo význam mesta. 1 Pozri tiež: Elita władzy miasta Krakowa i jej związki z miastami Europy w średniowieczu i epoce nowożytnej (do połowy XVII wieku). Zbiór studiów, (red.). Zdzisław Noga, Krakov Pieradzka, Handel Krakowa z Węgrami w z Węgrami w XVI in., Biblioteka Krakowska, no. 87, Krakov, 1955, s

156 Na druhej strane Krakov bol významným obchodným partnerom miest dnešného Slovenska a Maďarska. Obchodná cesta viedla cez Krakov na sever smerom k pruským mestám a do poľského Gdaňska, odtiaľ ďalej do hanzových miest a do Flámska. 3 Postupom času význam tejto cesty poklesol, ale kontakty medzi oboma mestami pretrvali v priebehu celého 16. storočia, čo potvrdí každý historik pri skúmaní dobre zásobených archívov Krakova i Košíc. Rozsiahla korešpondencia týchto miest zachovaná v Archíve mesta Košice obsahuje listy ohľadne všeobecných záležitostí, ktoré si posielali rada mesta Krakov a rada mesta Košice. Tiež pojednávajú o zásahoch do záležitostí konkrétnych obchodníkov, o sporoch ohľadne pohľadávok, o bezpečnosti ciest, o sprostredkovaní obchodu a o iných záležitostiach. 4 Vďaka rozsiahlym kontaktom Krakova a Košíc došlo nutne k nárastu obchodných sporov. Tieto mestá viedli obchodné vojny od 14. storočia. 5 Ako prvé stratil svoj monopol Krakov. Vďaka privilégiám získaným od poľských kráľov mohli uhorskí obchodníci dosiahnuť Gdaňsk aj inými cestami ako cez Krakov. Na druhej strane, krakovskí obchodníci museli vždy rešpektovať privilégiá Košíc a boli nútení vykonávať obchody prostredníctvom obchodníkov mesta. Pokusy o prelomenie tohto monopolu skončili neúspešne. V roku 1495 krakovskí obchodníci bývajúci v Košiciach boli eskortovaní na radnicu mesta, kde im hrozili smrťou a konfiškáciou ich tovaru, ak ich nepredajú na mieste a nájdu si sklady v inom meste. Podobne, v roku 1507 boli na ich tovar uvalené vysoké clá. 6 Tiež nepochodili pri odchýlke od cesty stanovenej Košicami pre prevoz tovaru. Michał Meydel-Spiss, radný mesta Krakov a wójt (richtár) mesta Nowy Targ, sa o to pokúsil v roku 1516, avšak na ceste medzi Tvrdošínom a Ružomberkom ho zastavili občania Košíc, ktorý mu zabavili všetok tovar tvrdiac, že sa odchýlil od povinne predpísanej cesty pre takýto tovar a cestoval cestou, ktorá bola vyhradené pre banské mestá vykonávajúce dopravu mede a olova. 7 Po početných odvolaniach mu bol tovar vrátený. V roku 1517 tesne pred Vianocami obchodníci z Krakova plánovali prevoz veľkého množstva tovaru, vrátane látok na územie dnešného Slovenska, ale úrady v Košiciach zablokovali ich prechod, napriek pokusu vplyvného krakovského obchodníka Leonarda Fogelwedera o vybavenie veci u cisára v ich prospech. Namiesto toho cisár potvrdil privilégiá Košíc. V roku 1566 mal jeden krakovský obchodník podobné problémy s úradmi v Košiciach, keďže jeho agent nakúpil víno na vidieku bez ich súhlasu. 8 3 Ondrej R. Halaga, Košice-Balt. Výroba a obchod v styku východoslovenských miest s Pruskom ( ), Košice 1975; K. Pieradzka, Handel Krakowa z Węgrami w XVI wieku, s. 33, Niektoré z týchto materiálov boli vydané v Poľsku: Záznamy o obchodných vzťahoch Poľska s Uhorskom, najmä z archívu mesta Košice v období rokov Red.: Stanisław Kutrzeba, Archív historickej komisie, zv. 9, Krakov, 1902, s O. Halaga, Košice-Balt, s K. Pieradzka, Handel Krakowa z Węgrami w XVI, s K. Pieradzka, Handel Krakowa z Węgrami w XVI w, s K. Pieradzka, Handel Krakowa z Węgrami w XVI w, s

157 Obchody medzi Krakovom a mestami dnešného Maďarska a Slovenska v 16. storočí boli celkom dobre zdokumentované. 9 Tu uvediem iba skutočnosť, že víno predstavovalo na obchodoch najväčší podiel a tiež obsahovalo špeciálny druh zvaný vinum cassovianum. Viac ako 1000 sudov vína sa vyviezlo z Košíc do Poľska každý rok. Kúpili ho na jeseň a previezli ho skoro na jar, kedy už bolo vyzreté a cesty boli ešte zmrznuté, teda vhodné na prevoz. 10 Jedným zo zákazníkov bol poľský kráľovský dvor v Krakove, ktorý za sprostredkovania Košíc tiež dovážal rôzne luxusné tovary, vrátane južného ovocia. Ďalšou významnou komoditou bola Uhorská meď, ktorá sa v stredoveku prepravovala hlavne cez Krakov a preto sa aj nazývala "Kupferstadt" [Mesto medi]. Je zrejmé, že v 16. storočí sa objavili nové dopravné cesty, cez ktoré sa prevážala, ale Krakov naďalej zohrával významnú úlohu. Obchodovanie s meďou bolo úzko spojené s obchodovaním s olovom. 11 Medené bane v Banskej Bystrici, Banskej Štiavnici a v Kremnici začali ožívať na prelome 15. storočia vďaka čerstvým investíciám od spoločnosti vlastnenej rodinami Thurzo a Fugger. Narástol dopyt po olove (až na hodnoty centov za rok), ktoré bolo dovážané hlavne z baní v mestách Olkusz, Slawków a Trzebinia pri Krakove. Vďaka privilégiám poskytnutým uhorskými vládcami Vladislavom Jagelovským a Matejom Korvínom v rokoch 1453 a 1462 olovo bolo povolené dovážať na dnešné východné Slovensko jedine prostredníctvom Camera Regis v Košiciach. Odtiaľ sa prevážalo do Sedmohradska, Moldavska a Valašska. V 16. storočí Košice postupne stratili svoju favorizovanú pozíciu v porovnaní s ostatnými mestami na území dnešného Slovenska. Na druhej strane, olovo sa z Poľska vyvážalo hlavne cez Krakov a krakovskí obchodníci mali svoje vlastné sklady olova v Košiciach. 12 Dve menej podstatné komodity obchodované medzi uvedenými mestami boli textílie a kamenná soľ dobývaná v baniach Wieliczka a Bochnia. Ostatný tovar boli slané ryby, knihy, remeselnícke výrobky, trhový tovar, t.j. merces Norimbergenses a poľnohospodárske výrobky (napr. slivky). Tieto blízke kontakty vyvolali vzostup obchodných spoločností a obchodných pozícií. Vlastníkmi najvýznamnejšej spoločnosti na konci 15. storočia a 9 K. Pieradzka, Handel Krakowa z Węgrami w XVI wieku ; Feliks Kiryk, Związki handlowe i kulturalne miast małopolskich ze Słowacją w XV i XVI stuleciu, Historycke Studie, zv. 41, 2000, s. 9 23; Ibidem, studia nad wymianą towarową Polski z Węgrami w XV wieku, Studia Historyczne, R. 41, 2006, s ; Danuta Molenda, Polski ołów na rynkach Europy Środkowej w XIII-XVII wieku, Warszawa 2001, s , K. Pieradzka, Handel Krakowa z Węgrami W XVI wieku, s. 66. V skutočnosti bolo skutočné množstvo omnoho vyššie, lebo colné registre nebrali do úvahy víno, ktoré bolo prepravované v malých sudoch pre doplnenie, t.j. pre náhradu možných strát počas dopravy. Keďže toto doplnkové víno nepodliehalo clu, brali ho v pomerne vysokom množstve. 11 Ekkehard Westermann, Geschichtsverhältnisse, Preise und frachtkosten im Fuggerschen Kupfergeschäft zu Neusohl, Krakau, Breslau, Stettin, Stralsund und Danzig in der 1. Hälfte des 16. Jahrhunderts. Aus Vorbereiten und -überlegungen zu einer möglichen Edition, in: Vom rechten Maß der Dinge. Beiträge zur Wirtschafts- und Sozialgeschichte. Festschrift für Harald Witthöft zum 65. Geburtstag, Scripta Mercaturae Verlag 1996, s D. Molenda, Polski ołów, s. 40,53, 54 57,

158 počas prvých rokov 16. storočia boli Jan Boner a Zeyfryd Bethman. 13 Rozmery operácií tejto spoločnosti sú zrejmé zo skutočnosti, že v roku 1501 bolo mesto Košice povinné vrátiť jej 1100 zlatých v ročných splátkach po 220 zlatých. Spor o túto sumu, ktorú skonfiškovalo mesto pre vojnové účely, trval do roku Máme pôvodné doklady potvrdzujúce blízky vzťah medzi Janom Bonerom a Žigmundom Richterom z Košíc, ktorý v roku 1510 dlhoval obchodníkovi z Krakova sumu 2000 zlatých. Obaja vlastníci spoločnosti boli dodávatelia kráľovského dvora v Krakove, čo vysvetľuje rozmery ich obchodných činností. Ich dlhoročným košickým agentom bol Anton Brendler, ktorý sa narodil v meste St. Gallen. 15 Fogelwederovci, rodina z Krakova tiež pochádzajúca zo St. Gallenu, obchodovali s Košicami v trochu menšej miere. 16 Dôkaz o rozsahu ich angažovanosti je vidieť zo skutočnosti, že do Košíc poslali člena rodiny, Stanislava Fogelwedera, ktorý po vzdaní sa svojich práv a privilégií podľa listiny mesta Krakov sa v hornouhorskom meste usadil v roku 1498, odkiaľ dohliadal na južné obchodné operácie spoločnosti rodiny Fogelwederovcov a bratov Hektora a Jana z rodiny von Watt. Spoločnosť pôsobiacu v Ľvove, Vroclave, Frankfurte nad Mohanom a v Norimbergu riadil z Krakova Leonard Fogelweder. 17 Stanislav Fogelweder udržiaval ako košický občan nepretržitý kontakt s Poľskom. V roku 1567 dokonca vydal svoju dcéru Žofiu Fogelwederovú za Václava Ratkowského z Krakova. Mal deti v Košiciach a jeden občan mesta v polovici 16. storočia, istý Ján Fogelweder, mohol byť jeho synom. Treba povedať, že členovia rodiny Fogelwederovcov mali tiež trvalý pobyt v Banskej Bystrici. 18 Krakovská rodina Bank sa tiež uchýlila v stredoveku do Košíc, pričom predtým sa presťahovali do Krakova z Vroclavu. V roku 1498 krakovský mestský radný František Bank zbankrotoval a nasledujúcom roku bol nútený predať svoj dom v Košiciach. Na pomoc mu vtedy prišiel Ján Boner a onedlho získal svoje majetky späť, vrátane nehnuteľností v Košiciach a v Levoči. Jeho majetky v týchto mestách zdedil jeho syn Erazmus Bank, radca a jeden z najbohatších Krakovčanov, manžel Kataríny Krupekovej. Bližšie vzťahy udržiaval najmä s Levočou, odkiaľ dostal banských špecialistov pre olovené doly v meste Olkusz. Napriek tejto skutočnosti mali trvalý pobyt iba v Košiciach. Až štyria členovia rodiny žili v meste v polovici 16. storočia: František, Ján, Erazmus a Mikuláš K. Pieradzka, Handel Krakowa z Węgrami w XVI wieku, s Záznamy o obchodných vzťahoch Poľska s Uhorskom..., č. 82, 83, 85, 86, 92, Ernst Kaussler, Ein Pfälzer in Polen. Die Landauer Boner und ihre Weißenburger Freunde, Landau/Pfalz 1974, s K. Pieradzka, Handel Krakowa z Węgrami w XVI w s Z. Noga, Elita Krakowa i jej kontakty z miastami górnych Węgier oraz ze Lwowem w XVI wieku [in:] Miasta i mieszczaństwo w Europie Środkowowschodniej do połowy XIX wieku, (Ed.) D. Michaluk i K. Mikulskiego, Toruń 2003, s Archiwum Narodowe w Krakowie., Consularia Cracoviensia, 446, s. 38; K. Pieradzka, Handel Krakowa z Węgrami w XVI wieku..., s. 63, K. Pieradzka, Handel Krakowa z Węgrami w XVI wieku..., s ,

159 Ďalšou rodinou s trvalými väzbami na Košice bola rodina Krupekovcov, ktorí boli vzdialenými príbuznými Bankovcov. Vieme, že v období rokov 1492 až 1525 boli v meste piati členovia rodiny: Peter, Ján, Erazmus, Stanislav a Konrád, pričom časť rodiny zachovávala blízke vzťahy s Levočou. 20 Nemali by sme zabudnúť ani rodinu Schillingovcov, ktorá bola jedna z najprestížnejších krakovských obchodníckych rodín v tomto období. V roku 1560 po smrti Josta Schillinga si rodina vybrala Jána Schaidra ako sprostredkovateľa svojich obchodov v Košiciach spolu s Krištofom Schadem a Štefanom Kolosterim a v meste Hallerowa. Naviac, obchodník s vínom Juraj Paczko udržiaval dobré vzťahy s košickými obchodníkmi, medzi ktorých patrili Peter Klein a Ján Ferber. 21 Mohli by sme tu uviesť mená početných Krakovčanov, keďže takmer každý väčší krakovský obchodník nejakým spôsobom obchodoval s Košicami. Pre riadenie svojich obchodných aktivít posielali svojich rodinných príslušníkov a kolegov, ktorí vyrástli v novom prostredí a niekedy aj uzatvorili manželstvá a splodili potomkov. Migrácia meštianskej elity bola uľahčená už existujúcimi rodinnými vzťahmi a rozsiahlym používaním nemčiny, ktorá bola dorozumievacím jazykom hornouhorských miest a zdá sa, že prinajmenšom do polovice 16. storočia zostala aj jazykom prvého kontaktu. Ostatné činitele, ktoré napomáhali tomuto trendu, boli podobný životný štýl a finančný stav. Intenzívne vzájomné vzťahy medzi týmito mestami sa odzrkadľovali nielen v oblasti obchodu. Netreba zabúdať ani na vzťahy medzi remeselníkmi. Mnoho z 30-tich Košičanov, ktorí získali práva a privilégiá mesta Krakov v 15. storočí boli mešťania. 22 V prvej polovici ďalšieho storočia získali krakovské občianstvo tieto osoby: Michael Jaskolka (1507), kožušník Hannes Bauch (1510), Helias (1511), tesár Nicolaus Weysper (1511), pivovarník Michael (1515), Gregorus Kulygk (1517), Allexius (1521), Antonius Johannes (1527) a Mathias (1531) ktorý pochádzal z dediny blízko Košíc. 23 Od 30-tych rokov 16. storočia prestali Košičania žiadať o krakovské občianstvo a okolo hradu Wawel sa začali usídľovať až na konci storočia. Sem patril aj majiteľ hostinca Andrzej Jędrzejowski z dediny Borzykow, o pôvode ktorého potvrdil Jakub Jastrzębski v mestskej kancelárii v Krakove v roku 1587, že má súvis s Košicami. Neskôr, v roku 1590 obchodník Sebastian Szwirka de Kyani predložil dôkaz o svojom pôvode vydanom v Košiciach. V roku 1595 košický krajčír Vojtech Rozmin získal práva a privilégiá mesta Krakov a o desať rokov neskôr zlatník Štefan Pesty ich získal tiež. 24 Mesto 20 K. Pieradzka, Handel Krakowa z Węgrami w XVI wieku, s Zoznam jeho obchodných partnerov z Košíc: Národný archív v Krakove, Scabinalia Cracoviensia, 10, s F. Kiryk, Związki handlowe.., s Alba civilia lub Libri iuris civilis (Listina práv a výsad mesta Krakov) , red.. Aniela Kiełbicka a Zbigniew Wojas, Krakov 1993, č., 13, 205, 287, 292, 556, 847, 1475, Alba civilia lub Libri iuris civilis (Listina práv a výsad mesta Krakov) , red.. Aniela Kiełbicka a Zbigniew Wojas, Krakov 1994, č. 937, 1202, 1567,

160 Krakov prilákalo množstvo zlatníkov už aj predtým. Vieme, že v prvej polovici 16. storočia roľníci z Košíc predstavovali najväčšiu skupinu zahraničných učňov v dobre zdokumentovanom krakovskom cechu zlatníkov. 25 Doteraz sme sa sústredili iba na kontakty medzi obyvateľmi miest, ale vo vzťahu dvoch miest by sme si mali spomenúť aj na úlohu Jagelovskej univerzity. V prvej polovici 16. storočia sa prihlásilo na túto univerzitu aspoň tucet študentov z Košíc. 26 Takmer všetci získali titul bakalára, niektorí dosiahli titul magistra a aj doktorát. 27 Príklady uvedené vyššie potvrdzujú, že medzi Krakovom a Košicami existoval blízky vzťah, ktorý fungoval už v stredoveku. Bol založený na obchodných vzťahoch oboch miest. Na tomto pozadí vznikli blízke vzťahy medzi hornými stupňami obchodníckych vrstiev v oboch mestách. Postupom času sa prejavili v obchode medzi týmito mestami aj obchodníci nižšieho rangu. Blízkosť Krakova a Košíc bola tiež zrejmá z priamych vzťahov medzi remeselníkmi, učňovskými pozíciami v cechoch a zápisom košických študentov na univerzitu v Krakove. Môžeme dokonca tvrdiť, že sa Krakov a Košice poznali lepšie a mali medzi sebou užšie vzťahy v 16. storočí ako dnes. Literatúra Národný archive v Krakove, Consularia Cracoviensia, 446, s. 38; Scabinalia Cracoviensia, 10, pp Alba civilia lub Libri iuris civilis (Charter of Rights and Privileges of the City of Kraków) , ed. Aniela Kiełbicka a Zbigniew Wojas (Kraków, 1993), no. 13, 205, 287, 292, 556, 847, 937, 1202,1475, 1567, 1773 a Elita władzy miasta Krakowa i jej związki z miastami Europy w średniowieczu i epoce nowożytnej (do połowy XVII wieku). Zbiór studiów, ed. Zdzisław Noga (Kraków, 2011). Halaga, Ondrej R. Košice-Balt. Vyroba a obchod v styku vychodnoslovenskych miest s Pruskom ( ). Košice, Noga, Z. Elita Krakowa i jej kontakty z miastami górnych Węgier oraz ze Lwowem w XVI wieku. In Miasta i mieszczaństwo w Europie Środkowowschodniej do połowy XIX wieku, ed. D. Michaluk i K. Mikulskiego, Toruń, Jerzy Pietrusiński, Złotnicy krakowscy XIV-XVI wieku i ich cech, Warszawa 2000, s Kaspar Joannis, Petrus Petri, 1513 Valentus Stephani, 1516 Joannes Antoni 1517 Joannes Oszwaldi, Joannes Joannis, Joannes Baltazar, Laurentius Stephani, Georgius Romuli, Michael Michaelis, 1518 Volffgangus Joannis, Christophorus Joannis, 1519 Paulus Thome, Joannes Stephani, 1521 Joannes Kaspar, 1529 Simon Joannis. Marinus Blasii, ktorý bol zapísaný na univerzitu v roku 1511 takmer určite pochádzali z Košíc. Záznamy, t.j. album Jagelónskej univerzity , red.:. Antoni Gąsiorowski, Tomasz Jurek, Izabela Skierska, Varšava 2010, pp. 26, 35, 41, 50, 63, 76, 78, 86, 87, 92, 96, 99, 1101, 120, 161, Najstaršia kniha o udelení doktorátov na Fakulte umení Jágelskej univerzity, , red. Antoni Gąsiorowski, Tomasz Jurek, Izabela Skierska, Waršava, 2011, s

161 Kaussler, Ernst. Ein Pfälzer in Polen. Die Landauer Boner und ihre Weißenburger Freunde. Landau/Pfalz, Kiryk, Feliks. Studia nad wymianą towarową Polski z Węgrami w XV wieku. Studia Historyczne 41 (2006): Kiryk, Feliks. Związki handlowe i kulturalne miast małopolskich ze Słowacją w XV i XVI stuleciu. Historycke Studie 41 (2000): Oldest book of doctoral graduations at the Faculty of Arts, Jagiellonian University , ed. Antoni Gąsiorowski, Tomasz Jurek a Izabela Skierska (Warszawa, 2011), 339. Pietrusiński, Jerzy Złotnicy krakowscy XIV-XVI wieku i ich cech. Warszawa, Pieradzka, Krystyna. Handel Krakowa z Węgrami w XVI. Biblioteka Krakowska 87 (Kraków, 1955): Records documenting Poland's trade relations with Hungary, mainly from the Košice archive from , (Historical Commission Archive, Vol. 9), ed. Stanisław Kutrzeba (Kraków, 1902), Records, i.e. album of the Jagiellonian University , ed. Antoni Gąsiorowski, Tomasz Jurek a Izabela Skierska (Warszawa, 2010), 26, 35, 41, 50, 63, 76, 78, 86, 87, 92, 96, 99, 1101, 120, 161, 314. Westermann, Ekkehard. Geschichtsverhältnisse, Preise und frachtkosten im Fuggerschen Kupfergeschäft zu Neusohl, Krakau, Breslau, Stettin, Stralsund und Danzig in der 1. Hälfte des 16. Jahrhunderts. Aus Vorbereiten und -überlegungen zu einer möglichen Edition. In Vom rechten Maß der Dinge, Beiträge zur Wirtschafts- und Sozialgeschichte. Festschrift für Harald Witthöft zum 65. Geburtstag) (Scripta Mercaturae Verlag,

162 Prítomnosť obyvateľov Košíc na európskych univerzitách od 15. do 17. storočia: fakty a čísla Iulia Caproş Abstrakt Vo svojom príspevku chcem prezentovať a komentovať akademickú peregrináciu obyvateľov Košíc na zahraničné univerzity do polovice sedemnásteho storočia. Výskum je založený na mnohých zdrojoch, od univerzitných záznamov až po dokumenty dostupné v Archíve mesta Košice. Po krátkom popise rozvoja univerzitného vzdelania v skúmanom období objasním počty univerzitných študentov a fluktuácie týchto čísel v čase aj pokus o vysvetlenie týchto zmien. Súbežne s tým budem komentovať ostatné záležitosti spojené s univerzitným štúdiom, ako dôvody pre výber danej univerzity, štúdium na viacerých univerzitách za sebou a obsah štúdií, ak sú tieto informácie dostupné. Tým sa snažím objasniť prítomnosť Košíc v európskom akademickom kontexte doby prostredníctvom študujúcich obyvateľov mesta. Kľúčové slová: Košice. Študenti. Európske univerzity. 15. až 17. storočie. Počas stredoveku a v ranom novoveku nemali mladí ľudia strednej a východnej Európy mnoho príležitostí pre miestne univerzitné štúdium. Okamžite po založení troch hlavných univerzít v regióne, t.j. pražskej (1348), krakovskej (1364) a viedenskej (1365) vznikli pokusy o založenie univerzity aj v Uhorsku, avšak žiaľ tieto univerzity fungovali krátko a nesplnili akademické potreby krajiny. Preto väčšinou až do sedemnásteho storočia museli mladí ľudia z východnej Európy cestovať za vyšším vzdelaním na zahraničné univerzity. Prevažná väčšina z nich pochádzala z veľkých miest a Košice boli medzi prvými ôsmymi, čo sa týka počtu obyvateľov mesta na zahraničných univerzitách. 1 Prvý prípad zdokumentovaného univerzitného štúdia študenta z Košíc je z roku Preto môžeme predpokladať, že cestovanie za univerzitným vzdelaním z tohto mesta už fungovalo od poslednej tretiny 14. storočia. Okolo tohto dátumu vznikli v Európe mnohé univerzity, ktoré boli schopné privábiť značný počet študentov z rôznych regiónov, tak zo západnej, ako aj strednej časti Európy. Avšak najdôležitejším pre akademický rozvoj regiónu bol rýchly rozvoj univerzity v Krakove a nemeckých univerzít počas 15. storočia. V období rokov 1348 a 1506 vzniklo sedemnásť takýchto univerzít na sever od Álp. Po Prahe a Viedni boli založené univerzity v týchto mestách: Heidelberg (1385/86), Kolín nad Rýnom (1388), Erfurt (1392), Würzburg (1402), Lipsko (1409), Rostock (1419), Leuven (1426), Greifswald (1456), Freiburg (1457), Bazilej (1459/60), Ingolstadt (1472), Trier (1473), Mainz 1 Kubinyi, András, Städtische Bürger und Universitätsstudien in Ungarn am Ende des Mittelalters. V: Stadt und Universität im Mittelalter und in der früheren Neuzeit, red. Erich Maschke a Jürgen Sydow, (Sigmaringen: Jan Thorbecke Verlag, 1977),

163 (1476), Tübingen (1477), Wittenberg (1502) a Frankfurt nad Odrou (1506). 2 Atraktívnosť univerzít pre študentov určovalo mnoho činiteľov. Akademické inštitúcie vysokého školstva boli rôzneho druhu a rôznych veľkostí, podobne, ako je tomu aj dnes. Univerzity vo Viedni, Krakove a Lipsku aj iné boli v danom čase považované za veľké a darilo sa im získavať nových študentov. Univerzita v Heidelbergu bola stredne veľká (mala 300 až 400 študentov), kým mestá ako Freiburg, Bazilej či Tübingen mali menšie univerzity (100 až 200 študentov). Vlastnosti domovských miest týchto univerzít a ich poloha v regióne boli významné činitele týchto rozdielov. 3 Všetky väčšie univerzity pôsobili vo významných obchodných mestách s veľkými trhmi integrovanými do významných komunikačných sietí. Tieto boli správne situované a ľahko prístupné v oblastiach s pomerne rozvinutou infraštruktúrou. Okrem toho patrili do oblastí, alebo susedili s oblasťami, ktoré mali úspech v budovaní autority počas štátotvorného procesu v Európe, počnúc 14. storočím. V mnohých prípadoch mali regionálne konexie veľký význam. Študenti očakávali odôvodnene väčší úspech v spoločnosti na tých univerzitách, ktoré boli blízko ich domovu ako v neznámom prostredí ďalekých zahraničných univerzít. Výber univerzity bol tiež veľmi ovplyvnený rôznymi zmenami v kultúre, politike a náboženstve krajiny, či už na miestnej alebo medziregionálnej úrovni. Rôzne udalosti, ktoré sa v 14. až 17. storočí udiali v Európe a najmä v strednej a východnej Európe sa tak či onak odzrkadlili na smerovaní a číslach akademickej peregrinácie študentov zo strednej a východnej Európy. V polovici 15. storočia sa v uhorských oblastiach objavili nové kultúrne elementy: humanizmus a renesancia. Kým v Uhorsku sa humanizmus prvýkrát objavil na kráľovskom dvore a v niektorých cirkevných sídlach (Pécs, Várad, Veszprém, Vác), Krakov a Viedeň mali iné humanitné centrá: univerzity. Prednášky o filológii a poézii spolu s novými intelektuálnymi trendmi podporovanými humanizmom boli v stredobode pozornosti na Krakovskej univerzite, kým Viedeň bola známa vysokou úrovňou matematického a astronomického výskumu, no niektorí členovia tejto univerzity vykonávali aj literárne aktivity. 4 2 Priamo späté so založením univerzít. Ferdinand Seibt: Von Prag bis Rostock. Zur Gründung der Universitäten in Mitteleuropa, in Festschrift für Walter Schlesinger, red. Helmut Beumann (Kolín nad Rýnom a Viedeň: Böhlau, 1973), Pozri komentár k tejto veci: Rainer C. Schwinges, Zur Wirkung von universitärem Wissen auf den Stadtraum im deutschen Spätmittelalter, v: Tradieren. Vermitteln. Anwenden: Zum Umgang mit Wissenbeständen in Spätmittealterlichen und frühneuzeitlichen Städten, red. Jörg Rogge (Berlín: Akademie Verlag, 2008), , tu: 156ff. 4 Pozri najnovšie diela venované histórii Viedenskej univerzity, kapitolu Kurta Mühlbergera: Die Gemeinde der Lehrer und Schüler Alma Mater Rudolphina, in Wien: Geschichte einer Stadt, zv. 1: Von den Anfängen bis zur Ersten Wiener Türkenbelagerung (1529), red. Peter Csendes a Ferdinand Opll (Viedeň, Kolín nad Rýnom a Weimar: Böhlau, 2001), , najmä 395ff. 163

164 V 16. storočí začala reformácia vyvíjať tlak na akademické trendy aj Uhorsku. Priniesla neskutočnú popularitu univerzít Svätej ríše rímskej, mnohé podstúpili značnú premenu študijných osnôv a ideológií. Univerzita vo Wittenbergu hrala zvláštnu úlohu v odštartovaní procesu reformácie a keď dosiahla určitý stupeň rozvoja, došlo k založeniu ďalšej evanjelickej univerzity v Marburgu (1527). Univerzity protestantských krajín sa reorganizovali a vnikli nové inštitúcie prevažne podľa vzoru univerzity vo Wittenbergu. V Bazileji došlo k reforme v roku 1532 a na jeseň tohto roku došlo k reforme aj na univerzite v Tübingene. V 40-tych rokoch 16. storočia sa podobné zmeny odohrali v Lipsku, v Greifswalde a vo Frankfurte nad Odrou a neskôr aj v Heidelbergu a v Rostocku. Ďalšie nové reformované univerzity vznikli v mestách Königsberg (1544), Jena (1558), Helmstedt (1575), neskôr v mestách Giessen (1607), Rinteln (1621), Štrasburg (1621) a Altdorf (1622). Ak bol niekto protestantskej viery a chcel získať humanistické vzdelanie v oblasti literatúry a teológie, mal na to možnosť na jednej z týchto univerzít. 5 Ešte pred vytvorením organizovanej podoby luteránskej viery sa kalvínska viera stala čoraz populárnejšou vetvou protestantizmu, najmä vo Švajčiarsku a neskôr aj na holandských územiach na severe Európy. Od 60-tych rokov 16. storočia sa Heidelberg stal ústredím kalvinizmu a aj univerzita vo Frankfurte nad Odrou sa mala stať kalvínskou, vzhľadom na zmenu vierovyznania Jána Žigmunda z Brandenburgu. Reformné hnutie katolíckej cirkvi, vykonané za pomoci jezuitov mala tiež vplyv na cestovanie za vzdelaním. Okrem univerzít v Paríži, Leuvene či Kolíne nad Rýnom, ktoré rýchlo odsúdili Luthera, univerzity v Lipsku, v Mainzi a v Ingolstadte hrali významnú úlohu v katolíckych snahách už od samého začiatku. V nemeckých oblastiach expandoval Rád jezuitov rýchlo a už v polovici 16. storočia otvorili mnoho vysokých škôl. V roku 1561 založili Jezuiti vysokú školu v Trnave v premiestnenom sídle ostrihomského arcibiskupa, ktorá sa rýchlo stala ústredím intelektuálneho života v časti Uhorska, kde vládli Habsburgovci a určitým spôsobom to bol začiatok možnosti vyššieho vzdelania vo vlastnej krajine. Preto museli študenti z Košíc cestovať za univerzitným vzdelaním až do polovice 17. storočia mohli využiť možnosti uvedené vyššie. Od druhej polovice 14. storočia, t.j. od prvého registrovaného zápisu študenta z Košíc v Prahe v roku 1372, až do roku 1660 (vrátane) sa podarilo identifikovať 306 zápisov 278 študentov tohto mesta na 29 rôznych univerzitách. Počet záznamov v celom období výskumu (rozdelenom na dekády) je uvedený na nasledujúcom grafe. 5 Pozri: Ridder-Symoens, Hilde, (red.): A History of the University in Europe, zv. 2, Universities in Early Modern Europe ( ), (Cambridge: Cambridge University Press, 2003),

165 Dve podobdobia s hranicou niekde v 30-tych rokov 16. storočia sú viditeľné na tomto grafe. Prvé obdobie trvalo do 20-tych rokov 16. storočia (obyčajne sa za ich koniec považuje rok 1530) a ďalšie obdobie začalo v 30- tych rokoch 16. storočia a trvalo až po koniec obdobia reformácie v tomto meste. Tieto dve obdobia sú značne odlišné a to v ohľade počtu študentov, ktorí študovali na zahraničných univerzitách a tiež aj vo veci geografického rámca cestovania za vzdelaním. Omnoho väčšiu časť študentov z Košíc bolo možné identifikovať počas prvej periódy. Z celkového počtu 278 študentov 212 (76%, resp. 3/4) išlo do roku 1530 študovať na zahraničné univerzity. Ostatných 66 študentov (24%) išlo študovať na univerzity v rokoch 1530 až Je mnoho dôvodov nesúladu čísel, ktoré sú späté s politickými udalosťami, ekonomickým a demografickým vývojom mesta. 15. storočie bolo z politického hľadiska pomerne stabilné, čo malo veľmi kladný účinok na obchodný, ekonomický a kultúrny vývoj mesta. Táto stabilita sa odzrkadlila na vysokých počtoch univerzitných študentov do 20-tych rokov 16. storočia. Hrozba Osmanskej ríše, bitka pri Moháči v roku 1526 a následná nestabilita krajiny výrazne prispeli k zlomu v akademickej peregrinácii obyvateľov Košíc. Po tomto dátume dramaticky klesol počet študentov študujúcich v zahraničí a aj keď tieto čísla sa neskôr mierne zlepšili, už nikdy nedosiahli tie z 15. storočia. Reformácia priniesla určité zvýšenie počtu študentov, najmä počnúc 50-tymi rokmi 16. storočia a tieto čísla zostali na približne rovnakej úrovni do konca obdobia reformácie v meste. Čo sa týka geografickej štruktúry akademickej migrácie študentov z Košíc, prvú periódu je možné znázorniť takto: 165

166 Počet zápisov: do r Krakovská univerzita: 151 Viedenská univerzita: 51 Univerzity v Taliansku: 11 Ostatné nemecké univerzity: 11 Univerzity v Holandsku alebo Anglicku: Je zrejmé, že v tomto obraze dominujú geograficky bližšie univerzity v Krakove a vo Viedni. Prvý košický študent bol zapísaný na Krakovskú univerzitu v roku 1406, čím sa začal intenzívny prísun študentov na túto univerzitu. Jej popularitu ovplyvňovali mnohé faktory, napr. geografická blízkosť, značné obchodné vzťahy oboch miest, rozsiahle možností cestovania v pomerne bezpečnom prostredí, nižšie náklady na život v Krakove a vysoká kvalita štúdií poskytovaných samotnou univerzitou. Cestovanie študentov z Košíc do Krakova do roku 1530 dosiahlo rekordnú hodnotu 151 zápisov žiadna univerzita sa jej v tomto ohľade nevyrovnala. Tento počet bol aspoň trikrát taký veľký ako počet študentov z tohto mesta na univerzite vo Viedni, ktorá bola druhou najpopulárnejšou univerzitou s 51 zápismi v tomto období. Päť študentov sa zapísalo na univerzitu v Prahe, kým traja v priebehu 14. storočia. Žiaľ, z tohto obdobia sa zdroje o fungovaní tejto univerzity zachovali iba čiastočne. 6 Všeobecný zoznam zápisov študentov z obdobia 1358 až 1621 sa prakticky stratil, zachovali sa iba dve časti: Liber decanorum a Album facultatis juridicae. 7 Preto je proces identifikácie študentov z rôznych miest na Univerzite v Prahe značne sťažený, až nemožný. V tomto období mala pražská univerzita komplikovanú históriu. Vypracovala si veľmi dobré meno už hneď po založení v roku 1348, no stala sa 6 Pre detaily o zdrojoch o Pražskej univerzite pozri príspevok Josefa Bergela v diele Studien zur Geschichte der Karls-Universität zu Prag, red. Rudolf Schreiber (Freilassing-Salzburg: Otto Müller Verlag, 1954), Liber decanorum facultatis philosophicae universitatis Pragensis, ab anno Christi 1367 usque ad annum 1585, redigoval: neznámy (Praha: Typis Joan. Nep. Gerzabek, 1830) (= Monumenta historica universitatis Carolo Ferdinandeae Pragensis, Tomus I, pars 1) a Album seu Matricula Facultatis Juridicae Universitatis Pragensis ab anno Christi 1372 usque ad annum 1418, redigoval: neznámy (Praha: Typis Joan. Spurny, 1834) (=Monumenta historica universitatis Carolo Ferdinandeae Pragensis, Tomus II, Pars 1). 166

167 obeťou rôznych vnútorných konfliktov, ktoré vyústili do jej takmer úplnej izolácie v polovici 15. storočia. Počas nasledujúcich rokov 14. storočia sa čoraz viac prejavovali vývoj miestneho českého sebavedomia spolu s antipatiou voči nemeckým elementom mesta. Boje medzi utrakvistami, táboritmi a ortodoxnými veriacimi, dlhé boje husitských vojen a všeobecný ekonomický pád českého kráľovstva ďalej rozširovalo tento konflikt. Reakcia bola okamžitá. Nemeckí členovia odišli z Prahy do Lipska a zostup pražskej univerzity, ktorý sa vtedy len začínal, pokračoval až do polovice 17. storočia. Humanizmus sa síce dotkol jednotlivcov, nie však univerzity samotnej a v tomto čase nenastal ani žiaden postup na vedeckom poli. V 16. storočí univerzita zmenila vierovyznanie a stala sa protestantskou, no na jej osude sa nezmenilo nič. Tamojší magistri boli pomerne chudobní a počet študentov bol veľmi nízky. 8 Všetky fakulty, s výnimkou fakulty umení, zostali zatvorené do začiatku 17. storočia, takže univerzita v podstate fungovala ako praktická vysoká škola pre učiteľov a mestských úradníkov. Čo sa týka Košíc, traja študenti z tohto mesta sa tam registrovali v 14. storočí (Horcho de Cossicz v r. 1372, Joannes Stewer v r a Joannes Caschaw v r. 1395). Tým pádom sa Pražská univerzita stala, okrem Viedenskej, kde boli 4 zápisy, jednou z dvoch univerzít, ktorú dokázateľne navštevovali študenti z Košíc v priebehu 14. storočia. Z toho vyplýva, že pražská univerzita bola svojim spôsobom populárna u občanov tohto mesta najmä pre geografickú blízkosť predpokladá sa, že to tak bolo aj vďaka úzkym kontaktom a istej kultúrnej a sociálnej afinite dvoch hraničných území. Na začiatku 15. storočia, počas dekanátu Jána Husa, bol v Prahe ešte jeden študent z Košíc, ktorý dosiahol titul bakalára: istý Georgius de Kassowia. Po udalostiach roku 1409 sa presunul na univerzitu v Krakove, aby tam získal svoj magisterský titul. Počas 16. storočia nachádzame ešte jedného zaregistrovaného košického študenta: je ním Martinus Cassovinus, ktorý sa objavuje v záznamoch roku Avšak kontext tohto zápisu a jeho neskorší osud je neznámy. Nemecké univerzity na konci 15. a začiatku 16. storočia pritiahli iba veľmi málo košických študentov. Traja z týchto študentov boli zapísaní v Lipsku: Andreas a Johannes de Casschovia v r a Stanislaus de Kassaw v r. 1455; jeden, Sebastianus Ungarus de Cassa bol zapísaný v Heidelbergu v r a ďalší študent, Johannes Anthonius Cassoviensis, bol zapísaný v Tübingene v r Pred 15. storočím a počas neho boli pre študentov z regiónu o čosi atraktívnejšie talianske univerzity. Popri značných množstvách dokumentácie univerzít zachovalých v originálnych exemplároch sa za druhotné zdroje v identifikácii študentov z uhorských regiónov v Itálii považujú dve publikácie, 8 Spoločensko-štatistický prehľad frekvencie štúdia na univerzitách do roku 1409 je uvedený v práci Františka Šmahela: Pražské universitní studentstvo v předrevolučním období (Praha: Academia, 1967). 167

168 ktoré napísali Endre Veress 9 a prozopografický katalóg vytvorený prof. Astrikom Gabrielom. 10 Podľa nich cestovali študenti z Uhorska do Itálie už počas 13. storočia, pričom univerzity v Bologni a v Padove boli tie populárnejšie. Na talianskych univerzitách boli prítomné najmä dve sociálne skupiny: zástupcovia žobrajúcich rádov, ktorí boli vyslaní na jednu z univerzít za účelom získania titulu z teológie na náklady rádu a členovia bohatých aristokratických rodín. Čo sa týka vierovyznania, talianske univerzity boli tolerantné, avšak spoločenský stav študentov, ktorí sa sem prišli zapísať, mal veľkú váhu. 11 Väčšina študentov pochádzala z bohatých rodín. Museli byť starší ako 14 rokov za účelom zápisu matrikulačných kníh. Museli mať značné finančné zdroje počas svojho štúdia v Itálii, lebo tieto univerzity boli azda najdrahšie v danej dobe. Univerzita v Padove mala najväčší počet študentov z krajín na sever od Álp. Bola známa v zahraničí pre kvalitu prednášok, tolerantné prostredie a pre verejnú a univerzitnú knižnicu, ktoré obsahovali rozsiahlu zbierku kvalitných kníh. Na tejto univerzite študovali dvaja študenti z tohto mesta. Išlo o dominikánskeho frátra menom Hieronymus de Cassovia, ktorý bol zapísaný v r a syna bohatej meštiackej rodiny menom Joannes Antoninus de Casschovia, ktorý bol zapísaný na univerzitu okolo roku Uvedení študenti reprezentovali dve vyššie uvedené kategórie študentov. Posledne menovaný študoval v Padove medicínu po získaní titulov v Krakove a Viedni, potom sa presunul do Tübingenu za účelom získania doktorátu. Počas 15. storočia bola fakulta teológie univerzity v Bologni tiež veľmi populárna. Za túto popularitu vďačila v značnej miere rádu dominikánov, ktorí tam viedli studium generale pre členov rádu ako súčasť fakulty. Okrem iných záležitostí kládli dominikáni silný dôraz na výuku filozofie, vrátane antickej filozofie, tak gréckej ako aj hebrejskej a histórie antického sveta, rétoriky, astronómie a astrológie. V tomto smere ich študijné osnovy v mnohom odzrkadľovali humanistické trendy danej doby. Určitý čas strávili na univerzity v Bologni dvaja košickí študenti: jeden v 15. a druhý v 16. storočí. Iohannes de Caschovia, ktorý bol zapísaný v roku 1471 už mal v tom čase nejaké akademické skúsenosti prišiel do Bologne ako súkromný učiteľ bratov menom Nicolaus a Iohannes Stoltz de Slantz zo Sliezska. 12 Ďalšou 9 Andreas Veress, ed., Matricula et acta Hungarorum in universitate Patavina studentium ( ) (Budapešť: Typis Societatis Stephaneum Typographicae, 1915) a tiež: Matricula et acta Hungarorum in universitatibus Italiae studentium ( ) (Budapešť: MTA, 1941). 10 Prosopographia of Hungarian Students in Medieval Universities, v abcednom poradí, 6 krabíc, zoradil: Astrik Gabriel, uchováva sa v knižnici Hesburgh Library, Inštitút stredovekých štúdií, Univerzita Notre Dame du Lac, USA. 11 Pozri: Ronald Edward Ohl: The University of Padua, : An International Community of Students and Professors (Ph.D. diss., Univerzita Pennsylvánie, 1980), Ernestus Friedlaender a Carolus Malagola (red.): Acta nationis germaniae universitatis bononiensis ex archetypis tabularii malvezziani (Berlín: Typis et impensis Georgii Reimeri, 1887), 215: Recepta: a reverendissimo in Christo patre et domino domino Nicolao Stoltz de Slantz 168

169 dobre známou osobnosťou doby v Bologni bol potomok bohatej košickej rodiny, neskorší ostrihomský arcibiskup Juraj Szatmári, pričom presný dátum jeho zápisu nepoznáme. Zopár študentov z Košíc bolo možné v priebehu 15. storočia identifikovať aj na iných talianskych univerzitách. Sem patrí Univerzita vo Florencii s troma zápismi, Univerzita v Pavii s jedným zápisom, Univerzita v Perugii s jedným zápisom a Univerzita v Siene s dvoma zápismi. Všetci títo študenti boli zástupcami dominikánskeho rádu a to zrejme preto, lebo dominikáni mali svoje studium particulare v Košiciach. 13 Záverom: do 30-tych rokov 16. storočia išli študovať košickí študenti na univerzity v Krakove, Prahe, či Viedni, alebo išli študovať na talianske univerzity, ak mali dostatočné finančné zdroje, či už ako členovia Rádu dominikánov alebo ako potomkovia bohatých mešťanských rodín. Čo sa týka druhého identifikovaného obdobia, t.j. rokov 1531 až 1660, univerzitné štúdiá Košičanov zobrazuje nasledujúci graf: 40 Počet zápisov: Krakov: 2 Viedeň: 8 Taliansko: 1 Wittenberg: 28 Ostatné nemecké univerzity: 37 Holandské a anglické: 7 1 Od 4. dekády 16. storočia sa obraz univerzitného štúdia značne zmenil. Celkový počet univerzitných zápisov klesol na 83 v porovnaní s hodnotou 223 z predchádzajúceho obdobia, pričom rozhodnutia študentov o smere peregride Slesia [Nicolaus II, episcopus Varadiensis, ] pro se ac domino Iohanne Stoltz de Slantz fratre suo, Iohanne de Caschovia decretorum doctore pedagogo suo, Gregorio Nencke canonico Agriensi, Nicolao de Slaboni capellano suo, Caspare de Augusta, Cristoffero Seydelitz, Iohanne de Ratispona, prefati domini episcopi familiaribus II ducatos Florentinos [riadky 15 až 24]. 13 Pozri: Gabriel, Prosopographia of Hungarian Students; Beatrix Romhányi, A koldulórendek szerepe a középkori magyar oktatásban v: A magyar iskola első évszázadai. Výstavný katalóg. red. Katalin Szende, Győr, 1996, 35-40, najmä 35 a

170 nácie sa značne zmenili. Košickí študenti takmer prestali chodiť na univerzitu v Krakove. Koniec jej popularity spôsobilo množstvo činiteľov, ako boli interné zmeny na univerzite či reformácia, preto sa od 30-tych rokoch 16. storočia až do konca skúmaného obdobia zapísali na krakovskú univerzitu iba dvaja študenti. Boli to Christophorus Steinensis v r a Joannes Andreae Czerwienski takmer o storočie neskôr v roku Študenti chodili do Viedne počas celého obdobia, avšak v omnoho nižšom počte a s veľkým počtom prestávok, ktoré boli spôsobené udalosťami rôzneho charakteru. V tomto období sa na talianskej univerzite registroval jediný študent: Emericus Lippay Cassoviensis Ungarus (v Bologni v r. 1571). Väčšina študentov z Košíc, ktorí išli študovať do zahraničia po r. 1530, sa zapísali na nemecké univerzity. Najpopulárnejšou spomedzi navštevovaných univerzít bola bezpochyby univerzita vo Wittenbergu s celkovým počtom 28 zápisov od roku 1533, kedy bol oficiálne zapísaný prvý Košičan, Gregorius de Belswitz. Celkom 37 ďalších zápisov študentov z Košíc bolo možné identifikovať na iných univerzitách nemecky hovoriacich území v tomto období: Altdorf (1 zápis), Bazilej (2), Frankfurt nad Odrou (7), Graz (2), Heidelberg (1), Helmstedt (2), Jena (3), Königsberg (9), Lipsko (2), Olomouc (3), Rostock (2), Salzburg (1), Štrasburg (1) a Tübingen (1). Väčšina týchto zápisov sa uskutočnila na konci 16. storočia a v priebehu prvej polovice 17. storočia. Väčšina navštevovaných univerzít bola spätá s evanjelickou vierou, aj keď sa občas stalo, že daný košický študent chodil prv na kalvínsku potom na katolícku univerzitu. Napríklad univerzity v Heidelbergu a v Bazileji aktívne vzdelávali kalvínskych kňazov. Keďže košická mestská administratíva aj obyvateľstvo mesta boli oficiálne silne protikalvínske, z Košíc chodil do Heidelbergu počas 16. storočia jediný študent. Dvaja študenti z tohto mesta strávili nejaký čas na univerzite v Bazileji, avšak iba v prvej dekáde 17. storočia. V prvých dvoch dekádach 17. storočia študenti z Košíc začali chodiť na známe kalvínske univerzity založené v holandských mestách, akými boli Franeker, Leiden a Utrecht, a to najmä preto, lebo tieto univerzity boli pomerne tolerantné voči viere svojich študentov a nie preto, lebo boli silne oddaní kalvínskej viere. Po roku 1530 už talianske univerzity nelákali študentov z Košíc, preto sa podarilo identifikovať iba jediného študenta na talianskych univerzitách v priebehu 16. storočia išlo o šľachtica menom Emericus Lippay Cassoviensis Ungarus, ktorý sa zapísal na univerzitu v Bologni v apríli roku Reformácia presmerovala akademickú peregrináciu študentov z tohto mesta na univerzity nemeckých území. Protestantskí študenti z Košíc chodili okrem Wittenbergu aj na iné univerzity, avšak v omnoho menšom počte. Druhá protestantská univerzita, ktorú obľubovali študenti, bola tá vo Frankfurte nad Odrou. 14 Táto univerzita mala výnimočnú polohu v tom, že nebola ďaleko od 14 Pozri: J. Zoványi, Magyarországi ifjak az Odera melletti frankfurti egyetemen, Protestáns 170

171 Horného Uhorska a bola na ceste smerom k iným nemeckým či holandským univerzitám, ktoré sa stali populárnymi počas prvých desaťročí 17. storočia. Obyčajne sa študenti cestujúci z alebo na iné univerzity ďalej na sever zastavili vo Frankfurte nad Odrou a pobudli tam rok či dva. Ďalším dôvodom príchodu študentov z Košíc (aj z iných miest) do Frankfurtu nad Odrou boli rôzne zmeny, ku ktorým došlo na ostatných univerzitách, následkom ktorých sa stali neakceptovateľnými alebo neatraktívnymi, napr. vyhnanie adeptov skrytého kalvinizmu z Wittenbergu v 70-tych rokoch 16. storočia alebo rekatolizácia niektorých nemeckých univerzít počnúc prvými desaťročiami 17. storočia. 15 Prvým zdokumentovaným študentom z Košíc bol Valentinus Ungar, ktorý chodil do Frankfurtu nad Odrou nejaký čas pred rokom 1571, ako je to uvedené v liste, ktorý sa nachádza v mestskom archíve. 16 Za ním nasledovali šiesti ďalší študenti z Košíc: Georgius Cramerus, zapísaný v r. 1582, Johannes Georgius Triglerus v r. 1602, Christophorus Teubelius v r. 1612, Daniel Weinsperger v r. 1614, Daniel Widos v r a Stephanus Litterati v r Štyria z týchto siedmych študentov chodili aj na iné univerzity, pričom zostali vo Frankfurte nad Odrou iba na krátky čas. Triglerus sa v Lipsku zapísal v roku 1606, Teubelius v Jene v r. 1614, Weinsperger vo Wittenbergu v r a Widos sa vo Wittenbergu zapísal v septembri 1618 iba niekoľko mesiacov potom, čo sa zapísal vo Frankfurte nad Odrou. Jena bola domovom ďalšej reformovanej univerzity, ktorá sa nachádzala podobne ako tá vo Frankfurte nad Odrou na ceste do Wittenbergu. V roku 1557 už fungovala ako univerzita so všetkými právami a s disciplínami, ktoré boli charakteristické pre humanistický študijný program reformovaných univerzít doby. 17 Väčšina študentov zapísaných v Jene boli evanjelici Nemci z východných oblastí, pričom bolo medzi nimi iba veľmi málo zástupcov iných národov. 18 Medzi študentmi z Uhorska bola atraktívna, keďže v Szemle 1 (1889): ; S. Ladányi, Ungarische Studenten an der Universität Frankfurt an der Oder, v: Szabó, András, red. Iter germanicum: Deutschland und die Reformierte Kirche in Ungarn im Jahrhundert (Budapešť: Verlag Calvin, 1999), Othmar Feyl: Die Viadrina und das östliche Europa, v: Die Oder-Universität Frankfurt: Beiträge zu ihrer Geschichte, red. Günther Haase a Joachim Winkler (Weimar: Hermann Böhlaus Nachfolger, 1983), , tu: 114f. 16 Archív Mesta Košic (AMK), Halagianum (H) I, no. 3087/ K založeniu univerzity v Jene pozri: Siegfried Schmidt a kol. (red.): Alma mater Jenensis: Geschichte der Universität Jena (Weimar: Hermann Böhlaus Nachfolger, 1983), 32ff. 18 Othmar Feyl: Beiträge zur Geschichte der slawischen Verbindungen und internationalen Kontakte der Universität Jena (Jena: Veb Gustav Fischer Verlag, 1960), 4-5. Feyl odkazuje na dáta z Klotzovho článku. Pozri: Ernst Emil Klotz: Über die Herkunft der Jenaer Studenten im 1.Jahrhundert des Bestehens der Universität, v: Geschichtliche Landeskunde und Universalgeschichte. Festgabe für Hermann Aubin zum 23.Dezember 1950, red. Hermann Aubin (Hamburg: Nölke, 1950), Pozri tiež: Christel Krämer: Der Osten als Herkunftsbereich der Rektoren und Studenten der Universität Jena,. Zeitschrift für Ostsforschung. Länder und Völker im östlichen Mitteleuropa 7 (1958): , tu:

172 severonemeckých regiónoch, kde Jena mala výhodnú ústrednú polohu, bolo málo protestantských univerzít a cena pobytu bola nízka. Na univerzitu v Jene boli zapísaní traja študenti z Košíc, všetci počas 17. storočia: Matthias Schwartz v roku 1604, už spomínaný Christophorus Teubelius v roku 1614 a Johannes Paludmius v roku Pred svojim zápisom v Jene už všetci z nich chodili aj na iné univerzity. Schwartz chodil do Bazileja v r a do Helmstedtu v r. 1603, Teubelius bol zapísaný vo Frankfurte nad Odrou v r a Paludmius chodil do Rostocku v r To dokazuje, že Univerzita v Jene nebola zanedbávaná v procese akademickej peregrinácie študentov z Košíc medzi jednotlivými univerzitami. V priebehu celého 16. storočia nedošlo k oficiálnemu zápisu študenta z Košíc na Univerzite v Lipsku. Dôvodov absencie študentov z tohto mesta na spomínanej univerzite je mnoho vrátane neochoty tejto akademickej inštitúcie držať krok s progresívnym hnutím doby. Prirodzene, pre univerzitu v Lipsku nebolo jednoduché privábiť študentov po založení blízkej univerzity vo Wittenbergu. Avšak do konca 16. storočia, po sérii dôležitých reforiem sa počet študentov v Lipsku značne zvýšil a univerzita sa začala objavovať na zozname miest, kam študenti z Košíc chodili študovať. V roku 1575 sa obyvateľ Košíc, Gedeon Adamj, obrátil na mestskú radu s prosbou o finančnú podporu štúdia na univerzite v Lipsku (ktorú nazýva celeberrima Academia), aj keď nie je jasné, či sa tam dostal. 19 Neskôr, na začiatku 17. storočia boli na univerzitu v Lipsku zapísaní dvaja študenti z Košíc: Christophor Deubelius (Teuffel) a Iohannes Georgii Triglerus (v roku 1601, resp. 1606). Obaja chodili aj na iné univerzity. Deubelius bol zapísaný vo Frankfurte nad Odrou v roku 1612 a v Jene v r. 1614, kým Triglerus bol zapísaný na univerzitu vo Frankfurte nad Odrou v roku Situácia univerzity v Königsbergu bola trocha odlišná. Táto univerzita bola založená v roku 1544 na vzor univerzity vo Wittenbergu. 20 Mnoho lektorov prišlo do Königsbergu na priame odporúčanie Melanchtona, vrátane rektora Georga Sabinusa, ktorý bol zaťom Melanchtona. V počiatočnom období mala univerzita v Königsbergu mnoho ťažkostí pre náboženské a politické konflikty, ktoré však nezastavili jej rozvoj. Ku koncu 16. storočia počet zapísaných študentov priebežne rástol väčšina z nich pochádzala zo susedných regiónov Pruska, mnohí prišli z oblasti Baltu, Uhorska aj Sedmohradska. 21 Zdá sa, že v prípade Košíc nahradila univerzitu vo Wittenbergu v 19 AMK, H I, č / Pre detaily o založení a rozvoji Univerzity v Königsbergu pozri napr.: Kasimir Lawrynowicz: Albertina: Zur Geschichte der Albertus-Universität zu Königsberg in Preussen (Berlín: Duncker & Humblot, 1999), najmä: 51ff. 21 K založeniu univerzity v Königsbergu pozri tiež: Hartmut Boockmann: Die Geschichte der Universität Königsberg und die Perspektiven der historischen Forschung in Ostmitteleuropa v: Aspekte der Zusammenarbeit in der Ostmitteleuropa-Forschung: Tagung des Herder-Instituts und des J.G.Herder-Forschungsrates am 22./23.Februar 1994, red.: Hugo Weczerka (Marburg: Verlag Herder-Institut, 1996), 45-61, najmä

173 prvých dekádach 17. storočia s deviatimi zápismi, a to do roku Táto skutočnosť bola tiež potvrdená listami, ktoré sa zachovali v Archíve mesta Košice. Po roku 1620 dostala mestská rada Košíc z Königsbergu listy 28 študentov, pričom z Wittenbergu iba 2. Univerzita v Königsbergu sa stala zvlášť atraktívnou, keďže bola bezpečným miestom pre študentov prichádzajúcich alebo sťahujúcich sa z regiónov poznačených tridsaťročnou vojnou (1618 až 1648). Ďalším dôležitým aspektom bola skutočnosť, že chudobní študenti či evanjelickí pastori a ich synovia nemuseli platiť zápisné. 22 Prvý študent z Košíc na tejto univerzite bol Petrus Brewer, ktorý bol zapísaný v roku 1598, kým ostatní chodili do Königsbergu v prvých dekádach 17. storočia, Daniel Weinsperger prišiel na túto univerzitu pravdepodobne v roku 1630, Benedictus Schemtei v roku 1638, Adamus Kys pravdepodobne v roku 1645, David Kilger niekedy pred rokom 1646, Matthias Ostropataky v roku 1647, Johannes Mach v r. 1649, Andreas Kuhn krátko pred rokom 1655 a Johannes Ericus Scheibenpoden v roku Weinsperger, Kys, Kilger, Ostropataky, Kuhn a Scheibenpoden chodili do Königsbergu s podporou mestskej rady. 23 Zo všetkých košických študentov, ktorí chodili na túto univerzitu, dostal podľa údajov zapísaných v registri titul magistra iba Johannes Ericus Scheibenpoden na fakulte umení v roku Ostatné dve protestantské univerzity, kam študenti z Košíc chodili v 17. Storočí, boli v Helmstedte (založená v roku ) sem boli zapísané dve osoby v roku 1603: Laurentius Stiberus a Matthaeus Schwartz resp. v meste Rostock (založená bola v roku 1419): tu boli zapísaní Iohannes Paludnius v roku 1634 a Iohannes Mautner v roku Univerzity v Heidelbergu a Tübingene neboli v 16. a 17. storočí populárne medzi študentmi z Košíc. Popri študentovi menom Johannes Antoninus, ktorý získal svoj doktorát z medicíny v Tübingene v roku 1523, existuje iba jeden ďalší zápis košičana v Heidelbergu a v Tübingene, pričom ide o toho istého študenta: David Sigismundus bol zapísaný v Heidelbergu v roku 1577 a v Tübingene v roku Jeden z dôvodov nepopulárnosti bol nedefinovaný a nejasný stav týchto miest počas 16. storočia a prvých desaťročiach 17. storočia. Časté zmeny moci v oboch mestách a zmeny vierovyznania univerzít viedli k značným neistotám ohľadne aktivít až do doby po vojne na konci 40-tych a začiatku Erler, Die Matrikel der Universität Königsberg, zv. 1, časť 2, s. xcviii. 23 Pozri listy zachované v archíve mesta Košice: AMK H I, č. 6348/37; č. 6348/1; č. 7312/21; č. 7312/19; č. 7467/20; č. 7467/21; č. 7467/22; č. 7598/17; č. 7598/18; č. 7788/18; č. 7788/26; 7788/11; č. 7788/8; č. 8034/2; č. 8134/40; č. 8199/19; č. 8257/17; č. 8257/5; č. 8257/14; č. 8257/16; č. 8317/11; č. 8362/3; č. 8362/2; č. 8400/17; č. 8511/46; č. 8511/12; č. 8719/3. 24 Manfred Komorowski: Promotionen an der Universität Königsberg (Mníchov: Saur, 1988), Pre základné informácie o histórii Univerzity v Helmstedte pozri: Bernd Becker: Die Privilegien der Universität Helmstedt und ihre Bekämpfung durch die Stadt (Ph.D. diss., Technische Hochschule Carolo-Wilhelmina zu Braunschweig, 1939). 173

174 tych rokov 17. storočia. Ďalším z dôvodov bola vzdialenosť a vyššie náklady spojené s týmto faktorom. Do reformácie mala univerzita v Bazileji najmä regionálny charakter a väčšina zapísaných študentov pochádzala z južných nemeckých oblastí. Počas druhej polovice 16. storočia získala univerzita medzinárodný status. Hlavnými dôvodmi pre jej popularitu boli geografická poloha mesta na komerčných a cestovných trasách smerom na juh Európy, založenie tlačiarenskej dielne a pomerná tolerantnosť voči rôznym vierovyznaniam. Študenti uhorských regiónov začali do Bazileja chodiť už čoskoro po reformácii. 26 Vzťah medzi rôznymi uhorskými regiónmi a univerzitou v Bazileji sa zúžil najmä potom, čo protestantizmus začal byť potlačovaný katolíckym reformným hnutím Habsburgovcov. Počet zapísaných študentov začal klesať od 30-tych rokov 17. storočia a tento trend bol charakteristický aj pre nemecké univerzity. Jedným z hlavných dôvodov preto bola opäť tridsaťročná vojna, ktorá ovplyvnila mnohé regióny, vrátane tých, ktoré sa priamo nezúčastnili konfliktu. Naviac, hlavné smery akademickej peregrinácie v Európe sa presunuli z Itálie a Francúzska na novozaložené univerzity v Holandsku. Následne Bazilej už nebola dôležitou zastávkou na ceste do spomínaných ustanovizní. Aj keď medzi uhorskými študentmi bola vo všeobecnosti obľúbená, podarilo sa identifikovať iba dvoch študentov z Košíc na univerzite v Bazileji, konkrétne to boli Matthias Schwartz, ktorý bol zapísaný v roku 1601 a Benedictus Bakai, zapísaný v roku Obaja títo študenti chodili aj na iné univerzity, avšak v Bazileji získali titul doktor teológie, čo bol vtedy najvyšší akademický titul. Skutočnosť, že obaja ukončili školu v Bazileji značí, že na tejto univerzite mali lepšie podmienky pre úspešné ukončenie štúdia a študenti, ktorí chodili na rôzne iné univerzity považovali túto univerzitu za miesto, kde mohli získať svoje tituly. Od 20-tych rokov 17. storočia obsahovali zoznamy zápisov novovytvorených univerzít v mestách Leiden, Utrecht a Franeker veľký počet študentov z Uhorska. 27 Holandská republika bola významnou obchodnou mocnosťou počnúc 17. storočím a bola dobre známou ako veľmi tolerantný región. Rastúce materiálne bohatstvo viedlo k vyšším nárokom na kultúrny rozvoj a potreba založenia univerzít bola zrejmá, najmä potom, čo mali kalvíni obmedzený prístup na univerzity v Leuvene a v Kolíne nad Rýnom. Prvý 26 Pre detaily o uhorských študentoch v Bazileji pozri: Edgar Bonjour: Die Universität Basel von den Anfängen bis zur Gegenwart (Bazilej: Verlag Helbing & Lichtenhahn, 1960), ; tiež pozri článok: Erneste Staehelin: Bâle et la Hongrie à travers l Histoire, Revue d Histoire Comparée (1948): O putovaní uhorských študentov na holandské univerzity pozri napr. nedávne knihy autorov August den Hollander, István Monok a Ferenc Postma, (red.): Studiosorum et librorum peregrinatio: Hungarian-Dutch Cultural Relations in the 17th and 18th Century (Amsterdam a Budapešť: Universiteit van Amsterdam a Országos Széchényi Könyvtár, 2006) a tiež: Péter Eredics: Ungarische Studenten und ihre Übersetzungen aus dem Niederländischen ins Ungarische in der Frühen Neuzeit (Frankfurt nad Mohanom: Peter Lang, 2008). 174

175 študent z Košíc na holandskej univerzite v 17. storočí bol aktívny študent pútnik Benedictus Bakay, ktorý bol v Leidene zapísaný v roku 1624 a podľa poznámky v zápise mal v tom čase 27 rokov. Pred zápisom do Leidenu študoval vo Wittenbergu a po štúdiu na Univerzite v Leidene išiel do Oxfordu a neskôr do Bazileja. Do 7. dekády 17. storočia bolo možné identifikovať štyri ďalšie zápisy študentov z Košíc na holandských univerzitách vrátane dvoch ďalších študentov v Leidene: boli to Joannes Thallyai, ktorý neskôr poslal list mestskej rade z Leidenu v roku 1626, 28 resp. Johannes Kasai Hungarus, ktorý bol zapísaný v marci V septembri 1643 bol už zapísaný na univerzite v Utrechte. Ďalší študent z Košíc, Johannes Herczegh, bol identifikovaný v zoznamoch univerzity vo Franekeri v roku 1657 ako študent teológie. V prípade väčšiny študentov zapísaných na holandských univerzitách chýba mesto pôvodu (možno to nebolo potrebné pre registráciu), preto je ťažké identifikovať pôvod študentov. Je možné, že počet študentov na holandských univerzitách bol vyšší v prvej polovici 17. storočia. Dvaja študenti z Košíc boli identifikovaní na dobre známych anglických univerzitách: Joannes Thallyai (Cambridge, 1625) a Benedictus Bakay (Oxford, 1626). Oxford aj Cambridge si získali dobré meno už počas stredoveku, najmä v oblasti logiky, vedy a teológie. Na začiatku 16. storočia mali tieto inštitúcie kolegiátnu štruktúru a tutorskú výuku. Vzhľadom na tieto aspekty bola úloha univerzity redukovaná na úlohu inštitúcie vydávajúcej tituly. Po vážnych interných konfliktoch boli Oxford a Cambridge nútené prijať kráľovské riadenie a nadvládu anglikánskej cirkvi. Kým s príchodom reformácie mnohé univerzity prehodnotili svoje interné poriadky a študijné programy, univerzita v Oxforde práve naopak zostala nedotknutá zmenami, ktoré sa udiali v 16. storočí (aspoň čo sa týka prevádzkového poriadku) a zachovala si veľkú časť stredovekého študijného programu v oblasti umení. 29 Počet študentov z uhorských regiónov nebol vo všeobecnosti veľmi vysoký, predovšetkým pre veľmi veľkú zemepisnú vzdialenosť. Ďalším problémom bola vysoká cena štúdia a bývania. Požadovaná dĺžka štúdia v Oxforde bola v zmysle stanov približne 4 roky do získania prvého titulu. Tí, ktorí plánovali získať titul, museli splniť podmienky na pobyt a tí, ktorí túto podmienku nesplnili, museli ísť, akonáhle dostali príslušný príkaz. Benedictus Bakay strávil v Oxforde jeden rok a v roku 1627 bol už na univerzite v Bazileji. V Oxforde nezískal titul a pravdepodobne to nikdy nebolo jeho úmyslom Oxford si vybral len ako jednu z inštitúcií, ktoré navštívil počas svojho akademického putovania. Druhý študent z Košíc, ktorého sa podarilo identifikovať v Anglicku, bol Johannes Thallyai, ktorý poslal svoj prvý list z mesta Cambridge v decembri 1625 a v júli 1626 už bol v Leidene. Teda ani on nezostal v Anglicku dlho. 28 AMK H I, č. 6165/27 a č. 6196/ James McConica, ed., The History of the University of Oxford, zv. 3: The Collegiate University (Oxford: Clarendon Press, 1986), 157f. 175

176 Aj keď Košice boli do poslednej tretiny 17. storočia prevažne protestantské, v tomto období sa našiel významný počet študentov, ktorí sa zapísali na vtedajšie katolícke univerzity. Jedného zo študentov z Košíc bolo možné identifikovať v Salzburgu. Bol ním Franciscus Fegirer zapísaný v roku Dvaja študenti boli zapísaní v Grazi: Stephanus Cassovius (1586) a Antonius Kys (1618). Akadémia v Grazi bola prvou katolíckou univerzitou v regióne blízkom Košiciam. Jednou z hlavných myšlienok jej založenia bolo zabezpečenie úspešnej misijnej aktivity. Mala len dve fakulty: filozofickú a teologickú, mala teda status akadémie. Fakulta filozofie pozostávala z troch katedier: logiky, fyziky a metafyziky; neskôr pribudli katedry etiky, matematiky a gréčtiny. Vznikom univerzity nadobudli jezuiti možnosť tlače kníh. Zámerom bolo vyučovať katolíckych kňazov, ktorí by sa zúčastnili bojov proti protestantizmu v danom regióne. Najmä na konci 16. a na začiatku 17. storočia bola väčšina uhorských katolíckych kňazov vzdelávaná v Grazi, predtým, než vznikli katolícke inštitúcie v Trnave a neskôr v Košiciach. 30 V roku 1657 bola založená za pomoci biskupa Benedikta Kisdyho košická akadémia s fakultou filozofie a teológie na základe modelu už existujúcej akadémie v Trnave. Z desiatich rektorov tejto inštitúcie v 17. storočí bolo šesť na zozname študentov teológie univerzity v Grazi: Franz Topos, Martin Palkovich, Michael Gribócsi, Ladislaus Vid, Ladislaus Permay a Johann Kechkeméty. 31 Založenie tejto inštitúcie je možné považovať za nepriamy začiatok ďalšieho obdobia akademického putovania študentov z Košíc na zahraničné univerzity, pričom vyššie vzdelanie už mohli miestni študenti získať priamo v meste. 30 Johann Andritsch, red.: Studenten und Lehrer aus Ungarn und Siebenbürgen an der Universität Graz ( ) (Graz: Verlag der Historischen Landeskommission, 1965). 31 Andritsch, Studenten und Lehrer,

177 Príloha Mapa č. 1: Prítomnosť študentov z Košíc na univerzitách do r Mapa č. 2: Prítomnosť študentov z Košíc na univerzitách v r až

178 Literatúra Archív mesta Košice (AMK), Halagianum (H) I, no. 3087/76; no. 3285/98; no. 6165/27; no. 6196/54; no. 6348/37; no. 6348/1; no. 7312/21; no. 7312/19; no. 7467/20; no. 7467/21; no. 7467/22; no. 7598/17; no. 7598/18; no. 7788/18; no. 7788/26; 7788/11; no. 7788/8; no. 8034/2; no. 8134/40; no. 8199/19; no. 8257/17; no. 8257/5; no. 8257/14; no. 8257/16; no. 8317/11; no. 8362/3; no. 8362/2; no. 8400/17; no. 8511/46; no. 8511/12; no. 8719/3. Acta nationis germaniae universitatis bononiensis ex archetypis tabularii malvezziani, ed. Ernestus Friedlaender et Carolus Malagola (Berlin: Typis et impensis Georgii Reimeri, 1887), 215. A History of the University in Europe, Volume 2, Universities in Early Modern Europe ( ), ed. Ridder-Symoens and Hilde (Cambridge: Cambridge University Press, 2003), Album seu Matricula Facultatis Juridicae Universitatis Pragensis ab anno Christi 1372 usque ad annum 1418, ed. n.a. (Prague: Typis Joan. Spurny, 1834) (=Monumenta historica universitatis Carolo Ferdinandeae Pragensis, Tomus II, Pars 1). Alma mater Jenensis: Geschichte der Universität Jena, ed. Siegfried Schmidt, et al. (Weimar: Hermann Böhlaus Nachfolger, 1983), 32ff. Becker, Bernd. Die Privilegien der Universität Helmstedt und ihre Bekämpfung durch die Stadt Dizertačná práca., Technische Hochschule Carolo-Wilhelmina zu Braunschweig, Bonjour, Edgar. Die Universität Basel von den Anfängen bis zur Gegenwart (Basle: Verlag Helbing & Lichtenhahn, 1960), a článok Ernesta Staehelina, Bâle et la Hongrie à travers l Histoire, Revue d Histoire Comparée (1948): Boockmann, Hartmut. Die Geschichte der Universität Königsberg und die Perspektiven der historischen Forschung in Ostmitteleuropa. In Aspekte der Zusammenarbeit in der Ostmitteleuropa-Forschung: Tagung des Herder-Instituts und des J.G. Herder-Forschungsrates am 22./23. Februar 1994, ed. Hugo Weczerka, Marburg: Verlag Herder-Institut, Eredics, Péter. Ungarische Studenten und ihre Übersetzungen aus dem Niederländischen ins Ungarische in der Frühen Neuzeit. Frankfurt am Main: Peter Lang, Feyl, Othmar. Beiträge zur Geschichte der slawischen Verbindungen und internationalen Kontakte der Universität Jena. Jena: Veb Gustav Fischer Verlag, Feyl, Othmar. Die Viadrina und das östliche Europa. In Die Oder-Universität Frankfurt: Beiträge zu ihrer Geschichte, ed. Günther Haase a Joachim Winkler, Weimar: Hermann Böhlaus Nachfolger, Klotz, Ernst Emil. Über die Herkunft der Jenaer Studenten im 1. Jahrhundert des Bestehens der Universität. In Geschichtliche Landeskunde und Universalgeschichte. Festgabe für Hermann Aubin zum 23. Dezember 1950, ed. Hermann Aubin, Hamburg: Nölke,

179 Komorowski, Manfred. Promotionen an der Universität Königsberg Munich: Saur, Krämer, Christel. Der Osten als Herkunftsbereich der Rektoren und Studenten der Universität Jena. Zeitschrift für Ostsforschung. Länder und Völker im östlichen Mitteleuropa 7 (1958): Kubinyi, András. Städtische Bürger und Universitätsstudien in Ungarn am Ende des Mittelalters. In Stadt und Universität im Mittelalter und in der früheren Neuzeit, ed. Erich Maschke a Jürgen Sydow, 162. Sigmaringen: Jan Thorbecke Verlag, Ladányi, S. Ungarische Studenten an der Universität Frankfurt an der Oder. In Iter germanicum: Deutschland und die Reformierte Kirche in Ungarn im Jahrhundert, ed. András Szabó, Budapest: Verlag Calvin, Lawrynowicz, Kasimir. Albertina: Zur Geschichte der Albertus-Universität zu Königsberg in Preussen. Berlin: Duncker & Humblot, Liber decanorum facultatis philosophicae universitatis Pragensis, ab anno Christi 1367 usque ad annum 1585, ed. n.a. (Prague: Typis Joan. Nep. Gerzabek, 1830) (= Monumenta historica universitatis Carolo Ferdinandeae Pragensis, Tomus I, pars 1). Matricula et acta Hungarorum in universitatibus Italiae studentium ( ), ed. Andreas Veress. Budapest: MTA, Matricula et acta Hungarorum in universitate Patavina studentium ( ), ed. Andreas Veress. Budapest: Typis Societatis Stephaneum Typographicae, Mühlberger, Kurt. Die Gemeinde der Lehrer und Schüler Alma Mater Rudolphina. In Wien: Geschichte einer Stadt, volume 1: Von den Anfängen bis zur Ersten Wiener Türkenbelagerung (1529), ed. Peter Csendes und Ferdinand Opll, Vienna, Cologne und Weimar: Böhlau, Ohl, Ronald Edward. The University of Padua, : An International Community of Students and Professors. Ph.D. diss., University of Pennsylvania, Prosopographia of Hungarian Students in Medieval Universities, Abecedne, 6 škatúľ, zostavil Astrik Gabriel, uchovávané v Hesburgh Library, Medieval Institute, University of Notre Dame du Lac, USA. Romhányi, Beatrix. A koldulórendek szerepe a középkori magyar oktatásban. In A magyar iskola első évszázadai. Kiállítási katalógus. ed. Katalin Szende, Győr, Seibt, Ferdinand. Von Prag bis Rostock. Zur Gründung der Universitäten in Mitteleuropa. In Festschrift für Walter Schlesinger, ed. Helmut Beumann, Cologne and Vienna: Böhlau, Schwinges, Rainer C. Zur Wirkung von universitärem Wissen auf den Stadtraum im deutschen Spätmittelalter. In Tradieren. Vermitteln. Anwenden: Zum Umgang mit Wissenbeständen in Spätmittealterlichen und frühneuzeitlichen Städten, ed. Jörg Rogge, Berlin: Akademie Verlag,

180 Studenten und Lehrer aus Ungarn und Siebenbürgen an der Universität Graz ( ), ed. Johann Andritsch. Graz: Verlag der Historischen Landeskommission, Studiosorum et librorum peregrinatio: Hungarian-Dutch Cultural Relations in the 17th and 18th Century, ed. August den Hollander, István Monok a Ferenc Postma. Amsterdam a Budapest: Universiteit van Amsterdam and Országos Széchényi Könyvtár, Studien zur Geschichte der Karls-Universität zu Prag, ed. Rudolf Schreiber, Freilassing-Salzburg: Otto Müller Verlag, Šmahel, František. Pražské universitní studentstvo v předrevolučním období Praha : Academia, The History of the University of Oxford, volume 3: The Collegiate University, ed. James McConica. Oxford: Clarendon Press, Zoványi, J. Magyarországi ifjak az Odera melletti frankfurti egyetemen. Protestáns Szemle 1 (1889):

181 Pentapolis spolupráca a roztržky Ivan Chalupecký Abstrakt Štúdia sa zaoberá organizáciou ako aj špecifickými aktivitami spoločenstva piatich východoslovenských (hornouhorských) slobodných kráľovských miest Košice, Levoča, Prešov, Bardejov a Sabinov v 14. až 17. storočí. Tieto mestá spolupracovali v oblasti obrany proti ich nepriateľom, politiky, hospodárstva, práva, náboženstva, ako aj spoločného postupu na krajinskom sneme. Občas medzi týmito mestami vznikli aj spory najmä kvôli právu skladu mesta Košice. Kľúčové slová: Mesto. Spoločenstvo. Právo. Politika. Hospodárstvo. V dejinách Európy i bývalého Uhorska jestvovalo viacero združení miest. Niektoré vznikli na základe toho, že viaceré mestá používali to isté právo. Inokedy spájali mestá spoločné záujmy. U nás sú napr. známe spoločenstvá stredoslovenských i východoslovenských banských miest. Dôvod ich vzniku spočíval v tom, že tie mestá používali to isté banské právo. U týchto miest sa však spoločenstvá týkali výhradne správy baní, v rámci ktorej používali spoločný postup. 1 V ostatných veciach však väzby medzi nimi neboli. Iným prípadom bolo Spoločenstvo XXIV, neskôr XIII spišských miest. Tie sa združili na základe toho, že používali to isté spišské právo a mali dokonca aj spoločnú ústrednú správu. Spoločenstvo XIII spišských miest ešte hlbšie spájal boj o ich výsady a spoločná obrana voči majiteľom zálohu poľským kráľom či poľskej vysokej šľachte. Od týchto združené či spoločenstiev sa podstatne líšilo Spoločenstvo piatich hornouhorských či východoslovenských miest tzv. Pentapolitana, ktorá sa vytvorila v 15. storočí a pretrvala po rôznych zmenách niekoľko storočí. Spájalo ich len jedno: všetky boli slobodnými kráľovskými mestami. Na druhej strane však zatiaľ čo sa Levoča riadila spišským právom, teda v podstate saským zrkadlom, ostatné mestá fungovali na základe budínskeho či košického práva, ktoré inklinovalo viac k právu magdeburskému. 2 Ležali tiež na území troch stolíc: Spišskej, Šarišskej a Abovsko-turnianskej. Je zaujímavé, že hoci na základe dodnes zachovaných archívnych dokumentov šlo o veľmi významné a aktívne spoločenstvo miest, v doteraz vydaných monografiách o dejinách jednotlivých miest sa toto spoločenstvo takmer nespomína, alebo spomína len okrajovo. 3 Jeho dejinám venoval 1 CHALUPECKÝ, Ivan: K dejinám správy banských miest na Spiši a v Gemeri.. In: MARSINA, Richard (Zost.): Vývoj správy miest na Slovensku. : Martin, Vyd. Osveta 1984, s Por. CHALUPECKÝ, Ivan: Stadtrechte im Gebiet der heutigen Slowakei. In: DRECHSLER- MEEL, Heike SCHMITT, Heinz (Ed.): Karpaten Jahrbuch Stuttgart 2011, s HALAGA, Ondrej a kol.: Sabinov a okolie. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo 1962; SEDLÁK, Imrich (Zost.): Dejiny Prešova I. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo 1965; 181

182 pozornosť najmä Ondrej R. Halaga. 4 On mu však v duchu vtedajšieho marxistického ponímania dejín pripísal predovšetkým hospodársky charakter. Dlhé trvanie a dobrá a často podrobná dokumentácia by z tejto témy urobili vďačný objekt pre doktorandskú prácu. V našej prednáške však chceme podať len stručnú charakteristiku tohto spoločenstva, aby sme upozornili na jeho zameranie ale aj význam pre dejiny nielen Slovenska, ale aj celého bývalého Uhorska. Spoločenstvo hornouhorských či východoslovenských miest sa začala formovať akiste začiatkom 15. storočia. Koncom 14. storočia sa viaceré z nich stali plnohodnotnými slobodnými kráľovskými mestami (u Levoče a Košíc to bolo už v prvej polovici storočia, Prešov 1374, Bardejov 1376 a Sabinov 1405) a významnú úlohu v tom iste zohral aj známy dekrét Žigmunda Luxemburského z roku 1406, ktorým uznal mestá ako samostatný krajinský stav. Podľa Haľagu sa prvé známe stretnutie piatich miest Hornej zeme uskutočnilo 19. apríla 1412 v Košiciach. Na ňom sa dohodli o spoločnom postupe proti dlžníkom jednotlivých miest. 5 Šlo o mestá Košice, Levoča, Prešov, Bardejov a Sabinov. Neskôr Sabinov akosi vypadol, stal sa riadnym členom spoločenstva až začiatkom 80. rokov 15. storočia. 6 Keď sa totiž v roku 1440 mestá stretli, aby sa dohodli na spoločnom postupe, boli len štyri. 7 Sabinov sa spomína len v roku 1481, keď mestá Košice, Prešov a Bardejov riešia jeho spor s občanmi. 8 Až od roku 1490 vystupuje Sabinov už často ako riadny člen Pentapolitany. 9 Päťmestie vystupovalo veľmi často až do druhej polovice 17. storočia. Vtedy bolo rozšírené o Kežmarok. Počas vyše sto rokov totiž viedla Levoča s Kežmarkom urputný boj o právo skladu. Okrem toho aj po jeho skončení nemal Kežmarok nádej pristúpiť k spoločenstvu miest, hoci s nim koketoval pridal sa napr. ku Confessio Pentapolitana, pretože medzičasom stratil svoje postavenie slobodného kráľovského mesta. To získal znova až v roku Vstupom Kežmarku sa názov zmenil na Sexapolitana. Kedy to presne bolo, nevieme, ale v roku 1683 už vystupujú spoločne zástupcovia šiestich slobodných kráľovských miest vrátane Kežmarku. 10 Pravda, medzitým sa dosť podstatne zmenilo postavenie slobodných kráľovských miest, KOKULA, Andrej LUKÁČ, Andrej TAJTÁK, Ladislav (Zost.): Dejiny Bardejova. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo 1975; SUCHÝ, Michal: Dejiny Levoče I. : Košice : Východoslovenské vydavateľstvo 1974; ELIÁŠ, Štefan (Zost.): Dejiny Košíc v datách, I. diel. Košice HALAGA, Ondrej R.: Spoločenstvá miest na Slovensku. In: MARSINA, Richard (Zost.): Vývoj správy miest na Slovensku. : Martin, Vyd. Osveta 1984, s HALAGA, Ondrej R.: Spoločenstvá miest, s HALAGA, Ondrej a kol.: Sabinov a okolie, s Štátny archív v Prešove (ŠA P), pobočka Bardejov (pb), Magistrát mesta Bardejov (MMB), listina č ŠA P, pb, MMB, č. Iv ŠA P, pb, MMB, č. Iv.. č a nasl. 10 Štátny archive Levoča (ŠA L), pobočka Levoča (pl), Magistrát mesta Levoča (MML), XIII/

183 ktoré boli sústavne oberané o svoje výsady. Napriek tomu sa spoločenstvo miest neskôr rozšírilo ešte viac. V 18. storočí pribudli ďalšie mestá. V roku 1755 patrili k spoločenstvu okrem pôvodných piatich miest aj Kežmarok, Debrecín a Nová Baňa, spoločenstvo teda tvorilo až 8 miest. 11 Čo bolo hlavnou úlohou spoločenstva miest? Určite obrana ich práv vo všetkých oblastiach, teda predovšetkým v oblasti politickej a právnej, ale aj hospodárskej a v istom zmysle niekedy vystupovali aj ako súdny orgán. Mestá si občas určovali svoje priority prijatím tzv. conclusiones. Prvým zaujímavým dokladom o spoločnom postupe štyroch miest (Sabinov medzi nimi akiste ešte nebol) je ich prehlásenie z 25. februára 1440 zaslané taverníkovi do Poľska, v ktorom prehlasujú svoju vernosť kráľovnej. V rámci toho nepustia do svojich miest nikoho dovtedy, kým nebude oficiálne zvolený riadny panovník. 12 Ďalšiu dohodu uzavreli 29. marca 1571, keď si 4 mestá obnovili na stretnutí Košiciach svoje Stadt Concordia. Táto dohoda už je známa 13 a je pomerne široká. Dohodli sa na 20 bodoch, z ktorých prvý hovorí, že obnovujú svoje staré dohody. Ďalej šlo o: 2. Nebudú meniť svoje práva a zvyky v prípade, že by to škodilo jednému alebo druhému mestu; 3. Keď nejaký veliteľ si v jednom meste vymôže isté poplatky alebo práva, nemajú sa týkať aj ostatných; 4. Budú oponovať právu skladu (Niederlag) Stropkova a Humenného; 5. Svoje miery a váhy prispôsobia košickým; 6. Budú bojovať proti zvyšovaniu tridsiatku; 7. Majú sa chrániť proti kupcom, ktorí inde nakupujú turecký tovar a tu ho predávajú podomovým spôsobom. Tovar majú z mesta vyviezť alebo ho v ňom kúpiť; 8. Dohodli sa ohľadom mýtneho, ktoré niektorým mestám nechýba a nebudú ho ukladať; 9. Obchod vínom majú mestá zakázaný; 10. Ohľadom remeselníkov, že majú byť na trhoch v mestách slobodní; 11. Majú chrániť remeselníkov pred tým, aby ich šľachta na svojich trhoch neúmerne nespoplatňovala; 12. Na dedinách nemajú pripustiť tzv. fušerov die Storer ; 13. Aby si mestá pri trhoch vzájomne neškodili; 14. V mestách sa má udržiavať nemecký jazyk; 15. Majú sa dohodnúť v záležitosti vyšších príkazov Komory a pod., ktoré mestám môžu škodiť, či ich majú dodržiavať; 16. Majú oponovať právo skladu (Niderlag) pri 11 ŠA L, pl, MML, č. XIII/ ŠA P, pb, MMB, č Jeho text znie: Conclusio generalium quatuor civitatum. Das man den Tharnokmeyster und dy hern lasse dy in polen synth, umb daswyllen, das dy stete kegen der heyligen Coronen und yrer naturlichen frawen der königin und der ganczen lanthschafft acht yn ungenade möchten komen, und das sye in war ngebrunen und angeangatzten helbey möchten bestendig infanden werden, so haben sye sich des verelbareth, das sye yczund in dy stete nymand wellen ynlossen, Alzo lange bis das sye eynen natürlichen könig und herren werden haben, der do wan der ganczen landtschafft, mit verayolbertungen irer gnedigen frawn der königin irweleth und gekrönet wirt, das ire gnode, dy stete darynne nicht geruche vormerken und ire ungenode auff sye werden wenne ire gnade dasselber inkomen magen, das yn anderen nicht gebureth zenthnen Datum in die beati Mathie Apostoli. 13 Uvádza ju HALAGA, Ondrej R.: Spoločenstvá miest, s

184 Magóczy Kloster v Lechnici; 17. Keď vzniknú spory medzi dlžníkmi miest, majú ich zmierne vyriešiť. 18. Moravanom (Merherren) a Liptákom brániť v tom, aby v mestách nemerali svoje látky na lakte. 19. Keď sa mestá dostanú do vzájomných sporov, majú to riešiť concordialiter et bona vicinitate. 20. Kde a kedy majú svoju dohodu obnoviť. V tej veci sa bližšie dohodnú asi neskôr v tom zmysle, že a) keď sa dohodnú na stretnutí, aby sa čas dodržal, aby jedny na druhých nemuseli čakať aj 1 deň; b) na zhromaždeniach sa majú prejednávať spoločné veci a súkromné len na konci, keď ostane čas; c) ohľadom rozdelenia istých peňazí medzi mestami. 14 Ďalšiu dohodu Vorbundtnus uzavreli na zhromaždení v Košiciach 17. septembra Šlo o 6 bodov. Prvý sa týkal toho, že mestá sa zaväzujú zachovať augsburgské vyznanie a náboženstvo v školách a kostoloch a vyhýbať sa akýmkoľvek sektám. 2. Ďalej sa zaväzujú spolu dobre vychádzať a vzájomne si pomáhať; 3. Ak by mal na nich košický kapitán nejaké požiadavky, ktoré im môžu škodiť, aby na nich nepristúpili; 4. Ohľadom vydržiavania 200 drabantov sa dohodli, že pri ich počte ostanú, pri čom Košice sa postarajú o ich tretinu, ostatné mestá o ďalšie dve tretiny; 5. Dohodli sa s výnimkou Levoče, že budú pozorovať pohyby drabantov na cestách, aby sa nenarušilo právo skladu pod Košicami; 6. Okrem Levoče majú dbať na to, aby Moraváci a Poliaci na trhoch nepredávali látky podľa ich lakťov, ale po kusoch júna 1635 mestá v Košiciach opäť novelizovali svoju dohodu. Šlo o rovnaké rozdelenie limitovaných výdavkov, o postavenie mäsiarov a cene mäsa, o spoločné riešenie nezhôd medzi cechmi a remeselníkmi, riešili sťažnosť košických plátenníkov na majstrov ostatných miest, chotárny spor medzi Košicami a Levočou. Rozhodnutia sa týkali väčšinou regulovaniu pôsobenia remeselníkov. 16 Postupne dostávali vzájomné dohody konkrétnu podobu podľa aktuálnych potrieb a problémov. Vidíme to napr. na uznesení spoločných stretnutí v druhej polovici 17. storočia. Napr. 24. januára 1656 ich zhrnuli do 6 bodov, ktoré boli súčasne inštrukciami pre ich ablegátov miest na snem. Mali ich tvoriť vyslanci Košíc, Prešova a Levoče. O výsledkoch rokovaní mali oboznamovať svoje magistráty, na výdavky učili sumu 500 toliarov a mali dokonca informovať mestá aj o výsledku prešovskej synody. 17 Mestá sa stretávali podľa potreby, často aj viackrát v roku. Spočiatku sa stretávali najmä v Košiciach, ale od druhej polovice 15. storočia aj v Prešove, Sabinove či v Levoči. Podľa dokumentov mesta Bardejov sa mestá v 15. storočí stretli takto: v Košiciach jedenásťkrát, 18 v Prešove, ktorý predsalen 14 ŠA L, pl., MML, XIII/80/1. 15 ŠA L, pl., MML, XIII/83/1. 16 ŠA L, pl., MML, XIII/86/1. 17 ŠA L, pl., MML, XIII/95/1. 18 ŠA P, pb, MMB, č. Iv. 433, 472, 525, 539, 948, 966, 1335, 1338, 2284, 2656,

185 ležal centrálnejšie, šestnásťkrát, 19 v Sabinove dvakrát 20 a v Levoči raz. 21 Pritom dátum a miesto stretnutia navrhovali jednotlivé mestá. Napr samotné Košice navrhli stretnutie v Prešove v rokoch 1472, 1485 a i. 22 Nie vždy sa stretli všetky mestá. Napr. v 90. rokoch 15. storočia sa štyri mestá dostali do sporov s Košicami ohľadom ich požiadaviek na právo skladu a pod. Preto sa stretávali bez nich a dokonca v apríli 1498 jednali o svojich sporoch s Košicami. 23 Stalo sa dokonca aj to, že keď Levočania dostali 22. januára 1682 pozvánku na stretnutie do Košíc, navrhli ho preložiť do Sabinova, pretože v Košiciach mali problémy s ubytovaním ich vyslancov. 24 O tom, ako prebiehali schôdze miest, sa dozvedáme napr. zo správy Sebastiana Albertinusa, ktorého Levoča delegovala na schôdzu miest konanú v Prešove 28. marca Zhromaždenie sa vždy začalo pozdravom a privítaním hostí, potom sa prezentoval a prijal program. Na tomto zhromaždení napr. sa mali dohodnúť s košickým kapitánom Ištvánom Kendym o vzájomných vzťahoch. Levočský ablegát referoval o problémoch mesta s rôznymi vojskami, sťažoval sa, že musia opravovať cestu do Košíc, poukázal na problémy s drábmi na jednej z mestských brán. Kendyho žiadosť ani nepodporili, ani nezamietli. Bavili sa o vzájomných sporoch medzi sebou. Vo veci košického kapitána požiadali kapitána Šarišského hradu Imricha Wernera, aby v ich mene napísal panovníkovi. Aj on osobne navštívil Wernera v záležitosti soli, ktorú mali prevziať. Ten ho však upozornil na sťažnosť Laského na Levoču kvôli cestám. 25 Vyslaní zástupcovia miest museli svoje mestá o výsledkoch jednotlivých zasadnutí písomne informovať. 26 V dôsledku toho sú predpoklady veľmi podrobne zhodnotiť činnosť Pentapolitany. Čo všetko sa na spoločných stretnutiach prejednávalo? Šlo o najrozličnejšie problémy, s ktorými sa mestá stretávali. O spoločný postup na snemoch, o obranu proti zbojníckym družinám či zemepánom, o snahu držať v medziach dane, mýta a tridsiatky intervenciou u štátnych orgánov, niekedy však vystupovali niektoré mestá aj ako súdny orgán. Všimnime si niektoré prípady. Takmer celé 15. storočie bolo pretkané rôznymi nepokojmi i bojmi o trón. Najmä východ Slovenska zasiahli problémy s Jiskrovcami a bratríkmi a na mestá sa často obracali kapitáni partium superiorum Imrich a Štefan Zápoľský, či Štefan z Rozhanoviec o pomoc a lojalitu. Odráža sa to aj na 19 ŠA P, pb, MMB, č. Iv. 1182, 1854, 1862, 2389, 2779, 2801, 2821, 3222, 3284, 3371, 3379, 3421, 3453, 3499, 3511 a ŠA P, pb, MMB, č. Iv a ŠA P, pb, MMB, č. Iv ŠA P, pb, MMB, č. Iv a ŠA P, pb, MMB, č. Iv ŠA L, pl., MML, XIII/ ŠA L, pl., MML, XIII/82/1. 26 Svedčí o tom napr. 55 správ levočských vyslancov mestu z rokov ŠA L, pl., MML, XIII/102/

186 obsahu jednotlivých rokovaní. Už spomenutý doklad z roku 1440 dohoda o prehlásení vernosti ovdovelej kráľovnej Alžbete z 25. februára 1440 dokazuje, že mestá reagovali na jej žiadosť o to Levoči, Prešovu a Bardejovu z 13. februára. Šlo o zápas o trón s poľským Vladislavom. 27 V júli 1451 zvolávajú Košice ostatné mestá preto, že k nim došiel Jiskra. 28 V septembri sa radili spolu o liste panovníka, ktorý zaslal Levoči. 29 Spoločne riešili aj problémy s levočským občanom Kyswetterom v roku 1457, ktorého odsúdil súd v Košiciach júna 1457 sa dokonca stretli v Košiciach s Talafusom a Matejom Kněžičom vo veci obrany Uhorska. Prešov oznámil Bardejovu 26. apríla 1456, že nepriatelia obsadili a opevnili kopec pri Sabinove menom Radic a prosí o pomoc proti nim. 31 V decembri toho roku zas jednali o nejakom zločincovi Spitkovi, ktorý mal byť uväznený. Košice oznámili Bardejovu, že pred niekoľkými dňami u nich bol istý Čech tohto mena, ale prijal kríž. Okrem toho opäť sa hovorilo o lúpežníkoch v okolí Sabinova. 32 O blízkom vzťahu miest Pentapolitany k Jiskrovi svedčí jeho žiadosť z januára 1458 o radu, o čom by mal rokovať s novým kráľom Matejom a s gubernátorom pri ich stretnutí v Strážnici. 33 Na pomoci Štefanovi Zápoľskému sa mestá dohodli napr. v roku Niekedy sa stalo, že niektoré mesto sa stretnutia nemohlo zúčastniť pre neisté politické pomery. Stalo sa tak napr. v roku 1472 Bardejovčanom, ktorí sa do Košíc nemohli dostaviť pre nebezpečenstvo od nepriateľov. 35 Keď v roku 1483 mal do Košíc prísť vyslanec panovníka, pozvali na stretnutie s nim aj ostatné mestá. 36 Na stretnutí v Prešove v júli 1490 sa rokovalo o vpáde Poliakov do Uhorska. 37 Krátko nato, 10. septembra 1490, požiadali Košice ostatné mestá o pomoc proti vpádom Petra Kmithu a Jána Polyaka. 38 Mestá si však pomáhali aj neskôr, napr. počas stavovských povstaní. Keď v roku 1604 trpeli Košice bojmi medzi cisárskym veliteľom Belgiojozom a Štefanom Bočkajom, obrátili sa ostatné štyri mestá na panovníka so žiadosťou o pomoc a o ochranu pred škodami spôsobovanými týmito bojmi. 39 Všetky mestá Pentapolitany mali ako slobodné kráľovské mestá nárok na účasť na rokovaniach uhorského snemu. Občas sa v rôznych veciach obracali 27 ŠPIRKO, Jozef: Husiti, jiskrovci a bratríci v dejinách Spiša ( ). Levoča : Spišský dejepisný spolok 1937, s ŠA P, pb, MMB, č. Iv ŠA P, pb, MMB, č. Iv ŠA P, pb, MMB, č. Iv. 948 a ŠA P, pb, MMB, č. Iv ŠA P, pb, MMB, č. Iv ŠA P, pb, MMB, č. Iv ŠA P, pb, MMB, č. Iv a ŠA P, pb, MMB, č. Iv ŠA P, pb, MMB, č. Iv ŠA P, pb, MMB, č. Iv ŠA P, pb, MMB, č. Iv ŠA L, pl., MML, XIII/85/1. 186

187 aj na samotného panovníka. Keďže cesty na snem či na dvor bývali nákladné, mestá si rôznym spôsobom vzájomne pomáhali. Napr. v júni 1484 chcel Prešov vyslať svojich poslov na kráľovský dvor, o čom informoval aj ostatné mestá. 40 O rok neskôr zas vyslali svojich zástupcov k panovníkovi Košice, Bardejov a Prešov. 41 V roku 1487 informoval Prešov Bardejov, že jeho ablegáti odídu do Budína 25. alebo 26. apríla. 42 Podobne pozvala Levoča v roku 1496 Bardejovčanov do Spišského Podhradia, kde by sa mali dohodnúť na spoločnej ceste do Budína. 43 O spoločnom organizovaní ciest svedčí tiež návrh Levoče ostatným mestám z roku 1498, aby sa na ceste do Rákoša stretli v Szikszove a odtiaľ aby spoločne pokračovali v ceste. 44 V júni 1500 zvolali Košičania do Prešova zástupcov Bardejova a Prešova, aby sa dohodli na spoločnom postupe na sneme v Rákoši. 45 Mestá využili cesty svojich ablegátov na snem, aby navštívili významných funkcionárov a prosili ich o pomoc pri obrane ich slobôd. Napr. keď v auguste 1647 šli na snem, zastavili sa najsamprv v Bojniciach a poprosili o intervenciu grófa Pavla Pálffyho. Potom sa zastavili v obci Nedašovice u kancelára, v Trnave navštívili arcibiskupa, predsedu komory i magistrát, v Bratislave tiež magistrát. Podobne konali aj pri ďalších cestách. 46 Často vysielali svojich ablegátov aj k jednotlivým funkcionárom v konkrétnych záležitostiach, alebo obracali sa na nich o pomoc. Na stretnutí v Prešove skoncipovali spoločné podanie taverníkovi Andrejovi Báthorymu, aby, ak môže, sa zúčastnil ich spoločného stretnutia v Košiciach a aby sa u panovníka prehovoril s ich žiadosťou o pomoc v súčasných nebezpečenstvách. 47 V júli 1642 vyslali ablegátov k Františkovi Wesselényimu, pri tom dostali inštrukcie, ktoré schválilo ich zhromaždenie v Bardejove. Šlo o požiadavky, ktoré mal predložiť na sneme pri príprave nových zákonov, ktoré obmedzovali výsady miest. Šlo o ich zaťažovanie taxou, o ich obratie o výnos tridsiatkov a o vydanie protekčnej listiny, ktorá by im umožnila predniesť svoje sťažnosti na najbližšom sneme. Wesselényi ich vypočul a obrátil sa 14. júla priamo na panovníka. Zastal sa ich aj spišský župan Štefan Csáky januára 1642 sa mestá obrátili na palatína s žiadosťou, aby sa pričinil o to, aby sa ich výsady rešpektovali. Reagovali na žiadosť Banskej Bystrice, ktorá ich poprosila o pomoc v záležitosti, že podžupan Zvolenskej župy Ferdinand Fischer odsúdil jej obyvateľov pred 40 ŠA P, pb, MMB, č. Iv ŠA P, pb, MMB, č. Iv ŠA P, pb, MMB, č. Iv ŠA P, pb, MMB, č. Iv ŠA P, pb, MMB, č. Iv ŠA P, pb, MMB, č. Iv ŠA L, pl., MML, XIII/ ŠA L, pl., MML XIII/ ŠA L, p L., AML, XIII/

188 župným súdom, hoci podliehali jurisdikcii magistrátu. 49 Podobné intervencie boli veľmi časté a často úspešné, ako to dokazuje 12 správ levočských vyslancov z rokov Riešili napr. žiadosť katolíkov Košíc, Prešova a Levoče o vrátenie aspoň jedného kostola v tých mestách, čo mestá striktne odmietli a snem to potvrdil. 50 Mestá sa navzájom informovali o poznatkoch svojich vyslancov v Budíne, alebo aj inde. Ich správy sú často zaujímavé a úsmevné, často obsahujú aj dvorské klebety. Napr. košický notár Filip Rudiger napísal 16. januára 1457 Bardejovu a Prešovu, že podľa správy ich vyslancov, ktorí sa z kráľovského dvora vrátili, kráľ je zdravý a spokojný, rastie na tele a intelekte, a ak ho uvidia, budú sa tešiť a bude sa im páčiť. Je naklonený všetkému dobrému. Ďalej im oznamujú, že panovník chce navštíviť Windisches Land. 51 Zaujímavý je list Košíc Bardejovu z 19. marca Upovedomuje ich so správou ich vyslancov na kráľovský dvor. Chceli ho navštíviť 14. marca, ale brána bola zatvorená a padací most vytiahnutý. Dozvedeli sa však, že Jiskra sa dostal do blízkosti panovníka. Ten dal uväzniť oboch synov gubernátora Hunyadyho Ladislava a Mateja, ako aj iných uhorských pánov, včítane varadínskeho biskupa, Šebastiána Rozgoňa či jedného nemeckého rytiera v dôsledku udalostí, ktoré sa stali v Kricheschweisenburg. 52 Košice oznámili 30. októbra 1468 Bardejovu, že kráľ je zdravý a podarilo sa mu dobiť jeden kláštor pri Olomouci. Okrem toho sa v Bardejove majú stretnúť okolo Martina uhorskí a poľskí páni. Z uhorskej strany by to mali byť ostrihomský a jágerský arcibiskupi, Lasló Palóczy Januš Rozgoň a aj veľký gróf. 53 Aj Levoča informovala Bardejov o udalostiach okolo panovníka, ktoré územia získal a pod. Ostrihomský arcibiskup, taverník a Veľký gróf budú v Budíne na zasadnutí súdu. 54 Košice upovedomili Bardejov o tom, že im v odpise posielajú nejaký list od panovníka a tiež, že spoločná záležitosť týkajúca sa mýta vo Varadíne bude stáť 160 zl., z čoho Košice uhradia 100 zl. a zbytok Bardejov a Prešov. 55 V júni 1492, keď zomrel poľský kráľ, Košice požiadali Bardejov, aby vyslal na ich náklady do Poľska zveda, ktorý by zistil, kto bude jeho nástupcom. 56 V októbri 1496 informovala Levoča ostatné mestá o situácii v Budíne na kráľovskom dvore, odkiaľ sa vrátil ich notár Bernhard. Spomína sa napr. povodeň ŠA L, pl., AML, XIII/ ŠA L, pl., AML, XIII/93/ ŠA P, pb, MMB, č. Iv ŠA P, pb, MMB, č. Iv ŠA P, pb, MMB, č. Iv ŠA P, pb, MMB, č. Iv ŠA P, pb, MMB, č. Iv.2027 a ŠA P, pb, MMB, č. Iv ŠA P, pb, MMB, č. Iv

189 Mestá si navzájom posielali aj dokumenty od panovníka. V auguste 1498 zaslal Sabinov odpis Žigmundovho privilégia Bardejovu s prosbou, aby ho poslali ďalej do Prešova. 58 Je prirodzené, že si mestá vzájomne pomáhali aj v hospodárskej oblasti. Šlo predovšetkým o obranu ich práv oslobodenia od rôznych poplatkov a pod., alebo o záležitosti ich 59 cechov. Napr. v decembri 1457 upozornili Košice ostatné mestá na to, že v dôsledku zhlukov rôznych ľudí im neradia, aby vozili svoj tovar smerom na Debrecín a Tokaj. Časté boli ich boje proti tridsiatku, ktoré zavádzali vyššie úrady. Tak napr. v roku 1467 oboznámili Košice ostatné mestá s kráľovskými nariadeniami týkajúcimi sa tridsiatku. 60 Pravda, aj v Košiciach bol tridsiatok. A tu došlo k tomu, že sa mestá Levoča, Bardejov, Prešov a Sabinov spoločne postavili v roku 1490 proti košickému tridsiatkárovi Jánovi Tárczayovi. 61 Na mnohých stretnutiach sa riešili problémy cechov, najmä mäsiarov, u ktorých bola snaha limitovať ceny mäsa. Stalo sa tak napr. v rokoch 1601 a V posledne uvedenom roku riešili aj spor remeselníkov s tzv. fušermi. V roku 1686 riešili otázky viníc a požiadavky Zemplínskej župy v tejto záležitosti voči nim. 63 Napriek tomu, že šlo o civilný spolok miest, častejšie riešili aj náboženské otázky, pretože tie vtedy s verejnou správou úzko súviseli. Nemusíme bližšie vysvetľovať to, čo sa nazýva Confessio pentapolitanis z roku 1549, ktorú neskôr prijal aj Kežmarok či 13 spišských miest zálohovaných poľským kráľom a ktorá sa dodnes odráža v administratívnom usporiadaní evanjelickej cirkvi na Slovensku. Aj v dohode z roku 1588 sa jeden bod týkal toho, že sa majú pridržiavať evanjelického náboženstva augsburgského vyznania. Ako sme na to už poukázali, mestá vykonávali v niektorých prípadoch funkciu súdu, najmä ak šlo o spory medzi niektorými z nich. Levočania neboli napr. spokojní s rozsudkom Košičanov proti ich mešťanom Konrádovi a Jánovi Kyswetterovi. Preto sa obrátili na Bardejov a Prešov s žiadosťou o konzultáciu v tejto záležitosti. 64 V roku 1481 zas vyniesli mestá Košice, Prešov a Bardejov rozsudok v spore Sabinova s jeho občanmi. 65 Ich súdnu právomoc rešpektoval aj panovník. Vidieť to z toho, že v marci 1493 kráľ Vladislav II. poveril Košice a Levoču aby boli odvolávacou vrchnosťou proti rozsudku Bardejova v spore medzi jeho pivovarníkmi a niektorými remeselníckymi cechmi. Ak by strany s ich rozsudkom neboli spokojné, majú sa obrátiť na radu mesta Budína. 66 Ešte aj v roku 1673, keď vznikol spor 58 ŠA P, pb, MMB, č. Iv ŠA P, pb, MMB, č. Iv ŠA P, pb, MMB, č. Iv ŠA P, pb, MMB, č. Iv ŠA L, pl., AML, XIII/84 a ŠA L, pl., AML, XIII/ ŠA P, pb, MMB, č. Iv ŠA P, pb, MMB, č. Iv ŠA P, pb, MMB, č. Iv

190 medzi Sabinovom a jeho richtárom Jánam Stokkelom, ktorého obvinili zo sprenevery peňazí Bardejova a z iných trestných činov a zosadili ho, rozhodol 14. júna 1673 v tej veci súd piatich miest. 67 Je samozrejmé, že medzi jednotlivými mestami dochádzalo aj k nedorozumeniam a sporom. Sporným bodom medzi Košicami a Levočou bolo najmä právo skladu, ktoré malo pre hospodársky rozvoj príslušnej oblasti veľký význam. Na Spiši ho dostal Podolínec už v roku V Poľsku ho dostal Krakov v roku 1309 a Levoča ho dostala od Ľudovíta Veľkého, akiste v roku Košice ho však dostali len v roku 1347, ale malo väčší rozsah: Nedovoľovalo vozenie tovaru kupcom zo severu ďalej za Košice. Napriek tomu, že na konci 15. storočia už dominovalo košické právo skladu, nezaostávala ani Levoča, pretože časť poľských kupcov musela prejsť najsamprv okolo nej. 68 Košice sa už za Žigmunda stali hospodárskym centrom východného Slovenska. Ich význam postupne rástol najmä v dôsledku toho, že v bojoch proti Osmanom sa postupne stali strediskom vojenských veliteľov, ale aj napr. sídlom Spišskej komory (jej sídlom mala pôvodne byť Levoča). O nepríjemné stretnutie sa Košíc s ostatnými mestami nebolo núdze a do istej miery vyvrcholili v poslednom decéniu 15. storočia. Už v roku 1491 sa Levočania sťažovali na Košice, že zadržali ich kupcov na ceste na trh vo Varadíne. 69 Spory vyvrcholili v roku 1495, keď došlo k viacerým sťažnostiam Levoče na Košičanov, že nútia kupcov vezúcich tovar na 3 míle od mesta prechádzať cez ich právo skladu s hrozbou konfiškácie tovaru. Tiež v novembri Košičania skonfiškovali Levočanom tovar, keď sa vracali z trhu v Szikszó. 70 Spor štyroch miest Pentapolitany proti Košiciam pre právo skladu prebiehal v roku 1498 a keď panovník v ich spore s Košicami ohľadom dopravy vína nevyniesol rozsudok, protestovali proti tomu pred Varadínskou kapitulou. O záležitosti rokovali spolu v apríli 1498 v Prešove. 71 Zdá sa však, že spor sa čoskoro urovnal, pretože už v máji 1499 sa všetky mestá Pentapolitany stretli v Košiciach. 72 Druhý známy spor v rámci Pentapolitany sa odohral v oblasti výroby a spracovania textilu. Od roku 1446 trval dlhý spor Prešova s Bardejovom a Košicami o bielenie plátna, ohľadom ktorého bola istá dohoda medzi Košicami a Bardejovom. Keď sa začalo bielenie plátna aj v Prešove, dochádzalo medzi nim a nimi k častým sporom, ktoré nevyriešili ani početné právne dokumenty v prospech prvých dvoch. Situácia sa ešte vyostrila, keď sa textil začal vo veľkom vyrábať aj v Levoči ŠA L, pl., AML, XIII/99 a XIII/ DOMANOCSZKY, Sándor: A szepesi városok árúmegálító-joga. Budapest 1922, s ŠA P, pb, MMB, č. Iv ŠA P, pb, MMB, č. Iv a ŠA P, pb, MMB, č. Iv. 3379, 3403 a ŠA P, pb, MMB, č. Iv HALAGA, Ondrej R.: Košice Balt. Výroba a obchod v styku východoslovenských miest s Pruskom ( ). Košice 1975, s. 260; KOKULA, Andrej LUKÁČ, Andrej TAJTÁK, 190

191 Napriek tomu všetkému ide v prípade Pentapolitany o nesmierne významnú a doteraz nedocenenú časť našich dejín, ktorá by si zaslúžila viac pozornosti. Literatúra Štátny archív v Prešove, pobočka Bardejov, Magistrát mesta Bardejov, č Štátny archív v Levoči, pobočka Levoča, Magistrát mesta Levoča, č. XIII/80/1; 81; 82/1; 83/1; 84; 85/1; 86/1; 87 91; 93/12;95/1; ;102/1-55; 103; 104; 112. Chalupecký, Ivan. K dejinám správy banských miest na Spiši a v Gemeri. in Vývoj správy miest na Slovensku, ed. Richard Marsina, Martin: Osveta, Chalupecký, Ivan. Stadtrechte im Gebiet der heutigen Slowakei. In Karpaten Jahrbuch 2012, ed. Heike Drechsler - Meel a Heinz Schmitt, Stuttgart, Dejiny Bardejova, ed. Andrej Kokula, Andrej Lukáč a Ladislav Tajták. Košice: Východoslovenské vydavateľstvo, Dejiny Košíc v datách, I. diel., ed. Štefan Eliáš. Košice, Dejiny Prešova I., ed. Imrich Sedlák. Košice: Východoslovenské vydavateľstvo, Domanocszky, Sándor. A szepesi városok árúmegálító-joga. Budapest, Jeršová, Mária. Z dejín plátenníctva na východnom Slovensku v 15. storočí. In Príspevky k dejinám východného Slovenska, 145 a Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, Halaga, Ondrej et al., Sabinov a okolie. Košice: Východoslovenské vydavateľstvo, Halaga, Ondrej R. Košice Balt. Výroba a obchod v styku východoslovenských miest s Pruskom ( ). Košice, Halaga, Ondrej R. Spoločenstvá miest na Slovensku. In Vývoj správy miest na Slovensku, ed Richard Marsina, Martin: Osveta, Suchý, Michal. Dejiny Levoče I. Košice: Východoslovenské vydavateľstvo, Špirko, Jozef. Husiti, jiskrovci a bratríci v dejinách Spiša ( ). Levoča: Spišský dejepisný spolok, Ladislav (Zost.): Dejiny Bardejova. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo 1975, s. 73; JERŠOVÁ, Mária: Z dejín plátenníctva na východnom Slovensku v 15. storočí. In: Príspevky k dejinám východného Slovenska. Bratislava : Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1964, s. 145 a

192 Právne, spoločenské a hospodárske vzťahy medzi Košicami a mestami na území východného Slovenska v stredoveku Mária Fedorčáková Abstrakt Témou štúdie sú vybrané právne, spoločenské a hospodárske súvislosti medzi Košicami a mestami Prešov a Bardejov v stredoveku. Cieľom je predstaviť Košice ako prirodzené centrum regiónu, ktorého vplyv na ostatné mestá sa prejavoval v oblasti mestského práva (košický a bardejovský mestský radný poriadok), v oblasti spoločenských kontaktov (mestské elity, predstavitelia mestskej správy, migrácia mestského obyvateľstva) a v oblasti hospodárstva (obchodné kontakty). Kľúčové slová: Košice. Stredovek. Mestský poriadok. Sociálne kontakty. Hospodárske kontakty. Vznik a formovanie stredovekých miest nebolo izolovaným javom, jednotlivé lokality mestského charakteru sa napriek individuálnemu vývoju vyznačovali vzájomnými interakciami v rôznych oblastiach mestského života. Ak predpokladáme, že nejaké mesto dosiahlo v rámci svojho regiónu významné postavenie, s najväčšou pravdepodobnosťou sa jeho vplyv prejavoval vo vzájomných právnych, hospodárskych a spoločenských vzťahoch s ostatnými mestami v priestore regiónu aj za jeho hranicami. Košice patrili v stredoveku medzi významné mestá Uhorska s ekonomickým a spoločenským vplyvom presahujúcim územie dnešného Slovenska. Zachované pramene, najmä mestská korešpondencia, svedčia o vzájomnej interakcii Košíc s mestami vo svojom bezprostrednom okolí, v regióne Spiša a Šariša. V priebehu 15. storočia sa vykryštalizovala intenzívna spolupráca medzi Košicami a mestami Levoča, Bardejov, Prešov a Sabinov. Týkala sa najmä spoločných politických, diplomatických a obranných cieľov. Tieto mestá vystupovali koordinovane vo vzťahu k panovníkovi a kráľovským hodnostárom, v čase vojny a politickej nestability alebo ohrozenia ich výsad a bezpečnosti. Medzi predstaviteľmi týchto miest prebiehal intenzívny písomný a osobný kontakt a Košice boli častým miestom spoločných rokovaní. 1 Pri skúmaní vzájomných vzťahov miest by sme našli množstvo právnych, spoločenských a hospodárskych súvislostí, ktoré v tomto príspevku nie je možné komplexne vystihnúť. Preto sme sa zamerali na konkrétne príklady vzťahu Košíc a Bardejova v oblasti mestského práva a riadenia mestskej administratívy. Práve v období 15. storočia je pre obe mestá charakteristická spoločná spolupráca s mestami Levoča, Prešov a Sabinov a príslušnosť oboch miest do právneho okruhu riadiaceho sa zvyklosťami taverníckeho práva. 1 HALAGA, R. Ondrej. Spoločenstvá miest na Slovensku. In MARSINA Richard (ed.). Vývoj správy miest na Slovensku. Martin: Osveta, 1984, s

193 Vývoj mestskej komunity v Bardejove prebiehal neskôr a pod vplyvom iných faktorov než v Košiciach. Základné mestské privilégium získali hostia usadení v Bardejove spolu s pôvodnými obyvateľmi od kráľa Karola Róberta v roku Dôležité výsady týkajúce sa prvostupňového súdnictva nad obyvateľstvom Bardejova boli udelené dedičnému richtárovi Vavrincovi. 3 V priebehu 14. storočia sa Bardejov dynamicky rozvíjal po hospodárskej stránke, k čomu prispeli najmä výsady týkajúce sa konania výročného trhu, ktoré mestu udelil kráľ Ľudovít Veľký. 4 Priaznivé ekonomické podmienky mali vplyv na formovanie mestskej komunity v Bardejove, ktorej plnoprávnosť obmedzoval úrad dedičného richtára. Z tohto dôvodu si Bardejovčania od panovníka Ľudovíta Veľkého vymohli odstránenie dedičného richtárstva a výsadu slobodnej voľby richtára, ktoré spísomňovala listina z roku Predtým vydané privilégiá pre Bardejov sa (až na jednu výnimku) 6 v texte nezmieňujú o prevzatí výsad iných miest. 7 Takúto formuláciu nachádzame až v listine z roku 1376, v ktorej sa uvádza, že panovník pripojil Bardejov k počtu a spoločenstvu kráľovských miest Košíc a Budína 8 a ďalej, že bardejovskí mešťania sa majú tešiť a užívať tie ďalšie slobody a výsady, ktoré užívajú mešťania Košíc a Budína, menovite výsadu komorského zisku (lucrum camerae) a slobodnej voľby richtára. 9 2 Štátny archív v Prešove, pobočka Bardejov, fond Magistrát mesta Bardejov, sign. 17. ( ďalej ŠA PO, pob. Bardejov, MMB). JUCK, Ľubomír (ed.) Výsady miest a mestečiek na Slovensku ( ). I. Bratislava: Veda, 1984, s JANOTA, Eugeniusz. Bardyjów. Historycznotopograficzny opis miasta i okolicy. Kraków, 1862, s Obsahová analýza listiny vo FEDORČÁKOVÁ, Mária. Bardejov za vlády Anjouovcov. In ULIČNÝ, F.- MAGDOŠKO, D. (eds.). Bitka pri Rozhanovciach v kontexte slovenských a uhorských dejín. Košice: FF UPJŠ, 2012, s Vavrincove súdne kompetencie sa týkali závažných deliktov ako boli krádež, vražda, podpaľačstvo, čo v praxi znamenalo právo vynášať rozsudok smrti. FEDORČÁKOVÁ, M. Bardejov za vlády Anjouovcov..., s V roku 1352 získal Bardejov právo konania výročného trhu od kráľa Ľudovíta Veľkého, v roku 1365 ten istý panovník rozšíril dĺžku konania jarmoku a jeho účastníkom udelil slobody a výsady podľa vzoru mesta Budín. Napokon v listine z roku 1377 boli rozšírené privilégiá pre kupcov odpustením mýta a tridsiatku. ŠA PO, pob. Bardejov, MMB, sign. 174, sign. 20, sign. 27. MUZELÁKOVÁ, Marta. Privilegiálne listiny mesta Bardejov v rokoch (Diplomová práca). Prešov: FF PU, 1998, s FEDORČÁKOVÁ, M. Bardejov za vlády Anjouovcov..., s ŠA PO, pob. Bardejov, MMB, sign.27. JANOTA, E. Bardyjów..., s Listina udeľujúca výsady účastníkom bardejovského jarmoku z r perpetuo celebrandas sub modis, libertatibus, gratiis, indultis et consuetudinibus (...) omnibus quibus nundinae sive congregationes fori annualis specialiter in Civitate nostra Budensi.... ŠA PO, pob. Bardejov, MMB, sign K problematike prevzatia budínskych výsad Košicami pozri: MAGDOŠKO, Drahoslav. Prevzatie budínskych výsad Košicami v roku In ULIČNÝ, F.- MAGDOŠKO, D. (eds.) Bitka pri Rozhanovciach..., s in numerum, collegium et catervam civitatum nostrarum regalium Cassensis et Budensis de benignitate regia duximus aggregandam.... JANOTA, E. Bardyjów..., s ut a modo in antea fideles cives et hospites nostri de dicta Bartfa tam in lucro camerae et electione judicis eorum, quam etiam aliis quibuscunque immunitatibus, libertatibus, gratiis, 193

194 Z uvedeného vyplýva otázka, prečo si Bardejovčania do textu listiny nechali zakomponovať odvolanie sa na výsady miest Budína a Košíc a ako túto skutočnosť interpretovať v kontexte celkového vývoja výsadnosti a mestskej komunity v Bardejove. Doterajší výskum nasvedčuje, že v priebehu 14. storočia sa bardejovským mešťanom podarilo získať dôležité výsady právneho a hospodárskeho charakteru, čo nepochybne podnietilo aj formovanie samosprávnych orgánov (prísažní) 10, avšak mestskú administratívu a súdnictvo stále riadil dedičný richtár, ktorého výsady v oblasti mestského súdnictva boli panovníkom opakovane potvrdené. 11 Odstránenie dedičného richtárstva teda stálo bardejovských mešťanov značné úsilie a vyžadovalo si zásah zo strany panovníka, k čomu došlo zrejme až v 70. rokoch 14. storočia. 12 Preto táto skutočnosť spolu so získaním úplnej súdnej a administratívnej autonómie našli vyjadrenie v texte listiny, aby bolo zrejmé, že bardejovskí mešťania disponujú takou istou formou volenej samosprávy ako mešťania Košíc a Budína. Okrem výslovného uvedenia výsady komorského zisku nebolo potrebné menovite uvádzať ostatné výsady a slobody mešťanov spomenutých miest, pretože užívanie väčšiny z nich bolo pre Bardejovčanov zvyklosťou. Odvolávanie sa na výsady Košíc a Budína malo v bardejovskej listine mestských výsad aj reprezentatívny rozmer, ktorý vyjadroval zaradenie Bardejova do elitného spoločenstva významných kráľovských miest. Autonómne mestské súdnictvo patrilo medzi najvýznamnejšie oblasti výsadnosti mešťanov. 13 Výlučná súdna právomoc mestského súdu nad mešťanmi svojho mesta bola výsadou aj povinnosťou. V praxi boli právomoci mešťanov a mestských súdov často porušované, čo viedlo mestá k podávaniu sťažností alebo odvolávaniu sa k vyššej inštancii, väčšinou panovníkovi. 14 Koncom 14. storočia sa prejavujú snahy o transformáciu súdu taverníka ako odvolacej inštancie pre mestá a na základe Žigmundových dekrétov z r mali mestá právo odstúpiť spor v odvolacom konaní buď k taverníkovi alebo k materskému mestu. 15 Zaujímavým prípadom vypovedajúcim o praktickej concessionibus et praerogativis perpetuis temporibus utantur, gratulentur et potiantur, quibus cives nostri fideles Cassienses et Budenses gaudent potissime et fruuntur... JANOTA, E. Bardyjów..., s Prísažní (jurati) sa v prameňoch objavujú od polovice 14. storočia. ULIČNÝ, Ferdinand. K vývinu správy šarišských a zemplínskych miest a mestečiek. In MARSINA, Richard (ed.). Vývoj správy miest na Slovensku. Martin: Osveta, 1984, s V roku 1365 udelil kráľ Ľudovít Veľký bardejovskému šoltýsovi, prísažným a mešťanom právo meča, ktoré v podstate potvrdzovalo a spresňovalo doterajšie šoltýsove právomoci v súdnej oblasti a rozširovalo ich územnú pôsobnosť. ŠA PO, pob. Bardejov, MMB, sign. 19. FEDORČÁKOVÁ, M. Bardejov za vlády Anjouovcov..., s K okolnostiam odkúpenia dedičného richtárstva pozri FEDORČÁKOVÁ, M. Bardejov za vlády Anjouovcov..., s ULIČNÝ, Ferdinand. Výsadnosť mešťanov od 13. storočia. In Historický časopis, 2001, roč. 49, č.3, s MERTANOVÁ, Štefánia. Ius tavernicale. Bratislava: Veda, 1985, s MERTANOVÁ, Š. Ius tavernicale..., s

195 stránke aplikácie mestského a taverníckeho práva je kauza bardejovského mešťana Jána Czausa, ktorú sa pokúsime priblížiť na základe zachovanej listiny z r Na začiatku prípadu bolo porušenie mestských zákonov a nariadení o zachovávaní mlčanlivosti o záležitostiach prerokovávaných v mestskej rade zo strany senátora Jána Czausa. 17 Ján Czaus žiadal mestskú radu o udelenie milosti a sám sa dobrovoľne zaviazal zaplatiť pokutu 500 denárov, z ktorých však zaplatil iba 300 denárov. 18 Vyplatením pokuty prípad neskončil, práve naopak Ján Czaus predvolal vo veci svojho prípadu bardejovského richtára a mestskú radu pred taverníka. 19 Taverník postúpil tento prípad mestskej rade Košíc. 20 Ján Czaus sa podľa svedectva listiny pred taverníkom aj košickým súdnym fórom snažil o očiernenie členov mestského súdu, tvrdiac, že spomenuté peniaze od neho požadovali násilím, úmyselne nechceli určiť termín pojednávania, dokonca si najal dvoch mešťanov, ktorí mali prísť do Košíc a svedčiť proti členom bardejovského mestského súdu. 21 Samotný Ján Czaus vystúpil pred košickou mestskou radou a spochybnil vierohodnosť bardejovského richtára Mikuláša Glawchenera. 22 Ako uvádza predmetná listina, jeho svedectvá boli stále rôzne, podľa toho, pred akým súdnym fórom vypovedal. 23 Svojím konaním sa previnil voči mestským zákonom a právnym zvyklostiam, pretože sa odvolal k taverníkovi namiesto toho, aby sa domáhal najprv svojho práva pred mestským súdom. 24 Všetky tieto prečiny viedli k stanoveniu trestu, ktorý mu bol na príhovor viacerých osôb odpustený, pod podmienkou, že už nikdy nevznesie námietku voči rozsudku, inak bude podrobený hrdelnému trestu. 25 Uvedený prípad poukazuje na význam a dôležitosť ustanovení mestského práva a autoritu mestského súdu. Porušenie prísahy, ktorú mestský radca skladal pri uvedení do úradu nebolo previnením iba voči mestským zákonom, ale celej komunite mešťanov, ako to výslovne uvádza predmetná listina. 26 Odvolanie sa pred súd taverníka, možno v snahe zvrátiť proces vo svoj prospech Jánovi Czausovi neprinieslo 16 ŠA PO, pob. Bardejov, MMB, sign Listinu vydali v r bardejovský richtár Mikuláš Glawchener a členovia mestskej rady. 17 Quod Johannes Czaus concivis noster graviter deliquit contra consilium nostrum ( ) Primo manifestavit secreta consilii. ŠA PO, pob. Bardejov, MMB, sign protunc dedit se voluntarie ad solutionem lc denariorum pro emenda, de quibus soluit xxx c denarios. ŠA PO, pob. Bardejov, MMB, sign Posthac citavit omne consilium scilicet Judicem et Juratos Bartpfenses ante magistrum thawarnicorum regalium.... ŠA PO, pob. Bardejov, MMB, sign qui ultra citavit nos coram Cassensi consilio. ŠA PO, pob. Bardejov, MMB, sign ŠA PO, pob. Bardejov, MMB, sign ŠA PO, pob. Bardejov, MMB, sign ŠA PO, pob. Bardejov, MMB, sign Item fecit contra leges et statuta civitatis quod prius nos citavit ad magistrum Thawarnicorum et non conquisivit ius suum in civitate. ŠA PO, pob. Bardejov, MMB, sign ŠA PO, pob. Bardejov, MMB, sign Quod Johannes Czaus (...) graviter deliquit (...) contra totam Civitatem communitatis.... ŠA PO, pob. Bardejov, MMB, sign

196 želaný výsledok, z textu listiny však vyplýva, že tak súd taverníka ako aj mestský súd v Košiciach riadne vypočul všetky sporné strany. Listina nás neinformuje o tom, ktoré súdne fórum vynieslo konečný rozsudok, ktorý posilnil autoritu prvostupňového mestského súdu. Z hľadiska skúmania právnych vzťahov miest však nastoľuje otázku, či mestský súd v Košiciach pôsobil ako druhostupňová súdna inštancia len v tomto konkrétnom prípade (na základe rozhodnutia a za účasti taverníka) 27, alebo bolo jeho pôsobenie v apelačnej praxi mesta Bardejov zaužívanou zvyklosťou. 28 Azda najvýraznejšie sa vplyv Košíc na právny a administratívny život Bardejova prejavil prevzatím ustanovení právneho dokumentu Articuli pro consulibus..., ktorého autorom bol Ján Hebenstreyt, košický mestský radca a richtár. 29 Radný poriadok pozostáva zo 47 článkov, ktoré sa týkajú najmä činnosti richtára a mestskej rady, ich vzájomných vzťahov, oblasti dedičského práva a mestskej súdnej praxe. 30 Význam radného poriadku spočíval najmä v kodifikácii pravidiel riadenia mestskej administratívy. Radný poriadok mal pomáhať členom mestskej rady spravovať mestskú administratívu tak, aby slúžila na česť a úžitok celému spoločenstvu mešťanov. 31 Prevzatie ustanovení košického radného poriadku inými mestami, medzi nimi aj Bardejovom, znamenalo na jednej strane to, že tieto nariadenia predstavovali akýsi právny vzor riadenia mestskej administratívy, na druhej strane nevylučovalo variabilitu a uplatňovanie miestnych právnych zvyklostí. Ustanovenia bardejovského radného poriadku sú obsahovo zhodné s ustanoveniami košického poriadku, avšak nie sú ich doslovným prepisom. Pri nahliadnutí do obsahu jednotlivých článkov nájdeme na mnohých miestach zdôrazňovanie dobrých vzťahov medzi členmi mestskej rady. Napríklad v druhom článku bardejovského radného poriadku sa píše, že richtár je povinný prechovávať lásku k tým, ktorí s ním skladali prísahu ( prísažným). 32 Zhromaždenia (zasadnutia) mestskej rady, na ktorých sa prerokovávali svetské alebo cirkevné záležitosti, mali slúžiť ku cti Božej a Panny Márie a malo im predchádzať zhromaždenie 27 Š. Mertanová poukazuje na neustálenosť súdnej praxe taverníckeho súdu, ku ktorému boli prizvaní väčšinou zástupcovia viacerých miest, avšak v tomto konkrétnom prípade rozhodovala iba mestská rada Košíc. MERTANOVÁ, Š. Ius tavernicale..., s Odpoveď na túto otázku môže priniesť iba systematický výskum písomností mestského súdnictva oboch miest. 29 Právny dokument Articuli pro consulibus multum utiles, qui memoriae commendandi dignissimi existunt je uložený v ŠA PO, pob. Bardejov, MMB, Knihy, sign. 1 a pravdepodobne chybne datovaný do r Zbierka pozostáva zo stredovekej verzie a novovekých odpisov. M. Tischlerová datovala stredovekú verziu dokumentu do r (?) a novovekú do r TISCHLER, Maria. Hebenstreyt, Hans. In Die deutsche Literatur des Mittelalters Verfasserlexikon, 2001, zv.11, č.2, s TISCHLER, M. Hebenstreyt, Hans..., s TISCHLER, M. Hebenstreyt, Hans..., s Item der Richter ist pflichitig vnd soll Sünderlich libhaben dy mit ym geschworen haben.... ŠA PO, pob. Bardejov, MMB, Knihy, sign

197 vo farskom kostole. 33 Ustanovenia radného poriadku sa týkali aj prípadov, keď stál pred mestským súdom richtár alebo člen mestskej rady v spore s niektorým z mešťanov svojho mesta. 34 Medzigeneračné vzťahy v mestskej rade upravoval 13. článok, v ktorom sa uvádza, že ak niekto nastúpil do mestskej rady ako nový člen, povinnosťou ostatných mestských radcov bolo dôkladne preveriť, či pri výkone svojich právomocí koná v súlade s mestskými zákonmi. 35 Aj 44. článok radného poriadku sa zmieňuje o tom, že svoje skúsenosti majú starší a múdrejší radcovia odovzdávať mladším a menej skúseným. 36 Niektoré články radného poriadku sa zaoberali aj procesnou stránkou mestského súdnictva. 37 Diplomatická činnosť mesta a kompetencie mestského notára boli ďalšou oblasťou, ktorú upravoval mestský radný poriadok. Spôsob zapisovania do mestskej knihy, pravidlá pri čítaní a otváraní listov od svetskej alebo cirkevnej vrchnosti, ale aj ustanovenia o mlčanlivosti a zachovávaní tajomstiev prerokovávaných mestskou radou tvorili obsahovú náplň jednotlivých článkov. 38 Prevzatie pravidiel riadenia mestského súdnictva a administratívy, odvolávanie sa na mestské výsady Košíc, súdna činnosť košickej mestskej rady v apelačnej praxi bardejovského mestského súdu, ako aj zachovaná korešpondencia medzi Bardejovom a Košicami, týkajúca sa politiky, diplomacie a vzájomných vzťahov týchto miest, poukazujú na to, že Košice mali v stredoveku významný vplyv na mestá vo svojom blízkom okolí. Zachovaný stredoveký materiál ponúka ďalšie možnosti skúmania tejto problematiky aj v hospodárskej, spoločenskej a politickej oblasti. Literatúra Štátny archív v Prešove, pobočka Bardejov, fon Magistrát mesta Bardejov, sign. 1 art. 12, 13, 16, 18, 37, 39 a 44; sign. 17, 19, 20, 17, 174 a 180 Fedorčáková, Mária. Bardejov za vlády Anjouovcov. In Bitka pri Rozhanovciach v kontexte slovenských a uhorských dejín, ed. F. Uličný a D. Magdoško, Košice: FF UPJŠ, Halaga, Ondrej R. Spoločenstvá miest na Slovensku. In Vývoj správy miest na Slovensku, ed. Richard Marsina, 56. Martin: Osveta, Janota, Eugeniusz. Bardyjów. Historyczno-topograficzny opis miasta i okolicy. Kraków, Item wenn die Reth samlůng haben zu handeln allerley nottůrfft geystlich eder weltlich ynn der Eer gotes vnd der Jůngk frawen Marie, So sollen sy anheben von erst yrer seel seligkeytt zu yren Pfarrkyrchen.... ŠA PO, pob. Bardejov, MMB, Knihy, sign ŠA PO, pob. Bardejov, MMB, Knihy, sign. 1, čl ŠA PO, pob. Bardejov, MMB, Knihy, sign. 1, čl ŠA PO, pob. Bardejov, MMB, Knihy, sign. 1, čl ŠA PO, pob. Bardejov, MMB, Knihy, sign. 1, čl ŠA PO, pob. Bardejov, MMB, Knihy, sign. 1, čl. 18, 37,

198 Magdoško, Drahoslav. Prevzatie budínskych výsad Košicami v roku in Bitka pri Rozhanovciach v kontexte slovenských a uhorských dejín, ed. F. Uličný a D. Magdoško, Mertanová, Štefánia. Ius tavernicale. Bratislava: Veda, Muzeláková, Marta. Privilegiálne listiny mesta Bardejov v rokoch (Thesis) Prešov: FF PU, Tischler, Maria. Hebenstreyt, Hans. In Die deutsche Literatur des Mittelalters Verfasserlexikon 11, no. 2 (2001): Uličný, Ferdinand. K vývinu správy šarišských a zemplínskych miest a mestečiek v storočí. In Vývoj správy miest na Slovensku, ed. Richard Marsina, Martin: Osveta, Uličný, Ferdinand. Výsadnosť mešťanov od 13. storočia. Historický časopis 49, no. 3(2001): Výsady miest a mestečiek na Slovensku ( ). I, ed. Ľubomír Juck. Bratislava: Veda,

199 Košický farár Ján Henckel - osobnosť európskej renesancie a humanizmu Miloslava Bodnárová Abstrakt Cieľom tochto príspevku je zrekonštruovať život a prácu Jána Henckela,významného predstaviteľa uhorského humanizmu. Ján Henckel sa narodil v r v Levoči. Pochádzal z významnej patricijskej rodiny. Študoval na viedenskej a krakovskej univerzite, kde získal titul magistra slobodných umení. Štúdium dokončil v Padove ako doktor teológie. V r sa stal varadínskym kanonikom a jágerským prepoštom. Už v r sa stal farárom v Levoči, kde sa ako človek s európskym rozhľadom snažil vnášať duch humanizmu, čo mu v inak konzervatívnom meste spôsobovalo časté problémy. V r si ho košická mestská rada vybrala za farára, no v Košiciach pôsobil len krátko. V r sa v Budíne stal kazateľom a spovedníkom kráľovnej Márie, ktorá si ho veľmi vážila. Na jej dvore sa zoznámil so spismi Erazma Rotterdamského a prostredníctvom svojho priateľa Jána Antonína sa s ním dostal aj do písomného kontaktu. Po odchode kráľovnej Márie do Brabantska sa Ján Henckel v r stal vratislavským kanonikom a v r aj farárom vo Schweidnitzi. Zomrel v r Kľúčové slová: Ján Henckel. Košice. Reformácia. Humanizmus. Renesancia a humanizmus sa etablovali v Uhorsku, vzhľadom na stredoeurópske pomery, pomerne zavčasu, čo ale nebolo dôsledkom hospodárskej a spoločenskej vyspelosti krajiny, ale cieľavedomej iniciatívy Mateja Korvína a niekoľkých šľachtických vzdelancov. 1 V počiatkoch nositeľom renesančných a humanistických myšlienok bola šľachta, ale už v prvej polovici 16. storočia pribúdajú stúpenci renesancie z radov mešťanov. Humanizmus tvorí s renesanciou myšlienkové, kultúrne, umelecké a spoločenské hnutie, ktoré si kládlo za cieľ obrodenie človeka a rozvoj ľudskej osobnosti v duchu antických ideálov. Humanizmom v strednej Európe nemožno rozumieť len púhe vzkriesenie antiky, ale skôr smer vyznačujúci sa racionalizmom, záujmom o pozemské veci a ich racionálne usporiadanie. Humanistickému mysleniu pred bitkou pri Moháči vtisol pečať Erazmus Rotterdamský ( ), ktorý patril k prvým kritickým bádateľom Nového zákona. Jeho základnou požiadavkou bolo, že každú náboženskú autoritu i každú dogmu treba podrobiť kritike rozumu. Bol najvyššou autoritou a radcom humanistov pri interpretovaní klasických diel, v náboženských otázkach, ale aj morálnych a politických požiadavkách, ktorými sa Táto štúdia vznikla v rámci grantového projektu VEGA 1/0700/13 Osobnosti konfesionálneho vývinu východného Slovenska v storočí. 1 MIŠIANIK, J.: Vývin humanizmu na Slovensku. In Humanizmus a renesancia na Slovensku v storočí. Vyd. SAV, Bratislava s

200 má riadiť panovník. Humanistické európske myslenie zasiahlo aj Viedenskú a Krakovskú univerzitu kde študovali študenti zo Slovenska, ktorí nové myšlienky prinášali domov. 2 Hlavne na Krakovskej univerzite mal Erazmus a jeho učenie významné postavenie. Jeho vplyv však nebol zanedbateľný ani v Uhorsku. Thurzovci a významní cirkevní hodnostári (Mikuláš Oláh, Anton Verančič, Peter Bornemissza) čítali diela Erazma Rotterdamského a usilovali sa o Erazmovu priazeň. Pri rozširovaní krakovského humanizmu a erazmovského kultu pripadla významná úloha slovenským mestám, ktoré sa stávajú nositeľmi a predstaviteľmi humanistického učenia. Nešlo však ako v Taliansku o ideológiu bohatého meštianstva, ale o intelektuálne hnutie obmedzujúce sa na úzky okruh mestskej inteligencie a súkromných krúžkov vzdelancov. Mestá si zakladali mestské školy, gymnáziá, lýcea a akadémie. Účinkovali na nich významní domáci aj zahraniční učitelia, napríklad na levočskej a košickej škole anglický humanista a básnik Leonard Coxe. Vyučovala sa gramatika, rétorika, čítali sa antickí autori a neskôr sa prednášali aj prírodné vedy. Na charakter humanizmu vplývala aj reformácia, ktorá sa tiež zaslúžila o zakladanie škôl, kníhtlačiarní, biblioték a o rozvoj národnej kultúry a literatúry. Od čias reformácie študenti navštevovali aj univerzitu vo Wittenbergu. Pozoruhodnou postavou humanizmu a renesancie na Slovensku je Ján Henckel. Ján Henckel pochádzal zo starej meštianskej rodiny žijúcej v Levoči, kde sa narodil v roku 1481 Jurajovi Henckelovi a Agnese Leudischerovej. V roku 1495 J. Henckel študoval na Viedenskej univerzite, od roku 1498 na Krakovskej univerzite, kde v roku 1503 získal hodnosť magistra slobodných umení. Podľa E. Kovácsa bol v roku 1508 ako študent Viedenskej univerzity členom spolku Natio Hungarica a v roku 1510 je zapísaný v matrike právnickej fakulty. 3 Štúdiá ukončil v Padove ako doktor teológie. J. Henckel sa v roku 1512 stal kanonikom vo Varadíne a jágerským prepoštom. Za levočského farára bol zvolený v roku 1513 a po skúšobnej kázni bol uvedený do úradu 3. januára Na rozdiel od úzkeho dvorského humanizmu v období kráľa Mateja, na začiatku 16. storočia malo už humanistické chápanie života širšie dimenzie. Humanistický spôsob myslenia sa presadzoval v mestách prostredníctvom mestských škôl, ktoré hľadali primerane učených rektorov. Levočská mestská škola sa môže pochváliť pedagógmi, ako bol Angličan Leonard Coxe, poeta 2 HORVÁTH, P.: Študenti zo Slovenska na krakovskej univerzite v 15, a v prvej polovici 16. storočia. In Humanizmus a renesancia na Slovensku. Vyd. SAV, Bratislava 1967, s KUČERA, M.: Študenti zo Slovenska na viedenskej univerzite do r In Humanizmus a renesancia na Slovensku v storočí. Vyd. SAV 1967, s KOVÁCS, E.: Vzťahy krakovskej univerzity k Slovensku za renesancie. In: Humanizmus a renesancia na Slovensku v storočí. Vyd. SAV, Bratislava 1967, s Egyháztörténelmi emlékek a Magyarországi hitujitás korábol. (ďalej ETE) I., Ed. V.Bunyitay, R. Rapaics, I. Karácsonyi. Budapešť č

201 coronatus, pôsobiaci predtým na Krakovskej univerzite, bývalý poslucháč Sorbonny, Melanchtonov priateľ a veľký prívrženec Erazma Rotterdamského. Ján Henckel pre zvýšenie úrovne mestskej školy so súhlasom levočskej mestskej rady povolal v roku 1520 Coxa za rektora na mestskú školu a 16. marca ho uviedol do úradu. 5 Ján Henckel ako človek s európskymi rozhľadom prenášal ducha humanizmu aj do konzervatívnej Levoče, čo mu spôsobovalo často problémy. Akiste na podnet niektorých levočských mešťanov vykonal dňa 1. januára 1518 spišský prepošt Ján Horváth s kanonikom Vavrincom Wasserbauchom u Henckela vizitáciu, pričom sa informovali hlavne o nezhodách medzi farárom a veriacimi. Mestská rada sa však J. Henckela zastala a vydala o ňom to najlepšie svedectvo. 6 J. Henckel sa ako farár v Levoči zaoberal dielami teológa Jána Gersona. 7 O Henckelovom obdive k nemu svedčí, že na oltári v kostole sv. Jakuba, ktorý J. Henckel objednal u Majstra Pavla a daroval tomuto kostolu, je popri evanjelistoch aj postava Jána Gersona. 8 J. Henckel bol v tomto čase, do roku 1521 aj turnianskym archidiakonom. V roku 1522 si Jána Henckela košická mestská rada vybrala, pre jeho dobrú povesť, za farára ako nástupcu nebohého farára Jána Röbla. Do Košíc ho osobne uviedli košický richtár Ján Verber a najstarší mestskej rady Michal Engelbrecht. 9 Aké dôvody viedli Henckela k odchodu z Levoče nevieme, pretože v Levoči bol veľmi obľúbený a ako napísal kronikár Konrád Sperfogel Všetci si ho veľmi obľúbili a každý ho mal naozaj rád. A právom, lebo na jeho osobe nebolo celkom nič, čo by bolo treba haniť. 10 V Levoči mal aj značný majetok, napr. mlyn, ktorý v roku 1525 predal za 450 zl. Spišskej Novej Vsi a uvedenú sumu z väčšej časti nechal rozdeliť chudobným, žobrákom a remeselníkom, ktorí by sa v Levoči chceli usadiť. 11 V Košiciach nebol Henckel veľmi spokojný. Hneď po svojom príchode sa sťažoval na zanedbanú faru a farskú záhradu. 12 Krátko pred ním odišiel z Levoče do Košíc 5 KOVÁCS, E.: c.d. s CHALUPECKÝ, I.: Spoločenský a duchovný život Levoče v prvej polovici 16. storočia. In: Evanjelici a evanjelická teológia na Slovensku. Zborník pri príležitosti sedemdesiatky Doc.ThDr. Andreja Hajduka a Doc. ThDr. Daniela Štefana Veselého. Zost. David P. Daniel, PhD. Bratislava 1999, s Ján Gerson ( ) bol profesorom a kancelárom parížskej Sorbonny. Bol zástancom konciliárnej teórie a jednoty cirkvi. Bol nominalista a bránil nepriamu moc cirkvi v svetských záležitostiach. Ako jedna z vedúcich postáv kostnického koncilu odsúdil Wiklefove a Husove názory. Staral sa o reformu duchovenstva, ktorého nevzdelanosť a nedisciplinovanosť ostro kritizoval. Ottúv slovník naučný, X, 1896 Praha, s KLUBERT. Š-: Ikonografické poznámky k dvom dielam Majstra Pavla. In: Monumentorum Tutela 5, 1969, s.61 9 ETE, I. č Sperfoglova kronika, f. 54v. Preklad: J. SOPKO.: Kroniky stredovekého Slovenska. Budmerice 1995, s ETE, I., č ETE, I. č

202 aj Leonard Coxe a stal sa rektorom košickej mestskej školy. Tu pôsobil v humanistickom duchu a svojim žiakom dával čítať dielo Erazma Rotterdamského De duplici verborum ac rerum copia. V roku 1525 sa cesty L. Coxeho a jeho protektora J.Henckela rozišli, pretože sa L. Coxe vrátil do Krakova 13 a J. Henckel začal pôsobiť v Budíne na dvore kráľovnej Márie ako jej kazateľ a spovedník. 14 Kráľovná sa obklopila humanistami ako boli Simon Gryneus spolužiak Melanchtona, Vitus z Windsheimu a dvorský kazateľ Konrád Cordátus. V tomto humanistickom okruhu bol vo veľkej úcte Erazmus Rotterdamský. Humanisti okolo kráľovnej Márie horlivo čítali spis De educationis principis, ktorý Erazmus venoval Karolovi V. S nadšením prijali aj jeho Parafrázy k Novému zákonu, tiež venované Habsburgovcom. Medzi humanistami na kráľovskom dvore existovala aj ostrá kritika cirkevných pomerov v Uhorsku a od roku 1519 sa záujem o Erazma preniesol aj na Martina Luthera. V roku 1521 bol z reformačných názorov obžalovaný Konrád Cordátus a kráľovnej sa až po viacerých mesiacoch podarilo oslobodiť ho z väzenia. Na základe zákona proti stúpencom M. Luthera z 24. apríla 1523 museli z Uhorska odísť aj Simon Gryneus a Vitus z Windsheimu. 15 Aj keď Ľudovít II. nepovolil na svojom dvore účinkovanie reformačných kazateľov, uhorský kráľovský dvor bol otvorený humanistickým myšlienkam. V tomto prostredí sa Henckel zoznámil so spismi Erazma Rotterdamského a prostredníctvom svojho priateľa Jána Antonína sa s ním dostal aj do písomného kontaktu. Ján Antonínus Cassoviensis pochádzal z Košíc a pôsobil v Krakove ako lekár poľského kráľa. Na Krakovskej univerzite bol hlavným propagátorom humanistických snáh a bol aj členom národnostne zmiešaného krúžku, do ktorého okrem neho patril napr. Angličan L. Coxe, Francúz Bourgoin, Poliak Ján Laski. Spájali ich humanistické myšlienky a úcta k Erazmovi. Antoninus Erazma navštívil v Bazileji aj osobne a Erazmus ho pokladal za svojho dôverného priateľa. 16 Ján Antoninus sa usiloval napomáhať šíreniu erazmovských myšlienok v Uhorsku a jeho zásluhou sa početné významné osobnosti dostali do priameho styku s Erazmom. Ján Antoninus z Košíc v liste z 21. januára 1526 odporúčal E. Rotterdamskému do pozornosti J. Henckela ako veľmi učeného muža, spovedníka kráľovnej a bývalého košického farára, ktorý sa len pre svoju 13 V roku 1530 už bol L. Coxe v Anglicku, v Oxforde získal titul bakalára, v Oxforde magistra. Bol vychovávateľom kráľa Henricha VIII. a umrel v roku MIŠIANIK, J.: c.d. s KVAČALA, J.: Kráľovná Mária a jej účasť v dejinách reformácie. Viera a Veda, I., 1930, s.10-22, HUDAK, A.: Der Hofprediger Johannes Henckel und seine Beziehungen zu Erasmus von Rotterdam. Aus: Kirche im Osten. Studien zur Osteuropäischen Kirchengeschichte. Herausgeben von Robert Sturprich, Band II., Stuttgart A. HUDAK sa však mýli, keď dpíše, že J. Henckel pôsobil na uhorskom kráľovskom dvore spoolu s týmito kazateľmi, pretože J. Henckel bol v tomto čase ešte farárom v Košiciach. s KOVÁCS, E.: Vzťahy krakovskej univerzity k Slovensku za renesancie. In: Humanizmus a renesancia na Slovensku v storočí. Vyd. SAV, Bratislava 1967, s

203 skromnosť nestal biskupom. 17 Erazmus sa ešte v roku 1526 obrátil na Henckela listom, v ktorom mu obšírne vylíčil svoj pomer k reformácii 18 a pripojil aj svoje vydanie spisu Parafrázy k Novému zákonu. Ján Antonínus umrel o dva roky neskoršie a Ján Henckel listom z 18. júla 1528 informoval o jeho smrti ich spoločného priateľa Erazma Rotterdamského. 19 Nastupujúca reformácia si prispôsobila humanistické učenie, predovšetkým humanistickú kritiku Biblie. Umiernená forma reformácie vyhovovala bohatému meštianstvu kráľovských miest a šľachte. Mestá i šľachta hľadali kazateľov, ktorí by správne hlásali nové učenie. Podľa staršej literatúry je za prvého reformačného kazateľa Košíc považovaný J. Henckel, ktorý sa v roku 1526 vrátil do Košíc, kde už údajne kázal v reformačnom duchu. 20 Nič však nenasvedčuje tomu, že by košická spoločnosť bola v týchto rokoch už naklonená reformácii. V roku 1526 v čase Veľkého pôstu Košičania obvinili u jágerského vikára svojho kazateľa, že otvorene poburuje proti pôstnym predpisom a bráni sa tým, že len deťom, starým a chorým ľuďom je povolené jesť jedlá z vajec a mlieka. 21 Toto obvinenie sa netýkalo J. Henckela, lebo ten v Košiciach v čase pôstu ešte nebol, ale W. Schustela, ktorému nedodržiavanie pôstnych predpisov vyčítali aj neskôr v Bardejove. 22 Listom z 15. marca 1526 J. Henckel informoval košického richtára Andreja Meltzera, že hoci ho kráľovná zdržiava a ponúka mu jágerské kapitulské prepoštstvo, radšej sa 17 ETE, I., č E.Rotterdamský práve dokončil protispis Hyperaspites diatribes adversus servum arbitrium M. Lutheri. A. HUDAK,: Der Hofprediger, c.d., s ETE, I., č Ján Henckel je priraďovaný k prvým reformačným kazateľom, či už v literatúre písanej z katolíckych (HARČÁR, A.: Historický význam protireformácie v Košiciach z roku Budapešť 1962, s.32; ŠPIRKO, J.: Cirkevné dejiny II., Martin 1943, s. 199; FRANKL, V.: Henckel János Mária Királyné udvari papja. Akad. Ertek. A története tud. Kőréből, Budapest 1872; WICK, B.: A jesuita rend története Kassán. Bratislava 1931, s.4) alebo evanjelických (KVAČALA, J.: Dejiny reformácie na Slovensku Liptovský Mikuláš, 1935, s.53; KEMÉNY, L.: A reformáció Kassán. Oklevéltárral, Košice 1891, s.6; KLEIN, J.S.: Nachrichten von den Lebensumständen und Schriften Evangelischer Prediger. Leipzich-Ofen 1789, s ) pozícií. V novšej literatúre o reformačnom pôsobení J.Henckela vyjadril pochybnosti Š. KLUBERT: Ikonografické poznámky k dvom levočským dielam Majstra Pavla. In: Monumentorum Tutela. Bratislava 1969, s. 62; M. BODNÁROVÁ: Spišský rodák Ján Henckel. In: Spiš v kontinuite času. Zost. Peter Švorc. Prešov-Bratislava-Wien, 1995, s ; I. CHALUPECKÝ: Spoločenský a duchovný život Levoče v prvej polovici 16. storočia. Evanjelici a evanjelická teológia na Slovensku. Zborník pri príležitosti sedemdesiatky Doc.ThDr. Andreja Hajduka a Doc.ThDr. Daniela Štefana Veselého. Zost. David P. Daniel, PhD, Bratislava s.25. Ako humanistu a v náboženských zápasoch 16. storočia neutrálnu osobnosť J.Henckela hodnotí A. HUDAK: Der Hofprediger Johannes Henckel und seine Beziehungen zu Erasmus von Rotterdam. Aus Kirche im Osten. Studien zur Osteuropäischen Kirchengeschichte. Heraus geben von Robert Stuperrich. 21 ETE, I., č JANKOVIČ, V.: Dve postavy zo začiatkov reformácie v Bardejove. Historický časopis, 38, 5, 1990, s

204 vráti do Košíc medzi svojich verných. Taktiež ho žiadal, aby na Veľkonočný pondelok poslali pre neho koč. 23 Už v roku 1527 J. Henckel v liste vratislavskému reformačnému kazateľovi Jánovi Hessovi píše, že pre starosti o dom a záhradu sa chce vzdať kňazského úradu. 24 V roku 1528, po tom čo odriekol biskupstvo, ktoré mu ponúkal J. Zápoľský, bol už znovu kazateľom kráľovnej Márie. 25 Ako z nasledujúcich udalostí vyplýva, nemal konflikty z mestskou radou, ani s veriacimi a jeho dôvody pre odchod z Košíc boli zrejme len súkromného charakteru. Napriek tomu, keď ho košická mestská rada v roku 1529 znovu pozývala späť, odmietol sa vrátiť. Ospravedlnil sa listom napísaným v Znojme a vysvetlil v ňom dôvody, pre ktoré zostáva u kráľovnej Márie. Prosil, aby ho neupodozrievali z toho, že tak robí z túžby po majetku. 26 Aj kráľovná Mária písala v tom istom roku košickej mestskej rade, že si Henckela veľmi váži a nemôže ho prepustiť zo svojich služieb. Odporúčala Košiciam, aby si na faru, ktorá bola už rok prázdna, našli iného kňaza, ona, že sa o Henckela postará. 27 Zrejme tým myslela na svoj list 28 a na list kráľa Ferdinanda I. z 28. októbra 1528, 29 ktorými žiadali vratislavského biskupa Jakuba, aby najbližšie uvoľnené prepoštstvo, kapitulnú hodnosť alebo kanonický statok venoval Henckelovi, dvornému kazateľovi kráľovnej, pretože pri tomto svojom novom postavení je nútený zrieknuť sa košickej fary. J. Henckel sa definitívne zriekol košickej fary listom zo 6. mája O Henckela mali v roku 1529 záujem aj Levočania, ktorí si ho po smrti Šebastiána Henckela, vyvolili za farára. 31 Miesto farára mu šli do Linzu ponúknuť jeho brat Bernard Henckel a Tomáš Sartor. Avšak J. Henckel odmietol aj toto miesto s odôvodnením, že sa ho neopováži prijať bez súhlasu kráľovnej. 32 Ako Máriin dvorný kazateľ J. Henckel znovu obnovil styky s Erazmom Rotterdamským a prosil ho o útechu pre ovdovelú kráľovnú. Erazmus splnil Henckelovu prosbu a v roku 1529 poslal kráľovnej utešiteľský list De vidua christiana. 33 V roku 1530 sprevádzal Henckel kráľovnú na Augsburskom sneme a neskoršie poslal správu o jeho priebehu aj E. Rotterdamskému. 34 Na snem, ktorý mal zabezpečiť zmierenie medzi evanjelikmi a katolíkmi Karol V. pozval aj Erazma, avšak ten sa ho odmietol zúčastniť, čo ho v očiach 23 ETE, I., č ETE, I., č HUDAK, A..: Der Hofprediger, c.d. s Archív mesta Košíc (ďalej AMK), Schwarzenbach, No ETE, I.., č AMK Schwarzenbach, No 1371, ETE, I., č ETE, I., č ETE, I., č ETE, I., č ETE, I., č ETE, II., , Budapešť 1904, č ETE, I.., č ETE, II., č

205 súčasníkov urobilo čiastočne zodpovedným za jeho neúspech. 35 Henckel sa na sneme snažil prekonať rozpory medzi jednotlivými stranami, viedol rozhovory s protestantmi F. Melanchtonom, A. Capitom a M. Bucerom. Henckel si na Augsburskom sneme stanovil úlohu hľadať a nachádzať jednotu medzi reformáciou a kresťanským humanizmom. Túto jednotu videl ako príkaz doby k odvráteniu tureckého nebezpečenstva. Na sneme odovzdal J. Henckel F. Melanchtonovi jednu zo svojich prác, aby ju doručil M. Lutherovi. Kráľovná Mária sa tiež prostredníctvom J. Henckela obrátila na Luthera kvôli ústupkom pri podávaní Večere Pánovej, čo však Luther odmietol. Vzájomné kontakty a určitá miera porozumenia medzi Henckelom a Lutherom, ale predovšetkým Melanchtonom zapríčinili, že Henckela už jeho súčasníci obviňovali zo sympatií k luteranizmu a neskôr dokonca udávali ako heretika. V roku 1530 sa J. Henckel sťažoval E. Rotterdamskému, že ho Ján Eck pred biskupom Faberom surovo napadol, nazval ho heretikom a obvinil ho, že sa často stýka s Melanchtonom. Henckel to však poprel, keď napísal: Nič ma tak nemohlo zasiahnuť ako to, že ma obvinil z porozumenia s heretikom Melanchtonom. 36 Podozrenia z náklonnosti k predstaviteľom reformácie mohli byť príčinou toho, že cisár požiadal kráľovnú Máriu, aby Jána Henckela nevzala so sebou do Brabantska, kam šla ako miestodržiteľka. 37 Pred svojim odchodom mu kráľovná zabezpečila miesto kanonika vo Vratislavi. Tu J. Henckel pôsobil od roku 1531 a pri svojom nástupe zložil prísahu vernosti katolíckej cirkvi, hoci ho o to nežiadali, pretože predpokladali, že je naklonený evanjelickej cirkvi. 38 V rokoch bol aj farárom vo Schweidnitzi, kde sa už od roku 1522 boli vykonávané bohoslužby na nový spôsob. Nie je známe, či v Schweidnitzi vedeli o tom, že zložil spomenutú prísahu vernosti, ale boli s ním spokojní. 39 Napriek tomu v roku 1533 opustil toto miesto. V tomto čase ešte korešpondoval s Erazmom Rottterdamským a s neskorším ostrihomským arcibiskupom, humanistom Mikulášom Oláhom, ktorý bol namiesto neho v Brabantsku spovedníkom kráľovnej Márie. 40 J. Henckel pôsobil vo Vratislavi do svojej smrti v roku 1539 a vo vratislavskom chráme je aj pochovaný. 41 Ján Henckel bol renesančný človek a humanista, ale o jeho reformačnom účinkovaní nemáme žiadne dôkazy. Napriek tomu, že si uvedomoval 35 BUCKO, V.: Mikuláš Oláh a jeho doba Nikolaus Oláh und seine Zeit (Štúdia zo slovenských dejín 16. storočia). Bratislava s Nihil erat, quod mihi tandem poterat obiicere, nisi quod cum heresiarcha illo Philipo Melanchtone commercia habuissem plurima. ETE, II. č Karol V. v liste z 3. januára 1531 odporúčal kráľovnej Márii, aby Henckela prepustila zo svojich služieb. ETE, II., č CHALUPECKÝ, I.: Spoločenský a duchovný život Levoče, c.d. s HUDAK, A.: Der Hofprediger, c.d. s. 112; ETE, II., č J. Henckel písal 24. septembra 1532 Mikulášovi Oláhovi, aby sa prihovoril u kráľovnej Márie za jeho synovca. ETE, II., č ETE, III , Budapoešť 1906, č

206 nedostatky v katolíckej cirkvi, chápal príčiny Lutherových reformných snáh a udržiaval kontakty s predstaviteľmi protestantizmu, v otázke riešenia cirkevnej reformy sa priklonil názorom Erazma Rotterdamského a bol za reformy vnútri cirkvi. Ako vzdelaný človek a humanista staval sa proti násilnostiam a a neznášanlivosti. Negatívny postoj zaujímal k anabaptistom a sakramentárom. V liste z roku 1529 košickému richtárovi Michalovi Kukelbrechtovi písal, že počas svojho pobytu na Morave, po boku kráľovnej Márie sa oboznámil s učením anabaptistov a sakramentárov, odmietol ich učenie a vďaka jeho úsiliu sa mnoho ľudí od týchto siekt odvrátilo. 42 Aj hnutie anabaptistov v Hornom Rakúsku hodnotil tak, že opustili Boha, hoci ich prenasledovanie a utrpenie opisoval s veľkým súcitom. 43 V liste E. Rotterdamskému v roku 1530 písal, že ho v Augsburgu vyhľadali sakramentári A. Capito a M. Bucer a snažili sa ho získať pre svoje názory, ale on to odmietol a rozhovor rýchlo ukončil. 44 Je pravdepodobné, že Henckel sympatizoval s ideami protestantizmu, avšak vo svojich postojoch k reformácii bol veľmi opatrný, k čomu ho okrem spoločenského postavenia viedli aj osobné dôvody. Hoci si uvedomoval nevyhnutnosť reformy cirkvi, neželal si cirkevný rozkol a nepostavil sa verejne na stranu reformácie. J. Henckel sa usiloval o súžitie, zhodu a zmierenie všetkých stredoeurópskych a európskych národov, a túžil po tom, aby sa všetky národy kresťanského sveta spojili do jedného šíku k spoločnému boju proti Turkom. Veril, že len hlboký mier v kresťanskom svete bude zárukou potrebnej ochrany pred postupom tureckého polmesiaca. V Henckelovom ponímaní mal humanizmus zohrať významnú úlohu v boji o ochranu Európy a jej civilizácie založenej na antických a kresťanských základoch. Literatúra Archív mesta Košice, Schwarzenbach, no Bodnárová, M. Spišský rodák Ján Henckel. In Spiš v kontinuite času, ed. Peter Švorc, Prešov-Bratislava-Wien, Bucko, V. Mikuláš Oláh a jeho doba Nikolaus Oláh und seine Zeit. Štúdia zo slovenských dejín 16. storočia, Bratislava, Chalupecký, I. Spoločenský a duchovný život Levoče v prvej polovici 16. storočia. In Evanjelici a evanjelická teológia na Slovensku. Zborník pri príležitosti sedemdesiatky Doc.ThDr. Andreja Hajduka a Doc. ThDr. Daniela Štefana Veselého, ed. David P. Daniel, 23-24, 25. Bratislava, Egyháztörténelmi emlékek a Magyarországi hitujitás korából I., ed. V. Bunyitay, R. 42 J. Henckel v liste z 28. augusta 1528 okrem týchto udalostí opisuje aj protireformačné ťaženie vo Viedni proti richtárovi, obchodníkom, predávajúcim Lutherove spisy a tiež obyvateľom, u ktorých sa tieto spisy našli. ETE I. č List z 21. januára 1529, ETE, I., č ETE, II., č

207 Rapaics a I. Karácsonyi, no Budapest, Egyháztörténelmi emlékek a Magyarországi hitujitás korából II., , no Budapest, Egyháztörténelmi emlékek a Magyarországi hitujitás korából III., , no Budapešť, Frankl, V. Henckel János Mária Királyné udvari papja. Akad. Ertek. A története tud. Kőréből. Budapest, Harčár, A. Historický význam protireformácie v Košiciach z roku Budapešť, Horváth, P. Študenti zo Slovenska na krakovskej univerzite v 15, a v prvej polovici 16. storočia. In Humanizmus a renesancia na Slovensku, Bratislava: SAV, Hudak, A. Der Hofprediger Johannes Henckel und seine Beziehungen zu Erasmus von Rotterdam. In Kirche im Osten. Studien zur Osteuropäischen Kirchengeschichte, vol. II, ed. Robert Sturprich. Stuttgart, Jankovič, V. Dve postavy zo začiatkov reformácie v Bardejove. Historický časopis 38, no. 5 (1990): 641. Kemény, L. A reformáció Kassán. Oklevéltárral. Košice, Klein, J. S. Nachrichten von den Lebensumständen und Schriften Evangelischer Prediger. Leipzich-Ofen, Klubert, Š. Ikonografické poznámky k dvom levočským dielam Majstra Pavla. Monumentorum Tutela 5 (1969): 62. Kovács, E. Vzťahy krakovskej univerzity k Slovensku za renesancie. In Humanizmus a renesancia na Slovensku v storočí, 153. Bratislava: SAV, Kučera, M. Študenti zo Slovenska na viedenskej univerzite do r In Humanizmus a renesancia na Slovensku v storočí, Bratislava: SAV, Kvačala, J. Dejiny reformácie na Slovensku Liptovský Mikuláš, Kvačala, J. Kráľovná Mária a jej účasť v dejinách reformácie. In Viera a Veda, I. (1930): a Mišianik, J. Vývin humanizmu na Slovensku. In Humanizmus a renesancia na Slovensku v storočí, Bratislava: SAV, Ottúv slovník naučný, X. Praha, Sopko, J. Kroniky stredovekého Slovenska. Budmerice, Špirko, J. Cirkevné dejiny II. Martin, Wick, B. A jesuita rend története Kassán. Bratislava,

208 Konštituovanie reformovanej cirkvi v Košiciach v kontexte vývinu kalvinizmu v strednej Európe Annamária Kónyová Abstrakt Košická reformovaná cirkev prešla dlhým a zložitým vývojom, ktorý však bol odrazom doby a procesu prebiehajúcej konfesionalizácie spoločnosti. Kalvínski veriaci museli viesť takmer storočie trvajúci zápas s evanjelickým magistrátom o slobodné vykonávanie náboženskej praxe a založenia vlastného zboru s kostolom, čo sa im podarilo až po roku Prvý kalvínsky kostol bol postavený v roku 1654 a prvými kazateľmi sa stali Andrej Horváth Regéczi a Štefan Czeglédi. V druhej polovici 17. storočia bol košický reformovaný zbor stále do väčšej miery vystavený rekatolizačnej politike habsburského dvora. V roku 1673 jej bol skonfiškovaný kostol a o rok aj škola. Obidvaja košickí kalvínski kňazi Adam Bithó a Mikuláš Kécske boli r predvedení pred prešporský krvavý súd. Košice ako miesto tvrdého zápasu medzi evanjelikmi a reformovanými sa stalo i pomyslenou hranicou, odkiaľ severnejšie sa kalvinizmus rozšíril iba ojedinele, alebo len na kratšie obdobie (Prešov). Aj keď z hľadiska vývinu uhorského resp. stredoeurópskeho kalvinizmu nezohral, presnejšie nemohol košický reformovaný zbor zohrať významnejšiu úlohu, každopádne sa môže pochváliť mnohými osobnosťami, či už kazateľmi (Gál Huszár, Gregor Szegedi), alebo učiteľmi (Juraj Csipkés Komáromi, Štefan Czeglégi), ktorí kratší alebo dlhší čas pôsobili na jeho čele, alebo ho pomohli budovať. Kľúčové slová: Košice. Kalvinizmus. Reformovaná cirkev. Náboženstvo. Po vystúpení Martina Luthera vo Wittenbergu roku 1517 myšlienky reformácie za veľmi krátku dobu prenikli aj na územie Uhorska. Dokonca už pred týmto obdobím pôsobili v Uhorsku vzdelanci, kazatelia hlásajúci myšlienky humanizmu, potreby reformy cirkvi a ďalšie názory blízke reformačnému učeniu. Aj napriek pomerne veľkej vzdialenosti od centra reformácie v Nemecku sa myšlienky nemeckých reformátorov dostali prostredníctvom študentov a obchodníkov aj do Uhorska resp. aj do jeho odľahlejších oblastí. Slobodné kráľovské mesto Košice ako jedno z najvýznamnejších miest Horného Uhorska so svojim pomerne veľkým nemeckým meštianstvom, rozvinutými obchodnými kontaktmi s nemeckými krajinami spĺňalo základné podmienky na rýchle a úspešné prijatie reformačného učenia. Už v predmoháčskom období pôsobil v Košiciach humanista a reformátor Ján Henckel 1 Táto štúdia vznikla v rámci grantového projektu VEGA 1/0700/13 Osobnosti konfesionálneho vývinu východného Slovenska v storočí. 1 Ján Henckel (1481 Levoča 1539 Wroclav) bol humanista a hodnostár katolíckej cirkvi. Za podpory Thurzovcov študoval v Krakove, Viedni a Padove. Po návrate zo štúdii zastával od roku 1513 post plebána v Levoči, neskôr sa stal dvorným kazateľom na dvore Márie Habsburskej, od roku 1526 pôsobil v Košiciach, Schweidnitzi, Wroclavi. Udržiaval písomný styk s Erazmom 208

209 a začiatkom 30-tych rokov 16. storočia, presnejšie v roku 1631, na poste maďarského kazateľa krátky čas pôsobil Matej Bíró Dévai. 2 Kvôli širokému rozhľadu, ale aj reformačným názorom, ktoré hlásal, získaval pre svoje učenie medzi košickými mešťanmi stále viac prívržencov. Košičania si ho tak obľúbili, že po jeho uväznení jágerským biskupom urobili všetko pre dosiahnutie jeho oslobodenia. 3 Aj napriek tomu, že mladšou generáciou bol Dévai označovaný ako,,uhorský Luther, z teologického hľadiska nebol reprezentantom len názorov nemeckého reformátora. V jeho kázňach sa prelínajú názory Filipa Melanchtona, ale aj vplyvy švajčiarskeho učenia, najmä Martina Bucera. Dosvedčuje to i záznam Leonarda Stöckela, ktorý o ňom napísal, že v učení o Večeri Pánovej nasledoval,,strednú cestu. Aj keď je v historiografii Dévai niekedy považovaný aj za počiatočného šíriteľa švajčiarskej reformácie, dá sa to u neho predpokladať skôr ku koncu života, niekedy po jeho tretej ceste do Wittenbergu v roku Čiže v súvislosti s počiatočným šírením kalvínskej reformácie v Košiciach možno Dévaiho vplyv ešte v tomto smere vylúčiť. Každopádne Košice sa ako člen združenia piatich hornouhorských slobodných kráľovských miest Pentapolitany od počiatku šírenia reformácie etablovali na jedno z významných centier lutheranizmu. Kalvinizmus ako druhý najrozšírenejší smer reformácie sa formoval vplyvom učenia Jána Kalvína a ďalších švajčiarskych reformátorov (Beza, Bullinger, Bucer) a do ostatných európskych krajín vrátane Uhorska začal masívnejšie prenikať až v polovici 16. storočia. Jeho prvými šíriteľmi boli hlavne reformační kazatelia, ktorí z rôznych doteraz nie presne poznaných dôvodov postupne prešli z platformy lutheranizmu ku švajčiarskemu učeniu. Myšlienky nového reformačného učenia poväčšine prijímali postupne a pozvoľne ich aj zaradzovali do svojej kazateľskej praxe (práve preto v mnohých prípadoch sa nedá vždy jednoznačne určiť príslušnosť k jednému alebo druhému smeru reformácie). Okrem nich sa na šírení nového reformačného smeru podieľali študenti študujúci na zahraničných univerzitách, ako aj samotný Ján Kalvín prostredníctvom svojich diel, ako aj rozvetvenou korešpondenciou s miestnymi reformátormi a prívržencami kalvinizmu. Veľký po- Rotterdamským, Filipom Melanchtonom a mnohými významnými učencami a humanistami svojej doby, vďaka čomu bol naklonený niektorým myšlienkam reformácie. Magyar Nagylexikon 9. Budapest : Magyar Nagylexikon kiadó, 1999, s. 374., Evanjelická encyklopédia Slovenska. Bratislava : BoPo, 2001, s Matej Bíró Dévai, narodil sa okolo roku 1500 v Déve v Sedmohradsku (Deva, RO), študoval v Krakove, vo Wittenbergu. Patrí medzi prvých šíriteľov reformácie v Uhorsku, ako kazateľ pôsobil na rôznych miestach (Budín, Košice, v Sedmohradsku, Debrecíne), za šírenie reformačných myšlienok bol často prenasledovaný a niekoľkokrát i uväznený. Zomrel v Debrecíne v roku ZOVÁNYI, Jenő: Magyarországi protestáns egyháztörténeti lexikon. Budapest : A magyar református egyház zsinati iarodájának sajtóosztálya, 1977, s DIENES, Dénes: A történelmi Tiszáninneni Református Egyházkerület a 16. században. I. In: Historia Ecclesiastica, rok 2011, roč. 2, č. 1, s

210 diel na akceptácii a plošnom šírení kalvinizmu mala aj miestna šľachta a aristokracia. 4 V čase, keď do Uhorska, teda aj do nášho priestoru začal kalvinizmus prenikať a získavať prívržencov, začali si už lutheráni postupne budovať svoje cirkevné štruktúry (vyznania viery, synody, voľba seniora). Z obáv pred ohrozením vlastnej existencie, ale i prechodu mnohých lutherských veriacich na kalvinizmus (strata veriacich, nové učenie bolo považované za herézu, báli sa ohrozenia vlastných pozícií, proti sakramentárom platil zákon o prenasledovaní z roku 1548 a pod.), bola pre vzájomný vzťah predstaviteľov obidvoch konfesií charakteristická veľká nevraživosť a súperenie pretrvávajúce niekoľko desaťročí. V tomto ohľade treba zdôrazniť, že práve v Uhorsku sa miestom takéhoto tvrdého zápasu medzi evanjelickými a reformovanými veriacimi stali slobodné kráľovské mestá, medzi nimi i Košice. Slobodné kráľovské mestá s veľkým podielom nemeckého meštianstva inklinujúceho k lutheranizmu sa etablovali na centrá lutherskej ortodoxie a vznikajúcich evanjelických cirkevných štruktúr (boli v nich vydávané vyznania viery, usporadúvané synody) a všemožným spôsobom bránili preniknutiu nových učení, medzi nimi i kalvinizmu. Čiže v prostredí s majoritným nemeckým obyvateľstvom nemal kalvinizmu šancu získať prívržencov, naopak v maďarskom etnickom prostredí, kde sa nevytvorili nejaké pevnejšie štruktúry evanjelickej cirkvi, bol veľmi rýchlo lutherskými veriacimi akceptovaný, ktorí tak akoby prešli procesom,,druhej reformácie, ako sa zvykla v najnovšej historickej terminológii kalvínska reformácia označovať. 5 Kým teda v prípade dnešného východného Slovenska sa rodiaca evanjelická cirkev dokázala v slobodných kráľovských mestách a im prislúchajúcich panstvách ubrániť prenikajúcemu kalvinizmu, v miestach mimo ich vrchnostenského práva (majetky šľachty, aristokracie, zemepanské mestečká) prešlo obyvateľstvo postupne na platformu kalvinizmu (bez ohľadu nato, či bolo etnicky maďarské, slovenské, alebo dokonca rusínske). V tomto kontexte v Košiciach, kde žilo v danom období početné nemecké aj maďarské meštianstvo, ale aj Slováci sa vytvoril niekoľko desaťročí trvajúci stav ovplyvňujúci náboženský vývin a vôbec proces konštituovania reformovanej cirkvi v meste. V Košiciach sa myšlienky švajčiarskej reformácie začali šíriť veľmi skoro. Jedným z hlavných dôvodov bolo početné maďarské meštianstvo, ktoré sa práve vďaka maďarskému kazateľovi oboznámilo s novým učením. V období, 4 KÓNYOVÁ, Annamária Kónya, Peter: Kalvínska reformácia a reformovaná cirkev na východnom Slovensku v storočí. Prešov : Vydavateľstvo Prešovskej univerzity, 2010, s SHILLING, Heinz (ed.): Die Reformierte Konfesisionalisierung in Deutschland Das Problem der,,zweiten Reformation. Gűtersloh : Gűtersloher Verlagshaus Mohn, 1986.; DANIEL, David Paul: Konfesionalizmus a konfesionalizácia ako historická interpretatívna paradigma. In: Konfesionalizácia na Slovensku v storočí. Peter Kónya a kol. Prešov : Vydavateľstvo Prešovskej univerzity, 2010, s

211 keď jednotlivé reformačné smery neboli ešte teologicky ani organizačne ustálené, boli maďarskí kazatelia pôsobiaci predtým v krajoch, kde sa bez prekážok šírilo Kalvínovo učenie, zvlášť otvorení novým myšlienkam druhej reformácie. Ako prvý začal preukázateľne rozširovať v Košiciach Kalvínovo učenie maďarský evanjelický kazateľ Anton Szentkirályi, pôsobiaci v roku Predstavitelia ostatných štyroch miest Pentapolitany takmer okamžite upozornili košický magistrát na neprípustnosť takéhoto počínania kazateľa a vyzvali vedenie mesta, aby kňaza prepustil. 6 Avšak už dva roky po tomto prvom incidente, kázal v Košiciach Gregor Szegedi 7, vtedy už známy predstaviteľ kalvínskej reformácie. Proti Szegediho pôsobeniu v Košiciach sa okrem miestnych nemeckých kazateľov ostro postavil i senior Šariša a Pentapolitany Michal Radašín i bardejovský rektor Leonard Stöckel, ktorý Szegediho označil za kacíra. Szegedi zakrátko z mesta odišiel a prijal miesto kazateľa v centre uhorského kalvinizmu, v Debrecíne. Ďalšiemu prenikaniu a šíreniu kalvínskej reformácie však nedokázali mestskí lutherskí farári a magistrát bdejúci nad čistotou náboženského života v Košiciach dlho odolávať. Už v roku 1560 sa maďarským kazateľom na krátky čas stal Gál Huszár, ďalší reprezentant švajčiarskeho učenia. O živote Gála Huszára, zvyčajne nazývaného,,kazateľ Gal, vie historiografia pomerne málo. 8 Po krátkom pôsobení, kvôli hlásaniu kalvínskeho učenia ho dal jágerský biskup Anton Veransics zajať, na zásah rozhorčených mešťanov, s ktorými sympatizovali i viacerí cisárski vojaci bol z väzenia vyslobodený a ušiel do Debrecína. 9 Ďalší kalvínsky kazateľ v meste je doložený r Bol ním Matej Bíró Gyarmathy 6 BODNÁROVÁ, Miloslava: Reformácia vo východoslovenských mestách v 16. storočí. In: ULIČNÝ, Ferdinand (ed.): Reformácia na východnom Slovensku v storočí. Prešov : Biskupský úrad Východného dištriktu ECAV na Slovensku, 1998, s Gregor Szegedi je známy ako autor protestantského spevníka, ktorý vyšiel v roku Pochádzal zo Segedína, študoval vo Wittenbergu, v roku 1557 pôsobil ako učiteľ v Debrecíne, neskôr ako kazateľ v Tokaji a Jágri. Pallas Nagy Lexikona 15. Budapest : Pallas irodalmi és nyomdai részvénytársaság, 1897, s Prvá správa o ňom pochádza z roku 1554, keď sa pred prenasledovaním ostrihomského arcibiskupa Mikuláša Oláha uchýlil za kazateľa do Magyaróváru. Tam pod ochranou následníka trónu, budúceho kráľa Maximiliána mohol slobodne pôsobiť. V tomto čase sa od svojho viedenského priateľa Rafaela Hoffhaltera priučil i tlačiarskemu remeslu, kúpil si tlačiarenský stroj a začal vydávať reformačnú literatúru. Venoval sa knihtlačiarenskej činnosti a okrem iných vydal aj prvé dielo ďalšieho kalvínskeho reformátora Petra Juhásza Melia. O dva roky odišiel za kazateľa do Komárna, odkiaľ musel znova utekať pred uväznením a začal pôsobiť v Trnave. Nakoniec niekoľko pokojných rokov prežil a pracoval v Komjaticiach v Nitrianskej stolici pod ochranou baróna Imricha Forgácha (Forgáča). Na sklonku života, v roku 1574, bol povolaný za kazateľa v Pápe, kde po necelom roku pôsobenia zomrel na mor. Z jeho prác možno spomenúť aspoň: Latinský List Bullingerovi (1557), Kázne o svätej večeri, utrpení a zmrvýchvstaní Pána Ježiša Krista (1558), Tri latinské listy ku Košičanom ( ), Žalmy a chvály Boha (1560), je to prvý čiastočne zachovaný reformovaný spevník s notami), Božské chvály a modlitby v kresťanskom zbore (1574). Pre menšie deti napísal katechizmus, ktorý bol na synode v Pápe roku 1630 uznaný za reformovanú učebnicu. ZOVÁNYI, Jenő: A magyarországi protestáns..., s ZOVÁNYI, Jenő: A magyarországi protestáns..., s

212 (Ďarmati), ktorý energicky vystupoval proti obrazom v kostoloch. Na zásah hornouhorského hlavného kapitána musel však aj on Košice opustiť. 10 V čase stupňujúceho sa tlaku zo strany evanjelických mestských rád na stúpencov kalvinizmu, boli mnohí nútení uchýliť sa k tajnému vyznávaniu kalvinizmu (kryptokalvinizmus), v mnohých neopodstatnených prípadoch však boli z tajného kalvinizmu obviňovaní aj prívrženci umierneného lutheranizmu. Takto bol jednou z najväčších lutherských autorít Gregorom Horváthom Sztancsicsom obvinený košický maďarský kazateľ Matej Thoraconymus Kabát. Ten nakoniec začiatkom 80-tych rokov mesto opustil a svoj príklon ku kalvinizmu potvrdil aj tým, že prijal miesto učiteľa v blatnopotockom reformovanom kolégiu, kde sa neskôr stal aj rektorom. 11 Evanjelické vedenie Košíc vynaložilo veľké úsilie v každom smere, preto v roku 1581 upozornilo hlavného evanjelického kazateľa, aby prísne dohliadal, aby sa ani do školy nedostalo žiadne kalvínske učenie. 12 Napriek týmto reštrikčným opatreniam však počet kalvínov v meste rástol, jednak vďaka pôsobeniu viacerých kalvínskych reformátorov, ku ktorým prechovávalo maďarské obyvateľstvo nesporné sympatie, ale aj mnohým prisťahovalcom, kalvínom, najmä z oblastí okupovanými osmanskou mocou. Ani tieto skutočnosti však neumožnili košickým kalvínskym veriacim do konca 16. storočia, ani v prvých desaťročiach nasledujúceho storočia vytvoriť vlastný cirkevný zbor. Hlavnou prekážkou bola evanjelická mestská rada, ktorá podobne, ako v ďalších hornouhorských slobodných kráľovských mestách, prísne dbala o zabezpečenie výlučnosti augsburského vyznania ako jediného tolerovaného náboženstva v meste. Vyhranení stúpenci kalvinizmu, sa mohli schádzať iba súkromne alebo v niektorej z vidieckych farností, najčastejšie v Barci. 13 Významnú úlohu na ceste ku vzniku košického reformovaného cirkevného zboru zohral vodca prvého protihabsburského povstania a neskoršie sedmohradské knieža Štefan Bocskai, ktorý v jeseni 1604 obsadil mesto a zvolil si ho za svoje sídlo. Na jeho návrh pozval košický magistrát za maďarského kňaza jeho dvorného kazateľa Petra Alvincziho. Alvinczi, vtedy už známy kalvínsky teológ, predtým varadínsky reformovaný farár a biharský senior, veľkou mierou prispel k nenásilnému šíreniu kalvinizmu v Košiciach, a to napriek tomu, že bol jedným z kňazov lutherskej farnosti. Košická mestská rada prísne dbala na náboženskú jednotu meštianstva a nepripustila existenciu žiadneho iného vyznania v meste. Takisto Alvinczi musel dodržiavať formálne náležitosti a vonkajšie znaky augsburského vyznania (prísaha na Augustanu 10 DIENES, Dénes: A történelmi Tiszáninneni református egyházkerület..., s SEBŐK, Marcel: Humanista a határon. A késmarki Sebastian Ambrosius története. Budapest : L Harmattan, 2007, s Rektorom školy bol v rokoch SZENTIMREI, Mihály: A Sárospataki református kolégium története. Sárospatak, 1996, s SZABÓ, Lajos: Kassai kálvinista krónika ( ). Kassa, 1944, s SZABÓ, Lajos: Kassai kálvinista krónika ( ). Kassa, 1944, s

213 a Knihu svornosti, oblátka pri Večeri Pánovej, výbava kostola a pod.), do náboženského života však vniesol mnohé prvky kalvinizmu. Okrem toho, že odmietal nosiť albu a poskytovať individuálnu spoveď, zúčastňoval sa synod abovského reformovaného seniorátu a svojich kaplanov nechával ordinovať abovskému seniorovi. Umožnil tak pokojné prenikanie prvkov kalvinizmu do života maďarského evanjelického zboru v Košiciach a jeho postupnú transformáciu. Popri tom si ako vynikajúci teológ získal veľkú autoritu v meste. Vďaka nej sa mu podarilo zvíťaziť v konflikte s mestským farárom r. 1625, ktorý skončil jeho odchodom z mesta. Počas Alvincziho pôsobenia bola v Košiciach nastolená nepísaná únia medzi evanjelikmi a reformovanými, existujúca až do jeho smrti r Kvôli jeho teologickej nevyhranenosti či synkretizmu označovali v tom čase mnohí košický maďarský zbor za kalvínsky. 14 Po Alvincziho smrti sa však obdobie pokojnej koexistencie dvoch reformačných prúdov skončilo a potom, ako mesto odmietlo rešpektovať za jeho nástupcu dovtedajšieho kaplana Jána Tállyaiho, vypukol otvorený konflikt medzi magistrátom a stúpencami kalvinizmu. Tí odmietli rešpektovať nového maďarského kazateľa a radšej navštevovali reformované služby Božie v susednej Barci. V prospech prepusteného kaplana a neskôr kalvínskych mešťanov intervenovali predtiskí superintendenti aj zástupcovia Abovskej stolice. Napriek tomu sa už nepodarilo obnoviť cirkevnú jednotu a až do prvej polovice 40-tych rokov ostali reformovaní bez kazateľa. Popri reformovaných mešťanoch sa však o svoje práva hlásili aj katolícki mešťania, úradníci a vojaci, zhromaždení okolo hornouhorského hlavného kapitána Adama Forgácha. 15 Vznik košického kalvínskeho zboru umožnili až zmeny v politických pomeroch, a to obsadenie mesta vojskom sedmohradského kniežaťa Juraja I. Rákócziho počas nasledujúceho protihabsburského povstania, na jar r Ten na Veľkú Noc 1644 (27. marca) založil v Košiciach prvý kalvínsky zbor, nie ako mestský, ale dvorný cirkevný zbor (ecclesia aulica) a miesto pre bohoslužby mu určil v Kráľovskom dome. 16 Prvým kňazom tohto cirkevného zboru sa stal dvorný kazateľ Andrej Regéczi. Zároveň založil aj prvú košickú kalvínsku školu, ktorá mala mať charakter gymnázia. 17 Podmienky pre transformovanie tohto zboru na mestskú farnosť vytvorili zákonné články snemu z r č. 18 a 19, dávajúce košickým katolíkom a kalvínom právo na náboženskú prax a stavbu chrámov. 18 Zároveň, v zmysle lineckého mieru, ktorý ukončil povstanie Juraja I. Rákócziho, prešlo mesto do 14 RÉVÉSZ, Kálmán: Százéves küzdelem a kassai református egyház megalakulásáért. Budapest 1894, s Tamže, s Tamže, s ZOVÁNYI, Jenő: A magyarországi protestáns..., s Corpus Juris Hungarici. Tyrnavia 1734, s

214 správy sedmohradského kniežaťa. Magistrát tak od roku 1648 musel trpieť existenciu stále ešte dvorného cirkevného zboru, reformovaným mešťanom však upieral celý rad cirkevných úkonov na území mesta. Ich situácia sa zhoršila po smrti Juraja I. Rákócziho, keď sa Košice opäť dostali do moci kráľa a magistrát sa rozhodol za každú cenu kalvínsky zbor zlikvidovať. Na sneme r preto košickí delegáti opäť obhajovali staré právo mesta na konfesionálnu jednotu a odmietali rešpektovať predchádzajúceho zákony o slobode vyznania katolíkov a reformovaných. Zákonné články snemu im však napriek tomu nariaďovali rešpektovať právo obidvoch konfesií na slobodné vyznávanie náboženstva a pridelenie miesta na stavbu chrámov, fár a škôl. Keďže mestská rada ani tieto zákony nebola ochotná rešpektovať, dostavil sa do mesta osobne palatín Pavol Pálffy, ktorý spolu s hlavným kapitánom Františkom Wesselényim vyhrážkami prinútil richtára a magistrát k poslušnosti. Na začiatku roku 1650 získali napokon košickí reformovaní miesto pre stavbu kostola, fary a školy, neďaleko mestského bitúnku, na rohu Mäsiarskej a Úzkej ulice. 19 Tam začali v roku 1651 stavať prvý kostol, dokončený r Zároveň získali budovu fary a rozšírili školu. Prvými košickými kalvínskymi farármi boli Andrej Horváth Regéczi a Štefan Czeglédi. 20 Košická reformovaná farnosť patrila do abovského seniorátu. Pôsobila až do začiatku násilnej rekatolizácie začiatkom sedemdesiatych rokov. V roku 1673 jej bol skonfiškovaný kostol a o rok aj škola. 21 Obidvaja košickí kalvínski kňazi Adam Bithó a Mikuláš Kécske boli r predvedení pred prešporský krvavý súd. 22 Obnovenie reformovaného cirkevného zboru umožnilo až obsadenie mesta Thökölyho kurucmi v lete Počas povstania kalvíni dostali späť kostol, školu i ďalší majetok. Budovy užívali aj po ukončení odboja, a to až do r. 1696, keď ich museli opustiť a v zmysle šopronských náboženských článkov si postavili drevený kostolík a drevenú školskú budovu na predmestí. 23 Košický reformovaný cirkevný zbor pôsobil na predmestí až do vypuknutia povstania Františka II. Rákócziho, keď sa mohol opäť vrátiť do mesta. V tom období, v r poskytla košická škola útočisko na istý čas študentom a profesorom blatnopotockého kolégia, vykázaných Žofiou Báthoryovou. 24 Na navrátenie kostola však museli počkať až do prijatia zákonných článkov prvého kuruckého snemu v Sečanoch v jeseni Na ich základe dostal zbor od zmiešanej komisie snemu začiatkom januára späť svoj chrám. 25 Ten však po satmárskom mieri, r. 1711, museli kalvíni znovu opustiť 19 RÉVÉSZ, Kálmán: Százéves küzdelem..., s SZABÓ, Lajos: Kassai kálvinista krónika..., s Tamže, s RÁCZ, Károly: A Pozsonyi vértörvényszék áldozatai 1674-ben, 2. Lugos, SZABÓ, Lajos: c.d, s ZOVÁNYI, Jenő: A magyarországi protestáns..., s SCHIESSLER, Gáspár: Emlékezetes megjegyzések mindarról, amikassa szabad királyi városbantörtént. In: KÖPECZI, Béla VÁRKONYI, Ágnes (ed.): Rákóczitükör 1. Budapest : 214

215 a opäť zaujali drevený chrám a školu na predmestí, kde ostali až do jozefínskeho obdobia. 26 V období po satmárskom mieri, v obnovenej predmestskej fare bol kazateľom Tomáš Gyarmati (r. 1713) a po ňom Pavol Gyöngyösi. 27 Na konci prvej štvrtiny 18. storočia nemala košická reformovaná farnosť žiadne vidiecke fílie a jej kazateľom bol Andrej Nánasi. 28 Nový rozvoj košického reformovaného zboru, jeho návrat do mesta a stavbu nového murovaného chrámu prinieslo až obdobie tolerancie od 80-tych rokov 18. storočia. Košická reformovaná cirkev prešla dlhým a zložitým vývojom, ktorý však bol odrazom doby a procesu prebiehajúcej konfesionalizácie spoločnosti. Kalvínski veriaci museli viesť takmer storočie trvajúci zápas s evanjelickým magistrátom o slobodné vykonávanie náboženskej praxe a založenia vlastného zboru s kostolom, kým od polovice 17. storočia bolo stále do väčšej miery vystavené rekatolizačnej politike habsburského dvora. Košice ako miesto tvrdého zápasu medzi evanjelikmi a reformovanými sa stalo i pomyslenou hranicou, odkiaľ severnejšie sa kalvinizmus rozšíril iba ojedinele, alebo len na kratšie obdobie (Prešov). Aj keď z hľadiska vývinu uhorského resp. stredoeurópskeho kalvinizmu nezohral, presnejšie nemohol košický reformovaný zbor zohrať významnejšiu úlohu, každopádne sa môže pochváliť mnohými osobnosťami, či už kazateľmi (Gál Huszár, Gregor Szegedi), alebo učiteľmi (Juraj Csipkés Komáromi, Štefan Czeglégi), ktorí kratší, alebo dlhší čas pôsobili na jeho čele, alebo ho pomohli budovať. Literatúra TiREL (Tiszáninneni Református Egyházi Levéltár) Sárospatak. R.G. VII. 4/1: Zápisnice kanonických vizitácií abovského seniorátu r Bodnárová, Miloslava. Reformácia vo východoslovenských mestách v 16. storočí. In Reformácia na východnom Slovensku v storočí, ed. Ferdinand Uličný, Prešov: Biskupský úrad Východného dištriktu ECAV na Slovensku, Csáji, Pál. A magyar református eklézsiák és prédikátorok elsö hivatalos összeírása Egyháztörténet 1(1958): 50. Daniel, David Paul. Konfesionalizmus a konfesionalizácia ako historická interpretatívna paradigma. In Konfesionalizácia na Slovensku v storočí, ed. Peter Konya et al., Prešov: Vydavateľstvo Prešovskej univerzity, Dienes, Dénes. A történelmi Tiszáninneni Református Egyházkerület a 16. században. I, Historia Ecclesiastica 2, no. 1 (2011): 25. Szépirodalmikönyvkiadó, 1973, s ZOVÁNYI, Jenő: A magyarországi protestáns..., s TiREL (Tiszáninneni Református Egyházi Levéltár) Sárospatak. R.G. VII. 4/1: Zápisnice kanonických vizitácií abovského seniorátu r CSÁJI, Pál (ed.): A magyar református eklézsiák és prédikátorok elsö hivatalos összeírása In: Egyháztörténet, 1958, č.1., s

216 Die Reformierte Konfesisionalisierung in Deutschland Das Problem der, Zweiten Reformation, ed. by Heinz Shilling. Gűtersloh: Gűtersloher Verlagshaus Mohn, Evanjelická encyklopédia Slovenska. Bratislava: BoPo, Kónyová, Anna-Maria and Konya, Peter. Kalvínska reformácia a reformovaná cirkev na východnom Slovensku v storočí. Prešov: Vydavateľstvo Prešovskej univerzity, Magyar Nagylexikon 9. Budapest: Magyar Nagylexikon kiadó, Pallas Nagy Lexikona 15. Budapest: Pallas irodalmi és nyomdai részvénytársaság, Rácz, Károly. A Pozsonyi vértörvényszék áldozatai 1674-ben, 2. Lugos, Révész, Kálmán. Százéves küzdelem a kassai református egyház megalakulásáért. Budapest, Sebök, Marcel. Humanista a határon. A késmarki Sebastian Ambrosius története. Budapest: L Harmattan, Schiessler, Gáspár. Emlékezetes megjegyzések mindarról, amikassa szabad királyi városbantörtént. In Rákóczitükör 1., ed. Béla Köpeczi a Ágnes Várkonyi, 515. Budapest: Szépirodalmikönyvkiadó, Szentimrei, Mihály. A Sárospataki református kolégium története. Sárospatak, Zoványi, Jenő. Magyarországi protestáns egyháztörténeti lexikon. Budapest: A magyar református egyház zsinati iarodájának sajtóosztálya,

217 Fortifikácia mesta Košíc v dejinnom vývoji Jozef Duchoň Abstrakt Príspevok prináša pohľad na vývoj mestskej fortifikácie Košíc od jej začiatkov v 13. storočí až po jej konečnú podobu. Pôvodne sa začiatok výstavby mestských hradieb kládol na začiatok 14. storočia, avšak vykopávky nové vykopávky na Hlavnej ulici pomohli toto datovanie posunúť medzi r Vďaka obdobiu, kedy tieto hradby vznikli, sa im hovorí arpádovské, no úspešne slúžili aj v období Anjouovcov. Po r bolo mestské opevnenie poničené požiarom, preto bolo opravené už novým stavebným štýlom. Táto oprava už predstavuje prvú luxemburskú fortifikačnú stavebnú fázu. Počas druhej luxemburskej stavebnej fázy na rozhraní 14. a 15. storočia došlo k výstavbe parkanového múru a vodnej priekopy. Keďže Žigmund Luxemburský panoval nečakane dlho, Košice sa dočkali aj tretej luxemburskej stavebnej fázy, kedy bol posunutý celý severný úsek hradieb a veľká časť severovýchodného úseku. Mesto sa tak zväčšilo o vyše jeden hektár. Ďalšie úpravy mestských hradieb viedli k ich zdokonaleniu a prispôsobeniu sa delostreľbe. Jednou z posledných fortifikačných bastiónových stavebných etáp bola výstavba päťbokej citadely pred južnou stranou mesta. V lete 1682 nedokončenú citadelu obsadil Thököly so svojimi kurucmi a dva bastióny ležiace oproti košickej Dolnej bráne nechal odstrániť, aby citadela nemohla ohrozovať mesto. Už nikdo sa potom v jej výstavbe nesnažil pokračovať. Po ukončení Rákóczyho povstania mestské opevnenie postupne chátralo a do dnešných dní sa zachovali len murované prvky fortifikácie korvínovské hradby, jeden menší rondel, Katova bašta, Mlynská bašta, zbytky dvoch škrupinových bastiónov, väčšie úseky Luxemburskej hradby a parkanového múra na západnej strane a dokonca aj jediná arpádovská cechová veža skrytá čiastočne v hmote lode kalvínskeho kostola a čiastočne v hmote takzvaného Katovho bytu. Kľúčové slová: Košice. Fortifikácia. Architektúra. Výstavba mesta. Málokto rozmýšľa o mestskej fortifikácii ako o komplikovanom inžinierskom diele, ktoré v prípadoch väčších miest s rušnejším historickým vývojom, ako sú napríklad Košice, prechádza v krátkom čase až nečakaným stavebným vývojom, takže často šokovaní zisťujeme, že je nakoniec svojim spôsobom komplikovanejšie ako mnohé katedrály. V tomto krátkom príspevku sa pokúsim podať vývoj košickej fortifikácie práve v takomto svetle. Nepríjemné je, že tu nie je čas na zaoberanie sa všetkými významnými osobami, politickými či odbornými, spojenými s iniciovaním a budovaním tohto mestského opevnenia, a už vonkoncom nie s kurióznymi historickými a technickými detailami, ktoré ho ovplyvňovali. V minulosti sa datoval vznik najstarších košických hradieb do začiatku 14. storočia. Vykopávky na Hlavnej ulici v deväťdesiatych rokoch však pomohli posunúť toto datovanie medzi roky 1270 až Košičania si v tom čase postavili na slovenské pomery netypické hradby hrubé okolo 125 centimetrov, ktorých ochodza mala vzhľad kamennej slepej arkády. V takejto hradbe bolo 217

218 vstavaných asi tridsaťdva (časť iba predpokladáme) hranatých veží otvorených do mestského interiéru a tri uzavreté mestské brány Horná, Dolná a Hnilná. Pod Hornou a Dolnou bránou boli vybudované vodné kloaky, ktorými do mesta vtekal a z neho vytekal Črmeľský potok, nazývaný v stredoveku Fehrenbach. Tento typ hradieb bol v tých časoch bežný v nemeckých krajinách, ale v týchto častiach Európy som čosi podobné videl iba v rumunskom meste Sigishoara. Toto prvé opevnenie ešte nemalo vodnú priekopu. Hradby boli vybudované z nápadne žltkastého kameňa paleoryolitu, ktorý sa ťažil na Hradovej, čo zvádza k domienke chápať donáciu Vyšných Košíc z roku 1261 ako získanie zdroja stavebného materiálu. Veže a aj brány boli už od najstarších čias obsadzované jednotlivými remeselnými cechmi v meste. Vzhľadom na obdobie, kedy najstaršie opevnenie vzniklo, sa mu hovorí tiež Arpádovské a úspešne slúžilo aj v dobách Anjouovských. Niekedy po roku 1380 poničil západnú časť opevnenia požiar a to bolo opravené už iným stavebným štýlom. Vznikol tu až dva metre hrubý múr zo zelenkavej fylitovej bridlice s dvoma uzavretými vežami. Pravdepodobne v tej istej dobe prerazili Košičania cez opevnenie dve nové mestské brány na východnej strane opevnenia Mlynskú a Maľovanú. Všetko to predstavovalo prvú Luxemburskú fortifikačnú stavebnú fázu. V druhej, budovanej na rozhraní 14. a 15. storočia, vznikol okolo mesta Košice nižší parkanový hradobný múr v odstupe 12 až 20 metrov od arpádovskej hradby. Zároveň si mesto konečne vybudovalo aj vodnú priekopu a cez ňu drevené mosty. Vznikli tiež nové, väčšie a do plochy parkanu vysunuté mestské brány a realizovalo sa masívne zosilnenie hradobných úsekov, niekde až na štyri metre, v miestach vyústenia ulíc pri hradbách. Najskôr to bol doklad najstaršieho používania delostrelectva v Uhorsku. Žigmund Luxemburský panoval nečakane dlho a tak sa Košice dočkali aj tretej luxemburskej fortifikačnej stavebnej fázy. Počas nej bol posunutý celý severný úsek hradieb a veľká časť úseku severovýchodného. Výmera mesta sa tak zväčšila o vyše jeden hektár, na novej ploche mesto postavilo zbrojnicu a delolejáreň a logicky muselo postaviť aj novú Hornú bránu, pod ktorou už netiekol potok, lebo ten presmerovali vedľa brány, pod úsekom hradby. Táto stavebná fáza budovaná v tridsiatych rokoch 15. storočia nebola úplne dokončená, jednak pre smrť panovníka a tiež pre Jiskrovu prítomnosť v hornom Uhorsku. Severovýchodný posunutý úsek hradieb bol chvatne zaústený späť do pôvodného arpádovského opevnenia, čím vznikol charakteristický odskok v týchto miestach košickej fortifikácie. Asi v polovici štyridsiatych rokov 15. storočia zrealizoval podľa historickej tradície Jiskra v Košiciach modernizáciu doterajšieho mestského opevnenia, ktorá spočívala vo výstavbe masívnych podkovovitých barbakanov pred mestskými bránami. Aj okolo nich boli teraz vybudované vodné priekopy a mosty, už kamenné. Barbakany boli jasným dôkazom flankovacej 218

219 obrannej delostreľby obvodu mesta a pri vykopávkach sa v nich našla séria kamenných delových gúľ. Jedným z týchto barbakanov, asi najväčším, ktorý mohol slúžiť aj ako pevnôstka, je dnešná Katova bašta. Keď sa potom pomery v Uhorsku za panovania kráľa Mateja Korvína ukľudnili, fortifikačné dielo bratríkov bolo pozoruhodne zdokonalené. V tejto takzvanej prvej Korvínovskej fáze realizovanej v šesťdesiatych rokoch 15. storočia bola v barbakane Dolnej brány vystavaná nová dvojtraktová veža s pozoruhodným kolískovým mostom ponad vodnú priekopu. Pozoruhodný trojitý kamenný most vybudovali aj pred Katovou baštou, čiže Maľovanou bránou. Sám obvodový múr tohto barbakanu bol zosilnený až na osem metrov a vzniklo v ňom deväť klenutých delostreleckých komôr. Táto stavebná fáza už nesie stopy renesančnej fortifikačnej architektúry a komory Katovej bašty sú unikátne tým, že majú škrupinovú kamennú konštrukciu, ale vo vnútri ich tvorí hlinený zásyp. To je prvá košická fortifikačná architektúra, v ktorej sa kombinovala kamenná a hlinená konštrukcia, čo jej dávalo pružnosť a tým lepšiu odolnosť voči delostreľbe. Svojho času bola vyslovená domienka, že stavba tohto barbakanu bola ovplyvnená známou trojicou talianskych architektov Aristotelem Fioravantem, Pietrom Solarim a Pašom Mišelievičom (bol to Chorvát z Dubrovníka), ktorí asi cez Košice prechádzali. Je to však zatiaľ ničím bližšie nepreukázaná domienka. Aj korvínovské obdobie zažilo druhú fortifikačnú stavebnú fázu o ktorej už vieme presne, že sa začala v úvode roku Bola evidentne čímsi novým, pretože spočívala v budovaní úplne nového kamenného hradobného múru prekladaného kvôli flankovaniu polkruhovými rondelmi a odsadeného od doterajších mestských hradieb o zhruba päťdesiat metrov do mestského exteriéru. Takže doterajšia vodná priekopa mesta sa teraz ocitla vnútri medzi dvoma pásmi hradieb a v rámci tejto fortifikačnej fázy sa musela pred korvínovskou hradbou zriadiť nová vodná priekopa. Začali sa tiež budovať nové kamenné mosty pred Hornou a Dolnou bránou a snáď aj nové bránové prechody v korvínovskej hradbe. Táto nová hradba vznikla iba na východnej polosfére obvodu Košíc, keď jej výstavbu prerušili v roku 1490 udalosti spojené s bojom o trón v Uhorsku po smrti Mateja Korvína. Mesto teda v tých časoch vybudovalo priečne uzávery na nedokončených koncoch tejto novej hradby v priestore Hornej a Dolnej brány. Pravdepodobne v tej dobe zriadili aj dočasnú mestskú bránu v mieste pozdejšej Mlynskej bašty. Ešte roky po upevnení moci Vladislava Jagellonského sa vo výstavbe novej hradby nepokračovalo a keď sa do toho mesto nakoniec pustilo, bola to na jeho západnej polosfére už technicky inak budovaná hradba s kamenným múrom opierajúcim sa pravdepodobne už vtedy o hrubý hlinený val na tylovej strane. Korvínovská fortifikačná stavebná fáza tak bola dokončovaná vlastne ako Jagellonská. 219

220 Ani toto fortifikačné dielo však nebolo celkom dokončené. Stihol sa vybudovať iba západný úsek od Hornej po Hnilnú bránu a zbytok, od Hnilnej po Dolnú bránu, ostal nekrytý, pravdepodobne pre rozpad Uhorska a Zápoľského zabratie Košíc. Nakoniec bol tento úsek veľmi nedokonalo opevnený akousi palánkovou dreveno-hlinenou hradbou s netypicky malými a husto pri sebe vybudovanými rondelmi. Samozrejme tiež hlinenými, lacnými. Tento posledný úsek sa budoval pravdepodobne na prelome štyridsiatych a päťdesiatych rokov 16. storočia. Potom sa ale na dlhšiu dobu zmocnila Košíc cisárska strana a úpadkové časy pre ich mestskú fortifikáciu sa skončili. Pár rokov tu pôsobil taliansky inžinier Felice da Pisa a výrazne prebudoval barbakan Dolnej brány, kde sa teraz objavili predchodcovia kaponiér. V lete roku 1566 potom došlo k priam revolučnej udalosti. Cisársky generál a hornouhorský kapitán Lazar Schwendi sa pustil do prestavby fortifikácie a tá, doteraz rondelová, sa začala postupne meniť na vtedy najmodernejšiu bastiónovú. Doterajšie hradby samozrejme ponechali, ale na strategicky výhodných miestach začali budovať k hradbám primknuté mohutné bastióny. Prvé tri takéto stavby vznikli na severnej a severozápadnej strane košického obvodu Tupý, Tehlový a Mlynský. Boli to ešte takzvané škrupinové bastióny a je pravdepodobné, že ich návrh je dielom zatiaľ nám neznámeho talianskeh inžiniera. V tej dobe zmenou viacerých faktorov začali Košice strácať na svojej sídelnej a ekonomickej funkcii a získavať na funkcii pevnostnej. Na zdokonaľovanie ich fortifikácie teraz povinne prispievali viaceré východoslovenské mestá. Košice sa dokonca stali sídlom Hornouhorského kapitanátu a z tohoto dôvodu im teraz zostali mestské brány iba dve Horná a Dolná ostatné sa zamurovali. Pomerne rýchlo však bola koncepcia škrupinových bastiónov podrobená kritike a opustená. Spôsobil to iný fortifikačný inžinier, Nemec Daniel Specklin. Spolu s Talianom Nicolom Angelinim sú to autori najstarších dvoch zachovaných nákresov opevnenia Košíc (1573, 1577), z ktorých možno čiastočne reštaurovať aj jeho staršie stavebné fázy. Angelini navrhol pre Košice výstavbu veľkých ušnicových bastiónov, ale Specklin, cisárov fortifikačný radca, ju zavrhol. Takže bastióny nemeckého typu sa teraz začali pod vedením Ottaviana Baldigaru budovať z masívnych sypaných valov a do konca 16. storočia bolo bastiónové opevnenie prakticky hotové. Tvorilo ho sedem bastiónov, ale najmenej o troch z nich vieme, že ešte nemali svoju pozdejšiu podobu Mlynský, Bethlenov a Železný. Tu sa musí podotkúť, že citované názvy bastiónov sú až z 18. storočia. Aj napriek tomu, že v 17. storočí nasledovala doslova šnúra protihabsburských stavovských povstani a mesto prechádzalo z rúk do rúk, neprestalo sa košické mestské opevnenie neustále zdokonaľovať. Gabriel Bethlen dal inžinierom Mauriziom Venierim niekedy po roku 1620 prestavať a hlavne vybaviť kavalierom bastión Dolnej brány, čím mu dal aj svoje meno, 220

221 Košický richtár Michal Vaš nechal v roku 1630 vyarmovať kameňom Mlynský bastión a okolo roku 1658 bol tvarovo definitívne upravený Železný bastión. V týchto časoch boli zriadené aj štyri delostrelecké kavaliere Mäsiarsky, Hnilný, Železný a Kováčsky na vnútornom obvode pôvodného arpádovského opevnenia a konečne bol riadne bastiónovo opevnený úsek vonkajšej hradby medzi Hnilnou a Dolnou mestskou bránou, kde tým zanikla pôvodná palánková hradba. Zatiaľ jediným bastiónom nezabezpečeným úsekom Košíc bol stred východnej strany opevnenia, ale práve tu dominovala veľká Katova bašta, ktorá dlho slúžila ako akýsi núdzový bastión. Nakoniec aj pred ňu nasypali po roku 1660 bastiónovo sa tváriaci val, ktorý ju tým vlastne stavebne zachránil a tak nám zostala ako jediný košický barbakan nad zemským povrchom až do dnešných čias. Jednou z posledných fortifikačných bastiónových stavebných etáp bola výstavba päťbokej citadely pred južnou stranou mesta, ktorú tu v časoch hornouhorského kapitána Parida Spankaua v auguste roku 1671 začalo pod vedením Germanika Strassolda (nebol jej projektantom tým bol Jakub Van Holst) vŕšiť cisárske vojsko. Táto stavba vraj bola kópiou citadely vo Frankfurte nad Odrou, všetky jej bastióny mali kavaliere, mala dve brány, tri veže v kurtinách a bastióny nazvané Cintorínsky, Mlynský, Klaudiin, Montecuccoliho a Leopoldov. Okolo nej mala vzniknúť široká vodná priekopa, ktorú však už nikdy nestihli naplniť vodou. V interiéri citadely boli navrhnutý kostol, kasárne, zbrojnica, potravný sklad, pekáreň a napokon aj niekoľko studní. Žiadna z týchto stavieb sa však už nestihla realizovať. V lete 1682 nedokončenú citadelu obsadil Thököly so svojimi kurucmi a dva bastióny ležiace oproti košickej Dolnej bráne nechal odstrániť, aby teraz citadela nemohla ohrozovať mesto, dočasne kurucké. Na nákrese Košíc a okolia z roku 1685 je takto okyptenú citadelu vidieť. Už nikdo sa potom v jej výstavbe nesnažil pokračovať. Dostali sme sa až k úplne poslednej realizovanej stavebnej fáze bastiónovej fortifikácie Košíc. Inicioval ju František II. Rákoczi, ktorý v rokoch 1707 až 1711 nechal vybudovať na severnom, západnom a južnom obvode mesta postrelištia, zhromaždištia, kryté cesty, kontreskarpové múry a hlavne dal zušľachtiť vzhľad vonkajšej vodnej priekopy, ktorá dovtedy vyzerala ako zanedbaná mláka. Na časti južného a východného obvodu opevnenia vybudoval aj štyri raveliny svätého Karola, Eugena, Jozefa a Petra. Ako piaty, pre obranu mesta veľmi účinný ravelin, mohla v prípade potreby poslúžiť aj okyptená a nedokončená citadela. Celé toto Rákocziho fortifikačné snaženie bolo dielom jeho francúzskeho pevnostného inžiniera Le Maira. Stojí za pripomenutie, že v týchto rokoch boli naposledy využité cechové hradobné veže z arpádovského obdobia. Samozrejme už iba ako tylové zariadenia. 221

222 Rákocziho povstanie však bolo potlačené a košickú fortifikáciu čakal nový osud postupné chátranie. V roku 1713 sa ešte uvažovalo o spojení opevnenia citadely s opevnením mesta zaoberal sa tým francúzsky veliteľ Košíc, Joseph Renaud, ale nakoniec ju začali postupne odstraňovať. Turkami ohrozená hranica Uhorska sa posunula ďaleko na juh, do oblasti Sedmohradska a Vojvodiny, a Košice ako pevnostné mesto prestávalo byť zaujímavé. Snáď posledné úvahy o prípadnom budovaní košickej fortifikácie boli dve reduty na ploche dnešného Mestského parku, ktoré v roku 1747 navrhol inžinier Claude de Rochelle. V druhej polovici 18. storočia sa v rôznych opisoch mesta začali čoraz viac objavovať správy o chátraní, alebo nie vždy vojenskom využívaní košického opevnenia. Raveliny sa začali využívať ako ovocné sady, veže mestských brán ako sklady a v samotnom pásme opevnevnení sa začali objavovať prachárne a sklady sanitry. V tyle Mlynského bastiónu zriadili takzvané laboratórium, teda akúsi vojenskú manufaktúru na výrobu streliva. V roku 1781 tu pre dvorskú vojnovú radu vypracovala skupina fortifikačných odborníkov vedená inžinierom Lodovicom Marinim doteraz neobvykle podrobnú dokumentáciu o stave hradieb. Zachytávala veľmi nelichotivú situáciu najmä najstaršieho arpádovského opevnenia a navrhovala viaceré jeho časti úplne odstrániť. Ukazovala parkanové priestory zastavané rôznymi šopami a kôlňami a bývalé cechové veže väčšinou už ako ruiny. O dva roky neskôr v roku 1783 sa v Košiciach zastavil sám cisár Jozef II. a v jeho sprievode bol aj známy fortifikačný odborník Carlo Anselmo Pelegrini, staviteľ pevnostného mesta Terezín. Na žiadosť košického richtára povolili títo páni odstránenie zamurovanej Hnilnej brány. Mestské opevnenie po tomto dáte začalo rýchle miznúť. Odstránili sa viaceré iné úseky hradieb, aby sa dali ulice vyviesť von z mesta a roznosili sa hlinené bastióny, ktorých materiálom splanírovali terén mestského exteriéru. Viaceré fortifikačné objekty však zostali zachované napríklad Katova bašta a Mlynská bašta pretože v ich priestoroch zriadili prvé mestské manufaktúry. Na mieste bývalej Maľovanej brány začal od roku 1805 vznikať kostol kalvínov a jeho veža je založená presne na základoch tejto brány. Keď v roku 1807 vypracoval inžinier Ján Nepomuk Chunert svoj obdivuhodný plán Košíc, označil ich už termínom Ehemalige Grenz Festung Bývalá hraničná pevnosť. V druhej polovici 19. storočia sa plochy bývalých postrelísk, ktoré desiatky rokov slúžili ako veľká mestská promenáda, začali postupne zastavovávať a tento proces trvá prakticky až do súčasnosti. Všetky hlinené bastióny a raveliny síce už dávno zmizli, ale zachovali sa murované prvky fortifikácie korvínovské hradby, jeden menší rondel, Katova bašta, Mlynská bašta, zbytky dvoch škrupinových bastiónov, väčšie úseky Luxemburskej hradby a parkanového múra na západnej strane a dokonca aj jediná arpádovská cechová veža skrytá čiastočne v hmote lode kalvínskeho kostola a čiastočne 222

223 v hmote takzvaného Katovho bytu. Od 19. storočia sa začala postupne objavovať a rekonštruovať história košického opevnenia a bolo by veľmi zaujímavé rozprávať aj o tom. Nakoniec tento proces vyvrcholil celým radom objavných archeologických výskumov v posledných sedemnástich rokoch. Príloha Obr. 1: Košice v dobe arpádovskej a anjuovskej ( ). Obr. 2: Košice v dobe od moháčskej bitky po Bočkajove povstanie ( ). 223

224 Literatúra Generallandesarchiv v Karlsruhe, Plány Košíc. Kriegsarchiv vo Vienna, Plány Košíc. Východoslovenské múzeum v Košiciach, Plány detailov košického opevnenia. MOL sec. E 158 Conscr. port. B 918, Relation správa o stave Košíc a ich opevnenia. Duffy, Christopher, Kameň a oheň. Brno, Duchoň, Jozef. Košická citadela. Pamiatky a múzeá 3 (1993). Duchoň, Jozef. Dolná brána (manuscript). Košice, Duchoň, Jozef. Citadela, Košický večer, from 21. Sep to 19. Oct Duchoň, Jozef. Mariniho plány košickej fortifikácie z roku Historický časopis 33 (2002). Duchoň, Jozef. Mlynská brána. Košický večer, 6. and 13. Jun Duchoň, Jozef. Fortifikácia Košíc arpádovského a anjouovského obdobia. Historický časopis 35 (2004). Duchoň, Jozef. Mlynská bašta. Košický večer, from 14. May to 4. Jun Duchoň, Jozef. Rákóczi Kassája. Košice, Duchoň, Jozef. Luxemburská fortifikácia Košíc. Historický časopis 36 (2005). Duchoň, Jozef. Fortifikácia Košíc v časoch Jána Jiskru. Historický časopis 37 (2006). Duchoň, Jozef. Dve stavebné fázy košického opevnenia. Historický časopis 38 (2007). Ďurišová, Marcela. Opevnenie Košíc. Archeologia Historica 29 (2004). Ďurišová, Marcela. Horná brána (preliminary excavation reports). Košice, Fiala, Andrej. Katova bašta mestského opevnenia v Košiciach (excavation reports). Bratislava, Gašaj, Dárius Duchoň, Jozef. Katova bašta v Košiciach. Historický časopis 32 (2001). Halaga, Ondrej. Dvojité Košice a ich opevnenie (separate). Košice, Lichner, Ján. Stavebný charakter mestských hradieb. Vlastivedný časopis 1 (1964). Magiorotti, Leone Batista. L Opera del genio Italiano all estero, Architetti e architetture military. Orosová, Martina Žažová, Henrietta. Košická Citadella. Bratislava, Romaňák, Andrej Picková, Věra. Pevnostné sústavy Daniela Specklina. Historie a vojenství. 224

225 Košice ako súčasť protitureckej obrannej línie v 17. storočí Martina Orosová Katarína Kučerová Bodnárová Abstrakt Košice mali od polovice 16. storočia významné postavenie v obrane proti rozpínavosti Osmanskej ríše. Mali vybudované najlepšie mestské hradby, bolo tu sídlo Hornouhorského hlavného kapitána a cisárskych žoldnierov, cisárska zbrojnica, odlievareň diel, sklad pušného prachu a ďalších vojenských komodít. Spolu s výhodnou geografickou polohou na východe Uhorska boli zároveň veľmi príťažlivým mestom aj pre protihabsburských povstalcov, ktorí si z Košíc spravili stredisko odboja. Tomu sa pokúsil zabrániť cisár Leopold I. výstavbou bastiónovej pevnosti - citadely za hradbami mesta, ktorá by pacifikovala mesto a zároveň by slúžila ako protiturecká pevnosť. Autorom projektu citadely bol skúsený nemecký inžinier, pevnostný staviteľ a proviantný generál Jakub von Holst (1609 Marienburg 1674 Viedeň), menovaný v roku 1660 za vrchného inžiniera a plukovníka cisárskeho delostrelectva. Kľúčové slová: Jakub von Holst. Dvorská vojenská rada. Košická citadela. Európa druhej polovice 17. storočia sa pomaly menila, dozrievala a stabilizovala. Stredovek bol definitívne preč a moderná doba, zrodená v dohasnutom ohni tridsaťročnej vojny, sa nástojčivo hlásila k životu. Viedeň sa definitívne stala stálym sídlom rímsko-nemeckých cisárov a hlavným mesto Habsburskej monarchie, nad ktorou die Sonne nicht untergeht. Bola sídlom najvyšších kráľovských úradov: Tajnej rady (Geheimer Rath, 1527), Dvorskej kancelárie (Hofkanzlei, 1528), Dvorskej komory (Hofkammer, 1528) a Dvorskej vojenskej rady (Hofkriegsrat, 1556), ktoré boli základom nových ústredných orgánov spoločných pre všetky krajiny budúcej centralizovanej monarchie. 1 Hlavným poslaním Dvorskej vojenskej rady bolo zabezpečenie obrany krajiny pred Osmanmi, riadenie a koordinovanie cisárskej armády, verbovanie žoldnierov, budovanie hraničnej obrannej línie výstavbou a modernizáciou pevností, personálnym zabezpečovaním ich posádok a veliteľov, obstarávanie zbraní, munície, potravín a iných potrebných zásob. Z vojensko-strategického a hospodárskeho hľadiska rozdelil Ferdinand I. územie Uhorska na šesť hlavných kapitanátov (Kreisoberst, supremus capitaneus partium regni Hungariae, prorex, banus, ország hadnagya/ kapitánya, királyképe), ktorých hranice zohľadňovali reálnu geopolitickú situáciu, teda územie priamo okupované alebo bezprostredne ohrozované Osmanmi. 2 Na území dnešného západného a stredného Slovenska vznikol Preddunajský hlavný kapitanát, siahajúci od Bratislavy po Gemer a Spiš a zahŕňajúci stredoslovenské banské mestá, ktoré mali svojho kapitána ban- 1 DANGL, Vojtech KOPČAN, Vojtech. Vojenské dejiny Slovenska II. zv Bratislava : Ministerstvo obrany SR, 1995, s ISBN DANGL, V. KOPČAN, V. Vojenské dejiny Slovenska..., s

226 ských miest (capitaneus ante montanas civitates, supremus capitaneus civitatum montanarum). Sídlom kapitanátu bola Nitra, neskôr Šurany, Levice a Nové Zámky. Trinásť stolíc severovýchodného Uhorska (dnešné východné Slovensko, Potisie a časť Ukrajiny) tvorilo od roku 1559 Hornouhorský hlavný kapitanát so strediskom v Košiciach. Zadunajský kapitanát sa rozprestieral v juhozápadnej časti dnešného Maďarska na hranici s Rakúskom a Slovinskom, medzi Balatonom a Drávou. Jeho sídlom bol od roku 1566 hrad Kaniža pri rovnomennom meste (dnes Nagykanizsa) prestavaný v roku 1569 Pietrom Ferraboscom na bastiónovú pevnosť. Samostatný kapitanát bol zriadený na neobsadenom území v Dolnom Uhorsku v Chorvátsko-slovinskom banáte. Mestá na pobreží Jadranského mora patrili do prímorského kapitanátu so sídlom v Senj (Zeng). Na čele kapitanátov stáli hlavní kapitáni/ generáli, ktorými boli jednak uhorskí magnáti verní cisárovi, jednak cudzí žoldnieri najímaní Habsburgovcami na konkrétnu službu. 3 V obrane krajiny pred rozpínavosťou Osmanskej ríše však nemenej dôležitú rolu hrala línia hraničných pevností, ktorým velili špeciálne menovaní kapitáni (Grenzoberst, supremus capitaneus confiniorum), sídliaci v hlavných pevnostiach (Haupfestung), ktorým boli podriadené menšie pevnosti, hrady a opevnené mestá (Grenzfestungen, confinia), ako aj celá príslušná oblasť. Kapitáni pevností a velitelia kapitanátov boli často tie isté osoby. 4 Dôležitosť pevností sa menila podľa aktuálnej politicko-vojenskej situácie. Bol to nový typ organizácie vojenských síl, v ktorom už nehrali hlavnú rolu šľachtické insurekcie a bandériá magnátov na čele s palatínom, ale armáda cudzích žoldnierov pod velením hlavných kapitánov menovaných Dvorskou vojenskou radou, resp. panovníkom. Výstavbu pevností a posilnenie delostrelectva si priamo vynucoval nový spôsob vedenia vojny, ktorý prišiel na konci 15. storočia a víťaznú úlohu prisúdil strelným zbraniam. Stredoveké kamenné hrady so svojimi vysokými hradbami a baštami stratili svoju obrannú schopnosť a do zabudnutia postupne odchádzala aj ťažká rytierska jazda. Z vojenského hľadiska bolo teda Uhorsko, plné stredovekých hradov, absolútne nepripravené na nový spôsob boja. Navyše, mnohé hrady boli oslabené alebo zničené po osmanských nájazdoch, ktorým boli vystavované od roku Modernizácia bola nevyhnutná. Dvorská vojenská rada preto okrem schopných vojenských veliteľov a delostrelcov potrebovala aj inžinierov, architektov, staviteľov a iných majstrov vojenských a staviteľských remesiel. Počas tridsaťročnej vojny bolo takmer pravidlom, že vojenskí stavitelia boli zároveň aj vojenskými hodnostármi a veliteľmi, ktorí si silu a odolnosť svojho staviteľ- 3 Zoznam kapitánov pôsobiacich v storočí uvádza: PÁLFFY, Géza. Kerületi és végvidéki fõkapitányok és fõkapitány-helyettesek Magyarországon a században. In Történelmi Szemle, 1997, roč. XXXIX, č. 2, s PÁLFFY, G. Kerületi és végvidéki fõkapitányok..., s DANGL, V. KOPČAN, V. Vojenské dejiny Slovenska..., s ,

227 ského diela mohli vyskúšať priamo v bojových podmienkach. Jedným z vojensko-staviteľských špecialistov Dvorskej vojenskej rady bol aj plukovník Jakub von Holst. Keďže posledná tretina života a diela tohto významného západoeurópskeho experta je spojená s Uhorskom a priamo s Košicami, považujeme za užitočné poskytnúť čitateľom jeho životopisné údaje, ktoré sme čerpali zo štúdie rakúskeho historika umenia Franza Petra Waneka. 6 Jakub von Holst sa narodil 2. mája/júna 1609 v Marienburgu vo vtedajšom Prusku, dnešnom poľskom meste Malbork. V rokoch študoval v Bruseli a Haagu umenie fortifikácií. V tom čase si zaobstaral prvých šesť kníh o geometrii a geodézii, ktoré tvorili základ jeho vedeckej knižnice, a ktoré nám umožňujú nahliadnuť do formy vzdelávania staviteľov pevností. Knižnicu ďalej rozmnožoval jeho syn Johann Friedrich von Hollstein a ďalší vlastník Johann Ferdinand II., gróf z Herbersteinu. Dnes je známa ako Hollstein-Herberstein-Bibliothek a je uložená v Univerzitnej knižnici v Grazi. 7 Po štúdiu vstúpil Holst ako inžinier do služieb kurfirsta Georga Wilhelma z Brandenburgu a za tri roky sa vypracoval na kapitána (Hauptmann) pešieho regimentu. Zúčastnil sa mnohých poľných bitiek a obliehaní. Zároveň pôsobil ako stavebný majster (Festungsbaumeister) pri vylepšovaní starých a stavaní nových brandenburských pevností. Pri jednej z bojových misií pri obliehaní Švédmi obsadeného mesta Brandenburg an der Havel bol ťažko zranený guľou z kanóna na ľavej paži. Táto udalosť sa dostala aj do jeho erbového znaku. V boji sa objavil opäť v roku 1637 pri obliehaní dôležitej bastiónovej pevnosti Dömitz v Mecklenburgu, nachádzajúcej sa na rieke Labe medzi Hamburgom a Berlínom. Prejavil pritom takú statočnosť, že bol ako 28-ročný menovaný za veliteľa pevnosti. V roku 1638 navrhol spolu s inžinierom Hydde Hoerenkenom plány rozšírenia renesančnej citadely Spandau pri Berlíne. O rok neskôr opevnil Landsberg an der Warthe a na rozkaz brandenburského guvernéra grófa Adama von Schwarzenberg musel hlavné mesto Berlín po vypálení predmestí dostať do obranyschopného stavu. V tom istom roku bol povýšený na majora (Obristwachtmeister, strážmajster) a zároveň bol menovaný za technického inšpektora všetkých brandenburských pevností. V roku 1644 bol Holst na základe svojich služieb pre Brandenbursko a ríšu povýšený cisárom Ferdinandom III. do šľachtického stavu. Z roku 1650 je známy jeho nerealizovaný projekt rozšírenia pevnosti Küstrin (dnes Kostrzyn nad Odrou v Poľsku) 8 a tiež pevnosti Peitz, kde slúžil ako 6 WANEK, Franz Peter. Die Porträtbüste des Jacob von Holst. Ein unbekanntes Werk Francesco Mangiottis. In Österreichische Zeitschrift für Kunst und Denkmalpflege, roč. 62, 2008, č. 1, 2008, s ZOTTER, Hans. Die Hollstein/Herberstein Bibliothek. [online], cit. [ ]. Dostupné na internete: < 8 SCHARFE, Wolfgang. Festungspläne. Küstrin, s. 4. [online]. Obr Jacob Holst: Cüstrin wie es gewesen Anno Kolorovaný ručne kreslený plán, uložený v Deutsche Staatsbibliothek Berlin, SX 22185/25. [Cit ]. Dostupné na internete: < 227

228 pevnostný inžinier a zástupca veliteľa pevnosti. Naďalej viedol rôzne pevnostné a iné stavby. Počas švédsko-poľskej vojny o dedičstvo ( ) bol Holst menovaný za proviantného generála (Generalquartiermeister) v štábe brandenbuského vrchného veliteľa poľného generála Otta Krištofa von Sparr, čo znamená, že bol poverený organizovaním presunov vojsk a ich ubytovaním. V roku 1656, počas absencie guvernéra generála Henricha von Uffeln, bol Holst veliteľom mesta Berlín. V tom čase sa v Berlíne zastavil rakúsky poľný maršal a vrchný veliteľ cisársko-rakúskej armády Raimondo Montecuccoli ( ). Toto stretnutie predurčilo Holstov ďalší osud. Montecuccoli bol Holstov rovesník a patril k najlepším veliteľom tých čias. Oboch spájalo vojenské remeslo, ale aj zaujatie pre nové strelné zbrane a vlastné vynálezy, ktoré neskôr s úspechom skúšali. Oprávnene môžeme predpokladať, že to bol Montecuccoli, ktorý Holsta priviedol do Viedne a odporúčal ho Dvorskej vojenskej rade, ktorej bol členom, ako fortifikačného a delostreleckého špecialistu. Naliehavá potreba kvalifikovaných pevnostných inžinierov a stavebných majstrov pri modernizácii počas tridsaťročnej vojny zanedbávaných uhorských pevností priviedla Holsta k menovaniu za vrchného inžiniera (Ober-Ingenieur) a plukovníka cisárskeho delostrelectva (Artillerie- Obristen). Od roku 1660 až do svojej smrti v roku 1674 bol Holst zamestnaný hlavne pri výstavbe a rozširovaní rôznych pohraničných pevností, pričom najviac spolupracoval s rovnako známym inžinierom a pevnostným majstrom Lucasom Georgom Sichom. V roku 1662 navštívili novú pevnosť Zrínyivár, ktorú začal rok predtým stavať chorvátsky bán Mikuláš Zrínsky. Známy je ich plán rozšírenia pevnosti Tokaj z roku 1664, ktorá mala chrániť mestá a dediny v povodí Tisy. 9 V rokoch sa podieľali na znovupostavení Turkami zničenej pevnosti Egersee/Zalaegerszeg. Počas protitureckých bojov v rokoch bol Holst veliteľom cisárskeho delostrelectva pri neúspešnom obliehaní pevnosti Kaniža, ktorá padla do tureckých rúk ( ) alebo pri márnej obrane pevnosti Zrínyivár ( ). Rovnakú funkciu mal aj pri víťaznej bitke proti Turkom ( ) pod vedením maršala Montecuccoliho a aj on sa stal hrdinom od Sv. Gotthardu. Pevnosti, hrady a opevnené mestá, ktoré mali byť oporou cisára, pravidelne zlyhávali počas stavovských povstaní. Priam exemplárne z tohto aspektu pôsobia najmä Košice. Ich strategické postavenie v obrane Horného Uhorska pred Osmanskou ríšou sa posilnilo po roku 1552, keď sa mesto, ktoré takmer dvadsať rokov ovládal protikráľ Ján Zápoľský, a neskôr jeho vdova, poľská princezná Izabela Jagelovská, vrátilo do rúk Ferdinanda I., ktorý tu dal postaviť kráľovskú zbrojnicu. 10 V roku 1559 sa Košice stali sídlom hornoberlin.de/2bik/kap3/kap3_1_1-04.php3> 9 KARSAY, Ferenc. A Törökvilág néhány térképeról. [online]. In Geodézia és Kartográfia, 2003, č. 6, s [cit ]. Dostupné na internete: < szaklap/2003/06/8.pdf> 10 OROSOVÁ, Martina ŽAŽOVÁ, Henrieta. Košická citadela. Bratislava : Pre Aupark Košice 228

229 uhorského hlavného kapitána (supremus capitaneus regni Hungariae superiorum, Feldoberst/Generaloberst Oberungarn), ktorým bol menovaný Imrich Thelekessy. 11 Vďaka cisárskym investíciám a privilégiám sa mesto v priebehu pár rokov zmenilo na centrum zbrojárskej výroby Horného Uhorska. Sústredila sa tu výroba chladných aj strelných zbraní, pušného prachu a munície, dokonca riečnych lodí pre nasadistov na Tise. Na zásobovanie cisárskych posádok v celom kapitanáte slúžila cisárska zbrojnica, odlievareň diel, sklad proviantu, pekáreň, pivovar, mlyn, vínna a pivná pivnica, sýpka, mlyn na pušný prach, píla, hámor, sklad delových gúľ, sklad zbroje a sklad liadku. 12 Cisárska posádka však nebola natoľko veľká, aby predstavovala skutočné sústredenie vojenskej moci. Napriek hradbám, ktoré patrili medzi najlepšie v Uhorsku, sa mesto vždy stalo pomerne ľahkou korisťou povstalcov. V roku 1604 sa Košíc zmocnil Štefan Bocskay, v roku 1619 Gabriel Bethlen, v roku 1644 Juraj I. Rákóczy, v roku 1682 Imrich Thököly, a nakoniec v roku 1704 František II. Rákóczy. 13 Paradoxne, Osmani mesto nikdy nedobýjali. Pre viedenský dvor predstavovali Košice nespoľahlivý strategický bod, ktorý nemohol naďalej prehliadať a po odhalení Wesselényiho sprisahania v roku 1671 pristúpil k radikálnemu riešeniu. K represívnej politike patrila aj likvidácia tých šľachtických sídiel, v ktorých sa sústredili sprisahanci a odporcovia Habsburgovcov. Ich previerku mali na starosti vojensko-inžinierski špecialisti z Dvorskej vojenskej rady, ktorej prezidentom bol v tom čase Raimondo Montecuccoli. Neprekvapí preto, že do metropoly Horného Uhorska a sídla kapitanátu vyslal svojho spoľahlivého človeka, plukovníka von Holsta. Jakub von Holst dorazil do pokorených Košíc v júni 1671 a hlásil sa u generála Parisa von Spankau. Spolu prešli hradby a skontrolovali všetky fortifikačné prvky. Holst vypracoval pre Dvorskú vojenskú radu správu s návrhom riešenia košickej nespoľahlivosti. Načrtol plán citadely, pevnosti, ktorá by bola postavená za hradbami, na Južnom predmestí Košíc. Slúžila by ako protiturecká pevnosť, vojenské kasárne pre cisársku posádku, a v prípade potreby by jej delá mohli byť obrátené aj proti samotnému mestu. Išlo o skutočne originálny a v uhorských dejinách dovtedy nevídaný projekt. O možnosti pacifikovať odbojné mesto citadelou, ako to bolo bežné v mestách západnej Európy, uvažovala Dvorská vojenská rada pravdepodobne už skôr. Plukovník von Holst dal tejto myšlienke konkrétnu tvár. Zužitkoval pritom všetky svoje bohaté skúsenosti z brandenburských a mecklenburských pevností a navrhol bastiónovú pevnosť s vodnou priekopu A 21, 2011, s PÁLFFY, Géza. Kerületi és végvidéki főkapitányok és főkapitány-helyettesek Magyarországon a században. In Történelmi Szemle, 1997, roč. XXXIX, č. 2, s. 272; PÁLFFY, A főkapitányi hadiipari műhely kiépülése Kassán, és nyersanyagellátó forrásai, s OROSOVÁ, M. ŽAŽOVÁ, H. Košická citadela, s DANGL, V. KOPČAN, V. Vojenské dejiny Slovenska..., s

230 v tvare päťuholníka. Rozhodol sa pre zaujímavú a ojedinelú kombináciu murovaných a zemných prvkov. Valy bastiónov a kurtin tvarovo kopírovala nižšia murovaná súvislá obranná línia, predsunutá pred nearmované bastiónové fronty, nazvaná v prameňoch múr v priekope alebo parkánový múr. Išlo o typ murovaného fausse braye, ktorý patril do okruhu obľúbených fortifikačných prvkov francúzskeho maršala Vaubana. Ďalším zaujímavým prvkom bol čepiec (bonet), ktorým boli spevnené hroty bastiónov z vnútornej strany, a ktoré sa v prameňoch označovali ako rohy alebo núdzové hrádze. Umožňovali obrancom pohyb medzi vnútrom citadely a druhou obrannou líniou fausse braye. 14 Plukovník Holst vyzbrojený cisárskymi listinami začal sám riadiť výstavbu citadely. Kým sa uskutočňovala demolácia Južného predmestia a iné zemné a prípravné práce, využil letné mesiace na inšpekčnú cestu po ďalších hradoch a pevnostiach v Hornom aj Dolnom Uhorsku a do svojej správy zahrnul aj poznatky z miest, ktoré míňal cestou z Viedne do Košíc. Navštívil pritom 15 lokalít: 1. Nielab (?), 2. Ibrani Ibrány, 3. Kischwarda Kisvárda, 4. Onot Onód, 5. Dioschgiőr Diósgyőr, 6. Zendra Szendrő, 7. Zatwar Szádvár (pri obci Szögliget), 8. Putnock Putnok, 9. Devin Divín, 10. Bollog/Balogvár Veľký Blh, 11. Turno Turniansky hrad/ Turňa nad Bodvou, 12. Saroch Šarišský hrad, 13. Bergschloss Cassa neďaleko Ilavy (?) sídlo zbojníkov a rebelov, 14. Orawa Oravský hrad, 15. Lickowa/Likowa hrad Likava. Po návrate do Košíc spísal 5. septembra 1671 správu pre Dvorskú vojenskú radu s názvom Opis niektorých hradov, hraničných pevností a iných miest v Hornom a Dolnom Uhorsku s pripojenými odporučeniami (Beschreibung etlicher bergschlősser, gränitz hauser, und anderer orten, in Ober, und Unter Ungarn, mit angehendendem guttachten). V správe najprv opisuje širšiu situáciu danej lokality, jej polohu a dostupnosť, okolité prírodné podmienky, blízke mestá a dediny, rieky, mosty, brody, ďalej či ide o hrad, panské sídlo alebo hraničnú pevnosť. Nasledoval stručný popis sídla a technický stav fortifikačných prvkov. Záver tvorilo odporúčanie, čo by bolo vhodné dobudovať, prestavať, prípadne zbúrať za účelom zlepšenia obranných funkcií lokality, prípadne jej úplné znefunkčnenie. 15 Plukovníka Holsta vystriedal v dozore nad stavbou citadely jeho spolupracovník inžinier Lucas Georg Sicha. Výstavba pokračovala veľmi pomaly a konečnej podoby citadely sa už autor jej projektu plukovník Jakub von Holst nedožil. Zomrel 7. októbra 1674 vo Viedni. Jeho telo bolo prevezené do Dolnej Lužice a pochované v rodinnej krypte v románskogotickom kostole v malej dedine Stradow, neďaleko brandenburského pohraničného mesta Spremberg. Holst tu v roku 1659 kúpil statok, ktorý dal 14 OROSOVÁ, M. ŽAŽOVÁ, H. Košická citadela, s Österreichisches Staatsarchiv Wien, Kriegsarchiv, Akten des Wiener Hofkriegsrates, 1671 September No

231 do vena svojej dcére Anne Elisabeth pri jej vydaji za Ludwiga von Pfuel (Pfuhl). Kostol slúžil ako pohrebné miesto rodinám Holst aj Pfuel. Dedina Stradow bola v rokoch úplne zničená kvôli ťažbe hnedého uhlia. Pri tej príležitosti sa uskutočnil komplexný archeologický výskum, počas ktorého bola preskúmaná aj murovaná krypta v kostole, v ktorej ležal Jakub von Holst. Medená doska s Holstový erbom a nápisom, ktorá bola na veku jeho rakvy, sa dnes nachádza v spremberskom múzeu. V stradowskom kostole pripomínala zemepána a patróna kostola Jakuba von Holsta portrétna busta a erbové mortuárium (Totenschild). Oba predmety boli v roku 1982 prenesené do kostola v Sprembergu. Busta je zo sadry a jej autorom je rímsky sochár Francesco Mangiotti. Datovanie je poškodené, ukazuje na letopočet 16[..], ktorý môže znamenať 1669 alebo Ako udáva autor umeleckohistorickej analýzy diela Franz Peter Wanek, busta mohla byť vyrobená pri príležitosti Holstových 60. narodenín alebo na počesť glorifikácie víťazstva pri Sv. Gotharde. Nie je známe, či podľa tejto sadrovej busty mala byť vyrobená bronzová alebo kamenná socha. Ani košická citadela nemala dlhé trvanie. Začiatkom 80. rokov 17. storočia ešte nemala vybudované všetky fortifikačné prvky, čo využil kapitán Andrej Szirmay a v lete 1682 odvážnym nočným útokom pomocou ľsti a eskalády získal citadelu pre Imricha Thökölyho. Pri následných bojoch zasiahli fausse braye minimálne dve delové gule, ktoré sa našli pri archeologickom výskume, no nijako mu neublížili. Konštrukcia pevnostného inžiniera a cisárskeho delostrelca von Holsta bola dokonale premyslená a vybudovaná. Thököly ju však zneškodnil pomocou náloží pušného prachu a citadela prestala byť pre mesto hrozbou. Po porážke Osmanskej ríše stratila aj svoju funkciu protitureckej vojenskej pevnosti. Systematické ničenie zemných aj murovaných konštrukcií a vyrovnávanie terénu v spojení s poveternostnými podmienkami doviedlo citadelu k úplnému zániku. 16 Plukovník Jakub von Holst je však stále živý. Stal sa totiž symbolom noci múzea, akcie, ktorá sa každoročne koná v septembri v dolnolužickom múzeu v Sprembergu pod heslom Wenn Jacob von Holst erwacht dann ist wieder Museumsnacht (Keď sa Jakub von Holst prebúdza opäť je tu noc múzea). 17 Košická citadela, a vôbec všetky protiturecké pevnosti na území dnešného Slovenska, Maďarska, Rumunska, Slovinska, Chorvátska a Rakúska, ktoré zastavili rozpínavosť Osmanskej ríše, sú významnou súčasťou európskych dejín. Ich európsky rozmer by sme mohli spojením bádateľského úsilia spoločne objaviť a prezentovať. Nielen pre Európu, ale hlavne pre nás, občanov nástupníckych štátov Habsburskej monarchie. 16 OROSOVÁ, M. ŽAŽOVÁ, H. Košická citadela, s Lausitzer Museenland Spremberg [online], cit. [ ]. Dostupné na internete: < action_id=8000> 231

232 Literatúra Österreichisches Staatsarchiv Wien, Kriegsarchiv, Akten des Wiener Hofkriegsrates, 1671 September no Lausitzer Museenland Spremberg [online], cit ]. Dostupné na inetrnete: < _article&f_action_id=8000> Dangl, Vojtech and Kopčan, Vojtech. Vojenské dejiny Slovenska II. zv , Bratislava: Ministerstvo obrany SR, Karsay, Ferenc. A Törökvilág néhány térképeról. Geodézia és Kartografia 6 (2003): [online]. [cit ]. Dostupné na internete: < honlap/magyar/szaklap/2003/06/8.pdf> Orosová, Martina a Žažová, Henrieta. Košická citadela, 45. Bratislava : Pre Aupark Košice A 21, Pálffy, Géza. A főkapitányi hadiipari műhely kiépülése Kassán, és nyersanyagellátó forrásai, 184. Pálffy, Kerületi és végvidéki fõkapitányok és fõkapitány-helyettesek Magyarországon a században. Történelmi Szemle 39, no. 2 (1997): a 272. Scharfe, Wolfgang. Festungspläne. Küstrin, 4. [online]. Obr Jacob Holst: Cüstrin wie es gewesen Anno Kolorovaný ručne kreslený plán, uložený v Deutsche Staatsbibliothek Berlin, SX 22185/25. [cit ]. Dostupné na internete: < Wanek, Franz Peter. Die Porträtbüste des Jacob von Holst. Ein unbekanntes Werk Francesco Mangiottis. Österreichische Zeitschrift für Kunst und Denkmalpflege 62, no. 1 (2008): Zotter, Hans. Die Hollstein/Herberstein Bibliothek. [online], cit Dostupné na internete: < 232

233 Košice vo víre európskej mestskej politiky István H. Németh Abstrakt Príspevok analyzuje mesta Košice ako hlavné mesto protihabsburských povstaní, ktoré sa v Uhorsku konali v 16. až 18. storočí. Predstavuje Košice ako centrum regiónu blízkeho Sedmohradsku, ktoré bolo neustále ovplyvňovaný politickými ambíciami sedmohradských kniežat. Príspevok sa tiež snaží zasadiť mesto do rámca európskej mestskej politiky, preto autor neuvádza len politické zmeny ako miestny alebo národný fenomén, ale v porovnaní s charakterom mestskej politiky v iných štátoch európy. Kľúčové slová: Košice. 16. až 18. storočie. Európska mestská politika. V rámci Habsburskej monarchie sa Uhorské kráľovstvo v rakúskej a v súvislosti s tým aj medzinárodnej literatúre chápalo ako hlavný zdroj povstaní. Tento pohľad vyvolali nielen historické fakty, teda útoky kniežat Sedmohradska, Rákócziho povstanie a najmä povstanie rokov 1848 až 49. Dejepisci Uhorska aj dnešného Maďarska totiž radi opisovali vzťah Habsburgovcov a Uhorska týmto spôsobom, zjednodušujúc ho ako vzťah utláčateľa a právom sa búriaceho. Košice sa v maďarskom, slovenskom a rakúskom historickom povedomí tradične objavujú ako centrum týchto vzbúr. 1 Z hľadiska politickej histórie mesta je tento obraz správny. História Košíc bola úzko spätá s históriou a politickými ambíciami veľmi blízkeho Sedmohradského kniežatstva, preto uvedené charakteristiky boli následkom najmä tejto skutočnosti. Napriek tomu je možné udalosti histórie mesta začleniť do jasne definovaného rámca mestskej politiky, v ktorom nechýbajú európske paralely vplyv štátnej politiky prítomný v európskych mestách. Vyššie uvedené geopolitické činitele (blízkosť Sedmohradska, periférna poloha v Uhorskom kráľovstve) a ústredná úloha v regióne a v Uhorskom kráľovstve vyplavila na povrch, posilnila tieto záležitosti. Tieto fenomény však treba skúmať jednotne, v opačnom prípade sa ich posúdenie značne zdeformuje. Deformácia posúdenia javov častá v históriografii Maďarska a Slovenska nebola doposiaľ zriedkavosťou. V tejto štúdii preto predstavíme tieto hlavné činitele a vysnažíme sa ich umiestniť do rámca európskej mestskej politiky. Politické zmeny, ktoré sa v Košiciach odohrali v 16. až 18. storočí, preto nezobrazíme ako miestne či nanajvýš celoštátne javy, ale v porovnaní s mestskou politikou realizovanou v ostatných európskych štátoch. Dostupná odborná literatúra predstavila tieto zmeny ako uhorské a prevažne záporné javy so silne protihabsburgským tónom tento názor zastávali prevažne národní historici. Napr. v prípade realizovanej rekatolizácie bola národná strana identifikovaná ako hnutie reformácie, kým katolícku stranu 1 Pálffy

234 jednoznačne označili za Habsburgovcov, viedenský dvor, resp. protinárodné sily uhorskej katolíckej šľachty. Túto interpretáciu posilňovalo aj to, že takmer všetky kniežatá Sedmohradska, ktorých zobrazovali ako ochrancov štátnosti maďarského národa, sa objavujú aj v roli ochrancu niektorej z odnoží reformácie. Na druhej strane sa za základné piliere národného odboja v 19. storočí považovali silné stavovské samosprávy, preto každý zásah proti týmto inštitúciám sa považoval za protinárodný. 2 V ranom novoveku bolo spoločenské a stavovské zloženie miest obyčajne omnoho otvorenejšie ako v stredoveku. Mestá sa čoraz viac začleňovali do čoraz centralizovanejšej štátnej administratívy. To bolo spôsobené jednak zmenami vo verejnej správe a tiež spoločenskými a hospodárskymi stykmi meštianstva a šľachty, ktoré sa stávali čoraz užšími. Posledne uvedený jav viedol k značnému premiešaniu spoločnosti z hľadiska stavov, ktorý bol jedným z najtypickejších fenoménov raného novoveku. Popri tom bolo ďalším fenoménom raného novoveku posilnenie štátu, rozšírenie kompetencií štátnej správy. V prvej etape štát prenikal do miest primárne v takých oblastiach, ktoré súviseli s rozvojom vojska a (v súvislosti s tým) so vznikom štátnej verejnej správy. Počnúc 16. storočím sa tieto zmeny prejavili v súvislosti s vojenskými centrami v mestách, v opevnených mestách, v sídlach úradov, resp. rezidenčných centrách, a to v oblasti verejnej správy, v právnej aj spoločenskej oblasti. 3 V nasledujúcej etape, teda od 17. storočia, sa štátny aparát snažil nahliadnuť do každodenného života čo najširších vrstiev spoločnosti a následne doň aj zasahovať v čo najväčšej miere. Táto snaha bola spojená s tým, že centralizovaný a následne absolutistický štát zaviedol centrálnu reguláciu v otázkach, ktoré patrili predtým výlučne do kompetencie stavov, resp. ich zástupcov. Tým máme na mysli predovšetkým otázky pomeru poddaných a statkárov, ktoré sa v 18. storočí dostali plne do kompetencie štátu, alebo otázky náboženstva, duševného zdravia, zdravotníctva, chudobných atď. Pod dohľadom absolutistického panovníka sa vybudovalo vojsko a aj jeho financovanie sa stalo úlohou štátu. V súvislosti s novým spôsobom výkonu moci v ostatných oblastiach správy štátu (daňová správa, súdnictvo, úlohy spojené s jednotlivými jednotkami verejnej správy atď.) prebehla centralizácia a tieto náležitosti sa stali úlohou štátnej správy potvrdenej legitimitou vládcu. 4 Ekonomická história popisuje uvedenú premenu ako zrod fiškálneho štátu (Fiscal State), čo je vynikajúcim vyjadrením číro hospodárskeho, finančného vzťahu medzi príčinami a riešeniami. Tieto fenomény pôsobili aj na mestá podliehajúce panovníkovi. Príjmy pochádzajúce z činnosti meštianstva (rastúci počet daní, obchodné príjmy atď.) predstavovali 2 Felhő 1946.; Szűcs 1963.; Špiesz 1983.; Špiesz 1991.; Kónya Friedrichs 2000.???; Pils Asch Duchhardt 1996.; Asch 1999.; Duchhardt 1994.; Henshall 1992.; Heinrich 1981.; Vierhaus 1978.; Hanschmidt

235 čoraz väčšiu časť štátnych príjmov, preto štát a kapitálovo silní mešťania mali čoraz viac spoločných záujmov. 5 Preto sa miestami hovorilo výslovne o byrokratizácii miest zo strany štátu, začlenení miest do štátnej správy, resp. trochu extrémnejšie vyjadrené: o zoštátnení miest. Následkom vykonaných zmien v oblasti štátnej správy a mestskej politiky teda dovtedy uzavretá existencia miest zanikla do 18. storočia a odovzdala svoje miesto mestám začleneným do moderného štátu, ktoré sa rozvíjali nevídaným tempom. 6 Uvedené javy sa plne prejavili najmä v západoeurópskych štátoch, no čo sa týka tendencie, tá sa ukázala aj vo všetkých provinciách monarchie Habsburgovcov. Je pravdou, že tieto opatrenia takmer nikde neboli zavedené jednotne. V rámci monarchie sa centralizovaná mestská politika realizovala najprv v prípade kmeňových provincií (Dolné, Horné, Vnútorné Rakúsko a v 17. storočí aj Česko a Morava), asi o pol storočia skôr ako v Uhorskom kráľovstve. Uhorské kráľovstvo totiž, napriek tomu, že krajina sa z hľadiska vojenského a finančného stala bezpochyby značne centralizovanou súčasťou monarchie Habsburgovcov, zostalo aj monarchiou stavov, ktoré mali naďalej vplyv a početných zástupcov. Po bitke pri Moháči (1526) totiž obe strany uznali, že za účelom ochrany monarchie a Uhorského kráľovstva sú nútené vykonať obojstranné kompromisy. Preto politická sila uhorských stavov zostala v krajine omnoho silnejšia, ako to bolo v prípade stavov ostatných provincií monarchie Habsburgovcov. Uhorské stavovské samosprávy (župy a slobodné kráľovské mestá) vykonávali svoje úlohy v čoraz silnejšej pozícii, pričom plné riadenie vnútropolitického života a spravodlivosti mali tiež v rukách. Uhorské kráľovstvo tak v rámci Habsburskej monarchie zostalo štátom s najsamostatnejšou a najsilnejšou stavovskou vrstvou. 7 V tejto politickej situácii mohli obce patriace medzi tzv. slobodné kráľovské mestá užívať svoje práva, uplatňovať svoje politické záujmy. Tieto mestá od 15. storočia disponovali samosprávnymi právomocami úplne nezávislými od kráľovskej moci. 8 Napriek tomu slobodné kráľovské mestá mali v tom čase stavovské práva ešte len určitého druhu a týmito stavovskými právami nemohli disponovať v miere rovnakej so šľachtou. Vo všeobecnosti platí, že mestá získali svoje stavovské oprávnenia vďaka kompromisu, ktorý vznikol pádom stredovekého Uhorského kráľovstva. Medzi stavmi zaujali miesto, ktoré nikto nespochybňoval, ale ktoré bolo značne potlačené. 9 Prvé obdobie bolo teda časom vybudovania priestoru pre zásahy. Vtedy vznikli opevnené mestá a rezidenčné mestá, sídla panovníkov. Vznik opev- 5 Bonney 1999.; t Hart 1993.; O Brien Hunt 1993.; Cavaciocchi O zoštátnení miest: Gerteis Pozri tiež: Rügge 2000.; Tilly Blockmans 1994.; Cowan 1998.; Riis Strømstad 1978.; Marraud 2009.; Chittolini 1988.; Brady 1985.; Schlögl Sawilla Pálffy Szűcs 1963.; Kubinyi H. Németh

236 nených miest spôsobilo najmä to, že európske vnútorné vojny a osmanské útoky (najmä na Iberskom polostrove a v Itálii) prinútili vlády financovať fortifikáciu svojich miest čoraz viac. 10 Výstavbu miest charakterizovali na európskom kontinente podobné fortifikácie, najmä pri hlavných frontoch vojenských operácií (Francúzsko, Holandsko) a v čase tridsaťročnej vojny či neskôr v mestách Svätej ríše rímskej. 11 Mnohé mestá Habsburskej monarchie (Salzburg, Viedeň, Graz, Radkersburg) boli taktiež vybavené modernými obrannými systémami. 12 Prítomnosť vojska usídleného v mestách sa na území Uhorského kráľovstva prejavila ako následok osmanských dobyvateľských snáh veľmi skoro, v polovici 16. storočia, súbežne so vznikom ochranného systému. Jav prízvukovaný v nemeckej odbornej literatúre, teda vojsko ako samostatná spoločenská skupina s určitými právami vzniklo v tejto dobe. 13 V 16. až 17. storočí boli Košice jediným slobodným kráľovským mestom v Uhorskom kráľovstve popri Varaždíne, ktoré malo stálu vojenskú posádku! Tento zvláštny status v rámci stavovského práva a tiež to, že mesto sa nenachádzalo v prvej línii obrany ho zachránilo pred tým, aby sa naozaj stalo opevneným mestom. Do mesta sa však nasťahovala silná centrálna moc riadená štátom, hornouhorský kapitanát. Záujmy tejto moci v mnohom určovali rozvoj mesta a v mnohých ohľadoch obmedzovali samosprávne práva košickej mestskej rady v jej vlastnom meste. Takéto oblasti boli spravodlivosť vo veciach medzi vojskom a meštianstvom, nadvláda nad mestskými územiami z dôvodu vojenských objektov a potrieb zásobovania vojska potravinami, špeciálne problémy ubytovania vojska (výstavba kasární, konflikty spôsobené sociálnou integráciou). Situácia, ktorá vznikla do polovice 16. storočia dala do rúk hlavného kapitána aj také kompetencie ako stanovenie predpisov požiarnej ochrany mesta alebo vytvorenie siete ulíc v súvislosti s fortifikáciou. Prítomnosť vojska umožnila košickým obchodníkom, aby sa intenzívne zúčastnili zásobovania vojska (čo aj urobili, v rámci svojich možností) a vojaci, ktorí sa tu usadili, predstavovali nový migračný zdroj pre mesto. Nové možnosti domáceho trhu však potlačili vojskom založené výčapy vína a piva či mäsiarstva, ktoré boli stálym zdrojom konfliktov košickej mestskej rady a miestneho vojenského velenia ešte aj na konci 18. storočia. 14 Prostredníctvom procesov predstavených na začiatku tejto štúdie sa raný novovek stal obdobím byrokratizácie, vzniku a dominancie moderných úradov, a to nielen v západnej Európe, ale aj v Uhorskom kráľovstve. V rámci 10 Muńoz ; Guidoni Marino , , Ohľadne bohatej talianskej urbanistickej literatúry pozri Kroener 1988.; Pröve 1995.; Hohrath 1996.; Gräf 1997.; Nowosadtko 2004a.; Lavedan Hugueney Henrat Valentinitsch , Pre Uhorské kráľovstvo pozri súhrnne: Pálffy Pre javy na území Nemecka pozri: Nowosadtko 2004b. 14 H. Németh 1997.; H, Németh 2000.; H. Németh 2009a.; 236

237 reforiem verejnej správy zavedených viedenským dvorom vznikli moderné úrady, v ktorých pracovala vrstva úradníkov šľachtická inteligencia. 15 Týchto úradníkov si nemožno predstaviť bez mestského prostredia a kultúry. Mestská sféra bola s príslušníkmi tejto vrstvy úzko spojená a mestá, v ktorých sa usadil nejaký ústredný úrad získali jeho prítomnosťou mnoho. Politický vplyv mesta sa zvyšoval a tamojší úradníci, ktorí si budovali príbuzenské vzťahy, predstavovali pre mestských obchodníkov klientelu s vycibreným vkusom a nárokmi, pričom poslúžili meštianskej inteligencii aj ako nové kariérne vzory. 16 Aby dané mesto mohlo byť vhodným sídlom úradu, muselo spĺňať také predpoklady, ktoré ho predurčovali na túto úlohu. Spolu s vojenskou posádkou sa Košice stali aj centrom finančných úradov tým, že do mesta sa v roku 1568 nasťahovala Spišská komora. Aj keď podľa prvých plánov mala miestna komora sídliť v Prešove, zvíťazil rozumný návrh, ktorý predniesol Lazarus von Schwendi. 17 Košice boli pre šľachtu atraktívne ako dvojité sídlo. V meste sa usadili príslušníci vysokej aristokracie ako vedúci civilných a vojenských úradov a časť strednej a nižšej šľachty sa usadila ako úradníci. Posledne menovaní sa postupom času mohli premeniť na odborných byrokratov, na členov mestskej inteligencie. Táto cesta rozvoja mesta sa môže považovať za typickú, keďže práve v 16. až 17. storočí sa v centrách miest začali množiť paláce členov vyššej šľachty, resp. menšie domy aristokratických úradníkov. 18 Mesto malo veľký význam ako centrum hospodárstva v hospodárení aristokratických statkárov, predovšetkým ako trh vína a iných poľnohospodárskych plodín vypestovaných na šľachtických statkoch. Plodiny vypestované na šľachtických statkoch mali veľmi priaznivé odbytové podmienky v meste. 19 Popri tom mesto, ako centrum znalostí a kultúry, hralo dôležitú úlohu v štúdiách aristokratickej mládeže. Kvalitné vzdelávacie inštitúcie miest lákali aristokratickú mládež z okolia. Pre nich bolo najlacnejším a najlepším riešením, ak rodina vlastnila dom v meste, resp. ak si ho kúpila, ak ho predtým nemala a svojich synov ubytovala tam. 20 Šľachta, ktorá sa v meste usadila, predstavovala pre meštianstvo vzory kariéry. V prvej etape sa posledne menovaní snažili získať šľachtický titul, pričom sa nevzdali svojho meštianskeho spôsobu života a živobytia. Tento fenomén nie je stredovekou tradíciou, keďže v tej dobe to ešte pre meštianstvo neplatilo. 21 Získanie šľachtického titulu bolo znakom najvyššieho spoločenského statusu, symbolom spoločenského vzostupu nielen v Uhorsku. 15 Ember 1946.; Gecsényi, 1999., Gecsényi Gusarova Ako analógiu pozri: Ennen, 1992.; Stürmer, 1992.; Wolf, 1992.; Andermann, Pre Česko pozri: Janáček, 1991.; Čechura, Németh 2004.??? 18 Šulcová 1991a; Šulcová 1991b; Šulcová 2009; Fundárková 2003; Fejtová Ledvinka Pešek 2009; Ennen 1981; Meinhardt Pre Viedeň pozri: Pils H. Németh zv AMK Schw. No Schw. Nr , Nr Jelšava, 29. augusta Majorossy

238 Šľachtické meštianstvo na rozdiel od patricijov miest nemeckej ríše sa šľachtickým titulom nestalo elitnou vrstvou meštianstva, ale stalo sa súčasťou šľachty župy! 22 Tento spôsob spoločenského vzostupu bol taký rozšírený, že takmer všetci príslušníci mestskej elity disponovali súčasne aj šľachtickým titulom. Mnohí sa však nevzdali svojho meštianskeho spôsobu života a živobytia ani po získaní šľachtického titulu. 23 Požiadavka meštianstva (stať sa súčasťou najvyššej vrstvy spoločnosti doby) je legitímna, keďže šľachtický erb sa stal symbolom spoločenského vzostupu jednotlivca. Vedenie miest to nepovažovalo za nebezpečnú či škodlivú vec, keďže veľkú časť najvyššej správy miest tvorili práve šľachtickí mešťania. 24 Popri šľachtickom titule získali mnohí aj titul dvorného familiára (familiaris aulicae), ktorý sa v 16. až 17. storočí udeľoval najmä za úradné, hospodárske služby inteligencie. Cieľom bolo pozdvihnúť zástupcov strednej šľachty Uhorska, meštianstva a vďaka reformám verejnej správy aj čoraz početnejšej úradníckej vrstvy do tej skupiny podporovanej panovníkom, ktorá riadila Uhorské kráľovstvo pod vedením dvora, v systéme kompromisov s dvorom. 25 Štát/panovník sa tak snažil vyformovať meštianstvo spolu s ostatnými šľachtickými úradníkmi do takej lojálnej vrstvy, hrajúcej dôležitú úlohu v štátnej správe aj v zásobovaní vojska, ktorá sa mohla skôr či neskôr stať základňou pre chod verejnej správy. 26 Vojenský kontingent usadený v Košiciach a vrstva úradníkov umožnili panovníkovi aj to, aby postupoval v meste čo najúčinnejšie, ak si to vyžadoval záujem panovníka a štátu či nová politika. Prvým takýmto miestom stretu bola otázka náboženstva. Pripomíname, že v prípade Košíc aj iných miest tento činiteľ viedol k tomu, že obyvatelia miest vítali vojská pochodujúce proti Habsburským panovníkom pozostávajúce aj z uhorských jednotiek, no predovšetkým vedené sedmohradskými kniežatami viac-menej radostne! Príčiny toho treba hľadať v trendoch určujúcich európsku mestskú politiku! Jednou z najtypickejších vlastností centralistickej, absolutistickej štátnej správy je konfesionalizmus, teda mocenská nadvláda panovníka nad všetkým a tak aj nad vierovyznaním a cirkvou. Zjednotenie štátu a náboženstva bolo preto charakteristickým javom 16. až 17. storočia, tak v súvislosti s reformovanou, ako aj rímskokatolíckou cirkvou. 27 Táto nadvláda sa realizovala prostredníctvom štátnej správy s čoraz väčšími kompetenciami, pričom jej ústredným motívom bola teória jeden štát, jedno náboženstvo. Táto snaha, podobne ako to bolo v ostatných štátoch Európy, vynikajúco zapadá 22 Pozri tiež: Áldásy Újváry ; H. Németh 2008a. 24 H. Németh Újváry 1994.; Újváry 2001.; H. Németh zv ; H. Németh 2002.; H. Németh 2008a. Pre titul dvorného familiára pozri: Pálffy H. Németh Mörke 1996, Reinhard 1983, Schilling 2007; Schilling

239 do cirkevnej politiky vlády Habsburgovcov v českých a rakúskych dedičných provinciách. 28 Prvé príznaky rekatolizácie/kontrareformácie badať počas vlády Rudolfa, kedy panovník, po národnom zhromaždení v roku 1604, bez jednania so stavmi zaviedol zákon, ktorým chcel otvorene zaviesť monopol katolíckej cirkvi. Pred zavedením zákona sa za pomoci vojska v mestách najprv v Košiciach odňali kostoly evanjelikov a odovzdali ich katolíkom, ktorí boli v menšine. Vtedy sa prvýkrát stalo to, že v listoch združenia miest Horného Uhorska sa objavila myšlienka ozbrojeného odporu voči panovníkovi. Na zhromaždení v Sečovciach v roku 1604 podporili protest miest všetky stavy Horného Uhorska a žiadali vrátenie kostolov. Využijúc náboženské napätie a nespokojnosť vznikla vzbura pod vedením Štefana Bocskaiho. Vtedy sa košická mestská rada odhodlala k jedinečnému kroku a nepustila do mesta vojenské jednotky hlavného kapitána Giovanniho Giacopa Barbiana Belgiosa, ktoré sa vracali zo Sedmohradska. Následne Melchior Reiner a Johannes Bocatius vyzvali katolíckych kňazov, aby opustili Košice, potom odovzdali mesto kapitánovi hajdúchov Blažejovi Lippayovi. Vedenie mesta však nemôžeme v plnej miere považovať za vzbúrencov, lebo aj v nasledovných rokoch sa principiálne držali svojej prísahy vernosti panovníkovi. Mestá si predovšetkým želali mier a primát evanjelickej cirkvi, ktorý v ich očiach ohrozoval panovník podobne, ako kalvinizmus násilne šírený Bocskaiom a jeho hajdúchmi. 29 Napriek tomu, že dvaja vedúci mestskej elity, ktorí pustili do mesta Bocskaiho boli nemeckí evanjelici, vnútorné mocenské pomery sa zmenili práve v tomto čase. Prevažne kalvínski maďarskí mešťania odvtedy začali v mestskej rade zastávať dôležitejšie posty. Zdá sa, že počnúc prvou dekádou 17. storočia si mešťania Maďari a Nemci rozdelili radcovské miesta v pomere pol na pol. Napriek tomu, že od polovice 16. storočia sa do Košíc nasťahoval významný počet maďarských mešťanov, ich politický vplyv je možné zaznamenať od konca storočia. V tejto dobe sa zmenilo aj zloženie košickej volenej obce. Medzi jej členmi získali prevahu Maďari. Tým v Košiciach získalo priestor radikálnejšie, silne kalvínske maďarské meštianstvo, ktoré bolo najhlučnejším odporcom viedenského mieru. Zástupcovia radikálnejšieho maďarského meštianstva (Juraj Szabó, Ondrej, Juraj a Martin Szegedi Materna, Ondrej Varannay Tóth, Pavol Tóth, Štefan Almási) hrali rozhodujúcu úlohu do prvej tretiny 17. storočia. 30 Táto elita mesta podporovala nie Habsburgovcov ale Falcké kniežatstvo, ktoré propagoval aj duchovný Peter Alvinczi. Záujmy tohto košického meštianstva by oproti Bratislave 28 Hinrichs 1996; Vierhaus ; Herzig 2000., Mikulec Suchý ; H. Németh 2004 zv. 1.???; Szabó Bocatius, Boli to tie isté osoby, ktorých zajatie navrhoval Martin Pethe z Hetesu už v máji Paulinyi Pozri tiež: H. Németh

240 obhajovalo najúčinnejšie rozľahlé, príslušne silné národné kniežatstvo, čo v tridsaťročnej vojne viedlo jednoznačne k podpore kniežat Sedmohradska. 31 Počas vlády Ferdinanda II. a III. sa štátna správa snažila vytvoriť majoritu katolíkov v iných mestách Uhorského kráľovstva už miernejšími prostriedkami. Napriek tomu v rakúskych provinciách, resp. v Čechách a na Morave bolo toto obdobie vrcholom rekatolizácie. Následkom uhorskej náboženskej politiky rástol počet konvertujúcich členov vysokej šľachty a za štátnych úradníkov boli od prvej štvrtiny storočia prijímaní iba katolíci. 32 V mestách bolo badať podobné javy, ale tieto snahy prinášali menšie výsledky. Od 17. storočia najdôležitejšie prostriedky tohto procesu boli rehole usadené v dôležitejších mestách (najmä rád jezuitov) a nimi vytvorené vzdelávacie inštitúcie. Jezuitov onedlho nasledovali františkáni, resp. paulíni. Napriek tomu, že rehole a ich vzdelávacie inštitúcie poskytli veľmi dôležitú možnosť vzdelávania pre meštianstvo a daný región, skutočná katolícka vrstva vedenia mesta ešte v tom čase nevznikla. 33 Účinky rekatolizácie boli badateľné aj v mestách Uhorska a napätie zvyšovala aj skutočnosť, že politické ambície Košíc určovala uvedená maďarská kalvínska meštianska elita. Značnú časť elity, ktorá pustila Bocskaiho hajdúchov do mesta nachádzame vo vedení mesta aj v časoch vojenských operácií Gabriela Bethlena, kniežaťa Sedmohradska. Po uvedených udalostiach niet divu, že keď Bethlenove jednotky sa pod vedením Juraja Rákócziho objavili pod múrmi Košíc, vedenie mesta odhlasovalo (s protihlasom hlavného kapitána Horného Uhorska, Ondreja Dóczyho), aby prisahali vernosť Bethlenovi. V ich argumentácii hrala značnú úlohu ochrana vierovyznania, ktorá (ako to otvorene deklarovali pred radou) v posledných rokoch utrpela veľké škody. Mestá sa rozhodli podobne aj v roku 1644, kedy sedmohradské knieža, Juraj I. Rákóczi napadol Horné Uhorsko. Členovia mestskej rady sa rozhodli predovšetkým v zmysle momentálneho pomeru síl. V zmysle súhlasného stanoviska delegátov mesta je totiž z histórie zrejmé, že ak chcú bojovať s nepriateľom, prinesie to mestu len ťažkosti a skazu. 34 Toto obdobie bolo obdobím čoraz intenzívnejších zásahov štátu. Počnúc začiatkom 17. storočia panovník ako statkár opäť vyrubil mestám daň z pôdy (census), splatnú ročne. V prípade taxy stanovenej ústrednými finančnými orgánmi na národných zhromaždeniach mohlo byť obdobie vyrubenia predĺžené na viacero rokov počnúc od prvej tretiny storočia, bez ohľadu na národné zhromaždenia. V prípade Košíc a ostatných miest zvýšenie daní a vojnami potlačené odbytové možnosti spôsobili to, že ich schopnosti platby 31 Heltai, Pre vzťah Alvincziho a košického meštianstva pozri: Szakály , resp. Újváry 1994., resp. detailne: Németh 2004, 1. zv Bahlcke 1999.; Winkelbauer zv ; Mikulec 2005.; Hrdlička 2007.; Péter 1994; H. Németh 2009b. 33 Ewans, ; Winkelbauer zv , resp. H. Németh 2009b.; 34 H. Németh zv. 1.???, AMK H I. 7145/49. Prešov, 26. septembra

241 daní boli čoraz nižšie, z dôvodu tridsaťročnej vojny však štát neustále zvyšoval daňovú záťaž. 35 Výsledok bol mimoriadny nárast daňových nedoplatkov miest a ich zadĺženia. Takisto, ako v iných mestách Habsburgskej monarchie a Svätej ríše rímskej. 36 Zadĺženie, zníženie schopnosti splácať dane (a rekatolizácia) vyvolali rovnaké politické riešenia: čoraz väčšie zásahy štátu do vnútorného riadenia miest, predovšetkým do hospodárenia miest! V pomere štátu a miest totiž v ranom novoveku došlo k zásadnej zmene, čo bolo tiež všeobecne platným javom v Európe. Ba čo viac: Môžeme povedať, že vďaka sile stavov v Uhorskom kráľovstve sa známky centralizácie objavili v mestách Uhorska o pol storočia neskôr než to bolo v rakúskych či českých mestách. V mestách Habsburgskej monarchie sa totiž realizátori vôle panovníka, volební komisári objavili už v prvej štvrtine 17. storočia, kým v Uhorskom kráľovstve až o pol storočia neskôr. 37 Opatrenia mestskej politiky, ktoré sa týkali Košíc, sa následkom zvyšovania daní a oklieštenia obchodných privilégií stali čoraz intenzívnejšími, kým od poslednej tretiny 17. storočia sa aj v tomto meste realizovalo silné štátne riadenie. V Košiciach a v iných mestách sa v zmysle pokynu vypracovaného pre rakúske mestá objavili kráľovskí komisári, ktorí aj druhýkrát vzali kostoly evanjelikom dostupnou vojenskou silou a odovzdali ich farárom vymenovaným komorou (nie mestom). 38 Na druhej strane mali komisári zabezpečiť prístup katolíckych úradníkov k moci a vypracovať detailné hlásenia o mestách. Jednak museli kontrolovať mestské účtovné knihy a museli sa oboznámiť so všeobecným stavom mesta. V správach sa okrem charakteristiky cirkevných pomerov, stavu cirkví a náboženského života nachádzal aj všeobecný popis meštianstva, riadenia miest, stav mestských budov, všetky oblasti daní a hospodárenia mesta. Zlepšenie hospodárenia miest a jeho prehľadnosti malo zabezpečiť to, že vo výbere nového mestského vedenia mali popri príslušnosti ku katolíckej cirkvi veľkú váhu aj znalosti z oblasti práva a ekonómie. Vyslaní komisári komory následne zabezpečili, aby sa do vedúcej elity miest volili aspoň z polovice katolíci, kým najdôležitejšie, dôverné posty (vedúci miest a notári) získali ľudia vybraní komisármi. Zmenil sa aj spôsob legitimácie vedúcich predstaviteľov a zborov kým túto získali predtým od samotných mešťanov, od poslednej tretiny 17. storočia ich inauguroval komisár zastupujúci panovníka, teda úradníci získali svoju legitimáciu jeho rukou H. Németh 2008b. 36 Quarthal ; Winkelbauer zv Brunner 1955.; Gutkas ; Baltzarek 1974.; Scheutz 2006.; Brady 1985.; Gerteis 1986.; Rügge 2000.; Marraud Benczédi 1975.; Benczédi 1978., Benczédi , Pre pokyny pozri napr.: Österreichisches Staatsarchiv, Finanz- und Hofkammerarchiv, Hoffinanz Ungarn RN december fol december Pre tento fenomén pozri: H. Németh 2009c. 241

242 Jedným z ťažísk činnosti volebných komisárov bol výber politickej elity miest. Popri katolíckom vierovyznaní musel byť kandidát na mestského úradníka majetný (benepossesionatus) a vzdelaný (qualificatus), 40 pričom z dôvodu zhonu spôsobeného rýchlymi zmenami sa do veľmi významnej pozície často dostali osoby bez patričného vzdelania a spoločenského postavenia. 41 Napriek tomu nemôžeme povedať, že (na rozdiel od úmyslu panovníka) by zmeny vykonané na náboženskom základe vo veľkej miere či neodvratne znížili odborné vzdelanie členov vedenia mesta. Ba čo viac, u druhej generácie nasledujúcej po zmene už vidno pravý opak. Pred uvedeným zvratom mestskej politiky bol pre mestské rady typický monopol evanjelikov, v radách takmer nikde nepôsobili katolíci. Odbornosť evanjelickej elity potvrdzujú tak hlásenia komisárov komory, aj analýza tejto vrstvy z hľadiska spoločensko-historického. Významná časť evanjelikov boli osoby, ktoré študovali na univerzitách či ich vyštudovali. Popri vzdelanosti mali v mestách pevné korene, lebo členov evanjelickej elity spájala veľmi silná sieť príbuzenských vzťahov, ich domy dominovali v najlepších uliciach miest. Ich mimoriadnu situáciu ilustruje aj to, že takmer všetci z nich disponovali aj aristokratickým titulom, mnohí z nich získali aj titul dvorného familiára (familiaris aulicae) za úradné, intelektuálne a hospodárske služby. Tieto charakteristiky sa nezmenili ani na prvú tretinu 18. storočia, ba čo viac, podiel absolventov práva sa zvýšil a neznížil sa ani počet udelení šľachtických titulov či povýšení. Tento trend naznačuje, že po konsolidácii nasledujúcej po úspešnej otomanskej vojne badať začiatky takého čoraz profesionálnejšieho manažmentu, ktorý už následkom nárokov viedenského dvora zodpovedal aj požiadavke právnych a hospodárskych znalostí a následne umožnil oficiálnejšie riadenie mesta. 42 Od prelomu 17. a 18. stočia badať významné zmeny aj v oblasti katolíckych členov mestskej administratívy. Zvolení úradníci boli takmer bez výnimky absolventi práva a bolo nepredstaviteľné, aby niekto bol zvolený bez silných spoločenských kontaktov. Odborne vzdelaní katolícki mestskí úradníci, ktorí sa dostali k moci, pochádzali z rôzneho spoločenského prostredia. Časť z nich pochádzala z oblasti mimo mesta, ale prostredníctvom svojich rodinných aj spoločensko-hospodárskych kontaktov si získali značnú prestíž. Tieto čiastočne cudzie osoby pochádzali z radov úradníkov okolitých veľkostatkov, ktoré boli v úzkom hospodárskom vzťahu s mestami. 40 necessarium valde et expediens iudicavimus, ut quandoquidem catholica ortodoxa per Dei gratium fides, magnum illic incrementum sumpsisse, frequentesque catholicae bene qualificatae, ad gerenda senatoria, et quaelibet alia inter vos consueta officia, idoneae personae inveniri comperiantur. AMK Schw. Nr Viedeň, 16. december Pozri tamtiež: Nr Bratislava, 19. júna 1675, Nr Košice, 7. januára 1676, Nr Viedeň, 24. decembra 1677, Nr Bratislava, 2. januára 1677, Nr Viedeň, 2. december Szűcs ; Špiesz ; Špiesz 1981.; Špiesz 1991.; Marečková 1993.; H. Németh 2009b.; H. Németh H. Németh ; H. Németh

243 Mnohí už predtým žili permanentne v mestách, vlastnili dom v centre mesta. Týchto je obyčajne možné zaradiť do kategórie mestskej aristokracie (teda medzi príslušníkov šľachtických rodín vykonávajúcich nemeštianske profesie), 43 ktorí patrili medzi niekdajšiu hospodársku inteligenciu. Pre túto skupinu je charakteristické, že časť ich potomkov zostala vo vedení mesta, časť nastúpila do štátnej služby alebo sa vydala za človeka, ktorý pôsobil v štátnej službe. V posledných dvoch dekádach 17. storočia sa už našli takí mešťania, ktorí mali ako katolíci patričné odborné vzdelanie, aj keď ich nebolo veľa. V ich osobách sa do čela vedenia miest dostali osoby patrične začlenené do spoločnosti, ktorí mali dvojitú identitu, čo sa ich týka príbuzenstva. Pre svoju meštiansku profesiu a časť príbuzenských pomerov patrili k miestnemu meštianstvu, no ich vzťahy so štátnymi úradmi, resp. príbuzenské vzťahy so štátnymi úradníkmi ich spájali so štátnou správou. Tým môžu byť považovaní za predchodcov novej elity vedenia miest, ktorá sa k moci dostala od začiatku 18. storočia a (čo sa ich prístupu týka) z dlhodobého hľadiska išlo o predchodcov intelektuálov 19. storočia: tzv. honoráciorov. 44 Napriek tomu je zrejmé, že stará evanjelická elita miest utrpela značnú porážku, lebo teraz sa musela deliť s elitou iného vierovyznania, ktorej prvá generácia bola neakceptovateľná z dôvodu absencie spoločenských koreňov. Richtári Košíc pochádzali po roku 1670 z radov dôstojníkov hornouhorského vojska a členovia katolíckej elity boli spočiatku odborne nevzdelaní. Tieto fenomény a to, že z dôvodu blízkosti Sedmohradska bolo Horné Uhorsko tradične ohniskom povstaní vyvolali na prelome 17. a 18. storočia to, že Košice boli ústredím hornouhorských hnutí, Hornouhorského Kráľovstva Imricha Thökölyho aj Rákócziho povstania. Reakcia starej mestskej elity bola takmer nutná: neakceptovala legitimitu predchádzajúcej elity, opätovne konala voľby funkcionárov, kedy mestské funkcie znovu obsadili evanjelici. Kontrola miest sa však nezmenila ani v čase Rákócziho povstania. Rákóczi poslal svojich volebných komisárov do miest, ktoré ovládal, podobne, ako Leopold I. 45 V Košiciach to bola práve katolícka rada, ktorá pri príležitosti kapitulácie žiadala libera electio slobodné voľby! 46 Právo, ktoré dovtedy porušoval uhorský kráľ v prospech katolíkov, voči čomu sa ohradzovali predovšetkým evanjelici. Teraz sa to však stalo práve opačne: evanjelici, za účelom získania svojej pôvodnej moci žiadali, aby knieža vyslal volebného komisára. 47 Aj iné opatrenia mestskej politiky Rákócziho povstania vykazujú 43 H. Németh 2002.; H. Németh 2008a. 44 H. Németh Magyar Nemzeti Levéltár, Országos Leveltár, Archív povstania Thökölyho a Rákócziho, Archív Rákócziho povstania, G 25 (Mestá a župy I) III.2.a. 28. decembra 1703., 26. marca Pre Kremnicu pozri: Tamtiež III.2.b AMK Schw. Nr Košice, 24. augusta AMK Schw. Nr Košice, 21. januára 1705, AMK Schw. Nr mája 1705 Pozri tiež: R. Várkonyi

244 veľkú podobnosť s absolutizmom Leopolda I. Z dôvodu nákladov realizácie povstania sa vojnové zaťaženie Košíc a iných miest neznížilo, umelo vygenerovaná inflácia vylúpila vrecká mešťanov podobne, ako opatrenia Leopolda I. Knieža nepustil zástupcov miest skutočne k slovu: síce v malej miere, ale mal snahy ovplyvniť voľby do jednotlivých funkcií, zástupcov miest (štvrtého stavu) neprizval do Hospodárskej rady a to, že sa dvoch mestských vyslancov podarilo horko-ťažko dostať medzi prísediacich Tabule bolo spôsobené tiež len spoločným postupom slobodných kráľovských miest Uhorska. 48 Košice sa teda v rámci mestskej politiky pohybovali v rovnakom priestore ako mestá iných európskych krajín. Špecifická geopolitická situácia Uhorského kráľovstva a v ňom Košíc určité javy ako prítomnosť vojska, vznik mestskej aristokracie, daňovú záťaž miest, atď. zintenzívnila, kým iné ako boli štátna kontrola nad mestami, účinky rekatolizácie sa dostavili s istým oneskorením. Môžeme teda konštatovať, že politické prvky vývoja Košíc a s nimi aj ostatných miest Uhorska je možné začleniť do dobre definovateľného európskeho trendu. Príčiny individuálnych javov vznikli účinkom miestnych činiteľov ovplyvňujúcich tieto záležitosti. Literatúra Áldásy, Antal: A Magyar Nemzeti Múzeum könyvtárának címereslevelei vol. Budapest Andermann, Kurt: Cours et résidences allemandes l epoque moderne. Bilan et perspectives de recherche, Francia 22. (1995): Der Absolutismus - ein Mythos? Strukturwandel monarchischer Herrschaft in Westund Mitteleuropa (ca ), ed. Asch, Ronald G. a Duchhardt, Heinz. Köln; Weimar; Wien: Böhlau, Asch, Ronald G. Kriegsfinanzierung, Staatsbildung und ständische Ordnung im Westeuropa im 17. und 18. Jahrhundert. Historisches Zeitschrift 268 (1999): Bahlcke, Joachim. Konfessionalisierung in Ostmitteleuropa: Wirkungen des religiösen Wandels im 16. und 17. Jahrhundert in Staat, Gesellschaft und Kultur. Stuttgart: Steiner, Baltzarek, Franz. Die Stadtordnung des Ferdinands I. und die städtische Autonomie im 16. Jahrhundert. In Wien an der Schwelle der Neuzeit, ed. Franz Baltzarek et al. (Wien: Wiener Stadt- und Landesarchiv, 1974), László, Benczédi. A Habsburg-abszolutizmus indítékai és megvalósulása az 1670-es évek Magyarországán. Történelmi Szemle 21 (1978): László, Benczédi. Rendiség, abszolutizmus és centralizáció a XVII. század végi 48 AMK Schw. Nr apríl 1705 K prísediacim tabule: AMK Schw. Nr , 18. júla 1707, AMK Schw. Nr Levoča, 7. augusta

245 Magyarországon ( ). Budapest, (= Értekezések a történeti tudományok köréből 91.) László, Benczédi. Szelepchényi érsek ügye és a lipóti abszolutizmus megalapozása 1670 őszén. Történelmi Szemle 18 (1975): János, Bocatius. Öt év börtönben ( ). Bibliotheca historica 19 (Csonka Ferenc Budapest, 1985). Bonney, Richard ed., The rise of the fiscal state in Europe c , 1. publ. Oxford ua: Oxford University Press, Brady, Thomas A. Turning Swiss. Cities and Empire, , Cambridge Studies in Early Modern History. Cambridge; New York: Cambridge University Press, Brunner, Otto: Souverenitätsproblem und Sozialstruktur in den deutschen Reichsstädten der früheren Neuzeit. Vierteljahrschrift für Sozial- und Wirtschaftsgeschichte 50 (1953). Brunner, Otto: Städtische Selbstregierung und neuzeitlicher Verwaltungsstaat in Österreich, Österreichische Zeitschrift für öffentliches Recht 6 (1955): Cavaciocchi, Simonetta, ed., La fiscalità nell economia europea secc. XIII XVIII: Atti della Trentanovesima settimana di studi, aprile Firenze University Press, Čechura, Jaroslav. Městská šlechta součást pražského patriciátu? K otáze kontinuity pražského patriciátu století. in Documenta Pragensia, ed. Václav Ledvicka a Jiří Pešek, Praha, Chittolini, Giorgio. Städte und Regionalstaaten in Mittel- und Oberitalien zwischen spätem Mittelalter und früher Neuzeit. In Res Publica. Bürgerschaft in Stadt und Staat. Tagung der Vereinigung für Verfassungsgeschichte in Hofgeismar am 30./31.März 1987, Der Staat Beiheft 8, Berlin: Duncker & Humblot, Cowan, Alexander. Urban Europe , 1. publ. London ua: Arnold, Duchhardt, Heinz Absolutismus Abschied von einem Epochenbegriff? Historisches Zeitschrift 258 (1994): Győző, Ember. Az újkori magyar közigazgatás története Mohácstól a török kiűzéséig (Magyar Országos Levéltár kiadványai III., Közigazgatástörténet 1.). Budapest, Ein zweigeteilter Ort? Hof und Stadt in der Frühen Neuzeit, ed. Susanne Claudine Pils. Innsbruck - Wien - Bozen Ennen, Edith. Mitteleuropäische Städte im 17. und 18.Jahrhundert. In: Die Städte Mitteleuropas im 17. und 18.Jahrhundert, ed. by Wilhelm Rausch. (Beiträge zur Geschichte der Städte Mitteleuropas 5.) Linz/Donau Ennen, Edith. Residenzen. Gegenstand und Aufgabe der neuzeitlichen Städteforschung. In Residenzen. Aspekte des hauptstädtlichen Zentralität von der frühen Neuzeit bis zum Ende der Monarchie (Oberrheinische Studien 10.), ed. Kurt Andermann, Sigmaringen, ). 245

246 Evans, Robert J. W. Das Werden der Habsburgermonarchie In Gesellschaft, Kultur, Institutionen. Wien Köln, Felhő, Ibolya. A szabad királyi városok és a magyar kamara a XVII. században. Levéltári Közlemények 24 (1946): Friedrichs, Christopher R. Urban politics in early modern Europe. 1. publ. London ua: Routledge, Fundárková, Anna. Pálffy Pál építkezései. In Sic Itur ad Astra 15, no. 1 (2003), Gecsényi, Lajos and Gusarova, Tatâna Pavlovna. A Szepesi Kamara vezetõ tisztviselõi között. Századok 137, no. 3 (2003): Gecsényi, Lajos. Egy kamarai tisztviselő a XVI. században. Nagyváthy Ferenc. Turul 72, no. 3 4 (1999): Gerteis, Klaus. Die deutschen Städte in der frühen Neuzeit. Zur Vorgeschichte der bürgerlichen Welt. Darmstadt: Wissenschaftliche Buchgesellschaft, Gräf, Holger T. Militarisierung der Stadt oder Urbanisierung des Militärs? Ein Beitrag zur Militärgeschichte der frühen Neuzeit. In: Klio in Uniform? Probleme und Perspektiven einer modernen Militärgeschichte der Frühen Neuzeit, ed. Ralf Pröve, Köln, Guidoni, Enrico and Marino, Angela. Storia dell Urbanistica. Il Cinquecento. Roma Bari, Gutkas, Karl. Das Städtewesen Des Österreichischen Donauländer Und Der Steiermark Im 14.Jahrhundert. In Stadt Und Stadtherr Im 14. Jahrhundert. Entwicklungen Und Funktionen, ed. by Wilhelm Rausch, Beiträge Zur Geschichte Der Städte Mitteleuropas 2. Linz (Donau): Österreichischer Arbeitskreis für Stadtgeschichtsforschung, Hanschmidt, Alwin. Zur Armenpolizei und Armenversorgund in der Stadt Münster im 17. Jahrhundert. In Städtisches Gesundheits- und Fürsorgewesen vor 1800, ed. Peter Johanek, Städteforschung. Reihe A 50, Köln: Böhlau, Hart, Marjolein C. t. The making of a bourgeois state. War, politics and finance during the Dutch revolt. Manchester ua: Manchester University Press, Heinrich, Gerd. Staatsaufsicht und Stadtfreiheit in Brandenburg Preußen unter dem Absolutismus ( ). In Die Städte Mitteleuropas im 17. und 18.Jahrhundert, ed. by Wilhelm Rausch, Beiträge zur Geschichte der Städte Mitteleuropas 5, Linz (Donau), Heltai, János. Alvinczi Péter és a heidelbergi peregrinusok. Budapest: Balassi Kiadó, Henshall, Nicholas. The Myth of Absolutismus: Change and Continuity in Early Modern European Monarchy. London: Longman,

247 Herzig, Arno. Der Zwang zum wahren Glauben: Rekatholisierung vom 16. bis zum 18. Jahrhundert. Göttingen: Vandenhoeck & Ruprecht, Hinrichs, Ernst. Abschied Vom Absolutismus. Eine Antwort Auf Nicholas Henshall. In Der Absolutismus Ein Mythos? Strukturwandel Monarchischer Herrschaft in West- Und Mitteleuropa (ca ), Köln; Wien; Weimar: Böhlau Verlag, Hohrath, Daniel. Der Bürger im Krieg der Fürsten. Stadtbewohner und Soldaten in belagerten Städten um die Mitte des 18. Jahrhunderts. In: Krieg und Frieden. Militär und Gesellschaft in der frühen Neuzeit, ed. Bernhard R. Kroener a Ralf Pröve, Paderborn, Hrdlička, Josef. Die (Re-)Katholisierung Lokaler Amtsträger in Böhmen: Konfession Oder Disziplin? In Staatsmacht Und Seelenheil. Gegenreformation Und Geheimprotestantismus in Der Habsburgermonarchie, ed. Rudolf Leeb, Susanne Claidine Pils a Thomas Winkelbauer, Veröffentlichungen des Instituts für Österreichische Geschichtsforschung 47. Wien: Oldenbourg Verlag, Janáček, Josef. Valdštejnův Jičín. (Příspĕvek k otázce rozvoje vrchnostenských mĕst v první polovinĕ 17. století). In Česká mĕsta v století, ed. Jaroslav Pánek, Praha, Kónya, Peter. Spoločnosť hornouhorských miest v 17. storočí. In Z Bardejova do Prešporku. Spoločnosť, súdnictvo a vzdelanosť v mestách v storočí, ed. Enikő Csukovits a Tünde Lengyelová, Prešov-Bratislava, Kroener, Bernhard R. Vom extraordinarii Kriegsvolck zum miles perpetuus. Zur Rolle der bewaffneten Macht in der europäischen Gesellschaft der Frühen Neuzeit. Militärgeschicht-liche Mitteilungen 43, no. 1 (1988): Kubinyi, András. Der ungarische König und seine Städte im 14. und am Beginn des 15.Jahrhunderts. In Stadt und Stadtherr im 14.Jahrhundert. Entwicklungen und Funktionen, ed. Wilhelm Rausch, (Beiträge zur Geschichte der Städte Mitteleuropas 2), Linz/Donau: Österreichischer Arbeitskreis für Stadtgeschichtsforschung, Le pouvoir central et les villes en Europe du XVe siècle aux débuts de la révolution industrielle: Actes du colloque de la Commission internationale pour l histoire des villes au Danemark, Copenhague 1976, ed. Thomas Riis a Poul Strømstad. Copenhague, L`urbanisme a l`époque moderne (XVIe XVIIIe siécles), ed. Pierre Lavedan, Jeanne Hugueney a Philippe Henrat. Genéve, (Bibliothéque de la société française d archéologie 13.). Majorossy, Judit. Towns and Nobility in Medieval Western Hungary. In Mittler zwischen Herrschaft und Gemeinde: Die Rolle von Funktions- und Führungsgruppen in der mittelalterlichen Urbanisierung Zentraleuropas. (Forschungen und Beiträge zur Wiener Stadtgeschichte 56), Wien, Marečková, Marie. Politická autonomie a vnitřní samospráva východoslovenských svobodných královských měst v 17. století. Historický Časopis 41 (1993):

248 Marraud, Mathieu. De la ville à l État, la bourgeoisie parisienne, XVIIe XVIIIe siècle. Paris: Albin Michel, Meinhardt, Mathias. Chancengewinn durch Autonomieverlust. Sächsische und anhaltische Residenzstädte zwischen bürgerlicher Selbstbestimmung und fürstlichem Gestaltungswillen. In Der Hof und die Stadt. Konfrontation, Koexistenz und Integration in Spätmittelalter und Früher Neuzeit, ed. Werner Paravicini a Jörg Wettlaufer, (Residenzforschung 20) Ostfildern, Mikulec, Jiří. Rekatolizace šlechty v Čechách. Čí je to země, toho je i náboženství. Praha, Mikulec, Jiří. Die staatlichen Behörden und das Problem der konfessionellen Emigration aus Böhmen nach dem Jahr In Glaubensflüchtlinge. Ursachen, Formen und Auswirkungen frühneuzeitlicher Konfessionsemigration in Europa, ed. Joachim Bahlcke, Berlin, LitVerlag (Religions- und Kulturgeschichte in Ostmittel- und Südosteuropa. 4.) Mörke, Olaf. Die politische Beteutung des Konfessionellen im Deutschen Reich und in der Republik der vereinigten Niederlande. In Der Absolutismus ein Mythos? Strukturwandel monarchischer Herrschaft in West- und Miteleuropa, ed. Ronald G. Asch a Heinz Duchhardt, Köln; Wien; Weimar: Böhlau Verlag, Muńoz, Alicia Cámara. Cittá e difesa dei regni penisulari nella Spagna imperiale (secoli XVI XVII). In La cittá e la mura, ed. Jacques Le Goff a Cesare De Seta, Roma Bari, Németh, István H. A beszállásolások rendszere és hatásai a XVI-XVII. századi magyar királyság szabad királyi városaiban. Hadtörténelmi Közlemények 122, no. 2 (2009): Németh, István H. Az állam szolgái vagy a város képviselői? A központosuló várospolitika hatásai a soproni politikai elit átrendeződésére. Soproni Szemle 61 (2007): Németh, István H.. Die finanziellen Auswirkungen der osmanischen Expansion auf die Städteentwicklung in Ungarn. In La Fiscalità nell economia europea secc. XIII XVIII Fiscal Systems in the European Economy from the 13th to the 18th Century, ed. Cavaciocchi Simonetta, Firenze: Firenze University Press, Németh, István H. Európska doktrína alebo uhorská špecialita? Zásahy štátu a rekatolizácia miest v Uhorsku v priebehu 17. storočia. Historický Časopis 57, no. 4 (2009): Németh, István H. Kassai polgárok és katonák a 16. században. A hadsereg beköltözésével járó társadalmi és közigazgatási jelenségek a felsőmagyarországi városok életében a Mohácsot követő évtizedek során. Levéltári Közlemények 68, no. 1 2 (1997): Németh, István H. Kassa szabad királyi város archontológiája. Bírák, külső és belső tanács ( ). Budapest: Szentpétery Imre Történettudományi Alapítvány,

249 Németh, István H. Polgár vagy nemes? A városok nemesi rendű lakosainak problematikája a felső-magyarországi városszövetség tevékenysége tükrében, Korall társadalomtörténeti folyóirat 9, (2002): Németh, István H. Pre-Modern State Urban Policy at a Turning Point in the Kingdom of Hungary: The Elections to the Town Council. In Urban Elections and Decision Making in Early Modern Europe, , ed. Rudolf Schlögl a Jan Marco Sawilla, Cambridge: Cambridge Scholars Publishing, Németh, István H. Šľachta v mestách - prirodzený proces alebo negatívny jav? In Forum Historiae, 2, no. 1 (2008) ( %2F115%3Fp_p_id%3D101_INSTANCE_DdGl3ThmxDLK%26p_p_lifecycle%3D0 %26p_p_state%3Dnormal%26p_p_mode%3Dview%26p_p_col_id%3Dcolumn-2%26 p_p_col_count%3d5 stiahnuté: 22. jún 2013) Németh, István H. Végvárak, városok, hadseregszállítók. A felső-magyarországi városszövetség és a védelmi rendszer Történelmi Szemle 42, no. 3 4 (2000): Németh, István H. Venerable Senators or Municipal Bureaucrats? The Beginnings of the Transformation of the Eastate of Burghers at the Turn of the Seventeenth and Eighteenth Centuries. The Hungarian Historical Review: New Series of Acta Historica Academiae Scientiarum Hungaricae vol 1 (2012): Németh, István H. Várospolitika és gazdaságpolitika a századi Magyarországon. Budapest: Gondolat Kiadó, Nowosadtko, Jutta: Der Militairstand ist ein privilegierter Stand, der seine eigene Gesetze, obrigkeitliche Ordnung und Gerichtsbarkeit hat. Die Verstaatlichung stehender Heere in systemtheoretischer Perspektive. In Herrschaft in der Frühen Neuzeit. Umrisse eines dynamisch-kommunikativen Prozesses, ed. Markus Meumann a Ralf Pröve, Münster, (Herr-schaft und Soziale Systeme in der Frühen Neuzeit 2.). O Brien, Patrick K. and Hunt, Philip A. The Rise of a Fiscal State in England, Historical Research 66, no. 160 (1993): Pálffy, Géza. The Border Defense System in Hungary in the Sixteenth and Seventeenth Centuries. In A Millennium of Hungarian Military History, ed. László Veszprémy a Béla K Király, New York: Columbia University Press, Pálffy, Géza. Ewige Verlierer oder auch ewige Gewinner? Aufstände und Unruhen im frühneuzeitlichen Ungarn. In Die Stimme der ewigen Verlierer? : Aufstände, Revolten und Revolutionen in den österreichischen Ländern (ca ) ; Vorträge der Jahrestagung des Instituts für Österreichische Geschichtsforschung (Wien, Mai 2011), ed. Peter Rauscher a Martin Scheutz, Wien-München, Pálffy, Géza. The Kingdom of Hungary and the Habsburg Monarchy in the Sixteenth Century. Hungarian Studies Series 18 (New York: Boulder, 2009). Paulinyi, Oszkár. Iratok Kassa rekatolizálásának történetéhez, Budapest, Klny. Magyar Protestáns Egyháztörténeti Adattár 14. (1931) 249

250 Péter, Katalin. The Struggle for Protestant Religious Liberty at the Diet in Hungary. In Crown, Church and Estates. Central European Politics in the Sixteenth and Seventeenth Centuries, ed. Robert John Weston Evans a Trevor V. Thomas, Studies in Russia and East Eurpoe. London: Macmillan in association with the School of Slavonic and Eastern European Studies University of London, Pröve, Ralf. Stehendes Heer und städtische Gesellschaft im 18. Jahrhundert. Göttingen und seine Militärbevölkerung München, (Beiträge zur Militärgeschichte 47). Quarthal, Fran.: Landstände und landständisches Steuerwesen in Schwäbisch- Österreich. Stuttgart, (Schriften zur südwestdeutschen Landeskunde 16). Reinhard, Wolfgang. Zwang Zur Konfessionalisierung? Prolegomena Zu Einer Theorie Des Konfessionellen Teitalters. Zeitschrift Für Historische Forschung 10 (1983): Rügge, Nicolas. Im Dienst von Stadt und Staat. Der Rat der Stadt Herford und die preußische Zentralverwaltung im 18. Jahrhundert. Göttingen: Vandenhoeck & Ruprecht, Scheutz, Martin. Compromise and Shake Hands. The Town Council, Authority and Urban Stability in Eighteenth-century Austrian Small Towns. Urban History 34, no. 1 (2006): Schilling, Heinz. Die Konfessionalisierung im Reich. Religiöser und gesellschaftlicher Wandel in Deutschland zwischen 1555 und Historische Zeitschrift 246 (1988): Schilling, Heinz. Konfessionalisierung und Staatsinteressen: internationale Beziehungen Paderborn; Wien ua: Schöningh, Stürmer, Michael. Wir fürchten uns vor einer Haupstadt. In Das Hauptstadtproblem in der deutschen Geschichte, Residenzen. Aspekte des hauptstädtlichen Zentralität von der frühen Neuzeit bis zum Ende der Monarchie, ed. Kurt Andermann, Sigmaringen, (Oberrheinische Studien 10.) Suchý, Michal. Pentapolitana v predvečer povstania Štefana Bočkaja. Historický časopis 18 (1970): Szabó, András Péter. Inhalt und Bedeutung des Widerstanslehre im Bocskai- Aufstand. In Calvin un Reformiertentum in Ungarn und Siebenbürgen, ed. Márta Fata a Anton Schindling, Münster: Aschendorff Verlag, Szakály, Ferenc. Mezőváros és reformáció. Tanulmányok a korai magyar polgárosodás kérdéséhez. Budapest: Balassi, Szűcs, Jenő. Das Städtewesen in Ungarn im Jahrhundert. In La renaissance et la réformation en Pologne et en Hongrie, ed. György Székely a Erik Fügedi, Budapest, (Studia Historica 53.) Špiesz, Anton. Der Wiener Hof und die Städte in Ungarn in den Jahren In Die Städte Mitteleuropas im 17. und 18.Jahrhundert, ed. Wilhelm Rausch, (Beiträge zur Geschichte der Städte Mitteleuropas 5) Linz/Donau,

251 Špiesz, Anton. Rekatolizácia Na Slovensku v Mestách v Rokoch Historický Časopis 39 (1991): Špiesz, Anton. Slobodné kráľovské mestá na Slovensku v rokoch Košice: Východoslovenské vydavateľstvo, Šulcová, Jana. Dodávky skla pre pálfiovský dvor v Bratislave v 17. storočí. História 32 - Zborník Slovenského národného múzea 83 (1991): Šulcová, Jana. Nižšia šľachta a nobilitovaní mešťania ako úradníci v službách Bratislavského hradu, Uhorskej komory a Pavla Pálfiho. In Zemianstvo na Slovensku v novoveku. Časť 2. Duchovná a hmotná kultúra., ed. Miloš Kovačka, Eva Augustínová a Maroš Mačuha, Martin: Slovenská národná knižnica, Šulcová, Jana. Stavba pálfiovskej záhradnej rezidencie v Bratislave. In Ars 2 (1991): Tilly, Charles and Blockmans, Wim. Cities and the rise of states in Europe, A.D to Boulder, Coloua: Westview Press, Urban Elections and Decision-Making in Early Modern Europe, , ed. Rudolf Schlögl a Jan Marco Sawilla. Cambridge: Cambridge Scholars, Újváry, Zsuzsanna J. Egy kereskedőcsalád metamorfózisa. In Óra, szablya, nyoszolya, ed. Vera Zimányi, Budapest: MTA Történettudományi Intézet, Újváry, Zsuzsanna J. Polgár vagy nemes? In Ezredforduló századforduló hetvenedik évforduló. Ünnepi tanulmányok Zimányi Vera tiszteletére, ed. Zsuzsanna J. Újváry, Piliscsaba: Pázmány Péter Katolikus Egyetem BTK, Valentinitsch, Helfried. Die innerösterreichischen Städte und die Türkenabwehr im 17. Jahrhundert, Europäische Städte im Zeitalter des Barock. In Gestalt Kultur Sozialgefüge, ed. Kersten Krüger, Köln, (Städteforschung A/28.) Várkonyi, Ágnes R. II. Rákóczi Ferenc államáról. In Az államiság megőrzése. Tanulmányok a Rákóczi-szabadságharcról, ed. István Czigány, Budapest, Vierhaus, Rudolf. Staaten Und Stände. Vom Westfälischen Bis Zum Hubertusburger Frieden Berlin: Propyläen-Verlag, Vierhaus, Rudolf. Deutschland im Zeitalter des Absolutismus ( ). Göttingen: Vandenhoeck und Ruprecht, Winkelbauer, Thomas. Ständefreiheit und Fürstenmacht. Länder und UNtertanen des Hauses Habsburg im konfessionellen Zeitalter, vol Wien, Wolg, Jürgen. Darmstadt als Residenz der Landgrafen und Großherzöge von Hessen. In Residenzen. Aspekte des hauptstädtlichen Zentralität von der frühen Neuzeit bis zum Ende der Monarchie, ed. Kurt Andermann, Sigmaringen, Život pražských paláců. Šlechtické paláce jako součást městského organismu od středověku na práh moderní doby (Documenta Pragensia 28), ed. Olga Fejtová, Václav Ledvinka a Jiří Pešek Praha,

252 Dóm svätej Alžbety v Košiciach ako spiritus movens Peter Zubko Abstrakt Najvýznamnejšia sakrálna stavba v centre Košíc nie je len architektonickou dominantou mesta a regiónu. Dóm svätej Alžbety bol v rôznych periódach minulosti hýbateľom udalostí, ktoré boli významné na národnej úrovni, ale aj v európskom meradle. Vznik kostola súvisel nielen s potenciálom stredovekého mesta, ale súvisel aj s púťami k miestnym relikviám Svätej krvi (cca ). Počas reformácie, náboženských vojen 17. storočia a rekatolizácie bol práve Kostol svätej Alžbety motívom, prvým a posledným cieľom zápasov nielen o reálnu, ale aj duchovnú moc. Toto miesto prirodzene pritiahlo jágerského biskupa a jeho kapitulu počas tureckej okupácie Uhorska, tu vznikla jezuitská univerzita, vo svojej dobe najvýznamnejšia po trnavskej univerzite. Vďaka tomuto kostolu sa mesto stalo sídlom novej diecézy v roku storočie prinieslo potrebu reštaurovania katedrály, ktorá sa stala simbolom maďarského nacionalizmu. Súčasne košickí biskupi chceli byť súčasťou budovania uhorskej jednoty, na druhej strane vernosť katolíckej cirkvi a obhajoba jej práv viedli k vzájomnému odcudzeniu. Katedrála mala svoj duchovný potenciál ako jednotiaca dominanta aj počas komunizmu. Príspevok predstaví meniaci sa, ale permanentne dominantý pohľad na duchovný, cirkevný, ale aj mimocirkevný, kultúrny a globálny význam Dómu svätej Alžbety v Košiciach. Kľúčové slová: Košice. Dom svätej Alžbety. Náboženstvo. Architektúra. Cieľom tohto príspevku je poukázanie na dejinný význam centrálnej dominanty mesta Košice, Dómu svätej Alžbety, ktorý je pôvodným farským mestským kostolom a súčasne katedrálou. Dóm je najvýraznejšou dominantou Košíc, a to od čias postavenia až do dnešných dní. Kostol je v podstate len stavba, ale natoľko symbolická, že symbolizuje nielen Boha, ale aj vieru a jej konfesionálne odtiene a s tým súvisiace udalosti. Postavilo ho mesto, ktoré sa vďaka polohe a svojej politickej šikovnosti dotiahlo na druhé v krajine hneď po hlavnom meste a na popredné mesto horného Uhorska priores civitas superioris Hungariae, prvé v Pentapolitane. Okrem náboženského významu Dómu nemožno nevidieť, že dejiny Dómu a mesta boli navzájom úzko prepojené. Mesto nechalo postaviť kostol, ktorý ho reprezentoval v regióne i v celej krajine. Ľudstvo si odjakživa vytvára symboly a má rado symbolické myslenie. Kostol symbolizuje Božiu prítomnosť, na druhej strane prezentuje ľudský um konkrétneho miesta, genius loci. V prípade toho košického nešlo len o múry, ale aj o sakrálnu atmosféru vytvorenú v jeho vnútri, ktorou bol Dóm povestný do reštaurácie v 19. storočí, pretože viacerí panovníci vychvaľovali vznešenosť Dómu, ktorá predčila iné chrámy. 1 Povesť Dómu preslávila Košice. 1 SZERDAHELY, G.: Celebrium Hungariae urbium et oppidorum, Chronographia bipartita, In 252

253 Prečo vznikol Dóm vo svojej chýrnej podobe? Popri ľudskom ume bol na začiatku miestny eucharistický zázrak. Zázrak sa stal v staršom farskom kostole niekedy v polovici 14. storočia a následne sa toto miesto stalo pútnickým miestom, jedným z najznámejších v krajine. Zdá sa, že najprv bola pre relikvie Svätej krvi postavená Kaplnka svätého Michala. Keď sa na konci 14. storočia začal stavať terajší Dóm, čoskoro došlo k zmene projektu predovšetkým na južnej strane, ktorý bol architektonicky prispôsobený miestnemu kultu Svätej krvi a prispôsobila sa mu aj časť dómskej ikonografie, ktorej dominantou sa stal mandylion s obrazom Kristovej tváre. Teologicky povedané: tu sa každý pútnik mohol pozrieť Kristovi do tváre a žiadať o milosrdenstvo, ako to vyplýva z odpustkovej buly pápeža Bonifáca IX. z roku prima parte veterem, in secunda novam Hungariam complectens. Cassoviae 1732, s Bula bola 4x publikovaná podľa prepisu z roku 1889 (Monumenta Vaticana historiam regni Hungariae illustrantia. Series prima. Tomus quartus. Bullae Bonifacii IX. P. M. Pars altera (MVHRH I/4). Budapest 1889, dokument č. CCCCLXXV, s ; MIHALIK, J.: A kassai Szent-Erzsébettemplom. Budapest 1912, s ; WICK, V.: Dóm sv. Alžbety v Košiciach. Košice 1936, s ; ZUBKO, P.: Kult Svätej krvi v Košiciach. Košice 2012 (2. vydanie 2013), s ). Podľa nášho výskumu konštatujeme, že nebol publikovaný úplný ani presný prepis, preto uvádzame presný prepis listiny: Bonifacius etc. Universis christifidelibus presentes litteras inspecturis Salutem etc. licet res de ejus munar venit etc. Cum itaque sicut accepimus parochialis ecclesia beate Elizabeth Cassoviensis Agriensis Diocesis in qua gloriosus sanguis Domini nostri Iesu Christi a longis retroactis temporibus miraculose est inventus et ad eam fidelium et infidelium utpote Olachorum et Ruthenorum inibi confirmantium propter sepius inibi illucentia divinitas miracula confluit multitudo et ipsorum infidelium nonnulli gratia eis affluente divina ad fidem catholicam se converterunt hactenus et convertunt in dies olim combusta et de novo per Christicolas inibi commorantes erecta et nundum (sic!) completa existat et quondam consummatione operis huiusmodi et reedificatione et reparatione ecclesie predicte indigere rudeatur expensis non modicum sumptuosis. Nos cupientes ut ipsa ecclesia ipsa decenter reparetur desumetur et etiam congruis honoribus frequentetur et ut fideles ipsi eo liberarius causa devotionis confluant ad eandem et ad reparationem conservationem et fabricam ipsius ecclesie eo servitius in poringendo manus adiutentes annuentur quo ex hoc ibidem dono celestis gratie uberius conspexerint se refatos de omnipotentis dei misericordia et beatorum petri et pauli apostolorum enis autoritate confesi omnibus vere penitentibus et confessis qui in festo beatorum philippi et Jacobi Apostolorum a primis vesperis usque ad secundos vesperos et per tres dies dictum festum immediate sequentes dictam ecclesiam devote visitaverint annuatim et ad reparationem conservationem et fabricam ecclesie predicte manus porrexerint adiutentes illas videlicet indulgentias et remissiones peccatorum auctoritate apostolica tenore presentium concedimus quas visitantes ecclesiam sancti marci de venetiis Castellane diocesis in ascensione domini nostri Iesu Christi necnon ecclesiam sancte marie de Portiuncula alias dictam de Angelis extra muros Assisinates annuatim et alias quomodolibet consequuntur. Et nichilominus ut fideles ipsi ad dictam ecclesiam beate Elizabeth ut perfertur etiam indulgentiarum verum consequendarum hujusmodi confluentes consciencie pacem et animarum salutem deo proprio uberius consequi possint sanguinis agere volentes dilecto filio rectori dicte ecclesie beate Elizabeth qui nunc est et pro tempore erit et duodecim presbyteris secularibus vel religiosibus ad hoc ydoneis per ipsum rectorem in confessores pro tempore eligendis instituendis et destituendis prout sibi placuerit ut ipsi confessiones omnium et singulorum Christifidelium huiusmodi ad dictam ecclasiam beate Elizabeth ut perfertur confluendium in huiusmodi festo sanctorum Philippi et Jacobi et per tres dies sequentes huiusmodi auctoritate apostolica audire et ipsorum confessionibus diligenter audites promisse eis debitam absolutionem impendere valenit et immulgere promodo culpe 253

254 Chrám bol cieľom pútí nielen veriacich latinského obradu (odozva kultu je preukázateľná v lokalitách Košická Belá, Rožňava, Bardejov, Leles), ale aj ortodoxných veriacich, po ktorých tu ostal vzácny dar, časť epitrachilu datovaného do roku Pravoslávni sa v Košiciach obracali na pravú vieru, čiže sa latinizovali. Je to jedna z kapitol vlády Anjouovcov, ktorej sa dosiaľ nevenuje väčšia pozornosť. Dóm bol matkou duchovného života nielen v blízkom regióne, ale prostredníctvom pútnikov aj v širších súvislostiach. Samotná dómska architektúra ovplyvnila viaceré stavby v širšom regióne, preto sa hovorí aj o košickej škole. Dóm sa tak stal matkou viacerých kostolov, našiel odozvu v architektúre Kostola Ducha Svätého v Moldave nad Bodvou, na portáli západnej veže v Gyöngyöspate, v severnej kaplnke farského kostola v Plešivci, v zaklenutí chóru františkánskeho Kostola všetkých svätých v Humennom, na južnom portáli farského kostola v Szikszó, na južnom portáli Kostola Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave, na južnom portáli a dvojitom točitom schodisku v Bergkirche v Sighişoare, na portáloch Kostola sv. Michala v Kluži, na portáloch kostola v Braşove, v južnej predsieni Kostola sv. Kataríny v Kazimierzi v Krakove, pri prácach na Kostole sv. Egídia v Bardejove. 3 Viaceré významné udalosti v stredoveku sa odvíjali okolo Košíc a jeho Dómu. V meste pôsobili dominikáni a františkáni, ktorí boli alternatívou k sekulárnej pastorácii, ale vieme, že rehoľníci veľmi radi a často chodievali kázať do Dómu, kvôli čomu vznikali spory medzi farárom a mníchmi. 4 Dóm požíval takú duchovnú autoritu, že priťahoval aj rehoľníkov z iných kostolov v meste. Autenticitu autority zabezpečovali eucharistické relikvie a pútnici. Reformácia a rekatolizácia sa dotkli priamo Dómu svätej Alžbety. Košice pristúpili ku Confessio Pentapolitana (1549), vierovyznaniu formulovanému prvou generáciou protestantov. Samotný magistrát dbal o to, aby Dóm ostal zachovaný vo svojej stredovekej podobe a výraznejšie zmeny v interiéri a inventári robili len požiare, s malou výnimkou medzi rokmi (vtedy bola sprofanizovaná miestnosť, kde boli uložené relikvie Svätej krvi), keď medzi miestny klérus prenikli otvorene kalvínske myšlienky. Prechod od katolicizmu k protestantizmu prebehol pozvoľne a nenásilne. Protestantizmus sa spočiatku šíril ako moderné humanistické a evanjeliové myslenie, nie ako čosi protikatolícke. K roku 1604 už bol košický Dóm v rukách evanjelikov, penitentiam salutarem et alia que de jure firmiter injugenda nisi forsan talia fuerint propter que Sedes Apostolica sit merito consulenda predicta auctoritate plenam et liberam auctoritate presentiam licentiam elargimur et talli ergo etc nostre concessionis insongare etc. Datum Rome apud Sanctum Petrum Kalendis Martii Anno Tertiodecimo. Archivum segretum Vaticanum (ASV), Reg. Lat., 102, ff. 72rv. 3 MAROSI, E.: Architektúra prvej polovice 15. storočia na Spiši a východnom Slovensku. Dóm sv. Alžbety v Košiciach. In: BURAN, D. a kol.: Gotika. Dejiny slovenského výtvarného umenia. Bratislava 2003, s ; Dejiny Bardejova. Kokuľa, A. Lukáč, A. Tajták, L. (zost.). Košice 1975, s , MVHRH I/4, s

255 ktorí sa neidentifikovali s katolíkmi, ale výslovne sa od nich oddeľovali. Cisár Rudolf II. nariadil Dóm odobrať protestantom a dať ho do rúk katolíkom; v jeho rozhodnutí je zachytené veľmi symbolické konštatovanie, že kostol mal byť vrátený katolíkom preto, lebo bol postavený v katolíckych časoch katolíckymi veriacimi aj z prostriedkov katolíckych panovníkov. Táto udalosť bola jednou z prvých otvorených rekatolizačných vystúpení. 5 Dóm bol v rukách katolíkov len niekoľko mesiacov v roku 1604 a podľa košického vzoru vtedy odobrali kostol evanjelikom aj v Sabinove. Aj keď Dóm nebol vtedy udržateľný v rukách katolíkov, stal sa skutočným symbolom začínajúcej rekatolizácie. Okolo Dómu sa odvíjali aj dejiny stavovských povstaní. Svoje stavovské záujmy si tu hájili Bočkai, Betlen, Tököli, Rákoci. V tieni Dómu boli mimoriadne krutým spôsobom zavraždení traja košickí mučeníci, katolícki kňazi, z ktorých dvaja patrili k prvým jezuitom v meste. Kráľ napokon dal jezuitom svoj objekt aj s pozemkom, kde stála Spišská komora. Jezuiti na tomto mieste, kde zahynuli traja mučeníci, postavili univerzitný kostol, kláštor a univerzitu a viedli nekompromisnú rekatolizáciu. 6 Posvätenie miesta mučeníckou smrťou hralo svoju úlohu od samého začiatku. 7 Košice po stáročia patrili do Jágerskej diecézy a po obsadení biskupského sídla Turkmi utiekol biskup s kapitulou na sever práve do Košíc v roku Protestantské mesto ich nevítalo s otvorenou náručou, ale symbolickým motívom na príchod práve sem bol Dóm; Jágerská kapitula rezidovala v meste krátko ( ). Biskup napokon býval v Jasove v premonštrátskom kláštore a kapitula ušla až do Trnavy, kým jej uhorský snem zákonom neprikázal vrátiť sa do Košíc ( /1700) a mesto malo povinnosť kanonikov prijať a spolu s nimi sa vrátil aj biskup. 8 Došlo k istej symbolickej diskontinuite, pretože kanonici nedostali sakrálny priestor v Dóme ani jeho časť, ale presbytérium františkánskeho kostola. Kišdy si uvedomoval význam Košíc, preto v meste v roku 1657 založil univerzitu, bola druhou po trnavskej a zveril ju jezuitom. 9 Keď sa v tretej tretine 17. storočia vrátil Dóm aj s farou do rúk katolíkov, farármi boli jágerskí kanonici. Išlo o poslednú generáciu týchto kanonikov v Košiciach, lebo cca. od roku 1700 obnovila Jágerská kapitula svoje sídlo v Jágri. Mestská fara zostala v rukách diecéznych kňazov. Na konci 17. a v 18. storočí boli v meste dve duchovné centrá: Dóm s farou, ktorý slúžil miestnym obyvateľom a jezuitská univerzita s kostolom a kňazský seminár, ktoré slúžili univerzitnej mládeži, ktorá prichádzala do 5 Porov. HARČAR, A.: Historický význam protireformácie v Košiciach z r Budapešť 1942, 139 s. 6 Porov. GRAFF, G.: Christianum svadae Cassoviensis somnium. Cassoviae 1731, 45 s. 7 AKAI, J. B.: Initia Cassoviensis Societatis Jesu MDCXL. Cassoviae 1743, 175 s. 8 Porov. Archív mesta Košice (AMK), Schwarzenbachiana, sign K dejinám cirkevného školstva pozri: FARKAS, R.: A kassai kath. főgymnasium története Kassa 1895, 426 s. 255

256 Košíc za vzdelaním a duchovnou formáciou. Škoda, že mestskú faru nemali v rukách aspoň nejaký čas jezuiti, ako to bolo v iných mestách, napr. v susednom Prešove. Tam sa vytvorila silná jednota práce v meste, kým v Košiciach existoval dualizmus. Jezuiti sa tak sústredili na vlastné úlohy, ktorými bolo vzdelávanie a ich vlastná duchovnosť (pietas Austriaca), v rámci ktorej postavili nad mestom Kalváriu. Všetky tieto tradície boli nové, kým staršie miestne tradície (pamäť miestneho eucharistického zázraku) boli ponechané v rukách miestnych sekulárnych kňazov, ktorí nemali toľko možností ako jezuiti, lebo jezuitská armáda bola jednoducho početnejšia, lepšia a výkonnejšia v duchovnej práci. Ako dominantnou však táto práca bola, tak rýchlo aj vyhasla v roku 1773, keď bola Spoločnosť Ježišova zrušená. Ratio educationis od Márie Terézie znamenalo likvidáciu univerzitného školstva v Košiciach. Následne došlo k úpadku cirkevného a akademického života v meste. V roku 1775 pri príležitosti opravy vyhorenej veže zložil rektor Košickej univerzity Anton Szirmy ( ) latinskú báseň v distochoch Carmina Restauratae Turris Cassoviensis globo inclusa. Vychválil v nej všetko, čo symbolizoval Dóm a nepriamo mesto Košice, čo sa okolo Dómu a kvôli Dómu kedysi udialo aj s menami dôležitých postáv: uhorských kráľov, Lutherovu vieru, Mateja Korvína, Bočkaia, Betlena, Rákociho, Tököliho, mešťanov, Máriu Teréziu i jej syna Jozefa II. 10 Už v 18. storočí hľadali panovníci príležitosť na dismembráciu Jágerskej diecézy, ale narážali na odpor samotných jágerských biskupov alebo kapituly. Keď sa v roku 1804 Františkovi I. podarilo uskutočniť rozdelenie diecézy, jedným z nových biskupských sídel sa stali Košice, pretože mali kostol najvhodnejší na povýšenie na katedrálu. Možno povedať, že Dóm zrodil novú diecézu. 11 Už len pripomeniem teologickú zásadu, že katedrála je matkou všetkých kostolov v diecéze, lebo sviatok jej konsekrácie sa musí sláviť ako sviatok v celej diecéze. Tu sa však Dóm so svojim dejinným významom stal dôležitým nie preto, že tak rozhodol panovník a pápež, ale preto, že ich rozhodnutie muselo byť dovŕšením toho, čo som nazval spiritus movens košického Dómu. Dóm s kvalitou katedrály automaticky zrodil katedru, biskupa, kapitulu, kňazský seminár, lýceum. Na jednej strane sú to síce inštitúty každého biskupského mesta, ale Košice ich mali už dávno predtým, aj keď za tureckej okupácie. Do mesta sa vrátil duchovný život, ktorý už nebol len dočasný, ale primárny, vlastný tomuto miestu a mestu. V tieni košického Dómu sa v 19. storočí zrodila idea ochrany pamiatok. Imrich Henszlmann a ďalší napokon prispeli k vzniku systematickej ochrany, 10 PASZLAVSZKY, S.: Szirmay Antal poëta laureatus. In: Figyelö. Irodalomtörténeti közlöny. V. kötet. Abafi, L. (ed.). Budapest 1878, s Najstaršie diecézy dejiny in: RUPP, J.: Magyarország helyrajzi története. Fő tekintettel városok, helységek, s azokban létezett egyházi intézetek, püspökmegyék szerint rendezve. Második kötet. Az egri érseki egyház-tartomány. Budapest 1872, s

257 poznania 12 a obnovy pamiatok a záujmu o dejiny mesta. 13 Samotný Dóm bol v 19. storočí niekoľkonásobne poškodený pôsobením prírodných živlov. Následne prebehli dve reštaurácie, prvá nazvaná po biskupovi Fábrym 14 a druhá puristická, ktorá trvala takmer štvrťstoročie a jej výsledkom bol skôr neogotický kostol než návrat k stredovekému výzoru. Gotizácia mnohých uhorských kostolov sa stala symbolom národnej uhorskej hrdosti. Reštaurovanie v takom rozsahu nemalo konca, ale blížiace sa maďarské milénium motivovalo ukončenie prác. Dňom konsekrácie sa stal 6. september 1896, v ktorý jágerský metropolita Jozef Samassa dovŕšil ľudské snahy o obnovu. Zdá sa, že dátum bol zvolený zámerne, pretože to bol predvečer mučeníckej smrti troch košických mučeníkov, ktorí v tej dobe ešte neboli beatifikovaní, ale biskup Žigmund Bubics pragmaticky predvídal, že ak sa tak raz stane, dňom ich liturgickej spomienky bude s najväčšou pravdepodobnosťou deň ich narodenia pre nebo (7. september), čím sa umocní pompa tohto miesta. Ďalším motívom symbolického konania bolo nájdenie pozostatkov Františka Rákocziho II. a jeho druhov, ktorí mohli byť po sňatí cisárskej kliatby privezení do Uhorska už nie ako vlastizradcovia, ale ako hrdinovia. Maďari v 19. storočí dokázali reinterpretovať svoje dejiny tak, že sa zápas uhorskej šľachty o svoje záujmy začal interpretovať ako boj o národné záujmy, súkromné vojny a vzbury sa odvtedy vykladajú ako hrdinstvo a všemaďarský záujem. Odmysliac politické pozadie, mesto a osobitne Dóm sa stal dôstojnou hrobkou pre Františka Rákociho II. a jeho spoločníkov, teda pre symbol maďarskej emigrácie a protihabsburgského víťazného boja. Okrem roku pochovania (1906) sa tento symbol znásobil po namaľovaní apoteózy nad severnou bránou Andrejom Dudicsom v rokoch , v roku 1938 pribudol pamätný nápis z vonkajšej strany krypty a nedávno bola zreštaurovaná krypta i freska. Tu treba spomenúť nariadenie biskupa Augustína Fischera-Colbrieho, vtedy apoštolského administrátora, z 1. marca 1907 o výročných omšiach, ktoré sa mali slúžiť za Františka Rákociho II., 15 a teda mali umocňovať význam jeho osoby. 12 HENSZLMANN, I.: Kassa városának ó német stylü templomai. Pest 1846, 25 s.; HENSZLMANN, I.: Régészeti kalauz különös tekintettel Magyarországra. II. rész. Középkori épitészet. Pest Porov. WEISS, K.: Der Elisabeth-Dom zu Kaschau in Ungarn. In: Mittheilungen der k. k. Central-Commission zur Erforschung und Erhaltung der Baudenkmale. II. Jahrgang, September 1857, N. 9, s ; WEISS, K.: Der Elisabeth-Dom zu Kaschau in Ungarn. In: Mittheilungen II. Jahrgang, October 1857, N. 10, s Porov. FÁBRY, I.: Die Restauration des Elisabeth-Domes zu Kaschau. In: Mittheilungen IV. Jahrgang, August 1859, N. 8, s Crypta Ecclesiae Cathedralis a die 29. Octobris anni praeteriti [1906] exuvias continet Francisci II. Principis Rákóczi sociorumque sui exilii. Aequum est, ut in illa aede praecipue fiant sacra suffragia pro animabus illorum, quorum ossa inibi diem gloriosae resurrectionis expectant. Quapropter constituo, ut bis per annum, die nimirum 8. Aprilis, utopte anniversario mortis Francisci Rákóczi et die 29. Octobris, utopte anniversario deposotionis ossium in dicta Crypta, in Ecclesia Cathedrali sacrum solemne pro defunctis celebretur. Utroque die, cantata Missa 257

258 Dóm je tradičným miestom pripomínania si identity, ale i pamäte košickej partikulárnej cirkvi. Každoročne sa kňazi košického presbytéria schádzajú až trikrát zvyčajne v katedrále na diecéznych rekolekciách (Zelený štvrtok, sviatok košických mučeníkov, sviatok patróna diecézy sv. Ondreja), kým v niektorých diecézach sa tak nedeje ani raz. V roku 2008 bola v katedrále odhalená pamätná tabuľa ôsmim obetiam kňazského povolania v 20. storočí. Samozrejme, že to, čo sa deje v katedrále, či slávnosti alebo aj prístup k nej ako ku stavbe a pamiatke, je príkladom pre celú arcidiecézu. Táto poprednosť chrámu má aj isté výhody, pretože sa do nej dostávajú kvalitné umelecké diela, na druhej strane je Dóm uchránený pred nezmyselnými nápadmi (podlahové kúrenie). Už aj v predchádzajúcich storočiach boli do Dómu umiestňované nielen pamätné tabule, ale aj iné cennosti. Keď v roku 1734 v nánosoch Hornádu medzi Košicami a Košickou Novou Vsou našli gigantické kosti mamuta, vzbudilo to miestnu pozornosť (identifikujúc ich ako kosti slona alebo vola), 16 napokon boli umiestnené v Dóme. V dejinách Dómu nájdeme niekoľko udalostí, ktoré dokumentujú nepochopenie významu tohto symbolu uprostred samotnej Katolíckej cirkvi. Prvou bola biskupská vysviacka prvého posttotalitného biskupa v roku 1990, ktorá sa neuskutočnila v Dóme, ako to presadzoval Anton Harčar, ale na štadióne, ktorý schátral, čo je nedôstojné pre miesto posvätené takou významnou slávnosťou; a druhým nepochopením symbolickosti Dómu bolo nezakomponovanie aspoň formálnej osobnej návštevy pápeža Jána Pavla II. v samotnom Dóme 2. júla 1995, keď sa v Košiciach uskutočnila kanonizácia troch košických mučeníkov. Košický Dóm mal vždy silný a dominantný spiritus movens, bol motorom a hýbateľom politických, vojenských, spoločenských i náboženských dejín. Opomenutie Dómu ako symbolického miesta a ignorovanie jeho potenciálu ako spiritus movens, predovšetkým samotnou cirkvou, môže v budúcnosti znamenať nalomenie autority samotnej cirkvi, pre ktorú je symbolicky srdcom. Kto vie nadviazať na minulosť, dokáže prínos a význam svojej práce znásobiť zasadením do historickej pamäte, a tak pestovať a prehlbovať vlastnú identitu. Dokonca reinterpretácia niektorých udalostí môže byť prospešná pre súčasnú pastoráciu i laickú spoločnosť. Dokonca témy, ktoré sa javia ako rozporuplné, pretože oddeľujú konfesie, národy alebo spoločenstvá, môžu byť mostmi spojenia. Je to s nimi asi tak, ako to kedysi o Vysokých Tatrách povedal Ján Pavol II., že sú to hory, ktoré Slovákov a Poliakov neoddeľujú, ale spájajú. To je najväčšia budúca potencia Dómu ako spiritus conventuali diei post Tertiam, Missa de Requiem celebranda est post Nonam; et die quidem 8. Aprilis sumenda est missa de anniversario diei obitus, die vero 29. Octobris missa quotidiana defunctorum cum Oratione unica pro pluribus defunctis et Sequentia Dies irae. Arcibiskupský archív Košice (AACass), Administratívne spisy, sign. 864/1907; Circulares Dioecesanae Cassovienses 1907, IV, s TIMON, S.: Tibisci Ungariae Fluvii Notio. Cassoviae 1735, s

259 moves, ktorý raz spojí tých, ktorých teraz zdanlivo rozdeľuje (ako lastovička zmierenia už v meste pracuje ekumenické spoločenstvo). Literatúra Arcibiskupský archív Košice (AACass), Administratívne spisy, sign. 864/1907; Circulares Dioecesanae Cassovienses 1907, IV, 29. Archivum secretum Vaticanum (ASV), Reg. Lat., 102, ff. 72rv. Archív mesta Košice (AMK), Schwarzenbachiana, sign Akai, J. B. Initia Cassoviensis Societatis Jesu MDCXL. Cassoviae, Farkas, R. A kassai kath. főgymnasium története Košice, Graff, G. Christianum svadae Cassoviensis somnium. Cassoviae, Harčar, A. Historický význam protireformácie v Košiciach z r Budapest, Henszlmann, I. Kassa városának ó német stylü templomai. Pest, Henszlmann, I. Régészeti kalauz különös tekintettel Magyarországra. II. rész. Középkori épitészet. Pest, Dejiny Bardejova, ed. A. Kokuľa, A. Lukáč a L. Tajták. Košice, Marosi, E. Architektúra prvej polovice 15. storočia na Spiši a východnom Slovensku. Dóm sv. Alžbety v Košiciach. In Gotika. Dejiny slovenského výtvarného umeni., ed. D. Buran at all., Bratislava, Mihalik, J. A kassai Szent-Erzsébettemplom. Budapest, Monumenta Vaticana historiam regni Hungariae illustrantia. Series prima. Tomus quartus. Bullae Bonifacii IX. P. M. Pars altera (MVHRH I/4), document No. CCCCLXXV. Budapest, Paszlavszky, S. Szirmay Antal poëta laureates. In Figyelö. Irodalomtörténeti közlöny. V. kötet, ed. L. Abafi, Budapest, Rupp, J. Magyarország helyrajzi története. Fő tekintettel városok, helységek, s azokban létezett egyházi intézetek, püspökmegyék szerint rendezve. Második kötet. Az egri érseki egyház-tartomány. Budapest, Szerdahely, G. Celebrium Hungariae urbium et oppidorum, Chronographia bipartita, In prima parte veterem, in secunda novam Hungariam complectens. Cassoviae, Wick, V. Dóm sv. Alžbety v Košiciach. Košice, Weiss, K. Der Elisabeth-Dom zu Kaschau in Ungarn, Mittheilungen der k. k. Central-Commission zur Erforschung und Erhaltung der Baudenkmale. II. Jahrgang, September 1857, no. 9; October 1857, no. 10. Zubko, P. Kult Svätej krvi v Košiciach. Košice, 2012; 2. vydanie

260 Úradníci Spišskej (Košickej) komory v 17. storočí Tatjana Gusarova Abstrakt Spišská komora fungovala popri Uhorskej komore a bola jednou z mála inštitúcií centrálnej moci na území Uhorského kráľovstva v 16. a 17. storočí. Väčšinou sídlila v Košiciach. Príspevok sa zaoberá kariérou niekoľkých radcov Spišskej komory, ktorí v nej pôsobili v 40-tych až 60-tych rokoch 17 storočia. Medzi nimi nájdeme osoby dosadené Habsburgovcami ako aj sedmohradským kniežaťom Jurajom II. Rákoczim. Príspevok tiež ponúka všeobecnú charakteristiku spomenutej inštitúcie a vytvára jej spoločenský a sociálny obraz. Kľúčové slová: Košice. Spišská komora. Komorskí úradníci. Juraj II. Rákóczi. Spišská komora, sídlo ktorej väčšinou bolo v hlavnom meste Horného Uhorska, v Košiciach, patrila medzi niekoľko málo ústredných orgánov Habsburgskej ríše, ktoré fungovali na území Uhorského kráľovstva; vtedy sa nazývala Košickou komorou. Činnosť komory prebiehala v 17. storočí za problematických, vojnových okolností. Mesto sa natrvalo dostalo medzi dve sily, stalo sa miestom súťaženia uhorských kráľov a sedmohradských kniežat. Vojnové udalosti, obrovský vplyv Rákócziovcov, ktorí na tomto území disponovali obrovskými statkami a častá výmena autorít spôsobili neustále napätie. Pre miestnu šľachtu nebola typická lojalita voči Habsburgovcom udržiavali úzke styky s Rákócziovcami, nielen v čase mieru ale aj v časoch ich vojnového ťaženia v Uhorsku. Spolu s tým ukazovala svoju nespoľahlivosť tak voči Habsburgovcom, ako aj sedmohradským kniežatám. Preto sa obe strany snažili získať si aristokraciu Horného Uhorska a použiť ju proti svojmu protivníkovi. Museli pritom postupovať veľmi obozretne. Tým bola situácia Spišskej komory, ktorá sa stala závislou na silách postavených oproti sebe, nestabilná. Spišská komora bola viackrát nútená dočasne pozastaviť svoju činnosť, či sa dokonca presťahovať z Košíc do susedného Prešova. V búrlivých časoch mala Spišská komora miestami aj iný názov, bola riaditeľstvom, na čele ktorej stál riaditeľ a súčasne aj radca. 1 Za týchto okolností hrali Košice, ako sídlo Spišskej komory, mimoriadnu úlohu a to nielen ako metropola Horného Uhorska, dôležité regionálne hospodárske, spoločenské, politické a vojenské centrum, ale aj ako prepojenie medzi tunajšími mestami a župami aj ústrednými štátnymi inštitúciami. Preto mali nástupné kádre Spišskej komory mimoriadny význam. Od zaradenia do funkcie sa odvíjalo mnoho vecí, keďže nemali len úlohy fiškálneho charakteru, ale aj politického charakteru a mali tiež na starosti zásobovanie 1 Ember, Győző. Az újkori magyar közigazgatás története Mohácstól a török kiűzéséig. Budapešť, 1946; A Szepesi Kamara Levéltára Budapešť., 1990., s

261 vojska, ktoré tam bolo umiestnené. Pri menovaní úradníkov komory do funkcie bolo potrebné okrem odbornosti stanovených osôb vziať do úvahy aj ich lojálnosť k úradom, ktoré držali tento kraj a Košice pevne v rukách. Nie je náhodou, že pri výmene moci sa v Košiciach porúčali aj vedúci predstavitelia Komory. V 17. storočí došlo k zmene spoločenskej, etnickej a geografickej príslušnosti úradníkov. Ako to vykázal Zoltán Fallenbüchl, pred viedenským mierom a aj po ňom nachádzame medzi nimi značný počet mešťanov nemeckého pôvodu, šľachta získala prevahu, najmä medzi radcami, aj keď šľachtici nepatrili vždy medzi miestnych statkárov. Je pravdou, že úradníci komory meštianskeho pôvodu sa do radov šľachty mohli dostať prostredníctvom štátnej služby (aj sa tam dostali). Takými boli napr. audítor Anton Thann (v rodine ktorého sa táto profesia dedila z otca na syna) alebo sekretár komory Ján Raisz (ktorý pracoval pre Spišskú komoru takmer 50 rokov, či už pre Habsburgovcov alebo sedmohradské kniežatá). Oni zastupovali intelektuálnu vrstvu meštianskeho pôvodu, ktorej spoločenský vzostup zabezpečili profesionálna prax, úzke vzťahy s Komorou, aj keď nezaujali v Komore tie najvyššie posty. 2 Vo svojom článku staviam do stredobou pozornosti obdobie nasledujúce po viedenskom mieri. Presnejšie, od 20-tych rokov 17. storočia (od uhorských vojenských ťažení sedmohradských kniežat) do začiatku 70-tych rokov 17. storočia (kedy zaniklo vyrovnanie medzi Habsburgovcami a stavmi Uhorska, ktoré vzniklo viedenským mierom). Zoznam štúdií o úradníkoch Spišskej komory nie je dlhý, nevyžaduje si v bibliografiách mnoho miesta. Okrem základnej monografie o verejnej administratíve Uhorska v ranom novoveku, ktorej autorom je Győző Ember 3 a súhrnnej knihe o archíve Spišskej komory z dielne Jenő Szűcsa treba vyzdvihnúť predovšetkým dielo Zoltána Fallenbüchla, ktorý rekonštruoval zoznam všetkých úradníkov, ktorí slúžili v tejto inštitúcii v 16. až 18. storočí. 4 Lajos Gecsényi zašiel vo svojom výskume ďalej. Skúmal kariéry a životné okolnosti niektorých funkcionárov a snažil sa tým nakresliť sociálny obraz úradníkov raného novoveku v Uhorsku a identifikovať ich charakteristické črty 5. Aj keď István Németh sa touto témou 2 Fallenbüchl Z: A Szepesi Kamara tisztviselői a XVII-XVIII. században. Levéltári Közlemények č Ember, Győző: citované dielo 4 Fallenbüchl Z.: A Szepesi Kamara (citované dielo), ; Podobnú štúdiu napísal Fallenbüchl o personálu Uhorskej komory (A Magyar Kamara tisztviselői a 17. században. Levéltári Közlemények, ročník ). Tieto údaje boli uvedené v súhrnnej knihe Z. Fallenbüchla (Állami (királyi és császári) tisztségviselők a 17. századi Magyarországon. Adattár. Budapešť, 2002). 5 Gecsényi, L.: Egy kamarai tisztviselő a XVI. században Nagyváthy Ferenc. V: Gazdaság, társadalom, igazgatás. Tanulmányok a kora újkor történetéből. red.: Katona, Csaba. Győr, 2008, ; rovnaký autor: A Szepesi Kamara vezető tisztviselői között. Tamtiež: (spolu s Tatianou Gusarovou); rovnaký autor: Egy beregi nemesúr a Szepesi Kamarában. Szigeti Vas Márton kamarai tanácsos V: Szábolcs- Szatmár-Beregi Levéltári 261

262 nijak zvlášť nezaoberal, pre toho, kto skúma vzťahy medzi personálom Spišskej komory a spoločnosťou mesta Košice, sú diela tohto historika nepostrádateľné. 6 Personál Komory môžeme v podstate rozdeliť na dve skupiny: na vedúcu vrstvu (predseda, radcovia, pokladník, kráľovskí námestníci, ďalej audítori a sekretári) a na ostatných (podsekretári, pomocní audítori, registrátori, koncipienti, pisári, vydavatelia atď.). Vo vedúcej vrstve vidno kariérny pohyb a politické ťažkosti viac ako v druhej skupine, preto je zaujímavejšie zaoberať sa prvou skupinou. Z vedúcich úradníkov uvedených na zoznamoch komory v rokoch som vybrala tých, o ktorých máme aspoň nejaké informácie. Na základe dotazníka, ktorý som vypracovala, som sa pokúsila stanoviť kontúry spoločenského a politického obrazu úradníkov komory. Za pomoci týchto príkladov chcem ukázať, aké vzťahy spájali: 1) Spišskú komoru a šľachtu miestnych žúp; 2) Spišskú komoru a mesto Košice; 3) Spišskú komoru a ústredné inštitúcie, predovšetkým snem, práve vďaka tejto inštitúcii sa prejavovala spolupráca štátu a stavovskej spoločnosti. Za účelom úspory miesta a pre zoskupenie údajov som údaje o jednotlivých postavách personálu komory uviedla v tabuľke na konci štúdie. Údaje obsahujú mnoho prázdnych miest, no každopádne ukazujú hlavný smer výskumu. 7 Od 20-tych rokov 17. storočia sa obraz personálu Spišskej komory zmenil. Hlavný trend poukazuje na rozhodujúce postavenie šľachty medzi nimi boli Maďari, miestni statkári a katolíci. To veľmi neladilo s úmyslami viedenského mieru. Obe strany porušovali podmienky ťažko dosiahnutej dohody, aj keď rovnováha medzi ústrednou mocou a uhorskými stavmi pretrvala až do začiatku 70-tych rokov 17. storočia. Preto chápeme sťažnosti, ktoré vznikli pri vyhlásení súťaže na posty úradníkov komory, že v tejto oblasti bolo ťažké nájsť vhodného človeka na dané pozície. 8 V rámci tejto hlavnej tendencie môžeme pozorovať rôzne záležitosti, ktoré značne spestrovali historický obraz. Mená radcov a pokladníkov z 20-tych až 60-tych rokov 17. storočia: Žigmund Péchy, Gašpar Tassy, Ján Úsz, Štefan Úsz, Imrich Mosdóssy, Ľudovít Melczer, Štefan Sztankay, Michal Podbilány, Pavol Szemere, neskôr évkönyve XVIII. Dr. Nagy Ferenc levéltárigazgatónak ajándékba. red.: Kujbusné Mecsei Éva. Nyíregyháza, ; 6 H. Németh, István. Kassa város archontológiája. Birák, belső és külső tanács (Fons könyvek 3). zv. 2. Budapešť, 2006).; rovnaký autor: Várospolitika és gazdaságpolitika a századi Magyarországon (A felső-magyarországi városszövetség). zv. 2. Budapešť, 2004).; rovnaký autor: Polgár vagy nemes? A városok nemesi rendű lakosainak problematikája a felsőmagyarországi városszövetség tevékenysége tükrében. V: Korall Társadalomtörténeti folyóirat č ; Šľachta v mestach prirodzený proces alebo negatívny jav? Forum historiae. Historický ústav SAV, Paper 5. 7 Odkazy sú v článku v obmedzenom počte, lebo som nenašla spôsob uviesť všetky materiály použité mnou a mojimi kolegami v tomto krátkom článku, resp. v tabuľke. 8 Hoffinanz Ungarn Rote Nummer Fol

263 Martin Vas, Mikuláš Bélaváry, Pavol Chernyey, Žigmund Holló atď. títo boli bez výnimky členovia miestnej šľachty. Tak zo strany panovníkov, ako aj rodiny Rákóczi bolo veľmi dôležitým činiteľom, aby v rade komory sedeli miestni statkári. V ich radoch hľadali obe strany spojencov, keďže bez ich podpory a mediácie nemohli počítať so získaním priazne žúp Horného Uhorska. Títo úradníci boli uznávaní páni, statkári, šľachtici, aj keď svoje statky väčšinou nezdedili od svojich predkov, ale rozšírili ich, využívajúc pritom možnosti svojho zamestnania. 9 Dobre poznali miestne pomery, lebo v samospráve župy zastávali kľúčové pozície ako vicežupani (napr. Štefan Usz bol vicežupanom župy Šariš) alebo notári (Pavol Szemere bol notárom žúp Abov a Šariš). Prostredníctvom svojich príbuzných sa mohli dostať kamkoľvek a mohli ovplyvniť činnosť a rozhodnutia miestnych inštitúcií či už mestských alebo župných. Nie náhodou zostali niektorí funkcionári v službách Komory aj vtedy, keď došlo k výmene moci medzi Habsburgovcami a Rákócziovcami. Druhým veľmi dôležitým aspektom pre vedenie komory bolo, aby bol dotyčný interným zamestnancom komory. Sledovaním jednotlivých kariér vidno, že nebolo zriedkavé, aby daná osoba nielen roky slúžila v Komore, ale aj postupne stúpala po kariérnom rebríčku. Napr. Imrich Mosdóssy od roku 1639 strávil takmer 20 rokov v službách Spišskej komory, bol radcom aj riaditeľom. Mikuláš Bélaváry začal svoju kariéru ako pokladník, potom pôsobil niekoľko rokov ako radca, kým svoju kariéru zavŕšil postom riaditeľa. Tento vzťah ku Komore posilnila aj tá okolnosť, že vedúci komory mali okrem odborných úloh aj iné úlohy: menovite sledovať nepokojnú šľachtu Horného Uhorska, ich každodenné vzťahy s kniežatami Sedmohradska a o týchto momentoch informovať príslušné úrady. 10 Bola to veľmi citlivá úloha, nie každý sa jej ujal, ale dal sa tým zabezpečiť rýchly kariérny postup. V týchto veciach sa úradníci mohli spoľahnúť na úradnícke dynastie, ktoré vznikli v rámci Košickej komory. 11 Nie náhodou bolo ich úlohou aj zásobovanie vojska vo vojnových časoch. Komora, ako aj iné štátne inštitúcie raného novoveku už pôsobila priebežne a od svojich úradníkov vyžadovala vysokú odbornú pripravenosť a každodennú usilovnú prácu. Preto predpisy komory žiadali, aby určití členovia vedenia boli neustále prítomní na pracovisku. Žiadalo sa, aby úradníci mali byt v sídle komory, t.j. v Košiciach. Poznáme mnoho prípadov, kedy si radcovia či pokladníci kúpili byt či dom v Košiciach. Niektorí sa do radov Košičanov dostali sobášom. Napriek tomu však úradníci komory 9 Napr. ako Imrich Mosdossy, ktorému sa počas služby v komore podarilo získať nehnuteľnosti v župách Abov, Satmár, Bereg a Ugoča, resp. na území medzi Samošmi (Gecsényi L.- Gusarova T.: A Szepesi Kamara (citované dielo) ). 10 Tamtiež Takými boli napr. radcovia Dávid a Mikuláš Bélaváryovci, Ján a Štefan Uszovci, Ľudovít a Pavol Melczer, Žigmund a Ľudovít Péchy atď. 263

264 nemohli byť považovaní za mešťanov. Jednak vysokopostavení úradníci ako šľachtici radšej bývali na svojich statkoch, lebo si nezvykli ešte na mestský spôsob života. V mnohých prípadoch však bola nehnuteľnosť v meste príliš drahá pre komorský personál. Táto okolnosť spolu s inými činiteľmi mohla jednak ovplyvniť prisťahovanie sa šľachty do miest a tiež bránila priebežnému fungovaniu Spišskej komory. Úrady sa pravdepodobne snažili vyriešiť túto situáciu a v určitých prípadoch prenajímali pre svojich úradníkov byty, 12 ba čo viac, kúpili v mestách domy pre svoj personál. 13 Tieto prípady sa však nestali pravidlom. Miestni statkári šľachtici, ktorí dostali prácu v Spišskej komore, sa radšej zdržiavali na svojich statkoch a to aj preto, lebo župných šľachticov a mešťanov rozdeľovali v tom čase ostré konflikty. Šľachta si získavala na úkor miest čoraz väčší priestor v hospodárskej, politickej, právnej, resp. náboženskej sfére, o čom svedčia aj rozhodnutia krajinského snemu zo 17. storočia (r. 1635, 1647, 1649, 1655). 14 Mesto bolo proti rozmachu šľachty. Takto napr. v roku 1648 Košice neumožnili župe Abov konanie zhromaždenia v košickom dome Juraja Csernela z Chernelházy s tým, že dovtedy urodzená župa nemala v meste zhromaždenie. Tento protest však nemal želané výsledky. 15 Napriek tomu sa šľachtici úradníci košickej Komory nestránili Košíc až tak, aby sa izolovali od života mesta. Chodili sa tam sobášiť, tým pádom získali nehnuteľnosti v meste, zdedili obytné domy a vytvorili nové vzťahy s mestskou elitou. Sú známe prípady, kedy títo ľudia mali funkcie v Košiciach (Mikuláš Bélaváry bol v Košiciach vedúcim pošty). Úradníci mali s Košicami ešte pestrejšie vzťahy keď si uvedomíme skutočnosť, že Košice boli sídlom Hornouhorského hlavného kapitanátu a zásobovanie vojska si vyžadovalo úzku spoluprácu civilných a vojenských orgánov. Spišská komora mala každodenný styk aj s inými štátnymi inštitúciami, predovšetkým s Uhorskou a Dvornou komorou, ktorým bola podriadená. 16 Tento vzťah, napriek nemalým problémom, rozvíjal a podporoval fungovanie Spišskej komory, lebo organizácia a vybavovanie agendy vyššie postavených príbuzných inštitúcií boli na vyššej úrovni a viac zodpovedali finančnému manažmentu štátu raného novoveku. Stačí sa zmieniť o tom, že radcovia Uhorskej komory boli často súčasne aj radcami Košickej komory (či 12 Keď sa v roku 1661 chcel nový pokladník Spišskej komory Juraj Danéczy nasťahovať do toho košického domu, kde už žil Martin Vas, posledne menovaný ostro protestoval. Vyhlásil, že z finančných dôvodov si sám nárokoval na dolnú časť domu a na predajňu ( énis eggik szolgaia vagiok ő Felswgwnwk [ja som tiež sluhom jeho Výsosti]), Danéczy nech nežiada jeho miesto, nech sa uspokojí s bytom predchádzajúceho pokladníka alebo Podbelányiho (Maďarský štátny archív E 254 Representationes, informationes et instantia 1661 október No 1). 13 V roku 1672 Spišská komora kúpila dom v Košiciach a zdá sa, že nie prvýkrát (H. Németh, István Várospolitika és gazdaságpolitika (citované dielo). zv H. Németh, István. Várospolitika és gazdaságpolitika (citované dielo). zv Tamtiež O tom pozri: Ember, Gy.: Az újkori magyar közigazgatás története (citované dielo)

265 riaditeľstva). Komora mala úzke vzťahy aj s Kráľovskou súdnou tabuľou. Ako je to zrejmé, odborníci disponujúci právnymi skúsenosťami, ktorí pracovali u kráľovských súdov ako sudcovia alebo ako prísediaci (napr. Ľudovít Melczer, Pavol Szemere, Pavol Cherney) sa mnohokrát dostali do Komory ako radcovia. Takto sa komora zapojila do organizácie štátu nielen v oblasti finančného manažmentu, ale aj v iných oblastiach. Je veľmi zaujímavé aj to, že vzťah Spišskej komory k stavovským inštitúciám, teda ku krajinskému snemu zvyšoval rešpekt takýchto komorských úradníkov a tiež ich účasť na politickom živote krajiny. Videli sme mnoho takých prípadov, kedy župní zástupcovia boli členmi Spišskej komory. Nejde však o jednoznačnú súvislosť: raz boli na krajinskom sneme počas výkonu funkcie v komore, inokedy predtým či potom. Každopádne ich štátna služba a účasť na stavovských fórach spájala štát a stavy užšie, dala viac priestoru pre rokovania bez ohľadu na to, aký búrlivý či agresívny bol dialóg. Mohli sme vidieť, že ich účasť na národných zhromaždeniach bola od 30-tych rokov 17. storočia čoraz častejšou súviselo to so zvyšovaním napätia medzi ústrednou mocou a uhorskými stavmi z dôvodu absolutizmu. Túto komplikovanú situáciu vynikajúco ilustrovala kariéra Pavla Szemereho, komorského radcu vymenovaného Jurajom II. Rákóczym v roku To, že knieža upriamilo svoju pozornosť na tohto človeka, nebolo náhodou. Pavol Szemere bol najaktívnejším politikom šľachty v druhej štvrtine 17. storočia. 17 Mal významné statky v Hornom Uhorsku. V Above figuroval od roku 1623 medzi prísediacimi spolu so svojim otcom Albertom Szemerem. 18 V Boršode, Šariši a Above vykonával dlhý čas notárske úlohy. 19 V roku 1643 potvrdilo valné zhromaždenie župy Abov notársku funkciu Szemereho, ktorú zastával už 15 rokov a ako uznanie jeho práce mu ponúkli a darovali 100 ríšskych toliarov a odznak v hodnote 100 ríšskych tvrdých toliarov. 20 Bol viackrát vyslancom u hlavných predstaviteľov kráľovstva, 21 u vojenských orgánov Horného Uhorska v Košiciach 22 aj u kniežat Sedmo- 17 Podkladom pre vytvorenie obrazu Pavla Szemereho boli predovšetkým denníky Szemereho z krajinského snemu, ktorých kópie uchováva Maďarský Národný Archív (Celoštátny Archív Maďarského národného archívu, Budapešť, N 114- Archív Regnicolaris, zbierka Mártona Kovachicha, Diaria Diaetalia, zv. 1-2). 18 Korponay, János. Abaujvármegye monográfiája. Košice, zv. II. (zápisnice o valných zhromaždeniach župy), 134, V Above zastával túto funkciu od r (tamtiež: 179). 20 Zemerey Pál, ezen tekintetes Abauj vármegyének, első ifjusági virágzásának idejétől kezdve a mai napig, a megyének és szerette házájának külön- és sokféle ügyeiben, országi és kerületi gyűlési kiküldetéseiben tiz izben hűségteljesen s a keső maradékokra leáramló nevének és hirének dicsőséges fénykörével működött. [Pavol Zemerey (Szemere) verne pôsobil od času rozkvetu mladosti až do dnešného dňa v prospech tejto váženej Abovskej župy v rôznych a mnohých veciach, ako vyslanec na národnom a župnom zhromaždení, desaťkrát, spôsobom, ktorý dodá slávu menu a chýru svojim potomkom.] (Tamtiež 757.). 21 Tamtiež Tamtiež 224,

266 hradska. Genealóg Iván Nagy predpokladá, že svoju kariéru začal ako notár Kráľovskej tabule v roku a do tejto štátnej inštitúcie sa vrátil ako prísediaci v roku Bol prítomný na všetkých krajinských snemoch konaných v rokoch 1625 až 1648, považovali ho za dušu protestantskej (kalvinistickej) opozície. Zúčastnil sa všetkých rokovaní vedených s hlavnými predstaviteľmi kráľovstva a v rôznych komisiách ustanovených snemom. V rokoch 1643 až 1644 bol jedným z hlavných sprostredkovateľov medzi kráľovskými orgánmi a Jurajom Rákóczim. Rákóczi prejavil svoju dôveru tak, že poveril Szemereho zastupovaním jeho záujmov na krajinskom sneme v roku 1646/1647. Na konci kariéry ho v roku 1644 vymenovali za radcu Spišskej komory. Je zrejmé, že obe strany nástojili na službách Szemereho. Je pravdou, že Jurajovi I. Rákóczimu, dočasnému pánovi Košíc a Horného Uhorska sa nepodarilo zachovať Komoru, jej činnosť zanikla na rok. Preto sa Pavol Szemere nemohol ukázať a na dôvažok všetkého umrel po obnovení Komory (riaditeľstva) (zabili ho). Zdá sa, že v prípade Szemereho nebola jeho účasť v Spišskej komore rozhodujúca. Mala skôr reprezentatívny charakter, alebo inými slovami: v osobe Szemereho sa šľachta Horného Uhorska snažila kontrolovať činnosť Spišskej komory. Jeho prípad ešte väčšmi potvrdzuje požiadavku panovníkov na Košickú komoru a personál komory, najmä na radcov: nech sú nielen odborne znalí svojich funkcií, ale nech majú aj úzky vzťah k statkárom šľachte Horného Uhorska a k regionálnym, mestským a vojenským orgánom. Vernosť k panovníkovi bola veľmi chúlostivou otázkou za týchto okolností, ale úrady skôr zaujímali rokovacie schopnosti a politický, resp. spoločenský rešpekt daných osôb. Tabuľka č. 1: Vedúci úradníci Spišskej komory v 20-tych až 60-tych rokoch 17. storočia Meno Ondrej Berzeniczey Funkcia v Spišskej komore roky Radca za Bethlena Iná pozícia v Spišskej komore Iná pozícia inde Účasť na krajinsko m sneme Viera Príbuzenské vzťahy Bydlisko, vlastníctvo Ján Palaticz radca za Bethlena 23 Nagy, Iván. Magyarország csládai czimerekkel és nezetrendi táblákkal. zv. 10. Pešť, Magyar Törvénytár (Corpus Juris Hungarici) évi törvényczikkek. red.: Márkus, Dezső. Budapešť Zákon č. 72 z roku 1635,; Zákon č. 91 z roku 1647; Zákon č. 28 z roku 1649, 266

267 Meno Ján Rákóczi Dávid Bélaváry František Dóczy Ján Szepsy Žigmund Péchy Gašpar Tassy Ján Usz Imrich Mosdossy Funkcia v Spišskej komore roky radca 1621-? za Bethlena Iná pozícia v Spišskej komore radca súčasne aj vedúci Sp.k. za Bethlena radca 1624-? za Bethlena radca 1624-? za Bethlena radca radca radca súčasne aj riaditeľ, radca tiež sekretár; podsekretár 1613; kancelársky úradník tiež riaditeľ, sekretár radca tiež riaditeľ (1648), Iná pozícia inde desiatkár v Šarišskej ž., neskôr správca Spišského hradu prísediaci Abovskej ž , Účasť na Viera krajinsko m sneme vyslanec Pavla Rákóczyho 1630 v komisiách krajinskéh o snemu 1646/47, 1655 kat. Príbuzenské vzťahy jeho otec František bol zemplínskym podžupanom a bratom sedmohradského kniežaťa jeho syn Michal bol tiež zamestnaný v Komore príbuzenský pomer s rodom Péchy príbuzenský pomer s rodmi Dóczy a Usz príbuzný Pavla kat. Cherneyho (?) 26 Bydlisko, vlastníctvo šľachtic, statkár v Zemplínskej ž. šľachtic šľachtic šľachtic, statkár v Zemplínskej ž. šľachtic, statkár v Šarišskej ž. šľachtic, statkár v Gemerskej, Boršodskej a Abovskej ž. šľachtic, statkár v Šarišskej ž. šľachtic, statkár v Satmárskej ž., majiteľ domu v Košiciach 25 János Korponay, Abaujvármegye monográfiája, zv. II. (Košice, 1878), 123, 127, Imrich Mosdossy nazýval Pavla Cherneyho vo svojom závete z r sogor ur [pán švagor] (MOL, A 57, Libri regii, vol ). 267

268 Meno Štefan Sztankay Štefan Duka Štefan Usz Pavol Szemere Štefan Körösy Funkcia v Spišskej komore roky radca odstúpil radca suspendovaný radca za Juraja I. Rákóczyho radca (?) za Juraja I. Rákóczyho radca Iná pozícia v Spišskej komore Iná pozícia inde predtým tridsiatkár v Humennom tridsiatkár v Tokaji 1620; podžupan Šarišskej ž. 1637; kapitán hradu Jasenov 1644, kapitán hradu Šariš 1649 notár jasovského konventu; kráľovskej tabule 1622, prísediaci Abovskej ž ; notár Abovskej, Boršodskej a Šarišskej ž., prísediaci kráľovskej tabule od r. 1635, Rákóczyho dvoran 27 Účasť na krajinsko m sneme vyslanec vdovy M. Alaghyho 1634/35; Šarišskej ž. 1637/38 vyslanec Šarišskej ž. 1637/38, 1642 Viera vyslanec Boršodskej š ; Šarišskej ž. 1630; Abovskej ž. kalv 1634/ /38, 1642, 1648; Rákóczyho vyslanec 1646/7 kat. Príbuzenské vzťahy príbuzný s rodom Péchy Bydlisko, vlastníctvo šľachtic, statkár v Šarišskej ž. šľachtic, statkár v Šarišskej ž. šľachtic, statkár v Abovskej ž. 27 Korponay, Abaujvármegye...,134,

269 Meno Ľudovít Melczer Michal Kapronczy Funkcia v Spišskej komore roky radca radca 1654-? Iná pozícia v Spišskej komore Iná pozícia inde prísediaci kráľovskej tabule ešte v r Účasť na Viera krajinsko m sneme vyslanec Šarišskej ž. 1646/47, 1648/49 Príbuzenské vzťahy jeho manželkou bola Anna Koncziková, dcéra košického mešťana Bydlisko, vlastníctvo šľachtic, statkár v Abovskej a Zemplínskej ž., majiteľ domu v Prešove Michal Podbilány Martin Vass Mikuláš Bélaváry radca radca radca tridsiatkár najprv v Nagy- Károlyi (Carei, RO) (1630), pokladník potom v , Prešove (po r. 1650); kráľovský zástupca pri navrátení Sabolčskej a Satmárskej ž prísediaci 1642 a podžupan Berežskej ž. pokladník ; richtár mesta riaditeľ Košice kat. jeho manželkou bola Alžbeta Madarászová, vdova košického richtára šľachtic, statkár v Šarišskej a Spišskej ž. šľachtic, statkár v Zemplínskej, Berežskej a Maramarošskej ž., majiteľ domu v Košiciach 29 šľachtic, majiteľ domu v Košiciach 28 T. Lehoczky, Bereg megye monográfiája, A. Komáromyi, Szigethi Vass Mártonnak, a Szepesi Kamara tanácsosának végrendelete, Történelmi Tár. Új folyam, vol (Budapest, 1901):

270 Meno Pavol Chernyey Žigmund Holló Ján Raisz Michal Nebest Funkcia v Spišskej komore roky radca 1667-? radca , prepustený Thökölym v r sekretár 1619-?, pokladník Iná pozícia v Spišskej komore právny zástupca 1650 pokladník registrátor ; kancelársky úradník pred ; referent a archivár za Bethlena; kontrolór kr. príjmov ; kontrolór za Juraja I. Rákóczyho kancelársky úradník Iná pozícia inde notár Zemplínskej ž ; protonotár krajinského sudcu Nádasdyho tridsiatkár v Stropkove , v Levoči, Prešove do r. 1669, poštmajster v Prešove Účasť na krajinsko m sneme Viera kat. kat. Príbuzenské vzťahy jeho manželka Anna Sennyeyová pochádzala z popredného šarišského rodu Bydlisko, vlastníctvo statkár v Šarišskej ž. šľachtic, statkár v Spišskej ž. košický mešťan, povýšený do šľachtického stavu v r Michal Oroszlány sekretár 1639 kancelársky úradník MOL, Film archives, box 3535: Zemplén megye jegyzőkönyve, vol. 8, fol Korponay, Abaujvármegye...,

271 Meno Michal Sándor Funkcia v Spišskej komore roky sekretár pred 1653?-1655; kráľovský vicekomisár 1652?-1655, odstúpil Iná pozícia v Spišskej komore tridsiatkár v Užhorode , a tiež v Humennom Iná pozícia inde Účasť na Viera krajinsko m sneme Príbuzenské vzťahy Bydlisko, vlastníctvo Literatúra Hoffinanz Ungarn Rote Nummer 153,1636, fol MOL (Hungarian National Archives), E 254 Representationes, informationes et instantia, October 1661, no. 1; A 57 Libri regii, vol ; DF, krabica 3535: Zemplén megye jegyzőkönyve, vol. 8, fol. 21; Regnicolaris levéltár, Kovachich Márton gyűjteménye, Diaria Diaetalia, vol A Szepesi Kamara Levéltára Budapest, Fallenbüchl, Z. Állami (királyi és császári) tisztségviselők a 17. századi Magyarországon. Adattár. Budapest, Fallenbüchl, Z. A Magyar Kamara tisztviselői a 17. században, Levéltári Közlemények 39 (1969): Fallenbüchl, Z. A Szepesi Kamara tisztviselői a XVII-XVIII. században, Levéltári Közlemények 2 (1967). Gecsényi, L. a Gusarova, Tatiana. A Szepesi Kamara vezető tisztviselői között. In Gazdaság, társadalom, igazgatás. Tanulmányok a kora újkor történetéből, ed. Csaba Katona, Győr, Gecsényi, L. Egy beregi nemesúr a Szepesi Kamarában. Szigeti Vas Márton kamarai tanácsos In Szabolcs- Szatmár-Beregi Levéltári évkönyve XVIII. Dr. Nagy Ferenc levéltárigazgatónak ajándékba, ed. Éva Kujbusné Mecsei, Nyíregyháza, Gecsényi, L. Egy kamarai tisztviselő a XVI. században Nagyváthy Ferenc. In Gazdaság, társadalom, igazgatás. Tanulmányok a kora újkor történetéből, ed. Csaba Katona, Győr, Győző, Ember. Az újkori magyar közigazgatás története Mohácstól a török kiűzéséig. Budapest, Komáromyi, A. Szigethi Vass Mártonnak, a Szepesi Kamara tanácsosának végrendelete. Történelmi Tár. Új folyam, vol (1901):

272 Korponay, János. Abaujvármegye monográfiája, vol II. (a vármegye közgyűléseinek jegyzőkönyvei). Košice, Lehoczky, T. Bereg megye monográfiája. Magyar Törvénytár (Corpus Juris Hungarici) évi törvényczikkek, ed. Dezső Márkus. Budapest, Nagy, Iván. Magyarország csládai czimerekkel és nezetrendi táblákkal, vol. 10. Pest, Németh, István H. Kassa város archontológiája. Birák, belső és külső tanács (Fons könyvek 3), vol. 2. Budapest, Németh, István H. Polgár vagy nemes? A városok nemesi rendű lakosainak problematikája a felső-magyarországi városszövetség tevékenysége tükrében. Korall Társadalomtörténeti folyóirat 9 (2002): Németh, István H. Šľachta v mestach prirodzený proces alebo negatívny jav? Forum historiae (2008): 5. Németh, István H. Várospolitika és gazdaságpolitika a századi Magyarországon (A felső-magyarországi városszövetség), vol. 2. Budapest,

273 Košice v nemeckých prameňoch raného novoveku Julia Brandt Abstrakt Táto práca sa zameriava na tlačené nemecké zdroje raného novoveku týkajúce sa Košíc a vydané v zahraničí, ktoré boli primárne zamerané na čitateľov nemecky hovoriacich území Svätej ríše rímskej. Je zvlášť zameraná na prítomnosť mesta v povedomí nemecky hovoriacich Európanov a na zmeny v štruktúre znalostí o meste. Tieto pozorovania sú preto zamerané na vytvorenie všeobecného obrazu mesta v rôznych druhoch nemeckých tlačovín danej doby. Vzhľadom na nedostatok priestoru nie je našim úmyslom tu uviesť komplexný výskum; každopádne v tejto práci poukážeme na hlavné diela. Kľúčové slová: Košice. Raný novovek. Nemecké pramene. Pri skúmaní otázky sa môžeme zamerať na rôzne druhy publikácií. Aj v Uhorsku existuje široká škála pamfletov, ktoré pojednávajú o aktuálnych udalostiach doby v čase, kedy Osmanská ríša pokračuje vo svojom ťažení v južnej a východnej Európe a hrozí, že sa dostane až k Svätej ríši rímskej. Udalosti v Uhorsku a následné pripojenie krajiny k Osmanskej ríši sleduje a komentuje veľké množstvo týchto pamfletov a raných Zeitungen [Novín], tlačovín novinového typu vydaných na jednej alebo niekoľkých stranách. Vzhľadom na ich počet nie je možné vymenovať ich všetky. 1 Bez ohľadu na to však názorne ukazujú, že Uhorsko nebolo ponímané tak "exoticky" ako to uvádzajú niektoré literárne zdroje. 2 Analýzy takýchto Zeitung -ov z juhu Nemecka zo 16. storočia ukazujú, že Uhorsko bolo známym a často kontaktovaným miestom obchodu. Správy o tamojších aktualitách predstavovali dôležitý prostriedok plánovania obchodu a politiky. 3 Po týchto tlačovinách onedlho prišli aj brožúry. Tieto sa vzhľadom na spôsob prezentácie obsahu menili už na obšírne a významné publikácie, ktoré retrospektívne 1 Pre ilustráciu pozri napr. výskum uskutočnený Monikou Schwob o takýchto tlačovinách a Neue Zeitungen [Nových novinách], ktoré vychádzali v Norimbergu do konca 16. storočia. (Ute Monika Schwob: Kulturelle Beziehungen zwischen Nürnberg und den Deutschen im Südosten im 14. bis 16. Jahrhundert. Mníchov, 1969, s ) 2 Napríklad Zsuzsanna Nádor: Das Ungarnbild in der niederländischen Literatur der frühen Neuzeit. V: Das Ungarnbild in der deutschen Literatur der frühen Neuzeit. Der Ungarische oder Dacianische Simplicissimus im Kontext barocker Reiseerzählungen und Simpliziaden. Red.: Dieter Breuer a Gábor Tüskés. Bern, atď. Peter Lang 2005, Regina Dauser: Informationskultur und Beziehungswissen. Das Korrespondentennetz Hans Fuggers ( ). Tübingen 2008, ohľadne tureckých vojen ; Nóra G. Etényi: Hadszíntér és nyílvánosság. A magyarországi török háború hírei a 17. századi német újságokban. Budapest 200, esp. s ; Wolfgang Behringer: Zwischen Alltag und Katastrophe: Zur Bedeutung des Zeitungs- und Nachrichtenwesens während der Zeit des Dreissigjährigen Krieges. V: Zwischen Alltag und Katastrophe. Hrsg. von Beningna Krusenstjern et al. Göttingen 1999, s

274 opisujú dlhšie série udalostí, ukladajú ich do kontextu ríšskej politiky a histórie krajín, ktorých sa týkajú inými slovami ide o "súčasnú históriu" danej doby. Posledne menované sú tie, na ktoré sa v tomto článku zameriame. Okrem týchto existujú ešte publikácie očitých svedkov a návštevníkov: od fantastických poviedok o krajine, zameraných na prežité dobrodružstvá, až po vážne cestopisy. Počet posledne menovaných narastá v časoch po vojnách proti Osmanskej ríši. Naviac treba tiež vziať do úvahy prvé lexikóny a odkazovú literatúru v národných jazykoch, ktoré sa v týchto časoch začínajú vydávať. Tieto tri druhy prác pokrývajú históriu nášho regiónu a fakty o ňom. Spolu poskytujú dobrý základ pre uvedenie niektorých zistení o všeobecnom rozvoji tohto externého pohľadu na Košice. 4 (1) Prvé všeobecné prehľady udalostí tureckých vojen a udalostí, ktoré sa odohrali pred nimi, vznikli na existujúcich základoch. Existovala pomerne rozsiahla latinská literatúra o Uhorsku (a o Sedmohradsku), ku ktorej sa bolo možné vrátiť a ktorá naďalej súbežne vychádzala s tlačenou literatúrou v národných jazykoch, na ktorú sa v tejto práci zameriavame. 5 Uhorská vojnová kronika Ungarische Kriegschronik 6, ktorú napísal Hieronymus Ortelius (Oertl) a ktorú vydal prvýkrát v roku 1602, je prvé z diel, na ktoré sa zameriame. Prvý zväzok sa zaoberal udalosťami do roku Práce pokračovali a v roku 1602 boli vydané ďalšie časti, ktoré sa zaoberali udalosťami do roku vydania a v rokoch 1603 a 1604 vyšli aj pokračovania. Štvrtá časť vyšla v roku Zaoberala sa časom do korunovácie Mateja II. za uhorského kráľa (1608) a jeho zvolenia a korunovácie za cisára Svätej ríše rímskej (1622). Posledné, prepracované vydanie vzniklo v Norimbergu v roku Dielo Chronologica, ako aj dielo Ortelius Continuatus, poskytujú informácie o košických udalostiach z roku Dielo Gaspara Ensa s názvom Fama Austriaca popisuje 16-ročné obdobie do jeho vydania v roku 1627 a čo sa Košíc týka, podáva správu o Bethlenovej svadbe v meste v roku Ďalšou dôležitou publikáciou o tureckej vojne a záležitostiach v 4 O pohľadoch (vedutách) mesta, počnúc od 16. storočia pozri: Viera Kejlová: Veduty Košic v minulosti. V: Historica Carpatica XI-1980, Prehľad témy poskytuje: Katalin S. Németh: Fiktionalität und Realität in den deutschen Ungarnbeschreibungen des 17. Jahrhunderts. V: Das Ungarnbild (pozn. č. 2), s , s Hieronymus Ortelius: Chronologica oder Historische beschreibung aller Kriegsemporungen vnd belägerungen auch Scharmützeln vnd Schlachten, so in Ober Vnd Vnder Vngern auch Sibenbürgen mit dem Türcken von Ao 1395 biß auff gegenwertige Zeitt gedenkhwürdig geschehen [ ]. Norimberg, Ortelius Continuatus, oder der ungarischen Kriegs-Empörungen, historische Beschreibung [ ] Darinnen enthalten alles, was sich bey vorgenommenen Beläger- und Eroberungen... in Oberund Nider-Ungarn wie auch Siebenbuergen [...] von dem 1395.[ ] Jahr [...] zugetragen [ ] Norimberg, Gaspar Ens: Fama Austriaca: Das ist Eigentliche Verzeichnuß denckwürdiger Geschichten / welche sich in den nechstverflossenen 16.Jahren hero biß auff und in das J begeben haben. Kolín nad Rýnom,

275 Uhorsku je dielo Annales Ferdinandi 9 Franza Christopha Khevenhüllera. Udalosti v Košiciach, uvedené v knihe, sú opäť udalosti z Bocskayho povstania a tiež prvá vojna Gabriela Bethlena proti Habsburgovcom v rokoch /21. Pokračovanie tejto práce bolo vydané iba neskôr, tentokrát pokrývalo už aj dobu do roku Ďalšia séria s relevantnými informáciami je Theatrum Europaeum, kronika pozostávajúca z 21 zväzkov popisujúcich obdobie tridsaťročnej vojny a storočia, ktoré nasledovalo po jej vypuknutí. V tomto prípade sa publikácia nezameriava len / predovšetkým na Uhorsko alebo na záležitosti rodu Habsburgovcov, ale na vývoj v Európe, a to od vojenských operácií cez korunovácie a záležitosti dynastií až po veľké záplavy, zemetrasenia a kriminálne historky, ktoré boli uvedené na konci jednotlivých výročných správ. 11 V treťom zväzku svojho diela Delineatio Provinciarum Pannoniae z roku 1686 Johann Christoph Wagner uvádza správu o udalostiach od roku 1685, vrátane popisu dobytia Košíc cisárskymi vojskami v roku Tieto správy sa obyčajne zameriavajú na rozprávanie udalostí zväčša až do detailov a uvádzajú informácie pochádzajúce zo spoľahlivých zdrojov. To znamená, že sa veľmi nezameriavajú na okolie a okolnosti, ak tie nie sú činiteľmi v samotných udalostiach. Príkladom môže byť správa Ortelia o konfiškácii hlavného kostola protestantov a zákaz ich bohoslužieb. 13 Podáva dobrý obraz o beznádejnosti situácie občanov mesta tvárou v tvár vojakom vybaveným ťažkým delostrelectvom a o ohrození ich života a majetku. Neskôr sa udalosť dostala aj do článkov v lexikóne vydanom Zeillerom a Krekwitzom. Cisárski vojenskí vedúci poukázali v krajine na to, že daß die Strassen / wegen der straiffenden / abtrünnigen / meyneydigen Heyducken / 9 Franz Christoph Khevenhüller: Annales Ferdinandei Oder Wahrhaffte Beschreibung Kaysers Ferdinandi des Andern [ ] Thaten Regensburg / Viedeň Idem, 1.-12, 2 Suppl., Lipsko Wolfgang Schmale: Essay "Matthäus Merian: Theatrum Europaeum", v: Europabegriffe und Europavorstellungen im 17. Jahrhundert. Web-Projekt. Wolfgang Schmale (vedúci). (posledný náhľad: ). S mnohými filologickými detailmi o jednotlivých zväzkoch: Hermann Bingel: Das Theatrum Europaeum. Ein Beitrag zur Publizistik des 17. und 18. Jahrhunderts. Berlín, 1909 Výskumný projekt Theatra Univerzity v Kasseli a Knižnice Kniežaťa Augusta vo Wolfenbütteli vydal na svojich webstránkach konferenčný zborník o probléme architektúry znalostí: Res=0. Prehľad výskumnej literatúry: Page=2. 12 Johann Christoph Wagner: Delineatio Provinciarum Pannoniae Et Imperii Turcici in Oriente. [.] 3. Interiora Orientis Detecta [ ] Sampt einem Anhang, welcher enthält eine Fortsetzung der Ungar- und Türckischen Chronik: Begreifend,was seit dem Augusto deß verwichenen Jahrs / so wol durch der Kayserlichen und Polnischen / als Venetianischen Waffen / gegen den Erb- Feind Denckwürdiges verrichtet worden. Augsburg Ortelius: Chronologia (pozri pozn. č. 6), zv. 4: Des Ungerischen unnd Siebenbürgischen Kriegswesens, was sich seid hero Anno biß auff A [ ] zugetragen. [S.l.] 1613, s

276 sehr gefehrlich und unsicher / auch des mordens und Raubens bey den armen Unterthanen kein Auffhören [ulice sú veľmi nebezpečné z dôvodu putovných, zbehlých a krivoprísažných hajdúchov; hrozí, že vraždy a rabovanie chudobných poddaných nebudú mať konca-kraja] ale verheerung / beraubung unnd plünderung [devastovanie, rabovanie a plienenie] sú súčasne aj spôsoby, ako rebelantských šľachticov či ľudí vo všeobecnosti prinútiť k poslušnosti a teda ide o popis situácie civilného obyvateľstva v prítomnosti vojenských jednotiek. Za týchto okolností obyvatelia odmietli prijať cisárske vojská v roku Podľa Ortélia vraj odmietli žiadosť, lebo: 1. nedokázali uživiť toľko ľudí, keďže vojská už predtým zabavili všetky mlyny a mnohé iné mestské majetky; 2. mali zlé skúsenosti s týmito vojakmi v minulosti; 3. tesne predtým dostali od veliteľa vyhrážky ohľadne toho, ako bude v meste vládnuť; 4. báli sa odvety rebelov. 15 Dlhý opis udalostí ukazuje idey hlavných zúčastnených strán, ktoré museli dospieť k dohode, t.j. veliteľa vojska (Feldtoberster), vedúceho odvodov (Mustermeister), veliteľa malej vojenskej jednotky v meste, predsedu a radcov komory so sídlom v Košiciach, miestami aj biskupa a na druhej strane zástupcov obyvateľov mesta. 16 Posledne menovaní odmietli vpustiť cisárske vojská do mesta. Okrem nemožnosti zásobenia vojska jedlom poukázali aj na opatrenia okolo zabavenia kostola a naďalej žiadali o jeho vrátenie. 17 Tieto a podobné správy dobre popisujú nielen udalosti spojené s mestom ako boli tie najdôležitejšie, uvedené vyššie ale aj život v meste, aj keď neboli vhodné na uvedenie presného obrazu skutočnosti. Vpustenie Blažeja Lippaiho, veliteľa Bocskayho vojakov, s malým kontingentom do mesta sa považuje za zradu. 18 Každopádne na základe detailného popisu okolností rozpoznávame značnú protestantskú silu v meste, ktorá chce vyhovieť aj cisárovi, no bráni svoje záujmy. Naviac, v zmysle opisu, nastáva v meste konfrontácia maďarských a nemeckých síl, pričom prv menované uzavreli tajnú dohodu s rebelmi sústredenými okolo Bocskayho. 19 Vynecháme detaily o pravdivosti jednotlivých tvrdení správy stačí toľko, že v správe sa zrejme uvádzajú určité mocenské vzťahy v meste, ktoré čelilo prvej vlne viedenského absolutizmu, a tiež záujmy a životné podmienky obyvateľov mesta. Khevenhüllerovo dielo Annales Ferdinandi tiež pojednáva o tejto konfrontácii, ktorá nastala pri príchode rebelských vojenských jednotiek do Košíc a popisuje aj následné udalosti. 20 Vynechal iba zabavenie hlavného kostola, ktoré sa uskutočnilo skôr. Porovnanie oboch textov ukazuje, že správa 14 Citát tamtiež, s. 25, 41 ako príklady pre priebežné informácie. 15 Tamtiež, s Aj keď sú uvedené mnohé osoby, Ján Bocatius, sudca a tým aj starosta mesta v danom čase sa nespomína nikdy. 17 tamtiež, s. 57, 59/ tamtiež, s tamtiež, s. 67/68, 74, 81, atď. 20 Khevenhüller, Annales (vyššie uvedené č. 12*), diel VI. 1643, s

277 zverejnená v Orteliovej práci bola ako nezávislá správa prekopírovaná z posledne menovaného alebo iného vtedajšieho diela viac-menej doslovne s niektorými jemnými rozdielmi vo výrazoch. 21 Diela Fama Austriaca a Theatrum Europaeum I., ktoré napísal Gaspar Ens, sa nevracajú do doby Bocskayho povstania. Ako dôležitú a predovšetkým veľkolepú udalosť spojenú s Košicami popisujú svadbu Gabriela Bethlena a Kataríny Brandenburskej. V tomto prípade ide skôr o zoznam zástupcov cudzích krajín, opis ich šiat a svadobných darov a tiež opis prvého stretnutia dvojice. Mesto samotné je iba pozadím. 22 Dielo Theatrum I. len jednoducho uvádza formálnu svadbu v Brandenburgu, cestu nevesty do Košíc, jej prijatie a svadobnú hostinu. 23 Skôr popisuje Bethlenove nasledovné kroky až po Prešporský mier, teda sa už nezaoberá mestom. Menej detailov v tejto správe je možné pripísať aj jej širšiemu zameraniu. Už nešlo len o Uhorsko a Sedmohradsko, ako to bolo v prípade diel Ortelia, a len o vývoj udalostí okolo cisára z rodu Habsburgovcov, ale o Európu vo všeobecnosti, teda bolo potrebné rozšíriť úzke zameranie a dať priestor širšiemu spektru udalostí. To isté sa vzťahuje aj na opis obsadenia Košíc kniežaťom Rákóczim v roku 1644, uvedený v diele Theatrum V. 24 Skutočnosť dobitia je uvedená stroho 25 obyvatelia boli zjavne proti tomu, aby sa mesto bránilo, aj napriek cisárskemu patentu, ktorým nariadil bezpodmienečnú lojalitu a odpor voči rebelom. 26 Správa sa však sústreďuje na vzťah medzi Rákóczim a cisárskym veliteľom, grófom Forgácsom, a uvádza informácie ohľadne vojenského diania. Krekwitz uvádza túto udalosť vo svojom lexikóne 27 a uvádza poznámku o dlhotrvajúcom nepriateľstve oboch strán, ktoré pridalo stretnutiu nezvyčajný charakter. Popis dobitia Košíc cisárskymi vojskami bojujúcimi proti Imrichovi Thökölymu a jeho rebelom v roku 1685 naznačuje, že obyvatelia chceli predovšetkým predísť dlhotrvajúcemu obliehaniu pravdepodobne úspešného vojska. Thökölymu prisahali vernosť po šarvátke s jeho vojskom. 28 Jednania sa začali po viac ako dvojtýždňovom obliehaní, pri ktorom použili zápalné bomby. Mešťania sa snažili dostať do mesta uhorské okupačné jednotky, pokračovať v evanjelických bohoslužbách, zabezpečiť svoje obchodné výsady 21 Ortelius: Glaubwürdiger Bericht / was sich mit Herrn Erichen Lassato / Röm.Käys.Majest.Rath / gewesnen Mustermeister zu Caschau in Ober Ungern / vom 24.Octobries Anno 1604.biß auff 11.Novembris / daselbst zugetragen /[ ]. tamtiež, s ; koniec tejto konkrétnej správy v texte nie je veľmi jasný. 22 Ens, Fama Austriaca 1627, s Theatrum I. [1635], opätovné vydanie: Frankfurt nad Mohanom 1662, s Theatrum V. [1647], opätovne vydané: 1651, s , o aktuálnych politických udalostiach: s Tamtiež, s. 304, 26 Tamtiež, s Krekwitz, Totius Regni Hungariae, s Theatrum 12, Frankfurt 1698, s

278 a rozdeliť mestskú radu v pomere 50:50 medzi evanjelikov a katolíkov. 29 Po približne troch týždňoch obliehania došlo k dohode. Ale mešťania si vydobyli iba odpustenie trestu za odpor; inak získali "možnosť" požiadať cisára o svoje bývalé výsady. Hlavný kostol bol opäť zabavený a nemecké jednotky sa usadili v meste. 30 Informácie o Košiciach sú teda málo početné, avšak poskytujú obraz o záujmoch a o situácii obyvateľov mesta, kým okolnosti, napr. stav budov po bombardovaní a po početných požiaroch môžeme iba hádať. V roku 1687, po osmanskom útoku, Tscherning spomína tento útok v článku lexikálneho štýlu, uverejnenom vo svojom diele týkajúcom sa Uhorska, no udalosti rozpisuje v omnoho menšej miere. Pripomína, že občania mesta sa nepoddali, opisuje skutočnosť obliehania, smrť vojvodu z Württembergu, pridáva príhodu o Thökölyho strate osmanskej dôvery, jeho zajatie a presun do Adrianopolu a pokračuje tým, čo je v jeho podaní následok: vzdanie sa mesta cisárskym vojskám. Detaily o výmene moci v meste nie sú známe. Podstatou správy je, že okrem lexikálneho charakteru článku uvádza koniec vzbury v Hornom Uhorsku. Wagner je vo svojom diele Delineatio z roku 1686 ešte strohejší. Stredobodom jeho rozprávania sú správy o Thökölyho zajatí tureckým vojskom, účinky na obyvateľov a následná kapitulácia mesta. 31 (2) Principiálne existuje aj celá škála diel, ktoré popisujú cesty po Uhorsku, a to už v 16. a 17. storočí. Siahajú od ciest uskutočnených poslami a veľvyslancami, napr. tých u osmanského dvora, cez vyjadrenia vojakov a zajatcov vracajúcich sa z bojov, niekedy po dlhých rokoch strávených v otroctve, až po správy zapísané v podobe románov, pričom najdôležitejšia bola o Simplicissimovi z Uhorska či Dácie. 32 Historici poznamenali, že správy o skutočných cestách boli obohatené o informácie pochádzajúce z iných kníh o danej oblasti, či už preto, aby ich brali vážnejšie alebo pre zvýšenie záujmu trhu o publikáciu. Okrem toho sa v nich prelínajú prvky fikcie a skutočnosti, čo si treba uvedomiť pri ich interpretácií. 33 Čo sa týka Košíc, hlavným problémom je však to, že tieto cesty či už dobrovoľné alebo nedobrovoľné 29 Tamtiež, s Tamtiež, s Wagner: Delineatio, zv. 3, príloha, s Ungarischer oder Dacianischer Simplizissimus (1683). Autori: Marian Syrocki a Konrad Gajek. Viedeň 1973 (=Wiener Neudrucke; 3) O žánri a relevantných prácach ohľadne juhovýchodnej Európy: Nachwort. V: tamtiež, Súhrn obsahu: (Nachwort. [Doslov]). 33 O cestách diplomatov: Karl Nehring: Kaiserliche Gesandtschaftsberichte und Finalrelationen als Quelle zur Geschichte Südosteuropas im 16. und 17.Jahrhundert. Études Balcaniques 1986, s ; o ostatných cestovateľoch: Ute Monika Schwob (pozri č. 1 vyššie), s O cestách do Uhorska do 17. storočia: Németh (pozri č. 5 vyššie). O žánri vo všeobecnosti: Reiseberichte als Quellen europäischer Kulturgeschichte. Autori: Antoni Maczak a Hans Jürgen Teuteberg. Wolfenbüttel 1982; Michael Mauerer: Reisen interdisziplinäre Ein Forschungsbericht in kulturgeschichtlicher Perspektive. V: Neue Impulse der Reiseforschung. Red.: Michael Maurer. Berlín, 1999, s

279 obyčajne postupovali popri Dunaji, a preto sa Košíc netýkali. 34 V týchto dielach sa udomácnila štruktúra použitá Sigmundom von Birkenom v jeho dobre známom diele Donaustrand [Breh Dunaja]. 35 Nemecky hovoriaci vojaci sa skôr dostali na Balkán a do vnútrozemia Uhorska, ich správy sa týkali predovšetkým západného regiónu. 36 Výnimkou je Simplicissimus, anonymné dielo Daniela Speera, hudobníka zo Sliezska pôsobiaceho v Göppingene v druhej polovici 17. storočia, ktorý možno sám precestoval niektoré z týchto oblastí a cestu popisuje vo fiktívnej adaptácii svojich skúseností. 37 Uhorský Simplicissimus prešiel cez Kežmarok, Levoču, Sabinov, Bardejov, Spišské Podhradie, Veľký Šariš a Prešov, až došiel do Košíc. 38 Aj vo svojom úvode do topografie mesta uvádza v náčrte miesta popis mnohých záležitostí. Ako prvé uvádza nezdravý vzduch a víno a očividne je fascinovaný rôznymi trestmi zaužívanými v Košiciach, to však treba považovať za prvok spojený so žánrom a s nespoľahlivým, nedôveryhodným hrdinom tohto pikareskného románu. Naviac text popisuje tiež svadobné zvyklosti a čo sa týka inštitúcií mesta, uvádza systém vonkajšej a vnútornej rady, voľby a inauguráciu ich členov. Ako to uvedieme nižšie, faktické informácie o meste sú štandardom doby, pričom sú tu ešte nejaké dodatočné informácie o zvyklostiach a inštitúciách. Moment prekvapenia, ktorý sprostredkuje popis, je tiež dôsledkom rozprávačskej stratégie dobrodružného románu, teda nejde nutne o exotizáciu navštívených miest. Inak tento druh literatúry nie je bohatým zdrojom vtedajších znalostí o Košiciach zo 16. a 17. storočia. V časoch po tureckých vojnách v 18. storočí prešli cestovatelia severné Uhorsko omnoho častejšie, ale sústreďovali sa na témy, ktoré neboli spojené s Košicami. Keď popisovali študijné cesty alebo radili mladým šľachticom ako si ich naplánovať, skôr sa zaujímali o Banskú akadémiu v Banskej Štiavnici alebo o bane v horách. Košice boli významným sídlom úradov a toto obchodné mesto sa navštevovalo iba miestami. Dobrým 34 Vo všeobecnosti: Németh (pozri č. 5*), s. 60, 63; Schwob (pozn. č. *1), s , a príslušné správy, ktorých autorom je Stephan Gerlach: Tage-buch [ ] an die Ottomanische Pforte zu Constantinopel [ ], Frankfurt 1674; Salomon Schweigger: Beschreibung der Reiß von Tübingen nach Wien biß Constantinopel, Norimberg 1608; Nicolaus Schmidt: Kurtze und wahre Beschreibung. Der Fünff-jährigen harten Gefängnus, welche ~ ~ [ ] unter den Türcken [ ] außgestanden hat. Lipsko, Sigmund von Birken: Der Donau-Strand mit Allen seinen Ein- und Zuflüssen/angelegenen Königreichen / Provinzen / Herrschaften und Städten / auch dererselben Alten und Neuen Namen / vom Ursprunge bis zum Ausflusse: in dreyfacher Land-Mappe vorgestellet [ ] Norimberg Pozri, napr. Kurtze, umbständliche Relation [Krátky, nestály vzťah] z roku 1664, publikácia, ktorú prezentoval Németh (pozn. č. *1), s Nachwort [Doslov] poskytuje rozsiahly prehľad vývoja príslušného výskumu a postupuje podľa Moserovej interpretácie Speerovho diela, vrátane detailnej rekonštrukcie životopisu Daniela Speera. 38 Dacianischer, Kapitola 19, 100, tamtiež, najmä s Pomerne dobre známu a často citovanú pasáž tu neuvádzame z dôvodov obšírnosti. Napríklad: Kaschau war eine europäische Stadt: Ein Lese- und Reisebuch zur jüdischen Kultur und Geschichte in Košice und Prešov. Košice boli európskym mestom. Wuppertal 2005, S

280 príkladom je Johann Georg Keyssler, ktorý sa snažil záujem mladých mužov odvrátiť od Francúzska a Paríža a ich mnohých lákadlami a radšej ich smeroval do Talianska, ktoré malo mnohé starodávne sídla a zbierky umení. Tento tiež spomínal cestu po Uhorsku. 39 Predstavil mnoho aspektov baníctva, dotkol sa aj náboženských záležitostí krajiny ale nie Košíc. To isté platí aj pre opisy, ktorých autorom boli učenci zaujímajúci sa o baníctvo alebo mineralógiu. Dobrým príkladom je dielo Kurze Beschreibung einer mineralogischen Reise [Krátky popis mineralogickej cesty] z roku Autor zotrval niekoľko mesiacov v Banskej Štiavnici, bol na exkurzii v Pešti, ale ako to uviedol sám: "hlavne ma zaujala oblasť od Kremnice a Banskej Bystrice až po Lipsch [Libethen/Ľubietová?]." 40 Robert Townson (ktorého cestopis bol vydaný v angličtine aj francúzštine) mal rovnaký zámer. Tento uviedol len svoje krátke postrehy o Košiciach a pokračoval opálovou baňou v Červenici. 41 Ignaz Born, Johann Jacob Ferber či Wilhelm Becker sú ďalší z radov ľudí, ktorí pri svojich cestách vynechali mesto. 42 Je tu však aj iný druh cestopisných kníh. Tých, ktoré sa snažili opísať a analyzovať situáciu vo vlasti v počiatkoch 19. storočia. Obyčajne ich vydávali obyvatelia Uhorského kráľovstva a boli určené spoluobčanom alebo vonkajšiemu svetu a používali nemčinu ako funkčný dorozumievací prostriedok. Tieto diela boli viac zamerané aj na iné mestá Uhorska. Dielo Reise durch einen Theil Ungarns [Cesta časťou Uhorska] Vince Battyányho alebo správa Samuela Ludvigha napísaná po epidémii cholery v roku 1831 môžu byť príkladom tohto trendu. 43 Avšak tieto publikácie, spolu s obdobnými dielami napísanými cudzincami a sériou jednoduchých cestopisov 44 sú skôr súčasťou uhorskej literatúry o reformách potrebných pre krajinu v záujme rozvoja, "civilizovanosti" a "občianskeho napredovania", ako to vy- 39 Johann George Keyßlers, Mitgliedes der Königl.Großbritt.Societät, Reise durch Teutschland, Böhmen, Ungarn, die Schweiz, Italien und Lothringen, worinn der Zustand und das merckwürdigste dieser Länder beschrieben wird Hannover , 40 Jens Esmark: Kurze Beschreibung einer mineralogischen Reise durch Ungarn, Siebenbürgen und das Bannat. Freyberg1798. Ich reiste den 19the Juli 1794 von Wien über Pressburg nach Schemnitz, wo ich einige Monathe verweilte.. 41 Robert Townson: Travels in Hungary. London 1797, S. 304, Šľachtic na čele župnej administratívy ho mohol pred touto nepríjemnou situáciou zachrániť. 42 Ignaz von Born: Briefe über mineralogische Gegenstände, auf seiner Reise durch das Temeswarer Bannat, Siebenbürgen, Ober- und Niderungarn, an den Herausgeber derselben. Frankfurt Lipsko, 1774; Johann Jacob Ferber: Physikalisch-Metallurgische Abhandlungen über die Gebirge und Bergwerke in Ungarn [ ] Berlín Szczeczin 1780; Wilhelm Gottlieb Ernst Becker: Journal einer bergmännischen Reise durch Ungarn und Siebenbürgen Freyberg Vince Battyány: Reise durch einen Theil Ungarns, Siebenbürgens, der Moldau und Buccovina. Pešť, 1811; Samuel v. Ludvigh: Reise in Ungarn im Jahre 1831 in den Comitaten a) disseits der Donau: Pesth, Gran, Neograd;... b) jenseits der Donau; Comorn, Raab, Oedenburg, Eisenburg, Zala, Veszprim, Stuhl-Weissenburg; c) disseits der Theiss: Zips, Sáros, Abaúj, Torna und Gömor. Pešť Lipsko, Príkladom prvých je nemecký filozof a poľnohospodársky autor Johann Gottfried Elsner: Ungarn durchreiset, beurtheilet und beschrieben. Lipsko,

281 jadrovali v tom čase. Sú to míľniky na ceste vývoja deskriptívnej literatúry o krajine, tzv. "Landesbeschreibung" [Popis krajiny] a nasledujúcej štatistiky pred revolúciou roku (3) Tretím druhom literatúry s informáciami o Košiciach sú lexikóny a odkazová literatúra o Uhorsku danej doby. Tento druh literatúry v tej dobe ešte len vznikal, existovali historické opisy od antiky po vtedajšie udalosti a abecedne zoradené informácie o konkrétnych miestach. Ungarische Chronica [Uhorská kronika] Wilhelma Dillicha z roku 1600 je takýmto dielom. 45 Prvá časť sa zaoberá súdobým opisom krajiny a druhá, obšírnejšia, sa snaží prezentovať zvyklosti, odevy, dejiny a ostatné náležitosti tunajších ľudí. 46 Medzi schematickými mapami s číslami, ktoré sa vzťahujú na mestá, mestečká, regióny atď., mapa Horného Uhorska tiež obsahuje zmienku o meste Cassavv. 47 Text prvej časti 48 uvádza krátky popis územia Uhorska a jeho hraníc s okolitými krajinami: Sedmohradskom, riekou Drab, Rakúskom a Poľskom. Vo všeobecnosti sa zmieňuje o prírodných zdrojoch, uvádza niektoré rieky, pohoria a uvádza Horné a Dolné Uhorsko ako územia rozdelené Dunajom. Popisná časť obsahuje názvy Preßburgk [Prešporok], Tockay [Tokaj], Cassaw [Košice], S. Niclaus [Liptovský Mikuláš], Erla [Jáger], Watzen [Vác] a Sollnock [Szolnok] v Hornom Uhorsku. 49 Popisy sú doplnené o pohľady na mestá. 50 Mestá sú uvedené z hľadiska geografického aj vojenského. Časť pojednávajúca o Dolnom Uhorsku sa zameriava na miesta, ktoré boli alebo bývali opevnené. 51 Ako prvý lexikón vyhradený iba pre popis miest v Uhorsku sa javí byť dielo Neue Beschreibung des Königreichs Ungarn [Nový opis Uhorského kráľovstva] z roku 1646 od Martina Zeillera s neskoršími rozšírenými vydaniami z roku 1664 a tiež po smrti autora z roku Avšak Uhorsko už bolo zaradené do jeho diela Itinerarium Germaniae Nov-Antiquae z rokov kapitola uvádza cesty cez Uhorsko so začiatkom vo Viedni a smerujúc do Sedmohradska alebo Konštantinopolu. 52 Autor poukazuje aj na 45 Wilhelm Dillich: Ungarische Chronica darinnen ordentliche, eigentliche und kurtze Beschreibung des Ober unnd Nider-Ungern, sampt seinen Landtafeln und vieler fürnehmer Festungen und Stedten Abriß [ ] Cassel Von Sitten und Rühmlichen Thaten der Ungarn. Das ander Theil. Tamtiež s s mnohými ďalšími mapami. 47 tamtiež, nečíslované[19]. 48 Von Gelegenheit des Ungarlandes / das Erste Theil, s tamtiež, s. 3-9, Košice: s tamtiež, s. 6. V exemplári v mníchovskej Staatsbibliothek [Štátna knižnica] mapa Košíc chýba. Ostatné mapy zväzky sa javia byť úplné. 51 tamtiež, s Martin Zeiller: Itinerarium Germaniae Nov-Antiquae. Teutsches Reißbuch. [ ] Štrasburg, Das Neun und Zwantzigste Capitel. Von den Ungarischen Raisen / von Wien auß nach Sibenbürgen / und Constantinopel: Zu sambt der Beschreibung des Königreichs Ungarn /auch der Länder Siebenbürgen / Wallachey / Moldau / etc. tamtiež, s Vzhľadom na skutočnosť, že sa obyčajne spolieham na krátky názov a na prezentáciu práce v sekundárnej 281

282 nemeckých obyvateľov miest a obcí, preto uviedol aj štyri cesty do Uhorska. 53 Zdroje informácií, ktoré používa v stati o Košiciach, sú Caspar Ens a Wilhelm Dillich. Prvá úplná cesta von Wien auß auff etliche Ungrische Stätte [Od Viedne do niekoľkých uhorských miest] sa riadi popisom napísaným Veitom Marchthalerom, 54 ktorý bol taktiež obyvateľom mesta Ulm podobne ako sám Zeiller. St. Caschau. 2 meil. Gedachter Caspar Ens setzt 6. meil von Eperies auff Caschau / so aber gar klein sein müssen. Dann wann man uber das Gebürg / der Cascherhamer genant / von der Leutsch auff Caschau reisen will / so kann man Sommerszeit in einem Tag dahin reiten. Besagte Stadt Caschau / oder Cassovia/ solle von dem Römer Cassio den Namen haben / wie Dillichius will. Sie ist die Haupt-Statt in Ober-Ungarn / mit Mauren unnd Gräben zimblich versorgt. Hat zwey Thor / den allwegen eins eine Wochen / und das ander die andere offen gehalten / unnd mit Teutschen unnd ungarischen Knechten bewachet wird. Ausser der Stadt rinnet das Wasser Herwat. Auß dem Weingebürg laufft ein kleiner Bach beym obern Thor in die Statt / und theilt sich innerhalb der Statt alsobald in zwey theil / und fleußt also in zweyen Bächlein in die länge der Statt auß / darber 34._ Brücklein gehen. Die KirchenGebräuch werden fast auff Bergstädtisch gehalten. Der Rath ist von Teutschen besetzt / so der Augsburgischen Confession. Es wohnen gleichwol auch viel Ungarn alda / die in den eussern Rath kommen können. Man redet / neben der Teutschen unnd Ungarischen Spraach / auch Polnisch daselbsten / unnd ist der meiste Handel mit dem Wein / so in Poln geführt wird. Es ist allhie die Königlich Zypserische Camer / item der Herr KriegsZahlmeister / und Mustermeister in OberUngarn / wie auch das Zeughauß [ ] und da het der Vice Re, so die Ungern Kyral kepe nennen / das ist der FeldObriste in Ungarn / sein Residenz [ ] Wie es aber ettlich Jahr hero / in deme solche Statt der Bethlen Gabor Fürst in Siebenbürgen / auff ihre Keyserliche Majestät zulassen und belieben / biß an seinen Tode innen gehabt / gehalten worden / oder nach dessen Tod gehalten werde / nach dem sie jetzt wider des Königs / kan ich nicht wissen. Biß auf 6. meil von hier ist alles dem Türcken gehuldigt. V preklade: Mesto Košice. 2 míle. Caspar Ens uvádza, že medzi Prešovom a Košicami je 6 míľ, tie mestá vôbec nie sú malé. Potom, čo prejdete cez horu zvanú Košické Hámre pri ceste z Levoče do Košíc, v lete tam literatúre, za tento nález vďačím Katalin S. Németh a jej dielu o cestovnej literatúre. (pozri č. 6 vyššie) 53 Zeiller: Itinerarium, s tamtiež, s

283 docválate na koni za deň. Uvedené mesto Košice (Cassovia) získalo názov podľa Rimana Cassia, tak to tvrdí Dillichius. Je to hlavné mesto Horného Uhorska a je dobre vybavené hradbami a priekopami. Má dve brány, jeden týždeň je otvorená jedna, druhý týždeň druhá, strážená nemeckými a maďarskými sluhami. Mimo mesta tečie tok Herwat (Hornád). Z vinohradu tečie do mesta malý potok pri hornej mestskej bráne a v meste sa rozdeľuje na dva potôčiky na svojej ceste mestom; cez potok je položených 34 lávok. Čo sa týka bohoslužieb, tie sa robia takmer iba na spôsob banských miest. Mestská rada pozostáva z Nemcov augsburgského vyznania. V meste býva aj rovnaký počet Maďarov, ktorí sú vo vonkajšej rade. Popri nemčine a maďarčine sa tu hovorí po poľsky, väčšina obchodu s vínom sa koná s Poľskom. Tu sa nachádza aj kráľovská spišská komora, tu sídlia pán vojenský financmajster, vedúci odvodov a tu je aj zbrojnica... tu má svoju rezidenciu aj zástupca kráľa, ktorého Maďari nazývajú király képe, to je veliteľ vojsk v Uhorsku. [ ] Ako to však bude ďalej v meste, kde panuje Gabriel Bethlen, knieža Sedmohradska, a ktoré zanechalo jeho cisársku výsosť či sa udrží do jeho smrti alebo aj po nej, nevedno. Do 6 míľ tu všetko prisahalo oddanosť Turkom. 55 Zeiller tým načrtol topografickú situáciu, jazyky, ktorými sa tu hovorilo a tiež spoločenské postavenie týchto ľudí, hlavné autority a poukazuje na mieru dôveryhodnosti informácií. O 14 rokov neskôr Zeiller vydal informácie o Uhorsku v novej podobe, pričom tentokrát prezentoval znalosti o jednotlivých mestách v abecednom poradí. Predtým boli tieto diela inšpiráciou pre cesty, na ktorých sa cestovatelia spoliehali sami na seba a cestovaním získavali znalosti. To sa zmenilo na zber a kondenzáciu znalostí o krajine blízkej Rakúsku a Svätej ríši rímskej, ktorá je spojená s týmito krajinami tak históriou, ako aj záujmami, ale ktorá bola v tej dobe v nebezpečí. Uhorsko, ako je to uvedené v predhovore diela Descriptio Hungariae, môže slúžiť ako morálny príklad v časoch osmanského ohrozenia. 56 Článok v lexikóne poskytuje podobné topografické informácie ako Itinerarium, avšak ako prvé uvádza význam a administratívnu situáciu mesta. Potom uvádza krátky topografický popis, uvádza hlavné autority, popisuje hlavný kostol a iné významné budovy, vracia sa k topografii, pojednáva o ošemetnej kvalite vína, o mestskej rade obsadenej Nemcami evanjelikmi, o jazykoch mesta a o blízkej hranici osmanskej 55 Tamtiež, Descriptio Hungariae oder Newe Beschreibung des Königreichs Ungarn / und der darzu gehöriger Landen / Stätten / und vornehmster Oerther / [ ] / und was sich vom Anfang deß Türckenkriegs / bis auff gegenwärtiges Jahr daselbsten zugetragen [ ] Ulm Vorrede, S. 1 (nečíslované), citát v texte: s

284 ríše. 57 Potom nasleduje súhrn dejín od kráľa Mateja I. až po nedávnu Rákócziho vzburu. Neskoršie vydania z rokov 1664 a 1690 uvádzajú rovnaký text, pričom pridávajú detaily o udalostiach posledných rokov. V roku 1690 Stübel pridal incidenty z Rákócziho povstania, bitky z roku 1672, požiar z roku 1674, zemetrasenie z roku 1676, prvé útoky rebelov v období rokov 1672 až 1678, dobyvateľské snahy Thökölyho, jeho dekréty a následné opätovné dobytie mesta cisárskymi vojskami v roku Mnohé detaily, ako sú smrť vojvodu z Württembergu, alebo následky toho, že Thököly neposlal posily, korešpondujú s textom uvedeným v diele Theatrum Europaeum XII. Keďže toto dielo vyšlo počas nasledujúceho roku vo Frankfurte, pravdepodobne sa obaja autori vrátili k rovnakému zdroju k pamfletom a novinám. Dodatok k tretiemu zväzku Wagnerovho diela Delineatio z roku 1686 mohlo byť tiež známe Stübelovi, no pravdepodobnejším zdrojom je Tscherningov článok, ktorý je uvedený nižšie. 59 V poslednej časti svojho článku z lexikónu z roku 1646 Zeiller konečne uvádza aj svoje zdroje, ktorými sú Ortelius, David Frölich, Istvánffy a jeho vyššie uvedené dielo Itinerarium Germananiae, tiež dobové mapy a dielo Theatrum Urbium. Marchthaler sa neuvádza, avšak text obsahuje prvky, ktoré sa vyskytovali v Speerovom Simplicissime. Spoločným zdrojom je Veit Mechtahler, ktorého rukopis (ako to dokázala Katalin Németh) Zeiller dopodrobna študoval, pričom ho použili aj iní autori, a to priamo alebo prostredníctvom tlačených diel. Použitie rukopisu Davidom Speerom nie je pravdepodobné, na sprostredkovanie informácií mohol použiť iné známe či doteraz neznáme texty. 60 Najmä jeho poznámka o zlom víne a maďarské príslovie o ňom sa vracia až k Marchthalerovi, ako to dokázala K. Németh. 57 Tamtiež, s HUNGARIA oder Neu-vollständige Beschreibung des gantzen Königsreichs Ungarn / sammt darzu gehörigen Landen und Städten etc Welche hievor der Welt-berühmte Martin Zeiler herausgegeben; Nunmehr aber mit unzehlichen nöthigen Vermehr- und Verbesserungen in zwey Theilen ordentlich abgefasset / und durchgehends mit allen denckwürdigen Anmerckungen und Geschichten biß auf das Jahr 1690 ergäntzet Andreas Stübel. Frankfurt a Lipsko. [1690], s Wagner, Delineatio (pozri č. 12), s. 3; Theodor Tscherning: Das von den Türcken lang-gequälte, nun Durch die Christen Neu-Beseelte Königreich Hungarn. Das ist Kurzgefasste Vorstell- und Beschreibung der Hungarischen Stätte / Vestungen und Schlösser / samt angrenzenden Ländern [ ] Nürnberg 1687, O rukopise: Katalin S. Németh: Veit Marchthalers Reisebeschreibung und die Ungarn- Beschreibung des deutschen Barock. Aspekte vergleichender Untersuchung. V: Ungarn-Jahrbuch, zv. 28., ročník Mníchov, 2007, s Rukopis uložený v archíve mesta Ulm, Nemecko z roku Németh popisuje Zeillerov spôsob kompilácie prvkov Marchthalera do svojho vlastného textu (tamtiež 294, 295). Marchthaler však na druhej strane ovládal maďarčinu a použil maďarské zdroje nedostupné nemeckým autorom. (tamtiež, 296). O prenose prvkov opisujúcich Košice: Németh, Fiktionalität (pozn. č. *), najmä ; a tiež aj Eine wiederentdeckte Reisebeschreibung. Veit Marchthaler, Ungarische Sachen, = Deutschland und Ungarn in ihren Bildungs- und Wissenschaftsbeziehungen während der Renaissance. Red.: Wilhelm Kühlmann a Anton Schindling. Stuttgart, Franz Steiner Verlag, 2004, Németh 284

285 Práca Theodora Tscherninga o Uhorsku Das von den Türcken lang-gequälte[..] Königreich Hungarn [Turkami dlho sužované Uhorské kráľovstvo] z roku 1867 uvádza v 3. kapitole prehľad fyzikálnej geografie krajiny a jej prírodných zdrojov. 61 V kapitole č. 7, štruktúrovanej ako lexikón, uvádza informácie o rôznych miestach v krajine v abecednom poradí, medzi nimi je aj "Caschau" [Košice]. Popisná časť textu je mierne skrátená kompilácia Zeillerovho článku z roku 1646 s tým rozdielom, že odkazy na možnú obmedzenú platnosť údajov 62 sú vynechané. 63 Pravopis názvu rieky je na druhej strane výsledok prednášky Dillicha alebo iných. Následný historický prehľad sa zameriava na posledné desaťročia. Kým Zeiller (ktorý sám bol exulantom, žijúcim v meste Ulm) vykazuje empatiu pre rozhodnutia protestantských obyvateľov v roku 1604 popisom konania cisárskej strany, 64 tieto prvky v Tscherningovej správe chýbajú. Okrem okolností obliehania, ktoré uvádza Stübel, Tscherning tiež rozsiahlo uvádza Thökölyho pozvanie bašom z mesta "Erla" (Jáger), jeho zajatie a následný prevoz v putách do Konštantinopolu, nová prísaha jeho stúpencov sultánovi a ich prechod pod cisárske vojská výmenou za odpustenie. 65 Anekdota o tureckom zajatcovi "otrokovi", ktorý využil nedbalosť obchodníka, v dome ktorého žil a zabil jeho aj viacerých sluhov a členov mestskej stráže sa uvádza v oboch prácach, ale v rôznom znení. 66 Zeiller poslúžil aj ako dôležitá referencia pre Krekwitza. 67 Tento druh lexikónu alebo regionálnej odkazovej knihy, ako to uvádzajú Zeiller, Kreikwitz a Tscherning (s väčším dôrazom na udalosti posledných desaťročí a na politickú históriu, ako to naznačuje prípad dobytia Budína a veľkých častí kráľovstva cisárskymi vojskami), je zrejme spojenie zhustených geografických, ekonomických a administratívnych informácií, staršej aj novšej histórie s určitým sklonom k vylepšeniu trhovej hodnoty práce uvedením fantastických príbehov o danom meste. Dielo Universallexikon 68 pripravuje kompletné, anotované vydanie rukopisu. 61 Tscherning: Das von den Türcken (pozri č. 59*], s : Drittes Capitel, von dem Königreich Hungarn insgemein; s : Von des Königreichs Ober- und Nieder-Hungarn Städten / Schlössern und Vestungen / und was sich so wol vor alten als kurzen Zeiten allda ereignet. s pojednáva o Budíne [Buda] na 464 stranách (a cca. 50 nečíslovaných stranách registrov). 62 Zeiller: Descriptio (fn. 57), s Tamtiež, s Ao ist obgedachte grössere Kirch den Protestirenden genommen / und den Domherren von Erla / (so nach dem Erla/ oder Agria, Türckisch geworden/ sich nach Caschau begeben/) auß deß Keysers Befelch / oberantwortet worden. Daher / und dieweil Johann Jacob Barbianus, Graff zu Belgioiosa, Commendant allhie / die Prediger verjagt / und die Burger umb ongefehr 28.Dörffer / so sie auß der alten Könige Freygebigkeit besessen/ beraubet hatte / die Caschauer / in Abwesenheit des Belgioiosa, oder Barbiani, zum Steffan Boscai gefallen seyn. tamtiež s Tamtiež, s Tamtiež, s , Zeiller/Stübel 1690, s Krekwitz, Totius (pozri č. 29). 68 Grosses vollständiges Universal-Lexicon Aller Wissenschafften und Künste, Welche bißhero durch menschlichen Verstand und Witz erfunden und verbessert worden Lipsko Halle ; Dodatok Košice: zv. 5, 1733, s. 625; pozri 285

286 Johanna Heinricha Zedlera, ktoré bolo vydané takmer sto rokov po prvom Zeillerovom diele predstavuje nový krok v tomto smere. Kým regionálna odkazová literatúra sa naďalej vydávala, znalosti z rôznych odborov prírodných a humanitných vied sa zlúčili do jediného, kolektívne vypracovaného diela zameraného na všetky oblasti znalostí, ktoré bolo určitým druhom rozšírenej pamäte pre fundovaného človeka doby. Z technického hľadiska už nešlo o výtvor jediného človeka ale o prácu veľkého počtu spolupracovníkov zamestnaných za účelom realizácie gigantického plánu neustále narastajúceho vydavateľského projektu. 69 V tomto kontexte sú informácie o Košiciach pomerne obmedzené, ide o excerpt literatúry tu uvedenej pod č. (2) a (3). Zedler uvádza status (hlavné mesto Horného Uhorska), geografickú situáciu (župa Abaujwar [Abov], rieka Kunnerth/Hornath [Hornád]), pravdepodobný pôvod názvu mesta, funkcia mesta (dobre vybavené valmi, obchodné mesto, úloha v Hornom Uhorsku od 16. storočia), školy, hlavný kostol. Historický prehľad sa zameriava na pozíciu medzi cisárom, Osmanskou ríšou a uhorskými rebelmi. Podľa Zedlera boli obyvatelia stále protestanti ( der Augspurgischen Confession zugethan [patriaci k augsburskému vierovyznaniu]). Správa o nezdravom vzduchu, vode a zlom víne ( ist nicht werth, daß er gebauet wird [nie je hodné výroby]) sa dostala aj do tohto článku a je uvedená na jeho konci. Každopádne hlavné skutočnosti sa dostali do univerzálnej zbierky aktuálnych znalostí o celom fyzickom svete a tiež o svete ľudských myšlienok. Už pred Zedlerom sa učenci v Uhorsku snažili preskúmať a zhrnúť aktuálny stav krajiny po tureckých vojnách. V diele Hungariae antiquae et novae prodromus, ktoré vydal Mathias Belius (Matej Bel) v Norimbergu v roku 1723 bol načrtnutý takýto program. 70 Projekt mal veľký počet spolupracovníkov, ktorí pochádzali najmä z radov jeho študentov a obsahoval aj nové mapy od kartografa Samuela Mikovínyho. Projekt sa omeškal, lebo niektoré župy sa veľmi zdráhali, resp. neboli ochotné dodať informácie pre projekt. A ako obyčajne sabotovali úkony štátu s tým, že oni majú svoje tradičné práva alebo špeciálny status. Nakoniec sa do tlače dostali len prvé zväzky, pričom popis župy Abov chýbal. Prvé dielo bolo známe aj Zedlerovým spolupralexikon.de/blaettern/einzelseite.html?id=51719&bandnummer=05&seitenzahl=0625&supplement =0&dateiformat=1 (posledný prístup: ). Keďže táto stránka je dobre prístupná, tento text sme tu dopodrobna neuviedli. 69 O autorovi a jeho projektoch: Gerd Quedenbaum: Der Verleger und Buchhändler Johann Heinrich Zedler Ein Buchunternehmer in den Zwängen seiner Zeit. Hildesheim New York O novom charaktere tohto typu prezentácií pozri najmä s ; Ulrich Johannes Schneider, Die Konstruktion des allgemeinen Wissens in Zedlers Universal-Lexicon. V: Wissenssicherung, Wissensordnung und Wissensverbreitung. Das europäische Modell der Enzyklopädien. Zostavili: Theo Stammen a Wolfgang E. J. Weber. Berlín, 2004, s Hungariae antiquae et novae prodromus. Norimberg,

287 covníkom, 71 ale informácie o Košiciach nemohli byť za týchto okolností použité v lexikóne. Pre pochopenie pozadia Belovho slávneho no neúplného diela si treba uvedomiť, že o popis krajiny poskytnutý obyvateľmi krajiny, dostupný verejnosti sa snažili samostatní autori v omnoho menšom meradle. Tieto práce sú mimo rámec tejto štúdie, preto budú uvedené v krátkosti ako ďalší študijný materiál o krajine dostupný v nemčine. Príkladom pre ne sú práce prešporského mestského politika, vydavateľa a učenca Karla Gottlieba Windischa. Jeho dielo Politisch-geographische und historische Beschreibung des Königreichs Hungarn [Politicko-geografický a historický popis Uhorského kráľovstva] z roku 1772 poskytuje prehľad krajiny. Je tu uvedená štruktúra, administratívna a náboženská situácia v krajine, geografia a v určitej miere história štátu. Časť o Caschau, Cassovia je teda značne zhustená. 72 Dielo Geographie des Königreichs Ungarn [Geografia Uhorského kráľovstva] z roku 1780 poskytuje o Košiciach ďalšie informácie. 73 Príslušné odseky ukazujú rozvoj znalostí o ranej histórii mesta získaných zo zdrojov, nie od dávnych autorov a opäť kladie dôraz na zlepšenie sanitárnych podmienok. 74 Ďalšou významnou zmenou je integrácia týchto informácií do systematického popisu krajiny s veľkým dôrazom na ekonomickú kapacitu, pričom táto pozostávala z poľnohospodárstva a prírodných zdrojov. Korabinského Geographisch-Historisches und Produkten Lexikon von Ungarn [Geograficko-historický a produktový lexikón Uhorska] uvádza informácie opäť v abecednom poradí. 75 Ako je to uvedené v úplnom názve a podčiarknuté predhovorom, účelom tohto diela bolo poskytnúť prakticky použiteľné informácie. Autor mal v úmysle naplniť požiadavku spoločnosti a hľadel na svoj výtvor ako na dielo vytvorené z lásky k vlasti. 76 Tým sa definuje aj výstup článku o Košiciach. 77 Popisy krajiny, ako napr. ten od Martina Schwartnera, nasledovali nový smer politológie a štatistiky, ktorý vznikol v Göttingene hlavne pod vplyvom Schlözera. 78 Schwartner si vybral nemčinu ako jazyk vhodnejší na odovzdanie nového obsahu, pričom sa sám definoval ako uhorský vlastenec, ktorý sa snažil napraviť nesprávne názory 71 Sp. 1380, o Schriften (článok Ungarn [Uhorsko]). 72 Karl Gottlieb Windisch: Politisch-geographisch- und historische Beschreibung des Königreichs Hungarn. Prešporok, 1772; o meste: s Karl Gottlieb Windisch: Geographie des Königreichs Ungarn Prešporok, O župe Abov a Košiciach: zv. 2, 1780, s , Tamtiež, s. 70, pozri tiež argument: tamtiež, 1772, s Johann Matthias Korabinsky: Geographisch-Historisches und Produkten Lexikon von Ungarn, in welchem die vorzüglichsten Oerter des Landes in alphabetischer Ordnung angegeben [ ] werden. Von Johann Matthias Korabinsky. Prešporok, Vorbericht, nečíslované strany, 14. s. 77 tamtiež, Martin Schwartner: Statistik des Königreichs Ungern. Ein Versuch. Pešť, 1798, 2., vylepšené a doplnené vydanie: 1. 3., Budín:

288 existujúce v cudzine o svojej domovine. 79 Jeho prezentácia nasledovala štruktúru navrhovanú Schlözerom, teda poskytovala úvod do stavu a politiky krajiny, potom popisovala fyzickú situáciu, zákony, právny systém a administráciu krajiny. Konkrétne miesta spomínal iba ak boli spojené s dôležitými produktmi krajiny. To isté platí aj pre Csaplovicsa, ktorého omnoho neskoršie dielo Gemälde von Ungarn opätovne využilo medzitým štandardizovaný vzor. 80 Kapitola o slobodných kráľovských mestách je len výpisom v poradí podľa počtu obyvateľov a potom popisuje Budín a Pešť. 81 Zanedlho po vydaní Korabinského lexikónu alebo Schartnerovho prvého "pokusu" o štatistický popis krajiny začali vychádzať podobné diela aj v maďarčine. Pioniermi boli András Vályi a jeho dielo Magyar országnak leírása [Opis Uhorska], Dániel Ercsey a jeho dielo Statistica [Štatistika] a Pál Magda so svojim štatistickým a historickým opisom Uhorska. Chýrny Ludovicus Nagy sa obrátil opäť k latinčine a nakoniec vyšli štatistické diela Eleka Fényesa (prevažne v maďarčine) a Lászlóa Kőváryho. Keďže tieto sa zaručene netýkajú obdobia, ktoré je predmetom tejto štúdie, uvedieme ich tu len pre ilustráciu toho, že prezentácia našej témy nadobudla nový charakter. Ak máme zohľadniť vyjadrenia autorov v kontexte doby, tieto diela, ako aj niektoré cestopisy uvedené vyššie treba chápať ako súčasť hnutia za reformy, rozvoj a osvietenie krajiny. Najmä posledne menovaní autori sa zúčastnili hnutia obdobia pred revolúciou uskutočnenou v roku 1848, kedy v rámci verejnej debaty vznikla požiadavka reformovania a zcivilizovania vlastnej krajiny za účelom vytvorenia "občianskej spoločnosti" či vyrovnania sa ostatným krajinám napr. ospevovanému Anglicku. 82 Záver Z pohľadu stredovekej historiografie bolo Uhorské kráľovstvo neoddeliteľnou súčasťou kresťanskej Európy. Túto pozíciu si v povedomí vtedajších ľudí zachovalo, pričom na sklonku 15. storočia prišli osmanské nájazdy a krajina stratila veľkú časť svojho územia. Tento vývoj posilnil predchádzajúce názory o krajine a tiež jej pridal úlohu záchrancu kresťanstva. Uvedené územno-politické zmeny sa skôr týkali skutočného statusu určitých území a chápali sa ako dočasná situácia v rámci zvratov doby. To, že pamflety a správy z 16. storočia nehovoria o Košiciach, je dôsledkom toho, že mesto hralo dôležitejšiu úlohu v iných oblastiach ako vo vojne. Prehľady najnovších udalostí zo 17. storočia hovoria o meste v kontexte povstaní Bocskayho, 79 zv. 1., Vorrede. Tamtiež, s. XI; Einleitung, tamtiež, s Johann v. Csaplovics: Gemälde von Ungarn. I. II. Pešť, 1829, 81 Tamtiež, I, s Gergely Krisztián Horváth: Statistica és a polgárisodás a reformkori Magyarországon. Előzmények. V: Honisme és statistica Red. a úvod: G. K. Horváth. Budapešť, 2002, s

289 Bethlena, Rákócziho a Thökölyho ako o mieste obliehaní a bitiek a nakoniec ako o meste, ktoré opätovne dobyli cisárske vojská. Poznámky o okolnostiach týchto politických a diplomatických udalostí poskytujú pohľad do situácie civilného obyvateľstva. Cestopisy o Košiciach sú zriedkavé, keďže mesto bolo ďaleko od hlavnej dopravnej cesty a ani nebolo pri cestách pri Dunaji smerom na Konštantinopol či Balkán. Nebolo ani na miestach s významným nerastným bohatstvom či baňami, kedy sa fyziokratizmus aj moderná veda obrátili k nim. Zmienky o meste v prvých lexikónoch ako aj opisoch krajiny po osmanskej vojne ukazuje význam mesta a sú príkladom pre pokračovanie, kopírovanie a pomalý rozvoj znalostí dostupných nemecky hovoriacej verejnosti. Súčasne však imidž krajiny, jej regiónov a miest prešiel určitými zmenami počas raného novoveku. Zmenili sa poradie aj prezentácia znalostí a tiež došlo k zmene ich integrácie v určitých kontextoch. Stará škola tradičných vedeckých znalostí, v ktorej sa prirodzene začalo správou o všetkých naakumulovaných znalostiach od antiky, sa zmenila na praktickejšiu orientáciu vo svete, v ktorom prežijú podnikaví a bádaví jedinci. Zmena zahŕňala aj prechod z prevažne latinskej prezentácie na nemeckú na jeden z národných jazykov doby. Naviac znalosti týkajúce sa konkrétnych oblastí či už ľudského ducha alebo geografie mohli už byť zviazané spolu a umiestnené do univerzálnych nosičov do všeobecných encyklopédií alebo lexikónov. Aj v tých malo Uhorsko a mesto Košice samozrejmé miesto. Na konci tohto vývojového procesu prírodných a spoločenských vied raného novoveku došlo k ďalšiemu kroku, v ktorom vznikla "Staatswissenschaft" [Štátoveda] a štatistika. Čo sa týka Uhorska, propagovali ho predovšetkým individuálni výskumníci a vydavatelia začlenení do európskej siete učencov, ktorí poukazovali na dopyt zo strany vznikajúcej spoločnosti. Tento vlastenecký záväzok získavania informácií o vlastnej krajine prechádza z nemčiny do maďarčiny (v prevažnej miere). Ide o vývoj, ktorý je nad rámec tejto štúdie. Literatúra Battyány, Vince. Reise durch einen Theil Ungarns, Siebenbürgens, der Moldau und Buccovina. Pest, Behringer, Wolfgang. Zwischen Alltag und Katastrophe: Zur Bedeutung des Zeitungsund Nachrichtenwesens während der Zeit des Dreissigjährigen Krieges. In Zwischen Alltag und Katastrophe, ed. Beningna Krusenstjern et al., Göttingen, Bingel, Hermann. Das Theatrum Europaeum. Ein Beitrag zur Publizistik des 17. und 18. Jahrhunderts. Berlin, Birken, Sigmund von. Der Donau-Strand mit Allen seinen Ein- und Zuflüssen / angelegenen Königreichen / Provinzen / Herrschaften und Städten / auch dererselben Alten und Neuen Namen / vom Ursprunge bis zum Ausflusse: in dreyfacher Land- Mappe vorgestellet [ ]. Nürnberg,

290 Born, Ignaz von. Briefe über mineralogische Gegenstände, auf seiner Reise durch das Temeswarer Bannat, Siebenbürgen, Ober- und Niderungarn, an den Herausgeber derselben. Frankfurt Leipzig, Csaplovics, Johann v. Gemälde von Ungarn. I. II. Pest, Dauser, Regina. Informationskultur und Beziehungswissen. Das Korrespondentennetz Hans Fuggers ( ). Tübingen, Descriptio Hungariae oder Newe Beschreibung des Königreichs Ungarn / und der darzu gehöriger Landen / Stätten / und vornehmster Oerther / [ ] / und was sich vom Anfang deß Türckenkriegs / bis auff gegenwärtiges Jahr daselbsten zugetragen [ ] Ulm Vorrede, 1. Dillich, Wilhelm. Ungarische Chronica darinnen ordentliche, eigentliche und kurtze Beschreibung des Ober unnd Nider-Ungern, sampt seinen Landtafeln und vieler fürnehmer Festungen und Stedten Abriß [ ]. Cassel, Eine wiederentdeckte Reisebeschreibung. Veit Marchthaler, Ungarische Sachen, = Deutschland und Ungarn in ihren Bildungs- und Wissenschaftsbeziehungen während der Renaissance, ed. Wilhelm Kühlmann a Anton Schindling, Stuttgart, Franz Steiner Verlag, Elsner, Johann Gottfried. Ungarn durchreiset, beurtheilet und beschrieben. Leipzig, Ens, Gaspar. Fama Austriaca: Das ist Eigentliche Verzeichnuß denckwürdiger Geschichten / welche sich in den nechstverflossenen 16. Jahren hero biß auff und in das J begeben haben. Cölln, Esmark, Jens. Kurze Beschreibung einer mineralogischen Reise durch Ungarn, Siebenbürgen und das Bannat. Freyberg, Etényi, Nóra G. Hadszíntér és nyílvánosság. A magyarországi török háború hírei a 17. századi német újságokban. Budapest: Balassi Kiadó, Ferber, Johann Jacob. Physikalisch-Metallurgische Abhandlungen über die Gebirge und Bergwerke in Ungarn [ ]. Berlin Stettin, Gerlach, Stephan. Tage-buch [ ] an die Ottomanische Pforte zu Constantinopel [ ]. Frankfurt, Gottlieb, Wilhelm and Becker, Ernst. Journal einer bergmännischen Reise durch Ungarn und Siebenbürgen Freyberg, Grosses vollständiges Universal-Lexicon Aller Wissenschafften und Künste, Welche bißhero durch menschlichen Verstand und Witz erfunden und verbessert worden Leipzig Halle, cit ; Pozri upplement=0&dateiformat=1. Horváth, Gergely Krisztián. Statistica és a polgárisodás a reformkori Magyarországon. Előzmények. In Honisme és statistica , ed. G. K. Horváth, Budapest, HUNGARIA oder Neu-vollständige Beschreibung des gantzen Königsreichs Ungarn / 290

291 sammt darzu gehörigen Landen und Städten etc Welche hievor der Welt-berühmte Martin Zeiler herausgegeben; Nunmehr aber mit unzehlichen nöthigen Vermehr- und Verbesserungen in zwey Theilen ordentlich abgefasset / und durchgehends mit allen denckwürdigen Anmerckungen und Geschichten biß auf das Jahr 1690 ergäntzet Andreas Stübel. Frankfurt und Leipzig, Kaschau war eine europäische Stadt: Ein Lese- und Reisebuch zur jüdischen Kultur und Geschichte in Košice und Prešov. Košice boli európskym mestom. Wuppertal, Kejlová, Viera. Veduty Košic v minulosti. In Historica Carpatica XI. (1980): Keyßlers, Johann George. Mitgliedes der Königl. Großbritt. Societät, Reise durch Teutschland, Böhmen, Ungarn, die Schweiz, Italien und Lothringen, worinn der Zustand und das merckwürdigste dieser Länder beschrieben wird Hannover, Khevenhüller, Franz Christoph. Annales Ferdinandei Oder Wahrhaffte Beschreibung Kaysers Ferdinandi des Andern [ ] Thaten Regensburg / Wien, Korabinsky, Johann Matthias. Geographisch-Historisches und Produkten Lexikon von Ungarn, in welchem die vorzüglichsten Oerter des Landes in alphabetischer Ordnung angegeben [ ] werden. Von Johann Matthias Korabinsky. Preßburg, Ludvigh, Samuel v. Reise in Ungarn im Jahre 1831 in den Comitaten a) disseits der Donau: Pesth, Gran, Neograd;... b) jenseits der Donau; Comorn, Raab, Oedenburg, Eisenburg, Zala, Veszprim, Stuhl-Weissenburg; c) disseits der Theiss: Zips, Sáros, Abaúj, Torna und Gömor. Pesth Leipzig, Mauerer, Michael. Reisen interdisziplinäre Ein Forschungsbericht in kulturgeschichtlicher Perspektive. In Neue Impulse der Reiseforschung, ed. Michael Maurer, Berlin, Nádor, Zsuzsanna. Das Ungarnbild in der niederländischen Literatur der frühen Neuzeit. In Das Ungarnbild in der deutschen Literatur der frühen Neuzeit. Der Ungarische oder Dacianische Simplicissimus im Kontext barocker Reiseerzählungen und Simpliziaden, ed. Dieter Breuer a Gábor Tüskés. Bern etc. Peter Lang, Nehring, Karl. Kaiserliche Gesandtschaftsberichte und Finalrelationen als Quelle zur Geschichte Südosteuropas im 16. und 17. Jahrhundert. Études Balcaniques (1986): Németh, Katalin S. Fiktionalität und Realität in den deutschen Ungarnbeschreibungen des 17. Jahrhunderts. In Das Ungarnbild. Németh, Katalin S. Veit Marchthalers Reisebeschreibung und die Ungarn- Beschreibung des deutschen Barock. Aspekte vergleichender Untersuchung. In Ungarn-Jahrbuch 28, München, Ortelius, Hieronymus. Chronologica oder Historische beschreibung aller Kriegsemporungen vnd belägerungen auch Scharmützeln vnd Schlachten, so in Ober Vnd Vnder Vngern auch Sibenbürgen mit dem Türcken von Ao 1395 biß auff 291

292 gegenwertige Zeitt gedenkhwürdig geschehen [ ]. Nürnberg, Quedenbaum, Gerd- Der Verleger und Buchhändler Johann Heinrich Zedler Ein Buchunternehmer in den Zwängen seiner Zeit. Hildesheim New York, Reiseberichte als Quellen europäischer Kulturgeschichte, ed. Antoni Maczak a Hans Jürgen Teuteberg. Wolfenbüttel, Schmale, Wolfgang. Essay Matthäus Merian: Theatrum Europaeum." In Europabegriffe und Europavorstellungen im 17. Jahrhundert. Web-Projekt, Wolfgang Schmale (Dir.), cit europaquellen/essays/merian_theatrum_europaeum.htm. Schmidt, Nicolaus Kurtze und wahre Beschreibung. Der Fünff-jährigen harten Gefängnus, welche ~ ~ [ ] unter den Türcken [ ] außgestanden hat. Leipzig, Schneider, Ulrich Johannes. Die Konstruktion des allgemeinen Wissens in Zedlers Universal-Lexicon. In Wissenssicherung, Wissensordnung und Wissensverbreitung. Das europäische Modell der Enzyklopädien, ed. Theo Stammen a Wolfgang E. J. Weber, Berlin, Schwartner, Martin. Statistik des Königreichs Ungern. Ein Versuch. Pest, , amended and improved edition: Ofen, Schweigger, Salomon. Beschreibung der Reiß von Tübingen nach Wien biß Constantinopel. Nürnberg, Schwob, Ute Monika. Kulturelle Beziehungen zwischen Nürnberg und den Deutschen im Südosten im 14. bis 16. Jahrhundert. München, Townson, Robert. Travels in Hungary. London, Tscherning, Theodor. Das von den Türcken lang-gequälte, nun Durch die Christen Neu-Beseelte Königreich Hungarn. Das ist Kurzgefasste Vorstell- und Beschreibung der Hungarischen Stätte / Vestungen und Schlösser / samt angrenzenden Ländern [ ]. Nürnberg, Ungarischer oder Dacianischer Simplizissimus (168),. ed. Marian Syrocki a Konrad Gajek. Wien, Wagner, Johann Christoph. Delineatio Provinciarum Pannoniae Et Imperii Turcici in Oriente. [.] 3. Interiora Orientis Detecta [ ] Sampt einem Anhang, welcher enthält eine Fortsetzung der Ungar- und Türckischen Chronik: Begreifend,was seit dem Augusto deß verwichenen Jahrs / so wol durch der Kayserlichen und Polnischen / als Venetianischen Waffen / gegen den Erb-Feind Denckwürdiges verrichtet worden. Augsburg, Windisch, Karl Gottlieb. Politisch-geographisch- und historische Beschreibung des Königreichs Hungarn. Pressburg, Windisch, Karl Gottlieb. Geographie des Königreichs Ungarn On Abaujvar county and Košice: Vol. 2. Pressburg, Zeiller, Martin Itinerarium Germaniae Nov-Antiquae. Teutsches Reißbuch. [ ]. Straßburg,

293 Košice v európskych migračných procesoch ( ) Gábor Czoch Abstrakt Príspevok sa zameriava na analýzu zloženia privilegovaného meštianstva v Košiciach. Analýza je založená na geografickom pôvode mešťanov a tzv. Registri novoprijatých mešťanov Liber neoconcivium, teda zozname osôb, ktoré sa stali mešťanmi mesta Košice. Tento register obsahuje meno a vierovyznanie nového mešťana, ako aj jeho zamestnanie. Výskum je primárne založený na poslednom zväzku tochto registra, ktorý začína v r. 1781, pričom hraničným rokom je rok 1848, kedy boli zrušené feudálne meštianske práva. Kľúčové slová: Košice. Mešťania. Meštianske právo. Liber Neoconcivium. Košice, Kaschau, Košice: Ide o mesto, ktoré bolo v polovici 19. storočia centrom severovýchodného regiónu Uhorského kráľovstva, ozajstné multikultúrne mesto. Názov mesta v maďarčine, nemčine a slovenčine je daný troma charakteristickými etnickými skupinami jej obyvateľov, popri ktorých tu žili aj zástupcovia mnohých ďalších skupín národov. Etnicky zmiešaná populácia má svoje korene jednak v stredovekej histórii mesta, keďže obec predstavujúcu jadro Košíc založili podľa všetkého nemeckí hostia pozvaní kráľom v 13. storočí, ku ktorým sa neskôr pripojilo aj obyvateľstvo iných etník: maďarského, resp. slovanského či iných. 1 Multietnický charakter posilnila neskôr aj imigrácia do mesta jednak z území multietnického kráľovstva, ale aj zo zahraničia. Analýza imigrácie je vážnym problémom vzhľadom na nedostatok vhodných zdrojov. Myslíme si však, že pokus o detailnejšie skúmanie problému je možné vykonať pre obdobie začínajúce koncom 18. storočia, a to vďaka čoraz pravidelnejšej činnosti štatistického zberu údajov na úrovni štátnej a miestnej administratívy. Táto štúdia sa týka obdobia od poslednej tretiny 18. storočia do polovice 19. storočia. Zároveň však treba dodať, že na základe našich súčasných znalostí nie je možné presnejšie určiť geografický a spoločenský pôvod všetkých vtedajších prisťahovalcov ani pre toto obdobie. Výskumníci môžu kombináciou rôznych zdrojov len dedukovať jednotlivé aspekty imigrácie, aj keď existujú také zdroje, ktoré, hoci sa týkajú iba určitých skupín prisťahovalcov, umožňujú ich detailnejšiu analýzu. Na základe identifikovateľných detailov je možné sa pokúsiť o formuláciu určitých hypotéz aj v súvislosti s celkom. Na to však máme každopádne dostatočné množstvo údajov, aby sme sa pokúsili vytvoriť obraz o tom, ako sa Košice zapojili do dobových migračných procesov. 1 V súvislosti so stredovekou históriou pozri súhrnne napr. Wick, 1941; Borovszky Samu Sziklay János,

294 Aby sme mohli bližšie určiť mieru imigrácie, resp. jej úlohu v raste populácie mesta, treba sa prv informovať o demografických okolnostiach, presnejšie o počte obyvateľov a prirodzeného pohybu obyvateľstva. 2 Priebeh populácie mesta môžeme detailnejšie sledovať od konca 18. storočia. Začiatočný bod predstavuje sčítanie ľudu cisára Jozefa II., ktoré vykázalo 7590 osôb. Potom predstavuje zdroj č. 1 takmer úplná séria súpisov obyvateľov, ktoré realizovalo vedenie mesta od roku Tieto slúžili predovšetkým pre účely informovania vedenia mesta a daňovým účelom. Posledný takýto súpis bol realizovaný v roku 1847, vtedy mali Košice obyvateľov. Prirodzene, tempo nárastu populácie nebolo rovnomerné. Do polovice 20-tych rokov 19. storočia vykazuje mierny nárast so silným medziročným kolísaním, na začiatku 30-tych rokov nastal úpadok (prevažne pre epidémiu cholery v roku 1831), ale od polovice 30-tych rokov opäť narastá počet obyvateľov a rast sa zrýchľuje v 40-tych rokoch 19. storočia. Úlohu imigrácie v náraste počtu obyvateľov potvrdili aj naše údaje o prirodzenom pohybe obyvateľstva. Počet obyvateľov narástol na takmer dvojnásobok medzi poslednou tretinou 18. storočia a polovicou 19. storočia tak, že medzi katolíkmi predstavujúcimi valnú väčšinu obyvateľstva (v tejto dobe bol ich pomer neustále vyše 80%) nastal prirodzený úbytok, teda nárast sa uskutočnil vďaka imigrácii. O etnickom, spoločenskom zložení košických imigrantov, resp. o ich geografickom pôvode však neobsahujú súpisy obyvateľov žiadne údaje. Jedinú výnimku predstavujú v tomto ohľade Židia. Register údajov o zložení židovských domácností vytvorený po schválení zákona z roku 1840 o povolení usadení sa Židov v meste, vedený oddelene od údajov kresťanského obyvateľstva sa objavil aj v mestských súpisoch obyvateľov (ich miesto pôvodu však nebolo uvedené). Na základe toho môžeme jednak povedať, že imigrácia Židov, ktorí sa zaoberali prevažne obchodovaním s poľnohospodárskymi plodinami sa sústredilo predovšetkým na centrum mesta a vo veľmi výraznom tempe. Kým podľa mestskej rady žili pred rokom 1840 v meste len 3 Židia, v roku 1847 ich bolo 650, v roku 1851 až 729. Tento obrovský nárast je zaujímavý aj preto, lebo mestská administratíva urobila všetko pre obmedzenie židovskej imigrácie. Teda skutočnosť, že napriek tomu predstavovali do polovice storočia už 4. najväčšie etnikum v meste (takmer 6% celkovej populácie), ukazuje okrem iného aj atraktivitu a vhodné hospodárske možnosti Košíc. 3 Ak údaje súpisu obyvateľov kombinujeme s košickými údajmi celoštátneho rakúskeho vojenského sčítania ľudu z rokov 1850/51, môžeme nepriamo usúdiť určité veci v súvislosti so slovenskými prisťahovalcami. V tomto sčítaní ľudu sa prvýkrát objavila otázka o etnickej príslušnosti sčítaných 2 V rámci tejto správy sa obmedzíme iba na krátky popis. Detailnejšie pozri: Czoch, V rámci popisu zmeny populácie sa budem spoliehať na túto svoju prácu. 3 Czoch, 1997, resp. Csíki,

295 osôb. 4 Dochované údaje však poskytujú detaily len o mešťanoch teda v dnešnom ponímaní legálnych obyvateľoch ich počet bol osôb v porovnaní s celkovým obyvateľstvom Košíc (13034 osôb). Každopádne údaje ukazujú, že v rámci mešťanov bol pomer Slovákov iba 10% v centre mesta, na rozdiel od predmestí, kde prevažovali ich podiel predstavoval vo všetkých troch predmestiach 2/3 tamojšieho obyvateľstva. Keďže súpisy obyvateľov ukazujú, že v prvej polovici 19. storočia bol rast populácie v predmestiach omnoho významnejší ako v oblasti intra muros, t.j. masová imigrácia sa týkala predovšetkým predmestí, môžeme usudzovať aj to, že za rastom predmestí v prvých desaťročiach 19. storočia stála predovšetkým väčšia imigrácia slovenského obyvateľstva. Na základe uvedených skutočnosti však môžeme usúdiť aj to, že v skúmanom období bolo jedným z najvýznamnejších zdrojov masovej imigrácie v Košiciach predovšetkým územie na sever od mesta prevažne obývané Slovákmi. Miesto pôvodu a spoločenské zloženie prisťahovalcov však môžeme detailnejšie skúmať u tých, ktorí úspešne žiadali o občianstvo v meste Košice. Košická administratíva totiž viedla detailnú evidenciu o osobách prijatých za mešťanov. Údaje typické pre toto obdobie sa nachádzajú v poslednom zväzku knihy Liber neoconcivium, ktorý začínal rokom Tento register do r uvádza totiž okrem mena osoby uznanej za mešťana aj vierovyznanie, zamestnanie, miesto pôvodu nového mešťana a často nachádzame odkazy aj na rodinný stav. V Uhorskom kráľovstve sa v právnom zmysle považovali do povstania roku 1848, ktorým sa zrušili feudálne výsady, za občanov iba tie osoby, ktoré získali meštianske práva niektorého zo slobodných kráľovských miest, akým boli aj Košice. Podmienky získania meštianskeho práva stanovili určité mestá prísne, teda nie každý sa mohol stať plnoprávnym mešťanom. Mohol sa ním stať jedine muž zákonného pôvodu, dobrých mravov, patriaci k niektorej z kresťanských cirkví, s patričným majetkom. 6 Získanie meštianskeho práva však okrem prísnych podmienok bolo späté aj so značnými finančnými výdajmi. Pri získaní statusu mešťana musel dotyčný, ktorému sa tejto výsady dostalo, zaplatiť aj tzv. meštiansku taxu a mal aj ďalšie výdaje, ako bol (nepovinný, no napriek tomu požadovaný) dar pre mestskú protipožiarnu výzbroj, resp. na meštiansku nemocnicu a tiež náklady na uniformu a výzbroj pre službu v meštianskej stráži založenej na začiatku 19. storočia, ktorú musel absolvovať každý zdravotne spôsobilý mešťan. Meštiansku taxu stanovili v závislosti od pôvodu a zamestnania nového mešťana. Najpriaznivejšiu výšku 4 V súvislosti s košickými údajmi súpisu z r. 1850/51 pozri: Czoch, Liber Neoconcivium. Archív Mesta Košice, supplementum H. III/2 Civ.3. Na základe zväzku Liber neoconcivium začínajúceho rokom 1781 som vytvoril databázu osôb, v ďalšej časti analýzy sa budem opierať o tieto údaje. Czoch, 2003, V súvislosti s prijatím meštianskeho práva, resp. jeho významu sa opieram o svoje skoršie výskumy. Czoch, 2009:

296 (6 zlatých) platili tí, ktorí sami pochádzali z miestnej meštianskej rodiny; remeselníci cechov, obchodníci s predajňou a tí, ktorí mali podľa dobového slovníka meštiansku profesiu" a neboli potomkovia miestnych meštianskych rodín zaplatili 12 zlatých; ostatní noví mešťania museli zaplatiť 50 zlatých. Pre porovnanie mestský hajdúch mal ročný plat v 40-tych rokoch 19. storočia 40 zlatých. Jednorazové náklady na to, aby sa stal mešťanom, by tak boli presiahli jeho ročný plat. Získanie meštianskeho práva, ktoré si vyžadovalo značné výdavky mohlo byť dôležité preto, lebo dotyčný tým mohol stabilizovať svoje postavenie v mestskej spoločnosti a získal právo zúčastniť sa politického života mesta, z ktorého boli nemešťania vylúčení. Získanie povolenia na výčap vín, ktorý v Košiciach znamenal seriózny príjem a na otvorenie remeselníckej dielne či obchodu v predajni podmienilo vedenie mesta získaním meštianskeho práva. Kým výčap vín zostal do roku 1848 výsadou mešťanov, od konca 18. storočia napriek zákazom vedenia Košíc sa v meste objavovalo čoraz viac diletantov, teda remeselníkov nepatriacich do cechov, predavačov a obchodníkov s poľnohospodárskymi plodinami bez meštianskeho práva a ich počet narastal počas prvých desaťročí 19. storočia. Podobne ako tomu bolo v iných mestách, preto monopolné postavenie meštianstva utrpelo čoraz väčšie straty v oblasti remeselníctva i obchodu. Na konci 18. storočia predstavovali väčšinu mestského obyvateľstva už nemešťania. Podiel mešťanov v celkovej populácii bol v prvej polovici 19. storočia cca. 6% a spolu s ostatnými rodinnými príslušníkmi mohol byť okolo 20%. Naše vlastné košické výskumy ukazujú, že súbežne s dlhou a postupnou premenou stavovskej spoločnosti spred roku 1848 sa zmenil aj obsah a význam meštianskeho práva. Vyjadrovalo čoraz viac príslušnosť k mestskej elite a mešťanov môžeme v prvej polovici 19. storočia čoraz viac identifikovať ako skupinu majetnejších členov mestskej spoločnosti, aj keď sa tým nepokryli všetci členovia najbohatšej vrstvy obyvateľstva mesta. 7 Kým praktických výhod meštianskeho práva ubúdalo, táto výsada predstavovala naďalej spoločenskú prestíž. Analýzou údajov o nových mešťanoch teda nedostaneme obraz o masovej imigrácii, ale iba o geografickom pôvode a spoločenskom zložení jej majetnejšej a právne klasifikovateľnej vrstvy, čo naznačuje aj skutočnosť, že v období rokov 1781 až 1848 bolo za mešťanov prijatých len 35 osôb. Ak sa pozrieme na analýzu miesta pôvodu nových mešťanov za celé obdobie (pozri tabuľku č. 1 prílohy), vidíme, že vôbec neprekvapivo 7 Popri definícii mešťanov v zmysle stavovskej definície môžeme chápať mešťanov aj z hospodárskeho či kultúrneho hľadiska. Jednou zo zaujímavých otázok uhorskej spoločenskovednej histórie je to, do akej miery je okruh mešťanov z právneho hľadiska totožný s tými, ktorí boli mešťanmi pre svoju profesiu či životný štýl. O tomto probléme: Bácskai, 2006, 15 37; Resp. Czoch

297 predstavovali pomernú väčšinu potomkovia miestnych mešťanov (40%), resp. tí, ktorí pochádzali z bližších regiónov, teda osoby zo župy Košíc a susedných žúp (30%). Je však pozoruhodné, že medzi mešťanmi, ktorí sa nenarodili v meste, sú osoby príchodzie zo vzdialenejších kútov Uhorska v takmer rovnakom pomere (10%) ako tí, ktorí prišli do mesta z niektorej z rakúskych dedičných krajín (9%) a nezaostávala za nimi ani skupina, ktorá prišla z cudziny (7%). Ak sem pripočítame aj prisťahovalcov z území mimo hraníc Uhorského kráľovstva, ich podiel 1,5-násobne prevyšuje tých, ktorí pochádzali z území Uhorského kráľovstva mimo susedných žúp. Ak budeme skúmať pomery osôb s pôvodom z rôznych oblastí aj v rozdelení podľa dekád, uvidíme predovšetkým to, že kým pomer miestnych významne rastie, pomer tých pochádzajúcich z iných území klesá. Najmenší úpadok vidno v počte osôb prichádzajúcich z území bližších Košiciam, kým počet prichádzajúcich zo vzdialenejších kútov, z dedičných provincií, resp. zo zahraničia klesol do 40-tych rokov 19. storočia približne rovnako na cca. polovicu pomeru z 80-tych rokov 18. storočia. Pre interpretáciu zmien treba povedať, že pokles pomeru mešťanov nekošického pôvodu nemôžeme chápať ako signál poklesu imigrácie do mesta, lebo nárast mestskej populácie, ako sme to uviedli vyššie, získal väčší nástup práve v 30-tych a 40-tych rokoch 19. storočia, čo je výsledok imigrácie. Tento jav môže poukazovať na zmenu spoločenského zloženia prisťahovalcov, t.j. medzi prisťahovalcami je čoraz menej tých, ktorí dokážu vyhovieť podmienkam pre získanie mešťanstva. S tým je spojené aj to, že v meste bol nástup do zamestnania v porovnaní so začiatkom storočia čoraz menej spojený s cechmi, teda bolo viacero príležitostí na živobytie, pri ktorých nebola stanovená nutná podmienka nadobudnutia meštianskeho práva vyžadujúceho si mnoho finančných obetí. Prirodzene, rozdelenie miesta pôvodu mešťanov nekošického pôvodu nie je možné bezo zmien považovať za rozdelenie celej imigrácie do mesta podľa miesta pôvodu. Môžeme len uviesť predpoklad, že veľmi významné odchýlky medzi týmito dátami byť nemohli, teda na základe údajov o mešťanoch môžeme približne vykresliť migračnú spádovú oblasť mesta. Analýza miesta pôvodu mešťanov pochádzajúcich z území bližších Košiciam, ktoré predstavovali primárny zdroj imigrácie (celkom 249 osôb, pozri tab. č. 1), ukazuje, že mesto vábilo prisťahovalcov v rámci Uhorského kráľovstva predovšetkým z územia polkruhovitého tvaru, ktoré siahalo zo severovýchodu až po severozápadnú hranicu (183 osôb). Omnoho menej početnú, ale stále významnú časť prisťahovalcov predstavuje v rámci zloženia miesta pôvodu mešťanov stredná časť krajiny (47 osôb), predovšetkým župa Pešť centrálnej polohy (24 osôb). Významnú väčšinu predstavovali osoby pochádzajúce z Budína (6 osôb) a Pešti (12 osôb). Z južných kútov krajiny registrujeme len niekoľko imigrantov (16 osôb). Medzi mešťanmi, ktorí prišli z Chorvátska, ktoré bolo v personálnej únii s Uhorským kráľovstvom nájdeme za skúmaných 60 rokov iba dvoch, kým zo Sedmohradska, ktoré bolo 297

298 spravovaného Habsburgovcami od roku 1690 ako samostatná provincia oddelene od verejnej správy Uhorska, nachádzame 18 osôb. Z analýzy mešťanov pochádzajúcich z dedičných provincií je zrejmé, že ich pomerná väčšina pochádza z nejakej rakúskej provincie (39%), resp. z Čiech (31%). Za nimi nasledujú s významným mankom tí z Moravy (13%), Haliča (7%) a Itálie (6%). Čo sa týka pomerov, treba zvlášť vyzdvihnúť mešťanov pochádzajúcich z Viedne, ktorí predstavovali približne 15% prisťahovalcov z dedičných krajín, ale treba vyzdvihnúť aj Pražanov s takmer 6%-ným podielom. Geografické rozdelenie miesta pôvodu prisťahovalcov prichádzajúcich z území za hranicami ríše ukazuje, že valnú väčšinu osôb predstavujú tí, ktorí prišli z územia niekdajšej Svätej ríše rímskej. Medzi nimi vyniká Prusko, resp. za ním málo zaostávajúce Bavorsko a na treťom mieste výrazne zaostávajúce Sasko. Pomer osôb, ktoré prišli z prevažne nemecky hovoriacich území je ešte väčší, lebo sem môžeme počítať aj tých zo Švajčiarska (5% všetkých zahraničných osôb). V skúmanom období bolo Sliezsko, historický región patriaci prevažne k Prusku, disponujúci významnou nemecky hovoriacou komunitou, domovom takmer 10% mešťanov Košíc a podobný podiel mali aj tí, ktorí prišli z územia niekdajšieho Poľského kráľovstva. Imigranti prišli z obcí a miest rôznych veľkostí, medzi inými aj z takých európskych miest, ako boli napr. Berlín, Drážďany, Göttingen, Heidelberg, Krakov, Königsberg, Lipsko, Luxemburg, Magdeburg, Mannheim, Norimberg, Varšava či Würtzburg. Rozdelenie imigrantov, ktorí prišli spoza hraníc Uhorského kráľovstva, ukazuje, že väčšina vykonávala nejaké remeslo (Príloha, tabuľky 3a až 3c). Obchodníci alebo tí, ktorí mali duševné zamestnanie boli v omnoho menšom pomere, kým poľnohospodármi boli medzi nimi iba výnimočne. Posledne menovaní boli v knihe mešťanov bezo zbytku zapísaní ako záhradníci. Osoby z kategórie "iné" mali dva druhy zamestnaní. Väčšinu tvorili hudobníci (16 z 27), resp. hostinskí, variči kávy (8 z 27). Je zaujímavé zistenie, že tak medzi obchodníkmi, ako aj duševne zamestnanými bolo omnoho viac tých, ktorí prišli z niektorej rakúskej dedičnej provincie, ako tých, ktorí prišli spoza hraníc Habsburskej ríše. Ďalším významným rozdielom v súvislosti s duševne zamestnanými je to, že medzi zahraničnými imigrantmi je popri dvoch učiteľoch aj päť lekárov, pričom duševne pracujúci prichádzajúci z Habsburskej ríše predstavovali omnoho pestrejšiu skupinu. Je nápadné, že tretina týchto boli mestskí úradníci, teda ako keby sa prisťahovalci spoza hraníc cisárstva mohli dostať do mestskej administratívy ťažšie, alebo sa o to snažili menej. Avšak to, že tieto rozdiely by poukazovali na rozdielne posúdenie či integračné možnosti týchto dvoch skupín imigrantov je iba hypotéza, ktorú musia potvrdiť ďalšie výskumy. Aj keď poznáme príklady toho, že zahraničný prisťahovalec sa pri imigrácii na prvýkrát úspešne uchádzal o udelenia meštianskeho práva, medzi 298

299 získaním meštianskeho práva a usadením mohlo prirodzene uplynúť aj viacero rokov, teda zamestnanie uvedené pri získaní meštianskeho práva nebolo nutne identické s tým, ktoré mal prisťahovalec v čase usadenia sa v meste. Existuje však skupina zdrojov, ktorá, aj keď nie je vhodná na také systematické štatistické analýzy ako dostupný register nových mešťanov, poskytuje možnosť získania informácií o zahraničných prisťahovalcoch priamo. Ide o sériu celoštátnych súpisov nearistokratickej populácie nariadených na začiatku 19. storočia z dôvodov zásobovania vojska pod názvom Conscriptio Populares Ignobilium. V zmysle úmyslov vlády to mal byť pravidelne opakovaný záznam údajov, v rámci ktorého jednotlivé miestne orgány verejnej správy mali popri sčítaní populácie bez výsad, t.j. poplatníkov dane, uviesť aj údaje o prirodzenom náraste populácie a migrácii. Tieto údaje však župy aj mestá vypĺňali iba čiastočne, nepresne a nie v každom roku, ba čo viac, zdroje sa ani nedochovali v úplnom stave. 8 Prvý výkaz zo série, ktorá mala byť zaslaná Miestodržiteľskej rade ako najvyššiemu uhorskému vládnemu orgánu, pochádza z roku 1810 a uvádza iba prisťahovalcov z dedičných provincií. Následne od roku 1816 sa výkazy o prisťahovaných spoza hraníc cisárstva, resp. z dedičných provincií dochovali nesystematicky s viacročnými prestávkami a s tým, že z času na čas od r vyhotovili samostatný výkaz o osobách, ktoré emigrovali do zahraničia. Dôveryhodnosť tohto zdroja nemáme ako preveriť. Je otázne, aká presná bola mestská administratíva pri príprave výkazov, ale aj to, koľko obyvateľov prišlo do Košíc zo zahraničia, resp. koľkí odišli do zahraničia bez toho, aby sa o tom vedenie mesta dozvedelo. Každopádne pre usadenie sa v meste, pre výkon povolania, pre vycestovanie do zahraničia, pre vydanie pasu alebo vandrovnej knižky bolo oficiálne potrebné povolenie. Tieto výkazy nemienime použiť len na to, aby sme presnejšie kvantifikovali košickú migráciu do/zo zahraničia. Umožňujú nám, aby sme ich prostrednítcvom zohľadnili účasť Košíc v európskych migračných procesoch nielen na úrovni imigrácie, ale aj emigrácie a tiež, aby sme za pomoci ich údajov doplnili naše znalosti o zahraničnej imigrácii ich porovnaním s údajmi o mešťanoch. Za účelom detailnejšej analýzy som zvolil takú vzorku, pre ktorú sa zachovali údaje tak pre imigráciu, ako aj emigráciu išlo o roky 1841 až Registre obsahovali miesto pôvodu, resp. cieľ emigrácie osôb, ako aj ich vierovyznanie, zamestnanie, vek, rodinný stav a to, aký oficiálny dokument (pas, vandrovnú knižku) mal dotyčný pri sebe. Z detailnejšej analýzy vyplýva, že na zozname vysťahovalcov aj prisťahovalcov sa z roka na rok objavujú viaceré totožné osoby a autori registra upravili iba ich vekové údaje, teda nezapisovali iba novoprišlých, ale viedli evidenciu o vysťahovalcoch do zahraničia, resp. prisťahovalcoch. 9 8 O tom pozri: Thirring, Podané registre sú v Maďarskom národnom archíve pod značkou MNL OL C 53. F Zistenie toho, za akých okolností vyčiarkla administratíva mesta konkrétnu osobu zo zoznamu 299

300 Každopádne rozdelenie zahraničných prisťahovalcov podľa zamestnania potvrdzuje údaje o nových mešťanoch. Kým z 59 osôb vo vzorke, ktoré prišli spoza hraníc cisárstva, boli všetky s výnimkou čašníka a krčmára nejakí remeselníci, tým z 86 osôb pochádzajúcich z dedičných provincií bol 1 obchodník, 1 literát a 6 čašníkov, ostatní boli taktiež remeselníci. Väčšinu imigrantov (z oboch skupín) predstavovali tovariši, mali vandrovnú knižku. Väčšinou to (49%) boli muži vo veku rokov, ale aj starší ako 30 rokov boli v hojnom počte (39%), kým osoby do 20 rokov predstavovali iba 11%. Iba 5 malo rodinu. To značí, že významná časť týchto imigrantov prišlo do Košíc nielen za účelom štúdia remesla, ale aj preto, lebo dúfali, že tu nájdu vlastné dlhodobé živobytie. V rozdelení podľa miesta pôvodu sú pomery tých, ktorí prišli z dedičných provincií, ako aj zo zahraničia podobné tým, ktoré sme videli u mešťanov. Táto informácia potvrdzuje náš predpoklad, podľa ktorého rozdelenie miesta pôvodu mešťanov približne vykresľuje migračnú spádovú oblasť mesta. V trojročnej vzorke je uvedených 27 osôb, ktoré z Košíc emigrovali do zahraničia. Nájde sa 1 osoba s povolaním medicinae alumnus, ktorá emigrovala do Viedne, resp. 1 auditor, ktorý skončil vo Vicenze, ostatní boli remeselníci a iba traja z nich neboli tovariši. Ich rozdelenie je o čosi odlišné od imigrantov, lebo najmladší mal 20, najstarší 32 a iba 4 boli starší ako 30 rokov. Ba čo viac, väčšina (18 osôb) bola mladšia ako 25 rokov. Teda v ich prípade sa skôr dá predpokladať, že odišli z Košíc z dôvodu povinného vandrovania, za účelom definitívneho štúdia povolania. U 9 osôb uviedla košická administratíva, že sa zdržiavajú na neznámom mieste, jedno miesto sa mi nepodarilo identifikovať. Z ostatných, skúmateľných 17 osôb odišlo do zahraničia 6, medzi nimi bol klenotník, ktorý skončil najďalej v Londýne. Medzi cieľovými stanicami sa nájde Mníchov, Frankfurt, Kassel a Varšava, resp. spomínaná Vicenza. Pomernú väčšinu predstavovali tí, ktorí išli do Viedne (7 osôb), popri nich išla jedna osoba do Linzu a 1 osoba do Kluže, hlavného mesta dedičnej provincie Sedmohradsko. Emigrácia z Košíc teda vykazuje približne podobné smery ako tie zistené pri imigrácii s tým, že ako je to zrejmé zo vzorky, v košickej emigrácii mohla byť Viedeň špeciálnou destináciou, lebo aj medzi imigrantmi je významný podiel osôb z Viedne. Vďaka môjmu nedávno vykonanému celoštátnemu zberu údajov máme možnosť aj na to, aby sme porovnali pomer košických mešťanov zahraničného pôvodu s obdobnými dobovými ukazovateľmi miest Uhorska. Tento výskum sa týkal 5-ročného obdobia pred revolúciou roku 1848, v ktorom som sa snažil získať údaje o zložení meštianstva všetkých slobodných kráľovských miest Uhorska. 10 V prípade skúmateľných miest prekročil počet nových mešzahraničných osôb okrem prípadného prijatia za mešťana si vyžaduje ďalší výskum. 10 Czoch, Výskumná vzorka sa týka cca. polovice slobodných kráľovských miest Uhorska, ale s výnimkou mesta Temešvár obsahuje všetky významnejšie mestá disponujúce všetkými výsadami. 300

301 ťanov zahraničného pôvodu v období rokov 1843 až 1847 košické počty (predstavujúce v týchto 5 rokoch 4%) len u 5 miest. V poradí sú to: Pešť (9%), Bratislava (8%), Šopron (8%), Trnava (6%), Ráb [Győr, Maďarsko] (5%). Okrem Pešti, ktorá sa stala skutočným hlavným mestom a hospodárskym centrom krajiny, sú všetky tieto mestá blízko severozápadnej hranice krajiny. Avšak v Debrecíne, vo veľkom, husto obývanom regionálnom centre, ktoré sa nachádzalo na juhozápad od Košíc, nachádzame medzi novými mešťanmi v tomto období iba 1 zahraničnú osobu. Treba povedať, že s výnimkou Pešti predstavujú uvedené podiely iba zopár osôb, mám však za to, že tento ukazovateľ je zaujímavý z hľadiska rozdielov atraktivity jednotlivých miest pre cudzincov a na základe týchto údajov môžeme usúdiť, že Košice boli medzi mestami Uhorska obľúbeným cieľom zahraničných prisťahovalcov. Čím sa to dá vysvetliť? Jedným z dôvodov sú pravdepodobne jazykové danosti mesta. Prisťahovalci hovoriaci nemecky či jedným zo slovanských jazykov tu mali omnoho menej problémov v každodennej komunikácii ako v Debrecíne, ktorý bol v prevažnej väčšine obývaný Maďarmi. Nemenej dôležité bolo aj to, že dobové Košice so svojou populáciou okolo obyvateľov boli v Uhorsku len stredne veľkým mestom, ale čo sa týka hospodárstva a centrálnych funkcií (sídlo župy, sídlo biskupa, školské a administratíve stredisko celoštátneho významu), bolo jedným z najdôležitejších miest a v celoštátnom porovnaní malo jednu z najväčších trhových spádových oblastí. Z hľadiska imigrácie nie je nepodstatná ani priaznivá poloha a prístupnosť mesta. Jedna z najdôležitejších a vo vtedajšej dobe najlepších celoštátnych hlavných ciest viedla pri Košiciach v tej dobe cca. 80% miest Uhorska nemalo prístup k takejto prvotriednej ceste. 11 Popri tom vykazovala aj úroveň rôznych mestských služieb a tiež výzor Košíc značnú atraktivitu. To všetko sa odzrkadľuje aj v správach zahraničných cestovateľov o Košiciach. Francúzsky geograf François Sulpice Beudant pri príležitosti svojej návštevy v roku 1818 vyjadril svoj názor v súhrne tak, že najdôležitejšie mesto Horného Uhorska má všetko, čo môže pobyt učiniť príjemným. 12 Anglický cestovateľ John Paget píše o meste v súvislosti s cestou uskutočnenou v roku 1835 takto: All the usual consequences of the diffusion of wealth are visible here; handsome houses, well-stocked shops, a good casino, a theatre, and pleasant promenades are among the ourtward signs. [Vidno tu zaužívané následky rozdelenia bohatstva; pekné domy, dobre zásobené obchody, dobré kasíno, divadlo a príjemné promenády patria medzi vonkajšie znaky.] 13 Nie je však pravdepodobné, že zahraniční prisťahovalci by boli prichádzali do Košíc následkom malebných opisov. Mnohí sem prišli náhodou a rozhodli 11 Fazekas, Beudant, 1822, II. t Paget, 1850,

302 sa tu usadiť pre priaznivé skúsenosti a možnosti živobytia a prirodzene boli aj takí, pre ktorých boli Košice len zastávkou na ich ceste a buď putovali ďalej, alebo sa vrátili do domoviny. Veľmi dôležitú úlohu mohli mať tie informácie, ktoré sa šírili slovom či písmom, resp. komunikačné kanály a siete vytvorené z príbuzenských pomerov a známostí, prostredníctvom ktorých sa meno Košíc šírilo na stovky či tisíce kilometrov a s ním aj správy o tunajších možnostiach živobytia. Košice, ktoré boli v európskych migračných procesoch tak zdrojom, ako aj prijímateľom, boli s bližšími či vzdialenejšími regiónmi Európy spojené mnohými takými nitkami, ktoré zostanú úplne skryté pred historikmi dneška a na ich prítomnosť poukazuje iba niekoľko stôp. Mnohokrát sa im nedostane patričnej pozornosti, aj keď ich historický význam je nesporný. Tieto kontakty totiž predstavujú skutočnú silu, ktorá drží pokope najrôznejšie oblasti Európy, lebo sú založené na osobných skúsenostiach, tisícoch ľudských kontaktov všedných dní. Príloha Tabuľka č. 1: Rozdelenie meštianstva na základe geografického pôvodu. Košice Susedné župy Iné časti Uhorského kráľovstva Rakúske Cudzie Neznáme Celkom provincie krajiny počet % zdroj: vlastná databáza, na základe Liber neocivium Tabuľka č. 2: Rozdelenie meštianstva na základe geografického pôvodu, v rozdelení podľa desaťročí. Sedmohradsko, Chorvátsko % % % % % % Košice Susedné župy Iné časti Uhorského kráľovstva Sedmohradsko, Chorvátsko Rakúske provincie Cudzie krajiny Neznáme Celkom zdroj: vlastná databáza, na základe Liber neocivium % 302

303 Tabuľka č. 3a: Rozdelenie mešťanov prisťahovaných spoza hraníc Uhorského kráľovstva. Zamestnanie Remeselníci Obchodníci Duševne pracujúci Poľnohospodári Iní Neznámi Celkom Počet % zdroj: vlastná databáza, na základe Liber neocivium Tabuľka č. 3b: Rozdelenie mešťanov prisťahovaných z Rakúskych provincií. Duševne pracujúci Zamestnanie Remeselníci Obchodníci Poľnohospodári Iní Neznámi Celkom Počet % zdroj: vlastná databáza, na základe Liber neocivium Tabuľka č. 3c: Rozdelenie mešťanov prisťahovaných spoza hraníc cisárskej ríše. Zamestnanie Remeselníci Obchodníci Duševne pracujúci Poľnohospodári Iní Neznámi Celkom Počet % Literatúra Maďarský národný archív - pozri: MNL, OL, C 53, F 14. Archív mesta Košice, Supplementum H., III/2, civ. 3, Liber Neoconcivium. Abaúj-Torna vármegye és Kassa. Magyarország vármegyéi és városai I., ed. Samu Borovszky a János Sziklay. Budapest, Bácskai, Vera. A régi és új polgárságról. In Zsombékok. Középosztály és iskoláztatás Magyarországon a 19. század elejétől a 20. század közepéig, ed. György Kövér, Budapest, Beudant, François_Sulpice. Voyage minéralogique et géologique en Hongrie pendant l année 1818, vol. 2. Paris, Csíki, Tamás. Városi zsidóság Északkelet- és Kelet-Magyarországon. Budapest, Czoch, Gábor. A kassai polgárság származási és foglalkozási összetétele a Liber Neocivium alapján ( ). in Léptékváltó társdalomtörténet. Tanulmányok a 60 éves Benda Gyula tiszteletére, ed. Zsolt K. Horváth, András Lugosi a Ferenc Sohajda, Budapest, Czoch, Gábor. A városok szíverek. in Tanulmányok Kassáról és a reformkori városokról, Bratislava, Czoch, Gábor. Egy kutatás első tapasztalatai a magyarországi rendi polgárság társadalmi viszonyairól a 19. század első felében. Adatok a polgárság 303

304 származáshelyéről. In A város és társadalma. Tanulmányok Bácskai Vera tiszteletére, ed. István H. Németh, Erika Szívós a Árpád Tóth, Budapest, Czoch, Gábor. Városlakók és polgárok. Kassa társadalma a XIX. század első felében (Doctor's thesis). Budapest, Fazekas, Csaba. Útviszonyok, úthálózat és városok a 18. század végi Magyarországon. Közlekedéstudományi Szemle 8 (1992): Paget, John. Hungary and Transylvania with remarks on their condition, social, Political and Economical. Philadelphia, Thirring, Gusztáv. Népesedésünk kútforrásai a múlt század első felében. In Értekezések a társadalmi tudományok köréből, vol. XII., no. 10. (1903). Wick, Béla. Kassa története és műemlékei. Košice,

305 Cassovia vetustissima Košice podľa rukopisu Mateja Bela Éva Gyulai Abstrakt Je dobre známe, že veľká časť práce Mateja Bela Notitia Hungariae ostala nevydaná v niekoľkých rukopisoch, medzi ktorými nájdeme aj časť venovanú Abovskej župe (Comitatus Abaujvariensis), ktorá obsahuje aj historicko-geografický popis slobodného kráľovského mesta Košice (De Liber urbe Cassoviens) napísaný okolo r Košická časť Belovej práce má veľký význam pre dejiny mesta v kontexte dejín Uhorského kráľovstva od raného stredoveku po Satmársky mier uzavretý v r. 1711, teda po koniec povstania Františka Rákócziho. Okrem toho sa popis zameriava na mestské povesti a privilégiá (Celebritates et praerogativae Cassoviae) zmieňujúc Bocatiove dielo (Martia belligeros...). Ďalej sa zameriava na významné mestské budovy (Aedificiorum habitus), takže opis vyzerá ako dobový sprievodca. Pri opise budov sa zvlášť zaujíma o cirkevné stavby a cirkevnú organizáciu rôznych kostolov a cirkevných rádov (Aedes sacrae) vrátane Dómu svätej Alžbety (Basilica St. Elizabetae) a Jezuitských základín (akadémia, seminár a konvikt). Autor popisuje Košice ako multietnickú metropolu a charakterizuje jednotlivé národnosti žijúce v meste (Civium varietatis victus et more). Matej Bel sa zvlášť venuje mestským predmestiam zvaným Hostat (huštáky), ktoré sú obývané chudobným obyvateľstvom (Suburbium opportunitas). Príspevok sa taktiež venuje prameňom a spolupracovníkom autora a kvôli porovnaniu aj iným dobovým popisom. Kľúčové slová: Košice. Matej Bel. Notitia Hungariae. Historické vedy zatiaľ nechávali bez povšimnutia popis Košíc z pera Mateja Bela. Predovšetkým sa to dá vysvetliť tým, že sa nejedná o samostatnú prácu, ale o časť popisu Abovskej župy v známej, grandióznej práci popisujúcej celý štát podľa jednotlivých žúp. Vieme, že v chorografickej práci Notitia Hungariae novae historico geographica je základným princípom usporiadania radenie podľa žúp, najdôležitejších jednotiek maďarského stavovského usporiadania. Do roku 1746 resp bolo v tlačenej verzii vydaných len 11 žúp, 1 ostatné sú zachované v rôznych autografických či opisovaných rukopisoch vo verejných alebo súkromných zbierkach. Preto sa aj o Abovskej župe môžeme dočítať len v rukopisných verziách. 2 1 Bel, Mathias: Hungariae antiquae et novae Prodromus, cum specimine, quomodo in singulis operis partibus elaborandis versari constituerit. Norimbergae, sumptu Petri Conradi Monath bibliopolae, Anno 1723; Notitia Hungariae novae historico-geographica, I IV. Paulus Strabius Petrus van Ghelen, Vienna, ; Notitia Hungariae novae historico geographica. Pars secunda Trans-Danubiana. Tomus V. Hornyánszky, Budapest, Tóth Gergely: Bél Mátyás Notitia Hungariae novae c. művének keletkezéstörténete és kéziratainak ismertetése, História vzniku a oboznámenie sa a rukopisom diela Notitia Hungariae novae od Mateja Belu, I II. Dizertácia PhD. ELTE BTK. Budapest,

306 Jeden z priekopníckych počinov výskumu a publikovania maďarských historických zdrojov je výsledkom záslužnej práce mladého bádateľa Maďarskej akadémie vied, Gergelya Tótha, ktorý so svojimi spolupracovníkmi začal vydávať pôvodné, kriticky podľa žúp zoradené latinské rukopisy. V uplynulých rokoch boli publikované nasledujúce župy: Oravská, Trenčianska, Šopronská, Železnohradská, Zalianska a Vesprémska. 3 Rukopis obsahujúci popis Abovskej župy je zachovaný vo viacerých verziách (Gergely Tóth, dizertácia PhD ). 4 V Štátnej Széchényiho knižnici (OSZK) sa nachádza kópia obsahujúca 130 folií (Comitatus Abaujvariensis), ktorá bola zhotovená po smrti Mateja Bela, a ktorú v roku 1801 knižnici venoval Peter Kubinyi ( ), advokát, tabulárny sudca, cisársky a kráľovský radca, podpredseda Rožňavského železo-priemyselného spolku, jeden z najznámejších mecenášov Maďarského národného múzea. Bel vo svojom diele Notitia pojednáva o Uhorskom kráľovstve po župách, obce v jednotlivých župách popisuje po okresoch. Keďže Bel rešpektoval jednotný systém použitý v prípade ostatných žúp, aj keď Košice ako slobodné kráľovské mesto nespadali pod súdnu právomoc župy, predsa boli pojednávané v rámci kapitoly o košickom okrese (Membrum I. De Processu Cassoviensi). V poslednej verzii rukopisu asi z roku 1731 je popis Košíc veľmi objemný (De Libera Regiaque Urbe Cassoviensi), dosahuje rozsah 53 fólií, čiže takmer 110 strán. 5 Je rozdelený na 50 paragrafov, krátkych kapitol, z ktorých 42 sa týka histórie mesta potvrdzujúc orientáciu autora na dejiny. Vyvrcholením encyklopedicky náročnej práce a diela Mateja Belu je totiž zemepisno-štatistický a historický popis územia štátu. V predmetnom období sa viacerí venovali štúdiu vlastivedy ako interdisciplinárnej vedeckej disciplíne, Matej Bel však vynikal tým, ako dokázal využiť mnohé výsledky dejepisu, historickej štatistiky, historického a hospodárskeho zemepisu, vedy o prírodných zdrojoch atď. Mimochodom, dobová vlastiveda prikladala väčší význam problematike politického a štátneho usporiadania, Bel sa však postavil za historický zemepis, vlastivedu a štátoznalosť. Aj na bratislavskom lýceu vyučoval archeológiu, filológiu a dejepis. 3 Bel, Matthias: Notitia Hungariae novae historico geographica... Comitatuum ineditorum tomus primus, in quo continentur Comitatus adhuc in mss. haerentes Partis Primae Cis-Danubialis, hoc est, Comitatus Arvensis et Trentsiniensis. Edendo operi praefuit et praefatus est Gregorius Tóth; textum recensuerunt notisque instruxerunt Ladislaus Glück, Zoltanus Gőzsy, Gregorius Tóth. Sumptibus Instituti Historici Academiae Scientiarum Hungaricae Archivi Hungariae Regnicolaris, Budapestini, 2011; Notitia Hungariae novae historico-geographica... Comitatuum ineditorum Tomus II. in quo continentur Comitatus adhuc in mss. haerentes Partis Secundae Trans-Danubianae, hoc est, Comitatus Soproniensis, Castriferrei, Szaladiensis et Veszprimiensis. Ed. Gregorius Tóth. Textum recensuerunt notisque instruxerunt: Bernadett Benei et al. Sumptibus Instituti Historici Academiae Scientiarum Hungaricae Archivi Hungariae Regnicolaris, Budapestini, Tóth, Gergely op. cit. (dizertácia PhD.) Štátna séchenyiho knižnica Kt. Fol. Lat ff

307 V popise Košíc je len 8 kapitol zameraných na profil najstaršieho mesta Horného Uhorska (Cassovia vetustissima Hungariae Superioris urbs), tzn. na klasický popis, akúsi vizitku mesta. Napriek svojmu rozsahu môže popis mesta medzi historikmi vyvolať určité sklamanie, a to z viacerých dôvodov. Po Matejovi Belovi, ktorého vedecký prístup bol v jeho dobe na európskej úrovni, tu samozrejme nevyžadujeme použitie moderných metód štúdia dejín. Považujeme za samozrejmé, že dobové dejiny mesta, aj tie z pera Mateja Bela, sa začínajú v neskorohumanistickom duchu vysvetlenou etymológiou pôvodu názvu mesta (Cassoviae denominatio). 6 Nevyčítame mu ani málo originality, keďže v jeho dobe boli iné kritéria pre vznik vedeckých prác s využitím vedeckých výsledkov cudzích autorov a použitia ich textov. Omnoho viac mu vytýkame neúplnosť popisu dejín, nedôslednosť a nízku úroveň súdržnosti textu. Pri pojednávaní o vzniku mesta zaujme zveličovanie a neúplnosť popisu stredoveku. Najstarší príbeh o Košiciach ( II. Urbis natales) hovorí o Sasoch, tzn. o Nemcoch, ktorí prišli osídľovať Uhorsko vrátane Košíc. Bel však pripúšťa aj myšlienku, že Košice nezaložili Nemci. Tí sa pripojili k starousadlíkom až neskoršie (Sed ambigo tamen, an non, illi [Saxones] Cassoviam sua hac demigratione auxerint potius, quam condiderint). Bel žiaľ neprezradzuje svoj prameň, z ktorého čerpá. Hovorí len o tom, že od znalcov histórie (apud rerum gnaros) vie, že v začiatkoch existovali dve Košice jedna osada v poliach a na vrchole blízkej hory postavený hrad, ktorý obyvatelia mesta využívali ako útočisko, a ktorý nakoniec mesto dostalo ako dar od kráľa Štefana V. ( ). 7 Rovnako, ako iní doboví dejepisci zameraní na históriu miest, ani Bel nepíše o dejinách mesta, skôr len vymenováva určité momenty zo všeobecných dejín štátu, ktoré sa na danom mieste odohrali. Aj to činí veľmi chaoticky, nedôsledne. Je pochopiteľné, že dejiny kráľovského mesta Košice boli úzko spojené s dejinami kráľov. Bel začína pravú históriu Košíc až Anjouovcami. Autormi zdrojov, z ktorých Bel čerpal pri popise stredovekej histórie, sú Ladislaus Turóczi ( ) profesor Košickej akadémie, ktorého vlastiveda bola vydaná v roku 1729 v Trenčíne, 8 a Antonio Bonfini 6 Štátna séchenyiho knižnica Kt. Fol. Lat ff Sed ambigo tamen, an non, illi [Saxones] Cassoviam sua hac demigratione auxerint potius, quam condiderint. [ ] Cassovia gemina, campestris et montana. Duplicem enim fuisse, in confesso est apud rerum gnaros montanam alteram, editione iugo positam, alteram campestrem, quae hodieque superest. Res quidem disputatu difficilis, sed eorum tamen proxima, ad verum conienectatio est, qui id, de inferiore hac, intelligun, superiorem perfugii causa, Tartarorum metu, excitam coeptam autumantes. Cui opinioni multum accidit vero similitudinis, quod montanum castrum Stephanus V. cum hucusque in privatorum esset potestate, anno MCCLXX urbis ditionis liberaliter adiecit. Štátna séchenyiho knižnica Kt. Fol. Lat ff Ladislaus Thuroczi: Ungaria suis cum regibus compendio data. Typis Academicis Societatis Jesu per Fridericum Gall, Tyrnaviae,

308 (~ ), ktorého dielo bolo vydané v tlači už v 16. storočí. 9 Preto je zvláštne až nevysvetliteľné, že v jeho diele skoro nepadne zmienka o Matejovi Korvínovi, ale vyčerpávajúcim spôsobom sú popisovaní Ján Jiskra a husiti, ktorí mali zásadný vplyv na históriu mesta v tomto období. Bel sa podrobne venuje Vladislavovi II., čiastočne na základe Bonfiniho diela, zásadne však čerpal z práce Ludovica Tubera o období medzi rokmi Obe práce vyšli v tlači už v 16. storočí. 10 Hneď v popise stredoveku upúta pozornosť jeden z charakteristických rysov textu, tj. že v Belovom rukopise sa opakovane objavuje výraz naše Košice (Cassovia nostra), ako keby dejiny mesta predkladala osoba pochádzajúca z Košíc. Bádaním sa dodnes nepodarilo odkryť, kto pomáhal Belovi, kto mu dodával informácie a zdroje k popisu mesta. Použitý výraz možno naozaj poukazuje na jedného alebo viacero košických informátorov, rovnako tak ho však môžeme chápať aj ako predmetné Košice. Vývoj dejín Košíc sa viac rozvinie až po bitke pri Moháči. Okrem iného na základe diela Farkasa Bethlena ( ) o dejinách Sedmohradska medzi rokmi je veľmi podrobne rozoberané obdobie, keď v krajine vládli dvaja panovníci. Kniha bola prvýkrát vydaná po častiach v roku 1687 v Crişu, v dnešnom Rumunsku. 11 Imrich Thököly, hornouhorské knieža, ju nechal zničiť, preto už v 18. storočí bola veľkou raritou. Napriek tomu sa k nej Matej Bel dostal, od polovice 16. storočia sa na ňu viackrát odvolával, mal ju dokonca aj vo svojej osobnej knižnici. V dejinách Košíc sa Matej Bel, ako dejepisec, odvoláva na tlačené historické práce, prakticky neodkazuje na archívne, diplomatické či rukopisné zdroje. Najväčší vplyv na Mateja Bela malo dielo Miklósa Istvánffyho, nespočetnekrát ho používa v kapitolách o 16. storočí a o prvom desaťročí 17. storočia, viackrát ho dokonca doslovne cituje. 12 Vo svojej knižnici mal prvé vydanie Istvánffyho práce vydané v roku 1622 v Kolíne. 13 Keďže Istvánnfy spracováva dejiny Maďarska až po smrti kráľa Mateja Korvína I., je možné, že práve jeho použitie, ako zdroja, je vysvetlením, prečo sa Bel vo svojom diele nevenoval kráľovi Matejovi Korvínovi. Matej Bel čerpal aj zo zbierky 9 Antonii Bonfinii Rerum Ungaricarum decades quatuor, cum dimidia. Basileae: ex officina Oporiniana, 1568; 2nd edition: Francofurti, apud Andream Wechelm, Ludovici Tuberonis Dalmatae, Abbatis: Commentariorum de rebus suo tempore nimirum ab A.C. MCCCCXC usque ad A. MDXXII in Pannonia et finitimis regionibus gestis, Libri XI. Francofurti, impensis Claudii Marnii et haeredum Ioannis Aubrii, Wolffgangus de Bethlen: Historiarum Pannonico-Dacicarum Libri X a clade Mohazensi 1526 usque ad finem seculi. Székesi P. Mihály, Keresd, Nicolai Isthvanfi: Pannoni Historiarvm de rebvs Vngaricis libri XXXIV. Coloniæ Agrippinæ: Sumptibus Antonii Hierati, Tóth Gergely: Bél Mátyás kéziratai a pozsonyi evangélikus líceum könyvtárában (Katalógus). Catalogus manuscriptorum Matthiae Bél, quae in bibliotheca Lycei Evangelici Posoniensis asservantur. Štátna Széchenyiho knižnica Gondolat, Budapest, [Nemzeti Téka],

309 básní Bocatia, 14 medzi inými uvádza Elóg Schwendimu (Elogium Schwendii). 15 Matej Bel viditeľne kladie začiatok zlatej éry Košíc na druhú polovicu 16. storočia. V období, keď v krajine vládli dvaja králi, sa totiž názov mesta veľmi často objavoval v dobových prácach. Podľa Bela nastal ďalší obrat v roku 1596, keď stratou hradu v Jágri vzrástol vojenský a politický význam Košíc a aj vládcovia Habsburskej dynastie viacej obracali svoju pozornosť k tomuto mestu. Po bitke pri Mezőkeresztesi opakovane navštívil Košice arcivojvoda Maximilián III. 16 Pri ceste k svojmu snúbencovi, sedmohradskému kniežaťu Žigmundovi Báthorymu, sa v roku 1595 zastavila v Košiciach aj arcivojvodkyňa Mária Kristierna so svojim sprievodom. Až do Košíc ju sprevádzali matka a otec, arcivojvoda Maximilián. 17 V kapitolách o dejinách mesta najdôležitejšie časti pojednávajú o protihabsburskom povstaní Štefana Bocskaiho ( ) a o období vládnutia sedmohradského kniežaťa Gabriela Bethlena ( ). Jednoznačne je vidieť, že Matej Bel, rovnako ako jeho informátori, medzi nimi hlavne Istvánffy, a s Belom spolupracujúci redaktori a autori, je na strane Habsburgovcov. Ako hlavnú politickú preferenciu mesta stanovil vernosť k Habsburgovcom. Podľa neho úpadok štátu vyvolalo mesto tým, že svoje brány otvorilo Bocskaimu. Bel dokonca spochybňuje aj vinu Belgiojosa. Cituje Istvánffyho, keď hajdúskych veliteľov Bocskaiho povstania, zvlášť Blažeja Lippaia, popisuje ako krvilačné a chamtivé obludy, ktorí Košičanom všetko ulúpili Johannes Bocatius: Hungaridos libri poematum V. Klöss, Bartpha, Elogium Schwendii Sed amissa Agria, major Cassovia celebritas esse coepit, ipso etiam Maximiliano Archiduce Rudolphi Caesaris fratre huc semel atque iterum divertente. Hieme dein anni MDCV Transilvanorum legati, honestissimo cum comitatu, quem insigni carmine Bocatius desenpsit, ad Rudolphum Imperatorem a Sigismundo Báthory missi, urbem subierant, acceptique sunt, ea pompa, quae principem utrumque decuit.. OSZK Kt. Fol. Lat f. 28r 16 Štátna séchenyiho knižnica Kt. Fol. Lat f [s]ponsa Marie Christierna, Archiduce Austriae impetrata Cassoviam iterum iidem illi legati, sed geminato comitatu, accessere, praeter sponsam enim, quam insigne gynaeceum sequebatur, mater quoque et Maximilianus Archidux in eodem comitatu Cassoviam usque venerat, ubi eam Emericus Bogáthi, monine Sigismundi salutavit. Štátna séchenyiho knižnica Kt. Fol. Lat f XIX. Bocskaii defectio. [ ] Barbianus [ ] Cassovia Johannis Bocatii factione exclusus in arcem Scepusiensem se recepit, urbs autem, magno rei publicae malo, Botstkayo portas aperuit, maiorem civium, an barbiani culpa, non temere dixerim. [ ] Nihil publicarum, nihil privatarum opum supererat, quin id avarissime diriperetur. Imprimis saevitum in eos est, qui vel religione a Blasio [Lippay] dissidebant, vel partes Caesaris sequebantur. Quibus omnibus diriiendis tanta Lippaii erat immanitas, ut nemini parceret, qui aurum, argentum, pecuniam, arma, equos, vestes, vina, frumentum, peccora et quicquid ejusmodi dici potest ab iis, apud quod relictum habebatur, iure iurando adactis, crudelissime extorqueret, et multis occultare et negare conatis vulnera et necem intentaret. Štátna séchenyiho knižnica Kt. Fol. Lat f. 30. (Cf. Istvánffy Hist. XXXIII.) 309

310 Pri pojednávaní o Bocskaiho povstaní Bel použil aj originálne listy Bocskaiho kapitánov, Blažeja Lippaia a Blažeja Némethyho, v ktorých písali o Košiciach hornouhorským župám. 19 Obdobie za Bethlena charakterizuje Bel ako prerušenie relatívneho pokoja po Bocskaiho vláde ( XXIV. Cassoviae securitatem Bethlenius perturbat). Medzi svojimi zdrojmi uvádza Khevenhüllerov historický lexikón s rytinami Khevenhüller bol Bethlenov súčasník, jeho dielo bolo vydané až po jeho smrti v roku Keď v septembri r v Košiciach zvolili Bethlena za uhorské knieža, a Bethlen prehlásil Košice za svoje mesto, Matej Bel rovno pokladá za smiešne, že Bethlen nazýva košický snem jeho verných za snem troch národov, pritom všetko získal podlo, rabovaním, nikto ho nestanovil ani kniežaťom, Košice si prisvojil do nebies siahajúcim zločinom. Samozrejme ani Matej Bel nemohol vynechať podrobný popis slávnej svadby Bethelna v Košiciach. Bel súdi, že smrťou Bethlena Košice ako keby boli vyslobodené z otroctva. 21 Pokoj do života Košíc priniesla aj smrť Juraja I. Rákóczyho, ktorý podobným spôsobom vládol nad hornouhorskými župami. Len o niečo málo neskôr mesto znovu ohrozovali nové stavovské nepokoje a povstania. Najvážnejšou hrozbou bolo protihabsburské povstanie Imricha Thököliho a jeho vláda ( kráľovstvo ) v Hornom Uhorsku. Pojednávanie o Františkovi II. Rákóczim a Košiciach je súčasne aj poslednou časťou historickej časti rukopisu. Je nesmierne zaujímavé, keďže Rákóczy bol Belovým súčasníkom, a tak autor mohol zaniesť do príbehu aj svoje priame skúsenosti z mladých rokov. 22 Podľa Bela, Rákóczy ukončil tri desaťročie trvajúci relatívny pokoj a slobodu (!) pod vládou kráľa, keď pozdvihol svoju nešťastnú hlavu, aby vyburcujúc ľud napodobil činy svojich predkov, sedmohradských kniežat. Zo začiatku Košice odolávali a zostali verné cisárovi, nakoniec po dlhom útoku, ktorého útrapy pomáhala Košičanom znášať len ich vernosť k cisárovi, sa Rákóczymu vzdali. Mnohí 19 Exstant apud me utriusque litterae, quas ultima Octobris [1605] ad Comitatus Superioris Hungariae Cassovia dederunt, cum hac subpscriptione: Illustrissimi ac magnifici Domini Stephani Botskay Sacrae Christianae et Orthodoxae religionis Defensoris Milites et Capitanei, Blaius Lippay et Blasius Némethy. Štátna séchenyiho knižnica Kt. Fol. Lat f Khevenhüller, Franz Christoph: Conterfet Kupfferstich Annales Ferdinandei Oder Wahrhaffte Beschreibung Kaysers Ferdinandi Des Andern... Thaten, I XII. Weidmann, Leipzig, XXV. Bethlenius Cassoviam venit et comitia isthic habet: [ ] Jam enim Principem Hungariae se gerebat Bethlenius, et urbem Cassoviam suam adpellabat; et quod ridendum fere est, hanc asseclarum coitionem Generalia Trium Stauum Comitia vocitabat. Prave omnia et ex rapto. Nam principem quidem Hungariae reaverat nemo; Cassoviam autem insigni maleficio suam fecerat, ut nihil dicamus nequaquam dici posse generalia cimitia, ad quae quatuor Status ex universa Hungaria corrogati haud fuerint. [ ] Morte Bethlenii quasi manumissa videbatur Cassovia. Štátna séchenyiho knižnica Kt. Fol. Lat f. 37., Bél Mátyás véleményéhez Rákócziról és szabadságharcáról bővebben vö.: Tóth Gergely: Felekezetiség és történelmi emlékezet. A Rákóczi-szabadságharc a 18. századi honi történetírásban, Történelmi Szemle 52 (2010)/1, Itt:

311 však pred ním utiekli do Bratislavy, do Viedne či do Sliezska. 23 Keď sa zdalo, že povstanie bude v roku 1708 potlačené, podľa Bela sa Rákóczy chystal posilniť opevnenie hradieb Košíc. Plánoval, že z mesta vytvorí posledné útočište svojho odporu, akýsi Pergamon pre seba a jemu verným. Nakoniec Košice zostali verné Rákóczymu až do roku 1711, do uzavrenia Satmárskej dohody (či mieru). Prevzatie mesta cisárskou posádkou bolo pokojné zatiaľ čo cisársky vojaci prichádzali Hornou bránou, Maďari (tzn. Rákóczyho verní) smutno opúšťali mesto Dolnou bránou. Ako píše Matej Bel, po šiestich rokoch sa Košice vzdali a konečne sa oslobodili od neblahých a nezvaných hostí. 24 Texty posledných kapitol o Košiciach obsahujú všeobecnú charakteristiku a popis mesta podobne, ako je tomu v tlači vydanom diele Mateja Bela Notitia, alebo v jeho rukopisne zachovaných popisoch ostatných miest. Po katastrofách, akými boli požiare či zemetrasenia, si zaslúži pozornosť zhrnutie všetkého ostatného, kvôli čomu je mesto známe, alebo čo je prednosťou mesta. Moderne vyjadrené: inventár cenností, definícia imidžu mesta. V dôsledku vojny s Turkami a vďaka svojej zemepisnej polohe sa v roku 1562 Košice stali sídlom hornouhorského hlavného kapitána, a keďže ležia medzi Sedmohradskom a baníckymi mestami, aj kráľovská pokladnica a Spišská komora boli umiestnené práve sem Francisci Rakoczii tumultus. Urbs interim nostra egregie opitimi principis indulgentia efovebatur, iamque tria lustra post libera tam eam abierant, cum Franciscus Rakóczius infaustum caput, turbas ciere; atque patris et avorum aemulari facionara occipit. [ ] cum adhuc fidem Caesaris constanter sequeretur Cassovia, suo quod impositum habebat praesidio, eousque tuta, dum militi civibusque connextus sufficeret. [ ] Rákóczius sane, et qui signa ejus sequebatur, Hungari lenta obsidione urbem cinxerant, prohibebant annonam [ ] Proinde militum atque aerarii praefecti, cives item ne capta per vim urbe ultima pati cogerentur, habito senatu, deditionem, legibus, quam poterant aequissimis, pacti Simoni Forgáchio anno MDCCIV decimo septimo Calendas Octobres se permittunt; posteaquam obsidionis mala in alterum annum eximia in Caesarem fide toleravissent. Ac deditiis quidem egregie servatae fuerunt, quas pepigerant conditiones, dimissi enim hi Pisonium, hi Viennam, alii in Silesiam incolumes pervenere. Quamtum rebus Rakóczii hac urbis deditione accesserit, eventus docuit. Štátna séchenyiho knižnica Kt. Fol. Lat f Adeo imparata tunc ad reiciendum hostem Cassovia fuerat. Itaque omni ope connisus Rakóczius, id dedit operam, ut haec sua, suorumque Pergama, ultimumque infelicis seditionis perfugium comunirentur iterum, atque adparatibus tolerandae obsidioni necessariis oppleretur tempestivius, quod quidem annis qui secuti sunt, duobus, strenue praestitum meminere ejus tumultus annales. [ ] urbis Gubernator Daniel Eszterházyus Wiardum unius legionis cataphractorum ducem in urbem intermittit. Quatriduum praesidariis datum est, ut sarcinas conversarent. Id, ubi praterlapsum est, Caesareus quidem miles per superiorem portam urbem subibat, dum interim Hungari per inferiorem tristes emigrarent. Ita Cassovia infaustis hospitibus sexenino post, quam ejus victas manus dederat, exonerata. Štátna séchenyiho knižnica Kt. Fol. Lat f XLIV Celebritates et prarogativae Cassoviae [ ] Ad urbem ipsam, quod adtinet, nihil eae ista regione magnificentius, sive aedificiorum, quibus superbit, cultum, sive praerogativam spctes, quam post interceptum temesvarinum et secutis postea temporibus, indepta est. [ ] MDLXII generalis praetura et sedes belli ducum Hungariae superioris facta est. Decretum De celebratione iudiciorum Cassoviae pro viginti octo Comitatibus Itaque belli non minus quam pacis studiis frequentebatur Cassovia. Qui vero illi fuerint comitatus, conjectatu facile est. Nempe 311

312 Slávu Košíc pripomína Bel básňou Bocatia (Martia belligeros Cassovia nota per Hunnos Regia ). Podľa Bela aj Bocatius prispel k tomu, aby sa Košice stali známymi tiež kvôli vedám, a aby tu v 17. storočí bola založená vysoká škola. Prestíž Košíc rástla aj tým, že v roku 1639 premiestnila svoje sídlo z Jasova do Košíc vo vyhnanstve pôsobiaca jágerská kapitula. 26 V klasickej vlastivede nemôže chýbať charakteristika polohy obcí. Matej Bel tu čerpá hlavne od Ladislausa Turócziho, keď uvádza slávne verejné budovy mesta: komoru, zbrojnicu, generálsky- alebo Bornemiszov dom, kasárne, ktoré všetky sú pýchou Košíc. Ako v bedekeri nasleduje potom popis cirkevných budov od Dómu svätej Alžbety, cez Uršulínky presťahované z Bratislavy do Košíc, Kisdyho seminár, až po stavovský konvikt. V popise Dómu svätej Alžbety Bel poznamenáva, že z viacero hľadísk prevyšuje budínske a bratislavské (gotické) kostoly, možno len banskobystrický hradný kostol nie. Svojou krásou môže súťažiť s najkrásnejšími budovami Uhorska aj kostol Rádu jezuitov. Mimochodom veže tohto kostola, ktorý dali postaviť Žofia Báthoryová ( ) so synom, Františkom I. Rákóczym ( ), boli dostavané až v roku Medzi vymenovanými nájdeme len katolícke inštitúcie. Matej Bel nespomína ani jednu protestantskú cirkevnú budovu. Je to pochopiteľné, veď okolo roku 1730 protestantské cirkvi nevlastnili jedinú významnejšiu, do obrazu mesta zasahujúcu budovu. Kalvínske a luteránske modlitebne sa nachádzali za mestskými hradbami. Pri popise kláštora Rádu uršulíniek, ktoré prišli do Košíc v roku 1698, však Bel poznamenáva, že kostol svätého Michala patriaci Uršulínkam patril kedysi kalvínom, ktorí si ho pôvodne postavili ako nový. Pri popise Košíc, v rannom novoveku prestavaných na opevnené mesto, Bel venuje zvláštnu kapitolu mestským hradbám a prirodzenej ochrane, ktorú mestu poskytovali rieky Hornád a Torysa. Oválny tvar mestských hradieb, bašty a rozsiahle predmestia dávali mestu dostatočné predpoklady pre dobrú obranu. Na tomto mieste charakterizuje Bel spoločnosť, ktorá žila v meste na začiatku 18. storočia, a ktorá sa národnostne skladala z troch etník: maďarského, nemeckého a slovanského (slovenského). Namiesto Nemcov, ktorí mesto kedysi založili, za života Mateja Bela na začiatku 18. storočia mesto už obývajú prisídlenci z neskorších období. Slováci však patrili k prastarej národnosti, ktorá mesto obývala už v sarmatských dobách a zostali tu od legendárneho slovanského praveku. Navyše oni tvorili väčšinu obyvateľinter Transilvaniam et montanas urbes positi. Accessit postea aerarium regium, Cameram vocant Scepusiensem, quam hic anno MDLXIII Maximiliani iussu Schvendium consituisse. His profecto rebus multum urbis celebritati accessit, ut iam et habitantur copiosius et cultui aedium egregie effloresceret. Štátna séchenyiho knižnica Kt. Fol. Lat f Illustrior postea evasit Cassovia cum praeter armatam, litterata etiam Pallas domicilium hic fixisset. [ ] MDCL Capitulum quoque Agriense Jasyoviae hucusque hospitans, an axulans? Cassoviam translatum est. Štátna Széchenyiho knižnica Kt. Fol. Lat f

313 stva mesta. Medzi obyvateľmi bolo najmenej Maďarov. 27 Živobytie si mešťania zaisťovali obchodom, vinohradníctvom a intelektuálnymi povolaniami, ktoré boli veľmi dôležité pri posudzovaní príťažlivosti mesta. K prospechu Košičanov bolo množstvo trhov a jarmokov v regióne, na ich škodu však veľa židovských, gréckych a srbských obchodníkov, ktorí križovali vidiek a ponúkali svoj tovar dedinčanom. Mimochodom, vďaka privilégiám udeleným panovníkmi, Košice boli najbohatším mestom Uhorska v stredoveku. Veľká časť získaných privilégií však časom zanikla. Sviatočné dni mesta boli: Fabián-Sebastián, Filip-Jakub, Deň Pána, Nanebovzatie Panny Márie a Svätá Alžbeta. Posledná, možno najzvláštnejšia časť Belovho popisu Košíc sa týka predmestí, tzv. košických Hofstadt (suburbium), ktoré boli organickou súčasťou mesta. Na predmestiach sa okrem obytných budov nachádzali aj pekné záhradky, najkrajšie boli na brehoch Hornádu, lúky a polia, ale hlavne ovocné sady, vinohrady, medzi nimi údolia s prameňmi vody, stromami, trávnatými mýtinami. Bel tu udáva pastiersky idylický obraz o predmestiach, keď doslovne cituje popis Ladislava Thurócziho o košických záhradách a predmestiach. 28 Na úplnom konci svojho popisu sa Matej Bel zmieňuje aj o slávnom erbe Košíc. 29 Zdroje použité pri popise Košíc uvádza sám Matej Bel vo svojich poznámkach. Medzi nimi sú topografia jezuitu Michaela Bombardiho ( ), vydaná v roku Krátku kapitolu o Abovskej župe z nej vlastnoručne prepísal Matej Bel. 31 Už sme spomínali vlastivedné dielo 27 Triplex horum est natio: Hungarica, Germanica et Slavica. Germani veteres illi Saxonibus sati fuere. Qui hodie urbem colunt, advenae sunt, plerique omnes, ut vix civem dederis per[r]aro Cassoviense prognatum. Slavi, genus avitum et Sarmatiae huic confinio familiare. Superant hi incolas reliquos numero. Enim vero paucissimos urb habet Hungaros, plures germanos, Slavos omnium frequentissimos. Mores, singulis, pro gentis ingenio veriant, tamen sunt a cultu civitatis alieni. Štátna séchenyiho knižnica Kt. Fol. Lat f Suburbiorum opportunitas. Urbem late diffusum suburbis sed longiuscule submota a moenibus circumcludunt. Suus et his nitor atque opportunitas est. [ ] Suburbarias aedes praedia, horti, pomaria, agri, frumentarii, vineaeque excipiunt. Audiamus voluptates has, describentem Thuroczium Štátna séchenyiho knižnica Kt. Fol. Lat f Insignia Urbis, ne id quoque sileamus, scutum referunt tripartitum, cujus basis in campo caeruleo tri lila habet. Reliquum scuti bifariam finditur, sex alternis trabibus transversim distinctum; quarum tres rubeae sunt, totidemque aureae. Sinistrum dimidietati scuti semicorpor aquila insignit. Quod ultra has trabes superiore scuti parte resuduum est, iterum in campum desinit caeruleum, tribus liliis decoratum. Nequimus haec tam eximia simulacra interpretari, nisi ipsi Cassovienses excusso tabulario lucem umbris istis voluerint adfundere. Iam est, ut valedicamus urbi celeberrimae, numen praecati, ne unquam ei quidpiam eveniat, quam undiquaque sit fortunatissumum! Štátna séchenyiho knižnica Kt. Fol. Lat f Michael Bombardi: Topographia magni regni Hungariæ, sive nobilissimæ ejus ditionis, quam modò Hungariam dicimus, cum annexis Dalmatiæ, Croatiæ, Sclavoniæ, Serviæ, & Bulgariæ. Viennæ Austriæ: typis Ignatii Dominici Voigt, universit. Vienn. Typographi (IS), Descriptio Comitatus Aba-Uyvariensis ex Topographia Magni Hung(ariae) Regni Michaelis Bonbardi Viennae A(nno) Vlastný rukupis Mateja Bela. Ostrihomská arcibiskupská knižnica Hist. I. b. ff

314 košického jezuitského profesora Ladislausa Turócziho, v ktorom sa podrobne zaoberá Košicami. Matej Bel čerpal veľa z jeho vydania z roku Z dobových popisov Košíc je pre bádateľov novodobej histórie mesta dobre známa a používaná práca Johanna Baptistu Trsťanského Cassovia, ktorá vyšla v roku 1732, 33 práve v období, keď Bel dokončoval svoj rukopis o Abovskej župe. Košický jezuitský profesor venuje mestu samostatnú knihu, ktorá je však ovplyvnená zaujatosťou autora katolicizmom, zatiaľ čo v rukopise evanjelického Bela nenájdeme ani stopu tejto zaujatosti, ba dokonca v historických textoch nápadne chýba otázka náboženských konfesií. Dá sa to vysvetliť snáď len vernosťou evanjelického vedca a profesora evanjelického lýcea ku kráľovi a akýmsi duchom doby, keď po období tureckej nadvlády, v Uhorskom kráľovstve vedenom rekatolizačnými snahami, boli otázky vyznania predsa len veľmi citlivé. Preto sa Bel jednoducho vyhnul tejto téme, aj keď v novodobých dejinách Košíc nie je možné opomenúť vzájomné vzťahy náboženských konfesií. Matej Bel sa preriekol len raz, keď sa zmieňuje o jezuitskom kostole a kláštore ako o významných budovách a inštitúciách. Pritom pripomína troch košických mučeníkov, ktorých vojaci Gabriela Bethlena umučili k smrti. V ďalšom ešte poznamenáva, že ani táto rána, ktorú jezuiti utrpeli, nezastavila Spoločnosť Ježišovu v ďalšom rozpínaní, keďže po smrti Bethlena očividne ešte viac zosilneli. 34 Je málo známe, že v polovici 18. storočia vznikol ešte jeden popis Košíc, ktorý tiež nevyšiel v tlači. Autorom bol evanjelický obchodník s vínom z Prešova, Andreas Fucker (Fuker, 1751), ktorý v roku 1749 v Prešove vydal mapu Tokajskej vinohradníckej oblasti. 35 Fucker vypracoval k mape aj prezentáciu odrôd hrozna, ktoré sa v Tokajskej oblasti vyskytovali. Jedna z verzií rukopisu, ktorá v tlači nikdy nevyšla, sa nachádza v knižnici Jána Bocatia. 36 V tomto rukopise Andreas Fucker popisuje mestá Tokajskej vinohradníckej oblasti, popri nich krátko píše aj o Košiciach. Keďže pri príprave mapy zobrazil Košice na jej okraji, ako veľkomesto súvisiace s Tokajskou vinohradníckou oblasťou, Košice nájdeme aj v jeho vysvet- 32 Ladislaus Thuroczi: Ungaria suis cum regibus compendio data. Typis Academicis Societatis Jesu per Fridericum Gall, Tyrnaviae, [Johannes Baptista Terstyanszki]: Cassovia vetus ac nova chronologice proposita. Cassoviae, Typis Academicis per Joannem Henricum Frauenheim, Anno Adflixerat Bethlenius, cum A(nno) MDCXIX urbe poliretur, Jesuitas Stephano Pongrácz et Melchiore Godercz per tumultum e medio sublatis. Sed ea clades, adeo prohibere nequivit, ut porro incresceret societas, ut visa etiam sit, mortuo Bethlenio, novas inde vires sumpsisse. Štátna séchenyiho knižnica Kt. Fol. Lat f Andreas Fucker: Montium vitiferorum utpote: TOKAIENSIS Tarczal Tallya Mad et reliqvorum nec non Regionis vicinæ Geographica repræsentatio. Authore Andrea Fuckero. Eperiesini A Cassovia. In: Andreas Fucker: Tokainum illustratum sive celeberrimae regionis viniserae Hungariae superioris in comitatu Zempliniensi sitae nec non de vineis et vino ejusdem terrae brevis dissertatio, Andreae Fuckeri Jur. Et Math Cul Manuscript. Verejná knižnica Jána Bocatia v Košiciach, No ff (Štátna séchenyiho knižnica Kt. Quart. Lat ) 314

315 livkách k mape. Fucker krátko pripomína pamätihodnosti mesta, okrem iného tlačiareň, ktorá bola privezená z Bardejova do Košíc, o ktorú sa starajú Jezuiti, a ktorá je na jednej strane výnimočnou pýchou Košíc, na druhej je k obrovskému úžitku celého Horného Uhorska. Budova Kráľovskej komory a jeho inštitút tiež zvyšujú lesk a slávu mesta. Pre Košice je šťastím aj to, že úradníci komory bývajú v Košiciach. Andreas Fucker spomína aj luteránsku modlitebňu, ktorá sa nachádza za hradbami mesta asi 4 stádiá ( metrov) na západ od starého mesta. Fucker napísal svoj krátky popis podľa dobovej zbierky bakalárskych prác, ktorá obsahovala skúškové prejavy triedy rétoriky košickej jezuitskej akadémie. Zbierka obsahuje krátke popisy miest, okrem iných aj Košíc. 37 Matej Bel sa prejavuje v Notitia, ako aj v popise Košíc, predovšetkým ako dejepisec. V jeho textoch prevláda historizujúci tón, aj keď o dejinách náboženských konfesií mlčí. Mimochodom, Bel začal vydávať aj historické zdroje. Názvy v Prodromus, ktorý predpovedal vydanie Notatia, a aj tretí zväzok Notatia vzbudzujú predstavu dejepisu. Zámerom Mateja Bela bolo to, aby vo svojom ohromnom diele Notitia použitím moderných vedeckých metód svojej doby predstavil celé Uhorské kráľovstvo samotnému štátu, Habsburskej ríši a súčasnej vzdelanej zahraničnej verejnosti. Popri vedeckých výsledkoch by bol býval propagoval aj štát rovnako, ako v prípade prvých štyroch dieloch vydaných vo Viedni, ktoré mali, alebo mohli mať takúto funkciu. Pokiaľ by bolo vydané celé dielo, Notitia by bola bývala umiestnila Uhorské kráľovstvo, jeho prírodné a spoločensko-geografické vlastnosti, jednotlivé regióny, oblasti a mestá do siete európskych štátov a miest, v kontexte európskych dejín. Literatúra Esztergomi Főszékesegyházi Könyvtár [Cathedral Library of Esztergom] Hist. I. b. ff , Descriptio Comitatus Aba-Uyvariensis ex Topographia Magni Hung. Regni Michaelis Bonbardi Viennae A Országos Széchenyi Könyvtár Kézirattár (Hungarian National Széchényi Library, Budapest, Mss), fol. lat. 268; fol. lat ff ; fol. lat ff ; fol. lat ff ; fol. lat f. 37., 42; fol. lat f. 52; fol. lat f. 54; fol. lat f. 57; fol. lat f. 57; fol. lat f. 63; fol. lat f. 64; fol. lat f. 64; fol. lat f. 62; fol. lat f. 28r, Elogium Schwendii; fol. lat f. 29; fol. lat f. 29; fol. lat f. 30. (Cf. Istvánffy Hist. XXXIII.); fol. lat f Cassovia. Ung: Kassa, Germ: Caschau, Slav: Kossyce. In: [Johannes Neumayr/Ján Krstiteľ Najmar]: Imago Hungariae, Perillustribus, reverendis, praenobilibus, nobilibus ac eruditis DD (Doctoribus Divinitatis) AA. LL. (artium litterarium magistris) Et Philisophiae doctoribus, dum per Rev. Patrem Sigismundum Ruman E Societate JESU AA. LL. Et Philosophiae Doctorem ejusdemque Professorem ordinarium, nec non facultatis SENIOREM in alma, episcopali universitate Cassoviensi supremam recens acciperent lauream oblata a rhetorica Cassoviensi, anno Cassoviae, typis academicis, ff. E

316 Bel, Matthias. Hungariae antiquae et novae Prodromus, cum specimine, quomodo in singulis operis partibus elaborandis versari constituerit. Norimbergae, sumptu Petri Conradi Monath bibliopolae, Bel, Matthias. Notitia Hungariae novae historico geographica... Comitatuum ineditorum tomus primus, in quo continentur Comitatus adhuc in mss. haerentes Partis Primae Cis-Danubialis, hoc est, Comitatus Arvensis et Trentsiniensis. Edendo operi praefuit et praefatus est Gregorius Tóth; textum recensuerunt notisque instruxerunt Ladislaus Glück, Zoltanus Gőzsy, Gregorius Tóth. Budapest: Sumptibus Instituti Historici Academiae Scientiarum Hungaricae Archivi Hungariae Regnicolaris, Bocatius, Johannes. Hungaridos libri poematum. Bartpha, Bombardi, Michael. Topographia magni regni Hungariæ, sive nobilissimæ ejus ditionis, quam modò Hungariam dicimus, cum annexis Dalmatiæ, Croatiæ, Sclavoniæ, Serviæ, & Bulgariæ. Viennæ Austriæ: typis Ignatii Dominici Voigt, universit. Vienn. Typographi (IS), Bonfinii, Antonii. Rerum Ungaricarum decades quatuor, cum dimidia. Basileae: ex officina Oporiniana, 1568; 2. vydanie: Francofurti, apud Andream Wechelm, Cassovia. In Andreas Fucker: Tokainum illustratum sive celeberrimae regionis viniserae Hungariae superioris in comitatu Zempliniensi sitae nec non de vineis et vino ejusdem terrae brevis dissertatio, Andreae Fuckeri Jur. Et Math Cul Manuscript. Verejná knižnica Jána Bocatia v Košiciach no ff (OSZK Kt. Quart. Lat ) Cassovia. Ung: Kassa, Germ: Caschau, Slav: Kossyce. In: [Johannes Neumayr/Ján Krstiteľ Najmar]: Imago Hungariae, Perillustribus, reverendis, praenobilibus, nobilibus ac eruditis DD (Doctoribus Divinitatis) AA. LL. (artium litterarium magistris) Et Philisophiae doctoribus, dum per Rev. Patrem Sigismundum Ruman E Societate JESU AA. LL. Et Philosophiae Doctorem ejusdemque Professorem ordinarium, nec non facultatis SENIOREM in alma, episcopali universitate Cassoviensi supremam recens acciperent lauream oblata a rhetorica Cassoviensi, anno Cassoviae: typis Academicis, 1721.Notitia Hungariae novae historicogeographica, I IV, ed. Paulus Strabius a Petrus van Ghelen, Vienna, de Bethlen, Wolffgangus. Historiarum Pannonico-Dacicarum Libri X a clade Mohazensi 1526 usque ad finem seculi. Keresd, (RMK II. 2036). Fucker, Andreas. Montium vitiferorum utpote: TOKAIENSIS Tarczal Tallya Mad et reliqvorum nec non Regionis vicinæ Geographica repræsentatio. Eperies, Isthvanfi, Nicolai: Pannoni Historiarvm de rebvs Vngaricis libri XXXIV. Coloniæ Agrippinæ: Sumptibus Antonii Hierati, Khevenhüller, Franz Christoph. Conterfet Kupfferstich Annales Ferdinandei Oder Wahrhaffte Beschreibung Kaysers Ferdinandi Des Andern... Thaten, I XII. Weidmann, Leipzig, Notitia Hungariae novae historico-geographica... Comitatuum ineditorum Tomus II. in quo continentur Comitatus adhuc in mss. haerentes Partis Secundae Trans- Danubianae, hoc est, Comitatus Soproniensis, Castriferrei, Szaladiensis et 316

317 Veszprimiensis, ed. Gregorius Tóth. Textum recensuerunt notisque instruxerunt: Bernadett Benei et al. Budapest: Sumptibus Instituti Historici Academiae Scientiarum Hungaricae Archivi Hungariae Regnicolaris, Notitia Hungariae novae historico geographica. Pars secunda Trans-Danubiana, Tomus V. Budapest, Terstyanszki, Johannes Baptista. Cassovia vetus ac nova chronologice proposita. Cassoviae: Typis Academicis per Joannem Henricum Frauenheim, Thuroczi, Ladislaus. Ungaria suis cum regibus compendio data. Tyrnaviae: Typis Academicis Societatis Jesu per Fridericum Gall, Thuroczi, Ladislaus. Ungaria suis cum regibus compendio data. Tyrnaviae: Typis Academicis Societatis Jesu per Fridericum Gall, Tóth, Gergely. Bel Mátyás Notitia Hungariae novae c. művének keletkezéstörténete és kéziratainak ismertetése, I II. (dizertačná práca), Budapest: ELTE BTK, Tóth, Gergely. Bél Mátyás kéziratai a pozsonyi evangélikus líceum könyvtárában (Katalógus) Catalogus manuscriptorum Matthiae Bél, quae in bibliotheca Lycei Evangelici Posoniensis asservantur. OSZK Gondolat, Budapest, [Nemzeti Téka], 87. Tóth, Gergely. Felekezetiség és történelmi emlékezet. A Rákóczi-szabadságharc a 18. századi honi történetírásban. Történelmi Szemle 52, no. 1 (2010): Tuberonis Dalmatae, Ludovici, Abbatis. Commentariorum de rebus suo tempore nimirum ab A.C. MCCCCXC usque ad A. MDXXII in Pannonia et finitimis regionibus gestis, Libri XI. Francofurti, impensis Claudii Marnii et haeredum Ioannis Aubrii,

318 318 Košice v období uhorského kapitalizmu Ladislav Tajták Abstrakt Príspevok charakterizuje mesto Košice v období uhorského kapitalizmu. Popisuje udalosti spojené s mestom počas revolučných rokov Druhá časť príspevku je venovaná popisu situácie a udalostí počas Bachovho absolutizmu a provizória. Ďalšia časť popisuje dosah priemyselnej revolúcie a kapitalizmu na život mesta. Taktiež kladie dôraz na začiatok robotníckeho hnutia a rozvoj národnostných problémov. Záverečná časť popisuje vplyv založenia Československej republiky na mesta Košice. Kľúčové slová: Košice. Uhorský kapitalizmus. Revolučné roky. Robotnícke hnutie. Košice v revolučných rokoch V období počiatkov 19. storočia ideovo-politický vývoj prebiehal v znamení šírenia revolučných hesiel slobody, rovnosti a bratstva, formovania novodobých národov a hnutí, nástupom priemyselnej revolúcie a kapitalizmu. Osobitným fenoménom habsburskej monarchie a Uhorska bol ich mnohonárodnostný charakter. Nenemecké a nemaďarské národy začali sa hlásiť za svoje národnostné práva. Situáciu v Uhorsku formuloval konzervatívny politik Emil Dessewffy, keď konštatoval, že v krajine je 5 miliónov Maďarov a 10 miliónov Nemaďarov. Národnostnú otázku navrhoval riešiť tak, aby boli prijaté také opatrenia, aby väčšina sa nedostala nad vládnucu menšinu. V polemike s ním Ľudovít Kossuth odmietol tieto návrhy ako reakčné a navrhol riešenie na princípe občianskom, čo by znamenalo zrovnoprávnenie všetkých obyvateľov pred zákonmi bez rozdielu národnostnej príslušnosti, ale bez riešenia národnostnej otázky. Mnohonárodnostné zloženie mali aj Košice, s tým, že najpočetnejšiu skupinu obyvateľstva tvorili Slováci, potom Maďari, Nemci a iní. Svedčia o tom aj výroky významných osobností ako bola speváčka pani Déryné a Alexander Petöfi, ktorí po návšteve Košíc konštatovali, že na uliciach nebolo počuť maďarský hovor. Francúzska februárová revolúcia otvorila cestu k revolučným premenám, ktoré v Uhorsku pod vedením Ľudovíta Kossutha viedli k vydobytiu ústavnej nezávislosti a marcových zákonov, ktoré zrušili poddanstvo, zaručovali rovnosť občanov pred zákonmi, slobodu prejavu, zhromažďovania a spolčovania s istými obmedzeniami, ale nedotkli sa národnostnej otázky. Volebné právo bolo už viazané na majetkový cenzus. Naproti tomu v požiadavkách zhrnutých v Žiadostiach slovenského národa dominovali otázky na uznanie Slovákov za svojbytný a rovnoprávny národ, všeobecné hlasovacie právo bez cenzu, vydávanie novín a tlače bez kaucie, demokratickejšie zhromažďovanie a spolčovacie právo. V školstve požadovali techniku aj univerzitu a riešenie

319 želiarskej otázky vypuklej najmä na východe a premenu Uhorska na federáciu národov. Podobné požiadavky predkladali aj predstavitelia ostatných nemaďarských národov. V politickom zápase názorov, vo vyhlásení a v polemikách dominovali dve zásadné otázky a požiadavky: sloboda a národnosť. Z celoríšskeho hľadiska Karel Havlíček-Borovský poukazoval na to, že vedúci predstavitelia Nemcov a Maďarov zdôrazňujú, že politická sloboda je viac ako národnosť a vzápätí odpovedal, že my Slovania chceme politickú aj národnú slobodu. V tomto duchu vystúpil aj František Palacký s vyhlásením, že idea rokov je idea národnostná. Podobne sa vyjadril Jonáš Záborský v svojom kritickom memorande, že nás neuspokojujú žiadne občianske práva dovtedy, kým naša národnosť je utláčaná. Rumunský predstaviteľ S. Barnatiu jednoznačne zdôraznil, že pre nás niet slobody bez národnosti. Ako reagoval na tieto požiadavky Ľudovít Kossuth poukazuje jeho vyjednávanie so srbskou delegáciou v Bratislave keď odmietol ich požiadavky na uznanie za národ a samosprávu, načo Srbi odvetili, že v tom prípade budú hľadať podporu inde, čiže vo Viedni. Na toto ich rozhodnutie Kossuth odpovedal, že v takom prípade o spore rozhodne meč. A tak miesto rokovania sa otvorila cesta k vojenskému konfliktu. Podobne aj vláda Ľudovíta Batthanyho odmietla slovenské požiadavky a na zmierlivé výzvy Slovákov odpovedala štatáriom a na Ľ. Štúra, J. M. Hurbana a M. M. Hodžu vydala zatykač. Tieto rozhodnutia pochovali nádeje na pokojné a zmierlivé rokovanie o riešení národnostnej otázky v Uhorsku. Keď potom konflikt medzi Pešťou a Viedňou prepukol k vojenskému stretnutiu, nemaďarské národy sa postavili na stranu Viedne. Uhorská vláda zmenila svoj postoj, keď už bolo neskoro. Revolučné udalosti vyvolali aktivity aj v Košiciach a 20.marca 1848 uskutočnilo sa verejné zhromaždenie mestského zastupiteľstva, na ktorom bola prijatá rezolúcia vyhlasujúca vernosť dynastii, konštitučným reformám, politickým slobodám, rovnosti a bratstvu. Pri tejto príležitosti bol vydaný Ohlas v maďarskej, nemeckej a slovenskej reči. Významnou udalosťou boli mestské a parlamentné voľby, v ktorých Slováci i keď mali etnickú prevahu, nezískali zastúpenie v mestských orgánoch ani v parlamente. Natíska sa otázka prečo? V Uhorsku Slovensko nemalo samosprávne postavenie, slovenská šľachta sa odnárodnila, nevytvorila sa ani početnejšia stredná trieda a inteligencia, volebné právo bolo zákonne viazané na majetkový cenzus, ktoré vylučovalo ľudové masy z aktívneho politického života. Znamenalo to, že volebné právo v miestnych i celokrajinských podmienkach získalo len okolo 6% obyvateľstva, čo umožnilo šľachte, aby v nových buržoáznodemokratických podmienkach si naďalej udržala politickú moc v rukách. Prejavilo sa to vo výsledkoch parlamentných volieb, ktoré znamenali, že okolo 70% hlasov získala aristokracia, zemianstvo a časť meštianstva. Pre porovnanie politického vývoja v monarchii možno uviesť, že aj v rakúskych zemiach uskutočnili sa parlamentné voľby, ale na základe všeobecného 319

320 volebného práva, čo viedlo k tomu, že v parlamente získali zastúpenie aj nižšie sociálne vrstvy obyvateľstva, a že na základe početnosti Slovania získali miernu prevahu. Tieto výsledky vzbudzovali nádeje všetkých národov monarchie, teda aj Uhorska, že to povedie k spravodlivému riešeniu ich politických a národných požiadaviek. Aj L. Batthanyho vláda odmietla Slovenské žiadosti a slovenské národné aktivity vyhlásila za poburovanie a na Ľ. Štúra, J. M. Hurbana a M. M. Hodžu vydala zlovestný zatykač. Keď potom konflikt medzi Pešťou a Viedňou prepukol k vojenskému stretnutiu, nemaďarské národy sa postavili na stranu Viedne. Košice sa stali dejiskom vojenských udalostí. Verejný poriadok udržiavali národné gardy a formujúca sa domobrana spočiatku na dobrovoľnom základe, neskôr na vyhlásenej a organizovanej vojenskej službe podľa celokrajinského kľúča stanovujúceho dvoch odvodencov na 127 obyvateľov. V oboch formáciách slúžili aj Slováci. Košice pre svoje strategické postavenie stali sa dejiskom striedavého obsadzovania zo strany rakúskych a maďarských vojsk, čo do počtu deväťkrát. Obyvateľstvu sa to dávalo na vedomie striedavým vyvesovaním štátnych zástav. Vojenských bojov sa zúčastnili aj slovenskí dobrovoľníci v dobovom pomenovaní slovenské národné vojsko. J. M. Hurban účasť Slovákov vo vojenskom vystúpení to zdôvodnil stručným výrokom: Keď nám Maďari dajú čo nám patrí, nemožno proti ním bojovať, keď nedajú, potom pravda boj, lebo bez boja niet slobody. K tomu možno dodať, že Slováci sa tejto zásady držali v prvej a druhej svetovej vojne. Slovenské výzvy a ohlasy v duchu Žiadosti prostredníctvom slovenských aktivistov dostali sa aj na východné Slovensko, aj do Košíc. Ale najväčší význam v národnom a politickom prebúdzaní východu mal príchod slovenských jednotiek pod vojenským vedením B. Bloudka a politicky príchod Ľ. Štúra a J. M. Hurbana. Cieľom ich príchodu podľa J. M. Hurbana bolo rozšíriť slovenské povstanie aj v týchto najzabúdlivejších a najubiedenejších kútov Slovenska. Vyhlásenie štatária zmarilo nielen akékoľvek národno-politické prejavy v Košiciach, ale viedlo to k obžalobám a zatknutiu údajných buričov v Košiciach a okolí. Domové prehliadky u J. Záborského našli koncept jeho memoranda, ktoré podľa jeho výpovede chcel zaslať najvyšším predstaviteľom vlády v Pešti. V svojom spise argumentoval, že nemožno od Maďarov požadovať úplnú rovnoprávnosť, ale len také práva, bez ktorých nemožno žiť. Od Maďarov žiadal spravodlivosť v záujme rozvoja maďarského a slovenského ľudu, jeho vzdelanosti a hospodárstva. Na riešenie slovensko-maďarských vzťahov uviedol, že na podporu našich žiadostí nestoja za našim chrbtom tisíce bodákov, ale stojí tisíce neuspokojených duší, lebo nás neuspokojujú žiadne občianske práva, keď pre našu nevzdelanosť upadáme do väčšej biedy a zvieracieho stavu. K tomu dodal výzvu: Maďari! Keď chcete, aby sme Vás mali radi, majte radi aj Vy nás, keď žiadate úctu, ani vy ju neodopierajte nám. V publikovanom článku v Slovenských národných novinách v tejto otázke ešte napísal, že Pánboh 320

321 nedal slobodu len pre jedného, ale pre každého, keď má byť rovnosť, tak aj rovnosť pre Slovákov, Rusínov... a ďalších.. lebo sme slobodní. O košickej rezolúcii F. Hradovan (Š. Štelliar) napísal ako o takej, v ktorej sa Košice priamo vyslovili za požiadavky Slovákov. Hodnotí ju ako košický príspevok k májovým Žiadostiam slovenského národa. V tejto štúdii podal aj podrobnejší zoznam zaistených Slovákov, ktorí boli oboznámení s ich obsahom. Boli medzi nimi ev. učiteľ J. Tomáško, ev. farár Sekčík, ev. farár J. Rányi, obuvnícky majster J. Tomáško, garbiar J. Mateja, obuvnícky tovariš J. Pribulovič. Podľa autora Košice sa týmto činom zjavne a verejne vyjadrili na podporu Žiadosti slovenského národa. Obžalovaných od hrozby trestu oslobodil príchod rakúskych vojsk začiatkom februára 1849 pod vedením vicemaršála J. Ramberka. V tom období prišli do Košíc aj jednotky slovenského národného vojska. Ľ. Štúr využil túto príležitosť na stretnutie s J. Záborským, ktorý v diskusii prejavil nesúhlas so slovenskou vojenskou akciou v rámci rakúskej armády s tým, že keď Nemci vyhrajú, dohodnú sa s Maďarmi a Slováci nič nezískajú. Ľ. Štúr obhajoval účasť v povstaní tým, že dvor bude povďačný Slovákom. Za pobytu v Košiciach vystúpil na zvolanom ľudovom zhromaždení zástupcov okolitých obcí s prejavom o slovenských požiadavkách. Veliteľ rakúskych vojsk J. Ramberk za pobytu v Košiciach vydal trojrečovú proklamáciu, v ktorej vyhlásil, že slovenské národné vojsko je súčasťou rakúskeho, a že prípadný útok proti nemu bude považovaný za útok proti cisárskemu vojsku. Významným prejavom slovenskosti Košíc bol slávnostný pochod slovenských jednotiek ulicami mesta. Po ich odchode do Prešova početný slovenský oddiel prišiel znovu do Košíc, aby odviezol magistrátom sľúbené potraviny a obuv. V Prešove na veľkom zhromaždení ľudu a šľachty vystúpili s prejavmi Ľ. Štúr a J. M. Hurban, ktoré vyvolali veľký ohlas. Po ich krátkom pobyte obaja odišli do Kroměříže, kde 4. marca 1849 bola vyhlásená oktrojovaná ústava zdôrazňujúca jednotu rakúskej ríše, ale aj právo každého národa na zachovanie svojej reči a národnosti, ale Slováci nezískali osobitné postavenie korunnej zeme a museli sa uspokojiť s menšími ústupkami v administratíve, školstve a kultúre. Slovensko-maďarské hodnotenie revolúcie je protirečivé. V čom je význam slovenského povstania zo slovenského hľadiska. V tom, že Slováci v revolúcii a v povstaní vystúpili ako svojbytný a rovnoprávny národ, ktorý za svoje spravodlivé požiadavky vstúpil aj do boja tak, ako to uskutočnili aj ostatné nemaďarské národy. Príchod slovenského národného vojska pod vojenským a politickým vedením dokumentovalo, že východné Slovensko a Košice sú nedeliteľnou súčasťou slovenského národného územia a národa. Košice v období Bachovho absolutizmu a provizória Oktrojovaná ústava zaručovala rovnoprávnosť všetkých národov monarchie, ale za cenu obmedzenia občianskych práv a nastolenia policajného 321

322 režimu. Slováci získali ústupky v školstve, v niektorých stredných školách sa vyučovalo slovensky, vychádzali vládne Slovenské noviny, ktoré sa dostali aj na vidiek, čo umožnilo v skromných podmienkach aktivizovať slovenský národný a kultúrny život. Úradnou rečou sa stala nemčina. Po administratívnych zmenách na čelo košického dištriktu bol menovaný B. Svěcený a vojenským veliteľom sa stal generál Bordolo. Košice stratili osobitné postavenie kráľovského mesta, ale slovenčina si vydobila uplatnenie aj v mestskom úrade a v ľudovom školstve a rozšírilo sa aj čítanie Slovenských novín. Na slovenskosť mesta poukazuje to, že okolo 90% obyvateľov vedelo slovensky. Odchod J. Záborského z Košíc do Bratislavy z rozhodnutia B. Svěceného bol veľkou stratou. Jeho pôsobenie v Bratislave ako redaktora Slovenských novín bolo obmedzované cenzúrou, on však naďalej podľa možnosti tlmočil oprávnené požiadavky Slovákov, ktorých nazval národom nenárodným. Príkladom je jeho odpoveď na článok Magyar Hirlap, v ktorom sa písalo, že Maďari nepoznajú žiadne Slovensko. J. Záborský pohotovo a odvážne odpovedal, že keď neuznávate Slovensko, my zase, a to rovnakým právom, neuznávame Maďarsko, lebo Maďarsko a Uhorsko nie je jedno. Pád Bachovej éry obnovil cestu k štátoprávnym jednaniam medzi Pešťou a Viedňou. Výsledkom bolo obnovenie ústavy z r Ožil politický život aj aktivity národných hnutí. Podľa M. Potemru zemiansko-statkárske kruhy v národnostnej politike vytyčovali cieľ upevňovať postavenie maďarského národa a maďarčiny vo všetkých oblastiach života. V týchto podmienkach formovala sa koncepcia maďarského politického národa skladajúceho sa zo všetkých občanov bez rozdielu materinského jazyka a uplatňovania národných záujmov len v rámci politickej a územnej jednoty štátu. Každý maďarský obyvateľ sa musí naučiť maďarsky, čo je úloha školy a maďarčina sa stala aj vyučovacou rečou na všetkých stredných a vysokých školách. Aj keď Slováci tvorili v Košiciach väčšinu, slovenčina sa uplatňovala len na ľudových školách. Počet Maďarov v tom období predstavoval okolo 25%. Čoraz výraznejšie sa prejavovali snahy o vytlačenie nemeckého jazyka z verejného života a znemožniť prirodzený vývoj a uplatnenie slovenského jazyka v politickom a kultúrnom živote. Zahranično-politické neúspechy Viedne a vnútorný odpor vynútili si vyhlásenie Októbrového diplomu a obnovenie ústavnosti a napokon i vyhlásenie mestských a parlamentných volieb, ktoré znamenali nástup provizória a otvorenie cesty k rakúsko-uhorskému vyrovnaniu r Politické pomery v Košiciach po vyrovnaní charakterizovalo súperenie dvoch ideologicko-politických smerov a strán, Deákovej konzervatívnej strany zdôrazňujúcej výhody monarchie pre Uhorsko a Maďarov a na druhej strane stúpencov ústavno-právnej nezávislosti, ktorú z exilu podporoval L. Kossuth s požiadavkou úplnej nezávislosti Uhorska. Opozičnú stranu reprezentovala Strana ľavého stredu pod vedením K. Tiszu. Živo pretriasanou bola aj požiadavka samostatného maďarského vojska presadzovaná stranou 322

323 nezávislosti, čo viedlo k prepuknutiu politickej krízy. Na vojenskú otázku rázne reagoval panovník, keď vojenským rozkazom v Chlopoch r vyhlásil, že armáda je jednotná a nedeliteľná, a že nemožno v nej uplatňovať záujmy jednotlivých národov. Košické liberálne kruhy prijali toto riešenie s tým, že bez maďarskej účasti v spoločnej armáde nemožno zabezpečiť veľmocenské postavenie ani rozvoj priemyslu a uplatnenie maďarských výrobkov na svetovom trhu. Tieto kruhy v monarchii videli záchranný pás pre maďarský národ proti seperatistickým tendenciám nemaďarských národov v monarchii. V tejto koncepcii sa uskutočňovala politika silnej ruky I. Tiszu. Vo vnútropolitickom živote sa do popredia dostala otázka všeobecného volebného práva, ktorá podľa všetkých politických kruhov nemohla prísť do úvahy, lebo by to znamenalo národnú samovraždu, nakoľko veľká časť nemaďarského obyvateľstva Uhorska je nepriateľom maďarského národného štátu. Z tejto skutočnosti vyplynulo zásadné stanovisko vládnucich kruhov, že kým Uhorsko nebude celkom maďarské, všeobecné hlasovacie právo nemožno zaviesť, lebo vraj krajina patrí jedine Maďarom. Nevyriešené štátoprávne otázky v rušnom r vyústili do politickej krízy. Politickú atmosféru v Košiciach vyjadrovalo mestské zastupiteľstvo, ktoré prijalo uznesenie na riešenie politickej krízy v duchu maďarských národných požiadaviek. Východiskom bolo, že panovník odvolal Feyérvaryho vládu a menoval novú koaličnú vládu Wekerleho, v ktorej významnú úlohu zohral Július Andrássy. Cenou kompromisu medzi Viedňou a Budapešťou bolo zachovanie dualizmu a na druhej strane zrušenie prísľubu všeobecného hlasovacieho práva. Vo voľbách r v Košiciach vyhral J. Andrássy, ktorý v inauguračnom prejave zdôraznil, že Košice sú maďarským národným mestom, ktorého poslaním je šírenie maďarskej kultúry v celej oblasti. Priemyselná revolúcia a nástup kapitalizmu Prevratnú zmenu v hospodárskom vývine krajiny a mesta znamenal nástup priemyselnej revolúcie, čiže prechod od ručnej a manufaktúrnej k strojovej výrobe. Tento proces v porovnaní k západnej Európe sa opozďoval približne o polstoročie. V nedávnej minulosti v slovenskej a maďarskej historiografii prebiehala vedecká polemika názorov o príčinách tohto fenoménu. V maďarských prácach sa dokazovalo, že hlavnou jeho príčinou bola tzv. koloniálna resp. polokoloniálna politika Viedne, ktorá brzdila tento proces. A. Špiesz zase poukazoval na to, že panovníčka Mária Terézia urobila síce niekoľko opatrení, ktoré brzdili rozvoj manufaktúrneho priemyslu v Uhorsku, ale nebola zásadne proti. Podľa neho dvor žiadal uhorské stavy, aby sa vzdali daňových privilégií, a keď to odmietli, Viedeň to kompenzovala osobitnou colnou politikou, ktorá v ďalšom vývine brzdila proces priemyselnej revolúcie na Slovensku a aj v Uhorsku. Od konca 18. storočia na Slovensku sa začali formovať dve centrá priemyselnej výroby, v Bratislave a v Košiciach. Príkladom rozvoja manufak- 323

324 túry a jej prechodu na strojovú výrobu bol pokus košického podnikateľa F. Gebrachta, ktorý založil manufaktúru na výrobu klobúkov, ktorými zásoboval aj vojsko. Pracoval s 25 tovarišmi, ale jeho podnik pre rôzne prekážky zanikol. Úspešnejší bol podnik na výrobu kameniny, ktorý od r pracoval s 50 zamestnancami a na výrobu používal už anglické stroje. Manufaktúrny charakter mala aj súkenka v rámci domu práce podľa anglického príkladu, ktorá zamestnávala i ľudí bez práce a žobrákov. Aj v tomto podniku sa používali anglické spriadacie stroje. Rozvoju v strojovej výrobe kládli prekážky cechy z konkurenčných dôvodov. Významnou inštitúciou na podporu priemyslu a obchodu bola Obchodná a priemyselná komora založená v Košiciach r. 1850, ktorá zastupovala 10 žúp. Hospodársky vývoj po rakúsko-uhorskom vyrovnaní r dostáva novú vzpruhu s cieľom hospodárskeho vyrovnávania medzi oboma štátnymi útvarmi. Nový živnostenský zákon z. čl. 8/1872 umožňoval aby každý občan mohol sa uchádzať o živnosť, čo aktivizovalo konkurenčný boj a čo viedlo k poklesu remeselnej výroby. V rozvoji priemyselnej výroby prevládal spočiatku potravinársky priemysel ako mlynárstvo, pivovarníctvo, výroba kávovín, liehovarníctvo a spracovanie tabaku v továrni s najväčším počtom robotníctva najmä ženského, okolo 1300 osôb. Významné miesto zastával drevospracujúci priemysel zameraný na výrobu parkiet a nábytku. Kovospracujúci priemysel reprezentovala strojáreň a zlieváreň Fleischer a Schirger a strojáreň K. Poledniaka. Moderné podniky zastupovali plynáreň a elektráreň. Rozvoj stavebníctva podporovala Hornouhorská stavebná spoločnosť. Nerozvinutá úverová sústava si vynútila zakladanie peňažných ústavov spočiatku len ako sporiteľne. Tak vznikla Košická sporiteľňa ako účastinná spoločnosť r Do služieb hospodárskeho života vstupovali neskôr banky nového typu, ktoré financovali priemyselné podniky. Ale vnútorné finančné zdroje nestačili akumulovať investičný kapitál, preto otvorila sa cesta zahraničnému kapitálu, ktorý v 70. rokoch predstavoval 60% a v r % investícií predovšetkým do rozvoja a výstavby železníc, bánk a potravinárskeho a železiarskeho priemyslu. Rozvoj dopravy významne prispel k hospodárskemu rastu Košíc. Osobná a poštová doprava jestvovala medzi Košicami a Prešovom rýchlovozmi, neskôr sa rozšírila v smere na Miskolc a Budapešť. Oneskorená železničná doprava smerovala najprv do Miskolca r. 1860, ale hlavný jej ťah smerom na rakúske trhy sa realizoval vybudovaním trate Košice Bohumín r Moderné kapitalistické podnikanie preniklo do všetkých oblastí života mesta a jeho výstavby ako aj urbanizácie. Po vyrovnaní 1867 v Uhorsku silneli politické hlasy na požiadavku samostatného colného územia a za urýchlený priemyselný rozvoj, ktorý sa mal zrýchľovať podporou priemyselných zákonov formami dotácií ako napr. prideľovaním pozemkov, dopravnými úľavami, železničnými tarifami a pod. Nesporné je, že 324

325 intervenčná hospodárska politika prispela rýchlejšiemu rozvoju priemyslu a hospodárstva. Napriek pokroku Uhorsko naďalej zostávalo agrárnou krajinou, v ktorej poľnohospodárstve bolo koncom 19. storočia zamestnaných 64,5% obyvateľstva a v priemysle 17,1%. Veľkopriemyselná výroba v podnikoch nad 20 zamestnancov prevýšila malovýrobu len v predvojnovom období. Z hľadiska celkovej zamestnanosti v priemysle Košice mali 36,5% a Bratislava 37,5% zastúpenie, čím boli na úrovni Ružomberka, Zvolena a niektorých ďalších miest. Počiatky robotníckeho hnutia Priemyselná revolúcia a továrenská strojová výroba zrodila a formovala robotnícke hnutie. Ťažké pracovné podmienky robotníkov, dlhá pracovná doba, nízke mzdy, slabé sociálne opatrenia a ochrana vyvolávali medzi robotníkmi podľa západných príkladov aktivity, ktoré viedli k zakladaniu robotníckych spolkov a hnutí za lepšie a spravodlivejšie podmienky ich práce a života. Prvé spolky podľa vtedajších zákonných podmienok mohli mať len svojpomocný charakter. Prvým takým spolkom v Košiciach bol Prvý spolok hornouhorských obchodných pomocníkov z r Do Košíc sa dostal aj slovenský robotnícky časopis Nová doba vydávaný pre slovenských robotníkov r i keď len na krátku dobu. Úspechom bolo aj vydanie letáku Hlas k slovenskému ľudu robotníckemu. Kladnú úlohu v organizačnom a uvedomovacom procese a živote robotníkov zohrávali letáky a ľudové zhromaždenia. V Košiciach takým letákom boli trojjazyčné príležitostné noviny Vörös Irány Červený mir (má byť smer) a Rotte Richtung. Vzostup robotníckeho hnutia aj v Košiciach znamenalo založenie Sociálnodemokratickej strany Uhorska r a vydávanie jej orgánu Hlas ľudu (Népszava) a usporiadavanie prvomájových osláv. Začiatkom 20. storočia robotnícke hnutie na Slovensku aj v Uhorsku sa dostalo na vyšší stupeň organizovanosti, čo znamenalo, že aj národnostné robotníctvo mohlo zakladať vlastné oblastné organizácie strany. Na Slovensku vznikli dve také organizácie Západouhorská a na východe r Hornouhorská so sídlom v Košiciach. R začal v Košiciach vychádzať orgán oblastnej organizácie Košický robotník (Kassai Munkás). Obe oblastné orgány strany združovali maďarské robotníctvo, preto slovenskí robotníci založili r vlastnú slovenskú Sociálnodemokratickú stranu, ktorá sa riadila základnou myšlienkou stanov strany, že oslobodenie robotníckej triedy môže byť len výsledkom triedneho boja, odstránením kapitalistického politického systému a nastolením socialistického zriadenia. I keď v Košiciach prevahu mali slovenskí robotníci, vedúcu úlohu vzala na seba maďarská oblastná organizácia. V národnostnej otázke budapeštianske vedenie strany vyhlasovalo rovnoprávnosť všetkých národov v Uhorsku, ale neuznávalo právo na sebeurčenie. Vzhľadom na národnostné zloženie Košíc a východného Slovensko oblastné vedenie strany 325

326 nedocenilo význam národnostnej otázky v demokratických premenách spoločnosti. Strana odsudzovala násilnú asimiláciu, ale stotožnila sa s ideou kultúrnej asimilácie, ktorá mala spojiť a zjednotiť národnosti Uhorska. Migráciu slovenského robotníctva do miest strana chápala ako proces, v ktorom tieto masy budú si osvojovať maďarský jazyk, kultúru a cítenie. Stotožnila sa s názormi, že nie tak školy ale sociálna demokracia prispievala k maďarizácii košického slovenského robotníctva. Vývoj národnostných pomerov Štatistika z r uvádza, že Košice mali obyvateľov, z ktorého počtu bolo Slovákov, Maďarov, Nemcov a cudzích. Čiže Slováci boli najpočetnejším etnikom. V nasledujúcich desaťročiach ich počet neustále klesal ale najmä od vyrovnania r Štatistika z r uvádza, že z celkového počtu obyvateľstva bolo Slovákov, ale už Maďarov, Nemcov a 678 iných. Štatistika z r už vykazuje výrazné zmeny z celkového počtu bolo už len Slovákov, Maďarov, Nemcov a iných. Vnucuje sa otázka, čo zapríčinilo, že Slovákov tak výrazne ubudlo a na druhej strane počet Maďarov sa tak prudko zvýšil. Bol to celý rad príčin a súvislostí. Hlavnou bola však maďarská štátna idea (magyar allameszme) vtelená do národnostného zákona z r. 1868, ktorá na rozdiel od Rakúska, uznávajúceho právo každého národa na udržanie svojej národnosti a jazyka, uzákonila ideu o jedinom a nedeliteľnom politickom národe uhorskom (čiže maďarskom). Nemaďarské národy boli tak degradované na inorečový ľud, ktorého osudom mala byť asimilácia. Začalo obdobie procesu vytvárania z mnohonárodnostného Uhorska rečovo a etnicky jednotný maďarský národ a štát. V Košiciach odnárodňovací proces prebiehal vo všetkých oblastiach života, ktorý je zachytený na stránkach maďarskej tlače ako na to poukázali M. Potemra a M. Mihoková. Maďarizácia mala aj ťažké následky etnické, spoločenské, kultúrne a sociálne, ktoré sa prejavili v tom, že slovenský ľud na východe a v Košiciach upadal na úroveň politicky bezprávnej a bezmocnej etnickej masy. Také dedičstvo zanechala násilná maďarizácia. Poukazuje na to výzva maďarských orgánov v Prešove adresovaná Károlyho vláde r s tým, aby Prešov naďalej zotrval ako súčasť Maďarska, lebo vraj mesto vo všetkých oblastiach života je maďarské, a že Slováci sú tu len robotníci a sluhovia, ktorým nemožno odovzdať vládu do rúk. V Košiciach vládli podobné pomery, ktoré košický pismák a robotník J. Straka charakterizoval slovami, že v meste slovenský hovor počuť už len na trhu a pri fyzickej práci. Košickí Slováci boli v tom období tak utláčaní a umlčaní, že nemali silu ani schopnosť vystúpiť so svojimi požiadavkami. A nebol tu ani jediný slovenský inteligent, ktorý by sa bol verejne hlásil za Slováka a vystúpil za záujmy svojho národa. Boli tu aj takí, ktorí svoj pôvod utajovali pred hrozbou existenčných následkov. 326

327 Oslobodené Košice v Československu Po vyhlásení Československej republiky skutočná vojenská a administratívna moc a správa zostávali v rukách maďarskej Károlyho vlády, ktorá vyvinula veľké politické, vojenské a diplomatické úsilie, aby udržala Slovensko v rámci nového Maďarska. To vyvolávalo historický fenomén známy ako zápas o Slovensko aj o Košice. V priebehu revolučných premien v Košiciach sa vytvorila Maďarská národná rada, ktorá fakticky fungovala ako vedúca administratívna samospráva. Spomedzi politických strán najorganizovanejšou a najvplyvnejšou bola Hornouhorská sociálno-demokratická strana, čo sa prejavilo aj v tom, že budapeštianska vláda vymenovala M. Molnára, predsedu tejto strany, za vládneho komisára vo funkcii župana pre mesto Košice. Aktívnu úlohu zohrávali v tom čase aj robotnícka, vojenská, kňažská rada a osobitne ozbrojené stráže zabezpečujúce poriadok a bezpečnosť. Všetky miestne orgány moci vyhlasovali podporu Károlyho vláde a jej politike za udržanie Slovenska v rámci novej Maďarskej ľudovej republiky. Vláda vysielala na Slovensko rôznych aktivistov, údajných znalcov slovenskej otázky s tým, aby medzi ľudom šírili podporu pre zotrvanie Slovenska v Maďarsku. V takom duchu podporovala vydávanie rôznych výziev, tlače a organizovanie ľudových zhromaždení. Aktívny v tomto smere bol aj minister pre národnosti O. Jászi, ktorý podporoval a ubezpečoval maďarské obyvateľstvo Košíc, že mesto naďalej zostane súčasťou Maďarského štátu. Príkladom takej podpory bolo aj vyhlásenie fiktívnej Slovenskej ľudovej republiky v Košiciach pod vedením samozvaných predstaviteľov na čele s V. Dvortsákom. Koncom roku došlo k prevzatiu administratívy do rúk československých orgánov, sa utvorila Slovenská národná rada na čele s predsedom J. Kustrom, ktorý v tom čase bol ešte vo vojenskej službe talianskych československých légií. Hlavným tajomníkom sa stal Š. Demeter, profesor teológie, pokladníkom M. Sitár a zapisovateľom katechéta A. Straka. Za mešťanostu V. Šrobár menoval košického advokáta Vl. Mutňanského. Požiadavky maďarských orgánov a vlády, aby Košice zostali v rámci Maďarska, nemali historickú opodstatnenosť, lebo Košice neboli maďarské ale len pomaďarčené. Poukazuje na to sčítanie ľudu v slobodnom a demokratickom duchu v r. 1921, podľa ktorého z počtu bolo Slovákov, Maďarov, Nemcov, Židov (podľa národnosti) a iných. Začal proces prirodzeného odmaďarčovania v podmienkach dodržiavaných zákonov, občianskych a národnostných práv v duchu zásad stanovených Spoločnosťou národov. 327

328 Literatúra Magyar országos levéltár, Budapest. Archív mesta Košice. Eliáš, Š. Uhorské vlastenectvo a Slováci: syntéza historickej dimenzie, I.3. Košice, Hanák, P. Polgárosodás és asimilácio Magyarorszagon a XIX, századbon. Törtenelni Szemle 4 (1974). Hapák, P. Priemyselná revolúcia a vývin miest za kapitalizmu. Historický časopis 21 (1973). Hradovan, F. Košice pre marcové a májové reformy r In Almanach východnéhoslovenska Košice, Magyarország története VIII. Budapest, Mihoková, M. Politický život v Košiciach v rokoch 1848, I., II., III. Košice, Mihoková, M. Eonomický život v Košiciach v rokoch Košice, Molnár, M. Kassátol Košiceig. Törtenelni adatgyüjtemény Košice, Potemra, M. Politický život v Košiciach v rokoch , I., II. Košice, Rapant, D. Slovenské povstanie roku : dejiny a dokumenty. Bratislava, Stanislav, J. Stará slovenskosť Košíc a okolia. In Almanach východného Slovenska Košice, Straka, A. Košice za vojny a za prevratu In Jubilejný almanach mesta Košíc a východného Slovenska. Košice, Svetoň, J. Slovenskosť Košíc koncom XIX. storočia. In Náš národ 2. Martin, Tajták, L. K niektorým otázkam interpretácie revolučných rokov na Slovensku. Hiatorický časopis 48 (2000). Tajták, L. K niektorým otázkam vývinu miest na Slovensku v období uhorského kapitalizmu. Historický časopis (1973). Vodzák, L. Košická oblasť za občianskej vojny v rokoch meruôsmych In Almanach východného Slovenska Košice, Tajták, L. Národnodemokratická revolúcia na východnom Slovensku roku Bratislava, Tajták, L. Počiatky robotníckej tlače v Košiciach. Historica carpatica X (1978). Tajták, L. Priemyselná revolúcia na Slovensku a jej sociálne dôsledky. Historický časopis 22 (1974). 328

329 Tajták, L. Revolučné prejavy ľudu na východnom Slovensku v r a pripojenie ČSR. In Nové obzory 10 (1968). Tajták, L. Úsilie maďarských vládnúcich tried o udržanie Slovenska v rámci Maďarska roku Historický časopis 14 (1966). Tajták, L. Východoslovenské mestá v období priemyselnej revolúcie. Historický časopis 21 (1973). Tajták, L. Vývin, pohyb a štrukturálne zmeny obyvateľstva na Slovensku v predvojnovom období ( ). Historický časopis 28 (1980). Tajták, L. Vývoj robotníckeho hnutia na Slovensku na začiatku 20. st. Historický časopis 29 (1981). Tajták, L. Začiatky krízy obuvníckej malovýroby a odborového hnutia košických obuvníckych robotníkov. Historica carpatica (1994). 329

330 Vzdelávacie a spoločenské spolky v Košiciach v druhej polovici 19. storočia Tamás Csiki Abstrakt Príspevok sa zaoberá vznikom širokého spectra dobrovoľníckych spoločností bratstiev, charitatívnych, kultúrnych a profesných spolkov ako samosprávnych organizácií mestského obyvateľstva v Košiciach v novoveku. Skúma, ako ľudia organizovali ich spoločenský život. Štúdia sa tiež zaoberá úlohou dobrovoľníckych spoločností pri vzniku konfesionálnych a etnických skupín, ako aj spoločenských tried v Košiciach po rakúsko-uhorskom vyrovnaní a medzi dvomi svetovými vojnami. Porovnanie týchto dvoch období nám umožňuje vytvoriť si obraz o vzťahoch miestnych autorít a občianskej spoločnosti počas rôznych politických mílnikov ako aj meniacich sa ideí občianskej spoločnosti. Kľúčové slová: Košice. Novovek. Bratstvá. Kultúrne a spoločenské spoločnosti. Dobrovoľnícke organizácie. Historické skúmanie spolkov bolo dlho spojené so vznikom občianskej spoločnosti. Ich mnohorakú interpretáciu dokázali výskumníci úspešne adaptovať. Spolky totiž na rozdiel od štátu boli formou slobodného združovania občianskej spoločnosti pre zákonom rovných občanov, ktoré spĺňali požiadavku kultúry, vedy, zdravotníctva, teda civilizačného vývoja. Väčšina týchto organizácií prispela k odbúraniu deliacich čiar medzi stavmi a vierovyznaniami a posilňovali občiansky charakter spoločenského života, chovania či altruizmu. Avšak združenia, taktiež vďaka premene a predpokladaného zjednotenia životného štýlu, umožnili robotníkom, resp. iným prvkom spoločnosti, ktoré je ťažké kategorizovať podľa vrstiev, premenu na malomeštiakov, kým v dedinách a agrárnych mestách premenu sedliakov na občanov. 1 Tieto mnohoraké definície vzniku občianskej spoločnosti vedú aj k rôznym smerom výskumu spolkov (napr. skúmanie organizačnej kultúry, spoločenského zloženia či úlohy v rámci urbanizácie 2 ). V tejto štúdii preto niet priestoru pre ich uplatnenie v patričnej hĺbke a dôslednosti. Predstavením cieľov, členstva niektorých spolkov a niektorých predstaviteľov života spolkov sa snažím nájsť odpoveď nanajvýš na to, či je uvedený rámec interpretácie vhodný alebo postačujúci pre vysvetlenie fenoménov mnohorakého a pestrého života spolkov vo veku dualizmu, kedy môžeme byť svedkami urbanizácie, rýchlej imigrácie a premeny jazykovej, náboženskej a zamestnaneckej štruktúry Košíc. Verejná správa aj štát sa snažili prevziať čo 1 Napr. Pajkossy 1993a: 6-9, Pajkossy 1993b: , Gyáni 1995: , Papházi 1997: 13-45, Tóth 2005: K tomu: Tóth 2005:

331 najviac úloh v oblasti sociálnej starostlivosti, zdravotníctva alebo vzdelávania, či kultúry. I. Jazyková, náboženská a zamestnanecká štruktúra Použitím štatistických údajov najprv predstavím niekoľko činiteľov rozvoja mesta, ktoré ovplyvnili založenie spolkov a ich snahy. Počet obyvateľov narástol v období r až 1910 viac ako trojnásobne na 44 tisíc osôb. V tom čase sa zmenilo aj etnické a náboženské zloženie. Identifikácia prvého parametra je ťažká, lebo sčítanie z roku 1850/51 sa dopytovalo po národnosti a publikovali iba údaje mešťanov, 3 od roku 1880 však chceli poznať materinský jazyk, čo nie je totožné s etnickou identitou. V roku 1850 a 1851 bol podiel etnických Maďarov 33%, v roku 1880 bol podiel osôb, ktorí uviedli maďarčinu ako materinský jazyk 38%, kým v roku %. Etnických Nemcov bolo v roku 1850 a 1851 len 12%, o tri dekády neskôr v početnejšom obyvateľstve však bol už podiel osôb, ktorí uviedli nemčinu ako materinský jazyk 16%, čo sa do roku 1910 znížilo na 7%. Slováci predstavovali pomernú väčšinu v polovici 19. storočia aj v roku 1880 (41 a 40%), v roku 1910 však priznalo slovenskú materinskú reč už len 15%. Okrem materinského jazyka hovoria tieto údaje aj o používaní jazyka a procese zmeny jazyka. V roku 1880 len takmer pätina (22%) z tých, ktorí uviedli maďarčinu ako materinskú reč, vedela maďarsky. O tri desaťročia neskôr to bolo už 44%, pričom podiel osôb, ktoré ovládali aj nemčinu, padol zo 47% na 29% (čo je cca. 10 tisíc osôb), kým počet osôb ovládajúcich aj slovenčinu narástol z 30% na 42%. Čo sa týka osôb s materinským jazykom nemeckým, v roku 1880 hovorilo 49% z nich maďarsky, v roku %. V prípade Slovákov sú tieto čísla 27, resp. 57% v daných obdobiach. 4 Údaje ukazujú etnickú pestrosť Košíc v polovici 19. storočia, čo sa v nasledujúcich dekádach nezmenilo z dôvodu imigrácie nemeckej a slovenskej populácie, ba čo viac, pomer Nemcov sa podľa údajov z roku 1880 zvýšil. Posun k maďarčine nastáva v poslednej tretine dualizmu, avšak homogenizáciu (jazykovú či etnickú) nie je možné nijak potvrdiť, lebo v roku 1910 je pre 60% populácie typická viacjazyčnosť. (Ináč povedané osoby s materinským jazykom maďarským si zachovali svoju nemčinu či slovenčinu). 5 Rozdelenie mesta podľa náboženstva je v polovici 19. storočia jednoznačnejšie. Pomery sa menia pomalšie. V roku 1850 a 1851 bol pomer rímskokatolíkov 78%, v roku %, v roku % a klesá aj podiel evanjelikov (8,1; 7,7 a 5,4%). Druhým najväčším náboženstvom sa v 3 Detailnejšie: Czoch 2009: Na základe A Magyar Korona Országaiban az év elején végrehajtott népszámlálás eredményei. zv. 1 a Magyar Statisztikai Közlemények (ďalej len: MSK) Zv. 61. Czoch 2009: Nižšie uvedieme príklad toho, ako chápali obyvatelia Košíc etnické a jazykové prostredie mesta. 331

332 dekádach dualizmu stáva izraelitské (aj keď ich príchod nastal iba na začiatku 40-tych rokov 19. storočia a v roku 1910 predstavovali iba 15% populácie, ale rástol aj podiel gréckokatolíkov a kalvínov (v období rokov 1850 až 1910 v prípade oboch náboženstiev z 3 na 8%). Rozvoj mesta teda urobil náboženské pomery vyrovnanejšími, avšak neodstránil absolútnu prevahu rímskokatolíkov. 6 Štruktúru košickej spoločnosti predstavím iba pre jedno obdobie na základe štatistiky zamestnaní z roku Prevažná väčšina aktívnej populácie pracovala v priemysle (7918 osôb 35,6%), v obchode a náboženstve (1818 osôb 8,2%) a v doprave (1139 osôb 5,1%). Ako sluhovia/slúžky pracovalo 2600 osôb (11,7%), preto predpokladáme existenciu početnej a stabilnej strednej vrstvy. Sčítanie ľudu umožňuje aj uvedenie detailov hlavných profesijných skupín. 21% osôb zamestnaných v priemysle sú samostatní remeselníci, 3% úradníci a 76% zamestnanci (fyzickí robotníci). V obchode a v náboženstve je podiel samostatne pracujúcich výrazne vyšší (43%), úradníkov je 19%, ostatných zamestnancov 38%, kým rozdelenie zamestnaných v doprave je 29% úradníkov a 71% zamestnancov. Do veľkej skupiny strednej vrstvy patrili osoby vykonávajúce verejné služby a slobodné povolania v celkovom počte 1353 osôb. Podiel mestských úradníkov bol medzi nimi 28% (377 osôb), učiteľov základných a meštianskych škôl, stredoškolských profesorov bolo 27% (371 osôb), sudcov, prokurátorov a advokátov bolo 20% (270 osôb), pracovníkov verejného zdravotníctva a cirkví bolo po 8% (112, resp. 105 osôb). 7 Prísne kategórie štatistiky zamestnanosti v mnohých prípadoch zakrývajú rôznorodosť profesií a zamestnaní, no z uvedených údajov predsa len môžeme dospieť k istým záverom. Jednou z príčin nárastu počtu obyvateľov v období dualizmu bola industrializácia: rástol počet nielen továrenských pracovníkov, ale aj zamestnancov (pomocníkov) malovýroby s úplne odlišným spoločensko-kultúrnym charakterom a do prelomu 19. a 20. storočia sa objavila aj početná skupina zamestnancov. (Podiel zamestnancov bol v roku %, celkom 8667 osôb, pričom sem patrili aj pomocníci v oblasti obchodu, dopravy, verejných služieb a inde nezaradení iní nádenníci). 8 Košice však boli aj centrom verejnej správy a vzdelávania severovýchodnej časti Uhorska, školským mestom, preto mestskí či župní úradníci a inteligencia (Bildungsbürgertum) predstavovali charakteristickú časť strednej vrstvy. 9 6 Na základe A Magyar Korona Országaiban az év elején végrehajtott népszámlálás eredményei. zv. 1" a MSK Zv. 61. Czoch 2009: Na základe MSK zv Z toho bolo priemyselných robotníkov 27% (5950 osôb). Na základe MSK zv Sándor Márai v tom videl obraz prísneho mesta úradníkov". Márai 2008:

333 II. Spoločenské združenia Typologizácia spolkov podľa ich zámerov je náročná z dôvodu mnohorakosti, preto použijem rozdelenie Júliusa Leklého [Lekly Gyula], profesora priemyselnej školy, ktorý dobre poznal život spolkov Košíc v období dualizmu, aktívne sa ho zúčastnil a vo svojej monografii vydanej v roku 1896 pod názvom Abaúj-Torna vármegye és Kassa [Abovskoturnianska župa a Košice] uviedol tri typy týchto spolkov: prísnejšie vzaté spoločenské, vzdelávacie a samovzdelávacie a dobročinné a charitatívne. 10 Iniciatíva Štefana Széchenyiho si našla protagonistov v Košiciach veľmi skoro. V roku 1828 vznikol Diskusný spolok [Társalgási Egylet] (Veľké kasíno), ktorý bol v zmysle stanov vydaných o 3 roky neskôr v nemeckom a maďarskom jazyku združením vzdelaných mužov a jeho členom sa mohol stať každý urodzený muž dobrých mravov, bez ohľadu na to, či je mešťanom alebo nie. Meštianske právo teda nebolo podmienkou pre členstvo. Stanovenie spoločenského zloženia a presné sledovanie zmien nie je možné, môžeme však povedať, že podiel šľachticov bývajúcich v župe a v Košiciach (ktorí tvorili v čase založenia väčšinu) sa zmenšil už v stavovskom období, kým podiel mešťanov predovšetkým majetných obchodníkov a priemyselníkov narástol. Táto skupina je viditeľná aj v zozname členov (a prirodzene aj v zozname členov výboru) z roku 1855, 11 v ďalších desaťročiach však preberá vedúcu úlohu nová elita strednej vrstvy: mešťania-podnikatelia, mestskí úradníci a inteligencia. Riaditeľom sa od polovice 80-tych rokov 19. storočia stal Július Lekly. 12 V roku 1867, v jednej z najstarších meštianskych budov mesta, v Levočskom dome vznikol Občiansky spoločenský kruh [Polgári Társaskör], medzi cieľmi ktorého bola organizácia pôžitkov vzdelaného spoločenského života, podpora prehĺbenia občianskeho prvku a pomoc členom, ktorí sa do stavu núdze dostali inak ako vlastným pričinením a tiež ich vdovám a sirotám. Samopodpora a vytvorenie podpornej pokladnice nepatrili medzi typické funkcie spoločenských združení, no boli v súlade s jasne definovaným úmyslom združenia, aby sa jeho členmi mohli stať aj tí, ktorí sa nachádzali v 10 Lekly, s ktorým sa nižšie stretneme viackrát, napísal kapitolu Spoločnosť Košíc, v ktorej uviedol tucty združení. V tejto štúdii sa budeme zaoberať organizáciami zaradenými do prvých dvoch kategórií. Lekly 1896: Obchodník Samuel Mahr; Alexander Novelly, ktorý si v roku 1849 otvoril obchod s koreninami (spolu s otcom a bratom Antonom a Imrichom Novellyovcami); Karol a Jozef Mollovci, ktorí si založili továreň na kameninové nádoby; Viliam Gosznovitzer, vlastník železiarní a drôtovní (prednosta obchodného grémia); tesár a stolár (neskôr vlastník fabriky na parkety) Jozef Láng; či hodinár Ján Lehrner (z týchto mali šľachtický titul Novellyovci a Mollovci). Členom kasína sa stal v roku 1855 aj Jozef Adler, židovský klenotník prijatý do obchodného grémia. Kerekes A kassai Casino alapszabásai tagjainak névsorával. Košice, 1832, A Kassai Társalgási Egylet (Casino) alapszabályai. Košice, 1885, Magyar Országos Levéltár (Maďarský štátny archív, ďalej len MOL) K cs /

334 horšej finančnej situácii. Jeho založenie inicioval Michal Balázs, učiteľ obecnej základnej školy. V roku 1867 malo cca. 130 členov, medzi ktorými boli predovšetkým remeselníci, okrem nich obchodníci a učitelia (za riaditeľa si zvolili obuvníka Ondreja Tordássyho). Združenie založilo inštitucionálny vzťah s miestnym Kruhom remeselníkov, a aj keď v ďalších desaťročiach sa medzi jeho členmi našli mestskí úradníci, profesori a továrnici, 13 ba čo viac, za predsedu získali mešťanostu Teodora Münstera, čo zvyšovalo prestíž organizácie, jej spoločenské zloženie sa zásadne nezmenilo. 14 Budeme postupovať chronologicky. V roku 1878 bolo založené ďalšie spoločenské združenie, Košické kasíno [Kassai Kaszinó], ktoré sa usídlilo v jednej z najhonosnejších budov Hlavnej ulice, vo Forgáchovskom paláci. O jeho členoch sa nedochovali záznamy, poznáme iba jeho predsedov a riaditeľov z 90-tych rokov 19. storočia. Prvú z uvedených reprezentatívnych pozícií zastával Imrich Darvas z Veľkej Lúky, vyslúžilý župan Abovskoturnianskej župy a Košíc a tiež gróf Ladislav Semsey, člen cisárskej a kráľovskej komory a poslanec parlamentu, riaditeľom bol Elemír Bernáth, predseda košickej súdnej tabule, Gabriel Harmos, hlavný notár Novohradskej župy, neskôr prísediaci košickej súdnej tabule, Ondrej Rakovszky, ktorý začal svoju úradnú kariéru v župe a Koloman Slachta, riaditeľ sporiteľne. Všetci boli statkármi a šľachticmi (dokonca z vysokej šľachty). 15 Okrem nich boli za riaditeľov volení potomkovia najstarších patricijských meštianskych rodín s bohatými rodinnými vzťahmi, 16 riaditeľ priemyselného mlynu Edmund Laszgallner či mestský notár Július Éder. Nevieme, kto boli iniciátori, no zdá sa, že Košické kasíno zabezpečovalo segregáciu úradníkov župy a stredných či veľkostatkárov, resp. jeho členmi mohli byť tí (ako sa neskôr vyjadril Štefana Weis), ktorí mali buď veľmi dobré meno alebo dobré móresy a 13 Napr.: námestník notára, Vendel Tfirst (bol riaditeľom spoločenského kruhu); dr. Arnold Hoffman, učiteľa teológie; nábytkár Július Sztudinka; a Jozefa Láng (ktorý bol aj členom Veľkého kasína). Samopodpora sa súbežne s tým vyradila z cieľov spolku. 14 MOL K cs /1894, A Kassai Polgári Társaskör alapszabályai. Košice, 1893, Köves Slachta (otec Margity Slachtovej) mal korene v Poľsku a Márai možno vytvoril jednu svoju postavu podľa neho, čím spochybnil tradičný obraz triedy džentry. Banku riadil strýc Ondrej s veľkou dávkou pevnosti a odhodlania. Strýc Ondrej pochádzal z celoštátne známej rodiny, vyštudoval právo, podobne ako celá generácia v tom čase, ktorá hľadala šťastie v slobodnom zamestnaní a ktorej nestačil župný či mestský kariérny rebríček. Toto životné obdobie hry na latinskú krv som u triedy džentry videl zblízka ako dieťa; neskôr som si uvedomil, že o tejto dobe a jej aktéroch sa súdobá literatúra vyjadruje nepravdivo. Strýc Ondrej sa s nadšením oddal kariére bankára, ktorá bola cudzia jeho telu aj duši starostlivo dodržiaval úradné hodiny a vôbec nepripomínal typ vidieckych úradníkov, ktorí poľovali, chodili do kasína a tvárili sa ako páni, ktorí prijímajú zmenky svojich spoluhráčov pri hernom stole o polnoci pri partii kartovej hry ferbli. Život je vždy iný. Strýca Ondreja nikto nepovažoval za ekonomického génia, ale pisárčil v banke viac, ako poľoval, či hral karty, trochu aj čítal, aj cestoval, žil striedmym životom a z džentryovských znakov si zachoval hádam len pečatný prsteň. Márai To budem ilustrovať nižšie. 334

335 majetok, alebo mali v dotyčnej župe [meste T. Cs.] také kontakty, ktoré im otvorili dvere. 17 Tým sa rad zakladania spoločenských združení neskončil. 18 Zbor obchodníkov [kereskedőtestület], ktorý mal stáročnú tradíciu, sa v roku 1880 premenil na obchodný priemyselný zväz [kereskedelmi ipartársulat], ktorý so spolkom obchodníckej mládeže [kereskedő ifjak egylete] rozhodol o zriadení obchodného spoločenského kruhu. Obchodné kasíno [Kereskedő Kaszinó] začalo svoju činnosť v roku 1881 so 170 členmi. Medzi jeho cieľmi bola podpora záujmov obchodnej vrstvy, diskusia a duševná motivácia, ako aj praktizovanie a zakorenenie maďarského jazyka. Za týmto účelom plánovali popri zriadení knižnice a herne aj vedecké predčítanie a prednášky členov. Spoločenský kruh teda vznikol za súčinnosti obchodného grémia, preto mohol napomáhať zachovaniu niekdajšej spolupatričnosti v zbore, ochrane záujmov a získaniu nových znalostí a schopností profesie. Vzťah je možné vykázať aj u vedúcich združenia (pravdepodobne aj u členov), predsedom sa stal Karol Szakmáry, sekretárom Július Andor Siposs, ktorí zastávali tieto funkcie aj v obchodnom priemyselnom zväze. 19 Nové možnosti obchodných podnikov ilustrujem niekoľkými výjavmi z kariéry Sipossa, ktoré môžu poukazovať aj na motiváciu jeho aktivít v združení. V roku 1876 sa osamostatnil ako obchodník s módnym tovarom, neskôr ho vláda poverila dozorom košickej štátnej učňovskej dielne pre výrobu pleteného a tkaného tovaru, ako aj distribúciou jeho produktov. Tým sa rozmohla jeho kariéra. Dielňu totiž v roku 1881 odkúpil a rozvinul do továrne pleteného a tkaného tovaru a pančúch. Neskôr založil nové závody v Levoči, Pribeníku a Španej Doline. V 80-tych rokoch 19. storočia vydával časopis pre popularizáciu výrobkov uhorského priemyslu (a pravdepodobne vlastných výrobkov), inicioval vytvorenie vyššej obchodnej školy a úverového ochranného spolku, pričom za týmto účelom a pre podporu obchodu Horného Uhorska mohol ako ekonomický referent pre Košice nájsť na ministerstve podporovateľov. S tým bola spojená aj jeho aktivita aj v združeniach a spolkoch pre ochranu záujmov. Okrem uvedených bol predsedom nielen Obchodnej a priemyselnej komory [Kereskedelmi és Iparkamara] a Robotníckeho spolku invalidov a dôchodcov [Munkások rokkant és nyugdíj egylete], ale stal sa členom aj celoštátnych priemyselných profesných združení a v roku 1885 inicioval založenie Košického spolku pre 17 Na základe Kassai Kalauz._Czim-Naptár ": Lekly 1896: , Kövér 1995 cituje Istvána Weisa: Len podotýkam, že v Košiciach, kde sídlilo početné vojsko v časoch dualizmu fungovalo aj kasíno dôstojníkov, ktoré si zaslúžilo prívlastok vojenské vedecké". Kassai Kalauz. Czim-Naptár MOL K cs /1881, 886. cs /1881, Kerekes 1913:

336 ochranu zvierat [Kassai Állatvédő Egylet]. 20 Účasť v spoločenskom a verejnom živote a v združeniach, kam patrila aj reprezentatívna funkcia predsedu a organizačná funkcia sekretára, motivoval úmysel rozvoja národného a miestneho či regionálneho obchodu a priemyslu, ako aj budovanie osobnej kariéry. Doposiaľ uvedený výber nepostačoval košickým občanom, ktorí chceli ísť do spoločnosti. V roku 1893 vznikol Košický spoločenský kruh [Kassai Társaskör] známy ako židovské kasíno (jeho doklady sa tiež nedochovali), ktorého riaditeľom bol v 90-tych rokoch 19. storočia advokát Jozef Engel a neskôr statkár Eugen Holländer. V predstavenstve sedeli majetní obchodníci, funkcionári a členovia inteligencie (Artur Scharman, Karol Adler, Leopold Glück, Peter Lorber, Samuel Fényes). 21 Na záver uvediem ešte jedno spoločenské združenie s funkciou odlišnou od tých vyššie uvedených, ktoré vykazuje niekoľko špecifík mešťanov slobodného kráľovského mesta, resp. politizácie mestského života. V roku 1869 vznikol Košický Deákov kruh [Kassai Deák-kör], ktorý mal v zmysle svojich stanov podporiť liberálny pokrok na základe demokratických princípov a uplatniť ho pri riešení otázok miestneho a celoštátneho charakteru. V záujme toho si za cieľ stanovil organizáciu verejných valných zhromaždení a zasadnutí výboru a podporu a informovanie verejnej mienky prostredníctvom tlače, diskusie a výmeny názorov. Kruh zriadil tri odborné komisie: politickú, ktorá posudzovala rozhodnutia vlády a navrhovala reformy; mestskú, 22 ktorá prerokúvala lokálne prípady a napomáhala ich realizácii; resp. tlačovú, ktorá uplatňovala záujmy kruhu v dennej tlači. Za účelom získania nových členov a popularizácie svojich úmyslov umiestnili podpisové hárky na viacerých miestach v meste (podmienkou členstva bola jedine občianska čestnosť a zaplatenie členského poplatku vo výške 1 zlatý na rok). Činnosť Deákovho kruhu nie je známa, ani to, či sa ustálil alebo vznikol jedine na voľby roku 1869 za účelom podpory kandidáta vládnej strany. Medzi jeho úmyslami (či politickými ideálmi) sa však sformulovali: ochrana ústavnosti a rakúsko-uhorského vyrovnania, účasť v mestskej politike, oživenie spoločenského života a verejnosti, ako aj vytvorenie fóra pre slobodné vyjadrenie názorov. Spoločenské zloženie kruhu sa javí byť demokratické. Výbor pozostával zo 100 osôb, do združenia patrili členovia vyššej šľachty (František Barkóczy, Rezső Csáky, Ján Klobusiczky), mestskí a župní funkcionári (Pavol Ardényi, Július Szent-Léleky), členovia inteligencie (Ľudovít Alexy, Jonáš Brósz), viacerí členovia podnikateľskej elity (Ignác Ungár, Karol Elischer), obchodníci a priemyselníci (Alexander Novelly, Augustín Laszgallner, Daniel 20 Kerekes 1913: , Máday 1907: Na základe Kassai Kalauz. Czim-Naptár " 22 Tu si našli miesto mestskí úradníci, ktorí sa stali členmi združenia. 336

337 Haydu, Karol Fröhlich), teda starí a noví mešťania, katolíci (medzi nimi Ján Perger, biskup košickej diecézy), evanjelici a izraeliti, členovia Veľkého kasína a Občianskeho spoločenského kruhu. Deákov kruh teda priťahoval jedincov rôzneho spoločenského stavu (aj keď osobné vzťahy členov boli pravdepodobne povrchnejšie ako v ostatných združeniach), dobre definovateľnú skupinu však tvorili mešťania evanjelici, členovia bývalých patricijských rodín, spojených rodinnými putami. 23 A možno ani to nie je náhoda, že predsedom organizácie sa stal mydliar Daniel Haydu, patriaci k nim. III. Vzdelávacie a samovzdelávacie spolky Július Lekly zaradil vo svojom elaboráte o košických spolkoch do druhej kategórie združenia, ktoré sa zaoberali vzdelávaním, literatúrou, umeniami a vedou a tiež samovzdelávacie združenia. Ďalej budeme nasledovať jeho delenie, aby sme zistili, aký ideál vzdelanosti zastupovali rôzne spoločnosti a akú organizačnú kultúru realizovali za týmto účelom (vrátane vzťahu k štátu, cirkvám či mestu). Historiografická literatúra považuje spevácke združenia za typické občianske organizácie, ktoré hrajú rozhodujúcu úlohu v kultúrnom živote mesta, v organizovaní naozaj aktívnych malých komunít a v trávení voľného času jedincov. 24 V Košiciach sa po počiatkoch obdobia reforiem v srdci mesta zrodil Prvý maďarský spevácky spolok [Első Magyar Dalegylet] v roku 1867, ktorý mal v zmysle stanov z roku 1873 v úmysle kombináciou spevu a hudby zabávať seba a ostatných, založiť čo najširší spoločenský vzťah v oblasti sociálnej a šírením hudby podporovať rozvoj spevu. Nevedno, aký mal spolok vzťah k mestu (či išlo o finančnú podporu alebo účasť v organizácii), avšak tento vzťah určite zvyšoval jeho prestíž medzi ostatnými združeniami a spolok tiež reprezentoval Košice ako komunitu nielen na miestnych podujatiach, ale aj na speváckych súťažiach s veľkým ohlasom usporiadaných v mnohých kútoch krajiny. Tým sa spevácky spolok mohol stať prostriedkom marketingu kultúry a tiež posilnil identitu svojich členov k mestu Viliam Benczúr, Jozef Loósz, Daniel Haydu, Július Fiedler, Augustín Laszgallner, Rezső Zahr. Rodinné (aj obchodné) vzťahy vykázal cez viaceré generácie György Kerekes vo svojej knihe vydanej v roku Profesor obchodnej školy poznal potomkov osobne, ale použil aj archívne údaje či knihu rodu Laszgallnerovcov a očividne chcel zachovať pamiatku starého košického meštianstva. MOL K cs. 4876/1869, Kerekes 1913: Napr. Kruppa 1992: V roku 1870 skončil spolok na prvom celoštátnom sviatku piesne v Pešti na treťom mieste, v roku 1873 sa zúčastnil speváckej súťaže vo Veľkom Varadíne. V tomto období boli funkcionármi a členmi výboru mestskí úradníci (Július a Elek Éderovci, Jozef Schürger), obchodníci a priemyselníci (Samuel Legányi, Ľudovít Toperczer, Ján Kompóthy, Karol Hauser). MOL K cs. 8987/1874, Schalkház 1944:

338 Iný ideál vzdelanosti a politika identity podnietila zrod Košického národného kruhu [Kassai Nemzeti Kör] v roku 1881, ktorý si za cieľ vybral podporu vzdelanosti, verejne prospešnej úvahy a výmeny názorov, preto organizoval prednášky v oblasti vedy a beletrie, spevácke, poetické a hudobné predstavenia. Mal však aj konkrétnejší úmysel, ktorý sformuloval Július Giczey, sudca súdnej stolice, predseda zakladateľskej komisie: vzhľadom na miestne pomery je potrebné založiť také združenie, ktoré bude považovať za jeden zo svojich hlavných cieľov šírenie a zveľaďovanie maďarského národného jazyka medzi obyvateľmi nášho mesta, patriacimi do rôznych etník. To v košickom verejnom živote 80-tych rokov 19. storočia nebola celkom nekonfliktná téma. Svedčia o tom slová samotného Giczeyho museli čeliť zlomyseľnému pôsobeniu, ktoré šírili nepravdivé správy o príčine založenia spolku. 26 O činnosti Národného kruhu máme málo informácií. Jednu vedeckú prednášku, ktorú mal Július Lekly v roku 1885, vzhľadom na jej význam zverejnili aj písomne. Z tejto budem citovať niekoľko myšlienok, ktoré poskytnú obraz o duševnom prostredí združenia. Robotnícka mládež Košíc hovorí prevažne slovensky, často aj v prípade, že nosí írečité maďarské priezviská. Obyčajný ľud je úplne slovenský... [Mesto] sa musí podujať na úlohu vo veľkých národných hnutiach, musí rozvinúť slávnu zástavu, pod ktorou patrioti Košíc priniesli toľké obete národu v minulosti. Treba obnoviť časy, kedy Horné Uhorsko pôsobilo spolu so Sedmohradskom... Úprava našej strakatej etnografickej mapy musí byť našim spoločným cieľom. Problémy sú všade a s výnimkou Nížiny nie je nikde istá a pevná pôda pod maďarskou štátnou ideou a maďarským druhom. Na severe Uhorska je slavizmus, v Sedmohradsku dakoromanizmus, na juhu Uhorska sú prítomné machinácie dakoromanizmu ako dedičstvo omladiny. Všade je nebezpečenstvo... Košice musia byť silnou metropolou Horného Uhorska nielen zo strategického, obchodného hľadiska, ale aj z hľadiska maďarskej národnosti. To nie je vec len škôl, je to náš spoločný záujem. Významná časť našich mešťanov nehovorím o inteligencii je nemecká, pospolitý ľud tvoria Slováci. 27 Július Lekly bol jedným z najaktívnejších členov košického života v oblasti spolkov, preto sa oplatí uviesť niekoľko momentov jeho života, čo môže prezradiť čosi o jeho osobnej motivácii, chápaní úlohy vo verejnom živote. V roku 1853 sa narodil v obci Dés v župe Szolnok-Doboka. Jeho otec bol statkár a úradník župy. Chlapec začal strednú školu v Debrecíne, neskôr pokračoval v štúdiu vo Veľkom Varadíne v inštitúte sv. Jozefa (tu založil krúžok samovzdelávania, ktorého bol predsedom) a ukončil ho v premon- 26 Predseda združenia, dr. Ignác Lúcz sa narodil v roku 1835 v Satmári. Vyštudoval teológiu, neskôr získal titul doktora filozofie, v 1860-tych a 70-tych rokoch vyučoval v gymnáziu v Užhorode a v Satmári. V roku 1876 sa usídlil v Košiciach a do dôchodku zostal profesorom hlavnej reálnej školy. MOL K cs /1888, Szinnyei Lekly

339 štrátskom hlavnom gymnáziu. Potom sa stal študentom filozofickej fakulty peštianskej univerzity, pričom do Košíc prišiel až v roku 1876, kedy sa stal profesorom uhorskej kráľovskej strojníckej strednej a neskôr aj vysokej školy. Jeho spoločenská aktivita je naozaj úchvatná. Určitý čas bol predsedom Spolku obchodníckej mládeže, bol riaditeľom, resp. podpredsedom Prvého maďarského speváckeho spolku a Prvého ženského speváckeho združenia [Női Dalos Egyesület], sekretárom Telovýchovného a šermiarskeho združenia [Tornázó és Vívó Egyesület], vo svojej škole založil krúžok samovzdelávania a samopodporné združenie. V roku 1885 bol zvolený za riaditeľa Veľkého kasína, neskôr sa stal aj podpredsedom Kazinczyho spoločnosti [Kazinczy Társaság]. Okrem toho publikoval články o beletrii a histórii v rôznych košických a celoštátnych novinách a časopisoch. V roku 1898 prevzal redakčnú činnosť nemeckého časopisu Pannónia, ktorý premenil na maďarský a redigoval aj košický pamätný album povstania z rokov 1848/ Táto aktívna účasť v spoločnosti mala základy v Leklého socializácii (organizoval krúžok samovzdelávania už ako študent), ale každopádne v tom hral úlohu aj úmysel čerstvo usadeného ambiciózneho mladého muža integrovať sa do elity miestnej strednej vrstvy, a tiež vytvorenie spoločenských a osobných kontaktov (kompenzácie cudzieho pôvodu). Súdiac podľa pozície, ktorú zastával v najstaršom spoločenskom združení, vo Veľkom kasíne sa mu to podarilo ľahko. Jeho celoštátna publicita, ktorú získal prostredníctvom literárnych a vedeckých prác mu otvorila cestu k exkluzívnym pozíciám v ďalších združeniach (napr. v Kazinczyho spoločnosti). Nesmieme zabudnúť ani na jeho reč v Národnom kruhu, ktorá ukazuje zmenu vnímania etnického a jazykového prostredia Košíc. Archeológ a historik umenia Imrich Henszlmann, pochádzajúci z miestnej nemeckej meštianskej rodiny, nekladie príliš veľký význam etniku vo svojom článku, ktorý vyšiel o štyri dekády skôr, v roku 1846, aj keď mešťanov považuje za Nemcov a šľachtu za Maďarov (prítomnosť Slovákov ignoruje). 29 Na rozdiel od neho Július Lekly použil vo svojej reči takmer celý ideologický a rétorický arzenál nacionalizmu z konca 19. storočia. Z jeho argumentácie chýbajú stavovské deliace čiary, etnické rozdiely však vníma jasne: ani maďarské priezvisko či jazyk, ktorým jeho študenti či iní hovoria (dobre či zle), ho nemýlia v identifikácii národnosti danej osoby, s čím spája aj rolu v spoločnosti. Významnú časť meštianstva (podobne ako Henszlmann) považuje za Nemcov, od ktorej odlišuje slovenský pospolitý ľud a (trochu 28 Szinnyei Mešťania sú obyčajne Nemci a predchádzajúca generácia ťahá k maďarskému duchu málo tento sa začína prejavovať iba u ich detí. Maďari sú tu, ako aj všade, obyčajne stredná šľachta, no stály príbytok v meste má z nich pomerne málo, lebo od bývania v Košiciach ich odradzuje, že vysoká šľachta sa k nim správa opovržlivo. Citát v: Czoch 2009:

340 sofistikovanejšie) maďarskú inteligenciu. 30 Za svoje povolanie považuje likvidáciu etnickej rozmanitosti, posilnenie Maďarov v Košiciach a v župe v súlade s ideou štátu, pričom prostriedkom toho je založenie literárnych spolkov, kultúrnych a školských združení, ako to uvádza vo svojej reči. V jeho spoločenskej aktivite a v jeho účasti na verejnom živote bol tento motív podstatný a v jeho ideáloch o vzdelanosti chápal Košice ako súčasť národných historických tradícií, metropolu ochraňujúcu Maďarov. Vráťme sa však k založeniu Košického národného spolku. Bolo podnietené posilnením národnej identity a pomaďarčením cudzojazyčných obyvateľov mesta, vzdelávanie a šírenie kultúry sa podriadili tiež tomuto účelu. Pri vzniku združenia teda zapôsobila idea štátu a úmysly politickej moci, čím bola spečatená aj jeho ďalšia história. Po niekoľkoročnom pôsobení, v roku 1886, prenechalo svoje miesto Vzdelávaciemu združeniu abovsko-turnianskej župy a Košíc [Abaúj-Tornavármegyei és Kassai Közművelődési Egyesület], ktoré program maďarizácie rozšírilo na celú župu a spojilo ho so vzdelávaním ľudu. 31 Výchova ľudu bola úlohou predovšetkým učiteľov, ktorí v roku 1885 založili Združenie rímskokatolíckých ľudových učiteľov okolia Košíc [Kassa vidéki Római Katolikus Néptanítók Egyesülete]. V zmysle jeho stanov malo zjednotiť cirkevných a svetských ľudových učiteľov v duchu rímskokatolíckej cirkvi, zlepšovať ich spoločenský a finančný stav, napomáhať ich samovzdelávaniu prerokovaním záležitostí stanovených cirkevnými orgánmi, v prípade choroby alebo úmrtia poskytnúť pomoc im alebo ich rodinným príslušníkom. Združenie malo tri obvody (pre Košice, Šacu a Moldavu nad Bodvou) pozostávajúce z kruhov, ktoré mali zhromaždenie každoročne (členovia boli povinní sa ho zúčastniť), pričom čítali vyhlášky vydané v oblasti výchovy ľudu. Ak to výbor predbežne schválil, učitelia mohli prednášať o výchovných a školských záležitostiach, po ktorých nasledovala diskusia. Združenie právne zastrešoval košický biskup, za predsedu bol zvolený Michal Hámorszki, duchovný z Vyšného Klátova. 32 Spolok učiteľov bol v Košiciach založený už v 70-tych rokoch 19. storočia. Táto organizácia signalizovala aktivizáciu katolíckej ľudovej výchovy a organizačnej kultúry odlišnej od doteraz uvedených. Jej štruktúra nasledovala hierarchiu cirkvi, členstvo mala rozdelené na základe dekanátov. Vzdelávanie a podpora boli centralizované, riadené, resp. kontrolované 30 Po dobových percepciách citujem Máraiho, ktorý vytvoril pamäti košického meštianstva, u ktorého je používanie jazyka súčasťou hodnotového systému regulujúceho spoločenský život (rozlišujúc slovenský a erudovanejší" nemecký variant komunikácie). Sluhovia hovorili zvláštnym, napol slovenským, napol maďarským jazykom; jazykom diskusií miestnej pánskej spoločnosti bola oficiálne maďarčina, ale doma, v rodine hovorili aj Maďari prisťahovalci skôr nemčinou so spišským dialektom. V tom všetkom bolo málo úmyslu. Nálada mesta bola maďarská, ale v papučiach a v košeli, po večeri prepli aj páni na nemčinu. Márai 2008: Lekly 1896: MOL K cs /

341 cirkevnými úradmi a boli spojené s kontrolou členov (členské príspevky boli odovzdávané dekanom, ktorí rozhodovali o pomoci). Aj keď nemáme údaje o tom, aké prostriedky používala cirkev za účelom podpory vstupu a aká bola ich účinnosť, združenie mohlo prispieť tak k zachovaniu náboženskej segregácie, ako aj k posilneniu katolíckej idey povolania. Počet samovzdelávacích spolkov narástol po desaťročí absolutizmu od polovice 60-tych rokov 19. storočia. Tieto spolky boli sčasti zriadené študentmi vzdelávacích inštitúcií, sčasti pomocníkmi a učňami zamestnanými v priemysle. Na kráľovskej právnej akadémii vznikli v rokoch 1877/78 dve spoločenstvá. Prvým bol čitateľský krúžok, ktorého členovia si stanovili cieľ rozvoja znalostí z oblasti práva a štátovedy, zvýšenia vzdelanosti a morálnej hodnovernosti. Zriadil samostatnú knižnicu, organizoval prednášky, rozpravy a iné podujatia pre formovanie mysle a nálady, okrem toho vydával aj ročenku. Za predsedu, ktorý bol bezpochyby najaktívnejší v organizovaní si zvolili Ladislava Brósza, ktorý pochádzal z hornouhorskej nemeckej rodiny. O rok neskôr vznikol spevácky krúžok právnickej akadémie, ktorý mal v úmysle zabezpečiť samovzdelávanie v oblasti hudby podnietením a rozvojom umeleckého cítenia študentov. 33 Čitateľský krúžok mohol hrať úlohu v odbornej socializácii, v budovaní profesijného a skupinového vedomia, teda prispieval k profesionalizácii. Tento, ako aj spevácky krúžok, bol zriadený na základe požiadavky vzdelanosti a s tým neoddeliteľne súvisiaceho neustáleho vzdelávania sa (Bildung), pomáhal v ich prevzatí za vnútorné hodnoty, čo viedlo k neskoršej spoločensko-kultúrnej aktivite členov v združení a mimo neho. 34 Aký ideál vzdelanosti, resp. individuálne či kolektívne spoločenské stratégie môžeme predpokladať za zakladaním spolkov zo strany priemyselných robotníkov? Samovzdelávací a podporný spolok košickej robotníckej mládeže [Kassai Iparos Ifjúság Önképző és Segélyegylete] založený v roku 1869 venoval popri finančnej pomoci (pre ktorú určil len úroky zostávajúcich členských príspevkov) väčšiu pozornosť duševnému vzdelávaniu a diskusiám a tiež rozvoju vied a užitočných inštitúcií patriacich do svojej sféry záujmu, no umožnil aj poctivé zábavy, s vylúčením hazardných hier akéhokoľvek druhu. Valné zhromaždenie konané o rok neskôr rozhodlo o zvolení čestného predsedu uznávaného a zdravo 33 MOL K cs /1877, 683. cs / Ladislav Brósz, z ktorého sa stal bohatý advokát, sa zúčastnil založenia Košickej literárnej spoločnosti [Kassai Irodalmi Társaság] (predchodca Kazinczyho kruhu [Kazinczy-kör]), popri tom bol aj členom košického divadelníckeho výboru, Uhorského kráľovského spolku prírodných vied [Királyi Magyar Természettudományi Társulat], Sedmohradského maďarského združenia vzdelávania [Erdélyi Magyar Közművelődési Egyesület], ale bol aj predsedom evanjelického cirkevného zboru. Na základe publikácie Kassai Kalauz. Czim-Naptár 1900, Keller O Ladislavovi Brószovi a jeho rodine a o spoločenskom zložení Kazinczyho kruhu na prelome storočí pozri: Koudela

342 zmýšľajúceho... z radov mešťanov, ktorý spolku získa vážnosť a vytvorí kontakty s inými združeniami. 35 Skúmanie stanov môže byť tentokrát zavádzajúce, lebo tie neobsahovali prípadné politické úmysly, aby sa tým predišlo úradnému potlačeniu alebo zákazu. 36 Môj názor však je ten, že táto organizácia ukázala charakter spoločenského združenia a prispela k zavedeniu občianskych vzorov sociability a k zabezpečeniu odborného vzdelania remeselníkov. V ďalších desaťročiach sa v činnosti združení dostala k slovu ochrana záujmov spolu s odbornou špecializáciou. V roku 1895 vznikol Odborný spolok košických stolárskych učňov a iných drevárskych pracovníkov [Kassai Asztalossegédek és egyéb Famunkások Szakegylete], ktorý sa sústredil sčasti na vzdelávanie (organizoval odborné prednášky, cvičenia odborného kreslenia a jazykové kurzy, podporoval tvorbu súťažných prác) a sčasti zabezpečoval svojim členom sprostredkovanie práce, finančný príspevok cestovného, 8 týždennú podporu nezamestnaným a právnu pomoc v prípade pracovnoprávnych sporov. 37 Toto združenie teda popri posilňovaní odbornej identity stolárskych robotníkov v období nasledujúcom po zavedení povinného poistenia robotníkov mienilo poskytnúť pomoc v oblasti štátom zanedbaného pracovného práva, čím podporilo emancipáciu členstva a vykonávateľov danej profesie ako zamestnancov. Spoločenská aktivita katolíckej cirkvi je zrejmá nielen v organizácii učiteľov, ale aj tovarišov. V klenote mesta Košice dávno chýbala perla, v jeho kytici tento kvet komentoval založenie jeden zo zakladateľov Katolíckeho spolku mladých mužov [Katolikus Legényegylet] v roku 1887, podľa stanov ktorého sa vzdelávanie členov spája s nabudením náboženského a občianskeho cítenia. Prostriedkami odlišnými od prostriedkov vyššie uvedených samovzdelávacích spolkov. Okrem predčítaní konali učitelia združenia prednášky a cvičenia v rôznych témach (náboženstvo, morálka, domáca história, zemepis, prírodné vedy, koncipovanie občianskych dokumentov, účtovníctvo, kreslenie, telesné cvičenie a spev), výuka prebiehala podľa požiadaviek účastníkov v maďarskom, nemeckom a slovenskom jazyku. Politizovanie a svárne chovanie však zákony združenia zakazovali, pričom organizácia a riadenie zabezpečovalo dodržiavanie požiadaviek rímskokatolíckeho nábožného života, reguláciu a kontrolu životosprávy učňov. Združenie fungovalo pod záštitou košického diecézneho biskupa a do predstavenstva, ktoré konalo vo vzájomných sporoch členov ako súd prvého 35 MOL K cs. 2078/ Minister vnútra nariadil v roku 1877 Samovzdelávaciemu združeniu košických robotníkov [Kassai Munkások Önképző Egylete], ktoré si tiež stanovilo cieľ kultúrneho trávenia voľného času pomocných učňov, pestovanie maďarského jazyka a jeho zakorenenie", aby doplnilo do svojich stanov toto: združenie sa sociálno-demokratickými otázkami nezaoberá". MOL K cs /1877, Gyáni 2002: MOL K cs. 8100/

343 stupňa, si zvolili učiteľa, kňaza a tovarišov. 38 Dekani boli zodpovední za vnútorný poriadok spolku, ktorí s láskou a miernosťou napomínali svojich rovesníkov na splnenie svojich povinností, no mladší členovia mali povinnosť hlásiť svojim predstaveným morálne delikty, o ktorých sa dozvedeli. 39 Katolícky spolok mladých mužov, ktorý prevádzkoval učňovský domov pre 50 osôb bol košickou odnožou hnutia Adolfa Kolpinga. Išlo o centralizovaný vzdelávací program, ktorý hľadal katolícke odpovede na otázky práce, rodinného života a v súvislosti s tým aj spoločenskej integrácie osôb, ktoré sa z vidieka presťahovali do miest a prácu si našli v priemysle. Spolok ako všetky Kolpingove združenia stanovil svojim členom jasne definované morálne normy a vzory chovania: usilovnosť, šetrnosť, povedomie zodpovednosti, vzájomnú lásku a kresťanskú pokoru, čo jednak charakterizuje pracovný pomer a učňa podriaďuje moci zamestnávateľa ako hlavy rodiny (to znamená aj to, že majster sa stará o svojho učňa ako o člena rodiny). 40 Pripravuje mladých na rodinný život a na samostatnú prácu, čo zabezpečuje pokračovanie starej a čestnej remeselníckej výroby 41 oproti práci v továrňach, ktorá predstavuje morálne nebezpečenstvo. IV. Záver Predstavili sme zopár košických združení z obdobia dualizmu, pričom vo väčšine prípadov sme použili iba stanovy a zoznamy členov, preto môžu byť naše závery hypotetické a vyžadujú si ďalší výskum. Sústredili sme sa na sociálnu štruktúru spoločenských združení. Diskusný spolok [Társalgási Egylet] (Veľké kasíno) prijal za svojich členov majetných obchodníkov a priemyselníkov, mestských úradníkov už pred rokom Pravdepodobne ide o novú formu vyjadrenia ich spoločenskej prestíže a tým diferencoval meštianstvo v období reforiem (a v 50-tych rokoch 19. storočia). 42 V ďalších desaťročiach sa kasíno stalo exkluzívnym združením elity strednej vrstvy, ako to vyjadril jeden z predstaviteľov združenia: centrum spoločnosti nášho mesta. No nemôžeme si byť istí tým, že spoločné členstvo by bolo uhladilo rozdiely v kultúre a povedomí medzi jednotlivými vzdelanostnými skupinami mesta. Stačí poukázať na osobu Júliusa Leklého, ktorý sa do mesta prisťahoval v 70-tych rokoch 19. storočia a rozdeľoval mešťanov a inteligenciu na základe etnickej príslušnosti. 38 Boli to Alojz Klekner, Gejza Katinszky, Július Sztudinka a Ede Buliczka. 39 MOL K cs / Slovami jedného z Uhorských presadzovateľov Kolpingových združení: Katolícky spolok mladých mužov žiada, ba čo viac, prosí majstrov, aby poskytli teplo milujúcej rodinnej atmosféry mládeži odtrhnutej od rodného domu, ktorá sa k nim dostavila preto, aby bola spoločníkom v ich práci a pomáhala zabezpečiť živobytie a poctivé podmienky im a ich rodinám." Ruschek 1887: Sú to opäť slová Antona Ruscheka. 42 Rovnaká tendencia je charakteristická pre Národné kasíno [Nemzeti Casino] v Pešti. Tóth 2005:

344 Malomešťania remeselníci a obchodníci, ktorí založili Občiansky spoločenský kruh nasledovali v spoločenskom živote vzory strednej vrstvy a chceli potvrdiť občiansky hodnotový systém, pričom ako jeho hlavné zložky uviedli vzdelanie, profesionalitu a patriotizmus. Systém odporúčaní tiež nasledoval prax Diskusného spolku a mali aj spoločných členov, aj keď učitelia či námestník mestského notára, zvolení za riaditeľov vykonávali aktívnejšiu úlohu v Diskusnom spolku. Exkluzivita Veľkého kasína a jeho premena na mestské združenie pravdepodobne nepostačovala župným funkcionárom a statkárom, oni sa stali členmi Košického kasína. Založenie židovského spoločenského kruhu a účasť izraelitov v Diskusnom spolku poukazuje nato, že individuálne stratégie začlenenia sa do spoločnosti, adaptácia formy združenia typickej pre strednú vrstvu boli prítomné súbežne a vzájomne sa nevylučovali. Účasť mešťanov obdobia reforiem a ich potomkov v združeniach môže poukazovať na zmenu ich spoločenského statusu. Predchodcovia podnikateľov, majetní obchodníci (a ich manželky) boli členmi viacerých spolkov. Okrem už uvedeného Deákovho kruhu sa stal Jozef Moll v roku 1868 podpredsedom Telovýchovného spolku [Torna Egylet]. Vo výbore Fröbelovho spolku [Fröbel Egylet] založenom v roku 1873 boli prítomné manželky Rezsőa Záhra, Alexandra Novellyho a Karola Spielmanna, dcéry Augustína Laszgallnera, manželky Gejzu Benczúra a Ladislava Aranyossyho. 43 Na zakladajúcej schôdzi Korčuliarskeho spolku [Korcsolyázó Egylet] v roku 1874 boli prítomní Rezső Záhr, Alexander Novelly, Július Fiedler, Karol Szakmáry a Berti Laszgallner. V Obchodnom kasíne, ktoré iniciovalo obchodné grémium a prijímalo za svojich členov nielen podnikateľov kapitalistického obdobia, ale poskytovalo im čoraz väčší vplyv, zastávali vedúce úlohy Karol Szakmáry a Karol Spielmann. 44 Tieto rodiny sa stali súčasťou elity strednej vrstvy, ich členstvo v združeniach napomáhalo možno práve tomuto procesu, budovaniu nových spoločenských kontaktov, posilneniu (modernej) občianskej identity (napr. dobročinnosť, posilnenie občianskeho životného štýlu). 45 Analýza mien upriamuje pozornosť na ešte jednu skutoč- 43 Benczúr bol hlavným prokurátorom Košíc a dozorcom evanjelickej cirkvi, Aranyossy bol advokátom, predsedom miestnej sporiteľne. Kerekes 1913: MOL K cs. 2217/1868, 240. cs /1873, 329. cs /1874, Kerekes 1913: O prekurzoroch modernej občianskej spoločnosti pozri Bácskai 2006: 29 35, o vzniku občianskej spoločnosti v stavovských podmienkach v skúmanom meste pozri Czoch 2009b: Sledovanie histórie rôznych skupín meštianstva v Košiciach v období reforiem, resp. konkrétnych rodín v druhej polovici 19. storočia si vyžaduje samostatný výskum. György Kerekes vyvodzuje závery na konci 1910-tych rokov s nostalgiou, idealizujúc niekdajších mešťanov, v čom sa možno prejavuje aj odpor k modernému" občianstvu. Maďarské meštianske rodiny zmizli bez stopy. O bohatých rodinách, ktoré tu žili 40 až 50 rokov dozadu niet chýru. Dedo bol mocný, slávny, rešpektovaný patricij, ale kde je jeho vnuk?... Zo starších košických obchodníckych rodín nájdeme v Košiciach len potomkov rodín Laszgallner, Bászel, Spielmann, Fiedler, Szakmáry, Novelly, Cettó, Wandracsek len málo z nich pôsobí v obchodníckej branži. To je praktické 344

345 nosť. Ide o rodiny, ktoré boli vzájomne príbuzné, teda z množiny mnohorakých individuálnych a kolektívnych úmyslov zriadenia združení nie je možné vylúčiť ani prežívanie tradičných spoločenských vzťahov. V ďalšej kapitole sme skúmali kontexty vzdelanosti a (samo)vzdelávania z hľadiska histórie ideí a to, v akých združeniach sa vyjadrovali. V spevokoloch, ako ich poznáme z nemeckých vzorov obdobia Vormärz, boli prítomné súčasne liberálna, demokratická i národná idea. 46 Máme však málo informácií o tom, ako je to v prípade košického speváckeho spolku založeného v roku 1867 prevažne z nemecky hovoriacich mešťanov. Vo svojom názve má prívlastok maďarský, stanovy má maďarské, sústreďujúce sa na demokratizáciu prijímania členov a činnosti samotného združenia. V roku 1870 oslavoval Beethovenovu storočnicu, o niekoľko rokov predniesol vo Veľkom Varadíne Lisztovu vokálnu omšu c mol a pozval maestra do Košíc. Zdá sa, že v speváckom spolku mohla nemecká vzdelanosť, lokálne väzby aj patriotizmus nájsť spoločnú reč. 47 Avšak neskôr sa aj bojovný nacionalizmus, v ktorom chýbal takýto druh pluralizmu, stal činiteľom organizovania komunity. Existovali spolky, napr. spolok obchodníckej mládeže, stolárskych učňov či Kasíno obchodníkov, ktoré si za cieľ stanovili aj rozvoj znalostí maďarského jazyka ( zakorenenie jazyka), čím sa podporovala komunikácia a ich spoločenské vzťahy. Národný kruh [Nemzeti Kör] a jeho nástupca, Vzdelávacie združenie abovsko-turnianskej župy a Košíc [Abaúj- Tornavármegyei és Kassai Közművelődési Egyesület] však nasledovali čoraz radikálnejší politický program maďarizácie (alebo remaďarizácie, teda obnovy etnickej spojitosti), 48 v rétorike ktorého sa Košice objavujú ako ochranca tradícií národnej minulosti. Tiež spôsob nadobudnutia vzdelanosti diferencoval košické spolky. Členovia krúžku samovzdelávania a speváckeho krúžku založeného na právnickej akadémii si znalosti a vzdelanosť (ktorej súčasťou boli aj hudobnoestetické vedomosti) získali následkom vnútornej potreby, v rámci autonómneho spoločenského života. V Katolíckom spolku mladých mužov [Katolikus Legényegylet] však učňov vychovávali rešpektovaní predstavení v duchu kresťanskej cirkevnej morálky, čo obsahuje aj reguláciu životosprávy. V spolku katolíckych ľudových učiteľov dohliadali na samovzdelávanie a vzdelávanie ľudu taktiež katolícke orgány. 49 Tieto zmeny sa dotkli aj vysvetlenie toho, prečo nemáme starodávnych mešťanov, prečo u nás chýba meštianska identita a toho, že mešťania, ktorých máme, nie sú pevní, lebo nie sú hlboko zakorenení v minulosti. Kerekes 1913: Papházi 1997: Kaschauer Zeitung (Kassa-Eperjesi Értesítő) ; o bratislavskom spevokole a nemeckých združeniach pozri: Mannova 2002: Július Lekly sa vyjadril tak, že je to dané záujmom opätovnej maďarizácie obyvateľov, ktorí žijú v susedstve mesta, majú úplne maďarské mená, no medzičasom sa z nich stali Slováci. Lekly 1896: Spoločenskú aktivitu katolíckej cirkvi ukazuje aj Katolícky čitateľský kruh [Katolikus 345

346 organizácie združení. Študenti právnickej akadémie si sami vytvorili pravidlá spolupráce komunitu určovali jednotlivci. Na rozdiel od toho však katolícke spolky realizovali neokonzervatívnu ideu sociability. Primárnymi sa stali byrokratické pravidlá spoločenských vzťahov, slobodnú činnosť jedincov, napr. možnosť vyjadrovania politického názoru, neobmedzovali v Katolíckom spolku mladých mužov zákony krajiny, ale zákony združenia. 50 Literatúra Bácskai, Vera. A régi polgárságról. In Zsombékok. Középosztályok és iskoláztatás Magyarországon a 19. század elejétől a 20. század közepéig, ed. György Kövér. Budapest: Századvég, Gyáni, Gábor. Elkülönülés és egyesülés. Szegregáció és egyesületek a dualizmus kori Vásárhelyen. In Rendi társadalom polgári társadalom 4., ed. Zsuzsa Mikó. Debrecen: Csokonai, Keller, Márkus. A tanárok helye. A középiskolai tanárság professzionalizációja a 19. század második felében, magyar-porosz összehasonlításban. Budapest: L Harmattan, Kerekes, György. A kassai kereskedők életéből harmadfélszázad Budapest: Országos Ipartestület, Kövér, György. Kisvárosi elit társaságok. Hajdúböszörmény a két világháború között. In Rendi társadalom polgári társadalom 4. ed. by Mikó Zsuzsa. Debrecen: Csokonai, Köves, Károly. A 400 éves Lőcsei-ház és a 63 éves Kassai Polgári Társaskör. Košice: Athenaeum, Kruppa, Erika. Das Vereinswesen der Prager Vorstadt Smichow, München: Oldenbourg, Lekly, Gyula. A közművelődési egyesületek és Kassa. (Cultural associations and Košice) Košice: Kassai Nemzeti Kör, Lekly, Gyula. Kassa társadalma. In Magyarország vármegyéi és városai. Abaúj Torna vármegye és Kassa. ed. Samu Borovszky a János Sziklay, Budapest: Apolló, Pajkossy, Gábor. Egyesületek a reformkori Magyarországon. História 2 (1993): 6 9. Papházi, Tibor. Egyesületek, társadalom, egészségügy. Fejezetek az egyesületek szociológiájának köréből. Budapest: Nonprofit Kutatócsoport, Reisz, László. Egyletek a dualizmuskori Magyarországon. Statisztikai Szemle, 10 (1988): Olvasókör] zriadený v roku MOL K cs / Szabó 2003:

347 Schalkház, Lipót. Dalos Kassa. A Kassai Zenekedvelők Koszorús Dalegyletének története Košice: Grafika, Szabó, Miklós. Az újkonzervativizmus és a jobboldali radikalizmus története ( ). Budapest: Új Mandátum, Tóth, Árpád. Önszervező polgárok. A pesti egyesületek társadalomtörténete a reformkorban. Budapest: L Harmattan,

348 Košice očami Williama Rittera, Švajčiarskeho milovníka slovenských miest Xavier Galmiche Abstrakt Cassovia napriek všetkým okolnostiam súdržné mesto uprostred veľkého chaosu (1926). William Ritter bol švajčiarskym novinárom, resp. príležitostne výtvarníkom. Bol prvým francúzsky hovoriacim spisovateľom, ktorý sa celý svoj život zaujímal o kultúrny život strednej Európy. Mal mimoriadny záujem zachytiť obraz ponúkaný regiónmi tejti časti Európy od konca 19. storočia až po koniec II. svetovej vojny s dôrazom na nástupnícke štáty. Príspevok sa zameriava na jeden jeho veľký neúspešný projekt, Villes (Mestá), štúdiu napísanú v r ako cyklus, ktorý by sme dnes mohli nazvať reportáž: cestovateľ popíše sentimentálnu cestu množstvom miest Talianska, Švajčiarska, Francúzska a strednej Európy, vrátane mesta Košice. Kľúčové slová: Košice. William Ritter. Villes (Mestá). Cestopis. Cassovia: Košice a frankofónni cestovatelia Písomné zmienky frankofónnych cestovateľov po strednej Európe (cestopisy, reportáže alebo monografie) síce boli čiastočne spracované, 1 ale doposiaľ čakajú na dôslednú analýzu. Na prelome storočia v nich vládne originálny a občas rozpačitý sloh Williama Rittera. Pôvodom Švajčiara ( ), ktorý sa predstavuje ako kritik, novinár, svojho času výtvarník a neúnavný dopisovateľ. Bol prvým frankofónnym autorom, ktorý sa celý svoj život systematicky zaujímal o kultúrny život v strednej Európe. Objemné dielo, ktoré za sebou zanechal, je z veľkej časti v rukopisoch a je veľmi zaujímavým pohľadom na región v období od konca XIX. storočia až do konca II. svetovej vojny. Od roku 1890 sa Ritter zvlášť zaujíma o národy štátov, ktoré sa po I. svetovej vojne stanú tzv. nástupnickými štátmi Rakúsko-uhorskej monarchie. Chronologicky, tak ako k ním postupne získaval náklonnosť, ho zaujímajú predovšetkým Rumunsko, Česko a Slovensko, ktoré si v hĺbke svojej duše zvlášť cení. Dôvody, kvôli ktorým mladý William začal cestovať, sú veľmi rôznorodé. Niekedy môžu evokovať akúsi kultúrnu púť, stačí keď si pripomenieme jeho prvú cestu, wagnerovskú, ktorá ho zaviedla v roku 1886 do Bayreuthu. Sú tiež dobrodružstvom, ktoré mu umožňuje utiecť smerom viac na východ, opustiť stiesnený priestor románskeho Švajčiarska (ktorý opísal vo svojom prvom románe, Aegyptiacque 2 ) a vydať sa k voľným krajinám, kde sa rodí jeho vnímavosť pre jemne exotické scenérie, zjavenia 1 Viď hlavně Milena Lenderová, Dve storočia cestovaní alebo Čechy očami francúzskych návštevníkov, Vědecké listy Univerzity Pardubice, Serie C, Ústav jazykových a humanitních věd 4, 1998, s Paříž, Albert Savine,

349 vidieckych civilizácií na pokraji vyhynutia a pre chlapcov. 3 Skúsme analyzovať vecnú súvislosť medzi situáciou outsidera, ktorú zažil a ktorej sa ako dekadentný dandy Ritter neskôr aj dožadoval, a jeho vzťahom k tým krajinám, ktoré jeho pôvodné prostredie viac-menej neovplyvňuje (Švajčiarsko, ktorého je občanom; Francúzsko a Nemecko, ktoré mu dali vzdelanie; Taliansko a opäť Nemecko, ktoré miluje). Pokiaľ je dnes dielo Williama Rittera nedocenené, je to kvôli jeho tendenciám prijímať za svoje nacionalistické prejavy svojich prostredníkov a kamarátov (Rumunov, Čechov a hlavne Slovákov) a zveličovať antisemitizmus, ktorému podliehali. Nakoniec je vnímaný viac ako im straniaci kronikár, než ako spoľahlivý zdroj informácií. Napriek tomu, v uplynulých desaťročiach Ritter upútal pozornosť viacerých odborníkov s rôznou špecializáciou: znalcov kultúry románskeho Švajčiarska, 4 samozrejme aj vďaka privilegovaným stykom, ktoré mal s Mahlerom; 5 tiež muzikológov a amatérskych historikov umenia 6 a architektúry, pre ktorých bol Wiliam Ritter zaujímavý ako učiteľ v skupine okolo Le Corbusiera; 7 ďalej odborníkov synestézie, charakterizovanou ako dialóg medzi vzájomne sa ovplyvňujúcimi umeniami na konci storočia. 8 Bez výnimky všetci bádatelia boli konfrontovaní s jeho ideologickou rozporuplnosťou. Na konci XX. storočia slúži meno Williama Rittera ako identifikačný štítok pre publikácie spojené so silne nacionalistickými hnutiami. Nepochybne je tomu tak preto, že mohol byť vnímaný ako jeden z tých dobrých západniarov, ktorí pre svoju naivitu alebo pre dobrý pocit, že plavú proti prúdu sa ponúkali ako garanti vecí extrémneho neo-nacionalizmu, nenachádzajúcich v cudzine pochopenie. 9 3 Viď Xavier Galmiche, William et les garçons [William a chlapci], v Plateforme William Ritter, 4 «William Ritter au temps d une autre Europe» [William Ritter v období inej Európy] z Nouvelle revue neuchâteloise (č. 61, jaro 1999), tiež reedícia jeho románu Ægyptiacque (1891), v knihovně «Écrivains neuchâtelois d hier et d aujourd hui» [Neuchatelskí spisovatelia dneška a včerajška] v tom istom časopise (2000). 5 Claude Meylan, autor publikácie William Ritter, chevalier de Gustav Mahler, Écrits, correspondance, documents [William Ritter, rytier Gustava Mahlera, články, korešpondenica, dokumenty], Bern, New York, Peter Lang, Viď Philippe Kaenel, «William Ritter ( ). Un critique cosmopolite, böcklinien et antihodlérien», Revue suisse d'histoire, 1998, s ; Gérard Bourgarel, Grzegorz Tomczak a Augustin Pasquier, Józef Mehoffer: de Cracovie à Fribourg, ce flamboyant Art Nouveau polonais, Fribourg, Méandre, Marie-Jeanne Dumont pripravila ich korešpondenciu pre publikovanie vydavateľstvom Linteau. 8 Laurence Brogniez venuje v Préraphaélitisme et Symbolisme. Peinture littéraire et image poétique Prerafaelizmus a symbolizmus. Literárna maľba a poetický obraz, Honoré Champion, Paris, 2003, jednu kapitolu Williamu Ritterovi «William Ritter et le roman-peinture» [William Ritter a románsky maliar ], s Ako napríklad práce «Centra slovanských študií William Ritter»: Stanislav J. Kirschbaum, Slováci a Češi. Pokus o nový pohľad na ich politické dejiny, úvod od Georges-André Chevallaz, 1987; Renée Perréal a Joseph A. Mikuš, Slovensko, národ v srdci Európy, úvod od J.-M. Rydlo, 349

350 Hrdým a unaveným dušiam žiadna krajina nevyhovuje viac a neprináša väčšiu útechu ako Slovensko Vo veľkom stredoeurópskom kaleidoskope, v srdci ktorého sa William Ritter usadil (najprv vo Viedni, potom v Mníchove), ho krajina zvaná Slovensko (v tej dobe ešte súčasť Uhorského kráľovstva) upútala až neskôr - po Rumunsku, Čiernej hore a po Čechách. V počiatkoch o nej vedel len z počutia predovšetkým vďaka česko-slovanskej etnografickej výstave, ktorá sa konala v Prahe v roku 1895 a ktorá ho priviedla k myšlienke čechoslovakizmu. Výstava sa objavuje aj v zápletke románu Slovenská dievčina, ktorý začal písať vo Viedni. Pri jednej zo svojich ciest v roku 1903 sa pod vedením českého priateľa, maliara Miroslava Rybáka, dostáva z Moravy až k tatranským horám. Pre mladých cestovateľov prahnúcich po exotike a autenticite znamená tento výlet skutočný objav. Lepšiu predstavu o význame výletu nám dávajú Ritterove poznámky z ciest zdobené mnohými skicami a obrázkami zdôrazňujúcimi bohatstvo ľudovej kultúry. Význam spoločného objavu a nadšenie z cesty sú zdvojnásobené intímnym očarovaním Rittera, keď sa v auguste 1903 uprostred pšeničných polí pri mestečku Myjava stretne s Jankom Cádrom a ten sa stane jeho verným spoločníkom až do svojej predčasnej smrti v roku Toto dvojaké stretnutie stretnutie s krajinou a stretnutie s priateľom má dopad na Ritterovo dielo: najjasnejšie známky je treba hľadať v dvoch Ritterových románoch, v Slovenskej dievčine, ktorú napísal hneď po stretnutí s Jankom, a v Slovenskej tvrdohlavosti, v ktorom sa zrkadlí to, ako William chápe politicko-sociálnu situáciu Myjavy. 10 Zamerajme sa na prvý román vydaný v roku Ten popisuje životný príbeh Aničky, malej pastierky zo slovenskej dediny Nová Ves, dediny známej vo Viedni pod nemeckým menom Neudorf a maďarsky nazývanej Ujfalu [sic] 11. Anička odchádza do Viedne, aby slúžila u Wielandovcov, v rodine patriacej k čerstvej maloburžoázii. Nevidí nádej na zmenu svojho nevľúdneho osudu, pokiaľ na rohu jednej viedenskej uličky neupúta jej pozornosť plagát k pražskej etnografickej výstave s vyobrazením skupinky typických postáv. Medzi nimi je aj jeden Slovák, do ktorého sa zamiluje. Po dlhých peripetiách (úteku z Viedne, práce servírky v slovenskom pavilóne na pražskej výstave, návrate domov) nakoniec narazí na živú repliku svojho idolu, na krásneho chlapca, ktorý sa čírou náhodou volá Janko a práve sa L Âge d'homme, Lausanne, L Entêtement slovaque Slovenská tvrdohlavosť, Bibliothèque de l Occident, Paris, 1910; (český preklad Petr Princ, Paličatost slovenská, Družstvo Moravsko Sleszké Revue, Moravská Ostrava, 1911). 11 Le Cycle de la nationalité. Fillette slovaque [Národnostné romány. Slovenská dievčina], Paris, Mercure de France, 1903, na s. 19. zdôraznené samotným W. Ritterom. 350

351 vynára na obzore. 12 Slovenská dievčina mala byť prvým dielom zo série národnostných románov. Hlavné morálne posolstvo je jasné, súčasne národnostné a rasové. Na jednej strane je cítiť ochranu Slovákov podporovaných Čechmi v zložitej národnostnej mozaike Rakúsko-Uhorska proti dominantnému postaveniu Maďarov, 13 na druhej strane Ritter chváli prejavy jemného barbarstva, tak charakteristického pre vidiecku slovenskú dušu, ktorej citlivosť sa prejavuje v hudbe a piesňach 14. Pokiaľ k základu tvorenému debatami o čechoslovakizme v špecifickom kontexte vnímania Európy z prelomu storočia pridáme ďalšiu, duchovnú dimenziu, vidíme Slovensko obklopené mýtmi, Slovensko, ktoré sa ukazuje ako krajina idylických miest, najvhodnejšia oblasťpre hľadanie koreňov. Motto románu tvrdí: Hrdým a unaveným dušiam žiadna krajina nevyhovuje viac a neprináša väčšiu útechu ako Slovensko. 15 Iné Slovensko: reportáže Ritter však nie je len prozaik. Na živobytie si zarába ako novinár. Píše monografie, v ktorých zaznamenáva svoje pocity z ciest. Len niekoľko málo z nich sa mu podarí vydať a publikovať prevažne ešte pred I. svetovou vojnou. 16 A práve v týchto textoch nachádzame dva odkazy na Cassovie (Košice) zaznamenané okolo roku Prvá zmienka sa nachádza v šiestom diele zo série článkov, ktoré vychádzali v roku 1921 v La Gazette de Lausanne 17 pod názvom Československé poznámky. Ich vydaniu predchádzala Ritterova cesta do nedávno vyhlásenej republiky, v ktorej boli jeho priateľské postoje k Čechom a Slovákom všeobecne známe, a tak ho prijali ako personu gratu. Druhý článok nebol nikdy publikovaný. Šlo o kapitolu z o niečo neskôr napísaného cyklu štúdií Mestá, v ktorom bol znovu čiastočne použitý už raz 12 «Au fond de la vallée du Waag, plus haut que Szolna [aujourd hui Žilina], près de Zwardon [Zwardoń, en Pologne], à l extrême frontière hongroise, vers la Galicie», [Na konci údolia Váhu, za Žilinou, kúsok od Zwardona [Zwardoń v Poľsku], na samej hranici Maďarska, smerom ku Galícii ], ibid., s Viď Lenka Bydžovská, «Wiliam Ritter, slavjanofil ze západu» v Čechách a Evropa v kultuře 19. století, Praha, Národní galerie v Praze / Ústav pro českou a světovou literaturu ČSAV, 1993, s ; Karolína Fábelová, «Camille Mauclair a české moderní umění» v Komunikace a izolace v české kultuře 19. století, Sborník přispěvků k 21. plzeňského sympozia, Praha, KLP, 2002, s Viď Cécile Gauthier, «William Ritter et l imaginaire de la slavité», William Ritter a imaginárne slovanstvo v Plateforme William Ritter, op cit. 15 «nul pays n est plus que le slovaque propice et apaisant aux âmes altières et lasses», Fillette slovaque [Slovenská dievčina], op. cit., s Etudes d'art étranger [Štúdiá cudzích umení Paríž], Société du Mercure de France, 1906; Smetana, Paris, Félix Alcan, 1907 (reed.. Editions d aujourd'hui, Les Introuvables, 1978); La Passion de l'art en Moravie notes de voyage (été 1908) [Obľuba umenia na Morave, zápisky z ciest (leto 1908)], Extrait de la Bibliothèque universelle a Revue suisse, Lausanne, Zo slovenských mest reportáž pripomína rad za radom napríklad Bratislavu ( , , ), Zemplín [sic] Užhorod ( ); Bystrice-Rožnov ( , ). 351

352 publikovaný materiál. Dnes by sme to považovali za veľkú cestopisnú reportáž. Projekt však zostal vo fáze prípravy. Skúsený cestovateľ popisoval sentimentálnu okružnú cestu po asi desiatich mestách Talianska, Švajčiarska, Francúzska a strednej Európy. Kritéria pre výber boli čisto subjektívne, podľa posúdenia významu a osobitého šarmu toho ktorého mesta. 18 Silno zastúpené boli mestá bývalého Uhorského kráľovstva: Esztergom /Ostrihom/, Košice, Nitra a Levoča, ktoré Ritter dôsledne uvádza výhradne ich francúzskymi menami: Cassovie, Strigonie, a to dokonca aj za cenu neologizmov, ako napríklad Lévocie! 19 V máji 1926 Ritter rediguje kapitolu Cassovie a svoju prácu opiera o spomienky z dvoch ciest, ktoré podnikol v rokoch 1901 a Samotný text je vlastne topografický popis mesta, do ktorého vstupuje cez historické centrum. Po všeobecnom predstavení mesta vymenuje pozoruhodnosti (dóm, radnicu atď.), ako keby bol turistickým sprievodcom, a tiež pripomína najdôležitejšie dátumy z dejín mesta. Cassovie - Košice, to je predovšetkým dóm, od základov zrenovovaný za Uhorska, za cisára Františka Jozefa. Jeho strecha z ovanej krytiny, vytesané veže zakončené alebo pridané v celku, sú vidieť z ktorejkoľvek časti mesta. Dóm ohraničuje mesto v dolnej časti. V prostriedku ulice, ako keby odsúval od seba obe strany hlavnej triedy. V dejinách Uhorska má katedrála, ktorá stojí primitívne izolovaná na ostrove tvorenom riekou Hornád, prvoradý význam. Rovnako, ako pražská katedrála, aj táto je dielom Villarda de Honnacourta ( ). 20 (Analógia s pražskou katedrálou je však založená na mylnej informácii pôvodný plán dómu je dielom Mathieu d Arrasa a nie Villarda de Honnacourta. Každopádne sa jedná o symptomatický prejav Ritterovho presvedčenia o podobnosti oboch miest. Ako uvidíme v ďalšom, podľa Rittera je Cassovie (Košice) podobná Prahe etnickým zložením obyvateľstva aj svojou minulosťou.) Informatívny štýl Rittera sa opiera o tradíciu nemeckých 18 Rukopis vo vlastníctve Švajčiarskeho literárneho archívu (archives littéraires suisses (ALS) Švajčiarskej národnej knižnice (Bibliothèque nationale suisse, Berne), fond Ritter, krabica 25, 1921/ Tento ojedinelý prístup mu určite museli vytknúť, keďže v kapitole venované Ostrihomu (Esztergom), sa Ritter vzbúri: «V maďarčine je to Esztergom, Ostrihom slovensky, Gran nemecky. Latinsky je to Strigonium. Nie sme to my [= Nejsem to já], kto prekladá názov mesta ako Strigonie. Dokonca už v storočiach klasicizmu sa používal francúzsky názov Strigonie. Princ Eugene, Max Emmanuel, Sobieski, ani historici monarchie nepoužili iný názov vo svojich dielach či príbehoch, ako napríklad v Maďarskej revolúcii (Révolutions de Hongrie) alebo v Vzpomienkach na moju dobu (Mémoires de mon temps).» 20 «Cassovie, c est avant tout sa cathédrale, toute rénovée par la Hongrie de François Joseph et dont la toiture aux tuiles émaillées et les tours grattées et terminées ou entièrement ajoutées sont visibles partout dans cette ville dont elle borne l entrée en aval et semble écarter les deux côtés de la large rue. Cathédrale de première importance dans l histoire de la Hongrie et primitivement isolée sur un îlot de la Hernad. C est comme la cathédrale de Prague, encore une création de Villard de Honnacourt ( ).», s

353 kronikárov (cituje Zeilerovu kroniku z roku ) a tiež o vzácne frankofónne písomné zmienky z XVII. a XVIII. Storočia. 22 V niektorých je banalizovaný francúzsky názov Cassovie odvodený z latinského Cassovia. 23 Vychádzka pokračuje dvomi rôznymi smermi na predmestia, pričom každému smeru je venovaná samostatná stránka. Jedna vychádzka vedie na opustený cintorín, druhá na trh. Pri nich si človek uvedomí etnické rozdelenie obyvateľstva Košíc maďarský element dominuje v centre mesta, slovanský zas na predmestiach. Mimochodom, pre vysvetlenie etnickej diverzity obyvateľstva Košíc nachádza Ritter dôvody geopolitické aj kultúrne. Pripisuje im určitú mýtickú dimenziu danú polohou mesta, ktoré na severe naráža na slovanské hory, na juhu zas na maďarskú nížinu (v Ritterovom pohľade nemecké etnikum takmer úplne chýba). Cassovie (Košice) sa nachádzajú na hlavnej spojnici s Poľskom vedúcej cez Karpaty, a to v mieste, kde cesta ústi do maďarskej nížiny. Mestom prechádzali obchodné výpravy slovanských kráľovstiev zo severu do slovanských kráľovstiev na juhu a opačne. Uhorsko sústavne ťažilo z pozície Košíc na obojsmernom prúde tovaru. Varšava mierila do Európy cez Košice. Krakov mieril na východ cez Košice. Rieky Hornád, do ktorého padajú divoké prítoky z Tatier, a Torysa otvárali cestu do Poľska. Z Košíc sa stalo veľmi významné trhovisko so silným postavením, a tak o mesto zviedli nejeden boj České kráľovstvo s Uhorským (s. 1). 24 Na Ritterovom vnímaní topografie krajiny je evidentný silný etnický vplyv, ktorý bol príčinou, že v národnostných konfliktoch víťazili extrémne 21 Martin Zeiler, Neue Beschreibung des Ko nigreichs Ungarn... herausgegeben... von J. Beza, Leipzig, Francúzske publikácie o Košiciach (hlavne Francois Sulpice Beudant a jeho Voyage Minéralogique et géologique en Hongrie pendant l'année 1818 [Mineralogická a geologická cesta po Maďarsku z roku 1818], Paris), viď Gábor Czoch: «De l'identité nationale dans une ville multiethnique au milieu du XIXe siècle: le cas de Kaschau / Kassa / Košice», [O národnej identite v multietnickom meste v polovici XIX storočia: prípad Kaschau / Kassa / Košice], Miroirs brisés. Récits régionaux et imaginaires croisés sur le territoire slovaque. Cultures d Europe centrale, zvláštne vydanie č. 7, 2010, s Napríklad Idée de la Hongrie ou mémoire sur la situation de ce pays Pohľad na Maďarsko alebo pojednanie o situácii v tejto krajine citovaný Károlyom Kecskemétim, Notes et rapports français sur la Hongrie au XVIIIème siècle, [Francúzske poznámky a referáty o Maďarsku v XVIII storočí ] Bruxelles, 1963, citát od Lajos Kover & Géza Szasz, «Les villes d'europe centrale vues par les voyageurs français dans la deuxième moitié du XVIIIe siècle: le cas de la Hongrie» [Mestá strednej Európy pohľadom francúzskych cestovateľov v druhej polovici XVIII storočia: prípad Maďarska], La Revue française, zvláštne vydanie «La culture des voyageurs à l âge classique», webový časopis, 24 Cassovie est au débouché sur la plaine hongroise de la grande route de Pologne à travers les Carpathes ; de là le commerce des royaumes slaves du Nord prenait le chemin des royaumes slaves du Sud, ou l inverse et la Hongrie buvait assidûment au passage à ce double courant. Varsovie s en allait en Europe par Cassovie. Cracovie s en allait en Orient par Cassovie. Sur la Hernad qui arrive des Tatry par des engorgements sauvages qui vient de recevoir la Tarca et qui lui a ouvert la porte de la Pologne, Cassovie fut en plaine un très gros marché, une forte position que se disputèrent plus d une fois le royaume de Bohême et le royaume de Hongrie.», s

354 názory šíriace nenávisť proti politike maďarizácie praktikovanej v posledných desaťročiach monarchie. Tam, na juhu, kde modrasté tóny vládnuce na obzore sú postupne nahradzované farbami lúk a strnísk, tam už je Maďarsko. Mesto, kde biskup vybudoval val proti maďarským odporcom a sprisahancov, je odtiaľ na dohľad (!) (s. 2). 25 Musíme dodať, že Ritter je skôr umelec než historik, a tak ho zaujme predovšetkým to, čo vidí. Z menšín zaznamená len prítomnosť Židov to kvôli ich odlišnému zovňajšku a výraznému oblečeniu, ktoré nosia (pochopiteľne sú to hlavne tradičné postavy Ostjuden, ktorých nenávidí; prítomnosť asimilovaného židovského meštianstva vníma podstatne menej). Nezmieňuje sa o Rusínoch ani o cigánoch. Ritter je tu vydaný napospas tomu, čo som nazval syndrómom empatie, to znamená procesu nútiaceho návštevníka z cudziny opakovať a zveličovať argumenty, ktoré nie sú nutne jeho vlastnými. 26 Nečiní rozdiel, keď prijíma za svoje aj tie najkrajnejšie československé nacionalistické názory. Celú topografiu mesta interpretuje podľa pravidiel nacionalistického antagonizmu: Tam, kde krajina postupne klesá do maďarskej nížiny, zdvíhajú sa z nej posledné kopce, z ktorých naši slovenskí dobrovoľníci vytlačili maďarských boľševikov. 27 Syndróm empatie má aj ďalšie následky: Ritterove vydané texty jasne dávajú priestor pre šírenie nacionalistickej interpretácie, a takto v článku publikovanom v La Gazette de Lausanne, Ritter hlavne pripomína prítomnosť Židov, ktorá ho znepokojuje, a potom tiež zaslúžený úspech, ktorým je korunovaná prvá výstava československých spisovateľov na území bývalého Uhorska. Naopak, v textoch písaných osobnejším tónom, nepublikovaných, sa tieto rasistické úvahy občas ani nevyskytnú, Ritterove postrehy charakterizuje väčší cit pre detail. Práve v nich je skrytá skutočná hodnota Ritterovho svedectva. Rozotrené hranice a sladkobôľny cestovateľ Počas Ritterových výprav však vznikli aj také texty, kde len zaznamenáva a analyzuje svoje pocity. Bezpochybne sú podstatne viac presvedčivé, než deklarácie jeho politickej a ideologickej príslušnosti. Ritter cestoval po strednej Európe, aby sa vyrovnal s vlastnou inakosťou, ktorú len ťažko mohol prejavovať inde. V krajinách, kde nemal ani rodinu, ani pracovné povinnosti, konečne mohol dať voľný priestor svojim trochu morbídnym predstavám 25 «Là ou au Sud les tons bleuâtre des lointains commence à se substituer au ton local des prés et des éteules, c est déjà la Hongrie, reléguée à quelques encablures de cette ville où l Evêché fait un point d appui intolérable à la résistance et aux complots magyars.», s Viď Xavier Galmiche, «tout ce qui de mon temps donnait sa physionomie particulière à l'autriche-hongrie tout entière. William Ritter en Slovaquie : le syndrome empathique» [ všetko, čo za mojich čias určovalo zvláštny charakter celého Rakousko-Uherska. William Ritter na Slovensku: syndróm empatie], v Étienne Boisserie a Clara Royer (dir.), Miroirs brisés. Récits régionaux et imaginaires croisés sur le territoire slovaque, Cultures d Europe centrale n 7, CIRCE / Institut d études slaves, Paris, 2011, s «En aval l entrée de la plaine hongroise montent les dernières molles collines d où les bolchevistes magyars furent repoussés par nos volontaires slovaques.» 354

355 prameniacim z menej oficiálneho pohľadu na charakter miest, ktoré navštevoval tu konkrétne podlieha atmosfére predmestia Košíc. Skúsme si teda pripomenúť úplné znenie rukopisu, v ktorom sa zameral na cintorín v Košiciach (sans doute le cimetière du calvaire): Na severozápad od Košíc, pod prvými kopčekmi zdvíhajúcimi sa zo širokých lánov polí, vedie melancholická, prašná cestička, ktorá sa vinie po zvláštne schátranom ílovitom maďarskom vidieku. Lemujú ju v tomto období značne uvädnuté lipy a kaplnky patetickej a pustej krížovej cesty. Opustený cintorín s ružovými kríkmi sa objaví až neskôr. Posledné bledé ruže sú vidieť vo vysokej, suchej tráve medzi pomníkmi, ktoré prebúdzajú najhoršie sentimentálne pocity, ako sladké piesne. Niekedy však pripomínajú skutočne jemný biedermeier alebo empír, ešte z obdobia pred uhorským povstaním a pred dualizmom, z doby zvanej v nemčine altväterisch, z ktorej sme si niečo zachovali vo výraze «du bon vieux temps» [staré dobré časy]. Na tomto mieste, hneď vedľa slávnostných a naivne honosných kaplniek, medzi hrobkami rozosiatymi vo všetkých smeroch, kde vzkriesenie sa zdá byť dôverne blízko, stojac čelom k rovinám dlho otvoreným cudzím vpádom dokorán, človeka ovládne nežný smútok. Tak nežný, že prach na zemi sa mu zdá byť ako popol zanechaný od nepamäti prúdiacimi migračnými vlnami z Ázie do Európy... A večer, pri návrate do mesta cez ľudové predmestia, sa skutočne stáva súčasťou krásnej scenérie takmer dedinskej intimity [s. 5], keď kráča uličkami obklopenými bielymi prízemnými budovami pod šindľovou strechou, okolo maličkých námestí, kde sa hrajú slovenské deti oblečené do košieľ stiahnutých do širokých nohavíc (utorok, 18. mája 1926). Noc prichádza od východu, smerom od rozľahlých kopcov, ktoré oddeľujú údolie rieky Hornád od Podkarpatskej Rusi. Človeka ovládne pocit, že postáva pred dvermi tajuplných krajín niekde tam, kde pomaly končí Európa. A vybavenie, ktoré je možné zahliadnuť cez malé okienka, hlboko zasadené do širokých hrboľatých bielych stien a rozdelené na štyri štvorčeky, vôbec nie je ako u nás. Omnoho viac sa podobá vybaveniu izby, než obydliam na predmestí Strasbourgu, v Aix en Provence alebo... (nečítateľný rukopis).spodok nádvoria tu nezaberajú vozidlá a náčinie pre hospodárstvo. Tie je možné objaviť v zárubni širokých vrát pre kočiare, natrených na bielo a zastrešených čiernymi šindľami. Zaznamenávame tu úplne inú malebnosť. Z všetkých tých bielych domov vychádzajú deti alebo mládež oblečená do bieleho. Zdá sa, že [...] zmierňujú posadnutosť touto nešťastnou hranicou, ktorá je v posledných dňoch príčinou narastajúcej úzkosti pri početných manévroch vojenských jednotiek. Rovnako ako v Bratislave pri našej prvej ceste po vojne, aj tu nás varujú pred možnosťou maďarského puču, aj tu sa nakoniec osvedčuje prítomnosť československej armády. Ušliapaná hlina na uliciach a na námestiach, na ktorých sa len sem-tam vyskytne niekoľko málo dlažobných kociek, aj pre mňa 355

356 dobre známe príšerné blato stekajúce na konci zimy, sú tiež známkou sveta, ktorý postupne naberá ázijské rysy. Všade v Karpatoch vládne pocit znepokojenia, ktorý bol cítiť vždy, keď nebo veštilo búrku, alebo keď prichádzala noc a ako veľké bremeno padá na šindľové chalupy. Biele zvonice v pozadí majú hlavne pripomenúť, že príčinou strachu je pocit, že človek je tu ako vo vysunutej bašte civilizácie, za ktorou si už nikdy nikto nemohol byť istý tým, čo ho čaká; a že všetko, čo nie miesto, kde sa nachádzame dnes, je jedna veľká neznáma a obzory budúcnosti sa strácajú v šedi zlej predtuchy. Bolestná melanchólia malého cintorína, ktorý nápor ostrého jesenného vetra víriaceho prach úplne vysušil, život ľudu na predmestiach, slovanských, ale ktoré nemajú istotu, či sa zajtra znovu nebudú musieť stáť maďarskými, vojenský ráz ulice, kde behom chvíľky môže nastať stav obliehania, na sklonku tohto dňa nás ovládne sladkobôľny pocit «Il y a au Nord Ouest de Cassovie, à la base des premières collines, sur les longs mouvements de terrain qui les préparent un chemin mélancolique et poudreux, déjà de ce spécial délabrement des campagnes argileuses de Hongrie, planté de tilleuls à ce moment là fortement flétris et bordé de chapelles d un chemin de croix pathétique et sauvage. Puis c est le cimetière à l abandon avec ses rosiers aux pâles dernières roses parmi de hautes herbes sèches et des monuments touchants du plus mauvais goût sentimental de romances et parfois d une vraie gentillesse Biedermeyer ou Empire d avant l Insurrection hongroise et d avant le dualisme, de ces époques enfin altväterisch comme dit si bien l allemand, mot dont nous avons quelque chose du contenu dans l expression «du bon vieux temps». Ici, c est d une tristesse si douce auprès de ces chapelles ferventes et naïvement déclamatoires, ces tombes en tous sens où l on entend si confiant la résurrection en face de ces plaines grand ouvertes depuis si longtemps aux invasions que cette poussière du sol semble elle-même faite de la cendre de ces immémoriales migrations de l Asie vers l Europe Et quand le soir on revient en ville par les faubourgs populaires, à quelle jolies scènes d intimité presque villageoise n assiste-t-on pas dans ces petites rues bardées de rez-de-chaussée blancs sous toiture de bardeaux, autour de ces petites places où jouent les enfants slovaques vêtus d une chemise prise dans de larges braies blanches (mardi 18 mai 1926). La nuit monte déjà à l orient du côté des larges collines séparant la vallée de la Hornad de la Russie subcarpathique et l on se sent aussi aux portes de régions mystérieuses où commence de cesser l Europe. Et les intérieurs qui s entrevoient par les petites fenêtres à quatre carreaux, profondes dans les épais murs blancs bosselés, ne sont plus du tout ceux des gens de chez nous. On est bien plus proche de l isba que du faubourg de Strasbourg ou d Aix en Provence ou des villes de (manuscrit illisible). Et pas davantage les fonds de cours encombrés de véhicules et de matériel rural qui apparaissent dans l encadrement de vastes portes cochères de la même blancheur sous le petit toit de bardeaux noirs. C est un tout autre pittoresque. Et de toutes ces maisons blanches sortent des enfants ou des adolescents vêtus de blanc, et sous les jeux des groupes silencieux il semble que plane cette obsession de la mauvaise frontière dont tant de mouvements de troupes ces jours donnent l angoisse. Ici comme à Bratislava lors de notre premier voyage après la guerre on est averti de la possibilité d un poutsch hongrois et l armée tchécoslovaque donne acte de sa présence. Ces rues et ces places terreuses qui ne sont qu une aire à peine marquée ici ou là de quelques pavés et dont je connais les épouvantables cloaques de boue à la fin de l hiver elles aussi nous parlent d un monde qui lentement s achemine aux aspects asiatiques. Ce sentiment d inquiétude qui est partout dans les Carpathes et qui y fut toujours dès qu un ciel d orage ou de nuit qui monte pèse lourdement sur les chaumières et en arrière des clochers blancs, il est surtout fait de cela qu on se sent dans un bastion avancé de la civilisation au-delà duquel plus personne n a jamais été sûr de ce qui l attendait ; tout ce qui n est pas l emplacement présent c est l inconnu et chaque horizon est gris d appréhension. 356

357 V popise vychádzky sa objavuje hneď niekoľko prvkov, pomocou ktorých sa dá spresniť, aký druh skúsenosti cestovateľ Ritter vyhľadáva. Predovšetkým vidíme krajinkára, ktorý vo svojich spomienkach oživuje zvláštne miesto, skoro nadprirodzený cintorín. Udržuje sa na úrovni meditácie medzi snom a realitou, medzi prítomnosťou a minulosťou, medzi skutočnou existenciou a fantómami. Môžeme hovoriť o predstave zdôrazňujúcej ubiedenosť, ktorá sa uberá smerom k emóciám vzbudzujúcimi súcit s dojímavou predstavou dočasnosti vedenej v melodramatickej línii žánrovej scény ( a večer, pri návrate do mesta cez ľudové predmestia, sa človek skutočne stáva súčasťou krásnej scenérie takmer dedinskej intimity [s. 5], keď kráča uličkami obklopenými bielymi prízemnými budovami pod šindľovou strechou atď. moje osobné zdôraznenie). Objavujeme tu sloh esejistu, ktorý dospieval v dobe na prelome storočia, dobe poznamenanej symbolizmom a dekadenciou. Ritter obdivoval a aj sa zoznámil s významnými osobnosťami parížskeho literárneho života z prelomu storočia, s Barbey d Aurevillym, Péladanom, Montesquiouxm, Lotim atď. Pripojuje sa k literárnemu impresionizmu, ktorý často pracuje s otázkami genia loci a atmosféry miest. Prejavuje sa u neho vplyv symbolistického textu o Prahe. 29 Bolo to v súvislosti s maliarom Milošom Jiránkom ( ), ktorý ho občas taktiež sprevádzal pri cestách na uhorské Slovensko. Jiránek mal potrebu zaznamenať svoje pocity aj písomne konkrétne vo svojom diele Dojmy a potulky 30 z roku Ritter zostáva verný tomuto štýlu, aj keď občas zaujímal antimodernistické postoje, to keď útočil na prvé prejavy avantgardy. Popis výletu na košický cintorín však môžeme považovať za príspevok neskorého impresionizmu mestu. Ritter zostáva verný svojmu štýlu. Bezpochybne sa neprejavuje zvlášť originálne, keď rozvíja melancholické motívy: objavuje sa elegický tón, nežná vidina opusteného cintorínu na periférii mesta, pomaly umierajúca vegetácia Táto časť textu vzniká z určitého prekrytia použitého motívu a pohľadu na civilizáciu, o ktorej Ritter uvažuje v súvislostiach rakúskouhorského starého sveta. Výstižne analyzuje javy antropologické a štylistické (ako biedermeier, sentimentalizmus) a tiež to, čo dnes označujeme za Mélancolie souffreteuse du petit cimetière fané à l aigre vent d automne qui soulève la poussière, vie populaire de ces faubourgs, slave mais qui n est pas?sûr de n être pas forcé de redevenir hongrois demain, état militaire de la rue qui peut d un moment à l autre tourner à l état de siège, cette fin de journée nous laisse tout dolent. 28» MS aux ALS, Fonds Ritter, krabica 25, 1921/1926, p Prague nocturne, Gand, Imprimerie A. Siffer, M. JIRÁNEK, Dojmy a potulky ( ) [Impressions et flâneries ( )], s , in: Literární dílo [Œuvre littéraire], text napísal a redigoval Ladislav Jiránek, Praha: Fr. Borový (coll. «Pantheon»), 1936 [1. vydanie 1908]. V tejto veci viď ešte Catherine Servant, «Présences slovaques dans l'œuvre de Miloš Jiránek», (Slovenská prítomnosť v diele Miloša Jiránka), Cultures d Europe centrale, č. 3, 2003, s.?? 357

358 gýč ( pomníky, ktoré prebúdzajú najhoršie sentimentálne pocity, ako sladké piesne ), kultúru uloženú v pamäti (altväterisch, staré dobré časy ), starodávne puto vyvolané roznežnením, ktoré nás ovládne pri spomienkach na detstvo a pri pohľade na rodinné fotky spojované s určitým druhom irónie. Čo viac, táto ubiedenosť, ktorá ťaží z rozšíreného schopenhauerismu, premieta melanchóliu do dvoch smerov. Viac, než iný frankofónny spisovateľ, si Ritter všíma toho, čo jeho súčasník, novinár a spisovateľ Karl Emil Franzos, nazýva polo-áziou 31. Všíma si územia východoeurópskych šírav ako predizbu Orientu: ušliapaná hlina na uliciach a na námestiach [ ] sú tiež známkou sveta, ktorý postupne naberá ázijské rysy [ ] človek sa tu cíti ako vo vysunutej bašte civilizácie, za ktorou si už nikdy nikto nemohol byť istý tým, čo ho čaká, atď. Cassovie (Košice) sú teda miestom par excellence, kde Ritter vôbec mohol získať jasnú predstavu a vedomie o obmedzeniach, ktoré poznamenávajú strednú Európu, krajinu, kde sa hranice stierajú. 32 Stojí za poznamenanie, že v citovanom texte Ritter prenáša svoju priamu skúsenosť s pozadím povojnového obdobia, kedy bezprostredná hrozba vojny ešte viac prehlbovala už tak ťažké existenčné podmienky. Tým, že prichádza na túto posadnutosť nešťastnou hranicou, celkom originálne poukazuje na podstatu a bremeno bytia Stredoeurópana v XX. storočí. Ritter navštívil Rakúsko-Uhorsko v období krízy na prelome storočia a potom po zániku monarchie na konci I. svetovej vojny. Právom si môžeme myslieť, že aj keď podporoval nacionalistické tendencie v nástupnických štátoch (v Rumunsku a hlavne v Československu), bol tiež jeden z prvých, ktorý ako sladkobôľny cestovateľ rozvíjal a analyzoval nostalgiu tohto včerajšieho sveta, ktorý Stefan Zweig pateticky načrtol v nasledujúcom desaťročí, ktorý obdivuhodne znovu ožil v rokoch , a ktorý nás nakoniec obklopuje i dnes. Nepochybne na základe tejto hlbokej skúsenosti prameniacej z pocitov obdivu a nepohody analyzuje Ritter otázku identity Cassovie (Košíc) a záverom ju hodnotí takto: mesto (neskôr bude takto písať aj o Prahe) 33 ťaží zo svojej rôznorodosti, aby špecifickým spôsobom prebúdzalo záujem aj úzkosť. 31 Viď «William Ritter et les façons boyaresques de la vieille Roumanie, 1890 Syndrome empathique, fascination pour les confins et identification au semi-barbare» [William Ritter a bojarské spôsoby starého Rumunska, 1890 Syndrom empatie, fascinácia hranicami a identifikácia s polobarbarmi], v «Halb-Asien» und Frankreich. Erlebtes und erinnertes Osteuropa in Literatur und Geschichte, Charlotte Krauss, Ariane Lüthi (Hg.), Berlin: Lit Verlag, 2012, Navrhol som predstavu «rozotrených hraníc» v «Europe centrale et patries personnelles chez William Ritter», [Stredná Európa a vlastné domoviny u Williama Rittera], Cultures d Europe centrale, č. 2, «Mýtus hraníc», úvod a ed. Delphine Bechtel a Xavier Galmiche, 2003, s «Nás, ktorí sme stali najväčšími priateľmi tohto národa a najväčšími milovníkmi toho, čo najlepšie nám ponúka, od tých čias nás najviac očarováva presne všetkým tým, čo nemá súvislosť, čo sa nachádza v jednom jedinom mieste krajiny, čo prispieva k tomu, že Praha je ako nikdy nepoznaná veľká kvetina, ako slnečnica otočená vždy k tomu istému hnaciemu a životodarnému zdroju; komplikovanejšia ako mučenka (Kristova koruna) a v určitej chvíli prijímajúca vzhľad celkom exotickej kvetiny; a pritom o niečo neskôr okrem pôvabu a nežnosti 358

359 Zvláštne a vzrušujúce usporiadanie mesta Cassovie (Košice) [ ] je založené na protikladoch, ako tak zladených, teda skôr sa vzájomne prekrývajúcich, alebo len tak nahromadených, avšak bez hlbokej spoločnej väzby. Keď chcete, zmes rôznorodosti vedúcej k disharmónii je tu prítomná vo fyzickej, nie v chemickej podobe. [ ] Ani Európa, ani Ázia; ani hory, ani nížiny; polo vidiecke, polo biskupské; polo monumentálne, polo dedinské; polo panské a ľudové; slovanské poznamenané maďarizáciou a potetované tým, čo označujeme ako germánska civilizácia. Napriek všetkému súdržné mesto uprostred veľkého chaosu, to sú Cassovie (Košice). 34 Literatúra MS aux ALS, fond Ritter, škatuľa 25, 1921/1926, p Knižnica mesta La Chaux-de-Fonds (Švajčiarsko), fond William Ritter, kód WR 100, La Slovaquie (1947), needitovaný rukopis; súčasná verzia: prepísaná na stroji. Beudant, Francois Sulpice. Voyage Minéralogique et géologique en Hongrie pendant l'année 1818, Paris. Bourgarel, G., Tomczak, G. and Pasquier.A. Józef Mehoffer: de Cracovie à Fribourg, ce flamboyant Art Nouveau polonais. Fribourg: Méandre, Brogniez, Laurence. Préraphaélitisme et Symbolisme. Peinture littéraire et image poétique Prerafaelizmus and symbolism. Literary painting a poetic picture, Paris: Honoré Champion, Bydžovská, Lenka. Wiliam Ritter, slavjanofil ze západu v Čechách a Evropa v kultuře 19. století, Praha, Národní galerie v Praze / Ústav pro českou a světovou literaturu ČSAV, 1993, s Czoch, Gábor. De l'identité nationale dans une ville multiethnique au milieu du XIXe siècle: le cas de Kaschau / Kassa / Košice. Miroirs brisés. Récits régionaux et imaginaires croisés sur le territoire slovaque. Cultures d Europe centrale, zvláštne vydanie No. 7 (2010): Etudes d'art étranger. Société du Mercure de France, Fábelová, Karolína. Camille Mauclair a české moderní umění v Komunikace a izolace v české kultuře 19. století, Sborník přispěvků k 21. plzeňského sympozia, vypúšťajúca najslastnejšie a najlahodnejšie vône našich železníkov» V La Slovaquie, 1947, nevydaný rukopis; použitá verzia: prepísaná na písacom stroji, knižnica mesta La Chaux-de- Fonds (Švajčiarsko), fond William Ritter, kód WR «Dès lors le complexe charme étrange et inquiétant d une ville comme Cassovie est [ ] fait de contradictions, harmonisées tant bien que mal et encore plutôt juxtaposées ou même conglomérées mais sans alliage profond. Le mélange du disparate y est si l on veut à l état physique et non pas chimique. [ ] Ni Europe, ni Asie ; ni montagne, ni plaine ; mi-rurale, mi épiscopale ; mi-monumentale, mi village ; seigneuriale et populaire ; slave balafrée de magyarisme et tatouée de ce qu on appelle la civilisation germanique ; cohérente tout de même au centre d un grand désordre, Cassovie.» s

360 Praha, KLP, 2002, s Galmiche, Xavier. Europe centrale et patries personnelles chez William Ritter. Cultures d Europe centrale, 2, úvod a ed. Delphine Bechtel a Xavier Galmiche (2003), Galmiche, Xavier. tout ce qui de mon temps donnait sa physionomie particulière à l'autriche-hongrie tout entière. William Ritter en Slovaquie: le syndrome empathique. In Miroirs brisés. Récits régionaux et imaginaires croisés sur le territoire slovaque, Cultures d Europe centrale n 7, ed. Étienne Boisserie a Clara Royer, Paris: CIRCE / Institut d études slaves, Galmiche, Xavier. William et les garcons. In Platform William Ritter. Gauthier, Cécile. William Ritter et l imaginaire de la slavité. In Platform William Ritter. Idée de la Hongrie ou mémoire sur la situation de ce pays View of Hungary or a tractate on the situation in that country citované Károlyom Kecskemétym, Notes et rapports français sur la Hongrie au XVIIIème siècle. Bruxelles, Jiránek, M. Dojmy a potulky ( ) [Impressions et flâneries ( )], s , in: Literární dílo [Œuvre littéraire], text napísal a redigoval Ladislav Jiránek, Praha: Fr. Borový (coll. «Pantheon»), 1936 [1. vydanie 1908]. Meylan, Claude. William Ritter, chevalier de Gustav Mahler, Écrits, correspondance, documents. Bern, New York: Peter Lang, Kaenel, Philippe. William Ritter ( ). Un critique cosmopolite, böcklinien et anti-hodlérien, Revue suisse d'histoire (1998): Kirschbaum, Stanislav J. Slovaks and Czechs. Attempt a new look at their political history, introduction by Georges-André Chevallaz Kover, Lajos a Szasz, Géza. Les villes d'europe centrale vues par les voyageurs français dans la deuxième moitié du XVIIIe siècle: le cas de la Hongrie. In La Revue française, special edition (La culture des voyageurs à l âge classique), dostupné na inetnete: La Passion de l'art en Moravie notes de voyage (été 1908). Extrait de la Bibliothèque universelle a Revue Suisse (Lausanne, 1912). L Entêtement slovaque Slovak stubbornness. Paris: Bibliothèque de l Occident, (Český preklad Princ, Petr. Paličatost slovenská. Moravská Ostrava: Cooperative Moravsko Slezká Revue, 1911). Le Cycle de la nationalité. Fillette slovaque. Paris: Mercure de France, Lenderová, Milena. Dve storočia cestovaní alebo Čechy očami francúzskych návštevníkov. In Vědecké listy Univerzity Pardubice, Serie C, Ústav jazykových a humanitních věd 4, 1998, s Martin Zeiler, Neue Beschreibung des Königreichs Ungarn, ed. J. Beza. Leipzig,

361 Perréal, Renée a Mikuš, Joseph A. Slovakia, a nation in the heart of Europe, úvod J.- M. Rydlo. Lausanne: L Âge d'homme, Prague nocturne. Gand, Imprimerie A. Siffer, Servant, Catherine. Présences slovaques dans l'œuvre de Miloš Jiránek, Cultures d Europe centrale 3 (2003). Švajčiarsky literárny archív (Archives littéraires suisses (ALS) Švajčiarska národná knižnica (Bibliothèque nationale suisse, Berne), fond Ritter, škatuľa 25, 1921/

362 Život a dielo Bélu Gerstera Juraj Halász Abstrakt Príspevok sa zaoberá životom a dielom košického rodáka Bélu Gerstera pri príležitosti 90. výročia jeho úmrtia. Je delený do siedmych kapitol popisujúcich pôvod Gersterovcov, školské roky Bélu Gerstera, jeho cestu k Františkovmu kanálu, Panamskému kanálu a Korintskému kanálu. Posledné tri kapitoly sú venované domácim aktivitám a jeho pamiatke. Kľúčové slová: Košice. Béla Gerster. Osobnosti Košíc. Rodina Gersterovcov. Rodina Gersterovcov Rodina Gersterovcov pochádzala zo Švajčiarska, presnejšie z kantónu Bázel. Do Košíc sa dostala cez Viedeň a Győr. Táto remeselnícka rodina mala neskôr niekoľko veľmi nadaných, mohli by sme povedať slávnych, potomkov. Ako prvý sa usadil v Košiciach stolár Jozef Gerster (1778, Győr - l0. okt. l842, Košice), ktorý bol účastníkom napoleonských vojen. Dňa 14. januára 1805 sa oženil s Teréziou Brandtovou. Z tohoto manželstva sa narodili tri deti, Anna (1806), Žofia (1810) a Jozef (1812). Toto manželstvo bolo pomerne krátke, jeho žena zomrela v roku Už v roku 1816 sa znovu oženil s Magdou Vandratsekovou. Z tohoto manželstva sa narodilo šesť detí: Mikuláš (1816), Karol (1819) Terézia (1820), František (1823), Anton (1825) a Juraj (1828). Zvlášť tu treba vyzdvihnúť meno Karola Gerstera (22. jan. l819, Košice jan. l867, Budapešt'), staviteľa, ktorý s pomocou Ľudovíta Freya viedol v rokoch l857 - l863 reštauračné práce košického Dómu v spolupráci so sochárom spišského pôvodu Jánom Marschalkom, košickým maliarom Františkom Klimkovicsom a archeológom Imrichom Henszlmannom. V roku 1862 sa podieľal spolu s I. Henszlmannom na vykopávkach na mieste hradného dómu v Jágri (Eger). Je to pekný príklad spolupráce dvoch vel'kých rodákov nášho mesta. Štvrtým diet'aťom Jozefa Gerstera bol Mikuláš Ignác ( , Košice , Viedeň-Perchtoldsdorf), mydlár, otec Bélu Gerstera. V roku 1841 prevzal otcovský dom a získal domovské právo. V roku 1841 sa oženil s Karolínou Schmidtovou. Po smrti otca dom predali, aby mohli majetok spravodlivo rozdelit', no v roku 1845 sa im ho podarilo znovu kupit'. Dom bol rozsiahly, pozostával z dvoch častí. Staršia, menšia čast' stála na Zvonárskej ulici. Bola súčast'ou predošlej administratívnej budovy zo zdemolovanej spodnej mestskej brány a mala 3 stopy hrubé steny. Druhú novšiu časť dal postavit' Jozef Gerster na novej predĺženej časti Hlavnej ulice s desiatimi oknami. Steny domu na Zvonárskej ulici boli súčast'ou starého hradbového opevnenia. 362

363 Vtomto dome sa narodil Béla Gerster spolu so svojimi ôsmimi súrodencami: Mário Karolínou (1843), Konstanciou Franciskou (1844), Gejzom Arpádom Karolom (1848), Bélom Mikulášom (1850), Adalbertom (1852), Etelou Adalbertou Karolínou (1854), Jozefom Gabrielom (1856), Annou (1859) a Karolom Imrichom (1865). Mikuláš Gerster sa zúčastnil 1l. decembra 1848 bitky pri Budimíre ako poručík. V júli 1849 sa začalo prenasledovanie prívržencov revolúcie aj v Košiciach. Mikuláša Gerstera spolu 22 občanmi mesta odvliekli ako rukojemníkov do Krakova. Domov sa dostal ako viacdetný po dvoch mesiacoch. Od roku 1850 bol členom obchodnej a priemyselnej komory. Bol poslancom mestského zastupitel'stva v rokoch 1848, 1861 a Okrem iného bol aj členom Hornouhorského muzeálneho spolku. Béla Gerster školské roky Narodil sa 20. októbra 1850 v Košiciach, kde ukončil základné aj stredné vzdelanie na košickom Hlavnom gymnáziu premonštrátov. V školskom roku 1866/67 mal takých učiteľov, ako napr.: Józsefa Szakkayho, neskoršieho zakladateľa priemyselného školstva prvého svojho druhu v bývalom Uhorsku i strednej Európe a Bélu Klimkovicsa, jedného zo zakladateľov Hornouhorského muzeálneho spolku v roku Vysokoškolské vzdelanie - inžiniersky diplom získal vo Viedni na Technickej univerzite v roku V roku 1874 dostal vo Viedni miesto mestského inžiniera. Františkov kanál Neskôr pracoval u svojho švagra Štefana Kausera, staviteľa a podnikateľa v Pešti (jeho manželka bola Adalberta Gersterova - svetoznáma operná speváčka ). Štefan Kauser na základe poverenia Štefanom Türrom pracoval na rozsiahlom rozvíjaní vodnej sústavy rozšírenej na celú Báčku v oblasti Františkovho kanála. Kanál bol v prevádzke od roku Tieto práce obsahovali aj vybudovanie nového kanála na juh od Františkovho kanála, a to Kanál Františka Jozefa. Béla Gerster viedol tieto práce už vo funkcii hlavného inžiniera. Projektoval tiež trasy plavebných kanálov Vukovar - Šabac a Horná Kulpa (dnes Vojvodina v Srbsku). Spoločnosť rakúskych inžinierov a architektov ho 31. júla 1878 prijala ako hlavného inžiniera Františkovho kanála za riadneho člena. V roku 1880 projektoval zavlažovaciu stanicu pri Novom Verbási (dnes Vrbas vo Vojvodine, Srbsko). Panamský prieplav Generál Štefan Türr 1 si všimol talentovaného mladého inžiniera a odporučil ho svojmu švagrovi Lucienovi Bonapartovi Wysemu, 2 Francúz- 1 Štefan Thier - remeselnícky učeň z Baje, vojak, v lete 1848 získal hodnosť poručíka v Taliansku, 363

364 skemu námornému dôstojníkovi, ktorý ho zobral na medzinárodnú expedíciu v roku Úlohou tejto expedície bolo vypátrať a určiť najvhodnejšiu trasu medzioceánskeho prieplavu v Strednej Amerike. O jej objavenie sa už pred 300 rokmi pokúšali aj starí moreplavci, napr. túto vidinu mal pred sebou aj Krištof Kolumbus v roku Cieľom prieskumných expedícií zameraných na objavenie spojenia medzi Atlantickým a Tichým oceánom bolo vždy hľadanie prirodzeného prepojenia medzi oceánmi. Vďaka nim boli objavené Tehuantepec, Nicaragua, Panama a Darienská úžina. Výsledkom ich bádania bolo, že prepojenie, aké hľadali neexistovalo. Preto španieľskí králi Karol V. ( ) a Filip II. ( ) ako prví vo svojich vládnych nariadeniach plánovali výstavbu umelého prieplavu. Ako prvá sa ešte aj v dobe Bélu Gerstera ukázala správna mapa zobrazujúca Dariensku úžinu, ktorú v rokoch vyhotovil Don Andres de Ariza, vtedajší miestodržiteľ. Je ťažké si predstaviť mladého ročného Gerstera ďaleko od rodiny, od domova. O problémoch a ťažkostiach, s ktorými sa tu stretol, napísal svojmu staršiemu bratovi, ktorý pôsobil ako chirurg v New Yorku. Z mesta La Paya napísal list aj generálovi Türrovi plný sťažností na ťažkosti, s ktorými tu zápasil. Na konci listu sa mu nakoniec ospravedlnil za depresívnu nádych svojho listu. Problémy vyvolávali neustále konflikty hlavných inžinierov Wyseho a Celerona. V liste bratovi sa pritom zdôveril, že musí byť opatrný, lebo Wyse je švagrom gen. Türra. Gerster naplnil očakávanie Türra a odviedol vynikajúcu prácu. Medzinárodná civilná spoločnosť pre medzioceánsky kanál cez Darijskú užinu priznala Gersterovi odškodné za predčasné ukončenie vytýčenia trasy v Paname (z dôvodu, že nastalo obdobie dažďov) a predĺžený pobyt, ktorý bol dlhší o jeden mesiac ako u ostatných inžinierov. Zároveň ho ako vedúceho inžiniera expedície poverili spracovaním celého vedeckého materiálu. Tridsaťjeden rôznych návrhov na výstavbu Panamského prieplavu uvidelo svetlo sveta v súlade s predstavami a finančnými predstavami investorov. Boli aj takí, ktorí navrhovali tunelový splavný kanál. Nakoniec prijali Gersterov návrh, ktorý preferoval povrchový kanál s využitím vedľajších ramien blízkych riek pri ich primeranej regulácii. Gerster už v roku 1878 ako prvý navrhol miesto prieplavu na území medzi Panamou a Colonom. V tom istom roku vyšiel vo vestníku číslo 12 Spoločnosti maďarských inžinierov a staviteľov v treťom zošite článok Bélu Gerstera s názvom: "Prípravné práce na prerezanie americkej šije". Na oboznámil sa s talianskym oslobodzovacím hnutím a dozvediac sa o situácii v Maďarsku, prešiel na stranu talianskeho vojska. Pod menom Štefan Türr sa stal spolubojovníkom generála Garibaldiho, neskôr sa stal vojenským guvernérom Neapolu. 2 Tűrr ako pobočník kráľa Viktora Emanuela sa spoznal s princeznou Adele Bonaparte Wyse, neterou Napoleona III. Oženil sa s ňou v roku 181 a usadil sa v Paríži. Domov do Uhorska sa vrátil až v roku 1867 po udelení amnestie. 364

365 základe jeho správy vznikla spoločnosť Ferdinanda Lessepsa a v roku 1879 sa zahájili práce na vybudovaní Panamského prieplavu. Jeho dielo o tejto práci má názov: "Najnovší plán Panamského prieplavu, 1891". Türr mohol konečne začať s realizáciou svojho starého sna - s vybudovaním Korintského prieplavu. Korintský prieplav Už v staroveku ľudia rozmýšl'ali o prerezani Korintskej šije, ktorá je 40 km široká, ale na najjužšej časti sa zužuje na 5 km. V 4. storočí pred n.l. dal Démétrios Poliokrétés preskúmat' šiju s úmyslom prerezať ju. Jeho poverenci však nesprávne zamerali výškové diferencie a tvrdili, že voda v Korintskom zálive je vyššie položená, ako je hladina Egejského mora. Ak by teda postavili prieplav, morská voda by mohla zaplaviť čast' pevniny. Preto upustili od tohto plánu. Neskoršie cisár Nero začal s výstavbou prieplavu. Na práce využil otrokov a vojnových zajatcov z vojenskej výpravy v Judei. Pri plánovaní výstavby mali už v tom čase na pamäti aj to, aby tu mohli plávať vojnové lode. Preto potrebovali vysekat' 20 m široký, 4 m hlboký kanál do skaly. Na niektorých miestach bol 80 až 120 m nad morskou hladinou. Tam, kde bolo potrebné sekať veľmi hlboko, predbežne vyhĺbili 28 šácht hlbokých 37 až 42 m, obdĺžnikového prierezu s rozmermi 2 až 3 metre. Tieto na spodku spojili štôlňami. Dôslednost' práce projektantov a baníkov potvrdili aj moderné prieskumy a merania. Kým práce prebiehali, cisárovi hlásili nepokoje z Hispánie, preto museli vojsko odvelit' a práce zastaviť. Po smrti cisára Nera už rímske predstavenstvo nevenovalo prácam na prieplave pozornost'. Pokračovat' v stavbe plánoval aj cisár Hadrianus či bohatý Herodes Atticus. Všetky pokusy až do konca 19. storočia však vyšli nazmar. V roku 1867 sa grécki vlastenci pokúšali o vytvorenie spoločnosti za účelom výstavby prieplavu. Až v roku 1881 sa dostali k tomu, aby mohli Štefana Türra, žijúceho v emigrácii, požiadať vedením výstavby prieplavu. Türr požiadal kráľa a grécku vládu o povolenie na výstavbu prieplavu ako podnikateľ. Povolenie dostal na jar l88l, potom zosúladil základné požiadavky s Lessepsom. Ked' už mal písomne potvrdené svoje zámery, poveril Bélu Gerstera vypracovaním štúdie plánu prieplavu. Gerster si pri prehliadke terénu a predbežných výkopoch všimol, že už Rimania odviedli dobrú a užitočnú prácu, preto pokračoval v ich stopách. Prípravný projekt pod jeho vedením počas leta vykonali štyria peštianski inžinieri, Štefan Kauser, Ladislav Nyári, Garibaldi Pulszky a Štefan Stéghmüller. V auguste prišiel Štefan Türr, aby ho prevzal a v septembri predstavil na zasadaní Medzinárodnej zemepisnej spoločnosti v Benátkach. V Benátkach potom následne presvedčil banky, aby podporovali jeho plán kapitálom 30 miliónov frankov - podl'a Gersterovej kalkulácie. Vznikla Spoločnost' Korintského prieplavu, ktorej predsedom sa stal Štefan Türr. Táto spoločnost' 365

366 poverila projektovaním a vedením stavby prieplavu Bélu Gerstera. Už počas zimy sa začalo so sústreďovaním peštianskych podnikateľov za účelom podrobného vypracovania Gersterových realizačnych projektov. Výstavba Korintského prieplavu sa začala 4. mája 1882 slávnostným výkopom gréckeho krála Juraja I. Gerster tu vybudoval priemyselnú železnicu na prepravu materiálu, zorganizoval pre robotníkov zásobovanie, zdravotnícke služby, zabezpečil dodávku pitnej vody atd'. Dnes by sme to mohli nazvať dokonalou logistikou. V roku 1884 si prišla práce pozrieť l52 členná delegácia Spoločnosti mad'arskych inžinierov a architektov. Po celom úseku výstavby ich previedol Béla Gerster, vážený člen spoločnosti. Hoci práce boli plánované na dobu šiestich rokov, v roku l888, bol prieplav hotový iba na 80 %. Omeškanie spôsobili nepredvídané problémy, ktoré zvýšili aj náklady na výstavbu. Problém však bol najmä v tom, že peniaze pochádzali od tých istých bánk, ktoré financovali Lessepsovu spoločnost' na výstavbu Panamského prieplavu. Počas deviatich rokov výstavby Panamského prieplavu práce takmer vôbec nepostupovali, pričom sa minul viac než trojnásobok plánovanych 600 miliónov frankov. Toto viedlo neskôr aj k finančnému krachu Spoločnosti Korintského prieplavu. Práve tu má pôvod slovo panamovanie" (v mad'arčine) a znamená to finančný škandál, pretože kvôli nemu skrachovala výstavba vedená uhorských podnikatel'mi. Pri výstavbe Korintského prieplavu sa robili hlboké zárezy podl'a tzv.anglickej metódy. Prehlbovali pôvodné šachty, ktoré spojili štôlňami využívajúc pritom prácu Rimanov, a z týchto vytvorili zárezy tvaru V. Dĺžka vodnej cesty je od mora k moru 6100 metrov a na dne má šírku 22 metrov. Na jednom konci v Korintskom zálive bolo postavené mestečko Pozidonia a na druhom konci od Egejského mora mestečko Isthmia, obidve s vhodnými prístavmi. Rozsah prác charakterizuje napr. aj to, že bolo vyťažených 11 miliónov kubických metrov zeminy s použitím 1200 ton pušného prachu a 450 ton dynamitu. Nevyhli sa ani zemetraseniu, ktoré je hrozbou pre každú hĺbinnú stavbu. V roku 1886 sa zavalil jeden 30 metrový úsek a vyžiadal si pritom aj l'udské životy. Neskôr sa vytesávali menej strmé svahy, aby sa predišlo škodám vznikajúcim pri prípadných zemetraseniach. Po odchode uhorských podnikateľov inicioval Türr na ukončenie prác vznik gréckej spoločnosti. Práce prevzala skupina gréckych podnikateľov, ktorá ich pod vedením Atonisza Matszasa za 10 rokov aj ukončila podľa plánov Bélu Gerstera. Dielo bolo dňa 6. augusta 1893 slávnostne otvorené za prítomnosti gréckého panovníckého páru a Františka Jozefa I. Do prevádzky bolo odovzdané dňa 28. októbra Neskoršie bola pri vchode prieplavu umiestnená pamätná tabuľa na počest' Štefana Türra a Bélu Gerstera v jazyku mad'arskom a gréckom. Podobne bola dňa 6. augusta 1993 odhalená pamätná tabuľa obom v Budapešti. Na počesť 366

367 týchto dvoch osobností bol dňa 27. mája 2009 odhalený aj monument na strane Lautraki pri prieplave. Gerster napísal v roku 1894 knihu o svojom veľkom diele s názvom:,,prerezanie Korintskej šije". V roku 1896 ju vydal aj vo francúzskom jazyku s nánzvom:,,l' isthme de Corinthe et son percement". Okrem tejto práce to bol Gerster, ktorý vytýčil trasu železnice Athény - Larissa ( ). Domáca činnosť Dňa 23. augusta 1882 sa v Budapešti oženil s Ilonou Gerster (dcérou Karola Gerstera a Márie Kauser), s ktorou mal štyri dcéry: Margitu (1887), Jolanu (1889), Alžbetu (1891) a Šarlotu (1893). V roku 1886 sa definitívne vrátil do Uhorska a zaoberal sa hlavne výstavbou železníc. Opakovane sa vracal do Košíc, svojho rodného mesta, ku ktorému ho okrem príbuzenských vzťahov viazala aj podnikateľská činnost'. Bol stavitel'om železničnej trate Košice - Turňa, ktorú začal stavať na základe povolenia od Ministerstva dopravy a verejných prác zo dňa 26 septembra Preprava sa na tejto trati začala roku V podstate aj tejto trati vďačíme za vybudovanie vel'mi peknej staničnej budovy v roku 1896 (arch. Jozef Hubert, *1846 Bratislava 1916 Budapešť), ktorá však bola žiaľ v roku 1970 zburaná. Béla Gerster sa stal členom správnej rady akciovej spoločnosti Miestna železnica Košice - Turňa. Dňa 24. mája 1886 zasadnutie Abovsko - Turnianskej župy rozhodlo namiesto novostavby župného domu adoptovať starý župný dom z roku 1779 prístavbou dvorného traktu až po Orliu ulicu vrátane opravy strechy susedného domu Čierny orol". Toto rozhodnutie bolo schválené nariadením č ministra vnútra z 9. marca Náklady na stavbu boli rozpočtované na ,- forintov. Ladislav Komáromi, král'ovsky radca a podžupan, vypísal uzavretý konkurz na deň 4. januára Zo šiestich ponúk bola najlepšia Gersterova s 19,5% - nou zl'avou z ceny. Pravdepodobne tu zohrala rolu aj jeho láska k rodnému mestu. Medzi uchádzačmi boli také mená ako Répászky a Török, Peter Jakab, Jozef Lang, Viliam Kolacsek, Pajtás a Wirth, ďalej Hugo Hanisch. Prestavba bola ukončená v roku V 80 tych rokoch 19. storočia sa začali vo väčšom počte stavať aj obytné nájomné domy. Miestom ich výstavby boli väčšinou novovznikajúce ulice. Vtedajšia dobová tlač tomu venovala zvláštnu pozornosť, najmä práci staviteľov. Takým bol aj Danielovitsov dom na Ružovej ulici číslo 6 (dnes Rooseveltova ulica č. 22), ktorého staviteľom bol Béla Gerster v roku Na stavbe použil nové úspornejšie metódy stavby (napr. tenšie hrúbky múrov), čo vyvolalo kritiku vtedajšieho kráľovského stavebného úradu. Svojimi výpočtami dokázal správnosť týchto riešení, čo dokazuje aj fakt, že budova dodnes stojí. Neskôr sa Gerster zaoberal hlavne výstavbou železníc. Postavil ich viac ako 13. V roku 1919 viedol Riaditel'stvo výstavby kanálu medzi Dunajom a 367

368 Tisou. Zaujímavý bol názor Bélu Gerstera na projektovanie a plánovanie lodných ciest. Bol presvedčený, že je to taká investícia, ktorá neprináša okamžitý zisk, ale že úrodu zbierajú nasledujúce generácie. Významný hospodársky rast veľkých európskych národov bol založený práve na tom, že ich vlády neľutovali investovať do týchto stavieb zo štátneho rozpočtu. Zástancovia tohto názoru mali za cieľ vybudovať vnútrozemné lodné cesty cez splavné rieky až po v tom čase jediného prístavu Uhorska Rijeku (Fiume). Jeho pamiatka Zomrel dňa 3. augusta 1923 v Budapešti. Jeho náhrobok je prácou Karola Lotza a Ľudovíta Stróbla. Žiaľ v Košiciach okrem jednoduchej pamätnej tabule odhalenej 21. apríla1999 na jeho rodnom dome nič nepripomína tohto zabudnutého významného košického rodáka. 368

369 Osobnosti európskeho významu späté s Košicami v rokoch Ján Gašpar Abstrakt Príspevok ponúka zoznam najvýznamnejších osobností spojených s Košicami medzi rokmi Zahŕňa slávnych umelcov (Július Benczúr), historikov (Imrich Henszlmann), spevákov (Jozefína Ernst), tanečníkov (Irma Peterdy), hudobníkov (Jani Rácz), vedcov (Róbert Ultzmann), lekárov (Arpád Gerster), generálov (Jozef Békessy), filozofov (Siegfried Áron Bettelheim), politikov (Július Andrássy), vojakov (Svetozár Boroević) a športovcov (Dr. František Sobota) a prináša 23 krátkych biografií týchto významných osobností. Kľúčové slová: Košice. Osobnosti. Roky Košice boli v 2. polovici 19. storočia čulým rozvíjajúcim sa mestom, ktoré zaznamenalo nielen búrlivý teritoriálny rozvoj, ale nadobúdalo aj väčší hospodársky, geopolitický a kultúrno-spoločenský význam. Žili a tvorili tu osobnosti, ktoré sa svojou činnosťou zaslúžili o jeho všestranné povznesenie. Napriek tomu iba málo ktorej osobnosti sa počas jej života podarilo dosiahnuť významnejšie postavenie z celoeurópskeho hľadiska nie preto, žeby svojou činnosťou nedosahovali túto úroveň ale chýr o ich činnosti z hospodárskeho a politického centra predsa len vidieckej časti monarchie iba ťažko prekročil jeho hranice alebo hranice Uhorska. Spomeňme z oblasti hospodárskej napríklad významných priemyselníkov Karola Gottfrieda Fiedlera, Konštantína Bauernébla, Karola Poledniaka st., bratov Schirgerovcov, Leopolda Ungára, rodiny Haltenberger a Bradovka, staviteľov Michala Répaszkého, Petra Jakaba a jeho synov Arpáda a Gejzu, vo sfére kultúrnej bratov Klimkovicsovcov, maliarov Ľudovíta Csordáka, Elemíra Halásza Hradila, Antona Jasuscha, Köváry-Kacsmarika, Lengyel-Reinfussa, Antona Stadlera a iných, v oblasti vedy a vzdelávania napr. Jozefa Szakkayho a v politickej a cirkevnej oblasti významných mešťanostov Teodora Münstera a Edmunda Édera, biskupov Žigmunda Bubicsa a Augustína Fischer-Colbrieho. Dôležité je zadefinovať, aké kritériá musí spĺňať osobnosť, aby sme mohli konštatovať, že v čase života jej činnosť nadobudla európsky rozmer. V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že sa tak udialo predovšetkým v čase jej pôsobenia mimo Košíc, či už ide o rodákov nášho mesta, alebo osoby, ktoré tu určitú dobu kedysi pôsobili a tak si ich môžeme prisvojiť a označiť aj za Košičanov. Na druhej strane za Košičanov nemôžeme pokladať tie osobnosti európskeho významu, ktorých dielo sa v Košiciach iba realizovalo, ale pobudli v meste iba v čase jeho realizácie. Ide predovšetkým o rôznych architektov a staviteľov. 369

370 V tomto kontexte sa podarilo v danom časovom období od národnoburžoáznej revolúcie v rokoch do konca monarchie v roku 1918 určiť 30 osobností, ktoré svojim pôsobením nadobudli nadregionálny význam a šírili meno Košíc aj mimo územia Rakúsko Uhorska alebo ich činnosť mala v istej etape ich života celoeurópsky význam, aj keď často sa tieto osobnosti nedávali priamo do súvislostí s Košicami. Vzhľadom na časový limit príspevku uvediem iba stručne základné charakteristiky vytipovaných osobností. Najviac ich bolo z oblasti umenia, či už ide o rodákov z Košíc alebo začiatky ich činnosti a umelecký rast je spätý s našim mestom. Ide predovšetkým o akademického maliara Júliusa Benczúra, ktorý sa narodil síce v obci Nyíregyháza v roku 1844 ale svoju mladosť v rokoch prežíval v Košiciach, vo významnej rodine košického lekárnika Viliama Benczúra. Tu nadobudol stredoškolské vzdelanie a získal aj základy maliarstva u Antona Stadlera a od roku 1860 u Vojtecha a Františka Klimkovicsovcov. Od roku 1861 žil v Mníchove, kde študoval na Akadémii výtvarných umení. Tu si potom zriadil ateliér a po absolvovaní študijných pobytov v Taliansku a Francúzsku sa v roku 1874 stal aj profesorom mníchovskej akadémie. Od roku 1885 bol riaditeľom Majstrovskej umeleckej školy v Budapešti. V 60. rokoch namaľoval v Košiciach niekoľko portrétov a za portrét Karola Fieldera z roku 1864, ktorý bol jeho prvým umelecky hodnotným portrétom, získal ocenenie na výstave v Norimbergu. Od r člen - korešpondent Maďarskej akadémie vied. V r ho kráľ vymenoval za doživotného člena uhorského parlamentu. Samostatné výstavy mal v Košiciach v r. 1906, 1908, Jeho žiakom bol aj synovec akademický maliar Július Éder. Na sklonku života žil vo svojom kaštieli v meste Szécsény, kde zomrel a v roku 1927 ho na jeho počesť premenovali na Benczúrfalva. Ďalším významným maliarom bol Leopold Horovitz, ktorý sa narodil v Košiciach 2. februára 1838, keď tu jeho matka bola na trhu a zastihol ju náhly pôrod. Jeho rodičia ale v tom čase žili ešte v Rozhanovciach. Základom kreslenia a maľovania sa učil v Košiciach u Imricha Emanuela Rotha. V r študoval na viedenskej akadémii, potom opäť v Košiciach u Vojtecha Klimkovicsa. V júni 1857 na Prvej hornouhorskej priemyselnej výstave jeho obrazy spomedzi vystavovaných diel vzbudili najväčší ohlas. V r pôsobil v Paríži, kde sa zdokonalil v portrétovaní. Hoci oficiálne sa potom usadil v Košiciach, pôsobil viac vo Varšave, kde sa trvalejšie usadil v r a okrem portrétov maľoval aj žánrové obrazy zo života tamojších Židov. V r sa usadil natrvalo vo Viedni ako dvorný maliar a portrétista aristokratických kruhov. Jeho povesť portrétistu mu zabezpečovala vysoké príjmy maľovaním bohatých ľudí a verejných činiteľov od Varšavy cez Berlín, Drážďany, Mníchov, Budapešť až po Viedeň. Zomrel vo Viedni. 370

371 Z nemeckej rodiny bardejovského obchodníka so železom pochádzal významný historik umenia, zakladateľ Hornouhorského muzeálneho spolku a univerzitný profesor Imrich Henszlmann. Narodil sa 13. októbra 1913 v bývalom Szirmayho dome na rohu Hlavnej a dnešnej Alžbetinej ulice, ktorý kúpil jeho otec v roku 1811, no už v roku 1817 zomrel. Vychovával ho priemyselník Karol Gottfried Fielder, ktorý sa oženil s jeho sestrou. Študoval v Košiciach, potom na lýceu v Prešove. V Budapešti vyštudoval medicínu, nevenoval sa však tomuto povolaniu, ale štúdiu umenia, umeleckých stavebných pamiatok a ich ochrane. V tejto oblasti sa vzdelával v Ríme a na študijných cestách po Taliansku, Nemecku i vo Viedni. Od r bol profesorom novozaloženej Katedry dejín umenia na peštianskej univerzite. Od r publikoval recenzie a kritiky diel Shakespeara a zostavil niekoľko hodnotiacich divadelných monografií. Vo svojej bohatej publikačnej a výskumnej činnosti sa venoval predovšetkým archeológii a histórii architektúry. Hoci pôsobil mimo Košíc, v rámci týchto svojich aktivít sa viackrát ku Košiciam vracal, najmä v súvislosti s košickým Dómom, v ktorého blízkosti sa narodil a vyrastal. Jeho dielo o košických gotických kostoloch sa považuje za prvú maďarskú prácu v tomto odbore, ktoré aj ovplyvňovalo rekonštrukciu dómu v r Za svoje postoje v r. 1848/1849 bol odsúdený. V r žil v emigrácii v Londýne a Paríži. V r bol profesorom budapeštianskej univerzity a poslancom uhorského parlamentu. Jeho návrh zákona na ochranu kultúrnych pamiatok bol prijatý v r Publikoval v domácich i zahraničných časopisoch aj samostatne. Košickému múzeu, ktoré sústavne podporoval, zanechal zbierku umeleckých predmetov, kníh a vlastných kresieb i písomností. Čestný občan mesta Košice (1846). Jeho pamiatku zachováva pamätná tabuľa umiestnená na rodnom dome na Hlavnej ulici (dnes č. 32) odhalená v r a busta z r (dielo budapeštianskeho sochára Alexa Luxa) iniciovaná r Košickým turistickým kruhom pôvodne uložená v Archíve mesta Košice. Henzelmann zomrel v Budapešti. Významným historikom umenia, muzeológom u pamiatkárov bol aj profesor na reálnom gymnáziu v Košiciach Viktor Myskovszky. Narodil sa 17. mája 1838 v Bardejove v pôvodne poľskej šľachtickej rodine súdneho radcu Františka Myszkovszkého. Študoval na gymnáziu v Bardejove, kde získal aj základné poznatky o výtvarnom umení v kresliarskej škole. Pokračoval v štúdiách staviteľstva na technike v Budíne a vo Viedni. Od r profesor deskriptívnej geometrie, kreslenia a krasopisu na košickej štátnej reálke. Pedagogická práca však bola preňho len nutným finančným zabezpečením, hlavným ťažiskom práce bola história umenia a s ním súvisiace maliarstvo, resp. kreslenie. Vzťah k stavebným umeleckým dielam nadobudol počas štúdií v Budapešti. Jeho kresliarske nadanie bolo základnom výskumu umeleckých pamiatok v dobe, keď fotografovanie nebolo ešte na dostatočnej technickej a umeleckej úrovni. O kvalite jeho prác svedčí zlatá 371

372 medaila získaná na svetovej výstave v Paríži r za kolekciu 9 albumov s akvarelmi pamiatok z východného Slovenska. Schopnosť popri vyobrazení popísať a odborne hodnotiť skúmané stavby a umelecké diela ho priviedli aj k spolupráci na ochrane umeleckých pamiatok. Na problematiku pamiatkovej starostlivosti boli zamerané jeho študijné cesty r v Norimbergu, Augsburgu a Regensburgu, v r v Taliansku a r v Paríži. Získal členstvo vo viacerých vedeckých spoločnostiach v Budapešti a v Miláne. V r bol menovaný za člena komisie pre sakrálne umenie a architektúru pre prípravu miléniovej výstavy v Budapešti, od r Krajinskej komisie na ochranu umeleckých pamiatok. Pre Košice bolo významné jeho členstvo v komisii pre dozor nad reštaurovaním košického Dómu v r Okrem vyznamenaní za konkrétne exponáty na výstavách mu kráľ udelil r kríž rytierskeho rádu Františka Jozefa a r titul kráľovského radcu. Zomrel v Košiciach V Košiciach sa narodili, alebo istú dobu pôsobili viaceré operné speváčky, ktoré sa neskôr uplatnili aj na európskych scénach. Jozefína Ernst rodená Kaiser sa narodila 29. novembra 1821 v rodine lekára na Mäsiarskej ulici. Gróf Jozef Dessewffy ju uviedol do hudobného sveta a podporoval ju. Speváckym umením sa zaskvela v operných domoch na celom svete. V r prvýkrát vystúpila v Košiciach. V r účinkovala vo Viedni, 1846 v Budapešti. V r hosťovala v Nemecku, Taliansku, Francúzsku a Španielsku. V rokoch členka Národnej opery v Budapešti. K jej repertoáru patrili sopránové úlohy ženských postáv. Zomrela 14. júla 1873 v Budapešti. Spevácku kariéru pomohla rozbehnúť aj Márii Rabatinszkej (nar v Čaklove), s ktorou v roku 1862 spoločne vystupovala v divadelnej spoločnosti Endre Latabára. Mária Rabatinszká vyrastala v Košiciach v rodine svojej tety. Konzervatórium absolvovala vo Viedni. Od r bola sólistkou maďarského Národného divadla v Budapešti a v r viedenskej opery. Po vydaji za berlínskeho podnikateľa Jána Zachariáša v roku 1873 sa vzdala umeleckej dráhy. Po smrti manžela žila v Paríži a venovala sa maľovaniu. V Košiciach sa 27. júla 1854 v rodine mydlára Mikuláša Gerstera narodila operná speváčka Etela Gardini. V r tu na dobročinnom koncerte zaujala svojím talentom. Hudobné vzdelanie získala na konzervatóriu vo Viedni. V Košiciach vystúpila opäť v r a naposledy už len príležitostne v r V r vystúpila vo viedenskej opere v diele Traviata za prítomnosti autora G. Verdiho, ktorý ocenil jej umenie. V r vystupovala vo významných divadlách Európy (Benátky, Paríž, Madrid, Marseille, Londýn, Berlín, Budapešť, Moskva, Petrohrad). V r sa v Janove vydala za impresária viacerých speváčok európskeho významu, ktorý pomohol vybudovať aj jej umeleckú dráhu. Po vystúpení v New Yorku (1879) napriek mladému veku ukončila svoju bohatú spevácku kariéru. 372

373 S manželom žila na statku pri Bologni, kde založila spevácku akadémiu. Zomrela v talianskom Pontecchiu. Mala aj sestru Adalbertu nar. 8. septembra 1852, ktorá sa v roku 1870 vydala za úspešného budapeštianskeho staviteľa Jozefa Kausera. Bola operná speváčka. V r vystupovala ako členka talianskeho vokálneho kvarteta, potom ako operná speváčka na viacerých európskych scénach. Zomrela v Paríži 23. apríla Herečka a operná speváčka Ilka Pálmai (vl. menom Ilona Petráss) sa narodila v rodine inžiniera v Užhorode 21. septembra Od útleho detstva po smrti matky však vyrastala u tety v Prešove. Od r žila v Košiciach, kam preložili jej otca. 15-ročná začala svoju spevácku kariéru ako členka košickej divadelnej spoločnosti Viliama Lászyho a zmenila si meno. Hudobne sa vzdelávala v Budapešti s podporou svojho svokra Ede Szigligetiho, riaditeľa Národného divadla v Budapešti. Cez Prešov, Satu Mare, Kecskemét, Kluž sa v roku 1878 dostala až do Budapešti a od roku 1880 hosťovala 15 rokov vo Viedni, Prahe, Berlíne, Londýne a New Yorku ako jedna z najoslavovanejších primadon svojej doby. Medzi jej najvýznamnejšie úlohy patrili postavy v operetách. V r ukončila svoje umelecké pôsobenie. Zomrela v Budapešti 17. februára Opernými speváčkami pôsobiacimi na scénach divadiel od konca 60. rokov v USA boli sestry dvojčatá Jenny a Mary Landesmannové, ktoré sa narodili v roku 1846 v rodine košického obchodníka s módnym tovarom. V polovici 70. rokov 19. storočia sa s veľkým úspechom prvá z nich predstavila opäť aj košickému publiku. Úspešnou primabalerínou európskych divadelných scén bola košická rodáčka (1841) Irma Peterdy, rod. Rotter. Jej tanečný talent objavil tanečný majster Anton Mayer z Viedne, v ktorého detskom súbore účinkovala v Košiciach v r S finančnou podporou košickej aristokracie sa dostala do baletného súboru budapeštianskeho Národného divadla. V Košiciach pohostinne vystupovala v r V r bola angažovaná pri dvornej opere vo Viedni. Potom v r opäť v Budapešti. Zomrela v apríli 1913 v Budapešti. Známym a populárnym primášom európskej úrovne bol Jani Rácz. Narodil sa v Lučenci 27. júna 1844 v rodine cigánskeho muzikanta, ktorý pre mimoriadne nadaného syna zabezpečil kvalitné hudobné vzdelanie. Od 12 rokov hrával v kapele Marciho Dombiho, od r bol primášom. S vlastnou skupinou hudobníkov účinkoval v Lučenci a Rimavskej Sobote ( ), neskôr dvorný hudobník kniežaťa Filipa Coburga na jeho gemerskom panstve. V r bol na jeho odporúčanie angažovaný v Budapešti, kde sa jeho pôsobiskom stali kúpeľné priestory na Margitinom ostrove počas hlavnej letnej sezóny. Následne získal niekoľko pracovných ponúk (kaštieľ Miramare v Terste, nemecké mestá). V r sa usadil aj s muzikantmi svojej kapely v Košiciach. Do r hrával pravidelne v kaviarni Jozefa 373

374 Docskalika na Mäsiarskej ulici (dnes č. 15). Nositeľ striebornej medaily za propagáciu cigánskej hudby na krajinskej výstave v talianskom Terste (1882) a Krakove (1887). Jeho umenie vysoko hodnotila aj kráľovná Alžbeta počas svojho pobytu v Bardejovských kúpeľoch (1895). Zomrel v Košiciach v máji Ďalším známym primášom bol lámač ženských sŕdc Feri Horváth, ktorý sa narodil v roku 1855 v rodine primáša v Banskej Bystrici. Už od detstva hrával so svojimi štyrmi bratmi v otcovej kapele. Odborné vzdelanie získal vo Viedni. Od r domáci muzikant grófa Szapáryho v Budapešti. V r na priemyselnej výstave v Budapešti získal titul kráľa primášov. V r hral s kapelou na medzinárodnej výstave v Paríži, hosťoval v Londýne (1887), Paríži (1889), Berlíne, Stockholme, v Belgicku, Holandsku a po celom Uhorsku. Pred r sa usadil v Košiciach, od r vystupoval pravidelne v hoteli Európa. V r dirigoval v Košiciach koncert spojených hudieb košických Rómov pri príležitosti 10. výročia Československej republiky. Jeho repertoár obsahoval okrem populárnej hudby aj diela klasikov, ktoré predvádzal svojou dokonalou technikou. K jeho obdivovateľom patrili monarchovia európskych štátov. Zomrel v Košiciach 4. apríla 1939, kde na verejnom cintoríne je dodnes jeho opustený hrob. V oblasti vedy a výskumu významné miesto patrí urológovi a univerzitnému profesorovi vo Viedni Róbertovi Ultzmannovi, ktorý sa narodil v Košiciach 30. marca Ako polosirota vyrastal u tety, gymnázium absolvoval v Košiciach, medicínu vo Viedni, kde pôsobil celý svoj profesionálny život ako asistent a profesor univerzity. Dosiahol vynikajúce výsledky a považuje sa za jedného zo zakladateľov urológie ako samostatnej disciplíny, vypracoval nové operačné metódy, zostrojil pre ne prístroje a bol autorom viacerých publikácií a štúdií z tohto odboru. Zomrel 9. júna 1885 vo Viedenskom Novom meste. Ďalším významným lekárom, košickým rodákom bol Arpád Gerster, brat významného tvorcu dopravných stavieb Vojtecha Gerstera a speváčok Etely Gardini a Adalberty Kauserovej. Narodil sa 22. decembra 1848 a po maturite v Košiciach absolvoval v roku 1872 medicínu vo Viedni a stal sa chirurgom. Lekársku prax začal ako nemocničný lekár v Košiciach, v r odcestoval cez Nemecko do USA. Chirurgickú prax si otvoril na Manhattane v New Yorku, ako jeden z prvých lekárov svojej špecializácie. Modernizoval niektoré chirurgické postupy, jeho aseptické metódy znamenali v tej dobe revolučný zvrat. Profesor klinickej chirurgie na Columbia University (od 1910). Prezident Americkej chirurgickej spoločnosti ( ). - Publikoval viacero kníh, niekoľko desiatok štúdií a článkov v odborných časopisoch. Bol nadaný aj oblasti hudby, hral na organe a v komorných zoskupeniach. Výtvarné nadanie uplatňoval v kresbe karikatúr, kresieb, skíc a ilustrácií k svojim písaným dielam. Zomrel 11. marca 1923 v New Yorku. 374

375 Poľnohospodársky odborník Eugen Roditzky sa narodil 13. februára 1844 v dnešnom Rumunsku a zomrel 4. januára 1915 v maďarskom meste Alag. Študoval prírodné vedy na polytechnike v Budapešti, r získal doktorát na univerzite v Tübingene. V r sa stal profesorom Poľnohospodárskej akadémie v Magyaróvári a od r bol riaditeľom Poľnohospodárskej akadémie v Košiciach. V r ho preložili na Ministerstvo poľnohospodárstva a v r sa stal riaditeľom štátneho ústavu pre výskum vlny. Bol dobrý odborník i organizátor a tieto jeho vlastnosti sa kladne prejavili na rozvoji košického ústavu. Mal za sebou bohatú a rôznorodú publikačnú činnosť po maďarsky, nemecky i francúzsky: národohospodárske práce, z oblasti včelárstva, chovu domácich zvierat, o pestovaní zemiakov, tabaku atď. Samostatne vyšlo niekoľko jeho kníh o pestovaní tabaku a ochrane zvierat. Publikoval v Uhorsku a zahraničí. Bol známy svojimi pracovnými výsledkami a organizačnou prácou na medzinárodných výstavách vo Viedni, v Paríži a inde. Získal za to viacero vyznamenaní doma i v cudzine (Rakúsku, Srbsku, Francúzsku). Generál Jozef Békessy pôsobil v rokoch v Košiciach ako veliteľ 77. pešej brigády domobrancov, ale viac sa preslávil ako vynálezca. Narodil sa v Kluži (dnes Rumunsko) 16. februára V roku 1899, kedy pôsobil v hodnosti majora na ministerstve národnej obrany v Budapešti, vynašiel pohyblivú poľnú pekáreň, čím sa stal priekopníkom modernizácie vojenského stravovania. Vynález mal zabrániť spečeniu chleba pri nepriaznivej sile a smere vetra. Vyrábala sa v hutníckom závode Manfréda Weissa v Csepeli a používala v rakúskej armáde do r a v maďarskej kráľovskej armáde aj po r Od januára 1914 titulárny poľný maršal. V oblasti vzdelávania dosiahol úspechy na európskej úrovni profesor košickej priemyslovky Ján Weyde. Narodil sa v Bratislave 1. júla 1858 v rodine hodinára. Diplom elektrotechnického inžiniera získal v roku 1882 na technike vo Viedni. Po praxi vo firme Ganz v Budapešti pôsobil od januára 1887 na vyššej priemyselnej škole v Košiciach, kde vyučoval elektrotechniku, strojnícke a konštrukčné kreslenie a náuku o železničných strojoch. Vplýval na reorganizáciu školy s dôrazom na názornosť vyučovania. Jeho príručka technického kreslenia strojov bola ministerstvom povolená ako pomocná učebnica pre školy technického typu. Príručka o obsluhe elektromotorov a ich využití v remeselných dielňach vyšla aj v nemčine v Berlíne. Svojou prednáškou na elektrotechnickej výstave v Paríži získal uznanie aj v zahraničí. Zomrel v Košiciach 22. marca 1902 a pochovaný je na verejnom cintoríne. Významným mysliteľom a filozofom bol lekár, rabín a hebrejista Siegfried Áron Bettelheim, ktorý sa narodil 4. apríla 1830 v Hlohovci. Študoval na rabínskych školách v Bratislave, Lipsku a Prahe, kde na univerzite získal doktorát z filozofie. V Londýne bol redaktorom niekoľkých novín. Začiatkom 50-tych rokov riaditeľ školy v Timişoare (dnes Rumunsko) a redaktor politického týždenníka Előre, v roku 1856 bol v Čechách úradným 375

376 prekladateľom orientálnych rečí a cenzorom hebrejských kníh. V roku 1860 pôsobil ako hlavný rabín v Komárne a ako prvý Žid sa stal hlavným školským inšpektorom v krajine. Odtiaľ prišiel v januári 1862 do Košíc, kde bol v poradí druhým rabínom košickej židovskej náboženskej obce. Od r redaktor prvých na Slovensku vychádzajúcich židovských novín v hebrejčine - týždenníka Hajehudi-Der Jude a tajomník náboženskej obce. V r sa pre rozpory v náboženskej obci vysťahoval do USA, kde pôsobil ako rabín vo viacerých mestách a profesor kolégia vo Philadelphii. V Richmonde navštevoval lekársku fakultu a získal lekársky diplom. Vydával a redigoval vlastné nemecké noviny Der Patriot, neskôr aj v angličtine pod názvom The State Gazette. Zanechal rozsiahlu literárnu pozostalosť. Písal novely zo života v židovskom gete a články v maďarskej, nemeckej, anglickej, hebrejskej a jidiš reči. Niektoré boli preložené do maďarčiny. Jeho obsiahly životopis, ktorý vyšiel v USA napísal rabín Dr. George Alexander Kohut ( ). Manželka bola prvou židovskou učiteľkou v Uhorsku. Zomrel 21. augusta 1899 na lodi cestou do USA. Rodákom z Košíc bol gróf Július Andrássy, predseda uhorskej vlády v rokoch , v rokoch minister zahraničných vecí a minister financií rakúsko-uhorskej vlády. Narodil sa 1. marca 1823 ako príslušník betliarskej vetvy šľachtického rodu. V r zemplínsky župan, počas maďarskej národnej revolúcie veliteľ národnej gardy. V r pobočník generála Artúra Görgeyho a vyslanec revolučnej vlády v Istanbule. Po porážke revolúcie žil v emigrácii v Londýne a Paríži, vrátil sa po amnestii v r Od r čestný občan mesta Košice. V r čestný člen Uhorskej akadémie vied. Autor veľkého množstva politických článkov v celoštátnych periodikách. V r mu v Košiciach odhalili pamätnú tabuľu z carrarského mramoru s jeho reliéfom na paláci, postavenom na mieste niekdajšieho domu jeho príbuzného Juraja Andrássyho ( ), kde sa narodil (dnes Hlavná ulica č. 81). Zomrel vo Volosku (dnes Chorvátsko) Generál Ludwig Michael Appel pôsobil v Košiciach pri 34. pešom pluku od roku 1896, v rokoch ako jeho veliteľ. Narodil sa vo Viedni 21. februára 1856 v rodine generála jazdectva. Po získaní vojenského vzdelania na akadémii Theresianum vo Viedenskom Novom Meste slúžil pri viacerých jednotkách v monarchii. Od roku 1904 už v hodnosti generálmajora veliteľ armádneho zboru v Bosne a Hercegovine. Od októbra 1911 veliteľ 15. armádneho zboru. Ako jeho veliteľ zomrel na následky infekčnej nemoci v srbskom Erdeviku 1. februára V r in memoriam vyznamenaný Rytierskym krížom vojenského Radu Márie Terézie. V Košiciach pôsobil v rokoch ako veliteľ 34. pešieho pluku barón Artur Arz. Narodil sa v sedmohradskom meste Hermannstadt (dnes Sibiu) 16. júna Počas 1. svetovej vojny bol v rokoch náčelníkom generálneho štábu rakúsko-uhorskej armády. Nositeľ vojenského 376

377 Radu Márie Terézie a ďalších vysokých vojenských vyznamenaní aj zahraničných. Čestný doktorát filozofie mu udelila univerzita v Kluži. Zomrel 1. júla 1935 v Budapešti. Cisársko-kráľovský poľný maršal Alexander Benedek sa narodil 12. novembra 1818 v meste Canta (dnes Rumunsko). Absolvent Tereziánskej vojenskej akadémie vo Viedenskom Novom Meste (1838). V hodnosti podplukovníka a neskôr plukovníka veliteľ košického 34. pešieho pluku, ktorý bol na jeseň 1859 prevelený na taliansky front, kde zviedol boje pri Solferine na potlačenie protirakúskeho hnutia odporu. Počas prusko-rakúskej vojny v r už v hodnosti generála bojoval v bitke pri Hradci Královom ako veliteľ jednej z brigád 3. armády, kde bol ranený a padol do zajatia. Napriek tomu na čele jednotky pri bojových akciách preukázal veľkú dávku odvahy a vojenské schopnosti. Od r pôsobil na rakúskom ministerstve vojny, od r vedúci sekcie. Od r poľný maršal, od r prezident vojenského apelačného súdu. V r sa za vojenské zásluhy ešte v hodnosti plukovníka stal čestným občanom mesta Košice. Zomrel 2. januára 1878 vo Viedni. Čestným občanom Košíc bol od roku 1915 aj poľný maršal Svetozár Boroević. Narodil sa 13. decembra 1856 v meste Umetić (Chorvátsko). Po ukončení školy generálneho štábu od r učiteľ taktiky na Tereziánskej akadémii vo Viedenskom Novom Meste. Od r v hodnosti podplukovníka postupne veliteľ štábu peších divízií v Plzni, Mostare, v Košiciach pri 27. pešej divízii a následne pri 8. pešom zbore v Prahe. Od r v hodnosti generálmajora veliteľ 14. pešej brigády v Petrovaradíne, potom náčelník 7. honvédskej oblasti v Zagrebe. Od r do r veliteľ 6. armádneho zboru v Košiciach. Počas 1. svetovej vojny ako povestný čierno-žltý generál bojoval na východnom fronte ( ) a v Taliansku ( ). Nositeľ najvyšších rakúsko-uhorských vojenských vyznamenaní a radov. V r povýšený do šľachtického stavu, od r poľný maršal. Používal predikát»de Bojna«. Zomrel 23. mája 1920 v Klagenfurte. Majorom armády USA bol, pôvodne košický obchodník, svetobežník a dobrodruh Andrej Gallik. Narodil sa v Rožňave v rodine podnikateľa. Po absolvovaní škôl v Levoči tam pracoval ako obchodný pomocník a v roku 1843 sa stal spolumajiteľom obchodu so súknom v Košiciach. Po porážke maďarskej revolúcie utiekol v roku 1849 do Paríža a odtiaľ do USA, kde sa živil príležitostnou prácou. Odtiaľ spolu s priateľom podnikli dobrodružné cesty po USA a Austrálii, kde chcel byť zlatokopom, ale aj na Nový Zéland. V r sa vrátil do USA a zúčastnil sa občianskej vojny na strane unionistov, kde dosiahol hodnosť majora. V r úspešne kandidoval za guvernéra štátu Missouri. Po r vyštudoval medicínu, pôsobil však ako zverolekár a v Kansas City zriadil v r veterinárny ústav. Už pred odchodom do emigrácie v Košiciach publikoval svoje úvahy 377

378 filozofického charakteru, odborné lekárske práce neskôr v USA. V starobe sa v máji 1881 vrátil do Košíc k synovi Gejzovi ( ), ktorý tu bol lekárnikom. Tu aj zomrel 18. júna Na športoviskách prvých olympiád reprezentovali Uhorsko v danom čase aj športovci so vzťahom ku Košiciam. Bol to František Holubán (1886), ktorý v roku 1906 na olympiáde v Aténach získal bronzovú medailu v gréckorímskom zápasení a ešte v tomto roku sa v ľahkej váhe stal aj majstrom sveta a Európy. Pôsobil v Košickom atletickom klube od roku 1906 aj po roku 1920, kde bol aj trénerom a viedol kurzy zápasenia pre záujemcov. Odchovanci tzv. Holubánovej školy šírili dobré meno košického zápasenia aj mimo Slovenska. Zomrel v Budapešti 6. marca Športovec, atlét úspešný v behu na 100 m bol košický rodák Dr. František Sobota. Narodil sa 30. augusta 1891 a po absolvovaní právnickej fakulty tu pôsobil do roku 1921 ako tabulárny sudca. Bol odchovancom profesora Ľudovíta Kmetyka. Na OH v Stockholme v r reprezentoval Uhorsko v behu na 100 m, skoku do diaľky a štafetovom behu 4x100 m, ktorá postúpila do semifinále. V r vedúci atletického oddielu KAC v Košiciach. Zomrel v Levoči v roku Iba rodákom z Košíc bol Alexander Prokopp (7. máj 1887), syn telegrafného úradníka. Pôsobil ako úradník v Budapešti, bez zisku medaily reprezentoval Uhorsko v športovej streľbe už na olympiáde v Londýne v roku Na olympijských hrách v roku 1912 v Stockholme získal v tejto disciplíne zlatú medailu. Zomrel 4. novembra 1964 v Budapešti. 378

379 Významní pedagógovia spätí s Košicami Jana Mešterová Abstrakt Dominkánska kláštorná škola vyvíjala svoje aktivity v Košiciach od konca 13. storočia. V meste pôsobil J. Müller Regiomontanus a M. Bylica (15. storočie). Pracoval tu a aj zomrel G. J. Rheticus, asistent M. Koperníka (16. storočie). Počas obdobia protestantskej reformácie bola založená latinská škola (1546) a následne počas protireformácie bola založená Jezuitská univerzita Universitas Cassoviensis (1657). Táto univerzita bola nahradená Kráľovskou akadémiou (1777). Požiadavky priemyslu priniesli založenie strednej priemyselnej školy (1858). V r bola v meste založená Štátna technická univerzita M. R. Štefánika. Kľúčové slová: Košice. Prírodné vedy. Školy. Pedagógovia. Študenti. Dominikánska kláštorná škola (koniec 13.stor.-1556) 1 Prvými centrami vzdelanosti na Slovensku boli kláštory. Dominikánsky rád začal pôsobiť na Slovensku - v Košiciach pred rokom Na synode dominikánskeho rádu v roku 1304 bolo rozhodnuté, že v každej dŕžave bude založená škola (studium generale). Školy budú umiestnené v kláštoroch, vydržiavať ich bude rád a budú nezávislé na panovníkovi. 2 V 2. pol. 15. stor. úroveň košickej školy vzrástla profesori Ondrej, Blasius de Cassovia, Peter z Košíc, Matej zo Starého pri Michalovciach. Niektorí profesori pôsobili i na budínskej dominikánskej škole: Jakub z Košíc, Mikuláš de Mirabilius (najvýznamnejší košický profesor). Košický konvent bol známy aj skriptorskou činnosťou - Ján z Košíc (Janusch Dijack, Dyak), Vavrinec zo Stropkova, Martin Craus, Michal Slovák (Michael Slavus, Vandalus) 3 a Daniel. Kráľ Matej Korvín poveril Daniela opísať vybrané kódexy v Benátkach (1480). V roku 1556 dominikánsky kostol a kláštor so školou vyhorel. Dominikáni mesto opustili na 150 rokov. Ján Müller-Regiomontanus ( ), významný nemecký astronóm, matematik a pedagóg, pôsobil pol roka v Košiciach. 4 Od roku 1467 prednášal na Academii Istropolitane v Bratislave, ktorej vedením boli poverení dominikáni. 5 Regiomontanus bol najvýznamnejším astronómom pred Kopernikom. 1 Morovics, T. Vzdelávanie a veda. Slovensko. Ottova obrazová encyklopédia. Bratislava 2006, s Régi magyar egyetemek emlékezete. Memoria universitatum et scholarum maiorum regni Hungaria Budapest Lexikón katolíckych kňažských osobností Slovenska,. Bratislava 2000, heslo Michal Slovák, s Paturi, R., F. Kronik at echnikyn,heslo Regiomontanus. Bratislava 1993,.s Segeš, V. a kol. Kniha kráľov. Panovníci v dejinách Slovenska a Slovákov. Bratislava 2010, s

380 Zdržiaval sa aj na dvore arcibiskupa Jána Vitéza v Ostrihome a na dvore Mateja Korvína v Budíne (1468). Keď kráľ zakladal knižnicu (Bibliotheca Corviniana), pri získavaní kódexov sa radil s Regiomontanom. Z úcty k nemu nechal urobiť veľkolepé kópie jeho prác. 6 Dá sa predpokladať, že Regiomontanus v Košiciach navštívil dominikánsku kláštornú školu, zaujímal sa o prácu scriptorov a ich knižnicu. Získal v Košiciach kódexy, ktoré plánoval po odchode z Uhorska vydať vo svojej budúcej tlačiarni? Po smrti Vitéza opustil Uhorsko (1472). V Norimbergu založil hvezdáreň a tlačiareň, kde tlačil svoje a cudzie astronomické a matematické diela. V Ríme pri práci na úprave kalendára náhle zomrel (1476). Matej Korvín požiadal mestskú radu v Norimbergu o Regiomontanovu pozostalosť. Neskôr vyslal Hansa Dorna kúpiť pozostalosť. Nepochodili. Pri výskume v roku 1966 sa v Norimbergu našlo 17 kódexov pôvodom zo Slovenska. 7 V knižnici Germanisches Museum v Norimbergu sa dnes nachádzajú tri kódexy z dominikánskeho kláštora v Košiciach. Môžu byť z Regiomontanovej pozostalosti? Martin Bylica (asi 1434-asi 1492), 8 poľský astronóm, matematik a pedagóg. Na príkaz kráľa robil astronomické merania, z ktorých určil zemepisné súradnice vybraných uhorských miest (1477). Pri tejto príležitosti navštívil Košice. S veľkou pravdepodobnosťou je autorom južných nástenných slnečných hodín na Dóme sv. Alžbety, k zostrojeniu ktorých je nevyhnutná znalosť zemepisnej šírky. Na realizácii hodín sa mohol podieľať i viedenský mechanik Hans Dorn. Jedná sa o najstaršie nástenné slnečné hodiny na Slovensku (sign.1477). Prednášal na Academii Istropolitane. Pôsobil v Budíne ako dvorný astronóm, astrológ a lekár ( ). Prednášal na studium generale v Budíne (1475). Po smrti Mateja Korvína sa vrátil do Krakova (1490). Rukopis týkajúci sa zemepisných súradníc zanechal krakovskej univerzite, kde pôsobil na sklonku života. 9 Joachim Rheticus ( ), nemecký matematik, astronóm a propagátor učenia Mikuláša Kopernika. Kopernikov náčrt heliocentrickej sústavy ho zaujal natoľko, že odišiel za Kopernikom do Fromborku ( ). Napísal informatívnu rozpravu o práci Kopernika (1540). Na jeho naliehanie Kopernik dopracoval svoje hlavné dielo De revolutionibus.orbium coelestium (O obehoch nebeských sfér). Rheticus sa zaslúžil o jeho prvé vydanie (1543). Rheticus po smrti Kopernika odišiel s jeho vzácnym rukopisom. Jeho pozícia na univerzitách bola stále komplikovanejšia. Nakoniec prišiel z Krakova do Košíc za svojim žiakom Valentínom Othom (1574). Pol roka pôsobil ako košický mestský lekár. Pritom pracoval na dokončení trigonometrických tabuliek Cisárske dielo a preložil Paracelsovo dielo Da alchymia liber verationis. Zomrel v Košiciach Otho s Kopernikovou prácou mesto urýchlene opustil. 6 Lexikón kat. heslo Regiomontanus, s Mišianik, J. Za našimi rukopismi v NSR. Bratislava 1966, s Adamuv, P. Slnečné hodiny na Slovensku. Košice 1980, s.29, obr Tibenský, J. Dejiny vedy a techniky na Slovensku. Martin 1979, heslo M. Bylica, s

381 Rukopis vlastnili rôzni vzdelanci, napr. aj J. A. Komenský. Posledný majiteľ bol gróf Nostiz v Čechách. V roku 1956 Československá vláda venovala cenný rukopis Poľsku. 10 Protestantská latinská škola v Košiciach ( ) V storočí postihli Uhorsko viaceré nepriaznivé okolnosti, ktoré nepriali rozvoju školstva a vzdelanosti - turecká okupácia, stavovské povstania, cirkevná reformácia a protireformácia. Napriek tomu v období reformácie vznikla na Slovensku pomerne hustá sieť protestantských škôl. Vďaka kontaktom so západoeurópskymi protestantskými univerzitami boli viac otvorené progresívnym filozofickým a prírodovedným ideám. Mestský magistrát bol v čase založenia školy protestantský. Zabezpečoval personálne záležitosti, vonkajšiu organizáciu i výdavky školy. Počas existencie školy na nej pôsobilo 50 učiteľov. Rektor školy zastával aj úrad sudcu. Škola mala 5 tried, každá sa delila na 2-3 oddelenia. Učila sa klasická latinčina, gréčtina, hebrejčina, rétorika a základy kresťanského učenia. Prvým rektorom školy v roku 1546 bol angličan Leonhard Cox, ktorý pomáhal upevňovať v Košiciach vzmáhajúcu sa reformáciu. Jakub Pribicer pôsobil na škole dva roky pred svojou smrťou ( ). Bol autorom publikácie: Tractatus de cometa.., Banská Bystrica 1578, prvého spisu vydaného tlačou s astronomickou tematikou na Slovensku. Ján Bocatius ( ) učil v na škole v rokoch a po roku Napísal báseň Hornus cometa 1618, Cassoviae Gašpar Hain ( ) začal pedagogickú kariéru v Košiciach, pokračoval v nej v Levoči. Je autorom Spišsko - levočskej kroniky, ktorá sa zachovala v rukopise. Knižne vydaná bola v roku V období rekatolizácie bola škola sporadicky uzavretá ( ). Ján Rezik ( ) nastúpil na školu po násilnej uzávierke. Keď protestantský magistrát nahradil katolícky, škola mala slabú podporu. Rezik bol vyšetrovaný a odišiel z Košíc (1690). Dal podnet na spracovanie dejín slovenských protestantských škôl - gymnázií. Knihu pripravil do tlače prešovský rektor Samuel Matthaeides, ale zostala v rukopise (1728). Dielo mapuje vznik, vývoj a zánik slovenského protestantského školstva, jeho vnútornú organizáciu od začiatku reformácie do polovice 18.storočia. 11 Jezuitská univerzita v Košiciach - Academia Cassoviensis ( ) 12 Jezuiti sa v Košiciach usadili koncom 16. storočia. Pozitívnym dôsledkom protireformácie a vpádu Turkov v 17. storočí pre Košice bolo založenie jezuitskej univerzity. V roku 1650 sa do Košíc vrátila Jágerská kapitula. Biskup 10 Tibenský, J. Dejiny vedy a techniky na Slovensku. Martin 1979 heslo Rheticus, s Rezik, J.-Matthaeides, S. Gymnaziológia. Dejiny gymnázií na Slovensku. Bratislava 1971, heslo:cox/260, Pribicer /418-19, Bocatius /263, Hain /323, Rezik /269-70, Historik dejín školstva na Slovensku,V. Ružička, túto prácu zachránil, preložil z latinčiny, urobil výber a napísal komentár. 12 Ružička, V. Školstvo na Slovensku v období neskorého feudalizmu. Bratislava 1974, s

382 Bedikt Kišdy založil v Košiciach jezuitské gymnázium (1654), povýšené na akadémiu (1657), ktorú cisár Leopold I. potvrdil Zlatou bulou na univerzitu s teologickou a filozofickou fakultou (1660). Zrovnoprávnil košickú univerzitu s vtedajšími európskymi univerzitami. S trnavskou univerzitou boli v 17. storočí jedinými univerzitami v Uhorsku. Na univerzite študovali príslušníci všetkých národností žijúcich na východnom Slovensku. Vyučujúcim jazykom bola latinčina. V Mestskom archíve v Košiciach sa zachoval Katalóg - evidenčná kniha univerzity. Obsahuje mená vedenia univerzity profesorov, študentov, a predmetov. Na škole ročne pôsobilo 20 profesorov - jezuitov. 13 Profesori pôsobili na jezuitských univerzitách v rámci habsburskej monarchie. Celkový počet absolventov univerzity sa pohyboval okolo študentov. Výučba prebiehala podľa jednotného študijného poriadku Ratio Studiorum (od 1599). Štúdium na filozofickej fakulte bolo prípravkou na teologické štúdium. Prednášala sa prírodná filozofia a v rámci nej matematika, fyzika, astronómia,.. Jezuitské univerzity boli konzervatívne v prijímaní moderných vedeckých názorov. Začiatkom 18. storočia sa prednášalo podľa Aristotela a Ptolemaia. Prístup k prírodným vedám sa začal meniť vďaka školským reformám panovníčky Márie Terézie v druhej polovici 18. storočia. Vznikli katedry matematiky, astronómie, fyziky. Profesori urýchlene písali nové učebnice. Začala sa prednášať Newtonova fyzika a Kopernikova heliocentrická sústava. Jezuitský rád bol zrušený (1773) a univerzita bola poštátnená. V roku 1777 obe univerzity boli presťahované do Budína. Významní profesori a študenti univerzity: 14 Martin Szentiványi ( ), profesor matematiky na košickej univerzite (1664/1665), Kopernikov heliocentrický systém zaradil medzi veci falošnej a pochybnej existencie. Peter Mayr ( ), profesor logiky, fyziky, na univerzite ( ). 15 Krištof Akai ( ), profesor logiky, fyziky na univerzite ( ), dekan gymnázia ( ). Tomáš Rost ( ) profesor fyziky, filozofie na univerzite ( , ), rektor konviktu (1737), dekan filozofickej fakulty ( ). 16 Michal Lipsicz ( ), profesor matematiky, fyziky na univerzite ( ). Jeho učebnica Statika.., Košice 1740, obsahuje už dynamiku Newtona. Je autorom prvej učebnice algebry v Uhorsku Algebra alebo špeciálna analýza.., Košice Fedorčák, P.:Profesorský zbor Košickej univezity. In: 350.výročie košickej univerzity. Prešov 2007, s Druga,L.: Dejiny astroómie a Slovensko, Bratislava 2006, heslo P.Mayer/ Lexikón kat. os...heslo Szentiványi,/1217, Akai/ 9, Rost/ , Lipšic (Lipsicz)/ , Fr.Borgia Kéry/ , Adáni/ 6, Klaus/669-70, Ivančič/ Rost, T. Hodinárska rukoväť. Košice Publikácia sa nachádza v Regionálnej knižnici ŠVK v Košiciach, sign.i Lexikón kat. o.., heslo Weiss/

383 František Weiss ( ), študent filozofickej fakulty (1738), učiteľ gymnázia (1741), ( ). 17 František Borgia Kéry ( ), matematik, fyzik, astronóm, rektor univerzity ( ). Prijal Newtonovu dynamiku a jej aplikáciu na nebeskú mechaniku. Poznal fyziku Descarta, Kopernikovo učenie i Galileiho objavy. Bol vedúcou osobnosťou zmien urobených panovníčkou. Vychoval prvú generáciu slovenských fyzikov. Bol priekopníkom astronómie na univerzitách, kde pôsobil. I. generácia slovenských fyzikov, ktorí študovali a pôsobili v Košiciach: Andrej Adáni ( ), profesor rétoriky, poetiky na univerzite ( ). Andrej Jaslinský ( ), študent filozofickej fakulty. Michal Klaus ( ), profesor matematiky na univerzite ( ), dekan gymnázia ( ). Anton Revický ( ), učiteľ gramatiky na gymnáziu ( ). Ján Ivančič ( ), študent filozofickej fakulty ( ), profesor fyziky na univerzite ( ). Kráľovská akadémia v Košiciach (Academia Regia Cassoviensis, ) Súčasťou školskej reformy bolo zriadenie kráľovských akadémií miesto univerzít. Akadémia tvorila prechodný stupeň medzi gymnáziom a univerzitou. Jednalo sa o kompletnú latinskú školu, pozostávajúcu z troch stupňov. 1.- štyri gramatické ročníky, 2.- dva humanitné ročníky, 3.- dvojročný filozofický kurz a trojročný právnický kurz. Filozofický kurz musel absolvovať každý, kto chcel študovať právo, medicínu, teológiu, študovať na univerzite alebo technike. Povinná výučba maďarského jazyka začala v roku Na škole učili cirkevní i svetskí profesori. Významní profesori a študenti akadémie: Jozef Wolfstein ( ), profesor matematiky ( ), v Košiciach napísal osem učebníc. Daniel Kmeť ( ), profesor matematiky ( ), pochovaný v univerzitnom kostole v Košiciach. 18 Jozef Maximilián Petzval ( ), študent na filozofickom kurze ( ), otec objektívu, profesor matematiky na univerzite v Pešti a vo Viedni Tibenský, J. a kol. Priekopníci vedy a techniky na Slovensku 2, heslo D. Kmeť/ Bratislava Katalóg študentov univerzity a akadémie (Catalogus studiorum almae ac Epistopalis Cassoviensis Jesu ab anno 1693). Mestský archív, Košice, inv.č.55, rukopis sign Mešterová, J..Študentské roky J.M. Petzvala strávené na Slovensku. XXVI. Zborník dejín fyziky.bratislava 2012, s

384 Vyššia reálka v Košiciach ( ) Nový druh školy, ktorej úlohou bolo vychovávať odborníkov pre rozvíjajúci sa priemysel, obchod, poľnohospodárstvo a lesníctvo. Prípravka na štúdium na technických vysokých školách. Štúdium trvalo šesť rokov, neskôr osem. Vyučovacím jazykom bola nemčina, od roku 1861/62 maďarčina. Školu navštevovali chlapci vo veku rokov. Najvýznamnejší študent reálky: Aurel Stodola ( ), študent ( ). 20 V Štátnom archíve v Košiciach sa nachádza triedna kniha z maturitného ročníka A. Stodolu (1876). Zmaturoval s vyznamenaním. Zahraničné štipendium v Zürichu mu doporučil košický rodák Šándor Rajtó, spoluautor Veľkého Révayho lexikónu. Vysokú školu technickú v Zürichu ukončil s vyznamenaním ( ). V štúdiu pokračoval v Berlíne a na parížskej Sorbone. Vysoká škola technická v Zürichu mu ponúkla miesto profesora (od 1892). Zakladateľ teórie parných a vodných turbín. Získal zlatú medailu Jamesa Watta za technický prínos (obdoba Nobelovej ceny v oblasti techniky, 1940). Na oslave 70. narodenín A. Stodolu mal slávnostný príhovor Albert Einstein. Busta A. Stodolu s pamätnou tabuľou sa nachádza na priečelí Slovenského technického múzea v Košiciach. Vysoká škola technická Milana Rastislava Štefánika v Košiciach ( ) 21 Po vzniku Československa začal zápas o zriadenie vysokej školy technickej na Slovensku. Angažovali sa jednotlivci, inštitúcie aj politické strany. Na čele týchto snáh stál Jur Hronec. Vysoká škola technická M. R. Štefánika v Košiciach začala svoju činnosť V júli 1938 boli menovaní prví profesori vysokej školy: Jur Hronec/matematika, Alois Tichý/geodézia, Jozef Sahánek/technická fyzika, Jozef Kaucký/matematika, Jiří Klapka/deskriptívna geometria, Dimitrij Andrusov/geológia, Karol Krivanec/dopravníctvo, Miloslav Kopřiva/pozemné staviteľstvo, Anton Bugan/mechanika, Štefan Bella/ vodné staviteľstvo a hospodárstvo. Profesorský zbor na prvom zasadaní zvolil za prvého rektora školy J. Hronca. Otvorenie školského roku bolo plánované na 20. výročie vzniku ČSR. K otvoreniu školského roka nedošlo. Po viedenskej arbitráži škola bola evakuovaná do Prešova, neskôr do Martina, kde začali prvé prednášky ( ). Školský rok sa realizoval už v zmenených politických podmienkach. Škola pokračovala v činnosti pod názvom Slovenská vysoká škola technická v Bratislave. 20 Mešterová,J..Stredoškolské štúdiá známych osobností z oblasti vedy a techniky v Košiciach v 19.storočí. In.: XXV. Zborník dejín fyziky. Bratislava 2008, s Sikorová, T. Profesor Jur Hronec a Vysoká škola technická, Bratislava 1980, s

385 Literatúra Archív mesta Košice, inv. no. 55, rukopis sign Catalogus studiorum almae ac Epistopalis Cassoviensis Jesu ab anno 1693 (Katalóg študentov univerzity). Adamuv, P. Slnečné hodiny na Slovensku. Košice, Druga, L. Dejiny astronómie a Slovensko. Bratislava, Fedorčák, P. Profesorský zbor Košickej univerzity, in 350. výročie Košickej university, Prešov, Mešterová, J. Stredoškolské štúdiá známych osobností z oblasti fyziky a techniky v Košiciach v 19. storočí. in Zborník dejín fyziky MESDEF 25 (Bratislava, 2008): Mešterová, J. Študentské roky Jozefa Maximiliána Petzvala strávené na Slovensku. In Zborník dejín fyziky MESDEF 26 (Bratislava, 2012): Mišianik, J. Za našimi rukopismi v NSR. Bratislava, Morovics, T. Vzdelávanie a veda. Slovensko. Ottova obrazová encyklopédia. Bratislava, Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska. Bratislava, 2000). Paturi, F. R. Kronika techniky. Bratislava, Régi magyar egyetemek emlékezete. Memoria universitatum et scholarum maiorum regni Hungaria Budapest, Rezik, J. and Matthaeides, S. Gymnaziológia: Dejiny gymnázií na Slovensku. Bratislava, Ružička, V. Školstvo na Slovensku v období neskorého feudalizmu. Bratislava, Segeš, V. at all. Kniha kráľov. Panovníci v dejinách Slovenska a Slovákov. Bratislava Sikorová, T. Profesor Jur Hronec a Vysoká škola technická. Bratislava, Tibenský, J. Dejiny vedy a techniky na Slovensku. Martin, Tibenský, J. Priekopníci vedy a techniky na Slovensku 2. Bratislava,

386 Košice na konci druhej svetovej vojne politické a spoločenské centrum Československa Štefan Šutaj Abstrakt Príspevok sa zaoberá významom Košíc v období, v ktorom v meste fungovali najvýznamnejšie inštitúcie obnovovaného Československa, prezident republiky, československá vláda a slovenské národné orgány, Slovenská národná rada a Zbor povereníkov. Na tomto základe sa venuje formovaniu politického systému, politických strán, obnovou spoločenskej a hospodárskej štruktúry regiónu a štátu a miesta Košíc v tomto procese. Kľúčové slová: Košice. Československo. Sociálna a ekonomická štruktúra Po oslobodení sa Košice stali dočasne sídlom centrálnych úradov: od konca januára 1945 Delegácie Slovenskej národnej rady pre oslobodené územie - nového zákonodarného orgánu, ktorý vznikol počas SNP, neskôr predsedníctva a pléna SNR, Úradov Delegácie SNR nahradených Zborom povereníkov, 1 od 3. apríla sídlom prezidenta ČSR Edvarda Beneša 2 a od 4. apríla do 6. mája 1945 československej vlády. 3 Tu, nadväzujúc na udalosti z predchádzajúceho vývoja, sa formovali reálne základy novej spoločnosti, politického a ekonomického systému novej republiky. Tvorili sa základné organizačné štruktúry politických strán. Činnosť spomínaných inštitúcii je v slovenskej a českej literatúre zmapovaná a nepovažujem za účelné pre tento prípad opakovať známe či menej známe fakty. 4 Preto na pozadí historických faktov a udalosti pripomeniem tie špeci- 1 Predsedníctvo SNR schválilo ešte v Banskej Bystrici Delegáciu SNR pre oslobodené územie v zložení: Ján Púll a Ladislav Novomeský za Komunistickú stranu Slovenska (KSS) a Vavro Šrobár a Ján Ursíny za Demokratickú stranu (DS). Za spolupracovníkov boli určení Michal Falťan, Jozef Šoltész a Félix Vašečka za KSS a Tomáš Tvarožek, Ivan Štefánik a Peter Zaťko za DS. Predstavitelia SNR sa postupne dostávali z územia Zakarpatskej Ukrajiny alebo z oslobodzovaného územia Slovenska do Košíc. Od sa obnovila činnosť Zboru povereníkov (ZP), ktoré nahradili Úrad Delegácie SNR.. 2 Na zasadnutí predsedníctva SNR boli prerokovaná príprava príchodu prezidenta do Košíc. V prípravnom výbore mali zastúpenie SNR, úrad vládneho delegáta, sovietska armáda aj mesto Košice. (Demokrat, roč. I., č. 7, , s. 2.) bol vyhlásený na zasadaní Slovenskej národnej rady Program prvej vlády Národného frontu Čechov a Slovákov - Košický vládny program (KVP), ktorý poznamenal politický život na dlhé obdobie. Stanovil základné princípy pre zahraničnú i vnútornú politiku, pre hospodárstvo a ekonomiku, vytýčil základné zásady pre riešenie národnostnej otázky, kultúrnej a školskej politiky, charakteru armády atď. Všetky politické strany sa už svojou činnosťou v rámci Národného frontu (NF) zaväzovali plniť jeho zásady. Ani potom, keď boli tvorené ďalšie vlády NF, ktoré si pripravovali svoje vládne vyhlásenia a de facto právne nahradili KVP, tento nestratil ideovú platnosť základnej smernice pre NF a pre politické pomery do roku Predovšetkým je treba spomenúť publikáciu RÁKOŠ, Elo RUDOHRADSKÝ, Štefan. Slovenské národné orgány Bratislava : Slovenská archívna správa,

387 fiká a osobitosti košického vývoja, ktoré sú vkladom Košíc do historického vývoja. 19. január 1945 boli Košice obsadené vojskami 4. ukrajinského frontu. Nedá sa nespomenúť východiskový bod, do ktorého prichádzali sovietske vojská. 24. augusta 1944 boli rozpustené všetky politické strany na území Maďarského kráľovstva, aj na území získanom Viedenskou arbitrážou z 2. novembra Posledné mesiace Košíc v kráľovskom Maďarsku, po prevrate a zosadení Horthyho v októbri 1944, poznamenal teror nyilasovského režimu. V Košiciach tieto represálie organizovali župan Gyarmathy, mestský vedúci strany Šípových krížov Darabos, náčelník tajnej polície Varholy a ďalší. Výsledkom ich činnosti boli v Košiciach a okolí deportácie židov do koncentračných táborov. V Košiciach bolo zavraždených vyše 500 osôb, množstvo ľudí bolo odvlečených do Nemecka a na nútené práce. 5. januára 1945 verejne obesili na stromy a stĺpy osvetlenia na dnešnej Hlavnej ulici 12 ľudí a ešte 17. januára 1945 pri Ťahanovskom tuneli zastrelili 17 ľudí. 5 Sovietska armáda prinášala do Košíc oslobodenie od týchto zverstiev, prinášala nádej na zmenu, na nový poriadok a československú správu, opierajúcu sa o demokratický politický systém a poriadok. Ľudia videli v oslobodení nádej na lepší život, poriadok a svet. Že sa realita vyvíjala neraz ináč, to už je príbeh písaný skutočným životom. Zničené mesto, nedostatok tovaru, tepla, potravín, zhoršené zdravotné podmienky to všetko v tomto období boli faktory, ktoré skôr spájali ako rozdeľovali. 6 V oslobodených Košiciach sa veľmi jasne objavoval faktor vzťahu k Sovietskemu zväzu. V tomto období ho neobchádzali prijaté dokumenty a stanoviská štátnych a politických reprezentácii, bez ohľadu na politickú či etnickú príslušnosť. Sloboda prišla z Východu a nový štát sa mal budovať v úzkej súčinnosti so Sovietskym zväzom. Miera napojenia na sovietsku politiku sa prirodzene líšila od politickej orientácie, ale základný status, formulo- 5 ŠUTAJ, Štefan et. al. Kľúče k dejinám Košíc. Košice Prešov : Universum, 2009, s Košice boli okamžite organicky začleňované do Československej republiky. Revolučný národný výbor mesta Košíc v čele so Štefanom Kaiferom sa ujal moc Povereníctvom SNR pre vnútro bol potvrdený Bola vytvorená sedemčlenná Správna komisia mesta Košíc na čele so Štefan Kaiferom. Prvá zápisnica nachádzajúca sa v materiáloch mestského archívu je archívu je Na zasadaní sa zúčastnili Predseda: Štefan Kaifer, podpredseda Július Maurer. Členovia: Pavol Drocar; Anton Harčár; Ján Herha; František Bajus, Štefan Sendek. (Archív mesta Košice. Zápisnica zo zasadania Správnej komisie mesta Košice, ) Správna komisia vzala na vedomie informáciu o verejnom zhromaždení z v národnom divadle, kde podplukovník Dvorkin odovzdal Vavrovi Šrobárovi, predsedovi SNR zlatý kľúč mesta Košice ako symbol právnej moci ktorá sa týmto aktom previedla do československých rúk. V. Šrobár kľúč odovzdal predsedovi Správnej komisie Košíc Š. Kaiferovi, ktorý ho uložil do pokladnice mesta. Kaifer neskôr odišiel na Ministerstvo právosúdia a novým predsedom Správnej komisie mesta Košíc sa od stal Július Maurer svoju činnosť skončila Správna komisia mesta Košíc a súčasne bol zvolený Národný výbor, ktorého predsedom sa stal komunista Július Maurer. 387

388 vaný pre toto obdobie, nespochybňoval novú pozíciu Sovietskeho zväzu v stredoeurópskej politike. Vládny delegát londýnskej exilovej vlády František Němec 7 v tejto súvislosti uviedol: Zvíťazíme tým skôr, že budeme natrvalo susedom nášho veľkého slovanského spojenca, Sovietskeho zväzu. Po skúsenostiach päťročných budeme schopní sa dohovoriť natrvalo. 8 Podobne to deklaroval aj vtedajší predseda Demokratickej strany Ján Ursíny. Konštatoval, že vďaka sovietskej armáde sa život na Slovensku stáva bezpečným a slobodným a sovietska pomoc nás zaväzuje k trvalej vďačnosti: Zaväzuje nás trvalým, nezlomným a večným bratstvom a priateľstvom k Sovietskemu zväzu. A keby niekto chcel siahnuť na nás alebo iný slovanský štát, verne bok po boku, druh s druhom, budeme bojovať, umierať a víťaziť. Tak nám káže nielen záujem, tak nám káže i česť a naše národné cítenie. Republika československá bude najvernejším spojencom Sovietskemu zväzu. Nemôže a nesmie byť ináč. 9 V článku Nový duch Ursíny zdôvodňoval zmeny v československej zahraničnej politike založenej na slovanskom princípe a spolupráci so Sovietskym zväzom. 10 Velebenie Sovietskeho zväzu nadobúdalo charakter moderného ľavicového panslavizmu. Článok Našli sme cestu k Slovanom začínal pripomínaním proruskej orientácie Kollára a Vajanského a končil víziou vlády slovanského sveta: Cestu k svetovej moci Slovanov sme už našli. Všetci Slovania odovzdajú sa do ochrany ZSSR, budú nažívať v láske a svornosti, že životný priestor Slovanov stane sa biblickým mliekom a medom, tečúcim Kanáánom. 11 Tieto tendencie, ktoré sa naplno prejavovali už v Košiciach nesporne prechádzali celým vtedajším reprezentatívnym politickým spektrom. Orientácia Edvarda Beneša na Sovietsky zväz a jeho akceptovanie novej úlohy Sovietskeho zväzu, prejavujúce sa v reálnych politických aktoch (dohodách, ceste do vlasti cez Moskvu), jeho ovplyvňovanie občianskeho odboja na Slovensku, vysielanie londýnskeho rozhlasu v tomto smere boli reálnym príspevkom a dotvorením prirodzenej línie komunistov v tejto orientácii. Nepochybne tak vytvorili atmosféru podloženú pozíciou Červenej armády. Výsledkom bola zhoda v tejto oblasti v prvých mesiacoch pri oslobodzovaní územia Slovenska a to aj napriek udalostiam, ktoré narúšali pôsobenie osloboditeľskej misie sovietskej armády. Popri konštatovaní, že aj v ostatných slovanských krajinách zohrával spomínaný faktor významnú úlohu, treba pripomenúť, že slovanský faktor (zdôrazňujúci v našich podmienkach predovšetkým protigermánske, ale najmä protimaďarské zameranie) bol 7 V Košiciach prijala SNR uznesenie, v ktorom vymedzila právomoci vládneho delegáta na sprostredkovanie styku medzi SNR a československou vládou v Londýne, prípadne sovietskymi vojenskými orgánmi. (KSČ a vývoj revolučného procesu na Slovensku. Bratislava : ÚML ÚV KSS, 1978, s. 400.) 8 Demokrat, roč. I., č. 1, s. 1. Slováci spoločne s Čechmi. 9 Demokrat, roč. I., č. 1, , s. 1. Ján Ursíny. Na cestu. 10 Demokrat, roč. I., č. 2, , s. 2. Ján Ursíny. Nový duch. 11 Demokrat, roč. I., č. 5, , s. 1. Našli sme cestu k Slovanom. 388

389 podporovaný aj vnútornou a medzinárodnou politikou Sovietskeho zväzu. Všeslovanský výbor v Moskve usporiadal 16. marca 1945 v Moskve večierok na počesť SNP. Zúčastnili sa veľvyslanci slovanských národov. Prejav predniesol generálny tajomník výboru plk. Močalov, ale aj V. Šrobár, Josef Šrámek, Ludvík Svoboda, L. Novomeský, Rudolf Stránsky, Bohumil Laušmann a Zdeně. Nejedlý. 12 Slovenský historik Róbert Letz označil spojenectvo so Sovietskym zväzom prepojené s jeho osloboditeľskou misiou a oživovaním slovanskej myšlienky predstavujúcej Sovietsky zväz za slovanskú mocnosť, ktorá je zárukou slobody iných slovanských národov za nové vlastenectvo. 13 Odvráteným bodom osloboditeľskej misie akceptovanej v politických deklaráciách elít prvého sledu boli udalosti súvisiace s oslobodením: - odvliekanie ľudí do gulagov, postup sovietskych veliteľov k vojnovej koristi, ale aj zákroky sovietskych politrukov preferujúcich komunistické verzie politiky. Jednou z postihnutých skupín boli košickí predstavitelia Strany slovenskej národnej jednoty (SSNJ), ktorá pracovala počas vojny na území pripojenom k Maďarsku. Od 23. januára 1945 boli jej vedúci predstavitelia v Košiciach (J. Grobon, L. Štofko, A. Harčár, M. Potemra, aj redaktori Slovenskej jednoty L. Saučin, A. Berta, F. Mondík) zaistení jednotkami NKVD a boli prepustení až na zákrok Delegácie SNR pre oslobodené územie. J. Grobon a F. Mondík už boli odtransportovaní na Dombas. F. Mondík zomrel v Sovietskom zväze a J. Grobon po návrate v väzenia. Dôvody sú dodnes zahalené rúškom tajomstva. 14 Postup sovietskej armády prinášal so sebou aj utrpenie pre civilné obyvateľstvo a to nielen v dôsledku priamych bojov, ale aj v dôsledku toho, že postupujúca armáda sa nie vždy prejavovala ako oslobodzujúca, ale aj ako dobyvačná. Osobitne ťažko na obyvateľstvo doliehalo, že bolo odvlečených niekoľko desiatok tisíc civilných obyvateľov do sovietskych gulagov. 15 V Košiciach boli zatknutí obyvatelia sústredení na veliteľstve sovietskej armády, kde ich zadržiavali aj niekoľko týždňov a neskôr boli deportovaní do ZSSR. K zatýkaniu dochádzalo živelne, na základe udaní alebo aj pre doplnenie počtu na práce odsúvaných do ZSSR. Sovietsky zväz získaval lacnú pracovnú silu a formujúci sa režim sa zbavoval možnej politickej opozície. Majetok, stroje, 12 Demokrat, roč. I., č. 6, , s. 2. Večierok na počesť slovenského povstania. 13 LETZ Róbert. Politický režim na Slovensku (Charakteristika režimu, jeho základné trendy vývoja k februáru 1948). In Podolec, Ondrej (ed.). Február 1948 a Slovensko. Bratislava : Ústav pamäti národa, 2008, s HARČÁR, Anton. Ako vkročila do okupovaných Košíc v štyridsiatom piatom sloboda. Národná obroda, , s. 10. ŠUTAJ, Štefan. Občianske politické strany na Slovensku. Bratislava : Veda, BUOCIK, Ján. K problematike odvlečených občanov Slovenskej republiky do ZSSR po roku In Bobák, Ján (ed.) Slovenský politický exil v zápase za samostatné Slovensko. Bratislava : Dom zahraničných Slovákov, 1996, s. 97, uvádza osôb. Iné zdroje uvádzajú od tisíc. 389

390 lokomotívy, autá označené ako nepriateľský, maďarský majetok, bol často označovaný a vyvážaný do Sovietskeho zväzu ako vojnová korisť. Už prítomnosť Červenej armády bola významným faktorom pri tvorbe orgánov verejnej správy a Košice boli v tomto smere taktiež vhodným príkladom. Republika národný štát Čechov a Slovákov a vzťah k menšinám Pre košické obdobie činnosti štátnych a národných orgánov malo primárnu úlohu formovanie vzťahu Čechov a Slovákov. Tu boli prijaté najdôležitejšie politické vyhlásenia, ktoré vyjadrovali pre prvé obdobie mantinely vzájomného vzťahu. Na jednej strane Manifest SNR zo 4. februára 1945 deklarujúci postavenie SNR ako najvyššieho orgánu politickej moci, na druhej strane Košický vládny program prinášajúci formálne vyhlásenie vzťahu rovný s rovným, ktorý vnášal nového ducha do vzájomného vzťahu a bol potvrdením politickej ochoty budovať tento vzťah na nových základoch. V skutočnosti však bol ťažko realizovateľný pre zakorenené stereotypy medzivojnovej politiky, Benešovo vedecké presvedčenie a centralistickú politiku českých československých politických strán a komunistický centralizmus. Nariadenie SNR č. 30/1945, vydané ešte v Košiciach, síce vytvorilo bariéru uplatňovaniu bezbrehého právneho centralizmu, obmedzením dekretálnej právomoci prezidenta súhlasom Slovenskej národnej rady, ale následné, už nekošické, politické pražské dohody vytvorili postupne obmedzenie slovenských autonomistických a federalistických pokusov. Podobne formovanie menšinovej politiky, najmä voči Maďarom, prešlo v košickom období turbulentným vývojom. Modifikácia povstaleckého riešenia menšinovej otázky vychádzajúca z potrestania tých, ktorí sa previnili a vykorenenia vplyvu Nemcov a Maďarov a ich slovenských pomáhačov prezentovaná v Manifeste SNR zo 4. februára 1945 na benešovský model budovania národného štátu Čechov a Slovákov deklarovaný v Programe prvej vlády NF a pretavený, po jeho plnom akceptovaní nielen londýnskym a moskovským exilom, ale aj politickými stranami NF, sa dokonštruoval v diskusiách košického obdobia a pretavil sa do neskoršej legislatívnej podoby prezidentských dekrétov a nariadení SNR. Vládny delegát Františkom Němcom v rozhovore pre tlač uviedol, že z národov žijúcich na tomto území je možné počítať iba s tými, ktorí sa postavili za Československú republiku. Všetci ostatní, čo sa zúčastnili rozbitia nášho štátu, musia niesť toho dôsledky. Zabúda sa, že v mnohých smeroch Maďari si počínali rovnako, ak nie horšie, než Nemci. 16 Jeho vyjadrenie pre noviny Demokrat, napriek jeho oslabenému postaveniu na oslobodenom území, je možné považovať za reprezentatívne z pohľadu čes- 16 Demokrat, roč. I., č. 1, , s. 1. Slováci spoločne s Čechmi. 390

391 kých a slovenských elít. Územie, okupované Maďarmi, najmä Košice, musia byť slovenské. Komu je toto stanovisko cudzie, musí počítať s dôsledkami. 17 Osobitne aktuálna bola v tomto období otázka tzv. anyásov. Demokrat už vo svojom druhom čísle priniesol článok, ktorý poukazoval na oprávnenosť vysídlenia anyásov z Košíc (boli vyslaní na obsadené územie z Budapešti po Viedenskej arbitráži, dostali majetok po vysídlených Čechoch a Slovákoch, prišli plniť nariadenia Budapešti a uskutočňovali násilné pomaďarčovanie). Podľa vyjadrenia novín Slováci nechcú od nich nič iné, len aby sa vrátili, odkiaľ prišli. 18 Správna komisia v Košiciach overila činnosť každého anyása a k 8. marcu prepustila 20 anyásov zo služieb mesta. Zdôvodňovalo sa to nasledovne: Správna komisia im iba oznámila, že nereflektuje na ich ďalšie služby. Je to v zhode s otázkou trvania Československej republiky. Po stránke štátoprávnej Československá republika neprestala nikdy jestvovať a to čo sa na obsadenom území Maďarmi po roku 1938 stalo, bolo protiprávne a neplatné. Preto Správna komisia mesta Košíc nemohla anyásov prepustiť, lebo podľa platných zákonov a predpisov ČSR do zväzku zamestnancov mesta Košíc neboli vlastne nikdy prijatí. 19 Slovensko a najmä východné Slovensko, kde sa začali po oslobodení formovať základy novej organizácie spoločnosti, bolo veľmi ťažko postihnuté frontovými operáciami. Orgány SNR reagovali na vzniknutú situáciu vydávaním nariadení (v Košiciach vyšlo 28 nariadení SNR, ktoré boli zverejnené v Zbierke nariadení SNR), neskoršie kreovaný a dotváraný Zbor povereníkov vyhláškami vychádzajúcimi v Úradnom vestníku. Bolo potrebné obnovovať cesty, železničné trate, opravovať zničené stavby, zabezpečiť výživu obyvateľstva a jeho ochranu pred epidémiami a nevybuchnutou muníciou. Bolo potrebné riešiť zabezpečenie najdôležitejších funkcii zabezpečujúcich fungovanie života na oslobodenom území. Rekonštruovať železničné trate, cesty, mosty, domy a zabezpečiť výrobu v poškodených závodoch. Vtedy bolo možné použiť v konfiškovaných a štátnych lesoch drevo na nevyhnutné práce pri obnove vojnou poškodených stavieb. Už 13. marca musel povereník Michal Falťan vydať usmernenie, ktorým poveril národné výbory dohliadať, aby nedochádzalo k masovému ničeniu lesov. 20 Povereníctvo SNR pre veci vnútorné nariadilo tiež súpis všetkých vozidiel na oslobodenom území Slovenska. V marci 1945 sa postupne obnovovala činnosť bánk v Košiciach. 21 Určite pre toto obdobie bola zaujímavá informácia o zriadení Epidemickej nemocnice v Košiciach. O jej otvorení v budove bývalej vojenskej nemocnice informoval povereník zdravotníctva Ivan Thurzo. Príchodom 21 lekárov z Anglicka sa vytvorili podmienky pre epidemiologickú službu na 17 Demokrat, roč. I., č. 1, , s. 1. Slováci spoločne s Čechmi. 18 Demokrat, roč. I., č. 2, , s. 2. Zachraňujeme iba slovenskosť Košíc. 19 Demokrat, roč. 1, č. 3, , s. 3. Zo služieb mesta odišlo 20 aňášov. 20 Demokrat, roč. I., č. 4, , s. 4. Ochrana lesov a zásob dreva. 21 Demokrat, roč. I., č. 4, , s

392 celom oslobodzovanom území. 22 Problémom v Košiciach a v okolí bol hlavne škvrnitý týfus. Na jeho likvidácii sa podieľali aj hlavný epidemiológ IV. Ukrajinského frontu prof. Sinaj a za československú stranu dr. Ungar, dr. Hollender, Bardoš a Friedmann. 23 Osobitným problémom bola starostlivosť o sociálne najslabších. Je popísaný počet osôb a sociálne zariadenia, ktoré existovali v Košiciach začiatkom roku Išlo o 112 nevyliečiteľných osôb na Peštianskej ulici (Ulica Červenej armády), 60 sirôt v sirotinci sv. Antona a 637 osôb dostávalo podporu od úradu pre prestarnutých. 25 Po oslobodení bolo možné používať československú korunu, slovenskú korunu a maďarské pengö. Kurz slovenskej a československej koruny bol stanovený 1:1 a československej koruny a pengö 1:2. Oficiálne bol daný príkaz, že prednosť majú československé platidlá a len potom platidlá, ktoré boli v obehu pred oslobodením. V tlači sa objavila aj informácia, že potvrdenky, ktoré dostali obyvatelia od Červenej armády za zabavený tovar je potrebné odložiť, lebo sa budú preplácať a je ich potrebné považovať za cenné papiere. 26 Vraj pod vplyvom odchádzajúcich anyásov a šepkanej propagandy sa šírili fámy, že bude pre pengö stanovený výhodnejší kurz a v meste sa začalo viac obchodovať v maďarskej mene a československé platidlá odmietali prijímať. Pengö sa mohlo používať iba na území, ktoré bolo pričlenené k Maďarsku. Inde ho mohli úrady konfiškovať. Slovenská a československá koruna boli rovnocenné a nikto nemohol odmietnuť jedno alebo druhé platidlo. Formovanie základných princípov demokratického Československa Politický systém od skončenia vojny do februára 1948 bol hybridný, obsahoval demokratické i autoritatívne prvky. Komunisti ho pomenovali ako ľudovú demokraciu, čím chceli zdôrazniť, že sa odlišuje od formálnej predvojnovej demokracie. Formálne platila ústava z roku 1920, ale politický systém povojnovej republiky mal len málo spoločných črt s predmíchovskou republikou. 27 Stretávame sa aj s ďalšími pomenovaniami tohto systému. Napr. systém tzv. riadenej demokracie, 28 regulovanej demokracie, 29 obmedzenej 22 Demokrat, roč. I., č. 2, s. 2. Epidemická nemocnica v Košiciach otvorená; Demokrat, roč. I., č. 7, , s. 4. Konferencia lekárov v Košiciach; Demokrat, roč. I., č. 8, , s. 2. Pomáhajme zriadiť protiepidemiologické stanice. 23 Demokrat, roč. I., č. 6, , s. 2. Neúprosný boj proti chorobám. 24 Demokrat, roč. I., č. 4, , s. 3. Starostlivosť Košíc o najchudobnejších. 25 Demokrat, roč. I, č. 3, , s. 3. Prednosť má československá koruna. 26 Demokrat, roč. I., č. 4, , s BARNOVSKÝ, Michal. Politický systém v Československu v rokoch In. Studia historica Nitriensia III, Nitra 1995, s LIPTÁK, Ľubomír. Vonkajšie a vnútorné faktory politických systémov na Slovensku. In. Barnovský, Michal. (ed.): Od diktatúry k diktatúre. Bratislava : Veda, 1995, s Hovoril o nej napr. Rudolf Fraštacký vo svojej prednáške Politický program a organizácia Demokratickej strany (Slovenský národný archív Bratislava, f. DS ) 392

393 demokracie, 30 či socializujúcej demokracie u E. Beneša. Práve pre košické obdobie činnosti centrálnych a národných orgánov je možné konštatovať formovanie základných prvkov režimu, ktorý nesie základné prvky autoritatívneho režimu ľavicového typu. 31 Československo bolo krajinou s obmedzenou demokraciou. Je to jednoznačné vo vzťahu k politike pre obmedzovanie činnosti politických strán v rámci NF a zákaz niektorých politických strán, vzťah k Slovensku a možným samosprávnym prvkom, vzťah k neslovanským menšinám, ktoré stratili československé štátne občianstvo a s tým súvisiace práva, vzťah k cirkvám, ktoré stratili právo na školstvo, internáty a zakázané náboženské mládežnícke spolky. Slobodný politický život obmedzovala prítomnosť sovietskych vojsk a zasahovanie NKVD do politického života po oslobodení. Bolo obmedzené volebné právo, hospodárska súťaž. Obmedzenia sa uskutočňovali prostredníctvom znárodnenia, pozemkovej reformy, konfiškácie majetku, retribúcie - ľudového súdnictva, zasiahli národné výbory aj spolkový život. V podmienkach Košíc ako centra štátu sa tieto prvky prejavovali veľmi výrazne, aj keď ich podoba bola ešte zdôvodňovaná vojnovými podmienkami, potrebou mobilizovania všetkých síl na rekonštrukciu vojnou zničeného hospodárstva, či bezpečnostnými opatreniami vyplývajúcimi z potreby zabezpečiť verejný poriadok. Za politický základ Národného frontu boli považované DS a KSS, formálne spojené 17. marca 1945 v Prípravnom výbore NF v zložení: za KSS Július Ďuriš, Edo Friš, Karol Bacílek a Ján Púll, za DS Fedor Hodža, Ivan Pietor, Milan Polák a Tomáš Tvarožek. Prípravný výbor vydal v ten istý deň výzvu k obyvateľstvu k rekonštrukcii, spolupráci oboch strán, vytváraniu NV bez zradcov, výzva k brancom, aby narukovali do armády, výzva k podpore Červenej armády a pod. 32 J. Ursíny v programovom článku novín Demokrat uvádzal, že život by mal byť usporiadaný tak, aby človek mohol slobodne prezentovať svoj politický názor. Podstatné je, že si uvedomoval, napriek uzavretosti NF, že existenciou dvoch politický strán politický vývoj nie je dokonaný, lebo máme názor, že systém dvoch strán nie je dostatočnou zárukou demokracie. Pravda, ani v budúcnosti nemôže byť u nás reč o starej politickej rozbitosti, ktorá bola iba na škodu štátu, demokracie a celého nášho verejného života. 33 Tu treba upozorniť, že práve v Košiciach sa začali prvé úvahy o sformovaní katolíckej politickej strany. 30 LETTRICH, Jozef. Dejiny novodobého Slovenska. Bratislava : Archa, 1993, s LETZ Róbert. Politický režim na Slovensku , s Demokrat, roč. I., č. 6, s. 1, Spoločnými silami porazíme fašistického nepriateľa. 33 Demokrat, roč. I., č. 1, s. 1. Ján Ursíny. Na cestu. 393

394 Potrebu vytvárania katolíckej strany spomínal v Košiciach v rozhovore s biskupom Jozefom Čárskym aj Ivan Pietor. 34 Cirkevní predstavitelia do rokovaní o vytvorení katolíckej politickej strany nevstupovali priamo, ale prostredníctvom laikov. O rokovaniach v Košiciach medzi predstaviteľmi komunistickej strany (G. Husák, E. Friš) a predstaviteľmi katolíkov do konca apríla 1945 písal vo svojich spomienkach P. Čarnogurský. Spomínal dokonca, že ešte pred prijatím KVP Husákovu ponuku podujať sa na odporučenie návrhu na podchytenie slovenských katolíkov v samostatnom vystúpení politického zoskupenia 35 Popisoval rokovanie o programe novej strany a osobnostnom zložení s tajomníkom komunistickej strany E. Frišom. P. Čarnogurský navrhol za vedúcu osobnosť novej strany historika a poslanca Slovenského snemu Františka Hrušovského, ten však emigroval a tak predložil návrh na Emanuela Böhma, predstaviteľa Strany slovenskej národnej jednoty, s čím bol vyslovený súhlas. 36 Demokratická strana Prvá informatívna schôdzka zakladateľov DS na oslobodenom území sa uskutočnila 17. januára 1945 v Trebišove, v dome J. Géciho, otca ústredného tajomníka DS a neskôr oblastného tajomníka v Košiciach Michala Géciho. Zúčastnili sa na nej J. Ursíny, T. Tvarožek, F. Hodža, V. Šrobár, I. Štefánik, J. Géci, P. Zaťko, Š. Koričanský, O. Žoldoš, teda významní predstavitelia občianskeho odboja, účastníci povstania a miestni aktivisti strany. 37 Prvá okresná organizácia DS bola založená 18. februára 1945 v Košiciach. 38 V tom čase DS obsadila budovu bývalej agrárnej strany v Košiciach, kde úradoval dočasný užší organizačný výbor a neskôr ústredný sekretariát v čele s F. Hodžom. 39 DS, ktorá v tomto období vystupovala ako demokratický blok, občianskodemokratický blok, občiansky blok, nebola organizačne dostatočne sformovaná a na väčšine miest narážala na oveľa väčšie problémy ako komunisti. Organizačné základy slovenskej DS na oslobodenom území položila konferencia, ustanovujúci zjazd delegátov z oslobodeného územia v Košiciach 4. apríla 1945, za účasti delegátov z 32 okresov. 40 Na zjazde bolo zvolené nové predsedníctvo v zložení: predseda J. Ursíny, podpredsedovia: J. Lettrich (v 34 KRUŽLIAK, Imrich. Povojnová obrana katolicizmu. In Kona, M. Kona, V. (eds.) Arcibiskup Dr. Karol Kmeťko. Wilmette Cambridge : Dobrá kniha, 1989, s ČARNOGURSKÝ, Pavol. Vedúce postavenie dr. Karola Kmeťka v kritických záležitostiach slovenskej politiky. In Kona, M. Kona, V. (eds.) Arcibiskup Dr. Karol Kmeťko..., s ČARNOGURSKÝ, Pavol. Vedúce postavenie dr. Karola Kmeťka..., s Demokrat, roč. III., č. 26, Hlas ľudu, roč. I., č. 1, , CAMBEL, Samuel. Slovenská agrárna otázka Bratislava : Pravda, 1972, s PLÁNOVSKÝ, Pavol. Spomienky na časy veľkej nádeje a veľkej neistoty. Naše snahy, roč. 6, 1970, č. 3, s. 1-6., Rozhovor s M. Gécim, Naše snahy, 28, 1992, č. 5., 40 Naše snahy, 1965, č

395 tom čase bol ešte na okupovanom území), J. Lichner, J. Styk, M. Polák, O. Takáč a O. Žoldoš. Funkciu úradujúceho podpredsedu vykonával J. Styk, šéfom tlače a propagandy bol v tom čase M. Kvetko. Vo funkciách ústredných tajomníkov DS boli uvádzaní východoslovenskí funkcionári M. Géci a Š. Koričanský. Komunistická strana Slovenska Ak by sme mali charakterizovať predstavy košickej ľavice o novom Československu, môžeme využiť prejav odborára Kuglera z 29. januára 1945 prednesený pred robotníkmi firmy Poledniak v Košiciach. Po všetkých tých skúsenostiach mala by sa teraz obnoviť stará ČSR so všetkými slabinami, ktoré napokon privodili jej koniec? Nie. V novej republike musí mať robotníctvo, pracujúce roľníctvo a pracujúca inteligencia náležitú účasť na správe celého verejného života. Pretože nová republika bude republikou ľudovou Vedenie KSS nebolo v Košiciach v tom zložení, ako bolo zvolené na zjednocovacom zjazde 17. septembra 1944 v Banskej Bystrici. Z funkcionárov KSS boli v Košiciach najprv Karol Bacílek, Karol Dolinský (bývalý sociálny demokrat), Ladislav Novomeský a Ján Púll. Po 20. februári 1945 sa k nim pripojili G. Husák a E. Friš, ktorí prišli z Moskvy. 42 Husák bol najvyšším činiteľom ÚV KSS až do 12. apríla 1945, kedy prišiel do Košíc Karol Šmidke a ujal sa funkcie predsedu KSS. Husák však 7. marca 1945 odišiel vlakom do Moskvy na rokovania o vládnom programe a vrátil sa do Košíc až s prezidentom republiky začiatkom apríla Počas neprítomnosti Husáka stál na čele KSS fakticky Friš a Bacílek bol jediným zvoleným členom ÚV KSS v B. Bystrici. V marci 1945 prišiel do Košíc J. Ďuriš, ktorý pôsobil v KSS vo funkcii tajomníka pre agitačno-propagačné otázky, Friš bol politickým tajomníkom a Bacílek organizačným tajomníkom. 44 Jednou z úloh, ktoré predstavitelia KSS na oslobodenom území chceli v prvom rade uskutočniť bolo zavŕšenie zjednocovacieho procesu robotníckych strán do jednej komunistickej strany. 25. februára 1945 na pracovnej konferencii v Košiciach splynula sociálna demokracia v Košiciach s KSS. Na konferencii sa zúčastnila delegácia KSS (G. Husák, M. Čulen, F. Komzala, E. Friš). Konferenciu otvoril predseda košickej organizácie J. Rácz, ktorý v otváracej reči povedal, že organizácie sociálnej demokracie vznikli na východnom Slovensku preto, lebo funkcionári neboli informovaní o banskobystrickom zjazde Pravda, roč. II, č. 5, Košické robotníctvo sa zapojuje do výstavby. 42 PEŠEK, Jan. Komunistická strana Slovenska. Dejiny politického subjektu. Bratislava : Veda, 2012, s PEŠEK, Jan. Komunistická strana Slovenska..., s PEŠEK, Jan. Komunistická strana Slovenska..., s. 24. Používalo sa aj označenie ústredný tajomník. 45 Husák, Gustáv. Svedectvo o Slovenskom národnom povstaní. Bratislava : Pravda, 1975, s

396 Po skončení pracovných konferencií, na ktorých sa uskutočnilo zlúčenie organizácií sociálnej demokracie s komunistami, bolo na schôdzi ÚV KSS 26. februára 1945 konštatované, že na Slovensku niet sociálnodemokratických organizácií a nikto nemá právo v mene tejto strany vystupovať. 46 Aj keď sa podarilo KSS v tomto období zachovať organizačnú jednotu KSS, úsilie o vytvorenie samostatnej sociálnodemokratickej strany nikdy neprestalo. Košice patrili od svojho vzniku k najvýznamnejším mestám všetkých štátnych útvarov, do ktorých patrili. Geopolitická situácia na konci druhej svetovej vojny ich predurčila, nadväzujúc na ich význam a miesto, aby sa stali centrom obnovujúceho sa Československa. Košice ako sídlo prezidenta, československej vlády a slovenských národných orgánov, Slovenskej národnej rady a Zboru povereníkov, vniesli do tohto obdobia osobitný vklad atmosférou, podmienkami materiálnymi i personálnymi. Tu sa riešili základne koncepčné otázky štátu a nastoľovali témy charakteru štátu a spoločnosti. Opäť raz v dejinách Košice potvrdili svoju dominanciu a význam v stredoeurópskom priestore. Literatúra Slovenský národný archív v Bratislave, f. DS , Rudolf Fraštacký: Politický program a organizácia Demokratickej strany; f. ÚV KSS, predsedníctvo, kart. 788, a. j. 1, Archív mesta Košice, Minutes of the meeting of the Administrative Committee of the city of Košice, February 19 th, Barnovský, Michal. Politický systém v Československu v rokoch In Studia historica Nitriensia III (Nitra, 1995): 149. Buocik, Ján. K problematike odvlečených občanov Slovenskej republiky do ZSSR po roku In Slovenský politický exil v zápase za samostatné Slovensko, ed. Ján Bobák, 97. Bratislava: Dom zahraničných Slovákov, Cambel, Samuel. Slovenská agrárna otázka Bratislava : Pravda, Čarnogurský, Pavol. Vedúce postavenie dr. Karola Kmeťka v kritických záležitostiach slovenskej politiky. In Arcibiskup Dr. Karol Kmeťko, ed. M. Kona a V. Kona, 325. Wilmette Cambridge: Dobrá kniha, Epidemická nemocnica v Košiciach otvorená. Demokrat I., no. 2 (1945): 2. Harčár, Anton. Ako vkročila do okupovaných Košíc v štyridsiatom piatom sloboda. Národná obroda ( ): 10. Husák, Gustáv. Svedectvo o Slovenskom národnom povstaní. Bratislava: Pravda, Konferencia lekárov v Košiciach. Demokrat I., no. 7 ( ): Slovenský národný archív Bratislava, f. ÚV KSS, predsedníctvo, kart. 788, a. j. 1,

397 Košické robotníctvo sa zapojuje do výstavby. Pravda. II, no. 5 ( ). Kružliak, Imrich. Povojnová obrana katolicizmu. In Arcibiskup Dr. Karol Kmeťko, ed. M. Kona a V. Kona, 423. Wilmette Cambridge: Dobrá kniha, KSČ a vývoj revolučného procesu na Slovensku. Bratislava : ÚML ÚV KSS, Lettrich, Jozef. Dejiny novodobého Slovenska. Bratislava: Archa, Letz, Róbert. Politický režim na Slovensku In Február 1948 a Slovensko, ed. Ondrej Podolec, 116. Bratislava: Ústav pamäti národa, Lipták, Ľubomír. Vonkajšie a vnútorné faktory politických systémov na Slovensku. In Od diktatúry k diktatúre, ed. Michal Barnovský, 9. Bratislava: Veda, Našli sme cestu k Slovanom. Demokrat I., no. 5 ( ): 1. Neúprosný boj proti chorobám. Demokrat I., no. 6 ( ): 2. Ochrana lesov a zásob dreva. Demokra I., no. 4 ( ): 4. Pešek, Jan. Komunistická strana Slovenska. Dejiny politického subjektu. Bratislava : Veda, Plánovský, Pavol. Spomienky na časy veľkej nádeje a veľkej neistoty. Naše snahy 6, no. 3 (1970): 1-6. Pomáhajme zriadiť protiepidemiologické stanice. Demokrat I., no. 8 ( ): 2. Prednosť má československá koruna. Demokrat I, no. 3 ( ): 3. Rákoš, Elo and Rudohradský, Štefan. Slovenské národné orgány Bratislava: Slovenská archívna archívna správa, Slováci spoločne s Čechmi. Demokrat I., no. 1 ( ): 1. Spoločnými silami porazíme fašistického nepriateľa. Demokrat I., no. 6 ( ): 1. Starostlivosť Košíc o najchudobnejších. Demokrat I., no. 4 ( ): 3. Šutaj, Štefan et. al. Kľúče k dejinám Košíc. Košice Prešov : Universum, Šutaj, Štefan. Občianske politické strany na Slovensku. Bratislava: Veda, Ursíny, Ján. Na cestu. Demokrat I., no. 1 ( ): 1. Ursíny, Ján. Nový duch. Demokrat, I., no. 2 ( ): 2. Večierok na počesť slovenského povstania. Demokrat, I., no. 6 ( ): 2. Zachraňujeme iba slovenskosť Košíc. Demokrat I., no. 2 ( ): 2. Zo služieb mesta odišlo 20 aňášov. Demokrat I, no. 3 ( ):

398 Košice ako dejinný pilier Slovenska Štefan Eliáš Abstrakt Celostný pohľad na dejiny vždy umožňuje hlbšie zamyslenie nad širšími súvislosťami. Preto aj autor premýšľa a skúma dejiny Košíc v celkovom začlenení mesta do členitého kontextu slovenských dejín, dosť osobitého a dosť pútavého na sledovanie príbehu národa bez kráľa a mesta bez určeného statusu života a k sebarealizácii v spravodlivejšej demokratickej spoločnosti. Štúdia odrýva piliere slovenských dejín, ktoré formovali celú krajinu na horizonte európskej politiky, vedy a vzdelanosti v mohutnom koncerte interetnických vzťahov, ktoré im dodávajú potenciál a limity. Kľúčové slová: Košice. Dejinný pilier. Dnes každý, kto poctivo študoval dejiny strednej Európy, vie, že v celých stredovekých dejinách tejto zemepisnej oblasti niet ani najmenšej zmienky o Slovensku. Lenže Slovensko nie je a ani nikdy nebolo teritóriom, ktoré je na novovekých mapách zakreslené iba ako dieťa Trianonu. Nevymysleli ho francúzski ani americkí diplomati dvadsiateho storočia. Matkou Slovenska je sám život. Historicky sa vykresľovalo zložitým procesom utvárania samej slovenskej národnosti a súhrou dejinných okolností, ktoré sa odohrali práve ich etnogenézou a formovaním uhorského kráľovstva v srdci Európy. Aby sa však takýto historický proces dal do pohybu, na to je potrebné, aby existovalo slovanské etnikum, ktoré ako matéria dejín vystúpi z anonymity, pretrvá a celým svojim bytím prispeje k utváraniu originálnych životných podmienok krajiny a jej kultúry. Dnes historiografia už nemá najmenšie pochybnosti, že Slováci obývajú trvale od piateho storočia aj celé východné Slovensko 1 a že pri formovaní tohto regiónu zohralo jedinečnú rolu predovšetkým mesto Košice. 2 Ako zvolené prirodzené centrum kraja, ktorému naši predkovia pririekli hrdé trvalé označenie na všetkých hlavných vedutách Hungariae Superioris Metropolis. Hovorí sa, že čo nie je fundované na kultúre, neprežije búrky storočí. Pre Slovensko to platí dvojnásobne, lebo nebolo definované politickou mocou kniežat a kráľov. Narodilo sa ináč ako okolité geografické celky. Slovenský jazykovedec Slavomír Ondrejovič hovorí veľmi presne, že: Slovenský priestor nikdy nebol a ani nie je nijakou rezerváciou. 3 Pilierom Slovenska sa primerane nemohla stať ani slovenčina, lebo jej od 1 Varsik, Branislav : Osídlenie Košickej kotliny I.-III. Bratislava Dejiny Košíc v dátach I.-II. Košice Ondrejovič,Slavomír: Jazyk, veda o jazyku, societa. Veda, Bratislava 2008, s

399 počiatkov chýbala potrebná dominancia. Predsa sa ale ocitlo natrvalo na javisku dejín a nad tým sa treba zamyslieť. Každý pilier musí byť silný a dobre ukotvený, aby v dejinách niečo znamenal a plnil v živote ľudí. Preto si dovoľujeme tvrdiť, že Slovensko historicky a ekonomicky oddávna stojí na troch pilieroch. Na prvom mieste je to Nitra, na druhom Trnava a na treťom Košice. Z nich sa odvíja celá slovenská história už viac ako tisícročie a nemôže to zmeniť nijaký zásah do ich regiónov. V Nitre máme prvé mesto na mape Slovenska a najdôležitejšie slovenské kultúrnohistorické centrum, ktoré vzniklo na slovanskom základe. Bolo miestom utvárania slovenského etnika a dejiskom najdôležitejšieho civilizačného prielomu spojeného s existenciou Veľkej Moravy. 4 Sem prišli Rastislavom pozvaní grécki učenci Konštantín a Metod, aby kresťanom tunajšieho kraja priniesli slovanský bohoslužobný jazyk a vyššiu svetskú kultúru. Skrátka doplnili to, čo nebola schopná žiadna misia zo západu. Naši predkovia dostali tak slovanské písmo hlaholiku a solunskí bratia nám dali aj staroslovienčinu. Nikdy ale nezabúdajme, že to bol južnoslovanský jazyk. Priznajme si, že to nebolo nič ideálne a sotva nádejné do ďalekej budúcnosti. Slavomír Ondrejovič má správny postreh: Bolo to po prvý, ale nie posledný raz, keď na našom území fungoval v úlohe spisovného jazyka iný než domáci jazyk. 5 My sme predsa západoslovanského pôvodu, a tak sme bez problémov vplávali do vôd kultúrnej latinčiny spolu s Maďarmi v uhorskom štáte na mnohé storočia. História sa nesmie nikdy idealizovať. Kultúra je ale vždy trvalý zisk a tradície majú v živote národov vždy svoje pozitívne poslanie. Trnava ako kultúrny pilier sa výrazne vykresľuje už v 13. storočí. Mestské hradby si postavila už okolo roku 1270 a povýšenie na slobodné kráľovské mesto dosiahla od Bela IV. roku Bolo tu husté osídlenie a Trnava ťažila zo svojej výhodnej polohy na križovatke obchodných tepien z Brna na Ostrihom a z Prešporku na Považie. 6 Jej povesť sa rozšírila začiatkom 14. storočia až do Francúzska. Dokazuje to zahraničný prameň Anonymi Descriptio Europae Orientalis datovaný rokom 1308, ktorý pomenúva ako najvýznamnejšie mestá Uhorska Budín, Ostrihom, Ráb, Veszprém, Päťkostolie, Alba Juliu, Záhreb, Prešporok a Trnavu. 7 Košice pre anonymného autora dokumentu a určite rehoľníka neboli ešte hodné pozornosti. Trnava mala náskok už aj nad Nitrou, ktorá dočasne odkvitla. Bola významným obchodným strediskom civitas na úrovni európskych kritérií. S fungujúcou mestskou radou pod predsedníctvom svojho richtára. Nebáli sa tu usadiť ani židia, veď prvá písomná správa o prítomnosti židovských rodín 4 Lacko, Michal: Svätí Cyril a Metod. Dobrá kniha, Trnava Ondrejovič, Slavomír: C.d., s Šimonič, Jozef: Mojej Trnave. K dejinám Trnavy a okolia. B-print, Trnava Nagy, Balázs: A középkori magyar városok a külföldi utazók leírásaiban. In: Korall, č.38/2009, s

400 pochádza z roku Nenašli by sme ich tam, keby Trnava nevzrastala a nebohatla. 8 Podstatné ale je, že ako sa Trnava rýchlo a úspešne rozbehla pod vedením svojho magistrátu a s kráľovskou podporou, tak aj vydržala v pozitívnej súťaži hospodárskej aj kultúrnej až do konca 18. storočia. Sústavné napredovanie mesta treba pripísať aj na vrub Trnavskej univerzity Spoločnosti Ježišovej, ktorá do svojej všestranne rozvinutej činnosti zapojila aj Košice. 9 Košice ako kultúrny pilier sú tak najmladší, ale nemenej východiskový bod kultúrno-politicko- hospodárskeho centra, ktoré sa rodí zavčasu v 14. storočí. S tým ako všade inde získava aj slovenský živel primeraný civilizačný habitus. Nevieme presne odkedy, ale existoval v Košiciach areál kráľovského domu už v druhej polovici 13. storočia a to znamená, že Domus regia Cassoviensis sa považoval za legitimizáciu arpádovskej dynastie v stredoeurópskom kontexte. Štát v širokom priestore nikde inde na Horniakoch nepovažoval za potrebné postaviť druhý kráľovský dom a to prezrádza ako ľudia stredoveku mysleli a konali. 10 Pripútanie regiónu Košíc symbolicky a fakticky vojenskou posádkou znamená podrobenie celého dnešného východného Slovenska vládnucej dynastii a dosť výrečné symbolické gesto poľským a ruským susedom. Roku 1297 bol mocensko-politickým reprezentantom kráľovskej moci v Košiciach gróf Košickej komory Hannus. Kráľovské clo sa vyberalo na hradoch a v Košiciach nad tým všetkým prísne dozerali. Pre nedostatok prameňov uhorskej proveniencie a ich zjavnú fragmentárnosť nevieme, či mal gróf Hannus, zrejme Nemaďar, nejakých predchodcov. Nepoznáme menovite ani jeho nástupcov. Jeho účinkovanie je však cez to dôležitou informáciou dominancie Košíc na celom dnešnom východnom Slovensku a dosť jasnou symbolickou komunikáciou aj voči všetkým možným ambicióznym oligarchom a ich prívržencom priamo z Uhorska. Mešťania Košíc po tatárskom vpáde roku 1241 boli ambiciózni Nemci, ktorí sa znášali so Slovákmi aj Maďarmi. Nemáme aspoň nijaké údaje o možnom napätí v ich vzťahoch. Títo kolonisti poznali všetky reality západoeurópskeho feudalizmu. Záležalo im na rýchlom rozvoji všetkých hospodárskych aj kultúrnych vzťahov do kvantity aj kvality v novej vlasti a prínosné výsledky chceli dôsledne stabilizovať. Remeslo v mestskej komunite, ako vieme ustanovením cechu kožušníkov ako združenia jednej profesie a vydaním ich privilegiálnej listiny roku 1307, najstarších v Uhorsku, je jasne podškrtnuté. Ani účasť Košičanov na frekventovanom stredovekom obchode nie je neznámy. Naopak až veľmi prispievajú 8 Šimončič, Jozef: c.d., s Dejiny spoločnosti Ježišovej na Slovensku Dobrá kniha, Cambridge Eliáš, Štefan: Domus regia Cassoviensis. In: Košické historické zošity 18/2008, Košice

401 k histórii obchodných stykov s Poľskom a východným Pruskom. 11 Dostatočne výnosný bol aj trh v uhorskom vnútrozemí a to všetko sú činitele, ktoré prestíž a bohatstvo Košičanov znásobujú. Kto chce rozumne prosperovať, urobí preto všetko potrebné a Košičania začali správne. Už roku 1290 sa opevnili mestským múrom ako prví na východnom Slovensku. Pozornosť si zasluhuje aj skutočnosť, že na košickom rínku bol už v 12. storočí postavený ďaleko väčší kostol, než aký autochtóni potrebovali a to nás vedie k presvedčeniu, že sama kráľovská dynastia, kvôli akceptovaniu Košíc ako správneho a obchodného strediska kraja, je rozhodnutá napomáhať svojou podporou rozvoj mesta. 12 Arpádovci mali rozhodne ku Košičanom kladný vzťah a ten sa nikdy nenaštrbil. Problémy mohli nastať až vymretím tejto dynastie. Vďaka bohatším prameňom a detailnosti ich opisov môžeme vyrastajúci konflikt medzi Košicami a feudálnym rodom veľmožov Omodejovcov sledovať dosť podrobne. Vnútropolitický problém výsadnej šľachty sa ale skoro rozrástol do vážneho stredoeurópskeho problému a zainteresovalo sa aj pápežstvo. Nebudeme ho teraz rozoberať. Vieme, že multietnické stredoveké Uhorské kráľovstvo sa tým potopilo do mnohoročných bojov, a keď koruna pripadla Anjouovcom nástupom kráľa Karola Róberta na trón, ocitli sa Košice roku 1311 na prahu hrozivej katastrofy. 13 Mladý panovník totiž prekvitajúce mesto zaiste nie bez dezinformácií istých aktérov dejín, domácich prelátov a magnátov, daroval palatínovi Omodejovi z rodu Aba, no tým bolo sebavedomie mestského ducha hlboko urazené. Nič sa nedalo robiť a chystal sa významný politický a spoločenský rituál každému jasného a zrozumiteľného aktu v mestskom prostredí, a to vjazdu zemepána do Košíc s celou suitou. Obyvatelia im vyšli naproti do ulíc mesta, aby naoko vyjadrili vernosť svojmu novopasovanému pánovi. Stalo sa však v hradbách Košíc niečo úplne neočakávané. Pri veľkom vyzváňaní zvonov prítomní mešťania povstali, aby odčinili svoju obrovskú poníženosť autoritou, ktorá im celý rad rokov robila zlomyseľné a arogantné krivdy. 14 Ceremoniálne dokonale premyslený akt vítania významných šľachticov a ich dám sa tak zvrhol na boj muža proti mužovi. Porazené mesto sa ale silou zbraní vyvŕšilo na magnátoch. Na dlažbe zostali ležať telá usmrtených, medzi nimi samého Omodeja a jeho synovia Ján a Dávid boli zajatí aj s inými. Napodiv nedeje sa potom nič otrasne kruté, aby sa pomstila modrá krv. V hlavnom meste Budíne sa košický problém stáva hlavnou témou 11 Halaga, Ondrej: Košice Balt. Východoslovenské vydavateľstvo, Košice Eliáš, Štefan: Románske Košice. In: Košické historické zošity 4/1994, Košice Eliáš, Štefan: Povstanie Košičanov proti palatínovi Omodejovi a jeho synom roku In: Historica Carpatica 43/2013, Košice Kronika uhorských kráľov zvaná Dubnická. Vydavateľstvo RAK, Budmerice 2001, s

402 politizovania a rozvažovania kráľovského dvora a tieto rozhovory viedli iba k tomu, že sa v Košiciach v októbri neobjavila žiadna trestná výprava, ale traja najpoprednejší biskupi Uhorska. Menovite ostrihomský arcibiskup Tomáš, vesprímsky biskup Štefan a jágerský biskup Martin a to všetko kvôli mešťanom. Na záver rozhovorov dali vyhotoviť pergamenovú listinu, v ktorej sa s Omodejovcov a ich spojencov stali obžalovaní. Kráľ Karol Róbert zmenil stanovisko, lebo pochopil podstatu politiky Omodejovcov a všetkých uhorských oligarchov. Omodejovci sľúbili, aj podpísali a pečaťou potvrdili, že nebudú stavať nové hrady bez kráľovského povolenia. Nebudú prekážať Košičanom v ťažbe dreva. Nebudú zaťažovať Spiš, Gelnicu a Košice nijakými clami a tridsiatkami. Nebudú narúšať trhy Košičanov priamo ani nepriamo. Nebudú obťažovať ani v Above a v Zemplínskej stolici nijakých kráľovských úradníkov a špánov a umožnia im vysluhovať spravodlivosť. Ba dovolia všetkým, aby slobodne slúžili kráľovi, alebo komu chcú, a nebudú sa im zato pomstiť. Zrušia nezákonné dane a budú slúžiť legitímnemu kráľovi podľa svojich schopností na večné časy. 15 Súdržnosť košickej komunity a ich urbánne povedomie si vybojovalo víťazstvo spravodlivej veci a tak dospeli k dôležitej konsolidácii, ktorá sa ale nestala definitívnou. Priamo porazení feudáli tábora oligarchov v Hornom Uhorsku sa tajne hotovili na protiúder. Stimulujúcou silou odvety bola nekonečná nenávisť voči Košičanom. Prvým terčom ich útoku sa tak malo stať práve ono a dalo sa počítať aj s tým, že Košice, ako dávne skladové mesto kupcov v severnom pohraničí, vynahradia po dobytí aspoň časť vynaložených výdavkov bohatou korisťou. Dobýjať mesto bol však aj v stredoveku problém. Kým sa teda nepriatelia mesta necítili dosť silnými, uspokojili sa s menšími akciami proti prívržencom kráľa a kráľovským hradom. Na obkľúčenie a obsadenie Šarišského hradu na vysokom sopečnom kopci reagoval však Karol Róbert rozhodnou vojenskou iniciatívou. Sám sa postavil na čelo svojej armády a rozhodol sa Omodejovcov z tejto pevnosti vypudiť. Bol to ale značný problém pre ťažkú dostupnosť (570 m.n.m.) a zalesnené svahy. Na pomoc obliehaným sa vybrala aj vojenská výprava vyslaná Matúšom Čákom, preto kráľ v náhlivosti ustúpil na Spiš. Omodejovci sa tak vyslobodili zo zovretia a z pomsty neváhajúc rozhodli sa vyskúšať obranyschopnosť samotných Košíc. Mysleli si, že s vyslaným vojskom Matúša Čáka je ich už dosť na takúto odvážnu hru a Karol Róbert nemá dosť ozbrojencov ani nepríde, aby Košice zachraňoval. Skrátka počítali s rýchlym skoncovaním s odbojnými mešťanmi a skutočne bojovalo sa pod hradbami Košíc už celé dva týždne a brány mesta neboli 15 Halaga, Ondrej: Počiatky Košíc a zrod metropoly. Košice 1992, s

403 preborené. Všetko sa komplikovalo a preťahovalo. Blesková akcia s víťazstvom sa viac menej stávala veľmi otáznou. Ráno stáli ešte mohutné vojská oligarchov pod múrmi Košíc, keď ich zastihla zvesť, že ide kráľ. Všetci si tak hľadali vhodné strategické postavenie na zvládnutie krvavej bitky, ktorej sa nedalo zabrániť. 16 Raketové presuny vojsk neboli však ešte v móde ani v možnostiach dobového vojenského umenia, a tak sa celý hlavný stret vojsk odohral v chotári Košíc. Karol Róbert vyhral 17 a koncepčnou politikou umožnil celému regiónu, aby sa slobodne rozvinula tvorivá práca. Všetky informácie v Obrázkovej kronike o tomto spomínanom boji sú z pera klerikov stredovekého panovníka a tak sa sami sotva stali aktérmi bojov. Ako interpréti zaznamenaných násilných udalostí iste mnohé aj vynechali, ale aj tak má ich záznam výpovednú hodnotu. Severná časť Uhorska takzvaná Hungaria superior obývaná Slovákmi, Nemcami, Maďarmi, Rusínmi a poriedko aj Poliakmi si tak roku 1312 vybojovala svoju vážnosť v stredovekom štáte a vzala to na vedomie celá stredná Európa. Košice sa z historického hľadiska stali oprávnene tretím pilierom slovenských dejín. Od Ľudovíta I. Veľkého obdržali svoje veľké privilégium s obrovskými výhodami, ba roku 1369 vyhovelo sa aj ich prosbe o udelenie erbu. 18 Košickí kupci a remeselníci potom nelenili a usilovne zveľaďovali svoje mesto, ktoré sa stalo centrom právneho súručenstva všetkých východoslovenských slobodných kráľovských miest. Utvorila sa tak na niekoľko storočí Pentapolitana-Päťmestie neskôr rozšírená na Sextapolitanu. V jednote je sila a táto sa aj správne využila v záležitostiach ekonomických, kultúrnych aj náboženských. Stredné Slovensko si v uhorskom stredoveku žiadne dominantné miesto nezískalo. Ing. arch. Igor Thurzo uverejnil roku 1966 v mesačníku Svet vedy diskusný príspevok: Nevyriešený problém nášho osídlenia. Musel konštatovať, že stredné Slovensko stále nemá výrazné centrum a v sídelnej štruktúre Slovenska sa stále nepodarilo prekonať nevyvážený stav vákua v strede. Výrazné centrum ale stále chýba, aj keď už od roku 1966 prešlo pekných pár rokov. Počas existencie feudálneho Uhorska tak stredné Slovensko nikdy neplnilo funkciu piliera slovenských dejín. Malo svoje osobnosti, dôležité udalosti, ale nie smerodatnú administratívnu, hospodársku, kultúrnu, populačnú a politickú úlohu. Neuplatnilo svoje hodnoty pre organizmus celej krajiny, lebo Slováci pri celkovom prelínaní hospodárskych štruktúr Uhorska s ríšou Habsburgovcov materiálne svojej najužšej vlasti a pôde nevládli. Nezmenilo sa to ani za dualizmu. 16 Obrázková kronika. In: Kroniky stredovekého Slovenska. RAK, Bratislava 1995, s Tamže, s Novák, Jozef: Slovenské mestské a obecné erby. SAS, Bratislava 1967, s

404 Slovenská sídelná štruktúra zhustená okolo jedného jadra sa nesporne populáciou obyvateľstva preferuje a koncentruje na rovine medzi Trnavou a Nitrou a na východe okolo Košíc, ktoré sú aj oficiálne až do roku 1890 väčšinovo slovenské. Sídelná rovnováha proste neexistovala. Bratislava sa predstavuje ešte aj v obodbí neskorého feudalizmu ako prevažne nemecké mesto. Meštianstvo malo výrazne nemecký charakter aj ducha. Prítomnosť Slovákov v meste na Dunaji bola minimálna a ich rola v komunitnom živote nepodstatná. Slovenský element sa tu proste stráca, a tak Bratislavu ani nemožno považovať za určujúce slovenské mesto. Takým mestom sa nestalo ani v 19. storočí. Preto sa v tejto štúdii Bratislavou- Prešporkom vôbec nezaoberáme. Mesto sa zaraďuje do iného úseku našich dejín. Vráťme sa ku Košiciam, ktoré v období protitureckých a stavovských bojov stále figurujú ako veľmi významné mesto obchodu ale aj uhorskej politiky na každej stránke dejepisu. Ako také existujú najmä po páde tureckej moci a odlive maďarského obyvateľstva už len v slovenskom etnickom prostredí širokého okolia. Trojrečovosť mešťanov bola celkom bežná a povedomie príslušnosti k uhorskému štátu sa tu vôbec rýchlo nemenilo na maďarské nacionálne povedomie. Celé osemnáste storočie a značnú časť 19. storočia môžeme preto mesto Košice stále považovať za stabilný pilier Slovenska. Náležitú pozornosť treba venovať existencii Trnavskej univerzity a Košickej univerzity, ktoré obidve v sídelných slobodných kráľovských mestách urdžujú silnú remeselnícku vrstvu a práve z nej sa regrutujú aj mnohí budúci povedomí Slováci. Vďaka menovaným univerzitám existuje nad pretiahnutým územím Slovenska od západu na východ dlhočizný kultúrno-etnický trvalý most civilizácie. 19 Hlavná komunikačná os je pozdĺžná a to dostatočne zakotvuje piliere existencie krajiny aj slovenskej populácie. Na tento most má prístup každý. Jezuiti to zabezpečili v naprostej národnostnej rovnoprávnosti všetkých obyvateľov a vžilo sa to aj v uvažovaní a konaní mestských magistrátov. Naviac existuje Sextapolitana ako regionálna báza uhorského štátu, ktorá prežije aj zrušenie univerzít Máriou Teréziou a prenáša pozitívnu spoluprácu stmeleného meštianstva do ďalších rokov. Remeselníctvo ju pôvodne stvorilo a vyskúšalo po stránke obchodnej, školskej, náboženskej a vedelo, že ani prevrstvenie domáceho obyvateľstva inými ľuďmi nemení na fakte, že všestranná kooperácia Košíc, Prešova, Bardejova, Sabinova, Levoče a Kežmarku zostáva vždy osožná a plodná. Treba myslieť aj na to, že historický región Sextapolitany bol životaschopný sám o sebe. Nikdy nepokrivkával za západným Slovenskom. Zachoval si kulivovanosť prostredia aj umenia tak jedinečne ako za gotiky a renesancie. Košice ako centrálne mesto sú proste stále nadregionálnym 19 Eliáš, Štefan: Košická univerzita. In: Jezuitské školstvo včera a dnes. Bratislava

405 kultúrnym aj školským centrom vďaka udržiavanej kráľovskej akadémii. Prakticky až do prvej svetovej vojny gravitovala k mestu aj väčšia časť Liptova, ba aj Oravy. Inej vysokej školy a neskôr evanjelického kolégia v Prešove, ktoré sa usilovalo premeniť na vysokú školu, ani nebolo. Ekonomicky je to podobne. Najrýchlejší technický rozvoj a živé podnikanie udržuje celú zemepisnú oblasť východného Slovenska ako výrazné centrum predovšetkým v Košiciach. Mesto malo jednotiacu funkciu, ktorú nikdy nestratilo, preto ani nie je náhodou medzi kandidátmi, ktorým EÚ priznala čestný titul mesta kultúry. Sem sa zbiehajú všetky nitky politiky, hospodárstva a kultúry. Stále sledujeme dopravné prúdenie aj prvé napojenie na košicko-bohuminskú trať roku Košice nikdy neboli na slepej koľaji, ale naopak vyrástli na križovatke kultúr, na multikultúrnych tradíciách, z ktorých čerpali pre seba posilu, vedomosti aj skúsenosti. Len tak sa mohli stať dnešným mestom škôl a vyspelého priemyslu. Môžeme byť právom hrdými obyvateľmi východného Slovenska, ktoré prežili hrdinské dejiny zápasov s Tatármi, Osmanmi aj inými vojskami. Máme bohaté tredície, osobnosti a tak aj prínos do európskej klenotnice kultúry. Máme tu umenie, vedcov, vynálezcov aj hrdinov. Košičania hromadne navštevovali univerzitu v Krakove, keď nemali ešte inú vlastnú. Vzdelávali sa a najvýznamnejší reprezentant kresťanského humanizmu na kontinente, Erazmus Rotterdamský, vedel veľmi presne, kde sa nachádza mesto Košice, kde býva jeho priateľ lekár Antoninus. Napokon aj v novoveku, či sa to už niekomu páči alebo nie, vzdelané Košice sú už natrvalo kolískou moderného slovenského technického školstva aj slovenského veterinárneho lekárstva, druhej univerzity na slovenskej pôde, ba aj druhého profesionálneho slovenského divadla. Tak neodvolateľne to vykonali dejiny. To všetko sú nemenné fakty, ktoré treba vyzdvihovať, keď uvažujeme o ceste Slovenska k spravodlivej autentickosti. Dejinné pilier sú dané každému národu aj takým, ktoré nikdy nemali vlastných kráľov, ale pracujú a tvoria trvalé hodnoty. Dejiny nie sú slepé a v kritickom okamžiku slovenských dejín stála na kritických postoch civilizačného úsilia našich predkov všade od západu na východ Spoločnosť Ježišova. Bez jej rozumu, obetavosti a civilizačnej práce nebolo by ani kultúrnej slovenčiny ani Antona Bernoláka a jeho druhov. Majorita kládla spoločnými silami mohutné základy na tisícročia a tie nemohol podlomiť ani trúfalec Koloman Tisza. Slováci zostali na svete a božská spravodlivosť im priznala všetko práve tak ako iným národom zapojeným do formovania strednej Európy. Z dnešného hľadiska prežité krivdy Slovákov boli vážnou brzdou všetkých modernizačných procesov aj prirodzeného vývoja slovensko-maďarských etnických vzťahov. Vládnuci dualizmus narušil ich spolunažívanie a uzavrel 405

406 na niekoľko desaťročí slovenský element na vidiek so všetkými boľavými problémami aj s pestrosťou slovenských nárečí. Oddelil tak Slovákov z dedín od poznania spisovnej slovenčiny a jazyka mestského prostredia. Možnosť spoznať kodifikovanú spisovnú normu slovenčiny sa zúžila na neuveriteľné minimum. Ľud sa odsúdil na dedinský život, kde jasná vzdelanosť a vyšší mestský civilizačný úzus hovoreného jazyka prichádzal k sluchu obyčajne v podobe hovorenej spisovnej maďarčiny z čítanky, ba aj od pána farára. Bol to vzorový prejav zdôrazňujúci jazyk vzdelancov pánov nekonečne vzdialených prostým formám vidieckej konverzácie. Každý to vnímal a mnohí aj túžili rétoricky sa zlepšiť a zaradiť akokoľvek do vyššej sociálnej skupiny. Boli takéto jazykové postoje a tendencie. Vzdelanostných slovenských rodín bolo nesmeirne málo, ale spisovná forma slovenčiny sa už natoľko rozšírila, že ju nebolo možné odstráviť z používania publicistiky aj umeleckej literatúry a už vôbec nie z uvedomelej komunikácii v rodine. Tým viac že ju slobodne používal vládny špecialista pre slovenčinu Sabuel Cambel ( ). Slovenská reč z tiesnenosti posledných rokov existencie Rakúsko-Uhorska niesla však so sebou známky dedinskosti a konzervatívnosti. Dôležitosť jazyka mesta pre lingvistiku bola však úplne konkrétna, lebo predstavuje jazykovú variabilitu, pokrok, ktorý niesol urbanizačný a industrializačný proces pôsobiaci na jazykový vývoj. 20 Prebiehalo to pomaly a politickým brzdením všetkého slovenského sa až po roku 1918 naplno oslobodzuje kultivovanie slovenčiny. Prebiehalo to aj v Košiciach ako posledná nutná fáza povyšujúca poklesnutú slovenčinu na rovinu spisovného jazyka mestského kolektívu. Viacjazyčnosť sa ale vôbec nezatracuje. Nazvali by sme to návratom k naprostej normálnosti mestskej society a oslobodením živej podoby jazyka v spoločenskom styku, zlepšením v prospech obyvateľov mesta aj vidieka. V Košiciach sa to dá postrehnúť celkom bezprostredne. Bilingvizmus v nich zostáva a nemčina sa forsíruje školou. Literatúra Dejiny Košíc v dátach I.-II. Košice, Dejiny spoločnosti Ježišovej na Slovensku Cambridge: Dobrá kniha, Eliáš, Štefan. Domus regia Cassoviensis. In Košické historické zošity 18 (2008). Eliáš, Štefan. Košická univerzita. In Jezuitské školstvo včera a dnes. Bratislava, 20 Ondrejovič, Slavomír: c.d. 406

407 2006. Eliáš, Štefan. Povstanie Košičanov proti palatínovi Omodejovi a jeho synom roku In Historica Carpatica 43 (2013). Eliáš, Štefan. Románske Košice. In Košické historické zošity 4 (1994). Lacko, Michal. Svätí Cyril a Metod. Trnava: Dobrá kniha, Halaga, Ondrej. Košice Balt. Košice: Východoslovenské vydavateľstvo, Halaga, Ondrej. Počiatky Košíc a zrod metropoly. Košice: Kronika uhorských kráľov zvaná Dubnická. Budmerice: RAK Publishing, Nagy, Balázs. A középkori magyar városok a külföldi utazók leírásaiban. In Korall 38 (2009): 85. Novák, Jozef. Slovenské mestské a obecné erby. Bratislava: SAS, Obrázková kronika. In Kroniky stredovekého Slovenska, 65. Bratislava: RAK, Ondrejovič, Slavomír. Jazyk, veda o jazyku, societa. Bratislava: Veda, Šimonič, Jozef. Mojej Trnave. K dejinám Trnavy a okolia. Trnava: B-print, Varsik, Branislav. Osídlenie Košickej kotliny I.-III. Bratislava, Príloha 407

408 Program medzinárodnej konferencie: 19. september :00 10:00 otvorenie 10:00 10:15 PhDr. Ladislav Olexa (Archeologický ústav SAV Nitra OVVS AÚ SAV Košice) Významné archeologické náleziská a unikátne artefakty zo začiatku doby bronzovej z Košíc a okolia 10:15 10:30 prof. PhDr. Ferdinand Uličný, DrSc. (Filozofická fakulta, UPJŠ, Košice) Začiatok a rozvoj meštianstva v Košiciach do polovice 14. storočia 10:30 10:45 akademik Attila Zsoldos (Magyar Tudományos Akadémia, Bölcsészettudományi Kutatóközpont, Budapest) Cesta Košíc k privilegiálnej listine z roku :45 11:00 Mgr. Drahoslav Magdoško, PhD. (Filozofická fakulta, UPJŠ, Košice) Predstavitelia mesta Košice na konci 13. storočia 11:00 11:20 prestávka 11:20 11:35 prof. PhDr. Ján Lukačka, CSc. (Filozofická fakulta, Univerzita Komenského, Bratislava) Košice v anjouovskom období (obchodné kontakty mesta v rámci stredovýchodnej Európy) 11:35 11:50 JUDr. Jozef Kirst (Archív mesta Košice, emerit.) Najstarší erb v Európe udelený mestu 11:50 12:05 prof. Dr hab. Stanislav A. Sroka (Instytut Historii, Uniwersytet Jagielloński, Kraków) Korešpondencia Krakova s Košicami v stredoveku 12:05 12:20 Univ.-prof. Dr. Ferdinand Opll (Wiener Stadt- und Landesarchiv, Institut für Stadt-geschichts-forschung der Ludwig Boltzmann, Wien) Viedeň a jej vzťahy k uhorskému kráľovstvu v neskorom stredoveku a ranom novoveku so zreteľom na Košice 12:20 diskusia 12:30 13:30 obed 13:30 13:45 prof. Dr. György Granasztói (Eötvös Loránd Tudományegyetem, Bölcsészettudományi Kar, Budapest) Demografické pomery Košíc v období raného novoveku v európskom kontexte 408

409 13:45 14:00 prof. PhDr. Marie Marečková, DrSc. (Pedagogická fakulta, Masarykova univerzita, Brno) Mesto Košice v stredoeurópskych súvislostiach raného novoveku 14:00 14:15 Dr. Boglárka Weisz, PhD. (Magyar Tudományos Akadémia, Bölcsészettudományi Kutatóközpont, Budapest) Právne aspekty hospodárskeho života Košíc v stredoveku 14:15 14:30 Mgr. Marcela Domenová, PhD. (Filozofická fakulta, Prešovská univerzita, Prešov) Multietnickosť košických mešťanov v 16. storočí (sonda do matrík novoprijatých mešťanov) 14:30 14:45 prof. Dr hab. Zdzisław Noga (Instytut Historii Uniwersytetu Pedagogicznego, Krakow) Kontakty Krakova s Košicami v 16. storočí 14:45 15:00 Dr. Iulia Caproş (Pedagogická univerzita v Kišineve, Moldavsko) Košičania na európskych univerzitách v storočí vo faktoch a číslach 15:00 15:20 prestávka 15:20 15:35 doc. PhDr. Ivan Chalupecký Pentapolis spolupráca a roztržky 15:35 15:50 Mgr. Mária Fedorčáková, PhD. (Filozofická fakulta, Prešovská univerzita, Prešov) Právne, spoločenské a hospodárske vzťahy medzi Košicami a mestami na východnom Slovensku v stredoveku 15:50 16:05 doc. PhDr. Miloslava Bodnárová, CSc. (Filozofická fakulta, Prešovská univerzita, Prešov) Košický farár Ján Henckel osobnosť európskeho humanizmu a renesancie 16:05 16:20 Mgr. Annamária Kónyová, PhD. (Filozofická fakulta, Prešovská univerzita, Prešov) Konštituovanie reformovanej cirkvi v Košiciach v kontexte vývinu kalvinizmu v strednej Európe 16:20 16:35 Ing. arch. Jozef Duchoň (Východoslovenské múzeum v Košiciach, emerit.) Fortifikácia mesta Košice v dejinnom vývoji 16:35 16:50 Mgr. Martina Orosová Mgr. Katarína Bodnárová, PhD. (Slovenský pamiatkový úrad, Bratislava Slovenská národná galéria, Bratislava) Košice ako súčasť protitureckej obrannej línie v 17. storočí 409

410 16:50 17:05 prof. PhDr. Peter Kónya, PhD. (Filozofická fakulta, Prešovská univerzita, Prešov) Košice, hlavné mesto protihabsburského odboja 17:05 diskusia 18:00 prijatie 20. september :00 9:15 Dr. István Németh, PhD. (Magyar Nemzeti Levéltár, Budapest) Košice vo víre európskej mestskej politiky: tendencie a osobitosti v ranom novoveku 9:15 9:30 prof. PhDr. ThDr. Peter Zubko, PhD. (Arcibiskupský archív, Košice) Dóm svätej Alžbety v Košiciach ako spiritus movens 9:30 9:45 Doc. Tatjana Gusarova (Lomonosov Moscow State University) Úradník Spišskej komory v Košiciach v 17. storočí 9:45 10:00 Dr. Julia Brandt (Institut für deutsche Kultur und Geschichte Südosteuropas, München) Obraz Košíc v nemeckých prameňoch raného novoveku 10:00 10:35 prestávka 10:35 10:50 doc. Dr. Gábor Czoch, PhD. (Eötvös Loránd Tudományegyetem, Bölcsészettudományi Kar, Budapest) Košice ako cieľová destinácia európskej migrácie v rokoch :50 11:05 doc. PhDr. Vladimír Segeš, PhD. (Vojenský historický ústav, Bratislava) Meštianska milícia v Košiciach 11:05 11:20 doc. Dr. Éva Gyulai, PhD. (Miskolci Egyetem, Miskolc) Descriptio Cassoviae Košice v rukopise Mateja Bela 11:20 11:35 PhDr. Pavol Šalamom (Holokauszt Emlékközpont, Budapest) Židia v Košiciach v rokoch 1840 až :35 11:50 prof. PhDr. Ladislav Tajták, CSc. (Prírodovedecká fakulta, UPJŠ, Košice) Historický obraz Košíc v období uhorského kapitalizmu 11:50 12:05 doc. Dr. Tamás Csiki, PhD. (Miskolci Egyetem, Miskolc) Spolky v Košiciach v druhej polovici 19. storočia a medzi dvomi svetovými vojnami 12:05 diskusia 12:15 13:15 obed 410

411 13:15 13:30 Juraj Halász (Technická univerzita v Košiciach) Béla Gerster ( ) Košičan, ktorý preťal Korintskú šiju 13:30 13:45 prof. Xavier Galmiche (Université Paris-Sorbonne, UFR d Etudes slaves, Paris) Košice v očiach Williama Rittera, švajčiarskeho obdivovateľa slovenských miest 13:45 14:00 JUDr. Ján Gašpar (Štátna vedecká knižnica v Košiciach) Osobnosti európskeho významu späté s Košicami v rokoch :00 14:15 RNDr. Jana Mešterová (Slovenské technické múzeum, Košice) Významní pedagógovia spätí s Košicami 14:15 14:30 PhDr. Robert Pollák (Východoslovenské múzem v Košiciach) Východoslovenské múzeum v Košiciach, jeho dejiny a najvýznamnejšie zbierky 14:30 14:45 prof. PaedDr. Štefan Šutaj, DrSc. (Filozofická fakulta, UPJŠ, Košice) Košice politické a spoločenské centrum Československa po 2. svetovej vojne 14:45 15:00 Mgr. Štefan Eliáš (MV SR, Štátny archív v Košiciach, emerit.) Košice ako dejinný pilier Slovenska 411

412 Mesto Košice, Archív mesta Košice Košice v súradniciach európskych dejín Mária Hajduová Martin Bartoš (eds.) Vydavateľ: Mesto Košice Archív mesta Košice Rok vydania: 2014 Počet strán: 414 Vydanie: 1. Tlač: Typopress-tlačiareň, s.r.o. ISBN EAN

413 Fotografie z medzinárodnej vedeckej konferencie: Otvorenie medzinárodnej vedeckej konferencie Košice v súradniciach európskych dejín. Oficiálne prijatie účastníkov medzinárodnej vedeckej konferencie námestníkmi primátora mesta Košice. 413

414 Organizátor a partneri: Sponzori: Spoločnosť slovenských archivárov Magyar Nemzeti Levéltár TEHO Tepelné hospodárstvo Košice s.r.o. Mestské lesy Košice a.s. Kiwanis Club Košice Rotary Klub Košice EMBATrade s.r.o. Typopress-tlačiareň, s.r.o Nadácia Kosit Bytový podnik mesta Košice s.r.o. MČ Košice Nad jazerom MČ Košice Západ MČ Košice Barca MČ Košice Myslava MČ Košice Poľov MČ Košice - Ťahanovce 414